Milí bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Kdesi som čítal veľmi pravdivú myšlienku, ktorá sa priamo dotýka nás – dnešných ľudí. Bolo tam napísané: V minulosti žili ľudia priemerne štyridsať rokov – plus večnosť. Dnes sa dožívajú už len deväťdesiat, či iba sto rokov! Toto bolo napísané ako charakteristika ľudí dnešnej doby. Keď sa nad tým trochu zamyslíme, deväťdesiat rokov je oveľa viac ako štyridsať, ale predsa – bez vyhliadky na večnosť – je život hoci aj storočného človeka oveľa kratší a bez nádeje, bez vnútornej iskry a radosti. Strach zo smrti zacloní aj dlhý život, naopak odovzdanosť Bohu vo viere, robí zo života dobrodružstvo lásky a radosti s Kristom. A práve dnešná nedeľa, hovorí o kráse života s neustálou myšlienkou na večnosť.

Iba pár desaťročí dozadu, bolo pre ľudí akési prirodzené, že večnosť patrila k niečomu samozrejmému v ich živote. Večný život bol nespochybniteľnou súčasťou života vo viere. Dnes sa od večnosti pozornosť odklonila viac na život pozemský. Je to aj tým, že sa samotná životná úroveň zdvihla a životný štandard nadobudol nevídaných rozmerov. Ľudia sa začali mať tak dobre, že prestali myslieť na to, že by sa mohli mať niekedy po smrti ešte lepšie. a možno práve tu je jeden z faktorov, prečo sa dnešný človek tak málo zaoberá večnosťou.

Skutočne, tak silno sa sústredíme na pozemský život! Tak uprene sa orientujeme na materiálne potreby! Máme zrazu pocit, že iba táto forma nášho terajšieho života je jedinou a poslednou príležitosťou užiť si! Dôsledky takéhoto zmýšľania sú jednoznačné: žijeme vždy rýchlejšie, chceme vždy viac a určite nechceme nič premeškať a nič prepásť! Tempo, pracovný výkon, mentalita dlhých lakťov bez ohľadu na iných. Z tohto štýlu života pramení tak veľa závisti, lakomstva, ziskuchtivosti a baživosti. Chceme byť šťastní už teraz a hneď.

O šťastí večnom a trvalom, o spáse duše, ako sa zvyklo predtým hovoriť, sa dnes verejne zmieni už len málokto. Akoby sme nechceli hovoriť o tom, že raz budeme musieť prekročiť bránu večnosti. A pritom toľko počúvame o smrti v našich každodenných správach! Je to v tom, že sa pri týchto správach necítime byť osobne dotknutí. Asi sme si už zvykli. Avšak, ako náhle sa nás skutočnosť smrti dotýka celkom osobne, vo chvíli keď nám odchádza otec či mama, manžel či manželka, alebo vlastné dieťa, keď je to niekto z našich príbuzných, vtedy sa cítime osobne dotknutí a ranení. Toto sú chvíle, v ktorých precitneme a hľadáme odpovede. Práve v takejto pozícii, keď cítime dotyk smrti, začneme túžiť po živote, ktorý sa neskončí nikdy a bude trvať večne a to aj s tými, ktorých sme mali tak radi. Alebo nie?!

Je azda problémom to, že sme svojich blízkych zomrelých až tak radi nemali a nemáme ani záujem stretnúť sa s nimi znova? Bude to asi tým, že ľudia v minulosti viac držali spolu, viac sa priznávali jeden k druhému, doslova pestovali rodinné zväzky. Dnes sme viac sebestační. A to je asi aj na škodu!

Posolstvo zmŕtvychvstalého Krista nám zároveň kladie základnú otázku nášho života: Čomu verím, na čo sa v živote orientujem a čomu dôverujem?! Na čom a na kom mi v živote naozaj záleží?!

Mária Magdaléna hľadala pri hrobe toho, čo radikálne zmenil jej život. Nevedela zabudnúť ďakovať a vďačnosť mu chcela vyjadriť aj po jeho smrti. No ani len netušila, že práve ona sa stane prvým svedkom jeho zmŕtvychvstania. Podobne si v dejinách Ježiša zamilovali ľudia, ktorým pomohol k zmene a presmerovaniu ich života. A preto si ďalší život nevedeli bez Krista predstaviť. Uvedomovali si jeho neustálu prítomnosť, no nevedeli sa dočkať, než sa s ním stretnú a zostanú s ním naveky. Očakávanie a vízia skorého stretnutia s Ježišom z tváre do tváre im pomáhala prežívať pozemský život v štýle rozdávania sa iným. Zrazu im bolo jasné to, čo formuloval slávny fyzik Anré Mária Ampér: Šťastie je čudný tovar! Čím viac ho rozdávaš, tým viac ho sám máš! Myslieť na večnosť a na stretnutie so Spasiteľom nám pomáha žiť dnešok vo svetle nádeje.

