4. júna

Pápež v utorkovej homílii o falošnom štýle reči v protiklade s pravdou a láskou

Kresťan nepoužíva spoločensky zaliečavý štýl reči, inklinujúci k pokrytectvu, ale je nositeľom pravdy evanjelia s transparentnosťou detí. Táto zaujímavá myšlienka je odkazom či návodom, ktorý nám dal pápež František prostredníctvom zamyslenia sa nad evanjeliom v homílii rannej svätej omše v utorok 4. júna. V Dome sv. Marty ju koncelebrovali patriarcha arménskych katolíkov Nerses Bedros XIX. Tarmouni, Mons. Fernando Vianney, kanadský biskup na Srí Lanke, a Mons. Jean Luis Brugues z Vatikánskej apoštolskej knižnice, ktorý viedol skupinu jej zamestnancov. Prítomní boli tiež prezidentka a generálny riaditeľ televízie RAI, Anna Maria Tarantolová a Luigi Gubitosi so svojimi rodinami. Po skončení svätej omše Svätý Otec osobitne pozdravil aj pátra Hansa Zollnera SJ, riaditeľa Inštitútu psychológie na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a spoluzakladateľa Centra pre ochranu maloletých, ktorý založila univerzita Gregoriana v Mníchove. V tomto kontexte mu pápež povedal, že chce, aby Cirkev pokračovala v zápase proti zneužívaniam.

Skorumpovaní a ich preferovaný štýl reči, pokrytectvo. Scéna evanjelia ohľadom dávania dane cisárovi a ľstivá otázka farizejov a herodiánov na Krista ohľadom legitímnosti tejto dane navodili pápežovi Františkovi reflexiu, ktorá úzko súvisí s homíliou včerajšieho dňa. Zámer, s ktorým sa blížia k

Ježišovi je, poznamenal, aby padol do pasce. Ich otázka, či je dovolené platiť dane cisárovi, alebo nie, je postavená – upozorňuje pápež – z miernych, krásnych, až príliš sladkých slov. Snažia sa predstaviť sa ako priatelia. Ale je to všetko falošné. Prečo títo ľudia nemilujú pravdu, ale iba samých seba, a tak sa snažia klamať, zatiahnuť aj iných do svojich lží, do svojich klamstiev? Pápež odpovedá: Majú prefíkané, falošné srdce, nemôžu vravieť pravdu:

„Toto je charakteristická reč korupcie, pokrytectva. Keď Ježiš hovorí svojim učeníkom, povie: «Ale vaša reč nech je: ‚Áno, áno! Nie, nie!‘» Pretvárka nie je jazykom pravdy, pretože pravda nikdy nechodí sama. Nikdy! Vždy ide s láskou! Niet pravdy bez lásky. Láska je tá prvá pravda. Kde niet lásky, niet pravdy. Títo chcú akúsi otrockú pravdu svojich záujmov. Je to láska, môžeme povedať, ale je to láska seba samých, láska k sebe samým. Narcistické zbožňovanie seba, ktoré vedie k zrade ostatných, vedie k zneužitiu dôvery.“

To, čo vyzerá ako presvedčivý spôsob reči, zopakoval Svätý Otec, vedie naopak k pomýleniu, k nepravde. A s trochou irónie poznamenal, že tí, ktorí dnes pristupujú k Ježišovi spôsobom, zdá sa, veľmi zdvorilým, sú tí istí, ktorí pôjdu vo štvrtok večer, aby ho v Olivovej záhrade chytili a v piatok predviedli pred Piláta. Avšak Ježiš žiada pravý opak od tých, ktorí ho nasledujú: reč, v ktorej áno je áno, nie je nie, žiada reč pravdy a lásky.

„Pokora, ktorú chce Ježiš od nás, nemá nič, nič spoločné s týmto zaliečaním, lichotením, s týmto pocukrovaným spôsobom napredovania. Nič! Pokora je jednoduchá; taká detská. A dieťa nie je pokrytecké, pretože nie je skorumpované. Keď nám Ježiš hovorí: Vaša reč nech je ‚Áno, áno! Nie, nie!‘ s dušou dieťaťa, hovorí opak o ich reči.“

Posledné zamyslenie súvisí s touto „istou vnútornou slabosťou“, ktorú stimuluje „márnivosť“, že máme radi, ak o nás hovoria dobré veci. Toto tí mravne skazení, skorumpovaní to vedia a touto rečou sa nás snažia oslabiť.

„Dobre sa dnes zamyslime nad tým, aký je náš spôsob reči? Hovoríme v pravde, s láskou, alebo hovoríme týmto spoločenským štýlom reči, aby sme boli zdvorilí, aby sme dokonca hovorili pekné veci, hoci si myslíme iné? Nech je naša reč evanjeliová, bratia! Potom keď títo pokrytci začnú lichotiť, pochlebovať, a to všetko, skončia hľadajúc falošných svedkov na obvinenie tých, ktorým lichotili. Vyprosujme si dnes od Pána, aby naša reč bola rečou jednoduchou, akou hovorí dieťa, Božie dieťa, rečou pravdy a lásky.“

Prvé stretnutie pápeža a anglikánskeho prímasa

Krátka, zdvorilostná, neformálna, ale dôležitá návšteva. Takto možno charakterizovať prvé stretnutie pápeža Františka od začiatku jeho pontifikátu s novým arcibiskupom Canterbury Justinom Welbym, ktoré sa uskutoční 14. júna tohto roku. Správu potvrdil Mons. Mark Langham z Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, ktorý má na starosti dialóg s anglikánmi. Anglikánsky prímas sa nemohol zúčastniť na svätej omši začiatku pontifikátu nového pápeža 19. marca, a to pre jeho inauguračnú slávnosť ako arcibiskupa z Canterbury, ktorá bola naplánovaná o dva dni neskôr. Stretnutie, ktoré sa uskutoční budúci piatok, umožní teda ako pápežovi, tak aj hlave Anglikánskeho spoločenstva, „lepšie a hlbšie sa spoznať“ – dodáva k významu návštevy Mons. Langham, podľa ktorého má arcibiskup Welby veľkú túžbu stretnúť pápeža a spolupracovať s ním na poli spravodlivosti a boja s chudobou. V deň návštevy Vatikánu sa arcibiskup Canterbury na jeho vlastnú žiadosť zastaví na chvíľku modlitby pri hrobe Jána Pavla II. Ešte pred stretnutím s pápežom má na programe rozhovor s kardinálom Kurtom Kochom v sídle Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov. S pápežom Františkom sa prímas Welby zúčastní aj na spoločnej modlitbe, na spoločnom obede v Dome sv. Marty a ešte v ten istý deň sa vráti do Londýna

3. júna

Skorumpovaní robia Cirkvi zle, svätí sú jej svetlom

Hriešnici, skorumpovaní a svätí. Na tieto tri pojmy zameral Svätý Otec svoju rannú homíliu v pondelok 3. júna. Na svätej omši v Dome sv. Marty, ktorú s pápežom Františkom koncelebroval kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, sa okrem iných zúčastnili kňazi a spolupracovníci tejto kongregácie.

Čo sa stane, keď sa chceme stať vlastníkmi vinice? Pápež František vyšiel v dnešnej homílii z evanjeliového podobenstva o zlých vinohradníkoch a poukázal na tri modely kresťanov, ktoré existujú v Cirkvi: hriešnici, skorumpovaní, teda mravne skazení a svätci. Ako poznamenal, o hriešnikoch „nemusí veľa hovoriť, pretože to sme my všetci“. Vieme to rozpoznať v našom vnútri – pokračoval – a vieme, čo znamená byť hriešnik. A ak sa niekto z nás necíti tak, nech navštívi lekára duše, pretože „niečo nie je v poriadku“. Podobenstvo nám však rozpráva aj o inej postave, o tých, ktorí sa chcú „zmocniť vinice a stratili vzťah s Pánom vinice“. Pán, ktorý „nás povolal s láskou, bdie nad nami, ale potom nám dáva slobodu“. Títo ľudia „majú pocit, že sú silní, cítili sa byť nezávislí od Boha“:

„Títo sa pomaly ale iste pošmykli na tejto autonómii, na tejto nezávislosti v ich vzťahu s Bohom: ‚Nepotrebujeme tohto pána, nech ani nechodí rušiť nás!‘ A pokračujeme v tomto. Títo sú skorumpovaní! Tí, ktorí boli hriešnici, ako každý z nás, ale urobili krok ďalej, ako keby sa upevnili v ich hriechu a nepotrebujú Boha! Ale toto sa im zdá, pretože vzťah s Bohom je v ich genetickom kóde. Keďže toto nemôžu poprieť, vytvoria si špeciálneho boha: seba samých. Toto sú tí mravne skazení, nerestníci.“

Svätý Otec dodal, že toto je istým nebezpečenstvom aj pre nás. V spoločenstve kresťanov títo skorumpovaní myslia len na svoju vlastnú skupinu a na seba samých: „Judáš začal ako chamtivý hriešnik a skončil pri korupcii. Táto cesta sebestačnosti je veľmi nebezpečná: tí skorumpovaní sú veľkí zábudlivci, zabudli na lásku, s akou Pán vysadil vinicu, stvoril ich! Oni prerušili vzťah s touto láskou! Stali sa ctiteľmi seba samých. Koľko zla narobia títo skorumpovaní v kresťanskom spoločenstve! Kiež by nás Pán oslobodil od kĺzania sa po tejto ceste korupcie.“

Pápež František potom hovoril o svätých a pripomenul, že dnes je päťdesiate výročie úmrtia pápeža Jána XXIII., ktorý je „modelom svätosti“. V dnešnom evanjeliu, dodal, sú svätí tí, ktorí idú vziať nájomné za vinicu. „Vedia, čo môžu očakávať, ale musia to urobiť a urobia svoju povinnosť“: „Svätí, tí, ktorí počúvajú Pána, tí, ktorí uctievajú Pána, tí, ktorí nezabudli na lásku, s akou Pán vysadil vinicu. Svätí v Cirkvi. Tak ako skorumpovaní Cirkvi škodia, tak jej svätí robia dobre. O skorumpovaných apoštol Ján hovorí, že sú antikrist, že sú medzi nami, ale nie sú z nás. O svätých nám Božie slovo hovorí ako o svetle, ako o tých, čo budú pred Božím trónom v adorácii. Prosme dnes Pána o milosť, aby sme sa cítili byť hriešnikmi, ale naozaj hriešnikmi, nie hriešnikmi tak vo všeobecnosti, ale hriešnikmi v tomto, tomto a tomto, konkrétne, s konkrétnosťou hriechu. Prosme si milosť, aby sme sa nestali mravne skazenými, skorumpovanými: hriešnici áno, skorumpovaní nie! A vyprosujme si milosť, aby sme išli cestou svätosti. Nech sa tak stane.“

Pápež František o Jánovi XXIII.: Pokoj bol jeho vonkajšou charakteristikou a poslušnosť jeho vnútornou dispozíciou

Po svätej omši, ktorú pri príležitosti 50. výročia smrti pápeža Jána XXIII. slávil v Bazilike sv. Petra o 17. hod. Mons. Francesco Beschi, biskup Bergama, prišiel medzi pútnikov z tejto talianskej diecézy aj Svätý Otec.

Vo svojom príhovore k veriacim uvažoval nad tým, ako je možné, že celý svet považoval pápeža Jána za pastiera a otca. Ako je možné, že dokázal osloviť srdcia mnohých ľudí, dokonca aj nekresťanov? Pápež František zdôraznil, že odpoveď nájdeme v dvoch kľúčových slovách, ktoré si zvolil Roncalli za svoje biskupské heslo: Oboedientia et pax – poslušnosť a pokoj. Uviedol, že „Angello Roncalli bol mužom, ktorý dokázal šíriť pokoj: prirodzený, nenútený a srdečný pokoj...“ Táto schopnosť ho sprevádzala po celý život na každom mieste, kde pôsobil. „Pápež Ján šíril pokoj, pretože sám mal vnútorný pokoj, ktorý dosiahol dlhou duchovnou formáciou“. Poslušnosť je druhou vlastnosťou, ktorá charakterizovala pápeža Jána. Svätý Otec ďalej povedal: „Ak pokoj bol jeho vonkajšou charakteristikou, poslušnosť sa stala Roncalliho vnútornou dispozíciou. Ona sa stala nástrojom k dosiahnutiu pokoja. Prejavovala sa u neho celkom jednoducho a konkrétne: vykonať pre Cirkev všetko to, čo od neho predstavení žiadali bez toho, aby niečo hľadal pre seba a bez toho, aby sa vyhol niečomu, čo sa od neho požadovalo“ aj za cenu opustiť svoju domovinu. „Prostredníctvom tejto poslušnosti“ – dodal pápež František – „žil aj v čoraz hlbšej vernosti, ktorú by sme mohli definovať, ako to on hovorieval, odovzdanosťou do Božej prozreteľnosti. Vždy bol s vierou presvedčený o tom, že prostredníctvom života pod vedením iných a nie vlastnými chúťkami a vlastnou duchovnou citlivosťou, Boh uskutočňuje svoje plány.“ V závere svojho príhovoru pápež František upriamil pozornosť na to, že príklad života pápeža Jána učí celú Cirkev, ale aj každého z nás, pretože „ak sa necháme viesť Duchom Svätým, ak dokážeme umŕtviť náš egoizmus, aby sme vytvorili priestor pre Božiu lásku a jeho vôľu, tak nájdeme pokoj a staneme sa jeho budovateľmi a jeho šíriteľmi okolo nás“.

Dnes si pripomíname 50 rokov od smrti Jána XXIII.

Pred päťdesiatimi rokmi 3. júna 1963 zomrel pápež Ján XXIII. Mons. Francesco Beschi, biskup Bergama, bude pri tejto príležitosti sláviť svätú omšu v Bazilike sv. Petra dnes v podvečer o 17. hod. V závere slávnosti sa očakáva aj príchod pápeža Františka.

Ján XXIII., vlastným menom Angelo Giuseppe Roncalli, bol zvolený za 261. pápeža 28. októbra 1958 po Piovi XII. Pápež Ján Pavol II. ho blahorečil 3. septembra 2000.

Vyznačoval sa srdečnosťou, humorom, bohatou pastoračnou činnosťou a priam detskou zbožnosťou. Mons. Loris Capovilla, ktorý bol jeho osobným sekretárom, si na neho spomína takto: „Jeho rozhovor s Bohom bol niečím bezprostredným, spontánnym, pokojným. Ako dieťa, ktoré sa obracia na mamu. Jeho viera bol prostá ako viera maličkých a chudobných. Mal možnosť to potvrdiť aj v nádhernom liste svojim rodičom. Bol ešte apoštolským legátom v Bulharsku a na Štedrý deň myslel s nostalgiou na svoj dvorec na dedine. Vidí všetkých svojich pokope v chudobe, so skromným jedlom a cíti takú nostalgiu, že zrazu hovorí: ,Vianoce sú sviatkom rodín, zvlášť tých, ktoré majú veľa detí, ako má tá naša. Je to práve láska detí, kvôli ktorej musíme byť dobrí a žiť vo veľkom pokoji.‘ A dodáva: ,Viete že som študoval, nadobudol som tituly, ale zabudol som takmer všetko z toho, čo som sa naučil a získal v škole. Nič som však nezabudol z toho, čo som sa naučil od vás, otec a mama, z toho, čo som sa naučil od farára, ktorý ma krstil. A toto je svetlo, ktoré žiari v mojom živote najsilnejšie: je to sila, aby som aj naďalej počúval to, čo mi Pán hovorí cez Svätého Otca.‘“

Mons. Capovilla si rovnako spomína aj na prvé chvíle po zvolení Roncalliho za pápeža. S tým súvisí aj ďalšia udalosť, o ktorej mu Ján XXIII. rozprával neskôr: „,Otočil som sa, aby som opäť vyšiel na balkón v Aule požehnaní. Nasledoval som kríž, ktorého predná časť bola obrátená smerom ku mne, a zdalo sa mi, že mi Ježiš hovorí: Angelino! Zmenil si si meno, aj oblečenie, ale pamätaj si, že ak nezostaneš tichý a pokorný srdcom ako som ja, neuvidíš nič zo života Cirkvi a ani zo života sveta. Ostaneš slepým!‘ Tichý a pokorný srdcom: taký bol aj prvý prejav pápeža.“

Pápež Ján XXIII. navrhol počas necelých piatich rokov pontifikátu tri veľké projekty: Diecéznu synodu v Lateráne – prvú v dejinách Ríma, Druhý vatikánsky koncil a revíziu cirkevného práva. Chcel viesť dialóg so svetom bez rozdielu vierovyznaní a za týmto účelom založil aj Sekretariát pre kresťanskú jednotu. V encyklike Pacem in terris adresovanej celému ľudstvu, žiadal, aby boli uznávané ľudské práva a povinnosti ako základné požiadavky pre svetový mier. Stal sa sprostredkovateľom rozhovorov medzi západom a východom a v roku 1962 počas kubánskej krízy odvrátil nebezpečenstvo nukleárnej vojny.

2. júna

Pápež František pred modlitbou Anjel Pána o nasledovaní Božej logiky služby, lásky a viery

Dnes napoludnie sa za príjemného slnečného počasia zišli na Námestí sv. Petra vo Vatikáne tisíce pútnikov, aby sa spolu so Svätým Otcom pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. V pravidelnom príhovore pred jej začiatkom sa Svätý Otec vrátil k posolstvu slávnosti Kristovho tela a krvi, ktorá sa v Taliansku a niekoľkých iných krajinách slávi práve dnes:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

Uplynulý štvrtok sme slávili sviatok Božieho tela, ktorý sa v Taliansku a iných krajinách slávi v dnešnú nedeľu. Je to sviatok Eucharistie, sviatosti Kristovho tela a krvi. Evanjelium nám rozpráva o zázračnom rozmnožení chlebov (Lk 9,11-17). Zastavím sa pri jednom aspekte, ktorý ma vždy osloví a privedie k zamysleniu. Stojíme na brehu Galilejského jazera a začína sa stmievať. Ježiš je ustarostený kvôli zástupu ľudí, ktorí sú už niekoľko hodín spolu s ním. Sú ich tisíce a sú hladní. Čo robiť? Učeníci si uvedomujú, že nastal problém a preto Ježišovi hovoria: „Rozpusť zástup“, aby si šiel do okolitých dedín zaobstarať niečo na jedenie. Ježiš im však hovorí: „Vy im dajte jesť“ (v. 13). Učeníci ostali prekvapení a odpovedali: „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby“. Teda, akoby povedali: sotva postačí nám.

Ježiš dobre vie, čo má robiť, ale chce zapojiť svojich učeníkov, chce ich poučiť. Počínanie učeníkov je ľudským postojom, ktorý hľadá čo najreálnejšie riešenie bez vytvárania prílišných problémov: Rozpusť zástup, hovoria, nech sa každý zariadi ako vie, veď si pre nich už urobil dosť: kázal si, uzdravoval chorých... rozpusť zástup.

Ježišov postoj je úplne odlišný a vychádza z jednoty s jeho Otcom, z lásky k ľuďom, z jeho súcitu so všetkými. Ježiš vníma naše problémy, naše slabosti a potreby. Stojac pred týmito piatimi chlebami Ježiš uvažuje: aká prozreteľnosť! Z toho mála môže Boh vytvoriť dostatok pre všetkých. Ježiš sa úplne odovzdáva nebeskému Otcovi, pretože vie, že pre neho nie je nič nemožné. Preto hovorí učeníkom, aby usadili ľudí do skupín po päťdesiat – a nie náhodou. Znamená to, že už viac nie sú zástupom, ale stávajú sa spoločenstvom, ktoré sa živí Božím chlebom. Potom berie chleby a ryby, pozdvihuje oči k nebu, požehnáva – ide o jasný odkaz na Eucharistiu –, potom ich láme a dáva učeníkom a učeníci ich rozdávajú... ani chlieb, ani ryby sa nemíňajú! Nemíňajú sa. Hľa, zázrak: viac ako o rozmnožovanie ide o delenie sa, ktoré vychádza z viery a modlitby. Všetci sa najedli a ešte aj ostalo. Toto je Ježišovo znamenie, Boží chlieb pre ľudstvo.

Učeníci to videli, ale naplno toto posolstvo nepochopili. Boli očarení, rovnako ako zástup, nadšením z úspechu. Opäť sa riadia ľudskou logikou a nie Božou. Tá je logikou služby, lásky a viery. Slávnosť Božieho tela nás pobáda k obráteniu a viere v Božiu prozreteľnosť, aby sme sa dokázali deliť o to málo, čím sme a čo máme a nikdy sa neuzatvárali do seba samých. Prosme našu matku Máriu, aby nám pomohla v tomto obrátení, aby sme opravdivo a viac nasledovali toho Ježiša, ktorého adorujeme v Eucharistii.

Z rannej homílie pápeža Františka: Vojna zabíja srdce a usmrcuje lásku

„Vojna je samovraždou ľudstva, pretože zabíja srdce a usmrcuje lásku“, uviedol ako jednu z centrálnych myšlienok svojej homílie pápež František počas slávenia svätej omše dnes ráno v Dome sv. Marty. Podľa informácií Tlačového strediska Svätej stolice sa na nej zúčastnilo osemdesiat osôb. Išlo o príbuzných talianskych vojakov, ktorí padli počas pôsobenia v mierových misiách za posledných pät rokov, osobitne v Afganistane, a prítomní boli i niektorí vojaci s následkami zranení, ktoré v týchto mierových misiách utrpeli počas výkonu služby a niekoľkí ich príbuzní. Spolu so Svätým Otcom koncelebroval Mons. Vincenzo Pelvi, taliansky vojenský ordinár, ktorý v úvode svätej omše pripomenul dnešný „významný den“, 2. jún, ktorý je štátnym sviatkom Talianskej republiky.

V úvode homílie Svätý Otec zdôraznil, že „Pán počuje modlitby všetkých“, a tak ako počul modlitbu Šalamúna v deň posviacky Chrámu, počuje i modlitbu každého z nás. Bolo tomu tak aj v prípade stotníka z evanjeliového príbehu dnešnej nedele, ktorý žiadal Ježiša o uzdravenie svojho sluhu. „Náš Boh je taký“, uviedol pápež, „počuje modlitbu všetkých“, ale nie akoby boli „anonymnými“, ale počúva „všetkých a každého“ osobitne. „Náš Boh je Bohom veľkých i malých; náš Boh je osobný“, všetkým načúva srdcom a „miluje srdcom“.

Pápež František ďalej pokračoval: „Dnes sme sa zišli, aby sme sa modlili za našich zosnulých, za našich zranených, za obete toho bláznovstva, ktorým je vojna! Je samovraždou ludstva, pretože zabíja srdce, usmrcuje práve to miesto, kde sa nachádza Pánovo posolstvo: zabíja lásku. Je to preto, lebo vojna pramení z nenávisti, závisti, z túžby po moci a tiež – ako to mnohokrát vidíme – z úsilia o väčšiu moc.“

V priebehu dejín, podľa konštatovania Svätého Otca, „sme veľakrát videli, že lokálne problémy, ekonomické ťažkosti, hospodárske krízy“, „chcú mocní tohto sveta vyriešiť vojnou.“

„Prečo?“, pýta sa pápež František. „Prečo sú pre nich peniaze dôležitejšie ako ľudia? A vojna je presne týmto: je akýmsi prejavom viery v peniaze, v idoly, v modly nenávisti, v takú modlu, ktorá ťa privádza k tomu, aby si zabil brata, ktorá vedie k usmrteniu lásky. Prichádza mi na myseľ slovo, ktoré náš Boh Otec povedal Kainovi, keď zo závisti zabil svojho brata: «Kain, kde je tvoj brat?». Dnes môžeme počuť ten hlas: náš Boh Otec plače, plače nad týmto našim šialenstvom a nám všetkým hovorí: «Kde je tvoj brat?». Všetkým mocným Zeme vraví: «Kde je váš brat?; Čo ste urobili?».

V závere homílie Svätý Otec povzbudil všetkých, aby sa modlili k Pánovi, aby „od nás odvrátil všetko zlo“ a opakovali túto modlitbu „aj so slzami, so slzami srdca“:

„«Obráť sa k nám, Pane, a zmiluj sa nad nami, pretože sme smutní a skľúčení. Zhliadni na našu úbohosť a zármutok a odpusť všetky hriechy», pretože v pozadí každej vojny sú hriechy: hriech modlárstva, hriech zneužitia ľudí na oltári moci, ich obetovania. «Obráť sa k nám, Pane, a zľutuj sa, pretože sme smutní a skľúčení. Zhliadni na našu úbohosť a na náš zármutok». Sme presvedčení, že Pán nás vypočuje a daruje nám Ducha Utešiteľa. Nech sa tak stane.“

1. júna

O klamných ponukách ducha sveta a podstate Cirkvi

Cirkev nie je nejakou kultúrnou organizáciou, ale Ježišovou rodinou – pripomenul nám pápež František v homílii dnešnej (1. júna) rannej svätej omše v Dome sv. Marty, ktorú s ním koncelebroval kardinál Jaime Lucas Ortega y Alamino, arcibiskup Havany. Svätý Otec tiež povedal, že kresťania by sa nemali hanbiť za „pohoršenie kríža“ a vyzval nás, aby sa nenechali „chytiť do pasce ducha sveta“. Vyšiel z otázky, ktorú položili Ježišovi zákonníci, veľkňazi a starší krátko po tom, ako vyhnal kupcov z chrámu, že akou mocou to robí. Opäť mu chceli nastaviť pascu, snažili sa zahnať ho do kúta a usvedčiť ho, že robí zle. Ale čo bolo problémom medzi týmto ľudom a Ježišom? Zázraky, ktoré robil? Nie, poznamenal pápež, v skutočnosti problémom, ktorý budí pohoršenie týchto ľudí bolo, že démoni volali na Ježiša: ‚Ty si Boží Syn, ty si ten Svätý!‘ Toto je podstata tohto, prečo sa na Ježišovi pohoršovali: Je Bohom, ktorý sa stal človekom. Aj na nás číhajú nástrahy života, pokračoval pápež, ale pohoršenie Cirkvi je v tajomstve vtelenia Slova. A toto je neznesiteľné, diabol to neznáša.

