Souhrn z tiskové konference papeže Františka

Vatikán. Při zpáteční cestě letadlem z Brazílie do Říma uspořádal papež František svou první tiskovou konferenci. Včera jsme již informovali o té její částí, v níž hodnotil průběh své první zahraniční apoštolské cesty. Dnes přinášíme souhrn ostatních témat, která novináře cestující na palubě letadla spolu se Svatým otcem zajímala.

První otázka španělského novináře se týkala uvažovaných reforem ve vatikánské kurii. Zajímala jej například budoucnost tzv. vatikánské banky (IOR).

Musím říct, že ekonomickými problémy jsem se chtěl zabývat až příští rok. Ale okolnosti, které jsou veřejně známé, mě vedli k tomu, abych se tím začal zabývat hned. Na prvním místě je problém IOR (Institut náboženských děl) – jak začít s reformou a napravit, co je třeba. (…) Zatím nevím, jaká bude jeho budoucnost. Objevují se různé hlasy, někdo říká, že bude lépe, když to bude normální banka, jiní, aby to byl podpůrný fond, jiní říkají, že nejlepší by bylo, jej zavřít. Důležité je, že se hledá řešení. Jaké bude konkrétně, zatím nevím. Musí to ale být řešení, které bude transparentní a poctivé.

Portugalská novinářka se dále Svatého otce ptala, proč stále prosí o modlitbu, když to není u papeže obvyklé.

Vždy jsem prosil, aby se za mne druzí modlili. Když jsem byl kněz, nebylo to tak často, když jsem se stal biskupem, začal jsem o to prosit pravidelně, protože cítím, že bez Pánovy pomoci není možné pro Něho pracovat a sloužit Božímu lidu. Sám cítím svá mnohá omezení, vím, že jsem hříšník. (…) Je to prostě už můj zvyk, který vychází z mého srdce, cítím, že o modlitbu musím prosit. Je to prostě tak.

Brazilskou novinářku zajímalo, proč v její vlasti papež nehovořil na téma potratů, manželství lidí stejného pohlaví a sexuality. Připomněla, že v Brazílii byl schválen zákon, který rozšiřuje právo na potrat a dovoluje manželství homosexuálů. Jsou to otázky, které mladé lidi zajímají.

Církev se k těmto otázkám již dokonale vyjádřila. Nebylo nutné se k těmto tématům vracet. Podobně jsem také nehovořil o finančních podvodech, o lži nebo o dalších věcech, vůči nimž církev zastává jasné učení. Bylo naopak potřeba promluvit o pozitivních věcech, které mladé povzbudí na jejich cestě. Navíc mládež ví dost přesně, jaký je postoj církve k těmto otázkám.

Další brazilský novinář připomenul, že brazilská katolická církev ztratila v posledních letech mnoho věřících, kteří přešli k pentekostálním církvím. Ptal se, zda si Svatý otec myslí, že hnutí charismatické obnovy může pomoci proti tomuto trendu.

Co se týče charismatické obnovy, musím se přiznat k jedné věci. Na konci sedmdesátých a začátku osmdesátých let jsem je nemohl ani vidět. Říkal jsem o nich, že si pletou slavení liturgie se školou samby. Pak jsem se ale kál a změnil jsem názor, protože jsem je lépe poznal. Charismatické hnutí od té doby také urazilo pěkný kus cesty. Nyní věřím, že toto hnutí koná mnoho dobra ve prospěch církve. V Buenos Aires jsem je jako biskup každoročně zval na mši do katedrály a podporoval jsem jejich činnost. Věřím – a zde trochu rozšířím odpověď – že v této době církev potřebuje všechna hnutí. Hnutí jsou milostí Ducha svatého.

Francouzský novinář se papeže ptal, proč o sobě tak výrazně hovoří jako o římském biskupovi. Zajímalo ho, jaký je smysl tohoto důrazu – zda se týká biskupské kolegiality, nebo ekumenických vztahů, či zda se tím chce vyjádřit postoj, být jen první mezi rovnými (primus inter pares).

Není nad tím třeba příliš spekulovat. Papež je na prvním místě biskupem města Říma, a jako římský biskup je také Petrovým nástupcem a Kristovým náměstkem. Pak existují ještě další tituly, ale jeho první titul je „římský biskup“. Vůbec tím není myšleno nic víc, třeba že je první mezi rovnými, to ne. A jestli to pomáhá ekumenismu? Myslím, že ano.

Zástupce americké stanice CNN chtěl vědět, co papež mínil výrazem, že se cítí jako v kleci, když hovořil k mladým z Argentiny.

Víte, kolikrát jsem se chtěl projít po římských ulicích? V Buenos Aires jsem totiž rád chodil po ulici, velmi rád, byl jsem na to zvyklý. V tomto smyslu se tedy cítím trochu jako v kleci. Ale musím dodat, že vatikánská stráž si zaslouží pochvalu. Nyní mi totiž dovolují dělat něco navíc, co dosud nebylo zvykem. Ale jejich prací je dbát o mou bezpečnost. Chápu tedy, že se nemůžu jen tak vydat do ulic.

Další téma se týkalo ženské otázky v církvi v souvislosti s jeho výrokem, že bez žen církev ztratí plodnost. Myslel tím například jáhenské či kněžské svěcení žen, nebo že by ženy mohli vést významné církevní úřady?

K otázce žen v církvi jsem chtěl říci, že jejich role se nevyčerpává mateřstvím, (…) nejde ani o to, jestli smí ženy ministrovat, číst při bohoslužbě, být prezidentkou Charity, ale jejich role je silnější. Církev bez žen by byla jako společenství apoštolů bez Panny Marie. Ona jako matka pomáhá církvi růst. Maria je v tom důležitější než apoštolové. Církev je ženského rodu, je to nevěsta, je to matka. Myslím, že nám stále schází hluboká teologie ženy v církvi, je třeba osvětlit roli a charizma žen v církvi. (…) V souvislosti se svátostí svěcení pro ženy se církev opakovaně záporně vyjádřila a její postoj definitivně potvrdil Jan Pavel II.

Španělský novinář z listu El País se ptal na vztah s emeritním papežem Benediktem XVI. a jak často se setkávají.

Pokud vím, tak naposledy, když žili dva nebo tři papežové současně, tak spolu nemluvili, ale hádali se, kdo z nich je pravým papežem, a tím způsobili západní schizma. Benedikt XVI. je pro mě pokorný Boží muž, muž modlitby. Když byl zvolen papežem, tak jsem se radoval. A rovněž, když se zřekl svého úřadu, byl to pro mě příkladný skutek. To dokáže jen velká osobnost, jen člověk, který se umí modlit. Dnes bydlí ve Vatikáně a někteří lidé se mne ptají: Jak je to možné, že ve Vatikáně bydlí dva papežové, nepřekáží ti, nedělá kontrarevoluci? Moje odpověď zní, že je to jako mít doma moudrého starce. Takový stařeček je ctěn, milován, je mu nasloucháno. Benedikt je rozvážný člověk, nevměšuje se. Mnohokrát jsem ho při různých příležitostech pozval, on přišel jen na požehnání sochy sv. Michaela ve vatikánských zahradách, to bylo vše. To mluví samo za sebe. Nebo to, co řekl 28. února, když se vzdával úřadu: „Mezi vámi je budoucí papež, kterému slibuji poslušnost.“ To dokáže jen velká osobnost.

Existuje možnost, že by církev, hlásající milosrdenství, změnila svůj disciplinární postoj ke katolíkům, kteří po rozvodu žijí v druhém manželství a jsou vyloučeni z jejího svátostného života? Tak zněla otázka komentátora italského deníku Corriere della Sera.

Toto téma se stále vrací. Boží milosrdenství je však větší než příklad, který udáváte. Myslím, že naše převratná doba je časem milosrdenství. V církvi čelíme mnoha problémům – korupci, nedobrému příkladu některých kněží, či klerikalismu, které zanechaly množství zraněných. Církev je Matka a musí tato zranění s milosrdenstvím léčit. Má být milosrdná vůči každému člověku – ne jenom na něj čekat, nýbrž jej musí sama hledat. Toto je pravé milosrdenství. Zažíváme kairos milosrdenství. První tušení jeho nezbytnosti měl Jan Pavel II., když svatořečil Faustinu Kowalskou a zavedl svátek Božího milosrdenství. Co se týče svatého přijímání pro rozvedené věřící, žijící v druhém svazku, je nutno látku nahlédnout v celku rodinné pastorace. Je to jedna z otázek, jíž se bude zabývat osmičlenná poradní kardinálská skupina. Před dvěma týdny mne vyhledal generální sekretář biskupského synodu, abychom projednali téma příštího zasedání. Bude antropologické, tudíž se rovněž zaměří na pastoraci rodin a manželství. V tomto smyslu usilujeme o prohloubení, protože problém rozvedených katolíků se dotýká tak trochu každého; je jich velký počet. Můj předchůdce kard. Quarracino říkával, že podle jeho názoru je polovina manželství neplatných. Lidé vstupují do manželství bez potřebné zralosti, neuvědomí si celoživotní závazek, nebo jsou k církevnímu sňatku sociálně donuceni. Pak je tu problém soudní deklarace nulity, protože církevní tribunály ten nápor nezvládají. Otázka manželské pastorace je tudíž velice složitá.

Následující dotazy mířily na papeže Františka osobně – cítí se od svého nástupu na Petrův stolec stále jako jezuita? Jaká je bilance dosavadních čtyř měsíců pontifikátu?, ptali se novináři.

Kladete mi teologické otázky! Jezuité skládají slib poslušnosti papeži, ale když se z jezuity stane papež, měl by možná vyjádřit poslušnost jezuitskému generálovi...Nevím, jak to vyřešit. Duchovně se samozřejmě cítím jako jezuita a v srdci mám spiritualitu Duchovních cvičení. Františkán se ze mne nestal. Také jako jezuita myslím, avšak nikoliv jako pokrytec. Jako papež jsem prožil mnoho krásných věcí – setkání s italskými biskupy, se seminaristy a řeholnicemi, se žáky jezuitských škol. Nejsmutnější věc, která mne zasáhla v srdci, byla návštěva Lampedusy. Nejhorší zážitek byl ischias. Bylo to něco tak bolestného, že to nikomu nepřeji. Nejhezčí je však mluvit s lidmi. Překvapilo mne, kolik jsem ve Vatikánu našel dobrých lidí. Chtěl bych tak uvést věci na pravou míru – je tam skutečně hodně velmi dobrých lidí!

Pokorný a mírný „venkovský kněz“, kterému nechyběla odvaha a smysl pro humor. Těmito slovy papež František definoval Jana XXIII., kterého se chystá kanonizovat spolu s Janem Pavlem II., „velkým misionářem církve“.

Původní datum kanonizace bylo 8. prosince tohoto roku. Chudí poutníci z Polska, kteří přijedou autobusem, by však velice riskovali na zledovatělých silnicích. Po konzultaci s kardinálem Dziwiszem tedy přicházejí v úvahu dva termíny – buď letos o slavnosti Ježíše Krista Krále nebo příští rok na neděli Božího milosrdenství. Konzistoř o kauzách svatořečení se bude konat 30. září a do slavnosti Krista Krále by bylo možná málo času na přípravu. Myslím ale, že 8. prosinec to určitě nebude.

Na palubě letadla nechyběl ani ekumenický akcent. Ruský novinář papeže Františka požádal, aby komentoval tisící dvacáté páté výročí pokřesťanštění Rusi, jehož oslavy jsou v plném proudu. Svatý otec ocenil bohatsví pravoslavné liturgie a doporučil četbu Dostojevského. Závěr tiskovky však patřil ožehavější látce – existuje skutečně za branami Vatikánu „gayovská lobby“?

O homosexuální lobby se hodně píše, ale zatím jsem ve Vatikánu nenašel žádnou složku dokazující, že je někdo gay. Myslím, že musíme rozlišovat mezi takovýmto člověkem a tendencí vytvářet lobby. Pokud je někdo homosexuál, hledá Pána a má dobrou vůli – kdo jsem pak já, abych ho mohl soudit? Katechismus katolické církve to pěkně vyjadřuje, když říká, že tito lidé nemají být nespravedlivě diskriminováni. Tedy problém není mít tyto sklony, pokud je tu nějaký problém, tak je to utváření zájmových skupin. Lobování je z mého pohledu špatné – ať se již jedná o lobby gayů, lakomců, politiků, zednářů či mnohé jiné.

Řekl mimo jiné papež František spolucestujícím novinářům při pondělním letu z Ria de Janeiro do Říma.

Cesta späť

Zpáteční let papeže Františka z Brazílie do Říma trval 11 a půl hodiny. Sto dvacet minut zpátečního letu vyhradil papež František otázkám spolucestujících novinářů. Dostalo se na mnohá ožehavá témata –kuriální reformu, (údajnou) vatikánskou homolobby, svěcení žen, či kauzu vatileaks. Svatý otec mluvil o svých cestovních plánech a synovském vztahu k emeritnímu papeži. Předeslal rovněž možný termín kanonizace bl. Jana Pavla II. – o neděli Božího milosrdenství, tedy 27.4.2014. K papežovým odpovědím se ještě podrobněji vrátíme, nyní se krátce věnujme jeho rekapitulaci první mezinárodní cesty pontifikátu.

„Byla to krásná cesta, která mi po duchovní stránce velmi prospěla. Jsem poměrně unavený, ale v srdci mám radost. Setkávání s lidmi je vždy blahodárné, protože v každém člověku pracuje Pán. A Pánovo bohatství je takové, že od druhých můžeme vždy dostat mnoho krásného. To je tedy má prvotní bilance.“

Papež František ocenil radost a vřelost brazilského národa – Navzdory velkému dějinnému utrpení je jejich veselí nakažlivé, řekl. Poté se římský biskup dotkl otázky své osobní bezpečnosti, která po jeho příletu do Ria vyvolala četné diskuse.

„V Riu se během všech těchto dní neudál žádný bezpečnostní incident. Vše bylo velice spontánní. Díky menším bezpečnostním opatřením jsem mohl být nablízku lidem, objímat je a zdravit. Bezpečnost spočívá v tom, že důvěřujete lidem. Samozřejmě vždy existuje nebezpečí, že se vyskytne nějaký blázen, který něco udělá. Existuje ovšem také Pán! Myslím ale, že také biskup v opancéřovaném autě je bláznovství. Dávám tedy přednost tomu bláznovi venku. Blízkost nám všem jenom prospěje.“

Svatý otec ocenil organizaci, práci sdělovacích prostředků a zejména natolik početnou účast mladých lidí. Vyzdvihl také první část svého programu – návštěvu v mariánské svatyni v Aparecidě. Svěřil se, že se tam původně chtěl pomodlit sám a v soukromí... Ještě v souvislosti s cestou se jeden italský vatikanista tázal, co si papež nesl ve své aktovce při nástupu do letadla a proč mu zavazadlo nenesl někdo jiný.

„Nebyly tam klíče od atomové bomby. Nesl jsem si aktovku sám, protože to tak dělám vždy, když cestuji. Co bylo uvnitř? No, holicí strojek...breviář, diář. Knížka – vzal jsem si jednu o sv. Terezičce, kterou velmi uctívám. Myslím, že je normální nosit si na cestách tašku a že máme být normální. Trochu mne udivuje, že se mne na to ptáte. Skutečně fotografie s taškou obletěla svět? Musíme si přece zvyknout na životní normalitu...“

Rovněž tak neměl papežský speciál zvláštní lůžkovou či jinou úpravu, pokračoval papež. Sdělil novinářům, že o to sám důrazně písemně požádal. Další témata vůbec první tiskové konference Svatého otce Františka v přímém kontaktu se sdělovacími prostředky uvedeme v našem úterním vysílání.

Pápež František sa vrátil z apoštolskej cesty v Brazílii

Svätý Otec František je opäť v Ríme. Lietadlo na palube s ním dnes (29. 7. ) pristálo na rímskom letisku Ciampino v predstihu, ešte pred plánovanou pol dvanástou hodinou. Pápež zostupoval po schodíkoch z lietadla energickým krokom a v dobrej nálade. Privítali ho kardinál Agostino Vallini, vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu a za Taliansko Angelino Alfano, podpredseda rady ministrov a minister vnútra.

Pápež pozdravil na letisku všetkých prítomných, nechýbal ani apoštolský nuncius v Taliansku Mons. Adriano Bernardini, substitút štátneho sekretariátu Mons. Giovanni Angelo Becciu, či Georg Ganswein, prefekt Pápežského domu. Následne v aute opustil letisko smerom do Vatikánu.

Po ceste sa Svätý Otec pristavil v Bazilike Santa Maria Maggiore na krátku modlitbu poďakovania Panne Márii za Svetové dni mládeže. V modlitbe tam zotrval asi desať minút. Vo vchode baziliky ho zbadali niekoľkí mladí a podarovali mu tričko a balón, ktoré potom Svätý Otec položil ako obetný dar pred obraz Panny Márie.

Po návrate už Svätý Otec stihol poslať aj krátku správu cez Twitter: „Už som naspäť doma a uisťujem vás, že moja radosť je oveľa väčšia než moja únava!“

Rozlúčkový príhovor Svätého Otca: Nostalgia za Brazíliou

Príhovor pápeža Františka počas rozlúčkového ceremoniálu na medzinárodnom letisku v Riu de Janeiro, 28. júla 2013:

Pán viceprezident republiky, vážené národné, štátne a miestne autority, drahý arcibiskup São Sebastião do Rio de Janeiro, ctihodní kardináli a bratia v biskupskej službe, drahí priatelia!

O niekoľko okamihov opustím túto vašu vlasť a vrátim sa do Ríma. Odchádzam s mysľou naplnenou blaženými spomienkami; a tieto – som si istý – sa premenia na modlitbu. V tejto chvíli začínam pociťovať nostalgiu. Nostalgiu za Brazíliou, týmto národom takým veľkým a veľkého srdca, týmto ľudom takým priateľským. Nostalgiu za otvoreným úprimným úsmevom, ktorý som videl na mnohých ľuďoch, za entuziazmom dobrovoľníkov. Nostalgiu za nádejou v očiach mladých z Nemocnice sv. Františka. Nostalgiu za vierou a radosťou uprostred protivenstiev obyvateľov Varginhe. Mám istotu, že Kristus žije a je skutočne prítomný v konaní nespočetného množstva mladých a veľkom počte ľudí, ktorých som stretol počas tohto nezabudnuteľného týždňa. Vďaka za prijatie a teplo priateľstva, ktoré ste mi preukázali! Aj za týmto začínam pociťovať nostalgiu.

Ďakujem predovšetkým pani prezidentke, ktorá je tu zastúpená viceprezidentom, za to, že pretlmočila vzťah celého brazílskeho ľudu voči Petrovmu nástupcovi. Úprimne ďakujem mojim bratom biskupom a ich mnohým spolupracovníkom, že urobili z týchto dní nádhernú oslavu našej plodnej a radostnej viery v Ježiša Krista. Ďakujem osobitne Dom Oranimu Tempestovi, arcibiskupovi Ria de Janeiro, jeho pomocným biskupom a Dom Raymundovi Damascenovi, predsedovi Konferencie biskupov. Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili na eucharistických sláveniach a ďalších podujatiach; ďakujem tým, ktorí ich organizovali, tým, ktorí pracovali na ich prenosoch prostredníctvom médií. Ďakujem nakoniec všetkým ľuďom, ktorí akýmkoľvej spôsobom reagovali na požiadavky prijatia takého obrovského množstva mladých a v neposlednom rade mnohým, ktorí sa často v tichu a ústraní modlili, aby tieto Svetové dni mládeže boli naozaj skúsenosťou rastu vo viere. Nech vás Boh všetkých odmení tak, ako to len on môže!

V tejto atmosfére vďačnosti a nostalgie myslím na mladých protagonistov tohto veľkého stretnutia: Nech vás Boh požehná za také krásne svedectvo živej, hlbokej a radostnej účasti na týchto dňoch! Mnohí z vás prišli na túto púť ako učeníci; nemám žiadnu pochybnosť o tom, že všetci taraz odchádzajú ako misionári. Skrze vaše svedectvo radosti a služby dovoľte zakvitnúť civilizácii lásky. Na vašich životoch dokážte, že stojí za to vydať sa za vysokými ideálmi, podporovať dôstojnosť každého človeka a vsadiť na Krista a jeho evanjelium. Bol to on, koho sme prišli hľadať v týchto dňoch, pretože je to on, kto nás hľadal ako prvý; je to on, kto nám zapaľuje srdce pre ohlasovanie radostnej zvesti vo veľkých mestách a malých obciach na vidieku a na všetkých miestach tohto obrovského sveta. Ja budem aj naďalej živiť obrovskú nádej v mladých ľudí v Brazílii a vo svete: cez nich Kristus pripravuje novú jar na celom svete. Ja som videl prvé výsledky tohto siatia, iní sa budú radovať z bohatej úrody!

Moja posledná myšlienka, môj posledný prejav nostalgie sa obracia k Panne Márii v Aparecide. V tejto milovanej svätyni som si pokľakol v modlitbe za celé ľudstvo, a to najmä za všetkých Brazílčanov. Prosil som Máriu, aby posilnila vo vás kresťanskú vieru, ktorá je súčasťou šľachetnej brazílskej duše, rovnako ako mnohých ďalších krajín, je pokladom vašej kultúry, povzbudením a silou pre budovanie nového ľudstva v svornosti a solidarite.

Tento pápež od vás odchádza a hovorí: ‚čoskoro dovidenia‘, s tým ‚čoskoro‘ plným nostalgie, a prosí vás láskavo, aby ste sa nezabudli za neho modliť. Tento pápež potrebuje modlitby vás všetkých. Všetkých vás objímam. Nech vás Boh žehná!

Papež František: Rodina je základem, ať se nám to líbí či nikoliv

Rio de Janeiro. Po sobotním obědě (27. 7.) s brazilským episkopátem papež František navštívil studio katolické rozhlasové stanice Rádio Catedral, jejímž provozovatelem je arcibiskupství Ria. Svatý otec v přímém vstupu krátce pozdravil její posluchače.

„Dobrý den, dobrý večer. Děkuji za vaši pozornost a děkuji členům redakce za vstřícnost, s jakou mi nabídli mikrofon. Všímám si, že sdělovací prostředky jsou dnes velice důležité. Řekl bych, že rozhlas – katolický rozhlas – je kazatelna, kterou dnes máme nejblíž. Prostřednictvím rozhlasových vln z ní můžeme hlásat lidské a duchovní hodnoty, avšak především zvěstovat Ježíše Krista, Pána. Prokázat Pánovi laskavost tím, že mu vyhradíme místo mezi svými věcmi. Zdravím vás tedy a děkuji za úsilí, s jakým tato arcidiecéze udržuje svůj vlastní rozhlas s tak rozsáhlou sítí.

Všechny posluchače prosím, aby se modlili za mne, za tuto rozhlasovou stanici, za Otce biskupa. Modlete se za arcidiecézi, abychom se všichni spojili v modlitbě a pracovali za humánnější kulturu s větším bohatstvím hodnot, jak před chvílí uvedl jeden kněz. Kéž nikoho nevylučujeme a pracujeme ve prospěch onoho slova, které dnes zní nelibě – slova solidarita. Vyhýbáme se tomuto pojmu, protože je nepohodlný. Ve slově solidarita se však zrcadlí ony lidské a křesťanské hodnoty, které se po nás požadují, abychom mohli čelit kultuře vyřazování, podle níž lze vše odepsat. Je to kultura, která vylučuje lidi – děti, mladé lidi, seniory, ty, kteří už nejsou zapotřebí, kteří nejsou produktivní. To však není možné. Solidarita naopak zahrnuje všechny lidi. Proto musíte pokračovat v práci pro evangelium a kulturu solidarity.“

Na otázku, jakou důležitost dnes má rodina, Svatý otec reagoval:

Řekl bych, že je důležitá nejenom v evangelizaci nového světa. Rodina je důležitá a je nezbytná pro přežití lidstva. Nebude-li existovat rodina, přežití lidské kultury bude ohroženo. Rodina je základem, ať se nám to líbí či nikoliv.

V závěru Světových dní mládeže poskytl papež František obsáhlý rozhovor brazilské televizi Globo, kde rekapituluje svou první apoštolskou cestu. Seznámíme vás s ním v jednom z našich příštích pořadů.

Kristus pripravuje novú jar na celom svete – pápež počas rozlúčky

Apoštolská cesta pápeža Františka do Brazílie pri príležitosti 28. svetových dní mládeže sa po takmer týždni skončila. Lietadlo so Svätým Otcom na palube opustilo medzinárodné letisko v Riu de Janeiro v pondelok pol hodiny po polnoci nášho času. Pápež František sa s krajinou lúčil s nostalgiou a s prosbou o modlitby.

Rozlúčkový ceremoniál na letisku v Riu sa začal o pol siedmej večer (u nás polhodinu pred polnocou). V Čestnom pavilóne maršala Trompowskeho de Almeidu privítal pápeža viceprezident Brazílie Michel Temer. Na ceremónii boli prítomné politické a občianske autority krajiny, predsedníctvo Konferencie biskupov Brazílie, brazílski kardináli a biskupi regiónu.

Viceprezident hostiteľskej krajiny sa v prejave poďakoval pápežovi Františkovi za jeho návštevu, ktorú nazval požehnaním. Ako povedal, pápež prebudil vieru vo všetkých Brazílčanoch, ktorí ho prijali a cítili sa byť ním prijatí. Pápež vstúpil do ich sŕdc a je tak skutočným evanjelizátorom. Michel Temer tiež vyslovil želanie, aby slová Svätého Otca navždy ostali v srdciach Brazílčanov. „Nabudúce nie je potrebné klopať na dvere, lebo dvere už boli otvorené,“ povedal Temer, keď nadviazal na pápežov prvý príhovor z pondelka 22. júla.

Kristus pripravuje cez mladých „novú jar na celom svete“, uviedol pápež František počas rozlúčky s krajinou a pripomenul úlohu mladých svedčiť a budovať lepšiu budúcnosť. Zaspomínal si tiež na mnohé stretnutia, vrátane návštevy Nemocnice sv. Františka či favely Varginha. Uvidíme sa už čoskoro, povedal v závere príhovoru a poprosil prítomných o ich modlitby. (Plné znenie príhovoru je na našej internetovej stránke.)

Pri lietadle sa pápež František rozlúčil s kardinálmi a srdečne objal Mons. Tempestu, arcibiskupa Ria de Janeiro. Dvadsať minút po 19 hod. (00.20 nášho času) nastúpil do lietadla tak, ako odlietal z Ríma: so svojou pracovnou aktovkou. Prílet na rímske letisko Ciampino je dnes naplánovaný na 11.30. Bezprostredne potom sa pápež vráti do Vatikánu.

František na Twitteri: Stotožnime svoj život s Ježišom, vyjdime von

Pápež František počas SDM v Riu de Janeiro denne komunikuje s mladými na celom svete prostredníctvom svojho tweetu @pontifex. V záverečných dňoch svojej návštevy v Riu touto cestou opäť nechal zaznieť výzve k evanjelizácii prameniacej z vnútorného spojenia s Bohom:

Nech sa nám darí stotožniť svoj život s Ježišovým životom, aby sme cítili a rozmýšľali ako on. (Tweet pápeža Františka z 28. júla 2013)

Nesmieme zostať uzavretí vo farnosti, v našich spoločenstvách, keď toľkí čakajú na evanjelium! (Tweet pápeža Františka z 27. júla 2013)

Príhovor pápeža dobrovoľníkom: Boh pozýva k trvalým rozhodnutiam

Plné znenie príhovoru Svätého Otca zo stretnutia s dobrovoľníkmi 28. svetových dní mládeže 28. júla 2013 v kongresovom centre Rio Centro - „Ciudade da Fé“:

Drahí dobrovoľníci, dobrý večer!

Nemohol by som sa vrátiť do Ríma bez toho, aby som sa najprv každému z vás osobným a vrúcnym spôsobom nepoďakoval za prácu a obetavosť, s akou ste ma sprevádzali, pomáhali, slúžili tisícom mladých pútnikov; za mnohé malé skutky, ktoré urobili z týchto Svetových dní mládeže nezabudnuteľný zážitok viery. S úsmevom každého z vás, s láskavosťou, s ochotou slúžiť, ste zakúsili, že «blaženejšie je dávať, ako prijímať» (Sk 20, 35).

Služba, ktorú ste v týchto dňoch vykonávali, mi pripomenula poslanie sv. Jána Krstiteľa, ktorý pripravil cestu Ježišovi. Každý z vás sa svojím spôsobom stal nástrojom na to, aby bola tisícom mladých „pripravená cesta“ k stretnutiu sa s Ježišom. Toto je tá najkrajšia služba, ktorú môžeme plniť ako misijní učeníci. Pripraviť cestu, aby všetci mohli spoznať, stretnúť a milovať Pána. Vám, ktorí ste v tomto období odpovedali s toľkou ochotou a veľkorysosťou na pozvanie stať sa dobrovoľníkmi na Svetových dňoch mládeže, by som chcel povedať: buďte vždy veľkorysí voči Bohu a iným: nestratíte tým nič, naopak, získate veľké bohatstvo života!

Boh pozýva k definitívnym voľbám, pre každého má svoj plán. Objaviť ho, odpovedať na vlastné povolanie, znamená smerovať k šťastnej realizácii seba samých. Boh nás všetkých volá k svätosti, aby sme žili jeho život, ale pre každého má osobitnú cestu. Niektorí sú volaní k tomu, aby sa zasvätili vytvorením rodiny skrze sviatosť manželstva. Sú takí, ktorí hovoria, že dnes už manželstvo „nie je v móde“. Čo vy na to, naozaj už nie je v móde?

V kultúre provizória a relativizmu mnohí hlásajú, že dôležité je „užívať si“ okamih, že nie je potrebné zaväzovať sa na celý život, rozhodovať sa definitívne, „navždy“, pretože sa nevie, čo prinesie zajtrajšok. Ja vás však žiadam, aby ste boli revolucionármi, žiadam vás, aby ste išli proti prúdu; áno, týmto vás prosím, aby ste sa oslobodili od tejto kultúry provizória, ktorá vo svojej podstate verí, že nie ste schopní prevziať zodpovednosť, verí, že nie ste schopní skutočne milovať. Mám vo vás mladých dôveru a modlím sa za vás. Majte odvahu „ísť proti prúdu“. Majte odvahu byť šťastnými.

