Fatimská slávnosť v januári 2012: Druhá encyklika JPII - Bohatý na milosrdenstvo

Aj v januári prišlo veľa pútnikov. Je potrebné, aby sme sa modlili, lebo sa málo modlíme. A my sme sa spolu modlili a vzývali sme Milosrdného Boha o milosti prostredníctvom Márie a Jána Pavla: Uvažovali sme o druhej encyklike Jána Pavla II: Bohatý na milosrdentvo.

Prvé štyri invokácie v litániách o Jánovi Pavlovi sú výstižné: Ponorený v Otcovi bohatom na milosrdenstvo (encyklika o Božom milosrdenstve), Zjednotený s Kristom, Vykupiteľom človeka (encyklika Vykupiteľ človeka), Naplnený Duchom Svätým, Pánom a Oživovateľom (encyklika o Duchu Svätom), Úplne oddaný Márii. (Celý Tvoj). Ján Pavol II. je pápež Božieho milosrdenstva. Je to jeden z tých pápežských dokumentov, ktoré pomáhajú pochopiť zmysel celého pontifikátu Jána Pavla II. Napriek tomu, že bola napísaná v roku 1980, pápež akoby dopisoval jednotlivé  kapitoly v neskorších rokoch, až do svojej smrti. Jednoznačne nepísanou kapitolou tejto encykliky je aj blahorečenie a svätorečenie sv. Faustíny Kowalskej. Takým aktom sa stala aj jeho apoštolská cesta do Krakowa – Lagiewnik v roku 2002 a zasvätenie Cirkvi i celého sveta Božiemu milosrdenstvu.

Ján Pavol II. nielen učil o Božom milosrdenstve. Aj sa staral o úbohých v Ríme i vo svete. Navštevoval chorých, väzňov, osamotených. Bol učeníkom v škole Božieho milosrdenstva, všetci to mohli vidieť, keď odpustil takmer vzápätí po atentáte.

Nedopísanými stranami encykliky o Božom milosrdenstve boli posledné dni Svätého Otca Jána Pavla II. Bol to čas, v ktorom pápež smeroval naše pohľady i modlitby ku milosrdenstvu. Koľko osôb našlo v tom čase Boha?! Koľkí zmenili vtedy život?! Koľkí sa naučili dôvere v Boha. Zostane to tajomstvo Božieho milosrdenstva.

Obidve prvé encykliky boli ovocím jeho duchovného života, ovocím dušpastierskych skúseností z Krakova. Tam sa nachádza hrob sv. Faustíny. Zjavenia sv. Faustíny o Božom milosrdenstve sa vzťahujú na obdobie pred druhou svetovou vojnou. A práve to je čas, v ktorom sa vznikali a formovali sa ideológie zla, akými boli nacizmus a komunizmus. Sestra Faustína sa stala hovorkyňou posolstva, že jedinou pravdou schopnou vyvážiť zlo týchto ideológií je pravda, že Boh je milosrdenstvo – pravda o milosrdnom Kristovi.

Povolaný na Petrov stolec sa cítil povzbudený odovzdať tieto dôležité hodnoty – Božie milosrdenstvo celému svetu.

Francúzsky kňaz, modliaci sa v Legiewnikach: Rozumiem prečo sa Wojtyla stal Jánom Pavlom II. – aby hlásal svetu Božie milosrdenstvo.

Deň ohlásenia encykliky: 30. 11. 1980!  Čas dramatického ohrozenia. V auguste vybuchla Solidarita, na prelome  novembra a decembra na poľskej hranici stáli sovietske divízie pripravené zaútočiť. Pripravená bola „vojenská invázia nastoliť poriadok.“  Pápež intervenoval cez profesora  Brzezinskeho u J. Cartera, ktorý dal Brežnevovi tvrdé podmienky.... a Brežnev sa vystrašil.

Hovoriac o týchto dramatických okolnostiach podpísania encykliky chcem spomenúť to, že oni majú zásadný význam pre pochopenie samej podstaty enycykliky. Je odpoveďou viery, odpoveďou Cirkvi na zlo sveta – vo svete politiky ( čo by bolo, ak by Brežnev „išiel robiť poriadky“ do Poľska, v ktorom silnela Solidarita )

Boh je láska. Boh bohatý na milosrdenstvo – to je meno Boha Otca.

Rana, ktorú nosíme v sebe všetci – to je nedôvera v Boha.

Ľudia nám ublížia, nevieme sa z toho dostať. Toto prenášame aj do vzťahu voči Bohu. Ale Boh taký nie je: On je Láska.

Zlo nezvíťazí! Ukázala to aj beatifikácia sv. Faustíny. Zvíťazí dobro a Boh!

Čo píše Ján Pavol II.?

Podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu som venoval svoju encykliku Redemptor hominis pravde o človekovi, ktorá sa nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. Teraz však, v týchto vážnych a ťažkých dňoch, ma pobáda iná, nie menej vážna potreba, totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca, ktorý je vskutku "Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy".

Čím viac sa však poslanie Cirkvi obracia na človeka, t.j. čím viac sa tak povediac, stáva antropocentrickým (považujúc za stred svojej činnosti človeka), tým viac sa musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považujúc za svoj základ a stred Boha): musí byť totiž v Ježišovi Kristovi zamerané na Otca.

Dnes chcem znova prízvukovať, že nik sa nemôže takto otvoriť Kristovi - ktorý ako Vykupiteľ sveta plne odhaľuje človeka človeku - iba pomocou dokonalejšieho vzťahu k Otcovi a k jeho láske.

Stelesnené milosrdenstvo

V Kristovi a skrze Krista sa prejavuje  jedinečným spôsobom Boh vo svojom milosrdenstve; zdôrazňuje sa totiž tá Božia vlastnosť, ktorú už Starý zákon pomocou rozličných obrazov a výrazov nazval "milosrdenstvom".

Lebo v Kristovi zjavená pravda o Bohu ako o "otcovi milosrdenstva" nám dovoľuje "vidieť" ho ako veľmi blízkeho človeku, najmä keď človek trpí a je vystavený nebezpečenstvu vzhľadom na svoj život a na svoju dôstojnosť.

Mesiášske posolstvo

Ježiš najmä spôsobom svojho života a svojimi skutkami ukázal, ako je prítomná láska v našom svete: tá láska, ktorá je činná, ktorá sa obracia na človeka. Túto lásku možno skúsiť najmä vtedy, keď prichádza do styku s chorobou, krivdou, núdzou a vôbec s celým tým historickým "stavom človečenstva", ktorý znamená rozličnú fyzickú i mravnú ohraničenosť a krehkosť človeka. Vzhľadom na spôsob a rozsah, akým sa táto láska prejavuje, v biblickej reči sa nazýva "milosrdenstvom".

Kristus nám zjavuje Boha, ktorý je Otcom a je "láskou", ako to zdôraznil svätý Ján vo svojom prvom liste; zjavuje nám Boha, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo", ako to čítame u svätého Pavla.  Táto pravda nie je iba dajaké poučenie, ale je to dôležitá skutočnosť, ktorú nám Kristus predstavuje. Sprítomniť Otca ako lásku a milosrdenstvo znamená u Krista základné uskutočňovanie jeho mesiášskeho poslania.

Pojem milosrdenstva v Starom zákone

Pojem milosrdenstva má v Starom zákone dlhé a bohaté dejiny. Musíme si ich pripomenúť, aby tým väčšmi zažiarilo milosrdenstvo, ktoré Kristus zjavil.

Izrael bol totiž ľudom zmluvy uzavretej s Bohom, ktorú tento ľud častejšie porušoval. Keď si však uvedomil svoju neveru - lebo v jeho dlhých dejinách nechýbali proroci a iní, ktorí toto povedomie vzbudzovali - vtedy sa dovolával milosrdenstva.

Knihy Starého zákona nám o tom podávajú veľa dôkazov. Z vážnejších takýchto udalostí a rečí možno pripomenúť: začiatok dejín Sudcov, čiastku Micheášovho proroctva, potešujúce prísľuby Izaiášove, úpenlivé prosby Židov odvlečených do zajatia, obnovu zmluvy po návrate zo zajatia.

Je veľmi závažné, že proroci, ktorí vzhľadom na hriechy ľudu často hovoria o milosrdenstve, výrazne ho spájajú s myšlienkou na Božiu lásku. Pán miluje Izraela láskou jedinečného vyvolenia, nežnosťou podobnou manželskej; preto mu odpúšťa viny, i neveru a zradu. Ak zbadá ľútosť a opravdivé pokánie, znova berie svoj ľud na milosť.

Fyzické zlo i morálne, t.j. hriech, dávajú podnet na to, že synovia a dcéry Izraela sa utiekajú k Pánovi a vzývajú jeho milosrdenstvo. Tak sa k nemu obracia Dávid v povedomí veľkosti svojho prečinu. Podobne i Jób, ktorý sa vo svojom hroznom stave najprv vzpieral, sa k nemu utieka. Na neho sa obracia aj Ester, keď sa dozvie o smrteľnom nebezpečenstve, ktoré hrozí jej ľudu. Okrem týchto príkladov sú v knihách Starého zákona aj iné.

Pán zhliadol na biedu svojho zotročeného ľudu, počul jeho volanie, videl jeho utrpenie a rozhodol sa, že ho vyslobodí. V tejto záchrane, ktorú vykonal Pán, videl prorok jeho lásku a milosrdenstvo. Tu je ozaj zakotvená istota celého národa a každého jeho člena: v Božom milosrdenstve, ktoré možno vzývať v každej úzkosti.

Aj keď Pán roztrpčený nevernosťou svojho ľudu sa rozhoduje, že ho opustí, predsa vo svojej nežnosti a veľkodušnosti voči ľudu zabúda na hnev. Preto je pochopiteľné, že autori žalmov, keď chcú Boha najviac oslavovať, ospevujú Boha lásky a nežnosti, milosrdenstva a vernosti.

Z toho všetkého vyplýva, že milosrdenstvo nielenže patrí k samému pojmu Boha, ale určuje aj celý život izraelského národa a jeho jednotlivých synov i dcér: je podstatou nežného vzťahu k ich Pánovi, podstatou ich rozhovoru s ním. V tomto ohľade majú všetky knihy Starého zákona pre milosrdenstvo veľké množstvo výrazov.

Nový zákon: PODOBENSTVO O MÁRNOTRATNOM SYNOVI

Hneď na začiatku Nového zákona sa ozýva Evanjelium svätého Lukáša jedinečným súzvukom dvoch prejavov vzťahujúcich sa na Božie milosrdenstvo. Nachádza v nich mocnú ozvenu celá tradícia Starého zákona. Vyznievajú v nich rečové výrazy, ktoré v starých knihách majú rozličnú náplň. Vidíme Máriu, ktorá pri vstupe do Zachariášovho domu celým srdcom velebí Pána "pre jeho milosrdenstvo", na ktorom majú účasť "z pokolenia na pokolenie" tí ľudia, čo žijú v Božej bázni.

Hneď potom, keď oslavuje vyvolenie Izraela, vyzdvihuje milosrdenstvo, na ktoré stále pamätá ten, ktorý si ho vyvolil. Neskôr, pri narodení Jána Krstiteľa, jeho otec Zachariáš v tom istom dome zvelebuje Izraelovho Boha a vychvaľuje ho, lebo "preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu".

Azda jasnejšie to vysvitne z podobenstva o márnotratnom synovi, kde je podstata Božieho milosrdenstva veľmi priezračne vysvetlená, i keď samo slovo milosrdenstvo sa tam (v pôvodine) nevyskytuje.

Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje v jednoduchej, avšak v hlbokej forme skutočnosť obrátenia.

Veľkonočné tajomstvo: Milosrdenstvo je zjavené v kríži a v zmŕtvychvstaní

Mesiášske posolstvo Krista a jeho pôsobenie medzi ľuďmi dosahuje svoj vrchol v kríži a v zmŕtvychvstaní.

Ako človek, ktorý v záhrade Olivovej hory a na Kalvárii hrozne trpí, obracia sa Kristus k Otcovi.

Trpiaci Kristus sa zvláštnym spôsobom obracia na človeka, a to nielen na veriaceho. Lebo aj neveriaci človek môže v ňom nájsť vrúcny vzťah a spojenie s ľudským osudom, taktiež plnosť nezištnej oddanosti pre vec človeka, pre pravdu a lásku. Avšak božská náplň veľkonočného tajomstva siaha ešte hlbšie.

Kristov kríž na Kalvárii stojí pri ceste tej podivuhodnej zámeny, toho zázračného sebadarovania Boha človekovi, ktoré vyzýva človeka, aby seba a so sebou celý viditeľný svet odovzdal Bohu.

Čo nám teda hovorí Kristov kríž, ktorý je akoby posledným prejavom jeho mesiášskeho posolstva a poslania? A predsa nie je posledným slovom Boha a jeho zmluvy: toto slovo odznelo až pri svitaní toho dňa, keď najprv ženy a potom apoštoli prišli k hrobke ukrižovaného Krista, videli, že hrob je prázdny a prvýkrát počuli zvesť: "Vstal z mŕtvych".

Láska je silnejšia ako smrť a hriech

Kristov kríž na Kalvárii svedčí aj o sile zla proti samému Synovi Božiemu.

V kríži sa teda Boh najhlbšie skláňa k človekovi a ku všetkému, čo človek - najmä v ťažkých a bolestných chvíľach - nazýva svojím nešťastným osudom. Kríž je akoby liečivým dotykom večnej lásky, ošetrujúcej najbolestivejšie rany ľudského života na zemi; znamená, že bol celkom splnený mesiášsky program.

Matka milosrdenstva

Mária jedinečným a celkom mimoriadnym spôsobom zakúsila milosrdenstvo - ako nikto iný - a obetou svojho srdca dosiahla vynikajúcu účasť na samom zjavení Božieho milosrdenstva.

Nikto nezakúsil tak ako Mária, matka Ukrižovaného, tajomstvo kríža, toto úžasné stretnutie božskej nekonečnej spravodlivosti a lásky, tento "bozk" milosrdenstva daný spravodlivosti. Nikto nepochopil toto tajomstvo tak ako Mária: totiž tú vskutku božskú náplň vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo smrťou jej Syna na Kalvárii, pričom ona podala obetu svojho materinského srdca s rozhodným "fiat" - staň sa.

Mária teda hlbšie pozná tajomstvo Božieho milosrdenstva; pozná aj jeho cenu a vie, aká je tá cena vysoká. V tomto zmysle ju nazývame aj Matkou milosrdenstva, našou Paňou zľutovania alebo Matkou Božieho milosrdenstva.

