Jubileum kňazov a seminaristov: Exercície so Svätým Otcom Františkom

Vatikán 2. júna – Pápež František dnes vo Večnom meste vedie pri príležitosti „Jubilea kňazov a seminaristov“ duchovnú obnovu pre stovky kňazov z celého sveta. Svätý Otec sa prítomným počas dňa prihovoril trikrát: v Bazilike sv. Jána v Lateráne o 10. hod, v Bazilike Santa Maria Maggiore o 12. hod a nakoniec o 16. hod v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Petrov nástupca ponúkol kňazom meditácie ako podnet na modlitbu a rozjímanie nad kňazskou službou.

Jubileum venované kňazom sa začalo v stredu 1. júna prípravou na púť k Svätej bráne. Účastníci, medzi ktorými nechýbali biskupi a kardináli, mali na programe katechézy, eucharistickú adoráciu, sviatosť zmierenia a omše vo viacerých rímskych kostoloch a bazilikách. Program vyvrcholí v piatok 3. júna omšou na Námestí sv. Petra, ktorej bude o 9.30hod predsedať pápež František. V ten deň si Katolícka cirkev pripomenie 160. výročie ustanovenia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bl. pápežom Piom IX.

(Postupne publikujem všetky texty meditácií Svätého Otca)

Ponúka vám úvod a tri prednášky Svätého Otca:

Úvod do Duchovných cvičení

(Bazilika sv. Jána v Lateráne, 2. júna 2016, 10.00)

Dobrý deň drahí kňazi!

Začnime tento deň duchovnej obnovy. Myslím si, že nám urobí dobre modliť sa jedni za druhých, v spoločenstve. Duchovná obnova, avšak v spoločenstve, všetci. Zvolil som si tému milosrdenstva. Na začiatok malý úvod pre celú duchovnú obnovu.

Milosrdenstvo vo svojom ženskejšom aspekte predstavuje tú hlbinnú materskú lásku, ktorá prežíva pohnutie nad krehkosťou svojho práve narodeného stvoreniatka a objíma ho, poskytujúc mu všetko, čo mu chýba, aby mohlo žiť a rásť (hebr. rehanim); a vo svojom patrične mužskom aspekte je mocnou vernosťou Otca, ktorý svoje deti vždy podrží, odpúšťa im a prinavracia ich na cestu.

Milosrdenstvo je jednak plodom „zmluvy“ – preto sa hovorí, že Boh pamätá na svoju (zmluvu) milosrdenstva (hebr. hesed) –, ako aj „skutkom“ nezištnej náklonnosti a dobroty, ktorá vyviera z našej najhlbšej psychológie a mení sa na vonkajšie dielo (gr. eleos), ktoré sa stáva almužnou. Zahrnutie tohto všetkého umožňuje, že všetci majú vždy vo svojich silách konať s milosrdenstvom, zakúšať súcit s tým, kto trpí, zažívať dojatie pred tým, kto je v núdzi, rozhorčiť sa a vnútorne vzbúriť voči zjavnej nespravodlivosti a okamžite konkrétne konať – s úctou a citlivosťou – pre nápravu situácie. A vychádzajúc z tohto vnútorného citu je v dosahu všetkých hľadieť na Boha z perspektívy tohto prvého i posledného atribútu, s akým sa nám chcel Ježiš zjaviť: meno Boha je milosrdenstvo.

Keď meditujeme o milosrdenstve, deje sa čosi špeciálne. Dynamika Duchovných cvičení sa posilňuje zvnútra. Milosrdenstvo dáva vidieť, že objektívne cesty klasickej mystiky – cesta očistenia (lat. via purgativa), osvietenia (via iluminativa) a zjednotenia (via unitiva) – nie sú nikdy po sebe nasledujúcimi fázami, ktoré možno zanechať za sebou. Vždy potrebujeme nové obrátenie, väčšiu kontempláciu a obnovenú lásku. Tieto tri fázy sa prelínajú a na opakovane vracajú. Nič nezjednocuje s Bohom viac než skutok milosrdenstva – a toto nie je zveličovanie: nič nespája s Bohom viac než skutok milosrdenstva –, či už ide o milosrdenstvo, ktorým nám Pán odpúšťa naše hriechy, alebo či ide o milosť, ktorú nám dáva, aby sme praktizovali skutky milosrdenstva v jeho mene. Nič neosvecuje vieru viac, než očistenie sa z našich hriechov a nič nie je jasnejšie než Matúš 25 a ono «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7), aby sme pochopili, aká je Božia vôľa, misia, na ktorú nás vysiela. Na milosrdenstvo môžeme aplikovať túto Ježišovu náuku: «Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám» (Mt 7,2). Dovoľte mi spomenúť na tomto mieste tých netrpezlivých spovedníkov, ktorí „palicujú“ kajúcnikov, ktorí ich napomínajú. Ale takto s nimi s bude zaobchádzať Boh! Aspoň preto nerobte tieto veci.

Milosrdenstvo nám dovoľuje prejsť od pociťovania, že sme predmetom milosrdenstva, k túžbe ponúkať milosrdenstvo. V istom zdravom napätí môžu spolu existovať pocit hanby za vlastné hriechy s pocitom dôstojnosti, ku ktorej nás Pán pozdvihuje. Bez veľkých rečí môžeme prejsť od odstupu k oslave, ako je to v podobenstve o márnotratnom synovi, a môžeme použiť ako zachytávač milosrdenstva samotný náš hriech. Opakujem, čo je kľúčom prvej meditácie: použiť ako nádobu milosrdenstva náš vlastný hriech. Milosrdenstvo nás poháňa prejsť od osobného ku komunitnému. Keď konáme s milosrdenstvom, ako pri zázrakoch rozmnoženia chlebov, ktoré sa rodia z Ježišovho súcitu so svojím ľudom a s cudzincami, chleby sa rozmnožujú v tej miere, v akej sa s nimi delíme.  

Tri návrhy

Tri návrhy pre tento deň duchovnej obnovy. Radostná a slobodná familiárnosť, ktorá sa vytvára na všetkých úrovniach medzi tými, ktorí medzi sebou vytvárajú vzťahy prostredníctvom puta milosrdenstva – familiárnosť Božieho kráľovstva, tak ako ho Ježiš opisuje vo svojich podobenstvách – ma vedie navrhnúť vám tri veci pre vašu osobnú modlitbu tohto dňa.

Prvá sa týka dvoch praktických rád, ktoré dáva sv. Ignác – odpusťte mi, že robím reklamu vlastnej rodine – keď hovorí: «Nie mnoho vedomosti nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie Božích vecí» (Duchovné cvičenia, 2). Sv. Ignác – ospravedlňujem sa za reklamu „rodine“ – dodáva, že tam, kde človek nachádza to, po čom túži a kde zakúša chuť, tam v modlitbe «zostanem, dokiaľ sa neuspokojím, bez toho, že by som sa úzkostlivo usiloval postúpiť ďalej» (tamtiež, 76). Takže v týchto meditáciách o milosrdenstve môže človek začať odtiaľ, kde sa mu najviac páči a tam sa pristaviť, keďže jeden skutok milosrdenstva vás isto-iste povedie k ďalším. Ak začíname ďakujúc Pánovi, ktorý nás úžasným spôsobom stvoril a ešte úžasnejším spôsobom nás vykúpil, toto nás určite privedie k zakúšaniu bolesti nad našimi hriechmi. Ak začíname zakusovaním súcitu s tými najchudobnejšími a najvzdialenejšími, istotne aj my pocítime nevyhnutnosť prijať milosrdenstvo.

Druhý návrh k modlitbe sa týka nového spôsobu používania slova milosrdenstvo. Ako si môžete všimnúť, keď hovorím o milosrdenstve s obľubou používam slovesný tvar: „Je treba dávať milosrdenstvo (špan. misericordiar), aby sme milosrdenstvo prijali (ser misericordiados)“. – „Otče, toto však nie je taliančina!“ – „Áno, je to však spôsob, akým sa snažím dostať hlbšie: «zahŕňať milosrdenstvom», aby sme «boli zahrnutí milosrdenstvom»“. - Skutočnosť, že milosrdenstvo uvádza do kontaktu ľudskú biedu so srdcom Boha, spôsobuje, že sa bezprostredne rodí čin. Nedá sa meditovať o milosrdenstve bez toho, aby sa všetko dalo do činnosti. Preto v modlitbe nám neprospeje intelektualizovanie. S pomocou milosti sa náš dialóg s Pánom musí rýchlo konkretizovať, ktorý môj hriech si žiada, aby na mne spočinulo tvoje milosrdenstvo, Pane, kde cítim najväčšiu hanbu a najviac túžby k náprave; a rýchlo musíme hovoriť o tom, čo nami najviac hýbe, o tých tvárach, ktoré nás vedú k intenzívnej túžbe dať sa do práce, aby sme uhasili ich hlad a smäd po Bohu, po spravodlivosti a nehe. Milosrdenstvo sa kontempluje v činnosti. Avšak v takom druhu činnosti, ktorá zahŕňa všetko: milosrdenstvo zahŕňa celé naše bytie – útroby aj ducha – a všetky bytosti.

Posledné odporúčanie pre dnešný deň sa týka ovocia cvičení, totiž milosti, ktorú si treba vyprosovať, a to je priamo tá, aby sme sa stali kňazmi čoraz viac schopnými prijímať a dávať milosrdenstvo. Jedna z najkrajších vecí, ktoré ma dojímajú, je spoveď kňaza: je to veľká, krásna vec, lebo tento muž, ktorý sa prichádza vyspovedať z vlastných hriechov je ten istý, ktorý potom načúva srdcu inej osoby, ktorá príde vyznať tie svoje. Môžeme sa sústrediť na milosrdenstvo, lebo je to skutočnosť základná (esenciálna), definitívna. Po stupienkoch milosrdenstva (porov. Laudato si´, 77) môžeme zísť až k najnižšiemu bodu ľudského stavu – vrátane krehkosti a hriechu – a vystúpiť až k najvyššiemu bodu božskej dokonalosti: «Buďte milosrdní (dokonalí) ako je milosrdný váš Otec». Avšak vždy len pre to, aby sme „nazbierali“ viac milosrdenstva. Odtiaľto musia vzísť plody obrátenia našej inštitucionálnej mentality: ak sa naše štruktúry neprežívajú a nepoužívajú pre lepšie prijímanie Božieho milosrdenstva a pre to, aby sme boli viac milosrdnými voči ostatným, môžu sa zvrhnúť na niečo veľmi odlišné a kontraproduktívne. O tomto sa v niektorých dokumentoch Cirkvi a v niektorých príhovoroch pápežov často hovorí: to jest o inštitucionálnej konverzii, o pastoračnej konverzii.

Táto duchovná obnova sa preto vydá cestou tejto „evanjeliovej jednoduchosti“, ktorá všetko chápe a robí v znamení milosrdenstva. A to milosrdenstva dynamického, nie ako zvecnené a zadefinované podstatné meno, nie ako prídavné meno, ktoré tak trochu dekoruje život, ale ako sloveso – konať milosrdenstvo a prijímať milosrdenstvo – zahŕňať milosrdenstvom a byť milosrdenstvom zahrnutí. A toto nás premieta smerom k činnosti v srdci sveta. A okrem toho, ako milosrdenstvo „vždy väčšie“, ako milosrdenstvo, ktoré rastie a zväčšuje sa, napredujúc od dobrého k lepšiemu a prechádzajúc od mála k viac, lebo obraz, ktorý nám Ježiš ponúka je obrazom Otca, ktorý je vždy väčší – Deus semper maior – , ktorého nekonečné milosrdenstvo „rastie“ – ak sa tak dá povedať – a nemá ani vrcholu ani dna, lebo pochádza z jeho zvrchovanej slobody.

***

Prvá meditácia: Od odlúčenia k oslave

A teraz prejdime k prvej meditácii. Ako názov som dal „Od odlúčenia k oslave“. Ak je evanjeliové milosrdenstvo, ako sme povedali, istým prejavom nadmiery z Božej strany, neslýchané vystúpenie rieky z brehov, potom to prvé, čo treba urobiť je pozrieť sa, kde dnešný svet a každý človek najviac potrebuje takúto nadmieru lásky. Ponajprv nám treba pátrať po miestach, kam má takéto milosrdenstvo prísť, čo je tou vyprahnutou a suchou pôdou, na ktorú by sa vody živej vody mohli vyliať; čo za zranenia má pomazať tento balzamový olej; aký je ten stav osirotenia, ktorý si žiada nešetriť láskou a prejavmi pozornosti; aká diaľka spôsobuje tak veľký smäd po objatí a stretnutí...

Podobenstvo, ktoré vám navrhujem na zamyslenie, je podobenstvo o milosrdnom Otcovi (porov. Lk 15,11-31). Ocitáme sa v oblasti Otcovho tajomstva. Srdce mi napovedá, že by som mal začať od toho momentu, keď sa márnotratný syn ocitá medzi ošípanými, v tom pekle egoizmu, s ktorým si mohol robiť, čo sa mu zachcelo, no kde sa ocitá nie v slobode, ale v otroctve. Pozoruje zvieratá ako sa kŕmia žaluďmi..., cíti závisť a začína sa mu cnieť. Clivota: kľúčové slovo. Cnie sa mu po práve upečenom chlebe, ktorý sluhovia v dome jeho otca jedávajú na raňajky. Nostalgia je mocný cit. Súvisí s milosrdenstvom, pretože nám rozširuje dušu. Pripamätáva nám prvotné dobro – domov, odkiaľ pochádzame – a prebúdza v nás nádej na návrat. To nostos (gréc. návrat) algos (gréc. bolesť). Na tomto širokom pozadí nostalgie, ako nám hovorí evanjelium, tento mladík vstúpil do seba a pocítil svoju úbohosť. A každý z nás si môže nájsť, alebo sa nechať priviesť k tomu bodu kde sa cíti najúbohejší. Každý z nás má svoje tajomstvo úbohosti vo svojom vnútri... Treba prosiť o milosť ho nájsť.

