Aktuálne
Meditácia Ľubomíra Stančeka - streda
Kedy je dovolené robiť dobre?
V našom živote to berieme ako samozrejmosť, že o naše zdravie sa lekári starajú aj počas dní pracovného voľna. Bolí ma zub, nemusím čakať do pondelka, idem aj v sobotu a nedeľu...
Pomôcť niekomu vo sviatočný deň sa u farizejov pokladalo za trestuhodné. Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš uzdravil v sobotu v synagóge chorého. Najskôr ho však postaví pred seba a spýta sa prítomných: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4). Aj keď mlčali, vrátil chorému zdravie. Farizeji hneď vyšli s herodiánmi a radili sa, ako by ho zabili. Prečo takýto postoj farizejov? Vieme už, že apoštoli porušili podľa farizejov sobotňajší odpočinok, keď cestou si odtrhli pšeničné klasy a jedli zrnká. Toto evanjelium nám zasa hovorí, ako Ježiš sám porušil sobotňajší pokoj, keď uzdravuje chorého. Farizeji prichystali Ježišovi pascu. Vedeli, že Ježiš uzdravuje chorých. Je sobota, a teda je zakázané prevádzať akékoľvek remeslo, teda i lekárske ošetrenie. Špekulovali, či Ježiš zachová sobotu, alebo ju poruší. Farizeji vedeli o Ježišovej láske k trpiacim a chorým, a preto predpokladali, že svätenie soboty poruší. A o toto im práve šlo. Ježiš vidí, že mu pripravili pascu, a preto sa pýta všetkých prítomných. Odpoveďou mu bolo mlčanie. To Ježiša zarmútilo. Bol to prejav ich zatvrdlivosti a smútok naplnil jeho srdce.
Ježiš je Boh. Boh nariadil, aby mu ľudia zasvätili sobotňajší odpočinok, ale Bohu nejde len o lásku k nemu, ale aj o lásku k blížnemu. Preto, keď uzdravuje chorého človeka, jasne dáva všetkým poučenie, že on je Pánom i soboty a že sobota je ustanovená pre človeka, a nie naopak. Keď sa jedná o lásku voči človekovi, môže použiť na to i sobotu.
Čo to znamená pre nás veriacich v praxi? Aj keď nás zaväzujú cirkevné predpisy v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na svätej omši, predsa keď niekto potrebuje našu lásku, pomoc, napríklad pri ošetrovaní, pri malom dieťati, vtedy hriech nepácha. To však máme rozumne zvážiť. Nezostane, pravda, pri ňom celá rodina, ale stačí jeden. Podobne je to i so zamestnaním. Ak niekto musí nastúpiť do služby, nedopúšťa sa hriechu. V takýchto prípadoch sa doporučuje nájsť si čas a venovať aj svojej duši pozornosť. Viac sa pomodliť, niečo si prečítať, popremýšľať a podobne. Doporučuje sa duchovne spojiť so slávením svätej omše, a tak byť aspoň na diaľku prítomný. Je ale otázne, či je to bratská láska, keď si nájde čas na zakáľačku len v nedeľu, prípadne sústavne pracuje cez nedele na fuškách. Berie si pracovné smeny schválne cez nedele a sviatky, pretože sú viac platené. Či to nie je previnenie proti láske k Bohu? V tomto prípade sa nehovorí o láske.
Musíme si však povedať i toto: Čo by nám to osožilo, keby sme boli na troch svätých omšiach a nepomohli by sme tomu, kto práve vtedy súrne potreboval našu pomoc..? Pri trocha dobrej vôle a správnom posúdení všetkých okolností, dajú sa veci zariadiť tak, že splníme si svoje náboženské i ostatné povinnosti. Neobstojí výhovorka: "Som unavený po celom týždni – a ešte ísť do kostola?" Čo to je únava? Kto správne pochopí nedeľné stretnutie s Ježišom, pre toho hodina nielenže nie je príťažou, ale bez nej si nevie ani predstaviť svoj život. Nedeľa bez svätej omše pre neho nič neznamená. Slávnostný obed – ten si môžeme navariť aj v iný deň. Aj čas na koníčka, záľubu pri troche lásky k Bohu sa dá vyriešiť ináč. Sústavné neplnenie si povinností hovoria jasnou rečou o tvojej viere. Tu nestačí povedať: "Som veriaci."
