Počas Roku milosrdenstva prešla cez sväté brány takmer miliarda ľudí

Vatikán 21. novembra – Približne 950 miliónov veriacich prešlo počas Roku milosrdenstva, od 8. decembra 2015 do 20. novembra 2016, svätými bránami na celom svete. Približný odhad poskytol novinárom predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie Mons. Rino Fisichella, ktorý bol zodpovedný za podujatia spojené s mimoriadnym jubileom v Ríme. Prelát počas dnešnej tlačovej konferencie v Tlačovom stredisku Svätej stolice zároveň pripomenul, že túžbou pápeža Františka bolo, aby „veriaci zakúsili milosrdenstvo a sami sa tak stali nástrojmi milosrdenstva“.

Pápež František zatvoril Svätú bránu a zakončil Rok milosrdenstva

Vatikán 20. novembra – Mimoriadny svätý rok milosrdenstva dospel k svojmu záveru. Pri vstupnom obrade dnešnej eucharistickej slávnosti Krista Kráľa o 10. hodine Svätý Otec František zatvoril na Vatikánskej bazilike Svätú bránu milosrdenstva. Na zaplnenom Námestí sv. Petra s približne 70-tisíc veriacimi pápež vyzval k vďačnosti za uplynulý rok a zároveň k pokračovaniu v uvádzaní milosrdenstva do každodenného života:

„Aj keď sa zatvorí svätá brána, pre nás ostáva stále otvorená tá pravá brána milosrdenstva, ktorou je Kristovo Srdce. Z prebodnutého boku Vzkrieseného vyviera až do konca vekov milosrdenstvo, útecha a nádej. Toľkí pútnici prekročili prahy svätých brán a mimo hluku správ si vychutnali veľkú Pánovu dobrotu. Ďakujme za to a pamätajme, že sme boli zasiahnutí milosrdenstvom, aby sme sa zaodeli citmi milosrdenstva, aby sa aj my stali nástrojmi milosrdenstva. Kráčajme po tejto našej ceste spoločne.”

S pápežom Františkom koncelebrovali aj noví kardináli, ktorých v predchádzajúci deň kreoval pri konzistóriu. Medzi hlavnými koncelebrantmi bol Mons. Rino Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorý riadil podujatia Jubilejného roka. Svätý Otec pri tejto príležitosti verejne poďakoval jemu i všetkým jeho spolupracovníkom. Na námestí bola prítomná aj oficiálna delegácia Talianskej republiky na čele s prezidentom Sergiom Mattarellom a premiérom Matteom Renzim.

Priečelie baziliky zdobil gobelín s emblémom Svätého roka milosrdenstva i ďalšie dekorácie. Námestie bolo zaplnené pútnikmi z rôznych krajín sveta, medzi ktorými nechýbali približne dve stovky veriacich zo Slovenska. Pri dnešnej slávnosti bol pri hlavnom oltári umiestnený obraz Panny Márie Matky Cirkvi, ktorá pod svojím rozprestretým plášťom zhromažďuje Boží ľud zo všetkých národov a stavov.

V závere eucharistického slávenia Svätý Otec podpísal apoštolský list Misericordia et misera adresovaný celej Cirkvi s výzvou naďalej rovnako intenzívne pokračovať v praktizovaní milosrdenstva ako tomu bolo počas mimoriadneho jubilea. Z rúk pápeža Františka potom prevzali apoštolský list reprezentanti Božieho ľudu z celého sveta. Boli medzi nimi arcibiskupi z Filipín a Škótska, kňazi z Konga a Brazílie zo spoločenstva Misionárov milosrdenstva, trvalý diakon Rímskej diecézy s rodinou, rehoľné sestry z Mexika a Južnej Kórey, trojgeneračná rodina z USA, mladý pár snúbencov, katechétky z jednej z rímskych farností a napokon dvaja reprezentanti chorých a hendikepovaných. Text apoštolského listu oficiálne zverejní Tlačové stredisko Svätej stolice v pondelok 21. novembra napoludnie.

Homília pápeža Františka pri ukončení Svätého roka milosrdenstva: Kráľ na kríži

Vatikán 20. novembra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri svätej omši na Námestí sv. Petra na Slávnosť Krista Kráľa, pri ktorej zakončil Mimoriadny svätý rok milosrdenstva.

Slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru korunuje liturgický rok i tento Svätý rok milosrdenstva. Evanjelium predstavuje Ježišovu majestátnosť na konci jeho spásonosného diela a robí to prekvapujúcim spôsobom. «Boží Mesiáš», «vyvolenec», «kráľ» (por. Lk 23,35.37) sa ukazuje bez moci a bez slávy. Je na kríži, kde sa viac zdá byť premoženým ako víťazom. Jeho majestátnosť je paradoxná: jeho trónom je kríž; jeho koruna má tŕne; nemá žezlo, ale do ruky mu dajú trstinu; nemá veľkolepé oblečenie, ale zobrali mu aj tuniku; nemá na prstoch žiarivé prstene, ale ruky prerazené klincami; nevlastní poklad, ale je predaný za tridsať mincí.

Skutočne Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (por. Jn 18,36); ale práve v ňom, hovorí nám apoštol Pavol v druhom čítaní, nachádzame vykúpenie a odpustenie (por. Kol 1,13-14). Pretože veľkosťou jeho kráľovstva nie je moc podľa sveta, ale Božia láska, láska, ktorá je schopná dosiahnuť a uzdraviť každú vec. Z tejto lásky sa Kristus sklonil až k nám, prebýval v našej ľudskej biede, zakúsil náš najbiednejší stav: nespravodlivosť, zradu, opustenie. Zakúsil smrť, hrob, podsvetie. Týmto spôsobom náš Kráľ dosiahol až na hranice sveta, aby objal a spasil každého žijúceho. Neodsúdil nás, a ani si nás nepodmanil, nikdy neporušil našu slobodu, ale išiel cestou pokornej lásky, ktorá všetko prepáči, všetko dúfa, všetko vydrží (por. 1 Kor 13,7). Iba táto láska zvíťazila a naďalej víťazí nad našimi veľkými protivníkmi: hriechom, smrťou, strachom.

Dnes, drahí bratia a sestry, ohlasujeme toto jedinečné víťazstvo, ktorým sa Ježiš stal Kráľom vekov, Pánom dejín: s jedinou všemohúcnosťou lásky, ktorá je Božou prirodzenosťou, samotným jeho životom, a ktorá nikdy nebude mať koniec (por. 1 Kor 13,8). S radosťou sa delíme o tú krásu, že našim kráľom je Ježiš: jeho majestát lásky premieňa hriech na milosť, smrť na zmŕtvychvstanie, strach na dôveru.

Bolo by však málo iba veriť, že Ježiš je Kráľom vesmíru a centrom dejín bez toho, aby sa stal Pánom nášho života. Toto všetko je márne, ak ho neprijmeme osobne a ak neprijmeme aj jeho spôsob kraľovania. V tomto nám pomáhajú postavy, ktoré nám predstavuje dnešné evanjelium. Okrem Ježiša tu vystupujú tri postavy: ľud, ktorý sa pozerá, skupina, ktorá je pri kríži a zločinec ukrižovaný vedľa Ježiša.

Predovšetkým je tu ľud: evanjelium hovorí, že «tam stál a díval sa» (Lk 23,35). Nikto nepovie ani slovo, nikto sa ani nepriblíži. Ľud stojí ďaleko a pozerá sa, čo sa to deje. Je to ten istý ľud, ktorý kvôli vlastným potrebám sa tlačil okolo Ježiša, a teraz si udržuje odstup. Zoči-voči okolnostiam života, alebo našim nerealizovaným očakávaniam, aj my môžeme mať pokušenie držať si odstup od Ježišovho kraľovania, neprijať až do dôsledkov pohoršenie jeho pokornej lásky, ktorá znepokojuje naše ja, ktorá vyrušuje. Preferujeme radšej zostať v okne, stáť bokom, než sa priblížiť a prejaviť sa ako blížni. Ale svätý ľud, ktorý má Ježiš ako Kráľ, je povolaný nasledovať jeho cestu konkrétnej lásky; každý deň sa pýtať seba samého: „Čo odo mňa žiada láska, kde ma pobáda? Akú odpoveď dávam Ježišovi svojím životom?“

Je tu druhá skupina, ktorá obsahuje rôzne postavy: vodcovia ľudu, vojaci a zločinec. Títo všetci sa z Ježiša vysmievajú. Obracajú sa na neho s rovnakou provokáciou: «Zachráň sám seba!» (por. Lk 23,35.37.39). Je to pokušenie, ktoré je horšie ako pokušenie ľudu. Tu pokúšajú Ježiša, ako to robil diabol na začiatku evanjelia (por. Lk 4,1-13), aby sa vzdal kraľovania Božím spôsobom a robil to podľa logiky sveta: zostúp z kríža a poraz nepriateľov! Ak je Bohom, nech ukáže moc a nadradenosť! Toto pokušenie je priamym útokom na lásku: «zachráň seba samého» (por. v. 37.39); nie druhých, ale seba samého. Aby prevládlo „ja“ so svojou silou, so svojou slávou, so svojim úspechom. Je to najstrašnejšie pokušenie, to prvé i to posledné v evanjeliu. Ale na tento útok na vlastný spôsob bytia, Ježiš neodpovedá, nereaguje. Nebráni sa, nepokúša sa presviedčať, nerobí obhajobu svojho majestátu. Ale naopak naďalej miluje, odpúšťa, prežíva chvíľu skúšky podľa Otcovej vôle, istý si toho, že láska prinesie ovocie.

Aby sme prijali Ježišovo kraľovanie, sme povolaní bojovať proti tomuto pokušeniu, uprieť náš pohľad na Ukrižovaného, aby sme sa mu stávali stále vernejšími. No koľkokrát, aj medzi nami, sme hľadali chlácholivé istoty, ktoré ponúka svet. Koľkokrát sme boli pokúšaní, aby sme zostúpili z kríža. Príťažlivá sila moci a úspechu sa zdala byť ľahkou a rýchlou cestou na šírenie evanjelia, zabúdajúc v náhlivosti na to, ako pracuje Božie kráľovstvo. Tento rok milosrdenstva nás pozval k tomu, aby sme znova objavili stred, vrátili sa k podstate. Tento čas milosrdenstva nás pozýva pozerať na pravú tvár nášho Kráľa, tú, ktorá žiari vo Veľkej noci, a znova objaviť mladú a krásnu tvár Cirkvi, ktorá žiari vtedy, keď pohostinne prijíma, keď je slobodná, verná, chudobná v prostriedkoch a bohatá na lásku, keď je misionárska. Milosrdenstvo, ktoré nás privádza k srdcu evanjelia, nás tiež vyzýva, aby sme sa vzdali návykov a zvyklostí, ktoré môžu prekážať službe Božiemu kráľovstvu; aby sme našli svoj smer v zameraní čisto na nepominuteľný a pokorný Ježišov majestát, a nie v prispôsobovaní sa vratkým majestátom a meniacim sa mocnostiam každej doby.

V evanjeliu sa objavuje aj ďalšia postava, ktorá je veľmi blízko Ježiša, zločinec, ktorý ho prosí: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (v. 42). Tento človek jednoducho pozorujúc Ježiša uveril v jeho kráľovstvo. A neuzavrel sa do seba, ale so svojimi pochybeniami, svojimi hriechmi a svojimi biedami sa obrátil na Ježiša. Poprosil, aby si na neho spomenul, a zakúsil Božie milosrdenstvo: «Dnes budeš so mnou v raji» (v. 43). Boh, ihneď ako mu dáme príležitosť, sa na nás rozpamätáva. On je pripravený úplne a navždy vymazať hriech, pretože jeho pamäť nezaznamenáva vykonané zlo a nepripomína si zakaždým omyly, ktorých sme sa voči nemu dopustili, tak ako to robí naša pamäť. Boh nemá v pamäti hriech, ale nás, každého z nás, jeho milovaných detí. A verí, že vždy je možné začať znova, zdvihnúť sa.

Aj my prosme o dar tejto otvorenej a živej pamäti. Prosme o milosť, aby sme nikdy nezavreli brány zmierenia a odpustenia, ale aby sme vedeli ísť ponad zlo a nezhody, spriechodňujúc každú možnú cestu nádeje. Ako Boh verí v nás samých, nekonečne presahujúc naše zásluhy, tak aj my sme povolaní vlievať nádej a dávať príležitosť druhým. Pretože aj keď sa zatvorí svätá brána, pre nás ostáva stále otvorená tá pravá brána milosrdenstva, ktorou je Kristovo Srdce. Z prebodnutého boku Vzkrieseného vyviera až do konca vekov milosrdenstvo, útecha a nádej.

Toľkí pútnici prekročili prahy svätých brán a mimo hluku správ si vychutnali veľkú Pánovu dobrotu. Ďakujme za to a pamätajme, že sme boli zasiahnutí milosrdenstvom, aby sme sa zaodeli citmi milosrdenstva, aby sa aj my stali nástrojmi milosrdenstva. Kráčajme po tejto našej ceste spoločne. Nech nás sprevádza Panna Mária, aj ona stála blízko kríža, ona nás tam porodila ako nežná Matka Cirkvi, ktorá chce všetkých zhromaždiť pod svojim plášťom. Ona spod kríža videla, ako kajúci zločinec dostal odpustenie a prijala Ježišovho učeníka ako svojho syna. Je to Matka milosrdenstva, ktorej sa zverujeme. Každá naša situácia, každá naša modlitba obrátená k jej milosrdným očiam neostane bez odpovede.

Svatý otec: V Bohu je spravedlnost milosrdná a milosrdenství spravedlivé

Vatikán. U příležitosti uzavření Svatého roku milosrdenství poskytl papež František čtyřicetiminutý rozhovor pro italskou katolickou televizi Tv2000 a rozhlasové stanici InBlu Radio. Ze třinácti otázek vystupuje mozaika událostí uplynulého roku: „Byl to požehnaný čas... z diecézí přicházejí zprávy o tom, že se lidé přiblížili k církvi a setkali se s Ježíšem,“ říká František. Vypráví o setkáních s nemocnými v terminálním stádiu, s bývalými ženami z ulice či s vězni v rámci „pátků milosrdenství“, ale hovoří i o obecnějších otázkách.

Papež František zdůrazňuje, že nejde o bilance, protože Svatý rok probíhal na celém světě a nikoli jenom v Římě. Nebylo to vyvrcholení, ale požehnání od Pána a další krok v jistém procesu:

„Je to určitá linie církevního společenství, která Milosrdenství – nechci říci odkrývá, protože tu vždy bylo, ale s důrazem hlásá. Je to určitá potřeba, která prospívá tomuto světu, jehož nemocí jsou skartace, uzavřenost srdce a egoismus. Otevíralo srdce a mnoho lidí se setkalo s Ježíšem...“

Jednou za měsíc, vždy v pátek, vyjížděl papež z Vatikánu za konkrétními skutky milosrdenství. Navštěvoval místa spojená s utrpením a utrpení tišící. Ze setkání, která se mu nejhlouběji zapsala do srdce, zmiňuje František dvě: setkání se skupinou žen, kterým se podařilo vyváznout z prostituce. Jedna z nich mu vyprávěla svůj příběh:

„...říkala mi: Otče, porodila jsem v zimě na ulici. Byla jsem sama. Moje holčička zemřela. Byla nucena pracovat na ulici až do toho dne, protože pokud nepřinášela svým trýznitelům dost peněz, tloukli ji holí a mučili ji. Jiné dokonce uřízli ucho... Myslel jsem nejen na ty, kdo je zneužívají, ale také na ty, kdo si platí tyto ženy: copak nevědí, že těmi penězi, kterými si zajišťují sexuální uspokojení, pomáhají také vykořisťovatelům?“

Papež připomíná také návštěvu ve dvou římských nemocnicích, kde se dotkl dvou hraničních momentů života: počátku a konce. Mluví o pláči matky, která porodila trojčata, z nichž jedno zemřelo. Jak podotkl, dvě krásné děti nedokázaly utěšit matku, která oplakávala ztrátu jednoho z nich:

„A já jsem myslel na návyk zbavovat se dětí před narozením, na tento strašlivý zločin: zbavují se jich, protože tak je to lepší, výhodnější. To je velmi těžký hřích a odpovědnost...“

Je skutečně možné, aby církev byla chudá pro chudé? Papež odpovídá, že největším Božím nepřítelem jsou peníze. Nikdo nemůže sloužit dvěma pánům, Bohu a penězům - parafrázuje František slova z Matoušova evangelia:

„Ďábel se vždycky vkrádá přes kapsy, vždycky. To jsou jeho vstupní dveře. Je potřeba bojovat o chudou církev pro chudé, podle evangelia. Je třeba bojovat. A když čtu 25. kapitolu Matoušova evangelia, která je protokolem, podle něhož budeme souzeni, rozumím lépe, co znamená chudá církev pro chudé: jde o skutky milosrdenství. Je to možné, ale je potřeba vždy bojovat, protože pokušení bohatstvím je velmi velké.“

Pokud jde o pokušení, jaká jsou pokušení papeže, který sám sebe definuje jako hříšníka, na něhož pohlédl Pán?

„Pokušení, jaké má kterýkoli jiný člověk, podle svých vlastních slabostí, které ďábel vždy používá: netrpělivost, egoismus, trocha lenosti... A pokušení nás budou doprovázet až do poslední chvíle...“

Pán na mne i nadálé pohlíží s milosrdenství, aby mne zachránil, uzavírá papež a přechází k další otázce, která mu leží na srdci, totiž problém vězňů. „Proč oni a ne já,“ říkám si často, když navštěvuji vězení, pokračuje František:

„Kolik náběhů ke špatným věcem jsem měl ve svém životě a kdyby mi Pán nedržel ruku na rameni... to je to »proč oni a ne já«. Mezi námi je však rozšířen určitý názor, že totiž ten, kdo udělal něco špatného, musí pykat. Vězení se chápe jako trest. A to není dobré. Mysleme na opětovné zařazení do společnosti. Opravdový trest nemůže existovat bez naděje. Neobsahuje-li trest naději, pak není křesťanský, ani lidský.“

V souvislosti s touto problematikou mluvil papež také o matkách a manželkách vězňů, které docházejí do vězení navštěvovat svoje syny a manžely, přičemž nezřídka musejí od okolí snášet posměch a ponižování.

Potom se otázky stočily opět na osobní rovinu. S odkazem na poslední katechezi Svatého roku, kde byla řeč o trpělivém snášení protivných lidí, se jeden z redaktorů zeptal, zda je pro papeže těžší snášet pomlouvače anebo lichotníky?

„Ty druhé. Jsem alergický na lichotníky. Mám na ně alergii. Je to však přirozené, není to ctnost. Lichotník používá druhého k dosažení vlastního cíle. A je to rovněž nedůstojné. V Buenos Aires jim říkáme (leccapiedi) patolízalové. Ale pomlouvači, ti když o mně mluví špatně, zasloužím si to, protože jsem hříšník. Toto mne napadne. Ne kvůli tomu, co mi říkají, ale kvůli tomu, co nevědí. Tak tento problém řeším. Lichotník je však ... nevím, jak se to řekne italsky...“

„Slizký,“ napoví redaktor a papež přisvědčí. „Co byste řekl tomu, kdo si – někdy i mezi křesťany - myslí, že milosrdenství deformuje spravedlnost?“ – zněl další dotaz.

„V posledku jde o problém morální rigidity, která je za tím. Starší bratr z podobenství o marnotratném synovi je rigidní. Myslí si, že bratr si nezaslouží, aby jej otec přijal. Rigidita se vždycky staví na místo soudce. Tahle přísnost však Ježíšovi není vlastní. Ježíš učitelům Zákona vytýká, že jsou pokrytci. Postačí si přečíst 23. kapitolu Matouše. Oni teoretizují a říkají: milosrdenství ano, ale důležitá je spravedlnost. V Bohu však – a platí to i pro křesťany – je spravedlnost milosrdná a milosrdenství spravedlivé. Nelze je od sebe oddělovat. Jak to vysvětlit?... Jdi za profesorem teologie, ať ti to vysvětlí...“

směje se papež.

Potom se redaktor zeptal, zda nás prožité milosrdenství zavazuje také ve vztahu k institucionálnímu světu politiky a států. Papež se rozhovořil o kardioskleróze, kterou definoval jako neschopnost vnímat něhu, soucit a blízkost; řekl, že tato neschopnost je základem dnešní skartační kultury: „Věřím, že milosrdenství je lékem na tuto nemoc,“ konstatoval.

„Může však milosrdenství budovat vztahy mezi státy,“ pokračoval redaktor.

„Pomysleme na třetí světovou válku, kterou prožíváme, protože třetí světová válka je rozkouskovaná. Kousek tam, kousek onde, ale jsme ve válce. Prodávají se zbraně a prodávají je výrobci a obchodníci. A prodávají je oběma stranám konfliktu, protože to přináší zisk. Tady je obrovská tvrdost srdce: chybí něha. Svět dnes potřebuje jakousi revoluci něhy... Myslím, že státy, které jsou ve válce, by měly správně smýšlet o hodnotě života. Neříkat, že na životě nezáleží, protože důležité je území nebo nějaký jiný zájem... Život je cennější než území! Pro výrobce zbraní a obchodníky se zbraněmi je však život tím, co má nejmenší cenu. Jak jsem slyšel od jednoho Němce: Dnes je tou nejlevnější věcí život.“

Říká mimo jiné papež František v rozhovoru pro italskou katolickou televizi TV2000.

18. novembra

Pápež František pre denník Avvenire bilancuje Svätý rok milosrdenstva

Vatikán 18. novembra – Dnešné vydanie talianskeho katolíckeho denníka Avvenire prinieslo obsažný rozhovor s pápežom Františkom o význame práve sa končiaceho Jubilea milosrdenstva a o tom, aké je jeho ovocie. Otázky novinárky Stefanie Falascovej mieria tiež k posunu v oblasti ekumenizmu za posledné obdobie.

Na úvodnú otázku, čo pre neho znamenal tento Rok milosrdenstva Svätý Otec odpovedá:

„Kto zistí, že je veľmi milovaný, začína sa dostávať von zo zlej osamelosti, z odlúčenia, ktoré prináša nenávisť voči iným a voči sebe samému. Dúfam, že mnohé osoby objavili, že Ježiš ich veľmi miluje a nechali sa ním objať. Milosrdenstvo je meno Boha a aj jeho slabosť, jeho slabé miesto. Jeho milosrdenstvo privádza vždy k odpusteniu, k zabudnutiu na naše hriechy. S radosťou myslím na to, že Všemohúci má zlú pamäť. V momente, keď ti odpúšťa, zabúda. Lebo je šťastný, keď odpúšťa. Mne to stačí. Ako pre cudzoložnicu z evanjelia, «ktorá veľmi milovala». Lebo «On veľmi miloval». Celé kresťanstvo je tu.“

Ale bolo to Jubileum svojho druhu s mnohými emblematickými gestami, pokračuje v otázke talianska novinárka. Svätý Otec ďalej odpovedá:

„Ježiš nežiada veľké gestá, ale len odovzdanie sa a uznanie. Svätá Terézia z Lisieux, ktorá je učiteľkou Cirkvi, vo svojej ,malej ceste‘ k Bohu ukazuje odovzdanosť dieťaťa, ktoré bezvýhradne zaspí v náručí svojho otca a pripomína, že láska nemôže ostať uzavretá. Božia láska a láska k blížnemu sú dve neoddeliteľné lásky.“

Dosiahli sa zámery, s ktorými ste vyhlásili Jubileum?

„Ale ja som si nespravil plán. Jednoducho som urobil to, k čomu ma inšpiroval Duch Svätý. Veci prišli samy. Nechal som sa viesť Duchom. Išlo len o to, byť poslušnými Duchu Svätému, nechať konať jeho. Cirkev to je evanjelium, je to dielo Ježiša Krista. Nie je cestou ideí, nástrojom na ich potvrdzovanie. A do Cirkvi veci vstupujú postupne v čase, keď čas dozrie, keď sa naskytne.“

Je príkladom toho aj Mimoriadny svätý rok?

„Bol to proces, ktorý dozrel v čase prostredníctvom Ducha Svätého. Predo mnou bol svätý Ján XXIII., ktorý svojím príhovorom Gaudet Mater Ecclesiae o „lieku milosrdenstva“ naznačil pri otvorení [Druhého vatikánskeho] koncilu cestu, ktorou treba ísť, potom blahoslavený Pavol VI., ktorý videl v príbehu o Samaritánovi jeho paradigmu. Potom tu bolo učenie svätého Jána Pavla II. s jeho druhou encyklikou Dives in misericordia a s ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva. Benedikt XVI. povedal, že ,meno Boha je milosrdenstvo‘. To všetko sú piliere a tak Duch posúva procesy v Cirkvi až do ich naplnenia.“

Teda Jubileum bolo aj Jubileom koncilu, hic et nunc, v tomto momente keď čas jeho vnášania do života a čas odpustenia splývajú...

„Zakúšať živú skúsenosť odpustenia, ktorá objíma celú ľudskú rodinu, je milosťou, ktorú ohlasuje apoštolská služba. Cirkev existuje len ako nástroj na sprostredkovanie milosrdného Božieho plánu ľuďom. Na koncile Cirkev pocítila zodpovednosť byť vo svete ako živý znak Otcovej lásky. S Lumen gentium vystúpila ku zdrojom svojej podstaty, k evanjeliu. Toto posúva os kresťanskej koncepcie od istého legalizmu, ktorý môže byť ideologický, k Božej osobe, ktorá sa stala milosrdenstvom vo vtelení Syna. Niektorí – pomyslite na isté reakcie na Amoris laetitia – naďalej nechápu, buď biele, alebo čierne, hoci práve v prúde života je potrebné rozlišovať. Toto nám povedal koncil, ale historici hovoria, že koncil na to, aby bol v tele Cirkvi dobre prijatý, potrebuje storočie... Sme v polovici.“

Jednako významné sú v tomto čase podniknuté ekumenické stretnutia a cesty. Na Lesbose s patriarchami Bartolomejom a Hieronymom, na Kube s moskovským patriarchom Kirillom, v Lunde na spoločnej pripomienke Lutherovej reformácie. Napomohol Rok milosrdenstva týmto iniciatívam s inými kresťanskými cirkvami?

„Nepovedal by som, že tieto stretnutia sú ovocím Roka milosrdenstva. Nie. Lebo aj tieto všetky sú súčasťou trasy, ktorá prichádza zďaleka. Nie je to niečo nové. Sú to len ďalšie kroky na ceste, ktorá sa začala už dávno. Odkedy bol pred viac než 50 rokmi vyhlásený koncilový dekrét Unitatis redintegratio a bolo znovuobjavené kresťanské bratstvo založené na jedinom krste a na rovnakej viere v Krista, napredovanie po ceste hľadania jednoty sa uberalo vpred malými i veľkými krokmi a vydalo svoje ovocie. Nasledujem tieto kroky.“

Tie, ktoré spravili Vaši predchodcovia...

„Všetky tie, ktoré vykonali moji predchodcovia. Tak ako bol krokom ďalej ten rozhovor pápeža Lucianiho (Ján Pavol I.) s ruským metropolitom Nikodimom, ktorý mu umrel v náručí a v objatí brata rímskeho biskupa mu Nikodim povedal mnohé pekné veci o Cirkvi. Spomínam si na pohreb svätého Jána Pavla II., boli na ňom všetci čelní predstavitelia východných cirkví: toto je bratstvo. Stretnutia a aj cesty pomáhajú tomuto bratstvu, aby rástlo.“

Vy ste sa však počas menej než štyroch rokov stretli so všetkými prímasmi a hlavnými predstaviteľmi kresťanských cirkví. Tieto stretnutia prechádzajú Vaším pontifikátom. Prečo tento rozbeh?

„Je to cesta od koncilu, ktorá napreduje, zintenzívňuje sa. Ale je to cesta, nie som to ja. Táto cesta je cestou Cirkvi. Stretol som sa s prímasmi a s hlavnými predstaviteľmi, to je pravda, ale aj iní moji predchodcovia sa stretli s týmito či s inými predstaviteľmi. Nezrýchlil som to. V miere, akou po ceste napredujeme, sa zdá, že ideme rýchlejšie, je to motus in fine velocior (pohyb sa ku koncu zrýchľuje), ak by som to mal povedať podľa procesu vyjadreného v aristotelovskej fyzike.“

Ako osobne prežívate túto starostlivosť pri stretnutiach s bratmi z iných kresťanských cirkví?

„Veľmi ju prežívam v bratstve. To bratstvo cítiť. Ježiš je v jeho strede. Pre mňa sú všetci bratia. Žehnáme sa navzájom, brat žehná druhého. Keď sme s patriarchom Bartolomejom a Hieronymom šli na Lesbos v Grécku, aby sme sa stretli s utečencami, cítili sme sa byť jedným. Boli sme jedno. Jedno. Keď som šiel za patriarchom Bartolomejom do Fanaru v Istanbule na sviatok sv. Andreja, mal som veľkú radosť. V Gruzínsku som stretol patriarchu Iľju, ktorý nešiel na panortodoxný koncil na Kréte. Zakúsil som s ním hlboký duchovný súlad. Cítil som sa ako pred svätcom, Božím mužom, ktorý ma vzal za ruku, povedal mi mnoho pekných vecí viac gestami ako slovami. Patriarchovia sú mníchmi. Poza konverzáciu vidíš, že sú mužmi modlitby. Kirill je muž modlitby. Aj koptský patriarcha Tawadros, ktorého som stretol, si pri vstupe do kaplnky vyzul topánky a šiel sa modliť. Patriarcha Daniel z Rumunska mi pred rokom daroval zväzok v španielčine o svätom Silvestrovi z vrchu Athos. Život tohto svätého mnícha som čítal už v Buenos Aires: «Modliť sa za ľudí znamená vyliať vlastnú krv». Svätí sa zjednocujú vo vnútri Cirkvi a aktualizujú jej mystérium. S bratmi pravoslávnymi sme na ceste, sú to bratia, máme sa radi, zdieľame naše starosti, prichádzajú študovať k nám a s nami. Aj Bartolomej tu študoval.“

S ekumenickým patriarchom Bartolomejom, nástupcom apoštola Andreja, ste už spravili mnoho krokov v plnom súlade vzájomných prejavov. Podporuje vás v tom táto láska, ktorá premenila život apoštolov: Peter a Andrej boli bratia...

„Na Lesbose, pri tom ako sme spoločne všetkých zdravili, sklonil som sa k jednému dieťaťu. Ale nebol som preň zaujímavý, hľadelo poza mňa. Obzriem sa a vidím prečo: Bartolomej mal vrecká plné cukríkov a dával ich deťom. To je Bartolomej, človek schopný napredovať uprostred mnohých ťažkostí s Veľkým pravoslávnym koncilom, hovoriť o teológii na vysokej úrovni, i byť jednoducho s deťmi. Keď prichádzal do Ríma, býval v izbe Domu Svätej Marty, ktorú teraz obývam ja. Jediná výčitka, ktorú ku mne mal, bola tá, že ju musel zmeniť.“

Pokračujete v častých stretnutiach s hlavnými predstaviteľmi iných cirkví. No nemá sa Rímsky biskup venovať na plný čas Katolíckej cirkvi?

„Sám Ježiš sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, lebo takto svet uverí. Je to jeho modlitba k Otcovi. Rímsky biskup je odjakživa povolaný chrániť túto jednotu, vyhľadávať ju a slúžiť jej. Vieme tiež, že rany našich rozdelení, ktoré trýznia Kristovo telo, nemôžeme zahojiť my sami. Teda nemožno vnucovať projekty či systémy, na základe ktorých by sme sa vrátili do jednoty. Pre vyprosenie jednoty medzi nami kresťanmi môžeme jedine hľadieť na Ježiša a žiadať, nech medzi nami koná Duch Svätý. Nech je to on, kto vytvorí jednotu. Na stretnutí s luteránmi v Lunde som zopakoval Ježišove slová, keď vraví svojim učeníkom: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť».“

Aký význam mala pripomienka päťstoročnice reformácie s luteránmi vo Švédsku? Bol to «únik smerom vpred»?

„Stretnutie s luteránskou cirkvou v Lunde bolo ďalším krokom na ekumenickej ceste, ktorá sa začala pred 50 rokmi a v teologickom luteránsko-katolíckom dialógu, ktorý vydal svoje ovocie Spoločným vyhlásením podpísaným v roku 1999 ohľadom náuky o ospravodlivení, teda o tom, ako nás Ježiš robí spravodlivými, keď nás zachraňuje svojou nevyhnutnou milosťou, teda je to bod, z ktorého vychádzali Lutherove úvahy. Teda ide o návrat k podstate viery na odhalenie podstaty toho, čo nás spája. Predo mnou Benedikt XVI. išiel do Erfurtu a hovoril o tomto veľmi precízne a jasne. Zopakoval, že otázka o tom, ako môžeme mať milosrdného Boha prenikla do hĺbky Lutherovho srdca, a stála za každým jeho teologickým a vnútorným hľadaním. Bolo to očistenie pamäti. Luther chcel urobiť reformu, ktorá mala byť ako liek. Potom sa veci skryštalizovali, zatuhli, premiešali sa s politickými záujmami tej doby a skončilo sa pri cuius regio eius religio, z čoho plynula povinnosť nasledovať náboženské vyznanie toho, kto mal moc.“

Ale sú aj takí, ktorí si myslia, že na týchto ekumenických stretnutiach sa „rozpredáva“ katolícka náuka. Niekto povedal, že sa tým chce „protestantizovať“ Cirkev.

„Neoberá ma to o spánok. Pokračujem na ceste tých, ktorí boli predo mnou, nasledujem Koncil. Čo sa týka názorov, treba vždy rozoznať ducha, s akým sa to hovorí. Ak nejde o nedobrého ducha, vtedy aj pomáhajú napredovať. Inokedy ihneď vidieť, že kritiky sa chápu kadečoho, aby ospravedlnili už prijatú pozíciu, nie sú čestné, sú vyslovené so zlým duchom na vyvolanie rozdelenia. Hneď sa vidí, že isté rigorizmy sa rodia z určitého nedostatku, v úsilí skryť za pancier vlastné smutné neuspokojenie. Ak si pozriete film Babetina hostina, tam vidieť toto rigidné správanie.“

Aj s luteránmi ste vydali silný apel spoločne pracovať v prospech tých, čo sa nachádza v stave núdze. Čiže treba dať nabok teologické a sviatostné otázky a zamerať sa len na spoločný sociálny a kultúrny záväzok?

„Nejde tu o dávanie niečoho nabok. Slúžiť chudobným znamená slúžiť Kristovi, lebo chudobní sú Kristovým telom. A ak slúžime chudobným spoločne, znamená to, že my kresťania sa ocitáme zjednotení pri dotyku Kristových rán. Mám na mysli prácu, ktorú po stretnutí v Lunde môžu spoločne robiť Caritas a charitatívne luteránske organizácie. Nie je to inštitúcia, je to cesta. Určité spôsoby stavania do protikladu „záležitostí náuky“ a „záležitostí pastorálnej lásky“ naopak nie sú podľa evanjelia a vytvárajú zmätok.“

Aj moskovskému patriarchovi Kirillovi ste povedali, že «k jednote sa kráča», «jednota nepríde ako zázrak na konci, spoločné kráčanie už je vytváraním jednoty». Opakujete to často. Ale čo to znamená?

„Jednota sa netvorí preto, že sa dohodneme medzi sebou, ale preto, že kráčame nasledujúc Ježiša. A kráčajúc, vďaka pôsobeniu toho koho nasledujeme môžeme objaviť, že sme zjednotení. Je to kráčanie za Ježišom, ktorý zjednocuje. Obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a konal v nás. Tak zistíme, že sme zjednotení aj v našej spoločnej misii ohlasovania evanjelia. Pri spoločnom kráčaní a spolupráci si uvedomujeme, že už sme zjednotení v Pánovom mene a teda že jednotu nevytvárame my. Všímame si, že je to Duch, ktorý nás poháňa a dáva nám napredovať. Ak si poslušný Duchu, bude to on, kto ti povie, aký krok máš spraviť, zvyšok spraví on. Nemožno ísť za Kristom, ak ťa nevedie Duch, ak ťa neženie so svojou silou. Preto je Duch tvorcom jednoty medzi kresťanmi. Preto hovorím, že jednota sa vytvára kráčajúc, lebo jednota je milosť, o ktorú treba prosiť a aj preto opakujem, že každý prozelytizmus medzi kresťanmi je hriešny. Cirkev nikdy nerastie vďaka prozelytizmu, ale «vďaka príťažlivosti», ako napísal Benedikt XVI. Prozelytizmus medzi kresťanmi je teda sám osebe veľkým hriechom.“

Prečo?

„Lebo protirečí samotnej dynamike, ako sa stávame a ostávame kresťanmi. Cirkev nie je futbalový klub, ktorý hľadá fanúšikov.“

13. novembra

Anjel Pána s pápežom Františkom: Boh nás nikdy neopustí

Vatikán 13. novembra – Svätý Otec František sa dnes po skončení slávnostnej omše pri príležitosti ukončenia Jubilea chorých v Bazilike sv. Petra pomodlil s veriacimi na Vatikánskom námestí modlitbu Anjel Pána. Vo svojej katechéze prítomným priblížil Božie slovo z nedeľného evanjelia, v ktorom Ježiš hovorí o posledných časoch a o zachovaní si viery. Z okna Apoštolského paláca sa pápež prihovoril týmito slovami:  

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešný evanjeliový úryvok podľa sv. Lukáša (Lk 21,5-19) obsahuje prvú časť Ježišovej reči o posledných časoch. Ježiš ju prednáša pred Jeruzalemským chrámom, kde sa nachádza a necháva sa inšpirovať obdivnými výrokmi ľudí o kráse svätyne a jej ozdobách (porov. Lk 21,5). Ježiš teda hovorí: «Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené» (v. 6). Môžeme si predstaviť účinok týchto slov na Ježišových učeníkov! On však nechce uraziť chrám, ale chce, aby pochopili a rovnako my dnes, že ľudské stavby, aj tie najposvätnejšie, sú prechodné a netreba do nich vkladať našu istotu. O koľkých údajných istotách v našom živote sme si mysleli, že sú definitívne a potom sa ukázali prchavé! Na druhej strane, koľko problémov sa nám zdalo byť bez východiska a neskôr sa prekonali!

Ježiš vie, že sa vždy nájde niekto, kto špekuluje o ľudskej potrebe istôt. Preto hovorí: «Dajte si pozor, aby vás nezviedli» (v.8) a varuje pred mnohými falošnými mesiášmi, ktorí by sa mohli ukázať (v. 9). Aj dnes je ich mnoho! A dodáva, aby sme sa nenechali zastrašovať a dezorientovať vojnami, nepokojmi a pohromami, lebo aj oni sú súčasťou skutočnosti tohto sveta (porov. vv. 10-11). Dejiny Cirkvi sú bohaté na príklady ľudí, ktorí vydržali strašné súženia a hrozné utrpenia s pokojom, lebo si boli pevne vedomí toho, že sú v Božích rukách. On je verný a starostlivý Otec, ktorý nikdy neopustí svoje deti. Boh nás nikdy neopustí! Túto istotu musíme mať v srdci: Boh nás nikdy neopustí!

Ostať pevní v Pánovi – v tejto istote, že On nás nikdy neopustí, kráčať v nádeji, pracovať na budovaní lepšieho sveta, napriek ťažkostiam a smutným udalostiam, ktoré poznačujú osobnú alebo kolektívnu existenciu je to, na čom skutočne záleží; to je to, k čomu je kresťanská komunita povolaná idúc v ústrety „Pánovmu dňu“. Práve do tejto perspektívy patrí úsilie, ktoré pramení z týchto mesiacov, počas ktorých sme s vierou žili Mimoriadny rok milosrdenstva, ktoré sa dnes uzatvára v diecézach na celom svete zatvorením svätých brán v katedrálnych chrámoch. Svätý rok nás na jednej strane popohnal, aby sme upriamili zrak smerom k naplneniu Božieho kráľovstva, a na strane druhej, aby sme vytvorili budúcnosť na tejto zemi, pracujúc pre evanjelizovanie prítomnosti, aby sa z nej stal čas spásy pre všetkých.  

Ježiš nás v evanjeliu nabáda, aby sme mali na pamäti a v srdci istotu, že Boh vedie naše dejiny a pozná posledný koniec vecí a udalostí. Pod milosrdným pohľadom Pána sa dejiny rozvíjajú vo svojom neistom toku a vo svojej spleti dobra a zla. Avšak všetko, čo sa stane, je zachované v ňom; náš život sa nemôže stratiť, lebo je v jeho rukách. Modlime sa k Panne Márii, aby nám pomohla skrze radostné i smutné udalosti tohto sveta zachovať si pevnú nádej vo večnosť a v Božie kráľovstvo. Prosme Pannu Máriu, aby nám pomohla pochopiť hĺbku tejto pravdy: Boh nikdy neopustí svoje deti!“

Na záver svojho príhovoru a modlitbe anjel Pána pápež František udelil prítomným požehnanie. Svätý Otec pripomenul dnešný aj Deň vďaky za ovocie zeme a ľudskej práce, ktorý dnes slávi Taliansko.

Homília pápeža Františka pri príležitosti Jubilea chudobných: Vy ste poklad Cirkvi

Vatikán 13. novembra – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení eucharistie v Bazilike sv. Petra pri príležitosti slávenia Jubilea chudobných v nedeľu 13. novembra 2016.

«Vám však... vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie» (Mal 3,20). Slová proroka Malachiáša, ktoré sme počuli v prvom čítaní, osvetľujú slávnosť tohto jubilejného dňa. Nachádzajú sa na poslednej stránke posledného proroka Starého zákona a sú adresované tým, ktorí dôverujú v Pána, ktorí vkladajú svoju nádej do neho, volia si ho ako najvyššie dobro života a odmietajú žiť len pre seba samých a pre vlastné záujmy. Pre nich, týchto chudobných na seba, ale bohatých na Boha, vyjde slnko spravodlivosti: oni sú chudobní na duchu, ktorým Ježiš sľubuje Božie kráľovstvo (porov. Mt 5,3) a ktorých Boh skrze ústa proroka Malachiáša nazýva «vlastníctvom» (porov. Mal 3,17). Prorok ich stavia do protikladu k pyšným, tým, ktorí istotu života vložili do svojej sebestačnosti a do majetkov tohto sveta. Tvárou v tvár tejto poslednej stránke Starého zákona sa rodia otázky, ktoré sa týkajú posledného zmyslu života: kde hľadám svoju istotu? V Pánovi alebo v iných istotách, ktoré sa nepáčia Bohu? Ktorým smerom sa uberá môj život, na čo sa zameriava moje srdce? Na Pána života alebo na veci, ktoré plynú a nedokážu uspokojiť?

Podobné otázky sa objavujú v dnešnom evanjeliovom úryvku. Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme pre poslednú a najdôležitejšiu stránku svojho pozemského života: svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Nachádza sa v blízkosti chrámu, «vyzdobeného krásnymi kameňmi a pamätnými darmi» (Lk 21,5). Ľudia sa práve rozprávajú o vonkajších krásach chrámu, keď Ježiš povie: «Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, neostane kameň na kameni» (Lk 21,6). Zároveň dodáva, že nebudú chýbať konflikty, hladomory, znamenia na zemi a na nebi. Ježiš nechce naháňať strach, ale povedať nám, že všetko to, čo vidíme, neúprosne pominie. Dokonca aj tie najmocnejšie kráľovstvá, tie najposvätnejšie stavby a tie najstálejšie skutočnosti sveta nebudú trvať večne; skôr či neskôr padnú.

Tvárou tvár týmto výrokom ľudia okamžite kladú Učiteľovi dve otázky: «Kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?» (Lk 21,7). Kedy a aké... Vždy sme pohnutí zvedavosťou: chceme vedieť kedy a chceme dostať znamenia. Avšak Ježišovi sa táto zvedavosť nepáči. Naopak, nalieha nenechať sa oklamať apokalyptickými ohlasovateľmi. Ten, kto nasleduje Ježiša, nepočúva falošných prorokov, márnosť horoskopov, rečnenie a predpovede, ktoré naháňajú strach, odvádzajúc pozornosť od toho, čo je naozaj dôležité. Medzi toľkými hlasmi, ktoré je počuť, Pán pozýva rozpoznať to, čo pochádza od neho a to, čo prichádza od falošného ducha. To je dôležité: rozlišovať múdre pozvanie, s ktorým sa Boh na nás obracia každý deň od hluku toho, kto využíva Božie meno, aby desil, živil rozdelenia a obavy.  

Ježiš neústupne pozýva nemať strach pred katastrofami každej doby, ani pred tými najťažšími a nespravodlivými skúškami, ktoré sa dejú jeho učeníkom. Žiada, aby sme vytrvali v dobre a vložili plnú dôveru do Boha, ktorý nesklame: «Ani vlas sa vám z hlavy nestratí» (Lk 21,18). Boh nezabúda na svojich verných, na svoje vzácne vlastníctvo, ktorým sme my.

Dnes sa na nás však obracia s otázkou týkajúcou sa našej existencie. S obrazom, mohlo by sa povedať, že tieto čítania vystupujú ako ,sito’ uprostred plynutia nášho života: pripomínajú nám, že takmer všetko na tomto svete pominie, ako voda, ktorá tečie preč; sú tu však vzácne skutočnosti, ktoré zostávajú, ako vzácny kameň v site. Čo ostáva, čo má v živote hodnotu, ktoré bohatstvá nezaniknú? Určite dvoje: Pán a blížny. Tieto dve bohatstvá nezmiznú! To sú tie najväčšie dobrá, ktoré treba milovať. Všetko ostatné – nebo, zem, tie najkrajšie veci, aj táto bazilika – pominú; avšak nesmieme vylúčiť zo života Boha a druhých.

Predsa len práve dnes, keď sa hovorí o vylúčení, prichádzajú okamžite na myseľ konkrétne osoby; nie nepotrebné veci, ale vzácni ľudia. Človek, ktorého Boh postavil na vrchol stvorenia, je často skartovaný, lebo sa uprednostňujú pominuteľné veci. A to je neprijateľné, lebo človek je v Božích očiach to najvzácnejšie dobro. A je to vážna vec, keď sa privyká na toto skartovanie; treba sa znepokojiť, ak sa svedomie umŕtvuje a už mu viac nezáleží na bratovi, ktorý vedľa trpí, alebo na vážnych problémoch sveta, ktoré sa stávajú viackrát opakovanou pesničkou v rebríčkoch televíznych novín.

Dnes, drahí bratia a sestry, je vaše Jubileum a vašou prítomnosťou nám pomáhate naladiť sa na vlnovú dĺžku Boha, vidieť to, čo vidí on: on sa nezastaví pri vonkajšom výzore (porov. 1 Sam 16,7), ale svoj zrak obracia «na pokorného a zroneného duchom» (Iz 66,2), na toľkých chudobných Lazárov dneška. Ako veľmi nám škodí predstierať, že nevieme o Lazárovi, ktorý je vylúčený a skartovaný (porov. Lk 16,19-21)! Znamená to odvrátiť tvár od Boha. Znamená to odvrátiť tvár od Boha! Keď sa záujem sústreďuje viac na veci, ktoré sa vyrábajú než na ľudí, ktorých treba milovať, ide o symptóm duchovnej sklerózy. Takto sa rodí tragický protiklad našich čias: čím viac sa zvyšuje pokrok a možnosti, ktoré sú dobré, tým viac sú tí, ktorí k nim nemajú prístup. Je to veľká nespravodlivosť, ktorá by nás mala trápiť oveľa viac než to, kedy a ako bude prebiehať koniec sveta. Lebo nie je možné žiť doma v pokoji, zatiaľ čo pri dverách leží Lazár; niet pokoja v dome toho, kto sa má dobre, keď chýba spravodlivosť v dome všetkých.

Dnes v katedrálach a vo svätyniach na celom svete sa zatvárajú brány milosrdenstva. Prosme o milosť nezatvárať oči pred Bohom, ktorý na nás hľadí a predovšetkým pred blížnym, ktorý nás prosí. Otvorme oči k Bohu, očistiac zrak srdca od klamlivých a desivých predstáv, od boha moci a trestov, od projekcií pýchy a ľudských strachov. Hľaďme s dôverou na milosrdného Boha, s istotou, že «láska nikdy nezanikne» (1 Kor 13,8). Obnovme nádej pravého života, do ktorého sme povolaní, ten, ktorý sa nikdy nepominie a ktorý nás čaká v spoločenstve s Pánom a s druhými, v radosti, ktorá bude trvať večne a bez konca.

A otvorme oči k blížnemu, predovšetkým zabudnutému a vylúčenému bratovi, ,Lazárovi’, ktorý plače pred našimi dverami. Práve tam zameriava svojou lupou Cirkev. Nech nás Pán oslobodí od toho, aby sme ju zameriavali na seba. Nech nás odvráti od pozlátok, ktoré rozptyľujú, od záujmov a privilégií, od pripútaní sa k moci a sláve, od zvádzania ducha tohto sveta. Naša Matka Cirkev hľadí «predovšetkým na tú časť ľudstva, ktorá trpí a plače, lebo vie, že títo ľudia jej patria na základe evanjeliového práva» (Pavol VI., Príhovor na začiatku II. zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu, 29. novembra 1963). Na základe práva a tiež evanjeliovej povinnosti, lebo je našou povinnosťou starať sa o skutočné bohatstvo, ktorým sú chudobní. Vo svetle týchto úvah by som si prial, aby dnes bol ,deň chudobných’. Správne nám to pripomína stará tradícia, týkajúca sa svätého rímskeho mučeníka Vavrinca. On, ešte pred tým, než podstúpil ukrutné mučeníctvo pre lásku k Pánovi, rozdal majetky komunity chudobným, ktorých od sám označil za pravé poklady Cirkvi. Nech nám Pán pomôže hľadieť bez strachu na to, na čom skutočne záleží; nasmerovať srdce na neho a na naše pravé poklady.

9. novembra

Generálna audiencia: Navštevovať chorých a väznených

Vatikán 9. novembra – Pri tradičnej stredajšej generálnej audiencii sa pápež František venoval ďalším dvom skutkom telesného milosrdenstva: navštevovaniu chorých a uväznených. Svätý Otec v katechéze poukázal na to, že chorí aj väzni zakúšajú mnoho limitov a obmedzenie slobody, avšak Ježiš „nám ponúka slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie“.

Skutky milosrdenstva sú podľa slov pápeža gestami veľkej ľudskosti, prejavmi spoluúčasti. Veriacich vyzval neponechať samých na seba tých, čo zakúšajú veľkú osamelosť: chorých i väzňov. Kresťan sa podľa jeho slov v týchto situáciách usiluje čo len malými gestami nehy a blízkosti prinavrátiť ľuďom stratenú radosť a dôstojnosť.

Na Námestí sv. Petra dnes nechýbali ani skupiny veriacich zo Slovenska, medzi inými aj vyše sto pútnikov z katolíckej televízie LUX z Bratislavy a skupiny z farnosti pri Bazilike Narodenia Panny Márie Vranov-Sever a tiež z farnosti Vrútky. Ďalej gréckokatolíci z farností Bardejov-Vinbarg a Sečovská Polianka.

Ešte pred samotnou katechézou zaznelo čítanie z Evanjelia podľa Marka:   «Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali» (Mk 1,30-34).

Plné znenie katechézy pápeža Františka:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ježišov život, predovšetkým počas troch rokov jeho verejného pôsobenia, bol neustálym stretávaním sa s ľuďmi. Medzi nimi mali osobitné miesto chorí. Koľké stránky evanjelií rozprávajú o týchto stretnutiach! Ochrnutý, slepý, malomocný, posadnutý zlým duchom, epileptik a nespočetné množstvo chorých každého druhu... Ježiš sa každému z nich stal blízkym a uzdravil ich svojou prítomnosťou a mocou svojej uzdravujúcej sily. Medzi skutkami milosrdenstva teda nemôže chýbať navštevovanie a pomoc chorým.

K tomuto môžeme pripojiť aj skutok byť nablízku osobám, ktoré sa nachádzajú vo väzení. V skutku, ako chorí, tak aj väzni žijú v podmienkach, ktoré obmedzujú ich slobodu. A práve vtedy, keď nám (sloboda) chýba si uvedomujeme, aká je vzácna! Ježiš nám daroval možnosť byť slobodnými aj napriek limitom vyplývajúcim z choroby a obmedzení. Ponúka nám slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie.

Prostredníctvom týchto skutkov milosrdenstva nás Pán pozýva ku gestu veľkej ľudskosti: k spoluúčasti. Pamätajme na toto slovo: spoluúčasť. Ten, kto je chorý, sa často cíti osamelo. Nemôžeme ukryť, že osobitne v našich časoch, práve v chorobe najhlbšie zakúšame osamelosť, ktorá prechádza veľkou časťou života. Návšteva môže pomôcť chorej osobe cítiť sa menej osamelou a trochu spoločnosti je vynikajúcim liekom! Úsmev, pohladenie, stisk ruky sú jednoduché gestá, avšak veľmi dôležité pre toho, kto sa cíti byť ponechaný sám na seba. Koľko ľudí sa venuje navštevovaniu chorých v nemocniciach či v ich domoch! Je to nezaplatiteľný dobrovoľnícky čin. Keď sa koná v mene Pána, stáva sa tiež veľavravným a účinným výrazom milosrdenstva. Nenechajme choré osoby osamote! Nebráňme im nachádzať úľavu a my sami budeme obohatení blízkosťou tým, čo trpia. Nemocnice sú skutočnými „katedrálami bolesti“, kde sa však zviditeľňuje aj sila lásky k blížnemu, ktorá poskytuje oporu a spolucíti.

Rovnako myslím aj na tých, ktorí sú uzavretí vo väzení. Ježiš nezabudol ani na nich. Zaradením navštevovania väzňov medzi skutky milosrdenstva nás chcel pozvať predovšetkým k tomu, aby sme nikomu neboli sudcami. Iste, ak je niekto vo väzení, je tam preto, že pochybil, nerešpektoval zákon a občianske spolužitie. Preto si vo väzení odpykáva svoj trest. Avšak akúkoľvek vec by väzeň vykonal, aj tak zostane milovaný Bohom. Kto môže vstúpiť do vnútra jeho svedomia, aby porozumel tomu, čo prežíva? Kto môže pochopiť jeho bolesť a výčitky svedomia? Je príliš jednoduché umývať si ruky tvrdiac, že schybil. Kresťan je skôr povolaný ujať sa ho, aby ten, kto schybil, pochopil zlo, ktoré spôsobil a vstúpil do seba. Chýbajúca sloboda je pre ľudskú bytosť bez pochýb jednou z najväčších obmedzení. Ak sa k nej pridá úpadok z dôvodu podmienok často chýbajúcej ľudskosti, v ktorých sa tieto osoby ocitnú žiť, vtedy je to skutočne prípad, v ktorom sa kresťan cíti byť provokovaný urobiť všetko pre to, aby im prinavrátil dôstojnosť.

Navštevovať osoby vo väzení je skutkom milosrdenstva, ktorý predovšetkým dnes nadobúda osobitnú hodnotu kvôli rozličným formám justičného legalizmu [tal. orig. „giustizialismo“], ktorému sme podriadení. Nech teda nikto na nikoho neukazuje prstom. Všetci sa naopak stávajme prostriedkami milosrdenstva, s postojmi vzájomnej spoluúčasti a úcty. Často myslím na väzňov... naozaj často, nosím ich v srdci. Kladiem si otázku, čo ich doviedlo k páchaniu zločinov a ako mohli podľahnúť rozličným formám zla. A predsa, spolu s týmito myšlienkami cítim, že oni všetci veľmi potrebujú blízkosť a nehu, lebo Božie milosrdenstvo koná divy. Koľké slzy som videl stekať po lícach väzňov, ktorí možno nikdy vo svojom živote neplakali; a to len preto, že sa cítili byť prijatými a milovanými.

A nezabúdajme, že aj Ježiš a apoštoli zažili skúsenosť väzenia. V rozprávaní o Pánovom utrpení poznáme útrapy, ktorým bol Pán podrobený: bol zajatý, odvlečený ako nejaký zločinec, vysmievaný, bičovaný, korunovaný tŕním... on, jediný Nevinný! A aj svätý Peter a svätý Pavol boli vo väzení (porov. Sk 12,5; Flp 1,12-17). V minulú nedeľu – ktorá bola nedeľou Jubilea väzňov – ma popoludní prišla navštíviť skupinka väzňov z Padovy. Spýtal som sa ich, čo budú robiť v nasledujúci deň, predtým ako sa vrátia do Padovy. Povedali mi: „Pôjdeme do Mamertínskej väznice, aby sme sa podelili o skúsenosť svätého Pavla“. Je to pekné, dobre mi padlo počuť to. Títo väzni chceli navštíviť uväzneného Pavla. Je to pekné, a dobre mi to padlo.

A aj tam, vo väzení, sa [svätí Peter a Pavol] modlili a evanjelizovali. Dojemná je stať Skutkov apoštolov, ktorá rozpráva o Pavlovom väznení: cítil sa osamelý a túžil, aby ho niekto z priateľov navštívil (porov. 2 Tim 4,9-15). Cítil osamelosť, lebo veľká väčšina ho ponechala samého... veľký Pavol.

Tieto skutky milosrdenstva, ako vidíme, sú starodávne, a predsa vždy aktuálne. Ježiš zanechal to, čo robil, aby šiel navštíviť Petrovu svokru; starodávny skutok lásky k blížnemu. Ježiš ho vykonal. Neupadnime do ľahostajnosti, ale staňme sa nástrojmi Božieho milosrdenstva. My všetci môžeme byť nástrojmi Božieho milosrdenstva, a toto prospeje viac nám, než druhým, lebo milosrdenstvo prechádza cez gesto, slovo, návštevu, a toto milosrdenstvo je činom na obnovenie radosti a dôstojnosti u toho, kto ju stratil.

Na záver audiencie pripomenul pápež František dnešné výročie posvätenia Lateránskej baziliky. Na veriacich sa obrátil nasledovnými slovami:

„Dnes slávime výročie posvätenia Lateránskej baziliky, rímskej katedrály. Modlite sa za nástupcu apoštola Petra, drahí mladí, aby vždy utvrdil bratov vo viere; pocíťte blízkosť pápeža v modlitbe, drahí chorí, aby ste boli schopní čeliť skúške choroby; s jednoduchosťou vyučujte vo viere vaše deti, drahí novomanželia, posilňujúc ju s láskou voči Cirkvi a jej pastierom“.

Bazilika sv. Jána v Lateráne, ktorá sa tiež nazýva «matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta» bola prvým chrámom v histórii, ktorý bol verejne posvätený. Po tom, ako sa rímsky cisár Konštantín obrátil a prijal kresťanstvo, Petrovmu nástupcovi daroval Lateránsky palác. Pravdepodobne v roku 324 bola bazilika posvätená pápežom Silvestrom I. a zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Neskôr bola zasvätená aj sv. Jánovi Krstiteľovi a tiež sv. Jánovi Evanjelistovi. Lateránska bazilika je hierarchicky najvyššie postaveným katolíckym chrámom.

6. novembra

Pápež sa pri Anjel Pána prihovoril za väzňov a podporil konferenciu o klíme

Vatikán 6. novembra – Pri poludňajšej modlitbe Anjela Pána pápež František v katechéze priblížil veriacim odkaz Božieho slova z nedeľného evanjelia z dôrazom na kresťanskú vieru vo vzkriesenie. V závere vyzval k zlepšeniu životných podmienok väzňov a podporil aj konferenciu o klíme. Z okna Apoštolského paláca sa Svätý Otec prihovoril sa veriacim týmito slovami:

„Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Len pár dní po sviatku Všetkých svätých a Spomienke na zosnulých, nás dnešná liturgia opäť pozýva zamyslieť sa nad vzkriesením zomrelých. Evanjelium (porov. Lk 20,27-38) predstavuje Ježiša konfrontovaného niekoľkými saducejmi, ktorí neverili v zmŕtvychvstanie a vzťah s Bohom chápali len na úrovni pozemského života. Aby zosmiešnili zmŕtvychvstanie a spôsobili Ježišovi ťažkosti, predložili mu paradoxný a absurdný prípad ženy, ktorá mala sedem manželov, všetko rodných bratov, ktorí ale jeden po druhom postupne zomreli. A toto bola ich zákerná otázka pre Ježiša: Koho manželkou bude táto žena po zmŕtvychvstaní? (v. 33)

Ježiš sa nedá chytiť do pasce. Potvrdzuje pravdu o vzkriesení a vysvetľuje, že existencia po smrti bude iná od tej na zemi. Svojím poslucháčom pomáha pochopiť, že kategórie tohto sveta nemožno aplikovať na skutočnosti, ktoré prekračujú tento svet a prevyšujú to, čo vidíme teraz v našom živote. V podstate hovorí: «Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú» (vv. 34-35). Úmyslom týchto Ježišových slov je vysvetliť, že v tomto svete žijeme skutočnosti poznačené dočasnosťou, ktoré raz skončia; ale v onom svete, po vzkriesení, už nebude naším horizontom smrť, a všetko, aj ľudské vzťahy, budeme žiť v Božej dimenzii, premeneným spôsobom. Aj manželstvo, znak a nástroj Božej lásky v tomto svete, zažiari premenené v plnom svetle osláveného spoločenstva svätých v raji.

A «synovia tamtoho veku a zmŕtvychvstania», to nie je zopár privilegovaných, ale sú nimi všetci mužovia a ženy, lebo Ježiš priniesol spásu pre každého z nás. Život vzkriesených bude podobný životu anjelov (porov. v. 36), t. j. celý bude ponorený do Božieho svetla, celý určený na jeho chválu, vo večnosti plnej radosti a pokoja. Ale pozor! Zmŕtvychvstanie nie je iba fakt vzkriesenia po smrti, ale novým druhom života, ktorý zažívame už dnes; je to víťazstvo nad ničotou, ktorého predchuť môžeme zakusovať už dnes. Zmŕtvychvstanie je fundamentom kresťanskej viery a nádeje! Bez odkazu na raj a večný život by sa kresťanstvo zredukovalo len na etiku, na filozofiu života. Avšak posolstvo kresťanskej viery pochádza z neba, je zjavené Bohom a presahuje tento svet. Veriť vo zmŕtvychvstanie je zásadne dôležité, aby žiadny náš kresťanský skutok lásky nebol iba chvíľkový a samoúčelný, ale aby mal úlohu semienka, ktoré vzklíči v Božej záhrade a prinesie ovocie večného života.

Panna Mária, Kráľovná neba a zeme, nech nás utvrdí v nádeji na zmŕtvychvstanie a pomáha nám, aby sa slovo jej Syna zasiate v našich srdciach úrodne prejavilo v našich dobrých skutkoch.“

*

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní pápež František predniesol niekoľko výziev. Prvá sa týkala dnešného slávenia Jubilea väzňov v rámci Svätého roka milosrdenstva:

„Drahí bratia a sestry, pri príležitosti dnešného Jubilea väzňov chcem apelovať v záujme zlepšenia životných podmienok vo väzniciach, aby sa plne rešpektovala ľudská dôstojnosť zadržiavaných. Navyše by som chcel zdôrazniť dôležitosť uvažovať nad nevyhnutnou potrebou takej trestnej justície, ktorá nebude výlučne kárna, ale otvorená nádeji a perspektíve znovuzačlenenia previnilca do spoločnosti. Osobitným spôsobom predkladám na zváženie kompetentných verejných autorít možnosť urobiť v tomto Svätom roku milosrdenstva akt milosti voči tým väzňom, u ktorých možno považovať takéto opatrenie za prospešné.“

Svätý Otec ďalej vyjadril podporu pokračujúcemu úsiliu na ochranu klímy:

„Pred dvomi dňami vstúpil do platnosti Parížsky dohovor o klíme na našej planéte. Tento dôležitý krok vpred je dôkazom toho, že ľudstvo je schopné spolupracovať na záchrane stvorenstva (porov. Laudato si’, 13); na tom, aby ekonómia bola v službách ľudí a na vytváraní pokoja a spravodlivosti. Zajtra zas v marockom Marakéši začne nové zasadanie Konferencie o klíme, nacielené okrem iného na uvedenie spomínaného Dohovoru do praxe. Nádejam sa, že celý tento proces sa bude riadiť vedomím našej zodpovednosti za ochranu spoločného domova.“

Do tretice dal pápež František do pozornosti Cirkvi vzory nových albánskych blahoslavených:

„Včera bolo v Albánsku v meste Škodra vyhlásených za blahoslavených tridsaťosem mučeníkov: dvaja biskupi, mnoho kňazov a rehoľníkov, jeden seminarista a niekoľko laikov, všetko obete tvrdého prenasledovania ateistického režimu, ktorý v tej krajine vládol po dlhú dobu v minulom storočí. Všetci títo dali radšej prednosť väzeniu, mučeniu a nakoniec i smrti, len aby zostali verní Kristovi a Cirkvi. Ich príklad nech nám pomáha nachádzať v Pánovi silu, ktorá nás podrží v ťažkých chvíľach a nech nás inšpiruje k postojom láskavosti, odpustenia a pokoja.“

30. októbra

Pri Anjel Pána pápež pozval k modlitbe za cestu do Švédska i za obete zemetrasenia

Vatikán 30. októbra – Taliansko, ktoré už od augusta zápasí s následkami zemetrasenia v strede krajiny, dnes opakovane rozrušili záchvevy zeme. Svätý Otec pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána opäť ubezpečil postihnutých obyvateľov o svojej blízkosti. V katechéze sa zameral na postoj, aký sa od kresťana žiada pre záchranu človeka, ktorý je na zlej ceste. „To, čo vedie ľudí k rastu a premene, je prejavenie dôvery“, zdôraznil Svätý Otec a poukázal na Ježišov postoj k Zachejovi.

Na prahu apoštolskej cesty do Švédska, na ktorú sa vydá už zajtra ráno, pápež František poprosil veriacich o modlitbové sprevádzanie, aby sa cesta stala „novou etapou na ceste bratstva smerom k plnému spoločenstvu“. Ekumenická návšteva sa uskutoční na pozvanie Svetového luteránskeho zväzu pri príležitosti 500. výročia reformácie, v spolupráci s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov.

Katechéza Svätého Otca v plnom znení  

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nám predstavuje udalosť, ktorá sa odohrala v Jerichu, keď Ježiš vstúpil do mesta a vítali ho zástupy ľudí (porov. Lk 19,1-10). V Jerichu žil Zachej, vedúci mýtnikov, čiže vyberačov daní. Zachej bol bohatý kolaborant nenávidených rímskych okupantov, zdierač vlastného ľudu. Aj on, zo zvedavosti, chcel vidieť Ježiša, ale jeho situácia verejného hriešnika mu nedovoľovala priblížiť sa k Učiteľovi. Navyše, bol nízkej postavy, a z tohto dôvodu vyšiel na strom, planý figovník pri ceste, po ktorej mal Ježiš prechádzať.

