Pri príležitosti svätorečenia pápeža Jána Pavla II. (a Jána XXIII.) ho chcem s vďakou pripomenúť textom prednášky spred ôsmich rokov na KU v Ružomberku (24. apríla 2006).

Pápež Ján Pavol II. bol pre Cirkev a svet veľkým darom. Jeho pôsobenie zmenilo Cirkev i svet. Pre nás všetkých je dedičstvo tohto velikána našej doby obohatením a pozvaním k jeho poznávaniu, prežívaniu a nasledovaniu. Človek ako on prichádza snáď raz za storočie. Prišiel do storočia, ktoré v bezprecedentnom rozsahu zabudlo na ľudskosť. Zabudlo na dôstojnosť každého človeka, lebo zabudlo na Boha. Pre Karola Wojtylu – ako robotníka, herca, básnika, atléta, dramatika, kňaza a filozofa – človek bol vždy subjektom histórie, nikdy nie jej objektom.

Pre Wojtylu nič nebolo predurčené, okrem Božej suverenity a finálneho víťazstva. To ostatné je na nás. Máme slobodu tvárniť svet. Táto sloboda aj vyjadruje, aj posilňuje dôstojnosť ľudskej osoby.

Svoj život žil inšpirovaný nádejou. Žil každý okamih, každý čin, každé rozhodnutie ako semeno večnosti. Prijal kríž ako Ježiš – ako znak poníženia a smrti – a otočil ho na znak vzkriesenia a nového života. Utrpenie a obeta boli súčasťou jeho života. Od detstva, keď stratil matku, neskôr brata, v 20 roku otca. V mladosti prišiel o mnohých priateľov vo vojne a počas holokaustu, neskôr počas stalinistického prenasledovania. Ani ako pápež nebol ušetrený utrpenia – spomeňme len atentát a jeho následky, namáhavé apoštolské cesty aj v slabosti a chorobe či záverečnú „krížovú cestu“ na konci jeho života.

„Krížovú cestu“ pápeža mnohí označili za jeho 15. encykliku napísanú vlastným životom. O Sv. Otcovi jeho najbližší spolupracovník kardinál Stanislaw Dziwis v jednom z rozhovorov povedal: „Boh mu v ničom neuľahčil jeho životnú púť.“ Ja dodávam – tak ako svojmu Synovi Ježišovi Kristovi. Ján Pavol II. prijal kríž a objal ho. Nesúc ho, ukázal celému svetu podobu opravdivej (ontologickej) ľudskej dôstojnosti. Ťarchu kríža neznásobilo ani tak pripútanie na vozík, ani tak strata hlasu a fyzická bolesť ako výzvy (v znamení prevládajúcej hodnotovosti doby) „Odstúp, lebo si starý a chorý. Nestačíš. Treba mladšieho a zdravého“ (kardinál Stanislaw Nagy, jeden z najbližších priateľov Sv. Otca, počas homílie 1. apríla 2006 v Sandomierzi). A on potrebne vytrval až do konca po definitívnu hranicu reality tohto sveta, fyzickú smrť. „Dopísal“ tak 15. encykliku vernosti a svedectva viery.

Jeho hlboký, intímny vzťah s Bohom bol základom, inšpiráciou a silou aj pre viditeľné ovocie, ktoré za takmer 27 rokov v pápežskej službe zanechal: vykonal 104 apoštolských ciest po celom svete (z nich tri na Slovensko), predniesol tisícky prejavov pre milióny ľudí, vydal vyše 100 významných dokumentov, z toho 14 encyklík, 45 apoštolských listov, 14 apoštolských exhortácií a 11 apoštolských konštitúcií, počas jeho pontifikátu vyšiel Kódex kanonického práva, Kódex práva východných cirkví, Katechizmus kat. cirkvi, beatifikoval 1 338 a kanonizoval 482 ľudí (viac než jeho predchodcovia spolu za posledné štyri storočia). Vysvätil celú novú generáciu biskupov a kardinálov, medzi nimi aj dnešných slovenských. V celom rozsahu realizoval dielo pokoncilovej obnovy v duchu nového prístupu k človeku („Človek je cestou Cirkvi“).

Neúnavne presadzoval užšie vzťahy s pravoslávnymi a protestantskými cirkvami. Jeho otvorenosť k židovskému ľudu a uznanie štátu Izrael transformovalo katolícko-židovské vzťahy. Rozvíjal dialóg s islamom (ako prvý pápež v dejinách navštívil mešitu). Obnovil katolícku identitu s dôverou a misionárskou vitalitou. Dnes sú realitou mnohé nové duchovné hnutia a obnovené komunity, rozvoj laického apoštolátu, rast misijných diel, celosvetové stretnutia mládeže. Prekročil s Cirkvou prah nádeje do nového milénia.

