List Svätého Otca BENEDIKTA XVI. k vyhláseniu Roka kňazov dies natalis Jána Márie Vianneya

pri príležitosti 150. výročia

Drahí bratia v kňazskej službe,

na nadchádzajúcu slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho 19. júna 2009 – deň, ktorý je už tradične venovaný modlitbám za posvätenie kňazov – som sa rozhodol oficiálne vyhlásiť Rok kňazov pri príležitosti 150. výročia dies natalis Jána Márie Vianneya, svätého patróna všetkých farárov sveta. (1) Tento rok, ktorého cieľom je prispieť k prehĺbeniu úsilia o vnútorné obnovenie všetkých kňazov, aby ich evanjeliové svedectvo v dnešnom svete bolo silnejšie a rozhodnejšie, sa skončí v ten istý sviatok v roku 2010. „Kňazstvo je láska Ježišovho Srdca“, zvykol vravieť svätý farár z Arsu. (2) Toto dojímavé vyjadrenie nás vedie predovšetkým k tomu, aby sme si s pohnutím a vďačnosťou pripomenuli nesmierny dar, ktorým sú kňazi nielen pre Cirkev, ale aj pre samotné ľudstvo. Myslím na všetkých tých kňazov, ktorí veriacim kresťanom a celému svetu deň čo deň pokorne predkladajú Kristove slová a gestá, a tak sa usilujú pripodobniť sa mu svojimi myšlienkami, vôľou, cítením a celým štýlom svojho života. Ako nevyzdvihnúť ich apoštolské námahy, neúnavnú a skrytú službu, ich univerzálne zameranú lásku? A čo povedať o odvážnej vernosti toľkých kňazov, ktorí napriek ťažkostiam a nepochopeniu ostávajú verní svojmu povolaniu: povolaniu „Kristových priateľov“, ktorých zvláštnym spôsobom povolal, vyvolil a vyslal?

Ja sám ešte nosím v srdci spomienku na prvého farára, po boku ktorého som ako mladý kňaz vykonával svoju službu: zanechal mi príklad bezvýhradnej oddanosti svojej pastoračnej službe až do okamihu smrti práve vo chvíli, keď niesol viatikum ťažko chorému. V pamäti sa vraciam aj k svojim nespočetným spolubratom, ktorých som stretol a naďalej stretávam počas mojich pastoračných ciest k rozličným národom a ktorí sa každý deň veľkodušne venujú vykonávaniu svojej kňazskej služby. Výraz, ktorý použil svätý arský farár, však pripomína aj Kristovo prebodnuté srdce a tŕňovú korunu, ktorou je ovinuté. Myšlienky ma preto vedú k mnohým bolestným situáciám, v ktorých sa veľa kňazov nachádza, či už v dôsledku toho, že majú podiel na ľudskej skúsenosti s utrpením v jeho mnohorakých prejavoch, alebo preto, že ich nechápu tí, ktorým je určená ich služba. Veď ako nespomenúť toľkých kňazov, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná, ktorým bránia vykonávať ich poslanie a ktorí sú neraz prenasledovaní až po vydanie svedectva svojou krvou?