Milosrdenstvo... z pokolenia na pokolenie

Obraz našej generácie

Môžeme plným právom veriť, že aj naša doba bola zahrnutá v slovách Božej Matky, keď velebila milosrdenstvo, na ktorom majú účasť "z pokolenia na pokolenie" tí, čo sa dajú viesť Božou bázňou. Lebo slová Máriinho Magnifikatu majú prorocký obsah. Nevzťahujú sa len na minulosť Izraela, ale aj na budúcnosť Božieho ľudu na zemi. My, terajší obyvatelia zeme, žijeme v znamení blížiaceho sa tretieho tisícročia a v duši cítime príchod určitého dejinného prelomu.

Terajšia doba považuje seba za šťastnú, lebo pokrok jej ponúka také možnosti, akú pred niekoľkými desaťročiami sa nedali ani tušiť.

Je veľa pokroku vo svete, ale aj veľa biedy. Aj pokrok aj biedu vytvára človek.

Pramene nepokoja

Dnešný človek sa obáva, že použitím tých prostriedkov, ktoré človečenstvo vynašlo, môžu byť jednotliví ľudia i spoločenstvá a národy vystavené útrapám v dôsledku násilia i nespravodlivosti zo strany iných ľudí, spoločenstiev a národov. Dejiny nášho storočia nám o tom podávajú dostatočné príklady. Napriek všetkým vyhláseniam o právach človeka ako integrálnej bytosti, pozostávajúcej z tela a duše, nemôžeme povedať, že tieto príklady patria iba minulosti.

Stačí sama spravodlivosť?

Pri pohľade na obraz doby, do ktorej patríme, Cirkev prejavuje svoju účasť na obavách toľkých dnešných ľudí. Okrem toho jej robí starosť úpadok mnohých základných hodnôt, ktoré tvoria nesporný poklad nielen kresťanskej mravouky, ale vôbec ľudskej dôstojnosti a mravnej kultúry; takými sú bezpochyby: ochrana ľudského života od okamihu počatia, ochrana manželstva v jeho nerozlučiteľnej jednote, zachovanie trvácnosti rodín. Uvoľnenie mravov postihuje práve tieto citlivé stránky ľudského života a spolužitia. S tým však prichádza aj kríza pravdivosti v medziľudských vzťahoch, menšia pravdovravnosť, snaha, ktorá v styku s inými ľuďmi hľadá len svoj prospech, zmenšený zmysel pre skutočné spoločné dobro a väčšia náklonnosť k jeho zanedbávaniu. Takže nakoniec stráca svoju posvätnú povahu a stáva sa často akosi neľudským: lebo človek a spoločenstvo, ktorému nič nie je "sväté", napriek všetkému vonkajšiemu zdaniu mravne upadá.

Božie milosrdenstvo v poslaní Cirkvi

Tento pohľad na našu dobu, ktorý nevyhnutne vyvoláva hlbokú obavu, nás upamätúva na slová, ktoré v dôsledku vtelenia Syna Božieho zazneli v Máriinom chválospeve Magnifikat a oslavujú milosrdenstvo "z pokolenia na pokolenie". Cirkev dnešnej doby zachováva krásu týchto nebeských slov vo svojom srdci a používa ich vzhľadom na skúsenosti a bolesti veľkej ľudskej rodiny. Pritom si hlbšie a presnejšie uvedomuje, že musí celou svojou činnosťou vydávať svedectvo o Božom milosrdenstve podľa náuky Starého i Nového zákona, najmä však samého Ježiša Krista a jeho apoštolov. Je potrebné, aby Cirkev vydávala svedectvo o Božom milosrdenstve.

Cirkev vyznáva a ohlasuje Božie milosrdenstvo

Cirkev teda musí vyznávať a hlásať Božie milosrdenstvo v celej jeho pravde, ako nám ju zjavenie predkladá. Cirkev hlása Božie milosrdenstvo a z neho žije v bohatej skúsenosti svojej viery a svojej náuky. Cirkev žije opravdivým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo - túto najpodivuhodnejšiu vlastnosť Stvoriteľa a Vykupiteľa - a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva, ktoré ona opatruje a rozdáva. V tomto ohľade má veľkú dôležitosť stále rozjímanie o Božom slove a predovšetkým uvedomelé a náležité prijímanie Eucharistie i sviatosti pokánia, t.j. zmierenia.

Preto Cirkev vyznáva a hlása obrátenie. Obrátenie sa k Bohu spočíva v tom, že niekto objaví jeho milosrdenstvo, totiž lásku, ktorá je trpezlivá a dobrotivá.  Obrátenie sa k Bohu je teda vždy výsledkom "nájdenia" Otca, ktorý je bohatý na milosrdenstvo.

Opravdivé poznanie Božieho milosrdenstva a dobrotivej lásky je tiež večným a nesmiernym prameňom obrátenia.

Cirkev sa snaží uskutočňovať milosrdenstvo

Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám "bol milosrdný" voči iným: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." V týchto slovách vidí Cirkev výzvu k činnosti a usiluje sa konať milosrdenstvo. Všetky blahoslavenstvá v reči na vrchu ukazujú síce cestu obrátenia a zmeny života, avšak blahoslavenstvo, ktoré sa vzťahuje na milosrdných, je v tejto veci zvlášť výrečné.

Človek totiž natoľko má prístup k milosrdnej Božej láske, teda k jeho milosrdenstvu, nakoľko sa vnútorne sám zmení v duchu takejto lásky k blížnemu.

Preto je veľmi potrebné udržiavať milosrdnú lásku medzi tými, ktorí si blízko stoja: medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi priateľmi; nesmie však chýbať ani vo výchove, ani v pastorálnej činnosti.

Okruh pôsobnosti milosrdnej lásky však nie je obmedzený iba na tieto oblasti. Pápež Pavol VI. častejšie spomínal "civilizáciu lásky" ako taký cieľ, ku ktorému majú smerovať všetky snahy na poli spoločenskom, kultúrnom, hospodárskom i politickom.

Kristus tak veľmi zdôrazňuje nutnosť odpúšťania, že na Petrovu otázku, koľkokrát má vôbec odpustiť hriech svojmu blížnemu, odpovedá symbolickým číslom "sedemdesiatsedem ráz". Tým mu naznačuje, že má odpustiť každému a vždy.

Modlitba Cirkvi v dnešnej dobe

Cirkev vzýva Božie milosrdenstvo

Všetko teda, čo sme v tomto dokumente povedali o milosrdenstve, musí nakoniec prejsť do vrúcnej modlitby: musí sa stať hlasitým volaním o milosrdenstvo pre potreby ľudí v dnešnom svete. Toto volanie však má byť naplnené celou pravdou o milosrdenstve, ako to v prehojnej miere vyjadruje Sväté písmo, tradícia a opravdivý život viery Božieho ľudu v priebehu toľkých storočí. Ako proroci, tak i my vzývajme týmto volaním Boha, ktorý nič nemôže mať v nenávisti z toho, čo utvoril, Boha, ktorý je verný svojmu otcovstvu a svojej láske. Ako proroci, tak aj my sa dovolávame tejto lásky, ktorá sa prejavuje aj materinskými vlastnosťami a sprevádza každé svoje dieťa a každú stratenú ovcu ako matka, i keby počet stratených dosahoval stovky miliónov, i keby zloba vo svete prevyšovala dobro a terajšie pokolenie by pre hriechy zasluhovalo novú "potopu", ako ju kedysi zasluhovala Noemova doba. Utiekajme sa k tej otcovskej láske, ktorú nám zjavil Kristus svojím mesiášskym poslaním a ktorá dosiahla svoj vrchol v jeho kríži, smrti a zmŕtvychvstaní! Skrze Krista sa utiekajme k Bohu, so spomienkou na slová Máriinho spevu Magnifikat, kde sa oslavuje milosrdenstvo, ktoré ide "z pokolenia na pokolenie". Vyprosujme Božie milosrdenstvo pre ľudí tejto našej doby! Cirkev však, ktorá sa podľa vzoru Panny Márie usiluje o to, aby bola ľuďom v Bohu matkou, prejaví touto modlitbou svoju materinskú starostlivosť a úprimnú lásku, ktorá je zaiste najmocnejšou pohnútkou k modlitbe.

Predkladáme svoje vrúcne prosby vedení vierou, nádejou a láskou, ktorú nám Kristus vložil do srdca.

V mene ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista, v duchu jeho mesiášskeho diela, ktoré v dejinách ľudstva ďalej trvá, pozdvihujeme svoj hlas a prosíme, aby sa v tejto historickej dobe znova zjavila tá láska, ktorá je v Otcovi, a aby sa pôsobením Syna i Ducha Svätého stala zreteľne prítomnou v terajšom svete a mocnejšou nad každé zlo, mocnejšou, než je hriech a smrť. Prosíme o to na orodovanie tej, ktorá neprestajne hlása "milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie"; a podporovaní aj príhovorom tých, na ktorých sa už splnili slová reči na vrchu: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo."

Fatimská slávnosť v decembri 2011 - Prvá encyklika Jána Pavla: Redemptor hominis

Názov encyklika pochádza z gréckeho slova encyklos. Tradícia takýchto listov je známa od apoštolských čias, veď listy apoštolov boli čítané v mnohých komunitách. V súčasnom chápaní je encyklika listom  Sv. Otca, ktorý je adresovaný Cirkvi.

Prvá encyklika Jána Pavla II. Začína slovami Redemptor hominis – Vykupiteľ človeka. Bola publikovaná 4. marca 1979. Je to akýsi programový dokument Jána Pavla II. A jeho pontifikátu. Je to výsledok dušpastierskeho, filozofického i teologického chápania Karola Wojtylu. Niektorí komentátori písali, že si ju pápež „priniesol so sebou z Krakowa”. Je výrečnou výpoveďou o kresťanskom humanizme: “Človek ... je prvou a hlavnou cestou Cirkvi.“ Táto encyklika platí – a to právom – ako program pre jeho celý pontifikát. Človek je Jánom Pavlom II. v nej postavený do stredu pozornosti a starosti Cirkvi: „Tento človek je cestou Cirkvi, ktorá je v určitom zmysle základom ostatných ciest, ktorými sa musí Cirkev uberať...“

Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi dokorán

Pápež rozvíja v encyklike slová: Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi dokorán. Horizontom myslenia Jána Pavla bolo Veľké Jubileum roku 2000. A to sa písal rok 1979-. Totiž poľský prímas Š. Wyszynský povedal Karolovi Wojtylovi, že nový pápež musí priviesť ľudstvo do tretieho tisícročia.

Centrálna myšlienka encykliky je v tom, že pravda o dôstojnosti človeka má svoj základ v Ježišovi Kristovi. Kristus je stredobodom  sveta i histórie.

Ján Pavol v svojom dokumente pripomína, že Kristus sa zjednotil s každým človekom. Nie je možné pochopiť človeka bez Krista.  Je potrebné hľadať nevyspytateľné Kristovo bohatstvo, o ktorom hovorí Apoštol národov.

Človek je cesta Cirkvi

Ján Pavol zdôrazňuje, že Cirkev je strážkyňou ľudskej slobody a dôstojnosti človeka.

Ježiš Kristus ide v ústrety človekovi v každej dobe - a teda i v našej - tými istými slovami: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ I dnes po dvetisíc rokoch sa nám Kristus javí ako ten, ktorý prináša človekovi slobodu založenú na pravde, ktorý oslobodzuje človeka od všetkého, čo túto slobodu obmedzuje, umenšuje a láme pri samých koreňoch, totiž v duši človeka, v jeho srdci a svedomí.

Jedna jediná cesta je aktuálna. Cirkev chce slúžiť jedinému cieľu: aby každý človek našiel Krista, aby Kristus kráčal s každým človekom po ceste života silou pravdy. Ježiš Kristus je hlavnou cestou Cirkvi. On je našou cestou „k Otcovi“ . A je aj cestou ku každému človekovi. Na tejto ceste, ktorá vedie od Krista k človekovi, na tejto ceste, na ktorej sa Kristus spája s každým človekom, nikto nemôže Cirkev zastaviť.

Ide tu teda o človeka v celej jeho pravde a v jeho celom rozmere. Nejde o dajakého abstraktného človeka, ale o skutočného, t.j. konkrétneho, historického človeka. Ide o každého človeka, lebo každý človek je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus navždy spojil vďaka tomuto tajomstvu. Každý človek prichádza na tento svet počatý v lone matky, narodí sa z nej a práve v dôsledku tajomstva vykúpenia je zverený starostlivosti Cirkvi.

Človek nemôže žiť bez lásky

Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť.

Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba - a to nie iba podľa bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia - musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou.

Vzťah k iným náboženstvám

Dokument, ktorý Druhý vatikánsky koncil venoval nekresťanským náboženstvám, je plný hlbokej úcty k veľkým duchovným hodnotám.  Cirkevní otcovia správne videli v rozličných náboženstvách akoby odrazy jedinej pravdy, ktoré svedčia o tom, že hoci rozličnými cestami, ale predsa akoby tým istým smerom sa uberá tá najhlbšia túžba ľudského ducha, ktorá sa prejavuje v hľadaní Boha a zároveň - práve týmto zameraním na Boha - v hľadaní plného rozmeru ľudskosti, plného zmyslu ľudského života.

Koncil venoval osobitnú pozornosť židovskému náboženstvu a pripomenul veľké duchovné dedičstvo, ktoré je spoločné kresťanom a židom. Vyjadril tiež svoju úctu k vyznávačom islamu, ktorých viera sa rada odvoláva na Abraháma. Vďaka tejto otvorenosti, ktorá je dielom Druhého vatikánskeho koncilu, Cirkev a všetci kresťania si mohli ešte plnšie uvedomiť tajomstvo Krista.

Musíme teda hľadať jednotu a nedať sa odradiť ťažkosťami, ktoré sa môžu vyskytnúť alebo nahromadiť na tejto ceste. Ináč by sme nezachovali vernosť Kristovmu slovu a nevyplnili by sme jeho odkaz. Máme právo vystaviť sa takému nebezpečenstvu? – pýta sa pápež.

Čoho sa bojí súčasný človek

Otázka sa však nástojčivo vracia, keď ide o to, čo je najpodstatnejšie: Stáva sa sám človek v rámci tohto pokroku naozaj lepším, duchovne zrelším, uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší, otvorenejší voči druhým, najmä voči núdznym a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať pomoc všetkým?

Túto otázku si musia položiť kresťania práve preto, že Kristus ich urobil všestranne citlivejšími na problém človeka. Aby sa človek nemusel báť toho, čo vytvorí – napr. bomba.

Naša zodpovednosť za šírenie viery. Duch Svätý

A Cirkev v našej dobe, ako sa zdá, vždy s väčšou horlivosťou a svätou nástojčivosťou opakuje: Veni Sancte Spiritus - Príď Duchu Svätý! Príď! Príď! "Očisť, čo je skalené, zavlaž, čo je znavené, uzdrav, čo je zranené. Ohni, čo je stŕpnuté, zohrej, čo je skrehnuté, naprav, čo je zblúdené.“ Pápež sa obracia na Ducha Svätého, ktorého si uctieval celý život.

