SDM 2013: Piatok - tretia katechéza po slovensky

Rio de Janeiro, 25.7. – Aj v piatok pokračoval program na WYD2013 v Rio de Janeiro katechézami v jazykoch pútnikov. Tretiu a záverečnú katechézu v slovenčine predniesol Mons. Tomáš Galis. Témou bolo motto: Buďte misionármi: “choďte!”. Prinášame pracovný text katechézy v plnej verzii.

Na letiskách ešte stále sú osobné vozidlá, ktoré jazdia pred pristávajúcimi lietadlami s nápisom: „Follow me!“ Nasleduj ma, poď za mnou. Ísť za niekým, je vec dôvery. Len dieťa vie dôverovať bez výhrad. Po skúsenostiach, čiže po sklamaniach, je ťažko naprosto niekomu dôverovať. Človek je náchylný dôverovať len sebe, spoliehať sa na seba. Ale presviedča sa, že aj on je nespoľahlivý. Sklamanie patrí k životu. Je to nutná a zdravá skúsenosť. Sklamať sa v druhých, ale aj sám v sebe, presvedčiť sa, že nie som dosť múdry, nevidím dosť ďaleko, že ja sám nie som spoľahlivý, to je nevyhnutná skúsenosť na to, aby človek začal dôverovať Bohu. Aby išiel za Kristom bez výhrad, aby sa spoľahol na neho.

„Poď,“ volá Ten, ktorý na teba stále čaká, „poď ku mne, ty unavený a obťažený a ja ťa občerstvím“. Ježiš posilňuje a povoláva, my ho nasledujeme. Nasledovať Krista však znamená, že sme postupne uvádzaní do tajomstva jeho poslania a do tajomstva jeho osoby. “Keď chce niekto za mnou ísť, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma” (Mt 16, 24p). Nasledovať Ježiša neznamená len priľnúť k jeho mravnému a duchovnému učeniu, ale zdieľať jeho osud, to znamená, stať sa služobníkom. Pojem „služobník“, ten kto slúži, je v súčasnej kultúre považovaný za menejcenného. V dejinách spásy je služobníkom ten, ktorého povoláva Boh, aby vykonával osobitnú činnosť týkajúcu sa vykúpenia. Služobník si je vedomý, že všetko, čo má, dostal, a preto sa cíti byť aj povolaný to všetko dať do služby ostatným. Povolanie do služby je vždy tajomným spôsobom aj povolaním byť osobne účastným na službe spásy, i keď táto môže byť náročná a strastiplná.

Prajem vám, aby ste vedeli počúvať Boží hlas, ktorý vás volá do služby. Slúžiť je úplne prirodzené povolanie, lebo ľudská bytosť je prirodzene služobníkom, keďže nie je pánom vlastného života a zároveň závislá od rôznych služieb tých druhých. Slúžiť je prejavom oslobodenia sa od presadzovania vlastného ja, prejavom zodpovednosti za druhého. Skutkami, ktoré sa javia ako malé, no oživené úprimnou láskou sú v skutočnosti veľké, možno slúžiť všetkým. „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!“ (Jn 12, 26). Nemajte strach prijať túto výzvu. Určite sa stretnete s ťažkosťami a budete musieť priniesť obety, ale budete šťastní, že môžete slúžiť, a budete svedčiť o radosti, ktorú svet nemôže dať. Budete živými fakľami nekonečnej a večnej lásky, spoznáte duchovné bohatstvá kňazstva, ktoré je Božím darom a tajomstvom.

Veľký súčasný evanjelizátor, redemptorista P. Tom Forest, to vyjadril slovami: „Choďte naplnení Božou láskou ako aj láskou k blížnym, naplnení vierou, nádejou, láskou a odvahou i zápalom, nadšením. Bude vás vždy sprevádzať znamenie kríža. A to si vyžaduje ducha obety. Nebojte sa, Kristus ide s vami!“

Noste v sebe:

• Radosť, že ste stretli Ježiša Krista

• Túžbu vždy viac ho spoznávať v Písme a stretávať sa s Ním v Eucharistii

• Ochotu ohlasovať evanjelium spásy blížnym dneška – robte to prirodzene a otvorene, osobne a úprimne, ale hlavne s modlitbou osobnou i spoločnou.

Benedikt XVI.: Nemôžete nasledovať Ježiša sami. Kto podľahne pokušeniu kráčať „na vlastnú päsť“, alebo žiť vieru podľa individualistickej mentality, ktorá prevláda v spoločnosti, riskuje, že Ježiša Krista nikdy nestretne, alebo skončí nasledovaním jeho falošného obrazu.

Prežívame Rok viery. Opäť nás povzbudzuje pápež Benedikt XVI., aby sme prehlbovali svoju vieru a mali lásku k Cirkvi. Mať vieru znamená oprieť sa o vieru tvojich bratov a aby tvoja viera slúžila rovnakým spôsobom ako podpora pre vieru ostatných. Prosím vás, milujte tú Cirkev, ktorá vás splodila vo viere, ktorá vám pomohla lepšie poznať Krista, ktorá vám pomohla objaviť krásu jeho lásky. Základom pre rast vášho priateľstva s Kristom je nevyhnutné spoznať dôležitosť vášho radostného začlenenia sa do farností, komunít a hnutí. Pomáha vám k tomu aj každá nedeľná účasť na Eucharistii a časté zastavenie sa pri sviatosti zmierenia. Posilňovať vás bude aj zveľaďovanie modlitby i meditácie nad Božím slovom. Z tohto priateľstva s Ježišom sa zrodí aj impulz, ktorý vás povedie vydať svedectvo viery v najrozličnejších prostrediach, vrátane tých, kde vieru odmietajú, alebo sú k nej ľahostajní. Nie je možné stretnúť Krista a neumožniť ho spoznať ďalším. Teda nenechajte si Krista iba pre vás samých! Odovzdajte iným radosť vašej viery. Svet potrebuje svedectvo vašej viery, určite potrebuje Boha. Vaša prítomnosť je nádherným dôkazom plodnosti Kristovho poverenia, ktoré dal Cirkvi: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15). Aj vás čaká výnimočná úloha byť Kristovými učeníkmi a misionármi v ďalších krajinách, kde je množstvo mladých, ktorí túžia po veľkých veciach a cítia vo svojich srdciach túžbu po autentickejších hodnotách, nenechajú sa oklamať falošnými sľubmi životného štýlu bez Boha.

Blahoslavený Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácií Ecclesia in Europa (49) napísal: “Európa potrebuje hodnoverných poslov viery, ktorých životy žiaria v spoločenstve s krížom a vzkriesením Krista krásou evanjelia. Viac ako kedykoľvek predtým je dnes v každom kresťanovi potrebné vzbudiť misionárske povedomie – aby evanjelizujúce svedectvo dostalo oporu a nové impulzy realizovať ho novým životom v Kriastovi“.