Jestvujú však, žiaľ, aj situácie, ktoré nikdy nie sú dostatočne oľutované a v ktorých sama Cirkev trpí pre nevernosť niektorých svojich služobníkov. Z nich potom svet čerpá dôvody na pohoršenie a odmietanie. To, čo v týchto prípadoch môže Cirkvi pomôcť, nie je natoľko tvrdošijné zdôrazňovanie slabosti jej služobníkov, ako skôr obnovené a radostné uvedomenie si nesmiernej veľkosti Božieho daru, ktorý sa prejavil v nádherných postavách veľkodušných pastierov, rehoľníkov zapálených láskou k Bohu a k dušiam, osvietených a trpezlivých duchovných vodcov. V tejto súvislosti môže byť pre všetkých významným vzťažným bodom učenie a príklad svätého Jána Márie Vianneya. Farár z Arsu bol mimoriadne pokorný, no bol si vedomý toho, že ako kňaz je pre ľudí nesmiernym darom: „Dobrý pastier, pastier podľa Božieho Srdca, je najväčším pokladom, ktorý môže dobrý Boh dať farnosti a jedným z najcennejších darov Božieho milosrdenstva“. (3) O kňazstve hovorieval tak, akoby nedokázal pochopiť veľkosť daru a úlohy, ktorá je zverená ľudskej bytosti: „Ó, aký je kňaz veľký!... Ak by sám seba pochopil, zomrel by... Boh ho poslúcha: vysloví len dve slová a náš Pán na jeho hlas zostúpi z neba a uzavrie sa do maličkej hostie...“ (4) A keď vysvetľoval svojim veriacim význam sviatostí, hovoril: „Keby sme vylúčili sviatosť kňazstva, nemali by sme Pána. Kto ho uložil do tohto svätostánku? Kňaz. Kto prijal vašu dušu, keď po prvý raz vstúpila do sveta? Kňaz. Kto ju sýti, aby mala silu dokončiť svoje putovanie? Kňaz. Kto ju pripraví, aby sa mohla objaviť pred Bohom, posledný raz umytá v krvi Ježiša Krista? Kňaz, vždy len kňaz. A ak táto duša zomiera [pre hriech], kto ju obživí, kto jej poskytne pokoj a mier? Opäť kňaz... Po Bohu je kňaz všetkým!... On sám seba správne nepochopí skôr ako v nebi.“ (5) Tieto vyjadrenia, ktoré sa zrodili v srdci svätého farára, sa môžu javiť zveličené. Napriek tomu sa v nich odhaľuje jeho nesmierna úcta ku sviatosti kňazstva. Zdalo sa, že ho premáhal nekonečný pocit zodpovednosti: „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz, umreli by sme nie od strachu, ale z lásky... Bez kňaza by smrť a utrpenie nášho Pána ničomu neposlúžili. Je to práve kňaz, kto pokračuje v diele vykúpenia na zemi... Načo by bol dom plný zlata, ak by nejestvoval nikto, kto by doň otvoril dvere? Kňaz má kľúče k nebeským pokladom: je to on, kto otvára dvere; on je hospodárom dobrého Boha; správcom jeho dobier... Nechajte farnosť dvadsať rokov bez kňaza a budú sa tam klaňať zvieratám... Kňaz nie je kňazom pre seba samého, ale je ním pre vás.“ (6)

Prv ako prišiel do Arsu – malej dedinky s 230 obyvateľmi –, biskup ho varoval, že je tam nábožensky veľmi povážlivá situácia: „Nie je veľa lásky k Bohu v tejto farnosti; vy ju tam prinesiete.“ Preto si bol naplno vedomý toho, že tam má ísť, aby stelesňoval Kristovu prítomnosť a svedčil o jeho spásnej nežnosti: „[Môj Bože], daj, aby sa moja farnosť obrátila; prijímam utrpenia, aké budeš chcieť, po celý môj život!“ – takouto modlitbou začal svoje poslanie. (7) Obráteniu svojej farnosti svätý farár venoval všetky svoje sily, pričom v prvom rade vždy myslel na kresťanské vzdelávanie jemu zvereného ľudu. Drahí bratia v kňazskej službe, vyprosujme si od Pána Ježiša milosť, aby sme sa aj my naučili pastoračnú metódu svätého Jána Márie Vianneya! To, čo sa predovšetkým musíme naučiť, je jeho úplné stotožnenie sa s vlastnou službou. V Ježišovi sú jeho osoba a poslanie spojené: celá jeho spásonosná aktivita bola a je výrazom jeho „synovského ja“, ktoré sa od večnosti nachádza pred Otcom v postoji milujúcej podriadenosti jeho vôli. V pokore, no na základe pravej analógie, musí aj kňaz dychtivo túžiť po takomto stotožnení. Zaiste však pritom nemá zabudnúť na to, že podstatný účinok jeho služby ostáva nezávislý od svätosti služobníka; nemožno však ani prehliadať, akú mimoriadnu plodnosť prináša spojenie objektívnej svätosti služby so subjektívnou svätosťou služobníka. Farár z Arsu ihneď začal túto pokornú a trpezlivú prácu na zosúladení svojho kňazského života so svätosťou úradu, ktorý mu bol zverený, ba dokonca sa rozhodol fyzicky „bývať“ vo svojom farskom kostole: „Hneď ako prišiel, zvolil si za príbytok kostol... Vchádzal do kostola pred svitaním a vychádzal až po večernom Anjel Pána. Tam ho bolo treba hľadať, keď ho niekto potreboval,“ stojí v jeho prvom životopise. (8)

