Interpretovať referendum ako útok na homosexuálnu menšinu je úmyselným zavádzaním. „Je to akoby povedať, že v geometrii zadefinovanie trojuholníka je útokom na obdĺžniky,“ hovorí v rozhovore pre Katolícke noviny vladyka Cyril Vasiľ (49), sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Ako vnímate snahu Aliancie za rodinu zrealizovať referendum?

Vyše 400-tisíc občanov Sloven­ska považuje niektoré otázky týkajúce sa ochrany rodiny za také dôležité, že o nich žiada vypísať referendum. Hovorím preto tejto iniciatíve áno, je významná.

Prečo?

Pretože súčasťou referenda je aj scitlivenie spoločnosti na nejakú otázku verejného záujmu.

Môžete to vysvetliť?

Uskutočňuje sa to prostredníctvom vysvetľujúcej diskusie. S predreferendovou diskusiou je teda spojená aj potreba spoznať celú paletu názorov na predložené otázky, spoznať ich východiská, ciele i dôsledky, prípadne – na základe predložených informácií a argumentov – vyformovať svoj názor, ak nebol doteraz vyhranený.

Iniciátori tvrdia, že tlak zvonku ohrozuje rodiny. Je to tak?

Súčasná devalvácia manželstva a rodiny prebieha – okrem iného – aj cieľavedomou snahou prisúdiť terminologický, etický, morálny, spoločenský i právny status manželstva aj iným zväzkom a spôsobom spolužitia osôb, než je tento jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, teda tá definícia manželstva, ktorá bola prijatá aj do čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky.

Túto skutočnosť konštatuje aj taká nezávislá inštitúcia, akou je Európsky súd pre ľudské práva, ktorý poukazuje na „vytvárajúci sa európsky konsenzus vo vzťahu k uznaniu vzťahu párov rovnakého pohlavia“ (vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku, sťažnosť č. 30141/04, rozsudok z 24. júna 2010). Podľa tejto nezávislej európskej inštitúcie „táto tendencia sa v poslednej dekáde rýchlo rozmáha“.

Ako dochádza k tomuto rozmachu?

Tento rýchly rozmach prebieha väčšinou formou nenápadných a zdanlivo nesúvisiacich legislatívnych úprav, postupným transformovaním alebo skôr manipulovaním verejnej mienky, vytváraním tlaku na politikov, zákonodarcov, pracovníkov médií a na predstaviteľov verejného života, ako aj mnohými inými spôsobmi, okrem iného aj neoprávneným zaraďovaním presadzovania týchto tendencií do agendy ochrany ľudských práv.

Čomu má teda referendum zabrániť?

Referendum má do budúcnosti zabrániť postupnému „ohýbaniu“ a „lámaniu“ nášho zákonodarstva a verejného života zo strany nie­ktorých zahraničných, ale i domácich nátlakových skupín, ktorým z rôznych dôvodov ide o presadenie spomenutej rýchlo sa rozrastajúcej tendencie aj na Slovensku.

Ako je táto snaha platformy vnímaná zo strany Vatikánu?

Nie som nijako oprávnený vyjad­rovať postoje alebo vnímania „Vatikánu“. Orgány Vatikánu nemajú vo zvyku vyjadrovať sa k činnosti občianskych platforiem účinkujúcich v iných štátoch.

V referende tentoraz nejde o nejaké čisto politické, technicky dis­kutabilné otázky, pri ktorých by sa z pohľadu kresťanskej morálky dalo hovoriť o indiferentnom prístupe či legitimite ľubovoľnej voľby, ale práve naopak, ide tu o podporenie prirodzených ľudských inštitúcií, ako je rodina, právo dieťaťa na kompletnú rodinu a právo rodičov na výchovu svojich detí. Tu je z hľa­diska prirodzeného i Božieho zákona možná iba jedna správna od­poveď.

Aká?

To, že všetky tieto snahy – okrem toho, že podporujú základné, ľud­ské hodnoty, ba práve preto, že ide o hodnoty univerzálne – zodpovedajú aj učeniu Katolíckej cirkvi (ale, samozrejme, nielen Katolíckej cirkvi). Keďže Svätá stolica je najvyšší reprezentatívny orgán Katolíckej cirkvi, je úplne legitímne a samozrejmé, že môžeme z jej strany predpokladať pozitívne vnímanie tých snáh, ktoré sú vy­jad­rené v referende.