„Koľkokrát počuť: ‚Ale vy kresťania ste trochu normálnejší ako ostatní ľudia, rozumnejší!‘. Toto je reč uspávačov hadov: ‚Ste takí, nie? Takí normálnejší, nie takí neúprosní, nekompromisní...‘ Ale za týmto je v skutočnosti toto: ‚Neverte príbehom, že Boh sa stal človekom!‘ Vtelenie Slova, to je to pohoršenie, ktoré je za tým! Môžeme robiť všetku sociálnu prácu, akú chceme, a povedia: ‚Aká dobrá je Cirkev, aká dobrá je sociálna práca, ktorú Cirkev robí ‘. Ale ak povieme, že to robíme preto, lebo títo ľudia sú Kristovým telom, vzbudíme pohoršenie. Toto je pravda, táto prítomnosť vteleného Ježiša je jeho zjavením.“

Vždy tu bude pokušenie robiť dobré veci bez pohoršovania vteleným Slovom, bez pohoršenia kríža. My však musíme byť stotožnení s týmto pohoršením, s touto skutočnosťou, ktorá vzbudzuje rozhorčenie. Je to lepšie v spojení s vierou. Pápež potom pripomenul apoštola Jána, ktorý hovorí, že kto popiera, že Slovo sa stalo telom, je antikrist. Len tí, ktorí hovoria, že Slovo prišlo v tele, sú z Ducha Svätého. Svätý Otec potom zdôraznil, že bude dobré, aby sme si všetci uvedomili, že Cirkev nie je ani kultúrna, ani náboženská, ani sociálna organizácia.

„Cirkev je Ježišova rodina. Cirkev vyznáva, že Ježiš je Boží Syn, ktorý prišiel v tele: toto je pohoršujúce a preto prenasledovali Ježiša. To, čo im Ježiš nechcel povedať, že akou mocou toto robí, na konci to povie veľkňazovi, ktorý sa ho pýta: ‚Si Boží Syn?‘ ‚Áno!‘ Zato je odsúdený na trest smrti. V tom je dôvod prenasledovania. Čo bude dôsledkom toho, ak sa staneme iba kresťanmi rozumnými, kresťanmi sociálnymi, dobročinnými? Že už nikdy nebudeme mať mučeníkov: toto bude dôsledkom toho.“

Ale keď my kresťania budeme hovoriť pravdu, že Syn Boží prišiel a stal sa telom, keď budeme ohlasovať toto pohoršenie kríža, bude tu prenasledovanie, bude tu kríž, a tak to bude dobre, toto je náš život, povedal Svätý Otec a na záver dodal:

„Prosme Pána, aby sme sa nehanbili žiť s týmto pohoršením kríža. Prosme si múdrosť, aby sme sa nenechali chytiť do pasce duchom sveta, ktorý nám vždy dáva lákavé, civilizované, kultúrne návrhy, dobré ponuky, za ktorými však je jednoduché popretie skutočnosti, že Slovo sa stalo telom, popretie vtelenia Slova. Čo je v konečnom dôsledku tým, čo pohoršuje tých, ktorí prenasledujú Ježiša, a čo ničí dielo diabla. Nech sa tak stane.“

31. mája

Pápež František: Mária je ženou načúvania, rozhodovania a konania

Plné znenie meditácie pápeža Františka, ktorú predniesol po modlitbe posvätného ruženca na Námestí sv. Petra v piatok 31. mája:

Drahí bratia sestry,

dnešný večer sme sa spoločne modlili posvätný ruženec. Prešli sme niektoré udalosti Ježišovej cesty, našej spásy a vykonali sme to s tou, ktorá je našou Matkou, Máriou, tou, ktorá nás istou rukou vedie k svojmu synovi Ježišovi. Mária nás stále vedie k Ježišovi.

Dnes slávime sviatok Návštevy Preblahoslavenej Panny Márie u Alžbety. Chcel by som spoločne s vami meditovať nad týmto tajomstvom, ktoré ukazuje, ako Mária čelí ceste svojho života, s veľkým realizmom, ľudskosťou a konkrétnosťou.

Máriin postoj charakterizujú tri slová: načúvanie, rozhodovanie, konanie. Načúvanie, rozhodovanie, konanie. Sú to slová, ktoré ukazujú cestu aj nám v tom, čo od nás žiada Pán v živote. Načúvanie, rozhodovanie, konanie.

1. Načúvanie. Kde sa rodí Máriino gesto ísť navštíviť Alžbetu? Zo slova Božieho anjela: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe...“ (Lk 1,36). Mária vie načúvať Bohu. Pozor, nie je to jednoduché a povrchné „počúvanie“, ale je to načúvanie plné pozornosti, prijatia, pripravenosti pre Boha. Nie je tam roztržitosť, s ktorou niekedy my prichádzame pred Pána, alebo iných. Počúvame slová, ale nepočúvame skutočne. Mária je pozorná voči Bohu, načúva Bohu.

Ale Mária načúva aj faktom, číta udalosti svojho života, je pozorná voči konkrétnej realite a nezastavuje sa na povrchu, ale ide do hĺbky, aby pochopila význam. Alžbeta, ktorá je už v starobe čaká syna, to je fakt. Ale Mária je pozorná, dokáže pochopiť význam tohto faktu: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37).

To platí aj v našom živote. Načúvanie Bohu, ktorý k nám hovorí a načúvanie každodennej reality, pozornosť voči ľuďom, voči faktom, pretože Pán je pri bráne nášho života a klope na ňu mnohými spôsobmi, na našu cestu vkladá znamenia a dáva nám schopnosť vidieť ich. Mária je matkou načúvania, pozorného načúvania Bohu a rovnako aj pozorného načúvania udalostí života.

2. Druhé slovo: rozhodovanie. Mária nežije „náhlivo“, v starostiach, ale ako zdôrazňuje sv. Lukáš „meditovala nad všetkým vo svojom srdci“ (porov. Lk 2, 19.51). A aj v rozhodujúcej chvíli anjelovho zvestovania sa pýta: „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34). No nezastaví sa ani vo chvíli zamyslenia. Urobí krok vpred: rozhodne sa. Nežije náhlivosťou, ale iba keď je to potrebné „vtedy sa náhli“. Mária sa nenecháva strhnúť udalosťami, nevyhýba sa námahe rozhodnutia. To sa deje v základnom rozhodnutí, ktoré zmení jej život: „Hľa služobnica Pána...“ (porov. Lk 1,38), ale aj v každodenných rozhodnutiach, pretože aj oni sú plné významu. Prichádza mi na myseľ udalosť zo svadby v Káne (porov. Jn 2,1-11): aj tu vidíme realizmus, ľudskosť, Máriinu konkrétnosť. Ona je pozorná na fakty, na problémy, vidí a chápe ťažkosti dvoch novomanželov a rozhodne sa obrátiť na Syna, aby zasiahol: „Nemajú vína“ (porov. v.3). Rozhodne sa.

V živote je veľmi ťažké sa rozhodovať, často to odkladáme, nechávame to na druhých, aby oni rozhodli za nás, často sa radšej nechávame ťahať udalosťami, nasledujeme aktuálnu módu. Niekedy vieme čo máme urobiť, ale chýba nám odvaha, alebo sa nám to zdá príliš ťažké, pretože by sme museli ísť proti prúdu. Mária pri zvestovaní, pri návšteve, na svadbe v Káne ide proti prúdu, Mária ide proti prúdu. Je v postoji načúvania Bohu, zamýšľa sa a snaží sa pochopiť realitu a rozhodne sa totálne odovzdať Bohu, rozhodne sa ísť na návštevu k starej príbuznej, napriek tomu, že je tehotná, rozhodne sa neúnavne dôverovať Synovi, aby zachránila radosť svadby.

3. Tretie slovo: konanie. Mária sa dala na cestu a „ponáhľala sa...“ (porov. (Lk 1,39). Minulú nedeľu som zdôrazňoval tento spôsob Máriinho konania. Napriek ťažkostiam a kritike, ktorú musela zniesť za svoje rozhodnutie, sa nezastavuje pred ničím. A tu sa „ponáhľa“. V modlitbe pred Bohom, ktorý hovorí, v zamýšľaní sa a meditovaní nad faktami svojho života, sa Mária nenáhli, nenecháva sa strhnúť chvíľou, nenecháva sa strhnúť udalosťami. Ale keď jasne vie, čo od nej Boh žiada, čo má robiť, neváha, nečaká, ale „náhlivo“ ide. Sv. Ambróz to komentuje takto: „milosť Ducha Svätého nie je postojom pomalosti“ (Expos. Evang. sec. Lucam, II, 19: PL 15, 1560). Máriino konanie je dôsledkom jej poslušnosti voči slovám anjela, ale spojenej s láskou. Ide k Alžbete, aby bola užitočná. A v tomto vyjdení zo svojho domu, zo seba samej, z lásky, prináša to najcennejšie: Ježiša, prináša Syna. Niekedy sa aj my zastavíme pri načúvaní, pri rozmýšľaní nad tým, čo máme robiť, možno jasne vieme, čo máme urobiť, ale neurobíme krok ku konaniu. A predovšetkým nedáme do hry nás samých, náhliac sa k druhým, aby sme im priniesli našu pomoc, naše pochopenie, našu lásku. Aby sme aj my priniesli, tak ako Mária, to čo máme najcennejšie a čo sme prijali, Ježiša a jeho evanjelium, a to slovom a predovšetkým konkrétnym svedectvom nášho konania.

Mária, žena načúvania, rozhodovania, konania.

Mária, žena načúvania, daj, aby naše uši boli otvorené. Urob, aby sme počuli slovo tvojho Syna Ježiša, uprostred tisícich slov tohto sveta. Daj, aby sme vedeli načúvať realite v ktorej žijeme, každej osobe, ktorú stretneme, osobitne tej, ktorá je chudobná, núdzna, v ťažkostiach.

Mária, žena rozhodnutia, osvieť našu myseľ a naše srdce, aby sme vedeli byť poslušní slovu tvojho Syna Ježiša bez váhania. Daruj nám odvahu pre rozhodovanie, aby sme sa nenechali ťahať inými, ktorí budú smerovať náš život.

Mária, žena konania, daj, aby sa naše nohy a naše ruky “náhlili” k druhým, aby sme im priniesli pomoc a lásku tvojho Syna Ježiša, aby sme ako ty priniesli do sveta svetlo evanjelia. Amen.

Kresťania majú mať na tvári radosť, nie výraz ako počas pohrebu

Duch Svätý je pôvodcom kresťanskej radosti. Aby sme mohli ohlasovať evanjelium, je nevyhnutné mať radosť v srdci, ktorú dáva Duch Boží. Pápež František to dnes zopakoval počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Medzi koncelebrantmi bol aj slovenský kardinál Jozef Tomko. Na svätej omši sa zúčastnila skupina zamestnancov ekonomického oddelenia Vatikánu pod vedením riaditeľa Sabatina Napolitana a tiež spolupracovníci Švajčiarskej gardy.

S tvárou ako počas pohrebu nemožno ohlasovať Ježiša. Pápež František načrtol akúsi demarkačnú líniu v súvislosti s určitým spôsobom chápania kresťanského života poznačeného smútkom. Vo svojej reflexii vychádzal z čítaní zo sviatku Návštevy Panny Márie, ktorý sa vo Vatikáne slávi v dnešný deň. Prvé z Knihy proroka Sofoniáša prináša zvolanie: „Plesaj! Teš a raduj sa z celého srdca, uprostred teba je Pán!“ Druhé čítanie rozpráva príbeh Alžbety a syna, ktorý v jej lone „zaplesal radosťou“, keď počul Máriine slová. „Toto všetko je radosť, radosť, ktorá je oslavou,“ tvrdí Svätý Otec. Napriek tomu „my, ako kresťania, nie sme veľmi zvyknutí hovoriť o radosti, šťastí“ a podľa pápeža „sa nám často páči skôr sťažovať sa“. Radosť nám však prináša Duch Svätý:

„Je to práve Duch Svätý, ktorý nás vedie: on je pôvodcom radosti, tvorcom radosti. A táto radosť v Duchu, nám dáva skutočnú kresťanskú slobodu. Bez radosti sa my kresťania nemôžeme stať slobodní, staneme sa otrokmi našich bolestí. Veľký Pavol VI. hovoril, že evanjelium nemožno šíriť ďalej, ak sú kresťania smutní, skleslí, bez odvahy. Nie je to možné. Tento postoj je tak trochu pohrebný, však? Mnohokrát majú kresťania tvár akoby sa pripravovali na pohrebný sprievod, než akoby chválili Boha, je to tak? A z tejto radosti pramení chvála, chvála Márie, tá chvála, o ktorej hovorí Sofoniáš, chvála Simeona, Anny: chvála Boha!“

A ako možno chváliť Boha? – pýta sa Svätý Otec a odpovedá: vychádzajúc zo samých seba „tak veľkodušne ako nám Pán dáva svoju milosť“. Ďalej pokračuje:

„Vy, ktorí ste tu na svätej omši, chválite Boha alebo iba žiadate Boha o niečo a ďakujete mu? Ale chválite Boha? Je to niečo nové - nové v našom duchovnom živote. Chváliť Boha, vyjsť zo seba, aby som chválil, strácal čas chválením. Poviete si: ,Táto omša, aká len bola dlhá!‘ Ale ak nechváliš Boha, nevieš iba tak strácať čas chválením Boha, potom je omša naozaj dlhá. Ale ak ideš s takýmto postojom radosti, chvály Boha, toto je pekné! Večnosť bude taká: chváliť Boha! A to nebude nudné, bude to nádherné! Takáto radosť nás robí slobodnými.“

Modelom chvály a takejto radosti je opäť Ježišova Matka. Cirkev ju nazýva „príčinou našej radosti“ – Causa Nostrae Letitiae práve preto, lebo prináša najväčšiu radosť, ktorou je Ježiš:

„Musíme prosiť Pannu Máriu, aby nám prinášajúc Ježiša dala milosť radosti, slobodnej radosti. Nech nám dá milosť chváliť, chváliť veľkodušnou modlitbou, pretože On je vždy hoden chvál. Modliť sa k Panne Márii a povedať jej, ako hovorí Cirkev: Veni, Precelsa Domina, Maria, tu nos visita, Panna, ty, ktorá si taká veľká, navštív nás a daruj nám radosť!“

Detskí onkologickí pacienti dnes navštívili Svätého Otca v Dome sv. Marty

Svätý Otec dnes v podvečer o 18. hod. prijal v kaplnke Domu sv. Marty skupinu detí – onkologických pacientov z Polikliniky Gemelli v Ríme. Informoval o tom prostredníctvom nóty hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi SJ. Dvadsaťdva detí sprevádzali ich rodičia, personál polikliniky, dobrovoľníci organizácie Unitalsi, rehoľné sestry a kňazi, ktorí s nimi absolvovali púť do francúzskych Lúrd a Loreta. Pri príležitosti spomínanej púte zaslali deti Svätému Otcovi ich kresby Lurdskej jaskyne a list, v ktorom vyjadrili želanie navštíviť ho a spoločne sa s ním pomodliť. Stretnutie sa dnes nieslo v atmosfére modlitby a veľkých emócií. Potom, ako im pápež udelil znamenie kríža a po pozdrave pokoja, sa k Svätému Otcovi prihovorilo aj malé dievčatko. Požiadalo ho, aby sa modlil za všetky choré deti na svete a požehnal ich rodičov. Spoločne si potom zaspievali lurdskú pieseň Ave, Mária.

Pápež František sa malým prihovoril, vypočul si ich otázky a prijal drobné darčeky. Vyzval ich, aby Ježiša cítili stále na blízku, pretože „Ježiš ich má veľmi rád“. Celé stretnutie trvalo približne pol hodinu.

K dnešnej modlitbe posvätného ruženca na Námestí sv. Petra

Svätý Otec dnes ukončí mariánsky mesiac modlitbou posvätného ruženca na Námestí sv. Petra so začiatkom o 20. hodine. Po nej bude nasledovať meditácia a apoštolské požehnanie. O dôležitosti tejto udalosti hovorí páter Salvatore Maria Perrella, dekan Pápežskej teologickej fakulty Marianum: „Mesiac máj venujú kresťania už tradične Márii, aj keď treba povedať, že tento mesiac je mesiacom Ducha Svätého. Takže, existuje tam isté nutné prepojenie, na ktoré by sme mali dbať: Duch a Mária. Duch vytvára Cirkev Kristovu, Duch stvárnil Máriu urobiac z nej Ježišovu Matku, ikonu veriacich. Čo sa týka ukončenia mesiaca máj, ocitáme sa práve v dni príznačnom pre mariánsku vieru, pretože slávime pamiatku Návštevy Panny Márie u sv. Alžbety, a je pekné, že rímsky biskup ukončí mesiac máj rozjímaním nad tajomstvami praktickým spôsobom, krásnou evanjeliovou modlitbou ruženca.“

Pápež František na začiatku svojho pontifikátu vyzval niekoľkokrát k spoločným modlitbám posvätného ruženca, predovšetkým rodiny. „Ruženec je modlitba, na ktorej pápežom vždy záležalo: od Leva XIII. cez Pavla VI., Jána Pavla II., pápeža Benedikta a až po pápeža Františka. Preto, lebo ruženec je modlitbou Božej rodiny, teda Cirkvi, je modlitbou rodín, ktoré si musia nájsť priestor na prosby, modlitbu, rozjímanie. Inak sa rodina vykorení zo základného jadra, ktorým je samotná Božia rodina, teda Trojica. Rodina, ako to učil pápež Ján Pavol II. je skutočnou ,ikonou Trojice‘,“ uviedol páter Perrella z teologickej fakulty Marianum.

30.mája

Homília pápeža Františka na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi: „Vy im dajte jesť“

V evanjeliu, ktoré sme si vypočuli, sa nachádza jedno Ježišovo vyjadrenie, ktoré sa ma vždy dotkne: „Vy im dajte jesť“ (Lk 9,13). Vychádzajúc z tejto vety sa nechám viesť troma slovami: nasledovanie, spoločenstvo, delenie sa.

1: Predovšetkým, kto sú tí, ktorým treba dať jesť? Odpoveď nachádzame v evanjeliovom úryvku: je to dav, zástup. Ježiš stojí uprostred ľudí, prijíma ich, rozpráva s nimi, stará sa o nich, prejavuje im Božie milosrdenstvo. Spomedzi týchto ľudí si vyberá dvanástich apoštolov, aby boli s Ním a tak ako On sa ponorili do konkrétnych situácií vo svete. Zástup ho nasleduje, (počúva ho), pretože Ježiš koná novým spôsobom s autoritou toho, kto je autentický a koherentný, kto hovorí a koná v pravde, kto dáva nádej, že prichádza od Boha, kto je zjavením tváre Boha, ktorý je láska. A zástup tak s radosťou chváli Boha.

Dnes večer sme my tým zástupom z evanjelia, aj my chceme nasledovať Ježiša, aby sme ho počúvali, aby sme vstúpili do spoločenstva s Ním v Eucharistii, aby sme sa my pripojili k Nemu a On k nám. Pýtajme sa: Ako ja nasledujem Ježiša? Ježiš hovorí v tichu v tajomstve Eucharistie a vždy nám pripomína, že nasledovať ho znamená vyjsť zo seba samých a urobiť zo svojho života nie naše vlastníctvo, ale dar pre Neho a pre druhých.

2. Poďme však ďalej: Kde sa rodí Ježišova výzva k učeníkom, aby oni sami nasýtili zástup? Vychádza z dvoch prvkov: predovšetkým zo zástupu, ktorý nasledujúc Ježiša sa zrazu – keď sa už zvečerieva – ocitá na otvorenej lúke, ďaleko od obývaných oblastí a potom zo starosti učeníkov, ktorí prosia Ježiša rozpustiť zástup, aby si šiel zaobstarať jedlo a nocľah do okolitých dedín (porov. Lk 9,12). Stojac pred problémom zástupu, učeníci riešia túto otázku spôsobom: každý nech sa postará o seba; rozpustiť zástup! Každý nech sa postará o seba. Koľkokrát máme my kresťania rovnaké pokušenie! Nestaráme sa o potreby druhých, dôstojne sa s nimi rozlúčime: „Nech ti Boh pomáha“. Alebo „Ak „Nech sa ti darí... ak by sme sa už nestretli. Ježišovo riešenie sa však uberá iným smerom, ktorý učeníkov prekvapí: „Vy im dajte jesť“. Ako však môžeme my dať najesť takému zástupu? „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby; ibaže by sme šli a nakúpili jedlo pre celý tento zástup.“ Ježiš sa neznepokojuje. Požiadal učeníkov, aby usadili zástup do skupín po päťdesiat, potom pozdvihol oči k nebu, predniesol požehnanie, lámal chleby a dával ich učeníkom, aby ich rozdávali. Je to chvíľa hlbokého spoločenstva: Zástup, nasýtený Pánovým slovom, je teraz sýtený jeho chlebom života. Evanjelista poznamenáva, že všetci sa nasýtili.

Dnes večer sme aj my zhromaždení na Pánovej večeri, na eucharistickej obete, v ktorej nám On znovu dáva svoje telo a sprítomňuje jedinú obetu na kríži. Prostredníctvom počúvania jeho slova, sýtenia sa jeho telom a krvou, z nás robí už nie zástup ale komunitu; z anonymity prechádzame do spoločenstva. Eucharistia je sviatosťou jednoty, ktorá nás vyvádza z individualizmu, aby sme žili spoločne v nasledovaní a vo viere v Neho. Preto sa všetci musíme pýtať pred Pánom: Ako žijem ja Eucharistiu? Prežívam ju anonymným spôsobom alebo ako chvíľu skutočnej jednoty s Pánom a rovnako s mnohými inými bratmi a sestrami, ktorí sú spoločne na hostine? Ako vyzerajú naše eucharistické slávenia?

3. Posledný element: Kde vzniká rozmnoženie chlebov? Odpoveď nájdeme v Ježišovej výzve k učeníkom „Vy im dajte...“, „dať“, deliť sa. O čo sa delia apoštoli? O to málo, čo majú: päť chlebov a dve ryby. Je to však práve tých päť chlebov a dve ryby, ktoré Pánovými rukami nasycujú zástup. Sú to práve učeníci, ktorí sú zmätení kvôli svojej neschopnosti a tomu málu, čo majú ponúknuť, ktorí usádzajú zástup a rozdeľujú – dôverujúc Ježišovmu slovu – chleby a ryby, ktoré nasycujú zástup. Toto vypovedá o tom, že v Cirkvi, ale aj v spoločnosti existuje kľúčové slovo, ktorého sa nesmieme báť, ktorým je „solidárnosť“, teda vedieť dať Bohu k dispozícii to, čo máme, naše malé schopnosti, pretože iba v delení sa, v darovaní bude náš život plodný a prinesie ovocie.

Solidárnosť: slovo, ktoré duch tohto sveta nemá rád!

Dnes večer nám Pán znovu rozdáva chlieb, ktorý je jeho telom a stáva sa darom. Aj my zakusujeme „Božiu solidárnosť“ s človekom, solidárnosť, ktorá sa nikdy nevyčerpá, solidárnosť, ktorá nás nikdy neprestane prekvapovať. Boh k nám prichádza v obete kríža, znižuje sa vstupujúc do temnoty smrti, aby nám daroval svoj život, ktorý víťazí nad zlom, egoizmom a smrťou. Ježiš sa nám aj dnes večer dáva v Eucharistii, zdieľa našu spoločnú púť, dokonca sa stáva potravou, skutočným jedlom, ktoré posilňuje náš život aj vo chvíľach, keď sa naša cesta stáva ťažkou a prekážky spomaľujú naše kroky. V Eucharistii nám Pán dáva kráčať po svojej ceste, tej ceste služby, vzájomného dávania, daru, a toho mála, čo máme a čím sme, ktoré, keď sa s ním delíme, stáva sa bohatstvom, pretože Božia moc, ktorá je mocou lásky, zostupuje na našu chudobu a premieňa ju.

Pýtajme sa dnes večer, adorujúc skutočne prítomného Krista v Eucharistii: nechávam sa ním premieňať? Nechávam, aby ma Pán, ktorý sa mi daruje, vyvádzal stále viac z môjho obmedzeného priestoru, aby som vyšiel a bez strachu sa daroval, delil a miloval Jeho a iných?

Drahí bratia a sestry.

Nasledovanie, spoločenstvo, delenie sa. Modlime sa, aby nás účasť na Eucharistii vždy provokovala každý deň nasledovať Pána, aby sme sa stali nástrojmi spoločenstva a delili sa s Ním a s našim blížnym o to, čím sme. Takýmto spôsobom bude náš život naozaj plodný. Amen.

Pápež František a jeho magistérium o Eucharistii

Pápež František bude dnes večer prvýkrát predsedať slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi na námestí pred Bazilikou sv. Jána v Lateráne. Eucharistické slávenie sa začne o 19. 00 hod. a po svätej omši bude nasledovať tradičná slávnostná procesia s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou od Lateránskej baziliky do Baziliky Santa Maria Maggiore, kde Svätý Otec udelí eucharistické požehnanie.

Počas dvoch mesiacov pontifikátu nám pápež František predstavil niekoľko myšlienok o centrálnosti Eucharistie, ktoré sú pokračovaním jeho magistéria z predchádzajúceho obdobia. Ešte ako arcibiskup Buenos Aires, počas jeho posledného slávenia Božieho Tela minulého roku, kardinál Jorge Mario Bergoglio poznamenal, že „srdce kresťana je ako stôl poslednej večere, prestretý na slávenie Eucharistie“. Ježiš – ako povedal pri tejto príležitosti 9. júna 2012 – dáva veľký dôraz na slovo „pripraviť“. „Idem vám pripraviť miesto,“ hovorí Kristus svojim učeníkom po zmŕtvychvstaní; v tomto zmysle je Eucharistia predzvesťou toho miesta“ a „zakaždým, keď sa schádzame, aby sme prijímali Telo Kristovo, to miesto, kde slávime Eucharistiu, sa stáva tak trochu našim miestom v nebi“. Ale to nestačí. Večeradlo podľa pápeža nie je uzavreté, ani nie je lámaním chleba pre niekoľkých, privilegovaných. Je mnoho večeradiel, kde sa Pán delí o svoj chlieb s hladnými. Toto je jeho vízia, ktorú často opakuje aj na Petrovom stolci. Viackrát nás vyzval, aby sme sa nebáli dotýkať Kristovho tela v chudobných a prevzali na seba túto bolesť.

29. máj - audiencia

Pápež František v katechéze: Cirkev nie je organizáciou, ale Božou rodinou

Svätý Otec dnes predniesol prvú zo série katechéz o tajomstve Cirkvi, ktorému sa chce venovať aj počas nasledujúcich generálnych audiencií. Témou tej dnešnej bola Cirkev ako Božia rodina. Na Námestí sv. Petra si ju vypočulo takmer osemdesiattisíc ľudí:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú stredu som zdôraznil hlboké puto medzi Duchom Svätým a Cirkvou. Dnes by som chcel začať sériu katechéz o tajomstve Cirkvi, o tom tajomstve, ktoré my všetci prežívame a ktorého sme súčasťou. Rád by som tak urobil pomocou vyjadrení, ktoré sa v hojnej miere nachádzajú v textoch Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu.

Dnešná prvá téma znie: Cirkev ako Božia rodina.

Počas uplynulých mesiacov som viackrát spomenul podobenstvo o márnotratnom synovi alebo lepšie povedané, o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Mladší syn opustí otcov dom, všetko premrhá a rozhodne sa vrátiť späť, pretože si uvedomuje, že urobil chybný krok. Nepovažuje sa však viacej za hodného byť synom a dúfa, že bude prijatý aspoň medzi sluhov. Otec mu však beží v ústrety, objíme ho, navracia mu synovskú dôstojnosť a pripraví mu oslavu. Toto podobenstvo, ako aj iné v evanjeliu, výrečne predstavuje Boží plán s ľudstvom.

