Na Fatimskej slávnosti v marci sme uvažovali nad 13. encyklikou bl. Jána Pavla II. Veľkého Fides et ratio - Viera a rozum. Modlitbu sme obetovali za nového Sv. Otca, aby sme sa po skončení Fatimskej slávnosti dozvedeli, že pápež bol zvolený, už sme čakali len na jeho meno. Encyklika je zaujímavým pohľadom na vzťah viery a rozumu. Potrebujeme aj rozum aj vieru na našej ceste za pravdou. Ján Pavol, ktorý svojho času filozofiu vyučoval, ponúka svoj pohľad na filozofiu, ktorá je služobnicou teológie. Veľmi vznešene začína na úvod, keď píše, že viera a rozum sú dve krídla. Bez jedného krídla nie je možné letieť. Ak chce človek hľadať Pravdu - Boha, nachádza seba, nachádza Boha, nachádza zmysel života.

"Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do nás Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom."

Existujú otázky, ktoré majú spoločný prameň v hľadaní zmyslu, ktorý odjakživa znepokojuje srdce človeka. Sú nimi otázky: Kto som? Odkiaľ pochádzam a kam idem? Prečo je na svete zlo? Čo bude po tomto živote? A mnoho ďalších. Ľudia na ne hľadajú odpovede, ale aby vedeli na ne odpovedať, musia najskôr spoznať samých seba. Čím viac človek pozná skutočnosť a svet, tým lepšie pozná seba samého vo svojej jedinečnosti. Všetko čo sa stáva predmetom nášho poznania, stane sa tým aj časťou nášho života. Cirkev nie je a ani nemôže byť nezúčastnená na tejto ceste hľadania. Ježiš Kristus je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6). Medzi rozličnými službami, ktoré má poskytovať ľudstvu, je aj jedna, ktorá ju robí osobitne zodpovednou a tou je služba pravde. Odpovede na tieto otázky, a teda aj odpoveď na otázku zmyslu života dáva sčasti veda, ktorá sa nazýva filozofia. Z etymologického hľadiska znamená: "Láska k múdrosti". Je to vlastne veda o prvých a posledných príčinách založená čisto na svetle prirodzeného rozumu. Vznikla vlastne od chvíle, kedy si človek začal klásť otázky o príčine vecí a ich cieli. Ona ukazuje, že túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka. Každý človek je tvor, ktorý je hnaný objaviť poslednú pravdu existencie, ktoré mu lepšie pomôže pochopiť seba a pokročiť v sebarealizácii.

Základné poznatky pochádzajú z údivu, ktoré v ňom vzbudilo uvažovanie o stvorení. Bez údivu by sa človek stal neschopným opravdivo žiť svoju existenciu. Existuje určitý celok poznatkov, v ktorom možno vidieť akýsi druh duchovného dedičstva ľudstva. Tieto poznatky by mali byť určitým východiskom pre rozličné filozofické školy. Snahu rozumu dosiahnuť ciele, vďaka ktorým sa ľudská existencia stáva stále dôstojnejšou, oceňuje aj Cirkev. Ona vidí vo filozofii cestu, vďaka ktorej možno poznať pravdy týkajúce sa existencie človeka. A zároveň pokladá filozofiu za neodmysliteľnú pomoc v prehlbovaní chápania viery a v ohlasovaní evanjeliovej pravdy tým, čo ju ešte nepoznajú. No moderná filozofia zabudla zamerať svoje bádanie na bytie a sústredila svoje bádanie na ľudské poznanie, a namiesto toho, aby sa opierala o schopnosť človeka poznať pravdu, radšej zdôrazňovala jej ohraničenosť a podmienenosť. Preto Cirkev silou kompetencie chce znovu potvrdiť potrebu uvažovať o pravde, a preto filozofia, ktorá má veľkú zodpovednosť za formovanie myslenia a kultúry tým, že trvale poukazuje na hľadanie pravdy, musí sa s maximálnym úsilím snažiť znovu nadobudnúť svoje povolanie.

1. Zjavenie Božej múdrosti

Poznanie, ktoré Cirkev predkladá človeku, nepochádza z jej vlastného uvažovania, ale z Božieho slova, ktoré s vierou prijala (porov. 1 Sol 2,13). Boh ako prameň lásky sa chce dať poznať a poznanie, ktoré človek o ňom má, vedie k zavŕšeniu každého ďalšieho poznania o zmysle vlastnej existencie, ktoré je ľudská myseľ schopná dosiahnuť. Na Prvom vatikánskom koncile otcovia zdôraznili nadprirodzený charakter Božieho zjavenia. Hovorí: „Okrem poznania prostredníctvom rozumu existuje aj poznanie prostredníctvom viery." A práve toto poznanie vyjadruje, ktoré sa zakladá na samotnom fakte, Boha, ktorý sa zjavuje a je to najistejšia pravda, lebo Boh neklame a ani nechce klamať (porov. FeR 8).

