13. novembra 2012 o 17,00 hod. bola opäť vo Farskom kostole vo Višňovom Fatimská slávnosť. Zamýšľali sme sa nad 9. encyklikou bl. Jána Pavla II. Veľkého: Centesimus annus (Sté výročie). Je to posledná z jeho sociálnych encyklík. Mnoho pútnikov sa modlilo sv. ruženec, aby sme si v Roku viery vyprosovali silnejšiu vieru....Naša viera je taká, ako sa modlíme.

Bohatstvo pápežských encyklík je ohromné. Pápež zverejnil svoju sociálnu encykliku v roku 1987 a štyri roky nato ponúka ďaľšiu: Encykliku Centesimus annus vydal Ján Pavol II. Veľký v Ríme 1. mája 1991 na spomienku svätého Jozefa robotníka. Vychádza z encykliky Leva XIII. Rerum novarum. Čo je samotným cieľom encykliky? Pápež reaguje na situáciu, ktorá vznikla v roku 1989 po páde komunizmu vo východnej Európe, ale tiež v Latinskej Amerike, Afrike, v Ázii. Pápež píšúc o konci komunizmu, hľadá odpoveď na otázku: Čo ďalej? Pýta sa, či pád komunizmu značí víťazstvo kapitalizmu? Vo svojich odpovediach je diskrétny a opatrný. Zaujímavú odpoveď dáva v bode 42: Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku? Odpoveď je – píše pápež – komplikovaná. Ak sa termínom "kapitalizmus" označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyvplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o "podnikovom hospodárstve" či "trhovom hospodárstve", alebo jednoducho o "slobodnom hospodárstve". No ak sa pod "kapitalizmom" rozumie systém, v ktorom hospodárska sloboda sa neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom, odpoveď je potom rozhodne negatívna. Pápež sa vyjadruje k slobodnému trhu, slobodnej ekonomike, slobodnému hospodárstvu. Všetko to ale musí mať jasný právny sytém. Reč je o demokracii. O hodnotách, o ľudskej dôstojnosti, o právach človeka.

Aké miesto zaujíma Boh v dejinách civilizácie?

Boh je predovšetkým Veľký manager! Každému dal originálne miesto. Pápež píše, že aj zmeny, ktoré nastali v roklu 1989 sú dielom ľudskej modlitby k Bohu a výrazom dôvery človeka v Boha.

Čo má človek robiť?

Počúvať svoje svedomie, nechať ho formovať Božej pravde, žiť v boji s hriechom. Hriešny človek nemôže tvoriť bezhriešne štruktúry! Robiť všetko, aby svet okolo neho bol menej nespravodlivý alebo aspoň aby v ňom nedominovali štruktúry zla! V každom človeku je zakódované to augustínovké: Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože. Človek, objavuj to v sebe. Buduj štát, cirkev. Ako? Nemusíš meniť Ameriku ani Rusko. Skús meniť seba. Nehreš, neklam, nekradi, buď verný, spravodlivý, čestný. Nechoď s davom, choď proti prúdu! Buď svätý!

1. Charakteristické črty encykliky Rerum novarum

História nás učí, že došlo k „rozdeleniu spoločnosti na dve triedy" (CA 4). Proti tomuto rozporu v robotníckej otázke sa po prvýkrát postavil práve Lev XIII. svojou encyklikou. Z doterajších spomenutých faktov sa dá poznať, že „nové veci", na ktoré pápež poukazuje, vôbec nie sú dobré, nie sú kladného charakteru, ale skôr naopak. Pápež sa svoju mienku nebál vyjadriť ani takými ostrými slovami, aké len v tom čase mohol vyjadriť.

V súvislosti s pávom na súkromné vlastníctvo pápež spomína aj iné práva: právo vytvárať súkromné združenia, právo na spravodlivú mzdu a právo plniť náboženské povinnosti (CA 7-9). Ohľadom týchto vecí je „povinnosťou štátu bdieť nad všeobecným dobrom a starať sa o to, aby každá oblasť spoločenského života prispievala k jeho podpore. Štát je tu na to, aby práva jedných i druhých chránil, a nie potláčal" (CA 11).

2. Na ceste k „novým veciam” dneška

Je obdivuhodné, ako „Lev XIII. predvídal negatívne dôsledky spoločenského zriadenia, ktoré predkladal socializmus” (CA 12). Pápež svojej doby je schopný vnímať v realite celé postavenie mužov, žien a detí v celej krutosti. Celej veci prišiel na koreň na základe zrušenia súkromného vlastníctva. Už vtedy bol schopný vnímať, čo to prinesie a ako sa k tomu bude stavať pracujúci ľud, ktorý na základe tohto nemal viac-menej nič, čo by bolo jeho ( CA 12). „Ako účinok prináleží svojej príčine, tak plod práce musí prináležať tomu, kto pracuje.” (RN 8).