Svedectvo = po latinsky martyria, v slovenčine sa užívajú dva výrazy: svedok aj mučeník. Často nám kríž naháňa strach, pretože sa zdá byť negovaním života. V skutočnosti je to naopak! Kríž je vyjadrením súhlasného „áno“ zo strany Boha človeku, vyjadrením jeho najväčšej lásky a tiež zdrojom, z ktorého pramení večný život.

Dvadsaťročná Méabh Carlin zo severného Írska bola ešte pred dvoma rokmi vášnivou baletkou a účastníčkou SDM v Madride. Dnes – telesne ťažko postihnutá – rozpráva o svojej viere mladým ľuďom. Mladá, optimistická a spoločensky založená učiteľka veľmi túžila získať hlbší a živší vzťah k Ježišovi. Jej túžba sa splnila, no celkom nečakaným spôsobom. V lete 2011 cestovala s jednou pútnickou skupinou do Madridu na svetové stretnutie mládeže, aby získala živší vzťah k Ježišovi. Ulice Madridu boli úplne zaplavené mladými. Ako typická učiteľka si vzala za úlohu previesť svojich priateľov bezpečne cez cestu. Už bola v treťom pruhu, keď sa zrazu pozrela naľavo. Zbadala ako práve jej smerom veľkou rýchlosťou sa približoval nejaký taxík a zrazu si uvedomila, že už neubrzdí. Méabh spomína: „Keď zavriem oči, dokážem opäť prežiť nasledujúcich šesť sekúnd. Taxík ma zachytil, urobila som vo vzduchu salto a myslela som na to, že hlava mi nesmie dopadnúť na cestu ako prvá. Nebola som pripravená zomrieť. Bleskurýchle som sa obrátila o 180 stupňov, čo ma zachránilo predtým, aby som dopadla hlavou. Vedci to pripisujú zemskej príťažlivosti. Ja to pripisujem Bohu. Šmýkala som sa krížom cez dva jazdné pruhy a podarilo sa mi dostať k okraju cesty, kde ma zachytil niekto úplne neznámy. Keď som sa prebrala, stálo okolo mňa množstvo pútnikov, medzi nimi aj niekoľko mojich priateľov a všetci mi pomáhali, ako len mohli. Aj keď som mala veľké bolesti a takmer som nedokázala na nič myslieť, videla som v tvárach týchto ľudí Boha. Po sérií bolestivých vyšetrení v nemocnici ma priviezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Tam som ležala šesť dlhých hodín, neschopná komunikovať so španielskym lekárom a zdravotnými sestrami, celkom zmätená, sama a plná strachu. Nebola som si istá, či budem žiť, alebo či zomriem, a chcela som zavolať mojej rodine, aby som im povedala, že ich milujem. Nevedela som, čo mám robiť a tak som zavrela oči a modlila som sa. Dlho som sa nevedela sústrediť čo i len na jednu modlitbu Otčenáša, no prosila som Boha, aby bol pri mne. Aj keď som tu ležala v šoku, celkom sama, cítila som jeho prítomnosť a to, ako ma počas týchto ťažkých hodín utešoval. Dôverovala som mu, že aj keby som mala zomrieť, je to Božia vôľa – a tak som sa upokojila.“

Méabh pevne verí, že všetko, čo sa deje, má zmysel, že naše utrpenie je len úlomkom jedného väčšieho a lepšieho obrazu. Jej cesta nebola a nie je ľahká. Vyskytlo sa na nej mnoho prekážok. Keď sa vrátila domov, musela zmeniť štýl svojho života a privykať si na mnohé veci, aby sa prispôsobila svojmu postihnutiu. Jedna z jej obľúbených svätých je blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty. Jej slová: Buď verný v maličkostiach, pretože v tom spočíva tvoja sila a Nemôžeme robiť všetky veľké veci, ale môžeme robiť malé veci s veľkou láskou.

Méabh hovorí, že aj keby mohla, nechcela by na svojom živote nič zmeniť, pretože pochopila, že iba cez utrpenie dokážeme objaviť krásu kríža. Často vnímame utrpenie ako niečo negatívne, ale ako sa hovorí “bez dažďa, nemožno vnímať dúhu”. Veľmi jej pomáhajú slová sv. Kataríny Sienskej: Buď tým, čím ťa Boh chce mať, a zapáliš svet.

Keď raz ležala skľúčená v nemocnici, dostala pohľadnicu od jednej priateľky, ktorá jej ďakuje, že prijala svoj stav, svoje postihnutie, svoje polámané kosti, lebo sa stala útechou a povzbudením pre druhých. Jedna pani, ktorá stratila manžela, vo svojom smútku, jej povedala: Bola som smutná a nevedela som ako žiť ďalej. Ale po tvojom svedectve, mám znova nádej. Na tebe vidím, že v Božej sile možno aj v bezvýchodiskovej situácii znova budovať nový život a byť šťastným. Vďaka!

Kríž sa pre ňu stal darom aj poslaním, z ktorého druhí čerpajú nádej a silu. Dáva nám príklad, čo znamená nehľadieť v utrpení na seba, ale dávať, čo môžeme dať.

Pán Ježiš aj nás vyzýva: „Choďte a učte!“ Pripravme sa na túto misiu, na toto poslanie modlitbou, životom s Bohom a štúdiom tak, ako sa pripravovali naši vierozvestovia a slovanskí apoštoli svätý Cyril a Metod. Ježiš pripomína svoju moc a sľubuje svojim verným všetkých dôb, že ich neopustí ani vtedy, keby sa im to jednotlivo niekedy tak aj zdalo. A hovorí všetkým svojim súčasným i budúcim nasledovníkom jednoducho a jasne, čo majú robiť: „Choďte a získavajte mi učeníkov zo všetkých národov“. Ako neuveriteľne sa to v priebehu dvoch tisícročí už splnilo. Koľko miliónov ľudí sa skutočne stalo Ježišovými nasledovníkmi.

Preto nasleduje poslanie. Ľudia všetkých národov a všetkých čias sa majú stať jeho učeníkmi vierou, krstom, životom podľa Ježišových prikázaní a predovšetkým dôslednou vzájomnou láskou. Ježiš, ktorý žije božským životom a je už pre ľudí spravidla neviditeľný, bude so svojimi učeníkmi neprestajne. Posiela nás neustále: „Choďte a získavajte mi učeníkov zo všetkých národov“. Získavajte tých, s ktorými bývate alebo sa stretávate. V každodenných situáciách majú zbadať našu úprimnosť, radosť, pracovitosť, zodpovednosť s akou si plníme svoje povinnosti, že to robíme ako jeho učeníci, jeho nasledovníci. Dokonca aj obvyklé formy zdvorilosti – pozdravy, srdečnosť a duch služby, ktoré sa pre mnohých zdajú len vecou konvencie a vonkajšku, by v nás mali byť ovocím lásky a vyjadrením skutočného záujmu o druhých.

