Pravidelne v 13. deň mesiaca z úcty k Panne Márii Fatimskej, ktorá sa zjavovala vo Fatime, sa schádzajú pútnici, aby sa modlili a prosili Božiu Matku o príhovor a milosti. V apríli prišlo množstvo pútnikov, zaplnili pútnický chrám a v meditáciách uvažovali vo veľkonočnej oktáve nad najväčším tajomstvom kresťanstva – zmŕtvychvstaním Pána Ježiša. Napriek tomu, že je po veľkonočných sv. spovediach, mnohí pristúpili k sviatosti zmierenia. Spevokol mladých z farnosti Višňové spríjemnil veľkonočnú atmosféru. Vzhľadom k bližiacej sa nedeli Božieho milosrdenstva pán kaplán Vladimír Tomáš sa zamýšľal s pútnikmi nad Božím milosrdenstvom. Rozobral pojem milosrdenstva, poukázal na milosrdenstvo v mnohých historických súvislostiach, použil viaceré príklady, aby ľudom priblížil túto vznešenú hodnotu Božej lásky, ktorú nám vo svojej dobe prezentoval dnes už blahoslavený Ján Pavol Veľký. Súčasťou  každej slávnosti je procesia so sochou Panny Márie Fatimskej, modlitba zasvätenia a modlitba litánii k blahoslavenému Jánovi Pavlovi. Celé toto stretnutie vyvrcholilo svätou omšou. V závere pán kaplán pozval pútnikov na tri podujatia, ktoré budú vo Višňovom.

- Púť rodičov kňazov, ktorá bude vo Višňovom v Nedeľu Dobrého Pastiera 29. apríla.

- Celoslovenské stretnutie modlitbových skupín v duchu posolstiev Panny Márie z Medžugoria v prítomnosti hostí z Medžugoria, ktoré bude v sobotu 12. mája.

- Fatimská slávnosť v nedeľu 13. mája, kedy si pripomenieme 95. výročie zjavení.

Kráľ Friedrich Wilhelm I. (1688-1740) prišiel raz na návštevu do väzenia v Potsdame. Pri svojej pochôdzke celami si vypočul množstvo prosieb o milosť od väzňov, ktorí všetci do jedného o sebe tvrdili, že sú obeťami nespravodlivosti. Všetci do jedného prisahali, že vo väzení skončili kvôli zaujatosti sudcov, krivému svedectvu svedkov alebo skorumpovaným právnikom.

Tvrdenia o očiernenej nevine a falošnom uväznení pokračovali od cely k cele až dovtedy, kým kráľ neprišiel k dverám poslednej. Obýval ju nevrlý väzeň. Na rozdiel od iných mlčal. Kráľ prekvapený jeho mlčaním hovorí tak trocha sarkasticky: „Predpokladám, že aj ty si nevinný!“ „Nie, Veličenstvo“, hovorí na prekvapenie kráľa väzeň. „Som vinný a jasne som si zaslúžil všetko, čo som dostal!“ „Dozorca, ku mne!“, zareval Friedrich. „Poď sem a stras nás tohto prešibaného lotra skôr než nakazí tento svätý dav neviniatok, za ktorý si ty zodpovedný.“

Múdry kráľ ponúkol milosrdenstvo a milosť tomuto väzňovi preto, lebo bol ochotný prijať svoj spravodlivý trest. Niečo podobné tejto epizóde s kráľom Friedrichom WilhelmomI. sa nachádza aj v hre Heinricha von Kleista Princ Friedrich z Hom­burgu. Hlavná postava hry, ktorou je kráľov starý otec – Friedrich Wilhelm (1620-1688) – tiež rozdeľuje milosrdenstvo a milosť. V oboch týchto príbehoch – v historickom a vymyslenom – je milosrdenstvo udelené až po tom, čo dotyční previnení prijali spravodlivosť.

