Tretí deň pápeža Františka v Kolumbii - Medellín: „Kresťanský život ako učeníctvo“ 

Kolumbia 9. septembra – Dnešný tretí deň pastoračnej návštevy pápeža Františka bol venovaný téme: „Kresťanský život ako učeníctvo“. Svätý Otec sa z Bogoty, kde je ubytovaný počas celej návštevy, presunul do skoro 3-miliónového vnútrozemského mesta Medellín, nazývaného vďaka jeho klíme „mestom večnej jari“.

V deň liturgickej spomienky na jezuitu sv. Petra Klavera, ktorý je patrónom mesta ako aj celej Kolumbie, slávil pápež František svätú omšu na miestnom letisku. Keďže pre dážď musel posledných 20 km prekonať namiesto helikoptéry automobilom, jeho program sa posunul o necelú hodinu.

Na poludnie Svätého Otca čaká návšteva seminára v Medellíne, kde bude aj obedovať a popoludní navštívi detský domov Hogar San José.

Záver dňa, čo bude pre nás hodinu pred polnocou, venuje Svätý Otec stretnutiu s kňazmi, zasvätenými osobami, seminaristami a ich rodinnými príslušníkmi. Jeho dejiskom bude polyfunkčné centrum La Macarena s kapacitou 14 tisíc osôb. -ab-

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v Medellíne na letisku Enrique Olaya Herrera 9. septembra 2017

„Život kresťana ako učeníctvo“

Drahí bratia a sestry!

Vo štvrtok, počas sv. omše v Bogote sme počuli ako Ježiš povolal svojich prvých učeníkov; dnešná stať Evanjelia podľa Lukáša, ktorú otvára predošlý príbeh, vrcholí v povolaní Dvanástich. Čo nám Evanjelisti medzi týmito dvomi udalosťami pripomínajú? Pripomínajú, že cesta nasledovania si od prvých Ježišových učeníkov vyžadovala veľké úsilie o očistu. Niektoré predpisy, zákazy a príkazy im dávali pocit istoty; plnenie určitých rituálov a praktík ich oslobodzovalo od nepokoja pýtať sa: Čo sa páči nášmu Bohu? Ježiš, Pán, im ukazuje, že poslúchať znamená kráčať za ním, a že týmto spôsobom budú mať pred sebou malomocných, ochrnutých a hriešnikov. Tieto skutočnosti si vyžadovali oveľa viac ako len vlastniť recept, stanovenú normu. Učili sa, že ísť za Ježišom znamená iné priority, iné uvažovanie pre službu Bohu.

Pre Pána - ako aj pre prvé spoločenstvo – je mimoriadne dôležité, aby sme my všetci, čo sa nazývame učeníkmi nelipli na určitom štýle, na určitých praktikách, ktoré nás priblížia skôr k životnému prístupu niektorých vtedajších farizejov, než k tomu Ježišovmu. Sloboda Ježiša je v protiklade s chýbajúcou slobodou učiteľov Zákona tej doby, ktorí boli paralyzovaní striktným výkladom a praktizovaním Zákona. Ježiš sa nezastavuje nejakom zdanlivo „korektnom“ plnení [Zákona]; on privádza Zákon k jeho naplneniu, k svojej plnosti, a preto nás chce nasmerovať k takému štýlu nasledovania, ktorý predpokladá ísť k podstate, obnoviť sa a zaangažovať sa. Sú to tri prístupy, ktoré musíme formovať v našom živote učeníkov.

Po prvé, ísť k podstate. Nemyslí sa tým „skoncovať so všetkým“, skoncovať s tým, čo nám nesedí, lebo ani Ježiš neprišiel „Zákon zrušiť, ale ho naplniť“ (porov. Mt 5,17); ide skôr o to, aby človek išiel do hĺbky; k tomu, čo má význam a hodnotu pre život. Ježiš učí, že vzťah s Bohom nemôže byť chladným priľnutím k normám a zákonom, o to menej len plnením istých vonkajších úkonov, ktoré nevedú k skutočnej zmene života. Ani naše učeníctvo (bytie učeníkmi) nemôže byť motivované len istou zvykovosťou, tým, že máme krstný list, ale musí vychádzať zo živej skúsenosti s Bohom a jeho láskou.

Byť učeníkom nie je niečo statické, ale neustály pohyb smerom ku Kristovi; nie je to iba prilipnutie k obsahom nejakej náuky, ale skúsenosťou priateľskej, živej a činnej prítomnosti Pána, permanentným učením sa cez počúvanie jeho Slova. A toto Slovo, ako sme to počuli, sa uplatňuje v konkrétnych potrebách našich bratov: buď je to hlad tých naokolo, ako to zaznelo v dnešnom texte (porov. Lk 6,1-5), alebo choroba, ako to Lukáš podáva v ďalšej časti.

Druhé slovo: obnoviť sa. Tak ako Ježiš „otriasol“ učiteľmi Zákona, aby sa dostali zo svojej skostnatenosti, teraz aj samotnou Cirkvou „trasie“ Duch Svätý, aby zanechala svoje pohodlia a svoje naviazanosti. Obnova nám nemá naháňať strach. Cirkev je vždy v procese obnovy ­– Ecclesia semper reformanda. Neobnovuje sa z vlastného rozmaru, ale robí to „upevnená a stála vo viere, neodkloniteľná od nádeje Evanjelia, ktoré počula“ (porov. Kol 1,23). Obnova si vyžaduje obetu a odvahu, nie aby sme sa cítili lepšími či bezchybnými, ale aby sme lepšie odpovedali na volanie Pána. Pán nad sobotou, ktorý je zmyslom existencie všetkých našich prikázaní a predpisov, nás pozýva starostlivo zvažovať normy, keď je v hre jeho nasledovanie; keď jeho otvorené rany, jeho výkrik hladu a smädu po spravodlivosti na nás naliehajú a vyžadujú si od nás nové odpovede. V Kolumbii jestvuje veľa situácií, ktoré žiadajú od učeníkov spôsob života podľa Ježiša, zvlášť lásku pretlmočenú do činov nenásilia, zmierenia a pokoja.

Tretie slovo: zaangažovať sa. Hoci sa to pre niekoho môže zdať ako zašpinenie sa, zamazanie sa. Tak ako Dávid a jeho družina, ktorí vstúpili do chrámu, lebo boli hladní a ako Ježišovi učeníci, ktorí vošli do obilného poľa a jedli klásky, tak sa i dnes od nás žiada, aby sme rástli v odvahe, v evanjeliovej odvahe, ktorá vychádza z vedomia, že sú mnohí, čo majú hlad, hlad po Bohu – koľkí ľudia majú hlad po Bohu! –, hlad po dôstojnosti, lebo toho boli pozbavení. A kladiem si otázku, či azda hlad po Bohu u toľkých ľudí nenastáva preto, že sme ich takto pozbavili práve my naším postojom. A ako kresťania im máme pomáhať sýtiť sa Bohom; nesťažovať, ako sa to stáva, či zakazovať im toto stretnutie. Bratia, Cirkev nie je akási colnica. Žiada si mať otvorené dvere, pretože srdce jej Boha je nielen otvorené, ale je prebodnuté láskou, ktorá na seba prijala bolesť.

Nemôžeme byť ako kresťania tými, čo neustále zdvíhajú ceduľu „zákaz vstupu“, ani nesmieme považovať tento priestor za naše súkromné vlastníctvo, prisvojujúc si niečo, čo vôbec nie je naše. Cirkev nie je naša, bratia, je Božia; on je pánom chrámu i žatvy; pre všetkých je tu miesto, všetci sú pozvaní, aby si tu a medzi nami našli svoju obživu. Všetci. A ten, ktorý pripravil svadbu pre svojho syna, posiela pozývať všetkých: zdravých i chorých, dobrých i zlých. Všetkých.

My sme iba obyčajnými „služobníkmi“ (porov. Kol 1,23) a nemôžeme byť tými, čo prekážajú takémuto stretnutiu. Naopak, Ježiš nás žiada, tak ako žiadal svojich učeníkov: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14,16); toto je naša služba. Jesť Boží chlieb, jesť Božiu lásku, jesť chlieb, ktorý nám pomáha prežiť. Dobre to pochopil Peter Claver (Klaverský), ktorého si dnes pripomíname v liturgii a ktorého si zajtra uctím v Cartagene. „Navždy otrok černochov“, to bolo mottom jeho života, lebo pochopil ako Ježišov učeník, že nemôže zostať ľahostajným voči utrpeniu tých najopustenejších a hanobených svojej doby, ale že musí niečo urobiť, aby ho zmiernil.

Bratia a sestry, Cirkev v Kolumbii je povolaná, aby sa zasadila s väčšou odvahou za formáciu učeníkov-misionárov, ako sme na to poukázali my biskupi, zhromaždení v Aparecide (v roku 2007). Učeníkov, ktorí dokážu vidieť, posúdiť a konať tak, ako to navrhoval latinskoamerický dokument, ktorý sa zrodil práve tu, v týchto krajoch (porov. Medellín, 1968). Učeníkov-misionárov, ktorí sa dokážu vidieť, bez dedičnej krátkozrakosti; ktorí preverujú skutočnosti Ježišovými očami a srdcom, a tak ich posudzujú. A ktorí riskujú, konajú, zasadzujú sa.

Prišiel som až sem práve pre to, aby som vás utvrdil vo viere a nádeji v Evanjelium: zostaňte pevní a slobodní v Kristovi. Pevní a slobodní v Kristovi, pretože každá pevnosť v Kristovi dáva slobodu. Tak, aby ste o ňom premýšľali vo všetkom, čo robíte; objímte zo všetkých svojich síl nasledovanie Ježiša, poznávajte ho, nechajte sa Ním povolať a vyučovať, vyhľadávajte ho v modlitbe a nechajte sa ním vyhľadať pri modlitbe; ohlasujte ho s veľkou radosťou.

Prosme, na príhovor našej Matky, Panny Márie „z Candelarie“, aby nás sprevádzala na našej ceste učeníkov, aby sme, odovzdajúc svoj život Kristovi, boli jednoducho misionármi, ktorí prinášajú všetkým svetlo a radosť Evanjelia všetkým národom.

2. deň

Pápež v homílii vo Villavicencio: Zmierenie musí byť konkrétne, nie abstraktné

Kolumbia 8. septembra – Svätý Otec dnes v rámci svojej 20. apoštolskej cesty v Kolumbii odletel z Bogoty do viac než pol miliónového mesta Villavicencio, ktoré sa nachádza takmer 90 kilometrov na juh od hlavného mesta Kolumbie. Petrovho nástupcu už od ranných hodín napriek zlému počasiu očakával na priestranstve Catama takmer pol miliónový zástup veriacich.

Na úvod liturgie pápež vyhlásil za blahoslavených biskupa Araucy Mons. Jesúsa Emilia Jaramilla, zavraždeného v roku 1989 ľavicovými povstalcami zo skupiny Národná oslobodzovacia armáda (ELN) a kňaza Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, známeho tiež ako farár z Armera, zavraždeného pre svoju vieru v roku 1948.

Mottom dnešného dňa je „Zmierenie s Bohom, s Kolumbijčanmi a s prírodou“, ktoré sa ako červená niť tiahlo homíliou pápeža Františka. Svätý Otec hneď na úvod pripomenul, že Cirkev dnes slávi sviatok Narodenia Panny Márie, z ktorej „sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh“:

„Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.“

Svätý Otec našiel podnet k svojej úvahe aj v dnešnom Evanjeliu podľa Matúša (Mt 1,1-16. 18-23), ktoré hovorí o Ježišovom rodokmeni. Ten podľa pápežových slov „nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov“:

„Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.“

Pápež František si ďalej všimol prítomnosť žien v Ježišovom rodokmeni, ktorých mená nepatria do „hierarchie veľkých žien Starého zákona“. To potvrdzuje, že „v žilách Ježiša prúdi krv pohanov“ a tak nám tieto ženy „pripomínajú príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podrobení sa“:

„V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla.“

Šľachetnosť srdca vedie podľa pápeža Františka Jozefa k tomu, aby „podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona“. „A dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné,“ vysvetlil Svätý Otec, „sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného“:

„Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou!

Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.“

Nových blahoslavených predstavil Svätý Otec ako „znakom, prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti“. Okrem zmierenia s Bohom a medzi sebou navzájom, pápež vyzval Kolumbijčanov vo svojej dnešnej homílii k zmiereniu s prírodou. Na záver liturgie vyjadril duchovnú blízkosť ľuďom v Mexiku, ktoré dnes postihlo najsilnejšie zemetrasenie za posledných 100 rokov. Zatiaľ si vyžiadalo najmenej 33 obetí.

Homília Svätého Otca Františka pri beatifikačnej slávnosti 8. septembra 2017 vo Villavicencio v Kolumbii, v deň liturgickej spomienky Narodenia Panny Márie

„Zmieriť sa v Bohu, s Kolumbijčanmi a so stvorenstvom“

Tvoje narodenie, Panna, Božia Rodička, je novým úsvitom, ktorý zvestoval radosť celému svetu, lebo z teba sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh! (porov. Antifóna na Benediktus). Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.

