Aktuálne

Mons. Viliam Judák na sviatok Nanebovzatia Panny Márie

Homília Mons. Viliama Judáka, Nanebovzatie Panny Márie, 18. 08. 2013, Nitra - Kalvária

Mnohí si pamätáte, že pred rokom pri rekonštrukcii Katedrály-Baziliky sv. Emeráma na hrade v Nitre, sa objavili pod vrstvou omietky nejasné postavy, ktoré postupne prechádzali v vzácnu fresku , zobrazujúcu ukončenie pozemského života - usnutie Panny Márie, ktorá je tu v kruhu apoštolov; ďalej obraz ponúka jej prijatie Najsvätejšou Trojicou do neba; napokon je to korunovanie Panny Márie za Kráľovnú neba i zeme ako vrchol jej nebeského oslávenia. Celý výjav korunovania je obklopený anjelmi. Výjav sa nachádzal pod vrstvou ďalších malieb za oltárom Snímania z kríža, ktorý dal postaviť nitriansky biskup Juraj Selepčéni-Pohronec r. 1662. Freska pochádza zo 14. storočia a podľa odborníkov je výnimočná svojou kvalitou: farby sú jasné, krásne, akoby nedávno nanesené - a je vzácna aj svojou umeleckou hodnotou.

Aj táto maľba svedčí o tom, že hoci vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny Márie - z 1. novembra 1950 - nie je veľmi dávne, toto tajomstvo sa v Cirkvi slávi celé storočia- už od 5. stor.

Aby sme pochopili Nanebovzatie, musíme sa zahľadieť na Veľkú noc, na to veľké tajomstvo našej spásy, ktoré naznačuje Ježišov prechod do slávy Otca skrze utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Mária, ktorá porodila Božieho Syna v tele, je stvorením najviac zahrnutým do tohto tajomstva: vykúpená už od prvej chvíle svojho života a pridružená úplne osobitným spôsobom k utrpeniu a sláve svojho Syna. Nanebovzatie Márie je tak Kristovým veľkonočným tajomstvom, ktoré sa v plnosti realizuje v nej. Ona mu je úplne pripodobnená.

 

Stať z Evanjelia podľa sv. Lukáša, ktorú čítame v liturgii dnešnej slávnosti, nám dáva nazrieť na cestu Nazaretskej panny, ktorou prešla, aby mohla byť v Božej sláve. Je to rozprávanie o Máriinom navštívení Alžbety (Lk 1,39-56). Mária je tu vyhlásená za požehnanú medzi všetkými ženami a blahoslavenú, lebo uverila v naplnenie slov, ktoré povedal Pán. V speve Magnifikat, prezrádza svoju hlbokú vieru. Samu seba zaraďuje medzi „chudobných“ a „ponížených“, ktorí nemajú dôveru vo svoje vlastné sily, ale dôverujú Bohu. Tento chválospev na Boha, ktorý je živý a pôsobí v dejinách, je hymnom viery a lásky, ktorá vyviera zo srdca Panny. Ona žila s príkladnou vernosťou a zachovávala v najhlbšom vnútri svojho srdca slová Boha k svojmu ľudu, prísľuby dané Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi a urobila ich súčasťou svojej modlitby. Božie slovo sa stalo slovom Márie, svetlom jej cesty, a tak ju urobilo schopnou prijať do svojho lona Slovo Boha, ktoré sa stalo človekom. Dnešná stránka evanjelia pripomína túto prítomnosť Boha v histórii. Osobitne tu je odkaz na udalosť (Sam 6, 1-15), kde Dávid prenáša Archu zmluvy.

Paralela evanjelistu je jasná: Mária v očakávaní narodenia Syna Ježiša je Archou, ktorá nesie v sebe prítomnosť Boha, prítomnosť, ktorá je prameňom potechy, úplnej radosti. Zachariášov dom zakúsil návštevu Boha v prítomnosti Panny Márie, ktorá nosila vo svojom lone Božieho Syna.