Pripomeňme si aj niektoré odpútavacie akcie, ktoré sú zámerne určované na dopoludňajšie hodiny, a to s tým cieľom, aby odlákali veriacich od svätej omše. Niektoré organizácie na túto hodinu dávajú aj svoje schôdze, organizujú rôzne podujatia a je to smiešne, keď dokonca robia násilie, že musíš...
Pán Ježiš neznesvätil sviatočný deň tým, že pomohol chorému. Ak to budú okolnosti vyžadovať, môžeme vo výnimočných prípadoch pre lásku k blížnemu vymeškať svätú omšu. Nesmie sa to stať všeobecným pravidlom. Príde dcéra na návštevu, a matka už nejde na svätú omšu, lebo musí variť! Koľkí si aj tak vedia zariadiť veci k spokojnosti a vedia to správne pochopiť. Dobrá vôľa. Chceme dobrú vôľu od druhých a keď ju chce od nás Boh, vtedy sme hluchí. Zostaňme praktizujúcimi kresťanmi. Amen.
------------------------------------------------------
Streda po 2. nedeli v Období cez rok
Mk 3, 1 - 6
Oplatí sa robiť dobro?
Aj v našom okolí sa nájdu ľudia, ktorým nikto nevyhovie. Urobíš im dobre a pre nich to neznamená nič. Sú však i takí, ktorým roky sa snažíme byť na pomoci a raz, pre iné a dôležitejšie veci, nemôžeme a – už sú nespokojní, hnevajú sa, je tu hriech. Často to bývajú maličkosti, ktoré prerastú do veľkých vecí. Spomeňme si na niečo z vášho okolia či života, či ten súd, pohovor bol potrebný, či ten hnev, ktorý stále trvá, hoci pristupujete ku sviatostiam, nie je možné odstrániť. A často stačí tak málo... Tu neplatí žiadna výhovorka: "Som staršia, ona je mladšia, ja som v práve a podobne"...
Ježiš v evanjeliu hovorí jasnou rečou: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4). Keď sa medzi ľuďmi vyskytujú spory, dochádza neraz ku komplikovaným situáciám, hoci záležitosť sama osebe je jednoduchá. Stránkam, alebo aspoň niektorej, nejde ani tak o pravdu, ale o právu za každú cenu, o prevahu nad druhým, ide jej o potupenie, poníženie tej druhej stránky.
Farizeji sa nechceli riadiť Ježišom, jeho náukou, zákonmi, radami, ale dôsledne žiadali, aby sa Ježiš podrobil ich zásadám. Ježiš ich však prevyšoval dokonalou znalosťou Písma i ľudí. Správne vykladal Písmo a posúdil ľudské skutky, hriešnosť ľudí. Prevyšoval ich mocou, lebo aj morálne viedol ľud k dokonalejšiemu a svätejšiemu životu a Božou mocou i láskou nadobúdal väčšieho práva a uznania u ľudí. Keď koná mimoriadne dobro z moci Božej, je v práve aj posúdiť, či to smie v sobotu urobiť, alebo nie. Preto sa s hnevom pozrel na zaslepencov a uzdravil človeka s vyschnutou rukou. A reakcia? Farizeji sa nazlostili, opustili synagógu a radili sa, ako by ho mohli zabiť.
Z toho pre nás vyplýva poučenie. Chrániť sa farizejstva, farizejskej pýchy, panovačnosti. Neodsudzujme ľudí za iné spôsoby a presvedčenie, aby sme s nepravdou neodsúdili aj pravdu, so zlými skutkami aj dobré a zanedbali ľudí, ku ktorým nás povoláva Boh. Ba nemáme právo odsudzovať ľudí ani vtedy, keď musíme pre nich trpieť. Spomeňme si na Golgotu. Aj sv. Pavol apoštol, ktorý veľa trpel pre vieru v rímskom väzení, píše: "Sme dietkami Božími, a preto keď trpíme, s ním trpíme, ale s ním budeme i oslávení."
