Demokracia a kresťanské hodnoty

Demokracia

Jednotlivci, rodiny a rozličné spoločenské skupiny si uvedomujú, že sami nemôžu vybudovať plne ľudský život a pociťujú potrebu širšieho spoločenstva, v rámci ktorého by všetci spoločnými silami pracovali na čoraz lepšom zabezpečení spoločného dobra. Za tým cieľom utvárajú politické spoločenstvá rozmanitej formy. Konkrétny spôsob, akým spoločnosť organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný, podľa osobitosti národov a ich historického vývoja. (porov. GS 74)

Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich odvolávať. Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby. (porov. Centesimus annus 46).

Pojem ľudskej osoby

Pokladá sa za všeobecne prijaté tvrdenie, že pojem osoby v tom zmysle, že každá ľudská bytosť (nezávisle na veku, rase, farby pleti, bohatstve, náboženstve, kultúre atď.) je absolútnou hodnotou, jedinečnou a neopakovateľnou, že tento pojem je pojmom výlučne biblickým a kresťanským. Či už v starých filozofických systémoch a náboženstvách, ktoré predchádzali kresťanstvo a kultúra, ktorá má kresťanské korene, nenachádza sa taký pojem ľudskej osoby. V gréckej filozofii cirkevní otcovia nenašli dokonca ani formálny termín, ktorý by vyjadroval tento pojem. Preto použili slovo “osoba”, ktorý bol používaný vo význame masky a naplnili ho úplne novým obsahom, ktorý bol nemysliteľný aj pre jedinečného filozofa Aristotela, ktorý bol presvedčený, že otroctvo je prirodzenou inštitúciou.

Ale už na prvých stránkach Svätého Písma je povedané, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu, ako slobodnú bytosť, ktorý môže viesť dialóg s Bohom a môže sa dokonca aj proti Bohu obrátiť a odmietnuť ho. Ľudia, či muži alebo ženy, majú rovnakú dôstojnosť, lebo sú stvorení obaja na Boží obraz.

Ježiš Kristus potvrdil a rozvinul chápanie ľudskej osoby, a preto apoštol Pavol na základe vykúpenia v Ježišovi Kristovi môže vyhlásiť, že teraz už nie sú ani Židia ani Gréci, teda rasové rozdiely nezakladajú rozdiel v dôstojnosti osoby, že v Kristovi nie sú ani otroci ani slobodní, nie sú ani muži a ženy, že teda ani sociálne rozdiely a ani rozdielnosť pohlavia nezakladá inú dôstojnosť človeka. Apoštol Pavol hovorí, že všetci sú jedno v Kristovi, čo v našom pohľade znamená, že v Kristovi majú všetci rovnakú dôstojnosť pred Bohom (porov. Gal 3,28).

Tento pojem osoby je aj dnes cudzí pre východné filozofie a náboženstvá, pre ktoré človek môže byť zlomkom Celku, do ktorého sa rozplynie najprv ľudské telo a potom aj ľudský duch. Aj v islame nejestvuje taký pojem osoby. V Koráne Mohamed hovorí, že muži sú nadradení ženám v pozemskom živote a že táto nadradenosť pokračuje aj vo večnom živote (Sura IV,38).

Podľa biblického a kresťanského chápania človek jestvuje ako jedinečné a neopakovateľné bytie, jestvuje ako „ja“ schopné pochopiť sa, vlastniť sa, determinovať seba samého. Ľudská osoba je inteligentné a vedomé bytie schopné uvažovať o sebe, a teda poznať seba i svoje skutky. Pritom inteligencia, svedomie a sloboda nedefinujú osobu, ale je to osoba, ktorá je základom prejavov inteligencie, svedomia, slobody. Prejavy inteligencie, svedomia, či slobody by mohli chýbať bez toho, aby človek prestal byť osobou (porov. Kompendium 131).

