Košice 8. októbra. Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober v nedeľu 9. októbra slávil v katedrále sv. Alžbety v Košiciach svätú omšu za zosnulého Michala Kováča, prvého prezidenta Slovenskej republiky. Pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení homíliu arcibiskupa Bobera.

Drahí bratia kňazi, milé rehoľné sestry, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Smrť, ale hlavne život pána prezidenta Kováča nás dnes zjednocujú v modlitbe za jeho dušu. Tu, v košickej katedrále, sa schádzame, aby sme konali službu lásky, aby sme sa modlili, prosili, ďakovali i povzbudili sa navzájom vo viere.

V druhom čítaní z Druhého listu apoštola Pavla Timotejovi sme čítali: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval (2Tim 4, 7). Svätý Pavol sa tu díva spätne na svoj život, na boj, ktorý on sám neúnavne bojoval, na beh, ktorý šťastne dokončil, na vieru, ktorú verne zachoval. Pri všetkých trápeniach a úskaliach života, zachoval si svoju vieru až do konca a cítil, že práve táto viera zachovala i jeho samého – jeho srdce, charakter, svedomie i nesmrteľnú dušu. Je to jeho verejné priznanie sa k Ježišovi Kristovi.

I my o ňom svedčíme. Jeho ruky pribité na kríži nás držia a objímajú, obkolesujú náš život i umieranie. V jeho mocných a zároveň nežných zmŕtvychvstalých rukách sa každý veriaci človek cíti byť nesený a chránený. Spolu s apoštolom Pavlom preto všetci voláme: Vieru som zachoval, Pane, a táto viera zachovala môj život pre večnosť!

Viera v Krista, to nie je výsledok ľudského úsilia. Človek si ju v sebe ani sám nevzbudí, ani vlastnými silami neudrží. Viera je dar zhora. Je to predovšetkým pevné presvedčenie i napriek pochybnostiam, je to permanentná dôvera, že môj život je v Božích rukách. Viera je odvaha odovzdať sa naplno Ježišovi. Vo viere spoznávam, že nie som odkázaný iba sám na seba, že nie som zodpovedný iba sám za seba, že je tu niekto, kto ma pevne drží a chce zachovať moju dušu pre večnosť.

Viera v Krista v nás vzbudzuje vďačnosť – vždy väčšiu vďačnosť voči Bohu. V evanjeliu dnešnej nedele sme počuli, ako Ježiš vyjadril smútok nad nevďačným postojom tých, čo boli uzdravení z malomocenstva. Pýtal sa: Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? (Lk 7, 11-19)

Drahí bratia a sestry! Nechceme byť nevďačnými ľuďmi. Preto sa vraciame v spomienkach a plní vďačnosti vzdávame Bohu chválu za veľký dar, ktorým nás obdaril v osobe prvého porevolučného prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Ďakujeme Bohu za jeho život a za jeho svedectvo viery. Celý náš slovenský národ je Pánovi vďačný za tohto dobrého človeka, odvážneho a charakterného štátnika. O to viac, my východniari, cítime okrem vďačnosti i hrdosť, lebo pán prezident Kováč sa narodil u nás – pri Humennom v Ľubiši. Stal sa doslova svetlom z východu a svojou päťročnou službou prezidenta navždy zažiaril na oltári vlasti.

Od prvej chvíle keď sa v roku 1993 stal prezidentom, ako viackrát sám pripomínal, cítil veľkú zodpovednosť. Mal aj obavy, že to nezvládne, že nenaplní toľké očakávania. Tak skromne si veril! Záležalo mu však na Slovensku a mal ho úprimne rád. A preto bojoval. Bojoval v zápase o dodržiavanie princípov demokracie, o charakter a budúcnosť Slovenska. Preto o ňom platia slová apoštola: Dobrý boj som bojoval! V tomto boji preukázal veľa odvahy a zostal verný svojmu kresťansky formovanému svedomiu, ktoré túžilo po pravde a spravodlivosti. Obstál v boji – aj vďaka pomoci svojho nebeského patróna svätého archanjela Michala – bojovníka – ktorého už od malička vzýval v modlitbe vo svojom rodnom farskom kostole v Ľubiši. Obstál vo veľmi ťažkej skúške. Veľmi ťažkú skúšku ľudia zažívajú vtedy, keď sa im kvôli ich slovám pravdivej kritiky niekto vyhráža, ohrozuje dokonca aj príbuzných a rodinu, aby zasiahol to najcitlivejšie miesto. Mnohí by sa zľakli a cúvli by, len aby ochránili najbližších. On sa však svetskej moci nezľakol i keď ho zranila. Čo je však ešte obdivuhodnejšie – keď sa to všetko skončilo – po tom všetkom vedel i odpustiť. Preukázal veľkú dávku zmierenia, pokory a slušnosti. Zachoval si tvár a veľkoryso odpustil.

