Vianočné zamyslenia

1. januára

"Vo vstupnej bráne do nového roka nás nie náhodou víta Panna Mária Bohorodička – svätý vzor dynamického vzťahu k Božiemu slovu. Cez jej "Fiat" sa "Slovo stalo telom". Ona o ňom rozmýšľala "hlboko vo svojom srdci." Ona na Božie slovo odpovedala horlivým: "nech sa mi stane podľa tvojho slova." Ona v Káne Galilejskej vyzvala brať vážne Kristove slová slovami: "Urobte všetko, čo vám povie." Ona si z kríža vypočula slová Božieho syna, aby sa stala aj našou matkou." (Mons. Stanislav Zvolenský)

31. decembra

"Sviatok Kristovho narodenia slávený na konci občianskeho roka je vlastne odkazom platným aj pre nadchádzajúci nový rok. Všetkým ľuďom na Slovensku zo srdca prajem hlboký vnútorný pokoj z vedomia, že Boh vo svojej láske pozýva každého mať účasť na jeho dobrodeniach." (Mons. Stanislav Zvolenský)

30. decembra

"Podstatné je, aby sme boli schopní a ochotní sa zorientovať. A uvedomiť si, že napriek hlasom vianočných zvonov prehlušených tvrdou realitou našich starostí a radostí, je stredobodom sveta i nášho života a najdôležitejšou skutočnosťou Boh. A jeho láska voči ľudstvu a každému človeku. Jej nositeľom je večný Boží Syn Ježiš Kristus." (Mons. František Rábek)

Čítať ďalej...

Dr. Martin Fronc: Hupsov šlabikár je nešťastný krok!

Prečo mám výhrady k Hupsovmu šlabikáru

Ministerstvo školstva dalo „do obehu" nový šlabikár. Pre zjednodušenie ho možno nazvať Hupsov šlabikár podľa figúrky škriatka Hupsa, ktorý sprevádza deti celým šlabikárom. Šlabikár je nielen nový, farebne dobre spracovaný, ale chce byť i moderný a zachytiť zmeny vo vývoji spoločnosti. Ako príklad možno uviesť obrázok klávesnice v šlabikári. Veď dnes sa dieťa stretáva s výpočtovou technikou už v útlom veku. Potiaľ je to v poriadku.

Predsa mám k tomuto šlabikáru dve výhrady, ktoré pokladám za zásadne. Prv ako ich pomenujem, chcem poznamenať, že šlabikár je nielen o písmenách a učení sa čítať a písať, ale aj o poznávaní sveta. A tu sú dôležité informácie obsiahnuté v šlabikári, ktoré dieťa vníma podprahove.

Prvá výhrada sa týka rodiny ako základnej bunky ľudskej spoločnosti, modelu jestvovania ľudskej spoločnosti, na ktorom je po stáročia budovaná naša civilizácia. Nie je to o tom, že by rodiny nezlyhávali v súčasnosti alebo v minulosti. Možno v minulosti ešte viac ako teraz, len neexistujú hodnoverné údaje na porovnanie. Z Hupsovho šlabikára sa tento model rodiny ako ideál vytratil. Skôr naopak, aj rozpad rodiny je v poriadku. Rodiny sa rozpadajú a nikto nechce súdiť a znevažovať tých, kde došlo k zlyhaniu a rozpadu rodiny. O tom predošlý šlabikár nie je. Ale z Hupsovho šlabikára sa vytratila rodina ako ideál, o ktorý by sme sa mali aspoň usilovať.

Druhá moja výhrada je, že sa vzdávame našej kultúrnej tradície. Predchádzajúce šlabikáre boli pretkané ľudovou slovesnosťou, riekankami a ukážkami zo slovenských povestí, diel uznávaných slovenských básnikov a spisovateľov, ktorí sa venovali tvorbe pre deti. Spomeniem len pár mien: Rázusová-Martáková, Ďuríčková, Krista Bendová, Hevier. Hupsov šlabikár je postavený na hollywoodskom škriatkovi Hupsovi. Produkcia Hollywoodu útočí na nás pomaly zo všetkých médií, internetu, televízie, filmovej tvorby a vytláča pôvodnú slovenskú tvorbu. Je mi z toho smutno. Som si vedomý, že aj umelecká tvorba je o peniazoch a „umeleckom biznise". Ale nemyslím si, že by sme sa mali nekriticky odovzdať tomuto biznisu a nebrániť našu kultúru a tradíciu. Ak tomu podľahneme, stane sa z nás vykorenená spoločnosť závislá len na „ veľkých". Hovorí sa, že dnes možno všetko kúpiť. Ale tradíciu nie, tá sa buduje rokmi. A to platí aj pre kultúrnu tradíciu. Hupsov šlabikár našu kultúrnu tradíciu, našu slovesnosť vytláča z prvej detskej učebnice. Cítim potrebu postaviť sa proti tomu. Primerane si chrániť našu kultúru a tradíciu je nielen prirodzené a rozumné, ale aj povinnosť, ak si chceme zachovať vlastnú slovenskú identitu. To nie zápecníctvo ani malosť, to je o uvedomení si vlastných hodnôt a národnej hrdosti.