Bez toho, aby sme sa teraz zastavovali pri opise úbohosti mladíkovho stavu, prejdime k momentu, kedy sa – po tom, čo ho jeho Otec objíme a pobozká – ocitá špinavý, no odetý na oslavu. Lebo otec mu nepovedal: „Choď, osprchuj sa a potom sa vráť“. Nie. Špinavý a odetý na oslavu. Dostáva na ruku prsteň, aký má aj jeho otec. Má nové sandále na nohách. Stojí medzi ľuďmi uprostred oslavy. Niečo podobné ako keď my, ak sa nám to už prihodilo, že sa pred omšou vyspovedáme a hneď nato sa ocitneme „nanovo odetí“ a uprostred slávenia. Je to stav zahanbenej dôstojnosti.

Dôstojnosť sprevádzaná hanbou

Pristavme sa pri tej „hanbiacej sa dôstojnosti“ tohto márnotratného, no milovaného syna. Ak sa v tichosti posnažíme udržať si srdce medzi týmito dvoma extrémami - dôstojnosťou a hanbou – bez toho, aby sme niektorý z nich zanedbali – možno dokážeme zachytiť, ako bije srdce nášho Otca. Mal srdce, ktoré bilo úzkosťou, keď každý deň vychádzal na terasu vyzerať. Čo vyzeral? Či sa syn vrátil... Nuž v tomto bode, na tomto mieste, kde sú dôstojnosť i hanba, môžeme vnímať, ako bije srdce nášho Otca. Môžeme si predstaviť, že milosrdenstvo z neho prýšti ako krv; že Otec nás vychádza hľadať - nás hriešnikov -, že si nás priťahuje k sebe, očisťuje a nanovo nás obnovených vysiela do všetkých možných periférií, aby sme priniesli milosrdenstvo všetkým. Jeho krv je Krvou Krista, krvou Novej a večnej zmluvy milosrdenstva, ktorá sa vylieva za nás a za všetkých na odpustenie hriechov. Túto krv kontemplujeme, kým ona vchádza a opäť vychádza z jeho Srdca, a zo srdca Otcovho. To je jediný náš poklad; jediné, čo môžeme ponúknuť svetu: krv, ktorá očisťuje a zmieruje všetko a všetkých. Krv Pána, ktorá odpúšťa hriechy. Tá krv, ktorá je pravý nápoj, čo kriesi a dáva život tomu, kto sa pre hriech stal mŕtvym.

V našej modlitbe, pokojnej, ktorá osciluje od hanby k dôstojnosti a od dôstojnosti k hanbe – obe spoločne –, prosme o milosť vnímať takéto milosrdenstvo ako konštitutívny základ celého nášho života; o milosť vnímať, ako sa ten tlkot Otcovho srdca zjednocuje s tlkotom nášho. Nestačí vnímať Božie milosrdenstvo ako gesto, ktoré Boh príležitostne robí, keď nám odpúšťa nejaký veľký hriech, pričom vo všetkom ostatnom si zariaďujeme veci nezávisle sami. To nestačí.

Sv. Ignác predkladá obraz rytiera vlastný jeho dobe, no keďže vernosť medzi priateľmi je hodnotou nepodliehajúcou času, môže nám byť nápomocný. On hovorí, že na to, aby sme pocítili „rozpaky a hanbu“ za naše hriechy (a neprestali vnímať milosrdenstvo), môžeme použiť nasledovný príklad: predstavme si „rytiera, ktorý prichádza pred svojho kráľa a pred celý jeho dvor, plný hanby a rozpakov z toho, že ťažko urazil toho, od ktorého predtým dostal mnoho darov a dôkazov priazne“ (Duchovné cvičenia, 74). Predstavme si tú scénu. Keď teda sledujeme dynamiku márnotratného syna na oslave, predstavme si tohto rytiera ako niekoho, kto namiesto toho aby bol pred očami všetkých potupený, kráľ ho naopak vezme nečakane za ruku a navracia mu jeho dôstojnosť. A vidíme, že ho nielenže volá, aby ho nasledoval do boja, ale že ho stavia na čelo jeho spoločníkov. S akou pokorou a vernosťou mu bude tento rytier odteraz slúžiť! To ma vedie k myšlienke na poslednú časť 16. kapitoly Ezechiela, jej poslednú časť.

Či sa už človek cíti ako oslavujúci márnotratný syn, alebo ako nehodný rytier ustanovený za veliteľa, dôležité je, aby sa každý vložil do toho plodného napätia, v ktorom sa nachádza Pánovo milosrdenstvo: nielen ako hriešnici, ktorým bolo odpustené, ale ako hriešnici, ktorým bola udelená dôstojnosť. Pán nás nielen očisťuje, ale nás aj korunuje, dáva nám dôstojnosť.

Šimon Peter nám ponúka exemplárny obraz takéhoto napätia. Pán ho postupne vzdeláva a formuje a cvičí ho, aby sa držal takto: Šimon a Peter. Bežný človek, so svojimi vnútornými protirečeniami a slabosťami; a ten, ktorý je Skalou, ten kto vlastní kľúče, kto vedie ostatných. Keď ho Ondrej privedie ku Kristovi tak ako je – v odeve rybára –, Pán mu dá meno Skala. Len čo ho práve pochváli za jeho vyznanie viery, ktoré mu je dané od Otca, už ho aj tvrdo napomína za pokušenie počúvať hlas zlého ducha, ktorý ho odhovára od kríža. Pozve ho, aby kráčal po vode a nechá ho, aby sa začal topiť vo vlastnom strachu, aby ho hneď nato chytil za ruku; ešte ani neskončil svoje vyznanie hriešnika, dáva mu misiu stať sa rybárom ľudí; opakovane sa ho pýta na jeho lásku, dávajúc mu pocítiť bolesť a hanbu za jeho nevernosť a zbabelosť, avšak rovnako trikrát mu zverí úlohu pásť jeho ovečky. Stále tieto dva póly.

Musíme sa situovať sem, do priestoru, kde spoločne nažívajú naša najzahanbujúcejšia úbohosť a naša najvyššia dôstojnosť. Čo pociťujeme, keď nám ľudia bozkávajú ruku, a my hľadíme na našu najintímnejšiu úbohosť a požívame úctu Božieho ľudu? Je tu tá odlišná situácia, aby sme toto pochopili. Vždy kontrast. Musíme sa situovať tu, v priestore, v ktorom spolunažívajú naša najhanebnejšia úbohosť a naša najvyššia dôstojnosť. Ten istý priestor. Špinaví, nečistí, prízemní, márnomyseľní – to je hriech kňazov, márnomyseľnosť –, egoistickí, a súčasne s umytými nohami, povolaní a vyvolení, sústredení na rozdávanie rozmnožených chlebov, požehnaní od našich ľudí, milovaní a zaopatrení. Iba milosrdenstvo robí takúto pozíciu znesiteľnou. Bez neho sa buď považujeme za spravodlivých ako farizeji, alebo sa vzdialime ako tí, čo sa necítia nehodní. V oboch týchto prípadoch sa srdce zatvrdzuje. I keď sa cítime spravodliví, ako farizeji, i keď sa vzďaľujeme ako tí, čo sa necítia hodní. Necítim sa byť hodným, ale nesmiem sa vzdialiť: tam musím byť, v hanbe s dôstojnosťou, s oboma spoločne.

Poďme však viac do hĺbky. Spýtajme sa: Prečo je toto napätie medzi úbohosťou a dôstojnosťou, medzi odlúčením a oslavou tak plodné? Povedal by som, že je plodné preto, lebo jeho udržiavanie sa rodí zo slobodného rozhodnutia. A Pán koná v prvom rade v rámci našej slobody, hoci nám pomáha vo všetkom. Milosrdenstvo je otázkou slobody. Citový prejav sa rodí spontánne, a keď tvrdíme, že vychádza z útrob, zdalo by sa ako synonymum niečoho „živočíšneho“. V skutočnosti ale zvieratá nepoznajú „morálne“ milosrdenstvo, hoci niektoré môžu vnímať čosi na spôsob súcitu, ako verný pes, ktorý zostáva po boku svojho chorého pána.

Milosrdenstvo je pohnutie, ktoré sa dotýka útrob človeka, a predsa sa môže zrodiť aj z prenikavého intelektuálneho vnímania, priameho ako lúč, nie však preto menej komplexného: mnoho vecí možno vytušiť, keď človek zakusuje milosrdenstvo. Dokáže napríklad chápať, že sa druhý človek nachádza v zúfalej hraničnej situácii; že sa mu udialo niečo, čo presahuje jeho hriechy alebo viny; chápe tiež, že druhý človek mu je roveň a že by sa aj on mohol ocitnúť na jeho mieste; chápe, že zlo je tak veľké a devastujúce, že na jeho vyriešenie nestačí iba spravodlivosť... V hĺbke človek dôjde k presvedčeniu, že je potrebné nekonečné milosrdenstvo ako je milosrdenstvo Kristovho srdca, aby sa napravilo toľké zlo a utrpenie, aké vidíme v životoch ľudí. Ak milosrdenstvo siaha pod túto úroveň, nestačí. Mnohé veci pochopí naša myseľ len vtedy, keď v jedno chladné ráno vidí niekoho naboso vyhodeného na ulicu, alebo vidiac Pána pribitého na kríž pre mňa!

Navyše, milosrdenstvo sa slobodne prijíma a kultivuje, alebo sa môže slobodne odmietnuť. Keď sa ale človeka nechá zachytiť milosrdenstvom, automaticky to ovplyvňuje každé jeho ďalšie konanie. Ak ale niekto prejde pomimo, jeho srdce ochladne. Milosrdenstvo nám dáva zakusovať našu slobodu a je miestom, kde môžeme zažiť slobodu Boha, ktorý je milosrdný voči tým, ktorí prejavujú milosrdenstvo (porov. Dt 5,10), ako povedal Mojžišovi. Vo svojom milosrdenstve Pán vyjadruje svoju slobodu. A my tú našu.

Môžeme žiť dlhý čas „bez“ Pánovho milosrdenstva. Chce sa tým povedať, že môžeme žiť bez toho, aby sme si ho uvedomovali a explicitne oň žiadali, ale len dovtedy, kým si človek neuvedomí, že „všetko je milosrdenstvo“ a horko zaplače nad tým, že z neho s úžitkom nečerpal už skôr, keď ho tak potreboval!

Bieda, o ktorej hovoríme, je biedou morálnou, ktorú nemožno presunúť [na iných]; je to bieda, ktorá dovedie človeka k tomu, že si začne uvedomovať samého seba ako osobu, ktorá v rozhodujúcom momente svojho života konala z vlastnej iniciatívy: urobila rozhodnutie, no vybrala si zle. V tomto spočíva základ, ktorého sa treba dotknúť, aby sme pocítili bolesť z hriechov a skutočne ich oľutovali. Pretože v iných oblastiach sa človek necíti byť tak slobodným, necíti ani to, ako hriech negatívne vplýva na celý jeho život, a tak si neuvedomuje vlastnú biedu; týmto spôsobom sa oberá o milosrdenstvo, ktoré účinkuje len pod touto podmienkou. Človek nemôže ísť do lekárne a povedať: „Pre milosrdenstvo, dajte mi aspirín“. Pre milosrdenstvo si človek žiada, aby mu dali morfium pre toho, kto je v zovretí ukrutných bolestí smrtiacej choroby. Všetko alebo nič. Buď pôjdeme až na dno, alebo nič nepochopíme.

Srdce, ktorým sa Boh spája s našou morálnu biedou je Srdce Krista, jeho milovaného Syna, ktoré bije ako jedno jediné srdce so srdcom Otca a Ducha Svätého. Pamätám sa, keď Pius XII. napísal encykliku o Božskom Srdci, pamätám si niekto hovoril: „Načo encyklika na túto tému? To sú veci pre rehoľné sestry...“ - Je to centrum, Kristovo Srdce, to je centrum milosrdenstva. Možno sestry rozumejú lepšie než my, lebo sú v Cirkvi matkami, sú ikonami Cirkvi, Matky Božej. Avšak centrom je Kristovo srdce. Tento týždeň alebo zajtra nám pomôže prečítať si Haurietis aquas... – „Ale veď to je predkoncilové!“ – Áno, ale pomôže nám to. Dá sa to čítať, veľmi nám to pomôže!

Srdce, ktorým sa Boh spája s našou morálnu biedou je Srdce Krista, jeho milovaného Syna, ktoré bije ako jedno jediné srdce so srdcom Otca a Ducha Svätého. Je to srdce, ktoré si volí cestu, ktorá vedie čo najbližšie a ktorá ho stojí námahu. Milosrdenstvo je presne takéto: neváha si zašpiniť ruky, dotknúť sa, riskovať, ochotne sa ujíma druhého, k tomu, čo je osobné, pristupuje ešte osobnejšie, nezaoberá sa „nejakým prípadom“, ale konkrétnou osobou, jej zranením.