Keď sa Ježiš priblíži k tomu stromu, zodvihne zrak a hovorí mu: «Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!» (v. 5). Môžeme si predstaviť Zachejov úžas! Ale prečo Ježiš hovorí «musím zostať v tvojom dome»? O akú povinnosť ide? Vieme, že jeho najvyššou povinnosťou je uskutočniť Otcov plán s celým ľudstvom, ktorý sa napĺňa v Jeruzaleme jeho odsúdením na smrť, ukrižovaním a na tretí deň vzkriesením. Je to spásny plán Otcovho milosrdenstva. A v tomto pláne je aj spása Zacheja, človeka nečestného a všetkými opovrhovaného, a preto potrebuje, aby sa obrátil. Vskutku, evanjelium hovorí, že keď ho Ježiš zavolal, «všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“» (v. 7). Ľud v ňom videl bezcharakterného človeka, ktorý sa obohatil zdieraním z kože blížneho. A keby mu Ježiš povedal: „Poď dole, ty zdierač, zradca ľudu! Poď si so mnou pohovoriť ako vyrovnať účty!“ Bezpečne by mu ľud zatlieskal. Oni však začali šomrať: „Ježiš ide do jeho domu, k hriešnikovi, zdieračovi“.

Ježiš vedený milosrdenstvom hľadal práve jeho. A keď vojde do Zachejovho domu, hovorí: «Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo» (v. 9-10). Ježišov pohľad siaha poza hriechy a predsudky. A toto je dôležité! Musíme sa to naučiť. Ježišov pohľad presahuje hriechy a predsudky. Vidí človeka očami Boha, ktorý sa nezastavuje pri zle minulosti, ale predvída budúce dobro. Ježiš sa nevzdáva pred uzavretosťou, ale vždy otvára, zakaždým otvára nové priestory života. Neostáva pri zovňajšku, ale hľadí na srdce. A tu pohliadol na poranené srdce tohto človeka: zranené chamtivosťou, toľkými nepeknými vecami, ktoré porobil tento Zachej. Hľadí na to ranené srdce a ide tam.

Neraz sa snažíme napraviť alebo obrátiť hriešnika jeho napomínaním, vyhadzujúc mu na oči jeho pochybenia a nespravodlivé počínanie. Ježišov postoj k Zachejovi nám ukazuje inú cestu: ukázať tomu, kto je pomýlený jeho hodnotu, tú hodnotu, ktorú Boh naďalej vidí napriek všetkému, napriek všetkým jeho pochybeniam. Toto môže vyprovokovať pozitívne prekvapenie, ktoré obmäkčí srdce a pobáda človeka, aby vydal zo seba to dobré, čo je v ňom. To, čo vedie ľudí k rastu a premene, je prejavenie dôvery. Takto sa správa Boh voči všetkým nám: nie je zablokovaný naším hriechom, ale ho prekonáva láskou a dáva nám pociťovať nostalgiu za dobrom. Všetci sme pocítili túto nostalgiu za dobrom po nejakom pochybení. A takto koná náš Otec Boh, takto koná Ježiš. Niet takej osoby, ktorá by nemala v sebe niečo dobré. A na toto Boh hľadí, aby ju vytiahol von zo zla.

Nech nám Panna Mária pomáha vidieť dobro, ktoré je v ľuďoch, s ktorými sa denne stretáme, aby sa všetci cítili povzbudení prejaviť Boží obraz, ktorý majú vtlačený vo svojom srdci. A takto sa môžeme tešiť z prekvapení milosrdenstva Boha, nášho Boha, ktorý je Bohom prekvapení!“                  

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pripomenul včerajšie blahorečenie štyroch španielskych benediktínskych mníchov, mučeníkov zavraždených z nenávisti voči viere v roku 1936, keď v krajine vládla občianska vojna. Novými blahoslavenými sú kňazi José Antón Gómez, Antolín Pablos Villanueva, Rafael Alcocer Martínez a Luis Vidaurrázaga González. V Almudenskej katedrále v Madride slávnostnému beatifikačnému obradu predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. Pápež František v tejto súvislosti povedal:

„Chváľme Pána a zverme do ich príhovoru bratov a sestry, ktorí sú žiaľ i dnes v rozličných častiach sveta prenasledovaní pre vieru v Krista.”

Ďalej Svätý Otec reagoval na opätovný prejav zemetrasenia v strednom Taliansku. Záchvev o sile 6,5 stupňa dnes ráno zasiahol najmä región Umbria. V meste Norcia, rodisku sv. Benedikta, sa zrútila bazilika, ktorá je mu zasvätená. Uvádza sa počet niekoľko desiatok zranených. Menšie poškodenia v podobe prasklín a odpadnutých kusov muriva sú hlásené aj z Ríma, konkrétne z bazilík sv. Vavrinca a sv. Pavla za hradbami. Šokovaných obyvateľov Talianska, ktorých zalarmovali opakované otrasy zeme už v uplynulú stredu, Svätý Otec František dnes povzbudil týmito slovami:

„Vyjadrujem svoju blízkosť obyvateľom stredného Talianska, ktorých zasiahlo zemetrasenie. Aj dnes ráno bol silný otras. Modlím sa za zranených a za rodiny, ktoré utrpeli väčšie škody, ako aj za personál zapojený do záchranných prác a pomoci. Nech im zmŕtvychvstalý Pán dá silu a Panna Mária nech ich opatruje.“

Svätý Otec z okna Apoštolského paláca poprosil všetkých veriacich aj o modlitbu za nastávajúcu cestu do Švédska s ekumenickým zameraním:

„Počas najbližších dvoch dní vykonám apoštolskú cestu do Švédska, pri príležitosti pripomenutia si reformácie, na ktorom budú katolíci a luteráni spoločne zhromaždení v spomienke a v modlitbe. Prosím vás všetkých o modlitbu, aby táto cesta bola novou etapou na ceste bratstva smerom k plnému spoločenstvu.“      

Pápež veriacim zaželal okrem požehnanej nedele už v predstihu aj ku sviatku Všetkých svätých, ktorý bude v utorok sláviť vo Švédsku.

Dodajme, že už včera večer okolo 19. hodiny sa Svätý Otec prišiel podľa svojho zvyku pomodliť do Baziliky Santa Maria Maggiore a pri oltári Panny Márie vyprosoval požehnanie pre apoštolskú cestu. Jeho zajtrajší let z Ríma so štartom naplánovaným na 8.20 povedie ponad Rakúsko a Nemecko až do švédskeho Malmő s príletom o 11. hodine.

26. októbra

Generálna audiencia: Prijať cudzinca a zaodieť nahého

Vatikán 26. októbra – Aj dnes sa na Vatikánskom námestí objavil papamobil na palube so Svätým Otcom prechádzajúci pomedzi pútnikov zídených na generálnej audiencii. V katechéze sa pápež František bližšie pristavil pri dvoch skutkoch telesného milosrdenstva: prijať cudzinca a odieť nahého.

Svätý Otec pripomenul, že migrácie patria k dejinám ľudstva. Varoval pred postojmi uzavretosti a budovania bariér, pričom zdôraznil, že jediným východiskom v tejto situácii je cesta solidarity. Pochmúrny zamračený deň pútnikom Svätý Otec rozjasnil nedávnou príhodou z ulíc Večného mesta o tom, ako životný príbeh utečenca zmenil srdce rímskeho taxikára.

Odievať nahých podľa slov pápeža znamená okrem iného aj prinavracať dôstojnosť tým, ktorí ju stratili, pričom vymenoval niekoľko skrytých foriem „nahoty“, akými sú obchodovanie s ľudským telom, diskriminácia kvôli viere a rase, nespravodlivá mzda, absencia práce či príbytku.

Na generálnej audiencii boli aj slovenské skupiny farských spoločenstiev z Mútneho, Rabče, gréckokatolíci z farnosti Bardejov-Vinbarg, ďalej pútnici z rímskokatolíckej farnosti sv. Mikuláša v Prešove, z Raslavíc, Holčíkoviec, Víťaza, Smoleníc a Suchej nad Parnou.

V úvode katechézy zanelo čítanie z Evanjelia podľa svätého Matúša: «Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“» (Mt 2,13-15).

Prijať cudzinca a zaodieť nahého - plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v uvažovaní o telesných skutkoch milosrdenstva, ktoré nám Pán Ježiš Kristus odovzdal, aby sa naša viera uchovávala vždy živá a dynamická. Tieto skutky ukazujú, že kresťania nie sú unavení a leniví pri očakávaní konečného stretnutia s Pánom, ale každý deň mu idú v ústrety, rozpoznávajúc jeho tvár v tvárach mnohých osôb prosiacich o pomoc.

Dnes sa pristavíme pri týchto Ježišových slovách: «Bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma» (Mt 25,35-36). V našich časoch je viac než aktuálna dobročinnosť týkajúca sa cudzincov. Ekonomická kríza, ozbrojené konflikty a klimatické zmeny nútia mnohé osoby emigrovať. Migrácie však nie sú novým fenoménom, ale patria k dejinám ľudstva. Myslieť si, že sú vlastné len našim časom je nedostatkom historickej pamäte.

Biblia nám ponúka mnoho konkrétnych príkladov migrácie. Stačí pomyslieť na Abraháma. Božie volanie ho núti zanechať svoju krajinu, aby šiel do inej: «Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem» (Gen 12,1). A tak to bolo aj s Izraelským ľudom, ktorý putoval z Egypta, kde bol otrokom, štyridsať rokov v púšti, až pokiaľ neprišiel do Bohom zasľúbenej zeme. Samotná Svätá rodina – Mária, Jozef a malý Ježiš – bola nútená emigrovať, aby unikla pred hrozbou Herodesa: «Jozef vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti» (Mt 2, 14-15). Dejiny ľudstva sú dejinami migrácií: v žiadnych zemepisných šírkach neexistuje národ, ktorý by nepoznal migračný fenomén.

V priebehu storočí sme boli svedkami veľkých výrazov solidarity, aj keď nechýbali ani spoločenské napätia. Dnes žiaľ kontext ekonomickej krízy napomáha vzchádzaniu postojov uzavretosti a neprijatia. V niektorých častiach sveta vznikajú múry a bariéry. Niekedy sa zdá, že tichá dobročinnosť mnohých mužov a žien, ktorí sa rozličnými spôsobmi venujú pomoci a asistencii utečencom a migrantom, je zatienená hlukom iných, ktorí dávajú hlas inštinktívnemu egoizmu. Avšak uzavretosť nie je riešením, naopak, ťaží z nej kriminálne obchodovanie. Jedinou východiskovou cestou je cesta solidarity. Solidarita. Solidarita s migrantom, solidarita s cudzincom.

Úsilie kresťanov v tejto oblasti je dnes, tak ako aj v minulosti, urgentné. Len pri pohľade na minulé storočie, spomeňme úžasnú osobnosť Františky Cabriniovej, ktorá spolu so svojimi spoločníčkami venovala svoj život migrantom smerujúcim do Spojených štátov amerických. Aj dnes potrebujeme tieto svedectvá, aby sa mohlo milosrdenstvo dostať k mnohým núdznym. Ide o úsilie zapájajúce všetkých bez výnimky. Diecézy, farnosti, inštitúty zasväteného života, združenia a hnutia, ako aj jednotliví kresťania, všetci sme povolaní prijať bratov a sestry utekajúcich pred vojnou, hladom, násilím a neľudskými podmienkami života. Všetci spolu sme jednou veľkou podpornou silou pre tých, čo stratili vlasť, rodinu, prácu a dôstojnosť.

Pred niekoľkými dňami sa v meste udiala drobná príhoda. Bol tu istý utečenec, ktorý hľadal cestu a jedna pani sa k nemu priblížila a povedala mu: „Hľadáte niečo?“ Ten utečenec bol bez topánok. On jej na to: „Chcel by som ísť do Baziliky sv. Petra prejsť Svätou bránou“. Pani si pomyslela: „Veď nemá topánky, ako budeme kráčať?“ A zavolala taxík. Ten migrant, ten utečenec však zapáchal a vodič taxíka takmer nechcel aby nastúpil, no napokon privolil. A pani si sadla vedľa neho. Cestou sem trvajúcou asi desať minút, sa ho spýtala na jeho príbeh ako utečenca a migranta. Tento muž rozpovedal svoj príbeh plný bolesti, vojny, hladu, ako aj to, prečo utiekol zo svojej vlasti, aby prišiel sem. Keď dorazili, pani otvorí svoju tašku, aby taxikárovi zaplatila a taxikár, muž, šofér, ktorý na začiatku nechcel, aby tento migrant nastúpil, lebo zapáchal, panej povedal: „Nie pani, som to ja, čo mám zaplatiť Vám, lebo vďaka Vám som si vypočul príbeh, ktorý zmenil moje srdce.“ Táto pani vedela čo je to bolesť migranta, lebo v jej žilách koluje arménska krv a ona tiež pozná utrpenie svojho ľudu. Keď konáme podobnú vec, na začiatku to odmietame, lebo nám to spôsobuje trochu nepohodlia – „veď zapácha...“. No nakoniec nám príbeh prevonia dušu a zmení nás. Pomyslite na tento príbeh a myslime na to, čo môžeme urobiť pre utečencov.

Ďalšou vecou je tu „zaodiať nahého“: čo to môže znamenať, ak nie prinavrátiť dôstojnosti tomu, kto ju stratil? Istotne, dávajúc odev tomu, komu chýba; avšak pomyslime aj na ženy – obete obchodovania s ľuďmi uvrhnuté na ulice či na iné, premnohé spôsoby využívania ľudského tela ako tovaru, a to dokonca aj tela maloletých. A rovnako aj nemať prácu, dom, spravodlivú mzdu – to je jedna forma nahoty –, či byť diskriminovaní kvôli rase, viere – všetko sú to formy „nahoty“, voči ktorým sme ako kresťania povolaní byť pozornými, bdelými a pripravenými konať.

Drahí bratia a sestry, neupadnime do pasce uzavtárať sa do seba samých, byť ľahostajnými k potrebám bratov a strachovať sa len o naše záujmy. Práve v tej miere, v akej sa otvárame iným, sa život stáva plodným, spoločnosť znovunadobúda pokoj a osoby znovuzískavajú ich plnú dôstojnosť. A nezabudnite na tú pani, nezabudnite na toho migranta, čo zapáchal a nezabudnite na šoféra, ktorému migrant zmenil dušu. Ďakujem.

V závere dnešného stretnutia s veriacimi Svätý Otec opäť zdôraznil veľký význam modlitby posvätného ruženca v živote kresťana:

„Nakoniec zdravím mladých, chorých a novomanželov. Na konci mesiaca október túžim odporučiť modlitbu ruženca. Táto jednoduchá mariánska modlitba nech vám, drahí mladí, ukáže cestu k interpretácii Božej vôle vo vašom živote; milujte túto modlitbu, drahí chorí, lebo ona so sebou prináša útechu pre myseľ a srdce. Nech sa pre vás, drahí novomanželia, stane privilegovanou chvíľou duchovnej blízkosti vo vašej novej rodine.“

22. októbra

Jubilejná audiencia pápeža Františka: Milosrdenstvo sa prejavuje v dialógu

Vatikán 22. októbra – Milosrdenstvo sa prakticky prejavuje v dialógu, zdôraznil pápež František v katechéze pri dnešnej mimoriadnej generálnej audiencii v rámci Svätého roka milosrdenstva. Pripomenul osobnosť sv. Jána Pavla II., ktorého liturgická spomienka sa dnes slávi. Presne pred 38 rokmi zazneli na Námestí sv. Petra jeho slová „Nebojte sa! Otvorte dokorán dvere Kristovi!“ z úvodného príhovoru, ktorým sa začal jeho požehnaný pontifikát.

V stotisícovom zhromaždení, ktoré siahalo až do priľahlých ulíc, bolo desaťtisíc poľských pútnikov v sprievode vyše 50 biskupov a 250 kňazov na ďakovnej púti pri 1050. výročí krstu Poľska. Okolo deväťtisíc bolo účastníkov jubilejného podujatia pre spevácke zbory a liturgických animátorov a štyri tisícky z talianskeho Združenia katolíckych lekárov. Prítomní boli aj členovia duchovnej rodiny bl. Karola de Foucaulda, ktorá si pripomína 100. výročie jeho smrti. Okrem kongregácie Malých sestier Ježišových, ktorá je so svojím modrým habitom dobre známe aj na Slovensku, boli na Vatikánskom námestí zastúpené aj vetva kňazov a ďlšie fraternity.

Ozajstný dialóg sa zakladá na vzájomnom počúvaní a vedie k spoločnému dobru. Na evanjeliovom príbehu stretnutia Ježiša so Samaritánkou (Jn 4,5-27) pri studni pápež František v katechéze vysvetlil, ako dialóg rúca múry a vyjadruje lásku Boha k človeku. Na úvodom zaznelo biblické čítanie:

«V tom čase Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar a unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“» (Jn 4,6b-7.9.13-15).

„Milosrdenstvo a dialóg“ - katechéza Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý sme si vypočuli (porov. 4,6-15), rozpráva o stretnutí Ježiša s jednou samaritánskou ženou. To, čím nás oslovuje toto stretnutie, je veľmi blízky dialóg medzi ženou a Ježišom. Toto nám dnes umožňuje zdôrazniť jeden veľmi dôležitý aspekt milosrdenstva, ktorým je práve dialóg.

Dialóg osobám dovoľuje vzájomne sa poznať a vzájomne porozumieť našim potrebám. Predovšetkým je to znak veľkej úcty, lebo stavia osoby do postoja načúvania a do stavu prijatia tých najlepších aspektov partnera dialógu. Po druhé, dialóg je výrazom lásky k blížnemu, lebo zatiaľ čo neignoruje rozdiely, môže pomôcť hľadať a zdieľať spoločné dobro. Ďalej, dialóg nás pozýva predstúpiť pred druhého vo vedomí, že je Božím darom, ktorý sa nás týka a žiada si, aby sme ho rozpoznali.

Mnohokrát sa nestretávame s bratmi, hoci žijeme po ich boku, a to predovšetkým vtedy, keď nadraďujeme našu pozíciu nad pozíciu druhého. Nevedieme dialóg, keď dostatočne nepočúvame alebo keď máme tendenciu druhého prerušovať, aby sme ukázali, že máme pravdu. Nuž, koľkokrát, keď počúvame nejakého človeka, zastavíme ho so slovami: „Nie, nie! Tak to nie je!“, a nenecháme ho vysvetliť, čo chce povedať. Toto bráni dialógu, toto je agresia. Skutočný dialóg si naopak vyžaduje chvíle ticha, v ktorých sa dá vnímať mimoriadny dar prítomnosti Boha v bratovi.

Drahí bratia a sestry, vedenie dialógu napomáha poľudšťovať vzťahy a prekonávať nedorozumenia. V našich rodinách je veľká potreba dialógu a ako by sa len omnoho ľahšie vyriešili problémy, keby by sme sa naučili vzájomne si načúvať! Tak je to vo vzťahu medzi manželom a manželkou a medzi rodičmi a deťmi. Koľko pomoci môže vzísť aj z dialógu medzi učiteľmi a ich žiakmi; alebo medzi vedúcimi a robotníkmi, pre objavenie priaznivejších pracovných požiadaviek.

Aj Cirkev žije dialógom s mužmi a ženami každých čias, aby porozumela potrebám, ktoré sú v srdci každej osoby a aby prispela k uskutočneniu spoločného dobra. Pomyslime na veľký dar stvorenia a na zodpovednosť, ktorú máme všetci, chrániť náš spoločný dom: dialóg na tak ústrednú tému je nevyhnutnou požiadavkou. Pomyslime na dialóg medzi náboženstvami, aby sme objavili hlbokú pravdu o ich poslaní uprostred ľudí a aby sme prispeli k budovaniu pokoja a siete úcty a bratstva (porov. Enc. Laudato si´, 201).

Na záver, všetky formy dialógu sú výrazom veľkej požiadavky lásky Boha, ktorý ide všetkým v ústrety a do každého vkladá semienko svojej dobroty, aby mohol spolupracovať na jeho stvoriteľskom diele. Dialóg rúca múry rozdelení a nedorozumení; vytvára mosty komunikácie a nedovoľuje, aby sa niekto izoloval v uzavretí sa do svojho vlastného malého sveta.

Nezabudnite: viesť dialóg znamená počúvať, čo mi hovorí ten druhý a povedať s miernosťou to, čo si myslím ja. Ak sa to deje takto, potom v rodine, v susedstve, na pracovisku sa bude lepšie dariť. Ak však nenechám druhého, aby povedal všetko, čo má na srdci a začnem kričať – dnes sa toľko kričí – nedospeje tento náš vzájomný vzťah k dobrému, nedospeje k dobrému vzťah medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi. Počúvať, vysvetliť, s miernosťou, neštekať na druhého, nekričať. Otvorené srdce.

Ježiš dobre poznal to, čo bolo v srdci Samaritánky, veľkej hriešnice; no neuprel jej možnosť vyjadriť sa, nechal ju dohovoriť až do konca, a kúsok po kúsku vstúpil do tajomstva jej života. Toto ponaučenie platí aj pre nás. Skrze dialóg môžeme dať rásť znameniam Božieho milosrdenstva, aby sa stali prostriedkami prijatia a úcty.

V závere audiencie pozdravil Svätý Otec osobitne poľských pútnikov. V príhovore k nim vyzdvihol veľkosť svätého Jána Pavla II. ako „pápeža hlbokej duchovnosti, sformovanej tisícročným dedičstvom poľskej histórie a kultúry odovzdávanej v duchu viery z generácie na generáciu. Toto dedičstvo bolo pre neho zdrojom nádeje, sily a odvahy, s akou povzbudzoval svet, aby otvoril doširoka dvere Kristovi. Toto pozvanie sa v ňom premenilo na neúnavné ohlasovanie Evanjelia milosrdenstva pre svet a pre človeka, čoho pokračovaním je tento Jubilejný rok.“

Napokon Svätý Otec pripomenul aj zajtrajšiu Misijnú nedeľu:

„Na prahu Svetového dňa misií všetkých povzbudzujem, aby modlitbou a konkrétnou pomocou sprevádzali evanjelizačnú činnosť Cirkvi na misijných územiach.“

19. októbra

Katechéza pápeža Františka: Nasýť hladného, daj piť smädnému

«Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (Jak 2,14-17).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Jedným z dôsledkov takzvaného „blahobytu“ je to, že privádza ľudí k uzatváraniu sa do seba, čím sa stávajú necitlivými voči potrebám druhých. Je tu snaha všemožnými spôsobmi ich držať v ilúzii, predstavujúc im prchavé modely života, ktoré po niekoľkých rokoch pominú, akoby bol náš život módou, ktorú treba nasledovať a ktorá sa zakaždým mení podľa sezóny. Tak to však nie je. Realitu treba prijať tak ako je a čeliť jej, čo nás častokrát privádza do kontaktu so situáciami urgentnej núdze. Práve preto sa medzi skutkami milosrdenstva spomína aj poukaz na hlad a smäd: sýtiť hladných – a tých je dnes dosť – a dávať piť smädným. Koľkokrát nás médiá informujú o národoch, ktoré trpia nedostatkom jedla a vody, s vážnym dosahom osobitne na deti.

Tvárou v tvár istým správam a osobitne istým obrazom sa verejná mienka cíti byť dotknutá a z času na čas sa spúšťajú kampane na pomoc s cieľom stimulovať solidaritu. Štedro sa prispieva a takýmto spôsobom sa dá pričiniť o zmiernenie utrpenia mnohých ľudí. Táto forma charity je dôležitá, avšak azda nás nezapája priamo. Naopak keď kráčajúc po ceste stretneme osobu v núdzi, či keď chudobný príde klopať na dvere nášho domu, je to veľmi odlišné, lebo už viac nie sme pred akýmsi obrazom, ale je to priamo osobné. Už tu viac nie je vzdialenosť medzi mnou a ním či ňou, a cítim, že sa ma to dotýka.

Abstraktná chudoba nás nezasahuje, avšak dáva nám rozmýšľať, posťažovať sa; keď však vidíš chudobu priamo na koži u nejakého muža, ženy, dieťaťa, toto nás už zasahuje! A preto je tu ten zvyk, ktorý máme: utekať pred núdznymi, nepribližovať sa k nim, či tak trochu maskovať realitu núdznych cez zaužívané praktiky, čo sú práve v móde. Tak sa od tejto skutočnosti vzďaľujeme. Neexistuje však žiadna vzdialenosť medzi mnou a chudobným vtedy, keď ho stretávam. Aká je moja reakcia v týchto prípadoch? Odvrátim zrak, prejdem ďalej? Alebo sa pristavím a zaujímam sa o jeho stav? A ak takto konáš, nebude chýbať niekto, čo povie: „Toto je blázon, keď hovorí s chudobným!“ Zisťujem, či môžem nejakým spôsobom vyhovieť tejto osobe, alebo sa snažím čím skôr vykĺznuť z tejto situácie? Možno však žiada len o nevyhnutné: niečo na jedenie a na uhasenie smädu. Pomyslime na chvíľu: koľkokrát sa modlíme Otčenáš, a predsa nedávame skutočne pozor na slová: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“.

V Biblii jeden žalm hovorí, že Boh je ten, čo «dáva pokrm každému stvoreniu» (136,25). Skúsenosť hladu je tvrdou skutočnosťou. Vie o tom niečo ten, kto žil v období vojny či biedy. A predsa sa táto skúsenosť opakuje každý deň a existuje popri hojnosti a plytvaní. Vždy aktuálne sú slová apoštola Jakuba: «Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (2,14-17). Je neschopná konať skutky, preukazovať dobro, lásku. Vždy je tu niekto, kto má hlad a smäd a potrebuje ma. Nemôžem to delegovať na niekoho iného. Tento chudobný potrebuje mňa, moju pomoc, moje slovo, moje úsilie. Všetkých sa nás to týka.

Učí nás tomu aj evanjelium, na tom mieste, kde sa Ježiš pri pohľade na množstvo ľudí, ktorí celé hodiny kráčali za ním pýta svojich učeníkov: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?» (Jn 6,5). A učeníci odpovedajú: „Je to nemožné, je lepšie, ak dav rozpustíš...“ Ježiš im naopak hovorí: „Nie, vy im dajte jesť“ (porov. Mt 14,16). Nechá si priniesť zopár chlebov a rýb, ktoré mali so sebou, požehnáva ich, láme a dáva rozdávať medzi všetkých. Je to pre nás veľmi dôležitá lekcia. Hovorí nám, že ak to málo, ktoré máme, zveríme do Ježišových rúk a s vierou sa oň podelíme, stane sa prekypujúcim bohatstvom.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate potvrdzuje: «Dať sa najesť chudobným (porov. Mt 25,35.37.42) je etický imperatív pre všeobecnú Cirkev. [...] Právo na výživu nadobúda rovnako ako právo na vodu dôležitú úlohu pri uznaní ďalších práv. [...] Je nevyhnutné, aby vyzrievalo solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií» (č. 27). Nezabúdajme na Ježišove slová: «Ja som chlieb života» (Jn 6,35) a «ak je niekto smädný[...], nech príde ku mne» (Jn 7,37). Tieto slová sú pre nás všetkých veriacich istou provokáciou, provokáciou uznať, že cez nasýtenie hladných a napojenie smädných sa odvíja náš vzťah s Bohom – s Bohom, ktorý v Ježišovi zjavil svoju tvár milosrdenstva.

V závere generálnej audiencie Svätý Otec v príhovore Poliakom pripomenul odkaz blahoslaveného Jerzyho Popiełuszka, ktorého liturgická spomienka pripadá na dnešný deň. Skupina pútnikov z Argentíny mu zase predstavila sochu svojho nového svätca Josého Gabriela Brochera, apoštola argentínskych gaučov, sediaceho na mulici. Rozmernú sochu v životnej veľkosti priniesli priamo na Vatikánske námestie. Svätý Otec dnes osobitne pozdravil aj Slovákov.

12. októbra

Katechéza pápeža Františka: Telesné a duchovné skutky milosrdenstva

Vatikán 12. októbra - Úvodom ku dnešnej katechéze Svätého Otca pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra bolo biblické čítanie o kritériu posledného súdu z Matúšovho evanjelia: «Až príde Syn človeka vo svojej sláve, a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25, 31-36).

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcich katechézach sme postupne vnikali do vznešeného tajomstva Božieho milosrdenstva. Zamýšľali sme sa nad konaním Otca v Starom zákone, a potom sme videli, skrze evanjeliové príbehy, ako je Ježiš, vo svojich slovách a gestách, vtelením Milosrdenstva. On v tom čase učil svojich učeníkov: «Buďte milosrdní ako Otec» (Lk 6,36). Je to záväzok, ktorý sa mocne dotýka svedomia a konania každého kresťana. Totiž nestačí mať skúsenosť Božieho milosrdenstva vo vlastnom živote; je potrebné, aby sa ten, kto ho obsiahne, stal aj jeho znamením a nástrojom pre druhých. Navyše milosrdenstvo nie je vyhradené iba pre mimoriadne chvíle, ale prestupuje celú našu každodennú existenciu.

Ako teda môžeme byť svedkami milosrdenstva? Nemyslime si, že tu ide o vynakladanie veľkých síl alebo konanie nadľudských činov. Nie je to tak. Pán nám ukazuje cestu oveľa jednoduchšiu, pripravenú z malých činov, ktoré však v jeho očiach majú nesmiernu hodnotu. Až do takej miery, ako nám povedal, že na základe nich budeme súdení. Skutočne, jedna z najkrajších statí Matúšovho evanjelia nám predkladá učenie, ktoré by sme istým spôsobom mohli považovať za „Ježišov testament“ zo strany evanjelistu, ktorý priamo na sebe zakúsil účinok Božieho milosrdenstva. Ježiš hovorí, že zakaždým, keď dáme jesť hladnému a piť smädnému, keď zaodejeme nahú osobu a prijmeme cudzinca, keď navštívime chorého alebo väzňa, robíme to jemu samému (porov. Mt 25,31-46). Cirkev nazvala tieto gestá „skutkami telesného milosrdenstva”, pretože pomáhajú ľuďom v ich materiálnych potrebách.

Je tu však aj ďalších sedem skutkov milosrdenstva nazvaných „duchovnými“, ktoré sa týkajú ďalších rovnako významných potrieb, zvlášť dnes, pretože tieto sa dotýkajú intimity osôb a neraz bolia najviac. Všetci si z nich určite pamätáme jeden, ktorý sa stal súčasťou bežnej reči: „Trpezlivo znášať nepríjemné osoby“. A veru, existujú takéto nepríjemné osoby! Mohlo by sa nám to zdať vecou neveľmi dôležitou, nad ktorou sa pousmejeme, avšak je v tom hlboký prejav lásky; a tak je to aj s ostatnými šiestimi, ktoré je dobré pripomenúť: radiť pochybujúcim, učiť nevedomých, napomínať hriešnikov, utešovať zarmútených, odpúšťať urážky, modliť sa k Bohu za živých i mŕtvych.

Sú to veci každodennosti! „Som zničený...“ – „Veď ti Boh pomôže, ja nemám čas...“ – Nie tak! Zastavím sa, vypočujem ho, stratím s ním čas a uteším ho, toto je gesto milosrdenstva. A preukázali sme ho nie iba dotyčnému, preukázali sme ho Ježišovi!  

V nasledujúcich katechézach sa pozastavíme pri týchto skutkoch, ktoré nám Cirkev predstavuje ako konkrétny spôsob prežívania milosrdenstva. V priebehu storočí ich praktizovalo mnoho jednoduchých ľudí, ktorí tak vydávali nefalšované svedectvo viery. Cirkev kdekoľvek, verná Pánovi, prechováva prednostnú lásku voči najbezmocnejším. Často sú to osoby v našej blízkosti, ktoré potrebujú našu pomoc. Na ich uskutočňovanie nemusíme chodiť vyhľadávať ktovie aké podujatia. Lepšie je začať od tých najjednoduchších, ktoré nám Pán ukazuje ako najnaliehavejšie.

Vo svete, žiaľ, zasiahnutom vírusom ľahostajnosti, sú skutky milosrdenstva najlepším protiliekom. Učia nás totiž pozornosti voči najzákladnejším potrebám našich «najmenších bratov» (Mt 25,40), v ktorých je prítomný Ježiš. Ježiš je vždy prítomný tam, kde je nejaká núdza, človek v núdzi, či už materiálnej alebo duchovnej, je tam Ježiš. Rozpoznať jeho tvár v tom, ktorý je v núdzi, je ozajstnou výzvou proti ľahostajnosti. Umožňuje nám to byť vždy ostražitými a predísť tomu, že by Kristus prešiel okolo nás bez toho, aby sme to postrehli.

Znovu mi prichádza na myseľ výrok sv. Augustína: «Timeo Iesum transeuntem» (Serm., 88, 14, 13). „Bojím sa, že Pán prejde povedľa“ a ja ho nerozpoznám, že Pán príde ku mne v niektorom z týchto maličkých, núdznych, a ja nepostrehnem, že je to Ježiš. Mám strach, že Pán prejde a ja si to nevšimnem. Kládol som si otázku, prečo sv. Augustín hovoril o obávaní sa Ježišovho prechodu. Odpoveď je, žiaľ, v našich postojoch: pretože často sme roztržití, ľahostajní, a keď Pán prechádza popri nás, strácame príležitosť na stretnutie, na stretnutie sa s ním.

Skutky Božieho milosrdenstva v nás prebúdzajú potrebu a schopnosť urobiť vieru živou a činnou prostredníctvom lásky. Som presvedčený, že skrze tieto jednoduché každodenné gestá môžeme dovŕšiť pravú kultúrnu revolúciu, tak ako sa to udialo v minulosti. Ak každý z nás, každý deň, vykoná jedno z nich, toto bude vo svete revolúciou! Ale všetci, každý z nás. Na koľkých svätých sa ešte dnes spomína nie kvôli veľkým dielam, ktoré uskutočnili, ale pre lásku, ktorú vedeli odovzdať! Pomyslime na Matku Terezu, nedávno svätorečenú: nepripomíname si ju kvôli mnohým domom, ktoré otvorila vo svete, ale preto, lebo sa skláňala nad každou osobou, ktorú nachádzala uprostred ulice, aby jej navrátila dôstojnosť. Koľko opustených detí objala v náručí; koľkých umierajúcich sprevádzala na prahu večnosti držiac ich za ruku! Tieto skutky milosrdenstva sú črtami tváre Ježiša, ktorý sa ujíma svojich najmenších bratov, aby každému priniesol nežnosť a blízkosť Boha. Nech nám Duch Svätý pomáha, nech Duch Svätý zapáli v nás túžbu žiť takýmto životným štýlom. Naučme sa znovu naspamäť skutky telesného a duchovného milosrdenstva a prosme Pána, aby nám ich pomáhal uskutočňovať každý deň, keď vidíme Ježiša v človeku, ktorý je v núdzi.

9. októbra

Homília Svätého Otca pri omši mariánskeho jubilea: Mária, vzor vďačnosti

Vatikán 9. októbra – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri dnešnom eucharistickom slávení 28. nedele v cezročnom období na Námestí sv. Petra v rámci mariánskeho jubilea vo Svätom roku milosrdenstva:

Evanjelium tejto nedele (por. Lk 17,11-19), nás pozýva prijať s úžasom a vďačnosťou Božie dary. Ježiš, na ceste, ktorá ho privádza k smrti a zmŕtvychvstaniu stretáva desať malomocných, ktorí mu idú oproti a zastanúc zďaleka hlasno kričia o svojom nešťastí tomuto človeku, v ktorom ich viera vycítila možného záchrancu: «Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!» (v. 13). Sú chorí a hľadajú niekoho, kto by ich uzdravil. Ježiš im odpovedá slovami, aby sa šli ukázať kňazom, ktorí podľa Zákona mali za úlohu potvrdiť prípadné uzdravenie. Týmto spôsobom sa však neobmedzuje na prisľúbenie, ale skúša ich vieru. V tej chvíli desať malomocných vlastne ešte nie je uzdravených. Nadobudnú zdravie popri tom ako kráčajú, keď poslúchli na Ježišovo slovo. A tak sa všetci plní radosti ukážu kňazom a potom idú každý svojou cestou, zabudnúc však na Darcu, ktorým je Otec, ktorý ich uzdravil prostredníctvom Ježiša, svojho Syna, ktorý sa stal človekom.

Výnimkou je len jeden: cudzinec žijúci na okraji vyvoleného národa, skoro ako pohan! Tento muž sa neuspokojí s tým, že sa mu dostalo uzdravenia prostredníctvom vlastnej viery, ale dosiahne to, že toto uzdravenie nadobudne svoju plnosť tým, že sa vracia späť, aby vyjadrí svoju vďačnosť za prijatý dar uznajúc Ježiša za pravého Kňaza, ktorý po tom ako ho pozdvihol a zachránil, môže ho priviesť na cestu a prijať medzi svojich učeníkov.

Vedieť sa poďakovať, vedieť chváliť Pána za všetko čo pre nás robí, aké je to dôležité! A môžeme sa teda pýtať: sme schopní povedať ďakujem? Koľko krát si povieme ďakujem v rodine, v spoločenstve, v cirkvi? Koľko krát povieme ďakujem tomu, kto nám pomáha, kto nám je nablízku, a kto nás sprevádza životom? Často berieme všetko ako samozrejmosť! A to isté sa stáva aj s Bohom. Je jednoduché ísť k Pánovi a žiadať od neho niečo, ale vrátiť sa mu poďakovať... Preto Ježiš dôrazne poukazuje na nedostatok deviatich nevďačných malomocných: «Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?» (Lk 17,17-18).

V tento deň slávenia Jubilea sa nám ponúka vzor, ba viac, ten [pravý] vzor na ktorý nám treba hľadieť: Mária, naša Matka. Ona po anjelovom zvestovaní dala vytrysknúť zo svojho srdca hymnu chvály a vďaky Bohu: «Velebí moja duša Pána ...» Prosme Pannu Máriu, aby nám pomohla chápať, že všetko je darom od Boha, a vedieť sa poďakovať: vtedy - uisťujem vás - bude naša radosť úplná. Len ten, kto vie poďakovať, zakusuje plnosť radosti.

Aby sme vedeli poďakovať, je potrebná aj pokora. V prvom čítaní sme počuli pozoruhodný príbeh Námana, veliteľa sýrskeho kráľa (por. 2 Kr 5,14-17). Chorý na malomocenstvo, pre to, aby sa uzdravil akceptuje návrh úbohej otrokyne a zverí sa do starostlivosti proroka Elizea, ktorý je však pre neho nepriateľom. Náman je však ochotný sa pokoriť. A Elizeus od neho nič nevyžaduje, ale mu prikáže ponoriť sa do vody v rieke Jordán. Takáto žiadosť Námana zaráža, dokonca je rozčúlený: môže byť naozaj Bohom ten, čo žiada takú banálnu vec? Chcel by sa vrátiť naspäť, ale potom súhlasí s tým, aby sa ponoril do Jordánu, a hneď sa uzdraví.

Máriino srdce, viac ako ktorékoľvek iné, je srdcom pokorným a schopným prijímať Božie dary. A Boh, na to aby sa stal človekom, zvolil si práve ju, toto jednoduché dievča z Nazaretu, ktoré nežilo v palácoch moci a bohatstva, ktoré nepodalo mimoriadne výkony. Položme si otázku - prospeje nám to -, či sme ochotní prijať Božie dary, alebo či sa radšej uzatvárame v materiálnom zabezpečení, v intelektuálnych istotách, v istotách našich plánov.

Významné je to, že Náman a Samaritán sú dvaja cudzinci. Koľko cudzincov, a tiež osôb iného vierovyznania, nám dáva príklad skutočných hodnôt, na ktoré niekedy zabúdame alebo ich prehliadame. Tí, ktorí žijú blízko nás, možno opovrhnutí a nachádzajúci sa na okraji spoločnosti, pretože sú cudzinci, nás však môžu naučiť ako kráčať po ceste, ktorú chce Pán. Dokonca i Matka Božia, spolu so svojím manželom Jozefom, zakúsila odlúčenie od svojej krajiny. Počas dlhého obdobia bola aj ona cudzinkou v Egypte, vzdialená od príbuzných a priateľov. Jej viera však dokázala zvíťaziť nad ťažkosťami. Držme sa pevne tejto jednoduchej viery svätej Matky Božej, vyprosujme si od nej, aby sme sa vždy vedeli vrátiť k Ježišovi a povedať mu naše ďakujem za toľké dobrodenia jeho milosrdenstva.

8. októbra

Homília Svätého Otca pri modlitbovej vigílii Mariánskeho jubilea

Vatikán 8. októbra - Od včerajšej liturgickej spomienky Panny Márie Ružencovej prebieha vo Večnom meste Mariánske jubileum. Zúčastňujú sa na ňom najmä cirkevné hnutia a združenia s osobitnou úctou k Panne Márii, ako aj rehole či farnosti, ktoré sú jej zasvätené. Program sa včera začal v Bazilike Santa Maria Maggiore.

Dnes podvečer sa na Námestí sv. Petra uskutočnila procesia s rímskou mariánskou ikonou Salus Populi Romani, po ktorej za účasti pápeža Františka nasledovala modlitbová vigília pozostávajúca z meditácie nad tajomstvami slávnostného ruženca spolu s biblickými čítaniami a spevmi hymnov ako aj Loretánskych litánií. Svätý Otec, ktorý sa modlil sústredený pred starobylou mariánskou ikonou, sa v závere prihovoril v homílii. Zameral sa v nej na úlohu modlitby ruženca v živote kresťana.

Plné znenie homílie Svätého Otca pri mariánskej vigílii

„Drahí bratia a sestry,

pri tejto vigílii sme si prešli hlavnými momentmi Ježišovho života, v sprievode Márie. Mysľou i srdcom sme vstúpili do dní, v ktorých sa uskutočňovalo Kristovo poslanie vo svete. Vzkriesenie - ako znak najvyššej Otcovej lásky, ktorá všetko privádza k životu, a ako predzvesť nášho budúceho stavu. Nanebovstúpenie - ako účasť na Otcovej sláve, kde aj naša ľudskosť nachádza privilegované miesto. Turíce - výraz misie Cirkvi v dejinách až do konca čias, pod vedením Ducha Svätého. V posledných dvoch tajomstvách sme navyše kontemplovali Pannu Máriu v nebeskej sláve, tú, ktorá sa vzýva už od prvých storočí ako Matka Milosrdenstva.

Modlitba ruženca je z mnohých aspektov syntézou dejín Božieho milosrdenstva, ktoré sa premieňa v dejiny spásy pre tých, ktorí sa nechajú stvárňovať milosťou. Tajomstvá, ktoré sa pred nami dejú, sú konkrétnymi gestami, v ktorých postupuje Božie konanie voči nám. Prostredníctvom modlitby a meditácie o živote Ježiša opäť vidíme jeho milosrdnú tvár, ktorá ide v ústrety všetkým v rôznych životných potrebách. Mária nás na tejto ceste sprevádza, ukazujúc na Syna, ktorý vyžaruje samotné Otcovo milosrdenstvo. Ona je naozaj Hodigitria, Matka, ktorá ukazuje cestu, ktorou sme povolaní kráčať, aby sme boli pravými Ježišovými učeníkmi. V každom tajomstve ruženca cítime, že je nám nablízku a rozjímame o nej ako o prvej učeníčke svojho Syna, ktorá uskutočňuje Otcovu vôľu (porov. Lk 8,19-21).

Modlitba ruženca nás nevzďaľuje od životných starostí; naopak, žiada od nás, aby sme ju stelesnili v príbehu každého dňa, aby sme vedeli rozpoznať znaky Kristovej prítomnosti medzi nami. Vždy keď rozjímame nad určitým momentom, nad určitým tajomstvom Kristovho života, sme pozvaní rozpoznať, akým spôsobom Boh vstupuje do nášho života, aby sme ho potom prijali a nasledovali. Tak objavujeme cestu, ktorá nás vedie k nasledovaniu Krista v službe bratom. Tým, že prijímame a vnútorne si osvojujeme niektoré význačné udalosti Ježišovho života, zúčastňujeme sa na jeho diele evanjelizácie, aby Božie kráľovstvo rástlo a šírilo sa vo svete. Sme učeníkmi, ale aj misionármi a nositeľmi Krista tam, kde od nás žiada, aby sme boli prítomní. Preto nemôžeme dar jeho prítomnosti uzatvoriť v nás samých. Naopak sme povolaní všetkým dať účasť na jeho láske, jeho nežnosti, jeho dobrote, jeho milosrdenstve. Je to radosť z podelenia sa, ktorá sa nezastavuje pred ničím, lebo prináša zvesť oslobodenia a spásy.

Mária nám umožňuje pochopiť, čo znamená byť Kristovými učeníkmi. Ona, odjakživa vyvolená byť Matkou, sa naučila učeníctvu. Jej prvým činom bolo to, že načúvala Bohu. Poslúchla anjelovu zvesť a otvorila svoje srdce, aby prijala tajomstvo Božieho materstva. Nasledovala Ježiša načúvaním každého slova, ktoré vychádzalo z jeho úst (porov. Mk 3,31-35); zachovávala všetko vo svojom srdci (porov. Lk 2,19) a stala sa živým svedectvom znamení, ktoré vykonal Boží Syn, aby v nás vzbudil vieru.

A predsa nestačí len počúvať. Je to istotne prvým krokom, ale potom treba načúvanie pretaviť do konkrétneho činu. Učeník vskutku dáva svoj život do služby evanjeliu. Práve tak sa Panna Mária hneď vydala za Alžbetou, aby jej pomohla počas jej tehotenstva (porov. Lk 1,39-56); v Betleheme priviedla na svet Božieho Syna (porov. Lk 2,1-7); v Káne si vzala na starosť dvoch mladomanželov (porov. Jn 2,1-11); na Golgote neustúpila pred bolesťou, ale zostala pod Ježišovým krížom a z vlastnej vôle sa stala Matkou Cirkvi (porov. Jn 19,25-27); po Vzkriesení povzbudila apoštolov zídených na večeradle v očakávaní Ducha Svätého, ktorý ich premenil v odvážnych ohlasovateľov evanjelia (porov. Sk 1,14). V celom svojom živote Mária realizovala to, čo sa vyžaduje od Cirkvi pri uskutočňovaní trvalej spomienky na Krista. Vo jej viere vidíme, ako otvoriť bránu nášho srdca, aby sme poslúchali Boha; v jej sebazaprení objavujeme, nakoľko musíme byť pozorní voči potrebám druhých; v jej slzách nachádzame silu utešiť tých, ktorí trpia. V každom z týchto okamihov Mária vyjadruje bohatstvo Božieho milosrdenstva, ktoré ide v ústrety každému v každodenných potrebách.

Vzývajme tento večer našu nežnú Nebeskú Matku tou najstaršou modlitbou, ktorou sa na ňu kresťania obracali predovšetkým v ťažkých okamihoch a počas mučeníctva. Vzývajme ju s istotou, že nám pomáha jej materinské milosrdenstvo, aby ona, „slávna a požehnaná“, mohla byť ochranou, pomocou a požehnaním na každý deň nášho života:

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná.“

5. októbra

Svätý Otec pri generálnej audiencii zhrnul cestu do Gruzínska a Azerbajdžanu

Svätý Otec František sa pri dnešnej generálnej audiencii vrátil k 16. apoštolskej ceste, ktorá uplynulý týždeň viedla jeho kroky do Gruzínska a Azerbajdžanu. Na Námestí sv. Petra boli aj tento raz slovenskí veriaci v bohatom zastúpení. Prítomné boli skupiny z Lendaku, Košíc, Sobraniec, Novej Ľubovňe, Liptovskej Tepličky, Prešova, Martina a Trenčína.  

Pred katechézou pápeža Františka zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane» (Jn 14,27-29).

Plné znenie príhovoru pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Uplynulý koniec týždňa som vykonal apoštolskú cestu do Gruzínska a Azerbajdžanu. Vzdávam vďaky Pánovi, že mi to umožnil a obnovujem svoju vďačnosť verejným a náboženským autoritám týchto dvoch krajín, predovšetkým patriarchovi celého Gruzínska Iľjovi II. – jeho svedectvo ma potešilo na srdci i na duši – a šejkovi moslimov Kaukazu. Bratská vďaka biskupom, kňazom, rehoľníkom a všetkým veriacim, ktorí mi dovolili pocítiť ich vrúcnu lásku.

Táto cesta bola pokračovaním a dokončením cesty do Arménska z mesiaca jún. Takým spôsobom som mohol – vďaka Bohu – navštíviť všetky tri tieto kaukazské krajiny, aby som utvrdil Katolícku cirkev, ktorá v nich žije a povzbudil tieto národy na ceste k mieru a bratstvu. Vystihujú to tiež obe mottá tejto poslednej cesty: pre Gruzínsko „Pax vobis“ (Pokoj vám) a pre Azerbajdžan „Všetci sme bratia“.

Obe tieto krajiny majú historické, kultúrne a náboženské korene veľmi starobylé, ale zároveň zažívajú novú fázu: vskutku, obidve tento rok oslavujú 25. výročie ich nezávislosti, keďže boli veľkú časť 20. storočia pod sovietskym režimom. A v tejto fáze sa obe stretávajú s viacerými ťažkosťami v rôznych oblastiach sociálneho života. Katolícka cirkev je povolaná byť prítomná, byť nablízku hlavne v znamení lásky a ľudskej podpory; a snaží sa to robiť v spoločenstve s druhými cirkvami a kresťanskými komunitami a v dialógu s inými náboženskými komunitami v presvedčení, že Boh je Otec všetkých a že my sme bratia a sestry.

V Gruzínsku sa táto misia prirodzene uskutočňuje skrze spoluprácu s pravoslávnymi bratmi, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva. Preto bola veľmi dôležitým znakom skutočnosť, že keď som prišiel do Tbilisi, na letisku ma prijal spolu s prezidentom republiky aj ctihodný patriarcha Iľja II. Stretnutie s ním v to popoludnie bolo dojímavé, ako ním bola na druhý deň návšteva patriarchálnej katedrály, kde sa uctieva relikvia Kristovej tuniky, symbol jednoty Cirkvi. Táto jednota je upevnená krvou mnohých mučeníkov z rôznych kresťanských denominácií. Medzi najviac skúšanými komunitami je tá asýrsko-chaldejská, s ktorou som zažil v Tbilisi intenzívny moment modlitby za mier v Sýrii, v Iraku a na celom Blízkom východe.

Omša s katolíckymi veriacimi v Gruzínsku – latinskými, arménskymi a asýrsko-chaldejskými – bola slávená v rámci spomienky sv. Terézie od dieťaťa Ježiša, patrónky misií: ona nám pripomína, že pravá misia nie je nikdy prozelytizmom, ale príťažlivosťou ku Kristovi, ktorá vychádza zo silnej jednoty s ním v modlitbe, v adorácii a v konkrétnej láske, ktorou je služba Ježišovi prítomnému v tom najmenšom z bratov. To je to, čo robia rehoľníci a rehoľníčky, ktorých som stretol v Tbilisi, ako tiež neskôr v Baku: robia to modlitbou a prostredníctvom charitatívnych a podporných diel. Povzbudil som ich, aby boli pevní vo viere, nezabúdali, mali odvahu a nádej. A potom sú tam kresťanské rodiny: aká vzácna je ich prítomnosť prijatia, sprevádzania, rozlišovania a integrácie v komunite!

Tento štýl evanjeliovej prítomnosti, ako semeno Božieho kráľovstva je, ak je to možné, ešte viac potrebné v Azerbajdžane, kde väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia a katolíkov je niekoľko stovák, ale vďaka Bohu majú dobré vzťahy so všetkými, predovšetkým udržiavajú bratské vzťahy s pravoslávnymi kresťanmi. Preto v Baku, hlavnom meste Azerbajdžanu, sme zažili dva momenty, ktoré vie viera udržať v správnom vzťahu: eucharistiu a medzináboženské stretnutie. Eucharistia s malou katolíckou komunitou, kde Duch zosúlaďuje odlišné jazyky a dáva silu svedectva; a toto spojenie v Kristovi nezabraňuje, naopak, povzbudzuje k vyhľadávaniu stretnutia a dialógu so všetkými tými, ktorí veria v Boha, aby sa spoločne budoval spravodlivejší a bratský svet. Z tejto perspektívy, obrátiac sa na azerbajdžanské autority, som vyjadril túžbu, aby otvorené otázky mohli nájsť správne riešenia a všetci obyvatelia Kaukazu žili v mieri a vzájomnom rešpekte.

Nech boh žehná Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan a na ceste sprevádza svoj svätý putujúci ľud v týchto krajinách. Ďakujem.“

28. septembra

Generálna audiencia: Cirkev je tu pre dobrých aj zlých ako milosrdenstvo

Vatikán 28. septembra – Pápež František pri dnešnej generálnej audiencii vyslovil naliehavú výzvu na ukončenie vojny v Sýrii a vyjadril solidaritu s ťažko trýzneným obyvateľstvom Aleppa.

Svätý Otec pokračoval v sérii katechéz o milosrdenstve, tentoraz na tému odpustenia na kríži. Ako vysvetlil, Cirkev je tu pre všetkých, dobrých aj zlých, „lebo Cirkev je milosrdenstvo“. Svätý Otec pútnikom a veriacim zhromaždeným na Námestí sv. Petra a zvlášť trpiacim pripomenul, aby hľadeli na kríž, kde Kristus zomrel bez toho, aby sa zachránil, avšak zachránil pritom nás. Boh je s vami a sprevádza vás, povedal im pápež František a dodal, že meno Ježiš znamená „Pán zachraňuje“, a práve smrťou na kríži sa završuje jeho misia na zemi: záchrana hriešnikov.

Aj dnes bolo na generálnej audiencii vyše dvoch stoviek pútnikov zo Slovenska, osobitne z farností Súľov (Jablonové), Lazy pod Makytou, Makov, Ražňany, Spišská Nová Ves a Žilina-Mesto. Na námestí dali o sebe vedieť aj členovia Slovenskej katolíckej misie zo švajčiarskeho Zürichu a spevácky zbor Chorus Salvatoris z Bratislavy. Prítomní boli aj pracovníci Slovenského národného múzea, ktorí prišli do Ríma v súvislosti s inštaláciou výstavy sakrálneho umenia „Poklady gotiky zo Slovenska“, ktorú zajtra otvoria v prezidentskom paláci na Kvirináli za prítomnosti prezidentov Talianska a Slovenskej republiky.

Svätý Otec v závere audiencie pozdravil českých pútnikov z Ostravsko-opavskej diecézy pod vedením ich biskupa Mons. Františka Václava Lobkowicza OPraem a zveril ich príhovoru sv. Václava, ktorého sviatok si dnes pripomíname.

Pred samotnou katechézou Svätého Otca zaznel biblický úryvok z Evanjelia podľa sv. Lukáša (Lk 23,34):

«Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“» (Lk 23,33.39-43).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Slová, ktoré Ježiš vyslovuje počas svojho utrpenia nachádzajú svoje vyvrcholenie v odpustení. Ježišove slová nachádzajú vrchol v odpustení. Ježiš odpúšťa: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Nie sú to len slová, lebo sa stávajú konkrétnym skutkom v odpustení ponúknutom „kajúcemu lotrovi“, ktorý bol po jeho boku. Svätý Lukáš hovorí o dvoch zločincoch ukrižovaných s Ježišom, ktorí sa naňho obracajú s protichodnými postojmi.

Ten prvý ho uráža – tak ako ho tam urážali všetci ľudia, ako to robili aj vodcovia ľudu –, avšak tento úbohý muž to robí pohnutý zúfalstvom: „Ak si ty Mesiáš, zachráň seba i nás!“ (porov. Lk 23,39). Tento výkrik svedčí o mučivej úzkosti človeka tvárou v tvár tajomstvu smrti a o tragickom uvedomovaní si, že jedine Boh môže byť oslobodzujúcou odpoveďou: preto je nemysliteľné, aby Mesiáš poslaný Bohom mohol byť na kríži bez toho, aby neurobil nič pre svoju záchranu. Tomuto nerozumeli. Nerozumeli tajomstvu Ježišovej obety. A naopak Ježiš nás zachránil zotrvávajúc na kríži. A my všetci vieme, že nie je jednoduché „zotrvať na kríži“, na našich malých každodenných krížoch, nie je to ľahké.

On na tomto veľkom kríži, v tomto veľkom utrpení zotrval a tam nás spasil; tam nám ukázal svoju všemohúcnosť a tam nám odpustil. Tam sa napĺňa jeho darovanie lásky a navždy tam pramení naša spása. Umierajúc na kríži, nevinný medzi dvoma kriminálnikmi, potvrdzuje, že Božia spása môže dosiahnuť každého človeka v akomkoľvek stave, aj v tom najnegatívnejšom a najbolestnejšom. Božia spása je pre všetkých. Pre všetkých! Nikto nie je vylúčený. Je to ponuka pre všetkých. Preto je Jubileum časom milosti a milosrdenstva pre všetkých, dobrých aj zlých, pre tých, čo sú zdraví, aj pre tých čo trpia.

Len si spomeňte na to podobenstvo, ktoré rozpovedal Ježiš, o svadobnej hostine syna pozemského mocnára: keď na ňu pozvaní nechceli ísť, hovorí svojim služobníkom: „Choďte na križovatky ciest, zvolajte všetkých, dobrých aj zlých...“ Cirkev nie je len pre dobrých či pre tých, čo sa zdajú byť dobrými alebo čo sa považujú za dobrých; Cirkev je pre všetkých a aj prednostne pre zlých, lebo Cirkev je milosrdenstvo. A tento čas milosti a milosrdenstva nám pripomína, že nič nás nemôže oddeliť od Kristovej lásky! (porov. Rim 8,39). Tomu, kto je pribitý na nemocničnú posteľ, kto žije uzavretý vo väzení, tým, čo sú uviaznutí vo vojnách, hovorím: hľaďte na Ukrižovaného; Boh je s vami, zostáva s vami na kríži a všetkým sa ponúka ako Spasiteľ. On nás sprevádza, nás všetkých, vás, ktorí tak veľmi trpíte, ukrižovaný za vás, za nás, za všetkých. Dovoľte, aby sila Evanjelia prenikla do vášho srdca a utešila vás, dodala vám nádej a vnútornú istotu, že nikto nie je vylúčený z jeho odpustenia. Vy sa ma však môžete spýtať: „Povedzte mi, otče: tomu, čo v živote vykonal tie najohyzdnejšie veci, je možné, aby mu bolo odpustené?“ – „Áno! Áno: nikto nie je vylúčený z Božieho odpustenia. Len aby sa priblížil k Ježišovi, kajúcny a s vôľou byť objatý“.

Toto bol prvý lotor. Druhý je takzvaným „kajúcim lotrom“. Jeho slová sú úžasným vzorom kajúcnosti, koncentrovanou katechézou, aby sme sa naučili prosiť Ježiša o odpustenie. Najprv sa obracia na svojho spoločníka: Ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? (Lk 23,40). Tak zdôrazňuje východiskový bod kajúcnosti: bázeň pred Bohom. Nie však strach z Boha, to nie: synovskú bázeň pred Bohom. Nie je to strach, ale tá úcta, ktorá Bohu prináleží, lebo on je Bohom. Je to synovská úcta, lebo on je Otcom. Kajúci hriešnik pripomína základný postoj, ktorý otvára [dvere] dôvere v Boha: uvedomovanie si jeho všemohúcnosti a jeho nekonečnej dobroty. Toto je dôveryplná úcta, ktorá pomáha vytvárať priestor Bohu a odovzdať sa jeho milosrdenstvu.

Potom kajúci lotor prehlasuje Ježišovu nevinnosť a otvorene vyznáva svoju vinu: „My spravodlivo, dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ (Lk 23,41). Tak hovorí. Takže Ježiš je tam na kríži, aby zotrvával s vinníkmi: skrze túto blízkosť im ponúka spásu. To, čo je škandálom pre vodcov a pre prvého lotra, pre tých, čo tam boli a robili si z Ježiša posmech, to je naopak pre kajúceho lotra základom viery. A tak sa kajúci hriešnik stáva svedkom Milosti; stalo sa to, čo je nemysliteľné: Boh ma miloval až do tej miery, že za mňa umrel na kríži. Samotná viera tohto muža je ovocím Kristovej milosti: jeho oči kontemplujú v Ukrižovanom lásku Boha k nemu, úbohému hriešnikovi. Je to pravda, bol lotrom, bol zlodejom. Je to tak. Kradol celý svoj život. Avšak nakoniec, ľutujúc to, čo urobil, hľadiac na Ježiša tak dobrého a milosrdného, dokázal si ukradnúť nebo: je to jeden šikovný zlodej!

Kajúci lotor sa nakoniec obracia priamo na Ježiša, prosiac o jeho pomoc: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (Lk 23,24). Volá ho po mene, „Ježišu“, s dôverou, a tak vyznáva to, čo to meno naznačuje: „Pán zachraňuje“, toto znamená meno „Ježiš“. Ten muž Ježiša žiada, aby si naňho spomenul. Koľká neha v tomto vyjadrení, koľko ľudskosti! Je potrebou ľudskej bytosti nebyť opustený, aby jej bol Boh vždy nablízku. Týmto spôsobom sa odsúdenec na smrť stáva vzorom kresťana, ktorý sa odovzdáva Ježišovi. Toto má hĺbku: odsúdenec na smrť je pre nás vzorom. Vzorom človeka, kresťana, ktorý sa zveruje Ježišovi; a je tiež vzorom Cirkvi, ktorá pri liturgii mnohokrát vzýva Pána hovoriac: „Rozpamätaj sa... Rozpamätaj sa... Rozpamätaj sa na tvoju lásku...“.

Zatiaľ čo kajúci lotor hovorí o budúcnosti: «keď prídeš do svojho kráľovstva», Ježišova odpoveď na seba nenecháva dlho čakať. Hovorí v prítomnosti: «Dnes budeš so mnou v raji» (v. 43). V hodine kríža Kristova spása dosahuje svoj vrchol; a jeho prísľub kajúcemu lotrovi zjavuje naplnenie jeho misie: ktorou je záchrana hriešnikov. Na počiatku svojej služby, v nazaretskej synagóge, Ježiš ohlásil „prepustenie zajatých“ (Lk 4,18); v Jerichu, v dome hriešneho mýtnika Zacheja vyhlásil, že «Syn človeka – čiže on sám – prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo» (Lk 19,9). Na kríži v poslednom čine potvrdzuje realizáciu tohto spásonosného plánu. Od počiatku až do konca sa zjavil ako Milosrdenstvo, zjavil sa ako definitívne a neopakovateľné vtelenie lásky Otca. Ježiš je skutočne tvárou milosrdenstva Otca. A kajúci lotor ho volal po mene: „Ježiš“. Je to kratučká modlitba, a my všetci ju môžeme počas dňa mnohokrát vysloviť: „Ježiš“. Jednoducho: „Ježiš“. Urobíme tak spoločne trikrát? Všetci spolu? „Ježiš“ [pápež spolu so zhromaždením trikrát opakuje]. A tak robte počas celého dňa. Ďakujem.

Výzva za mier v sýrskom Aleppe

Pápež František v osobitnej výzve opätovne vyjadril znepokojenie nad situáciou v meste Aleppo a vyzval na ukončenie bojov v Sýrii, aby v krajine zavládol pokoj:

„Opätovne myslím na milovanú a trýznenú Sýriu. Naďalej sa ku mne dostávajú dramatické správy o osude ľudí v Aleppe, s ktorými sa cítim zjednotený v utrpení prostredníctvom modlitby a duchovnej blízkosti. Vyjadrujem hlbokú bolesť a znepokojenie nad tým, čo sa deje v tomto trýznenom meste, kde umierajú deti, starci, chorí, mladí i starí, toľkí ľudia... Znovu apelujem na všetkých, aby sa všetkými silami usilovali o ochranu civilistov ako záväzný a naliehavý imperatív. Apelujem na svedomie tých, ktorí sú zodpovední za bombardovanie, a ktorí budú musieť zložiť účet pre Bohom!“

21. septembra

Generálna audiencia pápeža Františka: Milosrdní ako Otec

Vatikán 21. septembra – Pápež František dnes vo svojej katechéze pri pravidelnej generálnej audiencii bližšie priblížil motto aktuálneho jubilejného roka Milosrdenstva «Milosrdní ako Otec», ktoré pochádza z Lukášovho evanjelia. Keď od nás Ježiš žiada byť milosrdnými ako Otec, žiada nás, aby sme sa stali znamením, kanálmi a svedkami jeho milosrdenstva, povedal Svätý Otec a pútnikom na Vatikánskom námestí predstavil aj dva piliere milosrdenstva: odpúšťanie a dávanie.

Na Námestí sv. Petra aj dnes viali slovenské zástavy. Medzi viac než 800 pútnikmi boli prítomní účastníci 11. púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR pod vedením biskupa Mons. Františka Rábeka. Na audiencii sa zúčastnil aj biskup diecézy Reykjavík na Islande Mons. Dávid Bartimej Tencer. Ďalej veriaci z farností: Humenné – Sídlisko III, Oponice, Oravské Veselé, Rabča, Solčany, Šoporňa/Hájske, Trenčín – Juh, Trnava – Tulipán, Gréckokatolícke farnosti z Košíc (Staré Mesto/Belža), ako aj pútnici z Gymnázia sv. Mikuláša zo Starej Ľubovne a Spevokolu sv. Jozefa pri Bazilike sv. Ducha z Michaloviec.