Pán volá niektorých ku kňazstvu, k odovzdaniu sa mu úplným spôsobom, aby milovali všetkých srdcom Dobrého pastiera. Iných volá k službe druhým v rehoľnom živote: v kláštoroch zasväcujúc sa modlitbe pre dobro sveta, v rôznych oblastiach apoštolátu, vydaním sa pre všetkých, osobitne pre najnúdznejších. Nikdy nezabudnem na 21. september – mal som sedemnásť rokov –, keď som potom, ako som sa zastavil v kostole San José de Flores (Kostol sv. Jozefa v štvrti Flores), aby som sa vyspovedal, počul po prvýkrát, ako ma Boh volal. Nebojte sa toho, čo od vás Boh žiada! Stojí to za to povedať Bohu svoje „áno“. V ňom je radosť!

Drahí mladí, niektorí možno ešte nemáte jasno v tom, čo robiť vo svojom živote. Opýtajte sa na to Pána, On vám umožní pochopiť cestu. Ako to urobil aj mladý Samuel, ktorý v sebe cítil naliehavý hlas Pána, ktorý ho volal, ale nerozumel, nevedel, čo povedať, a za pomoci kňaza Héliho nakoniec na tento hlas odpovedal: Hovor Pane, pretože ja ťa počúvam (porov. 1 Sam, 1-10). Opýtajte sa aj vy Pána: Čo chceš, aby som urobil, akú cestu mám nasledovať?

Drahí priatelia, ešte raz vám ďakujem za to, čo ste urobili v týchto dňoch. Ďakujem farským skupinám, hnutiam a novým komunitám, ktoré zapojili svojich členov do služby počas týchto Svetových dní. Ďakujem! Nezabudnite na to všetko, čo ste tu zažili! Môžete vždy počítať s mojimi modlitbami a ja viem, že môžem počítať s vašimi modlitbami.

Dobrovoľníci SDM: Sme stále s tebou!

Za spevu a hudby mladí dobrovoľníci, ktorých bolo počas týchto Svetových dní mládeže v Brazílii celkovo 60-tisíc, vítali v nedeľu podvečer pápeža Františka v jednom z pavilónov kongresového centra v Riu de Janeiro. V mene dobrovoľníkov ho tam privítal arcibiskup Ria Mons. Orani João Tempesta.

„Drahý pápež František, v prvom rade sa vám chceme poďakovať za vašu návštevu v Brazílii, špeciálne v Riu de Janeiro. Dúfame, že sa vám páčila. Pre nás to bolo nezabudnuteľné. Prinieslo nám to nám plody, ktoré chceme znásobiť. Chceme byť zázrakmi v živote iných podľa Ježišovho príkladu.“ - Takto sa pápežovi v mene všetkých dobrovoľníkov poďakoval mladý Brazílčan Pedro Elias Fonseca Sultano. Ako tiež povedal, všetci mladí chcú aj po SDM s veľkou radosťou vydávať svedectvo o Bohu cez službu Cirkvi, cez darovanie sa, trpezlivosť a lásku. Dobrovoľníci sa pápežovi rozhodli darovať špeciálny darček: modlitbu, o ktorú súčasný pápež prosil veriacich na Námestí sv. Petra aj krátko po svojom zvolení. „My dobrovoľníci a všetci tu prítomní, vystierame ruky s prosbou k Bohu, aby ťa naďalej osvecoval a vždy ti pomáhal ísť tou najlepšou cestou, aby si dokázal rozpoznať jeho rozhodnutia a úmysly! Nech to bude to najlepšie pre Cirkev a pre nás katolíkov, a aj keby ti Boh nedával preč z cesty prekážky, nech stále stojí pri tebe a podopiera ťa v ťažkostiach.“

V očiach Svätého Otca sa okamžite objavilo dojatie, ktoré pokračovalo počas celého večera. „Sme stále s tebou pápež František! Vo všetkých chvíľach! Môžeš počítať s našimi modlitbami! Pamätaj si, že ťa máme radi v každom momente a predovšetkým v tých ťažších,“ uviedol mladík na záver a odovzdal mu tričko dobrovoľníkov 28. ročníka SDM.

Svätému Otcovi sa tiež poďakovala aj dobrovoľníčka Wiktoria Katarzyna Czekayová zastupujúca Poľsko, ktoré bude hostiť SDM v roku 2017: „Sme vám nesmierne vďační, že ste vybrali Poľsko, našu krásnu krajinu, za dejisko nasledujúcich Svetových dní mládeže. Prinesieme do Poľska všetku tú radosť a

lásku, ktorou sme boli požehnaní tu v Brazílii, a tak s obnovenými silami pripravíme miesto v našich domovoch a v našich srdciach pre mladých z celého sveta.“

Pápež František sa potom v príhovore poďakoval všetkým dobrovoľníkom za ich „prácu a obetavosť“, s akou ho sprevádzali, a s akou „pomáhali a slúžili tisícom mladých pútnikov“. Ako povedal, práve ich mnohé malé skutky, „urobili z týchto Svetových dní mládeže nezabudnuteľný zážitok viery“ (Plné znenie príhovoru na našej internetovej stránke). Neskôr sa im poďakoval aj prostredníctvom tweetu: „Srdečne ďakujem všetkým tým, ktorí pracovali na tom, aby boli Svetové dní mládeže úspešné a objímam všetkých ich účastníkov.“

V závere stretnutia udelil prítomným svoje apoštolské požehnanie. Tesne pred odchodom na letisko, vzdialené 30 km od centra mesta, nezabudol dodať: „Modlite sa za mňa!“

Príhovor pápeža Františka biskupom celej Latinskej Ameriky - CELAM

Plný text príhovoru Svätého Otca biskupom zodpovedným za Radu biskupských konferencií Latinskej Ameriky CELAM, ktorý im adresoval 28. júla 2013 v Sumaré v Riu de Janeiro pred začiatkom generálneho zhromaždenia koordinačného výboru CELAM:

Úvod

Ďakujem Pánovi za túto možnosť rozprávať sa s vami, bratia biskupi, ktorí ste zodpovední za Radu biskupských konferencií Latinskej Ameriky v štvorročnom období 2011-2015. Už 57 rokov slúži táto Rada dvadsiatim dvom biskupským konferenciám Latinskej Ameriky a desiatim v Karibiku, spolupracujúc jednomyseľným a napomáhajúcim spôsobom pri podporovaní, stimulovaní a dynamickom napredovaní biskupskej kolegiality a spoločenstva medzi cirkvami tejto oblasti aj ich Pastiermi.

Podobne ako vy, aj ja som svedkom silného podnetu Ducha počas Piatej generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku v Aparecide v máji 2007, ktorý neprestajne oživuje práce tejto Rady na žiadanej obnove miestnych cirkví. Táto obnova je v mnohých z nich už v procese.

Chcel by som túto konverzáciu zamerať na zdedené vlastníctvo z uvedeného bratského stretnutia, ktoré sme všetci pokrstili ako Kontinentálna misia.

Osobitné charakteristiky Aparecidy

Piata konferencia má štyri vlastné charakteristiky. Sú ako štyri stĺpy rozvoja Aparecidy a vtláčajú jej vlastnú originalitu.

1) Začiatok bez dokumentu

Medellín, Puebla a Santo Domingo začali vlastné práce cestou prípravy, ktorá vyvrcholila v istom Instrumentum laboris, vďaka ktorému sa rozvinula diskusia, reflexia a schválenie záverečného dokumentu. Aparecida zatiaľ podporila účasť partikulárnych cirkví ako prípravný spôsob, ktorý vyvrcholil v zhrňujúcom dokumente. Tento dokument, i keď bol referenčným textom počas Piatej generálnej konferencie, nebol prijatý ako dokument východiskový. Počiatočná práca pozostávala v spoločnom predložení starostí Pastierov stojac pred zmenou epochy a v potrebe obnovy učeníckeho a misionárskeho života, ktorým Kristus založil Cirkev.

2) Prostredie modlitby s Božím ľudom

Je dôležité spomenúť prostredie modlitby, ktoré vychádzalo z každodenného slávenia Eucharistie a ďalších liturgických momentov, kde sme boli vždy sprevádzaní Božím ľudom. Z druhej strany, keďže práce prebiehali v suteréne svätyne, „funkčnou hudbou“, ktorá ich sprevádzala, boli spevy a modlitby veriacich.

3) Dokument, ktorý pokračuje ako záväzok prostredníctvom Kontinentálnej misie

V tomto kontexte modlitby a života viery sa zrodila túžba po nových Turícach pre Cirkev a záväzok Kontinentálnej misie. Aparecida sa nekončí Dokumentom, ale pokračuje v Kontinentálnej misii.

4) Prítomnosť Našej Panej, Matky Ameriky

Bola to prvá konferencia episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku, ktorá sa uskutočnila v nejakej mariánskej svätyni.

Rozmery Kontinentálnej misie

Kontinentálna misia sa predstavuje v dvoch dimenziách: programovej a paradigmatickej. Programová misia, ako naznačuje jej meno, spočíva v realizácii skutkov misionárskej povahy. Paradigmatická misia zasa v sebe zahŕňa misionársky kľúč pre bežné aktivity partikulárnych cirkví. Je zrejmé, že odtiaľ ako dôsledok vychádza celá dynamika reformy cirkevných štruktúr. „Zmena štruktúr“ (zo zatuchnutých na nové) nie je výsledkom akéhosi štúdia o organizácii funkčného cirkevného podniku, z ktorého by vyšla statická reorganizácia, ale je dôsledkom dynamiky poslania. To, čo spôsobí, že skostnatené štruktúry padnú, to, čo privádza k zmene srdcia kresťanov, je práve misionárskosť. Odtiaľ pramení dôležitosť paradigmatickej misie.

Kontinentálna misia, či už programová alebo paradigmatická, si vyžaduje vytvorenie takého vedomia Cirkvi, ktorá sa disponuje slúžiť všetkým pokrsteným a ľuďom dobrej vôle. Kristov učeník nie je izolovanou osobou v nejakej intimistickej spiritualite, ale je človekom v spoločenstve, aby sa dával druhým. Kontinentálna misia preto v sebe zahŕňa cirkevnú príslušnosť.

Táto formulácia, ktorá začína misionárskym učeníctvom a zahŕňa pochopenie kresťanskej identity ako cirkevnej príslušnosti, si vyžaduje, aby sme si ujasnili, aké sú aktuálne výzvy misionárskosti a učeníctva. Uvediem iba dve: vnútorná obnova Cirkvi a dialóg s dnešným svetom.

Vnútorná obnova Cirkvi

Aparecida predstavila ako nevyhnutné pastoračné obrátenie. Toto obrátenie v sebe obsahuje potrebu uveriť Dobrej zvesti, veriť v Ježiša Krista, nositeľa Božieho Kráľovstva v jeho príchode na svet, v jeho prítomnosti, ktorá víťazí nad zlom, veriť v pomoc a vedenie Ducha Svätého, veriť v Cirkev, Kristovo telo a pokračovateľku dynamizmu Vtelenia.

V tomto duchu je dôležité, aby sme si ako Pastieri položili otázky, ktoré sa budú týkať cirkví, ktorým predsedáme. Tieto otázky poslúžia ako návod, prostredníctvom ktorého preskúšame stav našich diecéz v prijatí duchu Aparecidy. Bude vhodné, ak si tieto otázky často vezmeme na spytovanie svedomia:

1. Konáme takým spôsobom, aby bola naša práca a práca našich kňazov viac pastoračná ako administratívna? Kto je hlavným užívateľom cirkevnej práce, Cirkev ako organizácia alebo celkový Boží ľud?

2. Prekonávame pokušenie reaktívne riešiť zložité problémy, ktoré vznikajú? Zaujímame proaktívny postoj? Podporujeme priestor a príležitosti, aby sa prejavilo Božie milosrdenstvo? Uvedomujeme si zodpovednosť za prehodnotenie pastoračných aktivít a funkcie cirkevných štruktúr, snažiac sa o dobro veriacich a spoločnosti?

3. Zapájame v praxi do Misie veriacich laikov? Ponúkame Božie slovo a sviatosti s jasným vedomým a presvedčením, že sa v nich prejavuje Duch?

4. Je pastoračné rozlišovanie obvyklým kritériom diecéznych rád? Sú tieto rady, ako aj farské pastoračné a ekonomické rady, reálnym priestorom pre účasť laikov na konzultáciách, organizácii a pastoračnom plánovaní? Dobré fungovanie týchto rád je rozhodujúce. Myslím, že tu sme veľmi pozadu.

5. My, Pastieri, biskupi a kňazi, uvedomujeme si a sme presvedčení o poslaní laikov a dávame im slobodu, aby kráčali rozlišujúc v súlade s ich cestou učeníkov, poslaním, ktoré im Pán zveruje? Podporujeme ich a sprevádzame, prekonávajúc akékoľvek pokušenie manipulovania a nevhodného podriaďovania? Sme vždy otvorení nechať sa aj spochybniť v našej snahe o dobro Cirkvi a jej poslania vo svete?

6. Pastorační pracovníci a veriaci celkovo sa cítia byť súčasťou Cirkvi, identifikujú sa s ňou, približujú ju dištancovaným a vzdialeným pokrsteným?

Vidíme, že tu sú v hre postoje. Pastoračné obrátenie sa týka v prvom rade prístupov a reformy života. Zmena postojov je nevyhnutne dynamická: „vstupuje do procesu“ a usmerniť ju je možné iba prostredníctvom sprevádzania a rozlišovania. Je dôležité mať stále na mysli, že kompasom, ktorý potrebujeme, aby sme sa nestratili na ceste, je katolícka identita chápaná ako cirkevná príslušnosť.

Dialóg s dnešným svetom

Je užitočné pripomenúť si slová Druhého vatikánskeho koncilu: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov“ (porov. konšt. Gaudium et spes, 1). Tu spočíva základ dialógu s dnešným svetom.

Odpoveď na bytostné otázky dnešného človeka, osobitne nových generácií, upriamiac pozornosť na spôsob ich reči, si vyžaduje účinnú zmenu, ktorú treba uskutočniť s pomocou evanjelia, Magistéria a sociálnej náuky Cirkvi. Pódiá a aeropágy sú veľmi rozmanité. Napríklad, v jednom meste existujú rozličné imaginárne zoskupenia, ktoré vytvárajú „rôzne mestá“. Ak sa budeme i naďalej pohybovať iba v parametroch „tradičnej kultúry“, ktorá je podstatne vidiecka, v konečnom dôsledku anulujeme silu Ducha Svätého. Boh je všade: musíme vedieť, ako ho nájsť, aby sme ho mohli ohlasovať jazykom každej kultúry. A každá realita, každá reč má odlišný rytmus.

Niektoré pokušenia proti misionárskemu učeníctvu

Rozhodnutie sa pre misionárskosť učeníka bude podrobené pokušeniu. Je dôležité vedieť porozumieť stratégii zlého ducha, aby nám to pomohlo pri rozlišovaní. Nejde o vyháňanie démonov, ale jednoducho o zreteľnosť a evanjeliovú dôvtipnosť. Spomeniem niektoré postoje, ktoré spôsobujú Cirkev „pokúšanú“. Je potrebné poznať niektoré aktuálne návrhy, ktoré sa môžu zamaskovať do dynamiky učeníctva a zdržiavať proces pastoračného obrátenia, až kým ho nakoniec celkom zničia.

1) Ideologizácia evanjeliového posolstva. Toto pokušenie je prítomné v Cirkvi od jej počiatkov: hľadať hermeneutiku evanjeliovej interpretácie mimo samotného posolstva evanjelia. Jeden príklad: Aparecida v istom momente trpela týmto pokušením v podobe „asepsy“. Použila sa, a bolo to správne, metóda „vidieť, posúdiť, konať“ (b.19). Pokušenie spočívalo v rozhodovaní sa pre „vidieť“ čisto asketické, „vidieť“ neutrálne, čo je neuskutočniteľné. Videnie je vždy ovplyvnené pohľadom. Nejestvuje akási asketická hermeneutika. Otázka teda znela: Akým pohľadom sa dívame na túto skutočnosť? Aparecida odpovedala: očami učeníka. V tomto duchu sa vyjadrujú body 20 – 32. Sú tu ešte iné spôsoby ideologizácie tohto posolstva, a momentálne sa objavujú v Latinskej Amerike a v Karibiku myšlienky tejto povahy. Uvediem iba niektoré:

a) Socializačný redukcionizmus. Ide najjednoduchšie rozpoznateľnú ideologizáciu. V niektorých momentoch bola veľmi mocná. Spočíva v interpretačnom predpoklade na základe hermeneutiky podľa spoločenských vied. Zahŕňa najrozmanitejšie oblasti: od trhového liberalizmu až po marxistické kategorizácie.

b) Psychologická ideologizácia. Ide o elitárnu hermenutiku, ktorá v konečnom dôsledku redukuje „stretnutie s Ježišom Kristom“ a jeho ďalší rozvoj na istú dynamiku sebapoznania. Jeho výsledkom je podstatne autoreferenčný postoj. Nemá nič do činenia s transcendetnom a teda ani s misionárskosťou.

c) Gnostický návrh. Je dosť prepojený s predchádzajúcim pokušením. Zvyčajne sa vyskytuje v elitných skupinách, kde predkladá akúsi vyššiu spiritualitu, značne odtelesnenú, ktorej sa darí vnášať do pastoračných postojov istú „questionis disputatae“. Toto bola prvá odchýlka prvotného spoločenstva a objavuje sa v priebehu dejín Cirkvi vo vylepšených a upravovaných podobách. Ľudovo sa nazýva „katolíci osvietenci“ (pretože sú dedičmi osvieteneckej kultúry).

c) Pelagiánsky návrh. Objavuje sa ako podoba istého reštaurovania. Čeliac ťažkostiam v Cirkvi sa hľadá riešenie čisto disciplinárne, prostredníctvom obnovenia zastaraných spôsobov a foriem, ktoré už ani na kultúrnej úrovni nemajú význam. V Latinskej Amerike sa tomuto smeru darí v malých skupinách, v niektorých nových rehoľných kongregáciách, v tendenciách mať doktrinálnu alebo disciplinárnu istotu. Vo svojej podstate je statický, hoci môže priniesť istú dynamiku ad intra, ktorá však prispieva k zhoršeniu. Snaží sa o „znovu nadobudnutie“ stratenej minulosti.

2) Funkcionalizmus. Jeho účinok v Cirkvi je paralyzujúci. Viac ako pre realitu cesty sa nadchýna pre „plán pochodu na ceste“. Funkcionalistická koncepcia nepripúšťa tajomstvo, zameriava sa na výkonnosť. Redukuje skutočnosť Cirkvi na štruktúru mimovládky. To, na čom záleží je konštatovateľný výsledok a štatistiky. Odtiaľ vychádzajú všetky podnikateľské modality v Cirkvi. Vytvára sa istý druh „teológie prosperovania“ v organizačnom aspekte pastorácie.

3) Klerikalizmus je tiež jedným z pokušení dnešného sveta v Latinskej Amerike. Je zaujímavé, že vo väčšine prípadov ide o isté hriešne spolupáchateľstvo: farár klerikalizuje a laik ho prosí, aby ho láskavo klerikalizoval, pretože v podstate je to preňho pohodlnejšie. Fenomén klerikalizmu vo veľkej miere vysvetľuje nedostatok zrelosti a kresťanskej slobody v značnej časti latinskoamerických laikov. Buď nerastú (vo väčšine) alebo sa uchyľujú pod prikrývky ideologizácií, aj tých, čo sme už spomenuli, alebo do čiastkových a obmedzených spôsobov príslušnosti. V našich krajinách jestvuje istá forma laickej slobody prostredníctvom skúseností ľudu: katolík ako ľud. Tu je evidentná väčšia, vo všeobecnosti zdravá autonómia, ktorá sa podstatne vyjadruje v ľudovej zbožnosti. Túto dimenziu do hĺbky opisuje kapitola Aparecidy o ľudovej zbožnosti. Návrh biblických skupín, základných cirkevných spoločenstiev a pastoračných rád ide v línii prekonania klerikalizmu a rastu zodpovednosti laikov.

Mohli by sme pokračovať opisom ďalších pokušení proti misionárskemu učeníctvu, myslím si však, že tieto sú v tomto momente v Latinskej Amerike a Karibiku najdôležitejšie a najsilnejšie.

Niektoré ekleziologické kritériá

1. Misionárske učeníctvo, ktoré Aparecida navrhla Cirkvi Latinskej Ameriky a Karibiku je cestou, ktorú chce Boh pre tento „dnešok“. Celá utopistická projekcia (vzhľadom na budúcnosť) ako aj projekcia reštaurovania (vzhľadom na minulosť) nie sú od dobrého ducha. Boh je reálny a ukazuje sa „dnes“. V súvislosti s minulosťou sa jeho prítomnosť javí ako „spomienka“ na veľké dielo spásy či už voči jeho ľudu alebo voči každému z nás. Vzhľadom na budúcnosť je nám darovaná ako „prisľúbenie“ a nádej. V minulosti bol Boh prítomný a zanechal svoju stopu: pamäť nám pomáha stretnúť sa s ním. Do budúcnosti máme iba prísľub... a ten nespočíva v akejsi tisíc a jednej „budúcej udalosti“. „Dnes“ je najviac podobné večnosti, dokonca ešte viac: „dnes“ je iskrou večnosti. V „dnes“ sa hrá o večný život.

Misionárske učeníctvo je povolanie: volanie a pozvanie. Uskutočňuje sa „dnes“ avšak „v napätí“. Nejestvuje statické misionárske učeníctvo. Misionársky učeník nemôže vlastniť seba samého, jeho podstata je v napätí smerom k transcendentnu učeníctva a transcendentnu poslania. Nepripúšťa si vzťahovanie na seba. Alebo sa zameriava na Ježiša Krista, alebo sa vzťahuje na ľudí, ktorým treba ohlasovať. Je subjektom, ktorý sa stáva nadprirodzeným. Subjektom zameraným na stretnutie: stretnutie s Majstrom (ktorý nás pomazáva za učeníkov) a stretnutie s ľuďmi, ktorí očakávajú ohlasovanie.

Preto rád hovorievam, že pozícia misionárskeho učeníka nie je pozíciou stredu, ale periférií: žije v napätí smerom k perifériám... vrátane periférií večnosti v stretnutí s Ježišom Kristom. Rozprávanie o perifériách pri ohlasovaní evanjelia vyvádza zo stredu a zvyčajne máme strach vyjsť zo stredu. Misionársky učeník je „decentrovaný“: centrom je Ježiš Kristus, ktorý zvoláva a posiela. Učeník je poslaný na existenciálne periférie.

2. Cirkev je inštitúcia, ale keď sa postaví do „centra“ sfunkcionalizuje sa a postupne sa premení na mimovládku. Vtedy si Cirkev začne nárokovať, aby mala vlastné svetlo a prestane byť tým „mysterium lunae“, o ktorom hovoria cirkevní otcovia. Čoraz viac sa bude stávať autoreferečnou a jej potreba byť misionárskou sa oslabí. Z „inštitúcie“ sa premení na „dielo“. Prestane byť nevestou a stane sa správkyňou; zo služobnice sa premení na kontrolórku. Aparecida chce Cirkev nevestu, matku, služobníčku, uľahčovateľku viery a nie jej kontrolórku.

3.Aparecida relevantným spôsobom predkladá dve pastoračné kategórie, ktoré pramenia zo samotnej originálnosti evanjelia a môžu nám zároveň poslúžiť ako kritérium na prehodnotenie spôsobu, akým cirkevne prežívame misionárske učeníctvo: blízkosť a stretnutie. Ani jedna z týchto kategórií nie je nová, tvoria však modalitu, prostredníctvom ktorej sa Boh zjavil v dejinách. Je Bohom blízkym svojmu ľudu a táto blízkosť dosahuje svoje maximum vo Vtelení. Boh vychádza v ústrety svojmu ľudu. V Latinskej Amerike a v Karibiku jestvujú „vzdialené“ pastorácie, pastorácie disciplinárne, ktoré uprednostňujú princípy, riadenie, organizačné postupy... očividne však bez blízkosti, bez nehy, bez pohladenia. Ignoruje sa „revolúcia nežnosti“, ktorú spôsobilo vtelenie Slova. Máme toľko pastoračných koncepcií s takou dávkou vzdialenosti, ktorá nie je schopná dosiahnuť stretnutie: stretnutie s Ježišom Kristom, stretnutie s bratmi. Od takého druhu pastorácie sa dá očakávať iba ak istý rozmer prozelytizmu, nikdy však neprinesú vloženie sa do Cirkvi ani príslušnosť do nej. Blízkosť vytvára spoločenstvo a príslušnosť, umožňuje stretnutie. Blízkosť nadobúda podobu dialógu a tvorí kultúru stretnutia. Skúšobným meradlom blízkosti a schopnosti stretnutia každej pastorácie je homília. Aké sú naše homílie? Približujú nás k príkladu nášho Pána, ktorý „hovoril ako ten, čo má moc“ alebo sú čisto predpisové, vzdialené, abstraktné?

4. Ten, ktorý vedie pastoráciu, Kontinentálnu misiu (či už programovú a či paradigmatickú) je biskup. Biskup musí viesť, čo však neznamená pánovite si počínať. Okrem toho, že podčiarknem veľké postavy latinskoamerického episkopátu, ktoré všetci poznáme, chcem ešte naznačiť niektoré línie profilu biskupa, o ktorých som sa už zmienil počas stretnutia s nunciami v Ríme. Biskupi musia byť pastieri, blízki ľuďom, otcovia a bratia, s veľkou jemnosťou; trpezliví a milosrdní. Majú byť mužmi, ktorí milujú chudobu, či už chudobu vnútornú ako slobodu pred Pánom alebo chudobu vonkajšiu ako jednoduchosť a prostotu života. Mužmi, ktorí nemajú „psychológiu kniežat“. Mužmi, ktorí nie sú ambiciózni a sú ženíchmi jednej Cirkvi bez toho, aby očakávali inú. Mužmi schopnými bdieť nad stádom, ktoré im bolo zverené a zveľaďovať všetko, čo ho udržiava v jednote: pozorne strážiť svoj ľud pred možnými nebezpečenstvami, ktoré mu hrozia, predovšetkým však kvôli rozmnoženiu nádeje: nech majú slnko a svetlo v srdciach.

Mužmi, ktorí dokážu s láskou a trpezlivosťou podporovať Božie kroky vo svojom ľude. Biskup má stáť pri svojom ľude trojitým spôsobom: buď vpredu, aby mu naznačoval cestu, alebo v strede, aby ho udržiaval zjednotený a neutralizoval vychýlenia, či vzadu, aby zabránil tomu, aby niekto zaostal a tiež, čo je podstatné, pretože stádo má svoj vlastný zmysel pre nachádzanie nových ciest.

Nechcem pridávať ďalšie podrobnosti o osobe biskupa, iba chcem jednoducho dodať, použijúc toto vyjadrenie, že sme trocha pozadu v súvislosti s pastoračným obrátením. Je dôležité, aby sme sa trochu viac snažili robiť kroky, ktoré od nás chce Pán v tomto „dnes“ Latinskej Ameriky a Karibiku. A bolo by vhodné začať odtiaľto.

Ďakujem vám za trpezlivé počúvanie. Prepáčte mi neusporiadanosť v príhovore a, prosím vás, vezmime vážne naše povolanie služobníkov svätého Božieho ľudu, pretože práve v tomto sa vykonáva a prejavuje naša autorita: v schopnosti slúžiť. Veľká vďaka.

Pápež mladým počas obeda: Malé veci s láskou

Jednoduchým a rodinným by sa dal nazvať včerajší (26. 7.) obed pápeža Františka s dvanástimi účastníkmi Svetových dní mládeže v priestoroch arcibiskupského paláca v Riu de Janeiro. Mladí zastupovali jednotlivé kontinenty, ako aj samotnú Brazíliu. Počas brífingu s novinármi neskôr v súvislosti s touto udalosťou hovorili o unikátnom zážitku, veľkom dare a úžasnom prijatí zo strany Svätého Otca. „Boli sme všetci nervózni, ale potom sa atmosféra uvoľnila a bola veľmi rodinná. Pápež nás vyzval, aby sme sa dávali druhým, pretože iba dávaním seba samých možno objaviť nádej. Nabádal nás k životu v spoločenstve a nie v izolácii,“ uviedla Kolumbijčanka Paula, ktorá včera sedela za jedným stolom s pápežom.

Svätý Otec počas obeda hovoril aj o Božej láske a poslaní ľudí milovať druhých. Vo svete, ktorý má svoju ekonomickú víziu, je podľa neho potrebné obnoviť humanistickú víziu skutočnosti. Zopakoval, že práca dáva človeku dôstojnosť a mladým poradil, aby mali všetci svojho duchovného otca. „Aj pápež má svojho spovedníka, ktorý pozná jeho dušu a sprevádza ho na ceste životom,“ prezradila dievčina z Kolumbie.

Mladí po takomto úzkom stretnutí s pápežom cítia určitú zodpovednosť: Svätý Otec im sprostredkoval toľko viery, energie, nádeje a radosti, že majú potrebu prenášať všetky tieto dary aj na ostatných. Ako ďalej dodali, pápež František im povedal, že Kristus žije aj v prítomnosti a vyzval ich k tomu, aby boli živým svedkami Ježiša: aj v malých veciach, ale vykonávaných s veľkou láskou.

Tweet pápeža Františka k významu piatku

„Každý piatok je pre nás príležitosťou, aby sme si pripomenuli, koľko Ježiš pre nás trpel. Daj, Pane, aby sme nikdy nezabudli, ako nás miluješ“ – Svätý Otec tweetom z piatka 26. júla 2013, keď v Riu de Janeiro vyslúžil sviatosť zmierenia niekoľkým účastníkom SDM, poukazuje na význam dňa pokánia.

Krakov bude hostiť Svetové dni mládeže 2016

„Drahá mládež, nabudúce sa stretneme na Svetových dňoch mládeže v roku 2016 v Krakove v Poľsku.“ Po týchto slovách pápeža Františka, ktorými v závere svätej omše 28. júla 2013 oznámil miesto konania budúceho ročníka SDM, nasledovali spontánne prejavy radosti, prirodzene najmä zo strany mladých Poliakov. V Riu ich je viac ako 2-tisíc .