Pápež veľkou mierou prispel k pádu komunizmu, keď inšpiroval mnohých v zápase o slobodu ducha. Svedčil aj proti moderným idolom slobodného sveta: konzumizmu, radikálnemu individualizmu, etickému relativizmu zvlášť vo vzťahu k životu a ľudským právam. S veľkým dôrazom presadzoval dôstojnosť ľudskej osoby a posvätnosť života.

Sv. Otec Ján Pavol II. na otázku, čo môžu vniesť nové postkomunistické krajiny do spoločnej Európy, odpovedal – svoju identitu. Inšpirujúco o tom píše vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita. Bol okrem iného presvedčený o tom, že človek žijúci v systéme programovo ateistickom viac a lepšie si uvedomuje, čo znamenajú hodnoty náboženstva. A lepšie si uvedomuje súvislosť, ktorú nevidí človek na Západe, konkrétne, že zdrojom slobody človeka – posledným, jediným, istým a absolútnym je Boh. To vidí človek na Východe, to vidí väzeň gulagu, to vidí Solženicyn a Sacharov. Človek Západu to podľa neho alebo nevidí, alebo vidí v inom uhle pohľadu. V knihe Pamäť a identita spomína na istého svojho flámskeho spolužiaka, ktorý mu počas spoločných štúdií v Ríme povedal: „Boh dopustil, že skúsenosť s takým zlom, akým je komunizmus, padla na vás... A prečo sa to tak stalo?“ Sám si dal odpoveď, ktorú považujem za vynikajúcu: „My na Západe sme toho boli ušetrení možno preto, že by sme nevydržali podobnú skúšku, ale vy vydržíte!“ „Ten názor,“ hovorí Sv. Otec, „vryl sa mi do pamäti. V istej miere bol to názor prorocký. Často sa k nemu vraciam a stále výraznejšie vidím, že v týchto slovách bola obsiahnutá určitá diagnóza. Samozrejme, nemožno tieto súvislosti zjednodušovať prehnaným zdôrazňovaním dichotómie Európy podelenej na Východ a Západ. Podobnú skúsenosť som počul už ako pápež z úst jedného z veľmi známych európskych politikov: Ak sovietsky komunizmus pôjde ďalej na západ, nebudeme schopní sa ubrániť... Nemáme silu, ktorá by nás dokázala zmobilizovať k takejto obrane.“

Služba spoločnému dobru, múdrosť a ľudskosť si vyslúžili obdiv, úctu i lásku v celom svete. Viac než tri milióny účastníkov na jeho poslednej rozlúčke boli výstižným dôkazom tohto vzťahu. Pápeža navštevovali štátnici z celého sveta, počúvajúc slová povzbudenia i nesúhlasu – podľa témy. Ján Pavol II. výrazne posilnil autoritu a rešpekt Sv. stolice.

Aj pre mňa osobne bol vždy duchovnou a názorovou oporou. Mal som 18 rokov, keď sa poľský kardinál prekvapivo postavil do čela Cirkvi, ktorá bola u nás vtedy neslobodná, potláčaná a ponižovaná. Bol pápežom – svedkom nádeje, návratu slobody, novej Európy. Rád si spomínam na jeho návštevy a stretnutia s ním – na Slovensku, v Poľsku a v Ríme. Najdôležitejšou vlastnosťou akéhokoľvek lídra je schopnosť dôveryhodne, presvedčivo inšpirovať, byť oporou a dávať nádej. Ján Pavol II. bol takým lídrom. Veľa posolstiev pre náš osobný a spoločenský život obsahujú napríklad encykliky ako Evangelium vitae, Veritatis splendor, Fides et ratio, Centessimus annus. Východiská a súvislosti pre správne chápanie dôstojnosti ľudskej osoby a národa rozvíjal Ján Pavol II. prostredníctvom filozofie kresťanského personalizmu. V zložitostiach medzinárodného vývoja som pri hľadaní odpovedí nachádzal dôležité odkazy v jeho postojoch k politickým a sociálnym otázkam našej doby, k európskej integrácii, k otázkam mieru a bezpečnosti vo svete (vrátane vojny v Iraku), k rozvojovej pomoci a podobne.

