Vianoce, ktoré sú bohaté na slávenie hlbokého tajomstva Narodenia Pána, sú aj časom návratov. Naša myseľ zvyčajne zaletí do detských rokov. Do kruhu našej rodiny. Vynorí sa nám tvár starostlivého otca, milujúca tvár mamy, súrodencov, našich drahých, z ktorých mnohí už nie sú medzi nami. Naozaj radi v tomto romantickom čase zabehneme každý do obdobia bezstarostnosti, radostného očakávania, neopakovateľnej vône a atmosféry lásky a pokoja, ktorú sme zažívali v detstve. Zvyčajne žijeme z týchto spomienok a v mnohom tieto zážitky ovplyvňujú aj to ako slávime Vianoce v dospelosti.

Vianoce sú zvlášť sviatky, ktoré nám dovoľujú, či priam nás vedú k tomu, aby sa v našom pohľade sa zastavili a uvedomili si, čo urobil pre nás Boh, ktorý sa stal človekom a prebýva medzi nami.

Pozývam Vás, drahí bratia a sestry k tomuto pohľadu prostredníctvom pôsobenia našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, ktorých rok prežívame spolu s Rokom viery. Teda do obdobia „detstva“ viery na našom území.

Kto číta Konštantínov Proglas, ktorý napísal ako Predslov k evanjeliám, ktoré začal prekladať, pred začatím misie na našom území, musí obdivovať nádherný básnický jazyk, ktorý tu Konštantín Filozof použil. Ale to nie je tá hlavná hodnota tohto dokumentu.

„Predslov? Čo si má dieťa počať s predslovom? Predslov je predsa to, čo býva pred slovom. Skôr než dieťa povie slová: „otec“, „mama“, pred slovom je dotyk, bozky – láska sama. Skôr než udivené riekne slovo „rieka“, pred slovom je voda, prúd, čo z hory steká. Keď Boh prehovorí, čo je pred slovom? K Božej reči človek sám je predslovom. Človek – Žid, Brit, Maďar, Slovák, čo sa pýta: „Prezraď, rozum, kde je cesta k srdcu skrytá. Kde som sa vzal, čo tu robím, na čo som?“ Cesta k srdcu vedie Evanjeliom“ (Daniel Pastirčák: Slovo pred Slovom).

Väčšia hodnota Proglasu je v tom, že táto quasi báseň v krátkosti zhŕňa teologický program, s ktorým obaja bratia prišli na Veľkú Moravu. Je to doslovne Manifest, s ktorým sa obracajú na Slovenov, aby vysvetlili, o čo im v ich misijnej práci pôjde. Ich programom je inkarnovaný Boží Syn, Logos, Slovo Božie, Ježiš Kristus, o ktorm sme počuli v dnešnom evanjeliu. Jeho chcú zvestovať medzi Slovenmi. On je nový Život, o ktorom sme tu poučení. Cieľom je zbaviť Slovenov „zvieracieho života“ a naučiť ich lepšiemu životu, hovorí Proglas. Lebo „každá duša v žití, žije bez Božieho života, keď nepočuje nikde slova Božieho“ .

V Proglase sa hovorí, že sa začali plniť zasľúbenia prorokov a Kristus prichádza zhromažďovať národy, pretože svieti svetlom celému svetu. Pri ňom sa spĺňa veľké proroctvo Izaiášovo, že slepí uvidia a hluchí budú počuť Podľa Konštantína prichádza veľký dar z neba, ktorý nám Boh z lásky daroval , Ježiš Kristus, ktorý naučí ľudí poznať Boha „a preto čujte, čujte toto Sloveni“. „Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi uzrieť, a všetci po radosti túžiaci, túžiaci temno hriechu navždy zapudiť a sveta tohto hniloby sa pozbaviť a rajský život pre seba zas objaviť a horiacemu ohňu navždy uniknúť, nuž, čujte, čo vám vlastný rozum hovorí, nuž, dob¬re počuj, celý národ slovensky, vypočuj Slovo od Boha ti zoslané. Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce tvoje posilní, Slovo, čo Boha poznávať ťa pripraví.“