František na záver SDM: Vzorom pre mladých je Mária

Plné znenie príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána, ktorý predniesol 28. júla 2013 na Copacabane v Riu de Janeiro na záver 28. svetových dní mládeže. Oznámil v ňom miesto konania nasledujúceho ročníka Svetových dní, ktorým bude Krakov.

Drahí bratia a sestry,

na záver tohto eucharistického slávenia, ktorým sme pozdvihli našu pieseň chvály a vďaky k Bohu za každú milosť získanú počas týchto Svetových dní mládeže, chcel by som sa ešte raz poďakovať Mons. Oranimu Tempestovi a kardinálovi Ryłkovi za slová, ktoré mi adresovali. Ďakujem tiež vám, drahá mládež, za všetky tie radosti, ktoré ste mi v týchto dňoch dali pocítiť. Zo srdca vám ďakujem!

Teraz obráťme náš pohľad na nebeskú Matku, Pannu Máriu. Počas týchto dní, Ježiš vám sústavne opakoval pozvanie stať sa jeho učeníkmi-misionármi; počuli ste hlas dobrého Pastiera, ktorý vás volal po mene a vy ste rozpoznali ten hlas, ktorý vás volal (porov. Jn 10,4). Nie je azda pravdou, že v tomto hlase, ktorý sa rozozvučal vo vašom srdci, ste pocítili nežnosť Božej lásky? Okúsili ste krásu nasledovania Krista spoločne v Cirkvi? Lepšie ste pochopili, že Evanjelium je odpoveďou na túžbu po ešte plnšom živote? (porov. Jn 10,10) Je to pravda?

Nepoškvrnená Panna Mária sa prihovára za nás v nebi ako dobrá matka, ktorá sa stará o svoje deti. Mária nás učí svojím životom, čo to znamená byť učeníkom-misionárom. Vždy, keď sa modlíme Anjel Pána, pripomíname si udalosť, ktorá navždy zmenila ľudské dejiny. Keď anjel Gabriel oznámil Márii, že by sa mala stať matkou Ježiša, Spasiteľa, ona, i keď bez pochopenia plného významu daného zvolania, dôverovala Bohu, a odpovedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38). A čo urobila hneď na to? Po tom, čo prijala milosť byť Matkou vteleného Slova, neponechala si tento dar pre seba. Cítila sa zodpovedná, vybrala sa na cestu, odišla z domu a ponáhľala sa poskytnúť pomoc príbuznej Alžbete, ktorá to potrebovala (porov. Lk 1,38-39). Uskutočnila gesto lásky, dobročinnosti, konkrétnej služby, prinášajúc Ježiša vo svojom lone. A toto gesto vykonala bez meškania!

Toto je náš vzor, drahí priatelia! Prvou odpoveďou tej, ktorá získala najvzácnejší dar od Boha je to, že sa ponáhľa slúžiť a prinášať Ježiša druhým. Prosme Pannu Máriu, aby aj nám pomohla darovať Kristovu radosť našim blízkym príbuzným, našim známym, našim priateľom a všetkým. Nemajte nikdy strach byť veľkodušní spolu s Kristom. Oplatí sa to! Vydať sa na cestu a ísť s odvahou i obetavosťou, aby každý muž a každá žena mohli stretnúť Pána.

Drahá mládež, nabudúce sa na Svetových dňoch mládeže stretneme v roku 2016 v Krakove, v Poľsku. Na materinský príhovor Márie, prosme o svetlo Ducha Svätého na cestu, ktorá nás povedie do tejto novej etapy radostného slávenia viery a Kristovej lásky.

Homília zo záveru SDM: „Choďte bez strachu, aby ste slúžili!“

Plný text homílie Svätého Otca Františka zo záverečnej svätej omše 28. svetových dní mládeže v Riu de Janeiro 28. júla 2013 na pobrežnom priestranstve Copacabana:

Drahí bratia a sestry, drahí mladí!

„Choďte teda a učte všetky národy“. Týmito slovami sa Ježiš obracia na každého z vás, aby vám povedal: „Bolo veľmi pekné zúčastniť sa na Svetových dňoch mládeže, prežívať vieru spoločne s mladými, ktorí prišli zo všetkých strán sveta - teraz však musíš ísť a odovzdať túto skúsenosť aj iným.“ Ježiš ťa volá k tomu, aby si prijal misiu učeníka. Čo nám dnes hovorí Pán vo svetle Božieho slova, ktoré sme práve počuli? Čo nám dnes hovorí Pán? Tri slová: Choďte, bez strachu, aby ste slúžili.

1. Choďte. Počas týchto dní ste tu v Riu mali príležitosť stretnúť sa s Ježišom, stretnúť ho spoločne, pocítili ste radosť viery. Avšak skúsenosť tohto stretnutia nemôže zostať uzatvorená vo vašom živote, alebo len v malej skupinke vašej farnosti, v hnutí, či vo vašej komunite. Bolo by to ako vziať kyslík plameňu, ktorý má horieť. Viera je plameň, ktorý je o to živší, o čo viac sa oň delíme, o čo viac ho odovzdávame, aby všetci mohli spoznať, milovať a vyznávať Ježiša Krista, ktorý je Pánom života a dejín (por. Rim, 10, 9).

Dávajte však dobrý pozor! Ježiš nepovedal: ak sa vám chce, ak máte čas, ale „Choďte!“ Povedal: „Choďte a učte všetky národy“. Deliť sa so skúsenosťou viery, vydávať svedectvo o viere a ohlasovať evanjelium je mandát, ktorý Pán zveruje celej Cirkvi, i tebe. Je to však príkaz, ktorý sa nerodí zo snahy získať vládu alebo z vôle po moci, ale zo sily lásky, z toho, že Ježiš ako prvý prišiel medzi nás a dal nám nielen niečo zo seba, ale dal sa nám celý. Dal svoj vlastný život, aby nás zachránil a ukázal nám Božiu lásku a milosrdenstvo. Ježiš sa k nám nechová ako k otrokom, ale ako k slobodným, k priateľom, bratom; a nielenže nás posiela, ale nás aj sprevádza, je nám neustále nablízku v tejto misii lásky.

Kam nás posiela Ježiš? Niet hraníc, niet limitov: posiela nás ku všetkým. Evanjelium je pre všetkých, nielen pre niektorých. Nie je len pre tých, ktorí sa nám zdajú najbližší, najchápavejší, najpohostinnejší. Je pre všetkých. Nemajte strach ísť a zaniesť Krista do každého prostredia, aj na životné periférie, aj tým, ktorí sa zdajú byť celkom vzdialení, celkom ľahostajní. Pán hľadá všetkých a chce, aby všetci pocítili hrejivú silu jeho milosrdenstva a jeho lásky.

Chcel by som predovšetkým, aby tento Kristov mandát „Choďte“ zaznel vo vás, mladých Cirkvi Latinskej Ameriky, ktorí ste zapojení v kontinentálnej misii podporovanej biskupmi. Brazília, Latinská Amerika a celý svet potrebuje Krista. Svätý Pavol hovorí: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ (1 Kor 9,16). Tento kontinent prijal ohlasovanie evanjelia, ktoré poznačilo jeho život a prinieslo mnoho ovocia. Dnes je toto hlásanie zverené aj vám, aby znovu zaznelo s obnovenou silou. Cirkev vás potrebuje, potrebuje entuziazmus, kreativitu a radosť, ktoré sú pre vás charakteristické. Veľký apoštol Brazílie, blahoslavený José de Anchieta sa vydal na misie, keď mal len devätnásť rokov. Viete, aký je najlepší prostriedok na evanjelizáciu mladých? Mladý človek. Toto je cesta, ktorou vám treba kráčať.

2. Bez strachu. Niekto by si mohol myslieť: „Nemám žiadnu špeciálnu formáciu, ako môžem ísť a ohlasovať evanjelium?“ Drahý priateľ, tvoj strach sa veľmi nelíši od strachu Jeremiáša – počuli sme to práve v čítaní –, keď ho Boh povolal, aby sa stal prorokom. „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“ Boh vraví aj vám to isté, čo povedal Jeremiášovi: „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ (Jer 1,6.8)

„Neboj sa!“ Keď ideme ohlasovať Krista, on sám nás predchádza a vedie. Keď posielal svojich učeníkov na misiu, sľúbil im: „Ja som s vami po všetky dni“ (Mt 28, 20). A toto platí aj pre nás. Ježiš nás nikdy nenechá samých, nikdy nikoho nenechá samého. Vždy nás sprevádza.

A Ježiš nepovedal „Choď,“ ale „Choďte“. Sme poslaní spoločne. Drahí mladí, uvedomujte si blízkosť celej Cirkvi a tiež silu spoločenstva svätých v tomto poslaní. Keď spoločne čelíme výzvam, sme silní, objavujeme zdroje, o ktorých sme ani nevedeli, že ich máme. Ježiš nepovolal apoštolov, aby žili v izolácii, povolal ich, aby vytvorili spoločenstvo. Chcel by som sa obrátiť aj na vás, drahí kňazi, ktorí spolu so mnou slávite eucharistiu: prišli ste, aby ste sprevádzali mladých a je veľmi pekné zdieľať túto skúsenosť viery. Určite vás to všetkých omladilo, mladí vedia nakaziť mladosťou. Ale je to len jedna etapa na ceste. Prosím vás, pokračujte aj naďalej v ich sprevádzaní, so štedrosťou a radosťou, pomáhajte im aktívne sa zapájať do života Cirkvi, aby sa nikdy necítili osamelí! A tu by som chcel zo srdca poďakovať skupinám pastorácie mládeže, hnutiam a novým komunitám, ktoré sprevádzajú mladých v ich skúsenosti byť Cirkvou, s toľkou kreativitou a toľkou odvahou. Pokračujte ďalej a nemajte strach.

3. Posledné slovo: „pre službu“. Na začiatku žalmu, ktorý sme spievali, sú tieto slová: „Spievajte Pánovi novú pieseň“ (Ž 95, 1). Aký je náš nový spev? Nie sú to len slová, nie je to iba melódia, ale je to spev života; znamená to dovoliť, aby sa náš život identifikoval so života Ježiša, znamená to zdieľať jeho city, myšlienky, činnosti. A Ježišov život je životom pre druhých – Ježišov život je životom pre druhých, je to život služby.

Svätý Pavol v čítaní, ktoré sme práve počuli, hovorí: „Stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal“ (1 Kor 9, 19). Kvôli ohlasovaniu Ježiša sa Pavol stal „služobníkom všetkých“. Evanjelizovať znamená v prvej osobe vydávať svedectvo o Božej láske, znamená to prekonať naše sebectvá a slúžiť – zohnúť sa, aby sme mohli umyť nohy našim bratom tak, ako to urobil Ježiš.

Tri slová: Choďte, bez strachu, aby ste slúžili. Nasledujúc tieto tri slová, zistíte, že kto evanjelizuje, je zároveň aj evanjelizovaný. Kto odovzdáva radosť viery, radosť aj získava. Drahí mladí, keď sa vrátite domov, nemajte strach byť ku Kristovi veľkodušní, svedčiť o jeho evanjeliu. V prvom čítaní, keď Boh posiela proroka Jeremiáša, dáva mu moc, aby „vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby budoval a sadil“ (Jer 1,10). Aj s vami je to tak. Prinášať evanjelium znamená prinášať Božiu silu a jej prostredníctvom vytrhávať a rúcať zlo a násilie; nivočiť a pustošiť bariéry egoizmu, netolerancie a nenávisti; budovať nový svet. Ježiš Kristus s vami počíta! Cirkev s vami počíta! Pápež s vami počíta! Mária, matka Ježišova a naša matka, nech vás vždy s láskavosťou sprevádza: „Choďte a učte všetky národy.“ Amen.

Tri milióny mladých na záverečnej omši SDM

Na Copacabane v Riu de Janeiro sa dnes o 10.00 miestneho času (15.00 SELČ) začala svätá omša ukončenia Svetových dní mládeže 2013 za účasti troch miliónov mladých. Pápeža Františka v úvode pred eucharistickým slávením privítal arcibiskup Ria de Janeiro Mons. Orani Tempesta. Vo svojom príhovore vyjadril vďačnosť Božej Prozreteľnosti nielen zato, že tento týždeň Rio a státisíce účastníkov svetového stretnutia mladých z celého sveta prežívali práve s latinskoamerickým pápežom. Arcibiskup Ria vidí rovnako Božiu Prozreteľnosť aj v počasí. Mohli sme sa z neho v tieto dni naučiť, že semeno Božieho slova potrebuje k rastu rovnako dážď, ako aj slnko, ktorým je pobrežie Copacabany dnes zaliate.

Medzi autoritami, prítomnými na eucharistii sú tri hlavy štátov: brazílska prezidentka Dilma Rousseffová, Cristina Fernandez de Kirchnerová z Argentíny a prezident Bolívie Evo Morales.

Tweet pápeža Františka o každodennej modlitbe

„Drahí mladí, učte sa modliť každý deň: toto je spôsob ako spoznať Krista a nechať ho tak vstúpiť do svojho života.“ (Tweet pápeža Františka pred vigíliou v sobotu 27. júla 2013)

Vigília so Svätým Otcom o budovaní Kristovej cirkvi

„Budovať spoločne Cirkev“ – táto myšlienka včera, 27. júla, spojila mladých počas vigílie so Svätým Otcom, ktorá sa konala na pláži Copacabana od 19.30 (u nás polhodinu po polnoci v nedeľu). Liturgia slova pozostávala z dvoch častí: dialógu Svätého Otca s mladými a procesie s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a adorácie. Zúčastnili sa na nej viac ako dva milióny účastníkov Svetových dní mládeže.

Prvú časť programu dopĺňala scéna, ktorú si pripravili desiatky mladých. Na príklade svätého Františka spoločne budovali kostol ako novú Cirkev. Na pódium vystúpili aj mladí z kongregácií a nových františkánskych komunít. Všetci prinášali košíky plné kvetov a pšenice, ktorými za melódie piesne sv. Františka zdobili pódium, ako aj drevené piliere ako základy pre nový kostol.

Počas večera odznelo niekoľko svedectiev. Tridsaťročný Carlos hovoril o svojom upadnutí do sveta drog. „Mal som všetko, veľa lásky, ale potom otec stratil prácu,“ uviedol. Carlos sa v istej chvíli života cítil sám. Jeho život sa zmenil potom, ako jeho priateľka postúpila v treťom mesiaci umelé prerušenie tehotenstva. Rozhodol sa zanechať dovtedajší život, vyspovedať sa. Objavil v sebe znovu schopnosť milovať druhých, ako aj seba samého. Dnes Bohu ďakuje, že aj on môže byť učeníkom medzi mladými.

Misijný kňaz Flavio podal svedectvo o živote v neznámych krajinách: uprostred ťažkostí, odlišností. Ako povedal, pochopil, že pomôcť niekomu rásť vo viere, pomáha rásť vo viere aj človeku samému. Nestačí ukázať cestu, ale kráčať ňou spoločne. Mladý Federico na vozíku vyzval prítomných, aby vzali svoj kríž a nasledovali Krista. Už niekoľko rokov spolupracuje s mladými pri organizovaní SDM. Pred tromi rokmi, keď mal na starosti finančné prostriedky pre potreby SDM, sa do jeho domu vkradli zlodeji, pričom ho postrelili. Napriek tomu, že mu lekári nedávali veľkú nádej na život, dnes je tu a hovorí: Som tu s vami, pretože Božie milosrdenstvo je nesmierne, nekonečné.

Dvadsaťjedenročná Brazílčanka spoznala Boha, keď mala dvanásť rokov. Jej život nebol jednoduchý, predovšetkým vzťah s vlastnou mamou. Cítila však, že môže dôverovať Bohu. Je to On, ako tvrdí, kto vloží do tvojho srdca lásku k nemu, túžbu milovať ho a vyhľadávať ho. Jeho kráľovstvo spočíva v srdci každého z nás.

Po svedectvách nasledovala prespievaná modlitba sv. Františka a následne príhovor Svätého Otca, ktorý predniesol striedavo v portugalskom a španielskom jazyku. Mladých vyzval k tomu, aby boli „Poľom viery“ v Boha. Odpoveď na otázku, čo znamená byť učeníkom – misionárom, pápež pomáhal mladým nájsť prostredníctvom troch obrazov: pole ako miesto, na ktorom sa seje, pole ako cvičisko, na ktorom sa trénuje a pole ako stavenisko. Vyzval mladých, aby dovolili Ježišovi zasiať jeho Slovo do ich sŕdc a urobiť z nich budovateľov cirkvi. (plné znenie príhovoru bude publikované na našej internetovej stránke)

Na konci príhovoru mladí symbolicky rozobrali postavený kostol, odnášajúc jeho časti do viacerých strán na znak motta tohtoročných SDM: „Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov“. Pápež František potom začal procesiu s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, ktorú niesli diakoni. Momentom ticha a zahĺbenia sa bola eucharistická adorácia, počas ktorej mladí predniesli svoje modlitby vo viacerých jazykoch.

Dominikánska modlitba Salve Regina, ktorú sa mladí pomodlili spolu so Svätým Otcom, ukončila sobotnú vigíliu. Pápež František sa potom vrátil do rezidencie v Sumaré. Viacerí pútnici ostali na pláži Copacabana aj potom, aby naďalej premýšľali nad otázkami a výzvami Svätého Otca, posolstvami, ktoré odzneli počas večera, nad cestou k tomu, aby sa stali učeníkmi – misionármi Krista.

Práve sobotná vigília býva počas Svetových dní mládeže časom, keď v sebe mladí často nachádzajú odpovede v súvislosti so svojim budúcim povolaním, cestou, akú im pripravil Ježiš. Blahoslavený Ján Pavol II. napísal, že „viera zosilnieva, keď sa podáva ďalej“. Rio je v týchto dňoch miestom, kde tieto slová zakladateľa SDM platia, a to už po dvadsiatyôsmykrát.

František biskupom, kňazom a rehoľníkom: Ste povolaní vychádzať von

Plné znenie homílie pápeža Františka pri slávení eucharistie s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami v Katedrále sv. Šebastiána v Riu de Janeiro 27. júla 2013:

Milovaní bratia v Kristovi,

pri pohľade na túto katedrálu, plnú biskupov, kňazov, bohoslovcov, rehoľníkov a rehoľníčok z celého sveta, myslím na slová dnešného žalmu: „Bože, nech ťa velebia národy“ (Ž 67). Áno, sme tu, aby sme chválili Pána a potvrdili ochotu byť jeho nástrojmi, aby nielen niektoré národy chválili Boha, ale všetky. S rovnakou priamočiarou rečou ako Pavol a Barnabáš chceme ohlasovať evanjelium našim mladým, aby sa stretli s Kristom a stali sa budovateľmi bratskejšieho sveta. V tomto zmysle chcem spolu s vami uvažovať nad troma aspektmi nášho povolania: povolaní Bohom; povolaní ohlasovať evanjelium; povolaní podporovať kultúru stretnutia.

1. Povolaní Bohom. Myslím si, že je dôležité vždy si oživovať túto skutočnosť, ktorú často považujeme uprostred mnohých každodenných povinností za samozrejmú: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“, hovorí nám Ježiš (Jn 15,16). Znamená to vracať sa k prameňu nášho povolania. Preto biskup, kňaz, zasvätená osoba, seminarista, nemôže byť „pozbavený pamäti“. Inak stratí podstatné prepojenie s počiatočným momentom svojej cesty. Prosme o tú milosť, vyprosujme si to od Panny Márie, od nej, ktorá mala dobrú pamäť, prosme o milosť byť ľuďmi, ktorí si v pamäti uchovávajú toto prvé volanie. Boh nás povolal, aby sme boli s Ježišom (porov. Mk 3,14), zjednotení s ním. V skutočnosti, tento „život v Kristovi“, toto zotrvávanie v Kristovi, poznačuje všetko to, čím sme a čo robíme. A je to práve tento „život v Kristovi“, čo garantuje našu apoštolskú účinnosť, plodnosť našej služby: „Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie bolo autentické“ (por. Jn 15,16). Nie je to kreativita, akokoľvek pastorálna by bola, nie sú to stretnutia a plánovania, čo zabezpečuje ovocie, i keď pomáhajú, a veľmi pomáhajú, ale to, čo zaisťuje ovocie, je vernosť Ježišovi, ktorý nám hovorí s nástojčivosťou: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15,4). A my dobre vieme, čo to znamená: kontemplovať ho, klaňať sa mu a objímať ho, v našom každodennom stretnutí s ním v Eucharistii, v našom živote modlitby, v našich chvíľach adorácie, uvedomovať si jeho prítomnosť a objímať ho aj v ľuďoch, čo sú v najväčšej núdzi. „Zostávať“ s Kristom neznamená izolovať sa, ale vychádzať v ústrety iným. Chcem tu pripomenúť slová blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty. Hovorí takto: „Máme byť veľmi hrdé na svoje povolanie, ktoré nám dáva príležitosť slúžiť Kristovi v chudobných. Práve vo „favelách“, ... v osadách chudobných treba hľadať Krista a slúžiť mu. Máme k nim prichádzať tak, ako keď kňaz pristupuje k oltáru, s radosťou“ (Mother Instructions, I, p. 80). Ježiš je Dobrý Pastier, je naším pravým pokladom. Prosím vás, nevypúšťajme ho z nášho života! Zakoreňujme v ňom stále viac svoje srdce (porov. Lk 12,34).

2. Povolaní ohlasovať evanjelium. Mnohí z vás, drahí biskupi a kňazi, ak nie všetci, ste prišli, aby ste sprevádzali vašich mladých na ich Svetových dňoch. Aj oni počuli slová Ježišovho mandátu: „Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov“ (porov. Mt, 28,19). Naše úsilie pastierov je pomáhať im, aby v ich srdci zahorela túžba byť Ježišovými učeníkmi a misionármi. Zaiste, mnohí by sa mohli cítiť z tohto pozvania preľaknutí, mysliac si, že byť misionárom znamená nevyhnutne opustiť vlasť, rodinu a priateľov. Boh chce, aby sme boli misionármi. Kde sme? Tam, kde nás on sám umiestnil, v našej vlasti alebo tam, kam nás postavil. Pomáhajme mladým. Majme ucho pozorné počúvať ich ilúzie – oni potrebujú byť vypočutí –, počúvať ich úspechy, ich ťažkosti. Je potrebné si prisadnúť, počúvajúc azda ten istý príbeh, no s odlišnou melódiou, s rozličnými totožnosťami. Trpezlivosť s počúvaním! – O toto vás prosím z celého srdca! V spovednici, pri duchovnom vedení, pri sprevádzaní. Dokážme s nimi stratiť čas. Rozsievanie niečo stojí a unavuje, veľmi unavuje! A omnoho väčším zadosťučinením je potešenie zo žatvy! Aké figliarstvo! Zo žatvy sa všetci viacej tešíme! Ale Ježiš nás žiada, aby sme rozsievali s vážnosťou.

Nešetrime silami pri formácii mladých! Sv. Pavol, obracajúc sa na svojich kresťanov, používa výraz, ktorý sa stal skutočnosťou v jeho živote: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). Nech sa toto vyjadrenie stane realitou aj v našej pastoračnej službe! Pomáhajme našim mladým znovu objaviť odvahu a radosť z viery, radosť z toho, že sme osobne milovaní Bohom, toto je veľmi ťažké, ale keď to mladý pochopí, keď to mladý cíti s pomazaním, ktoré mu dáva Duch Svätý, toto „byť osobne milovaný Bohom“ ho potom sprevádza po celý život. Znovuobjavme radosť, že Boh dal svojho Syna Ježiša pre našu spásu. Vychovávajme ich k misii, k vyjdeniu smerom von, k pripravenosti ísť, aby z nich boli pútnici viery. Rovnako viedol Ježiš svojich učeníkov: nedržal ich na sebe prilepených ako sliepka svoje kuriatka, ale ich rozoslal. Nemôžeme ostať uzavretí vo farnosti, v našich spoločenstvách, v našej farskej inštitúcii alebo v našej diecéznej inštitúcii, keď toľko ľudí čaká na evanjelium!

Vychádzať ako vyslaní. – To neznamená len jednoducho otvoriť dvere, aby prišli, aby sme ich privítali, ale vyjsť von, hľadať a stretnúť sa. Pobádajme mladých, aby vychádzali von. Zaiste, vyvedú hlúposti. – Nemajte strach! Apoštoli ich urobili skôr než my! Popchnime ich, aby vyšli von. Myslime s odhodlaním na pastoráciu, počnúc od periférie, od tých, ktorí sú vzdialení, ktorí farnosť bežne nenavštevujú. To sú tí s pozvánkou „VIP“ (najdôležitejší pozvaní). Choďme ich hľadať na križovatky ulíc.

3. Povolaní Ježišom, povolaní evanjelizovať, a tretie: byť povolaní podporovať kultúru stretnutia. V mnohých prostrediach, a vo všeobecnosti v tomto ekonomistickom humanizme sa rozšírila istá kultúra vylúčenia, „kultúra odpisu“. Niet v nej miesta pre staršieho človeka ani pre nechcené dieťa, niet v nej času pristaviť sa pri chudákovi na ceste. Často sa zdá, že u niektorých sa ľudské vzťahy riadia dvoma modernými „dogmami“: výkonnosť a pragmatizmus. Drahí biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a aj vy bohoslovci, ktorí sa pripravujete na túto službu, majte odvahu ísť proti prúdu tejto kultúry. Majte odvahu! Pamätajte si jednu vec, mne to veľmi pomáha a meditujem to často: vezmite si Prvú knihu Makabejcov, spomeňte si, ako sa mnohí chceli prispôsobovať kultúre tej doby: „Nechajme to už, čo je na tom... Jedzme zo všetkého, ako všetci ľudia... Dobre, Zákon, to áno, ale aby toho nebolo priveľa...“ A dopadli tak, že zanechali vieru, aby sa vydali s prúdom tejto kultúry. Majte odvahu ísť proti prúdu tejto kultúry výkonnosti, tejto kultúry odpisu. Stretnutie a otvorené dvere pre všetkých, solidárnosť – to je slovo, ktoré sa z tejto kultúry vytráca, akoby to bolo nejaké škaredé slovo –, solidárnosť a bratstvo – to sú prvky, ktoré robia našu civilizáciu naozaj ľudskou.

Byť služobníkmi spoločenstva a kultúry stretnutia! – Chcel by som, aby ste boli priam posadnutí v tomto zmysle. A robiť to bez namýšľania si, nanucovania „našich právd“, avšak vedení pokornou a radostnou istotou toho, kto bol nájdený, zasiahnutý a premenený Pravdou, ktorou je Kristus a nemôže ju neohlasovať (porov. Lk 24,13-35).

Drahí bratia a sestry, Boh nás volá, volá nás po mene a priezvisku, každého z nás, volá nás ohlasovať evanjelium a s radosťou podporovať kultúru stretnutia. Panna Mária je nám vzorom. Vo svojom živote dala „príklad tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, ktorí spolupracujú na apoštolskom poslaní Cirkvi pre znovuzrodenie ľudí“ (Lumen gentium, 65). Prosme ju, aby nás naučila denne sa stretávať s Ježišom. A keď sa tvárime akoby nič, že nás sa to netýka, lebo máme mnoho vecí na práci a svätostánok zostane opustený, nech nás vezme za ruku. Prosme ju o to! Pozri, Matka, keď som dezorientovaný, veď ma za ruku. Nech nás núti vychádzať v ústrety toľkým bratom a sestrám, ktorí sú na periférii, ktorí majú hlad po Bohu a nemajú toho, kto by im o ňom priniesol zvesť. Nech nás nevyhodí z domu, ale nech nás núti vychádzať z domu von. A práve takto sme Pánovými učeníkmi. Nech ona všetkým udelí túto milosť.

František politikom: „Buď vsadíme na dialóg, alebo všetci prehráme“

Prinášame plný text príhovoru pápeža Františka na stretnutí s diplomatmi a čelnými predstaviteľmi politického, kultúrneho, akademického, ekonomického a náboženského života Brazílie, ktorý predniesol v 27. júla 2013 v Mestskom divadle v Riu de Janeiro.

Excelencie, dámy a páni! Dobrý deň!

Ďakujem Bohu za príležitosť stretnúť tak kvalifikované zastúpenie predstaviteľov politickej, diplomatickej, kultúrnej a náboženskej, akademickej i

podnikateľskej sféry tejto nesmiernej Brazílie. Všetkých srdečne zdravím a vyjadrujem vám svoju vďačnosť.

Chcel by som k vám hovoriť vo vašom krásnom portugalskom jazyku, ale aby som mohol lepšie vyjadriť to, čo mám na srdci, dám prednosť španielčine. Prosím vás o láskavosť a prepáčenie! (potlesk)

Všetkých vás srdečne zdravím a vyjadrujem vám svoje uznanie. Ďakujem Don Oranimu a pánovi Walmyrovi Júniorovi za ich milé slová privítania, za predstavenie a za svedectvo. Vidím vo vás pamäť a nádej: pamäť cesty a svedomia vašej vlasti, a nádej, že táto vlasť, otvorená svetlu, ktoré vyžaruje z evanjelia, bude sa môcť naďalej rozvíjať v plnom rešpektovaní etických princípov, založených na transcendentnej dôstojnosti osoby.

Pamäť minulosti a utópia smerom do budúcnosti sa stretávajú v prítomnosti, ktorá nie je akousi príležitosťou bez histórie a bez prísľubu, ale momentom v čase, výzvou zozbierať múdrosť a vedieť ju premietnuť do budúcnosti.

Tí, ktorí majú v národe úlohu zodpovednosti, sú povolaní čeliť budúcnosti „s pokojným pohľadom toho, kto vie vidieť pravdu“, ako hovorieval brazílsky mysliteľ Alceu Amoroso Lima (Il nostro tempo, in: La vita soprannaturale e il mondo moderno, Rio de Janeiro 1956, s. 106).

Chcel by som sa s vami podeliť s troma aspektmi tohto pokojného, jasného a múdreho pohľadu: prvým je originalita kultúrnej tradície; druhým solidárna zodpovednosť pre vytváranie budúcnosti; a tretím konštruktívny dialóg, pre zvládnutie prítomnosti.

1. Predovšetkým je spravodlivé doceniť dynamickú originalitu, ktorá charakterizuje brazílsku kultúru, s jej mimoriadnou schopnosťou sceliť rôzne prvky. Spoločné cítenie ľudu, základy jeho zmýšľania a jeho tvorivosti, základné princípy jeho života, kritériá úsudku podľa priorít, noriem činnosti, toto všetko sa zakladá, spája dohromady a rastie v celistvom pohľade na ľudskú osobu.