Pozrime sa na náš jazyk. Koľkokrát bez toho, aby sme si to uvedomili, nám príde na jazyk: „Mám taký prípad...“ Stop! Povedz radšej: „Mám takú osobu, ktorá...“ Toto je veľmi klerikálne: „Mám prípad“, „narazil som na prípad“. Aj mne sa to často stáva. Je v tom trochu klerikalizmu: umenšiť konkrétnosť Božej lásky, toho, čo nám Boh dáva v tej osobe na akýsi „prípad“. A tak od toho zaujmem odstup a už sa ma to nedotýka. A takto si nezašpiním ruky; a tak robím čistú, elegantnú pastoráciu, kde nič neriskujem. A kde dokonca – a nepohoršite sa ! – nemám možnosť urobiť zahanbujúci hriech.

Milosrdenstvo presahuje spravodlivosť, a dáva to poznať i pocítiť; zostáva zaangažované vo vzájomnom vzťahu. Udeľujúc dôstojnosť – a toto je rozhodné, nesmie sa na to zabudnúť: milosrdenstvo dáva dôstojnosť –, milosrdenstvo pozdvihuje toho, ku ktorému sa skláňa, a robí oboch seberovnými – toho, kto prejavil milosrdenstvo a toho, komu sa milosrdenstvo preukázalo. Ako hriešnica z evanjelia (Lk 7,36-50), ktorej sa veľa odpustilo, lebo veľa milovala, a veru že hrešila veľa.

Z tohto dôvodu teda Otec potrebuje vystrojiť slávnosť, aby sa všetko naraz obnovilo, a takto prinavracia svojmu synovi stratenú dôstojnosť. Toto umožňuje hľadieť na budúcnosť novým spôsobom. Neznamená to, že by milosrdenstvo nezvážilo objektívnosť škody spôsobenej zlom. Ale odoberie jej moc nad budúcnosťou – a toto je moc milosrdenstva –, zbaví ju moci nad životom, ktorý sa uberá ďalej.

Milosrdenstvo je tým pravým postojom života, ktorý sa stavia proti smrti, horkému ovociu hriechu. V tejto veci má milosrdenstvo úplne jasno, ani najmenej nie je naivné. Nie že by nevidelo zlo, ale hľadí na to, aký krátky je život a čo všetko dobré ešte zostáva urobiť. Toto je dôvod, prečo je treba úplne odpúšťať: aby sa ten druhý mohol pozrieť vpred a nestrácal čas sebaobviňovaním a ľútostením nad sebou samým a nad dôvodmi svojho pochybenia. Keď sa odhodláme uzdravovať druhých, robíme si aj vlastné spytovanie svedomia; a v tej miere, ako pomáhame druhým, odčiňujeme spôsobené zlo. Milosrdenstvo je vo svojej podstate plné nádeje. Je matkou nádeje.

Nechať sa vťahovať a vysielať [pulzujúcim] pohybom Otcovho srdca znamená udržať sa v tom zdravom napätí dôstojnosti spätej so zahanbením. Nechať sa vťahovať do stredu jeho srdca, tak ako krv, ktorá sa „znečistila“ pri dodávaní života tým najvzdialenejším údom, aby nás Pán mohol očistiť a umyl nám nohy; nechať sa vyslať naplno okysličení Duchom Svätým, aby sme priniesli život všetkým údom, najmä však tým najviac vzdialeným, krehkým a zraneným.

Istý kňaz raz rozprával – a to je historický fakt – o človeku, ktorý býval najskôr na ulici, no nakoniec sa ocitol v ubytovni. Vo svojej zatrpknutosti bol uzatvorený do seba a nekomunikoval s okolím. Až neskôr sa prišlo na to, že to bol človek vzdelaný. Po istom čase, keď bol na smrť chorý, musel byť bol hospitalizovaný v nemocnici. Kňazovi sa o tom neskôr zdôveril, že zatiaľ čo sa sám umáral vo svojej ničote a sklamaní zo života, ten čo ležal na susednej posteli ho poprosil, aby mu podal pľuvadlo a potom ho aj vyčistil. A rozprával, že táto prosba, ktorá prišla od človeka, ktorý bol skutočne v núdzi a bol na tom horšie než on, otvorila jeho oči i srdce nesmierne mocnému citu ľudskosti, túžbe pomáhať druhým a sám prijať pomoc od Boha. A vyspovedal sa. Takto ho jednoduchý skutok milosrdenstva spojil s nekonečným milosrdenstvom, mal odvahu pomôcť druhému a následne dovolil, aby druhí pomohli jemu: zomrel vyspovedaný a v pokoji. Toto je tajomstvo milosrdenstva.

Takto vás nechám pri podobenstve o milosrdnom otcovi, keď sme sa už „situovali“ do momentu, keď sa syn cíti byť špinavým a zaodetým nanovo; hriešnikom, ktorému bola daná dôstojnosť; zahanbeným sebou a hrdým na svojho otca. Znakom pochopenia, že je človek správne situovaný, je jeho túžba byť odteraz milosrdný ku všetkým. V tomto spočíva oheň, ktorý Ježiš prišiel doniesť na zem; ten oheň, ktorý rozpaľuje iné ohne. Ak sa ale plamienok nezažne, znamená to, že jeden z pólov nedovoľuje kontakt. Buď ide o prehnaný pocit hanby, ktorý bráni človeku sa otvoriť [doslova: odizolovať drôty] a kryje sa miesto toho, aby otvorene priznal: „dopustil som sa tohto a tohto“; alebo ide o prehnanú „dôstojnosť“, ktorá sa vecí dotýka v rukavičkách.

Preháňanie v milosrdenstve

Jediné preháňanie vzhľadom na prehnané milosrdenstvo Boha je preháňať v jeho prijímaní a v túžbe komunikovať ho ďalej. Evanjelium nám ukazuje veľa pekných príkladov postáv, ktoré konali prehnane, len aby ho získali: ochrnutý muž, ktorého priatelia spustili cez strechu doprostred domu, kde Pán práve kázal – preháňajú –; malomocný, ktorý zanecháva svojich deväť spoločníkov a vracia sa nahlas oslavujúc a chváliac Boha a kľaká si k Pánovým nohám; slepý Bartimej, ktorému sa podarí zastaviť Ježiša svojím krikom – a podarí sa mu premôcť aj „kňazskú colnicu“, aby sa dostal k Pánovi; žena trpiaca na krvotok, ktorá sa vo svojej plachosti pokúša dostať čo najbližšie k Pánovi a keď sa dotkne jeho plášťa – tak stojí v Evanjeliu – Pán pocíti, že z neho vyšla dynamis, [sila]...; toto všetko sú príklady toho kontaktu, ktorý zapaľuje oheň a dáva voľný priechod dynamike, uvoľňuje pozitívnu silu milosrdenstva. Je tu tiež hriešnica, ktorej prehnané prejavy lásky voči Pánovi, keď mu umýva nohy svojimi slzami a utiera ich svojimi vlasmi, sú pre Pána znakom toho, že sa žene dostalo veľa milosrdenstva a tak to vyjadruje týmto prehnaným spôsobom. Milosrdenstvo však vždy zveličuje, preháňa! Tie najjednoduchšie osoby, hriešnici, chorí, posadnutí... sú Pánom okamžite pozdvihnutí, čím prechádzajú od vylúčenia k plnému začleneniu, od odlúčenosti k oslave. A toto možno pochopiť jedine cez prizmu nádeje, cez prizmu apoštolátu a cez prizmu toho, kto prijal milosrdenstvo, aby vzápätí sám milosrdenstvo prejavoval.

Môžeme zakončiť tým, že sa pomodlíme magnifikat milosrdenstva, Žalm 51 kráľa Dávida, ktorý sa modlíme každý piatok v ranných chválach. Je to magnifikat „skrúšeného a poníženého ducha“, ktorý vo svojom hriechu má tú veľkosť vyznať Boha, ktorý je verný, ktorý je väčší než hriech. Boh je väčší než hriech! Situovaní do momentu, v ktorom márnotratný syn očakáva chladné prijatie, no Otec ho naopak berie za ruku a vedie priam doprostred oslavy, môžeme si ho predstaviť, ako sa modlí Žalm 51. A spolu s ním sa ho pomodliť spoločne vo dvoch chóroch, my a márnotratný syn. Môžeme ho počúvať ako hovorí: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť... “ (Ž 51,3). A my povieme: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou“ (v. 5). A spoločne povedzme: „Proti tebe, [Otče], proti tebe samému som sa prehrešil“ (v. 6).

A modlime sa počínajúc týmto vnútorným napätím, ktorým sa zapaľuje milosrdenstvo; tým napätím, ktoré je medzi hanbou, ktorá prehlasuje: „Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny“ (v. 11), a dôverou, ktorá hovorí: „Pokrom ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh“ (v. 9). Je to dôvera, ktorá sa stáva apoštolskou: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia“ (v. 14-15).

Druhá meditácia: Záchytné miesto milosrdenstva

(Bazilika Santa Maria Maggiore, 2. júna 2016, 12.00)

Po tom, ako sme sa modlili zameraní na tú „zahanbenou dôstojnosťou“ a „dôstojnou hanbou“, ktorá je ovocím Milosrdenstva, pokračujeme touto meditáciou o „záchytnom mieste milosrdenstva“. Je to jednoduché. Mohol by som povedať jednu vetu a odísť, lebo je len jedno: zachytávačom milosrdenstva je náš hriech. Je to také jednoduché. Ale často sa stáva, že náš hriech je ako sitko, ako deravý krčah, z ktorého milosť mihnutím oka odtečie: „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustil, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu“ (Jer 2,13). Z tohto dôvodu Pán hovorí Petrovi o nevyhnutnosti „odpúšťať sedemdesiatsedem ráz“ (porov. Mt 18,22).

Boh sa v odpúšťaní neunaví, ale sme to my, ktorí sa unavujeme žiadať o odpustenie. Boh sa v odpúšťaní neunaví ani vtedy, keď vidí, že sa jeho milosti nepodarilo zapustiť silné korene v pôde nášho srdca; keď vidí, že cesta je neschodná, plná buriny a kamenia. Je to jednoducho preto, že Boh nie je pelagián, a preto sa v odpúšťaní neunaví. Nanovo sa vracia a nanovo zasieva svoje milosrdenstvo a odpustenie, znova, znova a znova... sedemdesiatsedem ráz.

Pre-tvorené srdcia

Predsa len však môžeme pokročiť v [chápaní] Božieho milosrdenstva, ktoré je vždy „väčšie než je naše vedomie“ hriechu. Pán sa nielenže neunaví vo svojom odpúšťaní, ale svojím odpúšťaním spôsobuje aj obnovu v inom smere. Nové víno svojho milosrdenstva totiž vlieva do nových mechov, ktoré sú bez záplaty, nie prestarnuté. Samotné mechy sa tak v podstate stávajú jeho milosrdenstvom: milosrdenstvom, ktoré sme zažili a ktoré uskutočňujeme, keď pomáhame druhým. Srdce, ktoré zažilo milosrdenstvo, nie je srdcom plným záplat, ale naskrze novým, pre-tvoreným srdcom. O tomto srdci Dávid hovorí: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (Ž 51,12). Toto nové, pre-tvorené srdce je dobrou nádobou.

Liturgia vystihuje ducha Cirkvi v slovách tej nádhernej modlitby: „Bože, obdivuhodne si nás stvoril na svoj obraz a ešte obdivuhodnejšie si nás vykúpil“ (porov. Veľkonočná vigília, Modlitba po prvom čítaní). Takto je toto druhé stvorenie ešte obdivuhodnejšie než to prvé. Takéto pre-tvorené srdce vie, že bolo nanovo stvorené zásluhou splynutia jeho úbohosti s Božím odpustením a preto „je srdcom, ktoré milosrdenstvo dostalo a milosrdenstvo dáva“. Je to tak: zakusuje dobrodenia milosti pôsobiacej na jeho ranu a jeho hriech; cíti že milosrdenstvo uzmieruje jeho previnenie; zvlažuje láskou jeho vyprahnutosť, roznecuje jeho nádej.

Preto, keď takéto srdce – v tom istom čase a tou istou milosťou – odpúšťa druhému, ktorý sa voči nemu previnil, a má súcit s tými, ktorí sú tiež hriešnikmi, znamená to, že milosrdenstvo zapustilo korene do dobrej pôdy, v ktorej sa voda nestráca, ale dáva život. Pri praktizovaní tohto milosrdenstva, ktoré napráva zlo druhého, nikto nie je osožnejší pri jeho liečbe než ten, kto má živú skúsenosť, ako bol raz sám objektom milosrdenstva, keď sa dopustil rovnakého zla.

Pozri sa na seba; pripomeň si svoj príbeh, prerozprávaj si svoj príbeh, a tam nájdeš veľa milosrdenstva. Vidíme, že spomedzi tých, čo pracujú s ľuďmi bojujúcimi so závislosťou sú zvyčajne práve tí, čo sami raz boli závislí a zo závislosti sa vymanili, tými, čo dokážu závislých lepšie pochopiť, lepšie im pomôcť a požiadať o pomoc ďalších. A najlepším spovedníkom býva zvyčajne ten, kto sa sám dobre spovedá. A môžeme si položiť otázku: ako sa spovedám ja? Takmer všetci veľkí svätci boli veľkými hriešnikmi alebo – ako sv. Terezka – boli si vedomí, že len čisto zásluhou predchádzajúcej milosti sa hriechu nedopustili.

