Homília Svätého Otca na sviatok Guadalupskej Panny Márie

Vatikán 12. decembra – Na sviatok Panny Márie Guadalupskej predsedal pápež František slávnostnej svätej omši o 18. hodine v Bazilike sv. Petra s bohatou účasťou veriacich. Koncelebrovali početní kardináli a biskupi z Južnej i Severnej Ameriky a prítomní boli diplomatickí zástupcovia jednotlivých krajín kontinentu. Svätej omši predchádzala modlitba ruženca a tradičná procesia vlajok krajín, ktoré majú Guadalupskú Madonu v osobitnej úcte. Ide predovšetkým o krajiny Latinskej Ameriky a Filipíny. Slávenie sprevádzali liturgické spevy v domorodých jazykoch quechua, mapuche a guaranì, ako aj hymnus v jazyku nahuatl, ktorý hovorí o zjavení Panny Márie Guadalupskej domorodcovi sv. Juanovi Diegovi. Latinskoamerický spevácky zbor účinkoval spolu s vatikánskym zborom Cappella Sistina.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

«Blahoslavená je tá, ktorá uverila» – s týmito slovami, ako olejom pomazania, potvrdila Alžbeta prítomnosť Márie vo svojom dome. Slovami, ktoré sa rodia z jej lona, z jej vnútra; slová, ktoré sú schopné vytvoriť ozvenu všetkého toho, čo zakúsila návštevou svojej sesternice: «Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila» (Lk 1,44-45).

Boh nás navštevuje v lone jednej ženy, burcujúc lono druhej ženy s piesňou požehnania a vďakyvzdania, s piesňou radosti. Evanjeliová scéna so sebou prináša celý dynamizmus návštevy Boha: keď nám Boh vychádza v ústrety, mobilizuje naše vnútro, uvádza do pohybu to, čo sme až do premenenia nášho života na chválu a požehnanie. Keď nás Boh navštevuje, necháva nás nepokojných, so zdravým nepokojom tých, ktorí sa cítia pozvaní ohlasovať, že On žije a je uprostred svojho ľudu. Tak to vidíme v Márii, prvej učeníčke a misionárke, novej arche zmluvy, ktorá nie že by ostala na jednom mieste vyhradenom v našich chrámoch, ale ide, aby navštívila a svojou prítomnosťou sprevádzala Jánovo utváranie v lone. Tak to urobila aj v roku 1531: bežala do Tepeyacu, aby slúžila a sprevádzala tento národ, ktorý sa utváral v bolesti, premieňajúc sa na jeho Matku a Matku všetkých našich národov.

Spolu s Alžbetou aj my dnes v jej deň chceme ju „pomazať“ a pozdraviť ju hovoriac: «Blahoslavená si ty, Mária, ktorá si uverila» a naďalej veríš «že sa splní, čo ti povedal Pán» (Lk 1,45) . Mária je tak ikonou učeníčky, veriacej a modliacej sa ženy, ktorá vie sprevádzať a povzbudzovať našu vieru a našu nádej v rôznych etapách, ktoré musíme prejsť. V Márii máme verný odraz «nie akejsi viery poeticky osladenej, ale silnej viery predovšetkým v dobe, v ktorej sa rúca sladké čaro vecí a z každej strany vstupujú do konfliktu protirečenia» (Romano Guardini: El Señor. Meditaciones sobre la vida de Jesucristo, Madrid 2005, 44).

A nepochybne sa musíme učiť od tejto silnej a ochotnej viery, ktorá charakterizovala a charakterizuje našu Matku; učiť sa od tejto viery, ktorá sa vie vložiť do vnútra dejín, aby bola soľou a svetlom v našich životoch a v našej spoločnosti.

Spoločnosť, ktorú budujeme pre naše deti je stále viac poznačená znakmi rozdelenia a rozkúskovania, nechávajúc mnohých „mimo hry“, predovšetkým tých, pre ktorých je náročne dosiahnuť nevyhnutné minimum na to, aby viedli život s dôstojnosťou. Spoločnosť, ktorej sa páči chvastať sa svojimi vedeckými a technologickými pokrokmi, ktorá sa však stala krátkozrakou a necitlivou voči tisíckam tvárí, ktoré sú ponechané na ceste, vylúčené slepou pýchou malej skupiny ľudí. Spoločnosť, ktorá završuje nastolenie kultúry dezilúzie, sklamania a frustrácie mnohých našich bratov; vrátane úzkosti mnohých ďalších, lebo zakúšajú ťažkosti, ktorým musia čeliť, aby neostali mimo cesty.

Zdalo by sa, že bez toho, aby sme si to všimli, sme si zvykli na život v «spoločnosti nedôvery» so všetkým tým, čo to predstavuje pre našu prítomnosť a predovšetkým pre našu budúcnosť; nedôvery, ktorá kúsok po kúsku vytvára stavy záhaľčivosti a roztrieštenosti.

Aké ťažké je pýšiť sa spoločnosťou blahobytu, keď vidíme, že náš milovaný americký kontinent si zvykol hľadieť na tisíce a tisíce detí a mladých na ulici, kde žobrú a spia na vlakových staniciach, v metre alebo tam, kde nájdu miesto. Deti a mladí využívaní na nelegálnu alebo nútenú prácu, aby si zarobili nejaký ten groš na rušných uliciach čistením skiel našich áut..., a cítiac pritom, že vo «vlaku života» pre nich niet miesto. Koľko rodín je poznačených bolesťou, lebo vidia, ako sa ich deti stávajú obeťami obchodníkov smrti. Aké žalostné je vidieť, ako sme si privykli na vylúčenie našich dôchodcov nútiac ich žiť v samote len preto, lebo nie sú produktívni; alebo vidieť – ako by o tom vedeli veľmi dobre hovoriť biskupi z Aparecidy – «neistú situáciu, ktorá ovplyvňuje mnoho žien; niektoré sú už od detstva a adolescencie vystavené mnohým formám domáceho i vonkajšieho násilia» (Generálne zhromaždenie Latinskoamerického a karibského episkopátu, Dokument z Aparecidy, 29. júna 2007, 48). Sú to situácie, ktoré nás môžu paralyzovať, ktoré môžu zneistiť našu vieru a predovšetkým našu nádej, náš spôsob pozerania a zamerania sa na budúcnosť.  

Čeliac všetkým týmto situáciám musíme spolu s Alžbetou povedať: «Blahoslavená je tá, ktorá uverila» a učiť sa od tejto silnej a ochotnej viery, ktorá charakterizovala a charakterizuje našu Matku.

Oslavovať Máriu znamená, predovšetkým, pripomenúť si matku, pripomenúť si to, čo nie sme ani nikdy nebudeme, teda osirelý národ. Máme Matku! A tam, kde je matka, tam je vždy prítomnosť a príchuť domova. Kde je matka, tam sa môžu bratia biť, ale vždy zvíťazí zmysel pre jednotu. Kde je matka, nechýba boj v prospech bratstva. Vždy ma ohromilo vidieť v rôznych dedinách Latinskej Ameriky tie matky bojovníčky, ktoré často samé vychovávali svoje deti. Taká je Mária s nami, so svojimi deťmi: Matka bojovníčka pred spoločnosťou nedôvery a slepoty, pred spoločnosťou záhaľčivosti a roztrieštenosti; Žena, ktorá bojuje, aby šírila evanjeliovú radosť. Bojuje, aby dala «telo» Evanjeliu.

Hľadieť na Pannu Máriu Guadalupskú znamená pripomenúť si, že Pánova návšteva sa vždy deje skrze tých, ktorí sú schopní «urobiť telo» z jeho Slova, ktorí sa snažia stelesniť Boží život vo svojom vnútri, stanúc sa tak živými znameniami jeho milosrdenstva.

Sláviť spomienku na Máriu znamená uznať napriek všetkým prognózam, že «v srdci a v živote našich národov bije silný zmysel pre nádej, napriek životným podmienkam, ktoré akoby zatieňovali všetku nádej» (Dokument z Aparecidy, 536).

Mária preto, že uverila, milovala; lebo je služobnica Pána a slúži svojim bratom. Sláviť spomienku na Máriu znamená sláviť, že sme – rovnako ako ona – pozvaní vyjsť a ísť v ústrety druhým s tým istým pohľadom ako ona, s tými istými [materinským] vnútrom milosrdenstva, s tými istými gestami ako ona. Kontemplovať ju znamená cítiť silné pozvanie napodobňovať jej vieru. Jej prítomnosť nás privádza k zmiereniu, dáva nám silu na vytváranie spojív v našej požehnanej latinskoamerickej zemi, vyslovujúc «áno» životu a «nie» akémukoľvek typu ľahostajnosti, vylúčenia, skartovania národov alebo ľudí.

Nemajme strach vyjsť von hľadiac na druhých s rovnakým pohľadom ako ona. Pohľadom, ktorý z nás robí bratov. Robme tak, lebo rovnako ako sv. Juan Diego vieme, že tam je naša Matka; vieme, že sme pod jej tieňom a jej ochranou, ktorá je zdrojom našej radosti; [lebo vieme] že sme v jej objatí (porov. Nicam Mopohua, 119).

[Nasledujúcu modlitbu Svätý Otec predniesol obrátený k obrazu Guadalupskej Panny Márie:]

Daruj nám mier i pšenicu, Pani a Dcéra naša. Vlasť, ktorá spojí domov, chrám i školu. Chlieb, z ktorého vystane pre všetkých. A vieru, ktorá sa rozhorí vďaka tvojim zopätým rukám, tvojim hviezdnym očiam. Amen.

11. decembra

Anjel Pána so Svätým Otcom v 3. adventnú nedeľu: Radosť je ovocím Božej lásky

Vatikán 11. decembra - Tretia adventná nedeľa priviedla na Námestie sv. Petra vo Vatikáne osobitne rodiny s deťmi. Svätý Otec podľa rímskeho zvyku po modlitbe Anjel Pána požehnal figúrky malého Ježiška, ktoré si deti so sebou priniesli. Katechézu pred modlitbou Anjel Pána venoval Svätý Otec povzbudeniu k radosti.

V závere stretnutia Svätý Otec vyslovil osobitný apel na pomoc trpiacemu obyvateľstvu sýrskeho Aleppa a vyjadril solidaritu Koptskej pravoslávnej cirkvi zasiahnutej teroristickým útokom v Káhire.

Pápež František pripomenul aj dnešné blahorečenie skupiny mučeníkov zavraždených pred polstoročím v Laose, medzi ktorými sú kňazi, rehoľníci i laickí katechéti. Svätý Otec pri tejto príležitosti osobitne vyzdvihol úlohu katechétov v Cirkvi.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime Tretiu adventnú nedeľu, ktorú charakterizuje pozvanie sv. Pavla: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Radosť, ku ktorej nás apoštol vyzýva, nie je umelá či čisto emotívna radosť. Nie je to ani radosť svetská či veselosť konzumizmu. Nie. Ide tu o pravú radosť, ktorej chuť sme pozvaní objavovať. Chuť skutočnej radosti. Je to radosť, ktorá sa dotýka intimity nášho bytia, kým očakávame Ježiša, prisľúbeného Mesiáša narodeného v Betleheme z Márie Panny. On prišiel, aby priniesol svetu spásu. Bohoslužba slova nám ponúka vhodný kontext na to, aby sme túto radosť pochopili a žili. Prorok Izaiáš hovorí o púšti, pláni a pustatine (porov. Iz 35,1); vidí sklesnuté ruky, podlomené kolená, skleslé srdcia, slepých, hluchých a nemých (porov. v. 3-6) – obraz spustnutosti a neúprosného osudu bez Boha.

Avšak nakoniec je ohlásená spása: „Vzchopte sa, nebojte sa“ – hovorí prorok – „hľa, váš Boh, […] sám príde a spasí vás!“ (porov. Iz 35,4). Vzápätí sa všetko mení: púšť rozkvitne, srdcia sa naplnia útechou a radosťou (porov. v. 5-6). Znamenia ohlásené Izaiášom, zjavujúce už prítomnú spásu, sa uskutočňujú v Ježišovi. On sám ich potvrdzuje, keď odpovedá na otázku učeníkov, ktorých poslal Ján Krstiteľ. Čo im Ježiš hovorí? „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú“ (Mt 11,5). Nie sú to len slová. Sú to fakty, ktoré demonštrujú ako sa spása, ktorú priniesol Ježiš, dotýka každého ľudského bytia a ho obnovuje. Boh vstúpil do dejín, aby nás oslobodil z otroctva hriechu; postavil si svoj stánok medzi nami, aby s nami zdieľal našu existenciu, aby vyliečil naše choroby, obviazal rany a daroval nám nový život. Radosť je ovocím tohto spásneho zásahu Božej lásky.

Sme pozvaní nechať sa zaplaviť pocitom tejto obrovskej radosti, veselosti... Kresťanovi, ktorý nie je veselý, niečo chýba, alebo nie je vôbec kresťanom! Radosť v srdci, t. j. vnútorná radosť, nás pohýna ďalej a dáva nám odvahu. Pán prichádza; prichádza do nášho života ako osloboditeľ; prichádza, aby nás oslobodil z akéhokoľvek otroctva – toho vnútorného i vonkajšieho. On nám ukazuje cestu vernosti, trpezlivosti a vytrvalosti, aby bola naša radosť pri jeho návrate úplná.

Vianoce sú blízko. Naše ulice a naše príbytky nesú znaky, že sa Vianoce skutočne blížia. Aj tu na námestí boli vedľa vianočného stromu postavené jasličky. Tieto vonkajšie znaky sú pozvaním, aby sme prijali Pána, ktorý vždy prichádza a klope na naše dvere; klope na naše srdce, aby mohol byť blízko nás. Tieto znaky nás pozývajú, aby sme rozpoznávali jeho kroky v krokoch našich bratov, ktorí prechádzajú popri nás, zvlášť v krokoch tých najslabších a tých, čo sú v núdzi.

Dnes sme pozvaní radovať sa z blížiaceho sa príchodu nášho Spasiteľa; tiež sme povolaní zdieľať túto radosť s ostatnými: potešovať a povzbudzovať k nádeji chudobných, chorých, opustených a nešťastných. Panna Mária, „služobnica Pána“, nech nám pomáha načúvať Božiemu hlasu v modlitbe a slúžiť mu tým, že budeme súcitní voči bratom, aby sme dospeli k Vianociam so srdcom pripraveným na prijatie Ježiša.

10. decembra 

Svätý Otec seminaristom z Apúlie: „Necíťte sa odlišnými od svojich rovesníkov“

Vatikán 10. decembra - Svätý Otec sa dnes v Klementinskej sále stretol s komunitou Apúlijského pápežského regionálneho seminára Pia XI. Vyjadril úprimnú radosť zo stretnutia s troma stovkami seminaristov, ktorí prišli z juhu Talianska spolu so svojím biskupom a predstavenými. Svätý Otec sa im prihovoril spontánnymi slovami a navyše im odovzdal pripravené podnety v písomnej podobe.

Talianskym bohoslovcom v nich pripomenul trojitú prináležitosť kňaza: k Pánovi, k Cirkvi a k Božiemu kráľovstvu. Ako zdôraznil, táto prináležitosť resp. príslušnosť neprichádza zo dňa na deň, ale je to proces dozrievania. V tejto súvislosti je veľmi dôležité, aby seminarista dokázal prekonať jedno z najnebezpečnejších pokušení, ktorým je narcizmus. Formácia v seminári tak má byť podľa slov pápeža predovšetkým dozrievaním v medziľudských vzťahoch. Mladých adeptov kňazstva Svätý Otec vyzval nasledovne:

„Necíťte sa odlišnými od svojich rovesníkov, nenástojte na tom, že ste lepší od iných mladých, naučte sa byť so všetkými, nemajte strach zašpiniť si ruky. Ak zajtra budete kňazmi, ktorí žijú uprostred svätého Božieho ľudu, dnes začnite byť mladými, ktorí vedia byť s každým a dokážu sa niečo naučiť od každého človeka, ktorého stretnú, s pokorou a inteligenciou. A základom všetkých týchto vzťahov nech je vzťah s Kristom.“

Takto pestovaný postoj prináležitosti kňaza ku Kristovi je pravým opakom k vylúčeniu a skartovaniu. Treba sa tomu učiť už v seminári vychádzaním v úsetrety každému, kto je vysunutý na okraj a pomôcť mu, aby sa mohol cítiť súčasťou spoločenstva.

9. decembra

Piatková homília pápeža Františka: Pravý kňaz je mediátor, nie dohadzovač

Vatikán 9. decembra – Kňazi sú prostredníkmi, čiže mediátormi Božej lásky, nie dohadzovačmi alebo platenými sprostredkovateľmi, ktorí myslia len na vlastný záujem. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Celú kázeň zameral na pokušenia, ktoré môžu ohroziť službu kňazov. Svätý Otec varoval pred „rigidnými ľuďmi“, ktorí nakladajú na plecia veriacich polená, ktoré sami nenesú. Zároveň upozornil na pokušenie svetskosti, ktoré je schopné premeniť kňaza na funkcionára a robí z neho „smiešneho“ človeka.

Sú ako deti, ktorým keď niečo ponúkneš, nepáči sa im to, keď im dáš pravý opak, tiež to nechcú. Pápež František sa nechal vo svojej homílii inšpirovať dnešným čítaním z Evanjelia podľa Matúša (Mt 11,16-19). Ježiš v ňom poukazuje na nespokojnosť ľudu, vždy nespokojného. Aj dnes, podčiarkol Svätý Otec, „sú mnohí nespokojní kresťania, ktorí nie sú schopní pochopiť to, čo nás naučil Pán; nie sú schopní pochopiť podstatu zjavenia evanjelia“. Pri tejto myšlienke sa zameral na „nespokojných“ kňazov, ktorí „spôsobujú mnoho zla“. Žijú nespokojní, hľadajú stále nové projekty, „lebo ich srdce je ďaleko od Ježišovej logiky“ a preto „si sťažujú alebo žijú smutní“.

Ježišova logika, pokračoval ďalej pápež František, by mala kňaza „plne uspokojiť“. „Je to logika mediátora“. „Ježiš je mediátorom medzi Bohom a nami. A my musíme ísť po tejto ceste mediátorov“, „nie inou, ktorá sa veľmi podobá, ale nie je tá istá: [cesta] dohadzovačov“. Dohadzovač „si urobí svoju prácu a zoberie za to plácu“, „on nikdy nestráca“. Je to presný opak od mediátora:

„Mediátor stráca sám seba, aby zjednotil druhých, dáva život, seba samého, to je tá cena: vlastný život, platí vlastným životom, vlastnou únavou, vlastnou prácou, toľkými vecami, avšak – v tomto prípade farár – preto, aby zjednotil stádo, aby zjednotil ľudí, aby ich priviedol k Ježišovi. Ježišova logika ako mediátora je logikou poníženia seba samého. Sv. Pavol v Liste Filipanom hovorí na túto tému jasne: ,Zriekol sa seba samého, uponížil sa’, aby mohol vytvoriť túto jednotu, až na smrť, smrť na kríži. Toto je tá logika: uponížiť sa, zrieknuť sa“.

Pravý kňaz, vysvetlil Svätý Otec, „je mediátorom, ktorý je veľmi blízko svojmu ľudu“; na druhej strane dohadzovač si urobí svoju prácu, ale vždy si z nej „ako funkcionár“ niečo zoberie, „nevie zašpiniť si ruky“ uprostred reality. A práve preto, keď „kňaz sa mení z mediátora na dohadzovača, nie je šťastný, je smutný“. A hľadá trochu toho šťastia „v snahe zviditeľniť sa, vystupovať ako autorita“. Napokon pápež dodal: dohadzovačom „Ježiš hovorieval, že sa im páči prechádzať sa po námestiach“, aby ich bolo vidno a aby im ľudia vzdali úctu:

„Kňazi dohadzovači, aby sa stali dôležitými, kráčajú po ceste rigidnosti: toľkokrát, odtrhnutí od ľudí, nevedia ani, čo znamená ľudská bolesť; strácajú to, čo sa naučili doma, pri práci otca, mamy, starého otca, starej mamy, bratov... Strácajú tieto veci. Sú rigidní, tak rigidní, že nakladajú na veriacich toľké veci, ktoré oni sami nenesú, ako hovoril Ježiš dohadzovačom v jeho dobe. Rigidita. Bič v ruke na Boží ľud: ,Toto sa nesmie, toto sa nemôže...’. A toľko ľudí, ktorí sa priblížia hľadajúc trochu útechy, trochu porozumenia, je vyhnaných touto rigidnosťou“.

Podľa slov Svätého Otca Františka sa však táto rigidnosť „nedokáže udržiavať dlhý čas úplne. V podstate je psychopatická: skončíš tak, že budeš vyzerať rigidne, ale vo vnútri budeš pohroma“. A s rigidnosťou ide ruka v ruke svetskosť. Pápež dodal: „Svetský kňaz, rigidný je nespokojný, lebo vykročil po nesprávnej ceste“:  

„Čo sa týka rigidnosti a svetskosti, je tomu už dávno, čo za mnou prišiel jeden starší monsignor z kúrie, ktorý pracuje, normálny človek, dobrý človek, zamilovaný do Ježiša a ktorý mi rozprával, že išiel do [predajne] Euroclero, aby si kúpil pár košieľ a pred zrkadlom videl chlapca – podľa neho nemal viac než 25 rokov, či mladého kňaza alebo ktorý sa mal stať kňazom – [bol] pred zrkadlom vo veľkom, dlhom, zamatovom kabáte so striebornou retiazkou a hľadel na seba. A potom si nasadil klobúk a pozeral na seba. Svetský rigidný človek. A ten kňaz, ten múdry, veľmi múdry monsignor, dokázal prekonať bolesť so zdravým humorom a dodal: ,A potom sa hovorí, že Cirkev nedovoľuje kňazstvo ženám!’ Povolanie, ktoré vykonáva kňaz, ak sa stane funkcionárom, sa potom končí zosmiešnením, vždy“.

Vo svojej rannej homílie si Svätý Otec František položil nasledovné otázky: „Pri spytovaní svedomia si všimnite toto: dnes som sa správal ako funkcionár, alebo mediátor? Strážil som seba samého, hľadal som seba samého, svoje pohodlie, svoj poriadok alebo som dovolil, aby bol celý deň v službe druhým?“ Pápež si tiež zaspomínal, ako mu raz jeden človek povedal: „Hovorieval, že vedel poznať kňazov podľa [ich] postoja k deťom: podľa toho, či vedia pohladiť dieťa, usmiať sa naň, hrať sa s ním... Je to zaujímavé,“ dodal Svätý Otec, „lebo to znamená, že sa vedia znížiť, priblížiť sa k malým veciam“. Naopak, „dohadzovač je smutný, vždy s tou smutnou tvárou alebo príliš vážnou, temnou. Dohadzovač ma temný pohľad, veľmi temný! Mediátor je otvorený: úsmev, prijatie, porozumenie, pohladenia“.

Na záver svojej kázne ponúkol pápež František veriacim tri „ikony“ takých kňazov, ktorí sú „mediátormi a nie dohadzovačmi“. Prvým obrazom je „veľký Polykarp“, ktorý „nevyjednával o svojom povolaní, ale išiel odvážne na hranicu [na upálenie] a keď ho obkľúčil oheň, veriaci, ktorí tam boli, pocítili vôňu chleba“. „Takto končí mediátor,“ dodal Svätý Otec, „ako kúsok chleba pre svojich veriacich“.

Druhou ikonou je podľa pápežových slov sv. František Xaverský, ktorý zomrel na pláži Šang-čchuan „hľadiac na Čínu“, kam chcel ísť, ale nemohol, lebo Pán si ho povolal k sebe. A napokon, poslednou ikonou je staručký sv. Pavol pri Troch fontánach: „V to skoré ráno prišli k nemu vojaci, vzali ho a on kráčal skrivený. Veľmi dobre vedel, že k tomu došlo kvôli zrade niektorých vo vnútri kresťanskej komunity, on však toľko bojoval, toľko, vo svojom živote, že sa daroval Pánovi ako obeta“.

„Tri ikony,“ dokončil Svätý Otec, „ktoré nám môžu pomôcť. Zamyslime sa: ako chceme, aby skončil môj život kňaza? Ako funkcionára, ako dohadzovača alebo ako mediátora, to znamená na kríži?“.

8. decembra

Pápež František na slávnosť Nepoškvrnenej: Máriino plné „áno“ Bohu

Vatikán 8. decembra 2016 – Na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou osvetlil hlavné posolstvo tohto mariánskeho sviatku ako výzvu pre každého kresťana povedať Bohu jasné a jednoznačné „áno“. Vyjadril tiež solidaritu s obeťami včerajšieho zemetrasenia v Indonézii. Popoludní sa Svätý Otec na Španielskom námestí modlil pred sochou Immaculaty za obyvateľov Ríma i za celý svet. Navštívil aj svoje obľúbené mariánske miesto, kaplnku s milostivým obrazom Madony v Bazilike Santa Maria Maggiore.  

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, požehnaný sviatok!

Čítania dnešnej Slávnosti Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie predstavujú dva kľúčové kroky v histórii vzťahov medzi človekom a Bohom: mohli by sme povedať, že nás vedú k počiatku dobra a zla. Tieto dva úryvky nás teda privádzajú na počiatok dobra a zla.

Kniha Genezis poukazuje na prvé „nie“, „nie“ v počiatkoch, ľudské „nie“, keď človek uprednostnil pozerať skôr na seba, než na svojho Stvoriteľa, chcel ísť na vlastnú päsť, rozhodol sa vystačiť si sám. Konajúc však takýmto spôsobom, zanechajúc spoločenstvo s Bohom, len stratil sám seba, začal pociťovať strach, skrývať sa a obviňovať toho, kto mu bol nablízku (porov. Gn 3,10.12). Nuž, toto sú príznaky: strach, ktorý je vždy príznakom toho „nie“ voči Bohu, ukazuje, že hovorím Bohu „nie“; obviňovanie ostatných a nepozeranie sa na seba značí, že sa vzďaľujem od Boha. A toto robí hriech.

Ale Pán nenechá človeka v moci jeho zla; hneď ho hľadá a plný obáv sa ho pýta: „Kde si?“ (v. 9). Ako by chcel povedať: „Zastav sa. Premýšľaj, kde si!“ Je to otázka otca alebo matky, ktorí hľadajú strateného syna: „Kde si? V akej situácii sa nachádzaš?“ A toto Boh robí s veľkou trpezlivosťou, až do preklenutia tej vzdialenosti, ktorá sa vytvorila od počiatkov. Toto je jeden z krokov.

Druhým zásadným krokom, o ktorom rozpráva dnešné evanjelium, je keď Boh prichádza prebývať medzi nás a stáva sa človekom ako my. Toto bolo možné prostredníctvom jedného veľkého „áno“ – pri hriechu to bolo „nie“, avšak toto je „áno“, veľké „áno“ vyslovené Máriou pri zvestovaní.

Práve cez toto „áno“ Ježiš začal svoje putovanie na cestách ľudstva; začal ho v Márii, strávením prvých mesiacov života v maminom lone: neobjavil sa ako už dospelý a silný, ale prešiel celým procesom, ktorým prechádza ľudská bytosť. Stal sa nám vo všetkom rovnaký, okrem jednej veci: onoho „nie“. Okrem hriechu. Pre toto si vybral Máriu, jediného tvora bez hriechu, bez poškvrny.

V evanjeliu sa nazýva jedným slovom ako „milostiplná“ (Lk 1,28), a teda naplnená milosťou. Znamená to, že v nej, od začiatku plnej milosti, nie je žiadny priestor pre hriech. A aj my, keď sa k nej obraciame, uznávame túto krásu: vzývajme ju ako „milostiplnú“, bez tieňa zla.

Mária odpovedá na Božiu ponuku so slovami: „Hľa, služobnica Pána“ (v. 38). Nehovorí: „Nuž, pre tento raz splním Božiu vôľu, som k dispozícii, potom uvidím ...“ Nie! Jej „áno“ je plným „áno“, totálnym, na celý život, bez podmienok. A tak ako „nie“ v počiatkoch uzavrelo človeku priechod k Bohu, tak Máriino „áno“ otvorilo Bohu cestu medzi nás. Ide o to najdôležitejšie „áno“ v histórii, to pokorné „áno“, ktoré zosadzuje pyšné „nie“ počiatku, verné „áno“, ktoré uzdravuje neposlušnosť, pohotové „áno“, ktoré prevracia egoizmus hriechu.

Aj pre každého z nás je tu príbeh spásy pozostávajúci z „áno“ a „nie“. Niekedy sme však odborníkmi v polovičatých „áno“: sme šikovnými v predstieraní, že dobre nerozumieme, čo Boh chce a čo nám svedomie napovedá. Sme tiež prefíkaní a preto, aby sme nepovedali Bohu skutočné „nie“, hovoríme: „Prepáč mi, ale nemôžem“; „dnes nie, myslím, že zajtra“; „veď zajtra budem lepší, zajtra sa budem modliť, budem konať dobro, ale zajtra.“ A táto prefíkanosť nás vzďaľuje od „áno“, vzďaľuje nás od Boha a vedie nás k hriešnemu „nie“, ku „nie“ priemernosti.

To povestné „áno, ale ...“; „áno, Pane, ale ...“ Takýmto spôsobom však zatvárame dvere dobru, a z týchto chýbajúcich „áno“ ťaží zlo. Každý z nás má takú zbierku vo svojom vnútri! Premýšľajme, a nájdeme mnoho chýbajúcich „áno“. Zatiaľ čo každé úplné „áno“ Bohu dáva počiatok novému príbehu: povedať Bohu „áno“ je naozaj „originálne“, je začiatkom, nie tak ako hriech, ktorý nás robí vo vnútri starými. Nuž, mysleli ste na to, že hriech nám v našom vnútri spôsobuje starnutie? Privodzuje nám rýchle starnutie! Každé „áno“ Bohu dáva zrod príbehom spásy pre nás aj pre ostatných. Tak ako Mária s jej „áno“.

Na tejto adventnej ceste nás Boh túži navštíviť a očakáva naše „áno“. Porozmýšľajme: „Aké „áno“ mám dnes povedať Bohu?“ Porozmýšľajme, urobí nám to dobre. A objavíme vo vnútri hlas Pána, Boha, ktorý nás o niečo žiada, o krok vpred.

„Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa; nech sa vo mne vyplní tvoja vôľa, ktorá je dobrom“. - Tieto „áno“. S veľkorysosťou a dôverou, ako Mária, povedzme dnes každý z nás toto osobné „áno“ Bohu.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil Svätý Otec prítomným apoštolské požehnanie. Pred rozlúčkou ich pozval, aby sa duchovne pripojili k jeho popoludňajšej púti k mariánskej soche na Španielskom námestí a do kaplnky Salus Populi Romani v hlavnej mariánskej bazilike Santa Maria Maggiore.

Svätý Otec vyjadril aj solidaritu s obeťami včerajšieho zemetrasenia v Indonézii:

„Včera silné zemetrasenie zasiahlo ostrov Sumatra v Indonézii. Chcem uistiť o svojej modlitbe za obete a za ich príbuzných, za zranených a tých, čo prišli o strechu nad hlavou. Nech Pán dodá silu obyvateľstvu a je oporou pri záchranných prácach.“

Ako je zvykom v dnešný sviatok, popoludní na Španielskom námestí v centre Ríma na príchod Svätého Otca čakali vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini spolu s predstaviteľmi mesta na čele s primátorkou Virginiou Raggiovou. Štvormetrovú bronzovú sochu Panny Márie umiestnenú na vrchole stĺpu už ráno vyzdobili vencom z bielych kvetov.

Počas dopoludnia prichádzali na námestie pod známymi Španielskymi schodmi vzdať úctu Nepoškvrnenej tradičné sprievody členov nábožných združení ako aj zamestnaneckých organizácií rozličných sektorov, počnúc políciou až po pracovníkov autobusovej dopravy a železníc. Na poludnie nasledoval veľvyslanec Španielska pri Svätej stolici, neskôr skupina predstaviteľov hnutia Obnovy v Duchu Svätom a napokon národná dobrovoľnícka organizácia Unitalsi, ktorá sa venuje pomoci hendikepovaným.

Svätý Otec pred štvrtou hodinou popoludní začal mariánsku pobožnosť pozostávajúcu zo spevu litánií, biblického čítania a osobitnej modlitby k Panne Márii:

Modlitba pápeža Františka k Nepoškvrnenej

Mária, naša Nepoškvrnená Matka, v deň tvojho sviatku prichádzam k tebe a neprichádzam sám: prišli so mnou aj všetci tí, ktorých mi zveril tvoj Syn tu v meste Ríme i na celom svete, aby si ich požehnala a ochránila od všetkých nebezpečenstiev.

Matka, privádzam ti deti, osobitne tie, ktoré sú osamotené, opustené a stávajú sa tak obeťami klamania a zneužívania.

Matka, privádzam ti rodiny, ktoré držia život a spoločnosť svojou každodennou a skrytou prácou, osobitne rodiny, ktoré sa veľmi namáhajú kvôli mnohým vnútorným i vonkajším problémom.

Matka, privádzam ti všetkých pracujúcich, mužov i ženy a zverujem ti predovšetkým tých, ktorí z nevyhnutnosti robia nedôstojnú prácu a tých, ktorí stratili prácu, alebo ju nedokážu nájsť.

Potrebujeme tvoj nepoškvrnený pohľad, aby sme znova našli schopnosť pozerať na osoby a veci s rešpektom a uznaním, bez egoistických záujmov či pokrytectva.

Potrebujeme tvoje nepoškvrnené srdce, aby sme milovali nezištne, bez postranných úmyslov, hľadajúc dobro druhého, s jednoduchosťou a úprimnosťou, vzdajúc sa masiek a úskokov.

Potrebujeme tvoje nepoškvrnené ruky, aby sme dokázali pohladiť s nežnosťou, dotkli sa Ježišovho tela v chudobných, chorých a opovrhovaných bratoch, aby sme pozdvihli toho, kto padol a podopreli toho, kto sa potáca.

Potrebujeme tvoje nepoškvrnené nohy, aby sme vykročili v ústrety tomu, kto nevie urobiť prvý krok, aby sme sa vybrali hľadať toho, kto zablúdil, aby sme vyšli navštíviť toho, kto je osamelý.

Ďakujeme ti, Matka, pretože keď si sa nám ukázala slobodná od každej škvrny hriechu, ty nám pripomínaš, že na prvom mieste je tu Božia milosť, je tu láska Ježiša Krista, ktorý dal život za nás, je tu sila Ducha Svätého, ktorý všetko obnovuje.

Daj, aby sme nepodľahli malomyseľnosti, ale dôverujúc v tvoju neustálu pomoc sa naplno usilovali obnoviť nás samých, toto mesto a celý svet.

Oroduj za nás!

Po tejto modlitbe položili pred mariánsky stĺp dar Svätého Otca: veľký kvetinový kôš z bielych ruží. Nasledovali litánie a záverečné požehnanie, po ktorom pápež František prijal pozdravy verejných predstaviteľov a požehnal prítomných chorých.

Mariánsky stĺp bol na Španielskom námestí postavený ako pripomienka na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie z 8. decembra 1854 blahoslaveným pápežom Piom IX. ktorý stĺp o tri roky neskôr osobne inauguroval, 8. decembra 1857, z tribúny pred budovou Španielskeho veľvyslanectva. V roku 1908 začala organizovať pravidelnú poklonu obyvateľov Ríma pri stĺpe Panny Márie Farnosť sv. Andreja „delle Fratte“, od roku 1938 tradíciu prevzala Pápežská akadémia Nepoškvrnenej v takej podobe, akú má 8. december na Španielskom námestí dodnes. Prichádzajú jej vzdať úctu ako prví hasiči, potom španielsky veľvyslanec, predstavenstvo mesta, predstavitelia kolégií, seminárov, rehoľných spoločenstiev, katolícki laici, ďalej tiež mnohé asociácie a kultúrne spolky.

Boží služobník pápež Pius XII. prišiel vzdať úctu Nepoškvrnenej na tomto mieste 8. decembra 1953 na začiatku Mariánskeho roku. Sv. Ján XXIII. sa prvýkrát odobral k stĺpu krátko po svojom uvedení do úradu v roku 1958 a následne v roku 1960 a 1961. Po ňom tak robil už pravidelne blahoslavený pápež Pavol VI., ktorý prišiel k Nepoškvrnenej deň po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu, 8. decembra 1965. Rovnako v tejto tradícii pokračoval sv. Ján Pavol II., Benedikt XVI., a robí tak i súčasný Svätý Otec František.

7. decembra

Pápež František poskytol rozhovor belgickému týždenníku Tertio

Vatikán 7. decembra – Pápež František sa opäť podelil formou rozhovoru o svoje pohľady na cirkevné i spoločenské témy. Interview pre belgický katolícky týždenník Tertio dnes v španielskom origináli a talianskom preklade publikovala Svätá stolica. Pápež, ktorý sa s belgickými novinármi stretol tesne pred záverom Svätého roka milosrdenstva, vyjadruje spokojnosť s priebehom Jubilea a vysvetľuje, ako ho k jeho vyhláseniu priviedla inšpirácia od Boha.

Pri otázke o probléme vytláčania náboženstva z verejného života Svätý Otec upozorňuje na prežitok osvietenstva, spočívajúci vo falošnej predstave o náboženstve ako subkultúre. Ide tu podľa jeho slov o okyptenie človeka o transcendentný rozmer. Ďalej pápež hovorí o potrebe posilňovania synodality v Cirkvi, pričom poukazuje na priebeh nedávnej synody o rodine. Za cennú označuje synodálnu prax, ktorú si zachovalo pravoslávie i východné katolícke cirkvi.

Medzi témami je aj náboženský fundamentalizmus a vzťah medzi náboženstvom a vojnou. Pápež František sa tiež vyjadruje k problematike komunikačných prostriedkov. Hovorí o ich pozitívnej úlohe i o nebezpečenstvách ich zneužitia. Expresívnymi slovami sa vyjadruje o veľkých škodách, ktoré môžu médiá napáchať dezinformovaním, polopravdami a očierňovaním osôb, využívajúc chorobný sklon ľudí kŕmiť sa správami o škandáloch.

Svätý Otec dáva stručné a výstižné rady mladým, aby sa nehanbili za vieru a boli aktívni pri hľadaní nových ciest. Tých, čo nie sú veriaci, povzbudzuje hľadať zmysel života. Všetkých napokon pozýva objavovať horizonty a neodchádzať do penzie v dvadsiatke. Na záver radí kňazom, aby sa synovsky držali Matky Božej, nechali na sebe spočívať Ježišov pohľad a s citlivosťou pristupovali k trpiacim.

Rozhovor charakterizuje priateľský tón i prvky humoru. Pápež si okrem iného zaspomínal na svoje niekdajšie pravidelné návštevy Belgicka vo funkcii rehoľného predstaveného. Na ďalšiu návštevu sa nechystá, no ako prezradil, jeho najobľúbenejším belgickým mestom sú Bruggy.

Odpovede pápeža Františka pre belgický katolícky týždenník Tertio

Vatikán 7. decembra – Prinášame odpovede Svätého Otca Františka z interview pre belgický katolícky časopis Tertio, ktoré poskytol pred záverom Svätého roka milosrdenstva.

V našej krajine zažívame obdobie, v ktorom chce národná politika oddeliť náboženstvo od verejného života, napríklad v oblasti výchovy. Existujú názory, že v čase sekularizácie by malo byť náboženstvo vymedzené len na súkromný život. Ako môžeme byť misionárskou Cirkvou, vychádzajúc v ústrety spoločnosti, a zároveň znášať toto napätie vytvorené touto verejnou mienkou?

„Nechcem nikoho uraziť, ale tento postoj je postojom zastaraným. Je to dedičstvo, ktoré nám zanechalo osvietenstvo - nie je tak? -, kde každý náboženský jav je subkultúrou. Existuje rozdiel medzi laicizmom a laickosťou. Hovoril som o tom s Francúzmi. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí o autonómii vecí alebo procesov či inštitúcií. Existuje istá zdravá laickosť, napríklad laickosť štátu. Vo všeobecnosti je laický štát dobrý. Je to lepšie než konfesijný štát, lebo konfesijné štáty končia zle.

Avšak jedna vec je laickosť a druhá vec je laicizmus. Laicizmus zatvára dvere pred transcendentnom: a to dvojakým transcendentnom, či už pred transcendenciou voči druhým, ako aj, a to predovšetkým, pred transcendenciou voči Bohu; či voči tomu, čo je po smrti. A otvorenosť pre transcendenciu je súčasťou ľudskej podstaty. Je súčasťou človeka. Nehovorím o náboženstve, hovorím o otvorení sa transcendentnu. Čiže taká kultúra alebo taký politický systém, čo nerešpektuje otvorenosť ľudskej bytosti k transcendentnu, ľudskú osobu obtína, okliešťuje ju. Čiže nerešpektuje ľudskú osobu. Toto je približne to, čo si myslím. Teda poslať do sakristie akýkoľvek akt transcendencie je „asepsa“, ktorá nemá nič dočinenia s ľudskou prirodzenosťou, ktorá odtína ľudskej prirodzenosti podstatnú časť života, ktorou je táto otvorenosť.“

Svätý Otče, na srdci vám veľmi ležia medzináboženské vzťahy. V dnešnej dobe zažívame terorizmus spolu s vojnou. Niekedy počuť hlasy, že koreň týchto súčasných vojen sa nachádza v rozdielnosti medzi náboženstvami. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si, že áno, existuje taký názor. Avšak žiadne náboženstvo ako také nemôže podnecovať vojnu. Lebo v takom prípade ohlasuje boha skazy, boha nenávisti. Nedá sa viesť vojnu v Božom mene alebo v mene nejakého náboženského postoja. V žiadnom náboženstve neslobodno viesť vojnu. A preto terorizmus, vojna, nie sú vo vzťahu s náboženstvom. Používajú sa náboženské deformácie na ich ospravedlnenie. To áno. Vy ste toho svedkami, zažili ste to vo svojej vlasti. Sú to však náboženské deformácie, ktoré sa netýkajú podstaty náboženskosti. Tou je v prvom rade láska, jednota, rešpekt, dialóg, všetky tieto veci... Takže nie onen aspekt, a v tomto treba byť taxatívnymi, žiadne náboženstvo nevyhlasuje ako náboženský akt vojnu. Náboženské deformácie áno. Napríklad, všetky náboženstvá majú fundamentalistické skupiny. Všetky náboženstvá. Aj my. A na základe toho ničia, vychádzajúc zo svojho fundamentalizmu. Sú to tie malé náboženské skupiny, ktoré zdeformovali, „schorobnili“ svoje náboženstvo, a z tejto pozície bojujú, vedú vojnu alebo vytvárajú rozdelenie v komunite, čo je tiež forma vojny. Sú to však fundamentalistické skupiny, ktoré máme vo všetkých náboženstvách. Vždy sa nájde nejaká skupinka...“

Zostaňme ešte pri otázke vojny. Pripomíname si sto rokov od Prvej svetovej vojny. Aký je váš odkaz pre európsky kontinent v duchu hesla «Už nikdy viac vojna?»

„K európskemu kontinentu som prehovoril už trikrát: dvakrát v Štrasburgu a potom tiež - pred rokom alebo tento rok, už sa nepamätám, - pri prevzatí ceny Karola Veľkého [6. mája 2016, pozn. red.]. Myslím si, že to «Nikdy viac vojna» nie je brané vážne, lebo po prvej vojne prišla druhá a po druhej je tu táto tretia, ktorú teraz zažívame v rozkúskovanej podobe. Sme vo vojne. Svet vedie tretiu svetovú vojnu: Ukrajina, Blízky Východ, Afrika, Jemen... Je to veľmi vážne.

Takže zatiaľ čo vyslovujeme do vzduchu «Nikdy viac vojna», vyrábame zbrane a predávame ich a predávame ich tým, čo proti sebe bojujú. Lebo ten istý výrobca zbraní ich predáva tomu i tomu druhému, ktorí sú medzi sebou vo vojne. Je to pravda. Existuje ekonomická teória, ktorú som neskúšal overiť, ale čítal som o nej vo viacerých knihách: že v histórii ľudstva, keď nejaký štát zistil, že jeho rozpočet na tom nebol dobre, spustil vojnu a tým uviedol svoje finančné plány do rovnováhy. To znamená, je to jeden z najjednoduchších modelov, ako vytvoriť bohatstvo. Samozrejme, cena je veľmi jasná: krv.

Myslím si, že to «Nikdy viac vojnu» je niečo, čo Európa povedala úprimne, naozaj úprimne. Schuman, De Gasperi, Adenauer... vyslovili to úprimne. Ale neskôr... Dnes chýbajú lídri; Európa potrebuje vodcov, lídrov, ktorí kráčajú vpred... Nechcem ale zopakovať to, čo som už povedal v tých troch príhovoroch.“

Existuje nejaká šanca, že navštívite Belgicko pri príležitosti tejto spomienky na 100. výročie Prvej svetovej vojny?

„Nie, nie je to v pláne. Do Belgicka som chodieval každý rok a pol, keď som bol provinciálom, lebo je tam združenie priateľov Katolíckej univerzity z Córdoby. Bol som kancelárom... Takže som tam chodieval sa s nimi porozprávať. Oni si robili duchovné cvičenia a ja som im chodieval poďakovať. Obľúbil som si Belgicko. Myslím si, že najkrajším mestom v Belgicku nie je to vaše, ale Bruggy... (smiech).“

Pokračovanie...

Pri generálnej audiencii Svätý Otec začal katechézy o nádeji

Vatikán 7. decembra – Veriacich, ktorí dnes prišli na generálnu audienciu Svätý Otec prijal v Aule Pavla VI. Podľa svojho zvyku požehnal chorých a znevýhodnených, ktorým usporiadatelia vyhradili prvé rady. V katechéze pápež František začal nový cyklus venovaný kresťanskej nádeji. Dnes sa zameral na adventnú tému prípravy cesty pre Pána v duchu Izaiášovho utešujúceho proroctva nádeje.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname s novou sériou katechéz na tému kresťanskej nádeje. Je veľmi dôležitá, lebo nádej nesklame. Optimizmus sklame, nádej nie! Je to jasné? Veľmi ju potrebujeme v týchto časoch, ktoré sa javia temnými, v ktorých sa niekedy cítime stratení zoči-voči zlu a násiliu, ktoré nás obklopujú, tvárou v tvár bolesti mnohých našich bratov. Je treba nádej! Cítime sa byť stratení a aj tak trochu malomyseľní, lebo narážame na vlastnú bezmocnosť a zdá sa nám, akoby táto tma nikdy nemala skončiť.

Netreba však dovoliť, aby nás nádej opustila, lebo Boh so svojou láskou kráča s nami. Mám nádej, lebo Boh je pri mne. A toto môžeme povedať my všetci. Každý z nás môže povedať: „Dúfam, mám nádej, lebo Boh kráča so mnou!“ Kráča so mnou a vedie ma za ruku. Boh nás nenecháva osamote! Pán Ježiš zvíťazil nad zlom a otvoril nám cestu života.

A teda osobitne v tomto čase Adventu, ktorý je časom očakávania, keď sa pripravujeme ešte raz znovu prijať utešujúce tajomstvo Vtelenia a svetlo Vianoc, je dôležité uvažovať nad nádejou. Nechajme sa poučiť Pánom o tom, čo to znamená dúfať. Počúvajme teda slová Svätého písma, počínajúc prorokom Izaiášom, veľkým prorokom Adventu, veľkým poslom nádeje.

V druhej časti svojej knihy sa Izaiáš obracia na ľud s posolstvom útechy:

«Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj! Ktosi volá: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove.“» (40,1-2.3-5).

Toto hovorí prorok Izaiáš. Boh Otec utešuje vzbudzujúc utešiteľov, od ktorých vyžaduje povzbudiť ľud, jeho deti, ohlasujúc, že jeho trápenie sa skončilo, bolesť sa pominula a hriech bol odpustený. Práve toto uzdravuje skľúčené a vystrašené srdce. Preto prorok žiada pripraviť cestu Pánovi, otvárajúc sa pre jeho dary a jeho spásu.

Útecha sa pre ľud začína možnosťou kráčať po Božej ceste – ceste novej, vyrovnanej a schodnej, po ceste na prekonanie púšte, aby tak ňou mohol prejsť a vrátiť sa do domoviny. Lebo ľud, na ktorý sa obracia prorok, prežíval v tej dobe tragédiu vyhnanstva do Babylonu a teraz naopak počúva, že sa bude môcť vrátiť do svojej zeme, a to po ceste upravenej na pohodlnú a širokú, bez údolí a hôr, ktoré robia cestu namáhavou, po vyrovnanej ceste cez púšť. Pripraviť túto cestu znamená teda pripraviť cestu spásy, cestu oslobodenia od každej prekážky a oštary.

Vyhnanstvo izraelského ľudu bolo dramatickým momentom dejín, keď ľud prišiel o všetko. Ľud stratil vlasť, slobodu, dôstojnosť a aj dôveru v Boha. Cítil sa byť opustený a bez nádeje. Naproti tomu je tu výzva proroka, ktorá znovuotvára srdce pre vieru. Púšť je miestom, kde sa ťažko žije, avšak práve tam sa teraz bude dať kráčať, aby sme sa vrátili nielen do vlasti, ale vrátili sa k Bohu a vrátila sa nám nádej a úsmev. Keď sme v tme, v ťažkostiach, úsmev neprichádza. Je to práve nádej, ktorá nás na tej ceste nachádzania Boha učí usmievať sa.

Jednou z vecí, z prvých vecí, ktoré sa prihodia osobám, ktoré sa odlučujú od Boha je, že sú osobami bez úsmevu. Možno sú schopní vyvolať výbuch smiechu, sypať jeden za druhým vtipy, žarty a smiech... Avšak úsmev chýba! Úsmev dáva jedine nádej. Pochopili ste to? Je to úsmev nádeje na dosiahnutie Boha.

Život je častokrát púšťou, je ťažké kráčať životom, avšak, ak sa zveríme Bohu, môže sa stať krásnym a širokým ako diaľnica. Stačí nikdy nestrácať nádej, stačí vytrvalo veriť, vždy, napriek všetkému. Keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, azda môžeme mať aj mnoho problémov, mnoho ťažkostí, avšak keď stojíme pred dieťaťom, v našom vnútri sa rodí úsmev, jednoduchosť, lebo stojíme pred nádejou: dieťa je nádejou! A tak musíme v živote, pri tomto putovaní, vidieť nádej, že nájdeme Boha, Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A toto nám daruje úsmev, daruje nám všetko.

Práve tieto Izaiášove slová neskôr využíval Ján Krstiteľ vo svojom kázaní, ktorým pozýval k obráteniu. Hovorí takto: «Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!» (Mt 3,3). Je to hlas kričiaci tam, kde sa zdá, že nikto nemôže počúvať – veď kto už môže počúvať na púšti, vari vlci? A je to hlas, ktorý volá uprostred poblúdenosti spôsobenej krízou viery.

Nemôžeme zaprieť, že dnešný svet je v kríze viery. Áno, neraz povieme: „Ja verím v Boha, som kresťanom, patrím k tomu náboženstvu...“ Tvoj život je však od kresťana riadne ďaleko; je poriadne vzdialený od Boha. Náboženstvo a viera sa scvrkli do jediného slova: „Verím?“ – „Áno!“ Nuž nie, tu sa žiada návrat k Bohu, obrátiť srdce k Bohu a kráčať touto cestou, aby sme ho našli. On nás čaká.

Toto je kázanie Jána Krstiteľa: pripravovať. Pripraviť stretnutie s týmto Dieťaťom, ktoré nám prinavráti úsmev. Keď Ján Krstiteľ ohlasuje Ježišov príchod, Izraeliti akoby boli ešte vo vyhnanstve, lebo sú pod rímskou nadvládou, ktorá ich robí cudzincami v ich vlastnej domovine, vládnu im mocní okupanti, ktorí rozhodujú o ich životoch. Avšak skutočnými dejinami nie sú tie, ktoré vytvárajú mocní, ale tie vytvorené Bohom spoločne s jeho maličkými.

Skutočné dejiny – tie, ktoré pretrvajú vo večnosti – sú tie, ktoré píše Boh so svojimi maličkými: Boh s Máriou, Boh s Ježišom, Boh s Jozefom, Boh s maličkými. S tými maličkými a jednoduchými, ktorých nachádzame okolo Ježišovho narodenia: Zachariáš a Alžbeta, v pokročilom veku a poznačení neplodnosťou, Mária, mladé dievča, panna, zasnúbená s Jozefom, pastieri, ktorými sa opovrhovalo a ktorí neboli považovaní za nič. Sú to maličkí, ktorých viera urobila veľkými, maličkí, ktorí vedia naďalej dúfať. A nádej je čnosťou maličkých. Veľkí, uspokojení ľudia nepoznajú nádej, nevedia čo to je.

Sú to maličkí spolu s Bohom, s Ježišom, ktorí premieňajú púšť vyhnanstva, zúfalej osamelosti, utrpenia, na rovnú cestu, po ktorej treba kráčať, aby sme šli v ústrety Pánovej sláve. A prichádzame teda k tomuto: nechajme sa vyučovať nádeji. Nechajme sa vyučovať nádeji! Očakávajme s dôverou príchod Pána a akákoľvek je púšť nášho života – každý vie, akou kráča púšťou – akákoľvek je púšť nášho života, stane sa rozkvitnutou záhradou. Nádej nesklame! Povedzme to ešte raz: „Nádej nesklame!“ [zhromaždenie opakuje] Ďakujem.

Na záver generálnej audiencie pápež František povzbudil k ochrane ľudských práv a boju proti korupcii. Urobil tak nasledovnou výzvou:

„V najbližších dňoch si pripomenieme dva dôležité dni vyhlásené OSN: Medzinárodný deň boja proti korupcii – 9. decembra – a Svetový deň ľudských práv – 10. decembra. Sú to dve úzko prepojené skutočnosti. Korupcia je negatívnym aspektom, proti ktorému treba bojovať, počínajúc od osobného svedomia a bdejúc nad oblasťami občianskeho života, osobitne nad tými najrizikovejšími. Ľudské práva sú pozitívnym aspektom, ktorý treba šíriť vždy s obnovenou rozhodnosťou, aby nikto nebol vylúčený z uznania základných práv ľudskej osoby. Pán nech nás podporuje v tomto dvojnásobnom úsilí.“

6. decembra

Ranná homília pápeža Františka: Kresťan je ten, kto pozná Božiu nehu

Vatikán 6. decembra – Kto nepozná Božie pohladenia, nepozná kresťanskú náuku. Týmito slovami sa dnes prihovoril veriacim počas omše v Kaplnke sv. Marty pápež František. Vo svojej rannej homílii sa venoval príbehu z dnešného úryvku Evanjelia podľa Matúša o stratenej ovci, ktorú Pán neprestáva hľadať (Mt 18,12-14). „Pán prichádza ako sudca,“ vysvetlil Svätý Otec, „avšak sudca, ktorý hladí, sudca, ktorý je plný nehy: ktorý urobí všetko preto, aby nás zachránil“: neprichádza, „aby súdil, ale aby spasil“; hľadá každého jedného z nás, osobne nás miluje, „nemiluje neurčitú masu“ ľudí, ale „miluje nás po mene, takých akí sme“.

Stratená ovca, pokračoval ďalej Petrov nástupca, „sa nestratila, lebo nemala v ruke kompas; cestu poznala dobre“. Ale stratila sa, lebo „mala choré srdce“, zaslepené „vnútorným odlúčením“ a utiekla, „aby sa vzdialila od Pána, aby nasýtila to vnútorné temno, ktoré ju viedlo k dvojakému životu“: byť súčasťou stáda i unikať do tmy. „Pán pozná tieto veci,“ vysvetlil Svätý Otec, „a ide ju hľadať“. „Osoba, ktorá mi najviac pomáha pochopiť postoj Pána k stratenej ovci je postoj Pána k Judášovi“:

„Tou najdokonalejšou stratenou ovcou v evanjeliu je Judáš: človek, ktorý mal zakaždým niečo trpké v srdci, niečo na kritizovanie druhých, vždy proti. Nepoznal sladkosť nezištnosti života s ostatnými. A vždy – keďže nebol tou spokojnou ovcou, Judáš nebol spokojným človekom –, vždy unikal mimo. Unikal, lebo bol zlodej, púšťal sa na ten smer. Iní sú zase chlipní, ďalší zase... Vždy však napokon ujdú mimo, lebo je tu tá tma v srdci, ktorá ich oddeľuje od stáda. Je to ten dvojitý život, ten dvojitý život mnohých kresťanov, a môžeme povedať s bolesťou, že aj kňazov, biskupov... A Judáš bol biskup, bol jedným z prvých biskupov, či nie? Stratenou ovcou. Chudák! Úbožiak tento brat Judáš, ako ho nazval don Mazzolari, v tej tak krásnej kázni: ,Brat Judáš, čo sa deje v tvojom srdci?’. Musíme mať chápavosť pre stratené ovce. Aj my máme vždy niečo zo stratených oviec, či už celkom drobné, alebo nie až také malé“.

Konanie stratenej ovce, vysvetlil pápež František, nie je natoľko pochybením, ako skôr chorobou, ktorá je v srdci a ktorú využíva diabol. A tak Judáš so svojim „rozdeleným, odťahujúcim sa srdcom“ predstavuje „ikonu stratenej ovce“, ktorú sa pastier vydáva hľadať. Judáš to však nechápe a preto „nakoniec, keď videl to, čo jeho vlastný dvojitý život spôsobil v komunite, to zlo, ktoré zasial, so svojou vnútornou temnotou, ktorá ho zakaždým viedla k úniku mimo, hľadajúc svetlá, ktoré neboli Pánovým svetlom, ale svetlami ako vianočné ozdoby“, „umelými svetlami“, „upadol do zúfalstva“. Svätý Otec ďalej pokračoval:

„Pán je dobrý, aj voči týmto ovciam, nikdy ich neprestane hľadať! V Biblii je jedno slovo, je tam slovo, ktoré hovorí, že Judáš sa obesil – ‚obesil sa‘ a ,ľutoval’. Ja si myslím, že Pán si zoberie toto slovo a ponesie ho so sebou; neviem, možno, avšak toto slovo v nás vzbudzuje pochybnosti. Čo však toto slovo znamená? Že Božia láska až do konca pracovala v tej duši, až do momentu zúfalstva. A toto je postoj Dobrého pastiera voči strateným ovciam. Toto je zvesť, radostná zvesť, ktorú nám prinášajú Vianoce a ktorá si od nás žiada tento úprimný jasot, ktorý mení srdce, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa nechali utešiť Pánom a nie takými útechami, ktoré ideme hľadať, aby sme sa vybúrili, aby sme utiekli pred realitou, utiekli pred vnútornou trýzňou, pred vnútorným rozdelením“.

Keď Ježiš nachádza stratenú ovcu, dodal na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František, nezasypáva ju obvineniami a údermi, i keď spôsobila toľko zla. Dôkazom toho sú Ježišove slová v Olivovej záhrade, keď Judáša oslovuje: „priateľ“. Toto sú, zdôraznil pápež, „Božie pohladenia“:

„Kto nepozná Pánove pohladenia, nepozná kresťanskú náuku! Kto sa nenechá Pánom pohladiť, je stratený! Toto je radostná zvesť, toto je úprimný jasot, po ktorom dnes túžime. Toto je radosť, toto je útecha, ktorú hľadáme: nech Pán príde so svojou mocou, ktorou sú pohladenia, aby nás našiel, zachránil ako stratenú ovcu a aby nás priviedol do stáda svojej Cirkvi. Nech nám Pán dá túto milosť očakávať Vianoce s našimi ranami, s našimi hriechmi, úprimne priznanými, očakávať moc tohto Boha, ktorý prichádza, aby nás utešil, ktorý prichádza s mocou, avšak jeho moc je neha, pohladenia, ktoré vzišli z jeho srdca, jeho srdca tak dobrého, že dal svoj život za nás“.

 5. decembra

Pápež František v pondelkovej homílii: Ježiš môže každého „znova stvoriť“

Vatikán 5. decembra - Nechajme sa premeniť Ježišom, dovoľme mu, aby nás „znova stvoril“ oslobodením od našich hriechov. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty.

Púšť zakvitne, slepí vidia a hluchí počujú. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša „hovorí o obnove“, poznamenal pápež František. Všetko bude zmenené „zo škaredého na pekné, zo zlého na dobré“. Práve „zmena k lepšiemu“ bola tým, čo ľud Izraela očakával od Mesiáša.

Svätý Otec venoval hlavnú pozornosť evanjeliovej udalosti o uzdravení chromého (Lk 5,17-26). Ježiš „dal ľuďom vidieť cestu zmeny, a preto ho ľudia nasledovali.“ Nenasledovali ho „lebo bol moderný: nasledujú ho, lebo Ježišovo posolstvo sa dotýka srdca.“ Pápež František ďalej vysvetlil:

„Ale to, čo robil Ježiš nebola len zmena zo škaredého na pekné, zo zlého na dobré: Ježiš urobil premenu. Nie je problém niečo skrášliť, nie je problém niečo kozmeticky upraviť, primaľovať: on premenil všetko zvnútra! Zmenil to ‚znovustvorením‘. Boh stvoril svet, človek upadol do hriechu; Ježiš prichádza svet ‚znovustvoriť‘. A to je posolstvo, posolstvo Evanjelia, ktoré sa vidí jasne: skôr ako uzdraví človeka, odpúšťa mu hriechy. Ide tam, k ‚znovustvoreniu‘, pretvorí toho človeka z hriešnika na spravodlivého: znova ho stvorí ako spravodlivého. Urobí ho úplne novým. A toto pohoršuje, toto vyvoláva pohoršenie!“

A preto, zdôrazňuje pápež, zákonníci „začínajú diskutovať a šomrať“, lebo nedokázali prijať jeho autoritu. Ježiš „je schopný z nás hriešnikov, urobiť nových ľudí,“ opäť pripomenul Svätý Otec. „To je niečo, čo vytušila Magdaléna, ktorá bola zdravá, ale mala ranu vo svojom vnútri, bola hriešnicou.“ Vytušila že „tento muž môže uzdraviť nie telo, ale ranu v duši. Môže ju znova stvoriť! A k tomu je potrebná veľká viera.“ Svätý Otec pokračuje:

„Všetci sme hriešnici, ale pozri na korene svojho hriechu, nech Pán ide k nim a nech ich znova stvorí, a tie horké korene zakvitnú, zakvitnú v spravodlivosti a ty budeš novým mužom, novou ženou. Ale ak my hovoríme: «Áno, áno, som hriešnik, idem, vyspovedám sa pár slovami, a potom pôjdem ďalej ako predtým», vtedy sa nenechávam znova stvoriť Pánom. Len dva „ťahy štetcom“ ako vonkajší náter a veríme, že tak je všetko spravené? Nie! (Vyznám) svoje hriechy, jasne pomenované menom a priezviskom – urobil som toto a toto, a hanbím sa v hĺbke srdca! Otvorím svoje srdce: «Pane, jediný, koho mám. Pretvor ma! Znovu ma stvor!» - A tak budeme mať odvahu ísť so skutočnou vierou – ako sme o to prosili – v ústrety Vianociam“.

My máme vždy „sklon zakrývať váhu našich hriechov,“ upozornil ďalej Svätý Otec. Je to napríklad vtedy, keď zľahčujeme hriech závisti, ktorý je podľa pápežových slov „tá najškaredšia vec“, ako „hadí jed“, ktorý chce zničiť druhého.

Svätý Otec v homílii povzbudil ísť k základom našich hriechov a potom ich odovzdať Pánovi, lebo on ich zmaže a pomôže nám ísť ďalej s vierou. Ilustroval to príbehom svätca, znalca Biblie, avšak človeka so sklonmi k hnevu, ktorý si vyprosoval od Pána odpustenie cez mnohé skutky odriekania a kajúcnosti:

„Tento svätec sa Pána spytuje: Si spokojný, Pane? - Nie! - Veď som ti dal všetko! - Nie, niečo chýba... - A tento chudák sa opäť kajal, modlil a bdel: Pane, toto som ti dal? Stačí? - Nie! Niečo chýba... - Ale čo chýba, Pane? - Chýbajú tvoje hriechy! Daj mi tvoje hriechy!

To je to, čo dnes Pán od nás žiada: «Odvahu! Daj mi tvoje hriechy a ja ťa urobím novým mužom, novou ženou». Nech nám Pán dá vieru, aby sme v to verili“.

4. decembra

Anjel Pána so Svätým Otcom na 2. adventnú nedeľu: Každodenné obrátenie

Vatikán 4. decembra – V Druhú adventnú nedeľu Svätý Otec František pri poludňajšom stretnutí s veriacimi hovoril o pokračujúcej adventnej príprave. V katechéze, ktorú ako zvyčajne predniesol z okna Apoštolského paláca, pripomenul, že Božie kráľovstvo nie je iba vecou budúcnosti, ale kresťan ho môže zakusovať už teraz v každodennosti života.

V duchu výzvy Jána Krstiteľa k obráteniu z evanjeliového úryvku nedeľnej liturgie (Mt 3,1-12) pápež František opakovane vyzval k „zanechaniu ciest, ktoré sú pohodlné, no odvádzajú od cieľa a k zanechaniu idolov tohto sveta: úspechu za každú cenu, moci na úkor slabších, smädu po bohatstvách a hľadania pôžitku za akúkoľvek cenu“.

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V evanjeliu tejto Druhej adventnej nedele zaznieva výzva Jána Krstiteľa: «Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!» (Mt 3,2). S tými istými slovami Ježiš začne svoju misiu v Galilei (porov. Mt 4,17); a toto bude aj ohlasovanie, ktoré budú mať jeho učeníci za úlohu prinášať pri svojej prvej misionárskej skúsenosti (porov. Mt 10,7). Evanjelista Matúš chce takto Jána predstaviť ako toho, kto pripravuje cestu Kristovi, ktorý prichádza, a učeníkov ako pokračovateľov v Ježišovom kázaní. Ide tu o tú istú radostnú zvesť: prichádza Božie kráľovstvo, ba už sa priblížilo, je medzi nami!

Toto slovo je veľmi dôležité: «Božie kráľovstvo je medzi vami» (porov. Lk 17,20), hovorí Ježiš. A Ján ohlasuje to, čo potom povie Ježiš: „Božie kráľovstvo prišlo, už dorazilo, je medzi vami“. Toto je ústredné posolstvo každej kresťanskej misie. Keď nejaký misionár, nejaký kresťan, ide ohlasovať Ježiša, nejde robiť prozelytizmus, ako keby bol fanúšikom, ktorý hľadá pre svoje družstvo viac prívržencov. Nie, ide jednoducho ohlasovať: „Božie kráľovstvo je medzi vami!“ A takto misionár pripravuje cestu Ježišovi, ktorý sa prichádza stretnúť so svojím ľudom.

Ale čo je toto Božie kráľovstvo, toto nebeské kráľovstvo? Sú to synonymá. My hneď myslíme na niečo, čo sa vzťahuje k posmrtnému životu: večný život. Zaiste, toto je pravda, Božie kráľovstvo bude mať nekonečný rozsah presahujúci pozemský život, ale tá krásna správa, ktorú nám Ježiš prináša – a ktorú Ján anticipuje – je to, že Božie kráľovstvo nemáme očakávať v budúcnosti: priblížilo sa, určitým spôsobom je už prítomné a už odteraz môžeme zakusovať jeho duchovnú moc. „Božie kráľovstvo je medzi vami!“, povie Ježiš. Boh prichádza nastoliť svoje kraľovanie v našich dejinách, v každodennosti dneška, v našom živote. A tam, kde sa mu dostáva prijatie s vierou a pokorou, klíči láska, radosť a pokoj.

Podmienkou pre vstup a účasť na tomto kráľovstve je uskutočnenie premeny v našom živote, čiže obrátenie sa, každodenné obrátenie, každodenný krok vpred... Ide o zanechanie ciest, ktoré sú pohodlné, no odvádzajú od cieľa, zanechanie idolov tohto sveta: úspechu za každú cenu, moci na úkor slabších, smädu po bohatstvách, pôžitku za akúkoľvek cenu. A naopak znamená to otvoriť cestu Pánovi, ktorý prichádza: on neodníma našu slobodu, ale darúva nám pravé šťastie. Narodením Ježiša v Betleheme samotný Boh prichádza prebývať medzi nami, aby nás oslobodil od egoizmu, od hriechu a od skazenosti, od týchto postojov, ktoré sú od diabla: hľadať úspech za každú cenu, usilovať sa o moc na úkor slabších, mať smäd po bohatstvách a vyhľadávať pôžitok za akúkoľvek cenu.

Vianoce sú dňom veľkej radosti aj navonok, ale predovšetkým to je udalosť náboženská, ku ktorej je nevyhnutná duchovná príprava. V tomto čase Adventu sa nechajme viesť povzbudením Jána Krstiteľa: «Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!», hovorí nám (Mt 3,3). Vtedy pripravujeme Pánovi cestu a vyrovnávame mu chodníky, keď si spytujeme svedomie, keď skúmame naše postoje, aby sme odohnali preč tieto hriešne postoje, ktoré som spomenul, ktoré nie sú od Boha: úspech za každú cenu, moc na úkor slabších, smäd po bohatstvách, pôžitok za akúkoľvek cenu.

Nech nám Panna Mária pomáha pripraviť sa na stretnutie s touto „Láskou, ktorá je vždy väčšia“, čiže tou, ktorú prináša Ježiš, a ktorá sa vo vianočnej noci stala celkom maličkou, ako semiačko padnuté do zeme. A Ježiš je týmto semiačkom: semiačkom Božieho kráľovstva.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec krátko pozdravil jednotlivé pútnické skupiny. Všetkým zaželal požehnané adventné putovanie a pozval ich na najbližšie stretnutie v deň slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

„Dovidenia vo štvrtok na sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie. V týchto dňoch sa modlime zjednotení v prosbe na jej materský príhovor za obrátenie sŕdc a za dar pokoja.“

Vo štvrtok 8. decembra Svätý Otec najprv na poludnie požehná pútnikov na Námestí sv. Petra pri modlitbe Anjel Pána a popoludní o 16. hod. si na Španielskom námestí tradičnou pobožnosťou uctí Pannu Máriu pred jej sochou na mariánskom stĺpe Immacolaty.

3. decembra

Pápež František podnikateľom Globálneho fóra: Prizrite sa do tváre chudobným

Vatikán 3. decembra – V dňoch 2. a 3. decembra sa konalo vo Vatikáne stretnutie popredných svetových podnikateľov, ktoré organizovalo americké vydavateľstvo Time. Účastníkom stretnutia Fortune-Time Global Forum s hlavnou témou „Výzva 21. storočia: vytvoriť novú sociálnu dohodu“ sa dnes prihovoril Svätý Otec František, ktorý ich prijal na audiencii vo Vatikáne. Reagujúc na tému stretnutia, vyjadril naliehavú potrebu nájsť nové, spravodlivejšie ekonomické modely. Pripomenul podnikateľom, že je potrebné mať v centre pozornosti dôstojnosť ľudskej osoby. Pápež František okrem iného povedal:

„Ak ignorujeme volanie mnohých našich bratov a sestier v každej časti sveta, nielenže popierame ich práva a dary, ktoré dostali od Boha, ale odmietame ich múdrosť a nedovoľujeme im ponúknuť svetu ich talenty, tradície a ich kultúru. Takéto správanie zväčšuje utrpenie chudobných a utláčaných a my sami sa tým stávame chudobnejšími, a to nielen materiálne, ale aj morálne a duchovne.“

Svätý Otec vyjadril aj nádej, ktorá plynie z tohto stretnutia. Ako povedal, je dôležité, že sme spoznali zlo medzi nami, lebo tak ho môžeme začať správne liečiť. Upozornil na skutočnosť, že „táto základná obnova sa nemá len zaoberať jednoducho trhovou ekonomikou, výnosmi, zdrojmi a zlepšovaním infraštruktúry. Nie, to o čom tu hovoríme, je spoločné dobro ľudstva, právo každej osoby mať účasť na zdrojoch tohto sveta a mať rovnaké príležitosti rozvíjať svoje schopnosti, schopnosti ktoré sú koniec koncov založené na dôstojnosti Božích detí, stvorených na Boží obraz a podobu. Našou veľkou výzvou je odpovedať na globálnej úrovni na nespravodlivosť, podporiť zmysel pre zodpovednosť lokálnu a dokonca až osobnú, tak, aby nikto nebol vylúčený zo sociálnej spolupráce.“

Pri obnove, očiste a posilnení zaužívaných ekonomických modelov ide o naše osobné obrátenie a o našu nezištnosť voči núdznym, pripomenul Svätý Otec. Prítomné štyri stovky účastníkov fóra najúspešnejších podnikateľov podľa rebríčka amerického časopisu pápež povzbudil, aby pri obnove inštitúcií a štruktúr načúvali tým, ktorým chcú pomáhať:

„Prosím tiež, aby ste zapojili do vašich snáh tých, ktorým chcete pomáhať, dajte zaznieť ich hlasu, počúvajte ich príbehy, učte sa z ich skúseností a chápte ich potreby. Viďte v nich brata a sestru, syna a dcéru, matku a otca. Uprostred súčasných výziev hľaďte do ľudskej tváre toho, komu chcete úprimne pomôcť.“

1.decembra

Ranná homília pápeža Františka: O kladení odporu milosti

Vatikán 1. decembra – Všetci máme v srdci veci, ktoré kladú odpor Božej milosti: musíme ich nájsť a uznajúc, že sme hriešni, prosiť Pána o pomoc. Týmito slovami sa dnes ráno pápež František prihovoril v homílii veriacim v Kaplnke sv. Marty. Svätý Otec sa zamyslel nad odporom skrytým za prázdnymi slovami, či už ospravedlňujúcimi alebo obviňujúcimi.

Pápež František sa nechal v úvode svojej homílie inšpirovať dnešnou liturgickou modlitbou: „Nech tvoja milosť zvíťazí nad odporom hriechu“. Rezistencie podľa jeho slov sú súčasťou kresťanského života, avšak mali by sme sa snažiť neostať pri tom. Svätý Otec rozlišuje viacero typov odporov: existuje tzv. „otvorený odpor, ktorý sa rodí z dobrej vôle“, ako ten Šavlov, keď odporoval milosti, lebo „bol presvedčený, že koná Božiu vôľu“. Šavol sa obrátil, až keď ho zastavil Ježiš. „Otvorené rezistencie sú zdravé,“ pokračoval pápež, ak sú „otvorené pre milosť obrátiť sa“. Lebo všetci sme hriešni.

Ďalší typ rezistencie je tzv. „skrytý odpor“, ktorý je omnoho nebezpečnejší, lebo je to ten, ktorý sa nedá vidieť. „Každý z nás má vlastný štýl skrytého kladenia odporu voči milosti“, treba ho však nájsť „a predložiť pred Pána, aby nás očistil“, vysvetlil pápež František. Je to nepoddajnosť, z ktorej sv. Štefan obvinil zákonníkov: odpor voči Duchu Svätému, zatiaľ čo navonok sa snažili vyzerať, že sami hľadajú Božiu slávu. Poukázanie na tento hriech stálo Ježišovho učeníka život:

„Tieto skryté rezistencie, ktoré máme všetci, odkiaľ pochádzajú? Vždy prichádzajú, aby zastavili proces obrátenia. Vždy! Aby ho zastavili, nie bojovali proti. Nie, nie! Znamená to stáť na mieste; azda s pousmiatím si povedať: ty nikam nepôjdeš. Odporovať pasívne, skryto. Keď prebieha proces zmeny v nejakej inštitúcii, v rodine, počúvam hovoriť: ,Nuž, naráža sa tu na odpor...’. Ale vďaka Bohu za to! Ak by tam nebol, nebola by to Božia vec. Ak sa tam kladie tento odpor, tak je to diabol, ktorý ho tam zasieva, aby Pán nepokračoval ďalej“.  

Svätý Otec teda hovorí o troch typoch skrytého kladenia odporu. Existuje akýsi odpor „prázdnych slov“. Pre lepšie objasnenie termínu sa odvolal na dnešné evanjelium podľa Matúša (Mt 7,21.24-27). Ježiš v ňom upozorňuje, že «nie každý, kto hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva». Tak ako v podobenstve o vinici, kde otec posiela svojich dvoch synov: jeden hovorí „nie“ a potom ide, zatiaľ čo druhý hovorí „áno“, ale nikam nejde:

„Povedať ,áno’, na všetko ,áno’, veľmi diplomaticky; znamená to však: ,nie, nie a nie’. Toľko slov: ,Áno, áno, áno; všetko zmeníme! Áno, aby sa nakoniec nič nezmenilo, nie je tak? V tom spočíva „duchovný gepardizmus“: tí, čo hovoria na všetko áno, ale nakoniec je všetko nie. Je to odpor prázdnych slov“.

Obrazné vyjadrenie inšpirované talianskym románom z polovice 20. storočia Gepard (Giuseppe Tomasi di Lampedusa: Gattopardo) teda označuje prázdnu rétoriku, že sa všetko zmení, aby sa pritom nezmenilo vôbec nič.

Druhým typom je odpor „ospravedlňujúcich slov“, to znamená, keď sa niekto neprestajne vyhovára, „vždy je nejaký dôvod odporovať“: „Nie, toto som urobil z toho a toho dôvodu.“ Kde je príliš veľa týchto výhovoriek, tam „nie je príjemná vôňa Boha“, ale „odporný zápach diabla“, dodal pápež. „Kresťan sa nepotrebuje ospravedlňovať, bol ospravedlnený Božím slovom“. Ide teda o odpor slov, „ktoré sa snažia ospravedlniť moju pozíciu, aby som nemusel pokračovať v tom, čo mi ukazuje Pán,“ vysvetlil Svätý Otec.

Tretím odporom je podľa slov pápeža Františka tzv. odpor „obviňujúcich slov“: to znamená obviňovanie druhých, aby sme nemuseli hľadieť na seba samých, aby sme sa nemuseli obrátiť, a tak sa kladie odpor milosti, ako to dosvedčuje podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi.

Hovoriť o nepoddajnosti neznamená teda hovoriť len o tých veľkých prípadoch kladenia odporu v dejinách, ako napríklad Maginotová línia alebo iné, dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František. Ale tiež o tých, ktoré „sú vo vnútri nášho srdca, a to každý deň!“. Rezistencia voči milosti je dobrým znamením, „lebo nám naznačuje, že Pán v nás pracuje“. Musíme teda „nechať padnúť tieto rezistencie, aby mohla milosť ďalej pôsobiť“. Vskutku, odpor sa vždy snaží skryť za formálnosť prázdnych slov, ospravedlňujúcich slov, slov obviňujúcich a za mnoho ďalších vecí, snaží sa „nedovoliť Pánovi, aby nás posunul ďalej“, lebo „vždy je tam nejaký kríž“, upozornil pápež s vysvetlením: „Kde je Pán, tam bude aj kríž: či už malý, alebo veľký. Je to kladenie odporu krížu, odpor Pánovi, ktorý nás vedie k vykúpeniu“. Teda, keď sa stretávame s kladením odporu, netreba mať strach, dodal Petrov nástupca, ale prosiť Pána o pomoc, aby sme uznali, že sme hriešni:

„Hovorím vám, nemajte strach, keď každý jeden z vás, každý z nás, nachádza vo svojom srdci nepoddajnosti. Povedzme to však otvorene Pánovi: ,Pozri, Pane, snažím sa zakryť toto, urobiť tamto, aby som zabrániť vstúpiť tvojmu slovu’. A vyslovme tieto krásne slová: ,Pane, príď mi s veľkou silou na pomoc. Nech tvoja milosť premôže odporovanie hriechu’. Rezistencie sú vždy ovocím prvotného hriechu, ktoré nosíme. Je to škaredé zakusovať odpor? Nie, je to pekné! Škaredé je držať sa ho v snahe brániť sa Pánovej milosti. Mať rezistencie je normálne; znamená to povedať: ,Som hriešnik, pomôž mi, Pane!’. Pripravme sa týmto uvažovaním na nastávajúce Vianoce“.

Svätý Otec v závere svätej omše osobitne pripomenul dnešné 100. výročie mučeníckej smrti bl. Karola de Foucauld.

29. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Pán zjavuje tajomstvo spásy pokorným

Vatikán 29. novembra – Maličkým, nie vzdelaným a múdrym, zjavuje Pán tajomstvo spásy. Týmito slovami pápež František vo svojej homílii parafrázoval dnešné čítanie z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 10,21-24). Malej skupinke veriacich sa prihovoril počas omše v Kaplnke sv. Marty vo Vatikáne. Pozastavil sa práve nad cnosťou maličkých. Tou je, podľa slov Svätého Otca, bázeň pred Pánom, nie strach, ale pokora.

Dôvodom „Ježišovej chvály adresovanej Otcovi,“ o ktorej hovorí dnešné evanjelium je, že „Pán zjavuje maličkým tajomstvá spásy, tajomstvo seba samého“. Pápež sa nechal inšpirovať slovami apoštola Lukáša, aby podčiarkol záľubu Boha v tých, ktorí vedia pochopiť jeho tajomstvá a nie sú to múdri a rozumní, ale sú to „srdcia maličkých“. Aj prvé čítanie plné týchto „malých detailov“, dodal Svätý Otec, „ide týmto smerom“. Prorok Izaiáš hovorí o „malom výhonku“, ktorý „vzíde z kmeňa Jesseho“ (Iz 11,1-10) a nie z nejakého „vojska“, ktoré by prinieslo oslobodenie. A maličkí, vysvetlil pápež, sú tiež protagonistami Vianoc:

„Na Vianoce potom uvidíme túto malosť, túto malú vec: dieťa, maštaľ, mama, otec... Malé veci. Veľké srdcia, ale postoj maličkých. A na tomto výhonku spočinie Duch Pána, Duch Svätý, a tento malý výhonok bude vlastniť tú cnosť maličkých, bázeň pred Pánom. Bude kráčať v bázni pred Pánom. Bázni, ktorá nie je strachom: nie. Znamená to životom napĺňať prikázanie, ktoré Boh dal nášmu otcovi Abrahámovi: ,Kráčaj v mojej prítomnosti a buď bezúhonný’. Pokorný. Toto je pokora. Pokora je bázeň pred Pánom“.

A jedine maličkí, zdôraznil pápež František, „sú schopní pochopiť zmysel pokory, zmysel bázne pred Pánom, lebo kráčajú pred Pánom, ... cítia, že Pán im dá silu, aby kráčali vpred“. A toto je tá pravá pokora, dodal Svätý Otec:

„Žiť pokoru, kresťanskú pokoru, znamená mať túto bázeň pre Pánom, ktorá – opakujem – nie je strachom, ale [takýmto postojom]: ,Ty si Boh, ja som človek, takto kráčam vpred, s malými vecami v živote, avšak kráčajúc v tvojej prítomnosti a snažiac sa byť bezúhonný’. Pokora je cnosť maličkých, pravá pokora, nie pokora tak trochu teatrálna: nie, tá nie. Pokora maličkého je tá, ktorá kráča v prítomnosti Pána, neohovára druhých, hľadí len na službu, cíti sa ako ten najmenší... V tom sa nachádza sila“.

Túto „pokoru, nesmiernu pokoru“ maličkých, poznamenal pápež František, má tiež to dievča, ktoré si Boh vybral, aby skrze ňu prišiel na svet jeho Syn, a ktorá hneď potom beží ku svojej sesternici Alžbete a nepovie nič, „z toho, čo sa jej stalo“. „Pokora je teda kráčanie v prítomnosti Pána“ s pocitom šťastia a radosti, lebo on „na nás hľadí“, ako sa píše o Ježišovi v dnešnom evanjeliu, dodal na záver svojej homílie Svätý Otec:

„Hľadiac na Ježiša, ktorý zaplesá v radosti, lebo Boh zjavuje svoje tajomstvo pokorným, môžeme pre všetkých vyprosiť tú milosť pokory, milosť bázne pred Bohom, [milosť] kráčať v jeho prítomnosti snažiac sa byť bezúhonní. A tak s touto pokorou môžeme byť bdelí v modlitbe, činní v bratskej láske a radostní v chvále“.

28. novembra

Pápež František v adventnej homílii: Ako sa skutočne stretnúť s Pánom

Vatikán 28. novembra – Kresťanská viera nie je nejaká teória či filozofia, je to stretnutie s Ježišom. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno, na začiatok Adventu, slávil omšu v Dome sv. Marty. Na to, aby sme skutočne stretli Ježiša, musíme sa podľa Svätého Otca vydať na cestu. Potrebujeme k tomu však tri postoje: musíme byť bdelí v modlitbe, činní v láske a radostní vo vzdávaní chvály.  

Stretnúť Ježiša, to je tá „milosť, po ktorej túžime počas Adventu,“ vysvetlil pápež František na úvod svojej homílie, ktorú zameral práve na tému stretnutia sa s Pánom. V období očakávania príchodu Krista nám liturgia ponúka mnohé Ježišove stretnutia: s Matkou v jej lone, s Jánom Krstiteľom, s pastiermi, s mudrcmi. Toto všetko, dodal Svätý Otec, nám hovorí, že Advent je „čas na kráčanie a vychádzanie v ústrety Pánovi, to znamená čas, aby sme neostali stáť na mieste“.

Preto by sme sa mali podľa Rímskeho biskupa pýtať samých seba, ako môžeme kráčať v ústrety Ježišovi: „Aké sú postoje, ktoré musím zaujať, aby som sa stretol s Pánom? Ako mám pripraviť svoje srdce na stretnutie s Pánom“ a dodal:

„V modlitbe na začiatku omše nám liturgia naznačuje tri postoje: bdelosť v modlitbe, činnosť v láske a radosť v chvále. To znamená, že sa musím modliť s bdelosťou; musím byť činný v láske, v bratskej láske: nielen dať almužnu, ale tiež tolerovať ľudí, ktorí sú mi nepríjemní, tolerovať doma deti, keď sú príliš hlučné alebo manžela alebo manželku, keď sú ťažkosti, alebo svokru... neviem... avšak tolerovať: tolerovať. Vždy tu ide o lásku, avšak činnú. A tiež radosť z chválenia Pána: ,Jasajúci v radosti’. Tak musíme prežívať túto cestu, túto vôľu stretnúť Pána. Aby sme ho naozaj stretli. Nesmieme stáť na mieste. A tak stretneme Pána“.

Podľa slov Svätého Otca, aj samotný Ježiš hovorieval, aby sme sa nezastavovali. A práve v tomto kráčaní za ním nás čaká prekvapenie, dodal pápež František, „pretože on je Pánom prekvapení“: „Kráčam, aby som ho stretol a on kráča, aby stretol mňa, a keď sa stretneme uvidíme, že to veľké prekvapenie je, že on ma hľadal skôr, než som ho začal hľadať ja“. To je „to veľké prekvapenie zo stretnutia s Pánom. On nás hľadal skôr. On je vždy prvý. On zdoláva cestu, aby nás stretol“. A to je tiež to, čo sa prihodilo stotníkovi z dnešného Evanjelia podľa sv. Matúša (Mt 8,5-11):

„Pán vždy kráča viac, vykročí prvý. My urobíme jeden krok a on ich urobí desať. Vždy. Hojnosť jeho milosti, jeho lásky, jeho nežnosti, ktorá sa nikdy neunaví hľadať nás. Niekedy tiež skrze malé veci: my si myslíme, že stretnúť Pána je veľkolepá vec, ako ten človek zo Sýrie Naaman, keď bol malomocný: a to nie je jednoduché... Aj na neho čakalo veľké prekvapenie, akým spôsobom konal Boh. A naším je Boh prekvapení, Boh, ktorý nás hľadá, čaká nás a žiada nás iba o malý krok dobrej vôle“.

Svätý Otec na záver veriacich povzbudil, aby mali „vôľu stretnúť sa“ s Pánom. Lebo ak máme vôľu, on „nám pomôže“: Pán „nás bude sprevádzať počas nášho života“. A i keď nás „uvidí toľkokrát vzdialiť sa od neho, bude čakať ako otec na márnotratného syna“. A mnohokrát nás uvidí tiež priblížiť sa a on nám bude bežať v ústrety: „Toto je stretnutie s Pánom, toto je dôležité: stretnutie“, dodal na záver svojej homílie pápež František a dodal: „Vždy sa ma dotklo to, čo hovorieval pápež Benedikt, že viera nie je nejaká teória, filozofia, idea: je to stretnutie. Stretnutie s Ježišom“. Lebo inak, vysvetlil Svätý Otec, ak „si sa nikdy nestretol s jeho milosrdenstvom“ môžeš „recitovať Krédo naspamäť, ale nemať vieru“:

„Zákonníci vedeli všetko do detailu, čo sa týkalo dogmatiky toho času, všetko z morálky vtedajšej éry, všetko. [Avšak] nemali vieru, lebo ich srdce sa vzdialilo od Boha. Vzdialiť sa alebo mať vôľu vyjsť v ústrety. A to je tá milosť, o ktorú dnes prosíme. ,Ó Bože, náš Otec, prebuď v nás vôľu ísť v ústrety tvojmu Kristovi’ prostredníctvom dobrých skutkov. Ísť v ústrety Ježišovi. A pre to si pripomíname milosť, za ktorú sme sa modlili: bdelosť v modlitbe, činnosť v láske a radosť v chvále. A tak sa stretneme s Pánom a bude nás čakať veľké prekvapenie“.

27. novembra

Anjel Pána s pápežom Františkom: Advent vyzýva rozšíriť si horizont srdca

Vatikán 27. novembra – V dnešnú Prvú adventnú nedeľu sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu. V katechéze hovoril o troch príchodoch Pána a o adventnej výzve Božieho slova na bdelosť, čo znamená nebyť naviazanými na veci a mať horizont srdca otvorený pre Božie prekvapenia.

Pápež František v závere vyjadril svoju blízkosť obyvateľstvu zasiahnutému živelnými pohromami, a to najmä v oblasti Strednej Ameriky, v Kostarike a Nikarague, ktoré zasiahol uragán a tiež podmorské zemetrasenie. Rovnako povzbudil v ťažkej situácii aj ľudí postihnutých povodňami na severe Talianska.

Medzi skupinami, ktoré na Námestí sv. Petra menovite pozdravil, bola aj 60-členná skupina slovenských pútnikov z Neokatechumenátnej cesty z Bratislavy-Ružinova a Vrútok.

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes Cirkev začína nový liturgický rok, čiže nové kráčanie Božieho ľudu na ceste viery. A ako vždy začíname s Adventom. Evanjeliová stať (Mt 24,37-44) nás uvádza do jednej z najpútavejších tém adventného času: Pánovho navštívenia ľudstva. Prvé navštívenie – všetci to vieme – sa udialo Vtelením, narodením Ježiša v betlehemskej jaskyni. Druhé navštívenie sa deje v prítomnosti: Pán nás neustále navštevuje, každý deň, kráča po našom boku a je to prítomnosť útechy. A napokon to bude tretia, posledná návšteva, ktorú vyznávame zakaždým, keď recitujeme Krédo: «Opäť príde v sláve súdiť živých i mŕtvych». Pán nám dnes hovorí o tejto jeho poslednej návšteve, tej, ktorá sa udeje na konci čias, a hovorí nám, kam vyústi naša cesta.

Božie slovo dáva vyniknúť kontrastu medzi normálnym chodom vecí, každodennou rutinou, a nečakaným príchodom Pána. Ježiš hovorí: «Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých» (v. 38-39), tak hovorí Ježiš. Vždy to nami otrasie, keď si pomyslíme na hodiny, ktoré predchádzajú nejakú pohromu: všetci sú v pokoji, robia bežné veci, bez toho aby si uvedomovali, že ich život sa blíži k otrasu. Evanjelium nám zaiste nechce naháňať strach, ale otvoriť náš obzor voči rozmeru presahujúcemu ďalej, väčšiemu, ktorý na jednej strane relativizuje veci každodennosti, ale súčasne ich robí cennými, rozhodujúcimi. Vzťah s „Bohom, ktorý nás prichádza navštíviť“ dáva každému skutku, gestu, každej veci určité odlišné svetlo, váhu a symbolickú hodnotu.

Z tejto perspektívy vychádza aj pozvanie, výzva k striedmosti, aby sme sa nenechali ovládať vecami tohto sveta, materiálnymi skutočnosťami, ale skôr aby sme nad nimi vládli. Ak im naopak dovolíme, aby nás podmieňovali a mali nad nami moc, nemôžeme vnímať, že je tu niečo veľmi dôležité: naše finálne stretnutie s Pánom. A toto je dôležité, toto stretnutie. A každodenné veci musia mať tento horizont, musia byť nasmerované k tomu horizontu. K tomuto stretnutiu s Pánom, ktorý príde kvôli nám. V tej chvíli, ako hovorí Evanjelium, «budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá» (v. 40). Je to výzva na bdelosť, pretože nevediac, kedy Pán príde, treba nám byť stále pripravenými na odchod.

V tomto čase Adventu sme pozvaní rozšíriť horizont nášho srdca, nechať sa prekvapovať životom, ktorý sa každý deň predstavuje so svojimi novosťami. Aby sme tak konali, potrebujeme sa naučiť nebyť závislými na našich istotách, na našich zabehnutých schémach, pretože Pán príde v hodinu, o ktorej nemáme predstavu. Príde, aby nás uviedol do dimenzie, ktorá je krajšia a väčšia.

Mária, Panna Adventu, nech nám pomôže nepovažovať sa za vlastníkov nášho života, neklásť odpor, keď Pán prichádza, aby ho zmenil, ale aby sme boli pripravení dať sa ním navštíviť, ako očakávaným a vítaným hosťom, aj keď otrasie našimi plánmi.

26. novembra

Pápež mladým talianskym dobrovoľníkom: Ste dynamickou silou krajiny

Vatikán 26. novembra – Svätý Otec dnes v Aule Pavla VI. prijal mladých členov talianskej Národnej civilnej služby (Servizio Civile Nazionale) pri príležitosti 15 rokov od jej zriadenia. Národná civilná služba je alternatívou k vojenskej základnej službe a funguje v krajine od roku 2001. Je určená mladým mužom vo veku 18 až 26 rokov a má aj dobrovoľnícku formu, do ktorej sa môžu zapojiť aj ženy.

Pápež František približne 7000 účastníkom audiencie hovoril o dôležitosti ich služby najmä po zemetraseniach, ktoré postihli stred Talianska v uplynulých mesiacoch. Ako dodal, je nutné „chrániť tých, ktorým hrozí ‚ľudské zemetrasenie‘, ktoré prichádza zvnútra, tých, ktorí sú sami, opustení, vyradení, v tejto kultúre, ktorá s takou radosťou vyraďuje ľudí“:

„Vy ste hodnotná sila, dynamická sila krajiny: váš príspevok je nevyhnutný na uskutočnenie spoločenského dobra berúc do úvahy obzvlášť tých najslabších jedincov. Projekt solidárnej spoločnosti prestavuje cieľ pre každú komunitu, ktorá sa usiluje o rovnosť a bratstvo.“

Národná civilná služba zahŕňa sociálnu, občiansku, kultúrnu a profesionálnu formáciu prostredníctvom solidarity, ochrany národného dedičstva i spolupráce na národnej a medzinárodnej úrovni. Pápež František v tejto súvislosti prítomných mladých vyzval, aby sa špeciálnym spôsobom venovali taktiež utečencom a migrantom:

„Žiadajú o pomoc a integráciu v sociálnom tkanive. Taliansko je chvályhodne angažované v tomto diele – ide príkladom – a vyjadrujem moje ocenenie pre toto všetko, povzbudzujem, aby pokračovalo s odvahou či už v oblasti konkrétneho prijímania alebo v oblasti senzibilizácie, a v skutočnej integrácii.“

Petrov nástupca účastníkov audiencie povzbudil, aby si „vzali dokonalý príklad ľudskosti od Ježiša, ktorý uvoľnil miesto druhým... až po darovanie svojho života“:

„Istotne, cesta služby ide proti prúdu v porovnaní s dominantnými vzormi, ale v skutočnosti každý z nás cíti uspokojenie a realizáciu, len keď je pre niekoho užitočný. Toto v nás uvoľňuje nové energie, umožňuje nám to vnímať, že nie sme sami a rozširuje to naše obzory.“

Svätý Otec na záver zdôraznil, že „stupeň kultúrnosti národa sa v skutočnosti meria na základe schopnosti rešpektovať a podporovať práva každej osoby počnúc tými najslabšími.“

Výzva pápeža Františka rehoľným ekonómom: Nestačí formálny sľub chudoby

Vatikán 26. novembra – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom sympózia o ekonómii s názvom „S vernosťou voči charizme nanovo premýšľať o ekonómii“. Podujatie, na ktorom sa zúčastňuje približne 1000 ekonómov najmä z radov zasvätených osôb, organizuje od piatka až do nedele Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života na Pápežskej univerzite Antonianum v Ríme.

Pápež František sa vo svojom posolstve zameral zvlášť na charizmu, vernosť a na opätovné premýšľanie o ekonómii. V súvislosti s charizmou pripomenul grécke korene tohto slova: charis (dar, vďačnosť, milosť):

„Viem, že mnohým, ktorí sa pohybujú v ekonomickej sfére, sa tieto slová zdajú nepodstatné a patria do súkromnej a náboženskej sféry. Naopak dnes je aj medzi ekonómami známe, že spoločnosť bez ,charis‘ nemôže dobre fungovať a končí sa dehumanizáciou. Ekonómia ani jej uplatňovanie nikdy nie sú eticky a antropologicky neutrálne. Buď prispievajú k budovaniu vzťahov spravodlivosti a solidarity, alebo vytvárajú situácie vyradenia a odmietnutia.“

Petrov nástupca uviedol, že „byť vernými nás zaväzuje“ k rozlišovaniu diel, aby boli „účinnými nástrojmi, ktoré privedú mnohých k Božej nežnosti“:

„Samotné diela, ktorými sa zaoberá toto sympózium, nie sú len prostriedkom na zabezpečenie udržateľnosti vlastného inštitútu, ale patria k plodnosti charizmy. To si vyžaduje, aby sme sa pýtali, či naše diela prejavujú charizmu, ku ktorej sme sa zaviazali sľubmi, alebo ju neprejavujú; či odpovedajú na misiu, ktorú nám zverila Cirkev, alebo nie. Základným kritériom na vyhodnotenie diel nie je ich ziskovosť, ale to, či sa zhodujú s charizmou a misiou, ktoré je inštitút povolaný napĺňať.“

Svätý Otec taktiež povedal, že nanovo uvažovať o ekonómii znamená vyhnúť sa „logike individualizmu, ktorá môže postihnúť naše komunity“:

„Napätie medzi dielami lokálnymi a všeobecnými, ktoré existuje na úrovni inkulturácie charizmy, existuje aj na ekonomickej úrovni, ale nesmieme sa ho báť, treba ho žiť a čeliť mu. Je potrebné nechať rásť spoločenstvo medzi rozličnými inštitútmi; a aj dobre poznať legislatívne, právne a ekonomické nástroje, ktoré dnes umožňujú vytvárať sieť, dávať nové odpovede, spájať sily, profesionalitu a schopnosti inštitútov v službe Kráľovstvu a ľudstvu. Je veľmi dôležité takisto viesť dialóg s miestnou Cirkvou, aby pokiaľ je to možné cirkevné hmotné dobrá zostali hmotnými dobrami Cirkvi. “

Opätovné premýšľanie o ekonómii sa podľa pápežov slov týka aj „smeru, cieľov, významu a spoločenských i cirkevných dôsledkov ekonomických rozhodnutí inštitútov zasväteného života“. Napokon pápež František na záver posolstva položil účastníkom ekonomického sympózia niekoľko otázok na zamyslenie:

„Koľkí zasvätení si ešte dnes myslia, že ekonomické zákony sú oslobodené od akéhokoľvek etického uvažovania? Koľko ráz sa posudzuje premena diela či predaj nehnuteľností len na základe analýzy zisku a trhovej hodnoty? Nech nás Boh oslobodí od ducha funkcionalizmu a od toho, aby sme padli do pasce lakomstva! ... Nestačí zložiť rehoľné sľuby, aby sme boli chudobnými. Nestačí sa ohradiť tvrdením, že nič nevlastním, lebo som zasvätený, zasvätená, ak mi môj inštitút dovoľuje spravovať a využívať dobrá, aké si len zaželám, a spravovať občianske nadácie založené na podporu vlastných diel, a vyhýbať sa tak kontrolám Cirkvi. Pokrytectvo zasvätených osôb, ktoré žijú ako boháči, zraňuje svedomie veriacich a poškodzuje Cirkev. Treba začať od malých každodenných rozhodnutí. Každý je povolaný konať svoj diel, používať hmotné dobrá na solidárne rozhodnutia, starať sa o tvorstvo, primerať sa k chudobe rodín, ktoré dozaista žijú nablízku.“

Ranná homília pápeža: Večné zatratenie nie je mučiareň, ale odlúčenosť od Boha

Vatikán 25. novembra – Voľba vzdialiť sa od Pána vedie k večnému zatrateniu. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec upozornil veriacich, aby sa nikdy nepúšťali do debatovania s diablom, ktorý je zvodca a podvodník, ale aby si pestovali pokorné srdce, pripravené na posledné stretnutie s Pánom v deň súdu.

Pápež sa v dnešnej homílii nechal inšpirovať prvým čítaním z knihy Zjavenia apoštola Jána (Zjv 20,1-4.11-21,2), ktoré hovorí o poslednom súde. Prvým, kto bude súdený bude „drak, starý had, ktorým je diabol“. Anjel, ktorý zostúpi z neba ho spútaného hodí do priepasti, aby už „nezvádzal národy: lebo on je zvodca“, zdôraznil Svätý Otec:

„Je to klamár, ba ešte viac, je to otec lži, on plodí klamstvá, je to podvodník. Presviedča ťa, že keď budeš jesť z tohto jablka, budeš ako Boh. Takto sa ti ho snaží predať a ty ho kúpiš a výsledkom je, že ťa oblafne, oklame, a zničí ti život. - ,Otče, čo máme robiť, aby sme sa nenechali oklamať diablom?’. - Ježiš nás učí: nikdy sa nepúšťajte do reči s diablom. S diablom sa nevedie dialóg. Čo urobil Ježiš s diablom? Zaháňal ho preč, opýtal sa ho na meno, ale neviedol s ním rozhovor“.

Dokonca ani na púšti, vysvetlil ďalej pápež František, Ježiš nikdy „nepoužil vlastné slovo, lebo si bol dobre vedomý nebezpečenstva“. „V troch odpovediach, ktoré dal diablovi, sa bránil slovom Božím“, „slovom Biblie“. Nikdy teda netreba viesť rozhovor s týmto „klamárom a podvodníkom, ktorý hľadá, ako by nás zničil, za čo bude hodený do priepasti“, upozornil Svätý Otec. V knihe Zjavenia sa neskôr objavujú duše mučeníkov, ktorých pápež nazval „pokornými“. Sú to tí, ktorí svedčili o Ježišovi Kristovi a neuctievali diabla a jeho nasledovníkov, ktorými sú „peniaze, svetskosť a márnomyseľnosť“. Ako ďalej apoštol Ján pokračuje, Pán bude súdiť „veľkých i malých“ z ich skutkov. Zatratení budú vrhnutí do „ohnivého jazera“, čo sa označuje ako „druhá smrť“. Svätý Otec ďalej vysvetľuje:    

„Večné zatratenie to nie je akási mučiarenská sála, opisuje sa ako druhá smrť: je to smrť. Tí, ktorí do Božieho kráľovstva nebudú prijatí sú tí, čo sa nepriblížili k Pánovi. Sú to tí, čo si vždy išli svojou cestou, vzďaľujúc sa od Pána a prechádzajúc popri ňom, sami sa vzďaľujú. A večné zatratenie je toto neustále odlúčenie od Boha“.

Svätý Otec vysvetlil, že toto večné odlúčenie od „Boha, ktorý nás robí šťastnými“, od „Boha, ktorý nás má tak rád“, toto je ten „oheň“, toto je tá „cesta večného zatratenia“.

Avšak posledný obraz knihy Zjavenia je obrazom nádeje a poukazuje na to aj pápež František: ak „otvoríme svoje srdcia“, ako nás o to žiada Ježiš, a ak si nejdeme vlastnou cestou, budeme mať „radosť a spásu“, „nové nebo a novú zem“. Záverečnou výzvou je teda nechať sa Ježišom „pohladiť“ a prijať jeho odpustenie, nie s povýšenectvom, ale v nádeji:

„Nádej, ktorá otvára srdcia pre stretnutie s Ježišom. Toto nás čaká: stretnutie s Ježišom. Je to krásne, je to nádherné! A on nás prosí, aby sme boli pokorní a aby sme vyslovili: ,Pane’. Stačí toto slovo a on sa postará o zvyšok“.

27. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Koniec sveta a Baránkova hostina

Vatikán 24. novembra – Korupcia, čiže skazenosť je jedna z foriem rúhania; je jazykom Babylonu, pre ktorý „neexistuje Boh“, len „boh peňazí, boh blahobytu, boh vykorisťovania“. Týmito slovami sa dnes ráno vo svojej homílii prihovoril veriacim v Dome sv. Marty pápež František. Svätý Otec pripomenul, že Cirkev v tomto poslednom týždni liturgického roku uvažuje nad koncom sveta i nad našim koncom.

Inšpiráciu pre svoju kázeň našiel pápež v dnešnom prvom čítaní zo Zjavenia sv. Jána, ktoré hovorí o páde veľkého Babylonu (Zjv 18,1-2.21-23; 19,1-3.9a). Prvý z troch anjelov mohutným hlasom zvolal: „Padol veľký Babylon“, veľké mesto, „to, ktoré zasievalo skazenosť v srdciach ľudí“, a ktoré „nás všetkých vedie na cestu skazy“. „Korupcia je spôsob života v rúhaní, korupcia je forma rúhania,“ upozornil Svätý Otec, „jazyk tohto Babylonu, tejto svetskosti, je rúhanie: niet Boha, existuje iba boh peňazí, boh blahobytu, boh vykorisťovania“. Táto svetskosť, ktorá zvádza tých najväčších tejto zeme, však padne:

„Ona naozaj padne; táto civilizácia padne a výkrik anjela je víťazným výkrikom: ,Padla, padla tá, čo klamala svojim zvádzaním. A impérium márnosti, pýchy, padne, ako padol Satan, padne“.

Oproti anjelovmu výkriku, ktorý bol víťazným výkrikom pádu „tejto skorumpovanej civilizácie“ je druhý mocný hlas, vysvetlil Svätý Otec; hlas ľudu, ktorý vzdával Bohu chválu: „Spása, sláva a moc nášmu Bohu,“ citoval knihu Zjavenia a pokračoval:

„Je to mocný hlas uctievania, adorácia Božieho ľudu, ktorý sa zachraňuje a tiež ľudu na ceste, ktorý je ešte na zemi. Boží ľud, hriešny, ale nie skazený: hriešny, ktorý vie prosiť o odpustenie; hriešny, ktorý hľadá spásu Ježiša Krista“.

Nie je možné ostať iba pri prvom anjelovom výkriku, dodáva pápež František. Radosť z víťazstva vedie k uctievaniu. Pre kresťanov však „nie je jednoduché adorovať... Sme úžasní, keď o niečo prosíme,“ avšak „nie je jednoduché vyslovovať“ modlitbu chvál. Je však potrebné sa ju naučiť, povzbudil prítomných veriacich Svätý Otec: „Musíme sa ju učiť odteraz, aby sme sa ju neučili narýchlo, keď tam prídeme“. Petrov nástupca poukázal na krásu modlitby uctievania pred svätostánkom. Ako príklad uviedol jednoduchú modlitbu: „Ty si Boh. Ja som iba biedny syn, ktorého miluješ“.

Posledný tretí hlas v knihe Zjavenia je akýsi „šepot“. Anjel, ktorý hovorí: „Napíš: Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“. Pánovo pozvanie vskutku nie je krikom, ale „jemným volaním“. Ako keď Boh hovorí k Eliášovi. Pápež František poukázal na krásu tohto prihovorenia sa srdcu ľúbezným hlasom: „Hlas Boha, keď hovorí srdcu znie takto: ako niť zvučného ticha“. A toto pozvanie na „baránkovu hostinu“ bude koniec, „naša spása“, dodal na záver Svätý Otec. Tí, ktorí vstúpili na hostinu, sú podľa Ježišovho podobenstva tí, ktorí sa nachádzajú na križovatkách ciest: „dobrí i zlí, slepí, hluchí, chromí, všetci my hriešnici, avšak s dostatočnou pokorou priznať: ,Som hriešnik a Boh ma zachráni’“. „A ak toto máme v srdci, on nás pozve,“ doplnil pápež, a my budeme počuť „ten nežný šepot“, ktorý nás pozýva na hostinu:

„A evanjelium končí týmto hlasom: ,Keď sa začnú diať tieto veci – teda pád pýchy, márnosti, toto všetko – vzmužte sa a zodvihnite hlavu, vaše vyslobodenie je blízko’; to znamená pozývajú ťa na Baránkovu svadbu. Nech nám Pán dá túto milosť očakávať ten hlas, pripraviť sa, aby sme začuli to volanie: ,Poď, poď, poď verný sluha – hriešny, ale verný – poď, poď na hostinu tvojho Pána“.

23. novembra

Generálna audiencia: Radiť v pochybnostiach a učiť múdrosti

Vatikán 23. novembra – Pápež František sa dnes v Aule Pavla VI. opäť stretol s pútnikmi pri generálnej audiencii. Vo svojej katechéze pokračoval v približovaní ďalších dvoch skutkov duchovného milosrdenstva: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých.

Svätý Otec spomenul niekoľko svätcov, ktorí sa stali priekopníkmi bezplatného vzdelávania a takto dokázali dvíhať ľuďom dôstojnosť a meniť spoločnosť. Zakladateľ piaristov sv. Jozef Kalazanský či otec saleziánov sv. Ján Bosco chápali prípravu na zamestnanie v spojení s výchovou k ľudským a kresťanským hodnotám a preto v tom podľa pápeža Františka možno vidieť osobitnú formu evanjelizácie. Pápež vyzdvihol aj dôležitosť katechézy, ktorá pomáha zorientovať sa a nájsť cestu zo stavu pochybovania.

Prítomných veriacich Svätý Otec povzbudil k vydávaniu svedectva o Božej láske praktickým životom viery, ktorý sa prejavuje v službe bratom. Pred katechézou zazneli úryvok z Evanjelia podľa Lukáša o tom, ako Ježiš «zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“» (Lk 10,21).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po ukončení Jubilea sa dnes vraciame k bežnému chodu, no zostávajú nám ešte niektoré úvahy o skutkoch milosrdenstva, a tak v nich pokračujeme.

Zamyslenie nad duchovnými skutkami milosrdenstva sa dnes týka dvoch činností, ktoré sú vzájomne silne prepojené: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých, čiže tých, ktorí sú neznalí, nie je tak? Slovo nevedomý (tal. ignorante) je príliš silné, pravda? Myslia sa tým však osoby, ktoré niečo nevedia a ktoré treba vyučovať. Sú to skutky, ktoré je možné praktizovať jednak v jednoduchom rozmere, rodinným a pre všetkých prínosným spôsobom, ale rovnako – a to sa týka zvlášť toho druhého skutku, vyučovania – aj na úrovni viac inštitucionálnej a organizovanej. Pomyslime napríklad na to, koľko detí ešte trpí negramotnosťou: nedá sa to pochopiť, že vo svete, kde technický a vedecký pokrok dosiahol takú výšku, existujú negramotné deti. Toto je nepochopiteľné, je to nespravodlivosť. Koľko detí trpí nedostatkom vzdelania. Je to stav veľkej nespravodlivosti, ktorá podlamuje samotnú dôstojnosť osoby. Bez vzdelania sa potom ľahko stávame obeťou vykorisťovania a rozličných foriem sociálnych ťažkostí.

Cirkev v priebehu storočí vnímala nevyhnutnosť angažovať sa v oblasti vzdelávania, lebo jej evanjelizačná misia v sebe zahŕňa úsilie prinavrátiť dôstojnosť tým najchudobnejším. Od prvého príkladu „školy“ založenej práve tu v Ríme sv. Justínom v druhom storočí, aby kresťania lepšie poznali Sväté písmo, až po sv. Jozefa Kalazanského, ktorý otvoril prvé bezplatné ľudové školy v Európe, máme dlhý zoznam svätcov a svätíc, ktorí v rozličných epochách priniesli vzdelanie tým najviac znevýhodneným osobám, vediac, že touto cestou by mohli prekonať biedu a diskrimináciu. Koľko kresťanov, laikov, zasvätených bratov a sestier či kňazov dalo do vyučovania, do vzdelávania detí a mládeže vlastný život. Toto je veľká vec! Pozývam vás vzdať im hold jedným veľkým aplauzom! [potlesk] Títo priekopníci vzdelávania porozumeli do hĺbky skutku milosrdenstva a urobili z neho štýl života až do tej miery, že zmenili samotnú spoločnosť. Prácou v jednoduchosti a prostredníctvom zopár inštitúcií dokázali prinavrátiť dôstojnosť mnohým osobám! A vzdelanie, ktoré odovzdávali bolo často zamerané aj na prácu. Pomyslime len na Dona Bosca, na svätého Jána Bosca! [aplauz] Azda sú tu saleziáni, je to tak? Pomyslime na Dona Bosca, ktorý mladých z ulice prostredníctvom oratória a potom aj škôl a dielní pripravoval na zamestnanie... Takto vzniklo mnoho a rozličných odborných škôl, ktoré uschopňovali k práci, zatiaľ čo zároveň vychovávali aj k ľudským a kresťanským hodnotám. Vzdelávanie je teda skutočne osobitnou formou evanjelizácie.

Čím viac vzrastá vzdelanosť, tým viac ľudí nadobúda istoty a povedomie, ktoré v živote všetci potrebujeme. Dobré vzdelávanie nás učí kritickej metóde, ktorá zahŕňa aj istý druh pochybnosti, potrebný k tomu, aby sme si kládli otázky a overovali si dosiahnuté výsledky, s ohľadom na väčšie poznanie. Avšak skutok milosrdenstva „dobre radiť pochybujúcim“ sa netýka tohto typu pochybovania. Prejaviť milosrdenstvo voči pochybujúcim je naopak rovnocenné mierneniu tej bolesti a toho utrpenia, ktoré pochádzajú zo strachu a z úzkosti, ktoré sú následkami pochybností. Je to preto skutok opravdivej lásky, s ktorým chceme podporiť osobu v slabosti spôsobenej neistotou.

Myslím, že niekto by mi mohol položiť otázku: ‚Otče, ja mám však mnoho pochybností vo viere, čo mám robiť? Vy nikdy nemáte pochybnosti?’ - Ach, mám ich mnoho! ... Istotne, v niektorých momentoch máme pochybnosti všetci. Neistoty týkajúce sa viery, v pozitívnom zmysle, sú znamením, že chceme lepšie a hlbšie poznať Boha, Ježiša, tajomstvo jeho lásky voči nám. – ‚Nuž, mám takú a takú pochybnosť: hľadám, študujem, obzerám sa po rade a vypytujem sa, ako konať...’ Toto sú tie pochybnosti, ktoré dávajú rásť... Je to teda dobre, že si kladieme otázky ohľadom našej viery, lebo týmto spôsobom nás to núti prehlbovať si ju. Pochybnosti však treba aj prekonávať. K tomuto je potrebné počúvať Božie slovo a porozumieť tomu, čo nás učí. Jednou dôležitou cestou, ktorá v tomto veľmi pomáha je katechéza, vďaka ktorej sa k nám dostáva ohlasovanie viery v konkrétnosti osobného a komunitného života. Je tu zároveň aj ďalšia rovnako dôležitá cesta – žiť vieru v čo najväčšej možnej miere. Nerobme z viery akúsi abstraktnú teóriu, kde sa množia pochybnosti. Robme naopak vieru naším životom. Snažme sa ju uskutočňovať v službe bratom, osobitne tým najnúdznejším. A takto sa mnohé pochybnosti vytrácajú, lebo cítime Božiu prítomnosť a pravdivosť evanjelia v láske, ktorá bez našej zásluhy prebýva v nás a delíme sa s ňou s ostatnými.

Ako môžeme vidieť, drahí bratia a sestry, ani tieto dva skutky milosrdenstva nie sú vzdialené od nášho života. Každý z nás sa môže usilovať ich žiť, aby uviedol do praxe Pánovo slovo, keď hovorí, že tajomstvo Božej lásky nebolo zjavené múdrym a rozumným, ale maličkým (porov. Lk,10,21; Mt 11,25-26). Teda tým najhlbším učením, ktoré sme povolaní odovzdať druhým a tou najpevnejšou istotou ako sa dostať von z pochybností je Božia láska, ktorou sme boli milovaní (porov. 1 Jn 4,10). Jedna veľká, nezištná láska, darovaná navždy. Boh vo svojej láske nikdy nerobí krok späť, nikdy! Ide vždy vpred a čaká; darúva nám navždy svoju lásku, za ktorú musíme pociťovať veľkú zodpovednosť, aby sme boli jej svedkami ponúkajúc milosrdenstvo našim bratom. Ďakujem.

Po pozdravoch jednotlivým jazykovým skupinám sa pápež František podľa svojho zvyku v závere obrátil osobitne na mladých, chorých a na novomanželov:

„Uplynulú nedeľu sme uzavreli Mimoriadne jubileum. Neuzavrelo sa však milosrdné srdce Boha voči nám hriešnikom, ktorých neprestane zaplavovať svojou milosťou. Tak isto nech sa nikdy neuzatvoria naše srdcia a nech neprestaneme so stálym konaním telesných i duchovných skutkov milosrdenstva. Skúsenosť lásky a Božieho odpustenia, ktoré sme zakúsili počas tohto Svätého roku, nech v nás ostanú ako trvalá inšpirácia k láske voči bratom“.

22. novembra

Ranná homília Svätého Otca: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!“

Vatikán 22. novembra – „Vernosť Pánovi nesklame“ – ak sme boli verní, ani vo chvíli našej smrti a Božieho súdu nebudeme mať strach. To sú slová pápeža Františka z dnešnej rannej homílie v Dome Svätej Marty. Svätý Otec vystríhal pred klamom „odcudzenia“, pred životom žitým takým spôsobom, akoby sme ani nemali umrieť. Pozval naopak zamyslieť sa nad tým, akú stopu náš život zanecháva.

Uvažujúc nad dnešnými liturgickými čítaniami pápež v poslednom týždni liturgického roka pripomína Pánovu výzvu, aby sme sa vážne zamysleli nad koncom, lebo každého z nás čaká vlastný koniec.

„Nepáči sa nám zamýšľať sa nad týmito vecami, avšak je to pravda. A keď sa niekto z nás odoberie z tohto sveta, prejdú roky a takmer nikto si na nás nespomenie“, povedal v homílii pápež František, pričom dodal: „Ja mám zápisník, kde si zapisujem, keď umrie nejaká osoba“ a každý deň vidím to výročie, aj to, ako ubieha čas. A toto nás zaväzuje a vedie k tomu, aby sme mysleli na to, čo zanechávame, aká je stopa nášho života. A ako sa hovorí v dnešnom úryvku z knihy Zjavenia sv. Jána, po tomto konci bude pre každého z nás nasledovať súd:

„Prospeje nám zamyslieť sa: ٫Aký bude ten deň, keď sa ocitnem pred Ježišom? Keď sa ma spýta na talenty, ktoré mi dal, na to, čo som s nimi urobil; keď sa ma spýta, aké bolo moje srdce, keď sa sialo zrno? Bolo ako tá cesta alebo ako to tŕnie z podobenstiev o Božom kráľovstve? Ako som prijal Božie slovo? S otvoreným srdcom? Dal som mu vyklíčiť pre dobro všetkých a či potajme?“

Každý z nás bude teda v deň súdu stáť pred Ježišom, vystríha Svätý Otec opakujúc slová Lukášovho evanjelia: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli“. A ten klam, o ktorom hovorí, je odcudzenie, ilúzia „žiť tak ako by sme ani nemali umrieť“. „Keď príde Pán, ako ma nájde? V očakávaní, alebo uprostred toľkých odcudzení života?“, kladie otázku Svätý Otec:

„Pamätám sa, že od detstva, keď som chodieval na náboženstvo, učili nás štyri veci: smrť, súd, peklo alebo sláva. Po súde sú tu tieto možnosti. - ٫Ale otče, týmto nás len chcete vystrašiť...’ - ٫Nie, je to pravda! Lebo ak sa nestaráš o svoje srdce, o to, aby bol Pán s tebou a žiješ vždy vzdialený od Pána, možno je tu nebezpečenstvo, to nebezpečenstvo, že budeš pokračovať takto vzdialený od Pána po celú večnosť.’ A toto je príšerné!“

Pápež František následne všetkých opätovne pozval zamyslieť sa nad tým, aký bude náš koniec, ako aj nad tým, čo nastane pred Pánovou tvárou. Aby sme sa vyhli strachu z toho okamihu, v závere homílie Svätý Otec pripomenul radu apoštola Jána z knihy Zjavenia: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ (Zjv 2,10):

„Vernosť Pánovi: a toto nesklame. Ak je každý z nás verný Pánovi, vtedy, keď príde smrť, povieme ako František: ٫Sestra smrť, príď’... Nevystraší nás. A keď nastane deň súdu, zahľadíme sa na Pána hovoriac: ٫Pane, mám mnoho hriechov, no snažil som sa byť verný.‛ Pán je dobrý. Dám vám túto radu: Buď verný až do smrti – hovorí Pán – a dám ti veniec života. Vďaka tejto vernosti nebudeme mať na konci strach, pri našom konci nebudeme mať strach zo súdu.“

18. novembra

Ranná homília pápeža Františka kňazom: Stráňte sa pripútanosti k peniazom

Vatikán 18. novembra – Vlastnosť, ktorú ľudia ťažko odpúšťajú kňazom je, ak sú pripútaní k peniazom. Nech nám Pán dá milosť kresťanskej chudoby. S týmito myšlienkami sa dnes ráno pápež František prihovoril vo svojej homílii v Dome sv. Marty sekretárom apoštolských nunciov z mnohých krajín sveta. Vo Vatikáne sa nachádzajú pri príležitosti Jubilea spolupracovníkov pápežských zastupiteľstiev pod patronátom Štátneho sekretariátu.

V dnešnom evanjeliovom čítaní Ježiš vyháňa z chrámu predavačov, ktorí premenili Boží dom, miesto modlitby, na „brloh zlodejov“ (Mt 14,22-33). Ako ďalej Svätý Otec vo svojej homílii uviedol, „Pán nám pomáha pochopiť, kde sa nachádza semeno antikrista, semeno nepriateľa, semeno, ktoré ničí jeho kráľovstvo“: a tým je pripútanosť k peniazom. „Srdce, ktoré je pripútané k peniazom je modloslužobné srdce,“ dodal pápež. Ježiš hovorí, že „sa nedá slúžiť dvom pánom“, Bohu i peniazom. Peniaze tu podľa slov Rímskeho biskupa stoja proti Pánovi; my si však môžeme vybrať:

„Pán Boh, dom Pána Boha, ktorý je domom modlitby. Stretnutie s Pánom, s Bohom lásky. A [na druhej strane je tu] pán peňazí, ktorý vniká do Božieho domu, stále sa tam snaží vojsť. A tí, čo menili peniaze alebo niečo predávali, tí si tieto miesta prenajímali! Od koho? Od kňazov... kňazi prenajímali, a následne prichádzali peniaze. Toto je ten pán, ktorý môže zničiť náš život a môže priviesť náš život k zlému koncu, a aj nešťastnému, bez radosti slúžiť skutočnému Pánovi, ktorý jediný je schopný dať nám pravú radosť“.

Či si zvolíme Boha lásky alebo bôžika peňazí, „to je osobná voľba“ každého z nás, vysvetlil Svätý Otec a vzápätí prítomným položil nasledovnú otázku: „Aký je váš postoj voči peniazom? Ste pripútaní k peniazom?“ a pokračoval:

„Boží ľud, ktorý má dobrý čuch, tak ohľadom prijatia a kanonizovania, ako aj odsúdenia – lebo Boží ľud je schopný aj odsúdiť –, vie kňazom odpustiť mnohé slabosti, mnoho hriechov; avšak dve veci odpustiť nevie: pripútanie k peniazom – keď vidí kňaza pripútaného k peniazom, toto mu neodpustí – alebo zlé zaobchádzanie s ľuďmi, keď kňaz zle zaobchádza k veriacimi: toto Boží ľud nedokáže stráviť a odpustiť. Pri iných veciach, iných slabostiach, ostatných hriechoch [si povedia]: ,Áno, nie je na tom dobre, no je chudák sám’... a akosi sa ho snažia ospravedlniť. Nuž, tu odsúdenie nie je také silné a definitívne: Boží ľud dokázal mať pre to pochopenie. [Nie však] vtedy, keď sú pánom peniaze a privádzajú kňaza k tomu, že sa z neho stane šéf podniku či mocipán, alebo môžeme ísť ešte vyššie.“  

Svätý Otec František na záver vo svojej homílii pripomenul biblický termín „terafim“, čiže domácich bôžikov, ktorých u seba skrývala Ráchel, manželka patriarchu Jakuba:

„Je to smutné vidieť kňaza, ktorý sa dostáva ku koncu svojho života, je v agónii, je v kóme a jeho príbuzní číhajú, hľadiac čo by mohli vziať. Urobte radosť Pánovi ozajstným spytovaním svedomia: ,Pane, si mojím Pánom ty, alebo toto «terafim» – ako u Ráchel – ukryté v mojom srdci, tento bôžik peňazí?’ A odvážne, buďte odvážni. Urobte rozhodnutia: peniaze natoľko, aby sa dalo vystačiť, ako má čestný zamestnaný človek; postačujúce úspory, ako má čestný zamestnaný človek. Avšak neslobodno sa zameriavať na zisk, je to modloslužba. Nech nám všetkým Pán dá milosť kresťanskej chudoby.“

„Nech nám Pán dá milosť tejto chudoby robotníkov, tých, čo pracujú a zarobia koľko je spravodlivé a nehľadajú niečo navyše,“ dodal na záver svojej rannej homílie pápež František.

17. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Boh „šialene miluje“ a plače, keď sme nevšímaví

Vatikán 17. novembra – Ježišov plač nad Jeruzalemom, ktorý nespoznal, že ho navštívil sám Boh, nie je len vecou histórie, ale je výzvou pre každého z nás. Svätý Otec dnes v rannej homílii v Dome sv. Marty hovoril o Bohu, ktorý „šialene miluje“ svoj ľud.

Vyjadrenie o „bláznivej“ láske Boha k svojmu ľudu „by sa mohlo zdať rúhavým, ale nie je to tak“, vysvetlil pápež František. Pripomenul prorokov Ozeáša a Jeremiáša, ktorí podobne charakterizovali Božiu lásku k Izraelu napriek tomu, že bol „egoistický, neverný, cudzoložný a modloslužobný“. Ako nám to zachytáva evanjelista Lukáš v dnešnom evanjeliu, Ježiš plače nad tým, že Jeruzalem je k Božej láske nevšímavý.    

