Ponúkam vám niekoľko myšlienok z kázne otca biskupa Tomáša Galisa na Dieceznej púti mužov 3. 9. 2017 vo Višňovom.

Milí otcovia a mužovia, mládenci, chlapci, milí pútnici a pútničky, milé sestry. Srdečne vás pozdravujem a teším sa z vašej prítomnosti na našej 8.diecéznej púti otcov. Čítania dnešnej nedele sú tak aktuálne na dnešnú púť, že lepšie by sme ani nevedeli vybrať.

Jeremiášovi jeho prorocké poslanie prináša len posmech a potupu, ale vo vlastnom srdci nemôže uhasiť Boží plameň.

List Rimanov nás povzbudzuje, aby sme v mene Božieho milosrdenstva dali nášmu životu posvätný a obetný rozmer, ktorý nás chráni pred prispôsobovaním sa zmýšľaniu súčasného sveta a umožňuje našu premenu, ktorá zahŕňa aj obnovu zmýšľania. Tak sme schopní rozoznať a konať to, čo je dobré, Bohu milé a smeruje k plnému uskutočneniu Božej vôle.

V Matúšovom Evanjeliu dominuje apoštol Peter. Minulú nedeľu sme ho obdivovali pre jeho pevnú vieru v Ježiša, ktorého vyznal ako Mesiáša a Božieho Syna. V udalosti, ktorú sme si vypočuli prejavuje svoju nezrelú vieru, príliš zviazanú na „mentalitu tohto sveta“ (porov. Rim 12,2). Keď Ježiš začína otvorene hovoriť o osude, ktorý ho čaká v Jeruzaleme, že tam musí trpieť a zomrieť smrťou na kríži, Peter protestuje a hovorí: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stat!“ (Mt 16,22).

V Petrovej reakcii sa zrkadlí, ako ďaleko je ľudské zmýšľanie od zmýšľania Božieho. Peter má síce rád Ježiša, ale na svoj spôsob - trochu obmedzene. Považuje za dobré to, čo sa jemu pozdáva, nie to, čo je skutočným dobrom. Pokušeniu vziať si nabok svojho Pána a dohovárať mu, aby uskutočňoval naše predstavy, však nepodlieha iba Peter. Nestáva sa aj nám, že síce chceme ísť za Kristom, ale „nech nám je milostivý Boh“, keď náhodou treba vziať na seba kríž? Ježiš učí Petra milovať ináč.

Učí ho mať zmysel pre Božie veci, nie pre ľudské. Učí ho skutočnému dobru, nie tomu, čo sa ako dobro iba tvári. A skutočné dobro môže niekedy zabolieť: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi...“ Avšak len Ježišovo evanjelium obnovuje naše zmýšľanie, aby sme vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé (viď Rim 12,1-2). Ježiš totiž neposiela Petra preč. Výraz, ktorý prekladáme „choď mi z cesty“ v origináli znamená: „Choď za mňa/choď za mnou!“ Teda: „Nasleduj mňa, kráčaj v mojich šľapajach. Len v mojich stopách sa naučíš, čo ti naozaj osoží. Len v mojich stopách sa naučíš prinášať ako svätú a Bohu milú obetu svoj vlastný život, seba samého“ (viď Rim 12,1-2).

Aj dnes stretávame ľudí, ktorí „nemajú zmysel pre Božie veci, ale iba pre ľudské!“ Upierajú svoj zrak len na to, čo je tu dolu, na materiálne statky a bezhlavo sa za nimi ženú, akoby boli niečím jedinečným a pravým. Aj my už žijeme v atmosfére praktického, agresívneho materializmu a novopohanstva, ktoré ničia náboženské cítenie a bezprostredne sa priečia Kristovej náuke. Prenikajú ako hmla údolím. Charakteristickými znakmi sú: túžba po materiálnom blahobyte za každú cenu, ktoré je spojené s opovrhovaním všetkých a všetkého, kto mi v tom prekáža; neustály strach až hrôza zo všetkého, čo by mohlo spôsobiť utrpenie a bolesť (ponuka fitnes-centier).

V takejto perspektíve slová Boh, hriech, kríž, umŕtvovanie, večný život..., stávajú sa pre mnohých nezrozumiteľnými, lebo nepoznajú ani ich význam, ani ich obsah. „Hedonistická (pôžitkárska) ideológia“, podľa ktorej má byť slasť a pôžitok najvyšším životným cieľom, preniká zvlášť zvyky a spôsob života obyvateľov krajín s vyššie rozvinutou ekonomikou, ale tiež je „životným štýlom“, „štandardom“ čoraz početnejších skupín ľudí aj v chudobnejších krajinách.

Výchova s Kristom uprostred zahŕňa počúvanie s otvoreným srdcom, určenie jasných a jednoznačných pravidiel prijateľného a neprijateľného správania, a to všetko s trpezlivosťou a porozumením. Otec by mal svojej manželke stále preukazovať dostatočnú úctu a lásku, aby bol vzorom pre svoje deti, ako sa správať k mame, a osobitne by mal dohliadnuť na jej ochranu pred drzým a arogantným správaním detí. Spôsob a stupeň výchovy nech je dohodnutý prv, ako sa uplatní na deťoch, aby rodičia pred svojimi deťmi boli vo výchove jednotní.