Môžeme sa spýtať čo znamená život Matky Božej Márie pre našu cestu, pre náš život? Prvá odpoveď je: v jej živote i Nanebovzatí vidíme, že u Boha je priestor pre človeka. Boh sám je domom mnohých príbytkov, o ktorých hovorí Ježiš. Boh je domom človeka. Ona sa zjednotením s Bohom nevzďaľuje od nás, neodchádza na nejakú neznámu galaxiu, ale idúc k Bohu sa približuje aj k nám, pretože Boh je nám všetkým blízko a Mária, zjednotená s Bohom, má účasť na Božej prítomnosti, je teda aj nám, každému jednému, je celkom blízko.

Dnešný človek sa v mnohom tomu bráni. Vedecký spôsob poznania bol natoľko úspešný, že sme sa v istej chvíli rozhodli považovať ho za jediný legitímny spôsob poznania pravdy. Naše uvažovanie o sebe aj o svete sa zúžilo na vedecké popisovanie sveta. Všetko, čo bolo neuchopiteľné vedeckou metódou, sme zo sveta reálnych vecí vylúčili. Čo sme tým dosiahli? Kam sme dospeli?

Na jednej strane je tu nepopierateľný úspech. Slávime permanentné víťazstvo človeka nad prírodou. Naštartovali sme fascinujúci stroj vedecko-technického pokroku s jeho neustále sa zdokonaľujúcimi technológiami. Čo včera bolo nové, je dnes zastarané.

Na druhej strane sme však i svedkami skľučujúceho neúspechu. Treba poctivo priznať, že všetko ten pokrok nám žiadnu múdrosť nepriniesol. Fascinujúce prenikanie do materiálnej štruktúry sveta neprinieslo žiadnu odpoveď na existenciálne otázky. K zmyslu našej existencie sme sa nepriblížili ani o krok. Ešte si pamätáme na dva historické pokusy navrhnúť nový zmysel sveta na základe vedeckého poznania – evolučnej teórie – odvodiť z nej nový systém etiky a usporiadať podľa neho spoločnosť. Čo z toho vzniklo? Dve vedecky riadené spoločnosti, komunizmus a fašizmus – gulagy a továrne a smrť.

Pomohla nám veda preniknúť k tajomstvu našej vlastnej existencie? Odhalila nám podstatu človeka?

Úspešne sme prenikli do organickej štruktúry živočícha menom Homo sapiens, od toho, čo vidíme voľným okom, k tomu, čo nevidíme. Od tela k orgánom, od orgánov k bunkám, od buniek k atómom, od atómu k jadru... Čo sme objavili? Akú podstatu sme našli? Našli sme – Nič. Prázdne priestory vyplnené tancom elementárnych častíc. Podstata človeka videná mikroskopom sa vo svojich základných stavebných prvkoch v ničom nelíši od podstaty kameňa či piesku (porov. Pastirčák, D.: Evanjelium podľa Jóba, s. 252-253).

Múdrosť začína tam, kde človek zaujme primeraný postoj k realite.

Velebím ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými, a zjavil si to tým najmenším. Áno, Otče, tak sa ti to zapáčilo. (Mt 11, 25-26)

Ježiš oslovuje človeka – toho unaveného hľadača hodnoty všetkých hodnôt. Poď a stíchni! Nechaj zmĺknuť márnivé hlasy múdrosti a rozumnosti, zostúp zo svojej domnelej veľkosti do pozície tých najmenších. Až keď sa takto budeš stavať k životnej múdrosti, ozve sa ti reč tajomstva za hviezdami. Veď to, čo nemôže uvidieť mudrc svojím ďalekohľadom, dieťa vidí prostým okom, lebo jeho oko ešte nestratilo spojenie so srdcom.

