Prezident Kiska na sv. omši: Spoločnosť sa stále nevyrovnala so zlom z 90. rokov

Prezident SR Andrej Kiska vystúpil s príhovorom počas zádušnej omše za svojho predchodcu, prvého prezidenta SR Michala Kováča.

Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie, drahí priatelia.

Zišli sme sa tu dnes, pretože od nás navždy odišiel prvý prezident slobodnej a demokratickej Slovenskej republiky. Zišli sme sa tu, aby sme pánovi prezidentovi Michalovi Kováčovi vzdali našu úctu. Aby sme spolu s jeho najbližšími zdieľali smútok. Bolesť nad stratou človeka, ktorý ovplyvnil naše životy a nezľakol sa zodpovednosti za smerovanie našej krajiny.

Naše životy sú súkromnými dejinami množstva našich rozhodnutí — drobných každodenných, aj zásadných, zlomových a osudových. Aj dejiny štátov, história úspechov a neúspechov krajín, sú dejinami našich rozhodnutí.

Trúfam si povedať, že v krátkej histórii nášho súčasného štátu — Slovenskej republiky — žiaden ústavný činiteľ nemusel robiť také ťažké a bolestivé rozhodnutia ako pán prezident Kováč. U nikoho iného nebol verejný záujem krajiny, ktorému sa rozhodol slúžiť, v takom príkrom rozpore s bezprostredným záujmom chrániť bezpečnosť, súkromie a povesť svojej najbližšej rodiny.

„Mýli sa každý, kto si myslí, že prezident republiky sa dá zastrašiť alebo znechutiť a odradiť od plnenia svojej povinnosti, ku ktorej sa slávnostne zaviazal,“ povedal prezident Michal Kováč v roku 1994. Keď tieto slová vyslovil, sám netušil, akej veľkej skúške svojho odhodlania bude už čoskoro čeliť. Pretože vládna moc sa nezastavila pred ničím — nakoniec ani pred únosom jeho syna.

Neviem si predstaviť, aké hlboké pochybnosti museli pána prezidenta Kováča pri ochrane verejného záujmu trápiť. Aký veľký bol jeho obyčajný ľudský strach o svojich blízkych. Neviem si to predstaviť, ale viem, že aj vďaka slovám a činom Michala Kováča bolo politické zlo 90. rokov porazené. Aj vďaka jeho statočným rozhodnutiam, spôsobu, akým vykonával funkciu hlavy štátu, zostali dejiny samostatného Slovenska históriou slobodného a demokratického štátu, ktorý sa stal súčasťou zjednotenej Európy.

Nepoznal som pána prezidenta v súkromí a neprislúcha mi hovoriť v jeho mene. Napriek tomu, hoci len na základe našich krátkych vzájomných stretnutí a rozhovorov si myslím, že by si želal, aby sme dnes hovorili o tom, čo ho trápilo najviac. S čím sa nevedel do konca svojho života zmieriť.

Je pravdou, že od zápasu pána prezidenta Kováča o srdce a charakter našej krajiny uplynuli už dve desaťročia. Je pravdou, že zlo, s ktorým bojoval, sme politicky porazili. Ale ako spoločnosť sme sa s tým zlom nedokázali vyrovnať.

Únos prezidentovho syna, vražda dôležitého svedka a mnohé ďalšie zločiny, krivdy a neprávosti zostali nepotrestané. Pocity hnevu, bezmocnosti či odhodlania však postupne vyprchali. Zostali spomienky a aj tie sa rok po roku pomaly strácali z verejných diskusií. Vlastne opäť nám ich naplno pripomenul až odchod človeka, ktorý je s vtedajším zápasom o budúcnosť Slovenska navždy spätý.