Takže pravou nádobou milosrdenstva je samotné to milosrdenstvo, ktoré dotyčný prijal a ktoré mu pretvorilo srdce; to je ten „nový mech“, o ktorom hovorí Ježiš (porov. Lk 5,37) – tá „vyčistená studňa“.

Týmto sa dostávame k tajomstvu Syna, Ježiša, ktorý je Otcovým milosrdenstvom, ktoré sa stalo telom. Definitívny obraz záchytného miesta milosrdenstva nachádzame cez rany vzkrieseného Pána, obraz stôp hriechu, ktorý Boh napravil; stôp, ktoré úplne nezmiznú, no ani sa opäť nezapália: sú jazvou, ale nie hnisajúcou ranou. Pánove rany. Svätý Bernard má dve nádherné kázne o Pánových ranách. Tam, v Pánových ranách, nachádzame milosrdenstvo. On je odvážny, hovorí: Cítiš sa stratený? Cítiš sa zle? Vstúp tam, vstúp do útrob Pána a tam nájdeš milosrdenstvo.

V tej „citlivosti“ vlastnej jazvám, ktoré nám pripomínajú zranenie bez toho, aby sme cítili veľkú bolesť, ako aj jeho vyliečenie nezabúdajúc na našu krehkosť, tam má svoje sídlo Božie milosrdenstvo: v našich jazvách. Pánove rany, ktoré stále ostávajú, si odniesol so sebou: krásne telo, modrín na ňom niet, ale rany si chcel so sebou vziať. A naše jazvy. Nám všetkým sa stane, ak ideme na lekársku prehliadku a máme nejakú jazvu, lekár nám vraví: „A táto operácia bola kvôli čomu?“ Pozrime na jazvy duše: tento zákrok, ktorý si spravil ty tvojím milosrdenstvom, [ranu], čo si uzdravil ty...

V citlivosti vzkrieseného Krista, ktorý si zachováva svoje rany, nielen na nohách a rukách, ale aj na svojom srdci, ktoré je srdcom zjazveným, nachádzame správny zmysel hriechu i milosti. Tam, v zjazvenom srdci. Keď kontemplujeme Pánovo doráňané srdce, odzrkadľujeme sa v ňom. Naše a jeho srdce sa podobajú, pretože obe sú zranené a oživené. Vieme však, že Ježišovo srdce bolo čisto láskou a bolo zranené, keďže akceptovalo, že bude zranené; naše srdce však bolo čisto ranou, a uzdravilo sa, lebo akceptovalo, že je milované. V tom prijatí sa vytvára záchytné miesto milosrdenstva.

Naši svätci prijali milosrdenstvo

Môže nám byť osožné kontemplovať iných, ktorí si milosrdenstvom nechali pretvoriť srdce, a sledovať, cez aké záchytné miesto ho prijali.

Pavol ho prijal zachytené na jeho tvrdom a neoblomnom súde, vyformovanom pod vplyvom Zákona. Tvrdosť súdu dohnala Pavla k prenasledovaniu iných. Milosrdenstvo ho ale pretvorilo natoľko, že zatiaľ čo sa na jednej strane stáva hľadačom tých najvzdialenejších, s mentalitou pohanov, na druhej strane je zároveň človekom, ktorý vie najlepšie pochopiť tých, čo boli ako predtým on, a byť voči nim milosrdný. Pavol chcel byť považovaný hoc aj za „prekliateho“, len aby zachránil svojich. Jeho súd sa nakoniec napraví natoľko, že už „nesúdi ani samého seba“, ale necháva sa ospravedlniť Bohom, ktorý je väčší než jeho svedomie, keď sa odvoláva na Ježiša Krista, verného zástancu, od lásky ktorého ho nič a nikto nemôže odlúčiť.

Radikálnosť Pavlových súdov o nepodmienenom Božom milosrdenstve, ktorá prekonáva hĺbkovú ranu, prejavujúcu sa v tom, že máme dva zákony (zákon tela a zákon Ducha), je taká, pretože Pavol je „nádobou“ s mysľou vnímavou na absolútnosť pravdy; zranenou práve tam, kde sa Zákon a Svetlo stávajú pascou. Ten dobre známy „osteň“, ktorý mu Pán neodníme, je práve tým záchytným miestom, v ktorom Pavol prijal Božie milosrdenstvo (porov. 2 Kor 12,7).

Peter prijíma milosrdenstvo vo svojej domýšľavosti, že je múdrym človekom. Skutočne ako skúsený rybár, ktorý vie, kedy je najlepšie loviť ryby a kedy zas nie, bol múdrym mužom. Keď sa plný entuziazmu z toho, ako kráča po mori a zo zázračného rybolovu, priveľmi koncentruje na samého seba, bol to u neho skutočný prejav rozvahy, že dokázal žiadať o pomoc toho, kto ho ako jediný mohol zachrániť. Peter bol uzdravený z hlbokého zranenia, aké len môže človeka postihnúť – zo zapretia priateľa. Možno sa Pavlova výčitka, keď mu vyhadzuje na oči jeho dvojtvárnosť, vzťahovala práve na toto. Zdá sa, že Pavol považoval samého seba za toho najhoršieho, kým nespoznal Krista; Peter však Krista zaprel už po tom, čo ho bol spoznal... A tak, vďaka tomu, že bol Peter uzdravený práve v tomto, pomohlo mu to zmeniť sa na milosrdného Pastiera, na pevnú skalu, na ktorej sa dá vždy stavať, pretože je skalou, ktorá bola slabá a bola ozdravená, nie skalou, ktorá tým slabším dáva potkýnať sa na jej pevnosti.

Peter je učeníkom, ktorého Pán v Evanjeliu najviac napráva. Je najviac „palicovaný“! Napráva ho neustále až do samého konca: „Čo teba do toho?“ - priam takto! – „Ty poď za mnou!“ (Jn 21,22). Tradícia nám hovorí, že sa mu znova zjavil, keď Peter utekal z Ríma. Spôsob Petrovho ukrižovania hlavou smerom nadol je azda tým najvýstižnejším znakom tohto záchytného miesta, ktorým je jeho tvrdá hlava. Preto, aby mohol získať milosrdenstvo, Peter sa dáva dolu hlavou zatiaľ čo vydáva najväčšie svedectvo lásky k svojmu Pánovi. Peter nechce zakončiť svoj život slovami: „Poučil som sa“, ale skôr: „Pretože sa moja hlava nikdy nepoučí, dávam ju nadol“. Najvyššie sa teda dostali nohy umyté Pánom. Tieto nohy sú pre Petra záchytným miestom, skrze ktoré získava milosrdenstvo svojho priateľa a Pána.

Ján bude uzdravený zo svojej pýchy chcieť naprávať zlo ohňom. Z človeka, ktorý bol „synom hromu“ (Mk 3,17), sa nakoniec stane ten, čo píše „deti moje“ a javí sa ako jeden z tých dobrosrdečných starčekov, ktorí hovoria len o láske.

Augustín bol uzdravený vo svojej nostalgii, že sa oneskoril na stretnutie: toto mu spôsobovalo veľké utrpenie a v tej nostalgii bol uzdravený. „Neskoro som ťa začal milovať“; a nachádza ten kreatívny spôsob ako zaplniť láskou ten zameškaný čas, keď píše svoje Vyznania.

Františkovi sa dostávalo stále viac a viac milosrdenstva v rôznych momentoch jeho života. Azda tým definitívnym záchytným miestom, ktoré sa stáva skutočnými ranami, viac než pobozkať malomocného, zasnúbiť sa s pani chudobou a vnímať každé stvorenie ako svoju sestru, bolo to, že musel spravovať v milosrdnom tichu Rád, ktorý založil. Tu nachádzam veľkú Františkovu hrdinskosť: musieť spravovať v milosrdnom tichu Rád, ktorý založil. Toto je jeho najväčšie záchytné miesto milosrdenstva. František videl, že medzi jeho bratmi vzniká rozdelenie, hoci všetci berú do rúk tú istú zástavu chudoby. Diabol nás provokuje k vzájomným hádkam pri obraňovaní tých najsvätejších vecí, no „s nedobrým duchom“.

Ignác bol uzdravený vo svojej márnomyseľnosti. A ak toto bolo tým zachytávačom, môžeme si len domyslieť, aká veľká musela byť tá túžba po márnej sláve, ktorá sa premenila na také úsilie o väčšiu slávu Boha.

V Denníku vidieckeho farára Bernanos podáva príbeh istého farára na dedine, inšpirovaný životom svätého farára z Arsu [Jána Máriu Vianneya]. Nájdeme v ňom dva veľmi pekné úseky, ktoré zachytávajú intímne myšlienky farára v posledných chvíľach jeho náhlej choroby: „V posledných týždňoch, ktoré mi Boh dopraje, aby som mohol pokračovať v nesení zodpovednosti za farnosť ... sa budem snažiť byť menej ustarostený o budúcnosť, budem pracovať len a len pre prítomnosť. Tento typ práce sa zdá byť pre mňa vhodným... Veď napokon, iba v malých veciach bývam úspešný. Ak som býval často pokúšaný znepokojovaním sa, teraz musím uznať, že drobné radosti sú mojím víťazstvom“. To znamená: maličký záchytník milosrdenstva je spojený s drobnými radosťami nášho pastoračného života, kde môžeme prijímať a praktizovať nekonečné Otcovo milosrdenstvo v malých činoch. Malé gestá kňazov.

V inom úseku knihy sa zas píše: „Všetko je dokonané. Ten typ nedôvery, ktorý som prechovával k sebe samému, sa práve rozplynul, verím, že navždy. Boj je skončený. Už naň nevidím nijaký dôvod. Zmieril som sa sám so sebou, s touto troskou, ktorou som. Nenávidieť samého seba je oveľa jednoduchšie, než si človek myslí. Milosť spočíva v tom, že človek zabudne na seba. Ak v nás ale všetka pýcha zomrie, milosť nad milosti bude iba pokorne milovať seba samých, ako jeden akýkoľvek z trpiacich údov Ježiša Krista“. Tu je tá záchytná nádoba: „Pokorne milovať samých seba, ako jeden akýkoľvek z trpiacich údov Ježiša Krista“. Je to bežná nádoba, starý džbán, o zapožičanie ktorej môžeme požiadať tých najchudobnejších.

Farár Brochero – je z mojej vlasti! - blahoslavený Argentínčan, ktorý bude čoskoro vyhlásený za svätého – „dovolil, aby s jeho srdcom pracovalo Božie milosrdenstvo“. Jeho záchytným miestom sa napokon stalo jeho vlastné telo postihnuté leprou. On, ktorý sníval, že umrie cválajúc na koni, keď sa bude brodiť horskou riekou, aby mohol udeliť pomazanie nejakému chorému človeku. Jedna z jeho posledných viet znela: „V tomto živote niet dovŕšenej slávy“. Toto nás donúti premýšľať: „V tomto živote niet dovŕšenej slávy“. „Som veľmi spokojný s tým, čo zo mňa urobil, pokiaľ ide o môj zrak, a veľmi mu za to ďakujem.“ - Oslepol z malomocenstva. - „Keď som ešte býval schopný slúžiť ľuďom, moje zmysly boli zachované neporušené a silné. Dnes, keď už viac slúžiť nedokážem, je mi odopretý jeden zo zmyslov môjho tela. V tomto svete niet dovŕšenej slávy a sme plní bied“.

Často sa stane, že naše plány zostanú stáť na polceste; a predsa, vyjsť sám zo seba, je vždy milosť. Je nám dovolené „nechať veci tak“, aby ich následne požehnal a zdokonalil Pán. Nesmieme byť priveľmi ustarostení. Takto sa dokážeme otvoriť bolestiam i radostiam našich bratov. Kardinál Van Thuan povedal, že keď bol vo väzení, Pán ho učil rozlišovať medzi „Božími vecami“, ktorým ako kňaz a biskup – kým bol ešte na slobode – oddal svoj život, a Bohom samým, ktorému sa oddal, keď bol vo väznení (porov. Päť chlebov a dve ryby, San Paolo 1997). A takto by sme mohli pokračovať so svätými a hľadať, aké bolo ich záchytné miesto milosrdenstva. Ale teraz prejdeme k Panne Márii: sme v jej dome!

Mária ako nádoba a prameň milosrdenstva

Vystupujúc po schodisku svätých pri pátraní po nádobách milosrdenstva, prichádzame k Panne Márii. Ona prestavuje jednoduchú a pritom dokonalú nádobu, ktorá v sebe uchováva a ďalej rozdáva milosrdenstvo. Jej slobodné „áno“ pre milosť je opačným obrazom k hriechu, ktorý priviedol márnotratného syna k ničote. Ona uchováva vo svojej plnosti to milosrdenstvo, ktoré je súčasne veľmi vlastné jej, veľmi vlastné nám a veľmi vlastné Cirkvi. Ako potvrdzuje v Magnifikate: vie, že sa ňu láskavo zhliadlo pre jej poníženosť a dokáže vidieť ako Božie milosrdenstvo dosiahne všetky generácie. Dokáže vidieť, ako milosrdenstvo koná, a cíti sa byť spolu s celým Izraelom týmto milosrdenstvom „prijatá“. Uchováva v sebe pamäť a prísľub nekonečného Božieho milosrdenstva voči svojmu ľudu. Jej Magnifikat je modlitbou neporušeného, nederavého srdca, ktoré hľadí na dejiny a na každú osobu v nich s materským milosrdenstvom.