Pápež František venoval slovenským pútnikom osobitný pozdrav, ktorý v slovenskom jazyku prečítal Mons. Jozef Krištof:

„S láskou vítam slovenských veriacich, osobitne farské skupiny, školy ako aj účastníkov 11. púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov, vedených ordinárom Mons. Františkom Rábekom. Bratia a sestry, dnes slávime v liturgii sviatok svätého Matúša, apoštola a evanjelistu. Jeho veľkodušná odpoveď na Kristovo povolanie nech osvecuje váš kresťanský život. S týmto želaním zo srdca žehnám vás i vaše rodiny vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Dnes si svet pripomína Svetový deň Alzheimerovej choroby. Pri tejto príležitosti vyslovil nasledujúci apel:

„Na dnes pripadá XXIII. svetový deň Alzheimerovej choroby, ktorý má za tému «Pamätaj na mňa». Pozývam všetkých prítomných „pamätať“ so starostlivosťou Márie a nežnosťou milosrdného Ježiša na tých, čo trpia týmto ochorením a na ich rodinných príslušníkov, aby cítili našu blízkosť. Modlime sa za osoby, ktoré sa nachádzajú po boku chorých vediace pochopiť ich potreby, aj tie najnepostrehnuteľnejšie, lebo sú videné očami plnými lásky.“

Na úvod katechézy Svätého Otca zaznel úryvok z Evanjelia podľa Lukáša:

«Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám». (6,36-38)

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vypočuli sme si úryvok Lukášovho evanjelia (6, 36-38), z ktorého bolo prevzaté motto tohto mimoriadneho Svätého roku: Milosrdní ako Otec. Kompletný výraz znie: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!» (v. 36). Nejde o efektívny slogan, ale o celoživotný záväzok. Aby sme dobre porozumeli tomuto výrazu, môžeme ho porovnať s tou paralelou Matúšovho evanjelia, v ktorej Ježiš hovorí: «Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec» (5,48). V takzvanej reči na vrchu, ktorá sa otvára Blahoslavenstvami, Pán učí, že dokonalosť spočíva v láske, v naplnení všetkých predpisov Zákona. V tejto istej perspektíve svätý Lukáš jasne vyjadruje, že dokonalosťou je milosrdná láska: byť dokonalými znamená byť milosrdnými. Je človek, ktorý nie je milosrdný, dokonalý? Nie! Je osoba, ktorá nie je milosrdná dobrá? Nie! Dobrota a dokonalosť sú zakorenené v milosrdenstve. Iste. Boh je dokonalý. Avšak, ak o ňom takto zvažujeme, cieliť k tejto absolútnej dokonalosti sa pre ľudí stane nemožným. Ak ho však máme pred očami ako milosrdného, dovoľuje nám to lepšie chápať tomu, v čom spočíva jeho dokonalosť a podnecuje nás to byť ako on – plní lásky, súcitu, milosrdenstva.

Kladiem si však otázku: sú Ježišove slová realistické? Je skutočne možné milovať tak ako miluje Boh a byť milosrdnými ako on?

Ak hľadíme na dejiny spásy, vidíme, že celé Božie zjavenie je jednou ustavičnou a neúnavnou láskou k ľuďom: Boh je ako otec či ako mama, ktorá miluje bezmedznou láskou a hojne ju vylieva na každé stvorenie. Ježišova smrť na kríži je kulmináciou dejín lásky Boha k človeku. Lásky tak veľkej, že jedine Boh to môže uskutočniť. Je zrejmé, že v porovnaní s touto láskou, ktorá nemá miery, naša láska bude vždy nedostatočnou. Avšak keď od nás Ježiš žiada, aby sme boli milosrdní ako Otec, nemyslí na kvantitu! Žiada svojich učeníkov, aby sa stali znamením, kanálmi, svedkami jeho milosrdenstva.

Cirkev nemôže ináč, než byť sviatosťou Božieho milosrdenstva vo svete, v každom čase a voči celému ľudstvu. Každý kresťan je teda povolaný byť svedkom milosrdenstva a toto sa uskutočňuje na ceste svätosti. Pomyslime len koľko svätých sa stalo milosrdnými, lebo si nechali naplniť srdce Božím milosrdenstvom. Darovali Pánovej láske telo vylievajúc ju na rôznorodé potreby trpiaceho ľudstva. V tomto prekvitaní mnohých foriem lásky k blížnemu je možné badať odrazy Kristovej milosrdnej tváre.

Kladieme si otázku: Čo pre učeníkov znamená byť milosrdnými? Ježiš to vysvetľuje dvoma slovesami: «odpúšťať» (v. 37) a «dávať» (v. 38).

Milosrdenstvo je vyjadrené predovšetkým v odpustení: « Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám». (v. 37). Ježiš nemá v úmysle rozvracať priebeh ľudskej spravodlivosti, pripomína však učeníkom, že pre to, aby sme mali bratské vzťahy, je treba odložiť posudzovanie a odsudzovanie. Veď práve odpustenie je pilierom nesúcim život kresťanského spoločenstva, lebo v ňom sa ukazuje nezištnosť lásky, ktorou nás Boh miloval ako prvý.

Kresťan musí odpúšťať! Ale prečo? Lebo mu bolo odpustené. Nám všetkým, čo sme tu dnes na námestí, nám všetkým bolo odpustené. Nikto z nás sa vo svojom živote nezaobíde bez Božieho odpustenia. A pretože nám bolo odpustené, musíme odpúšťať. Veď to každý deň hovoríme v Otčenáši: „Odpusť nám naše hriechy; odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom“. Čiže odpúšťať urážky, odpúšťať mnohé veci, lebo nám bolo odpustených mnoho urážok, mnoho hriechov. A takto odpúšťať je jednoduché: ak Boh odpustil mne, prečo nemôžem odpustiť druhým? Som väčším než Boh? Rozumiete tomu dobre? Tento pilier odpustenia nám ukazuje nezištnosť lásky Boha, ktorý nás miloval ako prvý. Súdenie a odsudzovanie brata, ktorý hreší, je nesprávne. Nie preto, že by sme nechceli rozpoznať hriech, ale preto, že odsúdenie hriešnika láme puto bratstva viažuce nás s ním a znevažuje milosrdenstvo Boha, ktorý sa naopak nechce zriecť nikoho zo svojich detí. Nemáme moc odsudzovať nášho brata, ktorý chybí, nie sme od neho vyšší: máme skôr povinnosť pomôcť mu k dôstojnosti dieťaťa Otca a sprevádzať ho na jeho ceste obrátenia.  

Svojej Cirkvi, nám, Ježiš ukazuje aj druhý pilier: „dávať“. Odpúšťať je prvým pilierom; dávať je druhým pilierom. «Dávajte a dajú vám [...] akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám» (v. 38). Boh dáva ďaleko ponad naše zásluhy, avšak bude ešte oveľa veľkodušnejším k tým, čo tu na tejto zemi boli veľkodušní. Ježiš nehovorí, čo sa stane tým, čo nedávajú, avšak obraz „miery“ predstavuje isté varovanie: mierou lásky, ktorú dávame my sami, rozhodujeme ako budeme súdení, ako budeme milovaní. Ak sa na to dobre pozrieme, existuje s tým spätá logika: v tej miere, v akej prijímame od Boha, dávame bratovi a v tej miere, akou dávame bratovi, prijímame od Boha!

Milosrdná láska je preto jedinou cestou, ktorou treba ísť. Ako len všetci potrebujeme byť trochu viac milosrdní, neohovárať iných, nesúdiť, [takpovediac] „neošklbávať“ druhých kritizovaním, závisťami, žiarlivosťami. Nie! Odpúšťať, byť milosrdní, prežívať náš život v láske a v dávaní. Ona – láska k blížnym – je touto láskou, ktorá dovoľuje Ježišovým učeníkom nestrácať od neho prijatú identitu a rozpoznať v sebe deti toho istého Otca. V láske, ktorú oni – čiže my – v živote uskutočňujeme sa tak odráža to Milosrdenstvo, ktorému nikdy nebude konca (porov. 1Kor 13,1-12). No nezabudnite na toto: milosrdenstvo a dar; odpustenie a dar. Tak sa rozširuje srdce, zväčšuje sa v láske. Naopak egoizmus, hnev robia srdce malým, malinkým, maličkým a zatvrdzuje sa ako kameň. Čomu vy dávate prednosť? Srdcu z kameňa? Pýtam sa vás, odpovedzte: [ľudia odpovedajú: Nie!] Nepočujem dobre... [ľudia odpovedajú: Nie!] Srdcu plnému lásky? [ľudia odpovedajú: Áno!] Ak dávate prednosť srdcu plnému lásky, buďte milosrdní!“

18. septembra

Anjel Pána s pápežom: Voľba medzi svetským a evanjeliovým životným štýlom

Vatikán 18. septembra – Pápež František sa v príhovore pred dnešnou modlitbou Anjel Pána nechal inšpirovať podobenstvom o nepoctivom správcovi (Lk 16,1-13). Pred kresťanmi stojí, podľa slov Svätého Otca, voľba medzi dobrom a zlom, medzi poctivosťou a chamtivosťou, medzi svetským a evanjeliovým životným štýlom.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Dnes nás Ježiš privádza k uvažovaniu o dvoch životných štýloch, ktoré sú protikladné: ten svetský a ten evanjeliový. Duch sveta nie je duchom Ježiša. A robí tak prostredníctvom rozprávania podobenstva o nevernom a skazenom správcovi, ktorého Ježiš chváli napriek jeho nečestnosti (porov. Lk 16,1-13). Treba však zároveň spresniť, že tento správca nie je ponúknutý ako príklad vhodný nasledovania, ale ako príklad chytrosti. Tento muž je obvinený zo zlého hospodárenia s majetkom svojho pána a skôr než dostane výhadzov, ľstivo sa snaží získať náklonnosť dlžníkov, tým že im odpustí časť ich dlžoby, aby sa tak poistil pre budúcnosť. Komentujúc toto správanie, Ježiš poznamenáva: «Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla» (v. 8).

Na túto svetskú rafinovanosť sme povolaní odpovedať kresťanskou dôvtipnosťou, ktorá je darom Ducha Svätého. Ide o vzdialenie sa od ducha a hodnôt sveta, ktoré sa toľko páčia diablovi, aby sme žili podľa evanjelia. A ako sa prejavuje svetskosť? Svetskosť sa prejavuje postojmi korupcie, podvodu, zneužitia moci a tvorí tú najpomýlenejšiu cestu, cestu hriechu, lebo od jedného je krok k druhému. Je to ako reťaz, i keď, pravda, je to cesta, ktorou sa poväčšine ide pohodlnejšie. Avšak duch evanjelia vyžaduje poctivý životný štýl: seriózny ale radostný; plný radosti; vážny a namáhavý, charakterizovaný čestnosťou, poctivosťou, rešpektom voči druhým a ich dôstojnosti, zmyslom pre povinnosť. A toto je kresťanská dôvtipnosť.

Kráčanie životom si nevyhnutne vyžaduje voľbu medzi dvoma cestami: medzi poctivosťou a nečestnosťou, medzi vernosťou a neverou, medzi egoizmom a altruizmom, medzi dobrom a zlom. Nemožno lavírovať medzi jednou a druhou, lebo fungujú na základe odlišných a protichodných logík. Prorok Eliáš hovorieval izraelskému ľudu, ktorý takto kráčal po dvojakých cestách: ,Veď vy krívate na obe nohy...’. Je to pekný obraz. Je dôležité rozhodnúť sa ktorým smerom vykročíme a potom, keď sme si raz zvolili ten správny, kráčať s elánom a odhodlaním, spoliehajúc sa na Pánovu milosť a na pomoc jeho Ducha. Silný a rozhodný je záver evanjeliového úryvku: «Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom: pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (v. 13).

S týmto poučením nás Ježiš nabáda, aby sme si jasne zvolili medzi Ním a duchom sveta, medzi logikou korupcie, zneužívania moci a chamtivosti a logikou poctivosti, miernosti a podelenia sa. Niektorí pristupujú ku korupcii ako k droge: myslia si, že ju môžu využiť a potom zanechať kedy sa im zachce. Začína to s málom: nejaký úplatok sem a nejaká provízia tam... A z kroku na krok človek pomaličky stráca vlastnú slobodu. Aj korupcia plodí návyk, a vytvára chudobu, vykorisťovanie, utrpenie. A koľko obetí existuje v dnešnom svete! Koľko je obetí tejto rozšírenej korupcie! Ale keď sa snažíme nasledovať evanjeliovú logiku svedomitosti, čistoty úmyslov a konania, [logiku] bratstva, stávame sa tvorivými umelcami spravodlivosti a otvárame horizonty nádeje pre ľudstvo. V nezištnosti a darovaní seba samých pre bratov slúžime dobrému správcovi: Bohu.

Nech nám Panna Mária pomáha pri každej príležitosti a za každú cenu zvoliť si správnu cestu, nachádzajúc tiež odvahu ísť proti prúdu a tak nasledovať Ježiša a jeho evanjelium.“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec František prítomným pripomenul novú blahoslavenú: Elisabetta Sanna (1788-1857), matka siedmich detí, „ostala vdovou sa úplne oddala modlitbe a službe chorým a chudobným,“ uviedol pápež a pokračoval: „Jej svedectvo je príkladom evanjeliovej lásky živenej vierou“. V sobotu 17. septembra ju prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kard. Angelo Amato vyhlásil na Sardínii za blahoslavenú.

Svätý Otec tiež pozdravil všetkých veriacich, ktorí prišli na Námestie sv. Petra z talianskeho Janova, kde sa dnes končí Národný eucharistický kongres. Zároveň pripomenul blížiace sa medzináboženské stretnutie v Assisi:

„V najbližší utorok sa odoberiem do Assisi na modlitbové stretnutie za pokoj, tridsať rokov od toho historického [stretnutia], ktoré zvolal sv. Ján Pavol II. Pozývam farnosti, cirkevné združenia a jednotlivých veriacich na celom svete, aby prežili tento deň ako Deň modlitby za pokoj. Dnes viac než inokedy predtým potrebujeme mier v tejto vojne po celom svete. Modlime sa za pokoj. Podľa príkladu sv. Františka, človeka bratstva a miernosti, sme všetci povolaní ponúknuť svetu silné svedectvo nášho spoločného úsilia o pokoj a zmierenie medzi národmi. Takto sa v utorok všetci zjednoťme v modlitbe; každý nech zasvätí čas, tak ako môže, modlitbe za pokoj. Celý svet, v zjednotení“. -

14. septembra

Katechéza pápeža Františka: Tichý a pokorný Ježiš nás učí byť milosrdnými

Vatikán 14. septembra – Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka z dnešnej generálnej audiencie:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počas tohto Jubilea sme sa viackrát zamýšľali nad skutočnosťou, že Ježiš sa vyjadruje s jedinečnou nežnosťou – znamením prítomnosti a dobroty Boha. Dnes sa pristavíme pri jednej dojemnej pasáži evanjelia (porov. Mt 11,28-30), v ktorej Ježiš, ako sme počuli, hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním [....] Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu» (v. 28-29).

Pánovo pozvanie je prekvapujúce: volá, aby ho nasledovali ľudia jednoduchí a obťažení krušným životom, povoláva k nasledovaniu tých, čo trpia mnohorakou núdzou a sľubuje im, že v ňom nájdu odpočinok a úľavu. Pozvanie je vo forme príkazu: «poďte ku mne», «vezmite moje jarmo», «učte sa odo mňa». Kiežby všetci svetoví lídri mohli toto povedať! Snažme sa pochopiť význam týchto vyjadrení.

Prvým imperatívom je «Poďte ku mne». Ježiš, obracajúc sa na tých, čo sú unavení a utláčaní, predstavuje sa im ako Pánov sluha opísaný v Knihe proroka Izaiáša. Takto hovorí pasáž z Izaiáša: «Pán, Jahve, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel slovom posilniť unaveného» (50,4). K týmto životom skľúčeným ľuďom evanjelium častokrát pripája aj chudobných (porov. Mt 11,5) a maličkých (porov. Mt 18,6). Ide o tých, čo nemôžu rátať s vlastnými prostriedkami, ani s významnými priateľstvami. Môžu jedine dôverovať Bohu. Vedomí si vlastného pokorného a biedneho stavu, vedia, že závisia na milosrdenstve Pána a jedinú možnú pomoc čakajú od neho.

V Ježišovom pozvaní konečne nachádzajú odpoveď na svoje očakávanie: keď sa stávajú jeho učeníkmi, dostávajú prísľub, že nájdu posilu na celý život. Je to prísľub, ktorý sa na konci evanjelia rozširuje na všetkých ľudí: «Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého» (Mt 28,19).

Prijímajúc pozvanie sláviť tento milostivý rok jubilea, po celom svete pútnici prechádzajú Bránou milosrdenstva otvorenou v katedrálach a vo svätyniach, ako aj v mnohých chrámoch na svete; v nemocniciach, vo väzniciach... Prečo prechádzajú touto Bránou milosrdenstva? Aby našli Ježiša, aby našli Ježišovo priateľstvo, aby našli odpočinok, ktorý dáva jedine Ježiš.

Táto cesta vyjadruje obrátenie každého učeníka, ktorý sa vydáva nasledovať Ježiša. A konverzia spočíva vždy v objavení milosrdenstva Pána. A toto milosrdenstvo je nekonečné, je nevyčerpateľné: veľké je milosrdenstvo Pána. Prechádzajúc Svätou bránou teda vyznávame, «že vo svete jestvuje láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do ktorého je zapletený človek i celé ľudské pokolenie, i svet» (Ján Pavol II.: Dives in misericordia, 7).

Druhý imperatív hovorí: „Vezmite moje jarmo“. V kontexte Zmluvy biblická tradícia používa obraz jarma, aby poukázala na úzke puto viažuce ľud k Bohu a následne podriadenie sa jeho vôli vyjadrenej v Zákone. V polemike so znalcami a učiteľmi Zákona Ježiš kladie na svojich učeníkov svoje jarmo, v ktorom Zákon nachádza svoje naplnenie.

Chce ich naučiť, že Božiu vôľu objavia prostredníctvom jeho osoby: prostredníctvom Ježiša, nie prostredníctvom chladných zákonov a predpisov, ktoré samotný Ježiš odsudzuje. Môžeme si prečítať 23. Matúšovu kapitolu, nie je tak? On je v centre ich vzťahu s Bohom, je v srdci vzájomných vzťahov medzi učeníkmi a zaujíma ťažiskové miesto v živote každého. Každý učeník tým, že prijíma „Ježišovo jarmo“, vstupuje do spoločenstva s ním a stáva sa účastným na tajomstve jeho kríža a jeho osudu spásy.

Nasleduje tretí imperatív: „Učte sa odo mňa“. Ježiš svojim učeníkom vytyčuje cestu spoznávania a napodobňovania. Ježiš nie je učiteľom, ktorý s prísnosťou kladie na druhých ťarchu, ktorú sám nenesie: práve toto vytýkal učiteľom zákona. Obracia sa na pokorných, na maličkých, na chudobných, na núdznych, lebo on sám sa stal malým a pokorným. Rozumie chudobným a trpiacim, lebo on sám je chudobný a skúšaný bolesťami.

Ježiš pre to, aby spasil ľudstvo, neprešiel ľahkou cestou; naopak, jeho cesta bola bolestná a ťažká. Ako pripomína List Filipanom: «Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži» (2,8). Jarmo, ktoré nesú chudobní a utláčaní, je to isté jarmo, ktoré on niesol ešte pred nimi: preto je to jarmo ľahké. Vzal na seba bolesti a hriechy celého ľudstva.

Prijať Ježišovo jarmo pre učeníka teda znamená prijať jeho zjavenie a osvojiť si ho: v ňom sa milosrdenstvo Boha ujalo chudoby ľudí, darujúc tak všetkým možnosť spásy. Ale prečo je Ježiš schopný povedať tieto veci? Pretože sa stal všetkým pre všetkých, blízkym všetkým, k tým najchudobnejším! Bol pastierom prítomným uprostred ľudí, uprostred chudobných. Pracoval s nimi po celý deň. Ježiš nebol akýmsi kniežaťom. Je pre Cirkev nepekné, keď sa pastieri stanú kniežatami, vzdialenými od ľudí, vzdialenými od tých najchudobnejších: toto nie je Ježišov duch. Týchto pastierov Ježiš napomínal a o týchto pastieroch ľudom hovoril: „Robte to, čo vám hovoria, avšak nie to, čo robia“.

Drahí bratia a sestry, aj pre nás existujú chvíle únavy a sklamania. Vtedy pamätajme na tieto Pánove slová, ktoré nám dávajú mnoho útechy a pomáhajú nám pochopiť, či vkladáme naše sily do služby dobru. Veď niekedy je naša únava spôsobená vkladaním dôvery do vecí, ktoré nie sú zásadnými, lebo sme sa vzdialili od toho, čo má v živote skutočnú hodnotu. Pán nás učí nebáť sa ho nasledovať, lebo nádej, ktorú do neho vkladáme, nebude sklamaná. Sme teda povolaní učiť sa od neho tomu, čo to znamená žiť z milosrdenstva, aby sme boli nástrojmi milosrdenstva.

Žiť z milosrdenstva, aby sme boli nástrojmi milosrdenstva: žiť z milosrdenstva znamená cítiť potrebu Ježišovho milosrdenstva a keď cítime potrebu odpustenia, útechy, jednoducho Ježišovho milosrdenstva, učíme sa byť milosrdní k iným. Pevne upretý pohľad na Božieho Syna nám dáva pochopiť, akú dlhú cestu ešte musíme prejsť; no zároveň nám to dodáva nádej, vediac, že kráčame s ním a že nie sme nikdy sami.

Tak teda odvahu! Nenechajme si vziať radosť z toho, že sme Pánovými učeníkmi. - „Otče, ja som však hriešnik, som hriešnica, čo teda robiť?“ - „Dovoľ Pánovi, aby sa na teba pozrel, otvor svoje srdce, vnímaj jeho pohľad upretý na teba, jeho milosrdenstvo, a tvoje srdce bude naplnené radosťou, radosťou z odpustenia, ak prídeš a poprosíš o odpustenie“. Nenechajme si ukradnúť nádej prežívať tento život spolu s ním a so silou jeho útechy.

Svätý Otec pozdravil slovenských veriacich pred sviatkom Sedembolestnej

Vatikán 14. septembra – Svätý Otec František sa pri dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne obrátil s osobitným pozdravom na slovenských pútnikov. Na Námestie sv. Petra prišli v siedmich väčších skupinách. Pápež František sa im v závere audiencie prihovoril týmito slovami:

„Srdečne pozdravujem slovenských veriacich, osobitne farské skupiny ako aj účastníkov púte Duchovnej rodiny Kongregácie Božského Vykupiteľa. Bratia a sestry, zajtra Slovensko oslávi sviatok svojej Patrónky – Preblahoslavenej Panny Márie Sedembolestnej. Ježiš ju dal za Matku každému z nás. Ona nech vás sprevádza na ceste k nemu. Rád žehnám vás všetkých.”

V mene všetkých prítomných Slovákov Svätého Otca pozdravil Mons. Jozef Krištof, ktorý následne aj pretlmočil jeho slová.

Medzi štyrmi stovkami slovenských veriacich bolo 70 zástupcov Duchovnej rodiny Kongregácie Božského Vykupiteľa v sprievode rehoľných sestier, 50 účastníkov spoločnej púte piatich košických gréckokatolíckych farností pod vedením ich dekana o. Jozefa Miňa a ďalších kňazov, ako aj farské spoločenstvá z Černovej, Ferčekoviec i zmiešané skupiny z oblastí Ružomberka, Komárna, Bratislavy a Košíc.

11. septembra

Anjel Pána vo Vatikáne: Keď vstúpime do spovednice, v nebi je radosť

Vatikán 11. septembra – Na námestí sv. Petra sa dnes pred modlitbou Anjel Pána zhromaždil bohatý počet pútnikov. Svätý Otec sa v príhovore z okna pápežského paláca zameral na tri Lukášove podobenstvá o milosrdenstve. Osobitne zdôraznil Božiu otcovskú túžbu zachrániť každého hriešnika a jeho radosť z návratu človeka na správnu cestu. „Zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava“ – povedal pápež František.

Po udelení požehnania Svätý Otec spomenul africkú krajinu Gabon zasiahnutú politickými nepokojmi po prezidentských voľbách. Pápež sa pripojil k hlasu miestnych biskupov a vyzval politické strany k odmietnutiu každého násilia. Veriacich pozval k modlitbe a spoločnému úsiliu o pokoj cez rešpektovanie zákonnosti a dialóg.

V deň, keď v Kazachstane blahorečili diecézneho kňaza Vladislava Bukovinského (1904-1974), Svätý Otec pred pútnikmi vo Vatikáne osobitne vyzdvihol jeho neúnavné svedectvo skutkov milosrdenstva. Hrdinský kňaz poľského pôvodu prešiel za sovietskeho režimu dlhoročným väznením a po prepustení dobrovoľne zostal v Kazachstane a neúnavne apoštoloval až do svojej smrti.

Katechéza Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešná liturgia nám predkladá 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, považovanú za kapitolu milosrdenstva, ktorá zahŕňa tri podobenstvá, ktorými Ježiš odpovedá na šomranie zákonníkov a farizejov. Títo kritizujú jeho správanie a hovoria: «Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi» (v. 2). Cez tieto tri rozprávania chce Ježiš dať pochopiť, že Boh Otec má voči hriešnikom na prvom mieste prijímajúci a milosrdný postoj.

Boh má tento postoj. V prvom podobenstve sa Boh prezentuje ako pastier, ktorý zanecháva deväťdesiatdeväť oviec, aby išiel hľadať tú, čo sa stratila. V druhom sa prirovnáva k žene, ktorá stratila mincu a hľadá ju, kým ju nenájde. V treťom podobenstve sa Boh predstavuje ako otec, ktorý prijíma syna, čo sa vzdialil; postava otca odhaľuje srdce Boha, milosrdného Boha, zjaveného v Ježišovi.  

Spoločným prvkom týchto podobenstiev je to, čo vyjadrujú slovesá s významom „spoločne sa radovať“, „oslavovať“. Nehovorí sa o žalostení. Je tu radosť, robí sa oslava. Pastier zvoláva priateľov a susedov a hovorí im: «Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila» (v. 6); žena zvoláva priateľky a susedky so slovami: «Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila» (v. 9); otec hovorí druhému synovi: «Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (v. 32).

V prvých dvoch podobenstvách je dôraz na radosti, ktorá je taká neudržateľná, že je nutné sa s ňou podeliť s «priateľmi a susedmi». V treťom podobenstve je dôraz na oslave, ktorá sa rodí v srdci milosrdného otca a rozširuje sa na celý jeho dom. Tento Boží sviatok z tých, ktorí sa k nemu vracajú s kajúcnosťou zaznieva mimoriadnym spôsobom z Jubilejného roka, ktorý prežívame, ako to vyjadruje aj samotný pojem „jubileum“.

Týmito troma podobenstvami nám Ježiš predstavuje pravú tvár Boha: Otca s otvorenou náručou, ktorý s hriešnikmi zachádza vľúdne a súcitne. Podobenstvo, ktoré je najdojímavejšie, dojíma všetkých, pretože dáva najavo nekonečnú lásku Boha, je to, v ktorom otec pritíska k sebe, objíma navráteného syna. To, čo núti k úžasu nie je ani tak žalostný príbeh mladého človeka, ktorý sa skĺzol k úpadku, ale jeho rozhodujúce slová: «Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi» (v. 18). Cesta návratu domov je cestou nádeje a nového života. Boh vždy očakáva náš návrat na [správnu] cestu, trpezlivo nás vyčkáva, vidí nás, kým sme ešte v diaľke, beží nám v ústrety, objíma nás, bozkáva, odpúšťa nám.

Taký je Boh! Taký je náš Otec! A jeho odpustenie zmazáva minulosť a znovuzrodzuje nás v láske. Zabúda na minulosť: toto je Božia „slabosť“. Keď nás objíma a odpúšťa nám, stráca pamäť, nemá pamäť! Zabúda na minulosť. Keď sa my hriešnici obraciame a nechávame sa Bohom nájsť, nečakajú nás výčitky a tvrdosť, pretože Boh zachraňuje, nanovo prijíma do domu s radosťou a robí oslavu. Samotný Ježiš v dnešnom evanjeliu tak hovorí: «V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú» (Lk 15,7). A dám vám jednu otázku: Už ste niekedy mysleli na to, že zakaždým, keď vstupujeme do spovednice, je v nebi radosť a oslava? Mysleli ste na to? Je to nádherné!

Toto nám vlieva veľkú nádej, pretože niet hriechu, do ktorého sme upadli, z ktorého by sme s Božou milosťou nemohli povstať; niet nenapraviteľného človeka, nikto nie je nenapraviteľný! Pretože Bohu nikdy neprestane záležať na našom dobre, ani vtedy, keď hrešíme! A nech Panna Mária, Útočisko hriešnikov, dá vytrysknúť v našich srdciach tej dôvere, aká skrsla v srdci márnotratného syna: «Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som» (v. 18). Touto cestou môžeme darovať Bohu radosť, a jeho radosť sa môže stať jeho i našou oslavou.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec upriamil pozornosť na Gabon v rovníkovej Afrike, ktorý po prezidentských voľbách 28. augusta s veľmi tesným rozdielom hlasov zachvátili politické nepokoje. Pápež vyslovil nasledovnú výzvu:

„Drahí bratia a sestry, chcel by som pozvať k osobitnej modlitbe za Gabon, ktorý prechádza momentom ťažkej politickej krízy. Zverujem Pánovi obete násilných stretov a ich rodiny. Pripájam sa k biskupom tejto drahej africkej krajiny vo výzve adresovanej stranám odmietnuť každé násilie a mať vždy za cieľ spoločné dobro. Povzbudzujem všetkých, osobitne katolíkov, aby boli tvorcami pokoja v rešpektovaní zákonnosti, v dialógu a v bratstve.“

Svätý Otec venoval myšlienku aj dnešnému blahorečeniu, ktorého dejiskom je Kazachstan:

„Dnes bol v Karagande v Kazachstane vyhlásený za blahoslaveného Vladislav Bukovinský, kňaz a farár, prenasledovaný pre svoju vieru. Koľko si len vytrpel tento muž! Vo svojom živote vždy preukazoval veľkú lásku k najslabším a núdznym a v jeho svedectve sú husto skoncentrované skutky telesného i duchovného milosrdenstva.“

10. septembra

Katechéza jubilejnej audiencie: Milosrdný Boh je pri nás ako vykupiteľ

Vatikán 10. septembra – Otroctvo, do ktorého človek upadá paradoxne v mene ilúzie slobody, sa bolestne týka našich dní. Či sú to drogy alebo iná spútanosť, ide o biedu, ktorá volá po vykúpení. Človek nutne potrebuje vykúpenie, ktoré Ježiš uskutočnil svojím krížom. Boh vykupiteľ je vždy nablízku so svojím milosrdenstvom a ponúka nám záchranu. To je odkaz dnešného stretnutia Svätého Otca Františka s veriacimi pri generálnej audiencii na Vatikánskom námestí. Konala sa mimoriadne v sobotu z dôvodu rozšíreného pápežovho programu v rámci Jubilejného roka.

Pápež dnes pozdravil českých pútnikov, ktorí pod vedením svojich biskupov vrátane kardinála Vlka prišli na celonárodnú púť v rámci Svätého roka milosrdenstva. Spolu s udelením požehnania im pápež František poďakoval za dar v podobe sochy sv. Anežky Českej. Umelecké dielo z bieleho kameňa bolo počas audiencie umiestnené v blízkosti pódia.

Svätý Otec sa prihovoril aj veľkej skupine rumunských veriacich sprevádzaných biskupmi, ktorí prišli na jubilejnú púť historicky po prvý krát v zastúpení všetkých diecéz a eparchií. Medzi pútnikmi zo Slovenska dnes boli aj farníci z Hornej Stredy sprevádzaní kňazmi.

V závere audiencie pápež František pozdravil účastníkov Jubilea univerzít a výskumných centier z celého sveta, ktorí sa v týchto dňoch v Ríme spoločne zamýšľajú nad rozmerom milosrdenstva v univerzitnom vzdelávaní a výskume.

Dnešnú katechézu Svätého Otca uviedlo biblické čítanie z Prvého listu apoštola Petra: «Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám, čo skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha.» (1 Pt 1,18-21)

Katechéza pápeža Františka: Milosrdenstvo a vykúpenie

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Úryvok, ktorý sme si vypočuli nám hovorí o milosrdenstve Boha, ktoré sa uskutočňuje vo vykúpení, teda v spáse, ktorá nám bola darovaná skrze krv jeho Syna Ježiša (porov. 1 Pt 1,18-21). Slovo „vykúpenie“ sa málo používa, no jednako je zásadne dôležité, lebo označuje to najradikálnejšie oslobodenie, aké mohol Boh uskutočniť pre nás, pre celé ľudstvo a pre celé stvorenstvo. Zdá sa, že človek dneška sa už nerád zamýšľa nad tým, že bol oslobodený a spasený Božím zásahom; dnešný človek si robí ilúzie o vlastnej slobode ako o sile, vďaka ktorej sa dá všetko získať. A aj sa tým vystatuje. Avšak v skutočnosti to tak nie je. Koľké ilúzie sa predávajú pod zámienkou slobody a koľko nových druhov otroctva sa v dnešných dňoch vytvára v mene falošnej slobody! Toľké množstvo otrokov... – „Robím si to, čo ja sám chcem; vezmem si drogu, lebo sa mi to páči, som slobodný, a urobím aj iné.“ – Sú to otroci! Stávajú sa otrokmi v mene slobody. Všetci sme videli ľudí tohto druhu, ktorí nakoniec končia na zemi. Potrebujeme, aby nás Boh oslobodil od každej formy ľahostajnosti, egoizmu a pocitu sebestačnosti.

Slová apoštola Petra veľmi dobre vyjadrujú zmysel nového stavu života, ku ktorému sme povolaní. Stávajúc sa jedným z nás, Pán Ježiš nielenže na seba prijíma náš ľudský stav, ale nás pozdvihuje k možnosti byť Božími deťmi. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus, Baránok bez poškvrny, zvíťazil nad smrťou a hriechom, aby nás oslobodil od ich nadvlády. On je Baránkom, ktorý bol za nás obetovaný, aby sme mohli prijať nový život spočívajúci v odpustení, láske a radosti. Všetko to, čo prijal na seba, bolo aj vykúpené, oslobodené a spasené. Iste, je pravda, že život nás stavia pred skúšku a niekedy pre to trpíme. Každopádne, v týchto chvíľach sme pozvaní zamerať svoj pohľad na ukrižovaného Ježiša, ktorý trpí za nás a spolu s nami, ako istý dôkaz toho, že Boh nás neopúšťa. Nikdy však nezabudnime, že v súženiach a prenasledovaní, ako aj v každodenných bolestiach nás vždy oslobodzuje milosrdná ruka Boha, ktorý nás pozdvihuje k sebe a vedie nás k novému životu.

Láska Boha je bezhraničná: môžeme objaviť vždy nové znaky ukazujúce jeho pozornosť voči nám a predovšetkým jeho vôľu zachytiť nás a predchádzať. Celý náš život, aj keď poznačený krehkosťou hriechu, sa deje pred pohľadom Boha, ktorý nás miluje. Koľké stránky Svätého písma nám hovoria o Božej prítomnosti, blízkosti a jemnocite voči každému človeku, osobitne voči maličkým, chudobným a sužovaným! Boh má veľkú citlivosť, veľkú lásku voči maličkým, voči najslabším, voči vyradeným zo spoločnosti. Čím viac sme v núdzi, tým viac sa jeho pohľad na nás napĺňa milosrdenstvom. Zakúša k nám dojímavý súcit, lebo pozná naše slabosti. Pozná naše hriechy a odpúšťa nám. Vždy nám odpúšťa! Je taký dobrotivý. Taký dobrý je náš Otec.

Preto, drahí bratia a sestry, otvorme sa mu, prijmime jeho milosť! Lebo, ako hovorí žalm, «u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie» (Ž 130,7). [Pápež na záver pozval prítomných a trikrát spolu s nimi zopakoval tieto slová žalmu.]

7. septembra

Generálna audiencia pápeža Františka: To, čo zachraňuje, je milosrdenstvo

Vatikán 7. septembra – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra ešte stále zdobila priečelie baziliky podobizeň sv. Terézie z Kalkaty. Svätý Otec sa v katechéze zameral na dôležitosť správnej predstavy o Bohu, v ktorej má ústredné miesto jeho milosrdenstvo. Falošná predstava o Bohu sa naopak stáva pre človeka prekážkou vstúpiť do skutočného vzťahu s ním a zažiť jeho prítomnosť.

Pápež František vychádzal z Ježišovej odpovede Jánovi Krstiteľovi na otázku, či je naozaj on tým očakávaným Mesiášom. Ako vysvetlil Svätý Otec, Ježiš sa svojimi činmi predstavuje ako nástroj Božieho milosrdenstva, ktorý neprišiel potrestať či zahubiť hriešnikov, ale umožniť im návrat k Bohu.

Rozhodujúcou podmienkou je podľa pápeža Františka správne pochopenie Božieho milosrdného konania, aby sa človek naopak neuzavrel pred Bohom v pomýlenom pohoršení. Pápež vymenoval viaceré druhy uzavretosti človeka vo falošnej predstave o Bohu, či už ide o predstavu vytvorenú na vlastnú päsť, alebo o čisto psychologické útočisko pred problémami, prípadne len súkromné a do seba uzavreté prežívanie náboženstva bez dosahu na spoločenský život. Podobným nebezpečenstvom je zužovanie viery na etiku či manipulatívne vytváranie idolu na ospravedlnenie presadzovania vlastných záujmov.

Zo Slovenska boli na zaplnenom vatikánskom námestí prítomní veriaci gréckokatolíckej farnosti zo Spišskej Novej Vsi, spoločenstvo Gymnázia sv. Jána Bosca v Bardejove, väčšia skupina zo západu Slovenska i ďalší.

Katechézu uviedlo čítanie z Matúšovho evanjelia: «Ján bol v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 11, 2-6).

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme úryvok z Evanjelia podľa Matúša (11,2-6). Zámerom evanjelistu je to, aby nám umožnil hlbšie preniknúť do Ježišovho tajomstva, aby sme pochopili jeho dobrotu a jeho milosrdenstvo. Je to nasledovná epizóda: Ján Krstiteľ posiela svojich učeníkov za Ježišom – Ján bol vo väzení –, aby mu položil veľmi jasnú otázku: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?» (v. 3). Nachádzal sa práve v tmavej chvíli. Ján Krstiteľ dychtivo očakával Mesiáša a vo svojom kázaní ho veľkolepo opísal ako sudcu, ktorý konečne nastolí Božie kráľovstvo a očistí svoj ľud, odmení dobrých a potrestá zlých. Kázal takto: «Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa» (Mt 3,10). Teraz Ježiš začal svoje verejné účinkovanie veľmi odlišným štýlom. Ján trpí a ocitá sa v dvojnásobnej tme – v temnote väzenia, tme cely, i v tme srdca: nechápe tento štýl a chce vedieť, či je Mesiášom práve on, alebo či treba čakať na iného.

Ježišova odpoveď sa zdá byť na prvý pohľad nezodpovedajúcou otázke Jána Krstiteľa. Ježiš totiž vraví: «Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 4-6,10). Toto je Ježišova odpoveď. Tu sa úmysel Pána Ježiša stáva zjavným: odpovedá, že je konkrétnym nástrojom Otcovho milosrdenstva, ktorý ide v ústrety všetkým a prináša útechu a spásu a takýmto spôsobom zjavuje Boží súd. Slepým, chromým, malomocným, hluchým sa prinavracia ich dôstojnosť a už viac nie sú vylúčení kvôli svojej chorobe, mŕtvi ožívajú, zatiaľ čo chudobným sa ohlasuje Radostná zvesť. A toto sa stáva syntézou Ježišovho konania, ktoré takýmto spôsobom zviditeľňuje a konkretizuje samotné Božie konanie.

Posolstvo, ktoré sa Cirkvi dostáva z tohto rozprávania o Kristovom živote, je veľmi jasné. Boh neposlal svojho Syna na svet, aby potrestal hriešnikov, ani preto, aby vyhubil zlých. Je im naopak určené pozvanie k obráteniu, aby pri pohľade na znamenia Božej dobroty mohli opäť nájsť cestu späť. Ako hovorí žalm: «Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť» (Ž 130,3-4).

Spravodlivosť, ktorú Ján Krstiteľ kládol do centra svojho kázania, sa v Ježišovi zjavuje v prvom rade ako milosrdenstvo. A pochybnosti Predchodcu nie sú iné, ako predznamenanie zneistenia, aké Ježiš následne vyvolá svojimi činmi a svojimi slovami. A tak možno pochopiť, prečo Ježiš uzatvára svoju odpoveď takto: «A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 11,6). Pohoršenie znamená ,prekážku‘. Preto Ježiš vystríha pred osobitným nebezpečenstvom: ak sú prekážkou pre vieru predovšetkým jeho činy milosrdenstva, znamená to, že ide o falošný obraz Mesiáša. Blahoslavení sú naopak tí, ktorí zoči-voči Ježišovým skutkom a slovám vzdávajú slávu Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Ježišova výstraha je stále aktuálna: aj dnes si človek o Bohu vytvára predstavy, ktoré mu bránia zažiť jeho skutočnú prítomnosť. Niektorí si upravia vieru na spôsob ,urob si sám‘, ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení. Ale táto viera nie je obrátením k Pánovi, ktorý sa zjavuje, ale naopak mu dokonca znemožňuje podnecovať náš život a naše svedomie. Iní redukujú Boha na falošný idol; používajú jeho sväté meno na ospravedlnenie vlastných záujmov či dokonca nenávisti a násilia. Pre iných je Boh len psychologickým útočiskom na získanie istoty v ťažkých okamihoch: ide o vieru uzavretú samu do seba, nepriepustnú voči sile Ježišovej milosrdnej lásky, ktorá nás ženie smerom k bratom. A ešte ďalší považujú Krista iba za dobrého učiteľa etickej náuky, jedného z mnohých v histórii. Napokon existujú takí, ktorí dusia vieru v čisto vnútornom vzťahu s Ježišom a rušia tak jeho misionársky zápal schopný premeniť svet a dejiny. My kresťania veríme v Boha Ježiša Krista a našou túžbou je rásť v živej skúsenosti jeho tajomstva lásky.

Snažme sa teda neklásť nijakú prekážku milosrdnému konaniu Otca, ale žiadajme o dar veľkej viery, aby sme sa aj my stali znakmi a nástrojmi milosrdenstva.

31. augusta

Generálna audiencia pápeža Františka: Milosrdenstvo ponúka dôstojnosť

Vatikán 31. augusta – Posledná augustová katechéza Svätého Otca Františka sa opäť niesla v duchu milosrdenstva, tentokrát v spojitosti s dôstojnosťou. Pápež František vychádzal z evanjeliového príbehu o tom, ako Ježiš uzdravil ženu trpiacu krvotokom a tiež spoločenským vylúčením spôsobeným týmto jej stavom. Poukázal na veľkosť jej viery a nádeje, ktoré Ježiš premenil na záchranu.

„Záchrana, ktorú poskytuje Ježiš, je totálna záchrana, ktorá reintegruje život ženy do sféry Božej lásky, a zároveň ju obnovuje v jej plnej dôstojnosti“, povedal Svätý Otec, pričom zdôraznil aj potrebu odvahy človeka prísť za Ježišom a prosiť o odpustenie. Ježiš je podľa pápežových slov ten, ktorý nám poskytuje totálnu záchranu, stavia nás na nohy a prinavracia nám dôstojnosť Božích detí.

Medzi pútnikmi na Vatikánskom námestí boli aj skupiny zo Slovenska, konkrétne: veriaci z farností Sihelné, Košice-KVP a Sabinov, z Ružomberka a okolia, spoločenstvo z Cirkevnej strednej zdravotníckej školy sv. Bazila a Nemocnice z Prešova i mnoho ďalších jednotlivcov.

Bezprostredne po audiencii sa Svätý Otec presunul z Vatikánu na stretnutie s lekármi a vedcami medicínskych odborov zhromaždenými na Medzinárodnom kardiologickom kongrese v kongresovom areáli Fiera di Roma.

Pri generálnej audiencii pápežovu katechézu uviedol nasledovný úryvok z Evanjelia podľa sv. Marka: «Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ Ježiš sa obrátil, a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ A žena bola od tej hodiny zdravá» (Mt 9,20-22).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, nám predstavuje osobu, ktorá vyniká pre svoju vieru a pre svoju odvahu. Ide o ženu, ktorú Ježiš uzdravil z jej krvotoku (porv. Mt 9, 20-22). Prechádzajúc pomedzi dav sa zozadu približuje k Ježišovi, aby sa dotkla okraja jeho plášťa. «Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“» (v 21). Koľká viera! Koľkú vieru mala táto žena! Rozmýšľa takto, lebo je vedená veľkou vierou, množstvom nádeje, a so štipkou chytrosti uskutočňuje to, čo má na srdci.

Túžba byť Ježišom zachránená je tak veľká, že jej dáva ísť ponad predpisy ustanovené Mojžišom. Veď táto úbohá žena je už mnoho rokov nielen jednoducho chorá, ale je považovaná za nečistú, keďže je postihnutá krvotokom. (porov. Lv 15,19-30). Je preto vylúčená z liturgií, z manželského života, z normálnych vzťahov s blížnym. Evanjelista Marek dodáva, že navštívila mnoho lekárov a na ich zaplatenie vyčerpala do dna svoje prostriedky, znášala bolestné kúry, avšak stav sa jej len zhoršoval. Bola to žena skartovaná, vyradená spoločnosťou. Je dôležité zvážiť tento stav vyradenosti, aby sme pochopili jej stav ducha: cíti, že Ježiš ju môže oslobodiť z choroby a zo stavu marginalizácie a nehodnosti, v ktorom sa už celé roky nachádzala. Jedným slovom: vie a cíti, že Ježiš ju môže zachrániť.

Tento prípad vedie k uvažovaniu nad tým, ako je žena častokrát vnímaná a reprezentovaná. Všetci sa máme na pozore, aj kresťanské spoločenstvá, pred víziami ženskosti poznačenými predsudkami a podozreniami urážajúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle sú to práve evanjeliá, ktoré znovu nastoľujú pravdu a ktoré nanovo privádzajú k oslobodzujúcemu uhlu pohľadu.

Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali, a premenil jej nádej na záchranu. Nepoznáme jej meno, ale tých pár riadkov, ktorými evanjeliá opisujú jej stretnutie s Ježišom, načrtávajú itinerár viery, ktorý dokáže znovunastoliť pravdu a veľkosť dôstojnosti každej osoby. Pri stretnutí s Ježišom sa pre všetkých – mužov aj ženy všetkých končín a všetkých čias – otvára cesta oslobodenia a spásy.

Matúšovo evanjelium hovorí, že keď sa žena dotkla Ježišovho plášťa, «obrátil sa» a «zazrel» ju (v. 22) a potom k nej prehovoril. Ako sme povedali, kvôli jej stavu vylúčenia žena konala skryto, za Ježišovým chrbtom, bola tak trochu ustráchaná, aby ju nespozorovali, lebo bola tou, ktorá je vyradená. Ježiš ju však vidí, a jeho pohľad nie je vyčítavý, nehovorí: „Choď preč, ty si vyradená!“, akoby povedal: „Ty si malomocná, choď preč!“, či nie? Nerobí jej výčitky. Avšak Ježišov pohľad je milosrdenstvo a neha. On vie, čo sa stalo a snaží sa o osobné stretnutie s ňou, po čom samotná žena v hĺbke túžila. Toto znamená, že ju Ježiš nielenže prijíma, ale považuje ju za hodnú takéhoto stretnutia až do tej miery, že ju obdarúva svojím slovom a svojou pozornosťou.

V centrálnej časti príbehu sa termín záchrana (uzdravenie) opakuje trikrát. «Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, budem zachránená (ozdraviem).“ Ježiš sa obrátil, a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa zachránila (uzdravila).“ A žena bola od tej hodiny zachránená (zdravá)» (v. 21-22). Toto «Dúfaj, dcéra» – „maj odvahu, dcéra“, ako hovorí Ježiš – vyjadruje všetko milosrdenstvo Boha k tej osobe. A ku každej skartovanej osobe. Koľkokrát sa len vnútorne cítime byť skartovaní kvôli našim hriechom. Veľa sme ich vykonali, veľmi veľa... A Pán nám hovorí: „Odvahu! Príď! Pre mňa nie si vyradený či vyradená. Odvahu, dcéra. Ty si synom, dcérou.“

A toto je moment milosti, moment odpustenia, je to chvíľa zahrnutia do Ježišovho života, do života Cirkvi. Je to moment milosrdenstva. Dnes nám všetkým, hriešnikom, ktorí sme veľkými či malými hriešnikmi – avšak všetci sme nimi, je tak? – všetkým nám Pán hovorí: „Odvahu, príď! Nie si viac vylúčený, nie si viac skartovaná: ja ti odpúšťam, objímam ťa“. Také je milosrdenstvo Boha. Musíme mať odvahu ísť za ním, prosiť o odpustenie za naše hriechy a ísť vpred. S odvahou, ako to urobila táto žena.

A potom, „záchrana“ nadobúda mnohoraké rysy: predovšetkým prinavracia žene zdravie; ďalej ju oslobodzuje od spoločenských a náboženských diskriminácií; a ešte ďalej uskutočňuje nádej, ktorú nosila v srdci, odstraňujúc jej strachy a jej skľúčenosť; a napokon, prinavracia ju spoločnosti, keď ju oslobodzuje od núteného skrývania toho, čo robí. A toto posledné je dôležité: ten, kto je vylúčený, vždy koná potajme – z času na čas či po celý život: pomyslime na malomocných v tých časoch, na bezdomovcov dnes... pomyslime na hriešnikov, na nás hriešnikov: vždy niečo konáme potajme, akoby sme mali potrebu urobiť niečo skryto a hanbíme sa za to, kým sme. On nás od tohto oslobodzuje, Ježiš nás oslobodzuje a dáva nám kráčať vzpriamene: „Vstaň a poď. Vzpriamene.“ Tak, ako nás stvoril Boh: Boh nás stvoril vzpriamených, nie pokorených. Na nohách.“ Záchrana, ktorú poskytuje Ježiš, je totálna záchrana, ktorá reintegruje život ženy do sféry Božej lásky, a zároveň ju obnovuje v jej plnej dôstojnosti.

V skratke, to, čo prinieslo žene záchranu nie je plášť, ktorého sa dotkla, ale je to Ježišovo slovo, prijaté vo viere, schopné utešiť ju, uzdraviť a obnoviť ju vo vzťahu s Bohom a s jeho ľudom. Ježiš je jediným zdrojom požehnania, z ktorého vyviera spása pre všetkých ľudí; a viera je základnou dispozíciou k jej prijatiu. Ježiš opätovne svojím správaním plným milosrdenstva ukazuje Cirkvi cestu, ktorou sa treba vydať, aby sme šli v ústrety každej osobe, aby každý mohol byť uzdravený na tele aj na duchu a mohol znovunadobudnúť dôstojnosť Božích detí. Ďakujem.

28. augusta

Anjel Pána s pápežom Františkom: Boh platí oveľa viac než ľudia

Vatikán 28. augusta – Svätý Otec František plánuje osobne navštíviť miesta postihnuté zemetrasením z uplynulej stredy v centre Talianska. Povedal to v nedeľu na poludnie pri stretnutí s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána. Opäť vyjadril svoju duchovnú blízkosť obyvateľom zasiahnutých regiónov Lazio, Marche a Umbria a pozval pútnikov na Námestí sv. Petra k spoločnej modlitbe za postihnutých.

Pripomenul tiež osobnosť novej blahoslavenej, argentínskej zasvätenej laičky z 18. storočia Márie Antónie od sv. Jozefa, nazývanej „Mama Antula“, ktorá apoštolovala prostredníctvom duchovných cvičení.

Pápež František upozornil aj na blížiaci sa 1. september, ktorý sa slávi ako Svetový deň modlitby za ochranu stvorenstva.

Poludňajšiu katechézu Svätý Otec venoval téme pokory v duchu Ježišovej výzvy z evanjeliovej state 22. nedele cezročného obdobia.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná evanjeliová epizóda nám ukazuje Ježiša v dome jedného z popredných farizejov, pričom vnímavo pozoruje, ako sa pozvaní na obed veľmi usilovali vybrať si prvé miesta. Je to scéna, ktorú sme videli toľko krát: vyhľadávať to najlepšie miesto, aj „lakťami“. Vidiac túto scénu, rozpráva dve krátke podobenstvá, ktorými núka dve usmernenia: jedno sa týka miesta, druhé sa týka odmeny.

Prvé podobenstvo je situované do rámca svadobnej hostiny. Ježiš hovorí: «Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ ... Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto» (Lk 14,8-9). Týmto odporúčaním Ježiš nemieni dávať normy spoločenského správania, ale lekciu o hodnote pokory. Dejiny učia, že pýcha, kariérizmus, márnomyseľnosť, vystatovanie sa, sú príčinou mnohých ziel. A Ježiš nám dáva pochopiť nevyhnutnosť vybrať si posledné miesto, čiže vyhľadávať nenápadnosť a skrytosť: pokoru. Keď stojíme pred Bohom v tomto rozmere pokory, vtedy nás Boh povyšuje, skláňa sa k nám, aby nás pozdvihol k sebe; «Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 11).

Ježišove slová podčiarkujú postoje kompletne odlišné a opačné: postoj toho, kto si vyberá vlastné miesto a postoj toho, kto si ho nechá prideliť Bohom a očakáva odmenu od neho. Nezabúdajme na to: Boh platí oveľa viac než ľudia! On nám dáva miesto oveľa krajšie než to, ktoré nám dávajú ľudia! Miesto, ktoré nám dáva Boh je blízko k jeho srdcu a odmenou je večný život. «Budeš blahoslavený», hovorí Ježiš, «... odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých» (v. 14).

Tak sa to opisuje v druhom podobenstve, v ktorom Ježiš ukazuje postoj nezištnosti, aký musí charakterizovať pohostinnosť. A hovorí takto: «Keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť» (v. 13-14). Ide tu o rozhodnutie sa pre nezištnosť namiesto kalkulácie využiť príležitosť, ktorá sa snaží získať odplatu, ktorá hľadá zisk a chce sa viac obohatiť. Totiž chudobní, prostí, tí, s ktorými sa neráta, nemôžu nijako oplatiť pozvanie k stolu. Takto Ježiš ukazuje svoj prednostný záujem o chudobných a vylúčených, ktorí sú v Božom kráľovstve privilegovaní, a vyhlasuje základné posolstvo Evanjelia, ktorým je slúžiť blížnemu z lásky k Bohu.

Dnes sa Ježiš stáva hlasom tých, čo nemajú hlas a adresuje každému z nás hlbokú výzvu otvoriť si srdce a stotožniť sa s utrpeniami a úzkosťami chudobných, hladujúcich, marginalizovaných, utečencov, tých, ktorí v živote prehrali, vyradených spoločnosťou a diktátom silnejších. A títo vyraďovaní predstavujú v skutočnosti veľkú väčšinu ľudstva.

V tejto chvíli myslím s vďačnosťou na jedálne, v ktorých toľkí dobrovoľníci obetavo slúžia, keď sa dávajú najesť ľuďom osamelým, v ťažkostiach, bez práce či bez domova. Tieto jedálne a iné diela milosrdenstva – ako navštevovať chorých, väzňov... – sú cvičiskami dobročinnej lásky, ktoré šíria kultúru nezištnosti, pretože všetkých tých, čo tam slúžia, k tomu vedie láska k Bohu a osvietenie múdrosťou Evanjelia. Takto sa služba bratom stáva svedectvom lásky, ktoré robí lásku ku Kristovi hodnovernou a viditeľnou.

Prosme si od Panny Márie, aby nás privádzala každý deň na cestu pokory – ju, ktorá bola pokorná po celý život – a urobila nás schopnými nezištných skutkov prijatia a solidárnosti voči marginalizovaným, aby sme sa stali hodnými nebeskej odmeny.

Po udelení apoštolského požehnania Svätý Otec vyjadril svoju blízkosť postihnutým zemetrasením v strednom Taliansku:

„Drahí bratia a sestry, chcem obnoviť svoju duchovnú blízkosť obyvateľom Lazia, Marche a Umbrie, ťažko zasiahnutých zemetrasením v týchto dňoch. Myslím osobitne na ľudí z Amatrice, Accumoli, Arquaty, Pescary del Tronto a Norcie. Opätovne hovorím týmto drahým obyvateľom, že Cirkev zdieľa ich utrpenie a ich úzkosti. Modlime sa za zosnulých a nezvestných. Starostlivosť, s akou pracujú verejné autority, poriadkové sily, civilná ochrana a dobrovoľníci, ukazuje, ako dôležitá je solidárnosť pre zdolanie tak bolestných skúšok. Drahí bratia a sestry, len čo to bude možné, aj ja dúfam, že za vami prídem, aby som vám osobne priniesol útechu viery, objatie otca a brata a posilu v kresťanskej nádeji. Modlime sa za týchto bratov a sestry, všetci spoločne: Ave Maria...“

Pápež František pripomenul aj osobnosť novej argentínskej blahoslavenej, Márie Antónie od sv. Jozefa (nazývanej „Mama Antula“), zasvätenej laičky z 18. storočia:

„Včera v Santiagu del Estero v Argentíne bola vyhlásená za blahoslavnú sestra Maria Antonia de San José; ľud ju volá Mama Antula. Nech jej exemplárne kresťanské svedectvo, osobitne jej apoštolát šírenia duchovných cvičení vzbudí túžbu vždy väčšmi sa primknúť ku Kristovi a k Evanjeliu.“

Pred záverečnými pozdravmi jednotlivých skupín pútnikov Svätý Otec pripomenul blížiaci sa 1. september ako Svetový deň modlitby za ochranu stvorenstva:

„V najbližší štvrtok, 1. septembra, budeme sláviť Svetový deň modlitby za starostlivosť o stvorenstvo, spolu s bratmi pravoslávnymi a inými cirkvami. Bude to príležitosť posilniť spoločné nasadenie za ochranu života, s úctou voči životnému prostrediu a prírode.“

21. augusta

Anjel Pána so Svätým Otcom: Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale dokorán

Vatikán 21. augusta – „Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale vždy dokorán otvorená pre všetkých.“ Je to „tesná brána na zadržanie našej pýchy a nášho strachu“, no zároveň „brána dokorán otvorená, pretože Boh nás prijíma bez rozdielov“. Takto vysvetlil pápež František evanjelium dnešnej 21. nedele cezročného obdobia pri stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra. Po katechéze a požehnaní z okna Apoštolského paláca Svätý Otec pozval k modlitbe za Turecko zasiahnuté teroristickým útokom na svadobnú sálu.

Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná stať evanjelia nás povzbudzuje rozjímať na tému spásy. Evanjelista Lukáš rozpráva, ako sa Ježiš uberá smerom do Jeruzalema a cestou k nemu pristupuje istý človek, ktorý mu kladie túto otázku: «Pane, je málo tých, čo budú spasení?» (Lk 13,23). Ježiš nedáva priamu odpoveď, ale presúva diskusiu na inú rovinu, so sugestívnym jazykom, ktorému spočiatku učeníci azda nerozumejú: «Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť» (v. 24). Obrazom brány chce dať svojim poslucháčom pochopiť, že to nie je otázka počtu – koľkí sa spasia –, nie je dôležité vedieť koľkí, ale je dôležité, aby všetci vedeli, aká cesta privádza k spáse.

Takýto postup predpokladá prejsť bránou. No kde je tá brána? Aká je to brána? Kto je tá brána? – Tou bránou je sám Ježiš. Hovorí to v Jánovom evanjeliu: «Ja som brána» (Jn 10,9). On nás privádza do spoločenstva s Otcom, kde nachádzame lásku, pochopenie a ochranu. Ale prečo je táto brána tesnou? Možno sa tak opýtať? Prečo hovorí, že je tesná? Je to tesná brána nie preto, že by utláčala, ale preto, lebo nás žiada obmedziť a zadržať našu pýchu a náš strach, aby sme sa mu otvorili so srdcom poníženým a dôverujúcim v neho, uznali sa za hriešnikov, odkázaných na jeho odpustenie. Pre toto je tesná: aby zadržala našu pýchu, ktorá nás nadúva. Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale vždy dokorán otvorená pre všetkých! Boh nerobí preferencie, ale vždy prijíma všetkých, bez rozdielov. – Brána tesná na zadržanie našej pýchy a nášho strachu; brána dokorán otvorená, pretože Boh nás prijíma bez rozdielov. A spása, ktorú nám darúva, je neutíchajúci prúd milosrdenstva, ktorý strháva každú bariéru a otvára prekvapivé perspektívy svetla a pokoja. Tesná brána, ale vždy roztvorená dokorán: nezabudnime na to!      

Ježiš sa na nás dnes opäť obracia s naliehavým pozvaním prísť k nemu, vstúpiť cez dvere plného života, zmiereného a šťastného. On očakáva každého z nás, akýkoľvek je hriech, čo sme spáchali, aby nás objal, aby nám ponúkol svoje odpustenie. On jediný môže premeniť naše srdce, on jediný môže dať plný zmysel našej existencii, darujúc nám pravú radosť. Vstúpiac Ježišovou bránou, bránou viery a Evanjelia, dokážeme uniknúť zo svetských postojov, zo zlých návykov, z egoizmov a uzavretostí. Keď je tu kontakt s láskou a milosrdenstvom Boha, je to opravdivá zmena. A náš život je osvietený svetlom Ducha Svätého: neuhasiteľným svetlom!

Chcel by som vám niečo navrhnúť: Myslime teraz v tichosti chvíľku na veci, ktoré máme vo svojom vnútri a ktoré nám bránia prekročiť bránu: moja pýcha, moja povýšenosť, moje hriechy. A potom myslime na ďalšie dvere, ktoré dokorán otvára milosrdenstvo Boha, ktorý nás na druhej strane očakáva, aby nám daroval odpustenie.

Pán nám ponúka toľké príležitosti, aby nás zachránil a vstúpili sme bránou spásy. Táto brána je príležitosťou, ktorú nemáme premárniť: netreba robiť akademické prejavy o spáse, ako ten dotyčný, čo sa obrátil na Ježiša, ale máme sa chopiť príležitostí spásy. Pretože v istom momente «hospodár vstane a zatvorí dvere» (v. 25), ako nám to pripomenulo evanjelium. No ak Boh je dobrý a miluje nás, prečo dvere v istom momente zatvorí? Pretože náš život nie je videohra alebo telenovela; náš život je vážny a cieľ, ktorý máme dosiahnuť je dôležitý: večná spása.

Pannu Máriu, Bránu do neba, prosme, aby nám pomohla chopiť sa príležitostí, ktoré nám Pán ponúka, aby sme vkročili dverami viery a vstúpili tak na priestrannú cestu: je to cesta spásy, schopná prijať všetkých, čo sa dajú zachytiť láskou. Je to láska, ktorá zachraňuje, láska, ktorá už na zemi je zdrojom blaženosti všetkých, čo v miernosti, trpezlivosti a spravodlivosti zabúdajú na seba a rozdávajú sa pre druhých, zvlášť pre tých najslabších.

Po modlitbe Anjel Pána a prosbe za spásu všetkých zosnulých Svätý Otec udelil veriacim apoštolské požehnanie. Pozval ich aj k osobitnej modlitbe za obete teroristického masakru v Turecku. Mladistvý samovražedný atentátnik pri svadobnej oslave v meste Gaziantep v sobotu 20. augusta vyhasil životy vyše 50 osôb prevažne kurdskej národnosti, okolo sto je zranených. Svätý Otec vyzval k solidarite týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dostala sa ku mne smutná správa o krvavom atentáte, ktorý včera zasiahol drahé Turecko. Modlime sa za obete, za mŕtvych a zranených, a vyprosujme dar pokoja pre všetkých. Zdravas Mária, ...“ – modlil sa pápež František ďalej spolu s veriacimi na Vatikánskom námestí.

17. augusta

Generálna audiencia Svätého Otca: Milosrdenstvo – prostriedok k spoločenstvu

Vatikán 17. augusta – Milosrdenstvo ako nástroj spoločenstva – to je hlavná téma dnešnej katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii. V Aule Pavla VI. nechýbali ani skupiny zo Slovenska, konkrétne cyklisti z kresťanskej telovýchovnej organizácie Slovenský Orol a manželské páry z tzv. „Oázy III.“, čiže formačného stretnutia Hnutia Svetlo-Život, ako aj veriaci z Nemcoviec a ďalší pútnici.

V katechéze Svätý Otec vychádzal zo state Matúšovho evanjelia o Ježišovom zázraku rozmnoženia chlebov (Mt 14, 15-20). Poukázal na Ježišov súcit a na jeho túžbu byť nám nablízku. Okrem toho, že sa Ježiš stará o tých, ktorí ho nasledujú, chce, aby sa každý z nich podieľal na jeho súcite s ľuďmi.

Gesto lámania chleba, dobrorečenia a jeho rozdávania sa opakuje aj pri Poslednej večeri a pri každej svätej omši, pripomenul pápež František a zdôraznil, že „kresťanské spoločenstvo sa rodí a neustále sa znovuzrodzuje z toho eucharistického spoločenstva“. Prijatá Eucharistia nás tak „postupne premieňa v Kristovo telo a duchovný pokrm pre bratov“. Máme byť preto pre všetkých konkrétnymi znakmi jeho milosrdenstva a pozornosti, „v službe životu a spoločenstvu“.

Pred samotnou katechézou zaznelo nasledovné čítanie z Matúšovej 14. kapitoly: «Keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín» (Mt 14,15-17.19-20).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes chceme uvažovať nad zázrakom rozmnoženia chlebov. Na začiatku príbehu podaného Matúšom (porov. 14, 13-21) Ježiš vzápätí ako prijal správu o smrti Jána Krstiteľa, loďkou sa vydáva cez jazero hľadajúc «pusté miesto, samotu» (v. 13). Ľudia to však pochopili a predbiehajú ho pešky – on ide cez jazero a ľudia pešo –, takže «keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých» (v. 14). Taký bol Ježiš: vždy súcitiaci, vždy myslel na druhých. Pôsobivá je odhodlanosť ľudí, ktorí sa boja, že budú ponechaní sami, akoby opustení. Keďže Ján Krstiteľ, charizmatický prorok, je mŕtvy, zverujú sa Ježišovi, o ktorom samotný Ján povedal: «ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja» (Mt 3, 11). Zástup ho tak nasleduje všade, aby ho počúval a prinášal mu chorých. A Ježiš, keď to vidí, je dojatý. Ježiš nie je chladný, nemá chladné srdce. Ježiš je schopný pohnutia. Na jednej strane, cíti sa byť spätým s týmto zástupom a nechce, aby šiel preč; na druhej strane potrebuje samotu, modlitbu s Otcom. Mnohokrát trávi noc v modlitbe so svojím Otcom.

Aj v ten deň sa teda Učiteľ venoval ľuďom. Jeho spolucítenie nie je len neurčitým pocitom; preukazuje naopak všetku silu svojej vôle byť nám nablízku a spasiť nás. Veľmi nás miluje. Ježiš nás veľmi miluje. A chce nám byť nablízku.