Pápež pripomína celej Cirkvi zodpovednosť za hlásanie Dobrej Noviny o vykúpení človeka skrze Krista.

Svätá spoveď a Eucharistia

Všetkých pozýva k zmiereniu sa s Bohom vo sviatosti zmierenia a následne prijať Krista v Eucharistii.

Kráľovská služba

Ján Pavol pozýva všetkých ku kráľovskej službe. Slúžiť podľa príkladu Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“. Aby niekto mohol náležite a účinne slúžiť druhým, musí vedieť ovládať seba samého a vlastniť tie čnosti, ktoré umožňujú takúto vládu nad sebou. Naša účasť na Kristovom kráľovskom poslaní - práve na jeho kráľovskej „službe“ - je úzko spätá so všetkými oblasťami kresťanskej a zároveň i ľudskej morálky.

Matka Cirkvi

Keďže Pavol VI. začal nazývať Matku Kristovu „Matkou Cirkvi“, a tento názov sa stretol so širokou ozvenou, aj Ján Pavol II. sa obracia na Máriu ako na Matku Cirkvi pri konci týchto úvah.

A preto končí túto úvahu vrelou a poníženou výzvou na modlitbu, želá si, aby sme všetci zotrvávali v tejto modlitbe spojení s Máriou, Matkou Ježišovou, tak ako v nej zotrvávali apoštoli a Pánovi učeníci v jeruzalemskom večeradle po jeho nanebovstúpení. A úpenlivo prosí predovšetkým nebeskú Matku Cirkvi, aby láskavo zotrvávala s nami v tejto modlitbe.

Čo na záver ?

„Čo sa vo Východnej Európe v posledných rokoch udialo“ – píše r. 1992 prezident a tajomník komunistickej strany ZSSR M. Gorbačov – „nebolo možné bez tohto pápeža, bez veľkej – aj politickej roly, ktorú vo svetovom dianí zohral Ján Pavol II. ....Nerád by som preháňal. Ale mám zvláštny pocit, akoby z toho muža vychádzala energia, vďaka ktorej človek oproti nemu pociťuje hlboký pocit dôvery.“

Jeho ľudskosť, láska s akou pristupoval k človekovi, jeho bytosť ponorená v Bohu – to všetko nám ukazuje ako máme žiť správne svoj život.

Fatimská slávnosť v novembri  2011: Nebojte sa!

Na Fatimskú slávnosť prišlo opäť veľa pútnikov.

Začali sme novú sériu úvah. Budeme sa zamýšľať nad učením blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. Veľkého. Nad jeho encyklikami, listami, nad tým, čo nám zanechal, aby sme lepšie žili svoj vzťah s Pánom Bohom.

Pán dekan dostal návrh, či by na Fatimských slávnostiach mohol rozoberať učenie a dielo Jána Pavla II. Veľkého.  Prečo na Fatimských slávnostiach? 22. 10. 1978 mal inauguračnú reč a už 13. 5. 1981 bol na neho spáchaný atentát. „Dobré duše z Východu“ ho nepotrebovali na pápežskom stolci. Ale Boh a Mária ho potrebovali! A to bolo rozhodujúce. Matka viedla guľku, aby pápež zostal. Zachránila ho, aby svetu povedal o veľkej Božej láske. A tak nasledujúcich 24 rokov hlásal Božiu pravdu prežiarenú láskou.

Jeho prvá homília, dnes už historická, vyhlásená 22. októbra na námestí sv. Petra bola vznešená: "Peter prišiel do Ríma – povedal Svätý Otec – verný poslaniu, ktoré mu určil Pán Ježiš. Možno že rybár z Galilei nechcel prísť až do hlavného mesta impéria. Možno chcel zostať na brehoch Galilejského jazera. Ale poslušný Pánovi, prišiel až sem – do Ríma. Podľa prastarej tradície chcel počas prenasledovania kresťanov za Nera Peter opustiť Rím. Kristus sa vybral oproti nemu a Peter sa pýta: Quo vadis Domine? – Kam ideš, Pane? Idem do Ríma, aby som sa dal ukrižovať druhý raz. Vtedy si Peter uvedomil, že jeho miesto je medzi prenasledovanými kresťanmi.

Druhý vatikánsky koncil pripomína fakt Ježišovej moci – moci kňazskej, prorockej - učiteľskej, kráľovskej. Na hlavu pápežov sa dávala v minulosti tiara – akoby trojaká koruna – symbol tejto moci.  Celá Cirkev je hierarchická. Hlavou je Kristus a Boží ľud má byť súčasťou trojakého poslania Ježiša Krista. Kristova moc nehovorí jazykom sily, ale jazykom lásky a pravdy. Nový nástupca sv. Petra sa modlil na Námestí sv. Petra: Kriste, urob ma sluhom tvojej moci. Bratia a sestry, nebojte sa prijať Krista a súhlasiť s jeho mocou. Pomôžte pápežovi a všetkým, ktorí chcú slúžiť Kristovi a človekovi v celej ľudskosti. Nebojte sa! Otvorte, otvorte dvere Kristovi, Jeho spasiteľnej moci otvorte hranice štátov, ekonomických i politických systémov. Nebojte sa. Kristus vie, čo je v človeku.

Dnes, keď človeka opantáva skeptické myslenie, ktoré prechádza až do zúfalstva. Dovoľte Kristovi, aby hovoril k človeku. On má slová života, áno, večného života."

Pápež vychádzal 22. októbra 1978 z reality, ktorú žil často v socialistickom Poľsku. Viera bola prenasledovaná. Východný blok trpel. Pápež vyzýval, aby sme sa nebáli. Buďme verní Bohu vo všetkom.

Slová Jána Pavla z 22. 10. 1978 sú stále aktuálne. My sa bojíme otvoriť srdce Kristovi a zvlášť 13. komnatu, lebo by sme sa museli niečoho zrieknuť, k čomu sme pripútaní... A to je náš problém! Nebojme sa byť verní Bohu! Nehanbime sa za neho! Nebojme sa verne žiť evanjelium! Nebojme sa choroby, nebojme sa tých, čo zabíjajú telo, bojme sa toho, čo zabíja našu dušu.

A aký je problém dneška? Otcovia, matky, nebojte sa povedať svojmu zamilovanému dieťaťu, že nesmie pod vašou strechou páchať so svojou láskou hriech nečistoty. Nedovoľte to! Buďte v tom zásadoví! Nemôžete súhlasiť s hriechom vo vašom dome. Koľkým zbytočným problémom by sme sa vyhli! Berú sa, lebo je dieťa na ceste a vôbec sa nepoznajú... ani sa k sebe nehodia....

Ako dnes obstáť? Musím mať bázeň pred Bohom! Musím mať úctu voči Bohu! Musím ho rešpektovať! On Desatoro nezrušil...

Posledné vznešené „Nebojte sa“ na záver: Nebojte sa, že ste páchali hriech v minulosti, ak ste hriech už zavrhli! Boh je milosrdný. Povedz mu svoje pokorné a úprimné: Pane, odpusť mi, prosím. Začni žiť nový život – s Kristom.

Fatimská slávnosť: október 2011

Aj v októbri na výročie Fatimských zjavení sa prišlo do Višňového modliť veľa ľudí. Zaspievať nám prišli ženy z Terchovej - Trio z chotára. Pán dekan zaujímavo rozprával o prenasledovaní kresťanov vo svete: S deťmi a farníkmi sa modlí celý október za prenasledovaných kresťanov. Je to až k neuvereniu, že každý tretí štát sveta dnes prenasleduje kresťanov. Každú tretiu minútu zomiera na svete jeden kresťan. 200 miliónov kresťanov je brutálne prenasledovaných. Ľudia, ktorí trpia pre svoju vieru, sú vďační, ak sa niekto za nich modlí. Zaujímavo to vyjadril páter Ganni z Iraku, za ktorý sa práve dnes modlíme: To, že sa pápež modlí za Irak a jeho ľud, je pre nás veľkou posilou a povzbudením. Modlite sa aj vy za nás. Irackí kresťania musia niesť ťažký kríž. Vieme, že v západnom svete sú ľudia, ktorí sa za nás modlia a to je našou oporou. Byť kresťanom v tejto situácii nie je jednoduché, ale buď ste ním až do dôsledkov s vedomím straty vlastného života, alebo sa nemôžete nazývať kresťanom. Stratiť život pre veľkú vec, akou je viera v Ježiša Krista, stojí za to," zdôraznil pre agentúru Asia News páter R. Ganni. Antonio Socci, taliansky novinár, ktorý píše o prenasledovaní kresťanov vo svete, to tiež nemá ľahké, ale povzbudzuje ostatných, aby sa modlili za tých, ktorí trpia pre Kristovo meno, aby sa ostatní od nich učili odvahe a charakteru. Márii Simeon predpovedal: tvoju dušu prenikne meč bolesti. Ona vie, čo je to trpieť pre Krista. Berme každý deň do rúk ruženec. Tá modlitba pomôže nám, aj tým, za ktorých sa modlíme....

Fatimská slávnosť: 13. september 2011

Pán dekan privítal opäť mnohých pútnikov, ktorí prišli do mariánskeho chrámu. Keďže o jeho kázeň na púti v Rybanoch o stratégii diabla a o Božej stratégii, kde má svoje miesto Mária, bol záujem, znova zopakoval niektoré myšlienky. Vrátil sa z Medžugoria a tak nám pripomenul 5 hlavných pilierov, ktoré Mária ponúka na tomto pútnickom mieste: modlitba sv. ruženca, eucharistia, čítanie Sv. Písma, pôst, a pravidelná mesačná sv. spoveď. Pán dekan sa venoval hlavne modlitbe. Nemáme na ňu čas, lebo si ho nezariadime. Ak chceme, čas si vieme zariadiť. Čomu všeličomu vieme venovať čas.... Ak niekoho milujem, neexistuje pre mňa niečo také, že sa nedá, neviem, nechce sa mi! Pán dekan nás vyzval, aby sme sa modlili pravidelne, aby sme mali stanovený čas na modlitbu. Dá sa modliť aj za volantom, aj vo vlaku, aj cestou do roboty. Ale treba si zariadiť čas tak, aby sme nič iné nerobili súčasne s modlitbou. Teraz mám čas vyhradený len na modlitbu! A potom pôjdem pracovať. Vstanem o 15 minút skôr – a modlím sa. Mária vyzývala j v Medžugorí k modlitbe a pôstu. A vyzvala ich, že modlitbou a pôstom môžu zabrániť aj vojne.  Nepočúvali Máriu. Slavko Barbarič pripomína, že Chorváti si mysleli, že ich sa to netýka, to snáď hovorí Mária o inom národe a o vojne v inom národe. 10 rokov po tejto výzve, ktorú oni v podstate neprijali, začala vojna takmer na deň presne. Modlitba a pôst robí obrovské divy. Modlím sa? Postím sa? Pôst nikto nezrušil!

Cestou na Križevac pútnici stretli taliansku rodinu. Zrovna pri 4. zastavení. Otec, mama a dve deti. Otec kráčal bosí! Aj pri 4. zastavení najskôr prečítal krátku meditáciu otec, potom matka a nakoniec obidve deti. Bolo to symbolické. Modlíme sa my ešte spolu v rodinách? Mnohí nechávajú deťom možnosť, aby sa rozhodli pre vieru až keď budú dospelé. To je zásadná chyba. Keď zasejeme semienko, ono  predsa rastie či my bdieme alebo spíme. Aj viera v dieťati rastie od útleho veku. Ako polievame toto semienko?

Stratégia Barcelony je veľmi jednoduchá: tam vo futbalovej akadémii sa venujú chlapcom odmalička. Tam ich formujú a nepotrebujú kupovať drahé hviezdy. Oni si ich vychovajú. Aj Fabregas bol vychovaný v tejto akadémii, aby ho naspäť dostali z Arsenalu do Barcy. Tam vychovali Messiho, Iniestu, Xaviho, Valdésa, Puyola, Busquetsa či Pedra. To je cesta šťastia našich rodín: odmalička sa venovať deťom a budovať ich vieru.

Modlime sa s pokorou každý deň. Hľadajme Krista, on je náš pokoj.

Fatimská slávnosť: 13. august 2011

Napriek tomu, že je dovolenková sezóna, do Višňového prišlo veľa pútnikov. Opäť sme sa spolu modlili a prosili Matku Božou o milosti potrebné k dobrému životu. Pán dekan vychádzal zo sviatkov, ktoré má v auguste Panna Mária. Panna Mária Kráľovná nás očakáva v nebi, tam bola vzatá s telom i dušou svojím Synom. Ale ona nie je v nebi pasívne, ona sa aktívne zúčastňuje na našej ceste do neba. Všetkých nás tam chce priviesť. Na rozdiel od Evy, ktorá počúvla diabla a neposlúcha Pána Boha, Mária je tá ktorá Boha rešpektuje. K tomu nás pozýva. Pán dekan spomenul posolstvo z Medžugorja z 25. mája 1991: mnohí sa nazdávajú, že robia veľa tým, keď rozprávajú o posolstvách, ale ich nežijú. Pozývam vás, aby ste menili v sebe všetko to, čo je vo vás negatívne. Som s vami a chcem každému z vás pomôcť, aby som vás priviedla do neba. Či si nás skutočne bude môcť všetkých vziať k sebe do neba, to už záleží na nás. Prečo plače Panna Mária v Syrakúzach? Lebo asi mnohí poslúchame diabla a nie Pána Boha. Keď kardinál Wyszynski navštívil túto plačúcu  sochu, ktorá roní vedcami potvrdené ľudské slzy, povedal: Mária neplač! I keď sme doteraz hrešili, odteraz chceme robiť radosť tvojmu Synovi a ty nám pomáhaj, aby sme svoje predsavzatie uskutočnili. Čo negatívne musím meniť v sebe ja?

