Otec arcibiskup Zvolenský o relikvii
21. december - 20. deň
Štvrtý adventný týždeň
Streda 21. december 2011
Choroba Jána Pavla II.
Posledné požehnanie z pápežského okna.
KŇAZ:
Každým dňom sme bližšie k Vianociam a v našom rozprávaní o Karolovi Wojtylovi sa blížime ku dňu jeho smrti. Už teraz vás chcem uistiť, že keď Ján Pavol II. umieral, ľudia na celom svete smútili a plakali, ale súčasne sa diali úžasné veci. Pápežov Anjel Strážca to všetko videl, zapísal si a určite nám o tom porozpráva. Teraz malé pripomenutie včerajšieho dňa. Pápežov Anjel Strážca nám hovoril, že pápež mal to šťastie, že ešte pred svojou smrťou blahoslavil osobu, ktorú za života obdaroval veľkým priateľstvom.
Otázka deťom:
- Kto to bol?
(Matka Tereza z Kalkaty)
KŇAZ:
Áno, bola to Matka Tereza z Kalkaty. Sotva šesť rokov po jej smrti ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Kým žila, sa s ňou často stretával. Veľmi si cenil to, čo robila. Posielal ju do krajín, kde sám nemohol ísť, napríklad do Číny či Ruska. Raz ju poprosil, aby založila svoj dom pre chudobných na výnimočnom mieste. Matka Tereza bola veľmi prekvapená.
Otázka deťom:
- Kde Matka Tereza mala otvoriť dom pre najchudobnejších?
(vo Vatikáne)
KŇAZ:
Nie v Ríme, hlavnom meste Talianska, kde už Misionárky lásky už mali svoj dom pre chudobných, ale v samom Vatikáne, miniatúrnom meste – štáte, kde býva pápež. Niektorým obyvateľom Vatikánu sa nepáčil tento pápežov nápad. Báli sa, že sa do tohto domu zídu chudobní, špinaví bezdomovci a vo Vatikáne je všetko čisté a pekné. Pápeža to neovplyvnilo a dom pre najchudobnejších vo Vatikáne bol založený.
Pápež na chudobných nikdy nezabúdal, teraz však sám potreboval pomoc.
Kňaz Mieczyslaw Mokrzycki, osobný pápežov tajomník, sa strhol pri stole.
Ján Pavol II. sa dusil. Silným úderom udrel pápeža do chrbta. Nepomohlo to. Ešte raz ... Bez účinku.
„Rýchlo do nemocnice.“ Takéto situácie sa stávali už predtým, ale úder do chrbta obyčajne pomohol. Tento krát situácia vyzerala hrozne.
Na začiatku roka 2005 sa zdravie Svätému Otcovi veľmi pohoršilo. Nemohol sa už skoro vôbec samostatne pohybovať. Jeho živá tvár plná výrazu sa stala skoro nehybná. Len jeho oči stále svietili tou istou iskrou. Nevyliečiteľná Parkinsonova choroba, aj keď spomalená pomocou liekov, pokračovala.
Pápež, kedysi skvelý rečník, s ťažkosťami vydal zo seba hlas. Len začínal a končil homílie, ktoré za neho čítal jeden z arcibiskupov. Ale nezriekol sa verejných vystúpení, hoci nevyzeral najlepšie. Bol veľmi nešikovný. Občas napriek svojej vôli mu z úst tiekli sliny, ktoré si musel utierať vreckovkou.
Niektorí tvrdili, že by sa pápež v takomto stave nemal ukazovať, lebo to nie je dobré, keď všetci vidia slabosť takej mocnej inštitúcie akou je Cirkev.
Už pred niekoľkými rokmi, keď čoraz viac bolo vidieť jeho chorobu, prajní aj neprajní ľudia hovorili: „Pápež už urobil veľmi veľa, mal by sa zrieknuť úradu a oddychovať“. Jedným záležalo na zdraví Svätého Otca a na tom, aby čo najdlhšie bol s tými, ktorí ho milujú. Ale niektorí ho jednoducho mali už dosť. Milý pápežov Anjel Strážca zaiste si tieto dni pamätáš.
PÁPEŽOV ANJEL STRÁŽCA:
Samozrejme, že si pamätám, nielen posledné dni pápeža na Zemi, ale aj predchádzajúce zdravotné problémy Jána Pavla II.
PÁPEŽOV ANJEL STRÁŽCA číta denník (pomaly a výrazne):
Už pred desiatimi rokmi uvažoval o tom, či by nemal odstúpiť z úradu. Choroba mohla predsa pribrzdiť alebo prinajmenšom sťažiť vedenie Cirkvi. Je pravda, že myseľ mal jasnú, len telo bolo na tom čoraz horšie.
„Našťastie starneme od nôh a nie od hlavy“ – povedal jednému zo svojich priateľov, biskupovi Adamovi Dyczkowskiemu.
Odchod zvažoval zvlášť v polovici deväťdesiatich rokov, keď spadol v kúpeľni a mal úraz bedrovej kosti. Vedel, že Parkinsonova choroba postupuje a môže viesť k celkovej neschopnosti. Istého dňa cez prázdniny v horách povedal o tom svojmu žiakovi a priateľovi kňazovi Tadeuszowi Styczniowi. Kňaz mu odpovedal, že z dôvodu choroby môže odísť šéf firmy alebo hlava štátu, ale pápež je otcom a otec je otcom do konca.
