Homília Mons. Viliama Judáka, Národný pochod za život, 22. 09. 2013, Košice - Terasa

Začiatkom augusta t. r. v Nemčiňanoch neďaleko Hronského Beňadika a Čiernych Kľačian, kde sa našla povestná pyxida z obdobia Veľkej Moravy, slávnostne odhalili sochu Nemčinianskej Venuše, ktorá skutočne nie je len obyčajným nepatrným a zanedbateľným kúskom vypálenej hliny. Jej objaviteľ prof. arch. Jozef Bátora ju totiž datuje do roku 3600 pr. Kr. to znamená, že dnes má úctyhodných a neuveriteľných 5600 rokov.

Venuša bola v roku 1982 objavená v ryhe plynovodu vedúceho do Jadrovej elektrárne Mochovce. Nie je náhoda, že soška predstavuje ženu. Všetky podobné Venuše, ktoré sa vykopali v Európe sú symbolom zázraku odohrávajúceho sa v ženskom tele, z ktorého sa rodí nový život. Zrod nového života naši predkovia chápali ako niečo nadprirodzené, zázračné, tajomné...

Ak si pripomenieme, že viac ako polovica ľudí v tom čase z rozličných príčin vymierala v detskom veku, tak si uvedomíme, aký bol pre nich život vzácny a jeho udržanie rodu alebo kmeňa, aby všetci nevymreli, nebolo samozrejmosťou.

Jedine žena mohla cez rodenie detí zachovať rod, postarať sa o to, aby nevymrel a tak vytvárať budúcnosť. A tak je to aj dnes.

Drahí bratia a sestry, uprostred spoločenských zmien vnímame mnoho skutočností, ktoré nás oslovujú v dobrom či zlom zmysle slova. Žiaľ, do nášho vedomia, predovšetkým cez médiá sa dnes dostáva oveľa viac negatívnych ako pozitívnych správ, čo má vplyv na myslenie človeka a kvalitu jeho života. Je smutné, že život – ako podstatná skutočnosť – je ohrozovaný reklamou smrti, zabíjania a nezodpovedného prístupu mnohých politikov, redaktorov, režisérov a verejných činiteľov.

Preto sa Konferencia biskupov Slovenska rozhodla iniciovať – a spolu s ďalšími partnermi zorganizovať dnešný– Národný pochod za život. Vedie nás pritom dôležitý motív predovšetkým sa spoločne modliť, ale aj burcovať svedomie ľudí v prospech ochrany života, ktorý je ohrozený kultúrou smrti. Chceme sa učiť, v čom spočíva život a radosť. Aby sme správne vnímali život a čo ho zachraňuje. Aby sme vedeli spoznať, kde je smrť a čo k nej vedie. Veď dnes je viac prezentovaná smrť ako život, a to mnohorakými postojmi tých, ktorí tvoria zákony a majú vplyv na verejnú mienku i na spoločenskú atmosféru.

Tento náš vzdor voči kultúre smrti je opodstatnený, keďže v niektorých krajinách zavedené zákony o interrupcii, eutanázii, alebo rozličné pokusy genetických manipulácií nenaznačujú nič dobré. Budú ohrozené nielen nenarodené deti, či budúce generácie, ale aj starí a chorí, resp. inak nepohodlní ľudia. Je potrebné uvedomiť si, že život je dar, ktorý si nik z nás nedal sám. Práve preto ho treba rešpektovať v zmysle zákona života, ktorý pochádza od Boha. Ak si človek prisvojí právo nakladať s tým, čo nemá od seba tak, akoby bol on darcom života, sám sa zničí a posunie ľudstvo k sebazničeniu. Aj keď sa dnešný človek stavia voči ustanoveniam Cirkvi často negatívne, my kresťania musíme hájiť právo na život, lebo len Cirkev, ostáva stabilnou ochrankyňou hodnoty života. Ak by sa aj ona vzdala kultúry života, kto by nám ešte vedel zdôrazniť vážnosť Božích prikázaní konkrétne piateho Božieho prikázania – Nezabiješ?!

Život je totiž nielen hodnota prirodzená, ale má aj svoj rozmer nadprirodzený. A práve diabol – ktorý chce ublížiť ľudskému životu v prirodzenej rovine – má úmysel zničiť ho aj pre večnosť. Preto nás Pán Ježiš upozorňuje: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle!“ (Mt 10, 28). Večnosť si tak môžeme zničiť nezodpovedným prístupom k prirodzenému životu a odmietaním Božieho zákona.