Fatimská slávnosť: 13. júl 2011

V stredu 13. júla sa Boží chrám vo Višňovom znova naplnil pútnikmi. Aj tentoraz ich prišlo veľa, aby prosili Matku Božiu o milosti pre svoj život. Prvý krát v histórii fatimských slávností bol prítomný zvláštnym spôsobom aj bl. Ján Pavol II.  Vo Višňovom je relikvia krvi bl. Jána Pavla II. V prvej časti pán dekan vysvetlil akými zvláštnymi milosťami sa relikvia krvi tohto veľkého pápeža dostala do Višňového – do Žilinskej diecézy. Určite za tým treba vidieť aj zásah samotného Jána Pavla z neba...V druhej časti pán dekan sa zamýšľal nad tým, čo nám –  Slovákom – Ján Pavol povedal. Vychádzal z jeho poslednej návštevy. Keď Ján Pavol pozdravil v Bratislave tých, ktorých žiadal pozdraviť protokol, potom povedal: „S pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: Nikdy sa nehanbi za evanjelium ( porov. Rim 1,16)! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“ Pán dekan opäť pripomenul ako svedomite žil svoju vieru bl. Vasil Hopko aj sestra Zdenka. Štátna bezpečnosť gréckokatolíckeho biskupa spracúvala rôznymi násilnými metódami, aby prestúpil do pravoslávnej cirkvi. Podrobili ho krutému fyzickému i psychickému týraniu. Zatvorili ho do tmavej miestnosti, aby stratil orientáciu, nesmel si ľahnúť ani sadnúť. Nedovolili mu ani oprieť sa o stenu, ani postojačky zdriemnuť si. Mohol len stáť alebo chodiť. Mučitelia videli, že biskup Hopko nezradí svoju vieru.  Začali druhé štádium mučenia. V noci mu svietili reflektorom priamo do očí, kopali ho bili, oblievali ho vedrami studenej vody. Jedným z najotrasnejších bolo mučenie elektrickým prúdom.... Nezlomili ho, biskup Hopko Krista nezaprel. Dnes s nami toto nerobia. Majú iné formy, ako útočiť na našu vieru. Liberálny a konzumný svet stále búši do Cirkvi a Krista. Nesmieš sa zlomiť. Ak žiješ poctivo s Kristom každý deň, každý deň prežívaš zázraky, ktoré v tvojom živote robí Boh. Necítiš to? Boh vie aj zlo premeniť na dobro? Nikdy nehovor Bohu a Márii: Nezabúdajte na mňa! Prosím, Mária, nezabudni na mňa. Takáto modlitba nie je správna. Boh nikdy nezabúda! Ani Mária! Oni stále robia kroky ku mne. Musím otvoriť oči. Ján Pavol zvolal priam prorocky vo Varšave 2. júna 1979: „Nech zostúpi Tvoj Duch a obnoví tvár zeme. A dodal: Tejto zeme.“ A skutočne obnovil tvár zeme. Nielen poľskej, ale aj stredoeurópskej. Nehanbi sa za evanjelium ani v rodine, ani v robote, ani na ulici. Evanjelium je jediná cesta ku šťastiu...

Fatimská slávnosť: 13. jún 2011

V dnešný trinásty deň v mesiaci sa vo Višňovom stretlo ešte viac pútnikov ako minulý mesiac. Dnešný deň je taký zvláštny deň – povedal pán dekan a pokračoval –  Je Svätodušný pondelok, je sviatok sv. Antona Paduánskeho, v Poľsku dnes oslavujú Pannu Máriu Matku Cirkvi. Minulý mesiac sme sa venovali 30 výročiu atentátu na dnes už blahoslaveného Ján Pavla II. Veľkého. Dnes teda sa zastavme viac pri matke. Ona je starostlivá, svedomitá. Na svadbe v Káne Galilejskej sa stará, aby pomohla novomanželom. To robí neustále: stará sa, aby Ježiš pomohol každej rodine, ktorá jeho i ju prosí o potrebné milosti. Naša Matka – ona je nepoškvrnená Nevesta Ducha Svätého. Kazateľ nám pripomenul slová Matky Božej z Guadalupe, kde Mária hovorí Juanovi Diegovi: Ja som tvoja milosrdná Matka i Matka všetkých národov, všetkých, ktorí žijú na tejto zemi a vkladajú do mňa svoju nádej. Tu vypočujem ich bôle a náreky.  Ako hovorieval Ján Pavol Veľký - Každá udalosť v živote Ježiša Krista je vysvetlená pôsobením Ducha Svätého. Duch Svätý účinkoval vo vrchovatej miere aj cez Máriu. Pán dekan nám položil otázku vychádzajúc z prvého čítania: Kde si Adam, Juraj, Mária, Peter, Viera ....?  Kde sa nachádzaš? V akej spoločnosti žiješ? Čo ty dávaš svetu?  Po modlitbe sv. ruženca, procesii a modlitbe zasvätenia bola vyvrcholením Fatimskej slávnosti sv. omša, ktorú spolu s pánom dekanom koncelebrovali dp. Peter Holbička a dp. Róbert Stenchlák. Práve 13. júna pred 14 rokmi prijali vo višňovskom chráme diakonát. Prišli poďakovať na toto mieste za diakonské svätenie, ktoré im otvorilo cestu ku kňazstvu. Na záver sv. omše sa aj oni podelili s nami o svoje myšlienky. Peter Holbička, terajší žilinský farár povedal, že sa snaží rozdávať pokoj tam, kde príde a kňazstvo by nevymenil za nič na svete a Róbert Stenchlák, pôsobiaci v Nitrianskej diecéze v Komjaticiach s úsmevom pripomenul, že aj v kňazstve je to tak, ako inde: raz ste hore, raz dolu. Ale Božia milosť nás stále dvíha. Pán dekan obom, aj ostaným, ktorí boli vtedy vysvätení, zablahoželal a poprial, aby boli vždy horliví hlásatelia Božieho slova....

Fatimská slávnosť: 13. máj 2011

Pán dekan hovoril o súvislostiach atentátu na blahoslaveného Jána Pavla II. a fatimského tajomstva. Atentát sa stal 13. mája 1981 v deň 64. výročia prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Ján Pavol II. počas hospitalizácie na klinike Gemelli poprosil otca biskupa Hnilicu, Slováka, aby mu doručil všetky dokumenty súvisiace so zjaveniami vo Fatime. Pápež si všetko veľmi svedomite preštudoval. Keď odchádzal z nemocnice, otcovi Pavlovi Hnilicovi povedal: „Pochopil som, že jedinou záchranou sveta pred vojnou a ateizmom je obrátenie v zmysle fatimského posolstva.“

Len tri mesiace po atentáte, presne 15. augusta 1981 sa pápež stretol s veriacimi na Námestí svätého Petra. Vtedy povedal: „Stal som sa znova dlžníkom najsvätejšej Panny a všetkých svätých patrónov. Či možno zabudnúť, že udalosť na Námestí svätého Petra sa stala v ten deň a v tú hodinu, keď sa v portugalskej Fatime oslavovalo šesťdesiate štvrté výročie zjavenia Kristovej Matky jednoduchým dedinským deťom? Všetko, čo ma v ten deň stretlo, považujem za neobyčajnú materinskú starostlivosť a ochranu, ktorá bola mocnejšia ako smrtonosná guľka.“ Veľmi zvláštnu interpretáciu o nevydarenom atentáte na Svätého Otca bolo počuť z úst Aliho Agcu. Ján Pavol II. ho navštívil v rímskom väzení Rebibbia. Počas rozhovoru s pápežom sa Agča čudoval, ako je možné, že sa zachránil. Bol si istý, že mieril dobre. Vedel, že strela bola smrteľná, no napriek tomu ho nezabila. Prečo? Zvedavo sa pýtal pápeža: „Všetci hovoria o Fatime. Čo je to Fatima?“ Ali Agča snáď pochopil, že nad jeho schopnosťami strieľať a zabíjať je vyššia moc.“

Panna Mária 13. mája 1917 vyzývala všetkých ľudí: „Prišla som napomenúť ľudstvo, aby sa obrátilo a robilo pokánie za svoje hriechy.“ Fatimské zjavenie je jasné a jednoznačné: aby sa ľudstvo zachránilo od záhuby, je nutné jeho obrátenie a návrat k Bohu. Na prvé výročie atentátu 13. mája 1982 išiel pápež na púť do Fatimy, aby sa poďakoval za zázračnú záchranu života. Pri tej príležitosti povedal: „Tie dva dátumy (13. 5. 1917 a 13. 5. 1981) sa stretli takým spôsobom, že som pochopil, že som sem osobitne pozvaný. A tak som dnes prišiel. Prichádzam preto, aby som na tomto mieste poďakoval Božej prozreteľnosti... Jedna ruka mierila zbraňou a druhá zmenila smer guľky.“ Svätý Otec vtedy pripomenul, že prišiel do Fatimy preto, „aby som ešte raz v mene celej Cirkvi vypočul posolstvo, ktoré pred 65-timi rokmi zaznelo z úst našej Matky, ustarostenej o osud svojich detí. Dnes je to posolstvo ešte aktuálnejšie a naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. Ako nehľadieť bez obáv na vlnu sekularizmu a bezuzdnej voľnosti, ktoré tak vážne ohrozujú základné hodnoty kresťanských zásad?“ Dramatickými slovami pápež vyjadril svoju bolesť, „že výzva na pokánie, obrátenie a modlitbu sa nestretla, ani sa nestretá s takou odozvou, ako by sa mala. Ó, Nepoškvrnené Srdce,“ volal Svätý Otec, „pomôž nám premôcť hrôzy zla, ktoré visia nad ľudstvom a zatvárajú mu cestu do budúcnosti.“ V Čenstochovej 19. júna 1983 sa Svätý Otec počas jasnohorského apelu – je to každodenná modlitba k Panne Márii o ochranu Poľska - modlil: „13. mája prešli dva roky od toho popoludnia, keď si mi zachránila život. Bolo to na Námestí svätého Petra. Tam počas generálnej audiencie na mňa mierila strela, ktorá ma mala zabiť. Pred rokom 13. mája som bol vo Fatime, aby som sa poďakoval a vyjadril ti svoju dôveru. Dnes chcem tu na Jasnej Hore zanechať ako ďakovný dar viditeľný znak tej udalosti, prestrelený pás reverendy. Tvoj veľký ctiteľ, prímas Poľska, kardinál Hlond na smrteľnej posteli povedal: ,Víťazstvo – keď príde – príde skrze Máriu.‘ Totus tuus. A viac už nedodám.“ Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje (str. 125 – 126) napísal: „A čo povedať o troch portugalských deťoch z Fatimy, ktoré zrazu, v predvečer výbuchu Októbrovej revolúcie (tzv. Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku, ktorá roku 1917 otvorila dvere pre šírenie komunizmu do celého sveta – pozn. prekl.) počuli slová: ,Rusko sa obráti‘ a ,Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí‘...? Tieto predpovede si nemohli sami vymyslieť. Nepoznali dejiny ani zemepis a ešte menej sa vedeli orientovať v sociálnych hnutiach a vo vývoji ideológií. A predsa sa udialo presne to, čo dopredu ohlásili. Azda aj preto bol povolaný pápež z ,ďalekej krajiny‘, azda preto bol potrebný atentát na Námestí svätého Petra práve 13. mája 1981, v deň prvého výročia zjavenia vo Fatime, aby sa všetko toto stalo priehľadnejšie a pochopiteľnejšie, aby hlas Boha, ktorý v dejinách človeka rozpráva prostredníctvom ,znamení časov‘, sa ľahšie počul a a mohol byť pochopený. Je to teda Otec, ktorý ustavične pracuje, a je to Syn, ktorý tiež pracuje, a je to neviditeľný Duch Svätý, ktorý je Láska, a ako Láska je neustálou stvoriteľskou, spásnou, posväcujúcou a oživujúcou činnosťou.“

Vo Fatime Panna Mária prosila, aby jej Svätý Otec zasvätil celý svet a Rusko. Svoju prosbu zopakovala 13. júna 1929, keď sa zjavila sestre Lucii v Tuy: „Nadišla chvíľa, keď Boh žiada Svätého Otca, aby s biskupmi celého sveta zasvätil Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu s nádejou na záchranu práve prostredníctvom môjho Srdca.“ Ján Pavol II. túžil celým srdcom splniť toto prianie Ježišovej Matky. Preto spoločne so všetkými biskupmi začal prípravy na uskutočnenie slávnostného aktu zasvätenia celého sveta a Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie na 25. marec 1984. V tento pamätný deň na Námestí svätého Petra v Ríme Svätý Otec pri soche Panny Márie Fatimskej, ktorú na túto príležitosť priviezli, vykonal akt zasvätenia, ako o to prosila Nepoškvrnená. V ten istý deň biskupi vo všetkých diecézach na svete mali to isté vykonať spolu so svojimi kňazmi a veriacimi. Všetci intuitívne cítili, že táto udalosť zmení dejiny sveta. Ján Pavol II. vykonal toto zasvätenie, aby bola premožená moc zla, ktoré ohrozuje celé ľudstvo: „Sila tohto zasvätenia,“ povedal Svätý Otec, „trvá naveky, zahŕňa všetkých ľudí, kmene a národy, premáha všetko zlo, ktoré duch temnosti roznecuje v srdci človeka a jeho činoch, ako sme toho svedkami v našich časoch... Zasväcujem ti, ó, Matka, svet, všetkých ľudí a všetky národy a vkladám ich do tvojho materinského srdca. Ó, Nepoškvrnené Srdce! Pomôž nám zvíťaziť nad hrôzami zla, ktoré sa tak ľahko zakoreňuje v srdciach dnešných ľudí – zla, ktoré so svojimi nesmiernymi následkami už zavislo nad našou súčasnosťou a chce zahatať cestu budúcnosti.“ Po tomto akte odovzdania sveta a Ruska Márii, Matke Cirkvi, Svätý Otec odovzdal fatimskému biskupovi vzácny dar so slovami: „Toto je náboj vybratý z môjho tela 13. mája 1981. Druhý sa stratil niekde na Námestí svätého Petra. Tento náboj nepatrí mne, ale tej, ktorá bdela nado mnou a zachránila ma. Zoberte ho teda do Fatimy a uložte ho do svätyne na znak mojej vďaky najsvätejšej Panne Márii ako svedectvo veľkých Božích skutkov.“ Náboj umiestnili do koruny sochy fatimskej Panny Márie. Deň zasvätenia celého sveta a Ruska najsvätejšej Matke sa stal prelomovým v dejinách ľudstva. V krátkom čase zanikol Sovietsky zväz, historicky prvé ateistické impérium zla, ktoré chcelo za každú cenu zničiť kresťanstvo. Keď v Sovietskom zväze nastúpil k moci Michail Gorbačov, začali sa zmeny pod názvom perestrojka, ktoré viedli po niekoľkých rokoch k úplnému zániku celého komunistického systému. Sovietsky zväz sa rozpadol, mnohé krajiny vrátane Slovenska získali nezávislosť a veriacim bolo vrátené právo na praktizovanie svojej viery. Sme svedkami veľkého zázraku Božej Matky, zázraku predpovedanému vo Fatime. Ďalšie udalosti v roku 1989 priniesli tak v Sovietskom zväze, ako aj v mnohých krajinách východnej Európy zánik komunistických režimov, ktoré šírili ateizmus. Avšak útoky na Cirkev a kresťanov a ich utrpenie v iných častiach sveta tým neustali. Ak aj útok z 13. mája 1981, o ktorom hovorí tretie fatimské tajomstvo zo začiatku 20. storočia, patrí do minulosti, výzva na obrátenie a pokánie si aj dnes naďalej zachováva svoju aktuálnosť. Keď nám Mária odovzdáva svoje posolstvá, mimoriadne prenikavo rozoznáva znamenia časov, znamenia našich časov. Jej naliehavé výzvy na pokánie nie sú ničím iným ako prejavom jej materinskej starostlivosti o osud ľudskej rodiny, ktorá potrebuje obrátenie a odpustenie.

