Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje(toto platí vo východnej cirkvi. V latinskej cirkvi diakon vysluhuje sviatosť krstu a asistuje pri uzatváraní sviatosti manželstva). Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud „Pánove príkazy“.

Diakoni môžu byť označovaní ako dočasní – tí sú na diakonov svätení iba prechodne, pretože túto službu má po nejakú dobu zastávať každý, kto sa má stať kňazom. Tí, ktorí neašpirujú na vyššie svätenie, sú označovaní ako trvalí diakoni. Trvalý diakon môže byť ženatý, ale musí mať v poriadku rodinné záležitosti.

História

Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu.

V 3.-4.storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Pomerne často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.

Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi, paragrafy 1536 - 1600

6. článok: Sviatosť posvätného stavu

1536 Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, [KKC 860] vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).

[O ustanovení a poslaní apoštolskej služby zo strany Krista pozri č. 874-896. Tu sa hovorí len o sviatostnom spôsobe, ktorým sa táto služba prenáša.]

1537 V rímskom staroveku slovo ordo označovalo občianske stavy (triedy), najmä stav tých, ktorí vládli. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav). Aj iné skupiny dostávajú pomenovanie ordo (stav): katechumeni, panny, manželia, vdovy...(922, 923, 1631)

1538 Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc [KKC 875] (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. Vkladanie rúk biskupa spolu s konsekračnou modlitbou tvorí viditeľný znak [KKC 699] tejto konsekrácie (vysviacky).

1539 Boh ustanovil vyvolený národ ako "kráľovstvo kňazov a svätý národ" (Ex 19,6). Ale v izraelskom národe si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, a vyhradil si ho na liturgickú službu. Sám Boh je jeho dedičným podielom. Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva Starej zmluvy. Kňazi sú v nej ustanovení pre ľudí v ich vzťahoch s Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy.

1540 Ale toto kňazstvo, ktoré bolo ustanovené, [KKC 2099] aby ohlasovalo Božie slovo a obnovovalo spoločenstvo s Bohom obetami a modlitbou, bolo neschopné uskutočniť spásu, lebo muselo neprestajne opakovať obety a nemohlo priviesť k definitívnemu posväteniu, ktoré mala uskutočniť jedine Kristova obeta.

1541 Liturgia Cirkvi však vidí v Áronovom kňazstve a v službe levitov, ako aj v ustanovení sedemdesiatich "starších" predobrazy vysvätenej služby (ministerium ordinatum) v Novej zmluve. Tak v latinskom obrade Cirkev v konsekračnej modlitbe vysviacky biskupov hovorí:

"Bože a Otče nášho Pána Ježiša Krista,... ty si slovom svojej milosti dal vo svojej Cirkvi zákony; ty si od počiatku predurčil pokolenie spravodlivých z potomkov Abraháma; ty si ustanovil panovníkov i kňazov a svoju svätyňu si nenechal bez služby..."

1542 Pri vysviacke kňazov sa Cirkev modlí:

"Pane, svätý Otče... už v Starej zmluve vznikli služby ustanovené posvätnými obradmi. Mojžiša a Árona si postavil na čelo ľudu, aby ho viedol a posväcoval a na pomoc ich spoločenstvu a dielu vyvolil si mužov nižšieho stupňa a hodnosti. Na púšti si rozmnožil Mojžišovho ducha v srdciach sedemdesiatich múdrych mužov... Na Áronových synov si vylial hojnosť otcovej plnosti..."

1543 A v konsekračnej modlitbe vysviacky diakonov Cirkev vyznáva:

"Všemohúci Bože... štedro dávaš, aby tvoja Cirkev rástla a mohutnela v nový chrám tým, že si ustanovil, aby služobníci v posvätnom úrade trojitého stupňa slúžili tvojmu menu, ako si už od počiatku vyvolil Léviho synov na vykonávanie služby v predošlom [starozákonnom] stánku."

1544 Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný "prostredník medzi Bohom a ľuďmi" (1Tim 2,5). Melchizedech, "kňaz najvyššieho Boha" (Gn 14,18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného "veľkňaza na spôsob Melchizedecha" (Hebr 5,10;6,20), "svätého, nevinného, nepoškvrneného" [KKC 874] (Hebr 7,26), ktorý "jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje" (Hebr 10,14), t.j. jedinou obetou svojho kríža.

1545 Kristova vykupiteľská obeta je jediná; [KKC 1367] uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve: [KKC 662] sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva. "A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci."

1546 Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi "kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi" (Zjv 1,6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo [KKC 1268] svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania. Sviatosťami krstu a birmovania sú veriaci "posvätení na... sväté kňazstvo".

