Spišská Kapitula 29. decembra (TK KBS) - V kostoloch Spišskej diecézy čítali kňazi veriacim pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Štefana Sečku na sviatok Svätej rodiny, ktorý slávime v nedeľu 30. decembra 2012. Ponúkam vám ho v plnom znení.

Pastiersky list na sviatok Svätej rodiny 2012

Drahí bratia a sestry,

všetky rodiny nášho biskupstva dnes na sviatok Svätej rodiny chcem pozdraviť a prihovoriť sa k Vám týmto pastierskym listom. V Roku viery a v Jubilejnom roku sv. Cyrila a Metoda sa chcem spolu s vami za­mys­lieť o viere v kresťanskej rodine, ale aj o nevyhnutných predpokla­doch kres­ťan­ského života v našich rodinách.

Cesta rodiny k opravdivému ľudskému šťastiu má svoje vlastné meno: viera v Boha. O tejto viere – hovorí práve dnešné tajomstvo sviatku. Svätá rodina: Ježiš, jeho matka Mária a pestún svätý Jozef, žili v Naza­rete pod jednou strechou. Ich domov môžeme označiť za domov viery. Bol postavený z tých staveb­ných prvkov, ktoré tvoria podstatu viery každého kresťana: úcta k Bohu, dôvera v jeho prozreteľnosť a láska, v ktorej sa viera naplno realizuje a je v nej činná. To najhlav­nejšie v nazaretskom domove bola prítomnosť Božieho Syna Ježiša uprostred nich. Viera bola základom, nádej smero­va­ním a láska obsa­hom ich pozem­ského domova; sú to aj pre nás tri duchovné rozmery rodinného života pre všetky naše rodiny.

Drahí bratia a sestry, všimnime si tieto duchovné rozmery Svätej rodiny teraz podrobnejšie.

O viere Panny Márie vydávajú svedectvo texty evan­je­lia. Jej vieru objavujeme najmä v udalosti zvesto­vania, keď na po­solstvo anjela Gab­riela odpovedá veľkodušným a rozhodným: „Hľa, služob­nica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“(Lk 1,37) Máriin postoj viery odkrýva zároveň aj pod­statu viery, hovorí, čo zna­mená veriť v Boha. Je to jednoznačné „áno“ Bohu. Na kva­litu Márii­nej viery poukazuje chváloreč Alžbety: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej po­vedal Pán.“ (Lk 1,45) O viere svätého Jozefa môžeme len tušiť, lebo Písmo o jeho viere neho­vorí. Hovorí o ovocí jeho viery: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý“ (Mt 1,19).

Viera Panny Márie a sv. Jozefa sa denne premieňala na bezhraničnú dôveru v ich každodennej mod­litbe, v uctievaní ho slovami i všednou prácou. Ich dom i Jozefova dielňa boli miestom trvalej ži­votnej oslavy Boha a naplňovania jeho vôle. A čo povedať o láske v nazaretskom dome, ktorá je hlav­ným ovo­cím ich viery? Láska, ktorá napĺňala srdce Matky i srdce svätého Jo­zefa bola ich dýchaním, obsa­hom všetkého, čo ro­bili pre Ježiša. V Nazaretskej rodine bývala a žila vtelená Božia láska – Ježiš Kristus, ale zároveň vtelená aj do každej myšlienky a činu obyvateľov do­mova – Jozefa a Márie.

Všetky rodiny na svete by mali vstúpiť do domu v Nazarete, do domu a školy viery a učiť sa týmto hlavným prejavom a skutkom ich viery. Kresťanská rodina je v prvom rade taká rodina, ktorá žije z viery. Ro­dina žije vie­rou, ak v jej strede prvé miesto patrí Bohu. Ve­riaca rodina nežije len prítomnosti, ale má zameranie na večný život. Preto ok­rem pozem­ských a časných zá­ujmov, ako je zabez­pečo­vanie každo­den­ných životných potrieb, chleba, oblečenia, býva­nia, túži aj po du­chovných hodnotách. Viera v ro­dine, to je rešpekto­vanie Božieho poriadku, úprimná snaha ria­diť sa Božou vôľou a zachová­vať jeho prikázania. Viera v kresťan­skej rodine je aj živá a stála prí­tulnosť k Cirkvi a mnoho­raké väzby prepojenia na jej život: bohoslu­žobný, sviatostný, modlit­bový, apoštolský.

Druhým znakom a uplatňovaním viery v rodine je nádej. Rodina žije vierou, ak bezhra­nične dôveruje Bohu a počíta s jeho pomocou. Keď sa kresťanskej rodine dobre darí, vie Bohu za všetko ďakovať. V čase skúšok a kríža zasa tr­pezlivo znáša telesné i duchovné trápe­nia a počíta s Bo­žou pomo­cou. Nádej v rodine znamená preniesť na Boha všetky svoje starosti a žiť vo vedomí Božej proz­reteľnosti. Výrazom takejto nádeje je modlitba v rodine. Ro­dina, ktorá žije vierou a náde­jou, po­važuje modlitbu za každodennú súčasť svojho života. Domáca ro­dinná modlitba živí túto nádej a dôvera v Boha sa v modlitbe utvrdzuje.