„A práve toto spôsobuje bolesť srdcu Ježiša Krista, tieto dejiny nevernosti, tieto dejiny nerozpoznania Božích láskavých dotykov, lásky Boha, milujúceho Boha, ktorý ťa hľadá a chce, aby si aj ty bol šťastný. Ježiš v tej chvíli videl, čo ho čaká, ako Syn. A zaplakal... ‚Lebo tento ľud nespoznal čas svojho navštívenia‘. Táto dráma sa neudiala iba v histórii a neskončila sa s Ježišom. Je to dráma každého dňa. A je to aj moja dráma. Môže každý z nás povedať: ‚Viem rozpoznať čas môjho navštívenia?‘ Navštevuje ma Boh?“

Svätý Otec poukázal aj na nadväznosť s Božím slovom liturgie spred dvoch dní, ktoré v príbehu o Zachejovi zdôraznilo tri momenty Božej návštevy. Boh prichádza, aby naprával, aby vstúpil do rozhovoru s človekom a aby ho pozval k náprave života. Keď sa Boh s nami chce rozprávať, vraví: „Klopem na dvere a volám: Otvor mi!“ Toto je podľa pápeža výzva pre každého ku spytovaniu si svedomia:

„Každý z nás môže upadnúť do rovnakého hriechu ako ľud Izraela, do rovnakého hriechu Jeruzalema: nerozpoznať čas, kedy sme boli navštívení. A Pán nás navštevuje každý deň, každý deň klope na naše dvere. Musíme sa teda naučiť to rozpoznať, aby sme neskončili v tej tak bolestnej situácii: ‚Čím väčšmi som ich miloval, čím väčšmi som ich volal, tým viac sa odo mňa odďaľovali‘. – ‚Nuž, ja som si istý v tom, čo robím. Chodím na omšu, som v istote...‘ – Spytuješ si každý deň svedomie v tomto ohľade? Navštívil ma dnes Pán? Pocítil som nejaké pozvanie, nejakú inšpiráciu nasledovať ho viac zblízka, urobiť skutok lásky, modliť sa o niečo viac? Neviem, k toľkým veciam nás Pán dennodenne pozýva, aby sa s nami stretol.“

Ježišov plač sa netýkal len minulosti, ale aj prítomnosti, v ktorej žijeme dnes, zdôraznil na záver pápež František:

„Ježiš zaplakal nielen kvôli Jeruzalemu, ale kvôli všetkým nám. A dáva svoj život, aby sme rozpoznali jeho návštevu. Sv. Augustín používal jedno veľmi silné vyjadrenie: ‚Mám strach z Boha, z Ježiša, keď prechádza!‘ – Ale prečo máš strach? – ‚Mám strach, že ho nerozpoznám!‘ Ak nevenuješ pozornosť svojmu srdcu, nikdy nebudeš vedieť, či ťa Ježiš navštevuje alebo nie. Nech nám všetkým Pán dá tú milosť rozpoznať čas, v ktorom sme boli navštívení, v ktorom sme navštívení a budeme navštívení, aby sme otvorili dvere Ježišovi, aby sa takto naše srdce bezpečne rozšírilo láskou a slúžilo v láske Pána Ježiša.“

15. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Vlažný kresťan je ako nahý cisár z rozprávky

Vatikán 15. novembra – Musíme sa vyvarovať pred tým, aby sa z nás stali „vlažní kresťania“, lebo tak stratíme zo zreteľa Pána. S týmto varovaním sa dnes obrátil na veriacich pápež František v Dome sv. Marty, kde slúžil rannú omšu. Svätý Otec upozornil na to, že Pán sa nás vždy snaží usmerniť, prebudiť našu vlažnú a zadriemanú dušu. Podľa jeho slov by sme mali byť pozorní a bdelí na Pánovo klopanie na naše dvere

V úvode svojej katechézy sa nechal pápež inšpirovať dnešným čítaním zo Zjavenia apoštola Jána, v ktorom Pán napomína „vlažných“ veriacich z laodicejskej cirkvi (Zjv 3,1-6.14-22). Svätý Otec poukázal na aktuálnosť rizika „vlažnosti“ aj v dnešnej Cirkvi. Pán, podľa jeho slov, používa silný jazyk na to, aby pokarhal „kresťanov, ktorí nie sú ani studení, ani horúci“ a ktorým hovorí: „Už-už ťa vypľúvam z úst“. Pápeža zaujalo, ako Pán karhá zotrvávanie vo falošnom pokoji:

„Čo si asi tak myslí ten vlažný? Pán to tu jasne hovorí: myslí si, že je bohatý. ,Zbohatol som a nič viac nepotrebujem. Som pokojný’. Ide o pokoj, ktorý klame. Ak je v duši cirkvi, rodiny, komunity či jednotlivca stále všetko v pokoji, nie je tam Boh“.

Práve vlažných, dodal pápež František, Pán upozorňuje, aby nezaspali v tejto vlažnosti, v presvedčení, že už nič viac nepotrebujú, že nikomu neubližujú. Pán označuje tých, ktorí sa považujú za bohatých, za neverných a úbohých. Avšak dodáva, že „to robí z lásky“, aby objavili iné bohatstvo, to, ktoré môže dať iba on:

„Nie to bohatstvo duše, kedy si myslíš, že ho máš, lebo si dobrý, keďže si všetko dobre plníš, si v pohode: ale iné bohatstvo, to, ktoré pochádza od Boha, ktorý vždy prináša kríž, vždy prináša búrku, vždy prináša nejaké to znepokojenie v duši. A radím ti kúpiť si biele šaty, aby si sa do nich zaodel a tak nebolo vidieť tvoju hanebnú nahotu: vlažní ľudia si neuvedomujú, že sú nahí, ako tá rozprávka o nahom kráľovi, ktorému to povie malý chlapec: ,Veď ten kráľ je nahý!’... Vlažní ľudia sú nahí“.

Ľudia, ktorí sú vlažní, „strácajú schopnosť kontemplovať, schopnosť vidieť veľké a krásne Božie veci,“ vysvetlil Svätý Otec. Práve preto sa Pán snaží zobudiť nás, pomôcť nám obrátiť sa. Pápež ďalej pokračoval: Pán to robí aj „iným spôsobom: pozýva nás: ,Hľa, som pri dverách a klopem’“. Na tomto mieste Petrov nástupca zdôranil, že je dôležité byť schopnými „začuť, kedy Pán klope na naše dvere“, „lebo nám chce dať niečo dobré, chce k nám vstúpiť“.

Zároveň konštatoval, že existujú kresťania, ktorí „si nevšimnú, keď Pán klope“, „každý buchot je pre nich rovnaký“. Treba preto „jasne chápať“, kedy klope Pán, kedy nám chce priniesť svoju útechu. A Pán, dodal na záver svojej homílie pápež František, stojí pred nami tiež preto, aby sa k nám „nechal pozvať“. Tak ako v prípade Zacheja z dnešného evanjelia (Lk 19,1-10). „Tú zvedavosť malého Zacheja zasial Duch Svätý,“ zdôraznil pápež František:

„Iniciatíva prichádza od Ducha a smeruje k Pánovi: Pán čaká. Zodvihne zrak a hovorí: ,Pozvi ma do svojho domu’. Pán čaká... vždy tam stojí s láskou: či už aby nás napravil, ale aby nás pozval k večeri alebo aby sa nechal pozvať. Je tam, aby nám povedal: ,Prebuď sa’. Je tam, aby nám povedal: ,Otvor’. Stojí tam, aby nám povedal: ,Poď dolu’. Ale je to vždy on. Viem rozlíšiť vo svojom srdci, keď mi Pán hovorí: ,Zobuď sa’? Keď mi povie: ,Otvor’? A keď mi hovorí: ,Poď dolu’? Nech nám Duch Svätý dá milosť vedieť rozpoznať tieto volania“.

11. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Kresťanská láska nezaznáva telo

Vatikán 11. novembra – Kresťanská láska je konkrétna, nie je to „naivná“ (angl. soft) láska z telenovely. Týmito slovami sa dnes ráno v Kaplnke sv. Marty prihovoril veriacim pápež František vo svojej homílii. Svätý Otec varoval pred tými ideológiami a intelektualizmami, ktoré „oberajú Cirkev o telo“, zdôrazňujúc pri tom, že kritériom kresťanskej lásky je „vtelenie Slova“.

Dialóg lásky medzi pastierom a jeho Nevestou, Cirkvou. Petrov nástupca sa nechal vo svojej homílii inšpirovať dnešným prvým čítaním z Druhého Jánovho listu a zamyslel sa nad povahou kresťanskej lásky (2 Jn 4-9). Predovšetkým pripomína, že prikázanie, ktoré sme dostali od Pána je „kráčať v láske“. Avšak o akú lásku ide, spýtal sa veriacich pápež František. Slovo láska sa dnes totiž používa pre toľké veci, poznamenal. Hovorí sa o láske z románu alebo z telenovely, o láske teoretickej. Kresťanská láska je však „vtelením Slova“. Pre toho, kto to neuznáva a popiera, je určená ostrá výstraha v dnešnom Božom slove:

„Láska, ktorá neuznáva, že Ježiš prišiel v tele, nie je láskou, ktorú nám prikazuje Boh. Je to svetská láska, je to láska filozofická, láska abstraktná, je to láska akosi oklieštená, tzv. „soft“ láska. Nie! Kritériom kresťanskej lásky je vtelenie Slova. Kto hovorí, že kresťanská láska je niečo iné, ten je antikristom! Kto neuznáva, že Slovo sa stalo telom. A toto je naša pravda: Boh poslal svojho Syna, vtelil sa a žil ako my. Milovať, ako miloval Ježiš; milovať, ako nás naučil Ježiš; milovať podľa Ježišovho príkladu; milovať kráčajúc po Ježišovej ceste. A Ježišova cesta znamená dať život“.

„Jediným spôsobom milovať ako Ježiš je neprestajne vychádzať z vlastného egoizmu a slúžiť druhým,“ poznamenal Svätý Otec František. A to preto, lebo kresťanská láska „je láskou konkrétnou, lebo Božia prítomnosť v Ježišovi Kristovi je konkrétna“. Pápež preto varoval pred obchádzaním tejto „náuky o tele“, o vtelení, lebo ten, kto tak robí, „neostáva v Kristovom učení, nevlastní Boha“:

„Toto zachádzanie mimo je záhadou: znamená to odísť mimo tajomstva vtelenia Slova, mimo tajomstva Cirkvi. Lebo Cirkev je spoločenstvom okolo prítomnosti Krista. Zachádzať mimo - tak silné slovo, «proagon», zachádzať ďalej - tam sa rodia všetky ideológie: ideológie o láske, ideológie o Cirkvi, ideológie, ktoré oberajú Cirkev o telo Krista. Tieto ideológie Cirkev «znetelesňujú»! ,Áno, ja som katolík; áno, som kresťan; milujem celý svet univerzálnou láskou’... Ale to je také éterické. Láska je konkrétna a je vždy vnútri, a nie mimo tejto náuky o vtelení Slova“.

Pápež František zároveň varoval, že „kto chce milovať inak ako Kristus miluje svoju nevestu Cirkev vlastným telom a dávajúc vlastný život, miluje ideologicky“. A tento spôsob „vytvárania teórií a ideológií, a to aj zbožných návrhov, ktoré však Krista oberajú o telo, ktoré oberajú Cirkev o telo“, vysvetlil Svätý Otec, „zachádzajú mimo a ničia komunitu, ničia Cirkev“.

Svätý Otec na záver svojej homílie opäť varoval, že ak „začneme teoretizovať o láske“, dostaneme sa k „transformovaniu“ Božieho „zámeru vo vtelení Slova a dospejeme k akémusi Bohu bez Krista, Kristovi bez Cirkvi a Cirkvi bez ľudu. K tomuto všetkému vedie tento proces «znetelesňovania» Cirkvi“:

„Prosme Pána, aby sa naše putovanie v láske nikdy – nikdy – nestalo abstraktnou láskou. Ale aby to bola láska konkrétna, so skutkami milosrdenstva, ktorá sa dotýka Kristovho tela, vteleného Krista. A práve preto diakon Vavrinec povedal: ,Chudobní sú pokladom Cirkvi’. Prečo? Lebo sú trpiacim telom Krista. Prosme si o túto milosť nezachádzať mimo a nevstupovať do tohto procesu, ktorý možno zvádza toľkých ľudí k intelektualizovaniu, ideologizovaniu tejto lásky «znetelesňovaním» Cirkvi, «znetelesňovaním» kresťanskej lásky. A aby sme nedospeli k smutnému predstaveniu o Bohu bez Krista, o Kristovi bez Cirkvi a o Cirkvi bez ľudu“.

10. novembra

Ekumenizmus podľa pápeža Františka: Jednota kresťanov je požiadavkou našej viery

Vatikán 10. novembra – „Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery“. Tak znela jedna z hlavných myšlienok pápeža Františka, ktorý dnes v Klementínskej sále prijal účastníkov plenárneho zasadnutia Pápežskej rady na podpory jednoty kresťanov. Svätý Otec vo svojom príhovore zdôraznil, že mu na ekumenizme veľmi záleží a je presvedčený o tom, že by mal byť jednou z priorít všetkých pokrstených:

„V priebehu tohto roku som mal možnosť zažiť mnohé významné ekumenické stretnutia, či už v Ríme alebo počas ciest. Každé z týchto stretnutí bolo pre mňa zdrojom útechy, lebo som mohol konštatovať, že túžba po spoločenstve je živá a intenzívna. Ako Rímsky biskup a Petrov nástupca, vedomý si zodpovednosti, ktorá mi bola zverená Pánom, by som chcel rád zopakovať, že jednota kresťanov je jednou z vecí, na ktorých mi záleží a modlím sa, aby stále viac ležala na srdci každému pokrstenému.

Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery; požiadavkou, ktorá pramení z hĺbky nášho bytia veriacich v Ježiša Krista. Vzývame jednotu, lebo vzývame Krista. Chceme žiť jednotu, lebo chceme nasledovať Krista, žiť jeho lásku, tešiť sa z tajomstva jeho bytostnej jednoty s Otcom, čo je napokon podstatou Božej lásky.“

Pápež František odcitoval nosné myšlienky z Ježišovej Veľkňazskej modlitby (Jn 17, 21.23.26) a dodal:

„Nestačí byť v súlade s chápaním evanjelia, ale treba, aby sme my všetci veriaci boli zjednotení s Kristom a v Kristovi. To je naše osobné i komunitné obrátenie, naše postupné pripodobnenie sa mu (porov. Rim 8,28-29), náš život stále väčšmi ponorený v ňom (porov. Gal 2,20). Toto nám dovoľujú rásť v spoločenstve medzi nami. Toto je tou dušou, ktorá podopiera aj študijné stretnutia a každý iný druh úsilia dospieť k vzájomne bližším uhlom pohľadu“.  

Svätý Otec vo svojom príhovore ďalej poukázal na niektoré „falošné modely spoločenstva“, ktoré v skutočnosti „nevedú k jednote, ale jej protirečia v jej skutočnej podstate“. Po prvé si treba uvedomiť, že „jednota nie je ovocím našich ľudských síl“:

„Našou úlohou je prijať tento dar a zviditeľniť ho pre všetkých. Skôr než métou je jednota z tohto pohľadu kráčaním, so svojím pochodovým rozvrhom a so svojím tempom, so svojimi spomaleniami i zvýšeniami rýchlosti a tiež so svojimi zastávkami. Jednota si ako cesta vyžaduje trpezlivé očakávanie, húževnatosť, námahu a odhodlanie; neodstraňuje konflikty a neanuluje kontrasty, naopak, niekedy môže viesť k vystaveniu sa riziku nových nedorozumení.“

Spoločné puto jestvujúce medzi kresťanmi sa však prejavuje už teraz, pokračoval pápež:

„A aké puto spája nás všetkých kresťanov viac než skúsenosť toho, že sme hriešnici, ale zároveň predmetom nekonečného Božieho milosrdenstva zjaveného nám skrze Ježiša Krista? Takisto jednota lásky je už skutočnosťou, keď tí, ktorých si Boh vyvolil a povolal vytvoriť jeho ľud, spoločne ohlasujú divy, ktoré on pre nich vykonal, predovšetkým vydajúc svedectvo života plného lásky voči všetkým (porov. 1 Pt 2,4-10)“.

Pápež František spomenul celkovo tri „falošné modely spoločenstva“. Prvým je predstavovať si jednotu len ako „ovocie nášho ľudského úsilia“. Druhým falošným modelom by bolo predstavovať si ju ako uniformitu. „Jednota nie je uniformita,“ zdôraznil pápež. Ak sa necháme viesť Duchom Svätým, „bohatstvo, rozmanitosť a rôznosť sa nikdy nestanú konfliktom“. Tretí omyl, ktorého by sa mali kresťania vyvarovať, je chápať „jednotu ako pohltenie“.

Stretnutie s členmi Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov zakončil Svätý Otec nasledovnou víziou pravého ekumenizmu, pričom poukázal aj na svoju nedávnu návštevu Švédska pri 500. výročí reformácie:

„Ekumenizmus je skutočný, keď sme schopní presunúť pozornosť od seba samých, od vlastných argumentov a formulácií, k Božiemu slovu, ktoré si vyžaduje načúvať mu, prijať ho a dosvedčovať vo svete. Z toho dôvodu sú rôzne kresťanské komunity povolané nie ,byť konkurentmi’, ale spolupracovať. Moja nedávna návšteva v Lunde mi pripomenula, ako veľmi je aktuálny tento ekumenický princíp formulovaný Ekumenickou radou cirkví už v roku 1952, ktorý pripomína kresťanom, aby «spoločne robili všetky veci, s výnimkou tých prípadov, kde by hlboké ťažkosti z presvedčenia nútili konať oddelene»“.

Ranná homília pápeža Františka: Nádej nie je očakávaním teatrálnych úkazov

Vatikán 10. novembra – Musíme zvíťaziť nad pokušením náboženstva teatrálnych úkazov, ktoré vždy hľadá nové zjavenia, podobné farebným raketám pri ohňostroji. Touto výzvou sa dnes ráno prihovoril veriacim pápež František v Dome sv. Marty. Božie kráľovstvo podľa Svätého Otca rastie vtedy, keď si každodenne bedlivo strážime nádej života.

V dnešnom Evanjeliu podľa Lukáša farizejom, ktorí sa so zvedavosťou pýtajú, „kedy príde Božie kráľovstvo“ Ježiš odpovedá: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17,20-25). Podľa slov Petrovho nástupcu predstavuje Božie kráľovstvo malé semienko, ktoré je zasadené a postupne rastie samo. A Boh ho necháva rásť, avšak bez toho, aby na seba priťahovalo pozornosť:    

„Božie kráľovstvo nie je náboženstvom divadla, ako keby sme vždy hľadali novinky, zjavenia, posolstvá... Boh prehovoril v Ježišovi Kristovi: a to je posledné Božie slovo. Ďalšie sú ako farebné rakety pri ohňostroji, ktoré ťa osvetľujú na okamih a potom čo ostane? Nič. Niet žiadneho rastu, niet svetla, neostáva nič: [je to len] okamih. A toľkokrát sme boli pokúšaní týmto «divadelným» náboženstvom, hľadaním vecí, ktoré sú cudzie [Božiemu] zjaveniu, [sú cudzie] miernosti Božieho kráľovstva, ktoré je medzi nami a ktoré rastie. A to nie je nádej: je to túžba mať niečo v rukách. Naša spása sa dáva v nádeji, v nádeji, ktorú má človek, ktorý zasieva zrno alebo žena, ktorá pripravuje chlieb, miešajúc kvas a múku: nádej, ktorá rastie. Naopak, toto umelé osvetlenie je všetkým na jeden okamih a potom zanikne, ako ohňostroj: neslúži na nič iné len na osvetlenie domu. Je to šou“.

Čo teda treba robiť, opýtal sa veriacich Svätý Otec František, zatiaľ čo očakávame príchod plnosti Božieho kráľovstva? Rímsky biskup našiel odpoveď v jednoduchom úkone: musíme bedlivo „strážiť“:

„Strážiť s trpezlivosťou. Trpezlivosť v našej práci, v našich utrpeniach... Strážiť, ako stráži človek, ktorý zasial zrno a stráži rastlinu a dbá na to, aby zlá burina nerástla blízko nej, ale aby rastlina rástla. Strážiť si nádej. A tu je otázka, s ktorou sa dnes na vás obraciam: ak je Božie kráľovstvo medzi nami a my, ak máme vo vnútri toto zrnko, máme tam Duchu Svätého, ako si ho strážime? Ako rozpoznám, ako môžem rozpoznať dobrú rastlinu pšenice od kúkoľa? Božie kráľovstvo rastie a čo máme robiť my? Strážiť si ho. Rásť v nádeji, strážiť si nádej. Lebo v nádeji sme boli spasení. A toto je tá niť: nádej je niťou dejín spásy. Nádej, že sa natrvalo stretneme s Pánom“.

„Božie kráľovstvo, sa stáva silným v nádeji,“ dodal na záver svojej rannej homílie pápež František a pokračoval:

„Spýtajme sa sami seba: ,Mám nádej? Alebo idem vpred, kráčam dopredu ako vládzem a neviem rozoznať dobré od zlého, pšenicu od kúkoľa, svetlo, to mierne svetlo Ducha Svätého od žiary tejto umeliny? Položme si otázku o našej nádeji v to zrnko, ktoré v nás rastie a o tom, ako si strážime našu nádej. Božie kráľovstvo je medzi nami, avšak my, či odpočívame a či pracujeme, musíme si s rozlišovaním strážiť nádej tohto Božieho kráľovstva, ktoré rastie, až do chvíle, kedy príde Pán a všetko bude premenené. V okamihu: všetko! Svet, my, všetko. A tak ako hovorí Pavol kresťanom v Tesalonikách (Solúne), v tú chvíľu zostaneme všetci s ním“.

8. novembra

Ranná homília pápeža Františka: Ako slúžiť Pánovi slobodne a oddane

Vatikán 8. novembra – Aby sme dobre slúžili Pánovi, musíme sa strániť nečestnosti a baženia po moci. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec tak potvrdil slová Písma, že sa nedá slúžiť aj Bohu aj svetu.

„Sme neužitoční sluhovia.“ Tieto slová z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 17,7-10) by si mal podľa Petrovho nástupcu pre seba opakovať každý skutočný Pánov učeník. Aké sú však, opýtal sa veriacich, prekážky, ktoré nám zabraňujú slúžiť Pánovi a slúžiť mu v slobode? Je ich mnoho, konštatoval pápež s horkosťou, a „jednou z nich je túžba po moci“:

„Koľkokrát sme to videli, a možno aj u nás doma: „Tu rozkazujem ja!“ A koľkokrát bez toho, že by sme to takto povedali, sme dali druhým pocítiť, že „ja som tu pánom“, nie je to tak? Túžba po moci... A Ježiš nás naučil, že ten, čo riadi, má sa stať tým, kto slúži. Alebo, ak chce byť niekto prvý, nech je služobníkom všetkých. Ježiš obracia naruby hodnoty svetskosti, sveta. A táto túžba po moci nie je cestou k tomu, aby sme sa stali Pánovými služobníkmi; naopak: je to prekážka, jedna z tých prekážok, o ktoré sme Pána prosili, aby ich od nás vzdialil“.

Ďalšou prekážkou v živote Cirkvi je nelojálnosť, čiže nedostatočná oddanosť, pokračoval pápež František. To nastáva vtedy, „keď chce niekto slúžiť Pánovi, ale zároveň slúži iným veciam, ktoré nie sú Pánove“:

„Pán nám povedal, že žiadny sluha nemôže mať dvoch pánov. Buď slúži Bohu, alebo slúži peniazom. Sám Ježiš nám to povedal. A toto je prekážka: nelojálnosť. Čo nie je to isté, ako byť hriešnikom. Všetci sme hriešnici a kajáme sa z toho. Ale byť nelojálnym znamená hrať na dve strany, však? Hrať naľavo a hrať i napravo, byť v hre s Bohom, ale tiež hrať so svetom, nie je to tak? A toto je prekážka. Ten, kto túži po moci a kto je nelojálny, len ťažko môže slúžiť, stať sa slobodným Pánovým služobníkom“.

Prekážky ako túžba po moci a nelojálnosť „oberajú o pokoj a vedú k tej podráždenosti srdca, ktorá nás drží stále v nepokoji, stále v úzkosti“. A práve to „nás vedie k životu upätému na svetskú márnosť, na vonkajší imidž,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František. Koľko ľudí, zamyslel sa ďalej Rímsky biskup, „žije len ako vo výklade, len aby sa predvádzali, aby o nich hovorili: ,Aha, dobrý je...’, pre slávu. Svetskú slávu“. A takto „sa nedá slúžiť Pánovi“, varoval Svätý Otec. Z toho dôvodu treba prosiť Pána, „aby tieto prekážky odstránil a mohli sme tak žiť v pokoji na tele i na duchu“, aby sme sa mohli „slobodne venovať jeho službe“:

„Služba Bohu je slobodná: sme synovia, nie otroci. A slúžiť Bohu v pokoji, s vyrovnanosťou, keď nám on sám odstránil prekážky, ktoré berú pokoj a veselosť, to znamená slúžiť mu so slobodou. A keď slúžime Pánovi so slobodou, cítime ten najhlbší pokoj - nie je tak? - pri Pánovom hlase: ,Poď, poď, dobrý a verný sluha’. A všetci chceme slúžiť Pánovi dobromyseľne a verne, potrebujeme však jeho milosť: sami nič nezmôžeme. A preto treba vždy prosiť o túto milosť, aby on sám odstránil tieto prekážky, aby nám on sám dal túto vyrovnanosť, tento pokoj srdca, aby sme mu slobodne slúžili, nie ako otroci: ako synovia“.

„Sloboda v službe.“ Pápež František týmito slovami poukázal aj na to, že keď slúžime v slobode, musíme si opakovať, že „sme neužitoční sluhovia“, ktorí si uvedomujú, že sami nemôžu nič urobiť. „Len si musíme vyprosovať a vytvárať priestor tomu, aby on v nás konal a aby nás premenil na slobodných sluhov, na synov, nie na otrokov,“ doplnil Svätý Otec. Svoju homíliu ukončil modlitbou:

„Nech nám Pán pomôže otvoriť srdce a nechať pracovať Ducha Svätého, aby z nás sňal tieto prekážky, predovšetkým túžbu po moci, ktorá spôsobuje toľko zla, a nelojálnosť, dvojitú tvár túžby slúžiť Bohu i svetu. A nech nám takto dá túto vyrovnanosť a pokoj, aby sme mu mohli slúžiť tak ako ten slobodný syn, ktorý mu nakoniec s toľkou láskou povie: ,Otče, vďaka, veď ty vieš: som neužitočný sluha’.“

7. novembra

Pápež František: Obchodovanie s ľuďmi je zločin proti ľudskosti

Vatikán 7. novembra – „Obchodovanie s ľuďmi predstavuje skutočný zločin proti ľudskosti.“ Týmito slovami sa dnes ráno v Klementínskej sále prihovoril pápež František približne 130 účastníkom II. zhromaždenia iniciatívy RENATE, teda Európskej siete rehoľníčok proti obchodovaniu s ľuďmi a vykorisťovaniu (Religious in Europe Networking Against Trafficking and Exploitation). Šesťdňové stretnutie, ktoré v Ríme vyvrcholí v sobotu 12. novembra, sa tento rok venuje téme „Skoncovanie obchodu s ľuďmi sa začína od nás“. Pápež sa prítomným poďakoval sa ich prácu a pripomenul, že druhý ročník sa odohráva práve v rámci Mimoriadneho roku milosrdenstva:

„V tomto čase milosti sme všetci pozvaní, aby sme hlbšie vstúpili do tajomstva Božieho milosrdenstva a, ako dobrý Samaritán, prinášali balzam tohto milosrdenstva toľkým ranám prítomným v našom svete. Jednou z najbolestivejších z týchto otvorených rán je obchodovanie s ľuďmi, moderná forma otroctva, ktorá porušuje dôstojnosť, Boží dar, toľkých našich bratov a sestier a predstavuje skutočný zločin proti ľudskosti. I keď sa toho veľa urobilo pre uvedomenie si závažnosti a rozsahu tohto javu, ostáva toho oveľa viac, čo treba urobiť pre zvýšenie povedomia verejnosti a pre nastolenie lepšej koordinácie úsilí zo strany vlád, súdnych i legislatívnych autorít a sociálnych pracovníkov.

Ako dobre viete, jednou z výziev na tomto poli scitlivenia, výchovy a koordinácie je istá ľahostajnosť, ba dokonca spoluúčasť, tendencia zo strany mnohých odvracať pohľad bokom (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 211), zatiaľ čo silné ekonomické záujmy a kriminálne siete neprestávajú pracovať. Z tohto dôvodu vyjadrujem svoje uznanie pred vaším úsilím s cieľom zvýšiť spoločenské povedomie o veľkosti tohto nešťastia, ktoré postihuje najmä ženy a deti. Avšak celkom osobitným spôsobom vám ďakujem za vaše verné svedectvo o evanjeliu milosrdenstva, ako o tom svedčí vaše úsilie o regeneráciu a rehabilitáciu obetí.

Vaša aktivita v tejto oblasti nám pripomína «obrovskú a často skrytú prácu mnohých, najmä ženských rehoľných kongregácií, ktorú už dlhé roky konajú» starajúc sa o tých, ktorí sú zranení vo svojej dôstojnosti a poznačení svojimi skúsenosťami (porov. Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu pokoja 2015,5). Zvláštnym spôsobom myslím na konkrétnu pomoc ponúknutú ženami v sprevádzaní iných žien a detí na hlbokej a osobnej ceste uzdravenia a reintegrácie“.

Účastníkov stretnutia Európskej siete rehoľníčok proti obchodovaniu s ľuďmi a vykorisťovaniu zveril Svätý Otec do ochrany Márie, Matky milosrdenstva a udelil im svoje apoštolské požehnanie. Na stretnutí RENATE je aj niekoľko účastníčok zo Slovenska.

6. novembra

Homília Svätého Otca pri Jubileu väzňov: Boh dúfa

Vatikán 6. novembra - V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri dnešnom slávení Jubilea väzňov v rámci Svätého roka milosrdenstva. Svätá omša v Bazilike sv. Petra mala formulár 32. nedele cez rok cyklu C.

Posolstvo, ktoré nám chce dnešné Božie slovo odovzdať, je určite posolstvom nádeje. Tej nádeje, ktorá neklame.

Jeden zo siedmich bratov odsúdených na smrť kráľom Antiochom Epifanom hovorí: «Môžeme s nádejou očakávať, že Boh nás znova vzkriesi» (2 Mach 7,14). Tieto slová svedčia o viere týchto mučeníkov, ktorí napriek utrpeniu a mučeniu majú silu hľadieť ďalej. [Svedčia o] viere, ktorá v Bohu spoznáva prameň nádeje a ukazuje túžbu dosiahnuť nový život.

Rovnako v evanjeliu sme počuli, ako Ježiš jednoduchou ale dokonalou odpoveďou zmazáva celú tú banálnu kazuistiku, ktorú mu saduceji predložili. Svojím vyjadrením: «On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú» (Lk 20,38) zjavuje pravú Otcovu tvár, ktorý si praje len život pre všetky svoje deti. Sme teda pozvaní osvojiť si túto nádej znovuzrodiť sa pre nový život, aby sme boli verní Ježišovej náuke.

Nádej je Boží dar. Musíme o ňu prosiť. Má miesto v najväčšej hĺbke srdca každého človeka, aby mohla svojím svetlom ožiariť prítomnosť, veľakrát nepokojnú a zatemnenú mnohými situáciami, ktoré prinášajú smútok a bolesť. Potrebujeme neustále upevňovať korene našej nádeje, aby mohli prinášať ovocie. [Upevňovať] na prvom mieste istotu Božej prítomnosti a jeho spolucítenia napriek zlu, ktoré sme vykonali. Nejestvuje miesto v našom srdci, kam by Boh nemohol dosiahnuť svojou láskou. Kde jestvuje človek, ktorý pochybil, tam sa ešte viac sprítomňuje Božie milosrdenstvo, aby vzbudilo ľútosť, odpustenie, zmierenie, pokoj.

Dnes slávime Jubileum milosrdenstva pre vás a s vami, väznení bratia a sestry. A cítime potrebu konfrontovať sa práve s týmto vyjadrením Božej lásky: s milosrdenstvom. Zaiste, chýbajúce rešpektovanie zákona si zaslúžilo odsúdenie; a zbavenie slobody je najťažšou formou trestu, pretože sa dotýka človeka v jeho nahlbšom jadre. No aj tak nádej nesmie ochabnúť. Totiž, jedna vec je, čo si zasluhujeme za spáchané zlo, iná vec je však ten „dych“ nádeje, ktorý nemôže nik a nič udusiť. Naše srdce vždy dúfa v dobro, sme dlžníkmi milosrdenstva, ktorým nám Boh prichádza v ústrety bez toho, že by nás niekedy opustil (porov. Augustín, Sermo 254, 1).

V liste Rimanom apoštol Pavol hovorí o Bohu ako o «Bohu nádeje» (Rim 15,13). To ako keby chcel povedať aj nám: „Boh dúfa“; a hoci by sa to mohlo zdať paradoxné, je to presne tak: Boh dúfa! Jeho milosrdenstvo ho nenechá pokojným. Je ako ten Otec z podobenstva, ktorý stále dúfa v návrat syna, ktorý pochybil (porov. Lk 15,11-32). Nieto odmlky ani odpočinku pre Boha, kým len znovu nenájde tú ovečku, čo sa stratila (porov. Lk 15,5). Ak teda Boh dúfa, potom nádej nemožno nikomu vziať, lebo predstavuje silu ísť ďalej, je tým pnutím smerujúcim do budúcnosti na zmenu života, je pohnútkou k zajtrajšku, aby sa láska, ktorou sme napriek všetkému milovaní, mohla stať novou cestou... Skrátka, nádej je tým vnútorným dôkazom sily Božieho milosrdenstva, ktorý si žiada hľadieť vpred a s vierou a v odovzdaní sa Bohu premáhať náklonnosť k zlu a hriechu.

Milí väzni, toto je deň vášho Jubilea! Nech sa dnes pred Pánom vaša nádej rozhorí. Jubileum, zo samej svojej podstaty, prináša so sebou zvesť oslobodenia (porov. Lv 25,39-46). Nezávisí odo mňa, aby som ho mohol udeliť, avšak vzbudiť v každom z vás túžbu po pravej slobode, to je úloha, ktorej sa Cirkev nemôže vzdať. Neraz nás istá dávka pokrytectva ženie vidieť vo vás iba ľudí, ktorí pochybili a pre ktorých jedinou cestou je väzenie.

Poviem vám: zakaždým, keď vstúpim do väznice, kladiem si otázku: „Prečo oni a nie ja?“ Všetci máme možnosť pochybiť. Všetci. Takým či onakým spôsobom sme pochybili. A to pokrytectvo spôsobuje, že nemyslíme na možnosť zmeny života, máme málo dôvery v nápravu, v znovuzaradenie do spoločnosti. No takto zabúdame, že všetci sme hriešnikmi a často aj väzňami bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Ak zotrvávame uzavretí do svojich predsudkov alebo sme otrokmi predstavy falošného blahobytu, keď sa pohybujeme vo vnútri ideologických schém či absolutizujeme trhové zákony, ktoré utláčajú ľudí, vtedy v skutočnosti stojíme medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, pozbavení pravdy, ktorá plodí slobodu. A ukazovať prstom na niekoho, kto pochybil, to nemôže byť alibi na ukrývanie vlastnej rozporuplnosti.

Veď vieme, že pred Bohom sa nik nemôže považovať za spravodlivého (porov. Rim 2,1-11). Ale nik nemôže žiť bez istoty, že nájde odpustenie! Kajúci zločinec, ukrižovaný spolu s Ježišom, ho sprevádzal do raja (porov. Lk 23,43). Preto nech sa nik z vás neuzatvára do minulosti! Iste minulosť, hoci by sme to chceli, už nemožno prepísať. Ale príbeh, ktorý začína dnes a ktorý hľadí do budúcnosti, treba ešte celý napísať, s Božou milosťou a s vašou osobnou zodpovednosťou. Poučiac sa z chýb minulosti možno otvoriť novú kapitolu života. Neupadnime do pokušenia myslieť si, že pre nás niet odpustenia. Čokoľvek, či malé a či veľké by nám srdce vyčítalo, «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). Musíme sa len zveriť jeho milosrdenstvu.

Viera, hoci malá ako horčičné zrnko, môže vrchy prenášať (porov. Mt 17,20). Koľkokrát sila viery dovolila vysloviť slovo „odpúšťam“ v ľudsky nemožných podmienkach! Ľudia, ktorí utrpeli násilie či bezprávie na sebe, na svojich drahých alebo na majetku... Iba Božia sila, milosrdenstvo, može zahojiť isté rany. A kde sa na násilie odpovedá odpustením, tam aj srdce pomýleného môže premôcť láska, ktorá premáha každú formu zla. A tak medzi obeťami i medzi vinníkmi Boh vzbudzuje pravých svedkov a preukazovateľov milosrdenstva.

Dnes si uctievame Pannu Máriu touto sochou, ktorá ju zobrazuje ako Matku, držiacu v náručí Ježiša s rozlomenou reťazou, reťazou otroctva a uväznenia. Nech obráti na každého z vás svoj materinský pohľad. Nech dá vytrysknúť z vášho srdca sile nádeje na nový život, ktorý je hodný prežiť ho v plnej slobode a službe blížnym.

5. novembra

Pápež František habsburskej rodine: Bl. Karol I. bol služobníkom života a pokoja

Vatikán 5. novembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále približne 200 členov Habsburskej rodiny pri príležitosti jubilejnej púte do Ríma. Ďalším dôvodom stretnutia, ako ho svojom príhovore pripomenul Svätý Otec, bolo sté výročie od chvíle, keď na rakúsko-uhorský trón nastúpil blahoslavený Karol I. Habsburský, ktorý ako posledný niesol prívlastok „katolícky vládca“:

„Pri tejto radostnej príležitosti si tiež zvláštnym spôsobom pripomínate blahoslaveného Karla I. Habsburského, ktorý presne pred sto rokmi nastúpil na trón. Jeho duchovná prítomnosť medzi vami spôsobuje, že habsburská rodina sa dnes neobzerá do minulosti s nostalgiou, ale naopak, je aktívne prítomná v dnešných dejinách so svojimi výzvami a svojimi potrebami. Vskutku, niektorí z vás zastávajú vedúcu úlohu v organizáciách solidarity, ľudského a kultúrneho rozvoja; ako aj na podporu projektu Európy ako spoločného domova, ktorý sa zakladá na svojich ľudských a kresťanských hodnotách.

S radosťou som sa tiež dozvedel, že v novej generácii vašej rodiny dozrelo niekoľko povolaní ku kňazstvu a k zasvätenému životu. Spolu s vami vzdávam Pánovi vďaku a znovu potvrdzujem, že kresťanská rodina je prvou pôdou, v ktorej semená povolaní – začínajúc práve tým manželským, ktoré je skutočným a pravým povolaním – môžu klíčiť a rásť.

Karol I. Habsburský bol predovšetkým dobrým otcom rodiny a ako taký bol služobníkom života a pokoja. Keďže bol na začiatku Prvej svetovej vojny jednoduchým vojakom, poznal vojnu. V roku 1916 prevzal vládu a citlivý na hlas pápeža Benedikta XV. nešetril svojimi silami [v boji] za mier i za cenu nepochopenia a výsmechu. Aj v tomto nám dnes viac než inokedy predtým ponúka príklad a preto ho môžeme vzývať ako orodovníka u Boha pre získanie pokoja pre ľudstvo“.

Na záver audiencie pápež František poďakoval členom habsburskej rodiny za návštevu a ubezpečil ich o svojich modlitbách.

4. novembra

Pápež František potvrdil, že otázku svätenia žien už uzavrel Ján Pavol II.

Vatikán 4. novembra – Pri tlačovej konferencii počas spiatočného letu zo Švédska dňa 1. novembra 2016 pápež František stručným a jasným vyjadrením vylúčil eventuálne kňazské svätenie žien v Katolíckej cirkvi v budúcnosti. Potvrdil tak učenie Cirkvi v línii svojich predchodcov. Prinášame celý preklad jeho slov, ktorými odpovedal na otázku švédskej novinárky.

Redaktorka Švédskej televízie Anna Cristina Kappelinová sa pápeža Františka opýtala: „Švédsko, ktoré hostilo toto dôležité ekumenické stretnutie, má na čele svojej cirkvi ženu. Čo si o tom myslíte? Je realistické rozmýšľať o ženách v úlohe kňazov aj v Katolíckej cirkvi v budúcich desaťročiach? A ak nie, prečo? Boja sa katolícki kňazi konkurencie?“

Pápež František: „Čítajúc tak trochu dejiny tejto oblasti, kde sme boli, som videl, že tu bola istá kráľovná, ktorá trikrát ovdovela; a povedal som: „Táto žena je silná!“ A vraveli mi: „Švédske ženy sú veľmi silné, veľmi statočné a preto niektorí švédski muži hľadajú ženu inej národnosti“. Neviem či je to pravda!... Ohľadom svätenia žien v Katolíckej cirkvi dal posledné jasne slovo svätý Ján Pavol II. a toto zostane. Toto zostane. Ohľadom konkurencie, neviem...“

„Ak si dobre prečítame vyhlásenie, ktoré urobil Ján Pavol II., ide v tejto línii. Áno. Veď ženy môžu robiť mnohé veci, lepšie než muži. A aj v dogmatickej oblasti – na objasnenie, aby azda bola vec jasnejšia a nebolo to len odkazovanie na určitý dokument – v katolíckej ekleziológii sú prítomné dva rozmery: dimenzia petrovská, ktorá je dimenziou apoštolov – Peter a kolégium apoštolov, čo je pastorácia prislúchajúca biskupom – a dimenzia mariánska, ktorá je ženským rozmerom v Cirkvi. A toto som už povedal nie jeden raz. Kladiem si otázku, kto je dôležitejší v teológii a v mystike Cirkvi: apoštoli či Mária – v deň Turíc? Je to Mária! Naviac: Cirkev je ženou. Je to „tá“ Cirkev a nie „ten“ Cirkev. Tá Cirkev. Cirkev-nevesta Ježiša Krista. Je to sobášne tajomstvo. A vo svetle tohto tajomstva rozumieme prečo sú tu tieto dva rozmery: dimenzia petrovská, čiže biskupská a dimenzia mariánska, so všetkým tým, čo je materstvom Cirkvi, avšak v tom najhlbšom zmysle. Neexistuje Cirkev bez tohto ženského rozmeru, lebo ona sama je ženského rodu.“

3. novembra

Pápež František predstavil zástupcom náboženstiev odkaz Roku milosrdenstva

Vatikán 3. novembra – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal zástupcov rôznych náboženstiev, ktorí sa angažujú v charitatívnych dielach ako prejavoch milosrdenstva. Táto osobitná audiencia medzináboženského charakteru sa konala v rámci Jubilejného roku milosrdenstva. Medzi jej 200 účastníkmi boli kresťania, židia, moslimovia, budhisti, hinduisti a ďalší.

Pápež František pripomenul, že téma milosrdenstva je prítomná v „mnohých náboženských a kultúrnych tradíciách, kde sú spolucítenie a nenásilie kľúčové a naznačujú smer cesty“:

„Skloniť sa so súcitnou nežnosťou k slabému a núdznemu ľudstvu patrí k opravdivo náboženskému duchu, ktorý odoláva pokušeniu presadzovať sa silou, ktorý odmieta kupčiť s ľudským životom a ktorý v druhých vidí bratov a nikdy nie čísla. Stať sa blízkymi tým, ktorých situácia si vyžaduje veľkú starostlivosť, ako je choroba, hendikep, chudoba, nespravodlivosť, dôsledky konfliktov a migrácií, je povolanie vychádzajúce zo srdca každej autenticky náboženskej tradície. Je to ozvena Božieho hlasu, ktorý hovorí do svedomia každého a pozýva prekonať uzavretie sa do seba a otvoriť sa: otvoriť sa druhému, ktorý klope na dvere srdca; otvoriť sa druhému, ktorý je vedľa nás, ktorý klope na dvere domu a žiada pozornosť a pomoc.“

Milosrdenstvo znamená mať otvorené a spolucítiace srdce, pokračoval Svätý Otec a dodal, že v arabčine a hebrejčine slovo r(a)h(a)m vyjadruje milosrdenstvo a zároveň materinské lono. Je to práve milosrdná láska, ktorá neponecháva človeka „na pospas zlu alebo v odkázanosti len na seba; nezabúda, ale pamätá si, skláňa sa nad každou biedou, aby z nej človeka pozdvihla“:

„Človek má smäd po milosrdenstve a nie je to technológia, ktorá ho môže uhasiť: hľadá lásku, ktorá by šla poza chvíľkovú útechu, bezpečnú bránu, kde by zakotvilo jeho nepokojné brázdenie, nekonečné objatie, ktoré odpúšťa a uzmieruje.“

Pápež František nábožensky pestrému zhromaždeniu vysvetlil, akú symboliku má pre katolíkov v Roku milosrdenstva prechod Svätou bránou. Veriaci tak konajú v pokore a dôvere v Božie milosrdenstvo, pre obsiahnutie plného zmierenia. „Vyžaduje si to však, aby sme aj my odpustili našim vinníkom, bratom a sestrám, ktorí nás urazili. Prijímame Božie odpustenie, aby sme sa oň podelili s druhými,“ zdôraznil pápež. Ďalej pripomenul, že milosrdenstvo má aj rozmer úcty k prírode a životnému prostrediu:

„Milosrdenstvo sa rozširuje aj na svet, ktorý nás obklopuje, na náš spoločný dom, ktorý sme povolaní spravovať a uchovávať od bezuzdného a nenásytného konzumu. Žiada sa od nás záväzok vychovávať k triezvosti a k úcte, k spôsobu žiť jednoduchšie a usporiadanejšie, využívať prírodné zdroje s múdrosťou a striedmosťou. Myslí sa pri tom na celé ľudstvo a na budúce generácie, nielen na záujmy vlastnej skupiny a na výhody vlastnej doby. Obzvlášť dnes si «závažnosť ekologickej krízy od nás všetkých vyžaduje, aby sme mysleli na spoločné dobro a pokračovali v dialógu, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, askézu a veľkodušnosť»“ (Encyklika Laudato si’, 201). Na záver pápež František vyzval zástupcov rozličných náboženstiev k „zodpovednosti pred Bohom, ľudstvom a budúcnosťou“, aby sa vydali na spoločnú cestu pre dobro všetkých, a aby podporovali „stretnutie, dialóg a náboženskú slobodu“. Pozitívnu úlohu náboženstiev napokon Svätý Otec zhrnul do tohto priania:

„Nech sú náboženstvá lonami života, ktoré prinášajú milosrdnú nežnosť Boha zranenému a núdznemu ľudstvu, nech sú bránami nádeje, ktoré pomáhajú prekračovať múry vztýčené z pýchy a strachu.“

2. novembra

Homília pápeža Františka na cintoríne Prima Porta: Spomienka s kvetom nádeje

Vatikán 2. novembra - Svätý Otec František pri príležitosti Spomienky na všetkých verných zosnulých slávil dnes o 16. hodine eucharistiu na rímskom cintoríne Prima Porta. V homílii sa veriacim prihovoril spontánnymi slovami. Po návrate z cintorína sa Svätý Otec odobral na osobnú modlitbu k hrobkám pápežov pochovaných pod Vatikánskou bazilikou.

Plné znenie homílie na cintoríne Prima Porta

„Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.

A ten, kto prvý prešiel touto cestou, je Ježiš. My kráčame cestou, ktorú on vyšliapal. Tým, kto nám otvoril bránu, je on sám, Ježiš. Svojím krížom nám otvoril bránu nádeje, otvoril nám bránu, ktorou vchádzame, aby sme kontemplovali Boha: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný».

Vráťme sa dnes domov s touto dvojitou spomienkou: so spomienkou na minulosť, na našich blízkych, ktorí nás opustili; a so spomienkou na budúcnosť, na cestu, ktorou pôjdeme. S istotou, a bezpečne, vďaka tej istote, ktorá vyšla z Ježišových pier: «Ja ho vzkriesim v posledný deň» (Jn 6,40).“

1. novembra

Homília Svätého Otca pri omši v Malmö: Pomáhajme si stať sa svätými

Švédsko 1. novembra – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši na slávnosť Všetkých svätých 1. novembra 2016 v Malmö na štadióne Swedbank.

Dnes s celou Cirkvou slávime sviatok Všetkých svätých. Pripomíname si tak nielen tých, ktorí boli vyhlásení za svätých v priebehu dejín, ale aj mnohých našich bratov a sestry, ktorí prežili svoj kresťanský život v plnosti viery a lásky ako život jednoduchý a skrytý. Iste sú medzi nimi mnohí naši príbuzní, priatelia a známi.

Slávime teda sviatok svätosti. Tej svätosti, ktorá sa neraz neprejavuje veľkými skutkami či mimoriadnymi úspechmi, ale ktorá dokáže každodenne vo vernosti žiť krstné záväzky. Svätosti, ktorá sa tvorí z lásky k Bohu a blížnym. Z lásky vernej, ktorá zabúda na seba samého a úplne sa daruje iným, tak ako životy tých matiek a otcov, ktorí sa obetujú pre svoje rodiny a vedia sa ochotne zriekať toľkých vecí, toľkých osobných plánov a programov, hoci to nie je vždy ľahké.

Ale ak niečo charakterizuje svätých, tak je tým to, že sú skutočne šťastní. Objavili tajomstvo pravého šťastia, ktoré prebýva v hĺbke duše a má svoj prameň v Božej láske. Preto svätých nazývame blaženými. Blahoslavenstvá sú ich cestou, ich cieľom smerom k vlasti. Blahoslavenstvá sú životnou cestou, ktorú nám Pán ukazuje, aby sme mohli nasledovať jeho šľapaje. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako ich Ježiš vyhlásil pred veľkým zástupom na vrchu blízko Galilejského jazera.

Blahoslavenstvá sú profilom Krista a následne i kresťana. Chcel by som z nich zdôrazniť jedno: «Blahoslavení tichí». Ježiš hovorí o sebe samom: «Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29). Toto je jeho duchovná podobizeň a odhaľuje nám bohatstvo jeho lásky. Miernosť je spôsob bytia a života, ktorý nás približuje k Ježišovi a robí nás jednotnými medzi sebou. Umožňuje nám zanechať všetko, čo nás rozdeľuje a stavia proti sebe a hľadať vždy nové spôsoby ako napredovať na ceste jednoty, ako to robili synovia a dcéry tejto zeme, a medzi nimi Mária Alžbeta Hesselblad, nedávno kanonizovaná, a svätá Brigita, Birgitta Vadstena, spolupatrónka Európy. Modlili sa a pracovali, aby utužili putá jednoty a spoločenstva medzi kresťanmi. Výrečným znamením je, že práve tu, v ich krajine, charakteristickej spolunažívaním veľmi rozdielnych národov si spoločne pripomíname päťsté výročie reformácie. Svätí dosahujú zmeny vďaka tichosti srdca. Vďaka nej chápeme veľkosť Boha a úprimne sa mu klaniame; a ďalej je to postoj človeka, ktorý nemá čo stratiť, pretože jeho jediným bohatstvom je Boh.

Blahoslavenstvá sú istým spôsobom preukazom totožnosti kresťana, ktorý ho identifikuje ako Ježišovho nasledovníka. Sme pozvaní byť blahoslavenými, byť Ježišovými nasledovníkmi, čeliac bolestiam a úzkostiam našich čias s Ježišovým duchom a s jeho láskou. V tomto zmysle by sme mohli poukázať na nové situácie, aby sme ich prežívali s obnoveným a vždy sviežim duchom – blahoslavení tí, čo s vierou znášajú zlo, ktoré im iní spôsobujú a odpúšťajú zo srdca; blahoslavení tí, čo hľadia do očí vydedencom a vytískaným na okraj, preukazujúc im blízkosť; blahoslavení tí, čo spoznávajú Boha v každom človekovi a bojujú, aby ho objavili aj iní; blahoslavení tí, čo chránia a starajú sa o spoločný domov; blahoslavení tí, čo sa vzdávajú svojho pohodlia pre dobro iných; blahoslavení tí, čo sa modlia a pracujú pre plné spoločenstvo kresťanov... Všetci títo sú nositeľmi Božieho milosrdenstva a nežnosti a iste od neho dostanú zaslúženú odmenu.

Drahí bratia a sestry, pozvanie k svätosti platí pre všetkých a treba ho od Pána prijať v duchu viery. Svätí nás povzbudzujú svojím životom a svojím orodovaním u Boha. My potrebujeme jedni druhých, aby sme sa stávali svätými. Pomáhali si stávať sa svätými. Vyprosme si spoločne milosť prijať toto povolanie s radosťou a svorne pracovať na jeho naplnení. Našej nebeskej Matke, Kráľovnej všetkých svätých, zverme naše úmysly i dialóg v hľadaní plného spoločenstva všetkých kresťanov, aby sme boli požehnaní v našich snahách a dosiahli svätosť v jednote.

31. októbra

Príhovor pápeža Františka na ekumenickom stretnutí vo švédskom Malmö

Švédsko 31. októbra – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka na ekumenickom stretnutí vo švédskom Malmö 31. októbra 2016 na štadióne Malmö Arena.

Drahí bratia a sestry,

ďakujem Bohu za toto spoločné pripomenutie si päťstého výročia reformácie, ktoré prežívame v duchu obnovy a vo vedomí, že jednota medzi kresťanmi je prioritou, pretože si uvedomujeme, že je medzi nami oveľa viac toho čo nás spája, ako toho čo nás rozdeľuje. Začiatok cesty k jej dosiahnutiu je už i tak veľkým darom, ktorý nám Boh dáva, a s jeho pomocou sme sa tu dnes zišli, luteráni a katolíci, v duchu spoločenstva, aby sme obrátili svoj pohľad na jediného Pána, Ježiša Krista.

Dialóg medzi nami, nám umožnil prehĺbiť vzájomné porozumenie, vytvárať vzájomnú dôveru a posilniť túžbu napredovať k plnosti spoločenstva. Jedným z plodov tohto dialógu je spolupráca medzi rôznymi organizáciami Svetového luteránskeho zväzu a Katolíckou cirkvou. Vďaka tejto novej atmosfére porozumenia dnes Medzinárodná katolícka charita (Caritas Internationalis) a Celosvetová služba dobročinnosti Svetového luteránskeho zväzu (Lutheran World Federation World Service) podpíšu spoločné vyhlásenie o dohodách s cieľom rozvíjať a upevňovať kultúru spolupráce na podporu ľudskej dôstojnosti a sociálnej spravodlivosti. Srdečne pozdravujem členov oboch organizácií, ktorí vo svete roztrieštenom vojnami a konfliktami, boli a sú žiarivým príkladom oddanosti a služby blížnym. Povzbudzujem ich, aby pokračovali v ceste spolupráce.

Pozorne som počúval svedectvá: ako uprostred toľkých výziev, deň za dňom, nasadzujú život pre budovanie takého sveta, ktorý by stále viac zodpovedal plánom Boha, nášho Otca. Pranita rozprávala o stvorení. Isteže všetko stvorenie je prejavom nesmiernej Božej lásky k nám; a preto aj prostredníctvom darov prírody môžeme kontemplovať Boha. Zdieľam tvoje rozhorčenie nad zneužívaniami, ktoré poškodzujú zem, náš spoločný domov, a ktoré majú vážne dôsledky aj pre klímu. Ako si to dobre pripomenula, najväčšie dopady nesú často práve tí, ktorí sú zraniteľnejší a majú menej prostriedkov, ktorí sú nútení emigrovať, aby sa zachránili pred dôsledkami klimatických zmien. Ako vravíme v našej krajine, v mojej vlasti: «Nakoniec účet z veľkej oslavy zaplatia chudobní». Všetci sme zodpovední za ochranu stvorenstva, osobitne my kresťania. Náš životný štýl, naše správanie musí byť v súlade s našou vierou. Sme povolaní pestovať súlad sami so sebou a s druhými, ale aj s Bohom a s dielom jeho rúk. Pranita, povzbudzujem ťa, aby si pokračovala v tvojom úsilí pre dobro spoločného domova. Vďaka.

Mons. Héctor Fabio nás informoval o spoločnej práci, ktorú katolíci a luteráni vyvíjajú v Kolumbii. Je dobrou správou vedieť, že kresťania sa zjednocujú pri vytváraní komunitárnych a sociálnych procesov v spoločnom záujme. Žiadam vás o zvláštnu modlitbu za tú nádhernú zem, aby za spolupráce všetkých, mohla konečne dosiahnuť pokoj, tak vytúžený a potrebný pre dôstojné ľudské spolužitie. A tiež, keďže kresťanské srdce, ak hľadí na Ježiša, nepozná limity, nech táto modlitba obsiahne aj všetky národy, v ktorých sa predlžujú vážne konfliktné situácie.

Marguerite obrátila našu pozornosť na prácu v prospech detí, ktoré sú obeťami toľkých zverstiev a na úsilie o pokoj. Je to niečo obdivuhodné a zároveň ide o výzvu brať vážne nespočetné situácie zraniteľnosti, ktorými trpí toľko bezbranných ľudí, tých, čo sú bez hlasu. To čo ty považuješ za misiu, bolo semiačkom, ktoré prinieslo hojné ovocie a dnes sa vďaka tomuto semiačku môžu tisíce detí učiť, rásť a nadobudnúť zdravie. Vsadila si na budúcnosť! Vďaka! Ďakujem ti za to, že i teraz v exile naďalej komunikuješ posolstvo pokoja. Povedala si, že všetci tí, ktorí ťa poznajú, myslia, že to čo robíš je bláznovstvom. Isteže, ide o bláznovstvo lásky k Bohu a k blížnemu. Kiežby sa toto bláznovstvo mohlo šíriť, osvietené vierou a dôverou v Božiu prozreteľnosť! Pokračuj ďalej a nech ten hlas nádeje, ktorý si počula na začiatku tvojho dobrodružstva a tvojej stávky neprestane pobádať tvoje srdce a srdcia mnohých mladých.

Rose, tá najmladšia, ponúkla svedectvo, ktoré je naozaj dojemné. Bola schopná vyťažiť z talentu, ktorý jej Boh daroval prostredníctvom športu. Namiesto toho, aby plytvala svoje sily v škodlivých situáciách, vložila ich do plodného života. Ako som počúval tvoj príbeh, prišli mi na um životy mnohých mladých ľudí, ktorí potrebujú svedectvá ako je to tvoje. Rád by som pripomenul, že všetci môžu objaviť tento nádherný stav byť Božími deťmi a toto privilégium, že sme mu drahí a milovaní. Rose, ďakujem ti zo srdca za tvoje námahy a obety na povzbudenie iných dievčat k návratu do školy, a tiež za vaše každodenné modlitby za pokoj v tomto mladom štáte akým je Južný Sudán, ktorý ho tak veľmi potrebuje.

A po vypočutí týchto silných svedectiev, ktoré nás nútia premýšľať nad naším životom a nad tým, ako odpovedáme na situácie núdze, ktoré sa dejú okolo nás, rád by som poďakoval všetkým vládam, ktoré pomáhajú utečencom, všetkým vládam, ktoré pomáhajú vysídlencom a žiadateľom o azyl, pretože akákoľvek činnosť v prospech týchto ľudí, ktorí potrebujú ochranu je veľkým gestom solidarity a uznania ich dôstojnosti. Pre nás kresťanov je prioritou ísť v ústrety tým, čo sú vyraďovaní – pretože sú vyraďovaní zo svojej vlasti - a tým, čo sú odsúvaní na okraj nášho sveta, a urobiť tak hmatateľnou nehu a milosrdnú lásku Boha, ktorá nikoho nevyraďuje, ale všetkých prijíma. Od nás kresťanov sa dnes žiada, aby sme boli protagonistami revolúcie nehy.

Čoskoro budeme počuť svedectvo biskupa Antoina, ktorý žije v Aleppe, meste vyčerpanom vojnou, kde sú znevažované a pošliapavané dokonca aj najzákladnejšie práva. Správy nám každodenne referujú o nevýslovnom utrpení spôsobené sýrskym konfliktom, konfliktom v milovanej Sýrii, ktorý trvá už viac ako päť rokov. Uprostred toľkého pustošenia je skutočne hrdinské, že tam zostávajú muži a ženy, aby poskytovali materiálnu a duchovnú pomoc ľuďom v núdzi. Je tiež obdivuhodné, že ty, drahý brat Antoine, pokračuješ v práci uprostred toľkých nebezpečenstiev, aby si nám povedal o dramatickej situácii Sýrčanov. Každý z nich je v našom srdci a v našich modlitbách. Naliehavo prosíme o milosť obrátenia sŕdc tých, ktorí majú v rukách zodpovednosť za osudy sveta, tohto regiónu, a všetkých, čo doň zasahujú.

Drahí bratia a sestry, nenechajme sa odradiť protivenstvami. Nech nás tieto príbehy, tieto svedectvá, motivujú a ponúknu nám nový podnet, aby sme pracovali stále viac zjednotení. Keď sa budeme vracať do našich domovov, vezmime si so sebou záväzok každodenne vykonať gesto pokoja a zmierenia, aby sme boli odvážnymi a vernými svedkami kresťanskej nádeje. A ako vieme, tá nádej nesklame! Ďakujem.

Homíla pápeža Františka pri ekumenickej modlitbe v Lunde

Švédsko 31. októbra - Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri spoločnej ekumenickej modlitbe v Luteránskej katedrále v Lunde 31. októbra 2016.

«Ostaňte vo mne a ja vo vás» (Jn 15,4). Tieto slová, ktoré predniesol Ježiš počas Poslednej večere, nám umožňujú priblížiť sa ku Kristovmu srdcu krátko predtým, než daroval seba samého na kríži. Môžeme počuť tlkot jeho lásky k nám a jeho túžbu po jednote pre všetkých tých, ktorí v neho veria. Hovorí nám, že on je pravý vinič a my sme ratolesti; a že tak ako je on zjednotený s Otcom, tak aj my musíme ostať zjednotení s ním, ak chceme priniesť plody.

Pri tomto modlitbovom stretnutí, tu v Lunde, chceme prejaviť našu spoločnú túžbu zostať zjednotení s ním, aby sme mali život. Prosíme ho: „Pane, pomôž nám svojou milosťou aby sme boli viac zjednotení s tebou, aby sme spoločne vydali účinnejšie svedectvo viery, nádeje a lásky“. Je to tiež chvíľa, aby sme Bohu vzdávali vďaky za úsilie mnohých našich bratov, z rôznych cirkevných spoločenstiev, ktorí sa nevzdali pred rozdelením, ale ktorí udržiavali živú nádej na zmierenie medzi tými, ktorí veria v jediného Pána.

Katolíci a luteráni, začali sme spoločne kráčať po ceste zmierenia. Teraz, v kontexte spoločnej pripomienky reformácie z roku 1517, máme novú príležitosť prijať spoločnú cestu, ktorá dostala podobu počas posledných päťdesiatich rokov v ekumenickom dialógu medzi Svetovým luteránskym zväzom a Katolíckou cirkvou. Nemôžeme sa vzdať pred rozdelením a odstupom, ktorý odlúčenie medzi nami spôsobilo. Máme možnosť napraviť kľúčový moment našich dejín, prekonajúc spory a neporozumenia, ktoré nám často bránili vo vzájomnom pochopení.

Ježiš nám hovorí, že Otec je hospodárom vinice (por. v. 1), ktorý sa o ňu stará a prerezáva ju, aby prinášala viac ovocia (por. v. 2). Otcovi neustále leží na srdci náš vzťah s Ježišom, aby videl, že sme skutočne zjednotení s ním (por. v. 4). Pozerá na nás a jeho láskavý pohľad nás povzbudzuje, aby sme očistili našu minulosť a pracovali v prítomnosti na uskutočnení tej budúcej jednoty, po ktorej tak veľmi túži.

Aj my musíme pozerať s láskou a poctivo na našu minulosť a uznať chybu a prosiť o odpustenie: iba Boh je sudcom. Rovnako poctivo a s láskou musíme uznať, že naše rozdelenie bolo vzdialené od pôvodnej intuície Božieho ľudu, ktorý prirodzene túži zostať jednotný, a ktoré sa historicky udržovalo viac zo strany mocných tohto sveta než z vôle veriaceho ľudu, ktorý vždy a na každom mieste potrebuje byť vedený s istotou a láskavosťou svojho Dobrého Pastiera. Napriek všetkému, na oboch stranách bola úprimná vôľa vyznávať a brániť pravú vieru, ale sme si tiež vedomí, že sme sa uzavreli do seba samých zo strachu alebo kvôli predsudkom voči viere, ktorú tí druhí vyznávajú s iným akcentom a jazykom. Pápež Ján Pavol II. hovoril: „Nesmieme sa nechať viesť úmyslom povýšiť sa na sudcov histórie, ale jedine tým, aby sme lepšie pochopili udalosti a stali sa nositeľmi pravdy“ (Posolstvo kardinálovi Johannesovi Willebrandsovi, predsedovi Sekretariátu pre jednotu kresťanov, 31. októbra 1983). Boh je hospodárom vinice a s nekonečnou láskou ju živí a ochraňuje. Nechajme sa priviesť k pohnutiu Božím pohľadom; jediná vec po ktorej on túži je, aby sme ostali jednotní, ako živé ratolesti jeho Syna Ježiša. S týmto novým pohľadom na minulosť nemajme v úmysle realizovať neuskutočniteľnú korekciu toho, čo sa udialo, ale „vyrozprávať tieto dejiny iným spôsobom“ (Luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu, Od konfliktu k spoločenstvu, 17. júna 2013, 16).

Ježiš nám pripomína: «bezo mňa nemôžete nič urobiť» (Jn 15,5). On je ten, kto nás podopiera a povzbudzuje hľadať spôsoby, aby sa jednota stala vždy zrejmejšou realitou. Nepochybne, rozdelenie bolo nesmiernym prameňom utrpenia a nepochopenia, ale zároveň nás to priviedlo k tomu, aby sme si úprimne priznali, že bez Ježiša nemôžeme urobiť nič, a dalo nám možnosť lepšie pochopiť niektoré aspekty našej viery. S vďačnosťou uznávame, že reformácia prispela k tomu, že Sväté písmo sa stalo viac centrom života Cirkvi. Prostredníctvom spoločného počúvania Božieho slova v Písme, dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Svetovým luteránskym zväzom, ktorého 50. výročie oslavujeme, urobil významné kroky. Prosme Pána, aby nás jeho Slovo udržiavalo zjednotených, pretože ono je zdrojom výživy a života; bez jeho inšpirácie nemôžeme nič urobiť.

Duchovná skúsenosť Martina Luthera nás vyzýva a pripomína nám, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. „Ako môžem mať milosrdného Boha?“ Toto je otázka, ktorá neustále trápila Luthera. Vskutku, otázka správneho vzťahu s Bohom je rozhodujúcou otázkou života. Ako je známe, Luther objavil tohto milosrdného Boha v Dobrej zvesti Ježiša Krista, ktorý sa vtelil, zomrel a vstal z mŕtvych. V koncepte „iba z Božej milosti“ sa nám pripomína, že Boh je vždy iniciatívny a predchádza akúkoľvek ľudskú odpoveď v tej istej chvíli, keď sa snaží túto odpoveď vyvolať. Náuka o ospravodlivení teda vyjadruje podstatu ľudskej existencie pred Bohom.

Ježiš sa za nás prihovára ako prostredník u Otca a prosí ho za jednotu svojich apoštolov «aby svet uveril» (Jn 17,21). Toto je naša útecha a vedie nás to k tomu, aby sme sa zjednotili s Ježišom a vytrvalo ho prosili: „Daj nám dar jednoty, aby svet uveril v silu tvojho milosrdenstva“. Toto je svedectvo, ktoré svet od nás očakáva. Ako kresťania budeme vierohodným svedectvom milosrdenstva v takej miere, v akej bude každodennou skúsenosťou medzi nami odpustenie, obnova a zmierenie. Spoločne môžeme ohlasovať a konkrétne i radostne prejavovať Božie milosrdenstvo, keď obraňujeme a slúžime dôstojnosti každej osoby. Bez tejto služby svetu a vo svete je kresťanská viera neúplná.

Luteráni a katolíci, modlíme sa spoločne v tejto katedrále a sme si vedomí, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. Prosme o jeho pomoc, aby sme boli živými údmi zjednotenými s ním, tými, ktorí vždy potrebujú jeho milosť, aby mohli spoločne prinášať jeho Slovo svetu, ktorý potrebuje jeho láskavosť a jeho milosrdenstvo.

28. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Cirkev stojí na Ježišovej modlitbe

Vatikán 28. októbra – Základom nášho kresťanského života je to, že Ježiš prosí za nás. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty. Svätý Otec podčiarkol, že každá Ježišova voľba, každý jeho čin až po smrť na kríži sa vyznačuje modlitbou. Z toho dôvodu povzbudil veriacich, aby dôverovali Pánovej modlitbe.

Petrov nástupca sa v úvode svojej homílie zastavil nad dnešným evanjeliovým čítaním, v ktorom sv. Lukáš opisuje, ako Ježiš strávil celú noc v modlitbe a vyvolil si dvanástich apoštolov (Lk 6,12-19). „Uholný kameň je sám Ježiš,“ zopakoval Svätý Otec výrok sv. Pavla. „Bez Ježiša niet Cirkvi,“ pokračoval a dodal:

„,Ježiš vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.’ A potom prichádza všetko ostatné: ľudia, voľba učeníkov, uzdravenia, vyháňanie démonov... Uholný kameň je Ježiš, áno: avšak Ježiš, ktorý sa modlí. Modlil sa a pokračuje v modlitbe za Cirkev. Uholný kameň Cirkvi je Pán pred Otcom, ktorý prosí za nás, ktorý sa za nás modlí. My sa tiež modlíme k nemu, ale základ je, že on sa modlí za nás“.

„Ježiš sa vždy za nás modlil,“ doplnil Svätý Otec, dokonca aj počas Poslednej večere. Ježiš „pred tým, než ide urobiť zázrak, sa modlí. Spomeňme si na vzkriesenie Lazára: modlí sa k Otcovi.“ Pápež ďalej vysvetlil:

„Ježiš sa modlí na Olivovej hore. Na kríži končí modliac sa: jeho život sa zakončil v modlitbe. A toto je naša istota, toto je náš základ, toto je náš uholný kameň: Ježiš, ktorý sa za nás modlí! Ježiš, ktorý sa modlí za mňa! A každý z nás to môže povedať: som si istý, som si istá, že Ježiš sa za mňa modlí; stojí pred Otcom a vyslovuje moje meno. Toto je uholný kameň Cirkvi: Ježiš v modlitbe“.

„Pomyslime na ten krok pred umučením, keď sa Ježiš obracia na Petra s varovaním: ,Peter... Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera’ (Lk 22,31)“. Toto sa nevzťahuje len na Petra, zdôraznil na záver Svätý Otec:

„A to čo hovorí Petrovi, hovorí tebe, tebe a tebe, i mne a nám všetkým: ,Prosil som za teba, modlím sa za teba, ja práve teraz za teba prosím’. A keď prichádza na oltár, prichádza sa prihovárať, modliť sa za nás. Tak ako na kríži. A to nám dáva veľkú istotu. Patrím do tejto komunity, pevnej, lebo má za uholný kameň Ježiša, a to Ježiša, ktorý za mňa prosí, ktorý prosí za nás. Dnes by nám pomohlo myslieť na kríž; uvažovať nad týmto tajomstvom Cirkvi. Všetci sme ako jedna stavba, avšak základom je Ježiš, je to Ježiš, ktorý za nás prosí. Je to Ježiš, ktorý sa za mňa modlí“.

27. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Aj dnes Boh plače nad kalamitami a vojnami

Vatikán 27. október – Aj dnes pred prírodnými kalamitami, pred vojnami kvôli „uctievaniu boha peňazí“, pred zavraždenými deťmi, Boh plače. Týmito slovami sa dnes prihovoril veriacich pápež František v Dome sv. Marty, kde ráno slúžil omšu. „Boh dnes plače,“ zdôraznil Svätý Otec, pre ľudstvo, ktoré nechápe „pokoj, ktorý nám ponúka, pokoj lásky“.

Ježiš v dnešnom Evanjeliu podľa Lukáša nazýva Herodesa „líškou“ po tom, ako ho farizeji varujú, že ho chce zavraždiť. A okrem iného tiež hovorí to, čo sa stane, poznamenal pápež František: „pripravuje sa na smrť“. Ježiš sa zároveň obracia na „uzavretý Jeruzalem“, ktorý zabíja prorokov, čo mu boli poslaní. Svätý Otec si tiež všimol, že Ježiš zmenil tón a „začína hovoriť s nehou“, s „nehou Boha“. Ježiš „hľadí na svoj ľud, hľadí na mesto Jeruzalem“. A v ten deň „zaplakal nad Jeruzalemom“. „Je to Boh Otec, ktorý plače v osobe Ježiša: ,Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste’,“ citoval Božie slovo Svätý Otec a pokračoval:

„Niekto povedal, že Boh sa stal človekom, aby mohol plakať, plakať nad tým, čo urobili jeho deti. Plač pred Lazárovým hrobom je plačom priateľa. Toto je však plač Otca“.

Pápež František vo svojej úvahe nad plačúcim Otcom nadviazal na príbeh o márnotratnom synovi, ktorý žiada od svojho otca dedičstvo a odchádza preč. Podľa slov Petrovho nástupcu tento otec nejde k svojim susedom, aby im povedal: „Len sa pozri, čo sa mi stalo! Čo mi to len tento úbožiak urobil! Preklínam tohto syna...“ Neurobil to. „Som si istý, že sa asi išiel vyplakať sám do svojej izby“:

„A prečo to hovorím? Lebo evanjelium to nehovorí; to hovorí, že keď sa syn vrátil, uvidel ho zďaleka: to znamená, že otec neustále vychádzal vyzerať zo svojej terasy na cestu, či sa syn nevracia. A otec, ktorý toto robí, je otcom, ktorý žije v plači, čakajúc, že sa jeho syn vráti. Toto je plač Boha Otca. A s týmto plačom Otec odznova tvorí vo svojom Synovi celé stvorenstvo“.

Na záver svojej homílie sa Svätý Otec zamýšľa nad obrazom Ježiša, ktorý s krížom kráča ku Kalvárii: stretáva plačúce ženy, ktorým hovorí, aby neplakali nad ním, ale nad vlastnými synmi. Teda „plač otca a matky, v ktorom ešte aj dnes Boh pokračuje“:  

„Ešte aj dnes pred kalamitami, pred vojnami, ktoré sa robia, aby sa uctieval boh peňazí, pred toľkými nevinnými zavraždenými bombami, ktoré zhadzujú uctievači bôžika peňazí, rovnako dnes Otec narieka, aj dnes hovorí: ,Jeruzalem, Jeruzalem, deti moje, čo to robíte? A hovorí to úbohým obetiam a tiež obchodníkom so zbraňami a všetkým tým, ktorí obchodujú so životom ľudí. Pomôže nám, ak sa zamyslíme nad tým, že náš Boh Otec sa stal človekom, aby mohol plakať a pomôže nám, ak sa zamyslíme, že náš Boh Otec dnes plače: plače nad týmto ľudstvom, ktoré nechápe pokoj, ktorý nám on ponúka, pokoj lásky“.

25. októbra

Ranná homília: Božie kráľovstvo rastie ako cesto poslušné Duchu Svätému

Vatikán 25. októbra – Božie kráľovstvo rastie a vytvára sa každý deň v poslušnosti voči Duchu Svätému. Týmito slovami sa dnes Svätý Otec v rannej homílii prihovoril veriacim pri svätej omši v kaplnke Domu sv. Marty. Inšpiroval sa pritom dnešným liturgickým čítaním z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 13,18-21), v ktorom Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k horčičnému zrnku, z ktorého vyrastie mohutná rastlina, a ku kvasu, ktorý sa pridá k múke, až sa všetko prekvasí.

Na začiatku homílie pápež František zdôraznil, že Zákon tu nie je len nato, aby sa študoval, „ale aby sa v ňom kráčalo“, pričom tí, ktorí „kráčajú v Pánovom Zákone,“ sú blahoslavení. Zákon „je tu pre život, aby nám pomohol vytvárať Kráľovstvo, vytvárať život“ a dnes „nám Pán hovorí, že aj Kráľovstvo je v procese“, uviedol Svätý Otec a pokračoval:

„Čo je Božie kráľovstvo? Nuž, azda je Božie kráľovstvo dobre vybudovanou stavbou, všetko je na svojom mieste, všetky organizačné schémy sú dobre spravené... a ten, kto do nej nevstúpi, nie je v Božom kráľovstve? Nie. S Božím kráľovstvom sa deje to isté, čo sa môže stať so Zákonom: ,uviaznutie‘, strnulosť... Zákon je tu nato, aby sa v ňom kráčalo, Božie kráľovstvo je v procese. Nie je nehybné. A navyše: Božie kráľovstvo sa vytvára každý deň.“

Ježiš vo svojich podobenstvách hovorí o „veciach každodenného života“: o kvase, „ktorý neostane kvasom“, lebo nakoniec „sa zmieša s múkou“ a tak je „v procese a vytvára chlieb“. A potom semienko, ktoré „neostane semienkom“, lebo „odumiera a dáva život stromu“, pripomenul pápež František a dodal: „Kvas a semienko sú v procese, aby niečo spravili“, ale aby tak spravili, „odumierajú“. „Nie je to otázka veľkosti, či je to vec maličká, drobná, alebo veľká vec. Je to otázka procesu, a v procese dochádza k premene“.

Ten, kto vidí Zákon a nekráča v ňom, má podľa slov Svätého Otca nehybný prístup, „prístup strnulosti“:

„Aký prístup od nás žiada Pán, aby rástlo Božie kráľovstvo a bolo chleba pre všetkých a príbytok tiež pre všetkých? Poslušnosť. Božie kráľovstvo rastie v poslušnosti voči sile Ducha Svätého. Múka prestáva byť múkou a stáva sa chlebom, lebo je poslušná voči sile kvasu a kvas sa nechá miesiť s múkou... no neviem, múka nemá city, ale nechať sa miesiť môže znamenať isté utrpenie, nie? A potom sa nechá uvariť, nie? Ale aj Kráľovstvo... aj Kráľovstvo takto rastie a napokon je jedlo pre všetkých.“

„Múka je poddajná voči kvasu“, rastie a „také je“ Božie kráľovstvo. „Muž a žena poslušní voči Duchu Svätému rastú a sú darom pre všetkých. Aj semienko je poddajné, aby sa stalo úrodným, stráca svoju podstatu semienka a stáva sa inou vecou, omnoho väčšou: premieňa sa“, vysvetlil Petrov nástupca a povedal, že také je aj Božie kráľovstvo, teda „v procese... smerom k nádeji“, „na ceste k plnosti“:

Božie kráľovstvo „sa vytvára každý deň poslušnosťou voči Duchu Svätému“, čiže voči „tomu, kto spája náš maličký kvas alebo maličké semienko so silou a premieňa ich, aby pomohli k rastu“. Na záver svojej rannej homílie pápež František prítomných vystríhal, že ak naopak nekráčame, ustrnieme a „strnulosť z nás robí siroty bez Otca“:

„Kto je rigidný, má len pánov a nie otca. Božie kráľovstvo je ako matka, ktorá rastie a prináša ovocie, dáva samú seba, aby mali deti jedlo a príbytok podľa Pánovho príkladu. V dnešný deň prosme o milosť poslušnosti voči Duchu Svätému. Mnoho ráz sme poddajní našim vrtochom, našich názorom. ,Ale ja robím to, čo chcem...‘ Takto Božie kráľovstvo nerastie, ani my nerastieme. Je to poslušnosť voči Duchu Svätému, vďaka ktorej budeme rásť a ktorá nás premení ako kvas a semienko. Nech Pán nám všetkým dá milosť tejto poslušnosti.“

24. októbra

Ranná homília: Za rigidnosťou sa skrýva nesloboda, dvojitý život alebo pýcha

Vatikán 24. októbra – Za strnulosťou vo viere sa vždy niečo skrýva, dvojitý život alebo pýcha, avšak Pánovi sa naopak páči pokora, láskavosť, dobrota i odpustenie. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku rannej homílie, v ktorej sa dnes Svätý Otec prihovoril veriacim prítomným na svätej omši v Kaplnke Domu sv. Marty. Vychádzal pritom z dnešného liturgického čítania z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 13, 10-17), v ktorom evanjelista opisuje, ako Ježiš uzdravil ženu z ducha neduživosti. Predstavený synagógy sa nahneval, pretože zázrak sa udial v slávnostný deň, v sobotu, čím sa podľa neho porušil zákon. Ako povedal pápež František, „nie je ľahké napredovať v Pánovom Zákone“, ide tu o „milosť, ktorú si musíme vyprosovať“. Ježiš v evanjeliovom úryvku obviňuje predstaveného synagógy z pokrytectva. Toto obvinenie „mnoho ráz opakoval rigidným, tým, ktorí majú strnulý postoj v plnení zákona“, ktorí nemajú synovskú slobodu, ale „sú otrokmi zákona“.

Naopak „Zákon tu nie je nato, aby nás zotročil, ale aby nás oslobodil, aby nás spravil synmi“, povedal Svätý Otec a dodal: „Za strnulosťou sa skrýva čosi iné, a to vždy! A preto Ježiš hovorí: pokrytci!“

„Za strnulosťou je niečo, čo je v živote osoby ukryté. Strnulosť nie je Božím darom. Miernosť, tá áno, láskavosť - áno, dobrota - áno, odpustenie - áno. Ale strnulosť nie! Za strnulosťou sa vždy niečo skrýva, v mnohých prípadoch dvojitý život. Ale je v nej aj niečo nezdravé. Ako len trpia rigidní: keď sú úprimní a všimnú si to, trpia! Lebo nedokážu mať slobodu Božích detí; nevedia, ako kráčať v Pánovom zákone a nie sú blažení. A veľmi trpia! Zdajú sa byť dobrými, lebo dodržiavajú Zákon, ale v pozadí je niečo, čo ich nerobí dobrými: buď sú zlí, pokrytci, alebo sú chorí. Trpia!“

V tejto súvislosti pápež František pripomenul podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11–32), kde sa starší brat s dobrým správaním nahneval na otca, keď prijal jeho mladšieho brata, ktorý premrhal svoju časť majetku. Tento prístup nám dáva možnosť nahliadnuť poza istú dobrotu, ktorá je podľa pápežových slov len „pýchou namýšľania si, že sme spravodliví.“

„Za týmto dobrým správaním je pýcha. Tamten (márnotratný) syn vedel, že má otca, a v najtemnejšom okamihu svojho života šiel za otcom. Tento (starší syn) chápal otca iba ako pána, ale nikdy ho nepociťoval ako otca. Bol rigidný: kráčal podľa Zákona so strnulosťou. Ten (prvý) opustil Zákon, odišiel bez Zákona, proti Zákonu, ale v istom momente pomyslel na otca a vrátil sa. A dostalo sa mu odpustenia. Nie je ľahké kráčať v Pánovom Zákone bez upadnutia do strnulosti.“

Svätý Otec svoju dnešnú homíliu uzatvoril nasledovnou modlitbou:

„Modlime sa k Pánovi, modlime sa za našich bratov a za naše sestry, ktorí si myslia, že kráčať v Pánovom Zákone znamená stať sa rigidnými. Nech im Pán dá pocítiť, že on je Otcom a že sa mu páči milosrdenstvo, nežnosť, dobrota, miernosť, pokora. A nech nás všetkých naučí kráčať v Pánovom zákone s týmito postojmi.“

23. októbra

Pápež František na Misijnú nedeľu: Dnes je čas odvahy!

Vatikán 23. októbra – V deň, keď Cirkev slávi Svetový deň misií, tzv. „Misijnú nedeľu“, sa Svätý Otec vo Vatikáne spolu s veriacimi pomodlil na poludnie mariánsku modlitbu. V katechéze ich vyzval k misijnej odvahe a plnej dôvere v pôsobenie Ducha Svätého. V tomto im dal za vzor Apoštola národov sv. Pavla i Pannu Máriu, ktorá je vzorom Cirkvi „vychádzajúcej von“ a „poslušnej Duchu Svätému“.

Osobitnú výzvu venoval pápež František na podporu obyvateľov Iraku, ťažko skúšaným vojnou. Osobitne pritom pamätal na obyvateľov Mosulu, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

Na námestí bolo prítomných 50-tisíc pútnikov z Talianska i celého sveta. Svätý Otec medzi nimi osobitne pozdravil veriacich z Poľska, ktorí sú v Ríme spolu so svojimi biskupmi na ďakovnej púti pri 1050. výročí evanjelizácie Poľska. Pápež pozdravil aj účastníkov Jubilea speváckych zborov a liturgických animátorov, ktoré dnes vyvrcholilo vo Večnom meste ako podujatie Svätého roka milosrdenstva. Rovnako prišli aj početné farské skupiny z rôznych častí Talianska.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!  

Druhé čítanie dnešnej liturgie nám predstavuje slová povzbudenia svätého Pavla Timotejovi, jeho spolupracovníkovi a milovanému synovi, v ktorých uvažuje nad svojou vlastnou existenciou apoštola úplne zasväteného misii (por. 2 Tim 4,6-8.16-18). Vidiac blížiaci sa koniec svojho pozemského putovania, opisuje ho odvolávajúc sa na tri obdobia: súčasnosť, minulosť, budúcnosť.

Súčasnosť interpretuje metaforou obety: „Mám vyliať svoju krv na obetu“ (v. 6). Čo sa týka minulosti, Pavol poukazuje na svoj minulý život obrazmi „dobrého boja“ a „behu“ človeka, ktorý bol verný svojim záväzkom a svojej zodpovednosti (pozri v 7.); v dôsledku toho, do budúcnosti dúfa v uznanie zo strany Boha, ktorý je „spravodlivý sudca“ (v. 8). Avšak Pavlova misia bola účinná, spravodlivá a verná len vďaka blízkosti a sile Pána, ktorý ho učinil ohlasovateľom evanjelia všetkým národom. Toto je jeho vyjadrenie: „Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy“ (v. 17).

V tomto Pavlovom autobiografickom rozprávaní sa odzrkadľuje Cirkev, osobitne dnes, vo Svetový deň misií, ktorého témou je „Misionárska Cirkev, svedkyňa milosrdenstva“. V Pavlovi kresťanské spoločenstvo nachádza svoj vzor, v presvedčení, že je to prítomnosť Pána, ktorá robí apoštolskú prácu a evanjelizačné diela účinnými. Skúsenosť Apoštola národov nám pripomína, že sa máme zapájať do pastoračných a misijných aktivít, a to na jednej strane tak, ako keby výsledok závisel od nášho úsilia, v duchu obety športovca, ktorý sa nezastaví ani pred porážkami; na strane druhej však s vedomím, že skutočný úspech našej misie je darom milosti: je to Duch Svätý, ktorý dáva účinnosť poslaniu Cirkvi vo svete.

Dnešok je časom misie a je časom odvahy! Odvaha posilniť váhavé kroky, znovu nabrať chuť obetovať sa pre evanjelium, znovunadobudnúť dôveru v silu, ktorú misia so sebou prináša. Je časom odvahy, i keď odvaha ešte neznamená žiadnu záruku úspechu. Žiada sa od nás odvaha bojovať, avšak nie nevyhnutne pre výhru; pre ohlasovanie, nie nevyhnutne pre obrátenie. Žiada sa od nás odvaha byť alternatívou k svetu, nikdy sa však nestať polemickými ani agresívnymi. Žiada sa od nás odvaha otvoriť sa všetkým, nikdy však neumenšovať absolútnosť a jedinečnosť Krista, jediného Spasiteľa všetkých. Požaduje sa od nás odvaha postaviť sa nevere, bez toho aby sme sa stali arogantnými. Žiada sa od nás tiež odvaha mýtnika z dnešného evanjelia, ktorý sa s pokorou neodvažuje ani oči k nebu zdvihnúť, ale bijúc sa do pŕs, hovorí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Dnešok je časom odvahy! Dnes to chce odvahu!

Panna Mária, vzor Cirkvi „vychádzajúcej von“ a poslušnej Duchu Svätému, nech nám všetkým pomáha byť mocou nášho krstu učeníkmi misionármi v prinášaní posolstva spásy pre celú ľudskú rodinu.

Svoju výzvu veriacim v Misijnú nedeľu znásobil Svätý Otcec aj nasledovným odkazom cez sociálnu sieť Twitter:

„Buďme učeníkmi, misionármi, ktorí prinášajú Krista tam, kde on sám chce byť prítomný.“

21. októbra

Pápež František: Pastorácia povolaní nie je konferencia, ale stretnutie s Ježišom

Vatikán 21. októbra – Pastorácia povolaní nie je projektom, ale spočíva v prijatí Ježišovho štýlu. Tak znie syntéza príhovoru pápeža Františka, ktorý dnes prijal 250 účastníkov Medzinárodného kongresu o pastorácii povolaní. Sympózium, ktoré sa začalo už v stredu, pripravila Kongregácia pre klerikov. Zo Slovenska sa na ňom zúčastnili žilinský biskup Mons. Tomáš Galis, páter Ján Kušnír zo Spoločnosti Božieho Slova a duchovný otec Peter Švec zo Žilinskej diecézy.

Svätý Otec prítomných povzbudil, aby sa nebáli „byť pastiermi uprostred ľudu“, schopnými načúvať a prejavovať milosrdenstvo: „Pastorácia povolaní je stretnutím s Pánom! Keď prijímame Krista, prežívame rozhodujúce stretnutie, ktoré osvecuje našu existenciu, ťahá nás von zo stiesnenosti nášho malého sveta a pomáha nám stať sa učeníkmi, ktorí sú zamilovaní do Učiteľa“.

Svätý Otec prezradil, že svoje biskupské heslo Miserando atque eligendo, ktoré tvorí aj názov aktuálneho kongresu, si nevybral náhodne. Chcel ním pripomenúť svoje roky mladosti, keď silne pocítil Pánovo volanie: nebolo to v dôsledku nejakej konferencie alebo peknej teórie, pokračoval pápež, „ale preto, lebo som na sebe zakúsil milosrdný pohľad Ježiša“.

„Pastorácia povolaní znamená naučiť sa štýl Ježiša, ktorý prechádza miestami každodenného života, zastavuje sa bez náhlenia a hľadiac na bratov s milosrdenstvom, vovádza ich do stretnutia s Bohom Otcom,“ dodal Petrov nástupca a prítomným predstavil tri kľúčové slová, ktoré sú pre pastoráciu povolaní nevyhnutné. Sú nimi: vyjsť, hľadieť a povolať.

„Predovšetkým: vyjsť... Musíme sa naučiť vyjsť z našich strnulostí, ktoré nás robia neschopnými komunikovať evanjeliovú radosť, zo štandardných formúl, ktoré sa často javia staromódne, z predpojatých analýz, ktoré škatuľkujú život ľudí do chladných schém. Prosím o to najmä pastierov Cirkvi, biskupov a kňazov: vy ste prvými zodpovednými za pastoráciu kresťanských a kňazských povolaní... Je smutné, ak kňaz žije len sám pre seba, uzatvárajúc sa do bezpečnej pevnosti fary, sakristie alebo skupiny ,najvernejších’. Naopak, sme povolaní byť pastiermi uprostred ľudu, schopnými oživovať pastoráciu stretnutia a venovať čas prijatiu a počúvaniu všetkých, predovšetkým mladých“.

Druhým kľúčovým postojom pre formátorov a zodpovedných za pastoráciu povolaní je podľa slov Svätého Otca schopnosť vidieť:

„Po druhé: hľadieť... Evanjelium nám pomáha vidieť, že povolanie začína milosrdným pohľadom, ktorý na mne spočinul. Je to ten výraz: „so zľutovaním, s milosrdným spolucítením“ (lat. miserando), ktorý naraz vyjadruje objatie očami i srdcom. Takto hľadel na Matúša Ježiš. Tento «vyberač daní» konečne nevnímal na sebe pohľad pohŕdania alebo posudzovania, ale vo vnútri pocítil pohľad lásky“.

Pohľad pastiera by mal byť, ako ďalej dodal pápež František, pohľadom „pozorným, nie unáhleným, schopným zastaviť sa a čítať v hĺbke, vstúpiť do života druhého bez toho, aby sa niekedy cítil či už ohrozený alebo súdený“. Biskupi by tiež pri výbere nových adeptov do seminára mali byť bdelí a rozvážni. Svätý Otec svoj príhovor zakončil tretím postojom, ktorým je povolať:

„Vyjsť, hľadieť, a po tretie: povolať... Ježišova túžba je uviesť ľudí na cestu, pohnúť ich zo sedavého spôsobu života, ktorý zabíja; rozbiť ilúziu, že je možné žiť šťastne ostanúc pohodlne usadení na vlastných istotách. Táto túžba po hľadaní, ktorá často prebýva v tých mladších, je pokladom, ktorý Pán vkladá do našich rúk a o ktorý sa musíme starať, kultivovať ho a nechať ho vyklíčiť“.

Na záver svojho príhovoru sa Svätý Otec František obrátil na prítomných biskupov a kňazov slovami:

„Vytrvajte v tom, že budete nablízku, v pohybe, v zasievaní Slova, s pohľadmi milosrdenstva. Vašej pastoračnej aktivite, vášmu rozlišovaniu a vašej modlitbe je zverená pastorácia povolaní. Starajte sa o jej šírenie osvojovaním si vhodných metód, uplatňujúc umenie rozlišovania a prostredníctvom evanjelizácie dávajúc podnet k téme povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Nemajte strach ohlasovať mladým evanjelium, stretávať sa s nimi, dávať smer ich životu. A nebuďte nesmelí, keď im predkladáte kňazský život. Ukazujte pri tom predovšetkým cez vaše radostné svedectvo, že je krásne nasledovať Pána a navždy mu darovať život“.

Ranná homília Svätého Otca: Jednota stojí na pokore, láskavosti a veľkodušnosti

Vatikán 21. októbra – Pokora, láskavosť, veľkodušnosť. To sú tri piliere, na ktorých treba tvoriť jednotu v Cirkvi. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka, ktorý ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec opäť raz vyzval veriacich, aby odmietli akúkoľvek žiarlivosť, závisť či bitky.

Petrov nástupca rozvinul svoju homíliu podčiarkujúc, že Pánov pozdrav «Pokoj vám» „vytvára puto“, puto pokoja. Je to pozdrav, ktorý „nás zjednocuje pre vytváranie jednoty ducha“. „Ak niet pokoja,“ dodal pápež, „ak nie sme schopní pozdraviť sa v širšom zmysle slova, mať otvorené srdce s duchom pokoja, nikdy tu nebude jednota“. A táto jednota platí pre „jednotu vo svete, jednotu v mestách, v susedstve, v rodine“:

„Duch zla seje vojny, vždy. Žiarlivosti, závisti, bitky, klebety... sú to veci, ktoré ničia pokoj a kvôli tomu nemôže byť jednota. A ako sa správa kresťan v úsilí o jednotu, pri hľadaní tejto jednoty? Pavol hovorí jasne: ,Správajte sa hodným spôsobom, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou’. Tieto tri postoje. Pokora: nie je možné zachovať pokoj bez pokory. Kde je pýcha, tam je vždy vojna, vždy vôľa vyhrať nad druhým, považovať sa za nadradeného. Bez pokory niet pokoja a bez pokoja niet jednoty“.

Svätý Otec František ďalej s hlbokou ľútosťou konštatoval, že sme už zabudli „na schopnosť hovoriť s láskavosťou, náš spôsob rozprávania je okrikovaním sa navzájom. Alebo neslušným hovorením o druhých... niet tam láskavosti“. Avšak práve láskavosť je „jadrom schopnosti znášať jedni druhých,“ pokračoval pápež: ,Znášajte sa navzájom’, hovorí sv. Pavol. Je treba mať trpezlivosť „znášať nedostatky druhých, veci, ktoré sa nám nepáčia,“ dokončil myšlienku Svätý Otec František:

„Po prvé: pokora; po druhé: láskavosť, s týmto znášaním sa navzájom; a po tretie: veľkodušnosť: veľké srdce, široké srdce, ktoré má schopnosť poňať všetkých a neodsudzuje, nezakrpatieva v malichernostiach, ,že ktosi povedal toto’, ,že som počul tamto’, ,že...’: nie, široké srdce, tam je miesto pre všetkých. A toto vytvára puto pokoja, takto sa nám hodno správať, aby sme udržiavali puto pokoja, ktoré je tvorcom jednoty. Zaiste, tvorcom jednoty je Duch Svätý, avšak toto napomáha, pripravuje vytvorenie jednoty“.

„Toto je spôsob hodný povolania k tajomstvu, ku ktorému sme všetci povolaní, tajomstvu Cirkvi,“ dodal na záver svojej homílie pápež František. Svätý Otec tak pozval všetkých, aby si opäť prečítali trinástu kapitolu Prvého listu sv. Pavla Korinťanom, ktorá nás „učí, ako vytvoriť priestor pre Ducha, aké majú byť naše postoje, aby On vytváral jednotu“:

„Tajomstvo Cirkvi je tajomstvom Kristovho tela: ,jedna viera, jeden krst’, ,jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých’: toto je jednota, o ktorú prosil Ježiš Otca pre nás a ktorú my musíme pomáhať vytvárať, túto jednotu s putom pokoja. A puto pokoja rastie s pokorou, s láskavosťou, so znášaním sa navzájom a s veľkodušnosťou“.

20. októbra

Ranná homília: Spoznávať Krista cez modlitbu, adoráciu, vo vedomí hriešnosti

Vatikán 20. októbra – Aby sme skutočne poznali Ježiša, potrebujeme sa modliť, adorovať a uznať, že sme hriešni. S touto myšlienkou sa dnes ráno obrátil pápež František na veriacich v Dome sv. Marty. Vo svojej rannej homílii zdôraznil, že poznať katechizmus nestačí na to, aby sme pochopili hĺbku Kristovho tajomstva.

Inšpiráciu našiel pápež v dnešnom prvom čítaní, v ktorom sa sv. Pavol modlí za Efezanov (Ef 3,14-21). Apoštol pohanov im vyprosuje od Ducha Svätého milosť „byť silní, posilnení“, aby naozaj Kristus prebýval v ich srdciach. „Toto je tým stredom“, zdôraznil Svätý Otec a poukázal na Pavla, ktorý „sa ponára do obrovského mora, ktorým je osoba Krista“.

„Ako však môžeme poznať Krista?“ spýtal sa veriacich Petrov nástupca. Ako môžeme pochopiť „Kristovu lásku, ktorá presahuje každé poznanie?“

„Kristus je prítomný v evanjeliu, čítajúc evanjelium poznávame Krista. A my všetci to robíme, alebo aspoň počúvame evanjelium, keď ideme na omšu. Čo sa týka štúdia katechizmu: katechizmus nás učí, kto je Kristus. To však nestačí. Aby sme boli schopní pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka Ježiša Krista, je potrebné najskôr vstúpiť do kontextu modlitby, tak ako to robí Pavol, na kolenách: ,Otče, zošli mi Ducha, aby som poznal Ježiša Krista’.“

Aby sme skutočne poznali Krista, pokračoval vo svojej homílii pápež František, „je potrebná modlitba“. Sv. Pavol sa však „nielen modlí, on adoruje toto tajomstvo, ktoré presahuje každé poznanie a v kontexte adorácie prosí o túto milosť“ Pána:

„Nespoznáme Pána bez tohto návyku adorovať, klaňať sa v tichu, adorovať. Myslím si, ak sa nemýlim, že táto modlitba adorácie je nám menej známa, je to tá, ktorú vykonávame menej. Strácať čas – dovolím si tak povedať – pred Pánom, pred tajomstvom Ježiša Krista. Adorovať. Je tam v tichu, v tichu adorácie. On je Pán a ja ho adorujem“.

„Aby sme poznali Krista,“ dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František, po modlitbe a adorácii „je potrebné mať poznanie o nás samých, to znamená byť navyknutí, že sami seba obžalúvame ako hriešnikov“, priznávame, že sme „hriešnici“:

„Nedá sa adorovať bez obžalovania sami seba. Aby sme vstúpili do tohto mora bez dna, bez brehov, ktorým je tajomstvo Ježiša Krista, sú nevyhnutné tieto veci: Modlitba: ,Otče, zošli mi [Svätého] Ducha, aby ma priviedol k poznaniu Ježiša’. Po druhé, adorovanie tajomstva, vstúpiť do tajomstva, adorujúc. A po tretie, obviniť sami seba: ,Som človek s nečistými perami’. Nech aj nám Pán dá túto milosť, ktorú Pavol vyprosuje pre Efezanov, túto milosť poznať a získať Krista“.

18. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Verný pastier ani v opustenosti nezatrpkne

Vatikán 18. októbra – Statočný pastier, ktorý nasleduje Ježiša a nie moc, peniaze a skupinové záujmy, i keď ho všetci opustia, vždy bude mať po boku Pána, pocíti zdrvenie, ale nikdy nie zatrpknutosť. Týmito slovami sa dnes ráno na sviatok sv. Lukáša, evanjelistu v Dome sv. Marty prihovoril v homílii veriacim pápež František. Svätý Otec vo svojej úvahe vychádzal z Druhého listu Timotejovi (2 Tim 4,10-17b). Sv. Pavol, podobne ako ďalší apoštoli, zakúšal na konci svojho života osamotenosť uprostred ťažkostí: bol nahý, opustený, stal sa obeťou nenávisti:

„Sám, ako žobrák, obeť znevažovania, opustený. Je to ten veľký Pavol, ktorý počul Pánov hlas, Pánovo povolanie! Ten, ktorý chodil z jednej strany na druhú, ktorý toľko pretrpel a podstúpil toľké skúšky pre ohlasovanie evanjelia, ktorý pomohol apoštolom pochopiť, že Pán chcel, aby pohania vstúpili do Cirkvi, veľký Pavol, ktorý v modlitbe vystúpil až do siedmeho neba a počul veci, ktoré nikto predtým nepočul: veľký Pavol, tam, v tej malej izbičke v jednom dome, tu v Ríme, čakajúc, ako skončí tento vnútorný zápas medzi tábormi v Cirkvi, medzi tvrdošijne židovsky zmýšľajúcimi a učeníkmi vernými jemu. A takto končí život veľkého Pavla: v neúteche; nie v zášti či zatrpknutosti, ale s vnútornou skľúčenosťou“.

Podobný osud čakal aj Petra a veľkého Jána Krstiteľa, ktorý „v cele, osamote, v úzkosti“ poslal svojich učeníkov, aby sa spýtali Ježiša, či je on Mesiáš a potom skončil sťatý „z rozmaru jednej tanečnice a z pomsty jednej cudzoložnice“, pokračoval pápež František. Tak skončil Maximilián Kolbe, „ktorý rozvinul po celom svete apoštolské hnutie a mnoho veľkých vecí“, a zomrel v cele lágru. „Keď je apoštol verný, nečaká pre seba iný koniec než ten, aký mal Ježiš,“ dodal Svätý Otec a pokračoval: Pán však ostáva nablízku, „neopustí ho a v tom nachádza svoju silu“. Tak zomrel aj Pavol. „Toto je zákon evanjelia: ak zrno neodumrie, neprinesie úrodu“. A potom prichádza vzkriesenie. Krv mučeníkov je semenom kresťanov, ako hovorieval jeden z teológov prvých storočí – pripomenul pápež František:

„Zomrieť tak ako mučeníci, ako Ježišovi svedkovia je semenom, ktoré odumiera a prináša ovocie a naplní zem novými kresťanmi. Ak takto pastier žije, nie je zatrpknutý: možno zakúša skľúčenosť, avšak má tú istotu, že Pán je pri ňom. Ak sa však pastier vo svojom živote zapodieva inými záujmami, než sú veriaci – napríklad je pripútaný k moci, pripútaný k peniazom, ku klikám, k mnohým veciam –, nakoniec nebude sám, no možno tam budú jeho príbuzní v očakávaní, kedy už zomrie, aby videli, čo si môžu so sebou odniesť“.

Svätý Otec zakončil svoju rannú homíliu nasledovne:

„Keď idem navštíviť domov dôchodcov pre starých kňazov, nachádzam toľko týchto dobrých, skvelých [pastierov], ktorý dali život za veriacich. A sú tam, chorí, paralyzovaní, na vozíčku, ale hneď vidieť ten úsmev. ,Pán je dobrý, Pán je dobrý’, lebo cítia, že Pán je im veľmi nablízku. A so žiariacimi očami sa pýtajú: ,Ako ide Cirkev? Ako ide diecéza? Ako sú na tom povolania?’. Až do samého konca, lebo sú otcami, lebo dali život za druhých. Vráťme sa k Pavlovi. Sám, žobrajúci, obeť znevažovania, všetkými opustený, okrem Pána Ježiša: ,Len Pán mi stál nablízku!’ A dobrý pastier, ako pastier musí mať túto istotu: ak kráča po Ježišovej ceste, Pán mu bude nablízku až do konca. Modlime sa za pastierov, ktorí sú na konci svojho života a ktorí čakajú, že Pán si ich vezme k sebe. A modlime sa, aby im Pán dal silu, útechu a istotu, že i keby sa cítili chorí a aj osamotení, Pán je s nimi, je im nablízku. Nech im Pán dá silu“.

16. októbra

Pápež František pri kanonizácii siedmich svätých: Modliť sa znamená zápasiť

Vatikán 16. októbra - Pri kanonizačnej omši na Námestí sv. Petra dnes dopoludnia pápež František vyhlásil siedmich nových svätých, pôvodom z Argentíny, Španielska, Francúzska, Talianska a Mexika. Ide o sv. Salomona Leclercqa (1745-1792), francúzskeho kňaza z rehole Školských bratov zavraždeného v období po Francúzskej revolúcii, ďalej mladého, len 15-ročného mučeníka sv. Josého Sáncheza del Río (1913-1928), mexického laika z obdobia prenasledovania Cirkvi ateistickým režimom koncom 20. rokov minulého storočia, ako aj španielskeho biskupa sv. Manuela Gonzáleza Garcíu (1877-1940), ktorý začiatkom 20. storočia založil dve kongregácie s eucharistickou spiritualitou.

Ďalšími novými svätými sú talianski kňazi a zakladatelia reholí sv. Lodovico Pavoni (1784-1849) a sv. Alfonso Maria Fusco (1839-1910). Argentínsky diecézny kňaz sv. José Gabriel del Rosario Brochero (1840-1914) bol na prelome 19. a 20. storočia horlivým ľudovým misionárom vidieka. Portrétisti ho zobrazujú v sedle na mulici a s pončom na pleciach, tak ako prichádzal do odľahlých oblastí medzi chovateľov dobytka, tzv. gaučov, čím si vyslúžil prívlastok „farár gaučo“. Sv. José Brochero hrdinsky znášal utrpenie po tom, ako sa pri návštevách biednych ľudí nakazil leprou.

Skupinu siedmich nových svätých uzatvára mladá svätica francúzskeho pôvodu, karmelitánska mystička sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. Rodným menom Elisabeth Catez (1880-1906), narodila sa vo vojenskom tábore ako dcéra dôstojníka. Po vstupe do kláštora bosých karmelitánok v Dijone hrdinsky prežívala ťažkú chorobu i duševné mučeníctvo vnútornej prázdnoty, no rovnako i hlbokú mystiku Boha v troch Osobách. Zomrela ako 26-ročná.

Pri kanonizačnom akte kardinál Angelo Amato ako prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predstavil životopisné črty siedmich kandidátov. Svätý Otec po latinsky predniesol kánonickú formulu a rozhodol o ich zápise do zoznamu svätých v rámci univerzálnej Cirkvi. Zástupcovia postulatúr jednotlivých káuz následne na čestnom mieste pri oltári vystavili relikvie nových svätých.

Po biblických čítaniach z 29. nedele cezročného obdobia sa Svätý Otec v homílii zameral na zmysel modlitby ako vytrvalého zápasu kresťana v spolupráci s Duchom Svätým. V tejto súvislosti charakterizoval aj nových svätých ako mužov a ženy, ktorí v modlitbe zápasili až do dna a v spojení s Bohom dosiahli víťazstvo.

Homília pápeža Františka pri kanonizačnej omši v plnom znení

„Na začiatku dnešnej slávnosti sme sa na Pána obrátili s touto modlitbou: «Stvor v nás veľkodušné a verné srdce, aby sme ti vždy mohli slúžiť s oddanosťou a čistotou ducha» (Modlitba dňa – kolekta). My sami od seba nie sme v stave sformovať si takéto srdce, jedine Boh to môže urobiť, a preto ho v modlitbe o to prosíme, vyprosujeme si to od neho ako dar, ako jeho „stvorenie“. Takto sa dostávame k téme modlitby, ktorá je v centre biblických čítaní tejto nedele a ktorá je výzvou aj pre nás, tu zídených pri kanonizácii niekoľkých nových svätcov a svätíc. Oni dosiahli cieľ, mali veľkodušné a verné srdce, a to vďaka modlitbe: modlili sa zo všetkých síl, zápasili a zvíťazili.

Takže, ide o modlitbu. Tak ako u Mojžiša, ktorý bol predovšetkým Božím mužom, mužom modlitby. Dnes ho vidíme v epizóde boja proti Amalekovi, ako stojí so zdvihnutými rukami na končiari vrchu; stalo sa ale, že Mojžišovi ruky oťažievali a klesli; vtedy sa ľudu nedarilo; preto Áron a Hur usadili Mojžiša na kameň a podopierali mu zdvihnuté ruky až do víťazného konca. A toto je štýl duchovného života, ktorý od nás Cirkev žiada: nie na vybojovanie vojny, ale na vybojovanie mieru!

Epizóda o Mojžišovi má dôležité posolstvo: úloha modliť sa si žiada, aby sme sa vzájomne podopierali. Únava je neodvrátiteľná, niekedy už skutočne viac nevládzeme. Ale s podporou bratov bude môcť naša modlitba pokračovať, aby Pán dokončil svoje dielo.

Svätý Pavol odporúča v liste svojmu učeníkovi a spolupracovníkovi Timotejovi, aby zostal pevný v tom, čo sa naučil a v čo pevne verí (porov. 2 Tim 3,14). Ale ani Timotej to nemohol zvládnuť sám: „boj“ vytrvalosti sa totiž nedá vyhrať bez modlitby. Nejde však o modlitbu sporadickú alebo váhavú, ale o takú, akej nás Ježiš učí v dnešnom evanjeliu: „stále sa modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Takýto je spôsob konania kresťanov: byť pevní v modlitbe, aby sme zostali pevní vo viere a svedectve.

Tu sa ale v nás znova ozýva vnútorný hlas: „Ale Pane, ako sa dá neunaviť? Veď sme ľudia... aj Mojžiš sa predsa unavil!...“ Skutočne, každý z nás sa unaví. Ale my nie sme sami, sme súčasťou jedného Tela! Sme údmi Kristovho Tela, Cirkvi, ktorej ruky sú zdvihnuté k nebu dňom i nocou vďaka prítomnosti Vzkrieseného Krista a jeho Svätého Ducha. Iba v Cirkvi a vďaka modlitbe Cirkvi môžeme zostať pevnými vo viere a svedectve.

V evanjeliu sme počuli Ježišov prísľub: Boh obráni svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou (porov. Lk 18,7). Tajomstvom modlitby je teda volať, neochabovať, a ak sa dostaví únava, prosiť o pomoc, aby ruky zostali zdvihnuté. Toto je modlitba, ktorú nám Ježiš zjavil a daroval v Duchu Svätom. Modliť sa neznamená utekať preč do akéhosi ideálneho sveta, ani unikať do nejakej egoistickej nerušenosti. Naopak, modliť sa znamená zápasiť a nechať, aby sa aj Duch Svätý modlil v nás. Je to práve Duch Svätý, čo nás učí modliť sa, čo nás vedie v modlitbe a umožňuje nám modliť sa ako deti.

Svätci sú tí muži a ženy, ktorí až do dna prenikajú do tajomstva modlitby. Sú to muži a ženy, ktorí zápasia s modlitbou, keď nechávajú v sebe modliť sa a zápasiť Ducha Svätého; zápasia až po samý koniec, zo všetkých svojich síl. A víťazia, no nie sami: Pán víťazí v nich a spolu s nimi.

Aj títo siedmi svedkovia, ktorí dnes boli kanonizovaní, viedli dobrý boj viery a lásky s modlitbou. Preto zostali pevní vo viere, s veľkodušným a verným srdcom. Nech skrze ich príklad a na ich príhovor aj nám Boh udelí, aby sme boli mužmi a ženami modlitby; aby sme neúnavne dňom i nocou volali k Bohu; aby sme v nás nechali modliť sa Ducha Svätého a aby sme sa modlili vzájomne sa podopierajúc a tak zostali so zdvihnutými rukami, aby mohlo zvíťaziť Božie Milosrdenstvo.“

Svätý Otec v závere slávnosti osobitne poďakoval za účasť štátnym delegáciám Argentíny, Španielska, Francúzska, Talianska a Mexika. Argentínu reprezentoval osobne prezident krajiny Mauricio Macri, na čele ďalších delegácií boli španielsky minister vnútra Jorge Fernández Díaz, francúzska ministerka životného prostredia Ségolène Royal a talianska ministerka Maria Elena Boschi. Mexiko zastupoval riaditeľ úradu pre náboženské záležitosti Roberto Herrera Mena. Pápež František sa na všetkým prítomných obrátil s týmto žičením:

„Príklad a príhovor týchto žiarivých svedkov nech je každému oporou pri úsilí v príslušnej oblasti práce a služby, pre dobro Cirkvi a občianskej spoločnosti.“

Pred záverečným požehnaním Svätý Otec pripomenul zajtrajší Deň boja proti chudobe:

„Zajtra si pripomenieme Medzinárodný deň boja proti chudobe. Spojme naše sily, morálne i ekonomické, aby sme spoločne bojovali proti chudobe, ktorá degraduje, uráža a zabíja toľkých bratov a sestry, a to uplatňovaním serióznej politiky v prospech rodiny a práce.“

V dnešný deň svätorečenia siedmich nových svätých rozoslal pápež František cez sociálnu sieť Twitter nasledujúcu výzvu: „Poďme odvážne vpred po ceste ku svätosti!“

15. októbra

Pápež František dôchodcom: Ste dôležitou súčasťou Cirkvi a spoločnosti

Vatikán 15. októbra – Mesiac pred záverom Svätého roka milosrdenstva sa Svätý Otec osobitne stretol s dôchodcami v rámci Sviatku starých rodičov. Hovoril o ich dôležitej úlohe v Cirkvi a spoločnosti, pretože predstavujú korene a pamäť národa. Dnešné podujatie Jubilea seniorov v Aule Pavla VI. zorganizovala Pápežská rada pre novú evanjelizáciu v spolupráci s talianskou Národnou asociáciou dôchodcov (Associazione Nazionale Lavoratori Anziani). Svätý Otec sa jeho účastníkom prihovoril týmito slovami:

„Cirkev hľadí na starších ľudí s láskou, uznaním a veľkou úctou. Oni sú dôležitou súčasťou kresťanskej komunity a spoločnosti. Neviem, či ste počuli dobre: starí ľudia sú dôležitou súčasťou kresťanskej komunity a spoločnosti. Predstavujú predovšetkým korene a pamäť národa. Vy ste dôležitou prítomnosťou, lebo vaša skúsenosť tvorí vzácny dar, nevyhnutný na to, aby sa hľadelo do budúcnosti s nádejou a zodpovednosťou. Vaša zrelosť a múdrosť, nazbierané rokmi, môžu pomôcť mladým, povzbudzujúc ich na ceste rastu a otvorenosti pre budúcnosť, v hľadaní ich cesty. Starí ľudia, vskutku, svedčia o tom, že aj v tých najťažších skúškach, nikdy netreba stratiť dôveru v Boha a v lepšiu budúcnosť. Sú ako stromy, ktoré naďalej prinášajú ovocie: aj pod ťarchou rokov môžu originálnym spôsobom prispieť k spoločnosti bohatej na hodnoty a k potvrdeniu kultúry života“.

Svätý Otec vo svojom príhovore poukázal na obrovský prínos, ktorý starí ľudia pre Cirkev a pre spoločnosť predstavujú. „Niektorí sa angažujú pri skrášľovaní Pánovho domu, ďalší ako katechéti, animátori pri liturgii,“ vysvetlil pápež a pokračoval:

„A čo povedať o ich úlohe v rodinnom prostredí? Koľkí starí rodičia sa starajú o vnúčatá, odovzdávajúc s jednoduchosťou tým najmenším skúsenosť života, duchovné a kultúrne hodnoty komunity a národa! V krajinách, kde došlo k vážnemu prenasledovanie kresťanov to boli starí rodičia, ktorí odovzdali vieru novým generáciám, vedúc deti k prijatiu krstu v situácii nanúteného postavenia mimo zákon“.

Staršia generácia má podľa slov pápeža „poslanie svedčiť o hodnotách, ktoré sú skutočne dôležité a ktoré trvajú naveky, lebo sú zapísané v srdci každého človeka a sú garantované Božím slovom“:

„Práve ľudia tzv. tretieho veku, ako ste vy, alebo lepšie povedané my, lebo aj ja k nim patrím, sme povolaní pracovať na rozvoji kultúry života, svedčiac o tom, že každé obdobie života je Božím darom a má svoju krásu a svoju dôležitosť, i keď je poznačené krehkosťou“.  

Svätý Otec sa vo svojom príhovore špeciálne poďakoval asistentom a pracovníkom, ktorí pomáhajú starším ľuďom v ich neľahkej životnej situácii často poznačenej chorobou. „Ústavy, ktoré prijímajú starých ľudí, sú povolané byť miestami ľudskosti a láskavej pozornosti, kde sa nezabúda alebo sa zle nezaobchádza s tými najslabšími“, pripomenul pápež a dodal:

„Je tiež dôležité podporovať vzťahy medzi generáciami. Budúcnosť národa si vyžaduje stretnutie medzi mladými a staršími: mladí sú vitalitou národa na ceste a starší posilňujú túto vitalitu s pamäťou a múdrosťou“.

Svätý Otec sa na záver stretnutia poďakoval dôchodcom za ich „príklad lásky, oddanosti a múdrosti“ a povzbudil ich, aby s odvahou pokračovali a svedčili o týchto hodnotách. Svoj príhovor zakončil tichou modlitbou k sv. Anne a prítomných vyzval, aby Ježišovu starú mamu poprosili o milosť byť „dobrými a múdrymi starými rodičmi“.

14. októbra

Ranná homília pápeža Františka o pokrytectve: Chráňme sa od kvasu farizejov

Vatikán 14. októbra – Pri nasledovaní Pána je nevyhnutné neklamať sám seba, nehovoriť klamstvá a tak neupadnúť do pokrytectva, tej duchovnej schizofrénie, ktorá nás nabáda povedať mnoho vecí, ale bez ich praktizovania. Týmito slovami sa dnes ráno prihovoril veriacim pápež František, ktorý slúžil omšu v Dome sv. Marty.

V dnešnom evanjeliovom čítaní z Lukáša nás Ježiš pozýva, aby sme sa chránili od „kvasu farizejov“, teda od pokrytectva (Lk 12,1-7). Svätý Otec poznamenal, že „existuje dobrý kvas a zlý kvas. Kvas, ktorý spôsobuje rast Božieho kráľovstva a kvas, ktorý Božie kráľovstvo robí iba zdanlivým“ a pokračoval: „Kvas vždy spôsobuje rast; a keď je dobrý, prináša rast konzistentný a plný, čoho výsledkom je dobrý chlieb, dobré cesto: rast je výdatný. Avšak zlý kvas neprináša výdatný rast“. Argentínsky pápež si pri tejto téze zaspomínal na detstvo:

„Pamätám si, že na karneval, keď sme boli deti, babička nám piekla pečivo a robila to z veľmi tenkého, tenučkého cesta, ktoré pripravovala. Potom ho vložila do oleja a cesto sa nafukovalo a nafukovalo.... a keď sme ho začali jesť, bolo prázdne. V dialekte to pečivo nazývali „klamstvá“ (tal. „bugie“). A babka nám hovorievala: ,Sú ako klamstvá: zdajú sa byť veľké, avšak vo vnútri nemajú nič, nie je v nich nič z pravdy, nie je tam nič podstatné’. A Ježiš nám hovorí: ,Dávajte si pozor na zlý kvas, ten kvas farizejov’. A aký to je? Je to pokrytectvo. Chráňte sa od kvasu farizejov, ktorým je pokrytectvo’“.

Svätý Otec František ďalej vysvetlil, k čomu vedie pokrytectvo, keď vyznávame Pána ústami, ale naše srdce je od neho ďaleko:

„Pokrytectvo je vnútorné rozdelenie. Hovorí sa jedna vec a robí sa druhá. Je to istý druh duchovnej schizofrénie. Pokrytec je vlastne pretvárač: zdá sa byť dobrým, slušným, ale vo svojom vnútri má dýku, nie je to tak? Pomyslime na Herodesa: s akou zdvorilosťou – avšak vystrašený vo vnútri – prijal mudrcov! A potom, keď sa s nimi lúčil, povedal: ,Choďte a potom sa vráťte a povedzte mi, kde je to dieťa, aby som sa mu išiel aj ja pokloniť!’ Aby ho zabil! Pokrytec, ktorý má dvojitú tvár. Je to falošník. Ježiš, hovoriac o týchto zákonníkoch, povedal: ,Oni hovoria a nerobia tak’: je to iná forma pokrytectva. Je to existenciálny nominalizmus: tých, čo sa nazdávajú, že tým, že niečo hovoria, je všetko vybavené. Nie. Veci treba konať, nielen o nich hovoriť. Pokrytec je nominalista, verí, že slovami sa všetko urobí. Pokrytec je tiež neschopný obviniť sám seba: nikdy na sebe nenájde škvrnu; obviňuje druhých. Pomyslime na smietku a na brvno [v oku] (porov. Lk 6,42). Takto sa dá opísať tento kvas, ktorým je pokrytectvo“.

Pápež na záver svojej rannej homílie pozval veriacich, aby si vykonali spytovanie svedomia a pochopili tak, či v nich pôsobí dobrý alebo zlý kvas: „V akom duchu robím veci? V akom duchu sa modlím? V akom duchu sa obraciam na druhých? V duchu, ktorý buduje? Alebo v duchu, ktorý sa premení na vzduch?“ Dôležité je nebyť v sebaklame, nenahovárať si klamstvá, ale byť v pravde, pokračoval Svätý Otec:

„S akou pravdou sa spovedajú deti! Deti nikdy, nikdy nepovedia pri spovedi klamstvo; nikdy nehovoria abstraktné veci. ,Urobil som toto, spravil som tamto, urobil som...’: sú konkrétni. Deti pred Bohom i pred druhými hovoria konkrétne veci. Prečo? Lebo majú dobrý kvas, kvas, ktorý im pomáha rásť tak, ako rastie Božie kráľovstvo. Nech aj nám všetkým dá Pán Ducha Svätého a milosť jasnosti povedať si, aký je to kvas, s ktorým rastiem; aký je to kvas, s ktorým konám. Som čestný, transparentný alebo som pokrytec?“.

13. októbra

Ranná homília: Kresťan je požehnaný vyvolením, omilostením a napredovaním

Vatikán 13. októbra – Kiež by kresťania vždy pociťovali túžbu po odpustení a boli na ceste k stretnutiu s Bohom. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec načrtol príklad dobrého kresťana, ktorý by mal podľa jeho slov vždy cítiť nad sebou Pánovo požehnanie a kráčať vpred robiac dobro.

„Kresťan je požehnaný od Otca, od Boha,“ uviedol na úvod Petrov nástupca, pričom sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Listu Efezanom. Sv. Pavol povzbudzuje komunitu veriacich slovami, že Boh si „nás ešte pred stvorením sveta vyvolil“ (Ef 1,1-10). Pápež sa preto zamyslel nad tým, aké sú „charakteristiky tohto požehnania“ pre kresťana. „Kresťan je vyvolenou osobou,“ zdôraznil Svätý Otec, podľa ktorého nás Boh volá každého jednotlivo, „nie ako bezbrehú masu“. Boli sme vyvolení a očakávaní, vysvetlil pápež na nasledovnom príklade:

„Pomyslime na pár, ktorý očakáva dieťa: ,Aké bude? Aký bude jeho úsmev? Ako bude hovoriť?’ Ja si však dovolím povedať, že aj o nás, o každom jednom z nás, [Nebeský] Otec sníval tak ako otec a matka snívajú o dieťati, ktoré čakajú. A to nám dáva veľkú istotu. Otec chcel teba, nie masu ľudí, nie: teba, teba a teba. Každého jedného z nás. To je základ, je to základ nášho vzťahu s Bohom. My hovoríme s Otcom, ktorý nás má rád, ktorý si nás vyvolil, ktorý nám dal meno“.

Kresťan je teda „vyvolený a je vysnívaný Bohom“. A keď žijeme s týmto pocitom, dodal Rímsky biskup, „cítime v srdci veľkú útechu“, necítime sa „opustení“, nie sme v situácii „poraď si, ako môžeš“. Druhá charakteristika požehnania kresťana je cítiť, že mi bolo odpustené. „Muž alebo žena, ktorý necíti, že mu je odpustené,“ pokračoval v myšlienke Svätý Otec, nie je naplno „kresťanom“:

„Nám všetkým bolo odpustené cenou Kristovej krvi. Ale čo mi bolo odpustené? Rozpamätaj sa a trochu si pripomeň nepekné veci, ktoré si urobil. Nie tie, ktoré urobil tvoj nepriateľ, tvoj sused, tvoja suseda: ale tvoje: ,Čo to bolo, tá nepekná vec, ktorú som v živote spravil?’ - Pán nám tieto veci odpustil. Hľa, som požehnaný, som kresťan. Teda prvá charakteristika: som vyvolený, vysnívaný Bohom, s menom, ktoré mi dal Boh, som Bohom milovaný. Druhá charakteristika: je mi Bohom odpustené“.  

Poslednou, treťou charakteristikou kresťana, na ktorú vo svojej rannej homílii poukázal pápež František je, že kresťan „je muž a žena na ceste smerom k plnosti, smerom k stretnutiu s Kristom, ktorý nás vykúpil“:

„Nie je možné pochopiť kresťana, ktorý stojí na mieste. Kresťan musí ísť vždy vpred, musí kráčať. Taký kresťan, ktorý stojí, to je ten človek, ktorý dostal talent a v strachu zo života, v strachu, že ho stratí, zo strachu alebo z pohodlnosti talent zakopal a nechal ho tam, a v nerušenosti necháva život plynúť bez toho, aby napredoval. Kresťan, to je človek, muž či žena, čo kráčajú, sú na ceste, ktorí vždy robia dobro, ktorí sa snažia konať dobro, ísť vpred“.

Toto je identita kresťana, dodal na záver Svätý Otec František: sme „požehnaní, keďže sme vyvolení, keďže nám bolo odpustené a keďže sme na ceste“. „Nie sme anonymní, nie sme ani pyšní“, ako keby sme boli bez „potreby odpustenia“. „Nestojíme ani na mieste,“ dodal pápež a zakončil svoju homíliu modlitbou: „Nech nás sprevádza Pán touto milosťou požehnania, ktoré nám dal, to jest požehnaním spočívajúcim v našej kresťanskej identite“.

11. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Dobro treba robiť s pokorou

Vatikán 11. októbra – Ježiš nás žiada, aby sme robili dobro s pokorou a nie to iba „fingovali“. S týmito slovami sa dnes v deň spomienky na sv. Jána XXIII. pápež František prihovoril veriacim na omši v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Kresťanská sloboda pochádza od Ježiša a „nie z našich skutkov“, povedal Svätý Otec, ktorý sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním z Listu Galaťanom. Sv. Pavol v ňom upozorňuje veriacich, že ani obriezka nič neznamená, ale viera činná skrze lásku (Gal 5,1-6).

Petrov nástupca sa vo svojej homílii tiež vrátil k dnešnému Evanjeliu podľa Lukáša, v ktorom Ježiš karhá farizeja za to, že dáva viac na vonkajšie zdanie, než na podstatu viery (Lk 11,37-41). Tomu zákonníkovi, ktorý kritizoval Ježiša, že sa pred jedlom neumyl, povedal Svätý Otec, Pán odpovedá jasne:

„,Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti’. A Ježiš to týmto ľuďom opakuje v evanjeliu mnohokrát: ,Vaše vnútro je zlé, nie je spravodlivé, nie je slobodné. Ste otrokmi, lebo ste neakceptovali spravodlivosť, ktorá prichádza od Boha, spravodlivosť, ktorú nám dal Ježiš’“.