Hra sa začína s Friedrichom Wilhelmom, vojenským miestodržiteľom z Branden­bur­gu, ktorý robí plány na bitku pri Fahrbelline proti Švédom (1675). Jeho syn, princ Friedrich z Homburgu, má na starosti velenie konskej jazde. Od otca dostal prísne nariadenie, že má skôr než vyrazí na útok čakať na jeho signál. Taktiež má čakať na signál aj pri ukončení útoku. Lenže princ sníval o veľkých hrdinských činoch, ktorými by sa nielen sám zviditeľnil, ale zároveň by nimi zaimponoval aj na princeznú Natáliu a tak si získal jej lásku. Kvôli týmto svojím snom a túžbam po osobnej sláve nepočúvne miestodržiteľove príkazy a vyrazí so svojimi jednotkami do boja.

Bitku vyhral. No bola tu neposlušnosť voči miestodržiteľovým nariadeniam. Miestodržiteľ - jeho otec – nariadi vyšetrovanie a potom poľnému súdu prikáže, aby ho odsúdil na smrť. Princ upadne do paniky. Začne prosíkať najprv svoju matku a potom Natáliu, aby šli za otcom a aby sa za neho prihovorili a presvedčili ho, aby ustúpil od svojho rozhodnutia a aby ušetril jeho život. Bol ochotný urobiť čokoľvek: mohol byť degradovaný, prepustený, ba dokonca verejne potupený. Čokoľvek, len nie poslaný na smrť. Aj keď boli sklamané jeho prejavmi zbabelosti, napriek tomu šli za kráľom a prosili ho o milosť pre princa. Kráľ bol pohnutý Natáliinou úprimnou prosbou a túžbou ušetriť život jeho syna. Rozhodol sa preto, že dá svojmu synovi možnosť, aby sám rozhodol, či rozsudok smrti bol alebo nebol spravodlivý: „Ak trváš na tom, že trpíš z mojej strany na nespravodlivosť, prosím ťa úpenlivo pošli mi svoje vyjadrenie a ja ti pošlem naspäť tvoj meč,“ odkázal mu. No princ odmietol poslať takéto vyjadrenie s tým, že musí nad tým všetkým trocha viac popremýšľať. Po vážnom skúmaní duše sa z princa náhle vynorí jeho iné, vznešenejšie «ja». Záver, ku ktorému príde je, že jeho otec s ním naložil spravodlivo: „Ak by som sa dal s ním do vyjednávania o udelení milosti, nič by som sa nedozvedel o jeho milosrdenstve“. Takto však v skutočnosti podpisuje svoj vlastný ortieľ smrti. Následne, v prítomnosti miestodržiteľstva, formálne uzná oprávnenosť rozsudku nad sebou. Potom hrdo potvrdí kódex cti a vlasteneckej služby a naplno uzná, že veliteľ sa musí v prvom rade a predovšetkým naučiť poslúchať. „...Teraz, keď som sa nad tým zamyslel, želám si zomrieť smrťou, ktorá bola nadomnou vyhlásená! ...Je mojou absolútnou túžbou, aby som si uctil posvätný kódex o bitke, ktorý som ja porušil pred celou armádou dobrovoľnou smrťou.“

No a teraz, keď už bol princ ochotný prijať spravodlivosť, až teraz bol spôsobilý prijať milosrdenstvo. Keď miestodržiteľ počul tieto odvážne slová, zaradoval sa. Roztrhá rozsudok smrti, udelí princovi milosť a dovolí mu, aby sa oženil s Natáliou. Takto je princ znovanavrátený k životu, k cti a k šťastiu. Týmto radostným záverom sa hra končí.

Latinské slovo pre milosrdenstvo je misericordia, ktoré sa skladá z dvoch slov: miserum = bolesť, utrpenie a cordia = srdce. Kombinácia týchto dvoch slov popisuje pocit, ktorý prežíva ten, kto „trpí v srdci“. Táto etymológia slova milosrdenstvo síce nevystihuje celú definíciu milosrdenstva, no naisto nás usmerňuje správnym smerom.