Pán prezident, v stredu 5. októbra, dokončil svoj beh života. Vedel, že raz príde tento koniec. Vedel, že počet jeho dní sa raz zavŕši. Dni jeho života boli však naplnené, mali zmysel a cieľ. Slová sv. Pavla platia teda i v tejto fáze jeho života: Beh som dokončil! Naozaj, tí, čo bežia na štadióne, túžia po porušiteľnom venci, no veriaci človek beží statočne celý život až do konca, aby získal veniec večného života.

Okrem rôznych vyznamenaní, ktorých sa pánovi prezidentovi dostalo za života, by si zaslúžil aj ocenenie za ľudskosť rodinného typu. Svoju rodinu si totiž cenil ako najväčší poklad. Bok po boku so svojou manželkou verne kráčal až do cieľa. V chorobe i utrpení posledných rokov nám tiež dal lekciu, že sa nemožno vzdávať či dožadovať sa práva na svojvoľné narábanie so svojim životom. On vydržal do posledného dňa, lebo cítil, že nie je ponechaný iba sám na seba. Skonal v kruhu svojich najbližších.

Odkiaľ pán prezident čerpal silu k týmto obdivuhodným výkonom? Z čistého humanizmu by to určite nedokázal! Nemal by silu znášať utrpenie, nebolo by to ani logické, ani pragmatické. A ani ateistický postoj by ho nikdy nepohol k prejavu pokory a odpustenia voči tým, ktorí mu ublížili a správali sa k nemu ako nepriatelia.

Tu musíme nahlas povedať, že o pánovi prezidentovi Kováčovi platí i tretia, posledná časť známeho výroku apoštola Pavla: Vieru som zachoval!

Naozaj, pán prezident bol človekom hlbokej a úprimnej viery. A nikdy sa tým počas života netajil. Nikdy sa nesnažil vystupovať indiferentne a nestranne voči svojej viere, len aby si zachoval takzvanú politickú korektnosť a aby bol považovaný za „moderného“ sekulárneho európskeho politika. Otvorene hovoril a vyznával, že po tomto živote očakáva ten večný. Priznal sa k Ježišovi Kristovi, nehanbil sa za neho. Z Ježiša čerpal silu bojovať – bojovať za dobrú vec, vydržať a nakoniec i odpustiť svojim vinníkom. Cez osobu pána prezidenta sme sa mohli presvedčiť o tom, ako najlepšie uzdraviť naše zranené medziľudské vzťahy: odpustením, modlitbou a milosrdenstvom! Kiežby sme na Slovensku mali viac politických predstaviteľov a našich zástupcov, ktorí si po ľudskej stránke zachovajú pevný charakter a po stránke duchovnej živú vieru!

Z tohto miesta chcem na diaľku vyjadriť úprimnú sústrasť celej rodine zosnulého pána prezidenta, predovšetkým jeho pani manželke Emílii, ktorá ho s láskou sprevádzala i opatrovala. Tiež chcem vyjadriť prísľub modlitby príhovoru a spomienky pri slávení Eucharistie.

Drahí bratia a sestry! Pán prezident Kováč zomrel v mimoriadnom svätom Roku milosrdenstva. Božiemu milosrdenstvu dôveroval, jemu sa odovzdával. Nech ho teda i naplno obsiahne vo večnom živote! Nech ho Panna Mária Matka milosrdenstva privedie k svojmu Synovi Ježišovi Kristovi, a nech mu vyprosí, aby mohol naveky zaujať miesto v Kráľovstve spravodlivosti, lásky a pokoja. Tam sa isto stretne i so svätým Pavlom apoštolom a spolu s ním bude môcť zvolať: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval! Amen.

• Predch.
• Nasl.