Aký je tento plán Boha? Chce z nás všetkých vytvoriť jedinú rodinu svojich detí, v ktorej ho každý bude cítiť nablízku a vnímať, že je ním milovaný - tak ako v evanjeliovom podobenstve – a zažívať vľúdnosť Božej rodiny. Z tohto veľkého plánu vyrastá Cirkev, ktorá nie je akousi organizáciou ustanovenou prostredníctvom dohody niekoľkých osôb, ale – ako viackrát pripomenul pápež Benedikt XVI. – je Božím dielom, rodí sa práve z tohto plánu lásky, ktorý sa postupne realizuje v dejinách. Cirkev sa rodí z Božej túžby povolať všetkých ľudí do spoločenstva s ním, do priateľstva s ním, a dokonca mať účasť – ako jeho deti – na Božom živote. Samotné slovo „Cirkev“, z gréckeho ekklesia, znamená „zhromaždenie“: Boh nás zvoláva, pobáda nás, aby sme vyšli z individualizmu, z náklonnosti uzavrieť sa do seba a volá nás, aby sme sa stali súčasťou jeho rodiny. Toto povolanie má pôvod v samom stvorení. Boh nás stvoril, aby sme žili v hlbokom vzťahu s ním. Aj keď hriech prerušil toto spojenie s ním, s inými i so stvorením, Boh nás neopustil. Celé dejiny spásy sú príbehom Boha, ktorý hľadá človeka, ponúka mu svoju lásku a prijíma ho. Povolal Abraháma, aby sa stal otcom mnohých, vyvolil si izraelský ľud, aby s ním uzavrel zmluvu, ktorá zahrnie všetky národy a v plnosti času poslal svojho Syna, aby sa jeho plán lásky a spásy uskutočnil v novej a večnej zmluve s celým ľudstvom. Pri čítaní evanjelií vidíme Ježiša, ako okolo seba zhromažďuje malé spoločenstvo, ktoré prijíma jeho slovo, nasleduje ho, kráča s ním po jeho ceste a stáva sa jeho rodinou. On v tomto spoločenstve pripravuje a buduje svoju Cirkev. Odkiaľ teda pochádza Cirkev? Rodí sa z najvyššieho prejavu lásky na kríži, z otvoreného Ježišovho boku, odkiaľ vychádza krv a voda, symboly sviatostí eucharistie a krstu. V Božej rodine, v Cirkvi, je oživujúcou miazgou Božia láska, ktorá sa konkretizuje tým, že milujeme Boha a iných, všetkých bez rozdielu a bez hraníc.

Kedy sa Cirkev prejavuje? Pred dvoma týždňami sme túto skutočnosť slávili: Cirkev sa prejavuje vtedy, keď Duch Svätý napĺňa srdcia apoštolov, pobáda ich vyjsť a nastúpiť na cestu ohlasovania evanjelia a rozširovania Božej lásky. Aj dnes niektorí povedia: „Kristus áno, Cirkev nie“ alebo „verím v Boha, ale neverím kňazom“. Je to však Cirkev, ktorá nás privádza ku Kristovi a k Bohu. Cirkev je veľkou rodinou Božích detí. Isteže, má aj ľudské aspekty. Tí, ktorí ju tvoria, pastieri a veriaci, majú slabosti, nedokonalosti i hriechy, aj pápež, či nie? A má ich veľa! Nádherné je však to, že si uvedomujeme, že sme hriešnici. Ak si to uvedomíme, nájdeme Božie milosrdenstvo: Boh vždy odpúšťa. Nezabudnime na to: Boh vždy odpúšťa! Prijíma nás vo svojej odpúšťajúcej a milosrdnej láske. Môžeme povedať, a je to tiež význačné: Hriech je urážkou Boha, ale i príležitosťou pokoriť sa, aby sme si uvedomili, že jestvuje niečo krajšie a tým je Božie milosrdenstvo. Myslime na to.

Dnes si položme otázku: Nakoľko milujem Cirkev? Modlím sa za ňu? Cítim sa byť súčasťou rodiny Cirkvi? Čo robím preto, aby bola spoločenstvom, v ktorom sa každý cíti prijatý a pochopený, zažíva lásku a milosrdenstvo Boha, ktorý obnovuje jeho život? Viera je dar a skutočnosť, ktorá sa nás osobne dotýka. Boh nás volá, aby sme našu vieru prežívali spoločne ako rodina, ako Cirkev.

Prosme Pána, osobitne v tomto Roku viery, aby naše spoločenstvá, celá Cirkev, boli čoraz viac pravými rodinami, ktoré žijú a rozširujú Božiu lásku. Ďakujem.

Cirkev by nemala ovládať triumfálnosť, ale pokora

Triumfalizmus Cirkev brzdí a je pokušením kresťanstva bez kríža. Cirkev by však mala byť pokorná. Takto sa dnes (29. máj) ráno prihovoril pápež František zamestnancom Governatorátu Mestského štátu Vatikán v homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty. Dnešné evanjelium hovorí o Ježišovi, ktorý spolu s učeníkmi vystúpil do Jeruzalema a hovoril im o svojom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. Ako povedal Svätý Otec, takáto je aj cesta viery. Učeníci majú iné plány, chcú si vykonať iba polovičnú púť. Podľa nich je lepšie zastaviť sa. Diskutujú medzi sebou o tom, ako „usporiadať Cirkev, ako usporiadať spasenie“. A tak Ján a Jakub prosia Ježiša, aby mohli sedieť v jeho sláve, jeden po jeho pravici, druhý po jeho ľavici. Vyvolávajú tak medzi ďalšími diskusiu o tom, kto je v Cirkvi najdôležitejší.

„Pokušenie učeníkov bolo rovnaké ako Ježišovo na púšti, keď za ním prišiel diabol, aby mu navrhol inú cestu,“ hovorí Svätý Otec. Prirovnal ho k parašutistovi, ktorý sa ukáže pred ľuďmi bez padáka a zoskočí, aby všetci videli tento „rýchly zázrak. A vykúpenie je zrazu na svete“. Ale výber tejto cesty by bol polovičný, bol by to výber bez kríža.

Rovnaké bolo aj pokušenie Petra, keď v prvej chvíli neprijal Ježišovo utrpenie. „Je to pokušenie kresťanstva bez kríža, kresťanstvo na pol ceste.“ Existuje však aj ďalšie: „kresťanstvo s krížom, ale bez Ježiša“. Takéto pokušenie, ktoré nás láka byť kresťanmi iba na pol ceste, takými, ktorí nechcú prísť tam, kde si to Otec želá, je „pokušením triumfalizmu“. „Chceme víťazstvo hneď, bez toho, aby sme nasledovali kríž, víťazstvo svetské, rozumné,“ tvrdí pápež František a dodáva:

„Triumfalizmus v Cirkvi Cirkev brzdí. Triumfalizmus medzi kresťanmi brzdí kresťanov. V takomto prípade ide o Cirkev triumfálnu, Cirkev na pol ceste, Cirkev, ktorá je šťastná tak, ako je, dobre usporiadaná. So všetkými úradmi, keď je všetko v poriadku, všetko pekné. Je to tak? Pôsobivé! Ale je to Cirkev, ktorá popiera mučeníkov, pretože nevie, že Cirkev potrebuje mučeníkov na krížovej ceste. Cirkev, ktorá myslí iba na víťazstvá, úspechy, ktorá nepozná Ježišovo pravidlo: pravidlo triumfu cez neúspech, ľudské zlyhanie, neúspech kríža. A to je práve to pokušenie, ktoré v sebe máme všetci.“

Svätý Otec potom hovorí o svojej skúsenosti s Božou milosťou:

„Pamätám si, že raz som prechádzal temnou chvíľou môjho duchovného života a prosil som Pána o milosť. Potom som išiel dávať duchovné cvičenia rehoľným sestrám a v posledný deň sa spovedali. Prišla sa vyspovedať aj jedna staršia sestra, mala viac ako 80 rokov, ale jasné oči, doslova žiarili: bola to Božia žena. Potom na konci som v nej videl Božiu ženu natoľko, že som jej povedal: ,Sestra, ako pokánie, modlite sa za mňa, pretože potrebujem milosť, dobre? Ak o ňu požiadate Pána vy, určite mi ju dá.‘ Nachvíľku sa zastavila, akoby sa modlila a povedala mi nasledovné: ,Je isté, že vám Pán dá milosť, ale nepochybujte: svojim vlastným božským spôsobom.‘ Toto ma veľmi potešilo. Počuť, že Pán nám dá vždy to, o čo prosíme, ale svojim božským spôsobom. A božský spôsob znamená až do samého konca. Božský spôsobom zahŕňa kríž, nie pre nejaký masochizmus, to nie! Ale pre lásku. Pre lásku až do samého konca.“

V závere vyslovil pápež František nasledovnú modlitbu:

„Prosme Pána o milosť, aby sme neboli Cirkvou na pol ceste, Cirkvou triumfálnou, veľkých úspechov, ale aby sme boli Cirkvou pokornou, ktorá kráča rozhodne, ako Ježiš. Napred, napred a napred. O srdce otvorené vôli Otca, ako Ježišovo. Prosme o túto milosť.“

Osobitný pozdrav Svätého Otca mladým, chorým a novomanželom

Po príhovoroch a pozdravoch v rôznych jazykoch v rámci dnešnej generálnej audiencie nasledovalo ešte niekoľko slov Svätého Otca, ktorými sa obrátil na špecifické skupiny veriacich:

„Obraciam sa nakoniec na vás, milí mladí, chorí a novomanželia. Počas tejto poslednej audiencie v mesiaci máj, patria, prirodzene, naše myšlienky Najsvätejšej Panne Márii, žiariacej hviezde na našej kresťanskej púti. Neprestajne sa na ňu obracajme, aby sme vďaka jej príhovoru a podľa jej príkladu našli inšpiráciu a isté vedenie na našej každodennej púti viery.“

Potom adresoval prítomným nasledovné pozvanie:

„Zajtra, na slávnosť Božieho tela, budeme ako každý rok sláviť o 19. hod. svätú omšu v Bazilike sv. Jána v Lateráne. Po jej skončení bude nasledovať slávnostná procesia, ktorá sa skončí v Bazilike Santa Maria Maggiore. Pozývam veriacich Ríma a pútnikov, aby sa zjednotili pri tomto prejave hlbokej viery v Eucharistiu, ktorá je najcennejším pokladom Cirkvi a ľudstva.“

28. máj

Nasledovať Ježiša neznamená robiť kariéru, znamená prenasledovanie

Ohlasovanie Ježiša nie je akýsi povrchový náter, farba, ale ide do srdca a mení nás – uviedol pápež František v homílii dnešnej (28. máj) rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Koncelebrovali ju Mons. Rino Fisichella a Mons. José Octavio Ruiz Arenas, predseda a sekretár Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, a zúčastnila sa na nej skupina kňazov tohto dikastéria ako aj skupina zamestnancov Termoelektrickej centrály a Technických služieb Governatorátu.

Svätý Otec na základe evanjelia dnešného dňa v homílii zdôraznil, že nasledovanie Ježiša neznamená mať väčšiu moc, pretože jeho cesta je cestou kríža. Vyšiel z Petrovej otázky, ktorou sa obracia na Ježiša a ktorá sa v podstate týka života každého kresťana: Aká bude odmena za to, že ťa budeme nasledovať? Ježiš hovorí, že tí, ktorí ho nasledujú, budú mať veľa dobrých vecí, ale s prenasledovaním. Pánova cesta, ako povedal Svätý Otec, je cestou uponíženia, cestou, ktorá končí na kríži. To je dôvod, prečo sa na nej budeme vždy stretávať s ťažkosťami, odmietaním, prenasledovaním. Vždy tu budú, pretože on prešiel touto cestou pred nami. Pápež dokonca upozornil, že ak kresťan nemá ťažkosti v živote, keď ide všetko hladko, keď je všetko v poriadku, niečo nie je v poriadku. Veľké priateľstvo s duchom sveta, svetskosti, poznamenal pápež, je veľké pokušenie vlastné kresťanom i dnes:

„Nasledovať Ježiša to áno, ale iba do určitého bodu. Nasledovanie Ježiša ako forma kultúry: Som kresťan, mám túto kultúru... Ale bez požiadavky skutočného nasledovania Ježiša, bez požiadavky ísť ďalej jeho cestou. Ak je nasledovanie Ježiša kultúrnou možnosťou, používa sa táto cesta, aby sme išli stále vyššie, mali väčšiu moc. A história Cirkvi je toho plná, počnúc niektorými cisármi, cez mnohých vládcov a mnohých ľudí. Dokonca až po niektorých – nechcem povedať mnohých, ale niektorých – kňazov, biskupov. Niektorí si myslia, že nasledovať Ježiša je robiť kariéru.“

Svätý Otec ďalej v dnešnej homílii pripomenul, že v istom čase, v literatúre asi pred dvesto rokmi, sa zvyklo hovoriť, že ktosi od detstva chcel robiť kariéru v Cirkvi. Zopakoval, že mnohí kresťania, pokúšaní duchom sveta, si myslia, že nasledovať Ježiša je dobré, pretože tak sa dá urobiť kariéra, dá sa napredovať, ísť hore. Toto je však postoj Petra, ktorý hovorí o kariére a Ježiš mu odpovie: Áno, dám všetko, ale s prenasledovaním. Nemožno odstrániť kríž z Ježišovej cesty. A napriek tomu to neznamená, že kresťan si má ubližovať, robiť zle. Kresťan nasleduje Ježiša z lásky, a keď nasleduje Ježiša, závisť diabla robí svoje. Duch sveta toto netoleruje, netoleruje svedectvo, poznamenal pápež František:

„Spomeňte si na Matku Terezu: čo hovorí duch sveta o Matke Tereze? ‚Tá blahoslavená Tereza, nádherná žena, ktorá urobila veľa dobrého pre ostatných...‘ Duch sveta nikdy nepovie, že blahoslavená Tereza, každý deň veľa hodín strávila v adorácii... nikdy! Zredukuje to na robenie peknej kresťanskej sociálnej činnosti. Akoby bol kresťanský život povrchovým náterom. Ohlasovanie Ježiša nie je povrchový náter: ohlasovanie Ježiša preniká až ku kostiam, do srdca, ide do vnútra a mení nás. A toto duch sveta netoleruje, nebude to tolerovať, a preto tu bude prenasledovanie.“

Kto nechá svoj vlastný dom, svoju rodinu, aby nasledoval Ježiša, dostane stonásobne viac, už v tomto čase, povedal ďalej Svätý Otec. Stonásobne vrátane prenasledovania. A na toto nemôžeme zabúdať:

„Nasledovanie Krista je práve toto: z lásky ísť s ním, ísť za ním tú istú púť, rovnakou cestou. Duch sveta to nebude tolerovať, čo nám bude spôsobovať utrpenie, ale utrpenie, aké podstúpil Ježiš. Vyprosujme si túto milosť: nasledovať Ježiša cestou, akú nám on zjavil a ktorej nás on naučil. Je to pekné, lebo nikdy nás nenechá samých. Nikdy! Vždy bude s nami.“

Taliansky biblista vysvetľuje pápežovu prosbu o požehnanie

Mnoho jasných slov a gest – aj takto vyzerala nedeľňajšia návšteva pápeža Františka v rímskej farnosti sv. Alžbety a Zachariáša na severe Ríma. Svätý Otec sa tiež v istom momente sklonil a poprosil prvoprijímajúce deti o požehnanie a modlitby. Presne tak, ako krátko po svojom zvolení, večer na lodžii Baziliky sv. Petra. Biblista Mons. Roberto Penna, docent na Pápežskej lateránskej univerzite, vysvetľuje prosbu o požehnanie nasledovne: „Je to gesto zodpovednosti, ale tiež gesto ocenenia toho, s kým sa rozprávam, ktorému prajem všetko dobré, nie vo všeobecnej rovine, neutrálnej, filantropickej, ale ktorému prajem dobro od samotného Boha. Je tu aj známe ,benedictus‘, ktoré Zachariáš vyslovil v Lukášovom evanjeliu: Nech je zvelebený Boh. Potom máme aj niektoré listy apoštola Pavla, ktoré sa začínajú nasledovne – ako napríklad List Efezanom – ,Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista‘. Je takto požehnaný sám Boh, ale ako zdroj požehnania, pretože v texte sa ďalej píše: ,ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním‘. Je pravda, že v Pavlových listoch sa nenachádza požehnanie príjemcov. Toto je prax, ktorá sa neskôr zaužívala a upevnila, a ktorej krásnou ukážkou je práve gesto pápeža Františka.“ Ako Mons. Penna dodáva, išlo teda o „otcovskú žiadosť“ vyjadrujúcu spoločenstvo Svätého Otca s deťmi a „ocenenie ich vzťahu s ním, ako s pápežom. Išlo o požehnanie čisté, svieže, ktorého výsledkom nemôže byť nič iné než dobro“.

27. máj

Kultúra pohodlia a očarenie časnosťou odvádzajú od Ježiša

Ak chceme nasledovať Ježiša, musíme sa vzdať kultúry blahobytu a čara časnosti – poznamenal pápež František vo svojej homílii počas dnešnej (27. máj) rannej svätej omše. Zdôraznil, že je nevyhnutné urobiť si spytovanie svedomia ohľadom bohatstva, ktoré nám bráni priblížiť sa k Ježišovi. Na svätej omši v Dome sv. Marty, koncelebrovanej kardinálom Philippem Barbarinom, arcibiskupom Lyonu, sa zúčastnili zamestnanci Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na čele s jej predsedom Mons. Zygmuntom Zimowskim, a skupina pracovníkov ekonomického oddelenia Governatorátu.

Ježiš žiada od mladíka, aby rozdal všetko svoje bohatstvo a nasledoval ho, ale on odchádza zarmútený. Svätý Otec sa teda v homílii pozastavil pri epizóde predstavenej v dnešnom evanjeliu a zdôraznil, že bohatstvo, to čo vlastníme, je prekážkou, neuľahčuje cestu do Božieho kráľovstva. A každý z nás má svoje bohatstvo, dodal. Stále je niečo, čo nám bráni ísť bližšie k Ježišovi. Je potrebné nájsť to. Všetci si musíme urobiť spytovanie svedomia o tom, čo je tým našim bohatstvom, majetkom, ktorý vlastníme, a ktorý nám bráni priblížiť sa na ceste života k Ježišovi. Pápež František následne uviedol dvojaké kultúrne bohatstvo: Po prvé, kultúra blahobytu, kultúra pohodlia, ktorá nás robí málo odvážnymi, lenivými a sebeckými. Blahobyt nás ochromuje, je to isté znecitlivenie, anestéza, povedal.

„Nie, nie viac ako jedno dieťa, pretože nebudeme môcť ísť na dovolenku, nebudeme môcť cestovať, nebudeme si môcť kúpiť dom. Je dobré nasledovať Pána, ale iba do istej miery. To je to, čo vytvára náš blahobyt: všetci dobre vieme, ako je to s blahobytom, zbavuje nás odvahy, pevnej odvahy ísť bližšie k Ježišovi. Toto je prvé bohatstvo našej dnešnej kultúry, kultúry blahobytu.“

Potom existuje ešte iné bohatstvo našej kultúry, bohatstvo, ktoré nám bráni kráčať bližšie za Ježišom: je to očarenie časnosťou. Sme zamilovaní do časnosti. Definitívne, konečné ponuky, ktoré nám dáva Ježiš, sa nám nepáčia. Časnosť sa nám páči, pretože máme strach z Božieho času, z toho, čo príde, čo je definitívne:

„On je Pánom času, my sme pánmi tohto okamihu. Prečo? Pretože tu a teraz sme pánmi, potiaľto nasledujem Pána, potom uvidím... Počul som jedného, čo sa chcel stať kňazom, ale na desať rokov, nie viac... Koľko párov uzatvára manželstvo – hoci to nepovedia nahlas, iba vo svojom srdci – na čas, kým potrvá láska, potom uvidíme. Vychutnanie si časnosti: toto je ďalšie naše bohatstvo. Musíme byť pánmi času, našej malej súčasnosti. Tieto dva poklady sú tie, ktoré nám bránia ísť dopredu. Myslím na mnohých mužov a ženy, ktorí opustili svoju vlasť a išli ako misionári na celý život: toto je definitívne!“

Ale myslím aj na mnoho mužov a žien, pokračoval Svätý Otec, ktorí opustili svoje domovy, aby uzavreli manželstvo na celý život, toto je nasledovanie Ježiša z blízka! Toto je definitívne! Časnosť, zopakoval pápež, nie je nasledovaním Ježiša, je našim teritóriom.

„Zoči-voči pozvaniu Ježiša, zoči-voči týmto dvom bohatstvám našej kultúry uvažujme nad učeníkmi, ktorí boli zmätení. Aj my môžeme byť rozrušení týmto prejavom Ježiša. Keď Ježiš niečo vysvetlil, boli ešte viac prekvapení. Prosme Pána, aby nám dal odvahu k napredovaniu, aby sme sa zriekli tejto kultúry pohodlia s nádejou v koniec cesty, kde nás čaká on. Nie s malou nádejou prítomnosti, ktorá nemá trvania.“

26. máj

Pápež František po modlitbe Anjel Pána vyzval k modlitbe za mafiánov

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec všetkým pripomenul včerajšiu beatifikačnú slávnosť, ktorá sa konala v Palerme na Sicílii:

„Včera bol v Palerme vyhlásený za blahoslaveného don Giuseppe Puglisi, kňaz a mučeník, ktorého v roku 1993 zabila mafia. Bol príkladným kňazom a svoj život zasvätil osobitne pastorácii mládeže. Vychovávajúc mladých podľa evanjelia, vytrhával ich z područia podsvetia, a preto ho chceli premôcť tým, že ho zabili. V skutočnosti je to však on, kto zvíťazil spolu so vzkrieseným Ježišom.

Myslím na toľké utrpenie mužov, žien a detí, ktoré sú zneužívané mnohými mafiami, nútené konať takú prácu, ktorá z nich robí otrokov prostitúcie za veľkého spoločenského tlaku. V pozadí tohto vykorisťovania stoja mafie.

Modlime sa k Pánovi, aby obrátil srdcia týchto ľudí, pretože takto nesmú konať. Nemôžu z nás, bratov, robiť otrokov. Musíme sa modliť k Pánovi. Modlime sa, aby sa títo mafiáni obrátili k Bohu a chváľme ho za nádherné svedectvo dona Giuseppeho Puglisiho a nech sa jeho príklad stane pre nás pokladom!“

Včerajšej slávnosti predsedal arcibiskup diecézy Palermo, kardinál Paolo Romeo, zatiaľ čo Svätého Otca zastupoval kardinál Salvatore De Giorgi, emeritný arcibiskup Palerma, ktorý 15. septembra 1999 podnietil začiatok procesu blahorečenia. Don Giuseppe, alebo lepšie otec Pino Puglisi, bol diecéznym kňazom, známym pre svoje úsilie v boji proti organizovanému zločinu.

Svätý Otec pred modlitbou Anjel Pána: Náš Boh je konkrétny a jeho meno je Láska

Pápež František dnes dopoludnia o 9:30 celebroval svätú omšu v rímskej farnosti sv. Alžbety a Zachariáša. Po jej skončení sa presunul do Apoštolského paláca vo Vatikáne, z okna ktorého sa prihovoril viac ako 70 tisíc pútnikom, ktorí sa zišli na Námestí sv. Petra, aby sa spolu s ním pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. V príhovore pred samotnou modlitbou sa okrem iného zameral na tajomstvo Najsvätejšej Trojice:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes ráno som uskutočnil svoju prvú návštevu v jednej rímskej farnosti. Ďakujem za to Pánovi a vás prosím, aby ste sa modlili za moju službu tejto rímskej Cirkvi, ktorej poslaním je predsedať v láske.

Dnes je nedeľa Najsvätejšej Trojice. Svetlo veľkonočného obdobia a Zoslania Ducha Svätého v nás každoročne obnovuje radosť a úžas z viery. Uvedomujeme si, že Boh nie je niečo hmlisté, náš Boh nie je akoby sprej, je konkrétny, nie je abstraktný, ale má meno: „Boh je láska“. Nie sentimentálna, emotívna láska, ale láska Otca, ktorý je pôvodcom každého života, láska Syna, ktorý zomiera na kríži a vstáva z mŕtvych, láska Ducha, ktorý obnovuje človeka a svet. Uvažovať nad tým, že Boh je láska, nám urobí veľmi dobre, pretože nás učí milovať, darovať sa iným, ako sa Ježiš daroval nám a kráča s nami. Je to Ježiš, ktorý s nami kráča po ceste života.

Najsvätejšia Trojica nie je produktom ľudských úvah. Je tvárou, prostredníctvom ktorej sa sám Boh zjavil, nie z výšky, spoza nejakej katedry, ale kráčajúc spolu s ľudstvom. Je to Ježiš, ktorý nám zjavil Otca, a ktorý nám prisľúbil Ducha Svätého. Boh kráčal so svojim ľudom v dejinách izraelského národa a Ježiš vždy kráčal s nami a prisľúbil nám Ducha Svätého, ktorý je ohňom a učí nás všetkému tomu, čo sami nevieme, ten, ktorý nás vedie v našom vnútri a dáva nám dobré nápady a dobré inšpirácie.

V dnešný deň chválime Boha nie kvôli nejakému osobitnému tajomstvu, ale kvôli Nemu samému „za jeho nesmiernu velebnosť“, ako hovorí liturgický hymnus. Chválime ho a ďakujeme mu za to, že je Láskou a pozýva nás, aby sme vstúpili do jeho objímajúceho spoločenstva, ktorým je večný život.

Zverme naše chvály do rúk Panny Márie. Ona, najpokornejšia zo všetkého stvorenia, vďaka Kristovi už dosiahla cieľ pozemského putovania: už je v sláve Najsvätejšej Trojice. Práve preto nám Panna Mária, naša matka, žiari ako znamenie istej nádeje. Je matkou nádeje na našej ceste, je matkou, ktorá nás potešuje, je matkou útechy a matkou, ktorá nás sprevádza. Modlime sa spoločne k našej matke, ktorá nás sprevádza na ceste.