Mária vedela prežarovať Božie svetlo a odzrkadľovala záblesky tohto svetla vo svojom dome, o ktorý sa delila spolu s Jozefom a Ježišom, a tiež vo svojom ľude, vo svojom národe, i v spoločnom domove celého ľudstva, ktorým je stvorený svet.

V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.

Zmienka o ženách – žiadna z tých, čo sa spomínajú v rodokmeni nepatrí do hierarchie veľkých žien Starého zákona – nám umožňuje všimnúť si osobitne zblízka, že práve ony, prítomné v rodokmeni oznamujú, že v žilách Ježiša prúdi krv pohanov, a pripomínajú nám tak príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podmaňovaní si. V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla. Zo spôsobu, akým je príbeh vyrozprávaný sa dozvedáme skôr ako Jozef to, čo sa udialo Márii; a on pri svojom rozhodovaní demonštruje svoju ľudskú kvalitu ešte skôr, ako mu anjel pomôže pochopiť všetko, čo sa dialo okolo neho. Šľachetnosť srdca ho vedie k tomu, aby podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona; a dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné, sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného, ktorý – hoci nedisponuje všetkými informáciami – sa rozhoduje pre zachovanie dobrého mena, dôstojnosti a života Márie. A v jeho pochybách ako konať čo najlepšie mu Boh pomohol urobiť rozhodnutie, keď mu osvietil jeho úsudok.

Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou! Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.

Zmierenie nie je slovo, ktoré by sme mali považovať za abstraktné; ak by to tak bolo, viedlo by len k sterilite, viedlo by k väčšiemu odstupu. Zmieriť sa znamená otvoriť dvere všetkým a každému jednému z tých, čo zažili dramatickú skutočnosť konfliktu. Keď obete zvíťazia nad pochopiteľným pokušením k odvete, stávajú sa vierohodnejšími protagonistami procesov budovania mieru. Je potrebné, aby niektorí mali odvahu urobiť prvý krok týmto smerom bez čakania na to, že tak urobia iní. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! Nezabudnite na to. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! A každý z nás môže byť týmto človekom! Neznamená to nevšímať si alebo zastierať rozdiely a konflikty. Nejde o konkrétne ospravedlňovanie osobných alebo štrukturálnych nespravodlivostí. Volanie po zmierení nemôže slúžiť prispôsobovaniu sa situáciám nespravodlivosti. Skôr, ako to učil sv. Ján Pavol II., „je to stretnutie bratov pripravených na prekonávanie pokušenia egoizmu a vzdanie sa pokusov o pseudo-spravodlivosť; je ovocím silných, ušľachtilých a veľkodušných citov, ktoré vedú k nastoleniu spolužitia založeného na úcte ku každému jednotlivcovi a k pravým hodnotám každej občianskej spoločnosti“ (List biskupom Salvádora, 6. augusta 1982). Zmierenie sa preto konkretizuje a upevňuje za prispenia všetkých, dovoľuje budovať budúcnosť a dáva rásť tejto nádeji. Každá snaha o pokoj bez úprimného úsilia o zmierenie bude vždy zlyhaním.

Text Evanjelia, ktorý sme počuli, vrcholí nazvaním Ježiša Emanuel, čo znamená: Boh s nami. Tak ako Matúš začína, rovnako i uzatvára svoje evanjelium: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (28,10). Ježiš je Emanuel, ktorý sa narodil a Emanuel, ktorý nás sprevádza každý deň, Boh s nami, ktorý sa narodil a Boh, ktorý s nami kráča až do skončenia sveta. Uvedený prísľub sa uskutočňuje aj v Kolumbii: Mons. Jesús Emilio Jaramillo Monsalve, biskup Arauky (Arauca), a kňaz Pedro María Ramírez Ramos, mučeník z Armera, sú toho znamením; sú prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti.

V tomto nádhernom prostredí je rad na nás povedať „áno“ konkrétnemu uzmiereniu sa; nech toto „áno“ obsiahne i našu prírodu. Nie je náhodou, že aj na nej sme rozpútali naše majetnícke túžby, našu túžbu po vládnutí. Jeden váš rodák to krásne ospieval slovami: „Stromy plačú, sú svedkami mnohých rokov násilia. More je hnedé, mieša sa v ňom krv so zemou“ (Juanes, Minas piedras). Násilie, ktoré je v ľudskom srdci, zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktoré badáme v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach (porov. Encyklika Laudato si’, 2). Je rad na nás povedať „áno“ tak ako Mária a spolu s ňou ospevovať „zázraky Pánove“, pretože – ako sľúbil našim otcom – on pomáha všetkým národom a pomáha každému jednému z nich, pomáha Kolumbii, ktorá sa dnes chce uzmieriť, i jej potomstvu naveky.

Pápež sa vo Villavicencio modlil za zmierenie Kolumbijčanov: Premieňať bolesť na zdroj života a zmŕtvychvstania 

Kolumbia 8. septembra – Liturgia zmierenia, ktorej predsedal pápež František v piatok 8. septembra v polmiliónovej kolumbijskej metropole Villavicencio bola ústredným momentom Veľkého stretnutia za národné zmierenie v areáli parku Las Malocas. Bolo to veľké stretnutie obetí a ich prenasledovateľov. Na modlitbe sa okrem predstaviteľov verejného života a Cirkvi zúčastnili mnohí, ktorí počas krviprelievania boli v opačných táboroch. Počas modlitby vydali svedectvo dvaja zástupcovia obetí a dvaja z radov tých, ktorí niekedy so zbraňou v ruke spôsobovali utrpenie, ale dnes ľutujú svoje konanie.

Svätý Otec reagoval na silné svedectvá a svojím duchovným podnetom povzbudil všetkých obyvateľov Kolumbie k nebojácnemu pokračovaniu na už začatej ceste zmierenia. Krajina sa na ňu vydala po polstoročí ozbrojeného konfliktu, symbolicky ukončeného v auguste 2016 mierovou dohodou, dosiahnutou po štvorročnom rokovaní na neutrálnej pôde Havany.

V krytom priestore s kapacitou 6000 ľudí dominoval na pódiu symbol Kristovho utrpenia. Zmrzačený korpus Ukrižovaného, torzo Kristovej postavy bez rúk a nôh veľavravne pripomína masaker z 2. mája 2002 v Bojayá, pri ktorom bojovníci FARC povraždili stovku ľudí, dospelých i detí, ktorí sa pred nimi ukryli do miestneho kostola.

Posledným bodom programu pápeža Františka vo Villavicencio bolo zotrvanie v modlitbe pred Krížom zmierenia v Parku de los Fondadores. Svätého Otca na mieste privítal prezident Kolumbijskej republiky, niekoľko stoviek detí a skupiny z domorodých etník.

Po položení kytice kvetov ku krížu sa Svätý Otec zahĺbil do osobnej tichej modlitby. V skale, ktorá tvorí podstavec kríža je vyrytý počet obetí násilia, ktoré otriasalo krajinou po mnoho desaťročí. V celej Kolumbii bolo pri vnútorných konfliktoch v období 1964 – 2016 zabitých spolu 218 tisíc osôb, z toho 177 tisíc civilistov.

Po modlitbe pod Krížom zmierenia pápež František sprevádzaný deťmi zasadil v parku strom ako symbol nového života.

Príhovor pápeža Františka pri Veľkom stretnutí za národné zmierenie v Kolumbii - 8. septembra 2017, Villavicencio

Drahí bratia a sestry!

Už od prvého dňa som túžil, aby nadišla táto chvíľa nášho stretnutia. Vy vo vašom srdci a vo vašom tele nosíte stopy živej a nedávnej histórie vášho ľudu, poznačenej tragickými udalosťami, ale aj plnej hrdinských gest, veľkej ľudskosti a vysokej duchovnej hodnoty viery a nádeje. Práve sme si to vypočuli. Prichádzam sem s úctou a s jasným vedomím, že, tak ako Mojžiš, kladiem nohy na posvätnú zem (porov. Ex. 3,5). Zem napájanú krvou tisícok nevinných obetí, ako aj trýznivou bolesťou ich príbuzných a známych. Rany, ktoré sa ťažko zaceľujú a ktoré nám všetkým spôsobujú bolesť, lebo každé násilie spáchané na jednej ľudskej bytosti je ranou na tele ľudstva; každá násilná smrť nás ako osoby „umenšuje“.

Som tu ani nie tak preto, aby som hovoril, ale aby som vám bol nablízku a hľadel vám do očí, aby som vás počúval a otvoril moje srdce vášmu svedectvu života a viery. A ak mi to dovolíte, chcel by som vás tiež objať, a ak mi Boh dá tú milosť – pretože to je milosť – chcel by som plakať s vami, chcel by som, aby sme sa spolu modlili a aby sme si odpustili – aj ja potrebujem prosiť o odpustenie – a tak všetci spoločne môžeme hľadieť vpred a napredovať s vierou a nádejou.

Zišli sme sa pod krížom z Bojayá, ktorý bol 2. mája 2002 bolestným svedkom masakru desiatok osôb, ktoré hľadali útočisko v tamojšom kostole. Tento obraz má silnú symbolickú a duchovnú hodnotu. Pri pohľade naň vnímame nielen to, čo sa stalo v ten deň, ale aj mnoho bolesti, mnoho smrti, mnoho zlomených životov a mnoho krvi preliatej v Kolumbii za posledné desaťročia. Pohľad na Krista takto zmrzačeného a doráňaného v nás vzbudzuje otázky. Nemá viac ramená a jeho tela už viac niet, no zachováva si svoju tvár a s ňou na nás hľadí a miluje nás. Kristus rozlámaný a amputovaný je pre nás ešte „viac Kristom“, lebo nám ešte raz ukazuje, že prišiel trpieť za svoj ľud a so svojím ľudom; a aj nás naučiť, že nenávisť nemá posledné slovo, že láska je silnejšia než smrť a násilie. Učí nás premieňať bolesť na zdroj života a zmŕtvychvstania, aby sme sa pri ňom a spolu s ním naučili sile odpustenia, veľkosti lásky.

Ďakujem vám štyrom, naši bratia a sestry, ktorí ste boli ochotní podeliť sa so svojím svedectvom, v mene mnohých a mnohých ďalších. Ako nám dobre robí – zdá sa to sebecké – ale ako dobre nám robí počúvať vaše príbehy! Som dojatý. Sú to príbehy utrpenia a trpkosti, ale aj, a predovšetkým, sú to príbehy lásky a odpustenia, ktoré nám hovoria o živote a o nádeji, o tom, aby sme nedovolili, aby sa nenávisť, pomsta a bolesť zmocnili nášho srdca.

Finálne proroctvo Žalmu 85: «Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú» (v. 11) prichádza po vďakyvzdaní a prosbe, ktorá sa obracia k Bohu so žiadosťou: „Obnov nás!“ Ďakujeme Pane, za svedectvo tých, ktorí spôsobili bolesť a prosia o odpustenie; za tých, čo nespravodlivo trpeli a odpúšťajú. Toto je možné len s tvojou pomocou a tvojou prítomnosťou... a už toto je veľkým znakom, že ty chceš obnoviť pokoj a svornosť v tejto kolumbijskej zemi.

Pastora Mira (pozn. Pastora Mira García, vdova, ktorej militanti zabili dcéru a syna, pri slávnosti predniesla svedectvo), ty si to povedala veľmi dobre: chceš vložiť všetku svoju bolesť, ako aj bolesť tisícov obetí, k nohám Ukrižovaného Ježiša, aby sa zjednotila s tou jeho a tak bola premenená na požehnanie a schopnosť odpustiť, aby bola pretrhnutá reťaz násilia, ktoré v Kolumbii panovalo. A máš pravdu: násilie plodí ďalšie násilie, nenávisť plodí ďalšiu nenávisť a smrť ďalšiu smrť. Musíme rozlámať túto reťaz, ktorá sa zdá byť nezvrátiteľnou, a toto je možné jedine prostredníctvom odpustenia a konkrétneho zmierenia. A ty, milá Pastora, a mnohí iní ako ty, ste nám ukázali, že toto je možné. S pomocou Krista, Krista živého uprostred spoločenstva, je možné zvíťaziť nad nenávisťou, je možné zvíťaziť nad smrťou, je možné začať odznova a darovať život novej Kolumbii. Vďaka, Pastora! Aké veľké dobro dnes preukazuješ nám všetkým so svedectvom tvojho života! A kríž z Bojayá, ktorý ti dal silu odpustiť a milovať a pomohol ti vidieť v košeli, ktorú tvoja dcéra Sandra Paola darovala tvojmu synovi Jorgemu Aníbalovi, nielen spomienku na ich smrť, ale nádej, že pokoj bude v Kolumbii definitívne triumfovať. Vďaka! Vďaka!