Ale úloha „získavať učeníkov zo všetkých národov“ alebo „získať za učeníkov všetky národy“, ešte ani zďaleka nie je splnená. A nie je naplnené ani to zachovávanie všetkého, čo nám Ježiš prikázal. Pápež Ján Pavol II. to vyjadril v posynodálnom apoštolskom liste Christifideles laici: „Nová evanjelizácia sa zameriava nielen na jednotlivcov, ale na celé časti obyvateľstva v ich rozličných situáciách, prostrediach a kultúrach. Má za cieľ vytváranie zrelých spoločenstiev. V nich môže viera vyjadriť a uskutočniť svoj plný pôvodný význam ako osobné odovzdanie sa Kristovi a jeho Evanjeliu, ako sviatostné stretnutie a spoločenstvo s Ním, ako v láske a v službe uskutočnená existencia“.

Ísť a získavať nových učeníkov si vyžaduje vydať sa na cestu, čiže putovať. Putovanie je vlastné dejinám ľudstva. Kde je človek, tam sa vydáva na cestu, je homo viator. Prichádza na tento svet, ale nemôže na ňom zostať. Je nasmerovaný na cieľ, ktorý často nepozná, hoci je konečným cieľom každej existencie. Pôvodný význam termínu viator znamená, že každý človek ako pútnik je v pohybe, prechádza cez “polia” alebo cez “hranice”. V jednom i druhom prípade sa naznačuje, že ide o cudzinca, ktorý je na ceste k cieľu. Týmto sa líši od blúdiaceho, pre ktorého nijaký cieľ nie je pevný, pretože sa potuluje bez toho, žeby vedel, čo hľadá a kam smeruje.

Putovanie bolo vždy významnou udalosťou v živote veriacich, lebo pripomínalo osobnú cestu veriaceho po stopách Vykupiteľa a jeho Matky Márie. Chápalo sa aj ako cvičenie sa v činnej askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami, bolo spojené s vyznávaním hriechov vo sviatosti zmierenia a prijímaním Eucharistie, ako prejav trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou a vo vnútornej príprave na obnovu srdca. Prostredníctvom bdenia, pôstu a modlitby pútnik napreduje na ceste kresťanskej dokonalosti a snaží sa s pomocou Božej milosti dospieť „k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13). V Kristovi nachádza plný význam aj putovanie. Veď on zostupuje “od Boha”, aby sa stal “telom” (porov. Jn 1, 2-14) a aby sa vydal na cestu človeka. Vo vtelení “je to Boh, ktorý prichádza osobne, aby rozprával človeku o sebe a aby mu ukázal cestu, po ktorej je možné ho dosiahnuť”. Kristus je cesta, po ktorej kráča každý človek, a je brána, keď ňou prejde človek – naňho Boh myslel a miloval ho od večnosti – môže sa ocitnúť ako zmierený syn, ktorému bolo všetko odpustené, v náručí a srdci Otca.

Putovanie chce každému z nás znovu pripomenúť, že sme na ceste. Zabudnúť na tento rozmer by znamenalo stratiť zmysel a mieru vlastného človečenstva a nakoniec sa uzavrieť v kruhu, v ktorom ilúzia nesmrteľnosti by ho predčasne priviedla do hrobu bez toho, žeby si to človek uvedomil. Všetci sme stále na ceste všade tam, kde sa nachádzame. Je to cesta, ktorá je pre niektorých hľadaním pravdy, pre druhých úzkostlivou túžbou po vnútornom pokoji, pre iných zasa stretnutím s Bohom. Človek nemôže žiť bez hľadania pravdy o sebe samom; pravdy, ktorá vedie k otvoreniu horizontov a k smerovaniu k niečomu väčšiemu, ako je len hmota, nie preto, aby sme unikali z reality, ale aby sme ju prežívali spôsobom, ktorý by bol pravdivejší a naplnený zmyslom a nádejou. Myslím, že toto charakterizuje aj náš život. Veľké otázky, ktoré nosíme v sebe ako napríklad: Kto sme? Odkiaľ pochádzame? Pre koho žijeme? Sú tým najlepším dôkazom transcendencie ľudskej bytosti a našej schopnosti nezastaviť sa na povrchu veci. Práve takto – hľadiac na seba samých s pravdou, odvahou, intuíciou krásy ale i nestálosťou života – prichádzame k tomu neuspokojeniu a nepokoju, ktorý žiadna konkrétna vec nedokáže upokojiť.

Spisovateľ Max Rössler píše: Prechádzajúc okolo kníhkupectva som zbadal nápis: „Vždy na teba niekto čaká“, ale nič som si pri tom nemyslel. Až o niekoľko domov ďalej sa mi nápis znovu vybavil: „Vždy na teba niekto čaká“. Neviem, či to bol názov románu alebo zväzku básní, ani neviem, kto tú knihu napísal. Ale pre mňa bola tá veta ako kvet, ktorý sa pomaly a žiarivo rozvíja, ako plameň sviece, ktorý ticho a statočne vzdoruje tme: vždy na teba niekto čaká. Ideš životom – toľkých ľudí si už stretol, možno s tebou išli aj kus cesty, ale potom vás život rozdelil. Už si prežil aj hodiny osamelosti a bezútešnosti a predsa kráčaš ďalej, krok za krokom, lebo vieš, že vždy na teba niekto čaká, má ťa rád, dôveruje ti a znovu ťa posiela, aby si všetkým mohol povedať, že Boh je Láska.

“Ak mi niekto chce slúžiť, nech ma nasleduje; a kde budem ja, tam bude aj môj služobník” (Jn 12, 26).

Popoludní navštívili viacerí pútnici známu sochu Ježiša Krista na hore Corcovado. Podvečer sa odobrali na pláž Copcabana, kde bude prebiehať večerná modlitba krížovej cesty, ktorú povedie Svätý Otec.

SDM 2013: Štvrtok - druhá katechéza po slovensky

Rio de Janeiro, 25.7. – Vo štvrtok pokračoval program na WYD2013 v Rio de Janeiro katechézami v jazykoch pútnikov. Druhú katechézu v slovenčine predniesol Mons. Tomáš Galis. Témou bolo motto „Byť Kristovými učeníkmi“. Prinášame pracovný text katechézy v plnej verzii.

Kto je učiteľ? Učiteľ, Majster je ten, kto vyučuje Zákon, kto učí cestu k životu. Učitelia Zákona odovzdávali iba ľudské tradície. Ježiš ako Učiteľ je Božia Múdrosť, ktorá sa stala telom. Je to sám Boh, ktorého počúvame. Kristus sa stal učiteľom, učiac svojich učeníkov prijímať slovo Boha Otca. Všetci sa môžeme stať jeho učeníkmi.