Myslím si, že naša povinnosť vyrovnať sa so zlom spred dvoch desaťročí, naďalej trvá. Čas, ktorý odvtedy uplynul, túto povinnosť nezahladil. Sme povinní vyrovnať sa s touto kapitolou histórie Slovenskej republiky nielen preto, lebo to dlhujeme prezidentovi Michalovi Kováčovi. Ale preto, lebo to dlhujeme sami sebe, svojej krajine, našej spoločnosti.

Nemôžeme — nikto z nás, ktorí sme zodpovední za správu vecí verejných — považovať zločiny mečiarizmu za minulosť, ktorej radšej treba dať pokoj. Nedá sa s čistým svedomím hovoriť o rešpekte k právu, spravodlivosti, k vlastnej republike, ak páchateľov štátom organizovaných zločinov chráni naďalej amnestia, ktorá znemožňuje, aby sa zodpovedali pred súdom. Tento výklad právneho štátu je formálny. A aj dnes vidíme, k čomu vedie formálny výklad práva a spravodlivosti. K oslabeniu dôvery v štát a jeho inštitúcie.

Vážené smútočné zhromaždenie,

jednou z právomocí prezidenta je podať každoročne správu o stave našej republiky. Prečítal som si tú historicky prvú správu o stave Slovenskej republiky, ktorú pán prezident Kováč predniesol v marci 1994. Varoval v nej napríklad pred korupciou, ktorá sa rozmáhala v celom štáte. Znepokojoval ho vývoj politiky — bojiska “s množstvom nikam nevedúcich súbojov, v ktorých mnohí strácajú súdnosť, vlastnú tvár i charakter.” Hovoril o silnejúcej nedôvere k politikom, ktorá vedie k apatii a rozčarovaniu občanov.

Nie, nechcem povedať, že od čias prvej správy o stave republiky sa slovenská politika až tak nezmenila. Nie je to pravda a myslím si, že ani pán prezident Kováč by s takýmto hodnotením nesúhlasil. Ale myslím si, že jeho zápas o charakter Slovenska trvá, hoci v inom kontexte a s novými výzvami.

Minulosť zmeniť nedokážeme, ale je v našich silách napraviť krivdy minulosti. Je v našich silách spravovať veci verejné tak, aby sme každý rok napísali lepšiu správu o stave republiky. Takto preukážeme rešpekt práve k ľuďom, ako bol prezident Kováč. Nielen dnes, keď sa s ním lúčime, ale každý deň nášho života konkrétnymi činmi a správnymi rozhodnutiami.

Vážený pán prezident Michal Kováč,

za Vaše činy, za Vaše zodpovedné rozhodnutia, za Váš zápas o budúcnosť našej krajiny Vám v mene všetkých občanov našej republiky ďakujem.

Česť a úcta Vašej pamiatke.

Slová arcibiskupa Stanislava Zvolenského:

Drahá smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

zomrel emeritný prezident Slovenskej republiky, pán Michal Kováč. Lúčime sa s ním, lúčime sa s mužom, ktorý stál na čele našej vlasti: bol najvyšším predstaviteľom krajiny, ktorá je naším domovom. Preto sa jeho odchod dotýka nás všetkých. Celkom samozrejme, smrť pána prezidenta v prvom rade zasiahla jeho najbližšiu rodinu a príbuzných. Sme tu dnes s nimi, aby sme im prejavili našu účasť na ich bolesti, aby sme pri nich stáli v ťažkej chvíli. Odchod manžela, otca, milovaného člena rodiny je okamihom zármutku, ktorý poznačuje životnú skúsenosť nás všetkých - všetkých ľudí bez výnimky. Bolestná nevyhnutnosť smrti, ktorá je pre každého z nás len otázkou pozemského času, nás teraz vedie k zastaveniu: aby sme si uvedomili svoju krehkosť, aby sme venovali pozornosť tomu, čo je podstatné, aby sme si pripomenuli to, čo nás prevyšuje. A o to viac v deň, keď sa lúčime s prezidentom, teda najvyšším predstaviteľom našej krajiny.