Ľudskú bytosť treba rešpektovať a zaobchádzať s ňou ako s osobou už od jej počatia a preto má práva osoby, medzi ktoré patrí nenarušiteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. Preto aj s ľudským zárodkom treba zaobchádzať ako s osobou, nie ako s vecou, predmetom. (Inštr. donum vitae, I, 1).

Teológ 20. storočia Romano Guardini v tomto zmysle vysvetľuje: „Človek nie je nedotknuteľný preto, že žije a má právo na život. Také právo by malo tiež zviera, pretože to žije tiež, ... ale život človeka je nedotknuteľný preto, pretože je osoba.“ Potom definuje Guardini tento pojem a pokračuje: „Osoba je schopnosť k sebaurčeniu a sebazodpovednosti: k životu v pravde a mravnému poriadku. Nie je povahy psychologickej, ale existenciálnej. V podstate nezávisí ani na veku, ani na telesno-duševnom stave, ani na nadaní, ale na duchovne, na duši, ktorá je v každom človekovi. Personalita môže byť neuvedomelá, ako u spiaceho. Preto je tu a musí sa ctiť. Môže byť nerozvinutá, ako u dieťaťa. Preto už si zasluhuje mravnú ochranu. Je dokonca možné, že vôbec nevstúpi do činnosti, pretože pre to chýbajú fyzicko-psychické predpoklady, ako u duševne chorých. Tým sa ale odlišuje civilizovaný človek od barbara, že si ich váži i v tomto zahalení. Táto osobitosť dáva človekovi jeho dôstojnosť... Úcta pred človekom ako osobnosťou vedie k požiadavkám, o ktorých sa nesmie pochybovať. Dôstojnosť, ale tiež blaho, ba nakoniec trvanie ľudstva závisí na tom, či to tak je. Ak sa o nej, o dôstojnosti, začne pochybovať, skĺzne všetko do barbarstva. Pochopiť jednotlivého človeka ako osobu, ako dieťa Božie, nezávisle na majetku a výkone. V tom spočíva hodnota človeka.“

Veď čo povedať o 6,8 mil. ľudí, ktorí sú dnes chorí v Európe na Alzheimerovú chorobu – teda na takmer úplnú stratu pamäti (!) – už nie sú ľudia ?!

Podobne je to aj s rodovou (gender) ideológiou, „ktorá napácha viac škody, než marxizmus“ – upozorňuje Mons. Tony Anatrella medzinárodný známy psychoanalytik, vysokoškolský pedagóg v Paríži. Zdôrazňuje, že ak to pôjde týmto smerom a tempom staneme sa o 20 rokov svedkami straty identity a psychických problémov človeka. Ďalej uvádza skutočnosť, že obrovské škody, ktoré vytvárajú rozvody, nie sú ničím oproti tomu, čo môže spôsobiť rodová ideológia pre budúce generácie. Dieťa totiž vyrastá zdravé a bezpečné, keď môže zvnútorniť pohlavnú rozdielnosť. Pokiaľ nastáva konflikt pri jej akceptovaní, alebo mentalita okolia núti neprijať rozdielnosť pohlavia, stáva sa dieťa náchylnejšie k tomu – ako sa to stáva u homosexuálov – že vyrastá v depresii, je neisté a neschopné akceptovať rozdielnosť.

Jeden z našich odborníkov – psychiatrov MUDr. Michal Patarák sa vyjadril v elektronických médiách v sobotu (21. 9. 2013) na túto tému aj takto: „Som otcom dvoch chlapcov a nechcem, aby boli niekde učení, že ak chcú, môžu byť dievčatami. Prečo to nechcem? Jednoducho preto, že ich vychovávam ako chlapcov a nie ako dievčatá. Ak chce niekto vychovávať v zmysle „miláčik, môžeš si samo vybrať, čím budeš, zatiaľ som ti do rodného listu dal „X“, tak nech sa páči. Ja však chcem svojich dvoch chlapcov ako chlapcov, a neprajem si, aby sa mi do nich v tomto zmysle, niekto na škole staral.“

Mons. T. Anatrella tiež poukazuje na to, že „homosexuálne lobby robí okolo seba veľa kriku, keď organizujú pochody, ako Gay Pride, ktoré sú otvorené aj pre heterosexuálov, aby bola zaistená čo najväčšia účasť. Je však skutočnosťou, že homosexuáli predstavujú len veľmi malé percento celkovej populácie. Výskum vo Francúzsku ukázal, že v roku 2008 len 1,1% mužov a 0,3% žien malo sexuálne kontakty s osobami rovnakého pohlavia, čo nevyhnutne neznamená, že sú skutočne homosexuáli. Hovoríme teda o nepatrnej menšine, avšak s veľkou mocou v oblasti politiky a médií, ktorí chcú vnucovať svoj životný štýl väčšine populácie, ktorá vlastne nevie čo sa deje. Média majú totiž takú moc a psychologický vplyv, že za zlého sa považuje už ten, kto sa pýta, aby to pochopil. Donútia nás považovať za normálne i to, čo človek odjakživa chápal za neprirodzené“.

