JÁN PAVOL II.:  DIES DOMINI

Apoštolský list Svätého Otca Jána Pavla II.

biskupom, duchovenstvu a veriacim

o svätení nedele

CTIHODNÍ BRATIA V BISKUPSTVE A V KŇAZSTVE,

NAJDRAHŠÍ BRATIA A SESTRY!

1. DEŇ PÁNA - ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias1 - mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Nedeľa totiž v týždennom rytme času pripomína deň Kristovho vzkriesenia. Je to Veľká noc týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok "nového stvorenia" (porov. 2Kor 5,17). Je to deň úctivej a vďačnej spomienky na prvý deň sveta a súčasne predobraz "posledného dňa" očakávaného v činnej nádeji, keď Kristus príde v sláve (porov. Sk 1,11; 1Sol 4,13-17) a "urobí všetko nové" (porov. Zj 21,5).

Na nedeľu sa preto dobre hodí zvolanie žalmistu: "Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho" (Ž 118,24). Táto výzva k radosti, ktorú si osvojila veľkonočná liturgia, nesie znak obdivu, ktorým boli preniknuté ženy prítomné pri ukrižovaní Ježiša Krista, keď "v prvý deň týždňa, skoro ráno", (Mk 16,2) prišli k hrobu a našli ho prázdny. Je to zároveň aj výzva, aby sa do určitej miery zopakoval zážitok dvoch emauzských učeníkov, ktorí cítili, že im "horelo srdce", keď sa k nim pripojil cestou sám Vzkriesený, vysvetľoval im Písma a dal sa im spoznať pri "lámaní chleba" (porov. Lk 24,32.35). Je to akoby ozvena najprv váhavej a potom nadšenej radosti, ktorú pocítili apoštoli navečer toho istého dňa, keď ich navštívil vzkriesený Ježiš a prijali od neho dar pokoja a Svätého Ducha (porov. Jn 20,19-23).

2. Ježišovo vzkriesenie je prvotný fakt, o ktorý sa opiera kresťanská viera (porov. 1Kor 15,14). Je to obdivuhodná skutočnosť, dokonale ponorená vo svetle viery, ale aj historicky potvrdená tými, ktorí mali privilégium vidieť vzkrieseného Pána. Je to obdivuhodná udalosť, ktorá nielenže vyniká v ľudských dejinách svojou absolútnou jedinečnosťou, ale sa aj nachádza v strede tajomstva času. Kristus je totiž - ako to uvádza pôsobivá liturgia veľkonočnej vigílie v obrade prípravy veľkonočnej sviece - "Pán času i večnosti". Preto Cirkev tým, že si deň Kristovho vzkriesenia pripomína nielen raz v roku, ale každú nedeľu, chce ukázať každej generácii, čo tvorí základ dejín, s ktorým súvisí tajomstvo počiatku i tajomstvo konečného osudu sveta.

Právom sa môže povedať, ako to naznačuje homília istého autora zo IV. storočia, že "deň Pána" je "pánom dní".2 Tí, ktorí prijali milosť viery vo vzkrieseného Pána, musia postrehnúť význam tohto dňa v týždni s chvejivým dojatím, ktoré pohlo svätého Hieronyma povedať: "Nedeľa je deň vzkriesenia, deň kresťanov, je to náš deň."3 V skutočnosti je to pre kresťanov "prvotný sviatok",4 ustanovený nielen na členenie následnosti času, ale aj na vyjadrenie jeho hlbokého zmyslu.

3. Jeho podstatný význam, uznávaný počas celých dvetisícročných dejín, silne zdôraznil Druhý vatikánsky koncil: "Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samotnom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána (dies dominica) alebo nedeľou."5 Pavol VI. tento význam znovu zdôraznil, keď schválil nový všeobecný rímsky kalendár a všeobecné normy, ktoré upravujú poriadok liturgického roku.6 Blízkosť tretieho tisícročia pobáda veriacich uvažovať v Kristovom svetle o vývoji dejín a vyzýva ich, aby s novým nadšením znovu objavili zmysel nedele, jej "tajomstvo", hodnotu jej slávenia a jej význam pre kresťanský i ľudský život.

Rád beriem na vedomie mnohoraké učiteľské zásahy a pastoračné podujatia, ktoré ste Vy, ctihodní bratia v biskupstve, buď ako jednotlivci alebo spoločne - za pomoci svojho kléru - uplatnili v tejto dôležitej téme. Na prahu Veľkého jubilea 2000 som Vám chcel ponúknuť tento apoštolský list na podporu Vášho pastoračného úsilia v tomto životne dôležitom úseku. Súčasne sa však chcem obrátiť na všetkých Vás, milovaní veriaci a som s vami akoby duchovne prítomný v jednotlivých spoločenstvách, keď sa každú nedeľu zhromažďujete so svojimi duchovnými pastiermi sláviť Eucharistiu a "deň Pána". Mnohé z úvah a myšlienok, ktoré uvádzam v tomto apoštolskom liste, dozreli počas mojej biskupskej služby v Krakove a potom, po prevzatí služby biskupa mesta Ríma a Petrovho nástupcu, počas pastoračných návštev rímskych farností, ktoré som vykonával pravidelne práve v nedele v rôznych obdobiach liturgického roku. Týmto listom chcem pokračovať v živom dialógu s veriacimi, chcem s Vami uvažovať o význame nedele a zdôrazniť dôvody, pre ktoré ju máme prežívať ako opravdivý "deň Pána" aj v nových podmienkach súčasnosti.

4. Každý totiž vie, že do relatívne nedávnej minulosti "svätenie" nedele bolo v tradične kresťanských krajinách uľahčené širokou účasťou ľudí a akoby organizáciou samotnej civilnej spoločnosti, ktorá počítala s nedeľným odpočinkom ako s pevným bodom opatrení, týkajúcich sa rozličných pracovných aktivít. Ale dnes v tých istých krajinách, v ktorých zákony potvrdzujú sviatočný charakter tohto dňa, vývoj spoločensko-ekonomických podmienok často hlboko pozmenil spoločenské správanie a v dôsledku toho aj ráz nedele. Vo veľkej miere vzrástla prax "víkendu", ktorý spoločnosť chápe ako čas týždenného rozptýlenia. Dokonca sa má tráviť ďaleko aj od trvalého bývania, a často je poznačený účasťou na kultúrnych, politických a športových podujatiach, ktoré sa vo všeobecnosti organizujú vo sviatočných dňoch. Ide o spoločenský a kultúrny jav, ktorému určite nechýbajú ani pozitívne prvky v miere, v akej môže pri rešpektovaní opravdivých hodnôt prispievať k ľudskému rozvoju a k pokroku spoločenského života ako celku. Zodpovedá to nielen potrebe odpočinku, ale aj požiadavke "sláviť sviatok", ktorá je zakotvená v ľudskej bytosti. Bohužiaľ, keď nedeľa stratí svoj pôvodný význam a stane sa z nej len "koniec týždňa", môže sa stať, že človek sa uzavrie do takého úzkeho priestoru, ktorý mu už neumožňuje vidieť "nebo". Potom aj keď je sviatočne oblečený, ostáva vnútorne neschopný "sláviť sviatok".7

Od Kristových učeníkov sa požaduje, aby si neplietli slávenie nedele, ktorá má byť ozajstným svätením Pánovho dňa, s "koncom týždňa" chápaným v podstate len ako časom jednoduchého odpočinku alebo úniku z každodennej všednosti. V tomto zmysle je nevyhnutná duchovná zrelosť, ktorá by pomohla kresťanom "byť sebou samými" v dokonalej spojitosti s darom viery, vždy pripravenými "zdôvodniť nádej, ktorá je v nich" (porov. 1Pt 3,15). Vyžaduje si to aj hlbšie pochopenie nedele, aby ju bolo možné prežívať aj v ťažkých situáciách v plnej poslušnosti k Duchu Svätému.

5. Z tohto hľadiska sa situácia javí veľmi rôznorodo. Z jednej strany je tu príklad niektorých mladých cirkví, ktoré ukazujú, s akým nadšením je možné oživovať nedeľné bohoslužby tak v mestách, ako aj v najroztrúsenejších dedinách. Naopak, v iných oblastiach, pre spomenuté sociologické ťažkosti, a možno aj pre nedostatok silnej motivácie viery, sa zaznamenáva percentuálne zvlášť nízka účasť veriacich na nedeľnej liturgii. V povedomí mnohých veriacich akoby slabol nielen zmysel pre ústredný význam Eucharistie, ale aj cit pre povinnosť ďakovať Bohu a prosiť ho spoločne s inými v rámci cirkevného spoločenstva.

Ďalej je tu aj skutočnosť, že pre nedostatok kňazov, a to nielen v misijných územiach, ale aj v krajinách dávnej evanjelizácie, sa nemôže dakedy zabezpečiť nedeľná eucharistická slávnosť v jednotlivých spoločenstvách.

6. Zoči-voči týmto novým situáciám a následným otázkam zdá sa, že viac ako inokedy si treba znovu uvedomiť hlboké dôvody, ktoré stoja pri samom základe cirkevného prikázania, aby bola všetkým veriacim jasná neodňateľná hodnota nedele v kresťanskom živote. Je to v súlade s trvalou cirkevnou tradíciou silne zdôrazňovanou Druhým vatikánskym koncilom, ktorý učí, že v nedeľu "veriaci sú povinní spolu sa zísť, aby počúvali Božie slovo a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich "vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej" (porov. 1Pt 1,3).8

7. Povinnosť svätiť nedeľu, najmä účasťou na svätej omši a odpočinkom bohatým na kresťanskú radosť a bratstvo, dobre pochopíme vtedy, ak zoberieme do úvahy rozličné významy tohto dňa. V tomto liste im budeme venovať pozornosť. Nedeľa je deň, ktorý stojí v samotnom srdci kresťanského života. Ak som sa už od začiatku svojho pontifikátu usiloval opakovať: "Nebojte sa! Otvorte dokorán svoje brány Kristovi,"9 v tom istom zmysle by som chcel dnes vyzvať všetkých k obnoveniu nedele: Nebojte sa venovať svoj čas Kristovi! Áno, sprístupnite svoj čas Kristovi, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. On pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám "svoj deň" ako vždy nový dar svojej lásky. Znovuobjavenie tohto dňa je milosť, o ktorú treba prosiť nielen pre dokonalé prežívanie vlastných požiadaviek viery, ale aby sme aj konkrétne odpovedali na hlboké vnútorné túžby, ktoré sú v každej ľudskej bytosti. Čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale skôr získaný čas upriamený na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života.

Prvá kapitola

DEŇ PÁNA

SLÁVENIE DIELA STVORITEĽA

"Všetko povstalo skrze neho" (Jn 1,3)

8. V kresťanskej skúsenosti nedeľa je predovšetkým veľkonočným sviatkom úplne prežiareným slávou vzkrieseného Krista. Je to slávenie "nového stvorenia". Ale práve tento jej charakter chápaný v plnej hĺbke je neodlučiteľný od posolstva, ktoré nám Písmo hneď od prvých stránok ponúka o Božom pláne v stvorení sveta. Ak je totiž pravda, že Slovo sa stalo telom v "plnosti času" (Gal 4,4), rovnako je pravdou aj to, že toto Slovo mocou samotného tajomstva večného Otcovho Syna je počiatkom i koncom vesmíru. Hovorí to sv. Ján v úvode svojho evanjelia: "Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo" (Jn 1,3). Rovnako to zdôrazňuje aj Pavol, keď píše Kolosanom: "V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné... Všetko je stvorené skrze neho a pre neho" (Kol 1,16). Táto činná prítomnosť Syna v Božom stvoriteľskom diele sa zjavila naplno vo veľkonočnom tajomstve, v ktorom Kristus, keď vstal z mŕtvych ako "prvotina zosnulých" (1Kor 15,20), uviedol nové stvorenie a začal proces, ktorý on sám privedie k zavŕšeniu vo chvíli svojho slávneho návratu, "keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo... aby bol Boh všetko vo všetkom" (1Kor 15,24.28).

Teda Boží plán už na začiatku stvorenia počítal s touto "kozmickou úlohou" Ježiša Krista. Táto kristocentrická perspektíva, projektovaná na celý rozsah času, bola prítomná v spokojnom pohľade Boha, keď "odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil a požehnal siedmy deň a zasvätil ho" (Gn 2,2-3). Tak sa zrodila - podľa kňazského autora prvého biblického rozprávania o stvorení - "sobota", ktorá veľmi charakterizuje prvú zmluvu, a určitým spôsobom predzvestuje posvätný deň novej a definitívnej zmluvy. Tá istá téma "odpočinku Boha" (porov. Gn 2,2) a odpočinku, ktorý on poskytol ľudu putujúcemu do zasľúbenej zeme po odchode z egyptského zajatia (porov. Ex 33,14; Dt 3,20; 12,9; Joz 21,41-42; Ž 95,11), sa objavuje v Novom zákone v novom svetle, vo svetle definitívneho "sobotného odpočinku" (Hebr 4,9), do ktorého vošiel sám Ježiš Kristus so svojím vzkriesením a do ktorého je povolaný vojsť aj Boží ľud, ak kráča po stopách jeho synovskej poslušnosti (porov. Hebr 4,3-16). Preto je potrebné znovu a znovu čítať veľkú stránku stvorenia a prehlbovať teológiu "soboty", aby sme dospeli k plnému pochopeniu nedele.

"Na počiatku stvoril Boh nebo a zem" (Gn 1,1)

9. Poetický štýl rozprávania Knihy Genezis o stvorení dobre vystihuje obdiv, ktorý človek pociťuje pred nesmiernosťou stvoreného, a zmysel pre poklonu, ktorý z toho vyplýva voči tomu, ktorý všetky veci stvoril z ničoho. Je to stránka s obrovským náboženským významom, akýsi hymnus na Stvoriteľa vesmíru, označeného za jediného Pána, v protiklade stálym pokušeniam zbožňovať samotný svet. Je to súčasne aj hymnus na dobrotu stvorenia stvárneného mocnou a milosrdnou rukou Boha.

"A Boh videl, že je to dobré" (Gn 1,10.12 atď.). Tento refrén, ktorý sa viackrát opakuje, vrhá pozitívne svetlo na každý prvok vesmíru a súčasne umožňuje spoznať tajomstvo jeho primeraného poznania a jeho možnej obnovy. Svet je dobrý do takej miery, v akej ostane zakotvený vo svojom počiatku. A po znetvorení hriechom sa znovu stane dobrým, ak sa pomocou milosti vráti k tomu, kto ho stvoril. Táto dialektika sa prirodzene netýka priamo vecí neživých a živočíchov, ale ľudských bytostí, ktorým Boh doprial jedinečný dar spolu aj s rizikom slobody. Biblia hneď po rozprave o stvorení zdôrazňuje dramatický kontrast medzi veľkosťou človeka stvoreného na obraz a podobu Boha a jeho pádom, ktorým sa začína vo svete temný scenár hriechu a smrti (porov. Gn 3).

10. Vesmír, tak ako vyšiel z Božích rúk, nesie stopu jeho dobroty. Je to krásny svet, ktorý je hodno obdivovať a užívať, ale o ktorý sa treba aj starať a rozvíjať ho. "Skončenie" Božieho diela otvára svet pre prácu človeka. "V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil" (Gn 2,2). Prostredníctvom vyvolávania ľudskej podoby božskej "práce" nám Biblia nielen sprístupňuje pohľad na tajomný vzťah medzi Stvoriteľom a stvoreným svetom, ale vrhá aj svetlo na úlohu, ktorú má človek vzhľadom na vesmír. "Práca" Boha je určitým spôsobom príkladom pre človeka. Tento je totiž povolaný nielen bývať vo svete, ale ho aj "budovať" a stať sa tak Božím "spolupracovníkom". Prvé kapitoly Knihy Genezis, ako som napísal v encyklike Laborem exercens, tvoria v určitom zmysle slova prvé "evanjelium práce".10 Je to pravda, ktorú zdôrazňuje aj Druhý vatikánsky koncil: "Človek stvorený na Boží obraz, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávať ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo Božie meno všade na zemi."11 Udivujúci rozvoj vedy, techniky a kultúry v rozličných prejavoch - stále rýchlejší, dnes priamo závratný rozvoj - je v dejinách sveta ovocím poslania, ktorým Boh zveril mužovi a žene úlohu a zodpovednosť naplniť zem a podmaniť si ju prostredníctvom práce pri zachovávaní jeho zákona.

"Sobota" - radostný odpočinok Stvoriteľa

11. Ak je na prvej strane Knihy Genezis príkladom pre človeka "práca" Boha, rovnako je preňho príkladom aj jeho "odpočinok": "V siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil" (Gn 2,2). Aj tu sme pri antropomorfizme bohatom na plodné posolstvo.