Svätý Otec tiež poukázal na iný úryvok z evanjelia, v ktorom Ježiš žiada, aby sme sa modlili v skrytosti, bez toho, aby nás bolo vidieť. Lebo niektorí bezočivo, „bez hanby“, robili opak: modlili sa a dávali almužnu len preto, aby ich obdivovali. Pán však jasne ukazuje cestu pokory, vysvetlil pápež a dodal: „To, na čom naozaj záleží, hovorí Ježiš, je sloboda, ktorú nám dalo vykúpenie, ktorú nám dala láska, ktorú nám dalo obnovenie Otca“:

„Tá vnútorná sloboda, tá sloboda, ktorá robí dobro v skrytosti, bez vytrubovania, lebo cesta pravej nábožnosti je tou istou cestou, po ktorej kráčal Ježiš: pokora, poníženie. A Ježiš, Pavol to hovorí Filipanom, sa uponížil, vyprázdnil sám seba. Je to jediná cesta, ako sa odtrhnúť od egoizmu, chamtivosti, pýchy, márnosti, svetskosti. Naopak, títo ľudia, ktorých Ježiš karhal sú ľuďmi, ktorí nasledujú náboženstvo ,na oko’: zovňajšok, zdanie, predstierať, aby to tak vyzeralo, avšak vo vnútri... Ježiš používa pre týchto ľudí veľmi silný obraz: ,Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty’ (Mt 23,27)“.

Svätý Otec František prítomných na záver svojej homílie povzbudil slovami: „Ježiš nás volá, pozýva nás, aby sme konali dobro s pokorou. Môžeš robiť všetko dobro, aké len chceš, ale ak ho nerobíš pokorne, ako nás učí Ježiš, to dobro neslúži, lebo sa rodí z teba samého, z tvojej istoty a nie z vykúpenia, ktoré nám dal Ježiš“. Vykúpenie, dodal pápež, „prichádza cestou pokory a ponížení, lebo k pokore nemožno nikdy prísť bez poníženia. Aj Ježiša môžeme vidieť na kríži poníženého“:

„Prosme Pána, aby sme sa neunavili na tejto ceste, aby sme sa neunavili v odmietaní náboženstva zovňajšku, zdania, pretvárky... Aby sme v tichosti kráčali robiac dobro zadarmo tak, ako sme zadarmo dostali našu vnútornú slobodu. A nech On stráži túto vnútornú slobodu nás všetkých. Vyprosme si túto milosť“.

6. októbra

Ranná homília pápeža Františka: Nechajme sa viesť Duchom Svätým

Vatikán 6. októbra – Pravá náuka nie je rigidné lipnutie na zákone, ktoré pomúti hlavu ako to robia ideológie, ale je to zjavenie Boha, ktorý sa každý deň necháva nájsť tými, ktorí sú otvorení Duchu Svätému. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri slávení omše v Dome sv. Marty.

Dnešné čítanie z Listu Galaťanom hovorí o Duchu Svätom (Gal 3,1-5), ktorý je podľa slov pápeža Františka „veľkým darom od Otca“; je silou, ktorá pomáha Cirkvi, aby s odvahou vyšla von a išla až na kraj sveta. Duch je „protagonista tohto napredovania Cirkvi“. Bez neho je len „uzatvorenosť, strach“.

Svätý Otec František predostrel prítomným tri postoje, ktoré môže človek zaujať voči Duchu Svätému. Prvým je ten, pre ktorý sv. Pavol karhá Galaťanov: presvedčenie, že sme ospravedlnení zákonom a nie Ježišom, „ktorý dáva zákonu zmysel“. A tak sa z nich stali „veľmi rigidní“ ľudia, pokračoval ďalej pápež. Boli to oni, ktorí napádali Ježiša a ktorých Pán nazval „pokrytcami“:

„A toto lipnutie na zákone znamená ignorovanie Ducha Svätého. Nedovolí, aby sila Kristovho vykúpenia ďalej pôsobila cez Ducha Svätého. Ignorovanie: jedine zákon. Je to pravda, sú tu prikázania a my ich musíme dodržiavať, je to však vždy z milosti tohto veľkého daru, ktorý nám daroval Otec, jeho Syn: je to dar Ducha Svätého. A takto je možné porozumieť zákonu. Teda nie umenšiť Ducha a Syna na zákon. To bol problém tých ľudí: ignorovali Ducha Svätého a nevedeli ísť vpred. Boli uzavretí, uzatvorení v predpisoch: treba robiť toto, treba robiť tamto. Niekedy sa aj nám môže stať, že upadneme do tohto pokušenia“.

Svätý Otec sa opäť vrátil k Listu Galaťanom, v ktorom sv. Pavol komunite veriacich vyčíta, že si nechali popliesť hlavu:

„Lebo ideológie sa snažia pomútiť hlavu; a tak Pavol na tomto mieste začína: «Nerozumní Galaťania, kto vám počaril?». Tým, čo kážu ideologicky, všetko sedí, dokážu očariť: všetko im je jasné! Avšak pozri, nie je Božie zjavenie jasné? Zjavenie Boha sa odkrýva každý deň viac a viac; stále napreduje. Je jasné? Áno! Celkom jasné! Je ním On (sám), my ho však musíme zachytiť postupným napredovaním. A tí, čo sa nazdávajú, že majú všetku pravdu v rukách, nie sú ignoranti, Pavol hovorí ešte viac: «Hlúpi!» Tí, čo si nechali počariť“.

Druhým postojom je zarmucovať Ducha Svätého: k tomu dochádza, „keď nedovolíme, aby nás on inšpiroval, aby nás viedol vpred v kresťanskom živote“, keď „nedovolíme, aby nám on povedal, nie skrze teológiu zákona, ale so slobodou Ducha, čo treba robiť“. A tak – vysvetlil ďalej pápež František – „sa stávame vlažnými“, upadáme do „kresťanskej priemernosti“, lebo Duch Svätý „v nás nemôže konať veľké veci“.

Tretím postojom „je otvoriť sa Duchu Svätému a nechať, aby nás Duch viedol vpred. A to je to, čo urobili apoštoli: je to odvaha Turíc. Stratili strach a otvorili sa Duchu Svätému“. „Aby sme pochopili, aby sme prijali Ježišove slová,“ dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František, „je potrebné otvoriť sa sile Ducha Svätého. A keď sa muž, žena otvorí Duchu Svätému, je to, ako keď sa plachetnica nechá ťahať vetrom a ide vpred, stále ďalej vpred a už sa viac nezastaví“. Treba sa však „modliť, aby sme sa otvorili Duchu Svätému“:  

„Môžeme si dnes v niektorej chvíli dňa položiť otázku: ignorujem Ducha Svätého? Myslím si, že ak idem v nedeľu na omšu, ak robím to alebo ono, stačí to? Po druhé: je môj život polovičatým životom, vlažným, ktorý zarmucuje Ducha Svätého a nenechá vo mne silu ísť vpred, otvoriť sa, alebo je môj život nepretržitou prosbou o otvorenosť Duchu Svätému, aby ma s evanjeliovou radosťou poháňal vpred a dával mi porozumieť Ježišovej náuke, pravej náuke, tej, ktorá nemúti hlavu, tej, ktorá nás nerobí nerozumnými, ale ktorá je pravá? Aby nám pomáhal pochopiť, kde je naša slabosť, tá, ktorá ho zarmucuje; a aby nás viedol vpred, nesúc zároveň Ježišovo meno druhým a učiac ceste spásy. Nech nám Pán dá túto milosť: otvoriť sa Duchu Svätému, aby sme sa nestali nerozumnými, počarenými, ani mužmi a ženami, ktorí zarmucujú Ducha“.

29. septembra

Pápež František hovoril o Sýrii a Iraku s pracovníkmi charitatívnych organizácií

Vatikán 29. septembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále členov katolíckych charitatívnych organizácií, ktoré pôsobia v kontexte humanitárnej krízy v Sýrii, Iraku a susedných krajinách. Na úvod stretnutia pozdravil špeciálneho vyslanca štátneho sekretariátu OSN pre Sýriu Staffana de Misturu, ako aj zástupcu Pápežskej rady Cor unum Mons. Giampietra Dal Tosa.

„Rok od nášho posledného stretnutia musíme s veľkým zármutkom konštatovať, že napriek mnohému úsiliu v rôznych oblastiach logika zbraní a útlaku, temné záujmy a násilie neprestávajú devastovať tieto krajiny, a že až doteraz sme neboli schopní ukončiť vyčerpávajúce utrpenie a pokračujúce porušovanie ľudských práv. Dramatické dôsledky krízy sú už viditeľné za hranicami regiónu. Výsledkom toho je vážny migračný fenomén“.

„Násilie plodí násilie a máme pocit, ako by sme sa nachádzali v špirále spupnosti a zotrvačnosti, z ktorej zdanlivo niet úniku,“ pokračoval pápež František. Vzápätí si položil otázku:

„Prečo človek i za cenu nevyčísliteľných škôd na ľuďoch, na dedičstve na životnom prostredí, pokračuje v lži, pomste a násilí? Pomyslime na nedávny útok na humanitárny konvoj OSN... Je to skúsenosť mysterium iniquitatis (tajomstvo neprávosti – pozn. red.), toho zla, ktoré je prítomné v človeku a v histórii a potrebuje byť vykúpené“.

Svätý Otec pri tejto príležitosti poukázal na význam Roku milosrdenstva, „v ktorom intenzívne upierame pohľad na Krista, vtelené Milosrdenstvo, ktoré zvíťazilo nad hriechom a smrťou“ a dodal: „Odpoveď na drámu zla sa nachádza v Kristovom tajomstve“:

„Hľadiac na toľko trpiacich tvári v Sýrii, v Iraku a v blízkych i ďalekých krajinách, kde sú milióny utečencov nútení hľadať útočisko a ochranu, Cirkev vidí tvár svojho Pána počas umučenia... Práca všetkých tých, (...) ktorí sa nasadzujú na pomoc týmto ľuďom a na zachovanie ich dôstojnosti je nepochybne odrazom Božieho milosrdenstva a ako taká je znamením, že zlo má hranicu a že nemá posledné slovo. Je znakom veľkej nádeje, za ktorú chcem poďakovať vám i toľkým osobám, ktoré sú v anonymite, no nie sú neznáme Bohu, ktoré sa najmä počas tohto Jubilejného roku modlia a prihovárajú v tichu za obete konfliktov, predovšetkým za deti a za tých najslabších, a tak podporujú aj vašu prácu“.

Svätý Otec František poukázal na to, že viac než humanitárnu pomoc „naši bratia a sestry v Sýrii a v Iraku túžia po mieri“ a dodal: „Neúnavne budem preto žiadať medzinárodné spoločenstvo o väčšie a obnovené úsilie na dosiahnutie mieru na celom Blízkom východe a požadovať, aby prestali odvracať zrak inam“:

„Ukončiť konflikt je tiež v rukách človeka: každý z nás môže a musí sa stať budovateľom pokoja, lebo každá situácia násilia a nespravodlivosti je ranou na tele celej ľudskej rodiny. Mojou žiadosťou je každodenná modlitba k Bohu, aby inšpiroval mysle a srdcia tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, aby sa vedeli vzdať čiastkových záujmov na dosiahnutie väčšieho dobra: mieru“.

Svätý Otec sa na záver stretnutia s členmi katolíckych charitatívnych organizácii pôsobiacich v Sýrii, Iraku a susedných krajinách poďakoval medzinárodným inštitúciám, predovšetkým OSN za ich prácu sociálnej podpory a tiež mediácie vo vzťahu k vládam viacerých krajín.

Petrov nástupca zároveň venoval pozornosť kresťanským komunitám na Blízkom východe, „ktoré trpia následkami násilia a so strachom hľadia do budúcnosti“: „Uprostred toľkej tmy, tieto Cirkvi nesú vztýčenú pochodeň viery, nádeje a lásky. Pomáhajúc s odvahou a bez diskriminácie tým, čo trpia a pracujúc pre pokoj a spolunažívanie, sú dnes blízkovýchodní kresťania konkrétnym znakom Božieho milosrdenstva. Patrí im obdiv, uznanie a podpora univerzálnej Cirkvi. Zverujem tieto komunity a tých, ktorí pomáhajú obetiam tejto krízy do príhovoru sv. Matky Terezy z Kalkaty, ktorá je vzorom lásky a milosrdenstva “.

27. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Ako reagovať na duchovnú neútechu

Vatikán 27. septembra – Čo sa deje v našom srdci, keď na nás doľahne „duchovná neútecha“? Túto otázku položil Svätý Otec v rannej homílii v Kaplnke Domu sv. Marty, v ktorej sa sústredil na dôležitosť ticha a modlitby pri prekonávaní temných okamihov života. Pápež František slávil svätú omšu za členky Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky známe ako vincentky, ktoré slúžia v Dome sv. Marty, a to symbolicky na dnešný sviatok ich zakladateľa - sv. Vincenta de Paul.

Svätý Otec sa v dnešnej homílii nechal inšpirovať prvým liturgickým čítaním z Knihy Jób (Jób 3,1-3.11-17.20-23), ktorá hovorí o tom, ako Jób prišiel o všetko, o každý statok i o svoje deti a cíti sa stratený, no nerepce proti Bohu.

„Jób bol v problémoch: stratil všetko,“ prežíval „duchovnú neútechu“, a tak bedáka „ako syn pred otcom“, vysvetlil Svätý Otec a pripomenul, že tak to robil aj prorok Jeremiáš, ktorý bedákal pred Pánom, ale nepreklínal ho:

„Duchovná neútecha je niečo, čo sa prihodí nám všetkým: môže byť silnejšia či slabšia... Ale ten temný stav duše bez nádeje, nedôverčivý, bez vôle žiť, bez toho, že by sme videli na koniec tunela, s toľkým nepokojom v srdci a aj v myšlienkach... V duchovnej neúteche sa cítime ako so zgniavenou dušou, ktorá nedokáže, ba ani nechce žiť: ,Radšej smrť!‘ Tak znie Jóbovo bedákanie. Radšej smrť ako taký život. Musíme pochopiť, kedy je náš duch v tomto stave veľkého smútku a keď lapáme po dychu: toto sa deje nám všetkým: s väčšou či menšou intenzitou... nám všetkým. Treba chápať, čo sa deje v našom srdci...“

V tejto súvislosti je tu jedna „otázka, ktorú si môžeme položiť: ,Čo treba robiť, ak prežívame tieto temné okamihy kvôli rodinnej tragédii, chorobe, niečomu, čo ma zráža k zemi“. Niekto pomyslí na to, že by si vzal „tabletku na spanie“ a vzdialil sa „od skutočností“ alebo by si dal „dva, tri, štyri poháriky“. To však nepomôže, upozornil Petrov nástupca. Naopak dnešné liturgické čítanie „nám ukazuje, ako sa zachovať voči tejto duchovnej neúteche, keď sme vlažní, cítime sa mizerne, bez nádeje“.

Odpoveď sa nachádza v Žalme: „Kiež prenikne k tebe moja modlitba, Pane“ (porov. Ž 88,3), pokračoval pápež František a prítomným poradil, že sa treba modliť, úpenlivo modliť tak ako to robil Jób: kričať dňom i nocou, aby k nám Boh naklonil svoj sluch:

„Je to modlitba, ktorou klopeme na dvere, ale mocne! «Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti. Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu, majú ma za človeka, ktorému niet pomoci» (Ž 88,4-5). Koľko ráz sa takto cítime, sme bezmocní... A toto je modlitba. Sám Pán nás učí, ako sa modliť v týchto drsných okamihoch: «Pane, hodil si ma do hlbokej priepasti. Doľahlo na mňa tvoje rozhorčenie. Kiež prenikne k tebe moja modlitba» (porov. Ž 88,7-8). Toto je modlitba: takto sa musíme modliť v najdrsnejších, najtemnejších, najbezútešnejších, najťaživejších okamihoch, ktoré nás najväčšmi gniavia. Toto znamená modliť sa autenticky. A aj bedákanie - tak ako bedákal Jób nad deťmi. Ako syn.“

Kniha Jób tiež hovorí o mlčaní priateľov. Trpiacej osobe „môžu slová ublížiť“, poznamenal pápež František. To, čo sa ráta, je byť nablízku, vyjadriť blízkosť, „ale nie rečniť“, upozornil Svätý Otec a pokračoval: „Keď človek trpí, keď je v duchovnom zúfalstve, treba hovoriť čo najmenej a treba pomáhať tichom, blízkosťou, pohladením, modlitbou pred Pánom“.

„Po prvé, musíme v sebe rozpoznať okamihy duchovnej neútechy, keď sme v tme, bez nádeje, a položiť si otázku prečo. Po druhé, treba sa modliť k Pánovi, tak ako nás to dnes učí liturgia týmto 88. žalmom v okamihu tmy. ,Kiež prenikne k tebe moja modlitba, Pane‘ (porov. Ž 88,3). A po tretie, keď sa priblížim k osobe, ktorá trpí či už chorobou, alebo akýmkoľvek súžením, ale ktorá je v neúteche, (je potrebné) ticho; ale ticho s veľkou láskou, blízkosťou, pohladením. A nerečniť, lebo to v konečnom dôsledku nepomôže, ba i ublíži.“

Na záver homílie pápež František pozval k prosbe o nasledovné dary od Boha:

„Modlime sa k Pánovi, aby nám dal tieto tri milosti: milosť rozpoznať duchovnú neútechu, milosť modliť sa, keď budeme vystavení tomuto stavu duchovnej neútechy, a aj milosť vedieť sprevádzať osoby, ktoré zakusujú drsné okamihy smútku a duchovnej neútechy“.

25. septembra

Katechéti slávili v Ríme Jubileum milosrdenstva s pápežom Františkom

Vatikán 25. septembra – Nedeľnou svätou omšou na Námestí sv. Petra, ktorej predsedal pápež František vyvrcholilo v Ríme Jubileum katechétov. Svätý Otec sa katechétom poďakoval za ich nasadenie v službe evanjelizácie. V homílii zdôraznil, že centrom katechézy musí byť vždy radostné a svieže ohlasovanie zmŕtvychvstalého Krista, čiže kerygma.

Na pozadí evanjeliového príbehu o boháčovi a Lazárovi poukázal na dôstojnosť trpiaceho Lazára, ktoré ho meno znamená „Boh pomáha“. Upozornil   i na nebezpečenstvo straty našej vnímavosti na potreby chudobných, pričom zdôraznil morálnu povinnosť neodkladať pomoc núdznemu človeku na ďalší deň.

Počas liturgie zástupcovia katechétov zo všetkých kontinentov predniesli biblické čítania a modlitby vo svojich jazykoch. V závere svätej omše pápež František pripomenul osobnosť blahoslaveného kňaza Engelmara Unzeitiga, ktorý podstúpil mučeníctvo v nacistickom tábore v Dachau a včera ho blahorečili v nemeckom Würzburgu.

Vyslovil aj duchovnú podporu veriacim v Mexiku, ktorí masovým verejným zhromaždením vyjadrili postoj za rodinu a za úctu k životu. Rovnako prejavil aj solidaritu s mexickou cirkvou po vraždách a únose kňazov v posledných dňoch.

Svätý Otec pripomenul veriacim aj dnešný Svetový deň nepočujúcich a pozdravil osoby so sluchovým hendikepom, ktoré sa zúčastnili na slávnosti: „Dnes slávime Svetový deň nepočujúcich. Chcem pozdraviť všetky nepočujúce osoby, ktoré sú aj tu zastúpené, a povzbudiť ich, aby aktívne prispievali k stále väčšej otvorenosti Cirkvi a spoločnosti pre prijatie všetkých.“

Homília Svätého Otca Františka

„Apoštol Pavol v druhom čítaní adresuje Timotejovi, ale aj nám, niektoré odporúčania, ktoré má na srdci. Medzi týmito žiada «zachovať prikázanie bez poškvrny a bez úhony» (1 Tim 6,14). Hovorí jednoducho o prikázaní. Zdá sa, že chce, aby sme mali pohľad upretý na to, čo je kľúčové pre vieru. Svätý Pavol vskutku neodporúča mnohé veci a aspekty, ale zdôrazňuje jadro viery. Týmto stredom, okolo ktorého sa všetko točí, týmto pulzujúcim srdcom, ktoré dáva život všetkému, je veľkonočná zvesť, prvotné ohlasovanie: Pán Ježiš vstal z mŕtvych, Pán Ježiš ťa miluje, za teba dal svoj život; vzkriesený a živý je ti nablízku a každý deň ťa čaká. Na to nesmieme nikdy zabudnúť. V tomto Jubileu katechétov sa od nás žiada, aby sme neúnavne dávali na prvé miesto ohlasovanie podstaty viery: Pán vstal z mŕtvych. Niet takých obsahov, ktoré by boli dôležitejšie, nič nie je pevnejšie a aktuálnejšie. Každý obsah viery sa stáva krásnym, ak zostáva napojený na tento stred, ak je preniknutý veľkonočným ohlasovaním. Ak sa však izoluje, stráca zmysel a silu. Sme neustále povolaní žiť a ohlasovať novosť Pánovej lásky: „Ježiš ťa naozaj miluje, takého aký si. Vytvor mu priestor, napriek sklamaniam a ranám života, daj mu možnosť, aby ťa miloval. Nesklame ťa.“    

Prikázanie, o ktorom hovorí sv. Pavol nás vedie aj k uvažovaniu nad Ježišovým novým prikázaním: «Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás» (Jn 15,12). Práve tým, že milujeme, ohlasujeme Boha-Lásku. Nie silou presviedčania, nikdy nie natláčaním pravdy, ani nie zatvrdením sa v bazírovaní na určitej náboženskej alebo morálnej povinnosti. Boha ohlasujeme v stretávaní sa s ľuďmi, vnímavosťou na ich životný príbeh a ďalšie napredovanie. Pretože Pán nie je nejakou ideou, ale živou Osobou: jeho posolstvo prechádza cez jednoduché a pravdivé svedectvo, cez načúvanie a pohostinné prijatie, cez radosť, ktorá vyžaruje. Nehovoríme dobre o Ježišovi, keď sme smutní; ani Božia krása sa nešíri iba peknými kázňami. Boh nádeje sa ohlasuje tým, že v dnešnom dni žijeme evanjelium dobročinnej lásky, bez strachu dosvedčovať ho aj novými formami ohlasovania.“ (Pokračovanie bude doplnené…)

Program Jubilea katechétov prebiehal vo Večnom meste už od piatka 23. septembra. Katechéti z talianskych farností, ako aj reprezentanti katechétov z iných krajín sa vzájomne delili so svedectvami, spoločne slávili sviatosti a putovali k Svätým bránam vo Večnom meste. V Bazilike sv. Pavla za hradbami sa v sobotu večer zišli na modlitbe vešpier. Počas Jubilea katechétov zdobia pútnickú trasu pozdĺž triedy Via della Conciliazione didaktické panely približujúce vybraných svätcov zo všetkých kontinentov.

24. septembra

Svätý Otec prijal milosrdné sestry, ktorých rehoľným poslaním je nemocnica

Vatikán 24. septembra – Pápež František prijal dnes ráno v Klementínskej sále milosrdné sestry, ktoré pracujú v nemocniciach a starajú sa o chorých. 130-člennú skupinu viedla matka predstavená Paola Iacovoneová. Zaujímavosťou je, že kongregáciu založila v 19. storočí za pomoci dvoch kňazov laička a matka štyroch detí Božia služobníčka Terézia Orsini Doria Pamphili Landi (1788-1829). Pochádzala z kniežacieho rodu a zomrela v povesti svätosti. V roku 1998 otvorili v Taliansku beatifikačný proces na diecéznej úrovni.

Ako na úvod svojho príhovoru Svätý Otec povedal, „V konfrontácii s oslabením chorobou nemôžu existovať rozdiely v spoločenskom postavení, rase, jazyku a kultúre; všetci sa raz staneme slabými a musíme dôverovať druhým“ a pokračoval:

„Občas si v našej dobe laická kultúra kladie za cieľ odňať ešte aj z nemocníc každý náznak náboženstva, počnúc samotnou prítomnosťou rehoľných sestier. Keď sa to však stane, často to prináša bolestný nedostatok ľudskosti, naozaj očividný na miestach utrpenia. Nikdy sa neunavte v tom, aby ste boli priateľkami, sestrami a matkami chorých; nech je modlitba miazgou, ktorá udržuje vašu evanjelizačnú misiu.

Na tom nemocničnom lôžku vždy leží Ježiš, prítomný v osobe trpiaceho, a je to On, ktorý prosí o pomoc každú jednu z vás. Je to Ježiš. Niekedy sa nám môže zdať: ,Niektorí chorí sú otravní’. Ale aj my niekedy Pána otravujeme a on nás znáša a sprevádza! Nech je Ježišova blízkosť voči tým najslabším vašou silou“.

Na záver stretnutia Svätý Otec František pozval prítomné milosrdné sestry, aby pod vedením matky predstavenej predniesli modlitbu zasvätenia svojho inštitútu Matke milosrdenstva. Milosrdné sestry, ktorých hlavnou charizmou je starostlivosť o chorých a práca v nemocnici, v súčasnosti pôsobia v USA, Indii, na Madagaskare a Filipínach, vo Švajčiarsku, Nigérii či v Argentíne a Čile.

22. septembra

Svätý Otec František novinárom: Milovať pravdu, rešpektovať ľudskú dôstojnosť

Vatikán 22. septembra – „Existuje málo profesií, ktoré majú tak veľký vplyv na spoločnosť, ako žurnalistika.“ Týmito slovami sa dnes Svätý Otec František prihovoril delegácii Rádu novinárov v Taliansku, ktorých prijal na osobitnej audiencii v Klementínskej sále.

„Časy sa menia a mení sa tiež spôsob, akým pracuje novinár. Či už tlač alebo televízia strácajú význam v porovnaní s novými médiami digitálneho sveta – predovšetkým medzi mladými – avšak novinári, ak sú profesionálni, ostávajú nosným stĺpom, základným elementom pre vitalitu slobodnej a pluralistickej spoločnosti“.

Zmenami v oblasti komunikácie prechádza aj Svätá stolica, dodal Petrov nástupca. Pred viac než rokom vzniklo nové dikastérium Sekretariát pre komunikáciu, ktoré dostalo za úlohu riadiť a reformovať vatikánske média. Pápež František ponúkol prítomným úvahu nad troma piliermi žurnalistiky, ktorými sú milovať pravdu, byť profesionálny a napokon rešpektovať ľudskú dôstojnosť:

„Milovať pravdu znamená nielen dosvedčiť, ale tiež žiť pravdu, svedčiť o nej prostredníctvom vlastnej práce. Žiť a pracovať, teda, v súlade so slovami, ktoré sa používajú v novinárskom článku alebo televíznej správe. Otázka nestojí, či byť alebo nebyť veriacim. Otázka znie: byť alebo nebyť čestný k sebe samému a k ostatným“.

Svätý Otec vzápätí dodal, že si je vedomý toho, že „v dnešnej žurnalistike nie je vždy jednoduché dospieť k pravde alebo sa k nej aspoň priblížiť. V živote nie je všetko čierno-biele“. Na druhej strane, pokračoval pápež, „táto ťažká a zároveň potrebná práca novinára – mohli by sme povedať misia – je: priblížiť sa čo najviac k pravde faktov a nikdy nepovedať alebo nenapísať niečo, o čom vo svedomí vieme, že nie je pravda“.

„Po druhé. Byť profesionálny predovšetkým znamená (...) pochopiť, vnútorne si osvojiť hlboký zmysel vlastnej práce. Odtiaľ sa odvíja potreba nepodrobiť vlastnú profesiu logike straníckych záujmov, či už ekonomických alebo politických. Úloha žurnalistiky, dovolím si povedať jej povolanie, je teda – prostredníctvom pozornosti, starostlivosti voči hľadaniu pravdy – napomáhať rastu sociálneho rozmeru človeka, uprednostňovať budovanie pravého občianstva“.    

Pápež František prítomných novinárov upozornil na to, že história nám ponúka mnoho dôkazov o tom, že „diktatúry – akéhokoľvek smeru alebo ,farby’ – sa vždy snažili nielen ovládnuť komunikačné prostriedky, ale tiež uvaliť nové pravidlá pre novinársku profesiu“ a vzápätí ponúkol tretí pilier žurnalistiky:

„Rešpektovať ľudskú dôstojnosť je dôležité v každej profesii a osobitným spôsobom v žurnalistike, lebo aj za jednoduchým príbehom udalosti sa nachádzajú pocity, emócie a v konečnom dôsledku život ľudí. Často hovorievam o klebetách, ako o ,terorizme’, ako sa dá zabiť človek jazykom. Ak toto platí pre jednotlivých ľudí, v rodine alebo v práci, oveľa viac to platí pre novinárov, lebo ich hlas sa môže dostať ku všetkým, a toto je veľmi mocná zbraň. Žurnalistika musí vždy rešpektovať ľudskú dôstojnosť.

Článok sa publikuje dnes a zajtra ho nahradí iný, avšak život človeka nespravodlivo pošpineného môže byť zničený navždy. Samozrejme oprávnená kritika je na mieste, a povedal by som, viac než potrebná, tak ako poukázanie na zlo, musí to však byť vždy vykonané s rešpektom voči druhému, voči jeho životu, jeho citom. Žurnalistika sa nesmie stať ,zbraňou ničenia’ ľudí, či dokonca národov. Ani nesmie živiť strach pred zmenami alebo fenoménmi, akými sú nútené migrácie kvôli vojne a hladu“.

Na záver stretnutia s členmi Rádu novinárov v Taliansku Svätý Otec vyjadril želanie, aby „žurnalistika bola nástrojom budovania, činiteľom spoločného dobra, katalyzátorom procesov zmierenia“ a dodal: „Vy, novinári, môžete každý deň všetkým pripomenúť, že neexistuje konflikt, ktorý by nemohol byť ukončený ženami a mužmi dobrej vôle“.

Ranná homília pápeža Františka: Márnivosť je osteoporóza duše

Vatikán 22. septembra – „Márnivosť je osteoporóza duše“ a spolu s chamtivosťou a pýchou je koreňom všetkého zla. Tak znela hlavná myšlienka homílie Svätého Otca Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Pápež sa nechal inšpirovať evanjeliovým úryvkom podľa Lukáša (Lk 9, 7-9), ktorý opisuje znepokojeného Herodesa, lebo po tom, ako dal sťať Jána Krstiteľa, sa cíti ohrozený Ježišom. Presne tak, ako sa znepokojoval Herodesov otec po tom, ako ho navštívili traja králi.

„V našej duši sa môžu nachádzať dva nepokoje: ten správny, ktorý nám dáva Duch Svätý a ktorý spôsobuje, že duša je nepokojná, keď nekoná dobro“ a ďalej, pokračoval Svätý Otec, je tu „zlý nepokoj, ktorý sa rodí zo špinavého svedomia“. Obaja králi našli riešenie pre svoj nepokoj v zabíjaní a v prechádzaní „cez ľudské mŕtvoly“:    

„Títo ľudia urobili toľko zla, konajú zlo a nemajú čisté svedomie a nedokážu žiť v pokoji, lebo pociťujú nepretržité svrbenie, žihľavku, ktoré ich nenechávajú na pokoji... Títo ľudia vykonali zlo, zlo, akékoľvek zlo, však má vždy ten istý koreň: chamtivosť, márnivosť a pýchu. A ani jedno z týchto troch nenechá svedomie na pokoji; ani jedno z nich nedovolí, aby vstúpil zdravý nepokoj Ducha Svätého, ale nútia takto žiť v nepokoji, v strachu. Chamtivosť, márnivosť a pýcha sú koreňom všetkého zla.“

Svätý Otec sa vo svojej homílii vrátil aj k prvému čítaniu z Knihy Kazateľ (Kaz 1, 2-11), ktoré podobne hovorí o márnivosti:

„Márnivosť nadúva. Márnivosť nemá dlhú životnosť, lebo je ako mydlová bublina. Márnivosťneprináša ozajstný osob. «Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom» (Kaz 1,3) Snaží sa, aby nejako vyzeral, finguje a predstiera. To je márnivosť. Ak to chceme povedať jednoducho, tak márnivosť je maskovaním vlastného života. A to robí dušu chorou, lebo človek maskuje vlastný život kvôli zdaniam, a aby zapôsobil a všetko, čo robí, je iba predstieranie a márnivosť, čo tým nakoniec aj tak získa? Márnivosť je ako osteoporóza duše: kosti zvonku vyzerajú dobre, ale vo vnútri sú všetky zničené. Márnivosť nás privádza ku klamu“.

Tak ako podvodníci „označujú [svoje] karty“, aby vyhrali, dodal Svätý Otec, tak je potom „toto víťazstvo falošné, nie je skutočné. Je to márnivosť: žiť v pretvárke, žiť navonok. A to znepokojuje dušu“. Pápež František vzápätí pripomenul slová sv. Bernarda, ktoré adresoval márnivcom: „Veď pomysli na to, čím budeš. Budeš pokrmom pre červy. A celé to tvoje maskovanie života je klamstvom, lebo ťa zožerú červy a nebudeš ničím“. V čom však spočíva sila márnivosti? V tom, že nadutosť a zloba „nedovolia, aby bolo vidieť omyl, zakryjú všetko, všetko zakryjú“:

„Koľko ľudí poznáme, ktorí sa zdajú [navonok dobrí]... ,Aká dobrá osoba! Chodí na omšu každú nedeľu. Veľkoryso prispieva na Cirkev‘. Toto je to, čo vidíme, ale osteoporóza je skaza, ktorú majú vo vnútri. Sú takí ľudia – ale sú tiež svätí ľudia! – ktorí toto robia. To je márnivosť: navonok ukazuje [svoju] tvár ako pekný obrázok, no pravda je však iná. Kde sa však nachádza naša sila a bezpečnosť, naše útočište? Čítali sme o tom v žalme medzi čítaniami: «Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie» (Ž 90). A pred evanjeliom sme si pripomenuli Ježišove slová: «Ja som cesta, pravda a život» (Jn 14,1-7). Toto je pravda a nie maskovanie márnivosti. Nech nás Pán oslobodí od týchto troch koreňov všetkého zla: od chamtivosti, márnivosti a pýchy. No hlavne od márnivosti, ktorá nám robí toľko zla“.

20. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Boh je Bohom pokoja

Vatikán 20. september – Dnešný veľký deň v Assisi, tridsať rokov po prvom stretnutí za účasti Jána Pavla II., sa začal už v Kaplnke Domu sv. Marty. „Dnes sa, muži a ženy všetkých náboženstiev, vydáme do Assisi. Nie preto, aby sme robili divadlo: jednoducho preto, aby sme sa modlili, modlili za pokoj.“ Tak zneli prvé slová, ktoré pápež František adresoval veriacim vo svojej homílii.

Ako ďalej pripomenul, všetkých biskupov na svete požiadal v liste, aby zorganizovali „modlitebné stretnutia“, na ktoré pozvú „katolíkov, kresťanov, veriacich a všetkých mužov a ženy dobrej vôle akéhokoľvek náboženstva, aby sa modlili za pokoj,“ lebo ako dodal: „Svet je vo vojne! Svet trpí!“ Túto vojnu však nespôsobuje Boh. Vychádzajúc z dnešného liturgického čítania z knihy Prísloví (Prís 21,1-6. 10-13), Svätý Otec jasne uviedol: „Neexistuje boh vojny“:

„Dnešné prvé čítanie sa končí takto: «Kto si zapcháva ucho pred krikom bedára, raz bude volať tiež, a vyslyšaný nebude». Ak si zapcháme ucho pred krikom týchto ľudí, ktorí trpia pod bombami, ktorí trpia vykorisťovaním obchodníkov so zbraňami, môže sa stať, že keď príde rad na nás, nebudeme vyslyšaní. Nemôžeme si zapchať ucho pred krikom bolesti týchto našich bratov a sestier, ktorí trpia kvôli vojne.“

My vojnu nevidíme, pokračoval pápež František. „Sme vystrašení... pre nejaký teroristický čin,“ ale „to nemá nič do činenia s tým ,čo sa deje v tých krajinách, na tých územiach, kde vo dne v noci opakovane padajú bomby“ a „zabíjajú deti, starých, mužov, ženy...“ Svätý Otec tiež položil prítomný veriacim nasledovnú otázku: „Je vojna ďaleko?... Nie! Je veľmi blízko“, odpovedal vzápätí. „Vojna sa dotýka všetkých... Vojna sa začína v srdci“:

„Nech nám Pán dá pokoj v srdci, odníme z nás každú chamtivú, nenásytnú túžbu i túžbu bojovať. Nie! Pokoj, pokoj! Nech je naše srdce srdcom muža či ženy pokoja. Aj napriek rozdielom medzi náboženstvami: nami všetkými, všetkými, všetkými! Lebo všetci sme Božími deťmi. A Boh je Bohom pokoja. Neexistuje boh vojny: ten, kto vojnu spôsobuje, je zlomyseľník, je diabol, ktorý chce všetkých zavraždiť.“

Ako ďalej povedal Svätý Otec, nestačí ďakovať Bohu za to, že vojna „sa nás nedotýka“. „Áno, ďakujme za to, ale myslíme aj na ostatných“, dodal a svoju rannú homíliu ukončil želaním:

„Pomyslime dnes nielen na bomby, na mŕtvych, na zranených; ale aj na ľudí – deti a starých – ku ktorým nemôže doraziť humanitárna pomoc, aby sa nasýtili. Nemôžu doraziť lieky. Sú hladní, chorí! Pretože bomby tomu zabraňujú. A zatiaľ čo sa my dnes modlíme, bolo by správne, aby každý z nás pocítil hanbu. Hanbu za to: že ľudia, naši bratia, sú schopní robiť niečo také. Dnešok je dňom modlitby, pokánia, náreku za pokoj; dňom, v ktorom počuť nárek bedára. Nech nám tento nárek otvorí srdce pre milosrdenstvo, lásku a zachráni nás od egoizmu.“

19. septembra

Ranná homília pápeža Františka o svetle viery

Vatikán 19. septembra – Svetlo viery treba strážiť a niesť ďalej a nie dovoliť, aby bolo prikryté. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty. Inšpiráciu pre svoju homíliu našiel práve v dnešnom evanjeliu podľa Lukáša, v ktorej Ježiš hovorí: «Nik nezažne lampu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na svietnik, aby tí, čo vchádzajú, videli svetlo» (Lk 8,16-18).

Svätý Otec ponúkol celú sériu postojov a správania, ktoré by toto svetlo darované Bohom mohli uhasiť: od závisti až po spory, od sprisahania proti blížnemu až po zanedbávanie dobrého. Osnovať zlo, povedal pápež, „je mafiánske... každá mafia je temná“. Na druhej strane dovoliť, aby svetlo viery vyšlo na povrch, znamená dovoliť, aby žiarilo pred druhými: „Chrániť svetlo znamená chrániť niečo, čo nám bolo dané ako dar a ak žiarime, tak žiarime v tomto zmysle: že sme prijali dar svetla v deň krstu,“ vysvetlil ďalej pápež a pripomenul, že „v prvých storočiach Cirkvi... ako aj v niektorých východných cirkvách“ sa ešte aj dnes „krst nazýva osvietením“.

„Ak zakrývaš toto svetlo stávaš sa vlažným alebo jednoducho kresťanom na papieri,“ dodal Rímsky biskup. Svetlo viery je, podľa jeho slov, „pravé svetlo, to, ktoré nám dáva Ježiš v krste“, „nie je to umelé svetlo, svetlo falošné. Je to svetlo nenásilné, jasné, ktoré viac nezhasne“. Veriacim ponúkol zopár rád, ako tento dar – svetlo viery od Boha – nenechať uhasnúť:

„Nikdy netreba odkladať dobro do chladničky [na neskôr].: dobro je dnes, a ak ho neurobíš dnes, zajtra už nebude. Neskrývajme dobro na zajtrajšok: to ,choď preč, príď znova, zajtra ti to dám’ prikrýva svetlo a je to tiež nespravodlivosť... Ďalší spôsob – toto sú [moje] rady, ako neprikryť svetlo – [je] nestrojiť úklady proti blížnemu, zatiaľ čo ti dôveruje. Koľkokrát ľudia dôverujú tomu alebo tamtomu človeku a ten im strojí úklady, aby ich zničil, aby ich pošpinil, aby ich ukrátil... Je to malý kúsok mafie, ktorý máme my všetci po ruke; ten [kúsok], ktorý využíva dôveru blížneho na osnovania zla, je to mafián! ‚Ale ja nepatrím [do mafie]..’: zneužívať dôveru je mafiánske... A to zakrýva svetlo. Robí ťa to temným. Každá mafia je temná!“.

Svätý Otec tiež položil dôraz na pokušenie vždy sa s niekým hádať, radosť z hádky dokonca aj s tým, ktorý „nič zlé“ neurobil. „Vždy hľadáme nejakú drobnosť ako dôvod hádky. Nakoniec však hádať sa unavuje: nedá sa tak žiť. Je lepšie nechať to tak, odpustiť si“, „predstierať, že niektorého veci nevidíme... nehádať sa bez prestania“. Pápež František pokračoval úryvkom z dnešného prvého čítania z knihy Prísloví (Prís 3,27-35), v ktorom dáva otec rady svojim potomkom:

„Ďalšia rada, ktorú dáva tento otec deťom, aby nezakrývali svetlo [znie]: «Nezáviď násilníkovi a nezvoľ si ani jednu z jeho ciest, lebo zvrheľ sa prieči Pánovi; on sa priatelí len so spravodlivými». Častokrát aj niektorí z nás žiarlime, závidíme tým, ktorí niečo majú, ktorí majú úspech alebo[závidíme] násilníkom... pozrime sa však trochu na príbehnásilníkov, mocných... Je to veľmi jednoduché: tie isté červy, ktoré budú požierať nás, budú požierať ich; tie isté! Nakoniec budeme všetci rovní. [Teda] závidieť, moc, žiarliť... to zakrýva svetlo“.

Svätý Otec František pripomenul Ježišovu výzvu: „Buďte synmi svetla a nie synmi tmy; chráňte svetlo, ktoré vám bolo dané ako dar v deň krstu“. A aby sme tak robili, dodal na záver svojej homílie pápež, musíme tieto rady uvádzať do praxe každý deň. „Nie sú to zvláštne veci, každý deň vidíme tieto veci, ktoré zakrývajú svetlo“:

„Nech nám Duch Svätý, ktorého sme všetci prijali v krste, pomôže neupadnúť do týchto zlozvykov, ktoré zakrývajú svetlo a nech nám pomôže niesť ďalej svetlo, ktoré sme zadarmo dostali, to Božie svetlo, ktoré koná toľko dobra: svetlo priateľstva, svetlo miernosti, svetlo viery, svetlo nádeje, svetlo trpezlivosti, svetlo dobroty“.

17. septembra

Pápež pri omši s apoštolskými nunciami: Buďte v pohybe smerom von

Vatikán 17. septembra 2016 – Vyjsť zo seba samých, aby sa ohlasovalo evanjelium v každom kúte sveta. Tak znela hlavná výzva, s ktorou sa pápež František dnes ráno pri slávení omše v Dome sv. Marty obrátil na apoštolských nunciov. Svätý Otec sa počas homílie nechal inšpirovať podobenstvom o rozsievačovi z Lukášovho evanjelia (Lk 8,4-15).

Vatikánskych diplomatov povzbudil, aby boli vždy pripravení začať s radosťou a zápalom, dokonca aj v ťažkých chvíľach. Nuncius by mal byť podľa slov Svätého Otca človekom „vychádzajúcim“, a to v trojakom pohybe smerom von:

„Vyjsť fyzicky: zbaliť si kufre, ako kočovný život; vyjsť kultúrne: osvojiť si kultúru, naučiť sa jazyk... a tretie vyjdenie je modlitba, adorácia... Tri druhy vyjdenia von a tri spôsoby služby Ježišovi Kristovi a Cirkvi. A Cirkev vám za to ďakuje. A aj ja osobne vám chcem poďakovať“.

Po slávení eucharistie prijal Svätý Otec František na osobitnej audiencii apoštolských nunciov v Klementínskej sále Apoštolského paláca.

Pápež František prijal apoštolských nunciov v Roku milosrdenstva

Vatikán 17. septembra – Otvoriť brány, budovať mosty, nadväzovať vzťahy, šíriť jednotu, byť mužmi modlitby, bez podľahnutiu logike byrokracie. Tak znela výzva pápeža Františka, s ktorou sa dnes ráno v Klementínskej sále obrátil na viac než sto apoštolských nunciov. Diplomati, ktorí zastupujú Svätého Otca na celom svete, sa zišli v týchto dňoch vo Večnom meste pri príležitosti Jubilea pre nunciov.

Rímsky biskup sa na úvod svojho rozsiahleho príhovoru poďakoval „za oddanosť a rýchlu a veľkodušnú pripravenosť“ diplomatov Svätej stolice a zdôveril sa: „Skoro každodenne čítam, prevažne ráno a večer, vaše ,správy’ spolu s informáciami o realite miestnych cirkví, o udalostiach v krajinách, pri ktorých ste akreditovaní a o témach, ktoré sa týkajú života medzinárodných komunít. Vedzte, že vás sprevádzam každý deň s priateľskou spomienkou a s modlitbou plnou dôvery“. Svätý Otec, ktorý ako povedal, si na nunciov spomína nielen v osobnej modlitbe, ale tiež počas slávenia eucharistie, ďalej pokračoval:  

„Vďaka za vernosť, s akou interpretujete - s nerozdeleným srdcom, s čestnou mysľou, so slovom bez dvojzmyselnosti - všetko, čo Duch Svätý žiada od Petra, aby povedal Cirkvi v tejto chvíli. Vďaka za jemnocit, s akým ,odborne načúvate’ môjmu srdcu univerzálneho pastiera a snažíte sa, aby jeho tep dorazil k cirkvám, ktorým som povolaný predsedať v láske“.

Svätý Otec pozval nunciov, aby „prinášali každému láskyplnú starostlivosť toho, koho zastupujú, stanúc sa tak tým, kto podopiera a ochraňuje, ktorý je pripravený povzbudiť a nie iba napomínať“. Pokora nuncia, podľa slov pápeža, prechádza „skrze lásku ku krajine a k Cirkvi, v ktorej bol povolaný slúžiť“:

„Nestačí ukazovať prstom alebo útočiť na tých, čo nezmýšľajú tak ako my. To je mizernou taktikou dnešných politických a kultúrnych vojen, avšak nemôže to byť metódou Cirkvi. Náš pohľad musí byť rozsiahly a hlboký. Formácia svedomí je našou prvoradou povinnosťou lásky, a to si vyžaduje citlivosť a vytrvalosť v jej uskutočňovaní“.

Pápež František nunciov povzbudil, aby prekonali „logiku byrokracie, ktorá sa môže často zmocniť vašej práce, činiac ju uzavretou, ľahostajnou a nepriechodnou“. Sídlo nunciatúry, ktorú Svätý Otec nazval „domom pápeža“, je podľa jeho slov „miestom, kde celá cirkevná realita musí nachádzať podporu a radu a civilné autority východiskový bod“. „Dbajte, aby sa vaše nunciatúry nikdy nestali útočiskom ,pre priateľov a ich kamarátov’. Utečte pred klebetníkmi a karieristami“:    

„Pri obrovskej úlohe zabezpečiť slobodu Cirkvi tvárou v tvár každej forme moci, ktorá chce umlčať Pravdu, nenechajte sa oklamať, že táto sloboda je iba výsledkom zmlúv, dohôd a diplomatických rokovaní, nech sú akokoľvek dokonalé a úspešné. Cirkev bude slobodná len vtedy, ak jej inštitúcie budú pracovať tak, aby «hlásali evanjelium všetkým, na všetkých miestach, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 23), ale tiež vtedy, ak sa [Cirkev] prejaví ako opravdivé znamenie protikladu k bežiacim módnym trendom, k popieraniu evanjeliovej Pravdy a ľahkým formám pohodlia, ktoré často infikujú aj pastierov a ich stádo“.

Petrov nástupca prítomných nunciov povzbudil, aby sa nebáli navštevovať diecézy, rehoľné inštitúty, farnosti či semináre, „aby pochopili, čo Boží ľud prežíva, ako myslí a čo chce“. „Buďte skutočným vyjadrením Cirkvi ,v pohybe’; ,poľnej nemocnice’, schopnými žiť dimenziu miestnej Cirkvi, krajiny a inštitúcie, ku ktorej ste vyslaní,“ pokračoval ďalej Svätý Otec a podelil sa o jedno zo svojich znepokojení:

„Moje hlboké znepokojenie sa týka výberu budúcich biskupov. Hovoril som vám o tom v roku 2013... Vo svojom prejave Kongregácii pre biskupov pred nejakým časom som načrtol profil pastierov, ktorý považujem za nevyhnutný pre dnešnú Cirkev: [aby boli] svedkami Zmŕtvychvstalého a nie vlastníkmi životopisu; biskupmi modliacimi sa, ktorí majú dôvernú skúsenosť s vecami ,zhora’ a nie zgniavení váhou toho ,zdola’; biskupmi schopnými vstupovať ,trpezlivo’ do Božej prítomnosti, aby tak získali slobodu nezradiť kerygmu im zverenú; [aby boli] biskupmi pastiermi a nie kniežatami a funkcionármi. Prosím vás o to!“

Pápež František sa na nunciov obrátil tiež slovami: „Vy ste tí prví, ktorí musíte skúmať polia, aby ste zistili, kde sa skrývajú malí Dávidovia (porov. 1 Sam 16,11-13): sú tam, Boh nedovolí, aby ich nebolo! Ak však vždy chodievame loviť [iba] do akvária, nenájdeme ich!“.

Svätý Otec zároveň nunciov povzbudil, aby sprevádzali národy, v ktorých je prítomná „Kristova Cirkev“ a podčiarkol význam milosrdenstva:

„Milosrdenstvo musí byť ozdobou diplomatickej misie apoštolského nuncia, ktorá – okrem osobného etického úsilia – musí vlastniť pevné presvedčenie, že Božie milosrdenstvo sa zapája do záležitostí tohto sveta, do záležitostí spoločnosti, skupín ľudí, rodín, spoločenstiev a národov. Aj v medzinárodnom prostredí milosrdenstvo znamená, že nikdy nič a nikoho neslobodno považovať za strateného. Ľudská bytosť sa nikdy nedá nahradiť. Žiadna situácia nie je nepreniknuteľne uzavretá pred jemnou a neodolateľnou silou Božej dobroty, ktorá sa nikdy nevzdá, keď ide o človeka a jeho osud.

Tento radikálne nový pohľad na vnímanie diplomatickej misie oslobodzuje pápežského reprezentanta od bezprostredných geopolitických, ekonomických alebo vojenských záujmov, volajúc ho k tomu, aby u svojich prvoradých vládnych, politických a sociálnych partnerov a vo verejných inštitúciách rozpoznal túžbu slúžiť spoločnému dobru a oprieť sa o túto skutočnosť, hoci je niekedy zatienená alebo potlačená osobnými a skupinovými záujmami alebo rôznymi formami ideológií, populizmu či nacionalizmu.“

„Buďte si istí, že posledným slovom dejín a života nie je konflikt, ale jednota, po ktorej dychtí srdce každého človeka. Jednota dosiahnutá premenou dramatického konfliktu kríža na zdroj nášho pokoja, lebo tam bol zbúraný múr rozdelenia (porov. Ef 2,14).“

Na vatikánskych diplomatov, ktorí sa dnes zišli v Apoštolskom paláci pri príležitosti Jubilea pre nunciov sa Svätý Otec František na záver obrátil s výzvou: „Otvorte brány, budujte mosty, nadväzujte vzťahy, udržujte priateľstvá, šírte jednotu. Buďte mužmi modlitby!“ Svoj príhovor zakončil mocným povzbudením: „Strach vždy prebýva v temnote minulosti a je dočasný. Budúcnosť patrí svetlu! Budúcnosť patrí Kristovi!“

Pápež novým biskupom: Pretavte milosrdenstvo do vašej pastoračnej služby

Vatikán 16. septembra – Svätý Otec František dnes prijal účastníkov formačného kurzu pre nových biskupov, ktorý v týchto dňoch v Ríme pripravila Kongregácia pre biskupov v spolupráci s Kongregáciou pre východné cirkvi. Medzi novozvolenými biskupmi bol aj košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč, ktorý prijal biskupskú vysviacku 1. septembra 2016 v Košiciach.

Na úvod stretnutia pápež poďakoval prítomným prefektom dikastérií kardinálovi Ouelletovi a kardinálovi Sandrimu a na novozvolených biskupov z celého sveta sa obrátil týmito slovami:

„Áno, Boh vás predchádza vo svojom milujúcom poznaní! On vás ,ulovil’ udicou svojho prekvapujúceho milosrdenstva. Jeho siete sa záhadným spôsobom začali zovierať a vy ste nemohli urobiť nič iné, než sa nechať chytiť. Viem dobre, že ešte aj teraz vás preniká chvenie pri spomienke na jeho volanie, ktoré prišlo skrze hlas Cirkvi, jeho Nevesty“.    

Ako príklady nasledovania Božieho volania Svätý Otec ponúkol novým biskupom postavy zo Svätého písma, akými boli Mojžiš, Natanael, Samaritánka či apoštoli. Tomuto chveniu boli vystavení dokonca i farizeji, keď „boli často odhalení Pánom, ktorý poznal ich myšlienky“. „Nech vás Boh chráni pred zmarením takého chvenia, pred navyknutím si naň ako na samozrejmosť a pozbavením ho jeho ,destabilizujúcej’ sily. Nechajte sa „destabilizovať“, toto je pre biskupa dobré.“ Po týchto slovách pápež poukázal na to, čo biskupovi prináša útechu:

„Je krásne nechať sa prebodnúť milujúcim poznaním Boha. Je potešujúce vedieť, že on naozaj vie, kto sme a nedesí ho naša nedostatočnosť. Je utešujúce uchovávať si v srdci spomienku na jeho hlas, ktorý zavolal práve nás, napriek našim nedostatkom. Dáva to pokoj, ak sa oddáme istote, že to bude on a nie my, kto privedie k naplneniu to, čo on sám začal“.

Pápež František pozval nových biskupov, aby pri prechode Svätou bránou, ktorá predstavuje samotného Krista, pri príležitosti Roku milosrdenstva „intenzívne prežili osobnú skúsenosť vďaky, zmierenia, totálnej dôvery, odovzdania vlastného života bez výhrad Pastierovi pastierov“:

„Vstupujúc cez Krista, jedinú bránu, zahľaďte sa do jeho pohľadu... To najvzácnejšie bohatstvo, ktoré si môžete z Ríma odniesť na začiatku vašej biskupskej služby je vedomie milosrdenstva, s akým na vás hľadel a zvolil si vás. Tým jediným pokladom, ktorý si prosím nenechajte v sebe zhrdzavieť, je istota, že nie ste ponechaní na vaše sily. Ste biskupi, účastníci na jedinom episkopáte, členovia nerozdeliteľného kolégia“.          

Značnú časť svojho príhovoru zameral Svätý Otec práve na potrebu a dôležitosť milosrdenstva v živote biskupa a jemu zverených diecéz:

„Ako učil môj ctihodný a múdry predchodca, «je to milosrdenstvo, ktoré kladie hranicu zlu. V ňom sa vyjadruje celá osobitá prirodzenosť Boha – jeho svätosť, sila pravdy a lásky»; ono je «spôsob, akým sa Boh stavia proti moci temnôt so svojou odlišnou a božskou silou»; práve «tou [mocou] milosrdenstva» (Homília pápeža Benedikta VI. z 15. apríla 2007)... Zachovajte si neporušenú istotu tejto pokornej sily, s ktorou Boh klope na srdce každého človeka: svätosť, pravda a láska. Vniesť milosrdenstvo do pastorácie neznamená nič iné, než urobiť z cirkví, ktoré sú vám zverené, príbytky, v ktorých prebývajú svätosť, pravda a láska“.

Ako pomôcku pri vnášaní milosrdenstva do pastoračnej služby, ponúkol Svätý Otec novým biskupom tri odporúčania. Prvou radou je, aby sa stali biskupmi schopnými nadchnúť a pritiahnuť:

„Urobte z vašej služby ikonu milosrdenstva, jedinú silu, ktorá je schopná zvábiť a pritiahnuť natrvalo srdce človeka. Dokonca aj zločinec sa nechal v poslednej chvíli pritiahnuť Tým, v ktorom «našiel len dobro» (porov. Lk 23,41)“.

Druhým odporúčaním je, aby sa stali biskupmi schopnými iniciácie, zasväcovania tých, čo im boli zverení:

„Nenechajte sa pokúšať číslami a kvantitou povolaní, ale hľadajte radšej kvalitu učeníctva. Nie čísla, ani kvantita: iba kvalita. Neodopierajte seminaristom vaše pevné a nežné otcovstvo. Pomôžte im rásť až kým nenadobudnú slobodu spočívať v Bohu «pokojní a utíšení ako nasýtené deti v matkinom náručí» (porov. Ž 131,2)“.

Posledná pápežova rada znela, aby sa stali biskupmi schopnými sprevádzať. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o dobrom Samaritánovi:

„Ľudia potrebujú milosrdenstvo; celkom nevedome ho hľadajú. Vedia dobre, že sú zranení, cítia to, vedia dobre, že sú «polomŕtvi» (porov. Lk 10,30), i keď majú strach priznať si to. Keď nečakane vidia, ako sa približuje milosrdenstvo, vyjdú von naťahujúc ruku, aby oň žobrali. Sú očarení jeho schopnosťou zastaviť sa, zatiaľ čo toľkí prechádzajú pomimo; [schopnosťou] skloniť sa, zatiaľ čo akýsi reumatizmus duše bráni v zohýbaní; [schopnosťou] dotknúť sa raneného tela, zatiaľ čo sa zväčša dáva prednosť len tomu, čo je sterilné [t.j. bez rizika nákazy].“      

Na záver prítomných biskupov povzbudil Svätý Otec František týmito slovami:

„Buďte biskupmi so srdcom zraneným týmto milosrdenstvom a teda neúnavnými v pokornej úlohe sprevádzať človeka, ktorého vám ,náhodou’ Boh poslal do vašej cesty. Kamkoľvek pôjdete, spomeňte si, že cesta do Jericha nie je ďaleko. Vaše cirkvi sú plné takýchto ciest... Sprevádzajte s trpezlivou starostlivosťou váš klérus. Buďte blízko vášmu kléru. Prosím vás, aby ste odovzdali vašim kňazom pápežovo objatie a vďačnosť za ich činnú štedrosť...

Prosím vás tiež, aby ste konali s veľkou rozvážnosťou a zodpovednosťou pri prijímaní kandidátov alebo inkardinovaní (začleňovaní) kňazov vo vašich miestnych cirkvách...  

Špeciálne sprevádzanie si zachovajte pre všetky rodiny, tešiac sa s ich veľkorysou láskou a povzbudzujúc to obrovské dobro, ktorým obdarúvajú tento svet. Starajte sa najmä o tie najviac zranené... Prosím vás, aby ste ich sprevádzali v rozlišovaní a s empatiou“.  

Pápež účastníkom Národného biblického týždňa: „Muža a ženu ich stvoril“

Vatikán 15. septembra – Talianska biblická asociácia už po 44. raz zorganizovala Národný biblický týždeň. Okolo 150 účastníkov dnes prijal na audiencii Svätý Otec František. Téma stretnutia, ktoré od pondelka do piatka hostí Pápežský biblický inštitút v Ríme, sa zameriava na biblické posolstvo o stvorení človeka: „Muža a ženu ich stvoril“ (porov. Gen 1,27).

Pápež František pripomenul, že tejto téme sa obšírne venoval Ján Pavol II. v cykle katechéz a tiež on sám sa k tomu vyjadril v katechéze pri generálnej audiencii. Svätý Otec podčiarkol dôležitosť ústrednej témy 44. národného biblického týždňa a prítomných vyzval, aby „infikovali“ iných dôstojnosťou:

„Uvažovať nad tým, ako sme boli stvorení, formovaní na obraz a podobu Stvoriteľa, nad odlišnosťou od iných stvorení a celého stvorenstva je kľúčové. Pomáha nám to pochopiť dôstojnosť, ktorú máme my všetci, muži i ženy, dôstojnosť, ktorá má svoje korene v samotnom Stvoriteľovi. Vždy ma oslovuje skutočnosť, že našou dôstojnosťou je práve to, že sme Božími deťmi a v Písme sa tento vzťah ukazuje v tom, že on nás vedie tak ako vedie otec svoje dieťa.

V druhom rozprávaní o stvorení vidíme, ako nás Boh stvoril ,remeselníckym‘ spôsobom, sformoval nás z blata zeme, teda Božie ruky sa zašpinili naším životom. Stvoril nás nielen svojím slovom, ale aj svojimi rukami a svojím životodarným dychom, skoro by sme povedali, že celá Božia bytosť sa angažovala v tom, že darovala život ľudskej bytosti.

Existuje však možnosť, že táto dôstojnosť, ktorú nám udelil Boh, sa môže znehodnotiť. Vo futbalovom slovníku by sme povedali, že človek má schopnosť dať si ,vlastný gól‘. To sa deje, keď kšeftujeme so svojou dôstojnosťou, keď sa utiekame k modloslužbe, keď v našom srdci dávame priestor modloslužobnej skúsenosti. Počas odchodu z Egypta keď bol ľud unavený, lebo Mojžiš neschádzal z vrchu, bol ľud pokúšaný démonom a vytvoril si modlu (porov. Ex 32). A modla bola zo zlata. Všetky modly majú na sebe niečo zo zlata! To nás núti zamyslieť sa nad príťažlivou silou bohatstiev, nad skutočnosťou, že človek stráca vlastnú dôstojnosť, keď v jeho srdci bohatstvá zaujmú Božie miesto.

Naopak Boh nám dal dôstojnosť byť jeho synmi. Odtiaľto pramení aj otázka: ako sa môžem podeliť o túto dôstojnosť tak, že sa vytvorí pozitívna vzájomnosť? Ako to spraviť, aby sa iný cítil dôstojne? Ako môžem niekoho ,infikovať‘ dôstojnosťou? Keď niekto znevažuje, segreguje, diskriminuje, vtedy neinfikuje dôstojnosťou, ale robí opak. Prospeje nám, ak sa budeme často pýtať: ako prijímam moju dôstojnosť? Ako jej dávam rásť? A prospeje nám aj zamyslieť sa nad tým, či a kedy infikujeme dôstojnosťou nášho blížneho.“

Pri audiencii v Klementínskej sále účastníkov Národného bibliského týždňa sprevádzali traja talianski kardináli: Gualtiero Bassetti, Giuseppe Betori a Gianfranco Ravasi.

16. septembra

Ranná homília: Kresťan chápe význam vzkriesenia - „logiku pozajtrajška“

Vatikán 16. septembra – Kresťan sa riadi „logikou pozajtrajška“, lebo nezostáva len pri prítomnosti, ale s dôverou očakáva vzkriesenie tela. S touto ústrednou myšlienkou sa dnes Svätý Otec v rannej homílii prihovoril veriacim v Kaplnke Domu sv. Marty. Zároveň varoval pred spiritualistickou zbožnosťou zameranou čisto na „dnes“.

„Ak Kristus nebol vzkriesený, nebudeme ani my“, parafrázoval pápež František slová sv. Pavla z dnešného liturgického čítania (1 Kor 15,12-20) Upozornil, že pri recitovaní Kréda sa často stáva, že poslednú časť odriekame narýchlo, lebo sa bojíme myslieť na budúcnosť a na vzkriesenie mŕtvych.

„Je pre nás všetkých ľahké vstúpiť do logiky minulosti, lebo je konkrétna“ a taktiež je „ľahké vstúpiť do logiky prítomnosti, lebo ju vidíme“, pripomenul Svätý Otec. Keď naopak hľadíme do budúcnosti, tak si myslíme, že je „lepšie na ňu nemyslieť“. „Nie je jednoduché vstúpiť do úplnosti tejto logicky budúcnosti“, dodal pápež František a pokračoval:

„Logika včerajška je jednoduchá. Aj logika dneška je jednoduchá. Jednoduchá je i logika zajtrajška: všetci umrieme. Ale logika pozajtrajška, tá je ťažká. A práve toto chce dnes ohlasovať Pavol: logiku pozajtrajška. Čo to bude? Aké to vtedy bude? Vzkriesenie. Kristus vstal z mŕtvych. Kristus bol vzkriesený a je jasné, že nebol vzkriesený ako nejaký prízrak. [Vidíme to] v biblickom úryvku o zmŕtvychvstaní od sv. Lukáša: ,Veď sa ma dotknite‘. Prelud nemá telo, nemá kosti. ,Dotknite sa ma. Dajte mi jesť‘. Logika pozajtrajška je logikou, ktorá má dočinenia s telom.“

Vypytujeme sa „aké bude nebo“ a „či tam budeme všetci“, ale „nedochádza nám to, čo nám sv. Pavol chce dať pochopiť, teda túto logiku pozajtrajška“. A tu, vystríhal Svätý Otec, „nás zrádza istý gnosticizmus“, keď sa nazdávame, že „všetko bude duchovné“, pričom „máme strach z tela“.

Nezabúdajme, povedal ďalej Petrov nástupca, „že toto bol ten prvý blud“, ktorý odsudzuje apoštol Ján: „Kto hovorí, že Božie Slovo neprišlo v tele, je od Antikrista“:

„Bojíme sa akceptovať a brať až do posledných dôsledkov Kristovo telo. Je ľahšie mať spiritualistickú zbožnosť, akúsi zbožnosť v opare; ale vstúpiť do logiky Kristovho tela, to je ťažké. A toto je logika pozajtrajška. Vstaneme z mŕtvych tak ako vstal Kristus - s naším telom.“

Už prví kresťania sa pýtali, ako Ježiš vstal z mŕtvych, pripomenul pápež František a dodal, že „vo viere vo vzkriesenie tela sú hlboko zakorenené skutky milosrdenstva, lebo je tu trvalé spojenie.“ Na druhej strane sv. Pavol nástojí na tom, že my všetci budeme premenení, naše telo a naša telesná stránka bude premenená.

Pán „sa po vzkriesení učeníkom dal vidieť, dal sa im dotknúť a jedol s nimi“, zdôraznil Svätý Otec. A toto „je logika pozajtrajška, tá, ktorú sa s námahou snažíme pochopiť, do ktorej sa nám ťažko vchádza“. Svoju rannú homíliu uzavrel týmito slovami:

„Je znakom zrelosti, ak dobre pochopíme minulosť, je znakom zrelosti pohybovať sa v logike prítomnosti, v logike včerajška i dneška. Znakom zrelosti je tiež rozvážnosť vidieť logiku zajtrajška, budúcnosti. Chce to však veľkú milosť Ducha Svätého, aby sme pochopili túto logiku pozajtrajška, po premenení, keď on príde a všetkých nás premenených privedie na nebesia, aby sme s ním zostali navždy. Prosme Pána o milosť tejto viery.“

15. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Nie sme siroty, Ježiš nám daroval svoju Matku

Vatikán 15. septembra – Vo „svete, ktorý trpí krízou veľkej osirelosti“ máme Matku, ktorá nás sprevádza a chráni. Týmito slovami sa dnes ráno – na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je aj patrónkou Slovenska – prihovoril veriacim v Dome sv. Marty pápež František. Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia tvoria posledné Ježišove slová na kríži. Pred tým než dokonal, odovzdal svojej matke milovaného učeníka a Jánovi povedal: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,25-27).

Všetci učeníci utiekli, okrem Jána a niekoľkých žien. Svätý Otec priblížil túto scénu: Pod krížom bola Mária, Ježišova matka, na ktorú všetci hľadeli so slovami: „To je matka tohto delikventa! To je matka tohto buriča!“ Pápež pokračoval:

„Mária počúvala tieto slová. Trpela hrozným ponížením. A počula tiež mocných, niektorých kňazov, ktorých rešpektovala, lebo boli kňazmi, [ako hovoria]: ,Nuž ty, čo si taký úžasný, zostúp! Zíď dole!’. - [Bola] tam, so svojím Synom, nahým. Mária tak veľmi trpela, ale neodišla preč. Nezaprela Syna. Bol jej vlastným telom“.

Svätý Otec František si počas homílie tiež zaspomínal na to, ako chodieval v Buenos Aires do väzníc navštíviť väzňov a vídaval zástup žien, ako čakajú, kým ich pustia dnu:

„Boli to matky. Nehanbili sa: ich telo bolo tam vo vnútri. A tieto ženy trpeli nielen hanbou, že sú tam – ‚Pozri sa na ňu! Čo to vyviedol ten jej syn?’ – ale trpeli tiež tým najhorším ponížením pri hĺbkových prehliadkach, ktoré museli podstúpiť pred vstupom. Boli to však matky a išli navštíviť vlastnú krv. Tak aj Mária bola tam so svojim Synom, s tým tak veľkým utrpením“.

Ježiš podľa Svätého Otca prisľúbil, že nás neopustí ako siroty a na kríži nám daroval svoju Matku ako našu Matku:

„My kresťania máme Matku, tú istú, čo Ježiš; máme Otca, toho istého, čo Ježiš. Nie sme siroty! A ona nás v tom okamihu rodí s toľkou bolesťou: je skutočne mučeníčkou. S prebodnutým srdcom prijíma to, že nás všetkých porodí v tej chvíli bolesti. A od toho okamihu sa stáva našou Matkou, od toho momentu je ona našou Matkou, tou, ktorá sa o nás stará a ktorá sa za nás nehanbí: bráni nás“.

Ruskí mystici prvotnej doby, dodal na záver svojej homílie pápež František, odporúčali veriacim, aby sa vo chvíľach duchovného nepokoja skryli pod plášť Matky Božej: „Tam nemôže vstúpiť diabol, lebo ona je Matka a ako Matka nás chráni. Aj Západ prijal túto radu a vytvoril prvú mariánsku antifónu ‚Sub tuum praesidium’ – ‚Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Bohorodička’. Tam sme v bezpečí,“ vysvetlil Svätý Otec:

„Vo svete, ktorý môžeme nazvať ‚osirelý’, v tomto svete, ktorý trpí krízou veľkej osirelosti, môže naša pomoc spočívať v slovách: ‚Pozri na svoju Matku!’. Máme ju, tú, ktorá nás chráni, učí nás a sprevádza; ktorá sa nehanbí za naše hriechy. Nehanbí sa, lebo je Matkou. Nech nám Duch Svätý, tento priateľ, tento spoločník na ceste, tento Tešiteľ a Zástanca, ktorého nám poslal Pán, pomôže pochopiť toto veľké tajomstvo Máriinho materstva“.

14. septembra

Pápež František slávil omšu za o. Hamela: „Zabíjať v mene Boha je satanské“

Vatikán 14. septembra – Otec Jacques Hamel je súčasťou reťaze mučeníkov Cirkvi, povedal pápež František v rannej homílii o francúzskom kňazovi zavraždenom islamistickými teroristami 26. júla počas slávenia eucharistie v meste Rouen. Na zádušnej omši za otca Hamela v Kaplnke Domu sv. Marty bola aj skupina 80 pútnikov z Rouenskej diecézy s ich biskupom Mons. Dominiqueom Lebrunom.

Omšu zo sviatku Povýšenia Svätého kríža slávil Svätý Otec v červenom rúchu. V homílii vychádzal z liturgického čítania z Listu Filipanom o Ježišovom uponížení sa a poslušnosti až na smrť na kríži (Flp 2,6-11). Otec Hamel nasledoval tento Kristov príklad, skonštatoval pápež František.

Celé znenie homílie pápeža Františka

„Na kríži Ježiša Krista – dnes Cirkev slávi sviatok Povýšenia Svätého kríža – naplno chápeme Kristovo tajomstvo, toto tajomstvo sebazrieknutia, blízkosti k nám. «On hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži» (Flp 2,6-8). Toto je Kristovo tajomstvo. Toto je tajomstvo, ktoré sa stáva mučeníctvom, aby spasilo ľudí. Ježiš Kristus: prvý mučeník, prvý, ktorý dáva svoj život za nás. A od tohto Kristovho tajomstva sa začínajú celé dejiny kresťanského mučeníctva od prvých storočí až podnes.

Prví kresťania vyznali vieru v Ježiša Krista a zaplatili svojím životom. Prvým kresťanom dávali ponuku k apostázii, teda: ,Povedzte, že pravý boh je ten náš a nie váš. Prineste obetu nášmu bohu či našim bohom.‘ A keď takto neurobili, keď odmietli apostáziu, boli zavraždení. Tieto dejiny sa opakujú až dodnes; a dnes je v Cirkvi viac kresťanských mučeníkov ako v prvých dobách. Dnes kresťanov vraždia, mučia, väznia, podrezávajú, lebo odmietajú zaprieť Ježiša Krista.

V týchto dejinách prichádzame k nášmu otcovi Jacquesovi: je súčasťou tejto reťaze mučeníkov. Kresťania, ktorí dnes trpia – či už sú väznení, podstupujú smrť alebo mučenie – lebo sa nevzdávajú Ježiša Krista, dávajú nám vidieť krutosť tohto prenasledovania. A táto krutosť, ktorá žiada apostáziu, je – a povedzme to slovo – satanská. A ako dobre by bolo, keby všetky náboženské vyznania povedali: ,Zabíjať v Božom mene je satanské.‘

Otec Jacques Hamel bol zamordovaný na kríži práve keď slávil obetu Kristovho kríža. Človek dobrotivý, pokorný, bratský, ktorý sa vždy usiloval o zmierenie, bol zavraždený akoby bol zločincom. Toto je tá diabolská niť prenasledovania.

Ale pri tomto človeku, ktorý prijal svoje mučeníctvo spojený s mučeníctvom Krista tam na oltári, je jedna vec, ktorá ma núti premýšľať: aj v tom ťažkom momente, pred ktorým stál tento pokorný, dobrý človek, muž šíriaci bratstvo, nestratil duchaprítomnosť obviniť a jasne vysloviť meno vraha. A povedal to jasne: ,Odíď, Satan!‘ Dal život pre nás, daroval život za to, že nezaprel Ježiša. Daroval život v samotnej Ježišovej obete na oltári a stade obvinil pôvodcu prenasledovania: ,Odíď, Satan!‘  

A tento príklad odvahy, ale aj mučeníctva vlastného života, zrieknutia sa seba samého, aby pomohol druhým, a vytvárania bratstva medzi ľuďmi nech nám všetkým pomáha, aby sme napredovali bez strachu. Nech nám on z neba – lebo sa k nemu musíme modliť, keďže je mučeníkom a mučeníci sú blahoslavení, musíme sa k nemu modliť – nech nám sprostredkuje pokoru, bratstvo, pokoj a aj odvahu povedať pravdu: zabíjať v mene Boha je satanské.“

13. septembra

Ranná homília: Prekonajme ľahostajnosť, budujme kultúru stretnutia

Vatikán 13. septembra – Snažme sa vybudovať skutočnú kultúru stretnutia, ktorá premôže kultúru ľahostajnosti. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku pápeža Františka z dnešnej homílie pri rannej svätej omši v Kaplnke Domu sv. Marty. Svätý Otec vystríhal pred zlozvykmi, ktoré nás aj v rodine oberajú o ozajstné stretnutie.

V evanjeliovom úryvku (Lk 7,11-17) Ježiš obklopený zástupom vidí, ako iný zástup vynáša z mestečka Naim mŕtveho syna istej vdovy. Ježiš sa nad plačúcou ženou zľutuje a prinavracia jej syna k životu. Táto epizóda hovorí o stretnutí, povedal pápež František a dodal, že ľudia sa často „stýkajú medzi sebou, ale nestretnú sa“. Každý „myslí na seba, pozerá sa, ale nevidí, počuje, ale nepočúva“:

„Stretnutie je iná vec, je tým, čo nám dnes ohlasuje evanjelium: je stretnutím. Stretnutím medzi mužom a ženou, medzi jediným synom čo žije a jediným synom, ktorý je mŕtvy. Medzi šťastným zástupom, ktorý sa stretol s Ježišom a nasleduje ho, a skupinou plačúcich ľudí sprevádzajúcich onú ženu von z mestskej brány. Stretnutie v tejto bráne výstupu a bráne vstupu... Ovčinec... Stretnutie, ktoré nás núti uvažovať o spôsobe, ako si vychádzame medzi sebou.“

V evanjeliu čítame, že keď Ježiš uvidel vdovu, „bolo mu jej ľúto“. Táto ľútosť podľa slov Svätého Otca „nie je to isté ako keď ideme napríklad po ulici a vidíme niečo smutné a povieme: ,To je ale škoda!‘“ Ježiš nekráča ďalej, ale zastavuje sa v spolucítení. Približuje sa k žene, opravdivo sa s ňou stretáva a následne vykoná zázrak.

Tu nevidíme len nežnosť, ale tiež „plodnosť stretnutia“, pripomenul Petrov nástupca a pokračoval: „Každé stretnutie je plodné. Každé stretnutie navracia osoby a veci na ich miesto“:

„Sme navyknutí na kultúru ľahostajnosti, a musíme pracovať a vyprosovať si milosť, aby sme vytvárali kultúru stretnutia, tohto plodného stretnutia, stretnutia, ktoré v každej osobe obnovuje jej vlastnú dôstojnosť Božieho dieťaťa, dôstojnosť živého. Privykli sme si na túto ľahostajnosť; pri pohľade na veľké či malé pohromy tohto sveta si pomyslíme: ,No to je ale škoda, úbohí ľudia, koľko trpia‘ a kráčame ďalej. - Stretnutie. Ak sa však neprizriem – a nestačí vidieť, ale treba hľadieť –, ak sa nepristavím, ak nehľadím, ak sa nedotknem, ak sa neprihovorím, nemôžem dosiahnuť stretnutie a nemôžem pomôcť vytvárať kultúru stretnutia.“

Ľudí „sa zmocnil strach a velebili Boha, lebo sa udialo stretnutie medzi Bohom a jeho ľudom“, poznamenal ďalej pápež František a dodal: „Páči sa mi, keď aj tu vidím každodenné stretnutie medzi Ježišom a jeho Nevestou“, Cirkvou, ktorá očakáva jeho návrat.

„Toto je dnešné posolstvo: stretnutie Ježiša s jeho ľudom“, zhrnul Svätý Otec svoju homíliu a na záver zdôraznil, že „potrebujeme Ježišovo slovo“, potrebujeme sa s ním stretnúť:

„Koľko ráz sa pri rodinnom stole pri jedle pozerá televízia alebo sa píšu správy na mobile. Každý je voči tomu stretnutiu ľahostajný. Aj v samotnom jadre spoločnosti, ktorým je rodina, nieto stretnutia. Kiež nám toto pomôže pracovať na kultúre stretnutia, a to jednoducho tak, ako to robil Ježiš. Nielen pozerať sa, ale vidieť. Nielen počuť, ale načúvať. Nielen skrížiť cestu, ale pristaviť sa. Neostať pri slovách ,aká škoda, úbohí ľudia‘, ale dať sa zachytiť spolucítením. A potom sa priblížiť, dotknúť sa a povedať takým jazykom, aký je v tej chvíli každému naporúdzi, jazykom srdca: ,Neplač!‘ a darovať aspoň kvapku života.“

12. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Diabol chce rozbiť aj jednotu pri eucharistii

Vatikán 12. septembra – Rozdelenia ničia Cirkev a diabol sa snaží útočiť na základ jednoty, ktorým je slávenie eucharistie. Týmito slovami sa dnes ráno – v deň, keď slávime meno preblahoslavenej Panny Márie – prihovoril v homílii veriacim v Dome sv. Marty pápež František. Inšpiráciu našiel v prvom čítaní, v ktorom sv. Pavol varuje veriacich v Korinte pred roztržkami (1 Kor 11,17-26).

Svätý Otec opäť upozornil na to, že „diabol používa dve mocné zbrane, aby zničil Cirkev: [sú nimi] rozdelenia a peniaze“. Už od začiatku existovali „ideologické či teologické rozdelenia, ktoré rozdeľovali Cirkev“, vysvetlil pápež a dodal: „diabol zasieva žiarlivosť, ctižiadostivosť, myšlienky, aby rozdeľoval! Prípadne zasieva chamtivosť“. A tak sa deje to, že po vojne „všetko zostáva zničené a diabol odchádza spokojný. A my naivní sme mu skočili na jeho hru“. „Tá hra rozdelení je špinavá hra, je ako terorizmus,“ vysvetlil Svätý Otec a opäť upozornil na nebezpečenstvo klebiet, lebo jazyk má podľa jeho slov moc zabíjať, hádzať bomby a ničiť.

„Rozdelenia v Cirkvi nedovoľujú Božiemu kráľovstvu rásť; nedovoľujú, aby sa nám Pán dal dobre vidieť, taký aký je. Rozdelenia spôsobujú, že možno vidieť len istú časť, jednu časť stojacu proti inej... vždy proti! Chýba ten olej jednoty, balzam jednoty. Diabol však ide ešte ďalej, nielen v kresťanskej komunite, ide na koreň kresťanskej jednoty. A práve toto sa deje tu, v meste Korint. Pavol Korinťanov napomína, lebo ich rozdelenia sa dotýkajú priamo základu jednoty, teda slávenia Eucharistie“.

V prípade Korinťanov dochádza k rozdeleniam a roztržkám medzi bohatými a chudobnými práve počas eucharistického slávenia. Ako zdôraznil Svätý Otec, Ježiš prosil Otca o jednotu. Avšak diabol sa snaží ničením dosiahnuť až sem.

„Prosím vás, aby ste urobili všetko preto, aby nedošlo k ničeniu Cirkvi rozdeleniami, či už ideologickými, alebo skrze chamtivosť, ctižiadostivosť alebo závisť. A predovšetkým [vás prosím], aby ste sa modlili a strážili prameň, samotný zdroj jednoty Cirkvi, ktorým je telo Krista; aby sme každý deň slávili jeho obetu v Eucharistii“.    

Svätý Pavol napísal list Korinťanom síce pred dvetisíc rokmi, Svätý Otec František však verí, že je pre nás aktuálny aj dnes:

„Pavol to môže povedať nám všetkým, dnešnej Cirkvi, aj dnes. ‚Bratia, nechválim vás, že sa neschádzate na lepšie, ale na horšie’. Cirkev celá zídená... na horšie, pre rozdelenia: na horšie! Aby zašpinili Telo Kristovo v eucharistickej slávnosti! A ten istý Pavol nám hovorí, na inom mieste: ‚Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne (...), ten si je a pije odsúdenie’. Prosme Pána za jednotu Cirkvi, aby medzi nami neboli rozdelenia. Jednota v základe Cirkvi je tá, ktorá je skutočne Kristovou obetou, ktorú každý deň slávime“.

Na liturgii v Dome sv. Marty sa zúčastnil aj emeritný arcibiskup z mexického San Luis Potosí Mons. Arturo Szymanski Ramírez, ktorý čoskoro oslávi 95 rokov. Svätý Otec na úvod homílie pripomenul, že prelát bol aj na Druhom vatikánskom koncile a dnes stále pomáha vo farnosti.

11. septembra

Anjel Pána vo Vatikáne: Keď vstúpime do spovednice, v nebi je radosť

Vatikán 11. septembra – Na námestí sv. Petra sa dnes pred modlitbou Anjel Pána zhromaždil bohatý počet pútnikov. Svätý Otec sa v príhovore z okna pápežského paláca zameral na tri Lukášove podobenstvá o milosrdenstve. Osobitne zdôraznil Božiu otcovskú túžbu zachrániť každého hriešnika a jeho radosť z návratu človeka na správnu cestu. „Zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava“ – povedal pápež František.

Po udelení požehnania Svätý Otec spomenul africkú krajinu Gabon zasiahnutú politickými nepokojmi po prezidentských voľbách. Pápež sa pripojil k hlasu miestnych biskupov a vyzval politické strany k odmietnutiu každého násilia. Veriacich pozval k modlitbe a spoločnému úsiliu o pokoj cez rešpektovanie zákonnosti a dialóg.

V deň, keď v Kazachstane blahorečili diecézneho kňaza Vladislava Bukovinského (1904-1974), Svätý Otec pred pútnikmi vo Vatikáne osobitne vyzdvihol jeho neúnavné svedectvo skutkov milosrdenstva. Hrdinský kňaz poľského pôvodu prešiel za sovietskeho režimu dlhoročným väznením a po prepustení dobrovoľne zostal v Kazachstane a neúnavne apoštoloval až do svojej smrti.

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešná liturgia nám predkladá 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, považovanú za kapitolu milosrdenstva, ktorá zahŕňa tri podobenstvá, ktorými Ježiš odpovedá na šomranie zákonníkov a farizejov. Títo kritizujú jeho správanie a hovoria: «Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi» (v. 2). Cez tieto tri rozprávania chce Ježiš dať pochopiť, že Boh Otec má voči hriešnikom na prvom mieste prijímajúci a milosrdný postoj.

Boh má tento postoj. V prvom podobenstve sa Boh prezentuje ako pastier, ktorý zanecháva deväťdesiatdeväť oviec, aby išiel hľadať tú, čo sa stratila. V druhom sa prirovnáva k žene, ktorá stratila mincu a hľadá ju, kým ju nenájde. V treťom podobenstve sa Boh predstavuje ako otec, ktorý prijíma syna, čo sa vzdialil; postava otca odhaľuje srdce Boha, milosrdného Boha, zjaveného v Ježišovi.  

Spoločným prvkom týchto podobenstiev je to, čo vyjadrujú slovesá s významom „spoločne sa radovať“, „oslavovať“. Nehovorí sa o žalostení. Je tu radosť, robí sa oslava. Pastier zvoláva priateľov a susedov a hovorí im: «Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila» (v. 6); žena zvoláva priateľky a susedky so slovami: «Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila» (v. 9); otec hovorí druhému synovi: «Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (v. 32).

V prvých dvoch podobenstvách je dôraz na radosti, ktorá je taká neudržateľná, že je nutné sa s ňou podeliť s «priateľmi a susedmi». V treťom podobenstve je dôraz na oslave, ktorá sa rodí v srdci milosrdného otca a rozširuje sa na celý jeho dom. Tento Boží sviatok z tých, ktorí sa k nemu vracajú s kajúcnosťou zaznieva mimoriadnym spôsobom z Jubilejného roka, ktorý prežívame, ako to vyjadruje aj samotný pojem „jubileum“.

Týmito troma podobenstvami nám Ježiš predstavuje pravú tvár Boha: Otca s otvorenou náručou, ktorý s hriešnikmi zachádza vľúdne a súcitne. Podobenstvo, ktoré je najdojímavejšie, dojíma všetkých, pretože dáva najavo nekonečnú lásku Boha, je to, v ktorom otec pritíska k sebe, objíma navráteného syna. To, čo núti k úžasu nie je ani tak žalostný príbeh mladého človeka, ktorý sa skĺzol k úpadku, ale jeho rozhodujúce slová: «Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi» (v. 18). Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva, vidí nás, kým sme ešte v diaľke, beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám.

Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť, nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu tak hovorí: «V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné!

Toto nám vlieva veľkú nádej, pretože niet hriechu, do ktorého sme upadli, z ktorého by sme s Božou milosťou nemohli povstať; niet nenapraviteľného človeka, nikto nie je nenapraviteľný! Pretože Bohu nikdy neprestane záležať na našom dobre, ani vtedy, keď hrešíme! A nech Panna Mária, Útočisko hriešnikov, dá vytrysknúť v našich srdciach tej dôvere, aká skrsla v srdci márnotratného syna: «Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som» (v. 18). Touto cestou môžeme darovať Bohu radosť, a jeho radosť sa môže stať jeho i našou oslavou.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec upriamil pozornosť na Gabon v rovníkovej Afrike, ktorý po prezidentských voľbách 28. augusta s veľmi tesným rozdielom hlasov zachvátili politické nepokoje. Pápež vyslovil nasledovnú výzvu:

„Drahí bratia a sestry, chcel by som pozvať k osobitnej modlitbe za Gabon, ktorý prechádza momentom ťažkej politickej krízy. Zverujem Pánovi obete násilných stretov a ich rodiny. Pripájam sa k biskupom tejto drahej africkej krajiny vo výzve adresovanej stranám odmietnuť každé násilie a mať vždy za cieľ spoločné dobro. Povzbudzujem všetkých, osobitne katolíkov, aby boli tvorcami pokoja v rešpektovaní zákonnosti, v dialógu a v bratstve.“

Svätý Otec venoval myšlienku aj dnešnému blahorečeniu, ktorého dejiskom je Kazachstan:

„Dnes bol v Karagande v Kazachstane vyhlásený za blahoslaveného Vladislav Bukovinský, kňaz a farár, prenasledovaný pre svoju vieru. Koľko si len vytrpel tento muž! Vo svojom živote vždy preukazoval veľkú lásku k najslabším a núdznym a v jeho svedectve sú husto skoncentrované skutky telesného i duchovného milosrdenstva.“

9. septembra

Ranná homília pápeža Františka: Evanjelizovať znamená nezištne vydávať svedectvo

Vatikán 9. septembra – Neredukujme evanjelizáciu na funkcionalizmus, ani na predvádzanie sa. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno celebroval omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec vyzdvihol dôležité miesto, aké musí mať v živote kresťana osobné svedectvo. Zároveň povedal, že sa treba vyhnúť akémukoľvek úsiliu o prozelytizmus, či snahe o násilné presviedčanie slovami.

Rímsky biskup si na úvod homílie položil otázku: čo znamená evanjelizovať a ako by sme to mali robiť. Inšpiráciu našiel v dnešnom čítaní z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 9,16-19. 22b-27), v ktorom apoštol Pavol píše o ohlasovaní evanjelia. Svätý Otec predovšetkým zdôraznil, že evanjelizáciu neslobodno zužovať na akúsi účelovú „funkciu“ alebo výkon. Upozornil, že aj dnes žiaľ neraz vidno kresťanov, ktorí pristupujú k službe ako k výkonu, keď sa laici či kňazi vystatujú tým, koľko robia:

„Toto je vystatovanie, samochvála. Znamená to redukovať evanjelium na výkon či dokonca na chválenie sa: ‚Ja idem evanjelizovať a toľkých som priviedol do Cirkvi’. Prozelytizmus – to je pýcha. Evanjelizovať neznamená robiť nábor, prozelytizmus. Takže ani predvádzanie sa, ani umenšovanie evanjelia na výkon či na prozelytizmus: toto nie je evanjelizovanie. Všimnime si, čo tu hovorí Pavol: «Nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť» a pokračuje «ktorá mi je zverená». Kresťan má povinnosť, ale v tejto sile, ako nevyhnutnosť prinášať Ježišovo meno, ale z hĺbky srdca“.

Aký je teda správny „štýl“ evanjelizovania, položil prítomným otázku pápež: „Ako si môžem byť istý, že nie som len na prechádzke, že nerobím prozelytizmus a že neredukujem evanjelizáciu na funkcionalizmus?“ Ten štýl vyjadrujú slová sv. Pavla «pre všetkých som sa stal všetkým», vysvetlil Petrov nástupca. Tým štýlom je „zdieľať život ostatných a sprevádzať ich; sprevádzať ich na ceste viery, napomáhať ich rastu na ceste viery“.  

Musíme sa vcítiť do druhého človeka, povzbudil veriacich pápež František: „Ak je chorý, priblížim sa k nemu a nezahltím ho argumentmi“ – skrátka „byť mu na blízku, pomáhať mu“. Práve „s týmto postojom milosrdenstva treba evanjelizovať: stať sa všetkým pre všetkých. To je svedectvo, ktoré nám ponúka Božie slovo,“ vysvetlil ďalej Svätý Otec. Pri tejto príležitosti si tiež zaspomínal na obed s mladými počas Svetových dní mládeže v Krakove, počas ktorého sa ho jeden mladík spýtal, čo má povedať svojmu neveriacemu priateľovi:

„Je to dobrá otázka! My všetci poznáme ľudí, ktorí sú vzdialení od Cirkvi: čo im máme povedať? Ja som mu odpovedal takto: ‚Pozri, tým posledným čo by si mal robiť je niečo mu rozprávať! Začni konať a on uvidí, čo robíš a sám sa ťa spýta; a keď sa ťa opýta, ty mu odpovieš’. Evanjelizovať znamená dávať toto svedectvo: ja žijem takto, lebo verím v Ježiša Krista; prebudím v tebe zvedavosť k otázke: ‚Prečo to robíš?’ - ‚Lebo verím v Ježiša Krista a ohlasujem Ježiša Krista, a to nielen slovom – a treba ho aj slovom ohlasovať –, ale životom“.

Toto je evanjelizovanie, dodal Svätý Otec, „a robíme to nezištne“, „lebo sme evanjelium zadarmo dostali“. „Milosť a spása sa nekupuje ani nepredáva: je zdarma! A zadarmo ju musíme dávať“.

Dnes si Cirkev v liturgickom kalendári pripomína postavu sv. Petra Clavera, španielskeho misionára, apoštola otrokov, ktorý pôsobil v prvej polovici 17. storočia v Cartagene v dnešnej Kolumbii. Ako misionár „šiel ohlasovať evanjelium“, vysvetlil pápež, a možno „si myslel, že jeho budúcnosť bude spočívať v kázaní: neskôr ho Pán požiadal, aby bol nablízku, stál pri tých, čo boli v tej dobe skartovaní: pri otrokoch, černochoch, ktorých tam privážali z Afriky, aby boli predaní“:

„A tento muž sa nevydal na prechádzku povediac, že evanjelizuje; nezúžil evanjelizáciu na funkcionalizmus a ani na prozelytizmus: ohlasoval Ježiša Krista gestami hovoriac k otrokom, žijúc s nimi, žijúc ako oni! A takí ako on sú v Cirkvi mnohí ďalší! Mnohí, ktorí zabúdajú na seba, aby ohlasovali Ježiša Krista. A tiež my všetci, bratia a sestry, máme povinnosť evanjelizovať, čo neznamená klopať na dvere susedovi alebo susede a hovoriť: ‚Kristus vstal z mŕtvych!’ Znamená to žiť vieru, znamená to hovoriť o nej s miernosťou, s láskou, nie v snahe niekoho presviedčať, ale nezištne. Znamená to dávať zdarma to, čo Boh dal zdarma mne: toto znamená evanjelizovať“.

8. septembra

Pápež František opäť začal ranné homílie: Mier vo svete sa začína malými vecami

Vatikán 8. septembra – Prosiť Boha o „múdrosť“ zmieriť sa v každodenných veciach, lebo práve z malých každodenných gest vzniká možnosť nastoliť mier na svetovej úrovni. Aj tak by sa dala opísať hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno po prvý raz po letnej prestávke slávil omšu v Dome sv. Marty.

Mier sa nebuduje na veľkých medzinárodných fórach, vysvetlil v homílii Svätý Otec. Mier je Boží dar, ktorý sa rodí na malých miestach; napríklad v srdci alebo vo sne, ako sa to stalo Jozefovi, keď mu anjel povedal, aby sa nebál vziať si Máriu za ženu, lebo ona daruje svetu Emanuela, čo v preklade znamená „Boh s nami“ (porov. Mt 1,18-23). A „Boh s nami“, pokračoval ďalej pápež, „znamená mier“.

Svätý Otec našiel inšpiráciu pre svoju úvahu o mieri nielen v Matúšovom evanjeliu, ale tiež v dnešných prosbách veriacich, v ktorých odznelo: „aby sme všetci rástli v jednote a v mieri“. Sloveso „rásť“ je podľa jeho slov veľmi výstižné, lebo mier je dar, „ktorý si razí svoju cestu“ a každý musí „pracovať“, aby sa ďalej rozvíjal:

„A táto cesta svätých a hriešnikov nám hovorí, že aj my musíme vziať tento dar mieru a urobiť mu v našom živote priestor, nechať ho vstúpiť medzi nás, nechať ho vstúpiť do sveta. Mier sa nerobí zo dňa na deň; mier je dar, avšak dar, ktorý treba vziať a pracovať na ňom každý deň. Z tohto dôvodu môžeme povedať, že mier je dar, ktorý sa stáva tvorivou prácou v rukách ľudí. Sme to my, ľudia, ktorí musíme každý deň urobiť krok pre mier: je to naša práca. Je to naša práca, ktorá sa viaže na prijatý dar: vytvárať pokoj“.

Ako však môžeme uspieť v dosiahnutí tohto cieľa, opýtal sa prítomných Svätý Otec František. Liturgické čítanie na dnes nám napovedá ďalším kľúčovým slovom, ktorým je „malosť“. A to jednak u Panny Márie, ako sa to slávi na Vianoce, ale aj malosť Betlehema, ktorý je taký malý, že „nie je ani len vyznačený na mapách“, vysvetlil Rímsky biskup a dodal:

„Mier je dar, je to dar «ručnej tvorivej práce», ktorú musíme každý deň vykonávať, avšak vykonávať ju v malých veciach: v každodenných maličkostiach. Nestačia veľké mierové vyhlásenia, veľké medzinárodné stretnutia, ak sa potom tento mier neuskutočňuje v malom. Naopak, môžeš hovoriť o mieri kvetnatými rečami, zorganizovať obrovskú konferenciu... ak však nie je mier v tvojom malom [svete], v tvojom srdci, ak nie je mier v tvojej rodine, v tvojej štvrti, ak nie je mier v tvojej práci, nebude [mier] ani vo svete“.

Svätý Otec František na záver svojej homílie ponúkol riešenie: treba si vyprosovať od Boha milosť „múdrosti vytvárania pokoja v malých každodenných veciach, majúc však na zreteli celé ľudstvo“. A je to dôležité urobiť práve dnes, vysvetlil pápež, keď „prežívame vojnu a všetci volajú po mieri“. Preto by sme si mali podľa jeho slov položiť otázku:  

„Ako je dnes na tom tvoje srdce? Prevláda v ňom pokoj? Ak v ňom pokoj nie je, ešte predtým ako budeš hovoriť o mieri, uprac si v srdci, aby tam bol pokoj. Ako je dnes na tom tvoja rodina? Je v nej pokoj? Ak nie si schopný viesť tvoju rodinu, tvoj kňazský zbor, tvoju kongregáciu, viesť ju k pokoju, nepostačia slová o mieri pre svet... Toto je otázka, ktorú by som chcel dnes položiť: ako je na tom srdce každého jedného z nás? Je v pokoji? Ako je na tom rodina každého z nás? Je v mieri? Aby sme dospeli vo svete k mieru“.

31. augusta

Pápež s kardiológmi z celého sveta: Lekárska veda nech slúži aj najchudobnejším

Vatikán 31. augusta – Pápež František sa dnes po generálnej audiencii stretol s lekármi a vedcami medicínskych odborov z viac než 140 krajín. 35-tisíc kardiológov sa v týchto dňoch zišlo v Ríme na Medzinárodnom kardiologickom kongrese v areáli Fiera di Roma, kde hovorili najmä o kardiovaskulárnej prevencii.

Svätý Otec sa na úvod stretnutia poďakoval lekárom za ich prácu a prihovoril sa im aj týmito slovami:

„Magistérium Cirkvi vždy potvrdzovalo dôležitosť vedeckého výskumu pre život a zdravie ľudí. Rovnako dnes vás Cirkev nielenže sprevádza na tejto tak namáhavej ceste, ale podporuje vás a snaží sa vám byť oporou, lebo chápe, že to, čo je zamerané na efektívne dobro človeka je vždy konaním, ktoré pochádza od Boha“.

Pápež poukázal na to, že vedec pri svojom výskume prichádza do kontaktu i s duchovnými otázkami, keďže človek je tvorom Božím. Otvorenosť voči Bohu je podľa jeho slov prospešné i pre samotnú vedu: „Otvorenosť pre Božiu milosť prostredníctvom viery nepoškodzuje myseľ, naopak ju pobáda napredovať k poznaniu pravdy širšej a užitočnej pre ľudstvo.“

Podľa pápeža Františka „ani vedec vo svojom výskume nie je nikdy neutrálny“. Každý si so sebou nesie „svoju minulosť, svoj spôsob bytia a myslenia“. Pre každého preto existuje potreba „mať akúsi formu očisty, ktorá zatiaľ čo odstraňuje toxíny ako jedy pre rozum pri jeho hľadaní pravdy a istoty, privádza k intenzívnejšiemu pohľadu na podstatu vecí.“  

„Nemôžeme poprieť, že poznanie, aj to najprecíznejšie a vedecké, si pri svojom napredovaní potrebuje klásť otázky a nachádzať odpovede o pôvode, zmysle a účelnosti skutočnosti, vrátane človeka. Predsa však samotné vedy – prírodné a fyzikálne – nestačia na pochopenie tajomstva, ktoré v sebe ukrýva každý človek. Ak sa hľadí na človeka v jeho celistvosti – dovoľte mi, aby som na tomto nástojil –, je možné venovať osobitne intenzívny pohľad tým najchudobnejším, najznevýhodnenejším a marginalizovaným, aby sa aj im dostala vaša starostlivosť, ako aj pomoc a pozornosť verejných i súkromných zdravotníckych zariadení“.  

Svätý Otec František vyzval medzinárodne uznávaných kardiológov, aby bojovali proti kultúre skartovania, ktorú dnešný svet ponúka. Na záver slovami Druhého vatikánskeho koncilu pripomenul, že „sú tu zákony vtlačené do samotnej prírody, s ktorou nikto nesmie manipulovať, ale iba «objavovať, využívať a usporiadavať», aby život vždy viac zodpovedal úmyslom Stvoriteľa (porov. Gaudium et spes, 36). Preto je dôležité, aby sa človek vedy, keď sa konfrontuje s veľkým tajomstvom ľudskej existencie, nenechal premôcť pokušením udusiť pravdu (porov. Rim 1,18).“

Pápež František sa s Rozlúčil sa s účastníkmi Medzinárodného kardiologického kongresu rozlúčil slovami:

„Znovu vám ďakujem za vašu prácu – aj ja som bol v rukách niektorých z vás – a prosím Pána, aby požehnal váš výskum a lekársku starostlivosť tak, aby sa všetkým dostalo úľavy od bolesti, väčšej kvality života a posilnenia zmyslu pre nádej, i ten každodenný zápas, aby nebolo ‚skartovaných‘ v ľudskom živote a v plnosti ľudského života“.

26. augusta

Papež o bohatství, svědectví a naději

Vatikán. Papež František včera (25.8.) v kapli Domu svaté Marty sloužil za účasti kontemplativních sester klarisek mši svatou za oběti zemětřesení ve střední Itálii. Jeho kázání přiblížil ve svém dnešním vydání vatikánský list Osservatore Romano.

Papež si vzal podnět z liturgického čtení z prvního listu svatého Pavla Korinťanům (1,1-9), ve kterém apoštol děkuje Bohu za milost, kterou korintská obec obdržela v Ježíši Kristu. Nejprve zaměřil pozornost na slovo bohatství. „My jsme bohatí – konstatoval překvapivě – i když mi možná některá z vás řekne: my jsme složily slib chudoby. Ve skutečnosti – vysvětlil papež – jsme bohatí tak, jak říká Pavel, totiž »bohatstvím všeho druhu« v Pánu. Problém však vyvstává, „když hledáme jiné bohatství mimo Pánovy dary“ a ztratí-li se ze zřetele skutečnost, že „pravým bohatstvím zasvěcených osob jsou Pánovy dary“, tedy bohatství, „jež plyne z velkodušnosti Otce, který nás zahrnuje vším“ skrze svého Syna.

„Hledá-li se bohatství mimo tyto dary, sejde se z cesty,“ varoval František. Podlehne se přitom možná kouzlu vědění či marnivosti, domýšlivosti a jiných negativních postojů, včetně peněz. „Jedním ze znamení dekadence řeholního společenství – pokračoval papež – a dostavuje se s matematickou přesností, je přilnutí k penězům.“ Ztrácí se bohatství Pánových darů a dochází k zaměření na ono bohatství, které je předmětem „manažerství“, zatímco „bohatství Pánových darů je zdarma a přichází, když On chce“.

Tato reflexe „přivádí ke svědectví“, druhému slovu, na které se v kázání papež soustředil: „Jste klauzurní sestry a nikdo vás nevidí, ale tohoto svědectví si lidé váží“ – řekl a dodal: „Vy svým životem a svojí modlitbou zaséváte v druhých Kristův život.“ Dosvědčujete: „Zvolila jsem a nepotřebuji nic jiného“ a to je „svědectví, že Kristus je ve vás“. Ostatně, dodal papež stále směrem k sestrám: „Neodešly jste ze světa kvůli strachu, byly jste povolány, a toto povolání musí být neseno řeholí, jak to od vás chce církev – to je vaše svědectví.“ Lidé tak vědí – řekl dále – že tam jsou zasvěcené ženy, které se modlí, podporují církev modlitbou, a to je svědectví. Proto nelze být řeholnicí napůl, ani řehole nemůže být polovičatá a dovolovat, co si nepřál zakladatel či zakladatelka – to by nebylo svědectví.“

Třetím slovem, na které se papež soustředil, byla naděje: „vy jste ženami naděje a rozséváte naději, protože očekáváte ženicha jako oněch deset panen, o kterých mluví Ježíš v evangeliu (Mt 25,1-13). Vy neustále čekáte a bdíte, až přijde. Je pravda – dodal – že někdy zaspíme, unavíme se, avšak Pán v evangeliu nevyčítá deseti pannám, že zaspaly, nýbrž vyčetl jen oněm pěti, že neměly olej. Každému se totiž může stát, že zaspí. I mně se to někdy stane, podotkl papež a pokračoval: „Důležité je mít olej pro naději, jistotu, že On přijde. A tak – vysvětlil – uznáváme svoje chyby, svoje problémy a pokorně je předkládáme Pánu a prosíme o odpuštění. Vždycky si počínejme tak, aby nám nechyběl olej - naděje, že najdeme podivuhodnou Pánovu tvář.“

„Tedy bohatství, svědectví, naděje“ – shrnoval papež – a vědomí, že „jejich protiklady jsou ohavné, jako například důvěra v bohatství, které není Pánovo“. Stejně tak nepěkné je „polovičaté svědectví, jako příliš ředěné víno. Je pravda, že jsme všichni hříšníci. Pros tedy o odpuštění, vyzpovídej se. Svědectvím je totiž také uznání vlastních hříchů, nejenom spolusester či převorky,“ dodal s úsměvem. „Vždycky je zapotřebí svědčit důsledně, nesoudit druhé sestry, ale modlit se za ně.“

„Z této naděje plyne radost zasvěceného života,“ konstatoval papež František a dodal: „Jak krásné je vidět radostnou sestru s radostnou tváří, nikoli zakaboněnou. Vždyť vás Pán povolal ke štěstí, které vyzařuje z tváře. Bohatství darů, svědectví života a naděje na setkání s Pánem – pokračoval papež - jsou v listě sv. Pavla zasazeny do jediného rámce, kterým je díkůvzdání Pánu. Důležitá je také pobídka ke sdílení. Duch neustálého děkování Pánu a duch péče o vzájemné společenství vytváří rámec, ve kterém se dostává onoho bohatství, svědectví a oné naděje“, vždycky s díkem a chválou.

„Prosme Pána – uzavíral papež včerejší kázání v kapli Domu svaté Marty – aby nám v našem životě dával tento postoj chvály a péče o komunitu a mohli jsme tak být lidmi, kteří jsou obdarováni dary, jež svědčí, a být s radostnou tváří neustále otevřeni naději.“

6. augusta

Pápež František zaželal úspech Olympijskému tímu utečencov

Vatikán/Brazília 6. augusta – Slávnostným ceremoniálom na štadióne Maracana v Riu de Janeiro sa včera vo večerných hodinách miestneho času začali dlho pripravované 31. letné olympijské hry. Pápež František formou listu vopred pozdravil členov Olympijského tímu utečencov, ktorý je na základe dohody UNHCR (Agentúry Spojených národov pre utečencov) a Medzinárodného olympijskeho výboru zaradený do olympijskej súťaže.

„Drahí bratia,“ oslovuje Svätý Otec desiatich členov tímu, medzi ktorými sú utečenci zo Sýrie, Južného Sudánu, Etiópie a Konžskej demokratickej republiky a pokračuje:

„Chcem vám odovzdať môj pozdrav a moju túžbu, aby ste na tejto Olympiáde uspeli. Nech odvaha a sila, ktorú nosíte vo svojom vnútri, dokáže vyjadriť prostredníctvom Olympijských hier volanie po bratstve a pokoji. Nech prostredníctvom vás všetkých ľudstvo pochopí, že mier je možný a s mierom sa dá všetko získať; naopak vojnou možno všetko stratiť. Túžim po tom, aby vaše svedectvo prospelo nám všetkým. Modlím sa za vás a prosím vás o modlitbu za mňa. Nech vás Boh žehná. Bratsky, František.“

List Svätého Otca adresovaný menovite všetkým desiatim športovcom nesie dátum 26. júla 2016 vo Vatikáne.

Do olympijských súťaží, ktoré potrvajú v Riu do 21. augusta, sa v rámci 207 reprezentačných družstiev zapojí Olympijský tím utečencov zložený zo 6 mužov a 4 žien. Utečencami zo Sýrie sú plavec Rami Anis a plavkyňa Yusra Mardiniová (obaja v súťažiach 100 m voľný štýl a 100 m motýlik). Z Južného Sudánu pochádza až päť členov - traja atléti: Paulo Amotun Lokoro (beh 1500 m), Yiech Pur Biel (beh 800 m) a James Nyang Chiengjiek (beh 400 m) a dve atlétky: Anjelina Nadai Lohalithová (beh 1500 m) a Rose Nathike Lokonyenová (beh 800 m). Maratónec Yonas Kinde je utečencom z Etiópie. Pôvodom z Konžskej demokratickej republiky sú džudista Popole Misenga (v mužskej kategórii do 90 kg) a džudistka Yolande Bukasa Mabikaová (v ženskej kategórii do 70 kg).

Ako informovalo UNHCR vo svojom komuniké, všetci členovia tímu „utiekli pred násilnosťami a prenasledovaním v ich krajinách a našli útočisko v krajinách ako Belgicko, Nemecko, Luxembursko, Keňa či Brazília. Iniciatíva vyslať tím utečencov na Olympiádu v Riu je bez precedensu a vysiela silné posolstvo podpory a nádeje pre utečencov v celom svete vo chvíli, keď počet ľudí prinútených opustiť svoj domov z dôvodu konfliktov a prenasledovania nemá obdobu v minulosti. Svetová populácia utečencov, vysídlených a žiadateľov o azyl dosiahla rekord 59,5 miliónov na konci roka 2014 a odvtedy ďalej sústavne rastie.“

4. augusta

Príhovor pápeža Františka pri návšteve Porciunkuly: Odpustiť 77-krát 

Assisi 4. augusta – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Porciunkuly v Assisi 4. augusta 2016. Bezprostredne pred príhovorom zaznelo čítanie z Matúšovho evanjelia: Mt 18,21-35

Mt 18,21-35

„Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: »Pozhovej mi a všetko ti vrátim.« A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: »Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.« On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: »Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?« A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

****

Dnes by som chcel, drahí bratia a sestry, ponajprv pripomenúť slová, ktoré podľa starobylej tradície predniesol sv. František práve tu, pred celým ľudom a biskupmi: „Všetkých vás chcem poslať do raja!“ Čo krajšie mohol žiadať assiský „Poverello“ ako dar spásy, večného života s Bohom a radosti bez konca, ktorý nám Ježiš získal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním?

Čo iné je raj - zase z iného pohľadu - než tajomstvo lásky, ktoré nás spája navždy s Bohom, aby sme ho kontemplovali bez konca? Cirkev odjakživa vyznáva túto vieru, keď hovorí, že verí v spoločenstvo svätých. V prežívaní viery nikdy nie sme sami. Robia nám spoločnosť svätí a blahoslavení a tiež aj naši blízki, ktorí žili vieru s jednoduchosťou a radosťou a svedčili o nej svojim životom. Je tu neviditeľné puto, ale o nič menej reálne, ktoré z nás vytvára „jedno telo“, v sile jediného krstu, ktorý sme prijali, a hýbe nami „jeden Duch“ (porov. Ef 4,4).

Možno keď sv. František prosil u pápeža Honória III. o dar odpustkov pre všetkých, čo navštívia Porciunkulu, mal na mysli Ježišove slová učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem [domov] pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja” (porov. Jn 14,2-3).

Cesta odpustenia je bezpochyby tou vzorovou cestou, ktorú by sme mali nasledovať, aby sme dosiahli miesto v raji. Je náročné odpúšťať. Koľko nás to stojí, odpustiť druhým? Trochu sa zamyslime. A tu v Porciunkule všetko hovorí o odpustení! Aký veľký dar nám dal Pán, keď nás učil odpúšťať - alebo aspoň mať ochotu odpustiť -, aby sme sa tak rukou mohli dotknúť Otcovho milosrdenstva!

Vypočuli sme si podobenstvo, ktorým nás Ježiš učí odpúšťať (porov. Mt 18,21-35). Prečo by sme mali odpustiť človeku, ktorý nám urobil zle? Pretože nám ako prvým bolo odpustené, a nekonečne viac. Niet tu nikoho medzi nami, komu by nebolo bývalo odpustené. Každý premýšľajme... myslime v tichu na nepekné veci, ktoré sme urobili a ako nám Pán odpustil.

Podobenstvo nám hovorí práve toto: Ako Boh odpúšťa nám, tak aj my máme odpustiť tomu, kto nám robí zle. To je pohladenie odpustením. Srdce, ktoré odpúšťa, pohládza. Je to tak veľmi vzdialené od onoho gesta: ‚to mi zaplatíš!‘ Odpustenie je celkom iná vec. Presne ako v modlitbe, ktorú nás Ježiš naučil - Otče náš -, keď hovoríme: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Tieto viny (podlžnosti) sú naše hriechy pred Bohom a našimi vinníkmi (dlžníkmi) sú tí, ktorým aj my musíme odpúšťať.

Každý z nás môže byť tým sluhom z podobenstva, ktorý má veľký dlh na splatenie, je však taký veľký, že by to nikdy nedokázal. Aj my, keď v spovednici pokľakáme pred kňazom, nerobíme iné než opäť toto isté gesto sluhu. Hovoríme: „Pane, maj so mnou trpezlivosť“. Premýšľali ste niekedy nad trpezlivosťou Boha? Má [s nami] trpezlivosť. Dobre totiž vieme, že sme plní nedostatkov a upadáme často do tých istých chýb. A predsa, Boh sa neunaví, keď nám vždy ponúka svoje odpustenie, zakaždým keď ho žiadame. Je to odpustenie plné, totálne, s ktorým nám dáva istotu, že hoci by sme upadli do tých istých hriechov, on má s nami zľutovanie a neprestane nás milovať.

Ako pán z podobenstva, Boh sa zmilúva, čiže zakusuje zľutovanie spojené s nehou: je to výraz na označenie jeho milosrdenstva voči nám. Náš Otec sa totiž zmilúva vždy, keď sme kajúcni, a posiela nás domov s upokojeným a vyrovnaným srdcom, keď nám hovorí, že nám celý dlh prepáčil a všetko nám odpustil. Božie odpustenie nepozná hranice; prekračuje našu predstavivosť a dosahuje každého, kto v hĺbke svojho srdca uznáva, že schybil a chce sa k Nemu vrátiť. Boh pozerá na srdce, ktoré prosí o odpustenie.        

Problém sa však, žiaľ, rodí vtedy, keď sa ocitáme v konfrontácii s naším bratom, ktorý nám spôsobil nejakú drobnú krivdu. Reakcia, ktorú sme počuli v podobenstve, je veľmi výrečná: „Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« (Mt 18,28). V tejto scéne nachádzame celú drámu našich ľudských vzťahov. Celú tú drámu. Keď sme my v podlžnosti voči iným, nárokujeme si milosrdenstvo. Keď sme však veriteľmi, dovolávame sa spravodlivosti! A všetci tak robíme, všetci.

Toto nie je reakcia Kristovho učeníka a toto nemôže byť štýl života kresťanov. Ježiš nás učí odpúšťať, a robiť to bez obmedzení: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22). Skrátka, to čo nám predkladá, je Otcova láska, a nie nami nárokovaná spravodlivosť. Keby sme zostali pri tom, neboli by sme rozpoznateľní ako Kristovi učeníci, ktorí obsiahli milosrdenstvo pri päte kríža čisto mocou lásky Božieho Syna. Nezabudnime teda na tvrdé slová, ktorými sa uzatvára podobenstvo: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,21-35).

Drahí bratia a sestry, odpustenie, ktorého sa sv. František stal „kanálom“ tu v Porciunkule aj naďalej pokračuje „plodiť raj“, aj po ôsmich storočiach. V tomto Svätom roku milosrdenstva je to ešte zrejmejšie, ako cesta odpustenia môže skutočne obnoviť Cirkev a svet. Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať. Opakujem: Ponúkať svedectvo milosrdenstva v dnešnom svete je úloha, od ktorej sa nikto z nás nemôže odťahovať. Svet potrebuje odpustenie. Príliš mnohí ľudia žijú uzavretí v nevraživosti a živia v sebe nenávisť, pretože nie sú schopní odpustiť, a tak nivočia vlastný život, ale aj životy druhých namiesto toho, aby našli radosť vyrovnanosti a pokoja. Prosme sv. Františka, aby sa za nás prihováral, aby sme sa nikdy nevzdali byť pokornými znameniami odpustenia a nástrojmi milosrdenstva.

A môžeme sa za toto pomodliť. Každý tak, ako to cíti. Pozývam bratov [františkánov], biskupov, aby išli do spovedníc – aj ja tam pôjdem – aby sme boli k dispozícii pre odpustenie. Osoží nám prijať ho dnes, tu, spoločne. Nech nám Pán dá tú milosť vysloviť to slovo, ktoré nám Otec nenechá dopovedať, to, ktoré povedal márnotratný syn: „Otče, zhrešil som proti...“ a on mu prikryl ústa, objal ho. My začneme hovoriť a on nám prikryje ústa a oblečie nás. - „Ale, otče, bojím sa, že zajtra spravím to isté.“ – Ale vráť sa! Pán vždy vyzerá na cestu, vyzerá v očakávaní, či sa nevracia stratený syn; a my všetci ním sme. Kiež nám Pán dá túto milosť.

Pápež František členom Generálnej kapituly dominikánov: Kázanie, svedectvo, láska

Vatikán 4. augusta – Kázanie, svedectvo, láska. To sú tri hlavné body príhovoru pápeža Františka, ktorý dnes ráno vo Vatikáne prijal účastníkov Generálnej kapituly dominikánov. Rehoľa kazateľov si v tomto roku pripomína 800. výročie od svojho založenia. 276. generálna kapitula sa začala v piatok 15. júla a potrvá do zajtra, 5. augusta v kláštore sv. Dominika v Bologni.

Svätý Otec pozdravil na úvod stretnutia magistra rehole Fra Bruna Cadorého a všetkým poďakoval za „významný prínos pre Cirkev a za spoluprácu s Apoštolskou stolicou, ktorú [rehoľa] vo vernom duchu služby udržiavala od svojich začiatkov až po dnešok“. V súvislosti s okrúhlym výročím ďalej povedal:

„Táto osemstoročnica nás pozýva pripomenúť si mužov a ženy viery (...), ktorí niesli Božie pohladenie a nehu kdekoľvek, obohacujúc Cirkev a ukazujúc nové možnosti uživotňovania Evanjelia prostredníctvom kázania, svedectva a lásky: troch pilierov, ktoré posilňujú budúcnosť Rádu, udržujúc sviežosť zakladajúcej charizmy“.

Pápež František na úvod svojho príhovoru pripomenul, že zakladateľ rehole sv. Dominik hovorieval: «Najprv kontemplovať, potom vyučovať». Ako ďalej vysvetlil, pri zameraní sa na kázanie, na to, aby sme mohli evanjelizovať, musíme dovoliť Bohu, aby nás najskôr evanjelizoval on:

„Bez silného osobného spojenia s ním, môže byť kázeň naozaj perfektná, veľmi premyslená, dokonca obdivuhodná, ale nedotkne sa srdca, ktoré má zmeniť. Vážne a vytrvalé štúdium teologických matérií je rovnako nevyhnutné, ako všetko to, čo nám dovoľuje priblížiť sa k realite a načúvať Božiemu ľudu. Kazateľ má kontemplovať Slovo a tiež kontemplovať ľud, ktorý dúfa, že bude pochopený (porov. Evangelii gaudium, 154)“.

Druhým významným znakom dobrého kazateľa je, podľa slov Svätého Otca, svedectvo. Na tomto mieste použil úryvok z Písma o Mojžišovi, ktorý si pred horiacim krom musel vyzuť sandále. Aj sv. Dominik sa preslávil tým, že chodieval evanjelizovať bosý:

„Dobrý kazateľ si je vedomý toho, že sa pohybuje na svätej zemi, lebo Slovo, ktoré so sebou prináša, je sväté a tí, ktorí ho prijímajú, sú nimi tiež. Veriaci nielen že potrebujú prijať Slovo v jeho celistvosti, ale tiež zakúsiť svedectvo života toho, kto o ňom káže (porov. Evangelii gaudium, 171). Svätí dosiahli veľkého ovocia preto, lebo svojím životom a misiou hovoria jazykom srdca, ktorý nepozná bariéry a je pre všetkých zrozumiteľný“.

Na záver pápež František dominikánom predložil tretí pilier dobrého kazateľa, ktorým je láska. Lebo bez lásky, vysvetlil Rímsky biskup, „budete spochybňovaní a podozriví“:

„Je to Kristovo telo, živé a trpiace, ktoré volá na kazateľa a nenechá ho na pokoji. Krik chudobných a vylúčených prebúdza a dáva chápať súcit, ktorý mal Ježiš s ľuďmi (Mt 15,32)“ (...). V stretnutí so živým telom Krista sme evanjelizátormi a znovu získavame vášeň, aby sme boli kazateľmi a svedkami jeho lásky; a oslobodzujeme sa od nebezpečného pokušenia, tak aktuálneho dnes: [pokušenia] gnosticizmu“.

Slovenskú dominikánsku provinciu na zhromaždení v Bologni zastupuje jej provinciál Reginald Adrián Slavkovský.

3. augusta

Katechéza pápeža Františka o apoštolskej ceste v Poľsku

Vatikán 3. augusta – Svätý Otec František sa dnes po júlovej prestávke opäť vrátil k pravidelným audienciám. V preplnenej Aule Pavla VI. poďakoval za apoštolskú cestu do Poľska a za Svetové dni mládeže, ktoré boli aj hlavnou témou jeho príhovoru.

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa sv. Matúša: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,3-7).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry!

Dnes by som sa chcel krátko zamyslieť nad apoštolskou cestou, ktorú som absolvoval pred niekoľkými dňami v Poľsku. Príležitosťou cesty boli Svetové dni mládeže, 25 rokov po tých historických, slávených v Čenstochovej krátko po páde «železnej opony». Za tých 25 rokov sa Poľsko zmenilo, zmenila sa Európa a zmenil sa svet a tieto Svetové dni mládeže sa stali prorockým zmenením pre Poľsko, pre Európu a pre svet. Nová generácia mladých, dedičov a pokračovateľov púte, ktorú začal sv. Ján Pavol II., odpovedala na dnešnú výzvu. Oni dali znamenie nádeje, a toto znamenie sa volá bratstvo. Pretože práve v tomto svete, ktorý je vo vojne, je potrebné bratstvo; je potrebná blízkosť; je potrebný dialóg; je potrebné priateľstvo. A to je znamenie nádeje: keď existuje bratstvo.  

Začnime od mladých, ktorí boli prvým dôvodom cesty. Opäť raz odpovedali na volanie: prišli z celého sveta – niektorí z nich sú ešte tu [Svätý Otec ukazuje na skupiny prítomné v aule], bola to oslava farieb, rôznych tvári, jazykov, rozličných príbehov. Netuším, ako to robia: hovoria rozličnými jazykmi, ale rozumejú si! A prečo? Lebo majú tú vôľu kráčať spoločne, budovať mosty, bratstvo! Prišli aj so svojimi zraneniami, so svojimi otáznikmi, ale predovšetkým s radosťou stretnúť sa; a opäť vytvorili mozaiku bratstva. Dá sa tu hovoriť o mozaike bratstva. Symbolický obraz Svetových dní mládeže je dlhý rad rôznofarebných vlajok v rukách mladých: vskutku na Svetových dňoch mládeže sa vlajky národov stávajú krajšími, takpovediac sa „očisťujú“, a tiež vlajky národov, ktoré sú medzi sebou v konflikte, vejú vedľa seba. A to je krásne! Aj tu sú vlajky! Ukážte ich!

A tak počas tohto ich veľkého jubilejného stretnutia mladí zo sveta prijali posolstvo milosrdenstva, aby ho niesli do všetkých miest v duchovných i telesných skutkoch. Ďakujem všetkým mladým, ktorí prišli do Krakova! A ďakujem tým, ktorí sa s nami spojili zo všetkých kútov Zeme! Lebo v mnohých krajinách boli malé Svetové dni mládeže prepojené s tými v Krakove. Nech sa dar, ktorý ste dostali, stane každodennou odpoveďou na Pánovo volanie. Spomienka plná lásky smeruje k Susanne, dievčine z Ríma, z tejto diecézy, ktorá zomrela vo Viedni hneď po účasti na Svetových dňoch mládeže. Nech Pán, ktorý ju určite prijal v nebi, posilní jej rodinu a priateľov.  

Počas tejto cesty som navštívil aj svätyňu v Čenstochovej. Pred ikonou Madony som bol obdarený pohľadom Matky, ktorá je zvláštnym spôsobom Matkou poľského ľudu, toho šľachetného národa, ktorý toľko trpel a so silou viery a materinskou rukou vždy povstal. Pozdravil som tu niektorých Poliakov! Ste šikovní, ste skvelí! Tam, pod tým pohľadom sa dá pochopiť duchovný zmysel cesty tohto národa, ktorého história je nerozlučným spôsobom prepojená s Kristovým krížom. Tam sa dá rukou nahmatať viera svätého ľudu verného Bohu, ktorý uchováva nádej pri prechode skúškami; a uchováva tiež múdrosť, ktorá je rovnováhou medzi tradíciou a inováciou, medzi pamäťou a budúcnosťou. A Poľsko dnes pripomína celej Európe, že pre kontinent neexistuje budúcnosť bez jeho zakladajúcich hodnôt, ktoré svojho času mali v centre kresťanskú víziu človeka. Medzi týmito hodnotami je milosrdenstvo, ktorého špeciálnymi apoštolmi boli dvaja veľkí synovia poľskej zeme: sv. Faustína Kowalská a sv. Ján Pavol II.

A napokon, táto cesta mala tiež perspektívu voči svetu, svetu povolanému odpovedať na výzvu „rozkúskovanej“ vojny, ktorá ho ohrozuje. A na tomto mieste veľké ticho návštevy Auschwitzu a Birkenau bolo výrečnejšie než akékoľvek slovo. V tom tichu som počúval, cítil som prítomnosť všetkých duší, ktoré odtiaľ odišli; cítil som súcit, Božie milosrdenstvo, ktoré niektoré sväté duše vedeli priniesť aj do toho pekla. V tom veľkom tichu som sa modlil za všetky obete násilia a vojny. A tam, na tom mieste, som pochopil viac než kedykoľvek predtým hodnotu pamäte, nielen ako spomienky na udalosti z minulosti, ale ako varovanie a zodpovednosť pre dnešok a zajtrajšok, aby sa semä nenávisti a násilia nezakorenilo v brázdach dejín. A v tejto spomienke na vojny a toľké rany, toľké prežité bolesti, aj dnes existuje množstvo mužov a žien, ktorí trpia kvôli vojnám: toľkí naši bratia a sestry. Hľadiac v tom koncentračnom tábore na tú krutosť, ihneď som myslel na ukrutnosti dneška, ktoré sú podobné: nie sú tak koncentrované ako na tom mieste, ale sú všade vo svete; v tom svete, ktorý je chorý na krutosť, na bolesť, vojnu, nenávisť, smútok. A kvôli tomu vás vždy prosím o modlitbu: aby nám Pán udelil pokoj!