Za skutočne podstatnú v tomto okamihu pokladám vďačnosť. Na prvom mieste vďačnosť za dar života pána prezidenta. Taktiež vďačnosť za lásku, ktorú vynaložil v starostlivosti o rodinu. Vďačnosť za úsilie, ktoré venoval našej spoločnosti. Žijeme v slobodnom štáte, ktorý má budúcnosť. Tento štát má svoje nedostatky a trápenia - ale je tu. Je súčasťou spoločenstva európskych národov a môže s nádejou hľadieť do budúcnosti. Je dôležité nezabudnúť, že to nie je samozrejmosť. Je dôležité nezabudnúť, že za to vďačíme mnohým ženám a mužom, ktorí myšlienku Slovenska pokladali za natoľko vzácnu, že kvôli nej nešetrili ani námahou, ani obetou. Mnohí z nich sa z našich radov postupne vytrácajú: pán prezident je jedným z nich. Zostáva však navždy zapísaný do histórie Slovenskej republiky.

Jeho odchod do večnosti nám pripomína, že sme dedičmi. Na našich pleciach teraz spočíva starosť o toto - a nie naozaj ešte raz - nie samozrejmé dedičstvo. Meno našej krajiny je už v rukách nových generácií. A po nich prídu ďalšie. Tie súčasné, ani tie budúce by však nemali stratiť zo zreteľa spoločné dobro a ideály skutočnej slobody - aby sa nestali sluhami osobných záujmov alebo otrokmi sporov a konfliktov, ktoré sa nevedú pre posilnenie slabých, či preto, aby sa pomohlo znevýhodneným, ale skôr kvôli osobným ambíciám.

Javí sa mi, že budúcnosť našej krajiny, na ktorej tak záležalo zosnulému pánu prezidentovi, sa nemôže spájať len so snahou o dosiahnutie úspechov alebo najlepšie využitie talentov. Jej súčasťou musí byť aj otázka, či sme my - každý jeden z nás - schopní, a najmä ochotní, urobiť pre rozvoj Slovenska. A taktiež otázka, do akej miery si dokážeme ctiť spravodlivosť, či sme schopní zachovať zdravú skromnosť, pokoru, ľudskosť, či máme ochotu počúvať aj iný názor, než len vlastný - a či sme nestratili schopnosť odpúšťať.

Myslím, že práve tieto vlastnosti a hodnoty si potrebujeme pripomenúť v dnešný deň. Aj preto, že sa lúčime s mužom, ktorý oň zápasil, ktorý sa o ne usiloval - a pohľad na jeho život je dôkazom tohto úsilia. Nikto z nás nie je dokonalý: ani jemu sa vo všetkých okolnostiach azda nepodarilo na sto percent žiť ideál, ktorý hľadal, postupne odkrýval a ktorý sa pokúšal napĺňať. A pri tejto zádušnej svätej omši sa ako veriaci modlíme, prosíme Boha, aby mu odpustil nedokonalosti a ľudské slabosti. Zároveň tým však pripomíname aj samým sebe, že sme na ceste, a že napriek bremenám, ktoré nás dokážu priam zatlačiť do prachu, musíme dvíhať zrak a nanovo pozerať dopredu - v úprimnej túžbe po čoraz lepšom poznaní a konaní dobra.

Táto túžba, rozličným spôsobom prítomná v srdci všetkých ľudí, sa odjakživa konfrontuje s mnohými podobami zla. Nesmieme sa však nechať premôcť. Ani tou podobu zla, ktorú veľmi citlivo vnímame - zlom, ktorým je smrť. Pominuteľnosť ľudského života na zemi pred nás kladie otázky, ktoré sa nedajú navždy odsúvať. Stáli pred našimi predkami, stoja aj pred nami, a stáť budú pred tými, čo prídu po nás. Hľadanie odpovedí na tieto otázky mnohých priviedlo k čítaniu knihy, ktorú nazývame Sväté Písmo.