Keď by sme nahliadli do Ústavy Slovenskej republiky, nachádzame v nej princíp, ktorí zodpovedá kresťanskému chápaniu dôstojnosti muža a ženy: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ (Ústava Slovenskej republiky čl. 12, odsek 1)

Pojem slobody

Človek môže smerovať k dobru len v slobode, ktorú mu Boh daroval a ktorá je vynikajúcim dôkazom, že je stvorený na Boží obraz (porov. KKC 1705). Dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, aby ho viedlo osobné presvedčenie.

Moderná kultúra aj ateistická, či agnostická, pokladá slobodu za najdôležitejšiu hodnotu. Ale aj tu môžeme ako kresťania pripomenúť, že obsah pojmu sloboda nie je výdobytkom modernej doby, ale je tiež plodom posolstva Svätého Písma a vlastne Kristovho posolstva, ktoré Cirkev prednáša v každej dobe a spoločnosti. Tvrdí to veľký kresťanský mysliteľ svätý Augustín, ale môžeme spomenúť aj známeho nemeckého filozofa Hegela. Svätý Augustín napísal: Boh vo Svätom Písme nám zjavil, že človek má slobodnú vôľu.

Hegel v Encyklopédii filozofických vied tvrdil: “Sloboda patrí k vlastnej podstate ducha a teda k jeho jestvovaniu. V mnohých častiach sveta, v Afrike, na Východe, nemali tento pojem a nemajú ho ani teraz, Gréci a Rimania, Platón a Aristoteles, a aj stoici nemali tento pojem: rozumeli slobodu ako skutočnosť, že sa človek narodil ako slobodný (ako aténsky, spartský, rímsky občan a pod.), alebo že bol slobodný, lebo mal silný charakter, alebo bol tak vychovaný, alebo jeho myslenie bolo slobodné (v tomto prípade aj otrok v okovách sa mohol cítiť slobodný). Ale myšlienka bytostnej slobody prišla s kresťanstvom, a keď je človek objektom a zameraním Božej lásky, človek je určený mať absolútny vzťah s Bohom ako duch a byť príbytkom tohto ducha, čiže sám v sebe je určený k najvyššej slobode.”

Predkresťanská kultúra prednášala presvedčenie, že osud alebo príroda určujú vývoj kozmu a človeka. Občianska a politická sloboda bola síce známa, ale nebola chápaná ako skutočnosť, ktorá vychádza z prirodzenosti človeka, ale bola chápaná ako hodnota, ktorú poskytuje zákon a bola priznaná iba určitej skupine ľudí podľa majetkových pomerov alebo národnej príslušnosti.

Sloboda nie je v rozpore so závislosťou človeka ako Božieho stvorenia (porov. KKC 1706). Človek je slobodný, jeho sloboda je veľká, predsa však nie je nekonečná, musí prijať mravné normy, ktoré Boh dáva človeku, a ak ich človek prijme, tým najpravdivejšie uskutoční svoju slobodu (porov. Kompendium 136).

Narušenie hodnôt demokratickými nástrojmi

Aj vznešené morálne princípy, ktoré uznávame za posvätné a samozrejmé, môžu však byť systematicky a demokraticky narušované na základe nesprávne chápaného princípu, ktorý sa objavuje v moderných ústavách demokratických štátov, že totiž ľud svoju suverenitu vykonáva prostredníctvom členov parlamentu, ktorých si zvolil v slobodných voľbách.

Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto spojitosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus. (Kompendium sociálnej náuky Cirkvi 407)

Môžeme sa opýtať: suverenita ľudu sa vzťahuje aj na morálne princípy, na ktorých je založený život spoločnosti, napríklad na hodnote osoby, na hodnote rodiny ako prirodzeného spoločenstva, postaveného na manželstve muža a ženy, na slobode, na rovnosti občanov a pod.?