Dojíma nás aj to, čo povedala Luz Dary (pozn. Luz Dary Landazury, matka zranená bombou spolu s dcérou, vystúpila so svedectvom) vo svojom svedectve: že rany srdca sú hlbšie a ťažšie uzdraviteľné než telo. Je to tak. A čo je dôležitejšie, uvedomila si si, že sa nedá žiť so zášťou, že jedine láska oslobodzuje a buduje. A takýmto spôsobom si začala uzdravovať aj rany iných obetí, obnovovať ich dôstojnosť. Toto vychádzanie z teba samej ťa obohatilo, pomohlo ti hľadieť vpred, nájsť pokoj a radosť a tiež dôvod k tomu, aby si pokračovala v kráčaní. Ďakujem ti za barlu, ktorú ponúkaš. Aj keď ti ešte zostávajú zranenia, zostávajú ti fyzické následky tvojich rán, tvoj duchovný krok je rýchly a pevný. Toto duchovné kráčanie nepotrebuje barly, a je rýchle a pevné, lebo myslíš na druhých – vďaka! – a chceš im pomôcť. Táto tvoja barla je symbolom tých ďalších najdôležitejších bariel, ktoré všetci potrebujeme, ktorými sú láska a odpustenie. Prostredníctvom tvojej lásky a tvojho odpustenia pomáhaš mnohým osobám kráčať životom, a kráčať rýchlo, tak ako ty. Vďaka!

Túžim sa poďakovať aj za veľavravné svedectvo Deisy (pozn. Deisy Sánchez Rey, regrutovaná ako 16-ročná za bojovníčku gerily AUC) a Juana Carlosa (pozn. Juan Carlos Murcia Perdomo, bývalý člen gerily FARC regrutovaný ešte ako 16-ročný). Pomohli nám pochopiť, že všetci sme nakoniec, tým alebo oným spôsobom, obete, nevinné či vinné, no všetci sme obeťami; na jednej či na druhej strane, všetci sme obete. Všetci spojení v tejto strate ľudskosti, ktorú násilie a smrť v sebe zahŕňajú. Deisy to povedala jasne: pochopila si, že ty sama si bola obeťou a potrebovala si, aby ti bola daná príležitosť. Keď si to povedala, toto slovo mi zarezonovalo v srdci. A začala si študovať a teraz pracuješ, aby si pomáhala obetiam a aby mladí neupadli do sietí násilia a drog, čo je ďalšia forma násilia. Existuje nádej aj pre tých, čo konali zlo; nie je všetko stratené. Ježiš prišiel kvôli tomuto: je tu nádej pre toho, kto vykonal zlo. Je isté, že v tomto morálnom a duchovnom znovuzrodení trýzniteľov sa musí dosiahnuť spravodlivosť. Ako povedala Deisy, musíme pozitívne prispieť k uzdravovaniu tejto spoločnosti, ktorá bola doráňaná násilím.

Je ťažké prijať zmenu tých, čo sa uchýlili ku krutému násiliu, aby presadzovali svoje ciele, aby chránili nekalé obchodovanie a obohatili sa, či preto, že klamne verili, že bránia život vlastných bratov. Je to istotne výzva pre každého z nás mať dôveru, že môžu urobiť krok vpred tí, čo spôsobili utrpenie celým spoločenstvám a celej krajine. Je jasné, že na tomto veľkom poli, ktorým je Kolumbia, je ešte priestor pre kúkoľ. Nerobme si ilúzie. Buďte pozorní na plody: starajte sa o obilie a nestrácajte pokoj kvôli kúkoľu. Rozsievač, keď vidí vzrastať kúkoľ uprostred obilia, nereaguje panikárením. Nachádza spôsoby, aby sa Slovo vtelilo do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života, aj keď navonok sa zdá, že sú nedokonalé a nekompletné (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 24). Aj keď pretrvávajú konflikty, násilie či pocity pomsty, nebráňme tomu, aby sa spravodlivosť a milosrdenstvo stretli v objatí, ktoré zahrnie dejiny bolesti Kolumbie. Uzdravme tú bolesť a prijímajme každú ľudskú bytosť, ktorá spáchala zločiny, priznáva si ich, ľutuje ich a snaží sa o nápravu, prispievajúc k budovaniu nového poriadku, v ktorom žiaria spravodlivosť a pokoj.

Ako to vo svojom svedectve dal vytušiť Juan Carlos, v celom tomto procese, dlhom, ťažkom, avšak bohatom na nádej v zmierenie, je tiež nevyhnutné prijať pravdu. Je to jedna veľká výzva, avšak je nutná. Pravda je neoddeliteľnou spoločníčkou spravodlivosti a milosrdenstva. Všetky tri vo vzájomnom spojení sú zásadne dôležité pre budovanie pokoja; a na druhej strane, každá z nich bráni tomu, aby sa tie ostatné zdeformovali a aby sa premenili na nástroje pomsty proti tomu, kto je slabší. Pravda v skutočnosti nesmie viesť k pomste, ale skôr k zmiereniu a odpusteniu. Pravdou je vyrozprávať rodinám zdrveným bolesťou to, čo sa stalo ich zmiznutým príbuzným. Pravdou je vyznať to, čo sa stalo maloletým zverbovaným činiteľmi násilia. Pravdou je uznať bolesť žien – obetí násilia a zneužití.

Nakoniec by som chcel, ako brat a ako otec, povedať: Kolumbia, otvor svoje srdce Božieho ľudu a nechaj sa zmieriť. Nemaj strach z pravdy, ani zo spravodlivosti. Drahí Kolumbijčania: nemajte strach prosiť o odpustenie a ponúknuť ho. Nebráňte sa zmiereniu, ktoré vám dáva vzájomne sa zblížiť, opäť sa stať bratmi a prekonať nepriateľstvá. Je čas uzdravovať rany, klásť mosty, uhládzať rozdiely. Je čas uhasiť nenávisť, zrieknuť sa pomsty a otvoriť sa spolunažívaniu založenému na spravodlivosti, na pravde a na vytváraní autentickej kultúry bratského stretnutia. Kiež môžeme prebývať v harmónii a bratstve, tak ako chce Pán! Prosme, aby sme boli tvorcami pokoja; aby sme tam, kde je nenávisť a zášť, mohli vnášať lásku a milosrdenstvo (porov. Modlitba pripisovaná sv. Františkovi z Assisi).

A všetky tieto úmysly, vypočuté svedectvá, to, čo každý z vás spoznáva vo svojom srdci, príbehy desiatok rokov bolesti a utrpenia, túžim to položiť pred Ukrižovaného, pred Čierneho Krista z Bojayá:

Ó čierny Kriste z Bojayá, ktorý nám pripomínaš svoje utrpenie a smrť; spolu s tvojimi ramenami a tvojimi nohami ti vytrhli aj tvojich synov, ktorí hľadali útočisko v tebe.

Ó čierny Kriste z Bojayá, ktorý na nás hľadíš s nehou a s pokojnou tvárou; aj tvoje srdce bije, aby nás prijalo do tvojej lásky.

Ó čierny Kriste z Bojayá, daj, aby sme sa usilovali obnoviť tvoje telo. Nech sme tvojimi nohami, aby sme šli v ústrety núdznemu bratovi; tvojimi ramenami, aby sme objali toho, kto stratil vlastnú dôstojnosť; tvojimi rukami, aby sme žehnali a utešovali toho, kto plače v samote. Daj, nech sme svedkami tvojej lásky a tvojho nekonečného milosrdenstva. Amen.

Prosili sme Ježiša, Krista, Krista zmrzačeného. Prv než vám dám požehnanie, pozývam vás poprosiť našu Matku, ktorá mala srdce prebodnuté bolesťou: „Zdravas, Mária...“

Prvý deň apoštolskej cesty pápeža Františka v Kolumbii – Bogota

Vatikán/Kolumbia 7. septembra – Ako prvým sa dnes pápež František prihovoril miestnym autoritám, s ktorými sa o deviatej hodine miestneho času stretol pred prezidentským palácom na bogotskom námestí Plaza de Armas. Svätého Otca si prišlo vypočuť viac než 750 politických a náboženských predstaviteľov, diplomatov a zástupcov verejného i kultúrneho života.

Stretnutie s autoritami pred prezidentským palácom

Pápež sa na úvod poďakoval kolumbijskému prezidentovi za možnosť navštíviť krajinu „v stopách svojich predchodcov bl. Pavla VI. a sv. Jána Pavla II.“. „I mňa sem ťahá túžba zdieľať s mojimi kolumbijskými bratmi dar viery, ktorý sa v týchto krajoch tak silno zakorenil a nádej, pulzujúcu v srdciach všetkých,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: „Jedine takto, s vierou a nádejou, sa dajú prekonať početné ťažkosti pri napredovaní a vybudovať krajinu, ktorá bude vlasťou a domovom pre všetkých Kolumbijčanov“:

„Toto stretnutie je pre mňa príležitosťou vyjadriť svoje uznanie za úsilie vynaložené v posledných desaťročiach na ukončenie ozbrojeného násilia a na nájdenie ciest k zmiereniu. V uplynulom roku sa nepochybne dosiahol mimoriadny pokrok; napredujúce kroky umožňujú rast nádeje v presvedčení, že hľadanie mieru je prácou, ktorá sa nikdy nekončí; úlohou, ktorá nepozná odpočinok a ktorá požaduje pričinenie sa všetkých“

Svätý Otec povzbudil kolumbijské autority, aby „svoj pohľad nasmerovali na tých, čo sú dnes marginalizovaní, vylúčení zo spoločnosti“, na roľníkov, na tých, čo sú vykorisťovaní a týraní, na ženy. Cirkev je podľa pápežových slov verná svojmu poslaniu „zasadzovať sa za mier, spravodlivosť a spoločné dobro“. Pri budovaní „spoločnosti oslobodenej od násilia“ nemožno zabúdať na rešpekt k ľudskému životu, sociálnu dôležitosť rodiny, načúvať chudobným a tým, čo trpia. Kolumbia, dodal na záver svojho príhovoru kolumbijským autoritám pápež František, „má pred sebou krásne a ušľachtilé poslanie, ktoré je ale zároveň i náročnou úlohou“:

„Priveľa času ubehlo v nenávisti a pomste... Opustenosť v ustavičnom postavení jedných proti druhým sa už ráta na desaťročia, ba i storočie. Nechcime, aby akýkoľvek druh násilia skrátil alebo vyhasil čo len jediný ďalší život. Chcel som prísť až sem, aby som vám povedal, že nie ste sami; že nás je mnoho takých, čo vás chcú v tomto kroku sprevádzať. Táto moja cesta chce byť povzbudením pre vás, príspevkom, ktorý by trochu vyhladil cestu k zmiereniu a pokoju.“

Zdvorilostná návšteva pápeža u prezidenta a pozdrav mladým

Po príhovore miestnym autoritám sa Svätý Otec František presunul na zdvorilostnú návštevu do prezidentského paláca Casa de Nariño. Po výmene darov a podpísaní čestnej knihy, sa pápež papamobilom odviezol pred Katedrálu Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Bogote, kde mu primátor slávnostne odovzdal kľúče od mesta.

Po tichej modlitbe v chráme a podpísaní čestnej knihy sa pápež prihovoril veriacim z balkóna kardinálskeho paláca. Pápeža si na Námestie Bolívar s srdci mesta prišlo vypočuť viac než 22-tisíc mladých, ktorým sa prihovoril týmito slovami:

„Dnes vstupujem do tohto domu, ktorým je Kolumbia, a hovorím: «Pokoj vám!». Toto bol spôsob pozdravu každého Žida, a aj Ježiša. Túžil som prísť až sem ako pútnik pokoja a nádeje, a prajem si zažiť tieto chvíle stretnutia v radosti, ďakujúc Bohu za všetko dobré, čo učinil v tomto národe, v živote každého človeka.“

Svätý Otec povzbudil kolumbijskú mládež, aby v sebe živili radosť, lebo práve tá je znakom „mladého srdca, ktoré stretlo Pána“. Mladí majú podľa pápežových slov „špeciálny cit na rozpoznanie utrpenia iných“. Dôkazom toho je veľký záujem o dobrovoľnícku službu. Prítomných vystríhal pred nebezpečenstvom „uviaznuť v ovzduší relativizmu“ a nechať tak bokom potenciál „chápať bolesti tých, čo trpeli“. Argentínsky pápež mladých pozval rozvíjať kultúru stretnutia a pokračoval:

„Vaša mladosť vás tiež robí schopnými niečoho, čo je v živote veľmi ťažké: odpúšťať. Odpúšťať tým, čo nás zranili... Vy nám pomáhate v zámere hodiť za hlavu to, čo nás urazilo; pozerať sa dopredu bez prekážky nenávisti, lebo nám ukazujete celú realitu, ktorú máme pred sebou, celú Kolumbiu, ktorá túži rásť a pokračovať v rozvoji; tú Kolumbiu, ktorá potrebuje všetkých a ktorú my starší máme odovzdať vám.“

Pápež František, ktorí nazval mladých budúcnosťou Kolumbie i Cirkvi, sa na záver svojho príhovoru z balkóna kardinálskeho paláca v Bogote prihovoril k všetkým prítomným týmito slovami:

„Majme nádej, že Ježiš svojou láskou a milosrdenstvom, ktoré trvajú naveky, zvíťazil nad zlom, hriechom a smrťou. Stačí len vykročiť smerom k nemu. Vyzývam vás k úlohe – nie k hotovému výsledku – obnoviť spoločnosť, aby bola spravodlivou, stabilnou a plodnou. Z tohto miesta vás povzbudzujem dôverovať v Pána, v toho jediného, ktorý nás podopiera a povzbudzuje, aby sme dokázali prispievať k zmiereniu a pokoju.“

Stretnutie pápeža s kolumbijskými biskupmi

Svätý Otec sa po pozdrave a záverečnom požehnaní odobral na stretnutie so 130-členným biskupským zborom Kolumbie, ktorý na neho čakal v salóne kardinálskeho paláca. „Som veľmi rád,“ uviedol pápeža na úvod svojho príhovoru, „pretože prvé kroky v tejto krajine ma priviedli na stretnutie s vami, biskupmi Kolumbie, aby som vo vás objal celú kolumbijskú Cirkev a privinul si váš ľud na moje srdce Petrovho nástupcu. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu biskupskú službu a prosím vás, aby ste ju vykonávali s obnoveným nadšením,“ dodal Svätý Otec a pokračoval:

„«Urobme prvý krok» je mottom mojej návštevy a zároveň je to moje prvé posolstvo pre vás. Viete dobre, že Boh je Pánom prvého kroku. On nás vždy predchádza. Celé Sväté písmo hovorí o Bohu ako o tom, ktorý zanechal seba samého kvôli láske...