Zbožné zveličovanie úctivého životopisca nám nesmie brániť v tom, aby sme prehliadli fakt, že svätý farár dokázal aktívne „bývať“ na celom území svojej farnosti: pravidelne navštevoval chorých a rodiny; organizoval ľudové misie a slávnosti na sviatky patrónov; zbieral a spravoval financie na svoje charitatívne a misijné diela; skrášľoval svoj kostol a vybavil ho posvätnými liturgickými predmetmi; staral sa o siroty z Providence (jedno zo zariadení, ktoré založil) a o ich vychovávateľky; zaujímal sa o vzdelávanie detí; zakladal bratstvá a prizýval laikov na spoluprácu.

Jeho príklad ma vedie k tomu, aby som pripomenul priestory spolupráce s veriacimi laikmi –, ktoré je nutné neustále rozširovať – s ktorými tvoria kňazi jediný kňazský ľud (9) a uprostred ktorých sa z moci sviatostného kňazstva nachádzajú, „aby všetkých privádzali k jednote lásky: ,Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti!‘ (Rim 12,10)“ (10). V tejto súvislosti treba spomenúť vrelú výzvu, ktorou Druhý vatikánsky koncil povzbudzuje kňazov: „nech úprimne uznávajú a napomáhajú vážnosť a vlastné miesto laikov v poslaní Cirkvi... Nech si ochotne vypočujú laikov, bratsky berú do úvahy ich želania a nech uznávajú ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných odboroch ľudskej činnosti, aby spolu s nimi vedeli rozoznávať znamenia časov“ (11).

Svätý arský farár poúčal svojich farníkov najmä svedectvom vlastného života. Podľa jeho príkladu sa veriaci naučili modliť sa a ochotne zotrvávať pred svätostánkom na návšteve u eucharistického Ježiša. (12) „Netreba hovoriť veľa, ak sa chceme dobre modliť,“ vysvetľoval im farár, „vieme, že Ježiš je tam, vo svätostánku: otvorme mu svoje srdce, potešme sa jeho prítomnosťou. To je najlepšia modlitba.“ (13) A povzbudzoval ich: „Príďte na sväté prijímanie, priatelia moji, príďte k Ježišovi. Príďte žiť z neho, aby ste mohli žiť s ním... (14). Je pravda, že nie ste hodní, ale potrebujete to!“ (15) Takáto výchova veriacich k eucharistickej prítomnosti a k svätému prijímaniu bola zvlášť účinná, keď ho veriaci videli sláviť obetu svätej omše. Jeho koncelebrant povedal, že „nebolo možné nájsť postoj, ktorý by lepšie vyjadroval adoráciu... Milujúco kontemploval konsekrovanú hostiu“ (16). „Ak by sa všetky dobré diela spojili, nevyvážili by obetu omše, lebo sú to ľudské diela, zatiaľ čo svätá omša je Božím dielom“ (17), hovorieval svätý farár. Bol presvedčený o tom, že od omše závisí horlivosť celého kňazského života: „Príčina ochabnutosti kňaza tkvie v tom, že nevenuje pozornosť omši! Môj Bože, aký je len poľutovaniahodný kňaz, ktorý slúži omšu, akoby robil niečo celkom bežné!“ (18). Preto zvykol pri celebrovaní zakaždým prinášať aj obetu vlastného života: „Ako len dobre koná kňaz, keď sa Bohu každé ráno znova obetuje!“ (19).