Keď mi mexický ľud dožičil byť chvíľu osamote v Máriou, s pohľadom upretým na Pannu Máriu Guadalupskú – ktorá sa pozerala zas na mňa – prosil som ju za vás, drahí kňazi, aby ste boli dobrými kňazmi. Už som to veľakrát spomínal. V príhovore k biskupom som povedal, že som dlho rozjímal o tajomstve Máriinho pohľadu, o jej nežnosti a vľúdnosti, ktoré nám dodávajú odvahu, aby sme dovolili Božiemu milosrdenstvu prísť k nám. Chcem vám teraz pripomenúť niekoľko „spôsobov“, ako sa Panna Mária pozerá zvlášť na svojich kňazov, lebo skrze nás sa chce pozerať na svoj ľud.

Keď sa na nás Mária pozerá, človek sa cíti byť prijatý v jej lone. Učí nás, že „jediná sila schopná dobyť srdcia ľudí je Božia neha. To, čo očarúva a priťahuje, čo ohýba a víťazí, čo otvára a vyslobodzuje z okov nie je sila náčinia alebo tvrdosť zákona, ale všemohúca slabosť Božej lásky, ktorá je neodolateľnou silou lahodnosti a nezvrátiteľným prísľubom milosrdenstva“ (Príhovor biskupom Mexika, 13. februára 2016). To, čo jej národy hľadajú v očiach Márie, je „lono, do ktorého ľudia, večné siroty a vydedenci, prichádzajú, aby hľadali ochranu, domov“. So spôsobmi, akými sa Mária pozerá je spojené aj to, že miesto, do ktorého sa vchádza skrze jej zrak, je jej lono, nie súdna sieň či poradná miestnosť profesionálov.

Ak niekedy zbadáte, že sa váš zrak zatvrdil – kvôli práci, kvôli únave... stáva sa to všetkým –, pretože keď sa priblížite k ľuďom vnímate, že je vám to nepríjemné, alebo dokonca nepocítite nič, zastavte sa a pozrite sa opäť na Máriu očami tých najmenších spomedzi jej ľudí, ktorí žobronia o prístup do jej lona. A ona očistí váš zrak zo „šedého zákalu“, ktorý bráni vidieť v dušiach Krista; vylieči vám zrak z krátkozrakosti, ktorá spôsobuje, že sú potreby druhých – tých, čo patria vtelenému Pánovi – vnímané ako nepríjemné, a vylieči vás z každej ďalekozrakosti, ktorá nevidí detaily, „malé písmenká“, v ktorých ale ide o dôležité skutočnosti týkajúce sa života Cirkvi a rodiny. Pohľad Panny Márie uzdravuje.

Druhý spôsob ako sa Mária pozerá, je spojený s tkaním: Mária pozoruje tkajúc, t. j. pozerajúc sa ako môže všetko to, čo jej ľud prináša, skombinovať pre konečné dobro. Mexickým biskupom som povedal, že „Boh votkal do plášťa mexickej duše tvár svojho zjavu v ‘Morenite’ [ľudové označenie Panny Márie Guadalupskej] použijúc niť nesúcu v sebe miešanecký charakter vášho ľudu“. Duchovný učiteľ nás učí, že to, čo sa tvrdí o Márii v osobnom zmysle, tvrdí sa o univerzálnej Cirkvi a o každej duši osobitne (porov. Izák zo Stelly, Serm. 51: PL 194, 1862-1863.1865).

Vidiac ako Boh utkal tvár a postavu Panny Márie Guadalupskej v tilme [plášti] Juana Diega, môžeme následne v modlitbe kontemplovať, ako utkáva našu dušu a život Cirkvi. Hovoria, že sa nedá zistiť, ako bol obraz „namaľovaný“. Vyzerá, akoby bol odtlačený. Páči sa mi predstava, že zázrak [v Guadalupe] nespočíval iba v „odtlačení či namaľovaní obrazu štetcom“, ale že „sa nanovo vytvoril celý plášť“; že bol premenený od vrchu po spodok a že každá nitka – ktoré sa ženy učia tkať už od mala a ktoré na utkanie jemnejšej vrchnej časti plášťa používajú vlákna zo samého stredu agáve (nite sa získavajú z jej listov) – sa premenila na svojom mieste, no pritom prevzala pôvodné odtiene. Každá takáto niť utkaná dokopy s ostatnými niťami, premenenými rovnakým spôsobom, zjavili tvár a celú postavu Madony, spolu so všetkým, čo je okolo.

Milosrdenstvo robí to isté s nami: „nemaľuje“ nám zvonku tvár s výzorom dobrých, nerobí photoshop, ale tými istými niťami našich nedostatkov – s nimi! – a hriechov – s nimi! –, votkanými dohromady s láskou Otca, nás utkáva tým spôsobom, že sa naša duša obnovuje prinavrátením jej pravého obrazu – obrazu Ježiša. Buďte preto kňazmi, ktorí budú „schopní napodobňovať slobodu Boha tým, že si zvolia to, čo je pokorné, aby navonok prejavili vznešenosť jeho tváre, a aby ste boli schopní napodobňovať božiu trpezlivosť, keď budete utkávať tým jemným vláknom ľudskosti, s akou sa stretávate, toho nového človeka, na ktorého vaša krajina čaká. Nenechajte sa zviesť márnou snahou zameniť ľud – je to naše pokušenie: „Požiadam biskupa, aby ma presunul...“ akoby Božia láska nemala dosť sily zmeniť ich sama“ (Príhovor biskupom Mexika, 13. februára 2016).

Tretí spôsob – akým sa pozerá Panna Mária – sa týka pozornosti: Mária sa pozerá pozorne, vkladá sa celá a úplne sa venuje tomu, koho má pred sebou; ako matka, ktorá nespúšťa oči zo svojho milovaného synčeka, ktorý jej čosi rozpráva. A aj mamy, keď je dieťa veľmi malé, napodobňujú hlas synčeka, aby z neho dostali slová, robia sa maličkými.

„Guadalupská tradícia učí – a pokračujem s odkazom na Mexiko -, že ‚Morenita’ si uchováva pohľady tých, ktorí ju kontemplujú, odráža tvár tých, ktorí sa s ňou prídu stretnúť. Treba sa naučiť, že v každom človeku, ktorý sa snaží hľadať Boha, je niečo neopakovateľné – nie všetci na neho hľadia rovnakým spôsobom. Je na nás, aby sme samých seba nespravili nepreniknuteľnými pre tieto pohľady. Kňaz, farár, ktorý sa spraví nepreniknuteľným pre pohľady, je uzatvorený sám v sebe. «Je treba, aby sme v nás uchovávali každý jeden z nich, udržiavali ich v srdci, ochraňovali ich. Len Cirkev schopná obraňovať tvár ľudí, ktorí klopú na jej dvere, je schopná hovoriť o Bohu» (tamtiež). Ak ty nie si schopný chrániť tvár ľudí, ktorí klopú na dvere, nebudeš im schopný hovoriť o Bohu. Ak nerozlúštime ich utrpenia, ak si neuvedomíme ich potreby, nebudeme im môcť ponúknuť nič. Bohatstvo, ktoré máme, sa rozplynie, keď sa stretneme s málom tých, ktorí žobrú; takéto stretnutie sa uskutočňuje presne v našom srdci Pastierov“ (tamtiež).

Biskupom som povedal, aby venovali pozornosť vám, svojim kňazom, „aby vás nenechali vystavených osamelosti a pocitu opustenosti, pocitu koristi svetáckosti, ktorá požiera srdce“ (tamtiež). Svet na nás pozorne hľadí, no len preto, aby nás „zhltol“, aby z nás urobil konzumentov... Všetci potrebujeme, aby sa nám dostávalo pozornosti, nezištného záujmu, hovoríme. „Dávajte pozor – hovoril som biskupom – a učte sa čítať v pohľadoch vašich kňazov, aby ste sa s nimi mohli radovať, keď budú pociťovať radosť a chcieť vám vyrozprávať všetko, ‚čo robili a učili’ (Mk 6,30); a tiež, aby sa nestiahli do seba, keď sa budú cítiť tak trochu pokorení a nezmôžu sa na nič iné než plač, lebo zapreli Pána (porov. Lk 22,61-62); tiež, aby ste ich podporovali, [...] v spoločenstve s Kristom, keď niekto zdrvený odíde ‚v noci’ (porov. Jn 13,30) s Judášom. V takých situáciách, milí biskupi, nech vašim kňazom nikdy nechýba vaša otcovská láska. Pomáhajte medzi nimi pestovať spoločenstvo; dopomôžte ich talentom k zdokonaleniu; zapojte ich do veľkých záležitostí, lebo srdce apoštola nebolo utvorené pre malé veci“ (tamtiež).

Nakoniec, ako sa pozerá Mária? Máriin pohľad je „integrálnym“, t. j. zahŕňa všetko – našu minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľad nie je fragmentový: milosrdenstvo dokáže vidieť v celosti a vie rozpoznať, čo je nevyhnutné. Ako Mária v Káne, ktorá vopred vytušila, čo za následok bude mať nedostatok vína na svadbe, a prosí Ježiša, aby zakročil – a to bez toho, aby si jej intervenciu niekto všimol –, tak aj celý náš život kňazstva môžeme vnímať ako „predvídaný milosrdenstvom“ Márie. Ona predvídajúc naše vlastné nedostatky nás obdarila všetkým, čo teraz vlastníme. Ak je v našom živote trochu „dobrého vína“, nie je to našou zásluhou, ale zásluhou Máriinho „predvídavého milosrdenstva“; toho milosrdenstva, o ktorom spieva v Magnifikate: ako Pán „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ a „pamätá na svoje milosrdenstvo“, „milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie“ zahŕňajúce chudobných a utláčaných (porov. Lk 1,46-55). Máriino čítanie dejín je čítaním dejín ako milosrdenstva.

Môžeme zakončiť tým, že sa pomodlíme Salve Regina [Hymnus Zdravas’ Kráľovná], v ktorej zvolaniach opakovanie zaznieva duch Magnifikatu. Ona je Matkou milosrdenstva, je náš život, sladkosť a naša nádej. A keď by ste vy kňazi mali ponuré, nepekné okamihy, keď by ste nevedeli, ako sa vyrovnať v najosobnejšej hĺbke vášho srdca, nepoviem len „hľaďte na Matku“, to musíte urobiť, ale: „choďte tam a nechajte ju, aby sa na vás pozerala ona, v tichu, aj keby ste zadriemali. To umožní, že v tých nepekných momentoch, možno s mnohými chybami, ktoré ste spravili, a ktoré vás priviedli až do toho bodu, celá tá nečistota sa stane záchytným miestom milosrdenstva. Nechajte na sebe spočinúť Máriin pohľad“.

Jej milosrdné oči sú tie, ktoré sú pre nás tou najlepšou nádobou milosrdenstva v tom zmysle, že z nich môžeme piť zhovievavý a láskavý pohľad, po ktorom cítime taký smäd, aký len možno cítiť po pohľade niekoho. Tie oči plné milosrdenstva nám tiež dávajú vidieť, ako koná Božie milosrdenstvo v dejinách ľudstva a objaviť v tvárach ľudí Ježišovu tvár. V Márii nachádzame zasľúbenú zem – Kráľovstvo milosrdenstva ustanovené Pánom –, ktoré zažívame už počas nášho života návratom z exilu, do ktorého sme boli zahnaní hriechom. Vedení Máriou za ruku a držiac sa jej plášťa.

Mám vo svojej pracovni krásny obraz, ktorý mi daroval otec Rupnik, on ho vytvoril, „Synkatabasis“: je to ona, ktorá necháva Ježiša zostupovať a jej ruky sú ako schodíky. Ale to, čo sa mi páči najviac, je to, že Ježiš má v jednej ruke plnosť Zákona a druhou sa pridŕža plášťa Panny Márie: aj on sa drží plášťa Panny Márie. A ruská tradícia, mnísi, starí ruskí mnísi nám hovoria, že v duchovných tiesňach treba nájsť útočisko pod plášťom Panny Márie. Prvá mariánska antifóna na Západe je táto: „Sub tuum praesidium“ (Pod tvoju ochranu). Plášť Panny Márie. Nehanbiť sa, nerobiť veľké reči, byť tam a nechať sa prikryť, nechať na sebe spočinúť jej pohľad. A plakať. Keď nájdeme kňaza, ktorý je tohto schopný, ísť k Panne Márii a plakať, s mnohými hriechmi, môžem povedať: je to dobrý kňaz, lebo je dobrý syn. Bude dobrý otec.