KŇAZ:
Po tomto rozhovore Ján Pavol II. už viac na odchod nemyslel. Napriek chorobe vytrvalo pracoval. Ale v tento deň musel ísť do nemocnice. Lekári videli len jedno riešenie - tracheotómiu. Povedali, že pod týmto komplikovaným slovom sa skrýva jednoduchý zákrok - museli rozrezať priedušnicu a do nej umiestniť rúrku, cez ktorú sa do pľúc dostáva vzduch.
Zákrok trval pol hodiny. Keď znecitlivenie pominulo, pápež chcel niečo povedať, ale ... nemohol! Dokonca ani jedno slovo. Urobil znak, že chce niečo napísať. Prečítali: „Čo ste to so mnou urobili? Ale, Totus tuus“.
PÁPEŽOV ANJEL STRÁŽCA číta denník (pomaly a výrazne):
Na teno deň si veľmi dobre pamätám. Veľmi mi bolo smutno, dokonca som si poplakal. Karol mal veľmi silnú vôľu. Tým ťažšie mu bolo zmieriť sa s tým, že sa stal nemým. Myslel na Pána Ježiša, ktorý sa v Getsemanskej záhrade modlil k Otcovi: „Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane“. Myslel aj na našu Matku Máriu stojacu pod krížom umierajúceho Syna. Slová „Totus Tuus (Celý Tvoj)“ ho sprevádzali počas celého života, pomáhali mu učiť sa poslušnosti voči Pánovi a pomáhali mu aj v posledných dňoch života.
KŇAZ:
Blížil sa Veľký týždeň. Triduum Umučenia Pána. Ján Pavol II. sa chcel vrátiť z nemocnice domov a naučiť sa znova hovoriť. S pomocou logopéda začal cvičiť artikuláciu slov. Niekdajší herec, majster slova túžil, hoci na krátko, prehovoriť k veriacim na Veľkonočnú nedeľu a udeliť im špeciálne pápežské požehnanie Urbi et Orbi – Mestu a svetu. V tom ho nemôže nikto zastúpiť. Na Veľkú noc 27. marca stál v okne svojej knižnice. To, čo sa tam vtedy stalo, vošlo do histórie. Bolo to posledné verejné vystúpenie pápeža. Aké bolo? Vypočujte si sami.
PRÍBEH 13:
Z obrovských reproduktorov vychádzalo len chrapľavé, nepravidelné dýchanie. Ján Pavol II. mal mikrofón blízko pri ústach, aby ho bolo počuť aj keď bude hovoriť veľmi potichu. Ale, žiadne slovo nebolo. Dych sa stal rýchlejší a hlasnejší. Pápež prechádzal zrakom text príhovoru. Ticho. Emócie ho zradili. Keď zbadal ľudí stojacich na námestí, dojatie mu tak stiahlo hrdlo, že nemohol dostať zo seba hlas. Keď prešiel zrakom na slová „Nech vás žehná Všemohúci Boh“ zdvihol ruku a urobil znak kríža.
„Keď nemôžem spĺňať zverenú misiu, možno bude lepšie, keď zomriem“ – povedal neskôr arcibiskupovi Dziwiszowi. Ale hneď dodal: „Nech sa stane Tvoja vôľa“. Totus tuus.
KŇAZ:
Bolo to na Veľkonočnú nedeľu 27. marca 2005. Už nikdy viac nestál Ján Pavol II. v pápežskom okne. Pozrite sa na fotografiu v našej knihe. Je to posledné pápežove požehnanie.
Kňaz poprosí dieťa o otvorenie knihy – anjelovho denníka na a o prečítanie textu pri fotografii a textu na vedľajšej strane.
Otázky:
1. Ako sa volá chirurgický zákrok, po ktorom Ján Pavol II. stratil hlas?
2. Aké požehnanie dal Ján Pavol II. 27. marca 2005 na Veľkonočnú nedeľu?
3. Čo pošepkal Ján Pavol II. arcibiskupovi Stanislavovi Dziwiszowi, keď stratil hlas?
Úlohy:
1. Prilep na rorátny plagát nasledujúci obrázok.
2. Pomodli sa za všetkých ťažko chorých, ktorí Vianoce strávia v nemocniciach.
Obrázok:
Ján Pavol II. dáva z pápežského okna posledný raz požehnanie. Veľkonočná nedeľa 27. marca 2005.
Kniha v kostole:
21. december - streda
Fotografia, text: Ján Pavol II. dáva z pápežského okna posledný raz požehnanie.
Veľkonočná nedeľa, Vatikán, 27. marca 2005.
Z denníka pápežovho Anjela Strážcu:
Karol mal veľmi silnú vôľu. Tým ťažšie mu bolo prijať to, že sa stal nemým. Vtedy myslel na našu Matku Máriu stojacu pod krížom umierajúceho Syna. Slová „Totus Tuus – Celý Tvoj“ – ho sprevádzali počas celého života a pomáhali mu učiť sa poslušnosti Pánovi.