Obávam sa, že i mnohí zvolení reprezentanti ľudu v európskych parlamentoch zastávajú názor, že morálne princípy sú iba určitá mienka, mienka parlamentnej väčšiny alebo mienka väčšiny v národe, vyjadrená prostredníctvom referenda. A tak hrozí nebezpečenstvo, že týmto spôsobom sa demokracia premení na diktatúru väčšiny, ktorá presadzuje svoje idey a svoju morálku. A tak vlastne diktatúra väčšiny by sa zaradila medzi tie diktatúry, ktoré poznáme spojené s menom Hitlera alebo Stalina.

Pozorujeme nebezpečenstvo, že hodnota ľudskej osoby v európskych parlamentoch poklesla a klesá. Ľudská bytosť, človek, občan akoby nemal právo, aby bol počatý ako to chce príroda, ak už nespomenieme výslovne Boha, ale ak to chce iný človek, žena, muž: v skúmavke, v laboratóriu, cez prenajatú matku, pričom tieto rozhodnutia sú sprevádzané aj zabitím ťažko zistiteľného počtu počatých ľudí v embryonálnom štádiu. Ľudská bytosť, človek, občan, po svojom počatí nemá právo narodiť sa, môže byť aj zákonne mučený, dolámaný, zabitý rozličnými abortívnymi praktikami. Treba mať šťastie, aby sa človek mohol narodiť. Dieťa má právo na rodinu a to na rodinu podľa prirodzenosti života, rodinu s otcom a matkou, ktorí sa majú radi a milujú aj svoje dieťa. Ale zákon dovoľuje, aby sa rodičia oddelili, môžu sa sobášiť, rozvádzať, znova sobášiť. Keď sú rozbité rodiny, objavujú sa spolužitia bez záväzkov, spolužitia ľudí rovnakého pohlavia, ktoré hovoria o práve mať deti zo skúmavky alebo adoptované. V niektorých štátoch sa objavilo právo na eutanáziu, čiže právo nechať sa zabiť. Európske demokracia zrušili trest smrti, ale otvorili cestu pre zabíjanie nenarodených.

Z toho dôvodu Matka Tereza z Kalkaty tvrdila a opakovala s rozhodnosťou: Nemôže byť pokoj vo svete dovtedy, kým rodičia zákonne zabíjajú svoje deti.

Demokratická sloboda stráca na svojej hodnote, v mnohých smeroch sa premieňa na morálnu neobmedzenosť. Je zakázané zakazovať, akoby toto bol jediný zákon, ktorý platí v morálnej oblasti v demokratických krajinách našich čias. Z toho dôvodu sa vytvorila nerovnováha medzi slobodou konať dobre a slobodou konať zle. “Proti slobode konať dobre – píše Alexander Solženicyn – dostala ten najširší priestor pre svoju činnosť sloboda ničiť, sloboda byť nezodpovedným. Spoločnosť sa ukázala ako veľmi slabá voči priepastnému ľudskému úpadku, napríklad proti používaniu slobody na vytváranie morálneho násilia na mládež: je tu nárok, že skutočnosť, že niekto môže uviesť predstavenia, filmy plné pornografie, zločinov alebo aj satanizmu, že táto skutočnosť je slobodou, ktorej teoretickou protiváhou je sloboda mladých nepozerať tieto filmy a predstavenia. A tak život, založený na slobode, uzavretej do seba, na slobode bez hraníc, ktoré ju upravujú len aby rešpektovala a neporušila slobodu iného, ukazuje sa ako neschopná brániť seba samu proti zlu a necháva sa zlom krok za krokom zničiť. Sloboda sa nevydala na cestu zlu jedným rozhodnutím, je tu postupný vývoj, ale myslím si, že možno tvrdiť, že východiskom bola filantropická humanistická koncepcia, podľa ktorej človek, pán nad svetom, nemá v sebe žiaden koreň zla a že všetko, čo je v našom živote zlé pochádza jedine z pomýlených sociálnych systémov, ktoré treba napraviť.” (L’errore dell’Occidente, Milano 1980, str. 89-90)

Suverenita ľudu

Základným princípom modernej demokracie je princíp suverenity ľudu.

„Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ (Článok 2, odsek 1, Ústavy Slovenskej republiky)

V optike veriaceho človeka je zároveň aj Achillovou pätou demokracie.

Toto miesto je citlivé, lebo vytvára prinajmenšom dojem, že ľud, národ je postavený na miesto prírody, alebo pre veriacich, na miesto Boha, Stvoriteľa prírody. Kedysi v minulosti absolutistický králi zvykli hovoriť: Ja som štát. Teraz je to národ alebo ľud (možno aj manipulovaný politikmi a ekonomickými silami), ktorý hovorí: Ja som štát.

Čo sa zmenilo? V podstate sa nezmenilo veľa: do určitého času to bol jeden človek a teraz je to skupina, národ, ľud, ktorý si nárokujú, že majú absolútne postavenie. Svojvôľa jednotlivca môže byť nahradená svojvôľou skupiny, väčšiny reprezentantov tejto skupiny.

Keď Pána Ježiša priviedli k Pilátovi, ktorý bol rímskym miestodržiteľom, poslaným do Palestíny cisárom Tibériom, aby ho súdil, tento Pilát, keď Pán Ježiš neodpovedal na otázky, mu povedal: Neodpovedáš? Nevieš, že mám moc oslobodiť ťa a moc odsúdiť ťa na kríž? A vtedy mu Ježiš povedal: Nemal by si nado mnou moc, keby ti nebola daná zhora. Preto ten, ktorý ma vydal do tvojich rúk má väčšiu vinu ako ty (porov. Jn 19,10-11).

Podľa Pána Ježiša cisár Tibérius ustanovil osobu, aby spravovala Palestínu, ale moc k tomu dáva Boh: vykonáva tú moc v Božom mene. Podľa kresťanskej kultúry či náboženskej alebo občianskej, osoba, ktorá má vykonávať moc je určená zdola: panovníkom, kráľom, vládou, parlamentom, ľudom, alebo kolégiom kardinálov, alebo spoločenstvom rehoľníkov, ale moc a autorita, ktorú má táto osoba vykonávať vo svojom úrade či občianskom alebo cirkevnom, je daná tejto osobe od Boha.

Prirodzený zákon

Pozorujeme, že keby nejestvoval zákon o dobre a zle, ktorý predchádza a je vyšší od každého svetského a štátneho zákona, občan by vždy prehral, ak by sa vzbúril proti tyranskému a totalitárnemu štátu. Ak by bol štát tým, kto stanovuje, čo je spravodlivé a čo je pomýlené, nebolo by nikdy pokladané za spravodlivé vzbúriť sa voči štátu, lebo by to bolo protirečenie voči štátu, ktorý je absolútny, teda ako Boh. Preto tí, ktorí sa vzbúrili voči štátu fašistickému alebo komunistickému, tí, ktorých voláme hrdinovia, lebo bojovali a položili životy za spravodlivosť, alebo pre svoju vernosť Kristovi a Cirkvi, neboli by hrdinami a neboli by mučeníkmi, ale len pomýlení hlupáci.

Ak nejestvuje nedotknuteľný svätý zákon, nevytvorený ľuďmi, potom ako môžeme zistiť, čo spravodlivé a čo nie?

Človek bol stvorený a má vedomie, že je závislý pri svojom narodení, vo svojom živote, vo svojich skutkoch. Tvrdiť, že ľudský rozum je vrcholná norma, je neprimerané, aj keď niektorí veľkí filozofi zastávali toto presvedčenie (Kant). V prípade tejto hypotézy by človek bol aj zákonodarcom a aj podriadeným. Je to uzavretie sa človeka do seba samého.

Či nie je logickejšie uznať, že jestvuje zákon, ktorý prevyšuje človeka?