Vedení Máriou za ruku a pred jej očami môžeme s radosťou ospevovať veľkosť Pána. Môžeme mu povedať: Moja duša ti spieva, Pane, lebo si láskavo zhliadol na pokoru a poníženosť svojho služobníka. Som blahoslavený, lebo si mi odpustil! Tvoje milosrdenstvo, ktoré si mal so všetkými tvojimi svätými a s celým tvojím verným ľudom, prišlo aj ku mne. Poblúdil som, hľadajúc samého seba v nadutosti môjho srdca, no nerobil som si nároky na žiadny trón, Pane, ale jedinou slávou pre mňa bude, keď ma tvoja Matka objíme, zahalí do svojho plášťa a bude ma držať blízko svojho srdca. Túžim byť tebou milovaný ako jeden z mnohých pokorných tvojho ľudu, sýtiť tvojím chlebom tých, čo sú hladní po tebe. Rozpomeň sa, Pane, na svoju zmluvu milosrdenstva s tvojimi synmi, kňazmi tvojho ľudu. Kiež spolu s Máriou môžeme byť znakom a sviatosťou tvojho milosrdenstva.

Tretia meditácia: Kristova dobrá vôňa a svetlo jeho milosrdenstva

(Bazilika sv. Pavla za hradbami, 2. júna 2016, 16.00)

Dúfajme, že Pán nám udelí to, o čo sme ho prosili v modlitbe: napodobňovať Ježišov príklad trpezlivosti a s trpezlivosťou prekonávať ťažkosti. Táto tretia meditácia má titul: „Kristova dobrá vôňa a svetlo jeho milosrdenstva“.

Pri tomto treťom stretnutí vám navrhujem meditovať nad skutkami milosrdenstva, či už si zvolíme niektorý z nich, ktorý sa nám výraznejšie spája s našou charizmu, či už kontemplujúc ich všetky naraz, hľadiac na ne milosrdnými očami Panny Márie, ktoré nám pomôžu objaviť, že „víno sa minulo“ a ktoré nás povzbudia „urobiť všetko, čo nám povie“ (porov. Jn 2,1-12), aby tak jeho milosrdenstvo vykonalo zázraky, ktoré náš ľud potrebuje.

Skutky milosrdenstva sú veľmi previazané na „duchovné zmysly“. Pri modlitbe si vyprosujeme milosť „cítiť a vychutnávať“ Evanjelium takým spôsobom, aby nás urobilo vnímavými k životu. Pohnutí Duchom môžeme pod Ježišovým vedením už z ďaleka zbadať očami milosrdenstva toho, kto leží na zemi na okraji cesty, môžeme začuť volanie Bartimeja, môžeme vnímať, ako Pán cíti na okraji svojho plášťa plachý avšak rozhodný dotyk ženy trpiacej na krvotok, môžeme prosiť o milosť zakúsiť s ním na kríži trpkú príchuť žlče všetkých ukrižovaných, aby sme tak cítili silný zápach biedy – v poľných nemocniciach, vo vlakoch a nákladných člnoch plných ľudí –; ten zápach, ktorý olej milosrdenstva neprekryje, ale pomazaním zaistí, aby sa prebudila nádej.      

Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí o skutkoch milosrdenstva, spomína, že sv. Ružena Limská v deň, keď jej matka vyčítala, že prijala do domu chudobných a chorých, svätá Ružena Limská jej bez váhania povedala: «Keď slúžime chudobným a chorým, sme Kristovou dobrou vôňou» (porov. č. 2449). Táto Kristova dobrá vôňa – starostlivosť o chudobných – je pre Cirkev charakteristickou, vždy takou bola. Na toto sa sústreďuje Pavol, keď hovorí o svojom stretnutí so „stĺpmi“, ako ich nazýval, s Petrom, Jakubom a Jánom. Prosili nás «len aby sme pamätali na chudobných» (Gal 2,10).

Toto mi pripomína udalosť, ktorú som spomínal už viackrát. Len čo ma zvolili za pápeža, zatiaľ čo pokračovalo rátanie hlasov, priblížil sa ku mne jeden brat kardinál, objal ma a povedal mi: „Nezabudni na chudobných“. Prvé posolstvo, ktoré mi prišlo od Pána v tom okamihu. Katechizmus tiež hovorí, sugestívnym spôsobom, že «tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi, ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť» (č. 2448). A to bez ideológií, jedine so silou evanjelia.

V Cirkvi sme mali a máme toľko vecí nie príliš dobrých, a mnoho hriechov, avšak v tomto slúžení chudobným so skutkami milosrdenstva ako Cirkev, sme vždy nasledovali Ducha, a naši svätí to robili veľmi kreatívnym a účinným spôsobom. Láska k chudobným bola tým znakom, tým svetlom, ktoré uisťuje o oslave Pána zo strany ľudí. Naši ľudia si to vážia, kňaz, ktorý sa stará o chudobných, chorých, ktorý odpúšťa hriešnikom, ktorý vyučuje a s trpezlivosťou napomína... Náš ľud odpúšťa kňazom mnoho nedostatkov, s výnimkou toho, keď sú pripútaní k peniazom. To ľud neodpúšťa. A to ani nie tak kvôli samotnému bohatstvu, ale kvôli tomu, že peniazmi nás oberajú o bohatstvo milosrdenstva.

Náš ľud „má nos“ na to, aby rozlíšil, ktoré sú pre pastiera vážne hriechy, zabíjajúce jeho službu, lebo z neho urobia funkcionára, či ešte horšie žoldniera, a tie, ktoré sú naopak – nepovedal by som, že druhoradé, lebo neviem, či to možno teologicky takto povedať –, ale sú to hriechy, ktoré sa dajú zniesť, ťažiace ako kríž, aby ich Pán nakoniec očistil, ako to urobí s kúkoľom. Naproti tomu to, čo ide proti milosrdenstvu, je zásadným protirečením. Toto útočí proti dynamike spásy, proti Kristovi, ktorý „sa stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil“ (porov. 2 Kor 8,9). A je to preto tak, lebo milosrdenstvo uzdravuje tým, že „stráca niečo zo seba“: kúsok srdca ostane so zranenou osobou; istý čas nášho života, v ktorom máme chuť čosi robiť stratíme, keď ho podarujeme druhému v skutku milosrdenstva.

Takže nejde o to, že Boh sa nado mnou zmiluje v nejakom nedostatku, ako keby som vo zvyšku bol sebestačný, alebo aby som z času na čas ja urobil nejaký konkrétny skutok milosrdenstva voči blížnemu. Milosť, o ktorú prosíme v tejto modlitbe je tá, aby sme vedeli využiť Božie milosrdenstvo vo všetkých aspektoch nášho života a aby sme boli milosrdní s ostatnými v celom našom konaní. Pre nás kňazov a biskupov, ktorí pracujeme so sviatosťami, krstiac, spovedajúc, sláviac Eucharistiu..., milosrdenstvo je spôsob, ako premeniť celý život Božieho ľudu na „sviatosť“. Byť milosrdní nie je len nejakým spôsobom bytia, ale je to samotným spôsobom bytia. Nie je iná možnosť, ako byť kňazom. Farár Brochero hovorieval: «Kňaz, ktorý nezakúša mnoho súcitu s hriešnikmi je polovičným kňazom. Tieto posvätené handry, ktoré na sebe nosím, to nie ony zo mňa robia kňaza; ak nenosím vo svojej hrudi lásku, nie som ani len kresťanom».

Všímať si to, čo chýba, aby sme okamžite pomohli náprave, alebo ešte lepšie, vedeli to predvídať, to naozaj charakterizuje pohľad otca. Tento kňazský pohľad – toho, kto zaberá miesto otca v lone Matky Cirkvi – ktorý nás vedie k tomu, že hľadíme na ľudí optikou milosrdenstva, je to, čomu treba učiť a kultivovať to počnúc seminárom a čo musí sýtiť všetky pastoračné plány. Túžme a prosme Pána o pohľad, ktorý sa naučí rozpoznávať znamenia časov v perspektíve toho, „ktoré skutky milosrdenstva sú dnes pre našich ľudí potrebné“, aby bolo možné cítiť a zakúšať Boha histórie, ktorý kráča medzi nimi. Lebo ako hovorí Dokument z Aparecidy citujúc sv. Alberta Hurtada, «v našich skutkoch náš ľud pozná, že chápeme jeho bolesť» (č. 386).

Dôkazom tejto chápavosti nášho ľudu je to, že v našich skutkoch milosrdenstva sme vždy požehnávaní Bohom a že nachádzame pomoc a spoluprácu u našich ľudí. Nie je tak pri iných typoch projektov, ktoré raz fungujú dobre a inokedy nie, a niektorí si neuvedomia prečo to nefunguje a lámu si hlavu hľadajúc nový, n-tý pastoračný plán, keď by sa jednoducho mohlo povedať: nefunguje, lebo mu chýba milosrdenstvo, bez toho, aby sme potrebovali zachádzať do podrobností. Ak to nie je požehnané, je to preto, lebo tomu chýba milosrdenstvo. Chýba to milosrdenstvo, ktoré je vlastné viac poľnej nemocnici, než luxusnej klinike; to milosrdenstvo, ktoré oceniac niečo dobré pripravuje terén pre budúce stretnutie človeka s Bohom, namiesto toho, aby sme ho odohnali presnou kritikou...

Navrhujem vám modlitbu s hriešnicou, ktorej bolo odpustené (porov. Jn 8,3-11), aby sme prosili o milosť byť milosrdní v spovednici a ďalšiu o sociálnej dimenzii skutkov milosrdenstva.

Vždy ma dojíma úryvok o stretnutí Pána s cudzoložnou ženou, ako vtedy, keď ju neodsúdil, Pánovi „chýbal“ rešpekt voči zákonu; v tom okamihu, keď ho žiadali, aby sa vyjadril – „treba ju ukameňovať alebo nie?“ – sa nevyjadril, neuplatnil zákon. Tváril sa, že nerozumie – aj v tomto je Pán pre nás všetkých učiteľom – a v tej chvíli vytiahol inú záležitosť. Spustil tak proces v srdci ženy, ktorá potrebovala tieto slová: «Ani ja ťa neodsudzujem». Držiac ju za ruku ju zdvihol a toto jej dovolilo stretnúť sa s pohľadom plným nehy, ktorý jej zmenil srdce. Pán vystrie ruku k Jairovej dcére: „Dajte jej jesť“ (porov. Mk 5,41-43). Mŕtvemu chlapcovi v Naime povie: „Vstaň!“ A dá ho jeho mame. A tejto hriešnici: „Vstaň.“ Pán nás vracia práve k tomu, ako to Boh chcel: aby človek stál na nohách, vzpriamený, nikdy nie na zemi.

Neraz mám zmiešané pocity zármutku a rozhorčenia, keď sa niekto snaží vysvetliť posledné odporúčanie «už viac nehreš». A používa túto vetu na „obhajobu“ Ježiša a na to, aby to nezostalo tak, že sa prekročil zákon. Myslím, že slová, ktoré používa Pán, sú v plnej jednote s jeho činmi. Skutočnosť, že sa zohol, aby dva razy písal po zemi, a spravil tak pauzu predtým, ako prehovorí k tým, ktorí chcú ženu ukameňovať a predtým, než prehovorí k nej, nám hovorí o čase, ktorý si Pán vyhradzuje na to, aby súdil a odpustil. Čas, ktorý každého nasmeruje do vlastného vnútra a zabezpečí, že tí, čo súdia, sa utiahnu.

Vo svojom dialógu so ženou Pán otvára ďalšie priestory: jedným z nich je priestor neodsudzovania. Evanjelium nástojí na tomto priestore, ktorý zostal slobodný. Umiestňuje nás do Ježišovho pohľadu a hovorí nám, že „nevidí nikoho navôkol, ale len ženu“. A potom sám Ježiš vyzve ženu pozrieť sa dookola otázkou: „Kde sú tí, čo ťa posudzovali?“ (toto slovo je dôležité, lebo hovorí o tom, čo tak veľmi odmietame, keď nás nálepkujú a robia z nás karikatúru...). Keď jej dal prezieť si ten priestor, ktorý je slobodný od súdov iných, hovorí jej, že ani on ho nenaruší svojimi kameňmi: «Ani ja ťa neodsudzujem». A v tom momente jej otvára ďalší voľný priestor: «Choď a už nehreš!» Prikázanie sa dáva do budúcnosti, aby pomohlo kráčať, „kráčať v láske“. Toto je jemnocit milosrdenstva, ktoré hladí so zľutovaním na minulosť a povzbudzuje do budúcnosti. Toto «už nehreš» nie je nič samozrejmé. Pán to hovorí „spolu s ňou“, pomáha jej vyjadriť slovami to, čo ona sama cíti, to slobodné „nie“ hriechu, ktorý je ako Máriino „áno“ voči milosti. „Nie“ sa vyslovuje vo vzťahu ku koreňu hriechu každého človeka.

U ženy išlo o spoločenský hriech, hriech tej, ku ktorej sa ľudia približovali buď aby boli s ňou, alebo aby ju ukameňovali. Nebolo iného druhu blízkosti s touto ženou. Preto jej Pán nielen vyčistí cestu, ale aj ju aj uvádza do pohybu, aby kráčala, aby prestala byť „objektom“ pohľadu iných, ale bola protagonistom. Myslím si, že to „nehreš“ sa netýka len morálneho aspektu, ale istého druhu hriechu, ktorý jej nedovoľuje vytvárať si vlastný život. Aj ochrnutému v Siloe Ježiš hovorí: «Už nehreš» (Jn 5,14); ale toho, kto sa ospravedlňoval smutnými vecami, ktoré sa mu prihodili, ktorý mal psychológiu obete – žena nie –, trochu postrkáva tými slovami «aby ťa nepostihlo niečo horšie». Pán vyťaží z jeho spôsobu myslenia, z toho čoho sa bojí, aby mu umožnil dostať sa zo svojej paralýzy. Povedzme, že ho rozhýbe strachom. Takto každý z nás musí počúvať toto «už nehreš» osobným a intímnym spôsobom.