Pápež František na prvej návšteve farnosti rímskej diecézy

Svätý Otec František dnes (26. máj), na slávnosť Najsvätejšej Trojice, slávil svätú omšu vo farnosti sv. Alžbety a Zachariáša na severe Ríma. Išlo o jeho prvú návštevu farnosti na území rímskej diecézy od začiatku jeho pontifikátu. Počas svätej omše prijalo z rúk Svätého Otca prvé sväté prijímanie šestnásť miestnych detí. Ešte predtým sa pápež František v homílii prihovoril veriacim a pozval ich k radostnej dôvere v ustavičnú pomoc Panny Márie. Deťom zároveň pútavým spôsobom priblížil tajomstvo a lásku Najsvätejšej Trojice:

Drahí bratia a sestry,

slová pána farára mi pripomenuli jednu peknú vec v súvislosti s Pannou Máriou. Len čo prijala anjelovo zvestovanie, že sa stane Ježišovou Matkou, i správu, že jej príbuzná Alžbeta čaká dieťa – ako hovorí evanjelium – ponáhľala sa k nej. Nečakala. Nepovedala: „Teraz som ja tehotná, musím sa starať o svoje zdravie. Moja príbuzná má dobré priateľky, snáď jej pomôžu.“ Niečo vycítila a ponáhľala sa. Je pekné takto myslieť na Pannu Máriu, na našu Matku, ktorá sa ponáhťa, pretože vo vnútri má toto: pomôcť. Ide pomáhať, nejde kvôli tomu, aby sa chválila pred príbuznou a hovorila: „Počuj! Teraz rozkazujem ja, pretože som Božou Matkou!“ Nie, toto neurobila. Išla pomáhať! Panna Mária je vždy taká. Je našou Matkou, ktorá sa vždy ponáhľa, keď ju potrebujeme. Bolo by nádherné pridať do litánií k Panne Márii i takéto zvolanie: „Pani, ktorá sa ponáhľaš, oroduj za nás!“ Ona sa vždy ponáhľa, nezabúda na svoje deti. Tento fakt nám prináša istotu, že vždy máme po našom boku túto mamu. V živote sa lepšie kráča vtedy, keď je nám mama nablízku. Myslime na túto milosť od Panny Márie, na túto milosť, ktorú nám dáva tým, že je nám stále blízka a nenecháva nás čakať. Vždy! Je tu preto, aby nám pomohla – dôverujme! Panna Mária sa kvôli nám vždy ponáhľa. Zároveň nám pomáha dobre chápať Boha, Ježiša, dobre pochopiť Ježišov život, Boží život, porozumieť, kto je Pán, aký je Pán, kto je Boh.

Vás, deti, sa pýtam: „Kto vie, kto je Boh?“ Dvihni ruku. Povedz. Aha! Stvoriteľ neba a zeme. A koľko je Bohov? Jeden? Mne však povedali, že sú traja! Otec, Syn a Duch Svätý. Ako to vysvetlíme? Je jeden alebo sú traja? Jeden! A ako vysvetlíme, že jeden je Otec, ďalší je Syn a ďalší Duch Svätý? Výborne! Sú traja, tri osoby v jednom. A čo koná Otec? Otec je počiatkom, Otcom, ktorý všetko stvoril, stvoril nás. Čo robí Syn? Čo robí Ježiš? Kto vie povedať, čo robí Ježiš? Miluje nás. A ďalej? Prináša nám Božie slovo! Ježiš prichádza, aby nás učil Božiemu slovu. To je nádherné. A ešte? Čo robil Ježiš na Zemi? Spasil nás! Ježiš prišiel, aby za nás položil svoj život. Otec tvorí svet, Ježiš nás zachraňuje. A čo robí Duch Svätý? Miluje nás. Dáva nám lásku! Všetci spoločne, deti: Otec nás všetkých stvoril, stvoril svet, Ježiš nás zachraňuje a Duch Svätý nás miluje. Toto je kresťanský život: hovoriť s Otcom, hovoriť so Synom a hovoriť s Duchom Svätým. Ježiš nás spasil, a zároveň kráča spolu s nami v našom živote. A ako s nami kráča? Pomáha nám, vedie nás a učí nás kráčať vpred. A dáva nám aj silu kráčať. Podporuje nás v ťažkostiach. Aj v školských povinnostiach, však? Ježiš je stále s nami. Posilňuje nás. Ako? Vo svätom prijímaní nás posilňuje, práve tam nám pomáha a dáva nám silu. Prichádza k nám. Možno sa opýtate, koľko sily nám dá kúsok chleba. Je to chlieb? Áno, ale tento chlieb na oltári je chlebom alebo nie? Zdá sa, že áno. A zároveň nie. Čo je to teda? Je to Ježišovo telo. Ježiš prichádza do nášho srdca. Myslime na to všetci: Otec nám dal život, Ježiš nám dáva spásu, sprevádza nás, vedie, podporuje, učí. Duch Svätý nás miluje a dáva nám lásku. Týmto spôsobom myslime na Boha a prosme Pannu Máriu, našu Matku, vždy pripravenú ponáhľať sa nám pomôcť, aby nás naučila dobre pochopiť, aký je Boh: aký je Otec, aký je Syn a aký je Duch Svätý. Nech sa tak stane.

25. máj

Cirkev nemá byť colnicou, ale otvárať ľuďom brány k Ježišovi

Tí, ktorí sa priblížia k Cirkvi, nech nachádzajú otvorené dvere a nie kontrolórov viery – povedal dnes (25. máj) ráno pri svätej omši v Dome sv. Marty pápež František. Dnešné evanjelium rozpráva o Ježišovi, ktorý napomína učeníkov za to, že odháňajú deti, ktoré privádzajú rodičia, aby ich požehnal. „Ježiš všetky objímal, bozkával, a dotýkal sa ich. Keďže to Ježiša dosť unavovalo, učeníci mu to nechceli dovoliť“. Ježiša to rozhorčilo - „Niekoľkokrát sa rozhneval“ – a povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“

„Viera Božieho ľudu“ – podotkol pápež, odvolávajúc sa na koncilový dokument Lumen gentium – „je vierou jednoduchou, je to možno viera bez rozsiahlej teológie, ale predsa len viera s teológiou vo vnútri, ktorá sa nemýli, pretože za ňou stojí Duch Svätý“. Na vysvetlenie tejto teologickej definície dodal: „Ak chceš vedieť, kto je Mária, choď za teológom a on ťa to naučí. Keď však chceš vedieť ako milovať Máriu, choď k Božiemu ľudu, ktorý ťa to naučí ešte lepšie. Boží ľud vždy niečo žiada od Ježiša: niekedy až neodbytným spôsobom. Je to však neodbytnosť toho, kto verí.“ Svätý Otec tak dnes ako príklad použil tri príbehy:

„Spomínam si, ako som raz vychádzajúc z mesta Salta, počas odpustovej slávnosti, zbadal jednu skromnú pani, ktorá žiadala kňaza o požehnanie. Kňaz jej hovoril: ,Dobre, pani, ale veď vy ste boli na svätej omši!‘ A vysvetlil jej celú teológiu požehnania na svätej omši. Urobil dobre. ,Ach, vďaka otče, áno, otče,‘ hovorila pani. Keď kňaz odišiel, pani sa obrátila na ďalšieho kňaza hovoriac: ,Dajte mi požehnanie!‘ Všetky tie slová neboli pochopené, pretože ona potrebovala niečo iné: potrebovala, aby sa jej dotkol Pán. Toto je viera, ktorú vždy nachádzame a túto vieru vzbudzuje Duch Svätý. My ju musíme uľahčovať, nechať ju rásť, pomôcť jej rásť.“

Pápež tak cituje príhodu slepca z Jericha, ktorého učeníci karhali, pretože volal na Pána: „Ježiš, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Slepec však kričal aj napriek tomu, pretože mal vieru v Ježiša. „Duch Svätý vložil vieru do jeho srdca.“ Učeníci ho upozorňujú, že na Pána sa nekričí, „protokol to neumožňuje“. Svätý Otec ale poukazuje na súčasnosť a postoj mnohých kresťanov:

„Predstavme si dobrých kresťanov, a tiež si predstavme človeka – kresťana, ktorý je vo farskej kancelárii. ,Dobrý večer, či dobrý deň, my dvaja – ako snúbenec a snúbenica – sa chceme zosobášiť.‘ Namiesto toho, aby povedal: ,To je nádherné!‘, povie: ,Ah, výborne, posaďte sa. Ak chcete svätú omšu, stojí to veľa...‘ Títo dvaja tak namiesto toho, aby sa im dostalo dobrého prijatia typu ,Je dobré zobrať sa!‘ – dostane sa im nasledovné: ,Máte potvrdenie o krste, všetko na poriadku...?‘ A nachádzajú zatvorené dvere. A to vtedy, keď takýto kresťan či kresťanka majú možnosť otvoriť dvere, ďakovať Bohu za túto skutočnosť nového manželstva.... Namiesto toho, aby sme sa stali sprostredkovateľmi viery pre ľudí, sme mnohokrát akýmisi kontrolórmi viery.“

Pokušenie tak trochu privlastniť si Pána existuje stále. Svätý Otec preto rozpráva ďalší príbeh:

„Predstavte si mladú matku, ktorá príde do farskej kancelárie a povie: ,Chcem pokrstiť dieťa.‘ Na to jej povedia: ,Nie, nemôžeš ho dať pokrstiť, pretože nie si vydatá!.‘ Vidíte, čo nachádza toto dievča, ktoré nabralo odvahu pokračovať v tehotenstve a nie poslať svoje dieťa späť k odosielateľovi? Zatvorené dvere! Toto nie je horlivosť! Toto vzďaľuje od Pána! Neotvára dvere! A tak ak sme na tejto ceste, s takýmto prístupom, nerobíme dobre osobám, ľuďom, Božiemu ľudu. Ježiš ustanovil sedem sviatostí a my takýmto postojom ustanovujeme ôsmu: sviatosť akejsi pastoračnej colnice!“

Ježiš je rozhorčený, keď vidí takéto veci, pretože v takomto prípade trpí veriaci ľud, ktorý on miluje nadovšetko, hovorí Svätý Otec. „Rozjímajme dnes nad Ježišom, ktorý si vždy praje, aby sme sa všetci priblížili k nemu, uvažujme nad svätým Božím ľudom, ľudom jednoduchým, ktorý sa chce priblížiť ku Kristovi; a myslíme na mnohých kresťanov dobre vôle, ktorí urobia chybu, keď namiesto toho, aby dvere otvorili, ich zatvoria... Prosme Pána, aby všetci tí, ktorí sa približujú k Cirkvi, nachádzali dvere otvorené, nachádzali dvere otvorené – otvorené, aby sa mohli stretnúť s Ježišovou láskou. Prosme o túto milosť.“

Svätý Otec s členmi Pápežskej nadácie Centesimus Annus

Pápež František dnes na audiencii prijal členov Pápežskej nadácie Centesimus Annus. Pred dvadsiatimi rokmi ju založil blahoslavený Ján Pavol II. Nesie názov encykliky, ktorú podpísal pri príležitosti stého výročia Rerum novarum. Opiera sa o sociálnu náuku Cirkvi, no jej činnosť ovplyvnili aj pápeži, osobitne pápež Benedikt XVI. encyklikou Láska v pravde. V Ríme sa dnes končí jej každoročné medzinárodné zasadnutie nadácie na tému „Väčšia solidarita k mladým: formácia a inovácia pilierov lepšieho zajtrajška“. Pápež František pri tejto príležitosti členom nadácie poďakoval za úsilie pre „prehlbovaní a rozširovaní vedomostí o sociálnej náuke prostredníctvom kurzov a publikácií“. Práve solidarita je nosnou hodnotou sociálnej doktríny, ako to často pripomínal aj Ján Pavol II. Pápež František sa však pýta, čo znamená „prehodnotiť solidaritu“?

„Určite to neznamená diskutovať o nedávnom učení, ktorého prezieravosť a aktuálnosť sa, práve naopak, ukazuje čoraz viac. Naviac ,prehodnotiť‘, ako sa mi zdá, znamená dve veci: predovšetkým kombinovať učenie so sociálno-ekonomickým rozvojom, ktorý ako konštantný a rýchly, predstavuje vždy nové aspekty. Na druhom mieste ,prehodnotiť‘ znamená prehĺbiť, ďalej uvažovať, aby bola objavená účinnosť spolupatričnosti, ktorá vyviera z hĺbky evanjelia, teda z Ježiša Krista“ a preto, ako taká, obsahuje nevyčerpateľné možnosti“.

Dnešná hospodárska a spoločenská kríza, podľa Svätého Otca, ešte viac pobáda „prehodnotiť“, znovuobjaviť a uvedomiť si pravdivosť a aktuálnosť vyjadrení sociálnej náuky Cirkvi, ktoré sú zamerané na uvedenú problematiku. Jedným z nich je tvrdenie encykliky Laborem exercens: „Keď sa dívame na celú ľudskú rodinu ..., nemôže na nás nezapôsobiť zarážajúci fakt, ktorý nadobudol obrovské rozmery: z jednej strany veľké zásoby prírody zostávajú nevyužité, z druhej strany zasa existujú zástupy nezamestnaných alebo len čiastočne zamestnaných a nespočetné masy hladujúcich; tento fakt nepochybne dokazuje, že ... čosi nefunguje správne, a to práve v bodoch, ktoré sú najkritickejšie a majú najväčší sociálny význam” (č.18).

Pápež František vychádzajúc z tvrdenia encykliky ďalej pokračoval upozornením na fenomén nezamestnanosti a straty práce, ktorý „sa rozširuje ako olejová škvrna na veľké plochy na západe a znepokojujúcim spôsobom zväčšuje hranice chudoby. Niet horšej chudoby ako tej, ktorá nedovolí zarábať si na chlieb a zbavuje dôstojnosti samotnú prácu“. To, že „čosi nefunguje“ sa nevzťahuje iba na južnú časť našej planéty, ale na celý svet, zdôraznil ďalej pápež. „Odtiaľ vychádza požiadavka „prehodnotiť solidaritu“ už nie ako jednoduchú pomoc chudobným, ale ako globálne prehodnotenie celého systému, ako hľadanie spôsobov jeho vylepšenia a úpravy, ktoré budú v súlade so základnými právami človeka a všetkých ľudí“.

Svätý Otec ďalej uviedol, že dnešná kríza „nie je iba ekonomická a finančná“, ale vyrastá z určitej etickej a antropologickej krízy. „Nasledovanie idolov moci, zisku, peňazí ponad hodnotu ľudskej osoby sa stalo základnou funkčnou normou a rozhodujúcim kritériom organizovania“. Podľa pápeža Františka sa zabúda na to, že hodnota dôstojnosti ľudskej osoby je viac ako špekulácie, logika a všetky obchodné parametre. Človeku má byť ponúknutá možnosť, na ktorú má právo, aby mohol „žiť dôstojne a aktívne prispievať k spoločnému dobru“. Ďalej pripomenul slová Benedikta XVI., ktorý tiež zdôrazňoval, že každá ľudská činnosť, aj tá ekonomická, musí byť štrukturalizovaná a inštitucionalizovaná eticky (porov. enc. Caritas in veritate, 36). „Musíme sa vrátiť k centrálnemu postaveniu človeka, k etickejšiemu pohľadu na ľudskú činnosť a vzťahy bez strachu, že niečo stratíme“, uviedol v závere príhovoru pápež František.

24. máj

Pápež František: Obchodovanie s ľuďmi je hanbou civilizovanej spoločnosti

Svätý Otec dnes (24. máj) prijal na audiencii členov Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich, ktorí sa v týchto dňoch schádzajú vo Vatikáne pri príležitosti jej 20. plenárneho zasadnutia. Hlavnou témou je „Pastoračná starostlivosť Cirkvi v kontexte nútenej migrácie“ a zhoduje sa s dokumentom s názvom „Prijímať Krista v utečencoch a v násilne vysídlených ľuďoch“, ktorý publikovalo dikastérium. Dokument poukazuje na milióny utečencov, vysídlených osôb a ľudí bez štátnej príslušnosti, ako aj obchodovanie s ľuďmi, ktoré sa týka čoraz väčšieho počtu detí. „Opakujem, že obchodovanie s ľuďmi je hanebnou činnosťou, hanbou našej spoločnosti, ktorá si hovorí civilizovaná! Vykorisťovatelia a klienti na všetkých úrovniach by si mali vážne spytovať svedomie sami pred sebou a pred Bohom! Cirkev dnes obnovuje svoj dôrazný apel, aby boli dôstojnosť a centrálne postavenie človeka vždy chránené rešpektovaním základných práv, ako to zdôrazňuje sociálna náuka; práv, ktoré žiada, aby boli skutočne na miestach, kde nie sú priznané miliónom mužom a ženám na každom kontinente. V tom svete, v ktorom sa tak veľa hovorí o právach, a v ktorom býva ľudská dôstojnosť toľkokrát pošliapaná! V tom svete, v ktorom sa tak často hovorí o právach, no zdá sa, že jediný spôsob, ako ich dosiahnuť, predstavujú peniaze. Drahí bratia a sestry, žijeme vo svete, v ktorom vládnu peniaze. Žijeme vo svete, v kultúre, ktorej vládne fetišizmus peňazí.“

Pápež František oceňuje prácu dikastéria vykonávanú v duchu bratskej solidarity, prostredníctvom programov zameraných na ochranu, častokrát za dramatických okolností. Rada zohráva dôležitú úlohu v pomoci kresťanským spoločenstvám, ktoré sú poznačené „násilím, zneužívaním moci, vzdialením sa od rodiny, traumatickými udalosťami, útekom z domova, neistou budúcnosťou v utečeneckom tábore“. Prvky, ktoré dehumanizujú, musia podľa Svätého Otca viesť každého kresťana k osobitnej a konkrétnej pozornosti: „Cirkev je matkou a jej materinská pozornosť sa prejavuje s osobitnou nehou a blízkosťou tomu, kto je prinútený utiecť zo svojej krajiny a žiť medzi vykorenením a integráciou.“ Pripomenul tiež slová pápeža Pavla VI. pri ukončení Druhého vatikánskeho koncilu 8. decembra 1965, ktorý povedal: „Pre Katolícku cirkev nie je nikto cudzincom, nikto nie je vylúčený, nikto nie je ďaleko.“

Pápež tiež hovorí o svetle nádeje, ktorá sa prejavuje v očakávaniach do budúcnosti či v túžbe po priateľských vzťahoch a podiele na spoločnosti. „Obdivujem odvahu toho, ktorý dúfa v to, že sa postupne vráti do normálneho života, v očakávaní, že sa radosť a láska vrátia, aby dali svetlo jeho existencii. Všetci môžeme a musíme živiť túto nádej!“ Počas stretnutia dnes opätovne zaznela aj nasledovná výzva: „Vyzývam predovšetkým vládcov a zákonodarcov a celé medzinárodné spoločenstvo, aby zvážili realitu tých ľudí, ktorí sú násilne vykorenení, a to prostredníctvom efektívnych iniciatív a nových ciest v prospech ochrany ich dôstojnosti, zlepšenia kvality ich života a riešenia výziev, ktoré vyplývajú z moderných foriem prenasledovania, útlaku a otroctva. Ide o, a to zdôrazňujem, ľudské osoby, ktoré apelujú na solidaritu a podporu, ktoré potrebujú urgentný zásah, ale tiež a predovšetkým pochopenie a láskavosť. Ich stav nám nemôže byť ľahostajný.“

Pápež František kladie pomoc utečencom či obetiam obchodovania s ľuďmi na srdce aj pastierom a kresťanským spoločenstvám. Pripomína, že Cirkev tým, že im pomáha, uskutočňuje Ježišov príkaz lásky.

Trpezlivo znášať a víťaziť láskou

Trpezlivo znášať a s láskou víťaziť nad vonkajšími a vnútornými tlakmi je povzbudenie pápeža Františka z dnešnej (24. máj) rannej svätej omše v Dome sv. Marty v deň liturgickej spomienky Panny Márie Pomocnice kresťanov. Zúčastnili sa na nej zamestnanci Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky na čele s predsedom dikastéria Mons. Claudiom Maria Cellim. Keďže dnešný deň je aj Dňom modlitieb za Cirkev v Číne, na Eucharistii sa zúčastnili tiež Mons. Savio Hon Tai-Fai, sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov, a skupina kňazov, rehoľníkov, seminaristov i laikov z Číny. V závere modlitieb veriacich Svätý Otec dodal prosbu za „ušľachtilý čínsky ľud, aby ho Pán Boh žehnal a Panna Mária ochraňovala“. Svätá omša bola zakončená spevom k Panne Márii v čínštine.

Spomenuté trpezlivé znášanie ťažkostí a ich prekonávanie s láskou nazval pápež v homílii dvoma milosťami, ktoré by mali byť kresťanovi vlastné. „Trpezlivo znášať“ – poznamenal – „to nie je ľahké!“ Nie je to ľahké, keď prídu ťažkosti zvonku, ani keď prídu problémy v srdci, duši, vnútorné problémy.“ Ale znášať, ako vysvetlil, neznamená vliecť nejaký problém povedľa seba:

„Znášať znamená vziať tú ťažkosť, pevne ju uchopiť, zdvihnúť, aby nestiahla dolu ona nás. Pevne ju zdvihnúť, to je kresťanská cnosť. Svätý Pavol o tom hovorí niekoľkokrát. Znášať znamená nenechať sa premôcť ťažkosťami. To znamená, že kresťan má silu, aby sa nevzdal, aby mu neovisli ramená. Niesť, ale hore, teda povzniesť. Nie je to jednoduché, pretože znechutenie sa dostaví a človek má nutkanie vzdať to skonštatujúc: ‚To sa povie, ďalej, robím, čo môžem.‘ Nie takto, vytrvať je milosť a musíme si ju v ťažkostiach vyprosovať.“

Ďalšia milosť, o ktorú máme prosiť, je slovami pápeža schopnosť „víťaziť láskou“:

„K víťazstvu vedie viacero ciest, ale milosť, o ktorú dnes prosíme, je milosť víťaziť skrze lásku, víťaziť láskou. A to nie je ľahké. Keď máme nepriateľov, kvôli ktorým toľko trpíme, nie je ľahké víťaziť s láskou. Dostaví sa túžba oplatiť sa, pomstiť, urobiť niečo proti nim... Láska, miernosť, tomu nás učí Ježiš. A to je víťazstvo! Apoštol Ján nám hovorí vo svojom prvom liste: «Toto je naše víťazstvo, toto je naša viera.» Naša viera je skutočne v tom, že verím v Ježiša, ktorý nás učí milovať a učí nás milovať každého. Dôkazom toho, že sme v láske, je modlitba za našich nepriateľov.“

Modliť sa za našich nepriateľov, ktorí nám robia zle, nie je jednoduché, povedal ďalej Svätý Otec. Ale, ak nedokážeme odpúšťať nepriateľom a nemodlíme sa za nich, sme porazenými kresťanmi. A koľko je smutných, znechutených kresťanov, ktorí nemajú tú milosť trpezlivo znášať a víťaziť láskou.

„Preto prosme Pannu Máriu, aby nám dala milosť niesť ťažkosti s trpezlivosťou a prekonávať ich s láskou. Koľko ľudí – starcov a stareniek – išlo touto cestou! A je pekné hľadieť na nich: majú pekný pohľad, vyzerajú pokojne a šťastne. Nehovoria veľa, ale majú srdce pokojné a milujúce. Vedia, čo je odpúšťať nepriateľom, vedia, čo je modliť sa za nepriateľov. Je mnoho takýchto kresťanov.“

23. máj

Pápež František talianskym biskupom: Vyznanie viery je obnovením odpovede na ono «nasleduj ma»

Dnes 23. mája predsedal pápež František večer o 18.00 hod v Bazilike sv. Petra bohoslužbe slova spojenej so slávnostným vyznaním viery spolu s biskupmi Konferencie biskupov Talianska, a to v rámci jej 65. generálneho zasadnutia. Po úvodných slovách, ktorými pápeža Františka v mene prítomných pozdravil kardinál Angelo Bagnasco, a po čítaniach nasledovala meditácia Svätého Otca:

„Je významné a veľmi sa tomu teším“ – povedal Svätý Otec – „že sa naše prvé stretnutie koná tu, na mieste, ktoré uchováva nielen hrob Petra, ale aj živú spomienku na jeho svedectvo viery, na jeho službu pravde a jeho obetovanie sa až po mučeníctvo pre evanjelium a pre Cirkev. Dnes večer sa tento ‚oltár vyznania‘ mení na Tiberiatské jazero, na brehoch ktorého sa znovu započúvame do prekrásneho dialógu medzi Ježišom a Petrom, s otázkou adresovanou apoštolovi, ktorá však musí rezonovať aj v našich srdciach: «Miluješ ma?», «Si mojím priateľom?» (porov. Jn 21,15) Táto otázka bola adresovaná človeku, ktorý sa napriek slávnostným vyhláseniam nechal premôcť strachom a zaprel. «Miluješ ma?», «Si mojím priateľom?» Táto otázka je určená každému z nás: Ak sa vyhneme príliš uponáhľanej a povrchnej reakcii, sme pobádaní pozrieť sa dovnútra, do seba samých. «Miluješ ma?», «Si mojím priateľom?» Ten, ktorý skúma srdcia (porov. Rim 8, 27,) sa stane žobrákom lásky a kladie nám jedinú naozaj zásadnú otázku, predpoklad a podmienku pre pastiera oviec, jeho oviec, jeho Cirkvi. Každá služba sa zakladá na tomto vzťahu s Pánom, žiť v ňom je meradlom našej cirkevnej služby, ktorá je vyjadrená v pripravenosti byť poslušným, pripravenosti uponížiť sa, úplne sa darovať (porov. Flp 2,6). Navyše dôsledkom lásky k Pánovi je dať všetko – úplne všetko, a to až po sám život – jemu: to je to, čo musí odlišovať našu pastoráciu, je lakmusovým papierikom, ktorý hovorí, nakoľko sme objali tento dar odpovedajúc na výzvu Ježiša, a nakoľko sme spojení s ľuďmi a komunitami, ktoré nám boli zverené. Nie sme výrazom nejakej štruktúry alebo organizácie: aj cez službu našej autority sme povolaní byť znamením prítomnosti a pôsobení Zmŕtvychvstalého, budovať spoločenstvo bratskej lásky.“

Pápež pokračoval otázkou: „Kým sme, bratia, pred Bohom? Aké sú naše skúšky? Čo nám Boh hovorí skrze ne? O čo sa môžeme oprieť pri ich prekonávaní?“ Ako u Petra, neústupčivá otázka Ježiša môže aj nám navodiť smútok, keď si uvedomíme naše slabosti, slabosti našej slobody, ktoré často spôsobujú zmätok, frustrácie, dokonca aj nedôveru. Byť pastiermi, pokračoval Svätý Otec, to znamená veriť každý deň v milosť a silu, ktorá pochádza od Pána, a to napriek našej slabosti, a prevziať plnú zodpovednosť za to, že kráčame pred stádom; aby náš hlas bol rozpoznateľný tými, ktorí prijali vieru, ale aj tými, ktorí «nie sú z tohto ovčinca» (Jn 10,16).