Tretím znakom a ovocím rodinnej viery je láska. Kres­ťan­ská ro­dina je hlavne vtedy kres­ťan­skou, ak sa v nej žije láskou. Láska je podstatný pr­vok, bez ktorého nemôže byť reč o kresťan­skej ro­dine. O tomto najdôleži­tejšom znaku po­vedal Pán Ježiš tieto významné slová: „Podľa toho spo­znajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." (Jn 13,25)

Drahí bratia a sestry! Prečo sú na svete aj nešťastné rodiny? Nikto z ľudí, čo sa rozhodol prijať svia­tosť manželstva a založiť rodinu, nemal v úmysle zlé manželstvo, ani nešťastnú rodinu. A predsa, nie všetky manželstvá sa vyda­ria, a nie všetky rodiny sú šťastné. Prečo je to tak? Odpoveď na túto otázku je zložitá. Obsahuje mnoho fak­torov, ktoré sa nikdy nedajú všetky vypočítať. Odborníci triedia príčiny neúspešných man­želstiev a rozbi­tých rodín a vytvárajú z nich priam celý vedecký systém. V mnohom majú pravdu, mnohé veci zostávajú skryté a sú nevysvetliteľným tajomstvom ľudských osudov.

Jedno je ale isté, že šťastné manželstvo a dobrá rodina je nad ľudské sily. To však ale nezna­mená, že je to neuskutočniteľné. Úspešné manželstvo a dobrá rodina je celkom reálnou možnosťou. Potvrdzuje nám to denná skúsenosť. Sú dobré rodiny a šťastné manželstvá, ale aj nešťastné manžel­stvá a krízové rodiny. Šťastie a úspech manželstva a rodiny sa zvrtne na tom, či manželia dokážu spo­lupracovať s Bo­hom a spoliehať sa na jeho pomoc, alebo s ňou vôbec nepočítajú.

Pán Ježiš nie zbytočne a bez dostatočného dôvodu povýšil manželstvo a rodinný život na svia­tosť. Utvoril ho tak prameňom Božej pomoci - tej zvláštnej božskej dotácie, ktorá dopĺňa ľudskú ne­dosta­točnosť, zavinenú prvým hriechom, ako aj mnohými osobnými hriechmi a mravnými nedostat­kami. To, čo je v manželstve a rodinnom živote nad ľudské sily, to práve dostávajú veriaci manželia a kresťanské rodiny od Boha ako istý prísľub jeho po­moci a požeh­nania, ktorý dáva sviatosťou manželstva, ale aj ostatné prostriedky Božej milosti: sviatosť poká­nia, Eu­charistia, modlitba a mnohé ďalšie. Tieto duchovné prostriedky majú takú moc, že môžu aj krízové a nešťastné rodiny premeniť na šťastné a dobré rodiny.

Na ozrejmenie tejto myšlienky použijem prirovnanie. Pripodobnime si manželstvo, či rodinu k ovoc­nému stromu. K tomu, aby ovocný strom mohol žiť, zaodiať sa zeleným lístím, zakvitnúť a mať aj dobré a bohaté ovocie je potrebné viac vecí. Ponajprv musí mať strom zapustené korene v zemi, aby mohol z nej sať výživu. Ďalej potrebuje teplo a slnko. Ak by strom bol zasadený v tieni, veľa ovocia neprinesie. Nielen v strome samom, ale aj v prírode, v okolnostiach, z ktorých čerpá výživu, spočíva jeho úrodnosť - jeho úspešnosť. Tak isto je to aj s manželstvom a rodinou! Nie v samých ľuďoch je schopnosť urobiť manžel­stvo šťastným a rodinu úspešnou. Aj manželstvo a rodina potrebujú mať „za­pustené korene hlboko v zemi“ a žiť „na výslní". To je viera, z ktorej čerpáme posilu, to je Božia láska, ktorá nám dáva energiu konať dobro a byť dobrí. Božia pomoc spôsobuje, že sa manželom darí, že sa obetavo milujú, že sa majú dobre a ona zaisťuje aj úrodnosť ich rodiny, totiž to, že majú dobré, vycho­vané deti. Sviatosť manželstva, na ktorej je postavený manželský a rodinný život je stále otvo­reným prameňom požehnania a pomoci. Ide len o to, aby sa manželia a celé rodiny otvárali pôsobeniu milosti Ducha Svätého. Bez Boha a jeho stálej pomoci zostávajú manželia sami, len so svojimi schop­nosťami a nemohúcnosťou, ktorá ku šťastiu nestačí. Tak príliš sa v našom živote, v osude rodín, potvr­dzuje Ježi­šova výpoveď: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5)

O dobre viery pre rodinu Svätý Otec Benedikt XVI. povedal: „Dobrý život podľa evanjelia je práve tento nový pohľad, táto schop­nosť vidieť Božími očami každú situáciu. Je dôležité pomôcť všetkým členom rodiny, aby po­chopili, že viera nie je záťaž, ale prameň hlbokej radosti; je to vnímanie Božieho konania, spoznáva­nie prítomnosti dobra, ktoré nerobí hluk. Zároveň ponúka vzácnu pomoc, aby sme vlastný život vedeli dobre prežiť. Napo­kon je tu schopnosť počúvať a viesť dialóg: rodina musí byť prostredím, v ktorom sa učíme byť spolu, prekonávať rozdiely prostredníctvom vzájomného dialógu; priestorom, ktorý je tvo­rený počúvaním a slo­vom. Učíme sa v nej chápať a milovať, aby sme boli jeden pre dru­hého zna­mením milosrdnej Božej lásky.“ (Katechéza na generálnej audiencii, 31.10.2012)

Ďakujem všetkým otcom a matkám za službu, ktorú preukazujú viere, najmä tým, že sami z nej žijú a odovzdávajú ju kresťanskou výchovou svojim deťom. Zo srdca žehnám všetky rodiny nášho bis­kupstva a v modlitbe im vyprosujem pevnú a neochvejnú vieru, ktorá je základom rodin­ného do­mova, jeho atmosférou, ale aj strechou, ktorá uchráni rodinu pred každým nebezpečenstvom a nešťastím súčasnej doby.

Váš otec biskup Štefan

• Predch.
• Nasl.