Tento pohľad na človeka a na život, tak ako je vlastný brazílskemu ľudu, čerpal aj z miazgy evanjelia: vieru v Ježiša Krista, v Božiu lásku a bratstvo s blížnym. Bohatstvo tejto miazgy môže zúrodniť kultúrny proces, ktorý je verný brazílskej identite a zároveň proces budovania lepšej budúcnosti pre všetkých.

Proces, ktorý napomáha rast integrálnej humanizácie a kultúry stretnutia a vzťahu, to je kresťanský spôsob podpory spoločného dobra, radosti zo života. A tu sa zbiehajú viera a rozum, náboženská dimenzia a rôzne aspekty ľudskej kultúry: umenie, veda, práca, literatúra... Kresťanstvo spája transcendenciu s vtelením; je schopné stále revitalizovať myslenie a život zoči-voči hrozbe frustrácie a skepsy, ktoré môžu napadnúť srdce a šíriť sa po uliciach.

2. Druhým prvkom, ktorého sa chcem dotknúť, je spoločenská zodpovednosť. Táto si vyžaduje istý druh kultúrnej paradigmy a následne aj istý druh politiky. Sme zodpovední za prípravu nových generácií, pomáhať im byť zdatnými v ekonomike a politike a pevnými v etických hodnotách. Budúcnosť dnes kladie úlohu rehabilitovať politiku, rehabilitovať politiku, ktorá je jednou z najvyšších foriem lásky. Budúcnosť od nás vyžaduje humanistickú víziu ekonómie, a takú politiku, ktorá bude vždy viac a lepšie zabezpečovať účasť ľudí, bude sa vyhýbať elitárstvu a vykorení chudobu. Aby nikomu nechýbalo, čo potrebuje, a aby bola pre všetkých zabezpečená dôstojnosť, bratstvo a solidarita: toto je navrhovaná cesta. Už v časoch proroka Amosa bolo veľmi časté Božie napomenutie: «Poctivca predali za peniaz a bedára za pár topánok. V prachu zeme šliapu po hlave maličkých a krivia cestu utlačených» (Am 2,6-7). Volania, požadujúce spravodlivosť, neustávajú ani dnes.

Kto má úlohu lídra, dovoľte mi to povedať, ten, koho život pomazal za lídra, musí mať konkrétne ciele a musí hľadať špecifické prostriedky na ich dosiahnutie. Ale, môže tiež existovať nebezpečenstvo dezilúzie, zatrpknutia, ľahostajnosti, keď sa očakávania nenaplnia. Tu chcem poukázať na dynamická čnosť nádeje, ktorá nás pohýna ísť vždy ďalej, vynaložiť všetky sily a schopnosti v prospech osôb, pre ktoré pracujeme, prijať výsledky a vytvárať podmienky pre nachádzanie nových ciest, obetovať sa, aj keď nevidíme plody, a udržiavať nádej vždy živú, s tou vytrvalosťou a odvahou, ktoré pramenia z akceptácie vlastného povolania lídra a vedúceho.

Vodcovstvu prislúcha úloha zvoliť najsprávnejšiu z možností, po ich zvážení, na základe vlastnej zodpovednosti a v záujme spoločného dobra. Táto cesta vedie ku koreňu zla v

spoločnosti, aby bolo premožené s odvahou statočného a slobodného konania. Našou zodpovednosťou, hoci je vždy limitovaná, je porozumieť celkovej realite, pozorovať, zvažovať, hodnotiť, aby sme robili rozhodnutia v prítomnosti a mali zároveň rozšírený pohľad smerom k budúcnosti a uvažovali nad dôsledkami rozhodnutí. Kto koná zodpovedne, dáva vlastné konanie do vzťahu k právam ostatných a k Božiemu súdu. Tento etický zmysel sa zdá dnes ako bezprecedentná dejinná výzva. Musíme ho hľadať, musíme ho vniesť do samotnej spoločnosti. Okrem vedeckej a technickej racionálnosti sa v aktuálnej situácii vyžaduje morálny záväzok s hlbokou solidárnou sociálnou zodpovednosťou.

3. Aby som toto uvažovanie dotiahol do konca, okrem integrálneho humanizmu, ktorý rešpektuje originálnu kultúru a spoločenskej zodpovednosti, považujem za zásadne dôležitý pre zvládnutie prítomnosti konštruktívny dialóg. Okrem egoistickej ľahostajnosti či násilného protestu je aj alternatíva, ktorá je vždy možná: dialóg. Dialóg medzi generáciami, dialóg uprostred ľudu, pretože všetci sme ľud, schopnosť dávať a prijímať, pričom zostávame otvorení voči pravde. Krajina rastie, keď konštruktívnym spôsobom vedú dialóg rozličné zložky jej kultúry: kultúra ľudová, akademická, mládežnícka, umelecká, technická, kultúra ekonomická, kultúra rodiny a kultúra médií; keď sú v dialógu. Bez zásadného príspevku morálnych energií si nemožno predstaviť budúcnosť spoločnosti v takej demokracii, ktorá zostáva uzavretá v čírej logike alebo len v rovnováhe zastúpenia osobných záujmov. Za kľúčový v tomto dialógu považujem tiež príspevok veľkých náboženských tradícií, ktoré zastávajú plodnú úlohu kvasu spoločenského života a oživovania demokracie. Priaznivú úlohu pre pokojné spolunažívanie medzi rôznymi náboženstvami zohráva laickosť štátu, ktorý sa neidentifikuje so žiadnym z vierovyznaní, no rešpektuje a doceňuje prítomnosť náboženského rozmeru v spoločnosti, pričom podporuje jeho veľmi konkrétne vyjadrenia. (potlesk)

Keď ma lídri z rôznych sektorov žiadajú o radu, moja odpoveď je vždy tá istá: dialóg, dialóg, dialóg. Jediný spôsob pre rast osoby, rodiny, spoločnosti, jediný spôsob pre napredovanie života národov, je kultúra stretnutia, kultúra, v ktorej všetci majú čosi dobré, čo môžu dať, a všetci môžu aj niečo dobré prijať na výmenu. Druhý má vždy čosi, čo mi môže dať, ak sa viem priblížiť k nemu s otvoreným a ochotným postojom, bez predsudkov. Tento otvorený a ochotný postoj bez predsudkov by som definoval ako spoločenskú pokoru, ktorá uprednostňuje dialóg. (potlesk)

Iba tak môže rásť dobré porozumenie medzi kultúrami a náboženstvami, ich vzájomná úcta, bez lacných predsudkov a v atmosfére rešpektovania práv každého z nich. Dnes buď vsadíme na dialóg, buď vsadíme na kultúru stretnutia, alebo všetci prehráme, všetci prehráme. Týmto smerom vedie cesta, ktorá prináša ovocie. (potlesk)

Excelencie, dámy a páni! Ďakujem vám za pozornosť. Prijmite tieto slová ako vyjadrenie mojej pozornosti pastiera Cirkvi a mojej úcty a náklonnosti, ktorú prechovávam k brazílskemu ľudu. Bratstvo medzi ľuďmi a spolupráca na budovaní spravodlivejšej spoločnosti nie je fantazijným snom, ale výsledkom zosúladeného úsilia všetkých pre spoločné dobro. Povzbudzujem vás v tomto vašom angažovaní sa za spoločné dobro, ktoré si od všetkých vyžaduje múdrosť, rozvážnosť a veľkodušnosť. Zverujem vás Nebeskému Otcovi a prosím ho, na príhovor Našej Panej z Aparecídy, aby plne zahrnul svojimi darmi každého z prítomných, vaše rodiny a ľudské i pracovné spoločenstvá, a zo srdca prosím Boha, aby vám žehnal. Ďakujem. (potlesk)

Program šiesteho dňa návštevy Brazílie – 27. 7. 2013

Program predposledného dňa návštevy Svätého Otca v Brazílii je opäť veľmi bohatý. Začína sa rannou svätou omšou v katedrále sv. Šebastiána v Riu de Janeiro o 8.00 hod. miestneho času (o 14.00 nášho času), ktorú slávi spolu s biskupmi SDM, kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami. Pri príležitosti Roku viery sú texty slávenia z omše za evanjelizáciu národov. Spieva Schola Cantorum arcidiecézneho seminára San José spolu s mládežníckym zborom arcidiecézy.

Následne sa pápež František v Mestskom divadle stretne s politikmi, diplomatmi, predstaviteľmi občianskej spoločnosti, podnikateľmi, so svetom kultúry, ako aj so zástupcami iných náboženstiev. Po príhovore sa osobne pozdraví s niekoľkými reprezentantmi prítomných skupín.

Pri obede v arcibiskupskom sídle v Riu de Janiero sa Svätý Otec stretne s kardinálmi Brazílie a niektorými členmi Konferencie biskupov Brazílie, najpočetnejšej na svete. Pozostáva z 275 cirkevných administratívnych oblastí, z ktorých je 44 metropolitných diecéz, 213 diecéz, 3 eparchie, 11 prelatúr, 1 exarchát, 2 ordinariáty a jedna personálna apoštolská administratúra. Celkovo do konferencie patrí 459 biskupov a 9 kardinálov. Z nich sú piati voliči: João Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života; Raymundo Damasceno Assis, arcibiskup-metropolita Aparecidy; Odilo Pedro Scherer, arcibiskup-metropolita São Paula; Geraldo Majella Agnelo, emeritný arcibiskup São Salvador da Bahia; Cláudio Hummes, emeritný prefekt Kongregácie pre klérus a emeritný prefekt São Paula. Ďalší štyria sú nevoliči: Paulo Evaristo Arns, emeritný arcibiskup São Paula, José Freire Falcão, emeritný arcibiskup Brasílie; Serafim Fernandes de Araújo, emeritný arcibiskup Belo Horizonte a Eusébio Oscar Scheid, emeritný arcibiskup São Sebastião do Rio de Janeiro.

Večer sa Svätý Otec opäť stretne s mladými účastníkmi SDM, a to na večernej vigílii, ktorá sa bude konať na Copacabane.

Svätá omša v katedrále

Svůj dnešní program zahájil Svatý otec mší v katedrále v Riu v 9 hodin tamního času. Sloužil ji spolu s biskupy, kněžími, řeholníky a seminaristy z celého světa, kteří se účastní Světových dní mládeže. Tato moderní katedrála, zasvěcená sv. Šebastiánu a postavená v letech 1964 až 1979, pojme až 5 tisíc věřících. Papež František již jednou tuto katedrálu navštívil před dvěma dny, když se zde setkal s mládeží ze své rodné Argentiny.

Dnešní setkání se zástupci kněžského a řeholního stavu se konalo na výslovné přání Svatého otce, jak to také ve svém slově na uvítanou zmínil arcibiskup Ria de Janeiro mons. Orani Tempesta. Uvedl také, že na Světových dnech mládeže je přihlášeno 655 biskupů, 8 tisíc kněží, 9 tisíc řeholnic, 7 tisíc seminaristů a 700 jáhnů. Mše, kterou dnes spolu se Svatým otcem slavili, byla sloužena v portugalštině, některé části – ordinárium a otčenáš – byly v latině. Papežova homilie byla několikrát přerušena potleskem.

„Jsme zde, abychom chválili Pána,“ zahájil svou homilii Svatý otec František, „abychom potvrdili naši ochotu být jeho nástroji, aby nejen někteří lidé, ale aby všichni chválili Pána.“

V promluvě se pak zastavil u tří rysů, které jsou vlastní povolání kněží a zasvěcených osob – že jsou povoláni Bohem, povoláni ohlašovat evangelium a povoláni podporovat kulturu setkávání. První rys jejich povolání se opírá o Ježíšova slova: „Ne vy jste vyvolili mě, ale já jsem vyvolil vás.“ Podle Svatého otce je třeba se stále vracet k tomuto prameni povolání, který znamená zůstávat s Ježíšem. Jedině tehdy, zůstává-li kněz a řeholník spojen s Kristem, může přinášet ovoce:

„To, co přináší plody, není pastorační tvořivost, nejsou to plánovací setkání, ale schopnost být věřícími v Krista a věrnými Kristu, který s naléhavostí říká: ‚Zůstaňte ve mně, a já ve vás.‘ Dobře víme, co znamená nazírat Ho, klanět se Mu a objímat Ho, zejména pokud jsme věrní našemu životu modlitby, našemu každodennímu setkání s Ním v eucharistii, našim tichým chvílím adorace, chvílím, kdy ho poznáváme a objímáme v potřebných lidech.“

Druhý rys povolání, totiž hlásat evangelium, se netýká jen kněží a zasvěcených osob. Papež František ve své homilii připomněl, že se týká každého pokřtěného, že je to podstatná část toho, být křesťanem. Úlohou kněží a řeholníků je, povzbuzovat mladé lidi k tomu, aby měli odvahu být Ježíšovými misionáři:

„Jistě, mnozí by se tváří v tvář tomuto pozvání mohli poněkud vylekat, protože by si mohli myslet, že být misionářem nutně znamená opustit svou zem, svou rodinu, své přátele. (...) Ale prvním místem, kde mají evangelizovat, je jejich vlastní domov, prostředí, kde studují nebo pracují, jejich rodina a jejich přátelé.“

Papež přímo varoval před tím, aby život církve nebyl uzavřen ve zdech farnosti a církevních společenství. Podle jeho mínění ani nestačí, mít otevřené dveře a čekat, až někdo nový přijde. Naopak je třeba umět vyjít ven, hledat druhé lidi a setkávat se s nimi. „S odvahou mysleme na pastoraci, která začíná na okraji, u těch, kdo jsou nejvíce vzdálení, u těch, kteří obvykle farnost nenavštěvují – také oni jsou pozváni k Pánovu stolu,“ řekl Svatý otec.

Třetí rys povolání, který ležel papeži Františkovi na srdci, je podporovat kulturu setkávání.

Jako již několikrát v těchto dnech, vyjádřil zklamání z toho, že v dnešním světě převažuje tendence, kterou nazývá kulturou vylučování a odepisování druhých. Podle jeho slov, schází často v tomto světě „místo pro staré lidi, pro nechtěné děti, není tu čas na to, zastavit se u chudáka na okraji ulice“. Biskupové, kněží, seminaristé i zasvěcené osoby mají podle Svatého otce mít odvahu, jít proti proudu této tendence dnešního světa. Mají se snažit podporovat civilizaci skutečně lidskou, která stojí na setkávání, přijetí všech, solidaritě a bratrství mezi lidmi.

„Dovolte mi říct, že musíme být v tomto smyslu téměř posedlí. Nechceme být domýšlivci, kteří vnucují ‚své pravdy‘. To, co nás vede, je pokorná a šťastná jistota toho, kdo byl nalezen, dostižen a proměněn Pravdou, kterou je Kristus a kterou nemůže neohlašovat.“

Ukončil papež František svou homilii.

ad 3. Hned po mši svaté se papež František vydal z katedrály v otevřeném voze k asi kilometr vzdálenému městskému divadlu, kde se konalo setkání s představiteli světa politiky, kultury, ekonomiky a se zástupci největších nekatolických náboženských vyznání v Brazílii. Petrův nástupce se hned v úvodu svojí promluvy omluvil, že mluví španělsky a ne krásným jazykem svých hostitelů, protože chce co nejlépe vyjádřit, co mu leží na srdci.

„Lidé, kteří ve svém národě zastávají zodpovědné úlohy, jsou povoláni, aby šli vstříc budoucnosti »s klidným pohledem toho, kdo dokáže vidět pravdu«.“

Začal papež František svoji reflexi slovy brazilského myslitele Alceua Amorosa Limy a vypočítal pak tři aspekty tohoto vyrovnaného a moudrého pohledu. „Prvním je původnost kulturní tradice, druhým solidární zodpovědnost při tvorbě budoucnosti a třetím konstruktivní dialog při nakládání s přítomností.“

„V prvé řadě je důležité docenit dynamickou originalitu, kterou se vyznačuje brazilská kultura ve své mimořádné schopnosti integrovat různé prvky… Přispívat k růstu celkového zlidštění, kultury setkávání a vztahů, je křesťanský způsob, jak podporovat společné dobro a radost ze života…Křesťanství spojuje přesah a vtělení, dodává neustálou svěžest myšlení i životu, na rozdíl od zklamání a rozčarování, která zaplavují srdce a šíří se ulicemi.“

Druhým prvkem, který papež naznačil, je sociální zodpovědnost, která vyžaduje určitý kulturní, a ve svém důsledku politický vzorec. Jako třetí bod uvedl papež to, co považuje za důležité pro přítomnost, totiž konstruktivní dialog.

„Mezi sobeckou lhostejností a násilným protestem vždy existuje ještě jedna volba – dialog. Dialog mezi generacemi, dialog s národem, schopnost dávat a přijímat a zachovat si přitom otevřenost vůči pravdě… Je nemožné myslet si, že by mohla mít budoucnost společnost, do níž by silnou měrou nepřispívaly morální síly, a demokracie, která by se nikdy nezprostila své uzavřenosti do pouhé logiky zastupování zákonem stanovených zájmů.“

Právě v tomto bodě spatřuje papež „zásadní přínos významných náboženských tradic, které sehrávají plodnou roli v kvasu společenského života a oživení demokracie“.

ad 4. Setkání a společný oběd s brazilskou biskupskou konferencí, která je se svými 459 členy nejpočetnější na světě, bylo na programu v 13h tamního času. Petrův nástupce přednesl při této příležitosti obsáhlý a zásadní dokument, ve kterém provedl důkladné zpytování svědomí, pokud jde o směr, kterým se ubírá církev zvláště ve smýšlení a konání svých představitelů. Papež František řekl mimo jiné:

„Dnes je třeba, aby církev dokázala být společnicí, nejenom tím, kdo jednoduše naslouchá. Společnicí, schopnou vydat se na cestu s lidmi, schopnou dešifrovat temnotu noci skrytou za útěkem tolika bratří a sester, kteří prchli z Jeruzaléma. Církev musí být schopná uvědomit si, že v důvodech, kvůli kterým se někdo vzdaluje, je již obsažen také důvod možného návratu. Je ale nutné umět číst v tom všem s odvahou.

Chtěl bych, abychom se dnes všichni zeptali: Jsme ještě církví, která umí rozehřát srdce? Jsme církví schopnou přivést zpět do Jeruzaléma, doprovodit na cestě domů? V Jeruzalémě se nachází naše prameny: Písmo, katecheze, svátosti, společenství, přátelství s Pánem, s Marií a apoštoly ... Jsme ještě schopni vyprávět o všech těchto zdrojích tak, že by znovu v lidech probudili uchvácení jejich krásou?

Mnozí odešli, protože jim bylo nabídnuto něco mnohem vyššího, silnějšího, rychlejšího. Ale existuje vůbec něco vyššího, než je láska, která se zjevila v Jeruzalémě? Nic není vznešenějšího, než pokoření Kříže, protože v něm láska dosahuje skutečné vznešenosti! Jsme ještě schopni ukázat tuto pravdu těm, kdo si myslí, že pravá vznešenost života se nachází jinde? A lze poznat něco silnějšího, než je moc skrytá v křehkosti lásky, dobra, pravdy a krásy?“

Loďka cirkvi nnie je transatlantickým parníkom

Príhovor biskupom Brazílie o pastorálnych východiskách miestnej Cirkvi

Prinášame plný text príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri stretnutí s biskupským zborom Brazílie 27. júla 2013 v priestoroch Arcibiskupského úradu v Riu de Janeiro.

Drahí bratia, aké je dobré a milé stretnúť sa s vami, biskupi Brazílie!

Ďakujem, že ste prišli a dovoľte mi, aby som k vám prehovoril ako k priateľom. Aj preto sa vám radšej prihovorím v španielčine, aby som lepšie vyjadril to, čo mám na srdci. Prosím vás o prepáčenie!

Zišli sme sa trochu v ústraní, na tomto mieste, ktoré pripravil náš brat Dom Orani, aby sme boli sami a mohli sa rozprávať od srdca k srdcu ako Pastieri, ktorým Boh zveril svoje stádo. Na uliciach Ria nás očakávajú mladí z celého sveta a mnohí ďalší, ktorí potrebujú byť zasiahnutí milosrdným pohľadom Krista, Dobrého Pastiera, ktorého sme povolaní sprítomňovať. Vychutnajme si túto chvíľu odpočinku, vzájomného delenia sa, pravého bratstva.

Počnúc predstavenstvom biskupskej konferencie a arcibiskupom Ria de Janeiro chcem objať všetkých a každého, osobitne emeritných biskupov.

Skôr ako o formálny príhovor, chcem sa s vami podeliť o niekoľko reflexií. Prvá mi prišla znovu na myseľ, keď som navštívil sanktuárium v Aparecide. Tam, pri nohách sochy Nepoškvrneného Počatia, som sa modlil za vás, za vaše cirkvi, za vašich kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, za vašich bohoslovcov, za laikov a ich rodiny a osobitne za mladých a starších, pretože sú nádejou každého národa. Mladí, pretože prinášajú silu, sen a nádej do budúcnosti. Starší, pretože sú pamäťou, múdrosťou každého ľudu. (1)

1. Aparecida: kľúč k pochopeniu poslania Cirkvi

V Aparecide Boh ponúkol Brazílii svoju vlastnú Matku. V Aparecide však dal aj lekciu o sebe samom, o svojom spôsobe bytia a konania. Lekciu o pokore, ktorá k Bohu patrí ako podstatný prvok, a ktorá je Božou DNA. Je tu niečo trvalé, čo sa treba naučiť o Bohu a Cirkvi v Aparecide. Náuka, na ktorú nesmie zabudnúť Cirkev v Brazílii, ani samotná Brazília.

Na začiatku udalosti z Aparecidy stojí námaha chudobných rybárov. Veľký hlad a malé zdroje. Ľudia vždy potrebujú chlieb. Vždy vychádzajú zo svojich potrieb. Aj dnes.

Majú krehký, nevhodný čln, majú siete, ktorých životnosť sa blíži ku koncu, možno sú aj poškodené a nedostatočné.

Najprv je tu námaha, asi aj únava z rybolovu, a predsa, výsledok je biedny: fiasko, neúspech. Napriek snahe sú siete prázdne.

A potom, keď Boh chce, on sám vstupuje do svojho tajomstva. Vody sú hlboké, avšak skrývajú v sebe možnosť Boha. Prišiel prekvapujúco, vtedy, keď ho možno nikto viac nečakal. Trpezlivosť tých, ktorí ho očakávajú je vždy podrobená skúške. A Boh prišiel novým spôsobom, pretože Boh je prekvapením: v obraze krehkej hliny, ukrytej vo vodách rieky, či poznačenej časom. Boh si vždy oblieka šaty nepatrnosti.

Preto aj obraz Nepoškvrneného Počatia. Najprv telo, potom hlava, napokon spojenie tela a hlavy: jednota. To, čo bolo oddelené sa znovu zjednocuje. Koloniálna Brazília bola rozdelená potupným múrom otroctva. Madona z Aparecidy sa predstavuje s čiernou tvárou, najprv rozdelená a potom spojená v rukách rybárov.

Je tu ponaučenie, ktoré nám Boh ponúka. Jeho nádhera sa odráža v Matke, počatej bez prvotného hriechu, vynára sa z tmavých hlbín rieky. V Aparecide od počiatku Boh vysiela posolstvo rekompozície toho, čo je rozlámané, scelenia toho, čo je rozdelené. Múry, priepasti, vzdialenosti prítomné aj dnes, sú odsúdené na zánik. Cirkev nemôže prehliadnuť túto lekciu – byť nástrojom zmierenia.

Rybári nepodceňujú tajomstvo, s ktorým sa stretli v rieke, aj keď je tajomstvom, ktoré sa javí neúplné. Nezahadzujú preč úlomky tajomstva. Očakávajú plnosť. A tá nemešká. Je tu istá múdrosť, ktorú sa máme naučiť. Sú tu kúsky tajomstva ako časti mozaiky, s ktorými sa stretávame. My chceme vidieť všetko prirýchlo, Boh sa však dáva objavovať pomaly. Aj Cirkev sa musí naučiť tomuto očakávaniu.

Rybári potom odnášajú toto tajomstvo domov. Jednoduchí ľudia vždy majú miesto pre prijatie tajomstva. Možno, že sme obmedzili naše rozprávanie o tajomstve na rozumové vysvetľovanie. Ľuďom však tajomstvo vchádza do srdca. V dome chudobných si Boh vždy nájde miesto.

Rybári „agasalham“: zaodejú tajomstvo Panny Márie, ktorú našli pri rybolove, akoby jej bola zima a potrebovala sa ohriať. Boh žiada, aby mohol byť v tej najteplejšej časti nás samých: v srdci. A napokon je to Boh, ktorý uvoľňuje teplo, ktoré potrebujeme, najprv však vstupuje s vynaliezavosťou toho, ktorý naliehavo prosí. Rybári zahalia tajomstvo Panny chudobným plášťom svojej viery. Zavolajú susedov, aby sa prišli pozrieť na nádheru, ktorú našli a spoločne sa zídu okolo nej. V jej prítomnosti rozprávajú o svojich starostiach a jej zverujú svoje problémy. Umožňujú tak uskutočnenie Božích zámerov: jedna milosť, potom ďalšia. Jedna milosť pripravuje druhú. Boh postupne zjavuje tajomnú pokoru svojej sily.

Máme sa veľa naučiť od tohto postoja rybárov. Cirkev, ktorá vytvára priestor pre tajomstvo Boha; Cirkev, ktorá prichýli do seba samej toto tajomstvo tak, že ono je schopné očariť a pritiahnuť ľudí. Iba Božia nádhera môže priťahovať. Božia cesta je očarujúca. Boh sa nechá odniesť domov. Vzbudzuje v človeku túžbu chrániť ho vo vlastnom živote, vo vlastnom dome, vo vlastnom srdci. On v nás vzbudzuje želanie zavolať susedov, aby spoznali jeho krásu. Poslanie sa rodí práve z tohto Božieho pôvabu, z toho úžasu zo stretnutia. Hovorme o poslaní, o misionárskej Cirkvi. Myslím na rybárov, ktorí volajú susedov, aby sa prišli pozrieť na tajomstvo Panny. Bez jednoduchosti ich postoja je naše poslanie odsúdené na neúspech.

Cirkev si neustále potrebuje naliehavo pripomínať lekciu z Aparecidy, nesmie na ňu zabudnúť. Siete Cirkvi sú krehké, možno aj zaštopkané, loďka Cirkvi nemá schopnosti veľkých lodí, ktoré preplavujú oceány. A Boh sa predsa chce zjaviť prostredníctvom našich prostriedkov, úbohých prostriedkov, pretože je to vždy on, ktorý koná.

Drahí bratia, výsledok pastoračnej práce sa nezakladá na bohatstve zdrojov, ale na tvorivosti lásky. Isteže môže poslúžiť húževnatosť, námaha, práca, programovanie, organizovanie, ale predovšetkým je potrebné vedieť, že sila Cirkvi nespočíva v nej samej, ale je ukrytá v Božích hlbokých vodách, do ktorých je povolaná hodiť siete.

Ďalšie ponaučenie, ktoré si má Cirkev vždy pamätať je, že sa nesmie vzdialiť od jednoduchosti, pretože inak zabudne na reč tajomstva. Tak ostane von pred bránou tajomstva, a prirodzene, nedokáže sa ani priblížiť k

tým, ktorí od nej očakávajú to, čo si nemôžu dať sami od seba, Boha. Občas strácame tých, ktorí nechápu, prečo sme sa vzdali jednoduchosti, vnášajúc istú racionalitu, ktorá je našim ľuďom cudzia. Bez gramatiky jednoduchosti sa Cirkev zbavuje podmienok, ktoré umožňujú „loviť“ Boha v hlbokých vodách jeho tajomstva.

Posledná pripomienka: Aparecida je zjavením na križovatke. Cesta, ktorá spájala Rio, hlavné mesto, so Sao Paulom, sľubnou provinciou, ktorá sa vytvárala a Minas Gerais s náleziskami vzácnych kameňov veľmi žiadaných európskymi kráľovskými dvormi: križovatka koloniálnej Brazílie. Boh sa zjavuje na križovatkách. Cirkev v Brazílii nesmie zabudnúť na povolanie, ktoré je do nej vpísané už od jej prvého dychu: byť schopnou nabrať i uvoľniť, zbierať i rozdávať.

2. Ocenenie cesty Cirkvi v Brazílii

Biskupi Ríma mali vždy Brazíliu a jej Cirkev vo svojom srdci. Prešli ste obdivuhodnú cestu. Od 12 diecéz počas Prvého vatikánskeho koncilu po aktuálnych 275. Nešlo o rozšírenie nejakého aparátu či podniku, ale predovšetkým o dynamizmus evanjeliových „piatich chlebov a dvoch rýb“, ktoré prišli do kontaktu s dobrotou Otca a v láskavých rukách sa stali plodnými.

Dnes by som chcel vysoko oceniť prácu vás, Pastierov, vo vašich cirkvách. Myslím na biskupov v lesoch, ktorí sa brodia riekami, v polosuchých oblastiach, v Pantanale, v pampe, v mestských džungliach veľkomiest. Milujte vždy a s úplnou oddanosťou vaše stádo! Myslím aj na toľké mená a toľké tváre, ktoré zanechali nezmazateľné stopy na ceste Cirkvi v Brazílii, umožniac tak rukou sa dotknúť Pánovej dobrotivosti voči tejto Cirkvi. (2)

Rímski biskupi nikdy neboli vzdialení. Sledovali, povzbudzovali, sprevádzali. V posledných desaťročiach blahoslavený Ján XXIII. naliehavo vyzýval brazílskych biskupov, aby pripravili ich prvý pastoračný plán a odvtedy v Brazílii vyrástla pravá pastoračná tradícia, ktorá spôsobila, že Cirkev nie je zaoceánskou loďou, ktorá sa odchyľuje od smeru, ale vždy má kompas. Boží služobník Pavol VI., okrem toho, že povzbudzoval prijať Druhý vatikánsky koncil s vernosťou, ale aj s pôvodnými prvkami (porov. Generálne zhromaždenie Latinskoamerickej biskupskej konferencie v Medellíne), rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil vedomie Cirkvi v Brazílii o sebe samej prostredníctvom Synody o evanjelizácii a základného referenčného textu, ktorý zostáva stále aktuálny: Evangelii nuntiandi. Blahoslavený Ján Pavol II. navštívil Brazíliu trikrát, prejdúc ju od „cabo a rabo“ (od začiatku do konca), od severu na juh, naliehajúc na pastoračné poslanie Cirkvi, na spoločenstvo a spoluúčasť, na prípravu Veľkého Jubilea, na novú evanjelizáciu. Benedikt XVI. vybral Aparecidu ako miesto, kde sa uskutočnilo V. generálne zhromaždenie Latinskoamerickej biskupskej konferencie, čo zanechalo nezamazateľnú stopu v Cirkvi celého kontinentu.