Toto osobné stotožnenie sa s obetou na kríži ho jediným vnútorným pohybom viedlo od oltára k spovednici. Kňazi by sa nikdy nemali zmieriť s tým, keď vidia svoje spovednice prázdne, ani by sa nemali obmedziť len na konštatovanie, že veriaci nemajú k tejto sviatosti pozitívny vzťah. V dobe svätého arského farára nebola spoveď vo Francúzsku ani jednoduchšia, ani častejšia ako v našich časoch, lebo revolučná búrka nadlho utlmila náboženskú prax. Preto hľadal všetky spôsoby, ako kázaním a presviedčaním pomôcť svojim farníkom znovu objaviť význam a krásu sviatostného pokánia, ktoré im predstavoval ako najvnútornejšiu požiadavku [Kristovej] eucharistickej prítomnosti. Vedel  takýmto spôsobom spustiť kruh čností. Svojím dlhodobým zotrvávaním pred svätostánkom v chráme dosiahol, že ho veriaci začali napodobňovať, chodievali tam, aby navštívili Ježiša a boli si istí, že tam nájdu aj svojho farára, pripraveného vypočuť ich a odpúšťať. Neskôr sa rad penitentov prichádzajúcich z celého Francúzska zväčšoval a donútil ho ostávať v spovednici až 16 hodín denne. Vtedy sa začalo hovoriť, že Ars sa stal „veľkou nemocnicou duší“ (20). „Milosť, ktorú na obrátenie hriešnikov získal, bola taká silná, že táto milosť ich nabádala vyhľadať ho a nenechávala ich ani na chvíľu na pokoji!“ píše jeho prvý životopisec. (21) Svätý farár to chápal rovnako, lebo vravieval: „Nie je to hriešnik, kto sa vracia k Bohu, aby ho žiadal o odpustenie, ale je to sám Boh, kto ide za hriešnikom a privádza ho k sebe“ (22). „Tento dobrý Vykupiteľ tak prekypuje láskou, že nás všade vyhľadáva“ (23).

My všetci kňazi by sme mali cítiť, že sa nás osobne dotýkajú slová, ktoré svätec vložil do úst Kristovi: „Poverím svojich služobníkov tým, aby ohlasovali hriešnikom, že som stále pripravený ich prijať, že moje milosrdenstvo je nekonečné“ (24). Od svätého arského farára sa môžeme učiť nielen jeho nevyčerpateľnej dôvere vo sviatosť zmierenia, ktorá nás má viesť  k tomu, aby sme ju znovu urobili centrom našej pastoračnej starostlivosti, ale tiež metódou „dialógu spásy“, ktorý v nej musí prebiehať. Arský farár pristupoval k rôznym typom kajúcnikov rôznym spôsobom. Kto prichádzal k svojmu spovedníkovi vedený pokorou a vnútornou potrebou Božieho odpustenia, našiel u neho povzbudenie k tomu, aby sa ponoril do „prúdu Božieho milosrdenstva“, ktorý svojím návalom všetko strhne a odplaví. A ak bol niekto skleslý na duchu zo svojej slabosti a nestálosti, ľakajúc sa budúcich pádov, arský farár mu odhalil Božie tajomstvo takýmito dojímavo krásnymi slovami: „Dobrý Boh vie všetko. Už prv, ako sa spovedáte, vie, že znova zhrešíte, a predsa vám odpúšťa. Aká veľká je láska nášho Boha, keď ho vedie až k tomu, aby dobrovoľne zabudol na budúcnosť, len aby nám mohol odpustiť!“ (25). Tomu však, kto sa spovedal len vlažne a ľahostajne, dal skrze svoje vlastné, opravdivé a pretrpené slzy jasne najavo, aké  je to „ohavné“. „Plačem, lebo vy neplačete“ (26), hovorieval. „Keby len Boh nebol taký dobrý! Ale on je taký dobrý! Človek musí byť barbarom, aby sa pred takým dobrým Otcom takto správal!“ (27). Dokázal vzbudiť v srdci vlažných ľútosť a priviesť ich k tomu, aby na vlastné oči videli Božie utrpenie spôsobené hriechmi, ktoré sa priam telesne zračilo v tvári ich spovedníka. Ale tomu, kto preukázal túžbu po hlbšom duchovnom živote i spôsobilosť naň, otvoril dokorán hlbiny lásky tým, že mu vyjavil nevysloviteľnú krásu života v spojení s Bohom a v jeho prítomnosti: „Všetko pred očami Boha, všetko s Bohom, všetko, aby sme sa páčili Bohu... aké nádherné!“ (28). A učil ich modliť sa: „Môj Bože, daj mi milosť, aby som ťa miloval toľko, koľko je len možné, aby som ťa miloval“ (29).

