Dnes - 4. augusta - je 50 rokov (4. 8. 1965) od smrti otca biskupa Jána Vojtaššáka.

Modlitba za blahorečenie božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka

Všemohúci Bože, vyvolil si si svojho služobníka Jána Vojtaššáka, aby trpel na tvoju slávu a pre dobro Cirkvi. 

Väznený, ponižovaný, opľuvaný, zosmiešňovaný a prinútený vykonávať najposednejšie práce niesol tento údel v hlbokej pokore. Za hranicami Slovenska prijal z tvojich rúk kalich utrpenia. 

Na pohľad nič nezostalo na ňom z dôstojnosti veľkňaza Cirkvi, podobne ako z Ježiša Krista, keď ho viedli na Kalváriu, však v jeho vnútri si žiaril ty sám, Bože. 

Prosíme ťa, Večný Bože, osláv svojho služobníka Jána, aby sme si ho uctievali na oltároch celej Cirkvi. Za jeho blahorečenie ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen. 

Imprimatur 19.5.1995 + Dr. František Tondra

Cesta spásy Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka

 > Narodenie: 14. 11. 1877 v Zákamennom

> Sviatosť krstu: 15. 11. 1877 v Zákamennom

> Prvé sväté prijímanie: (máj 1887 ?) v Zákamennom

> Sviatosť birmovania: 30. 5. 1896 v Spišskej Kapitule

> Kňazská vysviacka: 1. 7. 1901 v Spišskej Kapitule

> Prvá svätá omša: 7. 7. 1901 v Zákamennom

> Biskupská konsekrácia: 13. 2. 1921 v Nitre

> Začiatok biskupskej služby: 27. 2. 1921 v Spišskej Kapitule

> Prvé väzenie: 5. 5. 1945 v Bratislave

> Internácia: 3. 6. 1950 v biskupskej rezidencii

> Druhé zatknutie: 16. 9. 1950 do Ruzyne v Prahe

> Súd a odsúdenie: 15. 1. 1951 v Bratislave

> Pobyt vo väzení: 15. 1. 1951 – 5. 10. 1963 vo viacerých väzniciach (Ilava, Valdice, Leopoldov, Pankrác..)

> Nútený pobyt v starobincoch v ČR: 3. 11. 1963 - 4. 8. 1965

> Úmrtie: 4. 8. 1965 v Říčanoch

> Pohreb: 7. 8. 1965 v Zákamennom

> Začiatok procesu blahorečenia na diecéznej úrovni: máj 1996 v Spišskom Podhradí

> Odovzdanie spisu pre druhú fázu procesu blahorečenia v Ríme: 31. 10. 2001 v Spišskej Kapitule

> Exhumácia telesných pozostatkov na kanonický výskum: 30. 6. 2003 v Zákamennom

> Uloženie pozostatkov v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule: 11. 11. 2003

> Uloženie čiastky pozostatkov v pôvodnom hrobe na cintoríne v Zákamennom: 14. 11. 2003

Krátky životopis Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka

Rodisko

Hornooravská obec Zákamenné sa významne zapísala do dejín Cirkvi na Slovensku tým, že dala veľkého syna Cirkvi i národa – biskupa Jána Vojtaššáka. Je to goralská obec, ktorá sa pôvodne volala Zákamenno - Klin. Jej začiatky siahajú do roku 1615.

Zákamenné bolo jedným zo stredísk náboženského života na Orave. V období rekatolizácie na hore Kalvária pôsobili misionári z Poľska. Prvý kostolík sa v obci Zákamenné spomína v roku 1659. Nový kostol z dreva zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie mali obyvatelia vybudovaný už v roku 1708 a v roku 1748 sa stal Zákamenný Klin farnosťou. Dovtedy bola obec filiálkou farnosti Lokca. V čase narodenia Jána Vojtaššáka malo Zákamenné okolo 1750 obyvateľov.

Miestny farár Juraj Ondriš v roku 1862 dal vybudovať Kalváriu, ktorá sa stala strediskom nábožnosti nielen pre obyvateľov obce, ale i širšieho okolia. Nový farský kostol bol vybudovaný v roku 1893. Je zasvätený Nanebovzatej Panne Márii.

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa obec Zákamenné rozrástla a toho času má už okolo 5000 obyvateľov. V roku 1995 sa veriaci pod vedením duchovného otca Jozefa Kasana pustili do výstavby druhého kostola na Vyšnom konci. Nový kostol posvätil diecézny biskup František Tondra 1. januára 2001. Veriaci žijú v nádeji, že tento nový kostol bude v budúcnosti zasvätený úcte blahoslaveného Jána Vojtaššáka, ak sa raz úspešne dokončí proces jeho blahorečenia a bude povýšený na oltár.

Detstvo

Ján Vojtaššák sa narodil v rodine Antona Vojtaššáka a Márie, rodenej Klimčíkovej, 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Chlapec bol pokrstený 15.11.1877 a dostal meno Ján. Cez svojich rodičov dostal od Pána Boha nielen život, ale aj vzácny poklad katolíckej viery.

Iste vtedy nikto nepredpokladal, že z chlapca vyrastie pre Spišskú diecézu, Cirkev i národ výrazná osobnosť, ktorá svojimi zásadnými postojmi a činmi ovplyvní a bude formovať duchovný a nábožensko-kultúrny i sociálny život Spišskej diecézy, ba i celého Slovenska.

Už samotné prostredie, v ktorom sa narodil a prežíval detstvo, jeho nábožensky hlboko založená rodina, spôsob jej života, ale i spôsob života ostatných obyvateľov goralských dedín, priúčali malého Jána Kňaz Ján Vojtaššák s rodičmi (olejomaľba)odmalička k základným životným postojom, k pracovitosti, k poctivému prístupu k životu i vzťahu k svojmu okoliu.

Rozhodujúci vplyv na malého Jána malo rodinné prostredie s tradičnými kresťanskými morálnymi zásadami a hodnotami. V rodine jeho rodičov bola hlboko zakorenená viera a nábožnosť. Rodinná kresťanská výchova vštepovala do jeho srdca zbožnosť, pracovitosť, úctu k životu i k ľuďom. Dom Vojtaššákových bol pre Jána prvým malým seminárom, v ktorom sa utváralo budúce kňazské poslanie i jeho životné postoje. Už prvé kroky ho čoskoro priviedli k službe oltára ako miništranta v tom istom Božom chráme, kde bol jeho otec v tom čase kostolníkom.

Štúdiá

Prvé štyri triedy ľudovej školy navštevoval Ján v rokoch 1883 - 1887 v rodnej obci, ďalšie dva roky chodil do školy v Stankovanoch, kde bol jeho ujček Anton Klimčík farárom. Ujček s rodičmi postrehli charakterové vlastnosti malého Jána, najmä jeho nábožnosť a dobrotu srdca. Rozhodli sa pre jeho ďalšie štúdium. Ujček zameral jeho výchovu na duchovnú dráhu a pomáhal mu aj v ďalšom štúdiu. Po skončení štyroch ročníkov nižšieho gymnázia v Trstenej (1889 - 1893) študoval dva roky na gymnáziu v Ružomberku (1893 - 1895), aby ako 18-ročný po konkurze do spišského seminára 2. septembra 1895 nastúpil na teologické štúdiá v Spišskej Kapitule.

Štúdium v seminári s presným plánom, usporiadaním a vnútorným poriadkom vyhovovalo jeho osobnému zameraniu. Predstavení v seminári zvlášť hodnotili jeho hlbokú zbožnosť, pokoru, dobrotu, zápal, s akým pracoval na svojom sebazdokonaľovaní, plný vnútornej disciplíny.

Ako „clericus exemplaris“ - „príkladný bohoslovec“ sa stal tichým príkladom pre mnohých seminaristov. V spišskokapitulskom seminári študoval v období, keď bol maďarizačný tlak na všetkých druhoch škôl, vrátane bohosloveckých seminárov, veľmi silný. Výchova a disciplína v seminári nebola však narušená výraznejšími národnostnými trenicami či napätím. Takýmto situáciám sa snažilo predstavenstvo seminára veľmi taktne a obozretne predchádzať.

Ján Vojtaššák svoj slovenský pôvod nikdy nezaprel. Bol jedným z troch bohoslovcov - ako to uvádza v autobiografii, ktorí do oficiálneho štatistického formulára uviedli ako svoju materinskú reč slovenčinu, čo mohlo mať vtedy aj nepriaznivé následky.

Kňazská vysviacka

Ján Vojtaššák prijal kňazské svätenie v jubilejnom roku - 1. júla 1901 z rúk vtedajšieho spišského biskupa Pavla Smrečányho v spišskej katedrále svätého Martina. Svoju prvú svätú omšu – primície slávil vo svojom rodisku v Zákamennom 7. júla 1901. Primičným kazateľom bol Jozef Húroš, farár zo susednej farnosti Krušetnica.

Po vysviacke dostal novokňaz Ján Vojtaššák dispozíciu na prvé kaplánske miesto v Hornej Zubrici, na hornej Orave, kde nastúpil 22. júla 1901. Začala sa jeho kňazská dráha.

Mladý kaplán Ján Vojtaššák plnil svoje kňazské poslanie s veľkým oduševnením. Rozprúdil v obci náboženský život, bol neobyčajne horlivým kňazom, ktorý sa celou svojou bytosťou oddával kňazskej činnosti. Venoval sa dospelým, starým a chorým práve s takou pozornosťou, ako vedel pritiahnuť deti a mládež. Vyučovanie náboženstva dopĺňal aj stretnutiami s mládežou v domácnostiach, v nedeľu po- obede vysvetľoval katechizmus dospelým v kostole. Naplno využíval svoj dar pre pastoračné vedenie pri všetkých príležitostiach. Z osobnej skúsenosti dobre poznal duchovné potreby dedinského ľudu, a tak aj nasmeroval svoje kňazské pôsobenie.

Spoločenstvo s kňazmi

Veľký vplyv na jeho kňazský charakter mali kňazi, s ktorými pestoval duchovné bratské spoločenstvo. Hneď na začiatku svojej kňazskej dráhy nadviazal kontakty s farármi v okolitých farnostiach, najmä s tými, ktorí si zachovali slovenské povedomie a venovali sa nábožensko-kultúrnemu vzdelávaniu svojich veriacich. Patril k nim Jozef Bonko z Nižnej Lipnice, Andrej Hromada z Jablonky, Andrej Doránsky z Hladovky, Štefan Haluška z Oravky i Andrej Hlinka, ktorého poznal na jeho prvej kaplánskej stanici v Zákamennom roku 1889 a ostal s ním v kontakte aj ako bohoslovec. Odvtedy trval ich blízky priateľský vzťah. Andrej Hlinka mal vplyv aj na jeho osobné a duchovné formovanie.

Jána Vojtaššáka ako kaplána často prekladali z jednej farnosti do druhej. Už roku 1903 bol kaplánom v Kvačanoch v Liptove, o rok v Bijacovciach na Spiši. Po jednomesačnom účinkovaní bol preložený do Podvlku na Orave, o dva mesiace bol už v Zubrohlave a o šesť mesiacov v Ústí nad Oravou.

Kaplánom v Tvrdošíne

Širšie pole pôsobnosti sa kňazovi Jánovi Vojtaššákovi naskytlo v hornooravskom mestečku Tvrdošíne, kde pôsobil ako kaplán od 25.marca 1906 do 8.septembra 1908. Vo farnosti sa čoskoro prejavilo oživenie náboženského života. Zaviedol poklonu Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, naučil veriacich modliť sa ruženec, katechizoval, navštevoval chorých a chudobných. Veľkú pozornosť venoval deťom. Veriaci si ho veľmi vážili aj pre jeho záujem o problémy a starosti ich každodenného života.

Jeho aktívna činnosť najmä medzi mládežou nebola prijateľná pre oficiálne úradné miesta najmä v čase, keď v Uhorsku prebiehali veľké politické boje.

Ján Vojtaššák v Tvrdošíne založil slovenský spevokol, čitateľský spolok, ktorý sám zásoboval slovenskými literárnymi dielami i dostupnými odbornými knihami.

V Katolíckom kruhu našiel ochotníkov, s ktorými hrával divadlá. Rozširoval slovenské noviny, najmä Kráľovnú Svätého Ruženca a Posla Božského srdca. Založil aj potravinový spolok.

Keď sa na zasadnutí školskej stolice riešila otázka vyučovacieho jazyka v tamojšej ľudovej škole, navrhol pri vyučovaní používať slovenský jazyk. Školská stolica tento návrh prijala.

Ján Vojtaššák si ešte v Ústí vykonal synodálnu skúšku, 8. septembra 1908 dostal z biskupského úradu dispozíciu na kaplánsku stanicu do Veličnej.

Vo Veličnej

Na kaplánke vo Veličnej zastihli Jána Vojtaššáka v máji 1910 krajinské voľby. Spolu so svojím farárom Jánom Richterom, ktorý vo voľbách aj kandidoval, sa angažovali za slovenských kandidátov.

Ján Vojtaššák sa dostal, bezdôvodne, do istej konfrontácie s cirkevnou vrchnosťou pre incident obyvateľov voči okresnému dekanovi v predvolebnom boji. Bol okamžite preložený do Vyšných Repáš za administrátora farnosti. Po šiestich týždňoch, 21. júna, sa vrátil nazad do Veličnej na kaplánku. Ján Richter bol zvolený za poslanca vo voľbách a odišiel zo Spišskej diecézy.

Ján Vojtaššák spravoval farnosť vo Veličnej až od roku 1911. Patrón farnosti - Oravský komposesorát v júni 1911 riešil neobsadené miesto farára vo Veličnej, poslal na biskupský úrad žiadosť pre Jána Vojtaššáka a diecézny biskup Alexander Párvy ho vymenoval za farára vo Veličnej.

Nový farár Ján Vojtaššák získal „gazdovskú“ faru so všetkými problémami okolo hospodárstva. O hospodárstvo sa mu pomáhal starať mladší brat s manželkou, ktorá bola aj jeho domvedúcou. Od októbra 1912 mal na starosti redakciu a administráciu Svätej Rodiny. V ťažkých rokoch prvej svetovej vojny zmobilizoval všetky svoje sily, vytvoril si okruh aktívnych prispievateľov z radov národne uvedomelých kňazov, takže časopis Svätá Rodina neprestal plniť svoju úlohu. Veľkú pomoc a podporu nachádzal v ružomberskom farárovi Andrejovi Hlinkovi.