Objavili sa však i pochybnosti. Otázky skúmal Ústavný súd...

Áno, pán prezident týmto krokom, na ktorý mal právo, na jednej strane možno trochu prekvapil organizátorov, súčasne však postavil hrádzu silnej antireferendovej propagande, ktorá prejudikovala nemožnosť konania referenda, argumentujúc tým, že takéto referendum by sa týkalo základných ľudských práv. Posunutie referendových otázok na Ústavný súd tak prispelo k vyvráteniu hlasne predstavovaných námietok o ne­ústavnosti referenda.

Čo poviete na rozhodnutie ústavných sudcov?

Ústavný súd SR sa tentoraz, našťastie, nedal zneistiť hlučnou mediálnou kampaňou, ktorá masážou verejnej mienky anticipovala jeho rozhodnutie s úmyslom vytvoriť spoločenský tlak a ovplyvniť tak jeho odborný verdikt.

V tomto kontexte je potrebné pripomenúť, že pri otázke, ktorá z referenda vypadla, sa Ústavnému súdu javila problematická formulácia otázky. V samotnom uznesení totiž čítame: „Predloženú tretiu otázku podľa názoru Ústavného súdu možno pri komplexnom pohľade na jej dikciu interpretovať dvojakým spôsobom (...). Takto sa spolu s predchádzajúcimi argumentmi tretia referendová otázka s ohľadom na rôznosť možného výkladu dostáva do kon­fliktu s aspektom právnej istoty. S ohľadom na vymedzenie rozsahu a metodológie prieskumu Ústavného súdu v konaní podľa čl. 125b ústavy (bod 28 a nasl.) však tieto aspekty samotnej formulácie samy osebe nepostačujú na vyslovenie nesúladu tejto časti predmetu referenda s ústavou.“

Okrem rozhodnutia súdu sú tu aj ďalšie názory. Iniciátorov referenda napríklad mnohí obviňujú, že sa z tohto referenda stáva referendum proti niekomu a nie za niečo. Zaznievajú napríklad názory, že ide o útok na konkrétnu menšinu – ľudí s homosexuálnou orientáciou. Čo si o tom myslíte?

Organizácia Amnesty International Slovakia koncom mája minulého roka vyslovila sťažnosť, že zmena čl. 41 Ústavy SR sa riešila bez celospoločenskej diskusie a za neprítomnosti tých, ktorých sa to najviac týka. Referendum môže takúto námietku odstrániť – každý občan má nielen možnosť vyjadriť sa, ale je na to priam naliehavo vyzývaný.

Kto sa na referende neplánuje zúčastniť alebo plánuje nezúčastniť, tiež tým síce vyjadruje nejaký svoj postoj, ale ide o postoj právne (i štatisticky) nečitateľný, pretože tak môže urobiť z množstva dôvodov. Napríklad to môže byť osobný nezáujem o veci verejné, nechuť vyjadrovať sa k týmto otázkam preto, že ich považuje za samozrejmé, nedostatok presvedčenia o potrebnosti takéhoto referenda, prípadne môže ísť o snahu znemožniť jeho úspešnosť.

Interpretovať referendum ako útok na homosexuálnu menšinu je úmyselným zavádzaním. Je to akoby povedať, že v geometrii zadefinovanie trojuholníka je útokom na obdĺžniky, že napríklad jasné označenie a odlíšenie toho výrobku, ktorý má právo nazývať sa tokajským vínom, je útokom na výrobcov čučoriedkového džúsu alebo akýchkoľvek iných nápojov, ktoré nemajú a nebudú mať právo nazývať sa tokajským vínom. Rovnako nestačí, že je niečo lepkavé a sladké, aby sa to nazývalo „včelí med“ a využívalo napríklad štátne subvencie na rozvoj včelárstva; ani nikto nepovažuje zadefinovanie olivového oleja ako výrobku vyrobeného z olív za diskriminačný útok na predajcov motorového oleja vyrobeného z ropy, hoci sa im tým nepriamo zakazuje, aby na svoj výrobok písali „olivový olej“ a na základe toho sa dožadovali podpory z európskych fondov určených na rozvoj pestovania olív a produkciu olivového oleja.

