Vatikán, 20. marca (RV) - Tridsiate výročie umŕtia P. Michala Lacka SJ si pripomenieme v stredu 21. marca. Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu, s ktorou páter dlhoročne spolupracoval, pri tejto príležitosti prináša spomienku na neho v podaní Mareka Durláka, doktoranda na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.

21. marca tohto roku uplynie 30 rokov od náhlej smrti významného slovenského kňaza, jezuitu, gréckokatolíka, profesora, žurnalistu, vedca a hlavne človeka s veľkým srdcom – Michala Lacka. Pripomeňme si v krátkosti jeho život a dielo:

Narodil sa 19. 1. 1920 v Krásnej nad Hornádom. Po gymnaziálnych štúdiách v Košiciach vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Filozofické štúdiá absolvoval v Záhrebe, v r. 1945 odišiel do Ríma, kde pokračoval v štúdiách na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na štátnej univerzite La Sapienza a na Pápežskom východnom inštitúte. Hoci pokrstený rímskokatolík, mal v srdci veľký zápal pre kresťanský Východ, takže po súhlase svojich predstavených prijal byzantsko-slovanský obrad a bol vysvätený ako gréckokatolícky kňaz.

Z tohto zápalu vyplýva aj jeho vedecká a publikačná činnosť na tému byzantskej misie sv. Cyrila a Metóda na Veľkej Morave. Jeho doktorská práca mala názov: Pápeži a Veľká Morava v 9. stor. vo svetle dokumentov pápežskej kúrie. Neostal však iba pri tom. Napísal množstvo štúdií, v ktorých sa venoval výskumu písma hlaholiky a cyriliky, otázke slovanskej liturgie, ktorú slúžili sv. Cyril a Metod, skúmal, či sv. Cyril bol tiež biskupom, keďže jestvujú mnohé staré vyobrazenia a ikony, ktoré ho predstavujú v biskupskom rúchu. Napísal knihu s názvom Sv. Cyril a Metod, ktorá má viacero vydaní. Okrem vlastných vedeckých štúdií písal recenzie ku knihám iných autorov, ktorí sa venovali cyrilometodskej otázke. V roku 1983 vyšla na Slovensku kniha Dejiny katolíckej cirkvi od Hertlinga. V závere knihy je pripojená časť, ktorej autorom je M. Lacko s názvom Dejiny kresťanstva na Slovensku.

Ďalšou srdcovou záležitosťou M. Lacka bol ťažký údel gréckokatolíckej cirkvi v Československu po jej násilnej likvidácii v r. 1950. Hoci on sám bol v tom čase už v Ríme, takže nezažil tento úder na vlastnej koži, stalo sa tak isto zásahom Božej prozreteľnosti, aby mohol v slobodnom svete informovať sv. Otca, vatikánske kruhy i širokú verejnosť o tom, čo sa u nás deje. S veľkým záujmom prijímal každú informáciu, ktorá prišla z domova. Zvlášť v časopise Mária, ktorý vydávali slovenskí gréckokatolíci v Kanade, uverejňoval články o ťažkom položení gréckokatolíkov doma, o väznených biskupoch Gojdičovi a Hopkovi, ako aj o kňazoch, ktorí sú vysídlení aj so svojimi rodinami v severných Čechách. Všetkých povzbudzoval k vernosti a vytrvalosti aj za cenu obety. S obrovskou radosťou prežíval obnovu gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968, o čom takisto informoval v Ríme i v zahraničí. Aj keď politická situácia u nás neumožňovala ani naďalej, aby sa cirkev doma rozvíjala v plnej slobode, M. Lacko mal veľké srdce pre Slovákov v zahraničí. Bol spoluzakladateľom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, všemožne pomáhal slovenským emigrantom v Ríme a sprevádzal po Ríme našich pútnikov. Rím poznal veľmi dobre a dokázal veľmi živo a zaujímavo rozprávať pútnikom o histórii a pamiatkach Večného mesta.

Páter Michal Lacko má veľmi veľký podiel na tom, že v r. 1980 bola pre gréckokatolíckych Slovákov zriadená samostatná gréckokatolícka eparchia v Kanade so sídlom v Toronte. Zistil totiž, že medzi slovenskými vysťahovalcami je asi 25 % gréckokatolíkov, lebo z východného Slovenska bolo vysťahovalcov do Ameriky oveľa viac, než zo stredného či západného Slovenska. Katolícka hierarchia v Amerike bola prevažne írska a talianska. Nemala pochopenie pre východný obrad, kde sa namiesto latinčiny používa staroslovienčina a kde aj ženatý človek môže byť kňazom. Páter Lacko videl naliehavú potrebu urobiť čosi pre týchto veriacich, aby sa na novom kontinente nestratili nábožensky, ani národne. Jeho činnosť medzi nimi mu získala vďačnosť Slovákov, ale vyvolala žiarlivosť a nevraživosť u tých, ktorí Slovákom nepriali. Jeho nepriatelia dosiahli to, že mu bolo zakázané chodiť medzi slovenských gréckokatolíkov v Kanade a Amerike, čo ho nesmierne ranilo. Neskôr bol tento zákaz zrušený, lebo sa ukázal ako neopodstatnený.

Smrť p. Lacka prišla náhle. Prišlo mu zle a odpadol, praskla mu aorta. Lekárom sa jeho stav nezdal kritický, keď však zistili, že mu praskla aorta, uvedomili si, že operáciu musí vykonať iná nemocnica. Kým ju našli, bolo už neskoro. Zomrel na operačnom stole, kde vlastne vykrvácal. Keď ho šli operovať, bol pri vedomí a tak sa opýtal: „Nedala by sa tá operácia odložiť? Zajtra majú prísť za mnou študenti, ktorí budú robiť doktorské skúšky a ja by som ich nechcel sklamať.“ Jeho veľký priateľ, dnes už nebohý biskup Pavol Hnilica, charakterizoval M. Lacka týmito slovami: „Páter Lacko bol skutočne „tvor spoločenský“, ktorý mal rád ľudí a rád ich videl veselých a šťastných. Bol samý žart a spev. Mal veľkú zásobu vtipov, žartov a piesní. Jeho priateľ a krajan Mons. František Fuga, ktorý pôsobil v Kanade, ho prehovoril, aby tieto veselé príhody spísal, a tak vznikla veľmi zábavná knižočka s názvom Najkrajšie klapancie.

Po pohrebe sa uskutočnilo smútočné stretnutie Lackových priateľov. Pri stole prehovoril aj páter Kolvenbach, ktorý medzi iným povedal aj to, že teraz okrem smútku máme aj povinnosť nájsť nového profesora. Vtedy sa ku mne naklonil jeden spolubrat, ktorý mnoho rokov pracoval na Pápežskom orientálnom inštitúte a povedal: „Profesorov môžu nájsť aj sto, ale druhého pátra Lacka nikdy. To bol človek, ktorý sa zodral v práci pre iných.“

• Predch.
• Nasl.