1547 Služobné alebo hierarchické kňazstvo [KKC 1142] biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci "jedno... i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve", predsa sa od seba podstatne líšia, i keď "sú navzájom na seba zamerané". V akom zmysle? Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha, [KKC 1120] služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev. Preto sa prenáša osobitnou sviatosťou, sviatosťou posvätného stavu (sacramentum Ordinis).

1548 V ekleziálnej službe vysväteného služobníka [KKC 875] je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, [KKC 792] Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis ("v osobe Krista Hlavy").

"Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník. Lebo on vďaka kňazskej vysviacke, ktorú prijal, je pripodobnený Veľkňazovi a má moc konať mocou a v osobe samého Krista [virtute ac persona ipsius Christi]."

"Kristus je prameňom každého kňazstva, lebo starozákonný kňaz bol jeho "za predobrazom; ale kňaz nového Zákona koná v jeho osobe."

1549 Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich. Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca. [KKC 1142]

1550 Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený [KKC 896] od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom. Kým vo sviatostiach je táto záruka daná [KKC 1128] tak, že ani hriech vysväteného služobníka nemôže prekážať ovociu milosti, je veľa iných skutkov, v ktorých ľudský charakter vysväteného služobníka zanecháva stopy, [KKC 1584] ktoré nie sú vždy znakom vernosti evanjeliu, a teda môžu škodiť apoštolskej plodnosti Cirkvi.

1551 Toto kňazstvo je služobné. "Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba." [KKC 876] Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu [KKC 1538] udeľuje "posvätnú moc", ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých. [KKC 608] "Pán teda právom povedal, že starostlivosť o [jeho] stádo je dôkazom lásky k nemu."

1552 Služobné kňazstvo nemá za úlohu len zastupovať Krista – Hlavu Cirkvi – pred zhromaždením veriacich, ale koná aj v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu.

1553 "V mene celej Cirkvi" neznačí, že kňazi sú delegátmi spoločenstva. Modlitba a obeta Cirkvi sú neoddeliteľné od modlitby a obety Krista, jej Hlavy. Je to vždy Kristov kult v jeho Cirkvi a skrze ňu. Celá Cirkev, Kristovo telo, sa modlí a obetuje "skrze Krista, s Kristom a v Kristovi" v jednote Ducha Svätého Bohu Otcovi. [KKC 795] Celé telo, caput et membra ("hlava a údy"), sa modlí a sa obetuje. Preto tí, čo sú v tomto tele osobitným spôsobom služobníkmi, sa volajú nielen služobníci Krista, ale aj Cirkvi. Práve preto, že služobné kňazstvo zastupuje Krista, môže zastupovať aj Cirkev.

1554 "Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) [KKC 1536] tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni." Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá "ordinácia" [KKC 1538] (alebo "vysviacka"), t. j. sviatosťou posvätného stavu.

"Všetci nech si ctia diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, presbyterov [kňazov] však ako Boží senát a zbor apoštolov. Bez nich nemožno hovoriť o Cirkvi."

1555 "Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva, [KKC 861] ktoré pokračuje od začiatku, majú výhonky apoštolského semena."

1556 Aby mohli plniť svoje vznešené poslanie, "Kristus obdaril apoštolov osobitným vyliatím Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil, a oni vkladaním rúk odovzdali svojim spolupracovníkom duchovný dar, [KKC 862] ktorý bol v biskupskej vysviacke prenesený až k nám".

1557 Druhý vatikánsky koncil učí, že "biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorú aj liturgický zvyk Cirkvi, aj výroky svätých Otcov nazývajú najvyššie kňazstvo, vrchol [summa] posvätnej služby".

1558 "Biskupská vysviacka... udeľuje [KKC 895] s poslaním posväcovať aj poslanie učiť a spravovať... Je zrejmé, že vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa natoľko udeľuje milosť Ducha Svätého a vtláča posvätný charakter, že biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom berú na seba úlohu [KKC 1121] samého Krista, Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza, a konajú v jeho osobe [in eius persona agant]." "A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi."

1559 "Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia." Kolegiálny ráz a kolegiálna povaha [KKC 877] biskupského stavu sa prejavujú okrem iného aj v starodávnej cirkevnej praxi, ktorá vyžaduje, aby na vysviacke nového biskupa mali účasť viacerí biskupi. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa dnes vyžaduje osobitný mandát [KKC 882] (poverenie) rímskeho biskupa, lebo on je zvrchovaným viditeľným putom spoločenstva partikulárnych cirkví v jednej Cirkvi a ručiteľom ich slobody.