Keď sa zvečerilo, Ježiš sa stará o to, aby nasýtil všetkých tých ľudí – unavených a hladných. Ježiš sa stará o tých, čo ho nasledujú. A chce do toho zapojiť aj svojich učeníkov. Hovorí im totiž: «Vy im dajte jesť!» (v. 16). A ukázal im, že tých zopár chlebov a rýb, ktoré mali, sa vďaka sile viery a modlitby mohlo podeliť medzi všetok ten ľud. To, čo koná, je zázrak; avšak je to zázrak viery, modlitby plnej súcitu a lásky. Tak Ježiš «lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom» (v. 19). Brali chlieb, lámali ho, rozdávali, a chleba tam stále bolo; brali z neho opätovne, a takto to učeníci splnili. Pán ide v ústrety potrebám ľudí, avšak chce, aby sa každý z nás konkrétne podieľal na jeho spolucítení.

Teraz sa pristavme pri geste Ježišovho požehnania: On «vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával ich» (v. 19). Ako je vidieť, sú to tie isté znaky, aké Ježiš vykonal pri Poslednej večeri – to isté; a rovnaké [znaky] vykonáva každý kňaz, keď slávi svätú Eucharistiu. Kresťanská komunita sa rodí a neustále sa znovuzrodzuje z tohto eucharistického spoločenstva.

Žiť spoločenstvo s Kristom je preto niečo celkom iné než zostať pasívnymi a vzdialiť sa od každodenného života, naopak, čoraz viac nás zapája do vzťahov s mužmi a ženami našej doby, aby sme im ponúkli konkrétny znak Kristovho milosrdenstva a pozornosti. Zatiaľ čo nás Eucharistia, ktorú slávime, živí Kristom, po troške postupne premieňa aj nás v Kristovo telo a v duchovný pokrm pre bratov. Ježiš chce prísť ku všetkým, aby všetkým priniesol Božiu lásku. Preto každého veriaceho robí služobníkom milosrdenstva.

Takto Ježiš vidí dav, pociťuje súcit, rozmnožuje chleby - a to isté koná s Eucharistiou. A nás veriacich, ktorí prijímame tento chlieb, Ježiš nabáda prinášať túto službu iným, s tým istým jeho súcitom. Toto je ten postup.

Príbeh rozmnoženia chlebov a rýb sa uzatvára konštatovaním, že všetci sa nasýtili a pozbierali sa zvyšné odrobiny (porov. v. 20). Keď nám Ježiš so svojím súcitom a so svojou láskou dáva určitú milosť, odpúšťa nám hriechy, objíma nás, miluje nás, nikdy nekoná polovičato, vždy dáva všetko. Tak, ako sa to stalo tu. Všetci sa nasýtili. Ježiš napĺňa naše srdce a náš život svojou láskou, svojím odpustením, svojím súcitom.

Ježiš teda umožnil svojim učeníkom vykonať jeho príkaz. Týmto spôsobom poznajú cestu, ktorou treba kráčať: sýtiť ľud a udržiavať ho jednotný; čiže byť v službách života a spoločenstva. Vzývajme teda Pána, aby svoju Cirkev vždy uschopňoval k tejto svätej službe, a aby každý z nás mohol byť nástrojom spoločenstva vo vlastnej rodine, v práci, vo farnosti a v skupine, do ktorej patrí, viditeľným znamením milosrdenstva Boha, ktorý nechce nikoho ponechať v samote a v núdzi, aby tak zostúpila medzi ľudí vzájomná jednota a pokoj a spoločenstvo ľudí s Bohom, lebo toto spoločenstvo je životom pre všetkých. Ďakujem. 

10. augusta

Katechéza pápeža Františka: Cesta milosrdenstva vedie od srdca k rukám

Vatikán 10. augusta – Svätá brána milosrdenstva vedie oboma smermi: dnu i von, pripomenul pápež František pútnikom pri generálnej audiencii. Svätý Otec pri svojej druhej augustovej audiencii pokračoval v katechézach zameraných na milosrdenstvo, tentoraz na tému: „Útecha pre matku“. Nechal sa pritom inšpirovať evanjeliovým príbehom, v ktorom Ježiš vzkriesením syna Naimskej vdovy zachraňuje život aj samotnej matke.

V zaplnenej Aule Pavla VI. zaznel ešte pred katechézou biblický úryvok z Evanjelia podľa sv. Lukáša: «Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud“.» (Lk 7,12-16)

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Úryvok z Evanjelia podľa Lukáša, ktorý sme počuli (7,11-17), nám ukazuje naozaj veľkolepý Ježišov zázrak: vzkriesenie mládenca. A predsa, srdcom tohto príbehu nie je zázrak, ale Ježišova nežnosť k matke tohto mládenca. Milosrdenstvo tu nadobúda meno veľkého spolucítenia voči žene, ktorá prišla o manžela a ktorá teraz sprevádza na cintorín svojho jediného syna. Je to veľká bolesť matky, ktorá dojíma Ježiša a podnecuje ho k zázraku vzkriesenia.

V úvode tejto epizódy sa evanjelista zastavuje pri mnohých zvláštnostiach. Pri bráne mestečka či dediny Naim sa stretávajú dve početné skupiny, ktoré prichádzajú z opačných smerov a ktoré nemajú nič spoločné. Ježiš nasledovaný učeníkmi a veľkým zástupom vchádza do osady, zatiaľ čo z nej vychádza smútočný sprievod so zosnulým, spolu s matkou vdovou a mnohými ľuďmi. Pri bráne sa dve skupiny len míňajú, idúcky každá svojou cestou, no práve vtedy svätý Lukáš zaznamenáva Ježišov pocit: «Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali» (7,13-14). Veľké spolucítenie vedie Ježišove činy: je to on, kto zastavuje sprievod a dotýka sa már a pohnutý hlbokým milosrdenstvom voči tejto matke sa rozhodne postaviť smrti takpovediac tvárou v tvár. A definitívne jej bude čeliť tvárou v tvár na kríži.

Počas tohto Jubilea by bolo dobré, keby si pri prechode Svätou bránou, Bránou milosrdenstva, pútnici pripomenuli túto evanjeliovú epizódu, čo sa odohrala pri naimskej bráne. Keď Ježiš uvidel túto matku v slzách, ona vstúpila do jeho srdca! Ku Svätej bráne každý prináša vlastný život s jeho radosťami a trápeniami, plánmi a zlyhaniami, pochybnosťami a obavami, aby ho predložil Pánovmu milosrdenstvu. Buďme si istí, že pri Svätej bráne sa Pán približuje, aby sa stretol s každým z nás, aby priniesol a ponúkol svoje mocné utešujúce slovo: «Neplač!» (Lk 7,13). Toto je tá Brána stretnutia medzi bolesťou ľudstva a Božím spolucítením. Prekročením tohto prahu napĺňame našu púť do vnútra milosrdenstva Boha, ktorý tak ako mŕtvemu mládencovi opakuje všetkým: «Hovorím ti, vstaň!» (Lk 7,14). Každému z nás hovorí: ,Vstaň!‘ Boh chce, aby sme boli na nohách. Stvoril nás preto, aby sme boli na nohách: preto Ježišovo spolucítenie vedie k tomu činu uzdravenia, aby nás uzdravil, a tým kľúčovým slovom je: ,Vstávaj! Postav sa na nohy, ako ťa stvoril Boh!‘ Na nohy. ,Ale, otče, my toľko ráz padáme‘ - ,Poď, vstávaj!‘ To je Ježišovo slovo, zakaždým. Pri prekročení Svätej brány sa snažme počuť v našom srdci toto slovo: ,Vstaň!‘ Ježišovo mocné slovo nás môže nanovo postaviť a spôsobiť aj v nás prechod od smrti k životu. Jeho slovo nás nanovo oživuje, dodáva nádej, posilňuje unavené srdcia, otvára novému pohľadu na svet a na život, ktorý prekračuje utrpenie a smrť. Vo Svätej bráne je pre každého vpísaný nevyčerpateľný poklad Božieho milosrdenstva!

Zasiahnutý Ježišovým slovom, «mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke» (Lk 7,15). Táto veta je veľmi pekná: naznačuje Ježišovu nežnosť: ,Vrátil ho jeho matke‘. Matka znovu nadobúda syna. Tým, že ho prijíma z Ježišových rúk, stáva sa matkou po druhý raz, ale ten syn, ktorý sa jej teraz prinavracia, nezískal život od nej. Matka a syn tak prijímajú každý svoju príslušnú identitu vďaka Ježišovmu mocnému slovu a jeho láskyplnému gestu. A tak obzvlášť pri Jubileu Matka Cirkev prijíma svoje deti a uznáva v nich život darovaný z Božej milosti. Je to práve vďaka takejto milosti, milosti krstu, že sa Cirkev stáva matkou a že každý z nás sa stáva jej dieťaťom.

Zoči-voči mládencovi vrátenému do života a prinavrátenému matke, «sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud» (Lk 7,16). To, čo urobil Ježiš, teda nie je len spásonosný čin určený vdove a jej synovi alebo dobročinné gesto obmedzené na to mestečko. V Ježišovej milosrdnej pomoci Boh ide v ústrety svojmu ľudu, v Ňom sa zjavuje a naďalej sa bude zjavovať celému ľudstvu Božia milosť.

Slávením tohto Jubilea, ktoré som chcel, aby sa prežívalo vo všetkých partikulárnych cirkvách, teda vo všetkých cirkvách vo svete a nielen v Ríme, akoby sa ním celá Cirkev roztrúsená vo svete spojila v jedinom chválospeve Pánovi. Aj dnes si Cirkev uvedomuje, že ju navštevuje Boh. Preto pri vykročení k Bráne milosrdenstva každý vie, že prichádza k bráne Ježišovho milosrdného srdca: On je vskutku tou pravou Bránou, ktorá vedie k spáse a vracia nás do nového života.

Milosrdenstvo, či už u Ježiša, alebo u nás, je cestou, ktorá začína od srdca, aby sa dostala k rukám. Čo to znamená? Ježiš na teba hľadí, uzdravuje ťa jeho milosrdenstvom, hovorí ti: ,Vstaň!‘ a tvoje srdce je nové. Čo znamená vykonať cestu od srdca k rukám? Znamená to, že s novým srdcom, so srdcom uzdraveným Ježišom, môžem vykonať skutky milosrdenstva prostredníctvom rúk a snažiť sa pomáhať, liečiť mnohých, ktorí to potrebujú. Milosrdenstvo je cestou, ktorá začína od srdca a prichádza k rukám, teda ku skutkom milosrdenstva.“

*

Na záver audiencie, pri oslovení talianskych pútnikov, sa pápež František spontánnymi slovami opäť vrátil k myšlienke z katechézy, že „milosrdenstvo je cestou vedúcou od srdca k rukám“:

„V srdci prijímame Ježišovo milosrdenstvo, ktoré nám odpúšťa všetko, lebo Boh odpúšťa všetko, a pozdvihuje nás, dáva nám nový život, a „infikuje nás“ svojím spolucítením. A od toho srdca, ktorému bolo odpustené, a s Ježišovým spolucítením sa začína cesta k rukám, teda ku skutkom milosrdenstva.

Jeden biskup mi nedávno vravel, že v jeho katedrále i v iných kostoloch dal urobiť Brány milosrdenstva ako vstupné, tak aj východové. Pýtal som sa ho: ,Prečo si to spravil?‘ – ,Lebo jedna brána je pre vstup, aby sme žiadali o odpustenie a získali Ježišovo milosrdenstvo; tá druhá východová brána milosrdenstva je na to, aby sme priniesli milosrdenstvo druhým našimi skutkami milosrdenstva‘. – Je to inteligentný biskup, však?

Aj my robme to isté cestou od srdca k rukám: vstúpme do kostola bránou milosrdenstva, aby sme prijali odpustenie od Ježiša, ktorý nám hovorí: Vstaň! Kráčaj, kráčaj!‘. A s týmto ,kráčaj‘ vzpriamení vychádzame výstupnou bránou. Je to vychádzajúca Cirkev: cesta milosrdenstva, ktoré ide od srdca k rukám. Kráčajte touto cestou!“

10. júla

Anjel Pána s pápežom Františkom: Odkaz milosrdného Samaritána

Vatikán 10. júla – Počas júla je pre pútnikov jedinou možnosťou na stretnutie so Svätým Otcom Františkom nedeľná modlitba Anjel Pána. Aj napriek prudkej horúčave v dnešnú 15. nedeľu cezročného obdobia veriaci na poludnie hojne zaplnili Námestie sv. Petra. Pápež František venoval krátku katechézu odkazu Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Zdôraznil, že viera nesmie zostať neplodnou, musí sa prejaviť v činoch lásky k blížnemu.

Vymenoval situácie, ktoré sú pre dnešného človeka výzvou podobne, ako bolo výzvou pre Samaritána stretnúť polomŕtveho človeka pri ceste. Pápež pripomenul, že „na konci budeme súdení zo skutkov milosrdenstva.“ Požiadavka lásky k blížnym znamená neselektovať ľudí. Pán sa totiž môže opýtať: „Spomínaš si? Ten migrant, ktorého toľkí chcú odohnať, som bol ja. Tí osamelí starí rodičia, opustení v starobinci, to som bol ja. Ten chorý, osamotený v nemocnici, ktorého nik nepríde navštíviť, som bol ja.“

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes nám liturgia predkladá podobenstvo nazývané „O milosrdnom Samaritánovi“, obsiahnuté v Evanjeliu podľa Lukáša (10,25-37). Toto podobenstvo svojím jednoduchým a podnetným rozprávaním poukazuje na taký životný štýl, v ktorom nie sme ťažiskom my sami, ale druhí s ich ťažkosťami, tí, ktorých stretávame na našej ceste a ktorí sú nám výzvou. Druhí nám sú výzvou. A keď nám druhí nie sú výzvou, tam niečo nefunguje. V takom srdci niečo nie je kresťanské.

Ježiš používa toto podobenstvo v dialógu s učiteľom zákona, v súvislosti s dvojitým prikázaním, ktoré umožňuje vstup do večného života: milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého (v. 25-28). „Áno,“ - odpovedá ten učiteľ zákona - „ale povedz mi, „kto je môj blížny?“ (v. 29). Aj my si môžeme položiť túto otázku: kto je môj blížny? Koho mám milovať ako seba samého? Mojich príbuzných? Mojich priateľov? Mojich krajanov? Tých, čo sú rovnakého náboženstva? - Kto je môj blížny?

A Ježiš odpovedá týmto podobenstvom: Istý človek po ceste z Jeruzalema do Jericha padol do rúk zbojníkov, ktorí ho ozbíjali a nechali napospas. Tou cestou kráčajú najprv kňaz a potom levita, ktorí hoci ho zazrú, nepristavia sa a kráčajú ďalej (v. 31-32). Potom prichádza Samaritán, čiže obyvateľ Samárie, a ako taký je opovrhovaný Židmi, pretože sa nedrží pravého náboženstva; avšak on, práve on, keď uvidel toho neboráka, «bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, ... obviazal mu rany, ... zaviezol ho do hostinca a staral sa oň» (porov. v. 33-34). A na druhý deň ho zveril hostinskému do opatery, zaplatil zaňho so slovami, že zaplatí aj všetko ostatné (v. 35).

V tomto momente sa Ježiš obracia k učiteľovi zákona s otázkou: «Čo myslíš, ktorý z tých troch – kňaz, levita, Samaritán – bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?» A ten prirodzene, nakoľko bol inteligentný, odpovedal: «Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo» (v. 36-37). Týmto spôsobom Ježiš kompletne obrátil pôvodnú perspektívu učiteľa zákona – a aj tú našu! – Nemusím zatrieďovať druhých, aby som sa rozhodol, kto je mojím blížnym a kto ním nie je. Odo mňa závisí, či som blížnym, alebo ním nie som. Je to moje rozhodnutie. Je to na mne byť či nebyť blížnym človeku, ktorého stretám a ktorý potrebuje pomoc, hoci by bol aj cudzím či azda nepriateľským. A Ježiš uzatvára: «Choď a rob aj ty podobne!» (v. 37).

Pekná lekcia! A opakuje to každému z nás: «Choď a rob aj ty podobne!», buď blížnym bratovi a sestre, ktorých vidíš, že sú v ťažkostiach. «Choď a rob aj ty podobne!» Robiť dobré skutky, nielen povedať slová, ktoré idú do vetra. Prichádza mi na myseľ tá pieseň: „Slová, slová, slová“. Nie. Treba konať, konať. A cez dobré skutky, ktoré s láskou a radosťou preukazujeme blížnym, naša viera zakvitá a prináša ovocie.

Spytujme sa – každý z nás nech si odpovie vo svojom srdci: Je naša viera plodná? Prináša naša viera dobré skutky? Alebo je skôr neplodná, a teda viac mŕtva než živá? Som blížnym, alebo jednoducho prechádzam povedľa? Som z tých, čo selektujú ľudí ako sa im zapáči? Tieto otázky je dobré si položiť a často si ich klásť, pretože na konci budeme súdení zo skutkov milosrdenstva. Pán nám môže povedať: Nuž ty, pamätáš si vtedy na ceste z Jeruzalema do Jericha? Ten polomŕtvy muž som bol ja. Spomínaš si? To vyhladované dieťa som bol ja. Spomínaš si? Ten migrant, ktorého toľkí chcú odohnať, som bol ja. Tí osamelí starí rodičia, opustení v starobinci, to som bol ja. Ten chorý, osamotený v nemocnici, ktorého nik nepríde navštíviť, som bol ja.  

Nech nám pomáha Panna Mária kráčať po ceste lásky, štedrej lásky voči druhým, po ceste dobrého Samaritána. Nech nám pomáha napĺňať hlavné prikázanie, ktoré nám Kristus zanechal. Toto je cesta na vstup do večného života.

Po spoločnej mariánskej modlitbe a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec pripomenul dnešný tematický deň označovaný ako „Nedeľa mora“, keď sa najmä v prímorských krajinách pozornosť Cirkvi zameriava na podporu pastoračnej starostlivosti o „ľudí mora“: „Povzbudzujem námorníkov a rybárov v ich práci, často tvrdej a riskantnej, ako aj kaplánov a dobrovoľníkov v ich cennej službe. Nech nad vami bdie Mária, Hviezda morská!“ Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich k tomuto dňu vydala aj osobitné posolstvo.

Pápež František medzi prítomnými pútnikmi osobitne pozdravil veriacich z Portorika, ako aj živo sa ozývajúcu skupinu z jeho rodnej Argentíny. Krajina práve včera oslávila 200 rokov nezávislosti. Svätý Otec dnes zvlášť pochválil skupinu Poliakov, ktorí absolvovali štafetu z Krakova do Ríma. Na diaľku pozdravil aj účastníkov 25. ročníka púte Rádia Mária do Čenstochovej.

3. júla

Pápež pred modlitbou Anjel Pána: Prinesme všetkým radostnú zvesť

Vatikán 3. júla – Pápež František dnes z okna Apoštolské paláca pripomenul, že „Ježiš nám priblížil Boha; v Ježišovi Boh kraľuje medzi nami, jeho milosrdná láska víťazí nad hriechom a nad ľudskou biedou“. Citujúc dnešné evanjelium podľa sv. Lukáša Rímsky biskup zopakoval, že misia kresťanov vo svete je priniesť všetkým radostnú zvesť, „posolstvo nádeje a útechy, pokoja a lásky“.

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pasáž z dnešného evanjelia z 10. kapitoly Lukášovho evanjelia (Lk 10,1-12.17-20) nám pomáha pochopiť, ako veľmi je potrebné vzývať Boha, «Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!» (v. 2). „Robotníci“, o ktorých Ježiš hovorí, sú misionármi Božieho kráľovstva, ktorých On sám povolal a poslal «po dvoch pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť» (v. 1). Ich úlohou je ohlasovať posolstvo spásy adresované všetkým. Misionári vždy ohlasujú posolstvo spásy všetkým; [a to] nielen misionári, ktorí idú ďaleko, ale aj my, kresťanskí misionári, ktorí hlásame radostnú zvesť spásy. A toto je dar, ktorý nám dá Ježiš s Duchom Svätým. Toto ohlasovanie znamená povedať: «Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo» (v. 9). Ježiš nám skutočne priblížil Boha; v Ježišovi Boh kraľuje uprostred nás, jeho milosrdná láska vyhráva nad hriechom a ľudskou biedou.

A dobrou správou je to, že „robotníci“ musia prinášať všetkým: posolstvo nádeje a útechy, pokoja a lásky. Keď Ježiš posiela učeníkov pred sebou do miest, odporúča im: «Najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!’ [...] Uzdravujte chorých, čo sú v nich» (porov. vv. 5.9). Toto všetko znamená, že Božie kráľovstvo sa buduje deň čo deň, a už na tejto zemi ponúka svoje ovocie obrátenia, očistenia, lásky a útechy medzi ľuďmi. Je to krásna vec! Budovať deň čo deň toto Božie kráľovstvo, ktoré sa uskutočňuje. [Znamená to] nezbúrať, [ale] budovať!

V akom duchu musí Ježišov učeník vykonať túto misiu? V prvom rade si musí byť vedomý náročnej a niekedy nevraživej reality, ktorá ho čaká. Ježiš na tom nešetrí slovami! Ježiš hovorí: «Posielam vás ako baránkov medzi vlkov» (v. 3). Je to jasné. Nevraživosť je vždy začiatkom prenasledovania kresťanov; lebo Ježiš vie, že misii bráni práca zlého. Robotník z evanjelia sa preto musí snažiť oslobodiť od ľudských vecí každého druhu, nenosiac mešec ani kapsu, ani obuv (porov. v.4), ako odporúča Ježiš, aby sa tak spoliehali len na silu Kristovho kríža. To znamená zanechať každý dôvod pre osobnú chválu, karierizmus a hlad po moci, a pokorne so seba nechať urobiť nástroj spásy, ktorá je dielom obety Krista, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych.

Misia kresťana vo svete je úžasná, je to misia určená všetkým, je to misia služby, bez výnimky; vyžaduje si mnoho štedrosti a predovšetkým pohľad a srdce obrátené hore vzývajúc tak Pánovu pomoc. Tak veľmi sú potrební kresťania, ktorí by s radosťou svedčili o evanjeliu v každodennom živote. Učeníci, ktorých vyslal Ježiš, «sa vrátili natešení» (v. 17). Keď to robíme, srdce sa naplní radosťou. A tento výrok ma nabáda k uvažovaniu nad tým, ako veľmi sa Cirkev teší, raduje z toho, keď jej synovia prijímajú radostnú zvesť vďaka oddanosti toľkých mužov a žien, ktorí dennodenne ohlasujú evanjelium: kňazi – tí vynikajúci farári, ktorých všetci poznáme, rehoľné sestry, zasvätené, misionárky a misionári... A ja sa sám seba pýtam, počúvajte dobre: koľkí z vás, mladí, ktorí ste dnes prítomní na námestí, počujete Pánovo volanie nasledovať ho? Nemajte strach! Buďte odvážni a odovzdajte druhým túto pochodeň apoštolského zápalu, ktorú sme dostali vďaka týmto príkladným učeníkom.

Prosme Pána, skrze príhovor Panny Márie, aby Cirkvi nikdy nechýbali obetavé srdcia, ktoré pracujú na tom, aby všetkým priniesli lásku a nežnosť nebeského Otca.“

Po príhovore sa pápež František s veriacimi na Námestí sv. Petra pomodlil modlitbu Anjel Pána a všetkým udelil svoje apoštolské požehnanie. Na záver odsúdil krvavé útoky, ktoré sa udiali v uplynulých dňoch v Dháke a Bagdade a s prítomnými sa pomodlil za obete a za násilníkov.

Petrov nástupca tiež pozdravil pútnikov z Talianska, Portugalska, Kórei či Venezuely. Zároveň pripomenul, že v stredu si Katolícka cirkev v tomto Svätom roku milosrdenstva pripomenie mladú mučeníčku sv. Máriu Gorettiovú, ktorá pred tým než zomrela, odpustila svojmu vrahovi. Svätorečenie patrónky zločinov a mládeže bolo prvým v histórii, na ktorom sa zúčastnili matka aj vrah. Jednoduché hrdinské dievča je tiež prvou sväticou 20. storočia.

30. júna

Veriaci na Námestí sv. Petra: Skutky milosrdenstva sú skutkami konkrétnej lásky

Vatikán 30. júna – Dnešnú poslednú jubilejnú audienciu pred letnými prázdninami, počas ktorej pápež vyzval veriacich, aby si osvojili konanie skutkov milosrdenstva ako „životný štýl“, sprevádzali silné emócie. Bezprostredné dojmy pútnikov, pochádzajúcich z rôznych kútov sveta, sa na mikrofón Vatikánskeho rozhlasu podarilo zachytiť redaktorke Marine Tomarro:

„Konkrétne milosrdenstvo, ktoré zasiahne všetkých: všetkých, tých, čo sú v núdzi, chudobných, na okraji spoločnosti, migrantov a utečencov. Všetkých! To je naozaj žité milosrdenstvo, ako o ňom hovoril Svätý Otec. Ja prichádzam zo Sýrie, z Damasku: veríme, že sa nám podarí byť misionármi milosrdenstva práve tam.“

„Konkrétne skutky milosrdenstva sú skutkami lásky voči blížnemu, ktorý môže byť napríklad aj väzeň alebo utečenec, ako hovorí evanjelium. My sa staráme o chudobných a o ľudí v núdzi... Prichádzame z juhu Talianska, z oblasti Taranto a sme spoločenstvo, zasvätení Panne Márii Karmelskej: priniesli sme tiež so sebou jej sochu, aby ju Svätý Otec požehnal.“

„Snažíme sa žiť milosrdenstvo ako rodina, vychovávajúc naše deti vo viere a učiac ich deliť sa o to, čo majú s priateľmi, ktorí sú v núdzi: napríklad s oblečením, dávajú ho tým, čo ho môžu potrebovať.“

„Verím, že Boh poslal Cirkvi do cesty pápeža Františka práve preto, aby nám otvoril dvere milosrdenstva, ktoré sú vstupnou bránou do neba.“

29. júna

Jubilejná audiencia pápeža Františka: Skutky milosrdenstva

Vatikán 29. júna – Svätý Otec František venoval dnešnú poslednú jubilejnú audienciu pred letnými prázdninami „skutkom milosrdenstva“. Hovoriť o skutkoch milosrdenstva a žiť ich sú, podľa Petrovho nástupcu, dve úplne odlišné veci. „Milosrdenstvo nie je abstraktné slovo, ale je to životný štýl,“ povedal na zaplnenom Námestí sv. Petra. Katechézu si prišli vypočuť aj pútnici z Východného Slovenska z farnosti Vydrník.

Biblickým úvodom ku katechéze bol nasledovný úryvok Matúšovho evanjelia:

«Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,31-36).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Koľkokrát sme počas týchto prvých mesiacov Jubilea počuli hovoriť o skutkoch milosrdenstva! Dnes nás Pán pozýva spytovať si vážne svedomie. Je vskutku dobré nikdy nezabudnúť na to, že milosrdenstvo nie je abstraktné slovo, ale je to životný štýl: človek môže byť milosrdný alebo môže byť nemilosrdný; je to životný štýl. Ja si vyberám, či budem žiť ako [človek] milosrdný alebo si vyberám, že budem žiť ako nemilosrdný. Jedna vec je hovoriť o milosrdenstve, druhá je žiť milosrdenstvo. Parafrázujúc slová sv. apoštola Jakuba (porov. 2,14-17) môžeme povedať: milosrdenstvo bez skutkov je samo v sebe mŕtve. Je to naozaj tak! To, čo robí milosrdenstvo živým je jeho neprestajný dynamizmus vychádzať v ústrety potrebám a núdzi tých, čo trpia duchovným a materiálnym nedostatkom. Milosrdenstvo má oči, aby videlo, uši, aby počulo, ruky, aby dodalo odvahy...  

Každodenný život nám umožňuje dotýkať sa rukou toľkých potrieb, ktoré sa týkajú najchudobnejších a ľudí v skúškach. Od nás sa žiada tá osobitná pozornosť, ktorá nás vedie k vnímaniu stavu utrpenia a núdze, v ktorých sa nachádzajú toľkí bratia a sestry. Neraz prechádzame popri situáciách dramatickej chudoby a zdá sa, že sa nás nedotýkajú; všetko pokračuje, akoby sa nič nestalo, v ľahostajnosti, ktorá nakoniec spôsobuje pokrytectvo a bez toho, aby sme si to uvedomovali, vedie k forme duchovnej letargie, ktorá otupuje myseľ a robí život neplodným. Ľudia, ktorí prechádzajú, ktorí v živote napredujú bez toho, aby si uvedomili potreby druhých, bez toho, aby videli mnohé duchovné a materiálne potreby, sú ľudia, ktorí prechádzajú bez toho, aby žili, sú ľudia, ktorých druhí nepotrebujú. Zapamätajte si: ten, kto nežije, aby slúžil, neslúži životu.

Koľko je aspektov Božieho milosrdenstva voči nám! A zároveň, koľko tvárí sa na nás obracia, aby sa im dostalo milosrdenstva. Ten, kto zakúsil vo vlastnom živote Otcovo milosrdenstvo, nemôže ostať necitlivý voči potrebám bratov. Ježišovo učenie, ktoré sme počuli, nepripúšťa únikové cesty: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som nahý, pocestný, chorý, vo väzení a pomohli ste mi (porov. Mt 25,35-36). Nedá sa vykrúcať pre človekom, ktorý je hladný: treba mu dať najesť. Sám Ježiš nám to hovorí! Skutky milosrdenstva nie sú teoretickými úvahami, ale sú konkrétnymi dôkazmi. Zaväzujú vyhrnúť si rukávy pre zmiernenie utrpenia.

Z dôvodu zmien v našom globalizovanom svete sa niektoré materiálne a duchovné biedy znásobili: dajme preto priestor kreativite lásky, aby sme nachádzali nové účinné spôsoby. Takto sa cesta milosrdenstva stane stále viac konkrétnou. Od nás sa preto žiada, aby sme boli bdelí ako nočná stráž, aby sa nestalo, že by sa zoči-voči biedam, ktoré sú výsledkom kultúry blahobytu pohľad kresťanov oslabil a stal neschopným vidieť to podstatné. Vidieť to podstatné. Čo to znamená? [Znamená to] hľadieť na Ježiša, vidieť Ježiša v hladnom, v uväznenom, v chorom, v nahom, v tom, ktorý nemá prácu a musí zabezpečiť rodinu. Vidieť Ježiša v týchto našich bratoch a sestrách; vidieť Ježiša v tom, ktorý je sám, smutný, v tom, ktorý sa mýli a potrebuje poradiť, v tom, ktorý s Ním potrebuje kráčať v tichosti, aby sa cítil sprevádzaný. Toto sú skutky, ktoré od nás žiada Ježiš! Vidieť Ježiša v nich, v týchto ľuďoch. Prečo? Lebo Ježiš tak vidí mňa, vidí všetkých nás.“

Na záver katechézy Svätý Otec František znova ďakoval za poslednú apoštolskú cestu, počas ktorej jeho kroky viedli do Arménska a prítomných poprosil o modlitby za nasledujúce cesty do Poľska a neskôr do Gruzínska a Azerbajdžanu.

22. júna

Generálna audiencia pápeža Františka: Milosrdenstvo očisťuje srdce

Vatikán 22. júna – Dotknúť sa chudobného, toho, čo je vylúčený zo spoločnosti, očisťuje od pokrytectva. Tak znela hlavná myšlienka dnešnej katechézy pápeža Františka, ktorú predniesol na zaplnenom Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec sa nechal inšpirovať príbehom z Evanjelia podľa Lukáša o malomocnom, ktorého Ježiš uzdravil dotykom (Lk 5,12-14).

Na generálnej audiencii dnes bola prítomná trojčlenná delegácia Národnej rady Slovenskej republiky vedená jej predsedom Andrejom Dankom s účasťou podpredsedu Bélu Bugára a poslanca Richarda Vašečku. Pri osobnom stretnutí v závere audiencie Svätému Otcovi tlmočili pozdravy v mene občanov a zopakovali aj pozvanie na návštevu Slovenska. Ako dar venovali Svätému Otcovi umelecky zdobený kríž s ľudovými motívmi.

Na Vatikánskom námestí boli aj viaceré pútnické skupiny zo Slovenska: z farností Dunajská Lužná, Skalica, Trenčianska Teplá, skupina sestier redemptoristiek z Kežmarku ako aj gréckokatolícke redemptoristky z kláštora vo Vranove nad Topľou – Lomnici. Príležitosťou pre púť rehoľných sestier do Talianska bolo blahorečenie zakladateľky Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa Márie Celeste Crostarosovej (1696-1755), ktoré sa konalo v sobotu 18. júna v meste Foggia.

Svätý Otec pri dnešnej audiencii osobitne pozval do svojej blízkosti skupinu utečencov, poväčšine afrického pôvodu, s ktorými sa vyfotografoval. Týmto gestom podčiarkol ústrednú myšlienku svojej dnešnej katechézy o kresťanskom postoji k chudobným a vydedencom.

Biblickým úvodom ku katechéze bol nasledovný úryvok Lukášovho evanjelia:

«Keď bol v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A malomocenstvo z neho hneď zmizlo. A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: „Choď,“ povedal, „ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš – im na svedectvo» (Lk 5,12-14).

Plné znenie katechézy Svätého Otca: Milosrdenstvo očisťuje srdce

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

«Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť» (Lk 5,12): to je prosba - ako sme počuli-, s ktorou sa na Ježiša obrátil malomocný. Tento človek nežiada len o to, aby bol uzdravený, ale aby bol ,očistený‘, teda celkovo vyliečený, na tele i na duši. Naozaj, malomocenstvo bolo považované za druh Božieho prekliatia, úplnej nečistoty. Malomocný sa musel zdržovať ďaleko od všetkých; nemohol vstúpiť do chrámu a zúčastniť sa žiadnej bohoslužby. Ďaleko od Boha a ďaleko od ľudí. Títo ľudia mali smutný život.

Napriek tomu sa ten malomocný nezmieri ani s chorobou, ani s podmienkami, ktoré ho vyraďujú zo spoločnosti. Aby sa dostal k Ježišovi, nebál sa prestúpiť zákon a vchádza do mesta – to, čo nesmel urobiť, bolo mu to zakázané –, a keď ho našiel, «padol na tvár a prosil ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť» (Lk 5,12).

Všetko, čo tento muž považovaný za nečistého robí a hovorí, je vyjadrením jeho viery! Rozpozná Ježišovu moc: je si istý, že má moc uzdraviť ho a že všetko závisí od jeho vôle. Táto viera je silou, ktorá mu umožnila porušiť každú zvyklosť a pokúsiť sa stretnúť Ježiša, a prosiac ho na kolenách ho nazýva ,Pane‘.

Prosba malomocného ukazuje, že keď sa predstavujeme Ježišovi, netreba dlho hovoriť. Stačí málo slov za predpokladu, že ich sprevádza plná dôvera v jeho všemohúcnosť a v jeho dobrotu. Zveriť sa do Božej vôle vskutku znamená nanovo sa vložiť do jeho nekonečného milosrdenstva.

Aj ja sa vám osobne zdôverím. Večer, predtým než si ľahnem, modlím sa túto krátku modlitbu: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!“ A modlím sa päť „Otčenášov“, po jednom pre každú z Ježišových rán, lebo Ježiš nás očistil ranami. Ale ak to robím ja, môžete to robiť aj vy u vás doma. Povedať: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!“ a pomyslieť na Ježišove rany a vysloviť „Otčenáš“ pre každú z nich. A Ježiš nás vždy počúva.

Ježiš je hlboko dotknutý týmto mužom. Evanjelium podľa Marka podčiarkuje, že «Ježiš sa nad ním zľutoval, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!» (Mk 1,41). Ježišovo gesto sprevádza jeho slová a robí tak jeho učenie jasnejším. Napriek nariadeniu Mojžišovho zákona, ktoré zakazovalo približovať sa k malomocnému (porov. Lv 13,45-46), Ježiš vystiera ruku a dokonca sa ho dotýka.

Koľko ráz stretávame chudobného, ktorý nám ide v ústrety! Môžeme tiež byť veľkorysí, môžeme spolucítiť, ale zvyčajne sa ho nedotýkame. Podarujeme mu mincu, hodíme mu ju, ale vyhýbame sa tomu, aby sme sa dotkli jeho ruky. A zabúdame, že je Kristovým telom!

Ježiš nás učí, aby sme nemali strach dotknúť sa chudobných a vyradených zo spoločnosti, lebo on je v nich. Dotknúť sa chudobného nás môže očistiť z pokrytectva a prebudiť v nás znepokojenie nad jeho situáciou. Dotknúť sa spoločensky vyradených.

Dnes ma tu sprevádzajú títo chlapci. Mnohí si o nich myslia, že lepšie by bolo, keby ostali vo svojej zemi, ale tam veľmi trpeli. Sú našimi utečencami, ale mnohí ich považujú za spoločensky vyradených. Prosím vás, sú našimi bratmi! Kresťan nikoho nevylučuje, dáva priestor všetkým, dovoľuje prísť všetkým.

Po tom, ako Ježiš uzdravil malomocného, prikazuje mu, aby o tom nikomu nerozprával. Hovorí mu: «Choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš – im na svedectvo» (Lk 5,14). Tento Ježišov postoj ukazuje prinajmenšom na tri veci. Po prvé: milosť, ktorá v nás koná, nevyhľadáva senzácie. Zvyčajne sa pohybuje nenápadne a bez hluku. Aby uzdravila naše rany a viedla nás na ceste ku svätosti, trpezlivo pracuje na formovaní nášho srdca podľa Pánovho Srdca tak, aby od neho prijalo stále viac myšlienok a citov.

Po druhé: vďaka oficiálnemu posúdeniu jeho uzdravenia zo strany kňazov a sláveniu zmiernej obety je malomocný znovu prijatý do spoločenstva veriacich a do spoločenského života. Jeho opätovné začlenenie je zavŕšením uzdravenia. Tak ako o to sám prosil, teraz je úplne očistený!

A napokon tým, že sa ukazuje kňazom, malomocný vydáva svedectvo o Ježišovi a o jeho mesiášskej autorite. Sila súcitu, s ktorou Ježiš uzdravil malomocného, priviedla vieru tohto muža k tomu, že sa otvoril pre misiu. Bol vylúčený, teraz je jedným z nás.

Pomyslime na nás, na naše biedy... Každý na tie svoje. Úprimne sa zamyslime: koľko ráz ich zakrývame pokrytectvom ,dobrých spôsobov‘. A práve vtedy je nutné zostať osamote, kľaknúť si pred Bohom a modliť sa «Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». A urobte to, spravte to pred tým než sa uložíte na spánok, každý večer. A teraz vyslovme túto krásnu modlitbu: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!“ Všetci spoločne, trikrát: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!“ [pápež opakuje spolu so zhromaždením] Ďakujem.

18. júna

Jubilejná katechéza pápeža Františka: Milosrdenstvo pozýva k obráteniu

Vatikán 18. júna – Milosrdenstvo je pozvaním k obráteniu. Takto znela ústredná myšlienka katechézy Svätého Otca počas dnešnej „jubilejnej audiencie“ na Námestí sv. Petra. Pápež František v katechéze zdôraznil, že obrátenie je významný aspekt Božieho milosrdenstva, ktorý je prítomný v celej Biblii. Pravé obrátenie zahŕňa celú osobu, jej srdce i myseľ, aby sa tak mohla stať novou osobou, pričom sa „mení srdce a človek sa obnovuje“. Svätý Otec pripomenul, že ak Ježišovi otvoríme naše srdce dokorán, on spraví zvyšok, uzdraví nás a posunie ďalej.

Na zaplnenom vatikánskom námestí boli aj slovenskí pútnici, a to z farnosti Ružomberok-Černová a Široké, ako aj slovenské sestry verbistky v rámci väčšej skupiny Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.

Pred pápežovou katechézou zaznel úryvok zo záveru Evanjelia podľa Lukáša:

«Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami» (Lk 24,45-48).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia sestry, dobrý deň!

Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš niekoľko ráz zjavil učeníkom predtým než vystúpil do Otcovej slávy. Evanjeliový úryvok, ktorý sme práve počuli (Lk 24,45-48), rozpráva o jednom z týchto zjavení, v ktorom Pán naznačuje podstatný obsah ohlasovania, ktorý budú musieť apoštoli predkladať svetu. Môžeme to zhrnúť dvoma slovami: ,obrátenie‘ a ,odpustenie hriechov‘. Sú to dva významné aspekty milosrdenstva Boha, ktorý sa s láskou o nás stará.

Dnes pouvažujeme nad obrátením. Čo je to obrátenie? Je prítomné v celej Biblii a osobitným spôsobom v kázaní prorokov, ktorí neustále pozývajú ľud, aby sa „vrátil k Pánovi“, žiadal ho o odpustenie a zmenil životný štýl. Obrátiť sa podľa prorokov znamená zmeniť smer jazdy a znovu sa obrátiť na Pána, vychádzajúc z istoty, že on nás miluje a jeho láska je vždy verná. Vrátiť sa k Pánovi.

Ježiš učinil obrátenie prvým slovom svojho kázania: «Kajajte sa (obráťte sa) a verte evanjeliu» (Mk 1,15). Práve s týmto ohlasovaním sa predstavuje ľudu, žiadajúc ho, aby jeho slovo prijal ako posledné a definitívne slovo, ktorým sa Otec obracia na ľudstvo (porov. Mk 12,1-11). Ohľadom kázania prorokov Ježiš ešte viac nástojí na vnútornom rozmere obrátenia. V ňom je naozaj obsiahnutá celá osoba, srdce i myseľ, aby sa tak stala novým stvorením, novou osobou. Mení sa srdce a človek sa obnovuje.

Keď Ježiš volá po obrátení, nestavia sa za sudcu ľudí, ale robí tak z pozície blízkosti, zdieľaním ľudskej situácie, čiže cesty, domova, stola... Milosrdenstvo voči tým, ktorí potrebovali zmenu života, sa prejavovalo jeho prívetivou prítomnosťou, aby tak každého zahrnul do jeho dejín spásy. Ježiš presviedčal ľudí láskavosťou, láskou, a týmto svojím správaním sa Ježiš dotýkal hĺbky srdca ľudí a oni cítili, ako ich Božia láska priťahuje a pobáda ku zmene života. Napríklad obrátenie Matúša (porov. Mt 9,9-13) a Zacheja (porov. Lk 19,1-10) sa udiali týmto spôsobom, lebo pocítili, že Ježiš ich miluje a cez neho ich miluje Otec. Pravé obrátenie sa udeje, keď prijímame dar milosti; a jasným znakom jeho opravdivosti je to, že si všímame potreby bratov a sme pripravení ísť im v ústrety.

Drahí bratia a sestry, koľko ráz aj my cítime potrebu zmeny, ktorá zahŕňa celú našu osobu! Koľko ráz si povieme: ,Musím sa zmeniť, nemôžem takto pokračovať. Môj život, ak takto pôjde ďalej, neprinesie ovocie, bude to neužitočný život a ja nebudem šťastný‘. Koľko ráz prichádzajú takéto myšlienky, koľko ráz... A Ježiš, ktorý je pri nás, k nám vystiera ruku a hovorí: ,Poď, príď ku mne. Tú prácu spravím ja. Ja ti zmením srdce. Zmením ti život. Urobím ťa šťastným‘.

A my, veríme tomu alebo nie? Veríme alebo nie? Čo si o tom myslíte: veríte tomu alebo nie? Menej potlesku a viac hlasu: veríte či neveríte? [Námestie odpovedá: ,Áno‘] Tak je! Ježiš, ktorý je s nami, nás pozýva ku zmene života. Je to on s Duchom Svätým, ktorý do nás zasieva tento nepokoj, aby sme zmenili život a boli o trochu lepší. Nasledujme teda toto Pánovo pozvanie a neodporujme mu, lebo len ak sa otvoríme jeho milosrdenstvu, nájdeme skutočný život a skutočnú radosť. Musíme len dokorán otvoriť dvere a on spraví všetko ostatné. On spraví všetko, no je na nás otvoriť mu srdce dokorán, aby nás mohol uzdraviť a dal nám vykročiť vpred. Ubezpečujem vás, že budeme šťastnejší. Ďakujem“.

15. júna

Generálna audiencia pápeža Františka: Milosrdenstvo sú otvorené oči

Vatikán 15. júna – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o Božom milosrdenstve vo svetle textov Nového zákona. Tentoraz sa zameral na udalosť uzdravenia slepca pri Jerichu z Lukášovho evanjelia. Poukázal na milosrdné konanie Boha, ktorý berie vydedeného človeka z okraja, začleňuje ho do spoločnosti a robí z neho učeníka. Pápež zdôraznil, že nejde len o uzdravenie slepca, ale aj o uzdravenie ostatných, ktorým Ježiš dal takto porozumieť že aj oni sami sú povolaní byť milosrdnými podľa vzoru Boha a oslavovať jeho milosrdenstvo. A toto sa podľa slov Svätého Otca týka každého kresťana.

Katechézu Svätého Otca uviedol úryvok z Lukášovho evanjelia: «Keď sa približoval k Jerichu, sedel pri ceste akýsi slepec a žobral. ... Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ ... Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila“» (Lk 18,35.37-38.40-42).

Katechéza Svätého Otca: Milosrdenstvo je svetlo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ako sa istý deň Ježiš približoval do mesta Jericho, vykonal zázrak prinavrátenia zraku slepcovi, ktorý žobral pozdĺž cesty (porov. Lk 18,35-43). Dnes chceme pochopiť zmysel tohto znaku, lebo sa priamo dotýka aj nás. Evanjelista Lukáš hovorí, že ten slepý sedel pri ceste a žobral (porov. v. 35). Slepý v tých časoch – ale taktiež až donedávna – nemohol inak než žiť z almužny.

Osoba tohto slepca predstavuje mnohých ľudí, ktorí sa aj dnes nachádzajú na okraji spoločnosti z dôvodu fyzickej alebo inej nevýhody. Je oddelený od zástupu, sedí tam, zatiaľ čo ľudia kráčajú pohrúžení do svojich myšlienok a množstva vecí. A cesta, ktorá môže byť miestom stretnutia, je naopak pre neho miestom osamelosti. Koľký dav prechádza okolo... a on je sám.

Obraz vydedenca (marginalizovaného) je smutný, predovšetkým na pozadí mesta Jericho, úžasnej a prosperujúcej oázy v púšti. Vieme, že práve k Jerichu dorazil izraelský ľud na konci dlhého exodu z Egypta: to mesto predstavuje vstupnú bránu do Zasľúbenej zeme. Pamätajme na slová, ktoré Mojžiš vyslovil v tejto súvislosti. Hovorí:

«Ak sa niekto z tvojich bratov stane chudobným v nejakom bydlisku tvojej krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, nezatvrdíš si srdce a nezatvoríš ruku, lež otvoríš ju ... chudobnému bratovi. ... Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine» (Dt 15,7.11).

Do očí bije kontrast medzi týmto odporúčaním Božieho zákona a situáciou opísanou v evanjeliu: zatiaľ čo slepý kričí – a tento človek mal dobrý hlas, nie tak? –, zatiaľ čo slepec volá vzývajúc Ježiša, ľudia ho okrikujú, aby mlčal, akoby nemal právo hovoriť. Nemajú s ním súcit, naopak, jeho výkriky im vadia. Koľkokrát my, keď vidíme mnoho ľudí na ceste – ľudí núdznych, chorých, ktorí nemajú čo jesť – pociťujeme mrzutosť. Koľkokrát my, keď sa nachádzame tvárou v tvár mnohým utečencom, sa cítime byť otrávení. Je to pokušenie: my všetci ho máme, je tak? Všetci, aj ja, my všetci.

Pre toto nás Božie slovo učí: Ľahostajnosť a nevraživosť robia človeka slepým a hluchým, bránia mu uvidieť bratov a nedovoľujú mu v nich rozpoznať Pána. Ľahostajnosť a nevraživosť. A keď sa táto ľahostajnosť a nevraživosť stanú agresiou a aj urážkou – „veď ich len vyžeňte preč, týchto ľudí!“, „dajte ich niekam inam!“ – takouto agresiou; je to práve to, čo robili ľudia, keď slepca okrikovali: „choď preč, mlč, nekrič“!

Všimnime si jednu zaujímavosť. Evanjelista hovorí, že niekto z davu slepcovi vysvetlil príčinu, ktorá pritiahla všetkých tých ľudí hovoriac: «Ježiš Nazaretský ide tadiaľto» (v. 37). Ježišov prechod je označený tým istým slovesom, s akým sa v Knihe Exodus hovorí o prechode anjela ničiteľa, ktorý zachráni Izraelitov v Egyptskej zemi (porov. Ex 12,23). Je to „prechod“ paschy, začiatok oslobodenia: keď prechádza Ježiš, vždy je tam oslobodenie, vždy je tam spása!

Slepcovi teda akoby bola ohlásená jeho pascha. Bez toho, aby sa nechal zastrašiť, slepec na Ježiša viackrát volá, uznávajúc ho za Dávidovho syna, očakávaného mesiáša, ktorý mal podľa proroka Izaiáša otvoriť oči slepým (porov. Iz 35,5). Na rozdiel od davu, tento slepec vidí očami viery. Vďaka nej má jeho prosba silný účinok. Veď keď ho začul, «Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu» (v. 40). Takto Ježiš berie slepca preč z okraja cesty a kladie ho do centra pozornosti svojich učeníkov a davu. Pomyslime aj my na to, keď sme boli v nepekných situáciách, aj v situáciách hriechu, ako nás práve Ježiš vzal za ruku a vzal nás preč z okraja na cestu spásy.

Takto sa uskutočňuje dvojitý prechod. Prvý: ľudia slepcovi ohlásili dobrú zvesť, avšak nechceli s ním mať nič dočinenia; teraz Ježiš všetkých zaväzuje, aby si uvedomili, že dobrá zvesť v sebe zahŕňa to, že do centra našej vlastnej cesty kladieme toho, kto z nej bol vylúčený. Druhý prechod: slepec nevidel, ale jeho viera mu otvára cestu spásy a on sa ocitá uprostred tých, čo vyšli na cestu, aby uvideli Ježiša.

Bratia a sestry, Pánov prechod je stretnutím milosrdenstva, ktoré všetkých navôkol neho spája, aby im dovolilo rozpoznať, kto potrebuje pomoc a útechu. Aj naším životom prechádza Ježiš; a keď Ježiš prechádza, povšimnem si to, je to pozvanie, aby som sa k nemu priblížil, aby som bol lepší, aby som bol lepším kresťanom, aby som Ježiša nasledoval.

Ježiš sa obracia na slepca a pýta sa ho: «Čo chceš, aby som ti urobil?» (v. 41). Tieto Ježišove slová sú úchvatné: Boží Syn teraz stojí pred slepcom ako pokorný sluha. On, Ježiš, Boh, hovorí: „Čo chceš, aby som ti urobil? Ako chceš, aby som ti slúžil?“ Boh zo seba robí sluhu človeka-hriešnika. A slepec odpovedá Ježišovi tak, že ho už nenazýva „Dávidovým synom“, ale „Pánom“ – titulom, ktorý Cirkev už od počiatku aplikuje na Vzkrieseného Ježiša.

Slepec prosí, aby mohol opäť vidieť a jeho túžba je vypočutá: «Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila» (v. 42). Preukázal svoju vieru tým, že vzýval Ježiša a že ho chcel rozhodne stretnúť a toto mu darovalo spásu. Vďaka viere teraz môže vidieť a predovšetkým sa cíti byť Ježišom milovaný. Preto sa rozprávanie končí poukázaním na to, že slepec «šiel za ním a velebil Boha» (v. 43): stáva sa učeníkom.

Zo žobráka k učeníkovi – aj toto je naša cesta: my všetci sme žobrákmi, my všetci. Vždy potrebujeme spásu. A my všetci, každý deň musíme urobiť tento krok: od žobrákov k učeníkom. A tak sa slepec vydáva na cestu za Pánom a vstupuje do jeho spoločenstva ako jeho súčasť. Ten, ktorého chceli umlčať, teraz veľkým hlasom svedčí o svojom stretnutí s Ježišom z Nazareta a «všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu» (v. 43).

Dochádza aj k druhému zázraku: to, čo sa stalo slepcovi spôsobuje to, že aj ľudia konečne vidia. Rovnaké svetlo osvecuje všetkých zjednocujúc ich v modlitbe chvály. Tak Ježiš vylieva svoje milosrdenstvo na všetkých tých, ktorých stretáva: volá ich, dáva im, aby prišli k nemu, zhromažďuje ich, uzdravuje a osvecuje, vytvárajúc nový ľud, ktorý slávi zázraky jeho milosrdnej lásky.

Nechajme sa však aj my Ježišom povolať, nechajme sa Ježišom uzdraviť, nechajme si Ježišom odpustiť. A poďme za Ježišom chváliac Boha. Nech sa tak stane!

12. júna

Pápež pri Jubileu chorých: Svet nebude lepší, ak sa obmedzí na „dokonalých“

Vatikán 12. júna – V Ríme dnes vyvrcholilo Jubileum chorých. Svätá omša ktorej na Námestí sv. Petra o 10.30 predsedal Svätý Otec František mala mimoriadny charakter pre aktívnu účasť chorých a hendikepovaných na priebehu liturgie. Posunková reč v medzinárodnom znakovom jazyku umožnila porozumenie aj nepočujúcim. Evanjeliový príbeh o Ježišovej návšteve vo farizejovom dome, keď mu kajúca hriešnica slzami umyla nohy, súčasne s čítaním diakona znázorňovala dramatizovanou formou skupina hercov v kostýmoch. Do stvárnenia scénky sa zapojili aj intelektovo postihnuté osoby.

V homílii sa pápež František sústredil na postoj kresťana k chorobe, utrpeniu a obmedzenosti ľudskej krehkosti, ktorý vychádza z prijatého krstu: „Aj choroba, utrpenie a smrť sú včlenené do Krista a nachádzajú v ňom svoj posledný zmysel.“

Svätý Otec poukázal na mentalitu súčasného sveta, ktorá chce diktovať svoje kritériá šťastia a tvrdiť o ľuďoch s postihnutím, že nebudú schopní dosiahnuť šťastie, lebo nemôžu žiť v štýle určovanom kultúrou pôžitku a zábavy. „Svet sa nestáva lepším tým, že sa skladá čisto z ľudí, ktorí sú zdanlivo „dokonalí“ ..., ale tým, keď medzi ľuďmi rastie solidarita, vzájomné prijatie a rešpekt,“ upozornil pápež František.

„Boh dokáže chápať naše choroby, pretože on sám ich zakúsil na vlastnej koži“, zdôraznil ďalej v homílii. „Vieme, že v slabosti sa môžeme stať silnými a prijať milosť dopĺňať to, čo v nás chýba z Kristovho utrpenia, v prospech Cirkvi, jeho tela. Tela, ktoré si na obraz vzkrieseného Pána zachováva rany, znak tvrdého zápasu, ale sú to rany navždy premenené láskou“ - uzavrel pápež František svoj príhovor.

Na Vatikánskom námestí sa účastníci Jubilea chorých zapojili do programu svedectiev a umeleckých vystúpení už od rána. Okrem iných v ňom vystúpil za pomoci tlmočníka hlucho-slepý redemptorista o. Cyril Axelrod a cez video sa prihovoril zakladateľ komunity Archa Jean Vanier.

Na záver slávenia Jubilea chorých Svätý Otec v krátkom príhovore pred modlitbou Anjel Pána pripomenul dvoch nových blahoslavených. Sú nimi diecézny kňaz Giacomo Abbondo (1720-1788) blahorečený v sobotu 11. júna v severotalianskom Vercelli a rehoľná sestra Mária od Ježiša, vlastným menom Carolina Santocanale (1852-1923), zakladateľka Sestier kapucínok Lurdskej Panny Márie, blahorečenú dnes v Monreale na Sicílii.

V súvislosti s dnešným Svetovým dňom boja proti detskej práci pápež vyzval veriacich týmito slovami: „Obnovme si všetci spoločne naše úsilie o odstránenie príčin tohto moderného otroctva, ktoré oberá milióny detí o niektoré základné práva a vystavuje ich vážnym ohrozeniam. Dnes je vo svete tak veľa detských otrokov!“

V závere Jubilea chorých sa Svätý Otec poďakoval osobitne prítomným chorým a hendikepovaným, ktorí ako pútnici prišli na slávenie tohto dňa. Poďakoval tiež lekárom a zdravotníckym pracovníkom, ktorí zorganizovali „Body zdravia“ pri štyroch pápežských bazilikách, aby tak ponúkli odborné vyšetrenia stovkám ľudí žijúcich na okraji spoločnosti v rámci mesta Ríma. Svätý Otec nezabudol oceniť ani usporiadateľov a účastníkov práve skončeného medzinárodného kongresu venovaného liečbe postihnutých Hansenovou chorobou (leprou).

Plné znenie homílie Svätého Otca

«S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,19-20). Apoštol Pavol používa veľmi silné slová, aby vyjadril tajomstvo kresťanského života. Všetko sa stretáva vo veľkonočnom dynamizme smrti a zmŕtvychvstania, prijatom v krste. Totiž ponorením do vody každý z nás akoby umrel a bol pochovaný s Kristom (por. Rim 6,3-4), ale keď sa z nej vynorí, stáva sa prejavom nového života v Duchu Svätom. Tento stav znovuzrodenosti zasahuje celý život človeka v každom jeho aspekte. Aj choroba, utrpenie a smrť sú včlenené do Krista a nachádzajú v ňom svoj posledný zmysel. Dnes, v deň Jubilea venovaného tým, ktorí nesú znaky choroby a telesného postihnutia, toto Slovo života v našom zhromaždení osobitne rezonuje.

V skutočnosti, skôr či neskôr sa všetci musíme konfrontovať a niekedy doslova zraziť s krehkosťou, chorobami, našimi i druhých. A koľké rozličné tváre nadobúdajú tieto skúsenosti, ktoré sú tak typicky a dramaticky ľudské! V každom prípade prinášajú veľmi pálčivé a naliehavé otázky o zmysle existencie. Do našej duše môže vstúpiť aj postoj cynizmu, akoby sa všetko dalo riešiť len tým, že podľahneme, alebo že počítame iba s vlastnými silami. Inokedy naopak všetku našu dôveru vkladáme iba do vedeckých objavov a premýšľame nad tým, že niekde vo svete určite existuje liek, ktorý dokáže danú chorobu vyliečiť. Bohužiaľ tomu tak nie je, a aj keby taký liek existoval, bol by dostupný iba pre zopár ľudí.

Ľudská prirodzenosť, zranená hriechom, má v sebe vpísanú realitu obmedzenia. Poznáme námietku, ktorá zaznieva predovšetkým v týchto časoch, voči ľudskej existencii poznačenej veľkými fyzickými obmedzeniami. Tvrdí sa, že chorá alebo telesne postihnutá osoba nebude môcť byť šťastná, keďže nie je schopná realizovať životný štýl, ktorý nám určila kultúra pôžitku a zábavy. V dobe, kedy sa istá starostlivosť o telo stala masovým mýtom a teda ekonomickou záležitosťou, to čo je nedokonalé, musí byť zatienené, pretože to ohrozuje šťastie a pohodu privilegovaných a nabúrava dominantný model. Je lepšie držať týchto ľudí oddelených, v nejakej „ohrade“ - možno aj zo zlata - alebo v „rezerváciách“ pietizmu a absolútnej opatery („asistencializmu“), aby nerušili rytmus falošného blahobytu.

V niektorých prípadoch sa dokonca považuje za priam najlepšie čo najskôr sa ich zbaviť, pretože sa stávajú neúnosnou ekonomickou záťažou v čase krízy. Ale v skutočnosti, v akej ilúzii žije dnešný človek, keď zatvára oči pred chorobou a telesným postihnutím! Nechápe skutočný zmysel života, ktorý zahŕňa aj prijatie utrpenia a obmedzenia. Svet sa nestáva lepším tým, že sa skladá čisto z ľudí, ktorí sú zdanlivo „dokonalí“, to len aby sme nepovedali „navizážovaní“, ale tým, keď medzi ľuďmi rastie solidarita, vzájomné prijatie a rešpekt. Aké pravdivé sú slová apoštola: «čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných» (1 Kor 1,27)!

Aj evanjelium tejto nedele (Lk 7,36-8,3) nám predstavuje osobitnú situáciu slabosti. Hriešnica je odsudzovaná a odsúvaná bokom, ale Ježiš ju prijíma a bráni: «lebo [ona] veľmi miluje» (v. 47). Toto je Ježišov uzáver ako toho, ktorý je pozorný k utrpeniu a plaču tejto osoby. Jeho nežnosť je znamením lásky, ktorú Boh prechováva voči tým, ktorí trpia a sú vylúčení na okraj. Neexistuje však iba telesné utrpenie. Dnes medzi najčastejšie patológie patrí aj tá, ktorá sa týka ducha. Je to utrpenie, ktoré zasahuje dušu, a robí ju smutnou, pretože je bez lásky. Choroba smútku. Keď zakusujeme sklamanie, alebo zradu v dôležitých vzťahoch, vtedy zistíme, že sme zraniteľní, slabí a bez obrany. Pokušenie uzavrieť sa do seba samých je veľmi silné a riskujeme, že prídeme o životnú šancu: milovať napriek všetkému. Milovať napriek všetkému!

Šťastie, po ktorom každý túži, môže navyše mať mnohoraké vyjadrenia, a môžeme ho dosiahnuť jedine ak sme schopní milovať. Toto je tá cesta. Je to vždy otázka lásky, niet inej cesty. Skutočnou výzvou je to, kto miluje viac. Koľko telesne postihnutých a chorých ľudí sa otvorí životu vo chvíli, keď zistia, že sú milovaní! A koľká láska môže vyvierať zo srdca hoci iba pre jeden úsmev! Liečba úsmevom... A tak samotná krehkosť sa môže stať útechou a oporou v našej samote.

Ježiš nás vo svojom utrpení miloval až do konca (por. Jn 13,1). Na kríži zjavil lásku, ktorá sa daruje bez obmedzenia. Aké utrpenia a choroby môžeme vyčítať Bohu, ktoré by už neboli odtlačené v tvári jeho ukrižovaného Syna? K jeho fyzickej bolesti sa pridal výsmech, vylúčenie a bolestné spolucítenie, zatiaľ čo on odpovedá milosrdenstvom, ktoré všetkých prijíma a všetkým odpúšťa: «jeho rany nás uzdravili» (Iz 53,5; 1 Pt 2,24). Ježiš je lekár, ktorý uzdravuje liekom lásky, pretože berie na seba naše utrpenie a vykupuje ho. My vieme, že Boh dokáže chápať naše choroby, pretože on sám ich zakúsil na vlastnej koži (por. Hebr 4,15).

Spôsob, akým prežívame chorobu a telesné postihnutie je ukazovateľom lásky, ktorú sme pripravení ponúknuť. Spôsob, akým sa staviame k utrpeniu a obmedzeniam je kritériom našej slobody dávať zmysel skúsenostiam života, aj keď sa nám zdajú absurdné a nezaslúžené. Nenechajme sa preto znepokojiť týmito súženiami (por. 1 Sol 3,3). Vieme, že v slabosti sa môžeme stať silnými (por. 2 Kor 12,10) a prijať milosť dopĺňať to, čo v nás chýba z Kristovho utrpenia, v prospech Cirkvi, jeho tela (por. Kol 1,24). Tela, ktoré si na obraz vzkrieseného Pána zachováva rany, znak tvrdého zápasu, ale sú to rany navždy premenené láskou.

8. júna

Generálna audiencia: Kána ako Ježišovo prvé znamenie milosrdenstva

Vatikán 8. júna – „V Káne sa Ježišovi učeníci stávajú jeho rodinou a v Káne sa rodí viera Cirkvi.“ Tak znela jedna z myšlienok pápeža Františka na dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra. Svätý Otec zameral svoju katechézu na prvý Ježišov verejný zázrak: premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej. Ako ďalej Petrov nástupca vysvetlil, išlo o „prvé znamenie milosrdenstva“ Krista.

Svätý Otec hneď na úvod svojho príhovoru pozdravil prítomné páry sláviace zlaté výročie manželstva. Ako zvyčajne na záver osobitne požehnal aj prítomných mladomanželov. Popri iných skupinách pozdravil delegátov Generálneho zhromaždenia Spoločnosti sv. Vincenta de Paul ako aj členov generálnej kapituly misionárskej kongregácie Bielych otcov.

Pozdrav Svätého Otca slovenským pútnikom

Na generálnej audiencii boli prítomní aj pútnici zo Slovenska, ktorým sa Svätý Otec osobitne prihovoril týmito slovami:

„Zo srdca vítam slovenských pútnikov, osobitne farské skupiny ako aj zdravotnícky personál Geriatrického centra svätého Lukáša z Košíc. Bratia a sestry, prajem vám, aby váš pobyt v Ríme v Jubilejnom roku milosrdenstva bol vhodnou príležitosťou na vzrast viery a povzbudením napredovať veľkodušne v kresťanskom svedectve. Rád udeľujem všetkým vám i vašim drahým apoštolské požehnanie.“

Počúvaj tu: Klikni sem.

Slová pápeža Františka pútnikom pretlmočil Mons. Jozef Krištof. Boli medzi nimi skupiny z farností Ivanka pri Nitre, Hliník nad Hronom, Hriňová a Skalité, ako aj individuálni pútnici z iných farností. Ďalšie veľké skupiny tvorili pracovníci Geriatrického centra svätého Lukáša z Košíc, ako aj študenti a pedagógovia gréckokatolíckych stredných škôl: Gymnázia blahoslaveného Pavla Gojdiča z Prešova a Gymnázia Jána Zlatoústeho z Humenného.

Katechéza Svätého Otca

Ešte pred samotnou katechézou si veriaci mohli vo viacerých jazykoch vypočuť biblický príbeh z Jánovho evanjelia:

«V Káne Galilejskej bola svadba. ... Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú víno.“ ... Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno – on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli –, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“» (Jn 2,1.3.6-10).

Potom sa už prihovoril Svätý Otec v katechéze, ktorú prinášame v plnom znení:

Prvé znamenie milosrdenstva: Kána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prv než začneme katechézu, chcel by som pozdraviť skupinu manželských párov – tam na konci – ktoré oslavujú 50. výročie svadby. To veru je dobré víno rodiny! Ste svedectvom pre novomanželov – ktorých pozdravím neskôr – a pre mladých, aby sa od vás učili. Ďakujem za toto vaše svedectvo.

Po tom, čo sme si vysvetlili niektoré podobenstvá o milosrdenstve, sa dnes zastavíme pri prvom z Ježišových zázrakov, ktoré evanjelista Ján nazýva „znamenia“, lebo Ježiš ich nerobil preto, aby vyvolal úžas, ale aby ukázal Otcovu lásku. O prvom z týchto podivuhodných znamení rozpráva Ján (2,1-11) a koná sa v Káne Galilejskej. Ide o druh „vstupného portálu“, v ktorom sú vyryté slová a výrazy, ktoré osvetľujú celé tajomstvo Krista a otvárajú srdce učeníkov pre vieru. Pozrime sa na niektoré z nich.