"Odpočinok" Boha nemožno tlmočiť nevhodne ako určitý druh "nečinnosti" Boha. Stvoriteľský úkon Boha, ktorý je základom sveta, je totiž svojou povahou trvalý a Boh nikdy neprestáva pracovať, ako to sám Ježiš pripomína práve vo vzťahu k príkazu o sobote: "Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem" (Jn 5,17). Boží odpočinok siedmeho dňa nehovorí o nečinnom Bohu, ale zdôrazňuje dokonalosť zavŕšeného diela a vyjadruje akoby zastávku Boha pri "veľmi dobrom" diele (Gn 1,31), ktoré vyšlo z jeho rúk a na ktoré sa chcel pozrieť pohľadom plným radostného zaľúbenia: pohľadom "kontemplatívnym", zameraným už nie na nové diela, ale skôr pohľadom radosti z krásy toho, čo bolo dokonalé; pohľadom smerujúcim ku všetkým veciam, ale najmä k človeku ako vrcholu stvorenia. Je to pohľad, v ktorom možno už určitým spôsobom vycítiť "zásnubnú" dynamiku vzťahu, ktorý Boh chce ustáliť so stvorením urobeným na vlastný obraz, pozývajúc ho uzavrieť zmluvu lásky. On ho uskutoční postupne s výhľadom na spásu ponúknutú celému ľudstvu prostredníctvom spásonosnej zmluvy uzavretej s Izraelom a vrcholiacej potom v Kristovi. Bude to práve vtelené Slovo, prostredníctvom eschatologického daru Ducha Svätého a ustanovenia Cirkvi ako jeho tela a jeho nevesty, ktoré rozšíri ponuku milosrdenstva a lásky nebeského Otca na celé ľudstvo.

12. V pláne Stvoriteľa je určitý rozdiel, ale aj určitá vnútorná súvislosť medzi poriadkom stvorenia a poriadkom spásy. Už Starý zákon to vyzdvihuje, keď uvádza príkaz týkajúci sa "šabbatu" do vzťahu nielen s tajomným "odpočinkom" Boha po dňoch stvoriteľskej činnosti (porov. Ex 20,8-11), ale aj so záchranou, ktorú poskytol Izraelu v oslobodení z egyptského otroctva (porov. Dt 5,12-15). Boh, ktorý v siedmy deň odpočíval, tešiac sa zo svojho stvorenia, je ten istý, čo ukazuje svoju slávu oslobodením svojich dietok z faraónovho útlaku. V jednom i druhom prípade by sa mohlo povedať, ako radi obrazne hovoria proroci, že on sa zjavuje ako ženích pred nevestou (porov. Oz 2,16-24; Jer 2,2; Iz 54,4-8).

Aby sme sa však dostali k srdcu "šabbatu", "odpočinku" Boha, ako to radia niektoré prvky židovskej tradície,12 treba zachytiť manželskú intenzitu, ktorá charakterizuje vzťah Boha k jeho ľudu od Starého zákona po Nový zákon. Tak ju vyjadruje napríklad táto obdivuhodná stránka Knihy proroka Ozeáša: "V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí. Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána" (2,20-22).

"Boh požehnal siedmy deň a zasvätil ho" (Gn 2,3)

13. Príkaz o sobote, ktorý v prvej zmluve pripravuje nedeľu Novej a večnej zmluvy, má teda korene hlboko v Božom pláne. Práve preto sa neuvádza iba v bohoslužobných úkonoch, ako je to v prípade mnohých ďalších predpisov, ale v rámci Desatora, "desiatich slov", ktoré vymedzujú piliere mravného života všeobecne vpísaného do srdca človeka. Tým, že toto prikázanie je zahrnuté do horizontu základných štruktúr etiky, Izrael a potom Cirkev poukazujú na to, že ho nepokladajú za jednoduchý disciplinárny predpis v náboženskom spoločenstve, ale za kvalifikujúci a neodňateľný prejav vzťahu k Bohu zvestovaný a predložený biblickým zjavením. Takto vidia tento príkaz kresťania aj dnes. Ak aj je v prirodzenom súlade s ľudskou potrebou odpočinku, jednako v duchu viery treba sa usilovať pochopiť jeho hlboký význam a neriskovať jeho znehodnocovanie a zaradenie.

14. Deň odpočinku je teda takým preto, že je to deň požehnaný Bohom a ním aj zasvätený, čiže oddelený od ostatných dní, aby bol medzi všetkými "dňom Pána".

Aby sme pochopili zmysel tohto "zasvätenia" soboty v prvej biblickej rozprave o stvorení, treba pozerať na celý text, z ktorého jasne vysvitá, že každá skutočnosť bez výnimky sa vracia k Bohu. Čas a priestor patria jemu. On nie je Bohom jediného dňa, ale Bohom všetkých dní človeka.

Ak teda "zasväcuje" siedmy deň osobitným požehnaním a robí ho "svojím dňom" v pravom zmysle slova, treba to chápať v hlbokej dynamike dialógu zmluvy, "svadobného" dialógu. Je to dialóg lásky, ktorý nepozná prerušenia a ktorý predsa nie je jednotvárny: rozvíja sa totiž použitím rozličných ukazovateľov lásky, od všedných a nepriamych prejavov po najintenzívnejšie, ktoré sa slová Písma a potom i svedectvá mnohých mystikov neboja opísať obrazmi odpozorovanými zo skúsenosti snúbeneckej lásky.

15. V skutočnosti celý život človeka a všetok jeho čas sa má prežívať ako chvála a vďaka voči Stvoriteľovi. Ale vzťah človeka k Bohu potrebuje aj výslovné chvíle modlitby, v ktorých sa vzťah stáva intenzívnym dialógom zahŕňajúcim každý rozmer osoby. "Deň Pána" je v pravom zmysle slova dňom takéhoto vzťahu, v ktorom človek pozdvihuje k Bohu svoj spev a stáva sa hlasom celého stvorenstva.

Práve preto je aj dňom odpočinku: prerušenie často ubíjajúceho rytmu zamestnania vyjadruje plastickou rečou "novoty" a "odpútanosti" uznanie vlastnej závislosti i závislosti vesmíru od Boha. Všetko je Božie! Deň Pána ustavične opäť a opäť potvrdzuje túto zásadu. "Sobota" sa preto pôsobivo vysvetľovala ako kvalifikujúci prvok "posvätnej architektúry" času, ktorý charakterizuje biblické zjavenie.13 On pripomína, že Bohu patrí vesmír i dejiny, a človek sa nemôže venovať svojej úlohe spolupracovníka Stvoriteľa vo svete bez ustavičného uvedomovania si tejto pravdy.

"Spomni", aby si "zasvätil"

16. Príkaz Desatora, ktorým Boh prikazuje zachovávať sobotu, má v Knihe Exodus charakteristickú formuláciu: "Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!" (20,8) A okrem inšpirovaného textu ho odôvodňuje pripomienkou Božieho diela: "Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho" (20.11). Skôr ako by prikázanie niečo rozkázalo urobiť, naznačuje, na čo si treba spomenúť. Vyzýva obnoviť si spomienku na to veľké a podstatné Božie dielo, ktorým je stvorenie. Je to spomienka, ktorá má oživovať celý náboženský život človeka, aby vplývala naň najmä v deň, v ktorom má človek odpočívať. Odpočinok tak dostane typický posvätný ráz: veriaceho vyzýva odpočívať nielen ako Boh odpočíval, ale odpočívať v Bohu a privádzať mu všetko stvorenie vo vzdávaní chvály a vďaky, v synovskej dôvernosti a snúbeneckom priateľstve.

17. Téma "spomienky" na divy, ktoré vykonal Boh vo vzťahu k sobotňajšiemu odpočinku, sa vynára aj v texte Deuteronómia (5,12-15), kde sa základ prikázania nevidí natoľko v diele stvorenia ako v diele oslobodenia, ktoré Boh uskutočnil pri odchode z Egypta: "Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom; preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň" (Dt 5,15). Zdá sa, že táto formulácia dopĺňa predchádzajúcu: keď ich berieme do úvahy spolu, naznačujú význam "Pánovho dňa" v rámci jednotného pohľadu teológie stvorenia a spásy. Obsahom prikázania nie je teda prvotne akékoľvek prerušenie práce, ale slávenie zázrakov, ktoré vykonal Boh.

Odpočinok človeka v deň Pána dostáva svoj plný význam v takej miere, v akej je táto "spomienka", plná vďaky a chvály voči Bohu, živá. S ním človek vchádza do rozmeru Božieho "odpočinku" a hlboko sa ho účastní, takže sa stáva schopným pocítiť záchvev tej radosti, ktorú sám Stvoriteľ pocítil po zavŕšení stvorenia, keď videl, že všetko, čo urobil, "bolo veľmi dobré" (Gn 1,31).

Namiesto soboty nedeľa

18. Kresťania pre túto podstatnú závislosť tretieho prikázania od spomienky na spásonosné Božie diela vnímali originálnosť nového a definitívneho času nastoleného Kristom, prijali ako sviatočný deň prvý deň po sobote, lebo v ňom sa uskutočnilo Pánovo vzkriesenie. Veľkonočné Kristovo tajomstvo tvorí totiž úplné zjavenie tajomstva počiatku, vrchol dejín spásy a predzvesť eschatologického konca sveta. To, čo Boh urobil v stvorení a čo vykonal pre svoj ľud pri odchode z Egypta, našlo svoje zavŕšenie v smrti a v zmŕtvychvstaní Krista, aj keď to bude mať svoj definitívny výraz až v parúzii, pri Kristovom slávnom druhom príchode. V ňom sa dokonale realizuje "duchovný" význam soboty, ako to podčiarkuje svätý Gregor Veľký: "My pokladáme za pravú sobotu osobu nášho Vykupiteľa, Pána nášho Ježiša Krista."14 Preto radosť, s ktorou sa Boh v prvú sobotu ľudstva pozerá na všetko, čo stvoril z ničoho, je už vyjadrená tou radosťou, ktorou sa Kristus na veľkonočnú nedeľu zjavil svojim a priniesol im dar pokoja a Ducha Svätého (porov. Jn 20,19-23). Vo veľkonočnom tajomstve totiž ľudská prirodzenosť - a s ňou i celé stvorenie - ktoré "vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz" (Rim 8,22), spoznala svoj nový "exodus" k slobode Božích detí, ktoré môžu volať s Kristom: "Abba, Otče" (Rim 8,15; Gal 4,6). Význam starozákonného príkazu o dni Pána vo svetle tohto tajomstva narastá, integruje sa a naplno sa zjavuje v sláve, ktorá žiari v tvári vzkrieseného Krista (porov. 2Kor 4,6). Od "soboty" sa prechádza k prvému dňu: deň Pána sa stáva dňom Ježiša Krista!

Druhá kapitola

DEŇ JEŽIŠA KRISTA

DEŇ VZKRIESENÉHO PÁNA A DARU

DUCHA SVÄTÉHO

Veľká noc týždňa

19. "Nedeľu slávime pre úctyhodné vzkriesenie nášho Pána Ježiša Krista nielen na Veľkú noc, ale aj v každom týždennom kruhu"; písal na začiatku V. storočia pápež Inocent I.15 Potvrdil tak už ustálenú prax, ktorá sa rozvíjala už od prvých rokov nasledujúcich po vzkriesení Pána. Svätý Bazil hovorí o "svätej nedeli, uctievanej od Pánovho vzkriesenia, ako o prvotine všetkých ostatných dní".16 Svätý Augustín nazýva nedeľu "sviatosťou Veľkej noci".17

Toto vnútorné spojenie nedele s Pánovým zmŕtvychvstaním veľmi zdôrazňujú všetky cirkvi na Východe i na Západe. Zvlášť v tradícii východných cirkví je každá nedeľa anastasimos hemera, deň vzkriesenia,18 a práve preto je jej charakter stredobodom celého kultu.

Vo svetle tejto neprerušenej a všeobecnej tradície jasne vidieť, že i keď korene Pánovho dňa - ako sme to povedali - siahajú do samotného diela stvorenia a ešte priamejšie do biblického tajomstva Božieho "odpočinku", jednako však treba urobiť osobitnú zmienku o Kristovom vzkriesení, aby sme vystihli jeho plný význam. To sa deje počas kresťanskej nedele, ktorá každý týždeň znovu a znovu predkladá na uvažovanie i pre život veriacich veľkonočnú udalosť, v ktorej pramení spása sveta.

20. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista podľa súhlasného evanjeliového svedectva sa uskutočnilo v "prvý deň po sobote" (Mk 16,2.9; Lk 24,1; Jn 20,1). V ten istý deň sa Vzkriesený zjavil dvom emauzským učeníkom (porov. Lk 24,13-35) a zjavil sa zhromaždeným jedenástim apoštolom (porov. Lk 24,36; Jn 20,19). O osem dní - ako svedčí Jánovo evanjelium (porov. 20,26) - boli jeho učeníci zasa pospolu, keď sa im Ježiš zjavil a dal sa poznať Tomášovi, keď mu ukázal znaky svojho utrpenia. Keď prišla nedeľa, deň Turíc, prvý deň týždňovej oktávy po židovskej pasche (porov. Sk 2,1), zoslaním Svätého Ducha sa splnil prísľub, ktorý dal Ježiš apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Lk 24,49; Sk 1,4-5). To bol prvý deň ohlasovania blahozvesti spásy a prvých krstov: Peter vyhlásil zhromaždenému zástupu, že Kristus bol vzkriesený, a tí, čo "prijali jeho slovo... dali sa pokrstiť" (Sk 2,41). Bolo to zjavenie Cirkvi, ktorá sa predstavila ako ľud, v ktorom sa zhromažďujú v jednote, napriek všetkým rozdielnostiam, roztrúsené Božie dietky.

Prvý deň týždňa

21. Na tomto základe už od apoštolských čias "prvý deň po sobote", prvý deň týždňa, sa začal označovať samotný rytmus života Kristových učeníkov (porov. 1Kor 16,2). "V prvý deň po sobote" boli aj veriaci Troady zídení "na lámaní chleba", keď sa im na rozlúčku prihovoril Pavol a zázračne oživil mŕtveho mladíka Eutycha (porov. Sk 20,7-12). Kniha Zjavenia svätého Jána dosvedčuje obyčaj dávať tomuto prvému dňu týždňa meno "deň Pána" (1,10). Ten mal byť potom jedným zo znakov, ktorými sa kresťania líšili od okolitého sveta. Už na začiatku druhého storočia to zaznamenal miestodržiteľ Bitýnie Plinius ml., keď konštatoval, že kresťania majú zvyk "schádzať sa v určitý deň pred východom slnka a spievať spoločne hymnus Kristovi ako Bohu".19 A skutočne, kresťania, keď povedali "deň Pána", dávali tomuto výrazu plný význam odvodený z veľkonočného posolstva: "Ježiš Kristus je Pán" (Flp 2,11; Sk 2,36; 1Kor 12,3). Tým sa priznával Kristovi aj titul, ktorým prekladatelia Septuaginty v Starom zákone prekladali vlastné meno Boha, JHWH, ktoré nebolo dovolené vyslovovať.

22. V týchto prvých časoch Cirkvi týždenný rytmus dní nebol všeobecne známy v oblastiach, kde sa šírilo evanjelium, a sviatočné dni gréckeho a rímskeho kalendára sa nezhodovali s kresťanskou nedeľou. Toto veľmi sťažovalo kresťanom zachovávať deň Pána s jeho ustáleným týždňovým rytmom. Tým sa vysvetľuje, prečo boli veriaci nútení schádzať sa pred východom slnka.20 Vernosť týždennému rytmu sa však požadovala, lebo mala základ v Novom zákone a viazala sa na zjavenie Starého zákona. Radi to zdôrazňujú apologéti a cirkevní Otcovia vo svojich spisoch a vo svojich kázniach. Veľkonočné tajomstvo sa vysvetľovalo prostredníctvom tých textov Písma, ktoré podľa svedectva svätého Lukáša (porov. 24,27.44-47) sám vzkriesený Kristus musel vysvetľovať učeníkom. Vo svetle takých textov slávenie dňa vzkriesenia dostávalo náukovú a symbolickú hodnotu schopnú vyjadriť celú novosť kresťanského tajomstva.