Prvý vatikánsky koncil zároveň učí, že tieto dve poznania sa navzájom líšia vo svojom princípe a predmete. V princípe tým, že v jednom poznávame vlastným rozumom a v druhom Božou vierou. A v predmete s tým, že jedna pravda je pravda dosiahnutá cestou filozofie a druhá pravda je pravda Zjavenia. Teda filozofia sa navzájom nemiešajú ani nevylučujú. Rozdiel je len v tom, že filozofia sa pohybuje v okruhu prirodzeného rozumu, pričom viera osvietená a vedená Duchom Svätým uznáva plnosť milostí aj pravdy (porov. Jn 1,14), ktorú chcel Boh zjaviť prostredníctvom svojho syna Ježiša Krista (porov. 1 Jn 5,9; Jn 5,31-32). Pravda, ktorú Boh odovzdal človekovi, sa včleňuje do času a dejín a otvára sa každému mužovi alebo žene, aby dala zmysel ľudskej existencii. Tí, ktorí prijímajú túto pravdu, preukazujú svoj súhlas s Božím svedectvom a zároveň vyjadrujú svoju vieru. Kristus tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, odhaľuje človeka človeku, dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania, čiže účasť na tajomstve trojičného života Boha (porov. DV2). Zjavenie teda vnáša do našich dejín všeobecnú a poslednú pravdu, ktorá vyzýva rozum človeka, aby sa nikdy nezastavil.

2. Credo ut intelegam

Keď posvätný autor chce opísať múdreho človeka, predstavuje ho ako toho, kto miluje pravdu a hľadá ju. Blahoslavený, kto sa venuje múdrosti, každý kto rozjíma o jej záslužnosti a svojím rozumom premýšľa o Božej prozreteľnosti. Biblický svet prispel do veľkého mora poznania tým, že tvrdí, že existuje hlboká a neoddeliteľná jednota medzi poznaním, prostredníctvom rozumu a poznaním prostredníctvom viery. Viera tu nevystupuje, aby uponížila autonómiu rozumu, ale len preto, aby umožnila človeku pochopiť, že v týchto udalostiach sa stáva viditeľným Boh Izraela, ktorý v nich účinkuje. Vieru a rozum nemožno od seba odlúčiť bez toho, žeby v človeku nezanikla možnosť primerane poznať seba, svet a Boha. Veď človek vo svetle rozumu vie spoznať svoju cestu, ale prekonať ju bez prekážok až do konca, môže len vtedy, keď svoje bádanie úprimne začlení do horizontu viery. Teda niet žiadneho dôvodu, aby existoval nejaký boj medzi vierou a rozumom. Veď rozum dopĺňa vieru a viera dopĺňa rozum. Človeku pripadá úloha skúmať svojím rozumom pravdu a práve v tom spočíva jeho dôstojnosť. Ak človek svojím rozumom neuzná zvrchovanú nadprirodzenosť Boha a súčasne jeho starostlivú lásku v riadení sveta, vystavuje sa nebezpečenstvu, že stroskotá a nakoniec sa ocitne v postavení blázna. Teda ak chce človek spoznať zmysel každej veci a hlavne zmysel svojej existencie, nestačí mu iba jeho vlastný rozum, ale jeho rozum musí byť osvietený vierou. Svätý Pavol hovorí, že prostredníctvom očí mysle môžeme dospieť k poznaniu Boha. Nie múdrosť slov, ale Slovo múdrosti kladie Pavol ako kritérium pravdy a spásy. Rozumu človeka sa teda prisudzuje schopnosť, ktorá zdanlivo prevyšuje jeho prirodzené hranice, nielenže nie je ohraničený zmyslovým poznaním, ale môže dosiahnuť aj príčinu, ktorá je na začiatku každej zmyslovo vnímateľnej skutočnosti.

3. Intellego ut credam

Existuje cesta, ktorou človek ak chce, môže kráčať. Začína sa schopnosťou rozumu povznášať nad to čo je náhodné, aby sa vzniesol k nekonečnu. Všetci ľudia túžia vedieť a vlastným predmetom tejto túžby je pravda. Človek je jediná bytosť na zemi, ktorá sa zaujíma, aká je skutočná pravda o tom, čo vidí. Svojím etickým konaním smeruje k dokonalosti a jeho mravnou povinnosťou je hľadať pravdu a pridŕžať sa jej (porov. FeR 43). Pravda prichádza spočiatku k človekovi vo forme otázok: Má život zmysel? Kam smeruje?

