Vzťah sv. Jána Vianneyho k relikviám sv. Filomény
Sedemnásta detská sv. omša - cesta bl. Matky Terezy
Piatok 21. novembra
Turie 16,30 hod.
Višňové 18,00 hod.
Sedemnásta detská sv. omša
Cesta chudoby - chudobná cesta
Bl. Matky Terezy
KŇAZ:
Končíme naše detské sv. omše. Prešli sme dlhú cestu chudoby od januára až po dnešný deň. Prvého decembra už začínajú Roráty.
Otázka pre deti:
Koľko miest pre ľudí, ktorí si hromadili poklady v nebi, ostalo ešte na našom plagáte?
(Jedno miesto)
KŇAZ:
Ostalo nám už iba jedno miesto. Naša cesta chudoby, cesta k Bohu je už skoro v cieli. O chvíľu sa budeme tešiť už z nových rorátnych sv. omší.
Potrebujeme Ježiša a potrebujeme jeho lásku. On je našou pomocou, keď my chceme pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. Chorým a chudobným. Ježiš je naším štítom, keď nás chcú ostatní znechutiť pri konaní dobra. Ježiš nás chráni pred každým zlom.
Preto som veľmi rád, že sme celý rok spoločne išli po tejto ceste. Išli sme chudobnou cestou, cestou k Bohu a nasledovali sme svätcov, ktorí zhromažďovali poklady v nebi. Včera sme mali tu svätca z Južnej Ameriky.
Otázka pre deti:
Odkiaľ pochádzal sv. Albert Hurtado?
(Z Čile)
KŇAZ:
Dnes sa zastavíme v Indii, kde pracovala svätá žena, ktorú o chvíľu uvidíme na našom plagáte. Myslím si, že tu nie je nikto, kto nikdy nepočul o Matke Tereze z Kalkaty.
Jedno z detí alebo kňaz zavesí na plagát obrázok bl. Matky Terezy z Kalkaty
KŇAZ:
Povedal som, že sa zastavíme v Indii, hoci Matka Tereza pochádzala z Európy. Narodila sa v Albánsku, no Indii a ľuďom, ktorí tam žili odovzdala celé svoje srdce a celý svoj život.
Niekto môže povedať, že už o Matke Tereze vieme všetko. Ale je tiež pravdou, že stále spoznávame nové príbehy. Ten, ktorý budete počuť teraz vyrozprával páter Marián, poľský misionár pracujúci v Indii. Vypočujte si tento príbeh.
PRÍBEH (Čítané pomaly a veľmi výrazne)
Veľmi dobre si pamätám na naše prvé stretnutie. Bolo to na vlakovej stanici v našej misii. Bola veľká horúčava okolo štyridsaťsedem stupňov. Pozerám a v diaľke idú tri sestričky unavené teplom. Rýchlo som kúpil Coca colu a povedal som istému chlapcovi: „Bež rýchlo, odnes to sestrám.“
Pobehol a o chvíľu sa vrátil s plnými fľašami hovoriac: „Sestry si neprosia.“
„Neprosia si?! Ako to?“
Vtedy prišla ku mne jedna z rehoľníc: „Pozdrav Pán Boh,“ povedala. „Som Matka Tereza“.
„Prečo sestry nepijú Coca colu?“ opýtal som sa. „Lebo máme regulu, neprijímame nič počas cestovania. Na stanici je veľa chudobných. Kúpili by ste malinovku im všetkým otče?“ „Nie,“ zahanbil som sa.
K sestrám som sa správal lepšie ako k chudobným, ale Matka Tereza chcela žiť ako oni!
KŇAZ:
Bl. Matka Tereza z Kalkaty si nič nenechávala pre seba, ľuďom rozdávala úplne všetko. Vyrozprávam vám udalosť, ktorá zaúčinkovala na Matku Terezu a ona sa začala starať a hľadať miesto pre ľudí zomierajúcich na ulici.
Raz prechádzala cez jednu z najchudobnejších častí Kalkaty. Zrazu sa o niečo potkla. Pozrela sa a na chodníku ležal človek. Pomyslela si: „Je to muž alebo žena?“ Zohla sa a vtedy sa telo pohlo: „Žije!“ Pod kopou handier ležala žena, ktorá už skoro nemala chodidlá. Ohrýzli ich krysy a iné hlodavce a pohľad bol strašidelný. Okolostojacich sa spýtala: „Poznáte túto ženu?! Všetci krútili hlavami. Matka Tereza dlho nepremýšľala, bolo jej jasné, že nemôže dovoliť, aby zomrela na chodníku. Vzala ju na ruky a odniesla do nemocnice. V nemocnici sa pýtala, či jej niekto pomôže s umierajúcou ženou. Zdravotná sestra si zapchala nos a nechcela pacientku prijať s tým, že aj tak bude žiť iba pár hodín. Matka Tereza nechcela odtiaľ odísť.
Sestrička poradila: „Najlepšie bude, keď ju odnesieš tam, kde si ju našla. My nemôžeme nič urobiť!“
Matka Tereza naďalej stála na mieste a držala v náručí zomierajúce telo neznámej ženy. Zdravotná sestra pochopila, že Matka Tereza neustúpi.