„Drahí bratia, vyznanie viery, ktoré teraz spoločne obnovíme, nie je formálnym aktom, ale obnovením svojej odpovede na ono «nasleduj ma», ktoré uzatvára Jánovo evanjelium (21,19): znamená nasadiť svoje životy podľa projektu Boha, darovať celé svoje «ja» Pánu Ježišovi. Tam pramení rozlišovanie, ktorá rozpozná a postará sa o myšlienky, očakávania a potreby ľudí našej doby.“

V tomto duchu pápež František poďakoval každému z prítomných biskupov za ich službu a zveril ju do rúk Panny Márie. Po meditácii nasledovalo samotné vyznanie viery a spoločné modlitby veriacich, ukončené modlitbou Otče náš. Na záver pápež udelil talianskym biskupom, ale aj všetkým veriacim, ktorí sa zhromaždili v Bazilike sv. Petra na tejto liturgickej slávnosti, svoje apoštolské požehnanie. Spevom Salve Regina, počas ktorého Svätý Otec osobne a s bratskou srdečnosťou biskupov pozdravil, sa slávnostná bohoslužba slova ukončila .

Pápež v homílii rannej svätej omše o originalite soli kresťanstva

Kresťania majú rozdávať soľ viery, nádeje a lásky. Toto je povzbudenie pápeža Františka z dnešnej (23. máj) rannej svätej omše v Dome sv. Marty, ktorú koncelebrovali kardináli Angelo Sodano, Leonardo Sandri, arcibiskup Cyril Vasiľ a ďalší. Zúčastnila sa na nej skupina kňazov a laikov z Kongregácie pre východné cirkvi. Svätý Otec v homílii zdôraznil, že originalita kresťana nie je v uniformite a varoval pred rizikom, aby sme nezostali bez chuti, kresťanmi ako z múzea.

Položil otázku, čo je tou soľou v živote kresťana, akú soľ nám dal Ježiš? V odpovedi sa zameral na chuť, ktorú majú kresťania dávať ostatným svojím vlastným životom. Soľ, ktorú nám dáva Pán – povedal – je korením viery, nádeje a lásky. Upozornil, že musíme byť na pozore, aby táto soľ, ktorá je nám daná skrze Ježišovu smrť a vzkriesenie, nestratila chuť, nestratila svoju silu. Táto soľ nie je nato, aby sa skladovala, pretože soľ uchovávaná vo fľaši je nanič, neslúži nám.

„Soľ má význam, keď sa použije na dochucovanie. Tiež si myslím, že soľ uložená vo fľaši pôsobením vlhkosti stvrdne, nedá sa použiť. Soľ, ktorú sme dostali, je nato, aby sme ju dávali, je na dochucovanie, je nato, aby sme ju ponúkali. Inak sa stáva nevýraznou a nie je nanič. Musíme prosiť Pána, aby sa kresťania nestali soľou bez chuti, soľou v uzavretej fľaši. Soľ má však aj ďalšiu zvláštnu vlastnosť: ak sa používa dobre, necítiť chuť soli, ale chuť toho ktorého jedla; soľ zvýrazňuje dobrú chuť jedla, konzervuje ho, robí chutnejším. V tom spočíva kresťanská originalita!“

Svätý Otec dodal, že keď ohlasujeme vieru s príchuťou tejto soli, tí, ktorí to ohlasovanie prijímajú, prijímajú aj soľ a stávajú sa lepšími.

„Kresťanská originalita nie je uniformita! Akceptuje každého takého, aký je, s celou jeho osobnosťou, charakterom, kultúrou a necháva ho takého, pretože ako taký je bohatstvom. Ale dáva mu ešte niečo viac: dáva mu chuť! Táto kresťanská originalita je krásna, pretože ak by sme chceli uniformitu, všetko by bolo osolené rovnako. Ako keď žena dá príliš veľa soli a cítiť len chuť soli, nie chuť jedla. Kresťanská originalita je práve v tomto: každý zostáva taký, aký je, s darmi, ktoré mu dal Pán.“

Toto je tá soľ, pokračoval pápež, ktorú máme rozdávať. A to znamená trochu transcendencie: ísť s posolstvom, zaniesť toto bohatstvo, ktoré máme ako soľ a dať z neho ostatným. Sú dve možnosti, aby sa táto soľ neznehodnotila. Po prvé dať ju do jedla, cez službu druhým, aby poslúžila ľuďom a po druhé, ísť s ňou k Tvorcovi soli. Chuť soli, zopakoval, sa nezachováva len dávaním, kázaním, ale potrebuje tiež modlitbu, adoráciu.

„Tak sa soľ udržiava, uchováva si svoju chuť, nestráca ju. V adorácii Pána vystupujem sám zo seba a približujem sa k Pánovi, kým hlásaním evanjelia vychádzam zo seba, aby som odovzdával toto posolstvo. Ak nerobíme tieto dve veci, soľ zostane vo fľaši a staneme sa kresťanmi ako z múzea. Môžeme ukazovať našu soľ, je krásna! Toto je soľ, ktorú som dostal v krste, pri sviatosti birmovania, v katechézach. Ale pozrite sa na kresťanov ako z múzea! Soľ bez chuti, soľ, ktorá nie je nanič.“

22. máj

Audiencia 22. mája: Svätý Otec o otvorení sa Božiemu Duchu bez obáv z toho, kam nás povedie

Na Námestí sv. Petra vo Vatikáne sa zišlo viac ako 80-tisíc pútnikov z celého sveta, aby sa stretli so Svätým Otcom na pravidelnej generálnej audiencii. Pápež František v dnešnej katechéze venoval pozornosť činnosti Ducha Svätého, bez ktorého by Cirkev nemohla uskutočňovať úlohu ohlasovať evanjelium všetkým národom, ktorú jej zveril Kristus:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Kréde, hneď po vyznaní viery v Ducha Svätého, hovoríme: „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev“. Medzi týmito dvoma skutočnosťami viery je hlboké puto: Duch Svätý je ten, ktorý dáva Cirkvi život a vedie jej kroky. Bez neustálej prítomnosti a činnosti Ducha Svätého by Cirkev nemohla prežívať a uskutočňovať úlohu ísť a získavať učeníkov zo všetkých národov (porov. Mt 28,18), ktorú jej zveril vzkriesený Kristus. Evanjelizácia je poslaním Cirkvi, nie však iba niektorých, ale mojím, tvojím, naším poslaním. Apoštol Pavol zvolal: „Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!“ (1 Kor 9,16). Každý musí byť evanjelizátorom predovšetkým vlastným životom! Pavol VI. zdôrazňoval, že „evanjelizovať... je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu pre hlásanie evanjelia” (Ap. exhort. Evangelii nuntiandi, 14).

Kto je pravým motorom evanjelizácie v našom živote a v Cirkvi? Pavol VI. jasne napísal: „Ako Duch Svätý pôsobil v prvotnej Cirkvi, práve tak aj dnes účinkuje v každom hlásateľovi evanjelia, pravda, ak len dovolí, aby ho viedol. Ostatne on vnuká slová, ktoré by kazateľovi nenapadli, a súčasne uschopňuje duše počúvajúcich, aby prijali evanjelium a zvesť o Božom kráľovstve” (tamže, 75). Kvôli evanjelizácii je teda potrebné opäť sa otvoriť Božiemu Duchu bez obáv z toho, čo bude od nás žiadať a kam nás povedie. Zverme sa mu! On nás urobí schopnými prežívať našu vieru a svedčiť o nej a osvieti srdcia tých, ktorých stretneme. Takáto je skúsenosť Turíc: apoštolom, zhromaždeným spolu s Máriou vo Večeradle, „sa zjavili akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 3-4). Duch Svätý, zostúpiac na apoštolov, ich vyvádza von z miestnosti, do ktorej sa zavreli zo strachu, dáva im vyjsť zo seba samých a premieňa ich na ohlasovateľov a svedkov „veľkých Božích skutkov“ (v. 11). Táto premena, ktorú uskutočnil Duch Svätý, sa odzrkadľuje v zástupe, ktorý sa zišiel na tom mieste „zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (v. 5)., pretože každý z nich počuje slová apoštolov tak, akoby boli povedané v jeho vlastnom jazyku (porov. v. 6).

Ide o prvý dôležitý výsledok pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vedie a oživuje ohlasovanie evanjelia: jednota a spoločenstvo. V Babylone sa, podľa biblického rozprávania, začalo rozptýlenie národov a zmätok jazykov ako dôsledok povýšenosti a pýchy človeka, ktorý chcel vlastnými silami a bez Boha postaviť „vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba“ (Gn 11,4). Na Turíce boli tieto rozdelenia prekonané. Už niet povýšenectva orientovaného voči Bohu ani uzavretosti jedného pred druhým, ale otvorenosť pred Bohom, vychádzanie kvôli ohlasovaniu jeho slova: nový jazyk lásky, ktorú Duch Svätý rozlieva v srdciach (porov. Rim 5,5). Tomu jazyku môže porozumieť každý a ak je prijatý, je možné vyjadrovať sa ním v každom postavení a v každej kultúre. Reč Ducha, reč evanjelia je jazykom spoločenstva, ktorý pozýva prekonávať uzavretosť a ľahostajnosť, rozdelenie a protiklady. Všetci sa musíme pýtať: nechávam sa viesť Duchom Svätým tak, aby moje svedectvo viery bolo v súlade s jednotou a spoločenstvom? Vnášam slovo zmierenia a lásky, ktorým je evanjelium, do prostredia, v ktorom žijem? Niekedy sa zdá, že sa opakuje to, čo sa udialo v Babylone: rozdelenie, neschopnosť porozumieť si, rivalita, závisť, sebectvo. Čo robím so svojim životom? Vytváram okolo seba jednotu alebo rozdeľujem – rozdeľujem posudzovaním, závisťou? Čo robím? Myslime na to. Niesť evanjelium značí ohlasovať a ako prvý žiť zmierenie, odpustenie, pokoj, jednotu a lásku, ktorú nám dáva Duch Svätý. Spomeňme si na Ježišove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Druhý prvok: v deň Turíc, Peter, naplnený Duchom Svätým, vstane „spolu s jedenástimi“ a „zvýšeným hlasom“ (Sk 2,14) „otvorene“ (v. 29) ohlasuje dobrú zvesť o Ježišovi, ktorý vydal svoj život za našu spásu a Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Vidíme, že ďalším účinkom pôsobenia Ducha Svätého je odvaha ohlasovať novosť Ježišovho evanjelia všetkým, otvorene (parresia), zvýšeným hlasom, v každom čase a na každom mieste. Toto má byť dnes aktuálne pre Cirkev a pre každého z nás: z ohňa Turíc, z činnosti Ducha Svätého sa uvoľňuje stále nová energia poslania, nové cesty ohlasovania posolstva spásy, nová odvaha evanjelizovať. Nikdy sa nezatvárajme pred týmto pôsobením! S odvahou a pokorou žime evanjelium! Vydávajme svedectvo o novosti, o nádeji a radosti, ktorú Pán vnáša do života. Potom pocítime „príjemnú a útechyplnú radosť z evanjelizácie“ (Pavol VI., ap. exhort. Evangelii nuntiandi, 80). Evanjelizovanie a ohlasovanie Ježiša nám prináša radosť. Naopak, sebectvo nám prinesie trpkosť, smútok a skleslosť. Evanjelizácia nás potešuje.

Posledný prvok, ktorý iba naznačím, je osobitne dôležitý: nová evanjelizácia a Cirkev, ktorá evanjelizuje, musí vždy vychádzať z modlitby, z prosby o oheň Ducha Svätého, podobne ako v prípade apoštolov vo Večeradle. Iba verný a intenzívny vzťah s Bohom umožňuje vyjsť z vlastnej uzavretosti a otvorene (parresia) ohlasovať evanjelium. Bez modlitby je naša činnosť prázdna, naše ohlasovanie bezduché, pretože nie je oživované Duchom.

Drahí priatelia, Cirkev dnes - ako zdôraznil Benedikt XVI., - „predovšetkým cíti vanutie Ducha Svätého, ktorý nám pomáha a ukazuje správnu cestu; a tak, s novým nadšením kráčajme a ďakujme Pánovi“ (Príhovor riadnemu zhromaždeniu Biskupskej synody, 27. októbra 2012). Každý deň obnovujme svoju dôveru v činnosť Ducha Svätého, dôveru v jeho pôsobenie v nás, pretože on je v nás. On nám dá apoštolskú horlivosť, obdaruje nás pokojom a radosťou. Obnovme túto dôveru, nechajme sa ním viesť, buďme mužmi a ženami modlitby, ktorí odvážne svedčia o evanjeliu. Staneme sa tak, v našom svete, nástrojmi jednoty a spoločenstva s Bohom. Ďakujem.

František: Dobro je cestou k pokoju. Konať ho majú všetci: veriaci i ateisti.

„Konať dobro“ je princíp, ktorý spája ľudstvo, prekračuje rozmanitosť ideológií a náboženstiev a vytvára kultúru stretnutia, ktorá je základom pokoja. Poznamenal dnes (22. máj) počas svätej omše v Dome sv. Marty pápež František. Dnes sa na nej zúčastnili niektorí zamestnanci vatikánskeho Governatorátu. Koncelebroval kardinál Béchara Boutros Raï, maronitský patriarcha Antiochie.

Evanjelium tejto stredy hovorí o Ježišových učeníkoch, ktorí bránia človeku nepatriacemu do ich skupiny, aby konal dobro. Sťažujú sa, pretože si hovoria: „Ak nie je jedným z nás, nemôže konať dobro. Ak nepatrí do našej strany, nemôže konať dobro.“ Ježiš ich však opravuje: „Nebráňte mu! Nechajte ho, nech robí divy.“ Ako ďalej pápež František vysvetľuje, „učeníci boli tak trochu netolerantní“. Mysleli si, že vlastnia pravdu, v presvedčení, že „všetci tí, ktorí nemajú pravdu, nemôžu konať dobro“. V tom sa však mýlia, tvrdí Svätý Otec a dodáva:

„Pán nás stvoril na svoj obraz a podobu a my sme obrazom Pána. On koná dobro a my všetci máme v srdci toto prikázanie: konať dobro a nie zlo. Všetci. ,Ale, otče, tento nie je katolík. Nemôže konať dobro!‘ Ale áno, môže. Musí tak konať. Nie môže, ale musí! Pretože toto prikázanie má vo svojom vnútri. ,Ale, otče, tento nie je kresťan, nemôže tak konať!‘ Ale môže. Musí. V inom prípade toto uzavretie sa do myšlienky, že nemožno konať dobro aj mimo, je múrom, ktoré vedie k vojnám a tiež k tomu, čo si niektorí v dejinách mysleli: zabíjaniu v mene Boha. My však nemôžeme zabíjať v mene Boha. Je to jednoducho rúhanie. Povedať, že možno vraždiť v Božom mene je rúhaním.“

„Lenže Pán nás stvoril na svoj obraz a podobu a vložil nám toto prikázanie do srdca: konaj dobro a nie zlo!“ – pokračuje Svätý Otec:

„Pán všetkých, nás všetkých, vykúpil Kristovou krvou: všetkých, nielen katolíkov. Všetkých! ,Otče, aj ateistov?‘ Aj ich. Všetkých! A táto krv z nás robí prvotriedne Božie deti! Sme deťmi stvorenými na Božiu podobu a Kristova krv nás všetkých vykúpila! A všetci máme povinnosť konať dobro. Myslím si, že toto prikázanie konať dobro všetkým, je peknou cestou k pokoju.“

Ako Svätý Otec tvrdí, spoločné úsilie prispieva k budovaniu kultúry stretnutia. Konať dobro podľa neho nepredstavuje otázku viery, ale je to „povinnosť, akoby občiansky preukaz, ktorý dal Otec všetkým“. V závere zaznela modlitba k sv. Rite z Kassie, patrónke nemožných vecí, ktorú si dnes pripomíname. „Prosme ju o túto milosť, tú milosť, aby všetci, všetci ľudia konali dobro... Nech nám svätá Rita dá túto milosť, ktorá sa zdá byť priam nemožná,“ povedal pápež František.

Slová pápeža v Dome Máriin dar: Ste Božou rukou, ktorá nasycuje všetko živé

Ste „Božou rukou, ktorá nasycuje všetko živé” – citujúc slová žalmu vyzdvihol pápež František počas včerajšej návštevy v dome prijatia zvanom „Máriin dar“ službu Misionárok lásky. Dátum návštevy, počas ktorej sa Svätý Otec stretol s viac ako sto obyvateľmi domu – sestrami, ich spolupracovníkmi a hosťami – nebol náhodný. Práve 21. mája 1988, teda pred 25 rokmi, dom otvoril blahoslavený Ján Pavol II. spolu s blahoslavenou Matkou Terezou z Kalkaty. Dom prijatia poskytuje denne stovky porcií teplého jedla chudobným, nocľah pre desiatky žien a rovnako aj zdravotnú starostlivosť. Pápež Ján Pavol II. navštívil toto zariadenie 8-krát a 4. januára 2008 sem zavítal aj Benedikt XVI. Pápež František vo svojom príhovore z 21. mája 2013 cez analýzu slov názvu „Dom Máriin dar“ poukázal na poslanie zariadenia, ktoré spravujú Misionárky lásky:

Drahí bratia a sestry, dobrý večer. Obraciam sa na vás všetkých so srdečným pozdravom, obzvlášť na vás, vážení hostia tohto domu, ktorý je váš, pretože je vám určený a pre vás zriadený. Ďakujem všetkým, ktorí rôznymi spôsobmi podporujú túto peknú ustanovizeň Vatikánu. Moja prítomnosť tu dnes večer chce byť predovšetkým úprimným poďakovaním Misionárkam lásky, založeným blahoslavenou Matkou Terezou z Kalkaty, ktoré tu spolu s mnohými dobrovoľníkmi pracujú 25 rokov v prospech toľkých ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Zo srdca vám ďakujem! Vy, drahé sestry, spolu s Misionármi lásky a zamestnancami, zviditeľňujete lásku Cirkvi k chudobným. Vašou každodennou službou ste – ako hovorí jeden žalm – Božou rukou, ktorá nasycuje všetko živé (porov. Ž 145,16). V uplynulých rokoch ste sa veľakrát zohýnali k núdznemu ako dobrý Samaritán, pozreli ste sa mu do očí, podali ste ruku, aby ste ho zdvihli! Koľko úst ste nasýtili s trpezlivosťou a odhodlaním! Koľko rán, hlavne duchovných, ste obviazali! Dnes by som sa chcel zaoberať tromi slovami, ktoré sú vám dôverne známe: dom, dar a Mária.

1. Táto budova, slávnostne inaugurovaná blahoslaveným Jánom Pavlom II., je domom. Je to niečo medzi svätými, blahoslavenými: Jánom Pavlom II. a Terezou z Kalkaty; teda svätosť je tu znásobená. Je to krásne! A keď hovoríme „o dome“, máme na mysli miesto prijatia, domov, životné prostredie človeka, kde sa cíti dobre, kde nachádza sám seba, cíti sa súčasťou prostredia, spoločenstva. V ešte hlbšom význame slova má domov familiárnu príchuť, ktorá evokuje teplo, cit, lásku, ktoré možno prežívať v rodine. Dom teda predstavuje ľudské a najvzácnejšie bohatstvo, bohatstvo stretnutia, vzťahov medzi ľuďmi, rôznych vzhľadom na vek, kultúru, minulosť, ktorí však žijú spolu a navzájom si pomáhajú rásť. Práve preto je dom rozhodujúcim miestom pre život, kde sa život rozvíja a realizuje, pretože je miestom, v ktorom sa každý človek učí lásku prijímať a dávať. Toto je dom. A týmto sa 25 rokov snaží byť aj tento dom na hranici medzi Vatikánom a Talianskom. Je pre nás všetkých, pre Cirkev, pre mesto Rím, veľkým pozvaním, aby sme boli stále viac rodinou, domom otvoreným prijatiu, pozornosti, bratstvu.

2. Potom je tu druhé veľmi dôležité slovo, slovo „dar“, ktoré charakterizuje tento dom a určuje jemu vlastnú identitu. Je to skutočne dom, pre ktorý je charakteristické darovanie, vzájomné darovanie. Čo chcem povedať? Chcem povedať, že tento dom poskytuje prijatie, materiálnu a duchovnú podporu vám, drahí hostia, ktorí pochádzate z rôznych končín sveta, ale aj vy ste darom pre tento dom a pre Cirkev. Vy nám hovoríte, že milovať Boha a blížneho nie je niečo abstraktné, ale hlboko konkrétne; znamená to vidieť v každom človeku tvár Pána, ktorému slúžime, a slúžime mu konkrétne. A vy, drahí bratia a sestry, ste tou Ježišovou tvárou. Vďaka! Vy dávate tým, čo tu pracujú príležitosť slúžiť Ježišovi, ktorý je v ťažkostiach, ktorý potrebuje pomoc. Tento dom je teda žiarivou, transparentnou láskou Boha, ktorý je dobrým a milosrdným Otcom všetkých. Tu sa žije otvorenosť a prijatie bez ohľadu na národnosť alebo náboženstvo, podľa Ježišovho učenia «zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte» (Mt 10,8). Všetci musíme obnoviť zmysel pre dar, nezištnosť, solidaritu. Divoký kapitalizmus učil logike zisku za každú cenu; dávať, aby som získal, učil vykorisťovaniu bez ohľadu na ľudí a výsledky vidíme v kríze, ktorú prežívame! Tento dom je miesto, ktoré učí charite, je školou lásky, ktorá nás učí ísť v ústrety každej osobe nie pre zisk, ale pre lásku. Hudbou tohto domu – povedzme to tak – je láska. A to je nádhera! Páči sa mi, že seminaristi z celého sveta sem prichádzajú, aby získali priamu skúsenosť služby. Budúci kňazi môžu tak konkrétnym spôsobom zažiť zásadný aspekt poslania Cirkvi a urobiť z neho poklad pre svoju pastoračnú službu.

3. Nakoniec tretia charakteristika tohto domu je dar „Márie“. Svätá Panna urobila zo svojho života vzácny dar Bohu, pretože milovala Pána. Mária je príkladom a inšpiráciou pre tých, ktorí žijú v tomto dome a pre všetkých nás, žiť lásku k blížnemu, nie ako druh sociálnej služby, ale vychádzajúc z Božej lásky, milosrdnej lásky Boha. Mária nás vedie k Ježišovi a učí nás, ako sa dostať k Ježišovi; je Ježišovou a našou matkou, utvára s nami a s Ježišom rodinu. Pre nás kresťanov sa láska k blížnemu rodí z Božej lásky a je jej jasným prejavom. Snažíme sa milovať blížneho, ale tiež byť milovaní druhými. Tieto dva prístupy kráčajú spoločne, nemôže existovať jeden bez druhého. Na hlavičkovom papieri Misionárok lásky sú vytlačené tieto Ježišove slová: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Milovať Boha v bratoch a milovať bratov v Bohu.

Drahí priatelia, ešte raz vďaka každému z vás. Modlím sa, aby bol tento dom naďalej miestom prijatia, darom lásky v srdci nášho mesta Ríma. Panna Mária nech bdie stále nad vami a nech vás sprevádza moje požehnanie. Vďaka.

21. máj

Pápež František: Neexistuje iný spôsob napredovania, ako uponíženie sa

Pre kresťana napredovať znamená uponížiť sa ako Ježiš, povedal pápež František pri rannej (21. máj) svätej omši v Dome sv. Marty. Zopakoval, že skutočná moc je v službe, a že boj o moc v Cirkvi nemá čo existovať. Koncelebrantmi Eucharistie boli programový riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu páter Andrzej Koprowski SJ, ako aj vedúci niektorých jazykových sekcií Vatikánskeho rozhlasu, vrátane slovenskej. Okrem zamestnancov Vatikánskeho rozhlasu boli na svätej omši prítomní aj zástupcovia Oddelenia pre pútnikov a turistov z Governatorátu mestského štátu Vatikán a zúčastnili sa na nej tiež Maria Voceová a Giancarlo Faletti, predsedníčka a podpredseda Hnutia fokoláre. V spoločných modlitbách Svätý Otec dodal prosbu za obete tornáda v USA. V homílii poukázal na kontrast, že kým Ježiš hovorí o umučení, učeníci sa hádajú, kto z nich je väčší. Táto trpká epizóda vyrozprávaná v dnešnom evanjeliu ponúkla Svätému Otcovi príležitosť k meditácii nad mocou a službou. „Boj o moc v Cirkvi“ – poznamenal – „nie je niečo, čo sa týka týchto dní“, začal sa už za čias Ježiša. Avšak, ako dodal, podľa kľúča Ježišovho evanjelia, boj o moc v Cirkvi nemá svoje miesto, pretože skutočná moc, ako nás učí Pán svojím príkladom, je v prejavovanej službe.

„Skutočná moc je služba. Ako to robil on, ktorý neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a jeho služba bola vlastne službou kríža. On sa uponížil až na smrť, a to na smrť na kríži za nás, aby nám slúžil, aby nás zachránil. V Cirkvi neexistuje nijaký iný spôsob ako sa pohnúť dopredu. Pre kresťana napredovať, znamená ísť nižšie. Ak sa nenaučíme toto kresťanské pravidlo, nikdy, nikdy nebudeme schopní pochopiť skutočné posolstvo Ježiša o moci.“

V Cirkvi je väčší ten, kto viac slúži. A predsa, ako poznamenal pápež, od počiatku až podnes existuje v Cirkvi boj o moc.

„Keď človek dostane nejaké miesto, ktoré podľa svetského nazerania je vyšším postom, hovorí sa: ‚Táto žena bola povýšená na prezidentku asociácie, tento muž bol povýšený...‘ Toto sloveso «povýšiť», je pekné sloveso, musí sa používať v Cirkvi. Áno: tento bol povýšený na kríž, bol povýšený na poníženie. Toto je ten pravý pokrok, ktorý sa lepšie podobá na Ježiša!“

Pápež ďalej spomenul sv. Ignáca z Loyoly, ktorý nás v Duchovných cvičeniach nabáda prosiť si od ukrižovaného Pána milosť poníženia, pokory. Toto je tá skutočná Ježišova cesta, to skutočné, nie svetské napredovanie.