Prvou pravdou nášho života je nevyhnutnosť našej smrti. Každý chce poznať pravdu o svojom konci. Okrem toho hľadá definitívne vysvetlenie, najvyššiu hodnotu, už nie sú žiadne a ani nemôžu byť ďalšie otázky alebo odkazy. Smäd po pravde je tak zákerný v srdci človeka, že jeho zanedbávaním by sa ohrozila existencia. Človek je teda ten, kto hľadá pravdu. Človek prijíma rôzne pravdy. A to filozofické, náboženské a pravda zjavená v Ježišovi Kristovi. Oveľa početnejšie sú u človeka pravdy, ktoré prijal uverením. Teda človek je bytosť, ktorá žije z viery, to znamená, že sa spolieha na poznatky, ktoré nadobudli iné osoby. Najspoľahlivejším svedkom viery je mučeník. Človek nehľadá dobro len pre svoje rozhodnutia, ale hľadá aj pravdu, ktorá by mu vysvetlila zmysel života. Človek je schopný túto pravdu nájsť a spoznať prostredníctvom rozumu, ale aj iných osôb. Táto pravda, ktorú nám Boh zjavuje v Kristovi, tvorí jednotu s filozofickými pravdami. Táto jednota nachádza svoje živé a osobné stotožnenie v Kristovi. Teda pravda, ktorá pochádza zo Zjavenia, je súčasne pravdou, ktorú treba pochopiť vo svetle rozumu. Len v tomto dvojitom význame je totiž možné spresniť správny vzťah zjavenej pravdy k filozofickému poznaniu.

4. Vzťah medzi vierou a rozumom

Kresťanstvo sa už od začiatku stretalo s filozofickými prúdmi. Jedným z najväčších úsilí filozofov klasického obdobia bolo očistiť pojem o Bohu od mytologických foriem. Bolo úlohou otcov filozofie objaviť súvis medzi rozumom a náboženstvom. Pôsobenie filozofov sa javilo kresťanom ako nevhodné. No už Klement Alexandrijský nazýval evanjelium pravou filozofiou (porov. FeR 58) a filozofiu vysvetľoval ako prípravu ku kresťanskej viere (FeR 58) a evanjelium. Filozofiu nazývali ako ohradu a múr vinice (porov. FeR 58). Kresťanskí myslitelia už od začiatku čelili problému vzťahu medzi vierou a filozofiou. Cirkevní otcovia naplno prijali rozum a vštepili doň bohatstvo pochádzajúce zo Zjavenia. Základný súlad filozofického poznania a poznania viery sa ešte raz potvrdzuje. Viera žiada, aby jej predmet pochopil pomocou rozumu a rozum na vrchole svojho hľadania pripúšťa ako nutné to, čo predkladá viera. Vzťah viery a rozumu upevňoval aj Tomáš Akvinský, od ktorého Cirkev prijala jeho veľké filozofické učenie. On dokazoval, že svetlo rozumu i svetlo viery pochádzajú od Boha, a preto si navzájom nemôžu protirečiť. Viera hľadá a dôveruje rozumu a zároveň to zdokonaľuje a on, osvietený vierou, nachádza potrebnú silu povzniesť sa k poznaniu tajomstva trojjediného Boha. Rozum človeka nezhodnocuje a ani sa neznižuje tým, že dáva súhlas k obsahu viery.

Sv. Tomáš Akvinský poukázal na primát múdrosti, ktorá je darom Ducha Svätého. Múdrosť, ktorá patrí k darom Ducha Svätého, sa líši od tej, ktorá patrí k rozumovým čnostiam. Táto posledná sa získava totiž štúdiom, ta druhá, naopak, pochádza zhora. Sv. Tomáš miloval nezištne pravdu a zároveň aj múdrosť. On bol ozajstný filozof a aj apoštolom pravdy. No v neskorom stredoveku dochádzalo k rozkolu filozofie a náboženstva, teda rozluky rozumu a viery. Dôsledok bola nedôvera voči rozumu. Vyznávala sa skeptická a agnostická nedôvera, len aby spochybnili každý vzťah viery k rozumu. V modernej kultúre to zmenilo aj úlohu filozofie. Namiesto toho, aby kontemplovali o pravde a hľadali posledný cieľ a zmysel života, dali sa ako nástroj rozumu do služieb utilitaristických cieľov, pôžitku alebo moci. Súčasný vzťah medzi vierou a rozumom vyžaduje starostlivé úsilie a rozpoznávanie, lebo tak rozum ako aj viera sa ochudobnili a stoja voči sebe slabé. A preto vyzývam, aby viera aj rozum znovu nadobudli hlbokú jednotu a vzájomne sa rešpektovali.