Zachovajme si vieru, strážme si ju, modlime sa každý deň. Každý deň sa modlime sv. ruženec, každú nedeľu poďme do kostola, poďme pravidelne na sv. spoveď.

Na záver sv. omše prišiel do Višňového otec biskup Tomáš Galis, ktorý bol v Martine na 20. výročí vzniku cirkevnej školy. Povzbudil veľké množstvo pútnikov, aby zostali verní Márii i Pánu Bohu aj v dnešnom svete.

Fatimská slávnosť: 13. apríl 2011

Opäť do pútnického chrámu prišlo veľa pútnikov. Málo sa modlíme a preto je potrebné nájsť si čas na stretnutie s Bohom a Matkou.  Keďže v tejto dobe kolujú po internete rôzne zaručené správy o fatimskom posolstve, pán dekan nám priblížil fatimské posolstvo. Všetky tri časti. Ono nás vyzýva k pokániu a k modlitbe, k obráteniu. Poukázal na muža dôvery a modlitby – Jána Pavla Veľkého. Práve modlitba dávala silu jeho činom. Ľudia, ktorí boli v jeho blízkosti, tvrdia, že si bol vedomý, že „hlavnou úlohou pápeža voči Cirkvi a svetu je modlitba“ a že „z modlitby sa rodila jeho schopnosť hovoriť pravdu bez strachu, lebo keď je človek sám pred Bohom, nemusí sa báť ľudí.“  V ťažkých chvíľach svojho poslania alebo v kritických momentoch Ján Pavol II. Prejavoval veľkú dôveru v silu modlitby, ona mu vždy ukázala správny smer. Keď mu spolupracovníci nevedeli poradiť, vždy ich usmernil: „Riešenie nájdeme, keď sa budeme viac modliť.“ Keď v Poľsku vyhlásili výnimočný stav, pápež povedal: Musíme sa modliť a čakať na znamenie od Boha.“  Často sa modlil na zemi s rukami roztiahnutými do tvaru kríža. Robil tak už ako mladý kňaz, keď bol vo farnosti Negowic. Na apoštolských cestách ho našli modliť sa na rôznych miestach. Pred bohoslužbou šiel na toaletu. Keď dlho nechodil, išli ho hľadať. Cez otvorené dvere jeden z organizátorov uvidel, ako Ján Pavol II. kľačí pred umývadlom a modlí sa. Ďalší svedok rozpráva, že  počas návštevy v Castel Gandolfe omylom vstúpil do komory a našiel tam Jána Pavla II. modliť sa. Obzvlášť dojímavé bolo jeho posledné slávenie Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi v roku 2004. V tom čase už nemohol chodiť a tak mu na plošinu auta pripevnili kreslo. Pred ním bola na kľakadle vystavená monštrancia so Sviatosťou. Chvíľu potom, ako sa sprievod pohol pápež sa naklonil k jednému z ceremoniárov a poprosil ho, či si môže kľaknúť. Ten mu citlivo naznačil, že by to bolo riskantné, lebo idú po hrboľatej ceste a auto sa kývalo zo strany na stranu. Po niekoľkých minútach svoju prosbu zopakoval.: „Rád by som pokľakol.“ Opäť ho upozornili, že by bolo vhodné počkať na rovný úsek cesty bez hrboľov. O pár sekúnd pápež odhodlane zvolal: „Tu je Ježiš, prosím vás!“ Nedalo sa mu nevyhovieť a tak mu pomohli kľaknúť si. Nedokázal sa však udržať na nohách a tak mu rýchlo museli pomôcť do kresla. Bol to prejav hlbokej úcty a viery. Aj keď telo nevládalo, jeho vôľa ostala pevná ako skala.

Aká je moja modlitba, koľko sa modlím denne????

Pri prechode z druhého do tretieho tisícročia sa pápež Ján Pavol II. rozhodol zverejniť tretiu časť „fatimského tajomstva“. Po dramatických a tragických udalostiach 20. storočia, jedného z najkľúčovejších v dejinách ľudstva, vrcholiacom v krutom atentáte na „drahého Krista na zemi“, sníma sa teraz závoj zo skutočnosti, ktorá poznačuje dejiny a do hĺbky ich interpretuje podľa duchovnej dimenzie, voči ktorej sa dnešná mentalita, často presiaknutá racionalizmom, stavia odmietavo. Nadprirodzené zjavenia a znamenia poznačujú dejiny, vstupujú živo do ľudského konania a sprevádzajú putovanie sveta, prekvapujúc veriacich i neveriacich. Tieto prejavy, ktoré nesmú protirečiť obsahu viery, musia smerovať k ústrednému bodu Kristovej zvesti; k láske Otca, ktorá vzbudzuje v ľuďoch obrátenie a dáva nám milosť, aby sme sa mu zverili so synovskou oddanosťou. Takým je aj Posolstvo Fatimy, ktoré s naliehavou výzvou na obrátenie a pokánie odpovedá na samotné jadro evanjeliového posolstva.

Posolstvo Fatimy je nepochybne najprorockejšie z moderných zjavení. Prvá a druhá časť sa týka predovšetkým hrozného videnia pekla, úcty k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, druhej svetovej vojny a potom predpovedaniu nesmiernych škôd, ktoré Rusko vo svojom boji proti kresťanskej viere a prijatím komunistického totalitarizmu malo spôsobiť ľudstvu. Nikto by vtedy, v roku 1917, nepredpokladal, že to, čo fatimskí pastierikovia videli, počuli a zapamätali si, raz dá na papier jediná žijúca očitá svedkyňa, a to na žiadosť biskupa z Leirie a s láskavým súhlasom Matky Božej.

Čo sa týka opisu prvých dvoch častí „tajomstva“, už zverejnených a teda známych, vybrali sme text, ktorý sestra Lucia napísala v tretích pamätiach 31. augusta 1941 a k nim pripojila niekoľko poznámok.

Tretia časť „tajomstva“ bola napísaná na príkaz J. E. biskupa z Leirie a Najsvätejšej Matky  3. januára 1944.

Jestvuje z neho jediný rukopis. Zapečatenú obálku s týmto rukopisom uschoval najskôr biskup z Leirie. Aby sa tajomstvo lepšie uchránilo, 4. apríla 1957 bola obálka odovzdaná do tajného archívu Posvätného ofícia. Biskup z Leirie o tom informoval sestru Luciu.

„Podľa archívnych záznamov 17. augusta 1959, komisár Posvätného ofícia otec Pierre Paul Philippe OP so súhlasom kardinála Alfreda Ottavianiho priniesol Jánovi XXIII. Obálku obsahujúcu tretiu časť „fatimského tajomstva“. Ten po istom váhaní povedal: „Počkáme. Budem sa modliť. Dám vám vedieť, ako som sa rozhodol.“

V skutočnosti sa pápež Ján XXIII. rozhodol vrátiť zapečatenú obálku Posvätnému ofíciu a tretiu časť „tajomstva“ nezverejniť.

Pavol VI. čítal obsah obálky 27. marca 1965 so zástupcom štátneho sekretariátu, J. E. Mons. Angelom Dell`Acqua a vrátil ju do Vatikánskeho tajného archívu s rozhodnutím text nepublikovať.

Ján Pavol II. si vyžiadal obálku obsahujúcu tretiu časť „tajomstva“ po atentáte, ktorý bol na neho spáchaný 13. mája 1981. Kardinál Franjo Seper, prefekt Kongregácie, 18. júla 1981 odovzdal členovi štátneho sekretariátu arcibiskupovi Eduardovi Martinezovi Somalovi dve obálky: jednu bielu – s pôvodným textom sestry Lucie v portugalčine; druhú oranžovú – s prekladom tajomstva do taliančiny: Dňa 11. augusta Mons. Martinez vrátil obe obálky do archívu Posvätného ofícia.“

Ako je známe, pápež Ján Pavol II. hneď myslel na zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a sám zostavil modlitbu na obrad, ktorý definoval ako „akt zverenia“, ktorý sa mal sláviť v Bazilike Santa Maria Maggiore 7. júna 1981, na slávnosť Turíc.

Pretože okolnosti pápežovi znemožnili účasť, bola prednesená nahrávka jeho príhovoru.

Sestra Lucia osobne potvrdila, že tento akt slávnostného a všeobecného zasvätenia zodpovedá tomu, čo chcela Panna Mária.

Usmernenie pre interpretáciu tretej časti „tajomstva“ dala sestra Lucia už listom Svätému Otcovi z 12. mája 1982. Hovorí v ňom:

„Tretia časť „tajomstva“ sa týka slov Matky Božej: ,Ak nie, (Rusko) rozšíri svoje bludy do sveta, vyvolávajúc vojny a prenasledovanie Cirkvi. Dobrí budú mučení, Svätý Otec bude musieť veľa trpieť, mnohé národy budú zničené` (13. júla 1917).

Tretia časť „tajomstva“ je symbolické zjavenie, ktoré sa týka tejto časti Posolstva a je podmienené skutočnosťou, či prijmeme, alebo neprijmeme to, čo samotné Posolstvo od nás žiada: Ak (ľudia) prijmú moje prosby, Rusko sa obráti a budú mať pokoj; ak nie, rozšíri svoje bludy do sveta, atď.

Pretože sme nevzali vážne túto výzvu Posolstva, vidíme, že sa splnilo – Rusko pohltilo svet svojimi bludmi. A hoci ešte nemôžeme konštatovať úplné naplnenie poslednej časti Posolstva, vidíme, že postupne sa k nemu pomalými krokmi blížime. Ak sa nezriekneme cesty hriechu, nenávisti, pomsty a nespravodlivosti, popierania práv človeka, nemorálnosti, násilia atď. A nehovorme, že to nás Boh takto trestá; naopak, sú to ľudia, ktorí si sami pripravujú trest. Boh nás ustarostene upozorňuje a volá na správnu cestu, rešpektujúc slobodu, ktorú nám dal. Zodpovední sú teda ľudia.

Rozhodnutie Svätého Otca Jána Pavla II. zverejniť tretiu časť „fatimského tajomstva“ uzatvára jednu etapu dejín, poznačených tragickou ľudskou túžbou po moci a neprávosťou, ale aj preniknutú Božou milosrdnou láskou a starostlivou ochranou Matky Ježiša a Cirkvi. Pôsobenie Boha, ktorý je Pánom dejín a spoluzodpovednosť človeka v jeho dramatickej a plodnej slobode sú dva piliere, na ktorých sa budujú dejiny ľudstva.

Panna Mária, ktorá sa zjavila vo Fatime, nám pripomína tieto zabudnuté hodnoty, túto budúcnosť človeka v Bohu, ktorej sme aktívnou a zodpovednou súčasťou.

PRVÁ A DRUHÁ ČASŤ „TAJOMSTVA“

Tajomstvo pozostáva z troch rozdielnych vecí:

Videnie pekla.

Lucia: Panna Mária nám ukázala veľké ohnivé more, ktoré sa zdalo, že je pod zemou. Démoni a duše, ponorení v tom ohni, boli akoby priehľadní a čierni alebo bronzoví, v podobe ľudí sa pohybovali v ohni, nesení plameňmi, ktoré vychádzali z nich samých, spolu s oblakmi dymu, padajúc zo všetkých strán podobne ako padajú iskry pri veľkých požiaroch, bez váhy a rovnováhy, medzi volaním a vzdychmi bolestí a beznádeje, ktoré vzbudzovali hrôzu a pôsobili trasenie od strachu. Démoni mali hrôzostrašné a odporné tvary neznámych a strašných zvierat, ale priehľadných a čiernych. Toto videnie trvalo len okamih. A vďaka našej dobrej nebeskej Matke, ktorá nás vopred uistila, že nás zoberie do neba (v prvom zjavení), inak myslím že by sme zomreli od strachu a hrôzy.

Potom sme pozdvihli oči k Panne Márii, ktorá nám s dobrotou a smútkom povedala:

Videli ste peklo, kam padajú duše biednych hriešnikov. Aby ich zachránil, Boh chce vo svete zaviesť úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak budú robiť to, čo vám poviem, mnohé duše sa zachránia a budú mať pokoj. Vojna sa končí, ale ak neprestanú urážať Boha, počas pontifikátu Pia XI. sa začne iná, ešte horšia. Keď budete vidieť noc, ožiarenú neznámym svetlom, vedzte, že je to veľké znamenie, ktoré vám Boh dáva, že ide potrestať svet za jeho zločiny prostredníctvom vojny, hladu a prenasledovania Cirkvi a Svätého Otca. Aby sa tomu predišlo, budem žiadať zasvätenie Ruska môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a odčiňujúce sväté prijímania v prvé soboty. Ak prijmú moje požiadavky, Rusko sa obráti a budú mať pokoj; ak nie, roznesie svoje bludy do celého sveta, šíriac vojny a prenasledovanie Cirkvi. Dobrí budú mučení, Svätý Otec bude veľa trpieť, mnohé národy budú zničené. Nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce. Svätý Otec mi zasvätí Rusko, ktoré sa obráti, a svetu bude dopriate obdobie mieru.[7]

TRETIA ČASŤ TAJOMSTVA

Lucia: Píšem v poslušnosti voči tebe, môj Bože, ktorý si mi to prikázal prostredníctvom J. E. pána biskupa v Leirii a tvojej i mojej Najsvätejšej Matky.

Po dvoch častiach, ktoré som už vyložila, videli sme po ľavej strane Našej Panej trochu vyššie anjela s ohnivým mečom v ľavej ruke. Šľahal z neho iskriaci plameň, ktorý ako sa zdá mal zapáliť celý svet. Iskry však zhasínali pri dotyku s jasom Našej Panej, ktorý vychádzal z jej pravej ruky smerom k nemu. Anjel ukazujúc pravou rukou na zem silným hlasom povedal: Pokánie, pokánie, pokánie! A v nesmiernom svetle, ktorým je Boh, sme videli: „niečo podobné tomu, ako sa vidia osoby v zrkadle, keď pred ním prechádzajú` biskupa oblečeného do bieleho, mali sme predtuchu, že je to Svätý Otec`. Iní rôzni biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky vystupovali na strmý vrch, na vrchole ktorého bol veľký kríž z neotesaných kmeňov, akoby boli z kôry korkového stromu. Svätý Otec, skôr než tam prišiel, prešiel cez veľké mesto spolovice zrúcané a neistým krokom, strápený bolesťou a utrpením, modlil sa za duše mŕtvych, s ktorými sa stretal na svojej ceste. Keď prišiel na vrchol vrchu, kľačiac pod veľkým krížom bol zabitý skupinou vojakov, ktorí naňho strieľali z rôznych zbraní a šípmi a takým istým spôsobom zomierali jedni po druhých biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a rôzne svetské osoby, muži a ženy z rôznych tried a postavenia. Pod ramenami kríža boli dvaja anjeli. Každý z nich mal v ruke krištáľovú krhlu a do nej zbierali krv mučeníkov a ňou polievali duše, ktoré sa približovali k Bohu.

