Dokument podpísal Benedikt XVI. v Beirúte 14. septembra počas svojej apoštolskej cesty v Libanone. Rozdelený je celkovo do troch častí a 100 článkov. Tak ako pri iných textoch tohto typu, aj v Ecclesia in Medio Oriente (EMO) sa hojne objavujú odkazy na propozície mimoriadnej biskupskej synody o Blízkom východe, ktorá sa konala pred dvoma rokmi v októbri. Charakter problematiky spôsobil, že v miere väčšej než zvyčajne sa vyskytujú odvolávky na dokumenty II. vatikánskeho koncilu, najmä na Lumen Gentium, Nostra Aetate, Unitatis Redintegratio a Orientalium Ecclesiarum.

Porozumenie, úcta a rešpekt

V úvode pápež za vzor pre kresťanov v multietnickom a mutlináboženskom regióne kladie príklad prvotnej komunity v Jeruzaleme, ktorá je modelom bratského spolužitia a miestom zdieľaného svedectva viery (čl. 4). Následná prvá časť dokumentu sa nesie v meditatívnom duchu, keď Benedikt XVI. uvažuje nad významom mieru z biblického pohľadu. Písmo totiž nepovažuje mier iba za absenciu vojny, za obyčajnú dohodu zaisťujúcu pokojný život. Naopak, hebrejská etymológia odkazuje na mier ako na „stav tých, ktorí žijú v harmónii s Bohom a medzi sebou navzájom, spolu s ostatnými a s prírodou“ (čl. 9). O takýto mier sa majú usilovať aj katolíci na Blízkom východe spoločne s ostatnými kresťanmi a veriacimi iných náboženstiev, aby tak mohli „budovať jednotu v rešpekte voči vzájomnému bohatstvu a znovupotvrdiť tak dôveryhodnosť evanjeliového posolstva a kresťanského svedectva“ (tamže).

Prakticky v celej prvej časti kladie pápež dôraz na potrebu hľadania porozumenia, vzájomného rešpektu a úctu a v prípade kresťanov aj úsilia o jednotu. Ako trvalý príklad svedectva viery kladie početných mučeníkov, „živých svedkov neobmedzenej jednoty“ (čl. 11). Odvolávajúc sa na praktické aspekty života na nábožensky zmiešanom území, akými sú napríklad manželstvá medzi katolíkmi a ortodoxnými (čl. 16), vyzdvihuje potrebu správne chápaného ekumenizmu. Ten podľa neho „neznamená jednotnosť tradícií a slávenia“, ale hľadanie spoločných koreňov apoštolskej viery prostredníctvom spoločnej modlitby (čl. 17). Osobitňe zdôraňuje význam medzináboženského dialógu s moslimami (čl. 19, 23, 24, 25) a so židmi (čl. 20, 22).

Pontifik pripomína, že napriek konfesioálnej pestrosti i špecifickým problémom, akými sú sekularizácia, náboženský fundamentalizmus (čl. 29), ekonomická a politická nestabilita (čl. 30) a odliv kresťanov z územia (čl. 31-35), môžu obyvatelia Blízkeho východu svetu ukázať, že „koexistencia nie je utópia a že nedôvera a predsudok nie sú konečným výsledkom“ (čl. 28).

Svedectvo viery

Druhú časť exhortácie Benedikt XVI. taktiež začína krátkou úvahou, v tomto prípade na tému cirkvi ako spoločenstva (koinonia), jej univerzality a partikularity (čl. 37-38). Následne sa venuje jednotlivým „stavom“ v cirkvi, pričom patriarchov a biskupov označuje za „viditeľné znaky jednoty v rôznorodosti“ (čl. 41). Po nich uvažuje o špecifickom poslaní a úlohách Bohu zasvätených osôb (do čl. 54), laikov, rodín, mládeže a detí (čl. 55-65).

V tretej časti svoju pozornosť zameriava na vydávanie autentického kresťanského svedectva, zdôrazňujúc privilegované miesto Božieho slova (čl. 68-74). Špecifický vklad blízkovýchodnej oblasti vidí okrem iného aj v tradícii exegetických škôl v Alexandrii, Antiochii, Edesse a Nisibe, ktoré „významne prispeli k cirkevnému pochopeniu dogmatických formulácií kresťanského mystéria v štvrtom a piatom storočí“, za čo im „celá cirkev ostáva dlžná“ (čl. 70). Neopomínajúc dôležitú úlohu médií pri šírení Božieho slova (čl. 72) prechádza pápež plynulo k téme liturgie a sviatostného života, zdôrazňujúc najmä krst, Eucharistiu a sviatosť zmierenia (čl. 75-81). Články 85-91 sú venované osobitnému poslaniu cirkvi, ktorými sú evanjelizácia a láska, vzdelávanie, služba chorým a núdznym.

Ku koncu dokumentu pápež povzbudzuje kresťanov v regióne citujúc Ježišove slová z Lukášovho evanjelia (Lk 12, 32): „Neboj sa, maličké stádo“. Posledný článok je, ako zvyčajne, venovaný zmienke o Panne Márii.

Na záver je potrebné pripomenúť, že exhortáciu s podobným zameraním, s názvom Nová nádej (pre Libanon), podpísal 10. mája 1997 v Bejrúte už Ján Pavol II. Dokument vzišiel z mimoriadnej biskupskej synody o cirkvi v Libanone, ktorá sa konala 26. novembra-14. decembra 1995.

Marián Sekerák

• Predch.
• Nasl.