Farár z Arsu dokázal vo svojej dobe zmeniť srdcia a životy toľkých ľudí, lebo im vedel priblížiť Pánovu milosrdnú lásku. Aj naša doba potrebuje takýto štýl ohlasovania a takéto svedectvo o pravde Lásky: Deus caritas est (1 Jn 4, 8). Ján Mária Vianney vedel posilňovať svoj ľud slovami a sviatosťami svojho Ježiša, hoci sa často v presvedčení o svojej osobnej nehodnosti úzkostlivo chvel až do tej miery, že si niekoľkokrát želal, aby sa mohol zbaviť zodpovednosti svojho úradu vo farnosti, ktorého sa cítil nehodný. Predsa však s príkladnou poslušnosťou naďalej ostával na svojom mieste, lebo ho spaľovala apoštolská horlivosť za spásu duší. Chcel sa svojmu povolaniu a misii úplne oddať prostredníctvom prísnej askézy: „Veľkým nešťastím pre nás farárov je – žalostil svätec –, keď duša znecitlivie“ (30). Mal tým na mysli nebezpečenstvo, že si duchovný pastier privykne na stav hriechu či ľahostajnosti, v ktorom žijú mnohé jeho ovečky. Svoje telo sa usiloval ovládnuť bdením a pôstmi, aby sa vyhol tomu, že sa bude vzpierať jeho kňazskej duši. A tiež neodmietal umŕtvovanie sa pre dobro duší, ktoré mu boli zverené, aby prispel k odčineniu všetkých hriechov vypočutých pri spovedi. Jednému spolubratovi kňazovi vysvetľoval: „Prezradím vám, aký je môj recept: hriešnikom dám malý trest a zvyšok vykonám namiesto nich“ (31). Popri konkrétnych druhoch pokánia, ktorým sa farár z Arsu podroboval, ostáva pre všetkých platné aj jadro jeho učenia: cenou za duše je Ježišova krv a kňaz sa nemôže venovať ich spáse, ak odmieta mať osobnú účasť na tejto „vysokej cene“ vykúpenia.

V dnešnom svete sú – rovnako ako aj v ťažkých časoch arského farára – potrební kňazi, ktorí sa budú vo svojom živote a konaní vyznačovať silným evanjeliovým svedectvom. Pavol VI. to správne vystihol: „Dnešný človek radšej poslúcha svedkov ako učiteľov, a ak počúva učiteľov, tak preto, že sú svedkami“(32). Aby v nás nevzniklo existenciálne prázdno a aby nebola účinnosť našej služby ohrozená, musíme sa zakaždým znova pýtať: „Sme skutočne preniknutí Božím slovom? Je ono skutočne pokrmom, z ktorého žijeme väčšmi ako z chleba a vecí tohto sveta? Poznáme ho pravdivo? Milujeme ho? Zaoberáme sa vnútri týmto slovom tak, aby skutočne poznačilo náš život a sformovalo naše myslenie?“ (33). Tak ako Ježiš povolal Dvanástich, aby boli s ním (porov. Mk 3, 14), a až potom ich poslal kázať, tak aj dnes sú kňazi povolaní prijať tento „nový životný štýl“, ktorý zaviedol Pán Ježiš a ktorý si apoštoli osvojili. (34)