V prvom rade je treba si v Proglase povšimnúť stále sa opakujúcu zmienku o Slove, ako sme to videli v citovanej stati z Proglasu. Kto pozná teológiu východných cirkevných otcov ako, ten vie, že v byzantskej teológii pojem SLOVO, po grécky LOGOS, zohrával kľúčovú úlohu. Boh prehovoril k ľudstvu v Ježišovi Kristovi, v Logosovi. Prehovoril v dokonalosti, lebo Logos bol pre byzantskú teológiu nielen zvestované slovo Božie, ale zároveň druhá Božská osoba svätej Trojice; Boží Syn, skrze ktorého, pre ktorého a v ktorom bol stvorený celý svet. Logos bol vyjadrením lásky Boha Otca k svetu. Svet by nepoznal bez Krista Božiu lásku. V Logos-ovi sa nám Boh dal poznať vo svojej nekonečnej láske. Keďže skrze Logosa-Božieho Syna, pre Neho a v Ňom bolo všetko stvorené (porov. Kol 1,16), všetko v tomto svete musí byť podľa teológie byzantských cirkevných otcov v súhlase s Logos- om, s Kristom, musí byť teda logosomorfné, musí odrážať Božiu lásku. Platí to, čo zdôrazňoval v svojej teológii Maxim Confessor: Kristus je Logos (s veľkým „L“), a my, keďže sme stvorení na Boží obraz, máme byť logoi (s malým „l“). Teda Kristovi podobný musí byť každý človek. Boží Syn Ježiš Kristus ako Logos musí byť paradigmou – vzorom každého človeka. Podľa apoštola Pavla sme totiž stvorení na obraz Božieho Syna, Logosa (Rim 8,29). Ale Kristovi podobný musia byť aj vzťahy medzi ľuďmi medzi tým, čo je stvorené vôbec (Kol 1,16). To všetko musí odpovedať Božej vôli a byť v súhlase s Božou láskou. Také musia byť aj ekonomické vzťahy medzi ľuďmi. Logos-morfné (to znamená božsko-humánne) musí byt' aj umenie i celá kultúra. Aj vzťah muža a ženy. Aj ten musí odpovedať božskej láske (Ef 5,21-33). Logosmorfný musí byť aj pomer kresťanských pánov k ich podriadeným ako na to upozorňuje sv. Pavol vo svojom čase (porov. List Filemonovi; Ef 6,5-9), i vzťah príslušníkov rôznych národov navzájom. Národy nemožno deliť na slobodné a barbarské. Každý národ si treba vážiť a nepohŕdať ním ako menejcenným (Gal 3,28; Kol 3,11). To bola podstata byzantskej teológie Logos-a, skrze ktorého, v ktorom a pre ktorého bolo všetko stvorené (Jn 1,2-3). S touto zvesťou prichádzajú teda vierozvestovia ako prívrženci byzantskej teológie na Veľkú Moravu.

„To sa nedá pochopiť!“ mohli by sme povedať s Ursulou Schauberovou, ktorá sa nad tým zamýšľa: „Áno, skutočne sa nedá pochopiť to, čo po všetky roky znova a znova slávime: príchod Boha na svet. Boh sa stáva človekom. Žije ako človek medzi ľuďmi. Nepochopiteľné sa stáva pochopiteľným. Nepochopiteľné sa nám priblížilo tak, že sa ho môžeme dotknúť. Tento Boh má ruky a nohy.“

„Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14). Pripomeňme si na to s akou láskou objímal Ježiš deti. Áno, môžeme povedať: „Slovo sa stalo nežnosťou“. Pripomíname si, ako Ježiš plakal pri hrobe svojho priateľa Lazára: „Slovo sa stalo slzami“. Slovo sa stalo jedným z nás. Naša radosť je jeho radosťou. Naše utrpenie je jeho utrpením. Jeden z nás so všetkými zmyslami bol v niektorých momentoch úplne bdelý a v iných ustatý zo všednej námahy a práce. Jeden z nás. A to vždy v znamení slabosti. Slovo sa stalo zraniteľným telom. Ešte viac. Dobrovoľne sa odovzdal. Je ten, ktorý stelesňuje nevinnosť, bezbrannosť a dobrotivosť. Stal sa jedným z nás a zároveň aj jedným za nás: darom, obetným Baránkom. Stal sa chlebom pre nás. „Ja som chlieb života“ (Jn 6, 48) povie neskoršie to Dieťa v jasliach: SLOVO, ktoré sa stalo človekom, Baránkom Božím. Ono sa stalo obeťou za nás. V duchu pokory, plné dobrotivosti. A grátis, ako každý naozajstný Dar.