Farský kostol vo Veličnej je zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Možno aj táto skutočnosť prispela k tomu, že jeho nábožnosť bola preniknutá hlbokou úctou k anjelom, najmä k anjelovi strážnemu. Ochrane anjelov strážcov pripisoval aj vyviaznutie z nebezpečných životných situácií, v ktorých sa tam ocitol: vyslobodenie z rozvodnenej rieky Oravy pri Žaškove alebo, že pri inej nehode pri Žaškove neprišiel o oko alebo, že bez zranenia prežil autohaváriu. Jeho vzťah k anjelom sa odzrkadlil neskoršie aj v biskupskom erbe a biskupskom hesle.

Vo farnosti Veličná pôsobil Ján Vojtaššák do roku 1919, kedy bol ustanovený za riaditeľa biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule a neskôr aj za rektora bohosloveckého seminára.

Redaktor Svätej rodiny

Mnohí duchovní na slovenských dedinách, ako aj Ján Vojtaššák na všetkých svojich pôsobiskách, cítili nutnosť šíriť vzdelanie, kultúru, osvetu, dvíhať morálno-náboženské povedomie vo svojich farnostiach. Bolo potrebné písané či tlačené slovo, ktoré by náležitou formou a obsahom oslovilo veriacich na Slovensku.

O potrebe a možnostiach vydávať nábožensko-spoločenský časopis, ktorý by spĺňal aj isté národné kritériá, uvažovali viacerí kňazi rovnakého zmýšľania na spoločnom výlete v Zakopanom roku 1908. Realizovať a dotvoriť túto myšlienku mal Ondrej Bážik (1866 - 1943), farár v Liesku, Anton Hromada (1872 - 1937), farár v Oravskom Bielom Potoku a Ján Vojtaššák, kaplán v Tvrdošíne.

O návrhu založiť časopis informovali aj niekoľkých mladších kňazov Spišskej diecézy s požiadavkou finančnej podpory na vydanie prvého čísla. Zozbieralo sa okolo 1600 korún. Redaktorom sa stal Anton Hromada, ktorý na podnet Jána Vojtaššáka požiadal biskupský úrad v Spišskej Kapitule o povolenie vydávať nový slovenský náboženský časopis Svätá Rodina, venovaný kresťanským rodinám, k úcte svätej Rodiny nazaretskej a k ochrane kresťanských rodín. Názov časopisu navrhol Martin Húska, kňaz banskobystrického biskupstva, ktorý mal pripravený o nazaretskej rodine obsiahlejší preklad z nemčiny.

V tom istom čase, v septembri 1912, ochorel a zomrel aj Štefan Pirončák (1844 - 1912), farár v Jablonke, ktorý redigoval a vydával časopis Kráľovná svätého Ruženca. Aby časopis nezanikol, ujal sa aj tejto práce Ján Vojtaššák. Roku 1913 (od ročníka XXV.) redakciu tohto časopisu prevzal Anton Hromada, administrátor a potom farár v Stankovanoch.

Ján Vojtaššák redigoval Svätú Rodinu aj ako spišský biskup, v roku 1927 odovzdal starosť o vydávanie tohto časopisu Misijnému domu Spoločnosti Slova Božieho v Štiavniku.

Biskupské svätenie

Dobré meno a úcta, ktorú mal medzi kňazmi Ján Vojtaššák, farár vo Veličnej, ako aj horlivosť na poli náboženského a národného obrodenia, upriamili na neho pozornosť aj v Ríme. Dňa 13. novembra 1920 bol v tajnom konzistóriu v Ríme vymenovaný za spišského biskupa. Jeho biskupská konsekrácia sa uskutočnila dňa 13. februára 1921 v starobylej Nitre. Spolu s Jánom Vojtaššákom boli na biskupov Spišská Kapitula – Katedrála sv. Martina, v ktorej bol Boží služobník, Ján Vojtaššák, vysvätený na kňaza 1. júla 1901vtedy vysvätení ešte dvaja: Dr. Karol Kmeťko a Dr. Marián Blaha. Konsekráciu vykonal nuncius Svätého stolca v Prahe Klement Micara, titulárny arcibiskup apumenský. Spolusvätiteľmi boli biskupi Karol Kašpar a Antonín Podlaha.

Jeho životnú dráhu spišského biskupa, plnú útrap, nebezpečenstiev a prenasledovania prorocky predznamenáva aj jeho biskupský erb a heslo, ktoré si zvolil. Jeho erb znázorňuje anjela so zlatou svätožiarou, stojaceho na podnožke, ktorý v pravici drží meč, v ľavici štít, na ktorom je dvojramenný kríž. Štít je položený na kartuši, prevýšený latinským krížom. Vpravo je mitra, vľavo berla. Nad všetkým v znaku je biskupský klobúk. Pod znakom je jeho biskupské heslo: „Angelis de te“ – „Anjelom prikázal o tebe.“ Sú to slová 91. žalmu, ktorý je modlitbou o ochranu Božích anjelov.

Ján Vojtaššák po svojej biskupskej vysviacke dňa 27. februára 1921 zaujal v katedrálnom chráme svätého Martina svoj biskupský stolec a začal požehnane spravovať Spišskú diecézu.

Kňazský seminár v Spišskej kapitule, ktorý prebudoval biskup Ján Vojtaššák Biskup Ján Vojtaššák prevzal svoj biskupský úrad v diecéze, ktorá bola tak ako i ostatné, najmä chudobnejšie oblasti Slovenska, veľmi poznačená dôsledkami vojnových udalostí.

Prehľad o stave diecézy mal z vlastnej pastoračnej praxe, poznal problémy malých chudobných farností na Orave, v Liptove a Spiši, ako i problémy pri pastorácii vo farnosti Veličná (s prevahou obyvateľov inej konfesie). Bohaté skúsenosti získal aj ako riaditeľ biskupskej kancelárie a rektor seminára vo veľmi ťažkom a zložitom období.

Pastier a vlci

Nový biskup Ján Vojtaššák musel od samého začiatku svojej biskupskej služby čeliť mnohým prekážkam a problémom a vystúpiť na obranu svojho duchovného stáda, ktoré mu Kristus – Veľkňaz zveril na zodpovednosť.

Biskup Ján Vojtaššák sa prihovára pútnikom na Levočskej horeSpoločnosť bola v morálnom rozklade, šírilo sa sociálne nepriateľstvo na dedinách, podmienené veľkými sociálnymi rozdielmi, vznikala triedna nenávisť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Rozpory medzi obyvateľov vnášalo aj nekritické prijímanie šíriacich sa myšlienok marxistického boľševizmu.

Vnútorné napätie v štáte stupňovali vzťahy medzi oboma národmi, medzi Českom s rôznymi sociálnymi prúdmi a voľnomyšlienkárskymi ideami, ľavicovými, socialistickými a ateistickými názormi v istých spoločenských vrstvách, ktoré podporovalo aj oficiálne politické vedenie štátu (T. G. Masaryk, E. Beneš, V. Šrobár) a Slovenskom s obyvateľstvom a hŕstkou slovenskej inteligencie s konzervatívnejším vzťahom k novotám, neraz vzbudzujúcim obavy i odpor.

Cirkevní predstavitelia museli hneď od začiatku viesť zápas s oficiálnymi vládnymi zásahmi, najmä keď išlo o otázky práva a pôsobenia Cirkvi. Veľmi necitlivo sa riešila školská otázka (zrušenie gymnázií, tlak na katolícke stredné školy, ba i na ľudové školstvo). Úsilie o odluku Cirkvi od štátu, ktoré bolo nereálne a v daných podmienkach neuskutočniteľné bez toho, aby Cirkev neutrpela ťažkú ranu, napokon nebolo zakotvené v Ústave ČSR.

Veľmi vážnym problémom boli snahy o nepravú reformu cirkevného života, ktoré našli živý ohlas najmä medzi českým klérom a vyústili napokon vo vzniku Československej (národnej) cirkvi. Aj medzi duchovnými sa šírili myšlienky o reforme cirkevného života, ktoré našli živnú pôdu najmä v Česku a vyústili odchodom 230 kňazov a 1 388 000 ľudí z katolíckej Cirkvi do Československej cirkvi. Ján Vojtaššák v Spišskom biskupstve hneď v začiatkoch svojho pôsobenia musel zaujať k tomuto problému svoje stanovisko. Známy je vznik Československej cirkvi v Liptovskej Osade. S pomocou Božou sa mu šírenie týchto rozvratných hnutí v diecéze podarilo zastaviť.

Pastier – misionár

Biskupská katedra v Spišskej Kapitule, z ktorej kázal biskup Ján Vojtaššák Biskup Ján Vojtaššák sa zo všetkých síl usiloval duchovne obrodiť veriacich svojej diecézy. Využíval na to mnohé prostriedky a aktivity. Za účinný prostriedok na duchovnú obnovu viery považoval ľudové misie. Pri ich organizovaní trval biskup Ján Vojtaššák na pravidelnom usporiadaní a obnove v jednotlivých farnostiach. Spravidla ich viedli rehoľníci - redemptoristi, jezuiti, verbisti, minoriti i františkáni. O misiách si Ján Vojtaššák viedol osobitné záznamy.

Prehĺbenie duchovného života veľmi podporili organizované duchovné cvičenia nielen pre kňazov, ale i pre jednotlivé sociálne skupiny z radov laikov. V jednotlivých kláštoroch sa osobitne viedli duchovné cvičenia pre mužov. Pre ženy (najmä učiteľky) sa konávali duchovné cvičenia v kláštore sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Levoči. Takto sa podarilo v diecéze utvoriť na širšej základni laický apoštolát, ktorý sa neskôr v plnej miere a náležitej príprave i hĺbke mohol uplatniť v Katolíckej akcii.

Súčasťou jeho úsilia o duchovnú obnovu diecézy boli aj jeho pastierske vizitácie v jednotlivých farnostiach. Osobne niekoľkokrát navštívil každú farnosť počas svojej dlhej biskupskej služby. Vizitácie boli pre neho zdrojom poznania veriacich, a pre nich zasa príležitosťou povzbudenia a posilnenia prítulnosti a dôvery voči nemu.

Apoštol Eucharistie

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, pri adorácii Najsvätejšej Eucharistii Biskup Ján Vojtaššák vsadil svoje úsilie o duchovnú obnovu diecézy na Eucharistiu. Nedlho po zaujatí svojej biskupskej služby odporúčal založiť vo farnostiach Arcibratstvá večnej poklony, v ktorých by sa zoskupili ctitelia Eucharistie, a usiloval sa obnoviť večnú poklonu vo farnostiach diecézy. Taký zámer a presvedčenie rezonovali v ňom aj pri organizovaní slovenského eucharistického kongresu v Bratislave (roku 1924).

V Spišskej diecéze sa na jeho podnet uskutočnili diecézne eucharistické kongresy v Kežmarku, v Levoči, v Spišskej Novej Vsi a v Tvrdošíne. Sám bol účastníkom viacerých svetových eucharistických kongresov (Viedeň roku 1912, Chicago roku 1920, Kartágo roku 1930, Dublin roku 1932). Biskup Ján bol hlboko vnútorne presvedčený, že úcta preukazovaná Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej je základom a prameňom každého úsilia o duchovné povznesenie a obnovu viery i mravov v pospolitom ľude.

Pastierska starostlivosť

Pastierska starostlivosť o kňazstvo a veriacich znamenala pre biskupa Jána Vojtaššáka aj povinnosť Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, medzi spoluobyvateľmi starobinca v Senohraboch postarať sa o zabezpečenie hmotných prostriedkov pre diecézu a jej potreby. On sám, veľmi skromný a bez osobitných nárokov pre seba samého, začal v diecéze iniciatívne budovať nielen kostoly a farské objekty, ale najmä veľký počet školských budov. Pre výchovu nových kňazov dal prebudovať kňazský seminár v Spišskej Kapitule. V diecéze bolo postavených 16 nových kostolov, 17 farských budov, 9 nových kultúrnych domov, 10 zväčšených kostolov.

Jánovi Vojtaššákovi obzvlášť záležalo na výchove školských detí, ich príprave i vzdelávaní. Preto v duchu svojho životného programu sa veľmi často obracal vo svojich príhovoroch k rodičom i duchovným, a žiadal kresťanskú výchovu a formovanie mládeže.

Školy mali byť aj náležite vybavené, čo sa vďaka obetavosti a podpore veriacich aj úspešne darilo, hoci bolo treba v 20-tych rokoch nášho storočia zásadovo obhajovať „prirodzené právo rodičov a božské právo Cirkvi na kresťanskú výchovu mládeže v škole.“

Veľmi dôležitá bola aj príprava učiteľského dorastu. Spišská diecéza mala síce vybudovaný učiteľský ústav (z roku 1819), ale nevyhovoval už moderným požiadavkám. Bolo potrebné prebudovať ho a postaviť aj prípravu učiteľov na nové modernejšie základy. O plánovanej novostavbe učiteľského ústavu s internátom informoval už roku 1924. Vybudovaný učiteľský ústav dal do správy členom rehole Školských bratov.

Podobne pre budúce učiteľky vybudoval učiteľský ústav v Levoči spojený s ľudovou školou, meštianskou školou a školou domácich náuk. Viedli ho sestry Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Takto sa uskutočnil zámer biskupa Jána Vojtaššáka formovať nový katolícky učiteľský dorast náležite vnútorne obrodený, aby sa zaručila mravná výchova mládeže.

Katolícka Charita

Slovenskí biskupi si rozdelili organizačnú prácu vo viacerých oblastiach a zaiste nebolo len vecou náhody, že Jánovi Vojtaššákovi pridelili jemu blízky charitatívny odbor. V duchu kresťanského sociálneho učenia sa začali uplatňovať v plnšom rozsahu skutky účinného milosrdenstva.

Svoju prácu začal biskup Ján Vojtaššák u najopustenejších - u sirôt. Neunikol jeho pozornosti ani osud sociálne slabej skupiny obyvateľstva, sluhov a slúžok, ktorí odchádzali za chlebom do miest, často odkázaní len sami na seba. Pre siroty zabezpečil sirotinec v Spišských Vlachoch. Kúpil kaštieľ v Mokradi na Orave od zemianskej rodiny Abaffy, ktorý slúžil potom oravským opusteným deťom. Známa je jeho veľká podpora pre sirotinec v Ružomberku.