5. Vyhlásenia Učiteľského úradu k filozofickým otázkam

Cirkev nepredkladá vlastnú filozofiu, ani neuprednostňuje dajakú osobitnú filozofiu na úkor ostatných. Úlohou Učiteľského úradu je reagovať jasným a dôrazným spôsobom, keď pochybné filozofické rozpory ohrozujú správne chápanie zjavenej skutočnosti a keď sa šíria falošné a stranícke teórie, ktoré rozosievajú vážne bludy a narúšajú jednoduchosť a čistota viery Božieho ľudu. Jeho úlohou je tiež ukázať, ktoré filozofické domnienky a závery sú nezlučiteľné so zjavenou pravdou a súčasne formulovať požiadavky, ktoré sa kladú filozofii z hľadiska viery. Jeho zásahy smerujú hlavne k tomu, aby podnietili filozofické myslenie, podporili a povzbudili ho.

Prvý vatikánsky koncil vyzdvihol, aké neoddeliteľné sú prirodzené poznanie Boha a Zjavenie, čiže viera a rozum. Rozum a viera sa nemôžu protirečiť, pretože oni sú darom pre človeka od Boha a Boh si nemôže protirečiť. Niektorí chcú, aby sa filozofia uspokojila so skromnejšími úlohami, teda chcú dať filozofiu, teda rozum, do úzadia. A znovu sa schyľovalo k fideizmu. A tak viera vyzýva rozum, aby vyšiel z akejkoľvek izolácie a aby ochotne čosi získaval pre všetko čo je pekné, dobré a pravdivé. Viera sa tak stáva presvedčeným a presvedčujúcim advokátom rozumu.

Lev XIII. napísal encykliku Aeternis Patris, ktorú venoval iba filozofii a poukázal na vzťah viery a rozumu, a na to, akým podstatným prínosom bolo filozofické myslenie pre vieru a teologickú vedu. Aj Druhý vatikánsky koncil prináša náuku vo vzťahu k filozofii. Hovorí: „Filozofické disciplíny nech sa podávajú tak, aby viedli seminaristov k dôkladnému a ucelenému poznaniu človeka, sveta a Boha, založenému na stále platnom filozofickom dedičstve, berúc pritom do úvahy postupný vývoj filozofického bádania (porov. OT15). Aj ja by som chcel zdôrazniť, že štúdium filozofie by malo mať v štruktúre teologických štúdií pevné a neodmysliteľné postavenie. Pretože upúšťanie od filozofických poznatkov bolo príčinou veľkých nedostatkov.

6. Vzájomné pôsobenie medzi filozofiou a teológiou

Božie slovo sa obracia na každého človeka v každom čase a v každej časti sveta. Človek je od prirodzenosti filozofom. Teológia má za úlohu obracať sa na filozofiu. Filozofia poskytuje svoj prínos teológii vtedy, keď skúma štruktúru poznania a osobnej komunikácie a zvlášť rozličné formy a funkcie jazyka. Bez prínosu filozofie by sa nemohli ilustrovať teologické obsahy. Úlohou teológie je zdôvodniť vieru a musí sa postarať o zdôvodnenie vzťahu viery a rozumu a zlučiteľnosť viery a rozumu. Spôsob, ktorým kresťania prežívajú vieru, je tiež preniknutý kultúrou okolitého prostredia a tiež prispieva k stvárňovaniu jej charakteristík. Každá kultúra má v sebe možnosť prijať Božie zjavenie. Rozlišujeme rôzne postavenie filozofie. Prvým postavením je filozofia, ktorá je úplne nezávislá od evanjeliového zjavenia.

V tomto postavení filozofia prejavuje zákonitú snahu byť autonómnym výkonom, ktorý postupuje podľa svojich zákonov a používa len sily rozumu. Druhé postavenie je kresťanská filozofia. Rozumieme ňou zhrnutie všetkých dôležitých spracovaní filozofického myslenia, ktoré by sa neboli uskutočnili bez priameho alebo nepriameho vplyvu kresťanskej viery.