Prvá vlasť Boha je nebo. Ale nebo mu nestačilo. Boh sa vysťahoval, zvolil si druhú vlasť, našu zem, náš ľudský život, aby bolo možné nebo na zemi.

Plačeme? Boh prišiel, aby plakal s nami. Čakáme na smrť? Boh prišiel, aby s nami zomrel. Cítime sa slabými? Boh sa rozhodol postaviť sa na stranu najslabších a najchudobnejších. Je u tých, ktorí ako pastieri z Betlehema stoja na najnižšom stupni spoločnosti.

Pre nás je to príčina k veľkej radosti, lebo teraz vieme, že Boh nás miluje láskou, ktorá prekračuje všetky predstavy ...

Svätý Otec Benedikt XVI. poukazuje nato, že podmienkou toho, aby sme mohli hovoriť o Bohu, je počúvať to, čo Boh povedal. On k nám prehovoril. Boh nie je nejaká zložitá hypotéza o pôvode sveta, nie je matematická inteligencia, ktorá by nám bola vzdialená; Boh sa o nás zaujíma, Boh nás miluje, Boh osobne vstúpil do skutočnosti našich dejín a rozhodol sa komunikovať seba samého – a to až do tej miery, že k nám prišiel v tele. Boh je teda súčasťou nášho života, Boh je tak veľký, že má pre nás čas, môže nám venovať pozornosť, a aj nám ju venuje. V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil zo svojho neba, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby ich naučil umeniu života a ukázal im cestu ku šťastiu; aby nás oslobodil od hriechu a urobil nás Božími deťmi (por. Ef 1,5; Rim 8, 14). Ježiš prišiel, aby nás zachránil a aby nám ukázal novú kvalitu života i jeho zmysel.

Teda to nie je nejaký abstraktný obraz Boha, nie nejaká hypotéza - ale Boh konkrétny, Boh ktorý existuje, vstúpil do histórie našich predkov a je prítomný v našich dejinách - to je Boh Ježiša Krista - odpoveď na základnú otázku prečo a ako žiť. Práve preto si to vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia: predpokladá naše osobné, skutočné poznanie Boha a veľké nadšenie pre jeho plán spásy - bez toho, aby nás premohol smútok z neúspechu - máme nasledovať metódu samotného Boha. Božia metóda je metódou pokory - Boh sa stal jedným z nás - je to metóda uskutočnená prostredníctvom Vtelenia, príchodu do jednoduchého nazaretského domu, do betlehemskej jaskyne, je to metóda podobenstva o horčičnom zrnku.,

Boh nie je konkurentom našej existencie, ale práve naopak, je jej garantom, zárukou veľkosti ľudskej osoby. On nič neberie, ale dáva. A tak sa vraciame na začiatok: hovoriť o Bohu znamená komunikovať - so silou a jednoduchosťou, slovom aj životom - to, čo je podstatné: Boh Ježiša Krista, ten Boh, ktorý nám preukázal svoju veľkú lásku tým, že sa stal človekom, zomrel za nás a vstal z mŕtvych - tento Boh nás pozýva, aby sme ho nasledovali, aby sme sa nechali premeniť jeho láskou a pretvorili tak vlastný život a vzťahy; tento Boh nám daroval Cirkev, aby sme mohli kráčať spolu a prostredníctvom jeho Slova a sviatostí obnovovať celé ľudské spoločenstvo, aby sme raz dosiahli svoj cieľ večný život.

Nech teda, milí bratia a sestry, náš pohľad na počiatky našej viery nás naplní vďačnosťou za tento dar. To nás, ako dospelých vo viere, pozýva dať priestor hodnotám, ktoré nielen vo vianočné dni, dokážu očisťovať duše i srdcia zaťažené strachom a nedostatkom lásky. Lebo len v Bohu sa stretneme s vlastným obrazom. Amen.

• Predch.
• Nasl.