Aktuálne
Fatimská slávnosť v máji 2018
13. máj 1917 bola nedeľa. 13. máj 2018 bola opäť nedeľa. Dnes je 101 rokov od prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Do Višňového prišlo veľké množstvo pútnikov. Pán dekan nám predstavil relikviu krvi svätého pátra Pia. Povedal, ako sa k nej dostal cez svojho priateľa, ktorý pôsobí v Taliansku. Dostal ju práve v roku dvoch významných udalostí: 100 rokov od stigiem pátra Pia a 50 rokov od jeho smrti.
Spolu sme poslali Mame do Nebies pozdrav z modlitieb. Čo by dnes povedala Nebeská Mama nám? Pán dekan zaujímavo spojil všetko, čo bolo dnes aktuálne. Deň Matiek, svätá Hyacinta, páter Pio, reč Pána Ježiša z evanjelia, aby nás Otec nezobral zo sveta, ale aby nás ochránil pred Zlým. V kázni venoval priestor utrpeniu. Práve pri prvom zjavení sa Panna Mária pýtala detí, či sa chcú obetovať Bohu a znášať utrpenia, ktoré na nich zošle na zmierenie za hriechy, ktorými je urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Hyacinta si ako sedemročná dávala veľa sebazáporov, aby sa obetovala za hriešnikov. Mama a otec sú tí, ktorí by priniesli deťom aj modré z neba. Ale či sa dostatočne starajú nielen o telo, ale aj o dušu svojich detí? – pýtal sa kazateľ. Vyzýval všetkých, aby si nikdy nezúfali, nech by prišlo akékoľvek utrpenie. Treba to obetovať za deti, manžela, manželku, rodinu a predkladať Pánovi. On ho vie premieňať na požehnanie – tak to robil aj v prípade Hyacinty, aj pátra Pia. Boh neposiela utrpenie ako trest za hriechy. Pán dekan poukázal na Máriu a Ježiša – nespáchali ani jeden hriech a predsa ako trpeli. Pozri na Jóba. Bol verný, nábožný, spravodlivý. Boh ho skúšal. Mária zrodila Ježiša pre smrť na kríži. Utrpenie nás očisťuje – ak máme živú vieru – ako ju mal aj páter Pio. Stokrát nech je požehnané utrpenie, ktoré ma zblížilo s Bohom. Svätý kapucín nereptal, nezúfal, nenadával. Dôveroval, všetko zveril do rúk svojho Boha. Ani nepríjemní predstavitelia cirkvi mu nezobrali vieru a dôveru v Majstra.
Po svätej omši si množstvo pútnikov uctilo relikviu krvi svätého kňaza zo San Giovanni Rotondo.
Alfie Evans a nový totalitarizmus – komentár Jána Ďačoka SJ
Komentár pre Vatikánsky rozhlas pripravil páter Ján Ďačok SJ, kňaz, lekár, odborník na bioetiku, ktorý pôsobí na Pápežskej univerzite Gregoriana a je zároveň teológom Apoštolskej penitenciárie.
Milí poslucháči, dovoľte, aby som sa s vami podelil o niekoľko postrehov, ktoré súvisia s Alfiem Evansom, malým chlapcom z anglického Liverpoolu, ktorý zomrel v noci z 27. na 28. apríla t. r. Alfie (nar. 9. mája 2016) mal 23 mesiacov a trpel na neznámu degeneratívnu chorobu nervového systému, ktorej príčina sa doteraz nepozná. Je pravdou, že bol ťažko chorý a s veľkou pravdepodobnosťou by bol zrejme zomrel, či už v bližšom alebo vo vzdialenejšom časovom horizonte.
Čo však prekvapuje a zaráža, a čo je vám zaiste dobre známe, je postoj, podľa ktorého anglickí lekári v decembri 2017 rozhodli, že „nie je v najlepšom záujme dieťaťa pokračovať v udržiavaní životne dôležitých funkcií“. Inými slovami, lekári boli za prerušenie príjmu potravy a tekutín a za odpojenie umelého dýchacieho prístroja. Podľa nich sa jeho stav nemohol ani zlepšiť ani viesť k uzdraveniu. Taký postoj by však viedol k usmrteniu chlapca. Rodičia tento návrh rozhodne odmietli a tak do tejto dramatickej a ťažkej situácie zasiahli anglické súdy, ktoré – vrátane Najvyššieho súdu – iba potvrdili stonovisko lekárov. Súdne rozhodnutia stanovili aj deň aj čas, kedy mal byť chlapec odpojený od dýchacieho prístroja, avšak tieto dátumy sa tajili pred verejnosťou.
Homília kardinála Dominika Duku z 21. apríla pri príchode kardinála Josefa Berana do vlasti
21. dubna při slavnostní mši svaté v katedrále sv. Víta, Václava a Vojtěcha, v době repatriace kardinála Josefa Berana a v předvečer svátku sv. Vojtěcha pronesl kardinál Dominik Duka tato slova.
Vážení přítomní, drazí přátelé, představitelé politického, kulturního a společenského života, spolubratři biskupové, kněží, jáhni, řeholnice a řeholníci, sestry a bratři v Kristu zde v katedrále, jako i u televizních obrazovek a rozhlasových přijímačů, slavíme bohoslužbu ze svátku svatého pražského biskupa Vojtěcha, mučedníka, statečného člověka, misionáře a spolutvůrce střední Evropy; nejen hlavního patrona pražské arcidiecéze a zemského patrona, ale také patrona Polska, Maďarska, a v historickém kontextu již od počátku, patrona Slovenska.
Úryvek z knihy skutků apoštolů nám připomněl světodějné rozhodnutí apoštola Pavla, který stanovil strategii, jak naplnit Ježíšův příkaz hlásání evangelia všem národům. Tím však naplnil slova i proroka Izaiáše a starce Simeona, jehož chvalozpěv z jeruzalemského chrámu se stal součástí modlitby církve (Lk 2,32).