Postupné rozlišovanie od soboty

23. Práve na tejto novosti trvá katechéza prvých storočí, keď sa usilovala charakterizovať nedeľu vzhľadom na židovskú sobotu. Na sobotu pripadala Židom povinnosť schádzať sa v synagóge a zachovávať odpočinok predpísaný zákonom. Apoštoli, a najmä Pavol, spočiatku pokračovali v návštevách synagógy, aby tam mohli ohlasovať Ježiša Krista pri komentovaní "slov Prorokov, ktoré sa čítajú každú sobotu" (Sk 13,27). V niektorých spoločenstvách bolo možné pozorovať zachovávanie soboty spolu so slávením nedele. Čoskoro sa však začali rozlišovať tieto dva dni čoraz výraznejšie, nadovšetko na naliehanie tých kresťanov, ktorí pochádzali zo židovstva a boli náchylní zachovávať záväzky Starého zákona. Svätý Ignác Antiochijský píše: "Ak tí, čo žili v starom poriadku vecí, dospeli k novej nádeji, nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, dňa, v ktorom náš život vznikol prostredníctvom neho a jeho smrti..., čo je tajomstvo, z ktorého sme prijali vieru a v ktorom zotrvávame, aby sme ostali učeníkmi Krista, nášho jediného Učiteľa. A ako by sme my mohli žiť bez neho, ktorého aj proroci očakávali ako učiteľa, lebo boli jeho učeníkmi v Duchu?"21 A svätý Augustín poznamenáva: "Preto aj Pán vtlačil svoju pečať na svoj deň, ktorým je tretí deň po jeho umučení. Tento deň je však v týždennom okruhu ôsmym dňom po siedmom, čiže po sobote, a prvým v týždni."22 Odlíšenie nedele od židovskej soboty sa v cirkevnom povedomí stále viac upevňuje, ale v určitých obdobiach dejín badať pod vplyvom nadmerného významu záväzného sviatočného odpočinku určitú snahu "posobotniť" deň Pána. Ale nechýbajú ani oblasti kresťanstva, v ktorých sa sobota a nedeľa zachovávajú ako "dva bratské dni".23

Deň nového stvorenia

24. Porovnanie kresťanskej nedele so sobotou typickou pre Starý zákon podnietilo aj veľmi zaujímavé teologické dišputy. Zvlášť sa objasnila osobitná spojitosť existujúca medzi vzkriesením a stvorením. Pre kresťanské uvažovanie bolo totiž prirodzené spájať vzkriesenie, ktoré sa udialo "prvý deň v týždni", s prvým dňom kozmického týždňa (porov. Gn 1,1-2.4), podľa ktorého Kniha Genezis člení udalosť stvorenia: deň stvorenia svetla (porov. 1,3-5). Tento súvis pobádal chápať vzkriesenie ako začiatok nového stvorenia, ktorého oslávený Kristus tvorí prvotinu, keďže on je "prvorodený zo všetkého stvorenia" (Kol 1,15) aj "prvorodený z tých, čo vstanú z mŕtvych" (Kol 1,18).

25. Nedeľa je totiž deň, v ktorom kresťan viac ako v ktoromkoľvek inom dni je povolaný pripomenúť si spásu, ktorá sa mu ponúkla v krste a ktorá ho urobila novým človekom v Kristovi. "S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil" (Kol 2,12; porov. Rim 6,4-6). Liturgia zdôrazňuje tento krstný rozmer nedele či už povzbudením vysluhovať krst okrem veľkonočnej vigílie aj v tento deň týždňa, "v ktorom si Cirkev pripomína Pánovo vzkriesenie",24 alebo odporúčaním kropiť svätenou vodou ako vhodného úkonu pokánia na začiatku svätej omše, ktoré pripomína práve krstný obrad, v ktorom sa rodí každý kresťanský život.25

ÔSMY DEŇ, OBRAZ VEČNOSTI

26. Z druhej strany skutočnosť, že sobota je siedmym dňom týždňa, umožnila pokladať deň Pána, nedeľu, vo svetle určitého doplnkového symbolizmu, ktorý veľmi obľubovali cirkevní Otcovia, nielen za prvý deň, ale aj za "ôsmy deň", stojaci totiž vzhľadom na sedemčlennú postupnosť dní v jedinečnej a výnimočnej pozícii, pripomínajúcej nielen začiatok času, ale aj jeho koniec v "budúcom veku". Svätý Bazil vysvetľuje, že nedeľa znamená naozaj jediný deň, ktorý bude nasledovať po terajšom čase, bez konca, ktorý nebude poznať ani večer, ani ráno, nepominuteľný vek, ktorý nebude môcť zostarnúť. Nedeľa je trvalou predzvesťou života bez konca, ktorá oživuje nádej kresťanov a povzbudzuje ich pri putovaní.26 Vo výhľade na posledný deň, ktorý plne potvrdzuje predzvestný symbolizmus soboty, svätý Augustín končí Vyznania hovoriac o poslednej, konečnej realite (eschaton) ako o "pokoji odpočinku, pokoji sobotnom, pokoji bez večera".27 Slávenie nedele, "prvého" a súčasne i "ôsmeho" dňa, pobáda kresťana pamätať na večný život.28

Deň Krista - svetla

27. Z tohto kristocentrického hľadiska sa chápe ďalšia symbolická schopnosť, ktorú uvažovanie veriacich a pastoračná prax pripísali Pánovmu dňu. Bystrý pastoračný dôvtip povzbudil Cirkev nedeľou pokresťančiť "deň slnka", ako Rimania nazývali tento deň a ako sa v niektorých súčasných jazykoch ešte aj dnes nazýva,29 aby tak veriacich uchránila od zvádzania zo strany kultov, ktoré zbožšťovali slnko a zamerala slávenie tohto dňa na Krista, jediné "slnko" ľudstva. Svätý Justín, keď píše pohanom, používa bežnú terminológiu, aby naznačil, že kresťania konávali svoje zhromaždenia "v deň, nazvaný podľa slnka".30 Ale pre veriacich dostáva tento výraz nový, dokonale evanjeliový význam.31 Kristus je totiž svetlom sveta (porov. Jn 9,5; a Jn 1,4-5.9) a spomienkový deň jeho vzkriesenia je trvalým odrazom tohto zjavenia a jeho slávy v týždennom členení času. Téma nedele ako dňa ožiareného triumfom vzkrieseného Krista dostáva priestor v Liturgii hodín32 a má osobitný rozlet v nočnej vigílii, ktorá vo východných liturgiách pripravuje a uvádza nedeľu. Cirkev, ktorá sa v tento deň zhromažďuje, osvojuje si z generácie na generáciu obdiv Zachariáša, ktorý obracia svoj zrak na Krista a zvestuje ho ako "slnko, ktoré zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti" (Lk 1,78-79), a rozochvieva sa v súlade s radosťou, ktorú pociťuje Simeon, keď berie do náručia božské dieťa, ktoré prišlo ako "svetlo na osvietenie pohanov" (Lk 2,32).

Deň daru Ducha Svätého

28. Deň svetla, nedeľa, by sa mohla - vo vzťahu k Duchu Svätému - nazvať aj dňom "ohňa". Kristovo svetlo je totiž dôverne spojené s "ohňom" Ducha Svätého a oba obrazy naznačujú zmysel kresťanskej nedele.33 Keď sa Ježiš vo veľkonočný večer zjavil apoštolom, dýchol na nich a povedal: "Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20,22-23). Vyliatie Ducha Svätého bol veľký dar Vzkrieseného svojim učeníkom na veľkonočnú nedeľu. Keď na päťdesiaty deň po vzkriesení zostúpil Duch Svätý s mocou ako "prudký vietor" a "oheň" na apoštolov zhromaždených spolu s Máriou, bola tiež nedeľa. Zoslanie Ducha Svätého nie je len originálnou udalosťou, ale tajomstvom, ktoré trvale oživuje ducha Cirkvi.34 Ak má táto udalosť v celoročnom cykle slávností svoj silný liturgický čas, ktorým sa uzatvára "veľká nedeľa",35 ostáva vpísaná práve pre svoj úzky vzťah k veľkonočnému tajomstvu aj v hlbokom význame nedele. "Veľká noc týždňa" sa tak stáva určitým spôsobom aj "Turícami týždňa", v ktorých kresťania znovu prežívajú radostný zážitok stretnutia apoštolov so Vzkrieseným a dávajú sa oživovať dychom jeho Ducha.

Deň viery

29. Nedeľa, pre všetky tieto rozmery, ktorými sa vyznačuje, sa javí ako deň viery v pravom zmysle slova. V ňom Duch Svätý, živá "pamäť" Cirkvi (porov. Jn 14,26), vytvára z prvého zjavenia sa Vzkrieseného takú udalosť, ktorá sa obnovuje v "dnešku" každého z Kristových apoštolov. Veriaci, keď stoja pred ním v nedeľnom zhromaždení, cítia - ako apoštol Tomáš - výzvu: "Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!" (Jn 20,27) Áno, nedeľa je dňom viery. Zdôrazňuje to aj skutočnosť, že eucharistická liturgia nedele a liturgických slávností obsahuje vyznanie viery. Recitované alebo spievané "Verím v Boha" zdôrazňuje krstný a veľkonočný charakter nedele a mení ju na deň, v ktorom z osobitného titulu pokrstený obnovuje svoju oddanosť Kristovi a jeho evanjeliu a živo si uvedomuje význam krstných sľubov. Keď prijíma Božie slovo a Pánovo telo, duchovne hľadí na vzkrieseného Ježiša prítomného v "posvätných znakoch" a s apoštolom Tomášom vyznáva: "Pán môj a Boh môj!" (Jn 20,28)

Deň, ktorého sa nemôžeme zrieknuť

30. Aj v súvislosti s ťažkosťami súčasnosti sa teda rozumie, prečo treba chrániť totožnosť tohto dňa a nadovšetko hlboko ho prežívať. Istý východný autor III. storočia uvádza, že veriaci už v každej oblasti pravidelne svätili nedeľu.36 Spontánna prax sa potom stala pravidlom potvrdeným aj právne: deň Pána udával rytmus dvetisícročnej histórii Cirkvi. Ako by bolo možné čo len pomyslieť, že by nečlenil aj jej budúcnosť? Cirkev je citlivá na problémy, ktoré v súčasnosti sťažujú plnenie nedeľnej povinnosti a matersky si všíma podmienky jednotlivých svojich dietok. Zvlášť sa cíti byť povolaná venovať sa novému katechetickému a pastoračnému úsiliu, aby nikto z nich v normálnych životných podmienkach neostal bez hojného prúdu milosti, ktorý nesie so sebou slávenie Pánovho dňa. V tom istom duchu zaujal Druhý vatikánsky koncil postoj aj k príprave reformy cirkevného kalendára vo vzťahu k rozličným systémom občianskeho kalendára, pričom vyhlásil, že Cirkev "sa nestavia iba proti tým, ktoré ponechávajú a zabezpečujú sedemdňový týždeň s nedeľou."37 Na prahu tretieho tisícročia slávenie kresťanskej nedele pre významy, ktoré pripomína, a rozmery, ktoré zahŕňa vo vzťahu k samotným základom viery, zostáva kvalifikujúcim prvkom kresťanskej totožnosti.

Tretia kapitola

DEŇ CIRKVI

EUCHARISTICKÉ ZHROMAŽDENIE

- SRDCE NEDELE

Prítomnosť Vzkrieseného

31. "Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20). Tento Kristov prísľub i naďalej zaznieva v Cirkvi, ktorá v ňom vidí plodné tajomstvo svojho života a prameň svojej nádeje. Ak je nedeľa dňom vzkriesenia, nie je len spomienkou na dajakú minulú udalosť, ale je slávením živej prítomnosti Vzkrieseného medzi veriacimi.

Aby sa táto prítomnosť zvestovala a prežívala primeraným spôsobom, nestačí, aby sa Kristovi učeníci modlili individuálne a v súkromí svojho srdca si pripomínali Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tí totiž, čo prijali milosť krstu, neboli spasení len z hľadiska individuálneho, ale ako členovia tajomného Kristovho tela, ktorí vstúpili do spoločenstva Božieho ľudu.38 Preto je dôležité, aby sa schádzali, aby dokonale vyjadrovali samotnú totožnosť Cirkvi (gr. "ekklesia" = zhromaždenie ľudu), čiže zhromaždenie zvolané vzkrieseným Pánom, ktorý obetoval svoj život, "aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti" (Jn 11,52). Oni sa stali "jedným" v Kristovi (porov. Gal 3,28) prostredníctvom daru Ducha Svätého. Táto jednota sa prejavuje navonok vtedy, keď sa kresťania zhromažďujú. Vtedy si živo uvedomujú a svedčia pred svetom, že sú národom vykúpených, zloženým z ľudí "každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa" (Zj 5,9). V zhromaždení Kristových učeníkov sa udržuje v čase obraz prvého kresťanského spoločenstva, ktoré v Skutkoch apoštolov výrazne opisuje evanjelista Lukáš, keď uvádza, že prví pokrstení "sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách" (Sk 2,42).

Eucharistické zhromaždenie

32. Táto skutočnosť cirkevného života má v Eucharistii nielen osobitne výraznú intenzitu, ale v určitom zmysle svoj "prameň".39 Eucharistia živí a stvárňuje Cirkev: "Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe" (1Kor 10,17). Tajomstvo Cirkvi sa takýmto svojím životným vzťahom k sviatosti tela a krvi Pána najvyšším spôsobom zvestuje, zakusuje a prežíva v Eucharistii.40

Vnútorný cirkevný rozmer Eucharistie sa uskutočňuje vždy, keď sa slávi. Ale tým skôr sa vyjadruje v deň, v ktorom sa celé spoločenstvo zvoláva sláviť pamiatku Pánovho vzkriesenia. Katechizmus katolíckej Cirkvi významne učí, že "nedeľné slávenie Pánovho dňa a jeho Eucharistie je stredobodom života Cirkvi."41

33. Práve v nedeľnej omši prežívajú kresťania osobitne intenzívnym spôsobom zážitok, ktorý mali apoštoli vo veľkonočný večer, keď sa im spolu zídeným zjavil Vzkriesený (porov. Jn 20,19). V tom malom jadre učeníkov, v tej prvotine Cirkvi, bol určitým spôsobom prítomný Boží ľud všetkých čias. Prostredníctvom ich svedectva sa šíri v každej generácii veriacich Kristov pozdrav, bohatý na mesiánsky dar pokoja nadobudnutý jeho krvou a obetou spolu s jeho Duchom: "Pokoj vám!" V návrate medzi nich "o osem dní" (Jn 20,26) možno vidieť zobrazený pôvod zvyku kresťanského spoločenstva zhromažďovať sa každý ôsmy deň, v "deň Pána", čiže v nedeľu, vyznávať vieru v jeho zmŕtvychvstanie a zbierať ovocie blaženosti, ktorú on sľúbil, keď povedal: "Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili" (Jn 20,29). Túto vnútornú súvislosť medzi zjavením Vzkrieseného a Eucharistiou naznačuje Lukášovo evanjelium pri rozprávaní o dvoch emauzských učeníkoch, ku ktorým sa pripojil sám Kristus a vysvetľoval im Božie slovo. Keď si s nimi nakoniec sadol k stolu, spoznali ho, keď "vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho" (24,30). Ježišove gestá v tomto rozprávaní sú také isté, aké robil pri poslednej večeri s jasnou narážkou na "lámanie chleba", ako sa nazýva v prvej kresťanskej generácii Eucharistia.

Nedeľná Eucharistia

34. Nedeľná Eucharistia určite nemá v sebe iný štatút ako tá, ktorá sa celebruje vo všedný deň, ani nie je oddeliteľná od celého liturgického a sviatostného života. Svojou povahou je akýmsi zjavením Cirkvi,42 ktorá nachádza svoj najvýznamnejší moment vtedy, keď sa diecézne spoločenstvo zhromažďuje v modlitbe so svojím duchovným pastierom: "Cirkev sa zvlášť prejavuje v plnej a činnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických slávnostiach, predovšetkým na tej istej Eucharistii, v jednej modlitbe, pri jedinom oltári, na čele s biskupom obklopeným svojím kňazstvom a svojimi pomocníkmi."43 Vzťah k biskupovi a k celému cirkevnému spoločenstvu je obsiahnutý v každej eucharistickej slávnosti, v ktorýkoľvek deň týždňa, aj keď jej nepredsedá biskup. Vyjadruje to spomienka na biskupa v eucharistickej modlitbe.

Ale nedeľná Eucharistia, s povinnou prítomnosťou spoločenstva a osobitnou slávnosťou, sa odlišuje tým, že sa slávi "v deň, keď Kristus zvíťazil nad smrťou a urobil nás účastnými na svojom nesmrteľnom živote".44 Prejavuje s ďalším nadšením svoj cirkevný rozmer a stáva sa vzorovou vzhľadom na eucharistické slávnosti. Každé spoločenstvo, keď zhromažďuje všetkých svojich členov na "lámanie chleba", prežíva sa ako miesto, v ktorom sa konkrétne uskutočňuje tajomstvo Cirkvi. V samotnej slávnosti sa spoločenstvo otvára spoločenstvu všeobecnej Cirkvi45 a prosí Otca, aby pamätal na "Cirkev, rozšírenú po celom svete", a dal jej rásť v jednote všetkých veriacich s pápežom a biskupmi jednotlivých cirkví, až po dokonalosť lásky.

