Prvoradý význam svätých Cyrila a Metoda je v prinesení viery
Bratislava 3. júla – Slovensko sa pripravuje na otvorenie Roka sv. Cyrila a Metoda. Nielen o prínose, ale najmä o význame solúnskych vierozvestcov hovorí Emília Hrabovec v rozhovore pre portál Webnoviny.sk. Historička je prodekankou pre vedeckú činnosť, medzinárodné vzťahy a rozvoj fakulty na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Aký je prínos svätých Cyrila a Metoda pre Slovensko?
V prvom rade náboženský. Ich prvoradý význam spočíva v tom, že priniesli vieru. Nie v tom zmysle, že by prišli na územie, ktoré kedysi zvykli nazývať hic sunt leones, teda do nejakej náboženskej prázdnoty. Vieme, že starí Slováci v tom čase, už minimálne niekoľko desaťročí kresťanstvo poznali. Ale priniesli vieru a ohlasovali ju novým spôsobom. Takým spôsobom, ktorý dokázal vieru prevteliť do kultúry a kultúrnej identity našich predkov. Tým ju omnoho hlbšie ukoreniť, spôsobiť, aby ju dokázali prijať a žiť.
Neprijímali naši predkovia vieru od franských kňazov?
Viera neprišla z večera na ráno. Kresťanstvo šírili misionári z rozličných krajín. Kresťanstvo pravdepodobne prinášali už íroškótski misionári. Prichádzalo prostredníctvom patriarchátu v Aquilei. Prichádzalo z Grécka, teda z byzanstského prostredia. Samozrejme aj prostredníctvom germánskych misionárov. Najneskôr po potlačení Avarov, koncom 8. storočia, bolo územie strednej Európy na východ od Franskej ríše začlenené do jurisdikčných štruktúr cirkvi, ktorá už bola sformovaná na území Franskej ríše. Na toto územie začali regulérne prichádzať kňazi, ktorí už nielen ohlasovali vieru, ale prinášali aj prvú stabilnejšiu jurisdikčnú organizáciu. Iste ovládali aj jazyk našich predkov. Je nemysliteľné, aby začali v starej nemčine, alebo po latinsky hlásať vieru jednoduchému obyvateľstvu, ktoré by im vôbec nerozumelo. Takže už to zanechalo určité stopy. Ale neboli schopní urobiť, ten zásadný krok, ktorý dnes nazývame inkulturáciou. Teda osloviť do hĺbky duše ľudí, ktorých chceli evanjelizovať a spôsobiť, aby prijali kresťanskú vieru. Ale ťažké je robiť nejakú deliacu čiaru. Aj Rastic sa narodil ako kresťan. To znamená, že jeho kresťanstvo bolo pred cyrilometodského pôvodu. Bol ukotvený aj v latinskej kultúre a mal hlbokú kresťanskú vieru. Takže nemôžeme kývnutím ruky odbaviť celu pred cyrilometodskú kristianizáciu. Napriek tomu zostáva hlboká brázda, ktorú svätí Cyril s Metodom vyorali novým spôsobom prístupu evanjelizácie.
Môžete spomenúť aj druhý význam?
Je to význam pre národnú identitu. Prijatie kresťanstva, cirkevná organizácia, sú základné faktory, ktoré prispievajú k dovŕšeniu etnogenézy národa. K dovŕšeniu procesu tvorby národnej identity. Domnievam sa, aj keď je to skôr historická intuícia, ako niečo, čo by sa dalo priamym spôsobom dokázať, že to bolo okrem iného toto dielo, ktoré tak skoro dovŕšilo sebaidentifikačný proces našich predkov. To im umožnilo prežiť celé stáročia bez vlastnej politickej autonómnej štruktúry.
Aký bol význam svätých bratov pre kultúru a literatúru?
Obrovský. Sú autormi a rozsievačmi prvej najstaršej slovenskej národnej kultúry v literárnom zmysle i najširšom zmysle kultúry ako priestoru, ktorý vytvára národ. Ich dielo je svedectvom o symbióze medzi vedou a vierou, medzi vierou a kultúrou. To sú dvojice medzi ktoré sa od 18. storočia veľmi vehementne kladie protiklad. V skutočnosti sú v hlbokej harmónii. Ján Pavol II. nám často pripomínal, že viera, ktorá sa neprevtelí do kultúry nie je naozaj prijatá a vžitá. Medzi vedou a vierou a medzi vierou a kultúrou neexistuje protiklad. Krásne to ukazuje najstaršie literárne dielo slovenskej literatúry Cyrilov, Konštantínov, Proglas, v ktorom vyjadruje obdiv k človeku ako rozumnej bytosti. Bytosti, ktorú Boh obdaril rozumom, schopnosťou hľadať pravdu a spoznávať Boha.
Aký je odkaz svätých bratov pre súčasnosť?
Uvedomenie si potreby súzvuku medzi politickou mocou a náboženstvom, cirkvou. Opäť dva faktory, medzi, ktoré sa dnes často dáva protiklad. Metodove a Cyrilove dielo ukazuje, že pokiaľ ich dielo bolo v súlade s Rastislavovou víziou, tak sa dokázalo spoločenstvo a štát vzmáhať. Keď sa dostali do protikladu, alebo vzájomného potierania sa, nastali problémy. V konečnom dôsledku je to dedičstvo, ktoré nám ukazuje ani nie tak veľkosť minulosti, ale v prvom rade nám ukazuje cestu do budúcnosti. Víziu, v ktorej si máme uvedomiť odkiaľ prichádzame, uvedomiť si svoje korene a svoju identitu. Uvedomiť si, že máme hľadať národné, ale zároveň univerzálne hodnoty. Vieru, ale spoznateľnú, dosažiteľnú, obdivovateľnú našim rozumom. Ceniť si našu kultúru, ktorá je vo viere hlboko zakorenená.
Hovorili ste o starých Slovákoch. Môžeme naozaj hovoriť o starých Slovákoch?
Môžeme. Samozrejme, že národ, alebo protonárodné spoločenstvo v 9. storočí nie je totožné s moderným národom, ktorý sa politicky, filozoficky, právne dokonštituoval v 19. storočí, ale jednoducho historicky nemožno nevidieť priamu a bezprostrednú etnickú, historickú, sídelnú kontinuitu medzi našimi predkami, ktorí žili na slovenskom území v 9. storočí a medzi nami. Napokon je to bežne prijímaný úzus vo všetkých historiografiách, do konca aj v slovenskej vo vzťahu ku všetkým národom, s výnimkou Slovákov. Stačí si otvoriť ktorékoľvek historické dielo z tohto obdobia a vidíme, že sa autori nezdráhajú hovoriť o českom kniežati, českom kráľovi, českom štáte. Začiatkom 10. storočia prvý český panovník svätý Václav, o poľských kmeňoch a zjednocovaní poľského štátu, o maďarských kmeňoch, ale voči starým Slovákom hovoria slovanské obyvateľstvo na našom území. To je hlboko zakorenený komplex menejcennosti, ktorý však historicky nemá žiadne oprávnenie.
Zdroj: www.webnoviny.sk
Pripravil: Radovan Pavlík
Kto je Emília Hrabovec?
Emília Hrabovec je prodekankou pre vedeckú činnosť, medzinárodné vzťahy a rozvoj fakulty na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde zároveň vedie katedru cirkevných dejín. Je členkou elitného pápežského výboru pre historické vedy. Zaoberá sa najmä odkrývaním vatikánskych archívnych dokumentov. Študovala históriu vo Freiburgu, neskôr v Mníchove a Bazileji. V roku 1994 promovala na univerzite vo Viedni.