Je tu položená otázka: V čom spočíva teda základný omyl socializmu? „Základný omyl socializmu má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za obyčajný prvok a molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu.... Človek sa redukuje na akúsi sieť sociálnych vzťahov a vytvára sa pojem osoby ako samostatného subjektu mravného rozhodovania, ktorý nimi buduje spoločenský poriadok" (CA 13).

Pápež Lev XIII. však pokračuje ďalej, nezostáva len pri poukázaní na problém, ale ponúka riešenie problému: „Vládcovia štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne súborom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite. Čím väčšie bude množstvo výhod, ktoré sa zabezpečia cestou tejto všeobecnej starostlivosti, tým menšia bude potreba hľadať iné cesty na pomoc robotníkom.” (RN 26). Čo všetko spôsobil omyl spočívajúci v nesprávnom ponímaní ľudskej osoby.

Tento omyl vyústil do dvoch svetových vojen v rokoch 1914-1945. Obe otriasli Európou a svetom. Vojny sa síce skončili, ale výsledkom nebol pokoj, lež akýsi bezvojnový stav. Začal sa šíriť komunistický totalitarizmus.

3. Rok 1989

V roku 1989 sa uskutočnilo: „2. mája maďarská vláda vydala príkaz odstrániť zátarasy z ostnatého drôtu na rakúskych hraniciach. Bol to začiatok likvidácie železnej opony. 9. novembra sa obyvatelia východnej aj západnej časti Berlína rozhodli zbúrať mohutný múr, ktorý ich oddeľoval od r. 1961. Pádom „múru hanby" sa otvorila cesta k zjednoteniu Nemecka. 17. novembra sa konal brutálny zákrok polície proti pokojnému sprievodu pražských študentov a zaktivizoval obyvateľstvo v celom Československu.

Všetky tieto tu spomenuté udalosti poukazujú na uvoľnenie, otvorenie cesty pre nové možnosti. „Majú univerzálny význam, lebo z nich pochádzajú kladné i záporné dôsledky" (CA 26). Rovnako poukazujú na to, že „žiadna politická spoločnosť, ktorá má svoju vlastnú autonómiu a svoje vlastné zákony, nikdy sa nebude dať zameniť za Božie kráľovstvo." Boh aj prostredníctvom týchto udalostí ponúka „ľudskej slobode spolupracovať s milosrdným plánom Boha pôsobiaceho v dejinách.”

Pápež Ján Pavol II. vyzýval, aby všetkých prenikol duch pokoja a odpúšťania, aby sa podnikli konkrétne kroky v záujme vhodného zmierenia, rovnako treba vynaložiť úsilie na obnovu morálky a ekonomiky v bývalých komunistických štátoch. Cieľom rozvoja má byť budovanie dôstojnejšieho života a skutočné pozdvihnutie dôstojnosti každého jednotlivca i jeho schopnosti odpovedať vlastnému povolaniu a v ňom obsiahnutej výzve Boha spoločnou prácou ľudí. Na vrchole tohto procesu stojí uplatňovanie práva i povinnosti hľadať Boha, poznávať ho a podľa tohto poznania žiť.

4. Súkromné vlastníctvo

„Okrem podmanenia si plodov zeme prináleží človekovi aj vlastníctvo samotnej zeme, z ktorej plodného lona dostáva na nevyhnutné prostriedky pre svoje budúce potreby. Avšak potreby človeka majú takpovediac charakter stálych návratov, takže keď ich uspokojíme dnes, ozývajú sa zajtra znova. Príroda teda musela dať človekovi právo na stabilné a trváce dobrá, primerané trvalej pomoci, ktorú potrebuje. Takéto dobrá nám môže ponúknuť jedine zem vo svojej nevyčerpateľnej plodnosti. Niet dôvodu dovolávať sa starostlivosti štátu, pretože človek bol skôr než štát..." (RN 6).

Už na základe prirodzeného práva je nevyhnutné aj súkromné vlastníctvo. Svätý Otec Ján Pavol II. cituje z dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu: „Človek má pokladať veci, ktoré vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, že môžu byť na osoh nielen jemu, ale aj iným... Súkromné vlastníctvo alebo určitá držba hmotných majetkov zabezpečujú každému potrebný priestor pre osobnú a rodinnú nezávislosť" (RN 30). Je potrebné vnímať súkromné vlastníctvo aj v zmysle dobra celého spoločenstva, ale je potrebné aj mať súkromné vlastníctvo.