Tento obraz Pána, uvádzajúceho ľudí do pohybu, aby kráčali –Pán, ktorý uvádza osoby do pohybu-, je veľmi priliehavý: on je Boh, ktorý sa vydáva kráčať so svojím ľudom, ktorý posúva vpred a sprevádza naše dejiny. Preto je predmet, na ktorý sa zameriava milosrdenstvo veľmi presný: koncentruje sa na to, čo zapríčiňuje, že muž a žena nekráčajú na svojom mieste, spolu so svojimi drahými a správnym tempom smerom k cieľu, kam ich Boh pozýva kráčať. Tou škodou, tým, čo napĺňa pohnutím, je to, že sa človek stratí alebo zostane pozadu, prípadne je chybne predpojatý; skrátka, ako sa hovorí, že je mimo; že nie je pripravený pre Pána, nemá ochotu k úlohe, ktorú mu chce zveriť; že nekráča pokorne v prítomnosti Pána (porov. Mich 6,8), že nekráča v láske (porov. Ef 5,2).

Priestor spovednice, kde nás pravda oslobodzuje

A keď hovoríme o priestore, poďme k tomu, ktorým je spovednica. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám ukazuje spovednicu ako miesto, kde nás pravda oslobodzuje cez stretnutie a hovorí takto: «Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi» Potiaľto Katechizmus (č. 1465). A v nasledovnom čísle nám pripomína, že «spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou» (č. 1466).

Znakom a nástrojom stretnutia. Týmto sme. Tým, čo účinne priťahuje k stretnutiu. Znakom, to znamená, že musíme priťahovať ako keď niekto robí znamenia na privolanie pozornosti. Znak musí byť súdržný a jasný, no hlavne zrozumiteľný. Lebo sú znaky, ktoré sú jasné len odborníkom, a tieto nám neposlúžia. Znak a nástroj. Nástroj obstojí alebo neobstojí podľa jeho účinnosti – slúži či neslúži? –, tým, že je po ruke a že vplýva na realitu presným, adekvátnym spôsobom. Sme nástrojom, ak sa ľudia naozaj stretávajú s milosrdným Bohom. Nám prináleží úloha „umožniť, aby sa stretli“, aby sa ocitli tvárou v tvár. To, čo potom spravia, je ich vec.

Je tu márnotratný syn v chlieve a otec, ktorý každý večer vychádza na terasu vyzerať, či syn neprichádza; je tu stratená ovca a pastier, ktorý sa ju vybral hľadať; je tu ranený, opustený na okraji cesty a Samaritán, ktorý má dobré srdce. Aká je teda naša služba? Byť znakmi a nástrojmi, aby sa títo stretli. Nech je ozaj jasné, že my nie sme ani otcom, ani pastierom, ani samaritánom. Sme skôr vedľa tých ďalších troch, nakoľko sme hriešnici. Naša služba musí byť znakom a nástrojom takého stretnutia. Preto sa dávame do služby Ducha Svätého, toho, kto tvorí Cirkev, toho, kto zjednocuje, toho, kto stále obnovuje stretnutie.

Iná vec vlastná znaku a nástroju je tá, že nie sú autoreferenčnými [t.j. poukazujúcimi len sami na seba], povedané trochu ťažkopádne. Nik sa nepozastavuje pri znaku, keď pochopil danú vec; nik nezostáva hľadieť na skrutkovač či kladivo, ale hľadí na obraz, ktorý bol dobre pripevnený. Sme neužitočnými služobníkmi. Hľa, nástroje a znaky, ktoré boli veľmi užitočnými pre ďalších dvoch, ktorí sa zjednotili v objatí ako otec a syn.

Treťou charakteristickou vlastnou znaku a nástroju je ich dostupnosť. Aby bol nástroj pripravený na použitie, aby bol znak viditeľný. Podstata znaku a nástroja je byť sprostredkovateľmi, k dispozícii. Možno tu sa nachádza kľúč k našej misii v tomto stretnutí Božieho milosrdenstva s človekom. Je pravdepodobne jasnejšie použiť negatívny termín. Sv. Ignác hovoril o tom, aby sme „neboli prekážkou“. Dobrý sprostredkovateľ je ten, kto uľahčuje veci a nestavia prekážky.

V mojej krajine bol veľký spovedník, otec Cullen, ktorý sedával v spovednici a keď nebolo ľudí, robil dve veci: jednou bola oprava lôpt z kože pre chlapcov, ktorí hrali futbal, ďalšou bolo čítanie veľkého čínskeho slovníka. Bol predtým dlhú dobu v Číne a chcel si uchovať jazyk. Hovorieval, že keď ho ľudia videli počas takých neužitočných činností ako oprava starých lôpt a takej dlhodobej činnosti ako je čítanie čínskeho slovníka, pomysleli si: „Môžem sa priblížiť a trochu sa porozprávať s týmto kňazom, lebo vidieť, že nemá nič na práci“. Bol k dispozícii pre to podstatné. Mal vyhradené hodiny pre spoveď, ale bol tam. Vyhýbal sa takej prekážke, že by vždy vyzeral veľmi zaneprázdnený. Tu je ten problém. Ľudia sa nepriblížia, keď vidia svojho pastiera veľmi, veľmi zaneprázdneného, vždy zamestnaného.

Každý z nás poznal dobrých spovedníkov. Treba sa učiť od našich dobrých spovedníkov, od tých, ku ktorým ľudia pristupujú, od tých, ktorí ich nevystrašia a vedia sa porozprávať, až kým druhý nerozpovie, čo sa stalo, ako Ježiš s Nikodémom. Je dôležité porozumieť jazyku gest. Nespytovať sa na veci, ktoré sú očividné z gest. Ak niekto pristúpi ku spovedi, je to preto, že oľutoval, a už to je kajúcnosť. A ak sa priblíži, je to preto, že má túžbu zmeniť sa. Alebo aspoň túži po túžbe, ak sa mu situácia zdá nemožná (ad impossibilia nemo tenetur, ako hovorí zásada, nik je nie povinný robiť nemožné). Jazyk gest.

Čítal som v životopise jedného svätca z poslednej doby, ktorý chudák, trpel vo vojne. Bol tam vojak, ktorý čakal na popravu a on ho išiel vyspovedať. A bolo vidieť, že bol tak trochu zhýralec... veľa sa zabával so ženami... „Teda ľutuješ to?“ - „Ale nie, bolo to veľmi pekné, otče“. A tento svätý nevedel, ako z toho von. Už tam bola eskadra, ktorá ho mala zastreliť, a tak mu hovorí: „Povedz aspoň: mrzí ťa, že to neľutuješ?“ – „To áno“ – „Oh, tak dobre!“ Spovedník sa vždy snaží nájsť cestu, a jazyk gest je jazykom možností, ako sa dostať k cieľu.

Treba sa učiť od dobrých spovedníkov, tých, ktorí vedia citlivo zaobchádzať s hriešnikmi a ktorým stačí pol slova, aby pochopili všetko, ako Ježiš so ženou, ktorá mala krvotok, a práve v tom momente z nich vychádza sila odpustenia. Bol som veľmi povzbudený jedným kardinálom z kúrie, o ktorom som si predpojato myslel, že je dosť prísny. A on, keď mal u seba kajúcnika s takým hriechom, ktorý mu robil problém pre zahanbenie vysloviť, vtedy keď tento začal jedným či dvoma slovami, on hneď pochopil, o čo išlo a povedal: „Prejdite k ďalšiemu, porozumel som!“ A nedal mu dohovoriť, lebo pochopil. Toto je jemnocit. No tí spovedníci – odpusťte mi – ktorí sa vypytujú a vypytujú: „Ale povedz mi, prosím ťa...“ – Potrebuješ toľké detaily, aby si odpustil, alebo sa veci majú tak, si „vytváraš film“? Ten kardinál ma veľmi povzbudil.

Úplnosť spovede nie je vecou, otázkou matematiky: – Koľko ráz? Ako? Kde? – Neraz sa hanba skrýva viac pred číslom než pred samotným hriechom. Ale preto sa treba nechať pohnúť pred situáciou ľudí, ktorá je zavše zmesou vecí, choroby, hriechu a neprekonateľných podmieneností, tak ako Ježiš, ktorý prežíval pohnutie pri pohľade na ľudí, cítil to v hĺbke, v útrobách, a preto uzdravoval a uzdravoval aj keď si o to niekto „nepožiadal správnym spôsobom“, ako onen malomocný, prípadne obchádzal vec ako tá Samaritánka, ktorá bola ako pávica: tiahla k jednej strane, no hniezdo mala na druhej. Ale Ježiš bol trpezlivý.

Treba sa učiť od dobrých spovedníkov, ktorí vedia, že kajúcnik cíti nápravu a robí malý krok napred, ako Ježiš, ktorý dával pokánie, ktoré stačilo, a vedel oceniť toho, kto sa vracal, aby poďakoval, kto sa mohol ešte zlepšiť. Ježiš kázal chromému, aby vzal svoje lôžko, alebo sa nechal trochu prosiť od slepých alebo od Sýrofeničanky. Nezáležalo mu, či sa o neho potom zaujímali, tak ako chromý zo Siloe, alebo či rozprávali o veciach, o ktorých im povedal, aby ich nerozchyrovali, a potom sa zdalo, akoby tým malomocným bol on, lebo nemohol vstúpiť do dedín, prípadne jeho nepriatelia nachádzali zámienky, aby ho odsúdili. On uzdravoval, odpúšťal, prinášal úľavu, odpočinutie, dával ľuďom nadýchnuť sa vanutia Ducha tešiteľa.

To, čo teraz poviem, som už mnohokrát povedal, možno to niekto z vás počul.Poznal som v Buenos Aires pátra kapucína – ešte žije, je trošku mladší odo mňa –, ktorý je veľkým spovedníkom. Pred spovednicou vždy stojí rad, mnohí ľudia – všetci: ľudia prostí, zámožní, kňazi, sestry – je to zástup ľudí, rad za radom, celý deň spovedania. A on je ten, kto veľmi odpúšťa. Vždy nachádza cestu, ako odpustiť a umožniť spraviť krok vpred. Je to dar Ducha Svätého. Ale občas má výčitky, škrupule, že odpúšťal príliš. A tak raz pri rozhovore mi povedal: „Občas mám takéto výčitky“. A ja som sa ho spýtal: „A čo robíš, keď máš takéto výčitky?“ „Idem pred svätostánok, pozriem sa na Pána a poviem mu: Pane, odpusť mi, dnes som veľa odpúšťal. Ale aby bolo jasné: je to tvoja vina, lebo si to ty, kto mi dal zlý príklad! Si to ty, kto mi dal zlý príklad! Je to tvoja vina, lebo si to bol ty, kto mi dal zlý príklad!“ To znamená, že milosrdenstvo zdokonaľoval ešte väčším milosrdenstvom.

Napokon dve rady na túto tému spovede. Prvá, nemajte nikdy pohľad úradníka, toho, kto vidí len „prípady“ a to, či sa mu ich podarí zo seba striasť. Milosrdenstvo nás oslobodzuje od toho, aby sme boli kňazmi ako úradnícky sudca, ako sa hovorí, ktorý silou-mocou súdi „prípady“ a stráca tak vnímavosť na osoby a na tváre. Spomínam si, keď som bol v druhom ročníku na teológii, šiel som so spolužiakmi na cvičenia z kázusov, tzv. „audiendas“, ktorá sa robila v treťom ročníku teológie, pred vysviackou. Išli sme tam, aby sme sa niečo naučili. Vždy sa dalo niečo naučiť. A raz, spomínam si ako môjmu spolužiakovi dali jednu otázku. Bola o spravodlivosti, de iure, no tak prešpekulovaná, tak umelá. A tento spolužiak povedal s veľkou pokorou: „Ale, otče, v živote sa s týmto nestretneme.“ - „Ale stretneme sa s tým v knihách!“ Tá „knižná“ morálka, bez skúsenosti.

Ježišovo pravidlo je „súdiť tak ako chceme byť súdení“. V tomto vnútornom indikátore, ktorý máme na posúdenie, či sa s nami zaobchádza s dôstojnosťou, či sme odignorovaní alebo sa s nami zle zaobchádza, či sa nám pomohlo zdvihnúť sa na nohy... Toto je kľúčom na posudzovanie druhých. Dajme na to pozor, lebo Pán má dôveru v tento meter, ktoré je tak subjektívne osobný na posudzovanie druhých. Ani tak nie preto, že takýto indikátor je tým „najlepším“, ale preto, že je úprimný a na jeho základe sa dá vybudovať dobrý vzťah.

Ďalšia rada: nebuďte v spovednici zvedaví. Už som to spomenul. Sv. Terezka rozpráva, že keď sa jej zdôverovali jej novicky, dávala si dobrý pozor, aby sa nevypytovala, ako sa veci ďalej vyvinuli. Nevyzvedala v duši osôb (porov. Dejiny duše, Rukopis C, Matke Gonzage, c. XI 32r). Milosrdenstvu je vlastné „prikryť svojím plášťom”, prikryť hriech, aby sa nezranila dôstojnosť. Pekná je tá stať o dvoch Noemových synoch, ktorí zakryli plášťom nahotu otca, ktorý sa opil (porov. Gn 9,23).