Za toto všetko ďakujem Pánovi a Panne Márii. A opäť vyjadrujem svoju vďačnosť poľskému prezidentovi a ďalším autoritám, kardinálovi krakovskému arcibiskupovi a celému poľskému episkopátu a všetkým tým, ktorí mnohorakým spôsobom umožnili toto stretnutie, ktoré poskytlo znak bratstva a pokoja Poľsku, Európe a svetu. Chcel by som tiež poďakovať mladým dobrovoľníkom, ktorí počas viac než jedného roku na tomto pracovali; a tiež médiám, tým, ktorí pracujú pre médiá: obrovská vďaka za to, že tieto Svetové dni mládeže bolo možné vidieť na celom svete. A tu nemôžem zabudnúť na Annu Mariu Jacobiniovú, taliansku novinárku, ktorá tam prišla nečakane o život. Modlime sa aj za ňu, odišla v postoji služby. Ďakujem.“

Pápež František po katechéze pozdravil prítomných v rôznych jazykoch. Špeciálny pozdrav adresoval pútnikom z Brazílie, kde sa už o pár dní, 5. augusta, začnú Olympijské hry:

„Teraz by som chcel srdečne pozdraviť brazílsky ľud, najmä mesto Rio de Janeiro, ktoré hostí športovcov a fanúšikov z celého sveta pri príležitosti Olympiády. Vo svete, ktorý je smädný po mieri, tolerancii a zmierení, by som si prial, aby duch Olympijských hier inšpiroval všetkých, účastníkov i divákov, v zápase o „dobrý boj“ a v spoločnom dokončení behu (porov. 2 Tim 4,7-8), túžiac získať ako odmenu nie medailu, ale niečo oveľa cennejšie: vytvorenie civilizácie, v ktorej vládne solidarita založená na uznaní toho, že všetci sme členmi jedinej ľudskej rodiny, bez ohľadu na rozdiely kultúr, farby pleti a náboženstva. A Brazílčanom, ktorí so svojou radosťou a charakteristickým pohostinstvom organizujú Oslavu športu, prajem, aby bola príležitosťou na prekonanie ťažkých okamihov a zapojenia sa do „tímovej práce“ pre budovanie spravodlivejšej a bezpečnejšej krajiny, vsadiac na budúcnosť plnú nádeje a radosti. Boh vás všetkých žehnaj!“

Na záver svojich pozdravov sa Svätý Otec František obrátil na veriacich z regiónov Talianska. S poukázaním na vzor svätosti, ktorý si Cirkev pripomenie zajtrajšou spomienkou na sv. Jána Máriu Vianneya, patróna kňazov a predovšetkým farárov, adresoval pápež František nasledovné povzbudenie osobitne mladým, chorým a novomanželom:

„Nech je jeho veľká pokora, drahí mladí, pre vás príkladom žiť život ako Boží dar; nech vás jeho odovzdanie sa plné dôvery Kristovi Spasiteľovi, drahí chorí, podopiera v hodine utrpenia; a nech vám jeho kresťanské svedectvo, drahí novomanželia, dá odvahu vyznávať vašu vieru bez hanby“.  

Zajtra, 4. augusta, Svätý Otec František navštívi kaplnku Porciunkula v Assisi pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov spojených s týmto miestom. Práve včera Cirkev slávila s tým spojený sviatok. Na cestu sa Svätý Otec vydá zajtra v popoludňajších hodinách a do Baziliky Panny Márie Anjelskej by mal doraziť približne okolo 16. hodiny. V kaplnke, ktorá je kolískou Františkánskeho rádu, pápež zotrvá v modlitbe a očakáva sa, že v závere prednesie krátke duchovné zamyslenie nad Božím slovom.

Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec pozval veriacich, aby sa k jeho putovaniu v duchu pripojili:

„Bude to jednoduchá púť, ale veľmi významná v tomto Roku milosrdenstva. Prosím vás všetkých, aby ste ma sprevádzali v modlitbe, vzývajúc svetlo a silu Duchu Svätého a nebeský príhovor sv. Františka“.

25. júla

Terorizmus je slepá ulička - pápež František vyzýva spojiť sa v modlitbe

Vatikán 25. júla – „Modlím sa za všetky obete terorizmu vo svete. Prosím, už nie viac terorizmus! Je to slepá ulička.“ Týmito slovami reagoval Svätý Otec prostredníctvom sociálnej siete Instagram na sériu tragických správ zo sveta počas uplynulých dní. V súvislosti so smrtonosným vyčíňaním v metropole Bavorska zaslal vatikánsky štátny sekretár kardinál Parolin sústrastný telegram arcibiskupovi Mníchova a Freisingu kardinálovi Reinhardovi Marxovi.

Včera zaznel z Vatikánu pápežov apel aj v súvislosti s masovým atentátom v afganskom hlavnom meste Kábul. Svätý Otec uistil o svojej blízkosti rodinám obetí a zraneným a pozval veriacich pripojiť sa k jeho modlitbe, aby Pán všetkých inšpiroval k zámerom dobra a bratstva.

„Čím viac sa zdajú byť pochmúrnymi perspektívy bezpečnosti a pokoja a ich prekážky neprekonateľnými, tým naliehavejšou sa musí stať naša modlitba,“ zdôraznil pápež František v príhovore naživo prenášanom médiami.

24. júla

Anjel Pána s pápežom Františkom: Modlitba je pracovný nástroj v našich rukách

Vatikán 24. júla – Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána dnes Svätý Otec predniesol naliehavú výzvu v súvislosti s nedávnymi prejavmi násilia v Mníchove a Kábule. Pred blížiacimi sa Svetovými dňami mládeže v Krakove vopred pozdravil ich účastníkov a poďakoval organizátorom a k duchovnej účasti pozval i tých, ktorí budú sledovať podujatie na diaľku cez médiá.

V katechéze pápež František nazval modlitbu „prvým a hlavným pracovným nástrojom v našich rukách“. Vychádzajúc z evanjelia 17. nedele cezročného obdobia rozobral Ježišovu modlitbu Otče náš.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele (Lk 11,1-13) otvára scéna, v ktorej sa Ježiš modlí sám, osamote. Keď skončí, učeníci ho žiadajú: «Pane, nauč nás modliť sa» (v. 1). A on odpovedá: «Keď sa modlíte, hovorte: Otče...» (v. 2). Toto slovo je „tajomstvom“ Ježišovej modlitby, je to kľúč, ktorý nám on sám dáva, aby sme mohli aj my vstúpiť do toho vzťahu dôverného dialógu s Otcom, ktorý sprevádzal a podopieral celý jeho život.

K osloveniu „Otče“ Ježiš pripája dve prosby: «posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo» (v. 2). Ježišova modlitba, a teda kresťanská modlitba, predstavuje predovšetkým dať priestor Bohu, keď mu dovolíme, aby v nás zjavil svoju svätosť a keď dávame napredovať jeho kráľovstvu, počnúc tým, že umožníme, aby v našom živote zavládla moc jeho lásky.

Túto modlitbu, ktorú nás Ježiš učí, „Otče náš“, robia kompletnou ďalšie tri prosby. Sú to tri žiadosti, ktoré vyjadrujú naše základné potreby: chlieb, odpustenie a pomoc v pokušeniach (porov. v. 3-4). Nedá sa žiť bez chleba, nedá sa žiť bez odpustenia a nemožno žiť bez Božej pomoci v pokušeniach.

Chlieb, o ktorý nám Ježiš káže prosiť je tým nevyhnutným, nie nadbytočným. Je to chlieb pútnikov, ten spravodlivý, ktorý sa nehromadí a s ktorým sa neplytvá, ktorý nezaťažuje náš pochod.

Odpustenie je predovšetkým to, čo my sami prijímame od Boha: len vedomie toho, že sme hriešnici, ktorým odpustilo nekonečné Božie milosrdenstvo nás môže uschopniť konať konkrétne gestá bratského zmierenia. Ak sa niektorý človek necíti byť hriešnikom, ktorému bolo odpustené, nikdy nebude môcť vykonať gesto odpustenia alebo zmierenia. Začína sa od srdca, kde sa cítime omilostenými hriešnikmi.

Posledná žiadosť, «neuveď nás do pokušenia», vyjadruje vedomie našej situácie, že sme vždy vystavení nástrahám zla a korupcie. Všetci vieme, čo je to pokušenie!

Ježišovo učenie o modlitbe pokračuje dvoma podobenstvami, v ktorých používa ako vzory postoj priateľa voči inému priateľovi a postoj otca voči svojmu synovi (porov. v. 5-12). Obe nás chcú naučiť, aby sme mali plnú dôveru v Boha, ktorý je Otcom. On pozná lepšie než my sami naše potreby, ale chce, aby sme mu ich predkladali s odvahou a nástojčivosťou, pretože toto je náš spôsob, ako sa podieľame na jeho pláne spásy. Modlitba je prvým a hlavným „pracovným nástrojom“ v našich rukách! Naliehať na Boha neslúži na to, aby sme ho presvedčili, ale aby sme spevnili našu vieru a našu trpezlivosť, čiže našu schopnosť zápasiť spolu s Bohom za veci naozaj dôležité a nevyhnutné. V modlitbe sme vo dvojici: Boh a ja spoločne bojujeme za dôležité veci.          

Medzi nimi je jedna vec, to veľmi dôležité, o čom Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu, ale o čo takmer nikdy nežiadame, a tým je Duch Svätý. „Daruj mi Ducha Svätého!“ A Ježiš to hovorí: «Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!» (v. 13). Ducha Svätého! Musíme prosiť, aby Duch Svätý prišiel do nás. Ale na čo je potrebný Duch Svätý? Je potrebný na to, aby sme žili dobre, žili s múdrosťou a láskou, konajúc Božiu vôľu. Akou krásnou modlitbou by bolo počas tohto týždňa, keby každý z nás prosil Otca: „Otče, daj mi Ducha Svätého!“ Panna Mária nám to ukazuje celou svojou existenciou, ktorou naplno hýbe Duch Svätý. Nech nám pomôže prosiť Otca v zjednotení s Ježišom, aby sme žili nie svetským spôsobom, ale podľa Evanjelia, vedení Duchom Svätým.“

***    

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil pápež František všetkým prítomným i spojeným cez médiá apoštolské požehnanie. Po ňom predniesol výzvu v súvislosti s prejavmi násilia v rôznych častiach sveta:

„V týchto hodinách sme v duši opäť otrasení smutnými správami v súvislosti so zaplakaniahodnými činmi terorizmu a násilia, ktoré zapríčinili bolesť a smrť. Myslím na dramatické udalosti v Mníchove v Nemecku a v Kábule v Afganistane, kde prišli o život početné nevinné osoby.

Som nablízku rodinám obetí a zraneným. Pozývam vás spojiť sa s mojou modlitbou, aby Pán všetkých inšpiroval k zámerom dobra a bratstva. Čím viac sa zdajú byť pochmúrnymi perspektívy bezpečnosti a pokoja a ich prekážky neprekonateľnými, tým naliehavejšou sa musí stať naša modlitba.“

***

Ďalšiu výzvu zameral Svätý Otec na blížiace sa Svetové dni mládeže, ktoré sa začnú už zajtra v poľskom Krakove:

„Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa mnohí mladí zo všetkých častí sveta vydávajú na cestu do Krakova, kde sa budú konať 31. svetové dni mládeže. Aj ja sa tam vyberiem túto stredu, aby som sa stretol s chlapcami a dievčatami a slávil s nimi a pre nich Jubileum milosrdenstva, na príhovor sv. Jána Pavla II. Prosím vás, aby ste nás sprevádzali modlitbou.

Už teraz pozdravujem a ďakujem tým, ktorí pracujú na prijatí mladých pútnikov s početnými biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami, laikmi. Osobitne myslím na veľký počet ich vrstovníkov, ktorí hoci nebudú môcť byť prítomní osobne, budú sledovať toto podujatie cez komunikačné prostriedky. Budeme všetci zjednotení v modlitbe!“

19. júla

Pápež sa vo videoposolstve prihovoril Poľsku týždeň pred cestou do Krakova

Vatikán/Poľsko 19. júla – „Mám veľkú túžbu stretnúť sa s vami, aby sme svetu ponúkli nový znak harmónie, mozaiku rozličných tvárí, mnohých rás, jazykov, národov a kultúr, no všetci zjednotení v Ježišovom mene, ktorý je Tvárou Milosrdenstva“. Pápež František sa týmito slovami prihovoril vo videoposolstve mladým účastníkom 31. svetových dní mládeže v Krakove, ktoré navštívi už na budúci týždeň. Ako povedal, „všetko bude v tomto Jubilejnom roku v znaku milosrdenstva a vo vďačnej a oddanej spomienke na sv. Jána Pavla II., ktorý bol pôvodcom Svetových dní mládeže a bol sprievodcom poľského národa na svojej nedávnej historickej ceste ku slobode“.

Svätý Otec zároveň požehnal všetky krajiny, z ktorých mladí prídu na SDM, ako aj túžby, ktoré mladí v sebe nosia i samotné ich „kroky smerujúce do Krakova, aby boli púťou viery a bratstva“.

Petrov nástupca sa vo svojom videoposolstve zverejnenom pri príležitosti blížiacej sa apoštolskej cesty do Poľska obracia aj na celý poľský národ:

„Cítim, že prísť medzi vás je veľkým darom Pána, lebo ste ľudom, ktorý vo svojich dejinách prekonal mnohé skúšky, niektoré veľmi tvrdé, a napredoval so silou viery, podopieraný materskou rukou Panny Márie. Som si istý, že púť do Čenstochovskej svätyne pre mňa bude vnorením sa do tejto skúšanej viery, ktoré mi veľmi prospeje.“

Pápež Poliakom ďakuje za modlitby, ktorými pripravujú jeho cestu. Osobitne povzbudzuje rodiny, ktorým sa chystá priniesť aj posynodálnu apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia:

„Morálne a duchovné ,zdravie‘ národa vidieť na jeho rodinách: preto sv. Jánovi Pavlovi II. tak ležali na srdci snúbenci, mladí manželia a rodiny. Pokračujte na tejto ceste!“

Po záverečnom pozvaní zotrvať zjednotení v modlitbe sa pápež František vo videoposolstve lúči slovami: „Dovidenia v Poľsku!“

Plné znenie pápežovho videoposolstva pred cestou do Poľska

„Drahí bratia a sestry, už sa blížia 31. svetové dni mládeže, ktoré ma volajú stretnúť sa s mladými sveta pozvanými do Krakova a ponúka mi aj milú príležitosť stretnúť sa s drahým poľským národom. Všetko bude v tomto Jubilejnom roku v znaku milosrdenstva a vo vďačnej a oddanej spomienke na sv. Jána Pavla II., ktorý bol pôvodcom Svetových dní mládeže a bol sprievodcom poľského národa na svojej nedávnej historickej ceste ku slobode.

Drahí poľskí mladí, viem, že už dávno pripravujete, hlavne modlitbou, veľké stretnutie v Krakove. Ďakujem vám zo srdca za všetko to, čo robíte, a za lásku, s ktorou to robíte; už teraz vás objímam a žehnám vás.

Drahí mladí zo všetkých kútov Európy, Afriky, Ameriky, Ázie a Oceánie! Žehnám aj vaše krajiny, vaše túžby a vaše kroky smerujúce do Krakova, aby boli púťou viery a bratstva. Nech vám Pán Ježiš udelí milosť zakúsiť v sebe toto jeho slovo: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7).

Mám veľkú túžbu stretnúť sa s vami, aby sme svetu ponúkli nový znak harmónie, mozaiku rozličných tvárí, mnohých rás, jazykov, národov a kultúr, no všetci zjednotení v Ježišovom mene, ktorý je Tvárou Milosrdenstva.

A teraz sa obrátim na vás, drahí synovia a dcéry poľského národa! Cítim, že prísť medzi vás je veľkým darom Pána, lebo ste ľudom, ktorý vo svojich dejinách prekonal mnohé skúšky, niektoré veľmi tvrdé, a napredoval so silou viery, podopieraný materskou rukou Panny Márie. Som si istý, že púť do Čenstochovskej svätyne pre mňa bude vnorením sa do tejto skúšanej viery, ktoré mi veľmi prospeje. Ďakujem vám za modlitby, ktorými pripravujete moju návštevu. Ďakujem biskupom a kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, laickým veriacim, osobitne rodinám, ktorým v najlepšom prinášam posynodálnu apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia. Morálne a duchovné ,zdravie‘ národa vidieť na jeho rodinách: preto sv. Jánovi Pavlovi II. tak ležali na srdci snúbenci, mladí manželia a rodiny. Pokračujte na tejto ceste!

Drahí bratia a sestry, posielam vám toto posolstvo ako záruku o mojej náklonnosti. Zotrvajme zjednotení v modlitbe. A dovidenia v Poľsku!“

17. júla

Pápež František pri Anjel Pána vyzdvihol postoj načúvania, modlil sa za obete z Nice

Vatikán 17. júla – K postoju načúvania voči hosťom, ale aj voči členom vlastnej rodiny dnes pápež František povzbudil veriacich zhromaždených na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána vo Vatikáne. V katechéze sa zameral na Ježišovu návštevu u sestier Márie a Marty, zachytenú v Lukášovom evanjeliu. Upozornil na nebezpečenstvo, že sa v uponáhľanej dobe zo života vytratí ľudskosť v zmysle cnosti pohostinnosti. Prítomných vyzval pestovať v sebe schopnosť vypočuť druhého človeka. Práve v tejto schopnosti podľa jeho slov spočíva „koreň pokoja“.

Pápež František venoval hlavný úmysel svojej dnešnej modlitby Francúzsku. Spolu s prítomnými sa modlil za obete štvrtkového masového atentátu v Nice, za zranených, za trúchliacich príbuzných i za celú krajinu.                      

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnom evanjeliu rozpráva evanjelista Lukáš o Ježišovi, ako po ceste do Jeruzalema vošiel do dediny a prijali ho v dome dvoch sestier: Marty a Márie (porov. Lk 10,38-42). Obe prejavujú Pánovi pohostinnosť, ale robia to odlišnými spôsobmi. Mária si sadá Ježišovi k nohám a počúva jeho slovo (porov. v. 39), zatiaľ čo Marta sa naplno venuje príprave vecí; a v istom momente povie Ježišovi: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ (v. 40). A Ježiš jej odpovedá: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (v. 41-42).

Vo svojom pohrúžení sa do práce Marte hrozí, že zabudne – a toto je problém – na to, čo je najdôležitejšie, čiže na prítomnosť hosťa, ktorým bol v tomto prípade Ježiš. Zabúda sa na prítomnosť hosťa. A hosťa treba nielen obslúžiť, nasýtiť a zahnúť starostlivosťou v každom smere. Je potrebné predovšetkým, aby sa mu načúvalo. Zapamätajte si dobre toto slovo: načúvať! Pretože hosťa treba prijať ako osobu, s jeho príbehom, s jeho srdcom bohatým na city a myšlienky, tak aby sa mohol naozaj cítiť ako v rodine. Ale ak prijmeš hosťa u seba doma a pokračuješ v práci, usadíš ho na miesto, mlčky on i ty, je to ako keby bol z kameňa: Hosť z kameňa! – Nie. Hosťovi treba načúvať.

Zaiste, odpoveď, ktorú Ježiš dáva Marte – keď jej hovorí, že potrebné je len jedno – nadobúda svoj plný význam vzhľadom na načúvanie slova samotného Ježiša, toho slova, ktoré osvecuje a udržiava všetko, čo sme a čo robíme. Ak sa ideme napríklad modliť pred kríž, a vravíme, vravíme, vravíme a potom ideme preč, nepočúvame Ježiša! Nenecháme mu hovoriť k nášmu srdcu. Načúvať: Toto je kľúčové slovo. Nezabudnite!

A nesmieme zabudnúť, že v dome Marty a Márie Ježiš ešte prv než je Pánom a Učiteľom, je pútnikom a hosťom. Jeho odpoveď má teda tento prvý a bezprostredný význam: „Marta, Marta, prečo si dávaš toľko roboty s hosťom, že zabúdaš na jeho prítomnosť? – Hosť z kameňa! – na jeho prijatie netreba mnoho vecí; naopak, potrebná je len jedna vec: počúvať ho – tu je to slovo: počúvať –, preukázať mu bratský postoj, aby si tak uvedomil, že je v rodine, a nie v provizórnom útulku.“

Takto chápaná pohostinnosť, ktorá je jedným zo skutkov milosrdenstva, sa ukazuje naozaj ako ľudská a kresťanská cnosť, cnosť, ktorej v dnešnom svete hrozí zanedbanie. Množia sa totiž útulky a penzióny, ale nie vždy sa v týchto prostrediach praktizuje skutočná pohostinnosť. Vznikajú rozličné inštitúcie, ktoré poskytujú starostlivosť pri mnohých druhoch choroby, osamelosti, vysunutia na okraj, ale zmenšuje sa pravdepodobnosť, aby niekto, kto je cudzincom, odstrčeným či vylúčeným našiel kohosi, kto by bol ochotný ho vypočuť - keďže je cudzinec, utečenec, migrant - načúvať jeho bolestnému príbehu. Dokonca i vo vlastnom dome, medzi vlastnými príbuznými sa môže stať, že sa ľahšie nájdu služby a starostlivosť rôzneho druhu, než vypočutie a pohostinnosť.

Dnes sme tak veľmi zaujatí, s chvatom, toľkými problémami – z toho niektorými i nedôležitými –, že zlyhávame v schopnosti počúvať. Sme neustále zaneprázdnení a tak nemáme čas počúvať. A ja by som sa vás chcel opýtať, položiť vám otázku, každý nech si odpovie vo svojom srdci: Ty, manžel, máš čas počúvať svoju manželku? A ty, žena máš čas počúvať svojho manžela? Vy, rodičia, máte čas, čas, ktorý môžete „stratiť“ na počúvanie vašich detí? Alebo vašich starých rodičov, vašich starkých? – „Ale veď starkí rozprávajú stále tie isté veci, sú nudní...“ – Ale potrebujú byť vypočutí! Počúvať. Prosím vás naučiť sa počúvať a venovať tomu viac času. V schopnosti počúvať je koreň pokoja.                    

Nech nás Panna Mária, Matka počúvania a starostlivej služby, naučí byť prijímajúcimi a pohostinnými k našim bratom a našim sestrám.“

​Svätý Otec sa modlil za obete z Nice a za celé Francúzsko

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní pripojil Svätý Otec osobitnú modlitbu za Francúzsko, ktoré sa spamätáva z brutálneho vraždenia v Nice v deň štátneho sviatku 14. júla. Veriacim na Námestí sv. Petra sa prihovoril týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, v našich srdciach je živá bolesť pre masaker, ktorý minulý štvrtok večer v Nice skosil toľké nevinné životy, dokonca i toľkých detí. Som nablízku každej rodine a celému francúzskemu národu v žiali. Nech Boh, dobrý Otec, prijme všetky obete do svojho pokoja, podrží zranených a uteší príbuzných. Kiež rozoženie každý plán teroru a smrti, aby sa viac žiadny človek neopovážil preliať krv brata. Otcovské a bratské objatie všetkým obyvateľom Nice a celému francúzskemu národu. A teraz sa všetci spoločne pomodlime mysliac na tento masaker, na obete, na príbuzných. Modlime sa najprv v tichu...“

Po chvíli strávenej v mlčaní sa Svätý Otec spolu s celým námestím pomodlil Ave Maria - Zdravas´ Mária.

Na záver pápež pozdravil prítomné skupiny z viacerých krajín. Pri pohľade z okna Apoštolského paláca si osobitne všimol viacerých Číňanov a venoval im niekoľko spontánnych slov.

9. júla

Pápež píše Argentíne pri 200. výročí nezávislosti: Som nablízku núdznym

Vatikán/Argentína 9. júla - Pápež František zaslal list predsedovi argentínskej biskupskej konferencie Mons. José Maria Arancedovi pri príležitosti 200. výročia nezávislosti Argentíny. Svätý Otec v tejto súvislosti zablahoželal nielen biskupom, ale aj štátnym predstaviteľom a celému ľudu. Obzvlášť vyjadril svoju blízkosť tým, ktorí najviac trpia:

„Chorým, tým, ktorí žijú v biede, väzňom, tým, ktorí sa cítia osamelí, tým, ktorí nemajú prácu a zakúšajú každý druh núdze, tým, ktorí sú alebo boli obeťami obchodovania s ľuďmi a vykorisťovania, neplnoletým obetiam zneužívania a mnohým mladým, ktorí trpia pohromou, akú im privodila droga. Všetci títo nesú ťažké bremeno situácií, mnoho ráz až do krajnosti. Sú synmi vlasti, s ktorými sa najviac kupčí“.

Petrov nástupca si zaspomínal, ako ho v detstve v škole učili hovoriť o „Matke vlasti“ a milovať ju. Práve „v láske k Matke vlasti“ podľa neho spočíva „vlastenecký zmysel príslušnosti“:

„My Argentínci používame riskantný a súčasne divný výraz, keď hovoríme o nepoctivých osobách: ,Tento je schopný predať vlastnú matku‘; ale vieme a hlboko v srdci cítime, že matka sa nepredáva, nemožno ju predať... a ani Matku vlasť“.

Pápež František v liste praje Argentíne, „aby ju Pán opatroval, urobil ju silnejšou a bratskejšou a chránil ju od každého druhu kolonializmu“. Svoje myšlienky venuje osobitne starým ľuďom a mládeži. Žiada ich pričiniť sa, aby Argentína naďalej kráčala s pohľadom upretým vpred:

„Starých, ,tých, ktorí si pamätajú dejiny‘, žiadam, aby prekonávali túto ,kultúru vyraďovania‘, ktorá sa nastoľuje na svetovej úrovni a aby mali odvahu snívať. Potrebujeme ich sny, zdroj nádeje. Mladých žiadam, aby ,svoj život neposielali do dôchodku´ v byrokratickom tichu, kde idú bokom mnohé predsavzatia pozbavené snov a hrdinstva“.

Ako pokračoval Svätý Otec s odkazom na proroctvo Joela (porov. Joel 3,1), treba starcov, ktorí snívajú, a mladých, ktorí sa týmito snami inšpirujú a kráčajú vpred s prorockou kreativitou: „Len ak naši starci majú odvahu snívať a naši mladí prorokovať veľké veci, vlasť môže byť slobodná“.

Na záver pápež František prosí Boha, aby žehnal Argentínu a jeho krajanov, a Pannu Máriu z Luján žiada, aby ako matka strážila cestu, na ktorú Argentínci vykročili presne pred 200 rokmi: 9. júla 1816.

3. júla

Pápež pred modlitbou Anjel Pána: Prinesme všetkým radostnú zvesť

Vatikán 3. júla – Pápež František dnes z okna Apoštolské paláca pripomenul, že „Ježiš nám priblížil Boha; v Ježišovi Boh kraľuje medzi nami, jeho milosrdná láska víťazí nad hriechom a nad ľudskou biedou“. Citujúc dnešné evanjelium podľa sv. Lukáša Rímsky biskup zopakoval, že misia kresťanov vo svete je priniesť všetkým radostnú zvesť, „posolstvo nádeje a útechy, pokoja a lásky“.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pasáž z dnešného evanjelia z 10. kapitoly Lukášovho evanjelia (Lk 10,1-12.17-20) nám pomáha pochopiť, ako veľmi je potrebné vzývať Boha, «Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!» (v. 2). „Robotníci“, o ktorých Ježiš hovorí, sú misionármi Božieho kráľovstva, ktorých On sám povolal a poslal «po dvoch pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť» (v. 1). Ich úlohou je ohlasovať posolstvo spásy adresované všetkým. Misionári vždy ohlasujú posolstvo spásy všetkým; [a to] nielen misionári, ktorí idú ďaleko, ale aj my, kresťanskí misionári, ktorí hlásame radostnú zvesť spásy. A toto je dar, ktorý nám dá Ježiš s Duchom Svätým. Toto ohlasovanie znamená povedať: «Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo» (v. 9). Ježiš nám skutočne priblížil Boha; v Ježišovi Boh kraľuje uprostred nás, jeho milosrdná láska vyhráva nad hriechom a ľudskou biedou.

A dobrou správou je to, že „robotníci“ musia prinášať všetkým: posolstvo nádeje a útechy, pokoja a lásky. Keď Ježiš posiela učeníkov pred sebou do miest, odporúča im: «Najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!’ [...] Uzdravujte chorých, čo sú v nich» (porov. vv. 5.9). Toto všetko znamená, že Božie kráľovstvo sa buduje deň čo deň, a už na tejto zemi ponúka svoje ovocie obrátenia, očistenia, lásky a útechy medzi ľuďmi. Je to krásna vec! Budovať deň čo deň toto Božie kráľovstvo, ktoré sa uskutočňuje. [Znamená to] nezbúrať, [ale] budovať!

V akom duchu musí Ježišov učeník vykonať túto misiu? V prvom rade musí si byť vedomý náročnej a niekedy nevraživej reality, ktorá ho čaká. Ježiš na tom nešetrí slovami! Ježiš hovorí: «Posielam vás ako baránkov medzi vlkov» (v. 3). Je to jasné. Nevraživosť je vždy začiatkom prenasledovania kresťanov; lebo Ježiš vie, že misii bráni práca zlého. Robotník z evanjelia sa preto musí snažiť oslobodiť od ľudských pripraveností každého druhu, nenosiac mešec ani kapsu, ani obuv (porov. v.4), ako odporúča Ježiš, aby sa tak spoliehali len na silu Kristovho kríža. To znamená zanechať každý dôvod pre osobnú chválu, karierizmus a hlad po moci, a pokorne so seba nechať urobiť nástroj spásy, ktorá je dielom obety Krista, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych.

Misia kresťana vo svete je úžasná, je to misia určená všetkým, je to misia služby, bez výnimky; vyžaduje si mnoho štedrosti a predovšetkým pohľad a srdce obrátené hore vzývajúc tak Pánovu pomoc. Tak veľmi sú potrební kresťania, ktorí by s radosťou svedčili o evanjeliu v každodennom živote. Učeníci, ktorých vyslal Ježiš, «sa vrátili natešení» (v. 17). Keď to robíme, srdce sa naplní radosťou. A tento výrok ma nabáda k uvažovaniu nad tým, ako veľmi sa Cirkev teší, raduje z toho, keď jej synovia prijímajú radostnú zvesť vďaka oddanosti toľkých mužov a žien, ktorí dennodenne ohlasujú evanjelium: kňazi – tí vynikajúci farári, ktorých všetci poznáme, rehoľné sestry, zasvätené, misionárky a misionári... A ja sa sám seba pýtam, počúvajte dobre: koľkí z vás, mladí, ktorí ste dnes prítomní na námestí, počujete Pánovo volanie nasledovať ho? Nemajte strach! Buďte odvážni a odovzdajte druhým túto pochodeň apoštolského zápalu, ktorú sme dostali vďaka týmto príkladným učeníkom.

Prosme Pána, skrze príhovor Panny Márie, aby Cirkvi nikdy nechýbali obetavé srdcia, ktoré pracujú na tom, aby všetkým priniesli lásku a nežnosť nebeského Otca.“

Po príhovore sa pápež František s veriacimi na Námestí sv. Petra pomodlil modlitbu Anjel Pána a všetkým udelil svoje apoštolské požehnanie. Na záver odsúdil krvavé útoky, ktoré sa udiali v uplynulých dňoch v Dháke a Bagdade a s prítomnými sa pomodlil za obete a za násilníkov.

Petrov nástupca tiež pozdravil pútnikov z Talianska, Portugalska, Kórei či Venezuely. Zároveň pripomenul, že na budúcu stredu si Katolícka cirkev v tomto Svätom roku milosrdenstva pripomenie mladú mučeníčku sv. Máriu Gorettiovej, ktorá pred tým než zomrela, odpustila svojmu vrahovi. Svätorečenie patrónky zločinov a mládeže bolo prvým v histórii, na ktorom sa zúčastnili matka aj vrah. Jednoduché hrdinské dievča je tiež prvou sväticou 20. storočia.

29. júna

Pápež František novým metropolitom: Východiskom Cirkvi je modlitba

Vatikán 29. júna – Pápež František dnes na slávnosť sv. Petra a Pavla, patrónov Ríma, slávil Eucharistiu v Bazilike sv. Petra, na ktorej požehnal pália 25 novým metropolitným arcibiskupom z celého sveta. Obrad sa začal spevom „Tu es Petrus“. Posvätné pálium si každý metropolita prevzal osobne z rúk Petrovho nástupcu.

Pálium je pevná látkova stuha asi päť centimetrov široká, utkaná z bielej vlny do oblúka tak, aby sa dala položiť na plecia. Zdobí ju šesť krížov vyšitých čiernym hodvábom a symbolizuje baránka na pleciach dobrého pastiera. Ide o súčasť liturgického odevu, ktorý má jedine pápež a arcibiskupi-metropoliti latinského obradu. Pálium je znakom úradu a duchovnej moci metropolitu a plného spoločenstva s Rímskym biskupom.

Na slávnosti sa tradične zúčastnila aj delegácia Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, ktorú pápež včera prijal na súkromnej audiencii.

Plné znenie homílie pápeža Františka na sviatok sv. Petra a Pavla

„Božie slovo tejto liturgie obsahuje dve kľúčové slová: uzavretosť / otvorenosť. K tomuto obrazu môžeme tiež priložiť symbol kľúčov, ktoré Ježiš prisľúbil Šimonovi Petrovi, aby mohol otvoriť brány Nebeského kráľovstva a nie ich zatvoriť pred ľuďmi, ako to robievali niektorí zákonníci a pokryteckí farizeji, čo Ježiš vyčítal (porov. Mt 23,13).

Čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 12,1-11) nám predstavuje tri uzavretosti: tú, keď je Peter vo väzení; tú, keď je komunita zhromaždená na modlitbe; a – v kontexte nášho nasledujúceho úryvku – tú, ktorá sa týkala domu Márie, matky Jána nazývaného Marek, kam ide Peter klopať [na dvere] potom, čo bol oslobodený.

Pokiaľ ide o uzavretosti, modlitba sa javí ako hlavné východisko: východisko pre spoločenstvo, ktoré riskuje, že sa uzatvorí samo v sebe kvôli prenasledovaniu a strachu; východisko pre Petra, ktorý ešte na začiatku svojej misie, ktorú mu zveril Pán, je uväznený Herodesom a riskuje odsúdenie na smrť. A zatiaľ čo bol Peter vo väzení, «Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). A Pán odpovedal na modlitbu a poslal svojho anjela, aby ho vyslobodil, „vytrhnúc ho z Herodesovej ruky“ (porov. Sk 12,11). Modlitba, ako pokorné zverenie sa Bohu a jeho svätej vôli, je vždy východiskom z našich osobných a komunitných uzavretostí. Je to veľké východisko z uzavretostí.

Dokonca aj Pavol, píšuc Timotejovi, hovorí o svojej skúsenosti oslobodenia, keď unikol pred nebezpečenstvom jeho odsúdenia na smrť; namiesto toho, Pán stál pri ňom a posilňoval ho, aby sa cez neho naplnilo ohlasovanie evanjelia všetkým národom (porov. 2 Tim 4,17). Pavol však hovorí o oveľa väčšom „otvorení“, [otvorení] nekonečne širšiemu horizontu: večnému životu, ktorý ho čaká po tom, ako skončí pozemský „beh“. Je to krásne vidieť život Apoštola celý „v pohybe“ vďaka evanjeliu: celý naplánovaný dopredu, najskôr priniesť Krista tým, čo ho nepoznajú a potom sa – tak povediac – hodiť do jeho náručia a nechať sa ním niesť «pre jeho nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,18).

Vráťme sa [ešte] k Petrovi. Evanjeliový príbeh (Mt 16,13-19) o jeho vyznaní viery a následnej misii, ktorú mu zveril Ježiš, nás ukazuje, že život Šimona, galilejského rybára – tak ako život každého z nás, sa otvára, naplno rozkvitá vtedy, keď od Boha Otca prijíma milosť viery. Šimon sa tak vydal na cestu, na cestu dlhú a namáhavú, ktorá ho vedie k výjdeniu zo seba samého, zo svojich ľudských istôt, najmä zo svojej mužskej pýchy, s odvahou a s nezištným altruizmom. Na tejto jeho ceste oslobodenia je rozhodujúca Ježišova modlitba: «Ale ja som prosil za teba [Šimon], aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov» (Lk,22-32). Rovnako rozhodujúci je Pánov pohľad plný súcitu potom, ako ho Peter trikrát zaprel: pohľad, ktorý sa dotýka srdca a uvoľní slzy pokánia (porov. Lk 22,61-62). Šimon Peter bol tak oslobodený z väzenia svojho pyšného a svojho ustráchaného ja a prekonal pokušenie uzatvoriť sa pred Ježišovým volaním nasledovať ho na ceste kríža.

Ako som už spomenul v kontexte nasledovného úryvku zo Skutkov apoštolov, je tam detail, ktorý stojí za to si ho všimnúť (porov. Sk 12,12-17). Keď je Peter zázračne oslobodený z Herodesovho väzenia, ide do domu matky Jána nazývaného Marek. Klope na dvere a zvnútra odpovie slúžka menom Rodé, ktorá spoznajúc Petrov hlas, namiesto toho, aby otvorila dvere, s prekvapením uteká plná radosti ohlásiť zvesť panej domu. Príbeh, ktorý sa môže zdať komický, nám pomáha chápať atmosféru strachu, v ktorej sa nachádzala kresťanská komunita, ktorá ostávala uzavretá v dome a tiež uzavretá pred Božími prekvapeniami. Peter klope na dvere. „Pozri!“ Je tam radosť, je tam strach... „Otvoríme, neotvoríme?...“. A on je v nebezpečenstve, lebo stráž ho môže zajať. Strach nás zastavuje, vždy nás zastaví; uzatvára nás, uzatvára nás pred prekvapeniami Boha. Tento detail nám hovorí o pokušení, ktoré pre Cirkev stále existuje: to [pokušenie] uzavrieť sa do samej seba, pred nebezpečenstvami. Ale aj tu je štrbina, skrze ktorú môže prejsť Božie konanie: Lukáš hovorí, že v tom dome «boli mnohí zhromaždení a modlili sa» (Sk 12,12). Modlitba dovoľuje milosti otvoriť východiskovú cestu: od uzavretosti k otvorenosti, od strachu k odvahe, od smútku k radosti. A môžeme ešte doplniť: od rozdelenia k jednote. Áno, dnes to môžeme s dôverou povedať spoločne našim bratom z delegácie, ktorú vyslal drahý ekumenický patriarcha Bartolomej, aby sa zúčastnila na slávnosti sv. patrónov Ríma. [Je to] oslava spoločenstva pre celú Cirkev, ako o tom tiež svedčí prítomnosť metropolitných arcibiskupov, ktorí prišli na požehnanie pálií, ktoré im budú dané mojimi zástupcami v príslušných sídlach.

Nech sa sv. Peter a Pavol prihovárajú za nás, aby sme mohli s radosťou naplniť túto cestu, zakúsiť Božie oslobodzujúce pôsobenie a svedčiť o ňom všetkým.“

Pápež František po modlitbe Anjel Pána: Svätí Peter a Pavol sú piliermi Cirkvi

Vatikán 29. júna – «Piliere» a «svetlá» západnej i východnej Cirkvi. Týmito slovami dnes napoludnie po modlitbe Anjel Pána nazval pápež František sv. Petra a Pavla. Na sviatok rímskych patrónov zaplavili Námestie sv. Petra tisícky pútnikov a veriacich z celého sveta.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka po modlitbe Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Slávime dnes sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla chváliac Boha za ich kázanie a ich svedectvo. Na viere týchto dvoch apoštolov sa zakladá Rímska cirkev, ktorá ich odjakživa uctieva ako patrónov. Avšak je to celá univerzálna Cirkev, ktorá na nich hľadí s obdivom, považujúc ich za dva piliere a dve veľké svetlá, ktoré žiaria nielen na rímskom nebi, ale v srdci veriacich zo Západu a z Východu.

V rozprávaní o misii apoštolov, nám evanjelium hovorí, že Ježiš ich poslal po dvoch (porov. Mt 10,1; Lk 10,1). V istom zmysle aj Peter a Pavol zo Svätej zeme boli poslaní až do Ríma ohlasovať evanjelium. Boli to dvaja muži veľmi odlišní jeden od druhého: Peter [bol] „pokorný rybár“, Pavol [bol] „majster a učiteľ“, ako sa recituje v dnešnej liturgii.Ale ak tu v Ríme poznáme Ježiša a ak kresťaná viera je živou a základnou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva tohto územia, vďačíme za to apoštolskej odvahe týchto dvoch synov blízkeho Východu. Oni, pre lásku Krista, zanechali svoju vlasť a nedbajúc na ťažkosti dlhej cesty a rizík a ťažkostí, ktoré ich postretli, zakotvili v Ríme. Tu sa z nich stali ohlasovatelia a svedkovi evanjelia medzi ľuďmi a svoju misiu viery a lásky spečatili umučením.

Peter a Pavol sa dnes ideálne vracajú medzi nás, prechádzajú ulice tohto Mesta, klopú na dvere našich domov, ale predovšetkým našich sŕdc. Chcú ešte raz priniesť Ježiša, jeho milosrdnú lásku, jeho útechu, jeho pokoj. Toľko to potrebujeme! Prijmime ich posolstvo! Zoberme si k srdcu ich svedectvo! Petrova úprimná a pevná viera, Pavlovo veľké a univerzálne srdce nám pomôžu byť radostnými kresťanmi, vernými evanjeliu a otvorenými pre stretnutie so všetkými.

Počas svätej omše v Bazilike sv. Petra dnes ráno som požehnal pália arcibiskupov-metropolitov nominovaných v tomto uplynulom roku, pochádzajúcich z rôznych krajín. Znovu ich pozdravujem a blahoželám im, ich rodinám a tým, ktorí ich sprevádzali na tejto púti; a povzbudzujem ich, aby s radosťou pokračovali v ich poslaní slúžiť evanjeliu, v spoločenstve s celou Cirkvou a predovšetkým s Petrovou stolicou, ako to presne vyjadruje znak pália.

Počas tej istej slávnosti som s radosťou a láskou prijal členov delegácie prichádzajúcej do Ríma v mene ekumenického patriarchu, drahého brata Bartolomeja. Aj táto prítomnosť je znakom bratských vzťahov, ktoré existujú medzi našimi Cirkvami. Modlime sa, aby sa vždy viac posilňovali zväzky spoločenstva a spoločného svedectva.

Panne Márii Salus Populi Romani dnes odovzdajme celý svet a predovšetkým toto rímske mesto, aby vždy našla v duchovných a morálnych hodnotách, ktorých je bohatý, základ svojho sociálneho života a svojho poslania v Taliansku, v Európe a vo svete.“

Na záver svojho príhovoru vyjadril Svätý Otec František ľútosť nad smutnými udalosťami v Istanbule, kde včera po atentáte na letisku zahynulo viac než 40 ľudí: „Modlime sa za obete, za rodiny a za drahý turecký národ. Nech Pán obráti srdcia násilníkov a napomôže našim krokom na ceste mieru“.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pozdravil medzi prítomnými na námestí osobitne miestnych Rimanov. Prítomným pripomenul, že výťažok z tradičného slávnostného predstavenia, večerného ohňostroja v centre Ríma nad Anjelským hradom, pôjde na podporu charitatívneho diela vo Svätej zemi a v krajinách Blízkeho východu.

20. júna

Pápež František odpovedal študentom na otázku, či sa už ocitol v kríze viery

Rím 20. júna – Ako môžeme byť dôveryhodnými svedkami Evanjelia v dnešnom svete? Mali ste niekedy krízu vo viere? Aj takéto otázky položila skupina mladých z rímskeho vysokoškolského kolégia Nazareth pápežovi Františkovi. Kolégium nachádzajúce sa v západnej časti Ríma, ktoré je domovom najmä študentov z mnohodetných a sociálne slabších rodín navštívil Svätý Otec v sobotu 18. júna.

Pápež odpovedal celkovo na sedem otázok, z ktorých niektoré položili aj bývalí odchovanci kolégia a kňaz, ktorý sa venuje ich kresťanskej formácii.

Jedna z otázok, ktorú položil mladý muž Gabriele Giuliano, mierila k súčasnej situácii prenasledovania kresťanov v rôznych častiach sveta pre ich vieru, pričom neraz ide o hrdinské svedectvo: „Táto odvaha autentickej viery nás všetkých naozaj núti klásť si otázky. Ako môžeme byť dôveryhodnými svedkami Evanjelia? Ako ohlasovať Kristovo posolstvo svetu? Mnohí z nás, so všetkými osobnými nedostatkami a ľudskými limitmi, to zakusujeme, ale ľahko strácame odvahu. Aj Vám sa to stáva? Ocitli ste sa niekedy v kríze so svojou vierou? Kde a ako ste našli spôsob ako sa vzchopiť, nabrať silu a pokračovať vo svojom mandáte, najprv ako laik neskôr ako zasvätený?“

Pápež František hneď zareagoval, že táto otázka ide veľmi na telo, je veľmi osobná. Svoju odpoveď začal od začiatku, od prenasledovania kresťanov v súčasnosti:

„Mne sa nepáči, a chcem to povedať otvorene, nepáči sa mi, keď sa hovorí o genocíde kresťanov, napríklad na Blízkom východe: to je redukcionizmus, je to zjednodušovanie. Pravda je, ide o prenasledovanie, ktoré vedie kresťanov ku vernosti, ku koherencii vo vlastnej viere. Nerobme sociologický redukcionizmus toho, čo je tajomstvom viery: [a to je] mučeníctvo. Tí trinásti – myslím, že to boli egyptskí kresťanskí kopti, dnes svätci, kanonizovaní Koptskou cirkvou – podrezaní na pláži v Líbyi: všetci zomreli so slovami na perách: ‚Ježišu, pomôž mi! Ježiš!’

Svätý Otec František poznamenal, že tu nešlo o teológov či učencov, ale boli to svedkovia viery:

„A viera sa dosvedčuje toľkými náročnými vecami v živote: aj životom, životom dosvedčujeme vieru. ... Existuje každodenné mučeníctvo, keď ideš do mučeníctva poctivosti, mučeníctva trpezlivosti... Mučeníctvo trpezlivosti: vo výchove detí; mučeníctvo vernosti v láske, keď je jednoduchšie ísť inou cestou, skrytejšou... Mučeníctvo čestnosti v tomto svete, ktorý možno nazvať aj ‚rajom pre úplatkárov’, nie je tak?... Vo svete, kde toľkí rodičia dávajú jesť svojím deťom chlieb zašpinený úplatkami, ten chlieb, ktorý oni kupujú z úplatkov, ktoré si nechávajú... Tam je kresťanské svedectvo, tam je mučeníctvo: [povedať] ‚Nie, toto ja nechcem!’... Mučeníctvo ticha pred pokušením ohovárať...“

Pápež povzbudil mladých, aby boli odvážni a dodal, že odvaha je dar Ducha Svätého. Podľa jeho slov sa kresťanské svedectvo nedá žiť bez odvahy:

„Mučeníctvo, kresťanský život mučeníkov, kresťanské svedectvo sa nedá žiť bez odvahy kresťanského života. Svätý Pavol používa dve slová, ako žiť kresťanský život mučeníkov, každodenný život: odvaha a trpezlivosť. Dve slová. Odvaha ísť vpred a nehanbiť sa za svoju kresťanskú vieru a ukázať sa ako kresťan; a trpezlivosť niesť na svojich pleciach váhu každého dňa, aj vlastné hriechy, vlastné nedôslednosti... Avšak, dá sa byť kresťanom s hriechmi? Veru áno! Všetci sme hriešnici: všetci. Kresťan nie je muž alebo žena, ktorý je vydezinfikovaný tak ako je to v laboratóriách, nie je ako destilovaná voda. Kresťan je muž, žena schopný zradiť vlastný ideál hriechom, je to slabý muž a slabá žena. My sa však musíme zmieriť s našou slabosťou. A tak sa staneme trochu viac pokornými. Pokornejšími“.    

Svätý Otec František mladých študentov vysvetlil, že „kresťanská koherencia pravdy je cítiť sa hriešnikmi a tými, čo potrebujú odpustenie. Lebo ten, čo sa vystatuje, že je dokonalý, je ako páv: pekný, ale stále len páv“. Ďalej zodpovedal aj otázku o vlastnej kríze viery:

„Toľkokrát sa nachádzam v kríze s vierou a niekedy som mal aj tú drzosť vyčítať Ježišovi: ‚Ale prečo toto dovolíš?’, a tiež pochybovať: ‚Je toto pravda alebo to bude sen?’ A toto odmala, od seminaristu, od kňaza, rehoľníka, biskupa až po pápeža. - ‚Ale ako môže byť svet takýto, ak Ty si daroval Tvoj život? Nebude to ilúzia, alibi, aby sme sa uspokojili?’ Kresťan, ktorý toto niekedy nepocítil, u ktorého viera nevstúpila do krízy, tomu niečo chýba: je to kresťan, ktorý sa uspokojí s trochou svetskosti a takto kráča životom“.

Na záver otázky talianskeho mladíka o pápežovej skúsenosti s krízou viery, Svätý Otec odpovedal:

„Slovo kríza v čínskom jazyku sa píše s dvoma obrazovými znakmi: jeden označuje riziko a druhý príležitosť. Je tak? Keď niekto vstúpi do krízy, ako Ježiš povedal Petrovi, že diabol ho vtiahol do krízy ako sa to deje so pšenicou, a toľkokrát diabol, život, blížni, toľko ľudí nás vystaví mlatbe ako zrnu, a tam, v kríze, je vždy nebezpečenstvo, riziko – riziko v nedobrom zmysle slova – a aj príležitosť. Kresťan – a toto som sa naučil – nesmie mať strach vstúpiť do krízy: je to znak, že kráča vpred, že nie je ukotvený na brehu rieky alebo mora, že sa odrazil na hlbinu a ide ďalej. A tam sú problémy, krízy, nezrovnalosti a kríza vlastného hriechu, ktorá nás tak zahanbuje. A ako sa neunaviť? To je milosť. Pros o ňu Pána: ‚Pane, daj, aby som sa neunavil. Daj mi milosť trpezlivosti, ísť vpred, vyčkať, kým nepríde pokoj“.

Ranná homília pápeža Františka: Prenechajme súdenie druhých na Boha

Vatikán 20. júna – Pred tým, než by sme súdili druhých, pozrime sa do zrkadla na to, ako na tom sme my. Týmito slovami sa dnes pápež František počas poslednej rannej homílie pred letnými prázdninami obrátil na veriacich v Dome sv. Marty. Dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša vyzýva, aby sme najprv vyhodili brvno zo svojho oka (Mt 7,1-5). Svätý Otec podčiarkol, že to, čím sa Boží súd líši od ľudských súdov nespočíva v jeho všemohúcnosti, ale v jeho milosrdenstve.

Súd patrí výlučne Bohu, a preto – ako sa píše ďalej v Písme – ak nechceme byť súdení, nemali by sme súdiť druhých. My všetci túžime po tom, aby v deň súdu „na nás Pán hľadel zhovievavo, aby zabudol na množstvo strašných vecí, ktoré sme v živote urobili,“ pokračoval vo svojej homílii pápež František. Z toho dôvodu, ak „neprestajne súdiš druhých, s rovnakou mierou budeš súdený aj ty“. Pán, dodal, od nás žiada, aby sme sa pozreli na seba do zrkadla:

„Pozrite sa do zrkadla, avšak nie, aby ste sa namaľovali, aby nebolo vidno vrásky. Nie, nie, to nie je tá rada! Pozri sa do zrkadla, aby si sa videl, aký si. ‚Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?’ Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka’ a ty máš v oku brvno?! A ako nás Pán posudzuje, keď to robíme? Jedným slovom: ‚Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata’“.

Podľa slov Svätého Otca možno badať, že Pán sa „tu mierne rozčúlil“: nazýva nás pokrytcami, keď sa staviame na „miesto Boha“. Toto je to, dodal ďalej, čo sa podarilo urobiť hadovi s Adamom a Evou, keď im sľuboval: „Keď budete z tohto jesť, budete ako on“. A oni „sa chceli postaviť na miesto Boha“:  

„Z tohto dôvodu je tak veľmi zlé súdiť. Súd patrí len Bohu, jedine jemu. A nám patrí láska, porozumenie, modliť sa za druhých, keď vidíme veci, ktoré nie sú dobré, a tiež im povedať: ‚Počuj, vidím toto, možno...’ Ale nikdy nesúdiť. Nikdy. Ak súdime, je to pokrytectvo“.

Na záver svojej homílie pápež povedal, že keď súdime, keď „sa staviame na miesto Boha“, „náš súd je biedny súd“ a nikdy „nemôže byť skutočným súdom“. „A prečo ten náš nemôže byť ako ten Boží? Preto lebo je Boh všemohúci a my nie?,“ spýtal sa prítomných veriacich Svätý Otec a zároveň si odpovedal: Nie, „lebo nášmu súdu chýba milosrdenstvo. [Lebo] keď súdi Boh, súdi s milosrdenstvom“:

„Myslime dnes na to, čo nám hovorí Pán: nesúďte, aby ste neboli súdení; miera, spôsob, akým súdime bude ten istý, aký použijú na nás; a po tretie, pred tým, než budeme súdiť, pozrieme sa na seba do zrkadla. [Hovoríme si:] ‚Ale tamtá robí to... Tamten robí tamto...’ ‚Zastav sa však na chvíľu...’, pozriem sa do zrkadla a potom rozmýšľam. V opačnom prípade budem pokrytcom, lebo sa staviam na miesto Boha, a aj môj súd je takto biednym súdom; chýba mu niečo veľmi dôležité, čo má Boží súd, chýba mu milosrdenstvo. Nech nám Pán pomôže dobre pochopiť tieto veci“.

19. júna

Anjel Pána so Svätým Otcom: Kto je pre mňa Ježiš?

Vatikán 19. júna – „Kto je Ježiš pre ľudí našich čias? Kto je Ježiš pre každého z nás?“ S týmito dvoma otázkami, ktoré kedysi sám Ježiš položil svojim apoštolom, sa dnes obrátil Svätý Otec František na veriacich zhromaždených na Námestí sv. Petra na poludňajšiu modlitbu. Kresťanská odpoveď sa prejavuje v ochote niesť kríž, čiže dávať svoj život z lásky pre druhých, zdôraznil pápež František.

Na záver Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe za Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi, ktorý sa dnes začal na Kréte slávením Turíc podľa juliánskeho kalendára. Pripomenul tiež zajtrajší Svetový deň utečencov, vyhlásený zo strany OSN. Do pozornosti dal aj včera blahorečenú Máriu Celeste Crostarosovú, taliansku mystičku z 18. storočia, ktorá založila rád redemptoristiek.

Do Vatikánu dnes prišla aj veľká slovenská skupina putujúca po stopách Božieho služobníka dona Titusa Zemana, saleziána umučeného v komunistických žalároch, ktorého proces blahorečenia už postúpil z diecéznej úrovne do tzv. „rímskej fázy“. Pútnikov viedol vicepostulátor kauzy blahorečenia don Jozef Slivoň SDB.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliový úryvok tejto nedele (Lk 9,18-24) nás opäť volá k tomu, aby sme sa takpovediac z tváre do tváre konfrontovali s Ježišom. V jednom z mála pokojných momentov, keď sa nachádza sám so svojimi učeníkmi, sa ich Ježiš pýta: «Za koho ma pokladajú zástupy?» (v. 18). A oni odpovedajú: «Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov» (v. 19). Takže ľudia mali rešpekt voči Ježišovi a považovali ho za veľkého proroka, no neboli si ešte vedomí jeho pravej totožnosti, toho, že je Mesiáš, Boží Syn poslaný Otcom pre spásu všetkých.

Ježiš sa vtedy obracia priamo na apoštolov – pretože toto ho najviac zaujíma – a pýta sa: «A vy ma za koho pokladáte?» Peter hneď odpovedá v mene všetkých: «Za Božieho Mesiáša [t. j. Krista]» (v. 20), čo znamená: Ty si Mesiáš, Posvätený Bohom, ním poslaný zachrániť jeho ľud podľa Zmluvy a prísľubu. Takto si Ježiš uvedomuje, že Dvanásti, a osobitne Peter, dostali od Otca dar viery; a preto im začína hovoriť otvorene – tak hovorí Evanjelium: „otvorene“ – o tom, čo ho očakáva v Jeruzaleme: «Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych» (v. 22).  

Tie isté otázky sa dnes nanovo predkladajú každému z nás: „Kto je Ježiš pre ľudí našich čias?“ Ale druhá je dôležitejšia: „Kto je Ježiš pre každého z nás?“ Pre mňa, pre teba, pre teba, pre teba... Kto je Ježiš pre každého nás? - Sme pozvaní stotožniť sa s Petrovou odpoveďou, aby sa stala našou vlastnou odpoveďou a vyznali sme s radosťou, že Ježiš je Boží Syn, Otcovo večné Slovo, ktoré sa stalo človekom na vykúpenie ľudstva, vylievajúc naň hojnosť Božieho milosrdenstva.

Svet viac než kedykoľvek potrebuje Krista, jeho spásu, jeho milosrdnú lásku. Mnohí ľudia registrujú prázdnotu okolo seba a v sebe – azda niekedy aj my –, iní žijú v nepokoji a neistote z dôvodu chúlostivých podmienok a konfliktov. Všetci potrebujeme priliehavé odpovede na naše otázky, na naše konkrétne otázky. V Kristovi, jedine v ňom, sa dá nájsť pravý pokoj a naplnenie každej ľudskej túžby. Ježiš pozná srdce človeka ako nikto iný. Preto ho môže uzdraviť, darujúc mu život a útechu.

Keď Ježiš ukončil svoj dialóg s apoštolmi, obracia sa ku všetkým so slovami: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma» (v. 23). Nejde o nejaký ozdobný kríž, o kríž ideologický, ale je to kríž života, je to kríž vlastných povinností, kríž obetovania sa pre druhých s láskou: pre rodičov, pre deti, pre rodinu, pre priateľov, aj pre nepriateľov; kríž ochoty byť solidárnymi s chudobnými, zasadenia sa za spravodlivosť a pokoj.

Keď sa ujímame tohto postoja, týchto krížov, vždy niečo strácame. Nikdy nesmieme zabudnúť, že «kto stratí svoj život [pre Krista], zachráni si ho» (v. 24). Je to strata pre zisk. A pamätajme na všetkých našich bratov, ktorí i dnes uskutočňujú tieto Ježišove slová, keď obetujú svoj čas, svoju prácu, svoju námahu a dokonca i svoj život, aby nezapreli svoju vieru v Krista.

Ježiš nám prostredníctvom Ducha Svätého dáva silu kráčať vpred na ceste viery a svedectva: konať to, v čo veríme; nie hovoriť jedno a konať druhé. A na tejto ceste je nám vždy nablízku a predchádza nás Panna Mária: dovoľme jej vziať nás za ruku, keď prechádzame temnými a náročnejšími chvíľami.

Pápež František pozval k modlitbe za Panortodoxný koncil na Kréte

Vatikán 19. júna – Pri nedeľnom poludňajšom stretnutí s veriacimi na Vatikánskom námestí pápež František pozval veriacich pripojiť sa k modlitbe za Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi, ktorý sa dnes začal na gréckom ostrove Kréta. Svätý Otec to urobil týmito slovami:

„Dnes, na slávnosť Päťdesiatnice podľa juliánskeho kalendára, ktorým sa riadi Pravoslávna cirkev, sa slávením Božskej liturgie začal na Kréte Panortodoxný koncil. Pripojme sa k modlitbe našich bratov pravoslávnych, vzývajúc Ducha Svätého, aby pomáhal svojimi darmi patriarchom, arcibiskupom a biskupom zhromaždeným na tomto koncile. A všetci spoločne prosme Pannu Máriu za všetkých našich bratov pravoslávnych.“

Po týchto slovách sa pápež spolu s námestím zaplneným pútnikmi pomodlil na tento úmysel modlitbu Zdravas´ Mária.

Na koncile na Kréte sa zúčastňuje aj delegácia Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku, ktorú vedie metropolita Rastislav, arcibiskup Prešova.

17. júna

Slová pápeža Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy o Amoris laetitia

Vatikán 17. júna – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri otvorení kongresu Rímskej diecézy dňa 16. júna 2016 v Lateránskej bazilike a jeho odpovede na otázky prítomných, ktoré nasledovali:

Dobrý večer! Všetkých päť lodí zaplnených. Dobre! Vidno, že je tu chuť pracovať...

„Radosť lásky: cesta rodín v Ríme“: to je téma vášho diecézneho kongresu. Nezačnem hovoriť o exhortácii, keďže vy sa ňou budete zaoberať v rôznych pracovných skupinách. Chcel by som spolu s vami pripomenúť si niektoré kľúčové myšlienkové pnutia, ktoré sa objavili na synodálnej ceste, a ktoré nám môžu pomôcť porozumieť duchu, ktorý sa odráža v exhortácii. Tento dokument bude môcť usmerniť vaše úvahy a vaše rozhovory a tak «dodať odvahu, povzbudenie a pomoc rodinám v ich úsilí a ich ťažkostiach» (Radosť lásky, 4). A toto predstavenie niektorých kľúčových myšlienkových pnutí by som rád urobil pomocou troch biblických obrazov, ktoré nám umožnia nadviazať kontakt s vanutím Ducha v rozlišovaní synodálnych otcov. Tri biblické obrazy.

Prvý: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! » (Ex 3,5). Tak znelo pozvanie Boha adresované Mojžišovi pred horiacim kríkom. Územie, ktoré bolo treba prejsť a témy, ku ktorým sa bolo treba na Synode postaviť, si vyžadovali zaujať špecifický postoj. Nešlo o analyzovanie hocakej problematiky; nestáli sme pred hocijakou situáciou. Mali sme pred sebou konkrétne tváre toľkých rodín. A viem, že v niektorých pracovných skupinách počas Synody, ešte pred začatím práce, sa synodálni otcovia podelili s vlastnou rodinnou realitou.

Toto pridelenie tváre témam – tak povediac – si vyžadovalo (a vyžaduje) atmosféru rešpektu, schopnú pomôcť načúvať tomu, čo nám Boh hovorí uprostred našich situácií. Nie diplomatický alebo politicky korektný rešpekt, ale rešpekt plný ustarostenosti a úprimných otázok, upriamených na starostlivosť o životy, ktoré sme povolaní pásť. Ako to pomáha, keď témam dáme tváre! A ako pomáha uvedomiť si, že za papierom sa nachádza tvár. Ako veľmi to pomáha! Oslobodzuje nás to od toho, aby sme sa ponáhľali získať dobre formulované závery, avšak mnohokrát bez života; oslobodzuje nás to od abstraktného vyjadrovania, aby sme sa priblížili ku konkrétnym ľuďom a zaangažovali sa v tom. Chráni nás od ideologizovania viery prostredníctvom dobre vybudovaných systémov, ktoré však ignorujú milosť. Koľkokrát sa stávame pelagiánmi! Ale toto je možné robiť len v atmosfére viery. Je to viera, ktorá nás nabáda, aby sme neúnavne hľadali Božiu prítomnosť v dejinných premenách.

Každý z nás mal skúsenosť s rodinou. V niektorých prípadoch sa v nás rodí vďakyvzdanie s väčšou ľahkosťou než v iných, no všetci sme zažili túto skúsenosť. V tomto kontexte nám Boh prišiel v ústrety. Jeho Slovo prišlo k nám nie ako sled abstraktných teórií, ale ako spoločník na ceste, zaopatrilo nás uprostred bolesti, povzbudilo nás v oslave a vždy nám ukazovalo smer (Radosť lásky, 22). Toto nám pripomína, že naše rodiny, rodiny v našich farnostiach s ich tvárami, ich príbehmi so všetkými ich komplikáciami „nie sú problémom, sú príležitosťou“, ktoré Boh stavia pred nás. Príležitosť, ktorá nás vyzýva vyvinúť misionársku kreativitu schopnú objať všetky konkrétne situácie, v našom prípade situácie rímskych rodín. Nie len tie, ktoré prichádzajú do kostola alebo sú zapojené vo farnostiach: to by bolo viac-menej ľahké; ale môcť prísť až ku rodinám našich štvrtí, k tým, čo do kostola neprichádzajú.

Toto stretnutie je pre nás výzvou, aby sme nič a nikoho nestratili, ale aby sme hľadali, obnovovali nádej vo vedomí, že Boh naďalej koná v našich rodinách. Je to pre nás výzva, aby sme nikoho neopustili len preto, lebo nie je na úrovni, aká sa od neho požaduje. A to si od nás vyžaduje, aby sme vykročili z principiálnych vyhlásení a mohli sa ponoriť do pulzujúceho srdca rímskych štvrtí a ako remeselníci sa vložiť do utvárania Božieho sna v tejto realite, niečo, čo môžu robiť len ľudia viery, tí, čo neprekážajú v ceste konania Ducha. A že si [pri tom] zašpinia ruky? Uvažovať nad životom našich rodín, takých aké sú a takých aké ich stretáme, si od nás vyžaduje vyzuť si obuv, aby sme objavili prítomnosť Boha. Toto je prvý biblický obraz; vykročiť. Je tam Boh. Boh, ktorý koná, Boh, ktorý žije, Boh, ktorý je ukrižovaný... ale je to Boh!

2. Teraz druhý biblický obraz. Obraz farizeja, ktorý pri modlitbe hovoril Pánovi: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik» (Lk 18,11). Jedno z pokušení (porov. Radosť lásky, 229), ktorému sme neustále vystavení je mať separatistickú logiku. Je to zvláštne. Aby sme sa obhájili, veríme, že získame na identite a na istote zakaždým, keď sa odlíšime alebo sa izolujeme od druhých, najmä od tých, ktorí žijú v inej situácii. Identita sa však neuskutočňuje v separovaní sa: identita sa dosahuje v príslušnosti. Moja príslušnosť k Pánovi: to mi dáva identitu. Neodťahujem sa od iných, ako keby ma mali nakaziť...

Považujem za potrebné urobiť dôležitý krok: nemôžeme analyzovať, uvažovať a už vôbec nie modliť sa za realitu, ako by sme my boli na opačnej strane alebo sa cítili odlišní, ako keby sme boli mimo dejín. Všetci sa potrebujeme obrátiť, všetci potrebujeme prísť pred Pána a zakaždým s ním obnoviť zmluvu a povedať spoločne s mýtnikom: Bože môj, zmiluj sa nado mnou hriešnym! S týmto východiskovým bodom zostaneme začlenení na tej istej „strane“ – nie oddelení: začlenení na tej istej strane – a predstupujeme pred Pána s postojom pokory a načúvania.

Správne, hľadieť na naše rodiny s tým jemnocitom, s akým na ne hľadí Boh, nám pomáha nasmerovať naše svedomie rovnakým smerom. Dôraz na milosrdenstvo nás stavia pred skutočnosť realisticky, nie však s akýmkoľvek realizmom, ale s Božím realizmom. Naše analýzy sú dôležité, sú nevyhnutné a pomáhajú nám, aby sme mali zdravý realizmus. Ale nič sa nevyrovná evanjeliovému realizmu, ktorý sa nezastavuje pri opise situácií, problémov – ešte menej hriechu – ale ktorý neustále ide ďalej, ide vpred a dokáže vidieť za každou tvárou, každým príbehom, každou situáciou možnosť, príležitosť.

Evanjeliový realizmus sa angažuje pre iného, pre iných a nerobí z ideálov a z toho, ako to „musí byť“ prekážku pre stretnutie sa s inými v situáciách, v akých sa nachádzajú. Nejde tu o to, že by sa nepredložil evanjeliový ideál. Nie, o to nejde. Naopak pozýva nás, aby sme ho žili uprostred dejín, so všetkým, čo to obnáša. A toto neznamená nebyť jasnými v náuke, ale vyhnúť sa tomu, aby sme upadli do súdov a postojov, ktoré nezohľadňujú komplexnosť života. Evanjeliový realizmus si špiní ruky, lebo vie, že ,pšenica a kúkoľ‘ rastú spoločne, a aj tá najlepšia pšenica – v tomto živote – bude vždy pomiešaná s trochou kúkoľa.

«Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, ktorá by neponechala miesto nijakému zmätku», chápem ich. «Ale úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch rozsieva uprostred krehkosti: ako Matku, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, ,nezrieka sa možného dobra, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice‘». Cirkev schopnú «prijať logiku spolucítenia voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám či príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium od nás požaduje nesúdiť a neodsudzovať» (porov. Mt 7,1; Lk 6,37)» (Radosť lásky, 308).

A tu odbočím. Dostal sa mi do rúk obrázok – určite ho poznáte – hlavice Baziliky sv. Márie Magdalény vo Vézelay na juhu Francúzska, kde sa začína „Cammino“ – púť do Santiaga, je tam na jednej strane Judáš, obesený s jazykom trčiacim z úst, a na druhej strane hlavice je Ježiš Dobrý pastier, ktorý ho nesie na chrbte a nesie ho so sebou. Toto je záhada. No títo stredovekí ľudia, ktorí vyučovali katechézu cez zobrazenia postáv, chápali tajomstvo Judáša. A don Primo Mazzolari má o tomto nádhernú reč na Zelený štvrtok: nádherná reč. Je kňazom nie tejto diecézy, ale je z Talianska. Kňaz z Talianska, ktorý dobre pochopil túto komplexnosť evanjeliovej logiky. A ten, kto si najviac zašpinil ruky, je Ježiš. Ježiš sa zašpinil najviac. Nebol kýmsi „čistým“, ale chodil k ľuďom, medzi ľudí a bral ľudí takých, akí boli, nie takých, akí by mali byť. Vráťme sa k biblickému obrazu: „Ďakujem Ti, Pane, že som z Katolíckej akcie alebo z tejto asociácie, či z Charity, odtiaľto, alebo odtadiaľ, a nie ako títo, čo bývajú v susedstve a sú zlodeji a delikventi a...“ Toto nepomáha pastorácii!

3. Tretí biblický obraz: «Vaši starci budú mávať sny» (porov. Joel 3,1). Takéto bolo jedno z proroctiev Joela pre obdobie Ducha. Starší budú mávať sny a mládenci budú mať videnia. Týmto tretím obrazom by som chcel podčiarknuť dôležitosť, akú synodálni otcovia dali hodnote svedectva ako miesta, v ktorom možno nájsť Boží sen a život ľudí. V tomto proroctve hľadíme na neodvolateľnú skutočnosť: na snoch našich starších mnoho ráz závisí možnosť toho, aby naši mladí mohli mať nové videnia, mohli mať opäť budúcnosť – myslím na mladých Ríma, z rímskych periférií –, aby mohli mať zajtrajšok, aby mohli mať nádej. No ak 40 percent mladých od 25 rokov nadol nemá prácu, akú môžu mať nádej? Tu, v Ríme. No ako nájsť východisko?

Sú to dve skutočnosti, ktoré idú pospolu, ktoré vzájomne potrebujú jedna druhú a sú prepojené. Je krásne nájsť manželov, páry, ktorí i v staršom veku naďalej jeden druhého vyhľadávajú, hľadia na seba, naďalej sa majú radi a obnovujú si vzájomnú voľbu. Je také krásne nájsť ,starkých‘, ktorí vo svojich tvárach zvráskavených časom prejavujú radosť, ktorá sa rodí z toho, že urobili rozhodnutie z lásky a pre lásku.

Do Domu ,Santa Marta‘ prichádzajú mnohé páry, ktorí oslavujú 50, 60 rokov manželstva; a ja im aj pri osobných podaniach rúk na stredajších audienciách vždy objímem, poďakujem im za ich svedectvo a opýtam sa: ,Kto z vás mal viac trpezlivosti?‘ A zakaždým povedia: ,Obaja!‘ Občas niekto žartovne povie: ,Ja!‘ no potom vraví: ,Nie, nie, žartoval som‘. No je to taká pekná odpoveď, myslím, že všetci to tak cítili... Nuž, je aj jeden pár zosobášený 60 rokov, ktorý bol schopný to vyjadriť: ,Ešte sme zamilovaní!‘ Aké krásne, však? Starkí, ktorí vydávajú svedectvo! A ja vždy hovorím: ,Tak to ukážte mladým, ktorí sa skoro unavia, lebo po dvoch, troch rokoch vravia: ,Vrátim sa k mame!‘... Starkí...

Ako spoločnosť sme našich starších obrali o hlas – je to sociálny hriech súčasnosti, však? Obrali sme ich o ich priestor; obrali sme ich o možnosť porozprávať nám svoj život, ich príbehy, ich skúsenosti. Odsunuli sme ich nabok a tak sme stratili bohatstvo ich múdrosti. Tým, že ich vyraďujeme, vyraďujeme možnosť nadviazania kontaktu s tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať. Zbavili sme sa svedectva manželov, ktoré nielenže časom uchovali, ale ktoré uchovávajú vo svojom srdci s vďačnosťou za všetko to, čo prežili (porov. Radosť lásky, 38).

Tento nedostatok vzorov, svedectiev, tento nedostatok starkých, otcov schopných vyrozprávať sny nedovoľuje mladým generáciám ,mať videnia‘. A ostávajú stáť. Nedovoľuje im to robiť projekty, keďže budúcnosť vytvára neistotu, nedôveru, strach. Jedine svedectvo našich rodičov, môcť vidieť, že bolo možné bojovať za niečo, čo za to stálo, im pomôže pozdvihnúť zrak. Ako môžeme chcieť, aby mladí brali výzvu rodiny, manželstva, ako dar, ak od nás neustále počúvajú, že to bremeno? Ak chceme „videnia“, nechajme našich starkých, aby nám rozprávali, aby sa podelili o svoje sny, aby sme mohli mať proroctvá zajtrajška.

A tu by som sa chcel na chvíľu zastaviť. Toto je hodina povzbudenia starkých, aby snívali. Potrebujeme sny starkých a vypočuť si tieto sny. Spása prichádza odtiaľto. Nie náhodou – nie náhodou! – keď malého Ježiška priniesli do Chrámu, prijali ho dvaja starkí, ktorí rozprávali svoje sny. Ten starec [Simeon] sníval: Duch mu prisľúbil, že uvidí Pána. Nadišla hodina – a nie je to metafora, však? – nadišla hodina, keď starí ľudia musia snívať. Primäť ich snívať, aby nám niečo povedali. Oni sa cítia vyradení, ak nie priamo opovrhnutí. Radi hovoríme v pastoračných programoch: ,Nadišla hodina odvahy‘, ,Nadišla hodina laikov‘, ,Nadišla hodina...‘ – No ak by to bolo na mne, tak ,Nadišla hodina starých ľudí! ‘ – ,Ale, otče, otče, kráčate späť, ste predkoncilový!‘ – Je tu hodina starých ľudí, aby starkí snívali a aby sa mladí učili prorokovať, to znamená uskutočniť svojou silou, svojou fantáziou, svojou prácou sny starkých. Nadišla hodina starých ľudí. A toto by sa mi veľmi páčilo, keby ste sa vo svojom uvažovaní pri tom pristavili. To by sa mi veľmi páčilo.

Tri obrazy, ako čítať Amoris laetitia:

1. So životom každej osoby, so životom každej rodiny sa musí zaobchádzať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou. Osobitne keď uvažujeme nad týmito vecami.

2. Dávajme si pozor, aby sme nedali priestor pastorácii giet a pre getá.

3. Dajme priestor seniorom, aby sa opäť snívali.

Tri obrazy, ktoré nám pripomenú, že «viera nás neodťahuje od sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje» (Radosť lásky, 181). Nie ako tí dokonalí a bezchybní, ktorí si myslia, že vedia všetko, ale ako osoby, ktoré zakúsili lásku, ktorú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16). A v takej viere, s takou istotou, s veľkou pokorou a úctou sa chceme priblížiť všetkým našim bratom, aby sme žili radosť z lásky v rodine. S takou dôverou sa zriekame ohrád, «ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudskej drámy, aby sme tak naozaj prijali, že nadviažeme kontakt s konkrétnym bytím druhých a spoznáme silu nežnosti» (Radosť lásky, 308). To od nás vyžaduje rozvinúť rodinnú pastoráciu schopnú prijímať, sprevádzať, rozlišovať a integrovať. Pastoráciu, ktorá nám dovolí a umožní vytvoriť vhodné oporné lešenie, aby život, ktorý je nám zverený našiel oporu, akú potrebuje, aby sa rozvinul podľa sna – dovoľte mi redukcionizmus – podľa sna toho najstaršieho: podľa Božieho sna. Ďakujem.

Po príhovore Svätého Otca dal kardinál Agostino Vallini priestor na tri otázky, ktoré si členovia Rímskej diecézy pripravili pre Svätého Otca. Ako prvý sa opýtal don Giampiero Palmieri, farár v San Frumenzio:

Prvá tázka:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. V exhortácii Evangelii gaudium tvrdíte, že veľkým problém dneška je „individualizmus pohodlia a chamtivosti“ a v Amoris laetitia hovoríte, že je treba vytvárať medzi rodinami sieť vzťahov. Používate pritom vyjadrenie „rozšírená rodina“, ktoré v taliančine neznie až tak dobre. Rozšírená rodina, sieť vzťahov medzi rodinami, nielen v Cirkvi, ale aj v spoločnosti, kde sú vítaní aj tí najmenší, najchudobnejší, osamelé ženy, starí ľudia. Nevyhnutnou je revolúcia nehy, mystického bratstva. Aj my v našich komunitách pociťujeme tento vírus individualizmu; aj my sme deťmi tejto doby. Potrebujeme preto pomoc, aby sme mohli vytvárať sieť vzťahov medzi rodinami, schopnú prelomiť uzatvorenosť a nájsť k sebe cestu. Možno to bude znamenať, že máme v našich farnostiach zmeniť mnoho vecí, ktoré sa časom postupne usadili ako nános: nevraživosť, rozdelenia, resty z minulosti. Toto je moja otázka.“

Pápež František:

„Je pravdou, že individualizmus sa stal akousi osou súčasnej kultúry. Tento individualizmus má mnoho podôb, podôb ktorých spoločným koreňom je egoizmus: vyhľadávanie iba seba, žiaden ohľad sa na druhých či na ich rodiny... Častokrát to dôjde ku krutostiam v pastorácii. Na príklad, poviem o skúsenosti, ktorú som mal, kým som bol v Buenos Aires: v neďalekej diecéze boli niektorí farári, čo nechceli pokrstiť deti mladých mamičiek, takmer ešte dievčat. Pozrime sa! Akoby išlo o zvieratá. A toto je ten individualizmus: „Nie, my sme tí, čo sú dokonalí; toto je tá správna cesta...“. Je tu tiež individualizmus, ktorý vyhľadáva potešenie, hedonistický individualizmus. Idem teraz povedať trochu silné slovo, no myslím ho v úvodzovkách: ten „prekliaty blahobyt“, čo nám spôsobuje mnoho zla.

Blahobyt. Taliansko zažíva obrovský pokles novonarodených detí: som si istý, že sa pohybuje v záporných číslach. Toto všetko však začalo kultúrou blahobytu niekoľko desaťročí dozadu... Poznal som veľa rodín, ktoré uprednostnili – prosím vás milovníci zvierat, neobviňte ma, nechcem teraz nikoho uraziť – no tie rodiny uprednostnili mať radšej dve-tri mačky, jedného psa, než mať dieťa. Pretože mať dieťa nie je ľahké, a už vôbec nie vychovávať ho... No väčšou výzvou pre rodičov je, že majú dieťa doviesť k osobnej slobode. Pes, mačka, ti môžu prejaviť náklonnosť, ale tá je „naprogramovaná“, len do istej miery, nie je slobodná. Máš jedno, dve, tri, štyri deti, ale tie budú slobodné a budú musieť ísť do života plného rizík. Je to práve táto sloboda, ktorej sa mnohí boja.

Vráťme sa k individualizmu: myslím si, že sa bojíme slobody. Aj v pastorácii: „Čo len povedia, ak to urobím?... Smie sa to?...“. Je to strach. Ak máš strach: zariskuj! Vo chvíli, keď sa ocitneš v obave, a máš sa rozhodnúť, zariskuj! Ak schybíš, je tu spovedník, je tu biskup, no zariskuj! Je to ako s tým farizejom: pastorácia s čistými rukami, všetko musí byť čisté, všetko musí byť na svojom mieste, všetko musí byť uhladené. Ale mimo tohto prostredia, koľká bieda, koľko utrpenia, chudoby, nedostatku možností na rozvoj! Hovoríme o hedonistickom individualizme, individualizme, ktorý má strach zo slobody. Je to individualizmus - neviem, či to talianska gramatika dovolí, ale povedal by som: „zaklietkujúci“ (ingabbiante) -, zatvára ťa do klietky, nenechá ťa voľne lietať.

Potom tu máme tú rozšírenú rodinu. Je pravdou, že som použil slovo, ktoré neznie vždy veľmi dobre, no to závisí od kultúry. Exhortáciu som písal v španielčine... Poznal som také rodiny, napríklad: v jeden deň, týždeň či dva dozadu, prišiel odovzdať poverovacie listiny veľvyslanec istej krajiny. Prišiel on, jeho rodina i pani, ktorá v jeho dome upratovala mnohé roky: toto je rozšírená rodina. Tá žena patrila do rodiny. Žena, ktorá žila sama, a nielenže ju riadne platili, spravodlivo podľa všetkých predpisov, ale keď mali ísť k pápežovi odovzdať poverovacie listiny, povedali: „Poď s nami, veď patríš do rodiny“. Je to príklad ako dať priestor človeku, dbať o ľudí jednoduchých, ale s jednoduchosťou Evanjelia, tou dobrou jednoduchosťou. Sú tu takéto príklady ako rozšíriť rodinu...

A potom, ako ďalšie kľúčové slovo – okrem individualizmu, strachu zo slobody a lipnutí na pôžitkoch, o ktorých si hovoril, spomenul si ďalšie slovo: neha. Neha je Božím pohladením. Raz na istej synode zaznelo: „Musíme uskutočniť revolúciu nehy“. A niektorí kňazi, bolo to pred rokmi, povedali: „Takto nie je vhodné hovoriť, neznie to dobre“. Dnes to ale môžeme povedať: chýba neha. Chýba neha. Pohladenie nepatrí len deťom, chorým, ale všetkým, aj hriešnikom...

A máme dobré príklady prejavu nehy... Neha je vhodným jazykom pre tých najmenších, pre tých, čo nemajú nič: dieťa pozná otca a matku cez pohladenie, potom po hlase, no vždy ide o nehu. Mne sa páči počúvať, ako sa otec a mama prihovárajú svojmu dieťaťu, ktoré ešte len začína rozprávať. Aj otec a mama sa vtedy správajú ako deti, hovoria presne takto... [pápež imituje, zhromaždenie reaguje smiechom] Všetci sme to mohli vidieť, je to tak! Nežnosť je presne takáto. Je to zníženie sa na úroveň druhého. Je to cesta, ktorú urobil Ježiš. Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom: uponížil sa (porov. Flp 2,6-8). Hovoril našou rečou, našimi gestami. To je Ježišova cesta, cesta nehy.

Takže: hedonizmus, strach zo slobody, to je skutočný individualizmus súčasnosti. Je treba z neho vyjsť cestou nehy, načúvaním druhým a ich sprevádzaním bez vyzvedania sa... Áno, týmto jazykom, týmto postojom rodiny rastú. Je tu tá malá rodina, a potom tá veľká rodinou priateľov alebo tých, čo prichádzajú... Neviem, či som zodpovedal otázku, takto sa mi to javí.“

Druhá otázka:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. Vrátim sa k tomu, čo ste už naznačili. Vieme, že ako kresťanské komunity sa nechceme zrieknuť radikálnych požiadaviek Evanjelia ohľadom rodiny: manželstvo ako sviatosť, jeho nerozlučiteľnosť, manželská vernosť; a na druhej strane plné preukazovanie milosrdenstva vo všetkých situáciách, aj v tých najťažších. Ako zabrániť tomu, aby v našich komunitách nevznikla dvojaká morálka – na jednej strane požadujúca a rigoristická, a na strane druhej dovoľujúca, laxná?“

Pápež František:

„Obe sú nepravdou: ani rigorizmus, ani laxnosť neznamenajú pravdu. Evanjelium si volí inú cestu. Preto sú tu tieto štyri slová – prijímať, sprevádzať, začleňovať, rozlišovať – bez toho, aby sme museli strkať nos do morálneho života ľudí. Pre vaše upokojenie, musím vám povedať, že všetko, čo je v Exhortácii napísané – a použijem slová veľkého teológa kardinála Schönborna, bývalého sekretára Kongregácie pre náuku viery, ktorý Exhortáciu prezentoval – je všetko od začiatku až do konca tomistické. Je to isté a bezpečné učenie. My však častokrát chceme, aby bezpečné učenie bolo založené na tej matematickej presnosti, ktorá neexistuje; či už s laxizmom, so širokými rukávmi, alebo s rigidnosťou.

Pomyslime na Ježiša: príbeh je ten istý, opakuje sa. Keď Ježiš kázal ľudu, ľudia hovorili: „Tento hovorí ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci“ (porov. Mk 1,22). Tamtí zákonníci poznali Zákon, ale na každý jeden prípad mali špecifický zákon, čo sa nakoniec vyšplhalo až na približne 600 predpisov. Všetko bolo regulované predpismi, všetko. A Pán – vidím ten Boží hnev v 23. kapitole Evanjelia podľa Matúša, ktorá je hrozivá, a predovšetkým na mňa robí dojem, keď hovorí o štvrtom prikázaní: „Protirečíte si, vy, čo namiesto toho, aby ste dali najesť vašim zostarnutým rodičom, im hovoríte: ‘Nie, urobil som sľub, oltár má prednosť pred vami’“ (porov. Mk 7,10-13).

Ježiš bol presne takýto a bol odsúdený z nenávisti. V každej chvíli ho chceli chytiť do pasce: „Smie sa toto robiť alebo nie?“. Pripomeňme si scénu s cudzoložnicou (porov. Jn 8,1-11). Je napísané: musí byť ukameňovaná. Taká je morálka a je jasná. Nie je rigidná, je to jasná morálka. Musí byť ukameňovaná. Prečo? Kvôli posvätnosti manželstva, manželskej vernosti. Ježišovi je to jasné. Hovorí sa tu o cudzoložstve. Je to jasný prípad. Ježiš ale predstiera, akoby nevedel čo robiť, a necháva plynúť čas, píše do zeme... Potom ale povie: „Nuž začnite: kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom“. Nevyplnil Ježiš v tomto prípade zákon? - A vtedy tí, čo boli prichystaní ženu ukameňovať, poodchádzali, počnúc staršími. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? ... Ani ja ťa neodsudzujem“. O akú morálku ide v tomto prípade? Malo ísť o ukameňovanie. Ale Ježiš túto morálku nedodržal. Toto nás teda núti uvažovať, že nemôžeme hovoriť o „rigidnosti“, o „istote“, o matematickom prístupe v morálke ako o morálke Evanjelia.

Zostaňme ale naďalej pri ženách: keď tá – neviem či slečna či pani – [Samaritánka, porov. Jn 4,1-27], začne akoby dávať Ježišovi „katechézu“ hovoriac: „Treba sa klaňať Bohu na tomto či onom vrchu...?“, on jej odpovedá: „A tvoj muž?“ – „Nemám muža“ – „Povedala si pravdu“. Mala totiž veľa takpovediac „trofejí“ cudzoložstva, veľa takýchto osobitých „vyznamenaní“… A práve ona bola tou – predtým ako sa jej odpustilo – čo sa stala „apoštolom“ Samárie. Ako teda? Pozrime sa na Evanjelium, pozrime sa na Ježiša! Toto neznamená vylievať so špinavou vodou aj dieťa! Veru nie. Znamená to hľadanie pravdy; aby bola morálka vždy konaním lásky: láska a Boh, láska k blížnemu. Tiež aby bola konaním, ktoré nechá druhému priestor na zmenu; neodsúdi ho ihneď, ale dá mu priestor.

Ste tu mnohí kňazi, ale prepáčte. Keď som bol vymenovaný za arcibiskupa, dal mi môj predchodca – nie, bol to vlastne iný, kardinál Aramburu, ktorý umrel po mojom predchodcovi – on mi dal túto radu: „Keď zbadáš, že niektorí z tvojich kňazov trochu „zakolíše“, „pošmykne sa“, zavolaj si ho a povedz mu: ‚Porozprávajme sa trochu. Dostalo sa mi, že si v tej a tej situácii, že žiješ kvázi dvojaký život. Nuž neviem…’; a keď kňaz začne hovoriť: ‚Nie, nie je to pravda, nie…’, vtedy ho preruš a povedz: ‚Počúvaj ma. Choď domov, porozmýšľaj a vráť sa za pätnásť dní. Potom sa o tom spolu porozprávame‛; za tých pätnásť dní – aspoň tak mi to kardinál povedal – mal kňaz dosť času na rozmýšľanie, premýšľanie pred Ježišom a vrátil sa hovoriac: ‚Áno, je to pravda. Pomôž mi!‛“. Chce to vždy čas. - „Ale, otče, ten kňaz predsa žil a slúžil svätú omšu počas tých pätnástich dní v smrteľnom hriechu, tak to hovorí morálka. Čo na to poviete?“ - Čo je lepšie? Čo bolo bývalo vtedy lepšie? Aby dal biskup kňazovi vo svojej veľkorysosti tých pätnásť dní na rozmýšľanie s rizikom že kňaz bude slúžiť svätú omšu v smrteľnom hriechu, alebo by bolo lepšie niečo iné? Rigidná morálka, napríklad? Čo sa rigidnej morálky týka, poviem vám o niečom, čoho som bol osobne účastný. Keď sme boli ešte študentami teológie, skúška z počúvania spovede – „ad audiendas“ sa to volalo – sa konala v treťom ročníku, ale my – ešte ako druháci – sme dostali dovolenie ísť a zúčastniť sa za účelom prípravy; raz sa stalo jednému nášmu spolužiakovi, že dostal veľmi spletitý prípad spovede – „de justitia et jure“ – týkajúci sa siedmeho prikázania; bol to totálne ireálny prípad...; tento môj spolužiak, ako úplne normálny človek, povedal profesorovi: „Ale, otče, takéto dačo v živote neexistuje.“ A odpoveď znela: „To je pravda, ale existuje to v knihách“. Tohto som bol očitým svedkom.“

Tretia otázka:

„Vaša svätosť, dobrý večer. Kamkoľvek dnes ideme, počujeme ako sa hovorí o kríze manželstava. Chcem sa Vás preto opýtať: na čo sa máme zamerať pri vyučovaní dnešnej mládeže o láske, najmä o sviatosti manželstva, aby sme prekonali jej odpor, skepticizmus, dezilúzie, strach z prijatia definitívneho rozhodnutia? Ďakujem.“

Pápež František:

„Začnem od Vášho posledného slova: žijeme v kultúre dočasnosti [resp. „kultúre provizória“ – tal. cultura del provvisorio]. Pred niekoľkými mesiacmi som počul, ako sa istému biskupovi predstavil jeden chlapec, dobrý mladík, ktorý ukončil univerzitné štúdiá a povedal: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov“. Je to jeden z prejavov kultúry dočasnosti. Toto sa ale deje všade, aj v kňazskom živote, aj v živote zasvätených. Dočasnosť. Z tohto dôvodu je časť našich sviatostných manželstiev nulitná, pretože snúbenci síce povedia: „Áno, na celý život“, ale sami nevedia, čo hovoria, lebo ich kultúra je iná. Hovoria to síce v dobrej vôli, ale chýba im povedomie.

Raz mi istá pani v Buenos Aires vyčítala toto: „Vy, kňazi, ste chytrí, lebo aby ste sa stali kňazmi, študujete osem rokov a potom, ak sa veci majú ináč a kňaz si nájde dievča, ktoré sa mu páči... nakoniec mu dáte dovolenie oženiť sa a založiť si rodinu. A nám laikom, ktorí musíme uzavrieť sviatosť na celý život a nerozlučiteľnú, musia stačiť štyri prednášky, a je to na celý život!“ - Podľa mňa je teda jedným z problémov toto: príprava na manželstvo.

Táto otázka je ďalej veľmi spojená so spoločenským fenoménom. Spomínam si, ako som tu v Taliansku pred rokom zavolal jednému mladíkovi, ktorého som spoznal pred istým časom v Ciampine, a mal sa ženiť. Do telefónu som sa pýtal: „Tvoja mama mi povedala, že sa budúci mesiac ženíš... Kde to bude?...“ – „No, ešte nevieme, lebo stále hľadáme kostol, ktorý by sa hodil k šatám môjho dievčaťa... A potom, musíme zariadiť ešte mnoho vecí: objednať bonboniéry, a potom nájsť reštauráciu, ktorá by nebola príliš ďaleko...“ – To sú starosti! Spoločenský fenomén. Ako to zmeniť? Neviem.

Uvediem iný príklad spoločenského fenoménu z Buenos Aires: v Buenos Aires som kedysi nariadil zákaz vysluhovať sviatostné manželstvo v tých prípadoch, keď žena čaká dieťa. Španielsky ich voláme „matrimonios de apuro“, manželstvá „na rýchlo“ [na napravenie veci]. Teraz sa tieto veci už menia, ale stále bude platiť: že na spoločenskej úrovni musí byť všetko podľa poriadku, dieťa sa narodí a potom sa uzavrie manželstvo. Ja som to zakázal robiť, lebo ani jedna stránka nie je slobodná, nie sú slobodní! Možno sa ľúbia... Zažil som i pekné prípady, keď sa neskôr po dvoch-troch rokoch vzali, a ja som ich videl, ako vstúpili do kostola: ako otca a matku s dieťaťom za ruku. Oni ale dobre vedeli, čo robia, keď sa berú. Kríza manželstiev je tu preto, že ľudia nevedia, čo sviatosť znamená; čo znamená krása sviatosti: nevedia, že sviatosť manželstva je nerozlučiteľná; nevedia, že je na celý život. Je to ťažké.

Iná moja skúsenosť z Buenos Aires je táto: keď farníci robili kurzy prípravy na manželstvo, v skupine mali vždy 12-13 párov, nie viac, počet nepresiahol 30 osôb. Prvá otázka, ktorú snúbencom položili, znela: „Koľkí z vás už spolu žijú?“. Väčšina z prítomných zvihla ruku. A dávajú prednosť takémuto spolužitiu. Táto skutočnosť je výzvou, na ktorej treba pracovať. Nejde o to, hneď povedať: „Prečo sa nevezmete v kostole?“ Nie. Treba ich sprevádzať: čakať a nechať ich dozrieť. Nechať dozrieť ich vernosť.

Na argentínskom vidieku, na severovýchode krajiny, vládne istá povera: snúbenci majú spolu dieťa a žijú spolu. Na vidieku sa to deje. Potom, keď už dieťa má ísť do školy, jeho rodičia uzavrú civilné manželstvo. No a až ako starí rodičia, uzavrú sviatostné manželstvo. Je to povera ľudu, ktorý verí, že vstúpiť do sviatostného manželstva hneď na začiatku odstraší ženícha! Musíme bojovať aj proti takýmto poverám. A predsa však musím skutočne povedať, že som bol v uvedených prípadoch svedkom aj veľkej vernosti, veľkej vernosti; som si istý, že manželstvo takých ľudí bolo pravé, dostali milosť manželstva, práve kvôli ich vzájomnej vernosti. Sú tu však stále tie mieste povery. Manželská pastorácia je skutočne tá najťažšia.

A ďalej, pokoj v rodinách. Nejde len o prípady, keď dôjde k hádkam. A rada je vždy tá, aby deň neskončil bez udobrenia sa, lebo studená vojna zajtrajška je ešte horšia. Je horšia, áno, horšia. Ale keď sa do celej veci ešte zatiahnu aj rodičia, svokrovci... Nie je totiž jednoduché byť svokrom a svokrou! Nie je to ľahké. Počul som vtipnú myšlienku, ktorá sa bude ženám páčiť: len čo sa žena na echografii dozvie, že čaká chlapca, od toho momentu začína študovať, ako sa stať svokrou!

Ale vážne: príprava na manželstvo sa musí robiť bez naháňania strachu, pomalým približovaním sa. V mnohých prípadoch ide o cestu konverzie. Existujú chlapci a dievčatá, ktorí si zachovali čistotu, majú veľkú lásku a vedia, čo robia. Ale takých je málo. Kultúra dneška nám to dosvedčuje. Títo mladí ľudia sú dobrí a my sa musíme pri nich zastaviť a sprevádzať ich až do chvíle ich dozretia. Práve to je tá správna chvíľa na uzavretie sviatostného manželstva, aby tak urobili s radosťou. S radosťou! Takýto prístup si vyžuje veľa, skutočne veľa trpezlivosti. Tú istú trpezlivosť si vyžaduje i pastorácia povolaní. Učiť sa načúvať tým istým veciam, vedieť počúvať: apoštolát ucha, počúvať, doprevádzať... Len sa neľakajte, prosím, neľakajte sa. Neviem, či som to zodpovedal, ale hovorím Ti z vlastnej skúsenosti o tom, čo som sám ako farár zažil.“

Na záver:

„Veľmi pekne ďakujem a modlite sa za mňa!“

17. júna

Pápež František členom Pápežskej rady pre laikov: Nebojte sa riskovať a snívať!

Vatikán 17. júna – „Potrebujeme laikov, ktorí riskujú, ktorí si zašpinia ruky, ktorí nemajú strach, že sa pomýlia, ktorí kráčajú vpred.“ Aj týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril účastníkom posledného zasadnutia Pápežskej rady pre laikov. Svätý Otec prítomných povzbudil, aby sa nebáli inšpirovať a pomôcť laikom stále viac v ich misii evanjelizovať svet:

„Potrebujeme laikov, ktorí riskujú, ktorí si zašpinia ruky, ktorí nemajú strach, že sa pomýlia, ktorí kráčajú vpred. Potrebujeme laikov s víziou zajtrajška, nie uzatvorených v maličkostiach života. A povedal som to [aj] mladým: potrebujeme laikov s príchuťou nádeje života, ktorí si trúfajú snívať. Dnes je ten deň, kedy mladí potrebujú sny staršej generácie. Nezvykajme si v tejto kultúre skartovania na vyraďovanie seniorov! Inšpirujme ich, inšpirujme ich, aby snívali a – ako hovorí prorok Joel – „aby mali sny“, tú schopnosť snívať a tak dajú všetkým nám silu nových apoštolských vízií“.  

Svätý Otec sa na úvod svojho príhovoru všetkým poďakoval za ich doterajšiu prácu a bilancoval necelých 50 rokov činnosti dikastéria. Pripomenul tiež, že Pápežská rada pre laikov je ovocím Druhého vatikánskeho koncilu a vznikla na podnet bl. pápeža Pavla VI.:

„Mandát, ktorý ste dostali od koncilu bol vskutku ten, aby ste posunuli laikov vpred, aby sa tak zapájali stále viac a lepšie v evanjelizačnej misii Cirkvi, nie ako ‚delegovaní’ zo strany hierarchie, ale preto, lebo ich apoštolát «je účasťou na spásonosnej misii Cirkvi, na ktorej sú všetci poslancami od Pána skrze krst a birmovanie» (Lumen gentium, 33)“

Svätý Otec tiež pripomenul dôležitý vklad Pápežskej rady pre laikov, ktorý vniesla na poli nových hnutí a komunít. Ďalšiu dôležitú úlohu zohrala pri vzniku Svetových dní mládeže, ktoré založil sv. Ján Pavol II. Pápež František ďalej prítomných povzbudil týmito slovami:

„‚Cirkev v pohybe – laici v pohybe’. Teda aj vy zodvihnite pohľad a hľaďte „poza“, pozerajte na mnohé „diaľky“ nášho sveta, na toľko rodín, ktoré sú v ťažkostiach a ktoré potrebujú milosrdenstvo, na toľké ešte neprebádané možnosti apoštolátu, na množstvo laikov dobrého a štedrého srdca, ktorí by ochotne vložili do služby Evanjelia svoje sily, svoj čas, svoje schopnosti, ak by boli zapojení, ocenení a sprevádzaní s láskou a oddanosťou zo strany pastierov a cirkevných inštitúcií. Potrebujeme dobre formovaných laikov, animovaných úprimnou a čistou vierou, ktorej život bol dotknutý osobným a milosrdným stretnutím s láskou Ježiša Krista“.  

Pápežskú radu pre laikov už o tri mesiace čaká veľká organizačná zmena, keď prestane byť samostatným dikastériom a združí sa s Pápežskou radou pre rodinu a Pápežskou akadémiou pre život. Od 1. septembra 2016 tak vznikne nové dikastérium pre „laikov, rodinu a život“.

Medzi účastníkmi stretnutia bola aj členka Pápežskej rad

16. júna

Ranná homília pápeža Františka: „Otče náš“ je základný kameň našej modlitby

Vatikán 16. júna – Modliac sa „Otče náš“ môžeme pocítiť jeho pohľad na nás. Týmito slovami sa dnes prihovoril pápež František v Dome sv. Marty, kde slávil rannú omšu. Svätý Otec vo svojej homílii podčiarkol, že pre kresťana nie sú modlitby „magické slová“ a pripomenul, že slovo „Otec“ je slovo, ktoré Ježiš používa len v silným momentoch svojho života.

Modlitbu „Otče náš“ predkladá dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (Mt 6,7-15). Ježiš učí svojich učeníkov, aby nehovorili veľa ako pohania, ale predkladá im vzor, ako sa majú modliť. Svätý Otec vysvetlil, že Ježiš „určuje práve priestor modlitby v jednom slove: Otec“. Lebo tento Otec, píše sa ďalej v Písme, „vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“. A Otec, nadviazal na to pápež, „nás počúva v skrytosti, v tajnosti, ako On, Ježiš, radí modliť sa: v skrytosti“:

„Je to Otec, ktorý nám dáva skutočnú identitu detí. Keď poviem ‚Otče’, prichádzam ku koreňom mojej identity: moja kresťanská identita je byť synom, a to je milosť Ducha Svätého. Nikto nemôže povedať ‚Otec’ bez milosti Ducha. ‚Otče’ - to je slovo, ktoré Ježiš používal v najsilnejších momentoch: keď bol plný radosti, emócie: ‚Zvelebujem ťa, Otče, že si tieto veci zjavil maličkým’; alebo plačúc pred hrobom svojho priateľa Lazara: ‚Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal’; alebo potom neskôr, na konci, v posledných momentoch svojho života, na konci“.

„Ježiš hovorí s Otcom, to je cesta modlitby a preto si dovoľujem povedať, je to priestor modlitby,“ pokračoval ďalej Petrov nástupca, pričom objasnil, že: „bez toho, aby sme cítili, že sme synmi, bez toho, že by sme sa cítili [jeho] deťmi, bez vyslovenia Otče, je naša modlitba pohanská, je to modlitba slov“. Samozrejme, dodal ďalej, môžeme sa v modlitbách obracať na Pannu Máriu, na anjelov a svätých, „avšak základným kameňom modlitby je Otec“. Ak nie sme schopní začať modlitbu týmto slovom, našej modlitbe sa nebude dariť:  

„‚Otče’. Znamená to cítiť na sebe pohľad Otca, cítiť, že toto slovo ‚Otče’ nie je plytvaním ako pri slovách modlitby pohanov: je to volanie k Tomu, ktorý mi dal identitu syna. Toto je priestor kresťanskej modlitby - ‚Otče’ – a potom sa modlíme ku všetkým svätým, anjelom, robíme aj procesie, púte... To všetko je pekné, ale treba vždy začať so slovom ‚Otče’ a vo vedomí, že sme synmi a že máme Otca, ktorý nás miluje a ktorý pozná všetky naše potreby. Toto je ten priestor“.

Pápež František vo svojej homílii upriamil pozornosť aj na tú časť modlitby „Otče náš“, kde Ježiš hovorí, aby sme odpúšťali blížnemu, ako Boh odpúšťa nám. „Ak priestor modlitby znamená povedať ‚Otče’, atmosféra modlitby znamená povedať ‚náš’: [lebo] sme bratia, sme rodina“. Svätý Otec tiež pripomenul, čo sa stalo s Kainom, ktorý nenávidel Otcovho syna, nenávidel svojho brata. Otec, pokračoval ďalej pápež, nám dáva identitu a rodinu: „Preto je tak veľmi dôležitá schopnosť odpúšťať, zabudnúť, zabudnúť na urážky, ten zdravý návyk: ‚Zabudnime na to, ponechajme to na Pána’ - a nenosiť v sebe horkosť, zášť a túžbu po pomste“. Na záver pápež dodal, že „modliť sa k Otcovi odpúšťajúc všetkým, zabudnúc na urážky, je najlepšia modlitba, akú môžeme vysloviť“:  

„Je dobré, keď si v tomto niekedy spytujeme svedomie. Je pre mňa Boh Otcom? Vnímam ho ako Otca? A ak ho tak nevnímam, prosím Ducha Svätého, aby ma to naučil? Som schopný zabudnúť na urážky, odpustiť, nechať to tak? A ak nie, prosím Otca: ‚Veď aj oni sú tvoji synovia, urobili mi niečo strašné... pomôž mi odpustiť’? Spytujme si takto naše svedomie, naozaj veľmi nám to pomôže. [Vysloviť] ‚Otče’ a ‚náš’: toto nám dáva identitu synov a dáva nám to rodinu, aby sme životom ‚kráčali’ spoločne“.

14. júna

Ranná homília pápeža: Dokonalosť kresťana spočíva v modlitbe za nepriateľov

Vatikán 14. júna – Keď sa dokážeme modliť „za tých, ktorí nás nemajú v láske“ urobí to z našich nepriateľov lepších ľudí a z nás viac „synov Otca“. S touto úvahou sa dnes prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať liturgickým čítaním z Evanjelia podľa Matúša, v ktorom Ježiš vyzýva k úsiliu o dokonalosť, ktorej prejavom je láska ku všetkým, i k nepriateľom.

Ježiš pozýva svojich nasledovníkov, aby boli dokonalí ako je dokonalý nebeský Otec a vysvetľuje im: „Počuli ste, že bolo povedané (...). Ale ja vám hovorím“. Teda Božie slovo a dva nezlučiteľné spôsoby jeho chápania. Učeníci si môžu vybrať medzi suchým vypočítavaním povinností a zákazov alebo pozvaním milovať Otca a bratov celým svojím srdcom vrátane vlastného nepriateľa. Svätý Otec pripomenul, že „výklad Zákona bol v tom období v kríze“:

„Bol to výklad príliš teoretický, kazuistický; dá sa povedať, že to bolo také zákonodarstvo, v ktorom chýbalo samotné srdce Zákona, ktorý nám Boh dal, a tým je Božia láska. Z toho dôvodu Pán opakuje to, čo bolo v Starom zákone: Ktoré je najväčšie prikázanie? Milovať Boha celým srdcom, zo všetkých síl, celou dušou a blížneho ako seba samého. Vo výklade zákonníkov toto nebolo príliš v centre. V centre boli prípady: môže sa robiť toto? Až pokiaľ možno zájsť v tamtom? A čo ak to nemožno?... Vlastná kazuistika zákona. Ježiš sa toho ujme a nanovo podáva pravý zmysel Zákona, aby ho doviedol do svojej plnosti“.

Svätý Otec František upozorňuje na to, že Ježiš ponúka „mnoho príkladov“, aby ukázal prikázania v novom svetle. „Nezabiješ,“ ako hovorí, môže dokonca znamenať neuraziť brata i ďalšie postoje, a vysvetľuje tak, že láska je „štedrejšia než litera zákona“. Vyjadruje to požiadavkou darovať tomu, kto žiadal o časť odevu navyše i plášť a s tým, kto žiadal o sprevádzanie na jednu míľu prejsť aj dvojnásobok:

„Je to práca, ktorá nie je len prácou pre naplnenie zákona, ale je to uzdravenie srdca. V tomto vysvetlení, ktoré Ježiš predkladá o prikázaniach – najmä v Evanjeliu podľa Matúša – je cesta uzdravenia: srdce zranené dedičným hriechom – my všetci máme srdce poranené hriechom, všetci – sa musí vydať na cestu uzdravenia a uzdraviť sa, aby sa podobalo Otcovi, ktorý je dokonalý: ‚Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec’. Je to cesta uzdravenia, aby sme boli synmi, ako Otec“.

Ako ďalej vysvetlil vo svojej homílii pápež František, to, k čomu nás všetkých v dnešnom evanjeliu Ježiš pozýva, je dokonalosť: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú’“. „Je to posledný stupienok“ na tejto ceste, ktorý je podľa Svätého Otca najťažší. Petrov nástupca si tiež zaspomínal z detstva, ako bolo v Argentíne zvykom modliť sa, aby jednému z najväčších diktátorov tej doby Boh čím prv dal miesto v pekle. Naopak, ako dodal na záver, Boh od nás žiada spytovanie svedomia:

„Nech nám Pán dá tú milosť, len toto: aby sme sa vedeli modliť za nepriateľov; modliť sa za tých, ktorí nám chcú zle, ktorí nás nemajú radi; modliť sa za tých, ktorí nám konajú zlo, ktorí nás prenasledujú. A každý z nás vie i meno i priezvisko: modlím sa za toho, za tamtoho, za tohto a tohto... Ubezpečujem vás, že táto modlitba spôsobí dve veci: z neho urobí lepšieho človeka, lebo modlitba je mocná a nás urobí viac synmi Otca“.

11. júna

Pápež František na stretnutí so zdravotne postihnutými: Rozdielnosti sú bohatstvom

Vatikán 11. júna – Rozdielnosť je výzva, ktorá nás posúva ďalej. Treba sa bez strachu vzájomne obdarúvať a v každom spoločenstve rozvíjať pastoráciu načúvania a prijatia. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka, ktorý sa dnes v Aule Pavla VI. prihovoril približne 650 účastníkom Kongresu pre zdravotne postihnutých. Podujatie v rámci Jubilea chorých pripravila Konferencia biskupov Talianska (CEI).

Svätý Otec František odložil pripravený príhovor a spontánne odpovedal na položené otázky. Na úvod vysvetlil, že „rozdielnosti sú v skutočnosti bohatstvom“:

„Predstavme si, že by sme boli všetci rovnakí: to by bolo nudné. Nudný svet! Je pravda, že existujú rozdielnosti, ktoré sú bolestné, všetci poznáme tie, ktoré sú zakorenené v niektorých chorobách... ale aj tie rozdielnosti nám pomáhajú, posúvajú nás vpred a obohacujú nás. Preto, nemajte nikdy strach z odlišností: práve to je cesta, aby sme boli lepší, aby sme boli krajší a bohatší“.    

Recept na lepší svet Petrov nástupca vidí v tom, že „dáme do spoločného to, čo máme“. V odpovedi na otázku ako treba hľadieť na vzájomné rozdielnosti medzi ľuďmi poukázal na bežný príklad zo života, ktorým je úprimné zovretie ruky. Práve v obyčajnom podaní a stisku ruky vidí Svätý Otec znak toho, že sa s druhým delím o to, čo mám. Príhovor pápeža niekoľkokrát prerušili deti s Downovým syndrómom, ktoré sa spontánne k Svätému Otcovi priblížili. On ich srdečne objal a pokračoval v odpovediach.

Ďalšiu z otázok, ktorú Svätý Otec dostal, sa týkala diskriminácie. Mnohí ľudia so zdravotným postihnutím sa vo svojich farnostiach stretávajú s nepochopením a odmietnutím. Ako vo svojom príhovore pápež píše, „kresťanské spoločenstvo je povolané pracovať tak, aby každý pokrstený človek mohol zakúsiť Krista vo sviatostiach“. Podľa Svätého Otca je dôležité, aby mali nielen prístup k sviatostiam, ale aby mali možnosť vo farnosti používať jazyk, ktorému rozumejú:

„Ak chceš ísť na sväté prijímanie, musíš mať prípravu, a ak nerozumieš tomu jazyku, napríklad ak si nepočujúci, musíš mať možnosť v tej farnosti pripraviť sa v posunkovej reči. Všetci máme rovnakú možnosť rásť, napredovať a všetci máme tú istú možnosť prijímať sviatosti... Vo farnosti, na omši, vo sviatostiach, sú si všetci rovní, lebo všetci majú toho istého Pána, Ježiša; tú istú mamu, Máriu“.

25-ročná Serena na vozíčku, ktorá sa spolu s ďalšími mladými zo svojej farnosti pripravuje na Svetové dni mládeže, položila pápežovi otázku, ako pomôcť zdravotne postihnutým, aby ich vo farnostiach lepšie prijali a vytvorili im vhodnejšie podmienky na prijatie. Svätý Otec odpovedal:

„To, čo musí kňaz, ktorému pomáhajú laici, katechéti a toľko ďalších ľudí urobiť je pomôcť všetkým k chápaniu: pochopiť vieru, pochopiť lásku, pochopiť ako byť priateľom, pochopiť rozdielnosti“.

Podľa pápeža Františka „je tiež dôležité venovať pozornosť vytvoreniu priestoru a zapojeniu ľudí so zdravotným postihnutím v liturgickom zhromaždení: byť prítomný v zhromaždení a zúčastňovať sa na liturgii spevom a významnými gestami, prispieva k podpore cítenia spolupatričnosti u každého“.

Svätý Otec na záver prítomným poďakoval za stretnutie a priateľský dialóg. Jubileum chorých ukončí zajtra v nedeľu o 10.30 hod slávením omše na Námestí sv. Petra.

Pápež František prijal bádateľov vesmíru z Vatikánskeho observatória

Vatikán 11. júna – Pápež František dnes prijal profesorov a študentov letného kurzu astronómie, ktorí v týchto dňoch zorganizovali vo Vatikánskom observatóriu otcovia jezuiti. 15. ročník medzinárodnej školy sa zaoberal „štúdiom vody v solárnom systéme“.

Ako vo svojom príhovore Svätý Otec na úvod pripomenul, Vatikánske observatórium založil pred 125 rokmi pápež Lev XIII. Cirkev tak dala jasne najavo, že je „priateľkou «skutočnej a podloženej vedy, či už ľudskej alebo posvätnej» (Motu proprio Ut mysticam, 14. marca 1891)“:

„Počas všetkých týchto rokov sa táto vedecká inštitúcia usilovala napĺňať ciele, pre ktoré bola určená, využívajúc nové nástroje, ako aj dialóg a porovnávanie s inými výskumnými centrami,“ vysvetlil pápež František.

Veľký záujem o letnú školu astronómie so strany mladých pochádzajúcich z rôznych kútov sveta podľa Petrovho nástupcu dokazuje, že „túžba pochopiť vesmír vytvorený Bohom a naše miesto v ňom, je spoločná pre mužov a ženy, ktorí žijú vo veľmi odlišných kultúrnych a náboženských kontextoch“:

„My všetci žijeme pod tým istým nebom; a všetci sme dotknutí krásou, ktorá sa odkrýva vo vesmíre a ktorá sa tiež odráža v našich štúdiách o telesách a nebeských látkach. Spája nás tak túžba objavovať pravdu o tom, ako funguje tento nádherný vesmír, približujúc sa stále viac a viac k jeho Stvoriteľovi“.

Svätý Otec sa ďalej pozastavil nad významom tohtoročnej témy letného kurzu astronómie. Voda, ktorej mladí bádatelia venovali svoju pozornosť, „fascinuje svojou mocou, ale zároveň svojou pokorou“. Ako ďalej pápež pokračoval, „veľké civilizácie vznikli pozdĺž riek, a dokonca aj dnes je prístup k čistej vode problémom spravodlivosti pre ľudstvo, bohatých i chudobných“. Na záver prítomných povzbudil slovami:

„Želám vám, aby ste vždy zakusovali radosť z bádania a z podelenia sa o [jeho] ovocie s pokorou a bratskosťou. S týmto prianím na vás a na vašu prácu zvolávam Pánovo požehnanie“.

Ranná homília: Počúvať Pána a byť na nohách ako Eliáš

Vatikán 10. júna – V rannej homílii v Dome sv. Marty sa dnes Svätý Otec zameral na odkaz príbehu proroka Eliáša z Prvej knihy kráľov (1 Kr 19,9-16). Rovnako ako prorok, potrebujeme načúvať Pánovi v tichu a kráčať vzpriamení pri plnení poslania.

Eliáš je „víťazom“, ktorý „mnoho bojoval za vieru“, keďže porazil stovky modloslužobníkov na vrchu Karmel. Potom čelí veľkému prenasledovaniu až napokon skrúšený padá pod strom v očakávaní smrti, prežívajúc depresiu. Avšak Boh ho nenechá v tejto zúfalej situácii a posiela k nemu anjela, ktorý ho povzbudí, aby vstal a vydal sa na cestu:

„Aby sme sa stretli s Bohom, je nevyhnutné vrátiť sa k situácii, v ktorej bol človek v okamihu stvorenia: na nohách a na ceste. Tak nás Boh stvoril: na svoju výšku, na svoj obraz a podobu, a kráčajúcich. ,Kráčaj, choď vpred! Obrábaj zem, zúrodňuj ju; a množte sa... - Vyjdi! Vykroč a choď na vrch Horeb a postav sa na vrchu Horeb v mojej prítomnosti. Eliáš sa zodvihol a vzpriamený vykročil.“

Vyšiel, aby načúval Bohu. Ale „ako prechádza Pán? Ako môžem stretnúť Pána, aby som si bol istý, že je to on?“ opýtal sa pápež František. Úryvok z Prvej knihy kráľov je výrečný. Anjel pozýva Eliáša, aby vyšiel z jaskyne na vrchu Horeb, kde našiel útočisko, aby vstúpil do Božej „prítomnosti“. Ale k tomu, aby vyšiel von z jaskyne ho neprimäl ani „silný víchor, ktorý trhá vrchy a láme skaly“, ani zemetrasenie, ani následný oheň:

„Toľko hluku, toľko veľkoleposti, toľko pohybu, a Pán tam nebol. ,A po ohni nasledoval šum jemného vánku‘ alebo ako je to v origináli, ,jemný zvuk ticha‘. A tam bol Pán. Aby sme sa stretli s Pánom, musíme vstúpiť do seba samých a načúvať tomu, ,jemnému zvuku ticha‘ a tam sa nám prihovára on“.

Anjel Eliáša napokon posiela, aby vstal a vydal sa na spiatočnú cestu. Prorok sa vracia tou istou cestou do púšte, lebo mu bola zverená úloha, ktorú má splniť: pomazať kráľov, ako aj proroka za svojho nástupcu. Ako povedal pápež František, je to povzbudenie „byť na ceste, nie uzavretí, nie vo vnútri nášho egoizmu, našej pohodlnosti“, ale odvážne prinášať druhým Pánovo posolstvo“, teda plniť zverené poslanie.

„Musíme vždy hľadať Pána. My všetci chápeme, aké sú zlé momenty: momenty, ktoré nás ťahajú nadol, momenty bez viery, tmavé momenty, v ktorých nevidíme obzor, nie sme schopní pozviechať sa. Všetci to poznáme! Ale je to Pán, ktorý prichádza, obnovuje nás chlebom a svojou silou a hovorí nám: ,Vstaň a choď ďalej! Kráčaj!‘ Aby sme sa stretli s Pánom, musíme byť takíto: na nohách a na ceste. A potom vyčkať, kým k nám prehovorí, s otvoreným srdcom. A on nám povie: ,To som ja‘ - a tam sa viera stáva silnou. Viera je tu pre mňa, aby som ju strážil? Nie! Je na to, aby som ju šiel rozdávať iným, pomazať iných, pre misiu“.

9. júna

Pápež František lekárom: Súcit je samotnou dušou medicíny

Vatikán 9. júna – Posvätná hodnota života chorého „nikdy nezmizne ani sa nestratí, naopak vyžaruje ešte väčšiu nádheru“ v utrpení. Týmito slovami dnes povzbudil pápež František zástupcov profesionálnych združení lekárov zo Španielska a Latinskej Ameriky. Približne 150 člennú skupinu prijal Svätý Otec dopoludnia v Klementínskej sále v predstihu pred Jubileom chorých, ktoré bude v Ríme od piatka do nedele.

Na úvod svojho príhovoru sa prítomným poďakoval za ich obetavosť, blízkosť a profesionalitu k chorým ľuďom a povzbudil ich, že tento postoj sa môže premeniť na „skutočné zosobnenie milosrdenstva“:

„Identita a záväzok lekára sa neopiera len o jeho znalosti a technickú odbornosť, ale hlavne o jeho súcitný a milosrdný postoj k tým, ktorí trpia na tele a na duchu. Súcit je istým spôsobom samotnou dušou medicíny.“

V súčasnosti sa súcit neraz zdeformovane považuje za poníženie, či sa inak prekrúca, upozornil pápež:

„Nechýbajú takí, čo pod rúškom údajného súcitu chcú ospravedlňovať a schvaľovať smrť chorého. A to tak nie je. Skutočný súcit nikoho nevytláča na okraj, ani nikoho neponižuje, ani nikoho nevylučuje, a vonkoncom nepovažuje za dobré jeho stratu. Opravdivý súcit ho prijíma. Vy dobre viete, že to by znamenalo víťazstvo egoizmu, onej «kultúry skartovania», ktorá je odmietavá a pohŕda ľuďmi, ktorí nespĺňajú určité normy zdravia, krásy a užitočnosti. Páči sa mi žehnať ruky lekárov ako prejav uznania toho súcitu, ktorý sa ujíma starostlivosti o zdravie“.    

Pozornosť prítomných upriamil pápež na biblickú tradíciu, ktorá je bohatá na obraz Boha ako lekára. Ako vysvetlil, ide o „blízkosť medzi spásou a zdravím“. Krista mnohí cirkevní otcovia označovali ako Christus medicus:

„On je Dobrý Pastier, ktorý sa stará o zranenú ovcu a upokojuje chorú (porov. Ez 34,16). On je Dobrý Samaritán, ktorý neobíde zraneného na okraji cesty, ale pohnutý súcitom, ho ošetruje a stará sa o neho (porov. Lk 10,33-34). Kresťanská lekárska tradícia sa nechala inšpirovať podobenstvom o Dobrom Samaritánovi“.

Svätý Otec František povzbudil lekárov, aby sa vždy snažili vidieť v chorom svojho blížneho. Práve v chorom a trpiacom človeku sa podľa jeho slov „odráža tajomstvo tela samotného Krista“:

„Súcit je adekvátnou odpoveďou na obrovskú hodnotu chorého človeka, odpoveď vyplývajúca z rešpektu, porozumenia a nehy, lebo posvätná hodnota života chorého človeka nikdy nezmizne ani sa nestratí, naopak vyžaruje ešte väčšiu nádheru práve vo svojom utrpení a vo svojej bezmocnosti“.

Petrov nástupca lekárom pripomenul slová sv. Kamila de Lellis, ktorý v službe chorým všetkých povzbudzoval: „Dajte viac srdca do tých rúk“ a pokračoval:

„Krehkosť, bolesť a choroba sú pre všetkých ťažkou skúškou, aj pre lekársky personál, sú výzvou k trpezlivosti, spolucíteniu v utrpení; preto nemožno podľahnúť úradníckemu pokušeniu aplikovať rýchle a drastické riešenia, vedené falošným súcitom alebo obyčajnými kritériami efektívnosti a ekonomickej úspornosti. V stávke je dôstojnosť ľudského života; v stávke je dôstojnosť lekárskeho povolania“.

Na záver pápež prítomným lekárom udelil požehnanie a ubezpečil ich o svojich modlitbách.

Ranná homília: Falošná nezmieriteľnosť a zdravý realizmus zmierenia

Vatikán 9. júna – Chcieť „buď toto, alebo nič“, nie je katolícke, je to kacírske. Takto znelo upozornenie Svätého Otca v rannej homílii v Dome sv. Marty, ktorú zameral na „zdravý realizmus“, ktorému Pán učil svojich učeníkov. Vyzval naopak k oslobodeniu sa od strnulého idealizmu, ktorý vylučuje vzájomné zmierenie.

„Vaša spravodlivosť musí byť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov“. Pápež František sa inšpiroval touto Ježišovou myšlienkou z dnešného liturgického čítania z Evanjelium podľa Matúša (Mt 5,20-26), aby tak osvetlil dôležitosť kresťanského realizmu. Ľud bol tak trochu zmätený, lebo „tí, čo vyučovali zákon, nevydávali dôsledné svedectvo života“. Ježiš požaduje, aby jeho učeníci toto prekonali a „mierili vyššie“. Poukazuje pri tom na prvé prikázanie, ktorým je milovať Boha i blížneho, a podčiarkuje, že ktokoľvek sa hnevá na svojho brata, mal by sa postaviť pred súd.

„Prospieva nám počuť to v tomto čase, keď sme tak naučení posudzovať a máme veľmi kreatívny slovník na urážanie druhých,“ povedal pápež František. „To je hriech“, pokračoval, predstavuje to „zabíjanie, lebo to znamená dať facku bratovej duši“, jeho „dôstojnosti“. Svätý Otec s trpkou iróniou konštatoval, ako často používame nadávky „s toľkou láskavosťou, ale používame ich voči iným“.

Keď pri svätej omši dali o sebe vedieť prítomné deti, pápež povzbudil neznepokojovať sa, lebo ako povedal, „kázeň dieťaťa v kostole je krajšia než tá kňazova, biskupova či pápežova“. Je totiž „hlasom nevinnosti, ktorý nám všetkým osoží“.

Ako ďalej pokračoval Svätý Otec, Ježiš od dezorientovaného ľudu žiada, aby hľadel „nahor“ a kráčal „vpred“. Vo svojej homílii pápež tiež upozornil, koľko zla spôsobuje antisvedectvo kresťanov:

„Koľko ráz počujeme v Cirkvi tieto veci: koľko ráz! No, ten kňaz, ten muž, tá žena z Katolíckej akcie, ten biskup, ten pápež nám hovoria: ,Takto musíte konať!‘ a on pritom robí opak. Je to škandál, ktorý zraňuje ľud a nedovolí Božiemu ľudu rásť a napredovať. Neoslobodzuje. A tiež, tento ľud videl strnulosť týchto zákonníkov a farizejov, a keď aj prišiel prorok, ktorý mu dodal trochu radosti, prenasledovali ho a aj ho zabili: nebolo tam miesta pre prorokov. A Ježiš farizejom hovorí: ,Zabíjali ste prorokov, prenasledovali ste ich, tých, ktorí prinášali nový vzduch‘.

„Veľkodušnosť a svätosť“, ktoré od nás žiada Ježiš, „znamenajú vychádzať, no vždy smerom nahor. Vychádzať nahor.“ Toto je to oslobodenie sa od „strnulosti zákona a aj od tých idealizmov, ktoré neprospievajú“. Ježiš „nás dobre pozná“, „pozná našu povahu“. A tak nás napomína, aby sme sa pomerili s druhým, keď s ním máme spor. „Ježiš nás tiež učí zdravému realizmu“, pripomenul pápež František: „Neraz sa nedá dosiahnuť dokonalosť, no aspoň robte, čo môžete, pomerte sa.“ Svätý Otec pokračoval:

„Tento zdravý realizmus Katolíckej cirkvi: Katolícka cirkev nikdy neučí ‚buď to, alebo to‛. To nie je katolícke. Cirkev hovorí: ,Toto a toto‘. ,Buď dokonalý: zmier sa s tvojím bratom. Neurážaj ho. Miluj ho. Ale ak je nejaký problém, aspoň sa s ním pomer, aby nevypukla vojna‘. - Tento zdravý katolícky realizmus. Katolíckym nie je ,buď toto, alebo nič‘: to nie je katolícke. Je to kacírske. Ježiš vie neustále kráčať s nami, dáva nám ideál, sprevádza nás smerom k ideálu, oslobodzuje nás z tejto strnulej klietky zákona a hovorí nám: ,Nuž, robte, pokiaľ len dokážete‘. A on nám dobre rozumie. Toto je náš Pán, a tomuto nás učí.“

Pán od nás žiada, aby sme neboli pokrytcami: aby sme nešli chváliť Boha tým istým jazykom, ktorým urážame svojho brata – zdôraznil pápež František: „Robte, čo môžete“, to je Ježišovo povzbudenie, a „aspoň sa vyvarujte vojne medzi vami, pokonajte sa“. Svätý Otec svoju homíliu uzavrel takto:

„A dovolím si vysloviť toto slovo, ktoré sa zdá trochu zvláštne: ide o drobnú svätosť zjednania sa. ,Nuž, všetko nedokážem, hoci chcem urobiť všetko, ale pomerím sa s tebou; aspoň sa neurážajme, neveďme vojnu a všetci žime v pokoji‘. - Ježiš je veľký! Oslobodzuje nás od všetkej našej úbohosti. Aj od toho idealizmu, ktorý nie je katolíckym. Prosme Pána, aby nás naučil - po prvé - vyjsť z každej strnulosti, ale vyjsť nahor, aby sme mohli uctievať a chváliť Boha; aby nás naučil zmieriť sa medzi sebou; a taktiež aby nás naučil pomeriť sa do tej miery, ako to len dokážeme.“

7. júna

Ranná homília pápeža Františka: Kresťan je soľou a svetlom, ktoré sa dávajú

Vatikán 7. júna – Batéria kresťana ako zdroj energie na vydávanie svetla je modlitba. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka počas dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec varoval veriacich, aby sa nestali soľou, ktorá stratila chuť. Zároveň dodal, že treba zvíťaziť nad pokušením tzv. „zrkadlovej duchovnosti“, na základe ktorej sa snažíme osvetliť samých seba, než priniesť svetlo viery druhým.

Dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša nám hovorí o svetle a soli (Mt 5,13-16). Ježiš, pokračoval ďalej pápež František komentujúc slová evanjelistu, vždy hovorí „jednoduchými slovami, s jednoduchými porovnaniami, aby všetci pochopili posolstvo“. Z toho dôvodu použil prirovnanie, že kresťan by mal byť ako svetlo a soľ. Žiadna z týchto dvoch vecí, vysvetlil Svätý Otec, neexistuje sama pre seba: „Svetlo je na to, aby niečo osvetlilo; soľ je zase na osolenie, zachovanie niečoho“. Čo musí teda kresťan urobiť, aby soľ a svetlo nestratili na svojom význame, aby sa neminul olej do lámp? - spýtal sa Svätý Otec František:

„Čo je batéria kresťana, ktorá dáva svetlo? Jednoducho: modlitba. Môžeš robiť toľko vecí, toľko diel, aj skutky milosrdenstva, môžeš robiť toľko veľkých vecí pre Cirkev – na katolíckej univerzite, na škole, v nemocnici... – a oni ti postavia aj pamätník dobrodinca Cirkvi, ale ak sa nemodlíš, bude to trochu tmavé a temné. Koľko činov sa stáva temných pre nedostatok svetla, pre nedostatok modlitby. To, čo udržiava, to, čo dáva život kresťanskému svetlu, to čo osvetľuje je modlitba“.  

Podľa pápeža Františka by sme mali brať našu modlitbu „vážne“, mala by to byť „modlitba adorácie Otca, chvály Najsvätejšej Trojice, modlitba vzdávania vďaky, a tiež modlitba, v ktorej Pána o niečo prosíme, ale má to byť modlitba zo srdca“.

To je, pokračoval ďalej Petrov nástupca, „ten olej, tá batéria, ktorá živí svetlo“. Ani soľ „nedáva chuť sama sebe“:

„Soľ sa stáva soľou vtedy, keď sa dáva. A to je ďalší postoj kresťana: darovať sa; ochutiť život druhých, ochutiť toľko vecí s posolstvom Evanjelia. Darovať sa. Neuchovávať sa sám pre seba. Soľ nie je určená samotnému kresťanovi, je na to, aby sa dávala. Kresťan ju má preto, aby ju rozdával, je to soľ pre rozdávanie, nie pre seba samú. Oboje – a to je zaujímavé – svetlo i soľ sú pre druhých, nie pre sami seba. Svetlo neosvetľuje seba samo, soľ nedáva chuť sebe samej“.

Stojí za uvažovanie, pokračoval Svätý Otec, či sa dokážeme rozdávať bez prestania, a dokedy vydržia soľ a svetlo. Práve tu, odpovedal si vzápätí pápež, „vstupuje Božia moc, lebo kresťan je soľou darovanou Bohom v krste“. Je to „niečo, čo ti bolo dané a naďalej sa ti toho dostáva, ak ty pokračuješ v jej rozdávaní, osvetľujúc a obdarúvajúc. Nikdy z nej neubudne!“. Petrov nástupca tiež poukázal na príklad z prvého čítania, kde sa v Prvej knihe kráľov hovorí o vdove zo sidonskej Sarepty (1 Kr 17,7-16). Žena dôveruje prorokovi Eliášovi a preto z jej múky a oleja – napriek malému množstvu – neubúda. Príbeh inšpiroval pápeža k úvahe o živote kresťana zo súčasnosti:

„Osvetľuj svojím svetlom, ale chráň sa pred pokušením osvetľovať sám seba. Je to čosi nepekné, je to akási zrkadlová duchovnosť: osvetľujem sám seba. Chráň sa pred pokušením starať sa sám o seba. Buď svetlom na osvetlenie, buď soľou na ochutenie a uchovanie“.

Soľ a svetlo, dodal na záver pápež František, „nie sú sami pre seba“, sú pre to, aby sa rozdali druhým „v dobrých skutkoch“. A vtedy „zažiari vaše svetlo pred ľuďmi. Prečo? Lebo uvidia vaše dobré skutky a budú oslavovať vášho Otca, ktorý je na nebesiach. To znamená: vracaj sa späť k tomu, ktorý ti dal svetlo a ktorý ti dal soľ“. Svätý Otec ukončil svoju homíliu modlitbou: „Nech nám Pán pomôže vždy sa starať o svetlo, neskrývať ho, ale dať ho do činnosti“. A dodávať soľ v správnej miere, „toľko, koľko je potrebné, ale dodávať ju“, lebo takto narastá: „Toto sú dobré skutky kresťana“.

6. júna

Ranná homília pápeža: Blahoslavenstvá sú navigátorom kresťanského života

Vatikán 6. júna – Nasledovať a žiť blahoslavenstvá, ktoré ako „navigátor“ ukazujú správnu cestu v živote. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Na základe dnešného liturgického čítania z Evanjelia podľa Matúša (Mt 5,1-12) pápež vysvetlil, že kresťania majú na ceste viery jasný smerovník, aby sa nestratili.

Ignorovať smer, ktorý naznačujú blahoslavenstvá môže podľa slov Svätého Otca znamenať potknúť sa na „troch schodoch“, ktorými sú idoly egoizmu, modloslužba peňazí a modloslužba márnosti, teda presýtenosť srdca, ktoré sa teší z vlastného uspokojenia ignorujúc druhých:

„Toto je nový zákon, to, čo nazývame ‚blahoslavenstvá’. Je to nový zákon Pána pre nás. Sú sprievodcom, sprievodcom na ceste, sú navigátorom kresťanského života. Práve tu vidíme, na tejto ceste, podľa ukazovateľov tohto navigátora, [ako] môžeme ísť vpred v našom kresťanskom živote“.  

Svätý Otec František doplnil Matúšov text blahoslavenstiev Lukášovým (Lk 6,17-26), kde Ježiš štyrikrát zvoláva „beda“: beda bohatým, beda nasýteným, beda tým, čo sa smejú a beda tým, ktorých všetci ľudia chvália. Pápež vzápätí dodal, že „mnohokrát“ už v minulosti jasne naznačil, že „bohatstvá sú dobré“. To, čo spôsobuje zlo, je „pripútanie sa k bohatstvám“, ktoré sa stáva akousi „idolatriou“, teda modloslužbou:

„Toto je antizákon, je to pomýlený navigátor. Je zaujímavé, že toto sú tri kroky, ktoré vedú do záhuby, tak ako blahoslavenstvá sú schodíkmi, ktoré vedú v živote vpred. A týmito troma krokmi, ktoré vedú do záhuby sú pripútanie sa k bohatstvu, aby mi nič nechýbalo; márnomyseľnosť, aby ma všetci ľudia chválili: všetci [o mne] hovoria dobre, cítim sa dôležitý, príliš [veľa] kadidla... a ja si o sebe myslím, že som spravodlivý – nie ako tamten, či onen... Pomyslime na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi: ‚Ďakujem ti, že nie som ako tento...’. ‚Ďakujem ti však, Pane, že som dobrým katolíkom, nie ako sused, suseda...’. Stáva sa to každý deň... Druhým bola márnomyseľnosť a tretím je pýcha, ktorá je nasýtenosťou, tým smiechom, ktorý uzatvára srdce“.

Na záver svojej homílie pápež František spomedzi všetkých blahoslavenstiev spomenul jedno, ktoré podľa jeho slov nemusí byť azda kľúčové, ale ktoré „nám môže pomôcť uvažovať“ nad kresťanských životom: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“:

„Ježiš hovorí sám o sebe: ‚Učte sa odo mňa, lebo som tichý srdcom’, lebo som tichý a pokorný srdcom. Tichosť je spôsobom života, ktorý nás tak veľmi približuje k Ježišovi. Na druhej strane, opačný postoj vždy spôsobuje nepriateľstvá, vojny... toľko vecí, toľko strašných vecí, ktoré sa dejú. Avšak tichosť, tichosť srdca, ktorá nie je pochabosťou, to nie: je niečím iným. Je hĺbkou chápania veľkosti Boha a adoráciou“.

5. júna

Homília pápeža Františka: Vzkriesenie vdovinho syna a Kristovo víťazstvo kríža

Vatikán 5. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri kanonizačnej omši sv. Stanislava Papczyńského a sv. Márie Alžbety Hesselbladovej s formulárom 10. nedele v cezročnom období cyklu C dňa 5. júna 2016 vo Vatikáne:

Božie slovo, ktoré sme si vypočuli, nás privádza k centrálnej udalosti viery: k víťazstvu Boha nad bolesťou a smrťou. Je to evanjelium nádeje, ktorá prýšti z Kristovho paschálneho tajomstva, ktoré vyžaruje z jeho tváre zjavujúcej Boha Otca, ktorý potešuje utrápených. Je to slovo, ktoré nás volá, aby sme zostali vnútorne spojení s utrpením nášho Pána Ježiša, aby sa v nás ukázala moc jeho zmŕtvychvstania.

Naozaj, v Kristovom utrpení je odpoveď Boha na úzkostné a neraz roztrpčené volanie, ktoré v nás vyvoláva skúsenosť bolesti a smrti. Ide tu o to, aby sme neutiekli od kríža, ale zaostali tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji (porov. Rim 4,18).

Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania. Prvé čítanie a evanjelium tejto nedele nám práve predstavujú dve zázračné znamenia zmŕtvychvstania, prvé vykonané prorokom Eliášom, druhé Ježišom. V oboch prípadoch ide o mŕtvych mladučkých synov ovdovelých žien, ktorí sú prinavrátení ich matkám.

Vdova zo Sarepty – nežidovská žena, ktorá však prijala vo svojom dome proroka Eliáša – je roztrpčená z proroka i z Boha, pretože práve keď bol Eliáš u nej hosťom, jej dieťa ochorelo a práve naposledy vydýchlo v jej náručí. Vtedy Eliáš tej žene hovorí: «Daj mi tvojho syna» (1 Kr 17,19). Toto je kľúčové slovo: vyjadruje postoj Boha voči našej smrti (v každej jej podobe); nehovorí: „Drž si ju, zariaď sa“, ale hovorí: „Daj ju mne“. A skutočne prorok berie dieťa a nesie ho do hornej izby, a tam, osamote, v modlitbe „zápasí s Bohom“, ukazujúc mu pred oči absurdnosť tej smrti. A Pán vypočul Eliášov hlas, pretože v skutočnosti to bol on, Boh, kto hovoril a konal v prorokovi. Bol to On, kto cez Eliášove ústa povedal žene: «Daj mi tvojho syna». A teraz je to On, kto ho vracia matke živého.

Vľúdnosť Boha sa naplno zjavuje v Ježišovi. Počuli sme v Evanjeliu (Lk 7,11-17) ako prežíval veľký súcit (v. 13) s tou matkou z Naimu v Galilei, ktorá sprevádzala k hrobu svojho jediného syna, ešte nedospelého. No Ježiš sa priblíži, dotkne sa már, zastaví smútočný sprievod, a istotne láskavo pohladí aj oči tej úbohej mamy zmáčané slzami. «Neplač!», hovorí jej (Lk 7,13). Ako keby ju žiadal: «Daj mi tvojho syna». Ježiš chce pre seba našu smrť, aby nás od nej oslobodil a prinavrátil nám život. Vskutku, ten chlapec sa prebral, akoby z hlbokého sna a začal hovoriť. A Ježiš «ho vrátil jeho matke» (v. 15). Nie je kúzelník! Je vtelenou Božou nehou, v ňom koná nesmierne spolucítenie Otca.

Istý druh vzkriesenia je aj u apoštola Pavla, ktorý sa z nepriateľa a krutého prenasledovateľa kresťanov stal svedkom a hlásateľom Evanjelia (porov. Gal 1,13-17). Táto radikálna premena nebola jeho dielom, ale darom milosrdenstva Boha, ktorý si ho «vybral» a «svojou milosťou povolal» a želal si zjaviť „v ňom“ svojho Syna, aby ho ohlasoval medzi národmi (v. 15-16). Pavol hovorí, že Bohu Otcovi sa zapáčilo zjaviť Syna nielen jemu, ale v ňom, čiže takmer vtlačiac do jeho osoby, tela a ducha, Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tak apoštol nebude iba poslom, ale predovšetkým svedkom.

A aj prostredníctvom hriešnikov, každého jednotlivo, Ježiš neprestáva dávať zažiariť víťazstvu milosti, ktorá dáva život. A dnes, i po všetky dni, hovorí Matke Cirkvi: „Daj mi tvoje deti“, ktorými sme my všetci. A berie na seba naše hriechy, sníma ich a živých nás prinavracia Cirkvi. A to sa deje osobitným spôsobom počas tohto Svätého roku milosrdenstva.

Cirkev nám dnes ukazuje dve svoje deti, ktoré sú exemplárnymi svedkami tohto tajomstva vzkriesenia. Obaja môžu naveky spievať slovami žalmistu: «Môj nárek si obrátil na tanec; Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť» (Ž 30,12). A všetci spoločne zjednoťme naše hlasy hovoriac: «Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil» (Refrén responzóriového žalmu).“

Pápež František kanonizoval Stanislava Papczyńského a Máriu A. Hesselbladovú

Vatikán 5. júna – Pápež František dnes na Námestí sv. Petra v Ríme za hojnej účasti veriacich vyhlásil dvoch nových svätých. Sú nimi poľský rehoľný kňaz sv. Stanislav Papczyński (1631-1701), zakladateľ rehole mariánov a švédska rehoľníčka sv. Mária Alžbeta Hesselbladová (1870-1957), obnoviteľka Rádu sv. Brigity.

Žiadosť o zaradenie oboch osobností do celocirkevného katalógu svätých predložil v úvode obradu prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato SDB v sprievode dvoch postulátorov svätorečenia. Po slávnostnom výroku Svätého Otca vystavili relikviáre nových svätých.

Svätý Otec vo svojej homílii vychádzal z liturgických čítaní 10. nedele v cezročnom období, pričom sa sústredil na ústrednú udalosť viery, víťazstvo Boha nad bolesťou a smrťou. Tajomstvo Kristovho utrpenia a vzkriesenia ukázal v súvise so životom každého jednotlivého kresťana, keď pripomenul výzvu Božieho slova „neutiecť od kríža, ale zaostať tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji. Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania.“

Pápež František ďalej poukázal na biblické príklady prejavu milosrdnej lásky u proroka Eliáša, ktorý prinavrátil život synovi vdovy zo Sarepty, a na plné zjavenie Božej milosrdnej lásky v Ježišovi, ktoré badať v jeho postoji pri vzkriesení syna Naimskej vdovy. Upozornil na kľúčové slová pri zachraňujúcom konaní Boha: «Daj mi tvojho syna!» (1 Kr 17,19) a «Neplač!» (Lk 7,13)

Medzi koncelebrujúcimi 40 kardinálmi a troma desiatkami biskupov nechýbali krakovský arcibiskup kardinál Stanisław Dziwisz a štokholmský diecézny biskup Anders Arborelius. Na slávnosti bola prítomná aj luteránska biskupka Uppsaly Antje Jackelenová. Oficiálne delegácie krajín pôvodu nových svätých viedli poľský prezident Andrzej Duda a švédska ministerka kultúry Alice Bah Kuhnkeová.

Sv. Stanislav od Ježiša a Márie, vlastným menom Jan Papczyński sa narodil v roku 1631 v obci Podegrodzie pri južnej hranici Poľska, len 10 km na sever od Červeného Kláštora. Pôvodne bol rehoľným kňazom piaristom, neskôr založil rehoľný inštitút kňazov Mariánov Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Vo Varšave sa preslávil ako profesor rétoriky, kazateľ, duchovný vodca a spovedník, ako aj autor viacerých kníh duchovného obsahu. Zomrel v roku 1701 v Poľsku. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Benedikt XVI. v roku 2007.

Sv. Mária Alžbeta Hesselbladová sa narodila vo Švédsku v roku 1870 v luteránskej rodine. Ako 18-ročná emigrovala do Ameriky, kde 16 rokov slúžila ako ošetrovateľka v Rooseveltovej nemocnici v New Yorku. V kontakte s ľudským utrpením sa utvrdzovala v duchovnom povolaní a v túžbe po jednote Cirkvi sa pod vedením jezuitského kňaza oboznamovala s katolíckym učením, pričom prijala podmienečný krst. Od roku 1904 žila v Ríme v dome sv. Brigity Švédskej a s povolením pápeža sv. Pia X. začala nosiť rehoľný habit sestier sv. Brigity. V roku 1911 obnovila Rád Najsvätejšieho Spasiteľa sv. Brigity pre podmienky novej doby. Zanietene pracovala pre zjednotenie cirkvi Švédska s Rímom a usídlila sestry sv. Brigity v rodnom Švédsku. Počas Druhej svetovej vojny poskytla úkryt mnohým Židom. Zomrela v roku 1957 v Ríme. V roku 2000 ju blahorečil sv. Ján Pavol II.

3. júna

Svätý Otec sudcom z celého sveta: Trest bez nádeje je mučením

Vatikán 3. júna – Pápež František sa 3. júna vo Vatikáne prihovoril účastníkom „Samitu sudcov o obchodovaní s ľuďmi a o organizovanom zločine“ v sídle Pápežskej akadémie sociálnych vied. Konferencia sudcov z celého sveta, na ktorej sa diskutuje o mafii, prostitúcii, vykorisťovaní maloletých, migrantov a vysídlencov, sa končí dnes, teda práve na Medzinárodný deň nevinných detských obetí agresie.

Svätý Otec ocenil, že prítomní sudcovia a štátni zástupcovia spolupracujú, aby tak prispeli k „ľudskému a sociálnemu pokroku, čo je účelom Pápežskej akadémie sociálnych vied“.

„Ak sa teším z takéhoto príspevku a mám z vás radosť, tak je to aj vzhľadom na šľachetnú službu, ktorú môžete ponúknuť ľudstvu, keď prehlbujete poznanie jednak tohto veľmi aktuálneho fenoménu ľahostajnosti globalizovaného sveta a jej extrémnych foriem, ako aj riešení, ako čeliť tejto výzve, pričiňujúc sa tak o zlepšenie životných podmienok našich bratov a sestier, ktorí sú v núdzi. Nasledujúc Ježiša je Cirkev povolaná angažovať sa – existuje úslovie, že Cirkev sa nemá miešať do politiky, ale Cirkev sa musí miešať do „veľkej“ politiky! Lebo – a citujem Pavla VI. – politika je jednou z najvyšších foriem lásky, dobročinnej lásky. A Cirkev je tiež povolaná angažovať sa, aby bola verná ľuďom, a to ešte viac ak vezmeme do úvahy situácie, kde sa dotýkame najdramatickejších rán a útrap, v čom sú zainteresované hodnoty, etika, sociálne vedy a viera; situácie, v ktorých sa obzvlášť cení vaše osobné a ľudské svedectvo, spojené s vašou špecifickou spoločenskou kompetenciou.“

Petrov nástupca pripomenul, že Pápežská akadémia sociálnych vied v minulosti organizovala stretnutie lídrov hlavných náboženstiev i starostov najväčších svetových miest. Podobne aj terajšie stretnutie sudcov:

„Niekto by si mohol myslieť, že Akadémia sa musí pohybovať radšej vo sfére čistých vied, teoretickejších úvah: a toto iste zodpovedá osvieteneckej koncepcii toho, čím má Akadémia byť. Ale Akadémia musí mať korene, a to korene v konkrétnej skutočnosti, lebo inak riskuje, že bude podnecovať tekutú reflexiu, ktorá sa vyparí a k ničomu nepríde. Tento rozvod medzi ideou a skutočnosťou – ktorý je očividne zašlým kultúrnym javom – má svoje dôsledky“.

Pápež František tiež uviedol, že súdne profesie majú byť slobodné od vonkajších tlakov:

„Stáť si zodpovedne za svojím povolaním tiež znamená cítiť sa a deklarovať sa slobodnými. Sudcovia, prokurátori a ľudia vo verejnej službe - slobodní: od čoho? Od tlakov z vlád; slobodní od súkromných inštitúcií, a samozrejme, slobodní od «štruktúr hriechu», o ktorých hovorieval môj predchodca Ján Pavol II. a osobitne – ako od štruktúr hriechu – slobodní od organizovanej kriminality. Viem, že ste vystavení nátlakom, vystavení hrozbám a tomuto všetkému; a rovnako viem, že byť dnes sudcami, prokurátormi a vo verejnej službe znamená riskovať vlastný život! A toto si zasluhuje uznanie voči odvahe tým, ktorí chcú naďalej zostať slobodní vo výkone svojich justičných úlohách. Bez tejto slobody sa súdna moc danej krajiny korumpuje a plodí korupciu. Karikatúru toho všetci poznáme, nie? Justícia so zaviazanými očami: páska sa jej zosunula z očí a zatvára jej ústa...“

Svätý Otec pripomenul aj pozitívum rezolúcie OSN, ktorá má za cieľ odstrániť detskú prácu a obchod s ľuďmi:

„Teším sa, že zástupcovia 193 členských krajín OSN jednohlasne prijali nové ciele udržateľného a integrálneho rozvoja, osobitne rezolúciu 8.7, ktorá nariaďuje: «Prijať okamžité a účinné opatrenia na odstránenie nútenej práce, ukončiť moderné formy otroctva a obchodu s ľudskými bytosťami a zabezpečiť zákaz a odstránenie najhorších druhov detskej práce vrátane náboru a využívania detských vojakov a najneskôr do roku 2025 ukončiť detskú prácu vo všetkých jej formách». Potiaľto rezolúcia. Naozaj možno povedať, že naplniť tieto ciele je morálnym imperatívom pre všetky členské krajiny OSN.“

Okrem toho Petrov nástupca pripomenul, že táto zmena musí ísť naprieč spoločnosťou:

„Preto je nevyhnutné vytvoriť priečny a „vlnový“ pohyb, „dobrú vlnu“, ktorá objíme celú spoločnosť zhora nadol i naopak, od periférie k centru i naopak, od lídrov až ku komunitám a od národov a verejnej mienky až po najvyššie riadiace úrovne.“

Sudcovia a štátni zástupcovia si tak majú byť plne vedomí tejto výzvy, podeliť sa o skúsenosti i osvedčené postupy a konať spoločne, aby tak otvorili nové priestory a cesty spravodlivosti na podporu ľudskej dôstojnosti, slobody, zodpovednosti, šťastia a aj mieru.

Ďalej pápež František poukázal na zásadne dôležitú úlohu sudcu pre spoločnosť, ako aj na tendencie, ktoré jeho úlohu ohrozujú:

„V osobe sudcu sa uznáva spravodlivosť ako prvý atribút spoločnosti. A toto treba pozdvihnúť, lebo stále väčšou tendenciou je ,skvapalňovanie‘ osoby sudcu prostredníctvom nátlakov a toho, o čom som sa zmienil predtým. Je to prvotná charakteristika spoločnosti: už v samotnej biblickej tradícii. Nie je to tak? Mojžiš potreboval ustanoviť 70 sudcov, aby mu pomáhali, aby rozsudzovali prípady. - Sudca, ten, ku komu sa človek utieka. A v tomto procese skvapalňovania, aj sily, sa konkrétnosť tejto reality týka národov. Inými slovami: či národy majú svoju identitu, ktorá im dáva súdržnosť, ktorá im umožňuje rásť, mať vlastné plány, postaviť sa k vlastným pádom, zastať sa vlastným ideálov; ale tiež trpia procesom ,skvapalňovania‘ a všetko to, čo tvorí konkrétnu súdržnosť národa má tendenciu transformovať sa na jednoduchú nominálnu identitu občana. A národ nie je to isté, čo skupina občanov. A sudca je prvotnou charakteristikou národného spoločenstva.“

Pápež František sudcov opätovne vystríhal pred pádom do siete korupcie.

„Vám sudcom prislúcha povinnosť vykonávať spravodlivosť, a žiadam vás o špeciálnu pozornosť pri vykonávaní spravodlivosti v oblasti obchodovania s ľuďmi a voči organizovanému zločinu. Žiadam vás, aby ste sa chránili pred pádom do siete korupcie.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec zameral na významnú tému účinnosti trestu pre nápravu človeka a jeho znovuzaradenie do spoločnosti:

„Keď hovoríme ,vykonať spravodlivosť‘, ako dobre viete, nejde nám o to, že by sme mali hľadať trest pre samotný trest, ale o to, by pri ukladaní trestov sa tieto dávali na prevýchovu zodpovedných, takým spôsobom, aby sa im mohla otvoriť nádej na nové začlenenie sa do spoločnosti. Inými slovami, nieto platného trestu bez nádeje. Trest uzavretý v sebe samom, ktorý nedáva možnosť nádeji, je mučením: nie je trestom! O toto opieram aj pri vážnom potvrdení pozície Cirkvi voči trestu smrti. Istý teológ mi hovoril, že v koncepcii stredovekej a post-stredovekej teológie bol trest smrti spájaný s nádejou: ,zverujeme ho Bohu‘. Časy sa zmenili a nemôžeme takto pokračovať. Nechajme, nech Boh vyberie okamih... Nádej na opätovné začlenenie do spoločnosti: «ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a sám Boh ju garantuje» (Ján Pavol II., Evangelium vitae, č. 9). A ak toto delikátne spojenie medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom – ktoré je v podstate prípravou na opätovné začlenenie – platí pre tých, ktorí sú zodpovední za zločiny proti ľudskosti tak ako pre každú ľudskú bytosť, o to viac to platí pre obete, ktoré – ako naznačuje ich samotné pomenovanie – sú viac pasívne než aktívne vo uplatňovaní ich slobody, keďže padli do pasce nových lovcov otrokov. Obete mnoho ráz zradené v najosobnejšej a najposvätnejšej časti osoby, čiže v láske, ktorú túžia dať a prijať, a ktorú im ich rodiny dlhujú alebo im ich nasľubovali ich ctitelia či manželia, a ony naopak skončia predané na trhu s nútenou prácou, s prostitúciou či na trhu predaja orgánov.“

Svätý Otec pripomenul, že sudcovia sú dnes povolaní mať na zreteli obete viac než kedykoľvek predtým:

„Sú prvými osobami, ktoré treba rehabilitovať a znovu začleniť do spoločnosti a kvôli nim treba v ostrom zápase chytiť ich priekupníkov a trýzniteľov. Neplatí staré úslovie: ,Sú veci, čo jestvujú odkedy je svet svetom‘. Obete sa môžu zmeniť a vskutku vieme, že ich život sa zmení s pomocou dobrých sudcov, osôb, ktoré im pomáhajú a celej spoločnosti. “

Petrov nástupca rozpovedal aj svoju osobnú skúsenosť, podľa ktorej väznice s riaditeľkou fungujú lepšie ako tie, v ktorých je riaditeľ:

„Páči sa mi, keď idem do mesta navštíviť väzenie. Navštívil som rôzne väzenia... Je to zvláštne - bez toho, aby som niekoho urazil - existuje všeobecný dojem: videl som, že väzenia, v ktorých je riaditeľom žena, fungujú lepšie ako tie, kde je riaditeľom muž. Toto nie je feminizmus, všakže! Je to zvláštne! Žena má ohľadne témy opätovného začlenenia špeciálny čuch, špeciálny hmat - bez straty energie – nanovo umiestniť tieto osoby, nanovo ich začleniť. Niektorí to pripisujú koreňu materstva... Je to zvláštne, hovorím to ako osobnú skúsenosť“.

Na záver Svätý Otec ocenil „taliansku prax znovu použiť zhabané statky nadobudnuté kriminálnou činnosťou od priekupníkov a zločincov, aby ich ponúkli spoločnosti a konkrétne pre opätovné začlenenie obetí“.  

1. júna

Jubileum kňazov a seminaristov v priamom prenose do celého sveta

Vatikán 1. júna – Dnes sa v Ríme začína „Jubileum kňazov a seminaristov“, ktorého ústrednú myšlienku vyjadril pápež František takto: „Na obraz Dobrého pastiera je kňaz mužom milosrdenstva a spolucítenia, nablízku svojim ľuďom a služobníkom všetkých“. Do Ríma pri príležitosti trojdňového Jubilea prišlo už vyše 6000 kňazov a seminaristov z celého sveta.

Dnes ráno sa Jubileum začalo prípravou na púť ku Svätej bráne a na programe sú katechézy pre účastníkov v rozličných jazykoch, eucharistická adorácia, sviatosť zmierenia a svätá omša vo viacerých rímskych kostoloch a v bazilikách, kde sa zúčastnia aj biskupi a kardináli.

Zajtra, vo štvrtok 2. júna, Svätý Otec osobne povedie duchovnú obnovu, pri ktorej sa trikrát počas dňa prihovorí k zhromaždeným kňazom a predloží im podnety na modlitbu. Pápežove meditácie budú v priamom prenose prenášať hlavné katolícke televízie z Európy a zo Severnej i z Južnej Ameriky, ako aj oficiálna webová stránka Roku milosrdenstva www.im.va. Na Slovensku bude Televízia LUX prenášať všetky tri meditácie Svätého Otca vo štvrtok o 10.00, 12.00 a 16.00 a rovnako aj svätú omšu v piatok o 9.30 z Námestia sv. Petra.

Jubileum kňazov a seminaristov vyvrcholí v piatok 3. júna, keď bude Svätý Otec celebrovať svätú omšu o 9.30 na Námestí sv. Petra práve v deň 160. výročia ustanovenia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v univerzálnej Cirkvi.

31. mája

Pápež František poďakoval európskym väzenským kaplánom

Vatikán/Štrasburg 31. mája – Hlboko vďačný a „blízky v modlitbe“ tomu, kto sa namáha „v boji za ľudskú dôstojnosť všetkých tých, čo sú vo väzení“. Tými slovami sa pápež František v liste prihovára európskym väzenským kaplánom, ktorí sa od 30. mája do 1. júna zúčastňujú na stretnutí v Štrasburgu. Podujatie nesie názov „Radikalizácia vo väzniciach: pastoračná vízia“.

Pápež sa v liste, ktorý podpísal štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, poďakoval aj Rade biskupských konferencií Európy (CCEE) a ďalším organizátorom stretnutia. Posolstvo upriamuje pozornosť najmä na List Svätého Otca Františka, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Pápež v ňom obracia svoje myšlienky na „väzňov, ktorých sloboda je obmedzená“ a vysvetľuje:

„Môžu získať odpustky vo väzenských kaplnkách a tiež zakaždým, keď prejdú dverami svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca. Toto gesto môže pre nich znamenať prechod svätou bránou, pretože Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže premieňať srdcia, dokáže premeniť aj mreže na skúsenosť slobody“.

Ranná homília: Ak slúžime a ideme v ústrety iným, premieňame svet

Vatikán 31. mája – Ak by sme sa „naučili službe a išli v ústrety iným, akoby sa zmenil svet“. Takto znelo pozvanie Svätého Otca z jeho rannej homílie v kaplnke Domu sv. Marty. Pápež František v dnešný posledný deň mariánskeho mesiaca zameral svoje myšlienky osobitne na Pannu Máriu. V univerzálnej Cirkvi sa v tento deň slávi sviatok Navštívenia Panny Márie.

Služba a stretnutie nám dávajú zakúšať „radosť“, ktorá „napĺňa život“. Ženská odvaha, schopnosť ísť v ústrety iným, ruka vystretá na znak pomoci, starostlivosť. A hlavne radosť, ktorá napĺňa srdce a dáva životu zmysel a nový smer. Nad týmito bodmi uvažoval Svätý Otec v súvislosti s dnešnými liturgickými čítaniami z Knihy proroka Sofoniáša (Sof 3,14-18), z Listu sv. Pavla Rimanom (Rim 12,9-16) a napokon z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 1,39-56). Ako povedal pápež František, ide o liturgiu „plnú radosti“, ktorá prichádza ako poryv „čerstvého vzduchu“, aby naplnil „náš život“:

„Aké je nepekné, keď sú kresťania so skrivenou tvárou, smutní kresťania. Aké nepekné... No nie sú plne kresťanmi. Myslia si, že nimi sú, ale nie sú nimi úplne. Toto je kresťanské posolstvo. A v tejto atmosfére radosti, ktorú nám dnešná liturgia dáva ako dar, by som chcel podčiarknuť len dve veci: po prvé, prístup; po druhé, čin. Tým prístupom je služba“.

Mária koná svoju službu bez zaváhania. Ako hovorí evanjelium, Mária „sa ponáhľala“ napriek tomu, že bola v požehnanom stave, a riskovala, že sa dostane do rúk zbojníkov. „Toto dievča nie viac ako 16-17-ročné“, povedal Svätý Otec, „bolo odvážne. Vstalo a išlo“:

„Odvaha ženy. Odvážne ženy, ktoré sú v Cirkvi: sú ako Panna Mária. Tieto ženy, vďaka ktorým napreduje rodina, tieto ženy, vďaka ktorým napreduje výchova detí, ktoré čelia toľkým prekážkam, mnohej bolesti, ktoré sa starajú o chorých... Sú odvážne: vstávajú a slúžia... Služba je kresťanský znak. Kto nežije pre službu, neslúži životu. Služba v radosti, toto je prístup, ktorý by som chcel podčiarknuť. Je tu radosť a aj služba. Neustále slúžiť“.

Nakoniec sa pápež František pristavil pri stretnutí Panny Márie s jej sesternicou. „Tieto dve ženy sa stretávajú a stretávajú sa s radosťou“, je to okamih „úplnej oslavy“. Keby sme sa aj „my tomuto naučili, čiže službe, a išli v ústrety iným, ako by sa zmenil svet,“ dodal Svätý Otec. Svoju homíliu uzavrel nasledovne:

„Stretnutie je ďalší kresťanský znak. Osoba, ktorá hovorí, že je kresťanom a nie je schopná ísť v ústrety iným, stretnúť iných, nie je úplne kresťanom. Či už služba, alebo stretnutie vyžadujú vyjsť von zo seba samých: vyjsť, aby sme slúžili, vyjsť aby sme sa stretli, objali inú osobu. A touto Máriinou službou, týmto stretnutím sa obnovuje Pánov prísľub, uskutočňuje sa v prítomnosti, v súčasnej dobe. A práve Pán – ako sme počuli v prvom čítaní: ,uprostred teba je Pán‘ – Pán je v službe, Pán je v stretnutí“.

30. mája

Ranná homília pápeža Františka: Pamäť, proroctvo a nádej

Vatikán 30. mája – Pamäť, proroctvo, nádej: týmito slovami možno vystihnúť rannú homíliu pápeža Františka v kaplnke Domu sv. Marty. Na svojej ceste viery musia Cirkev i každý jeden kresťan dbať o to, aby sa neuzavreli v systéme noriem, ale aby pamätali na dary od Pána, na dynamizmus proroctva a na nádej.

V živote viery môže prílišné upínanie sa na normy udusiť hodnotu pamäte a dynamizmu Ducha, vystríhal Svätý Otec. V dnešnom liturgickom čítaní z Evanjelia podľa Marka (Mk 12,1-12) Ježiš takúto upätosť odsudzuje a zákonníkom a farizejom, ktorí by ho chceli umlčať, rozpovie podobenstvo o vraždiacich vinohradníkoch. Pán vinice zveril svoj vinohrad nájomníkom, aby na ňom pracovali, no tí sa proti nemu vzbúrili a postupne zbili a pozabíjali jeho sluhov, ktorých poslal, aby prevzali podiel úrody. Napokon zavraždia jediného syna pána vinice, lebo sa mylne domnievajú, že tak zdedia celý jeho majetok:

Zavraždenie sluhov a syna – obraz biblických prorokov a Krista – poukazuje na obraz „ľudu uzavretého do seba, ktorý sa neotvára Božím prisľúbeniam, ktorý neočakáva Božie prisľúbenia“, povedal pápež František. Predstavených ľudu zaujíma hlavne múr zákona, teda „uzavretý právny systém“ a nič viac:

„Na pamäti nezáleží. A pokiaľ ide o proroctvo, je lepšie, ak proroci neprídu. A nádej? No veď každý ju uzrie. Toto je systém, ktorým určujú zákonnosť: zákonníci, teológovia, ktorí neustále kráčajú cestou kazuistiky a nepripúšťajú slobodu Ducha Svätého, nespoznávajú Boží dar, dar Ducha Svätého, a uzamykajú Ducha, lebo neumožňujú proroctvo v nádeji. Je to náboženský systém, o ktorom Ježiš hovorí. ,Systém – ako hovorí prvé čítanie – korupcie, svetskosti, žiadostivosti, tak hovorí sv. Peter v prvom čítaní (2 Pt 1,1-7)“.

„Sám Ježiš bol v pokušení zabudnúť na svoju misiu, nedať priestor proroctvu a uprednostniť bezpečnosť namiesto nádeje“. Ide tu v zásade o tri pokušenia, ktoré Ježiš zakúsil na púšti, pripomenul Svätý Otec a pokračoval:

„Ježiš, keďže sám na sebe poznal pokušenie, týchto ľudí karhá: ,Vy obiehate polovicu sveta, aby ste našli prozelytu, a keď ho nájdete, zotročíte ho‘. Tento ľud takto organizovaný, táto Cirkev takto organizovaná zotročuje! A takto možno pochopiť Pavlovu reakciu, keď hovorí o otroctve zákona a o slobode, ktorú dáva milosť. Ľud je slobodný, Cirkev je slobodná, keď má pamäť, keď necháva miesto prorokom, keď nestráca nádej“.

Dobre organizovaná vinica je „obrazom Božieho ľudu, obrazom Cirkvi a aj obrazom našej duše“, o ktorú sa Otec neustále stará s „veľkou láskou a veľkou nežnosťou“. Vzbúriť sa proti nemu je ako v prípade vrahov – vinohradníkov „zabudnúť na dar“ prijatý od Boha, zatiaľ čo na to, aby „sme pamätali a nezablúdili na ceste“, je dôležité „neustále sa vracať ku koreňom“. Po týchto myšlienkach pápež František uzavrel homíliu niekoľkými otázkami na zamyslenie:

„Pamätám na zázraky, ktoré Pán spravil v mojom živote? Mám v pamäti Pánove dary? Som schopný otvoriť srdce prorokom, teda tomu, kto mi povie: ,takto nie, musíš ísť tadeto; len vpred, riskuj‘? Toto robia proroci... Som tomu otvorený, alebo som ustráchaný a radšej sa uzatváram v klietke zákona? A nakoniec: vkladám nádej do Božích prisľúbení, tak ako náš otec Abrahám, ktorý vyšiel zo svojej zeme bez toho, že by vedel, kam kráča, len preto, že mal nádej v Boha? Prospeje nám, ak si položíme tieto tri otázky...“

Pápež František univerzitným pedagógom: Treba znížiť úroveň agresivity

Vatikán 30. mája – Pápež František prijal včera poobede zástupcov vyše 40 univerzít z celého sveta, ktorí sa v Ríme zúčastnili na kongrese o vzdelávaní s názvom „Univerzita a škola: múr alebo most“. V Synodálnej aule boli aj filmové hviezdy Salma Hayeková, George Clooney a Richard Gere, ktorých na stretnutí ocenili za ich angažovanie sa v prospech mladých ľudí z periférií.

Svätý Otec vo svojom príhovore ocenil, že konferencia mala „atmosféru stretnutia, atmosféru ,mostu‘, ktorý spája, a ktorý je výzvou pre tento svet, svet, ktorému neustále hrozí ,atomizácia‘ a rozdelenie“. Svet preto potrebuje posilnenie sociálneho priateľstva, zdôraznil pápež František:

„A keď sa rozdeľujú národy, rodiny, priatelia, takýmto rozdelením možno zasiať jedine nepriateľstvo a dokonca nenávisť. Naopak spájaním vzniká sociálne priateľstvo, bratské priateľstvo; a vzniká kultúra stretnutia, ktorá nás chráni od akéhokoľvek druhu kultúry vyraďovania.“

Na stretnutí, ktoré spoluorganizovala medzinárodná sieť škôl Scholas Occurentes, pápež František dostal aj otázku, ako možno vytvoriť lepší svet. On odpovedal:

„Tak, aby každá osoba bola uznaná vo svojej identite. Ale nieto identity, ak nie je spolupatričnosti. Snažte sa poskytnúť spolupatričnosť. Jeden z vás sa ma pýtal: ak chlapec alebo dievča nemá spolupatričnosť, ako mu možno pomôcť? Poskytnúť mu aspoň virtuálnu spolupatričnosť, ktorú však pocíti... Tak bude mať budúcnosť. Osoba bez identity nemá budúcnosť. A tak je naliehavé ponúknuť spolupatričnosť akéhokoľvek druhu, dať [mladým] pocítiť, že patria k skupine, k rodine, k organizácii, k niečomu, a toto im môže dať identitu.“

Svätý Otec tiež pripomenul, že dôležité sú skutky a nie reči:

„Nestačí hovoriť. Riskujeme tak, že predávame dym a to nefunguje. [Treba] jazyk skutkov, neraz je to pohladenie, úsmev... Úsmev, ktorý dodáva nádej, pohľad do očí, gestá ocenenia, trpezlivosti, tolerancie, skrátka skutky.“

V rámci medzinárodnej konferencie spustili aj kampaň proti šikanovaniu (bullyingu) na školách. Túto iniciatívu ocenil aj pápež František, ktorý v tejto súvislosti povedal, že treba zastaviť krutosť:

„Zastaviť agresivitu, šikanovanie – bullying –, je to agresivita, ktorá skrýva hlbokú krutosť, a svet je krutý... A vojny sú mementami krutosti,“ uviedol Petrov nástupca a ukázal prítomným fotografie, ktoré mu poslala z istej africkej krajiny rehoľná sestra, ktorá je v priamom kontakte s dôsledkami vojny:

„Kam až zachádza krutosť vojny! Podrezané dieťa. Dieťa! Môžeme pochopiť šikanovanie. Keď sa deje toto, [takéto vojnové ukrutnosti], ako môže nedochádzať k šikanovaniu? Je to tá istá krutosť voči dieťaťu, a dieťa to potom urobí druhému, ak ty zasievaš krutosť. Dieťa zmasakrované ranou do hlavy. A toto sa stalo uplynulý mesiac. Teda na to, aby sme vytvorili nový svet, lepší svet, potrebujeme vykoreniť všetky druhy krutosti. A vojna je krutosť. Ale tento druh vojny je ešte krutejší, lebo sa vŕši na nevinných.“

Svätý Otec ďalej vo svojej odpovedi zdôraznil úlohu dialógu, ktorý sa začína počúvaním druhého:

„Schopnosť počúvať, a nie hneď polemizovať, pýtať sa, toto je dialóg. A dialóg je mostom... V dialógu vyhráva každý, nik nestráca. V polemike jeden vyhráva a ďalší prehráva, alebo prehrávajú obaja. Dialóg znamená miernosť, schopnosť počúvať, vcítenie sa do kože druhého, je to stavanie mostov.“

Svoju odpoveď na otázku „Ako vytvoriť lepší svet? pápež František napokon zhrnul jednou vetou:

„Náš svet potrebuje znížiť úroveň agresivity. Potrebuje jemnosť, potrebuje miernosť, potrebuje načúvanie, potrebuje kráčať spoločne.“

29. mája

Jubileum diakonov s pápežom Františkom: Ambícia byť služobníkmi

Vatikán 29. mája – Stovky diakonov, ktorí sa v Ríme počas troch dní zúčastňovali na Jubileu diakonov, dnes slávili svätú omšu spolu so Svätým Otcom Františkom na námestí sv. Petra. Práve im, trvalým diakonom, ktorí konajú pravidelnú službu vo farnostiach, sa Svätý Otec prihovoril v homílii. Vychádzal pri tom z liturgických textov 9. nedele v cezročnom období.

Plné znenie homílie Svätého Otca

«Kristov služobník» (Gal 1,10). Vypočuli sme si tento výraz, ktorým apoštol Pavol definuje seba samého, keď píše Galaťanom. Na začiatku listu sa predstavil ako «apoštol» z vôle Pána Ježiša (porov. Gal 1,1). Tieto dva termíny, apoštol a služobník, stoja pospolu, nemožno ich nikdy oddeľovať. Sú to dve strany tej istej mince: kto ohlasuje Ježiša, je povolaný slúžiť; a kto slúži, ohlasuje Ježiša.

Pán nám to ukázal ako prvý. On, Slovo Otca, on, ktorý nám priniesol radostnú zvesť (Iz 61,1), on, ktorý je sám v sebe radostnou zvesťou (porov. Lk 4,18), sa stal naším sluhom (Flp 2,7), «neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil» (Mk 10,45). «Stal sa diakonom všetkých», napísal jeden z cirkevných otcov (Polykarp, Ad Phil. V,2). Tak ako konal on, sú povolaní konať jeho ohlasovatelia. Ježišov učeník nemôže ísť inou cestou ako jeho Majster, ale ak chce ohlasovať, musí ho napodobňovať, tak ako to robil Pavol: mať ambíciu stať sa služobníkom. Inými slovami, ak evanjelizácia je misia, ktorú každý kresťan dostáva v krste, služba je štýl, akým má túto misiu uskutočňovať, jediný spôsob, ako byť Ježišovým učeníkom. Jeho svedkom je ten, kto koná ako on: kto slúži bratom a sestrám s neúnavnosťou poníženého Krista, neúnavným kresťanským životom, ktorý je životom služby.

Kde začať, aby sme sa stali «dobrými a vernými sluhami» (porov. Mt 25,21)? Ako prvý krok sme pozvaní byť k dispozícii. Služobník sa každý deň učí slobode od nakladania so všetkým len pre seba a od nakladania so sebou samým podľa vlastnej vôle. Každý deň sa cvičí dávať život, mať na mysli, že každý deň nebude patriť jemu, ale má v ňom seba samého odovzdávať. Ten, kto slúži, totiž nie je žiarlivým strážcom vlastného času, ale naopak zrieka sa moci nad svojím dňom. Vie, že čas, ktorý prežíva, mu nepatrí, ale je darom, ktorý dostáva od Boha, aby ho sám ďalej ponúkol: jedine takto naozaj prinesie ovocie. Kto slúži, nie je otrokom stránkových hodín, ktoré si určuje, ale v poníženosti srdca je pripravený aj na niečo neplánované: je pružne naporúdzi bratovi a otvorený voči nepredvídaným veciam, ktoré nikdy nechýbajú a často sú každodenným prekvapením od Boha.

Služobník je otvorený pre prekvapenie, pre denné Božie prekvapenia. Služobník vie otvoriť dvere svojho času a svojich priestorov tomu, kto pred ním stojí a aj tomu, kto klope mimo stránkových hodín, za cenu toho, že preruší niečo, čo má rád alebo odpočinok, ktorý si zaslúži. Služobník prekračuje stránkové hodiny. Je mi zle pri srdci, keď vidím stránkové hodiny na farách: „Od tej hodiny do tej“. A potom? Nie sú otvorené dvere, niet kňaza, niet diakona, niet laika, ktorý by prijal ľudí... Toto je na škodu. Prekonajme stránkové hodiny: majme túto odvahu prekračovať stránkové hodiny. Takto, drahí diakoni, tým, že budete k dispozícii, vaša služba bude bez vypočítavosti a bude evanjeliovo plodná.

Aj dnešné evanjelium nám hovorí o službe, keď nám ukazuje dvoch služobníkov od ktorých si môžeme vziať cenné ponaučenia: stotníkov sluha, ktorého Ježiš uzdravil, a samotný stotník, ktorý je v službe cisára. Slová, ktoré tento človek odkazuje Ježišovi, aby nechodil až do jeho domu, sú prekvapivé a sú často opakom našich modlitieb: «Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu» (Lk 7,6); «nepokladal som sa za hodného ísť k tebe» (v. 7); «veď aj ja som človek podriadený» (v. 8). Pred týmito slovami Ježiš zostáva v údive. Robí na neho dojem veľká poníženosť, jeho skromnosť. A skromnosť je jedna z cností diakonov. Keď je diakon skromný, je služobníkom, a nehrá sa na „kopírovanie“ kňazov. Nie, je skromný.

Stotník pri probléme, ktorý na neho doliehal, mohol nástojčivo presviedčať, ba až donucovať Ježiša, aby prišiel do jeho domu. On sa však umenšuje, je diskrétny, skromný, nezvyšuje hlas a nechce vyrušovať. Správa sa - azda bez toho, že by to vedel - podľa Božieho štýlu, ktorý je «tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,29). Totiž Boh, ktorý je láska, sa z lásky unúva, aby nám dokonca slúžil: je s nami trpezlivý, dobroprajný, vždy naporúdzi a ochotný, trápi sa nad našimi zlyhaniami a hľadá cestu, ako nám pomôcť a urobiť nás lepšími. Toto sú tiež skromné a ponížené črty kresťanskej služby, ktorá je napodobňovaním Boha službou druhým: prijímať ich s trpezlivou láskou, neúnavne mať pre nich pochopenie, dávať im pocítiť prijatie ako doma v cirkevnom spoločenstve, kde nie je veľkým ten, kto rozkazuje, ale ten, kto slúži (porov. Lk 22,26). A nikdy na človeka nenakričať, nikdy. Takto, drahí diakoni, v skromnosti, bude dozrievať vaše povolanie služobníkov lásky.

Po apoštolovi Pavlovi a stotníkovi je v dnešných čítaniach i tretí sluha, ten, ktorého Ježiš uzdravil. V rozprávaní sa uvádza, že bol svojmu Pánovi veľmi drahý a že bol chorý, no nevieme, aká bola jeho ťažká choroba (v. 2). Istým spôsobom sa v tomto sluhovi môžeme nájsť aj my. Každý z nás je veľmi drahý Bohu, ním milovaný a vyvolený, a je povolaný slúžiť, ale predovšetkým potrebuje byť vnútorne uzdravený. Aby sme boli schopní služby, žiada sa mať zdravie srdca: srdce ozdravené Bohom, ktoré cíti, že mu bolo odpustené a ktoré nie je uzavreté ani tvrdé. Osoží nám modliť sa za to s dôverou každý deň, vyprosovať si, aby nás Ježiš uzdravil, aby sme sa podobali jemu, ktorý nás «už nenazýva sluhami, ale priateľmi» (porov. Jn 15,15).

Drahí diakoni, môžete každý deň prosiť o túto milosť v modlitbe, v modlitbe, v ktorej predkladáte námahy, nepredvídané veci, únavy i nádeje: v modlitbe, ktorá je pravdivá, ktorá prináša život Pánovi a Pána do života. A keď slúžite pri eucharistickom stole, tam budete nachádzať prítomného Ježiša, ktorý sa vám dáva, aby ste sa vy dávali druhým. Takto, disponibilní v živote, skromní v srdci a v stálom dialógu s Ježišom, nebudete mať strach byť služobníkmi Krista, stretávať a láskavo objímať Pánovo telo v chudobných dneška.

Mnohí z prítomných diakonov sa na jubilejnom podujatí v Ríme v dňoch 27. – 29. júna zúčastnili aj so svojimi manželkami a deťmi. Okrem účasti na prednáškach a delení sa navzájom mali možnosť navštíviť vo Večnom meste niektoré zo siedmich kostolov s patrocíniom svätého mučeníka Vavrinca, ktorý bol rímskym diakonom. Najznámejšia z nich je Bazilika sv. Vavrinca za hradbami. Ďalej sú to nasledovné kostoly: San Lorenzo in Piscibus, Basilica di San Lorenzo in Damaso, San Lorenzo in Lucina, San Lorenzo in Miranda, San Lorenzo in Fonte a San Lorenzo in Panisperna.

Po jubileu diakonov bude v Ríme nasledovať Jubileum kňazov a seminaristov, a to od stredy do piatka 1. až 3. júna. Vo štvrtok bude duchovnú obnovu viesť osobne pápež František. Počas dňa sa trikrát prihovorí kňazom zhromaždeným v rímskych bazilikách a predloží im podnety na modlitbu. Na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho 3. júna budú kňazi koncelebrovať so Svätým Otcom na Námestí sv. Petra.

28. mája

Papež rozmlouval s dětmi, zmínil také Heideggera

Vatikán. Na vatikánské železniční nádraží přijel už počtvrté dětský vlak, vypravený Papežskou radou pro kulturu v rámci takzvaného “Nádvoří národů”. Malí cestující z jihoitalské Kalábrie se v poledne setkali v aule Pavla VI. s papežem Františkem, ale také se svými vrstevníky z Říma a dětským orchestrem ze sicilského Palerma. Iniciativu přibližuje o. Laurent Mazas:

”Každý rok se pokoušíme najít děti, které prožívají nějak výjimečnou situaci. Vloni to byly děti, které mají rodiče ve vězení. Letos jsme se zaměřili na děti, které utíkají z domovů – tedy na migranty různých národností a vyznání, ale také na ty, které je přijímají – tedy žáky italských škol. Italské železnice nám každodoročně dají k dispozici jeden vlak – podmínkou je, aby během dne ujel cestu tam i zpátky. Volba padla na Kalábrii, což je poměrně vzdálený kraj, a kromě Sicílie je to také místo, kam přijíždějí čluny s migranty.”

Vysvětluje o. Mazas z Papežské rady pro kulturu. Setkání s papežem Františkem bylo radostné a pohnuté zároveň, protože zpřítomnilo osudy migrantů, nahlížené dětskýma očima. Svatý otec naslouchal otázkám dětí a prohlížel si jejich výkresy – na jednom zahlédl moře s rozbouřenými vlnami, které, jak řekl dětský autor, “mohou zabíjet”. Papež ke kreslenému příběhu dodal skutečnou událost z poslední generální audience, kdy mu jeden z trojice dobrovolných záchranářů předal dětskou plovací vestu.

”Přinesl mi tu vestu a se slzami v očích mi řekl: Otče, nepodařilo se mi to. Ve vlnách plavala malá holčička, ale nedokázal jsem jí zachránit. Zůstala jen vesta. Ona záchranná vesta patřila té holčičce. Nechci, abyste byli smutní, ale vím, že jste stateční a znáte pravdu. Existuje tu nebezpečí. Mnoho dospívajících, chlapců a dívek, mužů a žen je ohroženo (…) Pomysleme na to děvčátko – jak se asi jmenovalo? Nevím, je bezejmenné. Každý z vás ať mu v srdci dá jméno, jaké chce. Ta dívka je teď v nebi a dívá se na nás.”

“Je to nespravedlnost!” – volalo hodně dětí, když přišla řeč na lidi, kteří nechtějí přijímat migranty. “Nejsou to lidé, ale bestie”, neváhal jeden chlapeček s hodnocením. “Ty ses učil u Heideggera!”, odpověděl mu se smíchem papež, zavolal si chlapce k sobě a jemně ostatním vysvětloval:

”…nechtěl nikoho urazit, neměla to být nadávka. Chtěl jenom říci, že člověk, který nenechává druhého vstoupit, zavírá srdce. Nemá lidské srdce, tak trochu jako zvíře, které nic nechápe.”

Děti však chápou velmi dobře a spolu s papežem opakují slova “mír, bratrství, soucit, dobro, rovnost a přijetí”. Děti z Říma na setkání přivedla asociace “Sport bez hranic”, která umožňuje sportovní aktivity nemajetným rodinám. Jedna dívka položila otázku, co to znamená být papežem? “Znamená to činit dobro, jakého jsem schopen”, odpověděl Svatý otec.

”Já ale cítím, že mne Ježíš k tomu povolal. Ježíš chtěl, abych byl křesťanem, a křesťan tak musí jednat. Ježíš si také přál, abych se stal knězem, biskupem a knězem – a biskup a kněz takto mají jednat. Cítím, že mi to říká Ježíš.”

Řekl mimo jiné papež František při dnešním setkání s dětmi, které za ním přijely zvláštním vlakem.

27. mája

Svätý Otec Kongregácii dona Orioneho: Prinášajte všade vôňu Kristovej lásky

Vatikán 27. mája – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal Kongregáciu dona Orioneho pri príležitosti jej 14. generálnej kapituly. Pápež František osobitne pozdravil novozvoleného predstaveného a 65 účastníkom pripomenul slová ich zakladateľa, že majú byť „služobníkmi Krista a služobníkmi chudobných“:

„S donom Orionem vás aj ja nabádam, aby ste nezostali uzavretí vo vašich prostrediach, ale aby ste išli ,von‘... a priniesli do každého prostredia, aj do toho najvzdialenejšieho, vôňu Kristovej lásky... je nutné vyjsť von, a priniesť Božie milosrdenstvo všetkým, bez rozdielu“.

Kongregácia vznikla v roku 1903 v Taliansku pod menom Kongregácia „Malého diela Božej prozreteľnosti“. Jej zakladateľom bol taliansky kňaz sv. Luigi Orione (1872-1940), ktorého v roku 2004 kanonizoval pápež Ján Pavol II. Dnes Kongregácia Dona Orioneho pôsobí v 29 krajinách sveta, najmä v Európe a v Latinskej Amerike, spravuje vyše 150 sociálnych centier, desiatky škôl, domovov prijatia a iné diela. Rehoľníkov už za čias Dona Orioneho prezývali „kňazi, ktorí bežia“, lebo ich videli v pohybe, medzi núdznymi.

26. mája

Slávnosť Božieho Tela v Lateráne: Spolu s Ježišom sa rozdať pre druhých

Vatikán 26. mája – Na slávnosť „Corpus Domini“ - Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi slávil pápež František v Lateráne svätú omšu s veriacimi rímskej diecézy, po ktorej nasledovala tradičná procesia. Homíliu Svätý Otec zameral na Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku“.

Po poludní sa Svätý Otec prihovoril cez sociálnu sieť Twitter krátkym textovým odkazom: „Ježiš sa nám dáva v Eucharistii, ponúka seba samého ako duchovný pokrm, ktorý udržiava náš život.“ Vo večerných hodinách sa presunul do Lateránu, kde slávil Eucharistiu na otvorenom priestranstve pred pápežskou bazilikou. Slávenie s účasťou veriacich z rímskych farností sa začalo o 19. hod, za prítomnosti vikára pre Rímsku diecézu kardinála Agostina Valliniho a biskupov diecézy, viacerých kardinálov a prelátov, členov kapituly, rímskych farárov, rehoľníčok a rehoľníkov. Liturgickým spevom ho obohatili zbory Cappella Sistina pod vedením Massina Palombellu a Zbor Rímskej diecézy pod vedením Marca Frisinu.

V homílii sa Svätý Otec zameral na Ježišov príkaz učeníkom pri ustanovení Eucharistie: „Toto robte na moju pamiatku“. Význam tohto príkazu osvetlil poukazom na aktívnu úlohu učeníkov pri Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, keď lámali chleby a rozdávali ich zástupu. Pri vysvetlení významu lámania chleba pápež poukázal na životy svätcov a svätíc, ale aj mnohých rodičov, ktorí spolu s každodenných chlebom „lámu“ aj vlastný život a rozdávajú ho, aby dobre vychovali svoje deti. Spomenul aj kresťanov s verejnou zodpovednosťou, rozdávajúcich sa v službe na obranu ľudskej dôstojnosti. „Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko?“ – opýtal sa Svätý Otec prítomných.

Plné znenie homílie pápeža Františka na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

 „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11,24.25)

Dvakrát apoštol Pavol, píšuc do komunity v Korinte, podáva správu o tomto Ježišovom príkaze v rámci rozprávania o ustanovení Eucharistie. Je to najstaršie svedectvo o Kristových slovách pri Poslednej večeri.

„Toto robte“. To znamená vezmite chlieb, vzdávajte vďaky a lámte ho; vezmite kalich, vzdávajte vďaky a rozdávajte ho. Ježiš prikazuje opakovať úkon, ktorým ustanovil pamiatku svojej Paschy, prostredníctvom ktorej nám daroval svoje Telo a svoju Krv. A tento úkon prišiel až k nám: „konanie“ Eucharistie má vždy Ježiša ako subjekt, no uskutočňuje sa skrze naše biedne ruky pomazané Duchom Svätým.

„Toto robte“. Už predtým Ježiš požiadal učeníkov, aby „konali“ to, čo On už mal jasné vo svojom vnútri, v poslušnosti voči vôli Otca. Počúvali sme to pred chvíľou v evanjeliu. Pred unavenými a vyhladovanými zástupmi hovorí Ježiš učeníkom: „Vy im dajte jesť“ (Lk 9,13). V skutočnosti je to Ježiš, ktorý požehnáva a láme chleby až po nasýtenie všetkého ľudu, no päť chlebov a dve ryby ponúkajú učeníci, a Ježiš chcel presne toto: aby, namiesto toho, že rozpustia zástup, oni sami dali k dispozícii to málo, čo mali.

A potom je tu ďalšie gesto: kúsky chleba, rozlámané svätými a ctihodnými rukami Pána, prechádzajú do biednych rúk učeníkov, ktorí ich rozdeľujú ľudu. Aj toto znamená „konať“ s Ježišom, značí „dať jesť“ spolu s ním. Je zrejmé, že tento zázrak nechce nasýtiť iba hlad jedného dňa, ale je znamením toho, čo má Kristus v úmysle uskutočniť pre spásu celého ľudstva darujúc svoje telo a svoju krv (porov. Jn 6,48-58). A jednako je vždy potrebné prejsť skrze tieto dva malé úkony: ponúknuť trochu chleba a rýb, ktoré máme; prijať rozlámaný chlieb z Ježišových rúk a rozdeliť ho všetkým.

Konať, a aj „lámať“. - „Lámať“: toto je ďalšie slovo, ktoré vysvetľuje zmysel toho „toto robte na moju pamiatku“. Ježiš sa rozlámal, láme sa pre nás. A žiada od nás, aby sme sa dávali, aby sme sa lámali pre druhých. Práve toto „lámanie chleba“ sa stalo ikonou, znamením rozpoznania Krista a kresťanov. Spomeňme si na Emauzy: rozpoznali ho „pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). Spomeňme si na prvé spoločenstvo v Jeruzaleme: „Vytrvalo sa zúčastňovali [...] na lámaní chleba“ (Sk 2,42). Je to Eucharistia, ktorá sa stáva od samého počiatku centrom a formou života Cirkvi. Ale pomyslime si aj na všetkých svätých a sväté – známych alebo anonymných – ktorí „rozlámali“ seba samých, svoj život, aby „dali jesť“ bratom. Koľko mám, koľko otcov, spolu s každodenným chlebom, nakrájaným doma na stole, rozlámalo svoje srdce, aby vychovali synov a dcéry, aby ich vychovali dobre! Koľko kresťanov, ako zodpovedných občanov, rozlámalo svoj život na obranu dôstojnosti všetkých, zvlášť tých najchudobnejších, vytlačených na okraj a diskriminovaných! Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko? Práve v Eucharistii: v moci lásky vzkrieseného Pána, ktorý aj dnes láme chlieb pre nás a opakuje: „Toto robte na moju pamiatku“.

Kiež je aj úkon „eucharistickej procesie“, ktorý za chvíľu vykonáme, odpoveďou na tento Ježišov príkaz. Úkon na jeho pamiatku; úkon, ktorý dá jesť zástupu dnes; úkon, skrze ktorý budeme lámať svoju vieru a svoj život ako znak lásky Krista k tomuto mestu i k celému svetu.

Po skončení svätej omše pokračoval program slávnosti tradičnou eucharistickou procesiou od Lateránskej baziliky po ulici Via Merulana k Bazilike Santa Maria Maggiore, so záverečným eucharistickým požehnaním Svätého Otca všetkým prítomným.

24. mája

Ranná homília pápeža: Návod na každodennú cestu ku svätosti

Vatikán 24. mája – „Kráčať bezúhonne v Božej prítomnosti“ znamená približovať sa k svätosti. Týmito slovami sa dnes Svätý Otec František prihovoril veriacim počas omše v Dome sv. Marty. K tomuto úsiliu je však, podľa jeho slov, potrebné srdce, ktoré vie dúfať s odvahou a vie sa „s jednoduchosťou“ otvoriť Božej milosti.

Pápež ďalej vysvetlil, že svätosť sa nedá kúpiť, ani dosiahnuť ľudským úsilím. „Jednoduchá svätosť všetkých kresťanov... tá naša, ktorú musíme dosahovať každý deň“, pokračoval, je cesta, po ktorej môžeme kráčať len vtedy, ak ju podopierajú štyri základne piliere: odvaha, nádej, milosť a obrátenie. Svätý Otec František tak reagoval na úryvok z Prvého Petrovho listu, ktorý hovorí o svätosti (1 Pt 1,10-16):

„Kráčať: svätosť je kráčanie, svätosť sa nedá kúpiť, nepredáva sa. Ani sa nedá darovať. Svätosť je kráčanie v Božej prítomnosti, ktoré musím konať ja sám: nemôže to urobiť v mojom mene niekto iný. Ja sa môžem modliť, aby ten druhý bol svätý, ale cestu musí prejsť on, nie ja. Kráčať v Božej prítomnosti, bezúhonne. Dnes použijem niektoré slová, ktoré nám vysvetlia ako vyzerá každodenná svätosť, aj tá takpovediac anonymná svätosť. Po prvé: odvaha. Vykročiť ku svätosti si vyžaduje odvahu“.

„Ježišovo nebeské kráľovstvo,“ doplnil Svätý Otec, je pre tých, ktorí „majú odvahu napredovať“. A odvaha je pohýnaná „nádejou“. Práve nádej považuje pápež za druhú nevyhnutnú zložku, ktorá vedie k svätosti. Odvaha, ktorá dúfa „v stretnutie s Ježišom“. Tretí element možno objaviť v slovách sv. Petra, ktorý píše: „Celú svoju nádej uprite na milosť“:

„Svätosť nemôžeme dosiahnuť my sami. Nie, je to milosť. Byť dobrým, byť svätým, každý deň urobiť krok vpred v kresťanskom živote je Božia milosť a my o ňu musíme prosiť. Odvaha, kráčanie. Cesta, po ktorej treba kráčať s odvahou, s nádejou a s pripravenosťou prijať túto milosť. A nádej: nádej cesty. Aká krásna je 11. kapitola Listu Hebrejom, prečítajte si ju. Hovorí o ceste našich otcov, prvých, ktorých si Boh povolal. O tom, ako oni kráčali vpred. A o našom otcovi Abrahámovi hovorí: ‚Išiel a ani nevedel, kam ide.’ Avšak s nádejou“.

Pápež František napokon spomenul aj štvrtý element, ktorým je obrátenie. Poukázal na to, ako sv. Peter vo svojom liste vyzýva svojich nasledovníkov, aby sa neprispôsobovali „časným žiadostiam“, a naopak ich podnecuje k zmene srdca zvnútra, nepretržitým každodenným vnútorným úsilím:

„Každodenné obrátenie: ‚Ach, Otče, aby som sa obrátil, musím sa kajať, bičovať sa...’. ‚Vôbec nie: malé obrátenia. Ak zvládneš to, že nebudeš hovoriť zle o druhom, si na dobrej ceste stať sa svätým.’ Je to tak jednoduché! Viem, že vy nikdy neohovárate druhých, či nie? Malé veci... Mám chuť kritizovať suseda, kolegu: ale radšej si zahryznem do jazyka. Jazyk trochu opuchne, ale váš duch bude – na tejto ceste – svätejší. Nič veľkého, umŕtvovanie sa. Je to jednoduché. Cesta svätosti je jednoduchá. Nevracať sa späť, ale vždy kráčať vpred. A s odhodlanosťou“.

23. mája

Ranná homília pápeža Františka: Nieto kresťana bez radosti a žasnutia

Vatikán 23. mája – Nieto kresťana bez radosti. Touto ústrednou myšlienkou sa pápež František prihovoril veriacim v rannej homílii v kaplnke Domu sv. Marty. Podčiarkol, že aj v utrpení kresťan dôveruje Ježišovi a žije v nádeji. Opätovne pritom vyzval, aby sme sa nenechali ovládať bohatstvom, ktoré v konečnom dôsledku prináša len smútok.

Svätý Otec sa pristavil pri dnešnom liturgickom čítaní z Prvého Petrovho listu (1 Pt 1,3-9), v ktorom apoštol vyzýva prvotných kresťanov, aby sa napriek súženiam radovali vďaka zmŕtvychvstalému Ježišovi Kristovi. Utrpenie nás totiž nikdy nemôže obrať „o to, čo Boh vykonal v nás“, keď nás „obnovil v Kristovi a dal nám nádej“. Túto skutočnosť pápež František vyjadril obrazom kotvy. Aj my podľa jeho slov môžeme kráčať k tej nádeji, ktorú prví kresťania zobrazovali ako kotvu v nebi. Treba sa nám chopiť lana tejto kotvy a ísť smerom k tej nádeji, ktorá nám daruje radosť:

„Kresťan, to je muž či žena radosti, muž či žena s radosťou v srdci. Nieto kresťana bez radosti! ,Ale, otče, ja som videl mnoho takých‘ - ,Nie sú kresťanmi! Hovoria, že sú, ale nie sú! Niečo im chýba!‘ Občiansky preukaz kresťana je radosť, radosť evanjelia, radosť byť vyvolenými Ježišom, zachránení Ježišom, obnovení Ježišom, radosť tej nádeje, že Ježiš nás očakáva, radosť, ktorá sa – aj v krížoch a v utrpení tohto života – prejavuje inakším spôsobom: pokojom v istote, že Ježiš nás sprevádza, že je s nami“.

„Kresťan“ – dodal Svätý Otec – „necháva v sebe túto radosť rásť tým, že dôveruje v Boha. Boh vždy pamätá na svoju zmluvu“. A kresťan to vie, „vie, že Boh na neho pamätá, že Boh ho miluje, že Boh ho sprevádza, že Boh ho očakáva. A toto je tá radosť“.

Pápež František následne obrátil pozornosť na dnešné evanjelium podľa Marka (Mk 10,17-27), ktoré opisuje stretnutie medzi Ježišom a bohatým mladíkom. Mladík „nebol schopný otvoriť srdce radosti a zvolil si smútok“. A to preto, „lebo mal veľký majetok“, pripomenul Svätý Otec:

„Bol pripútaný k majetku! Ježiš nám povedal, že nemožno slúžiť dvom pánom: alebo slúžiš Pánovi, alebo slúžiš bohatstvu. Bohatstvo nie je zlé samo osebe: ale slúžiť bohatstvu, v tom je to zlo. Chudák, odišiel smutný: ,On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený‘. Keď v našich farnostiach, v našich komunitách, v našich inštitúciách nachádzame ľudí, ktorí si hovoria kresťania a chcú byť kresťanmi, ale sú smutní, niečo sa tu deje, čo nie je v poriadku. A musíme im pomôcť, aby našli Ježiša a zbavili sa tohto smútku, aby sa mohli radovať z evanjelia, aby mohli mať túto radosť, ktorá je vlastná evanjeliu“.

Radosť sa spája so žasnutím, vysvetlil pápež František. S tým „správnym úžasom pred Zjavením, pred Božou láskou, pred citmi od Ducha Svätého“. Kresťan, to je „muž či žena úžasu“. Pripomenul, ako sa v závere dnešného evanjelia hovorí o údive učeníkov, keď im Ježiš vysvetľuje, „že ten veľmi šikovný chlapec ho nedokázal nasledovať, lebo bol pripútaný k majetku“. Kto teda môže byť spasený? pýtajú sa apoštoli. Pán im odpovedá: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie“.

Kresťanská radosť je teda „úžasom radosti, že sme zachránení od naviazanosti na veci, na toľké svetské lákadlá, ktoré oddeľujú od Ježiša. A dá sa to jedine s Božou silou, so silou Ducha Svätého“, zdôraznil Svätý Otec. Svoju homíliu uzavrel pozvaním k modlitbe:

„Prosme dnes Pána, aby nám dal úžas pred ním, pred toľkými duchovnými bohatstvami, ktoré nám dal; a s týmto úžasom nech nám dá radosť, radosť z nášho života a z toho, že s pokojom v srdci zakusujeme toľké ťažkosti; a nech nás chráni od toho, aby sme hľadali šťastie v tých mnohých veciach, ktoré nás napokon zarmútia: veľa sľubujú, no nič nám nedajú! Dobre si pamätajte: kresťan, to je muž a žena radosti, radosti v Pánovi; muž a žena úžasu“.

Deň modlitby za Čínu 24. mája – pápež František pozýva veriacich

Vatikán/Čína 23. mája – Zajtrajší 24. máj budeme už po desiaty raz sláviť ako Deň modlitby za cirkev v Číne. Tradíciu zaviedol v roku 2007 pápež Benedikt XVI., ktorý vtedy publikoval významný List čínskym katolíkom. Svätý Otec František pri tejto príležitosti vyzval veriacich, aby sa na sviatok Panny Márie Pomocnice kresťanov pripojili k spoločnej modlitbe za Čínu.

V nedeľu pri modlitbe „Anjel Pána“ Svätý Otec pozdravil členov čínskej katolíckej komunity v Ríme, ktorí boli prítomní na Námestí sv. Petra. Veriacim na celom svete adresoval tieto slová:

„V utorok 24. mája sa duchovne zjednotíme s katolíckymi veriacimi v Číne, ktorí v ten deň slávia s osobitnou nábožnosťou spomienku Panny Márie Pomocnice kresťanov, ktorú si ctia vo svätyni Šešan v Šanghaji. Prosme Máriu, aby dala svojim deťom v Číne schopnosť rozlišovať v každej situácii znaky milujúcej prítomnosti Boha, ktorý nás vždy prijíma a vždy odpúšťa. Kiež sa v tomto Roku milosrdenstva čínski katolíci spolu so všetkými, čo sa pridržiavajú iných ušľachtilých náboženských tradícií môžu stať konkrétnym znakom dobročinnej lásky a zmierenia. Takto budú rozvíjať autentickú kultúru stretnutia a harmónie celej spoločnosti, tej harmónie, ktorú čínsky ľud tak veľmi miluje.“

22. mája

V Trojičnú nedeľu pápež pozval k modlitbe za Čínu a za Svetový humanitárny samit

Vatikán 22. mája - V Nedeľu Najsvätejšej Trojice pápež František osobitne pozval veriacich k modlitbe za Čínu a za Svetový humanitárny samit v Istanbule. V poludňajšej katechéze sa zameral na význam tajomstva Najsvätejšej Trojice pre život kresťana.

„Nech nás sviatok Najsvätejšej Trojice obnoví v poslaní žiť spoločenstvo s Bohom a medzi nami podľa vzoru Božieho spoločenstva.“ Tento odkaz rozoslal pápež František cez sociálnu sieť Twitter v dnešnú nedeľu, ktorá je Slávnosťou Najsvätejšej Trojice.

Napoludnie sa stretol s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. V príhovore z okna Apoštolského paláca pripomenul, že tajomstvo Najsvätejšej Trojice sa týka aj každého veriaceho, ktorého v krste Duch Svätý začlenil do srdca a do života samotného Boha. O Najsvätejšej Trojici hovoril ako o „božej rodine“.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na sviatok Najsvätejšej Trojice, nám Evanjelium sv. Jána predstavuje úryvok z dlhej rozlúčkovej reči, ktorú Ježiš predniesol pred blížiacim sa umučením. V tejto reči vysvetľuje učeníkom najhlbšie pravdy, ktoré sa na neho vzťahujú. A takto sa črtá vzťah medzi Ježišom, Otcom a Duchom. Ježiš vie, že je blízko k uskutočneniu Otcovho plánu, ktorý sa naplní jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Preto chce svojich učeníkov uistiť, že ich neopustí, pretože v jeho misii bude pokračovať Duch Svätý. Bude to Duch, ktorý bude pokračovať v Ježišovom poslaní, čiže povedie Cirkev vpred.

Ježiš vyjavuje, v čom toto poslanie spočíva. Predovšetkým, Duch nás vedie k pochopeniu tých mnohých vecí, ktoré sám Ježiš ešte má povedať (porov. Jn 16,12). Nejde o nové alebo špeciálne náuky, ale o plné porozumenie všetkého, čo Syn počul od Otca a čo dal spoznať apoštolom (v.15). Duch nás vedie v nových existenciálnych situáciách s pohľadom obráteným na Ježiša a súčasne otvoreným na budúce udalosti. Pomáha nám kráčať dejinami pevne zakorenení v Evanjeliu a aj s dynamickou vernosťou našim tradíciám a zvykom.

Avšak tajomstvo Trojice nám hovorí aj o nás, o našom vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Totiž skrze krst nás Duch Svätý včlenil do srdca a do samotného života Boha, ktorý je spoločenstvom lásky. Boh je „rodinou“ troch Osôb, ktoré sa milujú tak veľmi, že vytvárajú jedno. Táto „božia (božská) rodina“ nie je uzavretá v sebe samej, ale je otvorená, komunikuje sa vo stvorení a v dejinách a vstúpila do sveta ľudí, aby všetkých povolala stať sa jej súčasťou. Trojičný horizont spoločenstva nás všetkých zahŕňa a podnecuje nás žiť v láske a bratskom zdieľaní, s istotou, že tam, kde je láska, tam je Boh.

To, že sme stvorení na obraz a podobu Boha ako spoločenstva nás pozýva chápať seba samých ako vzťahové bytosti a žiť vzájomné vzťahy v solidárnosti a vzájomnej láske. Takéto vzťahy sú v hre predovšetkým v prostredí našich cirkevných komunít, aby bol vždy zjavnejší obraz Cirkvi, ikony Trojice. No sú v hre i v každom inom sociálnom vzťahu, od rodiny až po priateľstvá v pracovnom prostredí: sú to konkrétne príležitosti, ktoré sa nám ponúkajú, aby sme vytvárali vzťahy vždy ľudsky hlbšie, schopné vzájomného rešpektu a nezištnej lásky.

Sviatok Najsvätejšej Trojice nás pozýva angažovať sa v každodennom dianí, aby sme boli kvasom spoločenstva, útechy a milosrdenstva. V tomto poslaní sme podopieraní silou, ktorú nám dáva Duch Svätý: táto lieči telo ľudstva zranené nespravodlivosťou, útlakom, nenávisťou a závisťou. Panna Mária vo svojej poníženosti prijala vôľu Otca a počala Syna pôsobením Ducha Svätého. Nech nám pomáha ona, zrkadlo Trojice, posilniť si vieru v trojičné tajomstvo a stelesniť ju rozhodnutiami a postojmi lásky a jednoty.

Po spoločnej modlitbe Svätý Otec udelil požehnanie pútnikom, medzi ktorými bola aj 50-člennná skupina zo Slovenska sprevádzaná redemptoristami. Osobitným dôvodom ich púte do Ríma vo Svätom roku milosrdenstva je slávenie Jubilea Matky ustavičnej pomoci. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa na pokyn pápeža už 150 rokov šíri úctu k Matke ustavičnej pomoci cez jej milostivú ikonu uchovávanú v Kostole sv. Alfonza na Esquilíne v Ríme.

Svätý Otec dnes pozval najmä talianskych veriacich k vďačnosti za nového blahoslaveného, ktorým je ich rodák diecézny kňaz bl. Francesco Maria Greco (1857 – 1931), zakladateľ kongregácie Malých služobníc Božského Srdca. Obrad blahorečenia sa konal včera v meste Cosenza v Kalábrii. Pri živom potlesku prítomných pápež pripomenul, že tento aplauz patrí aj „toľkým skvelým kňazom, ktorí sú tu v Taliansku“.

Pápež František ďalej vyzval k modlitbe za účastníkov Prvého svetového humanitárneho samitu, začínajúceho zajtra v Istanbule. Venovaný bude zvažovaniu prijatia opatrení, ktoré by pomohli čeliť dramatickým humanitárnym situáciám spôsobovaným konfliktmi, environmentálnymi problémami a extrémom chudobou. „Sprevádzajme modlitbou účastníkov tohto stretnutia, aby sa naplno zasadili za dosiahnutie prvoradého humanitárneho cieľa: zachrániť život každej ľudskej bytosti, nikoho nevylučujúc, osobitne nevinných a najbezbrannejších,“ povedal Svätý Otec a dodal, že v mene Svätej stolice sa na Svetovom humanitárnom samite v Istanbule zúčastní štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.

Špeciálnu výzvu dnes zameral Svätý Otec na Cirkev v Číne:

„V utorok 24. mája sa duchovne zjednotíme s katolíckymi veriacimi v Číne, ktorí v ten deň slávia s osobitnou nábožnosťou spomienku Panny Márie Pomocnice kresťanov, ktorú si ctia vo svätyni Šešan v Šanghaji. Prosme Máriu, aby dala svojim deťom v Číne schopnosť rozlišovať v každej situácii znaky milujúcej prítomnosti Boha, ktorý nás vždy prijíma a vždy odpúšťa. Kiež sa v tomto Roku milosrdenstva čínski katolíci spolu so všetkými, čo sa pridržiavajú iných ušľachtilých náboženských tradícií môžu stať konkrétnym znakom dobročinnej lásky a zmierenia. Takto budú rozvíjať autentickú kultúru stretnutia a harmónie celej spoločnosti, tej harmónie, ktorú čínsky ľud tak veľmi miluje.“

 20. mája

Svätý Otec futbalistom Juventusu a Milána: Ukážte fanúšikom morálne princípy

Vatikán 20. mája – Svätý Otec sa dnes prihovoril vedeniu najvyššej futbalovej ligy v Taliansku a členom talianskych klubov Juventus Turín a AC Miláno. Obe mužstvá prijal pri príležitosti národného finálového zápasu, na ktorom sa zajtra stretnú na Olympijskom štadióne v Ríme. Pápež František v prítomnosti futbalistov, funkcionárov a technikov týchto tímov zhromaždeným v Klementínskej sále ocenil profesionálne kvality a pekné tradície oboch mužstiev i futbalu vo všeobecnosti. Zdôraznil, že ich úspech závisí od viacerých ľudských cností: od harmónie, lojálnosti, schopnosti priateľstva, dialógu a solidarity. Ako pripomenul Svätý Otec, ide o duchovné hodnoty, ktoré sa stávajú športovými hodnotami:

„Každý z vás ešte skôr než futbalistom je osobou so svojimi obmedzeniami a svojimi hodnotami, no hlavne so svojím svedomím“.

Pápež František futbalistov vyzval, aby medzi nimi nikdy nezlyhalo bratstvo, vzájomný rešpekt, pochopenie a odpustenie, a aby tak boli dobrým príkladom najmä pre svojich fanúšikov:

„Buďte majstrami v športe, no hlavne majstrami v živote! Vždy vyzdvihujte to, čo je naozaj dobré a krásne prostredníctvom pravého svedectva hodnôt, ktoré musia charakterizovať autentický šport; a nebojte sa s jasnosťou a rozvahou ukázať svetu vašich obdivovateľov morálne a náboženské princípy, ktorými sa chcete inšpirovať vo vašom živote,“ povedal prítomným Svätý Otec a na záver vyjadril želanie, „aby mohol futbal predstavovať pozitívne posolstvo pre celú spoločnosť“.

Ranná homília pápeža Františka: Chápať hriešnika a nekupčiť s pravdou

Vatikán 20. mája – Vyslovenie Božej pravdy musí ísť ruka v ruke s pochopením pre ľudskú slabosť. Tomuto postoju nás učí dnešné evanjelium, ktorým sa nechal inšpirovať pri slávení omše v Dome sv. Marty pápež František. Sv. Marek opisuje rozhovor Ježiša s farizejmi, ktorí sa ho pýtali, či muž smie prepustiť manželku (Mk 10,1-12).

Kristus, povedal Svätý Otec, prekonáva ľudské ponímanie, ktoré sa snaží redukovať chápanie Boha na tzv. „rovnicu kazuistiky“, teda na isté zásady správania podľa náboženských prikázaní. Farizeji a zákonníci kládli Ježišovi mnoho nástrah a snažili sa ho zdiskreditovať a poškodiť jeho autoritu pred ľudom, ktorý ho nasledoval.  

Pápež František pomenúva „pascu“ farizejov v rozhovore o prepustení manželky ako pascu „kazuistiky“, ktorú zosnovala „malá skupinka osvietených teológov“ presvedčených o tom, že „vlastnia celé poznanie a múdrosť Božieho ľudu“. Ako ďalej Svätý Otec vysvetlil, Ježiš z tejto pasce uniká tým, že ju presahuje, keďže mu ide o viac, o „plnosť manželstva“. Už predtým tak Ježiš urobil, pripomenul pápež, keď saducejom na otázku o žene, ktorá mala sedem mužov povedal, že pri zmŕtvychvstaní nebude manželkou nikoho, lebo v nebi „sa neženia, ani nevydávajú“. Kým v tomto prípade Kristus poukázal na „eschatologickú plnosť“ manželstva, v rozhovore s farizejmi hovorí o „plnosti harmónie stvorenstva“: „Boh ich stvoril ako muža a ženu“, a ako Písmo ďalej pokračuje, „budú dvaja v jednom tele“.

„A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje. Či už v prípade levirátu [tzv. švagrovského manželstva], alebo v tomto, Ježiš odpovedá neochvejnou, zdrvujúcou pravdou – táto pravda je vždy z plnosti. Ježiš nikdy nekupčí s pravdou. A títo, táto malá skupinka osvietených teológov, vždy vyjednávala, čo sa týka pravdy, zužujúc ju na kazuistiku. Ježiš sa však o pravde nedojednáva. A toto je pravda o manželstve, neexistuje iná“.

„Ježiš však,“ pokračoval ďalej Svätý Otec František, „je tak milosrdný, tak veľký, že nikdy, naozaj nikdy nezatvára dvere hriešnikom“. Z tohto dôvodu sa neobmedzuje len na vyslovenie Božej pravdy, ale pýta sa tiež farizejov, čo Mojžiš prikazuje v zákone. A keď odpovedali, že Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť manželku, Ježiš odpovedá, že tak urobil pre tvrdosť ich srdca. Podľa pápeža Ježiš vždy odlišuje medzi pravdou a ľudskou slabosťou, bez slovných vytáčok:  

„V tomto svete, v ktorom žijeme, s touto kultúrou provizórnosti, je táto skutočnosť hriechu veľmi silná. Ježiš nám však, pripomínajúc Mojžiša, hovorí: ‚Nuž, je tu tvrdosť srdca, je tu hriech, dá sa však niečo urobiť: odpustiť, pochopiť, sprevádzať, pýtať sa, rozlišovať tieto prípady... No nikdy sa s pravdou nekupčí! A Ježiš je schopný povedať túto tak veľkú pravdu a zároveň byť tak chápavý voči hriešnikom, voči slabým“.

Pápež František na záver svojej homílie zhrňuje, že dve veci, ktorým nás Ježiš učí, sú pravda a tá správna chápavosť, akej „osvietení teológovia“ nie sú schopní, lebo sú v pasci akejsi „matematickej rovnice“ toho, čo sa môže a čo nie. A tak z ľudskej slabosti nie sú schopní ani veľkorysejšieho pohľadu, ani lásky. Stačí sledovať „jemnocit“, s akým sa Ježiš správa k cudzoložnici, ktorej hrozí ukameňovanie: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz už nehreš.“

„Nech nás Ježiš naučí mať srdce s veľkým priľnutím k pravde a tiež srdce s veľkým pochopením a ochotou stáť pri všetkých našich bratoch, ktorí sú v ťažkostiach. A toto je dar, tomuto učí Duch Svätý, nie títo osvietení učitelia, ktorí na to, aby nás vyučovali, potrebujú zredukovať Božiu plnosť na kauzistickú rovnicu. Nech nám Pán dá túto milosť“.

19. mája

Ranná homília: Tí, čo vykorisťujú ľudí v práci, sú pijavice

Vatikán 19. mája – Vykorisťovať ľudí v práci pre obohatenie sa je správanie hodné pijavíc, je to smrteľný hriech. Takto by sme mohli zhrnúť ústrednú myšlienku pápeža Františka v dnešnej rannej homílii v kaplnke Domu sv. Marty. Vychádzal pritom z Jakubovho listu (Jak 5,3-5), kde apoštol napomína bohatých, ktorí si hromadia majetok vykorisťovaním ľudí. „Bohatstvo samo osebe je dobré“, vysvetlil Svätý Otec, no je „relatívne, nie je absolútnou vecou“. Tí, ktorí sa hlásia k takzvanej „teológii prosperity“, sa mýlia, nazdávajúc sa, že Boh navonok odmeňuje spravodlivého mnohými bohatstvami. Problémom je nepriviazať si srdce k bohatstvu, pretože „nemožno slúžiť Bohu i bohatstvu“. Môže sa totiž stať „reťazami“, ktoré nás oberajú o „slobodu nasledovať Ježiša“, vystríhal pápež František a pripomenul slová sv. Jakuba: «Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov»:

„Keď sa vytvárajú bohatstvá vykorisťovaním ľudí, bohatí vykorisťujú prácu ľudí a chudáci ľudia sa stávajú otrokmi. No pomyslime na dnešok, zamyslime sa tu: veď na celom svete sa deje to isté. ,Chcem pracovať‘ - ,Dobre, dajú ti zmluvu: od septembra do júna‘. Bez možnosti dôchodku, bez zdravotného poistenia... V júni ho prepustia a v júli a auguste musí žiť zo vzduchu. A až v septembri mu zmluvu obnovia. Tí, ktorí toto robia, sú ozajstnými pijavicami a žijú z toho, že púšťajú žilou ľuďom, ktorých zotročujú prácou“.

Pápež František sa zmienil aj o jednom dievčati, ktoré našlo prácu na 11 hodín denne za 650 eur na čierno. A povedali jej: „Ak sa ti páči, vezmi ju, ak nie, odíď. Sú tu ďalší“ za tebou, ktorí stoja v rade! Títo boháči „si zväčšujú poklady“ a apoštol hovorí: „Nahromadili ste si poklady v posledných dňoch“. „Krv všetkých týchto ľudí, ktorých ste vysali“, a z ktorých „ste žili, je volaním k Pánovi, je volaním po spravodlivosti.“ Vykorisťovanie ľudí „je dnes ozajstným otroctvom“, povedal Svätý Otec a pokračoval: „My sme si mysleli, že otroci už viac neexistujú. Ale existujú. Je pravda, že ľudia po nich nechodia do Afriky, aby ich predali v Amerike, nie. No je to v našich mestách. A sú tu títo obchodníci, tí, ktorí zaobchádzajú s pracovníkmi bez spravodlivosti“:

„Včera na audiencii sme sa zamysleli nad boháčom a Lazárom. No tento boháč žil vo svojom svete, nevšímal si, že na druhej strane dverí jeho domu bol niekto, kto mal hlad. No toto je horšie. Ten boháč si prinajmenšom nevšímal, a takto nechal iného zomrieť od hladu. No toto je horšie: toto je vyhladovanie ľudí ich prácou, aby som ja mal zisk! Žiť z krvi ľudí. A to je smrteľný hriech. Je to smrteľný hriech. A treba veľké pokánie, veľkú nápravu na to, aby sme sa obrátili z tohto hriechu“.

Pápež František spomenul, ako ľudia žartovali po smrti jedného skúpeho človeka: „Pohreb sa nevydaril“ – vraveli – „nemohli zavrieť rakvu“, lebo „si chcel so sebou vziať všetko, čo mal, a nemohol“. „Nik si nemôže so sebou vziať vlastné poklady“, dodal Svätý Otec a svoju homíliu uzavrel týmito slovami:

„Pomyslime na túto drámu dneška: na vykorisťovanie ľudí, krv týchto ľudí, ktorí sa stávajú otrokmi; na obchodníkov s ľuďmi a nielen tých, čo obchodujú s prostitútkami a s detskou prácou, ale aj na ten obchod – ako sa vraví – viac ,civilizovaný‘: ,Ja ti zaplatím potiaľto, bez dovolenky, bez zdravotného poistenia... všetko na čierno... Ale ja sa takto stanem boháčom!‘ Nech nám dnes Pán dá pochopiť tú jednoduchosť, ktorou k nám Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu: Je dôležitejší pohár vody v Kristovom mene ako všetky poklady nahromadené vykorisťovaním ľudí“.

18. mája

Na generálnej audiencii Svätý Otec opäť pozdravil slovenských pútnikov

Vatikán 18. mája – Na dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec zameral na tému „Chudoba a milosrdenstvo“. Vo svojej katechéze rozobral podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazárovi, pričom zdôraznil, že ignorovať chudobného znamená opovrhnúť Bohom a stať sa neschopným prijať jeho milosrdenstvo.

Aj tentoraz boli medzi veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra aj pútnici zo Slovenska, a to z farností Bardejov, Bojná, Klokočov, Novoť, Omšenie, Pavlovce nad Uhom, Ružomberok - Biely Potok, Spišské Bystré, Šaľa, Vráble a Zákamenné. Okrem nich sa audiencie zúčastnili aj žiaci a učitelia Cirkevnej základnej školy svätého Františka z Assisi z Vranova nad Topľou a iné skupiny.

Okolo 500 Slovákov Svätý Otec osobitne pozdravil a jeho slová vzápätí zazneli aj v slovenčine:

„Srdečne pozdravujem pútnikov zo Slovenska, osobitne farské skupiny ako aj žiakov a učiteľov Cirkevnej základnej školy svätého Františka Assiského z Vranova. Bratia a sestry, milí chlapci a dievčatá, v tomto mariánskom mesiaci vás pozývam do školy Panny z Nazareta. Od nej sa učte počúvať Pánovo slovo a plniť jeho vôľu ako aj milovať blížnych. S láskou žehnám vás i vašich drahých”.

Po Slovákoch pápež František pozdravil tiež 100 Ukrajincov, konkrétne deti, siroty a utečencov a vyjadril modlitbu, aby sa v krajine dosiahol trvalý mier. Ukrajinské deti v sprievode niekoľkých dospelých na audienciu prišli vďaka medzinárodnému sociálnemu projektu „Deti za mier na celom svete“ z Ivano-Frankivska.

Pred katechézou Svätého Otca najprv odznel úryvok z Podobenstva o boháčovi a Lazárovi z Lukášovho evanjelia:

«Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš» (Lk 16,19-20a.22.24-25).

Plné znenie katechézy Svätého Otca: Chudoba a milosrdenstvo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa s vami chcem pristaviť pri podobenstve o boháčovi a chudobnom Lazárovi. Život týchto dvoch osôb, zdá sa, plynie na rovnobežných tratiach: ich životné podmienky sú v protiklade a ani najmenej si nekorešpondujú. Dvere boháčovho domu sú vždy uzavreté pred chudobným, ktorý sa nachádza vonku, snažiac sa požívať aspoň zvyšky z boháčovho stola. Ten bol zaodetý prepychovým oblečením, zatiaľ čo Lazár bol pokrytý vredmi; boháč každý deň prepychovo hoduje, zatiaľ čo Lazár umiera od hladu. Len psy sa o neho starajú a prichádzajú mu lízať rany. Táto scéna pripomína tvrdé napomenutie Syna človeka pri poslednom súde: «Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; (...) bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma» (Mt 25, 42-43). Lazár dobre reprezentuje tiché volanie chudobných všetkých čias a protirečivosť sveta, v ktorom sú nesmierne bohatstvá a zdroje v rukách len zopár ľudí.  

Ježiš hovorí, že jedného dňa ten človek umrel. Chudobní aj boháči umierajú, majú ten istý osud. My všetci ho zdieľame, či nie? Nie sú tu žiadne výnimky. A tak sa ten človek obráti na Abraháma prosiac ho s oslovením „otec“ (v. 24.27). Dovoláva sa tak, že je jeho synom, patriacim k Božiemu ľudu. Napriek tomu počas života neprejavil voči Bohu žiadny ohľad, naopak, uzavretý vo svojom svete prepychu a hýrenia, urobil zo seba stred všetkého. Vylučujúc Lazára vôbec nebral do úvahy ani Pána, ani jeho zákon. Ignorovať chudobného znamená pohŕdať Bohom! A toto sa musíme dobre naučiť: ignorovať chudobného znamená pohŕdať Bohom. V podobenstve je však jedna osobitosť, ktorú si treba všimnúť. Boháč nemá meno, len prívlastok: „bohatý“; zatiaľ čo meno chudobného sa päťkrát opakuje, a „Lazár“ znamená „Boh pomáha“. Lazár spočívajúci pred dverami je živým volaním k boháčovi, aby pamätal na Boha, avšak boháč toto volanie neprijíma. Takže bude odsúdený nie pre svoje bohatstvá, ale pre to, že bol neschopný mať s Lazárom súcit a pomôcť mu.

V druhej časti podobenstva nachádzame Lazára a boháča po ich smrti (v. 22-31). Tam, na druhom brehu života, sa situácia obrátila: chudobného Lazára anjeli odniesli do neba k Abrahámovi, boháč je naopak uvrhnutý do múk. Vtedy boháč «pozdvihol oči a zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone». Zdá sa, že vidí Lazára po prvý krát, avšak jeho slová ho prezrádzajú: «Otec Abrahám», hovorí, «zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára», – takže ho pozná, je tak? – «pošli Lazára nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!» Teraz boháč rozpoznáva Lazára a prosí ho o pomoc, zatiaľ čo počas života sa tváril, že ho nevidí. Koľkokrát, koľko len krát sa mnohí ľudia tvária, že nevidia chudobných! Chudobní pre nich neexistujú... Predtým mu upieral dokonca aj zvyšky zo svojho stola, a teraz by chcel, aby mu priniesol napiť! Ešte stále verí, že si môže nárokovať na práva pre svoje predošlé spoločenské postavenie. Prehlasujúc za nemožné vyhovieť jeho požiadavke, Abrahám osobne ponúka kľúč k celému príbehu: vysvetľuje, že dobrá a zlá boli prerozdelené takým spôsobom, aby kompenzovali pozemskú nespravodlivosť a dvere, ktoré v živote oddeľovali boháča od chudobného, sa premenili na «veľkú priepasť». Pokiaľ bol Lazár pri jeho dome, pre boháča to bola príležitosť k spáse: mohol roztvoriť dvere, pomôcť Lazárovi... avšak teraz, keď sú obaja mŕtvi, situácia sa stala nezvratnou. Nie je tu priama odvolávka na Boha, ale podobenstvo jasne vyzýva na bdelosť: milosrdenstvo Boha voči nám je previazané s naším milosrdenstvom voči blížnemu; ak toto chýba, ani ono nenájde priestor v našom uzavretom srdci, nemôže vstúpiť. Pokiaľ ja neroztvorím dvere môjho srdca voči chudobnému, tie dvere zostanú uzavreté. Aj pre Boha. A toto je príšerné.

Teraz boháč myslí na svojich bratov, ktorým hrozí, že skončia rovnako ako on, a prosí, aby sa Lazár mohol vrátiť na svet aby ich varoval. No Abrahám odpovedá: «Majú Mojžiša a prorokov, nech ich počúvajú». Na to, aby sme sa obrátili, nemusíme očakávať zázračné udalosti, ale musíme otvoriť srdce Božiemu slovu, ktoré nás volá milovať Boha a blížneho. Božie slovo môže prebrať k životu zatvrdnuté srdce a uzdraviť ho z jeho slepoty. Boháč poznal Božie slovo, avšak nenechal ho vstúpiť do srdca, nepočúval ho, preto bol neschopný otvoriť oči a mať súcit s chudobným.

Žiaden posol a žiadne posolstvo nemôžu nahradiť chudobných, ktorých stretávame na ceste, lebo v nich nám prichádza v ústrety samotný Ježiš: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40), hovorí Ježiš. Takto je v obrátení osudov, ktoré podobenstvo opisuje, ukryté tajomstvo našej spásy, v ktorom Kristus spája chudobu s milosrdenstvom. Drahí bratia a sestry, počúvajúc toto evanjelium, my všetci spolu s chudobnými zeme môžeme spievať s Máriou: «Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno» (Lk 1,52-53). Ďakujem.

Pápežov príhovor talianskym biskupom: Chuť kňazského života

Vatikán 17. mája – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri otvorení 69. generálneho zasadnutia Konferencie biskupov Talianska 16. mája 2016 v Synodálnej aule vo Vatikáne:

Drahí bratia,

to, čo ma zvlášť napĺňa spokojnosťou keď s vami otváram toto zhromaždenie, je téma, ktorú ste navrhli za hlavnú líniu programu – „Obnova kléru“ – v snahe podporiť formáciu, tiahnucu sa rozličnými životnými obdobiami.

Nedávno slávené Turíce dávajú tento váš cieľ do správneho svetla. Duch Svätý vskutku zostáva protagonistom dejín Cirkvi: je to Duch, ktorý v plnosti prebýva v osobe Ježiša a vovádza nás do tajomstva živého Boha; je to Duch, ktorý pohol k veľkodušnej odpovedi Panenskú Matku a svätých; je to Duch, ktorý pôsobí vo veriacich a v ľuďoch pokoja a vyvoláva veľkodušnú disponibilitu a evanjelizačnú radosť toľkých kňazov. Bez Ducha Svätého – ako dobre vieme – neexistuje možnosť dobrého života, ani reformy. Modlime sa a usilujme sa udržiavať si jeho silu, aby «svet mohol prijať radostnú zvesť [...] od služobníkov Evanjelia, ktorých život je plný horlivosti» (Pavol VI., Exhortácia Evangelii nuntiandi, 80).

Dnes večer vám nechcem ponúknuť systematickú reflexiu o postave kňaza. Skúsme skôr obrátiť perspektívu a načúvať. Priblížme sa, takmer na špičkách, k niektorému z mnohých farárov, ktorí dávajú so seba všetko v našich komunitách; dovoľme, aby sa tvár jedného z nich objavila pred očami nášho srdca a spýtajme sa s jednoduchosťou: Čo dodáva chuť životu nášho kňaza? Pre koho sa náš kňaz nasadzuje v službe? Aký je ten rozhodujúci dôvod, pre ktorý sa náš kňaz rozdáva?

Želám vám, aby tieto otázky mohli vo vás spočinúť v tichu, v pokojnej modlitbe, v úprimnom a bratskom dialógu: odpovede, ktoré sa z toho vyvinú vám tiež pomôžu identifikovať aj formačné programy, do ktorých treba s odvahou investovať.  

1. Čo dodáva chuť životu „nášho“ kňaza? Kultúrny kontext je veľmi odlišný od toho, v ktorom urobil prvé kroky v kňazskej službe. Aj v Taliansku boli toľké tradície, zvyky a pohľady na život zasiahnuté hlbokou zmenou éry.

My, ktorí sa často ocitáme v situácii, že s trpkým a obviňujúcim tónom lamentujeme nad touto dobou, musíme tiež vnímať jej tvrdosť: v našej službe sa stretávame s toľkými ľuďmi, ktorí sú často zamotaní v problémoch pre nedostatok vzorov, ku ktorým by mohli vzhliadnuť. Koľko zranených vzťahov! Vo svete, v ktorom sa každý považuje za meradlo všetkého, už viac nie je miesto pre brata.

Na tomto pozadí sa život nášho kňaza stáva výrečným, lebo sa odlišuje, je alternatívny. Ako Mojžiš je tým, kto sa priblížil k ohňu a nechal, aby plamene spálili jeho kariérne a mocenské ambície. Spálil tiež pokušenia považovať sa za „zbožného“, ktorý sa schováva do náboženského intimizmu (čisto vnútornej nábožnosti), čo má len málo spoločného s duchovnosťou.

Náš kňaz je bosý v porovnaní s krajinou, ktorá o sebe tvrdošijne tvrdí a považuje sa za svätú. Nepohoršuje sa nad krehkosťami, ktoré otriasajú ľudskou dušou: vedomý si toho, že on sám je uzdravený z ochrnutia. Má ďaleko od chladu rigoristu, ako aj od povrchnosti toho, kto sa chce lacno zapáčiť zjednávaním. Na druhej strane je ochotný ujať sa druhého, cítiac sa účastný na jeho osude a zodpovedný zaň.

S olejom nádeje a útechy sa stáva blížnym každému, pozorný zdieľať s ním opustenosť a utrpenie. Keďže prijal to, že nie je sám sebe pánom, nemá program, ktorý by si bránil, ale každé ráno odovzdáva Pánovi svoj čas, aby umožnil ľuďom prichádzať za ním a bol k nim ústretový. Takto náš kňaz nie je byrokratom ani anonymným úradníkom inštitúcie; nie je vysvätený pre určitý kontrakt, ani sa nedáva viesť kritériami efektívnosti.

Vie, že Láska je všetko. Nehľadá pozemské istoty alebo čestné tituly, ktoré vedú k spoliehaniu sa na človeka; v službe nežiada pre seba viac, než skutočne potrebuje, ani sa nesnaží pripútavať si k sebe ľudí, ktorí sú mu zverení. Jeho jednoduchý a striedmy životný štýl, to, že je vždy k dispozícii, ho robí v očiach ľudí dôveryhodným a približuje ho k ľuďom v pastoračnej láske, ktorá oslobodzuje a robí solidárnymi. Ako služobník života kráča so srdcom a krokom chudobných; stáva sa bohatým tým, že sa s nimi často stýka. Je človekom pokoja a zmierenia, znakom a nástrojom Božej nežnosti, pripraveným šíriť dobro s rovnakou vášňou, s akou sa iní starajú o vlastné záujmy.

Tajomstvo nášho kňaza – vy to veľmi dobre viete! – spočíva v tom horiacom kre, ktorý vtláča jeho životu ohnivé znamenie, uchvacuje ho a pripodobňuje ho k životu Ježiša Krista, k definitívnej pravde jeho života. Vzťah s ním ho udržiava, držiac ho mimo duchovnej svetskosti, ktorá korumpuje, ako aj mimo každého kompromisu a nízkosti. Je to priateľstvo s jeho Pánom, ktoré ho vedie k objatiu každodennej reality s dôverou toho, kto verí, že to, čo je pre človeka nemožné, nie je nemožné Bohu.

2. Takto sa s väčšou bezprostrednosťou žiada odpovedať aj na ďalšie otázky, ktoré sme si položili. Pre koho sa náš kňaz nasadzuje v službe? Otázka si azda vyžaduje spresnenie. Vskutku, ešte pred tým, než sa opýtame na adresátov jeho služby, musíme uznať, že kňaz je kňazom do tej miery, v akej sa cíti byť účastným na Cirkvi, na konkrétnej komunite, s ktorou zdieľa cestu. Boží veriaci ľud ostáva lonom, z ktorého bol vzatý, rodinou, do ktorej patrí, domovom, kam je poslaný. Táto spoločná príslušnosť, ktorá pramení z krstu, je dychom, ktorý oslobodzuje od autoreferenciálnosti (zahľadenosti do seba), ktorá izoluje a uväzňuje. «Keď tvoj čln začína zapúšťať korene v nehybnosti móla – radil Dom Hélder Câmara – vyplávaj na hlbinu!» Vydaj sa na cestu! A v prvom rade nie pre to, že máš vykonať isté poslanie, ale preto, že si samou podstatou misionárom: v stretnutí s Ježišom si zakúsil plnosť života, a preto túžiš s celým svojím bytím, aby sa v ňom spoznali aj ostatní a mohli si v sebe uchovávať jeho priateľstvo, živiť sa jeho slovom a oslavovať ho v komunite.

Ten, kto žije pre Evanjelium, vstupuje tak do vzácnej výmeny: pastier čerpá svoje obrátenie a utvrdenie z jednoduchej viery svätého Božieho ľudu, s ktorým pracuje a v srdci ktorého žije. Táto príslušnosť je soľou života kňaza; spôsobuje, že jeho charakteristickým znakom je spoločenstvo prežívané s laikmi so vzťahmi, v ktorých sa vie doceniť účasť každého. V tejto dobe chudobnej na sociálne priateľstvo, je našou prvou úlohou budovať spoločenstvo; schopnosť vytvárať vzťahy je tak rozhodujúcim kritériom pri rozlišovaní povolania.

Zároveň je pre kňaza zásadné, aby sa nachádzal vo večeradle presbytéria. Táto skúsenosť – ak nie je prežívaná len sporadicky, ani nie iba z dôvodu účelovej spolupráce – oslobodzuje od narcizmu a klerikálnych žiarlivostí; zvyšuje vzájomné uznanie, podporu a prajnosť; podporuje spoločenstvo nielen sviatostné alebo právnicky ponímané, ale bratské a konkrétne. Na spoločnej ceste kňazov, líšiacich sa vekom a citlivosťou, sa šíri vôňa proroctva, ktorá udivuje a fascinuje. Spoločenstvo je naozaj jedným z mien Milosrdenstva.

Do vašej reflexie o obnove kléru zapadá aj kapitola, ktorá sa týka spravovania štruktúr a majetkov: v evanjeliovej vízii sa snažte nepreťažovať konzervačnou pastoráciou, ktorá prekáža otvoreniu sa ustavičnej novosti Ducha. Podržte si len to, čo môže slúžiť pre skúsenosť viery a lásky Božieho ľudu.

3. Napokon sme sa spýtali, aký je ten definitívny dôvod, pre ktorý sa náš kňaz rozdáva. Aký smútok spôsobujú tí, ktorí sú v živote vždy len polovičatí, s jednou nohou vykročenou! Kalkulujú, zvažujú, nič neriskujú zo strachu, aby sa nestratili... Sú tými najnešťastnejšími! Náš kňaz naopak, i so svojimi limitmi, je ten, ktorý sa vkladá do hry naplno: v konkrétnych podmienkach, do ktorých ho život a služba postavili, sa dáva nezištne, s pokorou a radosťou. Aj vtedy, keď sa zdá, že si to nikto nevšimol. Aj vtedy, keď tuší, že ľudsky mu za jeho bezhraničné sebadarovanie možno nikto dostatočne nepoďakuje.  

On však – a to si uvedomuje – by nemohol konať inak: miluje zem, o ktorej vie, že ju každé ráno navštevuje Boh. Je mužom Veľkej noci hľadiac na Kráľovstvo, ku ktorému cíti, že sa uberajú ľudské dejiny, napriek oneskoreniam, temnotám a protirečeniam. Kráľovstvo – vízia o človeku, ktorú má Ježiš – je jeho radosťou, horizontom, ktorý mu dovoľuje relativizovať zvyšok, mierniť obavy a úzkosť, ostať slobodný od ilúzií a pesimizmu; chrániť si v srdci pokoj a šíriť ho svojimi gestami, slovami a postojmi.

***

Takto vyzerá, drahí bratia, trojitá príslušnosť, ktorá nás konštituuje: príslušnosť k Pánovi, k Cirkvi, ku Kráľovstvu. Tento poklad v hlinených nádobách treba chrániť a podporovať! Vnímajte túto zodpovednosť až do hĺbky, prevezmite ju s trpezlivosťou a ochotne jej venujte svoj čas, svoje ruky a srdce.

Prosím s vami Svätú Pannu, aby vás jej príhovor udržiaval prívetivými a vernými. Spoločne s vašimi kňazmi môžete priviesť k cieľu svoj beh, službu, ktorá vám bola zverená a ktorou sa podieľate na tajomstve Matky Cirkvi. Ďakujem.

Ranná homília: Ježiš učí službe, no v Cirkvi vidno i šplhanie nahor

Vatikán 17. mája – Cesta, akú naznačuje Ježiš, je cesta služby, no v Cirkvi sa neraz vyhľadáva moc, peniaze a márnivosť. Týmito slovami sa pápež František prihovoril veriacim počas rannej svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty. Kresťania musia podľa jeho slov premôcť „svetské pokušenie“, ktoré Cirkev rozdeľuje a vystríhal pred „šplhúňmi“, ktorí sú pripravení zničiť druhých, aby sa sami vyšvihli.

Svätý Otec sa inšpiroval dnešným liturgickým čítaním z Evanjelia podľa sv. Marka (Mk 9,30-37), v ktorom sa Ježišovi učeníci hádajú, kto je z nich väčší. Ježiš však svojich učeníkov učí ceste služby. „Ježiš“ – hovorí pápež František – „hovorí jazykom poníženia sa, smrti, vykúpenia, a oni hovoria jazykom šplhúňov: kto vystúpi vyššie v moci?“

Ako povedal Svätý Otec, učeníci „mali takéto pokušenie“, boli „pokúšaní svetským spôsobom myslenia“. Pýtajú sa, kto je medzi nimi najväčší, zatiaľ čo Ježiš im hovorí, že treba byť posledným, „služobníkom všetkých“:

„Na ceste, ktorú im Ježiš ukazuje, aby ňou kráčali, je služba pravidlom. Najväčší je ten, kto najviac slúži, ten, kto je najväčšmi v službe ostatným, nie ten, kto sa chváli, kto hľadá peniaze... márnivosť, pýchu... Nie, takí nie sú veľkí. A to, čo sa tu stalo s apoštolmi aj s matkou Jána a Jakuba, je príbeh, ktorý sa každodenne deje v Cirkvi, v každej komunite. ,No u nás, kto je najväčší? Kto vládne?‘ Ctižiadosť. V každej komunite – vo farnostiach či v inštitúciách – je stále táto túžba šplhať sa nahor, mať moc“.

Aj v prvom dnešnom čítaní z Jakubovho listu (Jak 4,1-10) je výstraha „pred prahnutím po moci, pred závisťou, žiarlivosťou, ktoré ničia iných“, pripomenul pápež František a dodal, že ide o aktuálne posolstvo pre Cirkev. Svet rozpráva o tom, kto má väčšiu moc vládnuť, naopak Ježiš hovorí, že prišiel na svet „slúžiť“, a nie „aby mu slúžili“:

„Márnivosť, moc... A vtedy, keď mám túto svetskú túžbu byť pri moci, nie slúžiť, ale nechať sa obsluhovať, vtedy sa nešetrí silami, ako sa k tomu dostať: klebetami, špinením iných... Závisť a žiarlivosť vytvárajú takúto cestu a ničia. A my všetci to vieme. Toto sa dnes deje v každej inštitúcii Cirkvi: vo farnostiach, seminároch, iných inštitúciách, aj na biskupských úradoch... vo všetkých. Túžby svetského ducha, ktorý je duchom bohatstva, márnivosti a pýchy“.

Sú „dva spôsoby, ako hovoriť“, konštatoval Svätý Otec. Zatiaľ čo Ježiš učí službe, učeníci diskutujú o tom, kto je medzi nimi najväčší. „Ježiš prišiel slúžiť a naučil nás ceste kresťanského života: služba, pokora“. „Keď veľkí svätci hovorili, že sa cítia veľkými hriešnikmi, je to preto, že pochopili, ako je v nich prítomný duch sveta a majú mnohé svetské pokušenia“. „Nikto z nás nemôže povedať: nie, ja som svätá, čistá osoba,“ upozornil Svätý Otec:

„My všetci sme pokúšaní týmito vecami, sme v pokušení zničiť iného, aby sme postúpili vyššie. Je to svetské pokušenie, ktoré však rozdeľuje a ničí Cirkev, nie je to Ježišov duch. Pekne si predstavme tú scénu: Ježiša, ktorý hovorí tieto slová a učeníkov, ktorí hovoria ,nie, je lepšie príliš sa nepýtať, ideme ďalej‘. Učeníkov, ktorí radšej medzi sebou diskutujú o tom, kto z nich bude najväčší. Osoží nám pomyslieť na mnohé prípady, keď sme toto videli v Cirkvi, a na mnohé prípady, keď sme to spravili my, a prosme Pána, nech nás osvieti, aby sme chápali, že láska k svetu, teda k tomuto svetskému duchu, je nepriateľom Boha“.

16. mája

Poludňajší príhovor Svätého Otca na slávnosť Turíc: Milovať tak, ako miluje Boh

Vatikán 16. mája – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pred poludňajšou modlitbou „Raduj sa, nebies Kráľovná“ v nedeľu 15. mája 2016 na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime veľkú slávnosť Zoslania Ducha Svätého, ktorá završuje Veľkonočné obdobie, päťdesiat dní po Zmŕtvychvstaní Krista. Liturgia nás pozýva otvoriť našu myseľ a naše srdce pre dar Ducha Svätého, ktorý Ježiš viac ráz sľúbil svojim učeníkom, prvý a hlavný dar, ktorý nám zadovážil svojím zmŕtvychvstaním. Tento dar nám vyprosil u Otca sám Ježiš, ako dosvedčuje dnešné evanjelium, ktoré je zasadené do udalosti Poslednej večere. Ježiš svojim učeníkom hovorí: «Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky» (Jn 14,15-16).

Tieto slová nám pripomínajú hlavne to, že láska k nejakej osobe, a aj k Pánovi, sa preukazuje nie slovami, ale skutkami; a aj ,zachovávanie prikázaní‘ treba chápať v existenciálnom zmysle, takže tým bude preniknutý celý život. Naozaj, byť kresťanmi neznamená v prvom rade patriť k istej kultúre alebo hlásiť sa k istej náuke, ale skôr spojiť vlastný život v každom jeho aspekte s osobou Ježiša a prostredníctvom neho s Otcom. S týmto úmyslom Ježiš prisľubuje vyliatie Ducha Svätého na jeho učeníkov. Práve vďaka Duchu Svätému, Láske, ktorá spája Otca a Syna a z nich vychádza, všetci môžeme žiť životom samotného Ježiša. Duch nás totiž učí všetkému, i tomu jedinému, čo je naozaj potrebné: milovať ako miluje Boh.

Keď Ježiš prisľubuje Ducha Svätého, označuje ho výrazom «iný Tešiteľ» (v. 16), to znamená utešiteľ, zástanca, orodovník, teda ten, ktorý nám pomáha, bráni nás, je po našom boku na ceste života a v boji za dobro a proti zlu. Ježiš hovorí «iný Tešiteľ», lebo tým prvým je on sám, ktorý sa stal telom práve preto, aby na seba vzal našu ľudskú situáciu a oslobodil ju z otroctva hriechu.

Okrem toho Duch Svätý vykonáva úlohu vyučovania a pamäte. Učenie a pamäť. Povedal to Ježiš: «Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26). Duch Svätý neprináša odlišné učenie, ale oživuje, uvádza do činnosti Ježišovo učenie, aby sa časom nezrušilo alebo neoslabilo. Duch Svätý vštepuje toto učenie do vnútra nášho srdca, pomáha nám ho zvnútorniť, spraviť ho našou súčasťou, telo z nášho tela. Zároveň pripravuje naše srdce, aby bolo schopné naozaj prijať Pánove slová a príklady. Vždy, keď Ježišovo slovo prijímame s radosťou do nášho srdca, ide o prácu Ducha Svätého.

Pomodlime sa teraz spoločne „Raduj sa, nebies Kráľovná“ - posledný raz v tomto roku - a prosme o materinský príhovor Panny Márie. Ona pre nás získava milosť byť silne oživovanými Duchom Svätým, aby sme svedčili o Kristovi s evanjeliovou úprimnosťou a stále viac sa otvárali plnosti jeho lásky“.

13. mája

Vysvetlenie Frederica Lombardiho

Vatikán 13. mája (RV) Slová Svätého Otca o ochote ustanoviť komisiu na preskúmanie problematiky diakonátu žien neznamenajú, že by mal v úmysle zavádzať vysviacku žien. Vyjadrenia pápeža počas stretnutia s generálnymi predstavenými rehoľníčok 12. mája vo Vatikáne vyvolali mimoriadny mediálny ohlas. Tieto nie vždy presné mediálne interpretácie zasadil do jasného rámca hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi.

Prinášam jeho vyjadrenie:

„Ide o nádhernú konverzáciu, ktorú pápež viedol s predstavenými rehoľníčok z rozličných častí sveta. Veľmi peknú a povzbudzujúcu ohľadom žien a osobitne zasvätených žien v živote Cirkvi, aj o ich úlohách v dôležitých pozíciách na dikastériách, keď nie sú podmienené ordináciou. Veľa rozruchu vyvolala skutočnosť, že pápež v odpovedi na jednu otázku hovoril o komisii na skúmanie otázky diakonátu žien. Je to otázka, o ktorej sa mnoho hovorilo aj v minulosti a ktorá pramení z faktu, že v starobylej Cirkvi jestvovali ženy nazývané „diakonisy“ (diakonky), ktoré vykonávali určité služby v komunite. Urobili sa aj rozličné historické bádania ohľadom tejto skutočnosti, a pápež na to aj poukázal. Navyše je tu dôležitý dokument Medzinárodnej teologickej komisie z roku 2002, ktorý o tom pojednáva. Pápež hovorí, že uvažuje nad zriadením komisie, ktorá by pokračovala v týchto otázkach, aby sme ich videli s väčšou jasnosťou. Ale musíme byť čestní: Pápež nepovedal, že má úmysel zaviesť diakonskú vysviacku žien, a už vôbec nehovoril o kňazskej vysviacke žien. Naopak, keď hovoril o kázaní počas eucharistického slávenia, vysvetlil, že nad týmto naozaj neuvažuje. Je teda pomýlené zužovať všetky tie dôležité veci, ktoré pápež povedal rehoľníčkam na túto jedinú otázku.“

Plné znenie odpovede Svätého Otca na otázku rehoľníčok o diakonáte žien

Vatikán 13. mája – Pri stretnutí Svätého Otca Františka s generálnymi predstavenými ženských rehoľných inštitútov 12. mája v Aule Pavla VI. vo Vatikáne Svätý Otec odpovedal aj na otázku týkajúcu sa úlohy zasvätených žien v Cirkvi a ich eventuálneho prístupu k trvalému diakonátu. Prinášame v plnom znení prepis otázky a odpovede Svätého Otca. Išlo v poradí o druhú zo štyroch otázok, ktoré zástupkyne rehoľných sestier na stretnutí pápežovi Františkovi položili.

Otázka:

„Zasvätené ženy už veľa pracujú s chudobnými a vytisnutými na okraj, vyučujú katechézu, sprevádzajú chorých a zomierajúcich, roznášajú sväté prijímanie, v mnohých krajinách vedú spoločné modlitby pri absencii kňazov a za týchto okolností prednášajú homíliu. V Cirkvi je úrad trvalého diakonátu, ale je otvorený iba mužom, či už ženatým alebo neženatým. Čo prekáža Cirkvi, aby zahrnula ženy medzi trvalých diakonov, práve tak ako sa to udialo v prvotnej Cirkvi? Prečo neustanoviť oficiálnu komisiu, ktorá by mohla preskúmať túto otázku? Môžete nám dať nejaký príklad, kde vidíte možnosť lepšieho zapojenia žien a zasvätených žien do života Cirkvi?"

Odpoveď pápeža Františka:

„Táto otázka je zameraná v zmysle činnosti: zasvätené ženy už veľa pracujú s chudobnými, robia mnohé veci – v činnosti. A týka sa problematiky trvalého diakonátu. Niekto by mohol povedať, že „trvalé diakonky“ v živote Cirkvi sú svokry [pápež sa smeje spolu so sestrami]. Toto v staroveku skutočne bolo, malo to počiatok... Pamätám si, že to bola téma, ktorá ma dosť zaujímala, keď som prichádzal do Ríma na stretnutia a býval som v Dome Pavla VI.; bol tam jeden sýrsky teológ, vynikajúci, ktorý urobil kritické vydanie a preklady hymnov Efréma Sýrskeho. V jeden deň som sa ho na to opýtal a on mi vysvetlil, že v prvých storočiach Cirkvi boli nejaké „diakonky“. Avšak kto boli tieto diakonky? Mali svätenie alebo nie? Hovorí o tom Chalcedónsky koncil (451), ale je to trochu nejasné. Aká bola úloha diakoniek v tom čase? Zdá sa – hovoril mi ten človek, ktorý už zomrel, bol to úžasný profesor, múdry a vzdelaný – zdá sa, že úlohou diakoniek bolo pomáhať pri krste žien, pri ponorení, krstili ich ony, kvôli úctivosti, aby tiež pomazávali ženy na tele v rámci krstu. A ešte jeden zaujímavý poznatok: keď prebiehal manželský súd, lebo muž bil svoju ženu a tá sa išla za biskupom sťažovať, diakonky boli určené na to, aby prezreli zanechané modriny na tele ženy spôsobené manželovou bitkou a informovali biskupa. Toto si pamätám. Existujú nejaké publikácie o diakonáte v Cirkvi, avšak nie je zrejmé, ako to bolo. Myslím, že požiadam Kongregáciu pre náuku viery, aby mi referovali ohľadom štúdií na túto tému, lebo ja som vám odpovedal len na základe toho, čo som o trvalom diakonáte počul od toho kňaza, ktorý bol vzdelaným a zdatným bádateľom. A navyše by som chcel vytvoriť oficiálnu komisiu, ktorá by študovala túto otázku: myslím, že bude pre Cirkev dobré objasniť tento bod; súhlasím a budem o tom hovoriť, aby sa urobilo niečo v tomto zmysle.

Ďalej hovoríte: „Súhlasíme s vami, Svätý Otec, že ste viackrát poukázali na potrebu výraznejšej roly žien na rozhodovacích pozíciách v Cirkvi“. Toto je jasné. „Mohli by ste [Svätý Otec] uviesť nejaký príklad, kde vidíte možnosť lepšieho zapojenia sa žien a zasvätených žien v živote Cirkvi?“ Jednu vec poviem až potom, lebo som si všimol, že je tu všeobecnejšia otázka. Na konzultácie Kongregácie pre rehoľníkov, na stretnutia, musia zasvätené ženy ísť: to je jasné. Na konzultácie o toľkých problémoch, ktoré sa predkladajú, musia zasvätené ženy ísť. Ďalšia vec: lepšie zapojenie. V tejto chvíli mi neprichádzajú na myseľ konkrétne veci, avšak vždy tak ako som už predtým povedal: [treba] hľadať úsudok zasvätenej ženy, lebo žena vidí veci s originalitou odlišujúcou sa od tej mužskej, a toto obohacuje: či už pri konzultácii, alebo pri rozhodovaní, alebo v konkrétnosti.

Tieto práce, ktoré konáte medzi chudobnými, ľuďmi na okraji spoločnosti, vyučujúc náboženstvo, sprevádzajúc chorých a umierajúcich, sú práce veľmi „materské“, kde sa materinskosť Cirkvi môže ešte viac prejaviť. Avšak sú tu aj muži, ktorí robia to isté a [robia to] dobre: zasvätení, hospitálske rády... A toto je dôležité.

Takže, čo sa týka diakonátu, áno, uznávam a zdá sa mi potrebná komisia, ktorá by túto tému dobre objasnila, najmä čo sa týka prvotného obdobia Cirkvi. Čo sa týka lepšieho zapojenia, opakujem, čo som už povedal predtým.

Ak tu je niečo na skonkretizovanie, spýtajte sa teraz: ohľadom toho, čo som povedal, je tu ešte nejaká ďalšia otázka, ktorá by mi pomohla premýšľať? Nech sa páči...“

12. máj

Pápež pri stretnutí s rehoľníčkami otvorený skúmať diakonát žien

Vatikán 12. mája. Svätý Otec František sa dnes stretol s vyše 800 rehoľníčkami, ktoré majú v Ríme od pondelka plenárne zhromaždenie Únie generálnych predstavených (UISG). Zhromaždenie s ústredným mottom „Utkávať globálnu solidaritu pre život“ je zároveň i slávením zlatého jubilea, keďže Únia len nedávno, 8. decembra 2015, zavŕšila 50 rokov svojej existencie.

Pri stretnutí s pápežom Františkom, ktoré sa konalo v Aule Pavla VI. mali zástupkyne rehoľníčok možnosť položiť mu otázky, na ktoré bezprostredne odpovedal. Svätý Otec potvrdil významné miesto, aké v Cirkvi patrí zasväteným ženám a ocenil materinský rozmer, ktorý vyjadrujú v rozličných formách svojej služby. Súhlasil so zvýšením zodpovednosti žien v rámci Cirkvi na rozličných úrovniach, v prípadoch kde nie je potrebná jurisdikcia spätá s posvätným rádom.

Rehoľníčky poukázali na svoju angažovanosť v službe chudobným a chorým, v katechéze i mnohých ďalších cirkevných službách a položili pápežovi otázku o možnosti prístupu žien k trvalému diakonátu s odkazom na prvotnú Cirkev. Pápež František pripomenul, že starobylá úloha diakonís nie je dodnes veľmi jasná a prejavil ochotu predložiť túto otázku študijnej komisii.