Milosrdenstvo je viac než súcit, ktorý je tiež prejavom bolesti v srdci nad nešťastím druhého. No zatiaľ čo súcit cíti empatiu s trpiacim, ďalej nejde. Milosrdenstvo však ide ďalej: milosrdenstvo utrpenie zo života trpiaceho odstraňuje. Milosrdný človek (misericors) cíti bolesť v srdci (miserum cor) nad nešťastím druhého človeka tak, ako keby to bolo nešťastie jeho vlastné. Z toho potom plynie, že milosrdný človek sa bude snažiť toto nešťastie odstrániť, čo je potom ovocie milosrdenstva.

Milosrdenstvo nie je ani to isté ako veľkoduš­nosť. Veľkodušnosť nemusí byť nevyhnutne reakciou na nešťastie druhého. Veľkodušní totiž môžeme byť aj voči človeku, ktorý je šťastný. Veľkodušnosť nemusí mať nič do činenia ani so spravodlivosťou. Milosrdenstvo je však výlučne položené medzi požiadavku spravodlivosti na jednej strane a stav toho, kto trpí na strane druhej. Milosrdenstvo „nezničí spravodlivosť,“ píše sv. Tomáš Akvinský, „ale je to istý druh naplnenia spravodlivosti.“ „Milosrdenstvo bez spravodlivosti je matkou rozkladu (anarchie)“, píše ďalej Tomáš Akvinský; avšak „spravodlivosť bez milosrdenstva je krutosťou,“ dodáva Joseph Pieper.

Milosrdenstvo je naozajstným darom; je to dar, určený na oslobodenie trpiaceho od jeho bolesti a ponúknutý takým spôsobom, že nepodkopáva hodnotu spravodlivosti. Nedostáva do rozporu so spravodlivosťou.

Po tomto načrtnutí profilu milosrdenstva, nebude ťažké pochopiť, prečo ľudia od nepamäti napájali milosrdenstvo na Božskosť: „Milosrdenstvo múdri Aténčania nepokladali za náklonnosť, ale za Božstvo.“ „Chceš sa dostať do blízkosti bohov? Snaž sa o to tým, že budeš milosrdný“, píše Shakespeare, „sladké milosrdenstvo je znakom skutočnej šľachetnosti.“

Múdrosť, veľkorysosť a ochota odpustiť – čo sú všetko doprovodné vlastnosti skutočného milosrdenstva –, dávajú milosrdenstvu božskú črtu. Aj prekvapujúca neočakávanosť, ktorá takisto je znakom milosrdenstva, človeka upriami na jej božský charakter. Sv. Augustín vo svojich Vyznaniach spomína prípad človeka, ktorý padol do rieky a topí sa. „Božie milosrdenstvo“, píše, „sa nachádza medzi mostom a prúdom.“

Byť milosrdným nie je vlastnosť až taká vznešená, že by sa mohlo zdať, že je pre človeka nedosiahnuteľná. Byť milosrdným nestojí veľa a ani nie je nutné na ceste k milosrdenstvu podstupovať žiadne nebezpečenstvá. Laurence Sterne tvrdí: „Boha musíme napodobňovať vo všetkých jeho mravných vlastnostiach. No milosrdenstvo je jediná, pri ktorej nám je dovolené predstierať, že sa mu vyrovnáme... Je jasné, že nie sme schopní dávať, ako dáva Boh (t.j. dávanie Boha nemožno predstierať), no čo celkom isto môžeme je odpúšťať tak, ako odpúšťa on.“