„Pánova cesta je jeho služba: musíme ísť za ním po ceste služby. V tomto spočíva skutočná moc Cirkvi. Rád by som dnes prosil za nás všetkých, aby nám Pán dal milosť pochopiť, že skutočná moc v Cirkvi je poskytovaná služba; a tiež pochopiť zlaté pravidlo, ktorému nás Pán učil svojím príkladom: že pre kresťana napredovať znamená ísť nižšie, uponížiť sa. Vyprosujme si túto milosť.“

Ad limina sicílskych biskupov: Jasnejšie vydávať svedectvo

Pápež František prijal na audiencii v pondelok 20. mája 2013 sicílskych biskupov, ktorí sú vo Vatikáne na návšteve Ad limina apostolorum. Arcibiskup Syrakúz Mons. Salvatore Pappalardo označil stretnutie so Svätým Otcom za veľmi obohacujúce:

„Môžem naozaj povedať, že mám srdce plné radosti, pretože to bola veľmi obohacujúca skúsenosť. Pápež nás počúval s veľkou pozornosťou. Každý z nás informoval o svojej diecéze. Toto stretnutie nám pomohlo nájsť spoločnú reč, ukázať reálnejší obraz našej Sicílie, viac objektívny, do ktorého každý prispel svojím podielom. Pápež nás vyzval, aby sme boli veľmi blízko našim ľuďom. Zopakoval to vyjadrenie: ‚Majte vôňu svojich oviec‘ ... Kládol nám otázky týkajúce sa rodín, ich života, problémov... Všetci sme hovorili v prvom rade o hospodárskych ťažkostiach, ktoré sú v našej krajine trochu zovšeobecňované, a preto je mnoho rodín v objektívne ťažkej situácii. Ekonomické ťažkosti v mnohých prípadoch odďaľujú aj zakladanie rodiny.“

Na margo organizovanej kriminality syrakúzsky arcibiskup poznamenal:

„Nezakrývali sme, že existujú aj tieto problémy medzi našimi ľuďmi, pretože tu evidentne existuje mentalita kriminality a je veľmi rozšírená. To sme povedali Svätému Otcovi, ale spolu s tým sme hovorili aj o dobrých skutočnostiach, ktoré tu existujú. Napríklad, že Cirkev tu má stále svoje miesto. Robím pastoračnú návštevu a vidím, akého prijatia sa mi dostáva, aj zo strany civilných inštitúcií. Takže je tu pozornosť voči Cirkvi a je na nás, aby sme vydávali jasnejšie evanjeliové svedectvo. Toto nám zdôraznil aj pápež.“

20. máj

Modlitba robí zázraky, ale musíme sa jej naučiť veriť

Odvážna, skromná, no silná modlitba dokáže zázraky, povedal Svätý Otec dnes ( 20. máj) ráno na svätej omši v Dome sv. Marty za účasti niekoľkých zamestnancov Vatikánskeho rozhlasu. Sprevádzal ich P. Federico Lombardi, riaditeľ rozhlasu.

Liturgia dnešného dňa predstavuje úryvok evanjelia, v ktorom sa učeníkom nedarí vyliečiť chlapca. Zasiahnuť musí nakoniec sám Ježiš, ktorý sa sťažuje na nevieru prítomných. Otcovi chlapca, ktorý ho prosí o pomoc odpovie, že „všetko je možné tomu, kto verí“. Pápež František konštatuje, že často aj tí, ktorí milujú Ježiša, vo svojej viere príliš neriskujú a nespoliehajú sa na neho úplne. „Ale prečo takáto neviera? Myslím si, že je to práve srdce, ktoré sa neotvorí, ostáva uzatvorené, srdce, ktoré chce mať všetko pod kontrolou,“ tvrdí.

Je to srdce, ktoré sa neotvorí a „neprenechá Ježišovi kontrolu nad vecami“, vysvetľuje Svätý Otec. A keď sa ho učeníci pýtajú, prečo nemohli vyliečiť chlapca, Pán im odpovedá, že „určité druhy démonov nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou“. „My všetci máme v sebe kus neverectva.“ Je potrebná „silná modlitba, a táto pokorná a silná modlitba umožňuje Ježišovi vykonať zázrak“. V tejto súvislosti rozpráva príbeh, ktorý sa odohral v Argentíne: sedemročné dievčatko ochorie a lekári mu dávajú niekoľko hodín života. Jej otec, elektrikár, „muž viery“ je zrazu ako blázon, v tejto pomätenosti nasadne na autobus, aby sa dostal do mariánskeho sanktuária v Lujane, vzdialeného 70 kilometrov: „Prišiel po deviatej večer, keď bolo všetko zatvorené. Začal sa modliť k Panne Márii, s rukami na železnej ohrade. A modlil sa a modlil, plakal a modlil... a takto tam ostal celú noc. Ale tento muž zápasil: zápasil s Bohom, zápasil vskutku s Bohom, aby vyliečil jeho dievčatko. Potom, po šiestej hodine ráno, odišiel na terminál, nasadol na autobus a prišiel domov, do nemocnice asi okolo deviatej. A našiel svoju manželku plakať. Myslel na najhoršie. ,Čo sa deje? Nerozumiem, nerozumiem! Čo sa stalo?‘ - ,Prišli lekári a povedali mi, že horúčka ustúpila, že dýcha dobre, že jej už nič nie je! Nechajú si ju ešte dva dni, ale nechápem, čo sa stalo!‘ Toto sa ešte stáva, však? Sú to zázraky!“

Svätý Otec však dodáva, že je potrebné modliť sa srdcom: „Odvážnu modlitbu, ktorá zápasí za takýto zázrak; nie tie modlitby zo zdvorilosti. ,Ah áno, pomodlím sa za teba‘: poviem Otče náš, Zdravas Mária a zabudnem na to. Nie: odvážnu modlitbu, ako bola tá Abrahámova, ktorý zápasil s Pánom, aby zachránil mesto; ako bola tá Mojžišova, ktorý mal ruky zdvihnuté a modliac sa k Pánovi sa unavil; ako je modlitba mnohých osôb, mnohých ľudí, ktorí majú vieru a s vierou sa modlia a modlia. Modlitba robí zázraky, ale musíme veriť! Myslím si, že aj my môžeme vytvoriť modlitbu... a hovoriť si ju dnes, celý deň: ,Verím, že Pán pomôže mojej neviere‘ ... a keď nás prosia o modlitbu za mnohých ľudí, ktorí trpia vo vojnách, za všetkých utečencov, všetky tie drámy, ktoré teraz existujú, modlime sa, ale so srdcom k Pánovi: ,Urob tak!‘ Ale povedz mu: ,Verím, Pane. Pomôž mojej neschopnosti uveriť‘, ktorá je aj v mojej modlitbe. Urobme tak dnes.“

19. máj

Pápež František: Činnosť Ducha Svätého charakterizujú tri slová – novosť, harmónia, poslanie

Svätou omšou zo slávnosti Zoslania Ducha Svätého, ktorú dnes (19. máj) na Námestí sv. Petra o 10.30 hod. celebroval pápež František, vyvrcholili „Dni hnutí“. Spolu so Svätým Otcom koncelebrovalo 70 kardinálov a približne 400 kňazov. V homílii, ktorú si priamo na námestí vypočulo takmer 150 tisíc pútnikov, hovoril o činnosti Ducha Svätého, ktorú charakterizujú tri slová: novosť, harmónia, poslanie:

Drahí bratia a sestry!

V dnešný deň kontemplujeme a v liturgii sprítomňujeme rozliatie Ducha Svätého, ktorého zmŕtvychvstalý Kristus dáva svojej Cirkvi. Je to milosť, ktorá naplnila Večeradlo v Jeruzaleme, aby sa potom rozšírila do celého sveta.

Čo sa však v ten deň, nám už taký vzdialený, a predsa taký blízky, stalo, že nás zasahuje v hĺbke nášho srdca? Svätý Lukáš nám ponúka odpoveď v úryvku Skutkov apoštolov, ktorý sme počuli (2,1-11). Evanjelista nás privádza do Jeruzalema, na horné poschodie domu, kde sú zhromaždení apoštoli. Prvý moment, ktorý upútava našu pozornosť je hukot, ktorý znenazdajky prichádza z neba „ako keď sa ženie prudký vietor“ a napĺňa celý dom. Potom sú to „akoby ohnivé jazyky“, ktoré sa rozdeľujú a na každom z apoštolov spočinul jeden. Hukot a ohnivé jazyky sú konkrétne znaky, ktoré sa dotýkajú apoštolov nielen navonok, ale aj ich vnútra: myšlienok a srdca. Dôsledkom je, že „všetkých naplnil Duch Svätý“, ktorý uvoľňuje svoj neodolateľný dynamizmus s prekvapujúcim výsledkom: „začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť“. Tu sa pred nami zjavuje obraz čohosi neočakávaného: schádza sa veľký zástup užasnutých ľudí, pretože každý počuje apoštolov hovoriť vo svojom jazyku. Všetci zažívajú novú skúsenosť, ktorá sa nikdy predtým neudiala: „každý z nás ich počuje hovoriť vo svojom vlastnom jazyku“. O čom rozprávajú? „O veľkých Božích skutkoch.”

Vo svetle tohto úryvku zo Skutkov apoštolov chcem uvažovať nad troma slovami, ktoré sú spojené s činnosťou Ducha: novosť, harmónia, poslanie.

1. Novosť v nás vždy tak trochu vyvoláva strach, pretože sa cítime byť viac istí, keď máme všetko pod kontrolou, keď si svoj život pripravíme, naprogramujeme, naprojektujeme podľa našich schém, istôt a podľa našej chuti. To isté sa stáva v súvislosti s Bohom. Často ideme za ním, prijímame ho, ale iba do určitého bodu. Je ťažké vyjsť zo seba samých s úplnou dôverou k nemu, dovoliť, aby nás Duch Svätý oživoval a viedol náš život vo všetkých rozhodnutiach. Bojíme sa, že nás Boh privedie na nové cesty, že nás vyvedie z nášho často limitovaného, uzavretého a egoistického horizontu a otvorí nás pre jeho obzory. V celých dejinách spásy, keď sa Boh zjavuje, prináša novosť: Boh vždy prináša novosť! Premieňa a žiada úplnú dôveru v neho. Noe za posmechu všetkých stavia loď a zachráni sa. Abrahám opúšťa svoju zem iba s jedným prísľubom. Mojžiš je konfrontovaný s faraónovou mocou a vedie ľud na slobodu. Apoštoli, ustráchaní a zavretí vo Večeradle, vychádzajú odvážne von, aby ohlasovali evanjelium. Nie je to novosť pre novosť, hľadanie niečoho nového, aby sme zahnali nudu, ako sa to dnes často stáva. Novosť, ktorú Boh prináša do nášho života je tým, čo nás skutočne realizuje, niečím, čo nám dáva pravú radosť a vyrovnanosť, pretože Boh nás miluje a chce iba naše dobro. Pýtajme sa dnes: „sme otvorení voči Božím prekvapeniam?“ Alebo sa so strachom uzatvárame pred novosťou Ducha Svätého? Sme odvážni vyjsť na nové cesty, ktoré nám Božia novosť ponúka, alebo sa bránime, uzatvorení v skostnatených štruktúrach, ktoré stratili schopnosť prijatia a vľúdnosti? Bude dobre, ak sa budeme týmito otázkami zaoberať, a bude dobre, ak sa nimi budeme zaoberať počas celého dňa.

2. Druhá myšlienka: zdá sa, akoby Duch Svätý zjavne spôsoboval neporiadok v Cirkvi, pretože prináša so sebou rôznosť chariziem a darov; toto všetko je však, vďaka jeho činnosti, veľkým bohatstvom, pretože Duch Svätý je Duchom jednoty, ktorá neznačí uniformitu, ale všetko privádza k harmónii. Harmóniu v Cirkvi vytvára Duch Svätý. Jeden z cirkevných otcov používa vyjadrenie, ktoré sa mi veľmi páči: „Duch Svätý „ipse harmonia est“. On je harmónia sama. Iba on môže vzbudiť rôznorodosť, pluralitu a mnohorakosť a zároveň vytvárať jednotu. Aj tu, ak sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rôznorodosť a zavrieme sa do našich osobitostí, do našich exkluzivít, prinášame rozdelenie. Ak sme my tými, ktorí chcú vytvoriť jednotu podľa našich ľudských predstáv, nakoniec vnesieme uniformitu, rovnakosť. Ak sa naopak necháme viesť Duchom, bohatstvo, rôznosť, odlišnosť nikdy nespôsobia konflikt, pretože on nás podnecuje, aby sme prežívali rôznorodosť v spoločenstve Cirkvi. Kráčanie spoločne s Cirkvou, pod vedením Pastierov, ktorí majú osobitnú charizmu a úrad, je znakom činnosti Ducha Svätého. Eklezialita je základnou charakteristikou každého kresťana, každého spoločenstva, každého hnutia. Cirkev je tá, ktorá mi prináša Krista a mňa prináša Kristovi. Paralelné cesty sú také nebezpečné! Ak sa zachádza poza – hovorí apoštol Ján vo svojom Druhom liste – ak sa ide poza (proagon) náuku a spoločenstvo Cirkvi a neostáva sa v nich, tak tam nie je jednota v Bohu Ježiša Krista (porov. 2 Jn 1,9). Pýtajme sa teda: som otvorený voči harmónii Ducha Svätého tým, že prekonávam každý exkluzivizmus? Nechávam sa ním viesť tým, že žijem v Cirkvi a s Cirkvou?

3. Posledný bod. Starovekí teológovia hovorievali: duša je plachetnica, Duch Svätý je vietor, ktorý duje do plachiet, aby ju poháňal vpred. Impulzy a podnety vetra sú darmi Ducha Svätého. Bez jeho podnetu, bez jeho milosti nenapredujeme. Duch Svätý nám umožňuje vstúpiť do tajomstva živého Boha a ochraňuje nás od nebezpečenstva akejsi gnostickej Cirkvi, autoreferenčnej Cirkvi, uzavretej do seba. Poháňa nás otvoriť dvere a vyjsť, aby sme ohlasovali a svedčili o dobrom živote evanjelia, komunikovali radosť z viery, zo stretnutia s Kristom. Duch Svätý je dušou poslania. To, čo sa udialo v Jeruzaleme pred takmer dvetisíc rokmi, nám v skutočnosti nie je vzdialené; je to udalosť, ktorá nás zasahuje, ktorá sa stáva živou skúsenosťou každého z nás. Turíce v jeruzalemskom Večeradle sú začiatkom, počiatkom, ktorý sa predlžuje. Duch Svätý je najvynikajúcejším darom vzkrieseného Krista jeho apoštolom. On však chce, aby ho dostali všetci. Ježiš, ako sme počuli v evanjeliu, hovorí: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ (Jn 14,16). Duch Paraklitus, Tešiteľ, je ten, ktorý dáva odvahu vykročiť na cesty sveta a prinášať evanjelium! Duch Svätý nám umožňuje vidieť horizont a pobáda nás až k existenciálnym perifériám ohlasovať život Ježiša Krista. Pýtajme sa, či nie sme náchylní uzavrieť sa do seba samých, do našej skupiny, a či dovolíme Duchu Svätému, aby nás otvoril voči poslaniu. Myslime dnes na tieto tri slová: novosť, harmónia, poslanie.

Dnešná liturgia je veľkou modlitbou, ktorú Cirkev spolu s Ježišom prednáša Otcovi, aby obnovil rozliatie Ducha Svätého. Každý z nás, každá skupina, každé hnutie v harmónii s Cirkvou sa obracia k Otcovi s prosbou o tento dar. Aj dnes, tak ako pri svojom vzniku, Cirkev spolu s Máriou volá: „Veni Sancte Spiritus! – Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky“. Amen.

Svätý Otec o tom, ako zvíťaziť nad krehkosťou viery

Počas sobotnej vigílie (18. máj) Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme prvú z nich. Preklad otázok a odpovedí Svätého Otca prinesieme postupne v nasledujúcich dňoch.

Otázka

Kresťanská pravda je príťažlivá a presvedčivá, pretože odpovedá na najhlbšie potreby ľudskej existencie. Účinným spôsobom ohlasuje, že Kristus je jediným Spasiteľom človeka a všetkých ľudí. Svätý Otče, tieto slová sa nás hlboko dotkli: priamo a radikálne vyjadrujú skúsenosť, ktorú si každý z nás želá prežiť v tomto Roku viery aj počas tejto púte, ktorá nás dnes večer priviedla sem. Sme tu pred vami, aby sme obnovili svoju vieru, aby sme ju potvrdili a posilnili. Vieme, že viera nemôže byť niečím raz a navždy. Ako povedal aj Benedikt XVI. v Porta Fidei: „viera už nie je samozrejmý predpoklad“. Toto tvrdenie sa netýka iba sveta, tých druhých, tradície, z ktorej pochádzame: ono sa týka predovšetkým každého z nás. Príliš často si uvedomujeme, že viera by mala byť zárodkom novosti, počiatkom zmeny, ale vyžadovala by si aj investovanie celého nášho života. A tak sa nestáva prameňom všetkého nášho poznania a konania. Ako sa vám vo vašom živote podarilo dosiahnuť istotu viery? A aký spôsob nám poradíte, aby sme mohli zvíťaziť na krehkosťou našej viery?

Pápež František:

Dobrý večer všetkým! Som veľmi rád, že sa s vami stretávam, že sa vlastne všetci spolu stretávame na tomto námestí, aby sme sa modlili, aby sme sa zjednotili v očakávaní daru Ducha Svätého. Už som si prečítal vaše otázky – preto aj moje odpovede nebudú akoby nepripravené! Popravde, mám ich tu pred sebou napísané. Tá prvá otázka, ktorá znie „ako ste vo svojom živote dospeli k istote viery a ktorá cesta ukazuje smer, aby každý z nás zvíťazil nad krehkosťou viery?” – je dejinnou otázkou, pretože sa týka histórie môjho života.

Mal som tú milosť, že som vyrastal v rodine, v ktorej sa viera prežívala jednoduchým a konkrétnym spôsobom. Bola to predovšetkým moja stará mama, matka môjho otca, ktorá poznačila moju cestu viery. Bola to žena, ktorá nám vysvetľovala, hovorila o Ježišovi, učila nás Katechizmus... Vždy si spomínam, ako nás na Veľký piatok večer brávala do sviečkového sprievodu, na konci ktorého priniesli ležiaceho Krista a vtedy starká nás deti dala kľaknúť a hovorievala: „Pozri je mŕtvy, ale zajtra vstane z mŕtvych“. Prvé kresťanské posolstvo som dostal od tejto ženy, od mojej starej mamy a je to také nádherné! Prvé ohlasovanie doma spolu s rodinou. Tu mi prichádza na myseľ láska toľkých mám a starých mám pri odovzdávaní viery. Sú to ony, ktoré odovzdávajú vieru. Rovnako tomu bolo aj v začiatkoch Cirkvi, lebo aj sv. Pavol hovoril Timotejovi: Spomínam si na vieru tvojej mamy a starej mamy. Všetky mamy a babky, ktoré ste teraz tu, myslite na to. Odovzdávajte vieru. Boh vždy postaví po našom boku ľudí, ktorí nám pomáhajú na našej ceste viery. Vieru nenájdeme niekde v abstraktne, nie: vždy je tu niekto, kto ohlasuje, hovorí o tom, kto je Ježiš, niekto, kto odovzdáva vieru a prvý ohlasuje. Takáto bola moja prvá skúsenosť. Je tu však pre mňa jeden veľmi dôležitý deň: 12. september 1953. Mal som takmer 17 rokov. Bol to „Deň študenta“. U nás to bol prvý jarný deň – u vás jesenný. Prv než som šiel na slávnosť, zastavil som sa vo farnosti, ktorú som navštevoval. Stretol som tam kňaza, ktorého som predtým nepoznal a pocítil som potrebu vyspovedať sa. Bola to pre mňa skúsenosť stretnutia. Zistil som, že ma niekto čaká. Neviem, čo sa stalo, nepamätám sa, ani neviem prečo ten kňaz, ktorého som nepoznal, bol tam a ja som pocítil túžbu vyspovedať sa, ale pravdou je, že ma niekto čakal. Čakal ma už dlho. Po spovedi som pocítil, že sa niečo zmenilo. Už som nebol taký istý ako predtým. Počul som akoby hlas, volanie. Bol som presvedčený o tom, že sa mám stať kňazom. Táto skúsenosť viery je dôležitá. Hovoríme, že musíme hľadať Boha, ísť k nemu žiadať o odpustenie... avšak keď ideme, On nás už čaká, On je prvý! V španielčine máme jedno slovo, ktoré to dobre vystihuje: „Pán je vždy pred nami (primerea)“, je prvý a čaká nás! Nájsť niekoho, kto nás vždy očakáva, je jedna veľká milosť. Ty, hriešnik, choď, ale On čaká, aby ti odpustil. Túto skúsenosť opisovali proroci Izraela, keď hovorili, že Pán je ako mandľový kvet, prvý jarný kvet. Skôr ako rozkvitnú iné kvety, On je tu. On, ktorý očakáva. Pán nás čaká. Keď ho hľadáme, objavíme tú skutočnosť, že je to On, kto nás čaká, aby nás prijal, aby nám daroval svoju lásku. V srdci to vyvoláva také prekvapenie, že tomu človek ani neverí a týmto spôsobom jeho viera rastie! Prostredníctvom stretnutia s inou osobou, stretnutia s Pánom. Niekto môže povedať: „Nie, ja uprednostňujem študovať vieru z kníh!“ Je dôležité ju študovať, ale pozrite, iba toto nestačí. Dôležité je stretnutie s Ježišom a ono ti dá vieru, pretože práve On ti ju dáva! Aj vy ste hovorili o slabosti viery, a ako sa dá prekonať. Najväčší nepriateľ, ktorý má slabosť – je strach. Nebojte sa! Sme krehkí, to vieme. On je však silnejší! Ak ideš spolu s Ním, nebude žiaden problém! Malé bábätko je veľmi krehké, dnes sme ich tu videli veľa. Bolo však s otcom, mamou, je v bezpečí! S Pánom sme v bezpečí. Viera rastie spolu s Pánom, z jeho ruky. On nám dáva rásť a robí nás silnejšími. Ak si však myslíme, že si môžeme sami naaranžovať život, spomeňme si na Petra, čo sa mu stalo: „Pane, ja ťa nikdy nezapriem!“ a potom, kým zakikiríkal kohút, urobil to trikrát. Myslime na to, že keď si príliš veríme, sme najzraniteľnejší. Musíme ísť vždy s Pánom, hovoriť s ním prostredníctvom eucharistie, Biblie a modlitby... Tak ako aj v rodine, aj mama, aj spolu s ňou, pretože ona je tá, ktorá privádza k Pánovi. Je to tá mama, ktorá vie všetko. Modliť sa k Márii a prosiť ju, aby mi ako mama pomohla stať sa silnejším. Toto si – aspoň podľa vlastnej skúsenosti – myslím o slabosti (krehkosti). To, čo ma každý deň posilňuje, je modlitba ruženca. Cítim takú veľkú silu preto, lebo idem každý deň k Már

Pápež František odpovedal, ako účinne komunikovať vieru

Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme druhú z nich:

Otázka:

Svätý Otec, môj príbeh je skúsenosťou z každodenného života ako mnohé iné. Snažím sa žiť vieru v mojom pracovnom prostredí v kontakte s inými ako úprimné svedectvo o dobrodeniach, ktoré prijímam zo stretnutia s Pánom. Som, sme „Božími myšlienkami“, pochádzajúcimi od tajomnej Lásky, ktorá nám dala život. Vyučujem v jednej škole a toto vedomie mi dáva dôvod byť oduševnenou pred mojimi žiakmi a spolupracovníkmi. Často sa presviedčam o tom, že mnohí hľadajú šťastie na toľkých individuálnych cestách, ktoré sa mnohokrát zredukujú na materializmus. Taký človek chce mať všetko, ale ostáva večne neuspokojený alebo ho to privádza až k nihilizmu a nič pre neho nemá význam. Kladiem si otázku, ako môže ponuka viery, ktorá tkvie v osobnom stretnutí, v spoločenstve, v ľude, zasiahnuť srdce muža a ženy našich čias. Sme stvorení pre nekonečno – „stavte život na veľké ideály!“ – povedali ste nedávno, a predsa všetko okolo nás a našich mladých akoby chcelo povedať, že sa stačí uspokojiť s priemernými, polovičatými odpoveďami, a že sa človeku stačí oddať konečným veciam bez toho, aby hľadal viac. Niekedy sme ustráchaní ako učeníci pri očakávaní Turíc. Cirkev nás pozýva k novej evanjelizácii. Myslím si, že všetci, čo sme tu prítomní, mocne pociťujeme túto výzvu, ktorá je jadrom našich skúseností. Preto Vás chcem poprosiť, Svätý Otče, pomôžte mne i ostatným pochopiť, ako žiť túto výzvu v našej dobe. Čo je najdôležitejšie, podľa Vás, pre naše hnutia, združenia a spoločenstvá, na čo máme hľadieť, aby sme uskutočnili úlohu, pre ktorú sme povolaní? Ako môžeme dnes účinným spôsobom komunikovať vieru?

Pápež František:

Poviem iba tri slová. Prvé: Ježiš. Kto je najdôležitejší? Ježiš. Ak aj ideme vpred organizovane a rozbiehame aj iné veci, pekné veci, bez Ježiša nenapredujeme, veci sa nedaria. Ježiš je najdôležitejší. Teraz by som vám chcel trochu niečo vyčítať tak bratsky, medzi nami. Na námestí ste všetci volali „František, František, pápež František...“ A kde bol Ježiš? Chcel som, aby ste volali: „Ježiš, Ježiš je Pán, a je uprostred nás!“. Odteraz už viac nie „František“, ale „Ježiš“, dobre?

Druhým slovom je modlitba. Hľadieť na Božiu tvár, ale predovšetkým – a to je prepojené s tým, čo som povedal pred chvíľou – vnímať, že niekto hľadí na nás. Pán sa na nás díva: hľadí na nás prvý. Toto zažívam pred bohostánkom, keď sa večer idem modliť pred Pána. Niekedy i trošku zadriemem; stáva sa to, pretože celodenná únava ťa niekedy uspí. On mi však rozumie. Keď myslím na to, že on na mňa hľadí, cítim veľkú útechu. Myslíme si, že sa musíme modliť, hovoriť, hovoriť, hovoriť... Nie! Nechajme Pána, aby na nás hľadel. Keď sa on na nás díva, dodáva nám silu a pomáha nám vydávať svedectvo o ňom. Položená otázka sa týkala vydávania svedectva o viere, však? Modlitba, ...najprv Ježiš, potom modlitba a mám istotu, že Boh ma drží za ruku. Najpodstatnejšie je nechať sa ním viesť. Toto je najdôležitejší predpoklad. Ozajstnými evanjelizátormi sa staneme iba vtedy, ak sa necháme ním viesť. Spomeňme si na Petra: ...pravdepodobne mal popoludňajšiu siestu a vtedy sa mu zjavilo prestieradlo so všetkými zvieratami. Ježiš k nemu hovoril, on však nechápal. V tej chvíli za ním prišli niektorí, čo neboli Hebrejmi a volali ho, aby s nimi šiel do istého domu. Videl, ako Duch Svätý zostupoval nadol. Peter sa nechal viesť Ježišom k tejto prvej evanjelizácii pohanov, ktorí neboli Hebrejmi: to bola vtedy nepredstaviteľná vec. A podobne v dejinách, v celých dejinách. Dovoliť Ježišovi, aby nás viedol. On je tu vodcom: naším vodcom je Ježiš.