Sociálny rozmer skutkov milosrdenstva

Na záver Exercícií svätý Ignác kladie „Kontempláciu na dosiahnutie lásky“, ktorá spája to, čo sa prežívalo v modlitbe s každodenným životom. A dáva nám rozjímať nad tým, ako treba lásku vkladať viac do skutkov než do slov. Skutkami milosrdenstva sú tie skutky, ktoré Otec «pripravil, aby sme ich konali» (Ef 2,10), tie, ktoré Duch vnuká každému pre všeobecný úžitok (porov. 1 Kor 12,7). Zatiaľ čo vzdávame vďaky Pánovi za mnoho osohu prijatého z jeho dobroty, vyprosujeme si milosť prinášať všetkým ľuďom to milosrdenstvo, ktoré zachránilo nás.

Ponúkam vám pri tomto sociálnom rozmere meditovať nad niektorými záverečnými časťami evanjelií. Tam samotný Pán vytvára takéto prepojenie medzi tým, čo sme prijali a tým, čo musíme dávať. Tieto uzávery môžeme čítať v kľúči „skutkov milosrdenstva“, ktoré vnášajú do činnosti dobu Cirkvi, v ktorej zmŕtvychvstalý Ježiš žije, sprevádza, vysiela a priťahuje našu slobodu, ktorá v ňom nachádza svoje konkrétne a každodenne sa obnovujúce uplatnenie.

Záver Matúšovho evanjelia nám hovorí, že Pán vysiela apoštolov a hovorí im: „Vyučujte a zachovávajte všetko to, čo som vám prikázal“ (porov. 28,20). Toto „vyučovanie nevedomých“ je samo o sebe jedným zo skutkov milosrdenstva. A štiepi sa ako svetlo do iných skutkov: do tých z Matúša 25, ktoré pozostávajú prevažne z takzvaných telesných skutkov a zo všetkých evanjeliových prikázaní a rád, z „odpúšťania“, „bratského napomínania“, utešovania smutných, znášania prenasledovaní a tak ďalej...

Marek zakončuje obrazom Pána, ktorý „spolupracuje“ s apoštolmi a „potvrdzuje Slovo znameniami, ktoré ho sprevádzajú“ (porov. 16,20). Tieto „znamenia“ majú charakteristiku skutkov milosrdenstva. Marek medzi iným hovorí o liečení chorých a vyháňaní zlých duchov (porov. 16,17-18).

Lukáš pokračuje vo svojom evanjeliu Knihou „Skutkov“ – praxeis – apoštolov, rozprávajúc o ich spôsobe postupovania a o skutkoch, ktoré vedení Duchom konajú.

Ján končí hovoriac o «ešte veľa iných veciach» (porov. 21,25) či «znameniach» (20,30), ktoré vykonal Ježiš. Skutky Pána, jeho diela, nie sú len holými faktami, ale sú znameniami, v ktorých sa pre každého osobným a jedinečným spôsobom preukazujú jeho láska a jeho milosrdenstvo.

Môžeme sa zamslieť nad Pánom, ako nás pozýva k tejto práci s obrazom milosrdného Ježiša, ako sa odhalil sestre Faustýne. Na tom obraze môžeme vidieť milosrdenstvo ako jedinečné svetlo, ktoré vychádza z Božieho vnútra a ktoré prechádzajúc cez Kristovo srdce vychádza pozmenené, s osobitnou farbou pre každý skutok milosrdenstva.

Skutky milosrdenstva sú nekonečné, každý so svojou osobnou stopou, s históriou každej tváre. Nie je to len tých sedem telesných a sedem duchovných vo všeobecnosti. Alebo radšej, tieto, takto očíslované, sú ako prvotnými surovinami – tými, čo prináležia samotnému životu – ktoré, keď sa ich ruky milosrdenstva dotýkajú a modelujú ich, každá z nich sa premieňa na dômyselné umelecké dielo. Dielo, ktoré sa rozmnožuje ako chlieb v košoch, ktoré rastie ponad pôvodnú mieru ako horčičné zrnko. Lebo milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Tieto dve dôležité charakteristiky: milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Je pravda, že zvyčajne myslíme na skutky milosrdenstva jednotlivo, jeden po druhom, ako naviazané na istý skutok: nemocnice pre chorých, jedálne pre hladných, ubytovne pre tých, čo sú na ulici, školy pre tých, čo potrebujú náuku, spovednice a duchovné vedenie pre toho, kto potrebuje radu a odpustenie...

Ak sa však na to pozrieme spoločne, posolstvo je to, že predmet milosrdenstva je sám ľudský život, a to vo svojej celistvosti. Náš samotný život, čo do „mäsa a kostí“, ktorý pociťuje hlad a smäd, potrebuje šaty, domov a návštevy, rovnako ako dôstojný pohreb, ktorý nikto nemôže dať sebe samému. Aj ten najbohatší, keď zomrie, zmenší sa na biedu a nikto za jeho sprievodom nenesie nákladný vozík. Náš samotný život, pokiaľ ide o „ducha“, potrebuje byť vychovávaný, usmerňovaný, povzbudzovaný, utešovaný – toto je veľmi dôležité slovo v Biblii: pomyslime na Knihu útechy Izraela u proroka Izaiáša.

Potrebujeme, aby nám iní radili, odpúšťali, podporovali nás a modlili sa za nás. Rodina je tá, ktorá tieto skutky milosrdenstva praktizuje spôsobom, ktorý je tak priliehavý a nezištný, že si to ani nevšímame, avšak stačí, keď v rodine s malými deťmi chýba mama, aby všetko išlo dole vodou. Najabsolútnejšia a najkrutejšia bieda je tá, keď je dieťa na ulici bez rodičov, napospas dravcom.

Prosili sme o milosť byť znakom a nástrojom; teraz ide o to „konať“, - znak a nástroj, teraz konajte!- a to nielen urobiť gestá, ale konať skutky, inštitucionalizovať, vytvárať kultúru milosrdenstva, čo nie je to isté ako kultúra dobročinnosti. To musíme rozlišovať. Dajúc sa do práce, môžeme okamžite pocítiť, že je to Duch, ktorý pobáda, dáva napredovať týmto skutkom. A robí tak používajúc znaky a nástroje, ktoré chce, i keď niekedy nie sme sami v sebe tí najvhodnejší. Navyše by sa mohlo povedať, že na vykonanie skutkov milosrdenstva si Duch vyberá skôr chudobnejšie nástroje, tie pokornejšie a menej významné, ktoré sami viac potrebujú ten prvý lúč božieho milosrdenstva. Toto sú tí, ktorí sa lepšie nechávajú formovať a pripraviť na uskutočnenie služby opravdivo účinnej a kvalitnej. Radosť cítiť sa „neužitočnými sluhami“ pre tých, ktorých Pán žehná plodnosťou svojej milosti a ktorých on sám osobne usádza za svoj stôl a ktorých ponúka Eucharistiou, je potvrdením, že sa pracuje na jeho skutkoch milosrdenstva.

Nášmu vernému ľudu sa páči schádzať sa okolo skutkov milosrdenstva. Stačí zájsť na jednu zo stredajších generálnych audiencií a vidíme, koľko ich tam je: skupiny ľudí, ktorí sa združujú, aby robili skutky milosrdenstva. Tak počas slávení – kajúcich i oslavných – ako aj v solidárnej a výchovnej činnosti, sa náš ľud necháva zhromažďovať a „pásť“ spôsobom, ktorý nie všetci uznávajú a doceňujú, napriek tomu, že zlyhávajú toľké iné pastoračné pláce zamerané na abstraktnejšie dynamiky. Masívna prítomnosť nášho verného ľudu v našich svätyniach a na púťach, prítomnosť, ktorá je anonymná pre priveľký počet tvárí i pre túžbu dať sa vidieť len Tom či Tej, čo na nich hľadia s milosrdenstvom, ako aj početná spolupráca podporujúca svojím nasadením toľké diala solidarity, musia byť dôvodom k pozornosti, oceneniu a podporovaniu z našej strany. A bolo pre mňa prekvapením, ako veľmi sú tu v Taliansku tieto organizácie silné a ako ľudí spájajú.

Ako kňazi žiadame Dobrého Pastiera o dve milosti: tú, aby sme sa dali viesť „zmyslom pre vieru“ (sensus fidei) u nášho verného ľudu a tiež jeho „zmyslom pre chudobných“. Oba tieto „zmysly“ sú späté so „zmyslom pre Krista“ (sensus Christi, Kristovým cítením), o ktorom hovorí sv. Pavol, s láskou k Ježišovi a vierou v neho u nášho ľudu.

Zakončím... a na konci mám bonus. Zakončím recitujúc „Duša Kristova“ (Anima Christi), ktorá je krásnou modlitbou na vyprosovanie si milosrdenstva Pána, ktorý prišiel v tele, ktorý nám preukazuje milosrdenstvo svojím Telom a Dušou. Prosme ho, aby nás spolu so svojim ľudom zahrnul milosrdenstvom: jeho dušu prosme: „posväť nás“; jeho telo prosme: „spas nás“; jeho krv úpenlivo prosme „opoj nás“, daj aby sme mali smäd jedine po tebe; vodu z jeho boku prosme: „obmy nás“; jeho umučenie prosme: „posilni nás“ – ako modlitba, ktorú sme vyslovili na začiatku o deviatej hodine. Uteš svoj ľud, ukrižovaný Pán, v tvojich ranách, prosíme, „ukry nás“... Nedovoľ, aby sa tvoj ľud, Pane, odlúčil od teba. Nech nás nič a nikto neoddelí od tvojho milosrdenstva, ktoré nás chráni pred nástrahami nepriateľa. Tak budeme môcť ospevovať Pánovo milosrdenstvo spolu so všetkými tvojimi svätými, keď nám prikážeš prísť k tebe.

[Nasledovala spoločná modlitba Anima Christi – „Duša Kristova“]

Svätý Otec ešte pridal niekoľko myšlienok, pričom prečítal aj list, ktorý dostal od istého talianskeho kňaza.

Jubilejný Rím privíta diakonov (27.-29. mája) a kňazov so seminaristami (1.-3. júna)

26. mája

Vatikán 26. mája - V rámci slávenia Svätého roka milosrdenstva bude prelom mája a júna patriť v Ríme najprv diakonom a následne kňazom a seminaristom. Prinášame stručný program oboch podujatí s medzinárodnou účasťou.

V dňoch 27. - 29. organizuje Pápežská rada pre novú evanjelizáciu „Jubileum diakonov“. Prítomní budú najmä trvalí diakoni z Talianska a iných krajín.

V piatok 27. mája sa diakoni sprevádzaní svojimi rodinami stretnú v skupinách podľa jazykov. Stretnutie od 16. hod. sa zameria na tému „Diakon – obraz milosrdenstva pre rozvíjanie novej evanjeliácie“, so zameraním na tri oblasti života diakona: v rodine, v pastorácii a v pracovnom prostredí.  

V sobotu 28. mája budú diakoni v skupinách prechádzať ako pútnici Svätou bránou Vatikánskej baziliky a v troch jubilejných kostoloch v okolí Vatikánu budú mať príležitosť k adorácii a sviatosti zmierenia. Budú to kostoly San Salvatore in Lauro, Santa Maria in Vallicella a San Giovanni dei Fiorentini. Od 17. hod. budú prebiehať katechézy vo viacerých jazykoch na tému: „Diakon – povolaný byť vysluhovateľom Lásky v kresťanskej komunite“.

V nedeľu 29. mája budú diakoni sláviť spolu so Svätým Otcom Františkom Eucharistiu o 10.30 na Námestí sv. Petra.

„Jubileum kňazov a seminaristov“ bude v Ríme v dňoch 1. až 3. júna. Jeho súčasťou bude duchovná obnova vo štvrtok 2. júna, ktorú bude osobne viesť pápež František. Trikrát sa počas dňa prihovorí k zhromaždeným kňazom a predloží im podnety na modlitbu. Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie v spolupráci s Rímskym vikariátom publikovala nasledujúci program:

V stredu 1. júna medzi 9. a 16. hodinou bude v troch vyššie spomenutých jubilejných chrámoch príležitosť na eucharistickú adoráciu, prijatie sviatosti zmierenia. Kňazi a seminaristi si v tento deň budú môcť vykonať púť k Svätej bráne Baziliky sv. Petra kráčajúc pútnickou trasou od Anjelského hradu. O 17.30 bude nasledovať katechéza a svätá omša v jazykových skupinách: po taliansky, anglicky, španielsky, poľsky, francúzsky, nemecky a portugalsky.

Vo štvrtok 2. júna sú kňazi pozvaní na duchovnú obnovu so Svätým Otcom. Tá bude pozostávať z troch meditácií o 10.00, 12.00 a 16.00 v Lateránskej bazilike, Bazilike Santa Maria Maggiore a Bazilike sv. Pavla. Na týchto troch miestach budú môcť kňazi sledovať meditácie Svätého Otca cez televízny priamy prenos. Záver dňa bude opäť tvoriť o 17.30 spoločné slávenie svätej omše podľa jazykov. V tento deň budú preto spomenuté baziliky uzatvorené pre verejnosť.

V piatok 3. júna, na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, bude Svätý Otec predsedať svätej omši o 9.30 na Námestí sv. Petra.

• Predch.
• Nasl.