Povzbuďme sa dnes i na príklade sv. Mariusa, ktorý bol popravený za cisára Marka Aurélia, ktorý je nám dobre známy z histórie, z literatúry, veď bol i na našom území v 2. storočí. V Ríme vládlo prenasledovanie kresťanov. Kto bol prichytený pri náboženskom úkone, musel obetovať pohanským bohom, teda tým zaprel svoju vieru a mohol žiť. ...alebo mohol vyznať svoju vieru vlastným životom v aréne Kolosea. Márius sa rozhodol navštíviť hroby sv. apoštolov Petra a Pavla so svojimi dvoma chlapcami a manželkou Martou. Počas návštevy Ríma sa delili so svojím majetkom s trpiacimi kresťanmi. Aj oni boli prichytení a postavení pred otázku – obetovať pohanským bohom, alebo zomrieť...? Marta sa prejavila ako statočná matka Makabejských synov zo Starého zákona. Dobre si zopakovala slová: "Ak s Ježišom trpíme, s ním budeme i oslávení." Vedela, že neurobila nič zlé, len sa rozdelila s vlastným a s tými, čo nemali a treli núdzu. Rozdiel bol v tom, že urobila to z lásky k Bohu, ktorého videla v týchto trpiacich bratoch. Pochopila, že za dobrotu musí trpieť. Pochopila i to, že utrpenie tohto času nie je rovné sláve, v ktorej sa majú zjaviť. Povzbudzuje i svojho manžela a synov. Sú bití kyjmi, ťahaní na škripec a pálení. Aj cestou na popravisko napomína matka manžela i synov, aby vo viere vytrvali. Ich spálené kosti pochovali kresťania s veľkou úctou.
A tu by sme sa mali zastaviť. Táto matka má čo povedať i nám. Naše matky milujú svoje deti, starajú sa, aby mali všetko. Keď dorastú, často nevidia, že toto všetko im neslúži k láske, ale vedie k egoizmu. Rodičia dávajú deťom ozaj všetko. Príde však okamžik, že za ich dobrotu deti pre rodičov nenájdu v novom byte miesta. Jednoducho musia preč. Čo by ste povedali na syna, ktorý vlastnej matke, ktorá žila len pre neho a dala mu všetko, nepríde na pohreb?
Je dovolené robiť dobre? Myslím a som presvedčený, že keď robíme dobro v spojení s Kristom, keď Kristus má miesto v našom kruhu; pri výchove, pri našich stretnutiach, slovách, keď pochopíme, že odmenu nechceme už tu na zemi, verím, že každý jeden z nás by zachoval sa ako svätá Marta s manželom a synmi, ktorých si dnes pripomíname, lebo nám ukázali príklad hodný nasledovania. Aj keď sa za dobro niekedy musí trpieť, predsa to niekto vidí a odmení, a to Ježiš. Amen.
V našom živote to berieme ako samozrejmosť, že o naše zdravie sa lekári starajú aj počas dní pracovného voľna. Bolí ma zub, nemusím čakať do pondelka, idem aj v sobotu a nedeľu...
Pomôcť niekomu vo sviatočný deň sa u farizejov pokladalo za trestuhodné. Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš uzdravil v sobotu v synagóge chorého. Najskôr ho však postaví pred seba a spýta sa prítomných: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4). Aj keď mlčali, vrátil chorému zdravie. Farizeji hneď vyšli s herodiánmi a radili sa, ako by ho zabili. Prečo takýto postoj farizejov? Vieme už, že apoštoli porušili podľa farizejov sobotňajší odpočinok, keď cestou si odtrhli pšeničné klasy a jedli zrnká. Toto evanjelium nám zasa hovorí, ako Ježiš sám porušil sobotňajší pokoj, keď uzdravuje chorého. Farizeji prichystali Ježišovi pascu. Vedeli, že Ježiš uzdravuje chorých. Je sobota, a teda je zakázané prevádzať akékoľvek remeslo, teda i lekárske ošetrenie. Špekulovali, či Ježiš zachová sobotu, alebo ju poruší. Farizeji vedeli o Ježišovej láske k trpiacim a chorým, a preto predpokladali, že svätenie soboty poruší. A o toto im práve šlo. Ježiš vidí, že mu pripravili pascu, a preto sa pýta všetkých prítomných. Odpoveďou mu bolo mlčanie. To Ježiša zarmútilo. Bol to prejav ich zatvrdlivosti a smútok naplnil jeho srdce.
Ježiš je Boh. Boh nariadil, aby mu ľudia zasvätili sobotňajší odpočinok, ale Bohu nejde len o lásku k nemu, ale aj o lásku k blížnemu. Preto, keď uzdravuje chorého človeka, jasne dáva všetkým poučenie, že on je Pánom i soboty a že sobota je ustanovená pre človeka, a nie naopak. Keď sa jedná o lásku voči človekovi, môže použiť na to i sobotu.