Aj my sme tak dnes urobili, pri slávení tejto zádušnej svätej omše. Zo starobylého textu k nám prehovoril Jób, ktorý zoči-voči smrti vyslovil vlastnú, mimoriadne silnú a presvedčivú odpoveď: "Verím, že môj Vykupiteľ žije. Verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme..." Vstanem z hrobu a uvidím Boha, svojho Spasiteľa - pokračuje pieseň, ktorá sa zvykne spievať pri týchto pohrebných obradoch. Na inom mieste nám práve Jób pripomína, že tak ako sme si na tento svet nič nepriniesli, nič si z neho ani neodnesieme.

Pán prezident Kováč vo svojom živote objavil spôsob ako prijať tieto prastaré slová zo Svätého Písma za svoje vlastné. V posledných rokoch si kvôli ťažkej chorobe veľa vytrpel. Obdivoval som jeho statočnosť, s ktorou to všetko znášal. Vážim si aj jeho osobné svedectvo, snahu žiť v duchu kresťanskej viery - ešte v časoch, keď mu zdravie dovoľovalo navštevoval chrám. Veriaci v bratislavskej Dúbravke i Lamači si dobre spomínajú na to, ako pravidelne prichádzal, aby sa zúčastňoval na nedeľných svätých omšiach.

Aj preto je súčasťou dnešnej rozlúčky slávenie tejto svätej omše. To slávenie my kresťania nazývame Eucharistickou obetou: ona je sprítomnením vykupiteľskej obety Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby nás vykúpil a spasil. Pretože... Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. A o tejto skutočnosti sme čítali v ďalšom texte Svätého Písma - v svätom evanjeliu podľa Jána, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli. Slová: ”V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?" hovorí Ježiš Kristus. "Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja," zdôrazňuje Ježiš Kristus.

S touto nádejou, ktorá pramení z viery, odprevádzame dnes nášho zosnulého. Túto nádej nosíme vo svojich srdciach, a túto nádej ponúkame aj súčasnému svetu. Je to nádej, ktorá presahuje z nášho pohľadu nevyhnutnú hranicu života a smrti. Táto nádej však nie je založená na nás: sme rovnako krehkí a hriešni ako všetci ostatní ľudia. Táto nádej je založená na Svetle národov, ktoré prežiaruje aj najväčšie temnoty zla, aj temnoty strachu, hnevu, či nenávisti, temnoty smrti. A toto svetlo nás vedie po ceste. Dokonca, ono samo je pre nás Cestou, Pravdou a Životom. Opakuje to samotný Ježiš v dnešnom svätom evanjeliu, Radostnej zvesti pre celý svet: "Ja som cesta, pravda a život".

Pre nášho pána prezidenta sa cesta pozemskej púte pred niekoľkými dňami skončila. Modlíme sa za to, aby ho Boh priviedol k sebe - po ceste k večnosti, na ktorú s nádejou vykročil. Zároveň prosíme, aby sme ani my nestratili zo zreteľa ideály, o ktoré sa snažil. Aby sme úprimne hľadali odpoveď na otázky, ktoré súvisia s našou ohraničenosťou - a s ktorými sa konfrontujeme v okamihu smrti našich blízkych. Tiež - aby sme počúvali druhých, a mali k nim úctu, i keď majú odlišný názor; aby sme milovali spravodlivosť; aby sme mali odvahu nezutekať pred situáciami, ktoré si vyžadujú námahu a obetu; aby sme dokázali odpustiť, i poprosiť o odpustenie. Toto všetko v duchu dôležitej pripomienky dnešného dňa: v snahe o rast a rozvoj - náš osobný, ale aj o rast a rozvoj našej milovanej vlasti, ktorú on - pán emeritný prezident - päť rokov viedol ako prvý muž.

Odpočinutie večné daj mu, Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.

• Predch.
• Nasl.