Preto pokladám Hupsov šlabikár za nešťastný krok.

Sv. Jozef sa bude spomínať v eucharistických modlitbách

KBS vydala dekrét o nových formulách s menom sv. Jozefa vo svätej omši

Bratislava 28. Novembra. Od 1. decembra 2013 sa na Slovensku v eucharistických modlitbách svätej omše bude spomínať aj meno svätého Jozefa, ženícha Panny Márie. Konferencia biskupov Slovenska (KBS) vydala 26. novembra 2013 v tejto veci dekrét podpísaný jej predsedom, Mons. Stanislavom Zvolenským, bratislavským arcibiskupom metropolitom.

KBS schválila znenie formúl v II., III. a IV. eucharistickej modlitbe svätej omše už počas svojho 75. plenárneho zasadania 3. - 4. júla 2013 v Nitre. Vatikánska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí potvrdila slovenské znenie predložených formúl 8. októbra 2013, a tým ho urobila “typickým” pre slovenský jazyk.

Vo svätých omšiach sa v eucharistických modlitbách, na mieste vyjadrujúcom túžbu veriacich po spoločenstve so svätými, na prvom mieste s Pannou Máriou, bude pridávať aj formula “so svätým Jozefom, jej ženíchom”.

Radosť evanjelia

EVANGELII GAUDIUM  - RADOSŤ EVANJELIA

Ponúkam vám zaujimavé myšlienky exhortácie Sv. Otca, ktoré pripravila česká sekcia vatikánskeho rozhlasu:

1. Radost evangelia naplňuje srdce i život těch, kdo se setkávají s Ježíšem a kdo se od Něho nechávají vysvobodit z hříchu, smutku, vnitřní prázdnoty a osamění. S Ježíšem Kristem se vždycky rodí a obrozuje radost. V této exhortaci se obracím k věřícím křesťanům, abych je vyzval k nové etapě evangelizace vyznačující se touto radostí a ukázal putující církvi cesty příštích let.

I. Radost, která se obnovuje a sděluje

2. Velké riziko nynějšího světa s jeho rozmanitou a dotěrnou konzumní nabídkou je individualistický smutek, který prýští ze zpohodlnělého a lakomého srdce, z chorobného dychtění po povrchních rozkoších a z izolovaného vědomí. Když se vnitřní život uzavře do vlastních zájmů, není už prostor pro druhé, nemohou už vstoupit chudí, nenaslouchá se Božímu hlasu, nezakouší se již radost z Jeho lásky a nerodí se nadšení pro konání dobra. I věřící jsou ohrožováni tímto jistým a trvalým rizikem. Mnozí do něj upadají a stávají se rozmrzelými a nespokojenými lidmi bez života. Toto není volba důstojného a plného života, toto není touha po Bohu, toto není život v Duchu, který pramení ze srdce vzkříšeného Krista.

3. Zvu každého křesťana, ať už je kdekoli a v jakékoli situaci, aby dnes obnovil svoje osobní setkání s Ježíšem Kristem nebo alespoň přijal rozhodnutí nechat se od Něho potkat a denně Jej bez ustání hledat. Nikdo nemá sebemenší důvod myslet si, že se jej toto pozvání netýká, protože „nikdo není vyloučen z radosti, kterou přinesl Pán“[1]. Kdo riskuje, nebude Pánem zklamán, a kdo učiní malý krůček směrem k Ježíši, objeví, že On už jeho na příchod čekal s otevřenou náručí. Toto je chvíle, kdy je třeba říci Ježíši Kristu: „Pane, nechával jsem se oklamávat, tisícero způsoby jsem unikal před tvou láskou, ale nyní jsem znovu zde, abych obnovil svoji smlouvu s Tebou. Potřebuji Tě. Vysvoboď mne znovu, Pane, přijmi mne opět do své vykupitelské náruče“. Tolik dobrého se nám dostává, když se k Němu vracíme poté, co jsme bloudili! Znovu naléhám: Bůh nikdy neochabuje v odpouštění, jsme to my, kdo ochabujeme v žádosti o odpuštění. Ten kdo nás vyzval odpustit „sedmdesát sedmkrát“ (Mt 18,22), nám dává příklad. On odpouští sedmdesát sedmkrát. Vrací se, aby nás znovu a znovu bral na svá ramena. Nikdo nám nebude moci odejmout důstojnost, kterou nám uděluje tato nekonečná a nezlomná láska. S jemnocitem, který neklame a vždycky umí vrátit radost, umožní nám pozvednout hlavu a začít znovu. Neutíkejme před Ježíšovým vzkříšením, nikdy se nevzdávejme, ať se děje, co se děje. Nic nás nemůže hnát kupředu více než Jeho život!

Čítať ďalej...