Vyzýval k aktívnej činnosti najmä kňazov, ktorí si mali získať podporu členov Katolíckej akcie. Charitu odporúčal zriadiť v každej farnosti, aby sa postrehli hmotné i duchovné potreby ľudí odkázaných na pomoc iných.

Pri Charite odporúčal zriadiť spolky na ochranu slúžok a sluhov. Poznal aj život slovenských emigrantov (zo svojej návštevy v Amerike) a nemohol ostať ľahostajný voči tým, ktorých hospodárska kríza a bieda prinútili opustiť vlasť. Odporúčal pre nich aspoň zaevidovanie v Spolku svätého Rafaela v Prahe, ktorý sa staral o hmotné i duchovné potreby vysťahovalcov.

Ako stredisko charitatívnej činnosti bol v Bratislave vybudovaný ústav Charitas (pre ubytovanie vysokoškoláčok), bola tu zriadená aj ústredná kancelária Charity. Pre potreby Ústrednej Charity dal Ján Vojtaššák vybudovať objekty v Dolnom Smokovci.

Internácia

Internácia je zvláštny druh trestu, keď je človek obmedzený v určitých občianskych a ľudských právach, bez slobody pohybu a donútený zdržiavať sa iba na obmedzenom mieste. Takýto trest uvalila štátna moc aj na biskupa Jána Vojtaššáka.

Vývoj udalostí od januára do mája 1945 bol veľmi zložitý a neprehľadný. A práve v tomto období spišský biskup Ján Vojtaššák musel vystúpiť na obranu práv Cirkvi. Nesúhlasil s poštátnením cirkevného školstva, bránil právo Cirkvi na slobodné hlásanie kresťanskej náuky, na náboženskú výchovu v školách, na sociálnu činnosť, vlastnú tlač, náboženské spolky a organizácie, rehole, výchovu kňazov a na neobmedzený styk s Rímom. Tak sa dostal do konfliktu so štátnou mocou.

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, na nádvorí starobinca v Senohraboch Ján Vojtaššák musel 5. mája 1945 opustiť svoju biskupskú rezidenciu, bol internovaný v kaštieli v Štiavniku a odtiaľ bol prevezený do bratislavskej štátnej väznice, kde bol bez konkrétneho obvinenia a náležitého vyšetrenia sedem mesiacov žalárovaný. Do svojej diecézy sa vrátil 30. novembra 1945.

Spišský biskup Ján Vojtaššák bol znovu internovaný v biskupskej rezidencii 3. júna 1950. Bol mu znemožnený akýkoľvek styk s kňazmi a veriacimi a stále bol pod dozorom zástupcu štátnej vrchnosti. Nemohol sa slobodne pohybovať ani na území Spišskej Kapituly a musel zostávať stále v biskupskej rezidencii.

Väzenie

15. septembra 1950 večer biskupa Jána Vojtaššáka štátna bezpečnosť zatkla pod zámienkou jeho účasti na schôdzi kňazov v Trenčíne. 16. septembra 1950 ho dopravili do väzenia v pražskej Ruzyni. Začal sa pripravovať proces s „vlastizradnými“ biskupmi - Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Petrom Pavlom Gojdičom.

Biskupi boli obvinení z úkladov proti republike, velezrady, vojnovej zrady a vyzvedačstva. Zverské metódy, vynútené odpovede, ostré výsluchy spôsobili, že napokon biskupi podľahli psychickému tlaku i fyzickému násiliu.

10. - 15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave. Biskup Ján Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv, zhabanie majetku a pol milióna korún pokuty. Prešiel tortúrou väzníc vo Valdiciach, Leopoldove a v Ilave.

14. júna 1956 mu prerušili trest a určili pobyt v Děčíne v Charitnom domove. Prerušenie výkonu trestu mal zrušené v apríli 1957. Opäť bol pol roka vyšetrovaný v Žiline, kde boli viacerí kňazi zo Spišskej diecézy súdení pre „rozvracanie základov ľudovodemokratického zriadenia“. Biskupa Jána Vojtaššáka opäť čakali ďalšie zastávky jeho „krížovej cesty“: väznice v Ilave, vo Valdiciach, na Pankráci v Prahe.

5. októbra 1963 bol podmienečne prepustený na slobodu, vrátil sa na Slovensko, ale len tri týždne mohol ostať v Oravskej Lesnej u svojho synovca Tomáša Vojtaššáka na fare.

Smrť

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák, počas pobytu v SenohrabochOpäť bol prinútený odísť do Charitného domova v Senohraboch pri Prahe, kde ochorel. Prevezený bol do nemocnice v Říčanoch pri Prahe, kde 4. augusta 1965 zomrel. Stalo sa tak v 88. roku jeho života, v 64. roku jeho kňazstva a v 44. roku jeho biskupskej služby.

Pochovaný bol 7. augusta 1965 v rodnej obci Zákamenné. Na pohrebe sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí zo Zákamenného, okolia i z celej diecézy aj napriek tomu, že štátne úrady zakázali autobusovú dopravu smerom do Zákamenného. Kňazov sa zúčastnilo asi 200. Pohrebné obrady vykonával biskup Ambróz Lazík, trnavský apoštolský administrátor. Mons. Viktor Trstenský o jeho hrobe v Zákamennom napísal: „Jeho hrob je živou kazateľňou, ktorá hlása potrebu boriť sa za Pravdu, prinášať za ňu žertvy, ba neváhať Pohreb Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, v Zákamennom (1965) položiť za ňu aj životy.“

Hrob Božieho sluhu Jána v Zákamennom sa v čase prenasledovania veriacich totalitným režimom stal pútnickým miestom. Prichádzali k nemu jednotlivci i skupiny z celého Slovenska, aby mu vzdali úctu za hrdinstvo a utrpenie, ktoré znášal pre vernosť Cirkvi, a aby si od neho vyprosovali rôzne milosti, lebo mnohí sú presvedčení, že je už v nebi a oroduje za nás. Tento hrob nikdy nezostával bez živých kvetov, čo svedčí o mimoriadnej úcte, akú požíval medzi ľuďmi i svojimi rodákmi v Zákamennom.

Proces blahorečenia

Podnet k začatiu procesu blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri svojej druhej návšteve Slovenska v roku 1995. O biskupovi Pavlovi Gojdičovi a Jánovi Vojtaššákovi vtedy na Levočskej hore povedal: „Dnes si zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe Cirkvi na Slovensku.“

Na základe tejto výzvy spišský diecézny biskup František Tondra menoval v máji 1996 komisiu, ktorá mala za úlohu zozbierať materiály a pripraviť dokumenty pre druhú fázu, ktorá prebieha v Ríme.

31. októbra 2001 sa na diecéznej úrovni ukončil proces blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. Zozbierali sa svedectvá, na základe ktorých by ho mohla Cirkev postaviť na oltár a predstaviť ako vzor kresťanskej svätosti a orodovníka pre veriacich našich čias. V novembri 2001 beatifikačný spis odovzdal spišský diecézny biskup František Tondra na Kongregáciu v Ríme.

Od začiatku procesu blahorečenia biskupovi Jánovi Vojtaššákovi prislúcha titul „Boží sluha“.

Proces blahorečenia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, sprevádzajú úpenlivé modlitby veriacich po celej diecéze i na celom Slovensku za jeho blahorečenie. Vyhlásenie niekoho za blahoslaveného alebo svätého v duchu viery treba považovať za veľký dar od Boha a zvláštnu milosť, ktorú si treba vyprosiť.

Exhumácia telesných pozostatkov

Boží sluha, biskup Ján Vojtaššák asi 4 mesiace pred smrťou v Senohraboch Na základe rozhodnutia spišského diecézneho biskupa Františka Tondru sa v rámci procesu blahorečenia uskutočnila exhumácia dňa 30. júna 2003 na zákamennskom cintoríne. V prítomnosti Mons. Andreja Imricha a Mons. Štefana Sečku, pomocných spišských biskupov, a pod vedením postulátora procesu blahorečenia Jána Dudu, ako aj v prítomnosti kompetentných osobností cirkevného i občianskeho života bol otvorený hrob Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka. Keďže kovová truhla, v ktorej bol pochovaný Ján Vojtaššák, nebola porušená, bez otvárania rakvy boli pozostatky prevezené do Martina na Ústav súdneho lekárstva na odborný výskum. S telesnými pozostatkami Božieho sluhu Jána sa prišlo rozlúčiť aj značné množstvo veriacich zo Zákamenného.

Nový hrob v katedrále

Po skončení výskumu telesných pozostatkov Božieho sluhu, Jána Vojtaššáka v Martine, boli pozostatky prevezené na Spišskú Kapitulu. Dňa 11. novembra 2003 ich spišský diecézny biskup František Tondra, za veľkej účasti kňazov a veriacich diecézy, uložil do pripravenej hrobky v kaplnke Zápoľských v Katedrále sv. Martina. Tu budú telesné pozostatky Božieho sluhu Jána čakať na vzkriesenie.

Pri tejto príležitosti ukladania pozostatkov Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, do nového hrobu bola prečítaná správa o výsledku výskumu, v ktorej sa konštatovalo iba to, že telesné pozostatky podrobené výskumu, patria neodškriepiteľne osobe zosnulého otca biskupa Jána Vojtaššáka.

Pochovávanie Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka,do nového hrobu v Spišskej Kapitule 11. 11. 2003Otec biskup František Tondra v homílii vtedy vyzdvihol hrdinskú vernosť Božieho sluhu, Jána, Kristovi a jeho Cirkvi a povzbudil všetkých prítomných, aby sme ho nasledovali v tejto čnosti. Otec biskup zároveň vtedy povedal, že uložením pozostatkov do Katedrály, plní pôvodnú poslednú vôľu biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý si želal byť pochovaný v Katedrále, z ktorej ho komunistická krutovláda vyhnala a nedovolila sa mu do nej za živa vrátiť. Je naozaj vhodné a spravodlivé, aby Boží sluha, Ján Vojtaššák čakal na svoje vzkriesenie v katedrálnom chráme, v ktorom vždy, aj cez roky odlúčenia vo väzeniach a vyhnanstve, mal prítomné svoje srdce.

Čiastku telesných pozostatkov dňa 14. novembra 2003, práve na 126. výročie narodenia biskupa Jána Vojtaššáka, uložil pomocný biskup Mons. Andrej Imrich do pôvodného hrobu na cintoríne v Zákamennom. Najprv sa slávila svätá omša. Po nej sa prihovoril otec biskup Andrej, ktorý povzbudil prítomných k modlitbám za blahorečenie Božieho sluhu, Jána Vojtaššáka. Vyslovil myšlienku, že blahorečenie nepotrebuje otec biskup Ján Vojtaššák, ale my, pútnici, na tejto zemi. Jemu už blahorečenie nemôže nič pridať k šťastiu, ktoré zaiste prežíva v nebi. Jeho blahorečenie je na osoh nám, aby sme sa povzbudzovali jeho príkladom a hrdinským svedectvom viery a vernosti Cirkvi a mali v ňom orodovníka v nebi. Na okraj skutočnosti, že sa ešte zatiaľ neuskutočnilo jeho blahorečenie, poznamenal, že ešte sme asi my nedozreli na tú chvíľu jeho povýšenia na oltár. Blahorečenie nejakého človeka treba vždy považovať za zvláštny Boží dar pre Cirkev. Na jeho prijatie musia byť ľudia uspôsobení a pripravení. Modlitbami si tento dar môžeme vyprosovať a nimi sa aj vychovávame a dozrievame na jeho prijatie.

(z knihy: Mučeník bez vyliatia krvi, Pavol Janáč, Ľubomír Pekarčík)

Proces proti vlastizradným biskupom 2. 01. 1951 - 15. 01. 1951.

ŠTÁTNA PROKURATÚRA v BRATISLAVE Štátnemu súdu (p. predsedovi senátu) v Bratislave.

V Bratislave 2. januára 1951.

OBŽALOBA

Štátny prokurátor žaluje, že

   I. Ján Vojtaššák, narodený dňa 14. novembra 1877 v Zakamennom, biskup, posledne bytom v Spišskom Podhradí, Spišská Kapitula,

   II. ThDr. Michal Buzalka, narodený dňa 18. septembra 1885 v Sv. Antone, svätiaci biskup, posledne bytom v Bratislave, Kapitulská ulica číslo 8,

   III. Pavol Gojdič, narodený dňa 17. júla 1888 v Ruských Peklanoch, gréckokatolícky biskup, posledne bytom v Prešove, Stalinova ulica číslo l,

všetci toho času vo väzbe, sa dopustili trestných činov v obžalobe uvedených: Slovenský ľud svojím slávnym národným povstaním v auguste 1944 odmietol zradcovskú politiku ľudáckych prisluhovačov nacizmu a prejavil svoju vôľu žiť v spoločnom štáte s národom českým. Konečné víťazstvo Sovietskej armády nad nacistickými hordami prinieslo obidvom našim národom oslobodenie zpod jarma nacistického Nemecka a umožnilo, aby český a slovenský pracujúci ľud po prvý raz vo svojich dejinách vzal pevne vládu do svojich rúk.

Košický vládny program zaručil samobytnosť slovenského národa a ukázal cestu na odstránenie odvekej slovenskej biedy industrializáciou Slovenska. Zaručil všetky ústavné slobody, aj slobodu svedomia a náboženského vyznania. Preto slovenský ľud s nadšením privítal zriadenie ľudovodemokratickej republiky a obetavo pracoval na obnove vojnou zničeného hospodárstva.

Naproti tomu vysoká cirkevná hierarchia, tak rímskokatolícka ako aj gréckokatolícka, od začiatku zaujala nepriateľský postoj k novému štátu. Tento nepriateľský postoj je len dôkazom protinárodnej a protisociálnej politiky, ktorú vysoká cirkevná hierarchia vždy v minulosti, najmä v období prvej Republiky a za okupácie uskutočňovala voči slovenskému ľudu. Vysoká cirkevná hierarchia v dôsledku svojho veľkého pozemkového a kapitálového bohatstva podporovala vždy panujúce vykorisťovateľské triedy proti záujmom pracujúceho ľudu. V období do roku 19Í8, v čase sociálneho a národnostného útlaku, nedostatok pôdy a s ním aj obživy núti státisíce Slovákov odísť za prácou a obživou do cudziny. V tom čase ovládajú slovenskú pôdu okrem maďarských veľkostatkárskych grófov aj biskupi, ktorí sami vlastnili obrovské pozemkové vlastníctvo v rozsahu 275.000 jutár najlepších pozemkov a obhospodarovali ich spôsobom nekresťanskejším ako ktorýkoľvek veľkostatkár. Vysoká cirkevná hierarchia, bývajúca v palácoch a vlastniaca veľké pozemkové latifundie, zneužívala náboženské cítenie slovenského ľudu na udržanie svojho panstva a panstva maďarských grófov a kapitalistov. Železnou disciplínou a hrozbou večného zatratenia udržiavala slovenský drobný ľud v poddanstve.