A tretie slovo: svedectvo. Mať Ježiša, modlitba – to prenechanie sa mu, aby nás viedol – a napokon svedectvo. Rád by som ešte čosi doplnil. To, že sa necháme viesť Ježišom, nás privedie k Ježišovým prekvapeniam. Mohli by sme si myslieť, že evanjelizáciu by sme mali pripravovať za písacím stolom, premýšľať o stratégiách a tvoriť plány. Toto všetko je však iba nástrojom, malým nástrojom. Najdôležitejšie je toto: Ježiš, prenechanie sa mu, aby nás viedol a potom vytvorme aj stratégie. Tie sú však druhoradé.

A o svedectve: komunikácia viery je možná iba prostredníctvom svedectva a tým je láska. Nie našimi myšlienkami, ale s evanjeliom, ktoré žijeme vo vlastnom živote a Duch Svätý ho v našom vnútri oživuje. Ide o istú súčinnosť medzi nami a Duchom Svätým, a tou je svedectvo. Cirkev nesú dopredu svätí, tí, ktorí vydávajú presne takéto svedectvo. Ako povedali Ján Pavol II. a Benedikt XVI.: dnešný svet veľmi potrebuje svedkov. Nie veľa rozprávať, ale hovoriť celým svojím životom: súlad života, pravdivosť vlastného života! Koherencia života, ktorá značí prežívať kresťanstvo ako stretnutie s Ježišom, ktoré nás privedie k iným, a nie ako nejakú spoločenskú skutočnosť: sme takými sociálne? Sme kresťanmi? Zavretými do seba? Nie, takto nie. Ide o svedectvo.

Svätý Otec: Musíme sa stať odvážnymi a nie „naškrobenými“ kresťanmi

Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme tretiu z nich:

Otázka:

Svätý Otec, s pohnutím som počúvala slová, ktoré ste povedali počas audiencie pre mnohých novinárov po vašom zvolení: „Ako by som chcel Cirkev chudobnú a pre chudobných“. Mnohí z nás pracujú na poli charity a spravodlivosti: sme aktívnou časťou prítomnosti Cirkvi zakorenenej tam, kde človek trpí. Som zamestnaná, mám rodinu a snažím sa byť osobne blízko chudobným a pomáhať im ako len môžem. Ale nemyslím si, že som kvôli tomu „na poriadku“. Chcela by som povedať s Matkou Terezou: všetko je kvôli Kristovi. Veľkou pomocou pri prežívaní tejto skúsenosti sú bratia a sestry z môjho spoločenstva, ktorí sa tiež venujú tomuto cieľu. V našom nasadení nás podporuje viera a modlitba. Potreby sú obrovské. Pripomenuli ste nám: „Koľko chudobných je ešte vo svete a ako veľmi títo ľudia trpia.“ A kríza všetko ešte zhoršila. Myslím na chudobu, ktorá zasahuje toľko krajín a ktorá sa dostáva už i do sveta blahobytu, na nedostatok práce, na masové migrácie, na nové otroctvá, na rozpad a osamelosť toľkých rodín, starých ľudí a mnohých, ktorí nemajú dom alebo zamestnanie. Chcem sa vás opýtať, Svätý Otec: ako môžem ja a my všetci žiť Cirkev, ktorá je chudobná a pre chudobných? Akým spôsobom môže byť trpiaci človek otáznikom pre našu vieru? Aký konkrétny a účinný vklad môžeme my všetci, ako laické hnutia a združenia, priniesť Cirkvi a spoločnosti, aby sme čelili tejto vážnej kríze, ktorá zasahuje verejnú etiku, modely rozvoja, politiku, jedným slovom, nový spôsob bytia mužov a žien?

Svätý Otec:

Začnem opäť svedectvom: predovšetkým prežívanie evanjelia je prvotným vkladom, ktorý môžeme priniesť. Cirkev nie je politickým hnutím, ani dobre organizovanou štruktúrou. Nie sme akousi mimovládkou. Ak by sa Cirkev takou stala, stratí svoju soľ, stratí chuť a bude iba prázdnou organizáciou. A tu buďte obozretní, dobre? Pretože diabol nás klame, pretože je tu nebezpečenstvo výkonnosti. Jedna vec je ohlasovať Ježiša, druhá vec je výkonnosť, podávanie výkonov: to je však iná hodnota. Základnou hodnotou Cirkvi je prežívanie evanjelia a vydávanie svedectva o našej viere. Je soľou zeme, je svetlom sveta a jej úlohou je vniesť do spoločnosti kvas Božieho kráľovstva, a to robí predovšetkým svojím svedectvom: svedectvom bratskej lásky, spolupatričnosti a vzájomným delením sa. Niektorí tvrdia, že spolupatričnosť nie je hodnotou, že je akýmsi prvotným postojom, ktorý sa stratí, ale takto to nejde! Myslí sa najmä na čisto svetskú výkonnosť. Časy krízy ako tie, ktoré práve prežívame – veď aj ty si pred chvíľou hovorila, že sme „uprostred sveta klamstva“, však? Tá kríza však nie je ekonomická, ale kultúrna. Je krízou človeka: v kríze je človek! Ten, kto môže byť zničený, je človek! Človek je však Božím obrazom! Práve preto ide o hlbokú krízu. V týchto chvíľach krízy sa nemôžeme zaoberať iba sebou samými, zatvoriť sa do našej samoty, straty odvahy, do pocitu neschopnosti čeliť problémom. Nezatvárajme sa do seba, prosím! Je to nebezpečné. Zatvárame sa však i vo farnosti, s priateľmi, v hnutí, s tými, s ktorými sa delíme o spoločný názor... Čo sa vtedy deje? Cirkev, ak sa stane uzavretou, ochorie. Je chorá. Predstavte si zatvorenú izbu počas celého roka: keď tam vstúpite, cítite pach vlhkosti, všetkého toho, čo by tam nemalo byť. Uzavretá Cirkev je taká istá: je chorou Cirkvou. Cirkev musí vyjsť sama zo seba. Kam? Na existenciálne periférie, nech sú akékoľvek, ale musí vyjsť. Ježiš nám hovorí: „Choďte do celého sveta! Choďte! Ohlasujte! Vydávajte svedectvo o evanjeliu!“. Čo sa však môže stať, ak niekto vyjde von sám od seba; môže sa mu prihodiť to isté, čo mnohým, ktorí vyjdú z domu na cestu: nehoda. Ale vám dnes rozprávam veci, však? Uprednostňujem však tisíckrát radšej Cirkev po nehode pred Cirkvou, ktorá je chorá, pretože je uzavretá! Choďte von, vyjdite! Zároveň myslite na to, čo je napísané v Zjavení apoštola Jána. Hovorí sa tam o jednej nádhernej skutočnosti: Ježiš je pri dverách a volá. Klope, aby vošiel do nášho srdca. Taký je význam Apokalypsy.

Položme si však otázku: koľkokrát je Ježiš vo vnútri a klope na dvere, pretože chce vyjsť, ísť von a my mu to nedovolíme kvôli našim istotám i preto, že sme veľakrát uväznení v skostnatených štruktúrach? Tie neslúžia na nič iné, iba na to, aby z nás urobili otrokov a nie slobodné Božie deti. Je dôležité, aby sme vtedy, keď vyjdeme, išli v ústrety stretnutiu. Toto slovo považujem za veľmi dôležité. Stretnutie s inými. Prečo? Pretože viera je stretnutím s Ježišom a my máme konať tak ako Ježiš: stretnúť sa s inými. My však prežívame istú kultúru kolízií, kultúru rozdrobenia, takú kultúru, kde to, čo sa mi práve nehodí, odhodím preč: kultúru rozporov. V tejto súvislosti – a to je súčasťou tejto krízy – si spomeňte na starých ľudí, na deti, ktoré sú... Kultúra, ktorá vyradzuje. My však máme ísť v ústrety iným a našou vierou máme vytvárať kultúru stretnutia, kultúru priateľstva, kultúru, v ktorej nájdeme priateľov, v ktorej sa môžeme zhovárať i s tými, ktorí zmýšľajú inak ako my, i s tými, ktorých viera je iná ako naša. Všetci však majú niečo spoločné s nami: sú Božím obrazom, sú Božími deťmi. Stretnúť sa so všetkými bez vyjednávania o tom, kam patríme. Dôležité je stretnutie s chudobnými. Keď vyjdeme za seba, stretneme sa s chudobou. Dnes – nie je ľahké to vysloviť – dnes nájsť bezdomovca, ktorý zomrel od zimy, nie je novina. Dnes sú novinkou skôr škandály. Škandál: to je novinka! Dnes nie je aktuálne hovoriť o deťoch, ktoré nemajú čo jesť. A to je vážne, veľmi vážne! Nemôžeme ostať nedotknutí! Veci sa však dejú presne tak. Nesmieme sa stať naškrobenými kresťanmi, príliš vychovanými, takými, ktorí hovoria o teologických veciach a pritom pijú čaj, celkom spokojní: nie. Musíme sa stať odvážnymi kresťanmi, ísť a hľadať tých, ktorí sú Kristovým telom. Keď chodievam spovedať – ešte nemôžem, pretože by som musel vyjsť (z Vatikánu) a odtiaľ sa nedá vyjsť, však?: to je iný problém... – keď som spovedával v predchádzajúcej diecéze, prichádzali ľudia a vždy som sa ich pýtal: „Dávate almužnu?“ – „Áno, otče!“. „Výborne“. A pýtal som sa ich ešte viac: „Povedzte mi, keď dávate almužnu, hľadíte pritom do očí človeka, ktorému ju dávate?“ – „Ach neviem, neuvedomil som si to“. Ďalšia otázka: „A keď dávate almužnu, dotknete sa ruky človeka, ktorého obdarúvate, alebo mu iba hodíte mincu?“ Vidíte, toto je problémom: Kristovo telo, dotýkať sa Kristovho tela, vziať na seba túto bolesť chudobných. Chudoba pre nás kresťanov nie je akousi spoločenskou, filozofickou či kultúrnou kategóriou: nie, je kategóriou teologickou. Povedal by som, že je prvou kategóriou, pretože Boh, Boží Syn, sa znížil, stal sa chudobným, aby kráčal s nami po našej ceste. Naša chudoba je taká: chudoba Kristovho tela, chudoba, ktorá nám priniesla Božieho Syna v jeho vtelení. Cirkev chudobná pre chudobných začína vtedy, keď sa vyberie smerom ku Kristovmu telu. Ak ideme smerom ku Kristovmu telu, začíname rozumieť, čo znamená táto chudoba, Pánova chudoba. A to nie je jednoduché.

Je tu ešte iná skutočnosť, ktorá kresťanom spôsobuje problém: duch sveta, svetský duch. Duchovná svetskosť. Toto nás privádza k akejsi dostatočnosti, k životu podľa ducha sveta, a nie podľa ducha Ježišovho. Vaša otázka znela: ako máme žiť, aby sme mohli čeliť tejto kríze, ktorá sa dotýka verejnej etiky, modelov rozvoja a politiky? Keďže je táto kríza krízou človeka a ničí ho, je zároveň krízou, ktorá ho takpovediac vyzlieka z etiky. Ak chýba etika vo verejnom živote, v politike, ak chýba etika ohľaduplnosti, ktorá nás vedie k nadprirodzenému, vtedy je možné všetko, všetko sa smie. Sami vidíme, keď čítame noviny, ako nedostatok etiky vo verejnom živote veľmi škodí celému ľudstvu.

Chcem vám rozpovedať jeden príbeh. Už som ho počas tohto týždňa rozprával dvakrát a teraz ho rozpoviem tretíkrát. Je to príbeh o jednom rabínovi z dvanásteho storočia, o ktorom hovorí jeden biblický midraš. Rozpráva o stavbe Babylonskej veže, na budovanie ktorej bolo potrebné vyrobiť tehly. Čo to znamená? Ísť, urobiť blato, priniesť slamu, potom vložiť do pece a keď bola tehla hotová, bolo ju treba dopraviť hore na stavbu veže. Tehla je vzácnosť kvôli množstvu práce potrebnej na jej výrobu. Keď jedna z takýchto tehál spadla, bola to národná tragédia. Robotník, ktorý to zavinil, bol potrestaný, pretože tehla bola veľmi vzácna a ak padla, bolo to nešťastie. Keď však spadol robotník, nič sa nestalo, to bolo niečo iné. To sa stáva i dnes: ak sa bankové investície čo len trocha otrasú, och, je to tragédia, ako je to len možné! Ak však zomierajú ľudia od hladu, keď nemajú čo jesť, keď sú chorí, nič sa nedeje! Toto je naša dnešná kríza! A práve svedectvo chudobnej Cirkvi pre chudobných bojuje proti takejto mentalite.

Pápež František: Odvaha a trpezlivosť – dve nevyhnutné čnosti pre ohlasovanie evanjelia

Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme poslednú, štvrtú:

Otázka:

Kráčať, budovať, vyznávať. Tento váš „program“ pre Cirkev-hnutie – aspoň ja som ho takto pochopil pri počúvaní vašej homílie na začiatku vášho pontifikátu – ma potešil a podnietil. Potešil, pretože som sa ocitol v hlbokej jednote s priateľmi z kresťanského spoločenstva a s celou univerzálnou Cirkvou. Podnietil, pretože ste ma istým spôsobom prinútili, aby som zotrel prach času a povrchnosti z mojej príslušnosti ku Kristovi. Musím však priznať, že nedokážem prekonať znepokojujúci pocit pri jednom z týchto slov: vyznávať. Vyznávať, teda, svedčiť o viere. Myslím na toľkých našich bratov, ktorí pre vieru trpia, ako sme nedávno počuli. Na tých, ktorí sa v nedeľu ráno rozhodujú, či ísť na svätú omšu, pretože, ak na ňu pôjdu, riskujú život. Na tých, ktorí sú zajatí a diskriminovaní kvôli kresťanskej viere v toľkých a mnohých častiach nášho sveta. Stojac pred týmito udalosťami sa mi zdá, že moje vyznávanie, moje svedectvo je ustráchané a rozpačité. Chcel by som robiť viac, ale čo? A ako pomôcť týmto našim bratom? Ako uľahčiť ich utrpeniu, keď nemôžeme urobiť nič alebo iba málo preto, aby sme zmenili ich politickú a spoločenskú situáciu?

Svätý Otec:

Pre ohlasovanie evanjelia sú potrebné dve čnosti: odvaha a trpezlivosť. Títo ľudia patria do trpezlivej Cirkvi. Trpia a sú mučeníkmi dneška, ktorých je viac ako tých v prvých storočiach Cirkvi. Viac mučeníkov. Naši bratia a sestry trpia a prinášajú vieru až k mučeníctvu. Mučeníctvo však nikdy nie je prehrou: mučeníctvo je najvyšším stupňom svedectva, ktoré môžeme vydať. Sme na ceste k mučeníctvu. Od malého mučeníctva: zrieknuť sa toho a toho, urobiť to a to... sme však na ceste k nemu. A oni, úbohí, dávajú svoj život a dávajú ho – ako sme počuli o situácii v Pakistane – dávajú ho kvôli láske k Ježišovi, svedčia o ňom. Každý kresťan musí mať tento postoj miernosti, pokory, taký postoj ako oni, dôverujúc Ježišovi, zveriac sa mu. Treba však upresniť, že tieto konflikty mnohokrát nemajú žiaden náboženský dôvod. Ich príčiny majú často iný, spoločenský i politický charakter a náboženská príslušnosť sa zneužíva ako prilievanie benzínu do ohňa. Kresťan musí vždy vedieť odpovedať na zlo dobrom, aj keď je to veľakrát náročné.

Snažíme sa týmto bratom a sestrám dať pocítiť, že sme s nimi hlboko zjednotení v ich rozpoložení, že si uvedomujeme, že oni sú kresťanmi, ktorí si osvojili trpezlivosť. Ježiš, keď ide v ústrety utrpeniu, je trpezlivý. Oni sú trpezliví: je potrebné dať im to vedieť a dať to vedieť aj Pánovi. Pýtam sa: modlíte sa za týchto bratov a sestry? Vy sa za nich modlíte? Každý deň? Nechcem, aby zdvihol ruku ten, kto sa modlí, to nie. To teraz nežiadam. Myslime však na to v každodennej modlitbe a hovorme Ježišovi: „Pane, zhliadni na toho brata, zhliadni na túto sestru, ktorá tak veľmi, veľmi trpí!“ Oni majú hraničné skúsenosti medzi životom a smrťou. Nás má táto skutočnosť priviesť k tomu, aby sme napomáhali náboženskej slobode pre všetkých! Každý muž a každá žena musia byť slobodní vo svojom náboženskom vyznaní, nech je akékoľvek. Prečo? Pretože i ten muž, i tá žena sú Božími deťmi.

Verím, že som týmto nejako odpovedal na vaše otázky. Ospravedlňujem sa, že som hovoril tak dlho. Veľká vďaka! Ďakujem vám a nezabudnite: žiadna uzavretá Cirkev, ale taká Cirkev, ktorá ide von na existenciálne periférie. Nech nás Pán vedie. Ďakujem.

Svätý Otec: Dezinformovanie, ohováranie a osočovanie je hriech!

Kresťan musí prekonať pokušenie „vmiešavať sa do života iných“, upozornil pápež František počas dnešnej (18.máj) svätej omše v Dome sv. Marty. Okrem toho pripomenul, že klebety a nenávisť veľmi vážnym spôsobom poškodzujú kresťanské spoločenstvo, ako aj to, že sa nesmie hovoriť len „tá polovica, ktorá nám vyhovuje“. Na dnešnej sv. omši bola prítomná skupina študentov Lateránskej univerzity, Kiko Argüello, Carmen Hernández a Mario Pezzi z Neokatechumenátnej cesty, a taktiež Roberto Fontolan a Emilia Guarnieriová z Comunione e Liberazione.

„Teba je čo do toho?“ Touto Ježišovou otázkou adresovanou sv. Petrovi, keď sa miešal do života sv. Jána, „toho, ktorého Ježiš miloval“, začal Svätý Otec svoju homíliu. Peter viedol spočiatku s Pánom „dialóg lásky“, ktorý sa potom podľa pápeža Františka „nasmeroval iným smerom“, a upadol tak do pokušenia: „vmiešavať sa do života druhých“. Ako sa ľudovo hovorí, Peter sa stáva „zvedavcom“. Pápež tak ukázal na dva spôsoby pokušenia miešať sa do života iných. Ide predovšetkým o „porovnávanie“, teda, „porovnávanie sa s druhými“. Podľa neho, keď sa začneme takto porovnávať, „skončíme v znechutení a v nenávisti. Práve nenávisť spôsobuje „koróziu“ kresťanskej komunity, „veľmi jej škodí“ a presne toto „chce dosiahnuť diabol“. Druhým spôsobom pokušenia sú klebety. Začínajú „veľmi decentným spôsobom“, ale nakoniec skončíme pri tom, že „blížneho zdierame z kože“:

„Koľko sa v Cirkvi klebetí! Koľko sa naklebetíme my kresťania! Klebeta je vlastne dranie z kože. Robiť zle jeden druhému. Akoby sme chceli toto druhého umenšiť: namiesto toho, aby som sám rástol, konám tak, aby som ho čo najviac ponížil, a cítim sa byť veľkým. Toto však nie je v poriadku! Zdá sa pekné poklebetiť si... Neviem prečo, ale javí sa to ako niečo príjemné. Ako medové cukríky, však? Zoberieš si jeden, potom ďalší a ďalší a nakoniec ťa rozbolí aj brucho. Prečo? Aj klebetenie je také, však? Na začiatku je sladké a potom ťa zničí, a neskôr ti zahubí dušu! Klebety ničia Cirkev... Majú v sebe niečo z Kainovho ducha: zabiť brata svojim jazykom: zabiť brata!“

Ako Svätý Otec ďalej poznamenal, takýmto štýlom sa „stávame kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov!“. Ako sa však klebetenie prejavuje? Normálne! Tak, že robíme „tri veci“:

„Ponúkame dezinformácie: povieme iba tú časť, ktorá nám vyhovuje, a nie tú druhú. Tú ďalšiu časť už nedopovieme, pretože nám už nie je príjemná. Niektorí sa usmievajú... (povedal pri pohľade na prítomných v kaplnke), ale je to tak, či nie? Čo si videl? A končí.

Druhou vecou je ohováranie: keď má nejaký človek naozaj určitú nedokonalosť, niekto z nej urobí veľkú vec a tým, že o nej rozpráva „stane sa novinárom“... Takto sa ničí povesť človeka. Treťou vecou je osočovanie: hovoriť veci, ktoré nie sú pravdivé. Toto je zabíjanie svojho brata! Všetky tri – dezinformácia, ohováranie, osočovanie – sú hriechom! Je to hriech! Dávame osobne facku Ježišovi skrze jeho deti a bratov“.

Preto nám Ježiš hovorí to isté čo Petrovi, keď ho napomína: „Teba je čo do toho? Ty poď za mnou!“ Pán nám naozaj ukazuje cestu:

„Klebety ti nepomôžu, pretože ťa vovedú do toho ducha, ktorý ničí Cirkev. Nasleduj ma!. Toto Ježišovo slovo je také nádherné, jasné a voči nám veľmi láskavé. Ako keby hovoril: ’Nefantazírujte, veriac, že spása spočíva v porovnávaní sa s inými alebo v klebetách. Spása znamená nasledovať ma‛. Nasledovať Ježiša! Prosme dnes Ježiša, aby nám daroval milosť nikdy sa nevmiešavať do života iných, aby sme sa nestali kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov, ale aby sme ho nasledovali a išli za ním po jeho ceste. To úplne stačí!“.

Svätý Otec ešte pripomenul príbeh zo života svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša, ktorá sa pýtala, prečo Ježiš dáva jednému veľa a druhému málo. Jej staršia sestra vzala teda náprstok a pohár a obidva naplnila vodou. Potom sa opýtala Terezky, ktorý z tých dvoch je plnší. „Obidva sú rovnako plné“, odpovedala budúca svätá. Ježiš – pokračoval pápež František – robí to „isté s nami, nezaujíma ho, či si veľký alebo malý“. Zaujíma ho iba to, „či si plný jeho lásky“.

17. máj

Pápež František: Nie je problém, že sme hriešnici, ale že sa nenecháme premieňať stretnutiami s Kristom

Syntéza dnešnej homílie pápeža Františka by sa dala zhrnúť do konštatovania, že nie je problém v tom, že sme hriešnici, ale že sa nenecháme premieňať v lásku pri stretnutí s Kristom. Na svätej omši v Dome sv. Marty sa v piatok 17. mája zúčastnili niektorí zamestnanci Vatikánskych múzeí. V centre krátkej meditácie, ktorú Svätý Otec prítomným ponúkol, bolo evanjelium, v ktorom sa vzkriesený Ježiš trikrát pýta Petra, či ho miluje. Je to dialóg lásky medzi Pánom a jeho učeníkom, povedal pápež a pripomenul príbehy ďalších stretnutí Petra a Ježiša, počnúc prvým „Nasleduj ma!“ Potom stretnutie, pri ktorom dostal nové meno Kéfas, znamenajúce nové poslanie a hoci Peter nič nechápal, poslanie zostáva. Potom, keď Peter vyzná Krista ako Božieho Syna a vzápätí povie «nie» ceste kríža, mu Ježiš povie «Choď preč, satan!» a on prijíma toto poníženie. Peter – ako povedal pápež – bol často presvedčený, že je dobrý, v Getsemanskej záhrade je ohnivý a vezme meč, aby bránil Ježiša, ale potom ho trikrát zaprie. A keď sa Ježiš na neho pozrie tým krásnym pohľadom, Peter zaplače. V týchto stretnutiach s Ježišom dozrieva Petrova duša, Petrovo srdce, dozrieva v láske. Takže keď Peter počuje, že sa ho Ježiš trikrát pýta «Šimon, syn Jánov, miluješ ma?», zahanbí sa, pretože si spomenie nato, keď trikrát povedal «nepoznám ho»:

„Peter bol zarmútený, že sa ho už tretíkrát pýta «Miluješ ma?». Táto bolesť, to zahanbenie ... Taký veľký muž, Peter... a hriešnik. Ale Pán mu dal pocítiť, jemu aj nám, že sme hriešnici, všetci sme hriešnici. Problém nie je v tom, že sme hriešnici. Problém je, že neľutujeme hriech, nehanbíme sa zato, čo sme urobili. Toto je problém. Peter má tento pocit previnenia, zahanbenia, to je pokora, však? Petrov hriech má dočinenia s veľkým srdcom, ktoré Peter mal, a ktoré ho dovádza k stretnutiu s Ježišom a k radosti z odpustenia.“ Pán nezabúda na svoj sľub, keď povedal «Ty si skala» a teraz hovorí «Pas moje ovce» a odovzdáva svoje stádo hriešnikovi:

„Ale Peter bol hriešnik, nie však mravne skazený. Hriešnici, áno to sme všetci, ale nie skazení. Poznal som kňaza, ktorý bol dobrým farárom; a keď bol vymenovaný za biskupa, pociťoval zahanbenie, pretože sa necítil hoden, mal z toho duchovné muky. Šiel za spovedníkom. Spovedník si ho vypočul a povedal: ‚Ale neboj sa. Ak tak veľkého hriešnika Petra urobil pápežom, choď do toho!‘ Pretože Pán je taký. Pán nám dáva dozrieť cez mnohé stretnutia s ním, aj s našimi slabosťami, s našimi hriechmi, keď si ich uznáme.“

Peter sa skutočne nechá tvárniť pri mnohých stretnutiach s Ježišom, a to pomáha nám všetkým, povedal Svätý Otec, pretože sme na rovnakej ceste. Peter je veľký nie preto, že je dobrý, ale preto, že je šľachetný, má šľachetné srdce, a to ho privedie až k slzám, k tej bolesti, k tomu zahanbeniu a aj k jeho poslaniu dohliadať na stádo:

„Prosme dnes Pána, aby nám tento životný príklad muža, ktorý sa neustále stretáva s Pánom a Pán ho očisťuje, umožňuje mu prostredníctvom týchto stretnutí dozrievať, pomáhal napredovať, vyhľadávať Pána a stretnutia s ním. Ale viac než toto, je dôležité dovoliť Pánovi stretnúť sa s nami. On nás vždy hľadá, on je vždy blízko, ale my často pozeráme na inú stranu, pretože nechceme s ním hovoriť. Nechceme, aby sa Pán s nami stretol . Stretnúť sa s Pánom, ale čo je dôležitejšie, dovoliť Pánovi, aby sa s nami stretol, to je milosť. To je milosť, ktorej nás učí Peter. Vyprosujme si dnes túto milosť. Nech sa tak stane.“

16. máj

Pápež František novým veľvyslancom: Boh ako inšpirácia pre finančníkov, ekonómov a politikov

O súčasnej ekonomickej situácii vo svete, zväčšujúcej sa priepasti medzi chudobnými a bohatými, ale predovšetkým o antropologickej kríze dnes hovoril pápež František v príhovore počas dopoludňajšieho stretnutia s novými nerezidentnými veľvyslancami pri Svätej stolici z Kirgistanu, amerického štátu Antigua a Barbuda, Luxemburského veľkovojvodstva a africkej Botswany.