Sv. Otec a mládež

V živote a v celom pontifikáte Jána Pavla II. mala dôležité miesto mládež. Jej adresoval pamätné slová – jedny z posledných vo svojom živote: „Hľadal som vás. A vy ste teraz prišli za mnou. Ďakujem vám za to.“ Mladých si zamiloval od začiatku svojej duchovnej služby už v Poľsku. Pri všetkých svojich cestách im venoval osobitnú pozornosť. Aj pri návštevách Slovenska. Zanechal mladým svedectvo lásky i rozsiahle a bohaté odkazy na meditáciu a nasledovanie.

Záujem Sv. Otca o mládež bol vyjadrením jeho presvedčenia o tom, že „nijaká krajina sveta, nijaký politický systém nemôže myslieť na svoju budúcnosť inak ako skrz predstavu o nových generáciách, ktoré prijmú od svojich rodičov rozmanité dedičstvo hodnôt, povinností, cieľov národa, ku ktorému patria, spolu s dedičstvom celej ľudskej rodiny... deti sú neuralgickým bodom, na ktorom stojí a padá morálka rodín a následne aj morálka celých národov a spoločností“. (Prejav na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, 1979)

Zároveň v hĺbke svojho srdca túžil po tom, aby nové pokolenia nezakúsili to, čo jeho generácia – drámy spôsobené dvoma najväčšími totalitnými systémami v dejinách sveta – fašizmom a komunizmom, aby žili v mieri, pokoji a radosti. Ján Pavol II. sa tešil z mladých, vkladajúc do nich svoju nádej. Niet presvedčivejších a jednoznačnejších vyjadrení ako tie, ktoré použil vo vzťahu k mladým veriacim, menej veriacim i hľadajúcim. Chcem ich dnes, keď si spoločne pripomíname osobnosť Jána Pavla II., pripomínať ich pre spoločné povzbudenie. Pre spoločné povzbudenie generácie detí i generácie rodičov v relácii vzájomnej zodpovednosti voči sebe a Tomu, ktorý nám daroval život.

Sv. Otec mladým na stretnutí v Lorete v roku 1995 okrem iných adresoval aj tieto slová: „Prežívate jar života, ste ako stromy v rozkvete, povolané priniesť bohatú úrodu... Je to čas vašej mladosti. Snažte sa zhodnotiť príležitosti, ktoré sa vám každý deň núkajú. Aj napriek problémom, toto je mimoriadna doba, ,priaznivý okamih‘ vášho života, keď každý z vás musí vedieť vziať na seba vlastnú osobnú a spoločenskú zodpovednosť.

Nezabudnite pritom, aké sú vaše korene. Strom, ktorý chce rásť a priniesť úrodu, musí koreňmi čerpať obživu z dobrej zeme. Mladí Európy, touto zemou, do ktorej máte zapustiť korene vašej budúcnosti, je evanjelium! V evanjeliu stretávate Krista, ktorý vám vychádza v ústrety. Objavujte a vychutnávajte jeho priateľstvo, pozvite ho, aby bol vaším spoločníkom na každodennej ceste. Iba on má slová večného života“ (porov. Jn 6,68).

O mladých v Európe bol presvedčený, že nájdu novú motiváciu po páde Berlínskeho múru a udalostiach, ktoré nasledovali: „Mladí, nádej Európy! Nedávny historický pád bariér vzbudil sny o novom svete slobody a bratstva. Udalosti, ktoré nasledovali, žiaľ, v mnohých prípadoch sklamali očakávania. No výzva zostáva naliehavá a náročná. Nech nikto nepodľahne malomyseľnosti. Nech sa nik nevzdáva úlohy budovať Európu vernú svojej vznešenej a plodnej občianskej a duchovnej tradícii. Novému tisícročiu chceme odovzdať kontinent, ktorý bude naďalej hľadať v evanjeliu princíp a inšpiráciu pre spolužitie v slobode a solidarite. Koľkokrát musela v minulosti Európa čeliť závratným obdobiam premien a kríz. Vždy ich prekonala, keď siahla po životnej miazge z nevyčerpateľných zásob novej energie evanjelia. Tak to bolo napríklad v dobe svätého Benedikta. A dnes, v kontexte celej planéty, treba ísť ešte hlbšie a vytvárať novú syntézu medzi hodnotami a potrebami, medzi vierou a kultúrou, medzi evanjeliom a životom.“

Upozorňoval mladých na zlyhania, ktorých ovocím sa stali novodobé vojnové drámy a ktoré zažili už aj mladí v Európe po roku 1989: „Mladí v službe života, budovatelia pokoja! Niekoľko sto kilometrov odtiaľto, na druhom brehu Jadranského mora každý deň zomierajú ľudia na uliciach a na námestiach, nehovoriac o mŕtvych na vojnových poliach. Zomierajú ženy a starci, ktorí stoja v rade na trochu chleba či vody. Zomierajú deti, zasiahnuté zabíjajúcim olovom uprostred ich nevinných hier. Drahí mladí, odmietnite tupé a násilné ideológie, držte sa ďaleko od prejavov prehnaného nacionalizmu a intolerancie. Vám je zverené poslanie otvárať nové cesty bratstva medzi národmi a budovať spoločnú ľudskú rodinu dôsledným uplatňovaním zákona reciprocity, dávania a prijímania, dávania seba a prijímania druhého.“