Uchovávajte teda so svätou bázňou a pohnutím tento prvý krok Boha smerom k vám a prostredníctvom vašej služby aj smerom k ľuďom, ktorí vám boli zverení, vo vedomí, že ste živou sviatosťou tej božskej slobody, ktorá sa nebojí z lásky vyjsť zo seba samej, ktorá sa nebojí schudobnenia, keď sa rozdáva, ktorá nepotrebuje inú silu ako lásku.“

Pápež František tiež kolumbijských biskupov vyzval, aby „vždy upriamili pohľad na konkrétneho človeka“. Pripomenul tiež mnohé rodiny, ktoré bojujú s „pliagou násilia a alkoholizmu“, „krehkosťou manželského zväzku“ a „neprítomnosťou rodičov“ pri výchove detí. Mnohí mladí sú „zničení prázdnom duše, ktoré zanechávajú drogy“. Svätý Otec nezabúda ani na kňazov, ktorí si podľa jeho slov zaslúžia dobrú formáciu a blízkosť svojich pastierov.

Dnešný deň sprevádzal pápeža Františka aj arcibiskup – metropolita Bogoty kard. Rubén Salazar Gómez, ktorý sa s nami podelil o prvé dojmy:

„Veľmi ma dojalo vidieť tváre ľudí. Boli to tváre plné šťastia, radosti a nádeje. Mnohí ľudia plakali. Bogota nezažila takúto slávnosť snáď od čias, keď tu bol sv. Ján Pavol II. Myslím si však, že táto udalosť má ešte hlbší význam, lebo ho prežívame v ťažkých časoch zo sociálneho a politického pohľadu a tak existuje určitá nedôvera, čo sa týka budúcnosti. Nevie sa, ako dopadnú voľby na budúci rok... Vidieť preto ľudí šťastných, s tvárou plnou radosti a nádeje je skutočne silný zážitok.“

Pápež František načrtol kolumbijským politikom cestu pokoja a zmierenia

Vatikán/Kolumbia 7. septembra – Prvý príhovor počas svojej apoštolskej cesty v Kolumbii adresoval pápež František miestnym autoritám, s ktorými sa dnes stretol pred prezidentským palácom na bogotskom námestí Plaza de Armas.

Svätého Otca si prišlo vypočuť viac než 750 politických a náboženských predstaviteľov, diplomatov a zástupcov verejného i kultúrneho života. Zmierenie po viac než pol storočí násilia je podľa pápežových slov možné dosiahnuť vďaka správnym zákonom, účasti a začlenenia všetkých do procesu ako aj prostredníctvom boja proti chudobe.

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s autoritami 7. septembra 2017 v Bogote

Vážený pán prezident, vážení členovia vlády a diplomatického zboru, ctené osobnosti, predstavitelia občianskej spoločnosti, dámy a páni!

Srdečne zdravím pána prezidenta Kolumbie Juana Manuela Santosa a ďakujem mu za milé pozvanie navštíviť túto krajinu v osobitne významnom okamihu jeho dejín; pozdravujem aj členov vlády Kolumbijskej republiky a diplomatického zboru. A skrze vás, predstaviteľov občianskej spoločnosti, chcem srdečne pozdraviť celý kolumbijský ľud v týchto prvých okamihoch mojej apoštolskej cesty.

Do Kolumbie prichádzam v stopách mojich predchodcov, blahoslaveného Pavla VI. a svätého Jána Pavla II., a tak ako ich, i mňa sem ťahá túžba zdieľať s mojimi kolumbijskými bratmi dar viery, ktorý sa v týchto krajoch tak silno zakorenil, a nádej, pulzujúcu v srdciach všetkých. Jedine takto, s vierou a nádejou, sa dajú prekonať početné ťažkosti pri napredovaní a vybudovať krajinu, ktorá bude vlasťou a domovom pre všetkých Kolumbijčanov.

Kolumbia je národ požehnaný mnohorakým spôsobom; obdivuhodná príroda svojou nádherou nielenže v človeku zanechá úžas, ale ho i pozýva k tomu, aby sa o ňu staral s rešpektom voči jej biodiverzite. Kolumbia je druhou krajinou vo svetovom rebríčku biodiverzity a pri potulkách sa tu dá zakúsiť a vidieť, aký dobrý je Pán (porov. Ž 34,9), keď vás obdaroval tak obrovskou rozmanitosťou flóry a fauny v jej dažďových pralesoch, v pastvinách, v [prímorskej oblasti] Chocó, v skalnatých útesoch Cali, a v horách ako je pohorie La Macarena i na mnohých ďalších miestach. Rovnako prekypujúca je i kultúra krajiny; čo je však ešte dôležitejšie, Kolumbia je bohatá na ľudské kvality svojho ľudu, mužov a žien prívetivého a dobrého ducha; na osoby húževnaté a odvážne pri zdolávaní prekážok.

Toto stretnutie je pre mňa príležitosťou vyjadriť svoje uznanie za úsilie vynaložené v posledných desaťročiach na ukončenie ozbrojeného násilia a na nájdenie ciest k zmiereniu. V uplynulom roku sa nepochybne dosiahol mimoriadny pokrok; napredujúce kroky umožňujú rast nádeje v presvedčení, že hľadanie mieru je prácou, ktorá sa nikdy nekončí; úlohou, ktorá nepozná odpočinok a ktorá požaduje pričinenie sa všetkých. Je prácou, ktorá si žiada nezlyhať v úsilí o budovanie jednoty národa, a – navzdory prekážkam, odlišnostiam a rozdielnym prístupom vo veci dosiahnutia mierového spolužitia – nepoľavovať v zápase o nadŕžanie kultúre stretnutia, ktorá si vyžaduje dať do centa každej politickej, sociálnej a ekonomickej činnosti ľudskú osobu, jej nesmiernu dôstojnosť a rešpekt voči spoločnému dobru. Kiež nám toto úsilie umožní uniknúť každému pokušeniu k pomste a vyhľadávaniu čisto jednostranných a krátkodobých záujmov. Pred chvíľou sme počuli spievať: „Kráčať si vyžaduje svoj čas“. Je to na dlhý čas. Čím ťažšia je cesta, ktorá vedie k mieru a dohode, tým viac úsilia musíme vynaložiť pri spoznávaní druhých, pri uzdravovaní rán a budovaní mostov, pri posilňovaní vzťahov a pomáhaní si navzájom (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67).

Motto tejto krajiny znie: „Sloboda a poriadok“. V týchto dvoch slovách je skryté celé učenie. Občanov si v ich slobode treba vážiť a treba ich chrániť stabilným poriadkom. Nie zákon silnejšieho, ale sila zákona schváleného všetkými je tým, čo zabezpečuje spolužitie v mieri. Sú potrebné spravodlivé zákony, ktoré dokážu zaručiť takúto harmóniu a pomôžu prekonať konflikty, čo nivočili tento národ celé desaťročia; zákony, ktoré nepramenia z pragmatickej požiadavky usporiadať spoločnosť, ale skôr z túžby vyriešiť štrukturálne príčiny chudoby, ktoré vedú k vyraďovaniu a násiliu. Len tak sa dá uzdraviť z choroby, ktorá robí spoločnosť krehkou a nehodnou a sústavne ju necháva na prahu nových kríz. Nezabudnime, že nespravodlivosť je koreňom každého sociálneho zla (porov. Evangelii gaudium, 202).

V tejto perspektíve vás povzbudzujem, aby ste svoj pohľad nasmerovali na tých, čo sú dnes marginalizovaní, vylúčení zo spoločnosti; s ktorými už väčšina nepočíta a držia sa v úzadí a kúte. Pre vytváranie a formovanie spoločnosti sme potrební všetci. Tá sa nedá dosiahnuť iba niekoľkými s „čistou krvou“, ale všetkými. A v tomto spočíva veľkosť a krása krajiny: v skutočnosti, že všetci sú prijatí a všetci sú dôležití. Ako títo mladí, ktorí by radi svojou spontánnosťou urobili tento protokol oveľa ľudskejší. Všetci sme dôležití. Bohatstvo spočíva v rozmanitosti. Myslím na tú prvú cestu sv. Petra Klaverského z Cartageny až do Bogoty, brázdiac rieku Magdalenu: jeho údiv je i naším údivom. V minulosti i dnes, upriamujme svoj pohľad na rozličné etniká a obyvateľov tých najvzdialenejších oblastí, na roľníkov. Upriamme ho na tých najslabších; na tých, čo sú vykorisťovaní a týraní; na tých, čo sú bez hlasu, lebo ho boli zbavení, alebo ho ani nikdy nemali, či im nebol vôbec priznaný. Pozrime sa tiež na ženy, na ich prínos, talent, ich materstvo s rôznymi úlohami. Kolumbia potrebuje všetkých, aby sa s nádejou otvorila budúcnosti.

Cirkev, verná svojmu poslaniu, sa zasadzuje za mier, spravodlivosť a spoločné dobro. Uvedomuje si, že evanjeliové princípy tvoria významnú dimenziu v sociálnom tkanive Kolumbie, a preto môžu v mnohom prispieť k rastu krajiny. Zvlášť posvätný rešpekt k ľudskému životu, najmä k tomu najslabšiemu a bezbrannému, je uholným kameňom pri budovaní spoločnosti oslobodenej od násilia. Ďalej nemôžeme nevyzdvihnúť sociálnu dôležitosť rodiny, ktorú Boh chcel ako ovocie lásky manželov, ako «miesto, kde sa učíme žiť v pluralite a tiež prináležať druhým» (Evangelii gaudium, 66). Prosím vás, aby ste tiež načúvali chudobným; tým, čo trpia. Vždy sa im pozerajte do očí a nechajte, aby vás skúmali svojimi tvárami, zvráskavenými utrpením, a prosiacimi rukami. Práve od nich človek dostáva skutočné lekcie o živote, ľudskosti, dôstojnosti. Pretože – ako to stojí vo vašej národnej hymne – tí, čo stonajú v putách, chápu slová toho, ktorý zomrel na kríži.

Dámy a páni, máte pred sebou krásne a ušľachtilé poslanie, ktoré je ale zároveň i náročnou úlohou. V srdci každého Kolumbijčana rezonuje duch veľkého rodáka: «Hoci zoči-voči útlaku, drancovaniu a opustenosti, jednako je našou odpoveďou život. Ani záplavy, ani mor, ani hlad, ani pohromy, ba ani nekonečné vojny počas storočí nemohli zmariť trvalý náskok života nad smrťou. Náskok, ktorý sa zväčšuje a zrýchľuje». Je preto možná – pokračuje Gabo – «nová a mohutná utópia života, kde nikto nebude môcť rozhodovať za iných, dokonca ani o spôsobe smrti, kde bude láska naozaj istou a šťastie bude možné, a kde pokolenia, odsúdené na stáročia opustenosti, dostanú konečne a navždy druhú šancu na zemi» (Gabriel García Márquez, Príhovor pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny, 1982).

Priveľa času ubehlo v nenávisti a pomste... Opustenosť v ustavičnom postavení jedných proti druhým sa už ráta na desaťročia, ba i storočie. Nechcime, aby akýkoľvek druh násilia skrátil alebo vyhasil čo len jediný ďalší život. Chcel som prísť až sem, aby som vám povedal, že nie ste sami; že nás je mnoho takých, čo vás chcú v tomto kroku sprevádzať. Táto moja cesta chce byť povzbudením pre vás, príspevkom, ktorý by trochu vyhladil cestu k zmiereniu a pokoju.

Ste v mojich modlitbách. Modlím sa za vás, za súčasnosť i budúcnosť Kolumbie.

Svätý Otec mladým v Bogote: Vy ste budúcnosťou Kolumbie i Cirkvi

Vatikán/Kolumbia 7. septembra – Po stretnutí s kolumbijskými autoritami pred prezidentským palácom v Bogote Svätý Otec navštívil katedrálu. Po tichej modlitbe a podpísaní čestnej knihy sa prihovoril veriacim z balkóna kardinálskeho paláca. Pápeža si na Námestie Bolívar prišlo vypočuť viac než 22-tisíc mladých, ktorým adresoval tieto slová:

„Dnes vstupujem do tohto domu, ktorým je Kolumbia, a hovorím: «Pokoj vám!». Toto bol spôsob pozdravu každého Žida, a aj Ježiša. Túžil som prísť až sem ako pútnik pokoja a nádeje, a prajem si zažiť tieto chvíle stretnutia v radosti, ďakujúc Bohu za všetko dobré, čo učinil v tomto národe, v živote každého človeka.“

Svätý Otec povzbudil kolumbijskú mládež, aby v sebe živili radosť, lebo práve tá je znakom „mladého srdca, ktoré stretlo Pána“. Mladí majú podľa pápežových slov „špeciálny cit na rozpoznanie utrpenia iných“. Dôkazom toho je veľký záujem o dobrovoľnícku službu. Prítomných vystríhal pred nebezpečenstvom „uviaznuť v ovzduší relativizmu“ a nechať tak bokom potenciál „chápať bolesti tých, čo trpeli“.