Rehoľné sestry položili aj otázku o možnosti, že by prednášali homíliu počas svätej omše. Svätý Otec v odpovedi rozlíšil medzi kázňou pri bohoslužbe slova, ktorú môže bez ťažkostí predniesť niektorá žena, či už zasvätená alebo laička, a medzi liturgiou Eucharistie, pri ktorej je homília spojená s predsedaním celebranta, ktoré prislúcha kňazovi. Vyzval k ostražitosti pred dvoma pokušeniami: prvým je feminizmus a druhým klerikalizmus. K prvému poznamenal, že žena má v Cirkvi svoju vysokú dôstojnosť vychádzajúcu z krstu. Druhé pokušenie je podľa jeho slov neraz smutne známe ako klerikalizmus, ktorý nastáva vtedy, keď chcú kňazi riadiť svoje farnosti sami, bez toho, aby stimulovali synodálnosť a spoluprácu. V tom ich navyše podporujú i laici, ktorí sa nechajú „klerikalizovať“.

Svätý Otec potvrdil, že rehoľným sestrám prináleží, aby boli prítomné na zasadnutiach dikastéria pre zasvätený život a na zhromaždeniach, kde sa diskutuje o otázkach, ktoré sa ich týkajú. Konštatoval tiež, že práca sestier je v niektorých prípadoch deformovane ponímaná len ako servisná činnosť niekde na fare a nie ako služba dušiam.

Pri otázke o komplikáciách kánonického, čiže právneho charakteru, s ktorými sa mnohé ženské kongregácie a inštitúty stretávajú, pápež nevylúčil možnosť niektorých malých úprav v cirkevnom zákonodarstve, čo však musí byť vždy výsledkom hĺbkového rozlišovania zo strany kompetentných autorít.

Ďalšou témou boli nové povolania a náročnosť pre súčasných mladých prijať záväzok celoživotného charakteru. Svätý Otec poukázal v tejto súvislosti aj na paralelný problém nedostatočnej prípravy snúbencov na manželstvo, o ktorom píše v exhortácii Amoris laetitia. Ohľadom zasväteného života pripomenul príklad sv. Vincenta de Paul, ktorý pre určité typy služby dával prednosť skladaniu iba dočasných sľubov.

Medzi ďalšie témy patrili požiadavke chudoby a nezištnosti rehoľných komunít v ich službe. Povzbudil sestry, aby dbali o udržiavanie živej charizmy a popri tom nezabúdali ani na spravovanie hmotných dobier. Odpovedal tiež na predložený problém niektorých sestier pracujúcich v apoštoláte medzi chudobnými, ktoré sa neraz cítia neprávom nálepkované ako „sociálne aktivistky“. Svätý Otec zdôraznil, že každá rehoľníčka bezpochyby musí mať určitý život mystiky, sestry však nemajú byť akýmisi „múmiami“, a ak si ich charizma vyžaduje slúžiť, treba to robiť aj pri riziku neprajnosti zlých jazykov.

Na záver stretnutia, pri ktorom boli otázky rozdelené do štyroch blokov, pápež František povzbudil zasvätené ženy, aby venovali správny priestor odpočinku a tiež aby sa nezabúdali radiť so staršími sestrami a dbať o ne, pretože oni so svojou skúsenosťou a múdrosťou predstavujú pamäť inštitútu.

Ranná homília: Prosme o milosť zahryznúť si do jazyka

Vatikán 12. mája – Ježiš prosí za jednotu kresťanov. No v Cirkvi sú aj „zasievači kúkoľa“, ktorí svojím jazykom rozdeľujú a ničia komunity. Týmito myšlienkami sa Svätý Otec v rannej homílii prihovoril veriacim v kaplnke Domu sv. Marty. V dnešnom liturgickom čítaní z Evanjelia podľa Jána (Jn 17,20-26) sa Ježiš pred svojím umučením modlí za jednotu veriacich, kresťanských spoločenstiev, aby boli jedno tak ako on a Otec, aby tak svet uveril. Pápež František komentoval tento úryvok takto:

„Jednota kresťanských komunít, kresťanských rodín, je svedectvom: je svedectvom toho, že Otec poslal Ježiša. A možno je dosiahnutie jednoty – v určitej kresťanskej komunite, farnosti, v rámci biskupstva, v kresťanskej inštitúcii, v kresťanskej rodine – jednou z najťažších vecí. Naše dejiny, dejiny Cirkvi, nás mnoho ráz zahanbujú: nuž, viedli sme vojny proti našim kresťanským bratom! Pomyslime na jednu z nich, na tridsaťročnú vojnu.“

Kde kresťania medzi sebou vedú vojnu, „tam niet svedectva“ – skonštatoval pápež František a pokračoval:

„Musíme veľmi prosiť Pána o odpustenie za tieto dejiny! Dejiny neraz plné rozkolov, ale nielen v minulosti... Aj dnes! A svet vidí, že sme rozdelení a hovorí: ,Nuž nech sa medzi sebou dohodnú, potom uvidíme... Ako to, Ježiš vstal z mŕtvych a žije, a títo - jeho učeníci – sa nedohodnú?‘ Raz sa kresťan katolík pýtal iného kresťana, z Východu, tiež katolíka: ,Môj Kristus vstane z mŕtvych pozajtra. Tvoj kedy vstane?‘ Ani na Veľkú noc nie sme zjednotení! A to na celom svete. A svet neverí.“

„Bola to diablova závisť“ – vysvetlil Svätý Otec – „z ktorej vstúpil do sveta hriech.“ Tak aj v kresťanských komunitách „je takmer zvykom“, že existuje egoizmus, žiarlivosť, závisť, rozdelenia, „a toto vedie k vzájomnému ohováraniu. Veľmi sa ohovára!“ Ako pokračoval pápež František, v Argentíne sa „tieto osoby volajú ,zasievači kúkoľa‘: sejú kúkoľ, rozdeľujú. A takto sa rozdelenia začínajú jazykom. Zo závisti, žiarlivosti, a aj uzavretosti! ‚Nie! Taká je doktrína!‛“

Ako pripomenul Svätý Otec „jazyk je schopný zničiť rodinu, komunitu, spoločnosť; zasiať nenávisť a vojny“. Namiesto úsilia vyjasniť si veci „je pohodlnejšie ohovárať“ a ničiť „dobrú povesť druhého“. Svätý Otec citoval známu anekdotu sv. Filipa Neriho, ktorý dal jednej žene ako pokánie za ohováranie ošklbať sliepku, rozptýliť jej perie po okolí a potom ho pozbierať. „Ale to je nemožné!“ – vykríkla žena. „Také je ohováranie.“

Svätý Otec sa v závere svojej homílie opäť vrátil k Ježišovým slovám o jednote:

„Ohováranie je také: špiní druhého. Ten, kto ohovára, špiní! Ničí! Ničí dobrú povesť, ničí život a mnoho ráz – mnoho ráz! – bezdôvodne, proti pravde. Ježiš za nás prosil, za nás všetkých, ktorí sme tu, a za naše komunity, za naše farnosti, za naše diecézy: ,Aby boli jedno‘. Prosme Pána, nech nám dáva milosť, lebo je veľká sila diabla, hriechu, ktorý nás nabáda k nejednote. Stále! Nech nám dá tú milosť, nech nám dá ten dar. A aký je ten dar, čo zjednocuje? Duch Svätý! Nech je to tento dar, ktorý vytvára harmóniu, lebo on je harmóniou, slávou v našich komunitách. A nech nám daruje pokoj, ale v zjednotení. Prosme o milosť jednoty pre všetkých kresťanov, tú veľkú milosť i tú malú každodennú milosť pre naše komunity, naše rodiny. Aj milosť zahryznúť si do jazyka!“

10. mája

Ranná homília: Duch Svätý nás nabáda ,horieť‘ v službe evanjelia

Vatikán 10. mája – Základnou charakteristikou misionárov je, že sú poslušní hlasu Ducha Svätého. Ten ich nabáda celkom sa ,stráviť‘ v ohlasovaní evanjelia, i v tých najvzdialenejších končinách. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku dnešnej rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty.

V srdci každého apoštola je povolanie, ktoré ho podnecuje chopiť sa svojho života a venovať ho Kristovi, ba ešte viac: úplne sa ,spáliť‘ pre neho. Pápež František pripomenul, že toto bol ten stravujúci oheň, ktorý horel v srdci sv. Pavla, rovnaký oheň, ktorý planie v „toľkých mladých, chlapcoch a dievčatách, ktorí opustili vlasť, rodinu a odišli ďaleko, na iné kontinenty ohlasovať Ježiša Krista“.

Svätý Otec vychádzal z dnešného liturgického čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 20,17-27), kde sa sv. Pavol lúči so staršími cirkvi v Miléte. Je to dojímavá scéna. Sv. Pavol im hovorí, že už viac neuvidia jeho tvár, lebo je čas ísť do Jeruzalema, aby v poslušnosti Duchu Svätému ohlasoval evanjelium. „Myslím že tento úryvok nám pripomína život našich misionárov“ vo všetkých dobách, povedal pápež František a pokračoval:

„Išli pobádaní Duchom Svätým: je to povolanie! A keď na tých miestach ideme na cintoríny, vidíme ich náhrobné kamene: mnohí zomreli mladí, nemali ani 40 rokov. Lebo neboli pripravení na to, aby zvládli miestne choroby. Položili svoj život ako mladí: ,spálili‘ svoj život. Myslím si, že i v tom poslednom okamihu, ďaleko od svojej vlasti, od rodiny, od svojich drahých povedali: ,Oplatilo sa to spraviť!‘“

„Misionár kráča bez toho, že by vedel, čo ho čaká“, zdôraznil Svätý Otec. Citoval pritom posledné momenty sv. Františka Xaverského, ako ich podáva španielsky básnik a spisovateľ José María Peman (1898-1981). Na jednom mieste to pripomína sv. Pavla: „Viem len to“ – hovorí apoštol – „že Duch Svätý ma vo všetkých mestách uisťuje, že ma čakajú okovy a súženie“. „Misionár vie, že život nebude ľahký, ale ide vpred“, komentoval pápež František, plný pohnutia pri myšlienke na apoštolov dneška:

„Naši misionári, títo hrdinovia evanjelizácie našich čias. Európa, ktorá zapĺňala misionármi iné svetadiely... A títo odchádzali bez toho, že by sa vrátili... Myslím, že je správne, aby sme poďakovali Pánovi za ich svedectvo. Je správne, že sa tešíme z týchto misionárov, ktorí sú pravými svedkami. Myslím na to, aké boli posledné chvíle týchto misionárov: aká mohla byť ich rozlúčka? Ako František Xaverský: ,Opustil som všetko, ale stálo to za to!‘ Tí bezmenní, ktorí sa už pobrali. Ďalší mučeníci, čo znamená, že ponúkli život pre evanjelium. Títo misionári sú našou slávou. Slávou našej Cirkvi!“

Vlastnosťou misionára je teda „poslušnosť“, povedal pápež František. Dnešnú homíliu uzavrel modlitbou za mladých: aby namiesto poddávaniu sa pocitu nenaplnenosti zachytili hlas Ducha, ktorý ich nabáda prekročiť svoj tieň a ,stráviť sa‛ pre vznešené ciele:

„Chcel by som povedať chlapcom a dievčatám dneška, ktorí necítia uspokojenie, cítia, že nie sú veľmi šťastní z tejto kultúry konzumu, narcizmu: ,Nože, pozrite sa na obzor! Tam sa pozrite, hľaďte na týchto našich misionárov!‘ Modlime sa, aby ich Duch Svätý popchol vykročiť do diaľky, ,dať horieť‘ svoj život. Je to trochu tvrdé slovo, ale život sa oplatí žiť. Ale aby sme ho žili dobre, treba ho ,zapáliť‘ v službe, v ohlasovaní, a kráčať vpred. A toto je radosť z ohlasovania evanjelia.“

Ranná homília na sviatok zakladateľky vincentiek: Duch Svätý hýbe Cirkvou

Vatikán 9. mája – Duch Svätý hýbe Cirkvou, koná v nej, je v srdciach veriacich. Pre niektorých je však iba akýmsi „luxusným väzňom“. Týmito myšlienkami sa pápež František prihovoril v dnešnej rannej homílii v Dome sv. Marty. Pri svätej omši sa obrátil aj na prítomné sestry vincentky, ktoré v Dome sv. Marty pracujú. Sestry Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul si totiž dnes pripomínajú sviatok svojej zakladateľky, sv. Lujzy de Marillac.

„Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý“, citoval Svätý Otec odpoveď učeníkov, ktorých sa sv. Pavol v Efeze pýtal na Ducha Svätého. V súvise s liturgickým čítaním zo Skutkov apoštolov (Sk 19,1-8) pápež František upozornil, že aj dnes jestvujú kresťania, ktorí síce veria v Ducha Svätého, ale nevedia, kým je. Mnohí zostávajú len pri informácii z katechizmu, že Duch Svätý je osobou v Najsvätejšej Trojici. Viac o ňom nevedia a pýtajú sa na jeho úlohu. Svätý Otec vysvetľuje:

„Duch Svätý je ten, kto hýbe Cirkvou, ten, ktorý pracuje v Cirkvi, v našich srdciach, je ten, ktorý robí každého kresťana odlišnou osobou od inej, ale zo všetkých spolu vytvára jednotu. Je ten, ktorý vedie vpred, otvára brány dokorán a posiela ťa vydať svedectvo o Ježišovi. Na začiatku omše sme počuli: ,Prijmete Ducha Svätého a budete mi svedkami na celom svete‘. Duch Svätý je ten, ktorý nás nabáda chváliť Boha, nabáda nás modliť sa: ,Modlí sa v nás‘. Duch Svätý je ten, ktorý je v nás a učí nás hľadieť na Otca a povedať mu: ,Otec‘. Oslobodzuje nás od situácie sirôt, do ktorej nás chce priviesť duch sveta“.

Duch Svätý, pokračoval pápež František, je „protagonista živej Cirkvi: je ten, ktorý v Cirkvi koná“. Keď nežijeme podľa tejto „misie Ducha Svätého“, vzniká nebezpečenstvo, že zredukujeme „vieru na morálku, na etiku“. Nesmime zostať len pri dodržiavaní prikázaní „a nič viac“: „Toto slobodno robiť, tamto neslobodno, potiaľto možno ísť, tam ďalej už nie! A odtiaľ ku kazuistike a k chladnej morálke“. Kresťanský život, zdôraznil Svätý Otec, „nie je akási etika: je to stretnutie s Ježišom Kristom“. A je to práve Duch Svätý, ktorý „ma privádza k tomuto stretnutiu s Ježišom Kristom“:

„Ale my v našom živote máme vo svojom srdci Ducha Svätého ako ,luxusného väzňa‘: nenecháme sa ním povzbudiť, nenecháme ho, aby nami hýbal. On tvorí všetko, všetko vie, vie nám pripomenúť, čo povedal Ježiš, vie nám vysvetliť to, čo sa týka Ježiša. Iba jednu vec Duch Svätý nevie vytvoriť: salónnych kresťanov. Toto robiť nevie! Nevie vytvoriť ,virtuálnych kresťanov‘, ktorí nie sú cnostní. On vytvára skutočných kresťanov, berie život taký aký skutočne je a prorocky čítajúc znamenia čias nás takto posúva vpred.“

Tento týždeň, dodal pápež František, „nám prospeje pouvažovať nad tým, čo robí Duch Svätý v našom živote“ a položiť si otázku, či nás „naučil ceste slobody“. Duch Svätý, ktorý je vo mne „ma pobáda vyjsť von: mám strach? Aká je moja odvaha, tá, ktorú mi dáva Duch Svätý, aby som vyšiel zo seba samého, aby som svedčil o Ježišovi?“ A napokon: „Ako sa darí mojej trpezlivosti v skúškach? Lebo aj trpezlivosť dáva Duch Svätý“:

„V tomto týždni, keď sa pripravujeme na slávnosť Turíc, uvažujme: ,Naozaj v Ducha Svätého verím, alebo je pre mňa iba slovným výrazom?‘ Snažme sa s ním hovoriť a povedať: ,Ja viem, že ty si v mojom srdci, že si v srdci Cirkvi, že ty vedieš Cirkev vpred, že ty nás všetkých zjednocuješ, popri tom, akí sme všetci odlišní, v rôznorodosti nás všetkých‘... Povedzme mu toto všetko a vyprosujme si milosť naučiť sa, ako on koná – ale prakticky, v našom živote. A milosť poslušnosti voči nemu: byť poslušnými voči Duchu Svätému. Urobme to tento týždeň: myslime na Ducha a hovorme s ním“.

7. mája

Pápež prijal lekárov z misií: Afrika je vaša „Svätá brána“

Vatikán 7. mája – Svätý Otec dnes na osobitnej audiencii prijal taliansku neziskovú organizáciu Lekári s Afrikou - Univerzitné kolégium pre lekárskych uchádzačov a misionárov (CUAMM). Aulu Pavla VI. zaplnili členovia a dobrovoľníci a podporovatelia organizácie spolu s rodinami. CUAMM je konkrétnym prejavom misijnej práce Padovskej diecézy.

Pápež František sa poďakoval, že už 66 rokov poskytujú zdravotnú starostlivosť v Afrike, kde - ako povedal – zdravie je často „privilégiom pre tých, ktorí si to môžu dovoliť“. Lekári s Afrikou pôsobia v Ugande, Tanzánii, Mozambiku, Etiópii, Angole, Južnom Sudáne či v Sierra Leone. Sú to periférie, ktoré sú pre lekárov ,Svätou bránou‘, zdôraznil Svätý Otec:

„Sú to geografické periférie, do ktorých vás Pán posiela, aby ste boli Dobrými Samaritánmi, aby ste vyšli v ústrety chudobnému Lazarovi a prekročili tak ,bránu‘, ktorá vedie z prvého sveta do tretieho sveta. Toto je vaša ,Svätá brána‘! Angažujete sa medzi tými najzraniteľnejšími v obyvateľstve“.

Pápež František prítomných povzbudil, nech vytrvajú vo svojej pomoci Afrike, aby jednotlivé národy mohli samy pokračovať vo vlastnom rozvoji a pracovať na jeho udržaní:

„Ste lekármi ,s‘ Afrikou a nie ,pre‘ Afriku: a toto je veľmi dôležité. Ste povolaní zapojiť africký ľud do procesu rastu, spoločného kráčania, delenia sa o drámy a radosti, bolesti a nadšenie. Národy sú prvotnými tvorcami svojho rozvoja, prvotnými zodpovednými!“

Cirkev nie je „super klinika pre VIP“, ale „poľná nemocnica“, čo CUAMM dokazuje svojou prácou, podčiarkol Svätý Otec. Citoval aj z duchovného závetu Francesca Canovu, zakladateľa tejto talianskej neziskovej organizácie:

„Narodil som sa ako chudobný, vždy som sa snažil žiť s nevyhnutným minimom. Nič nie je moje a nemám nič, čo by som zanechal. Tá trocha šatstva, ktoré mám, nech sa daruje chudobným.“

6. mája

Príhovor Svätého Otca Františka pri preberaní Ceny Karola Veľkého

Vatikán 6. mája. Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri preberaní Ceny Karola Veľkého pri slávnostnej ceremónii dňa 6. mája 2016 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne za účasti zástupcov výboru z Aachenu, čelných predstaviteľov Európskej únie a niektorých jednotlivých krajín, ako aj členov diplomatického zboru.

Ctení hostia,

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem vám za vašu prítomnosť. Obzvlášť ďakujem pánom Marcelovi Philippovi, Jürgenovi Lindenovi, Martinovi Schulzovi, Jean-Claudovi Junckerovi a Donaldovi Tuskovi za ich milé slová. Rád by som zopakoval svoj úmysel venovať toto prestížne ocenenie, ktorým som poctený, Európe: nerobíme totiž oslavné gesto, ale skôr je to príležitosť vyjadriť našu spoločnú nádej pre nový a odvážny krok vpred pre tento milovaný kontinent.

Tvorivosť, vynaliezavosť, schopnosť vstať a vyjsť z vlastných obmedzení sú súčasťou duše Európy. V uplynulom storočí vydala ľudstvu svedectvo, že nový začiatok bol možný: po rokoch tragických konfliktov, nahromadených v najhoršej vojne, akú si pamätáme, vzišlo s Božou pomocou niečo, čo je v ľudskej histórii úplne nové. Popol z trosiek nemohli uhasiť nádej a úsilie o altruizmus, ktoré horeli v srdciach Otcov zakladateľov európskeho projektu. Oni položili základy bašty mieru, stavby vybudovanej štátmi, ktoré sa zjednotili nie nasilu, ale na základe slobodnej voľby pre spoločné dobro a definitívneho zrieknutia sa konfrontácie. Európa, po toľkých rozdeleniach, konečne našla samu seba a začala budovať svoj dom.

Táto «rodina národov» (Prejav v Európskom parlamente, Štrasburg 25. novembra 2014), ktorá sa medzitým chvályhodne rozšírila, sa zdá byť v poslednej dobe menej uzrozumená s múrmi spoločného domu, postavenými niekedy spôsobom, ktorý sa odlišuje od osvieteného projektu vytýčeného Otcami. Táto atmosféra novosti a horlivá túžba budovať jednotu sa zdá byť stále viac pohasínajúcou; my deti toho sna sme v pokušení podľahnúť našim egoizmom, hľadiac na vlastný osoh a uvažujúc nad stavaním osobitných plotov. Napriek tomu som presvedčený, že rezignácia a únava nepatria k duši Európy a že aj «ťažkosti sa môžu stať podnecujúcimi silami jednoty» (tamtiež).

V Európskom parlamente som si dovolil hovoriť o Európe ako babičke. Europoslancom som povedal, že stále viac rastie dojem, že Európa je unavená, stará, nie viac plodná a vitálna, že veľké ideály, ktoré inšpirovali Európu akoby stratili svoju príťažlivú silu; Európa upadajúca, ktorá akoby stratila svoju schopnosť plodiť a tvoriť. Európa v pokušení chcieť zabezpečiť a ovládať priestory, skôr než vytvárať procesy začlenenia a premeny; Európa, ktorá si „stavia zákopy“, miesto toho, aby uprednostnila činnosti, ktoré v spoločnosti vytvárajú nové dynamizmy; dynamizmy schopné zapojiť a dať do pohybu všetkých sociálnych aktérov (skupiny i jednotlivcov) v hľadaní nových riešení na aktuálne problémy, ktoré by prinášali ovocie v dôležitom historickom dianí. Skôr než brániť priestory, sa Európa má stať matkou, ktorá vytvára procesy (porov. Evangelii gaudium, 223).

Čo sa ti stalo, Európa humanizmu, zástankyňa práv človeka, demokracie a slobody? Čo sa ti stalo, Európa, zem básnikov, filozofov, umelcov, hudobníkov, spisovateľov? Čo sa ti stalo, Európa, matka ľudí a národov, matka veľkých mužov a žien, ktorí sa vedeli postaviť i dať život za dôstojnosť svojich bratov?

Spisovateľ Elie Wiesel, ktorý prežil nacistické tábory smrti, hovorieval, že to, čo dnes potrebujeme je „transfúzia pamäte“. Je potrebné „pamätať“, zachovať si trochu odstupu od prítomnosti, aby sme načúvali hlasu našich predkov. Pripamätanie nám umožní nielen neurobiť tie isté chyby z minulosti (porov. Evangelii gaudium, 108), ale umožní nám prístup k tým výdobytkom, ktoré pomohli našim národom pozitívne prejsť cez dejinné križovatky, na ktoré narazili. Transfúzia pamäti nás oslobodzuje od dnešnej tendencie náhlivo stavať na pohyblivých pieskoch okamžitých výsledkov, ktoré môžu vytvoriť «rýchle, jednoduché a prchavé politické výsledky, ktoré však nebudujú ľudské naplnenie» (tamže, 224).

Za týmto účelom nám osoží vrátiť sa k Otcom zakladateľom Európy. Oni boli pripravení hľadať alternatívne a inovatívne cesty v kontexte poznačenom ranami vojny. Nielenže mali odvahu snívať o myšlienke Európy, ale sa odvážili radikálne premeniť modely, ktoré provokovali iba násilie a pustošenie. Odvážili sa hľadať mnohostranné riešenia na problémy, ktoré sa krok za krokom stávali spoločnými.

Robert Schuman v momente, ktorý mnohí považujú za akt zrodu prvej európskej komunity povedal: «Európa sa nevytvorí naraz, ani nie budovaním vcelku. Vytvorí sa prostredníctvom konkrétnych výdobytkov, ktoré predovšetkým vytvoria faktickú solidaritu» (Deklarácia z 9. mája 1950, Salon de l´Horloge, Quai d´Orsay, Paríž). Práve teraz, v tomto našom utrápenom a zranenom svete, sa treba navrátiť k tej skutočnej solidarite, k rovnakej konkrétnej nezištnosti, aká nasledovala po druhom svetovom konflikte, lebo – pokračoval Schuman – «svetový mier nemožno zachovať bez vyvinutia tvorivého úsilia, ktoré bude úmerné nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú» (tamtiež). Projekty otcov zakladateľov, hlásateľov mieru a prorokov budúcnosti, nie sú prekonané: dnes viac než kedykoľvek predtým inšpirujú k vytváraniu mostov a búraniu múrov.

Zdá sa, že vyjadrujú naliehavú výzvu neuspokojiť sa s kozmetickými zmenami či krivolakými kompromismi na korigovanie niektorej dohody, ale odvážne klásť nové základy, silno zakorenené; ako tvrdil Alcide De Gasperi, «všetci rovnako pohýnaní starosťou o spoločné dobro našich európskych vlastí, našej vlasti Európy», začínať nanovo bez strachu «budovateľskú prácu, ktorá si vyžaduje naše plné úsilie trpezlivej a sústavnej spolupráce» (Príhovor na Európskej parlamentárnej konferencii, Paríž 21. apríla 1954,).

Táto transfúzia pamäti nám umožní inšpirovať sa minulosťou, aby sme sa odvážne postavili ku komplikovanej multipolárnej situácii našich dní a s odhodlanosťou prijali výzvu „aktualizovať“ myšlienku Európy. Európa schopná priviesť na svet nový humanizmus založený na troch schopnostiach: schopnosť integrácie, schopnosť dialógu a schopnosť tvorby.

Schopnosť integrovať

Erich Przywara, vo svojom veľkolepom diele Idea Európy, nám kladie výzvu, aby sme si predstavili mesto ako miesto spolužitia medzi rôznymi subjektmi a úrovňami. On poznal tú splošťujúcu (reduktívnu) tendenciu prítomnú v každom pokuse vymyslieť a vysnívať si sociálnu štruktúru. Mnoho našich miest je obzvlášť nádherných práve preto, že dokázali časom uchovať stopy rôznych vekov, národov, štýlov a vízií. Stačí sa pozrieť na neoceniteľné kultúrne dedičstvo Ríma, aby sme si uvedomili, že bohatstvo a hodnota určitého národa je založená na jeho schopnosti poprepájať všetky tieto úrovne zdravého spolužitia. Reduktívne formy a všetky pokusy o uniformitu, ktoré majú ďaleko od vytvárania hodnôt, odsudzujú naše národy ku krutej chudobe: k chudobe vylúčenia. A vylúčenie má ďaleko od toho, aby prinieslo veľkosť, bohatstvo a krásu, naopak vedie k zlobe, obmedzenosti a surovosti. Má ďaleko od toho, aby dodalo duchu ušľachtilosť – prináša úbohosť.

Korene našich národov, korene Európy sa konsolidovali v priebehu dejín, učiac sa integrovať v neustále nových syntézach kultúry veľmi rozličné a bez zjavného vzťahu medzi nimi. Európska identita je a vždy aj bola identitou dynamickou a multikultúrnou.

Politická aktivita vie, že má v rukách túto základnú a neodkladnú prácu. Vieme, že «celok je viac než jedna časť a je tiež viac ako len jednoduchý súčet», preto bude potrebné neustále pracovať na «rozširovaní perspektívy, aby sme spoznali väčšie dobro, ktoré prinesie ovocie nám všetkým» (Evangelii gaudium, 235). Sme pozvaní podporovať integráciu, ktorá v solidarite nachádza spôsob ako robiť veci, spôsob ako budovať dejiny. V solidarite, ktorú si nikdy neslobodno pliesť s almužnou, ale chápať ju ako vytváranie príležitostí, aby všetci obyvatelia našich miest – a mnohých iných miest – mohli rozvíjať svoj život s dôstojnosťou. Čas nás učí, že nestačí osoby len geograficky začleniť, ale výzvou je silná kultúrna integrácia.

Týmto spôsobom spoločenstvo európskych národov bude môcť zvíťaziť nad pokušením uzatvárať sa v jednostranných vzorcoch (paradigmách) a púšťať sa do „ideologických kolonizácií“. Odhalí skôr veľkosť európskej duše, zrodenej zo stretnutia civilizácii a národov, širšej než sú súčasné hranice Únie a povolanej stať sa vzorom nových syntéz a dialógu. Tvár Európy sa v skutočnosti nevyznačuje oponovaním ostatným, ale odtlačkami čŕt rozličných kultúr a krásou víťazenia nad uzavretosťami. Bez tejto schopnosti integrácie budú slová vyslovené v minulosti Konradom Adenauerom dnes zaznievať ako proroctvo budúcnosti: «Budúcnosť Západu nie je ani tak ohrozovaná politickým napätím, ako nebezpečenstvom odosobnenia (masového konformizmu), uniformitou myslenia a cítenia; skrátka celkovým systémom života, unikaním pred zodpovednosťou, so starosťou jedine o vlastné ja». (Prejav Zhromaždeniu nemeckých živnostníkov, Düsseldorf 27. apríla 1952)

Schopnosť dialógu

Ak existuje slovo, ktoré by sme mali neúnavne opakovať, je ním slovo dialóg. Sme pozvaní šíriť kultúru dialógu, snažiac sa všemožnými prostriedkami otvárať príležitosti a štruktúry, ktoré ho budú umožňovať a dovolia nám obnoviť sociálne tkanivo. Kultúra dialógu predpokladá opravdivé učenie sa, disciplínu (askézu), ktorá nám pomôže uznať druhého za platného partnera v dialógu, ktorá nám umožní hľadieť na cudzinca, na migranta, na príslušníka inej kultúry ako na niekoho, koho si hodno vypočuť, počítať s ním a ceniť si ho. Dnes je pre nás urgentné zahrnúť všetkých spoločenských aktérov do šírenia «kultúry, ktorá privileguje dialóg ako formu stretnutia», napredujúc v «plánovaní snahy o uzatváranie dohôd a dohovorov bez toho, aby tejto kultúre prestalo záležať na spravodlivej spoločnosti, ktorá nestráca pamäť a nikoho nevylučuje» (porov. Evangelii gaudium, 239). Pokoj bude trvácny v tej miere, v akej vyzbrojíme naše deti zbraňami dialógu, v akej ich naučíme dobrému boju stretávania sa a vyjednávania. Takýmto spôsobom im budeme môcť zanechať do dedičstva kultúru, ktorá vie načrtnúť stratégie nie smrti, ale života, nie vylúčenia, ale integrácie.

Táto kultúra dialógu, ktorá by mala byť zaradená do všetkých školských osnov ako os prechádzajúca všetkými disciplínami, pomôže vštepovať mladým generáciám spôsob riešenia konfliktov, ktorý sa bude líšiť od toho, ktorému ich navykáme. Dnešok nás súri, aby sme dokázali vytvoriť „koalície“ nielen vojenské či ekonomické, ale kultúrne, výchovnovzdelávacie, filozofické a náboženské. Koalície, ktoré by zdôraznili to, že v pozadí mnohých konfliktov je často v hre moc ekonomických skupín. Koalície schopné brániť ľud od toho, aby bol využívaný na nepatričné ciele. Vyzbrojme našich ľudí kultúrou dialógu a stretnutia.

Schopnosť tvoriť

Dialóg, a všetko čo obnáša, nám pripomína, že nikto nemôže zostať len divákom, pozorovateľom. Všetci, od najmenšieho po najväčšieho, sú aktívnou súčasťou pri vytváraní spoločnosti, ktorá je integrovaná a založená na zmierení. Táto kultúra je možná len vtedy, ak sa všetci budeme podieľať na jej plánovaní a budovaní. Aktuálna situácia nepripúšťa, aby sa niekto iba prizeral zápasu iných. Súčasný stav je naopak silným apelom k osobnej a sociálnej zodpovednosti.

Naša mládež zohráva v tomto ohľade rozhodujúcu úlohu. Mladí nie sú len budúcnosťou našich národov, ale sú už ich súčasnosťou; oni sú tí, čo svojimi snami a životom formujú ducha Európy už dnes. Nemôžeme myslieť na zajtrajšok bez toho, aby sme im neponúkli skutočnú možnosť spolupodieľať sa na tomto sne ako činiteľom zmeny a premeny. Nemôžeme si predstavovať Európu bez toho, aby sme mladým ľuďom umožnili participovať a byť protagonistami tohto sna.

V poslednej dobe som viacej uvažoval nad týmto aspektom a kládol som si otázku: Ako môžeme zapojiť našu mládež do procesu tvorenia, keď im odopierame prácu, dôstojné pracovné miesta, ktoré by im umožnili rozvíjať sa zapájaním vlastných rúk, inteligencie a kapacít? Ako im chceme priznať hodnotu protagonistov, keď ukazovateľ nezamestnanosti a podzamestnanosti miliónov mladých ľudí v Európe stále rastie? Ako sa vyhnúť tomu, aby nám naši mladí v snahe hľadať vlastné ideály a zmysel prináležania neodchádzali inam len preto, že tu, v ich vlastnej zemi, im nevieme ponúknuť príležitosti a hodnoty?

Spravodlivé rozdeľovanie plodov zeme a ľudskej práce nie je iba filantropia. Je to morálna povinnosť (Príhovor ľudovým hnutiam v Bolívii, Santa Cruz de la Sierra 9. júla 2015). Ak chceme uvažovať nad našou spoločnosťou novým spôsobom, potrebujeme vytvárať dôstojné a náležite ohodnotené pracovné miesta, zvlášť pre našich mladých ľudí.

To si vyžaduje nové ekonomické modely, ktoré by boli inkluzívnejšie a spravodlivejšie, zamerané nie iba na prospech niekoľkých, ale na blaho bežných ľudí a celej spoločnosti. Vyžaduje si to prechod od peňažnej ekonomiky [economia liquida] k ekonomike sociálnej. Mám na mysli napríklad sociálnu trhovú ekonomiku, ktorú podporovali aj moji predchodcovia (porov. sv. Ján Pavol II., Príhovor veľvyslancovi Spolkovej republiky Nemecka, 8. novembra 1990). Prechod od ekonomiky zameranej na zisk a profitovanie zo špekulácie a úroku z pôžičiek k ekonomike sociálnej, ktorá investuje do ľudí vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním ich kvalifikácie.

Potrebujeme teda prejsť od peňažnej ekonomiky s tendenciou vytvárať priestor korupcii ako prostriedku na obohatenie sa, k sociálnej ekonomike, ktorá garantuje človeku prístup k pôde a k bývaniu, a to prostredníctvom práce, ktorá je prostredím, kde môžu osoby a spoločenstvá rozvíjať «viaceré dimenzie života: kreativitu, projekty do budúcnosti, rozvoj schopností, uplatňovanie hodnôt, komunikáciu s inými, postoj adorácie. Spoločenská realita dnešného sveta preto prevyšuje obmedzené záujmy podnikov a diskutabilnú ekonomickú racionálnosť a vyžaduje, aby sa „naďalej ako priorita sledovala dostupnosť zamestnania... pre všetkých“ (Benedikt XVI., Caritas in veritate, 32)» (Laudato si’, 127).

Pokiaľ chceme smerovať k dôstojnej budúcnosti, pokiaľ túžime po budúcnosti pokoja pre našu spoločnosť, budeme to môcť dosiahnuť jedine vytváraním pravej inklúzie, takej, «ktorá poskytuje dôstojnú, slobodnú, kreatívnu, participatívnu a solidárnu prácu» (Príhovor občianskym hnutiam v Bolívii, Santa Cruz de la Sierra 9. júla 2015). Tento prechod (od peňažnej ekonomiky k ekonomike sociálnej) nielenže poskytne nové perspektívy a konkrétne možnosti pre integráciu a inklúziu, ale nás opäť urobí schopnými vízie toho humanizmu, ktorého bola Európa kolískou a prameňom.

K znovuzrodeniu Európy, ktorá je síce unavená, ale ešte stále bohatá na energiu a možnosti, Cirkev môže a musí prispieť svojím dielom. Jej úloha sa zhoduje s jej misiou: ohlasovanie Evanjelia, ktoré sa dnes viac ako inokedy prejavuje najmä vo vychádzaní v ústrety zraneniam človeka, prinášajúc mu mocnú a jednoduchú prítomnosť Ježiša, jeho utešujúce a povzbudzujúce milosrdenstvo. Boh túži prebývať uprostred ľudí, no môže to len skrze mužov a ženy, ktorí sa – tak ako veľkí evanjelizátori tohto kontinentu – nechajú dotknúť Ježišom a budú žiť Evanjelium, nehľadajúc niečo iné. Iba Cirkev bohatá na svedkov bude môcť opäť priviesť čistú vodu Evanjelia ku koreňom Európy. V tomto zmysle je kráčanie kresťanov smerom k plnému zjednoteniu veľkým znakom časov, ale tiež naliehavou požiadavkou odpovedať na Pánovu výzvu «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).

S rozumom i srdcom, s nádejou a bez zbytočnej nostalgie, ako syn, ktorý opäť objavuje u matky Európy svoje korene života a viery, snívam o novom európskom humanizme, «o stálej ceste poľudšťovania», v ktorej službe sú «pamäť, odvaha, triezva a humánna utópia» (Príhovor v Rade Európy, Štrasburg 25. novembra 2014). Snívam o mladej Európe, schopnej byť ešte matkou: matkou, ktorá by bola plná života, lebo si sama váži život a dáva životu nádej. Snívam o Európe, ktorá sa stará o deti, ktorá bratsky pomáha chudobnému a ujíma sa ho, pretože nemá nič a prosí o útočisko. Snívam o Európe, ktorá počúva a váži si ľudí chorých a starých, aby neboli zdegradovaní a odpísaní ako neproduktívni. Snívam o Európe, kde byť migrantom nie je prečin, ale výzva k väčšiemu zasadeniu sa za dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Snívam o Európe, kde mladí dýchajú čisté ovzdušie čestnosti, kde milujú krásu kultúry a jednoduchý život, nezamorený nekonečnými potrebami konzumizmu; kde vstúpiť do manželstva a mať deti je zodpovednosťou a veľkou radosťou, nie problémom pre nedostatok stabilného zamestnania. Snívam o Európe rodín, so skutočne účinnými ekonomikami zameranými skôr na tváre ľudí, než na cifry, viac na príchod detí na svet než na hromadenie majetku. Snívam o Európe, ktorá zveľaďuje a chráni práva každého, nezabúdajúc na povinnosti voči všetkým. Snívam o Európe, o ktorej sa nebude môcť povedať, že jej úsilie o ľudské práva bolo jej poslednou utópiou.

Ranná homília pápeža: Kresťan aj v bolesti žije radostnou nádejou

Vatikán 6. mája. Kresťan neutlmuje bolesť anestéziou, ale prežíva ju v nádeji, že Boh nám daruje radosť, ktorú nik nebude môcť odstrániť. Týmito slovami sa pápež František prihovoril veriacim počas rannej homílie v Dome sv. Marty.

Inšpiroval sa dnešným liturgickým čítaním z Evanjelia podľa Jána (Jn 16,20-23), kde Ježiš pred svojím umučením pripravuje učeníkov, že budú smútiť, ale tento smútok sa zmení na volanie radosti. Používa pritom obraz ženy pri pôrode: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek». Dúfa v bolesti a jasá v radosti, pripomenul Svätý Otec a dodal:

„Toto je to, čo radosť a nádej spoločne spôsobujú v našom živote, keď sme v súžení, keď sme v problémoch, keď trpíme. Nie je to anestézia. Bolesť je bolesť, no prežívaná s radosťou a nádejou ti otvára bránu k radosti nového ovocia. Tento obraz Pána nám musí veľmi pomáhať v ťažkostiach; v neraz drsných ťažkostiach, zlých ťažkostiach, ktoré nás tiež vystavujú pochybovaniu o našej viere... Ale s radosťou a nádejou ideme vpred, lebo po tejto búrke prichádza nový človek, ako keď žena rodí. A o tejto radosti a o tejto nádeji Ježiš hovorí, že je trvalá a nepominie.”

Radosť a nádej „patria pospolu“, podčiarkol pápež František:

„Radosť bez nádeje je jednoduchou zábavou, chvíľkovou veselosťou. Nádej bez radosti nie je nádejou, neprekračuje zdravý optimizmus. Ale radosť a nádej patria pospolu, a obe vytvárajú túto explóziu, ktorou Cirkev vo svojej liturgii takmer – dovolím si povedať to slovo – bezostyšne kričí: ,Nech tvoja Cirkev jasá!‘, nech jasá radosťou. Bez formality. Pretože keď ide o silnú radosť, nie je tu formálnosť: to je radosť.“

Pán nám hovorí, že v našom živote budú aj problémy - upozornil Svätý Otec. A tak „táto radosť a nádej nie sú karnevalom: sú niečím iným“:

„Radosť posilňuje nádej a nádej prekvitá v radosti. A takto napredujeme. Ale obe tieto kresťanské cnosti, v tomto postoji, ktorý im Cirkev chce dať, ukazujú na to, že vychádzame von zo seba samých. Radostný človek sa neuzatvára sa sám do seba; nádej ťa vedie von, je to tá kotva, ktorá je na nebeskom brehu a vyvádza ťa von. Vyjdime zo seba samých s radosťou a nádejou“.

„Ľudskú radosť môže odobrať akákoľvek vec, akákoľvek ťažkosť - vysvetlil ďalej pápež František. Naopak Ježiš nám chce darovať radosť, ktorú nám nik nebude môcť odobrať. „Je trvalá. Aj v najtmavších okamihoch“. To sa deje aj pri Nanebovstúpení Pána: „Učeníci, keď Pán odchádza a viac ho neuvidia, zostali so zrakom upretým na nebo s istým smútkom. Ale anjeli ich prebudia“.

Lukášovo evanjelium hovorí: „Vrátili sa šťastní, plní radosti.“ A Svätý Otec dodáva: „Radosti z vedomia, že naše človečenstvo vstúpilo do neba, po prvý raz!“ „Nádej žiť a dosiahnuť Pána“ sa tak podľa jeho slov stáva „radosťou, ktorá preniká celú Cirkev."

Svoju homíliu uzavrel pápež František takto: „Nech nám Pán dá túto milosť veľkej radosti, ktorá nech je vyjadrením nádeje, a silnej nádeje, ktorá sa stane radosťou v našom živote. A nech Pán chráni túto radosť a túto nádej, takže nás o ňu nik nebude môcť obrať.“

5. mája

Vigília Osušiť slzy s pápežom: Ježišov plač je protiliek na ľahostajnosť

Vatikán 5. mája. Na slávnosť Nanebovstúpenia Pána Svätý Otec František predsedal v Bazilike sv. Petra modlitbovej vigílii s názvom „Osušiť slzy“. Jubilejné podujatie v rámci Svätého roka milosrdenstva bolo venované všetkým, čo trpia na tele alebo na duši a potrebujú útechu vo svojom žiali a v životných trápeniach. Bolo konkrétnym vyjadrením jedného zo skutkov duchovného milosrdenstva: „tešiť zarmútených“.

Súčasťou liturgie slova, pri ktorej bol v Bazilike sv. Petra vystavený aj relikviár Slziacej Panny Márie zo Syrakúz, boli okrem biblických čítaní a spoločných prosieb aj svedectvá o Božej úteche v najťažších situáciách: skúsenosť talianskej rodiny zasiahnutej samovraždou dieťaťa, príbeh politického utečenca, príslušníka katolíckej menšiny z Pakistanu, či svedectvo mladého muža o strate zmyslu života a jeho znovunájdení sprevádzanom vytrvalou modlitbou rodičov.

Svätý Otec osobne pozdravil každého z tých, čo sa podelili so svedectvom. Pred milostivý obraz Panny Márie zakaždým priniesli zažatú olejovú lampu. Veriaci mali možnosť odovzdať na lístku svoj modlitbový úmysel. Vyzbierané úmysly sa stali súčasťou spoločných modlitieb, keď ich symbolicky priniesli v prútených košoch pred obraz Panny Márie. Pápež František na záver odovzdal desiatim zástupcom zhromaždených veriacich ako znak útechy pochádzajúcej z Božieho milosrdenstva tzv. Agnus Dei. Ide o oválny devocionálny predmet z bieleho vosku s vyobrazením Veľkonočného Baránka na lícnej strane a emblémom Jubilea milosrdenstva na rube.

Tradícia „agnuskov“ (Agnus Dei) sa predpokladá od 4. storočia, pričom ich existencia je doložená z 9. storočia. Arcidiakon Rímskej cirkvi ich na Bielu sobotu odlieval z roztaveného vosku veľkonočnej sviece z predchádzajúceho roku, s primiešaním posväteného oleja. Počas Veľkonočnej oktávy sa potom ako posvätené predmety rozdávali veriacim. Počnúc pontifikátom Pavla II. sa od roku 1470 tieto predmety používali aj v súvislosti so slávením Jubilejných rokov.

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka:

Bratia a sestry,

po svedectvách, ktoré sme počuli, a vo svetle Pánovho slova, ktoré rozjasňuje naše situácie utrpenia, vzývajme na prvom mieste Ducha Svätého, aby prišiel medzi nás. Nech on osvieti našu myseľ, aby sme našli správne slová, schopné ponúknuť útechu. Nech on otvorí naše srdce, aby sme mali istotu o Božej prítomnosti, ktorý nás v skúškach neopúšťa. Pán Ježiš prisľúbil svojim učeníkom, že ich nikdy nenechá osamotených: v každej životnej situácii bude stáť pri nich a pošle im svojho Ducha Utešiteľa (porov. Jn 14,26), ktorý im pomôže, bude ich podporovať a utešovať.

Vo chvíľach smútku, v utrpení choroby, v úzkosti z prenasledovania a v bolesti smútenia, každý hľadá slovo útechy. Veľmi pociťujeme potrebu, aby niekto stál blízko nás a spolucítil s nami. Zakusujeme, čo znamená byť dezorientovaní, zmätení, zasiahnutí tak hlboko, ako sme si nikdy nevedeli predstaviť. Pozeráme v neistote okolo seba, aby sme našli niekoho, kto bude skutočne vedieť pochopiť našu bolesť. Myseľ sa napĺňa otázkami, ale odpovede neprichádzajú. Sám rozum nie je schopný osvetliť naše vnútro, zachytiť bolesť, ktorú prežívame a ponúknuť odpoveď, ktorú očakávame. V tých chvíľach viac potrebujeme dôvody srdca, ktoré jediné sú schopné pomôcť nám pochopiť tajomstvo, ktoré obklopuje našu samotu.

Koľko smútku vídavame na toľkých tvárach, ktoré stretávame. Koľko sĺz tečie vo svete v každej chvíli, jedna iná ako druhá. A spoločne vytvárajú akoby oceán bezútešnosti, ktorá prosí o zmilovanie, spolucítenie a útechu. Najtrpkejšie sú tie, ktoré spôsobila ľudská zloba. Slzy toho, kto pocítil, ako je násilne odtrhnutý od blízkej osoby. Slzy starých rodičov, matiek a otcov, detí... Sú to oči, ktoré často zostávajú upreté na západ slnka a len s námahou vidia úsvit nového dňa. Potrebujeme milosrdenstvo, útechu, ktorá pochádza od Pána. Všetci to potrebujeme. Je to naša chudoba, ale aj naša veľkosť: vzývať Božiu útechu, ktorý svojou nežnosťou prichádza osušiť slzy na našej tvári (por. Iz 25,8; Zjv 7,17; 21,4).

V tejto našej bolesti nie sme sami. Aj Ježiš vie, čo znamená plakať kvôli strate milovanej osoby. Je to jedna z najdojímavejších stránok evanjelia: Keď Ježiš videl plakať Máriu nad smrťou brata Lazára, nedokázal ani on zadržať slzy. Bol zasiahnutý hlbokým dojatím a prepukol v plač (porov. Jn 11,33-35). Evanjelista Ján chce týmto popisom ukázať Ježišovu účasť na bolesti jeho priateľov a zdieľanie ich skľúčenosti. Ježišove slzy znepokojili v priebehu storočí mnohých teológov, ale najmä obmyli mnohé duše, utíšili mnohé rany. Aj Ježiš zažil vo svojej osobe strach z utrpenia a smrti, sklamanie a skľúčenosť zo zrady Judáša a Petra, žiaľ nad smrťou priateľa Lazára. Ježiš «neopúšťa tých, ktorých miluje» (Augustín, In Joh 49,5). Ak Boh plakal, aj ja môžem plakať, vediac, že som pochopený. Ježišov plač je protiliek na ľahostajnosť voči utrpeniu mojich bratov. Ten plač ma učí osvojiť si bolesť druhých, mať účasť na nepohodlí a utrpení tých, ktorí zažívajú najbolestivejšie situácie. Otriasa mnou, aby ma urobil vnímavým na smútok a beznádej tých, ktorí boli obratí dokonca i o telo svojich drahých, a nemajú viac ani len miesta, kde by mohli nájsť útechu. Ježišov plač nemôže zostať bez odpovede zo strany toho, kto v neho verí. Ako on utešuje, tak sme aj my povolaní utešovať.

V okamihu straty, pohnutia a plaču sa vynára v srdci Krista modlitba k Otcovi. Modlitba je skutočným liekom na naše utrpenia. Aj my môžeme v modlitbe vnímať prítomnosť Boha pri nás. Nežnosť jeho pohľadu nás utešuje, sila jeho slova nás podopiera, vlieva nám nádej. Ježiš sa pred hrobom Lazára modlil hovoriac: «Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. Vedel som, že ma vždy počuješ» (Jn 11,41-42).

Potrebujeme túto istotu: Otec nás počuje a prichádza nám na pomoc. Božia láska rozliata v našich srdciach dovoľuje povedať, že keď milujeme, nič a nikto nás nikdy nebude môcť odlúčiť od osôb, ktoré sme milovali. Slovami hojnej útechy to pripomína apoštol Pavol: «Kto nás teda odlúči od Kristovej lásky? Azda úzkosť, súženie, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo, meč? [...] Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. Ja som naozaj presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nikdy nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi» (Rim 8,35.37-39). Sila lásky pretvára utrpenie v istotu Kristovho víťazstva, a nášho víťazstva spolu s ním, a v nádej, že raz budeme opäť spolu a budeme naveky hľadieť na tvár Najsvätejšej Trojice, večný prameň života a lásky.

V blízkosti každého kríža je vždy Ježišova Matka. Svojím plášťom zotiera naše slzy. Svojou rukou nás dvíha a sprevádza nás na ceste nádeje.

4. mája

Katechéza pápeža Františka o stratenej ovečke: Nik nie je definitívne stratený

Vatikán 4. mája – „Pre Boha nik nie je definitívne stratený, hľadá nás až do poslednej chvíle. Boh nemá nič spoločné s kultúrou vyraďovania“ - to sú myšlienky z katechézy pápeža Františka pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra.

Prvá májová katechéza sa niesla v duchu evanjeliového podobenstva o stratenej ovci, ktoré reprezentuje milosrdenstvo Boha a Ježišovu starostlivosť o hriešnikov:  

«Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila“» (Lk 15,4-6).

Svätý Otec v katechéze varoval pred tendenciou uzatvárania sa a zdôraznil potrebu spoločenstva byť v pohybe, lebo „pastier sa nachádza tam, kde je stratená ovca“ a kým ju on hľadá, „provokuje“ ostatné ovce, aby boli účastné na zjednocovaní celého stáda. Pán nás podľa slov Svätého Otca podnecuje vyjsť von, na cestu bratstva. Ako zdôraznil, „žiadne stádo sa nemôže vzdať svojho brata“ a my všetci ako nájdené ovce sme povolaní zhromaždiť spolu s ním celé stádo.

Na Vatikánskom námestí boli opäť prítomné aj skupiny veriacich zo Slovenska, konkrétne z farností: Hažlín, Humenné, Lenartov, Michalovce - saleziáni (Močarany), Odorín, Prešov a Tulčík.

V závere audiencie pápež František povzbudil veriacich pestovať úctu k Panne Márii:

„Mesiac máj je venovaný Panne Márii. Drahí mladí, pestujte nábožnú úctu k Božej Matke dennodennou modlitbou ruženca. Drahí chorí, nech pocítite blízkosť Márie z Nazaretu osobitne v hodine kríža a vy, drahí mladomanželia, modlite sa k nej, aby vo vašom dome nikdy nechýbala láska a vzájomná úcta.“

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Všetci poznáme obraz Dobrého pastiera, ktorý si berie stratenú ovečku na svoje plecia. Od počiatku táto ikona predstavuje Ježišovu starostlivosť o hriešnikov a Božie milosrdenstvo, ktoré sa nezmieri s tým, aby sa niekto stratil. Ježiš rozpráva toto podobenstvo, aby dal pochopiť, že jeho blízkosť k hriešnikom nesmie pohoršovať, ale naopak viesť k hlbšiemu zamysleniu nad tým, ako žijeme našu vieru. Príbeh sleduje na jednej strane hriešnikov, ktorí prichádzajú počúvať Ježiša a na druhej strane znalcov zákona, zákonníkov, ktorí ho upodozrievajú a odťahujú sa od neho pre toto jeho správanie. Odťahujú sa, pretože Ježiš sa približoval k hriešnikom. Boli pyšní, povýšeneckí, považovali sa za spravodlivých.

Naše podobenstvo sa odvíja od troch postáv: pastiera, stratenej ovce a zvyšku stáda. Ale ten kto koná, je iba pastier, ovce nie. Pastier je teda jediným skutočným protagonistom a všetko závisí od neho. Podobenstvo uvádza otázka: «Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?» (v. 4). Ide o paradox, ktorý vedie k pochybovaniu nad konaním pastiera: je múdre opustiť deväťdesiatdeväť pre jedinú ovcu? A navyše nie v bezpečí ovčinca, ale na púšti? Podľa biblickej tradície, púšť je miestom smrti, kde je ťažké nájsť potravu a vodu, bez prístrešia a napospas divokým zvieratám a zlodejom. Čo môže robiť deväťdesiatdeväť bezbranných oviec?

Paradox však pokračuje slovami, že pastier, len čo našiel ovcu: «vezme ju s radosťou na plecia a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ,,Radujte sa so mnou“» (v. 6). Zdá sa teda, že pastier sa nevráti na púšť obnoviť celé stádo! Upriamený na tú jedinú ovcu zdá sa akoby zabudol na ostatných deväťdesiatdeväť. Ale v skutočnosti to tak nie je. Poučenie, ktoré nám Ježiš chce dať je skôr to, že žiadna z oviec sa nesmie stratiť. Pán sa nemôže zmieriť s faktom, že by mohol stratiť čo len jedného človeka. Boh koná ako ten, kto hľadá svoje stratené deti a potom vystrojí oslavu a raduje sa so všetkými z ich nájdenia. Ide tu o nepotlačiteľnú túžbu: ani deväťdesiatdeväť oviec nemôže zastaviť pastiera, aby zostal zatvorený v ovčinci.

Mohol by uvažovať: „Spočítam si to: mám tu deväťdesiatdeväť, stratil som jednu, veď to nie je až taká strata.“ On ju však ide hľadať, lebo každá z nich je pre neho veľmi dôležitá, a tá je z nich najnúdznejšia, najopustenejšia, najvyradenejšia. A on ju ide hľadať.

Všetkým nám sa dostáva upozornenie: milosrdenstvo voči hriešnikom je štýl, akým koná Boh a tomuto milosrdenstvu je plne verný: nikto a nič ho nemôže odvrátiť od jeho spásonosnej vôle.

Boh nepozná našu súčasnú kultúru vyraďovania, Boh s ňou nemá nič spoločné. Boh žiadnu osobu neskartuje; Boh miluje všetkých, všetkých hľadá: každého jednotlivo! Jedného po druhom. On nepozná to slovo „odpísať ľudí“, lebo je vrchovatou láskou a milosrdenstvom.

Pánovo stádo je vždy na ceste: nevlastní Pána, nemôže si robiť ilúzie, že ho uväzní v našich schémach a v našich stratégiách. Pastiera nájdeme tam, kde sa stratila ovca. Pána teda treba hľadať tam, kde sa on s nami chce stretnúť, a nie tam, kde si my zaumienime ho nájsť! Nijako inak sa nedá skompletizovať stádo, ak nie sledujúc cestu vyznačenú milosrdenstvom pastiera. Pokým pátra po stratenej ovci, pobáda tých deväťdesiatdeväť, aby sa podieľali na zjednotení stáda. A potom nielen ovca, ktorú vzal na plecia, ale celé stádo bude nasledovať pastiera až do jeho domu, aby oslavovali s „priateľmi a susedmi“.

Musíme často uvažovať nad týmto podobenstvom, pretože v kresťanskej komunite je vždy niekto, kto chýba, kto odišiel zanechajúc prázdne miesto. Niekedy je to skľučujúce a vedie nás to k presvedčeniu, že ide o neodvratnú stratu, o chorobu, na ktorú niet lieku. A vtedy nám hrozí, že sa uzamkneme vo vnútri ovčinca, kde už nebude pach oviec, ale zápach uzavretosti!

A my kresťania? Nesmieme byť uzavretí, lebo budeme raziť zápachom uzavretých vecí. Nikdy! Treba vyjsť von a neuzatvárať sa v sebe samých, v malých komunitách, vo farnosti s tým, že my sme „tí spravodliví“.

Toto sa deje, keď chýba misijný zápal, ktorý nás vedie k stretnutiu s druhými. V Ježišovom pohľade niet takých oviec, ktoré by boli definitívne stratené, ale len ovce, ktoré treba vyhľadať. Toto musíme dobre pochopiť: pre Boha nikto nie je definitívne stratený. Nikdy! Až do poslednej chvíle, Boh nás hľadá. Pomyslite na kajúceho lotra; no len v Ježišovom pohľade nie je nikto definitívne stratený. Je to teda perspektíva plne dynamická, otvorená, stimulujúca a kreatívna. Núti nás vychádzať v ústrety na cestu bratstva. Žiadna vzdialenosť nemôže zadržať pastiera v odstupe a žiaden ovčinec sa nemôže vzdať brata. Nájsť toho, kto sa stratil je radosťou pastiera a Boha, ale je aj radosťou celého stáda! My všetci sme nájdené ovce a zhromaždené milosrdenstvom Pána, povolaní zhromaždiť spolu s ním celé stádo!

3. mája

Ranná homília: Ježiš je jediná správna cesta kresťanského života

Vatikán 3. mája – Ježiš je jediná „správna cesta“ kresťanského života a musíme sa neustále pýtať, kde na tejto ceste sme, či nestojíme, či sme nezablúdili. Takto by sme mohli zhrnúť jadro homílie Svätého Otca na dnešnej rannej omši v Dome sv. Marty. Na základe liturgického čítania z Jánovho evanjelia (Jn 14,6-14), kde Ježiš hovorí „Ja som cesta, pravda a život“, pápež František charakterizoval život viery ako „cestu“. A pozdĺž tejto cesty možno stretnúť rôzne typy kresťanov.

Svätý Otec ich v rýchlosti vymenúva: kresťania - múmie, kresťania - tuláci, kresťania - tvrdohlaví, kresťania, čo sa zastavili uprostred cesty očarení krásnou panorámou a ustrnuli tam. Ľudia, ktorí pre rôzne príčiny zabudli, že jediná „správna cesta“ – ako to pripomína dnešné evanjelium – je Ježiš, ktorý hovorí Tomášovi: „Ja som cesta“, „kto videl mňa, videl Otca“.

Pápež František po jednom rozoberá tieto typy rozlične zmätených kresťanov, počnúc tým kto - ako povedal – „nekráča“, ktorý budí dojem, že je zabalzamovaný:

„Kresťan, ktorý nekráča, ktorý nenapreduje, je kresťan nekresťan. Nevedno, kým je. Je kresťanom akosi spohanšteným: je tam, nehýbe sa, nenapreduje v kresťanskom živote, nerozvíja blahoslavenstvá vo svojom živote, nekoná skutky milosrdenstva... Je nehybný. Prepáčte mi to slovo, ale akoby bol ,múmiou‘, duchovnou múmiou. A sú takí kresťania, ktorí sú duchovnými múmiami. Nehybní. Nekonajú zlo, ale nekonajú dobro.“

Potom existuje aj tvrdošijný kresťan. Na ceste sa prihodí, že si pomýlime cestu, no to nie je tá najhoršia vec. Pre pápeža Františka „je tragédiou tvrdohlavo nástojiť, že ,toto je cesta‘ a nenechať, aby nám Pánov hlas povedal“, že to tak nie je. Aby nám povedal: „Vráť sa späť a vydaj sa pravou cestou“. Ďalej Svätý Otec hovoril o kresťanoch, ktorí „kráčajú, no nevedia, kam idú“:

„Blúdia v kresťanskom živote, tuláci. Ich životom je krúženie, tu a tam, a strácajú tak krásu priblíženia sa k Ježišovi, k Ježišovmu životu. Strácajú cestu, lebo krúžia a mnoho ráz ich toto blúdivé krúženie privádza k životu bez východiska: prílišné krúženie sa premieňa na labyrint a potom nevedia, ako vyjsť. Ježišovo volanie sa im stratilo. Nemajú buzolu, ktorá by ich vyviedla von, a krúžia dokola, hľadajú. Sú aj iní, ktorých na ceste zvedie nejaká krása, určitá vec, a zastavia sa v polovici cesty fascinovaní tým, čo vidia, tou myšlienkou, tým návrhom, tou krajinou... A zastavia sa. Kresťanský život nie je okúzlenie: je to pravda! Je to Ježiš Kristus!“

Pri pohľade na tento obraz sa nám vynárajú otázky, pokračoval pápež František: „Tá kresťanská cesta, ktorú som začal v krste, ako pokračuje? Zastavila sa? Zablúdila? Neustále krúžim a neviem, kam sa duchovne uberať? Zastavujem sa pred vecami, ktoré sa mi páčia: svetskosť, márnosť“, alebo idem „stále vpred“, „konkrétnym uskutočňovaním blahoslavenstiev a skutkov milosrdenstva?“ Lebo „Ježišova cesta je plná tak útechy a slávy, ako aj kríža. No vždy s pokojom v duši“. Svätý Otec uzavrel homíliu pozvaním zastaviť sa dnes a premýšľať:

„Ostaňme dnes s otázkou, no položme si ju na päť minút... Kde som na tejto kresťanskej ceste? Stojím, zablúdil som, potulujem sa, krúžim, zastavujem sa pred vecami, ktoré sa mi páčia, alebo idem za tým Ježišovým ,Ja som cesta!?‘ A prosme Ducha Svätého, aby nás učil dobre kráčať, vždy! A keď sa unavíme, malý odpočinok a vpred. Prosme o túto milosť.“

2. mája

Pápež František mercedárom: Duch nás pobáda pomáhať chudobným a väzňom

Vatikán 2. mája – Boží posol sa vie priblížiť chudobným na periférii „bez batožiny“, lebo „Duch je jemný vánok“ a je to on, kto dáva silu ohlasovateľovi evanjelia. Týmito slovami sa prihovoril pápež František členom rehole mercedárov, čiže Rádu Panny Márie Matky Milosrdenstva, ktorých dnes prijal na audiencii v Sále konzistória v Apoštolskom paláci. Medzinárodnú delegáciu mercedárov prijal Svätý Otec pri príležitosti generálnej kapituly rehole, ktorá oslavuje 800 rokov od svojho vzniku. Rád Panny Márie Matky Milosrdenstva založil v roku 1218 v Barcelone sv. Peter Nolasco. Hlavnou misiou rehole bolo vykupovanie otrokov z moslimského zajatia. S podobnou misiou vznikli na konci 12. storočia aj u nás viac známi trinitári.

„Je naozaj veľa na čo spomínať, a je to dobré,“ povedal na úvod svojho príhovoru mercedárom Svätý Otec. Zhromaždenie členov vedenia rádu je podľa jeho slov „privilegovanou príležitosťou pre úprimný a plodný dialóg, ktorý neostane len pri slávnej minulosti, ale ktorý skúma ťažkosti nájdené na tejto ceste, zaváhania a tiež omyly. Skutočný život rehole sa musí hľadať v neprestajnom úsilí prispôsobiť sa a obnoviť sa s cieľom poskytnúť veľkodušnú odpoveď na skutočné potreby sveta a Cirkvi, ostávajúc verní trvalému dedičstvu, ktorého ste nositeľmi“.    

Pápež František povzbudil prítomných, aby neprestávali ohlasovať „milostivý rok Pána“ všetkým, ku ktorým sú dnes poslaní:

„Prenasledovaným pre vieru a väzňom, obetiam obchodovania s ľuďmi a mladým v školách, tým, ktorým preukazujú skutky milosrdenstva a tiež veriacim vo farnostiach a v misiách, ktoré vám boli Cirkvou zverené“.

Na povzbudenie členom rehole Svätý Otec zaželal, aby sa pri svojej službe nespoliehali na vlastné sily, ale vždy sa spoliehali na Božie milosrdenstvo:

„Bdelosť, vytrvalosť v modlitbe, v starostlivosti o vnútorný život sú piliere, ktoré nás podopierajú. Ak je Boh prítomný vo vašich životoch, radosť prinášať jeho evanjelium bude vašou silou a vaším potešením“.

Ranná homília pápeža Františka: Vydávať svedectvo mocou Ducha

Vatikán 2. mája - Duch Svätý nám dodá moc svedčiť o Ježišovi aj pri prenasledovaniach, veľkých či malých. Či už ide o obetu života vo väzení, alebo o znášanie ohovárania. Týmito slovami sa dnes Svätý Otec prihovoril veriacim prítomným na rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Vychádzal pritom z liturgického čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 16,11-15) a z Evanjelia podľa sv. Jána (Jn 15,26 – 16,4), ktoré poukazujú na úlohu a konanie Ducha Svätého.

V čítaní zo Skutkov apoštolov sa uvádza, že Pán otvoril srdce ženy menom Lýdia, predavačky purpuru z mesta Tyatiry, ktorá počúvala slová sv. Pavla. K tomu Svätý Otec povedal:

„Niečo táto žena cítila vo svojom vnútri, čo ju primälo povedať: ,Je to pravda! Súhlasím s tým, čo hovorí tento muž, ktorý vydáva svedectvo o Ježišovi Kristovi. To, čo hovorí, je pravda!‘ No kto sa dotkol srdca tejto ženy? Kto jej povedal: ,Počúvaj, pretože je to pravda‘? Je to práve Duch Svätý, ktorý dal žene pocítiť, že Ježiš je Pán; dal tejto žene pocítiť, že spása bola v Pavlových slovách; dal tejto žene pocítiť svedectvo. Duch vydáva svedectvo o Ježišovi. A vždy, keď v srdci cítime niečo, čo nás približuje k Ježišovi, je to Duch, ktorý pracuje vo vnútri”.

Úryvok z Evanjelia podľa sv. Jána hovorí o dvojitom svedectve: o tom, keď Duch vydáva svedectvo o Ježišovi, a o našom svedectve, pokračoval pápež František. My sme svedkami Pána s mocou Ducha. Ježiš nabáda učeníkov, aby sa nepohoršovali, lebo svedectvo so sebou prináša prenasledovanie. Od „malého prenasledovania klebetami“ až po to veľké, ktorého „sú dejiny Cirkvi plné, ktoré kresťanov privádza do väzenia či dokonca k obetovaniu života“:

„Je to – hovorí Ježiš – cena za kresťanské svedectvo. ,Vylúčia vás zo synagóg, ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu‘. Kresťan s mocou Ducha vydáva svedectvo, že Pán žije, že Pán vstal z mŕtvych, že Pán je medzi nami, že Pán s nami oslavuje svoj smrť a svoje zmŕtvychvstanie vždy, keď sa priblížime k oltáru. Aj kresťan s pomocou Ducha vydáva svedectvo v každodennom živote svojím konaním. Je to nepretržité svedectvo kresťana. No toľko ráz toto svedectvo vzbudzuje útoky, vzbudzuje prenasledovanie“.

„Duch Svätý, ktorý nám dal spoznať Ježiša“, pripomenul Svätý Otec na konci svojej homílie, „je ten istý, ktorý nás nabáda, aby sme ho dávali spoznať druhým, ani nie tak slovami, ako svedectvom života“:

„Je dobré prosiť Ducha Svätého, aby prišiel do nášho srdca, aby sme vydali svedectvo o Ježišovi. Povedať mu: Pane, nech sa nevzdialim od Ježiša. Nauč ma to, čomu učil Ježiš. Daj mi pamätať na to, čo hovoril a konal Ježiš, a pomôž mi tiež vydávať svedectvo o týchto veciach. Nech ma svetskosť, ľahké veci, tie, čo prichádzajú priamo od otca lži, od kniežaťa tohto sveta, hriech, neoddialia od vydávania svedectva“.

Nedeľná katechéza Svätého Otca: Duch Svätý nám prebúdza pamäť

Vatikán 1. mája – Šiesta veľkonočná nedeľa sa vo Vatikáne niesla v radostnej atmosfére. Dopoludnia vyvrcholilo v Bazilike Svätého Petra slávenie Jubilea pracovníkov ozbrojených síl a polície. Svätej omši s mnohotisícovou účasťou členov vojenských ordinariátov z celého sveta predsedal o 10. hodine pri oltári nad hrobom sv. apoštola Petra štátny sekretár kard. Pietro Parolin. Slovensko zastupovala sedemčlenná delegácia Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR pod vedením Mons. Františka Rábeka.

Na poludnie sa Svätý Otec prihovoril z okna Apoštolského paláca s katechézou zameranou na úlohu Ducha Svätého ako učiteľa a oživovateľa pamäte. Po spoločnej modlitbe „Regina caeli laetare“ a udelení požehnania zablahoželal východným kresťanom sláviacim Veľkú noc podľa juliánskeho kalendára. Predniesol tiež výzvu na pomoc trpiacemu obyvateľstvu sýrskeho Aleppa.

Spomedzi prítomných skupín veriacich pápež František osobitne pozdravil účastníkov medzinárodnej konferencie na tému „Udržateľný rozvoj a najzraniteľnejšie formy práce“, ďalej pútnické skupiny z viacerých európskych miest a tiež charizmatické a evanjelizačné Spoločenstvo Abrahám, ktoré má v Ríme svoj kongres.

V deň, ktorý je v Taliansku už po 20. rok venovaný osvete v boji proti zneužívaniu mladistvých, pápež František pozdravil členov združenia Meter, aktívne reprezentujúceho tento zápas už od roku 1995:

„Zdravím asociáciu Meter, ktorá už mnoho rokov bojuje proti každej forme zneužívania mladistvých. Toto je jedna tragédia! Nesmieme tolerovať zneužívanie mladistvých! Musíme mladistvých chrániť a prísne potrestať páchateľov zneužívania. Ďakujem vám za vaše nasadenie a pokračujte s odvahou v tejto práci!“

Plné znenie katechézy Svätého Otca pred modlitbou Regina caeli

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nás privádza do Večeradla. Pri Poslednej večeri, prv než podstúpi umučenie a smrť na kríži, Ježiš prisľubuje apoštolom dar Ducha Svätého, ktorý bude mať úlohu vyučovať a pripomínať spoločenstvu apoštolov jeho slová. Hovorí to sám Ježiš: «Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (Jn 14,26). Učiť a pripomínať. To je to, čo koná Duch Svätý v našich srdciach.

Vo chvíli, keď stojí pred návratom k Otcovi, Ježiš vopred oznamuje príchod Ducha, ktorý predovšetkým naučí učeníkov stále plnšie chápať evanjelium, prijať ho do ich života a urobiť ho živým a účinným cez svedectvo. Zatiaľ čo sa chystá zveriť apoštolom – to slovo doslova znamená „vyslaní“ – poslanie priniesť ohlasovanie evanjelia do celého sveta, Ježiš prisľubuje, že nezostanú sami. Bude s nimi Duch Svätý, Paraklét, ktorý bude pri nich, ba viac, bude v nich, aby ich obraňoval a podopieral. Ježiš sa vracia k Otcovi, ale naďalej sprevádza a vyučuje svojich učeníkov prostredníctvom daru Ducha Svätého.

Druhý aspekt poslania Ducha Svätého spočíva v pomáhaní apoštolom spomenúť si na Ježišove slová. Duch má za úlohu prebúdzať pamäť, pripomínať Ježišove slová. Božský Učiteľ už oznámil všetko, čo mal v úmysle apoštolom zveriť: s ním, vteleným Slovom, je zjavenie kompletné. Duch privedie do pamäte Ježišovu náuku v rozličných konkrétnych situáciách života, aby ju mohli uvádzať do praxe. To je presne to, čo sa aj dnes deje v Cirkvi, vedenej svetlom a silou Ducha Svätého, aby mohla prinášať všetkým dar spásy, čiže Božiu lásku a milosrdenstvo. Napríklad, keď si denne čítate – ako som vám radil – odsek, úryvok z evanjelia, proste Ducha Svätého: „Kiež pochopím a zapamätám si tieto Ježišove slová“. A potom si čítajme ten úryvok, dennodenne... Ale najprv tú modlitbu k Duchu Svätému, ktorý je v našom srdci: „Kiež si pamätám a chápem“.

My nie sme sami: Ježiš je blízko nás, medzi nami, v nás! Jeho nová prítomnosť v dejinách sa uskutočňuje prostredníctvom Ducha Svätého, skrze ktorého je možné nadviazať živý vzťah s ním, Ukrižovaným a Vzkrieseným. Duch, vliaty do nás vo sviatostiach krstu a birmovania, pôsobí v našom živote. Vedie nás pri tom, ako premýšľame, konáme, rozlišujeme čo je dobré a čo zlé. Pomáha nám praktizovať Ježišovu dobročinnú lásku, jeho darovanie sa druhým, zvlášť tým, čo sú vo väčšej núdzi.

Nie sme sami! A znakom prítomnosti Ducha Svätého je aj pokoj, ktorý Ježiš dáva svojim apoštolom: «Svoj pokoj vám dávam» (v. 27). Tento [pokoj] sa líši od toho, aký si prajú ľudia a pokúšajú sa ho uskutočniť. Ježišov pokoj vyviera z víťazstva nad hriechom, nad egoizmom, ktorý nám zabraňuje milovať sa ako bratia. Je to Boží dar a znak jeho prítomnosti. Každý učeník, povolaný dnes nasledovať Ježiša v nesení kríža, prijíma do seba pokoj Ukrižovaného a Vzkrieseného v istote o jeho víťazstve a v očakávaní jeho definitívneho príchodu.

Nech nám Panna Mária pomôže prijať s poddajnosťou Ducha Svätého ako učiteľa duše a ako živú pamäť Krista na ceste každodennosti.

29. apríla

Pápež František: Boj proti zriedkavým chorobám vyžaduje empatiu a etickú formáciu

Vatikán 29. apríla – Nikto nesmie ostať ľahostajný voči ľuďom trpiacim na zriedkavé choroby. Zisk nie je viac než právo ľudí na starostlivosť. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka, ktorý sa dnes prihovoril účastníkom Konferencie o regeneratívnej medicíne. Podujatie, ktoré prebieha vo Vatikáne do 30. apríla, podporila Pápežská rada pre kultúru. Na stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnil aj americký viceprezident Joe Biden.

Zriedkavé choroby, ktorých je celkom približne 6-tisíc, ovplyvňujú život viac než 300 miliónov ľudí na celom svete. Svätý Otec využíva každú príležitosť, aby sa s chorými stretol. Fotografia dojímavého objatia Petrovho nástupcu s 5-ročnou Lizzy Myersovou počas audiencie 6. apríla obletela svet. Dievča z Ohia príde čoskoro o zrak a sluch, pričom lekári doteraz nenašli účinnú liečbu.

Svätý Otec v príhovore 700 účastníkom zhromaždeným v Aule Pavla VI. pripomenul dôležitosť zvyšovania povedomia verejnosti k týmto formám ľudského utrpenia:

„Týmto pacientom sa vskutku častokrát nevenuje dostatočná pozornosť, lebo nevidno výraznú ekonomickú návratnosť vložených nákladov v ich prospech. Vo svojej službe neprestajne stretávam osoby poznačené takzvanými ‚zriedkavými’ chorobami. V skutočnosti sa tieto ochorenia týkajú miliónov a miliónov ľudí na celom svete spôsobujúc utrpenie a obavy aj tým, ktorí sa rôznymi spôsobmi o nich starajú, počnúc rodinou“.  

Bádateľov v oblasti regeneratívnej medicíny pápež povzbudil, aby pokračovali v takom výskume, ktorý bude rešpektovať dôstojnosť ľudského života. Rovnako zdôraznil aj etickú zložku v odbornej príprave mladých lekárov:

„V tomto pedagogickom horizonte je nevyhnutné v rámci týchto biomedicínskych vied plánovať interdisciplinárne vzdelávanie s podstatným priestorom vyhradeným pre prípravu ľudí so zásadným vzťahom k etike. Vskutku aj výskum, či už v akademickom alebo priemyselnom odvetví, si vyžaduje neprestajnú pozornosť voči morálnym otázkam, aby bol nástrojom na ochranu života a dôstojnosti ľudskej osoby. Takto si odborná príprava a výskum vyžadujú, aby sa pohybovali v perspektíve služby vysokým hodnotám, akými sú solidarita, prajnosť, nezištnosť, delenie sa s poznatkami, úcta k ľudskému životu a bratská a nezištná láska“.

Pápež František vo svojej výzve k zvýšeniu povedomia o zriedkavých chorobách napokon podčiarkol dôležitosť empatie voči chorým:

„Je treba sa postaviť proti «ekonomike vylúčenia a nerovnosti» (Evangelii gaudium, 53), ktorá žne obete, keď mechanizmus zisku prevažuje nad hodnotou ľudského života. Toto je dôvod, pre ktorý musí globalizácii ľahostajnosti oponovať globalizácia empatie. Sme preto povolaní upozorniť na problém zriedkavých chorôb v celosvetovom meradle, investovať do vhodnejšej formácie, zvýšiť zdroje pre výskum, propagovať legislatívne usmernenia a zmenu ekonomickej paradigmy, aby tak bola privilegovaná ľudská osoba“.

Ranná homília pápeža Františka: Nežime v klamstve, ale vo svetle pravdy

Vatikán 29. apríla – Kresťan nekráča „tmavými cestami“, lebo tam nie je „Božia pravda“. Ale aj ak padne, môže sa spoľahnúť na odpustenie a nežnosť Boha, ktorý ho navracia do života vo „svetle“. Takto môžeme zhrnúť ústrednú myšlienku dnešnej rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty. Priezrační ako Boh a bez hriechu, „to je kresťanský život“, hovorí Svätý Otec, ktorý vychádzal z dnešného liturgického čítania z prvého Jánovho listu (1 Jn 1,5-2,2). Apoštol v ňom stavia veriacich pred vážnu zodpovednosť, aby neviedli dvojitý život so svetlom navonok, no s temnotou v srdci, pretože Boh je výlučne svetlom.

„Ak hovoríme, že sme nezhrešili, robíme Boha luhárom“, cituje pápež František z Jánovho listu a zdôrazňuje večný zápas človeka s hriechom pre dosiahnutie spásy:

„Ak ty hovoríš, že máš spoločenstvo s Pánom, kráčaj vo svetle. Ale dvojitý život nie! To nie! Tá lož, ktorú sme si tak veľmi zvykli vídať – aj my jej prepadáme, nie? Hovoriť jedno a robiť druhé? Neustále pokušenie... Vieme, odkiaľ pochádza lož: v Biblii Ježiš nazýva diabla ,otcom lži‘, luhárom. A preto s toľkou miernosťou, s toľkou pokorou tento starý otec hovorí ,mladistvej‘ Cirkvi takto: ,Nebuď v klamstve! Máš spoločenstvo s Bohom, kráčaj vo svetle. Konaj skutky svetla, nie hovoriť jedno a konať druhé, nie dvojitý život a toto všetko.‘“

„Deti moje“ – týmto oslovením začína list sv. Jána, a tento vľúdny úvodný tón, ako hlas starého otca k vnúčatám, nachádza ozvenu v láskavých slovách dnešného evanjelia, kde Ježiš definuje svoje jarmo ako príjemné a sľubuje odpočinok unaveným a utláčaným. Podobne aj Jánova výzva je, aby sme nehrešili, a ak aj niekto zhrešil, nemá klesať na duchu:

„Máme Zástancu, slovo, advokáta, obhajcu u Otca: je ním Ježiš Kristus, spravodlivý. On nás ospravedlňuje, on nám dáva milosť. Niekto by mal chuť povedať tomuto starému otcovi, ktorý nám dáva tieto rady: ,Nuž či to nie je odporné, mať hriechy?‘ -,Áno, hriech je ohavný! Ale keď si zhrešil, pozri, že ťa čakajú, aby ti bolo odpustené!‘. Vždy! Lebo on, Pán, je väčší než naše hriechy“.

A práve toto, uzatvára pápež František „je Božie milosrdenstvo, Božia veľkosť“. Vie, že „sme ničím“, že iba „od neho“ prichádza sila, a teda nás vždy očakáva:

„Kráčajme vo svetle, lebo Boh je svetlo. Nekráčajme jednou nohou vo svetle a druhou vo tme. Nebuďme luhármi. A ďalšia vec: všetci máme hriech. Nik nemôže povedať: ,Tento je hriešnik, táto je hriešnica, ja som vďaka Bohu, spravodlivý‘. Nie, iba jeden je spravodlivý, ten, ktorý za nás zaplatil. A ak niekto hreší, on nás čaká, odpúšťa nám, lebo je milosrdný a dobre vie, čím sme poznačení, a pamätá, že sme prachom. Nech nám radosť, ktorú dáva toto čítanie, dá pokročiť v jednoduchosti a v priezračnosti kresťanského života, predovšetkým ak sa obrátime na Pána. S pravdou.“

28. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Duch vedie Cirkev cez prekvapenia

Vatikán 28. apríla – Aj dnes, tak ako včera sú v Cirkvi zdráhania voči prekvapeniam Ducha tvárou v tvár novým situáciám. On nám však pomáha nad zdráhaním zvíťaziť a kráčať vpred po Ježišovej ceste. Týmito slovami povzbudil dnes ráno počas homílie v Dome sv. Marty veriacich pápež František. Inšpiráciu čerpal najmä z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, kde sa píše o tzv. Jeruzalemskom „koncile“ (Sk 15,7-21). Búrlivú diskusiu medzi učeníkmi vyvolala skutočnosť, že sa pohania obracajú k Bohu.

Svätý Otec opäť pripomína, že hlavným „protagonistom Cirkvi“ je Duch Svätý: „Je to on, ktorý dal od prvého okamihu apoštolom silu ohlasovať Evanjelium“, je to „Duch, ktorý všetko koná; Duch, ktorý vedie Cirkev vpred“ aj „s jej problémami“, i vtedy, keď „vypukne prenasledovanie“. Je to on, „ktorý dáva silu veriacim zotrvať vo viere“, napriek okamihom „odporu a tvrdošijnosti zákonníkov“.

Pápež v tomto prípade poukazuje na dvojité vzdorovanie voči účinkovaniu Ducha Svätého: vzdor, že „Ježiš prišiel len pre vyvolený ľud“ a vzdor, že Mojžišov zákon vrátane obriezky treba vnútiť pre obrátených pohanov. Ako ďalej povedal Svätý Otec, „v tom všetkom bol veľký zmätok“:

„Duch ukazoval srdciam novú cestu: boli to prekvapenia Ducha. A apoštoli sa ocitli v situáciách, o ktorých sa im nikdy nesnívalo, v nových situáciách. A ako sa vyrovnať s týmito novými situáciami? Práve preto dnešný úryvok, dnešné čítanie sa začína takto: ‚[Keď] nastala veľká hádka’, búrlivá hádka, lebo diskutovali o tomto probléme. Na jednej strane mali silu Ducha – protagonistu – ktorý [ich] pohýnal vpred, vpred, vpred... Avšak Duch ich viedol k istým novostiam, k istým veciam, ktoré nikdy neboli vyskúšané. Nikdy. Ani sa im o nich nesnívalo. Napríklad, aby pohania dostali Ducha Svätého“.

Učeníci, ako ďalej povedal, „mali v rukách horúci zemiak a nevedeli, čo robiť“. Zvolali teda stretnutie v Jeruzaleme, na ktorom sa každý mohol podeliť so svojou skúsenosťou, ako Duch Svätý zostupuje aj na pohanov:

„A na koniec sa dohodli. Pred tým sa však stalo niečo pekné: ‚Celé zhromaždenie stíchlo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí rozprávali, aké veľké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi’. Počúvali, nemali strach počúvať. Keď sa niekto bojí počúvať, nemá Ducha vo svojom srdci. Počúvať: ‚Ty si čo myslíš a prečo?’. Počúvať s pokorou. A potom, ako počúvali, sa rozhodli poslať do gréckych komunít, to jest ku kresťanom, ktorí pochádzali z pohanstva, poslať niektorých učeníkov, aby ich upokojili a povedali im: ‚Je to správne, pokračujte v tom’“.

Obrátení pohania sa teda nemusia dať obrezať. Rozhodnutie, ktorého „protagonista je Duch Svätý“, komunikovali apoštoli v liste. Vskutku, učeníci potvrdzujú: „Duch Svätý a my sme sa rozhodli...“. Toto je, ako ďalej vysvetlil pápež, cesta Cirkvi „tvárou tvár novostiam, nie svetským novinkám, akými sú v móde oblečenia“, ale „novosti, prekvapenia Ducha, lebo Duch nás vždy prekvapuje. A ako to Cirkev vyrieši? Ako čelí týmto problémom, aby ich vyriešila?“ Svätý Otec odpovedá: stretnutím, počúvaním, diskusiou, modlitbou a napokon konečným rozhodnutím:

„Toto je cesta Cirkvi až dodnes. Keď nás Duch prekvapuje niečím, čo sa zdá nové alebo [o čom sa hovorí:] ‚nikdy sa to takto nerobilo’, ‚musí sa to robiť takto’. Pomyslite na Druhý vatikánsky koncil, na zdráhanie, ktorému musel čeliť, a ten spomínam preto, lebo je nám [historicky] najbližšie. Koľké zdráhania... Aj dnes sú tu zdráhania, ktoré pokračujú v tej či v onej forme, a Ducha, ktorý ide vpred. A cesta Cirkvi je táto: stretnúť sa, spolu sa zjednotiť, počúvať sa, diskutovať, modliť sa a rozhodnúť. A toto je takzvaná synodálnosť Cirkvi, v ktorej sa prejavuje spoločenstvo Cirkvi. A kto tvorí spoločenstvo? Je to Duch! Opäť je protagonistom! O čo nás žiada Pán? O poddajnosť Duchu. Čo od nás chce Pán? Nemať strach, keď vidíme, že je to Duch, čo nás volá“.

„Duch,“ dodal na záver homílie Svätý Otec, „nás niekedy zastaví“, tak ako to urobil so sv. Pavlom, aby sme išli iným smerom, avšak „nenecháva nás samých“, „dá nám odvahu, dá nám trpezlivosť, nechá nás kráčať s istotou po Ježišovej ceste, pomáha nám zvíťaziť nad zdráhaniami a stať sa silnými v mučeníctve“.

Pápež František zakončil svoju kázeň modlitbou:

„Prosme Pána o milosť pochopiť, ako ide Cirkev vpred, pochopiť, ako sa od prvého momentu stavala k prekvapeniam Ducha a tiež pre každého z nás [vyprosujme] milosť poddajnosti Duchu, aby sme išli po ceste, ktorú si Pán Ježiš želá pre každého z nás a pre celú Cirkev“.

Svätý Otec na akcii Fokoláre za ochranu Zeme: Púšť premeniť na les

Vatikán/Taliansko 25. apríla – Svätý Otec v nedeľu 24. apríla podvečer nečakane zavítal do rímskeho parku Villa Borghese na podujatie s názvom Villaggio per la terra (Osada pre zem). Na podujatí hnutia Fokoláre v spolupráci s iniciatívou Earth Day Italia vystupovala aj známa hudobná skupina Gen Verde. „Osada pre zem“ sa začala vo štvrtok 22. apríla, teda na medzinárodný Deň zeme a dnes bol jej záverečný deň.

Počas vyše hodinovej návštevy si pápež František vypočul svedectvá o ekologickej a sociálnej zodpovednosti uplatňovanej v praxi. Potom trom tisíckam účastníkov v spontánnom príhovore poďakoval za to, že premieňajú púšť na les, čiže beznádej na miesto plné života. Okrem iného povedal:

„Les je plný stromov, plný zelene, no príliš chaotický... ale taký je život! A prejsť od púšte k lesu je peknou prácou, ktorú robíte. Vy premieňate púšte na lesy!“

Pápež František pripustil, že táto práca sa nezaobíde bez konfliktov. Tie podľa jeho slov predstavujú riziko, no zároveň príležitosť. Spomenul tiež, že slovo konflikt sa v čínskom jazyku údajne skladá z dvoch znakov, ktoré znamenajú jednak riziko, a jednak príležitosť:

„Kto neriskuje, nikdy sa nemôže priblížiť ku skutočnosti: aby sme spoznali skutočnosť, ale aby sme ju spoznali aj srdcom, je nevyhnutné vedieť sa priblížiť. A približovanie je rizikom, ale tiež príležitosťou: pre mňa a pre osobu, ku ktorej sa približujem“.

Svätý Otec pripomenul, že keď bol izraelský ľud v babylonskom zajatí, nemohol spievať svoje piesne, hoci mal so sebou hudobné nástroje. Avšak necítil radosť a nedokázal sa usmievať, keďže bol rukojemníkom v cudzej zemi. Ale to sa zmenilo, keď bol oslobodený, dodal pápež František: „A tak v tomto prechode od púšte k lesu, k životu, je prítomný úsmev.“

Pápež dal prítomným aj domácu úlohu – aby sa na ulici prizreli ľuďom do tváre. Ich tváre sú často ustarostené, uzavreté do seba a chýba im úsmev, vľúdnosť, inými slovami „sociálne priateľstvo“. Tam, kde chýba toto sociálne priateľstvo, tam je nenávisť a vojna, a dnes ľudstvo prežíva „rozkúskovanú tretiu svetovú vojnu“, pripomenul Svätý Otec. Dodal, že pre dosiahnutie sociálneho priateľstva je často potrebné odpustenie. Poukázal na svedectvá mladých, ktoré si predtým vypočul:

„Neraz sa to deje cez priblíženie sa: priblížim sa k danému problému, konfliktu, ťažkosti, tak ako sme počuli, že to robia títo odvážni chlapci a dievčatá na miestach, kde sú hazardné hry, a mnohí ľudia tam prídu o všetko, celkom o všetko... V Buenos Aires som videl staré ženy, ktoré si šli do banky vybrať dôchodok a hneď potom šli do kasína, okamžite! Priblížiť sa ku konfliktnému miestu. A títo mladí tam idú, približujú sa...“

Ďalším kľúčovým slovom pre nadviazanie „sociálneho priateľstva“ je nezištnosť, lebo v dnešnom svete sa zdá, že „ak nezaplatíš, nemôžeš žiť“, vysvetlil Svätý Otec:

„Dnes je v centre sveta bôžik peňazí a tí, ktorí k nemu dosiahnu, si ho prichádzajú uctievať, a tí, ktorí nevládzu, skončia hladní, chorí, vykorisťovaní“.

Na záver pápež František prítomných vyzval k nezištnosti a odpúšťaniu. Cestou k tomu je podľa jeho slov povedomie, že všetci máme niečo spoločné, keďže „všetci sme ľudské bytosti“:

„A v tejto ľudskosti sa k sebe približujeme, aby sme pracovali spoločne. - ,Ale ja som tohto vierovyznania, ja zas toho…‘ - Na tom nezáleží! Poďme všetci vpred a pracujme spoločne. Vážme sa, vážme sa navzájom! A tak uzrieme tento zázrak: zázrak púšte, ktorá sa stane lesom.“

24. apríla

Jubileum tínedžerov s pápežom Františkom: Láska je krásna zodpovednosť

Vatikán 24. apríla – Svätou omšou s pápežom Františkom vo Vatikáne vyvrcholilo jubilejné podujatie Svätého roka milosrdenstva zamerané na školskú mládež. Pod heslom „Rásť v Otcovom milosrdenstve“ sa na tri dni zhromaždilo v Ríme 70-tisíc tínedžerov najmä z Talianska, so zastúpením niektorých krajín Európy i sveta.

Vekový priemer v okolí Vatikánu sa dnes pohyboval pod hranicou 16-tich rokov. Radostné hlasy chlapcov a dievčat, vlajky, farebné šiltovky, skautské rovnošaty, transparenty, všetko starostlivo zabezpečené v sprievode dospelých animátorov, ale aj niektorých rodičov, kňazov či rehoľných sestier.

Námestie Svätého Petra hostilo chlapcov a dievčatá, ktorí prišli na jubilejné podujatie zamerané na vekovú kategóriu od 13 do 16. Pod heslom „Rásť v Otcovom milosrdenstve“ sa zhromaždilo 70-tisíc mladých. Prevahu mali domáci Taliani, ale pri svätej omši bolo cítiť aj pestrosť národov, keď zazneli prosby aj v jazykoch ako francúzština alebo čínština.

Na svätú omšu, ktorú spolu s nimi dopoludnia slávil Svätý Otec František, sa mladí pripravili už včera sviatosťou zmierenia. Fotografie i videá s pápežom spovedajúcim mladých kolujú po sociálnej sieti. V sobotu večer zas mali umelecký program na rímskom Olympijskom štadióne. Tam sa im pápež František prihovoril na diaľku vo videoposolstve.

Pri dnešnej svätej omši hovoril Svätý Otec mladým v homílii o ich preukaze kresťanskej totožnosti, ktorým je konkrétne žitá láska. Veľkodušnosť, vďačnosť, pravá sloboda, pravá láska, zodpovednosť vyznačujúca sa krásou, napĺňanie veľkých snov, napredovanie spoločnými silami, vstávanie po každom páde, každodenný tvrdý tréning budúcich šampiónov života a šampiónov lásky. To sú aspoň v skratke kľúčové momenty príhovoru pápeža, ktorý mladí pozorne sledovali. Reagovali aj spontánnym potleskom, keď im pápež hovoril o tom, aby sa nenechali oklamať rečami o tom, že šťastie je niečo, čo sa dá kúpiť alebo stiahnuť do mobilu:

„Ani najnovšia verzia vám nepomôže stať sa slobodnými a veľkými v láske. Sloboda je niečím iným. Pretože láska je slobodným darom toho, kto má otvorené srdce; láska je zodpovednosť, taká zodpovednosť, ktorá je krásna, ktorá trvá celý život; je to každodenné úsilie toho, kto vie napĺňať veľké sny!“

Na záver eucharistického slávenia Svätý Otec odovzdal dvom desiatkam zástupcov z radov chlapcov a dievčat malé krížiky ako symbol misijného poslania ohlasovať evanjelium milosrdenstva. Na rozlúčku ešte mladým spontánnymi slovami pripomenul ich poslanie:

„Drahí mladí, oslávili ste Jubileum, teraz sa vraciate domov s radosťou vašej kresťanskej identity. Vzpriamení, so vztýčenou hlavou, s vaším preukazom totožnosti vo vašich rukách a vo vašom srdci! Nech vás Pán sprevádza. A prosím, modlite sa aj za mňa. Ďakujem.“

Pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná pápež František spomenul piatich nových blahoslavených, mladých mučeníkov z obdobia prenasledovania Cirkvi v Španielsku v roku 1936. Obrad ich blahorečenia sa konal včera v meste Burgos.

Dnes sa Svätý Otec opäť verejne prihovoril za oslobodenie osôb už dávnejšie unesených v Sýrii: katolíckych i pravoslávnych biskupov, kňazov a rehoľníkov. „Nech sa milosrdný Boh dotkne srdca únoscov a udelí čím skôr našim bratom a sestrám, aby boli vyslobodení a mohli sa vrátiť ku svojim komunitám. Pozývam vás všetkých sa za to modliť, nezabúdajúc na iné unesené osoby vo svete,“ povedal pápež František.

Po svätej omši zašiel Svätý Otec do radov niekoľko sto koncelebrujúcich kňazov, ktorí sprevádzali mladých na ich púti. Potom z džípu pozdravoval mladých na celej ploche námestia, až do polovice prístupovej cesty vedúcej k Vatikánu. Medzi mladými takto prechádzal pápež František vyše pol hodiny.

70 tisíc chlapců a děvčat od 13 do 16 let připutovalo do Říma

Vatikán. Oslavy Svatého roku se o tomto víkendu a následném pondělním státním svátku osvobození Itálie (25.4.1944) zaměřily na věkovou kategorii dospívajících. Do Říma se pod mottem „Vyrůstat milosrdní jako Otec“ sjeli adolescenti ze všech italských diecézí, ale také jiných evropských zemí, včetně České republiky, amerického a asijského kontinentu. O jejich ubytování a přijetí se postaralo 207 římských farností.

Sloupoví na náměstí sv. Petra se od jedenácti hodin dopoledne proměnilo ve velkou zpovědnici. Mezi sto padesát zpovídajících kněží překvapivě přišel také papež František (foto). Stejně jako ostatní usedl nenuceně na plastovou židli a za téměř půldruhé hodiny vyzpovídal celkem 16 mladých lidí. Kolem něj proudily jiné početné skupiny náctiletých, aby prošly Svatou branou Vatikánské baziliky a vyznaly víru u hrobu apoštola Petra. Jejich pouť však začala již brzy ráno v trojici jubilejních kostelů. V podvečer se mladí poutníci odebrali na římský Olympijský stadion, kde od osmi hodin večer začíná koncert italské populární hudby, prokládaný vystoupeními známých herců, sportovců a dokonce kosmonautů. V půl deváté večer do programu vstoupil papež František zvláštním videoposelstvím. Tím však takzvané „Jubileum dospívajících“ nekončí – mladí lidé se v neděli dopoledne zúčastní mše svaté s Petrovým nástupcem. A v pondělí budou další skupiny dospívajících procházet římskými Branami milosrdenství.

Poslechněme si nyní, co k události říká don Calogero Manganello, zodpovědný za pastoraci mladých lidí v Itálii.

„Účastní se jí zhruba sedmdesát tisíc lidí z celé Itálie, ale také delegace z některých evropských zemí. Bylo velice náročné tuto událost připravit, ale vnímáme ji jako milost. Když papež sdělil, že v rámci římských oslav Svatého roku zamýšlí také setkání pro tuto věkovou kategorii, naplnilo nás to radostí. V rámci mládežnické pastorace už totiž delší dobu naléháme na doprovázení adolescentů, tedy na věkovou skupinu od 13 do 16 let. Je to velmi citlivé období, kdy mladí podstupují důležité životní volby a kterému naše pastorace možná věnuje příliš malou pozornost. Papežovo pozvání je tedy pobídkou, abychom byli k adolescentům pozornější.“

S jakými problémy se potýká tato věková skupina?

„Dospívající jsou ve věku, kdy by se měli rozhodovat o budoucím životě – přechod z druhého stupně základní na střední školu je sám o sobě kritický okamžik a je třeba jej doprovázet. Jako pastýři si všímáme, že společnost tyto kroky neusnadňuje, protože neslibuje mladým lidem jistou budoucnost. Naše hlásání by tedy mělo vést k naději, k životnímu rozlišování. Hlásání Ježíše Krista by mělo jít ruku v ruce s doprovodem lidského růstu v dospívání.“

Jak této věkové kategorii zní slovo „milosrdenství“?

„Na jedné straně to jistě není snadno pochopitelný výraz, protože pro mladé lidi je někdy namáhavé přesáhnout význam jednotlivých pojmů. Na druhé straně jim právě něco takového chceme nabídnout v tomto Svatém roce. Tedy ukázat jim, že slovo „milosrdenství“ nabývá konkrétních forem ve svědectví mužů a žen, kteří denně obětují své životy nejenom pro evangelium, nýbrž také pro společnost. Chceme na toto milosrdenství, které se stalo skutečností, poukázat v takzvaných Stanech milosrdenství, které mladí lidé najdou na římských náměstích.“

Co to je za stany – nějaká místa setkání nebo naslouchání?

„Byl to nápad, jak mladým lidem zpřístupnit sedm skutků milosrdenství. Jsou to nafukovací stany na hlavních římských náměstích, které dospívajícím přiblíží prostřednictvím katecheze a konkrétních zkušeností, v čem tyto skutky spočívají a jak je konkrétně uvádět do života. Lidé, kteří budou svědčit o milosrdenství ve věznicích, nemocnicích, charitních jídelnách a podobně, vyzvou mladé lidi k tomu, aby se stejně chovali na místech, kde žijí.“

Láska nie je pravá, ak nie je slobodná

Homília Sv. Otca Františka ppri sv. omši , Námestie sv. Petra

Česká sekce RV

„Podle toho všichni poznají, že jste moji učedníci, budete-li mít lásku k sobě navzájem“ (Jan 13.35).

Drazí chlapci a děvčata,

dnes nám Pán svěřuje velkou odpovědnost! Říká nám, že lidé poznají Ježíšovi učedníky podle toho, jak se mezi sebou mají rádi. Láska je - jinými slovy - průkazem křesťanské totožnosti; je to jediný platný „dokument“, který potvrzuje, že jsme Ježíšovi učedníci. Pokud jeho platnost propadne a neobnovuje se, nejsme už Mistrovými svědky. Ptám se vás proto: chcete přijmout Ježíšovo pozvání být Jeho svědky? Chcete být Jeho věrnými přáteli? Pravý Ježíšův přítel se rozpozná podle konkrétní lásky; nikoli lásky v oblacích, ale konkrétní lásky, která vyzařuje z jeho života. Láska je vždycky konkrétní. Kdo není konkrétní a mluví o lásce, dělá jen televizní příběh. Chcete žít tuto lásku, kterou nás obdarovává? Chcete nebo nechcete? Snažme se tedy chodit do Jeho školy, která je školou života, abychom se naučili mít rádi. A učit se mít rád – to je práce na každý den.

Mít rád je především krásné, je to cesta ke štěstí. Není však snadná, je náročná a stojí námahu. Představme si například, když dostaneme nějaký dárek. Obšťastní nás, ale jeho přípravě věnovali štědří lidé čas a námahu. Spolu s tím, co nám věnovali, nám dali také něco ze sebe, něco, čeho se dovedli zříci. Pomysleme také na dar, který vám věnovali vaši rodiče a vychovatelé, kteří vám umožnili přijít do Říma na vaše setkání u příležitosti Svatého roku. Plánovali, organizovali a připravili pro vás všechno a mají z toho radost, ačkoli se možná svojí vlastní cesty zřekli. To je konkrétnost lásky. Mít rád totiž znamená dát, a to nejenom něco materiálního, ale něco ze svého: svůj čas, přátelství a vlastní schopnosti.

Dívejme se na Pána, který je co do štědrosti nepřekonatelný. Dostáváme od Něho tolik darů každý den a měli bychom mu každý den děkovat. Chtěl bych se vás zeptat: děkujete každý den Pánu? I když my zapomínáme, On nám žádný den nezapomene dát nějaký speciální dar. Není to dar, který se materiálně drží v rukou a používá, nýbrž větší dar, na celý život. Co nám dává Pán? Dává nám svoje věrné přátelství, které nám nikdy neodejme. Pán je navždy přítelem. I když Jej zklameš a vzdálíš se od Něho, Ježíš tě nadále má rád a chce ti být nablízku. Věří v tebe víc, než kolik ty věříš sobě. Toto je konkrétnost lásky, kterou nás učí Ježíš. A to je velice důležité! Poněvadž hlavní hrozbou, jež brání dobrému růstu, je cítit, že se o tebe nikdo nezajímá. Je smutné cítit, že jsi ponechán stranou. Pán je však vždycky s tebou a je rád, že je s tebou. Stejně jako svým učedníkům hledí Ježíš do tvých očí a volá tě, abys Jej následoval, vyplul na širé moře a rozhodil sítě s důvěrou v Jeho slovo, to znamená vložil do života svoje talenty spolu s Ním a beze strachu. Ježíš tě trpělivě očekává, čeká na tvoji odpověď a čeká na tvoje přitakání.

Drazí mladí, ve vašem věku ve vás novým způsobem roste také touha rozdávat a přijímat cit. Pán, vstoupíte-li do Jeho školy, vás také naučí, jak zkrášlit cit a něhu. Vloží vám do srdce dobrý úmysl, totiž mít rád a nepřivlastňovat si; mít rád lidi bez snahy vlastnit je jako svoje, nýbrž ponechávat jim svobodu. Láska je totiž svobodná! Láska není pravdivá, není-li svobodná! A tuto svobodu nám dává Pán tím, že nás miluje. On je nám vždycky nablízku. Vždycky totiž existuje pokušení, znečistit cit instinktivním nárokem vzít si a „mít“, co se líbí. Také konzumní kultura posiluje tuto tendenci. Avšak každá věc, pokud se příliš tiskne, pokazí se a zničí, a potom přijde zklamání a vnitřní prázdnota. Pán, pokud budete naslouchat Jeho hlasu, vám zjeví, že tajemstvím něhy je opatrovat druhého, to znamená ctít jej, chránit a očekávat. A toto je konkrétní něha lásky.

Ve svém mladém věku pociťujete také velkou touhu po svobodě. Mnozí vám řeknou, že být svobodným znamená dělat si to, co se mi chce. Tady je třeba umět říkat ne. Pokud neumíš říci ne, nejsi svobodný. Svobodný je ten, kdo umí říci ano a umí říci ne. Svoboda není možnost dělat si vždycky to, co se mi zlíbí. To uzavírá, vzdaluje a brání být otevřenými a upřímnými přáteli. Není pravda, že když se mám dobře, všechno jde dobře. Ne, to není pravda. Svoboda je totiž dar umět si zvolit dobro. To je svoboda. Svobodný je ten, kdo volí dobro, kdo hledá to, co se líbí Bohu, i když je to namáhavé. Není to snadné. Myslím si však, že vy mladí nemáte strach před námahami a jste odvážní! - Jedině odvážná a silná rozhodnutí uskutečňují ty největší sny, za něž stojí za to dát život. Odvážná a silná rozhodnutí. Nespokojujte se průměrností, „živořením“ a pohodlným sezením na místě; nedůvěřujte těm, kteří vás odvádějí od opravdového bohatství, kterým jste vy, když vám říkají, že život je krásný jenom, když máte spoustu věcí; nedůvěřujte těm, kteří vám chtějí namluvit, že něco znamenáte, když se tváříte jako silní, jako filmoví hrdinové nebo když nosíte šaty podle poslední módy. Vaše štěstí je nedocenitelné a není na trhu; není to aplikace, kterou si stáhnete do mobilu. Ani její nejnovější verze vám nemůže pomoci stát se svobodnými a velkými v lásce. Svoboda je něco jiného.

Láska je totiž svobodný dar toho, kdo má otevřené srdce; láska je odpovědnost, ale krásná odpovědnost a trvá celý život; je to denní závazek toho, kdo umí uskutečňovat velké sny! A běda mladým, kteří neumějí snít a neodvažují se spřádat sny. Pokud mladý ve vašem věku neumí snít, není schopen snít, pak odešel do penze. Láska se živí důvěrou, úctou a odpuštěním. Láska se neuskutečňuje tím, že o ní mluvíme, nýbrž tím, že ji žijeme. Není to milá básnička, kterou se lze naučit nazpaměť, nýbrž životní rozhodnutí, které se praktikuje. Jak můžeme růst v lásce? Tím tajemstvím je opět Pán. Ježíš nám dává Sebe ve mši, nabízí nám odpuštění a pokoj ve zpovědi. Tam se naučíme přijímat Jeho lásku, osvojovat si ji a znovu uvádět ve světě do oběhu. A když se zdá, že mít rád je obtížné, když je těžké odmítnout to, co je pomýlené, dívejte se na Ježíšův kříž, obejměte jej a nepouštějte se Jeho ruky, která vás vede vzhůru a pozvedá, i když padnete.

V životě vždycky dochází k pádům, protože jsme hříšníci, jsme slabí. Ježíšova ruka nás však pozvedá a staví na nohy. Ježíš chce, abychom stáli na nohou. Ježíš to říkal chromým, které uzdravoval, krásným slovem: „Vstaň!“. Bůh nás stvořil, abychom stáli na nohou. Jedna hezká horalská píseň, která se zpívá při výstupu na hory, říká: „V umění stoupat vzhůru, není důležité neupadnout, ale nezůstat ležet!“ Mít odvahu vstát, nechat se zvednout Ježíšovou rukou. A touto rukou je někdy ruka přítele, rodičů a těch, co nás v životě doprovázejí. A Ježíš mezi nimi také. Vstaňte! Bůh vás chce mít na nohou, stále na nohou!

Vím, že jste schopni skutků velkého přátelství a dobroty. Jste povoláni vytvářet budoucnost společně s druhými a pro druhé, nikdy proti někomu! Nelze něco vytvářet „proti“ někomu. Tomu se říká destrukce. Dokážete podivuhodné věci, pokud se už od nynějška budete připravovat a plně žít svůj věk, který je tak bohatý na dary, aniž byste měli strach z námahy. Jednejte jako sportovní šampióni, kteří dosahují velkých cílů pečlivým, skromným a tvrdým každodenním tréninkem. Ať jsou vaším každodenním programem skutky milosrdenství, cvičte se v nich s nadšením, abyste se stali šampióny života, šampióny lásky ! Tak vás poznají jako Ježíšovy učedníky. Tak budete mít průkaz křesťanské totožnosti. A ujišťuji vás, že vaše radost bude úplná.

Přeložil Milan Glaser

Vždycky buďme v dosahu

Videoposelství papeže účastníkům setkání mládeže, olympijský stadión v Římě

Česká sekce RV

Drazí chlapci a děvčata, dobrý večer!

Shromáždili jste se ke sváteční a radostné příležitosti. Nestihnul jsem přijít a je mi to líto. A rozhodl jsem se pozdravit vás tímto videoposelstvím. Velice rád bych přišel, ale nezvládnul jsem to.

Děkuji vám, že jste přijali pozvání a přišli jste v tomto Svatém roce do Říma. Dnes dopoledne jste proměnili Svatopetrské náměstí na velkou zpovědnici a potom jste prošli Svatou branou.

Nezapomínejte, že Brána znamená setkání s Kristem, který uvádí do Otcovy lásky a žádá od nás, abychom byli milosrdní jako je milosrdný On.

Zítra budeme společně sloužit mši. Je správné, že byl dán také tento prostor ke společnému setkání, radosti a poslechu výmluvných svědectví, která vám mohou pomoci růst ve víře a v životě.

Vím, že nosíte šátek, na kterém je napsán seznam skutků tělesného milosrdenství. Zapište si je do paměti, protože tvoří křesťanský životní styl. Jak víte, skutky milosrdenství jsou jednoduchá gesta, která patří ke každodennímu životu a umožňují rozpoznat v druhých lidech – i mladých - Ježíšovu tvář! Také mladí jako vy mají hlad, žízeň; jsou to uprchlíci, cizinci či nemocní a žádají naši pomoc, naše přátelství.

Být milosrdní znamená být schopní odpustit. A to není snadné. Může se stát, že někdy v rodině, ve škole, ve farnosti, v tělocvičně nebo na místech zábavy někdo pochybí a ublíží nám. Anebo že v nějaké nervózní chvíli můžeme někoho urazit my. Neuvízněme v zášti nebo v touze pomstít se. K ničemu to není. Je to jako červotoč, který sžírá duši a nedovoluje nám, abychom byli šťastní. Odpusťme! Odpusťme a zapomeňme na utrpěnou škodu. Tak budeme moci chápat Ježíšovu nauku, být Jeho učedníky a svědky Jeho milosrdenství.

Chlapci a děvčata, někdy se mi stane, že mám telefonovat s přáteli, ale nejde to, protože dotyčný je mimo dosah. Určitě to znáte také, když váš mobil někde nemá signál. Dobře si pamatujte, že pokud ve svém životě nemáte Ježíše, jako byste byli mimo dosah. Nedá se mluvit, člověk se uzavírá do sebe. Vždycky buďme v dosahu. V rodině, farnosti, škole, protože na tomto světě můžeme vždycky něco dobrého a pravdivého říci.

Všechny vás nyní zdravím, přeji vám, abyste tyto chvíli prožili v radosti a všechny vás očekávám zítra na Náměstí sv. Petra.

Ciao!

Přeložil Milan Glaser

 23. apríla

V Ríme sa začalo Jubileum milosrdenstva chlapcov a dievčat

Vatikán 23. apríla – Rím dnes zaplavili desaťtisíce tínedžerov, ktorí prišli do Večného mesta zo všetkých talianskych diecéz a z rôznych kútov sveta, aby sa zúčastnili na Jubileu chlapcov a dievčat. Námestie sv. Petra sa na poludnie premenilo na veľkú spovednicu, medzi spovedníkmi nechýbal ani pápež František. Svätý Otec spovedal viac než hodinu celkom 16 tínedžerov.

Dnešný večer bude zase patriť zábave. Pre mládež je pripravený bohatý program na Olympijskom štadióne v Ríme. Okrem koncertov, hudby a svedectiev si budú môcť vypočuť pápežovo videoposolstvo. V nedeľu mladých pútnikov čaká omša so Svätým Otcom Františkom na Vatikánskom námestí. Témou Jubilea je „Rásť v Otcovom milosrdenstve“.

Zástupca zodpovedného za pastoráciu mládeže v Taliansku otec Calogero Manganello pre Vatikánsky rozhlas potvrdil, že sa očakáva príchod približne 70-tisíc mladých z celého Talianska. Nebudú chýbať ani zástupcovia z iných európskych krajín, ako napríklad z Anglicka, Španielska, Portugalska a Francúzska. Ide prevažne o vekovú kategóriu od 13 do 16 rokov:

„Je to veľmi delikátna veková skupina, lebo mladí sa nachádzajú v okamihu, keď sa pripravujú na rôzne životné rozhodnutia a dostáva sa im málo pastoračnej pozornosti. Pápežovo pozvanie [zorganizovať pre nich v Ríme Jubileum] znamená pre našu pastoračnú prácu výzvu, aby sme sa im viac venovali“.

Kritické rozhodnutie, ktoré sa týka každého z tínedžerov súvisí najmä s prechodom na vyšší školský stupeň. Mladí v tejto fáze potrebujú pocítiť oporu, hovorí ďalej otec Manganello:

„Veľmi často zisťujeme, že spoločnosť neuľahčuje tento prechod, tiež preto, lebo nesľubuje istú budúcnosť. Naše posolstvo pastierov by preto malo byť posolstvom, ktoré dáva mladým nádej a sprevádza ich, aby zreteľnejšie videli to, čo im život ponúka. A ohlasovanie Ježiša Krista musí kráčať ruka v ruke so sprevádzaním v raste ľudskosti u týchto mladých“.

Dôležitou súčasťou trojdňového Jubilea chlapcov a dievčat je putovanie po siedmich rímskych námestiach, kde budú mať možnosť precvičiť sa v skutkoch duchovného a telesného milosrdenstva. Ako vysvetlil otec Manganello, organizátori podujatia pripravili na námestiach tzv. stany milosrdenstva, kde si môžu mladí vypočuť rôzne svedectvá:

„Chceme im ponúknuť možnosť objaviť, že slovo ‚milosrdenstvo’ sa uskutočňuje vo svedectve ľudí, mužov a žien, ktorí dennodenne žijú nielen pre Evanjelium, ale tiež pre spoločnosť“.  

Mladí chlapci a dievčatá budú mať možnosť navštíviť väznice, nemocnice, jedálne pre chudobných a pod. Ďalším dôležitým bodom programu je tiež prechod cez Svätú bránu a návšteva hrobu sv. Petra. Sprevádzať ich bude kríž, ktorý dostali pri registráciu v balíčku pútnika. Svätý Otec ho požehná na záver nedeľnej omše na Námestí sv. Petra. -

 22. apríla

Ranná homília pápeža Františka v deň 43. výročia jeho rehoľných sľubov

Vatikán 22. apríla - Práve v dnešný deň Svätý Otec František oslávil 43. výročie svojich posledných rehoľných sľubov v Spoločnosti Ježišovej. Zložil ich v roku 1973, necelé štyri roky po kňazskej vysviacke, keď od jeho vstupu do noviciátu uplynulo 15 rokov. Dátum 22. apríl nebol zvolený náhodne, keďže práve v tento deň slávia jezuiti na celom svete sviatok „Panny Márie, Matky Spoločnosti Ježišovej“.

Aj dnes ako zvyčajne začal Svätý Otec svoj deň rannou svätou omšou v kaplnke Domu sv. Marty. Vo svojej homílii sa zameral na tri body: ohlasovanie, príhovor, nádej. Podčiarkol, že kresťan je osoba nádeje, „ktorá dúfa, že Pán sa vráti“. Vyzval tiež k odvahe ohlasovať evanjelium tak ako apoštoli, ktorí svedčili aj za cenu života o Ježišovom zmŕtvychvstaní.

„Ohlasovanie, príhovor, nádej“ majú podľa pápeža Františka charakterizovať život veriaceho. Srdcom ohlasovania je pre kresťana to, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych pre nás, pre našu spásu. „Ježiš žije! Toto je zvesť apoštolov pre židov i pohanov ich doby, a o tejto zvesti svedčili aj svojím životom, svojou krvou,“ pokračoval Svätý Otec, ktorý dnes vychádzal z liturgického čítania z Evanjelia podľa Jána (Jn 14,1-6):

„Keď Jána a Petra po uzdravení chromého priviedli pred Veľradu a kňazi im zakázali hovoriť o tomto mene Ježiš, o zmŕtvychvstaní, oni so všetkou odvahou, s úplnou jednoduchosťou hovorili: ,My nemôžeme mlčať o tom, čo sme videli a počuli‘ – ohlasovanie. A my kresťania vďaka viere máme v sebe Ducha Svätého, ktorý nám dáva vidieť a počuť pravdu o Ježišovi, ktorý zomrel pre naše hriechy a vstal z mŕtvych. Toto je zvesť o kresťanskom živote: Kristus žije! Kristus vstal z mŕtvych! Kristus je medzi nami v spoločenstve, sprevádza nás na ceste“.

Toľko ráz „je namáhavé prijať toto ohlasovanie“, no zmŕtvychvstalý Kristus „je skutočnosťou“ a je nevyhnutné „vydať o tom svedectvo“, ako tvrdí Ján. Pápež František následne prešiel k druhému bodu, ktorým je orodovanie, čiže príhovor. Pripomenul, že pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok, keď boli apoštoli smutní, Ježiš im povedal: „Nech sa vám srdce nevzrušuje, majte vieru. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto.“ Svätý Otec ďalej vysvetľuje:

„Čo to znamená? Ako Ježiš pripravuje miesto? Svojou modlitbou za každého z nás. Ježiš sa za nás modlí a toto sa nazýva príhovor. Ježiš v tomto okamihu pracuje svojou modlitbou pre nás. Tak ako raz povedal Petrovi: ,Peter, modlil som sa za teba‘, pred jeho umučením, tak je teraz Ježiš orodovníkom medzi Otcom a nami“.

A ako sa Ježiš modlí? - pýta sa pápež František a hneď aj odpovedá: „Myslím, že Ježiš ukazuje Otcovi rany, lebo rany si po zmŕtvychvstaní odniesol so sebou: ukazuje rany a menuje každého z nás.“ Toto je „Ježišova modlitba. V tejto chvíli za nás Ježiš oroduje: je to orodovanie“.

Napokon sa Svätý Otec pristavil pri treťom rozmere kresťanského života, ktorým je nádej. „Kresťan, to je žena či muž nádeje, čo dúfa, že Pán sa vráti“. Celá Cirkev, povedal pápež František, „očakáva Ježišov príchod: Ježiš sa vráti. A toto je kresťanská nádej“:

„Môžeme sa spýtať, každý z nás: aké je ohlasovanie v mojom živote? Aký je môj vzťah s Ježišom, ktorý sa za mňa prihovára? A aká je moja nádej? Naozaj verím, že Pán vstal z mŕtvych? Verím, že sa za mňa modlí k Otcovi? Vždy, keď ho vzývam, on sa za mňa modlí, oroduje. Naozaj verím, že Pán sa vráti, že príde? Prospeje nám položiť si tieto otázky o našej viere: verím v ohlasovanie? Verím v príhovor? Som mužom či ženou nádeje?“

19. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Nie sme siroty, Otec nás priťahuje k Ježišovi

Vatikán 19. apríla – Kresťan, ktorý sa nenechá pritiahnuť Otcom k Ježišovi je kresťanom, ktorý žije život siroty. Týmito slovami sa dnes prihovoril veriacim pápež František pri rannej omši v Dome sv. Marty. Svätý Otec poukázal na neotrasiteľný skepticizmus Židov, o ktorom hovorí dnešné liturgické čítanie z Jánovho evanjelia. Napriek tomu, že videli zázraky a veľké znamenia, dobiedzali do Ježiša: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene“ (Jn 10,22-30).

Pápež František poznamenal, že táto otázka, ktorú zákonníci a farizeji kládli viackrát a pri rôznych príležitostiach, sa v podstate rodí zo slepého srdca. Ide o slepotu vo viere, ktorú sám Ježiš vysvetľuje: „Vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec“. Byť súčasťou Božieho ovčinca je milosť, avšak na jej prijatie sa žiada mať otvorené a pripravené srdce:

„‚Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.’ Azda tieto ovce najprv študovali, aby tak nasledovali Ježiša a potom uverili? Nie. ‚Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých.’ - Je to práve Otec, ktorý dal ovce pastierovi. Je to Otec, ktorý priťahuje srdcia k Ježišovi“.

Tvrdosť srdca zákonníkov a farizejov, ktorí vidia diela vykonané Ježišom, avšak odmietajú uznať, že je Mesiáš, je podľa slov Svätého Otca „dráma“, ktorá „pokračuje až na Kalváriu“. Dokonca pokračuje aj po Zmŕtvychvstaní, pripomína pápež, keď je strážcom povedané, aby klamali a tvrdili, že spali kým Kristovi učeníci uniesli Ježišovo telo. Ani slová očitých svedkov, ktorí videli zmŕtvychvstalého Krista nepresvedčili tých, čo odmietali uveriť. Tento postoj má jasný následok. „Sú to siroty,“ vysvetlil pápež František, „lebo zapreli svojho Otca“:

„Títo učitelia zákona mali zatvorené srdce, cítili sa pánmi seba samých a v skutočnosti boli sirotami, lebo nemali vzťah s Otcom. Áno, hovorili o ich otcoch – náš otec Abrahám, patriarchovia... – hovorili, ale ako o vzdialených postavách. Vo svojom srdci boli sirotami, žili ako siroty, v stave sirôt, a radšej dávali prednosť tomuto, než by sa nechali pritiahnuť Otcom. A to je dráma uzatvoreného srdca týchto ľudí“.

Naopak, podčiarkol Svätý Otec, aj mnohí pohania – ako sa o tom píše v Skutkoch apoštolov – otvárali svoje srdcia pre vieru, keď im učeníci zvestovali Pána Ježiša (Sk 11,19-26), pričom dosiahli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie. Napríklad Barnabáš vyslaný do Antiochie sa nepohoršoval, keď videl účinkovať Božiu milosť v pohanoch. Naopak, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých. Podľa pápeža Františka tomu tak bolo preto, lebo Barnabáš „akceptoval novosť“ a „nechal sa pritiahnuť Otcom k Ježišovi“: 

„Ježiš nás pozýva, aby sme boli jeho učeníkmi, avšak aby sa tak stalo, musíme sa nechať k nemu pritiahnuť Otcom. A pokorná synovská modlitba, ktorú môžeme vyslovovať, je: ‚Otče, pritiahni ma k Ježišovi; Otče, daj mi spoznať Ježiša’, a Otec zošle Ducha, aby nám otvoril srdcia a privedie nás k Ježišovi. Taký kresťan, ktorý sa nenechá pritiahnuť Otcom k Ježišovi, je kresťanom žijúcim v stave siroty. A my máme Otca, nie sme siroty“.

18. apríla

Pápež odpovedal novinárom na otázky o exhortácii Amoris laetitia

Vatikán 18. apríla – Otázky, ktoré pápežovi Františkovi položili novinári na palube lietadla, keď sa v sobotu 16. apríla vracal späť do Ríma z gréckeho ostrova Lesbos, sa týkali aj najnovšej exhortácie Amoris laetitia (Radosť z lásky). Novinárov zaujímalo, či dokument priniesol nové možnosti pre rozvedených a znovu zosobášených. Svätý Otec zároveň s kladnou odpoveďou upozornil na potrebu pristupovať k exhortácii v jej plnej šírke.

Francis Rocca z Wall Street Journal: „Ako dobre viete, po publikovaní vznikla veľká diskusia ohľadom jedného z mnohých bodov – viem, že sme sa na to mnohí sústredili: niektorí tvrdia, že nič sa nezmenilo pokiaľ ide o disciplínu, ktorá riadi prístup k sviatostiam pre rozvedených a znovu zosobášených, a že zákon a pastoračná prax, a samozrejme doktrína, zostávajú tak ako sú; iní zase tvrdia, že veľa sa toho zmenilo a že sú mnohé nové otvorenia a nové možnosti. Otázka sa týka človeka, katolíka, ktorý chce vedieť: sú tu nové konkrétne možnosti, ktoré neexistovali pred publikáciou exhortácie alebo nie?“

Pápež František: „Mohol by som povedať ‚áno’, a bodka. Bola by to však primalá odpoveď. Všetkým odporúčam, aby si prečítali prezentáciu, ktorú urobil kardinál Schönborn, ktorý je veľký teológ. Je členom Kongregácie pre náuku viery a dobre pozná náuku Cirkvi. V jeho príspevku nájdete odpoveď na vašu otázku“.

Jean-Marie Guénois z Le Figaro: „Mal som tú istú otázku, avšak táto je doplňujúca, keďže sa neporozumelo, prečo ste napísali tú známu poznámku v Amoris laetitia o problémoch rozvedených a znovu zosobášených – poznámku 351. Prečo niečo tak dôležité v jednej malej poznámke? Predvídali ste nejakú opozíciu alebo ste chceli povedať, že tento bod nie je tak dôležitý?“

Pápež František: „Jeden z posledných pápežov, keď hovoril o koncile povedal, že tu boli dva koncily: ten Druhý vatikánsky, ktorý prebiehal v Bazilike sv. Petra a ďalší ‚mediálny koncil’. Keď som zvolal prvú synodu, to, čím sa vo veľkom interesovala väčšina médií bolo: ‚Budú môcť rozvedení a znovu zosobášení pristupovať k prijímaniu?’ A keďže ja nie som svätý, toto mi bolo trochu znechucujúce, a aj trochu zarmucujúce.

Pretože takto uvažujem: Vari to médium, čo hovorí tieto veci, si neuvedomuje, že toto nie je ten problém, ktorý je dôležitý? Neuvedomuje si, že rodina na celom svete je v kríze? A rodina je základ spoločnosti! Neuvedomuje si, že mladí sa nechcú sobášiť? Neuvedomuje si, že pokles pôrodnosti v Európe je na zaplakanie? Neuvedomuje si, že nedostatok práce a pracovné možnosti spôsobujú, že otec a matka musia mať po dve zamestnania a deti vyrastajú samé a nenaučia sa vyrastať v dialógu s otcom a matkou? Toto sú tie veľké problémy!

Nepamätám si tú poznámku, avšak istotne, ak je nejaká vec tohto druhu v poznámke, tak je to preto, lebo bola povedaná v Evangelii gaudium. Bezpečne! Musí to byť citácia z Evangelii gaudium. Nepamätám si číslo, ale je to isté“.

Potrebujeme výchovu k integrácii - pápež František pri spiatočnom lete z Lesbosu

Vatikán 18. apríla - Prinášame odpovede pápeža Františka z tlačovej konferencie pri spiatočnom lete z ostrova Lesbos, kde v sobotu 16. apríla navštívil spolu s predstaviteľmi pravoslávia utečenecký tábor. Štyria novinári po sebe sa pýtali na tému integrácie migrantov a osobitne na význam gesta, ktoré Svätý Otec urobil, keď vzal zo sebou do Ríma tri moslimské utečenecké rodiny zo Sýrie.