Deň Cirkvi

35. Deň Pána sa takto javí aj ako deň Cirkvi. Potom je zrejmé, prečo sa musí na pastoračnej úrovni osobitne zdôrazňovať spoločné slávenie nedele. Ako som mal možnosť pripomenúť pri inej príležitosti, spomedzi početných aktivít, ktoré rozvíja dajaká farnosť, "nijaká nie je pre spoločenstvo taká životne dôležitá alebo formujúca ako nedeľné slávenie dňa Pána a jeho Eucharistie."46 V tomto zmysle Druhý vatikánsky koncil pripomenul potrebu pričiniť sa, "aby prekvitalo povedomie farskej spolupatričnosti, najmä pri spoločnom slávení nedeľnej svätej omše."47 V tom istom zmysle sa nesú aj následné liturgické smernice, ktoré žiadajú, aby sa v nedeľu a vo sviatočné dni eucharistické slávnosti, konané normálne v iných kostoloch a oratóriách, koordinovali so slávením vo farskom kostole, a to práve pre "povznesenie zmyslu pre cirkevné spoločenstvo, ktorý sa pestuje a vyjadruje osobitným spôsobom v spoločnom slávení nedele, či okolo biskupa, najmä v katedrále, či vo farskom spoločenstve, ktorého duchovný pastier zastupuje biskupa.48

36. Nedeľné zhromaždenie je privilegovaným miestom jednoty: tam sa slávi totiž sviatosť jednoty, ktorá hlboko charakterizuje Cirkev, ľud zhromaždený "jednotou" a "v jednote" Otca, Syna i Ducha Svätého.49 V nej kresťanské rodiny prežívajú jeden z najkvalifikovanejších prejavov svojej totožnosti a svojej "služby" "domácich cirkví", keď rodičia majú spolu so svojimi deťmi účasť na jedinom stole slova a Chleba života.50 Tu treba pripomenúť, že najmä rodičia majú vychovávať svoje deti k účasti na nedeľnej svätej omši za pomoci katechétov, ktorí sa majú usilovať zaradiť do výchovného procesu im zverených detí uvádzanie do svätej omše a vysvetľovať hlboký dôvod záväznosti prikázania. K tomu prispeje aj - ak to okolnosti dovoľujú - sláviť sväté omše pre deti podľa rozličných spôsobov povolených liturgickými normami.51

Je potom normálne, že na nedeľných omšiach farnosti, ktorá je "eucharistickým spoločenstvom", sa zúčastňujú rozličné skupiny, hnutia, združenia i samotné malé rehoľné spoločenstvá. To im umožňuje v súlade s úsudkom cirkevnej autority53 mať zážitok toho, čo im je hlbšie spoločné ako ich vlastné duchovné cesty, ktoré ich oprávnene charakterizujú. Preto sa v nedeľu, v deň zhromaždenia, sväté omše malých skupín neodporúčajú. Nie je to len preto, aby sa vyhlo tomu, že by farským spoločenstvám nechýbala potrebná kňazská služba, ale aj preto, aby sa život a jednota cirkevných spoločenstiev všemožne chránili a podporovali.54 Pastieri miestnych cirkví môžu s prezieravým úsudkom schváliť presne vymedzené prípady výnimiek nedodržiavania tejto smernice, keď ide o osobitné formovacie a pastoračné požiadavky, pričom majú pamätať na dobro jednotlivcov alebo skupín, najmä však na ovocie, ktoré z toho môže vzísť pre celé kresťanské spoločenstvo.

Putujúci ľud

37. V perspektíve putovania Cirkvi v čase súvislosť s Kristovým vzkriesením a týždenný rytmus tejto slávnostnej spomienky pomáhajú pripomínať putujúci charakter a eschatologický rozmer Božieho ľudu. Od nedele po nedeľu totiž Cirkev kráča k poslednému "dňu Pána", k nedeli bez konca. V skutočnosti očakávanie Kristovho príchodu je vpísané do samotného tajomstva Cirkvi55 a vynára sa v každej eucharistickej slávnosti. Ale deň Pána so svojou osobitnou spomienkou na slávu vzkrieseného Krista pripomína s väčšou intenzitou aj budúcu slávu jeho "návratu". To robí z nedele deň, v ktorom Cirkev, zjavujúca jasnejšie svoj charakter "nevesty" v predstihu prežíva určitým spôsobom eschatologickú skutočnosť nebeského Jeruzalema. Keď sústreďuje svoje dietky v eucharistickom zhromaždení a pripravuje ich očakávať "božského Ženícha", robí akoby určité "cvičenie v túžbe"56, v ktorom popredu vychutnáva radosť z nového neba a z novej zeme, keď sväté mesto, nový Jeruzalem, zostúpi z neba, od Boha, vystrojené ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha" (porov. Zj 21,1-2).

Deň nádeje

37. V perspektíve zorného uhla, ak je nedeľa dňom viery, nemenej je aj dňom kresťanskej nádeje. Účasť na "Pánovej večeri" je totiž anticipovaním eschatologickej hostiny na "Baránkovej svadobnej hostine" (Zj 19,9). Keď kresťanské spoločenstvo slávi pamiatku vzkriesenia a nanebovstúpenia Pána, očakáva "splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista."57 Kresťanská nádej, prežívaná a živená týmto intenzívnym týždenným rytmom, stáva sa kvasom a svetlom ľudskej nádeje. Preto vo "všeobecnej" modlitbe sa zahŕňajú potreby nielen kresťanského spoločenstva, ale celého ľudstva. Cirkev, zhromaždená na eucharistickej slávnosti, dosvedčuje týmto spôsobom svetu, že si osvojuje "radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí súčasnosti, najmä chudobných a všetkých, čo trpia."58 Završujúc potom nedeľnou eucharistickou obetou svedectvo, ktoré jej deti, ponorené v práci a v rozličných životných námahách, sa usilujú vydávať spolu s ohlasovaním evanjelia a praktizovaním lásky vo všetky dni týždňa. Inak Cirkev zjavuje zreteľnejšie svoje bytie "ako sviatosť, čiže znak a prostriedok dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia."59

Stôl Božieho slova

39. V nedeľnom zhromaždení, ako nakoniec v každej eucharistickej slávnosti, stretnutie so Vzkrieseným sa uskutočňuje prostredníctvom účasti na dvojitom stole Božieho slova a Chleba života. Prvý pokračuje v podávaní poznatkov o dejinách spásy a zvlášť o veľkonočnom tajomstve, ktoré sám vzkriesený Ježiš zjavil učeníkom. "Keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo,"60 to sám Kristus rozpráva tak, ako je prítomný vo svojom slove. V druhom sa uskutočňuje reálna, podstatná a trvalá prítomnosť vzkrieseného Pána prostredníctvom pamiatky jeho utrpenia a jeho vzkriesenia a ponúka sa ten Chlieb života, ktorý je zárukou budúcej slávy. Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že "liturgia Božieho slova a eucharistická liturgia sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný bohoslužobný úkon."61 Ten istý Koncil ustanovil, "aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova a štedrejšie sprístupnili poklady Biblie."62 Potom nariadil, aby sa v nedeľných omšiach a v omšiach na prikázané sviatky homília bez vážnej príčiny nevynechávala.63 Tieto šťastné predpisy našli verné uplatnenie v liturgickej reforme, v súvislosti s ktorou Pavol VI. v komentovaní bohatej ponuky biblických čítaní v nedeľu a vo sviatočné dni, napísal: "Toto všetko sa nariadilo preto, aby sa umožnilo vzbudiť u veriacich vždy väčší »hlad po počúvaní Pánovho slova« (Am 8,11), ktoré by pod vedením Ducha Svätého pobádalo ľud Novej zmluvy k dokonalej jednote Cirkvi."64

40. Keď uvažujeme o nedeľnej Eucharistii po viac ako tridsaťročnom odstupe od Druhého vatikánskeho koncilu, treba overiť, ako sa Božie slovo ohlasuje a s akým účinkom narastá poznanie a láska Božieho ľudu k Svätému písmu.65 Jeden i druhý aspekt, slávenie i odozva v praxi, sú v úzkom vzťahu. Z jednej strany koncil dal možnosť ohlasovať Božie slovo vo vlastnej reči zúčastneného spoločenstva, čo má viesť k pocitu "novej zodpovednosti" voči nemu a umožniť, aby sa "už v samotnom spôsobe čítania alebo spievania odzrkadľoval osobitný charakter posvätného textu."65 Z druhej strany je dôležité, aby počúvanie ohlasovaného Božieho slova bolo dobre pripravené v duši veriacich primeraným poznaním Písma a - kde je to pastoračne možné - osobitnými iniciatívami prehlbovania biblických úryvkov, najmä zo sviatočných bohoslužieb. Ak totiž čítanie posvätného textu uskutočňované v duchu modlitby a prijímania cirkevného tlmočenia67 neoduševňuje život jednotlivcov a kresťanských rodín, je ťažké, aby samotné liturgické ohlasovanie Božieho slova mohlo prinášať želateľné ovocie. Existuje veľa chvályhodných iniciatív, ktorými farské spoločenstvá prostredníctvom zapájania tých, čo sa zúčastňujú na Eucharistii - kňaza, miništrantov i veriacich68 - pripravujú nedeľnú liturgiu už v priebehu týždňa, uvažujú dopredu o Božom slove, ktoré sa bude ohlasovať. Cieľom, ku ktorému treba dospieť, je, aby celá slávnosť, teda aj modlitba, počúvanie i spev, a nielen homília, vyjadrovali určitým spôsobom posolstvo nedeľnej liturgie, aby čo najúčinnejšie zapôsobilo na všetkých zúčastnených. Samozrejme, veľká zodpovednosť je na tých, ktorí vysluhujú Božie slovo. Ich povinnosťou je, aby si s osobitnou starostlivosťou, štúdiom posvätného textu a modlitbou pripravili komentár k Pánovmu slovu, vyjadrili verne jeho obsah a aktualizovali ho v súvislosti s otázkami a životom ľudí našich čias.

41. Nesmieme však zabúdať, že liturgické ohlasovanie Božieho slova, najmä v súvislosti s eucharistickým zhromaždením, nie je natoľko chvíľou meditácie a katechézy, ako skôr dialógom Boha so svojím ľudom, dialógom, v ktorom sa ohlasujú zázračné udalosti spásy a súvisle sa predkladajú požiadavky zmluvy. Boží ľud zo svojej strany sa cíti povolaný odpovedať na tento dialóg lásky vďakou a chválou, ale súčasne aj overovaním svojej vernosti v úsilí o trvalú "konverziu". Nedeľné zhromaždenie sa usiluje o vnútornú obnovu krstných sľubov, ktoré sú určitým spôsobom obsiahnuté v odriekanom vyznaní viery a ktoré liturgia výslovne obsahuje v slávení veľkonočnej vigílie, alebo keď sa vysluhuje krst počas svätej omše. V tomto rámci ohlasovanie Božieho slova pri eucharistickej slávnosti v nedeľu dostáva slávnostný nádych, ktorý bol známy už v Starom zákone, pri ohlásení zákona, keď komunita Izraela dostala výzvu, ako ľud na púšti na úpätí hory Sinaj (porov. Ex 19,7-8; 24,3.7), aby potvrdila svojím "áno" obnovenie vernosti Bohu a jeho prikázaniam. Boh totiž pri ohlasovaní svojho slova čaká našu odpoveď: odpoveď, ktorú už Kristus dal za nás svojím "amen" (porov. 2Kor 1,20-22) a ktorú Duch Svätý v nás necháva zaznievať spôsobom, ktorý to, čo sme počuli, vnáša do hĺbky nášho života.69

Stôl Kristovho tela

42. Stôl Božieho slova prirodzene ústi na stôl eucharistického Chleba a pripravuje spoločenstvo prežívať jeho mnohoraké rozmery, ktoré v nedeľnej Eucharistii dostávajú osobitne slávnostný charakter. V slávnostnom tóne zhromaždenia celého spoločenstva v deň Pána sa Eucharistia predkladá viditeľnejším spôsobom ako v iné dni, ako veľké vzdávanie vďaky, ktorým sa Cirkev, naplnená Duchom Svätým, obracia na nebeského Otca a v spojení s Kristom stáva sa hlasom celého ľudstva. Týždenný rytmus pobáda zhrnúť vo vďačnej spomienke udalosti predchádzajúcich dní, zahľadieť sa na ne v Božom svetle, poďakovať sa mu za jeho nespočetné dary a oslavovať ho "skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, v jednote s Duchom Svätým". Kresťanská komunita si tak obnovuje povedomie, že všetky veci boli stvorené skrze Krista (porov. Kol 1,16; Jn 1,3) a v Kristovi, ktorý prišiel v podobe sluhu, aby mal s nami spoluúčasť a aby vykúpil našu narušenú ľudskú prirodzenosť, že všetky veci sú v ňom zjednotené (porov. Ef 1,10), aby boli obetované Bohu Otcovi, od ktorého má každá vec svoj pôvod a existenciu. Keď pripája nakoniec svoje "amen" k eucharistickej doxológii, Boží ľud sa zameriava vo viere a v nádeji na eschatologický cieľ, kedy Kristus "odovzdá kráľovstvo Bohu Otcu... aby bol Boh všetko vo všetkom" (1Kor 15,24.28).

43. Tento "vzostupujúci" pohyb je, prirodzene, v každej eucharistickej slávnosti a robí z nej radostnú udalosť, preniknutú vďačnosťou a nádejou, ale osobitne je zvýraznený v nedeľnej svätej omši, jej osobitným spojením so spomienkou na zmŕtvychvstanie. Z druhej strany "eucharistická" radosť, ktorá povznáša "hore srdcia", je ovocím "zostupujúceho pohybu", ktorý Boh robí smerom k nám a ktorý ostáva trvale vpísaný do obetnej podstaty Eucharistie, vrcholného prejavu a oslavy tajomstva kénosis, čiže uponíženia, prostredníctvom ktorého sa Kristus "uponížil a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (Flp 2,8).

Svätá omša je totiž živé sprítomnenie obety kríža. Pod spôsobmi chleba a vína, na ktoré bolo zvolané vyliatie Ducha Svätého, pôsobiaceho celkom osobitnou účinnosťou v slovách premenenia, Kristus sa obetuje nebeskému Otcovi tým istým obetným gestom, ktorým sa obetoval na kríži. "V tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a obetuje sa nekrvavým spôsobom ten istý Kristus, ktorý sa obetoval len raz krvavým spôsobom na oltári kríža."70 So svojou obetou spája Kristus aj obetu Cirkvi. "V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich chvála, ich utrpenie, ich modlitba, ich práca sa spájajú so životom, chválou, utrpením, modlitbou a prácou Ježiša Krista i s jeho totálnou obetou, a týmto spôsobom nadobúdajú novú hodnotu."71 Účasť celého spoločenstva je ešte zjavnejšia na nedeľnom zhromaždení. Umožňuje priniesť na oltár prežitý týždeň s celou ľudskou ťarchou, ktorou bol poznačený.

Veľkonočná hostina a bratské stretnutie

44. Táto jednomyseľnosť sa prejavuje osobitne v charaktere veľkonočnej hostiny, vlastnej Eucharistii, v ktorej sa sám Kristus stáva pokrmom. Práve "preto zveril Kristus Cirkvi túto obetu, aby veriaci mali na nej účasť či duchovne, s vierou a láskou, či sviatostne, pri svätom prijímaní. Účasť na Pánovej večeri je vždy spoločenstvo s Kristom, ktorý sa obetuje za nás nebeskému Otcovi."72 Preto Cirkev odporúča veriacim, aby pristúpili k svätému prijímaniu, keď sú prítomní na svätej omši a majú patričnú dispozíciu. Ak sú si vedomí smrteľných hriechov, nech požiadajú o Božie odpustenie vo sviatosti zmierenia73 tak, ako to pripomína svätý Pavol Korinťanom (1Kor 11,27-32). Pozvanie k eucharistickému prijímaniu sa stáva osobitne naliehavým, prirodzene, pri nedeľnej svätej omši a v ostatné sviatočné dni.

Okrem toho je dôležité živo si uvedomiť, že spoločenstvo s Kristom má byť hlboko spojené so spoločenstvom s bratmi a sestrami. Nedeľné eucharistické zhromaždenie je bratská udalosť, ktorú má slávenie svätej omše dať zreteľne najavo pri všetkej úcte k vlastnému štýlu liturgických obradov. K tomu prispieva vľúdne privítanie a tón modlitby upriamenej na potreby celého spoločenstva. Výmena znaku pokoja, v rímskom obrade významne zaradená pred eucharistické prijímanie, je zvlášť výstižné gesto, ktoré majú veriaci urobiť ako prejav súhlasu Božieho ľudu so všetkým, čo sa vykonalo pri slávení74 a prejav úsilia o vzájomnú lásku, ktorá sa upevňuje účasťou na jedinom chlebe, pamätajúc na náročné Kristovo slovo: "Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar" (Mt 5,23-24).

Od omše k "poslaniu"

45. Prijímaním Chleba života sa Kristovi učeníci stávajú schopnými silou Vzkrieseného a jeho Ducha plniť úlohy, ktoré ich čakajú v bežnom živote. Pre veriaceho, ktorý pochopil zmysel toho, čo robil, eucharistická slávnosť sa totiž nevyčerpáva v samotnom kostole. Ako prví svedkovia vzkriesenia, aj kresťania, zvolávaní každú nedeľu, aby prežívali a vyznávali prítomnosť Vzkrieseného, sú povolaní stať sa vo svojom každodennom živote evanjelizátormi a svedkami viery. Modlitbu po prijímaní a záverečný obrad - požehnanie a prepustenie - treba z tohto hľadiska znovu objaviť a lepšie zhodnotiť, aby tí, čo sa zúčastnili na Eucharistii, väčšmi cítili zodpovednosť, ktorá im bola zverená. Po rozpustení zhromaždenia, Kristov učeník sa vracia do svojho obvyklého prostredia so záväzkom urobiť z celého svojho života dar, duchovnú obetu milú Bohu (porov. Rim 12,1). Cíti sa byť dlžníkom voči bratom a sestrám za to, čo pri eucharistickej slávnosti prijal, nemenej ako emauzskí učeníci, ktorí potom, ako spoznali "pri lámaní chleba" vzkrieseného Krista (porov. Lk 24,30-32), pocítili potrebu ísť sa hneď podeliť s bratmi o radosť zo stretnutia s Pánom (porov. Lk 24,33-35).