Čo to znamená pre nás veriacich v praxi? Aj keď nás zaväzujú cirkevné predpisy v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na svätej omši, predsa keď niekto potrebuje našu lásku, pomoc, napríklad pri ošetrovaní, pri malom dieťati, vtedy hriech nepácha. To však máme rozumne zvážiť. Nezostane, pravda, pri ňom celá rodina, ale stačí jeden. Podobne je to i so zamestnaním. Ak niekto musí nastúpiť do služby, nedopúšťa sa hriechu. V takýchto prípadoch sa doporučuje nájsť si čas a venovať aj svojej duši pozornosť. Viac sa pomodliť, niečo si prečítať, popremýšľať a podobne. Doporučuje sa duchovne spojiť so slávením svätej omše, a tak byť aspoň na diaľku prítomný. Je ale otázne, či je to bratská láska, keď si nájde čas na zakáľačku len v nedeľu, prípadne sústavne pracuje cez nedele na fuškách. Berie si pracovné smeny schválne cez nedele a sviatky, pretože sú viac platené. Či to nie je previnenie proti láske k Bohu? V tomto prípade sa nehovorí o láske.
Musíme si však povedať i toto: Čo by nám to osožilo, keby sme boli na troch svätých omšiach a nepomohli by sme tomu, kto práve vtedy súrne potreboval našu pomoc..? Pri trocha dobrej vôle a správnom posúdení všetkých okolností, dajú sa veci zariadiť tak, že splníme si svoje náboženské i ostatné povinnosti. Neobstojí výhovorka: "Som unavený po celom týždni – a ešte ísť do kostola?" Čo to je únava? Kto správne pochopí nedeľné stretnutie s Ježišom, pre toho hodina nielenže nie je príťažou, ale bez nej si nevie ani predstaviť svoj život. Nedeľa bez svätej omše pre neho nič neznamená. Slávnostný obed – ten si môžeme navariť aj v iný deň. Aj čas na koníčka, záľubu pri troche lásky k Bohu sa dá vyriešiť ináč. Sústavné neplnenie si povinností hovoria jasnou rečou o tvojej viere. Tu nestačí povedať: "Som veriaci."
Pripomeňme si aj niektoré odpútavacie akcie, ktoré sú zámerne určované na dopoludňajšie hodiny, a to s tým cieľom, aby odlákali veriacich od svätej omše. Niektoré organizácie na túto hodinu dávajú aj svoje schôdze, organizujú rôzne podujatia a je to smiešne, keď dokonca robia násilie, že musíš...
Pán Ježiš neznesvätil sviatočný deň tým, že pomohol chorému. Ak to budú okolnosti vyžadovať, môžeme vo výnimočných prípadoch pre lásku k blížnemu vymeškať svätú omšu. Nesmie sa to stať všeobecným pravidlom. Príde dcéra na návštevu, a matka už nejde na svätú omšu, lebo musí variť! Koľkí si aj tak vedia zariadiť veci k spokojnosti a vedia to správne pochopiť. Dobrá vôľa. Chceme dobrú vôľu od druhých a keď ju chce od nás Boh, vtedy sme hluchí. Zostaňme praktizujúcimi kresťanmi. Amen.
------------------------------------------------------
Streda po 2. nedeli v Období cez rok
Mk 3, 1 - 6
Oplatí sa robiť dobro?
Aj v našom okolí sa nájdu ľudia, ktorým nikto nevyhovie. Urobíš im dobre a pre nich to neznamená nič. Sú však i takí, ktorým roky sa snažíme byť na pomoci a raz, pre iné a dôležitejšie veci, nemôžeme a – už sú nespokojní, hnevajú sa, je tu hriech. Často to bývajú maličkosti, ktoré prerastú do veľkých vecí. Spomeňme si na niečo z vášho okolia či života, či ten súd, pohovor bol potrebný, či ten hnev, ktorý stále trvá, hoci pristupujete ku sviatostiam, nie je možné odstrániť. A často stačí tak málo... Tu neplatí žiadna výhovorka: "Som staršia, ona je mladšia, ja som v práve a podobne"...
Ježiš v evanjeliu hovorí jasnou rečou: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 3,4). Keď sa medzi ľuďmi vyskytujú spory, dochádza neraz ku komplikovaným situáciám, hoci záležitosť sama osebe je jednoduchá. Stránkam, alebo aspoň niektorej, nejde ani tak o pravdu, ale o právu za každú cenu, o prevahu nad druhým, ide jej o potupenie, poníženie tej druhej stránky.