Franca Giansoldatiová, vatikanistka talianskeho denníka Il Messaggero: „Ďakujem, Svätosť. Veľa hovoríte o „prijímaní“, no možno príliš málo hovoríte o „integrácii“. Vidíme, čo sa deje v Európe, zvlášť pri tomto masívnym prílive imigrantov, vidíme, že viacero miest trápia štvrte typu geta... V tom všetkom sa jasne vynára, že práve moslimskí imigranti sa najťažšie integrujú s našimi hodnotami, so západnými hodnotami. Chcem sa vás opýtať: nebolo by možno pre integráciu užitočnejšie uprednostňovať príchod nemoslimských imigrantov? A potom, prečo ste dnes týmto veľmi pekným, veľmi šľachetným gestom uprednostnili tri výlučne moslimské rodiny?“

Pápež František: „Nevyberal som medzi kresťanmi a moslimami. Tieto tri rodiny mali papiere v poriadku, mali v poriadku dokumenty a dalo sa to spraviť. Boli tam napríklad dve kresťanské rodiny v prvom zozname, ktoré nemali papiere v poriadku. Nie je to privilégium. Všetci dvanásti sú Božími deťmi. „Privilégiom“ je byť Božími deťmi: toto je pravda.

K integrácii – je veľmi rozumné, čo hovoríte. Ďakujem vám, že ste to povedali. Povedali ste jedno slovo, ktoré sa v našej súčasnej kultúre zdá byť zabudnutým, od vojny... Dnes existujú getá. A niektorí teroristi, ktorí vykonali teroristické činy – niektorí – sú synmi a vnukmi osôb narodených v dotyčnej krajine, v Európe. A čo sa stalo? Neexistovala integračná politika a to je pre mňa kľúčové; až do tej miery, že vidíte, že v posynodálnej exhortácii o rodine – aj keď to je iný problém – jeden z troch pastoračných rozmerov pre rodiny v ťažkostiach je integrácia do života Cirkvi. Európa dnes musí obnoviť túto schopnosť integrácie, ktorú vždy mala. Lebo do Európy prišli nomádi, Normani a mnohé národy a ona ich integrovala a obohatila svoju kultúru. Verím, že potrebujeme výučbu a výchovu k integrácii. Ďakujem“.

Elena Pinardiová, Európska vysielacia únia: „Svätý Otec, hovorí sa o posilňovaní na hraniciach rozličných európskych krajín, o kontrolách, dokonca o rozmiestnení práporov pozdĺž európskych hraníc. Je to koniec Schengenu, koniec európskeho sna?“

Pápež František: „Neviem. Ja chápem vlády aj ľudí, že majú istý strach. To chápem a musíme mať veľkú zodpovednosť v prijímaní. Jeden z aspektov takej zodpovednosti je tento: ako sa môžeme integrovať, títo ľudia a my. Vždy som hovoril, že stavať múry nie je riešenie: videli sme, ako jeden padol v minulom storočí. Nič to nevyrieši. Musíme stavať mosty. Ale mosty sa stavajú s rozumom, stavajú sa s dialógom, s integráciou. A preto chápem istú obavu. Ale zavrieť hranice nič nevyrieši, lebo to uzavretie dlhodobo škodí vlastnému národu. Európa musí naliehavo robiť politiku prijatia a integrácie, rastu, práce, reformy ekonomiky... Všetky tieto veci sú mostmi, ktoré nás privedú k tomu, že netreba stavať múry. Úplne chápem strach: ale po tom, čo som videl – a zmením tému, no chcem to dnes povedať – a čo ste vy sami videli v tom utečeneckom tábore... bolo to do plaču! Deti... Priniesol som so sebou, aby som vám ukázal, čo mi deti darovali: mnohé kresby [pápež ukazuje kresby jednu po druhej]. Na jednej je toto: čo chcú deti? Pokoj, lebo trpia. Majú tam vzdelávacie kurzy, v tábore... No čo videli tie deti! Pozrite na túto: videli aj to, ako sa dieťa utopilo. Toto majú tie deti v srdci! Naozaj, dnes to bolo do plaču. Bolo to na zaplakanie. Rovnakú tému zobrazilo toto dieťa z Afganistanu: vidieť, že čln, ktorý prichádza z Afganistanu, sa vracia do Grécka. Tieto deti majú v pamäti toto! A bude to chcieť čas, aby to spracovali. Pozrite na toto: slnko, čo sa pozerá a plače. Ale ak je slnko schopné plakať, tak aj my: jedna slza nám spraví dobre.“

Fanny Carrierová, Agentúra France Presse: „Dobrý deň. Prečo nerobíte rozdiely medzi tými, ktorí utekajú pred vojnou a tými, ktorí utekajú pred hladom? Môže Európa prijať všetku biedu sveta?“

Pápež František: „Je to pravda. Povedal som dnes v príhovore: ,sú niektorí, čo utekajú pred vojnami, iní, ktorí utekajú pred hladom‘. Obe skupiny sú dôsledkom vykorisťovania, aj zeme. Jeden predseda vlády v Afrike mi približne pred mesiacom hovoril, že prvé rozhodnutie jeho vlády bolo opätovne zalesňovať, lebo zem sa stala mŕtvou z dôvodu vykorisťovania odlesňovaním. Musia sa robiť dobré diela s oboma. Veď niekto uteká pred hladom a iní pred vojnou. Pozval by som obchodníkov so zbraňami – lebo zbrane sú do istej miery predmetom dohody, vyrábajú sa, no sú tu obchodníci, ktorí s nimi obchodujú, aby sa viedli vojny na rôznych miestach, napríklad v Sýrii. Toho, kto dáva zbrane rôznym skupinám, týchto obchodníkov by som pozval stráviť jeden deň v tom tábore. Verím, že to pre nich bude prospešné!“

Néstor Pongutá, W Radio z Kolumbie: „Svätosť, dobrý večer. Dnes ráno ste povedali niečo veľmi osobitné, čo veľmi pritiahlo našu pozornosť: a to, že táto cesta bola smutná a ukázali ste to cez vaše slová, že ste boli veľmi pohnutý... Ale niečo sa muselo zmeniť vo vašom srdci aj pri vedomí, že je tu týchto dvanásť osôb, a že ste týmto malým gestom dali lekciu tým, ktorí neraz odvracajú zrak pred toľkou bolesťou, pred touto treťou svetovou vojnou po kúskoch, ktorú ste odsúdili“.

Pápež František: „Spravím plagiát! Odpoviem výrokom, ktorý nie je môj. To isté sa spýtali Matky Terezy: ,Nuž vy, toľká námaha, toľká práca, len aby ste pomohli ľuďom zomrieť... To, čo robíte, nepomôže! More je také veľké!‘ A ona odpovedala: ,Je to kvapka vody do mora! Ale po tejto kvapke more nebude tým istým!‘ Odpovedám takto. Je to malé gesto. No tieto malé gestá musíme robiť všetci, muži i ženy, aby sme podali ruku tým, ktorí to potrebujú“.

Pápež František o ceste na grécky ostrov Lesbos: Videl som toľko bolesti!

Vatikán 18. apríla – Pápež František sa po nedeľnej modlitbe „Raduj sa nebies Kráľovná“ poďakoval všetkým tým, čo ho v modlitbe sprevádzali počas jeho cesty na ostrov Lesbos. Utečencom a gréckemu ľudu priniesol „solidaritu Cirkvi“. Prítomnosť ekumenického patriarchu Bartolomeja a arcibiskupa Atén a celého Grécka Hieronyma, ktorí ho počas návštevy sprevádzali, považuje za znak „jednoty v láske všetkých Pánových učeníkov“:

„Navštívili sme jeden z utečeneckých táborov: [utečenci] pochádzali z Iraku, Afganistanu, Sýrie, Afriky, z toľkých krajín... Pozdravili sme asi 300 z týchto utečencov, jedného po druhom... Mnohí z nich boli deti; niektorí z nich – z týchto detí – videli umierať svojich rodičov a priateľov, niektorí sa utopili v mori. Videl som toľko bolesti!“

Svätý Otec sa tiež podelil s veriacimi zídenými na Námestí sv. Petra vo Vatikáne o príbeh, ktorý sa ho hlboko dotkol:

„Chcel by som povedať jeden osobitný prípad mladého muža, nemá ani 40 rokov. Stretol som ho včera s jeho dvoma deťmi. Je moslim a rozprával mi, že si vzal za ženu kresťanské dievča, mali sa radi a vzájomne sa rešpektovali. No žiaľ, túto ženu podrezali teroristi, lebo sa nechcela zriecť Krista a opustiť svoju vieru. Je to mučeníčka! A ten muž veľmi plakal...“

Svätý Otec ako gesto solidarity s trpiacimi, ktorých postihla utečenecká kríza, priniesol so sebou z ostrova Lesbos 12 utečencov. Ide o tri moslimské rodiny pochádzajúce zo Sýrie.

Ranná homília pápeža Františka: Ježiš je brána, cesta a hlas

Vatikán 18. apríla – Ak budeme počúvať Ježišov hlas a nasledovať ho, nepomýlime si cestu. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec podčiarkol, že Ježiš ako „Dobrý pastier“ je jedinou bránou, skrze ktorú môžeme vojsť do večného života. Netreba preto veriť údajným jasnovidcom a veštcom, ktorí vedú na nesprávnu cestu.

Pápež sa nechal inšpirovať čítaním z Evanjelia podľa Jána, v ktorom sa Ježiš prehlasuje za bránu k ovciam: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec“ (Jn 10,1-10). „Ježiš,“ ako ďalej vysvetlil Svätý Otec, „vždy hovoril k ľuďom jednoduchými obrazmi: všetci tí ľudia poznali, aký bol život pastiera, lebo ho videli každý deň“:

„Takto jasne hovorí Pán. Nedá sa vojsť do večného života iným spôsobom, než cez bránu, ktorou je Ježiš. [On] je brána nášho života a nielen večného života, ale aj nášho každodenného života. Toto rozhodnutie, napríklad, robím v Ježišovom mene, cez bránu Ježiša, alebo ho robím tak trochu – povedzme to jednoduchým jazykom – pašujúc? Do ovčinca možno vstúpiť jedine cez bránu, ktorou je Ježiš!“

Ježiš, tak podľa slov Svätého Otca, hovorí o ceste. Pastier pozná svoje ovce a vyvádza ich von z ovčinca: „Kráča pred nimi a ovce idú za ním“. Pápež ďalej dodal: Cesta znamená „nasledovať Ježiša v každodennom živote“. Nedá sa pomýliť, lebo „On kráča pred nami a ukazuje cestu“:

„Kto nasleduje Ježiša, nemôže sa pomýliť! ‚Ale, Otče, áno, ale je to tak ťažké... Mnohokrát nevidím jasne, čo treba urobiť... Povedali mi, že tam je jedna jasnovidka a ja som išiel tam a onam; išiel som za vykladačom z kariet, ktorý mi obracal karty...’ – ‚Ak toto robíš, nenasleduješ Ježiša! Nasleduješ iného, ktorý ti ukazuje inú cestu, odlišnú. On ukazuje cestu vpred. Niet iného, čo by mohol ukázať cestu’. Ježiš nás varoval: ‚Prídu iní, ktorí povedia: cesta Mesiáša je táto, je tamtá... Nepočúvajte [ich]! Nenačúvajte im. Ja som cesta!’. Ježiš je brána a tiež cesta. Ak nasledujeme jeho, nepomýlime sa“.

Na záver svojej homílie sa pápež František zastavil pri hlase Dobrého pastiera. „Ovce,“ vysvetlil, „ho nasledujú, lebo poznajú jeho hlas“. Ale ako dokážeme poznať Ježišov hlas, spýtal sa Svätý Otec, a ubrániť sa tiež pred „hlasom tých, ktorí nie sú Ježiš, ktorí vchádzajú cez okno, ktorí sú zbojníci, čo ničia a klamú?“. Pápež ponúkol veriacim jednoduchý recept:

„‚Poviem ti jednoduchý recept. Ježišov hlas nájdeš v blahoslavenstvách. Ak ťa niekto učí ceste opačnej než sú blahoslavenstvá, je to ten, čo vošiel cez okno. Nie je to Ježiš!’ Po druhé: ‚Poznáš Ježišov hlas? Môžeš ho spoznať, keď k nám hovorí v skutkoch milosrdenstva. Napríklad 25. kapitola sv. Matúša: ‚Ak ti niekto povie to, čo tam hovorí Ježiš, je to hlas Ježiša’. A po tretie: ‚Môžeš spoznať Ježišov hlas, keď ťa učí hovoriť ‚Otče’, to jest, keď ťa učí modliť sa ‚Otče náš’“.

Kresťanský život je podľa slov pápeža Františka jednoduchý, lebo „Ježiš je brána; on nás vedie na ceste a my rozpoznávame jeho hlas v blahoslavenstvách, v skutkoch milosrdenstva a keď nás učí povedať ‚Otče’. Na záver Svätý Otec veriacich povzbudil, aby nezabudli, že Ježiš je „brána, cesta a hlas“ a svoj príhovor ukončil krátkou modlitbou:

„Nech nám Pán dá pochopiť tento obraz Ježiša, túto ikonu: pastiera, ktorý je bránou, ukazuje cestu a učí nás počúvať jeho hlas“.

17. apríla

Pápež František pred poludňajšou modlitbou: Načúvať hlasu Dobrého Pastiera

Vatikán 17. apríla – V dnešnú Štvrtú veľkonočnú nedeľu sa Svätý Otec František v príhovore pred poludňajšou mariánskou modlitbou zameral na biblickú charakteristiku Ježiša ako Dobrého Pastiera. Nasleduje plné znenie pápežovho príhovoru pred modlitbou „Raduj sa, nebies Kráľovná“:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium (Jn 10,27-30) nám ponúka niektoré vyjadrenia, ktoré Ježiš použil počas sviatku posvätenia chrámu v Jeruzaleme, ktorý sa slávieval na konci decembra. Nachádzal sa práve v chrámovom priestore, a azda tento ohradený posvätný priestor mu vnukol obraz ovčinca a pastiera. Ježiš sa prezentuje ako „dobrý pastier“ a hovorí: «Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky» (v. 27-28). Tieto slová nám pomáhajú chápať, že nikto si nemôže povedať, že je Ježišovým nasledovníkom, ak nenačúva jeho hlasu. A toto „načúvanie“ nemáme chápať v povrchnom význame, ale ako zaangažovanie sa, až do tej miery, že umožní opravdivé vzájomné poznanie, z ktorého môže vzísť veľkodušné nasledovanie, vyjadrené v slovách «a ony idú za mnou» (v. 27). Ide o počúvanie nielen uchom, ale o počúvanie srdcom!

A tak obraz pastiera a oviec ukazuje na úzky vzťah, aký chce Ježiš nadviazať s každým z nás. On je náš vodca, náš učiteľ, náš priateľ, náš vzor, ale predovšetkým náš Spasiteľ. Nasledujúca veta v tomto evanjeliovom úryvku totiž hovorí: «Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky» (v. 28). Kto môže takto hovoriť? Jedine Ježiš, pretože Ježišova „ruka“ je zjednotená s „rukou“ Otca, a Otec je «väčší od všetkých» (v. 29).

Tieto slová nám podávajú zmysel absolútneho bezpečia a nesmiernej nehy. Náš život je plne bezpečný v Ježišových a v Otcových rukách, ktoré sú jedným a tým istým: jedinou láskou, jediným milosrdenstvom, zjavenými raz a navždy v obete kríža. Aby spasil zablúdené ovce, ktorými sme my všetci, Pastier sa stal baránkom a nechal sa obetovať, aby vzal na seba a odstránil hriech sveta. Takto nám daroval život, a to život v hojnosti (porov. Jn 10,10)! Toto tajomstvo sa obnovuje, v poníženosti, ktorá neustále prekvapuje, na eucharistickom stole. Tam sa ovce zhromažďujú, aby sa sýtili, a tam sa vytvára jednota medzi nimi a s Dobrým Pastierom.

Preto už nemajme strach: náš život je už zachránený od zatratenia. Nič a nik nás nebude môcť vytrhnúť z Ježišových rúk, pretože nič a nik nemôže premôcť jeho lásku. Ježišova láska je nepremožiteľná! Zlý, veľký nepriateľ Boha a jeho stvorení, sa pokúša mnohými spôsobmi obrať nás o večný život. Ale Zlý nezmôže nič, ak mu my sami neotvoríme dvere našej duše, nasledujúc jeho klamné vábenia.

Panna Mária počúvala a oddane nasledovala hlas Dobrého Pastiera. Ona nech nám pomáha prijať s radosťou Ježišovo pozvanie stať sa jeho učeníkmi a žiť vždy v istote, že sme v Božích otcovských rukách.“

16. apríla

Príhovor Svätého Otca migrantom v utečeneckom tábore na Lesbose

Vatikán/Grécko 16. apríla - Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s utečencami a migrantmi v tábore Mória na ostrove Lesbos. Svätý Otev ho predniesol ako tretí v poradí, po tom ako sa prihovorili arcibiskup Atén a celého Grécka Hieronym II. a ekumenický patriarcha Bartolomej I.

Drahí priatelia,

chcel som byť dnes s vami. Chcem vám povedať, že nie ste sami. V týchto mesiacoch a týždňoch ste si vytrpeli veľa súženia pri vašom putovaní za lepším životom. Mnohí z vás boli nútení utiecť zo situácií konfliktu a perzekúcie, predovšetkým kvôli vašim deťom, kvôli vašim najmenším. Priniesli ste veľké obete pre vaše rodiny. Poznáte bolesť toho, keď za sebou musíte zanechať všetko, čo je vám drahé a – to, čo je možno ešte ťažšie – bez toho, že by ste vedeli, čo so sebou prinesie budúcnosť. Aj mnohí iní, tak ako vy, sa nachádzajú v utečeneckých táboroch či v mestách, v očakávaní, v nádeji vybudovať si nový život na tomto kontinente.

Prišiel som sem s mojimi bratmi, patriarchom Bartolomejom a arcibiskupom Hieronymom, aby som jednoducho bol s vami a vypočul si vaše príbehy. Prišli sme, aby sme pritiahli pozornosť sveta k tejto ťažkej humanitárnej kríze, a aby sme naliehavo prosili o jej vyriešenie. Ako ľudia viery si želáme spojiť naše hlasy a otvorene hovoriť vo vašom mene. Dúfame, že svet bude pozorný na tieto situácie tragickej a naozaj zúfalej núdze, a odpovie spôsobom hodným našej spoločnej ľudskosti.

Boh stvoril ľudský druh, aby bol jednou rodinou; keď niektorý z našich bratov či sestier trpí, dotýka sa to nás všetkých. Všetci z vlastnej skúsenosti vieme, aké je pre niektoré osoby ľahké ignorovať súženia iných a dokonca zneužívať ich zraniteľnosť. No vieme tiež, že tieto krízy nám môžu pomôcť, aby sme zo seba vydali to najlepšie. Videli ste to u vás samých a u gréckeho ľudu, ktorý veľkodušne odpovedal na vaše potreby, hoci aj uprostred svojich vlastných ťažkostí. Videli ste to aj u mnohých ľudí, hlavne mladých pochádzajúcich z celej Európy i sveta, ktorí vám prišli pomôcť. Áno, treba toho ešte veľmi veľa spraviť! No ďakujme Bohu, že v našich trápeniach nás nikdy nenechá osamote. Vždy je tu niekto, kto nám môže podať ruku a pomôcť nám.

Toto je posolstvo, ktoré vám dnes chcem zanechať: nestrácajte nádej! Najväčší dar, ktorý môžeme jeden druhému ponúknuť, je láska: milosrdný pohľad, ochota vzájomne sa počúvať a chápať, slovo povzbudenia, modlitba. Kiež sa môžete o tento dar navzájom podeliť. My kresťania s obľubou rozprávame príbeh o dobrom Samaritánovi, cudzincovi, ktorý videl človeka v núdzi a hneď sa zastavil, aby mu pomohol. Pre nás je to podobenstvo, ktoré poukazuje na Božie milosrdenstvo, ktoré sa obracia na všetkých. On je Milosrdný. Je to zároveň výzva ukázať rovnaké milosrdenstvo tým, ktorí sa nachádzajú v núdzi. Kiež vám môžu všetci naši bratia a naše sestry na tomto kontinente prísť na pomoc tak ako dobrý Samaritán, v tom duchu bratstva, solidarity a úcty voči ľudskej dôstojnosti, ktorým sa vyznačovala jeho dlhá história.

Drahí priatelia, Boh vás všetkých žehnaj, osobitne vaše deti, starých a tých, ktorí trpia na tele i na duchu. Srdečne vás všetkých objímam. Pre vás i pre tých, čo vás sprevádzajú, vyprosujem Božie dary sily a pokoja.

15. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Boh premieňa tvrdé srdce aj cez upokorenie

Vatikán 15. apríla – Ak sa zatvrdnuté srdce poslušne otvorí Duchu Svätému, Boh mu dá vždy milosť a dôstojnosť opäť vstať. A ak treba, deje sa to aj prostredníctvom upokorenia. S touto myšlienkou sa dnes ráno na omši v Dome sv. Marty vo Vatikáne podelil s veriacimi pápež František. Inšpiroval sa pri tom liturgickým čítaním o obrátení sv. Pavla (Sk 9,1-20).

Mať zápal pre sväté veci ešte neznamená mať srdce otvorené pre Boha. Ako príklad pápež uviedol zanieteného Šavla, ktorý verný princípom svojej viery „dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov.“ Všetko sa zmení na ceste do Damasku, keď k nemu prehovorí Pán. Príbeh Pavla z Tarzu je „príbehom človeka, ktorý dovolí Bohu, aby zmenil jeho srdce“. Oslepený svetlom, počuje hlas, ktorý ho volá a padá na zem: „Silný Šavol, ten, ktorý si bol sebou istý, je na zemi,“ pokračoval Svätý Otec. V tej chvíli „pochopil pravdu o sebe, že nie je tým, čím ho chce mať Boh, lebo Boh nás všetkých stvoril, aby sme stáli na nohách, so vzpriamenou hlavou’“. Boží hlas sa ho nielen pýta: „Prečo ma prenasleduješ?“, ale hovorí mu tiež: „Vstaň... a povedia ti, čo máš robiť“:

„‚Vstaň a povedia ti’. Musíš sa ešte učiť. A keď sa snažil postaviť, nemohol, lebo si uvedomil, že je slepý: pri tom momente stratil zrak. ‚A nechal sa viesť’: jeho srdce sa začalo otvárať. A takto, vedúc ho za ruku, muži, čo boli s ním ho zaviedli do Damasku a tri dni ostal slepý a nejedol ani nepil. Tento muž bol na zemi, avšak rýchlo pochopil, že toto pokorenie musí prijať. A vskutku, cestou k otvoreniu srdca je pokorenie. Keď nám Pán posiela pokorenia alebo dovolí, aby prišli pokorenia, je to práve pre toto: aby sa srdce otvorilo, aby bolo poddajné, aby sa srdce obrátilo k Pánu Ježišovi“.

Pavlovo srdce sa stáva poddajným. Podľa slov Svätého Otca sa počas troch dní samoty a slepoty mení predovšetkým jeho vnútorný zrak. Boh za ním potom posiela Ananiáša, ktorý na neho vložil ruky a Šavlovi sa opäť navracia zrak a dáva sa pokrstiť:

„Pripomeňme si, že protagonistom týchto príbehov nie sú ani zákonníci, ani Štefan, ani Filip, ani eunuch, ani Šavol... Je to Duch Svätý. Protagonistom Cirkvi je Duch Svätý, ktorý vedie Boží ľud. ‚A hneď mu spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak. Tu vstal a dal sa pokrstiť.’ Tvrdosť Pavlovho srdca – Šavlovho, Pavlovho – sa mení na poddajnosť Duchu Svätému“.

„Je krásne,“ ukončil svoju homíliu pápež František, „vidieť, ako je Pán schopný meniť srdcia“ a urobiť, aby „sa zatvrdnuté a tvrdohlavé srdce stalo srdcom poddajným Duchu“:

„My všetci máme vo svojich srdciach tvrdosti: všetci. Ak ich niekto z vás nemá, zdvihnite, prosím, ruku. Prosme Pána, aby nám umožnil vidieť, že nás tieto tvrdosti valia k zemi. Nech nám pošle milosť a tiež – ak je to potrebné – pokorenia, aby sme neostali na zemi, ale aby sme vstali s dôstojnosťou, s ktorou nás Boh stvoril. To znamená milosť otvoreného srdca a poddajného Duchu Svätému“.

14. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Poddajme sa Duchu Svätému

Vatikán 14. apríla – Treba byť poddajný Duchu Svätému a nevzdorovať mu. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej homílii poukázal na tých, ktorí ospravedlňujú túto vzdorovitosť takzvanou „vernosťou zákonu“. Prítomných veriacich pozval k tomu, aby sa nebáli prosiť o milosť poddajnosti Duchu Svätému.

Pápež sa nechal inšpirovať dnešným prvým čítaním zo Skutkov apoštolov o diakonovi Filipovi, ktorý evanjelizuje Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky (Sk 8,26-36.38-40). Protagonistom príbehu, podľa slov Svätého Otca, nie je ani tak Filip, dokonca ani Etiópčan, ale Duch Svätý: „Je to on, kto koná. Je to Duch, ktorý je pri zrode a raste Cirkvi“.

„Počas uplynulých dní nám Cirkev ponúkla drámu nepoddajnosti Duchu: zatvorené srdcia, tvrdé, pochabé, ktoré odporujú Duchu. Videli sme veci – uzdravenie chromého mrzáka Petrom a Jánom pri Krásnej bráne Chrámu; slová a veľké skutky, ktoré robil Štefan... – ostali však uzatvorení pred týmito znakmi Ducha a odporovali Duchu. A hľadali, ako ospravedlniť túto nepoddajnosť s takzvanou vernosťou voči zákonu, teda litere zákona.“

Dnes, podľa pápeža Františka, „nám Cirkev ponúka pravý opak: nie vzdor voči Duchu, ale poddajnosť Duchu, ktorá je skutočným postojom kresťana“. „Byť poddajní Duchu,“ dodal Svätý Otec, „a táto poddajnosť robí to, že Duch môže konať a ísť vpred, aby budoval Cirkev“. Filip bol „zaneprázdnený, tak ako všetci biskupi a v ten deň mal isto svoje plány“. Avšak Duch mu hovorí, aby zanechal to, čo mal na programe a aby išiel za Etiópčanom, „a on poslúchol“. A Filip mu takto vysvetlí Písma a posolstvo spásy. Duch, vysvetlil ďalej pápež, „pracuje v srdci Etiópčana“, ponúka mu „dar viery a tento muž vo svojom srdci pocíti niečo nové“. A nakoniec žiada, aby mohol byť pokrstený, čo podľa slov Svätého Otca znamená, že bol poddajný Duch Svätému:

„Dvaja muži: jeden evanjelizátor a druhý, čo nevedel nič o Ježišovi, Duch však zasial zdravú zvedavosť a nie tú zvedavosť, ktorá vedie ku klebetám“. A eunuch nakoniec pokračuje v ceste s radosťou, „radosťou Ducha, v poddajnosti Duchu“:

„Uplynulé dni sme počuli, čo spôsobuje vzdorovanie voči Duchu; dnes tu máme príklad dvoch mužov, ktorí boli poddajní hlasu Ducha. A znakom toho je radosť. Poddajnosť Duchu je zdrojom radosti. - ‚Nuž, ja by som chcel robiť to a tamto... Cítim však, že Pán odo mňa žiada iné.‛ - Radosť nájdeš tam, kam ťa volá Duch!“    

Svätý Otec pripomenul priliehavú modlitbu z Prvej knihy Samuelovej, ktorá môže pomôcť pri vyprosovaní si tejto poddajnosti. Sú to slová, ktoré kňaz Héli poradil mladému Samuelovi ako odpoveď na Pánovo volanie, ktoré zachytil uprostred noci: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“:    

„Je to krásna modlitba, ktorú sa aj my môžeme vždy modliť: ‚Hovor, Pane, lebo ja počúvam’. Modlitba, ktorou si môžeme vyprosiť tú poddajnosť Duchu Svätému a s touto poddajnosťou ďalej budovať Cirkev, byť nástrojmi Ducha, aby Cirkev napredovala. ‚Hovor, Pane, lebo tvoj sluha počúva’. Modlime sa takto, mnohokrát za deň: keď máme pochybnosť, keď nevieme ako, ale sa jednoducho chceme modliť. A s touto modlitbou si prosme o milosť poddajnosti Duchu Svätému“.

12. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Prenasledovanie kresťanov má i rafinované formy

Vatikán 12. apríla – Prenasledovanie je každodenný chlieb Cirkvi. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Vo svojej homílii vyzdvihol príklad sv. Štefana, prvého mučeníka, i ďalších „malých mučeníkov“, ktorých zavraždil Herodes. Aj dnes sú, podľa slov Svätého Otca, zavraždení mnohí kresťania pre svoju vieru. Iní sú zase prenasledovaní rafinovanými formami vtedy, keď sa dôsledne hlásia k hodnotám vyplývajúcim z viery v Ježiša Krista.

V histórii Cirkvi poznáme krvavé prenasledovania, keď kresťanov pre radosť publika roztrhali divé zvery, alebo keď ich zasiahla bomba pri východe z kostola. Pápež František tiež poukázal na prenasledovanie v bielych rukavičkách, maskované kultivovanosťou, ktoré vytláča ľudí do kúta spoločnosti, pričom sa vyhadzujú z práce ľudia, ktorí sa nechcú prispôsobiť zákonom, „idúcim proti Stvoriteľovi“.

Príbeh Štefanovho mučeníctva v Skutkoch apoštolov (Sk 7,51-8,1a) inšpiroval Svätého Otca k nasledujúcim myšlienkam:  

„Prenasledovanie, povedal by som, je každodenným chlebom Cirkvi. Sám Ježiš to povedal. Keď sme na chvíľu v Ríme turistami a ideme ku Koloseu, myslíme si, že mučeníci boli tí zavraždení levmi. Avšak mučeníkmi neboli len títo a iní podobní. Sú nimi muži a ženy všedných dní: na Veľkú noc, len pred troma týždňami... Tí kresťania, ktorí slávili Veľkú noc v Pakistane boli umučení práve preto, že slávili Zmŕtvychvstalého Krista. A takto dejiny Cirkvi napredujú so svojimi mučeníkmi“.

Po mučeníctve Štefana sa spustilo kruté prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme podobné tým súčasným v situáciách upierania slobody vyznávať vieru v Ježiša Krista. Ako však ďalej upozornil pápež František, „existuje aj iné prenasledovanie, o ktorom sa až tak nehovorí“, prenasledovanie „prezlečené za kultúru, prezlečené za modernosť, prezlečené za rozvoj“:

„Je to prenasledovanie, povedal by som tak trochu ironicky, ‚kultivované‘. Keď je človek prenasledovaný nie preto, že vyznáva Kristovo meno, ale keď sa chce hlásiť k hodnotám Božieho Syna a prejavovať ich. Je to prenasledovanie proti Bohu Stvoriteľovi v osobe jeho detí! A tak vidíme každý deň, ako mocnosti vytvárajú zákony, ktoré nútia kráčať po tejto ceste a národ, ktorý sa neriadi týmito modernými a kultivovanými zákonmi, alebo ich aspoň nechce mať vo svojej legislatíve, je obvinený, je prenasledovaný ‚vychovaným spôsobom‘. Je to prenasledovanie, ktoré odníma človeku slobodu, aj slobodu výhrady vo svedomí!“

Podľa slov Svätého Otca Františka, „toto je prenasledovanie sveta,“ ktoré „odníma slobodu“, zatiaľ čo „Boh nás urobil slobodnými“, aby sme vydávali svedectvo „o Otcovi, ktorý nás stvoril a o Kristovi, ktorý nás spasil“. A toto prenasledovanie, dodal na záver pápež, „má tiež svojho vodcu“:

„Vodcu takzvaného ‚vychovaného‘ prenasledovania pomenoval sám Ježiš: [je to] knieža tohto sveta. A keď mocnosti chcú nanucovať postoje, zákony proti dôstojnosti Božieho dieťaťa, prenasledujú týchto [ľudí] a idú proti Bohu Stvoriteľovi. Je to veľká apostázia, [odpad od viery]. A tak sa život kresťanov uberá ďalej s týmito dvoma typmi prenasledovania. A Pán nám tiež prisľúbil, že sa od nás nevzdiali. ‚Bdejte, bdejte! Neupadnite do ducha tohto sveta. Dávajte si pozor! Len ďalej kráčajte, ja budem s vami!“

11. apríla

Ranná homília: Zatvorené srdce dokáže odsúdiť človeka v mene litery

Vatikán 11. apríla – Zákonníci súdia ľudí používajúc Božie slovo proti Božiemu slovu, zatvárajú si srdce pred proroctvom, nezáleží im na živote ľudí, iba na ich vlastných schémach založených na zákonoch a slovách. Takto sa dnes v rannej homílii prihovoril Svätý Otec v Dome sv. Marty. Pristavil sa pri prvom liturgickom čítaní (Sk 6,8-15), kde starší a zákonníci obžalúvajú Štefana falošnými obvineniami, keďže „neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril“.

Pápež František pripomenul, že sa to prihodilo taktiež Ježišovi, prorokom a iným osobám v dejinách, keď z vernosti a poslušnosti Božiemu slovu boli paradoxne v mene Božieho slova odsúdení. „Srdce uzavreté pred Božou pravdou sa upína len na pravdu zákona, a ani nie tak na zákon, ako skôr na literu.“ Ježiš ich už predtým za takýto postoj napomínal, že ich otcovia zabíjali prorokov a oni teraz týmto prorokom stavajú pomníky. A odpoveď zákonníkov je ešte skôr „cynická“ ako „pokrytecká“: „Keby sme boli bývali na mieste našich otcov, neboli by sme konali tak isto. No ich srdce je zatvorené voči Božiemu slovu, je zatvorené voči pravde, je zatvorené voči Božiemu poslovi, ktorý prináša proroctvo, aby viedol Boží ľud vpred:  

„Je mi zle, keď čítam ten krátky úryvok z evanjelia podľa Matúša (Mt 27,3-10), keď kajúcny Judáš ide k veľkňazom a vraví: ,Zhrešil som‘... a odovzdá im mince. ,Čo nás do toho!‘ - hovoria oni takto - ‚To je tvoja vec!‘ Zatvorené srdce pred týmto kajúcim chudákom, ktorý nevedel, čo robiť. ,To je tvoja vec‘. A išiel sa obesiť. A čo robia oni, keď Judáš odchádza, aby sa obesil? Zhovárajú sa a povedia: ,Úbohý človek‘? Nie. Hneď o peniazoch: ,Tieto peniaze sú za cenu krvi, nemôžu vojsť do Chrámu‘... pravidlo to a to... zákonníci!“

A pápež František pokračuje:

„Im nezáleží na živote dotyčného človeka, nezáleží im na Judášovej ľútosti: evanjelium hovorí, že sa vrátil ako kajúcnik. Záleží im len na ich schéme zákonov, na množstve slov a vecí, čo skonštruovali. A to je tvrdosť ich srdca. Je to tvrdosť srdca, pochabosť srdca týchto ľudí, ktorí keďže nemohli odolať Štefanovej pravde, idú hľadať svedectvá, falošných svedkov, aby ho odsúdili.“

Štefan, hovorí na záver Svätý Otec, skončí ako všetci proroci, ako Ježiš. A to sa v cirkevných dejinách neustále opakuje:

„Dejiny nám hovoria o toľkých ľuďoch, ktorí boli zabití, odsúdení napriek ich nevine: boli súdení za pomoci Božieho slova, no proti Božiemu slovu. Pomyslime na hon na čarodejnice či na sv. Janu z Arku, i na mnohých iných, ktorých upálili, odsúdili, lebo sa neprispôsobili – podľa sudcov – Božiemu slovu. Je to presne vzor Ježiša, ktorý za to, že bol verný a poslušný Otcovmu slovu, skončí na kríži. S akou nežnosťou Ježiš hovorí emauzským učeníkom: ,Ach, vy nechápaví a ťarbaví srdcom‘. Prosme dnes Pána, aby sa s rovnakou nežnosťou pozrel na malé či veľké pochabosti nášho srdca, pohladil nás a povedal nám: ,Ach, nechápavý a ťarbavý srdcom‘ a začal nám vysvetľovať veci.“

10. apríla

Nedeľný príhovor pápeža Františka s výzvou prepustiť unesených

Vatikán 10. apríla – V Ríme, ktorý dnes žil atmosférou maratónskeho behu, sa na poludnie Svätý Otec spojil s veriacimi v modlitbe. V Tretiu veľkonočnú nedeľu Svätý Otec osobitne vyzval k prepusteniu na slobodu všetkých unesených osôb, pričom konkrétne menoval indického saleziána Toma Uzhunnalila, uneseného pred mesiacom v Jemene. Pred modlitbou „Raduj sa, nebies Kráľovná“ sa prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium rozpráva o treťom zjavení sa zmŕtvychvstalého Ježiša učeníkom, na brehu Galilejského jazera, s opisom zázračného rybolovu (porov. Jn 21,1-19). Rozprávanie je situované do rámca každodenného života učeníkov, ktorí sa vrátili do svojho kraja a k svojej práci rybárov, po dramatických dňoch Pánovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Bolo pre nich ťažké pochopiť to, čo sa udialo. No vtedy, keď sa všetko zdalo skončené, je tu opäť Ježiš, ktorý znovu „hľadá“ svojich učeníkov. Je to on, čo ich vychádza hľadať. Tentoraz ich stretáva pri jazere, kde strávili noc na člnoch bez toho, že by niečo ulovili. Prázdne siete sa javia v istom zmysle akoby bilanciou ich skúsenosti s Ježišom: spoznali sa s ním, zanechali všetko, aby ho nasledovali, plní nádeje... a teraz? Áno, videli ho vzkrieseného, ale potom im prišli myšlienky: „Odišiel a zanechal nás... Bolo to ako sen...“

No hľa, na úsvite sa Ježiš objavuje na brehu jazera. Oni ho však nespoznali (porov. v. 4). Týmto rybárom, unaveným a sklamaným, Pán hovorí: «Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete» (v. 6). Učeníci sa spoľahli na Ježiša a výsledkom bol neuveriteľne bohatý rybolov. V tej chvíli sa Ján obracia k Petrovi a hovorí: «To je Pán!» (v. 7). A Peter sa hneď vrhá do vody a pláva k brehu, k Ježišovi. V tom zvolaní: «To je Pán!» je celé nadšenie veľkonočnej viery, plnej radosti a úžasu, čo silno kontrastuje so sklamaním, skľúčenosťou, pocitmi bezmocnosti, ktoré sa nahromadili v duši učeníkov. Prítomnosť vzkrieseného Ježiša premieňa všetko: tma je premožená svetlom, neužitočná práca sa stáva nanovo plodnou a sľubnou, pocit únavy a opustenosti prenecháva miesto novému oduševneniu a istote, že On je s nami.

Odvtedy rovnaké pocity hýbu Cirkvou, spoločenstvom Vzkrieseného. My všetci sme spoločenstvo Vzkrieseného! Ak sa z povrchného pohľadu môže neraz zdať, že temnoty zla a únava každodenného života majú prevahu, Cirkev s istotou vie, že v tých, čo nasledujú Pána Ježiša, sa skvie svetlo Veľkej noci, ktoré viac nezapadá. Veľkolepá zvesť o Vzkriesení vlieva do sŕdc veriacich vnútornú radosť a neporaziteľnú nádej. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Aj dnes Cirkev naďalej dáva zvučať tomuto slávnostnému ohlasovaniu: radosť a nádej sa naďalej rozlievajú v srdciach, na tvárach, v skutkoch i slovách. My všetci kresťania sme povolaní komunikovať toto posolstvo o vzkriesení tým, ktorých stretávame, osobitne tým, čo trpia, čo sú osamelí, čo sa nachádzajú v chúlostivých podmienkach, chorým, utečencom, odsunutým na okraj. Všetkým umožnime zachytiť lúč svetla vzkrieseného Krista, znak jeho milosrdnej moci.

Nech on, Pán, obnoví aj v nás veľkonočnú vieru. Nech nám dá stále viac si uvedomovať naše poslanie v službe evanjelia a bratov. Nech nás naplní svojím Svätým Duchom, aby sme s podporou Máriinho príhovoru s celou Cirkvou mohli ohlasovať veľkosť jeho lásky a bohatstvo jeho milosrdenstva.

Po spoločnej modlitbe „Raduj sa, nebies Kráľovná“ a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec vyslovil výzvu v prospech všetkých unesených osôb, osobitne indického saleziána uneseného v Jemene:

„Drahí bratia a sestry, v nádeji, ktorá je nám darovaná vo vzkriesenom Kristovi, obnovujem môj apel za oslobodenie všetkých osôb unesených v oblastiach ozbrojených konfliktov. Osobitne chcem pripomenúť saleziánskeho kňaza Toma Uzhunnalila, uneseného v Adene v Jemene 4. marca.“

Pápež František pozdravil aj účastníkov maratónskeho behu, ktorý sa počas dopoludnia konal v uliciach mesta, a to aj v bezprostrednej blízkosti Vatikánskeho námestia.

7. apríla

Ranná homília pápeža: Dnes Cirkev potrebuje svedkov, mučeníkov

Vatikán 7. apríla – Svätci každodenného života a mučeníci dneška svojím postojom verných a odvážnych svedkov zmŕtvychvstalého Krista vedú Cirkev dopredu, a to vďaka pôsobeniu Ducha Svätého. Týmito slovami možno zhrnúť homíliu pápeža Františka, ktorú dnes ráno tradične predniesol v Dome sv. Marty vo Vatikáne.

Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov hovorí o odvahe Petra, ktorý napriek zákazu veľrady pokračuje v ohlasovaní zmŕtvychvstalého Ježiša (Sk 5,27-33). Spolu s apoštolmi ohlasuje Dobrú zvesť, lebo „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“. Tento „odvážny“ Peter, ako povedal Svätý Otec, nemá nič spoločné s „Petrom zbabelcom“ z noci Zeleného štvrtku, „keď plný strachu trikrát zapiera Pána“. „Kresťanské svedectvo má tú istú cestu ako Ježiš: darovať život,“ dodal pápež František.

„Verný súlad medzi životom a tým, čo sme videli a počuli je vskutku začiatok svedectva. Kresťanské svedectvo má však v sebe aj niečo iné, nie je len o tom, kto ho vydáva: v kresťanskom svedectve sú vždy dvaja. [Ako sa píše v Skutkoch apoštolov:] ‚A my sme toho svedkami aj Duch Svätý’. Bez Ducha Svätého neexistuje kresťanské svedectvo. Lebo kresťanské svedectvo, kresťanský život je milosť, je to milosť, ktorú nám Pán dáva s Duchom Svätým.“

„Bez Ducha Svätého,“ dodal pápež František, „sa nám nepodarí byť svedkami“. Svedok je ten, u koho „verne korešponduje to, čo hovorí s tým čo robí a čo dostal, to znamená s Duchom Svätým“:

„Je to svedectvo našich dnešných mučeníkov, toľkých, čo sú vyháňaní zo svojej krajiny, vysídľovaní, stínaní, prenasledovaní: majú tú odvahu vyznávať Ježiša až do okamihu smrti; je to svedectvo tých kresťanov, ktorí žijú svoj život vážne a hovoria: ‚ Toto ja nemôžem urobiť, nemôžem ubližovať druhému, nemôžem podvádzať, nemôžem viesť polovičatý život, musím vydať svoje svedectvo’. A svedectvo je: vyrozprávať to, čo vo viere videl a počul, to jest zmŕtvychvstalého Ježiša, s Duchom Svätým, ktorého prijal ako dar“.

V ťažkých historických momentoch, dodal na záver pápež František, počujeme hovoriť, že „národ potrebuje hrdinov“. A to je „pravda a je to správne“. „Čo však dnes potrebuje Cirkev? [Potrebuje] svedkov, mučeníkov“:

„Sú to vskutku svedkovia, to znamená svätci. Každodenní svätci z bežného života, no dôsledne verní, a tiež svedkovia až do konca, až na smrť. Oni sú živou krvou Cirkvi. Oni sú tí, čo posúvajú Cirkev vpred, svedkovia, tí, ktorí dosvedčujú, že Ježiš vstal z mŕtvych, že Ježiš je živý, a dosvedčujú to dôsledným životom a skrze Ducha Svätého, ktorého prijali ako dar“.

4. apríla

Ranná homília pápeža Františka: Buďme tými, čo vedia Bohu povedať „áno“

Vatikán 4. apríla – Opýtajme sa sami seba, či sme ľudia, ktorí hovoria „áno“, alebo hľadíme bokom, aby sme sa vyhli odpovedi. Týmito slovami sa dnes v Dome sv. Marty prihovoril prítomným pápež František. Svätý Otec slúžil rannú omšu prvýkrát po veľkonočnej pauze. Na dnešnú slávnosť Zvestovania Pána vyzdvihol predovšetkým „Máriino ‚áno‛, ktoré otvára dvere Ježišovmu ‚áno‛“.

Pápež František sa počas svojej kázne zameral na osobnosti zo Svätého písma, ktoré sa nebáli povedať Bohu svoje „áno“. Odvážnych Božích služobníkov predstavil ako dejinnú reťaz tých, ktorí vyslovili toto ‚áno‛“. Prvým z nich bol Abrahám, ktorý poslúchol Pána a opustil svoju krajinu bez toho, aby vedel kam ho Boh vedie. Svätý Otec sa pri tejto príležitosti zamyslel nad „ľudskosťou mužov a žien“, ktorí i keď boli v „pokročilom veku“, ako napríklad Abrahám alebo Mojžiš, „povedali ‚áno‛ Pánovej nádeji“. Spomenul tiež proroka Izaiáša, ktorý vtedy „keď mu Pán káže, aby išiel prehovoriť k ľudu“, odpovedá, že má „nečisté pery“.

Pán, podľa slov Svätého Otca, „očisťuje Izaiášove pery a Izaiáš hovorí ‚áno‛!“ Rovnako aj prorok Jeremiáš, ktorý sa domnieva, že nevie hovoriť, ale nakoniec hovorí Pánovi svoje ‚áno‛. Pápež pokračoval opierajúc sa o dnešné čítanie z Lukášovho evanjelia, v ktorom anjel Gabriel oznámil Márii, že počne a porodí syna (Lk 1,26-38):

„Dnes nám evanjelium hovorí o konci tejto reťaze ‚áno‛, avšak začiatku iného ‚áno‛, ktoré začína rásť: je to Máriino áno. A toto ‚áno’ umožňuje, aby Boh nielen sledoval človeka ako napreduje, nielen kráčal so svojím ľudom, ale stal sa jedným z nás a vzal si naše telo. Je to Máriino ‚áno‛, ktoré otvára dvere Ježišovmu ‚áno‛: ‚Prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu’, toto ‚áno‛, ktoré sprevádza Ježiša po celý život, až na kríž“.

Pápež František sa následne zamyslel nad ‚ánom‛ Ježiša, ktorý žiada od Otca, aby oddialil od neho kalich, no dodáva: „Nech sa stane tvoja vôľa“. V Ježišovi Kristovi je teda prítomné „‚áno‛ Boha: On je [tým] ‚áno‛“. Ako poznamenal Svätý Otec, dnešný deň je krásnou príležitosťou „poďakovať Pánovi, že nás naučil tejto ‚ceste áno‛, ale tiež myslieť na náš život“. Pri týchto slovách sa pápež František obrátil na prítomnú skupinku kňazov, ktorí oslavujú 50. výročie kňazskej vysviacky:

„My všetci počas každého dňa musíme vysloviť ‚áno‛ alebo ‚nie‛ a zamyslieť sa, či vždy hovoríme ‚áno’, alebo sa toľkokrát so sklonenou hlavou skrývame, tak ako Adam a Eva, aby sme síce nepovedali ‚nie’, ale robiac zo seba toho, kto nerozumie... ako ten, kto nechápe, o čo Boh žiada. Dnes je sviatok [vyslovenia] ‚áno‛. V Máriinom ‚áno‛ je ‚áno‛ celých dejín spásy, a tu sa začína finálne ‚áno‛ človeka a Boha“.

Práve tu, dodal ďalej Svätý Otec František, „Boh znovu tvorí, tak ako na počiatku jedným ‚áno‛ stvoril svet a človeka, to prekrásne stvorenie“, tak tentoraz s týmto ‚áno‛ „oveľa úžasnejším spôsobom znovu vytvára svet, znovu vytvára všetkých nás“. Je to „Božie ‚áno‛, ktoré nás posväcuje, ktoré nám umožňuje ísť vpred v Ježišovi Kristovi“:

„Je tu deň, aby sme poďakovali Pánovi a spýtali sa samých seba: ‚Som muž či žena, čo hovorí ‚áno‛, alebo som muž, žena, čo hovorí ‚nie’, prípadne som muž či žena, čo hľadí inam, len aby nemusel odpovedať?’ Nech nám Pán dá milosť, aby sme vstúpili na túto cestu mužov a žien, ktorí vedeli povedať ‚áno‛“.

Na záver homílie si prítomné sestry vincentínky, ktoré slúžia v Dome sv. Marty obnovili rehoľné sľuby. „Robia tak každý rok,“ vysvetlil Svätý Otec, „pretože sv. Vincent bol múdry a vedel, že misia, ktorú im odovzdáva je veľmi ťažká, a tak chcel, aby si každý rok obnovovali sľuby“.

3. apríla

Homília pápeža Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva: Ďalej píšme evanjelium

Vatikán 3. apríla – V Nedeľu Božieho milosrdenstva slávil pápež František Eucharistiu na Námestí sv. Petra hojne zaplnenom pútnikmi. V homílii pozval všetkých veriacich, aby boli pokračovateľmi v písaní otvorenej knihy evanjelia, o ktorej sv. Ján povedal, že je ešte veľa toho, čo nebolo zapísané.

„Môžeme tak urobiť preukazovaním skutkov telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré sú životným štýlom kresťana“, povedal Svätý Otec. Ubezpečil, že „každá choroba môže nájsť v Božom milosrdenstve účinnú pomoc“. Pápež v tejto súvislosti hovoril o potrebe nezištne vychádzať zo seba smerom k druhým. Apoštolmi milosrdenstva nazval tých, čo píšu Evanjelium milosrdenstva svojím životom. „Mnoho ľudí prosí o vypočutie a pochopenie“, pripomenul pápež František.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

«Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe» (Jn 20,30). Evanjelium je knihou Božieho milosrdenstva na opakované čítanie, pretože všetko to, čo Ježiš povedal a vykonal, je vyjadrením Otcovho milosrdenstva. Nie všetko však bolo zapísané. Evanjelium milosrdenstva zostáva otvorenou knihou, kde možno pokračovať v písaní znamení Kristových učeníkov, konkrétnych gest lásky, ktoré sú najlepším svedectvom o milosrdenstve. Všetci sme pozvaní stať sa živými pisateľmi evanjelia, nositeľmi Dobrej zvesti každému mužovi a žene dneška. Môžeme tak urobiť preukazovaním skutkov telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré sú životným štýlom kresťana. Prostredníctvom týchto jednoduchých a silných, ba niekedy i neviditeľných gest môžeme navštevovať núdznych a prinášať im Božiu útechu a nehu. Pokračuje sa tak v tom, čo Ježiš vykonal v deň Veľkej noci, keď vlial do sŕdc ustráchaných učeníkov Otcovo milosrdenstvo, Ducha Svätého, ktorý odpúšťa hriechy a dáva radosť.

Avšak v rozprávaní, ktoré sme počuli, sa vynára evidentný kontrast. Na jednej strane je strach učeníkov, ktorí zatvárajú dvere domu, na druhej strane je Ježišova misia, ktorá ich posiela prinášať svetu zvesť odpustenia. Aj v nás môže byť tento kontrast, vnútorný boj medzi uzavretosťou srdca a pozvaním lásky otvárať zavreté dvere a vychádzať zo seba samých. Kristus, ktorý z lásky vstúpil cez zavreté dvere hriechu, smrti a podsvetia, túži vstúpiť ku každému a naširoko otvoriť naše zatvorené dvere srdca. On, ktorý svojím zmŕtvychvstaním premohol strach a obavy, ktoré nás väznia, chce dokorán otvoriť naše zavreté dvere a rozoslať nás. Cesta, ktorú nám ukazuje zmŕtvychvstalý Učiteľ, je jednosmerná: vyjsť zo seba samých, vyjsť, aby sme mohli svedčiť o uzdravujúcej sile lásky, ktorá sa nás zmocnila. Vidíme pred sebou často zranené a ustráchané ľudstvo, ktoré nosí na sebe jazvy bolesti a neistoty. Zoči-voči bolestnému volaniu po milosrdenstve a pokoji počujeme dnes dôverné pozvanie Ježiša: «Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás» (v. 21).

Každá choroba môže nájsť v Božom milosrdenstve účinnú pomoc. Jeho milosrdenstvo sa totiž nezastavuje v odstupe, ale túži prísť na pomoc každej chudobe a oslobodzovať z mnohých podôb otroctva, ktoré sužujú náš svet. Chce pristúpiť k ranám každého, aby ich liečil. Byť apoštolmi milosrdenstva znamená dotknúť sa a pohladiť jeho rany, prítomné aj dnes na tele a duši toľkých jeho bratov a sestier. Ošetrujúc tieto rany vyznávame Ježiša, sprítomňujeme ho živého, umožňujeme, aby sa aj iní rukou dotkli jeho milosrdenstva, aby ho spoznali ako «Pána a Boha» (porov. v. 28), rovnako ako Tomáš. Toto je poslanie, ktoré je nám zverené. Mnoho ľudí prosí o vypočutie a pochopenie. Evanjelium milosrdenstva, ktoré treba ohlasovať a písať v živote, hľadá ľudí s trpezlivým a otvoreným srdcom, „dobrých Samaritánov“, ktorí poznajú súcit i mlčanie pred tajomstvom brata či sestry. Vyžaduje si obetavých a radostných služobníkov, ktorí milujú nezištne a nečakajú vynáhradu.

«Pokoj vám!» (v. 21) je pozdrav, ktorý Kristus prináša svojim učeníkom. Je to ten istý pokoj, ktorý očakávajú ľudia dnešných čias. Nie je to vyjednaný pokoj, či pozastavenie niečoho, čo nefunguje. Je to jeho pokoj, ktorý pochádza zo srdca Zmŕtvychvstalého, pokoj, ktorý premohol hriech, smrť a strach. Je to pokoj, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Je to pokoj, ktorý nás nenecháva samých, lež dáva nám pocit prijatia a lásky. Je to pokoj, ktorý pretrvá v bolesti a dáva vykvitnúť nádeji. Tento pokoj sa ako v deň Veľkej noci vždy opätovne rodí z Božieho odpustenia, ktoré odstraňuje nepokoj srdca. Byť nositeľkou jeho pokoja – to je poslanie zverené Cirkvi v deň Veľkej noci. Sme zrodení v Kristovi ako nástroje zmierenia, aby sme všetkým priniesli Otcovo odpustenie a zjavili jeho tvár len a len lásky v znameniach milosrdenstva.

V responzóriovom žalme zaznelo: «Jeho milosrdenstvo trvá naveky» (117/118,2). Je to pravda, Božie milosrdenstvo je večné. Nekončí, nevyčerpá sa, nevzdáva sa pred uzavretosťou a nikdy sa neunaví. V týchto slovách „trvá naveky“ nachádzame oporu vo chvíľach skúšky a slabosti, pretože máme istotu, že Boh nás neopustí. On zostáva s nami navždy. Ďakujme za túto jeho nesmiernu lásku, ktorú je nám nemožné pochopiť. Je taká veľká! Prosme o milosť, že by sme sa nikdy neunavili čerpať z Otcovho milosrdenstva a prinášať ho svetu. Vyprosujme si, aby sme sami boli milosrdní a všade šírili silu evanjelia. Aby sme písali tie stránky evanjelia, ktoré apoštol Ján nezapísal.

2. apríla 

Pri vigílii pápež pozval diecézy k jubilejnému dielu milosrdenstva 

Vatikán 3. apríla – V predvečer Nedele Božieho milosrdenstva slávil Svätý Otec František modlitbovú vigíliu za účasti tých, ktorí sa hlásia ku spiritualite Božieho milosrdenstva. Na Námestí sv. Petra zaplnenom pútnikmi si ešte pred príchodom pápeža Františka mohli veriaci vypočuť viacero svedectiev a umeleckých vystúpení, ako aj filmové projekcie na tému Božieho milosrdenstva. Námestím sa ozýval aj hlas sv. Jána Pavla II., pápeža, ktorý v roku 2000 ustanovil sviatok Božieho milosrdenstva v duchu odkazu sv. Faustíny Kowalskej.

O 18. hodine sa za účasti Svätého Otca Františka začala modlitbová vigília zložená z biblických čítaní, spevov, modlitbových prosieb a záverečného príhovoru pápeža. Svätý Otec v ňom poukázal na to, že Božie milosrdenstvo má nespočetné množstvo tvárí. Jednou z nich je tiež „blízkosť Boha k svojmu ľudu“, o ktorej môžeme často čítať v Božom slove. Pápež František sa s prítomnými podelil o úryvok z proroka Ozeáša: „Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (11,4). Práve tento verš ho inšpiroval pri pohľade na logo Jubilea, kde Ježiš nesie na ramenách človeka a jeho tvár sa tisne k jeho tvári, až sa zlieva v jednu.

Ďalšími tvárami Božieho milosrdenstva sú spolucítenie, podelenie sa, ako aj útecha a odpustenie. Každý, kto Božie milosrdenstvo prijíma, je zároveň podľa slov Svätého Otca povolaný podeliť sa s týmito darmi s ostatnými. Toto si vyžaduje od človeka otvorené srdce, aby ho Duch Svätý mohol premeniť.

V závere pápež poukázal na skúsenosť apoštola Tomáša pri dotyku Ježišových rán. Zdôraznil pri tom, že „taká viera, ktoré nie je schopná byť milosrdnou, tak ako sú znakom milosrdenstva Ježišovej rany, nie je vierou: je to idea, je to ideológia.“

Po udelení záverečného požehnania sa Svätý Otec podelil so svojou túžbou, aby sa vo Svätom roku milosrdenstva každá diecéza podujala k vytvoreniu určitého „štrukturálneho diela milosrdenstva: nemocnice, domova pre seniorov, pre opustené deti, školy... či zariadenia pre záchranu z drogových závislostí“.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pri modlitbovej vigílii

„S radosťou a uznaním prežívame tento moment modlitby, ktorý nás vovádza do Nedele Božieho milosrdenstva, ktorú si tak veľmi prial sv. Ján Pavol II., – pred jedenástimi rokmi, v rovnaký deň ako dnes sa v roku 2005 od nás odobral – a želal si takto splniť žiadosť sv. Faustíny. Svedectvá, ktoré tu boli ponúknuté – a za ktoré ďakujeme – a čítania, ktoré sme počuli, dali zažiariť svetlu a nádeji, aby sme vstúpili do veľkého oceánu Božieho milosrdenstva. Koľko je tvárí jeho milosrdenstva, s ktorým nám prichádza v ústrety? Je ich naozaj mnoho; je nemožné opísať ich všetky, lebo Božie milosrdenstvo neprestajne rastie. Boh sa nikdy neunaví v jeho preukazovaní; a my by sme nikdy nemali upadnúť do zvykovosti, keď ho prijímame, vyhľadávame ho, túžime po ňom! Je to niečo stále nové, čo vzbudzuje úžas a údiv pri pohľade na veľkú tvorivú fantáziu Boha, keď nám prichádza v ústrety so svojou láskou.

Boh sa zjavil tak, že opakovane vyjavoval svoje meno, a toto meno je «milosrdný» (porov. Ex 34,6). Ako je veľká a nekonečná Božia prirodzenosť, tak veľké a nekonečné je jeho milosrdenstvo. Až tak, že keď ho chceme opísať vo všetkých jeho aspektoch, ukazuje sa to byť naozaj neľahkým podujatím. Listujúc stránky Svätého písma nájdeme, že milosrdenstvo je predovšetkým blízkosť Boha k svojmu ľudu. Blízkosť, ktorá sa vyjadruje a zviditeľňuje hlavne ako pomoc a ochrana. Je to blízkosť otca a matky, ktorá sa odráža v krásnom obraze proroka Ozeáša. Hovorí takto: «Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho» (11,4). Objatie otca či matky so svojím dieťaťom. Tento obraz je veľmi expresívny: Boh berie každého z nás a dvíha nás až ku svojej tvári. Koľkú nežnosť zahŕňa a koľko lásky vyjadruje! Nežnosť: slovo takmer zabudnuté, ktoré dnešný svet – my všetci – potrebujeme. Na toto slovo proroka som myslel pri pohľade na logo Jubilea. Ježiš nielenže nesie na svojich ramenách ľudstvo, ale jeho tvár sa tisne ku Adamovej tvári, a to natoľko, že sa zdá, akoby obe tváre splynuli do jednej.

My nemáme Boha, ktorý by nevedel chápať naše slabosti a cítiť ich spolu s nami (porov. Hebr 4,15). Naopak! Práve kvôli svojmu milosrdenstvu sa Boh stal jedným z nás: «Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom, vo všetkom okrem hriechu» (Gaudium et spes, 22). V Ježišovi sa tak môžeme nielen rukami dotknúť Otcovho milosrdenstva, ale sme podnecovaní, aby sme sa my sami stali nástrojom milosrdenstva. Hovoriť o milosrdenstve môže byť jednoduché, zatiaľ čo konkrétne ho uskutočňovať v skutkoch je náročnejšie. Je to cesta, ktorá trvá celý život a nemala by poznať žiadnu prestávku. Ježiš nám povedal, že máme byť „milosrdní, ako Otec“ (porov. Lk 6,36). A toto si vyžaduje celý život!

Nuž, koľko tvárí má Božie milosrdenstvo! Dáva sa nám spoznať ako blízkosť a nežnosť, ale vďaka tomu aj ako spolucítenie a podelenie sa, ako útecha a odpustenie. Kto ho viac prijme, je viac povolaný ponúknuť ho a podeliť sa oň; nemožno si ho ukrývať, ani ponechať len pre nás samých. Je to niečo, čo páli srdce a provokuje ho, aby milovalo, spoznávajúc tvár Ježiša Krista najmä v tom, kto je vzdialený, slabý, opustený, zmätený a na okraji. Milosrdenstvo nezostáva nehybné: vydáva sa hľadať stratenú ovcu, a keď ju nájde, dáva najavo radosť, ktorá je nákazlivá. Milosrdenstvo vie pozerať do očí každému človeku; každý je preň vzácny, lebo každý je jedinečný. Koľkú bolesť pociťujeme v srdci, keď počujeme hovoriť: „Ach, títo ľudia..., títo ľudia, táto bedač, vyšupnime ich von, nech si spia na ulici.“ – Toto je od Ježiša?    

Drahí bratia a sestry, milosrdenstvo nás nikdy nemôže zanechať pokojných. Je to Kristova láska, ktorá nás „znepokojuje“ až dovtedy, kým nedosiahneme cieľ; ktorá nás pobáda objať, pritisnúť k sebe a zapojiť každého, kto potrebuje milosrdenstvo a takto umožniť, aby boli všetci zmierení s Otcom (porov. 2 Kor 5,14-20). Nemáme sa báť; je to láska, ktorá nás zachytáva a vedie k zaangažovaniu, a to až tak, že vyjdeme zo seba samých, aby sme dokázali spoznať jeho tvár v tvári našich bratov. Nechajme sa nežne viesť touto láskou a staneme sa milosrdnými, ako Otec.

Počúvali sme evanjelium: Tomáš bol tvrdohlavý. Neuveril. A vieru nadobudol práve vtedy, keď sa dotkol Pánových rán. Taká viera, ktoré nie je schopná vstúpiť do Ježišových rán, nie je vierou! Taká viera, ktorá nie je schopná byť milosrdnou, tak ako sú znakom milosrdenstva Ježišovej rany, nie je vierou: je to idea, je to ideológia. Naša viera je stelesnená v takom Bohu, ktorý sa stal telom, ktorý sa stal hriechom, ktorý bol pre nás doráňaný! Ak teda chceme vážne uveriť a mať vieru, musíme sa priblížiť a dotknúť sa tej rany, pohladiť tú ranu a aj skloniť hlavu a dovoliť, aby druhí pohladili naše rany.    

Je teda dobré, aby to bol Duch Svätý, kto povedie naše kroky: on je tou láskou, on je tým milosrdenstvom, ktoré sa sprístupňuje v našich srdciach. Neklaďme prekážky jeho oživujúcemu pôsobeniu, ale ho oddane nasledujme na cestách, ktoré nám on sám ukazuje. Ostaňme s otvoreným srdcom, aby ho Duch mohol premeniť; a takto, ospravedlnení, zmierení, tí, čo vstúpili do Ježišových rán, staňme sa svedkami radosti, ktorá pramení zo stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom, živým uprostred nás.“

Po udelení požehnania pápež František pridal nasledovné slová:

„V predošlý deň z rozhovoru s vedúcimi istého pomáhajúceho charitatívneho združenia skrsla jedna myšlienka, a povedal som si: „Poviem ju v sobotu na námestí“. Aké krásne by bolo, keby ako pamiatka, takpovediac ako „pamätník“ tohto Roka milosrdenstva bolo v každej diecéze určité štrukturálne dielo milosrdenstva: nemocnica, domov pre seniorov, pre opustené deti, škola tam, kde chýba, ... zariadenie pre záchranu z drogových závislostí... Toľko vecí sa dá urobiť... Bolo by krásne, keby každá diecéza pouvažovala: Čo môžeme zanechať ako živú pamiatku, ako živé dielo milosrdenstva, ako živú Ježišovu ranu, v rámci tohto Roka milosrdenstva? Porozmýšľajme nad tým a hovorme o tom s našimi biskupmi. Ďakujem.“

28. marca

Pápež zaslal sústrastný telegram po teroristickom atentáte v Iraku

Vatikán/Irak 28. marca – Pápež František vyjadril hlboký zármutok nad obeťami bombového útoku, ktorý si 25. marca počas futbalového zápasu v Iraku vyžiadal najmenej 30 mŕtvych a vyše 50 zranených. Sústrastný telegram v mene Svätého Otca zaslal apoštolskému nunciovi v Iraku štátny sekretár kardinál Pietro Parolin:

„Zarmútený správou o veľkej strate na životoch spôsobenej teroristickým útokom v Iskandaríja, Jeho Svätosť pápež František sa vrúcne modlí za obete a ich rodiny, vzývajúc Božie milosrdenstvo nad zosnulými a božskú útechu pre tých, čo trpia. Modlí sa, aby – ako odpoveď na tento čin nezmyselného násilia – bol iracký ľud posilnený vo svojom odhodlaní odmietnuť nenávistné spôsoby a konflikt a aby spoločne a bez strachu pracoval pre budúcnosť vzájomnej úcty, solidarity a slobody“.

Samovražedný útok sa odohral na štadióne v meste Iskandaríja, ktoré leží asi 50 kilometrov od irackej metropoly. Miestne úrady podozrievajú z útoku teroristickú skupinu Islamský štát, ktorá je známa aj pod názvom Dáiš.

Samovražedný atentát v Pakistane zatienil oslavy Veľkej noci

Vatikán/Pakistan 28. marca – Ohavný masaker nevinných ľudí na severovýchode Pakistanu vrhol na slávenie Veľkej noci v krajine tieň smútku a žiaľu. Útok samovražedného atentátnika vo veľkomeste Láhaur (Lahore) si včera večer vyžiadal najmenej 70 mŕtvych, z toho takmer 30 detí a viac než 340 zranených.

Väčšina z obetí boli miestni kresťania, ktorí sa rozhodli sláviť nedeľu zmŕtvychvstania v rodinnom kruhu. Stalo sa tak neďaleko parku a blízko detského ihriska. K zodpovednosti sa už prihlásila odnož radikálneho Talibanu.

Na ukrutnú udalosť okamžite zareagovalo aj Tlačové stredisko Svätej stolice:

„Spoločne so Svätým Otcom – ktorý bol informovaný – sa modlíme za obete, vyjadrujeme našu blízkosť zraneným, zasiahnutým rodinám, cítime ich bolesť, sme blízko členom kresťanských menšín, opätovne zasiahnutých fanatickým násilím, [sme blízko] celému zranenému pakistanskému ľudu.

Ako dnes ráno potvrdil pápež, napriek pretrvávaniu týchto hrozných prejavov nenávisti, Pán, ktorý bol pre nás ukrižovaný a vstal z mŕtvych, nám aj naďalej dáva odvahu a nádej, ktoré sú potrebné na vybudovanie cesty pre súcit, solidaritu s trpiacimi, pre dialóg, spravodlivosť, zmierenie a pokoj“.

Útok odsúdil aj generálny tajomník OSN Pan Ki-mun. Prezident Pakistanu vyhlásil trojdenný smútok a provinčná vláda v Pandžábe po útoku nariadila uzatvorenie všetkých verejných parkov. Stovky ľudí sa na znak solidarity rozhodli v miestnych nemocniciach, ktoré prijali mnohých zranených darovať krv.

Kresťania v Pakistane patria k náboženskej menšine a v Pandžábskej provincii len nedávno získali uznanie práva verejne sláviť sviatky Veľkej noci. Pripomeňme, že kresťanská štvrť mesta Láhaur bola pred rokom, 15. marca 2015, svedkom dvoch krvavých samovražedných útokov stúpencov Talibanu na kostoly zaplnené veriacimi počas modlitbového zhromaždenia.

Pápež František odsúdil masaker v Pakistane a vyzval k ochrane menšín

Vatikán 28. marca – Pápež František dnes rozhodnými slovami odsúdil nedeľňajší masaker v pakistanskom Láhaure a vyzval k ochrane kresťanských a etnických menšín. Pri stretnutí s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra na poludňajšiu modlitbu Svätý Otec predniesol výzvu, prenášanú médiami do celého sveta:

„Drahí bratia a sestry, včera v centrálnej časti Pakistanu Veľkú noc skrvavil ohavný atentát, ktorý zmasakroval množstvo nevinných osôb, poväčšine rodín kresťanskej menšiny, osobitne žien a detí, čo sa zišli vo verejnom parku, aby v hre a radosti prežívali veľkonočný sviatok. Chcem vyjadriť svoju blízkosť všetkým, čo boli zasiahnutí týmto zákerným a nezmyselným zločinom a pozývam modliť sa k Pánovi za početné obete a za ich drahých.

Apelujem na verejné autority a všetky zložky spoločnosti tejto krajiny, aby vyvinuli všemožné úsilie na obnovenie bezpečnosti a pokoja pre obyvateľstvo, a zvlášť pre zraniteľnejšie náboženské menšiny. Ešte raz opakujem, že násilie a vražedná nenávisť vedú jedine k bolesti a ničeniu; úcta a bratstvo sú jedinou cestou k dosiahnutiu pokoja.

Nech nás Pánova Veľká noc ešte silnejšie podnieti k modlitbe k Bohu, aby sa zastavili ruky násilníkov, ktoré zasievajú teror a smrť, a aby mohla vo svete zavládnuť láska, spravodlivosť a zmierenie. Modlime sa všetci za tých, čo zomreli pri tomto atentáte, za ich rodiny, za kresťanské a etnické menšiny tejto krajiny.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s veriacimi pomodlil modlitbu „Zdravas´ Mária“.

Veľkonočný pondelok so Svätým Otcom: Každý deň kúsok evanjelia

Vatikán 28. marca – V dnešný Veľkonočný pondelok Svätý Otec František povzbudil veriacich, aby v Jubilejnom roku naplno objavili, že ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus je plným zjavením milosrdenstva, prítomného a pôsobiaceho v dejinách. Pri poludňajšom stretnutí s veriacimi pápež tiež reagoval mimoriadnym apelom na včerajší teroristický masaker v Pakistane. V závere pozval k dennému kontaktu s Božím slovom čítaním si po kúskoch z evanjelia.

Pred modlitbou „Raduj sa, nebies Kráľovná“ prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tento pondelok po Veľkej noci, nazývaný „Veľkonočným pondelkom“, sú naše srdcia ešte naplnené veľkonočnou radosťou. Po Pôstnom období, čase pokánia a obrátenia, ktorý Cirkev prežívala s osobitnou intenzitou v tomto Svätom roku milosrdenstva a po pôsobivých sláveniach Svätého trojdnia sa aj dnes zastavme pred prázdnym Ježišovým hrobom a zamyslime sa s úžasom a vďačnosťou nad veľkým tajomstvom zmŕtvychvstania Pána.  

Život zvíťazil nad smrťou. Milosrdenstvo a láska zvíťazili nad hriechom! Je tu potrebná viera a nádej, aby sme sa otvorili tomuto novému a nádhernému horizontu. A my vieme, že viera a nádej sú Božím darom a musíme o ne prosiť: ‚Pane, daruj mi vieru, daruj mi nádej!’ - Tak veľmi to potrebujeme! Nechajme sa preniknúť emóciami, ktoré rezonujú vo veľkonočnej sekvencii: «Kristus, to vieme isto, naozaj z mŕtvych vstal». Pán vstal z mŕtvych medzi nami! Táto pravda poznačila nezmazateľným spôsobom život apoštolov, ktorí po zmŕtvychvstaní opäť pocítili potrebu nasledovať svojho Učiteľa a, prijmúc Ducha Svätého, idú bez strachu ohlasovať všetkým, čo videli na vlastné oči a zakúsili na vlastnej koži.

V tomto Jubilejnom roku sme povolaní objaviť a prijať s osobitnou intenzitou povzbudivú správu o vzkriesení: «Kristus, moja nádej, vstal z mŕtvych!» Ak Kristus vstal z mŕtvych, môžeme hľadieť s novými očami a srdcom na každú udalosť nášho života, aj na tie najnegatívnejšie. Momenty temna, pádu a tiež hriechu sa môžu premeniť a ohlásiť novú cestu. Keď sme sa dotkli dna našej biedy a našej slabosti, zmŕtvychvstalý Kristus nám dáva silu vstať. Ak mu dôverujeme, jeho milosť nás zachráni! Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus je plným zjavením milosrdenstva, prítomného a pôsobiaceho v dejinách. To je veľkonočné posolstvo, ktoré ešte aj dnes znie a ktoré bude znieť počas celého Veľkonočného obdobia až do Zoslania Ducha Svätého.

Tichým svedkom udalostí Ježišovho utrpenia a zmŕtvychvstania bola Mária. Ona vedľa kríža stála na nohách: nesklonila sa pred bolesťou, ale jej viera ju urobila silnou. V jej zlomenom srdci matky vždy zostal zažatý plameň nádeje. Prosme ju, aby aj nám pomohla v plnosti prijať veľkonočné posolstvo vzkriesenia, aby sme ho pretavili do reality nášho každodenného života.  

Nech nám Panna Mária dá istotu viery, že každý krok na našej ceste, ktorý je poznačený utrpením, sa vo svetle Veľkej noci stane požehnaním a radosťou pre nás i pre druhých, predovšetkým pre tých, čo trpia v dôsledku egoizmu a ľahostajnosti.    

Vzývajme ju, teda s vierou a zbožnosťou v modlitbe „Raduj sa, nebies Kráľovná“, ktorá nahradí „Anjel Pána“ počas celého Veľkonočného obdobia.“

Po spoločnej mariánskej modlitbe prítomní prijali apoštolské požehnanie. Po požehnaní Svätý Otec pokračoval osobitným apelom, ktorým reagoval na nedeľňajší masaker v pakistanskom Láhaure:

„Drahí bratia a sestry, včera v centrálnej časti Pakistanu Veľkú noc skrvavil ohavný atentát, ktorý zmasakroval množstvo nevinných osôb, poväčšine rodín kresťanskej menšiny, osobitne žien a detí, čo sa zišli vo verejnom parku, aby v hre a radosti prežívali veľkonočný sviatok. Chcem vyjadriť svoju blízkosť všetkým, čo boli zasiahnutí týmto zákerným a nezmyselným zločinom a pozývam modliť sa k Pánovi za početné obete a za ich drahých.

Apelujem na verejné autority a všetky zložky spoločnosti tejto krajiny, aby vyvinuli všemožné úsilie na obnovenie bezpečnosti a pokoja pre obyvateľstvo, a zvlášť pre zraniteľnejšie náboženské menšiny. Ešte raz opakujem, že násilie a vražedná nenávisť vedú jedine k bolesti a ničeniu; úcta a bratstvo sú jedinou cestou k dosiahnutiu pokoja.

Nech nás Pánova Veľká noc ešte silnejšie podnieti k modlitbe k Bohu, aby sa zastavili ruky násilníkov, ktoré zasievajú teror a smrť, a aby mohla vo svete zavládnuť láska, spravodlivosť a zmierenie. Modlime sa všetci za tých, čo zomreli pri tomto atentáte, za ich rodiny, za kresťanské a etnické menšiny tejto krajiny.“

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s veriacimi pomodlil modlitbu „Zdravas´ Mária“.

Na záver poludňajšieho stretnutia Svätý Otec veriacim opäť odporúčal denný kontakt s Božím slovom:

„Každému prajem, aby prežil v radosti a pokoji tento týždeň, v ktorom sa predlžuje radosť z Kristovho vzkriesenia. Aby sme intenzívnejšie prežívali toto obdobie, osoží nám prečítať si každý deň úryvok z evanjelia, kde sa hovorí o udalosti zmŕtvychvstania. Päť minút, len toľko, môžeme si prečítať kúsok evanjelia. Nezabudnime na to!“

27. marca

Pápež František na Veľkonočnú nedeľu: Len nekonečné milosrdenstvo nás zachráni

Vatikán 27. marca – Svätý Otec František vo Veľkonočnú nedeľu celebroval na Námestí sv. Petra omšu Slávnosti Pánovho zmŕtvychvstania, po ktorej udelil požehnanie „Urbi et Orbi“ – mestu Rímu a celému svetu. V posolstve, ktoré predniesol z priečelia Vatikánskej baziliky, ohlásil radostnú veľkonočnú správu o vzkriesení Ježiša Krista, „stelesneného Božieho milosrdenstva“. Citujúc slová žalmu „Božie milosrdenstvo je večné“ zdôraznil, že z duchovnej a morálnej biedy môže ľudstvo zachrániť „len nekonečné milosrdenstvo“.

Vo svojom príhovore vyprosoval od vzkrieseného Krista osobitné požehnanie pre oblasti trpiace vážnymi krízami, počnúc Sýriou, cez Irak, Jemen, Líbyu. Vyprosoval pokoj pre Svätú zem a Ukrajinu a vyzval k solidarite s obeťami teroristických útokov v Belgicku, Turecku, Nigérii, Čade, Kamerune, Pobreží Slonoviny a Iraku.

Pripomenul, že Kristovo zmŕtvychvstanie je zároveň výzvou nezabúdať na stále početnejších migrantov a utečencov, ktorí utekajú pred vojnou, hladom, chudobou a sociálnou nespravodlivosťou a vyjadril aj svoje priania pre Svetový humanitárny samit, ktorý sa zíde v máji v Istanbule.

Na záver Svätý Otec všetkých povzbudil „pustiť sa s väčšou odvahou a s väčšou nádejou do budovania ciest zmierenia s Bohom i s bratmi“. Pri požehnaní Urbi et Orbi mu asistovali kardináli Renato Raffaele Martino, emeritný predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a Franc Rodé, emeritný prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Dopoludňajšie eucharistické slávenie sa na zaplnenom Vatikánskom námestí začalo o 10. hodine. Po slávnostným vstupe diakoni odhalili ikonu Krista Pantokrátora so symbolmi zmŕtvychvstania, ktorú si Svätý Otec uctil incenzom. Evanjelium zaznelo tradične v slávnostnom gréckom a latinskom prednese. Bohatá kvetinová výzdoba liturgického priestoru a prednej časti námestia bola už po 30. rok v poradí darom holandských kvetinárov Svätému Otcovi, ktorý sa im verejne poďakoval v závere po požehnaní Urbi et Orbi. Pri slávnosti asistovali jednotky Švajčiarskej gardy a Vatikánskeho žandárskeho zboru s dychovou hudbou. Po skončení liturgie si Svätý Otec podal ruku s prítomnými kardinálmi a z papamobilu pozdravil veriacich nielen v priestore námestia, ale aj pozdĺž širokej ulice Via della Conciliazione.

Veľkonočné posolstvo Svätého Otca Františka Urbi et Orbi

Vatikán 27. marca – Prinášame v plnom znení Veľkonočné posolstvo Svätého Otca Františka, ktoré predniesol dnes na poludnie z loggie Baziliky sv. Petra pred udelením požehnania Urbi et Orbi:

«Chváľte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky» (Ž 135,1).

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

Ježiš Kristus, stelesnenie Božieho milosrdenstva, z lásky zomrel na kríži a z lásky vstal z mŕtvych. Preto dnes voláme: Ježiš je Pán!

Jeho zmŕtvychvstaním sa naplno uskutočňuje proroctvo žalmu: Božie milosrdenstvo je večné, jeho láska trvá naveky, už viac neumiera. Môžeme mu naplno dôverovať a vzdávať vďaky, pretože kvôli nám zostúpil až do najhlbšej priepasti.

Zoči-voči duchovným a morálnym priepastiam ľudstva, zoči-voči prázdnotám v srdciach, ktoré spôsobujú nenávisť a smrť, iba nekonečné milosrdenstvo nám môže darovať spásu. Iba Boh môže svojou láskou vyplniť tieto prázdnoty a priepasti, a nedovoliť, aby sme utonuli, lež aby sme ďalej spoločne kráčali do krajiny slobody a života.

Radostná zvesť Veľkej noci – ukrižovaný Ježiš tu nie je, lebo vstal (porov. Mt 28,5-6) – nám dáva potešujúcu istotu, že priepasť smrti bola prekročená, a tak boli porazené žiaľ, nárek a bolesť (porov. Zjv 21,4). Pán, ktorý pretrpel opustenie svojich učeníkov, ťarchu nespravodlivého odsúdenia a hanbu potupnej smrti, nám teraz dáva účasť na jeho nesmrteľnom živote a pohľadom lásky a súcitu hľadí na hladných, smädných, pocestných i väznených, vydedených a odhodených, obete útlaku a násilia. Svet je plný ľudí trpiacich na tele i na duši, kým denníky sú plné krutých zločinov, nezriedka sa odohrávajúcich za domácimi múrmi a ozbrojených konfliktov širokej škály, ktoré vystavujú celé národy nevýslovným skúškam.

Zmŕtvychvstalý Kristus ukazuje chodníky nádeje milovanej Sýrii, krajine sužovanej dlhotrvajúcim konfliktom, sprevádzaným ničením, smrťou, pošliapavaním humanitárneho práva a rozkladom občianskeho spolunažívania. Moci zmŕtvychvstalého Pána zverujeme prebiehajúce rokovania, aby sa dobrou vôľou a spoluprácou všetkých mohlo zbierať ovocie pokoja a začať budovať bratská spoločnosť, rešpektujúca dôstojnosť a práva všetkých občanov. Posolstvo života, ktoré zaznelo z úst anjela pri prevrátenom kameni v hrobe, nech premôže tvrdosť sŕdc a napomáha plodnému stretnutiu národov a kultúr v iných oblastiach Stredomoria a Blízkeho východu, najmä v Iraku, Jemene a Lýbii.

Obraz nového človeka, žiariaci v Kristovej tvári, nech vo Svätej zemi podporuje spolunažívanie Izraelčanov a Palestínčanov, ako aj trpezlivú ochotu a každodennú snahu v budovaní základov spravodlivého a trvalého pokoja prostredníctvom priameho a úprimného rokovania. Pán života nech sprevádza aj úsilia vedúce k definitívnemu vyriešeniu vojny na Ukrajine, inšpirujúc a podporujúc aj iniciatívy humanitnej pomoci, medzi iným oslobodenie zajatých osôb.

Pán Ježiš, náš pokoj (Ef 2,14), ktorý zmŕtvychvstaním premohol zlo a hriech, nech nás slávením Veľkej noci podnecuje byť nablízku obetiam terorizmu, zaslepenej a krutej formy násilia, ktoré neprestáva prelievať nevinnú krv v rôznych častiach sveta, ako počas nedávnych atentátov v Belgicku, Turecku, Nigérii, Čade, Kamerune, Pobreží Slonoviny a Iraku. Nech privedie k šťastnému výsledku nádeje a perspektívy pokoja v Afrike; myslím najmä na Burundi, Mozambik, Konžskú demokratickú republiku a na Južný Sudán, poznačené politickými a sociálnymi napätiami.

Zbraňami lásky Boh porazil egoizmus a smrť. Jeho Syn Ježiš je bránou milosrdenstva, dokorán otvorenou pre všetkých. Jeho veľkonočné posolstvo nech sa vždy viac premietne na venezuelskom národe, žijúcom v neľahkých podmienkach, a na tých, ktorí držia v rukách osud krajiny, aby pracovali na vízii spoločného dobra, hľadajúc priestor na dialóg a spoluprácu so všetkými. Nech sa všade podporuje kultúra stretnutia, spravodlivosť a vzájomný rešpekt, ktoré jediné môžu zaistiť duchovné a materiálne blaho občanov.

Kristovo zmŕtvychvstanie, zvesť života pre celé ľudstvo, zaznieva po stáročia a pozýva nás, aby sme nezabúdali na mužov i ženy, ktorí hľadajú lepšiu budúcnosť, na stále početnejší zástup migrantov a utečencov – medzi nimi mnohé deti – ktorí utekajú pred vojnou, hladom, chudobou a sociálnou nespravodlivosťou. Týchto našich bratov a sestry príliš často na ich ceste postretne smrť alebo odmietnutie tých, ktorí by ich mohli prijať a pomôcť im. Najbližšie stretnutie Svetového humanitárneho samitu nech nezabúda klásť do centra ľudskú osobu s jej dôstojnosťou a vypracovať politiku schopnú pomáhať a chrániť obete konfliktov a iných krízových situácií, predovšetkým najzraniteľnejších a tých, čo sú prenasledovaní z etnických a náboženských dôvodov.

V tento slávnostný deň „nech sa raduje zem zaplavená toľkým jasom“ (porov. Veľkonočný chválospev), a predsa toľko týraná a ponižovaná nenásytným, ziskuchtivým vykorisťovaním, ktoré prekrúca rovnováhu prírody. Myslím najmä na oblasti zasiahnuté dôsledkami klimatických zmien, ktoré nezriedka vyvolávajú suchá či prudké povodne, s následnými potravinovými krízami v rôznych častiach planéty.

S našimi bratmi a sestrami, prenasledovanými pre vieru a vernosť Kristovmu menu a zoči-voči zlu, ktoré zdanlivo prevláda v živote mnohých, opätovne počúvame Pánove slová útechy: „Nebojte sa! Ja som premohol svet!“ (Jn 16,33). Dnes je žiarivý deň tohto víťazstva, pretože Kristus pošliapal smrť a svojím zmŕtvychvstaním dal zažiariť životu a nesmrteľnosti (porov. 2 Tim 1,10). „On nás vyviedol z otroctva na slobodu, zo smútku do radosti, zo žiaľu k oslave, z tmy na svetlo, z otroctva k vykúpeniu. Preto voláme pred ním: Aleluja!“ (Meliton Sardský, Veľkonočná homília).

Tým, ktorí v našich spoločnostiach stratili nádej a chuť žiť, starším, ktorých zmohla samota a úbytok síl, mladým, ktorým sa zdá, že sú bez budúcnosti - všetkým znovu adresujem slová Zmŕtvychvstalého: „Hľa, všetko robím nové... Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody“ (Zjv 21,5-6). Toto Ježišovo povzbudivé posolstvo nech pomáha každému z nás pustiť sa s väčšou odvahou a s väčšou nádejou do budovania ciest zmierenia s Bohom i s bratmi. Tak veľmi to potrebujeme.

Veľkonočná vigília so Svätým Otcom: Evanjelizujme naše problémy

Vatikán 27. marca – Veľká noc je sviatkom nádeje. Vďaka Božej láske, ktorá nesklame je kresťan povolaný byť radostným služobníkom tejto nádeje. Má prinášať veľkonočnú zvesť, „prebúdzať a kriesiť nádej v srdciach zaťažených smútkom u tých, čo len s ťažkosťami nachádzajú svetlo života“. Neznamená to, že pre kresťana prestanú existovať problémy, ale že bude tieto problémy „evanjelizovať“, keď ich osvetlí svetlom Zmŕtvychvstalého. To sú myšlienky z homílie Svätého Otca Františka pri slávení veľkonočnej vigílie v Bazilike sv. Petra.

Počas slávenia, ktoré sa začalo o 20.30 liturgiou svetla, Svätý Otec pokrstil dvanástich katechumenov, osem žien a štyroch mužov. Šesť z nich pochádza z Albánska, dvaja z Kórey a po jednom z Číny, Indie, Kamerunu a Talianska. Medzi krstencami boli aj veľvyslanec Južnej Kórey v Taliansku Yong-Joon Lee s manželkou Hee Kim. Zaujímavosťou je tiež, že krstnými rodičmi im bol iný kórejský diplomatický pár: veľvyslanec pri Svätej stolici s manželkou.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka:

«Peter vstal a bežal k hrobu» (Lk 24,12). Aké myšlienky mohli zmietať mysľou a srdcom Petra počas toho behu? Evanjelium nám hovorí, že Jedenásti vrátane Petra neverili svedectvu žien, ich veľkonočnej zvesti. Tie slová sa im zdali «ako blúznenie» (v. 11). V Petrovom srdci preto bola pochybnosť sprevádzaná mnohými negatívnymi myšlienkami: smútok nad smrťou milovaného Majstra a žiaľ nad tým, že ho trikrát zaprel počas jeho umučenia.

Je tu ale detail, ktorý charakterizuje jeho obrátenie: Po tom, ako si Peter vypočul ženy a neuveril im, predsa však «vstal» (v. 12). Neostal sedieť a premýšľať, neostal zavretý v dome ako iní. Nenechal sa chytiť do pasce ponurej atmosféry tých dní, ani premôcť svojimi pochybnosťami; nenechal sa pohltiť výčitkami svedomia, strachom a neustálym omieľaním rečí, ktoré k ničomu nevedú. Hľadal Ježiša, nie sám seba. Uprednostnil cestu stretnutia a dôvery a tak ako bol, vstal a bežal k hrobu, odkiaľ sa potom vrátil plný údivu (porov. v. 12). Toto bol začiatok Petrovho „zmŕtvychvstania“, zmŕtvychvstania jeho srdca. Nepoddávajúc sa smútku a tme, dal priestor hlasu nádeje: nechal Božie svetlo vstúpiť do svojho srdca a neudusil ho.

Aj ženy, ktoré zavčas ráno išli vykonať skutok milosrdenstva, aby mu do hrobu priniesli voňavé oleje, zažili rovnakú skúsenosť. «Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi», no boli otrasené, keď počuli slová anjelov: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» (v. 5).

Ani my – ako Peter a ženy – nemôžeme nájsť život, ak zotrvávame v smútku a bez nádeje a zostávame uväznení v nás samých. Ale otvorme Pánovi naše zapečatené hrobky – každý z nás ich pozná –, aby vstúpil Ježiš a dal nám život; prinesme mu kamene nevraživosti a balvany minulosti, ťažké hromady slabostí a pádov. On si želá prísť a vziať nás za ruku, aby nás vytiahol von z úzkosti. Nuž toto je prvý kameň, ktorý treba v túto noc odvaliť: nedostatok nádeje, ktorý nás uzatvára v nás samých. Nech nás Pán vyslobodí z tejto pasce byť kresťanmi bez nádeje, ktorí žijú akoby Pán nevstal z mŕtvych a stredobodom života boli naše problémy.

Vidíme a neustále budeme vídavať problémy vo svojom okolí i vo vlastnom vnútri. Budú tam vždy, ale v túto noc treba takéto problémy osvetliť svetlom Zmŕtvychvstalého, v istom zmysle ich „evanjelizovať“. Evanjelizovať problémy. Tma a strach nesmú pripútať pohľad duše a zmocniť sa srdca, ale počúvajme slová anjela o Pánovi: «Niet ho tu. Vstal z mŕtvych» (v. 6). On je naša najväčšia radosť, je vždy po našom boku a nikdy nás nesklame.

Toto je základ nádeje, ktorá nie je jednoduchým optimizmom a ani psychologickým postojom či dobromyseľným povzbudením nabrať odvahu. Kresťanská nádej je dar, ktorý nám Boh dáva, ak vyjdeme zo seba samých a otvoríme sa mu. Táto nádej neklame, lebo Duch Svätý je rozliaty v našich srdciach (porov. Rim 5,5). Tešiteľ nerobí všetko na pohľad pekným, neodstraňuje zlo čarovným prútikom, ale vlieva skutočnú silu života, ktorá nie je absenciou problémov, ale istotou, že nás neprestajne miluje a odpúšťa nám Kristus, ktorý pre nás zvíťazil nad hriechom, zvíťazil nad smrťou, zvíťazil nad strachom. Dnes je slávnosť našej nádeje, oslava tejto istoty: nič a nik nás viac nebude môcť odlúčiť od jeho lásky (porov. Rim 5,39).

Pán je živý a chce, aby ho hľadali medzi živými. Každý, kto ho stretne, dostáva od neho poslanie prinášať veľkonočnú zvesť, prebúdzať a kriesiť nádej v srdciach zaťažených smútkom u tých, čo len s ťažkosťami nachádzajú svetlo života. Tak veľmi je to dnes potrebné. Zabúdajúc na seba samých, ako radostní služobníci nádeje sme povolaní ohlasovať Zmŕtvychvstalého životom a prostredníctvom lásky. Inak budeme akousi medzinárodnou štruktúrou s veľkým počtom prívržencov a dobrými pravidlami, no neschopnou darovať nádej, po ktorej prahne svet.

Ako môžeme živiť našu nádej? Liturgia tejto noci nám dáva dobrú radu. Učí nás pripomínať si. Pripomínať si Božie skutky. Čítania nám vskutku vyrozprávali jeho vernosť, príbeh jeho lásky voči nám. Živé Božie slovo je schopné zahrnúť nás do tohto príbehu lásky, živiť nádej a roznecovať radosť. To nám pripomína aj evanjelium, ktoré sme počuli: aby anjeli dodali ženám nádej, hovoria: «Spomeňte si, ako vám [Ježiš] povedal» (Lk 24,6). Pripomínajme si Ježišove slová, pripomínajme si všetko, čo urobil v našom živote. Nezabúdajme na jeho slovo a jeho skutky, inak stratíme nádej a staneme sa kresťanmi bez nádeje; pripomínajme si naopak Pána, jeho dobrotu a jeho slová života, ktoré sa nás dotkli; zapamätajme si ich a osvojme si ich, aby sme boli strážcami úsvitu, ktorí dokážu rozpoznať znamenia Zmŕtvychvstalého.

Drahí bratia a sestry, Kristus vstal z mŕtvych! A my máme možnosť otvoriť sa a prijať jeho dar nádeje. Otvorme sa nádeji a vykročme na cestu; spomienka na jeho skutky a jeho slová nech je žiarivým svetlom, ktoré nasmeruje naše kroky v dôvere smerom k tej Veľkej noci, ktorá nebude mať koniec.

25. marca

Pápež František viedol obrady Veľkého piatka vo Vatikánskej bazilike

Vatikán 25. marca – Obrady Veľkého piatka s Jánovými pašiami a poklonou Svätému krížu dnes slávil Svätý Otec František spolu s členmi Rímskej kúrie a za účasti veriacich, ktorí prišli do Ríma z najrôznejších krajín. Pri slávení pamiatky Pánovho umučenia vo Vatikánskej bazilike už tradične predniesol homíliu pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa. Vysvetlil v nej, že Božie milosrdenstvo nie je v protiklade s Božou spravodlivosťou. „Je čas uvedomiť si, že opakom milosrdenstva nie je spravodlivosť, ale pomsta,“ zdôraznil pápežský kazateľ. Ježišov kríž predstavil ako víťazstvo nad pomstou. Upozornil na vysoko naliehavú potrebu prekonania falošnej predstavy o pomste, ktorá sa stala nebezpečným mýtom:

„Nenávisť a krutosť teroristických atentátov tohto týždňa nám môže pomôcť pochopiť, aká božská sila je ukrytá v posledných slovách Krista: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“ (Lk 23,34). Akokoľvek ďaleko by mohla zájsť ľudská nenávisť, Božia láska bola, je a vždy bude silnejšia. Za terajších okolností je výzva apoštola Pavla určená nám: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21).

Je potrebné zbaviť pomstu jej mýtickosti! Stala sa vtieravým mýtom, ktorý nakazil všetko a všetkých, počnúc deťmi. Veľkú časť filmových príbehov a počítačových hier tvoria príbehy o pomste, ktoré sa podsúvajú cez víťazstvo kladného hrdinu. Polovica utrpenia, ktoré je vo svete, ak nie viac – a to tam, kde nejde o prírodné nešťastia –, pochádza z túžby po odplate, tak v medziľudských vzťahoch ako i vo vzťahoch medzi štátmi a národmi.“

„Boh vykonáva spravodlivosť, keď prejavuje milosrdenstvo!“ zdôraznil páter Cantalamessa, ktorý tiež upozornil na potrebu korigovať nesprávnu predstavu o Božej spravodlivosti, ktorá mnohých podvedome vedie k strachu z Boha. Pripomenul vyjadrenia sv. Augustína, ktoré správne vysvetľujú Božiu spravodlivosť: „Božia spravodlivosť – ako píše – je tá, skrze ktorú sa vďaka jeho milosti stávame spravodlivými, presne tak ako «Pánova spása» (Ž 3,9) je tá, skrze ktorú nás Boh zachraňuje.“ Taliansky kapucín v tejto súvislosti podobne citoval aj Martina Luthera a pripomenul prínos reformácie pre celé kresťanstvo: „Luther mal zásluhu na tom, že opätovne vytiahol túto pravdu na svetlo po tom, ako sa jej zmysel počas storočí vytratil, aspoň z kresťanského kázania. A predovšetkým v tomto je kresťanstvo dlžníkom Reformácie, ktorej 500. výročie si pripomenieme na budúci rok.“

Homília Raniera Cantalamessu na Veľký piatok: Zmierte sa s Bohom

Vatikán 25. marca – Prinášame plný text homílie pápežského kazateľa P. Raniera Cantalamessu OFM Cap. pri slávení obradov Veľkého piatka 25. marca 2016, ktorým vo Vatikánskej bazilike predsedal Svätý Otec František:

„Boh nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia... V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou. Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. Veď hovorí: «V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.» Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (porov. 2 Kor 5,18-6,2).

To sú slová sv. Pavla v Druhom liste Korinťanom. Apoštolova výzva zmieriť sa s Bohom sa netýka historického zmierenia medzi Bohom a ľudstvom (to, ako to uviedol, sa už udialo Kristovým prostredníctvom na kríži). Netýka sa ani sviatostného zmierenia, ktoré sa deje v krste a vo sviatosti zmierenia. Týka sa existenciálneho a osobného zmierenia, ktoré je potrebné uskutočniť v prítomnosti. Výzva smeruje ku korintským kresťanom, ktorí sú pokrstení a dlhší čas žijú v Cirkvi. A práve preto je táto výzva nasmerovaná aj k nám, tu a teraz. „Milostivý čas a deň spásy“ je pre nás tento Rok milosrdenstva, ktorý prežívame.

Čo ale znamená v existenciálnom a psychologickom zmysle, zmieriť sa s Bohom? Jednou z príčin, a možno tou hlavnou príčinou odcudzenia sa moderného človeka od náboženstva a viery je pokrivený obraz, ktorý má o Bohu. Aký je totiž obraz Boha, ktorý je „prednastavený“ v ľudskom kolektívnom podvedomí? Aby sme to zistili, stačí si položiť túto otázku: „Aké myšlienkové asociácie, aké pocity a reakcie sa v tebe rodia, ešte pred akýmkoľvek uvažovaním, keď sa modlíš Otče náš a prídeš k slovám: „Buď vôľa tvoja“?

Ten, kto to hovorí, akoby vnútorne sklonil odovzdane hlavu a pripravil sa na najhoršie. Podvedome spájame Božiu vôľu so všetkým, čo je nepríjemné, bolestné, čo tak či onak možno vnímať ako oklieštenie slobody a individuálneho rozvoja. Je to tak trochu, akoby bol Boh nepriateľom každej oslavy, radosti, potešenia. Boh ako zachmúrený a inkvizítor.

Na Boha pozeráme ako na najvyššie Bytie, Všemohúceho, Pána času a dejín, teda ako na entitu, ktorá sa natláča indivíduu zvonku. Neuniká mu žiaden detail ľudského života. Porušenie jeho zákona nevyhnutne prináša neporiadok, ktorý si vyžaduje primeranú nápravu, o ktorej človek vie, že jej nie je schopný. Z toho vyplýva strach a niekedy aj hluchá zatrpknutosť voči Bohu. Je to pozostatok pohanskej predstavy o Bohu, ktorá nikdy nebola celkom vykorenená, a možno sa ani nedá úplne vykoreniť z ľudského srdca. Na nej je založená grécka tragédia: Boh je ten, ktorý zasahuje prostredníctvom božieho trestu, aby znova nastolil poriadok narušený zlom.

Zaiste, v kresťanstve sa nikdy neignorovalo Božie milosrdenstvo! Zverili sme mu však iba úlohu zmierňovať oprávnenú prísnosť spravodlivosti. Milosrdenstvo bolo výnimkou, nie pravidlom. Rok milosrdenstva je zlatou príležitosťou, aby sme priniesli na svetlo pravý obraz biblického Boha, ktorý nielen koná milosrdenstvo, ale je milosrdenstvom.

Toto odvážne tvrdenie je založené na skutočnosti, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16). Jedine vo vnútri Trojice je Boh láskou bez toho, že by bol milosrdenstvom. To, že Otec miluje Syna, nie je milosť alebo blahosklonnosť, je to nevyhnutnosť. On potrebuje milovať, aby existoval ako Otec. To, že Syn miluje Otca, nie je milosrdenstvom alebo milosťou, je to nevyhnutnosť, aj keď úplne slobodná. On, aby bol Synom, potrebuje byť milovaný a milovať. A to isté musíme povedať o Duchu Svätom, ktorý je zosobnenou láskou.

Stvorením sveta a slobodných tvorov v ňom prestáva byť Božia láska prirodzenosťou a stáva sa milosťou. Táto láska je slobodne udelená, mohla by aj nebyť. Je to „chesed“ - milosť a milosrdenstvo. Hriech človeka nemení prirodzenosť tejto lásky, ale vyvoláva v nej kvalitatívny skok. Od milosrdenstva ako daru sa prechádza k milosrdenstvu ako odpusteniu. Od lásky jednoduchého darovania je tu posun k trpiacej láske, pretože Boh trpí zoči-voči odmietnutiu jeho lásky. „Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili” (Iz 1,2). Opýtajme sa mnohých otcov a mnohých matiek, ktorí s tým majú osobnú skúsenosť, či toto nie je utrpenie, a to jedno z najtrpkejších životných utrpení.

*   *   *

A čo je s Božou spravodlivosťou? Je zabudnutá, alebo podcenená? Túto otázku raz a navždy zodpovedal sv. Pavol. On v Liste Rimanom začína svoj výklad jednou správou: „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť” (Rim 3,21). Pýtame sa: aká spravodlivosť? Tá, ktorá dáva „unicuique suum“ - každému, čo je jeho -, čiže tá, ktorá prideľuje odmeny a tresty podľa zásluh? Zaiste, príde čas, kedy sa prejaví aj táto Božia spravodlivosť, ktorá spočíva v tom, že každý dostane podľa vlastných zásluh. Totiž Boh, ako napísal apoštol krátko predtým, „odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť; hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti” (Rim 2, 6-8).

Ale nie o tejto spravodlivosti hovorí apoštol, keď píše: „Teraz sa zjavila Božia spravodlivosť“. Tá prvá je udalosťou budúcnosti, toto je však udalosť, ktorá prebieha, deje sa „teraz“. Ak by to tak nebolo, Pavlovo tvrdenie by bolo absurdné, vyvrátené faktami. Z pohľadu retribučnej spravodlivosti sa Kristovým príchodom na svet nezmenilo nič. Aj naďalej, hovorí Bossuet, často vídať vinníkov na tróne a nevinných na popravisku. Ale preto, že sa neverí, že je vo svete nejaká spravodlivosť a nejaký pevný poriadok, aj keď obrátený, preto sa niekedy udeje opak, čiže nevinný je na tróne a vinný na popravisku. Ale v tomto nespočíva novosť, ktorú priniesol Kristus. Počúvajme, čo hovorí apoštol:

„Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša” (Rim 3,23-26).

Boh vykonáva spravodlivosť, keď prejavuje milosrdenstvo! To je ten veľký objav. Apoštol hovorí, že Boh je „spravodlivý a ospravedlňuje“, čo znamená, že je spravodlivý so sebou samým, keď ospravedlňuje človeka. On je totiž láskou a milosrdenstvom, preto vykonáva spravodlivosť sebe samému - teda prejavuje sa skutočne tým, čím je - keď koná milosrdenstvo.

Avšak ničomu z tohto neporozumieme, ak nepochopíme, čo presne znamená výraz „Božia spravodlivosť“. Je tu totiž nebezpečenstvo, že ak niekto počuje hovoriť o Božej spravodlivosti a nepozná význam tohto výrazu, tak namiesto toho, aby sa ním povzbudil, vystraší sa. Už sv. Augustín to vysvetlil veľmi jasne: „Božia spravodlivosť – ako píše – je tá, skrze ktorú sa vďaka jeho milosti stávame spravodlivými, presne tak ako «Pánova spása» (Ž 3,9) je tá, skrze ktorú nás Boh zachraňuje“ (Sv. Augustín: Duch a litera, 32,56 – PL 44,237). Inými slovami, Božia spravodlivosť je čin, ktorým Boh robí spravodlivými a jemu milými tých, ktorí veria v jeho Syna. Nie je to vykonať spravodlivosť, ale urobiť spravodlivými.

Luther mal zásluhu na tom, že opätovne vytiahol túto pravdu na svetlo po tom, ako sa jej zmysel počas storočí vytratil, aspoň z kresťanského kázania. A predovšetkým v tomto je kresťanstvo dlžníkom Reformácie, ktorej 500. výročie si pripomenieme na budúci rok. „Keď som toto objavil, napísal neskôr reformátor, cítil som sa znovuzrodený a zdalo sa mi, že sa dokorán otvorili brány raja“ (Matrin Luther: Predslov k dielam v latinčine, ed. Weimar, 54, s. 186). Ale nie je to samotný Augustín či Luther, kto takto vysvetlil koncept „Božej spravodlivosti“. Je to Sväté písmo, ktoré to urobilo pred nimi:

„Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3,4-5). „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení“ (Ef 2,4-5).

A tak povedať, že „sa zjavila Božia spravodlivosť“, je ako povedať, že sa zjavila dobrota Boha, jeho láska, jeho milosrdenstvo. Božia spravodlivosť nielenže neprotirečí jeho milosrdenstvu, ale práve v nej spočíva!

Čo také dôležité sa udialo na kríži, že to oprávňuje túto radikálnu zmenu v osude ľudstva? Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský napísal:

„Nespravodlivosť, zlo ako realitu nemožno jednoducho ignorovať a nechať bez povšimnutia. Musia sa spracovať a premôcť. Iba tak môže vyzerať pravé milosrdenstvo. A keďže ľudia to nedokážu uskutočniť vlastnými silami, robí to sám Boh – to je tá skutočná ‘bezvýhradná’ Božia dobrota“ (Porov. J. Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, 2. diel, Trnava: Dobrá kniha, 2011, 133).

Boh sa nezastavil len pri odpustení hriechov ľuďom; urobil nekonečne viac; vzal ich na seba, akoby si ich na seba obliekol. Boží Syn, hovorí Pavol, „sa za nás urobil hriechom“. Strašné vyjadrenie! Už v stredoveku bolo niektorým ťažko uveriteľné, že by Boh žiadal smrť vlastného Syna, aby zmieril svet so sebou. Sv. Bernard im na to odpovedá: „Nebola to smrť Syna, čo sa Bohu páčila, ale jeho vôľa dobrovoľne za nás zomrieť - Non mors placuit sed voluntas sponte morientis“ (Sv. Bernard z Clairvaux, Proti Abélardovým omylom, 8,21-22, PL 182, 1070). Teda nie smrť, ale láska nás zachránila!

Božia Láska dostihla človeka v tom najvzdialenejšom bode, kam sa sám vyhnal, keď ušiel od Boha – v bode smrti. Kristova smrť sa mala všetkým zjaviť ako najväčší dôkaz Božieho milosrdenstva voči hriešnikom. Tu vidíme, prečo sa neodohrala v majestátnosti určitej samoty, ale je akoby zarámovaná smrťou dvoch zločincov. Ježiš chce zostať priateľom hriešnikov až po smrť. Kvôli tomu zomiera ako oni a spolu s nimi.

*   *   *

Je čas uvedomiť si, že opakom milosrdenstva nie je spravodlivosť, ale pomsta. Ježiš nepostavil milosrdenstvo do opozície k spravodlivosti, ale k zákonu odplaty: „Oko za oko, zub za zub“. Tým, že Boh odpúšťa hriechy, nezrieka sa spravodlivosti, ale odplaty; nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18,23). Ježiš na kríži nežiada Otca, aby ho pomstil.

Nenávisť a krutosť teroristických atentátov tohto týždňa nám môže pomôcť pochopiť, aká božská sila je ukrytá v posledných slovách Krista: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia“ (Lk 23,34). Akokoľvek ďaleko by mohla zájsť ľudská nenávisť, Božia láska bola, je a vždy bude silnejšia. Za terajších okolností je výzva apoštola Pavla určená nám: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12,21).

Je potrebné zbaviť pomstu jej mýtickosti! Stala sa vtieravým mýtom, ktorý nakazil všetko a všetkých, počnúc deťmi. Veľkú časť filmových príbehov a počítačových hier tvoria príbehy o pomste, ktoré sa podsúvajú cez víťazstvo kladného hrdinu. Polovica utrpenia, ktoré je vo svete, ak nie viac – a to tam, kde nejde o prírodné nešťastia –, pochádza z túžby po odplate, tak v medziľudských vzťahoch ako i vo vzťahoch medzi štátmi a národmi.

Ako povedal Dostojevský, „krása zachráni svet“ (F. M. Dostojevskij, Idiot, 3. časť, 5. kap.). No krása môže rovnako viesť ku skaze. Iba jedna jediná vec môže skutočne zachrániť svet – milosrdenstvo! Božie milosrdenstvo voči ľuďom a milosrdenstvo ľudí voči sebe navzájom. Ono môže zachrániť zvlášť to najvzácnejšie a to momentálne najkrehkejšie, čo vo svete jestvuje – manželstvo a rodinu.

V manželstve dochádza k niečomu podobnému ako dochádza vo vzťahoch medzi Bohom a ľudstvom, ktoré Biblia vyjadruje práve obrazom sobáša. Hovoril som, že na začiatku všetkého je láska, nie milosrdenstvo. To nastupuje až následne po hriechu človeka. Podobne aj v manželstve, na jeho začiatku nie je milosrdenstvo, ale láska. Ľudia sa neberú z milosrdenstva, ale z lásky. No po rokoch či mesiacoch spoločného života sa začnú objavovať vzájomné limity, zdravotné, finančné problémy, problémy s deťmi; nastúpi rutina, ktorá uhasína každú radosť.

To, čo môže manželstvo zachrániť pred poklesom bez opätovného výstupu nahor je milosrdenstvo, chápané vo výsostne biblickom zmysle, čiže nie iba odpustiť si navzájom, ale aj „obliecť si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (porov. Kol 3,12). Milosrdenstvo zaistí, aby sa k erosu pripojilo agapé, k láske hľadajúcej láska dávajúca a spolucítiaca. Boh „je pohnutý spolucítením“ s človekom (Ž 103,13): nemali by sa manžel a manželka dať pohnúť spolucítením jeden voči druhému? A nemali by sme sa my, ktorí žijeme v komunitách, dať pohnúť vzájomným spolucítením namiesto odsudzovania?

Modlime sa: Nebeský Otče, pre zásluhy tvojho Syna, ktorý sa na kríži za nás „stal hriechom“, odstráň zo sŕdc ľudí, rodín a národov, túžbu po odplate. Daj, nech úmysel Svätého Otca pri vyhlásení tohto Svätého roka milosrdenstva nájde konkrétnu odozvu v našich srdciach a nech všetci môžu v hĺbke srdca zakusovať radosť zo zmierenia s tebou. Nech sa tak stane!

Svätý Otec na obede s rímskymi farármi: Dbajte najmä o ľudí v ťažkostiach

Vatikán 25. marca – Dbajte o ľudí, o všetkých ľudí, osobitne o tých, ktorí sú najviac v ťažkostiach. To žiadal Svätý Otec od približne desiatich rímskych farárov, s ktorými obedoval na Zelený štvrtok po Omši svätenia olejov. Svoje dojmy z obeda s pápežom Františkom porozprával Vatikánskemu rozhlasu don Manrico Accoto z Farnosti sv. Júlie Billiartovej. Bola to podľa neho veľmi pekná skúsenosť:

„Každý mohol porozprávať svoj život vo farnosti... Počúval všetkých s veľkým záujmom bez toho, že by niekoho prerušil, vždy s prístupom toho, kto sa má učiť, dal nám pocítiť, že sme dôležití učitelia.“

Don Accoto Svätému Otcovi rozprával o svojej farnosti, v ktorej majú kvôli jej mnohonárodnostnému charakteru vzťah s islamom. Sú v nej mladí, ktorí majú problém dokončiť strednú školu alebo nájsť si prácu a vyskytujú sa v nej aj problémy s drogami. Napriek tomu je jeho farnosť živá, modlí sa a slúži najchudobnejším.

Prístup pápeža Františka podľa dona Accota rímskych farárov nanovo povzbudil, aby sa prebrali z pohodlnej „normálnosti“. Vnímajú veľké podnety, ktoré dáva, no vyžadujú rozlišovanie a uskutočňovanie v konkrétnych situáciách: „Treba sa s dôverou nechať viesť a povzbudzovať [Svätým Otcom], aby sa naša pastorácia postupne a konkrétne obnovila prostredníctvom jeho učenia,“ uzavrel don Accoto.

Homília pápeža Františka na Zelený štvrtok uprostred migrantov: Dve gestá

Vatikán/Castelnuovo di Porto 25. marca – Gesto bratského spolunažívania v rozličnosti kultúr a náboženstiev, ale aj gesto nenávisti a ničenia. Na obe tieto gestá prítomné v súčasnom dianí vo svete upozornil pápež František pri slávení omše Zeleného štvrtka v azylovom dome pre migrantov neďaleko Ríma.

Pri slávení Omše na pamiatku Pánovej večere 24. marca v Centre pre žiadateľov o azyl v Castelnuovo di Porto pápež vykonal Ježišovo gesto, keď umyl nohy dvanástim reprezentantom tejto mnohokultúrnej a mnohonáboženskej komunity. Po skončení slávenia Svätý Otec venoval dlhý čas osobným pozdravom a podal ruku prakticky každému z tisícky prítomných.

Prinášame plné znenie homílie, ktorú pápež František podľa svojho zvyku predniesol bez pripraveného textu:

„Gestá hovoria viac než obrazy a slová. Gestá... V tomto Božom slove, ktoré sme čítali sú prítomné dve gestá: Ježiš, ktorý slúži, umýva nohy... On, ktorý bol „hlavou“, umýva nohy druhým, svojim spoločníkom, tým najmenším. Gesto. Druhé gesto: Judáš, ktorý ide k Ježišovým nepriateľom, k tým, ktorí nechcú pokoj s Ježišom, aby vzal peniaze, ktorými ho zradil, tých tridsať strieborných.

Dve gestá. Aj dnes, tu, sú tu dve gestá. Toto: my všetci pospolu, moslimovia, hinduisti, katolíci, kopti, evanjelici, avšak bratia, deti toho istého Boha, ktorí chceme žiť v mieri, integrovaní. Gesto. Pred troma dňami, gesto vojny, ničenia v jednom európskom meste, [gesto] ľudí, ktorí nechcú žiť v mieri. Za tým gestom však, tak ako za tým Judášovým, boli iní. Za Judášom boli tí, ktorí dali peniaze, aby bol Ježiš vydaný. Za „oným“ gestom sú výrobcovia, priekupníci zbraní, ktorí chcú krv, nie pokoj; ktorí chcú vojnu, nie bratstvo.

Dve gestá, to isté: Ježiš umýva nohy, Judáš zapredáva Ježiša za peniaze. Vy, my, všetci spoločne, rôzne náboženstvá, rozličné kultúry, ale deti toho istého Otca, bratia. A tam, tí úbožiaci, čo kupujú zbrane, aby zničili bratstvo. Dnes, v tejto chvíli, keď urobím to isté Ježišovo gesto umývania nôh vám dvanástim, my všetci robíme gesto bratstva, a my všetci hovoríme: ‚Sme odlišní, sme rôzni, máme rôzne kultúry a náboženstvá, ale sme bratia a chceme žiť v mieri’.

A toto je gesto, ktoré s vami robím. Každý z nás si nesie svoj príbeh, každý z vás má za sebou nejaký príbeh. Toľko krížov, toľko bolestí; ale aj otvorené srdce, ktoré chce bratstvo. Každý nech v jazyku svojho náboženstva prosí Pána, aby sa toto bratstvo šírilo vo svete, aby nebolo tých tridsať denárov na zabitie brata, aby tu bolo vždy bratstvo a dobro. Nech sa tak stane.“

Svätý Otec po krátkej homílii umyl nohy dvanástim osobám reprezentujúcim celé spoločenstvo. Boli medzi nimi štyria nigérijskí katolíci, tri eritrejské koptské kresťanky, traja moslimovia zo Sýrie, Pakistanu a Mali, hinduista z Indie, ako aj talianska katolíčka, ktorá pracuje v centre.

Na záver liturgie sa pápež prihovoril prítomným ešte týmito slovami:

„Teraz vás pozdravím jedného po jednom, zo srdca. Ďakujem vám za toto... Len pamätajme a viditeľne ukazujme, že je krásne žiť pospolu ako bratia, s odlišnými kultúrami, náboženstvami a tradíciami: všetci sme však bratia. A toto má svoje meno: pokoj a láska. Ďakujem!“

Stiskom ruky potom pápež František pozdravil každého z prítomných 892 migrantov, ako aj vyše sto pracovníkov zariadenia.

24. marca

Pápež František pri svätení olejov: Kňazi v službe prekypujúceho milosrdenstva

Vatikán 24. marca – Na Zelený štvrtok dopoludnia Svätý Otec František slávil Omšu svätenia olejov (Missa Chrismatis) v kruhu kňazov svoje diecézy, spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie a za hojnej účasti veriacich, medzi ktorými nechýbali ani pútnici zo Slovenska. Medzi štyrmi hlavnými koncelebrantmi bol aj slovenský kardinál Jozef Tomko.

Počas slávnosti vo Vatikánskej bazilike, spojenej s obnovou kňazských záväzkov prítomných kňazov, Svätý Otec v duchu tradície posvätil tri oleje: olej chorých, olej katechumenov a svätú krizmu, ktorá sa používa najmä v liturgii sviatosti birmovania a pri kňazskej vysviacke. V homílii sa pápež František prihovoril osobitne kňazom. Ústrednou témou jeho príhovoru bola Božia prekypujúca štedrosť, s akou prejavuje svoje milosrdenstvo. Svätý Otec hovoril o Srdci Boha, ktorého milosrdenstvo sú kňazi povolaní dosvedčovať a sprostredkovať všetkým ľuďom.

Pápež poukázal na dve konkrétne oblasti, v ktorých sa táto Božia vlastnosť prejavuje. Božie milosrdenstvo, ktoré je „vždy väčšie“, sa prejavuje pri stretnutí s človekom, ktorého Boh ako otec z podobenstva s láskou očakáva a obnovuje jeho plnú dôstojnosť. Ďalším prejavom prekypujúceho Božieho milosrdenstva je odpustenie, keď na jednej strane človek cíti zahanbenie pre svoju hriešnosť, no na druhej strane pociťuje novú dôstojnosť, čo ho vedie k vďačnosti a radosti. „Keď som po spovedi, oslavujem?“ – opýtal sa Svätý Otec prítomných v homílii.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Počujúc z Ježišových úst, po čítaní úryvku z Izaiáša, slová «Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli» (Lk 4,21), bol by mohol v nazaretskej synagóge pokojne vypuknúť aplauz. A potom by boli mohli s hlbokou radosťou sladko zaplakať, ako plakal ľud, keď Nehemiáš a kňaz Ezdráš čítali knihu Zákona, ktorú našli pri prestavbe múrov. No evanjeliá nám hovoria, že u Ježišových krajanov to vzbudilo opačné pocity, odohnali ho a uzavreli si pred ním srdce. Na začiatku «mu všetci prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst» (Lk 4,22), no potom sa rozšírila zákerná otázka: «Vari to nie je Jozefov syn?» A napokon: «Zachvátil ich hnev» (Lk 4,28). Chceli ho zhodiť zo zrázu vrchu... Naplnilo sa takto, čo predpovedal staručký Simeon Panne Márii: bude «znamením, ktorému budú odporovať» (Lk 2,34). Ježiš svojimi slovami a gestami odhaľuje to, čo každý muž či žena nosí v srdci.

A tam, kde Pán ohlasuje evanjelium bezvýhradného Otcovho milosrdenstva voči najchudobnejším, najviac vzdialeným a utláčaným, práve tam sme pozvaní rozhodnúť sa «bojovať dobrý boj viery» (1 Tim 6,12). Pánov boj nie je proti ľuďom, ale proti zloduchovi (porov. Ef 6,12), nepriateľovi ľudstva. Pán však «prechádza pomedzi» tých, ktorí sa ho snažia zastaviť a «pokračuje v ceste» (porov. Lk 4,30). Ježiš nebojuje, aby upevnil určitý mocenský priestor. Ak búra ohrady a nahlodáva istoty, je to preto, aby otvoril prielom prúdu milosrdenstva, ktorý spolu s Otcom i Duchom Svätým túži vyliať na zem. Milosrdenstvo, ktoré postupuje od dobrého k lepšiemu, ohlasuje a prináša niečo nové, uzdravuje, oslobodzuje a ohlasuje rok Pánovej milosti.

Milosrdenstvo nášho Boha je nekonečné a nevýslovné, a dynamiku tohto tajomstva vyjadrujeme ako milosrdenstvo «vždy väčšie», povedal by som ako milosrdenstvo na ceste, milosrdenstvo, ktoré denno-denne hľadá spôsob, ako urobiť krok vpred, malý krôčik ďalej, postupujúc v zemi nikoho, kde kraľovali ľahostajnosť a násilie.

A práve toto bola dynamika dobrého Samaritána, ktorý «preukázal milosrdenstvo» (porov. Lk 10,37), najskôr zakúsil pohnutie a potom pristúpil k doráňanému človeku, obviazal mu rany a odniesol ho do hostinca, zdržal sa tam v tú noc a sľúbil, že pri návrate vyplatí prípadné výdavky naviac. Toto je dynamika milosrdenstva, ktorá pripája jedno malé gesto k druhému, a bez toho, že by urazila niečiu krehkosť, šíri sa o trochu viac v preukazovaní pomoci a lásky. Každý z nás, hľadiac na vlastný život dobrotivým Božím pohľadom, môže si precvičiť pamäť a objaviť, ako nám Pán preukázal milosrdenstvo, ako bol oveľa viac milosrdný, než sme sa nazdávali a takto môžeme nabrať odvahu poprosiť ho, aby urobil ešte krôčik naviac, aby sa ukázal byť ešte milosrdnejším v budúcnosti. «Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo» (Ž 85,8). Tento paradoxný spôsob modlitby k zakaždým viac milosrdnému Bohu pomáha prelomiť tie obmedzené schémy, do ktorých častokrát uzatvárame prekypujúcu hojnosť dobroty jeho Srdca. Prospeje nám vyjsť von z našich ohrád, pretože Božiemu Srdcu je vlastné prekypovať milosrdenstvom, rozlievať sa, širiť nehu tak, že vždy ešte zvýši, pretože Pán chce, aby radšej niečo vyšlo nazmar, než aby chýbala čo i len kvapka, aby radšej vtáci pozobali mnohé zrná, než aby pri rozsievaní chýbalo čo i len semienko, keďže takto sú všetci schopní prinášať hojnú úrodu – tridsaťnásobnú, šesťdesiatnásobnú či dokonca stonásobnú.

A ako kňazi sme svedkami a vysluhovateľmi vždy väčšieho milosrdenstva nášho Otca. Máme príjemnú a potešujúcu úlohu stelesňovať ho, tak ako to robil Ježiš, ktorý «kade chodil, dobre robil a uzdravoval» (Sk 10,38), tisícorakými spôsobmi, aby prišlo ku všetkým. Možeme prispieť k jeho inkulturovaniu, aby ho každý človek prijal vo vlastnej, osobnej skúsenosti života a aby ho tak mohol pochopiť a kreatívne praktizovať spôsobom vlastným svojmu ľudu a svojej rodine a tiež sebe samému.

Dnes, na Zelený štvrtok jubilejného roka milosrdenstva, by som chcel hovoriť o dvoch oblastiach, v ktorých Pán prekypuje milosrdenstvom. Keďže nám on sám dáva príklad, nemáme mať strach prekypovať ani my: jedna z oblastí sa týka stretnutia, druhá je oblasť jeho odpustenia, ktoré nás zahanbuje a dáva nám dôstojnosť.

Prvou oblasťou, v ktorej vidíme, ako Boh prekypuje vždy väčším milosrdenstvom, je stretnutie. On sa darúva úplne a takým spôsobom, že v každom stretnutí prechádza priamo na prežívanie slávnosti. V podobenstve O milosrdnom otcovi sme ohromení pri pohľade na človeka, ktorý v dojatí uteká a hádže sa svojmu synovi okolo krku; keď ho vidíme, ako ho objíma a bozkáva a starostlivo mu nasadzuje prsteň, ktorý ho zrovnoprávňuje, a sandále patriace synovi, a nie zamestnancovi; a potom ako uvádza všetkých do pohybu a prikazuje pripraviť slávnosť. Vždy, keď s údivom kontemplujeme túto prekypujúcu radosť Otca, ktorému synov návrat umožňuje slobodne, bez odporu či odstupu, vyjadriť svoju lásku, nemáme mať strach preháňať v našej vďačnosti. Správnemu postoju sa môžeme učť od toho úbohého malomocného, ktorý keď spozoroval, že je uzdravený, opúšťa svojich deviatich spoločníkov, ktorí idú splniť, čo im prikázal Ježiš, a vracia sa a padá na kolená k Pánovým nohám, chváliac a ďakujúc Bohu veľkým hlasom.

Milosrdenstvo všetko obnovuje a vracia ľuďom ich pôvodnú dôstojnosť. Preto je hojné poďakovanie správnou odpoveďou, treba hneď ísť na slávnosť, obliecť si odev, odstrániť nenávisť staršieho syna, radovať sa a oslavovať... Pretože iba takto, naplno sa podieľajúc na tejto atmosfére slávnosti možno potom dobre zmýšľať, poprosiť o odpustenie a jasnejšie vidieť, ako napraviť spáchané zlo. Nám všetkým môže prospieť otázka: Keď som po spovedi, oslavujem? Alebo rýchlo prechádzam k ďalšej veci, ako keď sa vraciame od lekára s nie celkom zlými výsledkami, ktoré založíme do obalu a prechádzame na inú vec? A keď dávam almužnu, nechávam čas obdarovanému, aby vyjadril svoje poďakovanie, oslavujem jeho úsmev a dobrorečenia, ktoré nám dávajú chudobní, alebo náhlivo pokračujem vo svojich veciach len čo som «pustil groš»?