Dá sa s tým niečo ešte robiť? Veľa sa dnes hovorí o lepšom svete, ktorý s nádejou očakávame. Kedy tento lepší svet príde, nevieme. Isté však je, že svet, ktorý sa vzďaľuje od Boha, sa nemôže zmeniť v lepší, ale horší. Len prítomnosť Boha môže garantovať dobrý svet.

Pozrite! Asi niet na Slovensku človeka, ktorý by po úspechu na Tour de France nepočul o cyklistovi Petrovi Saganovi. Už získal v tomto roku 23 víťazstvo (naposledy v Montreali). Jeho mama Helena o ňom čo-to prezradila. Mám štyri deti, takže boli naučení na skromnosť, ale starostí bolo dosť... Aj prania... Viete si predstaviť, že potom, keď už začali pretekať na horských bicykloch, som ich ani nespoznala, keď prišli do cieľa, že ktorý je ktorý... Zablatení odhora až dole. Peter má dar od Boha. Ale keď sa dieťa narodí, nevedno, čo z neho bude. Peter bol už štvrtý v poradí, tak som sa chvíľu rozhodovala, čo urobiť. Vtedy sme mali len obývačku a spálňu s troma deťmi. Prvé dve deti mám o desať rokov staršie od Juraja a Petra. Ale napokon som sa rozhodla a bola som rada, aj keď mala som čo robiť. Jeden ešte na rukách, druhý už pod srdcom...“ Ak by skončila pri druhom, treťom dieťati, dnes by sme prišli o tento skvelý talent. Človeka, ktorý nám robí dobré meno.

Alebo: „Ste tehotná, čakáte jedno dieťa s dvomi hlavami, tromi očami a štyrmi nohami“, zaznelo v Santiago de Chile v r. 1984. Diagnóza lekárov, ktorí navrhovali potrat týchto siamských dvojčiat. Matka váhala, nakoniec potrat odmietla a narodili sa jej zdravé dvojčatá. Bratia Filip a Paulo Lizama sú teraz vysvätení za kňazov.

V tej dobe bol v Chile „terapeutický potrat“ povolený, napriek tomu mladá matka Rosa Silva, povedala, že bude akceptovať to, čo stále Boh hovorí. Jej syn kaplán Pavol dopĺňa: „V mojom srdci má zvlášť miesto myšlienka, že naša matka bola pripravená za mňa – za nás – obetovať život.“ Obaja vysvetľujú, že rozhodnutie ich matky ich povolanie silne ovplyvnilo. „Akoby som mohol Boha života neobhajovať?“, hovorí Pavol. „Toto všetko posilňovalo moje povolanie a dávalo mi špecifickú silu, preto som bol schopný odovzdať sa existenčne tomu v čo verím. Volanie Boha je plné tajomstva a skryté a vyvíja sa do vlastného príbehu.“ Potrat v Chile od r. 1989 je bez výnimiek ilegálne zakázaný. Napriek tomu krajina vykazuje najmenšiu úmrtnosť rodičiek v celej Latinskej Amerike.

Je tu aj ďalšie nebezpečenstvo, ako na to poukázal Svätý Otec František, keď uviedol nebezpečenstvo blahobytu, kultúra pohodlia, ktorá nás robí málo odvážnymi, lenivými a sebeckými. Blahobyt nás ochromuje, je to isté znecitlivenie, anestéza,“ povedal. „Nie, nie viac ako jedno dieťa!- pretože nebudeme môcť ísť na dovolenku, nebudeme môcť cestovať, nebudeme si môcť kúpiť dom. Je dobré nasledovať Pána, ale iba do istej miery. To je to, čo vytvára náš blahobyt: všetci dobre vieme, ako je to s blahobytom, zbavuje nás odvahy, pevnej odvahy ísť bližšie k Ježišovi. Toto je prvé bohatstvo našej dnešnej kultúry, kultúry blahobytu“ (3. 9. 2013).

Koľkí by sme tu boli, ak by sa naši rodičia riadili číslom jedného, dvoch detí?!

Život je naozaj veľký dar a tajomstvo. Chráňme ho!

Kiež sa drahí bratia a sestry svojím životom a jeho postojom usilujeme byť zodpovední hoci v malom - za túto hodnotu, tam, kde je naše miesto, aby sme raz z Božích rúk mohli prijať aj hodnotu večného života. Amen.

• Predch.
• Nasl.