1560 Každý biskup má ako Kristov zástupca [KKC 833] pastierske poslanie v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, ale zároveň má kolegiálne so všetkými bratmi v episkopáte účasť na starostlivosti o všetky cirkvi: [KKC 886] "Hoci každý biskup je posvätným pastierom iba tej čiastky stáda, ktorá mu je zverená, predsa ako legitímny nástupca apoštolov sa z Božieho ustanovenia a príkazu stáva zodpovedným spolu s ostatnými biskupmi za apoštolské poslanie Cirkvi."

1561 Všetko, čo sa doteraz povedalo, vysvetľuje, prečo má Eucharistia, [KKC 1369] ktorú slávi biskup, celkom osobitný význam ako prejav Cirkvi zhromaždenej okolo oltára pod predsedníctvom toho, ktorý viditeľne zastupuje Krista, Dobrého pastiera a Hlavu svojej Cirkvi.

1562 "Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, dal prostredníctvom svojich apoštolov účasť na svojom posvätení a poslaní ich nástupcov, teda biskupov, ktorí úlohu svojej služby legitímne odovzdali v rozličných stupňoch rozličným jednotlivcom v Cirkvi." Ich "úloha služby bola v podriadenom stupni odovzdaná kňazom, aby ustanovení v kňazskom stave boli spolupracovníkmi biskupského stavu a náležite plnili apoštolské poslanie zverené Kristom."

1563 "Keďže služba kňazov je spojená s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo. Preto kňazstvo [sacerdotium] kňazov predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, ale udeľuje sa tou osobitnou sviatosťou, ktorou sú kňazi pomazaním Ducha Svätého [KKC 1121] označení osobitným charakterom [znakom], a sú natoľko pripodobnení Kristovi Kňazovi, že môžu konať v osobe Krista Hlavy [in persona Christi Capitis]."

1564 "Hoci kňazi nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sviatosťou posvätného stavu sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza, vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona." [KKC 611]

1565 Na základe sviatosti posvätného stavu majú kňazi účasť na univerzálnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom. [KKC 849] "Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na poslanie spásy univerzálneho rozsahu ,až po samý kraj zeme‘ (Sk 1,8)," aby boli "v duchu pripravení hlásať evanjelium kdekoľvek".

1566 "Svoje posvätné poslanie vykonávajú [KKC 1369] predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení [synaxis], kde konajú v osobe Krista a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú až do Pánovho príchodu [KKC 611] jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz navždy sám seba priniesol Otcovi ako obeť bez poškvrny." Z tejto jedinej obety čerpá silu celá ich kňazská služba.

1567 "Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu [KKC 1462] a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám. V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, [KKC 2179] s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane [svojmu stavu] berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia." Kňazi môžu vykonávať svoje poslanie iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú biskupovi pri vysviacke, a biskupov bozk pokoja na konci liturgie vysviacky znamenajú, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov, za svojich synov, svojich bratov a svojich priateľov a že oni sú mu zasa zaviazaní láskou a poslušnosťou.

1568 "Kňazi, vysviackou ustanovení v kňazskom stave, [KKC 1537] sú všetci navzájom spojení dôverným sviatostným bratstvom. Osobitne však v diecéze, ktorej službe sa venujú pod vedením vlastného biskupa, tvoria jediné presbytérium." Jednota presbytéria má svoje liturgické vyjadrenie v obyčaji, podľa ktorej pri obrade kňazskej vysviacky po biskupovi vkladajú ruky aj kňazi.

1569 "Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ,nie na kňazstvo, ale na službu‘." Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup. Tým naznačuje, že diakon je v úlohách svojej "diakonie" (služby) osobitne spätý s biskupom.

1570 Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu [KKC 1121] ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal "diakonom" čiže služobníkom všetkých. Úlohou diakonov je okrem iného asistovať biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev, predovšetkým Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva a požehnať ho, hlásať evanjelium a kázať, predsedať pri pohrebných obradoch a venovať sa rozličným charitatívnym službám.

1571 Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev opäť obnovila diakonát "ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie", kým Východné cirkvi si ho nepretržite zachovali. Tento trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom, je dôležitým obohatením pre poslanie Cirkvi. [KKC 1579] A vskutku, je vhodné a užitočné, aby muži, ktorí v Cirkvi plnia skutočnú diakonskú službu či už v liturgickom a pastoračnom živote, alebo v sociálnych a charitatívnych dielach, "boli posilnení vkladaním rúk, odovzdaným už od apoštolov, a užšie spojení s oltárom, aby tak mohli s pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie plniť svoju službu".

