Prinášam vám myšlienky sv. Jána Pavla II., ktorými na začiatku svojho pontifikátu poukázal na nepostrádateľnú úlohu modlitby v živote kresťana. Modlitbu vtedy označil za podmienku plnenia poslania pápeža a za jeho samotnú náplň. Necelé dva týždne po svojom zvolení navštívil mariánske pútnické miesto Mentorella, ktoré sa nachádza v horách na východ od Ríma. Tamojší kláštor spravuje poľská komunita resurekcionistov. Karol Wojtyla toto miesto navštívil viackrát už pred svojím zvolením za pápeža a potom opakovane ako pápež. Dokumentuje to aj fotografická výstava autentických záberov z jeho návštev, ktorá je voľne prístupná pútnikom a turistom. Vzťah poľského pápeža k tomuto miestu pripomína jeho pamätná socha stojaca pri vstupe do kostola a tiež turistický chodník spájajúci kláštor s hlbokým údolím, nazvaný „Chodník Karola Wojtylu.“ O posvätnosti miesta svedčí aj skutočnosť, že v jaskyni na skalnom výbežku, pod ktorým sa nachádza kláštor, sa podľa tradície zdržiaval už sv. Benedikt. Ján Pavol II. pri svojej prvej návšteve Mentorelly ako pápež povedal tieto slová:

„Túžil som prísť sem, do týchto vrchov, aby som kráčajúc v Máriiných šľapajach spieval Magnifikat. Toto je miesto, na ktorom sa osobitným spôsobom človek otvára pred Bohom. Miesto, kde – vzdialený od všetkého, ale zároveň blízky k prírode – dôverne sa rozpráva so samotným Bohom. Človek tu intímne cíti, aké je jeho osobné povolanie...

Toto miesto mi počas mojich pobytov v Ríme veľmi pomáhalo modliť sa. A preto som sem túžil prísť aj dnes. Modlitba, ktorá rozličnými spôsobmi vyjadruje vzťah človeka so živým Bohom, je aj prvou úlohou a v istom zmysle prvým ohlasovaním pápeža, tak ako je prvou podmienkou jeho služby v Cirkvi a vo svete.

Počas týchto pár dní, ktoré ubehli od 16. októbra, som mal to šťastie počuť z úst uznávaných osôb slová, ktoré potvrdzovali duchovné prebudenie moderného človeka. Tieto slová – a to je význačné – boli vyslovené predovšetkým laikmi, ktorí zastávajú vysoké postavenie v politickom živote rozličných krajín a národov. Opakovane hovorili o potrebách ľudského ducha, že nie sú menej oproti potrebám telesným. Zároveň označili na prvom mieste Cirkev ako tú, ktorá je schopná tieto potreby uspokojiť.

To, čo teraz poviem, nech je akousi prvou skromnou odpoveďou na všetko to, čo som počul: Cirkev sa modlí, Cirkev sa chce modliť, túži byť v službe najprostejšieho a zároveň najúžasnejšieho daru ľudského ducha, ktorý sa realizuje v modlitbe. Modlitba je totiž prvým vyjadrením vnútornej pravdy človeka, prvou podmienkou autentickej slobody ducha.

Cirkev sa modlí a chce sa modliť, aby načúvala vnútornému hlasu Božieho Ducha, aby on sám mohol v nás a s nami rozprávať nevysloviteľnými vzdychmi celého stvorenstva. Cirkev sa modlí a chce sa modliť, aby odpovedala na potreby v hĺbke človeka, ktorý je niekedy tak ohraničený, limitovaný okolnosťami každodenného života, všetkým tým, čo je dočasné, slabosťou, hriechom, malomyseľnosťou a životom, ktorý sa zdá byť nezmyselným. Modlitba dáva zmysel celému životu, v každom jeho momente, za každých okolností.

Preto pápež ako Kristov zástupca na zemi túži predovšetkým zjednotiť sa so všetkými, ktorým ide o zjednotenie sa s Kristom v modlitbe, nech sú kdekoľvek. Či je to beduín v stepi, karmelitánky či cisterciti v hlbokej klauzúre, chorý na nemocničnom lôžku v utrpení agónie, človek v činnosti, v plnosti života alebo tí, čo sú utláčaní a ponižovaní... Kdekoľvek.“

(Z príhovoru pápeža Jána Pavla II. pri návšteve mariánskej svätyne na Mentorelle 29. októbra 1978)

Svätosť Jána Pavla II. očami G. Weigela a J. Navarro-Vallsa

Vatikán 25. apríla – Aj dnes sa v Tlačovom stredisku Svätej stolice zišli novinári v súvislosti s nedeľňajšou kanonizáciou dvoch pápežov. Tentokrát na brífingu prehovoril Joaquín Navarro-Valls, hovorca zosnulého pápeža Wojtylu, a tiež jeho životopisec George Weigel. Obaja prítomným podali svoje osobné svedectvo o budúcom poľskom svätcovi.