Kňazi, ktorí svojmu ľudu ostali verní, ako Bernolák, Hollý, Palárik, Fándli, dostali sa preto, že prebojovávali národné a sociálne požiadavky ľudu a kritizovali vykorisťovanie pracujúcich na cirkevných veľkostatkoch, do konfliktu nielen so štátnym zriadením, ale aj s biskupmi. Keď sa začalo u nás organizovať robotnícke hnutie, biskupi od začiatku stáli v radoch nenávistných nepriateľov robotníckej triedy a naplnení duchom feudálneho panského despotizmu pomáhali potláčať jej boj za politické práva a sociálny pokrok. Za prvej svetovej vojny, v čase rozhodného boja českého a slovenského národa o národnú a štátnu samostatnosť, vysoká cirkevná hierarchia a Vatikán podporovaly vilémovské Nemecko a otrokárske Rakúsko-Uhorsko. V predmníchovskej Republike vysoká cirkevná hierarchia spolu s kláštormi a rehoľami aj po vykonaní pozemkovej reformy vlastnila 505.670 jutár pôdy na Slovensku. Našla preto skoro cestu k dohode s kapitalistami bez rozdielu národnosti, aby zachránila svoje veľkostatky a svoje mocenské pozície. Aby pomohli slovenskej a českej buržoázii a veľkostatkárom v boji proti pracujúcemu ľudu, vydali slovenskí biskupi r. 1924 pastiersky list, v ktorom hrozili cirkevnými trestami pre členstvo v revolučných odborových organizáciách. Pri voľbách do parlamentu roku 1920 Hlinková ľudová strana, ktorá maskovala svoju protiľudovú politiku šovinistickou agitáciou, vytvorila volebný blok s buržoáznou maďarskou stranou a s českou Lidovou stranou Šrámkovou proti socialistickým stranám na Slovensku. Biskupi, najmä obvinení Vojtaššák a Buzalka, štvali proti Sovietskemu sväzu v časopisoch politických i cirkevných a zneužívali na to aj kazateľnice. Roku 1923 vydal biskup Vojtaššák knihu „Či môže byť pravý katolík sociáldemokratom", plnú výmyslov a lží proti socialistickému hnutiu a Sovietskemu sväzu.

Vatikán, ktorý sa po rozbití Rakúsko-Uhorskej monarchie nikdy nesmieril s existenciou nového Československého štátu a podporoval rôzne zločinné pokusy o reštauráciu habsburskej monarchie, neuskutočnil nikdy rozhraničenie južných diecéz na Slovensku podľa našich štátnych hraníc, hoci sa na to zaviazal dohodou z roku 1928. Tým umožnil ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý do februára 1948 vlastnil 40.000 ha najlepšej pôdy na Slovensku a bol predtým aj dôležitým činiteľom bývalého horthyovského Maďarska, ovplyvňovať naše pomery vo smere záujmov maďarských magnátov Pálffyho a iných, ktorí do oslobodenia roku 1945 mali na Slovensku veľké majetky.

Vysoká cirkevná hierarchia zavliekla najprv nižší klérus a pomocou neho drobný katolícky ľud do vleku velezradnej, rozbíjačskej a protinárodnej politiky fašistického vedenia Hlinkovej ľudovej strany. Osobitne obvinení Vojtaššák a Buzalka zneužívali svoj vplyv na veriacich pre politiku tejto strany. Pod rúškom boja za záujmy cirkvi a viery bojovali proti pokroku, proti socializmu, proti pracujúcemu ľudu. Vojtaššák ako blízky spolupracovník Hlinku a vodca pravého krídla jeho strany, Buzalka ako redaktor „Slováka" a „Katolíckych novín" a agitátor. Vysoká cirkevná hierarchia podľa pokynov Vatikánu použila Hlinkovú ľudovú stranu na uskutočnenie svojich mocenských a majetkových záujmov.

Táto strana svojou rozvratnou politikou pripravovala Mníchov. V čase Mníchova a po Mníchove využila tiesne Republiky na jej rozbitie a zapredala slovenský ľud Hitlerovi. Žilinskou dohodou zo dňa 6. októbra 1938 politické strany reakčnej buržoázie a veľkostatkárov vydali vládnu moc na Slovensku do rúk Hlinkovej ľudovej strany a gardy a sohrali tak úlohu ubytovateľa fašizmu na Slovensku. Hlinková ľudová strana, ktorej chrbtovou kosťou bola vysoká cirkevná hierarchia, vedome a zámerne nakoniec — na príkaz z Berlína — v spolupráci s Henleinom a Eszterházym, zavliekla slovenský národ do otrockého područia nacistického Nemecka. Pritom prax nacistov, Hitlerov „Mein Kampf" a kniha nacistického ideológa Rosenberga „Mýtus XX. storočia" nemohly nechať nikoho na pochybách, že „menejcenná slovanská rasa" mala byť po víťazstve nacistov, vyhubená alebo zotročená a slovanské štáty zlikvidované. Pri tom obvinení Vojtaššák a Buzalka vystupovali zvlášť aktívne. Vojtaššák ako blízky spolupracovník Hlinkov a vodca pravého krídla jeho strany využíval svoje skúsenosti profesionálneho velezradcu z čias prvej Republiky. Buzalka ako horlivý agitátor ľudákov už v jeseni 1938 propagoval v tlači nevyhnutnosť odtrhnutia Slovenska od Republiky. V decembri 1938 pri voľbách do Slovenského snemu povzbudzoval veriacich, aby hlasovali na jednotnú kandidátku Hlinkovej ľudovej strany.

Vysoká cirkevná hierarchia na čele s obvineným Vojtaššákom stala sa oddaným služobníkom Hitlera. Dala celý svoj vplyv na veriacich k dispozícii fašistického režimu a hitlerovským okupantom proti nášmu ľudu. Katolícki biskupi dňa 24. októbra 1939 dali čítať vo všetkých kostoloch pastiersky list, v ktorom žehnali Tisovmu fašistickému režimu. Slovenský biskupský sbor prinútil drobných kňazov k aktívnej spolupráci s režimom. Tak sa stalo, že štvrtina poslancov Slovenského snemu boli katolícki kňazi, zo šiestich župných predsedov Hlinkovej ľudovej strany boli dvaja kňazi, väčšina katolíckych kňazov bola tajomníkmi, predsedami, funkcionármi a členmi Hlinkovej ľudovej strany, Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže a rôznych iných inštitúcií tzv. Slovenského štátu. Sám Tiso sa pri svojej zločinnej protiľudovej politike opieral o úzku spoluprácu s vysokou cirkevnou hierarchiou. Bola to spojitosť katolíckej cirkvi s Tisovým režimom vyjadrená v osobe Tisovej. Obvinený Vojtaššák, ako exponent biskupského sboru v Štátnej rade, schvaľuje všetky rasové zákony a neslýchanú rasovú perzekúciu, vypovedanie a vedenie vojny proti Poľsku a Sovietskemu sväzu, vykorisťovanie Slovenska nacistami a teror režimu proti pokrokovým silám.

Obvinený Buzalka zaobstaráva pre tzv. Slovenský štát pápežské požehnanie a spolu s obvineným Vojtaššákom požehnáva Tisovmu vojsku a posiela ho do boja proti katolíckemu Poľsku a bratskému Sovietskemu sväzu. Ako generálny vikár slovenskej armády svojimi častými inšpekciami na východnom fronte hnusným spôsobom zneužíva náboženstvo na vystupňovanie bratovražedného boja. Okrem toho obvinený Buzalka na príkaz Vatikánu získaval v dočasne obsadenej Sovietskej Ukrajine zprávy pre nenávistnú a rozvratnú protisovietsku kampaň Vatikánu, ktoré malý svoj význam pre nemeckú okupačnú moc. Do svojej špionážnej siete zapojil aj svojich podriadených dôstojníkov duchovnej správy podplukovníka Andrejkoviča a iných. Na pokyn Vatikánu už r. 1941 prostredníctvom pplk. Andrejkoviča nadviazal spojenie s vatikánskym špiónom provinciálom Poplatkom. Neskoršie spolupracoval aj s nebezpečnými špiónmi Vatikánu, pátrami Novikovom, Moskvom, Kellnerom a Čížekom, ktorí preoblečení, s falošnými dokladmi ešte pred vojnou boli prestúpili sovietske hranice. Boli to všetci odchovanci známeho špionážneho ústredia Vatikánu, Russica, ktorého činnosť je namierená proti Sovietskemu sväzu a krajinám ľudovej demokracie. V tomto ústave sú vychovávaní a školení špióni proti Sovietskemu sväzu z bývalých bielogvardejcov a zradcov, ktorí ušli pred trestom zo slovanských krajín. Od skončenia poslednej svetovej vojny pôsobia v tomto ústave aj vojnoví zločinci, dôstojníci SS, ktorí majú organizovať špionáž a rozvrat v slovanských štátoch.

Nenávisť proti drobnému ľudu a túžba po majetku a moci boly spoločnou základňou, na ktorej spolupracoval s vysokou cirkevnou hierarchiou rímskokatolíckou a Tisovým režimom aj najvyšší predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi v Republike obvinený Gojdič. V minulosti vždy zrádzal záujmy ľudu a oddane slúžil vládnúcej triede grófov a veľkostatkárov. Dal ochotne celý svoj vplyv na veriacich do služieb Tisovho režimu, v ktorom videl záruku na udržanie kapitalistického poriadku a zachovanie panského života vysokej cirkevnej hierarchie. Vydal množstvo pastierskych listov, v ktorých vyzýval veriacich na podporu tohto režimu. Okrem toho v smysle dohody Vatikánu s Hitlerom o odosielaní katolíckych misií na okupované územie, zneužil Gojdič celú gréckokatolícku cirkev na Slovensku na priamu podporu nacistov pri ich lúpežnom prepadnutí Sovietskeho sväzu tým, že po porade s nacistickým vojenským veliteľstvom vyzval kňazov svojej diecézy, aby sa v čo najväčšom počte hlásili na obsadzovanie farností na Ukrajine. Gréckokatolícka cirkev, ktorú jej vysoká hierarchia proti vôli veriacich zavliekla hneď po Októbrovej socialistickej revolúcii v Rusku do protisovietskeho frontu, stala sa tak nástrojom hitlerovského imperializmu a Vatikánu ako ich pomáhač pri ich zločinnom pokuse o zničenie prvého socialistického štátu. Obvinený Gojdič ako zarytý nepriateľ socializmu a pokroku vykonával na príkaz Vatikánu špionáž proti Sovietskemu sväzu už za tzv. Slovenského štátu. Špionážne zprávy získaval od nacistických kolaborantov, ktorí utekali pred Sovietskou armádou, a dodával ich internunciovi Burziovi v Bratislave.

Preto obvinení biskupi, Vojtaššák, Buzalka, Gojdič a ostatná vysoká cirkevná hierarchia, ktorá v skutočnosti ovládala tzv. Slovenský štát, nesú zodpovednosť za všetky ťažké obete na životoch slovenského ľudu a za nesmierne hospodárske straty, ktoré Slovensko utrpelo v dôsledku zločinnej vojnovej podpory Hitlera. Sú spoluzodpovední za všetky zločiny fašistov a ich prisluhovačov, spáchané na Slovensku, najmä za zločinné vohnanie slovenských vojakov do boja proti katolíckemu Poľsku a bratskému Sovietskemu sväzu. Ďalej za to, že v Tisových koncentračných táboroch v Ilave a inde držali bez súdenia 3000 osôb, medzi nimi aj kňazov, vyhnaných obvineným Vojtaššákom zo Spišskej Kapituly. Vo väzniciach súdov pre politické delikty trpelo 3595 osôb. V koncentračných táboroch v nacistickom Nemecku hynulo 30.000 ľudí zo Slovenska, na Vlčkovej ulici v Bratislave a na iných miestach Slovenska gardisti neľudsky mučili tisíce protifašistických bojovníkov. Zo Slovenska z rasových dôvodov vyviezli do táborov smrti v Poľsku a v nacistickom Nemecku 68.000 občanov, z ktorých sa vrátilo len malé percento. Nacistickí okupanti vypálili slovenské dediny Kľak, Tokajík, Telgárt, Baláže, Kalište a desiatky iných. Po potlačení povstania umučili nacisti a gardisti 4316 obetí, nájdených v masových hroboch, mužov, žien aj detí. Nacisti na jar roku 1939 odviezli z Dubnice a Považskej Bystrice vojnový materiál za 2 miliardy Ks, ktorý by bol stačil na vyzbrojenie 24 divízií a Tisová vláda sa zriekla náhrady. Dohodou o hospodárskej spolupráci bolo nacistom umožnené vysávanie slovenského národného hospodárstva, v dôsledku čoho v júni 1944 dlh tzv. Slovenského štátu u Národnej banky, vzniklý z preplácania dobropisov nacistického Nemecka, robil 8.6 miliardy Ks (clearingová špička). Do nacistického Nemecka poslali 120.000 slovenských robotníkov, ktorí boli nútení do otrockých prác na miestach, ohrozujúcich ich zdravie a život. Smluvou o využití podnikov na Slovensku pre vojnové ciele boly dané nacistom veľké továrne v Podbrezovej a v Považskej Bystrici a niekoľko desiatok ďalších podnikov. Pritom Tisová vláda zaviazala sa dodávať pre ne suroviny, a výrobky, dodané nacistom týmito podnikmi v rokoch 1940—1944, malý hodnotu 3788.3 milióna Ks, ktoré nacisti nezaplatili. Tajnou dohodou o zásobovaní nacistickej armády, zavolanej Tisom na potlačenie Slovenského národného povstania, na účet tzv. Slovenského štátu bolo slovenské národné hospodárstvo poškodené o 7 miliárd Ks.

