Posvätné pôstne obdobie, v ktorom sa nachádzame je zamerané na Veľkú noc. Katechumenov pripravuje na prijatie krstu a zároveň veriacim pripomína ich krst, ktorý prijali a pobáda ich na pokánie (porov. VSLR 27).

Evanjelium dnešnej nedele nám poukazuje na skutočnosť, že všetci sme duchovne slepí; všetci sme duchovne chorí a naša choroba je tak vážna, že potrebujeme lekára a prostriedky na naše uzdravenie. Takýmito prostriedkami sú Sviatosť krstu a Sviatosť pokánia.

Vo Sviatosti krstu sú odpustené všetky hriechy: dedičný hriech, všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. Krstom sa otvára brána účinnej novosti života, ktorá nie je stiesnená pod ťarchou negatívnej minulosti, ale už dáva zakúsiť nádheru a slasť nebeského kráľovstva. Ide o mocný zásah Božieho milosrdenstva v našom živote pre našu spásu. Tento spásonosný zásah však neodníma slabosť našej ľudskej prirodzenosti. Všetci sme slabí a hriešni. Nezbavuje nás to zodpovednosti prosiť o odpustenie zakaždým, keď urobíme chybu! A to je úžasné. Nemôžem sa síce nechať pokrstiť druhýkrát, tretí, štvrtý, ale môžem ísť na spoveď a obnoviť si milosť krstu. Je to akoby sme prijali druhý krst. Pán Ježiš nám nikdy neprestane odpúšťať. Svätý Otec František hovorí: „Nebojte sa prosiť o odpustenie, Boha nikdy neunaví odpúšťať.“ Krst nám otvára bránu. Ak sa táto brána aj trochu privrie kvôli našim slabostiam, našim hriechom, svätá spoveď nám ju znovu otvorí, pretože je „druhou záchrannou doskou“ ako volá túto sviatosť starokresťanský spis o pokání z polovice druhého storočia Hermov pastier. Je akoby druhým krstom, ktorým sa nám mnoho odpúšťa, a osvecuje nás, aby sme kráčali vpred s Pánovým svetlom. To je Pánova milosť!

V prvom rade si musíme uvedomiť, že hlavným aktérom odpustenia hriechov je Duch Svätý. Keď sa Ježiš prvýkrát po zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom vo Večeradle dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23). Ježiš vo svojom oslávenom tele je novým človekom, ktorý ponúka veľkonočné dary ako ovocie svojej smrti a zmŕtvychvstania. Aké sú to dary? Pokoj, radosť, odpustenie hriechov, vyslanie, predovšetkým však dáva Ducha Svätého, ktorý je ich prameňom. Od Ducha Svätého pochádzajú všetky tieto dary. Ježišovo dýchnutie sprevádzané slovami, ktorými udeľuje Ducha, naznačuje odovzdanie nového života.

Prv však, ako Ježiš učiní gesto dýchnutia a darovania Ducha, ukazuje apoštolom svoje rany na rukách a na boku. Ony predstavujú cenu našej spásy. Duch Svätý nám prináša odpustenie „prechádzajúc cez“ Ježišove rany. Tie rany si chcel zachovať. Aj v tejto chvíli, v nebi, ukazuje Otcovi rany, ktorými nás vykúpil. Silou týchto rán sú naše hriechy odpustené. Takto Ježiš vydal život za náš pokoj, za našu radosť, za milosť pre našu dušu, za odpustenie našich hriechov. Je to ozaj nádherné, keď hľadíme na Ježiša takýmto spôsobom.

Ježiš zároveň udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy. Čo to však znamená? Ako chápať to, že človek môže odpúšťať hriechy? Je to trochu náročné na pochopenie a preto je potrebné sa pritom zastaviť.

Cirkev je držiteľkou moci kľúčov aj čo sa týka odpúšťania hriechov. Boh odpúšťa každému človeku vo svojom zvrchovanom milosrdenstve a chce, aby tí, ktorí patria Kristovi a jeho Cirkvi, prijímali odpustenie hriechov prostredníctvom služobníkov spoločenstva. Cez apoštolskú službu (ministérium) k nám prichádza Božie milosrdenstvo, naše viny sú odpustené a je nám darovaná radosť. Ježiš nás touto cestou volá prežívať zmierenie aj v rozmere cirkevnom, komunitnom. Cirkev, ktorá je svätá a zároveň potrebuje pokánie, sprevádza našu cestu obrátenia po celý život. Cirkev nie je vládkyňou nad mocou kľúčov; nie je paňou, ale služobníčkou vysluhovania milosrdenstva a raduje sa zakaždým, keď môže tento Boží dar ponúknuť.

Mnoho ľudí dnes možno nechápe cirkevný rozmer odpustenia, pretože stále prevláda individualizmus, subjektivizmus a pociťujeme to i my, kresťania. Isteže, Boh odpúšťa každému kajúcemu hriešnikovi osobne, avšak kresťan je spojený s Kristom a Kristus je zjednotený s Cirkvou. Pre nás kresťanov je to dar navyše a zároveň i záväzok navyše: pokorne kráčať touto cestou vysluhovania zo strany Cirkvi. Toto potrebujeme doceniť! Je to dar a je to zároveň starostlivosť, ochrana a istota, že Boh nám odpustil.