V úvode nachádzame výraz «Ježiš a jeho učeníci» (2,2). Tých, ktorých Ježiš povolal, aby ho nasledovali, spojil so sebou v spoločenstve a teraz sú všetci ako jedna rodina pozvaní na svadbu do Kány. Začínajúc svoje verejné účinkovanie na svadbe v Káne, Ježiš sa zjavuje ako ženích Božieho ľudu ohlasovaný prorokmi, a ktorý nám odhaľuje hĺbku vzťahu, ktorý nás s ním spája: je to nová Zmluva lásky. Čo je základom našej viery? Čin milosrdenstva, ktorým nás Ježiš spojil so sebou. A kresťanský život je odpoveďou na túto lásku, je akoby príbehom dvoch zaľúbených. Boh a človek sa stretávajú, hľadajú, nachádzajú a milujú: práve tak ako snúbenec a snúbenica v Piesni piesní. Všetko ostatné prichádza ako následok tohto vzťahu. Cirkev je Ježišova rodina, v ktorej sa sústredí jeho láska; je to práve táto láska, ktorú Cirkev opatruje a chce darovať všetkým.

V kontexte Zmluvy možno chápať aj postreh Panny Márie: «Nemajú víno» (2,3). Ako je možné sláviť svadbu a oslavovať, ak chýba to, čo proroci označovali ako typický prvok mesiášskej hostiny (porov. Am 9,13-14; Joel 2,24; Iz 25,6)? Voda je nevyhnutná pre život, ale víno vyjadruje hojnosť hostiny a radosť z oslavy. Je to svadobná oslava, a chýba na nej víno. Novomanželov to zahanbuje, sú vystavení hanbe a hanbia sa za to. Len si predstavte, že by ste skončili svadobnú hostinu pijúc čaj; bola by to hanba. Víno je pre oslavu potrebné. Premeniac na víno vodu v nádobách, ktoré slúžili «na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov» (Jn 2,6), Ježiš vykonáva výrečné znamenie: premieňa Mojžišov zákon na Evanjelium, prinášajúce radosť. Ako na inom mieste hovorí sám Ján «Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista» (1,17).

Slová, ktorými sa Mária obracia na sluhov, korunujú svadobnú scénu v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie!» (2,5). Je to zaujímavé, sú to jej posledné slová zaznamenané v evanjeliách: sú jej dedičstvom, ktoré odovzdáva nám všetkým. Aj dnes Panna Mária nám všetkým hovorí: „Čokoľvek vám Ježiš povie, urobte to. To je dedičstvo, ktoré nám zanechala: aké krásne! Ide o výraz, ktorý odkazuje na formulu viery, ktorou izraelský ľud na Sinaji odpovedal na prísľuby zmluvy: «Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán» (Ex 19,8). A vskutku služobníci v Káne poslúchnu. Ježiš im povedal: «„Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli» (Jn 2,7-8). Na tejto svadbe sa naozaj uzatvára Nová zmluva a služobníkom Pána, čiže celej Cirkvi, sa zveruje nová misia: «Urobte všetko, čo vám povie!» (2,5).

Slúžiť Pánovi znamená počúvať a uskutočňovať jeho slovo. Je to jednoduché ale zásadné odporúčanie Ježišovej matky, a je to životný program kresťana. Pre každého z nás sa načerpanie z nádoby rovná zvereniu sa Božiemu slovu, aby sme tak zakúšali jeho účinnosť v živote. Teda spolu so starejším hostiny, ktorý ochutnal vodu premenenú na víno, môžeme aj my zvolať: «Ty si zachoval dobré víno až doteraz» (2,10). Áno, Pán naďalej uchováva to dobré víno pre našu spásu, tak ako naďalej prýšti z Pánovho prebodnutého boku.

Záver rozprávania znie ako výsledný výrok: «Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho» (2,11). Svadba v Káne je omnoho viac než jednoduché rozprávanie o Ježišovom prvom zázraku. Ako šperkovnica opatruje tajomstvo jeho osoby a cieľ jeho príchodu: očakávaný ženích začína svadbu, ktorá sa napĺňa vo Veľkonočnom tajomstve. Na tejto svadbe Ježiš spája so sebou svojich učeníkov novou a definitívnou Zmluvou. V Káne sa Ježišovi učeníci stávajú jeho rodinou a v Káne sa rodí viera Cirkvi. Na tú svadbu sme my všetci pozvaní, lebo nové víno už viac nebude chýbať! Ďakujem.“

1. júna

Generálna audiencia: Pokorná modlitba dosiahne milosrdenstvo

Vatikán 1. júna – Pri prvej júnovej generálnej audiencii Svätý Otec František venoval svoju katechézu ďalšiemu z biblických aspektov milosrdenstva. Na evanjeliovom podobenstve o farizejovi a mýtnikovi v chráme od sv. Lukáša vysvetlil, že nevyhnutným postojom modliaceho sa človeka je pokora. Pokorná modlitba prichádza k srdcu Boha a on modliaceho sa človeka zahŕňa svojím otcovským milosrdenstvom.

Úvodom ku katechéze bol nasledujúci evanjeliový úryvok: «Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.» (Lk 18,10-11.13-14)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú stredu sme si vypočuli podobenstvo o sudcovi a vdove, o nevyhnutnosti vytrvalo sa modliť. Dnes, prostredníctvom iného podobenstva, nás chce Ježiš naučiť to, aký je správny prístup k modlitbe a vyprosovaniu si Otcovho milosrdenstva. Ako sa treba modliť. Správny postoj v modlitbe. Je to podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (porov. Lk 18,9-14).

Obaja protagonisti vstupujú do chrámu modliť sa, avšak zachovali sa veľmi odlišným spôsobom a dosiahli opačné výsledky. Farizej sa modlí „postojačky“ (v. 11) a používa mnoho slov. Jeho modlitba je síce modlitbou vďakyvzdania obracajúcou sa k Bohu, avšak v skutočnosti je chválením sa vlastnými zásluhami s pocitom nadradenosti voči «ostatným ľuďom», ohodnoteným ako «vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci», ako napríklad, – s poukázaním na toho druhého, ktorý tam bol – «tento mýtnik» (v. 11).

Avšak práve tu je problém – ten farizej sa modlí k Bohu, avšak v skutočnosti hľadí na seba samého. Modlí sa k sebe samému! Namiesto toho, aby mal pred očami Pána, má tam zrkadlo. Aj keď sa nachádza v chráme, necíti nevyhnutnosť padnúť na kolená pred majestátom Boha; zostáva v stoji, cíti sa byť sebaistým, takmer akoby bol on pánom chrámu! Vymenováva vykonané dobré skutky: je bezúhonný, dodržuje Zákon ponad to, čo sa vyžaduje, postí sa «dva razy do týždňa» a platí «desiatky» zo všetkého, čo vlastní.

Skrátka, viac než z modlitby sa farizej teší z vlastného dodržiavania predpisov. A predsa sú jeho postoj a jeho slová vzdialené od spôsobu konania a reči Boha, ktorý miluje všetkých ľudí a nepohŕda hriešnikmi. Tento však pohŕda hriešnikmi, aj vtedy keď poukazuje na druhého, ktorý sa tam nachádza. Skrátka, ten farizej, ktorý sa považuje sa spravodlivého, zanedbáva najdôležitejšie prikázanie: lásku k Bohu a k blížnemu.

Nestačí si teda klásť otázku koľko sa modlíme, musíme sa tiež seba samých pýtať ako sa modlíme, alebo lepšie, aké je naše srdce: je dôležité preverovať ho, aby sme zhodnotili myšlienky, pocity a vykorenili aroganciu a pokrytectvo. Avšak ja sa pýtam: dá sa modliť s aroganciou? Nie. Môžeme sa modliť s pokrytectvom? Nie. Pred Bohom sa musíme modliť jedine takí, akí sme. Avšak tento sa modlil s aroganciou a pokrytectvom.

Všetci sme zachvátení šialeným rytmom každodennosti, mnoho ráz v područí pocitov – omámených, zmätených. Je nevyhnutné naučiť sa nanovo nájsť cestu k nášmu srdcu, znovu obnoviť hodnotu dôvernosti a ticha, lebo je to práve tam, kde nás Boh stretáva a hovorí k nám. Jedine ak začneme odtiaľto, môžeme potom my sami stretnúť druhých a hovoriť s nimi. Farizej sa vydal na cestu do chrámu, je sebaistý, avšak nevšimne si, že stratil cestu svojho srdca.

Mýtnik – ten druhý – sa naopak v chráme predstavuje s pokorným a kajúcim duchom: «stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs» (v. 13). Jeho modlitba je veľmi krátka, nie je taká dlhá ako tá farizejova: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu». Nič viac. Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Pekná modlitba, pravda? Môžeme ju zopakovať trikrát, všetci spoločne? Vyslovme ju: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Vskutku, vyberači daní – nazývaní „mýtnici“ – boli považovaní za nečisté osoby, podriadené cudzím vládcom, ľudia nimi opovrhovali a vo všeobecnosti ich zaraďovali k „hriešnikom“. Podobenstvo učí, že sme spravodliví alebo hriešnici nie na základe svojej spoločenskej príslušnosti, ale na základe spôsobu, akým si vytvárame vzťah s Bohom a ako si vytvárame vzťahy s bratmi.

Mýtnikove gestá kajúcnosti a jeho zopár jednoduchých slov svedčí o jeho uvedomovaní si svojho úbohého stavu. Jeho modlitba ide k podstate. Chová sa pokorne, istý si je jedine tým, že je hriešnikom, ktorý potrebuje zmilovanie. Ak farizej neprosil o nič, lebo mal už všetko, mýtnik môže žobrať jedine o milosrdenstvo Boha. A toto je pekné, však? Žobrať o milosrdenstvo Boha. Predstavujúc sa „s prázdnymi rukami“, s holým srdcom a uznávajúc sa za hriešnika, mýtnik nám všetkým ukazuje nevyhnutnú podmienku pre obsiahnutie Pánovho odpustenia. Nakoniec sa práve on, tak opovrhnutý, stáva obrazom skutočného veriaceho.

Ježiš uzatvára podobenstvo jednou vetou: «Hovorím vám: Tento – čiže mýtnik – odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 14). Ktorý z týchto dvoch je skazený? Farizej. Farizej je práve obrazom skazeného človeka, ktorý sa tvári, že sa modlí, avšak dokáže sa jedine chvastať sebou samým pred zrkadlom. Je skazeným človekom, no tvári sa, že sa modlí. A tak aj v živote – ten, kto verí, že je spravodlivý a súdi ostatných a pohŕda nimi, je skazeným človekom a pokrytcom. Nadradenosť kompromituje každý dobrý skutok, robí modlitbu prázdnou, vzďaľuje od Boha a od druhých.

Ak Boh preferuje pokoru, nie je to preto, aby nás dráždil: pokora je skôr nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby nás pozdvihol, aby sme tak zakúsili milosrdenstvo, ktoré prichádza utíšiť naše prázdno. Ak modlitba povýšeneckého človeka nedosahuje k srdcu Boha, pokora úbohého ho roztvára. Boh má jednu slabosť: slabosť pre pokorných. Zoči-voči pokornému srdcu Boh svoje srdce úplne roztvára. Toto je pokora, ktorú vyjadruje Panna Mária v chválospeve Magnifikat: «lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. [...] jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja» (Lk 1,48.50). Nech nám pomáha ona, naša Matka, modliť sa s pokorným srdcom. A my, zopakujme ešte raz na trikrát tú krásnu modlitbu: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu» [tri razy spolu s celý zhromaždením]. Ďakujem.

Svätý Otec v závere pripomenul aj blížiaci sa sviatok Božského Srdca Ježišovho, ktorý bude v piatok 3. júna sláviť spolu s veľkým počtom kňazov, ktorí sú v týchto dňoch v Ríme na jubilejnom podujatí určenom práve kňazom a seminaristom. Pri dnešnej generálnej audiencii boli medzi pútnikmi aj skupiny zo Slovenska, konkrétne farské spoločenstvo z Popradu a ďalšia väčšia skupina z Nitry a okolia.

25. mája

Generálna audiencia: Modlitba ako vzťah s milosrdnou Láskou

Vatikán 25. mája – Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec František v katechéze zameral na význam modlitby. Vychádzajúc z podobenstva v Lukášovom evanjeliu o sudcovi a neodbytne prosiacej vdove poukázal na nevyhnutnosť modlitby ako spojenia so zdrojom milosrdenstva, ktorým je Boh. Pápež František opäť pozval veriacich k modlitbe za Sýriu, keď reagoval na krvavé teroristické výčiny spred dvoch dní so stovkou obetí. Svätý Otec adresoval aj výzvu v súvislosti s Medzinárodným dňom nezvestných detí. V závere audiencie so sebou zobral do papamobilu troch mimoriadnych pasažierov z radov detí.

V katechéze Svätý Otec vysvetlil, že to, čo je pri modlitbe prvoradé, je samotný vzťah s Bohom, pričom predmet prosby sa dostáva až na druhé miesto. Modlitba premieňa túžby človeka, aby sa zjednotili s Božou vôľou.

Ešte pred apoštolským požehnaím predniesol Svätý Otec nasledovnú výzvu: „Na dnes pripadá Medzinárodný deň nezvestných detí. Je povinnosťou všetkých chrániť deti, predovšetkým tie, ktoré sú vystavené vysokému riziku zneužívania, obchodovania a zvrátených praktík. Kiež občianske a náboženské autority dokážu prebudiť vnímavosť svedomia ľudí, aby nebolo ľahostajnosti voči utrpeniu osamotených detí, zneužívaných a vytŕhaných z rodín a zo spoločenského prostredia, detí, ktoré nemôžu spokojne vyrastať a s nádejou hľadieť do budúcnosti. Pozývam všetkých k modlitbe, aby sa každé jedno z týchto detí vrátilo do náručia jeho drahých.“      

Na zaplnenom Námestí sv. Petra bolo opäť niekoľko slovenských skupín: z farností Bardejov, Bratislava-Devín, Košice, Lemešany, Nitrianska Blatnica, Nové Zámky, Prešov, tiež pútnici zo Žiliny a okolia. V sprievode otcov redemptoristov prišli na audienciu gréckokatolícki veriaci z Michaloviec a Stropkova. Rehoľa redemptoristov si nedávno pripomenula 150 rokov, odkedy sa podľa vôle Svätého Otca venuje šíreniu úcty k Panne Márii cez jej milostivý obraz Matky ustavičnej pomoci, uchovávaný v rímskom Kostole sv. Alfonza z Liguori.

Na záver sa Svätý Otec ako zvyčajne vybral pozdraviť veriacich na celej ploche námestia.

Svätý Otec nezabudol pozvať veriacich k účasti na zajtrajšej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, pri ktorej bude večer o 19. hodine predsedať eucharistii na Námestí sv. Jána pred Lateránskou bazilikou, ako aj k účasti na tradičnej procesii ulicami Ríma smerom k Hlavnej mariánskej bazilike, ktorá bude nasledovať po svätej omši.

Katechéza pápeža Františka: Modlitba ako zdroj milosrdenstva

Vatikán 25. mája – Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri dnešnej generálnej audiencii. Uviedol ju biblický úryvok z Lukášovho evanjelia.

«Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom.“ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“» (Lk 18,1-5)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliové podobenstvo, ktoré sme si práve vypočuli (porov. Lk 18,1-8) obsahuje dôležité učenie: „Nevyhnutnosť stále sa modliť a nikdy neochabovať“ (porov. v. 1). Takže nejde o to, aby sme sa modlili len niekedy, keď sa na to cítime. Nie, Ježiš hovorí, že sa treba «modliť stále a neochabovať». A uvádza príklad vdovy a sudcu.

Sudca je mocnou osobnosťou, je povolaný vydávať rozsudky na základe Mojžišovho Zákona. Preto biblická tradícia odporúčala, aby sudcovia boli bohabojnými, dôveryhodnými, nestrannými a neúplatnými osobami (porov. Ex 18,21). Dobre nám padne vypočuť si to aj dnes, pravda? Naopak tento sudca „sa nebál Boha a na nikoho nebral ohľady“ (porov. v. 2). Bol to ničomný sudca, bez škrupúľ, ktorý nepamätal na Zákon, ale robil si, čo chcel, na základe svojho prospechu.

Obracia sa na neho istá vdova, aby jej bola vykonaná spravodlivosť. Vdovy, spoločne so sirotami a cudzincami, patrili k spoločensky najslabším kategóriám. Práva, ktoré im zaisťoval Zákon mohli byť ľahko pošliapané, keďže ako osoby osamelé a bez ochrany si len ťažko mohli svoje práva presadiť. Chudobnú vdovu, osamelú, ktorú nikto nebráni, mohli ignorovať, nezjednať voči nej spravodlivosť. A takisto aj voči sirote, cudzincovi či migrantovi, to isté! Toto bolo v tom čase veľmi tvrdo zaužívané!

Tvárou v tvár ľahostajnosti sudcu sa vdova uchýli k svojej jedinej zbrani: vytrvalo pokračovať v unúvaní sudcu, predkladajúc mu svoju prosbu o vykonanie spravodlivosti. A práve prostredníctvom tejto vytrvalosti dosiahne svoj cieľ. Sudca jej v istom momente vyhovie – nie preto, že by bol pohnutý milosrdenstvom, ani preto, že by mu to ukladalo svedomie; jednoducho uznáva: «obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári» (v. 5).

Z tohto podobenstva Ježiš vyvodzuje dvojnásobný uzáver: ak sa vdove podarilo oblomiť nečestného sudcu prostredníctvom jej nástojčivých prosieb, o koľko viac Boh, ktorý je dobrým a spravodlivým Otcom, „obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou“, a okrem toho „nenechá ich dlho čakať“, ale bude konať „zaraz“ (porov. v. 7-8).

Preto Ježiš vyzýva modliť sa „bez ustania“. Všetci zakúšame chvíle únavy a skleslosti, predovšetkým, keď sa naša modlitba zdá byť neúčinnou. Avšak Ježiš nás uisťuje: na rozdiel od nečestného sluhu, Boh pohotovo vypočuje svoje deti, aj keď to neznamená, že tak koná v tom čase a takými spôsobmi, ktoré by sme chceli my. Modlitba nie je čarovnou paličkou! Nie je žiadnym čarovným prútikom! Pomáha zachovať vieru v Boha – a odovzdať sa mu aj vtedy, keď nechápeme jeho vôľu.

V tomto je nám Ježiš – ktorý sa mnoho modlil – sám príkladom. List Hebrejom pripomína, že «v dňoch svojho pozemského života Ježiš so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť» (porov. 5,7). Na prvý pohľad sa toto tvrdenie zdá byť nezodpovedajúce pravde, lebo Ježiš umrel na kríži. No napriek tomu sa List Hebrejom nemýli: Boh skutočne zachránil Ježiša od smrti dajúc mu nad ňou úplné víťazstvo, avšak cesta k jeho dosiahnutiu viedla cez samotnú smrť! Odvolávka na prosbu, ktorú Boh vypočul, odkazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade. Zachvátený naliehajúcou úzkosťou Ježiš prosí Otca, aby ho oslobodil od horkého kalichu utrpenia, avšak jeho modlitba je plná dôvery v Otca a odovzdáva sa bezvýhradne jeho vôli: «No nie ako ja chcem, ale ako ty» (Mt 26,39), hovorí Ježiš.

Predmet modlitby prechádza na druhé miesto; to, na čom predovšetkým záleží, je vzťah s Otcom. To je to, čo robí modlitba: premieňa túžbu a formuje ju podľa vôle Boha, akoukoľvek by bola, lebo ten, kto sa modlí, túži predovšetkým po zjednotení sa s Bohom, ktorý je milosrdnou Láskou.

Podobenstvo sa končí otázkou: «Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» (v. 8). A táto otázka varuje nás všetkých: nesmieme upustiť od modlitby, ani keď sa jej nedostáva odpovede. Je to modlitba, ktorá zachováva vieru, bez nej viera kolíše!

Vyprosujme si od Pána tú vieru, ktorá sa prejavuje v neúnavnej, vytrvalej modlitbe, akou bola modlitba vdovy z podobenstva, vieru živenú túžbou po jeho príchode. A v modlitbe zakúšajme spolucítenie Boha, ktorý ako Otec vychádza v ústrety svojim deťom plný milosrdnej lásky. Ďakujem!

14. mája

Jubilejná audiencia s katechézou o milosrdenstve ako schopnosti zľutovať sa

Vatikán 14. mája – Božie milosrdenstvo sa prejavuje aj v podobe zľutovania sa nad biedou človeka. Pre Ježiša prežívať zľutovanie znamená spolucítiť zármutok človeka a zároveň ho premieňať na radosť. Tak znela jedna z hlavných myšlienok jubilejnej katechézy pápeža Františka, ktorú dnes predniesol na upršanom Námestí sv. Petra.

Napriek zlému počasia prišlo Svätého Otca pozdraviť množstvo pútnikov z celého sveta. Medzi nimi boli aj slovenskí veriaci z farského spoločenstva z Nového Mesta nad Váhom. Chorí mohli audienciu sledovať na veľkoplošnej obrazovke z neďalekej Auly Pavla VI.

Pred pápežovou jubilejnou katechézou zaznel úryvok z listu Títovi: «Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista» (Tít 2,11-13).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Nevyzerá to na pekný deň, vy ste však odvážni a prišli ste s dažďom... Ďakujem. Táto audiencia bude prebiehať na dvoch miestach: chorí sú v Aule Pavla VI. kvôli dažďu, je to pre nich pohodlnejšie a môžu nás sledovať na obrovskej obrazovke; a my [budeme] tu. Sme zjednotení, všetci, a pozývam vám, aby sme ich pozdravili potleskom. Nie je jednoduché tlieskať s dáždnikom v ruke, však?

Medzi toľkými aspektmi milosrdenstva je jeden, ktorý spočíva v zakúšaní zmilovania alebo zľutovania sa voči tým, ktorí potrebujú lásku. Pietas – pieta – je koncept prítomný v grécko-rímskom svete, kde však naznačoval akt podvolenia sa nadriadeným: predovšetkým oddanosť požadovanú voči bohom, potom úcta detí voči rodičom, hlavne starším. Dnes si naopak musíme dávať pozor, aby sme nestotožnili pietu s tým dosť rozšíreným pobožnostkárstvom, ktoré je len povrchným citom a uráža dôstojnosť druhého. Zároveň nemožno pietu zamieňať ani so súcitom, ktorý pociťujeme voči zvieratám, ktoré s nami žijú. Stáva sa totiž, že občas zakusujeme tento pocit voči zvieratám, no ostávame ľahostajní pred utrpením bratov. Koľkokrát vidíme ľudí pripútaných k mačkám, ku psom, a bez pomoci nechávajú hladujúceho suseda, susedu, však?

Pieta (zmilovanie) o ktorej chceme hovoriť, je prejavom Božieho milosrdenstva. Je jedným zo siedmich darov Ducha Svätého, ktoré Pán ponúka svojím učeníkom, aby ich učinil «ochotnými riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1830). Toľkokrát sa v evanjeliách uvádza spontánny výkrik, ktorým sa chorí, posadnutí, chudobní či trpiaci ľudia obracajú na Ježiša: „Zmiluj sa“ (porov. Mk 10,47-48; Mt 15,22; 17,15). Všetkým Ježiš odpovedal milosrdným pohľadom a útechou svojej prítomnosti. V týchto zvolaniach o pomoc alebo žiadostiach o zmilovanie každý tiež vyjadroval svoju vieru v Ježiša nazývajúc ho „Učiteľ“, „Syn Dávidov“ a „Pane“. Vycítili, že v ňom je niečo výnimočné, čo im mohlo pomôcť vyjsť zo stavu smútku, v ktorom sa nachádzali. Vnímali v ňom lásku samotného Boha. A i keď sa zástupy tlačili, Ježiš si všímal tie prosby o zmilovanie a zľutoval sa, najmä keď videl trpiacich a ľudí zranených vo svojej dôstojnosti, ako v prípade ženy s krvotokom (porov. Mk 5,32). On ich volal, aby mali v neho a v jeho slová dôveru (porov. Jn 6,48-55). Pre Ježiša prežívať zľutovanie sa rovná spolucítiť zármutok s tým, ktorého stretáva, no súčasne osobne pracovať na tom, aby sa smútok premenil na radosť.

Aj my sme povolaní v sebe pestovať postoj zmilovania pri toľkých životných situáciách, strasúc zo seba ľahostajnosť, ktorá zabraňuje spoznať potreby bratov, ktorí nás obklopujú a oslobodzujúc sa z otroctva materiálneho blahobytu (porov. 1 Tim 6,3-8).

Pozrime sa na príklad Panny Márie, ktorá sa stará o každé zo svojich detí a je pre nás veriacich ikonou piety (zľutovania). Dante Alighieri to vyjadruje v modlitbe k Panne Márii, ktorú umiestňuje na vrchol Raja: «V tebe je milosrdenstvo, v tebe zľutovanie, ... v tebe sa spája všetko dobro tvorstva» (In te misericordia, in te pietate, […] in te s’aduna quantunque in creatura è di bontate, XXXIII, 19-21). Ďakujem.

11. mája

Katechéza pápeža Františka: Podobenstvo o milosrdnom otcovi a jeho synoch

Vatikán 11. mája – V úvode dnešnej katechézy pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pápež František pozval prítomných, aby potleskom pozdravili skupinu chorých, ktorých organizátori prichýlili pred hroziacim dažďom v neďalekej Aule Pavla VI. Po utíchnutí potlesku Svätý Otec začal svoju ďalšiu katechézu z cyklu o milosrdenstve v biblických textoch Nového zákona. Tentoraz sa zameral na Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré vo svojom evanjeliu zachytil sv. Lukáš. Pred katechézou zaznel vo viacerých jazykoch tento úryvok:

«Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! ... Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“» (Lk 15, 20-22.24).

Katechéza Svätého Otca: Milosrdný otec

„Dnes chceme pouvažovať nad podobenstvom o milosrdnom Otcovi. Hovorí o otcovi a jeho dvoch synoch a dáva nám spoznať nekonečné Božie milosrdenstvo. Začneme od konca, to znamená od radosti otcovho srdca, keď hovorí: «Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (Lk 15,23-24).

Týmito slovami otec prerušil mladšieho syna v okamihu, keď vyznával svoju vinu: «Už nie som hoden volať sa tvojím synom...» (v. 19). No tento výraz je neznesiteľný pre srdce otca, ktorý sa naopak náhli, aby synovi prinavrátil znaky jeho dôstojnosti: krásne šaty, prsteň, topánky. Ježiš neopisuje urazeného a rozhorčeného otca, takého, ktorý by napríklad synovi povedal: „Toto mi zaplatíš!“ Nie, otec ho objíma, očakáva s láskou. A naopak jediná vec, ktorú má otec na srdci, je to, aby tento syn stál pred ním živý a zdravý. A z tohto je šťastný a robí oslavu.

Prijatie syna, ktorý sa vracia, je dojímavo opísané: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho» (v. 20). Aká nežnosť! Videl ho z diaľky: čo to znamená? To, že otec neustále vychádzal na terasu vyzerať na cestu, či sa syn nevracia. Ten syn, ktorý povyvádzal všetko možné. No otec ho očakával. Aká nádherná vec je otcovská nežnosť! Otcovo milosrdenstvo je prekypujúce, bezpodmienečné a prejavuje sa ešte skôr než syn začne hovoriť.

Isteže, syn vie, že pochybil a uznáva to: «Zhrešil som... prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov» (v. 19). No tieto slová sa pri otcovom odpustení rozplývajú. Objatie a bozk jeho otca mu dávajú pochopiť, že bol vždy pokladaný za syna, bez ohľadu na čokoľvek. Veď je synom! Toto Ježišovo učenie je dôležité: naša hodnosť Božích detí je ovocím lásky Otcovho srdca. Nezávisí od našich zásluh alebo našich činov, a tak nám ju nik nemôže odňať, ani diabol! Nikto nám nemôže vziať túto dôstojnosť.

Tieto Ježišove slová nás povzbudzujú, aby sme nikdy nezúfali. Myslím na mamy a otcov v úzkosti, keď vidia ako sa deti vzďaľujú a vstupujú na nebezpečné cesty. Myslím na farárov a katechétov, ktorí sa neraz spytujú, či ich práca nevyšla nazmar. Ale myslím aj na tých, čo sú vo väzení a zdá sa im, že ich životu je koniec, na tých, čo urobili chybné rozhodnutia a nedokážu vidieť budúcnosť. Na všetkých, čo majú hlad po milosrdenstve a odpustení a nazdávajú sa, že si ho nezaslúžia... V akejkoľvek situácii života sa nachádzam, nikdy nesmiem zabudnúť, že nikdy neprestanem byť Božím dieťaťom, dieťaťom Otca, ktorý ma miluje a čaká na môj návrat. Aj v najprotivnejšej situácii života ma Boh očakáva, Boh ma chce objať, Boh ma čaká.

V podobenstve je ďalší syn, starší. Aj on potrebuje objaviť otcovo milosrdenstvo. On vždy zotrval doma, ale tak veľmi sa líši od otca! Jeho slovám chýba nežnosť: «Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz... No teraz, keď prišiel tento tvoj syn...» (v. 29-30). Vidíme pohŕdanie: nikdy nepovie „otec“, nikdy nepovie „brat“, myslí iba na seba samého, hrdí sa tým, že vždy zostal pri otcovi a slúžil mu.

A predsa nikdy neprežíval radosť z tejto blízkosti. A teraz obviňuje otca, že mu nikdy nedal ani kozliatko na hostinu. Úbohý otec! Jeden syn mu odišiel, druhý mu nikdy nebol skutočne blízkym! Utrpenie otca je ako utrpenie Boha, utrpenie Ježiša, keď sa vzdialime, či už odídeme preč, alebo sme blízko, no bez toho, aby sme boli blízkymi.

Aj starší syn potrebuje milosrdenstvo. Aj spravodliví, tí, čo sa považujú za spravodlivých, aj oni potrebujú milosrdenstvo. Tento syn predstavuje nás, keď sa spytujeme, či sa oplatí toľko namáhať, keď potom nič nedostaneme na oplátku. Ježiš nám pripomína, že v Otcovom dome nezostávame preto, lebo dostávame vynáhradu, ale preto, že máme dôstojnosť spoluzodpovedných detí. Neznamená to „jednať sa“ s Bohom, ale nasledovať Ježiša, ktorý daroval seba samého na kríži bez miery.

«Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa...» (v. 31-32). Takto hovorí otec staršiemu synovi. Jeho logika je logikou milosrdenstva! Mladší syn si myslel, že si zasluhuje trest z dôvodu svojich hriechov, starší syn očakával odplatu za svoje služby. Títo dvaja bratia sa medzi sebou nerozprávajú, žijú si rozličné príbehy, ale obaja uvažujú podľa logiky, ktorá je Ježišovi cudzia: ak robíš dobre, dostaneš odmenu, ak robíš zle, budeš potrestaný.

A toto nie je Ježišova logika, nie! Túto logiku vyvracajú otcove slová: «Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (v. 32). Otec znovunadobudol strateného syna, a teraz ho môže prinavrátiť aj jeho bratovi! Bez mladšieho aj ten starší prestáva byť „bratom“. Najväčšia radosť pre otca je vidieť, ako sa jeho synovia spoznávajú ako bratia.

Synovia sa môžu rozhodnúť, či sa pripoja k otcovej radosti, alebo ju odmietnu. Musia sa spytovať na svoje túžby a na predstavu, akú majú o živote. Podobenstvo sa končí nechávajúc záver otvorený: nevieme, ako sa rozhodol starší syn. A toto je podnetom pre nás. Toto evanjelium nás učí, že všetci potrebujeme vstúpiť do Otcovho domu a mať účasť na jeho radosti, na jeho oslave milosrdenstva a bratstva. Bratia a sestry, otvorme svoje srdce, aby sme boli „milosrdní ako Otec“!

30. apríla

Jubilejná audiencia Svätého Otca pre armádu a políciu: Milosrdenstvo a zmierenie

Vatikán 30. apríla – Pápež František sa na dnešnej audiencii pri príležitosti Jubilea pre ozbrojené zložky a políciu zameral na milosrdenstvo a zmierenie. Na Námestí sv. Petra sa zišlo približne 80 000 osôb, policajtov, vojakov či vojenských kaplánov z celého sveta vrátane krajín Latinskej Ameriky, Kanady, USA, Kene, Južnej Kórey či Filipín. Prítomný bol aj Mons. František Rábek, ordinár ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky s niekoľkými zástupcami ordinariátu.

16. marca

Pápež František pripomenul, že vyhnanstvo aj dnes zažívajú mnohí ľudia, napríklad migranti: „Sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!“

Svätý Otec podčiarkol aj dôležitosť radosti, keďže prorok Jeremiáš prezentuje návrat vyhnancov „ako veľký symbol útechy, aká sa dostáva srdcu, ktoré sa obracia. Pán Ježiš sám priviedol toto prorokovo posolstvo k naplneniu.“ Veľká noc tak podľa slov pápeža Františka predstavuje „pravý a radikálny návrat z vyhnanstva a utešujúce svetlo po tme krízy viery“.

Úvod ku katechéze tvorilo nasledujúce biblické čítanie z tzv. „Knihy útechy“ proroka Izaiáša:

«Národy, čujte slovo Pánovo; ohlasujte na ďalekých ostrovoch a vravte: „Ten, čo rozosial Izrael, pozbiera ho a ustráži ho ako pastier stádo.“ Prídu a zaplesajú na výšine Siona, budú sa hrnúť k darom Pánovým, k obiliu, muštu a oleju, k mláďatám oviec a statku. Ich duša bude ako zavodnená záhrada, nebudú viac mrieť túžbou. Vtedy sa bude panna tešiť v tanci, i mladíci a starci pospolu. „Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali”» (Jer 31,10.12a.13b).

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Knihe proroka Jeremiáša sa kapitoly 30 a 31 nazývajú „Knihou útechy“, lebo sa v nich milosrdenstvo Boha predstavuje s celou svojou schopnosťou utešovať a srdce skľúčených otvárať nádeji. Dnes chceme aj my počúvať toto posolstvo útechy.

Jeremiáš sa obracia na Izraelitov, ktorí boli deportovaní do cudzej zeme a predpovedá návrat do vlasti. Tento návrat je znamením nekonečnej lásky Boha Otca, ktorý neopúšťa svoje deti, ale sa o ne stará a zachraňuje ich. Vyhnanstvo bolo pre Izrael zdrvujúcou skúsenosťou. Viera sa zakolísala, lebo v cudzej zemi, bez chrámu, bez kultu, po tom, ako videli zničenú krajinu, bolo ťažké aj naďalej veriť v dobrotu Pána.

Prichádza mi na um blízke Albánsko a to, ako sa po mnohom prenasledovaní a ničení dokázalo postaviť v dôstojnosti a viere. Takto trpeli Izraeliti vo vyhnanstve.

Aj my niekedy môžeme žiť v istom druhu exilu, keď nás osamelosť, utrpenie či smrť pobádajú myslieť si, že sme boli Bohom opustení. Koľkokrát sme len počuli tieto slová: „Boh na mňa zabudol“ – mnohokrát osoby, ktoré trpia, sa cítia sa byť opustené. A koľkí naši bratia v tomto čase naopak prežívajú jednu skutočnú a dramatickú situáciu vyhnanstva – ďaleko od ich vlasti, s tým, že v očiach majú ešte trosky ich domov, v srdci strach a častokrát žiaľ, bolesť kvôli strate drahých osôb! V týchto prípadoch si môžeme klásť otázku: kde je Boh? Ako je možné, že toľko utrpenia môže postihnúť nevinných mužov, ženy a deti?

A keď sa snažia vstúpiť, na niektorých miestach im zatvárajú dvere. A sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!

Prorok Jeremiáš nám dáva prvú odpoveď. Ľud vo vyhnanstve sa bude môcť vrátiť, aby uvidel svoju zem a zakúsil milosrdenstvo Pána. Je to veľké ohlasovanie útechy: Boh nie je neprítomný – ani dnes, v týchto dramatických situáciách, Boh je nablízku a koná veľké diela spásy pre tých, čo mu dôverujú. Nemôžeme upadnúť do zúfalstva, ale musíme mať aj naďalej istotu, že dobro zvíťazí nad zlom a že Pán zotrie každú slzu a oslobodí nás od každého strachu. Preto Jeremiáš prepožičiava svoj hlas slovám lásky Boha pre svoj ľud: «Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených» (31,3-4).

Pán je verný, neopúšťa, aby zanechal v skľúčenosti. Boh miluje bezhraničnou láskou, ktorú ani len hriech nedokáže zastaviť, a vďaka tomu sa srdce človeka napĺňa radosťou a útechou.

Utešujúci sen o návrate do vlasti pokračuje v slovách proroka, ktorý, obracajúc sa k tým, čo sa budú vracať do Jeruzalema, hovorí: «Prídu a zaplesajú na výšine Siona, budú sa hrnúť k darom Pánovým, k obiliu, muštu a oleju, k mláďatám oviec a statku. Ich duša bude ako zavodnená záhrada, nebudú viac mrieť túžbou» (31,12).

V radosti a vo vďačnosti sa vyhnanci navrátia na Sion, vystupujúc na svätý vrch smerom k Božiemu domu, a tak budú môcť opäť povzniesť spevy a modlitby k Pánovi, ktorý ich vyslobodil. Toto navrátenie sa do Jeruzalema a k jeho dobrám je opísané slovom, ktoré doslovne znamená „valiť sa, plynúť“. Ľud sa vníma v istom paradoxnom pohybe ako naplnená rieka, ktorá plynie smerom k výšinám Siona, vystupujúc až k vrcholu hory. Ide o smelý obraz hovoriaci o tom, až aké veľké je milosrdenstvo Pána!

Zem, ktorú ľud musel opustiť, sa stala korisťou nepriateľov a bola zdevastovaná. Teraz sa naopak vracia späť k životu a znovu prekvitá. A samotní vyhnanci budú ako zalievaná záhrada, ako plodná zem. Izrael, prinavrátený do vlasti svojím Pánom, je svedkom víťazstva života nad smrťou a požehnania nad prekliatím.

Takto je ľud upevnený a utešený Bohom. Toto slovo je dôležité: utešený! Navrátilci prijímajú život z prameňa, ktorý ich nezištne zavlažuje. V tomto momente prorok ohlasuje plnosť radosti, a v mene Boha prehlasuje: «Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali» (31,13).

Žalm nám hovorí, že keď sa vrátili do vlasti, ich ústa boli plné úsmevu; bola to velikánska radosť! Je to dar, ktorý chce Pán darovať aj každému z nás, prostredníctvom svojho odpustenia, ktoré obracia a zmieruje.

Prorok Jeremiáš nám ohlásil toto posolstvo, keď predstavil návrat vyhnancov ako veľký symbol útechy, aká sa dostáva srdcu, ktoré sa obracia. Pán Ježiš sám priviedol toto prorokovo posolstvo k naplneniu. Pravý a radikálny návrat z vyhnanstva a utešujúce svetlo po tme krízy viery sa uskutočňuje na Veľkú noc, v plnom a definitívnom zakúsení lásky Boha, milosrdnej lásky, ktorá dáva radosť, pokoj a večný život.

2. marca

Generálna audiencia pápeža Františka: Milosrdný Boh napomína hriešnika

Vatikán 2. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii, na ktorej sa zúčastnili aj slovenskí pútnici z Námestova, Tvrdošína, Nitrianskych Sučian a Zákopčia sa Svätý Otec František opäť venoval téme milosrdenstva. Tentoraz dal osobitný dôraz na požiadavku nápravy závažných hriešnych postojov. Boh vo svojom milosrdnom postoji hriešneho človeka napomína a otcovsky karhá, aby ho priviedol k obráteniu. Hriešnik, ktorý odmietol Boha, znáša ako následok utrpenie, ktoré ho má primäť k uvažovaniu, aby sa obrátil a prijal odpustenie.

Pápež František upozornil aj na niektoré pomýlené predstavy o dosiahnutí ospravedlnenia, najmä keď sa človek chce sám očisťovať pred Bohom svojimi rituálnymi skutkami a nie otvorením sa jeho milosrdenstvu. Rázne tiež odsúdil falošné darcovstvo tých, čo by chceli využívať Cirkev na pranie peňazí.

„Boží ľud, teda Cirkev, nepotrebuje špinavé peniaze, potrebuje srdcia otvorené pre milosrdenstvo Boha. Je potrebné priblížiť sa k Pánovi s očistenými rukami, vyhýbajúc sa zlu a konajúc dobro a spravodlivosť,“ povedal pápež František.

Úvod do katechézy tvorili slová proroka Izaiáša: «Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! Poďte, pravoťme sa! – hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).» (Iz 1,16b-17.18b)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Hovoriac o Božom milosrdenstve sme viackrát poukázali na postavu otca rodiny, ktorý miluje svoje deti, pomáha im, stará sa o ne a odpúšťa im. A ako otec ich vychováva a napráva, keď sa pomýlia, podporujúc tak ich rast v dobre.

Takto je predstavený Boh v prvej kapitole proroka Izaiáša, kde sa Pán obracia na Izrael ako milujúci, no zároveň aj pozorný a prísny otec, pričom ho obviňuje z nevery a skazenosti, aby ho znovu priviedol na cestu spravodlivosti. Takto sa začína náš text: «Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Pán hovorí: ‚Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí‛» (Iz 1,2-3).

Boh prostredníctvom proroka hovorí s trpkosťou sklamaného otca: vychoval svoje deti a oni sa teraz proti nemu vzbúrili. Dokonca aj zvieratá sú verné svojmu pánovi a rozpoznajú ruku, ktorá ich kŕmi; avšak ľud viac Boha nepozná, zdráha sa pochopiť. Aj keď zranený, Boh dáva prehovoriť láske a nalieha na svedomie týchto skazených detí, aby sa spamätali a znovu boli prístupné láske. Toto je to, čo robí Boh! Prichádza nám v ústrety, aby sme sa ním nechali milovať, naším Bohom.

Vzťah medzi otcom a dieťaťom, na ktorý sa často odvolávajú proroci, aby vyjadrili vzťah zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, sa neprirodzene narušil. Výchovné poslanie rodičov má za cieľ viesť ich k rastu v slobode, urobiť ich zodpovednými, schopnými konať dobré skutky pre seba i pre iných. Naopak v dôsledku hriechu sa sloboda stáva nárokom na autonómiu, nárokom na pýchu a pýcha vedie k opozícii a k ilúzii sebestačnosti.

Hľa ako Boh napomína svoj ľud: ‚Pomýlili ste si cestu‘. S láskou i trpkosťou hovorí: ‚môj‛ ľud. Boh nás nikdy nezapiera; sme jeho ľudom. Aj ten najhorší spomedzi mužov, aj tá najhoršia spomedzi žien, aj tí najhorší z národov, sú jeho deťmi. Toto je Boh: nikdy, vonkoncom nikdy nás nezapiera! Vždy hovorí: ‚Dieťa, príď!‘ Toto je láska nášho Otca; toto je milosrdenstvo Boha. Mať takéhoto otca nám dáva nádej, dodáva nám to dôveru. Táto prináležitosť by sa mala žiť v dôvere a v poslušnosti, s vedomím, že všetko je dar vychádzajúci z Otcovej lásky. A naopak, hľa aká márnosť, pochabosť a modlárstvo.

Preto sa teraz prorok obracia priamo na tento ľud prísnymi slovami, aby mu pomohol chápať vážnosť jeho viny:

«Beda hriešnemu národu,[...] synom skazeným. Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa.» (v. 4)

Následkom hriechu je stav utrpenia, ktorého dôsledky znáša aj krajina, zničená a zmenená ako púšť, až do tej miery, že Sion – teda Jeruzalem – sa stáva neobývateľným. Tam, kde je odmietanie Boha, jeho otcovstva, nie je viac možný život, existencia stráca svoje korene, všetko sa zdá byť zvrátené a zničené. Jednako, aj táto bolestivá chvíľa má v sebe vyhliadku na spásu. Skúška je daná preto, aby ľud mohol zakúsiť trpkosť toho, kto opúšťa Boha, a tak zaujal postoj k zdrvujúcej prázdnote rozhodnutia sa pre smrť. Utrpenie, ako nevyhnutný dôsledok sebazničujúceho rozhodnutia, musí prinútiť hriešnika k uvažovaniu, aby sa otvoril pre konverziu a odpustenie.

Toto je cesta Božieho milosrdenstva: Boh s nami nezaobchádza podľa našich hriechov (porov. Ž 103,10). Trest sa stáva nástrojom na vyprovokovanie k uvažovaniu. Chápeme tak, že Boh odpúšťa svojmu ľudu, zmilúva sa a neničí všetko, ale necháva vždy otvorené dvere nádeji. Spása v sebe zahŕňa rozhodnutie počúvať a nechať sa obrátiť, avšak zostáva vždy nezištným darom. Pán teda vo svojom milosrdenstve ukazuje cestu, ktorá nie je cestou rituálnych obiet, ale skôr cestou spravodlivosti. Kult je kritizovaný nie preto, že je sám o sebe neužitočný, ale preto, že namiesto toho, aby vyjadroval obrátenie, predstiera, že ho nahrádza; a stáva sa tak hľadaním vlastnej spravodlivosti, vytvárajúc klamlivé presvedčenie, že to, čo nás zachraňuje sú obety, a nie Božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa hriech.

Aby sme tomu dobre rozumeli – keď je niekto chorý, ide k lekárovi; keď sa niekto cíti byť hriešnikom, ide za Pánom. Avšak ak namiesto toho, aby šiel za lekárom, ide za čarodejníkom, neuzdraví sa. Mnohokrát nejdeme za Pánom ale dávame prednosť nesprávnym cestám, hľadajúc mimo neho akési ospravedlnenie, spravodlivosť, pokoj. Boh, hovorí prorok Izaiáš, nemá záľubu v krvi býkov a baránkov (v. 11), zvlášť ak je obeta vykonaná rukami pošpinenými krvou bratov (v. 15). Nuž, mám na mysli niektorých dobrodincov Cirkvi, ktorí prichádzajú s darom hovoriac: ‚Prijmite túto obetu pre Cirkev‘ – a ide o ovocie krvi mnohých ľudí vykorisťovaných, trýznených, zotročovaných zle platenou prácou!

Týmto ľuďom poviem: ‚Prosím, vezmi si späť tvoj šek, spáľ ho‘. Boží ľud, teda Cirkev, nepotrebuje špinavé peniaze, potrebuje srdcia otvorené pre milosrdenstvo Boha. Je potrebné priblížiť sa k Pánovi s očistenými rukami, vyhýbajúc sa zlu a konajúc dobro a spravodlivosť. Ako nádherne to uzatvára prorok: «Prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!» (v. 16-17).

Pomyslite na mnohých utečencov, ktorí sa vyloďujú v Európe a nevedia kam ísť. A tak, hovorí Pán, hriechy, aj keby boli ako šarlát, zbelejú sťa sneh a budú svetlé ako vlna, a ľud bude môcť požívať dobrá zeme a nažívať v pokoji (v. 19).

A toto je zázrak Božieho odpustenia; odpustenia, ktoré Boh ako Otec chce darovať svojmu ľudu. Milosrdenstvo Boha je ponukou pre všetkých, a tieto slová proroka platia aj dnes pre nás všetkých, povolaných žiť ako Božie deti. Ďakujem.

24. februára

Pápež na generálnej audiencii o „milosrdenstve a moci“ pozdravil aj Slovákov

Vatikán 24. februára – „Milosrdenstvo a moc“ - to je názov katechézy pápeža Františka, ktorú predniesol pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra. Svätý Otec tak pokračoval v cykle katechéz o milosrdenstve v Biblii, ktorý začal v súvislosti s prebiehajúcim Jubilejným rokom milosrdenstva.

Biblickým úvodom k dnešnej katechéze bol úryvok z Prvej knihy kráľov:

«Jezraelský Nabot mal vinicu, ktorá bola v Jezraeli, v susedstve paláca samarijského kráľa Achaba. Achab povedal Nabotovi: „Daj mi svoju vinicu, bude mi na zeleninovú záhradu, lebo je tesne vedľa môjho domu. Dám ti za ňu lepšiu vinicu. Alebo ak sa ti viac páči, dám ti za ňu v peniazoch, koľko je hodna.“ Nabot odpovedal Achabovi: „Božechráň, aby som ti dal dedičstvo po svojich otcoch!“ Achab išiel domov mrzutý a nahnevaný» (1Kr 21,1b–4a).

Pápež sa teda zameral na biblický príbeh o Nabotovej vinici a kráľovi Achabovi, ktorý na radu manželky Jezabel využil svoju moc, aby sa vinice podlo zmocnil.

Ako pripomenul Svätý Otec, bohatstvo a moc sú sami o sebe dobré, ak sa dajú do služby pre všeobecné dobro. Ak sa tu však stratí rozmer služby, „moc sa mení na aroganciu a stáva sa nadvládou a útlakom“. Milosrdenstvo Boha sa v spomínanom biblickom príbehu prejavuje práve v tom, že Pán posiela svojho proroka, aby pomohol kráľovi k obráteniu srdca.

Ako uviedol pápež František, Boh je väčší než zlomyseľné činy a špinavé hry ľudí, ktoré sa odohrávajú aj v súčasnosti. Milosrdenstvo je podľa Svätého Otca „hlavnou, najúčinnejšou cestou“, „môže uzdraviť rany a môže zmeniť dejiny“, treba mu len otvoriť srdce. „Ježiš Kristus so svojou blízkosťou a nehou privádza hriešnikov na miesto milosti a odpustenia“ - toto je podľa slov pápeža Františka milosrdenstvo Boha.

Na slnkom zaplavenom Námestí sv. Petra medzi pútnikmi z celého sveta nechýbali ani Slováci, a to z farností: Jablonica, Skalica, Nitra-Klokočina a Vysoké Tatry. Svätý Otec im tentokrát adresoval osobitné slová, ktoré následne na námestí odzneli aj v slovenčine: „Srdečne vítam pútnikov zo Slovenska. Bratia a sestry, apoštol Pavol vyzýva: «V mene Krista vás prosíme: zmierte sa s Bohom». Počujme toto pozvanie, ktoré je adresované každému z nás a ochotne ho nasledujme. S láskou žehnám vás i vaše rodiny vo vlasti.“

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň. Pokračujeme v katechézach o milosrdenstve vo Svätom písme. V rozličných pasážach sa hovorí o mocných, o kráľoch, o „vysoko postavených“ mužoch a aj o ich arogancii a ich bezpráví. Bohatstvo a moc sú skutočnosťami, ktoré môžu byť dobré a užitočné pre všeobecné dobro, ak sa dajú do služby chudobným a všetkým, so spravodlivosťou a láskou. Avšak, ako sa to už častokrát stáva, keď sa žijú ako privilégium, s egoizmom a spupnosťou, menia sa na nástroje korupcie a smrti. Tak sa stalo aj v epizóde o Nabotovej vinici opísanej v Prvej knihe kráľov, v 21. kapitole, pri ktorej sa dnes pristavíme.

V tomto texte sa hovorí, že kráľ Izraela Achab chce kúpiť vinicu istého muža menom Nabot, lebo táto vinica hraničí s kráľovským palácom. Ponuka sa zdá byť legitímna, dokonca štedrá, avšak v Izraeli boli pozemky považované za takmer nepredajné. Dokonca i Kniha Levitikus predpisuje: „Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa“ (Lv 25,23). Pôda je posvätná, lebo je darom od Pána, ktorý ako taký treba opatrovať a zachovávať, ako znamenie Božieho požehnania, ktoré prechádza z generácie na generáciu a ako záruku dôstojnosti pre všetkých. Negatívna odpoveď Nabota kráľovi má teda zmysel: „Božechráň, aby som ti dal dedičstvo po svojich otcoch!“ (1Kr 21,3).

Kráľ Achab reaguje na toto odmietnutie s trpkosťou a nevôľou. Cíti sa byť urazený – on je kráľ, vládca – umenšený vo svojej zvrchovanej moci a frustrovaný vzhľadom na možnosť uspokojiť svoju túžbu vlastniť. Vidiac ho takto skľúčeného sa jeho manželka Jezabel, pohanská kráľovná, ktorá sa pričinila o vzrast uctievania modiel a dávala zabíjať Pánovych prorokov (porov. 1Kr 18,4), – nielenže bola nedobrá, bola zlá – rozhodne sa zasiahnuť. Slová, ktorými sa obracia na kráľa sú veľmi význačné. Počúvajte tú zlobu, ktorá je za touto ženou: „Máš ty ale moc nad Izraelom! Vstaň, jedz a rozveseľ sa, ja ti zaopatrím vinicu jezraelského Nabota“ (v. 7). Dáva dôraz na prestíž a na moc kráľa, ktorá je, podľa jej spôsobu videnia, odmietnutím Nabota spochybnená. Moc, ktorú naopak ona pokladá za absolútnu a pre ktorú sa každá túžba mocného kráľa stáva rozkazom. Veľký svätec Ambróz napísal malú knižku o tejto epizóde. Volá sa „Nabot“. Bolo by dobré si ju, v tomto pôstnom období, prečítať. Je veľmi pekná, je veľmi konkrétna.  

Ježiš, pripomínajúc tieto skutočnosti, nám hovorí: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mt 20,25-27). Ak sa stratí rozmer služby, moc sa mení na aroganciu a stáva sa nadvládou a útlakom. To je práve to, čo sa deje v epizóde o Nabotovej vinici. Kráľovna Jezabel sa bezohľadným spôsobom rozhodne odstrániť Nabota a svoj plán zrealizuje. Využíva klamné zdanie zvrátenej zákonnosti: v mene kráľa rozosiela listy starším a predstaveným mesta nariaďujúc, aby falošní svedkovia verejne odsúdili Nabota z toho, že sa rúhal voči Bohu a kráľovi, zločin hodný odsúdenia na smrť. Po smrti Nabota sa tak kráľ môže zmocniť jeho vinice. A toto nie je príbeh dávnych čias, ale je to príbeh dneška, príbeh mocných, ktorí na to, aby mali viac peňazí vykorisťujú chudobných, vykorisťujú ľudí. Je to príbeh obchodovania s ľuďmi, otrockej práce, chudobných ľudí pracujúcich načierno a s minimálnou mzdou, aby obohatili mocných. Je to príbeh skorumpovaných politikov, ktorí chcú viac a viac a viac! Preto som hovoril, že nám prospeje prečítať si tú knihu sv. Ambróza o Nabotovi, lebo je to kniha veľmi aktuálna.

Hľa, kam až vedie vykonávanie autority bez rešpektovania života, bez spravodlivosti, bez milosrdenstva. A hľa, kam až vedie smäd po moci: stáva sa chamtivosťou, ktorá chce vlastniť všetko. V tomto ohľade je osobitne poučný jeden text proroka Izaiáša. Pán v ňom varuje pred nenásytnosťou bohatých veľkostatkárov, ktorí chcú vlastniť čoraz viac domov a pozemkov. Prorok Izaiáš hovorí: „Beda tým, čo hromadia dom na dom a pole pripájajú k poľu, takže nieto viac miesta a uprostred krajiny ste sami ubytovaní“ (Iz 5,8). A prorok Izaiáš nebol komunistom!

Boh je však väčší než zlomyseľné činy a špinavé hry uskutočňované ľuďmi. Vo svojom milosrdenstve posiela proroka Eliáša, aby pomohol Achabovi obrátiť sa. Teraz obrátime stranu, a ako pokračuje príbeh? Boh vidí tento zločin a klope aj na dvere Achabovho srdca a kráľ, postavený zoči-voči svojmu hriechu, chápe, pokoruje sa a prosí o odpustenie. Aké pekné by bolo, keby mocní vykorisťovatelia dneška urobili to isté! Pán prijíma jeho pokánie; predsa len však bol zabitý nevinný človek a spôsobená vina bude mať nevyhnutné následky. Spáchané zlo tak naozaj zanecháva svoje bolestivé stopy a ľudské dejiny nesú tieto rany.

Milosrdenstvo aj v tomto prípade ukazuje hlavnú, najúčinnejšiu cestu, ktorou sa treba uberať. Milosrdenstvo môže uzdraviť rany a môže zmeniť dejiny. Otvor svoje srdce milosrdenstvu! Božie milosrdenstvo je silnejšie než hriech ľudí. Je silnejšie, toto je Achabov príklad! Poznávame jeho moc, keď si pripomíname príchod nevinného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby zničil zlo skrze svoje odpustenie. Ježiš Kristus je pravý kráľ, jeho moc je však úplne odlišná. Jeho trón je kríž. On nie je kráľom, ktorý zabíja, ale naopak, dáva život. Jeho kráčanie ku všetkým, najmä k tým najslabším, poráža samotu a osud smrti, ku ktorému vedie hriech. Ježiš Kristus so svojou blízkosťou a nehou privádza hriešnikov na miesto milosti a odpustenia. A toto je milosrdenstvo Boha.

20. februára

Druhá jubilejná audiencia pápeža Františka: Milosrdenstvo a angažovanosť

Vatikán 20. februára – Dnešná sobota 20. februára sa v Ríme slávila v rámci Svätého roka milosrdenstva ako Jubileum darcov krvi, ako aj pracovníkov cestovného ruchu. Na Námestí sv. Petra Svätý Otec prijal na mimoriadnej generálnej audiencii najmä početné skupiny talianskych združení darcov krvi, viditeľní boli aj členovia motorkárskeho klubu. S pápežom sa prišli stretnúť aj pútnici zo Slovenska, tentoraz z Rímskokatolíckej farnosti Prešov - Sekčov.

V rámci Svätého roka milosrdenstva to bola už druhá generálna audiencia osobitne pridaná pre jubilejných pútnikov. Svätý Otec pri nej pokračoval v cykle katechéz o milosrdenstve, tentoraz na tému „Milosrdenstvo a angažovanosť“.

Na úvod zazneli slová sv. Pavla z Listu Rimanom (Rim 8,31a-34): «Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?!» Po tomto biblickom čítaní sa už ujal slova pápež František v katechéze, v ktorej stručne poukázal na to, ako sa milosrdenstvo prejavuje angažovanosťou v praktickom živote. Tou najväčšou angažovanosťou je to, čo pre nás koná Boh ako stvoriteľ a záchranca človeka a sveta.

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Jubileum milosrdenstva je jednou naozajstnou príležitosťou, aby sme hlboko vstúpili dovnútra tajomstva dobroty a lásky Boha. V tomto čase Pôstu nás Cirkev pozýva poznávať čoraz viac Pána Ježiša a žiť takým spôsobom, ktorý by bol v súlade s vierou, so štýlom života, ktorý by vyjadroval milosrdenstvo Otca. Je to snaha, ktorú sme povolaní prijať, aby sme tým, ktorých stretávame, ponúkli konkrétne znamenie Božej blízkosti.

Dnes by som sa chcel krátko pristaviť a uvažovať spolu s vami na tému angažovanosti, nasadenia. Čo je to angažovanosť? A čo to znamená nasadiť sa? Keď sa angažujem, znamená to, že prijímam istú zodpovednosť, istú úlohu zameranú na niekoho; a znamená to tiež štýl, postoj vernosti a obetavosti, osobitnej pozornosti, s akou plním túto úlohu. Každý deň sa od nás žiada vkladať úsilie do vecí, ktoré robíme: do modlitby, do práce, do štúdia, ale aj do športu, do voľnočasových aktivít... Nasadiť sa teda znamená vkladať našu dobrú vôľu a naše sily pre zlepšenie života.

Aj Boh sa nasadil pre nás. Jeho prvou angažovanosťou bolo stvorenie sveta, a aj napriek našim útokom, ktoré ho ničia, on vyvíja úsilie na jeho udržanie pri živote. Avšak jeho najväčším úsilím bolo to, že nám daroval Ježiša. Áno, práve Ježiš je tým najväčším nasadením, ktoré Boh zaujal voči nám. Pripomína nám to aj sv. Pavol, keď píše, že Boh «vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých» (Rim 8,32). A pre toto, spoločne s Ježišom, nám Otec daruje všetko, čo potrebujeme.

A ako sa preukázalo toto nasadenie Boha pre nás? Je veľmi jednoduché overiť si to v evanjeliu. V Ježišovi sa Boh angažoval kompletným spôsobom, aby prinavrátil nádej chudobným, tým, čo boli obratí o dôstojnosť, cudzincom, chorým, väzňom, hriešnikom, ktorých prijímal s dobrotou. V tomto všetkom bol Ježiš živým vyjadrením Otcovho milosrdenstva.

Počnúc milosrdnou láskou, ktorou Ježiš vyjadril nasadenie Boha, aj my môžeme a musíme odpovedať na jeho lásku prostredníctvom nášho úsilia. A to predovšetkým v situáciách tej najväčšej núdze, kde je najviac smädu po nádeji. Myslím na naše nasadenie sa pre opustených ľudí, pre tých, ktorí nesú veľmi ťažké postihnutie, pre tých najťažšie chorých, pre umierajúcich, pre tých, ktorým nie som schopný vyjadriť uznanie... Do všetkých týchto skutočností prinášame milosrdenstvo Boha prostredníctvom nasadenia života, čo je svedectvom našej viery v Krista.

Nech toto Jubileum pomôže našej mysli a nášmu srdcu pocítiť na dotyk ruky nasadenie Boha pre každého jedného z nás, a vďaka tomu premeniť náš život na angažovanosť milosrdenstva voči všetkým.

10. februára

Generálna audiencia: Pravé Jubileum vedie k vzájomnému deleniu sa 

Vatikán 10. februára. Dnešnú generálnu audienciu začal Svätý Otec prianím dobrého vykročenia na ceste obdobím Pôstu. Pútnikom zídeným na Vatikánskom námestí v Popolcovú stredu predniesol katechézu z cyklu o milosrdenstve, v ktorej vysvetlil históriu ustanovenia jubilejného roka vo Svätom písme - jeho cieľom bola spravodlivosť a vzájomné delenie sa v Božom ľude.

Ešte pred samotnou katechézou zaznelo čítanie z Knihy Levitikus:

«V Deň zmierenia budú zaznievať trúby po celej krajine. Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre vás jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu. Je to jubilejný rok, pamätný čas pre vás.» (Lv 25,9b-10.12a)

Svätý Otec v katechéze zdôraznil, že „ak jubileum nedôjde až ku vreckám, nie je pravým jubileom“, pričom prítomných vyzval nechať sa inšpirovať Duchom Svätým, aby sa podelili s núdznymi. Cieľom jubilea je podľa neho aj obrátenie, aby sa naše srdce stalo väčším a veľkodušnejším. Poukázal tiež na hrôzu úžery, v dôsledku ktorej aj v súčasnosti trpia mnohé rodiny i jednotlivci.

V závere audiencie Svätý Otec pripomenul štvrtkový sviatok Lurdskej Panny Márie spojený so slávením Svetového dňa chorých:

„Na zajtra, deň liturgickej spomienky Lurdskej Panny Márie, pripadá 24. svetový deň chorých, ktorý bude vrcholiť slávnosťou v Nazarete. V tohtoročnom posolstve sme rozjímali o nenahraditeľnej role Márie pri svadbe v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie!» (Jn 2,5). V starostlivosti Márie sa odzrkadľuje nežnosť Boha a nesmierna dobrota milosrdného Ježiša. Pozývam modliť sa za chorých a dať im pocítiť našu lásku. Nech je tá istá neha Márie prítomná v živote mnohých osôb, ktoré sa nachádzajú po boku chorých, aby vedeli vnímať ich potreby, a to aj tie najmenej postrehnuteľné, pretože ich uvidia očami plnými lásky.“

Pápež František veriacich pozval modliť sa za jeho nastávajúcu apoštolskú cestu do Mexika a za stretnutie s patriarchom Kirillom:

„Napozajtra začnem apoštolskú cestu do Mexika, avšak ešte predtým sa odoberiem do Havany, aby som sa stretol s mojím drahým bratom Kirillom. Ako stretnutie s patriarchom Kirillom, tak aj cestu do Mexika zverujem modlitbe vás všetkých.“

Na Námestí sv. Petra boli prítomné aj dve veľké skupiny pútnikov zo Slovenska: spoločenstvo Kňazského seminára sv. Františka Xaverského z Banskej Bystrice - Badína a veriaci z farnosti Rajec.

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:

Milí bratia a sestry, dobrý deň a dobré vykročenie do obdobia Pôstu!

Je pekné a tiež významné, že máme túto audienciu práve v dnešnú Popolcovú stredu. Začíname cestu Pôstnym obdobím a dnes sa pristavíme pri starodávnom predpise o „jubilejnom roku“ - je to starobylá skutočnosť, doložená vo Svätom písme. Nájdeme ho zvlášť v Knihe Levitikus, ktorá ho predstavuje ako vrcholný okamih náboženského a spoločenského života izraelského ľudu.

Každých päťdesiat rokov v „Deň zmierenia“ (Lv 25,9), keď sa zvolávalo na ľud Pánovo milosrdenstvo, oznamoval zvuk rohu veľkú udalosť oslobodenia. V Knihe Levitikus čítame: «Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre vás jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu […] V takom jubilejnom roku každý z vás dostane do vlastníctva svoj majetok» (25,10.13). Ak bol niekto nútený predať svoju pôdu a dom, mohol sa mu, podľa týchto ustanovení, v jubilejnom roku majetok prinavrátiť; a ak mal niekto nejaké podlžnosti zo zmlúv, no nebol v stave ich splatiť, a možno bol preto aj prinútený vstúpiť do služby svojho veriteľa, mohol sa vrátiť už ako slobodný k svojej rodine a opäť vlastniť majetok.

Išlo o istý druh „všeobecného udelenia milosti“, ktorým sa všetkým umožnilo vrátiť sa do pôvodnému stavu a to zmazaním každého dlhu, prinavrátením pôdy, a umožnením nanovo sa tešiť z pravej slobody členov Božieho ľudu. Svätého ľudu, kde predpisy, ako ten o jubilejnom roku, slúžili na boj proti chudobe a nerovnosti a garantovali všetkým dôstojný život a rovné prerozdelenie pôdy na bývanie a zabezpečenie si obživy. Centrálnou myšlienkou bolo, že pôda svojím pôvodom patrí len Bohu a ľuďom bola zverená (porov. Gn 1,28-29). Preto si nikto nemôže osobovať nárok byť jej výlučným vlastníkom a spôsobovať tak podmienky nerovnosti. Na toto dnes môžeme myslieť a znovu o tom premýšľať; každý nech vo svojom srdci rozmýšľa o tom, či nemá mnoho vecí. Prečo by sme ich nenechali tým, čo nemajú nič? Desať percent, päťdesiat percent... Poviem len: nech Duch Svätý inšpiruje každého z vás.