V čom by mal spočívať útok na homosexuálov, prostredníctvom referenda – to si už nedokážem predstaviť ani s veľkou dávkou fantázie.

A čo Cirkev? Aká je jej úloha pred referendom?

Cirkvi sú organizovanými spo­ločenstvami osôb, ktoré sa hlásia k istým spoločne prijímaným hodnotám dotýkajúcim sa náboženskej viery a k súhrnu duchovných, morálnych a etických kritérií a pravidiel z nej vyplývajúcich. Tieto osoby sú súčasne občanmi tohto štátu s príslušnými právami a povinnosťami. Preto je len logické, že k otázkam všeobecného záujmu sa ako občania majú právo vyjadrovať, a rovnako majú právo konať tak v súlade s uvedenými kritériami. Oficiálni predstavitelia týchto spoločenstiev, teda cir­kví, majú právo – a v istom zmysle aj povinnosť – pre svojich členov vydávať k týmto otázkam odporúčania a vysvetľujúce či motivujúce usmernenia zohľadňujúce tento súbor duchovných a morálnych kritérií.

Čo plní Cirkev jeho podporou?

Dnes sa Cirkvi s obľubou vyčíta, a aj Cirkev sama si to vyčíta a prosí o odpustenie za to, že sa niekedy v minulosti nevyjadrovala dostatočne jasne alebo že dokonca mlčala, keď sa v dávnejšej i nedávnej európskej histórii na základe pomýlených filozoficko-ideologických princípov postupne prijímali zákony a upevňovali ideologické systémy orientované na presadzovanie amorálnych a prevrátených filozofických a antropologicko-spoločenských kritérií s ďalekosiahlymi dôsledkami – či už išlo o ideológiu rasy, triedneho boja, nadradenosti štátu či masy nad práva jednotlivca.

Podporou referenda o ochrane rodiny, teda manželstva, práva dieťaťa a práva rodičov, Cirkev plní svoje poslanie – nebude sa musieť opäť v budúcnosti hanbiť či čeliť výčitke, že zoči-voči narastajúcim tendenciám vedúcim k lámaniu a prekrúcaniu základných antropologických kritérií – mlčala. Cirkev nesmie mlčať ako inštitúcia, ale predovšetkým už vôbec nesmú mlčať jej jednotliví členovia, ktorí si svojím jasným postojom plnia aj svoje základné občianske právo a morálnu povinnosť.

Úskalím tohto jej jasného stanoviska je to, že táto jej snaha bude prezentovaná ako neoprávnené zasahovanie do politiky, ako pokus o zvrátenie sekulárneho charakteru nášho štátu, ako „náboženský diktát“ natláčaný aj voči tým, ktorí sa nehlásia k žiadnej náboženskej viere, s cieľom odradiť ich od prípadného „spojenectva“ s Cir­kvou. Verím však, že ani títo sa takouto manipuláciou nedajú zviesť a že pochopia postoj Cirkvi ako podporu aj ich práva na vyjadrenie sa k dôležitej všeľudskej otázke.

Ste tiež členom Cirkvi. Ak by ste mali dať svoje vlastné stanovisko, prečo ísť podporiť referendum, čo by ste povedali?

Pretože je to moje ústavou zaručené právo. Pretože je to požiadavka zdravého rozumu. Pretože „dnes“ ešte mám možnosť povedať, že 2 + 2 = 4, ale keď to dnes nepoviem, lebo sa mi to zdá také samozrejmé, že mi to nestojí za námahu, aby som sa 7. feb­ruára zdvihol z kresla, obliekol si kabát a čiapku a zašiel do volebnej miestnosti, kde sa bude o tejto „samozrejmej“ veci konať referendum, tak sa mi ľahko môže stať, že „zajtra či pozajtra“ už to nebudem smieť povedať, ba ani si to myslieť, pretože sa medzičasom vytvorí spoločenský úzus, pravidlo a zákon, ktoré vyjad­renie, že 2 + 2 = 4, označia za diskrimi­náciu voči ostatným číslam s trest­noprávnymi dôsledkami.    

• Predch.
• Nasl.