1572 Slávenie vysviacky biskupa, kňazov alebo diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich. Prednostne sa má konať v nedeľu a v katedrále, a to tak slávnostne, ako je to primerané takejto príležitosti. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona, majú rovnaký priebeh. Slávia sa v rámci liturgie Eucharistie.

1573 Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, [KKC 699] ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený. [KKC 1585]

1574 Ako vo všetkých sviatostiach, aj toto slávenie sprevádzajú niektoré dodatočné obrady. Hoci sa v rozličných liturgických tradíciách značne líšia, majú spoločné to, že vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti. Tak v latinskom obrade úvodné obrady – predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky kladené svätencovi, litánie k svätým – dosviedčajú, že voľba kandidáta sa vykonala v súlade so zvyklosťami Cirkvi, a pripravujú slávnostný úkon vysviacky. Po nej nasledujú viaceré obrady, ktoré symbolicky vyjadrujú a dopĺňajú tajomstvo, ktoré sa práve uskutočnilo: pre biskupa a kňaza je to pomazanie svätou krizmou, [KKC 1294] znak osobitného pomazania Duchom Svätým, ktorý ich službu robí plodnou; odovzdanie knihy evanjelií, prsteňa, mitry a pastierskej palice biskupovi ako znak jeho apoštolského poslania hlásať Božie slovo, jeho vernosti Cirkvi, [KKC 796] Kristovej neveste, a jeho úlohy pastiera Pánovho stáda; odovzdanie patény s hostiou a kalicha s vínom kňazovi, obetných darov svätého ľudu, ktoré je povolaný prinášať Bohu; odovzdanie knihy evanjelií diakonovi, ktorý práve dostal poslanie hlásať Kristovo evanjelium.

1575 Kristus si vyvolil apoštolov a dal im účasť na svojom poslaní a na svojej autorite. Keď bol vyvýšený na pravicu Otca, neopúšťa svoje stádo, ale prostredníctvom apoštolov ho stále chráni a naďalej vedie [KKC 857] prostredníctvom tých pastierov, ktorí dnes pokračujú v jeho diele. Kristus teda ustanovuje niektorých za apoštolov a iných za pastierov. On sám naďalej pôsobí prostredníctvom biskupov.

1576 Keďže sviatosť posvätného stavu [KKC 1536] je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento "duchovný dar", "výhonky apoštolského semena" Platne vysvätení biskupi, t. j. tí, čo sú v línii apoštolského nástupníctva, platne udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu.

1577 "Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž." Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, [KKC 551] a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. [KKC 861] Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), [KKC 862] sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná.

1578 Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh. [KKC 2121] Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu. Ako každú milosť, aj túto sviatosť možno prijať iba ako nezaslúžený dar.

1579 Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát "pre nebeské kráľovstvo" [KKC 1618] (Mt 19,12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo. [KKC 2233]

1580 Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo. Ani vo Východných cirkvách, tak ako v Západnej cirkvi, sa už nemôže oženiť ten, kto prijal sviatosť posvätného stavu.

1581 Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. [KKC 1548] Vysviackou dostáva schopnosť konať ako zástupca Krista, Hlavy Cirkvi, v jeho trojitom poslaní kňaza, proroka a kráľa.

1582 Tak ako pri krste a pri birmovaní [KKC 1121] táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy. Aj sviatosť posvätného stavu udeľuje nezmazateľný duchovný znak (charakter) a nemožno ju opakovať ani udeliť iba na istý čas.

1583 Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy. Povolanie a poslanie, ktoré dostal v deň svojej vysviacky, ho poznačujú natrvalo.

1584 Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka [KKC 1128] koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín to dôrazne tvrdí:

"Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar sa nepoškvrní; čo prúdi cez neho, je čisté, [KKC 1550] čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy... Lebo duchovná sila sviatosti je ako svetlo: tí, ktorých má osvietiť, prijímajú ho čisté, a ak prechádza cez nečistých, nepoškvrní sa."

1585 Milosť Ducha Svätého vlastná tejto sviatosti je milosť pripodobnenia Kristovi Kňazovi, Učiteľovi a Pastierovi; vysvätený služobník je ustanovený za jeho služobníka.

1586 Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily ("Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie", vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade ), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym. [KKC 2448] Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom Kňazom a Obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce:

"Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce, [KKC 1558] daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne v noci. Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom. Nech sa ti páči miernosťou a čistým srdcom, keď ti prináša obetu ľúbeznej vône, skrze tvojho Syna Ježiša Krista..."