Argentínsky pápež mladých, ktorých nazval budúcnosťou Kolumbie a Cirkvi, pozval rozvíjať kultúru stretnutia a pomáhať starším budovať lepšiu spoločnosť. Na záver stretnutia Svätý Otec František všetkým prítomným udelil apoštolské požehnanie.

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s kolumbijskými mladými 7. septembra 2017 v Bogote

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

pozdravujem vás s veľkou radosťou a ďakujem vám za vrelé privítanie. «Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: „Pokoj tomuto domu!“ [Veriaci odpovedajú: „I s duchom tvojim“.] Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám» (Lk 10,5-6).

Dnes vstupujem do tohto domu, ktorým je Kolumbia, a hovorím: „Pokoj vám!“. Toto bol spôsob pozdravu každého Žida, a aj Ježiša. Túžil som prísť až sem ako pútnik pokoja a nádeje, a prajem si zažiť tieto chvíle stretnutia v radosti, ďakujúc Bohu za všetko dobré, čo učinil v tomto národe, v živote každého človeka.

Prichádzam tiež, aby som sa učil; áno, aby som sa učil od vás, z vašej viery, z vašej sily v protivenstvách. Vy viete, že biskup, kňaz sa musia učiť od svojho ľudu: práve preto prichádzam, aby som sa učil, učil od vás. Som biskup, ale prichádzam učiť sa. Zažili ste si ťažké a tmavé momenty, ale Pán je blízko vás, je v srdci každého syna a dcéry tejto krajiny. On nerobí výber, nevyraďuje nikoho, Pán objíma všetkých. Počúvajte! Všetci sme pre neho dôležití a potrební. Počas týchto dní by som sa chcel s vami podeliť s tou najdôležitejšou pravdou: že Boh vás miluje láskou Otca a povzbudzuje vás, aby ste pokračovali v hľadaní a túžbe po pokoji; po pokoji, ktorý je pravý a trvalý. Boh nás miluje s láskou Otca. Opakujme spoločne: „Boh nás miluje s láskou Otca“. Ďakujem!

Výborne. Mal som tu napísané: „Vidím tu veľa mladých ľudí“, no i keby som mal zaviazané oči, viem, že tento príjemný chaos vedia robiť jedine mladí! [Mladí tlieskajú.] Dobre teda... k vám mladým teraz prehovorím. Pochádzate zo všetkých častí krajiny: z Bogoty (cachacos), z pobrežia (costeños), z regiónov Antioquia, Caldas, Risaralda a Quindío (paisas), z údolia Valle del Cauca (vallunos) a z nížin (llaneros). Pre mňa je vždy dôvodom na radosť stretnúť sa s mladými ľuďmi. V tento deň vám hovorím: prosím, živte v sebe radosť, lebo je to znak mladého srdca; srdca, ktoré stretlo Pána. A ak udržíte živú túto radosť s Ježišom, nikto vám ju nebude môcť vziať, nikto (porov. Jn 16,22)! Avšak, v pochybách, radím vám, radím vám: nenechajte sa o ňu obrať, pestujte si takú radosť, ktorá zjednocuje všetko vo vedomí, že Pán nás miluje. Lebo, ako sme povedali na začiatku, Boh nás miluje... Ako to bolo? [Mladí odpovedajú]. Boh nás miluje srdcom Otca. Znova: [Boh nás miluje srdcom Otca]. A toto je princíp radosti. Oheň Kristovej lásky robí túto radosť prekypujúcou a postačujúcou na zapálenie celého sveta. Čo by vám teda mohlo brániť v tom, aby ste zmenili túto spoločnosť? Ako to chcete urobiť? Nemajte obavu z budúcnosti! Majte odvahu snívať o veľkých veciach! K takémuto veľkému snu vás chcem dnes pozvať. Prosím, nerobte malé veci, nie: leťte vysoko a snívajte o veľkých veciach!

Vy mladí máte špeciálny cit na rozpoznanie utrpenia iných; je to zvláštne: vy si to hneď všimnete. Dobrovoľnícka služba po celom svete žije zásluhou tisícok vás, ktorí ste schopní dať k dispozícii svoj čas, vzdať sa vášho pohodlia, plánov zameraných len na seba, aby ste sa nechali zachytiť potrebami slabších a venovali sa im. Je však možné, že ste sa narodili v prostredí, do ktorého smrť, bolesť a rozdelenie prenikli až tak hlboko, že vás to zanechalo takmer znechutených a akoby znecitlivených bolesťou. A práve preto vám chcem povedať: dovoľte, aby utrpenia vašich kolumbijských bratov vami pohli! A pomôžte nám starším, aby sme si nezvykali na bolesť a opustenosť. Potrebujeme vás, pomôžte nám, aby sme si nezvykli na bolesť a opustenosť.

Aj vy, chlapci a dievčatá, ktorí žijete v zložitých prostrediach, v rozličných situáciách a v najrôznejších rodinných pomeroch, ste zvyknutí vnímať vo svete, že nie všetko je len biele alebo čierne; že každodenný život sa odohráva v širokej škále rôznych odtieňov šedej: to je pravda! To vás však môže vystaviť nebezpečenstvu; nebespečenstvu uviaznuť v ovzduší relativizmu, nechať bokom potenciál mladých ľudí chápať bolesti tých, čo trpeli. Máte nielen schopnosť usvedčovať, poukazovať na chyby, lebo si ich hneď všimnete, ale aj inú peknú a konštruktívnu schopnosť: schopnosť chápať. Chápať, že za každou chybou ­– lebo, povedzme si to na rovinu: chyba zostane chybou a nemožno ju zastierať; chyba je chybou a netreba ju zastierať. A vy rozumiete, že za chybou sú nespočetné dôvody, poľahčujúce okolnosti. Ako veľmi vás Kolumbia potrebuje, aby sa mohla vžiť do kože tých, čo mnoho generácií pred vami to nemohli alebo to nevedeli urobiť, alebo netrafili ten správny spôsob vedúci k pochopeniu!

Pre vás mladých je veľmi ľahké stretnúť sa. Stretnúť sa je pre vás jednoduché. A pri tomto mám na vás jednu otázku: všetci ste sa na tomto mieste zišli. Od koľkej ste už tu? [Odpovedajú.] Vidíte, že ste odvážni? Pre vás je veľmi ľahké stretnúť sa: stačí vám pre stretnutie, pre udalosť, akou je táto, dobrá káva, nejaký ten nápoj či niečo iné, aby to bola príležitosť k stretnutiu. Lebo čokoľvek poviem, je zámienkou pre stretnutie. Mladí sa stretávajú pri hudbe, pri umení... Veď aj taký finálový zápas medzi Atlético Nacional a América di Cali sa stáva príležitosťou, aby boli ľudia spolu! Môžete nás naučiť, nás starších, že kultúra stretnutia neznamená, že všetci majú myslieť, žiť a reagovať tým istým spôsobom: nie, to nie je to. Kultúra stretnutia znamená to vedieť, že bez ohľadu na naše rozdiely sme všetci súčasťou niečoho veľkého, čo nás spája a presahuje, sme súčasťou tejto nádhernej krajiny. Pomôžte nám, nám starším, vstúpiť vo veľkom do tejto kultúry stretnutia, s ktorou vy [mladí] máte také dobré skúsenosti!

Okrem toho, vaša mladosť vás tiež robí schopnými niečoho, čo je v živote veľmi ťažké: odpúšťať. Odpúšťať tým, čo nás zranili; je pozoruhodné vidieť, ako sa nenechávate stiahnuť starými historkami; ako sa čudne pozeráte, keď my dospelí opakujeme to, čo je rozdeľujúce len pre to, že lipneme na nevraživosti. Vy nám pomáhate v zámere hodiť za hlavu to, čo nás urazilo; pozerať sa dopredu bez prekážky nenávisti, lebo nám ukazujete celú realitu, ktorú máme pred sebou, celú Kolumbiu, ktorá túži rásť a pokračovať v rozvoji; tú Kolumbiu, ktorá potrebuje všetkých a ktorú my starší máme odovzdať vám.

A práve vďaka tejto schopnosti odpúšťať [vy, mladí] máte pred sebou obrovskú úlohu napomôcť ozdraveniu nášho srdca. Počúvajte, o čo vás žiadam: pomôžte uzdraviť naše srdce. Povieme to všetci spolu? [Mladí opakujú.]. Prosím vás o pomoc: nakaziť nás mladistvou nádejou; nádejou, ktorá je vždy ochotná dať každému druhú šancu. Prostredia zúfalstva a neviery spôsobujú ochorenie duše. Sú to prostredia, v ktorých nejestvujú únikové cesty z problémov, kde sa dokonca bojkotujú tí, čo únikové cesty hľadajú, a ktoré maria nádej, ktorú každé spoločenstvo potrebuje na to, aby sa mohlo pohnúť ďalej. Nech vaše túžby a plány dodajú Kolumbii kyslík a naplnia ju užitočnými ideálmi. Mladí, snívajte, hýbte sa, riskujte, hľaďte na život s novým úsmevom, kráčajte vpred! Nemajte strach!

Len tak nájdete odvahu objaviť tú krajinu, ktorá sa ukrýva za horami: krajinu, ktorá presahuje titulky novín a nestráca sa v každodenných starostiach, keďže je veľmi ďaleko. Tú krajinu, ktorú nevidieť, a ktorá tvorí súčasť tohto spoločenského organizmu, ktorý nás potrebuje. Vy mladí ste schopní objaviť Kolumbiu v jej hĺbke. Srdcia mladých ľudí podnecujú veľké výzvy. Koľko je tu prirodzenej krásy, ktorá sa dá vnímať bez potreby vykorisťovať ju! Koľko mladých ľudí, ako vy, potrebuje vašu vystretú ruku, vaše rameno, aby vytušili lepšiu budúcnosť!

Dnes som chcel prežiť túto chvíľu spolu s vami; som si istý, že vo vás je potenciál nevyhnutný na vybudovanie – vybudovanie! – národa, o akom sme stále snívali. Mladí sú nádejou Kolumbie a Cirkvi; v ich napredovaní a v ich krokoch zbadáme kroky Ježiša, Posla pokoja, Toho, ktorý nám vždy nesie dobré zvesti.

Teraz sa obraciam na vás všetkých, drahí bratia a sestry tejto milovanej krajiny: na deti, mládež, dospelých i starých ľudí, ktorí túžite byť nositeľmi nádeje; nech vás ťažkosti neskľučujú, nech vás násilie nezdrví, nech nad vami zlo nezvíťazí. Verme, že Ježiš svojou láskou a milosrdenstvom, ktoré trvajú naveky, zvíťazil nad zlom, zvíťazil nad hriechom a smrťou. Opakujme: [opakujú] Stačí len vykročiť smerom k nemu. Choďte v ústrety Ježišovi! Vyzývam vás k úlohe – nie k hotovému výsledku – nie, k úsiliu. K čomu vás pozývam? [odpovedajú] A čo je to, čo nesmiete urobiť? [odpovedajú]. Výborne, gratulujem! [tlieskajú] Takže, zmocnite sa tohto úsilia obnoviť spoločnosť, aby bola spravodlivou, stabilnou a plodnou. Z tohto miesta vás povzbudzujem dôverovať v Pána, ktorý je jediný, čo nás podopiera a povzbudzuje, aby sme dokázali prispievať k zmiereniu a pokoju.

Objímam vás všetkých, všetkých, čo ste tu prítomní: chorých, najchudobnejších, vylúčených zo spoločnosti, núdznych, starých ľudí, tých, čo sú doma... všetkých; všetci ste v mojom srdci. Prosím Boha, aby vás požehnával. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. Veľká vďaka!

Ešte pred tým, než pôjdem, ak chcete, dám vám požehnanie. Modlime sa spoločne k Panne Márii: Zdravas Mária...

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s kolumbijskými biskupmi 7. septembra 2017 v Bogote

Pokoj s vami

Vzkriesený takto pozdravil svoje malé stádo potom, ako premohol smrť; dovoľte mi, aby som vás pozdravil týmto spôsobom na začiatku mojej cesty.

Ďakujem vám za slová privítania. Som veľmi rád, pretože prvé kroky v tejto krajine ma priviedli na stretnutie s vami, biskupmi Kolumbie, aby som vo vás objal celú kolumbijskú Cirkev a privinul si váš ľud na moje srdce Petrovho nástupcu. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu biskupskú službu a prosím vás, aby ste ju vykonávali s obnoveným nadšením. Osobitne pozdravujem emeritných biskupov a povzbudzujem ich, aby podporovali svojou modlitbou a diskrétnou prítomnosťou Kristovu nevestu, ktorej sa veľkoryso darovali.