Kto je učeník? V Skutkoch apoštolov (6, 1n) pomenovanie “učeník” postupne označuje každého veriaceho, bez ohľadu na to, či poznal Ježiša za jeho pozemského života alebo nie. Nie sú rozhodujúce intelektuálne alebo morálne vlohy, rozhodujúca je výzva, v ktorej má iniciatívu Ježiša a v pozadí za ním Otec, ktorý “dáva” Ježišovi jeho učeníkov. Ježiš povie: “Nasleduj ma!” Sloveso “nasledovať” vždy vyjadruje privinutie sa k Ježišovej osobe. Nasledovať znamená formovať svoje správanie podľa jeho správania, počúvať jeho poučenia a prispôsobovať svoj život životu Spasiteľovmu. Ježišov učeník sa pripútava nie na určitú náuku, ale na osobu; nemôže opustiť toho, ktorý je pre neho od tej chvíle viac ako otec a matka.

Učeníctvo je vzťah, má teda svoju dynamiku. Má svoj počiatok, často spojený s milosťou obrátenia, ale neobmedzuje sa iba na nejaký okamžik, aj keby bol výnimočný. Je to stály dialóg dvoch osôb, jedinečná história vzájomnej lásky, ktorá sa uskutočňuje celý život. Jeho cieľom je čo najdôvernejšie spojenie s Bohom v láske, pripodobnenie sa Kristovi až k dosiahnutiu Krista v nás (porov. Ef 4,13).

P. Vojtěch Kodet hovorí o učeníctve, že učeník je síce povolaný a odpovedá Kristovi osobne, sám za seba, nenasleduje ho však sám, nie je na život sám. Od počiatku svojho pôsobenia Ježiš vytvára spoločenstvo tých, ktorí mu uverili, a toto spoločenstvo sa prostredníctvom Eucharistie stáva niečím omnoho významnejším. Keď nám idú niektorí blížni na nervy, mohlo by sa zdať, že spoločenstvo alebo Cirkev sú len ťažkosťami navyše. Je však veľkým darom, ak nemusíme po ceste viery a služby Božiemu kráľovstvu kráčať sami.

K tomu, aby sme boli schopní zakúšať Boha v ľudskom tele a vnímať jeho vôľu, potrebujeme dar Ducha. Ježiš sľúbil Ducha apoštolom a tiež ho v plnosti zoslal a zosiela na všetkých, ktorí o neho prosia (porov. Lk 11,13). Bez Ducha Svätého by sme žili v stálom pokušení náboženského formalizmu. Duch nás uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16,13) a tiež nám sprostredkováva skutočný život.

K učeníctvu pochopiteľne patria chvíle, ktoré človek trávi s Bohom sám, chvíle, v ktorých mu zveruje, čo ho trápi, a počúva jeho slovo. Bez vzájomného odovzdávania sa žiadny vzťah nerastie, preto pokiaľ sa nemodlím, nerastie ani môj vzťah s Bohom... Životný štýl Ježišovho učeníka sa rodí vo chvíli, keď sa začneme vo všetkom pýtať živého Boha, čo sa mu páči, a začneme ho počúvať srdcom. Čítať Božie slovo a podľa neho utvárať svoj život. Podstatou učeníctva je naša ochota učiť sa, meniť zmýšľanie v škole svojho Majstra. Nepochopenie medzi Bohom a ľuďmi prechádza celou históriou a netýka sa iba neveriacich ľudí. Spomeňme si na prvých učeníkov. Peter, ktorý nemohol pochopiť, že Pán bude musieť prejsť utrpením (porov. Mt 16,23). Alebo keď Ježiš hovorí o svojom zámere stať sa chlebom života – vtedy ho dokonca väčšina vtedajších učeníkov opustila (porov. Jn 6, 66). Inokedy Pán povedal: „Poďme inde“, práve keď sa všetko darilo a ľudia ho ochotne počúvali. Nerozumeli, prečo by mali odchádzať, keď boli konečne prijatí a bolo im tam dobre. Nie je ľahké byť človekom, ktorý chce počúvať a nechať sa viesť, ktorý sa denne pýta: Pane, čo sa ti páči? Ale je to jediná cesta a jediný spôsob, ako žiť kresťanstvo naplno.

V evanjeliovom rozprávaní sv. Marek zdôrazňuje, že „Ježiš naňho pozrel s láskou“ (porov. Mk 10, 21). V Pánovom pohľade sa nachádza stredobod tohto výnimočného stretnutia i celej kresťanskej skúsenosti. V kresťanstve totiž nejde v prvom rade o morálku, ale o skúsenosť s Ježišom Kristom, ktorý miluje nás osobne, mladých či starých, chudobných či bohatých; miluje nás, aj keď sa mu obrátime chrbtom.

Keď pápež Ján Pavol II. komentuje túto scénu, obracajúc sa na vás, mladých dodáva: „Želám vám, aby ste zakúsili tento pohľad. Želám vám, aby ste zakúsili pravdu, že on, Kristus, pozerá na vás s láskou“ (Parati semper, 7). S láskou, ktorá sa na kríži prejavila v takej plnosti a celistvosti, že sv. Pavol užasnutý zvolá: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Pápež Ján Pavol II. ďalej píše, že toto vedomie, že „Otec nás od večnosti miluje vo svojom Synovi, že Kristus vždy miluje každého z nás, sa stáva pevným oporným bodom pre celú našu ľudskú existenciu“ (Parati semper, 7) a umožňuje nám prekonať všetky skúšky: odhalenie vlastných hriechov, utrpenie, malomyseľnosť. V tejto láske sa nachádza zdroj celého kresťanského života a hlavný dôvod na evanjelizáciu: ak sme skutočne stretli Ježiša, nemôžeme totiž konať inak, ako svedčiť o ňom pred tými, ktorých pohľady sa s ním ešte nestretli.

Pri stretnutí s Kristom nejde o priľnutie k nejakej doktríne alebo filozofii, ale to, čo on vám ponúka, je podiel na jeho vlastnom živote. Tomu mladíkovi, ktorý sa ho pýtal čo má robiť, aby obsiahol večný život, Ježiš odpovedá tým, že ho pozýva, aby sa odpútal od svojho bohatstva a dodáva: „...príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21). Kristove slová ukazujú, že váš život nachádza zmysel v mystériu Boha, ktorý je Láska! Čím by bol náš život bez lásky? Boh sa stará o človeka od okamihu stvorenia až po koniec časov, keď privedie k plnosti svoj plán spásy. Vo vzkriesenom Pánovi máme istotu našej nádeje. Sám Kristus je našou nádejou, je definitívnym slovom vysloveným nad našimi dejinami.