Ten, čo predtým schudobnel, si mohol v jubilejnom roku opäť zabezpečiť všetko nevyhnutné na svoje prežitie. A ten zas, kto zbohatol, prinavracal v jubilejnom roku chudobnému to, čo mu raz bol vzal. Výsledkom celého bola teda spoločnosť založená na rovnosti a solidarite, kde sa osobná sloboda, pôda a peniaze zasa stali dobrom pre všetkých, nielen pre niektorých, ako sa stáva dnes, ak sa nemýlim... Viac či menej, čísla nie sú isté, no osemdesiat percent bohatstva ľudstva je v rukách menej než dvadsiatich percent populácie. Je to jubileum – a toto hovorím pripomínajúc našu históriu spásy – aby sme sa obrátili, aby sa naše srdce stalo väčším, veľkodušnejším, viac Božím dieťaťom, s väčšou láskou.

Poviem vám jednu vec: ak táto túžba, ak jubileum nedôjde až ku vreckám, nie je pravým jubileom. Pochopili ste? A toto je v Biblii! Nevymýšľa to tento pápež, nachádza sa to v Biblii. Cieľom – ako som povedal – bola spoločnosť založená na rovnosti a na solidarite, kde by sa sloboda, zem a peniaze stali dobrom pre všetkých a nielen pre niektorých. V podstate mal jubilejný rok funkciu pomôcť ľudu žiť v konkrétnej bratskej láske založenej na recipročnej pomoci. Môžeme povedať, že biblický jubilejný rok bol „rokom milosrdenstva“, nakoľko bol prežívaný v úprimnom vyhľadávaní dobra v prospech núdznych bratov.

Rovnako tu existovali aj iné nariadenia a zákony, ktoré riadili život Božieho ľudu tak, aby mohol okúsiť Pánovo milosrdenstvo skrze milosrdný postoj iných ľudí. V týchto normách nachádzame návody, ktoré majú svoju platnosť i dnes a ktoré preto stoja za zamyslenie. Napríklad sa podľa jedného biblického zákona predpisovalo odvádzanie „desiatkov“ určených levitským kňazom – ktorí mali na starosti kultové záležitosti a nemali podiel na pôde –, chudobným, sirotám, vdovám (porov. Dt 14,22-29). Zabezpečovalo sa tým, že sa desiaty podiel z úrody alebo výnosov z iných aktivít dával tým, ktorí zostali bez akejkoľvek ochrany a v stave núdze, čo bolo v prospech vytvárania podmienok relatívnej rovnosti vo vnútri ľudu, kde si mali všetci počínať ako bratia.

Bol tu i zákon týkajúci sa „prvotín“. Čo je to? Prvá a najvzácnejšia čiastka zo zberu úrody, na ktorej mali mať podiel i leviti s cudzincami (porov. Dt 18,4-5; 26,1-11), ktorí nevlastnili polia, aby tak aj pre nich bola pôda zdrojom obživy a života. «Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa», hovorí Pán (Lv 25,23). Všetci sme iba prišelcami u Pána, ktorí očakávajú nebeskú vlasť (porov. Hebr 11,13-16; 1 Pt 2,11) a sú pozvaní robiť svet okolo nás obývateľným a ľudským. Koľko je len „prvotín“, ktoré môže ten šťastnejší darovať tomu, ktorý sa ocitol v ťažkostiach! Koľko prvotín! Nejde len o prvotiny z úrody na poli, ale o prvotiny z každého výstupu práce, prvotiny zo zárobku, úspor, z množstva vecí, ktoré človek vlastní a ktorými častokrát plytvá. Toto sa deje aj dnes. Na Úrad pápežskej almužny prichádzajú mnohé listy s troškou peňazí: ‚Toto je časť môjho platu, aby som pomohol iným‘. A toto je pekné – pomáhať druhým, dobročinným inštitúciám, nemocniciam, domovom pre dôchodcov...; dávať aj prišelcom, tým, čo sú cudzími a sú tu len prechodne. Ježiš bol prechodne v Egypte.

V súvise s týmto, Sväté písmo naliehavo nabáda k veľkodušnej odpovedi na žiadosti o pôžičky bez zbytočných kalkulácií a bez vyžadovania neskutočne vysokých úrokov: «Ak niektorý z tvojich bratov pri tebe ochudobnie a bude sa k tebe utiekať o pomoc, pomáhaj mu ako cudzincovi a prišelcovi, aby mohol pri tebe žiť. Neber od neho úroky a nepýtaj od neho viac, ale boj sa Boha, aby tvoj brat mohol pri tebe žiť. Nepožičiavaj mu peniaze na úrok a živobytie mu nedávaj tak, aby si tým získal» (Lv 25,35-37). Toto učenie je stále aktuálne. Koľko rodín je na ulici - ako obete úžery! Prosím vás, modlime sa, aby v tomto jubilejnom roku Pán odstránil zo srdca všetkých nás túžbu mať viac, úžeru. Nech sa vrátime k tomu, aby sme boli veľkodušní, veľkí. Koľko prípadov úžery sme len nútení vidieť a koľko utrpenia a trápenia prichádza do rodín! A mnohokrát, v zúfalstve, koľkí ľudia končia samovraždou, lebo to už nezvládajú a nemajú nádej, nemajú naporúdzi vystretú ruku, ktorá by im pomohla; jedine ruku, ktorá prichádza, aby ich prinútila platiť úroky. Úžera je ťažký hriech; je to hriech, ktorý volá k Bohu. Pán však prisľúbil svoje požehnanie tomu, kto zo svojej ruky dáva veľkoryso (porov. Dt 15,10). Dá ti dvojnásobne, možno nie v peniazoch, ale v inom, avšak Pán ti vždy dá dvojnásobne.

Drahí bratia a sestry, biblické posolstvo je úplne jasné: s odvahou sa otvoriť vzájomnému podeleniu sa. A toto je milosrdenstvo! A ak my chceme milosrdenstvo od Boha, začnime ho konať my sami. Znamená to toto: začnime ho uskutočňovať my – medzi obyvateľmi, rodinami, národmi, kontinentami. Prispievať k uskutočneniu zeme bez chudobných znamená budovať spoločnosť bez diskriminácie, založenú na solidárnosti vedúcej k vzájomnému zdieľaniu toho, čo človek vlastní, a na prerozdeľovaní zdrojov postaveného na bratskej láske a spravodlivosti. Ďakujem.

10. februára

Odpovede o misionároch milosrdenstva, ktorí budú vyslaní do sveta

Bratislava 10. februára. Pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva vyšle Svätý Otec František do celého sveta spolu 1071 misionárov milosrdenstva. Urobí tak už dnes - na Popolcovú stredu - počas liturgického slávenia vo Vatikánskej bazilike. Misionári majú za úlohu „ohlasovať radosť z odpustenia“ a oslobodzovať od takých trestov za hriechy, ktoré sú podľa kánonického práva za normálnych okolností vyhradené len Svätej stolici. Pri tejto príležitosti prinášame sériu otázok a odpovedí o misionároch milosrdenstva. Spracoval ich hovorca KBS Martin Kramara.

Kto sú misionári milosrdenstva a o nich rozhodol?

Misonári milosrdenstva sú kňazi, spovedníci z celého sveta, vyslaní na základe rozhodnutia Svätého Otca Františka osobitným spôsobom sprostredkovať veriacim Božie milosrdenstvo. Majú byť “znamením materinskej starostlivosti Cirkvi o Boží ľud” a umožniť “všetkým zažiť opravdivé stretnutie, plné ľudskosti, z ktorého vyviera oslobodenie, zodpovednosť za prekonanie prekážok a začatie nového krstného života” (Misericordiae Vultus 18).

Kto ich vybral?

Ich výber bol zverený Pápežskej rade pre novú evanjelizáciu, ktorú vedie arcibiskup Mons. Rino Fisichella. Rada tento výber konzultovala s rehoľnými predstavenými alebo biskupmi jednotlivých kňazov. Pôvodne stanovený počet 800 misionárov postupne zvýšili až na 1071. Viac než 700 z nich bolo dnes osobne prítomných na slávnosti v Ríme, počas ktorej ich Svätý Otec vyslal do celého sveta, aby začali konať zverené poslanie.

V čom spočívajú ich hlavné úlohy?

Misionári majú byť osobitnými ohlasovateľmi Božieho milosrdenstva, a to tak prostredníctvom kazateľskej činnosti ako aj cez vysluhovanie sviatosti zmierenia. Budú o milosrdenstve kázať v chrámoch, na ľudových misiách a rôznych podujatiach mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva, a zároveň budú Božie milosrdenstvo sprostredkovať vo svätej spovedi.

Aké majú právomoci a kto im ich udelil?

Z poverenia Svätého Otca majú títo kňazi právomoc snímať aj také tresty za hriechy, ktoré sú za bežných okolností rezervované Apoštolskej stolici. Medzi takéto skutky patrí zneuctenie Eucharistie, prezradenie spovedného tajomstva, rozhrešenie spoluvinníka v oblasti šiesteho Božieho prikázania, konsekrácia biskupa bez mandátu Apoštolskej stolice a fyzické napadnutie Svätého Otca.

K tomu možno dodať, že nielen misionári milosrdenstva, ale všetci spovedajúci kňazi môžu počas mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva snímať exkomunikáciu z osôb, ktoré sa dopustili hriechu potratu. Sňatie tejto exkomunikácie je totiž za bežných okolností podľa predpisov Kódexu kánonického práva rezervované biskupovi.

Slovenskí misionári milosrdenstva - redemptoristi, kapucíni a františkáni

Vatikán 10. februára. Petrov nástupca dnes podvečer slávil liturgiu Popolcovej stredy. V Bazilike sv. Petra vo Vatikáne s ním koncelebrovalo okolo osemsto kňazov z rôznych kontinentov, ktorých pápež na konci svätej omše vyslal do sveta ako misionárov v rámci prebiehajúceho mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva. Celkovo bude vyslaných do sveta 1 071 misionárov milosrdenstva. Medzi prítomnými nechýbali slovenskí kňazi - mandát misionárov milosrdenstva dostali aj štyria redemptoristi, traja kapucíni a dvaja františkáni zo Slovenska.

Z Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa dostali mandát o. Michal Zamkovský z Podolínca, o. Peter Hertel z Kostolnej-Záriečia, o. Jozef Mihok z Radvane, ako aj o. František Boldy, ktorý má pôsobisko v Českej republike vo Frýdku-Místku. Spomedzi kapucínov sú misionármi milosrdenstva br. Félix Ján Tkáč a br. Damián Szulowski z Bratislavy a br. Jakubrafael Patay zo Žiliny.

Znak Roku milosrdenstva, ktorým misionári milosrdenstva podľa slov pápeža Františka bezpochyby sú, vníma o. Zamkovský ako novú etapu: „Novú hĺbku, do ktorej sa Boh chce dotknúť, najprv vo mne. Boh chce ešte odkryť tvrdosť srdca, suverenitu a z tejto pozície potom ísť k ľuďom“. Podľa slovenského redemptoristu majú misionári veľký priestor pre realizáciu mandátu prijatého od pápeža práve na poli ľudových misií: „Ako hovorí Svätý Otec vo svojom liste Misericordiae vultus: ‚prijmite týchto misionárov, ktorých ja vyšlem, prijmite ich, biskupi, spoločenstvá a Cirkev, a otvorte im priestor na hlásanie, hlavne cez ľudové misie‛. A to je zaujímavé, že Svätý Otec vyložene menuje: hlavne cez ľudové misie - a potom cez iné možnosti. Táto služba nie je len o tých fakultách. Často sa hovorí, ktovie, či to použijeme, tie špeciálne fakulty, ale je to skôr o tom byť hlásateľom milosrdenstva, byť svedkom milosrdenstva, aj cez sviatosť zmierenia priniesť do sŕdc ľudí viac milosrdenstva, viac Božej lásky a nádeje“.

Pre menších bratov kapucínov predchádzalo vyslaniu misionárov milosrdenstva mimoriadne stretnutie so Svätým Otcom Františkom pri príležitosti púte relikvií svätých Pátra Pia a Leopolda Mandića. Brat Félix Ján Tkáč, ktorý je členom kapucínskej komunity v Bratislave - Rači pre Vatikánsky rozhlas uviedol: „Svätá omša so Svätým Otcom, hlavne jeho kázeň, lebo Svätého Otca som skoro nevidel, tak bol ďaleko, no to čo hovoril ma povzbudilo, ale zároveň mi to hovorilo z duše. V podstate som sa cítil, že sme so Svätým Otcom na rovnakej vlne. Neviem, čo to presne bude znamenať na Slovensku, ako sa to bude využívať, ale dostali sme mandát rozhrešovať hriechy rezervované Svätému Otcovi“.

Misionárom, ktorí majú za úlohu „ohlasovať radosť z odpustenia“, udelil Svätý Otec právomoc rozhrešovať aj z tzv. „rezervované hriechy“, čo je podľa kánonického práva inak vyhradené len Svätej stolici. Týkajú sa prípadov znesvätenia Eucharistie, fyzického násilia voči osobe pápeža, vysvätenia biskupa bez poverenia pápežom, rozhrešenia spolupáchateľa v hriechu proti 6. prikázaniu Desatora, či priameho porušenia spovedného tajomstva.

Slovenských kapucínov najviac oslovili slová pápeža Františka, keď hovoril o „kapucínskej tradícii, ktorá je tradíciou odpúšťania“. Práve sviatosť zmierenia bola silnou charakteristikou sv. Pátra Pia a sv. Leopolda Mandića: „To je to, čo máte tomuto svetu ukazovať, a čo má Boh požehnať cez vás pre srdcia iných, aby ostatní uvideli i uverili. Teda cez našu pokoru a poníženosť, službu, nie ohlasujúc seba, ale Krista, ktorý vás posiela, máte byť viditeľným znakom Božieho milosrdenstva,“ objasnil brat Damián Szulowski z Bratislavy - Starého mesta a dodal: „Pre mňa to znamená veľké pozvanie k tomu, aby som neposudzoval, ale objímal, ako to robí Boh. To je výzva, ktorú cítim ako vlastnú už dlhé roky, aj v spovednici a učím sa tomu každý deň: veriť a slúžiť, aby Boh bol ten, ktorý sa oslávi, nie ja, ja aby som bol v úzadí, bol svedkom jeho nádherného objatia, zľutovania nado mnou a potom cez radosť nad mojim blížnym“.

Posledným misionárom milosrdenstva z radov menších bratov kapucínov zo Slovenska je brat Jakubrafael Patay zo Žiliny: „Je to veľká výzva, ale je to zároveň aj veľké požehnanie. Tieto dni boli pre mňa veľmi symbolické. Aj práve kvôli tomu, že boli vystavené ostatky sv. Leopolda Mandića a sv. Pátra Pia. Môžem povedať, že títo dvaja svätci stáli od počiatku môjho povolania pri mne. Je to symbolické, že práve títo dvaja svätci sú patrónmi misionárov milosrdenstva. Zároveň bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce to, čo povedal Svätý Otec. Zvlášť som cítil to, akoby bol on jedným z nás. Vyzýval nás k pokore, ostať Božími nástrojmi, lebo tu nejde o nás, ale o to, že rovnako aj my sme omilostení hriešnici“.

Rehoľa menších bratov - františkánov informovala, že medzi misionármi milosrdenstva sú aj br. František Xaver Olbert, OFM, ktorý pôsobí v Trnave a br. Juraj Mihály, OFM pôsobiaci v Bratislave.

6. februára

Pápež František sa stretol s modlitbovými skupinami Pátra Pia

Vatikán 6. februára – Svätý Otec sa dnes na osobitnej audiencii stretol s modlitbovými skupinami Pátra Pia, ktoré zaplnili Námestie sv. Petra. Vo svojom príhovore sa venoval významu modlitby a typickým vlastnostiam Pátra Pia, ktorého ostatky v piatok 5. februára previezli do Baziliky sv. Petra. Svätého Pátra Pia označil pápež František za  „služobníka milosrdenstva“: 

„Môžeme doslovne povedať, že Páter Pio bol služobníkom milosrdenstva. Bol ním na plný čas, praktizujúc občas až do vyčerpania «apoštolát načúvania». Prostredníctvom služby spovede sa stal sa živým pohladením Otca, ktorý lieči rany hriechu a posilňuje srdce pokojom. Svätý Pio sa nikdy neunavil prijímať osoby, aby ich vypočul, podelil sa s nimi o čas a energiu na šírenie vône Pánovho odpustenia. Mohol to robiť, lebo bol vždy pripojený ku zdroju – napojený neustále na ukrižovaného Ježiša, a tak sa stával kanálom milosrdenstva. Niesol v srdci mnohé osoby a mnohé utrpenia, všetko prepojujúc s láskou Krista, ktorý daroval sám seba až «do krajnosti» (Jn 13,1). Žil veľké tajomstvo bolesti obetovanej pre lásku. V tomto zmysle sa jeho malá kvapka stala veľkou riekou milosrdenstva, ktorá zavlažila mnohé vyprahnuté srdcia a vytvorila oázy života vo viacerých častiach sveta. 

Pápež František vyše 80-tisícovému zhromaždeniu pripomenul, že modlitba je „opravdivou misiou“. „Modlitba je sila, ktorá hýbe svetom,“ vyhlásil Svätý Otec a pokračoval: 

„Modlitba teda nie je akýmsi dobrým zvykom na to, aby sme sa trochu upokojili v srdci, nie je ani zbožným prostriedkom na to, aby sme od Boha získali to, čo potrebujeme. Ak by to tak bolo, bola by poznačená jemným egoizmom. Modlím sa, aby mi bolo dobre, akoby som si vzal aspirín – nie, tak to nie je. Modlím sa, aby som toto získal - no to je obchodovanie. Nie tak. Modlitba je niečo iné. Je niečím iným. Modlitba je naopak skutkom duchovného milosrdenstva, čo chce všetko priniesť Srdcu Boha: «Vezmi to, ty, ktorý si Otcom.» Takto je to, jednoducho povedané. Modlitba znamená povedať: «Ujmi sa toho ty, ktorý si Otcom. Ochraňuj nás ty, ktorý si Otcom.» Toto je vzťah s Otcom. Taká je modlitba. Modlitba je darom viery a lásky, príhovorom, ktorý je potrebný ako chlieb. Jedným slovom znamená zverenie: zverovať Cirkev, zverovať osoby, zverovať situácie Otcovi: «Zverujem ti toto» - aby sa o to postaral. 

Preto je modlitba, ako hovorieval Páter Pio, «najlepšia zbraň, akú máme, kľúč, čo otvára Srdce Boha». Kľúč, čo otvára Srdce Boha, to je kľúč, ktorý ide ľahko. Božie Srdce nie je opancierované množstvom bezpečnostných prostriedkov. Môžeš ho otvoriť so spoločným kľúčom, modlitbou. Pretože má láskavé srdce, srdce otca. To je tá najväčšia sila Cirkvi, ktorú nesmieme nikdy opustiť, lebo Cirkev prináša ovocie, ak koná tak ako Panna Mária a apoštoli, ktorí «jednomyseľne zotrvávali na modlitbách»“ (Sk 1,14), „keď očakávali Ducha Svätého. Vytrvalí a jednomyseľní v modlitbe. Inak nám hrozí, že sa budeme spoliehať na iné veci – na prostriedky, na peniaze, na moc. Potom evanjelizácia upadá, vyhasína radosť a srdce sa stáva nudným. Chcete mať nudné srdce? [Prítomní: Nie!] Chcete mať radostné srdce? [Áno!] Modlite sa! Toto je recept.“ 

Svätý Otec ďalej povzbudil modlitbové skupiny Pátra Pia, aby boli energetickými „centrálami milosrdenstva“, ktoré sú „vždy otvorené a aktívne“ a ktoré pokornou silou modlitby „dodávajú svetu Božie svetlo a Cirkvi energiu lásky“. Pripomenul, že „Páter Pio, ktorý sám seba charakterizoval len ako «chudobného brata, ktorý sa modlí», napísal, že modlitba je «najvyšším apoštolátom, aký môže duša konať v Božej Cirkvi» (Listová korešpondencia II, 70). Buďte vždy radostnými apoštolmi modlitby! Modlitba robí zázraky. Apoštolát modlitby robí zázraky!“

Pápež František predstavil Pátra Pia aj ako vzor skutkov telesného milosrdenstva. Zmienil sa o nemocnici s názvom „Dom úľavy v utrpení“ (Casa Sollievo della Sofferenza), ktorá vznikla pred 60 rokmi na prianie Pátra Pia v San Giovanni Rotondo. V tejto súvislosti pripomenul potrebu venovať pozornosť chorému po fyzickej i duchovnej stránke. Pápež rozpovedal aj osobnú spomienku na svojho priateľa, ktorý ležal v kóme: 

„Spomínam si na smrť môjho priateľa kňaza. Bol apoštolom, Božím mužom. Ale bol dlhý čas v kóme, dlhý čas... tá kóma bola nepochopiteľná. Lekári hovorili: Nevedno, ako ešte dokáže dýchať. Prišiel ďalší priateľ kňaz. Priblížil sa k nemu a hovoril k nemu: on počul. Nože, nechaj sa viesť Pánom. Pokračuj. Dôveruj, zver sa Pánovi. A s týmito slovami ho nechal odísť v pokoji. Toľkí ľudia v núdzi, toľkí chorí potrebujú počuť tie slová, pocítiť pohladenie, ktoré im dá silu vydržať v chorobe či ísť v ústrety Pánovi: potrebujú, aby im niekto pomohol dôverovať v Pána. Som veľmi vďačný vám a všetkým, ktorí slúžia chorým s odbornosťou, láskou a živou vierou. Vyprosujme si milosť rozpoznať prítomnosť Krista v chorých a trpiacich osobách. Ako opakoval Páter Pio: «Chorý, to je Ježiš». Chorý, to je Ježiš. Je to Kristovo telo.“ 

Svätý Otec na záver osobitne pozdravil veriacich z arcidiecézy „Manfredonia - Vieste - San Giovanni Rotondo“ a dodal: 

„Svätý Ján Pavol II. povedal, že ten «kto prišiel do San Giovanni Rotondo, aby sa zúčastnil na svätej omši, prosil o radu alebo sa vyspovedal u Pátra Pia, všimol si v ňom živý obraz trpiaceho a vzkrieseného Krista. Na tvári Pátra Pia sa odrážalo svetlo vzkriesenia»“ (Homília pri beatifikácii Pátra Pia z Pietrelčiny, 2. máj 1999). „Nech každý, kto príde do vašej krásnej zeme – ja by som tam chcel ísť – môže nájsť aj vo vás odraz nebeského svetla!“

Petrův nástupce: Světec z Pietrelciny byl služebníkem Božího milosrdenství 

Vatikán. Svět nezbytně potřebuje Boží milosrdenství, jehož služebníkem byl sv. Pius z Pietrelciny, který ztělesňoval „pohlazení Boha Otce“, řekl dnes papež František osmdesáti tisícům poutníků z celého světa, včetně České republiky, kteří se scházejí v modlitebních skupinách otce Pia. Římský biskup je přijal na zvláštní audienci na Svatopetrském náměstí a ihned v úvodu své promluvy vystihl, proč se italský stigmatizovaný kapucín těší tak značné lidové úctě. 

“Můžeme říci, že otec Pius byl služebníkem milosrdenství, a to na plný úvazek. Skrze apoštolát naslouchání neustále uplatňoval milosrdenství, někdy až do úmoru. Prostřednictvím svátosti smíření se stával živým pohlazením Boha Otce, které léčí rány hříchu a posiluje srdce pokojem. Svatého Pia nikdy neunavilo přijímání lidí a jejich naslouchání. Vydával všechen čas a síly, aby šířil vůni Pánova odpuštění.“ 

Otec Pius čerpal sílu k této mimořádné službě z velice intenzivního vnitřního života, připomněl dále papež František. Neustále se sytil Ježíšem Ukřižovaným a sám na sobě prožíval nezměrné tajemství bolesti nabízené z lásky. Modlitební skupiny, které kolem něho vznikaly, nazýval líhněmi víry a ohnisky lásky. Modlitba totiž, citoval Svatý otec kapucína z Pietrelciny, je silou, která hýbe světem. 

“Modlitba tedy není jakýmsi dobrým zvykem, který nám vnese do srdce klid, ani to není zbožný úkon, abychom od Boha vyzískali, co potřebujeme. Pokud by tomu tak bylo, vedlo by nás k modlitbě sotva postřehnutelné sobectví. Nelze říci: „Modlím se, aby mi bylo dobře“ – asi tak, jako bychom si vzali acylpirin. Stejně tak se nemohu modlit, abych něco získal, protože by to byl obchod. Modlitba je něco jiného. Je to skutek duchovního milosrdenství, který povznáší srdce k Bohu.“ 

Modlitba je darem víry a lásky, vysvětloval dále Svatý otec, který dnes potřebujeme jako sůl. Slovy kapucínského světce je to klíč, který velmi snadno otevírá srdce k Bohu, a nejlepší možná zbraň. V modlitbě svěřujeme Bohu Otci veškeré situace, lidi i církev. 

“Je to největší síla církve, kterou nesmíme nikdy opustit. Církev totiž přináší plody jedině tehdy, když se chová jako Matka Boží a apoštolové, kteří „jednomyslně setrvávali v modlitbách“ (Sk1,14), když očekávali Svatého Ducha. Jednomyslně setrvávali v modlitbách. Jinak hrozí nebezpečí, že budeme hledat oporu jinde – v prostředcích, penězích, moci. Hlásání evangelia pak uvadá, radost v srdci pohasíná a do srdce se vkrádá otrávenost. Máte znuděné srdce? Nemáte? Chcete mít radostné srdce? (Ano!). Tak se modlete – to je recept.“ 

Otec Pius, který sám sebe nazýval „ubohým modlícím se fráterem“, napsal, že „modlitba je největší apoštolát, jaký může duše vykonávat v Boží církvi“ (Epistolář II,70). Apoštolát modlitby skutečně činí zázraky, zdůraznil Svatý otec. Jestliže modlitební skupiny otce Pia zosobňují skutek duchovního milosrdenství, je nemocnice, kterou založil v jihoitalském San Giovanni Rotondo, dílem tělesného milosrdenství. Při jejím otevření před šedesáti lety (5.5.1956) ji kapucín nazval „chrámem vědy a modlitby“, aby vyzdvihnul, čím se má vyznačovat přístup k nemocným. 

“Léčit nemoc, ale zejména pečovat o nemocného. Může se stát, že zatímco ošetřujeme tělesné rány, zhoršuje se stav duševního poranění, které se uzdravuje často mnohem pomaleji a obtížněji. Také umírající, kteří jsou mnohdy zdánlivě v bezvědomí, se účastní modlitby, kterou u nich s vírou pronášíme, a svěřují se Bohu.“ 

Papež na tomto místě vložil osobní vzpomínku na umírání jednoho kněze, který dlouhodobě ležel v komatu. Složitou lékařskou situaci vyřešil zásah jiného kněze, který nemocného vyzval, aby se klidně svěřil do Boží náruče. 

“Mnozí lidé něco takového potřebují. Kolik nemocných zápasí o slovo či pohlazení, která by jim dodala sílu k nesení bolesti anebo odvahu k setkání s Pánem. Potřebují, abychom jim pomohli k důvěře v Pána. Jsem velmi vděčný všem, kteří nemocným slouží povolaně a láskyplně a s živou vírou.“ 

Poslední slova papeže Františka z dnešní audience byla současně možným příslibem budoucí návštěvy jihoitalského kraje Apulie a výzvou k poutníkům z dlouhodobého působiště otce Pia, diecéze Manfredonia-Vieste-San Giovanni Rotondo. Svatý otec navázal na slova svého předchůdce Jana Pavla II., který při kanonizační slavnosti řekl: Na tváři otce Pia zářilo světlo Zmrtvýchvstání (2.5.1999). 

„Kéž každý, kdo přijde do vašeho kraje – a já bych se tam chtěl vydat – může také ve vás spatřit odlesk nebeského světla!“    loučil se papež František.

3. februára

Generálna audiencia: Milosrdenstvo a dokonalá spravodlivosť Boha

Vatikán 3. februára – Boh je nekonečne milosrdný a zároveň dokonale spravodlivý. O tom, ako sa v ňom obe tieto zdanlivo protirečivé vlastnosti spájajú, hovoril dnes Svätý Otec František na generálnej audiencii. V ďalšom pokračovaní cyklu katechéz o milosrdenstve zdôraznil, že „práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť“.

Vysvetlil, že ide o spravodlivosť, pri ktorej sa nepretrhávajú vzťahy, a nielenže sa ňou zamedzuje zlu, ale sa nad ním víťazí dobrom. Takto sa riešia napätia medzi manželmi alebo medzi rodičmi a deťmi. Ten, komu sa ublížilo, napriek tomu miluje vinníka a chce zachrániť vzťah, ktorý ich spája. Takýmto spôsobom sa Boh správa k nám hriešnikom, skonštatoval pápež.

Citujúc proroka Ezechiela ďalej zdôraznil, že Boh nechce odsúdiť nikoho. Prejavom jeho srdca je to, že s nami nezaobchádza podľa našich hriechov, ale správa sa k nám ako milujúci Otec. Pápež v tejto súvislosti pripomenul veľkú zodpovednosť spovedníkov, aby v nich každý kajúcnik mohol stretnúť ozajstného otca.

Biblickým úvodom ku katechéze bol dnes úryvok z Knihy prísloví:

«Takto, hľa, spravodlivosť (vedie) k životu, kto sa však ženie za zlým, (letí) svojej smrti (v ústrety). Ľudia, čo majú srdce skazené, hnusia sa Pánovi, ale má zaľúbenie v tých, čo bezúhonne (chodia) púťou (života). Stavím sa (s kýmkoľvek), že podliak trestu neujde, ale potomstvo spravodlivých vyviazne.» (Prís 11,19-21)

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Sväté písmo nám predstavuje Boha ako nekonečné milosrdenstvo, ale aj ako dokonalú spravodlivosť. Ako zladiť tieto dve veci? Ako sa skĺbi skutočnosť milosrdenstva s požiadavkami spravodlivosti? Mohlo by sa zdať, že sú to dve veci, ktoré si protirečia; v skutočnosti to tak nie je, lebo je to práve milosrdenstvo Boha, ktoré vedie k naplneniu pravej spravodlivosti. Práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť. Avšak o akú spravodlivosť ide?

Ak myslíme na vykonávanie zákonnej spravodlivosti, vidíme, že ten, kto sa pokladá za obeť bezprávia, obracia sa na sudcu na súde a žiada, aby mu bola vykonaná spravodlivosť. Ide o retribučnú spravodlivosť, ktorá ukladá vinníkovi trest podľa toho princípu, že každému musí byť dané to, čo mu patrí. Ako hovorí Kniha prísloví: «Ten, kto koná spravodlivosť, smeruje k životu, kto sa však ženie za zlým, letí svojej smrti v ústrety» (porov. Prís. 11,16). Aj Ježiš o tom hovorí v podobenstve o vdove, ktorá prichádzala opakovane za sudcom a prosila ho: «Obráň ma pred mojím protivníkom!» (Lk 18,3).

No táto cesta ešte nevedie ku skutočnej spravodlivosti, lebo v skutočnosti nevíťazí nad zlom, len ho jednoducho obmedzuje. Avšak zlo môže byť skutočne premožené jedine tak, že sa naň odpovedá dobrom.

Tu je teda ďalší spôsob ako konať spravodlivosť, ktorú nám Biblia predstavuje ako hlavnú cestu, ktorou treba kráčať. Ide o postup, ktorý sa vyhýba obracaniu sa na súd a požaduje, aby sa obeť obrátila priamo na vinníka, aby ho pozvala k obráteniu, pomáhajúc mu pochopiť, že koná zlo, apelujúc na jeho svedomie. Týmto spôsobom, konečne kajajúc sa a uznávajúc vlastné bezprávie, sa vinník môže otvoriť odpusteniu, ktoré mu poškodený ponúka. A toto je pekné, presvedčiť sa: toto je zlé, lepšie je takto... Srdce sa otvorí odpusteniu, ktoré sa mu ponúka. Toto je spôsob ako vyriešiť nezhody vo vnútri rodín, vo vzťahoch medzi manželmi či medzi rodičmi a deťmi, kde ten, kto bol urazený, miluje vinníka a túži zachrániť vzťah, ktorý ho viaže k druhému. Nerušme tento vzťah, toto puto.

Iste, toto je ťažká cesta. Vyžaduje si to, aby ten, kto utrpel krivdu bol pripravený odpustiť a aby túžil po spáse a dobre toho, kto ho urazil. Avšak jedine tak môže spravodlivosť zvíťaziť, lebo ak vinník uzná zlo, ktoré vykonal a prestane ho konať, vtedy zlo viac neexistuje a ten, kto bol nespravodlivý sa stáva spravodlivým, lebo je mu odpustené a pomohlo sa mu znovu nájsť cestu dobra. A tu zohráva úlohu práve odpustenie, milosrdenstvo.

Takto sa Boh správa voči nám hriešnikom. Pán nám neustále ponúka svoje odpustenie a pomáha nám prijať ho a uvedomiť si naše zlo, aby nás od neho mohol oslobodiť. Lebo Boh nechce naše odsúdenie, ale našu spásu. Boh nechce nikoho odsúdiť! Nikoho! Niekto z vás sa ma môže spýtať: ‚Ale otče, azda si Pilát nezaslúžil svoje odsúdenie? Nechcel to Boh?‘ - ‚Nie! Boh chcel zachrániť Piláta, aj Judáša, všetkých! On, Pán milosrdenstva chce zachrániť všetkých!‘

Problém je dovoliť mu vstúpiť do srdca. Všetky slová prorokov sú vášnivou výzvou a výzvou plnou lásky, ktorá hľadá naše obrátenie. Toto hovorí Pán prostredníctvom proroka Ezechiela: «Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? [...] a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?» (18,23; porov. 33,11). Toto sa páči Bohu!

A toto je srdce Boha, srdce Otca, ktoré miluje a chce, aby jeho deti žili dobre a v spravodlivosti, a aby tak žili v plnosti a boli šťastní. Srdce Otca, ktorý ide ponad našu obmedzenú predstavu o spravodlivosti, aby sme sa otvorili bezhraničným horizontom jeho milosrdenstva. Srdce otca, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín, ako hovorí žalm.

A  je to presne srdce otca, ktoré túžime stretnúť, keď ideme na spoveď. Možno nám povie niečo, aby nám pomohol lepšie pochopiť zlo, avšak do spovednice ideme všetci stretnúť otca; otca, aby nám pomohol zmeniť život; otca, aby nám dal silu ísť vpred; otca, aby nám odpustil v mene Boha. A preto byť spovedníkmi je jedna veľmi veľká zodpovednosť, lebo ten syn, tá dcéra, čo prichádza za tebou, chce jedine nájsť otca. A ty, kňaz, ktorý si tam, v spovednici, si tam na mieste Otca, ktorý koná spravodlivosť prostredníctvom svojho milosrdenstva. Ďakujem.

V závere audiencie na Námestí sv. Petra opäť vystúpili estrádni umelci. Tentoraz to bola talianska cirkusová skupina s vyše 50-ročnou tradíciou pod názvom „American Circus“. Svätý Otec ocenil ich vystúpenie so slovami, že krása nás vždy približuje k Bohu. Medzi skupinami pútnikov bola dnes okrem iných aj skupina vojakov z Paraguaja.

Dnes pápežovi Františkovi na záver generálnej audiencie predstavili aj publikáciu „Pápežská flotila v Dardanelách 1657“ od Rinalda Marmaru. Ide o preklad rukopisu z Vatikánskej apoštolskej knižnice do talianskeho a tureckého jazyka. Kniha, ktorej obsahom je opis účinkovania pápežskej flotily v protitureckej námornej bitke, je ukážkou sprístupnenia vatikánskych zdrojov tureckým historikom a bádateľom v záujme spoznávania pravdy a budovania mostov spolupráce a porozumenia. 

30. januára

Jubilejná audiencia: Milosrdenstvo a misia „nositeľov Krista“

Vatikán 30. januára – Vo Svätom roku milosrdenstva dáva Svätý Otec viac príležitostí pútnikom na stretnutie s ním a na prijatie jeho požehnania. Dnes sa na Námestí sv. Petra konala prvá z „jubilejných“ prídavných generálnych audiencií, ktoré by sa mali opakovať spravidla raz mesačne v sobotu.

V katechéze pápež František hovoril o úzkom prepojení milosrdenstva s misiou. Poslaním kresťana je ohlasovať prijaté milosrdenstvo, odovzdávať radosť zo stretnutia s Kristom, byť doslova „nositeľom Krista“, ako to vyjadruje krstné meno „Christoforos“ - Krištof. Vzorom tohto postoja je reakcia prvých Ježišových učeníkov, ktorí po stretnutí s Ježišom hneď utekajú oznámiť svoju radosť najbližším.

V závere audiencie sa pápež podelil so svojím zármutkom nad smrťou panej, ktorá roky pracovala v Dome sv. Marty a pozval prítomných k dvom konkrétnym skutkom milosrdenstva: modliť sa za zosnulých a potešovať zarmútených.

Katechézu pápeža Františka dnes uviedol úryvok z Jánovho evanjelia: «Ondrej, brat Šimona Petra ... hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter» (Jn 1,41-42).

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, vnikáme deň po dni hlbšie do prežívania Svätého roku milosrdenstva. So svojou milosťou Pán vedie naše kroky, zatiaľ čo prechádzame Svätou bránou a ide nám v ústrety, aby s nami navždy ostal napriek našim nedostatkom a protirečeniam. Nikdy sa neunavme cítiť potrebu jeho odpustenia, lebo keď sme slabí, jeho blízkosť nás posilňuje a dovoľuje žiť našu vieru s väčšou radosťou.

Chcel by som vám dnes poukázať na úzku spätosť medzi milosrdenstvom a misiou. Ako spomínal svätý Ján Pavol II. «Cirkev žije opravdivým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo... a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva» (Dives in misericordia, 13). Ako kresťania máme zodpovednosť byť misionármi evanjelia. Keď dostaneme nejakú dobrú správu alebo keď zažívame nejakú peknú skúsenosť, je prirodzené, že cítime potrebu podeliť sa o ňu aj s ostatnými. Cítime v našom vnútri, že nemôžeme zadržiavať radosť, ktorou sme boli obdarovaní: chceme ju rozšíriť. Vyvolaná radosť je taká, že nás vedie k tomu, aby sme ju komunikovali. A rovnako by tomu malo byť, keď sa stretáme s Pánom. Radosť z tohto stretnutia, z jeho milosrdenstva: komunikovať Pánovo milosrdenstvo.

Vskutku, konkrétny znak toho, že sme sa skutočne stretli s Ježišom, je radosť, ktorú cítime, keď sa o to delíme s druhými. A toto nie je robenie „prozelytizmu“ (obracanie na vieru), toto je obdarovanie: Dávam ti to, čo mne samému dáva radosť. Čítajúc evanjelium vidíme, že toto bola skúsenosť prvých učeníkov: po prvom stretnutí s Ježišom šiel Andrej hneď za svojím bratom Petrom, aby mu o tom povedal (porov. Jn 1,40-42) a tak isto sa zachoval Filip voči Natanaelovi (porov. Jn 1,45-46). Stretnúť sa s Ježišom je to isté ako stretnúť sa s jeho láskou. Táto láska nás premieňa a uschopňuje nás odovzdávať ďalším tú silu, ktorú nám dáva. V istom zmysle by sme mohli povedať, že odo dňa krstu sa pridáva každému z nás nové meno k tomu, čo nám už dali mama a otec, a tým menom je „Christoforos“ (Krištof): všetci sme „Christofori“. Čo to znamená? „Nositelia Krista.“ Je to pomenovanie nášho postoja, postoja tých, čo nesú Kristovu radosť, Kristovo milosrdenstvo. Každý kresťan je „Christoforom“, čiže nositeľ Krista!

Milosrdenstvo, ktoré dostávame od Otca, sa nám nedostáva ako súkromná útecha, ale robí nás nástrojmi, aby aj iní mohli prijať rovnaký dar. Je to úžasná vzájomnosť medzi milosrdenstvom a misiou. Prežívať milosrdenstvo nás robí misionármi milosrdenstva a byť misionármi nám dovoľuje stále väčšmi rásť v Božom milosrdenstve. Berme teda vážne to, že sme kresťanmi, a vynasnažme sa žiť ako veriaci, lebo iba takto sa evanjelium môže dotknúť srdca ľudí a otvoriť ho, aby prijalo milosť lásky, prijalo toto veľké milosrdenstvo Boha, ktorý prijíma všetkých. Ďakujem.

V závere príhovorov jazykovým skupinám sa Svätý Otec podelil so svojím zármutkom nad smrťou panej menom Elvíra, ktorá mnoho rokov pracovala v Dome sv. Marty a v predchádzajúci deň podľahla dlhej chorobe. Vysvetlil, že v Dome  sv. Marty, ktorý má okolo 40 stálych obyvateľov z radov kňazov a biskupov, k čomu sa pridávajú prechodní hostia, sú zamestnanci, ktorí sa starajú o chod domu považovaní za členov jednej rodiny. „Nie sú vzdialenými zamestnancami, berieme ich ako našu rodinu,“ povedal pápež František. Všetkých prítomných na Námestí sv. Petra potom pozval k prejavu milosrdenstva: „Dnes vás prosím o dva skutky milosrdenstva: modliť sa za zosnulých a potešovať zarmútených.“ Nato sa spolu s pútnikmi pomodlil „Ave Maria“ za „večný pokoj a večnú radosť pre pani Elvíru a za to, aby Pán potešil jej manžela a deti“.

Pápež napokon spomenul aj zajtrajší sviatok sv. Jána Bosca a povzbudil mladých, aby ho mali pred očami ako príkladného vychovávateľa. Dal ho tiež za duchovný vzor chorým a povzbudil i mladomanželov, aby sa k nemu utiekali o príhovor. 

27. januára

Generálna audiencia: Božie milosrdenstvo vo vyslobodení ľudu z Egypta

Vatikán 27. januára – Na dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec pokračoval v sérii biblických katechéz na tému milosrdenstva. Tentoraz sa pristavil pri tom, ako sa Božie milosrdenstvo prejavuje pri vyslobodení Izraelitov z Egypta. Citujúc knihu Exodus (2,23-25) o tom, ako Boh počuje nárek Izraelitov v Egypte a prichádza im na pomoc, Svätý Otec zdôraznil, že „milosrdenstvo nemôže zostať ľahostajným pred utrpením utláčaných“.

Boh reaguje a koná cez Mojžiša ako prostredníka jeho milosrdenstva: „Pán cez svojho služobníka Mojžiša vedie Izrael v púšti tak ako syna, vzdeláva ho vo viere a uzatvára s ním zmluvu vytvárajúc mocné puto lásky, podobné tomu, ktoré je medzi otcom a synom a medzi manželom a manželkou.“ Napokon Božie milosrdenstvo dosahuje svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi, dodal Svätý Otec.

Po pápežovej katechéze vystúpila skupina klaunov, ktorá prítomných rozveselila svojím umeleckým vystúpením vrátane žonglovania a tanca. Na záver audiencie Svätý Otec pozval na pôstne duchovné obnovy, ktoré počas Jubilea milosrdenstva organizuje Pápežská rada Cor unum pre osoby a skupiny angažujúce sa v charite. Duchovné obnovy v jednotlivých diecézach budú „príležitosťou na zamyslenie sa nad povolaním byť milosrdnými ako Otec“ povedal pápež František.

Na generálnej audiencii bola zo Slovenska prítomná skupina pútnikov s farnosti Sedembolestnej Panny Márie v Žiari nad Hronom.

Katechéza Svätého Otca v plnom znení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vo Svätom písme je milosrdenstvo Boha prítomné v priebehu celej histórie Izraelského ľudu. Svojím milosrdenstvom Pán sprevádza cestu patriarchov, daruje im deti aj napriek stavu neplodnosti, vedie ich chodníkmi milosti a zmierenia, ako to ukazuje príbeh Jozefa a jeho bratov (porov. Gn 37-50). Myslím na mnohých bratov, ktorí sú si navzájom v rodine vzdialení a nehovoria spolu. Avšak tento Rok milosrdenstva je dobrou príležitosťou znovu sa stretnúť, objať sa a odpustiť si! Zabudnúť na nepekné veci.

Ako vieme, v Egypte sa život pre ľud stával ťažkým. A  práve vtedy, keď sa už Izraeliti takmer podlamujú, Pán zasahuje a prináša záchranu.

V Knihe Exodus čítame: «Po dlhom čase egyptský kráľ zomrel, ale Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich.» (2,23-25). Milosrdenstvo nemôže zostať ľahostajným pred utrpením utláčaných, volaním tých, čo sú vystavení násiliu, zúbožení v otroctve, odsúdení na smrť.

Je to bolestná skutočnosť, ktorá sužuje každú epochu, vrátane tej našej, a pri ktorej sa často cítime bezmocní, v pokušení zatvrdiť si srdce a myslieť na iné. Boh však «nie je ľahostajný» (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2016, 1), nikdy neodvracia zrak od ľudskej bolesti. Boh milosrdenstva odpovedá a stará sa o chudobných, o tých, ktorí kričia vo svojom zúfalstve. Boh počúva a zasahuje na záchranu, vzbudzujúc ľudí schopných počuť stonanie utrpenia a konať v prospech utláčaných.

Takto sa začína príbeh Mojžiša ako sprostredkovateľa oslobodenia pre ľud. Postaví sa pred faraóna s cieľom presvedčiť ho, aby nechal Izrael odísť; a potom povedie ľud cez Červené more a púšť za slobodou. Mojžiš, ktorého hneď po jeho narodení Božie milosrdenstvo zachránilo od smrti vo vodách Nílu, sa stáva prostredníkom toho istého milosrdenstva, umožniac ľudu, aby sa narodil pre slobodu, zachránený z vôd Červeného mora.

Aj my v tomto Roku milosrdenstva môžeme konať túto prácu ako sprostredkovatelia milosrdenstva cez skutky milosrdenstva, aby sme sa priblížili, poskytli úľavu, vytvorili jednotu... Mnoho dobrého sa dá vykonať.

Milosrdenstvo Boha koná vždy pre záchranu. Je to úplný opak konania tých, ktorí pracujú stále len pre zabíjanie: napríklad tí, čo vedú vojny. Pán, prostredníctvom svojho sluhu Mojžiša vedie Izrael v púšti tak ako dieťa, vychováva ho k viere a uzatvára s ním zmluvu, vytvárajúc mocné puto lásky, podobné tomu, ktoré je medzi otcom a synom a medzi manželom a manželkou.

Až tam zachádza Božie milosrdenstvo. Boh ponúka vzťah lásky, ktorý je osobitný, exkluzívny a privilegovaný. Keď dáva Mojžišovi inštrukcie ohľadom zmluvy, hovorí: «Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom» (Ex 19,5-6).

Istotne, Boh už dávno vlastní celú zem, pretože ju stvoril; avšak ľud sa pre neho stáva odlišným, špeciálnym vlastníctvom: jeho osobnou „zásobou zlata a striebra“, ako bola tá, o ktorej kráľ Dávid povedal, že ju dáva na výstavbu Chrámu.

Nuž, takýmito sa stávame pre Boha, keď prijímame jeho zmluvu a keď sa ním nechávame spasiť. Pánovo milosrdenstvo robí človeka drahocenným, ako osobné bohatstvo, ktoré mu patrí, ktoré on stráži a z ktorého sa teší. 

Toto sú zázraky Božieho milosrdenstva, ktoré dosahuje kompletné naplnenie v Pánovi Ježišovi, v tej „novej a večnej zmluve“ zavŕšenej v jeho krvi, ktorá odpustením ničí náš hriech a robí nás definitívne Božími deťmi (porov. 1 Jn 3,1), vzácnymi klenotmi v rukách dobrého a milosrdného Otca.

A ak sme Božími deťmi a máme možnosť mať toto dedičstvo, túto dobrotu a milosrdenstvo voči iným, prosme Pána, aby sme aj my v tomto Roku milosrdenstva konali prejavy milosrdenstva. Otvorme svoje srdce, aby sme všetkých dosiahli prostredníctvom skutkov milosrdenstva, toho milosrdného dedičstva, ktoré Boh Otec v nás nadobudol. Ďakujem.

Na záver audiencie Svätý Otec pripojil pozvanie k pôstnej duchovnej obnove určené tým, čo sú zapojení v zložkách Katolíckej charity na celom svete:

„Pápežská rada Cor unum pri príležitosti Jubilea milosrdenstva pripravila deň duchovnej obnovy pre osoby a skupiny angažujúce sa v službe charity. Tento deň, ktorý sa má konať v jednotlivých diecézach počas nastávajúceho Pôstneho obdobia, bude príležitosťou k reflexii nad povolaním byť milosrdnými ako Otec. Pozývam k prijatiu tohto návrhu s využitím pokynov a pomôcok pripravených radou Cor unum.“

23. jnauára

Papež napsal filipínským biskupům

Vatikán/Filipíny. „Hledejte nové způsoby, jak všem lidem hlásat zázrak Božího milosrdenství“, vyzývá papež František filipínské biskupy v listě, který jim zaslal u příležitosti jejich 112. plenárního zasedání v Cebu. Třídenního setkání se účastní necelá stovka biskupů a kardinálů ze stotřicetičlenné biskupské konference. Poselství, podepsané kard. státním sekretářem Parolinem, přečetl při úvodní mši svaté apoštolský nuncius na Filipínách, mons. Giuseppe Pinto. Jak informovala zpravodajská agentura Filipínské biskupské konference Cbcpnews, papež v listě zdůrazňuje prvořadou úlohu církve, kterou je zvěstovaní trvalé Boží lásky ke všem lidem. Římský biskup dále vyjadřuje přání, aby se milosrdenství v probíhajícím Svatém roce stalo účinným znamením toho, jak Bůh Otec působí v našich životech.

Na programu jednání Filipínské biskupské konference byl kromě politických témat (květnové prezidentské a parlamentní volby) 51. Mezinárodní eucharistický kongres, který bude v neděli zahájen v Cebu (foto katedrály). Účastní se ho více než deset tisíc místních věřících a 8500 delegátů ze 71 zemí světa, včetně 70 biskupů a kardinálů. Papeže Františka zastoupí arcibiskup barmského Yangonu, kard. Charles Maung Bo. Téma kongresu bylo vybráno z listu apoštola Pavla Kolosanům: „Kristus je ve vás, naděje na věčnou spásu“ (Kol 1,27).

22. januára

Posolstvo pápeža ku Svetovému dňu masmédií: Komunikácia a milosrdenstvo

Vatikán 22. januára – Svätý Otec zverejnil svoje posolstvo k 50. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa tento rok bude konať v nedeľu 8. mája. Téma, ktorú vybral pre tento rok, je „Komunikácia a milosrdenstvo: plodné stretnutie“.

Posolstvo predstavil dnes v Tlačovom stredisku Svätej stolice prefekt Sekretariátu pre komunikáciu Mons. Dario Edoardo Viganò. Spolu s ním vystúpili riaditeľ talianskej katolíckej televízie TV2000 Paolo Ruffini a prof. Marinella Perroni z Pápežského aténea sv. Anzelma.

Z posolstva Svätého Otca vyberáme:

„Svätý rok milosrdenstva nás pozýva uvažovať nad vzťahom medzi komunikáciou a milosrdenstvom. Vskutku Cirkev, spojená s Kristom ako žijúcim vtelením Milosrdného Boha, je povolaná žiť milosrdenstvo ako charakterizujúcu vlastnosť celého jej bytia a jej konania. To, čo hovoríme a ako to hovoríme, každé slovo a každé gesto by malo vyjadrovať spolucítenie, jemnosť a Božie odpustenie pre všetkých. Láska je vo svojej podstate komunikáciou, vedie k otvoreniu sa a nie k izolácii. A ak naše srdce a naše gestá sú oživované láskou, pochádzajúcou od Boha, naša komunikácia bude nositeľkou Božej sily.

Ako Boží synovia sme povolaní komunikovať so všetkými bez vylučovania. Je osobitne vlastné jazyku a konaniu Cirkvi, že šíri milosrdenstvo a tak sa dotýka sŕdc osôb a podporuje ich na ceste k plnosti života, ktorú Ježiš Kristus, poslaný Otcom, prišiel priniesť všetkým. Ide o to, aby sme do seba prijali a šírili okolo seba teplo Matky Cirkvi, aby Ježiš bol poznaný a milovaný. To teplo, čo dáva podstatnú váhu slovám viery, a čo v hlásaní a vo svedectve vytvára „iskru“, ktorá ich robí živými.“

Pápež František vo svojom posolstve pokračuje poukázaním na schopnosť komunikácie vytvárať mosty:

„Aké pekné je vidieť osoby, ktoré dbajú o starostlivý výber slov a gest, aby prekonali nedorozumenia, uzdravovali zranenú pamäť a vytvárali pokoj a harmóniu. Slová môžu vytvoriť mosty medzi osobami, rodinami, spoločenskými skupinami, národmi. A to či už vo fyzickej, alebo digitálnej oblasti.“

Svätý Otec vo svojom tohtoročnom posolstve ďalej pozýva všetkých, aby objavili moc milosrdenstva. Cituje pri tom aj slová Williama Shakespeara:

„Chcel by som teda pozvať všetkých ľudí dobrej vôle nanovo objaviť moc milosrdenstva, ktorá obnovuje pretrhnuté vzťahy a prinavracia pokoj a harmóniu medzi rodiny a do spoločenstiev. Všetci vieme, akým spôsobom sa môžu staré rany a vlečúce sa antipatie stať pre ľudí pascou a zabrániť im komunikovať a uzmieriť sa. A toto platí aj pre vzťahy medzi národmi. Vo všetkých týchto prípadoch je milosrdenstvo schopné podnietiť nový spôsob reči a vedenia dialógu, tak ako to výrečne vyjadril Shakespeare: «Milosrdenstvo nie je povinnosťou. Zostupuje z neba ako ovlaženie dažďa na zem. Je dvojitým požehnaním: žehná toho, kto ho dáva, i kto ho prijíma» (Kupec benátsky, IV. dejstvo, I. scéna).“

Po tomto citáte z Kupca benátskeho pápež František pripomína, ako je žiaduce, aby sa milosrdenstvom nechal inšpirovať aj jazyk politiky a diplomacie. Odvoláva sa na Ježišove slová: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi» (Mt 5,7.9). Moc milosrdenstva sa má podľa pápeža zvlášť prejavovať v službe duchovných pastierov, ktorí odsudzujú hriech, ale nie hriešnika.

„Milosrdenstvo môže pomôcť zmierniť protivenstvá života a ponúknuť teplo tým, čo poznali len chlad odsúdenia. Štýl našej komunikácie nech je takým, že prekoná logiku číreho rozdeľovania na hriešnikov a spravodlivých. Môžeme a musíme súdiť situácie hriechu - násilie, korupciu, vykorisťovanie atď. -, ale nemôžeme súdiť osoby, lebo iba Boh môže čítať v hĺbke ich srdca. Je našou úlohou napomínať tých, čo sa mýlia, usviedčať zlobu a nespravodlivosť istých spôsobov správania, s cieľom oslobodiť obete a pozdvihnúť toho, kto padol. Jánovo evanjelium nám pripomína, že «pravda vás vyslobodí» (Jn 8,32). Touto pravdou je nakoniec sám Kristus, ktorého mierne milosrdenstvo je meradlom našich spôsobov ohlasovania pravdy a odsudzovania nespravodlivosti. Našou hlavnou úlohou je potvrdzovať pravdu láskou (porov. Ef 4,15). Len slová vyslovené s láskou a sprevádzané miernosťou a milosrdenstvom sa dotýkajú sŕdc nás hriešnikov. Pri tvrdých či moralistických slovách a gestách hrozí, že môžu ešte viac odcudziť tých, ktorých by sme chceli priviesť k obráteniu a k slobode, posilňujúc ich zmysel odmietania a obrany.“

Svätý Otec na záver posolstva k Svetovému dňu masmédií dodáva:

„Aj email, sms, sociálne siete, ,chat‘ môžu byť formami plne ľudskej komunikácie. Nie technológia určuje, či je komunikácia autentickou alebo nie, ale srdce človeka a jeho schopnosť dobre používať prostriedky, ktoré má k dispozícii. Sociálne siete sú schopné podporovať vzťahy a propagovať dobro spoločnosti, no môžu tiež viesť k ďalšej polarizácii a rozdeleniu osôb a skupín. Digitálne prostredie je námestím, miestom stretávania, kde možno pohladiť či zraniť, mať osožnú diskusiu či morálne lynčovanie. Prosím o to, aby nás Jubilejný rok prežívaný v milosrdenstve «viac otvoril pre dialóg, aby sme sa lepšie poznali a chápali; aby odstránil každú formu uzavretosti a pohŕdania a tiež každú formu násilia a diskriminácie» (Misericordiae vultus, 23). Aj na internetovej sieti sa vytvára skutočné občianstvo. Vstupovanie na digitálne siete zahŕňa zodpovednosť za druhého, ktorého nevidíme, ale je skutočný, má svoju dôstojnosť, ktorá si zasluhuje úctu. Internet môže byť dobre využitý pre rozvoj spoločnosti, ktorá je zdravá a otvorená k deleniu sa.“

21. januára

Pápež vyzdvihol úlohu pútnických svätýň: Prijímajte pútnikov tak, aby sa túžili vrátiť

Vatikán 21. januára – Svätý Otec v rámci Svätého roka milosrdenstva prijal účastníkov Jubilea hostiteľov pútnikov a rektorov pútnických svätýň. Približne trom tisíckam pracovníkov pútnických svätýň z rozličných krajín kládol na srdce, aby boli schopní preukazovať pohostinnosť na úrovni rodinného prijatia. V Aule Pavla VI. sa im prihovoril takto:

„Putovanie do svätýň je jedným z najvýrečnejších výrazov viery Božieho ľudu a ukazuje nábožnosť celých generácií, ktoré s jednoduchosťou verili a zverovali sa do príhovoru Panny Márie a svätých. Táto ľudová zbožnosť je pravou formou evanjelizácie, ktorú je potrebné stále podporovať a oceňovať, bez umenšovania jej dôležitosti. Je to zaujímavé: blahoslavený Pavol VI. v Evangelii nuntiandi hovorí o ,ľudovej religiozite‘, no vraví, že je lepšie hovoriť o ,ľudovej nábožnosti‘. A potom latinskoamerickí biskupi v Dokumente z Aparecidy robia krok ďalej a hovoria o ,ľudovej duchovnosti‘. Tieto tri koncepty sú platné, no spoločne.“

„Bolo by chybou myslieť si, že ten, kto ide na púť, žije duchovnosťou nie osobnou, ale ,masovou‘. V skutočnosti pútnik v sebe nesie vlastný príbeh, vlastnú vieru, svetlá i tiene vlastného života. Každý si prináša v srdci osobitnú túžbu a jedinečnú modlitbu. Kto vkročí do svätyne, hneď cíti, že sa nachádza vo svojom dome prijatý, pochopený, podporovaný.“

Pápež František pripomenul dojímavý biblický príbeh z knihy Samuelovej o Anne, ktorá si prišla do svätyne vyprosiť dar dieťaťa. Ďalej pokračoval:

„Svätyňa je vskutku privilegovaný priestor na stretnutie sa s Pánom a na zakúsenie jeho milosrdenstva na dotyk ruky. Spovedať v niektorej svätyni je skúsenosťou dotknúť sa rukou Božieho milosrdenstva.“

Po tomto konštatovaní, vychádzajúcom z jeho vlastnej bohatej skúsenosti, Svätý Otec zdôraznil postoj pohostinnosti voči pútnikom:

„Kľúčové slovo, čo chcem dnes zdôrazniť spolu s vami, je prijatie: pohostinné prijatie pútnikov. V prijatí takpovediac ,hráme o všetko‘. V prijatí, ktoré je láskyplné, slávnostné, srdečné a trpezlivé.“

Ako príklad prijatia pápež František spomenul sv. Pavla, ktorý v Ríme v dome, ktorý obýval ako väzeň, neustále prijímal tých, čo prichádzali za ním (Sk 28,30). A ako má toto prijatie pocítiť samotný pútnik? Svätý Otec pokračoval:

„Pútnik prichádzajúci do svätyne je často unavený, hladný, smädný... A toto fyzické rozpoloženie mnoho ráz odzrkadľuje aj to vnútorné. Preto táto osoba potrebuje byť dobre prijatá či už na materiálnej úrovni, alebo na duchovnej. Je dôležité, aby pútnik, ktorý prechádza prahom svätyne, cítil, že sa s ním zaobchádza nielen ako s hosťom, ale ako s príbuzným. Musí sa cítiť ako doma, očakávaný, milovaný, cítiac na sebe pohľad milosrdenstva. Ktokoľvek je to, mladý či starý, bohatý či chudobný, chorý a ustarostený a či zvedavý turista, kiež môže nájsť patričné prijatie, lebo v každom je srdce, čo hľadá Boha, občas bez toho, aby si to plne uvedomoval. Robme to spôsobom, aby mal každý pútnik radosť cítiť sa konečne pochopený a milovaný. V tomto zmysle sa mu pri návrate domov zacnie za tým, čo zažil a bude si priať, aby sa vrátil, no najmä bude chcieť pokračovať cestou viery vo svojom bežnom živote.“

20. januára

Generálna audiencia: Spoločnou misiou kresťanov je odovzdávať prijaté milosrdenstvo

Vatikán 20. januára – Pápež František dnes na generálnej audiencii pokračoval ďalšou zo svojich katechéz o milosrdenstve. Pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý každý rok prebieha od 18. do 25. januára, sa Svätý Otec venoval najmä téme jednoty kresťanov.

Svätý Otec František poukázal na spoločný dar krstu a spoločné poslanie kresťanov, ktoré z neho vychádza. „Zdieľať krst znamená, že všetci sme hriešnikmi a potrebujeme byť spasení, vykúpení, oslobodení od zla,“ vysvetlil pápež a zároveň dodal: „Keď my kresťania hovoríme o zdieľaní jedného krstu, zdôrazňujeme, že my všetci – katolíci, protestanti a pravoslávni – zdieľame skúsenosť byť povolaní z neľútostnej a odcudzujúcej tmy ku stretnutiu so živým Bohom, plným milosrdenstva“.

Podľa slov pápeža existuje na základe krstu medzi kresťanmi nerozlučiteľné bratské puto: „Skutočne sme svätým Božím ľudom, aj keď z dôvodu našich hriechov ešte nie sme ľudom plne zjednoteným.“ Vďaka prijatiu Božieho milosrdenstva v krste „máme spoločnú misiu, ktorou je odovzdávať prijaté milosrdenstvo iným, počínajúc od tých najchudobnejších a najopustenejších.“

Na úvod katechézy zaznel biblický text z Prvého Petrovho listu, ktorý vybrala pre slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov ekumenická skupina z Lotyšska:

«Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud; vy, čo ste nedosiahli milosrdenstvo, teraz ste milosrdenstvo dosiahli» (1 Pt 2,9-10).

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme biblický text, ktorý tento rok vedie reflexiu v Týždni modlitieb za jednotu kresťanov, trvajúcom od 18. do 25. januára, tento týždeň. Tento úryvok z Prvého listu sv. Petra bol vybraný ekumenickou skupinou z Lotyšska, ktorú tým poverila Ekumenická rada cirkví a Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov.

V centre luteránskej katedrály v Rige sa nachádza krstiteľnica pochádzajúca z 12. storočia, z času, v ktorom bolo Lotyšsko evanjelizované sv. Mainardom. Tá krstiteľnica je veľavravným znamením pôvodu viery, uznaného všetkými kresťanmi Lotyšska - katolíkmi, luteránmi a pravoslávnymi. Týmto pôvodom je náš spoločný krst. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že «krst vytvára sviatostné puto jednoty, jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli krstom znovuzrodení» (Unitatis redintegratio, 22). Prvý Petrov list sa obracia na prvú generáciu kresťanov, aby im pomohol uvedomiť si dar prijatý pri krste a tiež požiadavky, ktoré v sebe zahŕňa. Aj my sme v tomto Týždni modlitieb pozvaní toto všetko znovuobjaviť a urobiť tak spoločne, presahujúc naše rozdelenia.

Predovšetkým, zdieľať krst znamená, že všetci sme hriešnikmi a potrebujeme byť spasení, vykúpení, oslobodení od zla. Toto je ten negatívny aspekt, ktorý Prvý Petrov list nazýva «tmou», keď hovorí: «[Boh] vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla». Toto je skúsenosť smrti, ktorú si Kristus osvojil, a ktorá je pri krste symbolizovaná ponorením sa do vody, po čom nasleduje vynorenie, symbol zmŕtvychvstania k novému životu v Kristovi. Keď my kresťania hovoríme o zdieľaní jedného krstu, zdôrazňujeme, že my všetci – katolíci, protestanti a pravoslávni – zdieľame skúsenosť byť povolaní z neľútostnej a odcudzujúcej tmy ku stretnutiu so živým Bohom, plným milosrdenstva. Všetci žiaľ totiž zakúšame egoizmus, ktorý plodí rozdelenie, uzavretosť a pohŕdanie. Znovu začať od krstu znamená znovuobjaviť prameň milosrdenstva, zdroj nádeje pre všetkých, lebo nikto nie je vylúčený z milosrdenstva Boha. Nikto nie je vylúčený z Božieho milosrdenstva.

Zdieľanie tejto milosti vytvára nerozlučiteľné puto medzi nami kresťanmi, tak, že na základe krstu sa všetci skutočne môžeme považovať za bratov. Skutočne sme svätým Božím ľudom, aj keď z dôvodu našich hriechov ešte nie sme ľudom plne zjednoteným. Milosrdenstvo Boha, ktoré pri krste pôsobí, je silnejšie než naše rozdelenia. Je silnejšie. V tej miere, v akej prijímame milosť milosrdenstva, stávame sa vždy plnšie Božím ľudom a stávame sa aj schopnejšími ohlasovať všetkým jeho úžasné skutky, práve počínajúc od jednoduchého a bratského svedectva o jednote. My kresťania môžeme všetkým ohlasovať silu evanjelia, keď sa usilujeme spolupodieľať na telesných a duchovných skutkoch milosrdenstva. A toto je konkrétne svedectvo o jednote medzi nami kresťanmi: protestantmi, pravoslávnymi a katolíkmi.

Na záver, drahí bratia a sestry, my všetci kresťania sme vďaka milosti krstu od Boha prijali milosrdenstvo a boli sme prijatí do jeho ľudu. Všetci – katolíci, pravoslávni a protestanti – vytvárame kráľovské kňazstvo a svätý ľud. Znamená to, že máme spoločnú misiu, ktorou je odovzdávať prijaté milosrdenstvo iným, počínajúc od tých najchudobnejších a najopustenejších. Počas tohto Týždňa modlitieb sa modlime za to, aby sme my všetci Kristovi učeníci našli spôsob ako vzájomne spolupracovať na prinášaní Otcovho milosrdenstva do každej časti zeme. Ďakujem.