Svätý Otec hovoril o pozitívnych výsledkoch pokroku, ktoré prispievajú k ľudskému blahu v oblasti zdravotníctva, vzdelávania a komunikácie. Nezabudol však pripomenúť aj smutné okolnosti: „Niektoré choroby pribúdajú, spolu s ich psychologickými následkami, strach a zúfalstvo si podmaňujú srdcia mnohých ľudí, aj v tzv. bohatých krajinách. Radosť zo života upadá, obscénnosť a násilie sú na vzostupe, chudoba sa stáva čoraz evidentnejšou. O život sa musí bojovať a často o život nie veľmi dôstojný. Jedna z príčin tejto situácie, podľa môjho názoru, spočíva vo vzťahu, ktorý máme k peniazom, v akceptovaní ich vlády nad nami a nad našou spoločnosťou. Finančná kríza, ktorú prežívame, nás tak núti zabudnúť na jej prvotný pôvod spočívajúci v hlbokej antropologickej kríze. V popieraní primátu človeka!“

Pápež František hovorí o „vytváraní nových falošných idolov“, „fetišizme peňazí“ a „diktatúre ekonomiky bez tváre“. Globálna kríza podľa neho upozorňuje na „deformitu ekonómie a financií“ a na „vážny nedostatok antropologickej perspektívy“. Človeka vedie k jedinej požiadavke, ktorou je konzum a aj samotný človek je dnes považovaný za tovar: „V tomto kontexte je solidarita, ktorá je pokladom chudobných, často považovaná za kontraproduktívnu, protikladnú finančnej a ekonomickej racionalite. Zatiaľ čo príjmy menšiny exponenciálne rastú, príjmy väčšiny sú čoraz slabšie. Táto nerovnováha pramení z ideológií, ktoré podporujú absolútnu autonómiu trhov a finančné špekulácie, upierajúc tak štátom právo na kontrolu, aby sa mohli ujať zabezpečenia spoločného dobra. Nastolená je nová neviditeľná tyrania, niekedy virtuálna, ktorá vnucuje jednostranne a bez možnej nápravy svoje zákony a pravidlá.“ Svätý Otec poukazuje na dlhy a pôžičky, ktoré vzďaľujú krajiny a ich občanov od reálnej kúpnej sily, ako aj na korupciu a egoistické daňové úniky, ktoré nabrali celosvetové rozmery. Problémom je podľa neho odmietanie etiky a Boha. „Je považovaná za čosi kontraproduktívne, za príliš ľudské, pretože relativizuje peniaze a moc, odmieta manipuláciu a podmaňovanie človeka. (...) Etika – prirodzene nie ako ideológia – umožňuje, podľa môjho názoru, vytvoriť ľudskejšiu rovnováhu a sociálny poriadok. V tomto zmysle povzbudzujem expertov v oblasti financií a vlády krajín, aby zvážili slová svätého Jána Zlatoústeho: «Nezdieľať s chudobnými vlastný majetok znamená okrádať ich a pripraviť ich o život. Nie sú to naše majetky, ktoré vlastníme, ale ich.»“

Prítomným veľvyslancom ale rovnako pripomenul: „Pápež miluje všetkých, bohatých i chudobných, ale pápež má moc, v mene Krista, pripomínať bohatému, že musí pomáhať chudobnému, rešpektovať ho, podporovať ho.“ Cirkev neustále koná „v prospech integrálneho rozvoja každého človeka“: „Cirkev povzbudzuje vlády, aby boli skutočne v službe spoločnému dobru ich národov. Nabáda predstaviteľov finančných inštitúcií, aby brali na vedomie etiku a solidaritu. Prečo by sa nemohli obrátiť k Bohu, aby načerpali inšpiráciu pre svoje návrhy?“ Cieľ je tak podľa Svätého Otca jasný: „nová politická a ekonomická mentalita, ktorá prispeje k zmene absolútnej dichotómie medzi ekonomickou a sociálnou oblasťou na zdravé spolužitie“.

Pápež František: Cirkev potrebuje kresťanov radikálnych, ktorí sa neboja „vyrušovať“ z pohodlia

Cirkev veľmi potrebuje apoštolskú horlivosť, ktorá nás poháňa vpred v ohlasovaní Ježiša. Toto konštatovanie vyslovil pápež František dnes (16. máj) ráno v homílii svätej omše v Dome sv. Marty. Poukázal na tzv. sviatočných kresťanov bez odvahy, ktorým stačia kompromisy. Eucharistiu koncelebrovali kardinál Peter Turkson a Mons. Mario Toso, predseda a sekretár Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a zúčastnila sa na nej skupina zamestnancov tohto dikastéria, ako aj skupina zamestnancov Vatikánskeho rozhlasu.

Celý Pavlov život bol bojom na otvorenom poli, životom s množstvom skúšok – povedal Svätý Otec vo svojej homílii, zameranej na Apoštola národov, ktorý prechádza svojím životom od prenasledovania k prenasledovaniu, ale nenechal sa odradiť. Pavlov osud je životným osudom s mnohými krížmi, ale on pokračuje ďalej, pozerajúc na Pána ide v pred:

„Pavol otravuje: je to človek, ktorý svojimi kázňami, svojou prácou, svojimi postojmi prekáža, pretože skutočne ohlasuje Ježiša Krista a ohlasovanie Ježiša Krista ruší naše pohodlie, mnohoraké naše pohodlné návyky – aj kresťanské, však? Pán chce, aby sme vždy išli ďalej... Aby sme nehľadali útočisko v pokojnom pohodlnom živote, v starých zabehaných spôsoboch. Pavol takto ohlasujúc Pána je na obtiaž, ruší. Ale on išiel ďalej, pretože mal v sebe tento významný postoj kresťana, ktorým je apoštolská horlivosť. Mal svoje apoštolské nasadenie, zápal. Nebol človekom kompromisov. Nie! Pravda: vpred! Ohlasovanie Ježiša Krista: vpred!“

Samozrejme, ako poznamenal pápež, sv. Pavol bol ohnivým mužom. Ale to nie je len o jeho temperamente. Bol to Pán, ktorý ho zapojil do tohto zápasu. Naozaj, bol to Pán, ktorý ho pobádal ísť ďalej, aby svedčil aj v Ríme:

„Mimochodom, páči sa mi, že Pán sa stará o túto diecézu až doteraz... Sme privilegovaní! Apoštolská horlivosť nie je akýmsi nadšením pre získanie moci, či preto, aby sme niečo mali. Je to niečo, čo prichádza zvnútra, čo ten istý Pán chce od nás: Kresťana s apoštolskou horlivosťou. A odkiaľ prichádza táto apoštolská horlivosť? Vychádza z poznania Ježiša Krista. Pavol našiel Ježiša Krista, stretol sa s ním, ale nepoznal ho intelektuálne, vedecky – to je dôležité, pretože to môže pomôcť nám – ale prvotným poznaním, ktorým je poznanie srdcom, teda z osobného stretnutia.“

To je to, čo pobáda Pavla, aby šiel ďalej hlásať Ježiša, vždy, za akýchkoľvek okolností. Je to vždy s problémami, ale nie s problémami pre problémy, ale kvôli Ježišovi. Pri ohlasovaní Ježiša sú dôsledky takéto. Apoštolská horlivosť, zdôraznil Svätý Otec, môže byť chápaná iba v atmosfére lásky. Apoštolský zápal je niečo čudné, duchovné bláznovstvo, zdravé bláznovstvo. A Pavol bol takto zdravo pochabý. Svätý Otec vyzval prítomných prosiť Ducha Svätého, aby nám dal podrásť v apoštolskej horlivosti, ktorá by nemala patriť len misionárom. Na druhej strane varoval pred vlažnými kresťanmi v Cirkvi, ktorí necítia potrebu napredovať:

„Existujú aj tzv. sviatoční kresťania, však? Ktorí sú vzdelaní, dokonca veľmi dobre, ale nevedia byť synmi a dcérami Cirkvi, ktorí s nadšením ohlasujú. Dnes si môžeme prosiť od Ducha Svätého túto apoštolskú horlivosť pre všetkých z nás, aby nám dal milosť byť dokonca nepríjemnými tam, kde je to príliš pohodlné v Cirkvi, milosť ísť na perifériu. Cirkev toto veľmi potrebuje! Nielen v

ďalekých krajinách, v mladých cirkvách, medzi národmi, ktoré ešte nepoznajú Ježiša Krista, ale aj tu v meste je potrebné takéto ohlasovanie Ježiša Krista. Takže vyprosujme si od Ducha Svätého túto milosť apoštolskej horlivosti: byť kresťanmi s apoštolskou odvahou. A ak budeme vyrušovať, nech je zato zvelebený Pán. Do toho, ako hovorí Pán Pavlovi: Vpred s odvahou!“

15. máj

Pápež František v dnešnej homílii: Modlite sa za biskupov a kňazov, aby boli pastieri a nie vlci

O modlitbe za kňazov a biskupov, aby nepodľahli pokušeniu peňazí a márnivosti, ale slúžili Božiemu ľudu, hovoril pápež František v dnešnej (15. máj) homílii. Na svätej omši v Dome sv. Marty bolo prítomných niekoľko zamestnancov Vatikánskeho rozhlasu. Svätý Otec vychádzal zo Skutkov apoštolov, z časti, keď Pavol nabáda „starších efezskej Cirkvi“, aby si dávali pozor na seba a na celé stádo a aby boli ostražití pred „dravými vlkmi“. Podľa pápeža ide o jednu z najkrajších pasáží Nového zákona, „plnú nehy“ a „pastierskej lásky“. Biskupi a kňazi majú slúžiť druhým, majú chrániť, budovať a obraňovať ľud. Ide o „vzťah medzi Bohom a pastierom, ako aj pastierom a ľudom“, založený na „ochrane a láske“:

„Koniec koncov, biskup nie je biskupom kvôli sebe samému, je ním pre ľud. Ani kňaz nie je kňazom pre seba samého, je ním pre ľud: v službe, pre rast, aby pásol ľud, svoje stádo, je to tak? Aby ho ochránil pred vlkmi. Je dobré na to myslieť! Keď biskup koná takýmto spôsobom má dobrý vzťah s ľudom, ako ho mal biskup Pavol so svojim ľudom, však? A keď kňaz vytvára tento pekný vzťah s ľudom, dáva lásku: rodí sa medzi nimi láska, skutočná láska, a Cirkev sa zjednocuje.“

Vzťah biskupa a kňaza s ľudom je vzťahom „existenciálnym, sviatostným“. Potrebné sú však modlitby veriacich, pretože aj biskupi a kňazi sa môžu dostať do pokušenia, ako tvrdí Svätý Otec. Oni sa musia zase modliť, ohlasovať vzkrieseného Ježiša Krista a „odvážne ohlasovať posolstvo spásy“. A aké pokušenia existujú pre biskupov a kňazov? – na túto otázku pápež odpovedá:

„Svätý Augustín, komentujúc proroka Ezechiela, hovorí o dvoch: o bohatstve, ktoré sa môže stať chamtivosťou a o márnivosti. Hovorí: ,Keď biskup, kňaz, využíva ovce pre seba, dochádza k obratu: nie je kňazom, biskupom pre ľud, ale je kňazom a biskupom, ktorý oberá ľud.‘ Svätý Augustín hovorí: ,Berie mäso, aby ho zjedol ovciam, ťaží z toho; obchoduje a je oddaný peniazom, stáva sa lakomcom a mnohokrát sa správa simoniacky. Alebo využíva vlnu z márnivosti, aby sa pýšil.‘“

Keď teda „kňaz, biskup ide po peniazoch, ľud ho nemiluje a to je znamenie. No on tak či tak skončí zle,“ poznamenal Svätý Otec. Svätý Pavol pracoval s holými rukami, „nemal bankové konto“, pracoval: „Keď sa biskup či kňaz vydá cestou márnosti, vstúpi do ducha karierizmu – a ubližuje Cirkvi – nakoniec je na smiech, chváli sa, páči sa mu ukazovať sa, ako by bol všemocný... No ľudu sa to nepáči!“ Pápež preto opakuje: „Modlite sa za nás, aby sme boli chudobní, aby sme boli pokorní, tichí, v službe ľudu.“ Potom pripomenul verše 20. kapitoly Skutkov apoštolov, v ktorých sa píše: „Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou“ (Sk 20, 28-30). Svätý Otec preto radí:

„Čítajte si tento pekný text, a čítajúc ho sa modlite. Modlite sa za nás biskupov a za kňazov. Veľmi to potrebujeme, aby sme ostali verní, aby sme boli mužmi, ktorí bdejú nad svojim stádom a nad sebou samými, ktorí bdejú tak, že majú srdce vždy obrátené k ich stádu. A tiež, aby nás Pán chránil pred pokušením, pretože ak sa dáme na cestu bohatstva, ak sa vydáme na cestu márnosti, staneme sa vlkmi. A nie pastiermi.“

Papež František: Modlete se za biskupy a kněze, aby byli pastýři a ne vlky

Vatikán. Modlete se, aby vaši kněží a biskupové nepodlehli pokušení mamonu a marnivosti, nýbrž aby sloužili Božímu lidu, vyzýval papež František ve své dnešní ranní homilii. Svatý otec se zastavil u prvního čtení ze Skutků apoštolů, ve kterém se Pavel obrací na efeské starší. Apoštol je vybízí k péči o sebe i o celé stádce a volá k bdělosti před dravými vlky. Je to jedna z nejkrásnějších stránek Nového zákona, z níž vysvítá krásný vztah biskupa k jeho lidu, podotkl papež a dodal: Kněží a biskupové stojí ve službě věřících, aby chránili, povzbuzovali a bránili svůj lid. Mezi Bohem a pastýřem a mezi pastýřem a jeho lidem existuje vztah ochrany a lásky.

„Biskup není koneckonců biskupem sám pro sebe, nýbrž pro lid. Rovněž kněz není knězem pro sebe samého, nýbrž aby sloužil lidu, dával mu růst, pásl své vlastní stádo, chránil je před vlky. Pomysleme, jak je to krásné. Když takto žije biskup, vytváří se krásný vztah s lidem, takový, jaký měl ke svému lidu biskup Pavel. A pokud má kněz takovýto krásný vztah k lidu a vkládá do něj lásku – vstupuje do vztahu láska – pravá láska – a církev se sjednocuje.“

Vztah biskupů a kněží k lidu je existenciální, svátostný, pokračoval Svatý otec a dodal:. Potřebujeme vaše modlitby, neboť také kněz i biskup mohou být vystaveni pokušení. Kněží a biskupové se musí mnoho modlit, odvážně hlásat Ježíše Zmrtvýchvstalého a poselství spásy. Jakým pokušením však může kněz či biskup podlehnout?, dotazoval se papež František.

„Sv. Augustin ve svém komentáři k proroku Ezechielovi hovoří o dvou pokušeních: bohatství, jež může vést k lakomství, a marnivost. Říká: Když biskup nebo kněz využívá ovce sám pro sebe, směr se mění – již to není kněz nebo biskup pro lid, nýbrž kněz a biskup, který lid obírá. Jak uvádí sv. Augustin, »bere si maso té ovečky, využívá ji, obchoduje s ní a lne k penězům; stává se z něj lakomec a častokrát také svatokupec. Anebo využívá vlny svých ovcí k marnivosti a chloubě«.“

Pokud jde kněz nebo biskup za majetkem, lid ho nemiluje – a to je znamení. Avšak i jeho konce jsou špatné, vysvětloval dále papež. Sv. Pavel připomíná, že pracoval svýma vlastníma rukama, neměl konto v bance, ale sám vydělával. Jestliže kněz či biskup jde cestou marnivosti, vstupuje do optiky kariérismu. Velice tím škodí církvi, neboť nakonec zesměšňuje sám sebe tím, že se vychloubá a vystavuje na odiv svou moc. Lid něco takového nemá rád, zdůraznil Svatý otec a žádal: modlete se, abychom byli chudí, pokorní, mírní, abychom sloužili lidu.

„Navrhuji vám, abyste dnes doma vzali do ruky Nový zákon, Skutky apoštolů, dvacátou kapitolu, verše 28-38. Přečtěte si tuto krásnou stránku a při četbě se modlete za nás biskupy a za kněze. Velmi to potřebujeme, abychom zůstali věrní, abychom byli muži, kteří dbají na sebe i na stádce, kterým je vlastní toto bdění a jejichž srdce je stále obráceno ke stádu. Kéž nás také Pán chrání před pokušením. Jdeme-li totiž cestou bohatství, marnivosti, stávají se z nás vlci, nikoli pastýři. Modlete se proto, čtěte a modlete se.“

Zakončil Svatý otec svou dnešní ranní homilii v kapli Domu sv. Marty. Mše svaté se také dnes účastnila skupina našich kolegů z Vatikánského rozhlasu.

Duch svatý vzbuzuje v našem srdci smysl pro víru

Katecheze papeže Františka na gen. audienci, nám. sv. Petra

Česká sekce RV

Jan 16,12-15

Dobrý den, drazí bratři a sestry,

Dnes bych se rád zamyslel nad působením, kterým Duch svatý přivádí církev a každého z nás k Pravdě. Ježíš sám říká učedníkům: „uvede vás do celé pravdy“ (Jan 16,13), protože On sám je „Duch pravdy“ (srov. Jan 14,17; 15,26; 16,13).

Žijeme v době, která je poněkud skeptická vůči pravdě. Benedikt XVI. častokrát mluvil o relativismu, tj. tendenci mít za to, že neexistuje nic definitivního a myslet si, že pravda plyne z konsensu nebo z toho, co si přejeme. Vyvstává tedy otázka: existuje vskutku pravda? Co je „pravda“? Můžeme ji poznat? Můžeme ji nalézt? Vybavuje se mi tady otázka, kterou položil římský místodržitel Pilát Pontský Ježíšovi, který mu předtím vyjevil hluboký smysl svého poslání: „Co je pravda?“ (Jan 18.37.38). Pilát nedovede pochopit, že Pravda stojí před ním, neumí v Ježíši spatřit tvář pravdy, která je tváří Boha. A přece Ježíš skutečně je Pravda, která se v plnosti časů, „stala tělem“ (Jan 1,14) a přišla mezi nás, abychom ji poznali. Pravda se nedá uchopit jako nějaká věc, pravda se potkává. Není vlastnictvím, nýbrž setkáním s Osobou.

Kdo nám však dá poznat, že Ježíš je Slovem pravdy, Jednorozeným Synem Boha Otce? Svatý Pavel učí, že „jenom pod vlivem Ducha svatého může někdo říci »Ježíš je Pán«“ (1 Kor 12,3). Je to právě Duch svatý, dar Zmrtvýchvstalého Krista, který nám umožňuje rozpoznat Pravdu. Ježíš jej nazývá „Přímluvcem“, tj. „tím, kdo nám přichází na pomoc“ a je po našem boku, aby nás na této cestě poznávání podporoval. Během Poslední večeře Ježíš ujišťuje učedníky, že Duch svatý je naučí všemu a připomene jim Jeho slova (srov. Jan 14,26).

Jak tedy působí Duch svatý v našem životě a v životě církve, když nás uvádí do pravdy? Nejprve připomíná a vtiskuje do srdcí věřících slova, která Ježíš řekl a skrze ně – jak učili starozákonní proroci – je do našeho srdce vepsán Boží zákon, stává se v nás principem, který vyhodnocuje rozhodnutí a řídí každodenní jednání, stává se principem života. Uskutečňuje se velké Ezechielovo proroctví: „Budete čistí ode všech svých nečistot, očistím vás od všech vašich model. Dám vám nové srdce, vložím do vás nového ducha.. Vložím do vás svého ducha a způsobím, že budete žít podle mých zákonů, zachovávat má přikázání a plnit je“ (Ez 36,25-27).

Pak nás Duch svatý, jak Ježíš slibuje, uvede „do celé pravdy“ (Jan 16,13); vede nás nejenom na setkání s Ježíšem, plností Pravdy, ale vede nás také „uvnitř“ Pravdy, tj. umožňuje nám vstupovat do stále hlubšího společenství s Ježíšem, obdarovává nás chápáním Božích věcí. A toho nemůžeme dosáhnout svými silami. Pokud nás Bůh vnitřně neosvítí, bude naše křesťanská existence povrchní. Tradice církve tvrdí, že Duch pravdy v našem srdci vzbuzuje onen „smysl pro víru“ (sensus fidei), skrze něhož, jak praví Druhý vatikánský koncil, Boží lid pod vedením učitelského úřadu církve neúchylně lne ke svěřené víře, proniká do ní stále hlouběji správným usuzováním a stále plněji ji uplatňuje v životě (srov. Lumen gentium, 12). Zkusme se zeptat: jsem otevřen vlivu Ducha svatého? Prosím jej, aby mi dal světlo a učinil mne vnímavějším k Božím věcem? Každý den se musíme modlit následovně: „Duchu svatý, učiň ať je moje srdce otevřené Božímu Slovu, ať je moje srdce otevřené dobru, ať je moje srdce otevřené každodenní kráse Boží.“ Chtěl bych vám všem položit otázku: kdo z vás se denně modlí k Duchu svatému? Málokdo. My však musíme plnit toto Ježíšovo přání a denně prosit Ducha svatého, aby otevřel naše srdce Ježíši.

Pomysleme na Marii, která „uchovávala všechno v srdci a rozvažovala o tom“ (Lk 2,19.51). Přijímání slov a pravd víry, aby se staly životem, se uskutečňuje a roste pod vlivem Ducha svatého. V tomto smyslu je třeba se od Marie učit oživovat v sobě její přitakání, její naprostou ochotu přijmout Syna Božího do vlastního života, který tak bude od toho momentu proměněn. Skrze Ducha svatého budou Otec a Syn přebývat v nás, budeme žít v Bohu a z Boha. Je však náš život skutečně oživován Bohem? Kolik věcí upřednostňuji před Bohem?

Drazí bratři a sestry, máme zapotřebí se nechat zaplavit světlem Ducha svatého, aby nás uvedl do Pravdy Boha, který je jediným Pánem našeho života. V tomto Roce víry se ptejme, zda jsme učinili nějaký konkrétní krok, abychom více poznali Krista a pravdy víry četbou a rozjímáním Písma svatého, studiem Katechismu a přistupováním ke svátostem. Ptejme se však zároveň, jaké kroky činíme, aby víra orientovala celou naši existenci. Nelze být křesťany „na čas“, jenom někdy, za určitých okolností a v některých rozhodnutích. Takto nelze být křesťany. Křesťan existuje nepřetržitě! Naprosto! Kristova pravda, které nás Duch svatý učí a kterou nám dává, zahrnuje navždy a celý náš každodenní život. Prosme jej častěji, aby nás vedl cestou Kristových učedníků. Prosme jej každý den. Učiňme si toto předsevzetí. Prosme každý den Ducha svatého a tak nás bude Duch svatý přibližovat Ježíši Kristu.

Přeložil Milan Glaser

Pápež František: Katolícke školy cennosťou pre celú spoločnosť

Osobitný pozdrav Svätého Otca dnes počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra patril aj študentom, zvlášť tým, ktorí navštevujú katolícke školy: „Katolícka škola je vzácnou skutočnosťou pre celú spoločnosť, predovšetkým kvôli vzdelávaniu, ktoré poskytuje v spolupráci s rodinami a je dobré, aby jej úloha bola uznaná náležitým spôsobom.“

14. máj

Pápež František: Neizolujme sa v egoizme, končí zle

Potrebujeme veľké srdce, schopné milovať – poznamenal pápež František v homílii dnešnej (14. máj) svätej omše. Varoval, že postoj sebectva, ako u Judáša, vedie k izolácii svojho vlastného svedomia a nakoniec k zrade Ježiša. Na slávení Eucharistie v Dome sv. Marty sa dnes ráno zúčastnili skupiny zamestnancov Vatikánskych múzeí a niektorí študenti Pápežského portugalského kolégia.

Ak naozaj chceme nasledovať Ježiša, musíme žiť život ako dar, ktorý sa dáva ostatným, nie ako poklad, ktorý má byť strážený, uchovávaný. Svätý Otec sa v homílii zameral na kontrast medzi cestou lásky a cestou sebectva, keď upozornil na Ježišove slová: «Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.» Ale dnešná liturgia, poznamenal, nám predkladá aj inú osobu, Judáša, ktorý mal práve opačný postoj. Pri ňom sa Svätý Otec pozastavil s vysvetlením, že Judáš si nikdy neuvedomil, čo je dar.

„Myslime na ten okamih Márie Magdalény, keď umýva Ježišove nohy nardovým olejom, tak drahým. Je to duchovný moment, moment vďačnosti, okamih lásky. A on sa dištancuje a vysloví trpkú kritiku: ‚Ale toto mohlo byť použité pre chudobných!‘ Toto je prvý odkaz, ktorý som našiel v evanjeliu o chudobe ako ideológii. Tento ideológ nevie, čo je to láska, pretože sa nevie darovať.“

Judáš, poznamenal pápež František, bol mimo, vo svojej samote, a tento postoj sebectva prerástol do zrady Ježiša. Kto miluje, dodal, dáva svoj život ako dar, sebec sa namiesto toho stará o svoj život, rastie v tomto sebectve a stáva sa zradcom, ale vždy sám. Avšak tí, ktorí dávajú svoj život z lásky, nikdy nie sú sami, sú vždy v spoločenstve s ostatnými. Nakoniec ten, kto izoluje svoje svedomie, varoval pápež, stratí ho. Tak sa to skončilo s Judášom, ktorý bol modloslužobníkom peňazí.

„Táto modloslužba ho viedla k izolovaniu sa od spoločenstva ostatných. Ide o drámu izolovania svedomia, keď sa kresťan začne uzatvárať, izoluje aj svoje svedomie od pocitu spolupatričnosti, od spolucítenia s Cirkvou, od lásky, ktorú nám dáva Ježiš. Na rozdiel od toho kresťan, ktorý dáva svoj život, ktorý ho stráca, ako hovorí Ježiš, nájde ho, nájde ho v jeho plnosti. A ten ako Judáš, ktorý si ho chce zachrániť pre seba, nakoniec ho stráca. Ján hovorí, že v tej chvíli vošiel do Judášovho srdca satan. A musíme povedať, že satan je zlým platiteľom. Vždy podvádza! Vždy!“

Ale Ježiš vždy miluje a vždy sa dáva. Tento dar lásky, povedal Svätý Otec, nás pobáda milovať, aby sme prinášali ovocie, a to ovocie, ktoré zostane. Svoju homíliu pápež ukončil vzývaním Ducha Svätého:

„V týchto dňoch očakávania sviatku Svätého Ducha volajme: Príď, Duchu Svätý, príď a daj mi to veľké srdce, ktoré by bolo schopné milovať s pokorou, tichosťou, to otvorené srdce, ktoré bude schopné milovať. Prosme si od Ducha Svätého milosť, aby sme boli slobodní od inej cesty, od sebectva, ktoré nakoniec končí zle. Vyprosujme si túto milosť.“

• Predch.
• Nasl.