Nedeľný príkaz

46. Keďže je Eucharistia opravdivým srdcom nedele, je pochopiteľné, prečo už od prvých storočí duchovní pastieri neprestali pripomínať svojim veriacim potrebu zúčastňovať sa na liturgickom zhromaždení. "V Pánov deň nechajte všetko," vyhlasuje napríklad traktát z III. storočia pod názvom Didascalia apoštolov, "a ponáhľajte sa do svojho zhromaždenia, lebo je to vaša chvála voči Bohu. Inak, akú výhovorku budú mať pred Bohom tí, čo sa v Pánov deň nezhromažďujú počúvať slovo života a sýtiť sa božským pokrmom, ktorý zostáva večným?"75 Výzva duchovných pastierov sa vo všeobecnosti stretla v duši veriacich s presvedčeným súhlasom, a - i keď nechýbali ani časy a situácie, v ktorých poklesla ideálna horlivosť v plnení tejto povinnosti - musíme však spomenúť opravdivé hrdinstvo, s ktorým kňazi i veriaci plnili si túto povinnosť v mnohých nebezpečných situáciách a obmedzovaniach náboženskej slobody, ako to možno konštatovať od prvých storočí až po súčasnosť.

Svätý Justín vo svojej prvej apológii, adresovanej cisárovi Antoninovi a senátu, mohol s hrdosťou opisovať kresťanskú prax nedeľného zhromaždenia, na ktorých sa spolu na tom istom mieste schádzali kresťania miest a vidieka.76 Keď počas Diokleciánovho prenasledovania ich zhromaždenia s najväčšou prísnosťou zakazovali, boli mnohí takí odvážni, že cisárov edikt nezachovávali a prijali radšej smrť, len aby nechýbali na nedeľnej Eucharistii. Je to prípad mučeníkov z Abitine v prokonzulárnej Afrike, ktorí svojim žalobcom odpovedali: "Pánovu večeru sme slávili bez akéhokoľvek strachu, lebo náš zákon hovorí, že ju nemožno zanedbať." "My bez Pánovej večere nemôžeme byť." A jedna z mučeníčok povedala: "Áno, šla som na zhromaždenie a slávila som Pánovu večeru so svojimi bratmi a sestrami, lebo som kresťanka."77

47. Túto povinnosť svedomia, prameniacu vo vnútornej potrebe, ktorú kresťania prvých storočí veľmi silne cítili, Cirkev neprestávala zdôrazňovať, i keď spočiatku nepokladala za potrebné prikazovať ju. Len neskoršie pre vlažnosť alebo nedbanlivosť niektorých musela vysvetliť povinnosť účasti na nedeľnej svätej omši. Viackrát to urobila vo forme povzbudení, ale v niektorých prípadoch musela siahnuť aj po presných kánonických dispozíciách. Urobila to na rozličných miestnych konciloch počnúc IV. storočím (tak na elvirskom koncile r. 300, ktorý nehovorí o povinnosti, ale o trestných dôsledkoch po troch neprítomnostiach),78 a najmä od VI. storočia (ako sa to stalo na koncile v Agde r. 506).79 Tieto dekréty miestnych koncilov vyústili do všeobecného záväzného charakteru ako vec celkom samozrejmá.80

Kódex cirkevného práva z r. 1917 po prvý raz zahrnul túto tradíciu do všeobecného zákona.81 Súčasný kódex ho potvrdzuje, keď hovorí, že "v nedeľu a v ostatné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na svätej omši."82 Takýto zákon sa normálne chápal ako vážny záväzok, tak to učí aj Katechizmus katolíckej Cirkvi,83 a ľahko sa chápe aj dôvod, ak sa vezme do úvahy dôležitosť, ktorú má nedeľa pre kresťanský život.

48. Dnes, ako v hrdinských počiatočných časoch, v mnohých oblastiach sveta sa znovu vyskytujú ťažké situácie pre mnohých, ktorí chcú žiť podľa svojej viery. Prostredie je dakedy zjavne nepriateľské, inokedy - a to je častejší prípad - indiferentné a hluché k evanjeliovému posolstvu. Veriaci, ak nechce byť premožený, musí mať možnosť počítať s oporou kresťanského spoločenstva. Preto je potrebné, aby sa presvedčil, že je mimoriadne dôležité pre jeho život viery schádzať sa v nedeľu s ostatnými bratmi na slávenie Pánovej Veľkej noci vo sviatosti Novej zmluvy. Osobitným spôsobom je potom povinnosťou biskupov pričiniť sa, "aby všetci veriaci uznali, zasvätili a slávili nedeľu ako opravdivý "deň Pána", v ktorom sa Cirkev zhromažďuje obnovovať pamiatku jeho veľkonočného tajomstva počúvaním Božieho slova, obetovaním Pánovej obety, zasväcovaním dňa prostredníctvom modlitby, skutkov kresťanskej lásky a zdržovaním sa práce."84

49. Keďže pre veriacich je účasť na svätej omši povinnosťou, iba že by im v tom bránila vážna prekážka, duchovným pastierom sa ukladá zodpovedajúca povinnosť poskytnúť všetkým skutočnú možnosť zadosťučiniť tomuto príkazu. V tomto duchu sa nesú nariadenia cirkevného práva, ako je napríklad fakulta pre kňaza, aby po predchádzajúcom schválení diecézneho biskupa mohol celebrovať viac ako jednu svätú omšu v nedeľu a v prikázané sviatky,85 zavedenie večerných omší86 a nakoniec ustanovenie, podľa ktorého čas na splnenie povinnosti sa začína v sobotu večer, v spojení s prvými vešperami nedele.87 Z liturgického hľadiska totiž sviatočný deň sa začína jeho prvými vešperami.88 V dôsledku toho liturgia omše, nazývaná dakedy "predsviatočná", je v skutočnosti vo všetkých účinkoch "sviatočná". Celebranta zaväzuje povinnosťou povedať homíliu a recitovať s veriacimi všeobecnú modlitbu.

Duchovní pastieri okrem toho pripomenú veriacim, že v prípade neprítomnosti vo vlastnom obvyklom bydlisku, majú sa usilovať v nedeľu zúčastniť sa na svätej omši tam, kde sa nachádzajú a obohatiť tak miestne spoločenstvo svojím osobným svedectvom. Súčasne tieto spoločenstvá majú srdečne prijať týchto blížnych prichádzajúcich zvonku, najmä na miestach, ktoré priťahujú mnohých turistov a pútnikov. Pre nich bude často treba zabezpečiť osobitné iniciatívy náboženskej asistencie.89

Radostné slávenie so spevom

50. Vzhľadom na vlastný charakter nedeľnej svätej omše a dôležitosť, ktorú má pre veriacich, treba ju pripraviť s osobitnou starostlivosťou. Vo formách, ktoré vnukne pastoračná múdrosť a miestne zvyky v súlade s liturgickými predpismi, treba zabezpečiť slávenie sviatočným charakterom, aký sa hodí pre spomienkový deň Pánovho zmŕtvychvstania. Preto je dôležité venovať pozornosť spevu zhromaždenia, lebo práve spev je osobitne schopný vyjadriť radosť srdca, zdôrazniť slávnosť a podporiť účasť na jedinej viere a tej istej láske. Nech sa zabezpečí jeho kvalita či ide o texty alebo melódie, aby to, čo nové a tvorivé sa dnes predkladá, bolo v súlade s liturgickými predpismi a hodné tej cirkevnej tradície, ktorá má v oblasti posvätnej hudby dedičstvo neoceniteľnej hodnoty.

Slávenie strhujúce k spoluúčasti

51. Ďalej treba vyvinúť všetko úsilie, aby sa všetci prítomní - deti i dospelí - cítili zainteresovaní a zapojení do tých prejavov spoluúčasti, ktoré liturgia radí a odporúča.90 Určite, že konať eucharistickú obetu a prinášať ju Bohu v mene celého ľudu sa týka len tých, ktorí vykonávajú služobné kňazstvo v službe svojich bratov a sestier.91 Tu má svoj základ rozlíšenie, ktoré je viac ako disciplinárne, medzi vlastnou úlohou celebranta a úlohou prislúchajúcou diakonom a veriacim, ktorí nie sú ordinovaní.92 Veriaci si však majú byť vedomí, že mocou všeobecného kňazstva prijatého v krste "spoluúčinkujú na eucharistickej obete".93 I keď odlišným spôsobom, "prinášajú božskú žertvu a s ňou seba samých. A tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci činnú účasť na bohoslužobnom úkone"94 a čerpajú v ňom svetlo a silu, aby prežívali svoje krstné kňazstvo svedectvom svätého života.

Ďalšie momenty kresťanskej nedele

52. I keď je účasť na Eucharistii srdcom nedele, jednako by bolo obmedzujúce zúžiť povinnosť "svätiť ju" len touto účasťou. Deň Pána sa totiž prežíva dobre vtedy, ak je celý poznačený vďačnosťou a činnou spomienkou na spásonosné Božie gestá. To zaväzuje každého z Kristových učeníkov dať aj ostatným momentom dňa, prežívaným mimo liturgie - rodinnému životu, spoločenským vzťahom, chvíľam rozptýlenia - určitý štýl, ktorý by pomohol vniesť pokoj a radosť Vzkrieseného do všednej náplne života. Pokojnejšie nažívanie rodičov a detí môže byť napríklad príležitosťou nielen vzájomnej ochoty navzájom sa počúvať, ale aj spoločne prežívať dajaký výchovný moment a viac sa duchovne sústrediť. A prečo potom nezaradiť do programu, aj do laického života, ak je to možné, osobitné modlitbové iniciatívy - ako napríklad slávnostné slávenie vešpier - prípadne aj chvíle katechézy, ktoré by v nedeľnú vigíliu alebo v nedeľu popoludní v kresťanskom duchu pripravili a doplnili vlastný dar Eucharistie?

Táto dostatočne tradičná forma "svätenia nedele" sa možno stala v mnohých prostrediach ťažšou. Ale Cirkev prejavuje svoju vieru v silu Vzkrieseného a v moc Ducha Svätého a dáva najavo dnes viac ako inokedy, že sa neuspokojuje minimálnymi alebo priemernými ponukami na rovine viery. Pomáha kresťanom konať to, čo je dokonalejšie a milšie Bohu. Ostatne popri ťažkostiach nechýbajú ani pozitívne a povzbudivé signály. Vďaka daru Ducha Svätého v mnohých cirkevných prostrediach sa pozoruje nová túžba po modlitbe v mnohorakosti jej foriem. Znovu sa objavujú aj staré prejavy nábožnosti ako putovanie a veriaci často využívajú na nedeľný odpočinok návštevu svätýň, kde prežijú dakedy s celou rodinou niekoľko hodín intenzívnejšieho zážitku viery. Sú to chvíle milosti, ktoré treba živiť primeranou evanjelizáciou a usmerňovať s pravou pastoračnou múdrosťou.

Nedeľné zhromaždenia v neprítomnosti kňaza

53. Ostáva problém farností, ktoré nemôžu mať medzi sebou kňaza, ktorý by im slúžil nedeľnú svätú omšu. To sa často stáva v mladých cirkvách, kde má pastoračnú zodpovednosť za veriacich roztrúsených na veľkom území len jeden kňaz. Výnimočné situácie sa môžu vyskytnúť aj v krajinách dlhodobej kresťanskej tradície, v ktorých úbytok kléru neumožňuje zabezpečiť prítomnosť kňaza v každom farskom spoločenstve. Cirkev, pre prípad nemožnosti celebrovania Eucharistie, odporúča zvolávať nedeľné zhromaždenia aj bez kňaza,95 podľa úprav a smerníc Svätej stolice, zverených na ich aplikáciu biskupským konferenciám.96 Jednako cieľom má zostať celebrovanie svätej omše, ktorá je jediným uskutočnením Pánovej Veľkej noci, jedinou úplnou realizáciou eucharistického zhromaždenia, ktorému predsedá kňaz v Kristovej osobe, keď láme chlieb Božieho slova a Eucharistie. Nech sa teda urobia na pastoračnej úrovni všetky potrebné opatrenia, aby veriaci, ktorí sú obvykle bez nej, mohli jej byť čo najčastejšie účastní či už zabezpečením periodickej prítomnosti kňaza alebo využitím všetkých možností zorganizovať zhromaždenie na dajakom ústrednom mieste, prístupnom rôznym vzdialeným skupinám.

Rozhlasové a televízne prenosy

54. Konečne veriaci, ktorí pre chorobu, nevládnosť alebo pre dajakú inú vážnu príčinu nemajú možnosť osobne sa zúčastniť na nedeľnej svätej omši, nech sa úprimne usilujú byť spojení so slávením nedeľnej svätej omše čo najlepším spôsobom aspoň na diaľku, pokiaľ možno čítaniami a modlitbami predpísanými v misáli na ten deň, ako aj prostredníctvom duchovného svätého prijímania.97 V mnohých krajinách televízia a rozhlas dáva možnosť pripojiť sa k eucharistickej slávnosti vo chvíli jej konania na daktorom posvätnom mieste.98 Samozrejme, tento druh prenosov neumožňuje sám osebe zadosťučiniť nedeľnému príkazu, ktorý vyžaduje účasť na zhromaždení bratov a sestier prostredníctvom zídenia sa na tom istom mieste a možnosti eucharistického prijímania. Ale pre tých, ktorí sa nemôžu zúčastniť na svätej omši a sú preto ospravedlnení od zachovania príkazu, televízny alebo rozhlasový prenos tvorí vzácnu pomoc, najmä keď sa to dopĺňa šľachetnou službou mimoriadnych vysluhovateľov, ktorí nosia Eucharistiu chorým a odovzdávajú im aj pozdrav a spoluúčasť celého spoločenstva. Takým spôsobom aj pre týchto kresťanov prináša nedeľná svätá omša hojné ovocie a oni ju môžu prežívať.

Štvrtá kapitola

DEŇ ČLOVEKA

NEDEĽA DEŇ RADOSTI,

ODPOČINKU A SPOLUPATRIČNOSTI

Kristova "úplná radosť"

55. "Nech je zvelebený ten, ktorý vyzdvihol veľký deň nedele nad všetky dni. Nebo i zem, anjeli i ľudia plesajú v radosti."99 Tieto slová maronitskej liturgie dobre vystihujú živé zvolania radosti, ktoré v západnej i východnej liturgii odjakživa charakterizovali nedeľu. Ostatne, historicky, ešte skôr ako deň odpočinku - v tom čase v občianskom kalendári ešte nepoznaný - kresťania prežívali týždenný deň vzkrieseného Pána predovšetkým ako deň radosti. "Prvý deň týždňa buďte všetci veselí!" čítame v knihe Didascalia apoštolov.100 A toto sa zdôrazňovalo aj v liturgickej praxi prostredníctvom prispôsobených gest.101 Svätý Augustín, ktorý sa stal tlmočníkom širokého cirkevného povedomia, vyzdvihuje práve takýto charakter Veľkej noci týždňa: "Zanechávajú sa pôsty a modlíme sa postojačky na znak vzkriesenia. Preto sa aj vo všetky nedele spieva »aleluja«."102

56. Okrem jednotlivých obradných prejavov, ktoré sa časom môžu meniť podľa cirkevnej disciplíny, skutočnosťou zostáva aj to, že nedeľa ako týždenná ozvena prvého zážitku Vzkrieseného, musí niesť znak radosti, s ktorou učeníci prijali Učiteľa. "Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána" (Jn 20,20). Splnilo sa na nich, ako sa bude potom plniť na všetkých kresťanských generáciách, slovo, ktoré povedal Ježiš pred svojím utrpením: "Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť." (Jn 16,20). Veď či sa on sám nemodlil, aby jeho učeníci "mali v sebe plnosť jeho radosti?" (porov. Jn 17,13) Slávnostný charakter nedeľnej Eucharistie vyjadruje radosť, ktorú Kristus prenáša na svoju Cirkev prostredníctvom daru Ducha Svätého. Radosť je práve jedným z ovocí Ducha Svätého (porov. Rim 14,17; Gal 5,22).

57. Aby sme úplne pochopili význam nedele, treba v živote veriaceho znovu objaviť tento rozmer. Isteže, musí charakterizovať celý život, a nielen jeden deň týždňa. Ale nedeľa silou svojho významu dňa vzkrieseného Pána, v ktorom sa slávi božské dielo stvorenia a "nového stvorenia", je dňom radosti zo zvláštneho titulu, dňom vhodným, aby sme sa vychovávali k radosti a znovu objavovali jej autentické črty a hlboké korene. Nesmieme si ju pliesť s pochabými pocitmi uspokojenia a potešenia, ktoré na chvíľu omámia vnímavosť a citovosť, a srdce zanechajú neuspokojené, azda aj zatrpknuté. Kresťansky chápaná radosť je čosi oveľa trvácnejšie a potešujúcejšie. Vie odolávať - ako svedčia svätci -103 aj tmavej noci bolesti. V určitom zmysle je to "sila", ktorú treba pestovať.