13. januára

Pápež František na generálnej audiencii začal sériu katechéz o milosrdenstve

Vatikán 13. januára – Na dnešnej prvej generálnej audiencii v roku 2016 Svätý Otec svojím príhovorom začal sériu katechéz o milosrdenstve v biblickej perspektíve. Poukázal na to, že už Starý zákon hovorí o milosrdnom Bohu, čo vzápätí ilustroval citátom: „Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Milosrdenstvo evokuje nehu matky voči dieťaťu a preto „navodzuje obraz Boha, ktorý sa nami necháva dojať a roznežňuje sa kvôli nám, tak ako matka, keď berie do rúk svoje dieťa,“ hovorí Svätý Otec.

Ako ukazuje ďalší príklad zo Svätého písma, Boh je súcitný „ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi“ (Lk 15,11-32), pokračoval pápež František a napokon zdôraznil aj ďalšiu Božiu vlastnosť, ktorou je „vernosť bez hraníc,“ nakoľko Pán nespí, ale neustále bdie, aby nás viedol k životu.

Na záver audiencie, ktorá sa tentoraz konala v Aule Pavla VI., Svätý Otec pozval prítomných k modlitbe za obete včerajšieho teroristického útoku v Istanbule.

Katechézu Svätého Otca dnes uviedlo biblické čítanie z knihy Exodus, ktoré ako zvyčajne zaznelo vo svetových jazykoch:

«Keď sa potom Pán zniesol v oblaku, Mojžiš sa postavil k nemu a vzýval Pánovo meno. Potom Pán prešiel popred neho a volal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia!“» (Ex 34,5-7a).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname katechézy o milosrdenstve z hľadiska biblickej perspektívy, aby sme sa tak poučili o milosrdenstve načúvajúc tomu, čo nás sám Boh učí prostredníctvom svojho Slova. Začíname od Starého zákona, ktorý nás pripravuje a vedie k plnému zjaveniu Ježiša Krista, v ktorom sa kompletným spôsobom zjavuje milosrdenstvo Otca.

Vo Svätom písme sa Pán predstavuje ako „milosrdný Boh“. Toto je jeho meno, prostredníctvom ktorého nám zjavuje takpovediac svoju tvár a svoje srdce. On sám, ako hovorí Kniha Exodus, sa pri zjavení Mojžišovi definuje nasledovne: «Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný» (Ex 34,6). Aj v iných textoch znova nachádzame túto formuláciu, s istou variáciou, avšak vždy sa dôraz kladie na milosrdenstvo a na lásku Boha, ktorý sa nikdy neunavuje odpúšťať (porov. Gn 4,2; Gal 2,13; Ž 86,15; 103,8; 145,8; Neh 9,17). Prejdime si spolu rad za radom tieto slová Svätého písma, ktoré nám hovoria o Bohu.

Pán je „milosrdný“ - toto slovo evokuje postoj nehy, aký má matka voči svojmu dieťaťu. V skutočnosti, hebrejský výraz používaný Bibliou naznačuje útroby alebo aj materské lono. Preto obraz, ktorý navodzuje, je obrazom Boha, ktorý sa nami necháva dojať a roznežňuje sa kvôli nám, tak ako matka, keď berie do rúk svoje dieťa, túžiac jedine milovať, chrániť, pomáhať, pripravená darovať všetko, aj seba samú. Toto je obraz, ktorý evokuje tento výraz. Ide teda o lásku, ktorá sa dá definovať, v pozitívnom zmysle, ako láska hlbinná, z najvnútornejších útrob.

Ďalej je napísané, že Pán je „láskavý“, v zmysle, že je milostivý, má súcit a vo svojej veľkosti sa skláňa nad tým, kto je slabý a úbohý, vždy pripravený prijať, pochopiť a odpustiť. Je ako otec z podobenstva uvedeného v Lukášovom evanjeliu (porov. Lk 15,11-32): otec, ktorý sa neuzatvára v roztrpčení z toho, že ho opustil najmladší syn, ale naopak, neustále ho očakáva – je to ten, ktorého splodil! – a potom mu beží v ústrety a objíma ho, nenechá ho ani ukončiť jeho vyznanie – akoby mu zakryl ústa –, až taká veľká je láska a radosť z toho, že ho znova našiel. A potom ide zavolať staršieho syna, ktorý je nahnevaný a nechce oslavovať, syna, ktorý zotrvával vždy v dome, avšak žil skôr ako sluha než ako syn. No aj k nemu sa otec skláňa, pozýva ho vstúpiť, snaží sa otvoriť jeho srdce láske, aby nikto nezostal vylúčený z oslavy milosrdenstva. Nuž, milosrdenstvo je oslava.

O tomto milosrdnom Bohu je povedané aj to, že je „zhovievavý“, doslovne „dlhého dychu“, čiže veľkého dychu veľkodušnosti a schopnosti znášať. Boh vie čakať, jeho časy nie sú netrpezlivými časmi ľudí; on je ako múdry roľník, ktorý vie čakať, necháva dobrému semenu čas na rast, aj napriek kúkoľu (porov. Mt 13, 24-30).

A nakoniec, Pán sa prehlasuje za „veľmi milosrdného a verného“. Aká krásna je táto definícia Boha! Tu je všetko. Lebo Boh je veľký a mocný, avšak táto veľkosť a moc sa ukazujú v tom, že nás miluje, nás - takých malých, takých neschopných. Slovo „láska“, ktoré sa tu používa, naznačuje cit, milosť a dobrotu. Nejde o lásku z telenovely... Je to láska, ktorá robí prvý krok, ktorá nezávisí od ľudských zásluh, ale od nekonečnej nezištnosti. Je to božská starostlivosť, ktorú nemôže nič zastaviť, ani len hriech, lebo vie ísť ponad hriech, zvíťaziť nad zlom a odpustiť ho.

„Vernosť“ bez hraníc – to je posledné slovo Božieho zjavenia Mojžišovi. Vernosť Boha nikdy nezlyhá, lebo Pán je ochrancom, ktorý ako hovorí žalm nedrieme, ale neustále nad nami bdie, aby nás viedol k životu:

«Nedovolí, aby sa ti noha zachvela – hovorí žalm –, nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela. […] Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život. Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky» (Ž 121,3-4.7-8).

A tento milosrdný Boh je verný vo svojom milosrdenstve. Pavol hovorí jednu peknú vec: ak mu nie si verný ty, on zostane verný, lebo nemôže zaprieť sám seba. Vernosť v milosrdenstve je vlastná bytiu Boha. A pre toto je Boh úplne a vždy spoľahlivý. Je pevnou a stabilnou prítomnosťou. Toto je istota našej viery. A tak v tomto Jubileu milosrdenstva, zverme sa úplne jemu a zakúsme radosť z toho, že sme milovaní týmto „milostivým a láskavým Bohom, zhovievavým, veľmi milosrdným a verným“.

Svätý Otec v závere generálnej audiencie vyslovil apel v súvislosti so včerajším atentátom v tureckom Istanbule:

„Pred tým, ako uzavrieme toto naše stretnutie, pri ktorom sme spoločne uvažovali nad Božím milosrdenstvom, pozývam vás modliť sa za obete atentátu, ktorý sa včera odohral v Istanbule. Nech Pán, ten, ktorý je milosrdný, dá večný pokoj zosnulým, útechu rodinným príslušníkom, solidárnu pevnosť celej spoločnosti a obráti srdcia násilníkov.“

7. januára

Ranná homília: Skutky milosrdenstva ukazujú, či máme Božieho ducha

Vatikán 7. januára – Skutky milosrdenstva sú jadrom našej viery v Boha. Aj tieto slová zazneli v dnešnej rannej homílii pápeža Františka. Po vianočnej pauze sa opäť vrátil k pravidelnému sláveniu eucharistie v Dome sv. Marty za účasti veriacich.

Zastaviac sa pri čítaní z Prvého Jánovho listu, Svätý Otec upozornil, že sa treba vyvarovať svetskosti a tých duchov, ktorí nás vzďaľujú od Boha, ktorý sa pre nás stal telom (1 Jn 3,22-4,6). „Ostávať v Bohu je akoby dychom kresťanského života, jeho štýlom“ vysvetlil pápež. „Kresťan je ten, kto ostáva v Bohu, ktorý má Ducha Svätého a ktorý sa ním necháva viesť.“ Svätý Otec zároveň pripomenul, že apoštol varuje pred dôverovaním každému duchu. Treba teda „podrobiť duchov skúške, aby sme skúmali, či skutočne pochádzajú od Boha. A toto je pravidlo každodenného života, ktorému nás Ján učí.“

Pápež sa zároveň zamyslel nad tým, čo to presne znamená podrobiť duchov skúške. Podľa neho tu nejde o žiadne strašidlá, ale o to, aby sme skúmali, „čo sa odohráva v našom srdci“ a vnímali, čo je koreňom „toho, čo práve cítime: Odkiaľ to pochádza?“ Znamená to skúmať, či to, čo cítim, pochádza od Boha, alebo od niekoho iného, od antikrista.

Svetskosť je „duch, čo nás vzďaľuje od Božieho Ducha, umožňujúceho nám zostávať v Pánovi.“ Aké je teda kritérium „na dobré rozlíšenie toho, čo sa deje v mojej duši?“, spýtal sa pápež. Apoštol Ján hovorí o jedinom: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha.“ (1 Jn 4,2-3).

„Kritériom je vtelenie. Ja môžem vo svojom vnútri cítiť toľko vecí, aj dobré veci, dobré myšlienky. Ak ma však tieto dobré myšlienky a toto cítenie nevedú k Bohu, ktorý sa stal telom, nevedú ma k blížnemu, k bratovi, nie sú od Boha. Pre toto Ján začína tento úsek svojho listu hovoriac: «Toto je Božie prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal» (porov. 1 Jn 3,23)“.

Môžeme robiť „toľko pastoračných plánov“, pokračoval Svätý Otec, vymýšľať nové „metódy, aby sme sa priblížili k ľuďom“, ale „ak nekráčame po ceste Boha, ktorý prišiel v tele, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby kráčal s nami, nie sme na ceste dobrého ducha: je to antikrist, je to svetskosť, je to duch sveta.“

„Koľko ľudí nachádzame v živote, čo sa zdajú byť duchovnými - ‚Aha, aký duchovný človek!‛ - no niet tam ani reči o skutkoch milosrdenstva. - Prečo? Lebo práve skutky milosrdenstva sú tým konkrétnym dôkazom našej viery, že Boží Syn sa stal telom: navštíviť chorých, dať jesť tým, ktorí nemajú čo jesť, postarať sa o tých, čo sú odsúvaní bokom... Skutky milosrdenstva: prečo? Preto lebo každý náš brat, ktorého máme milovať, je Kristovým telom. Boh sa stal telom, aby sa s nami stotožnil. A je to Kristus, kto v trpiacom znáša utrpenie.“      

Pápež v homílii povzbudil veriacich, aby neverili každému duchu, ale aby boli opatrní. „Skúmajte duchov, aby ste zistili, či skutočne pochádzajú od Boha.“ Tiež dodal, že „služba blížnemu, bratovi či sestre v núdzi, keď potrebuje i radu, potrebuje, aby som mu načúval, to sú znaky, že kráčame po ceste dobrého ducha. To je cesta Božieho Slova, ktoré sa stalo telom“.

„Prosme dnes Pána o milosť, aby sme dobre spoznali, čo sa deje v našom srdci, čo sa nám páči konať, teda to, čo nami najviac hýbe. Je to Boží duch, ktorý ma vedie k službe blížnym, alebo je to duch tohto sveta, ktorý krúži okolo mňa, okolo mojich uzavretostí, mojich egoizmov a ďalších vecí? Prosme si o milosť, aby sme rozpoznali, čo sa deje v našom srdci.“

3. januára

Pápež František pri modlitbe Anjel Pána pozval denne si čítať evanjelium

Vatikán 3. januára - V Druhú vianočnú nedeľu napoludnie sa Svätý Otec František pomodlil s veriacimi Anjel Pána a udelil im požehnanie. V príhovore z okna Apoštolského paláca sa sústredil na tajomstvo vyjadrené v prológu Jánovho evanjelia výrazom „Slovo“, označujúcim samotného Syna Božieho, Ježiša Krista. Veriacim opäť odporúčal nosiť pri sebe vreckové evanjelium a mať denný kontakt s Božím slovom jeho meditovaním. V závere pápež zopakoval novoročný odkaz Svetového dňa pokoja: „Premôž ľahostajnosť a vydoby pokoj!“ Na hojne zaplnenom Námestí sv. Petra vládla príjemná atmosféra vianočného obdobia, v strede s betlehemom a vianočným smrekom.

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu! Dnešná liturgia druhej nedele po Narodení Pána nám predkladá Prológ Evanjelia sv. Jána, v ktorom sa ohlasuje, že «Slovo», čiže stvoriteľské Božie Slovo - «sa telom stalo a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). To Slovo, ktoré prebýva v nebi, to jest v Božej dimenzii, prišlo na zem, aby sme ho počúvali a mohli sme spoznať a rukou sa dotknúť Otcovej lásky. Slovo Božie je samotný jeho Jednorodený Syn, ktorý sa stal človekom, plný lásky a vernosti (porov. Jn 1,14), je to sám Ježiš.

Evanjelista neskrýva dramatickosť vtelenia Božieho Syna, zdôrazňujúc, že dar Božej lásky sa stretáva s neprijatím zo strany ľudí. Slovo je svetlom, a napriek tomu ľudia dali prednosť tme; Slovo prišlo medzi svojich, ale oni ho neprijali (porov. v. 9-10). Pribuchli dvere pred Božím Synom. Je to tajomstvo zla, ktoré robí úklady aj na náš život, čo si z našej strany vyžaduje bdelosť a pozornosť, aby nezískalo prevahu. Kniha Genezis nám to dáva pochopiť pekne vyjadrené jednou vetou. Hovorí, že zlo číha pri našich dverách (porov. 4,7). Beda nám, ak ho necháme vojsť, lebo potom by ono zavrelo naše dvere komukoľvek inému. Sme však povolaní otvoriť dokorán dvere nášho srdca Slovu Božiemu, Ježišovi, aby sme sa tak stali Božími synmi.

V deň Vianoc sme tento slávnostný začiatok Jánovho evanjelia už raz prednášali; dnes sa nám predkladá ešte raz. Je to pozvanie svätej Matky Cirkvi prijať toto Slovo spásy, toto tajomstvo svetla. Ak ho prijmeme, ak prijmeme Ježiša, budeme rásť v poznaní Pána a v láske k nemu, naučíme sa byť milosrdnými ako on. Osobitne v tomto Svätom roku milosrdenstva sa postarajme o to, aby sa evanjelium stále väčšmi stelesňovalo aj v našom živote. Byť v kontakte s evanjeliom, meditovať ho a vteliť ho do každodenného života je najlepší spôsob ako spoznávať Ježiša a prinášať ho druhým. Toto je povolanie a radosť každého pokrsteného: ukazovať druhým Ježiša a darovať im ho. Aby sme to však dokázali, potrebujeme ho poznať a mať ho v našom vnútri, ako Pána nášho života. A on nás bráni pred zlým, pred diablom, ktorý stále číha pred našimi dverami, pred naším srdcom, a chce sa dostať dnu.

S obnoveným odhodlaním k synovskej oddanosti sa ešte raz zverme Márii: jej lahodný obraz Ježišovej Matky a našej Matky kontemplujme v týchto dňoch pri betlehemských jasličkách.

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec udelil apoštolské požehnanie. Následne krátko pozdravil jednotlivé skupiny prítomné na hojne zaplnenom námestí.

Pápež pripomenul Svetový deň pokoja, spojený s nedávnym vstupom do nového roka, keď povedal: „V túto prvú nedeľu roka sa na všetkých obraciam s obnoveným blahoprianím pokoja a dobra v Pánovi. Vo chvíľach radostných i v tých smutných sa mu s dôverou zverujme; jemu, ktorý je naším milosrdenstvom a našou nádejou! Pripomínam tiež záväzok, ktorý sme si dali na Nový rok, v Deň pokoja: „Premôž ľahostajnosť a vydoby pokoj!“ - s Božou pomocou ho dokážme uviesť do praxe.“

Potom pápež František ako duchovný pastier pripomenul aj ďalšiu svoju radu: „A pripomínam aj tú radu, ktorú som vám toľko ráz dal: každý deň si prečítať úryvok z Evanjelia, kúsok z Evanjelia, aby sme lepšie spoznali Ježiša, aby sme Ježišovi otvorili dokorán naše srdce a tak ho dokázali dať lepšie spoznať druhým. Nosme si malé Evanjelium vo vrecku, v taške či kabelke: urobí nám to dobre. Nezabudnite: každý deň si čítame kúsok z Evanjelia.“

Po prianí príjemnej nedele a dobrej chuti k obedu sa Svätý Otec ako zvyčajne rozlúčil s veriacimi prosbou, aby sa naňho pamätali v modlitbe.

1. januára

Pápež otvoril Svätú bránu hlavnej baziliky Panny Márie Bohorodičky

Vatikán 1. januára – V deň slávnosti Panny Márie Bohorodičky pápež František otvoril Svätú bránu milosrdenstva v hlavnej mariánskej bazilike Santa Maria Maggiore na rímskom Esquilíne. Urobil tak pri vstupe k sláveniu svätej omše so začiatkom o 17. hodine. V homílii pozval všetkých prítomných tri razy nahlas zvolať na počesť Božej Matky: „Svätá Matka Božia!“ V závere slávenia sa prišiel pomodliť v tichu pred milostivým obrazom Panny Márie „Salus Populi Romani“ – Záchrany rímskeho ľudu. Uctil si ju incenzom a podľa svojho zvyku položil na oltár kyticu kvetov.

Plné znenie homílie Svätého Otca:

Zdravas, Matka milosrdenstva! S týmto pozdravom sa chceme obrátiť na Pannu Máriu v rímskej bazilike, ktorá je jej zasvätená s titulom Matky Božej. Je to začiatok starobylej hymny, ktorú budeme spievať na konci tejto svätej Eucharistie. S pôvodom od neznámeho autora sa dostala až k nám ako modlitba, čo spontánne plynie zo srdca veriacich: «Zdravas, Matka milosrdenstva, Matka Božia a Matka odpustenia, Matka nádeje a Matka milosti, Matka plná svätej radosti.» V tých niekoľkých slovách sa nachádza syntéza viery generácií osôb, ktoré nespúšťajúc zrak z ikony Panny Márie, žiadajú ju o príhovor a útechu.

Je viac než kedykoľvek príhodné, aby sme v tento deň vzývali Pannu Máriu najmä ako Matku milosrdenstva. Svätá brána, ktorú sme otvorili, je v skutočnosti Bránou milosrdenstva. Ktokoľvek prechádza týmto prahom, je povolaný pohrúžiť sa do milosrdnej lásky Otca s úplnou dôverou a bez akéhokoľvek strachu. A môže sa vybrať ďalej z tejto baziliky s istotou. S istotou, že bude mať pri sebe Máriinu spoločnosť. Ona je Matkou milosrdenstva, lebo zrodila vo svojom lone samotnú Tvár Božieho milosrdenstva, Ježiša, Emanuela, toho, na koho čakali všetky národy, «Knieža pokoja» (Iz 9,5). Boží Syn, ktorý sa stal telom pre našu spásu, nám daroval svoju Matku, ktorá sa spolu s nami stáva pútničkou, aby nás nenechala samých na ceste nášho života, hlavne v momentoch neistoty a bolesti.

Mária je Božou Matkou, je Matkou Boha, ktorý odpúšťa, udeľuje odpustenie, a preto môžeme povedať, že je Matkou odpustenia. Toto slovo „odpustenie”, tak nepochopené svetskou mentalitou, však poukazuje na to ovocie, ktoré má opravdivý pôvod v kresťanskej viere. Kto nevie odpúšťať, ešte nespoznal plnosť lásky. A iba ten, kto skutočne miluje, je schopný dospieť až k odpusteniu, zabúdajúc na prijatú urážku. Pri päte kríža Mária vidí svojho Syna, ktorý ponúka sám seba a tak dosvedčuje, čo znamená milovať ako miluje Boh. V tom okamihu počuje Ježišove slová, ktoré pravdepodobne pochádzajú z toho, čo ho ona sama učila, keď bol dieťaťom: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). V tom momente sa Mária stala pre všetkých Matkou odpustenia. Ona sama podľa Ježišovho príkladu a s jeho milosťou bola schopnou odpustiť tým, čo zabíjali jej nevinného Syna.

Pre nás sa Mária stáva ikonou toho, ako má Cirkev rozšíriť odpustenie na všetkých tých, čo si ho vyprosujú. Matka odpustenia učí Cirkev, že odpustenie ponúknuté na Golgote nepozná hraníc. Nemôže ho zastaviť zákon so svojimi vykrúcačkami, ani múdrosť tohto sveta so svojím kategorizovaním. Odpustenie Cirkvi musí mať rovnaký rozsah ako to Ježišovo na kríži a Máriino pod krížom. Niet tu alternatívy. Práve kvôli tomu urobil Duch Svätý apoštolov účinnými nástrojmi odpustenia, aby to, čo zadovážil Ježiš svojou smrťou, mohlo prísť ku každému človeku, na každom mieste a v každom čase (porov. Jn 20,19-23).  

Mariánsky hymnus napokon pokračuje slovami: «Matka nádeje a Matka milosti, Matka plná svätej radosti.» Nádej, milosť a svätá radosť sú sestry: všetky sú Kristovými darmi, ba viac, sú to všetko jeho mená, vpísané takpovediac v jeho tele. Dar, ktorý nám Mária daruje, keď nám dáva Ježiša Krista, je darom odpustenia, ktoré obnovuje život, ktoré umožňuje plniť nanovo Božiu vôľu a ktoré napĺňa život pravou radosťou. Táto milosť nám otvára srdce, aby sme hľadeli do budúcnosti s radosťou toho, kto dúfa. Je to poučenie, ktoré vychádza aj zo žalmu: «Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. ... Navráť mi radosť z tvojej spásy» (Ž 51,12.14). Sila odpustenia je pravou protilátkou na smútok vyvolávaný zášťou a pomstou. Odpustenie otvára dvere radosti a spokojnosti, pretože oslobodzuje dušu od myšlienok na smrť, zatiaľ čo zášť a pomsta nahuckávajú myseľ a poškodzujú srdce, oberajúc ich o odpočinok a pokoj. Sú to mrzké veci: zášť a pomsta.

Prekračujeme teda Svätú bránu milosrdenstva v istote, že nás sprevádza Panna Mária, Svätá Božia Matka, ktorá sa za nás prihovára. Prijmime jej sprevádzanie, aby sme nanovo objavili krásu stretnutia s jej Synom Ježišom. Otvorme svoje srdce dokorán radosti z odpustenia, vedomí si dôverujúcej nádeje, ktorá sa nám prinavracia, aby sme našu každodennú existenciu urobili poníženým nástrojom Božej lásky.

A s láskou synov a dcér ju vzývajme rovnakými slovami ako ľud v Efeze za čias historického koncilu: „Svätá Matka Božia!“ A pozývam vás všetkých spoločne k tomuto zvolaniu po tri razy. Nahlas, s celého srdca a s láskou, všetci spolu: „Svätá Matka Božia!“

28. decembra

Pozdrav pápeža stretnutiu Taizé vo Valencii: Buďte oázami milosrdenstva

Vatikán/Španielsko 28. decembra – Stať sa „oázami milosrdenstva“, osobitne pre „mnohých migrantov, ktorí tak veľmi potrebujú prijatie“. O tomto sa píše v pápežskom pozdrave účastníkom európskeho stretnutia Taizé, ktoré sa dnes začalo v španielskej Valencii. V mene Svätého Otca kardinál Pietro Parolin píše 30- tisíc mladým zhromaždeným na tomto v poradí už 38. stretnutí animovanom komunitou Taizé. Tohtoročné stretnutie, ktoré sa skončí 1. januára, je zamerané na tému milosrdenstva v súvislosti s Jubilejným rokom, ktorý Cirkev momentálne slávi. Ako sa uvádza v posolstve, Svätý Otec v tejto súvislosti mladým ďakuje za nasadenie všetkých ich kreatívnych síl a predstavivosti prislúchajúcich mladosti. V posolstve sa ďalej píše:

„Aj vy túžite, aby sa milosrdenstvo prejavilo vo všetkých jeho dimenziách, vrátane tých sociálnych. Pápež vás povzbudzuje pokračovať na tejto ceste, aby ste mali odvahu milosrdenstva, ktoré vás povedie nielen k tomu, aby ste ho prijali pre vás samotných, do vášho osobného života, ale aj k tomu, aby ste boli nablízku tým, čo sa nachádzajú v ťažkostiach. Viete, že Cirkev je tu prítomná pre celé ľudstvo a tam, kde sú kresťania, by mal byť každý schopný nájsť oázu milosrdenstva. Toto je to, čím sa môžu stať vaše spoločenstvá. Osobitne to platí pre množstvo migrantov, ktorí tak veľmi potrebujú vaše prijatie.“

V posolstve sa spomína aj láska zakladateľa komunity Taizé brata Rogera k chudobným a znevýhodneným, jeho spájanie modlitby so solidaritou. Svätý Otec vyzýva mladých napĺňať svoje evanjeliové povolanie práve formami solidárnosti a milosrdenstva.

27. decembra

Homília pápeža Františka pri Jubileu rodín: Život ako každodenná púť

Vatikán 27. decembra – Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie vo Vatikánskej bazilike v Nedeľu Svätej rodiny 27. decembra 2015 v rámci Jubilea rodín vo Svätom roku milosrdenstva.

Biblické čítania, ktoré sme si vypočuli, nám predstavili obraz dvoch rodín, ktoré si konajú púť do Božieho domu. Elkána a Anna privádzajú syna Samuela do chrámu v Silo a zasväcujú ho Pánovi (porov. 1 Sam 1,20-22.24-28). Rovnakým spôsobom sa Jozef a Mária vyberajú na veľkonočné sviatky ako pútnici do Jeruzalema spolu s Ježišom (porov. Lk 2,41-52). Často máme pred očami pútnikov, ktorí prichádzajú do svätýň a na obľúbené miesta ľudovej nábožnosti. V týchto dňoch sa mnohí vybrali na cestu ku Svätej bráne, otvorenej vo všetkých katedrálach sveta a aj v mnohých svätyniach. Čo sa však dnes v Božom slove najkrajšie vyníma, je to, že púť uskutočňuje celá rodina. Otec, mama a deti, všetci spolu sa uberajú do domu Pánovho, aby svätili sviatok modlitbou. Je to dôležité ponaučenie, ktoré sa ponúka aj našim rodinám. Môžeme dokonca povedať, že život rodiny je spleťou malých a veľkých putovaní.

Ako dobre nám padne napríklad pomyslieť na to, že Mária a Jozef učili Ježiša odriekať modlitby! A toto je putovanie, púť výchovy k modlitbe. A tiež je dobre mať na pamäti, že počas dňa sa modlievali spolu, a že potom v sobotu chodievali spolu do synagógy počúvať Písma Zákona a Prorokov a chváliť Pána so všetkým ľudom. E celkom iste sa počas púte do Jeruzalema modlili spievajúc slová žalmu: «Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem!» (Ž 122,1-2).

Aké dôležité je pre naše rodiny spoločne kráčať a mať pred sebou ten istý cieľ! Vieme, že máme spoločnú cestu, ktorou nám treba ísť. Cestu, na ktorej stretávame ťažkosti, ale aj chvíle radosti a útechy. Na tejto životnej púti zdieľame aj moment modlitby. Čo môže byť krajšieho pre jedného otca a mamu, než požehnať svoje deti na začiatku dňa a na jeho sklonku. Urobiť na ich čele znak kríža ako v deň krstu. Nie je toto azda tá najjednoduchšia modlitba rodičov vo vzťahu k ich deťom? Požehnať ich, čiže zveriť ich Pánovi, tak ako to robili Alkána a Anna, Jozef a Mária, aby on bol ich ochranou a oporou v rozličných chvíľach dňa. Aké je dôležité pre rodinu spojiť sa aj v krátkom momente modlitby pred spoločným jedlom, na poďakovanie Pánovi za tieto dary a na to, aby sme sa naučili deliť sa s tým, čo sme dostali s tými, čo sú vo väčšej núdzi. Sú to všetko malé gestá, ktoré však vyjadrujú veľkú výchovnú úlohu, ktorá je rodine vlastná pri jej každodennom putovaní.

Na konci onoho putovania sa Ježiš vrátil do Nazareta a bol poslušný svojim rodičom (porov. Lk 2,51). Aj tento obraz obsahuje krásne ponaučenie pre naše rodiny. Púť totiž nekončí tým, keď sa dosiahne cieľová svätyňa, ale keď sa vrátime domov a pokračujeme v každodennom živote a uplatníme duchovné ovocie zažitej skúsenosti. Vieme, čo vtedy Ježiš urobil. Namiesto aby sa vrátil domov s rodinou, zostal v Jeruzaleme v Chráme, čím vyvolal veľkú ťažobu u Márie a Jozefa, keď ho nevedeli nájsť. Za toto svoje „zatúlanie sa“ musel Ježiš pravdepodobne svojich rodičov aj odprosiť. Evanjelium to nehovorí, ale verím, že to môžeme predpokladať. Otázka Márie aspoň prejavuje určité napomenutie, dáva jasne najavo jej a Jozefove obavy a úzkosť. Pri návrate domov sa Ježiš držal zaiste tesne pri nich, aby im naplno ukázal svoju lásku a poslušnosť. Do rodinného putovania zapadajú aj tieto momenty, ktoré sa v spojení s Pánom premieňajú na príležitosti k rastu, na príležitosti prosiť o odpustenie a prijať ho, preukázať lásku a poslušnosť.

Kiež v Roku milosrdenstva každá rodina dokáže byť privilegovaným miestom tohto putovania, kde sa zakusuje radosť z odpustenia. Odpustenie je podstata lásky, ktorá dokáže pochopiť pochybenie a nájsť naň správny liek. Beda by nám bolo, keby nám Boh neodpúšťal! Je to práve uprostred rodiny, kde sa učíme odpusteniu, pretože máme istotu, že sme pochopení a máme naporúdzi oporu bez ohľadu na zlyhania, ktorých sa môžeme dopustiť.

Nestrácajme dôveru v rodinu! Je krásne mať vždy jeden pred druhým srdce otvorené, bez toho, aby sme čosi skrývali. Kde je láska, tam je aj porozumenie a odpustenie. Zverujem všetkým vám, drahé rodiny, toto každodenné rodinné putovanie, toto tak dôležité poslanie, ktoré svet a Cirkev potrebujú viac než kedykoľvek predtým.

26. decembra

Pápež na Anjel Pána: Rodíme sa z Božieho odpustenia

Vatikán 26. decembra – V deň sviatku prvého mučeníka, sv. Štefana, sa Svätý Otec s veriacimi pútnikmi zídenými na poludnie na Vatikánskom námestí opäť spoločne modlil Anjel Pána. Vo svojom príhovore sa zameral na zmysel odpustenia ako nášho znovuzrodenia, ktoré nás oslobodzuje a približuje nás k Bohu. Na sv. Štefana poukázal ako na vzor odpustenia podľa Ježišovho príkladu. Zároveň sa pápež František poďakoval za všetky blahoželania, ktoré dostal k Vianociam.

Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime sviatok sv. Štefana. Spomienka na prvého mučeníka nasleduje hneď po slávnosti Vianoc. Včera sme kontemplovali milosrdnú lásku Boha, ktorá sa pre nás stala telom; dnes vidíme dôslednú odpoveď Ježišovho učeníka, ktorý dáva svoj život. Včera sa na zemi narodil Spasiteľ; dnes sa pre nebo rodí jeho verný svedok. Včera ako aj dnes sa objavujú temnoty odmietnutia života, avšak ešte silnejšie žiari svetlo lásky, ktorá víťazí nad nenávisťou a zvestuje nový svet.

V dnešnom príbehu zo Skutkov apoštolov (6,8-10; 7,54-60) je prítomný osobitný aspekt, ktorý približuje svätého Štefana k Pánovi. Je ním jeho odpustenie prv než ukameňovaný zomiera. Ježiš pribitý na kríži povedal: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34); v podobnom štýle «Štefan si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“» (porov. Sk 7,60). Štefan je teda mučeník, čo znamená svedok, lebo koná ako Ježiš; ten, kto koná ako on, je naozaj pravým svedkom: tým, ktorý sa modlí, miluje, rozdáva, avšak predovšetkým odpúšťa. Lebo odpustenie, ako hovorí samotné slovo [pozn.: tal. perdono], je vyjadrením vyšším od daru.

Mohli by sme sa pýtať – ale načo slúži odpustenie? Je to len akýsi dobrý skutok alebo prináša aj výsledky? Odpoveď nachádzame práve v mučeníctve Štefana. Medzi tými, pre ktorých úpenlivo vyprosoval odpustenie, bol aj mladík menom Šavol; ten prenasledoval Cirkev a snažil sa ju zničiť (porov. Sk 8,3). Šavol sa zakrátko stal Pavlom, veľkým svätým, apoštolom národov. Prijal Štefanovo odpustenie. Môžeme povedať, že Pavol sa zrodil z Božej milosti a zo Štefanovho odpustenia.

Aj my sa rodíme z Božieho odpustenia. Nielen pri krste, ale zakaždým, keď nám je odpustené, naše srdce sa znovu rodí, stáva sa znovuzrodeným. Každý krok vpred v živote viery nesie v sebe na začiatku vtlačený znak Božieho milosrdenstva. Lebo len vtedy, keď sme milovaní, môžeme my sami milovať. Pamätajme na to, prospeje nám to: ak chceme napredovať vo viere, predovšetkým treba prijať Božie odpustenie; stretnúť Otca, ktorý je pripravený odpustiť všetko a vždy, a ktorý práve odpustením uzdravuje srdce a znovuoživuje lásku. Nesmieme sa nikdy unaviť v prosení o Božie odpustenie, lebo len vtedy, keď nám je odpustené, keď cítime, že nám bolo odpustené, učíme sa odpúšťať.

Avšak odpúšťať nie je ľahké, je to vždy veľmi ťažké. Ako môžeme napodobňovať Ježiša? Odkiaľ začať, aby sme prepáčili malé či veľké krivdy, ktoré trpíme každý deň? Predovšetkým od modlitby, tak ako to robil Štefan. Začína sa od vlastného srdca: s modlitbou môžeme čeliť roztrpčeniu, ktoré zažívame, odovzdávajúc toho, kto nám ublížil, Božiemu milosrdenstvu: ‚Pane, prosím ťa za neho, za ňu‛. Potom odhalíme, že tento vnútorný boj o odpustenie očisťuje od zlého a že modlitba a láska nás oslobodzujú z vnútorných reťazí zášte. Je veľmi nepekné žiť v zášti! Každý deň máme príležitosť, aby sme sa cvičili v odpúšťaní, aby sme žili toto tak veľké gesto, ktoré približuje človeka k Bohu. Tak ako náš Nebeský Otec, aj my sa stávajme milosrdnými, lebo prostredníctvom odpustenia porážame zlo dobrom, premieňame nenávisť na lásku a robíme tak svet čistejším.

Nech Panna Mária, ktorej zverujeme tých – a sú žiaľ veľmi mnohí –, ktorí ako svätý Štefan znášajú prenasledovania v mene viery, naši mnohí mučeníci dneška, nasmeruje našu modlitbu k prijatiu a darovaniu odpustenia. Prijať a darovať odpustenie.“

21. decembra

Svätý Otec František si želal, aby sa tento rok na Sviatok Svätej Rodiny v každej diecéze slávilo Jubileum rodín. Každá rodina sa môže pripojiť. Tu si stiahni text pre rodiny v .pdf: Klikni sem

Pápež zaželal zamestnancom Vatikánu: V rodine zakúsiť radosť z milosrdenstva

Vatikán 21. decembra. Vo Vatikáne sa dnes konalo tradičné predvianočné stretnutie Svätého Otca s osobami pracujúcimi vo Vatikáne. Po tom, ako sa dopoludnia stretol s členmi Rímskej kúrie, napoludnie v Aule Pavla VI. pozdravil aj ostatných zamestnancov Vatikánu s rodinami.

Svoj príhovor sústredil na tri oblasti: najprv poďakoval všetkým zamestnancom Vatikánu za ich službu, osobitne však tým, čo po mnohé roky každý deň v skrytosti vykonávajú rovnakú činnosť. Následne pápež poprosil o odpustenie za škandály, ktoré sa odohrali vo Vatikáne. Vyslovil tiež želanie, aby postojom zamestnancov v tejto súvislosti bola modlitba za ľudí zainteresovaných do škandálov, „aby ten, kto pochybil, sa pobadal a znovu dokázal nájsť správnu cestu“. Najväčšiu časť príhovoru venoval Svätý Otec povzbudeniu zamestnancov k pestovaniu dobrého manželského a rodinného života. Prítomných vyzval venovať čas svojim deťom, hrať sa s nimi. Ako povedal, manželstvo je ako rastlina:

„Nie je ako skriňa, ktorú položíme do izby a stačí, aby sme ju občas oprášili. Rastlina je živá, treba sa o ňu starať každý deň: sledovať ako sa jej darí, dodať jej vodu a tak ďalej. Manželstvo je živá skutočnosť: život manželského páru sa nesmie nikdy považovať za samozrejmý, v nijakej fáze cesty rodiny. Pamätajme na to, že tým najvzácnejším darom pre deti nie sú veci, ale láska rodičov. A nemyslím len na lásku rodičov k deťom, ale práve na vzájomnú lásku medzi rodičmi, čiže na manželský vzťah. Toto prospieva vám a aj vašim deťom! Nezanedbávajte rodinu!“

Pápež František povzbudil zamestnancov, aby sa v každodenných vzťahoch zamerali na milosrdenstvo a tiež aby pamätali zvlášť na starých rodičov. Opäť zopakoval svoju radu, aby sa v rodinách po hádke neukončil deň bez vzájomného uzmierenia. Ešte pred udelením svojho apoštolského požehnania vyslovil svoj vinš: „Toto by som vám chcel zapriať: aby ste zakúsili radosť z milosrdenstva, začínajúc od vašej rodiny“.

Predvianočné žičenie Svätého Otca Rímskej kúrii: Dvanásť párov cností

Vatikán 21. decembra – Tesne pred Vianočnými sviatkami sa Svätý Otec František stretol s členmi Rímskej kúrie. Dnes dopoludnia v Klementínskej sále zaželal požehnané Vianočné sviatky a šťastlivý Nový rok kardinálom, biskupom a všetkým pracovníkom kúrie. Prítomní boli aj niektorí emeritní členovia, medzi nimi aj slovenský kardinál Jozef Tomko.

Svätý Otec sa hneď na úvod zmienil o tom, že je trochu zoslabnutý v dôsledku chrípky. Pripomenul, ako pri rovnakej príležitosti pred dvoma rokmi dal dôraz na profesionalitu a službu členov kúrie podľa vzoru sv. Jozefa. Zažartoval, že tentoraz by mal hovoriť o kuriálnych antibiotikách, keďže pred rokom hovoril o pokušeniach a „chorobách“, ktoré kúriu ohrozujú. Pripomenul, ako vtedy predložil celý „katalóg kuriálnych chorôb, ... ktoré môžu postihnúť každého kresťana, každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť či hnutie v Cirkvi a ktoré si vyžadujú prevenciu, ostražitosť, liečbu a žiaľ v niektorých prípadoch aj bolestivé a dlhotrvajúce zásahy.“

„Niektoré zo spomenutých chorôb sa prejavili aj v tomto roku, spôsobiac nemálo bolesti celému telu a zraniac mnoho duší, aj s pohoršením,“ konštatoval pápež František a upozornil, že z toho boli vyvodené dôsledky: „Zdá sa byť povinnosťou povedať, že to bolo – a vždy bude – predmetom úprimnej reflexie a rozhodných opatrení. Reforma bude pokračovať s dôslednosťou, jasnosťou a rozhodnosťou, pretože Cirkev sa má stále reformovať (Ecclesia semper reformanda).“

Svätý Otec vysoko ocenil kvalitu služby, ktorú Rímska kúria preukazuje pápežovi i celej Cirkvi, a ktorú nezastrú ani choroby a škandály. Označil to za ozajstnú útechu. Pripomenul slová sv. Ignáca z jeho Duchovných cvičení, že „je vlastnosťou zlého ducha roztrpčovať, zarmucovať, klásť prekážky a znepokojovať falošnými dôvodmi, aby bránil napredovaniu; a naopak dobrému duchu je vlastné dodávať odvahu a energiu, dávať útechu a slzy, vnuknutia a pokoj a odstraňovať každú prekážku pri kráčaní cestou dobra“ (porov. DC 315). Po týchto slovách sa členom kúrie opäť poďakoval, a pokračoval:

„Navyše, zdráhania, únavy i pády ľudí a služobníkov predstavujú aj lekcie a príležitosti pre rast, a nikdy nie pre malomyseľnosť. Sú príležitosťami vrátiť k sa k podstate, čo znamená vydať počet z nášho vedomia o sebe samých, o Bohu, o blížnom, o cirkevnom cítení (sensus Ecclesiae) a zmysle viery (sensus fidei). O tomto návrate k podstate vám chcem hovoriť dnes, keď sme na začiatku putovania Svätého roka milosrdenstva, otvoreného v Cirkvi pred niekoľkými dňami, a ktorý predstavuje pre ňu a pre nás všetkých silnú výzvu k vďačnosti, k obráteniu, k obnove, k pokániu a k zmiereniu.

V skutočnosti, Vianoce sú sviatkom nekonečného Božieho milosrdenstva. Sv. Augustín z Hippa hovorí: «Mohlo byť milosrdenstvo voči nám nešťastníkom väčšie než to, ktoré priviedlo Stvoriteľa neba k zostúpeniu z neba? Stvoriteľa zeme k zaodeniu sa smrteľným telom? Samotné toto milosrdenstvo priviedlo Pána sveta k tomu, aby sa zaodel prirodzenosťou sluhu, takže hoci bol sám chlebom, pociťoval hlad, hoci bol plným nasýtením, pociťoval smäd, hoci bol mocou, stal sa slabým, hoci bol záchranou stal sa zraneným, hoci bol životom, bol vystavený smrti. A toto všetko preto, aby zasýtil náš hlad, uľavil nám v horúčave, posilnil našu slabosť, zrušil našu neprávosť, roznietil našu lásku» (Serm. 207,1: PL 38,1042).“

Po tejto citácii sv. Augustína pápež František predostrel prítomným svoju úvahu pozostávajúcu z dvanástich bodov, ako „praktickú pomôcku k plodnému prežívaniu tohto času milosti.“ Vopred vysvetlil, že ide o „nie plne vyčerpávajúci ‚katalóg nevyhnutných cností‛ určený pre toho, kto koná službu v Kúrii a pre všetkých tých, čo chcú urobiť plodným svoje zasvätenie alebo svoju službu Cirkvi.“

„Pozývam vedúcich dikastérií a predstavených, aby ho prehĺbili, obohatili a doplnili. Je to zoznam, ktorý vychádza z akrostichového rozvinutia slova „misericordia“, aby bolo naším vodcom a naším majákom,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal, že túto literárnu formu používal páter Matteo Ricci, známy jezuitský misionár v Číne z prelomu 16. a 17. storočia (1552-1610). Potom už predložil samotné duchovné podnety v dvanástich bodoch, z ktorých každý spája dva rozmery:

1. misionárskosť a pastoračnosť, 2. spôsobilosť a prezieravosť, 3. duchovnosť a ľudskosť, 4. príkladnosť a vernosť, 5. racionálnosť a láskavosť, 6. dobromyseľnosť a odhodlanie, 7. láska a pravda, 8. čestnosť a vyzretosť, 9. zdvorilosť a pokora, 10. nezištnosť a pozornosť, 11. nebojácnosť a pripravenosť, a napokon 12. spoľahlivosť a triezvosť.

Pápež František pokračoval:

„Drahí bratia, milosrdenstvo nie je prchavým pocitom, ale je syntézou Dobrej zvesti, je rozhodnutím toho, kto chce mať zmýšľanie Ježišovho srdca, toho, kto chce seriózne nasledovať Pána, ktorý od nás žiada: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36;porov. Mt 5,48). Otec Ermes Ronchi zdôrazňuje: «Milosrdenstvo: škandál per spravodlivosť, bláznovstvo per inteligenciu, útecha pre dlžníkov. Dlh existencie, dlh toho, že sme milovaní, sa spláca jedine milosrdenstvom.»

Takže, nech milosrdenstvo vedie naše kroky, inšpiruje naše reformy, osvetľuje naše rozhodnutia. Nech je ono nosným stĺpom nášho konania. Nech nás ono učí, kedy máme ísť vpred a kedy musíme urobiť krok vzad. Nech nám ono dá rozpoznať malosť našich skutkov vo veľkom Božom pláne spásy a v majestátnosti a tajomnosti jeho diela.

Aby sme si pomohli v chápaní tejto skutočnosti, nechajme sa očariť úžasnou modlitbou, ktorá sa všeobecne prisudzuje bl. Oscarovi Arnulfovi Romerovi, avšak po prvýkrát ju vyslovil kardinál John Dearden:

Občas nám osoží spraviť krok vzad a vidieť veci zdiaľky. Kráľovstvo nepresahuje len za naše snaženia, presahuje aj naše vízie. V našom živote dokážeme spraviť len malú časť tohto úžasného podujatia, akým je Božie dielo. Nič z toho, čo robíme, nie je kompletné.

Je to ako povedať, že Kráľovstvo siaha ďalej než my sami. Žiadne vyjadrenie nehovorí všetko to, čo sa dá povedať. Žiadna modlitba nevyčerpáva vyjadrenie viery. Žiadne krédo nemá dokonalosť. Žiadna pastoračná návšteva neprináša so sebou všetky riešenia. Žiadny program nenapĺňa úplne misiu Cirkvi. Žiadna méta ani žiadny cieľ nedosiahne úplnosť.

O toto tu ide: Sejeme zrnká, ktoré jedného dňa vzídu. Polievame už zasadené semiačka, vediac, že starať sa o ne budú iní. Kladieme základy niečoho, čo sa rozvinie. Dávame kvas, ktorý rozmnoží naše schopnosti.

Nemôžeme robiť všetko, ale má oslobodzujúci zmysel s tým začať. Dodá nám to silu niečo urobiť a urobiť to dobre. Môže to zostať nedokončené, no je to začiatkom, krokom na ceste. Príležitosťou, aby Božia milosť vstúpila a spravila zvyšok.

Možno nikdy neuvidíme jeho naplnenie, ale toto je rozdiel medzi majstrom a pracovníkom. Sme pracovníci, nie majstri, služobníci, nie mesiáši. Sme proroci budúcnosti, ktorá nám nepatrí.“

Svätý Otec na záver všetkým udelil požehnanie a prejdúc dokola celú sálu každému podal ruku s vianočným prianím.

19. decembra

Poľská cirkev spustila Misericors: poľsky + osem jazykov: Klikni sem

Oficiány internetový portál: Klikni sem

Podrobnosti Svätého roku milosrdenstva: Klikni sem

Misericordiae vultus - slovensky: Klikni sem

Misericordiae vultus - česky: Klikni sem 

Jubilejným pútnikom do Ríma poslúži internetový nový portál vatimecum.com

Vatikán. Na internetovom portáli Jubilea „vatimecum.com“ nájdu pútnici všetky potrebné informácie ohľadne Roku milosrdenstva v Ríme. Webstránka obsahuje články, videá a kalendár podujatí spätých s Jubileom, tiež možnosti poistenia, ubytovania, stravovania či kultúrneho vyžitia vo Večnom meste.

K dispozícii je elektronická registrácia na veľké jubilejné udalosti, ku ktorej je pripojené aj video s inštruktážou, ako sa na tieto podujatia na stránke zaregistrovať. Zároveň je možné prihlásiť sa na elektronické odoberanie noviniek týkajúcich sa Jubilea. Okrem taliančiny je portál aj v anglickej, nemeckej, francúzskej, španielskej a portugalskej verzii.

17. decembra

Na slávnosti otvorenia Brány milosrdenstva v Čen-ting prišlo 10 tisíc katolíkov

Čína 17. decembra. Za zázrak a znamenie Božej starostlivosti považujú čínski katolíci otvorenie Brány milosrdenstva v katedrále v Čen-ting asi 260 kilometrov južne od Pekingu. Na slávnosti sa zhromaždilo asi 10 tisíc veriacich, ktorí zaplnili námestie pred kostolom i strechy okolitých budov, informuje agentúra AsiaNews.

Polícia nielen nezasiahla, ale ani nezadržala nikoho z účastníkov slávnosti. Dovolila dokonca, aby svätej omši predsedal biskup Giulio Jia Zhiguo, ktorý nepatrí do vládou dovoleného Vlasteneckého združenia čínskych katolíkov.

Biskup Jia Zhiguo síce vedľa katedrály, žije však v domácom väzení, a preto má kontakt s veriacimi znemožnený. Periodicky je vyvážaný na nútenú dovolenku. Sídelný biskup Čen-tingu je známy tým, že prijal do svojho domu 200 opustených detí. Slávnosť otvorenia brány trvala štyri hodiny, hoci sa ju snažil znepríjemniť vojenský orchester, ktorý vyhrával vedľa katedrály pod šírym nebom.

16. decembra

Generálna audiencia: Ako prejsť Svätou bránou a naučiť sa odpúšťať

Vatikán 16. decembra – „Nedokážem odpustiť“ – na tieto slová reagoval Svätý Otec František pri dnešnom stretnutí s veriacimi na generálnej audiencii. Zdôraznil, že významným znakom prežívania Jubilea je spoveď.

„Odpúšťať je veľká vec. Nie je ľahké odpúšťať, lebo naše srdce je úbohé a iba svojou silou odpúšťať nedokáže. Ak sa ale otvoríme na to, aby sme prijali Božie milosrdenstvo, vzápätí sa sami staneme schopnými odpúšťať,“ povedal v katechéze pápež František.

Pozvanie Jubilejného roka milovať a odpúšťať sa týka otvorenia brány vlastného srdca Kristovi, pripomenul Svätý Otec: „Svätý rok by sa minul účinku, keby sme bránou nášho srdca nenechali prejsť Krista, ktorý nás pohýna smerom k ostatným, aby sme im priniesli jeho samého a jeho lásku.“

Stretnutie s pútnikmi na námestí sv. Petra sa začalo biblickým čítaním z Jánovho evanjelia, ktoré poukázalo na význam Svätej brány ako symbolu Ježiša Krista. Ježiš hovorí učeníkom: «Ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu» (Jn 10,7-9).

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú nedeľu bola otvorená Svätá brána v rímskej katedrále, v Bazilike sv. Jána v Lateráne, a rovnako sa otvorila Brána milosrdenstva v katedrále každej diecézy vo svete, aj vo svätyniach a kostoloch, ktoré biskupi na to určili. Jubileum je na celom svete, nielen v Ríme. Prial som si, aby bol tento znak v podobe Svätej brány osobitne prítomný v každej miestnej cirkvi, aby tak Jubileum milosrdenstva bolo niečím, na čom sa bude môcť podieľať každý jeden človek. Týmto spôsobom sa Svätý rok vydal na svoju cestu v celej Cirkvi a bude slávený tak v Ríme, ako i v každej jednej diecéze. Taktiež prvá Svätá brána bola otvorená práve v srdci Afriky. A Rím je viditeľným znakom univerzálneho spoločenstva. Kiež sa toto cirkevné spoločenstvo bude môcť stále zintenzívňovať, aby Cirkev bola vo svete živým znakom Otcovej lásky a jeho milosrdenstva. Čiže, aby bola Cirkev znakom živej lásky a milosrdenstva.

Túto požiadavku chcel zdôrazniť i dátum 8. decembra, ktorý s odstupom 50 rokov spojil začiatok Jubilea s dátumom ukončenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Koncil naozaj kontemploval a predstavil Cirkev vo svetle tajomstva spoločenstva. Rozšírená po celom svete a vyjadrená vo forme mnohých partikulárnych Cirkví, je to ale vždy stále tá istá a jediná Cirkev Ježiša Krista, tá, ktorú si prial a pre ktorú obetoval seba samého. „Jedna“ Cirkev, ktorá žije zo samotného spoločenstva Boha.

Toto tajomstvo spoločenstva, ktoré robí Cirkev znakom Otcovej lásky, rastie a dozrieva v našom srdci vtedy, keď láska, ktorú rozpoznávame v Kristovom kríži a do ktorej sa ponárame, nám dáva milovať tak, ako sme i my sami milovaní Kristom. Ide o lásku bez konca, ktorej tvárou je odpustenie a milosrdenstvo.

Avšak milosrdenstvo a odpustenie nesmú zostať iba peknými slovami, ale musia sa uskutočňovať v každodennom živote. Milovať a odpúšťať je konkrétnym a viditeľným znakom toho, že viera pretvorila naše srdcia a umožňuje nám vyjadriť v nás samých Boží život. Milovať a odpúšťať, tak ako Boh miluje a odpúšťa. V tom spočíva životný program, ktorý nepozná prestávky alebo výnimky, ale pohýna nás ísť stále ďalej bez toho, aby sme sa niekedy unavili, s istotou, že sme podopieraní otcovskou prítomnosťou Boha.

Tento veľký znak kresťanského života sa tak ďalej premieta do mnohých iných znakov charakteristických pre Jubileum. Mám na mysli množstvo tých, čo prejdú jednou zo Svätých brán, ktoré sú v tomto Roku pravými Bránami milosrdenstva. - Bránami milosrdenstva. Brána poukazuje na samotného Ježiša, ktorý povedal: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený: bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu» (Jn 10,9).

Prejsť Svätou bránou je znakom našej viery v Pána Ježiša, ktorý neprišiel súdiť, ale prišiel spasiť (porov. Jn 12,47). - Dávate pozor, že? Aby tu nebol niekto chytrý a priveľmi prefíkaný, čo vám povie, že treba zaplatiť: nie! Za spásu sa neplatí. Spása sa nekupuje. Bránou je Ježiš a Ježiš je grátis! Je Bránou, on sám. Počuli sme, že hovorí o tých, čo vchádzajú nie tak, ako by mali, a nazýva ich jednoducho zlodejmi a zbojníkmi. Ešte raz, dávajte pozor: spása je zdarma.

Prejdenie Svätou bránou je znamením pravého obrátenia nášho srdca. Keď budeme prechádzať Svätou bránou, je dobré si uvedomiť, že máme mať dokorán otvorenú aj bránu nášho srdca. Stojím pred Svätou bránou a prosím: „Pane, pomôž mi otvoriť dokorán bránu môjho srdca!“ Svätý rok by sa minul účinku, keby sme bránou nášho srdca nenechali prejsť Krista, ktorý nás pohýna smerom k ostatným, aby sme im priniesli jeho samého a jeho lásku. Preto, tak ako zostáva otvorená Svätá brána, pretože je znakom nášho prijatia zo strany samého Boha, tak by mala byť stále otvorená dokorán aj naša brána, brána srdca, aby nikto nezostal vylúčený. Ani ten alebo tá, čo ma irituje: nikto.

Dôležitým znakom Jubilea je aj spoveď. Pristúpenie k sviatosti zmierenia, ktorou sa stávame uzmierení s Bohom, sa rovná priamej skúsenosti s jeho milosrdenstvom. Znamená to stretnúť Otca, ktorý odpúšťa: Boh odpúšťa všetko. Boh nám rozumie, aj s našimi obmedzeniami, rozumie nám aj pri našej rozporuplnosti. A nielen to. Svojou láskou nám hovorí, že práve vtedy, keď uznávame naše hriechy, je nám nablízku ešte viac a povzbudzuje nás hľadieť smerom vpred. Hovorí ešte viac: keď rozpoznávame naše hriechy a žiadame o odpustenie, je to sviatok v nebi: Ježiš oslavuje. A toto je jeho milosrdenstvo: neklesajme na duchu. Vpred, len ďalej vpred!

Veľakrát som zažil, že mi ľudia povedali: „Otče, nedokážem odpustiť“. Susedovi, kolegovi v práci, susedke, svokre, švagrinej... Nuž, toto sme všetci počuli. Nedokážem odpustiť. Ako však môžeme žiadať Boha, aby nám odpustil, ak potom sami nie sme schopní odpustiť? A odpúšťať je tiež veľká vec. Nie je ľahké odpúšťať, lebo naše srdce je úbohé a iba svojou silou odpúšťať nedokáže. Ak sa ale otvoríme na to, aby sme prijali Božie milosrdenstvo, vzápätí sa sami staneme schopnými odpúšťať. Taktiež som mnoho ráz počul: „No ale tú osobu som nemohol vystáť: nenávidel som ju. Ale jedného dňa som sa priblížil k Pánovi a požiadal som ho o odpustenie mojich hriechov a aj ja som odpustil tej osobe.“ Tieto veci sú na dennom poriadku. A túto možnosť máme na dosah.

Takže odvahu! Prežívajme Jubileum tým, že začneme týmito znakmi, ktoré v sebe nesú veľkú silu lásky. Pán nás bude sprevádzať, aby nám dal zakusovať ďalšie znaky, ktoré sú dôležité pre náš život. Odvahu a vpred!

Zajtra 17. decembra oslávi Svätý Otec 79. narodeniny. Blahoželania mu prichádzajú z celého sveta a aj pri dnešnej generálnej audiencii nechýbali gratulácie vyjadrené v predstihu či už vo forme spevu, alebo aj darčekov. Mexická novinárka venovala Svätému Otcovi špeciálnu tortu na znak radostného očakávania pápežovho príchodu do Mexika 12. februára, čiže o menej než dva mesiace.

15. decembra

Na celom svete bolo otvorených viac než desaťtisíc Brán milosrdenstva

Rím 15. decembra. Podľa priania pápeža Františka sa na Tretiu adventnú nedeľu otvorili Brány milosrdenstva vo všetkých katedrálach a na ďalších zvláštnych miestach. Bolo ich vyše desaťtisíc. Vatikánsky rozhlas sa zastavil pri niektorých, najmä v krajinách, kde byť kresťanom nie je jednoduché. V Ankawe, v diecéze Irbil v irackom Kurdistane, žijú kresťania vyhnaní z Ninivskej planiny džihádistami tzv. Islamského štátu. Ich Brána milosrdenstva bola otvorená v tamojšej katedrále sv. Jozefa. V nedeľu bola otvorená brána aj v sýrskom Aleppe. Stalo sa tak v tamojšom farskom Kostole sv. Františka, ktorý zázrakom ušiel skaze pri útoku 25. októbra. Brány milosrdenstva sa otvorili aj v mnohých katolíckych katedrálach v Číne. Všetky diecézy nechali vytlačiť čínsku verziu pápežskej buly vyhlasujúcej Svätý rok milosrdenstva. V pekingskej diecéze bola brána otvorená už v sobotu. V Jeruzaleme bola otvorená brána milosrdenstva v Getsemanskej bazilike.

13. decembra

Pápež Fantišek otvoril Svätú bránu na Lateránskej bazilike

Vatikán 13. decembra – V dnešnú Tretiu adventnú nedeľu „Gaudete“, keď sa v katedrálach na celom svete otvorili Sväté brány Jubilejného roka milosrdenstva, vykonal Svätý Otec František rítus otvorenia Svätej brány na Lateránskej bazilike. Podobný obrad sa dnes konal aj v Bazilike sv. Pavla za hradbami, ktorý v pápežovom mene viedol kardinál James Harvey.

V Lateránskej bazilike, ktorá je hlavným katedrálnym chrámom Ríma, sa obrad otvorenia Svätej brány konal v úvode liturgického slávenia Eucharistie o 9.30. Za pápežom Františkom vstúpila do chrámu procesia tvorená rímskym vikárom kardinálom Agostinom Vallinim, jeho zástupcom Mons. Filippom Iannonem a rímskymi pomocnými biskupmi, členmi Lateránskej kapituly a spovedníkmi baziliky, ďalej skupina reprezentujúca kňazov a diakonov a tiež skupina laikov. Pri slávnosti účinkovali zbory Cappella Sistina a Zbor rímskej diecézy.

V homílii sa Svätý Otec sústredil na podnety z Božieho slova pre adventnú prípravu stále viac smerujúcu k Vianociam, pričom vychádzal zo slov proroka Sofoniáša:

Homília Svätého Otca v plnom znení:

Pozvanie, ktorým sa prorok obracia na antické mesto Jeruzalem, je dnes adresované aj celej Cirkvi a každému z nás: „Raduj sa... plesaj!“ (Sof 3,14). Dôvod na radosť je vyjadrený slovami, ktoré vlievajú nádej a dovoľujú s vyrovnanosťou hľadieť do budúcna. Pán zrušil každý rozsudok a rozhodol sa žiť uprostred nás.

Táto Tretia adventná nedeľa priťahuje náš zrak k Vianociam, ktoré sú už blízko. Nemôžeme sa nechať premôcť únavou, nepovoľuje sa nám žiadna podoba smútku, hoci by sme na to mali dôvod kvôli mnohým starostiam a mnohorakých formám násilia, ktoré dnes zraňujú naše ľudstvo. Pánov príchod však má naplniť naše srdce radosťou.

Prorok, ktorý nosí vo svojom vlastnom mene – Sofoniáš – vpísaný obsah svojej zvesti, nám otvára srdce k dôvere: „Boh ochraňuje“ svoj ľud. V historickom kontexte veľkých útlakov a násilia, najmä zo strany mocných, Boh dáva poznanie, že on sám bude kraľovať nad svojím ľudom, že ho už viac nenechá napospas arogantnosti jeho vladárov a že ho vyslobodí z každého súženia. Dnes sa od nás žiada, „nech nám ruky neochabnú“ (porov. Sof 3,16) z dôvodu pochybovania, netrpezlivosti či utrpenia.

Apoštol Pavol s údernosťou nadväzuje na náuku proroka Sofoniáša a zdôrazňuje: „Pán je blízko“ (Flp 4,5). Preto sa máme vždy radovať a našou prívetivosťou vydávať všetkým svedectvo o Božej blízkosti a starostlivosti o každého človeka.

Otvorili sme Svätú bránu tu i vo všetkých katedrálach na svete. Aj tento jednoduchý znak je pozvaním k radosti. Začína obdobie veľkého odpustenia. Je to Jubileum milosrdenstva. Je to chvíľa znovuobjavenia Božej prítomnosti a jeho otcovskej nehy. Boh neobľubuje prejavy tvrdosti. On je Otec, je nežný. Všetko koná s otcovskou citlivosťou.

Sme aj my ako zástupy, ktoré sa pýtali Jána: «Čo máme robiť?» (Lk 3,10). Krstiteľova odpoveď nenecháva na seba čakať. Pozýva konať spravodlivo a hľadieť na potreby tých, čo sú v núdzi. To, čo Ján vyžaduje od svojich poslucháčov, je v každom prípade v zhode so Zákonom. Od nás sa však žiada radikálnejšie úsilie. Pred Svätou bránou, ktorou sme pozvaní prejsť, sa od nás žiada byť nástrojmi milosrdenstva, vo vedomí, že z tohto budeme súdení. Kto bol pokrstený, vie, že má väčší záväzok. Viera v Krista podnecuje nastúpiť na cestu, ktorá trvá po celý život – byť milosrdnými ako Otec. Radosť prejsť Bránou milosrdenstva sa spája s úsilím prijať a dosvedčovať lásku, ktorá ide ďalej za spravodlivosť a nepozná hraníc. A práve za túto nekonečnú lásku sme zodpovední, napriek našim rozporom.

Prosme za seba i za všetkých, ktorí prejdú Bránou milosrdenstva, aby sme mohli pochopiť a prijať nekonečnú lásku nášho nebeského Otca, ktorá pretvára, premieňa a reformuje život.

11. decembra

Kňaz a novinár Antonio Spadaro: Žime Jubileum na sieťach

Vatikán 11. decembra – Autor publikácie „Keď sa viera stáva sociálnou“ (Quando la fede si fa social) Antonio Spadaro SJ v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas hovorí o aktivite pápeža Františka na sociálnych sieťach a zvlášť o digitálnom rozmere Jubilea milosrdenstva.

Svätý Otec má na sociálnej sieti Twitter niekoľko miliónov fanúšikov („followers“), no ako hovorí páter Spadaro, je dôležitejšia skôr „ochota ľudí posúvať jeho slová ďalej. A v tom – musím povedať – je svetovým lídrom, teda to, čo pápež vraví, sa vysiela, „zdieľa“ v rámci sociálnych sietí, a často na sieťach medzi priateľmi.“ Okrem toho sa šíria aj fotografie pápežových gest, preto P. Spadaro, ktorý je tiež šéfredaktorom jezuitského časopisu Civiltà Cattolica, hovorí, že „toto digitálne zdieľanie ohromne vstúpilo dovnútra Cirkvi a má veľmi pekný význam.“

A tak práve počas Roku milosrdenstva, dodáva ďalej P. Spadaro, je dôležité „zdieľať skúsenosti milosrdenstva, zdieľať kľúčové slová na sieti. A naozaj, viera sa stáva sociálnou, zdieľa sa, pretože je schopná podať a vytvoriť svedectvo, a dnes sa každé svedectvo zdieľa a zdieľa sa aj na sociálnych sieťach.“

10. decembra

Homília v Dome sv. Marty: Nechajme sa pohladiť Božím milosrdenstvom

Vatikán 10. decembra - Boh je zamilovaný do našej útlosti, jeho milosrdenstvo je bez konca. To povedal pápež František na rannej omši v Dome sv. Marty, na ktorej sa zúčastnili aj členovia Rady deviatich kardinálov, ktorí dnes začali dvanáste pracovné stretnutie so Svätým Otcom. V homílii pápež podčiarkol, že milosrdenstvo je ako pohladenie, ako rodičovské objatie, ktoré dáva dieťaťu útechu a bezpečie.

„Pán je milosrdný a veľký v láske“ pripomenul pápež František. Vo svojej homílii vyšiel z prvého čítania z knihy proroka Izaiáša (Iz 41,13-20), kde z Pánovho monológu pochopíme, že Boh si vyvolil svoj ľud „nie preto, že by bol veľký či mocný“, ale „preto, že bol najmenší a najbiednejší zo všetkých“.