Pápež Ján Pavol II. poslal za sestrou Luciou sekretára Kongregácie pre náuku viery  a bol ním J. E. Mons. Tarcisio Bertone. Je to kongregácia, ktorá najužšie spolupracuje s pápežom na obrane pravej katolíckej viery.

Stretnutie sestry Lucie s J. Em. Mons. Tarcisiom Bertonem, sekretárom Kongregácie pre náuku viery, povereným Svätým Otcom, a s J. E. Mons. Serafimom de Sousa Ferreira e Silva, biskupom LeirieFatimy, sa odohralo vo štvrtok 27. apríla 2000 na Karmeli svätej Terézie v Coimbre.

Sestra Lucia bola jasnej a pokojnej mysle. Bola veľmi spokojná z toho, že Svätý Otec príde do Fatimy vyhlásiť za blahoslavených Františka a Hyacintu, ktoré veľmi očakávala.

Biskup diecézy Leiria Fatima prečítal vlastnoručný list Svätého Otca, ktorým vysvetľuje motívy návštevy. Sestra Lucia sa cítila poctená a osobne si prečítala list a s úctou uvažovala nad ním držiac ho vo vlastných rukách. Povedala, že je pripravená úprimne odpovedať na všetky otázky.

Nato jej J.E. Mons. Tarcisio Bertone ukázal dve obálky: vonkajšiu a tú, ktorá bola v nej a obsahovala tretiu časť fatimského „tajomstva“. Sestra Lucia len čo sa dotkla listu hneď povedala: „To je môj list“, a keď ho čítala povedala: „To je moje písmo“.

Potom za pomoci biskupa z LeirieFatimy bol prečítaný a interpretovaný originál text, ktorý je v portugalskom jazyku. Sestra Lucia súhlasila s výkladom, podľa ktorého tretia časť „tajomstva“ spočíva v prorockom videní porovnateľnom s tým, ktoré sa vyskytovalo v posvätných dejinách.

Opätovne potvrdzuje svoje presvedčenie, že videnie vo Fatime sa týka predovšetkým zápasu ateistického komunizmu proti Cirkvi a kresťanom a popisuje neľudské utrpenie obetí za vieru v 20. storočí.

Na otázku: „Je hlavnou osobou videnia pápež?“ Sestra Lucia odpovedala hneď, že áno a spomína si ,že traja pastieri boli veľmi smutní z utrpenia pápeža. Sestra Lucia pokračuje: „Nepoznali sme meno pápeža, Pani nám nepovedala meno pápeža, nevedeli sme či to je Benedikt XV., alebo Pius XII., alebo Pavol VI., alebo Ján Pavol II., bol to však pápež, ktorý trpel a to spôsobovalo utrpenie aj nám.“

Čo sa týka časti vzťahujúcej sa na biskupa oblečeného v bielom čiže na pápeža, ako to hneď chápali pastieri počas „videnia“, ktorý je smrteľne ranený a padá na zem, sestra Lucia plne súhlasí s tvrdením pápeža: „Bola to materská ruka, ktorá viedla smer guľky a so smrťou zápasiaci pápež sa zastavil na prahu smrti“ (Ján Pavol II., Rozjímanie z polikliniky Gemelli talianskym biskupom, 13. mája 1994).

Pretože prv než sestra Lucia odovzdala vtedajšiemu biskupovi z LeirieFatimy zapečatenú obálku obsahujúcu tretiu časť „tajomstva“ a napísala na ňu, že môže byť otvorená iba po roku 1960 patriarchom z Lisabonu alebo biskupom z Leirie, J. E. Mons. Bertone sa jej spýtal: „Prečo až po roku 1960? Tento dátum určila Panna Mária?“ Sestra Lucia odpovedal: „Nebola to Pani, ale bola som to ja, ktorá som napísala rok 1960, pretože podľa mojej intuície pred rokom 1960 by nebolo pochopené, pochopené by mohlo byť až potom. Teraz ho možno lepšie pochopiť. Napísala som, čo som videla, interpretácia nepatrí mne, ale pápežovi.“

VYHLÁSENIE J. Em. KARDINÁLA ANGELA SODANA,

ŠTÁTNEHO SEKRETÁRA JEHO SVÄTOSTI

Na záver slávnostnej koncelebrovanej svätej omše, ktorej predsedal Ján Pavol II. vo Fatime, kardinál Angelo Sodano, štátny sekretár, predniesol v portugalčine slová, ktoré predkladám v slovenskom preklade:

Bratia a sestry v Pánovi!

Na záver tejto slávnostnej liturgie si pokladám za povinnosť predniesť nášmu milovanému Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. najsrdečnejšie želania všetkých prítomných k jeho blížiacim sa 80. narodeninám a keď mu ďakujeme za jeho vzácnu pastiersku službu pre dobro celej svätej Božej Cirkvi, vyjadrujeme tie najsrdečnejšie želania celej Cirkvi.

Pri tejto slávnostnej príležitosti jeho príchodu do Fatimy ma najvyšší veľkňaz poveril, aby som vám predniesol jeden oznam. Ako je známe cieľom jeho príchodu do Fatimy je blahorečenie dvoch pastorinhos, pastierikov. Chce však tejto svojej púti dať aj hodnotu obnovenia vďaky Panne Márii za ochranu, ktorej sa mu dostalo počas týchto rokov jeho pontifikátu. Ide o ochranu, ktorá, ako sa zdá, dotýka sa aj takzvanej tretej časti fatimského „tajomstva“.

Tento text obsahuje prorocké videnie porovnateľné s prorockými videniami vo Svätom písme, ktoré nepopisujú fotograficky detaily budúcich udalostí, ale syntetizujú a zhrňujú na tom istom pozadí skutočnosti, ktoré sú postupne rozložené v čase a v neupresnenom trvaní. Z toho vyplýva, že kľúč k čítaniu textu nemôže mať iný ako symbolický charakter.

Fatimské videnie sa týka predovšetkým boja ateistických systémov proti Cirkvi a kresťanom, a opisuje nesmierne utrpenie svedkov viery posledného storočia druhého tisícročia. Je to nekonečná via crucis, ktorú viedli pápeži dvadsiateho storočia.

Podľa výkladu pastorinhos, ktorý potvrdila najnovšie aj sestra Lucia, „biskup odetý v bielom“, ktorý sa modlí za všetkých veriacich je pápež. Aj on namáhavo kráčajúc ku krížu medzi mŕtvolami mučeníkov (biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a početní laici) padá na zem ako mŕtvy pod ranami zo strelnej zbrane.

Po atentáte 13. mája 1981 sa Jeho Svätosti ukázalo jasné, že to bola „materská ruka, ktorá viedla smer guľky“, čím umožnila „so smrťou zápasiacemu pápežovi“ zastaviť sa „na prahu smrti“ (Ján Pavol II., Meditácia s talianskymi biskupmi z polikliniky Gemelli, v Insegnamenti, zv. XVII/1, s. 1061). Pri príležitosti cesty z Ríma vtedajšieho biskupa z LeirieFatimy pápež rozhodol odovzdať mu náboj, ktorý zostal v džípe po atentáte, aby bol strážený vo svätyni. Z iniciatívy biskupa náboj bol zasadený do koruny sochy fatimskej Madony.

Nasledujúce udalosti roku 1989 priniesli tak v Sovietskom zväze ako aj v početných krajinách východnej Európy pád komunistického režimu, ktorý prebojovával ateizmus. Aj z tohto dôvodu najvyšší veľkňaz z hĺbky srdca ďakuje Najsvätejšej Panne. Predsa však v iných častiach sveta útoky proti Cirkvi a kresťanom s celou váhou utrpenia, ktoré prinášajú so sebou, bohužiaľ, neprestali. Aj keď udalosti, na ktoré sa vzťahuje tretia časť fatimského „tajomstva“, zdá sa, už patria minulosti, výzva Panny Márie na obrátenie a na pokánie, prednesená na začiatku dvadsiateho storočia, si aj dnes uchováva svoju podnetnú aktuálnosť. „Zdá sa, že Pani posolstva číta s mimoriadne jasným prehľadom znaky časov, znaky našich časov... Naliehavá výzva Najsvätejšej Panny Márie na pokánie nie je nič iné, ako prejav jej materskej starostlivosti o osudy ľudskej rodiny, ktorá potrebuje obrátenie a odpustenie“ (JÁN PAVOL II. Posolstvo na Svetový deň chorých, 1997, č. l; v Insegnamenti, zv. XIX/2, 1996, s. 561).

Aby veriaci mohli lepšie chápať posolstvo Panny Márie Fatimskej pápež zveril Kongregácii pre náuku viery úlohu zverejniť tretiu časť „tajomstva“ len čo k nemu pripraví vhodný komentár.

Bratia a sestry, ďakujeme Panne Márii Fatimskej za jej ochranu. Jej materskému príhovoru zverujeme Cirkev tretieho tisícročia.

Sub tuum praesidium confugimus, Sancta Dei Cenetrix! Intercede pro Ecclesia. Intercede pro Papa nostro Ioanne Paulo II. Amen.

Pod tvoju ochranu sa utiekame. Svätá Božia Rodička. Oroduj za Cirkev. Prihováraj sa za nášho pápeža Jána Pavla II. Amen.

Fatima 13. mája 2000

TEOLOGICKÝ KOMENTÁR

Kto pozorne číta text tretieho „fatimského tajomstva“, ktoré teraz na pokyn Svätého Otca je tu po dlhom čase zverejnené v úplnom znení, zostane pravdepodobne sklamaný alebo prekvapený po toľkých špekuláciách. Neodhalila sa žiadna veľká záhada; závoj budúcnosti nebol strhnutý.

Vidíme Cirkev mučeníkov storočia, ktoré sa práve končí, zobrazenú scénou, opísanou symbolickým jazykom, ktorý nie je ľahké rozuzliť. Toto je to, čo chcela Božia Matka odovzdať kresťanstvu, ľudstvu v čase veľkých problémov a úzkostí? Môže nám to byť pomocou na začiatku nového milénia? Alebo ide len o projekcie vnútorného sveta detí, ktoré rástli v prostredí hlbokej zbožnosti a zároveň zmätené búrkami, ktoré ohrozovali ich časy? Ako máme rozumieť videniu a čo si máme o ňom myslieť?

Verejné zjavenie a súkromné zjavenia – ich teologické miesto

Prv než sa pokúsime o interpretáciu, ktorej základné línie môžeme nájsť vo vyhlásení, ktoré kardinál Sodano predniesol 13. mája tohto roku na záver eucharistického slávenia, ktorému predsedal Svätý Otec, je potrebných niekoľko podstatných vysvetliviek, týkajúcich sa spôsobu, akým podľa učenia Cirkvi treba chápať v rámci života viery také javy, ako bol ten, čo sa odohral vo Fatime. Učenie Cirkvi rozlišuje medzi verejným zjavením a súkromnými zjaveniami. Medzi týmito javmi je rozdiel, a to nielen čo do stupňa, ale aj čo do podstaty. Výraz „verejné zjavenie“ je termín, ktorým sa označuje zjavujúca sa činnosť Boha určená celému ľudstvu, ktorá našla svoje literárne vyjadrenie vo dvoch častiach Biblie, v Starom a Novom zákone. Nazýva sa zjavenie, lebo sa v ňom Boh postupne dal spoznávať ľuďom až do toho okamihu, keď sa sám stal človekom, aby pritiahol k sebe a zjednotil celý svet prostredníctvom vteleného Syna, Ježiša Krista. Nejde teda o intelektuálne komunikácie, ale o životný proces, v ktorom sa Boh približuje k človeku. V tomto procese sa potom prirodzene prejavujú aj témy, ktoré zaujímajú intelekt a pochopenie Božieho tajomstva. Tento proces sa týka celého človeka a teda aj rozumu, ale nielen jeho. Pretože Boh je jeden a ten istý, aj dejiny, ktoré prežíva s ľudstvom, sú jediné, platia pre všetky časy a dosiahli svoje naplnenie v živote, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. V Kristovi Boh povedal všetko, čiže vyjadril seba samého. Preto sa Božie zjavenie uzavrelo uskutočnením Kristovho tajomstva, ktoré našlo vyjadrenie v Novom zákone. Katechizmus Katolíckej cirkvi cituje na vysvetlenie tejto definitívnosti a úplnosti zjavenia text svätého Jána z Kríža: „Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. Preto keby sa teraz niekto chcel na niečo vypytovať či žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho“ (KKC, 65).

Skutočnosť, že jediné zjavenie Boha zamerané na všetky národy je ukončené Kristom a svedectvom, ktoré o ňom vyjadrujú knihy Nového zákona, viaže Cirkev s jedinou udalosťou posvätných dejín a so slovom Biblie, ktorá zaručuje a vysvetľuje túto udalosť. To však neznamená, že Cirkev by sa teraz mohla dívať iba do minulosti a tak bola odsúdená na neplodné opakovanie. KKC v tomto ohľade hovorí: „... hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plné rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam“

(66). Dva aspekty spojenia medzi jedinečnosťou udalosti a rastom v jeho pochopení veľmi dobre vyjadruje rozlúčková reč, keď Pán hovorí apoštolom na rozlúčku: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba ... On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 12 – 14). Z jednej strany je Duch sprievodcom, ktorý otvára poznanie, aby niesol váhu, na ktorú predtým chýbali predpoklady. V tomto je – nikdy plne nedosiahnutá – hĺbka a šírka kresťanskej viery. Na druhej strane toto „sprevádzanie“ znamená brať z pokladu samého Ježiša Krista, ktorého nevyčerpateľná hĺbka sa prejavuje v tomto vedení pôsobením Ducha. Katechizmus v tomto súvise cituje hlboké slová pápeža Gregora Veľkého: „Božie slová rastú s tým, kto ich číta“ (KKC 94, SV. GREGOR, v Ez 1,7,8). Druhý vatikánsky koncil poukazuje na tri podstatné cesty, na ktorých sa v Cirkvi uskutočňuje vedenie Ducha Svätého a teda „rast slova“ uskutočňuje sa rozjímaním a štúdiom veriacich, hlbokou múdrosťou, ktorá pochádza z duchovnej skúsenosti, a „kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali aj hodnovernú charizmu pravdy“ (Dei verbum, 8).