Naozaj, nesieme si to v sebe – raj – v obraze prvotnej harmónie i chuť zakázaného ovocia na perách. Stali sme sa bohmi, každý vo svojom svete. Stredová os vesmíru prechádza našou chrbticou. Všetko sa točí okolo nášho ja: Som mierkou všetkých vecí, som svojím počiatkom, cestou i cieľom cesty. Ja rozhodujem čo je správne a čo nesprávne, čo dobré a čo zlé.“ Kde sa to v nás vzalo, kde sa začal koniec rajskej idyly?... Hadí šepot vniesol medzi Boha a človeka závoj nedôvery. Zo záhrady sa stalo väzenie. Všetko čo nie je ja, čo sa vymyká z pod mojej kontroly, ma ohrozuje. Jediný, komu môžem veriť, som ja sám. Také je naše srdce. Zbožná bázeň sa zmenila na strach. Dôveru nahradila nedôvera, uchvátenie Bohom vytlačilo úzkosť z nepriateľského vesmíru. Moc posvätného úžasu nahradila sila egocentrizmu. Hľadáme v sebe niečo no nachádzame tam, iba priepasť a prázdnotu. Tú prázdnotu potrebujeme neustále niečím napĺňať a preto sa upíname raz k hodnote mať, inokedy byť. Mať viac, viac, viac a byť viac, viac, viac. Uctievanejší, dôležitejší viac ako ty, ako on.

Naozaj v akom svete to žijeme? – zamýšľa sa jeden z našich humoristov a sám si odpovedá: „Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD a stále nám niečo chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v nich, je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané, a to všetko pre našu bezpečnosť. Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom o akých sme nemali v minulosti ani potuchy. Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy, sa stali bežným sprievodným javom tejto "slobodnej" doby. Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori a pod., požadujú. Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil. Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou webovou stránkou, lekárom a kaderníkom... A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne. Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie ? Hrôza, čo sa tu udialo za tých pár rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon pred šedinami. Nepoznáme suseda, nevieme aký plat má vlastná žena. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu, ak nechceme mať problémy s úradmi. Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde sú seriály bez konca... Do lekárne chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke. Bavíme sa ako roboty, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným ľudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre že nás neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však zaplatili "u nich", nestačíme sa diviť, ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je jasné, kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila... Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. ... Svet ochorel a my v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním... Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. (M. Lasica: Realita súčasnosti...)

Dá sa s tým niečo ešte robiť?“ Veľa sa dnes hovorí o lepšom svete, ktorý s nádejou očakávame. Kedy tento lepší svet príde, nevieme. Isté však je, že svet, ktorý sa vzďaľuje od Boha, sa nemôže zmeniť v lepší, ale horší. Len prítomnosť Boha môže garantovať dobrý svet.

Našťastie je tu aj druhý aspekt dnešnej slávnosti: Nielen v Bohu je priestor pre človeka, aj v človeku je priestor pre Boha. Aj toto pozorujeme v Márii, posvätnej arche, ktorá nosí prítomnosť Boha. V nás je priestor pre Boha a táto Božia prítomnosť, v nás taká dôležitá pre osvetľovanie sveta v jeho smútku, v jeho problémoch, táto prítomnosť, sa realizuje vo viere. Skrze vieru otvárame dvere nášho bytia, aby Boh vstúpil do nás, aby Boh mohol byť silou, ktorá oživuje naše putovanie. V nás je tento priestor. Otvorme sa ako Mária hovoriac: „Nech sa stane tvoja vôľa. Som služobnica Pánova!“ Otvoriac sa Bohu nestrácame, ale naopak, náš život sa stane bohatým a veľkým.

Boh nás čaká. Nejdeme do prázdna, sme očakávaní. Idúc z tohto sveta do večnosti nájdeme aj dobrotu Matky, stretneme tam našich drahých a Božiu dobrotu. Boh nás čaká, toto je naša veľká radosť a veľká nádej, ktorá sa rodí práve z dnešného sviatku. Panna Mária je radosťou nášho života, je našou nádejou. Prítomnosť Boha vo svete. Boží priestor v nás, nádej, to že sme očakávaní, toto je symfónia dnešného sviatku, indikácia, ktorú nám dáva meditácia nad touto slávnosťou. Panna Mária je zorničkou a leskom oslávenej Cirkvi, je útechou a nádejou Božieho ľudu na jeho pozemskej púti.