Cirkev v Brazílii prijala a originálne aplikovala Drahý vatikánsky koncil a cesta, ktorú prešla, aj keď bola nútená zdolať isté detské choroby, z nej urobila Cirkev zrelšiu, otvorenú, veľkodušnú, misionársku.

Dnes sa nachádzame v novom momente. Dokument z Aparecidy to dobre vystihuje: nejde o epochu zmeny, ale o zmenu epochy. Dnes je teda naliehavé pýtať sa: čo Boh od nás žiada? Chcem sa pokúsiť ponúknuť niekoľko línií ako odpoveď na túto otázku.

3. Obraz Emauz ako kľúč pochopenia prítomnosti a budúcnosti

Predovšetkým sa netreba poddať obavám, o ktorých hovoril blahoslavený John Henry Newman: „Kresťanský svet sa postupne stáva sterilným, vyčerpáva sa ako využitá zem, ktorá sa premení na piesok“. (3) Netreba podľahnúť rozčarovaniu, znechuteniu a sťažovaniu. Veľa sme pracovali a občas sa nám zdá, že sme porazení, a cítime sa ako ten, ktorý musí vydať počet z obdobia, ktoré sa už nevráti, hľadiac na tých, ktorí odišli, alebo nás viac nepovažujú za vierohodných a dôležitých.

V tomto svetle si ešte raz prečítajme príbeh z Emauz (porov. Lk 24, 13-15). Dvaja učeníci utekajú z Jeruzalema. Vzďaľujú sa od Božej „nahoty“. Sú pohoršení neúspechom Mesiáša, v ktorého dúfali a ktorý sa teraz javí ako nenávratne porazený, ponížený, aj po treťom dni (vv. 17-21). Toto je ťažké tajomstvo ľudí, ktorí opúšťajú Cirkev, osôb, ktoré sa nechali zviesť inými ponukami a domnievajú sa, že Cirkev – ich Jeruzalem – už nemôže ponúknuť nič významné a dôležité. A tak idú cestou osamotení so svojím sklamaním. Možno sa Cirkev ukázala príliš slabá, možno priveľmi vzdialená od ich potrieb, možno príliš biedna, aby odpovedala na ich znepokojenia, snáď veľmi chladná voči nim, možno príliš zameraná na seba, možno ako väzenkyňa vlastných rigidných vyjadrení. Svetu sa asi zdá, že má Cirkev považovať za relikviu minulosti, nedostatočnú voči novým otázkam. Možno mala Cirkev odpovede pre detstvo človeka a nie pre jeho dospelosť. (4) Faktom je, že dnes sú mnohí, ktorí sa ponášajú na učeníkov z Emauz, nie iba tí, ktorí hľadajú odpovede v nových a rozšírených náboženských skupinách, ale aj tí, ktorí sa zdajú byť bez Boha teoreticky aj prakticky.

Čo robiť v tejto situácii?

Potrebujeme Cirkev, ktorá sa nebude báť vyjsť do ich noci. Cirkev, ktorá bude schopná zachytiť ich na ich ceste. Cirkev, ktorá dokáže vstúpiť do ich konverzácie. Potrebujeme Cirkev, ktorá by vedela viesť dialóg s týmito učeníkmi, ktorí po úteku z Jeruzalema bezcieľne blúdia, osamelí, s vlastným rozčarovaním, so sklamaním z kresťanstva, ktoré považujú za neplodnú pôdu, ktorá nerodí, neschopnú znovuzrodenia zmyslu.

Neúprosná globalizácia a intenzívna a často divoká urbanizácia sľubovali veľa. Sú toľkí, ktorí sú zamilovaní do príležitostí v nich prítomných, a je v nich čosi skutočne pozitívne, ako napríklad zmenšovanie vzdialeností, približovanie osôb a kultúr, šírenie informácií a služieb. No na druhej strane, mnohí zakusujú ich negatívne účinky bez toho, že by si uvedomovali, ako tieto ohrozujú ich víziu človeka a sveta, vyvolávajúc navyše dezorientáciu a prázdnotu, ktoré nedokážu vysvetliť. Niektorými z týchto dôsledkov sú zmätenosť ohľadne zmyslu života, osobná dezintegrácia, strata skúsenosti príslušnosti do určitého „hniezda“, chýbanie rodinného krbu a hlbokých pút.

A keďže nebolo toho, kto by ich sprevádzal a svojím životom im ukazoval opravdivú cestu, mnohí hľadali kratšiu cestu, pretože sa im „miera“ veľkej Cirkvi zdá príliš vysoká. Sú aj takí, čo uznávajú ideál človeka a života predkladaný Cirkvou, ale neodvažujú sa prijať ho za svoj. Myslia si, že ten ideál je pre nich priveľký, že je mimo ich možností, cieľ, ku ktorému smeruje, je nedosiahnuteľný. Predsa však nemôžu žiť bez toho, žeby mali aspoň niečo, aj keby to bola iba karikatúra toho, čo sa im javí privysoké a príliš vzdialené. S týmto rozčarovaním v srdci idú hľadať niečo, čo im dá opäť falošné nádeje, alebo skončia rezignovaní v nejakej čiastkovej príslušnosti, ktorá v konečnom dôsledku nedokáže dať ich životu naplnenie.

Pocit opustenosti a osamelosti, toho, že nepatria ani sebe samým, ktorý sa v tejto situácii často vynára, je príliš bolestný na to, aby sa o ňom mlčalo. Potrebujeme východisko a zatiaľ nám ostáva len cesta lamentovania. Aj lamentovanie sa však v istej chvíli premení na bumerang, ktorý sa vráti a ešte znásobí nešťastie. Už len málo ľudí dokáže načúvať bolesti. Potrebujeme ju aspoň umŕtviť.

Pred touto panorámou potrebujeme Cirkev schopnú byť spoločníčkou, ísť ponad jednoduché počúvanie. Cirkev, ktorá sprevádza na ceste a kráča vedno s ľuďmi, Cirkev, ktorá dokáže dešifrovať noc prítomnú v úteku z Jeruzalema toľkých bratov a sestier. Cirkev, ktorá si uvedomuje, že dôvody, pre ktoré ľudia odchádzajú, už sami v sebe obsahujú i dôvody pre návrat, je však potrebné vedieť toto všetko čítať s odvahou. Ježiš vlial teplo do sŕdc učeníkom z Emauz.

Chcem, aby sme sa dnes všetci opýtali: sme ešte Cirkvou schopnou rozohriať srdce? Cirkvou, ktorá dokáže znovu priviesť do Jeruzalema? V Jeruzaleme sú naše pramene: Sväté písmo, katechéza, sviatosti, spoločenstvo, Pánovo priateľstvo, Mária a apoštoli... Dokážeme ešte hovoriť o týchto zdrojoch, aby sme tak opäť vzbudili čaro ich nádhery?

Mnohí odišli, pretože im bolo prisľúbené niečo vyššie, niečo silnejšie, niečo rýchlejšie.

Je však niečo vyššie ako láska, ktorá sa zjavila v Jeruzaleme? Nie je nič vyššie ako zníženie sa kríža, pretože tam sa naozaj dosahuje výšina lásky! Sme ešte schopní ukázať túto pravdu tým, ktorí si myslia, že pravá výška života sa nachádza inde?

Je niečo silnejšie ako moc ukrytá v krehkosti lásky, dobra, pravdy a krásy?

Hľadanie toho, čo je rýchlejšie priťahuje ľudí aj dnes. Rýchly internet, rýchle autá, rýchle lietadlá, rýchle vzťahy... A predsa badáme istú zúfalú potrebu pokoja, povedal by som skôr spomalenia. Vie byť Cirkev ešte pomalou v čase, v načúvaní, v trpezlivosti, aby prešívala a rekonštruovala? Alebo je už aj Cirkev zachytená šialenstvom výkonu?

Znovu nadobudnime kľud, drahí bratia, aby sme vedeli zladiť krok s možnosťami pútnikov, s ich rytmom chôdze, schopnosť byť vždy nablízku, aby sme im umožnili otvoriť vchod do sklamania, ktoré majú v srdciach a mohli tam vstúpiť. Oni chcú zabudnúť na Jeruzalem, v ktorom sú ich pramene a tak ostanú smädní. Potrebujeme Cirkev, ktorá ich dokáže sprevádzať pri návrate do Jeruzalema! Cirkev, ktorá bude schopná znovu im odhaliť slávne a radostné veci, ktoré sa hovoria o Jeruzaleme a umožní im pochopiť, že on je mojou Matkou, našou Matkou a nie sú sirotami! V ňom sme sa narodili. Kde je náš Jeruzalem, v ktorom sme sa narodili? V krste, pri prvom stretnutí lásky, vo volaní, v povolaní! (5) Je potrebná taká Cirkev, ktorá sa vracia načerpať teplo, rozpáliť srdce.

Potrebujeme Cirkev, ktorá opäť udelí občianstvo toľkým svojim deťom, ktoré kráčajú akoby vo vyhnanstve.

4. Výzvy pre Cirkev v Brazílii

Vo svetle toho, čo som povedal, by som chcel zdôrazniť niekoľko výziev pre milovanú Cirkev, ktorá je v Brazílii.

Priorita formácie: biskupi, kňazi, rehoľníci, laici.

Drahí bratia, ak nebudeme formovať služobníkov, ktorí budú schopní ľuďom rozohriať srdcia, kráčať spolu s nimi v ich nociach, viesť dialóg s ich ilúziami a sklamaniami, znovu poskladať ich úlomky, v čo môžeme dúfať v prítomnosti a v budúcnosti? Nie je pravdou, že by bol Boh v nich zatemnený. Naučme sa hľadieť hlbšie: chýbajú tí, ktorí by im rozohriali srdce tak ako učeníkom z Emauz (porov. Lk 24,32).

Preto je dôležité podporovať a starať sa o kvalifikovanú formáciu, ktorej výsledkom budú osoby schopné vstúpiť do noci bez toho, aby ich pohltila tma a aby sa stratili; schopné počúvať ilúzie iných bez toho, aby sa nimi nechali zviesť; schopné prijať sklamania bez toho, aby sa nechali premôcť horkosťou; schopné dotýkať sa dezintegrácie iných bez toho, aby sa nechali rozbiť a zmiasť vo vlastnej identite.

Potrebujeme ľudskú, kultúrnu, afektívnu, duchovnú a doktrinálnu kompaktnosť. (6) Drahí bratia v biskupskej službe, potrebujeme odvahu na hĺbkovú revíziu štruktúr formácie a prípravy kléru a laikov Cirkvi, ktorá je v Brazílii. Nestačí akási hmlistá priorita formácie, ani dokumenty či stretnutia. Potrebujeme praktickú múdrosť, aby sme postavili na nohy trvalé miestne, regionálne a národné prípravné štruktúry, aby sa stali pravým srdcom pre episkopát, bez ohľadu na šetrenie síl, pozornosti a sprevádzania. Aktuálna situácia si vyžaduje kvalifikovanú formáciu na všetkých úrovniach. Biskupi nemôžu touto úlohou poveriť iných. Nemôžete túto úlohu delegovať, ale vziať ju na seba ako niečo, čo je neodmysliteľné pre putovanie vašich Cirkví.

Kolegialita a solidarita biskupskej konferencie

Cirkvi v Brazílii nestačí jeden národný líder, potrebuje sieť regionálnych „svedectiev“, ktoré – poslúžim si rovnakým štýlom vyjadrenia – zabezpečia predovšetkým nie jednomyseľnosť, ale pravú jednotu v bohatstve rozdielnosti.

Spoločenstvo je plátno, utkané z vlákien s trpezlivosťou a vytrvalosťou, ktorá postupne k sebe „približuje body“ a vytvára látku vždy viac širšiu a hustejšiu. Prikrývka s niekoľkými vláknami vlny neohreje.

Je dôležité pamätať na Aparecidu, na metódu ako spojiť rozdielnosť. Ani nie tak rozdielnosť ideí, aby sme vytvorili nejaký dokument, skôr mnohorakosť skúseností s Bohom, aby sme uviedli do pohybu živú dynamiku.

Emauzskí učeníci sa vrátili do Jeruzalema a vyrozprávali skúsenosť, ktorú zažili pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom (porov. Lk 24,33-35). Tam sa dozvedeli o ďalších Pánových zjaveniach a o skúsenostiach ich bratov. Práve biskupská konferencia je životným priestorom pre takúto vzájomnú výmenu svedectiev o stretnutiach so Zmŕtvychvstalým na severe, na juhu, na západe... Potrebujeme rastúcu valorizáciu miestneho a regionálneho prvku. Nestačí centrálna byrokracia. Potrebujeme, aby rástla kolegialita a solidarita, ktorá bude pre všetkých pravým obohatením.

Permanentný stav misie a pastoračného obrátenia

Aparecida spomína permanentný stav misie (8) a potreby istého pastoračného obrátenia. (9) Ide o dva dôležité výsledky spomenutého zhromaždenia pre celú Cirkev tejto oblasti a cesta, ktorú prešla v Brazílii vzhľadom na tieto dva body, je významná.

V súvislosti s misiou treba pripomenúť, že jej naliehavosť vyplýva z jej vnútornej motivácie, ide o odovzdávanie dedičstva. Vzhľadom na metódu je dôležité pamätať na to, že dedičstvo je ako svedok, ako štafetový kolík: nevyhadzujeme ho do vzduchu, aby ho uchytil ten, kto je schopný, a ten, kto to nedokáže, ostal bez neho. Dedičstvo potrebujeme odovzdať osobne, dotknúť sa toho, ktorému ho chceme darovať, odovzdať.

V súvislosti s pastoračným obrátením chcem pripomenúť, že pastorácia nie je iné ako vykonávanie materstva Cirkvi. Ona plodí, kŕmi, dáva rásť, usmerňuje, vyživuje, vedie za ruku... Potrebujeme teda Cirkev schopnú otvoriť materinské lono milosrdenstva. Bez milosrdenstva dnes nie je možné vstúpiť do sveta zranených, ktorí potrebujú pochopenie, odpustenie, lásku.

V misii, aj kontinentálnej, (10) je veľmi dôležité posilniť rodinu, ktorá zostáva základnou bunkou spoločnosti a Cirkvi; mladých, ktorí sú budúcou tvárou Cirkvi; ženy, ktoré majú podstatnú úlohu pri odovzdávaní viery a tvoria tú silu, ktorá každodenne posúva spoločnosť smerom dopredu a ju obnovuje. Neobmedzujme zapojenie sa žien v Cirkvi, ale podporujme ich aktívnu úlohu v cirkevnom spoločenstve. Ak Cirkev stratí ženy v ich celkovom a reálnom rozmere, riskuje, že sa stane sterilnou. Aparecida zdôrazňuje aj povolanie a poslanie muža v rodine, v Cirkvi a spoločnosti, ako otcov, pracujúcich a občanov. (11) Pamätajme na to!

Úloha Cirkvi v spoločnosti

V spoločenskej oblasti si Cirkev veľmi jasne vyžaduje iba jednu vec: slobodu ohlasovať evanjelium integrálnym spôsobom aj vtedy, keď vstupuje do kontrastu so svetom, i keď ide proti prúdu, brániac poklad, ktorého je strážkyňou a hodnoty, ktorými nedisponuje, ale ktoré prijala a ktorým má zostať verná.

Cirkev využíva právo môcť slúžiť človeku v jeho celistvosti, ohlasujúc mu to, čo Boh zjavil o človeku a jeho realizácii a chce sprítomňovať toto nehmotné vlastníctvo, bez ktorého sa spoločnosť rozpadáva, mestá sa obklopujú múrmi, priepasťami, bariérami. Cirkev má právo a povinnosť udržiavať zažatú fakľu slobody a jednoty človeka.

Vzdelávanie, zdravie, spoločenský mier sú brazílskymi naliehavosťami. Cirkev má k týmto témam veľa čo povedať, pretože na adekvátnu odpoveď na tieto výzvy nestačia čisto technické riešenia, ale je potrebné mať primeranú víziu o človeku, o jeho slobode, hodnote, o jeho otvorenosti voči transcendentnu. Vy, drahí bratia, nebojte sa ponúknuť tento príspevok Cirkvi pre dobro celej spoločnosti a ponúkať toto „vtelené“ slovo aj prostredníctvom svedectva.

Amazónia ako lakmusový papierik, skúšobný test pre brazílsku Cirkev a spoločnosť

Je tu ešte jeden bod, pri ktorom by som sa chcel zastaviť a považujem ho za významný pre prítomné putovanie a budúcnosť nie iba Cirkvi v Brazílii, ale celého spoločenského zoskupenia: Amazónie. Cirkev v Amazónii nie je ako niekto, kto má v rukách kufre, aby odcestoval po tom, ako využil všetko, čo mohol. Cirkev je v Amazónii prítomná od počiatku cez misionárov, rehoľné kongregácie, kňazov, laikov a biskupov je prítomná ešte i teraz a je rozhodujúcou pre budúcnosť tejto oblasti. Myslím na prijatie, ktoré Cirkev v Amazónii dnes ponúka haitským emigrantom po hroznom zemetrasení, ktoré zasiahlo ich krajinu.

Chcel by som pozvať všetkých, aby sa zamýšľali nad tým, čo povedala Aparecida o Amazónii, (12) aj nad dôraznou žiadosťou rešpektovať a chrániť celé stvorenie, ktoré Boh zveril človeku nie preto, aby ho bezohľadne využil, ale aby z neho urobil záhradu. V súvislosti s pastoračnou výzvou, ktorú predstavuje Amazónia, nemôžem nepoďakovať za to, čo Cirkev v Brazílii robí. Biskupská konferencia pre Amazóniu vytvorená v roku 1977 už priniesla mnoho ovocia. Mnohé diecézy s pripravenosťou a veľkodušne odpovedali na požiadavku solidarity vyslaním misionárov laikov a kňazov. Ďakujem Mons. Jaimeovi Chemelovi, priekopníkovi tejto práce a kardinálovi Hummesovi, terajšiemu predsedovi tejto Komisie. Chcel by som dodať, že aj naďalej je potrebné podporovať a oživovať toto dielo Cirkvi. Potrebujeme kvalifikovaných inštruktorov, predovšetkým formátorov a profesorov teológie, aby sme skonsolidovali dosiahnuté výsledky v oblasti formácie domorodého kléru a aby sme mali kňazov vhodných do miestnych podmienok a posilnili – takpovediac – „amazonskú tvár“ Cirkvi. V tomto majte, prosím, smelosť a priamočiarosť. Povedané rečou námorníkov, majte guráž.

Drahí priatelia, snažil som sa vám bratským spôsobom ponúknuť zamyslenia a línie práce v Cirkvi v Brazílii, ktorá je veľkou mozaikou kamienkov, obrazov, foriem, problémov, výziev, ale práve preto predstavuje nesmierne bohatstvo. Cirkev nikdy nie je uniformita, ale rôznorodosti, ktoré sa harmonizujú v jednote a toto platí v každej cirkevnej realite.

Nepoškvrnená Panna z Aparecidy nech je hviezdou, ktorá osvieti vaše úsilie a vašu púť pri prinášaní Krista, tak ako to robila ona, každému mužovi a žene vašej rozsiahlej vlasti. Bude to on, tak ako to urobil dvom utekajúcim a sklamaným Emauzským učeníkom, kto rozohreje srdce a daruje novú a istú nádej.

- - - - - -

Poznámky

1. Dokument z Aparecidy zdôrazňuje, ako deti, mládež a starší ľudia prispievajú k budúcnosti národov.

2. Myslím na mnohé osobnosti, vymenujem aspoň niektoré: Penso Lorscheider, Mendes de Almeida, Sales, Vital, Camara, Macedo... spolu s prvým brazílskym biskupom Perom Fernandesom Sardinhom (1551/1556) zabitým miestnymi bojovými kmeňmi.

3. Letter of 26 January 1833, in: The Letters and Diaries of John Henry Newman, vol. III, Oxford 1979, p. 204.

4. V Dokumente z Aparecidy sú synteticky predstavené základné dôvody tohto fenomému (porov. b. 225).

5. Porov. aj štyri body naznačené Aparecidou (b. 226).

6. Dokumente z Aparecidy je venovaná veľká pozornosť formácii kléru i laikov (porov. body 316-325; 212).

7. Dokument z Aparecidy ponúka aj v súvislosti s týmto bodom dôležité línie postupovania (porov. body 181-183; 189).

8. Porov. b. 216.

9. Porov. body 365-372.

10. Závery konferencie z Aparecidy trvajú na takej podobe Cirkvi, ktorá je evanjelizačnou zo svojej samotnej povahy, jestvuje kvôli evanjelizácii, s odvahou a slobodou, na všetkých úrovniach (porov. body 547-554).

11. Porov. body 459-463.

12. Porov. osobitne body 83-87, a z pohľadu zjednocujúcej pastorácie b. 475.

Pápež František počas krížovej cesty SDM: V kríži je všetka Božia láska

Príhovor pápeža Františka počas Krížovej cesty na pobreží Copacabana v Riu de Janeiro, ktorú sa tu v piatok 26. júla 2013 modlil spolu s účastníkmi 28. ročníka Svetových dní mládeže:

Drahí mladí! Prišli sme dnes sem, aby sme sprevádzali Ježiša na jeho ceste bolesti a lásky, na ceste kríža, ktorá je jedným zo silných momentov Svetových dní mládeže. Na konci Jubilejného roku vykúpenia blahoslavený Ján Pavol II. zveril kríž vám, mladí, slovami: «Prinášajte ho do sveta ako znak Ježišovej lásky k ľudstvu a ohlasujete všetkým, že len v Kristovi, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, je spása a vykúpenie» (Slová mladým, 22. apríla 1984).

Odvtedy tento kríž putoval po všetkých kontinentoch, prešiel narôznejšími prostrediami, aké len môžu byť dejiskom ľudského života, a zostal takmer nasiaknutý životnými situáciami mnohých mladých ľudí, ktorí naň hľadeli a ho niesli. Drahí priatelia, nikto sa nemôže dotknúť Ježišovho kríža bez toho, aby nezanechal na ňom niečo zo seba a bez toho, aby si nezobral niečo z Ježišovho kríža do svojho života. Chcel by som, aby dnes večer počas sprevádzania Pána zneli vo vašich srdciach tri otázky: Čo ste nechali na kríži vy, drahí mladí Brazílie, počas týchto dvoch rokov, keď prechádzal vašou obrovskou krajinou? A čo zanechal Ježišov kríž v každom z vás? Napokon, čomu nás učí kríž v živote?

1. Stará tradícia rímskej cirkvi hovorí, že keď apoštol Peter opúšťal mesto, aby unikol pred Nerónovým prenasledovaním, zazrel Ježiša kráčajúceho v opačnom smere a ohromený sa ho pýta: ‚Pane, kam ideš?‘ Ježišova odpoveď bola: ‚Idem do Ríma, aby ma znova ukrižovali.‘ V tej chvíli Peter pochopil, že musí Pána nasledovať s odvahou až do konca, ale pochopil najmä to, že na tejto ceste nikdy nebol sám; bol s ním vždy ten Ježiš, ktorý ho miloval až na smrť. Hľa, Ježiš so svojim krížom kráča po našich cestách a berie na seba naše obavy, naše problémy, naše utrpenie, dokonca aj to najvnútornejšie. Ježiš sa skrze kríž spája s mlčaním obetí násilia, ktoré už nemôžu plakať, najmä tých nevinných a bezbranných. Prostredníctvom kríža sa Ježiš spája s rodinami, ktoré sú v ťažkostiach, ktoré oplakávajú tragickú stratu svojich detí, ako v prípade 242 mladých obetí požiaru v meste Santa Maria začiatkom tohto roku. Modlime sa za nich. V kríži sa Ježiš spája so všetkými ľuďmi, ktorí trpia hladom v tomto svete, ktorý si na druhej strane luxusne dovodí každý deň vyhodiť tony jedla. V kríži sa Ježiš spája s mnohými matkami a otcami, ktorí trpia vidiac vlastné deti ako obete umelých rajov ako droga. V kríži sa Ježiš spája s tými, ktorí sú prenasledovaní pre náboženstvo, názory alebo jednoducho pre farbu ich pleti. Krížom sa Ježiš spája s mnohými mladými ľuďmi, ktorí stratili dôveru v politické inštitúcie, lebo vidia egoizmus a korupciu, alebo stratili vieru v Cirkev, dokonca aj v Boha, pre nedôslednosť kresťanov a služobníkov evanjelia. Koľko musí Ježiš trpieť pre našu nedôslednosť! V Kristovom kríži je utrpenie, hriech človeka, aj náš vlastný, a on všetko prijíma s otvorenou náručou, na svoje ramená kladie naše kríže a hovorí: Odvahu! Nenesieš ho sám! Ja ho nesiem s tebou. Ja som premohol smrť a ja som prišiel, aby som ti dal nádej a život (porov. Jn 3,16).

2. Teraz môžeme odpovedať na druhú otázku: Čo zanechal kríž v tých, ktorí ho videli, v tých, ktorí sa ho dotkli? Čo zanecháva kríž v každom z nás? Pozrite: Zanecháva dobro, ktoré nám nikto nemôže dať: istotu vernej Božej lásky k nám. Lásky takej veľkej, že vstupuje do nášho hriechu a odpúšťa nám ho, vstupuje do nášho utrpenia a dáva nám silu znášať ho, vstupuje aj do smrti, aby nad ňou zvíťazila a zachránila nás. V Kristovom kríži je všetko Božou láskou, jeho nekonečným milosrdenstvom. A je to láska, na ktorú sa môžeme spoľahnúť, ktorej môžeme veriť. Milí mladí priatelia, spoľahnime sa na Ježiša, úplne sa mu zverme! (Porov. Lumen fidei, 16.) Pretože on nikdy nikoho nesklame! Iba v Kristovi, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, nájdeme spásu a vykúpenie. S ním nemajú posledné slovo zlo, utrpenie a smrť, pretože on nám dáva nádej a život: zmenil kríž z nástroja nenávisti, porážky, smrti, na znamenie lásky, víťazstva, triumfu a života.

Prvý názov daný Brazílii bol ‚Terra Santa Cruz‘ (Zem Svätého Kríža). Kristov kríž bol zasadený nielen na pobrežie pred viac ako piatimi storočiami, ale aj do histórie, do sŕdc a životov brazílskeho ľudu, a mnohých ďalších národov. Trpiaci Kristus je nám blízky, každému, kto ide našou cestou až do konca. Neexistuje v našom živote kríž, či veľký alebo malý, ktorý by Pán neniesol s nami.

3. Ale Kristov kríž aj nabáda, aby sme sa nechali nakaziť touto láskou, učí nás teda, aby sme sa na iných stále pozerali s milosrdenstvom a láskou, najmä na trpiacich, na tých, ktorí potrebujú pomoc, ktorí čakajú nejaké slovo, gesto. Kríž nás vyzýva, aby sme vyšli zo seba samých, idúc im v ústrety a aby sme im podali ruku. Mnohé tváre sme videli na krížovej ceste, mnohé tváre sprevádzali Ježiša na ceste ku Kalvárii: Pilát, Šimon Cyrenejský, Mária, ženy... Ja sa ťa dnes pýtam: Ako kto z nich chceš byť ty? Chceš byť ako Pilát, ktorý nemal odvahu ísť proti prúdu, aby zachránil Ježišov život a umýva si ruky. Povedz: Si jedným z tých, ktorí si umývajú ruky, ktorí sa robia hlúpymi a pozerajú na druhú stranu?

Alebo si ako Šimon z Cyrény, ktorý pomáha Ježišovi niesť ťažké brvno, ako Mária a ostatné ženy, ktoré sa neboja sprevádzať Ježiša až do konca, s láskou, nehou. Kým z nich chceš byť? Ako Pilát, ako Cyrenejský, ako Mária? Ježiš sa teraz díva na teba a hovorí ti: Chceš mi pomôcť niesť kríž? Brat, sestra, so všetkou silou mladých, čo mu odpovieš?

Drahí mladí, ku Kristovmu krížu prinášajme naše radosti, naše trápenia, naše neúspechy. Nájdeme otvorené srdce, ktoré nás chápe, odpúšťa nám, miluje nás a žiada nás, aby sme túto istú lásku vnášali do nášho života, aby sme touto láskou milovali každého nášho brata a sestru.

Krížová cesta SDM na scéne Copacabany

Copacapana sa dnes večer po včerajšom slávnostnom privítaní pápeža Františka stíši v meditácii nad zastaveniami krížovej cesty. Úvodnou modlitbou ju otvorí Svätý Otec, ktorý potom prednesie príhovor a v závere, po modlitbe Otče náš, udelí zhromaždeným požehnanie. Začiatok pobožnosti je plánovaný na 18.00 miestneho času (23.00 nášho času), avšak pápež bude papamobilom prechádzať už hodinu pre tým pomedzi veriacich až k centrálnemu pódiu, odkiaľ bude pobožnosť sledovať.

Na centrálnom pódiu bude okrem pápeža takmer 1500 ľudí, vrátane mnohých so zdravotným postihnutím. Celý priebeh večera bude možné prostredníctvom veľkoplošných obrazoviek sledovať aj v iných častiach mesta. Hudobný doprovod zabezpečí symfonický orchester, v ktorom budú účinkovať aj popoví hudobníci, a celkový počet interpretov 14 zastavení bude viac ako 500.

Via crucis z 26. júla 2013 opäť sprítomní bolestivú cestu, ktorou prešiel Ježiš v Jeruzaleme, v krásnej prírodnej scenérii Copacabany, ktorej súčasťou je bralo Arpoador či Selaronove schody. 13 scénických vyobrazení je umiestnených na dĺžke 900 metrov hlavnej cesty Atlantickej aleje na pobreží Copacabana a posledné na hlavnom pódiu. Celá pobožnosť cesta bude trvať asi hodinu a pätnásť minút.