Kňaz je tu nástrojom odpustenia hriechov. Božie odpustenie je nám darované v Cirkvi, udelené prostredníctvom služby kňaza. On, človek ako my, ktorý tiež potrebuje milosrdenstvo, stáva sa ozajstným nástrojom milosrdenstva, udeľujúc nám bezhraničnú lásku Boha Otca. Aj kňazi sa musia spovedať, aj biskupi. „Všetci sme hriešnici. Aj pápež sa spovedá každých štrnásť dní, pretože aj on je hriešnik!“ – pripomenul Svätý Otec na Generálnej audiencii 20. novembra 2013.

Spovedník vypočuje naše previnenia, radí nám a odpúšťa, pretože všetci potrebujeme toto odpustenie. Z času na čas sa stáva, že počujeme názor o spovedaní sa priamo Bohu... Iste, Boh nás vždy počúva, vo sviatosti zmierenia však posiela kňaza, aby nám priniesol odpustenie, istotu odpustenia v mene Cirkvi. A toto je nádherné! Znamená to mať istotu v tom, že: „Boh vždy odpúšťa! Nikdy sa neunaví v odpúšťaní!“ Teda ani my sa nemáme unaviť v tom, že ideme prosiť o odpustenie.

„Služba, ktorú vykonáva kňaz ako služobník v Božom mene na odpustenie hriechov, je veľmi citlivá a vyžaduje si, aby v srdci kňaza vládol pokoj. Aby mal srdce v pokoji, aby nebol nervózny, ale aby bol mierny, dobrotivý a milosrdný, aby dokázal zasievať nádej do sŕdc a predovšetkým, aby si uvedomoval, že brat alebo sestra, ktorá pristupuje k sviatosti zmierenia, hľadá odpustenie a robí to podobne ako mnohí ľudia, ktorí prichádzali k Ježišovi, aby ich uzdravil. My všetci máme právo, všetci veriaci, aby sme v kňazoch našli služobníkov Božieho milosrdenstva“ povedal Svätý Otec pri spomínanej audiencii. Modlime sa za svojich spovedníkov, aby pre nás naozaj boli láskavými a trpezlivými sprostredkovateľmi Božieho milosrdenstva.

Samozrejme, k takémuto dôstojnému vysluhovaniu sviatosti je potrebný aj primeraný čas, preto okrem prvých piatkov a spoločných spovedí je v našej diecéze zavedený zvyk spovedať každodenne aspoň pol hodinu pred svätou omšou a kde je viac kňazov a je k tomu možnosť aj v nedeľu a to aj cez svätú omšu.

Svätý Otec nás povzbudzuje aj nasledujúcimi slovami, aby sme nemali obavy pred prijatím tejto sviatosti: „S krstom sa zároveň spája naša viera v odpustenie hriechov. Sviatosť zmierenia alebo spoveď je v skutočnosti akoby „druhým krstom“, ktorý sa vždy vzťahuje na prvý, aby ho upevnil a obnovil. V tomto význame je deň nášho krstu východiskovým bodom cesty, úžasnej cesty smerom k Bohu, ktorá trvá celý život, cesty obrátenia, neprestajne podporovanej sviatosťou zmierenia. Uvedomte si aj toto: Keď sa ideme vyspovedať z našich slabostí, hriechov, ideme prosiť o Ježišovo odpustenie a takisto ideme obnoviť náš krst vďaka tomuto odpusteniu, a to je nádherné. Akoby sme v každej spovedi oslavovali deň nášho krstu. A tak spoveď nie je akési sedenie v mučiarni, ale oslava dňa krstu. Spoveď je pre pokrstených! Na udržiavanie čistoty bieleho rúcha našej kresťanskej dôstojnosti!“ (13. novembra 2013).

Drahí bratia a sestry, sme si ako členovia Cirkvi vedomí krásy tohto daru, ktorý nám ponúka sám Boh? Pociťujeme radosť z tejto starostlivosti, z tejto materinskej pozornosti Cirkvi voči nám? Vieme ju úprimne oceniť? Nezabúdajme, že Boh na nás vždy trpezlivo čaká ako otec márnotratného syna. Prostredníctvom služby kňaza nás Boh uzdravuje, vracia nám duchovný zrak, aby sme správne pozerali na Boha, na iných aj na seba. Milosrdný Boh nás znova takto privinie k sebe v objatí, ktoré nás naplní pokojom a umožní nám nanovo povstať a pokračovať v životnej ceste zodpovedne, aby sme raz mohli mať účasť na Božom živote.

Nech Vás všetkých aj v tomto úsilí žehná Všemohúci Boh Otec i Syn a Duch Svätý. Amen.

† Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

• Predch.
• Nasl.