1587 Duchovný dar, [KKC 1564] ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje nasledujúca modlitba byzantského obradu. Biskup pri vkladaní rúk okrem iného hovorí:

"Pane, naplň darom Svätého Ducha toho, ktorého si láskavo povýšil na kňazskú hodnosť, aby bol hoden stáť bez úhony pred tvojím oltárom, hlásať evanjelium tvojho Kráľovstva, posväcovať slovo tvojej pravdy, prinášať ti dary a duchovné obety a obnovovať tvoj ľud kúpeľom znovuzrodenia, aby tak aj on sám išiel v ústrety nášmu veľkému Bohu a Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, tvojmu jednorodenému Synovi v deň jeho druhého príchodu a od tvojej nesmiernej dobroty dostal odmenu za verné vykonávanie svojho posvätného stavu."

1588 Diakoni "posilnení sviatostnou milosťou [KKC 1569] slúžia Božiemu ľudu diakoniou liturgie, slova a lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom".

1589 Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Tak napríklad svätý Gregor Nazianzský ešte ako celkom mladý kňaz zvolá:

"Najprv sa treba očistiť, až potom očisťovať [iných]; najprv sa učiť múdrosti, až potom v nej poučovať iných; stať sa svetlom a [potom] osvecovať iných; priblížiť sa k Bohu, a tak k nemu privádzať iných; posvätiť sa a potom posväcovať, viesť za ruku a múdro radiť." "Viem, čí služobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám Božiu vznešenosť a ľudskú slabosť, ale aj jej silu." [Kto je teda kňaz? Je] "obranca pravdy, ktorý bude stáť s anjelmi, vzdávať chvály s archanjelmi, prenášať obety na nebeský oltár, s Kristom vykonávať kňazstvo, obnovovať tvora, utvárať [v ňom] [Boží] obraz, pracovať pre nebeský svet, a aby som povedal, čo je najväčšie, bude bohom a iných bude zbožstvovať." [KKC 460]

A svätý farár z Arsu hovorí: "Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi."... "Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz; umreli by sme nie od strachu, ale z lásky"... "Kňazstvo je láska Ježišovho srdca." [KKC 1551]

1590 Svätý Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi: "Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk" (2Timl ,6); "Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele" (1Tim 3,1). A Títovi napísal: "Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal" (Tít 1,5).

1591 Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá "spoločné kňazstvo veriacich". Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní; je to účasť služby udelenej sviatosťou posvätného stavu, ktorej úlohou je slúžiť v mene a v osobe Krista Hlavy v spoločenstve.

1592 Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním (munus docendi), Božím kultom (munus liturgicum) a pastorálnou správou (munus regendi).

1593 Už od začiatku sa vysvätená služba udeľovala a vykonávala v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov. Služby udelené vysviackou sú pre organickú štruktúru Cirkvi nenahraditeľné: bez biskupa, kňazov a diakonov nemožno hovoriť o Cirkvi.

1594 Biskup dostáva plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorá ho začleňuje do biskupského kolégia a robí ho viditeľnou hlavou partikulárnej cirkvi, ktorá mu je zverená. Biskupi ako nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia majú účasť na apoštolskej zodpovednosti za celú Cirkev a na poslaní celej Cirkvi pod autoritou rímskeho pápeža, nástupcu svätého Petra.

1595 Kňazi sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh. Sú povolaní, aby boli starostlivými spolupracovníkmi biskupov; vytvárajú okolo svojho biskupa presbytérium, ktoré spolu s ním nesie zodpovednosť za partikulárnu cirkev. Od biskupa dostávajú na starosť určité farské spoločenstvo alebo určitú ekleziálnu službu.

1596 Diakoni sú služobníci vysvätení pre služobné úlohy v Cirkvi. Nedostávajú služobné kňazstvo, ale vysviacka im udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy majú plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa.

1597 Sviatosť posvätného stavu sa udeľuje vkladaním rúk a po ňom nasledujúcou slávnostnou konsekračnou modlitbou, ktorou sa pre svätenca vyprosujú od Boha milosti Ducha Svätého potrebné na jeho službu. Vysviacka vtláča nezmazateľný sviatostný znak (charakter).

1598 Cirkev udeľuje sviatosť posvätného stavu iba pokrsteným mužom, ktorých schopnosti potrebné na vykonávanie posvätnej služby boli náležite uznané. Zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu, patrí cirkevnej vrchnosti.

1599 v Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyterát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľudom.

1600 Udeľovať sviatosť posvätného stavu v jeho troch stupňoch patrí biskupom.

• Predch.
• Nasl.