Naozaj, ako hovoria básnici: človek je iba závanom včerajška, niečo z dnešného dňa, ale vo veľkej prevahe má pred sebou nekonečne veľa zo zajtrajška! Nekonečne veľa zo zajtrajška – to je iný výraz pre večnosť. Skutočne veriaci – hlboko veriaci človek – prežíva svoju prítomnosť so živým a vždy prítomným Kristom.

Krátko potom, čo slávny anglický spisovateľ Chesterton uveril v Krista, prišiel k nemu novinár a položil mu otázku: Keby sa náhle objavil vzkriesený Kristus a postavil by sa vedľa Vás, čo by ste robili? Chesterton odpovedal: Ale, veď on tu stojí! V tejto jeho odpovedi sa odráža hlboké presvedčenie o tom, že Kristus je živý a prítomný, hoci nateraz očiam neviditeľný. O to viac sa pre veriaceho človeka stáva motiváciou a hybnou silou vždy bližšie k večnosti.

Veľká noc, drahí bratia a sestry, nám otvára nové obzory. My žijeme síce dnes, ale vždy s výhľadom na zajtrajšok, smerom k večnosti, vždy bližšie k Ježišovi.

Takýto pohľad na život nám daruje cieľ i zmysel. Buďme si istí: Ježiš nám pripravil cestu k Otcovi, on je pri nás – na všetkých životných cestách. Nechajme sa ním osloviť a viesť. Počúvajme jeho slovo.

On je slovo, ktoré nás osvecuje, on je sila, ktorá nás napĺňa, on je istota, ktorá nás nezradí, on premohol smrť – nielen svoju vlastnú, ale i smrť našich blízkych a aj našu vlastnú! Preto, ako hovorí sv. Pavol: Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 8, 38)! AMEN

Arcibiskup Bernard Bober na Zelený štvrtok

Milí spolubratia v biskupskej službe, Alojz a Stanislav, bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, ctihodné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Pred nedávnom mi zatelefonoval jeden môj dobrý známy a hovorí mi: Tak veľa by som Ti toho chcel povedať! Rozprávali sme chvíľu spolu, ale od začiatku nám obom bolo jasné, že čas a možnosti sú veľmi ohraničené.

Teraz, v tejto chvíli stojac pred vami sa cítim podobne. Tak veľa by som vám toho chcel povedať práve v tejto dôležitej hodine, keď požehnáme olej katechumenov a olej chorých a posvätíme krizmu. Predovšetkým si ale poslúžim vetou z dnešného druhého čítania – zo Zjavenia apoštola Jána: Milosť a pokoj Ježiša Krista nech sú s vami všetkými!

Toto je moje úprimné a azda aj najdôležitejšie prianie pre každého kňaza našej arcidiecézy, pre diakonov, rehoľníkov a rehoľnice, pre vašich spolupracovníkov vo farnostiach a pre všetkých našich veriacich. Kiežby sme vo svojich srdciach oplývali pokojom Najvyššieho Veľkňaza Ježiša Krista – to je najdôležitejšie pre nás samých, ale aj pre uskutočňovanie nášho poslania v Cirkvi a spoločnosti.

Žijeme v silno sekularizovanej spoločnosti. Niet divu, že sme ako kňazi častejšie sklamaní a niekedy až frustrovaní z toho, že sa aj v našich farnostiach viac a viac šíri neviera a postoje nesympatie a nepriateľstva voči Cirkvi. O to viac, v týchto pre nás ťažkých časoch, je táto svätá omša svätenia olejov čímsi cenným a hlavne povzbudivým. Oleje naznačujú silu a zjednotenie s Kristom. Aj keď na nás doliehajú ťažkosti, o to viac si dnes chceme obnoviť svoje kňazské sľuby a takto zjednotení sa hlbšie a silnejšie spojiť s Kristom. Iba on je prameňom nášho vnútorného pokoja, istoty a radosti z viery i povolania.

Srdce kňaza nachádza svoju silu a vnútorný pokoj jedine v Kristovi. Aj v našich časoch vnímame niečo z tej zvláštnej a príťažlivej sily, ktorá vychádza priamo z Božieho Syna. Vyžarujú ju zo seba ľudia, ktorí majú k Ježišovi živý vzťah. Kto môže poprieť výnimočnú príťažlivosť blahoslaveného pápeža Jána Pavla II.? Bola to snáď iba jeho charizmatická osoba, jeho príjemný úsmev či gestá, ktoré nás nadchýnali a napĺňali radosťou?! Určite nie, to by bolo málo! Jeho vnútorná, doslova magnetická sila pochádzala od Krista.