Prichádzam, aby som ohlasoval Krista a aby som v jeho mene uskutočnil cestu pokoja a zmierenia. Kristus je našim pokojom! On nás zmieril s Bohom a s nami!

Som presvedčený, že Kolumbia má niečo originálne, niečo veľmi originálne, čo priťahuje veľkú pozornosť. Nikdy nebola kompletne zrealizovaným cieľom, ani úplne dosiahnutou métou, ani úplne získaným pokladom. Jej ľudské bohatstvo, množstvo prírodných zdrojov, jej kultúra, jej žiarivá kresťanská syntéza, dedičstvo jej viery a pamiatka jej evanjelizátorov, spontánna radosť jej ľudí, nezaplatiteľný úsmev jej mladých, jej originálna vernosť Kristovmu evanjeliu a jeho Cirkvi a predovšetkým jej nezničiteľná odvaha odolávať smrti, nielen vyhlasovanej, ale často aj rozsievanej. Toto všetko uniká, ako to robí nesmelý kvet mimózy v záhrade, a takpovediac zostáva skryté tým, čo majú postoj cudzincov, ktorí by si to chceli chamtivo podmaniť. No na druhej strane, [toto bohatstvo Kolumbie] sa štedro ponúka tomu, kto sa dotkne jej srdca s miernosťou pútnika. Kolumbia je presne takáto.

Preto sa ako pútnik obraciam na vašu Cirkev. Som váš brat, ktorý sa túži podeliť o Vzkrieseného Krista, pre ktorého nie je žiadny múr večným, žiaden strach nie je nezničiteľný, žiadna rana, žiaden vred nie je neliečiteľný.

Nie som prvým pápežom, ktorý k vám hovorí tu, vo vašom dome. Dvaja z mojich veľkých predchodcov tu boli hosťami: blahoslavený Pavol VI., ktorý prišiel krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu, aby povzbudil ku kolegiálnej aktualizácii tajomstva Cirkvi v Latinskej Amerike; a sv. Ján Pavol II. pri svojej pamätnej apoštolskej návšteve v roku 1986. Slová obidvoch sú trvalým zdrojom; usmernenia, ktoré dali a vynikajúca syntéza, ktorú ponúkli ohľadom našej biskupskej služby sú naďalej dedičstvom, ktoré treba uchovávať. Nevyšli z módy. Chcel by som, aby to, čo vám poviem, bolo vnímané ako pokračovanie toho, čo oni učili.

Strážcovia a sviatosť prvého kroku

«Urobme prvý krok» je mottom mojej návštevy a zároveň je to moje prvé posolstvo pre vás. Viete dobre, že Boh je Pánom prvého kroku. On nás vždy predchádza. Celé Sväté písmo hovorí o Bohu ako o tom, ktorý zanechal seba samého kvôli láske. Bolo tomu tak vtedy, keď tu boli iba temnoty a chaos a On vyjdúc zo seba samého učinil, aby všetko prišlo k bytiu (porov. Gn 1,2-4); bolo tomu tak, keď sa prechádzal v záhrade počiatkov a uvedomil si nahotu svojho stvorenia (por. Gn 3,8-9); bolo tomu tak, keď sa ako pútnik zastavil v Abrahámovom stane a zanechal mu prísľub nepredstaviteľnej plodnosti (por. Gn 18,1-10); bolo tomu tak, keď sa predstavil Mojžišovi a uchvátil ho vtedy, keď on už nemal vo výhľade nič iné, len pasenie oviec svojho svokra (por. Ex 3,1-2); bolo tomu tak, keď neodvrátil svoj pohľad od milovaného Jeruzalema ani keď sa tento prostituoval na chodníku nevernosti (porov. Ez 16,15); bolo tomu tak, keď so svojou slávou emigroval za svojím ľudom, ktorý sa nachádzal v otrockom exile (porov. Ez 10,18-19).

A v plnosti času sa rozhodol zjaviť nám prvý krok, meno prvého kroku, svojho prvého kroku. Volá sa Ježiš a je to nezvratný krok. Pochádza zo slobody lásky, ktorá všetko predchádza. Pretože Syn, On sám, je žijúcim výrazom tejto lásky. Tí, ktorí ho uznávajú a prijímajú, dostávajú ako dedičstvo dar vovedenia do slobody, aby mohli urobiť vždy v Ňom ten prvý krok, nemajú strach, že sa stratia, keď vyjdú zo seba samých, pretože vlastnia záruku lásky, ktorá sa šíri z prvého Božieho kroku, kompas, ktorý im nedovolí zablúdiť.

Uchovávajte teda so svätou bázňou a pohnutím tento prvý krok Boha smerom k vám a prostredníctvom vašej služby aj smerom k ľuďom, ktorí vám boli zverení, vo vedomí, že ste živou sviatosťou tej božskej slobody, ktorá sa nebojí z lásky vyjsť zo seba samej, ktorá sa nebojí schudobnenia, keď sa rozdáva, ktorá nepotrebuje inú silu ako lásku.

Boh nás predchádza, sme výhonky, nie sme vinič. Preto konajte tak, aby hlas toho, ktorý nás povolal bolo počuť, a nenazdávajte sa, že istota výsledku poslania, ktoré vám zveril Boh bude závisieť od súhrnu vašich biednych čností – tých vašich – alebo od lichotenia tých, čo sú práve pri moci. Naopak, proste, proste v modlitbe, keď nedokážete ani dávať a ani vám nie je dané, aby ste mali čo ponúknuť tým, čo neustále prichádzajú k vášmu srdcu pastiera. Modlitba v živote biskupa je životodarnou miazgou, ktorá prúdi cez viničný kmeň a bez ktorej sa rastúci výhonok zvrháva a stáva neplodným. Preto zápaste s Bohom, a ešte viac v noci jeho neprítomnosti, pokiaľ vás nepožehná (porov. Gn 32,25-27). Rany z tohto každodenného a prioritného zápasu v modlitbe budú pre vás prameňom uzdravenia; budete zranení Bohom, aby ste sa stali schopnými liečiť.

Máte za úlohu zviditeľniť vašu identitu sviatosti prvého kroku Boha

Aby sa identita sviatosti prvého kroku Boha stala hmatateľnou, vyžaduje si to neustály vnútorný exodus (vychádzanie zo seba). „Niet účinnejšej výzvy k láske, ako keď sme prví, ktorí milujeme“ – povedal sv. Augustín (Augustín, De cat. rud., I, 4.7, 26: PL 40), a tak žiadna oblasť biskupskej služby nemôže byť bez tejto slobody vykonať prvý krok. Podmienkou umožňujúcou vykonávanie apoštolskej služby je ochota priblížiť sa k Ježišovi zanechajúc za sebou „to čím sme boli, aby sme mohli byť tým, čím sme neboli“ (Augustín, En. in ps., 121, 12: PL 36).

Odporúčam vám, aby ste bdeli nielen individuálne, ale aj kolegiálne, v poslušnosti Duchu Svätému, nad týmto trvalým východiskovým bodom. Bez tohto jadra sa Učiteľove línie slabo odrážajú na tvárach učeníkov, poslanie (misia) sa blokuje a zmenšuje sa pastoračná konverzia, ktorá nie je ničím iným, než odpoveďou na naliehavosť ohlasovania evanjelia radosti dnes, zajtra a nasledujúci deň (porov. Lk 13,33), ten zápal, ktorý stravoval Ježišovo Srdce, ponechávajúc ho bez útulku či skrýše, oddanému výlučne tomu, aby plnil až do konca Otcovu vôľu (porov. Lk 9,58.62). Akú inú budúcnosť môžeme sledovať? Po akej inej dôstojnosti môžeme túžiť?

Nemerajte sa metrom tých, ktorí by chceli, aby ste boli iba kastou funkcionárov, ohnutých pod diktatúrou prítomnosti. Vždy majte pohľad upretý na večnosť Toho, ktorý si vás vybral, pripravení prijať rozhodujúci súd z jeho úst.

V komplexnosti tváre tejto kolumbijskej Cirkvi, je veľmi dôležité uchrániť jedinečnosť jej rozdielnych a legitímnych síl, pastoračných citlivostí, regionálnych špecifík, historickej pamäti, bohatstvo osobitých cirkevných skúseností. Turíce umožňujú, aby všetci počúvali vo vlastnom jazyku. Z tohto dôvodu sa vytrvalo usilujte o vzájomnú jednotu spoločenstva. Neúnavne ju budujte prostredníctvom úprimného a bratského dialógu, odsudzujúc ako mor tajné plány, prosím. Usilovne robte prvý krok voči sebe navzájom. Predbiehajte sa ústretovo v ochote pochopiť dôvody toho druhého. Predchádzajte sa v ochote a pochopení dôvodov toho druhého. Nechajte sa obohatiť tým, čo vám druhý môže ponúknuť a budujte Cirkev tak, aby tejto krajine vydávala jasné svedectvo toho, ako veľmi sa dá pokročiť, keď sme ochotní nezostať v rukách niekoľkých. Úloha cirkevných provincií je vo veci samotného evanjelizačného posolstva zásadne dôležitá, aby rozličné hlasy, ktoré ho ohlasujú boli v harmónii. Preto sa neuspokojte s priemerným úsilím o určité minimum, ktoré by rezignovaných ponechávalo v spokojnej nerušenosti pre ich nemohúcnosť a súčasne tiež utlmovalo tie nádeje, ktoré by potrebovali odvahu k odpovedi založenej viac na Božej sile, než na vlastnej slabosti.

Uchovávajte si osobitnú citlivosť voči africko-kolumbijským koreňom vášho ľudu, ktoré tak štedro prispeli ku stvárneniu tváre tejto zeme.

Dotknúť sa živého Kristovho tela

Pozývam vás, aby ste sa nebáli dotknúť zraneného tela vašich dejín a dejín vášho ľudu. Robte to s pokorou, bez márnivej snahy vyniknúť a s nerozdeleným srdcom, slobodným od kompromisov alebo servilností. Iba Boh je Pán a duša nás pastierov sa nesmie podriaďovať nijakej inej príčine.

Kolumbia potrebuje váš pohľad, pohľad biskupov, na to, aby ju podporoval v odvahe urobiť prvý krok smerom k definitívnemu mieru, k zmiereniu, k odmietnutiu násilia ako metódy, k zdolávaniu nerovností, ktoré sú koreňom mnohého utrpenia, k odmietnutiu ľahkej, no bezvýchodiskovej cesty korupcie, k trpezlivej a stálej konsolidácii vecí verejných (res publica), ktorá si vyžaduje zdolávať biedu a nerovnosť.

Ide samozrejme o úlohu náročnú, no nemožno sa z nej vykrútiť: cesta je strmá a riešenia nie sú samozrejmé. Z Božej výšky, ktorou je kríž jeho Syna, sa vám dostane sily; so žiarivou pokorou očí Zmŕtvychvstalého túto cestu prekonáte; počúvajúc hlas Ženícha, ktorý sa šeptom prihovára srdcu, získate pri každom zneistení kritériá na opätovné rozpoznanie správneho smeru.

Jeden z vašich slávnych literátov napísal, hovoriac o jednej zo svojich mýtických postáv: „Nepredstavoval som si, že bude ľahšie vojnu začať, ako ju ukončiť“ (Gabriel García Márquez, Sto rokov samoty, kap. 9). Všetci dobre vieme, že mier si vyžaduje od ľudí inú morálnu odvahu. Vojna pochádza z toho najnižšieho v našom srdci; mier nás naopak núti prevýšiť seba samých. A spisovateľ dodáva: „Nemyslel som si, že budú nutné toľké slová na vysvetlenie toho, čo človek zažíva vo vojne, v podstate však stačí iba jedno: strach“ (tamže, kap. 10). Nie je potrebné, aby som vám hovoril o tomto strachu, otrávenom koreni, trpkom ovocí a zhubnom dedičstve každého konfliktu. Chcem vás však povzbudiť, aby ste naďalej verili, že je možné konať aj ináč, pamätajúc na to, že ste neprijali ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali; sám Duch dosvedčuje, že ste deťmi určenými na slobodu v sláve, ktorá im je určená (porov. Rim 8,15-16).

Na vlastné oči vidíte a poznáte tak ako málokto zdeformovanie tváre tejto krajiny, ste správcami podstatných prvkov, ktoré ju držia v jednote, napriek jej trhlinám. Práve kvôli tomuto vás Kolumbia potrebuje, aby opäť spoznala svoju pravú tvár, plnú nádeje napriek svojim nedostatkom; aby nastalo vzájomné odpustenie si aj napriek nie celkom sceleným ranám; aby verila, že je možné ísť aj inou cestou, i keď by ju sila zotrvačnosti nútila opakovať rovnaké chyby; aby mala odvahu prekonávať všetko, čo by ju chcelo učiniť chudobnou, napriek jej pokladom.

Priznám sa, že cítim ako svoju povinnosť povzbudiť vás, takže vám musím povedať: Len do toho! Vnímam túto povinnosť, odovzdať vám moju túžbu povzbudiť vás! Povzbudzujem vás, teda, aby ste neúnavne každú jednu z vašich cirkví viedli k tomu, aby bola lonom svetla, schopným rodiť – hoci trpiac chudobou – nové bytosti, ktoré táto krajina potrebuje. Utiekajte sa k pokore vášho ľudu, aby ste si uvedomili jeho tajné zdroje ľudskosti a viery, načúvajte, čo všetko ich obnažená ľudskosť túžobne očakáva vďaka dôstojnosti, ktorú môže udeliť iba Vzkriesený. Nemajte strach opustiť vaše zdanlivé istoty a vydať sa na hľadanie pravej slávy Boha, ktorou je žijúci človek. Len do toho! Povzbudzujem vás na tejto ceste.