Boh „sa zamiloval do tejto biedy, zamiloval sa do tejto bezmocnosti,“ pokračoval Svätý Otec a zdôraznil, ako v tejto Božej reči k jeho ľudu „vidieť túto lásku“, „nežnú lásku, ako je láska otca či matky,“ keď sa prihovárajú dieťaťu, keď sa „v noci prebúdza vystrašené snom.“ A ubezpečuje ho: „Držím ťa za ruku, upokoj sa, neboj sa.“

„Všetci poznáme rodičovské pohladenia, keď sú deti rozrušené: ‚Neboj sa, tu som; milujem tvoju maličkosť, zamiloval som sa do tvojej maličkosti, do tvojej nemohúcnosti.‛ A tiež: ‚Neboj sa kvôli tvojim hriechom, mám ťa veľmi rád, som tu, aby som ti odpustil.‛ Toto je Božie milosrdenstvo.“

Otvorenie Svätej brány v Bazilike minor Zoslania Svätého Ducha

Michalovce 10. Decembra. Duchovný program v Bazilike minor Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach na sviatok Nepoškvrneného počatia presvätej Bohorodičky svätou Annou začal ráno slávením svätej liturgie, ktorú celebroval o. Milan Zaleha CSsR, miestny predstavený kláštora v Michalovciach. V homílii pripomenul, že Ježiš prišiel ako brat a všetci, ktorí počúvajú jeho slovo sú jeho bratmi a sestrami. Aj napriek tomu, že bol pracovný deň, sa na liturgii zúčastnilo hojné množstvo veriacich. Program pokračoval ďalšou svätou liturgiou v cirkevnoslovanskom jazyku, ktorú slávil o. Jozef Troja CSsR. Počas homílie pripomenul dôležitosť matky v živote dieťaťa a rodiny a zdôraznil, že v Márii každý kresťan dostal Matku, ktorá ho miluje a pozná viac, ako pozemská mama.

Vyvrcholením dňa bol večerný liturgický program, keďže vladyka Milan Chautur CSsR, košický eparcha, pred svätou liturgiou otvoril Svätú bránu. Bazilika minor v Michalovciach je totiž jedným z troch chrámov na území Gréckokatolíckej eparchie Košice, kde takáto brána bude počas celého mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva, ktorý sa práve tento deň začal v celej Katolíckej cirkvi.

Časť modlitby, ktorú sa vladyka Milan modlil pri otváraní Brány milosrdenstva, hovorí: „Vrúcne ťa prosíme, pomôž nám tak prežiť Svätý rok milosrdenstva, do ktorého vstupujeme otvorením tejto brány, aby nám spása bola bližšie než predtým.” V homílii vladyka Milan prirovnal Bohorodičku ku bráne, ktorou zostúpil Boh v tele a pozýva všetkých počas Mimoriadneho svätého roka milosrdenstva ku prejaveniu milosrdenstva blížnym, ku vnímaniu ich potrieb a ku pomoci tam, kde je to v rámci ľudských síl. Vladyka spomenul, že láska Márie bola starostlivá, ak sa mala postarať o Svätú rodinu a opatrná vo chvíli, keď šlo o Ježišov život. Boh si z Nepoškvrnenej vzal telo pre nového Adama. Vladyka tiež pripomenul, že Božie milosrdenstvo je loďkou, ktorá pojíma človeka so všetkými jeho chybami a slabosťami.

V závere svätej liturgie, po zaambónnej modlitbe, vladyka Milan požehnal a posvätil banner mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva. Na samotnom konci veriaci zaspievali pápežskú hymnu a slávnosť zavŕšilo myrovanie.

V Rožňave otvorili Bránu milosrdenstva

Rožňava 10. Decembra. Otvorením Brány milosrdenstva na Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave sa v stredu 9. decembra 2015 začal mimoriadny Svätý rok milosrdenstva v Rožňavskej diecéze.

Obradu otvorenia so slávnostnou procesiou a svätej omši predsedal rožňavský diecézny biskup Mons. Stanislav Stolárik.

Vo svojej homílii, odvolávajúc sa na úvod buly pápeža Františka Misericordiae vultus, zdôraznil dôležitosť kontemplácie tváre milosrdného Ježiša Krista v tomto jubilejnom roku a prítomných kňazov vyzval, aby boli bránami Božieho milosrdenstva pre svojich veriacich. V kontexte Denníčka sv. Faustíny vyzval k modlitbe Korunky k Božiemu milosrdenstvu a k ďalším aktivitám, ako boli spomunuté v pastierskom liste biskupov na 1. adventnú nedeľu. Ovolávajúc sa ďalej na slová pápeža Františka pri otváraní Roka milosrdenstva uviedol, že Božie milosrdenstvo nestojí v opozícii voči Božej spravodlivosti.

Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 100 kňazov diecézy; prítomné boli aj rehoľné sestry a množstvo veriacich.

9. decembra

Korunka Božieho milosrdenstva

(Modlí sa na obyčajnom ruženci)

Na začiatku:

Otče náš...

Zdravas, Mária..

Verím v Boha...

Na veľkých zrnkách:

Večný Otče, obetujem ti Telo a Krv, Dušu i Božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta!

Na malých zrnkách:

Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom!

Na zakončenie (tri razy):

Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom!

Korunka Božieho milosrdenstva s cirkevným schválením Liturgickej Komisie KBS. 30. 6. 2009, č. 9/2009

Podmienky pre získanie úplných odpustkov pri príležitosti mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva pre pútnikov sú nasledovné:

Čo sú odpustky?

Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky dostane náležíte pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. (Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1471)

I. Aby veriaci mohli pri príležitosti mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva zažiť a dosiahnuť odpustky, musia na znak hlbokej túžby po obrátení uskutočniť nasledovné úkony:

1. Vykonať krátku púť k Svätej bráne otvorenej pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva, a prejsť ňou. Svätá brána sa nachádza na pápežských bazilikách v Ríme, na katedrálach, na bazilikách minor a určených pútnických kostoloch.

2. Pristúpiť k sviatosti zmierenia. Sviatosť zmierenia si možno vykonať v deň púte, ale aj pred ňou.

3. Byť na slávení svätej omše a prijať Najsvätejšiu eucharistiu. Svätá omša nech je spojená s reflexiou (homília, príhovor) nad milosrdenstvom.

4. Pomodliť sa Vyznanie viery - Verím v Boha.

5. Pomodliť sa (Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu) za Svätého Otca a na jeho úmysly, ktoré nosí v srdci pre dobro Cirkvi i celého sveta.

II. Aj chorí, starí a opustení, ktorí nie sú schopní vyjsť z domova, môžu získať odpustky a to tým, že:

1. Svoje utrpenie (choroba, akékoľvek utrpenie, samota atď.), ktoré je pre nich skúškou, budú prežívať s vierou a s radostnou nádejou vo vzkriesenom Pánovi.

2. Príjmu Najsvätejšiu eucharistiu.

3. Budú účastní slávenia svätej omše, alebo spoločnej modlitby (napr. ruženec, Korunka Božieho milosrdenstva, liturgia hodín atď.), a to aj v prípade, že to bude pre nich možné len cez masovokomunikačné prostriedky (televízia, rozhlas, internet).

III. Všetci veriaci môžu dosiahnuť odpustky mimoriadneho Svätého roka, ak budú konať skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Odpustky môže získať veriaci, keď sám vykoná jeden, alebo viac skutkov telesného, či duchovného milosrdenstva.

Skutky telesného milosrdenstva sú:

1. Dávať jesť hladným.

2. Dávať piť smädným.

3. Prichýliť pocestných.

4. Odievať nahých.

5. Navštevovať chorých.

6. Poskytovať pomoc väzňom.

7. Pochovávať mŕtvych.

Skutky duchovného milosrdenstva sú:

1. Napomínať hriešnikov.

2. Poúčať nevedomých.

3. Dobre radiť pochybujúcim.

4. Tešiť zarmútených.

5. Trpezlivo znášať krivdu.

6. Odpúšťať ubližujúcim.

7. Modliť sa za živých i mŕtvych.

IV. Jubilejné odpustky môžu získať aj väzni:

1. Vo väzenských kaplnkách.

2. Vždy, keď prejdú bránou svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca.

V. V mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva možno privlastniť odpustky aj zosnulým, a to prostredníctvom obety svätej omše a modlitby za zosnulých.

(Spracované podľa Listu Svätého Otca Františka, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva, Vatikán 1. septembra 2015)

OTVORENIE SVÄTEJ BRÁNY V ŽILINSKEJ DIECÉZE

V nedeľu 13. decembra 2015 bude v Katedrále Najsvätejšej Trojice v Žiline pri svätej omši o 10. 30 h otvorená Mons. Tomášom Galisom, žilinským biskupom, Porta sancta (svätá brána) v rámci Svätého Roku milosrdenstva.

Svätá brána Božieho milosrdenstva bude v túto nedeľu otvorená aj v chrámoch:

• Bazilika Narodenia Panny Márie vo Farnosti Rajecká Lesná,

• Farský kostol Božieho milosrdenstva vo Farnosti Žilina - Hájik,

• Farský kostol sv. apoštola Jakuba Staršieho vo Farnosti Dubnica nad Váhom,

• Farský kostol sv. Mikuláša vo Farnosti Višňové,

• Kostol Panny Márie Matky Cirkvi na Hore Živčáková vo Farnosti Korňa

Generálna audiencia: Čo sa Bohu najviac páči, je prejavovať milosrdenstvo

Vatikán 9. decembra – Dnešná generálna audiencia pápeža Františka bola prvou vo Svätom roku milosrdenstva. Svätý Otec pútnikom zídeným na Námestí sv. Petra v katechéze vysvetlil dôvod slávenia tohto Jubilea. „Svätý rok je tu preto, aby sme žili milosrdenstvom“, povedal pápež, pričom zdôraznil, že Cirkev tento Svätý rok potrebuje a že je to „privilegovaný okamih na to, aby sa Cirkev naučila voliť si jedine to, čo sa Bohu najviac páči‛ - jeho milosrdenstvo.“

Ako povedal Svätý Otec, prostriedkom, ktorý nás má viesť k skúsenosti Božieho milosrdenstva je aj obnova ustanovizní a štruktúr Cirkvi. Upozornil tiež na sebalásku a na niektoré jej konkrétne prejavy, ktoré sú opakom milosrdenstva. Potrebné je podľa pápeža uznať sa za hriešnikov a denne prosiť o milosrdenstvo. Cieľom Cirkvi počas Svätého roka je „pocítiť silnú radosť z toho, že nás Ježiš ako Dobrý Pastier opäť našiel“, povedal Svätý Otec.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Včera som tu v Bazilike sv. Petra otvoril Svätú bránu Jubilea milosrdenstva po tom, čo som tak urobil už v katedrále v Bangui, v Stredoafrickej republike. Dnes by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad významom tohto Svätého roka a zodpovedať tak na otázku: „Prečo takýto Jubilejný rok milosrdenstva?“ Čo to znamená?

Cirkev potrebuje tento výnimočný okamih. Nehovorím: pre Cirkev je dobrý tento výnimočný okamih... Nie, nie! Hovorím: Cirkev potrebuje tento výnimočný okamih. V našej dobe veľkých zmien je Cirkev pozvaná, aby zo svojej strany ponúkla osobitný prínos a dala tak svetu najavo znaky Božej prítomnosti a blízkosti. A Jubileum je príhodným časom pre všetkých nás, aby sme kontemplovali Božie milosrdenstvo, ktoré prevyšuje každú ľudskú obmedzenosť a ožiaruje temnotu hriechu, a aby sme sa tak mohli stať jeho presvedčivejšími a účinnejšími svedkami.

Obrátiť pohľad na Boha, milosrdného Otca, a na bratov potrebujúcich milosrdenstvo, znamená zamerať našu pozornosť na podstatu obsahu evanjelia: na Ježiša, Milosrdenstvo, ktoré sa stalo telom, ktoré dáva našim očiam vidieť veľké tajomstvo trojičnej lásky Boha. Sláviť Jubileum milosrdenstva znamená opäť postaviť do stredu nášho osobného života a našich spoločenstiev to, čo je pre kresťanskú vieru špecifické, čiže Ježiša Krista, milosrdného Boha.

Svätý rok je tu teda preto, aby sme žili milosrdenstvom. Áno, drahí bratia a sestry, tento Svätý rok sa nám ponúka, aby sme v našich životoch zakusovali príjemný a lahodný dotyk Božieho odpustenia, jeho prítomnosti pri nás a jeho blízkosti najmä v okamihoch najväčšej núdze.

Toto Jubileum je skrátka privilegovaným okamihom na to, aby sa Cirkev naučila voliť si len a len to, „čo sa Bohu najviac páči“. A čo je to, čo sa „Bohu najviac páči“? Odpúšťať svojim deťom, byť k nim milosrdný, aby tak aj oni zas zo svojej strany mohli odpúšťať svojim bratom, žiariac ako pochodne Božieho milosrdenstva vo svete. Toto je to, čo sa Bohu najviac páči. Svätý Ambróz v jednej teologickej knihe, ktorú napísal o Adamovi, vychádza z príbehu stvorenia sveta a hovorí, ako každý deň, po tom, ako Boh stvoril nejakú vec – mesiac, slnko či zvieratá – sa v Biblii hovorí: „A Boh videl, že je to dobré.“ No keď stvoril muža a ženu, Biblia hovorí: „Videl, že je to veľmi dobré.“ A svätý Ambróz sa pýta: „Prečo však hovorí ‚veľmi dobré‛? Prečo sa Boh tak teší po stvorení muža a ženy?“ Pretože konečne mal niekoho, komu môže odpúšťať. Je to pekné, nie? Radosťou Boha je odpúšťať, bytím Boha je milosrdenstvo. Preto v tomto roku musíme otvoriť naše srdcia, aby nás táto láska, táto radosť Boha všetkých naplnila milosrdenstvom.

Jubileum bude pre Cirkev „priaznivým časom“, ak sa naučíme voliť si to, „čo sa Bohu najviac páči“, a neupadli do pokušenia myslieť si, že by tu mohlo byť niečo dôležitejšie či prioritnejšie. Nič nie je dôležitejšie ako voliť si to, „čo sa Bohu najviac páči“, čiže jeho milosrdenstvo, jeho lásku, jeho nehu, jeho objatie, jeho prejavy nežnosti!

I nevyhnutná činnosť obnovy ustanovizní a štruktúr Cirkvi je prostriedkom, ktorý nás má viesť k živej a oživujúcej skúsenosti Božieho milosrdenstva, ktoré ako jediné dokáže zaručiť Cirkvi to, že bude mestom vystavaným na návrší, ktoré nemožno ukryť (porov. Mt 5,14). Zažiari jedine Cirkev, ktorá je milosrdná! Ak by sme čo i len na okamih zabudli na to, že milosrdenstvo je „to, čo sa Bohu najviac páči“, každé naše úsilie by bolo zbytočné, lebo by sme sa stali otrokmi našich vlastných ustanovizní a našich vlastných štruktúr, akokoľvek by mohli byť obnovené. Avšak boli by sme vždy otrokmi.

„Pocítiť silnú radosť z toho, že nás Ježiš opäť našiel, lebo ako Dobrý Pastier nás prišiel hľadať, lebo sme boli zblúdení“ (Homília na Prvé vešpery Nedele Božieho milosrdenstva, 11. apríla 2015): toto je cieľ, ktorý si Cirkev dáva v tomto Svätom roku. Takto si v sebe posilníme presvedčenie, že milosrdenstvo môže skutočne prispieť k budovaniu ľudskejšieho sveta. Obzvlášť v týchto našich časoch, keď je odpustenie iba zriedkavým hosťom v prostredí ľudského života, sa volanie po milosrdenstve stáva viac naliehavým, a to na každom mieste: v spoločnosti, v ustanovizniach, v práci i v rodine.

Isteže, niekto by mohol namietať: „Ale, Otče, nemala by Cirkev v tomto Roku robiť čosi viac? Je správne kontemplovať Božie milosrdenstvo, ale je tu toľko urgentných potrieb!“ Pravdaže, je toho veľa, čo treba robiť a ja ako prvý to neprestanem vždy pripomínať. Avšak treba si uvedomiť, že koreňom zabúdania na milosrdenstvo je vždy sebaláska. V tomto svete sa to prejavuje vo forme hľadania výlučne vlastných záujmov, pôžitkov a pôct spojených s túžbou hromadiť bohatstvo, zatiaľ čo v živote kresťanov sa to často premieta do pokrytectva a svetáckosti. Všetky tieto veci sú opakom milosrdenstva.

Pohnútky sebalásky, ktoré robia milosrdenstvo vo svete niečím cudzím, sú tak mnohopočetné, že ich často ani len nie sme schopní rozpoznať ako limity a hriech. Práve preto je nevyhnutné uznať si našu hriešnosť, aby sme v sebe posilnili istotu o Božom milosrdenstve. „Pane, som hriešnik, Pane, som hriešnica. Príď so svojím milosrdenstvom“. Toto je jedna krásna modlitba. Je ľahká, nie? Je to jednoduchá modlitba na každý deň: „Pane, som hriešnik, Pane som hriešnica. Príď so svojím milosrdenstvom.“

Drahí bratia a sestry, túžim po tom, aby sa v tomto Svätom roku každému z nás dostalo skúsenosti Božieho milosrdenstva, aby sme sa stali svedkami toho, „čo sa mu najviac páči.“ Je naivné veriť, že by vari toto mohlo zmeniť svet? Áno, ľudsky povedané je to bláznovstvo, ale to «čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia» (1 Kor 1,25). Ďakujem.

8. decembra

Španielske námestie bolo svedkom duchovnej a umeleckej pocty Panne Márii

Rím 8. decembra – Na Španielskom námestí v centre Ríma sa včera o 16. hodine popoludní konala tradičná slávnosť, pri ktorej Svätý Otec za prítomnosti obyvateľov mesta vzdal duchovnú poctu Panne Márii v deň slávnosti Nepoškvrneného počatia. Pred stĺpom so sochou Immaculaty, ozdobenou pre túto príležitosť tradičným vencom, predniesol slová modlitby odrážajúcej kontext slávenia Jubilejného roka milosrdenstva:

„Pod tvojím plášťom je miesto pre všetkých, lebo ty si Matkou milosrdenstva“, modlil sa v mene všetkých prítomných pápež František a do svojej modlitby zahrnul aj pozvanie Jubilejného roka adresované obyvateľom Ríma: „Dnes tu, v srdci Ríma, počujeme tvoj materský hlas, ktorý volá všetkých vydať sa púť k tej Bráne, ktorá predstavuje Krista.“

Program na Španielskom námestí sa začal už o 12. hodine hudobným vystúpením medzinárodnej umeleckej skupiny „Up with the People – Viva la Gente“ (Nech žijú ľudia). Medzinárodné turné chlapcov a dievčat z 29 krajín sveta organizované v súvise s otvorením Roka milosrdenstva sa konalo pod patronátom Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie.

Pápežova modlitba pred sochou Nepoškvrnenej:

Panna Mária,

v tento slávnostný deň pre tvoje Nepoškvrnené počatie

prichádzam vzdať ti hold vo viere a láske

svätého ľudu Božieho, ktorý žije v tomto meste a v tejto diecéze.

Prichádzam v mene rodín s ich radosťami a útrapami,

v mene detí a mladých otvorených pre život,

v mene starých s mnohými skúsenosťami i rokmi,

a obzvlášť prichádzam k tebe

ako posol chorých a uväznených,

ktorí zakúšajú ťažšiu cestu.

Ako pastier prichádzam tiež v mene tých

ktorí prišli zďaleka hľadajúc mier a prácu.

Pod tvojím plášťom je miesto pre všetkých,

lebo ty si Matkou Milosrdenstva.

Tvoje srdce je plné nežnosti ku všetkým tvojim deťom:

Božej nežnosti, ktorá si od teba vzala telo

a stala sa našim bratom – je to Ježiš,

Spasiteľ každého muža a každej ženy.

Hľadiac na teba, naša Nepoškvrnená Matka,

spoznávame víťazstvo Božieho Milosrdenstva

nad hriechom a všetkými jeho dôsledkami,

opäť sa v nás rozhára nádej v lepší život,

oslobodený od otroctva, záští a strachov.

Dnes tu, v srdci Ríma, počujeme tvoj materský hlas,

ktorý volá všetkých vydať sa púť k tej Bráne,

ktorá predstavuje Krista.

Ty vravíš všetkým: „Príďte, priblížte sa všetci v dôvere,

vstúpte a prijmite dar Milosrdenstva,

nestrachujte sa, nehanbite sa:

Otec vás čaká s otvorenou náručou,

aby vám odpustil a prijal vás do svojho domu.

Príďte všetci ku zdroju pokoja a radosti.“

Ďakujeme ti, Matka Nepoškvrnená,

lebo na tejto ceste zmierenia

nenecháš nás kráčať osamote, ale nás sprevádzaš,

si nám nablízku a pomáhaš nám v každej ťažkosti.

Buď požehnaná teraz i navždy, Matka. Amen.

Římský biskup u mariánského sloupu na Španělském náměstí

Řím. V 16 hod. se papež František vydal vozem na Španělské náměstí, kde stojí mariánský sloup, který nechal vztyčit papež Pius IX. na památku slavnostního vyhlášení dogmatu o Neposkvrněném Početí Panny Marie. Zde jej čekalo několik tisíc lidí, aby se účastnili krátké pobožnosti, během níž papež uctil Matku Boží kyticí květů a pronesl následující modlitbu:

„Panno Maria,

v tento den oslavující tvoje Neposkvrněné Početí,

přicházím, abych ti složil hold víry a lásky svatého Božího lidu,

který žije v tomto městě a této diecézi.

Přicházím jménem rodin s jejich radostmi a námahami;

dětí a mladých lidí otevřených životu;

starých lidí pokročilého věku a bohatých zkušenostmi;

přicházím k tobě zvláště jménem nemocných, vězněných

a těch, kdo nejvíce pociťují tíži cesty.

Jako pastýř přicházím také jménem těch,

kdo přišli z dalekých zemí hledat pokoj a práci.

Pod tvým pláštěm je místo pro všechny,

neboť jsi Matkou milosrdenství.

Tvoje srdce je naplněno něhou vůči všem tvým dětem:

Boží něhou, která se v tobě stala tělem

a naším bratrem, Ježíšem.

Spasitelem každého člověka a každé ženy.

Hledíme na tebe, naše neposkvrněná Matko,

rozpoznáváme vítězství božského Milosrdenství nad hříchem

a nad všemi jeho důsledky

a znovu se v nás rozžíhá naděje v lepší život,

který bude svobodný od otroctví, nevraživostí a strachů.

Dnes, tady, v srdci Říma cítíme tvůj mateřský hlas,

který volá všechny, aby se vydali na cestu

k oné bráně, která reprezentuje Krista.

Všem říkáš: »Pojďte, přistupte s důvěrou,

vejděte a přijměte dar Milosrdenství;

nemějte strach, nestyďte se:

Otec vás očekává s otevřenou náručí,

aby vám odpustil a přijal vás do svého domu.

Přijďte všichni k pramenům pokoje a radosti.«

Děkujeme ti, Neposkvrněná Matko,

že nás nenecháváš kráčet cestou smíření o samotě,

ale doprovázíš nás, jsi nám nablízku

a v každé těžkosti nás podporuješ.

Buď požehnaná, Matko, nyní i navěky. Amen.“

Ze Španělského náměstí zamířil papež František ještě do baziliky Panny Marie Větší, aby se zde pomodlil u mariánské ikony Salus populi romani. Ačkoli modlitba byla plánována jako soukromá, vstoupil papež do baziliky zcela zaplněné lidmi, kteří jeho obvyklou návštěvu v tento den správně předpokládali. Byla to jeho celkem již devětadvacátá návštěva v této nejstarší mariánské bazilice, která uchovává ikonu patronky římského lidu. Papež František sem kromě dnešní slavnosti přichází také den před odjezdem na zahraniční apoštolskou cestu a hned po svém návratu.

Nech milosrdenstvo premení celý náš život - pápež František pri Anjel Pána

Vatikán 8. decembra – Prinášam Vám príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána vo sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v deň otvorenia Svätej brány milosrdenstva na Bazilike sv. Petra:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a požehnaný sviatok!

Dnes nás sviatok Nepoškvrneného počatia pozýva kontemplovať Pannu Máriu, ktorá bola vďaka unikátnemu privilégiu uchránená od prvotného hriechu už od svojho počatia. Aj keď žila vo svete poznačenom hriechom, nebola ním dotknutá: Mária je naša sestra v utrpení, no nie v zle a v hriechu. Vlastne zlo v nej bolo zničené ešte skôr ako by ju mohlo naštrbiť, lebo Boh ju naplnil milosťou (porov. Lk 1,28). Nepoškvrnené počatie znamená, že Mária je tou prvou spasenou bezhraničným milosrdenstvom Otca, ako prvotina spásy, ktorú chce Boh darovať každému mužovi a každej žene v Kristovi. Preto sa Nepoškvrnená stala najvznešenejšou ikonou Božieho milosrdenstva, ktoré zvíťazilo nad hriechom. A my dnes na začiatku Roku milosrdenstva chceme hľadieť na túto ikonu s dôvernou láskou a kontemplovať ju v celej jej nádhere, napodobňujúc jej vieru.

V nepoškvrnenom počatí Panny Márie sme pozvaní rozpoznať úsvit nového sveta premeneného spasiteľským dielom Otca i Syna i Ducha Svätého. Úsvit nového stvorenia uskutočnený Božím milosrdenstvom. Preto Panna Mária, nikdy nepoškvrnená hriechom a vždy naplnená Bohom, je matkou nového ľudstva. Je matkou nanovo stvoreného sveta.

Slávenie tohto sviatku zahŕňa dve veci. Po prvé, plne prijať Boha a jeho milosrdnú milosť v našom živote. Po druhé, stať sa z našej strany tvorcami milosrdenstva prostredníctvom cesty evanjelia. Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa takto stáva sviatkom nás všetkých, ak s našimi každodennými „áno“ dokážeme zvíťaziť nad naším egoizmom a urobiť život našich bratov šťastnejším, dodať im nádej, utrieť nejakú slzu a obdariť ich kúskom radosti. V napodobnení Márie sme povolaní stať sa nositeľmi Krista a svedkami jeho lásky, hľadiac hlavne na tých, ktorí sú privilegovaní v Ježišových očiach. Sú to tí, ku ktorým nás on sám nasmeroval: «Lebo bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).

Dnešný sviatok Nepoškvrneného počatia má pre nás osobitný odkaz: pripomína nám, že v našom živote je všetko darom, všetko je milosrdenstvom. Nech nám svätá Panna, prvá zo spasených, prototyp Cirkvi, svätá a nepoškvrnená nevesta, milovaná Pánom, pomáha vždy viac objaviť Božie milosrdenstvo ako rozlišovací znak kresťana. Nemožno si predstaviť skutočného kresťana bez toho, aby bol milosrdným, rovnako ako si nemožno predstavovať Boha bez jeho milosrdenstva. Toto je kľúčové slovo evanjelia: milosrdenstvo. Je to základná črta Kristovej tváre. Tej tváre, ktorú rozpoznávame v rôznych aspektoch jeho existencie: keď ide všetkým v ústrety, keď uzdravuje chorých, keď sedí za stolom s hriešnikmi a predovšetkým keď pribitý na kríž odpúšťa; tam vidíme tvár Božieho milosrdenstva. Nemajme strach, nechajme sa objať milosrdenstvom Boha, ktorý nás očakáva a všetko odpúšťa. Nič nie je sladšie než jeho milosrdenstvo. Nechajme sa pohladiť Bohom. Taký dobrý je Pán, a všetko odpúšťa.

Na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie nech milosrdenstvo zavládne v našich srdciach a premení celý náš život.

Homília pápeža Františka pri otvorení Roku Milosrdenstva

Vatikán 8. decembra – Svätý Otec František pri slávení otvorenia Mimoriadneho Svätého roka Milosrdenstva v deň slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie predniesol pri svätej omši na Námestí sv. Petra homíliu, ktorú prinášame v plnom znení:

„O chvíľu s radosťou otvorím Svätú bránu Milosrdenstva. Tak ako som to urobil v Bangui, činíme toto také jednoduché a zároveň také symbolické gesto vo svetle Božieho slova, ktoré sme práve počúvali a ktoré stavia na prvé miesto primát milosti. Čo opakovane zaznieva v týchto čítaniach je zahrnuté v slovách, ktorými sa anjel Gabriel obrátil na prekvapené a preľaknuté mladé dievča, keď mu naznačil tajomstvo, ktorým bude naplnené: „Zdravas, raduj sa, plná milosti“ (porov. Lk 1, 28).

Pannu Máriu vyzýva predovšetkým do toho, aby sa radovala z toho, čo Pán v nej vykonal. Zahalila ju Božia milosť a tak ju učinila hodnou stať sa matkou Krista. Keď Gabriel vstupuje do jej domu, aj najhlbšie tajomstvo, presahujúce všetky rozumové schopnosti, sa pre ňu stáva motívom radosti, motívom viery, motívom odovzdanosti slovu, ktoré jej je zjavené. Plnosť milosti je schopná pretvoriť srdce, robí ho schopným učiniť taký veľký krok, že zmení dejiny ľudstva.

Slávnosť Nepoškvrneného počatia vyjadruje veľkosť Božej lásky. On nie je len tým, kto odpúšťa hriech, ale v Márii dokonca predchádza pôvodnú vinu dedičného hriechu, ktorú každý človek nesie so sebou len čo prichádza na tento svet. Božia láska je tá, ktorá predchádza, anticipuje a zachraňuje. Počiatok dejín hriechu v záhrade Edenu sa rieši v pláne lásky, ktorý prináša spásu. Slová Knihy Genezis hovoria o každodennej skúsenosti, ktorú objavujeme v našich osobných životoch. Je tu stále pokušenie neposlušnosti, ktorá sa prejavuje v chuti plánovať náš život nezávisle od Božej vôle. Toto nepriateľstvo neustále ohrozuje život ľudí a stavia ich proti Božiemu plánu. Avšak aj dejiny hriechu sú pochopiteľné len vo svetle lásky, ktorá odpúšťa. Hriech možno pochopiť jedine v tomto svetle. Ak by všetko bolo zviazané s hriechom, boli by sme najnešťastnejší zo všetkých stvorení. Prísľub víťazstva Kristovej lásky však všetko zahŕňa do Otcovho milosrdenstva. Božie slovo, ktoré sme počúvali, nás v tomto nenecháva na pochybách. Nepoškvrnená Panna stojí pred nami ako privilegovaný svedok tohto prisľúbenia i jeho naplnenia.

Tento mimoriadny Rok je taktiež darom Božej milosti. Vstúpiť touto bránou znamená objaviť hĺbku Otcovho milosrdenstva, v ktorom prijíma všetkých a ide každému osobne v ústrety. To on nás hľadá! To on nám prichádza v ústrety! Bude to Rok, v ktorom máme rásť v presvedčivej istote o Božom milosrdenstve. Ako krivdíme Bohu a jeho milosti, keď zdôrazňujeme predovšetkým to, že hriechy budú trestané jeho súdom bez toho, že by sme predtým nepovedali hlavne to, že ich Boh odpúšťa vo svojom milosrdenstve (porov. Sv. Augustín, De praedestinatione sanctrorum 12, 24)! Áno, je to presne tak. Musíme klásť milosrdenstvo pred spravodlivosť a v každom prípade Boží súd bude vždy vo svetle jeho milosrdenstva. Prejsť Svätou bránou nech nám teda umožní cítiť sa osobne účastnými na tomto tajomstve lásky, nežnosti. Zanechajme každú formu strachu a obáv, pretože nie sú na mieste u toho, kto je milovaný. Žime skôr v radosti zo stretnutia s Božou milosťou, ktorá všetko pretvára.

Dnes tu v Ríme, i vo všetkých diecézach sveta pri prekročení prahu Svätej brány, chceme pripomenúť aj inú bránu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi Otcovia Koncilu otvorili smerom k celému svetu. Túto udalosť si nemáme pripomínať len pre bohatstvo dokumentov, ktoré tu vznikli a ktoré nám aj v našich dňoch umožňujú vidieť veľký pokrok, uskutočnený vo viere. Avšak Koncil bol predovšetkým stretnutím. Skutočným stretnutím medzi Cirkvou a ľuďmi našich čias. Stretnutie, poznačené silou Ducha Svätého, ktorý podnecoval Cirkev, aby vystúpila z múrov, ktoré ju počas mnohých rokov uzatvárali do seba samej, aby s nadšením nastúpila na misionársku cestu. Bolo to nastúpenie na cestu v ústrety každému človeku tam, kde žije: vo svojom meste, vo svojom dome, na svojom pracovisku... Kdekoľvek sa človek nachádza, tam je Cirkev povolaná prísť k nemu, aby mu priniesla evanjeliovú radosť a priniesla mu Božie milosrdenstvo a odpustenie. Bol to teda veľký misionársky podnet, ktorý po týchto desaťročiach obnovujeme s takou istou silou a s rovnakým entuziazmom. Jubileum nás vyzýva do tejto otvorenosti a zaväzuje nás, aby sme neudúšali ducha, ktorý vyplynul z Druhého vatikánskeho koncilu, ducha Milosrdného samaritána, ako pripomenul blahoslavený Pavol VI. na záver Koncilu. Prekročiť dnes Svätú bránu nech nás zaväzuje osvojiť si milosrdenstvo Milosrdného samaritána.“

Svätý rok nás pozýva ku spovedi a získaniu odpustkov – vysvetľuje kard. Piacenza

Vatikán 7. decembra - Počas Svätého roka milosrdenstva je možné získať jubilejné odpustky, ak sa vydáme na púť k Svätej bráne na znak vnútorného obrátenia. Ale čo sú odpustky? Je to úplné odpustenie tzv. „časného trestu“ za hriechy už odpustené v spovedi, pokiaľ ide o samotnú vinu. V skutočnosti každý hriech, aj keď Bohom odpustený, zanecháva dôsledky, ktoré treba očistiť – tu na zemi alebo v posmrtnom živote – lebo láska je úplne čistá. O týchto súvislostiach Jubilejného roka milosrdenstva hovorí pre Vatikánsky rozhlas hlavný pápežský penitenciár kardinál Mauro Piacenza:

„Ak sú raz hriechy odpustené, pri nesmierne veľkej disproporcii medzi Božou svätosťou a láskou a negativitou hriechu, zvyšky ostávajú: hriech je odpustený, no zostávajú zvyšky trestu. A tak odpustky – a v tom je ich vzácna hodnota – spočívajú v tom, že môžeme požívať bezhraničné milosrdenstvo Boha, ktorý prichádza vyčistiť všetko – akoby „Božím vysávačom“, ak to nie je nevhodné takto povedať – odnášajúc preč aj všetky zrnká prachu. A tak keď osoba získala odpustky, po spovedi, je skutočne ako po krste: prakticky znovu začína nový život. Takže je na mieste objasniť a hlavne pomôcť ľuďom, aby naplnili podmienky pre prijatie odpustkov. Lebo je jasné, že sú tu podmienky pre odpustky, a to je sväté prijímanie a spoveď vo vhodnom čase, modlitba na úmysly Svätého Otca, pomodliť sa Otčenáš a Verím v Boha..., ale to je nič v porovnaní s tým, čo sa nám dostáva ako dar. Toto je potrebné aj preto, lebo tak sa v istom zmysle určuje spôsob, ako odpustky získať; avšak podstatou je kajúcnosť srdca, to jest akt dokonalej lásky pred Bohom a voči blížnemu. A to nám umožňuje získať odpustky. Čiže Svätý rok sa sústreďuje na dva hlavné body, ktorými sú spoveď a odpustky.“

Svätá brána počas tohto Jubilea je brána Milosrdenstva, ale čo to znamená?

„Brána v stavbe, v cirkevnej budove má vždy veľkú symbolickú dôležitosť. Prečo? Tu by sme sa mali vrátiť k 10. kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde Ježiš o sebe vraví: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený» (Jn 10,9). A odkaz na bránu je prechodom zo stavu hriechu do stavu milosti. Teda Svätý Otec ukazujúc na bránu poukazuje na túto teológiu, ktorá je obsiahnutá v tomto Ježišovom vyjadrení. Je jasné, že prejsť cez bránu nie je „magický“ čin, ale je to náboženský znak, ak mu dám obsah. Všetkým, čo robíme ako gesto, napr. keď vložím prst do svätenej vody a prežehnám sa, nerobím magické gesto, ale zodpovedajúce viere, ktorú doň vkladám, pripomínajúc si vodu krstu, do ktorej som sa ponoril v Kristovi, teda mi môžu byť odpustené všedné hriechy, také je Božie milosrdenstvo, ktoré nám ide v ústrety. A tak „prekračujem bránu“. Ak robím tento krok s vierou, vnútorne sa sústreďujem, uvažujem a hovorím: chcem prejsť z jedného štádia života do druhého; konajúc spytovanie svedomia som našiel tento prach, čo sa mi nalepil na odev alebo na pokožku pri putovaní v tomto svete: takže chcem pokročiť k dôslednejšiemu evanjeliovému pohľadu. Teda v tomto zmysle rozpoznávam, že Kristus je mojou bránou, že Kristus je mojím oslobodením, a akoby som počul v mojej duši ozvenu tých Ježišových slov: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.» Takto sa dostávame do súladu s tým, čo nám chcel povedať Svätý Otec poukázaním na bránu.“

Páter Peter Dufka SJ na tému: Svätá brána a brána duchovného priateľstva

Vatikán 6. Decembra. V rubrike venovanej spiritualite sa páter Peter Dufka SJ rámci svojho cyklu o duchovnom sprevádzaní tentoraz zameral na symbol Svätej brány v súvislosti s duchovným životom. Prinášame ho v plnom znení.

Svätá brána a brána duchovného priateľstva

Ôsmeho decembra, už len o niekoľko dní, sa začne mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Obrad začiatku tohto roku spočíva v otvorení tzv. Svätej brány na Bazilike sv. Petra v Ríme. Je to brána, ktorá je otvorená iba počas Svätého roka, a majú ju viaceré chrámy. Otvorenie Svätej brány má svoju symboliku, v ktorej možno nájsť niekoľko paralel i s duchovným priateľstvom, ktorému sa venujeme v rámci našej pravidelnej rubriky. Aj ono je totiž istou bránou, ktorá vedie do svätyne duchovných hodnôt.

Brána alebo dvere v každodennom živote majú niekoľko praktických funkcií, ktoré všetci dobre poznáme. Oddeľuje vonkajší priestor od vnútorného. Vnútorný priestor chráni a udržuje jeho osobitnú atmosféru. Skúsme si tieto aspekty všimnúť trochu bližšie.

1. Brána oddeľuje vonkajší priestor od vnútorného. Svätá brána takto symbolizuje hranicu medzi profánnym a posvätným priestorom. Dva svety, ktoré sú vzájomne rozdielne, ale ktoré navzájom susedia. Brána umožňuje vstúpiť do posvätného priestoru milosrdenstva, v ktorom akoby stále rezonovali Ježišove slová: "Milosrdenstvo chcem, a nie obetu." Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mt 9, 13). Brány, ktoré sa vo Svätom roku otvoria, nám pripomínajú i prekážky, ktoré delia človeka od Boha. Odstránenie týchto prekážok, otvorenie brán je podmienkou vstupu do nového priestoru, v ktorom vládne Boží duch.

Duchovné priateľstvo je tiež istou bránou k hodnotám ducha. Takýto priateľ ľahšie spozoruje hranice medzi profánnym a posvätným v priestoroch nášho vnútra. Ľahšie ako my odhalí prekážky, ktoré nás delia od Boha a pravdivo pomôže rozpoznať hnutia našej duše. Na prvom mieste sú to znaky dobrého ducha, ktorý v nás pôsobí; pomôže rozpoznať znaky akýchkoľvek iných síl pôsobiacich opačným smerom; duchovné priateľstvo napomáha správnemu rozlišovaniu, vedie k pravdivému zachyteniu vlastných pocitov, k správnemu uvažovaniu nad nimi a nakoniec ku konkrétnemu životnému postoju. Takto sa priateľstvo stáva bránou, ktorá pomáha oddeliť vonkajšie od vnútorného a vnáša svetlo do oblasti duchovného rozlišovania.

2. Brána ochraňuje od vonkajších nebezpečenstiev. Svätá brána vyzýva k odvahe prekročiť jej prah. Je to rozhodnutie, ktoré v sebe zahŕňa slobodnú voľbu zanechať starý spôsob života, zlozvykov a hriechu. Vstup do chrámu cez Svätú bránu je akoby vstup do nebeského kráľovstva, o ktorom evanjelista Matúš píše, že sa „podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju (Mt 13, 44 - 46). A tak k prechodu Svätou bránou je potrebné vzdať sa toho, čo v posvätnom priestore chrámu prekáža, čo bráni v napredovaní v našom duchovnom živote.

Duchovné priateľstvo silne napomáha práve v tejto oblasti. I keď strážnu službu pri bráne svojho srdca vykonáva každý sám, duchovné priateľstvo nám pri ochrane pred vonkajšími nebezpečenstvami môže výrazne napomôcť. Veď kto iný, ako priateľ, ktorému záleží na našom duchovnom raste, nám nastaví zrkadlo a upozorní na chyby a zlé návyky, ktoré sa chcú udomácniť v našom srdci. Duchovné priateľstvo a duchovné otcovstvo takto úzko so sebou súvisia.

Otec a matka nosia svoje deti stále vo svojom srdci. Nech sú akokoľvek vzdialené, neprestávajú sa o ne zaujímať a spolucítiť s nimi. Neprestanú ich sprevádzať svojimi modlitbami a neustále varovať pred nebezpečenstvami, ktoré intuitívne vycítia. S duchovným otcom alebo matkou je to podobne. Priatelia majú v ich srdci trvalé miesto, modlia sa za nich a neprestávajú bdieť nad ich duchovným dobrom.

3. Brána udržuje v dome osobitnú atmosféru. Nie náhodou má Svätá brána označenie svätá. V Evanjeliu podľa Jána nájdeme túto vetu: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10, 7 - 9) a v Žalme 118 sa nachádza: „Toto je brána Pánova; len spravodliví ňou vchádzajú“. Prejsť cez Svätú bránu znamená posilniť osobný vzťah k osobe Ježiša Krista a žiť životom, ktorý nám on daroval. Na začiatku Svätého roka ide presne o to, čo ohlásil svetu krátko po svojom zvolení za pápeža Ján Pavol II.: „Otvorte brány Kristovi“. V centre celého Svätého roka, ako i obradu otvárania Sv. brány, je osoba Ježiša Krista. Na zdôraznenie tejto skutočnosti v minulosti prvé kroky pápeža po otvorení Sv. brány smerovali k hlavnému oltáru, kde je umiestnená eucharistia.

Brána ako zabezpečenie od vonkajších nebezpečenstiev nemá len obranný charakter. Je to podmienka i toho, aby sa v priestore udržala istá atmosféra. Ešte mám v živej pamäti, ako som na dverách cvičných priestorov Hudobnej fakulty VŠMU našiel nápis: Nevyrušovať, cvičím. Keď som i napriek nápisu vstúpil do miestnosti, prekvapený kolega mi s ľahkým úsmevom vysvetlil, koľko námahy a času ho stojí vrátiť sa k sústredenému štúdiu skladby, z ktorého som ho práve vyrušil.

V duchovnej oblasti to platí ešte intenzívnejšie. Tu sa jemné vlákna vzťahu medzi človekom a Bohom ľahšie prerušia nekontrolovanou myšlienkou, počutým slovom alebo rušivým vizuálnym vnemom. Duchovný priateľ by mal byť predovšetkým duchovným človekom. Nie je bránou k sebe, ale k hodnotám ducha, k Bohu. Duchovní majstri prvých storočí zdôrazňujú, že nič nie je ľahšie, ako viesť slovami, avšak je potrebné viesť svojím vlastným príkladom a životným postojom. Duchovnému priateľovi nikdy nechýba pokora. Na to, aby sa zrodila istá dôvera, ktorá pomáha otvorenosti, by mal mať duchovný priateľ isté znaky zdravej spirituality, ba dokonca svätosti, k čomu v neposlednom rade patrí vedomie vlastných chýb. Dve skutočnosti navzájom so sebou úzko súvisia. Blízkosť Boha a toto vedomie. Čím viac sa človek priblíži k Bohu, tým viac si je vedomý svojich nedostatkov, ktoré ho vedú k pokore.

Milí priatelia, nech nám vstup do Svätého roku milosrdenstva, prípadne prechod cez Svätú bránu napomôže nájsť a upevniť duchovné priateľstvá. Aj ony sú totiž akousi bránou, ktorá napomôže oddeliť vonkajší priestor od vnútorného – vedie k duchovnému rozlišovaniu, ochráni nás od nebezpečenstiev a pomôže ustrážiť posvätnú atmosféru nášho vnútra.

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska k mimoriadnemu Svätému roku milosrdenstva

Drahí bratia a sestry,

dnes začíname adventné obdobie, v ktorom sa duchovne pripravujeme na Pánov príchod. Tento rok má naša príprava výnimočný rozmer, lebo dňa 8. decembra sa začne Svätý rok milosrdenstva.

Pred päťdesiatimi rokmi sa skončil Druhý vatikánsky koncil. Pri jeho otvorení naznačil pápež sv. Ján XXIII. novú etapu života Cirkvi: „Dnes Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva...“ V tom istom zmysle sa na záver koncilu vyjadril aj pápež bl. Pavol VI.: „Starobylý príbeh o dobrom Samaritánovi slúžil za príklad a pravidlo... Namiesto ubíjajúcich diagnóz povzbudivé lieky; namiesto smutných predpovedí posolstvá dôvery...“

Terajší Svätý Otec František vyhlásil mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, ktorý sa začne na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Potom, na nasledujúcu nedeľu, bude otvorená svätá brána Baziliky sv. Jána v Lateráne i ostatných pápežských bazilík. V tú istú nedeľu sa v každej miestnej cirkvi otvorí podobná Brána milosrdenstva na celý svätý rok, ktorý sa skončí 20. novembra 2016 na slávnosť Krista Kráľa.

Teológovia učia, že milosrdenstvo je súhrnom Božích vlastností a dokonalostí, mimo Boha, voči ľuďom. Dokazuje to Biblia, Tradícia aj celý život viery Božieho ľudu. Bolo by zaiste ťažko všetky tieto prejavy vypočítať, keďže väčšinou sú so živou vrúcnosťou vpísané do duše a svedomia ľudí. Tak ako dokonalosť nekonečného Boha aj jeho milosrdenstvo sú v sebe nekonečné. Preto je nekonečná a nevyčerpateľná Otcova ochotná vôľa prijať aj márnotratných synov, ktorí sa vracajú do jeho domu. Taktiež je nekonečná i radosť a moc odpustenia, ktoré ustavične vyvierajú z podivuhodnej ceny Synovej obety. Nijaký ľudský hriech túto moc nemôže prevýšiť ani obmedziť. V človekovi jej môže postaviť hrádzu jedine nedostatok dobrej vôle, neochota obrátiť sa a robiť pokánie, odporovanie milosti a pravde, najmä odmietaním svedectva kríža a Kristovho zmŕtvychvstania. Preto Cirkev vyznáva a hlása obrátenie (porovnaj encykliku o Božom milosrdenstve Dives in misericordia – bod 13).

Počas slávenia svätého roka budeme ďakovať Bohu za dar pápeža sv. Jána Pavla II. – „pápeža Božieho milosrdenstva“, ktorý nás oboznámil s obsahom posolstva, ktoré dal Ježiš svetu skrze sv. Faustínu. Z jej Denníčka uvedieme niektoré dôležité Ježišove odkazy ľudstvu: „Kým prídem ako spravodlivý Sudca, najprv prichádzam ako Kráľ milosrdenstva“ (D 83), [preto] „Nech sa nebojí priblížiť žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát... [lebo] ľudstvo nenájde pokoj, kým sa nevráti k prameňu môjho milosrdenstva“ (D 699). „Modli sa neustále túto korunku... Ktokoľvek sa ju bude modliť dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo. Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu... Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu túžim udeliť nepochopiteľné milosti“ (D 687). Tieto citáty dosvedčujú, že v Denníčku sv. Faustíny sú slová dôvery i veľmi vážne varovanie pred zatratením. Každý človek sa slobodne rozhoduje, čo si vyberie, za čím pôjde, i s dôsledkami pre celú večnosť.

Posolstvo o Božom milosrdenstve, ktoré sa má ohlasovať slovom, skutkom a modlitbou, sa veľmi rýchlo rozšírilo po celom svete a dotklo sa miliónov ľudí. Ako prejav veľkého Božieho milosrdenstva vnímame i slovenskú kaplnku Sedembolestnej Panny Márie v centre tajomstva milosrdenstva v svätyni v poľských Lagievnikách. S otvoreným srdcom sme prijali úmysel Svätého Otca celý rok meditovať a prežívať tajomstvo milosrdenstva. Zjednocujeme sa s odporúčaniami, ktoré nám ponúkol.

Podľa ustanovujúcej buly Svätého Otca je „milosrdenstvo cesta, ktorá spája Boha a človeka, lebo otvára srdce nádeji, že sme navždy milovaní napriek našej ohraničenosti hriechom“ (2). Slovo milosrdenstvo v Starom a Novom zákone patrí k najčastejším. V liturgii svätej omše a sviatostí sa pojem milosrdenstvo vyskytuje často, napr. v Tridentskom misáli je to 412-krát. I v byzantskej liturgii je mnoho tropárov, ktoré vyjadrujú vďaku, že zmŕtvychvstalý Pán „preukázal svetu veľké milosrdenstvo“. Cirkevné a pápežské dokumenty ponúkajú Cirkvi smernicu o aktuálnosti, potrebe a povinnosti vyznávať toto tajomstvo.

Mimoriadny svätý rok je skutočným „časom milosti“; je to aktuálna výzva na prebudenie svedomia, často znecitliveného voči dráme chudoby a núdze. Prijatie Božieho milosrdenstva je neoddeliteľne spojené s uskutočňovaním skutkov telesného a duševného milosrdenstva. Súčasná utečenecká kríza predstavuje zástupy ľudí v ohrození života, naozaj hladných, smädných, prenasledovaných, hmotne a duchovne núdznych a chudobných, mnohí sú navyše opovrhovaní. Voči tomuto žalostnému javu jestvujú mnohé protichodné postoje. Nám nech je východiskom postoj Ježiša Krista: Kristus vyzýva byť milosrdnými a ponúka svoj príklad. Ježiš milosrdenstvo dáva i vyžaduje.

V tomto svätom roku otvára Cirkev svoje srdce i tým, ktorí žijú na najrozličnejších perifériách sveta, ktorí sú značne zranení, ktorí nemajú hlas, alebo ich hlas sa oslabil alebo zamĺkol pre ľahostajnosť bohatých národov. Cirkev sa cíti povolaná liečiť tieto zranenia olejom útechy a obviazať balzamom milosrdenstva. Chce, aby sa ponuka odpustenia dostala k všetkým, nevynímajúc ani zločinecké skupiny, ani páchateľov a komplicov korupcie. Aj tieto skupiny sú pozvané obrátiť sa, zanechať doterajší štýl života a podriadiť sa spravodlivosti.

Svätý Otec František chce, aby všetci veriaci zakúsili blízkosť Boha – Otca. Preto vyhlásil široké možnosti odpustenia hriechov – od ktorých rozhrešenie je vyhradené biskupovi alebo priamo pápežovi – a získania odpustkov. Prispôsobil podmienky chorým, nevládnym a opusteným, ba i väzňom, pretože Božie milosrdenstvo dokáže premeniť srdce každého človeka. Tajomstvo milosrdenstva chce Svätý Otec premeditovať i s mladými ľuďmi z celého sveta koncom júla 2016 v Krakove počas Svetových dní mládeže. Ústrednou témou stretnutia sú slová: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“. Milosrdenstvo Božie má schopnosť prekračovať hranice Cirkvi a spája nás s monoteistickými náboženstvami, ktoré tiež považujú milosrdenstvo za základnú Božiu vlastnosť. Preto prežívanie roka v milosrdenstve nás môže urobiť otvorenejšími pre medzináboženský dialóg.

Každý má byť iniciatívny podľa hlasu svojho srdca. Nech sa každé spoločenstvo, každá farnosť, škola, hnutie a združenie, kde sú kresťania, stane oázou Božieho milosrdenstva a miestom ľudského prijatia. Povzbudzujeme k dennej modlitbe korunky Božieho milosrdenstva v rodinách i farnostiach o 15. hodine. Modlitba sa môže konať i večer, a to v spoločenstve viacerých rodín. Do každej rodiny nech sa dostane obraz Božieho milosrdenstva v rámci putovania vo farnosti alebo v niekoľkých rodinách, aby už v tomto dome zostal natrvalo. Spoločne i osobne si možno vykonať púť do kostolov Božieho milosrdenstva alebo do kostolov, ktoré budú v diecézach vyznačené na získavanie odpustkov svätého roka. Jeden deň v mesiaci venujme výhradne téme a modlitbe v rámci úcty Božieho milosrdenstva. Povzbudzujeme ku konaniu skutkov telesného a duchovného milosrdenstva, aby sa nikto v našej blízkosti necítil neprijatý, osamotený a bez lásky. K týmto aktivitám prizývajme všetkých, od najmenších po najstarších. Nech každý muž a každá žena prejavuje skutky milosrdenstva voči každému dieťaťu i dospievajúcemu, zdravému i chorému, a nech s dôverou a bez prestania opakuje: „Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie a na svoje milosrdenstvo, ktoré trvá od vekov“ (Ž 25, 6). Takto sa najlepšie pripravíme na druhý Pánov príchod, keď príde ako Sudca súdiť všetky národy (porov. Mt 25, 31n).

Ďakujeme všetkým za prejavy milosrdenstva najmä v rodinách, kde chorí a starí cítia blízkosť a záujem svojich detí a známych. Ďakujeme za výrazný postoj milosrdenstva voči životu, ktorý ste prejavili v septembrovom Pochode za život v Bratislave, lebo život každého je nesmierne vzácny. Tieto prejavy vytvárajú nádej, že milostivý čas roka milosrdenstva prinesie duchovný úžitok v živote veriacich i celej spoločnosti.

Na duchovnú púť adventom i svätým rokom vám zo srdca žehnáme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Biskupi Slovenska

Pastiersky list sa číta namiesto homílie pri všetkých svätých omšiach v prvú adventnú nedeľu – 29. novembra 2015.

Ordinár OS napísal list k mimoriadnemu Svätému roku milosrdenstva

Bratislava 7. decembra (TK KBS) Mons. František Rábek, ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, napísal pastiersky list k otvoreniu mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva a k Vianociam 2015. Tu je:

Vážení priatelia, milí bratia a sestry!

Každý z nás vie zo skúsenosti, že toto obdobie pred Vianocami je poznamenané zvýšenou intenzitou navštevovania obchodov a kupovania. Dôvod je známy: na Vianoce chceme prejaviť našim blízkym lásku a pozornosť darovaním niečoho, čo by ich milo prekvapilo, z čoho by mali radosť. Takéto darčeky hľadáme spravidla v obchode.

Pred tohtoročnými Vianocami sa z rozhodnutia pápeža Františka otvoria zvláštne brány, ktoré nás budú pozývať, aby sme získavali pre seba i pre druhých niečo, čo sa nedá kúpiť v žiadnom obchode a za žiadne peniaze – a čo každý z nás i z našich blízkych najviac potrebuje k životu. Čo to je?

Milosrdná láska

Ako by vyzeral náš život, keby sme dostávali iba to, čo si zaslúžime, keby nám druhí neboli ochotní naše chyby prepáčiť, keby sme boli za každý náš priestupok spravodlivo trestaní...? Každý z nás dostal život nezaslúžene. Bez nezaslúženej lásky a starostlivosti našich rodičov, najmä matiek (vo výnimočných prípadoch iných dobrých ľudí), by sme po narodení neprežili. Bez nezištného darovania lásky a odpustenia by sa nemohli rozvíjať naše vzťahy a radosť z nich, ktorá je podstatou života. Takúto nezaslúženú, darovanú a súčasne nevyhnutne potrebnú lásku nazývame milosrdenstvo.

Prejavy milosrdenstva prežívame na rozličných úrovniach: na rovine telesnej (ako je nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia , poskytovať odev tým, čo ho nemajú, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych); na rovine duchovnej (poučovať, radiť, potešovať, posilňovať, odpúšťať, trpezlivo znášať nepríjemných ľudí).

Najviac však potrebujeme prejavy milosrdnej lásky od samého Boha – potrebujeme Jeho odpustenie, Jeho milosť. Božia milosť je priazeň, nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva, aby sme boli schopní odpovedať na Jeho pozvanie stať sa Božími adoptovanými synmi, či dcérami a mať účasť na Jeho živote.

Vianočná udalosť – prejav Božieho milosrdenstva

Stredobodom kresťanského slávenia Vianoc je skutočnosť, že Boží večný Syn sa narodil ako človek. Prečo to urobil? Vysvetlil to neskôr On sám: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Narodenie Ježiša Krista je prejavom milosrdnej lásky nebeského Otca voči nám, ľuďom. Ježiš prichádza ako posol tejto lásky a dosvedčuje ju celým svojím životom, no vrcholným spôsobom svojou obetou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. Bez tejto zachraňujúcej lásky a bez jej prijatia človek zostáva asi v takej situácii, ako stroskotanec, ktorý by odmietol uveriť správe prinesenej záchranármi, že sú ho schopní previesť na pevninu, k jeho blízkym, ktorí ho čakajú – a zostal by radšej na svojom ostrove, kde má možno čo jesť, kde má spoločnosť ďalších stroskotancov, kde však časom nutne biedne skončí...

Aj na Božie dieťa v jasliach by sme sa mali pozerať zo zorného uhla milosrdenstva: prečo sa večný Boží Syn, ktorý spolu s Otcom i Duchom Svätým stvoril a udržiava celý vesmír, stal malým, bezmocným Dieťaťom? Prečo prijal také úbohé podmienky za akých sa narodil? Lebo nás chcel presvedčiť o tom, že mu nejde o seba, lež o sprostredkovanie Otcovej lásky voči nám. Preto sa ponížil, stal sa človekom, prijal posledné miesto. Jedna latinská vianočná pieseň na toto reaguje slovami: „Kto by neopätoval lásku Tomu, ktorý nás takto miloval?!“

Dáme sa presvedčiť touto nezištnou, milosrdnou láskou Boha, ktorú nám dosvedčuje Jeho Syn svojím ľudským životom?

Pápež František otvorí 8. decembra pre celú Cirkev Rok milosrdenstva. Urobí to aj symbolicky – na bazilike Svätého Petra v Ríme otvorí zvláštny vchod, ktorý je inak zamurovaný a nazýva sa Svätá brána. Z jeho rozhodnutia sa otvorí svätá brána aj v každom katedrálnom chráme, vrátane našej katedrály Svätého Šebastiána.

Táto otvorená brána symbolizuje otvorenú náruč Boha, ktorý nás pozýva na stretnutie a chce nás obdarovať svojím milosrdenstvom. Ponúka nám svoje odpustenie vo sviatosti pokánia, vo sviatosti Eucharistie dar plného spoločenstva so sebou i so všetkými čo prijímajú Jeho lásku. Ak s týmto postojom prijatia Božieho milosrdenstva prejdeme svätou bránou, môžeme za obvyklých podmienok získať odpustky Jubilea pre seba, alebo pre zomrelých.

Čo sú to odpustky? Prečo by sme sa mali snažiť získavať ich počas Jubilea? V prvom rade odpustky nie sú odpustením hriechov. To nám Boh udeľuje vo sviatosti pokánia. Prijatie tejto sviatosti je jednou z podmienok pre získanie odpustkov. O čo teda ide? O niečo také, ako keď sa niekto po ťažkej havárii ocitne v ohrození života so zlomeninami a s krvácajúcimi ranami. V nemocnici ho zoperujú, lekári vyhlásia, že je zachránený. No takýto človek nie je schopný hneď nastúpiť do práce a byť plne aktívnym. Musí sa ešte dlho doliečovať, rehabilitovať a niektoré následky a obmedzenia mu môžu zostať i na celý život.

Podobne i naše narušenia vzťahov k Bohu i k blížnemu nám môžu spôsobovať v duchovnej oblasti až smrteľné následky (strata účasti na Božom živote, hrozba večného zatratenia). Úprimným prijatím sviatosti pokánia nám Boh odpúšťa naše hriechy a zachraňuje nás z tohto zlého položenia. Avšak, zostávajú v nás ešte „rany a jazvy“ po hriechoch v podobe zlých náklonností, v podobe obťažnosti rozhodovať sa pre dobro a konať ho. Je to akoby akási celková duchovná malátnosť vo vzťahu lásky k Bohu i k blížnemu. Nadobudnutie plného duchovného zdravia by nám mohlo trvať dlhý čas a vyžadovalo by si namáhavé úsilie.

Vďaka splnomocneniu, ktoré dostal apoštol Peter, keď mu Ježiš povedal: „Čo zviažeš na zemi, bude zviazané (rozhodnuté) v nebi“ (Mt 16, 19), môže aj rímsky pápež ako jeho nástupca stanoviť podmienky, ktoré ak splníme, tak sa nám od Boha dostáva duchovného uzdravenia našich „rán“ po hriechoch. Toto sa nazýva „odpustkami“. V Jubilejnom roku je jednou z týchto podmienok veriace prejdenie svätou bránou... Nestojí to za námahu?

Pri svojom rozhodnutí o jubilejných odpustkoch pamätal Svätý Otec aj na tých, čo nebudú môcť fyzicky putovať cez svätú bránu z dôvodu choroby alebo pobytu vo väzení.

Pre chorých, starých a opustených, ktorí nie sú schopní vyjsť z domova „bude veľkou pomocou, ak budú prežívať chorobu a utrpenie ako zakusovanie blízkosti Pána, ktorý v tajomstve svojho utrpenia, svojej smrti a zmŕtvychvstania ukázal kráľovskú cestu, ako dať bolesti a osamelosti zmysel. Ich cestou, ako získať odpustky svätého roku, bude prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou, prijímajúc Eucharistiu, alebo zúčastňujúc sa na svätej omši a spoločnej modlitbe – aj prostredníctvom komunikačných prostriedkov.“

Na adresu väzňov napísal: „Svätý rok bol vždy príležitosťou na rozsiahlu amnestiu, určenú tým, ktorí si síce zaslúžili trest, no uvedomili si spáchanú neprávosť a úprimne si želajú znova sa začleniť do spoločnosti a priniesť do nej svoj poctivý vklad. Títo všetci môžu konkrétne dosiahnuť milosrdenstvo Otca, ktorý chce byť blízko tých, čo najviac potrebujú jeho odpustenie. Môžu získať odpustky vo väzenských kaplnkách a tiež zakaždým, keď prejdú bránu svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca. Toto gesto môže pre nich znamenať prechod svätou bránou, pretože Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže premieňať srdcia, dokáže premeniť aj mreže na skúsenosť slobody.“

Symbolom Jubilejného roka je motto a logo, ktoré je jednotné pre celú Cirkev a ktorého autorom je Páter Marko Ivan Rupnik S.J. (nášmu Ordinariátu blízky výzdobou našej katedrály).

Logo znázorňuje Krista – Dobrého pastiera, ktorý je uskutočňovateľom Otcovej milosrdnej lásky voči nám. Na pleciach nenesie ovečku, ale človeka, ktorého zachránil za cenu svojej smrti a zmŕtvychvstania (pod nohami má kríž a na rukách a nohách oslávené rany). Zachránený človek má jedno svoje oko totožné s Kristovým okom. To vyjadruje, že záchrana, ktorú dáva Ježiš Kristus, je darom pohľadu na Boha, ľudí, seba i svet, ktorý je totožný s Kristovým pohľadom – v zmysle slov apoštola Pavla: „Zmýšľajte tak, ako Ježiš Kristus...“(Flp 2, 5). Ako veci vidíme, to závisí od nášho ducha. Výsledkom Kristom darovanej záchrany je odpustenie hriechov a udelenie Ducha Svätého, ktorý je Duchom Božieho synovstva. Cieľom diela Božej milosrdnej lásky je naše prijatie za Božích synov a dcéry, ktorých oživuje a ktorí sa riadia tým istým Duchom ako vlastný Boží Syn.

Scéna Dobrého pastiera je vložená do pozadia s tvarom mandle. V starokresťanskej a v stredovekej ikonografii mandľa symbolizovala prítomnosť božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi. Práve na Vianoce slávime skutočnosť, že Kristus ako Boh prišiel medzi nás ako viditeľný človek.

Farebné plochy, stále jasnejšie smerom k okraju pripomínajú, že Kristus vynáša človeka z tmy hriechu a smrti na svetlo života. Hĺbka najtmavšej farby tiež znázorňuje nepochopiteľnosť milosrdnej lásky Otca, ktorý všetko odpúšťa.

Motto Jubilea tvorí citát z evanjelia: (Buďte) „Milosrdní ako Otec“ (Lk 6, 36). Týmito slovami nás Ježiš vyzýva nielen prijímať Božiu milosrdnú lásku, ktorá nás zachraňuje, lež ju aj napodobňovať v skutkoch milosrdenstva voči našim blížnym.

Táto výzva predstavuje krásny program pre nás tak na obdobie Vianoc, ako aj pre celý nastávajúci rok. Nezostaňme len pri formálnych prejavoch pozornosti, ktoré vybavíme obligátnymi vianočnými darčekmi. Otvorme si oči srdca a všímajme si tak našich blízkych, ako aj iných ľudí v našom okolí z hľadiska toho, čo by naozaj potrebovali a čo by sme my mohli urobiť pre nich, aby sme im spôsobili radosť, uľahčili ťarchy života, prispeli k zlepšeniu vzťahov, k zmiereniu a odpusteniu – až po sprostredkovanie duchovnej pomoci (kde je to potrebné a možné), akou môže byť rozhovor na tému viery, informácia o náboženských aktivitách a službách vo farnosti, zvlášť o tých, čo súvisia s jubilejným rokom, povzbudenie k zmiereniu sa s Bohom, k životu podľa evanjelia, k prijímaniu Eucharistie.

Vážení priatelia, milí bratia a sestry zo všetkých zložiek Ordinariátu, Vám i Vašim blízkym z úprimného srdca želám požehnané prežitie sviatkov Narodenia Pána, hlbokú radosť z toho, že Kristovým príchodom sa „zjavila dobrotivosť Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“(Tít 3, 4), ochotu čerpať z tejto Božej dobrotivosti počas celého Jubilejného roka milosrdenstva, ako aj aktívnu snahu sprostredkovávať svojim blížnym Božiu lásku každodennými skutkami milosrdenstva.

Tak aby sme sa pričiňovali o to, že by aj cez nás Boh mohol zmeniť svet na ľudskejší a radostnejší.

Mons. František Rábek, biskup – ordinár OS a OZ SR

• Predch.
• Nasl.