Farizeji sa nechceli riadiť Ježišom, jeho náukou, zákonmi, radami, ale dôsledne žiadali, aby sa Ježiš podrobil ich zásadám. Ježiš ich však prevyšoval dokonalou znalosťou Písma i ľudí. Správne vykladal Písmo a posúdil ľudské skutky, hriešnosť ľudí. Prevyšoval ich mocou, lebo aj morálne viedol ľud k dokonalejšiemu a svätejšiemu životu a Božou mocou i láskou nadobúdal väčšieho práva a uznania u ľudí. Keď koná mimoriadne dobro z moci Božej, je v práve aj posúdiť, či to smie v sobotu urobiť, alebo nie. Preto sa s hnevom pozrel na zaslepencov a uzdravil človeka s vyschnutou rukou. A reakcia? Farizeji sa nazlostili, opustili synagógu a radili sa, ako by ho mohli zabiť.
Z toho pre nás vyplýva poučenie. Chrániť sa farizejstva, farizejskej pýchy, panovačnosti. Neodsudzujme ľudí za iné spôsoby a presvedčenie, aby sme s nepravdou neodsúdili aj pravdu, so zlými skutkami aj dobré a zanedbali ľudí, ku ktorým nás povoláva Boh. Ba nemáme právo odsudzovať ľudí ani vtedy, keď musíme pre nich trpieť. Spomeňme si na Golgotu. Aj sv. Pavol apoštol, ktorý veľa trpel pre vieru v rímskom väzení, píše: "Sme dietkami Božími, a preto keď trpíme, s ním trpíme, ale s ním budeme i oslávení."
Povzbuďme sa dnes i na príklade sv. Mariusa, ktorý bol popravený za cisára Marka Aurélia, ktorý je nám dobre známy z histórie, z literatúry, veď bol i na našom území v 2. storočí. V Ríme vládlo prenasledovanie kresťanov. Kto bol prichytený pri náboženskom úkone, musel obetovať pohanským bohom, teda tým zaprel svoju vieru a mohol žiť. ...alebo mohol vyznať svoju vieru vlastným životom v aréne Kolosea. Márius sa rozhodol navštíviť hroby sv. apoštolov Petra a Pavla so svojimi dvoma chlapcami a manželkou Martou. Počas návštevy Ríma sa delili so svojím majetkom s trpiacimi kresťanmi. Aj oni boli prichytení a postavení pred otázku – obetovať pohanským bohom, alebo zomrieť...? Marta sa prejavila ako statočná matka Makabejských synov zo Starého zákona. Dobre si zopakovala slová: "Ak s Ježišom trpíme, s ním budeme i oslávení." Vedela, že neurobila nič zlé, len sa rozdelila s vlastným a s tými, čo nemali a treli núdzu. Rozdiel bol v tom, že urobila to z lásky k Bohu, ktorého videla v týchto trpiacich bratoch. Pochopila, že za dobrotu musí trpieť. Pochopila i to, že utrpenie tohto času nie je rovné sláve, v ktorej sa majú zjaviť. Povzbudzuje i svojho manžela a synov. Sú bití kyjmi, ťahaní na škripec a pálení. Aj cestou na popravisko napomína matka manžela i synov, aby vo viere vytrvali. Ich spálené kosti pochovali kresťania s veľkou úctou.
A tu by sme sa mali zastaviť. Táto matka má čo povedať i nám. Naše matky milujú svoje deti, starajú sa, aby mali všetko. Keď dorastú, často nevidia, že toto všetko im neslúži k láske, ale vedie k egoizmu. Rodičia dávajú deťom ozaj všetko. Príde však okamžik, že za ich dobrotu deti pre rodičov nenájdu v novom byte miesta. Jednoducho musia preč. Čo by ste povedali na syna, ktorý vlastnej matke, ktorá žila len pre neho a dala mu všetko, nepríde na pohreb?
Je dovolené robiť dobre? Myslím a som presvedčený, že keď robíme dobro v spojení s Kristom, keď Kristus má miesto v našom kruhu; pri výchove, pri našich stretnutiach, slovách, keď pochopíme, že odmenu nechceme už tu na zemi, verím, že každý jeden z nás by zachoval sa ako svätá Marta s manželom a synmi, ktorých si dnes pripomíname, lebo nám ukázali príklad hodný nasledovania. Aj keď sa za dobro niekedy musí trpieť, predsa to niekto vidí a odmení, a to Ježiš. Amen.