Podobne tomu bolo aj s osobou pápeža Benedikta XVI. Mnohí ho kritizovali a predsa v ňom bolo niečo, kvôli čomu ho veriaci radi počúvali, vo veľkom si kupovali jeho knihy a radi ich čítali. Bolo to viac ako iba zvedavosť. Nesúviselo to ani s vysokou inteligenciou Svätého otca. Bola to jednoducho príťažlivá sila Krista, ktorá sa v ňom sprítomňovala a dala sa ľahko vycítiť.

A napokon náš nový pápež František. Už pri svojom prvom verejnom vystúpení, keď sa ukázal svetu, získal si srdcia mnohých. Utíšil zástup a zjednotil ho v modlitbe. Ľudia prítomní na námestí sv. Petra hovorili o zvláštnej sile a o pokoji, ktorý ich v tej chvíli napĺňal. Je to sila a pokoj Božského Spasiteľa, ktorý sa takýmto spôsobom sprítomňuje v Cirkvi. Sú to blahodarné následky zjednotenia s osobou Krista – sú to konsekvencie prežívaného a verného nasledovania.

Ježiš je Prvorodený z mŕtvych, toto si znova pripomenieme počas nastávajúcich sviatkov Veľkej noci. Kto sa zjednocuje s ním, aj v súvislosti so strádaniami a obetami, ten získava od neho život, získava silu, ktorá vychádza priamo z Boha! Nebojme sa jeho požiadaviek, neutekajme pred jeho krížom, nemajme strach z vlastných hriechov, alebo dokonca zo samoty! Áno, Ježišove výzvy k neustálemu prekonávaniu vlastných limitov sú plné náročnosti, no na druhej strane predstavujú pre nás kňazov v podstate iba jedno jediné: výzvu k úplnej dôvere a odovzdanosti do jeho rúk!

Práve vo chvíľach, keď Ježiš viac skonkretizoval svoje výroky, keď ho niektorí z jeho žiakov už prestali chápať rozumom, nastalo okolo neho ticho a následne aj pohoršenie. Mnohí povedali: Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať a odišli od neho, viac s ním už nechodili. Vtedy sa Ježiš obrátil k apoštolom a opýtal sa ich: Aj vy chcete odísť?! Ale Peter dal odpoveď za všetkých, ktorí v Krista aj napriek ťažkosti pochopiť niektoré veci, neprestali veriť: A ku komu by sme išli, iba Ty máš slová večného života!

Drahí bratia, koľké veci v živote Cirkvi nechápeme, a z koľkých sme znechutení, a predsa je to viera, ktorá nám v súzvuku srdca i rozumu pomáha zotrvať vo vernosti ku Kristovi a jeho Cirkvi. Ani naši vierozvestovia svätí Cyril a Metod, nenechali sa odradiť prekážkami nedôvery zo strany franského kléru. Nezanevreli na Cirkev, vieru im to nevzalo. Presne takúto – bez predsudkov a výčitiek, plnú svetla a milosrdenstva ju odovzdali nám.

Vo veľkej prezieravosti vyhlásil pápež Benedikt Rok viery. Je to rok kedy sa pod veľkým tlakom výčitiek okolia a sveta vôbec, znovu učíme naplno dôverovať Kristovi, a to aj s vedomím, že toľkí sa rozhodli viac za ním už nekráčať a nenasledovať ho. Je to rok, v ktorom by sme sa mali snažiť aj o upevňovanie vzájomnej dôvery. Aby sa medzi nami už nehovorilo: Tí hore ničomu nerozumejú, nechápu naše problémy na základni, nestarajú sa o nás, zavaľujú nás povinnosťami a striehnu na náš pád! Bratia, nedovoľme srdcu zatvrdnúť v podobných intenciách! Nehľadajme príčiny problémov iba v druhých ľuďoch. Viac si dôverujme, veď žijeme a pracujeme pre jedného Pána – Krista. Vzájomná dôvera vyviera z pevnej viery v Boha, od ktorého závisia životy nás všetkých i účinnosť našej kňazskej služby. Sme tu jedni pre druhých.