Sestra nakoniec ustúpila a zahundrala: „Dobre, daj ju na posteľ. Uvidíme, čo sa dá urobiť.“
Keď si bola Matka Tereza istá, že sa postarajú o umierajúcu, odišla z nemocnice rovno na mestský úrad.
Išla k úradníkom a rozprávala s nimi o tom, že sa nikto sa nechce starať o chorých chudákov a oni musia zomierať na uliciach.
Úradníci kývali hlavami: „Áno, poznáme ten problém.“ Matka Tereza ich požiadala o jediné, aby im dali nejaké miesto, kde by chorých mohli prijímať a spolu so sestrami sa o nich starať.
„Konečne niekto kto sa chce tomu venovať,“ zahundral úradník a usmial sa. Odvtedy Matka Tereza každodenne vychádzala do ulíc Kalkaty a zbierala ľudí, ktorých ani nemocnice nechceli prijať.
KŇAZ:
Aká je to cesta?
DETI:
Chudobná cesta.
KŇAZ:
Kam vedie táto cesta?
DETI:
K Bohu.
KŇAZ:
Matka Tereza obetovala najchudobnejším až tridsaťpäť rokov svojho života. Ako som už povedal, pracovala v Indii na uliciach Kalkaty. Preto ju voláme Matka Tereza z Kalkaty. Ošetrovala rany ľudí, ktorých ostatní obchádzali. Niektorých ťažko chorých nachádzala pri kontajneroch, lebo namiesto toho aby im pomohli, vyhadzovali ich na smetiská. Často to boli dojčatá, ktoré tam ľudia vyhadzovali kvôli chudobe. Matka Tereza bozkávala ich choré telá.
Odkiaľ mala silu? Mala svoje tajomstvo a bolo by dobre, aby sme si ho zapamätali: „Keď nevieš, čo máš urobiť, ako sa rozhodnúť, tak stráv noc pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Ráno ti bude všetko jasné.“
Hovorila, že nemá čas na starnutie a umieranie. Mala čas len na to, aby slúžila Bohu a milovala ho v druhom človeku.
Raz sa niekto nahneval na to, čo robí Matka Tereza a povedal: „Ja by som sa nedotkol malomocného ani za 1000 libier.“
Matka Tereza odpovedala: „Ani ja by som to neurobila za 1000 libier.“
Keď pred šestnástimi rokmi zomierala, jej sestry – Misionárky lásky, pracovali už v 120 krajinách. Môžeme ich vidieť a stretnúť oblečené ako Matka Tereza v bielom sáry, čiže tak ako v Indii chodili oblečené najchudobnejšie ženy. Sáry je päť metrov dlhý pás látky. Sestry sa do neho ovíjajú a zakrývajú si ním hlavu. Matka Tereza k bielemu sáry pridala ešte charakteristický modrý pások.
KŇAZ:
Sestry Misionárky lásky každý deň chodia vo dvojiciach po uliciach miest, modlia sa ruženec a hľadajú chudobných.
Kedysi býval v Katoviciach na stanici jeden veľmi chorý človek. Keď sa o tom sestry dopočuli, išli ho pozrieť. Ukázalo sa, že tento človek bol veľmi premrznutý a mal blchy a bol skoro v kóme. Častokrát vraj k nemu prichádzala sanitka, ale asi nechcel ísť do nemocnice. Neviem.
Sestry pozháňali vozík a priviezli ho do kláštora. Keď sa kúpal v teplej vode stále opakoval: „Super, super!“ A keď už čistý ležal v posteli, tiež opakoval to svoje super. Potom zaspal. Sestry zavolali sanitku, lekár ho vyšetril a chcel mu dať infúziu, ale nemohol nájsť žilu. Vzali ho teda do nemocnice. Predstavte si, na druhý deň tento človek zomrel.
Sestričky hovoria, že v Kalkate stačí dať niekomu tanier ryže. V našich podmienkach je to iné, chudobní nie vždy trpia hladom. Najčastejšie sú osamotení a odmietnutí inými. Dá sa im pomôcť iba láskou a trpezlivosťou. Viac ako telá, trpia ich duše.
Chudobná cesta Matky Terezy z Kalkaty a jej misionárok lásky je pre nás v tomto poučná. Niekedy viac ako nové oblečenie a jedlo opustení ľudia potrebujú rozhovor, úprimný úsmev, pozornosť, prosto priazeň a dobré srdce. Som si istý, že takéto osoby sú aj v škole, medzi vašimi kamarátmi a kamarátkami. Len sa poobzerajte.
Otázky:
1. Kde pracovala Matka Tereza?
2. Kde nachádzala ľudí, ktorým pomáhala?
3. Ako sa volajú sestry, ktoré dnes žijú a pracujú tak ako bl. Matka Tereza?
Úloha:
Nerob nikdy rozdiel medzi svojimi kamarátmi. Pre každého maj dobré a otvorené srdce ako Matka Tereza.
Obrázok:
Bl. Matka Tereza z Kalkaty