Tým, že svojím životom a skutkami dávate príklad, že ste Božím mužom, poskytujete svojim deťom informácie z prvej ruky, ako má vyzerať správny vzťah s Ježišom a ako sa podľa tohto vzťahu má každý deň žiť v pravde a kráse Katolíckej cirkvi. Keď vás naše deti vidia žiť katolícku vieru poctivo a v radosti, potom si môžete byť istí, že naše skutky sú cennejšie ako tisíc slov a že naša láska ku Kristovi sa zapíše do sŕdc vašich detí. Otcovo žijúce svedectvo čistej a úprimnej lásky a intimity sa stane jeho trvalým odkazom, čo predstavuje nádherný dar pre deti a istý znak nádeje v Ježišovom nekonečnom milosrdenstve a láske.

Kňaz, profesor a duchovný spisovateľ P. Jozef Augustyn, SJ o otcovstve okrem iného napísal: „Objaviť obraz Boha Otca je pre muža tým najdôležitejším, na čom môže budovať vedomé, zodpovedné a zrelé povolanie k manželskej i rodičovskej láske. Keď Boh tvorí človeka podľa svojho obrazu a ustavične ho udržiava v jestvovaní, vkladá do ľudskej prirodzenosti aj mužské a ženské povolanie a súčasne aj schopnosť a zodpovednosť k láske a spoločenstvu. Láska je preto základné a prirodzené povolanie každého človeka. Božie otcovstvo sa odráža v každom ľudskom srdci. Aby bol muž dobrým otcom, musí v sebe najskôr objaviť Božie otcovstvo, otvoriť sa preň a učiť sa o ňom v tichu rozjímať. Božie Otcovstvo je totiž zdrojom ľudského otcovstva“.

Boh počíta s utrpením, dobrovoľnou obetou, chudobou a nečakanou chorobou... ako s niečím, čo nás môže - namiesto oddialenia od neho - práve ešte užšie, osobnejšie s ním spojiť. Ak budeme prichádzať k Ježišovi prítomnému vo svätostánku a obetujeme mu všetko, čo sa nám bude zdať ťažké a namáhavé, potom sa presvedčíme, ako skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada bolesti, utrpenia a smrti. Takýmto spôsobom sa zbavíme strachu pred utrpením, ktoré nás aj tak v rozmanitých formách sprevádza celým naším životom, ale dokážeme ho prijímať a odhaľovať v ňom Božiu vôľu, ktorá nás posväcuje. Toto je „kresťanská revolúcia“: premieňať bolesť na plodné utrpenie, robiť zo zla dobro, tým odnímame všetkým pokušiteľom mocnú zbraň a dobývame ňou večnosť. Svet ani materiálne dobrá nikdy nemôžu byť konečným cieľom človeka. Len nezištná, obetavá láska, chránená a garantovaná miernosťou, môže dať nevyhnutnej starostlivosti o pozemské dobrá pravý zmysel.

Tak ako Ježiš povolával mužov do kňazstva, aby ho nasledovali a slúžili jeho neveste Cirkvi, rovnako tak volá vás mužov skrze krst, aby ste boli „kňazmi“ domácej cirkvi, svojej rodiny. Preto otec žije svoju účasť na všeobecnom kňazstve laikov, lebo toto poverenie získal v krste. Kňaz je ten, kto ponúka obetu Bohu. Sviatostné ustanovení kňazi sú tu in persona Christi, aby obetovali telo a krv Ježiša vo svätej omši. V laickom kňazstve, o ktoré sa muži delia so svojimi ženami a deťmi, sú otcovia povolaní byť vodcami v obetovaní sa pre svoju rodinu. Otec musí prijať zodpovednosť žiť podľa evanjelia slovom i skutkom, čo môže byť najväčšia výzva vo svete plnom pokušení a hriechov. Zdokonaľovať poslušnosť a svätosť v rodine si vyžaduje disciplínu a sebaovládanie. Ak to chýba, otcovia nebudú schopní slúžiť svojim rodinám ako zdroj poriadku a vodcovstva vo svojom dome.

Pápež František povzbudzuje otcov, aby boli v rodine prítomní nie ako kontrolóri, ktorí utláčajú svoje deti a neumožňujú im zdravo sa rozvíjať, ale ako skutoční milujúci a trpezliví otcovia. A keď sa ľudsky mnohokrát nedá robiť nič iné, iba čakať; aby sa modlili a čakali trpezlivo, vľúdne, veľkoryso a milosrdne. Najhlbšou a najpravdivejšou identitou mužov je darovať sa v láske. O kvalite muža môžete hovoriť podľa úsmevu na tvári jeho manželky.

Vinšovanie dospelých detí rodičom: „Otec a mama, stretli sme sa, aby sme oslávili dvadsaťpäť rokov vášho manželstva nie preto, že musíme alebo že sa to patrí, ale preto, že vaše manželstvo je hodné toho, aby sme ho oslávili. Aký vplyv malo vaše manželstvo na nás, sa jasne ukázalo, až keď sme vyrástli. Tak, ako tu teraz stojíme, vám chceme obom poďakovať za to, kým ste, a za to, že sa milujete v tomto svete, kde sa väčšina rodičov nemiluje. Dali ste nám možnosť vyrastať v milujúcom domove s milujúcimi rodičmi. A to je úžasné. Svätý Augustín povedal: „Láska je krásou duše.“ Vy ste skutočne dvaja nádherní ľudia, ktorí sa majú radi. Vyrastať a vedieť, že je to možné, vždy bol a je dar. Takže vám chceme nielen zablahoželať, ale chceme sa vám aj poďakovať. “

Kiež nám pomáha Panna Mária ísť s odhodlaním za Pánom, aby sme od teraz, aj v skúškach, svedčili o sláve zo zmŕtvychvstania.

Kázeň otca biskupa Tomáša Galisa je tu: Klikni sem.

• Predch.
• Nasl.