Ako z nás môže vyžarovať príťažlivá sila Krista, ak nás nespája sila jednej viery, jednej nádeje a jednej lásky?! Nový pápež František nám otvára svedomie svojou úprimnou jednoduchosťou a poukazuje na to, že Cirkev sa príliš začala zaoberať sama sebou. Je to aj tým, že my kňazi sme sa začali zaoberať až príliš sami sebou a cítime sa ohrození a to aj svojimi nadriadenými. Pápež navrhuje riešenie a prosí, aby Cirkev vyšla sama zo seba, aby vyšla doslova na perifériu, aby už neriešila iba samu seba. Ani my kňazi nemôžeme riešiť len samých seba. V hre sú totiž ľudské duše. Terajší Svätý otec ešte ako kardinál Bergoglio hovoril, že keď vyjdeme do ulíc, môžu sa nám prihodiť rôzne nehody. Ale keď sa Cirkev neotvorí a bude sa zaoberať sama sebou, zostarne! Keby som mal možnosť, hovorí ďalej, vybrať si medzi Cirkvou, ktorá pri vychádzaní zo seba smerom na ulicu utrpí rany, a medzi Cirkvou, ktorá chorľavie, pretože sa zacyklila sama v sebe, rozhodol by som sa bez váhania pre prvú voľbu – pre doráňanú Cirkev!

Jorge Mario Bergoglio vyslovil tieto slová zrejme na základe ťažkej osobnej skúsenosti. Ako mladý muž sa po ťažkej operácii pľúc musel nanovo učiť dýchať. Podobne sa aj Cirkev musí učiť dýchať – ale nie vlastnou silou, ale silou Ducha Svätého. Pľúca našej Cirkvi v prvom desaťročí tretieho milénia bez pochyby utrpeli ťažké poranenia. Iba v úplnom odovzdaní Kristovi sa jej pľúca môžu naučiť znova dýchať naplno.

Pápež František nám otvára svedomie, keď nám pred oči kladie chudobu tretieho sveta, kde sa zomiera od hladu a čuduje sa nášmu fňukaniu nad našou európskou formou chudoby. Nás preto nemá znepokojovať a oberať o pokoj to, čo budeme jesť, alebo piť, alebo čo si oblečieme. Znepokojovať nás má jedine to, že praktizovanie a prežívanie viery sa u nás prepadlo všade. Ako to má ísť ďalej, ako oživiť vieru v Krista v srdciach a mysliach ľudí!? Toto jediné má byť našou starosťou. Lebo iba napĺňanie tejto úlohy nás môže naplniť Kristovým pokojom, ktorý pôsobí na zranenú dušu ako najvzácnejší balzam.

Drahí bratia, buďme slobodní od toho čo vlastníme, chráňme sa lakomstva! Nezhromažďujme si istoty pre pokojný život na tomto svete. To nám veľa ráz zväzuje ruky i jazyk. Pápež hovorí: To najhoršie, čo sa môže stať v živote kňaza je to, že bude príliš svetský, že biskupi a kňazi sa stanú „lihgt“! Viac dôverujme tomu, že náš Pán vie čo potrebujeme a že nedovolí, aby sa z nás stali žobráci. Veď koľkokrát nás prijíma ako duchovných žobrákov a vo svojom milosrdenstve nás dvíha z prachu či z blata!? Dáva nám v Eucharistii seba samého a neváha priblížiť sa k nám, hoci riskuje údery nevernosti z našej strany. Buďme viac slobodní pre neho! Potrebujeme najsamprv my sami prežiť nový zápal viery, obnovu zvnútra a nie zručnosti a stratégie podľa administratívneho či politického poriadku tohto sveta. Nanovo prežiť a „prežuť“ či spracovať Božie slovo v živote i v kňazskom úrade – to je jedna z metód úprimnej modlitby, bez ktorej sa pri vnútornej obnove nezaobídeme.

Drahí bratia a sestry, Cirkev má budúcnosť, lebo žije zo živého Krista! On premohol smrť i hriech! On nás naučí znovu a zlboka slobodne dýchať. Toto vedomie nás napĺňa radosťou i pokojom, ktorý svet dať nemôže. Nový nástupca svätého Petra konkretizuje nové výzvy. Nebojme sa ich, obnovu zmýšľania i prístupov naozaj potrebujeme, aby z nás vyžarovala Kristova príťažlivá sila a jeho ľúbezná vôňa! Zjednocujme sa v tomto úsilí o obnovu, spojme sa v modlitbe jedni za druhých a v dôvere jedných voči druhým. Ďakujme dnes Bohu za dar kňazstva, upevnime sa vo vernosti Kristovi a jeho Cirkvi a poprosme aj našich veriacich, aby sa za nás modlili. Prosme aj Pannu Máriu, Matku Cirkvi a pomocnicu kresťanov o jej účinný príhovor. Ona bude stáť pri nás.

• Predch.
• Nasl.