Slovo zmierenia

Sú mnohí, čo môžu prispieť k výzve pre tento národ, ale vaše poslanie je osobité. Vy nie ste ani technici ani politici, ste duchovní pastieri. Kristus je tým slovom zmierenia, vpísaným vo vašich srdciach, a vy máte moc dať mu zaznievať nielen na kazateľniciach, v cirkevných dokumentoch alebo v článkoch periodík, ale ešte viac v srdciach ľudí, na skrytom posvätnom mieste ich svedomia, v planúcej nádeji, ktorá ich priťahuje počúvať hlas z neba, ktorý hovorí: „Pokoj ľudom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Musíte ho ohlasovať krehkým, pokorným, ale nepremožiteľným prostriedkom Božieho milosrdenstva, jediným, ktorý je schopný poraziť cynickú pýchu sŕdc zahľadených len do seba.

Cirkev nezaujíma nič iné, ako sloboda ohlasovania tohto Slova. Byť slobodní, aby sa ohlasovalo Slovo. Nepomôžu spojenectvá s jednou alebo druhou stranou, ale iba slobodné prihováranie sa srdciam všetkých. Práve tam máte autonómiu a moc v znepokojovaní, tam máte možnosť podporiť zmenu smeru.

Ľudské srdce, už toľkokrát podvedené, plodí nezmyselný projekt urobiť zo života nepretržité zväčšovanie priestorov na uschovávanie toho, čo si hromadí. Je to podfuk. Práve tu je nevyhnutné, aby zarezonovala otázka: Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale jeho duša zostane prázdna (porov. Mt 16,26)?

Perami vás, ako oprávnených pastierov, ktorými ste, má Kolumbia právo, aby bola interpelovaná pravdou Boha, ktorý sa opakovane pýta: „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4,9). Je to otázka, ktorú nemožno umlčať; ani ten, čo ju počuje, nemôže urobiť nič iné, ako len sklopiť zrak, zmätene, a v zahanbení koktať o tom, že svojho brata predal, možno za cenu niekoľkých dávok omamnej látky, alebo z dôvodu pomýleného chápania štátneho záujmu, alebo z falošnej predstavy, že účel svätí prostriedky.

Prosím vás, aby ste vždy pevne upriamovali zrak na konkrétneho človeka. Neslúžte akémusi pojmu človeka, ale ľudskej bytosti milovanej Bohom, ktorá je z mäsa a kostí, má svoje dejiny, vieru, nádej, city, sklamania, frustrácie, bolesti, rany, a uvidíte, že táto konkrétnosť človeka strhne masku chladným štatistikám, zmanipulovaným výpočtom, slepým stratégiám, skresleným informáciám, pripomínajúc vám, že „tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova (Gaudium et spes, 22).

Misijná Cirkev

Uvedomujúc si veľkodušnosť pastoračnej práce, ktorú vykonávate, dovoľte mi predstaviť vám niekoľko znepokojujúcich skutočností, ktoré nosím vo svojom srdci Pastiera, túžiaceho vyzvať vás, aby ste boli stále viac a viac misijnou Cirkvou. Moji predchodcovia už nástojili na niektorých z týchto výziev: rodina, život, mládež, kňazi, povolania, laici, formácia. V uplynulých desaťročiach, napriek značnej práci, sa stalo azda ešte namáhavejším úsilie primerane odpovedať na výzvy zefektívniť materstvo Cirkvi pri plodení, vychovávaní a sprevádzaní jej detí.

Myslím tu na kolumbijské rodiny, na obranu života od materského lona až po jeho prirodzenú smrť, na pliagu násilia a alkoholizmu, nezriedka rozšírenú v rodinách, na krehkosť manželského zväzku a absenciu otcov v rodinách s tragickými dôsledkami v podobe neistoty a sirôt. Myslím na veľa mladých ľudí, ohrozovaných prázdnotou duše a prepadnutých drogám ako úniku, alebo štýlom pohodlného života či pokušením k rozvracačstvu. Myslím na početných a šľachetných kňazov a na výzvu podporovať ich vo vernom a každodennom rozhodovaní sa pre Krista a pre Cirkev, zatiaľ čo niektorí iní zotrvávajú v pohodlnej neutralite tých, čo sa nerozhodujú pre nič, len aby zostali sami so sebou. Myslím na veriacich laikov, ktorými sú posiate všetky partikulárne cirkvi, ktorí s námahou odolávajú a nechávajú sa zjednocovať Bohom, ktorý je spoločenstvo, aj keď nemálo ľudí vyhlasuje novú dogmu o egoizme a o smrti akémukoľvek prejavu solidarity, slovo, ktoré chcú vytiahnuť zo slovníka. Myslím na nesmierne úsilie všetkých v záujme prehlbovania viery, aby bola živým svetlom pre srdcia a lampou pre urobenie prvého kroku.

Neprinášam vám nijaké návody, ani vám nechcem zanechať zoznam úloh. V podstate by som vás chcel poprosiť, aby ste si – spoločne uskutočňujúc vaše neľahké poslanie Pastierov v Kolumbii – zachovali pokoj. Neviem, či to mám povedať, ale prichádza mi to teraz na myseľ, ak však preháňam, dúfam, že mi prepáčite. Napadá mi, že je to jedna z čností, ktorú najviac potrebujete: zachovať pokoj. Nie preto, že by ste ho nemali, ale preto, že teraz sa od vás žiada viac. Dobre viete, že počas noci Zlý naďalej rozsieva kúkoľ, no majte trpezlivosť Pána role a dôverujte dobrej kvalite vašich zrniek. Učte sa od jeho zhovievavosti a veľkodušnosti. Jeho časomiery sú dlhé, lebo jeho pohľad lásky nemá medze. Keď je lásky pomenej, srdce sa stáva netrpezlivým, je znepokojené pocitom úzkosti niečo urobiť, je zachvátené strachom z toho, že zlyhalo. Dôverujte skrytej moci jeho kvasu. Nasmerujte si srdce na ten prekrásny pôvab, ktorý priťahuje a vedie k tomu, že človek predá všetko, len aby ten boží poklad vlastnil.

V konečnom dôsledku, čo silnejšie môžete ponúknuť kolumbijským rodinám než pokornú silu Evanjelia veľkodušnej lásky, ktorá zjednocuje muža a ženu, robiac ich obrazom jednoty Krista a jeho Cirkvi, poslami a uchovávateľmi života? Rodiny potrebujú vedieť, že sa v Kristovi môžu stať rozkonárenými stromami, schopnými ponúknuť tieň, prinášať ovocie v každom ročnom období, poskytnúť prístrešie životu medzi svojimi konármi. Dnes je mnoho tých, čo vzdávajú poctu stromom bez tieňa, stromom neplodným, s konármi bez hniezd. Pre vás nech je východiskovým bodom radostné vydávanie svedectva, že šťastie sa nachádza niekde inde.

Čo môžete ponúknuť vašej mládeži? Mladí sa chcú cítiť milovaní, nedôverujú tým, čo ich podceňujú, žiadajú čistú charakternosť a očakávajú, že budú zapojení do diania. Prijmite ich preto so srdcom Krista, dajte im priestor v živote vašich cirkví. Nebuďte účastní na nijakom obchodovaní s ich nádejami, ktoré by ich predávalo pod cenu. Nebojte sa jasne zdvihnúť hlas, aby ste všetkým pripomenuli, že spoločnosť, ktorá sa nechá zviesť ilúziou obchodovania s drogami, privádza seba samú do morálnej metastázy, ktorá obchoduje s peklom a všade zasieva skazenosť, a súčasne kŕmi daňové raje.

Čo môžete dať vašim kňazom? Prvým darom je dar otcovstva, ktoré ich uisťuje, že ruka, čo ich stvorila a pomazala, sa nevytratila z ich života. Vskutku, žijeme v ére informatiky a nie je pre nás ťažké spojiť sa s našimi kňazmi v reálnom čase akýmkoľvek programom textových správ. Ale srdce otca, srdce biskupa, sa nemôže obmedziť na komunikáciu so svojimi kňazmi spôsobom, ktorý je dočasný, neosobný a vonkajší. Srdce biskupa nemôže nemať starosť, zdravá starosť o to, kde žijú jeho kňazi. Skutočne žijú podľa Ježiša? Alebo sa venujú iným istotám, ako sú ekonomická stabilita, morálna nejednoznačnosť, dvojitý život alebo krátkozraké ašpirácie po kariére? Kňazi majú naliehavú a živú potrebu po fyzickej a citovej blízkosti zo strany ich biskupa. Kňazi potrebujú cítiť, že majú otca.

Na plecia kňazov často dolieha námaha každodennej práce v Cirkvi. Sú v prvej línii, neustále obkolesení ľuďmi, ktorí – zdrvení – v nich hľadajú tvár Pastiera. Ľudia k nim chodia a klopú na ich srdce. Kňazi musia nasýtiť zástup, no Boží pokrm nikdy nie je vlastníctvo, s ktorým možno nakladať len tak. Naopak. Pochádza iba z úbohosti, ktorá prišla do kontaktu s Božou dobrotou. Prepustiť zástup a nasýtiť sa tým málom, ktoré si možno nezaslúžene privlastniť, je neustálym pokušením (porov. Lk 9,13).

Dozerajte preto na duchovné korene vašich kňazov. Neustále ich privádzajte do Cézarey Filipovej, kde – pri prameňoch Jordánu – môžu opäť začuť Ježišovu otázku: „Za koho ma pokladáte?“ A príčina postupnej skazenosti, ktorá mnoho ráz vedie k smrti učeníka, je vždy také srdce, ktoré viac nedokáže odpovedať: „Ty si Kristus, Boží Syn“ (porov. Mt. 16,13-16). Stadiaľto pochádza nedostatok odvahy k nezvratnému sebadarovaniu, a tiež tu pramení vnútorná dezorientácia, únava srdca, ktoré viac nedokáže sprevádzať Pána na ceste do Jeruzalema.

Osobitným spôsobom sa, prosím, starajte o formačný proces kňazov, počnúc zrodom Božieho volania v ich srdciach. Nové Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, ktoré bolo nedávno publikované, je platným zdrojom, ktorý sa má ešte len aplikovať, aby Cirkev v Kolumbii bola na výške zodpovedajúcej daru od Boha, ktorý nikdy neprestáva povolávať ku kňazstvu mnohých jej synov.

Nezanedbávajte, prosím vás, život zasvätených mužov a žien. Oni dávajú pomyselnú kerygmatickú facku každej svetáckosti a sú povolaní, aby spaľovali akýkoľvek spätný prílev svetských hodnôt v ohni blahoslavenstiev, žitých sine glossa (bez príkras) a v totálnom uponížení sa v službe iným. Prosím, nepovažujte ich len za „užitočné zdroje“ pre apoštolské diela; ale dokážte v nich rozpoznať to volanie lásky zasvätenej Nevesty: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).

Tú istú formačnú starostlivosť prejavujte aj laikom, od ktorých závisí nielen pevnosť spoločenstiev viery, ale z veľkej časti aj účasť Cirkvi vo sférach kultúry, politiky, ekonomiky. Formácia v Cirkvi znamená vstúpiť do kontaktu so živou vierou vitálnej komunity, preniknúť do dedičstva skúseností a odpovedí, ku ktorým podnecuje Duch Svätý, lebo je to On, kto učí všetkému (porov. Jn 14,26).

Ešte pred tým, než skončím – je už toho trochu veľa , viem – jednu myšlienku by som sa chcel venovať výzve pre Cirkev v Amazónii, oblasti na ktorú ste právom hrdí, lebo tvorí podstatnú súčasť prekrásnej biodiverzity v tejto krajine. Amazónia je pre nás všetkých rozhodujúcou skúškou preveriť, či je naša spoločnosť – takmer stále obmedzovaná materializmom a pragmatizmom – schopná postarať sa o to, čo zadarmo získala; nie aby to spustošila, ale aby to zúrodnila. Mám tu na mysli skrytú múdrosť pôvodného obyvateľstva Amazónie a pýtam sa, či sme ešte schopní učiť sa od nich o posvätnosti života, o úcte voči prírode, o uvedomení si, že pragmatické rozmýšľanie nepostačuje na naplnenie života človeka a na zodpovedanie hlbokých otázok, ktoré na neho doliehajú.

Z tohto dôvodu vás vyzývam, aby ste nenechali Cirkev v Amazónii napospas. Upevňovať tvár Amazónie kvôli Cirkvi, ktorá je v nej pútnikom, je výzvou pre všetkých vás, a závisí od rastúcej a uvedomelej podpory misionárov všetkých diecéz Kolumbie a celého jej kléru. Dopočul som sa, že v niektorých pôvodných amazónskych jazykoch sa pre slovo „priateľ“ používa výraz „moje druhé rameno“. Buďte teda druhým ramenom Amazónie. Kolumbia si ho nemôže nechať amputovať bez toho, aby si nezmrzačila svoju tvár a dušu.