Ďalšie postavenie filozofie je, keď sama teológia sa odvoláva na filozofiu. Teológia potrebuje filozofiu ako partnerku pri overovaní zrozumiteľnosti a pravdivosti svojich výrokov. A teda poukazuje na autonómiu, ktorú si filozofia ponecháva. Takto filozofia dostala názov „Služobnica teológie." Takže medzi filozofiou a teológiou musí byť určitý vzťah, pričom si majú navzájom pomáhať tak, aby sa vypracovala filozofia, ktorá bude v súlade s Božím slovom.

7. Súčasné požiadavky a úlohy

Zo stránok Biblie sa vynára pohľad na človeka ako obrazu Božieho, že každý tvor, vrátane človeka, závisí od Boha. Riešime v ňom problém mravného zla a problém zmyslu existencie. Jednou z najdôležitejších skutočností je kríza zmyslu. Mnohí si berú za nepotrebné klásť si takúto otázku. Božie slovo zjavuje posledný cieľ človeka a dáva zmysel jeho činnosti vo svete. Ak má byť filozofia v súlade s Božím slovom, je potrebné, aby znovu našli svoj rozmer múdrosti. Druhou požiadavkou je overiť schopnosť človeka dosiahnuť poznanie pravdy. Treťou požiadavkou je, že je potrebná filozofia autenticky metafyzického dosahu, aby dospela k čomusi absolútnemu, poslednému a základnému. Všade, kde človek objavuje, je účastný metafyzický rozmer. A to v pravde, kráse, v osobe druhého aj v samotnom bytí v Bohu. Túto metafyzickú zložku načrtávam preto, lebo je to záverečná cesta, ako prekonať krízovú situáciu a napraviť určité úchylky v správaní. Je potrebný vzťah medzi filozofickým uvažovaním a uvažovaním kresťanskej tradície, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, ktoré sa skrýva v niektorých filozofických smeroch, ako sú: eklekticizmus, historicizmus, scientizmus, pragmatizmus a nakoniec nihilizmus.

Teológia má v súčasnosti dvojakú úlohu. Na jednej strane musí obnovovať svoje metodológie z hľadiska účinnejšej pomoci evanjelizácie. Na druhej strane musí teológia zamerať svoj pohľad na poslednú pravdu, ktorú jej zverilo Zjavenie. Hlavným cieľom je zrozumiteľne prekladať Zjavenie a obsah viery. Teda pochopiť kenózu Boha. Vynára sa otázka, ako možno spojiť absolútnosť a univerzálnosť pravdy s nevyhnutným historickým a kultúrnym podmienením formúl, ktoré ju vyjadrujú. Odpoveďou je, že pravda nikdy nemôže obmedzovať ani čas, ani kultúru.

Ďalšou úlohou teológie je pochopenie pravdy zjavenej alebo vypracovanie tzv. intelectus fidei. Ale teologická práca v Cirkvi slúži v prvom rade ohlasovaniu viery a katechéze. Katechéza totiž obsahuje filozofické výroky, ktoré treba dôkladne preskúmať vo svetle viery.

Záver

Svätý Otec Ján Pavol II. ukončil encykliku myšlienkou, adresovanou predovšetkým teológom, aby venovali zvláštnu pozornosť filozofickým implikáciám Božieho slova a aby sa venovali úvahe, z ktorej by vyšla najavo teoretická i praktická podstata teologickej vedy. Myšlienka sa obracia aj na tých, čo sú zodpovední za kňazskú formáciu, tak študijnú ako aj pastoračnú, aby sa zo zvláštnou pozornosťou starali o filozofickú prípravu tých, ktorí budú povinní ohlasovať evanjelium dnešnému človeku, a ešte viac tých, ktorí sa budú venovať teologickému bádaniu a vyučovaniu. Moja výzva okrem toho smeruje k filozofom a k tým, čo filozofiu vyučujú, aby mali odvahu v šľapajach trvale platnej filozofickej tradície znovu si osvojiť rozmery autentickej múdrosti a aj metafyzickej pravdy filozofického myslenia. Ján Pavol II. prosí, aby sa intenzívne zaujímali o človeka, ktorého Kristus spasil v tajomstve svojej lásky, aj o jeho trvalé hľadanie pravdy a zmyslu. Nech je Stolica múdrosti bezpečným prístavom pre tých, ktorých život je hľadaním múdrosti. Nech je cesta k múdrosti, ako poslednému a autentickému cieľu každej opravdivej vedy, oslobodená od každej prekážky, na príhovor tej, ktorá tým, že splodila Pravdu a uchovávala ju vo svojom srdci, navždy ju poskytla celému ľudstvu.

• Predch.
• Nasl.