Práve bezpodmienečné prijatie tohto „nového životného štýlu“ charakterizovalo kňazské úsilie farára z Arsu. Pápež Ján XXIII. v encyklike Sacerdotii nostri primordia vydanej roku 1959, na sté výročie smrti svätého Jána Márie Vianneya, predstavuje jeho asketický charakter, s osobitným dôrazom na tému „troch evanjeliových rád“, ktoré považuje za nevyhnutné aj pre kňazov: „A ak sa na dosiahnutie tejto svätosti života neukladá kňazovi uskutočňovanie evanjeliových rád na základe klerického stavu, predsa sa mu predkladá, ako všetkým Pánovým učeníkom riadna cesta kresťanského posväcovania“ (35). Farár z Arsu dokázal žiť „evanjeliové rady“ spôsobom primeraným jeho kňazskému stavu. Jeho chudoba nebola chudobou rehoľníka alebo mnícha, ale bola chudobou, aká sa vyžaduje od kňaza: hoci spravoval veľa peňazí (keďže zámožnejší pútnici nezabudli prispieť na jeho charitatívne diela), vedel, že to všetko bolo určené jeho miestnej cirkvi, jeho chudobným, jeho sirotám, deťom z jeho Providence, (36) najnúdznejším rodinám. Preto bol „bohatý v dávaní druhým, ale veľmi chudobný voči sebe“(37). Vysvetľoval: „Moje tajomstvo je jednoduché: všetko dať a nič si nenechať“ (38). Keď ostal s prázdnymi rukami, spokojný hovorieval chudobným, ktorí sa na neho obracali: „Dnes som chudobný ako vy, som jedným z vás“ (39). Tak mohol aj na konci svojho života s absolútnym pokojom povedať: „Už nemám nič. Teraz ma môže dobrý Boh povolať, keď chce!“ (40). Aj jeho čistota bola taká, aká sa vyžaduje od kňaza na vykonávanie jeho služby. Možno povedať, že to bola čistota primeraná pre toho, kto sa má denne so zanietením dotýkať Eucharistie a hľadieť na ňu, a s tým istým zanietením sa má venovať svojim veriacim. Hovorilo sa o ňom, že „čistota žiarila z jeho pohľadu“, a veriaci si to všimli, keď hľadel na svätostánok očami zaľúbenca. (41) Rovnako poslušnosť Jána Márie Vianneya bola celkom súčasťou jeho ustarosteného zdolávania každodenných námah spojených s jeho službou. Známe je, že ho trápilo pomyslenie na vlastnú nehodnosť pre úrad farára, ba že túžil ujsť, „aby mohol v samote plakať nad vlastným biednym životom“(42). Iba poslušnosť a horlivosť za duše ho dokázali presvedčiť, aby zotrval na svojom mieste. Sebe samému a svojim veriacim vysvetľoval: „Neexistujú dva správne spôsoby, ako slúžiť Bohu. Je iba jediný: slúžiť mu tak, ako on chce“(43). Zlaté pravidlo poslušného života bolo podľa neho toto: „Rob iba to, čo môže byť obetované dobrému Bohu“ (44).