Pozrite! Aj pre vyčerpaných novinárov boli tohtoročné Svetové dni mládeže prekvapujúce. A to aj napriek tomu, že organizácia bola otrasná. Verejná doprava skolabovala. Bankomatom došli peniaze. Pole, kde mali mladí spať a kde mala byť slúžená nedeľná omša, sa po hustom daždi premenilo na močiar. Dokonca aj starosta Rio de Janeira pripustil, že mesto si vyslúžilo skôr nula ako desať bodov. Tri milióny mladých ľudí, ktorí sa zhromaždili na slávnej pláži Copacabana v Riu, bolo mokrých, natesnaných, nevyspatých a unavených zo státia v radoch pred páchnucimi prenosnými toaletami. Bolo tam viacero problémov. Atmosféra však bola radostná a veselá. A ak chcete vedieť, či odkaz zasahuje ľuďí, stačí sa pozrieť na štatistiky. V roku 2006 vystupovali na pláži Copacabana aj Rolling Stones. Približne 1,5 milióna zúčastnených ľudí bol počet, kvôli ktorému sa o tom písalo ako o najväčšom svetovom rockovom koncerte vôbec. Na pápeža Františka prišli 3 milióny – a on je o sedem rokov starší ako Mick Jagger.

Aj Svetové dni mládeže v Riu ukázali, že kresťanstvo ani zďaleka neputuje na smetisko dejín. Miesto toho je na veľkom obnovenom turné. Ak dokáže pápež pritiahnuť tri milióny mladých z celého sveta na podujatie podobné tomuto, naozaj sa nad kresťanstvom zmráka? Naozaj bude nasledujúca generácia bezbožná a zosvetštená? Svetové dni mládeže okrem podpory zbožnosti a entuziazmu dali katolíckemu učeniu pevnejší intelektuálny základ (proti antikultúre). Napríklad: najmenej dva milióny pútnikov dostalo ľahko čitateľný manuál k bioetike vo veciach ochrany života.

„Skúsenosť z tohto stretnutia nesmie zostať zavretá vo vašom živote alebo v malej skupine vo vašej farnosti, spoločenstve alebo komunite. Bolo by to ako držanie kyslíka mimo plameň, ktorý silno horel. Viera je plameň, ktorý rastie tým silnejšie, čím viac je zdieľaný a odovzdávaný... Ježiš nepovedal: ‚ak sa vám chce, ak máte čas‘, ale: ‚Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov‘. Chlapci a dievčatá, prosím vás: nezaraďujte sa na chvost dejín. Buďte aktívnymi členmi! Prejdite do útoku! Vydajte sa vpred, budujte lepší svet, svet bratov a sestier, svet spravodlivosti, lásky, pokoja, bratstva, solidárnosti. Vždy hrajte v útoku!“ Posolstvo pápeža je: „žiadne stonanie, žiadne lamentovanie. Máte „revolučnú“ vieru. Využite to!“ Využime to aj my, v obrane života a jeho dôstojnosti, aj na pripravovanom Národnom pochode za život!- v Košiciach.

Zverme sa aj my materskému príhovoru Panny Márie, aby nám od Pána vyprosila posilnenie našej viery vo večný život; aby nám pomáhala dobre prežívať náš pozemský život a čas, ktorý nám Boh daruje. Áno, narodili sme sa so znamením Boha na čele a kdesi hlboko cítime že sem nepatríme. Cítime, že život na zemi je len cestou a nie domovom.

Túžbu po večnom živote nosíme v sebe každý, možno pod náterom mnohých starostí o tento život, a je skrytá ako freska v našej katedrále, ktorú sme spomínali na začiatku. Naplňme náš život kresťanskou nádejou, lebo nebo nie je o nostalgii, ale je živou a činorodou túžbou po Bohu už tu na tomto svete, túžbou po Bohu, ktorému záleží na našom pozemskom i večnom šťastí. Kiež nám v tom pomáha Panna Mária Nanebovzatá svojím príkladom i orodovaním! Amen.