Profánny svet vo všeobecnosti zvelebuje spravodlivosť a nadšene hovorí o nádeji na „spravodlivú spoločnosť“, no keď príde k milosrdenstvu, tam mlčí. „Mýliť sa je ľudské, no odpúšťať je proti policajnému oddeleniu“, hovorí nápis nad jednou policajnou stanicou v Los Angeles. A nakoľko milosrdenstvo je k dispozícii iba kajúcnikovi, nemali by sme zabúdať, že zatiaľ čo „mýliť sa je ľudské, pripustiť si, že som sa mýlil, je superľudské.“ Aby človek mohol piť z kalicha milosrdenstva, musí najprv prehltnúť svoju pýchu.“

Básnik Shelley sa ťažko mýli, keď tvrdí rozdiel, že medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou bol vymyslený dvorom tyranov. „Milosrdenstvo dáva spravodlivosti chuť, ochucuje ju“, hovorí správne Shakespeare; no milosrdenstvo samotné nie je plnohodnotným jedlom; je iba ochucovadlom. Potrebuje spravodlivosť presne tak, ako soľ potrebuje jedlo, ktorému dáva chuť. Odpustiť tomu, kto sa nekajá nie je milosrdenstvom, ale popretím spravodlivosti. Milosrdenstvo nasleduje po spravodlivosti a spravodlivosť dovršuje; milosrdenstvo však nenahradzuje spravodlivosť. Jej podstatou nie je dať zelenú tomu, čím sa človek, ktorému bolo milosrdenstvo udelené previnil. Milosrdenstvo môže rozkvitať iba vtedy, keď je udelené v kontexte spravodlivosti. Podobne sa vyjadruje aj C. S. Lewis: „Milosrdenstvo bude kvitnúť len vtedy, keď bude vyrastať z puklín skaly spravodlivosti. Keď sa premiestni do močiarov púheho humanitarianizmu stane sa burinou, požierajúcou človeka. A jej nebezpečnosť bude o to horšia, že sa bude nazývať tak isto, ako jej skalná verzia.“

Milosrdenstvo je ľudské nielen preto, že korunuje spravodlivosť, ale omnoho viac preto, lebo uznáva neduhy ľudskej prirodzenosti. Nie je nespravodlivé vystaviť človeka normám, zásadám a požiadavkám spravodlivosti. No bolo by neľudské odmietnuť udeliť človeku milosrdenstvo, keď v snahe zachovať tieto normy zlyhá. Iným by sme mali byť pripravení ponúknuť milosrdenstvo v takej miere, v akej miere očakávame, že o­ni budú milosrdní voči nám. Byť voči iným nemilosrdným znamená poprieť v sebe pravdu, že aj my zlyhávame. „Nakoľko sme všetci stvárnení z toho istého prachu, buďme teda všetci aj milosrdní aj spravodliví.“

Spravodlivosť je racionálna a merateľná; milosrdenstvo je bez miery. Spravodlivosť môže byť nariadená; milosrdenstvo musí byť udelené slobodne. Existujú siene spravodlivosti; no milosrdenstvo sa udeľuje v srdciach. Súdne dvory sú spravodlivé; božie sú milosrdné. Spravodlivosť je podstatou zákona; milosrdenstvo prekračuje zákon. Zákon sa musí študovať; milosrdenstvo sa musí vykonávať. „Rozum na vládnutie. No milosrdenstvo na odpúšťanie. To prvé je zákon. To druhé privilégium.“

Čnosť milosrdenstva nenesie v sebe taký hrdinský charakter, aký je spojený s takými vlastnosťami ako sú napríklad odvaha či rozhodnosť. Nevlastní ani prominentnosť, akú požíva úcta a pokora. Nemá ani taký nezávislý charakter, aký má veľkorysosť a integrita. Milosrdenstvo je doplňujúca čnosť, ktorá sa musí deliť o miesto na javisku s inými, ďaleko podstatnejšími dobrami. Edwin Hubbell Chapin, americký kňaz z 19. storočia, to vyjadril snáď najlepšie, keď povedal: „Milosrdenstvo je medzi čnosťami ako mesiac medzi hviezdami: nie je tak žiarivý a jasný, ako mnohé z nich, no rozdáva upokojujúci jas, ktorý posväcuje celok. Je ako dúha, ktorá sa tiahne spoza oblakov, keď pominie búrka. Je ako svetlo, ktoré sa prediera nad súdnou stolicou.“