V tomto kontexte je teraz možné správne chápať pojem „súkromné zjavenie“, vzťahujúce sa na všetky videnia a zjavenia, ktoré sa udiali po uzavretí Nového zákona. Je teda kategóriou, do ktorej rámca musíme umiestniť fatimské posolstvo. Vypočujme si v tejto súvislosti ešte raz KKC:

„V priebehu storočí sa vyskytli takzvané ,súkromné zjavenia`. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Ich úlohou nie je ...,dopĺňať` Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období“ (67). Vyjasňujú sa tu dve veci:

1. Autorita súkromných zjavení sa podstatne líši od jediného verejného Zjavenia. Ono vyžaduje našu vieru. V ňom prostredníctvom ľudských slov a sprostredkovaním živého spoločenstva Cirkvi hovorí k nám sám Boh. Viera v Boha a v jeho slovo sa odlišuje od každej inej viery, dôvery, ľudskej mienky. Pevné presvedčenie, že Boh hovorí mi dáva istotu, že stretám samu pravdu, a tak istotu, ktorá sa nemôže overiť v žiadnej ľudskej forme poznania. Je to istota, na ktorej staviam svoj život a ktorej sa odovzdávam vo chvíli smrti.

2. Súkromné zjavenie je pomocou pre túto vieru a prejavuje sa ako uveriteľné práve preto, že ma odkazuje na jediné verejné Zjavenie. Kardinál Prospero Lambertini, neskorší pápež Benedikt XIV., v tomto ohľade na svojom klasickom traktáte, ktorý sa stal smernicou pri beatifikáciách a kanonizáciách, hovorí: „Súhlas katolíckej viery nie je povinný pri zjaveniach schválených takýmto spôsobom; ani tu nie je možný. Tieto súkromné zjavenia si vyžadujú skôr súhlas ľudskej viery, zhodnej s pravidlami rozumnosti, ktorá nám ich predkladá ako pravdepodobné a plne uveriteľné.“ Flámsky teológ E. Dhanis, vynikajúci znalec tejto problematiky, zhrňujúc tvrdí, že cirkevné schválenie súkromného zjavenia predpokladá tri prvky: že dané posolstvo neobsahuje nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom; je odôvodnené zverejniť ho; veriaci s ním môžu rozumnou formou súhlasiť. (E. DHANIS, Sguardo su Fatima e bilancio di una discissione, in: La Civiltá Cattolica 104, 1953 II. 392406, najmä 397). Také posolstvo môže byť účinnou pomôckou na lepšie chápanie a prežívanie evanjelia v aktuálnej dobe, preto sa nemá zanedbávať. Je to pomôcka, ktorá je len ponúknutá, pričom jej použitie nie je záväzné. Kritériom pravdy a hodnoty súkromného zjavenia je jeho zameranie na samého Krista. Keď nás od neho vzďaľuje, keď sa stáva nezávislým alebo sa dokonca ponúka ako iný a lepší plán spásy, dôležitejším ako evanjelium, potom iste nepochádza od Ducha Svätého, ktorý nás vedie vnútri evanjelia a nie mimo neho. To však nevylučuje, že niektoré súkromné zjavenie položí nové akcenty, dá vzniknúť novým formám zbožnosti alebo prehĺbi a rozšíri starobylé formy. V tomto všetkom však musí ísť o pokrm viery, nádeje a lásky, ktoré sú pre všetkých trvalou cestou spásy.

Môžeme dodať, že súkromné zjavenia často pochádzajú predovšetkým z ľudovej zbožnosti a v nej sa prejavujú, dávajú jej nové podnety a otvárajú jej nové formy. To nevylučuje, že majú účinky aj v samej liturgii, ako to napríklad dokazujú sviatky Božieho tela a Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Z istého hľadiska vo vzťahu liturgie a ľudovej zbožnosti sa vymedzuje vzťah medzi Zjavením a súkromnými zjavenia: liturgia je kritériom, je životnou formou Cirkvi v jej celosti, priamo živenou evanjeliom. Ľudová nábožnosť znamená, že viera zapúšťa korene v srdciach jednotlivých národov tak, že je uvádzaná do každodenného života. Ľudová nábožnosť je prvou a základnou formou inkulturácie viery a musí sa nechať ustavične usmerňovať a viesť liturgickými smernicami, avšak zo svojej strany tým, že vychádza zo srdca, robí vieru plodnou.

Tak sme prešli od skôr negatívnych spresnení, ktoré však boli veľmi dôležité, k pozitívnemu vymedzeniu súkromných zjavení: ako ich možno konkrétnym spôsobom klasifikovať, vychádzajúc zo Svätého písma? Do akej teologickej kategórie patria? Najstarší list svätého Pavla, ktorý sa nám zachoval, a možno úplne najstarší spis Nového zákona, Prvý list Solúnčanom, nám, zdá sa, ponúka isté usmernenie. Apoštol hovorí: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (5, 19 – 21). V každom čase dostáva Cirkev charizmu proroctva, ktorú je potrebné skúmať a ktorou nemožno pohŕdať. V tejto súvislosti je dobré uvedomiť si, že prorokovať v biblickom zmysle neznamená predpovedať budúcnosť, ale vysvetľovať Božiu vôľu pre prítomnosť, a tak ukázať správnu cestu do budúcnosti. Kto predpovedá budúcnosť, vzbudzuje zvedavosť rozumu, ktorý túži z budúcnosti strhnúť závoj; prorok sa obracia na slepotu vôle a mysle a objasňuje Božiu vôľu ako požiadavku a usmernenie pre prítomnosť. Dôležitosť predpovede budúcnosti je v tomto prípade druhoradá. Podstatné je aktualizovanie jediného Zjavenia, ktoré sa ma hlboko dotýka: prorocké slovo je upozornenie alebo útecha, alebo oboje spolu. V tomto zmysle možno spojiť charizmu proroctva s kategóriou znamenia časov, ktorú vyzdvihol Druhý vatikánsky koncil: „... vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete?“ (Lk 12, 56). Pod znameniami časov treba v týchto Ježišových slovách rozumieť jeho vlastnú cestu, jeho samého. Vysvetľovať znamenia časov vo svetle viery znamená uznať prítomnosť Krista v každom čase. V súkromných zjaveniach uznaných Cirkvou – teda aj vo Fatime ide práve o to: pomôcť nám chápať znamenia časov a nájsť pre ne správnu odpoveď vo viere.

Antropologická štruktúra súkromných zjavení

Po tom, čo sme sa v týchto úvahách snažili upresniť teologické miesto súkromných zjavení, musíme – prv než sa pokúsime o interpretáciu fatimského posolstva – pokúsiť sa ešte v krátkosti objasniť ich antropologickú (psychologickú) povahu. Teologická antropológia rozlišuje na tomto poli tri formy vnímania alebo „videnia“: videnie zmyslami, teda vonkajšie telesné vnímanie, vnútorné vnímanie a duchovné videnie (visio sensibilis – imaginatíva – intellectualis). Je jasné, že vo videniach v Lurdoch, Fatime atď. nejde o bežné vonkajšie zmyslové vnímanie: obrazy a postavy ktoré sú videné sa totiž nenachádzajú vo vonkajšom priestore ako sa tam nachádza napríklad dom alebo strom. To je úplne zrejmé napríklad v prípade videnia pekla (opísané v prvej časti „fatimského tajomstva“) alebo aj videnia, opísané v tretej časti „tajomstva“. Možno to však veľmi ľahko dokázať aj v iných videniach, predovšetkým tým, že ich nevideli všetci prítomní, ale iba „vizionár“. Je tak isto zrejmé, že nejde ani o intelektuálne videnie bez obrazov, ako je to vo vysokých stupňoch mystiky. Ide teda o strednú kategóriu, o vnútorné vnímanie, ktoré iste malo pre „vizionára“ silu prítomnosti a rovnalo sa preňho vonkajšiemu zmyslovému prejavu.

Vidieť vnútorne neznamená, že ide o fantáziu, ktorá by bola vyjadrením subjektívnej predstavivosti. Skôr to značí, že duše sa ľahko dotkne niečo skutočné, aj keď nadzmyslové, a stáva sa schopnou vidieť to, čo nie je zmyslové, čo je zmyslami neviditeľné. Je to videnie „vnútornými zmyslami“. Ide o pravé „predmety“, ktoré sa dotýkajú duše, i keď nepatria do nášho bežného zmyslového sveta. Preto sa vyžaduje vnútorná bdelosť srdca, ktoré okrem toho nie je podnietené silným tlakom vonkajších skutočností alebo predstáv a myšlienok, ktoré napĺňajú dušu. „Vidiaci“ človek je vedený poza čistú vonkajškovosť a dotýkajú sa ho najhlbšie dimenzie skutočnosti, stávajú sa preňho viditeľné. Takto azda možno pochopiť, prečo najčastejšími adresátmi takýchto zjavení sú práve deti: ich duša nie je ešte skazená, ich vnútorná schopnosť vnímania je ešte málo poškodená. „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu“ (Ž 8, 3), odpovedá Ježiš slovami žalmu na kritiku veľkňazov a starších, ktorí považovali za nevhodné, ak deti volali hosana „porov. Mt 21, 16).

Povedali sme, že „vnútorné videnie“ nie je fantázia, ale pravý a vlastný spôsob overovania. Prináša však so sebou i obmedzenia. Veď už i do vonkajšieho videnia zrakom vstupuje aj subjektívny faktor: vec nevidíme v jej čistej podobe, vstupuje k nám cez filter našich zmyslov, ktoré uskutočňujú proces pretlmočenia. To je ešte evidentnejšie pri vnútornom videní, predovšetkým ak ide o skutočnosti, ktoré samy osebe presahujú náš horizont. Subjekt, „vidiaci“, je tu zapojený ešte silnejšie. Vidí v rámci svojich konkrétnych možností, jemu prístupným spôsobom predstavivosti a poznania. Pri vnútornom videní ide ešte v širšom rozmere ako pri vonkajšom o proces pretlmočenia, takže subjekt má podstatnú spoluúčasť na tom, ako sa v podobe obrazu formuje to, čo sa zjavuje. Obraz sa môže vytvoriť len podľa jeho mier a možností. Takéto videnia preto nikdy nie sú jednoducho „fotografiami“ iného sveta, ale nesú v sebe aj možnosti a limity vnímajúceho subjektu.

To, čo možno dokázať pri všetkých veľkých videniach svätcov, prirodzene platí aj o videniach detí vo Fatime. Nimi vykreslené obrazy nie sú jednoducho výrazom ich fantázie – akoby na okamih bol odhrnutý závoj iného sveta a nebo sa ukázalo vo svojej čistej podstate tak ako dúfame, že ho raz budeme vidieť v definitívnom spojení s Bohom. Možno povedať, že obrazy sú skôr syntézou podnetu pochádzajúceho zhora a možnosti subjektu ktorý vníma, teda detí. Preto obrazná reč týchto videní je symbolickým jazykom. Kardinál Sodano hovorí: „... neopisujú fotograficky detaily budúcich udalostí, ale syntetizujú a na tom istom pozadí zhrňujú skutočnosti,

ktoré sú postupne rozložené v čase a neupresnenom trvaní.“ Časové a priestorové zahustenie do jedného obrazu je typické pre takéto videnia, ktoré môžu byť dešifrované jedine a posteriori (spätne). Nie každý prvok vo videní musí mať konkrétny historický zmysel. Dôležité je videnie ako celok a len vychádzajúc z celkového významu obrazov možno chápať ich detaily. Čo je stredobodom obrazu sa vnútorne odhaľuje vychádzajúc z toho, čo je zmyslom kresťanského proroctva celkovo: stredobod je v tom, v čom sa videnie stáva výzvou a vedie k plneniu Božej vôle.

Pokus o výklad „fatimského tajomstva“

Prvá a druhá časť „fatimského tajomstva“ bola už zoširoka rozobraná v patričnej literatúre, takže ich tu netreba ešte raz podrobne vysvetľovať. Chcel by som len krátko zamerať pozornosť na najvýznamnejší bod. Deti v priebehu hrozného okamihu zakúsili videnie pekla. Videli pád „duší biednych hriešnikov“. A potom im bolo povedané, prečo boli vystavené tomuto okamihu: preto, aby ich zachránili – aby ukázali cestu spásy. Tu prichádza na myseľ výrok z Prvého listu sv. Petra: „dosahujete cieľ svojej viery – spásu duší“ (1 Pt 1, 9). Ako cesta na dosiahnutie tohto cieľa bola ukázaná úcta k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, spôsob prekvapivý pre ľudí z aglosaského a nemeckého prostredia. Na pochopenie stačí krátka poznámka: srdce v biblickom jazyku znamená centrum ľudskej bytosti; miesto, kde sa stretá rozum, vôľa, temperament a citovosť, a v ktorom osoba nachádza svoju jednotu a svoje vnútorné zameranie. V zmysle jedného z blahoslavenstiev (Mt 5, 8) je nepoškvrnené srdce tým srdcom, ktoré dosiahlo dokonalú vnútornú jednotu, a preto „vidí Boha“. Úcta k nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie znamená približovanie sa k tomuto postoju srdca, v ktorom sa fiat – nech sa mi stane podľa tvojej vôle – stáva formujúcim centrom celého takéhoto jestvovania. Ak by niekto chcel namietať, že nemusíme klásť nejakú ľudskú bytosť medzi nás a Krista, potom treba pripomenúť, že Pavol nemal obavu povedať svojim spoločenstvám: Napodobňujte ma (1 Kor 4, 16; Flp 3,17; 1 Sol 1, 6; 2 Sol 3, 7.9). V apoštolovi si možno konkrétne overiť, čo znamená nasledovať Krista. Od koho sa to môžeme v ktorejkoľvek dobe učiť lepšie, ak nie od Pánovej matky?

Takto sa konečne dostávame k tretej časti „fatimského tajomstva“, ktoré je teraz prvýkrát zverejnené v úplnosti. Ako vyplýva z predchádzajúcej dokumentácie, interpretácia, ktorú predložil kardinál Sodano vo svojom texte 13. mája, bola najprv predložená sestre Lucii. Sestra Lucia k tomu predovšetkým pripomenula, že jej bolo dané videnie, nie jeho výklad. Povedala, že interpretácia neprináleží „vidiacemu“, ale Cirkvi. Po prečítaní textu však konštatovala, že výklad zodpovedá tomu, čo zakúsila, a že zo svojej strany uznáva takúto interpretáciu ako správnu.

Tak ako je kľúčový výraz prvej a druhej časti „tajomstva“ termín „spasiť duše“, tak kľúčovým slovom tejto časti „tajomstva“ je trojnásobné zvolanie: „Pokánie, pokánie, pokánie:“ Pripomína nám to výzvu z evanjelia: „Kajajte sa verte evanjeliu“ (Mk 12 15). Chápať znamenia časov znamená chápať naliehavosť pokánia – obrátenia – viery. Toto je správna odpoveď v historickom okamihu, charakterizovanom veľkými nebezpečenstvami, ktoré sú vykreslené jednotlivými obrazmi. Dovolím si k tomu uviesť osobnú spomienku: v jednom rozhovore mi sestra Lucia povedala, že ako cieľ všetkých zjavení sa jej čoraz jasnejšie ukazovalo napomáhanie rastu vo viere, v nádeji a v láske – a všetko ostatné malo viesť k tomuto cieľu.