58. Medzi kresťanskou radosťou a pravými ľudskými radosťami však nie je rozpor. Naopak, tie ľudské sa povznášajú a nachádzajú svoj posledný základ práve v radosti osláveného Krista (porov. Sk 2,24-31), dokonalého obrazu a zjavenia človeka podľa Božieho plánu. Môj ctihodný predchodca Pavol VI. napísal v exhortácii o kresťanskej radosti: "Kresťanská radosť je v podstate účasťou na nevyspytateľnej radosti božskej i ľudskej dohromady, ktorá je v srdci osláveného Ježiša Krista."104 A ten istý veľkňaz ukončil svoju exhortáciu prosbou, aby v deň Pána Cirkev silne svedčila o radosti, ktorú cítili apoštoli, keď videli Pána večer na Veľkú noc. Vyzýval duchovných pastierov, aby nástojili "na vernosti pokrstených sláviť v radosti nedeľnú Eucharistiu. Ako by mohli zanedbávať toto stretnutie, túto hostinu, ktorú nám Kristus pripravuje vo svojej láske? Nech je účasť na nej čo najväčšia a najradostnejšia! To Ježiš Kristus, ukrižovaný i oslávený kráča uprostred svojich učeníkov, aby ich spolu pritiahol k obnove svojho vzkriesenia. Je to tu na svete vrchol zmluvy lásky medzi Bohom a jeho ľudom: znak a prameň kresťanskej radosti, príprava na večný sviatok".105 V tejto perspektíve viery je kresťanská nedeľa opravdivé "slávenie sviatku", deň, ktorý dal Boh človeku na jeho plný ľudský a duchovný rast.

Dovŕšenie soboty

59. Tento aspekt kresťanskej nedele poukazuje zvláštnym spôsobom na rozmer dovŕšenia starozákonnej soboty. V deň Pána, ktorý Starý zákon, ako sme povedali, viaže na dielo stvorenia (porov. Gn 2,1-3; Ex 20,8-11) a exodu (porov. Dt 5,12-15), kresťan je povolaný ohlasovať nové stvorenia a Novú zmluvu, uskutočnené v Kristovom veľkonočnom tajomstve. Oslava stvorenia sa tým neruší, len sa upevňuje v kristocentrickej perspektíve, čiže vo svetle Božieho plánu: "Zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi" (Ef 1,10). Dáva sa však plný význam aj pamiatke oslobodenia, uskutočneného v exode, ktorá sa stáva pamiatkou všeobecného vykúpenia uskutočneného smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Preto nedeľa je viac ako "náhrada" soboty, je jej dokonalou realizáciou a v určitom zmysle jej rozšírením a jej dokonalým vyjadrením smerovania cesty dejín spásy, ktoré má svoje zavŕšenie v Ježišovi Kristovi.

60. Z takéhoto zorného uhla sa biblická teológia "soboty" dá nanovo zúžitkovať bez poškodenia kresťanského charakteru nedele. Ona nás vždy znova privádza k nikdy neslabnúcemu obdivu tajomného začiatku, v ktorom večné Slovo v slobodnom rozhodnutí lásky vyvolalo svet z ničoho. Pečaťou stvoriteľského diela bolo požehnanie a zasvätenie dňa, v ktorom Boh odpočíval "od všetkých diel, ktoré stvoril a urobil" (Gn 2,3). Od tohto dňa Božieho odpočinku dostáva význam čas, keď nadobúda v postupnosti týždňov nielen chronologický rytmus, ale takpovediac aj teologický nádych. Stály návrat "soboty" totiž chráni čas pred nebezpečenstvom, že sa "zamotá" do seba, a tak ostáva otvorený k horizontu večnosti prostredníctvom prijímania Boha a jeho kairoi, čiže časov milosti a jeho spásonosných zásahov.

61. "Sobota" siedmy deň, požehnaný a posvätený Bohom, uzatvára celé dielo stvorenia, ale bezprostredne sa viaže na dielo šiesteho dňa, v ktorom Boh stvoril človeka "na svoj obraz a podľa svojej podoby" (porov. Gn 1,26). Tento najbezprostrednejší vzťah medzi "dňom Pána" a "dňom človeka" neunikol Otcom pri rozjímaní o biblickej rozprave stvorenia. Svätý Ambróz k tomu hovorí: "Vďaka teda Pánovi, nášmu Bohu, ktorý stvoril dielo, v ktorom mohol nájsť odpočinok. Urobil nebo, ale nečítam, že by si tam odpočinul. Urobil hviezdy, mesiac, slnko, ale ani tam nečítam, že by si na nich odpočinul. Ale čítam, že stvoril človeka a potom si odpočinul, lebo mal v ňom kohosi, komu mohol odpustiť hriechy."106 "Deň Pána" bude mať preto vždy priame spojenie s "dňom človeka". Keď Božie prikázanie hovorí: "Spomni, aby si deň sviatočný svätil" (Ex 20,8), prikázaná zastávka na uctenie dňa zasväteného Bohu nie je pre človeka v skutočnosti dajakým ťažkým príkazom, ale skôr pomocou, aby si všimol svoju životnú a oslobodzujúcu závislosť od Stvoriteľa, a súčasne i povolanie spolupracovať na jeho diele a prijímať jeho milosť. Uctením Božieho "odpočinku" človek znovu naplno nachádza seba samého, takže deň Pána sa javí hlboko poznačený Božím požehnaním (porov. Gn 2,3) a - povedali by sme - v jeho sile obdarovaný určitým druhom "plodnosti" tak u živočíchov, ako aj u ľudí. Tá plodnosť sa prejavuje nadovšetko v oživovaní a v určitom zmysle "v rozmnožovaní" samotného času, lebo so spomienkou na živého Boha vzrastá v človeku aj radosť žiť a túžba podporovať a dávať život.

62. Kresťan teda bude musieť pamätať, že ak pre neho aj prestali platiť židovské spôsoby zachovávania soboty, prekonané "svätením" nedele, jednako zostávajú platné základné motívy, ktoré ukladajú svätenie "Pánovho dňa", zakotvené v slávnostnom vyhlásení Desatora, ale čítané vo svetle teológie a spirituality nedele: "Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň" (Dt 5,12-15). Zachovávanie soboty sa tu javí vnútorne spojené s dielom oslobodenia, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud.

63. Kristus prišiel uskutočniť nový "exodus", dať slobodu utláčaným. On v sobotu vykonal mnoho uzdravení (porov. Mt 12,9-14 atď.), určite nie preto, aby rušil deň Pána, ale aby naplno realizoval jeho význam: "Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu" (Mk 2,27). Postaviac sa proti príliš legalistickému vysvetľovaniu niektorých svojich súčasníkov a rozvíjajúc opravdivý zmysel biblickej soboty, Ježiš, "Pán soboty" (Mk 2,28) vracia zachovávaniu tohto dňa jeho oslobodzujúci charakter, sledujúci súčasne rešpektovanie Božích práv i práv človeka. Týmto sa vysvetľuje, prečo sa kresťania, ktorí ohlasovali oslobodenie uskutočnené v Kristovej krvi, cítili byť oprávnení preniesť význam soboty na deň vzkriesenia. Kristova Veľká noc totiž oslobodila človeka od otroctva ešte radikálnejšieho, ako bolo to, čo ťažilo utláčaný ľud: od otroctva hriechu, ktoré vzďaľuje človeka od Boha, vzďaľuje ho aj od seba samého i od iných a rozsieva v dejinách vždy nové zárodky zloby a násilia.

Deň odpočinku

64. Po niekoľko storočí kresťania prežívali nedeľu len ako deň náboženského kultu bez možnosti uplatniť v ňom aj špecifický význam sobotňajšieho odpočinku. Až v IV. storočí občiansky zákon Rímskej ríše uznal týždenný rytmus a nariadil, aby "v deň slnka" sudcovia, obyvatelia miest a združenia rozličných remesiel prerušili prácu.107 Kresťania sa potešili, keď videli, že sa odstránili prekážky, ktoré až dovtedy robili zachovávanie Pánovho dňa dakedy hrdinským. Teraz sa už mohli venovať spoločnej modlitbe bez prekážok.108

Bolo by teda omylom vidieť v zákonodarstve rešpektujúcom týždenný rytmus jednoduchú historickú okolnosť bez ceny pre Cirkev, ktorú by mohla ona zanechať. Koncily neprestali uchovávať predpisy vzťahujúce sa na sviatočný odpočinok ani po rozpade Rímskej ríše. V krajinách, v ktorých je málo kresťanov a v ktorých kalendárne sviatočné dni nezodpovedajú nedeli, nedeľa zostáva aj tak dňom Pána, dňom, v ktorom sa veriaci schádzajú na eucharistické zhromaždenie. Býva to však za cenu nemalých obetí. Pre kresťanov nie je normálne, aby nedeľa, sviatočný deň radosti, nebol aj dňom odpočinku, a preto zostáva pre nich ťažké "zasvätiť" nedeľu, keď nemajú nato dostatok voľného času.

65. Z druhej strany spojenie Pánovho dňa a dňa odpočinku má v občianskej spoločnosti dôležitosť a význam, ktoré presahujú iba kresťanský pohľad. Striedanie práce a odpočinku, vpísané do ľudskej prirodzenosti, chce sám Boh, ako to vidno v stati o stvorení v Knihe Genezis (porov. 2,2-3; Ex 20,8-11). Odpočinok je "posvätná vec", lebo pre človeka je nevyhnutné vytrhnúť sa dakedy z príliš vyčerpávajúceho kolobehu pozemských povinností a znovu si uvedomiť, že všetko je Božie dielo. Obdivuhodná moc, ktorú Boh dáva človeku nad stvorením, by mohla strhnúť do nebezpečenstva zabudnúť, že Boh je Stvoriteľ, od ktorého všetko závisí. Tým naliehavejšie je toto uznanie v súčasnosti, v ktorej veda a technika neuveriteľne zväčšili moc, ktorú človek vykonáva prostredníctvom svojej práce.

66. Nakoniec neslobodno strácať zo zreteľa, že aj v súčasnosti je pre mnohých práca tvrdým otroctvom, či v zmysle biednych podmienok, v ktorých sa vykonáva, či časových rozpätí, ktoré si vyžaduje zvlášť v najchudobnejších oblastiach sveta. No aj v ekonomicky najrozvinutejších krajinách existujú mnohé prípady nespravodlivosti a vykorisťovania človeka človekom. Keď Cirkev v priebehu storočí uzákoňovala nedeľný odpočinok,109 myslela predovšetkým na prácu sluhov a robotníkov, nie preto, že by to bola práca menej dôstojná vzhľadom na duchovné požiadavky svätenia nedele, ale skôr preto, že najviac potrebovala úpravy, ktoré by uľahčili jej ťarchu a umožnili všetkým svätiť Pánov deň. V tomto zmysle môj predchodca Lev XIII. v encyklike Rerum novarum označil sviatočný odpočinok ako právo pracujúceho, ktoré má zabezpečiť štát.110

Aj v našom historickom súvise ostáva povinnosť pričiniť sa, aby všetci ľudia mohli poznať slobodu, odpočinok a rozptýlenie, ktoré patria k ľudskej dôstojnosti, ale aj z hľadiska ďalších požiadaviek náboženských, rodinných, kultúrnych a medziosobných, ktoré možno ťažko uspokojiť, ak sa neposkytne aspoň jeden deň v týždni na možnosť užiť si spoločne trochu odpočinku a pár sviatočných chvíľ. Samozrejme, toto právo pracovníka na odpočinok predpokladá aj jeho právo na prácu. Lebo kým uvažujeme o tejto problematike v spojitosti s kresťanským pojmom nedele, musíme si s hlbokou spoluúčasťou spomenúť na nepríjemnú situáciu mnohých mužov a žien, ktorí pre nedostatok pracovných príležitostí sú nútení k nečinnosti aj v pracovné dni.

67. Prostredníctvom nedeľného odpočinku môžu nájsť svoj správny rozmer aj každodenné starosti a úlohy: hmotné veci, o ktoré sa znepokojujeme, uvoľňujú miesto duchovným hodnotám; osoby, s ktorými žijeme, opäť nadobúdajú v pokojnejšom stretaní a dialógu svoju pravú tvár. Tie isté prírodné krásy - mnohokrát ničené pod tlakom logiky, ktorá sa obracia proti človeku, - možno znovu objavovať a hlboko vychutnávať. Nedeľa, deň pokoja človeka s Bohom, so sebou samým i s blížnymi, sa tak stáva aj chvíľou, v ktorej je človek povolaný venovať dajaký pohľad obdivu prírode, a dať sa strhnúť do tej obdivuhodnej a tajomnej harmónie, ktorá podľa výroku svätého Ambróza "prostredníctvom neporušiteľného zákona svornosti a lásky" zjednocuje rozličné prvky vesmíru do "zväzku jednoty a pokoja".111 Človek sa stáva potom vedomým - podľa slov Apoštola - že "všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nemá sa zavrhovať nič, čo sa prijíma so vzdávaním vďaky, lebo sa to posväcuje Božím slovom a modlitbou" (1Tim 4,4-5). Ak teda po šiestich dňoch práce - pre mnohých vlastne už po piatich - človek hľadá určitý čas na rozptýlenie a na dôkladnejšiu starostlivosť o ďalšie stránky svojho života, zodpovedá to opravdivej potrebe v plnom súlade s evanjeliovým posolstvom. Veriaci je povolaný preto vyhovieť tejto požiadavke a zladiť ju s prejavmi svojej osobnej i spoločnej viery, ktorá sa prejavuje v slávení a svätení Pánovho dňa. Preto je prirodzené, že sa kresťania zasadzujú o to, aby aj v zvláštnych okolnostiach našich čias občianska legislatíva pamätala na ich povinnosť svätiť nedeľu. V každom prípade je povinnosťou ich svedomia organizovať nedeľný odpočinok tak, aby bolo možné zúčastniť sa na svätej omši, zdržovať sa prác a záležitostí nezlučiteľných so svätením Pánovho dňa s jeho typickou radosťou a potrebným odpočinkom ducha i tela.112

68. Aby však potom samotný odpočinok nevyšiel naprázdno, alebo aby sa nestal prameňom nudy, musí prinášať duchovné obohatenie, viac slobody, možnosť venovať sa kontemplácii a vytvárať bratské i sesterské spoločenstvo. Veriaci nech si vyberajú spomedzi kultúrnych podujatí a zábav, ktoré ponúka spoločnosť, tie, ktoré lepšie zodpovedajú životu podľa evanjeliových príkazov. Takýmto spôsobom nedeľný a sviatočný odpočinok dostane "prorocký" rozmer, lebo potvrdzuje nielen absolútny primát Boha, ale aj primát a dôstojnosť osoby vzhľadom na požiadavky spoločenského a ekonomického života. Určitým spôsobom v predstihu zobrazuje "nové nebo" a "novú zem", kde bude oslobodenie z otroctva potrieb definitívne a úplné. Stručne, deň Pána sa tak stane najopravdivejším spôsobom aj dňom človeka.

Deň spolupatričnosti

69. Nedeľa má byť pre veriacich aj príležitosťou venovať sa skutkom milosrdenstva, lásky a apoštolátu. Vnútorná účasť na radosti vzkrieseného Krista zahŕňa aj plnú účasť na láske, ktorá pulzuje v jeho srdci: niet radosti bez lásky! Ježiš sám to vysvetľuje, keď dáva do súvisu "nové prikázanie" s darom radosti: "Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15,10-12).