Keď slovenský ľud pod vedením komunistickej strany a za obetavej podpory Sovietskeho sväzu povstal do hrdinského zápasu za svoju slobodu a česť proti fašistickým okupantom a ich gardistickým prisluhovačom, zradní biskupi pomáhali povstanie potlačiť. Už na biskupskej konferencii v Banskej Bystrici koncom augusta 1944 vydali zločinný „Ohlas" proti povstaniu. Biskupi Kmeťko a Nécsey radili sa dva razy v Nitre s nacistickými generálmi Höffleom a Bergerom, ako rozložiť povstalecké vojsko. Obvinený zradca Vojtaššák nazýval povstalcov a partizánov banditmi a vyzval veriacich svojej diecézy, aby pracovali pre nacistov aj v nedeľu a vo sviatky. Biskup Škrábik usporiadal ďakovné bohoslužby za potlačenie povstania a obsadenie Banskej Bystrice nacistami. Keď nacistické hordy vypaľovaly slovenské dediny, hromadne vraždily v Kremničke a za živa spaľovaly vo vápenných peciach na Horehroní tisíce nevinných ľudí, dával biskup Škrábik Höfflemu, Tisovi a ostatným vrahom nášho národa slávnostný banket. Biskupi pokračovali vo svojej zradnej a zločinnej spolupráci s fašistickými vrahmi aj v týchto najťažších chvíľach slovenského národa. Robili tak pre sebecké majetkové a mocenské záujmy a záujmy Vatikánu, ktoré boly späté s Hitlerom a s Tisom. Vatikán, ktorý v minulosti vždy podporoval reakčné vykorisťovateľské režimy a za druhej svetovej vojny podporoval krvavých vrahov národov — Hitlera a Mussoliniho, v ktorých videl údernú päsť proti socializmu a pokroku, podporoval morálne i politicky aj zločinný Tisov režim po celý čas jeho trvania. Po jeho zániku poskytol azyl fašistickému zradcovi a kolaborantovi Sidorovi a iným a zasadzoval sa o oslobodenie vojnového zločinca Tisu a jeho spoločníkov.

Zatiaľ mnohí drobní kňazi boli aj za povstania s ľudom. Pomáhali partizánom a povstaleckým vojakom, zachraňovali rasové prenasledovaných občanov a mnohí z nich bojovali v horách. Po oslobodení pracujúci ľud aj masy veriacich katolíkov a bývalých príslušníkov Hlinkovej ľudovej strany obetavo pracovali na výstavbe Republiky. Slovenský ľud z dennej praxe vlády videl, že kňazi a veriaci nie sú hatení vo svojej náboženskej činnosti a že nebol zatvorený ani jeden kostol. Naopak, bolo postavených a opravených stovky kostolov. Slobodne chodia veriaci do kostola a slobodne vykonávajú kňazi náboženské obrady. Slovenský ľud úspešne dokončil dvojročnicu obnovy hospodárstva i proti úsiliu škodcov a sabotérov z radov reakčnej buržoázie v hospodárstve a verejnom živote. S nadšením a obetavo pracuje na splnení päťročnice a tým na industrializácii Slovenska.

Zatiaľ vysoká cirkevná hierarchia vidí v sociálnych, hospodárskych a politických opatreniach vlády, vyplývajúcich z Košického vládneho programu, ohrozenú svoju hospodársku a politickú moc a robí prípravy na rozsiahlu protištátnu — rozvratnú a špionážnu — činnosť, s úmyslom zvrátiť nastúpenú cestu k socializmu, povaliť ľudovodemokratický režim a znovu nastoliť kapitalistické poriadky. Od začiatku počíta vysoká cirkevná hierarchia s pomocou domácej zradnej buržoázie, Vatikánu a západných imperialistov. Ako to vyšlo najavo v nedávnom pražskom procese proti deviatim príslušníkom vysokej cirkevnej hierarchie, prisľúbil pápež Pius XII. už roku 1945 opátovi Opaskovi pri jeho návšteve v Ríme, že v boji proti uskutočňovaniu socializmu nebude vysoká cirkevná hierarchia ani na území Československej republiky osamotená. Na túto protištátnu činnosť boly urobené prípravy už za Tisovho režimu. Tieto prípravy na pomery po vojne spočívaly v stiahnutí menej kompromitovaných ľudáckych exponentov z politického života už za povstania. Ďalej v oddisponovaní veľkých peňažných čiastok do cudziny cez vyslanectva vo Vatikáne, Švajčiarsku a Švédsku. Podľa smerníc Ďurčanského z marca 1945 mali jedni doma ilegálne a zneužívaním demokratických slobôd, druhí v zahraničí bojovať za rozbitie Republiky. Pritom od začiatku počítali s vojnovým konfliktom medzi západnými imperlialistami a Sovietskym sväzom. Tak boly vytvorené politické, organizačné a finančné predpoklady protištátnej činnosti na rozbitie ľudovodemokratickej republiky.

Obvinení Vojtaššák a Buzalka na biskupskej konferencii v Banskej Bystrici 27. augusta 1944 pripravovali s ostatnými biskupmi na podklade memoranda vatikánskeho agenta Kolakoviča pre chvíľu oslobodenia Slovenska Sovietskou armádou rozvratnú činnosť. To, že už vtedy rokovali o možnostiach sprisahaneckej činnosti, dokazuje „Pastorácia pre ťažké časy", nájdená v tajnom archíve obvineného Vojtaššáka. Hovorí sa v nej: „Vedľa oficiálnej a verejnej duchovej správy utvorí sa duchovná správa tajná .. . kňazi, ktorí sa zapoja do organizácie, musia sa preobliecť za robotníkov, prípadne i zmeniť mená . . . hneď, ako nastane prevrat, kňazi, určení na túto pastoráciu, nastúpia v preoblečení na svoje miesta ... v prvej trme-vrme zmiznú títo kňazi... už teraz zaobstarať osobný preukaz staršieho dáta ... každý, kto tento spis číta, zaväzuje sa prísahou, že z neho nič neprezradí..." Obvinený Buzalka v úvodníku novoročného čísla Katolíckych novín z r. 1945, keď už porážka nacistických armád bola každému zrejmá, vyzýval veriacich na podporu fašistického tzv. Slovenského štátu a snažil sa tak podlomiť morálku slovenského ľudu v boji proti okupantom. Podľa týchto smerníc vysoká cirkevná hierarchia vykonávala rozvratnú a špionážnu činnosť po 4 linkách: 1. v spolupráci s ľudáckou emigráciou, 2. v spolupráci s ľudáckym krídlom buržoázie v podzemnom hnutí, ktoré súčasne spoluvytvárala, 3. v spolupráci so slovenskou lettrichovsko-ursínyovskou kapitalistickou a veľkostatkárskou reakciou, ktorá vyústila v známej aprílovej volebnej dohode s reakčnou „Demokratickou stranou" a 4. v spolupráci s vysokou cirkevnou hierarchiou v Čechách podľa pokynov Vatikánu.

Obvinení Vojtaššák a Buzalka udržovali velezradné spojenie s agentami západných imperialistov, so zradcami Ďurčanským a Sidorom. Vysokí cirkevní hodnostári pri úradných návštevách Ríma sprostredkovali toto velezradné spojenie medzi zločinnou emigráciou a podzemím doma. Slovenskí biskupi písali štvavé články proti republike do časopisov, vydávaných v Amerike. Podľa zistených dokumentov bolo na biskupskej konferencii v Trnave dňa 20. marca 1947 usnesené, že 10.000 dolárov, nasbieraných medzi katolíkmi v Amerike pre veriacich na Slovensku, má sa použiť na podporu zradnej emigrácie Ďurčanského a jeho spoločníkov. V dôsledku toho obvinený Vojtaššák napísal v tomto smere list farárovi Krasuľovi do USA. Ďalej obvinený Vojtaššák použil svoj vplyv na urovnanie rozporov medzi Ďurčanským a Sidorom, aby ich sjednotil v boji proti Republike. Americkí kňazi Ďubosch a Plátek pri svojej ceste po Slovensku dostali od obvineného Vojtaššáka štvavé a nepravdivé zprávy o situácii u nás. Po návrate do Ameriky ich použili na štvanie proti Republike.

Obvinený Vojtaššák ešte aj po oslobodení Slovenska, ako sa pri vyšetrovaní zistilo, pri rôznych príležitostiach vychvaľoval zločiny Tisovho režimu, aby morálne podporil zločinné elementy ľudáckeho podzemia. Dôsledkom tejto protištátnej činnosti obvineného Vojtaššáka a ostatnej vysokej cirkevnej hierarchie bola skutočnosť, že vo viacerých odhalených ilegálnych protištátnych skupinách vystupovali pomáhači z radov cirkevných činiteľov. Pomáhali pri úteku do zahraničia, podporovali finančne podzemné skupiny, zúčastňovali sa na koncipovaní, rozmnožovaní a rozširovaní ilegálnych letákov, poskytovali úkryt špiónom a agentom zo zahraničia na farách, v kláštoroch a v reholiach.

Tieto fašistické podzemné skupiny za priamej podpory vysokej cirkevnej hierarchie malý vytvoriť na Slovensku základňu pre uskutočnenie cieľov zradných tisovských kolaborantských utečencov a vysokej cirkevnej hierarchie samej a pomocou vojnového konfliktu medzi Západom a Východom pripravovaly rozbitie Republiky. Rozvratnou činnosťou doma a propagandou zradcu Ďurčanského v zahraničí malý pripraviť na Slovensku pôdu pre vytvorenie piatej kolóny v prípade vojnového konfliktu. Slovenskí zradcovia v zahraničí, ktorí kedysi predali slovenský ľud Hitlerovi, chceli by dnes predať slovenský ľud angloamerickým imperialistom; tak isto predstavitelia českej buržoázie v emigrácii, Ripka, Zenkl a ich nohsledi, hodili cez palubu samostatnosť Republiky, lebo to vyhovuje imperialistickým záujmom USA, v žoldnierskych službách ktorých zrádzajú svoju vlasť, len aby dosiahli navrátenie znárodnených fabrík a veľkostatkov.

Po neúspešnom pokuse slovenských biskupov vytvoriť samostatnú politickú stranu orientuje sa. slovenská vysoká cirkevná hierarchia na reakčnú slovenskú „Demokratickú stranu", ktorá, ako neskorší vývoj ukázal, sústavne rozvracala Republiku. Pred voľbami roku 1946 uzavrel kanonik Cvinček menom slovenského biskupského sboru s predstaviteľmi tejto strany známu aprílovú dohodu. Pod rúškom legálnej „Demokratickej strany“ vysoká cirkevná hierarchia chcela proti Košickému vládnemu programu obnoviť zakázanú fašistickú Hlinkovú ľudovú stranu, ovládnuť Sbor povereníkov a orgány ľudovej správy a z týchto pozícií rozvracať politický a hospodársky život na Slovensku a vo vhodnej chvíli spoločne s českou buržoáziou uskutočniť násilný zvrat ľudovodemokratického zriadenia. Neskorší vývoj úplne potvrdil tieto velezradné ciele aprílovej dohody. V smysle tejto dohody vydala Ústredná katolícka kancelária smernice slovenského biskupského sboru, v ktorých biskupi veriacim zakazovali odovzdať biele lístky a prikazovali voliť „Demokratickú stranu". Smernice sa končia slovami: „...keby niekto mal pochybnosti, má sa poradiť s kňazom..." Zastrašovaním veriacich, zneužívaním spovede, šírením vymyslených zpráv o Sovietskom sväze a nenávisti proti komunistom vyvolali na viacerých miestach Slovenska útoky na životy a majetok a vo dvoch prípadoch organizovanie vrážd na príslušníkoch komunistickej strany. Víťazstvo „Demokratickej strany" bolo výsledkom teroru vysokej cirkevnej hierarchie.

O čo v skutočnosti išlo vysokej cirkevnej hierarchii, vychádza najavo z výpovede obvineného Vojtaššáka, ktorý hovorí: „... Vysoká cirkevná hierarchia si mnoho sľubovala od „Demokratickej strany" na základe dohody z apríla 1946... hospodárska moc vysokej cirkevnej hierarchie závisela na Slovensku od politickej moci „Demokratickej strany" ... bolo prvoradou úlohou vysokej cirkevnej hierarchie zachrániť majetky pred poštátnením, prípadne pred ich rozdelením medzi drobných roľníkov a bezzemkov". Obvinený Gojdič za sľúbenú odmenu — auto a 250.000 Kčs (ktoré po voľbách aj dostal) — zapriahol do boja na podporu týchto velezradných cieľov celú gréckokatolícku cirkev. Z jeho príkazu podriadení mu kňazi na východnom Slovensku spolupracovali pri agitácii s banderovskými vrahmi, ktorých na ovplyvňovanie volieb poslali na naše územie západní imperialisti. Po voľbách vysoká cirkevná hierarchia v tlači „Demokratickej strany", v Katolíckych novinách, vo verejných prejavoch, v šuškanej propagande, v kázňach a osobnou agitáciou medzi veriacimi, otvorene aj v náznakoch štvala proti vnútornej i zahraničnej politike vlády v úsilí priviesť obyvateľstvo k nepriateľskému postoju proti vláde. Prostredníctvom „Demokratickej strany" pokúsili sa slovenskí biskupi znemožniť spravodlivé potrestanie zradcu Jozefa Tisu a otvorene schvaľovali jeho zločiny. Chceli dosiahnuť jeho omilostenie, neskoršie prepustenie a nakoniec jeho návrat do politického života.