Podľa slov umeleckého vedúceho scénických vyobrazení, Ulyssesa Cruza, sú scény inšpirované procesiami zo 16. storočia, avšak vyjadrujú problémy hlboko zakorenené medzi mladou generáciou: život, drogy, náboženstvo, choroby, sociálne siete a médiá a ďalšie. Konkrétnejšie každé zo zastavení bude venované téme vzťahujúcej sa k nejakej existenciálnej otázke mladých. Napr. Mladý misionár, Mladý konvertita, Mladý z resocializačného centra, Mladá hovorkyňa všetkých matiek, Seminarista, Rehoľník, Mladý bojujúci proti potratom, Dvojica zamilovaných, Hovorca trpiacich žien, Študent na invalidnom vozíku, Mladý užívateľ sociálnej siete, Delikvent zapojený do väzenskej pastorácie, Mladý nevyliečiteľne chorý, Mladík so sluchovým postihnutím, Mladí Severoameričania, Juhoameričania, Mladí Karibskej oblasti , Oceánie, Európy a Ázie.

Krížová cesta tohtoročných SDM je určená pre komunikáciu s mladými ľuďmi. Ako sa cesta Kristovho utrpenia dotýka mládeže so všetkými jej problémami? Je to cesta, ktorá nás nabáda k solidarite. Nejde len o pripomenutie týchto problémov, ale o povzbudenie mladých ľudí, aby si uvedomili ich zodpovednosť za možné riešenia a opatrenia v duchu solidarity a kresťanstva. Texty zamyslení, ktoré napísal páter Zezinho e Joãozinho, podporujú vznešené náboženské cítenie.

Svätý Otec túži po Cirkvi, ktorá sa hýbe

„Dúfam, že to tu bude vrieť!“ - Toto je vyjadrenie pápeža Františka z príhovoru mladým Argentínčanom, ktoré obletelo svetom. Na stretnutí v katedrále sv. Šebastiána, ktoré bolo dodatočne vsunuté do programu apoštolskej cesty, sa pápež prihovoril tisícom svojich krajanov, ktorí vo štvrtok 25. júla 2013 už stihli doraziť do Ria de Janeiro. Svätý Otec v neformálnej atmosfére takto predostrel svoju predstavu o želanom ovocí Svetových dní mládeže a o súčasných potrebách Cirkvi, jeho rodnej Argentíny a sveta:

„Tu v Riu to bude vrieť, to áno. Ale ja chcem, aby to vrelo v diecézach, chcem, aby sa išlo von, chcem, aby Cirkev vychádzala do ulíc, aby sme sa chránili všetkého, čo je svetáctvom, čo je znehybnením, toho, čo je pohodlnosťou, čo je klerikalizmom, všetkého toho, čo znamená uzatváranie sa do seba. Farnosti, školy, inštitúcie sú vytvorené preto, aby vyšli smerom von..., ak to neurobia, stanú sa mimovládnymi organizáciami a Cirkev nemôže byť nejakou mimovládnou organizáciou. Nech mi prepáčia biskupi a kňazi, ak z toho neskôr niektorí budú robiť zmätok. Je to rada. Vďaka za to, čo môžete urobiť.

Myslím si, že v tomto momente, táto svetová civilizácia prekročila medze. Prekročila hranice, pretože vytvorila taký kult boha peňazí, že sme svedkami filozofie a praxe vylúčenia tých dvoch pólov života, ktoré sú prísľubom pre národy. Vylúčenie starých ľudí, samozrejme. Dalo by sa uvažovať, či tu nejde o nejaký druh skrytej eutanázie tým, že sa nestaráme o starých ľudí, ale je tu tiež kultúrna eutanázia, pretože im nie je dovolené hovoriť, konať. A vylúčenie mladých: Percento mladých ľudí, ktorí sú bez práce, bez zamestnania, je veľmi vysoké a máme generáciu, ktorá nezakúsila dôstojnosť nadobudnutú prácou. Táto civilizácia nás teda doviedla k vylúčeniu dvoch vrcholov, ktoré sú našou budúcnosťou. Teda mladí: musia vyjsť na povrch, musia ukázať, že niečo zavážia; mladí musia vyjsť bojovať za tieto hodnoty. A seniori musia otvoriť ústa a učiť nás! Odovzdávajte nám múdrosť národov!

Seniorov v argentínskom národe prosím z úprimného srdca: nespreneverte sa svojej úlohe byť kultúrnym rezervoárom nášho ľudu, zásobárňou, ktorá odovzdáva spravodlivosť, ktorá odovzdáva históriu, ktorá odovzdáva hodnoty, ktorý odovzdáva pamäť národa. A vy mladí, prosím, nestavajte sa proti starším: nechajte ich hovoriť, počúvajte ich a napredujte. Ale vedzte, že v tomto momente ste vy i seniori odsúdení k rovnakému osudu: vylúčenie. Nenechajte sa vylúčiť. Je to jasné. Myslím si, že na tomto musíte pracovať. Viera v Ježiša Krista nie je vtip, je to veľmi vážna vec. Je to škandál, že Boh prišiel, aby sa stal jedným z nás. Je to škandál, že zomrel na kríži. Je to škandál, pohoršenie kríža. Kríž naďalej vyvoláva pohoršenie. Ale je to jediná istá cesta: cesta kríža, Ježišova cesta, cesta Ježišovho vtelenia. Prosím vás, nenamiešavajte si z viery v Ježiša Krista koktail. Existuje pomarančový koktail, jablkový, banánový koktail, ale prosím, nepite koktail namiešanej viery.

Viera je celostná, nemieša sa. Je to viera v Ježiša. Viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, ktorý ma miloval a za mňa zomrel. Takže: robte rozruch, nech to tu vrie, majte starosť o okraje populácie, ktorými sú starí a mladí; nenechajte sa vylúčiť a nedovoľte, aby boli vylučovaní starší. Po druhé: nemiešajte vieru v Ježiša Krista. Blahoslavenstvá. - Čo máme robiť, otče? - Nuž pozri, čítaj blahoslavenstvá, tie ti pomôžu. Ak chceš vedieť, čo máš robiť konkrétne, čítaj Matúšovu 25. kapitolu, ktorá je protokolom, podľa ktorého budeme súdení. V týchto dvoch veciach máte akčný plán: Blahoslavenstvá a Matúš, 25. Nepotrebujete čítať iné. Prosím vás o to z celého srdca.“

František k sviatku starých rodičov: Chrániť dialóg medzi generáciami

V piatok 26. júla, v piaty deň svojej návštevy Brazílie, sa Svätý Otec napoludnie pomodlil spolu s veriacimi Anjel Pána. V Brazílii je pre túto modlitbu zaužívaný názov „Máriina hodina“. Modlitbu viedol František z balkóna budovy Arcibiskupstva Ria de Janeiro. Pred ňou predniesol príhovor, ktorý uvádzame v plnom znení:

Drahí bratia a priatelia! Dobrý deň!

Vzdávam vďaku Božej prozreteľnosti za to, že viedla moje kroky až sem, do mesta Svätého Šebastiána na Riu de Janeiro. Z celého srdca ďakujem Mons. Oranimu a tiež vám za vrelé privítanie, ktorým ste prejavili vašu náklonnosť k Petrovmu nástupcovi. Chcel by som, aby táto moja cesta do Ria vo všetkých obnovila lásku ku Kristovi a k Cirkvi, radosť zo spojenia s ním a z príslušnosti k Cirkvi, ako aj záväzok žiť a svedčiť o viere.

Nádherným ľudovým prejavom viery je modlitba Anjel Pána. Je to jednoduchá modlitba na odriekanie v troch charakteristických momentoch dňa, ktoré určujú rytmus našej každodennej činnosti: ráno, na obed a pri západe slnka. Je to však modlitba dôležitá, preto všetkých pozývam k tomu, aby ju prednášali spolu s modlitbou Zdravas, Mária. Pripomína nám žiarivú udalosť, ktorá zmenila dejiny: Vtelenie. Boží Syn stal človekom v Ježišovi z Nazareta.

Cirkev dnes oslavuje rodičov Panny Márie, Ježišových starých rodičov: svätých Joachima a Annu. V ich dome prišla na svet Mária, nesúc so sebou mimoriadne tajomstvo Nepoškvrneného počatia. V ich dome vyrastala sprevádzaná ich láskou a ich vierou, v ich dome sa naučila počúvať Pána a nasledovať jeho vôľu. Svätí Joachim a Anna sú súčasťou dlhej reťaze, ktorou sa odovzdávala viera a láska k Bohu v teple rodiny, až k Márii, ktorá vo svojom lone prijala Božieho Syna a darovala ho svetu, darovala ho nám. Tu vidíme vzácnu hodnotu rodiny ako privilegovaného miesta pre šírenie viery!

Keď hovoríme o rodinnom prostredí, chcel by som zdôrazniť jednu vec: dnes, počas tejto slávnosti svätých Joachima a Anny sa v Brazílii, ako aj v iných krajinách, slávi sviatok starých rodičov. Ako veľmi sú starí rodičia dôležití v živote rodiny pre odovzdávanie toho dedičstva ľudskosti a viery, ktoré je nevyhnutné pre každú spoločnosť! A aké dôležité je stretnutie a dialóg medzi generáciami, a to najmä v rámci rodiny. Dokument z Aparecidy nám to pripomína: „Deti a starší ľudia vytvárajú budúcnosť národov: deti, pretože vedú dejiny napred, starší preto, lebo odovzdávajú skúsenosti a múdrosť svojho života“ (č. 447).

Tento vzťah, tento dialóg medzi generáciami je pokladom, ktorý je treba chrániť a uchovávať! Počas týchto Dní mládeže chcú mladí veľmi srdečne pozdraviť svojich starých rodičov. Zdravíme starých rodičov... Mladí pozdravujú starých rodičov s veľkou láskou a ďakujú im za ich svedectvo múdrosti, ktoré nám nepretržite ponúkajú.

A teraz, na tomto námestí, v priľahlých uliciach, v domácnostiach, ktoré prežívajú spolu s nami túto modlitbovú chvíľu, cíťme sa ako jedna veľká rodina a obráťme sa na Máriu, aby ochraňovala naše rodiny, udržiavala krb viery a lásky, v ktorom je cítiť prítomnosť jej Syna Ježiša.

„Viera je revolučná!“ - homília pri slávnosti privítania na Copacabane

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol 25. júla 2013 počas liturgie slova na Copacabane v Riu de Janeiro pri stretnutí s účastníkmi 28. svetových dní mládeže. (Privítací príhovor, ktorý predniesol v úvode slávnosti je publikovaný nižšie)

Mladí priatelia,

„Dobre je nám tu!“ - zvolal Peter potom, ako videl Pána Ježiša premeneného, zaodetého do slávy. Môžeme aj my zopakovať tieto slová? Ja si myslím, že áno, pretože pre všetkých nás je dnes nádherné byť tu okolo Ježiša! Je to on, kto nás prijíma a je prítomný uprostred nás, tu v Riu. A v evanjeliu sme počuli aj slová Otca: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ (Lk 9,35). Ak na jednej strane je to Ježiš, ktorý nás prijíma, na druhej strane aj my chceme prijať jeho, započúvať sa do jeho slova, pretože práve prijatím Ježiša Krista, ktorý je Vteleným Slovom, nás Duch Svätý premieňa, osvecuje cestu budúcnosti a dáva v nás vyrásť krídlam nádeje, aby sme kráčali s radosťou (por. Lumen fidei, 7).

Ale čo môžeme urobiť? Pridať vieru. (Z portugalského sloganu „Bote fé“: pridaj/dodaj/doplň/dolej vieru - pozn. prekl.) Kríž Svetových dní mládeže putoval s touto výzvou naprieč celou Brazíliou. Pridaj vieru: čo to znamená? Keď sa pripravuje dobré jedlo a vidíš, že chýba soľ, vtedy do neho pridáš soľ; chýba olej, tak pridáš olej... „Pridať“, teda vložiť, dodať. Tak je to aj v našom živote, drahí mladí. Ak chceme, aby mal skutočne zmysel a naplnenie, ako po tom vy sami túžite a zaslúžite si to, každému a každej z vás hovorím: Pridaj vieru, a tvoj život bude mať novú chuť, život bude mať kompas, ktorý ukazuje smer. Pridaj nádej a každý tvoj deň bude osvetlený a tvoj horizont nebude viac temný, ale žiarivý. Pridaj lásku a tvoja existencia bude ako dom postavený na skale, tvoja cesta bude radostná, pretože stretneš mnohých priateľov, ktorí kráčajú s tebou. Všetci spolu: Pridaj vieru, pridaj nádej, pridaj lásku!

Ale kto nám toto môže dať? V evanjeliu počujeme odpoveď: Kristus. „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ Ježiš je ten, ktorý nám prináša Boha a ktorý nás privádza k Bohu. S ním sa náš život premieňa, obnovuje a tak môžeme pozerať na realitu novými očami, z pohľadu Ježiša, jeho vlastnými očami (por. Lumen fidei, 18). Preto vám dnes hovorím, každému jednému z vás: Vlož Krista do svojho života a nájdeš priateľa, na ktorého sa budeš môcť vždy spoľahnúť. Pridaj Krista a uvidíš rásť krídla nádeje, aby s radosťou kráčal cestou budúcnosti. Pridaj Krista a tvoj život bude plný jeho lásky, bude to plodný život. Pretože my všetci chceme mať plodný život. Taký život, ktorý dá život druhým.

Dnes bude dobre, keď sa sami seba úprimne opýtame vo svojom srdci: V koho vkladáme našu vieru? Do nás samých, do vecí, alebo v Ježiša? Všetci máme mnohokrát pokušenie stavať sa do stredu, považovať sa za stredobod vesmíru, že si budujeme svoj život sami, alebo že vlastníctvo, peniaze a moc sú tým, čo robí život šťastným. No všetci vieme, že to tak nie je. Vlastníctvo, peniaze, moc, môžu ponúknuť chvíľku opojenia, ilúziu šťastia, ale nakoniec práve oni nás ovládnu a tlačia nás k potrebe mať stále viac, aby sme sa nikdy nenasýtili. Skončíme ako vykŕmení, ale nie nasýtení a je veľmi smutné vidieť mládež vykŕmenú, a pritom slabú. Mládež musí byť silná, sýtiť sa zo svojej viery a nevykrmovať sa inými vecami. Pridávaj Krista do svojho života, spoliehaj sa na neho a nikdy nebudeš sklamaný! Vidíte drahí priatelia, viera uskutočňuje v našom živote revolúciu, ktorú môžeme nazvať kopernikovskou. Dáva nás von zo stredobodu a kladie do stredobodu Boha. Viera nás ponára do jeho lásky, ktorá nám dáva istotu, silu, nádej. Navonok sa zdanlivo nič nemení, ale v našom najhlbšom vnútri sa mení všetko. Keď v našom srdci prebýva Boh, je v ňom pokoj, nežnosť, láskavosť, odvaha, vyrovnanosť a radosť, ktoré sú ovocím Ducha Svätého (por. Gal 5,22), a náš život sa premieňa, náš spôsob myslenia a konania sa obnovuje, stáva sa Ježišovým, Božím spôsobom myslenia a konania. Drahí priatelia, viera je revolučná. A ja sa vás dnes pýtam: Si pripravený, si pripravená vstúpiť do tejto vlny revolúcie viery? Len ak do nej vstúpiš, bude mať tvoj život zmysel, a tak sa stane plodným.

Drahý mladý, chlapec, dievča: Pridaj Krista do tvojho života. On ťa v týchto dňoch očakáva. Počúvaj ho pozorne a jeho prítomnosť naplní tvoje srdce nadšením. Pridaj Krista, on ťa prijíma vo sviatosti odpustenia, svojím milosrdenstvom uzdravuje všetky rany hriechu. Neboj sa prosiť ho o odpustenie. On nám vo svojej veľkej láske neúnavne odpúšťa, ako otec, ktorý nás miluje. Boh je číre milosrdenstvo! Pridaj Krista, on na teba čaká aj v Eucharistii, sviatosti jeho prítomnosti, jeho obety lásky a čaká na teba aj v ľudskom bohatstve toľkých mladých, ktorí ťa obohacujú svojim priateľstvom, povzbudzujú ťa svojím svedectvom viery, učia ťa jazyku lásky, dobroty a služby. Aj ty, drahý mladý, môžeš byť radostným svedkom jeho lásky, odvážnym svedkom jeho evanjelia, aby si tak priniesol do tohto nášho sveta trochu svetla. Nechajte sa milovať Ježišom, je to priateľ, ktorý nesklame.

„Dobre je nám tu“, keď do nášho života vkladáme Krista, vieru, nádej a lásku, ktoré nám on dáva. Drahí priatelia, pri tejto slávnosti sme privítali sochu Našej Panej z Aparecidy. Sme s Máriou, prosme ju, aby nás učila nasledovať Ježiša. Aby nás naučila byť učeníkmi a misionármi. Tak ako ona, chceme povedať Bohu „áno“. Prosme jej materské srdce, nech sa za nás prihovára, aby naše srdcia boli otvorené pre Ježišovu lásku. Ježiš nás očakáva a počíta s nami! Amen.

Pápež udržiava kontakt s väzňami

Túžba pápeža Františka objať tých, ktorí trpia, prejavená už v nemocnici na liečbu závislostí, či vo favele Varginha, bude počas jeho návštevy Brazílie opäť naplnená. Stretnutie, na ktorom v programe apoštolskej cesty Svätému Otcovi veľmi záležalo, sa uskutoční symbolicky v piatok, deň pokánia, 26. júla 2013. Po vyslúžení sviatosti zmierenia niekoľkým mladým účastníkom Svetových dní mládeže v parku „Quinta da Boa Vista“ bude v sídle arcibiskupstva hovoriť s mladými delikventami. Kvôli ochrane súkromia nebude stretnutie s piatimi väzňami vysielané televíziou. Páter Federico Lombardi v tejto súvislosti uviedol, že pápež František udržiava pravidelný kontakt so skupinou väzňov v Buenos Aires, s ktorými sa približne raz za dva týždne spojí telefonicky. Tieto skutočnosti nám spätne dávajú lepšie porozumieť aj jeho prekvapivej návšteve v rímskej väznici Casal del Marmo. V tomto zariadení pre mladistvých slávil 28. marca 2013, len týždeň po začiatku pontifikátu, svätú omšu Zeleného štvrtku. Porušil tak tradíciu slávenia omše na pamiatku Pánovej večere v Lateránskej bazilike, avšak gesto pápež Františka, keď umyl a pobozkal nohy dvanástim z týchto mladých, zanechalo silný dojem nielen v nich. Svätý Otec v homílii k tomu povedal: „Je to Pánov príklad!“ Prítomných povzbudil, aby si podľa tohto Pánovho príkladu pomáhali navzájom .

František na Copacabane: „Prišiel som sa nakaziť vaším nadšením“

Prinášam plné znenie úvodného príhovoru pápeža Františka, ktorým 25. júla 2013 na Copacabane v Riu de Janeiro privítal mladých, zhromaždených na slávení 28. svetových dní mládeže. (Text jeho homílie počas bohoslužby slova je publikovaný vyššie)

Drahí mladí, dobrý večer!

V prvom rade vám chcem poďakovať za svedectvo viery, ktoré dávate svetu. Hovorí sa, že „Cariocas“ (obyvatelia oblasti Ria de Janeiro - pozn. prekl.) nemajú radi chlad a dážď. Vy však ukazujete, že vaša viera je silnejšia než chlad a dážď. Blahoželám vám, máte ozajstné zásluhy.

Vidím vo vás krásu mladej Kristovej tváre a moje srdce je naplnené radosťou! Spomínam si na prvé Svetové dni mládeže na medzinárodnej úrovni. Slávili sa v roku 1987 v Argentíne, v mojom meste Buenos Aires. V pamäti si živo uchovávam slová blahoslaveného Jána Pavla II. mladým: „Vkladám do vás veľkú nádej! Mojím prianím je hlavne to, aby ste si obnovili vašu vernosť Ježišovi Kristovi a jeho vykupiteľskému krížu“ (Príhovor mladým z 11. apríla 1987).

Prv než budem pokračovať, chcem pripomenúť tragické nešťastie vo Francúzskej Guayane, ktoré zasiahlo mladých pri ceste na toto stretnutie. Zahynula tam mladá Sophie Morinière a ďalší mladí boli zranení. Pozývam vás k chvíli ticha a modlitby k Bohu, nášmu Otcovi, za Sophie, za zranených a za ich rodiny.

Tento rok sa Svetové dni mládeže vracajú po druhý raz do Latinskej Ameriky. A vy, mladí, ste vo veľkom počte odpovedali na pozvanie pápeža Benedikta XVI., ktorý vás zavolal na ich slávenie. Ďakujeme mu za to z celého srdca! Jemu, ktorý nás tu dnes zhromaždil, posielame pozdrav a mocný aplauz. Viete, že pred cestou do Brazílie som sa s ním rozprával a poprosil som ho, aby ma sprevádzal na ceste modlitbou, a povedal mi: budem vás sprevádzať modlitbou a budem pri televízore. Takže teraz nás sleduje.

Sledujem pohľadom celý tento veľký zástup. Je vás tu toľko! Pochádzate zo všetkých kontinentov! Často ste si vzdialení nielen geograficky, ale aj existenciálne, kultúrne, sociálne, ľudsky. Ale dnes ste tu, lepšie povedané sme tu spoločne, zjednotení, aby sme sa delili s vierou a s radosťou zo stretnutia s Kristom, z toho, že sme jeho učeníkmi. Tento týždeň sa Rio stáva centrom Cirkvi, jej srdcom, živým a mladým, pretože ste veľkodušne a s odvahou odpovedali na Ježišovo pozvanie, aby ste zostali s ním, aby ste boli jeho priateľmi.

Vlak týchto Svetových dní mládeže prišiel z ďaleka a prešiel naprieč celou Brazíliou sledujúc jednotlivé etapy projektu „Bota fe - Pridaj vieru“. Dnes dorazil do Ria de Janeiro. Z Corcovada nás objíma a požehnáva Kristus Vykupiteľ. Keď pozerám na toto more, pláž a na všetkých vás, prichádza mi na myseľ ten moment, keď Ježiš povolal prvých apoštolov na brehu Tiberiadského jazera, aby ho nasledovali. Dnes nám Ježiš kladie otázkou: Budeš chcieť byť mojím učeníkom? Budeš chcieť byť mojím priateľom? Budeš chcieť byť svedkom môjho evanjelia?

Uprostred Roku viery nás tieto otázky pozývajú obnoviť náš kresťanský záväzok. Vaše rodiny a miestne spoločenstvá vám odovzdali veľký dar viery. Kristus vo vás rástol. Dnes chce prísť sem, aby vás upevnil v tejto viere, viere v živého Krista, ktorý prebýva vo vás. Ale ja som sem tiež prišiel, aby som sa upevnil entuziazmom vašej viery. Viete, že v živote biskupa je množstvo problémov, ktoré treba riešiť. A týmito problémami a ťažkosťami môže viera biskupa zosmutnieť. Aké nepekné: smutný biskup. Aké nepekné, keď je to tak. Aby moja viera nebola smutnou, prišiel som sem, aby som sa nakazil vaším nadšením.

Všetkých vás úprimne zdravím. Vás, ktorí ste sa sem zišli z piatich kontinentov a prostredníctvom vás aj všetkých mladých sveta, osobitne tých, ktorí chceli, ale nemohli prísť do Ria de Janeiro. Tým, ktorí sú s nami spojení prostredníctvom rozhlasu, cez televíziu a internet, všetkým vám hovorím: Vitajte na tomto veľkom sviatku viery! V rôznych častiach sveta sa v tejto chvíli zhromaždilo množstvo mladých, aby spoločne s nami prežívali tento moment. Cíťme sa vzájomne zjednotení v radosti, priateľstve a vo viere. A buďte si istí, že moje srdce vás všetkých objíma s rovnakou láskou. Pretože to najdôležitejšie dnes je toto vaše stretnutie a stretnutie všetkých mladých, ktorí nás sledujú cez médiá. Kristus Vykupiteľ nás z vrchu Corcovado víta a objíma v tomto nádhernom meste, v Riu!

Chcem pozdraviť predsedu Pápežskej rady pre laikov, drahého a neúnavného kardinála Stanisława Ryłka a všetkých jeho spolupracovníkov. Ďakujem Mons. Oranimu Joaovi Tempestovi, arcibiskupovi São Sebastião do Rio de Janeiro, za prejavenú srdečnosť, s akou ma privítal, a chcem na tomto mieste povedať, že obyvatelia Ria – „Cariocas“ – vedia človeka privítať - a za veľkú prácu na realizácii týchto Svetových dní mládeže, spoločne s jeho pomocnými biskupmi a ďalšími diecézami tejto obrovskej Brazílie. Chcem sa poďakovať všetkým národným, štátnym a miestnym predstaviteľom, ako aj všetkým ostatným, ktorí sa podieľali na tom, aby sa táto jedinečná chvíľa slávenia jednoty, viery a bratstva stala realitou. Ďakujem bratom biskupom, kňazom, seminaristom, zasväteným osobám a laickým veriacim, ktorí sprevádzajú mladých z rôznych častí našej planéty na ich púti k Ježišovi. Všetkým a každému osobitne patrí moje vrúcne objatie v Ježišovi a s Ježišom.

Vitajte na 28. svetových dňoch mládeže v tomto nádhernom meste Rio de Janeiro!

Program 5. dňa pápežovej návštevy v Brazílii - 26. 7. 2013

Pestrý scenár od rána do večera. Takto vyzerá aj 5. deň apoštolskej cesty pápeža Františka do Brazílie, ktorý sa dnes začal súkromnou svätou omšou v rezidencii v Sumaré.

O 10. hod. miestneho času (15. hod. nášho času) Svätý Otec vysluhoval sviatosť zmierenia vybraným účastníkom SDM v parku „Quinta de Boa Vista“ v Riu. Išlo o päť mladých hovoriacich po taliansky, španielsky alebo portugalsky. Park v 16. a 17. storočí patril miestnej Spoločnosti Ježišovej. Dnes je to mestský park, v ktorého areáli sa rovnako nachádza Biopark Rio a rovnomenné národné múzeum, ktoré spravuje Federálna univerzita v Riu. Ide vôbec o prvú vedeckú inštitúciu v krajine patriacu pod hlavné Múzeum prírodných a antropologických dejín celej Latinskej Ameriky.

Pápež František má dnes o 11.30 naplánované aj krátke stretnutie s mladistvými väzňami v arcibiskupskom paláci. Ešte ako kardinál pravidelne navštevoval väznice v Argentíne, kde slúžil aj sväté omše. Táto snaha duchovne povzbudiť ľudí za mrežami mu ostala aj ako pápežovi.

Z balkóna paláca, vybudovaného v roku 1918 ako oficiálne sídlo pre prvého kardinála – arcibiskupa Ria de Janeiro, sa na poludnie pomodlí modlitbu Anjel Pána spolu s veriacimi, ktorí sa zídu na priestranstve pred ním. Potom sa stretne s organizačným výborom SDM 2013, ako aj sponzormi, ktorým sa poďakuje za ich úsilie a pomoc vynaloženú pri príprave tohto celosvetového podujatia.

Súčasťou SDM je aj obed pápeža s ich mladými účastníkmi. Aj súčasný pápež František v tejto tradícii pokračuje a o 13. hod. si v arcibiskupskom paláci sadne za jedálensky stôl s dvanástimi mladými rôznych národností. Každý kontinent bude zastupovať jeden chlapec a jedno dievča. Po tomto obede pápež opustí arcibiskupský palác a vráti sa do rezidencie v Sumaré.

Ďalším očakávaným momentom bude dnes večer krížová cesta s mladými na pláži Copacabana, ktorá sa pre nás začne hodinu pred polnocou (o 18. hod. miestneho času).

Copacabana ožila naplno s pápežom Františkom

Najviac očakávaný moment Svetových dní mládeže 2013. Takto možno nazvať dnešné prvé stretnutie mladých pútnikov so Svätým Otcom na pláži Copacabana. Pápež František sa dnes z rezidencie v Sumaré vybral o niečo skôr, ako bolo pôvodne plánované. Helikoptérou sa krátko po 17. hod. (22. hod. nášho času) presunul do Ria de Janeiro na známu pláž v tvare polmesiaca. Jej štvorkilometrový úsek prechádzal v otvorenom džípe, aby mohol pozdraviť viac ako jeden milión mladých, ktorí sa na pláži zišli z celého sveta. Približne polhodinu trval jeho presun až k pódiu. Napriek ďalšiemu intenzívnemu dňu sršal Svätý Otec energiou a dobrou náladou. Zdravil mladých, požehnával deti, dokonca ochutnal z tradičného argentínskeho nápoja maté, ktorý mu ponúkol jeden z mladých pútnikov.

Za tónov piesní z večerného podujatia pod názvom Rio de Fé (Rio viery), pápeža privítal Mons. Orani João Tempesta, arcibiskup Ria de Janeiro. „My sme pápežova mládež,“ volali nadšení mladí, keď Svätý Otec vystúpil na pódium. Mons. Tempesta sa pápežovi Františkovi poďakoval za jeho prítomnosť: „Svätý Otec (...) z celého srdca vás pozdravujeme! Ďakujeme, že ste prijali toto pozvanie!“

Latinskoamerická hudba, hra farieb, chytľavé tanečné variácie. Takto skupina 150 mladých predstavila každodenný život v Riu de Janeiro. Na plátne v pozadí nechýbali zábery najznámejších miest Ria, ale aj ohňostrojov, ktoré sa konajú na známej pláži. Mladí chceli vystúpením ukázať svoju snahu skĺbiť každodenný život v súčasnosti so životom kresťana nasledujúceho cestu, ktorú mu pripravil Kristus. Súčasťou programu bola aj promenáda vlajok viac ako 150 krajín, ktoré na SDM mladí zastupovali.

Bezprostredne potom nasledoval príhovor pápeža Františka. „Ukazujete mi, že viera je silnejšia než chlad a dážď,“ zažartoval pápež v úvode. Komentoval tak veľký počet pútnikov, ktorí na pláž prišli aj napriek nízkym teplotám, ktoré sa pohybovali okolo pätnástich stupňov. „Je vás tu mnoho! Pochádzate zo všetkých kontinentov! Často ste si vzdialení nielen z geografického hľadiska, ale tiež z hľadiska existenciálneho, kultúrneho, sociálneho, ľudského. Ale dnes ste tu, lepšie povedané sme tu spoločne, zjednotení, aby sme sa delili s vierou a radosťou zo stretnutia s Kristom, z toho, že sme jeho učeníkmi,“ povedal Svätý Otec. Počas príhovoru si spomenul aj na svojich predchodcov: Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Minúta ticha a modlitby dnes patrila Sophii Morinièrovej, obeti tragickej nehody vo Francúzskej Guayane, počas ktorej sa zranili aj ďalší pútnici cestujúci na SDM do Ria.