Tento príbeh veľmi názorne ukazuje, akú veľkú pozornosť venuje Ježiš vám mladým ľuďom, vašim očakávaniam, vašim nádejam, a ukazuje tiež, aká veľká je jeho túžba stretnúť sa s vami osobne a začať rozhovor s každým z vás. Kristus prerušil svoju cestu, aby odpovedal na mladíkovu otázku, a tak ukázal, že je plne k dispozícii tomuto mladému človeku, ktorého viedla vrúcna túžba hovoriť s „dobrým Učiteľom“, aby sa od neho naučil, ako kráčať cestou života a začali „vlastný rozhovor s Kristom, rozhovor, ktorý má pre mladého človeka základný a podstatný význam“ (Parati semper, 2).

Nebojme sa čeliť ťažkým situáciám, kritickým okamihom a skúškam života, pretože Pán je s vami! Povzbudzujem vás k tomu, aby ste rástli v priateľstve s ním skrze časté čítanie evanjelia ako i celého Svätého písma, skrze vernú účasť na Eucharistii, skrze úsilie o budovanie cirkevného spoločenstva a s pomocou dobrého duchovného vodcu. Pretvorení Duchom Svätým môžete zakúsiť skutočnú slobodu, ktorá je takou vtedy, keď je nasmerovaná k dobru. Týmto spôsobom váš život – oživovaný neustálym hľadaním Pánovej tváre a úprimnou vôľou darovať seba samého – bude pre mnohých vašich rovesníkov jasným a výrečným znakom, že túžba po plnosti sa realizuje v stretnutí s Pánom Ježišom. Dovoľte, aby Kristovo mystérium osvietilo celú vašu osobu! Nepoddajte sa individualistickej a egoistickej logike.

Podstata kresťanského života nespočíva v tom, že chodíme do kostola, že máme väčšie alebo menšie povedomie o článkoch viery. Jadra kresťanstva sa začíname dotýkať v okamžiku, keď pochopíme a na vlastnej koži zažijeme, že Boh je ten, ktorý si nás zamiloval. Povolanie k nasledovaniu je povolanie k životu, k plnosti života. Učeníctvo je teda založené na hlbokom priateľstve s Kristom, na vzťahu od srdca k srdcu. Podstatou nasledovania Krista je láska, ktorá dáva. Nezabúdajme však, že vždy je to na prvom mieste Boh, ktorý sa nám dáva: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna, ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,10).

Keď nás Pán volá, aby sme ho nasledovali, na prvý pohľad to môže vyzerať, akoby nám chcel všetko zobrať. Boh, ale vždy dáva, a pokiaľ od človeka chce, aby mu niečo odovzdal, tak len preto, aby mu sám mohol dať niečo lepšie. Ježiš pozýva bohatého mladíka, aby šiel ďalej než po uspokojenie vlastných túžob a svojich osobných plánov, a hovorí mu: „Príď a nasleduj ma!“ Kresťanské povolanie vychádza z Pánovej ponuky lásky a môže sa uskutočniť, iba ak sa naň odpovedá láskou. Benedikt XVI.: „Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby mu úplne oddali svoj život, bez vypočítavosti a ľudských výhod, s bezpodmienečnou dôverou v Boha. Svätci prijímajú túto náročnú výzvu a s pokornou poslušnosťou sa vydávajú nasledovať ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Ich dokonalosť – v ľudsky tak nepochopiteľnej logike viery – spočíva v tom, že nestavajú viac do centra seba samých, ale sú rozhodnutí ísť proti prúdu a žiť podľa evanjelia“. Podľa príkladu toľkých Kristových učeníkov prijmite s radosťou pozvanie nasledovať ho, aby ste žili na tomto svete intenzívne a plodne. Krstom totiž každého povoláva nasledovať ho konkrétnymi skutkami, milovať ho nadovšetko a slúžiť mu v bratoch. Bohatý mladík, žiaľ, neprijal Ježišovo pozvanie a smutný odišiel. Nenašiel odvahu odpútať sa od materiálnych dobier, aby získal najväčšie dobro, ktoré ponúka Ježiš. Smútok bohatého mladíka z evanjelia sa rodí aj v srdci toho, kto nemá odvahu nasledovať Krista a uskutočniť správne rozhodnutie. No nikdy nie je príliš neskoro odpovedať mu! Ježiš naďalej neúnavne upiera s láskou svoj pohľad na každého a každého pozýva, aby sa stal jeho učeníkom, no niektorým predkladá radikálnejšiu voľbu.

Nars (Bernardus) Beemster, holandský kňaz hovorí, že bolesť mu dopomohla ku šťastiu. Keď som dospieval absolvoval som štvorročný boxerský tréning. Tam som sa mohol vybúriť a zbaviť všetkého, čo ma vnútorne trápilo – svoje frustrácie a zlosti. V auguste 1990 pri jednej veľkej bitke ako boxer som dokázal silno udierať. Keďže som bol opitý, na údery a hmaty protivníka som ani nereagoval a oni ma dobili tak, že som upadol do kómy. Prebral som sa až v nemocnici, a to po jeden a pol dni. Tvár som mal úplne dobitú a okrem viacnásobnej zlomeniny nosa som utrpel aj nejaké mozgové poruchy, ktoré viedli ku kŕčom a nervovým tikom. Po tomto brutálnom útoku som bol fyzicky aj psychicky úplne na dne.

Nars spomína: Jednej noci som vstal z postele, pokľakol si a ako 21-ročný som sa modlil svoju prvú modlitbu, ktorá vychádzala z úprimného srdca: „Bože, nepoznám Ťa, ale viem, že existuješ. Sotva sa odvažujem povedať to a nezaslúžim si to, ale predsa ťa prosím, pomôž mi“. Dnes vidím, ako zázračne ma Ježiš vypočul.

V roku 1995 sa ma v jednej knižke o Fatime hlboko dotkli slová Panny Márie, ktoré adresovala trom pastierikom: Mnohé duše sa dostávajú do pekla, lebo sa za nich nikto neobetuje a nemodlí. Šokovaný vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch som musel s hrôzou skonštatovať: Peklo existuje, a keď radikálne nezmením svoj život, skončím tam pravdepodobne i ja. A vtedy ma nohy akoby samy od seba, zaviedli k nášmu starému dedinskému farárovi, u ktorého som sa vyspovedal. Bol to veľmi oslobodzujúci moment! Radosť, ktorú som cítil, že Ježiš je môj záchranca a že som ho konečne našiel, bola stále intenzívnejšia. Stálo ma veľkú námahu, aby som svojim priateľom porozprával prvý krát po piatich rokoch o mojej skúsenosti s Bohom a s vierou. Chalani, skoro všetko neveriaci, mi so smiechom hovorili: „Keď ti to niečo prinesie a keď to potrebuješ, okej. Ale nás nechaj na pokoji. Hej, hlavný, desať pív pre nás a pohár svätenej vody pre Narsa!“ Nemal som to týmto „silným chlapom“ za zlé, že v ich svete, ktorý bol voľakedy aj mojím, pre Boha nebolo miesto. Pre mňa naopak, to znamenalo veľmi veľa, aby som prvé miesto vo svojom živote dával stále viac Ježišovi a Márii. Dokonca ani moja priateľka to nechápala a v roku 1995 ukončila náš pekný vzťah slovami : „Veď ty miluješ Boha viac ako mňa“. Aj keď ma to zo začiatku bolelo, predsa sa ukázalo, že mala pravdu.