Všetci pokladajú za samozrejmé, aj keď nie sú vedcami, že hviezdy, minerály, rastliny, organizmy, či zvierat alebo ľudí, majú do svojej prirodzenosti vložené zákony, ktoré umožňujú realizáciu ich poslania a následne, že zameranie jednotlivých súčastí sa zbieha a je nasmerované k univerzálnemu zmyslu. Tieto zákony nevynašiel človek, objavil ich, a musí ich rešpektovať, aby nenarušil všeobecný poriadok v prírode, čo by znamenalo katastrofu pre celé ľudstvo.

Aj ľudské telo má svoje zákonitosti a nikto to nepopiera. A zákony pre človeka ako inteligentnú a slobodnú bytosť by už nemali jestvovať?

Fyzické zákony sú pre telo a pre jeho funkčnosť, a morálne zákony sú pre jeho jestvovanie ako človeka, bytosti, rozumnej, slobodnej, smerujúcej k vyššiemu cieľu než majú ostatné bytosti, podriadené človeku. Tieto zákony má štát jednoducho uznať a chrániť.

Jestvovanie zákona, vyplývajúceho z prirodzenosti človeka, spomína apoštol Pavol: Pohania ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; (porov. Rim 2,15).

Asi sto rokov pred apoštolom Pavlom aj Markus Tulius Cicero (106-43 pred Kristom), filozov, advokát, rímsky politik veľkého významu tvrdil v diele De Republica: Jestvuje pravý univerzálny trvalý zákon, ktorý zaväzuje svojimi príkazmi k povinnostiam a varuje pred zlom svojimi zákazmi ... Všetky národy vo všetkých časoch sú riadené týmto zákonom, jedinečným večným, nemeniteľným. A kto ho neuzná, škodí sebe samému, lebo pohŕda ľudskou prirodzenosťou a dostane sa do najväčších utrpení.”

Sloboda nadobúda plnú hodnotu len prijatím pravdy. Vo svete bez pravdy stráca sloboda svoj obsah a človek je vystavený moci vášní a zviazaný otvorenou, alebo skrytou podmienenosťou. Kresťan žije slobodu (porov. Jn 8,31-32) a slúži jej, keď na základe misionárskej povahy svojho povolania neustále ponúka pravdu, ktorú spoznal. V dialógu s druhými ľuďmi, všímavý ku každému zlomku pravdy, s ktorým sa stretá v konkrétnom živote a v kultúre jednotlivcov i národov, neprestáva potvrdzovať to, čo ho naučila o ľudskej osobe jeho viera a správne používanie rozumu. (Kompendium sociálnej náuky Cirkvi 407)

Záver

Hovorí sa, že Winston Churchill, veľmi známy anglický predseda vlády počas druhej svetovej vojny, hodnotil demokraciu ako najhorší spoločenský systém, ktorý jestvuje, ale že lepší nemáme. Ako keby povedal: demokracia má mnoho nedostatkov, niektoré aj vážne a nebezpečné, ale bola by vždy vhodnejšia než ostatné systémy, lebo pokladá sa prijateľnejšie zneužitie slobody ako jej potlačenie.

Je pred nami otázka: máme sa uspokojiť s tým, že aj v našej demokracii prichádza k zneužívaniu slobody, alebo sa máme snažiť eliminovať tie myšlienkové východiská, ktoré ju ohrozujú a tak pomôcť, aby sa naša demokracia stala možno nie dokonalou ale prinajmenšom menej nedokonalou?

Demokratická spoločnosť potrebuje osoby, ktoré poznajú pravdivo svoju bytostnú hodnotu, správne používajú svoju slobodu, rešpektujú prirodzený zákon a podľa neho konajú. Spoločnosť stojí na osobách, ktoré sa rozhodujú podľa Božieho morálneho zákona, vtedy spoločnosť je pravým domovom pre jednotlivcov. Aj demokracia môže byť užitočná ako spoločenský systém, ak čím viac členov ľudu bude realizovať svoju „suverenitu“ v rešpekte voči Božiemu zákonu.

• Predch.
• Nasl.