Svätý Otec vo svojom príhovore pozdravil nielen mladých prítomných na pláži Copacabana, ale aj všetkých tých, ktorí sú s nimi zjednotení prostredníctvom komunikačných prostriedkov (plné znenie príhovoru a bude k dispozícii na našej internetovej stránke).

Po skončení príhovoru pápeža pozdravili mladí prichádzajúci z piatich kontinentov. Nechýbali ani slzy dojatia, niektorí Svätému Otcovi odovzdali vlastné darčeky. Nasledovala ďalšia časť vystúpenia. Prostredníctvom neho Brazílčania predstavili svojich prvých evanjelizátorov na kontinente. Niekoľkými scénami ponúkli zaujímavý obraz aj o živote s Kristom, o živote tých, ktorí ho nasledujú. O živote, ktorý znamená niesť kríž, ale tiež spoľahnúť sa na Krista. Za nadšeného potlesku predovšetkým domácich ponúkli aj vyobrazenie významnej časti cirkevných dejín krajiny: vylovenie čiernej sošky Nepoškvrnenej Panny Márie tromi rybármi z rieky Paraíba.

Stretnutie bolo ukončené formou liturgie slova. Svätý Otec sa mladým pútnikom z celého sveta znova prihovoril. Povzbudil ich ku „kopernikovskej revolúcii”, aby stredom ich života neboli oni sami, ale Boh. Opakovane im pripomenul, aby neváhali do svojho života „dodať vieru“, a tiež aj nádej a lásku, cez živý vzťah k Ježišovi Kristovi. Podelil sa s mladými s tým, že rovnako ako ich on prišiel upevniť vo viere, tak sa medzi nimi prišiel upevniť vo viere aj on sám (plný text homílie zverejníme na našej internetovej stránke). Na záver sa spoločne sa s mladými pomodlil modlitbu Otče náš a udelil im svoje apoštolské požehnanie.

Copacabana čaká na Svätého Otca

Už dnes večer sa mladí dočkajú! Pápež František sa o 18. hod. (23.00) na pláži Copacabana, na juhu Ria, po prvýkrát stretne s účastníkmi 28. ročníka Svetových dní mládeže. Na pripravenom pódiu s kapacitou až tisíc ľudí, sa po úvodných pozdravoch uskutoční predstavenie s názvom Rio viery. Každodenný život mesta umelecky predstaví 150 mladých. Osobne pápeža pozdraví päť mladých, zastupujúcich päť kontinentov.

Stretnutie bude pokračovať formou liturgie slova. Potom sa Svätý Otec prihovorí mladým pútnikom z celého sveta, spoločne sa s nimi pomodlí modlitbu Otče náš a udelí im svoje apoštolské požehnanie.

Štvrtkový program na pláži Copacabana by sa mal skončiť o 19.15 (00.15), keď sa pápež presunie do rezidencie v Sumaré.

Pápež František zaklopal na dvere favely Varginha

Svätý Otec chcel počas svojej apoštolskej cesty v Brazílii zaklopať na každé dvere. Aj na tie, za ktorými sa nachádza chudoba, trápenie, problémy so zákonom. Vedený týmto svojim úmyslom tak prekročil prah chudobnej štvrte v Riu de Janeiro – favely Varginha. O 11. hod. dopoludnia (o 16. hod. nášho času) sa radostne zvítal s očakávajúcimi obyvateľmi štvrte, do ktorej ľudia zvonku vstupujú len s veľkými obavami. Za daždivého počasia ho v mene celej komunity privítal duchovný správca farnosti, biskupský vikár a predstavená Misionárok lásky.

Maličký kostolík splývajúci s provizórnymi budovami, niektorými pozliepanými z plechu, sa stal prvou zastávkou počas jeho návštevy vo favele. Vstúpil doň za spevu a radostných pokrikov veriacich. Kostol nesie meno sv. Hieronyma Emilianiho, ktorého Pius XI. vyhlásil za „patróna sirôt a opustených mladých“. Vybudovaný bol za pomoci miestnych pátrov somaskov a sestier Misionárok lásky. Pápež František sa v jeho priestoroch, napriek hluku prichádzajúcemu zvonku, zahĺbil do modlitby. Za účasti niekoľkých členov farského spoločenstva potom požehnal nový oltár. Farnosť mu z vďačnosti a ako spomienku na návštevu odovzdala svoj dar: erb pápeža Františka, ktorý z odpadových materiálov vlastnoručne vyrobili obyvatelia favely.

Pri východe z kostola sa Svätý Otec prihovoril skupine malých detí. Drobnými gestami im naznačil, aby sa za neho modlili a udelil im svoje požehnanie. Jeho kroky potom smerovali na miestne futbalové ihrisko s kapacitou 200-tisíc ľudí, ktoré už odchovalo niekoľkých známych brazílskych futbalistov. Cestu, ktorú pápež František prešiel pešo, lemovali tisíce veriacich. So slzami v očiach mu podávali ruky, odovzdávali skromné darčeky, ako tričká či vlastnoručne vyrobené predmety. Veľká bola aj radosť na strane pápeža, ktorý ich objímal, prihováral sa im a utešoval. Zastavil sa tiež v domácnosti jednej z miestnych rodín. Po krátkej návšteve opäť pokračoval v ceste na ihrisko. Ľudia ho tam vítali v pršiplášťoch a s dáždnikmi v rukách, spievali nábožné piesne a radostne pokrikovali: Vitaj František!

Na tribúne ihriska, odkiaľ mal zaznieť prejav Svätého Otca, sa mu najprv prihovoril manželský pár. Slová, ktoré mu adresoval, boli slovami prijatia zo strany celej chudobnej komunity. Manžel v úvode pápeža poprosil o to, aby mohol porušiť protokol, a namiesto oslovenia "Vaša svätosť", ho nazývať otcom – otcom Františkom. So súhlasným úsmevom Svätého Otca potom pokračoval: „Tvoj životný príbeh je poznačený vychádzaním v ústrety marginalizovaným, nešťastným, tým, na ktorých spoločnosť a verejná moc zabúda. Ďakujeme za tvoju prítomnosť!“ V krátkosti tiež opísal dejiny favely Varginha, ktoré sa začali písať v roku 1940. Ako povedal, jej obyvatelia budujú svoje domovy v pote a v slzách, ale tiež v jednote s Bohom a jeho požehnaním.

„Náš milovaný otec“, aj takto oslovoval pápeža Františka mladý Brazílčan, ktorý pripomenul nielen smutnú realitu v tejto štvrti, ale aj túžbu jej obyvateľov po zmene. Ako povedal, zabudnutá favela, ktorá doteraz zapĺňala správy v čiernej kronike novín, sa zrazu stala centrom pozornosti zo strany medzinárodných médií. Svätému Otcovi sa preto prihovoril aj takto: „Možno až teraz, Otče, je možné nájsť odpoveď na to, prečo sa tejto komunite dostala možnosť prijať vašu návštevu. Pretože sme malí, chudobní, zabudnutí, no aj dokonca pred potleskom a reflektormi ostávame verní Bohu, prostí, pokorní, zjednotení.“

V závere vyjadril manželský pár s úsmevom na tvári nádej, že nejde o poslednú návštevu pápeža Františka v tejto komunite.

Svätý Otec páru udelil svoje požehnanie a nechal sa s nimi na pamiatku vyfotiť. Potom nasledoval jeho prejav:

Pápež František obyvateľom favely: „Cirkev je s vami!“

Príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve favely Varginha v Riu de Janeiro 25. júla 2013 prinášam v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Je krásne môcť byť tu s vami! Od začiatku plánovania návštevy v Brazílii bolo mojou túžbou môcť navštíviť v tejto krajine každú štvrť. Tak rád by som zaklopal na každé jedny dvere, zaželal „Dobrý deň!“, požiadal o pohár osviežujúcej vody, dal si „kávičku“, porozprával sa ako s blízkymi priateľmi, načúval srdcu každého jedného človeka, rodičov, detí, starých rodičov... No Brazília je tak nesmierne veľká! Nie je možné zaklopať na každé dvere! Preto som sa rozhodol prísť sem a navštíviť vašu štvrť, ktorá dnes zastupuje všetky štvrte Brazílie. Aké je to krásne byť prijatí s láskou, s veľkodušnosťou, s radosťou! Stačí sa len pozrieť, ako ste vyzdobili vaše ulice; je to tiež prejav náklonnosti, prameniaci z vášho srdca, zo srdca Brazílčanov, ktorí oslavujú! Veľmi ďakujem každému z vás za nádherné prijatie! Ďakujem Mons. Oranimu Tempestovi a manželom Ranglerovi a Joane za ich srdečné slová.

1. Od prvého momentu ako som sa len dotkol brazílskej zeme a tiež tu uprostred nás, cítim sa byť prijatý. Je dôležité vedieť prijať človeka. Je to omnoho krajšie než akákoľvek okrasa či dekorácia. Hovorím to preto, lebo keď sme veľkodušní v prijímaní druhého človeka a vieme sa s ním o niečo podeliť – o trochu jedla, o miesto v našom dome, o náš čas –, nielenže nezostaneme ochudobnení, ale sami sa tým obohacujeme. Veľmi dobre viem, že ak je niekto hladný a zaklope na vaše dvere, vy vždy nájdete spôsob, ako sa s jedlom podeliť. Ako hovorí príslovie, vždy sa dá „doliať trocha vody do fazule“! A vy to robíte s láskou, čím ukazujete, že pravé bohatstvo nespočíva vo veciach, ale v srdci!

A brazílsky ľud, zvlášť tí najjednoduchší ľudia, môžu dať svetu cennú lekciu solidárnosti – slovo tak často pozabudnuté alebo zamlčiavané, pretože sa ťažko počúva. Chcel by som apelovať na tých, ktorí majú väčšie možnosti, na verejné autority a na všetkých ľudí dobrej vôle, angažujúcich sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti: neúnavne pracujte v záujme spravodlivejšieho a solidárnejšieho sveta! Nikto nemôže zostať ľahostajný voči nerovnostiam, ktoré stále existujú vo svete! Kiež by každý, podľa vlastných možností a vlastnej zodpovednosti, dokázal ponúknuť svoj príspevok, aby sa urobil koniec toľkým nespravodlivostiam. Nie kultúra egoizmu a individualizmu, často ovládajúca našu spoločnosť, nie tá buduje a robí svet obývateľnejším, ale kultúra solidárnosti; kultúra, ktorá nevidí v druhom človeku súpera alebo len číslo, ale brata. A my všetci sme bratia.

Chcem vysloviť podporu úsiliu, ktoré brazílska spoločnosť vynakladá v záujme sceliť všetky časti svojho tela, aj tie najviac trpiace a núdzne, prostredníctvom boja proti hladu a chudobe. Nijaké úsilie o nastolenie pokoja nebude mať dlhé trvanie a nebude ani harmónie či šťastia v takej spoločnosti, ktorá ignoruje, vysúva na okraj a zanecháva na periférii niektorú svoju časť. Takáto spoločnosť jednoducho ochudobňuje samu seba, ba stráca čosi, čo je pre ňu podstatné. Vždy pamätajme: len ak sme schopní sa podeliť, len vtedy sa skutočne stávame bohatšími. Všetko, s čím sa podelíme, sa znásobuje! Mieru veľkosti nejakej spoločnosti určuje to, akým spôsobom zaobchádza s tým najnúdznejším, ktorý nemá nič okrem svojej chudoby!

2. Chcel by som vám tiež povedať, že Cirkev, „advokátka spravodlivosti a obhajkyňa chudobných proti netolerovateľným sociálnym a ekonomickým nerovnostiam, ktoré kričia do neba“ (Dokument z Aparecidy, 395), túži ponúknuť svoju spoluprácu každej iniciatíve, ktorá môže znamenať pravý rozvoj každého človeka a celého človeka. Drahí priatelia, je určite nevyhnutné poskytnúť chlieb hladnému. Je to akt spravodlivosti. No jestvuje i hlad, ktorý je hlbší, hlad po šťastí, ktorý dokáže utíšiť iba Boh. Nemožno hovoriť o skutočnom napomáhaní spoločného dobra, ani o pravom rozvoji človeka tam, keď sa ignorujú základné piliere, na ktorých spočíva krajina, jej nemateriálne dobrá: život, ktorý je Božím darom, hodnotou, ktorú treba ochraňovať a vždy presadzovať; rodina, základ spolunažívania a prostriedok proti spoločenskému rozvratu; integrálne vzdelávanie, ktoré sa neobmedzuje len na jednoduchý prenos informácií, zameraný na zisk; zdravie, ktoré sa má usilovať o celkové blaho osoby, vrátane duchovného rozmeru, podstatného pre duševnú rovnováhu človeka a pre zdravé spolunažívanie; bezpečie, v tom presvedčení, že nad násilím možno zvíťaziť iba ak sa začne od premeny ľudského srdca.

3. Ešte by som chcel povedať poslednú vec. Tu, ako v celej Brazílii, je mnoho mladých ľudí. Vy, drahá mládež, ste zvlášť citliví na bezprávie, no často ste znechutení z faktov, ktoré svedčia o korupcii, z ľudí, ktorí miesto toho, aby sa snažili o spoločné dobro, hľadajú len svoje vlastné záujmy. Tiež vám a všetkým opakujem: nedajte sa nikdy odradiť, nestrácajte dôveru, nedovoľte, aby nádej zhasla. Realita sa môže zmeniť, človek sa môže zmeniť. Snažte sa vy ako prví prinášať dobro, neprivykajte si na zlo, ale na jeho premáhanie. Cirkev vás sprevádza, prinášajúc vám vzácne dobro viery, Ježiša Krista, ktorý „prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10).

Dnes všetkým vám, osobitne obyvateľom tejto štvrte Varginha, hovorím: Nie ste sami, Cirkev je s vami. Pápež je s vami! Každého z vás nesiem vo svojom srdci, spolu s úmyslami, ktoré máte hlboko v duši: poďakovania za radosti, prosby o pomoc v ťažkostiach, túžbu po úteche v momentoch bolesti a trápenia. Všetko zverujem do príhovoru Našej Panej z Aparecidy, Matky všetkých chudobných Brazílie, a s veľkou láskou vám udeľujem moje požehnanie.

Obyvatelia favely osobne prijmú pápeža

Pápež František dnes o 11. hod. miestneho času (o 16. hod. nášho času) navštívi jednu z chudobných štvrtí v Riu de Janeiro – favelu Varginha, kde je už netrpezlivo očakávaný. Jej obyvateľov v týchto dňoch spája radostná atmosféra, spoločne vyzdobili cesty a domovy, aby privítali vzácneho pútnika, ktorý mal k chudobným vždy veľmi blízko.

Svätý Otec chce počas návštevy v Brazílii pozdraviť všetkých, a teda aj najnúdznejších. V miestnej komunite ho v mene jej členov privíta manželský pár, ktorý sa mu tiež v krátkosti prihovorí. Pápež sa potom presunie do miestneho kostolíka sv. Hieronyma Emilianiho, ktorého Pius XI. vyhlásil za „patróna sirôt a opustených mladých“. Ide o výsledok misijného pôsobenia miestnych pátrov somaskov a sestier Misionárok lásky. V kostole sa za účasti niekoľkých členov farského spoločenstva Svätý Otec pomodlí a požehná nový oltár. Farnosť mu potom odovzdá svoj dar: erb pápeža Františka, ktorý z odpadových materiálov vlastnoručne vyrobili obyvatelia favely.

Z kostola sa Svätý Otec pešo vyberie na futbalové ihrisko, pričom cestou pozdraví veriacich a navštívi aj domácnosť jednej z miestnych rodín. Príhovor na ihrisku adresuje nielen obyvateľom tejto chudobnej štvrte, ale aj ďalším, ktorých je v Brazílii približne 11 miliónov.

Pápež František má kľúče od Ria de Janeiro

Svätému Otcovi boli dnes ráno (25. júla) pred desiatou hodinou miestneho času (podľa nášho času pred treťou popoludní) v Mestskom paláci v Riu de Janeiro odovzdané symbolické kľúče od mesta.

V sídle magistrátu pápeža Františka privítal Eduardo Paes, primátor Ria. Spolu s prítomnými olympionikmi a paraolympionikmi odovzdal pápežovi darček v podobe trička brazílskej výpravy na 31. olympijských hrách, ktoré sa uskutočnia v roku 2016 na ich domácej pôde. Pápež prítomných športovcov osobne pozdravil, s každým si podal ruku, vymenil pár slov a zažartoval. Spolu s niekoľkými predstaviteľmi mesta, vrátane primátora, potom vystúpil na balkón paláca, kde sa ceremónia odovzdávania kľúčov odohrala. Požehnal tiež olympijské vlajky, ako aj ľudí, ktorí sa zhromaždili na priestranstve pred palácom. Zamával im a niekoľkými slovami sa im prihovoril:

„Práve sme požehnali vlajky a náboženské obrazy. Dobrý deň vám všetkým! Veľmi pekne ďakujem za vašu prítomnosť tu v tejto chvíli. Teraz by som chcel zo srdca udeliť požehnanie vám všetkým, vašim rodinám, vašim priateľom, štvrtiam, všetkým.“

Po požehnaní pápež prítomných poprosil, aby sa za neho modlili. Jeho cesta z paláca potom smerovala do miestnej favely Varginha.

Sústrastný telegram pápeža do Santiaga de Compostela

Pápež František zaslal dnes 25. júla 2013 arcibiskupovi Santiaga de Compostela Mons. Juliánovi Barriovi Barriovi sústrastný telegram, v ktorom vyjadruje bolesť nad 78 obeťami a viac ako 140 zranenými v dôsledku včerajšieho železničného nešťastia v Santiagu de Compostela. Svätý Otec „pozdvihuje svoju vrúcnu modlitbu k Pánovi za všetkých zosnulých a tých, ktorých táto tragická udalosť postihla“. Ďalej v telegrame píše:

„S pocitmi intenzívnej bolesti vás prosím, excelencia, aby ste sprostredkovali obetiam a ich rodinám moju duchovnú blízkosť, moju bratskú lásku a moju úprimnú solidaritu a súčasne v tomto čase smútku ubezpečili o mojom príhovore za zomrelých a o modlitbách za ranených. Vyprosujem pre nich u Boha rýchle a úplné uzdravenie. V tento deň, v ktorom Cirkev zveruje veriacich príhovoru apoštola Jakuba, nebeského patróna Španielska a svedka vzkrieseného Krista, spolu s mojimi prejavmi povzbudenia pre všetky deti tejto ušľachtilej krajiny udeľujem osobitné apoštolské požehnanie, ktoré nech je nositeľom nádeje pochádzajúcej z viery a útechy, ktorú dáva autentická láska.“

Pápež František chce opäť navštíviť Aparecidu v roku 2017

„Dovidenia v roku 2017, keď sa vrátim,“ týmito slovami sa včera pápež František rozlúčil s veriacimi, ktorých sa pred budovu baziliky národnej mariánskej svätyne v Aparecide zišlo viac ako dvestotisíc. Z jej balkóna sa im spontánnym spôsobom prihovoril krátko po skončení svätej omše, počas ktorej zasvätil svoj pontifikát patrónke Brazílie. Ako počas stretnutia s novinármi vysvetlil hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi SJ, pápež chce v roku 2017 opätovne navštíviť svätyňu pri príležitosti 300. výročia nájdenia sošky Panny Márie v rieke Parnaíba.

Podľa slov P. Lombardiho tak o štyri roky pápež pravdepodobne navštívi dve miesta mariánskeho kultu. Okrem Aparecidy bude sláviť výročie aj portugalská Fatima, ktorá si pripomenie sto rokov od zjavenia Panny Márie trom malým pastierikom – Lucii, Hyacinte a Františkovi.

Pápež počúval svedectvá vyliečených z drogovej závislosti

Kroky pápeža Františka viedli v stredu 24. júla zo svätyne v Aparecide do „osobitnej svätyne ľudského utrpenia“. Takto Svätý Otec nazval Nemocnicu sv. Františka Assiského v Riu de Janeiro, ktorú navštívil večer o 18.30 hodine miestneho času (23.30 nášho času). Zariadenie, ktoré spravujú františkánski terciári, poskytuje okrem liečby závislostí na drogách a alkohole aj bezplatné lekárske a chirurgické služby chudobným, ktorí by si návštevu lekára či nemocnice dovoliť nemohli. Mimoriadneho hosťa privítal riaditeľ rovnomennej asociácie, pod ktorú nemocnica patrí, a minister zdravotníctva. Po chvíľke modlitby v kaplnke zariadenia sa pápež František pešo pomedzi zástup, ktorému neprekážal ani hustý vytrvalý dážď, odobral k pódiu v priľahlom nádvorí.

Arcibiskup Ria de Janeiro Mons. Orani João Tempesta tu začal svoj príhovor citáciou úryvku z Dokumentu z Aparecidy, ktorý pripomína, že „evanjelizácia ide vždy spolu s podporou človeka a s autentickým kresťanským oslobodením“. Slová, ktoré sa stávajú skutočnosťou v každodennej práci nemocnice, ktorá je bezpochyby dielom milosrdenstva a podpory ľudskej dôstojnosti.

Etapy procesu uzdravovania, ako aj sieť zariadení, ktoré sa venujú liečbe toxických závislostí predstavil koordinátor projektu výstavby nového pavilónu kanonik Manuel de Oliveira Manangão. Spomenul zameranie nového pavilónu, vybudovaného vďaka sponzorskej pomoci Konferencie biskupov Talianska, ktorú na inauguračnej slávnosti centra zastupoval jej predseda, kardinál Angelo Bagnasco.

Najsilnejším momentom večera boli výpovede dvoch mladých mužov, ktorí prešli procesom terapie, z ktorých jeden žil desať rokov ako dieťa ulice a 17 na drogách. Záverečné objatie s pápežom sa nezaobišlo bez sĺz dojatia.

Slova sa ujal aj zakladateľ a riaditeľ Asociácie sv. Františka brat František Bellotti. Pripomenul 27 ročnú históriu dobročinnej inštitúcie a 13 ročnú existenciu bratstva, ktoré pôsobí v Brazílii a na Haiti. Pozastavil sa pri jednom z prvých vyjadrení pápeža Františka „Cirkev chudobná a pre chudobných“ a Svätému Otcovi poprial, aby posledný deň jeho pontifikátu bol ako prvý. Ako dar prijal pápež sochu zobrazujúcu sv. Františka, ako objíma malomocného. Udalosť, ktorú spomenul v následnom príhovore. Po ňom sa s prítomnými pomodlil modlitbu Otče náš a udelil im požehnanie. V závere stretnutia požehnal pamätnú tabuľu nového pavilónu Nemocnice sv. Františka, nazvaného Stredisko integrálnej starostlivosti o duševné zdravie, ktoré bude svojim pacientom denne poskytovať 24-hodinovú službu.

Pápež František v Nemocnici sv. Františka: „Nenechajte si ukradnúť nádej!“

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri návšteve Nemocnice sv. Františka v Riu de Janeiro 24. júla 2013:

Drahý arcibiskup Ria de Janeiro a drahí bratia v biskupskej službe,

vážené autority,

drahí členovia cteného Tretieho rádu sv. Františka „da Penitência“,

drahí lekári, zdravotné sestry a ďalší zdravotnícki pracovníci,

drahí mladí a rodinní príslušníci! Dobrý večer!

Boh chcel, aby moje kroky po návšteve svätyne Našej Panej z Aparecidy viedli do osobitnej svätyne ľudského utrpenia, ktorou je Nemocnica sv. Františka z Assisi. Dobre známa je konverzia vášho svätého patróna: mladý František opustí bohatstvo a pohodlie sveta, aby sa stal chudobným medzi chudobnými. Chápe, že nie veci, vlastníctvo a idoly sveta sú pravým bohatstvom a tým, čo dáva pravú radosť, ale je to nasledovanie Krista a služba druhým. No možno je menej známa chvíľa, kedy sa toto všetko v jeho živote stalo konkrétnym. Bolo to vtedy, keď objal malomocného. Tento trpiaci brat, odsunutý na okraj, sa stal pre sv. Františka z Assisi „sprostredkovateľom svetla“ (porov. Lumen fidei, 57), pretože v každom bratovi a sestre, ktorí sú v ťažkostiach, objímame trpiace Kristovo telo. Dnes, na tomto mieste zápasu so závislosťou na toxických látkach, by som chcel objať každého a každú z vás, vás, ktorí ste Kristovým telom, a prosiť, aby Boh napĺňal zmyslom a nádejou vašu cestu, a aj moju.

Objatie. Všetci sa potrebujeme naučiť objať toho, kto je v núdzi, tak ako sv. František. Sú mnohé situácie v Brazílii, vo svete, ktoré si vyžadujú pozornosť, starostlivosť, lásku, tak ako je to v prípade zápasu so závislosťou na chemických látkach. V našich spoločnostiach ale často prevažuje egoizmus. Koľkí „obchodníci so smrťou“ sledujú iba logiku moci a peňazí za každú cenu! Pliaga obchodu s drogami, ktorá podporuje násilie a rozsieva bolesť a smrť, si vyžaduje skutok odvahy od celej spoločnosti. Liberalizácia používania drog, o ktorej sa diskutuje v rôznych častiach Latinskej Ameriky, nezníži rozšírenie a vplyv chemickej závislosti. Potrebné je riešiť problémy, z ktorých pramení ich užívanie, podporovaním väčšej spravodlivosti, vychovávaním mladých k hodnotám, ktoré budujú spoločný život, sprevádzaním tých, ktorí sú v ťažkostiach a dávaním nádeje do budúcnosti. Všetci potrebujeme vidieť druhého očami Kristovej lásky, naučiť sa objať toho, kto to potrebuje, a takto mu prejaviť blízkosť, záujem a lásku.

Objímať však nestačí. Podávajme ruku tomu, kto je v ťažkostiach, tomu, kto padol do temnoty závislosti, možno bez toho, aby vedel ako, a povedzme mu: Môžeš znovu vstať, môžeš sa znovu pozdvihnúť, je to namáhavé, ale dá sa to, ak to ty chceš. Drahí priatelia, chcel by som povedať každému z vás, ale najmä všetkým tým, ktorí nemali odvahu nastúpiť na vašu cestu: Ty sám si hlavným aktérom tohto výstupu, toto je nevyhnutná podmienka! Nájdeš vystretú ruku toho, kto ti chce pomôcť, ale nikto nemôže stúpať namiesto teba. - Ale nikdy nie ste sami! Cirkev a mnohí ľudia stoja pri vás. Pozerajte s dôverou pred seba, vaša cesta je dlhá a namáhavá, ale pozerajte vpred, „je tu istota budúcnosti, ktorá má rozdielnu perspektívu než iluzórne ponuky svetských idolov, dáva však nový elán a novú silu pre každodenný život“ (Lumen fidei, 57). Všetkým vám chcem zopakovať: Nenechajte si ukradnúť nádej! Nenechajte si ukradnúť nádej! Ale chcem tiež povedať: nekradnime nádej! Naopak, stávajme sa všetci nositeľmi nádeje!

V evanjeliu čítame podobenstvo o dobrom Samaritánovi, ktoré rozpráva o mužovi, ktorého prepadli zbojníci a nechali ho polomŕtveho na okraji cesty. Ľudia prechádzajú, pozerajú sa, ale sa nepristavia. Pokračujú ľahostajne po ceste: nie je to ich starosť! Koľkokrát sa tvárime, že nevidíme... Iba jeden Samaritán, niekto neznámy, vidí, zastaví sa, zdvihne ho, podá mu ruku a ošetrí ho (porov. Lk 10,29-35). Drahí priatelia, myslím si, že tu v tejto nemocnici sa konkrétne sprítomňuje podobenstvo o dobrom Samaritánovi. Tu nie je ľahostajnosť, ale pozornosť, tu nie je nezáujem, ale láska. Asociácia sv. Františka a Sieť pre liečbu závislostí učia skloniť sa nad tým, kto je v ťažkostiach, pretože v ňom vidia Kristovu tvár, pretože v ňom je Kristovo telo, ktoré trpí. Ďakujem všetkým zdravotníckym pracovníkom tohto zariadenia. Vaša služba je veľmi cenná, robte ju vždy s láskou. Je to služba preukázaná Kristovi, prítomnému v bratoch: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40) - hovorí nám Ježiš.

A chcel by som zopakovať všetkým vám, ktorí bojujete proti toxickej závislosti, vám rodinám, ktoré máte úlohu, ktorá často nie je jednoduchá: Cirkev nie je vzdialená od vašich námah, ale sprevádza vás s láskou. Pán je vám blízko a drží vás za ruku. V najtvrdších chvíľach pozerajte na neho a dá vám útechu i nádej. Dôverujte aj materskej láske jeho Matky Márie. Dnes predpoludním som vo svätyni v Aparecide zveril každého z vás jej srdcu. Tam, kde je potrebné niesť kríž, tam je vždy vedľa nás aj ona, Matka. Nechávam vás v jej rukách a s láskou všetkých požehnávam.

Svätý Otec ďakuje Jánovi Pavlovi II. prostredníctvom tweetu

Ďakujeme blahoslavenému Jánovi Pavlovi II. za Svetové dni mládeže a za toľké povolania, ktoré sa zrodili počas ich 28 ročníkov. (Tweet pápeža Františka z 24. júla 2013)

Homília Svätého Otca v Aparecide: Nádej, prekvapenie, radosť

Ponúkam vám plný text homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri svätej omši v Bazilike v Aparecide 24. júla 2013:

Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe,

drahí bratia a sestry!

Koľká radosť, že som mohol prísť do domu Matky každého Brazílčana, do Svätyne Našej Panej z Aparecidy! Deň po mojom zvolení za rímskeho biskupa som navštívil Baziliku Santa Maria Maggiore v Ríme, aby som Panne Márii zveril svoj úrad Petrovho nástupcu. Dnes som chcel prísť sem, aby som poprosil Máriu, našu Matku, za šťastný priebeh Svetových dní mládeže a aby som pod jej ochranu zveril život ľudu Latinskej Ameriky.