Nedeľná Eucharistia teda nielenže neodvádza od povinnosti lásky, ale naopak, čo najviac pobáda veriacich vykonávať "všetky skutky lásky, nábožnosti a apoštolátu tak, aby z nich bolo zjavné, že tí čo veria v Krista, nie sú síce z tohto sveta, ale predsa sú svetlom sveta a zvelebujú Otca pred ľuďmi."113

70. Už od apoštolských čias nedeľné zhromaždenie bolo pre kresťanov chvíľou bratskej spolupatričnosti voči najchudobnejším. "Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží", čo sa mu podarilo ušetriť (porov. 1Kor 16,2). Tu ide o zbierku organizovanú Pavlom pre chudobné judejské miestne cirkvi: pri nedeľnej Eucharistii sa veriace srdce rozširuje na rozmer Cirkvi. Ale treba prijať v hĺbke vnútra výzvu Apoštola, ktorý nechce podporovať zúženú mentalitu zbierkového milodaru, ale radšej pobáda k náročnej kultúre delenia sa s inými, uplatňovanej buď medzi samotnými členmi spoločenstva, alebo v rámci celej spoločnosti.114 Treba viac ako inokedy znova a znova počúvať prísne napomenutia adresované korintskému spoločenstvu, ktoré sa previnilo urážkou chudobných pri bratskej agape, ktorá sprevádzala "večeru Pána": "Keď sa teda schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere, lebo každý si hneď vezme a zje svoju večeru a potom jeden je hladný a druhý opitý. Nemáte vari domy, kde môžete jesť a piť? Alebo opovrhujete Božou cirkvou a chcete zahanbiť tých, čo nič nemajú?" (1Kor 11,20-22) Rovnako prísne je Jakubovo slovo: "Ak príde na vaše zhromaždenie muž so zlatým prsteňom a v skvostnom rúchu a príde aj chudobný v chatrnom odeve a vy si všimnete toho, ktorý je oblečený do nádherného rúcha, a poviete: »Ty sa posaď pekne tu!«, ale chudobnému poviete: »Ty si staň tam, alebo si sadni k mojej podnožke!«, vari nerobíte rozdiely medzi sebou a nestali ste sa zlomyseľnými sudcami?!" (2,2-4)

71. Tieto upozornenia apoštolov našli pohotovú ozvenu už v prvých storočiach a spôsobili rázne zásahy v kázniach cirkevných Otcov. Ohnivé slová adresoval svätý Ambróz bohatým, ktorí si mysleli, že plnia svoje náboženské povinnosti navštevovaním chrámu bez toho, že by sa delili o svoje majetky s chudobnými, alebo ich dokonca ešte aj utláčali: "Počúvaj, boháč, čo hovorí Pán? A ty prichádzaš do chrámu, nie aby si niečo daroval chudobnému, ale aby si bral."115 Nemenej náročný bol svätý Ján Chryzostom: "Chceš si uctiť Kristovo telo? Neobchádzaj ho bez povšimnutia, keď je nezaoblečené. Nevzdávaj mu úctu tu v chráme hodvábnymi látkami, aby si ho potom zanedbával vonku, kde trpí zimou a nahotou. Ten, ktorý povedal: »Toto je moje telo«, je ten istý, čo povedal: »Bol som hladný a nedali ste mi jesť«, a »Čo ste urobili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste to urobili...« Čomu slúži eucharistický stôl, hoci aj preťažený zlatými kalichmi, keď on zomiera hladom? Začni tým, že ho ako hladného najprv nasýtiš, a potom tým, čo ostane, budeš môcť ozdobiť oltár."116

Sú to slová, ktoré účinne pripomínajú kresťanskému spoločenstvu povinnosť utvoriť z Eucharistie miesto, kde sa bratskosť stáva konkrétnou spoluúčasťou, kde sa poslední stávajú prvými v mysli a srdci bratov a sestier, kde sám Kristus prostredníctvom veľkodušného daru bohatých chudobným môže určitým spôsobom i naďalej konať zázrak rozmnoženia chleba.117

72. Eucharistia je úkon i projekt bratstva. Z nedeľnej omše vychádza vlna lásky, určená zaplaviť celý život veriacich, počnúc oživovaním samotného spôsobu prežívania ostatnej časti nedele. Ak je to deň radosti, treba, aby kresťan svojimi konkrétnymi postojmi vyjadril, že nemožno byť šťastným "osamote". Preto sa pozerá okolo seba, aby zistil, kto by potreboval jeho pomoc. Môže sa stať, že v jeho susedstve alebo v jeho okruhu známych sú chorí, starí, deti alebo prisťahovalci, ktorí práve v nedeľu ešte pálčivejšie pociťujú samotu, potreby a utrpenie. Isteže toto úsilie sa nemôže obmedziť iba na sporadickú nedeľnú iniciatívu. Ale keď sme už prijali takýto všeobecnejší záväzný postoj, prečo nedať Pánovmu dňu väčšiu ochotu podeliť sa a zaktivizovať všetku vynachádzavosť, ktorej je schopná kresťanská láska? Pozvať k vlastnému stolu dajakú osamelú osobu, navštíviť chorých, postarať sa o jedlo nejakej chudobnej rodine, venovať nejakú hodinu špecifickým iniciatívam dobrovoľníckeho hnutia a spolupatričnosti, by bol určite jeden zo spôsobov vnášať do života Kristovu lásku čerpanú z eucharistického stola.

73. Takto prežívaná nielen nedeľná Eucharistia, ale celá nedeľa, stáva sa veľkou školou dobročinnej lásky, spravodlivosti a pokoja. Prítomnosť Vzkrieseného uprostred svojich sa stáva projektom spolupatričnosti, potrebou vnútornej obnovy a povzbudením zmeniť štruktúry hriechu, v ktorých sú zapletení jednotlivci i spoločenstvá a dakedy celé národy. Kresťanská nedeľa nie je únikom, ale skôr "proroctvom" vpísaným do času, proroctvom, ktoré zaväzuje veriacich sledovať stopy, toho, ktorý prišiel "hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4,18-19). Veriaci tým, že vstupuje do jeho školy v nedeľnej spomienke Veľkej noci a že si pripomína jeho prísľub: "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam" (Jn 14,27), stáva sa šíriteľom pokoja.

Piata kapitola

DEŇ DNÍ

NEDEĽA - PRVOTNÝ SVIATOK,

OBJAVITEĽKA ZMYSLU ČASU

Kristus Alfa a Omega času

74. "Čas má v kresťanstve podstatnú dôležitosť. V ňom bol stvorený svet, v jeho rámci prebiehajú dejiny spásy, ktoré majú svoj vrchol v »plnosti času« vtelenia, a svoj cieľ v slávnom návrate Božieho Syna na konci čias. V Ježišovi Kristovi, vtelenom Slove, sa čas stáva rozmerom Boha, ktorý je sám v sebe večný."118

Roky pozemského života Ježiša Krista vo svetle Nového zákona tvoria skutočne stredobod času. Tento stredobod má svoj vrchol vo vzkriesení. Ak je totiž pravda, že Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom už od prvej chvíle počatia v lone preblahoslavenej Panny Márie, je tiež pravda, že len vzkriesením sa jeho človečenstvo úplne premenilo a oslávilo a on tak dokonale zjavil svoju božskú totožnosť a slávu. Apoštol Pavol, keď prišiel do Antiochie v Pizídii, vo svojej reči v synagóge (porov. Sk 13,33) aplikoval práve na Kristovo vzkriesenie výrok 2. žalmu: "Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil" (Ž 2,7). Práve preto pri slávení veľkonočnej vigílie Cirkev predstavuje vzkrieseného Krista ako "Počiatok a Koniec, Alfa a Omega". Tieto slová, ktoré vyslovuje celebrant pri príprave veľkonočnej sviece, na ktorej je vyryté číslo bežného roku, dávajú na vedomie fakt, že "Kristus je Pán času. Je jeho počiatkom i jeho zavŕšením. Každý rok, každý deň a každý moment sa stretajú v jeho vtelení a vzkriesení, aby sa týmto spôsobom stretli v »plnosti času«."119

75. Keďže nedeľa je Veľkou nocou týždňa, keď sa pripomína a stáva prítomný deň, v ktorom Kristus vstal zmŕtvych, je i dňom, ktorý vyjadruje zmysel času. Tu niet príbuzenstva s kozmickými okruhmi, podľa ktorých sa prirodzené náboženstvo a ľudská kultúra usilujú členiť čas a prikláňajú sa dokonca k mýtu večného návratu. Kresťanská nedeľa je čosi celkom iné! Vyviera zo vzkriesenia a člení čas človeka, mesiace, roky i stáročia ako smerová šípka, ktorá ich preniká a usmerňuje k cieľu druhého Kristovho príchodu. Nedeľa je predobrazom posledného dňa, dňa parúzie (slávneho príchodu Ježiša Krista na konci vekov), určitým spôsobom anticipovaného Kristovou slávou uskutočnením vzkriesenia. Všetko, čo sa totiž uskutoční do konca sveta, bude len rozšírením a podrobným vyjadrením toho, čo sa stalo v deň, v ktorom umučené telo Ukrižovaného bolo mocou Ducha Svätého vzkriesené a stalo sa prameňom Ducha Svätého pre ľudstvo. Kresťan teda vie, že nemá čakať iný čas spásy, pretože svet, nech by časovo trval akokoľvek dlho, prežíva už posledný čas. Oslávený Kristus spravuje a vedie nielen Cirkev, ale aj samotný vesmír i dejiny. Táto životná energia povzbudzuje stvorenie, ktoré "vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach" (Rim 8,22) k cieľu svojho plného vykúpenia. O tejto ceste človek môže mať len temnú predstavu. Kresťania o nej majú náznak a istotu; a svätenie nedele je významným svedectvom, ktoré sú povolaní vydávať, aby ľudské časy mali vždy podporu v nádeji.

Nedeľa v liturgickom roku

76. Ak je deň Pána vo svojom týždennom rytme zakotvený v najstaršej tradícii Cirkvi a má pre kresťana životnú dôležitosť, potvrdzuje sa aj ďalší rytmus: ročný cyklus. Ľudskej psychike zodpovedá totiž sláviť výročia a spájať s vracajúcimi sa dátumami a obdobiami spomienku na minulé udalosti. Keď ide o udalosti rozhodujúceho významu pre život národa, potom je normálne, že výročie vyvoláva sviatočné ovzdušie, ktoré spestruje jednotvárnosť dní. Hlavné udalosti spásy, o ktoré sa opiera život Cirkvi, sa podľa Božieho plánu úzko viazali na Veľkú noc a na Turíce, výročné židovské sviatky, a boli v nich prorocky zobrazené. Od druhého storočia slávenie výročnej Veľkej noci spájané aj s týždennou Veľkou nocou umožnilo dať väčší priestor rozjímaniu o tajomstve mŕtveho a vzkrieseného Krista. Sviatok Veľkej noci, "slávnosť slávností", predchádzaný pôstom, ktorý naň pripravoval, slávený obradom dlhej vigílie a predĺžený o päťdesiat dní, ktoré vedú k Turícam, sa stal v pravom zmysle slova dňom uvádzania katechumenov. Ak totiž prostredníctvom krstu zomierajú hriechu a vstávajú k novému životu, je to preto, že Ježiš "bol vydaný na smrť za naše hriechy a bol vzkriesený pre naše ospravedlnenie" (Rim 4,25; porov. 6,3-11). Slávnosť Turíc, v ktorej sa slávi príchod Svätého Ducha na apoštolov zhromaždených spolu s Máriou, ako aj začiatok poslania k všetkým národom, keďže je dôverne spojená s veľkonočným tajomstvom, nadobúda osobitný význam.120

77. Podobnou spomienkovou logikou sa riadilo aj zostavovanie celého liturgického roku. Ako pripomína Druhý vatikánsky koncil, Cirkev chcela postupne cez rok predložiť "celé Kristovo tajomstvo od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a príchodu Pána. Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim poklady čností a zásluh svojho Pána, a takpovediac im ich neprestajne sprítomňuje, aby z nich čerpali a naplnili sa spasiteľnou milosťou."121

Najslávnostnejšou oslavou, po Veľkej noci a Turícach, je nepochybne Narodenie Pána, v ktorom kresťania rozjímajú o tajomstve vtelenia a uvažujú o Slove, ktoré si vzalo našu ľudskú prirodzenosť, aby nás urobilo účastnými svojho božstva.

78. Rovnako "pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev svätá Cirkev si s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spojená so spásonosným dielom svojho Syna."122 Tým istým spôsobom Cirkev zaradila do ročného cyklu pri výročiach aj spomienkové dni mučeníkov a iných svätých, čím "vlastne vo svätých ohlasuje veľkonočné tajomstvo, lebo oni trpeli spolu s Kristom a spolu s ním sú aj oslávení."123 Spomienka na svätých, slávená v opravdivom liturgickom duchu, nezastiera ústrednosť Ježiša Krista, ale naopak, vyzdvihuje ju, lebo ukazuje moc jeho vykúpenia. Ako spieva svätý Paulín z Noly, "všetko odchádza, sláva svätých trvá v Kristovi, ktorý všetko obnovuje, kým on ostáva ten istý."124 Tento vnútorný vzťah slávy svätých k sláve Kristovej je vpísaný v samotnom štatúte liturgického roka a nachádza svoje najvýrečnejšie vyjadrenie v základnom charaktere nedele, ako Pánovho dňa. Keď sledujeme obdobia liturgického roku v zachovávaní nedele, ktorá ho celý rytmizuje, vidíme, že cirkevné a duchovné úsilie kresťana sa začleňuje hlboko do Krista, v ktorom nachádza svoj zmysel existencie a z ktorého čerpá duchovný pokrm i vzpruhu.

79. Nedeľa sa tak javí ako prirodzený model na pochopenie a slávenie tých sviatkov liturgického roku, ktorých hodnota pre kresťanský život je taká veľká, že Cirkev sa rozhodla zdôrazniť ich dôležitosť povinnou účasťou veriacich na svätej omši a zdržovaním sa namáhavých telesných prác, aj keď pripadnú na rôzne dni týždňa.125 Počet týchto sviatkov sa v rozličných obdobiach menil podľa ich zakotvenia v tradícii, ako aj podľa podpory civilného zákonodarstva.126

Súčasný kánonicko-liturgický poriadok predpokladá možnosť, že každá biskupská konferencia podľa vlastných okolností tej alebo onej krajiny môže zúžiť zoznam prikázaných dní. Prípadné rozhodnutie v tejto veci má byť potvrdené osobitným schválením Apoštolskej stolice.127 V tomto prípade slávenie niektorého tajomstva ako Zjavenie Pána, nanebovstúpenie Pána alebo slávnosti Kristovho tela a krvi, môže sa preniesť na nedeľu podľa liturgických noriem, aby veriaci neboli zbavení možnosti uvažovať o ich tajomstve.128 Duchovní pastieri nech sa však usilujú povzbudiť veriacich do účasti na svätej omši pri príležitosti dôležitejších sviatkov, ktoré sa slávia v priebehu týždňa.129

80. V osobitnom pastoračnom príhovore treba zaujať postoj k častým situáciám, v ktorých hrozí nebezpečenstvo, že určité ľudové a kultúrne tradície, typické pre dajaké prostredie, preniknú do slávenia nedieľ a iných liturgických sviatkov a zamiešajú do autentického ducha kresťanskej viery prvky, ktoré sú jej cudzie a mohli by ju deformovať. V týchto prípadoch treba veci objasniť katechézou alebo inými vhodnými pastoračnými zásahmi a zamietnuť všetko, čo je nezlučiteľné s Kristovým evanjeliom. Neslobodno však zabúdať, že často takýmto tradíciám - a podobne to platí aj o nových kultúrnych ponukách občianskej spoločnosti - nechýbajú hodnoty, ktoré sa bez ťažkostí dajú zlúčiť s požiadavkami viery. Je na duchovných pastieroch, aby rozpoznali ako zachovať hodnoty v kultúre určitého sociálneho prostredia, najmä v ľudovej nábožnosti, a urobili tak, aby liturgické slávnosti, najmä nedeľné a sviatočné, nimi neutrpeli, ale skôr získali.130

ZÁVER

81. Naozaj veľké je duchovné i pastoračné bohatstvo nedele, ktoré nám tradícia odovzdala. Zhrnutá v úplnosti svojich významov a svojich dôsledkov je určitým spôsobom syntézou kresťanského života a podmienkou dobre ju prežívať. Je pochopiteľné, prečo zachovávanie Pánovho dňa osobitne leží na srdci svätej Cirkvi a ostáva pravým a vlastným záväzkom vnútri cirkevnej disciplíny. Toto zachovávanie ešte viac ako príkaz musí sa pociťovať ako požiadavka vpísaná do hĺbky kresťanskej existencie. Je naozaj vrcholne dôležité, aby sa každý veriaci presvedčil, že nemožno prežívať svoju vieru v plnej účasti na živote kresťanského spoločenstva bez pravidelnej účasti na nedeľnom eucharistickom zhromaždení. Ak sa v Eucharistii realizuje tá plnosť kultu, ktorú ľudia dlhujú Bohu a ktorá nemá obdoby v nijakej inej náboženskej skúsenosti, s osobitnou účinnosťou sa to prejavuje práve v nedeľnom schádzaní sa celého spoločenstva poslušného hlasu Vzkrieseného, ktorý ju zvoláva, aby jej dal svetlo svojho slova a pokrm svojho tela ako trvalý sviatostný prameň vykúpenia. Milosť, ktorá vyviera z tohto prameňa, obnovuje ľudí, život i dejiny.

82. V tomto hlbokom presvedčení viery sprevádzanom povedomím dedičstva prirodzených ľudských hodnôt, obsiahnutých aj v nedeľnom obrade, musia dnešní kresťania zaujať stanovisko k ponukám kultúry, ktorá priaznivo prijala požiadavky pokoja a voľného času, ale ich často prežíva povrchným spôsobom a dakedy ju zvádzajú mravne pochybné formy zábavy. Kresťan cíti, samozrejme, spolupatričnosť s ostatnými ľuďmi v užívaní týždenného dňa odpočinku. Súčasne však má živé povedomie originálnej novosti nedele, dňa, v ktorom je povolaný sláviť svoju vlastnú spásu i spásu celého ľudstva. Ak je nedeľa dňom radosti a odpočinku, vyplýva to zo skutočnosti, že je "Pánovým dňom", dňom vzkrieseného Krista.