Intenzívne som teda začal hľadať svoju cestu. Čo chce Boh odo mňa? Nakoniec som sa v roku 1996 prihlásil do kňazského seminára v Haarlem-Amsterdam. Pre mňa to bolo v seminári jednoducho strašné, ale to bol vlastne môj problém, lebo som ešte nebol obrátený. Každého som tam obviňoval. Nikto nebol dobrý, iba ja sám. A tak som šiel jedného dňa za naším špirituálom. Napísal som si zoznam všetkých kritických postrehov. Tie som potom prečítal 75-ročnému pátrovi: toto nie je dobré a toto je nanič. Seminaristi sú nanič, jedlo je nanič, prednášky sú o ničom, profesori sú nanič... A nakoniec som mu do tváre otvorene povedal: „A vy ste tiež nanič“. Nato mi odpovedal len jednou vetou: „Keď na budúce opäť vystrieš svoj obviňujúci prst, tak sa pozri najprv na svoju ruku, koľko prstov naraz ukazuje na teba samého“.

Bol to strašný okamih, keď mi to takto povedal. Až potom, keď som si uvedomil svoje vlastné chyby, priznal si ich a poprosil o odpustenie, mohla sa skutočne začať moja kňazská formácia. 25. mája 2002 som bol vysvätený za kňaza. Aj keď to niekedy nie je ľahké byť kňazom, vnútorne som šťastným kňazom a nedokážem si žiaden iný život ani len predstaviť. Od roku 2012 spravujem ako rektor holandské pútnické miesto „Panny Márie v núdzi“ v Heiloo.

Mladík z evanjelia sa nachádzal vo veľmi podobnej situácii ako každý z vás. Aj vy ste bohatí na rôzne vlastnosti, energiu, sny i nádeje: týmito zdrojmi oplývate! Samotný váš vek predstavuje veľké bohatstvo nielen pre vás, ale aj pre druhých, pre Cirkev a pre svet. Bohatý mladík sa pýta Ježiša: „Čo mám robiť?“ Obdobie života, v ktorom sa teraz nachádzate, je časom objavovania: darov, ktorými vás zahrnul Boh, i vašej zodpovednosti. Navyše je to čas základných rozhodnutí na vytvorenie vášho plánu života. Ide teda o okamih, keď si kladiete otázky o pravom zmysle života a keď sa pýtate: Som spokojný so svojím životom? Chýba mi niečo? Tak ako mladík z evanjelia možno i vy žijete v nestabilnej situácii, v zmätkoch či trápeniach, ktoré vás vedú k túžbe po živote, ktorý by nebol priemerný, a pýtate sa: V čom spočíva úspešný život? Čo mám robiť? Aký by mal byť môj plán života? „Čo mám robiť, aby môj život mal plnú hodnotu a plný zmysel?“ (Parati semper, 3). Nemajte strach čeliť týmto otázkam! Nemajú vás premôcť, vyjadrujú len veľké túžby prítomné vo vašom srdci. Preto ich treba počúvať. Čakajú na odpovede, ktoré nebudú povrchné, ale budú schopné uspokojiť vaše skutočné očakávania týkajúce sa života a šťastia. Aby ste objavili plán života, ktorý vás urobí naplno šťastnými, treba začať počúvať Boha, ktorý má plán pre každého z vás. S dôverou sa ho pýtajte: „Pane, aký je tvoj stvoriteľský a otcovský plán pre môj život? Aká je tvoja vôľa? Chcel by som ju naplniť.“ Buďte si istí, že vám odpovie. Nemajte strach z jeho odpovede! „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1 Jn 3, 20)!

Zverujem každého z vás Panne Márii, Matke Cirkvi. Ako ona, vyslovte a obnovte vaše „áno“ a vždy oslavujte Pána vaším životom, aby vám On dal slová večného života! Želám vám veľa odvahy na vašej ceste viery a kresťanského života a vždy som vám blízkym a sprevádzam vás mojím požehnaním.

V popoludňajších hodinách sa pútnici presúvajú na pláž Copacabana, kde sa uskutoční slávnostné privítanie pápeža Františka.

SDM 2013: Streda - prvá katechéza po slovensky

Rio de Janeiro, 24.7. - V stredu sa začali v jednotlivých farnostiach a sálach Rio de Janeira konať katechézy rozdelené podľa jazykov. Slovenské katechézy od stredy do piatka vedie Mons. Tomáš Galis.

Prvá z katechéz bola zameraná na motto „Túžba po nádeji, túžba po Bohu“. Mladí si za symbol dnešného dňa vybrali pavučinu. Do tej sa dá ľahko zamotať. Rozmotať sa z nej však už nie je také ľahké. Preto je podľa organizátorov katechéz dobré, ak je niekto, kto nám ukáže, ako na to.

Biskup Galis na úvod uviedol, že hodnota kresťana je v tom, že už je Božím dieťaťom. „Dospelý človek musí neustále v dnešnej spoločnosti dokazovať, čo urobil, čím je. V tom je podľa dnešnej spoločnosti daná hodnota človeka. My, kresťania, však už odmalička máme najväčšiu dôstojnosť. Prijali sme ju krstom!“- povzbudil mladých pútnikov. Nasledovala katechéza, ktorú prinášame v pracovnej verzii v plnom znení:

Nad vstupom do pekla sa na majestátnom oblúku nad hlavnou bránou nachádza temnými farbami napísaný nápis, ktorý spôsobil Dantemu triašku. Rímsky básnik obrátiac sa k svojmu sprievodcovi hovorí: „Učiteľ, tieto slová nesú krutý zmysel!“ Vskutku, krutý zmysel! Slová „Všetku nádej opusť, ó, ty, kto tu vstupuješ!“, vyjadrujú najhlbšiu podstatu pekla – život bez nádeje. Shakespeare hovoril o zúfalom, nešťastnom človeku, ktorý po tom, čo odmietne svoje vlastné určenie upadne do žijúceho pekla: „A keď padne, padne ako Lucifer, aby už nikdy nedúfal.“ Byť bez nádeje znamená byť v pekle.

Strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka.