V kontexte spirituality, ktorá čerpá z praktizovania evanjeliových rád, by som chcel v tomto roku venovanom kňazom zvlášť povzbudiť kňazov k tomu, aby dokázali pocítiť novú jar, ktorú Duch v dnešných dňoch prebúdza v Cirkvi, nie v neposlednom rade prostredníctvom cirkevných hnutí a nových spoločenstiev. „Duch udeľuje rozličné dary... Veje, kade chce. Robí to neočakávane, na nezvyčajných miestach a v prv nepredstaviteľných formách... no ukazuje nám aj to, že pôsobí s ohľadom na jediné Kristovo telo a v jednote tohto jediného tela“ (45). V tejto súvislosti platí usmernenie dekrétu Presbyterorum ordinis určené kňazom: „Skúmajúc duchov, či sú z Boha, nech so zmyslom pre vieru odkrývajú mnohoraké tak skromné, ako i významnejšie charizmy laikov, nech ich s radosťou uznávajú a bedlivo zveľaďujú“ (46). Také dary, ktoré mnohých vedú k vyššiemu duchovnému životu, môžu slúžiť nielen veriacim laikom, ale aj samotným služobníkom. Zo vzájomného spolupôsobenia medzi vysvätenými služobníkmi a charizmami môže skutočne vytrysknúť „dôležitý impulz na obnovenie úsilia Cirkvi spojeného s ohlasovaním a vydávaním svedectva o evanjeliu nádeje a lásky v každom kúte sveta“ (47). Okrem toho by som rád dodal – v súlade s apoštolskou exhortáciou Pastores dabo vobis pápeža Jána Pavla II. –, že posvätný úrad má radikálne „komunitnú formu“ a možno ho uskutočňovať len v spoločenstve kňazov s ich biskupom (48). Potrebné je, aby sa toto spoločenstvo medzi kňazmi a s ich biskupom, založené na sviatosti kňazstva, prejavilo pri eucharistickom slávení, aby sa pretavilo do konkrétnych foriem účinného a láskyplného kňazského bratstva. (49) Iba tak budú kňazi vedieť žiť naplno dar celibátu a budú schopní podnietiť rozkvet kresťanských spoločenstiev, v ktorých sa budú opakovať zázraky prvého ohlasovania evanjelia.

Rok sv. Pavla, ktorý sa chýli ku koncu, upriamuje naše myšlienky na apoštola národov, v ktorom pred našimi očami žiari nádherný vzor kňaza úplne „oddaného“ svojej službe. Apoštol píše: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2 Kor 5, 14). A dodáva: „A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 15). Aký lepší program by mohol mať kňaz, ktorý sa má usilovať a napredovať na ceste ku kresťanskej dokonalosti?

Drahí bratia, slávenie 150. výročia úmrtia Jána Márie Vianneya (1859) nasleduje hneď po tom, ako sme uzavreli slávenie 150. výročia zjavení v Lurdoch (1858). Už v roku 1959 blahoslavený pápež Ján XXIII. konštatoval: „Krátko predtým, ako arský farár dovŕšil svoju dlhú životnú dráhu, plnú zásluh, v inej oblasti Francúzska sa [Panna Mária] zjavila pokornému a čistému dievčaťu, aby mu odovzdala posolstvo o modlitbe a pokání, ktoré už celé storočie nachádza duchovný ohlas. Život svätého kňaza, ktorého spomienku slávime, bol totiž akoby anticipovanou živou ilustráciou veľkých nadprirodzených právd, čo boli zjavené vizionárke z Massabielle. On sám mal veľmi živú úctu k Nepoškvrnenému počatiu Najsvätejšej Panny, on, čo v roku 1836 zasvätil farnosť Márii bez hriechu počatej, a zaiste s veľkou vierou a radosťou musel prijať dogmatickú definíciu z roku 1854“. (50) Svätý farár stále pripomínal svojim veriacim, že „Ježiš Kristus po tom, ako nám dal všetko, čo mohol, chcel nás spraviť aj dedičmi toho najcennejšieho, čo mal, teda svojej Svätej Matky“(51). Zverujem tento Rok kňazov Najsvätejšej Panne a prosím ju, aby v duši každého kňaza vzbudila veľkodušný zápal za ideály úplného zasvätenia sa Kristovi a Cirkvi, ktoré inšpirovali myšlienky a konanie svätého farára z Arsu. Ján Mária Vianney svojím zapáleným životom modlitby a svojou vášnivou láskou k ukrižovanému Ježišovi posilňoval svoje bezvýhradné darovanie sa Bohu a Cirkvi. Nech jeho príklad povzbudí kňazov k tomu, aby vydávali rovnaké svedectvo o jednote s biskupom, medzi sebou navzájom i s laikmi, ktoré je aj dnes, rovnako ako vždy, veľmi potrebné. Napriek zlu, ktoré existuje vo svete, Kristove slová určené apoštolom vo večeradle znejú stále aktuálne: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Viera v božského Majstra nech nám dá silu hľadieť s nádejou do budúcnosti. Drahí kňazi, Kristus s vami počíta. Dovoľte mu, podľa príkladu svätého farára z Arsu, aby sa vás zmocnil a budete aj vy poslami nádeje, zmierenia a pokoja v dnešnom svete!

