Ad: Na okraj jedného pastierskeho listu (10.3.)

Jána Vojtaššáka nemožno jednostranne vnímať ako negatívnu postavu. V tejto veci asi ku konsenzu nikdy nedôjde ale napriek tomu by mal mať prednosť dialóg pred demagógiou.

Nebolo to len na okraj, lebo autor, Miroslav Kocúr, cituje pasáž z môjho pastierskeho listu, za čo mu ďakujem, lebo s ním oboznámil celé Slovensko. Napísal však viaceré nepravé výroky a konštatovania. Áno, je to úradný dokument, ktorý som napísal veriacim vo svojej diecéze pri príležitosti 90. výročia inaugurácie spišského biskupa Jána Vojtaššáka, jedného z prvých troch slovenských biskupov po rozpade Rakúsko-Uhorska. Také výročie si zaslúži spomienku, ktorú nemožno vytrhnúť z kontextu dobovej situácie. Autor zavádza čitateľa, keď píše: „V liste nájdeme... slová o zlatom období cirkvi počas monarchie..." Moje slová v liste znejú: „Za monarchie cirkev prežívala slobodu, ale bola v mnohých prípadoch až príliš spojená aj s politickým životom, čo jej bolo na škodu." Komentovať len prvú polovicu výroku a druhú, vysvetľujúcu, zamlčať, považujem za účelovú manipuláciu.

Nearizoval

Autor obviňuje biskupa z arizácie židovského majetku. Áno, Vojtaššák písal predsedovi Ústredného hospodárskeho úradu, že chce arizovať Baldovské kúpele, ktoré boli už zapísané ako majetok Ladislava Frieda. Ten ich v roku 1936 kúpil za 426-tisíc Kčs. Na túto kúpu si požičal od Spišskej úverovej banky 310-tisíc korún, ktoré na úrokoch do roku 1942 narástli na 349-tisíc. Fried sa v roku 1938 stratil a dlh ostal nevyrovnaný. Štátny pozemkový úrad dosadil na tento opustený majetok nútenú správu, na čo Spišská úverová banka žiadala od neho vyrovnanie dlhu. Keďže o pomerne zdevastovaný majetok nikto nemal záujem, nútená správa ponúkla kúpele biskupovi Jánovi Vojtaššákovi v snahe vyhnúť sa súdnym sporom, lebo na majetok už bola vypísaná exekúcia. Biskup Vojtaššák vyrovnal Friedov dlh Spišskej úverovej banke a nie štátu, ako to bolo v iných prípadoch arizácie. Na nešťastie, v tých časoch sa všetok prevod židovského majetku kryl pod menom arizácie. Ministerstvo vnútra už novej ČSR v roku 1946 vydalo jasné svedectvo, že Vojtaššák nearizoval za slovenského štátu žiaden židovský majetok, ale vydražil na verejnej dražbe v Spišskom Podhradí na okresnom súde Baldovské kúpele. Druhá vec, ktorú autor kritizuje, je Vojtaššákova účasť v Štátnej rade. Bol to poradný orgán štátnej moci. Evanjelická cirkev tam mala svojho generálneho dozorcu Bohuslava Klimu, potom tam boli ešte dvaja kňazi a zástupcovia rôznych kultúrnych inštitúcií a za katolícku cirkev tam bol vymenovaný biskup Vojtaššák. Historik Ivan Kamenec napísal, že táto inštitúcia ostala svojím skutočným vplyvom na periférii politického života na Slovensku. Z rokovaní Štátnej rady sa nezachovala komplexná dokumentácia. Napriek tomu tejto Štátnej rade a v nej biskupovi Vojtaššákovi sa pripisuje spoluzodpovednosť za deportácie Židov zo Slovenska. Dňa 25. marca 1942 sa začali sústavné deportácie Židov zo Slovenska. Na druhý deň, 26. marca, zasadala Štátna rada, kde sa o tom rokovalo. V zápisnici z tohto zasadania je uvedené, že proti deportáciám sa otvorene postavil jeden z jej členov, Balko, ktorý vo svojich memoároch uvádza, že ho podporili len traja kňazi, medzi nimi aj biskup Vojtaššák. V jeseni 1942 boli transporty Židov zo Slovenska zastavené. Mali sa obnoviť v marci 1943. Proti tomu protestovali slovenskí biskupi pastierskym listom z 8. marca 1943, ktorý bol čítaný v kostoloch 21. marca. Okrem toho biskup Vojtaššák začiatkom marca 1943 dostal memorandum od nepodpísaných Židov, v ktorom mu píšu, že Židia končia v táboroch smrti. Biskup ho hneď odoslal ministrovi vnútra Machoví a ten v procese pred Národným súdom v roku 1947, uviedol, že pripravované transporty v roku 1943 neobnovil v dôsledku zákroku spišského biskupa Jána Vojtaššáka.

Nemohol byť zločincom

V tejto reakcii sa nedá všetko povedať. Z uvedených skutočností však vyplýva, že biskupa Jána Vojtaššáka nemožno jednostranne a nekriticky vnímať ako negatívnu postavu v takých chúlostivých časoch. Vec si vyžaduje zodpovedný dialóg a nie zaujatú demagógiu. Viem, že v tejto veci nikdy nedôjdeme k jednoznačnému konsenzu. Ale ak „úsudok o tom, či niekto je,

alebo nie je ,svätý", je vnútornou záležitosťou rímskokatolíckej cirkvi", ako píše autor, prečo by to potom malo „niekoho urážať"? Napokon to závisí od príslušnej kongregácie, či prijme všetky argumenty aj s ich dobovou explikáciou. Som však presvedčený, že človek, nespravodlivo odsúdený na 24 rokov tvrdého väzenia, a ktorý sa aj tam vedel podeliť so skromným kúskom

chleba, nemohol byť zločincom. Nakoniec, v roku 1990 bol rehabilitovaný a tým by sa malo skončiť obviňovanie z domnelých zločinov.

František Tondra je biskup katolíckej cirkvi

• Predch.
• Nasl.