83. Takto pochopená a prežívaná nedeľa sa stáva určitým spôsobom dušou ostatných dní. V tomto zmysle si možno pripomenúť myšlienku Origena, podľa ktorého dokonalý kresťan "je vždy v Pánovom dni, vždy slávi nedeľu."131 Nedeľa je opravdivou školou, trvalým kurzom cirkevnej pedagogiky. Pedagogiky nenahraditeľnej, najmä v podmienkach dnešnej spoločnosti poznačenej stále výraznejšie drobením a kultúrnym pluralizmom, ktoré ustavične vystavujú skúške vernosť jednotlivých kresťanov osobitným požiadavkám svojej viery. V mnohých častiach sveta je kresťanstvo v situácii "diaspory", čiže postihnuté priestorovým rozptýlením, v ktorom Kristovi učeníci už nedokážu tak ľahko udržiavať medzi sebou kontakty, a nepomáhajú im ani vlastné štruktúry a tradície kresťanskej kultúry. V tejto problematickej situácii je neodmysliteľnou pomocou možnosť stretať sa v nedeľu so všetkými bratmi vo viere a vymieňať si dary bratstva.

84. Keďže nedeľa je oporou kresťanského života, dostáva prirodzene aj hodnotu svedectva a ohlasovania. Deň modlitby, spoločenstva a radosti sa odráža na spoločnosti a vyžaruje životnú energiu a motívy nádeje. Je zvesťou, že čas venovaný Vzkriesenému a Pánovi dejín, nie je rakvou našich ilúzií, ale kolískou stále novej budúcnosti, vhodnou príležitosťou, ktorú dostávame na pretvorenie míňajúcich sa chvíľ tohto života na semená večnosti. Nedeľa je výzvou pozrieť sa dopredu, je dňom, v ktorom kresťanské spoločenstvo volá Kristovi svoje "Marana tha: Príď, Pane!" (1Kor 16,22) V tomto výkriku nádeje a očakávania sa stáva bratstvom a oporou nádeje ľudí. A z nedele na nedeľu osvietené Kristom kráča k nekonečnej nedeli nebeského Jeruzalema, keď bude dokončené vo všetkých svojich črtách tajomné Božie mesto, ktoré "nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok" (Zj 21,23).

85. V takomto zameraní na cieľ udržuje a oživuje Cirkev Svätý Duch. On prebúdza spomienku a aktualizuje pre každú generáciu veriacich udalosť vzkriesenia. Je vnútorným darom, ktorý nás spája so Vzkrieseným i s bratmi a sestrami v intimite jediného tela a oživuje našu vieru tým, že vlieva do nášho srdca lásku a posilňuje našu nádej. Duch Svätý je prítomný v Cirkvi bez prerušenia každý deň a nepredvídane prichádza s veľkodušným bohatstvom svojich darov. Ale v nedeľnom zhromaždení pri týždennom slávení Veľkej noci sa ho Cirkev usiluje osobitne počúvať a obracia sa s ním ku Kristovi s vrúcnou túžbou po jeho slávnom návrate: "Duch i nevesta volajú: »Príď!«" (Zj 22,17) Práve vzhľadom na úlohu Svätého Ducha som si prial, aby táto exhortácia na objasnenie významu nedele pripadla na tento rok, ktorý je v bezprostrednej príprave na Jubileum venovaný práve Svätému Duchu.

86. Zverujem príhovoru svätej Panny, aby kresťanské spoločenstvo účinne prijalo tento apoštolský list. Ona, bez toho, že by uberala niečo z ústredného postavenia Ježiša Krista a jeho ducha, je prítomná v každej nedeli Cirkvi. Vyžaduje si to samo Kristovo tajomstvo. Ako by totiž ona, ktorá je Matkou Pána a Matkou Cirkvi, nemala byť z osobitného titulu prítomná v dni, ktorý je súčasne dňom Pána i dňom Cirkvi?

K Panne Márii hľadia veriaci, ktorí počúvajú Božie slovo ohlasované v nedeľnom zhromaždení, a učia sa od nej zachovávať ho a premýšľať o ňom vo svojom srdci (porov. Lk 2,19). S Máriou sa učia stáť pod krížom, aby obetovali nebeskému Otcovi Kristovu obetu, a pripájať k nej obetu vlastného života. S Máriou prežívajú radosť zo vzkriesenia a osvojujú si slová Magnifikatu - chválospevu, ktoré ospevujú nevyčerpateľný dar Božieho milosrdenstva v neúprosnom toku času: "A jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja" (Lk 1,50). Z nedele na nedeľu putujúci Boží ľud sleduje stopy Panny Márie a jej materský príhovor robí osobitne intenzívnou a účinnou modlitbu, ktorú Cirkev prednáša Najsvätejšej Trojici.

87. Blízkosť Jubilea, najdrahší bratia a sestry, nás pobáda prehlbovať naše duchovné a pastoračné úsilie. Toto je totiž jeho pravý cieľ. V roku, v ktorom sa bude sláviť, ho bude charakterizovať mnoho iniciatív a dajú mu osobitnú pečať, ktorú musí mať záver druhého a začiatok tretieho tisícročia od vtelenia Božieho Slova. Ale tento rok i tento osobitný čas pominú v očakávaní ďalších jubileí a ďalších slávnostných výročí. Nedeľa so svojou bežnou "slávnosťou" zostane i naďalej sprievodcom putujúcej Cirkvi v čase až do príchodu nedele bez konca.

Preto vás, bratia v episkopáte a kňazstve povzbudzujem, aby ste sa neúnavne usilovali spolu s veriacimi stále hlbšie poznávať hodnotu tohto posvätného dňa a stále lepšie ho prežívali. Prinesie to ovocie kresťanským spoločenstvám a nebudú chýbať ani dobré účinky vplyvu na celú občiansku spoločnosť.

Muži a ženy tretieho tisícročia stretajúci sa s Cirkvou, ktorá každú nedeľu slávnostne oslavuje tajomstvo týkajúce sa celého jej života, môžu sa stretnúť so samým Kristom. Jeho učeníci, tým, že sa ustavične obnovujú v týždennej spomienke na Veľkú noc, nech sú vždy vieryhodnejšími ohlasovateľmi evanjelia, ktoré zachráni pracovitých budovateľov civilizácie lásky.

Všetkým Vám udeľujem svoje apoštolské požehnanie!

Vo Vatikáne 31. mája, na slávnosť Zoslania Svätého Ducha v roku 1999, v dvadsiatom roku pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY

1 Porov. Zj 1,10: "Kyriake hemera"; porov. aj Didache 14,1; Sv. Ignác Antiochijský: Kresťanom v Magnézii 9,1-2; SC 10,88-89.

2 Pseudo-Eusebius Alessandrinus, Sermo 16: PG 86,416.

3 In die dominica Paschae II, 52: CCL 78,550.

4 Sacrosanctum Concilium, 106.

5 Tamtiež.

6 Porov. Motu proprio Mysterii paschalis (14.2.1969): AAS 61 (1969), 222-226.

7 Porov. Nota pastoralis CEI "Il giorno del Signore" (15.7.1984), 5: Ench. CEI 3, 1398.

8 Sacrosanctum Concilium, 106.

9 Homília na slávnostný začiatok pontifikátu (22. 10. 1978), 5: AAS 70 (1978), 947.

10 N. 25: AAS 73 (1981), 639.

11 GS 34.

12 Genezis Rabbah X,9 a XI,8.

13 Porov. A.J.Heschel, The sabbath. Its meaning for modern man (22 ed. 1995), 3-24.

14 Epist. 13,1: CCL 140A, 992.

15 Epist. ad Decentium XXV, 4,7: PL 20, 555.

16 Homiliae in Hexaemeron II, 8: SC 26, 184.

17 Porov. In Io. ev. tract. XX, 20,2: CCL 36,203: Epist. 55,2: CSEL 34,170-171.

18 Tento vzťah ku vzkrieseniu je viditeľný najmä v ruskom jazyku, kde sa nedeľa nazýva práve "vzkriesenie" (voskresenie).

19 Epist. 10,96,7.

20 Porov. tamtiež. Vo vzťahu k Pliniovmu listu, aj Tertullian spomína Coetus antelucani in Apologeticum 2,6: CCL 1,88; De corona 3,3: CCL 2,1043.

21 Kresťanom v Magnesii 9,1-2: SC 10,88-89.

22 Sermo 8 in octava Paschalis 4: PL 46,841.

23 S. Gregorius Nyssenus, De castigatione: PG 46,309.

24 Obrad krstu detí č. 9; porov. Obrad kresťanskej iniciácie dospelých, 59.

25 Rímsky misál, Obrad nedeľného kropenia svätenou vodou.

26 Porov. sv. Bazil, O Duchu Svätom 27,66: SC 17,484-485.

27 Vyznania XIII, 35: CCL 27,272.

28 Porov. sv. Augustín, Epist. 55,17: CSEL 34,188.

29 Anglicky Sunday a nemecky Sonntag.

30 Apologia I,67: PG 6,430.

31 Porov. S. Maximus Taurinensis, Sermo 44, I: CCL 23,178, Sermo 53,2: CCL 23,219. Eusebius Caesariensis, Comm. in Ps 91: PG 23, 1169-1173.

32 Pozri napríklad hymnus z Posvätného čítania z 1.nedele: "Najsvätejší je tento deň / zo všetkých, ktoré nám Boh dal./ Posväcuješ ho, Ježišu, / tým, že si prvý z mŕtvych vstal." Podobne i z 2. nedele: "Vitaj, deň, čo žiare slávy zdobia, / šťastný deň, keď Pán vstal zo záhrobia! / Nech ťa naše chvály krajším robia, / ty deň prvý.

33 Porov. Clemens Alexandrinus, Stromata VI, 138, 1-2PG 9, 364.

34 Porov. Ján Pavol II., Dominum et vivificantem (18. 5. 1986) 22-26: AAS 78 (1986), 829-837.

35 Porov. Athanasius Alexandrinus, Epistulae hortasticae 1,10: PG 26,1366.

36 Porov. Bardesanes, Dialogus de fato 46: PS 2,606-607.

37 Sacrosanctum Concilium, Dodatok o reforme kalendára.

38 Porov. LG 9.

39 Ján Pavol II, List Dominicae Cenae (1980) 4: AAS 72 (1988), 120; List (srpávne má byť encyklika - pozn. KVAS) Dominum et vivificantem (1986), 62-64: AAS 78 (1986), 889-894.

40 AAS 78 (1986), List Vicesimus quintus annus (1988) 9: AAS 81 (1989), 905-906.

41 N. 2177.

42 Ján Pavol II. List Vicesimus quintus annus (4. 12. 1988) 9: AAS 81 (1989), 905-906.

43 SC 41, porov. Christus Dominus 15.

44 Embolizmus euch. modlitby.

45 Communionis notio (28. mája 1992) 11-14: AAS 85 (1993), 844-847.

46 Príhovor k tretej skupine amerických biskupov 17.3.1998

47 SC 42.

48 Eucharisticum mysterium (25. 5. 1967) 26: AAS 59 (1967), 555.

49 LG 4, SC 26.

50 Familiaris consortio (22. 11. 1981) 57,61: AAS 74 (1982), 151,154.

51 Direktórium pre sv. omše detí (1. 11. 1973): AAS 66 (1974), 30-46.

52 Eucharisticum mysterium (25. 5. 1967) 26: AAS 59 (1967), 555-556.

53 Christifideles laici (30. 12. 1988) 30: AAS 81 (1989), 446-447.

54 Sväté omše pre osobitné skupiny (15.5.1969) 10: AAS 61 (1969), 810.

55 LG 48-51.

56 Sv. Augustín: "Haec est vita nostra, ut desideranto exerceamus" (In prima Ioan. tract. 4,6): SC 75,232.

57 Rímsky misál, Embolizmus po »Pater noster«.

58 GS 1.

59 LG 1. Porov. Ján Pavol II, Dominum et vivificantem (18. 5. 1986), 61-64: AAS 78 (1986), 888-894.

60 SC 7, porov. 33.

61 Tamtiež 56.

62 SC 51.

63 Porov. tamtiež 52, Kódex kánonického práva 767 §2. Kódex kánonov východných cirkví, 614.

64 Rímsky misál (konšitúcia z 3. apríla 1969): AAS 61 (1969), 220.

65 SC 24.

66 Ján Pavol II, Dominicae cenae (24. 2. 1980) 10: AAS 72 (1980), 136.

67 DV 25.

68 Ordo lectionum Missae, Praenotanda, hl. III.

69 Tamtiež hl. I, č.6.

70 Concilium Ecumenicum Tridentinum XXII: porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1366.

71 Tamtiež 1368.

72 Eucharisticum mysterium 3b: AAS 59 (1967), 541.

73 Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1385.

74 Porov. Innocentius I., Epist. 25, 1: PL 20,553.

75 II. 59,2-3.

76 S. Iustinus, Apologia I, 67,3-5: PG 6,430.

77 Acta SS. Saturnini, Dativi et aliorum plurimorum martyrum in Africa 7,9,10: PL 8, 707.709-710.

78 Porov. can. 21, Mansi, Conc. II, col. 9.

79 Porov. can. 47, Mansi, Conc. VIII, col. 332.

80 Porov. Inocent XI.: Propositio condemnata anno 1679.

81 Kán. 1248.

82 Kán. 1247.

83 Katechizmus katolíckej Cirkvi, 2181.

84 Ecclesiae immago (22. 2. 1973), 86.

85 Kódex kánonického práva 905, §2.

86 Pius XII., Christus Dominus (16. 1. 1953): AAS 45 (1953) 15-24.

87 Kódex kánonického práva 1248, §1. Kódex kánonov východných cirkví 881, §2.

88 Rímsky misál, Všeobecné normy liturgického roka 3.

89 Direktórium pre past. službu biskupov: Ecclesiae immago (22.2.1973), 86.

90 Porov. SC 14.26. V origináli poznámka ešte pokračuje: Ján Pavol II., List Vicesimus quintus annus (4. decembra 1988), 4.6.12: AAS 81 (1989), 900-901; 902; 909-910 - pozn. KVAS.

91 LG 10.

92 Ecclesiae de mysterio (15. 8. 1997): 6.8: AAS 89 (1997), 869.870-872.

93 LG 10.

94 LG 11.

95 Kódex kánonického práva 1248, §2.

96 Porov. Christi Ecclesia (2. 6. 1988).

97 Kódex cirkevného práva 1248, §2.

98 Communio et progressio (23. 5. 1971), 150-152.157: AAS 63 (1971), 645-646.647.

99 Diaconalis acclamatio (1959), 38.

100 Porov. Didaché 14,1.

101 Tertulian: De corona 3,4: CCL 2,1043.

102 Epist. 55,28: CSEL 34/2, 202.

103 S. Teresia a Iesu Infante et a Sacro Voltu, Oeuvres completes (1992) 1024-1025.

104 Exhortácia Gaudete in Domino (9. 5. 1975) II: AAS 67 (1975), 295.

105 Tamtiež VII, 1. m. (conclusio), 322.

106 Hex. 6,10,76: CSEL 32/1, 261.

107 Porov. Konštantínov edikt 3.7.321: Codex Theodosianus II, tit. 8,1. Codex Iustiniani 3,12,2.

108 Porov. Eusebius Cezarejský, Život Konštantína 4,18: PG 20,1165.

109 Najstarší cirkevný dokument o tom je: kán. 29 Koncilu laodicejského (v 2. polovici IV. stor.).

110 Rerum novarum (15. 5. 1891): Acta Leoni XIII 11 (1891), 127-128.

111 Hex. 2,1: CSEL 32/1, 41.

112 Porov. Kódex kánonického práva 1247, Kódex kánonov východných cirkví 881, §1. 4.

113 SC 9.

114 S. Iustinus: Apologia I, 67,6.

115 De Nabuthae 10,45: CSEL 32/2, 492.

116 Homílie k Matúšovmu evanjeliu 50,3-4: PG 58,508.509.

117 Sv. Paulín z Noly, Epist. 13,11-12: CSEL 29,02-93.

118 Ján Pavol II, Apošt. list Tertio millenio adveniente (10. 11. 1994) 10: AAS 87 (1995), 11.

119 Tamtiež.

120 Katechizmus katolíckej Cirkvi, 731-732.

121 SC 102.

122 Tamtiež 103.

123 Tamtiež 104.

124 Carm. XVI, 3-4: CSEL 30,67.

125 Kódex kánonického práva, 1247.

126 V latinskej Cirkvi sú prikázanými sviatkami: Narodenie nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenie Pána, Nanebovstúpenie Pána, sviatok Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej, Svätej Bohorodičky Márie, Nepoškvrnené Počatie Panny Márie, Nanebovzatie Panny Márie, svätého Jozefa, sv. apoštolov Petra a Pavla a Všetkých svätých. Porov. kódex kánonického práva 1246. Vo všetkých východných cirkvách sú prikázanými sviatkami: Narodenie nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenie Pána, Usnutie Panny Márie, Božej Matky, svätých apoštolov Petra a Pavla. Porov. Kódex kánonov východných cirkví, 880, §3.

127 Porov. kódex kánonického práva 1246 a Kódex kánonov vých. cirkví 880, §3.

128 Normae universales de Anno liturgico (21.3.1969), 5,7.

129 Caeremoniale episcoporum (1995), 230.

130 Tamtiež 233.

131 Contra Celssum VIII, 22: SC 150,222-224.

• Predch.
• Nasl.