Okrem už uvedených zločinných prostriedkov velezradného spojenia so zradcami v zahraničí, podpory ilegálneho podzemia a pokusov o vnútorný rozvrat s reakčnými elementárni buržoáznych strán — pokúšala sa vysoká cirkevná hierarchia rôznymi rozvratnými prostriedkami po línii cirkevnej rozkladať vnútorný politický a hospodársky život, vyvolať atmosféru nedôvery k vláde a ľudovodemokratickému zriadeniu s konečným cieľom zvratu ľudovej moci v Československu, Hneď po oslobodení biskupi Vojtaššák a Cársky odmietajú ponuku vlády k spolupráci. Dňa 22. augusta 1945 na biskupskej konferencii v Bratislave usnáša sa slovenský biskupský sbor, že bude uskutočňovať organizované štvanie katolíckych veriacich proti ľudovodemokratickému zriadeniu. V dôsledku toho obvinení za podpory ostatných biskupov prostredníctvom náboženských obradov, misií, mariánskych družín, eucharistických spolkov, v kázňach, rekolekciách, podpisovacími akciami v kostoloch, agitovaním mníšok u ťažko chorých v nemocniciach štvali proti vláde a ľudovodemokratickému zriadeniu, aby získali základňu pre svoje rozvratné a špionážne protištátne plány. Usmerňovaním a koordinovaním tejto rozvratnej činnosti -'poverili Ústrednú katolícku kanceláriu v Bratislave, ktorá si vybudovala rozsiahlu organizačnú sieť, siahajúcu na každú faru. Okrem toho rozvratné rozhodnutia biskupských konferencií boly prenášané prostredníctvom dekanských porád na duchovných všetkých diecéz, ktorých biskupi nútili tieto rozhodnutia uskutočňovať. Biskupi zneužívali obežníky, dokonca aj pastierske listy na zákerné útoky proti industrializácii Slovenska, ktorá je jedinou cestou hospodárskeho rozvoja a novej šťastnej budúcnosti slovenského ľudu, proti novým zákonom, proti znárodňovaniu, poštátneniu škôl, masovým organizáciám, proti brigádam vôbec a na Trati mládeže zvlášť. Okrem toho organizovali medzi veriacimi aj rôzne rozvratné akcie. Tak na Trať mládeže vyslali agentov v kňazskom rúchu, ktorí pod zámienkou pastorácie mali podlamovať pracovnú morálku mládeže a usilovali sa ju získať pre protištátnu činnosť. V lete 1947 zneužívali aj živelnú katastrofu, ktorá postihla našu krajinu, na rozduchovanie nespokojnosti a odporu proti ľudovodemokratickému štátu. V tom istom čase organizovali objavovanie sa zázrakov v Tvrdomesticiach a inde, ktoré zavedeným veriacim osoby, nastrčené biskupmi, vykladaly tak, že Boh nesúhlasí s výstavbou socializmu v Republike. Krížikárskymi akciami získavali od veriacich peniaze na svoju protištátnu činnosť. Pritom tieto svoja rozvratné akcie podľa pokynov Vatikánu koordinovali s teroristickými akciami banderovcov na východnom Slovensku, s pokusom zradcu Žingora o rozbitie jednoty partizánov a zneužitie ich časti na výtržnosti proti vláde, ako aj so sprisahaním proti Republike, ktoré viedli od leta 1947 vedúci činitelia „Demokratickej strany", Ursíny a iní v spolupráci so zradcom Ďurčanským.

Obvinený Gojdič už na konci trvania tzv. slovenského štátu organizoval poskytovanie všemožnej podpory zradcom a špiónom z Poľska a zo Sov. Ukrajiny, ktorí pre spoluprácu s nacistami utekali pred postupujúcou Sovietskou armádou. Hneď po oslobodení, ako najvyšší predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi v Republike zneužil jej cirkevnú organizáciu na vytvorenie záchytných stredísk a preskupenie zvyškov porazených protisovietskych síl z Poľska a Ukrajiny na gréckokatolíckych farách a v kláštoroch. Súčasne vytvoril ilegálnu sieť na organizovanie odchodu banderovcov do služieb západných imperialistov cez územie Republiky. V tejto protištátnej činnosti dostalo sa vysokej cirkevnej hierarchii morálnej podpory Vatikánu ktorý roku 1945 nevyhovel žiadosti československej vlády, aby boli odvolaní traja biskupi, stíhaní pre kolaborantstvo s nacistami. Proti pozemkovej reforme a pôdohospodárskemu zákonu rozvinula vysoká cirkevná hierarchia najprudšie rozvratné akcie, dohodnuté na biskupských konferenciách. Dala príkaz farárom, aby sa v kázňach vyhrážali cirkevnými trestami tým, ktorí by sa hlásili o cirkevnú pôdu. Obvinený Vojtaššák vo svojej výpovedi o pozemkovej reforme hovorí takto: ,,.. . Ja som sa v tomto prípade nestotožňoval s vôľou veriacich . . . poštátnením cirkevných majetkov bola vysoká cirkevná hierarchia pozbavená mocenských pozícií, ktoré nadobudla ešte v XI. a XII. storočí. Preto sa biskupi na svojich poradách rozhodli, že budú proti tomuto štátnemu zriadeniu bojovať ako legálne, tak aj ilegálne ..."

Táto výpoveď dokazuje, že majetkové záujmy vysokej cirkevnej hierarchie boly motívom jej sprisahaneckej činnosti. Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu zmarilo nádeje reakcie na obnovenie kapitalizmu vlastnými silami. Obrodený Národný front odstránil z hospodárskych a politických pozícií záškodnícke a rozvratné elementy a tým bolo znemožnené rozvracanie Republiky z legálnych pozícií politických strán. Po februári 1948 vysoká cirkevná hierarchia zosilnila svoju protištátnu činnosť v tesnom spojenectve s Vatikánom a západnými imperialistami, na ktorých víťazstvo sa v novej svetovej vojne spoliehala. Vojtaššák v zpráve, zaslanej do Vatikánu 16. októbra 1948, uviedol: „Dnešný režim v Československu je tak pevný, že na jeho rozvrátenie vnútornými silami nedá sa počítať." Vysoká cirkevná hierarchia a obvinení ako najaktívnejší činitelia tohto sprisahania začiatkom roku 1949 na rozkaz Vatikánu prerušili vyjednávanie o dohodu s vládou. Gojdič uvádza vo 21 svojej výpovedi, že mu koncom júna 1949 agent Vatikánu Verolino výslovne povedal: „V súčasnej dobe je pre vyvíjanie odporu proti vláde výhodná politická situácia, ktorá však nemusí dlho trvať a preto ju treba využiť ..."

Dokumenty z procesu proti biskupovi Zelovi a spol. pred Štátnym súdom v Prahe odhalily rozvratnú úlohu Verolina v Republike a ukázaly, že postup vysokej cirkevnej hierarchie v Československu bol súčiastkou veľkého sprisahaneckého plánu imperialistických mocností, Vatikánu, a zločineckej fašistickej bandy Titovej proti krajinám ľudovej demokracie a že vyjednávanie s vládou viedla vysoká cirkevná hierarchia len naoko, aby zakryla svoje prípravy na rozvrat. Po rozbití vyjednávania s vládou prikročila vysoká cirkevná hierarchia k organizovaniu otvoreného odporu veriacich proti vláde. Biskupi rozoslali na fary ilegálne obežníky a pastierske listy, rozmnožované na cyklostyloch na biskupských úradoch. Doručovali ich zvlášť spoľahliví kuriéri. Finančné náklady boly hradené z prostriedkov, ktoré malý slúžiť náboženským účelom. Otvorene v nich útočili proti štátu a duchovných vyzývali na ich publikovanie. Západná kapitalistická a vatikánska tlač a rozhlas sprevádzaly tieto útoky biskupov surovým štvaním proti Československu. Drobní duchovní boli terorom nútení čítať v kostoloch protištátne pastierske listy a obežníky a tak vháňaní zámerne do trestných skutkov. Vatikánsky agent Verolino okrem dávania inštrukcií podnikol v tom čase cestu po diecézach, aby sledoval priebeh protištátnych akcií, organizovaných vysokou cirkevnou hierarchiou z popudu Vatikánu.

Na biskupskej konferencii v Trnave dňa 14. augusta 1949 bolo rozhodnuté organizovať boj proti družstevnému hnutiu slovenského roľníctva. Biskupi nútili farárov, aby veriacich v kázňach aj v osobnom styku odrádzali od vstupu do jednotných roľníckych družstiev. Vyvrcholením tohto sústredeného útoku vysokej cirkevnej hierarchie a Vatikánu sú exkomunikačné dekréty z leta 1949. Vylučujú z cirkvi veriacich katolíkov len preto, lebo sa akýmkoľvek spôsobom zúčastňujú na budovaní socializmu v našom štáte. Vysoká cirkevná hierarchia v jednotlivých diecézach, najmä obvinení Vojtaššák, Buzalka a Gojdič vydávali a ilegálne rozširovali pokyny, ako treba exkomunikáciu uskutočňovať, sledujúc pri tom cieľ rozvrátiť náš vnútorný, politický a hospodársky život a tak zničiť spoločenskú a hospodársku sústavu ľudovodemokratickej republiky. Po neúspešných pokusoch získať masy veriacich pre svoje protištátne ciele pokúsila sa vysoká cirkevná hierarchia v jeseni 1949 hrozbami prinútiť drobné duchovenstvo ako celok k protištátnej činnosti. Keď parlament ČSR prijal zákony, všestranne zabezpečujúce nehatený cirkevný a náboženský život, biskupi znovu dokázali, že im nejde o ochranu cirkvi a náboženstva, ale že sledujú výlučne reakčné protištátne ciele. Usilovali sa organizovať odpor duchovenstva proti prijatiu a potom proti uskutočňovaniu prijatých zákonov, ktoré malý taký veľký význam pre rozvoj náboženského života a pre postavenie duchovenstva v našom štáte. Avšak rovnako ako veriaci ľud, ani drobní kňazi nedali sa zneužiť pre ich rozvratné ciele. Koncom roku 1949 pristúpil u nás Vatikán k systému tzv. fakúlt, t. j. plnomocenstiev, slúžiacich na vybudovanie ilegálnej rozvratníckej a špionážnej siete. Fakulty boly vydané pod prísnym pápežským tajomstvom. Právomoc biskupov v diecézach bola nimi prenesená na tajnú hierarchiu, vybranú z najspoľahlivejších služobníkov a špiónov Vatikánu. V tomto smere. na Slovensku Gojdič predišiel Vatikán. Ustanovil si zástupcov ešte predtým, ako dostal vatikánske plnomocenstva. Keď bola odhalená jeho ilegálna sieť na podporu banderovcov a predpokladal, že bude pre svoju protištátnu činnosť zaistený, rozpamätal sa na „Pastoráciu pre ťažké časy" vatikánskeho špióna Kolakoviča. V nej bol aj návod na vytvorenie tajnej duchovnej správy. Určil si päť zástupcov, ktorí mali postupne prevziať vedenie ilegálnej siete.

Strediskom špionážnej činnosti vysokej cirkevnej hierarchie bola pápežská internunciatúra v Prahe. Táto shromažďovala a triedila zprávy, ktoré dostávala od obvinených a iných biskupov a od Ústrednej katolíckej kancelárie zo Slovenska. Špionážne a nepravdivé ohováračské zprávy dodávali Vatikánu všetci obvinení. Okrem toho podával Gojdič Vatikánu aj špionážne zprávy o hospodársko-politickej situácii v Poľsku a v Sovietskom sväze. Tieto špionážne zprávy Vatikán, ako bolo dokázané výpoveďami svedkov a obvinených v procese proti biskupovi Zelovi a spol., ako poslušný agent Wall Streetu, buď posielal ďalej do USA, alebo ich použil na štvavú a podvratnú kampaň proti našej republike.

Do zahraničia boly dodávané špionážne zprávy obvinených nielen prostredníctvom internunciatúry v Prahe, ale aj cudzích zastupiteľských úradov a rôznych amerických misií. Takýmito sprostredkovateľmi boli okrem iných úradník rakúskeho konzulátu v Bratislave Karol Kainoch, ďalej vedúci americkej Katolíckej Charity Sulivan, americký novinár, vystupujúci pod menom Tronghton a vedúci americkej misie CARE Robertson. Zprávy obsahovaly údaje o situácii v Republike, o činnosti národných výborov, politických strán, o zásobovacej situácii a o bezpečnostných opatreniach, ktoré všetky malý ostať utajené v záujme obrany štátu. Už povaha týchto zpráv dokazuje, že malý slúžiť na prípravu imperialistickej vojny proti Republike, ostatným štátom ľudovej demokracie a Sovietskemu sväzu. Obvinení svojou zločinnou činnosťou napomáhali rozbitie Československej republiky v čase Hitlerovej agresie. Boli účastní a všemožne pomáhali zločinnému Tisovmu režimu za nemeckej nadvlády, aby nakoniec vo svojej nenávisti proti socializmu a tým proti šťastnej budúcnosti našich národov stali sa najaktívnejšími činiteľmi zločinného medzinárodného sprisahania proti Republike. Obvinení, ktorým šlo o majetok a o moc, znovu zapredávali slobodu slovenského národa, tentoraz v záujme amerického imperializmu, a vo svojej zločinnosti chceli svoje zámery uskutočniť aj za cenu novej krvavej vojny, ktorú pomáhali pripravovať a do ktorej vkladali všetky svoje nádeje.

K jednotlivým obvineným:

Ján Vojtaššák, sídelný biskup v Spišskej Kapitule a čelný predstaviteľ vysokej cirkevnej hierarchie na Slovensku, bol vždy zarytým nepriateľom pracujúceho ľudu a Československej republiky. Bol zradcom záujmov drobného kňažstva a zrádzal svoj vlastný národ. Ako užívateľ biskupského latifundia v rozlohe 23.055 katastrálnych jutár, píly v Hranovnici, mlyna a tehelne v Štiavniku s ročným dôchodkom 3 až 4 milióny Kčs, správal sa ako feudálne knieža a svojich zamestnancov •— deputátnikov z radov chudobného ľudu Oravy a Spiša — bezohľadne vykorisťoval. Hneď po vzniku predmníchovskej Republiky celou váhou svojej autority sa pridal k reakčnému bloku politických strán, ktoré obraly náš ľud o výsledky revolučného hnutia po prvej svetovej vojne. Vo voľbách roku 1925 horlivé podporoval Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu a pomáhal takto vytvárať predpoklady pre oslabenie Republiky a pre fašizáciu Slovenska. Zo svojich vysokých biskupských príjmov podporoval reakčnú politiku vedenia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. S kazateľníc a na stránkach ľudáckych novín a iných publikácií sústavne štval proti pokrokovým silám, popudzoval k nenávisti proti ČSR a hanobil Sovietsky sväz, na ktorý obracaly svoje nádeje vykorisťované masy slovenského ľudu. Pre zamestnancov kapituly vydal roku 1933 „Služobné pravidlá", ktoré obsahovaly také otrokárske ustanovenia, proti akým sa vzbúrili zotročení sedliaci v Uhorsku už za Juraja Dóžu. Podľa § 209 týchto pravidiel : „Práceschopní príbuzní zamestnancov sú povinní na výzvu hospodárskej správy podľa potreby do práce za obvyklú mzdu sa dostaviť." Podľa § 210: „Každý deputátnik musí mať jednu ženskú do práce (ženu, dcéru alebo sestru), ktorá je povinná podľa potreby do práce panstva ísť a ju svedomité končiť. Keď je v majeri práca, neslobodno ísť do práce gazdom do obce. Keď má žena dieťa a ho možno sveriť pod dozor inému, má si nájsť pestúnku a ona chodiť do práce." Napokon § 101 ustanovuje: „Svätou Stolicou vymenovaný biskup je pre všetkých zamestnancov najvyšším a posledným sudcom a preto proti jeho výroku ďalšieho opravného prostriedku niet."