Rodinu treba znovu ponímať ako svätyňu života. Je miestom, na ktorom môže byť život, Boží dar, primerane prijatý, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast. Rodina predstavuje sídlo kultúry života. Zmýšľanie človeka v tejto záležitosti namiesto ochrany a otvárania cesty životu, zdá sa, inklinuje skôr k obmedzovaniu, potláčaniu a záhube prameňov života, žiaľ, až po praktiku potratov" (CA 39). Je nutné si všimnúť aj tohto aspektu týkajúceho sa práve rodiny, ktorá má byť sídlom kultúry života. V tomto zmysle je nutné otvoriť sa životu a nehľadať len potreby človeka, ale za tým všetkým treba vidieť veľké Božie dielo, ktoré nám v rodine - svätyni života dal. Celý problém neschopnosti otvoriť sa životu spočíva v probléme sebadarovania sa jeden druhému. „Človek ako osoba sa môže darovať len druhej osobe alebo osobám, a napokon Bohu, ktorý je pôvodcom jeho bytia a je jediný, ktorý môže úplne prijať jeho dar”(CA 41).

5. Štát a kultúra

Je vidieť, prečo sa totalitarizmus snaží zničiť Cirkev, alebo si ju aspoň podrobiť. „Totalitný štát sa ďalej usiluje o to, aby pohltil náboženské spoločenstvá i jednotlivých ľudí. Keď Cirkev háji vlastnú slobodu, háji slobodu ľudskej osoby, ktorá musí viac poslúchať Boha ako ľudí” (CA 44).

Cirkev sa vyjadruje o demokratickom politickom zriadení ako o tom, ktorý si váži. Zabezpečuje totiž občanom aj účasť na jednotlivých politických rozhodnutiach, ale rovnako zdôrazňuje, že je možná iba v právnom štáte a jedine správnym vnímaním ľudskej osoby. Bez zásad ju bude možno stotožniť s totalitarizmom. Preto Cirkev neustále zdôrazňuje transcendentnú dôstojnosť ľudskej osoby, aby sa človek neprestal vnímať ako osoba, u ktorej je potrebné rešpektovať aj jej slobodu, ktorá nadobúda hodnotu len prijatím pravdy.

V tomto zmysle je potrebné pýtať sa: Čo je úlohou štátu? Hlavnou úlohou štátu je zaručiť takú istotu, aby robotník, takisto ako výrobca, mohli používať ovocie svojej práce a boli tak podnecovaní vykonávať svoju prácu efektívne a statočne... „Štát má ďalej dozerať na uplatňovanie ľudských práv v ekonomickej oblasti a riadiť ho...”. Medzi ďalšie úlohy štátu patrí dozeranie a riadenie dodržiavania ľudských práv v hospodárskej oblasti, podporovanie činnosti vytvárania pracovných príležitostí.

6. Človek je cestou Cirkvi

Čo je cieľom Cirkvi? „Jej jediným cieľom je starostlivosť a zodpovednosť za človeka, ktorého jej zveril sám Kristus, za toho človeka, ktorý, ako prízvukuje Druhý vatikánsky koncil, je jediným stvorením, ktoré Boh chcel kvôli nemu samému a s ktorým má svoj plán: urobiť ho totiž účastným večnej spásy... Ide o každého jednotlivého človeka, pretože každý je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus skrze toto tajomstvo navždy spojil” (CA 53). „Cirkev vynáša svoj morálny úsudok o ekonomických a sociálnych otázkach, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší. V morálnom poriadku vychádza z poslania, ktoré sa líši od poslania politických autorít: Cirkev sa stará o časné aspekty spoločného dobra, lebo sú zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ. Usiluje sa inšpirovať správne postoje vo vzťahu k pozemským dobrám a v spoločensko-hospodárskych vzťahoch” (KKC 2420).

Sociálne učenie Cirkvi má teda aj evanjelizačný charakter, objavuje totiž človeka jemu samému, rovnako sa zaoberá ľudskými právami každého jednotlivca. Zmysel pre človeka Cirkev čerpá z Božieho zjavenia. Keď „hlása človeku Božiu spásu, keď mu skrze sviatosti ponúka a sprostredkúva Boží život, keď prikázaniami orientuje jeho život na lásku k Bohu a k blížnemu, pomáha obohacovať dôstojnosť človeka” (CA 55).

• Predch.
• Nasl.