S mojím požehnaním.

Vo Vatikáne 16. júna 2009

BENEDIKT XVI.

Poznámky pod čiarou

1/ Za patróna farárov ho vyhlásil pápež Pius XI. v roku 1929.

2/ „Le Sacerdoce, c’est l’amour du cœur de Jésus” – in: NODET, Bernard: Le curé d’Ars. Sa pensée – Son cœur. Xavier Mappus, Foi Vivante, 1966, s. 98. (V ďalšom NODET, B.) Vyjadrenie je citované aj v Katechizme Katolíckej cirkvi, 1589.

3/ NODET, B.: s. 101

4/ Tamže, s. 97.

5/ Tamže,, s. 98 – 99.

6/ Tamže,, s. 98 – 100.

7/ Tamže,, s. 183, porov. aj Ján XXIII.: encyklika Sacerdotii nostri primordia, 41 a 43.

8/ MONNIN, A.: Il Curato d’Ars. Vita di Gian-Battista-Maria Vianney, vol. I. Turín : Marietti, 1870, s. 122.

9/ Porov. Lumen gentium, 10.

10/ Presbyterorum ordinis, 9.

11/ Tamže.

12/) „Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša. ,Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa,’ hovorieval svojmu svätému farárovi sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2715).

13/ NODET, B.: s. 85.

14/ Tamže, s. 114.

15/ Tamže, s. 119.

16/ MONNIN, A.: II, s. 430 nasl.

17/ NODET, s. 105.

18/ Tamže, s. 105.

19/ Tamže, s. 104.

20/ MONNIN, A.: II, s. 293.

21/ Tamže, II, s. 10.

22/ NODET, B.: s. 128.

23/ Tamže, s. 50.

24/ Tamže, s. 131.

25/ Tamže, s. 130.

26/ Tamže, s. 27.

27/ Tamže, s. 139.

28/ Tamže, s. 28.

29/ Tamže, s. 77.

30/ Tamže, s. 102.

31/ Tamže, s. 189.

32/ Evangelii nuntiandi, 41.

33/ BENEDIKT XVI.: Homília na omši svätenia krizmy 9. 4. 2009.

34/ Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor na plenárnom zasadaní Kongregácie pre klérus, 16. 3. 2009.

35/ Encyklika Sacerdotii nostri primordia, 9.

36/ Meno, ktorým nazval domov, kde bývalo a vzdelávalo sa viac ako 60 opustených dievčat. Aby ho udržal, bol ochotný podstúpiť všetko: „Robil som všetko, čo si viete predstaviť”, hovorieval so smiechom (NODET, B.: s. 214)

37/ NODET, B.: s. 216.

38/ Tamže, s. 215.

39/ Tamže, s. 216.

40/ Tamže, s. 214.

41/ Porov. tamže, s. 112.

42/ Porov. tamže, s. 82 – 84; 102 – 103.

43/ Tamže, s. 75.

44/ Tamže, s. 76.

45/ BENEDIKT XVI.: Homília na vešpery pred Veľkou nocou, 3. 6. 2006.

46/ Č. 9.

47/ BENEDIKT XVI.: Príhovor k biskupom, priateľom Hnutia fokoláre a Komunity sv. Egídia, 8. 2. 2007.

48/ Porov. č.

 17.

49/ Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 74.

50/ Encyklika Sacerdotii nostri primordia, III.

51/ NODET, B: s. 244.

• Predch.
• Nasl.