Banka spiš. kapituly nebrala o nič menšie úroky od drobných roľníkov ako ostatné banky slovenských, českých, maďarských alebo židovských kapitalistov. V niektorých prípadoch sa dlh tiahol cez dve pokolenia a majetok nakoniec prišiel na bubon. Bezohľadné exekúcie a nespočetné civilné spory biskupa Vojtaššáka o pasienky a rybolov a jeho trestné oznámenia pre branie kúskov dreva z kapitulných lesov dokazujú, ako obvinený Vojtaššák prenasledoval a vykorisťoval drobný ľud svojej diecézy. Ako jeden z vedúcich a najaktívnejších ľudákov stál v službách reakčných síl, ktoré pripravovaly rozbitie Republiky a v čase Mníchova ju zradily. Jeho protipokrokový a protiľudový postoj tiahne sa ako červená niť cez celé jeho verejné a kňazské účinkovanie. Zapojil sa medzi prvými do budovania a upevňovania Tisovho klérofašistického režimu, v ktorom videl záruku, že mocenské záujmy vysokej cirkevnej hierarchie a jej obrovské majetky a vysoké dôchodky budú zaistené. Ako podpredseda štátnej rady aktívne sa zúčastnil na všetkých zločinných opatreniach Tisovej vlády. Opatrenia proti občanom židovského pôvodu iniciatívne aj sám uskutočňoval. Roku 1940 v službách Ústredne štátnej bezpečnosti v dohode s vojnovým zločincom Alexandrom Machom nariadil kňazom poľskej národnosti vo svojej diecéze, aby sa bezodkladne vysťahovali do Poľska a aby všetok svoj majetok nechali bez náhrady na Slovensku. Rasistické zákony využíval na to, aby sa arizovaním ešte viac obohatil a tak sa zmocnil židovských majetkov v Betlanovciach a v Baldovciach.

Od roku 1939 do roku 1942 ako najvyšší vojenský duchovný horlivé sa zúčastnil na organizovaní a fašistickej výchove Tisovej žoldnierskej armády, huckal jej príslušníkov do zločinné- ho bratovražedného boja proti sovietskemu ľudu po boku nemeckých fašistov. Vo svojej diecéze ustanovil duchovných poradcov pre jednotlivé fašistické organizácie Hlinkovej mládeže a Hlinkovej gardy. Za tieto zásluhy dostal roku 1943 od ministra národnej obrany ďakovný dekrét a Tiso ho vyznamenal „Veľkokrížom radu Slovenského kríža". V októbri 1944 v úmysle napomáhať nacistickú vojnovú mašinériu prostredníctvom podriadených farárov nariadil všetkým veriacim spiš. diecézy, aby poslušne plnili príkazy nemeckého vojenského veliteľstva a súčasne dal svolenie, aby sa katolícki veriaci aj v nedeľu a vo sviatky zúčastňovali na opevňovacích prácach pre nacistov. Svoj kladný pomer k nacizmu vyjadril slovami: „Otázka národného socializmu Kristovými zásadami pokrstená a premiesená len osožiť môže nášmu ľudu a medzi ním pracujúcemu kňažstvu."

Ako verný prívrženec Tisovho režimu potieral všetky snahy slovenského ľudu o svrhnutie nacistického jarma. Spolu s ostatnými členmi vysokej cirkevnej hierarchie na Slovensku na biskupskej konferencii v Bán. Bystrici dňa 27. aug. 1944 vydal „Ohlas" k veriacim proti Slovenskému národnému povstaniu. Po povstaní nazýval jeho účastníkov „lupičskými partizánskymi bandami". Keď v jeseni 1944 videl, že porážka nacistov je už neodvratná a že na území Republiky prevezme vládu do svojich rúk ľud, dal príkaz kaplánovi Petrovi Galanovi v Ružomberku, aby prostredníctvom bývalých členov kresťanského odborového hnutia rozvracal jednotu robotníkov. Po oslobodení odmietol spoluprácu s Československou republikou a začal s uskutočňovaním rozvratnej a špionážnej činnosti. Ako to z výsledkov niektorých procesov, vedených proti velezradným živlom — najmä proti Dr. Ivanovi Murínovi a spol. a proti Petrovi Maxoňovi a spol. — bolo zistené, obvinený Vojtaššák udržoval styky jednak s ľudáckym podzemím doma a jednak so zradnou emigráciou Sidora a Ďurčanského. Týchto zradcov morálne aj finančne podporoval. Aby rozvratná činnosť Sidora a Ďurčanského nebola hatená ich vzájomnými rozpormi, požiadal Sidorovho agenta kňaza Duboscha v New Yorku, aby sa usiloval v jeho mene tieto rozpory urovnať. Na žiadosť Ďurčanského a z poverenia slovenských biskupov napísal list slovenskému farárovi Krasuľovi v New Yorku, aby podporil slovenskú zradnú emigráciu 10.000 dolármi, ktoré americkí Slováci sosbierali pre veriacich na Slovensku.

Po víťaznom februári 1948 ešte horlivejšíe sa zúčastňoval na sústavnom a organizovanom ťažení vysokej cirkevnej hierarchie proti základom ľudovodemokratického zriadenia Republiky. Prísne zakročoval proti kňazom svojej diecézy, ktorí ním prikázanú protištátnu činnosť neuskutočňovali, ale pomáhali pri výstavbe Republiky. Tak dňa 8. mája 1948 suspendoval kaplána Andreja Doranského v Rabči na Orave preto, lebo pri voľbách kandidoval do Národného shromaždenia. V júli 1948 prípisom, adresovaným všetkým ordinariátom, zasadil sa o to, aby Dr. Jozef Straka, kňaz banskobystrickej diecézy, a ostatní vlasteneckí kňazi, ktorí sa zapojili po boku ľudu do politického života, boli exkomunikovaní. Zakročil proti kňazovi svojej diecézy Schefferovi z Bobrovca preto, lebo šiel pozdraviť pokrokového kňaza dekana Decheta po jeho vymenovaní za administrátora banskobystrickej diecézy. V úmysle sabotovať budovateľské úsilie vlády a pracujúceho ľudu a rozbiť jednotu mládeže poslal prípis na všetky ordinariáty, v ktorom brojil proti prácam na Trati mládeže. Postavil sa proti Národnej smene víťazstva a brigádam, aby hamoval odstraňovanie vojnou spôsobených škôd a výstavbu socializmu.

Bral účasť na všetkých akciách vysokej cirkevnej hierarchie proti zákonom o revízii pozemkovej reformy a o jednotnej škole. Prostredníctvom svojich podriadených kňazov zorganizoval akciu proti zákonu o hospodárskom zaopatrení cirkvi a náboženských spoločností štátom uznaných. Vypracoval rezolúciu proti pripravovanému platovému zákonu duchovných, ktorú dal rozmnožiť a tajnými kuriérmi rozoslať podriadeným dekanátom. Na celoštátnej konferencii biskupov dňa 7. júla 1949 v Olomouci hlasoval za usnesenie, podľa ktorého každý člen prípravného výboru obrodenej Katolíckej akcie bude stíhaný cirkevnými trestami a že kňazi majú poslúchať jedine biskupov, pápeža a nijaké iné (zrejme štátne) nariadenia, ktoré nebudú schválené cirkevnou vrchnosťou. V lete 1949 prostredníctvom kuriérov rozoslal na podriadené mu dekanáty jednak štvavé ilegálne pastierske listy československých biskupov, v ktorých veriaci boli vyzvaní na odpor proti vláde, jednak ním preložený text exkomunikačných dekrétov. Koncipoval, dal rozmnožiť a rozoslať ilegálne obežníky, v ktorých vysvetľoval, ako uplatňovať exkomunikačné dekréty. Tieto dekréty a obežníky v kostole aj sám čítal a vysvetľoval a podriadených farárov nútil, aby ich v kostoloch čítali a uskutočňovali.

Na základe tajných fakúlt, ktoré dostal z internunciatúry v Prahe, zúčastnil sa na budovaní ilegálnej rozvratníckej siete tajnej hierarchie na Slovensku, a to určením generálneho vikára spišskej kapituly Jozefa Tomanóczyho a svätiaceho biskupa Barnaša za tajných biskupov. Ako význačný exponent vatikánskej politiky na Slovensku organizoval špionážnu sieť vo svojej diecéze a podával Vatikánu jednak priamo, jednak prostredníctvom internunciatúry v Prahe špionážne zprávy. Tak najmä r. 1946 poslal prostredníctvom arcibiskupa Kmeťku pre Vatikán zprávu, obsahujúcu údaje, ktoré malý byť v záujme štátu utajené pred cudzou mocou. Dňa 16. októbra 1948 poslal do Vatikánu obsiahlu zprávu o niektorých bezpečnostných opatreniach v štátnej administratíve a rôzne nepravdivé zprávy o pomeroch v Republike, ktoré potom vatikánsky rozhlas použil na surové útoky proti našej vláde a ľudovodemokratickému zriadeniu Republiky. Priamo do Vatikánu poslal zprávu dekana Vojtasa, obsahujúcu poznatky z českého pohraničia rázu politického a hospodárskeho.

Dr. Michal Buzalka, kanonik bratislavskej kapituly a od r. 1938 svätiaci biskup apoštolskej administratúry trnavskej, hral významnú úlohu v sprisahaní vysokej cirkevnej hierarchie proti Republike. Korene jeho nepriateľského postoja proti záujmom pracujúceho ľudu a jeho nenávisti voči všetkému pokrokovému siahajú do prvej Republiky. Už od roku 1920 všemožne podporoval protiľudové a separatistické snahy ľudáckeho krídla slovenskej buržoázie. V kritickom roku 1938 na stránkach „Slovenskej pravdy" otvorene hlásal nevyhnutnosť odtrhnutia Slovenska od Republiky. V decembri 1938 pri voľbách do Slovenského snemu povzbudzoval veriacich, aby hlasovali na jednotnú kandidátku Hlinkovej ľudovej strany.

Horlivo sa zúčastňoval na upevňovaní fašistického tisovského režimu. Roku 1939 z poverenia Tisu vyžiadal od pápeža požehnanie pre tzv. Slovenský štát. V októbri 1940 stal sa vydavateľom a majiteľom „Katolíckych novín" a písal do nich články, v ktorých šíril nenávisť k českému národu a k národom SSSR a propagoval fašistické myšlienky. Roku 1941 bol vymenovaný za vojenského vikára slovenskej armády. V tejto funkcii vo svojich verejných prejavoch a pastierskych listoch vyzýval slovenských vojakov do bratovražedného boja proti Sovietskemu sväzu. Nesie preto spoluzodpovednosť za zverstvá, spáchané na Ukrajine vrahmi v dôstojníckych uniformách tisovskej žoldnierskej armády. Najmä nesie zodpovednosť za zverstvá, spáchané na ukrajinskom ľude bývalým pplk. Lokšíkom, ktorý sa t. č. zdržuje na neznámom mieste, a kpt. Kleinertom, ktorý bol za to Národným súdom odsúdený na trest smrti a popravený. Dňa 14. marca 1944 bol vyznamenaný záslužným krížom „Obrany štátu", ktorý potom nosil na svojom kňazskom rúchu. Okrem toho za vojny proti Sovietskemu sväzu vo svojich rozhlasových prejavoch a článkoch povzbudzoval slovenských katolíkov na intenzívnu podporu Tisovho režimu a nemeckej vojnovej mašinérie. Udržoval priateľské styky s nemeckým vyslancom u Tisovej vlády Ludinom a inými predstaviteľmi nacistického Nemecka. Toto jeho priateľstvo s týmto vojnovým zločincom bolo také blízke, že roku 1947, keď Ludina a masového vraha generála SS Höffleho Národný súd spravodlivo odsúdil na smrť, navštívil ich vo väzení a po poprave odslúžil za nich omšu. Aj on sa zúčastnil dňa 27. augusta 1944 na porade biskupov v Banskej Bystrici, z ktorej vyšiel „Ohlas" biskupov k veriacim proti povstaniu.

Po oslobodení zaujal nepriateľský postoj k novému ľudovodemokratickému režimu. Vo svojej výpovedi o tom hovorí: „Ku zriadeniu ľudovodemokratického československého štátu som sa postavil nepriateľsky, lebo som dobre vedel, že toto zriadenie je smrteľným nebezpečenstvom pre naše mocensko-politické pozície. Ďalej, že vytýčený vlády program budovania socializmu v Československej republike znamená pomalé, ale isté odbúravame všetkých výsad, ktoré až dosiaľ požívala vysoká cirkevná hierarchia na Slovensku. Bol som si vedomý toho, že v rámci industrializácie Slovenska vzniká pre vysoký klérus nebezpečenstvo v tom, že slovenský pracujúci ľud bude vždy viac a viac politicky uvedomelý a že týmto spôsobom budeme stále viac a viac strácať dôveru širokých más katolíckych veriacich a tým automaticky aj svoje dosiaľ získané mocenské pozície." V dôsledku toho s obvinenými Vojtaššákom a Gojdičom sa aktívne zúčastnil na sprisahaní vysokej cirkevnej hierarchie proti Republike. Zúčastňoval sa na biskupských konferenciách a podľa smerníc, tam dohodnutých, horlivo uskutočňoval rozvratnú činnosť. Tak s kazateľnice, ako v osobnom styku sústavne rozširoval medzi veriacimi nepravdivé zprávy o údajnom utláčaní cirkví a prenasledovaní náboženstva v Republike, o pomeroch v Sovietskom sväze a ľudovodemokratických štátoch. Sústavne štval proti spolupráci jednotlivých složiek Národného frontu, proti znárodňovaniu a proti budovaniu socializmu vôbec. Po februári 1948 svoju rozvratnú činnosť ešte vystupňoval. Proces s kardinálom Mindszentym využil pre rozvratné ciele reakcie. Veriaci ľud zavádzal tvrdením, že tento zradca maďarského pracujúceho ľudu bol odsúdený nevinne, hoci dobre vedel, že Mindszenty spáchal ťažké zločiny proti maďarskej ľudovej demokracii. Dňa 14. augusta 1949 zúčastnil sa na tajnej porade biskupov v Trnave, na ktorej bol dohodnutý spôsob boja hierarchie proti vtedy prebiehajúcej obrodenej Katolíckej akcii, ktorá usilovala o dohodu medzi štátom a cirkvou. Po konferencii sa zúčastnil na uskutočňovaní prijatých rozhodnutí. S kazateľnice čítal a vysvetľoval štvavé pastierske listy a exkomunikačné dekréty.