Blahoslavený Ján Pavol II. Veľký napísal encykliku zameranú na Božie milosrdenstvo - "Dives in misericordiam" - Bohatý na milosrdenstvo; pri jej napísaní sa bezpochyby inšpiroval apoštolkou Božieho milosrdenstva, sv. Faustínou Kowalskou. V prvej časti encykliky sa Ján Pavol II. zameriava na problém milosrdenstva v Starom zákone. Na príklade vyvoleného národa poukazuje na skutočnosť, že aj napriek hriešnosti a častej nevernosti Božiemu Zákonu, Boh je vždy milosrdný k svojmu miláčikovi. Proroci, ktorí boli ohlasovateľmi Božieho milosrdenstva, ho spájajú s Božou láskou. Pán odpúšťa neveru Izraela a miluje ho láskou jedinečného vyvolenia, nežnosťou, podobnou manželskej láske. Takáto láska odpúšťa vinu, neveru a zradu. Ak Pán zbadá ľútosť a opravdivé pokánie, znova berie ľud na milosť (porov. DM 4). Ako spomína ďalej autor dokumentu: "Milosrdenstvo nielenže patrí k samému pojmu Boha, ale určuje aj celý život izraelského národa a jeho jednotlivých synov a dcér. Je podstatou nežného vzťahu k ich Pánovi, podstatou ich rozhovoru s ním." (DM 4)

"Jeden zlodej prišiel k nebeskej bráne a zaklopal na ňu. Apoštol Peter, ktorý mal od brány do raja kľúče, pristúpil k bráne. "Kto je tam?" "Ja". "A kto je ten ja?" "Jeden zlodej. Pusti ma dnu, do neba." "Ani nápad. Tu niet pre zlodejov miesta." "A kto si ty, že mi brániš vstúpiť?" "Ja som Peter." "Poznám ťa. To si ty, čo si zo strachu zaprel Ježiša, kým kohút trikrát zakikiríkal. Kamarát, ja viem všetko." Svätý Peter sa od hanby začervenal, ustúpil a povedal si, že poprosí o pomoc svätého Pavla. "Pavol, choď sa s tým človekom pri bráne porozprávať." Svätý Pavol vystrčil hlavu z brány. "Kto je tam?" Ja, zlodej. Pusti ma do raja." " Tu pre zlodejov nie je miesto." "A kto si ty, že mi nedovolíš vojsť?" "Ja som apoštol Pavol." "Ach, Pavol! To si ty, čo si šiel z Jeruzalema do Damasku, aby si tam zabíjal kresťanov. A teraz si v raji!" Svätý Pavol sa začervenal, zmätený ustúpil a porozprával to svätému Petrovi. "Mali by sme poslať k bráne evanjelistu Jána," povedal Peter. "Ján nikdy nezaprel Ježiša. On sa môže porozprávať so zlodejom." Ján pristúpil k bráne. "Kto je tam?" "To som ja, zlodej. Pusti ma dnu." "Môžeš búchať na bránu, koľko chceš, ale pre hriešnikov, ako si ty, tu niet miesta." "A kto si ty, že mi nedovolíš vstúpiť?" "Ja som evanjelista Ján." "Ach, ty si evanjelista. Prečo klamete ľudí? V evanjeliu je napísané: 'Klopte a otvoria vám. Proste a dostanete. 'Už dve hodiny tu klopem a prosím, ale nikto ma nechce vpustiť. Ak mi hneď nenájdeš miesto v raji, vrátim sa na zem a všetkým poviem, že si v evanjeliu klamal!" Ján sa naľakal a pustil zlodeja do raja."

Podľa materiálov spracoval Mgr. Vladimír Tomáš, PhD., kaplán