Svetové stretnutia mladých – oduševnenie a orientácia

Sv. Otec nevnucuje nikomu, ani mladým ľuďom, vieru alebo svoju predstavu o viere. Pozýva však všetkých, a predovšetkým mladých, aby hľadali pravdu o sebe, pravdu o svojej ľudskej prirodzenosti, o svete. Dobrou príležitosťou na to sú Svetové dni mládeže, ktoré sa na jeho podnet začali organizovať od roku 1984. Na Kvetnú nedeľu Sv. Otec Ján Pavol II. stretol v Ríme pol milióna mladých ľudí z celého sveta. Nasledujúci rok vyhlásila OSN za Svetový rok mladých. Tieto opakované, otvorené a veľmi živé stretnutia s miliónmi mladých ľudí boli revolučným konceptom. Bolo obdivuhodné vnímať komunikáciu veselého, načúvajúceho a kontemplatívneho pápeža s obrovskými zástupmi hlučnej mládeže zo všetkých kontinentov.

Séria stretnutí pokračovala z Ríma cez Buenos Aires, Santiago de Compostela, Czenstochowu, Denver, Manilu, Loreto, Paríž, Rím, Toronto. Na jubilejnom stretnutí v Kolíne nad Rýnom v r. 2005 sa už nezúčastnil. Zrealizoval ho jeho nástupca Benedikt XVI. Kolín vybral Ján Pavol II. kvôli symbolike. Podľa tradície sú v kolínskej katedrále uložené relikvie troch Mudrcov. Za heslo stretnutia vybral Sv. Otec slová z evanjelia „Prišli sa mu pokloniť“ (Mt 2,2). Táto myšlienka mala umožniť mladým ľuďom duchovne prejsť cestu Mudrcov, a tak ako oni stretnúť Mesiáša všetkých národov. Som rád, že sa Európska únia podieľala na organizovaní Svetového stretnutia mladých v Kolíne podporou mladých dobrovoľníkov z celého sveta, vrátane ázijských krajín postihnutých ničivými vlnami tsunami v závere r. 2004. Aj pre mňa to bolo výnimočné stretnutie.

Svetové dni mládeže patria už k novodobej histórii Cirkvi. Sú darom Ducha Svätého. Výstižne o nich vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje hovorí sám iniciátor, človek dialógu: „Tieto svetové dni sa stali veľkým a úžasným svedectvom, ktoré o sebe vydáva sama mládež, a mocným prostriedkom evanjelizácie. V mladých ľuďoch je totiž nesmierny potenciál dobra a tvorivých schopností.“

Záver

Všetkému tomu možno porozumieť len tak, že sa budeme vracať k našim koreňom. Tieto slová uvádzam, milí mladí priatelia, okrem iného aj kvôli tomu, aby som vás povzbudil. Rozdiely v životnej úrovni na Slovensku a v západnej Európe nech vás neoberajú o potrebné sebavedomie v reflexii hodnôt svojej vlasti. Naopak, poznanie reality súčasného sveta a jeho minulosti a hlavne jeho potrieb, nech je pre vás motiváciou k vyšším cieľom v projekcii vízie budúcej Európy, ktorá bude aj vašou budúcnosťou a cez vás budúcnosťou nášho národa, obyvateľov Slovenska. Patriotizmus, nie nacionalizmus, je to, čo potrebuje Slovensko i Európa, ako nám to viackrát pripomínal aj veľký priateľ Slovenska.

Čo dodať na záver? Pozemský život Karola Wojtylu sa uzavrel, ale jeho dielo pokračuje. Vytvorením osobitného vzťahu k mládeži a stretnutiami, ktoré žijú a pokračujú, zapálil oheň, ktorý sa rozhorel. Generácie mladých, ktoré inšpiroval, budú navôkol ešte dlho šíriť nádej, vieru a lásku, ktorým sa naučili od milovaného Sv. Otca. Všetkým, ktorí rozvíjajú jeho bohaté dedičstvo, symbolicky patria jeho slová zo záveru života: „Hľadal som vás. A vy ste teraz prišli za mnou. Ďakujem vám za to.“

Ján Figeľ

Klikni sem.

• Predch.
• Nasl.