Obvinený Buzalka bol význačným agentom vatikánskej špionážnej služby na území Republiky. Ako poľný vikár Tisovej žoldnierskej armády prostredníctvom pplk. duchovnej služby Andrejkoviča sbieral pre nemeckých okupantov významné zprávy o obyvateľoch, o politických a hospodárskych pomeroch v dočasne okupovanej Ukrajine. Ďalej sa zapojil na špionážnu činnosť nebezpečných vatikánskych špiónov, odchovancov známeho vatikánskeho Russica, pátrov Kellnera, Novikova, Moskvu a Čížka, ktorí pred vypuknutím vojny prešli v preoblečení sovietske hranice. Získané zprávy pravidelne odovzdával vatikánskemu chargé ďaffaires v Bratislave Dr. Burziovi. Už roku 1944 spolupracoval s vatikánskym agentom Dr. Tomislavom Kolakovičom, ktorý sa mu zdôveril, že má ďalekosiahle poslanie od Vatikánu. Dr. Kolakovič v čase Slovenského národného povstania, aj po oslobodení, robil rozvratnú a špionážnu činnosť na Slovensku.

Od roku 1946 až do do svojho zatknutia udržiaval styky s emigrantskou skupinou vojnového zločinca a zradcu Ďurčanského. Robil tak prostredníctvom Karola Rainocha a Anny Barovej, zamestnancov rakúskeho generálneho konzulátu v Bratislave. Prostredníctvom menovaných dostával smernice a časopisy, ktoré v zahraničí vydával Ďurčanský, a posielal do zahraničia špionážne zprávy hospodárskeho a politického rázu, žiadané Ďurčanským. Roku 1947 prostredníctvom študenta Jaskú, ktorý šiel ako delegát na konferenciu sväzu „Pax Romana" do Ríma, nadviazal spojenie s ďalším zradcom Republiky, Karolom Sidorom. Zaslal mu zprávy o politickej a hospodárskej situácii na Slovensku a skreslené zprávy o Tisovom procese. V marci 1949 dohodol sa v Bratislave so špiónom Dr. Štefanom Uhrínom, že bude od neho preberať tajné zprávy o bezpečnostných opatreniach Povereníctva vnútra. Tieto zprávy mu Dr. Uhrín aj dodal a obvinený Buzalka ich zaslal do zahraničia prostredníctvom Karola Rainocha. Ďalej na žiadosť zradcu Ďurčanského vyplnil a poslal do zahraničia špionážny dotazník, doručený mu Barovou, ktorý obsahoval otázky o politických a hospodárskych pomeroch na Slovensku. Tieto získane špionážne zprávy dal doručiť do Viedne jednak Ďurčanského skupine, jednak pápežskej nunciatúre. Okrem toho Buzalka špionážne zprávy odovzdával aj apoštolskému administrátorovi v Trnave Dr. Lazíkovi, ktorý ich po vyhodnotení odosielal prostredníctvom apoštolskej internunciatúry v Prahe do Ríma. Občas aj priamo podával špionážne zprávy zamestnancovi pražskej internunciatúry Zmrzlíkovi.

Pavol Gojdič, biskup a najvyšší predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi na území Československej republiky, už za prvej Republiky sa zapojil do protisovietskeho frontu ukrajinských nacionalistov, ktorí pomáhali Vatikánu v jeho nepriateľských akciách proti Sovietskemu sväzu. Za tzv. Slovenského štátu použil celý svoj vplyv na veriacich na upevnenie klérofašistického Tisovho režimu. Na jeho podporu okrem iného vydal mnoho pastierskych listov. Pritom aj priamo spolupracoval s nacistami a podporoval ich zločinné akcie vo východnej Európe. V Prešove bol v úzkom styku s Hitlerovým agentom Dr. Kolbom, ktorý mu sprostredkoval styk s nacistickým vyslancom Ludinom a vedúcim Nemcov na Slovensku Karmasinom. Keď nacistické hordy lúpily a vraždily na Sovietskej Ukrajine, po dohode s nemeckým vojenským veliteľstvom vyzval všetkých duchovných svojej diecézy, aby sa hlásili na fary na obsadenú Ukrajinu, kde ich podľa pokynov Vatikánu chcel použiť ako špiónov pre Vatikán. Keď Sovietska armáda vyhnala nacistických okupantov z Ukrajiny a kolaboranti s nacistami pred frontom utekali, vyzval svojich podriadených kňazov a veriacich, aby týchto utečencov podporovali. Sám prevzal od nemeckého vojenského veliteľstva 150.000 Ks pre tých kňazov utečencov, ktorí aktívne bojovali proti Sovietskemu sväzu. Roku 1942 nadviazal styky s agentom Vatikánu Dr. Kolakovičom. Dal mu soznam duchovných a laikov, ktorých pokladal za spoľahlivých pre špionážnu činnosť.

Po oslobodení zorganizoval vo svojej diecéze záchytné stredisko ukrajinských teroristov a iných nepriateľov Sovietskeho sväzu. Len čo tieto živly začaly prenikať na Slovensko, poslal tajne kuriéra do Poľska, aby sa duchovní, ktorí pre protištátnu činnosť musia ujsť z Poľska, hlásili u neho. Týmito farármi potom obsadzoval uprázdnené fary na Slovensku. Aby im umožnil činnosť v Čechách a na Morave, obsadil faru v Prahe na Karlovej ulici číslo l svojím dôverníkom Pavlom Hučkom, neskôr odsúdeným pre spoluprácu s banderovcami. Hučkovi dal blankety, opatrené svojím vlastnoručným podpisom a pečiatkou biskupského úradu v Prešove, aby ich používal na vymenovacie dekréty pre banderovcov. Sám posielal banderovcov k farárovi Hučkovi. Hučko nimi obsadzoval fary na pohraničí, kde s Gojdičovým súhlasom pokračovali v protištátnej a špionážnej činnosti, alebo im umožňoval útek do západnej zóny Nemecka. Aby Hučkovi uľahčil prácu, poslal k nemu taktiež teraz už odsúdeného banderovca Buraniča, ktorý prišiel ilegálne do Československej republiky. Tomuto proti pravde dal potvrdenie, že je študujúcim bohoslovia, aby sa voľne mohol pohybovať na území Republiky. Buranič potom zostal u Hučku až do svojho zaistenia a sprostredkoval ilegálny prechod banderovských vrahov do zahraničia. Vyzval kňazov svojej diecézy, aby pre banderovcov vydali falošné krstné listy, prípadne aj sobášne listy. Na základe takto vydaných dokladov potom Hučko zadovážil pre nich osvedčenie o štátnom občianstve. Okrem toho vydával potvrdenie o spoľahlivosti k režimu osobám, o ktorých vedel, že pre protištátnu činnosť musely ujsť z Poľska alebo zo Zakarpatskej Ukrajiny. Keď naše bezpečnostné orgány likvidovaly banderovské tlupy, zasadzoval sa celou svojou autoritou o to, aby zaistení banderovci boli z väzby prepustení a bol im umožnený odchod do západnej zóny Nemecka. Tak intervenoval u Dr. Štuchlikovej, zamestnankyne Katolíckej charity — okrem iných — za Teodora Prišláka, zaisteného pre spoluprácu s banderovcami, a v prospech Hučku. Za prepustenie Hučku sa zasadzoval aj u činiteľov „Demokratickej strany", celú akciu nášho štátu proti banderovcom snažil sa postaviť do takého svetla, ako by šlo o útok štátu proti gréckokatolíckej cirkvi a v tom smysle podal nepravdivú zprávu aj Medzinárodnému Červenému krížu. Obežníkom z roku 1945 zakázal podriadeným duchovným politickú činnosť. Pred voľbami roku 1946, po dohode s reprezentantmi „Demokratickej strany" vyzval farárov svojej diecézy, aby agitovali medzi veriacimi za víťazstvo tejto strany a aby nadviazali spoluprácu s banderovcami. Pri voľbách dostal za túto pomoc od vtedajšieho ministra Dr. Pietora osobné auto a od Ing. Stýka 250.000.— Kčs.

Zúčastnil sa takmer na všetkých poradách slovenských aj českých biskupov, na ktorých rokovali o organizovaní protištátnej činnosti. Po februári 1948 nútil svojich podriadených farárov čítať v kostoloch ilegálne štvavé pastierske listy a letáky, ktoré jednak sám koncipoval a dal cyklostylom rozmnožovať vo svojej biskupskej kancelárii a jednak ich dostal už rozmnožené od arcibiskupa Berana prostredníctvom tajných kuriérov. . V súvislosti s obrodenou Katolíckou akciou vydal ilegálny obežník, kde vyzval kňazov aj veriacich, aby jej „Ohlas" nepodpisovali. Neposlušným hrozil exkomunikáciou. Špionážnu činnosť proti Sovietskemu sväzu začal ešte za tzv. Slovenského štátu. Už koncom roku 1944 poslal prostredníctvom bratislavskej internunciatúry Vatikánu zprávu o situácii na oslobodenej Ukrajine, ktorú dostal od banderovcov. Od oslobodenia pravidelne podával špionážne zprávy Vatikánu prostredníctvom pražskej internunciatúry. Okrem toho podával Vatikánu pravidelne písomné zprávy prostredníctvom Hučku, a to aj o zásahoch bezpečnostných orgánov proti banderovcom. Žiadal v nich internunciatúru, aby zakročila u našej vlády, aby zaistení banderovci boli prepustení. Roku 1948 poslal internunciatúre prostredníctvom provinciála Sabola menný soznam všetkých gréckokatolíckych duchovných, ktorí sa zúčastnili na protištátnej činnosti. Špionážne zprávy politického a hospodárskeho rázu dával aj členom rôznych amerických misií. Keď roku 1949 tušil, že bude pre svoju protištátnu činnosť zaistený, určil si pre prípad svojho zaistenia päť ilegálnych zástupcov, ktorí o jeho protištátnej činnosti vedeli a po jeho zaistení mali v nej pokračovať, prv ešte než dostal tzv. tajné fakulty Vatikánu. Pre prípad, že by aj títo boli zaistení, rozdelil celú diecézu na tajnú sieť s 10 obvodmi a v každom z nich ustanovil tajne jedného duchovného s biskupskou právomocou.

Touto činnosťou:

   1. obvinený Ján Vojtaššák a ThDr. Michal Buzalka najmä v rokoch 1938 a do polovice marca 1939 v Bratislave a inde pokúsili sa násilím zmeniť ústavu Republiky, najmä pokiaľ ide o samostatnosť, jednotnosť, alebo demokraticko-republikánsku formu štátu, pričom čin spáchali za okolností zvlášť priťažujúcich;

   2. všetci obvinení v rokoch 1939—1944 na Slovensku aj inde počas vojny za okolností zvlášť priťažujúcich opatrovali nepriateľovi nejaký prospech;

   3. všetci obvinení v Spišskom Podhradí, v Bratislave, v Prešove a inde v rokoch 1945—-1950 spolčili sa navzájom s ďalšími páchateľmi na pokus o zničenie ľudovodemokratického zriadenia, hospodárskej a spoločenskej sústavy Republiky, zaručených ústavou a za tým účelom vošli v priamy styk s cudzou mocou, pričom II. Dr. Th. Michal Buzalka a III. Pavol Gojdič sa činu dopustili za okolností zvlášť priťažujúcich;

   4. všetci obvinení v Spišskom Podhradí, v Bratislave, v Prešove, v Prahe a inde v čase už uvedenom pod č. 3 spolčili sa navzájom a s ďalšími páchateľmi na vyzvedanie štátneho tajomstva v úmysle vyzradiť ho cudzej moci, za tým účelom vošli v priamy styk s cudzou mocou, štátne tajomstvo skutočne vyzvedali a cudzej moci vyzradili, pričom obvinení Dr. Th. Michal Buzalka a Pavol Gojdič páchali čin po dlhší čas, v značnom rozsahu a spôsobom zvlášť nebezpečným a čin Dr. Th. Michala Buzalku sa týkal štátneho tajomstva zvlášť dôležitého.

Tým spáchali:

   1. obvinení I. Ján Vojtaššák a II. Dr. Th. Michal Buzalka zločin úkladov proti Republike podľa § l al..l a 4 zák. čís. 50/23 Sb.,

   2. všetci obvinení zločin vojenskej zrady podľa § 6 ods. l zák. čís. 50/23 Sb.,

   3. všetci obvinení zločin velezrady podľa § l ods. l lit. c), ods. 2 a obvinení II. Dr. Th. Michal Buzalka a III. Pavol Gojdič aj podľa ods. 3 lit. e) zák. čís. 231/48 Sb.,

   4. všetci obvinení zločin vyzvedačstva podľa § 5 ods. l a Pavol Gojdič tiež podľa § 5 ods. 2 lit. e) a Dr. Th. Michal Buzalka tiež podľa § 5 ods. 2 lit. e) a d) zák. čís. 231/48 Sb.

Nech sú preto potrestaní:

   a) obvinený Ján Vojtaššák podľa § l ods. l zák. čís. 231/48 Sb. so zreteľom na §§ 47, 48, 52 cit. zák. a §§ 96, 99 zák. či. V. z roku 1878,

   b) obvinení Dr. Th. Michal Buzalka a Pavol Gojdič podľa § l ods. 3 zák. čís. 231/48 Sb. so zreteľom na §§ 47, 48, 52 cit. zák. a § § 96, 99 zák. či. V. z roku 1878.

Navrhujem:

   I. konať hlavné pojednávanie pred Štátnym súdom, oddelenie v Bratislave, príslušným podľa § 13 ods. l a § 20 ods. l trp.,

   II. na hlavnom pojednávaní previesť dokazovanie výsluchom svedkov, znalcov a listinami podľa predloženého návrhu.

Štátny prokurátor: v. z. Dr. Ján Feješ

Citované podľa: Proces proti vlastizradným biskupom Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi, Pavlovi Gojdičovi (Ministerstvo spravodlivosti nákladom vydavateľstva Tatran Brat. 1951)

• Predch.
• Nasl.