Strata nádeje – zúfalstvo – to je v konečnom dôsledku odmietnutie byť samým sebou a prijať svoje určenie. Je to dať prednosť bezprostredným veciam a ilúziám pred tým, čo je autentické a večné. Ľudia, ktorí žijú bez nádeje, či sú živí alebo mŕtvi, na tom nezáleží, žijú v pekle. Ako by asi žil človek, ktorého napríklad odsúdia do väzenia a nemal by nádej, že sa odtiaľ niekedy dostane? Alebo človek, ktorý ide na operáciu, ale bez nádeje, že sa vydarí? Alebo človek, ktorý žije v násilnom vzťahu, no bez nádeje, že je možná a že naozaj príde zmena? Alebo človek, ktorý je osamelý no nemá nádej, že môže kedysi získať nejaké priateľstvo? Alebo človek, ktorý je ťažko závislý – napríklad na alkohole, drogách či sexe – a táto závislosť mu je veľkým bremenom ale nemá nádej, že mu je možné pomôcť?

Či je človek veriaci alebo neveriaci, to čo ho ženie dopredu aj v ťažkých „beznádejných“ chvíľach je nádej v zmenu. My ľudia sme v najhlbšom slova zmysle tvormi nádeje. Nebyť schopný dúfať je pre človeka zdrvujúce a rozkladné a vovádza ho to do neznesiteľného utrpenia. Na to, aby si človek mohol obnoviť svoju základnú nádej sa musí postaviť tvárou k tomu, čo je najskutočnejšie a najdôležitejšie a toto objať celou svojou bytosťou.

Slávny viedenský psychológ Viktor Frankl spomína vo svojom diele Homo patiens (Trpiaci človek) veľa prípadov, v ktorých ľudia prežili strašné útrapy táborov a nezrútili sa. Ale tiež stačilo, že sa u niekoho zrútila nádej, že stratil zmysel utrpenia a vtedy nasledovala smrť. Existenciálna prázdnota, frustrácia, strata zmyslu života, spôsobujú stratu chuti do života, vyčerpanosť, psychické trápenie, beznádejnosť a zúfalstvo. Pretože keď človek stráca nádej, prichádza smrť rovnako v zmysle fyzickom, psychickom aj morálnom. Nádej je veľkou hnacou silou pre psychiku a ducha, dáva zmysel utrpeniu, chráni pred smútkom a pesimizmom. Nádej zachraňuje aj človeka, ktorý je pohrúžený do zla a nachádza sa v morálnej núdzi. Vedie ho k dôvere v Božie milosrdenstvo. Úcta k Božiemu milosrdenstvu je formou prejavu našej nádeje voči milosrdnému, dobrému a láskavému Bohu, najmä vtedy, keď na nás dolieha naša hriešnosť, vnútorný nepokoj a výčitky svedomia.

Skutočnú nádej sklamanie neroztrieska. Pravdu povediac, skutočná nádej sa najčastejšie rodí práve v ťažkostiach, utrpeniach a sklamaniach. Ako hovorí Chesterton: „Kým sú veci nádejné, nádej je prázdnym slovom a otrepanou frázou. No až keď sa všetko stane beznádejným začne byť nádej jedinou silou. Nádej – tak ako všetky kresťanské čnosti – je čnosť síce neracionálna avšak nezastupiteľná.“

Naša nádej

• potrebuje ťažkosti, aby ju oživili a prebudili,

• potrebuje trpezlivosť, aby ju otestovala,

• potrebuje spoločenstvo, aby sme na ceste k nej mali oporu a pomoc,

• potrebuje Boha, aby nás v nej viedol a správne usmerňoval.

Svoje nádeje musíme aj očisťovať. Robíme to vtedy, keď oddeľujeme povrchné od podstatného, prchavé od toho, čo je trvalé. K tomu, aby sme pochopili nádej potrebujeme perspektívu. Máme prílivy nádeje, ktoré však pominú s etapami života. Iné sú nádeje chlapca, iné mladého muža, iné človeka v strednom veku, iné starca. Každý vek má svoje nádeje. Týmto nádejam treba načúvať a treba za nimi ísť. No všetky treba položiť do správnej perspektívy v zmysle nádeje, ktorá je konečná, definitívna, večná a plnohodnotná.

V tomto zmysle nás pekne učí Ježiš. V jeho slovách „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26), nás učí, ako správne postaviť hodnoty a túžby svojho života do správnej perspektívy.

Treba ich – obrazne povedané - postaviť na priamku (potrubie), ktorá spája mňa s Bohom. Na jednej strane som ja, na druhej Boh. Medzi mnou a Bohom prúdi vzťah (láska). Veci, ktoré sú poukladané na tomto potrubí dostávajú toľko lásky, koľko prúdi potrubím medzi mnou a Bohom celkove. A keď niektorá z tých vecí pominie (rodič, manžel, dieťa, práca, záľuba, zdravie...) moja nádej sa nezrúti. Lebo tá hlavná konštrukcia (ja-Boh) sa nezrútila. Skúšky a straty v mojom živote ma budú iba čím ďalej tým viac zameriavať na to, čo je najpodstatnejšie.

Konečná, definitívna nádej presahuje všetky naše časné nádeje. Je to nádej, ktorá presahuje náš pozemský život. Faktom, ktorý treba prijať je, že nech dosiahneme čokoľvek a nech sa ocitneme kdekoľvek, nech by boli hoci i všetky naše časné nádeje splnené, vždy sa budeme cítiť nedokončenými a nenaplnenými. Vždy a neustále budeme dúfať v lepší stav. Táto nádej sa nepominie s vekom. A toto je dobre.

Pre duchovných autorov práve neuhasiteľná túžba po úplnom naplnení v nás je prirodzeným dôkazom večnosti. Ak by nebolo večnosti, ako by potom bolo možné túto túžbu vysvetliť? Nebol by to žart, že sa rodíme s veľkými často až neuhasiteľnými túžbami a tieto túžby by nemali naplnenie?

Ľudia hľadajú naplnenie týchto túžob v rozličných veciach. O tom niečo vedia závislí: alkoholici, narkomani, gambleri, ľudia závislí na sexe, na nakupovaní, na nezdravých vzťahoch, na práci a pod. Je to sýtenie správneho hladu nesprávnym jedlom.

Mnohí z týchto ľudí (a v istom zmysle sme to v rôznych intenzitách všetci) iste súhlasia s tým, čo povedal sv. Augustín, ktorý toho o napĺňaní falošných nádejí vedel dosť: „Pre seba si nás stvoril Bože a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe!“ Ak nám niekto dal túžbu po totálnom naplnení, potom táto túžba musí mať svoje naplnenie. A ten „niekto“ je Boh. A týmto naplnením je tiež On.