Ďalšou oblasťou, v ktorej vidíme, že Boh prekypuje milosrdenstvom, ktoré je stále väčšie, je samotné odpustenie. Nielen odpúšťa nevyčísliteľné dlhy, ako sluhovi, ktorý ho uprosuje a potom sa prejaví nepekne voči svojmu spolusluhovi, ale nám dáva prejsť priamo z najhanebnejšiej hanby k najvyššej dôstojnosti bez medzistupňových prechodov. Pán necháva hriešnicu, ktorej bolo odpustené, aby mu familiárne umyla nohy svojimi slzami. Len čo mu Šimon Peter vyzná svoju hriešnosť a žiada ho, aby sa vzdialil, on ho pozdvihuje k dôstojnosti rybára ľudí. My naopak máme sklon oddeľovať tieto dva postoje: keď sa hanbíme za hriech, skrývame sa a chodíme so zvesenou hlavou, ako Adam a Eva, a keď sme pozdvihnutí na nejakú dôstojnosť, snažíme sa zakrývať hriechy a páči sa nám ukazovať sa, skoro ako pávi.

Naša odpoveď na Pánovo prekypujúce odpustenie by mala spočívať v stálom zachovávaní si toho zdravého napätia medzi dôstojným zahanbením a dôstojnosťou, ktorá sa dokáže hanbiť: postoja toho, kto sa sám za seba snaží pokoriť a ponížiť, ale je schopný akceptovať, že ho Pán povýší pre dobro misie, bez samoľúbosti. Vzorom, ktorý evanjelium odobruje a ktorý nám môže poslúžiť, keď sa spovedáme, je Peter, ktorý si pripúšťa prehĺbené otázky o svojej láske a súčasne obnovuje svoju akceptáciu služby pásť ovce, ktoré mu Pán zveruje.

Aby sme vnikli viac do hĺbky tejto „dôstojnosti, ktorá sa vie zahanbiť“, ktorá nás zachraňuje od namýšľania si čohosi viac alebo čohosi menej než to, čím sme vďaka milosti, nám môže pomôcť vidieť, ako v pasáži z Izaiáša, ktorú Pán dnes číta v Nazaretskej synagóge, tento prorok pokračuje hovoriac: «Vy však sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha» (Iz 60,6). Práve tento ľud, ktorý je chudobný, vyhladovaný, je vojnovým zajatcom bez budúcnosti, ľud predstavujúci len zvyšky a odpisovaný, tento ľud Pán premieňa na kňazský ľud.

Ako kňazi sa stotožňujeme s tým odpisovaným ľudom, ktorý Pán zachraňuje, a pamätáme na to, že sú tu nespočetné množstvá ľudí chudobných, nevedomých, väzňov, ktorí sa nachádzajú v tejto situácii preto, lebo ich iní utláčajú. No pamätáme aj na to, že každý z nás vie, do akej miery sme neraz slepí, pozbavení toho krásneho svetla viery, nie preto, že by sme nemali po ruke Evanjelium, ale pre prehnane komplikované teológie. Cítime, že naša duša ďalej smädí po spiritualite, ale nie z nedostatku Živej vody – ktorú pijeme iba malými dúškami –, ale pre nadbytok „šumienkových“ spiritualít, spirituality „light“. Cítime sa aj väzňami, obkolesení nie neprekročiteľnými kamennnými múrmi alebo oceľovými plotmi, ako toľké národy, ale virtuálnym svetáctvom, ktoré sa otvára a zatvára jednoduchým kliknutím. Sme utláčaní, ale nie vyhrážkami a ústrkmi, ako toľko chudobných ľudí, ale očarením z tisícorakých konzumných ponúk, pre ktoré sa nedokážeme pozviechať, aby sme kráčali ako slobodní po cestách, ktoré nás vedú k láske voči našim bratom, k Pánovmu stádu, k ovečkám, ktoré čakajú na hlas svojich pastierov.

A Ježiš nás prichádza vykúpiť, vyviesť nás von, aby nás premenil z chudobných a slepých, z väzňov a utláčaných na služobníkov milosrdenstva a útechy. A hovorí k nám cez slová proroka Ezechiela adresované ľudu, ktorý sa stal predajným a ťažkým spôsobom zradil svojho Pána: «Rozpamätám sa na svoju zmluvu s tebou v dňoch tvojej mladosti [...] Vtedy si spomenieš na svoje cesty a budeš sa hanbiť, keď dostaneš svoje sestry, ktoré sú staršie od teba, i tie, čo sú od teba mladšie. Dám ti ich za dcéry, no nie pre tvoju zmluvu. Veď ja chcem s tebou uzavrieť svoju zmluvu, i budeš vedieť, že ja som Pán, aby si sa spamätala a hanbila, aby si od hanby neotvorila viac ústa, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala - hovorí Pán, Jahve» (Ez 16,60-63).

V tomto Jubilejnom roku oslavujeme nášho Otca - so všetkou vďačnosťou, akej je naše srdce schopné – a prosíme ho, aby „sa vždy rozpamätal na svoje milosrdenstvo“. S dôstojnosťou, ktorá sa vie hanbiť, prijmime milosrdenstvo v doráňanom tele nášho Pána Ježiša Krista a prosme si od neho, aby nás obmyl od každého hriechu a oslobodil nás z každého zla. A s milosťou Ducha Svätého sa vynasnažme sprostredkovať Božie milosrdenstvo všetkým ľuďom, konajúc skutky, ktoré Duch podnecuje v každom z nás pre spoločné dobro celého Bohu verného ľudu.

21. marca

Pápež vyjadril sústrasť pozostalým obetí autobusovej nehody v Španielsku

Vatikán/Španielsko 21. marca – Svätý Otec František vyjadril hlbokú ľútosť nad obeťami autobusovej nehody v Španielsku, pri ktorej zahynulo 13 študentov a 30 ľudí sa ťažko zranilo. Autobus, ktorý viezol šesťdesiat študentov z rôznych krajín narazil do iného vozidla a prevrátil sa. Medzi ľahko zranenými je aj slovenská študentka. Nehoda sa stala neďaleko mesta Tarragona, ktoré leží asi 80 kilometrov od Barcelony.

Smútočný telegram v pápežovom mene zaslal vatikánsky štátny sekretár Pietro Parolin miestnemu biskupovi Mons. Vidalovi. Okrem iného sa v ňom píše, že pápež František „sa modlí za večný odpočinok zosnulých a zároveň verí v skoré uzdravenie zranených“. Kardinál Parolin španielskeho biskupa požiadal, aby smútiace rodiny uistil o pápežovej blízkosti, o jeho modlitbách a apoštolskom požehnaní.

20. marca

Pápež pri slávení Kvetnej nedele pozval mladých na SDM do Krakova

Vatikán 20. marca – V dnešnú Nedeľu utrpenia Pána, čiže Kvetnú nedeľu, Svätý Otec František pozval veriacich, aby počas Veľkého týždňa často hľadeli na kríž, ktorý nazval „Božou katedrou“. Pri koncelebrovaní eucharistie spolu s kardinálmi na Námestí sv. Petra sa Svätý Otec v homílii zameral na tajomstvo Kristovho sebazrieknutia až do krajnosti, ku ktorému ho viedla láska k človeku. Počas slávenia, ktoré sa o 9.30 začalo procesiou s palmovými vetvami zazneli pašie podľa sv. Lukáša. Pred záverom Svätý Otec osobitne pozdravil mladých, ktorí dnes prežívajú Svetový deň mládeže (SDM) na úrovni diecéz a pozval ich na centrálne slávenie 31. SDM v závere júla v Krakove. Pripomenul aj motto SDM 2016: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5,7).

Prinášame homíliu Svätého Otca v plnom znení:

„«Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom» (por. Lk 19,38), kričal oslavujúci zástup, keď v Jeruzaleme vítal Ježiša. Táto radosť sa stala aj našou radosťou. Mávajúc palmovými i olivovými ratolesťami sme vyjadrili chválu a radosť, túžbu prijať Ježiša, ktorý prichádza k nám. Áno, tak ako vstúpil do Jeruzalema, rovnako túži vstúpiť aj do našich miest a našich životov. Tak ako v evanjeliu, sediac na oslovi, rovnako pokorne prichádza aj k nám, ale prichádza „v mene Pánovom“. Mocou svojej božskej lásky odpúšťa naše hriechy a zmieruje nás s Otcom a s nami samotnými.

Ježiš sa teší z prejavov sympatie zo strany ľudu, a keď ho farizeji vyzývajú, aby umlčal deti a ostatných, ktorí mu prevolávali na slávu, odpovedá: «Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene» (Lk 19,40). Nič ale nemohlo zastaviť nadšenie z Ježišovho vstupu do mesta. Nič nám nemôže zabrániť, aby sme v ňom našli prameň našej radosti, pravej radosti, ktorá ostáva a dáva pokoj, lebo iba Ježiš nás dokáže zachrániť z pút hriechu, smrti, strachu a smútku.

No dnešná liturgia nás učí, že Pán nás nespasil triumfálnym vstupom alebo mocnými zázrakmi. Apoštol Pavol v druhom čítaní zhŕňa dvoma slovami cestu vykúpenia: «zriekol sa» a «ponížil sa» (Flp 2,7.8). Tieto dve slová nám hovoria o tom, až do akého extrému išla Božia láska k nám. Boh sa zriekol seba samého. Vzdal sa slávy Božieho Syna a stal Synom človeka, aby bol vo všetkom solidárny s nami hriešnikmi, on, ktorý je bez hriechu. A nielen to, žil medzi nami v «prirodzenosti sluhu» (v. 7). Nie ako kráľ, ani ako knieža, ale ako sluha. Teda ponížil sa, a zdá sa, že hĺbka jeho poníženia, ktorú nám ukazuje Veľký týždeň, je bezodná.

Prvým gestom tejto lásky «do krajnosti» (Jn 13,1) je umývanie nôh. «Pán a Učiteľ» (Jn 13,14) sa skláňa až k nohám apoštolov, ako to robili iba sluhovia. Svojím príkladom nám ukázal, že potrebujeme, aby nás dosiahla jeho láska, ktorá sa skláňa k nám. Nemôžeme robiť inak, nemôžeme milovať bez toho, aby nás on miloval ako prvý, bez zakúsenia jeho prekvapujúcej nežnosti a bez akceptovania toho, že pravá láska spočíva v konkrétnej službe.

Ale toto je iba začiatok. Poníženie, ktoré podstupuje Ježiš, dosahuje vrchol v jeho umučení. Za 30 denárov ho predáva a bozkom ho zrádza učeník, ktorého si vybral a ktorého nazýval priateľom. Skoro všetci ostatní utečú a opustia ho. Peter ho v nádvorí chrámu tri krát zaprie. Ponížený výsmechom, urážkami a pľuvancami, podstúpi strašné telesné násilie: údery, bičovanie a korunovanie tŕním ho znetvoria na nepoznanie. Podstúpi aj očiernenie a zlovoľné odsúdenie autoritami, náboženskými i politickými: spravili z neho hriech a označili ho za nespravodlivého. Pilát ho potom posiela k Herodesovi a ten ho vracia späť k rímskemu vladárovi. Zatiaľ čo mu bola upretá akákoľvek spravodlivosť, Ježiš zakúša na vlastnej koži aj nezáujem, pretože nikto nechce zobrať na seba zodpovednosť za jeho osud. A myslím na toľkých ľudí, toľkých vytisnutých na okraj, toľkých ľudí na úteku, toľkých utečencov, na tých, za osud ktorých sa mnohí nechcú ujať zodpovednosti.

Zástup, ktorý ho krátko predtým oslavoval, mení svoje chvály na obviňujúci krik a dokonca uprednostní to, aby namiesto neho prepustili vraha. Tak prichádza k smrti na kríži, ktorá bola najbolestnejšia a najpotupujúcejšia, vyhradená zradcom, otrokom a najhorším kriminálnikom. Samota, verejné zneváženie a bolesť nie sú však vrcholom jeho zrieknutia sa všetkého. Aby bol s nami úplne solidárny, zakúša na kríži aj tajomné opustenie Otca. V tomto opustení sa ale modlí a vyjadruje dôveru: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha» (Lk 23,47). Visiaci na dreve kríža, okrem výsmechu čelí poslednému pokušeniu: provokácii zostúpiť s kríža a premôcť zlo silou a tak ukázať tvár takého boha, ktorý je mocný a nepremožiteľný.

Ježiš však práve tu na vrchole zničenia, ukazuje pravú Božiu tvár, ktorý je milosrdenstvom. Odpúšťa svojim ukrižovateľom, otvára brány raja kajúcemu lotrovi a dotýka sa srdca stotníka. Ak je zlo obrovskou priepasťou, realita Lásky, ktorá cez ňu prešla je nekonečná, prišla až po hrob a do podsvetia, zobrala na seba všetku našu bolesť, aby ju vykúpila, priniesla svetlo do temnoty, život do smrti, lásku do nenávisti.

Môže sa nám zdať vzdialeným spôsob, akým koná Boh, ktorý sa za nás nechal zničiť, zatiaľ čo nám sa zdá ťažkým čo i len trochu zabudnúť na seba samých. On nás prichádza spasiť. Sme povolaní vybrať si jeho cestu, cestu služby, darovania, zabudnutia na seba samého. Môžeme vykročiť na túto cestu, zastaviac sa v týchto dňoch a pozerajúc na kríž: je to „Božia katedra“.

Pozývam vás tento týždeň často hľadieť na túto „Božiu katedru“, aby sme sa naučili pokornej láske, ktorá zachraňuje a dáva život, aby sme sa zriekli egoizmu, hľadania moci a slávy. Svojím ponížením nás Ježiš pozýva kráčať po jeho ceste. Obráťme svoj pohľad na neho, prosme o milosť, aby sme pochopili aspoň niečo z tohto tajomstva jeho zničenia za nás. A takto v tichu kontemplujme tajomstvo tohto týždňa.“

Slávnosť Kvetnej nedele uzavrel Svätý Otec spoločnou modlitbou Anjel Pána. Pred ňou adresoval veriacim tieto slová:

„Pozdravujem všetkých vás, ktorí ste sa zúčastnili na tomto slávení a všetkých, čo boli s nami spojení cez televíziu, rozhlas a iné komunikačné prostriedky.

Dnes sa slávi 31. svetový deň mládeže, ktorý bude mať svoje vyvrcholenie v závere júla na veľkom svetovom stretnutí v Krakove. Téma je „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5,7). Pozdravujem osobitne mladých, ktorí sú tu prítomní, a môj pozdrav sa vzťahuje aj na všetkých mladých sveta. Verím, že budete môcť prísť vo veľkom počte do Krakova, vlasti sv. Jána Pavla II., iniciátora Svetových dní mládeže. Do jeho príhovoru zverme posledné mesiace prípravy tejto púte, ktorá bude v rámci Svätého roka milosrdenstva Jubileom mladých na úrovni univerzálnej Cirkvi.

Sú tu s nami mnohí mladí dobrovoľníci z Krakova. Po návrate do Poľska prinesú predstaviteľom krajiny olivové ratolesti pochádzajúce z Jeruzalema, Assisi a Monte Cassina a požehnané dnes na tomto námestí, ako pozvanie k rozvíjaniu predsavzatí pokoja, zmierenia a bratstva. Ďakujem za túto peknú iniciatívu, pokračujte s odvahou!“

Slovami mariánskej modlitby Svätý Otec na záver spolu s prítomnými vyprosoval Božiu pomoc pre intenzívne duchovné prežívanie Veľkého týždňa.

19. marca

Na slávnosť sv. Jozefa pápež svätil biskupov: Hľaďte ľuďom do očí, vnímajte srdce

Vatikán 19. marca – Pápež František dnes na slávnosť sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, predsedal vo Vatikánskej bazilike svätej omši spojenej so svätením nových biskupov. Počas liturgie Svätý Otec udelil biskupskú vysviacku apoštolskému nunciovi v Južnej Afrike Mons. Petrovi Brianovi Wellsovi a sekretárovi Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg Mons. Miguelovi Ángelovi Ayusovi Guixotovi.  

Spolubratov v biskupskej službe povzbudil na úvod slovami: „Je to Kristus, ktorý vskutku v biskupskej službe pokračuje v ohlasovaní Evanjelia spásy a v posväcovaní veriacich skrze sviatosti viery. (...) Kristus, ktorý káže, Kristus, ktorý vytvára Cirkev a robí ju plodnou, Kristus, ktorý riadi: toto je biskup“.

V homílii tiež nových biskupov vyzval, aby sa zamysleli nad tým, že boli vyvolení spomedzi ľudí a pre ľudí:

„Biskupstvo je názov pre službu, nie pre hodnosť. Keďže biskupovi prislúcha viac slúžiť, než vládnuť, podľa Učiteľovho prikázania: ‚Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník‘. Buďte služobníkmi. Všetkých: najväčších i najmenších. Všetkých. Vždy však služobníci, v službe“.

Biskupi by mali ohlasovať Dobrú zvesť za každých okolností: priaznivých, či menej priaznivých, povedal ďalej Svätý Otec:

„Napomínajte, karhajte, povzbudzujte so všetkou trpezlivosťou a učenosťou. (...) Nezabúdajte, že prvou úlohou biskupa je modlitba: Peter to povedal v deň voľby siedmich diakonov. Druhou úlohou je ohlasovanie Slova. Potom prídu ďalšie. Prvou je však modlitba. Ak sa biskup nemodlí, nič nezmôže“.

Pápež František upozornil na to, že biskupi by mali byť v Cirkvi vernými strážcami a sprostredkovateľmi Kristových tajomstiev. Prítomných povzbudil, aby verne nasledovali „príklad Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovce: Za každým papierom je človek. Za každým listom, ktorý dostanete, je osoba“.

Svätý Otec povzbudil biskupov, aby otcovskou a bratskou láskou najprv milovali kňazov a diakonov, ktorí im boli zverení:

„Je to na plač, keď kňaz hovorí, že žiadal, aby mohol hovoriť so svojim biskupom a sekretárka alebo sekretár mu povedal: ‚Má toľko vecí, toľko povinností, skôr než o tri mesiace ťa nemôže prijať‘. Prvým blížnym biskupa je jeho kňaz: prvým blížnym. Ak nemiluješ svojho blížneho, nebudeš schopný milovať všetkých. Buďte blízki kňazom, diakonom, vašim spolupracovníkom v službe; blízki chudobným, bezbranným a tým, ktorí potrebujú prijatie a pomoc. Hľaďte veriacim do očí. Nie krivo: do očí. Aby ste hľadeli do srdca. A aby ten veriaci, či už kňaz, diakon alebo laik, mohol hľadieť do tvojho srdca“.  

Na záver svojej homílie pápež prítomným biskupom pripomenul, aby nezabúdali na tých, ktorí nepatria do „jediného Kristovho ovčinca“, lebo aj tí im boli zverení:

„Pamätajte, že v Katolíckej cirkvi, spojenej putom lásky, ste zjednotení s biskupským kolégiom a musíte v sebe prechovávať starostlivosť o všetky cirkvi, veľkodušne podporujúc tie, ktoré viac potrebujú pomoc“.

17. marca

Ranná homília pápeža Františka: Nádej nikdy nesklame

Vatikán 17. marca – Kresťanská nádej je pokorná a silná cnosť, ktorá nás podopiera a nenechá nás utopiť sa v mnohých ťažkostiach života. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec vyzdvihol, že nádej v Pána nás nikdy nesklame, je zdrojom radosti a pokoja v našom srdci.

Ježiš v dnešnom čítaní od evanjelistu Jána hovorí so zákonníkmi a potvrdzuje, že Abrahám „zaplesal“, keď videl deň Pána (Jn 8,51-59). Kľúčovú úlohu tak v živote kresťana, podľa slov pápeža, zohráva nádej. Abrahám, ako dodal, „mal svoje pokušenia na ceste nádeje“, veril však a poslúchol Pána a tak vykročil na cestu do zasľúbenej zeme. Svätý Otec tak vidí „niť nádeje“, ktorá prechádza „celými dejinami spásy“ a je „zdrojom radosti“:

„Dnes nám Cirkev hovorí o radosti z nádeje. V prvej modlitbe omše sme prosili o Božiu milosť uchovávať nádej Cirkvi, aby ‚nezlyhala‘. A Pavol, hovoriac o našom otcovi Abrahámovi, nám vraví: ‚Dúfajte i proti každej nádeji‘. Keď niet ľudskej nádeje, je tu tá cnosť, ktorá nás nesie dopredu. Je pokorná, jednoduchá, dá ti však radosť, niekedy obrovskú radosť, niekedy len pokoj, no je isté, že tá nádej nesklame. Nádej nesklame“.  

Táto „Abrahámova radosť“, táto nádej – vysvetlil ďalej Svätý Otec – „rastie uprostred dejín... Občas sa skrýva, nevidno ju; niekedy sa prejavuje otvorene“. Pápež František doplnil svoju tézu príkladom Alžbety v požehnanom stave, ktorú naplnila radosť, keď ju navštívila príbuzná Mária. Podľa slov Svätého Otca je to „radosť z prítomnosti Boha, ktorý kráča so svojim ľudom. A kde je radosť, tam je pokoj. Toto je cnosť nádeje: od radosti k pokoju“. Ako ešte raz zopakoval pápež, táto nádej „nikdy nesklame“, ani vo „chvíľach otroctva“, keď Boží ľud bol v cudzej krajine. Táto „niť nádeje“ sa začína u Abraháma - „Boh, ktorý hovorí k Abrahámovi“ - a vrcholí s Ježišom. Svätý Otec František sa zastavil pri charakterizovaní tejto nádeje:

„Toto neraz môžeme vyjadriť celkom jednoducho. No ak dostaneme otázku: ‚Máš v sebe nádej? Máš radosť z nádeje?‘, reagujeme: ‚Nuž otče, nerozumiem, vysvetlite mi to‘. - Nádej, tá pokorná cnosť, tá cnosť, ktorá prúdi pod hladinou života, ktorá nás však podopiera, aby sme sa neutopili v toľkých ťažkostiach, aby sme nestratili tú túžbu nájsť Boha, nájsť tú úžasnú tvár, ktorú raz všetci uvidíme: nádej“.

Svätý Otec homíliu zakončil konkrétnym návrhom venovať v dnešný deň čas uvažovaniu nad tým, že „ten Boh, ktorý povolal Abraháma a vyviedol ho z jeho krajiny bez toho, aby vedel, kam ide, je ten istý Boh, ktorý ide na kríž, aby splnil prísľub, ktorý dal“:

„Je to ten istý Boh, ktorý v plnosti časov koná, aby sa tento prísľub stal pre nás všetkých skutočnosťou. A to, čo spája ten prvý moment s týmto posledným okamihom, je niť nádeje; to je to, čo spája môj kresťanský život s naším kresťanským životom, od jedného momentu k druhému, aby sme vždy kráčali vpred – hriešnici, ale vpred – to je nádej. A to, čo nám dáva pokoj v ťažkých okamihoch, v najtemnejších momentoch života, je nádej. Nádej nesklame, vždy je tu: v tichosti, pokorná, ale silná“.

15. marca

Ranná homília Svätého Otca: Božia láska pri pohľade na kríž

Vatikán 15. marca - Ak chceme poznať „príbeh našej spásy“ a „príbeh „Božej lásky,“ pozrime na kríž, kde Boh zomrel a pre spásu človeka sa „zašpinil“ hriechom. To je myšlienka z rannej homílie v Dome sv. Marty, v ktorej dnes pápež František uvažoval nad úryvkom z knihy Numeri, keď izraelský ľud začal na púšti reptať (Nm 21, 4-9), a nad stretom medzi Ježišom a farizejmi z Jánovho evanjelia (Jn 8, 21-30):

14. marca

Ranná homília pápeža Františka: Napriek „tmavým údoliam“ dôverujme Pánovi

Vatikán 14. marca – Bezdomovec, ktorý sa stal v Ríme obeťou zimy, rehoľné sestry Matky Terezy zavraždené v Jemene, ľudia trpiaci chorobami v okolí toxických skládok. Pápež František si dnes počas rannej homílie v Dome sv. Marty zaspomínal na smutné a dramatické udalosti uplynulých dní. Odpoveď na tieto „tmavé údolia“ našej doby môžeme nájsť jedine, ak dôverujeme Bohu. Aj keď nechápeme, stojac napríklad pred zriedkavou chorobou, ktorá postihla dieťa, vložme svoju dôveru do Pánových rúk, ktorý nikdy neopúšťa svoj ľud – dodal Svätý Otec.

Pápež sa na úvod svojej homílie nechal inšpirovať prvým čítaním z Knihy proroka Daniela (13. kapitola). Spravodlivá žena Zuzana, očiernená zlou žiadostivosťou dvoch sudcov, uprednostňuje radšej zomrieť v nevinnosti, než urobiť to, čo od nej žiadali nemravní muži. Svätý Otec František používa tento príbeh na to, aby poukázal, že i keď kráčame cez „tmavé údolie“, nesmieme sa báť žiadneho zla. Pán, pokračoval ďalej pápež, vždy kráča s nami, má nás rád a neopúšťa nás.

„Keď dnes pozeráme na toľké tmavé údolia, toľké nešťastia, toľko ľudí, ktorí zomierajú od hladu, vo vojne, toľko znevýhodnených detí... toľko, že ak sa rodičov spýtame: ‚Čo je to za chorobu?‘ odpovedajú: ‚Nikto netuší: volá sa to zriedkavá choroba‘. To je tá, ktorú spôsobujeme našimi výčinmi, pomyslime na nádory v oblasti horiacich skládok... Keď toto všetko vidíme, [pýtame sa] kde je Pán: Kde si? Kráčaš so mnou? Tak sa cítila Zuzana. A my tiež. Pozrieš na tie štyri zavraždené sestry [a povieš si]: veď slúžili z lásky a skončili zavraždené z nenávisti! Keď vidíme, že sa zatvárajú dvere utečencom a nechávajú sa vonku, na zime... [vtedy sa pýtame:] Kde si, Pane?“

„Ako ti môžem dôverovať,“ pokračoval ďalej Svätý Otec, „keď vidím všetky tieto veci? A keď sa to stane mne, každý z nás môže povedať: ako sa môžem na teba spoliehať? ... Na túto otázku existuje len jedna odpoveď,“ vysvetlil pápež, „nedá sa to vysvetliť, nie som toho schopný“.

„Prečo trpí dieťa? Neviem, je to pre mňa tajomstvo. Nejaké to svetlo – nie pre myseľ, ale pre dušu – mi dáva jedine Ježiš v Getsemani: ‚Otče, tento kalich nie. Nech sa však stane tvoja vôľa‘. Zveruje sa do Otcovej vôle. Ježiš vie, že sa všetko so smrťou alebo s úzkosťou nekončí. A jeho posledné slová na kríži sú: ‚Otče, do tvojich rúk sa porúčam!‘, a takto zomiera. Zveriť sa Bohu, ktorý kráča s nami, ktorý kráča s mojim ľudom, ktorý kráča s Cirkvou: toto je akt viery. Odovzdávam sa v dôvere. Neviem: neviem, prečo sa toto deje, ale dôverujem. Ty budeš vedieť prečo“.  

Práve v odovzdaní sa do Božích rúk vidí Svätý Otec odpoveď. Je to „Ježišovo učenie: kto dôveruje Pánovi, ktorý je Pastierom, nič mu nechýba“. I keby mal kráčať tmavou dolinou, dodal pápež, „vie, že zlo je zlom istú chvíľu, ale definitívne zlo tu nebude: ‚Lebo ty Pane, si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou‘“.

Túto „milosť“ si potrebujem vyprosovať, zdôraznil Svätý Otec: „Pane, nauč ma odovzdať sa do tvojich rúk, zveriť sa tvojmu vedeniu i v ťažkých chvíľach, v tmavých momentoch, v okamihu smrti“.

„Urobí nám dnes dobre zamyslieť sa nad naším životom, nad problémami, ktoré máme a prosiť o milosť odovzdať sa do Božích rúk. Myslieť na toľkých ľudí, ktorí nemajú ani posledné pohladenie v okamihu smrti. Pred troma dňami zomrel tu na ulici bezdomovec: zomrel od zimy. V preplnenom Ríme, meste so všetkými možnosťami pomôcť. Pane, prečo? Ani len pohladenie... Ja ti však dôverujem, lebo ty nesklameš.“

Svätý Otec František na záver svojej homílie dodal: „Pane, nerozumiem ti – takto znie jedna krásna modlitba – a hoci nerozumiem, zverujem sa do tvojich rúk.“

9. marca

Páter Lombardi o treťom roku pontifikátu: Pápež vedie Cirkev ako Abrahám

Vatikán 9. marca. V nedeľu 13. marca pápež František oslávi tretí rok od zvolenia na Petrov stolec. Pri tejto príležitosti sa riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice P. Federico Lombardi v rozhovore s redaktorom Vatikánskeho rozhlasu Alessandrom Gisottim podelil so svojím vnímaním hlavných charakteristík uplynulého roka pontifikátu. Vatikánsky hovorca súhlasí s označením Jubileum milosrdenstva za srdce celého pontifikátu. Potvrdzuje dôležitosť, akú Svätý Otec pripisuje reforme Rímskej kúrie a odpovedá aj na otázku o existencii kritických vyjadrení na adresu pápeža. Pápež František podľa jeho slov odvážne a realisticky vedie Cirkev v novom teréne súčasnej doby, prostredníctvom hľadania v neustálej poslušnosti Duchu Svätému. Postupuje podobne ako Abrahám, ktorý vedený Bohom kráčal k cieľu, ktorý vopred do podrobna nepoznal.

P. Fedrico Lombardi: „Mám dojem, že rastie autorita pápeža ako učiteľa ľudskosti, v rámci Cirkvi i v rámci ľudstva, vo svetovom meradle. Lebo počas tohto roku sa pápež dotkol prakticky všetkých svetadielov okrem Oceánie. Je prítomný na globálnom horizonte a s autoritou sa vyjadruje k otázkam ľudstva a Cirkvi v súčasnosti. Hovorí o témach pokoja a vojny, ktoré sa týkajú naozaj každého, hovorí o veľkých témach súčasnej spoločnosti v rámci globalizácie, ako kultúra vyraďovania, spravodlivosť a spoluúčasť. Osobitne v encyklike Laudato si´ dokázal podať celkovú víziu naliehavých a podstatných otázok ľudstva dneška i zajtrajška. Teda toto sa mi zdá byť aspekt, ktorý vnímam, teda že ľudstvo hľadí na pápeža Františka ako na osobu, ktorá pomáha nájsť smer, nájsť orientačné posolstvá v situácii, ktorá je v mnohých ohľadoch situáciou veľkej neistoty. Je teda dôveryhodný líder, dôveryhodný učiteľ, ktorý – v rámci svojej špecificky náboženskej a morálnej služby – však poskytuje účinnú pomoc; počúvajú ho mocní tohto sveta. A mocní i chudobní sú rovnako dôležití a potrební vzhľadom na napredovanie ľudstva k zajtrajšku.“

A. Gisotti: „Milosrdenstvo je samozrejme srdcom tohto tretieho roku pontifikátu alebo by sme možno mali povedať, že celého Petrovho úradu Františka. Aké sú najsilnejšie rysy, ktoré podľa vás pápež vtláča tomuto Jubileu?“

F. Lombardi: „Naozaj si myslím, že táto téma ohlásenia Božej lásky pod týmto špecifickým slovom milosrdenstva, toto ohlasovanie prítomnosti a blízkosti Božej lásky je charakteristickým posolstvom a službou, ktoré pápež František dáva ľudstvu. A to už od samého začiatku jeho pontifikátu. A našiel túto novú a originálnu formu Jubilea, povedzme to tak, že je Jubileum rozšírené na celý svet. Nie je to centralistické Jubileum: Rím je tu prirodzene ako srdce života Cirkvi, ale s Božím milosrdenstvom sa možno stretnúť pri prekročení brán nachádzajúcich sa vo všetkých končinách sveta. Pozvanie k telesným a duchovným skutkom milosrdenstva dáva tiež veľkú konkrétnosť tejto pozornosti voči chudobným, voči perifériám, voči vyraďovaným osobám, ktoré sú predmetom marginalizácie, ktorým pápež vždy venoval svoju pozornosť, lebo sú v centre pozornosti Krista a evanjelia. Povedal by som teda, že týmto Jubileom sme doslova v duchovnom srdci tohto pontifikátu, ktorý je pontifikátom spirituality, ktorá má ďaleko od abstraktnosti, lebo sa bezprostredne premieta aj do skutkov lásky.“

A. Gisotti: „Pri pohľade na momenty tohto tretieho roku pontifikátu, mnohých zachytilo to, keď minulý rok 8. novembra pri Anjel Pána František povedal, že takzvané „Vatileaks 2“ ho neodradí od jeho práce na reforme, ktorá pokračuje s dôverou. Prečo je pre pápeža taký dôležitý tento bod – reforma?“

F. Lombardi: „Reforma je trvalou úlohou Cirkvi – Ecclesia semper reformanda, a to preto, lebo nikto si nemôže namýšľať, že je dokonale a stabilne verný Pánovmu evanjeliu a jeho nárokom, ktoré sú také hlboké a zaväzujúce. Pápež, zvlášť keď pochádza z konca sveta, čiže z novej perspektívy, má tiež osobitnú schopnosť vidieť a napĺňať očakávania obnovy Cirkvi a jej riadiacich štruktúr v službe univerzálnej misie a vychádzať v ústrety potrebám Cirkvi v rôznych častiach sveta. Pápež vie, že toto je úloha, ktorú mu zverili aj kardináli, keď ho zvolili za pápeža: v rámci kongregácií pred konkláve to povedali a pápež to vie. Ale robí to s veľmi charakteristickou a veľmi dôležitou duchovnou perspektívou pre dobré pochopenie toho, čo robí: v atmosfére neustáleho hľadania v poslušnosti voči Duchu Svätému, ktorý ho zakaždým vedie ku konfrontovaniu sa s problémami, ktoré sa riešia, v duchu poslušnosti evanjeliu, s dôverou, nádejou a s veľkou slobodou. Tento prístup je charakteristický pre synody, a to, že na synodách postavil k tak ústrednej téme, akou je rodina, vyjadruje práve túto túžbu ísť s dôverou a odvahou k jadru veľkých pastorálnych otázok, ktoré sa týkajú kľúčových bodov kresťanského života stelesneného v každodennosti, pripustiť si otázky, ktoré dnešná doba kladie, ale vždy pod vedením evanjelia.“

A. Gisotti: „Ani tento rok napriek veľkej popularite nechýbali kritiky pápeža, a pravdupovediac aj z katolíckych kruhov. Ako si to vysvetľujete?“

F. Lombardi: „Vysvetľujem si to dosť jednoducho skutočnosťou, že kráčať v novom teréne, snažiť sa odpovedať na otázky, ktoré s veľkou naliehavosťou kladie meniaci sa svet, je niečo, čo prirodzene vyvoláva znepokojenie, vyvoláva obavy, vyvoláva neistotu; kráča sa v priestore, ktorý je v mnohých aspektoch nejasný. Preto pohybovať sa s odvahou, zásadne sa opierať o vieru a nádej, o presvedčenie, že Duch Svätý sprevádza Cirkev pri uskutočňovaní Božej vôle v nových časoch, nie je také jednoduché. V tomto je pápež František zaiste majstrom, ktorý nás vedie s odvahou a realizmom. On sám často hovorí, že pri uvádzaní Cirkvi do pohybu to nie je tak, že by vedel s totálnou jasnosťou, aký je cieľový bod alebo aký je kompletný plán toho, čo treba dosiahnuť. Nie, on vie, že sa vydáva na cestu, ale často bez presného poznania kam. Toto je situácia ako aj u Abraháma, odveký stav kráčania vo viere.“

6. marca

Anjel Pána s pápežom Františkom: Milosrdný otec zachraňuje aj „spravodlivých“

Vatikán 6. marca – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána vo Štvrtú pôstnu nedeľu 6. marca 2016 vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V pätnástej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame tri podobenstvá o milosrdenstve: o stratenej ovci (v. 4-7), o stratenej minci (v. 8-10), a veľké podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo lepšie, o milosrdnom otcovi (v. 11-32). Dnes by bolo pekné, keby si každý z nás vzal Evanjelium, túto 15. kapitolu sv. Lukáša, a prečítal si tie tri podobenstvá.

Dnes nám v rámci prežívania pôstneho obdobia evanjelium predstavuje práve toto posledné podobenstvo, o milosrdnom otcovi, v ktorom vystupuje otec a jeho dvaja synovia. Rozprávanie nám umožňuje zachytiť niektoré črty tohto otca: je to človek, ktorý je vždy pripravený odpúšťať a ktorý dúfa proti každej nádeji. Udivuje predovšetkým jeho tolerancia voči rozhodnutiu mladšieho syna pobrať sa z domu: mohol sa postaviť proti tomu, poznajúc, aký je ešte nezrelý, mladý chlapec, alebo hľadať nejakého advokáta, aby mu nedal dedičstvo ešte za živa. Naopak, on mu dovoľuje odísť, aj keď predvída možné riziká. Takto nakladá Boh s nami: necháva nás slobodných, aj zmýliť sa, pretože keď nás stvoril, dal nám veľký dar slobody. Je na nás, aby sme ten dar dobre využívali. Tento dar slobody, ktorý nám Boh dáva ma vždy napĺňa úžasom!

No odlúčenie od tohto syna je iba fyzické. Otec ho stále nosí v srdci, očakáva v dôvere jeho návrat, pozoruje cestu v nádeji, že ho uvidí. A jedného dňa ho zazrie, ako sa objavil v diaľke (porov. v. 20). No toto znamená, že tento otec každý deň vychádzal na terasu vyzerať, či sa syn nevracia... A keď ho zbadá, je pohnutý dojatím, beží mu v ústrety, objíme a pobozká ho. Koľká neha! A tento syn toho riadne povyvádzal! Ale otec ho takto prijíma.

Rovnaký postoj prechováva otec aj voči staršiemu synovi, ktorý zostal vždy doma, a teraz je namrzený a protestuje, pretože nechápe a nezdieľa všetky tie prejavy dobra voči bratovi, ktorý pochybil. Otec vychádza v ústrety aj tomuto synovi a pripomína mu, že oni boli vždy spolu, mali všetko spoločné (v. 31), ale treba prijať s radosťou toho brata, ktorý sa konečne vrátil domov.

Toto nás núti premýšľať nad jednou vecou: keď sa niekto cíti hriešnikom, cíti sa, že naozaj za veľa nestojí, – alebo ako som to počul niekoho povedať, toľkých: „Nuž, otče, som samá špina“ – to je ten moment vykročenia k Otcovi. Naopak, keď sa niekto cíti byť spravodlivým – „Vždy som všetko robil dobre!“ – Otec nás rovnako prichádza hľadať, pretože tento postoj je zlý: je to pýcha! Pochádza od diabla. Otec očakáva tých, čo sa uznávajú za hriešnikov a vychádza hľadať tých, čo sa cítia byť spravodlivými. Toto je náš Otec!

V tomto podobenstve sa dá vytušiť aj tretí syn. - Tretí syn? A kde? – Je skrytý! Je to ten, ktorý sa «nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu» (Flp 2,6-7). Tento Syn-Služobník je Ježiš! Je predĺžením Otcových rúk a jeho srdca: on prijal zblúdeného a umyl zašpinené nohy. On pripravil hostinu na slávnosť odpustenia. On, Ježiš, nás učí byť „milosrdnými ako Otec“.

Postava otca v podobenstve odhaľuje srdce Boha. On je milosrdný Otec, ktorý nás v Ježišovi miluje presahujúc každú mieru, očakáva neustále naše obrátenie vždy keď schybíme. Čaká na náš návrat, keď sa vzdialime od neho v domnení, že sa zaobídeme bez neho. Je vždy pripravený otvoriť svoje náručie, čokoľvek sa mohlo udiať. Tak ako otec z evanjelia, aj Boh nás naďalej považuje za svoje deti, keď sme sa stratili, a prichádza nám naproti s nehou, keď sa k nemu navraciame. A s veľkou dobrotivosťou sa nám prihovára vtedy, keď sa cítime byť spravodlivými. Chyby, ktoré páchame, aj keby boli veľké, nenaštrbia vernosť jeho lásky. Vo sviatosti zmierenia môžeme vždy nanovo začať: on nás prijíma, prinavracia nám dôstojnosť jeho detí a vraví nám: „Choď vpred! Buď v pokoji! Vstaň, kráčaj vpred!“

V tejto etape Pôstneho obdobia, ktorá nás ešte delí od Veľkej noci, je tu pre nás výzva zintenzívniť vnútorný proces obrátenia. Dajme sa zasiahnuť pohľadom nášho Otca plným lásky a navráťme sa k nemu s celým srdcom, a odhoďme každý kompromis s hriechom. Nech nás Panna Mária sprevádza až k obrodzujúcemu objatiu sa s Božím milosrdenstvom.

Pápež označil misionárky zavraždené v Jemene za obete globalizácie ľahostajnosti

Vatikán 6. marca - Pri poludňajšej modlitbe pápež František rozobral evanjelium o márnotratnom synovi. Prihovoril sa sestrám Matky Terezy, ktoré sú v žiali za stratou štyroch misionárok zavraždených teroristami v Jemene. Pápež tiež ocenil vytvorenie humanitárnych koridorov pre utečencov.

Pri nedeľnom stretnutí s veriacimi na modlitbe Anjel Pána Svätý Otec František rozobral evanjeliové podobenstvo o milosrdenstve v príbehu o márnotratnom synovi (Lk 15). Okrem mladšieho a staršieho syna možno podľa jeho slov v príbehu vytušiť aj tretieho syna, ktorý je tam skrytý: „Je to ten, ktorý sa «nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu» (Flp 2). Tento Syn-Služobník je Ježiš!“ (Plné znenie príhovoru)

Po udelení požehnania pápež František adresoval osobitné slová sestrám Matky Terezy na celom svete:

„Vyjadrujem svoju blízkosť Misionárkam lásky v hlbokom žiali, ktorý ich zasiahol pred dvoma dňami po zavraždení štyroch rehoľníčok v Adene v Jemene, kde sa starali o starých ľudí. Modlím sa za ne i za ostatných zabitých pri útoku, a za ich príbuzných. Toto sú mučeníci dneška! A títo nie sú na prvých stránkach novín, nie sú predmetom správ! Oni dávajú svoju krv za Cirkev. Toto sú obete útoku tých, ktorí ich zabili a aj ľahostajnosti, tejto globalizácie ľahostajnosti, ktorej nezáleží... Nech Matka Tereza sprevádza v raji tieto svoje dcéry, mučeníčky lásky, a nech sa prihovára za pokoj a posvätnú úctu voči ľudskému životu.“

Pápež František ďalej ocenil ekumenickú iniciatívu vytvorenia humanitárnych koridorov pre utečencov, ktorá bola nedávno spustená v Taliansku. Sto osôb utekajúcich pred vojnou a násilím už bolo presunutých do Talianska. Veľkú časť z nich tvoria choré deti, postihnuté osoby, vojnové vdovy s deťmi a starí ľudia.

„Teším sa tomu aj preto, lebo táto iniciatíva je ekumenická, zabezpečujú ju Komunita sv. Egídia, Federácia evanjelických cirkví Talianska, valdénske a metodistické cirkvi,“ dodal pápež František.

Na záver Svätý Otec poprosil veriacich o modlitbu za seba i svojich spolupracovníkov počas duchovných cvičení, ktoré absolvujú od dnešnej nedele večer do piatka ráno v exercičnom dome neďaleko Ríma.

5. marca

V Jemene teroristi zavraždili 4 sestry Matky Terezy a 12 spolupracovníkov

Jemen 5. marca – V Jemene teroristi zavraždili štyri rehoľníčky z Kongregácie misionárok lásky a ich dvanástich spolupracovníkov. Nezvestný je saleziánsky kňaz, ktorý je pravdepodobne v rukách únoscov. Terčom útoku teroristov sa stalo charitatívne zariadenie pre seniorov v Adene, ktoré vedú sestry Matky Terezy. Starí a chorí obyvatelia charitatívneho domu sú nažive. Dve zo zabitých sestier pochádzali z Rwandy, jedna z Indie a jedna z Kene. Nezvestný kňaz je indického pôvodu. Svätý Otec František na tragickú správu okamžite reagoval uistením o modlitbe a o osobnej blízkosti.

„Pápež František... sa modlí, aby toto nezmyselné vraždenie prebudilo svedomie, viedlo ku zmene srdca a inšpirovalo všetky strany k zloženiu zbraní a k začiatku dialógu. V mene Božom vyzýva všetky strany súčasného konfliktu k odmietnutiu násilia a k obnove ich záväzku voči jemenskému ľudu, hlavne tým najnúdznejších, ktorým sa sestry a ich pomocníci usilovali slúžiť,“ uvádza sa v kondolenčnej správe podpísanej kardinálom Pietrom Parolinom, štátnym sekretárom Svätej stolice.

Podľa slov apoštolského vikára v južnej Arábii Mons. Paula Hindera pre agentúru Asia News, v piatok 4. marca ráno o 8.30 miestneho času vtrhli do zariadenia pre seniorov v meste Aden osoby v uniformách. Zabili každého, kto sa im dostal do cesty. Potom prišli k sestrám Matky Terezy a zastrelili ich. Predstavená, ktorej sa podarilo skryť, útok prežila a teraz už je v bezpečí. O saleziánskom kňazovi, ktorý býval v objekte a v čase útoku sa zdržiaval v kaplnke sa neobjavili ďalšie správy.

Pre Mons. Hindera z barbarského činu vyplýva „jasný signál: ide o niečo, čo má dočinenia s náboženstvom.“

„Vedeli sme, že situácia bola ťažká, a že sestry, ktoré už v minulosti boli predmetom cielených útokov, boli v istom ohrození,“ povedal Mons. Hinder pre agentúru Asia News a dodal: „Rozhodli sa zostať, nech sa deje čokoľvek, pretože je to súčasť ich spirituality.“

V júli roku 1998 zavraždil ozbrojený muž v jemenskom meste Hodeida tri sestry z rovnakej Kongregácie misionárok lásky, keď vychádzali z nemocnice.

4. marca

Homília pápeža Františka pri slávení „24 hodín pre Pána“: „Vstaň!“

Vatikán 4. marca – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení kajúcej pobožnosti v Bazilike sv. Petra v rámci podujatia „24 hodín pre Pána“.

«Aby som opäť videl!» (porov. Mk 10,51). Toto je prosba, s ktorou sa dnes chceme obrátiť na Pána. Opätovne vidieť potom, ako naše hriechy spôsobili, že strácame spred očí dobro a odvrátili nás od krásy nášho povolania, a tak sme sa zatúlali ďaleko od cieľa.

Tento úsek evanjelia má veľkú symbolickú hodnotu, pretože každý z nás je v situácii Bartimeja. Jeho slepota ho priviedla do chudoby, k životu na okraji mesta a do závislosti vo všetkom od druhých. Aj hriech má tento efekt: ochudobňuje nás a izoluje nás. Je to slepota ducha, ktorá nám bráni vidieť podstatné, mať svoj pohľad zameraný na lásku, ktorá dáva život; a pomaly nás vedie k tomu, že sa zastavujeme pri tom, čo je povrchné, až sa nakoniec stávame necitlivými k druhým a k dobru. Koľko pokušení má silu zahmliť pohľad srdca a urobiť ho krátkozrakým! Ako je ľahké a pomýlené veriť, že život závisí od toho, čo máme, od úspechu alebo obdivu, akého sa nám dostáva; že ekonomika je tvorená iba ziskom a konzumom, že individuálna vôľa by mala prevažovať nad sociálnou zodpovednosťou! Keď pozeráme iba na naše ja, stávame sa slepými, vyhasnutými a uzavretými do seba samých, bez radosti a bez slobody. Je to také ošklivé!

No Ježiš prechádza. Prechádza, ale nejde ďalej: «zastal», uvádza evanjelium (v. 49). Vtedy srdcom prechádza záchvev, pretože si uvedomí, že na neho pozerá Svetlo, to nežné Svetlo, ktoré nás pozýva, aby sme neostali uzavretí v našej temnej slepote. Ježišova blízka prítomnosť dáva pocítiť, že tým, čo sú od neho vzdialení, niečo dôležité chýba. Dáva nám pocítiť potrebu spásy, a toto je začiatok uzdravenia srdca. Keď potom naša túžba po uzdravení naberá na odvahe, vedie k modlitbe, k silnému a nástojčivému výkriku a prosbe o pomoc, ako to urobil Bartimej: «Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!» (v. 47).

Bohužiaľ tak, ako tí «mnohí» v evanjeliu, je tu vždy niekto, kto sa nechce zastaviť, kto nechce byť vyrušovaný tým, kto kričí od bolesti, ale radšej umlčiava a napomína bedára, ktorý ho vyrušuje (porov. v. 48). Je to pokušenie ísť ďalej akoby sa nič nedialo, ale týmto spôsobom ostávame od Pána ďaleko a držíme ďaleko od Ježiša aj ostatných. Priznajme si, že všetci žobreme o Božiu lásku a nenechajme si ujsť Pána, ktorý prechádza. «Mám strach z Pána, ktorý prechádza», vravieval sv. Augustín. Strach, že prejde, a ja ho nechám prejsť. Dajme hlas našej najopravdivejšej túžbe: [Ježišu], «aby som znova videl!» (v. 51).

Toto Jubileum milosrdenstva je vhodným časom, aby sme prijali Božiu prítomnosť a tak zakúsili jeho lásku a vrátili sa k nemu celým srdcom. Ako Bartimej odhoďme plášť a postavme sa na nohy (por. v. 50). Odhoďme to, čo nám bráni vykročiť smerom k nemu, bez obáv, že zanechávame to, čo nám dáva istotu a na čo sme naviazaní. Nezostaňme sedieť, vstaňme, znova nadobudnime náš duchovný vzrast – na nohách, dôstojnosť milovaných detí, ktoré stoja pred Pánom, aby sa nám pozrel do očí, bolo nám odpustené a boli sme pretvorení. Je to slovo, ktoré azda dnes vstúpi do nášho srdca, to isté slovo ako pri stvorení človeka: „Vstaň!“ Boh nás stvoril vzpriamených: „Vstaň!“

Dnes viac ako inokedy sme predovšetkým my pastieri povolaní načúvať výkrikom, možno ukrytým, tých, ktorí sa túžia stretnúť s Pánom. Musíme prehodnotiť tie prejavy správania, ktoré niekedy nepomáhajú druhým priblížiť sa k Ježišovi. Stránkové hodiny a harmonogramy, ktoré neodrážajú reálne potreby tých, ktorí by mohli pristúpiť ku sviatosti zmierenia. Ľudské pravidlá, ak dostávajú vyššiu váhu než túžba po odpustení. Našu prísnosť, ktorá môže držať ľudí ďaleko od Božej nežnosti. Samozrejme nemôžeme umenšiť evanjeliové nároky, ale tiež nemôžeme riskovať, že túžba hriešnika po zmierení sa s Otcom vyjde naprázdno. Pretože synov návrat domov je to, čo Otec očakáva na prvom mieste (porov. Lk 15,20-32).

Naše slová nech sú ako slová apoštolov, ktorí, opakujúc Ježišove slová, hovoria Bartimejovi: «Neboj sa! Vstaň, volá ťa!» (v. 49). Sme povolaní šíriť odvahu, podopierať a privádzať k Ježišovi. Naša služba je službou sprevádzania, aby stretnutie s Pánom bolo osobné, intímne a srdce sa mohlo úprimne a bez obáv otvoriť Spasiteľovi. Nezabúdajme: je to sám Boh, ktorý koná v každej osobe. V evanjeliu je to práve on, kto sa zastavuje a pýta sa na slepého. On nariaďuje, aby ho k nemu priviedli. Je to on, kto ho počúva a uzdravuje. My sme boli vybraní - my pastieri -, aby sme vzbudzovali túžbu po obrátení, aby sme boli nástrojmi, ktoré uľahčujú stretnutie, aby sme podali ruku a rozhrešili a tak zviditeľnili a urobili účinným jeho milosrdenstvo. Nech každý muž a žena, ktorý vstúpi do spovednice, nájde otca. Nech nájde otca, ktorý ho očakáva, nech nájde Otca, ktorý odpúšťa.

Záver evanjeliového rozprávania je nabitý významom: Bartimej «hneď videl a šiel za ním po ceste» (v. 52). Aj my, keď sa priblížime k Ježišovi, znovu uzrieme svetlo, aby sme mohli hľadieť do budúcnosti s dôverou, znova nájdeme silu a odvahu, aby sme sa vydali na cestu. Totiž «kto verí, vidí» (Lumen fidei, 1) a ide vpred s nádejou, pretože vie, že Pán je prítomný, podopiera nás a vedie. Nasledujme ho ako verní učeníci, aby sme všetkých, ktorých stretneme na našej ceste urobili účastnými na radosti jeho lásky. A po objatí Otca, po Otcovom odpustení, urobme oslavu v našom srdci! Pretože on oslavuje!

1. marca

Ranná homília Svätého Otca: Pôst nám pomáha odpúšťať naozaj zo srdca

Vatikán 1. marca – Nech nám Pôstne obdobie „pripraví srdce“ na Božie odpustenie a tiež aby sme vedeli odpúšťať tak ako on, to znamená „zabudnúť“ na viny druhých. S touto modlitbou dnes ráno zakončil homíliu v Dome sv. Marty pápež František.

Čítanie z knihy proroka Daniela (Dan 3,25.34-43) hovorí o modlitbe mladého Azariáša, ktorý bol odsúdený na smrť preto, že odmietol uctievať zlatú modlu. V plameňoch vzýva Božie milosrdenstvo pre ľud a zároveň žiada odpustenie aj pre seba. Práve tento postoj, ako poukázal pápež František, je správnym spôsobom modlitby: vedieť sa spoľahnúť na túto osobitnú Božiu dobrotu:

„Keď Boh odpúšťa, jeho odpustenie je tak veľké, že je to akoby ‚zabudol‘. Pravý opak toho, čo robíme my klebetením: ‚Ale tento urobil toto, urobil tamto...‘ A o toľkých ľuďoch máme vytvorenú celú históriu: starovekú, stredovekú aj modernú, však? A nezabúdame. Prečo? Lebo nemáme milosrdné srdce. ‚Zaobchádzaj s nami podľa svojej miernosti‘, hovorí tento mladý Azariáš. ‚Podľa svojho veľkého milosrdenstva. Vysloboď nás.‘ Je to volanie po Božom milosrdenstve, aby nám dal odpustenie a záchranu a zabudol na naše hriechy.“

Dnešné čítanie z Evanjelia podľa sv. Matúša zase ponúka známu Petrovu otázku, ktorú položil Ježišovi: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?“ (Mt 18,21-35). Ježiš mu odpovedá podobenstvom o dvoch dlžníkoch a kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Jeden z nich, ktorému vládca odpustí veľkú časť dlhu nie je schopný krátko na to preukázať rovnaké milosrdenstvo voči svojmu dlžníkovi, ktorý mu dlhuje nepatrnú čiastku. Pápež ďalej dodal:

„V modlitbe ‚Otče náš‘ sa modlíme: ‚Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom‘. Je to rovnica, ide to pospolu. Ak ty nie si schopný odpustiť, ako ti môže odpustiť Boh? On ti chce odpustiť, ale nebude môcť, ak máš uzavreté srdce a milosrdenstvo nemôže vstúpiť. ‚Ale otče, ja odpúšťam, ale nemôžem zabudnúť na tú strašnú vec, ktorú mi urobil...‘. - ‚Pros Pána, aby ti pomohol zabudnúť‘: to je však iná vec. Dá sa odpustiť, ale nie vždy sa dá zabudnúť. Avšak ‚odpustiť‘ a [pritom hovoriť] ‚veď mi to zaplatíš‘, to nejde! Odpustime, ako odpúšťa Boh: odpúšťa v plnej miere.“

Svätý Otec František na záver zhrnul svoju homíliu do troch slov: milosrdenstvo, súcit a odpustenie, pričom dodal, že Boh nám svojím milosrdenstvom vždy umožňuje odpustiť naozaj zo srdca:

„Nech nám pôstny čas pripraví srdce, aby sme prijali Božie odpustenie. Prijali a potom urobili to isté s druhými: odpustili zo srdca. Možno ma nikdy nepozdravíš, ale v mojom srdci som ti odpustil. A takto sa približujeme k tejto tak veľkej Božej skutočnosti, ktorou je milosrdenstvo. A odpúšťajúc otvárame naše srdce, aby doň Božie milosrdenstvo vstúpilo a odpustilo nám. Lebo prosiť o odpustenie, to všetci potrebujeme, všetci. Odpúšťajme a bude nám odpustené. Majme milosrdenstvo s druhými a pocítime to Božie milosrdenstvo, ktoré keď odpúšťa, ‚zabúda‘.“

29. februára

Ranná homília pápeža Františka: Jediná cesta spásy je „bláznovstvo kríža“

Vatikán 29. februára – Božia spása neprichádza cez veľkolepé veci, cez moc a peniaze, cez klerikálne alebo politické kliky, ale skrze veci malé a jednoduché. Tak znela hlavná myšlienka rannej homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Dnešné liturgické čítania hovoria o opovrhnutí: v Druhej knihe kráľov reaguje s opovrhnutím malomocný Náman, vojenský veliteľ sýrskeho kráľa, ktorý žiada od proroka Elizea, aby ho uzdravil. Necení si však ten prostý spôsob, akým sa mal uzdraviť (2 Kr 5,1-15a). Rovnako vyjadrujú opovrhnutie obyvatelia Nazaretu nad Ježišovými slovami, keď nepriamo naznačuje, že podobne ako Eliáš a Elizeus nebol poslaný iba k Židom (Lk 4,24-30).

Ako skonštatoval Svätý Otec, ide tu o opovrhnutie Božím plánom spásy, keď nespĺňa naše kritériá a nezhoduje sa s našimi predstavami o spáse. Ježiš cíti opovrhnutie, akého sa mu dostáva zo strany „učiteľov zákona, ktorí hľadali spásu v morálnej kazuistike“ a v množstve predpisov; ľud im však nedôveroval.

„Alebo saduceji, ktorí hľadali spásu v kompromisoch s mocnými sveta, s impériom... jedni cez klerikálne kliky, druhí cez politické kliky, takto hľadali spásu. Ľud však niečo šípil a nedôveroval im. Veril však Ježišovi, lebo hovoril ‚s autoritou‘. Ale prečo toto opovrhnutie? Lebo v našej predstavivosti musí prísť spása z niečoho veľkého, niečoho majestátneho; len mocní nás spasia, tí, ktorí majú silu, ktorí majú peniaze, ktorí majú moc: tí nás môžu spasiť. Boží plán je však iný! Reagujú s opovrhnutím, lebo nedokážu pochopiť, že spása prichádza jedine z mála, z jednoduchosti Božích vecí.“

Keď Ježiš ponúka cestu spásy, nikdy nehovorí o veciach veľkolepých, ale o malých, pripomenul Svätý Otec. Poukázal pritom na „dva piliere evanjelia“, ktoré nachádzame u Matúša. Sú to jeho Blahoslavenstvá a v 25. kapitole Posledný súd: „Poď, poď so mnou, lebo si konal to a to“:

„Jednoduché veci. Nehľadal si spásu alebo svoju nádej v moci, v klikách, v jednačkách... nie... urobil si jednoducho toto. A toto mnohých napĺňa opovrhnutím. Ako prípravu na Veľkú noc, vás pozývam – i ja to urobím – prečítať si Blahoslavenstvá a Matúša 25 a premýšľať a sledovať, či ma niečo z toho nepohoršuje, neoberá ma o pokoj. Lebo opovrhnutie je luxus, ktorý si môžu dovoliť jedine márnivci, namyslenci. Ak na záver blahoslavenstiev povie Ježiš slovo, ktoré sa zdá byť... nuž prečo takto hovorí?: ‚Blahoslavený ten, kto sa na mne nepohoršuje‘, ktorý týmto neopovrhuje, ktorý v sebe nemá opovrhnutie.“

Na záver homílie Svätý Otec dodal:

„Urobí nám dobre venovať dnes, zajtra trochu času čítaniu Blahoslavenstiev, čítaniu Matúšovej 25. kapitoly, a pozorne sledovať, čo sa odohráva v našom srdci: či je tam nejaké rozhorčenie, a vyprosovať si od Pána milosť pochopiť, že jediná cesta spásy je ‚bláznovstvo kríža‘, to znamená sebazrieknutie Božieho Syna, to, že sa urobil malým. Tu sa to vyjadruje kúpeľom v Jordáne alebo malou dedinkou Nazaret.“

28. februára

Anjel Pána so Svätým Otcom: Boh vždy dáva šancu na obrátenie

Vatikán 28. februára – Boh trpezlivo čaká na návrat hriešnika. Nikdy nie je tak neskoro, že by človek nemal šancu sa obrátiť. S týmito myšlienkami sa v Tretiu pôstnu nedeľu Svätý Otec František prihovoril pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána.

Pápež spomenul príhodu zo života sv. Terézie z Lisieux, ktorá vyprosila odsúdencovi na smrť obrátenie v poslednom momente jeho života. Vystríhal tiež pred pokrytectvom myslieť si, že výzva na obrátenie sa týka iba tých druhých. Tragédie, ktorých je ľudstvo denne svedkom, majú byť podľa jeho slov mementom, aby sa človek pobadal.

Medzi pútnikmi Svätý Otec privítal viaceré skupiny, najmä zo Španielska, Talianska a Poľska, ako aj domorodých obyvateľov oblasti Biafra na juhu Nigérie. Na Námestí sv. Petra nechýbali ani slovenské zástavy.

Pápež František v závere venoval pozornosť situácii utečencov smerujúcich do Európy, pričom osobitne spomenul Grécko, ktoré je v prvej línii ich náporu. Pripomenul potrebu spolupráce všetkých krajín, aby si vyvážene rozdelili záťaž.

V tejto súvislosti pápež hovoril o nádeji, s akou privítal utíchnutie násilia v Sýrii. Vyslovil želanie, aby sa takto umožnil prísun humanitárnej pomoci trpiacemu obyvateľstvu a otvorila sa cesta k dialógu a pokoju.

Svätý Otec vyzval tiež k solidarite s tichomorskou krajinou Fidži, ktorú zasiahol ničivý cyklón. -jb-

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Každý deň, žiaľ, správy referujú o drsných udalostiach: vraždách, incidentoch, katastrofách... V dnešnej evanjeliovej stati sa Ježiš zmieňuje o dvoch tragických udalostiach, ktoré v tom čase vyvolali veľký rozruch: krutá represia, ktorú vykonali rímski vojaci vo vnútri chrámu a zrútenie sa veže v Siloe, v Jeruzaleme, ktoré si vyžiadalo osemnásť obetí (porov. Lk 13,1-5).

Ježiš pozná poverčivú mentalitu svojich poslucháčov a vie, že interpretujú tento druh udalostí pomýleným spôsobom. Myslia si totiž, že ak tí ľudia zomreli tak kruto, je to znamenie, že Boh ich potrestal za nejakú ťažkú vinu, ktorú spáchali; inými slovami: „zasluhovali si to“. A naopak skutočnosť, že niekto bol ušetrený od nešťastia, viedla dotyčného k tomu, že sa cítil byť „v poriadku“. Oni si to zaslúžili, ja som v poriadku...

Ježiš odmieta takéto videnie, pretože Boh nedopúšťa tragédie, aby trestal viny, a tvrdí, že tie úbohé obete neboli v skutočnosti horšie od ostatných. On skôr pozýva vyťažiť z týchto bolestných udalostí napomenutie, ktoré sa týka všetkých, pretože všetci sme hriešnikmi. Hovorí totiž tým, ktorí sa ho dopytovali: «Ak nebudete robiť pokánie, tiež podobne zahyniete» (porov. Lk 13,3).

Aj dnes, pri pohľade na isté nešťastia a na žalostné udalosti, môže na nás prísť pokušenie „zhodiť“ zodpovednosť na obete, alebo priam na samotného Boha. No evanjelium nás pozýva uvažovať: Akú predstavu o Bohu sme si vytvorili? Sme si naozaj istí, že Boh je takýto, alebo je to skôr naša fikcia, akýsi boh vytvorený „na náš obraz a podobu“? Ježiš nás naopak volá k obráteniu srdca, k radikálnemu obráteniu smeru nášho života, k zanechaniu kompromisov so zlom – a tohto sa dopúšťame všetci, je tak? Zanechať kompromisy so zlom, pokrytectvá – nuž, myslím si, že takmer všetci máme aspoň kúsok pokrytectva –, aby sme vykročili s rozhodnosťou na cestu evanjelia. No znovu je tu pokušenie ospravedlňovať sa: „Ale od čoho sa máme obrátiť? Nie sme vcelku skvelými ľuďmi? Koľko ráz sme si takto pomysleli: Nuž, ja som koniec koncov poriadny, ja som poriadna - nie je tak? Či azda nie sme veriaci, a aj dostatočne praktizujúci? A domnievame sa, že takto sme ospravedlnení.

Žiaľ, každý z nás sa veľmi podobá stromu, ktorý dával viacero rokov opakované dôkazy svojej neplodnosti. Ale na naše šťastie, Ježiš sa podobá tomu roľníkovi, ktorý s trpezlivosťou, ktorá nepozná hraníc, vyprosí pre neúrodný figovník ešte jeden odklad: «Nechaj ho ešte tento rok – hovorí majiteľovi – [...] možno nabudúce prinesie ovocie» (porov. Lk 13,9). „Rok“ milosti: čas Kristovej služby, čas Cirkvi pred jeho návratom v sláve, čas nášho života, vytýčený istým počtom veľkopôstnych období, ktoré sa nám ponúkajú ako príležitosti k náprave a k záchrane. Čas Jubilejného roka milosrdenstva.

Neprekonateľná Ježišova trpezlivosť... Premýšľali ste nad Božou trpezlivosťou? Pomysleli ste aj na jeho neumenšujúcu sa starosť o hriešnikov? Ako veľmi by nás to malo provokovať k nedočkavosti (bezodkladne konať) pokiaľ ide o nás samých! Nikdy nebude prineskoro na obrátenie, nikdy! Až do poslednej chvíle: je tu trpezlivosť Boha, ktorý nás čaká. Spomeňte si na ten malý príbeh zo života sv. Terézie od malého Ježiška, keď sa modlila za toho človeka odsúdeného na smrť, zločinca, ktorý nechcel prijať posilu od Cirkvi, odmietal kňaza, nechcel ho. Chcel zomrieť taký, aký bol. A ona sa modlila, v kláštore. A ten muž, práve vo chvíli, keď už má byť popravený, obracia sa ku kňazovi, berie si kríž a pobozká ho.

Božia trpezlivosť! A tak isto sa správa k nám, k nám všetkým. Koľko krát. My to nevieme, dozvieme sa to v nebi. No koľko ráz sme tam a tam, a Pán nás zachraňuje. Zachraňuje nás, pretože má s nami veľkú trpezlivosť. A toto je jeho milosrdenstvo. Nikdy nie je neskoro na obrátenie sa, no je to naliehavé, je to dnes! Začnime dnes.

Nech nás Panna Mária podopiera, aby sme mohli otvoriť srdce Božej milosti, jeho milosrdenstvu, a nech nám pomáha nikdy nesúdiť druhých, ale nechať sa dennými nešťastiami vyprovokovať k dôkladnému spytovaniu svedomia a k náprave.“

Slová pápeža Františka po modlitbe a udelení požehnania

„Drahí bratia a sestry, moja modlitba, a aj vaša, má vždy pred očami drámu utečencov, ktorí utekajú pred vojnami a inými neľudskými situáciami. Zvlášť Grécko a ďalšie krajiny, ktoré sú v prvej línii im poskytujú veľkodušnú pomoc, ktorá si vyžaduje spoluprácu všetkých krajín. Spojená odpoveď môže byť účinná a vyvážene rozdeliť záťaž. Preto je potrebné zamerať sa na rokovania, s rozhodnosťou a bez výhrad.

Súčasne s tým som s nádejou prijal správu o utíchnutí násilností v Sýrii a pozývam všetkých modliť sa, aby tento otvorený priezor mohol priniesť úľavu trpiacemu obyvateľstvu umožnením nevyhnutnej humanitárnej pomoci a aby otvoril cestu k dialógu a vytúženému pokoju.

Chcem tiež uistiť o mojej blízkosti ľud ostrovov Fidži, tvrdo zasiahnutý ničivým cyklónom. Modlím sa za obete a za všetkých, čo pracujú na poskytnutí pomoci.“

27. februára

Svätý Otec podnikateľom: Spoločné dobro je kompasom

Vatikán 27. februára – Svätý Otec dnes na osobitnej audiencii v Aule Pavla VI. prijal zástupcov sveta podnikateľov z Talianska. Približne 7000 účastníkov zo združenia Confindustria povzbudil k tomu, aby spoločnými silami dbali na dôstojnosť ľudskej osoby a mali za kompas spoločné dobro. Pripomenul potrebu vzájomnej spolupráce medzi podnikateľmi pri presadzovaní týchto zásad. Okrem iného povedal:

„Vašou vedúcou líniou nech je vždy spravodlivosť, ktorá odmieta skratky, uprednostňovania a protekcie, nebezpečné, nečestné kľučkovanie a lacné kompromisy. Nech hlavným zákonom je vo všetkom pozornosť voči dôstojnosti druhých ako hodnote, ktorá je absolútna a neodškriepiteľná. Nech tento cieľ dobročinnosti charakterizuje váš záväzok: rozhodne odmietnuť to, že by sa dôstojnosť osoby znevážila v mene požiadaviek výroby, maskujúc tak individualistickú krátkozrakosť, žalostný egoizmus a pachtenie po zárobku. Nech je podnik, ktorý zastupujete, naopak vždy otvorený tomuto «širšiemu zmyslu života», ktorý mu umožní «skutočne slúžiť spoločnému dobru, a to snahou rozmnožovať dobrá tohto sveta a robiť ich prístupnejšími pre všetkých» (Evangelii gaudium, 203). Nech je spoločné dobro vaším kompasom, ktorý bude viesť výrobnú činnosť.“

Svätý Otec prítomných na záver vyzval, aby „ekonomická sloboda neprevážila nad konkrétnou slobodou človeka a jeho právami, aby sa trh neabsolutizoval, no oceňoval nároky spravodlivosti a dôstojnosť ľudskej osoby.“

Stretnutie podnikateľov so Svätým Otcom bolo súčasťou širšieho podujatia v rámci Svätého roka milosrdenstva zameraného na oblasť priemyslu. Ako súčasť tzv. „Jubilea priemyslu“ mali členovia združenia Confindustria v predchádzajúci deň v Ríme sympózium s mottom „Robiť veci spoločne“. Jeho ústrednou témou bol vzťah medzi etikou a prácou. Vystúpili na ňom aj dvaja členovia Rímskej kúrie: prefekt Sekretariátu pre komunikáciu Mons. Dario Edoardo Viganò a predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Gianfranco Ravasi.

Svätý Otec si dal pizzu s drogovo závislými, hovorili o viere

Vatikán/Taliansko 27. februára – Pápež František včera navštívil Terapeutické centrum sv. Karola v Castelli Romani neďaleko Castel Gandolfa. S pracovníkmi, dobrovoľníkmi a klientmi centra strávil približne dve hodiny. Centru, ktoré navštívili aj pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II., Svätý Otec František daroval fotomozaiku Panny Márie z argentínskej svätyne Luján. Predseda Talianskeho centra solidarity (CEIS) Roberto Mineo pre Vatikánsky rozhlas o návšteve Svätého Otca povedal:

„Bolo to veľmi dojímavé stretnutie naplnené smiechom spolu s hlbokými a vážnymi prejavmi. Bola to výmena medzi našimi chlapcami a Svätým Otcom, ktorý naozaj priniesol milosrdenstvo do tohto centra, ktoré sa už roky venuje liečbe a začleneniu drogovo závislých do spoločnosti.”

Priebeh stretnutia opísal Roberto Mineo takto: „Chlapci sa pýtali na vieru a evanjelium, náboženstvo, na dôvody, pre ktoré sa osoba po období utrpenia môže pozviechať. Pápež priniesol svoje posolstvo viery a odvahy pre týchto chlapcov, ktorí prechádzajú ťažkou etapou svojho života, ktorá však predstavuje okamih znovuzrodenia. Povzbudil ich tak v tom, aby mali silu napredovať a ochotu zmeniť sa. A vďaka tomuto miestu, odpovedali chlapci, sa toto všetko deň za dňom deje.“

Vedúceho Centra solidarity zvlášť oslovilo to, že Svätý Otec sa najedol spolu s klientmi centra:

„Dal si pizzu spolu s chlapcami. Keďže okolo 16.30 chlapci mávajú občerstvenie, kuchár - ako každý piatok - pripravil pizzu: tešilo nás, že vidíme, ako veľmi si pápež užil tento priateľský okamih, o ktorý sa podelil s chlapcami.“

Roberto Mineo prezradil, že chlapci z centra pred časom poslali Svätému Otcovi list:

„Jednoducho sme napísali to, čo si želali naši chlapci, teda aby sa mohli stretnúť s pápežom a chvíľu zotrvať spolu s ním, porozprávať sa, lebo v tomto momente treba kráčať cestou nádeje a na to pápež poukazuje. A vidíme, že naši chlapci veľmi dobre vnímajú jeho posolstvá,“ povedal predseda CEIS Mineo a dodal:

„V máji pred dvoma rokmi na Námestí sv. Petra pozval pápež všetkých nás, ktorí sme zo združení na záchranu z drogovej závislosti, aby sme hlasno zakričali ‚nie‛: ‚Nie droge, nie akejkoľvek droge!‛ A pápežovo posolstvo v Mexiku v tom pokračovalo: Nie obchodu s drogami, nie drogám, teda nivočeniu životov, ktoré by sa namiesto toho mohli obrátiť k lepšiemu.“

23. februára

Ranná homília pápeža Františka: Buďte kresťanmi skutkov, nie slov

Vatikán 23.februára – Kresťanstvo je konkrétne náboženstvo, ktoré sa prejavuje skutkami, a nie náboženstvo slov, pokrytectva a márnosti. Aj týmito slovami sa dnes prihovoril pápež František počas homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať dnešným liturgickým čítaním z Izaiáša (Iz 1,10.16-20) a z pasáže Evanjelia podľa Matúša (Mt 23,1-12). Prítomných vystríhal, aby nedávali prednosť slovám pred skutkami:

„Pán nás učí ceste skutkov. A koľko ráz nachádzame ľudí – (medzi nimi) aj nás samých – toľkokrát v Cirkvi: ,Oh, som veľkým katolíkom! ’ ,Čo robíš?’ Koľkí rodičia si hovoria katolíci, ale nikdy nemajú čas rozprávať sa svojimi deťmi, hrať sa so svojimi deťmi, počúvať svoje deti. Možno majú svojich rodičov v domove dôchodcov, sú však vždy zaneprázdnení a nemôžu ich ísť navštíviť a nechávajú ich opustených. ,Som však veľký katolík! Patrím do takého spoločenstva.’ Toto je náboženstvo slov: hovorím, že som taký, no konám svetským spôsobom.”

Ako pokračoval Svätý Otec, „hovoriť a nekonať je podvod“. V knihe proroka Izaiáša sa píše o tom, čo sa páči Bohu: „Prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro... pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.“ Izaiášové slová tak poukazujú na nekonečné milosrdenstvo Boha, ktorý hovorí ľudstvu: „A príďte, budeme sa pravotiť. Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh“ (Iz 1,18).

„Pánovo milosrdenstvo ide v ústrety tým, ktorí majú odvahu rozprávať sa s ním, no rozprávať sa o pravde, o veciach, čo robíme alebo nerobíme, aby nás napravil. A to je Pánova veľká láska v tejto dialektike medzi slovami a skutkami. Byť kresťanom znamená konať: konať Božiu vôľu. A v posledný deň – lebo všetci ho raz budeme mať – v ten deň, čo sa nás bude Pán pýtať? Povie nám: ,Čo ste o mne povedali?’ Nie! Spýta sa nás na veci, ktoré sme urobili.“

Pápež pokračoval citátom z Matúšovho evanjelia, ktoré hovorí o poslednom súde. Ježiš žiada od človeka, aby vydal účet z toho, čo urobil pre hladných, smädných, väznených a cudzincov: „Toto,“ povedal Svätý Otec, „je kresťanský život. Samotné slová nás naopak vedú len k márnosti, k tomu predstieraniu, že sme kresťania. To však nie, tak sa kresťanom byť nedá“.

Na záver Svätý Otec dodal:„Nech nám Pán dá túto múdrosť dobre pochopiť, kde je rozdiel medzi slovami a skutkami a nech nás naučí cestu skutkov a pomôže kráčať po tejto ceste, lebo cesta slov nás vedie na miesto, kde boli títo zákonníci, títo kňazi, ktorým sa páčilo obliekať sa akoby boli vládcami, nie? Toto však nie je evanjeliová realita! Nech nás Pán učí tejto ceste.“

22. februára

Pápež František pastierom Cirkvi: Starajte sa o stádo „ochotne“ a buďte „vzorom“

Vatikán 22. februára – Pápež František dnes na sviatok Katedry sv. apoštola Petra predsedal slávnostnej eucharistii vo Vatikánskej bazilike. Tento deň sa tiež slávi ako Jubileum Rímskej kúrie, Governatorátu a inštitúcií spojených so Svätou stolicou.

Na slávnosti sa zúčastnili zamestnanci Vatikánu s rodinnými príslušníkmi, medzi ktorými nechýbali aj Slováci pracujúci v rámci rôznych dikastérií. Svätý Otec povzbudil členov Rímskej kúrie, aby sa starali o svoje stádo „ochotne“ a stali sa „vzorom“ pre všetkých.

Ešte pred začiatkom omše sa všetci veriaci zišli v Aule Pavla VI., kde si mohli vypočuť meditáciu na tému „Milosrdenstvo v našom každodennom živote“ od pátra Marka Ivana Rupnika, SJ. Po stretnutí sa spoločne so Svätým Otcom v procesii vydali ku Svätej bráne a slávnostne vstúpili do Baziliky sv. Petra.

Plné znenie homílie pápeža Františka

Liturgická slávnosť Katedry sv. Petra nás spojila, aby sme slávili Jubileum milosrdenstva ako spoločenstvo služby Rímskej kúrie, Governatorátu a inštitúcií spojených so Svätou stolicou. Prešli sme Svätou bránou a prišli sme ku hrobu apoštola Petra, aby sme vyznali našu vieru; a dnes Božie slovo osvecuje naše gestá osobitným spôsobom.

V tomto momente, každému jednému z nás Pán opakuje svoju otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15). Jasná a priama otázka, pred ktorou nie je možné utiecť alebo zostať neutrálny, ani oddialiť odpoveď, či ju delegovať niekomu inému. V nej však nie je nič „inkvizičné“, naopak je plná lásky! Lásky nášho jediného Učiteľa, ktorý nás dnes volá obnoviť si v neho vieru, uznajúc ho ako Božieho Syna a Pána nášho života. A prvý povolaný obnoviť svoje vyznanie viery je Petrov nástupca, ktorý so sebou nesie zodpovednosť utvrdzovať bratov (porov. Lk 22,32).

Nechajme, aby milosť opäť stvárňovala naše srdce vo viere a otvorila naše ústa, aby sme vyznali vieru a dosiahli spásu (porov. Rim 10,10). Urobme teda slová Petra našimi (slovami): „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Nech naša myseľ a náš pohľad sú upriamené na Ježiša Krista, začiatok a koniec každého konania Cirkvi. On je základ a nikto nemôže položiť žiaden iný (1 Kor 3,11). On je „skala“, na ktorej musíme stavať. Výstižnými slovami to pripomína sv. Augustín, keď píše, že Cirkev, i keď rozrušená a otrasená udalosťami histórie, „sa nezrúti, lebo je postavená na skale, od ktorej Peter odvádza svoje meno. Nie je to skala, ktorá berie svoje meno od Petra, ale je to Peter, ktorý ho berie od skaly; tak ako to nie je meno Krista, ktoré sa odvádza od kresťana, ale je to meno kresťana, ktoré sa odvádza od Krista. (...) Skalou je Kristus, na základe ktorého bol postavený aj Peter“ (v Jon 124, 5: PL 35,1972).  

Od tohto vyznania viery sa odvíja pre každého jedného z nás úloha odpovedať na Božie volanie. Predovšetkým od pastierov sa požaduje mať za vzor samotného Boha, ktorý sa stará o svoje stádo. Prorok Ezechiel opísal spôsob konania Boha (takto): On vyhľadáva stratenú ovcu, do ovčinca privádza zatúlanú, poranenú obviaže a posilní nemocnú (34,16). Správanie, ktoré je znakom lásky, ktorá nepozná hraníc. Je to verná oddanosť, stála, bezpodmienečná, aby všetci najslabší mohli dosiahnuť jeho milosrdenstvo. A nesmieme tiež zabudnúť, že Ezechielovo proroctvo vychádza zo zistenia nedostatkov pastierov Izraela. Preto je dobré aj pre nás, ktorí sme povolaní byť pastiermi v Cirkvi, nechať, aby nás Božia tvár Dobrého pastiera osvetľovala, očisťovala nás, premenila nás a navrátila nás plne obnovených do našej misie. Aby sme tiež v našom pracovnom prostredí mohli cítiť, pestovať a praktizovať silné pastoračné cítenie, predovšetkým voči osobám, ktoré každodenne stretávame. Aby sa nikto necítil zanedbaný alebo, že sa s ním zle zaobchádza, ale aby mohol každý zakúsiť, predovšetkým tu, láskavú starostlivosť Dobrého pastiera.        

Sme povolaní, aby sme boli Božími spolupracovníkmi vo firme tak podstatnej a jedinečnej, ako je tá, kde svedčíme našou existenciou o sile milosti, ktorá premieňa a o moci Ducha, ktorý obnovuje. Nechajme, aby nás Pán oslobodil od každého pokušenia, ktoré vzdiaľuje od podstaty našej misie, a znovu objavme krásu vyznania viery v Pána Ježiša. Vernosť službe sa dobre spája s milosrdenstvom, ktoré chceme zakúsiť. Vo Svätom Písme sú vernosť a milosrdenstvo skutočne neoddeliteľným dvojčlenom. Kde je jeden, tam sa nachádza aj druhý, a vskutku v ich vzájomnosti a dopĺňaní možno vidieť samotnú prítomnosť Dobrého pastiera. Vernosť, ktorá sa od nás vyžaduje je tá, aby sme konali podľa Kristovho srdca. Ako sme počúvali prostredníctvom slov apoštola Petra, musíme pásť stádo „ochotne“ a stať sa „vzorom“ pre všetkých. A tak, „keď sa zjaví Najvyšší pastier“ môžeme získať „nevädnúci veniec slávy“ (1Pt 5,4).      

22. februára

Pápež František na Anjel Pána: Cesta do Mexika bola skúsenosť premeny

Vatikán 21. februára – Svätý Otec František sa pri nedeľnej modlitbe Anjel Pána nechal inšpirovať príbehom z Lukášovho evanjelia o Premenení Pána na vrchu Tábor (Lk 9,28b-36). Zázračnú udalosť z Písma vysvetľuje vo svete uplynulých dní, ktoré strávil počas svojej 12. apoštolskej cesty v Mexiku.

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry,

Druhá pôstna nedeľa nám ponúka Evanjelium o Premenení Pána. Apoštolská cesta, ktorú som v uplynulých dňoch ukončil v Mexiku bola skúsenosťou premeny. Ako to? Lebo Pán nám ukázal svetlo svojej slávy skrze telo svojej Cirkvi, svojho svätého ľudu, ktorý žije v tej zemi. Telo toľkokrát zranené, národ toľkokrát utláčaný, opovrhnutý, tupený vo svojej dôstojnosti. Vskutku, rôzne stretnutia prežité v Mexiku boli plné svetla: svetla viery, ktorá premieňa tváre a osvetľuje cestu.  

Duchovným „ťažiskom“ púte bola svätyňa Matky z Guadalupe. Zostať v tichu pred obrazom Matky bolo to, čo som najviac chcel. A ďakujem Bohu, že mi to umožnil. Kontemploval som a nechal som spočinúť na sebe pohľad Tej, ktorá vo svojich očiach nesie odtlačky pohľadov všetkých svojich detí a zahrňuje bolesti spôsobené násilím, únosmi, vraždami, zneužívaním toľkých chudobných ľudí, toľkých žien. Guadalupe je najnavštevovanejšou mariánskou svätyňou na svete. Z celej Ameriky sa idú modliť tam, kde sa Panna (nazývaná tiež) Morenita zjavila indiánovi sv. Juanovi Diegovi, a začala evanjelizáciu kontinentu a svojej novej civilizácie, ovocie stretnutia medzi odlišnými kultúrami.

A to je naozaj dedičstvo, ktoré dal Pán Mexiku: opatrovať bohatstvo rozmanitosti a zároveň prejavovať harmóniu spoločnej viery, viery rýdzej a silnej, sprevádzanej veľkou dávkou životaschopnosti a ľudskosti. Ako moji predchodcovia, tak aj ja som išiel utvrdiť mexický ľud vo viere, ale zároveň som bol v nej utvrdený; nabral som tohto daru plnými hrsťami, aby bol na úžitok univerzálnej Cirkvi.            

Jasný príklad toho, o čom hovorím bol daný rodinami: mexické rodiny ma prijali s radosťou ako Kristovho posla, pastiera Cirkvi; ale na oplátku mi dali jasné a silné svedectvá, svedectvá žitej viery, viery, ktorá premieňa život, a to na poučenie všetkých kresťanských rodín na svete. A to isté sa dá povedať aj o mladých, o zasvätených osobách, o kňazoch, o pracujúcich, o väzňoch.

Preto vzdávam vďaky Pánovi a Panne Márie Guadalupskej za dar tejto púte. Okrem toho, ďakujem mexickému prezidentovi a ďalším civilným autoritám za vrúcne prijatie; mocne ďakujem svojim bratom v biskupskej službe, a všetkým tým, ktorí spolupracovali rôznym spôsobom.

Špeciálnu chválu vzdajme Najsvätejšej Trojici za to, že chcela, aby sa pri tejto príležitosti udialo na Kube stretnutie medzi pápežom a patriarchom Moskvy i celej Rusi, drahým bratom Kirillom; stretnutie, po ktorom túžili dokonca moji predchodcovia. Aj táto udalosť je prorockým svetlom Vzkriesenia, ktoré dnes svet potrebuje viac než inokedy predtým. Nech nás Svätá Matka Božia naďalej sprevádza na ceste jednoty. Modlime sa ku Kazanskej Madone, ktorej ikonu mi daroval patriarcha Kirill.“

Svätý Otec František po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil prítomným apoštolské požehnanie. Po modlitbe v krátkom príhovore pripomenul dôležitosť zrušenia trestu smrti:

„Drahí bratia a sestry,

Zajtra bude prebiehať v Ríme medzinárodná konferencia s názvom „Za svet bez trestu smrti“ usporiadanú Komunitou sv. Egídia. Želám si, aby sympózium dalo nový impulz snahe o zrušenie trestu smrti. Znamením nádeje je vývoj vo verejnej mienke stále viac rozšíreného odporu voči trestu smrti, čo i len ako nástroja legitímnej sociálnej obrany. Vskutku, moderné spoločnosti majú možnosť účinne potlačiť zločin bez toho, aby definitívne vzali tomu, kto ho spáchal možnosť napraviť sa. Problém treba zasadiť do optiky trestného práva stále viac odpovedajúcemu ľudskej dôstojnosti a Božiemu plánu pre človeka a pre spoločnosť, teda trestného práva, ktoré je otvorené nádeji na opätovné zaradenie sa do spoločnosti. Prikázanie „nezabiješ“ má absolútnu hodnotu, a týka sa či už nevinného, alebo vinníka.      

Mimoriadne jubileum milosrdenstva je vhodnou príležitosťou na šírenie stále zrelších foriem úcty k životu dôstojnosti každej osoby vo svete. Aj zločinec má nedotknuteľné právo na život, Boží dar. Obraciam sa na svedomie štátnych predstaviteľov, aby sa dosiahla medzinárodná zhodu na zrušení trestu smrti. A navrhujem tým, ktorí sú medzi nimi katolíci, aby urobili odvážne gesto hodné napodobňovania: aby nebolo vykonané žiadne odsúdenie v tomto Svätom roku milosrdenstva.  

Všetci kresťania a ľudia dobrej vôle sú dnes povolaní k zaujatiu postoja nielen za zrušenie trestu smrti, ale v konečnom dôsledku aj za zlepšenie podmienok vo väzniciach, v úcte k ľudskej dôstojnosti osôb zbavených slobody.“  

Svätý Otec na záver príhovoru pozdravil skupiny pútnikov z Talianska a zo Španielska, ale aj z iných krajín. Veriacich, ktorí sa zišli na Námestí sv. Petra obdaroval špeciálnym pôstnym darčekom. Dobrovoľníci rozdali približne 40-tisíc škatuľku s názvom Misericordina. Podobná akcia sa udiala vo Vatikáne pred troma rokmi:

„Pôstne obdobie je priaznivý čas na vykonanie cesty obrátenia, v ktorého centre je milosrdenstvo. A preto som dnes myslel na to, že vám, čo ste tu na námestí, darujem „duchovnú medicínu“ nazývanú Misericordina. Už sme to raz spravili, ale táto je lepšej kvality: je to Misericordina plus. Škatuľka, v ktorej je korunka ruženca a obrázok milosrdného Ježiša. Teraz ich rozdajú dobrovoľníci, medzi ktorými sú chudobní, bezdomovci, utečenci a rehoľníci. Prijmite tento dar ako duchovnú pomoc pri šírení, hlavne počas tohto Roku milosrdenstva, lásky, odpustenia a bratstva.“

cesta pápeža Františka do Mexika

Pápež navštívil Baziliku Santa Maria Maggiore a v Lateráne sa stretol s kňazmi

Vatikán 11. februára – Svätý Otec František dnes v ranných hodinách navštívil rímsku Baziliku Santa Maria Maggiore, aby sa pred svojou cestou do Mexika pomodlil pred Máriinou ikonou Salus Populi Romani.

Neskôr sa pápež odobral do Baziliky sv. Jána v Lateráne, kde sa stretol s kňazmi z Rímskej diecézy. Tí sa zúčastňujú na duchovnom programe pri príležitosti začiatku pôstneho obdobia. „Nech v nás vždy nájdu otca,“ prihovoril sa kňazom na úvod Svätý Otec. Pápež tiež pripomenul dôležitosť Roku milosrdenstva. Cirkev, podľa jeho slov, potrebuje prekonať „chorobu klerikalizmu“: „Všetci ju máme. Nie sme vládcami, nie sme pánmi. Sme služobníkmi ľudí“.

Svätý Otec, ktorý sa v posledných dňoch venoval zvlášť téme sviatosti zmierenia, niektorých z prítomných kňazov aj vyspovedal. Na záver sa na nich obrátil slovami: „Ďakujem vám za prácu, ktorú konáte, lebo verím, že v tomto roku bude služba navyše, za ktorú sa neplatí. Nech nám však Pán dá radosť z tejto pridanej práce, aby sme boli milosrdní ako Otec.“ Svätý Otec na záver stretnutia podaroval prítomným kňazom z Rímskej diecézy svoju poslednú knihu s názvom „Meno Boha je milosrdenstvo“.

Stretnutie kňazov viedol Mons. Angelo De Donatis, ktorý má na starosti stálu formáciu kléru. Na úvod stretnutia, ktoré malo charakter kajúcnosti ponúkol prítomným reflexiu na tému „Petrovo zapretie“. Ako znak pôstu sa medzi kňazmi uskutočnila zbierka, ktorá poputovala diecéznej Charite.   

 „Ide o stretnutie v duchu kajúcnosti, aby sme – najskôr my sami – zakúsili milosrdenstvo Otca a tak sa potom stali služobníkmi milosrdenstva v spoločenstvách, ktoré sú nám zverené,“ vysvetlil vikár Svätého Otca pre rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini, ktorý sa tiež na stretnutí zúčastnil.

10. februára

Homília pápeža na Popolcovú stredu: Hanba je v skutočnosti dobrá

Vatikán 10. februára . Petrov nástupca dnes podvečer slávil liturgiu Popolcovej stredy. Nie však v Bazilike sv. Sabíny na Aventíne, ale v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, kde spolu s ním koncelebrovalo okolo osemsto kňazov z rôznych kontinentov, ktorých pápež na konci svätej omše vyslal do sveta ako misionárov v rámci prebiehajúceho mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Pri tejto príležitosti prinášame homíliu Svätého Otca Františka.

Homília Svätého Otca v plnom znení:

Božie slovo sa na začiatku pôstnej cesty obracia na Cirkev a na každého z nás dvoma pozvaniami. Prvým je pozvanie sv. Pavla: «Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20). Nejde však len o dobrú otcovskú radu ani o odporúčanie. Ide o skutočnú prosbu a žiadosť v Kristovom mene: «V Kristovom mene prosíme: ‚Zmierte sa s Bohom!‛» (tamtiež). Prečo taká slávnostná a dôrazná výzva? Pretože Kristus vie, akí sme krehkí a hriešni, pozná slabosť nášho srdca; vidí ho ranené zlom, ktoré sme spáchali a podstúpili. Vie, ako veľmi potrebujeme odpustenie, vie, že sa potrebujeme cítiť milovaní, aby sme konali dobro. Sami toho nie sme schopní: preto nám apoštol Pavol nehovorí, aby sme niečo urobili, ale aby sme sa nechali zmieriť s Bohom, aby sme mu dovolili nám odpustiť, s dôverou, pretože «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). On víťazí nad hriechom a pomáha nám znovu vstať z našich bied, ak mu ich zveríme. Je len na nás, či uznáme, že potrebujeme milosrdenstvo: je to prvý krok na kresťanskej ceste; je to vstup cez otvorené dvere, ktorými je Kristus, kde nás očakáva on sám, náš Spasiteľ, a ponúka nám nový a radostný život.

Môžu sa však vyskytnúť aj isté prekážky, ktoré zatvoria dvere srdca. Existuje pokušenie obrniť dvere, alebo spolunažívať so svojím hriechom, minimalizujúc ho a stále si ho ospravedlňovať v domnení, že nie sme horší ako ostatní. Tak sa však zatvárajú zámky našej duše a zostávame uzavretí vo vnútri, zajatcami zla. Ďalšou prekážkou je, ak sa hanbíme otvoriť tajné dvere srdca. Hanba je v skutočnosti dobrým prejavom, pretože svedčí o tom, že sa chceme odpútať od zla; predsa len sa však nikdy nesmie zmeniť na obavy alebo strach. A je tu ešte tretia nástraha – keď sa vzďaľujeme od dverí. Stáva sa, keď sa ukryjeme vo svojej biede, stále sa v nej prehrabávame, spájajúc medzi sebou negatívne veci, až kým sa neponoríme do najtmavších priepastí duše. Vtedy sa doslova stotožníme so smútkom, ktorý nechceme, klesáme na duchu a sme slabší pri strete s pokušeniami. To sa stáva, pretože zostávame sami so sebou, zatvárame sa a unikáme pred svetlom; a pritom nás oslobodzuje len Pánova milosť. Nechajme sa teda zmieriť, počúvajme Ježiša, ktorý hovorí tým, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, «poďte ku mne» (Mt 11,28). Nezostať uzavretí v sebe, ale ísť za ním! Tam je odpočinok a pokoj.

Na tejto slávnosti sú prítomní misionári milosrdenstva, ktorí dostanú mandát, aby boli znamením a nástrojmi Božieho odpustenia. Drahí bratia, nech môžete pomáhať otvárať dvere sŕdc, prekonávať hanbu a neutekať pred svetlom. Nech vaše ruky žehnajú a povzbudzujú bratov a sestry s otcovskou láskou; nech Nebeský Otec skrze vás kladie svoj pohľad a ruky na svojich synov a nech sa uzdravia ich zranenia!

Druhým pozvaním Boha je to, ktoré nám hovorí prostredníctvom proroka Joela: «Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom» (2,12). Ak sa treba obrátiť, je to preto, že sme sa vzdialili. To je tajomstvo hriechu: vzdialili sme sa od Boha, od druhých a od seba samých. Nie je ťažké si to uvedomiť: všetci vidíme, aké náročné je skutočne dôverovať Bohu, veriť mu ako Otcovi, bez strachu; aké je náročné milovať druhých namiesto toho, aby sme o nich zle zmýšľali; koľko úsilia nás stojí robiť skutočné dobro, zatiaľčo nás priťahujú a zvádzajú toľké materiálne veci, ktoré sa pominú a nakoniec nás ochudobnia. Ruka v ruke s týmito dejinami hriechu Ježiš zahájil dejiny spásy. Evanjelium, ktoré otvára pôstne obdobie, nás pozýva, aby sme boli jeho protagonistami, zahŕňajúc tri lieky, ktoré uzdravujú hriech (porov. Mt 6,1-6.16-18).

V prvom rade je to modlitba, výraz otvorenosti a dôvery v Pána: je to osobné stretnutie s ním, ktoré skracuje vzdialenosti vytvorené hriechom. Modliť sa znamená povedať: „nie som sebestačný, potrebujem ťa, ty si môj život a moja spása.“ Na druhom mieste je to láska, ktorá prekonáva naše odcudzenie sa voči druhým. Pravá láska v skutočnosti nie je vonkajším činom, nie je to dávanie niečoho v dobráckom zmysle na uchlácholenie svojho svedomia, ale prijatie toho, kto potrebuje náš čas, naše priateľstvo, našu pomoc. Je to žitie služby a víťazstvo nad pokušením uspokojiť sa. Tretím liekom je pôst, pokánie, ktoré nás má oslobodiť od závislosti na časných veciach a naučiť nás byť citlivejšími a milosrdnejšími. Je to pozvanie do jednoduchosti a zdieľania: oželieť niečo z nášho stola a z nášho majetku, aby sme znovu objavili skutočné dobro slobody.

«Obráťte sa ku mne» – hovorí Pán – obráťte sa «celým svojím srdcom»: nielen nejakým vonkajším skutkom, ale v hĺbke nás samotných. Ježiš nás pozýva prežívať modlitbu, lásku a pokánie úprimne a autenticky a víťaziť tak nad pokrytectvom. Nech je pôstne obdobie časom „preseknutia“ falošnosti, svetskosti, nezáujmu: aby sme si nemysleli, že všetko je v poriadku ak sa ja mám dobre; aby sme pochopili, že hodnotná nie je pochvala, honba za úspechom alebo priazňou, ale očistenie srdca a života. Aby sme znovu objavili kresťanskú identitu, teda lásku, ktorá slúži, a nie egoizmus, ktorý si slúži. Vydajme sa na cestu spoločne, ako Cirkev, prijatím znaku pomazania popolom – aj z nás raz bude popol – a neochvejne upierajme svoj zrak na Ukrižovaného. On nás vo svojej láske pozýva, aby sme sa zmierili s Bohom a vrátili sa k nemu a tak aby sme našli aj samých seba.

8. februára

Pápež František sa teší na Guadalupe: Ako ďalšie z detí sa priblížim k Matke

Vatikán 8. februára – Pápež František dnes zverejnil videoposolstvo pre Mexičanov pred svojou apoštolskou cestou do Mexika, ktorá sa začína už tento piatok 12. februára. Svätý Otec rozprávajúc v rodnej španielčine hovorí, že v modlitbách vždy myslí na Mexičanov a želá si stretnúť sa s nimi, osobitne s trpiacimi. Zároveň sa s mexickým ľudom delí aj o jedno zo svojich najväčších prianí: „môcť navštíviť dom Panny Márie.“

Národnú svätyňu v Guadalupe navštívi pápež v sobotu o polnoci nášho času. Ako mariánsky pútnik takto hovorí o svojich očakávaniach: „Je nádherné môcť navštíviť materinský dom a cítiť nehu jej láskavej prítomnosti. Tam sa jej pozriem do očí a poprosím ju, aby z nás nespustila svoj milosrdný pohľad, lebo ona je našou Nebeskou matkou.“

Plné znenie pápežovho videoposolstva pred cestou do Mexika

„Drahí bratia a sestry,

chýba už len veľmi málo do začiatku mojej cesty do Mexika. Som spokojný a cítim veľkú radosť. V mojej modlitbe vždy špeciálne myslím na všetkých Mexičanov. Nosím ich vo vnútri môjho srdca. Teraz ich budem môcť navštíviť a vstúpiť na túto požehnanú zem, tak milovanú Bohom a tak drahú pre Pannu Máriu.

Možno sa spýtate: Čo pápež touto cestou zamýšľa? Odpoveď je okamžitá a jasná – želám si prísť ako misionár milosrdenstva a pokoja, stretnúť sa s vami, aby sme spoločne vyznali našu vieru v Boha a podelili sa o základnú pravdu nášho života: že Boh nás veľmi miluje, miluje nás nekonečnou láskou bez ohľadu na naše zásluhy. Chcem byť tak pri vás tak blízko ako sa len dá, no osobitným spôsobom pri trpiacich, aby som ich objal a povedal, že Ježiš ich veľmi miluje a je im vždy po boku.”

Teší ma, keď sa dozvedám, že sa na túto cestu pripravujete mnohými modlitbami. Modlitba rozširuje naše srdce a pripravuje ho na prijatie Božích darov. Modlitba osvetľuje naše oči, aby sme videli iných tak ako ich vidí Otec, aby sme milovali tak ako miluje Boh. Veľmi vám ďakujem, že sa modlíte aj za mňa, lebo to potrebujem.

Chcete, aby som sa vám zdôveril s ďalším z mojich najväčších želaní? Môcť navštíviť dom Panny Márie. Ako ďalšie z detí sa priblížim k Matke a položím jej k nohám všetko, čo nosím v srdci. Je nádherné môcť navštíviť materinský dom a cítiť nehu jej láskavej prítomnosti. Tam sa jej pozriem do očí a poprosím ju, aby z nás nespustila svoj milosrdný pohľad, lebo ona je našou Nebeskou matkou. Zverujem jej už teraz moju cestu a vás všetkých, moji drahí mexickí bratia.

Nech vás Ježiš žehná a Panna Mária vám pomáha.“

7. februára

Pápež vo februárovom videoposolstve vyzýva k väčšej starostlivosti o planétu

Vatikán 5. februára – Svätý Otec František sa vo videoposolstve Apoštolátu modlitby na mesiac február venuje téme ochrany stvorenstva. V dnes publikovanom videu sa celému ľudstvu prihovára slovami:

„Veriaci i neveriaci, všetci sa zhodneme na tom, že Zem je spoločným dedičstvom, ktorého plody by mali byť prínosom pre všetkých. Avšak, čo sa deje vo svete, v ktorom žijeme? Vzťah medzi chudobou a krehkosťou planéty si vyžaduje iný spôsob riadenia ekonomiky a progresu, s osvojením si nového životného štýlu. Lebo potrebujeme obrátenie, ktoré nás všetkých zjednotí, oslobodených od otroctva konzumizmu.

Tento mesiac sa na teba obraciam s osobitnou prosbou: Aby sme dbali o stvorenie, ktoré sme dostali ako dar, ktorý treba pestovať a chrániť pre budúce generácie. Aby sme sa starali o spoločný domov.“

Pápež František v homílii o smrti Jána Krstiteľa: Mňa musí ubúdať

Vatikán 5. februára – Ten, ktorý bol „najväčším“ medzi ľuďmi, „spravodlivý a svätý“, ktorý pripravil ľudí na príchod Mesiáša, skončil sťatý v tme svojej cely, sám, odsúdený pomstychtivou nenávisťou kráľovnej a zbabelosťou kráľa, ktorý bol pod papučou. Týmito slovami reagoval pápež František, ktorý v ranných hodinách slúžil omšu v Dome sv. Marty na dnešné liturgické čítanie o smrti Jána Krstiteľa (Mk 6,14-29). Podľa Svätého Otca nejde o prehru v živote svätca, ale o to, že takýmto spôsobom „Boh víťazí“:

„Ján Krstiteľ. ‚Najväčší muž narodený zo ženy‘: tak hovorí formula Jánovej kanonizácie. Tieto slová však nevyslovil pápež, povedal ich Ježiš. Ten muž je najväčších človekom narodeným zo ženy. Najväčším svätcom: takto ho svätorečil Ježiš. A končí vo väzení, sťatý, a posledná veta sa zdá byť aj rezignáciou: ‚Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu‘. Takto končí ‚najväčší muž narodený zo ženy‘. Veľký prorok. Posledný z prorokov. Jediný, ktorému bolo dovolené vidieť nádej Izraela“.

Svätý Otec sa nezastavil iba pri skutočnostiach popisovaných dnešným evanjeliom, ale načrel do hlbín duše Jána Krstiteľa. Svätec, ktorý ohlasoval Ježiša a krstil davy ľudí, bol – podľa slov Svätého Otca – pripútaný nielen k svojej cele, ale pravdepodobne aj k okovám určitej neistoty, ktorá na neho popri tom všetkom doliehala:

„Vo väzení trpel, mohli by sme tiež povedať, vnútornou trýzňou pochybnosti: ‚A čo ak som sa pomýlil? Tento Mesiáš nie je, ako som si predstavoval, že bude Mesiáš vyzerať...‘ A tak poslal svojich učeníkov, aby sa opýtali Ježiša: ‚Povedz, povedz nám pravdu: si to ty, ktorý má prísť?‘, lebo táto pochybnosť ho trýznila. ‚Pomýlil som sa v ohlasovaní niekoho, kto ním nie je? Oklamal som ľudí?‘. Utrpenie, vnútorná samota tohto muža... ‚Mňa musí ubúdať, ale ubúdať takto: v duši, v tele... všetko‘.“

Pápež František v homílii trikrát zopakoval slovo „ubúdať“, lebo práve toto slovo „bolo Jánovým životom“. Ján bol, podľa slov Svätého Otca, „velikánom, ktorý nehľadal svoju vlastnú slávu, ale tú Božiu“ a nakoniec skončil „tak veľmi prozaickým, anonymným“ spôsobom. Ale práve týmto postojom, vysvetlil na záver Svätý Otec, „pripravil cestu Ježišovi“, ktorý podobným spôsobom „zomiera v agónii, osamote, bez učeníkov“.

„Je pre nás dobré čítať dnes túto evanjeliovú pasáž, zo šiestej kapitoly Markovho evanjelia. Prečítať si tento odsek, vidieť ako Boh víťazí: Boží štýl nie je štýlom človeka. Prosme Pána o milosť pokory, akú mal Ján, a nie brať si na seba zásluhy a slávu ostatných. A predovšetkým o tú milosť, aby bolo v našom živote vždy miesto, kde Ježiš môže rásť a my ubúdať, až do konca“.

Historické stretnutie pápeža s moskovským patriarchom: Kuba 12. február

Vatikán 5. februára – Svätá stolica a Moskovský patriarchát dnes spoločne oznámili historické stretnutie pápeža s moskovským patriarchom. Svätý Otec František sa stretne s patriarchom Moskvy a celej Rusi Kirillom 12. februára na Kube, kde pápež urobí zastávku pred začiatkom svojej návštevy Mexika, a kde bude patriarcha na oficiálnej návšteve. Stretnutie bude pozostávať z osobného rozhovoru v priestoroch medzinárodného letiska José Martího v Havane a uzavrie sa podpisom spoločného vyhlásenia, uvádza sa v dnešnom tlačovom komuniké.

Svätá stolica a Moskovský patriarchát v spoločnom komuniké ďalej vysvetľujú mimoriadny význam udalosti: „Toto stretnutie prímasov Katolíckej cirkvi a Ruskej pravoslávnej cirkvi, pripravované po dlhú dobu, bude prvým v dejinách a vyznačí dôležitú etapu vo vzťahoch oboch Cirkví. Svätá stolica a Moskovský patriarchát vyjadrujú prianie, aby bolo aj znamením nádeje pre všetkých ľudí dobrej vôle. Pozývajú všetkých kresťanov k vrúcnej modlitbe, aby Boh požehnal toto stretnutie, aby mohlo priniesť dobré ovocie.“

4. február

V rannej homílii pápež hovoril o smrti: „Najväčším dedičstvom je viera“

Vatikán 4. februára – Tým najkrajším dedičstvom, ktoré môžeme zanechať druhým je naša viera. Aj týmito slovami dnes povzbudil pápež František veriacich v Dome sv. Marty, kde slúžil rannú liturgiu. V homílii prítomných ďalej pozval, aby nemali strach zo smrti, lebo cesta života pokračuje.

Dnešné prvé čítanie hovorí o smrti kráľa Dávida (1 Kr 2,1-4.10-12). „V každom živote je koniec. Táto myšlienka sa nám veľmi nepáči, ale je to každodenná skutočnosť,“ vysvetlil Svätý Otec dodávajúc, že myslieť „na posledný krok“ predstavuje „svetlo, ktoré osvetľuje život, je to skutočnosť, ktorú musíme mať vždy pred sebou“.

Pápež František si zaspomínal na stretnutie s rehoľnou sestrou v pokročilom veku, ktorá zomierala, ale zo smrti nemala strach, lebo vedela, že sa stretne s Pánom:

„Počas jednej stredajšej audiencie bola medzi chorými jedna staršia sestra, ale s tvárou pokoja, so žiarivým pohľadom: ‚Koľko rokov máte, sestra?‘ Ona na to s úsmevom: ‚Osemdesiattri, ale už končím moju cestu v tomto živote, aby som začala inú cestu s Pánom, lebo mám rakovinu pankreasu‘. A takto, v pokoji, žila táto sestra naplno svoj zasvätený život. Nemala strach zo smrti: ‚Končím svoju životnú cestu, aby som začala inú‘. Je to prechod. Tieto veci nám prospievajú.“

Prvá kniha kráľov hovorí o tom, že kráľ Dávid vládol nad Izraelom 40 rokov, na čo Svätý Otec zareagoval slovami: „Aj 40 rokov ubehne“. Dávid pred svojou smrťou nabáda svojho syna Šalamúna, aby dodržiaval Pánov zákon. Kráľ si uvedomuje, že počas svojho života veľa hrešil, ale zároveň sa naučil prosiť o odpustenie a tak ho Cirkev nazýva, podľa slov Svätého Otca, „svätým kráľom Dávidom – hriešnikom, ale svätcom“. Pred smrťou tak zanecháva synovi, ako pokračoval ďalej pápež, „najkrajšie a najväčšie dedičstvo, aké muž alebo žena môže zanechať svojim deťom: zanecháva vieru“. 

„Keď sa robí testament, ľudia hovoria: ‚Tomuto zanechávam toto, tomu zase tamto, a tamtomu to...‘ Áno, je to správne, ale tým najkrajším dedičstvom, najväčším dedičstvom, ktoré muž alebo žena môžu svojim deťom zanechať, je viera. A Dávid si spomína na Božie prísľuby, spomína si na vlastnú vieru v tieto prísľuby a pripomína ich synovi. Zanechať vieru v dedičstve. Keď dávame pri slávení krstu rodičom zapálenú sviecu, svetlo viery, hovoríme im: ‚Zachovaj ju, nechaj ju rásť v tvojom synovi, v tvojej dcére a zanechaj ju ako dedičstvo‘.  Zanechať vieru, ako dedičstvo, tomu nás učí Dávid a takto zomiera, ako každý človek. Vie dobre, čo poradiť synovi a čo je tým najlepším dedičstvom, ktoré mu zanecháva: nie je to kráľovstvo, ale viera!“

Na záver svojej homílie položil pápež otázku: „Aké dedičstvo zanechávam svojim životom ja?“ a pokračoval:

„Zanechám dedičstvo muža, ženy viery? Zanechám svojim toto dedičstvo? Prosme Pána o dve veci: aby sme nemali strach pred týmto posledným krokom, ako tá sestra zo stredajšej audiencie: ‚Končím svoju cestu a začínam ďalšiu‘, aby sme nemali strach. A druhá vec, aby sme všetci zanechali naším životom ako to najlepšie dedičstvo vieru. Vieru v tohto Boha, ktorý je verný, v tohto Boha, ktorý je vždy po našom boku, v tohto Boha, ktorý je Otec a nikdy nás nesklame.“ 

3. februára

Pápež cez video odkazuje Mexičanom: Prichádzam ako pútnik a nástroj pokoja

Mexiko 3. februára – Duchovná obnova, boj proti korupcii a násiliu, úsilie o dialóg a mier. Aj to sú niektoré z tém, ktorým sa v rozhovore pre mexickú agentúru Notimex venuje pápež František. Svätý Otec formou videoreportáže odpovedá na sériu otázok a dojmov Mexičanov len týždeň pred pápežovou návštevou. Rozhovor nahrávaný 22. januára v Dome sv. Marty bol zverejnený práve dnes.

„Do Mexika idem ako pútnik, nie ako jeden z troch kráľov prinášajúc dary, posolstvá, nápady, riešenia problémov,“ reaguje pápež František na očakávania zo strany mexického ľudu. „Budem hľadať bohatstvo viery, ktorú máte, budem sa ňou snažiť nakaziť,“ dodáva Svätý Otec, ktorý neskrýva svoj obrovský obdiv a oddanosť voči Panne Márii Guadalupskej, patrónke Mexika.

„Čo voči nej cítim? Istotu, nehu. Cítim, že je Matka, ktorá sa stará, ktorá chráni, ktorá vedie národ, rodinu, ktorá dáva domovu teplo, ktorá hladí s nehou a ktorá odníma strach,“ vysvetľuje pápež František. V rozhovore prosí Mexičanov o láskavosť: „To, o čo by som vás chcel poprosiť je, že tento raz, bude to už tretíkrát, čo sa dotknem mexickej zeme, ma necháte chvíľku pred obrazom (pozn. red. Panny Márie Guadalupskej) osamote“. 

Účastníci videoreportáže veria, že pápežova cesta prispeje k posilneniu pokoja v krajine, ktorá je poznačená násilím a korupciou. „Mexiko násilia, Mexiko korupcie, Mexiko predaja drog, Mexiko drogových kartelov nie je Mexiko, aké chce naša Matka,“ reaguje vo videu Svätý Otec a všetkých pozýva, aby sa nebáli každý deň bojovať o mier: „Mier je prácou remeselníckou, je to práca na každý deň, ktorá sa vykonáva rukami. Mier sa plodí z nehy, mier sa plodí z porozumenia, mier sa plodí alebo sa uskutočňuje v dialógu“.

Svätý Otec prichádza do Mexika nielen ako pútnik a „nástroj pokoja“, ale tiež preto, aby slúžil: „Aby som bol pre vás služobníkom viery, lebo preto som sa stal kňazom, aby som slúžil. Ale táto viera musí rásť, vyjsť von a premeniť sa na každodenný život“. Mexičanov na záver povzbudzuje, aby vyšli do ulíc a ohlasovali Krista: „Ak má viera vyjsť do ulíc, znamená to, že sa ja v mojej práci, v mojej rodine, vo veciach, ktoré robím na univerzite, v kolégiu, prejavím ako kresťan“.

Mexiko má, podľa slov pápeža Františka, mnoho mučeníkov, ktorí obetovali svoj život za tento cieľ a ktorí sú dobrým príkladom pre veriaceho dnešnej doby: „Chcel by som skončiť slovami ukradnutými od našej Matky, kiež vás cez ne ona sama osloví: ‚Nemajte strach vyjsť von, nemaj strach, syn môj, dcéra moja, nie som tu azda ja, ktorá som tvojou Matkou?‘“. 

2. februára

Pápež František oslávil záver Roka zasväteného života

Vatikán 2. februára – Rok zasväteného života dnes vyvrcholil v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávnostnou omšou, ktorej predsedal pápež František. Tisícky rehoľníkov a rehoľníčok, členov sekulárnych inštitútov a komunít prišli na sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň aj Svetovým dňom zasväteného života, poďakovať za rok plný milostí. Od 30. novembra 2014 mali špeciálnu možnosť znovuobjaviť svoje povolanie a charizmy.

Koncelebrovali prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života kardinál João Braz de Aviz a sekretár Mons. José Rodríguez Carballo, mnohí kardináli a biskupi. Po prvýkrát sa na bohoslužbe zúčastnilo aj viac než 400 sestier z mníšskych rádov pochádzajúcich z celého sveta, ktoré sa počas Roku zasväteného života zapojili do modlitbovej iniciatívy s názvom „Svetová reťaz modlitby kláštorov“.

Slávnosť sa začala procesiou svetla, do ktorej sa zapojilo 50 zástupcov zasväteného života z piatich kontinentov. Procesia vyjadrila rozmanitosť služieb v Cirkvi a foriem zasväteného života. Horiace sviece predstavovali znak Krista, ktorého majú rehoľníci, rehoľníčky, zasvätené panny a členovia sekulárnych inštitútov i nových foriem zasväteného života niesť do celého sveta. Výber osôb, na polovicu mužov a žien, zasa reprezentoval poslanie zasvätených konať skutky telesného i duchovného milosrdenstva.

V sprievode bol preto okrem iných prítomný napríklad školský brat marista, ktorého rehoľa už roky vedie vzdelávací projekt pre utečencov v Libanone, člen rehoľnej rodiny kamiliánov, ktorého rehoľa zase pomáha chorým, či zástupca Spoločnosti Božieho Slova, ktorej charizmou je evanjelizácia národov. Ďalej to bola rehoľníčka z Východného Timoru, ktorej kongregácia pomáha pri teologickej formácii rehoľníčok v krajinách tretieho sveta, ako aj generálna predstavená sestier kapucínok, ktoré pomáhajú migrantom na Sicílii.

Duchovné skutky milosrdenstva zosobnili zasvätení z Iraku, Nového Zélandu, Poľska, či Fínska, ktorí pracujú ako psychiatri, sociálni či univerzitní asistenti. Svetlo v procesii niesli aj libanonské rehoľné sestry maronitského obradu.

Pápež František prešiel po skončení slávnostnej omše Svätou bránou a prihovoril sa ženám i mužom zasväteného života, ktorí sa zišli na Námestí sv. Petra. Prítomných povzbudil slovami, aby nezabudli na ten okamih, keď si ich povolal Pán a poprosil ich o modlitby.   

Plné znenie homílie pápeža Františka na záver Roku zasväteného života

Dnes máme pred našimi očami udalosť, ktorá je jednoduchá, pokorná a veľká: Mária a Jozef prinášajú Ježiša do Jeruzalemského chrámu. Je to dieťa ako mnohé iné, ako všetky, ale je jedinečné: je to Jednorodený, ktorý prišiel pre všetkých. Toto dieťa nám prinieslo Božie milosrdenstvo a nežnosť: Ježiš je tvárou Otcovho milosrdenstva. Toto je obraz, ktorý nám ponúka evanjelium na záver Roku zasväteného života, roku, ktorý bol prežívaný s veľkým nadšením. Tento rok sa teraz ako rieka vlieva do mora milosrdenstva, do tohto nekonečného tajomstva lásky, ktorú zakusujeme počas mimoriadneho Jubilea.

Dnešný sviatok sa hlavne na Východe nazýva sviatkom stretnutia. Skutočne v evanjeliu, ktoré zaznelo, vidíme viaceré stretnutia (por. Lk 2,22-40). V chráme Ježiš prichádza v ústrety nám a my ideme v ústrety jemu. Kontemplujeme stretnutie so starým Simeonom, ktorý predstavuje verné očakávanie Izraela a radosť srdca z naplnenia dávnych prisľúbení. Obdivujeme aj stretnutie so staručkou prorokyňou Annou, ktorá pri pohľade na dieťa plesá od radosti a chváli Boha. Simeon a Anna sú očakávaním a proroctvom. Ježiš je novosťou a naplnením: predstavuje sa nám ako večné Božie prekvapenie. V tomto Dieťati, ktoré sa narodilo pre všetkých, sa stretávajú minulosť, tvorená pamäťou a prísľubom, a budúcnosť, plná nádeje.

V tomto môžeme vidieť počiatok zasväteného života. Zasvätení muži a ženy sú predovšetkým povolaní byť mužmi a ženami stretnutia. Povolanie totiž nevzniká z nejakého nášho plánu, ktorý sme si premysleli za „stolom“, ale z milosti Pána, ktorá k nám prichádza cez stretnutie, ktoré mení náš život. Kto sa skutočne stretne s Ježišom, nemôže ostať rovnakým ako predtým. On je tou novosťou, ktorá obnovuje všetko. Kto žije týmto stretnutím, stáva sa svedkom a umožňuje toto stretnutie druhým. Stáva sa tiež podporovateľom kultúry stretnutia, unikajúc pred vzťahovaním všetkého iba na seba, ktoré nás uzatvára v sebe samých.

Úryvok z listu Hebrejom, ktorý sme počuli, nám pripomína, že sám Ježiš, aby nám vyšiel v ústrety, neváhal zdieľať s nami našu ľudskú prirodzenosť: «Pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj Ježiš mal podobne spoluúčasť na nich» (v.14). Ježiš nás nespasil „zvonka“, neostal mimo našej drámy, ale chcel zdieľať náš život. Zasvätení muži a ženy sú povolaní byť konkrétnym a prorockým znamením tejto Božej blízkosti, tohto zdieľania situácie krehkosti, hriechu a zranení človeka našej doby. Všetky formy zasväteného života, každá podľa vlastných charakteristík, sú povolané byť v permanentnom stave misie, deliac sa «o radosti a nádeje, smútok i obavy dnešných ľudí, predovšetkým chudobných a všetkých tých, ktorí trpia» (Gaudium et spes, 1).

Evanjelium nám tiež hovorí, že Ježišov «otec a matka sa divili tomu, čo sa o ňom hovorilo» (v. 33). Jozef a Mária uchovávajú úžas z tohto stretnutia plného svetla a nádeje pre všetky národy. A aj my, ako kresťania a ako zasvätené osoby, sme uchovávateľmi úžasu. Úžasu, ktorý si vyžaduje, aby bol neustále obnovovaný. Beda upadnutiu do zvykovosti v duchovnom živote. Beda, ak naše charizmy skamenejú do abstraktnej náuky. Charizmy zakladateľov – ako som to povedal aj pri iných príležitostiach – nemôžu byť uzavreté vo fľaši, nie sú to muzeálne exponáty. Našimi zakladateľmi hýbal Duch Svätý a nemali strach zašpiniť si ruky každodenným životom, problémami ľudí, a s odvahou kráčali po geografických a existenciálnych perifériách. Nezastavili sa pred prekážkami a nepochopením druhých, pretože si v srdci zachovali úžas so stretnutia s Kristom. Neskrotili si milosť evanjelia, vždy mali v srdci zdravý nepokoj pre Pána, spaľujúcu túžbu priniesť ho druhým, ako to urobili Mária a Jozef v chráme. Aj my sme dnes povolaní konať prorocké a odvážne rozhodnutia.

Napokon sa z dnešného sviatku naučme žiť vo vďačnosti za stretnutie s Ježišom a za dar povolania k zasvätenému životu. Ďakovať a vzdávať vďaky: Eucharistia. Aké je krásne stretávať šťastné tváre zasvätených ľudí, azda  už i pokročilých vekom ako Simeon či Anna, spokojných a plných vďačnosti za vlastné povolanie. Toto je jedno slovo, ktorým môžeme zhrnúť všetko to, čo sme prežili v tomto Roku zasväteného života: vďačnosť za dar Ducha Svätého, ktorý vždy oživuje Cirkev prostredníctvom rozličných chariziem.

Evanjelium sa končí touto vetou: «Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom» (v. 40). Nech Pán Ježiš, na materský príhovor Panny Márie, rastie v nás a nech v každom z nás vzrastá túžba po stretnutí, uchovávanie úžasu a radosť z vďačnosti. Takto budú druhí priťahovaní jeho svetlom a budú sa môcť stretnúť s Otcovým milosrdenstvom.

1.februára

Ranná homília pápeža Františka: K pokore cez poníženia

Vatikán 1. februára - Pokora je cestou svätosti. Tak znela jedna z hlavných myšlienok Svätého Otca Františka, ktorú dnes predniesol v rannej homílii počas slávenia eucharistie v Dome sv. Marty. Pápež tak reagoval na situáciu kráľa Dávida uvedomujúceho si svoj hriech, ktorý akceptuje poníženia so srdcom skrúšeným a dôverujúcim Pánovi (2 Sam 15,13-14.30;16,5-13a).

Svätý Otec zároveň varoval, že i keď Boh odpúšťa hriech, „zranenia spôsobené skazenosťou sa uzdravujú len ťažko“. Kráľ Dávid, podľa slov pápeža, „je iba krok od vstúpenia do skazenosti“, ale prorok Nátan, poslaný Bohom, mu pomáha pochopiť zlo, ktoré vykonal. Svätý Otec sa preto vo svojej homílii pozastavil nad postavou Dávida ako „svätca, ale zároveň hriešnika“. Kráľ je hriešnik, ale nie skazený, lebo - ako povedal pápež – „skazený človek si hriech neuvedomuje“.

Ďalej pokračoval: „Na to, aby sa zmenilo srdce skazeného človeka, je potrebná milosť. A Dávid, ktorý mal šľachetné srdce, opäť priznáva svoju vinu: ‚Naozaj, je to pravda: zhrešil som!‘. A čo na to hovorí Nátan? ‚Pán odpúšťa tvoj hriech, ale skazenosť, ktorú si ty zasial, bude rásť ďalej. Zabil si nevinného, aby si zakryl cudzoložstvo. Meč sa nikdy nevzdiali od tvojho príbytku.‘ Boh odpúšťa hriech, Dávid sa obráti, ale rany pochádzajúce zo skazenosti sa uzdravujú len ťažko. Môžeme to vidieť v toľkých častiach sveta“.

Dávid tak musí, podľa Druhej knihy Samuelovej, vo vojne čeliť synovi Absolónovi. Kráľovi sa však podarí svojich zjednotiť, rozhodne sa zanechať mesto. Archu necháva vrátiť sa späť, nepoužíva Boha na svoju obranu. Ide preč, „aby zachránil svoj ľud“. „A toto je,“ vysvetlil Svätý Otec, „cesta k svätosti, na ktorú Dávid, po tom, ako vstúpil do skazenosti, vykročil“.

Dávid, píše sa ďalej v Božom slove, tak plačúc so zahalenou hlavou zanecháva mesto a nasledujú ho tí, čo ho preklínajú. Medzi nimi je Semei, ktorý ho nazýva „krvavým mužom“ a preklína ho. Dávid to príjme, vysvetľuje Svätý Otec, „lebo ak preklína, je to Pán“, ktorý mu to káže: „Dávid ďalej povedal svojim sluhom: ‚Hľa, môj syn, ktorý vyšiel z mojich útrob, číha mi na život‘. Absolón. ,A tak nechajte tohto Benjamínca, nech zlorečí, ako mu prikázal Pán‘. Dávid vie vidieť znamenia: je to okamih jeho pokorenia, je to moment, v ktorom platí za svoju vinu. ‚Možno Pán zhliadne na moje súženie a dá mi dobro na oplátku za toto dnešné zlorečenie‘ - a vkladá dôveru do Pánových rúk. Toto je Dávidova cesta, od okamihu skazenosti k tomuto odovzdaniu sa do rúk Pána. Toto je svätosť. Toto je pokora“.

„Myslím si,“ pokračoval v príhovore Svätý Otec, „že každý jeden z nás, ak nám niekto niečo povie, niečo škaredé, hneď sa to snažíme vyvrátiť“. „Pokora,“ dodal na záver pápež František, „môže vstúpiť do srdca jedine skrze pokorenia. Neexistuje pokora bez pokorení, a ak nie si schopný vo svojom živote znášať niektoré pokorenia, nie si pokorný“.

Podľa pápeža je to jednoduchá matematika: „Jediná cesta pre pokoru je skrze pokorenia. Cieľ Dávida, ktorým je svätosť, prichádza skrze pokorenie. Cieľ svätosti, ktorý Boh darúva svojim synom a dcéram, darúva svojej Cirkvi, prichádza skrze pokorenie jeho Syna, ktorý sa necháva urážať, ktorý sa necháva dať na kríž – nespravodlivo. Tento Boží Syn, ktorý sa pokoruje, to je cesta svätosti. A Dávid svojím postojom prorokuje toto Ježišovo poníženie. Prosme Pána o milosť pre každého jedného z nás, pre celú Cirkev, o milosť pokory, ale tiež o milosť pochopiť, že nie je možné byť pokornými bez pokorenia“.

• Predch.
• Nasl.