„Modliť sa, pracovať a smiať,“ takto možno podľa Joaquína Navarro-Vallsa opísať svätosť Jána Pavla II. prostredníctvom troch slovies. Ako uviedol, modlitba pre Wojtylu znamenala istú nevyhnutnú potrebu duše. Čo sa týka práce, uviedol Navarro-Valls, Ján Pavol II. nestrácal ani minútu, no súčasne sa nikdy nenáhlil. Jeho metódou bolo skúmať problémy, porovnávať ich s veľkými pravdami a mať pri tom vždy na pamäti ľudí: „Keď sa snažil vyriešiť tieto problémy, fyzicky mal na pamäti osobu či osoby, na ktoré sa riešenie tohto problému vzťahovalo. Akoby tieto osoby boli v ňom samom – v Novej Guinei, v Buenos Aires či v Toronte – neriešil problémy technicky, ale predstavoval si osobu či viac osôb, ktorých sa malo dotknúť rozhodnutie, ktoré v danej chvíli prijal.“

Radosť a dobrá nálada zase pápeža sprevádzali aj napriek vážnym problémom, ktorým musel čeliť, a utrpeniu, ktoré neskôr podstupoval. „Táto radosť však nie je fyziologického pôvodu! Nevychádza z nejakého duševného rozpoloženia! Je to skôr presvedčené a uvážené rozhodnutie človeka, ktorý skutočne verí. Ale v čo verí? Okrem iného, tým dvom známym riadkom z Biblie, ktoré sú prvou biografiou ľudskej bytosti, aká len existuje: «Boh stvoril muža a ženu na svoj obraz a podobu»,“ tvrdí bývalý hovorca Jána Pavla II. Navarro-Valls dnes však poukázal aj na bolesť, akú vtedajší pápež zažíval, keď sa dozvedel o škandáloch sexuálneho zneužívania v Cirkvi, a na jeho ráznu odozvu v podobe spustenia vyšetrovania, v čom po jeho smrti pokračoval Benedikt XVI.

„Veľký učiteľ našej doby“ - takto dnes nazval poľského pápeža na tlačovej konferencii jeho životopisec Američan George Weigel, autor knihy Svedok nádeje. Za múdre a odvážne označuje rozhodnutie pápeža Františka svätorečiť ho spolu s Jánom XXIII. Jeden podľa jeho slov vycítil význam Druhého vatikánskeho koncilu, druhý mu dal dôležitú a zásadnú interpretáciu. Podľa Weigela Ján Pavol II., ktorý zažil drámu 20. storočia, hlboko ju pochopil vo svojom srdci, myslení a vo svojej službe. Jeho najvýznamnejšie učenie, ktoré zanechal súčasnému svetu, sa uberá v troch líniách: otázka ľudskej lásky, na ktorú odpovedal jasnou teológiou tela; ďalej otázka práce, ktorú ukotvil v dôstojnosti človeka, a nakoniec otázka utrpenia a smrti. „Vo svete, v ktorom bol život nálepkovaný či je niečoho hodný alebo nie, nás Ján Pavol II. učil, že všetci bratia majú dôstojnosť a táto dôstojnosť je vyjadrovaná prostredníctvom práce. Vo svete, ktorý je tak veľmi rozbitý a trpí, vo svete plnom smrti, nás Ján Pavol II. učil, že Ježiš nám ukazuje svoje Božie milosrdenstvo, a učil nás, že utrpenie ľudskej bytosti má potenciál pre spásu ľudstva. V tomto všetkom nám Ján Pavol II. zanechal výzvu, a zároveň prejavil hlboké spolucítenie. Učil nás, že existuje lepšia cesta pre ľudstvo, na ktorú ukazoval celým svojim životom. Jeho samotný život bol odmietnutím nihilizmu, ktorý existuje a ktorý predstavuje výzvu pre budúcnosť ľudstva.“

Prof. Grygiel o odkaze Jána Pavla II. rodinám

Prof. Stanisław Grygiel, poľský filozof z Inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny v Ríme, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Karola Wojtylu, na brífingu v sobotu 26. apríla ponúkol pohľad antropológa, keď pripomenul dôraz, ktorý kládol Ján Pavol II. na rodinu a manželstvo:

„Kde upadajú manželstvá a v rodinách niet viac lásky, tam upadá národ a spoločnosť. Rozkladá sa aj Cirkev. Ten, kto sa snaží zničiť spoločnosť, Cirkev, začína tým, že napadne manželstvo a rodinu. Snaží sa teda zničiť lásku, s ktorou sa jeden človek zveruje druhému natrvalo. Nie náhodou chcel Ján Pavol II. zostať v pamäti Cirkvi ako pápež rodiny a manželstva.“

Prof. Grygiel vyjadril presvedčenie, že sa musíme vrátiť k antropológii Jána Pavla II., ktorú on nazýval primeranou antropológiou, teda pozerať sa na človeka cez nasmerovanie jeho nespokojného srdca k Bohu.

„Musíme sa k nej vrátiť, a to najmä dnes v tzv. postmodernom svete, v ktorom syčanie hadieho jedu zamoruje naše nepokojné srdcia a naše nepokojné myšlienky, nahovárajúc nám, že na dosiahnutie šťastia sa stačí správať, ako keby sme boli Boh. Teda že stačí bez neho rozhodnúť, čo je dobré a čo je zlé. Inými slovami, človek sa stane šťastným vo chvíli, keď siahne po ovocí zo stromu, ktorý je uprostred záhrady, a ktorý sa líši od všetkých ostatných stromov. Ján Pavol II. si bol tohto vedomý, a preto nás učil načúvať dobrej zvesti, ktorá vyviera z prúdu božskej krásy, pozýva nás meniť náš život, premieňať naše telo, naše myšlienky a naše skutky. A takto sa už tu a teraz v našom vnútri začína uskutočňovať spása.“

• Predch.
• Nasl.