Chcel by som vám povedať najmä jedno. V tejto svätyni, kde sa pred šiestimi rokmi konala Piata generálna konferencia biskupov Latinskej Ameriky a Karibských ostrovov, sa stalo niečo prekrásne, čo som mohol osobne zakúsiť: vidieť, ako sa biskupi, ktorí pracovali nad témou stretnutia s Kristom, apoštolátu a misie, cítili byť povzbudzovaní, sprevádzaní a istým spôsobom inšpirovaní tisíckami pútnikov, ktorí sem každodenne prichádzali zveriť svoj život Panne Márii. Tá konferencia bola veľkým okamihom Cirkvi. A naozaj možno povedať, že Dokument z Aparecidy sa zrodil práve z tohto prepojenia práce pastierov a jednoduchej viery pútnikov, pod materskou ochranou Márie. Keď Cirkev hľadá Krista, klope vždy na dvere Matkinho domu a prosí: „Ukáž nám Ježiša!“ To od nej sa učíme pravému apoštolátu. Tu vidno, prečo Cirkev ide do misie vždy po stopách Márie.

Dnes, hľadiac na Svetové dni mládeže, ktoré ma priviedli do Brazílie, aj ja prichádzam a klopem na dvere domu Márie, ktorá milovala a vychovávala Ježiša, aby pomohla nám všetkých, pastierom Božieho ľudu, rodičom, vychovávateľom, odovzdať našim mladým hodnoty, ktoré ich urobia tvorcami spravodlivejšieho, solidárnejšieho a bratskejšieho národa i sveta. Preto by som chcel poukázať na tri jednoduché postoje: živiť nádej, nechať sa prekvapiť Bohom, žiť v radosti.

1. Živiť nádej. Druhé omšové čítanie predstavuje dramatickú scénu: žena – je to postava Márie i Cirkvi – je prenasledovaná drakom – diablom –, ktorý chce zhltnúť jej dieťa. No táto scéna nie je scénou smrti, ale života, pretože Boh zasahuje a zachraňuje dieťa (porov. Zjv 12,13a.15-16a). Koľko ťažkostí je v živote každého jednotlivca, uprostred našich ľudí, v našich spoločenstvách. No akokoľvek veľkými sa môžu zdať, Boh nikdy nedopustí, aby sme sa v nich utopili. Zoči-voči skleslosti, ktorá sa môže vyskytnúť v živote, u toho, kto pracuje na evanjelizácii alebo kto sa snaží žiť vieru v úlohe otca či matky rodiny, chcem povedať s rozhodnosťou: majte vždy v srdci túto istotu: Boh kráča po vašom boku, ani na chvíľu vás neopustí! Nikdy nestrácajme nádej! Nikdy ju neuhasme vo svojom srdci! „Drak“, čiže zlo, je prítomný v našich dejinách, ale nie on je najsilnejší. Najsilnejší je Boh a Boh je naša nádej!

Pravdou je, že dnes takmer všetci, aj naši mladí, cítia lákadlá mnohých modiel, ktoré sa stavajú na miesto patriace Bohu a zdajú sa, že dávajú nádej: peniaze, úspech, moc, rozkoš. Často sa v srdciach mnohých rozhosťuje pocit osamelosti a prázdna, vedúci k vyhľadávaniu kompenzácií v týchto pominuteľných idoloch. Drahí bratia a sestry, buďme svetlami nádeje! Majme pozitívny pohľad na realitu. Povzbudzujme k obetavosti, ktorá charakterizuje mladých, sprevádzajme ich, aby sa stávali protagonistami vytvárania lepšieho sveta. Sú silným motorom pre Cirkev a spoločnosť. Nepotrebujú iba veci, potrebujú predovšetkým, aby sa im ponúkli nemateriálne hodnoty, ktoré sú duchovným srdcom národa, pamäťou národa. V tejto Svätyni, ktorá je súčasťou pamäti Brazílie, ich môžeme doslova čítať: duchovnosť, obetavosť, solidarita, vytrvalosť, bratskosť, radosť – sú to hodnoty, ktorých najhlbší koreň spočíva v kresťanskej viere.

2. Druhý postoj: nechať sa prekvapiť Bohom. Kto je mužom či ženou nádeje, – tej veľkej nádeje, ktorú nám dáva viera –, vie, že aj uprostred ťažkostí Boh koná a nás prekvapuje. Príkladom toho je aj história tejto svätyne. Traja rybári, po celodennej márnej námahe, keď vo vodách rieky Parnaiba nič nechytili, nachádzajú v nich niečo nezvyčajného: vyobrazenie Panny Márie, Našej Panej Počatia (Nossa Senhora Conçeicão). Kto by si bol pomyslel, že miesto neplodného rybolovu sa raz stane miestom, na ktorom sa všetci Brazílčania môžu cítiť ako deti tej istej Matky? Boh vždy udivuje, ako nové víno v evanjeliu, ktoré sme počuli. Boh uchováva pre nás vždy len to najlepšie. Ale žiada, aby sme sa jeho láskou nechali prekvapiť, aby sme akceptovali jeho prekvapenia. Spoľahnime sa na Boha! Keď sme od neho vzdialení, víno radosti a víno nádeje sa minie. Ak sa k nemu priblížime, ak zostaneme s ním, potom to, čo sa zdá byť studenou vodou, to, čo je ťažkosťou, to, čo je hriechom, premení sa na nové víno priateľstva s ním.

3. Tretí postoj: žiť v radosti. Drahí priatelia, ak kráčame v nádeji a necháme sa prekvapiť novým vínom, ktoré nám Ježiš ponúka, v našom srdci je radosť a nedá sa nám nebyť svedkami tejto radosti. Kresťan je radostný, nikdy nie smutný. Boh nás sprevádza. Máme Matku, ktorá sa vždy prihovára za život svojich detí, za nás, ako kráľovná Ester v prvom čítaní (porov. Est 5,3). Ježiš nám ukázal, že Božia tvár je tvár Otca, ktorý nás miluje. Hriech a smrť boli porazené. Kresťan nemôže byť pesimistom! Nemá tvár toho, kto sa zdá byť vo večnom smútku. Ak sme naozaj zamilovaní do Krista a cítime, ako nás miluje, naše srdce sa rozhorí takou radosťou, ktorá nakazí aj tých, čo žijú v našom okolí. Ako povedal Benedikt XVI: „Učeník si je vedomý, že bez Krista niet svetla, niet nádeje, niet lásky, niet budúcnosti.“ (Otvárací príhovor Konferencie v Aparecide, 13. mája 2007).

Drahí priatelia, prišli sme klopať na dvere Máriinho domu. Ona nám otvorila, pozvala nás ďalej a ukazuje nám svojho Syna. Teraz nás ona prosí: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Áno, naša Matka, vynasnažíme sa robiť to, čo nám Ježiš povie. A budeme to robiť s nádejou, v dôvere v Božie prekvapenia a plní radosti. Nech sa tak stane.

Aparecida dnes (24. júla) očakáva vzácneho pútnika

Pápež František dnes ako pútnik navštívi Aparecidu, po Guadalupe druhé najznámejšie mariánske pútnické miesto Latinskej Ameriky. Leží medzi Riom de Janeiro a São Paulom, od Sumaré je vzdialená asi 200 km. Po prílete vrtuľníkom a presune autom Svätého Otca v bazilike svätyne privíta jej rektor. Prvé kroky pápeža budú viesť do Kaplnky 12 apoštolov, v ktorej je uchovávaná milostivá socha Panny Márie. Tu prednesie modlitbu za brazílsky ľud, za účastníkov SDM a odovzdá jej kyticu kvetov. Okolo 10.30 miestneho času, teda 15.30 nášho času, sa v bazilike začne svätá omša, ktorú budú so Svätým Otcom koncelebrovať biskupi provincie. V rámci eucharistickej slávnosti pápež prednesie modlitbu k Panne Márii z Aparecidy, ktorou bude vyprosovať požehnanie pre Brazíliu a zasvätí jej svoj pontifikát.

História úcty k Božej Matke z Aparecidy siaha do roku 1717. Vtedy sa miestnym rybárom zachytila do siete soška Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorej však chýbala hlava. Znovu spustili sieť a vylovil aj hlavu sošky. Pätnásť rokov stála soška „Nájdenej“ Panny Márie, podľa významu slova „aparecida“ v dome jedného z rybárov, susedia začali k nemu prichádzať a modliť sa pred ňou. Úcta k Panne Márii sa tu hlboko zakorenila. V roku 1929 pápež Pius XI. vyhlásil Pannu Máriu z Aparecidy za „Kráľovnú a patrónku Brazílie“. O päť rokov (v roku 1834) tu bola postavená aktuálna „Stará bazilika“ a v r. 1955 sa rozhodlo o stavbe „Novej baziliky“, ktorá je dnes po Bazilike sv. Petra v Ríme druhým najväčším kresťanským chrámom sveta. Požehnal ju v roku 1980 Ján Pavol II. a udelil jej titul Basilica Minor. Od roku 1984 je bazilika v Aparecide národnou svätyňou. Ročne ju navštívi viac ako 7 miliónov pútnikov. Zaujímavosťou je, že soška Panny Márie má mestické (miešanecké) črty tváre, čiže ako typická obyvateľka Brazílie, a je znázornená ako žena v požehnanom stave, zaodetá plášťom, ktorý nosia indiánske ženy čakajúce dieťa.

Po svätej omši v bazilike svätyne Svätý Otec navštívi neďaleký arcidiecézny seminár. Tu ešte pred obedom s biskupmi provincie a seminaristami požehná obraz sv. Antona de Santana Galvãa, františkánskeho brata, kanonizovaného Benediktom XVI. v São Paole v máji roku 2007. Obraz bude umiestnený v meste Guaratinguetá, rodisku svätca, ktoré je dnes pútnickým miestom štátu Brazília.

„Seminár Bom Jesús“ (Seminár Dobrého Ježiša), známy ako Kolégium, je vzdialený asi 3 km od národnej svätyne v Aparecide. S jeho výstavbou sa začalo v roku 1894 na pozemku, ktorý podaroval kňaz Lourenço Marcondes de Sá. Podľa návrhu architekta Francisca Carlosa da Silvu ide o komplex v renesančnom štýle. Má tvar písmena E, v strednej časti budovy je umiestnený kostol a šírka priečelia je 200 metrov. V roku 1919 slúžila jedna časť budovy ako Pútnický dom našej Panej z Aparecidy. Zverený bol Kongregácii malých sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktorých zakladateľkou je sv. Paolina, prvá svätá Brazílie, ktorú kanonizoval Ján Pavol II. v roku 2002. Brat Galvão je druhým brazílskym svätcom. V roku 1929 tu otcovia redemptoristi otvorili seminár sv. Alfonza. Od roku 1952 objekt slúži ako Malý a veľký seminár arcidiecézy São Paulo. V súčasnosti kolégium pripravuje kandidátov na kňazstvo z rôznych častí Brazílie v odbore filozofie a teológie. Seminár v júli roku 1980 hostil pápeža Jána Pavla II. počas jeho prvej apoštolskej cesty do Brazílie.

28. ročník SDM otvorila svätá omša na Copacabane

Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro sa včera, 23. júla 2013, začali slávnostnou svätou omšou na pláži Copacabana. 28. ročník podujatia otvoril Mons. Orani João Tempesta, arcibiskup Svätého Šebastiána na Riu de Janeiro, ako znie oficiálny názov mesta.

Viva nossa Senhora! Nech žije naša Pani! – ozývalo sa z úst pol milióna mladých s ružencami v rukách krátko pred začiatkom svätej omše. Všetci vo svojom vlastnom jazyku, ale spoločne, odriekali modlitbu svätého ruženca. Po jej skončení sa na pódiu objavili mladí s bielymi a žltými vlajkami, oficiálnymi farbami Mestského štátu Vatikán, odkiaľ prišla v minulosti iniciatíva organizovať takéto podujatia, a to na podnet pápeža Jána Pavla II. „Žltobieli“ vítali dobrovoľníkov v žltých a zelených tričkách, farbách tohtoročných SDM a zároveň brazílskych národných. Za spevu piesne Emanuel, hymny SDM z roku 2000 v Ríme, niesli symboly Svetových dní mládeže: kríž ako znamenie lásky a ikonu Panny Márie. Oba predmety boli potom umiestnené na pravej strane pódia. Je už tradíciou, že práve na konci podujatia ich mladí hostiteľskej krajiny odovzdávajú do rúk mladých pochádzajúcich z tej krajiny, kde sa nasledujúce SDM uskutočnia. Miesto konania vyhlási Svätý Otec v nedeľu 28. júla pri uzatvorení tohtoročného stretnutia. Mali by sa uskutočniť v Európe v roku 2016.

Otváracia svätá omša sa v utorok začala s menším oneskorením o 19.38 hod., teda o 00.38 hod. nášho času (streda 24. júla). Mons. Orani João Tempesta, arcibiskup Ria, ktorý predsedal eucharistickej slávnosti, v jej začiatku pozdravil mladých a oficiálne otvoril SDM nasledovnými slovami: „Bratia a sestry, so srdcami naplnenými radosťou, tu na piesku pláže Copacabana, dnes otvárame Svetové dni mládeže 2013 v Riu, pri ktorých príležitosti nás Kristus pozýva, aby sme boli učeníkmi a misionármi.“

Homília arcibiskupa Ria de Janeiro sa niesla v rovnakom duchu. „Som si istý, že toto mesto opeknelo vďaka vašej prítomnosti,“ povedal mladým v jej úvode. Rio sa podľa neho v týchto dňoch stalo svätyňou, centrom Cirkvi. Tentokrát platí: „všetky cesty vedú do Ria“. Nezabudol poďakovať aj pápežovi Benediktovi XVI. za výber miesta, témy, ako aj za motiváciu z jeho strany. „Vieme, že nás sprevádza v modlitbách a prostredníctvom médií,“ uviedol. Pripomenul tiež symboliku tohtoročných SDM: po druhýkrát v Brazílii a práve počas prvej cesty prvého latinskoamerického pápeža. Mons. Tempesta vyjadril želanie, aby boli Svetové dni mládeže zdrojom entuziazmu, radosti, aby sa stali svedectvom kresťanského života, ktoré budú mladí ďalej šíriť vo svojich vlastných krajinách na celom svete.

Ježiš prišiel kvôli hriešnikom, prišiel kvôli nám, volá nás, aby sme sa stali jeho učeníkmi. „Naša odpoveď musí byť pohotová: Tu som, Pane, tvoj sluha počúva.“ V závere vyzval mladých, aby budovali bratský svet, budovali Kráľovstvo Božie. „Ste nádejou pre nový svet, ste povolaní formovať novú generáciu,“ povedal. Mladých tiež požiadal, aby sa stali mostami a nebudovali múry, bariéry, aby svojím životom svedčili o prijatí Krista.

Slávnostná svätá omša sa skončila krátko pred poldesiatou večer miestneho času. Mnohí mladí však aj po nej zotrvali na pláži v modlitbách za tohtoročné Svetové dni mládeže, jej účastníkov, Svätého Otca a Cirkev vo svete.

SDM2013 oficiálne otvorené - radosť mladých pútnikov nezmyl ani dážď

Rio de Janeiro, 23.7. - „Sme povolaní, aby sme sa stali protagonistami nového sveta. Svet potrebuje mladých, ako ste vy!“- povedal vo svojej homílii pri otváracej svätej omši arcibiskup Rio de Janeiro Mons. Orani Jao Tempesta. Ten spolu s kardinálmi a biskupmi zo sprievodu Svätého Otca, ako aj s tými, ktorí pricestovali spolu s pútnikmi, slávil svätú omšu na známej pláži Copacabana. Pripomenul, že pred dvoma rokmi v Madride prebrali s radosťou symboly Svetových dní mládeže- kríž a ikonu Panny Márie, čím na seba prevzali zodpovednosť pripraviť prijatie pre pútnikov z celého sveta.

Tí začali prichádzať na Copacabanu už okolo obeda. Počas hudobného programu sa prevalil Copacabanou hustý dážď. Ani ten však mladých pútnikov neodradil. Naopak, naladil ich do spoločnej atmosféry, ktorá vyvrcholila slávením svätej omše. Na jej konci sa mladým prihovoril aj kardinál Stanislaw Rylko, predseda Pápežskej rady pre laikov, pod patronátom ktorej sa SDM konajú. „Pán má pre každého z vás pripravených veľa prekvapení. Možno už tu, počas týchto dní zažijete niečo, čo úplne poznačí vaše životy a rozhodne o vašej budúcnosti.“ – povedal mladým. Podľa kardinálových slov je príznačným, že sa SDM konajú v krajine a na kontinente, ktorý má prívlastok „mladý“ a „kontinent nádeje“. Zopakoval slová blahoslaveného Jána Pavla II., ktoré povedal mladým v roku 1987: „Ste nádejou pápeža, ste nádejou Cirkvi! A ja opakujem- Latinská Amerika, buď sama sebou! Vo vernosti Kristovi a vzopri sa tým, ktorí chcú udusiť tvoje povolanie nádeje.“

Po svätej omši pokračoval na Copacabane otvárací večer hudobným programom, ktorý končil pred polnocou.

V stredu sa začínajú katechézy v jednotlivých farnostiach, ktoré podľa jazykov pútnikov povedú biskupi. Slovenské katechézy od stredy do piatka povedie Mons. Tomáš Galis.

Tweet pápeža Františka k otvoreniu SDM

„Drahí mladí, Kristus má vo vás dôveru a zveruje vám svoje vlastné poslanie: Choďte, získavajte učeníkov.“ (Tweet pápeža Františka pri príležitosti otvorenia Svetových dní mládeže v utorok 23. júla 2013)

Príhovor pápeža Františka pri uvítacej ceremónii

Prinášame plný text príhovoru Svätého Otca pri uvítacej ceremónii v Paláci Guanabara 22. júla 2013, v prvý deň jeho apoštolskej návštevy Brazílie. Príhovor predniesol pred sálou zaplnenou predstaviteľmi vlády a verejného života, za prítomnosti brazílskej prezidentky Dilmy Rousseffovej.

Pani prezidentka,

ctené autority,

bratia a priatelia!

Boh vo svojej láskavej prozreteľnosti chcel, aby prvá medzinárodná cesta môjho pontifikátu mi ponúkla možnosť vrátiť sa do milovanej Latinskej Ameriky, konkrétne do Brazílie, národa, ktorý je hrdý na svoje pevné putá so Svätou stolicou a na hlboké prežívanie viery a priateľstva, ktoré ho vždy držali zjednotený jedinečným spôsobom s Petrovým nástupcom. Vzdávam vďaku za túto Božiu dobrotivosť.

Naučil som sa, že pre získanie prístupu k brazílskemu ľudu je potrebné vstupovať cez portál jeho obrovského srdca. Nech je mi teda v tejto chvíli dovolené citlivo zaklopať na túto bránu. Prosím o dovolenie vstúpiť a prežiť s vami tento týždeň. Nemám zlato, ani striebro, ale prinášam to najcennejšie, čo som dostal: Ježiša Krista! Prichádzam v jeho mene, aby som živil plameň bratskej lásky, ktorý planie v každom srdci. A prajem si, aby sa ku všetkým a ku každému jednému dostal tento môj pozdrav: “Kristov pokoj nech je s vami všetkými!”

S poklonou pozdravujem pani prezidentku a ctených členov jej vlády. Ďakujem jej za vrelé privítanie a za slová, ktorými prejavila radosť Brazílčanov z mojej prítomnosti medzi nimi. Pozdravujem aj pána guvernéra tohto štátu, ktorý nás láskavo hostí vo vládnom paláci a primátora Ria de Janeiro, ako aj členov diplomatického zboru akreditovaného pri brazílskej vláde, ďalších prítomných predstaviteľov a všetkých tých, ktorí pracovali na tom, aby sa táto moja návšteva stala realitou.

Vrúcnymi slovami sa chcem obrátiť aj na mojich bratov biskupov, na ktorých pleciach spočíva úloha viesť Božie stádo v tejto obrovskej krajine, a na ich milované partikulárne cirkvi. Touto mojou návštevou chcem pokračovať v pastoračnej misii vlastnej biskupovi Ríma utvrdzovať bratov vo viere v Krista, povzbudzovať ich v dosvedčovaní opodstatnenia nádeje, ktorá pramení z neho, a podnecovať ich, aby všetkým ponúkali nevyčerpateľné bohatstvo jeho lásky.

Ako je známe, hlavný dôvod mojej prítomnosti v Brazílii presahuje jej hranice. Prišiel som totiž kvôli Svetovým dňom mládeže. Prišiel som, aby som sa stretol s mladými, zídenými zo všetkých kútov sveta, ktorých pritiahla otvorená náruč Krista Vykupiteľa. Chcú nájsť útočisko v jeho objatí, priamo pri jeho srdci, a nanovo sa započúvať do jeho jasného a mocného volania: „Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov”.

Títo mladí pochádzajú z rôznych kontinentov, hovoria rôznymi jazykmi, sú nositeľmi rôznorodých kultúr, a predsa nachádzajú v Kristovi odpovede na svoje najvyššie a spoločné ašpirácie. Tak môžu zasýtiť hlad po jasnej pravde a autentickej láske, ktoré ich zjednocujú napriek všetkým rozdielom.

Kristus im ponúka priestor, pretože vie, že niet silnejšej energie ako tá, ktorá sa uvoľní zo srdca mladých, keď sú zachytení skúsenosťou priateľstva s ním. Kristus dôveruje mladým a zveruje im budúcnosť tej misie, ktorá je jeho vlastnou misiou: „Choďte a získavajte učeníkov“; choďte za hranice toho, čo je ľudsky možné a vytvárajte svet bratov. Ale aj mladí dôverujú Kristovi: nemajú strach riskovať život spolu s Ním, ten jediný život, ktorý majú, pretože vedia, že neostanú sklamaní.

Na začiatku mojej návštevy v Brazílii som si dobre vedomý, že keď sa obraciam na mladých, hovorím aj k ich rodinám, k ich cirkevným spoločenstvám, k národom, z ktorých pochádzajú, ku spoločnostiam, ktorých sú súčasťou, k mužom a ženám, od ktorých vo veľkej miere závisí budúcnosť týchto nových generácií.

Je u vás bežné, keď rodičia povedia: „Deti sú zrenicou našich očí.“ Aký krásny je tento výraz brazílskej múdrosti, ktorá používa na označenie mladých zrenicu oka, to okno, cez ktoré vstupuje do nás svetlo a darúva nám zázrak videnia! Čo z nás bude, ak sa nebudeme starať o naše oči? Ako budeme môcť kráčať vpred? Mojím želaním je, aby si počas tohto týždňa každý z nás položil túto provokujúcu otázku.

Mladí sú oknom, cez ktoré vstupuje do sveta budúcnosť, a preto nám predkladajú veľké výzvy. Naša generácia sa ukáže hodná veľkosti prísľubu, ktorý je v každom mladom človeku, keď mu dokáže ponúknuť priestor, zabezpečiť mu materiálne a duchovné podmienky pre plný rozvoj, dať mu pevné základy, na ktorých bude môcť vybudovať svoj život, zaručiť mu bezpečie a vzdelávanie, aby sa stal tým, čím sa môže stať, odovzdať mu trvalé hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť, zaistiť mu transcendentný horizont pre jeho smäd po autentickom šťastí a pre jeho kreativitu v konaní dobra, odovzdať mu ako dedičstvo taký svet, ktorý zodpovedá meradlu ľudského života, prebudiť v ňom najlepšie predpoklady k tomu, aby bol protagonistom vlastnej budúcnosti a spoluzodpovedným za osud všetkých.

Na záver prosím všetkých o ústretovosť, a ak sa to dá, o empatiu, nevyhnutnú na nadviazanie dialógu medzi priateľmi. V tejto chvíli sa pápežove ramená načahujú do diaľky, aby objali celý brazílsky národ v jeho mnohostrannej ľudskej, kultúrnej a náboženskej bohatosti. Od Amazónie až po pampu, od vyprahnutých regiónov až po Pantanal, od malých dediniek až po metropoly, nech sa nik necíti byť vylúčený z pápežovej lásky. Ak to bude Božia vôľa, napozajtra mám v úmysle vás všetkých spomenúť Našej Panej z Aparecidy, zvolávajúc jej materskú ochranu na vaše domy a rodiny. Už teraz vás všetkých žehnám. Ďakujem za privítanie!

Pápež František novinárom počas letu do Brazílie

Mladí predstavujú budúcnosť národa! Taká je jedna z hlavných myšlienok, ktorú pápež František vyjadril počas stretnutia s novinármi na palube lietadla, kde panovala srdečná atmosféra. Ako uviedol riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice, P. Federico Lombardi SJ, so sedemdesiatkou novinárov sa pápež stretol v krátkosti a naznačil im líniu svojej cesty v Brazílii. „Idem navštíviť mladých,“ povedal pápež František. Ďalej povedal: „Cieľom tejto prvej návštevy je skutočne navštíviť mladých, navštíviť ich nie vytrhnutých z ich vlastného života. Chcem ich navštíviť práve uprostred sociálnej štruktúry, v spoločnosti. Pretože ak izolujeme mladých, konáme nespravodlivo: oberáme ich o príslušnosť. Mladí majú svoju príslušnosť: patria do rodiny, do vlasti, do kultúry a viery... Majú svoju príslušnosť a my ich nesmieme izolovať! Ale predovšetkým, neizolovať ich od celej spoločnosti!“

Podľa pápeža sú mladí bohatstvom, ktoré predstavuje budúcnosť národa. Upozorňuje však aj na podstatnú rolu starších ľudí ako strážcov „múdrosti života, dejín, vlasti, rodiny“, ktorú potrebujeme: „Oni sú budúcnosťou národa, to je pravda! Ale nie iba oni. Oni sú budúcnosťou, pretože majú silu, sú mladí, idú dopredu. Ale aj tí na druhom kraji života, starší, sú budúcnosťou národa. Národ má budúcnosť, ak ide dopredu v oboch častiach... Myslím, že sme nespravodliví k starším... oni nám nič neprestali dávať, oni majú múdrosť, múdrosť života, múdrosť histórie, múdrosť vlasti, múdrosť rodiny, a všetko toto potrebujeme. A preto hovorím, že idem navštíviť mladých, ale uprostred ich sociálnych vzťahov, a to najmä so staršími.“

Potom Svätý Otec upriamil pozornosť aj na celosvetovú ekonomickú krízu a neistotu práce pre mladých. V závere odznelo nasledovné upozornenie na dramatickú situáciu na trhu práce: „Riskujeme, že budeme mať generáciu bez práce. A práve z práce pochádza dôstojnosť človeka: možnosť zarobiť si na chlieb.“

Telegramy pápeža Františka počas letu do Brazílie

Je už zvykom, že pápež počas letu pri príležitosti apoštolskej cesty, posiela pozdravné telegramy prezidentom, či hlavným predstaviteľom krajín, ponad ktoré lietadlo na svojej trase prelieta. Keďže Svätý Otec František dnes ráno odlietal z rímskeho letiska Fiumicino, prvý adresoval talianskemu prezidentovi Giorgiovi Napolitanovi. „Vo chvíli, keď sa chystám odísť do Brazílie,“ uvádza sa v telegrame, „aby som sa stretol s mladými pochádzajúcimi z celého sveta a povzbudil ich, aby boli svedkami nádeje a tvorcami pokoja, som potešený, že sa na vás, pán prezident a na všetkých Talianov, môžem obrátiť so srdečným pozdravom, spolu s vrúcnejším prianím pokoja a dôvery v budúcnosť.“

Taliansky prezident reagoval pozdravom, v ktorom vyslovuje želanie, aby „obnovujúci elán“, s akým pápež František vykonáva svoje pastoračné poslanie, „inšpiroval mysle a srdcia mnohých účastníkov“ Svetových dní mládeže a bol „rozhodným pozvaním čeliť dôležitým výzvam súčasnej spoločnosti v duchu jednoty, otvorenosti a entuziazmu“. Práve SDM podľa neho znamenajú pre chlapcov a dievčatá z celého sveta „príležitosť k výmene názorov pre napredovanie v dialógu medzi rozličnými kultúrami a tradíciami“. V závere taliansky prezident prejavuje pápežovi Františkovi svoju najhlbšiu úctu a ohľaduplnosť.

Ďalšie telegramy Svätého Otca boli zaslané prezidentovi Alžírska Abdelazizovi Bouteflikovi, prezidentovi Mauritánie Mohamedovi Ould Abdel Azizovi a prezidentovi Senegalu Mackymu Sallovi. Pápež František vyprosuje im, ako aj obyvateľom týchto krajín „hojnosť Božieho požehnania.“

Tweet pápeža Františka: Letím do Brazílie, moje srdce je plné radosti

„O niekoľko hodín budem v Brazílii a moje srdce je plné radosti, že čoskoro budem s vami sláviť 28. SDM“ (Tweet Svätého Otca v deň odletu do Brazílie, 22. júla 2013).

Začala sa prvá apoštolská cesta pápeža Františka

Dnes ráno 22. júla o 8.53 odletelo z rímskeho letiska Fiumicino lietadlo spoločnosti Alitalia, na palube so Svätým Otcom, jeho sprievodom a viac ako 70 novinármi. Začala sa tak prvá zahraničná cesta pápeža Františka, ktorej cieľom je Rio de Janeiro v Brazílii, dejisko 28. svetových dní mládeže.

Z Vatikánu previezol pápeža na rímske medzinárodné letisko vrtuľník Talianskej republiky. Pred odletom Svätého Otca prišiel na letisko pozdraviť premiér Talianskej republiky Enrico Letta a ďalší predstavitelia krajiny. Let ponad Atlantik by mal trvať niečo cez 12 hodín. Prílet na medzinárodné letisko Galeão (Antonio Carlos Jobim) v Riu de Janeiro sa očakáva o 16.00 miestneho času, čiže o 21.00 nášho času.

Po oficiálnom privítaní na brazílskom letisku štátnymi a cirkevnými predstaviteľmi, prvým bodom programu Svätého Otca na pôde Brazílie bude uvítacia ceremónia v reprezentačných priestoroch brazílskej vlády v Paláci Guanabara o 17.00 miestneho času, 22.00 nášho času. Svätého Otca oficiálne privíta brazílska prezidentka Dilma Rousseffová. Rovnako aj pápež prednesie svoj pozdravný príhovor. Budú to prvé oficiálne slová Svätého Otca počas apoštolskej cesty na jeho rodný latinskoamerický kontinent.

• Predch.
• Nasl.