Preskúmajme teraz trochu zbližša jednotlivé obrazy. Anjel s horiacim mečom po ľavej strane Božej Matky pripomína analogické obrazy z Knihy zjavenia. Predstavuje hrozbu súdu, ktorý dolieha na svet. Perspektíva, že svet by mohol byť spálený v mori ohňa, sa dnes už vôbec nejaví ako číra fantázia. Sám človek vyhotovil svojimi objavmi ohnivý meč. Videnie potom ukazuje moc, ktorá odporuje ničiacej sile – jas Božej Matky a istým spôsobom z toho pochádzajúca výzva na pokánie. Takto je zdôraznená dôležitosť slobody človeka: budúcnosť nie je nezmeniteľne stanovená a výjav, ktorý videli deti, vonkoncom nie je filmom anticipujúcim budúcnosť, na ktorom by sa už nič nedalo zmeniť. Celé toto videnie sa v skutočnosti deje len preto, aby priviedlo na scénu slobodu a zameralo ju pozitívnym smerom. Zmyslom videnia nie je teda ukázať film o nezmeniteľne stanovenej budúcnosti. Jeho význam je presne opačný: dať do pohybu sily zmeny na dobro. Preto sú úplne scestné tie fatalistické vysvetľovania tretej časti „fatimského tajomstva“, ktoré napríklad hovoria, že atentátnik 13. mája 1981 bol iste nástrojom v Božom pláne, riadenom Božou prozreteľnosťou, a preto nemohol konať slobodne, alebo iné podobné názory, ktoré kolujú medzi ľuďmi. Videnie hovorí skôr o nebezpečenstvách a o ceste, ako sa pred nimi zachrániť.

Nasledujúce vety textu ukazujú ešte raz a veľmi jasne symbolický charakter videnia, Boh zostáva nezmerateľným, zostáva svetlom, ktoré prevyšuje každé naše videnie. Ľudia sa ukazujú akoby v zrkadle. Stále musíme pamätať na limity vnútorného videnia, ktorých hranice sú tu viditeľne naznačené. Budúcnosť sa javí len „ako v zrkadle, len nejasne“ (porov. 1 Kor 13, 12). Všimnime si jednotlivé obrazy, ktoré sa nachádzajú v texte „tajomstva“. Miesto konania je opísané tromi symbolmi: strmý vrch, veľké, napoly zbúrané mesto a nakoniec veľký kríž z neotesaných kmeňov. Vrch a mesto symbolizujú miesto dejín ľudstva: dejiny ako namáhavý výstup k výšinám, dejiny ako miesto ľudskej tvorivosti a spolužitia, ale súčasne ako miesto skáz, ktorými človek ničí dielo svojej vlastnej práce. Mesto môže byť miesto spolužitia a pokroku, ale aj miestom nebezpečenstva a krajnej hrozby. Na vrchu stojí kríž – cieľ a orientačný bod dejín. V kríži bola skaza premenená na spásu. Vyníma sa ako znak biedy dejín a ako prísľub pre dejiny.

Potom sa tu objavujú ľudia: biskup odetý v bielom („mali sme predtuchu, že ide o Svätého Otca“), iní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a nakoniec muži a ženy všetkých tried a sociálnych vrstiev. Pápež ide na ich čele s chvením a bolesťou zo všetkých tých hrôz, ktoré ho obklopujú. Nielen domy mesta ležia v ruinách, jeho cesta vedie pomedzi mŕtvoly. Takto je cesta Cirkvi opísaná ako via crucis, ako cesta v dobe násilia, ničení a prenasledovaní. V tomto obraze možno nájsť vykreslené dejiny celého jedného storočia. Ako miesta zeme sú súhrnne predstavené vo dvoch obrazoch – v obraze vrchu a mesta – a sú upriamené na kríž, tak sú aj časy predstavené na spôsob zhrnutia: vo videní môžeme rozpoznať naše storočie ako storočie mučeníkov, utrpenia a prenasledovaní Cirkvi, storočie dvoch svetových a mnohých lokálnych vojen, ktoré vyplnili celú jeho polovicu a dali zakúšať nové formy krutosti. V zrkadle týchto výjavov vidíme kráčať svedkov viery desaťročí. V tomto súvise sa zdá vhodné spomenúť jednu vetu z listu sestry Lucie Svätému Otcovi z 12. mája 1982: „Tretia časť ,tajomstva` sa vzťahuje na slová Našej Panej“ ,Ak nie, (Rusko) rozseje svoje bludy po svete, šíriac vojny a prenasledovania Cirkvi, dobrí budú mučení, Svätý Otec bude veľa trpieť, niektoré národy budú zničené.“

Na via crucis celého storočia má osobitnú úlohu osobnosť pápeža. V jeho ťažkom výstupe na vrch môžeme nepochybne vidieť viacerých pápežov, ktorí – počnúc sv. Piom X. až po súčasného pápeža – mali podiel na utrpeniach tohto storočia a usilovali sa uprostred nich napredovať po ceste, ktorá vedie ku krížu. Vo videní je pápež zabitý na ceste mučeníkov. Nemal Svätý Otec, keď si po atentáte z 13. mája 1981 dal priniesť tretiu časť „tajomstva“, rozpoznať v nej svoj vlastný osud? Veď bol veľmi blízko brány smrti a sám vysvetľuje svoju záchranu slovami? „... bola to materinská ruka, čo viedla dráhu guľky, a so smrťou zápasiaci pápež sa zastavil na prahu smrti“ (13. mája 1994). To, že „materinská ruka“ zmenila dráhu smrtiacej guľky opäť ukazuje, že nejestvuje nezmeniteľný osud, že viera a modlitba sú silami, ktoré môžu vplývať na dejiny, a že napokon modlitba je silnejšia ako náboje a viera silnejšia ako rozbroje.

Záver „tajomstva“ nám pripomína obrazy, ktoré Lucia mohla vidieť v náboženských knihách a ktorých obsah pochádzal zo starobylých intuícií viery. Je to povzbudivé videnie, ktoré chce dejiny krvi a sĺz preniknúť uzdravujúcou mocou Boha. Anjeli zbierajú pod ramenami kríža krv mučeníkov a zavlažujú tak duše, ktoré sa približujú k Bohu. Kristova krv a krv mučeníkov sú vnímané spoločne: krv mučeníkov steká z ramien kríža. Ich mučeníctvo sa odohráva v solidarite s umučením Krista, stáva sa s ním jedno. „Dopĺňať v prospech Kristovho tela – Cirkvi – to, čo ešte chýba jeho utrpeniu“ (porov. Kol 1, 24). Ich život sa stáva Eucharistiou, začlenením do tajomstva zrna, ktoré odumiera a stáva sa tak plodným. Krv mučeníkov je semenom kresťanov, povedal Tertulián. Tak ako sa z Kristovej smrti, z jeho prebodnutého boku zrodila Cirkev, tak je smrť svedkov plodná pre budúci život Cirkvi. Videnie z tretej časti „tajomstva“, ktoré je spočiatku také stiesňujúce, sa končí obrazom nádeje: žiadne utrpenie nie je márne a práve trpiaca Cirkev, Cirkev mučeníkov, sa stane znamením ukazujúcim človekovi, aby hľadal Boha.

Do svojich láskavých rúk neprijíma Boh len trpiacich ako Lazára, ktorý našiel veľkú útechu a tajomne predstavuje Krista, ktorý sa chce pre nás stať biednym Lazárom, ale je tu aj niečo viac:

z utrpenia svedkov vychádza očistná a obnovujúca sila, pretože je sprítomnením utrpenia samého Krista a prenáša do prítomnosti jeho spasiteľnú účinnosť.

Takto sme sa dostali k poslednej otázke: Čo znamená v celku svojich troch častí „fatimské tajomstvo“? Čo nám hovorí? Predovšetkým musíme konštatovať s kardinálom Sodanom: „... udalosti, na ktoré sa vzťahuje tretia časť ,fatimského tajomstva`, zdá sa, už patria minulosti.“

Podľa toho, ako sú jednotlivé udalosti zobrazené, už patria do minulosti. Kto očakával vzrušujúce apokalyptické zjavenia o konci sveta alebo o budúcom behu dejín, musí zostať sklamaný. Fatima neposkytuje uspokojenie našej zvedavosti ako napokon kresťanská viera vo všeobecnosti nechce byť pastvou pre našu zvedavosť. Čo nám zostáva, sme videli už na začiatku našich úvah nad textom „tajomstva“: je to povzbudenie na modlitbu ako na cestu k spáse duší a v tom istom zmysle výzva na pokánie a obrátenie.

Na záver sa chcem ešte vyjadriť k inému kľúčovému výroku „tajomstva“: „Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.“ Čo to znamená? Srdce otvorené Bohu, očistené uvažovaním o Bohu je silnejšie ako pušky a iné zbrane. Máriino fiat, slovo jej srdca, zmenilo dejiny sveta, pretože uviedlo na tento svet Spasiteľa, lebo zásluhou tohto áno sa Boh mohol stať človekom v našom priestore a taký ostáva navždy. Zlý má moc v tomto svete, vidíme to a ustavične zakúšame. Má moc, lebo naša sloboda sa neustále necháva odvádzať od Boha. Ale odkedy má sám Boh ľudské srdce a tak obrátil slobodu človeka smerom k dobru, smerom k Bohu, teda sloboda rozhodnúť sa pre zlo nemá už posledné slovo. Odvtedy platia slová Písma: „Vo svete máme súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Fatimské posolstvo nás vyzýva dôverovať tomuto prísľubu.

Kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery

Vtedajší Kardinál Ratzinger považuje za kľúčové slovo pre výklad tretieho fatimského tajomstvá trojitý výkrik anjela s ohnivým mečom: Pokánie! To isté sa píše v Markovom evanjeliu: „kajajte (=čiňte pokánie) sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Spomína aj svoj osobný rozhovor so sestrou Luciou, ktorá mu povedala, že stále viac a viac chápala videnia v tom zmysle, že ich cieľom je rast vo viere, nádeji a láske prostredníctvom pokánia a obrátenia sa, čiže uveriť evanjeliu! Keď kardinál potom vysvetľoval podrobnosti jednotlivých obrazov tretieho fatimského tajomstva, zvláštne je to, že históriu sveta prirovnal ku Via Crucis, ku krížovej ceste: je plná obetí, utrpenia, bolesti, ale i nádejí, modlitieb putujúcej cirkvi ku krížu.

Ale za podstatné považuje kardinál, že táto krížová cesta nie je nemeniteľná (=vo videní pápež je zastrelený, v skutočnosti Ján Pavol II. atentát prežil), nie je fatalistická, osudová, ale že modlitba, viera a utrpenie sú silami, ktoré dokážu meniť chod ľudských dejín. Celkom na záver budúci pápež vysvetľujúc slová „Ale moje nepoškvrnené srdce napokon zvíťazí“ prirovnal každé ľudské srdce k srdcu Panny Márie, ktorá sa slobodne rozhodla pre Boha. Sloboda láka človeka, aby sa vzdialil od Boha, aby ho vypudil zo svojho srdca. Takáto sloboda vedie k moci zla a hrôzam tohto sveta. Ale ak človek obráti svoju slobodu k dobru, k Bohu, moc zla nemá viac posledné slovo ani na tomto svete citujúc slová Pána Ježiša: „Svet vás bude skúšať, ale majte dôveru; ja som premohol svet“ (Jn 16,33).

Fatimská slávnosť: 13. marec 2011

Pútnici znova zaplnili mariánsky chrám. V sanktuáriu vo výške nad bohostánkom je obrovský obraz pápeža Jána Pavla II. Veľkého. Asi tak ako vo Vatikáne, keď vyhlásia niekoho za blahoslaveného či svätého a potom sa na bazilike sv. Petra objaví mohutná fotografia nového kanonizovaného.  Krásny portrét tohto veľkého pápeža je predzvesťou udalosti, ktorá nas čaká 1. mája. Pán dekan nám ponúkol pohľad na prvý kríž Karola Wojtylu. Počas pôstneho obdobia chce svojich farníkov pripravovať na beatifikáciu. Prvý kríž tohto verného syna Panny Márie s heslom Totus Tuus, bola smrť najbližších. Keď mal 9 rokov zomrela mu mama, o tri roky nato zomrel brat Edmund, lekar, ktorý sa nakazil vtedy nevyliečiteľným šarlachom v nemocnici od pacienta. Pre mladého Karola to boli bolestivé roky. V podstate mu zostal len otec. Toho stratil, keď mal 21 rokov. O sestre sa dozvedel, že mu zomrela 6 rokov pred jeho narodením.

Mama sa veľmi tešila na Karolovo prvé sv. prijímanie. Nedožila sa ho. Zomrela na srdcovú vadu. Neskôr pápež v rozhovore s André Frossardom povie: Mladí chlapci, ktorí prichádzali so svojimi snúbenkami na náuku, často hľadali vo svojej snúbenici obraz matky. Aj Karolovi matka veľmi chýbala. „Prichádza chvíľa – povedal pápež Frossardovi – keď mládenci vychovaní otcom ( čo ako dobre a nežne ) bolestne skusujú, že boli pozbavení matky.“ Karolov otec bol veľmi hlboko duchovný človek. Vojak, ktorý bol prísny na seba. „Jednoduchá skutočnosť, ako som ho videl pokľaknúť – spomína pápež na svojho otca –  mala rozhodujúci vplyv na moje mladé roky.“ Otec spomínal synovi udalosť, ktorá sa odohrala na rieke Vistole v roku 1920 ( Karol sa narodil práve v roku 1920, 18. mája ), keď Poliaci pod vedením maršála Pilsudského  a za pomoci Panny Márie, Kráľovnej Poľska, navzdory všetkým predpokladom ruskú armádu porazili. Karolov otec bol pri tom a aj synovi vštepoval úctu k Božej Matke predovšetkým svojím príkladným životom viery. Otec mal vojenský zmysel pre zodpovednosť. Lolek – ako volali malého Karola Wojtylu – často rozprával, ako silno sa mu vryl do pamäti obraz otca, ako kráčal za Edmundovou rakvou a opakoval: „Buď vôľa tvoja! Buď vôľa tvoja! “ Lolek si od detstva budoval priateľstvo so židovským chlapcom Jurkom Klugerom. Neskôr s veľkou úctou nazve Židov v židovskej synagóge v Ríme „ staršími bratmi vo viere.“ V škole bol veľmi poctivý, čestný, mal zmysel pre morálku. Neodpisoval, ani nedal odpísať.

Aké sú naše vzťahy v rodine? Nerozprávam sa s bratom už 15 rokov ???? Čo poviem Bohu pri poslednom súde? Prečo som tak žil? Aký mám vzťah k mame? Vážim si otca? Vychovávam deti tak, aby bol Boh spokojný?

Žime tak, aby sme boli jeden druhému darom!

• Predch.
• Nasl.