Kresťanská tradícia na človeka hľadí ako na „pútnika“, „vandráka“, Homo viator. Vníma ho, ako bytosť, ktorej posledná nádej spočíva v Bohu. Toto je presne to, čo povedal Kierkegaard, keď stotožnil beznádej (zúfalstvo) so stratou večnosti. Strata pozemského, tvrdí, nemôže byť dôvodom k zúfalstvu. Veci, ktoré sú nám na dosah – ktoré on nazýva súhrnne ako „bezprostrednosť“ – sú schopné popliesť človeka a spôsobiť mu, že si prestane uvedomovať večnosť. Keď sa človeku prestane dariť v získavaní toho, čo on – povrchne – pokladá za veľmi dôležité, ba dokonca najdôležitejšie môže si začať mylne myslieť, že má dôvod na zúfalstvo. Toto je však fatálny omyl. A tento omyl, podľa Kierkegaarda, je sám osebe už zúfalstvom. Človek totiž stratil perspektívu.

Často sa naväzujeme na márnivé nádeje, ktoré sú nakopené na klzkom svahu pýchy. A presne tak, ako platí, že pýcha predchádza pád, aj márnivé nádeje nás pripravujú na podobne nešťastný osud: „Toto je stav človeka: dnes sa pokryje jemnými púčikmi nádejí; zajtra rozkvitnú a objavia sa na ňom jemné kvietky pôct a potešení. V tretí deň príde námraza, smrtiaca námraza... A vo chvíli, keď si myslel, že sa mu darí a že je istotou naplnený, jeho nádeje odpadnú a zničí sa všetko, čo mu priniesli a potom, potom príde pád...“, píše Shakespeare. Áno, takto končia márnivé nádeje, túžby po vysokých poctách, márnivé naparovania. Je to hlboký krach.

Dosť často sa naviažeme na triviálne nádeje. Dúfame, že počasie bude dobré, aby sme mohli ísť na opekačku do prírody, alebo že naše mužstvo vyhrá dôležitý zápas, alebo že vyhráme čosi v lotérii, alebo že sa staneme slávni v SuperStar. V poriadku, takéto nádeje sú súčasťou nášho života. No nesmieme stratiť z pohľadu jednu, základnú nádej, ktorej musia byť podriadené všetky ostatné nádeje: totiž že naše bytie bude jedného dňa spokojné, že budeme zažívať pocit úplného naplnenia. Pre kresťana je týmto miestom Božie kráľovstvo, ktoré je večné, je splnením všetkých nádejí v najdokonalejšej podobe. Sv. Pavol k tomu poznamenáva: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).

Pápež Ján Pavol II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe píše, že sme svedkami často sa vyskytujúcej fragmentácie bytia; prevažuje pocit osamotenia; pribúda rozpadov a nezhôd. Strata kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny. So stratou kresťanskej pamäti sa vkráda aj istý druh obáv z budúcnosti. Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou než jej očakávanie. Znakmi toho sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých ľudí a strata zmyslu života. K prejavom tohto existenciálneho strachu patrí najmä dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj nesmelosť a odmietanie urobiť konečné životné rozhodnutie týkajúce sa manželstva.

Pripomenul nám to aj pápež Benedikt XVI. v Madride, že pozorujeme istý druh „zatmenia Boha“, určitú stratu pamäti, ktorá, ak aj nie je úplným odmietnutím kresťanstva, je popretím pokladu prijatej viery, čo môže viesť až k strate vlastnej najhlbšej identity. Stojíme pred javom novej kultúry, ovplyvňovanej prevažne masovokomunikačnými prostriedkami, ktorej znaky a obsahy sú často v protiklade k evanjeliu a k dôstojnosti ľudskej osoby. K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“.

V snahe o nádej sa mnohí pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. Existuje totiž silný prúd sekularistického myslenia, ktorý chce vytlačiť Boha zo života ľudí a spoločnosti, navrhujúc a pokúšajúc sa vytvoriť „raj“ bez neho. No skúsenosť nám hovorí, že svet bez Boha sa stane „peklom“: bude v ňom vládnuť egoizmus, rozvrat v rodinách, nenávisť medzi ľuďmi i národmi, nedostatok lásky, radosti a nádeje. Avšak človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život by bol odsúdený na bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľný.

Koľkokrát sa spoliehame len sami na seba, na vlastné sily, môže nás ovládnuť beznádejnosť a stiesnenosť. Mali by sme sa pridŕžať zásady sv. Ignáca z Loyoly: „Dôveruj Bohu tak, akoby všetko záležalo len od neho a pracuj tak, akoby všetko záležalo od teba“.

Francúzsky spisovateľ André Frossard viedol „Rozhovory so Svätým Otcom Jánom Pavlom II“. Zarážal ho postoj Svätého Otca a jeho úplné odovzdanie sa Pánu Bohu, aby on sám písal dejiny jeho života. Ján Pavol II. vyznáva: „Vo chvíli, v ktorej som spadol na Námestí sv. Petra, mal som istotu, že budem zachránený. Táto istota ma nikdy neopustila, ani v najťažších chvíľach po prvej operácii, či počas vírusového ochorenia. Jedna ruka strieľala a iná Ruka viedla guľku”.

Vieme, čia to bola Ruka, ktorá viedla guľku. Bola to tá istá Ruka, ktorá viedla svojho Syna cez hĺbku uponíženia a utrpenia, ale viedla ho do slávy zmŕtvychvstania. Táto Božia otcovská dlaň neostáva nečinnou. Tejto Božej dlane sa treba denne chytiť. Ten je víťazom, kto sa za neho pokladá. Ten, kto zdanlivo prehráva, ešte nie je porazený, kým sa nevzdá úsilia – nekapituluje.

Našu nádej neskladáme do vlastných síl ale skladáme ju do Božej moci. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Nášmu pokoleniu bola daná výnimočná dávka horkosti života. Rôzne životné neúspechy, ktoré skusujeme, nás môžu viesť k rezignácii a apatii. Tak ľahko je upadnúť do malomyseľnosti. Tak ľahko je podľahnúť smútku a depresii. Ale predsa z každej ťažkej situácie existuje východisko a Boh nám ho dáva. Pokušenie zúfalstva je najstrašnejším pokušením súčasného človeka. Ako dlho človek na sebe pracuje, tak dlho má nádej. Známy americký výrobca áut v USA Henry Ford, vo svojich spomienkach napísal: „Porážka a neúspech ma nikdy neubili, iba ma nútili, aby som ešte raz nanovo celú úlohu premyslel“.

V tejto chvíli chceme našu úvahu nasmerovať na svätého Jozefa. Meno „Jozef“ je hebrejskou skratkou a znamená „Boh pridá, Boh dá viac“. Svätý Jozef je muž nádeje, človek viery! Uveril Bohu a dôveroval mu dokonca, hoci tak mnohému nerozumel.

Mladí pútnici mali v popoludňajších hodinách možnosť navštíviť Veľtrh duchovných povolaní, alebo sa zabaviť na niektorom z hudobných a divadelných predstaví v Rio de Janeiro.

• Predch.
• Nasl.