Drahí bratia,

pozývam vás obrátiť sa v duchu na Pannu Máriu ružencovú z Chiquinquirá, ktorej podobizeň ste opatrne preniesli zo svätyne do veľkolepej katedrály tohto mesta, aby som ju aj ja mohol kontemplovať.

Ako dobre viete, Kolumbia nemôže sama sebe dať Obnovu, po ktorej túži, bez toho, aby jej to bolo udelené z hora. Prosme teda o to Pána prostredníctvom Panny Márie.

Tak ako v Chiquinquirá Boh obnovil nádheru tváre svojej Matky, tak nech naďalej osvetľuje svojím nebeským svetlom tvár celej tejto krajiny a požehnáva Cirkev Kolumbie, sprevádzajúc ju svojou dobrotou a nech vás, ktorým ďakujem za všetko, čo robíte, žehná. Ďakujem.

Kolumbia privítala pápeža Františka s otvorenou náručou

Vatikán/Kolumbia 7. septembra – Pápež František včera krátko pred polnocou po približne 12-hodinovom lete z rímskeho letiska Fiumicino pristál v kolumbijskom hlavnom meste Bogota. Svätého Otca privítali na letisku prezident Juan Manuel Santos Calderón s manželkou a apoštolský nuncius v Kolumbii Mons. Ettore Balestrero.

Petrovho nástupcu prišiel privítať medzi prvými aj 13-ročný Emmanuel, syn dnes poslankyne Clary Rojasovej, ktorú v roku 2002 jednotky FARC uniesli a istý čas držali v zajatí v kolumbijskom pralese, kde sa malý Emmanuel narodil. Chlapec daroval Svätému Otcovi bielu holubicu z porcelánu.

Prítomní boli aj kolumbijskí biskupi, verejné autority, deti, obete občianskej vojny, chorí a mnohí ďalší, ktorí prišli Petrovho nástupcu privítať potleskom, tancom i spevom. Tisícky veriacich lemovali tiež 15 kilometrov dlhú cestu, ktorú Svätý Otec za sprievodu arcibiskupa – metropolitu Bogoty kard. Rubéna Salazara Gómeza prešiel na papamobile z letiska na apoštolskú nunciatúru.

Pred nunciatúrou, kde bude pápež František počas svojej 20. apoštolskej cesty v Kolumbii bývať, ho čakala skupina detí a adolescentov, vrátane vyliečených narkomanov a bývalých zločincov. Svätý Otec mladých povzbudil, aby nestratili radosť a nádej. Odpoveďou bol súhlas, spontánne tancovanie a spev. Argentínskemu pápežovi mladí darovali biele pončo a vitráž.

Kolumbijský prezident vydal po stretnutí s pápežom Františkom vyhlásenie, v ktorom vyjadril veľkú radosť z príchodu Svätého Otca a nádej, ktorú návšteva Petrovho nástupcu predstavuje pre Kolumbiu. Zároveň zdôraznil, že je čas budovať pokoj a mier.

Pápež František odletel do Kolumbie na 20. apoštolskú cestu

Vatikán/Kolumbia 6. septembra – „Urobme prvý krok“ – tak znie téma 20. apoštolskej cesty pápeža Františka v Kolumbii, kam odletel dnes ráno o 11.00 hod. miestneho času z medzinárodného letiska Fiumicino v Ríme. Okrem hlavného mesta Bogota navštívi ďalšie tri dôležité kolumbijské mestá a to Villavicencio, Medellín a Cartagena.

V predvečer odletu sa Svätý Otec ako zvyčajne pomodlil pred ikonu Salus Populi Romani v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore. Panne Márii zveril do rúk apoštolskú cestu a celý kolumbijský národ. Veriacich v správe rozposlanej cez sociálnu sieť Twitter prosil, aby sa tiež pripojili k jeho modlitbám.

Krátko pred dnešným odchodom z Domu sv. Marty pred cestou do Kolumbie, Svätý Otec pozdravil piatich členov z dvoch rodín, ktorých príbytky vo východnej štvrti Ríma Ponte Mammolo nedávno zničil požiar. Oddelenie pápežskej almužny sa im snaží pomôcť v mene Svätého Otca.

Svätého Otca na palube lietadla spoločnosti Alitalia sprevádza približne 70 novinárov z celého sveta. Práve im patrili prvé pápežove slová:

„Dobrý deň a ďakujem za vašu spoločnosť, za prácu, ktorú robíte, aby ste ma sprevádzali na tejto ceste, ktorá je tak trochu výnimočná, lebo je to cesta, ktorá ma tiež pomôcť Kolumbii vykročiť vpred na jej ceste pokoja. Tiež vás prosím o modlitbu za toto počas tejto cesty.

Ďakujem za všetko, čo robíte. A tiež by som chcel povedať, že počas letu preletíme cez Venezuelu. Teda tiež o modlitbu za Venezuelu, aby v tejto krajine bolo možné viesť dialóg, a aby vďaka dialógu so všetkými našla dobrú stabilitu. Vďaka za vašu prácu.“

Podrobný program 20. apoštolskej cesty pápeža Františka v Kolumbii

Pápeža čaká v štyroch kolumbijských mestách dvanásť verejných vystúpení, ktoré prednesie v rodnej španielčine. Zajtra to budú stretnutia v Bogote s autoritami, s kolumbijskými biskupmi a s členmi výkonného výboru Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM) na tému budovatelia mieru.

Na druhý deň apoštolskej cesty sa Svätý Otec presunie z Bogoty do mesta Villavicencio, pričom témou celého dňa bude zmierenie s Bohom, s Kolumbijčanmi a s prírodou. Počas slávenia omše, na ktorej sa očakáva účasť viac než milióna veriacich, pápež vyhlási za blahoslavených biskupa Araucy Mons. Jesúsa Emilia Jaramilla, zavraždeného v roku 1989 ľavicovými povstalcami zo skupiny Národná oslobodzovacia armáda (ELN) a kňaza Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, známeho tiež ako mučeník z Armera, zavraždeného pre svoju vieru v roku 1948.

Po liturgii bude nasledovať modlitbové stretnutie za zmierenie, počas ktorého Svätý Otec prednesie príhovor. Ešte pred odletom do Bogoty sa pápež krátko zastaví pri kríži zmierenia. Ide o kríž z gerilou bombardovanej zóny Bojayá. Prítomný bude aj kolumbijský prezident Juan Manuel Santos. Svätý Otec sa tiež stretne s obeťami násilia.

Tretí deň pápežovej cesty v Kolumbii bude patriť hlavnému mestu katolicizmu a mučeníctva – Medellín. Témou dňa budú obete násilia. Svätý Otec bude slúžiť omšu na letisku, počas ktorej prednesie homíliu. Po liturgii sa presunie do detského zariadenia Hogar San José, kde pozdraví siroty a vypočuje si svedectvo jedného dievčaťa. Deň zakončí stretnutím s kňazmi, zasvätenými osobami, seminaristami a ich rodinami na štadióne La Macarena.

Nedeľa 10. septembra bude patriť téme ľudské práva. Práve preto Svätý Otec navštívi takmer miliónové mesto Cartagena na severnom pobreží pri Karibskom mori. Pápež František najskôr požehná základný kameň nových príbytkov pre bezdomovcov a diela Talitha Qum na Námestí sv. Františka z Assisi, v jednej z najchudobnejších častí mesta.

Po modlitbe Anjel Pána navštívi pápež František svätyňu sv. Petra Klaverského, jezuitského misionára z prvej polovice 17. storočia, ktorý zasvätiť život službe otrokom a ktorého si Kolumbia ctí ako svojho patróna.

Svätý Otec František bude tretím pápežom, ktorý navštívi Kolumbiu

Svätý Otec František navštívil Kolumbiu už ako kňaz a neskôr dvakrát ako biskup. Jorge Bergolio je tretím pápežom, ktorý príde do tejto latinskoamerickej krajiny a prvým latinskoamerickým pápežom. Ako prvý navštívil Kolumbiu v roku 1968 bl. Pavol VI. a v roku 1986 sv. Ján Pavol II.

Apoštolská návšteva pápeža Františka, počas ktorej bude celý čas bývať na apoštolskej nunciatúre v Bogote, má výlučne pastoračný charakter. Svätý Otec ohlásil cestu deväť mesiacov potom, ako kolumbijská vláda a najväčšia povstalecká organizácia v krajine FARC (Revolučné ozbrojené sily Kolumbie) podpísali v Havane mierovú dohodu. Pokoj a zmierenie budú preto ústrednou témou 20. apoštolskej cesty pápeža Františka v Kolumbii

Pápež sa pred cestou do Kolumbie modlil v Bazilike Santa Maria Maggiore

Vatikán/Kolumbia 6. septembra – Pápež František sa včera, v predvečer dnešnej cesty do Kolumbie, podľa svojho zvyku išiel pomodliť pred ikonou Salus Populi Romani do rímskej Baziliky Santa Maria Maggiore. Panne Márii zveril svoju 20. apoštolskú cestu.

Svätý Otec prichádza do Kolumbie ako pútnik nádeje a pokoja. Témou 20. apoštolskej cesty argentínskeho pápeža je «Urobme prvý krok». „Pokoj je to, čo Kolumbia hľadá už dlhý čas a pracuje na jeho dosiahnutí. Pokoj stabilný, trvalý,“ uviedol vo videoposolstve adresovanom kolumbijskému ľudu ešte pred cestou, „aby sme na seba hľadeli a aby sme sa k sebe správali ako bratia, nikdy nie ako nepriatelia. Mier nám pripomína, že všetci sme synmi toho istého Otca, ktorý nás miluje a utešuje nás.“

Program apoštolskej cesty pápeža Františka do Kolumbie v septembri 2017

Harmonogram apoštolskej cesty pápeža Františka do Kolumbie v dňoch od 6. do 11. septembra 2017. Časové údaje zodpovedajú miestnemu času (Rím: UTC/GMT +2h, Kolumbia: UTC/GMT –5 hodín).

Pri hlavných bodoch programu sú v zátvorke kurzívou uvedené zodpovedajúce časové údaje na Slovensku.

Streda 6. septembra 2017: Rím – Bogotá

11.00 odlet z medzinárodného letiska Fiumicino

16.30 (23.30) prílet na vojenské letisko (Catam) v Bogote – privítacia slávnosť

Štvrtok 7. septembra: Bogotá

09.00 (16.00) stretnutie s autoritami na námestí Plaza de Armas pred prezidentským palácom – príhovor

09.30 zdvorilostná návšteva u prezidenta v protokolárnom salóne prezidentského paláca Casa de Nariño

10.20 (17.20) návšteva katedrály

10.50 požehnanie veriacich z balkóna kardinálskeho paláca – pozdrav a požehnanie

11.00 (18.00) stretnutie s biskupmi v salóne kardinálskeho paláca – príhovor

15.00 (22.00) stretnutie s členmi výkonného výboru Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM) na apoštolskej nunciatúre – príhovor

16.30 (23.30) svätá omša v parku Simóna Bolívara – homília

Piatok 8. septembra: Bogotá – Villavicencio – Bogotá

07.50 (14.50) odlet z vojenského letiska (Catam) v Bogote

08.30 prílet na leteckú základňu Apiay vo Villavicencio

09.30 (16.30) svätá omša v Catame – homília

15.40 (22.40) národné modlitbové stretnutie za zmierenie v parku Las malocas – príhovor

17.20 (00.20) krátka návšteva kríža zmierenia v Parque de los Fundadores

18.00 odlet z Villavicencio do Bogoty

18.45 príchod na vojenskú základňu (Catam) v Bogote

Sobota 9. septembra: Bogotá – Medellín – Bogotá

08.20 (15.20) odlet z vojenskej základne (Catam) v Bogote

09.10 prílet na vojenskú základňu v Rionegro

09.15 presun helikoptérou na letisko v Medellíne

10.15 (17.15) svätá omša na letisku Enrique Olaya Herrera v Medellíne – homília

15.00 (22.00) stretnutie v detskom zariadení Hogar San José – pozdrav

16.00 (23.00) stretnutie s kňazmi, osobami zasväteného života, seminaristami a ich rodinami na štadióne La Macarena - príhovor

presun helikoptérou na vojenskú základňu v Rionegro

17.30 odlet z letiska do Bogoty

18.25 prílet na vojenské letisko (Catam) v Bogote

Nedeľa 10. septembra: Bogotá – Cartagena – Rím

08.30 (15.30) odlet z letiska v Bogote

10.00 prílet na letisko v Cartagene

10.30 (17.30) požehnanie a položenie prvého kameňa príbytkov pre bezdomovcov a diela Talitha Qum na Námestí sv. Františka z Assisi – požehnanie

12.00 (19.00) modlitba Anjel Pána pred kostolom sv. Petra Klaverského – modlitba

12.15 návšteva svätyne sv. Petra Klaverského

15.45 presun helikoptérou do námorníckej základne v prístave Contecar

16.30 (23.30) svätá omša v prístave Contecar – homília

18.30 presun helikoptérou na letisko v Cartagene

18.45 (01.45) rozlúčková ceremónia

19.00 odlet z letiska v Cartagene

Pondelok 11. septembra: Rím

12.40 prílet na letisko Ciampino v Ríme

• Predch.
• Nasl.