Pápež František: Vzorom pre cirkevných sudcov je obraz Dobrého pastiera

Vatikán 8. novembra - Dnes napoludnie v Klementínskej sále pápež František prijal účastníkov plenárneho stretnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Apoštolská signatúra, ktorá plní v Cirkvi funkciu najvyššieho odvolacieho súdu, mala v Ríme svoje plenárne zasadnutie v dňoch 6. – 8. novembra. Medzi viac ako päťdesiatkou jeho účastníkov bol aj bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý je sudcom Najvyššieho Tribunálu Apoštolskej signatúry od roku 2009. Do tejto funkcie ho menoval pápež Benedikt XVI. na päťročné obdobie. Aktuálne plenárne stretnutie bolo zamerané na tému podporovania účinnej obrany manželského zväzku v kánonických procesoch na dokázanie nulity manželstva.

Svätý Otec vo svojom príhovore sudcom Najvyššieho tribunálu pripomenul, že „ich aktivita má napomáhať cirkevným tribunálom, ktorých poslaním je poskytovať adekvátnu odpoveď veriacim, ktorí sa obracajú na cirkevné súdy, aby dosiahli spravodlivé rozhodnutie.“ Vyzdvihol ďalej dôležitosť témy ich stretnutia, a to pre veľký význam funkcie obhajcu zväzku, osobitne v kauzách nulity manželstva: „Je totiž nevyhnutné, aby mohol účinne plniť jemu prislúchajúcu úlohu, aby uľahčil dosiahnutie pravdy v záverečnom súdnom výroku, v záujme pastoračného dobra stránok kauzy.“ Ďalej pápež citoval inštrukciu Dignitas connubii, podľa ktorej prítomnosť obhajcu zväzku a jeho vstupovanie do procesu sú povinné v celom jeho priebehu. Pripomenul aj perspektívu II. vatikánskeho koncilu: „Druhý vatikánsky koncil definoval Cirkev ako spoločenstvo. V tejto perspektíve je potrebné vnímať službu obhajcu zväzku, ako aj zvažovanie, ktoré je mu vyhradené, v úctivom a pozornom dialógu.“

Na záver pápež František pripomenul, že tí, ktorí pracujú v službe cirkevného súdnictva, „konajú v mene Cirkvi a sú súčasťou Cirkvi. Preto je potrebné vždy udržať živým prepojenie medzi činnosťou Cirkvi, ktorá evanjelizuje, a činnosťou Cirkvi, ktorá vysluhuje spravodlivosť. Služba spravodlivosti patrí k povinnostiam apoštolského života: vyžaduje si, aby bola vykonávaná s pohľadom upriameným na obraz Dobrého pastiera, ktorý sa skláňa k ovečke, ktorá sa stratila a je zranená.“

Pápež v rannej homílii: Aby deti nemuseli jesť špinavý chlieb z úplatkov

Pápež František sa dnes ráno počas svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty modlil za mladých ľudí, ktorí dostávajú od rodičov „špinavý chlieb“, získavaný vďaka úplatkárstvu a korupcii, a sú hladní po dôstojnosti, pretože nečestná práca oberá o dôstojnosť. Vychádzajúc z podobenstva o nepoctivom správcovi (Lk 16, 1-8) Svätý Otec hovoril o „duchu sveta, svetskosti“, ako sa svetskosť prejavuje a ako veľmi je nebezpečná. Pripomenul, že Ježiš sa modlil k Otcovi, aby jeho učeníci neprepadli duchu svetskosti. Na to totiž striehne nepriateľ:

„Keď uvažujeme o našich nepriateľoch, skutočne myslíme najprv na diabla, pretože je to naozaj on, ktorý nám robí zle. Atmosféra a životný štýl, ktoré sa diablovi páčia, spočívajú v tejto svetskosti: žiť podľa hodnôt sveta. Tento správca je príklad svetskosti. Niektorí z vás si možno povedia: ‚Ale veď tento človek urobil to, čo robia všetci!’. Nie všetci! Niektorí správcovia, súkromní podnikatelia, verejní činitelia, členovia vlády... Možno ich nie je veľa. Je v tom tak trochu postoj hľadania kratšej cesty, chcieť si čo najpohodlnejšie zarobiť na živobytie.“

V podobenstve pán pochválil nepoctivého správcu za jeho chytrosť:

„Áno, toto je pochvala podplácania! A podplácanie je maniera svetská a silno hriešna. Je to maniera, ktorá nepochádza od Boha: Boh nám prikázal prinášať domov chlieb za našu poctivú prácu! Tento muž, správca, ho prinášal, ale ako? Dával svojim deťom jesť špinavý chlieb! A jeho deti, možno s drahým vysokoškolským vzdelaním, možno vyrastali v kultivovaných kruhoch, dostávali od svojho otca ako jedlo špinu, pretože ich otec prinášajúc domov špinavý chlieb stratil svoju dôstojnosť! A toto je ťažký hriech! Pretože to začína hoci možno malou obálkou, ale je to ako droga.“

Takže, ako povedal Svätý Otec, maniera podplácania sa stáva závislosťou. Ale ak existuje „svetské chytráctvo“, existuje aj „chytráctvo kresťanské“, robiť veci trochu s dôvtipom, nie však s duchom sveta, ale čestne. To je to, čo hovorí Ježiš, keď nás vyzýva, aby sme boli opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Spojiť tieto dva rozmery je milosť Ducha Svätého, poznamenal pápež. Je to dar, ktorý si musíme vyprosovať:

„Možno dnes bude osožné pre nás všetkých, keď sa budeme modliť za deti a mladých ľudí, ktorí dostávajú od svojich rodičov špinavý chlieb. Aj títo sú hladujúci: majú hlad po dôstojnosti! Keď sa budeme modliť, aby Pán zmenil srdcia tých, čo uctievajú bohyňu úplatkárstva, aby si uvedomili, že dôstojnosť pochádza z čestnej práce, z poctivej každodennej práce, nie cez tieto zľahčené cesty, ktoré ťa nakoniec oberú o všetko. Skončil by som tým, ako ten iný človek z evanjelia, ktorý mal také plné stodoly a sýpky, že nevedel, čo s nimi: ‚Túto noc zomrieš‘, povedal mu Pán. Títo úbohí ľudia, ktorí stratili svoju dôstojnosť vďaka úplatkom, si nesú so sebou nie peniaze, ktoré zarobili, ale chýbajúcu dôstojnosť! Modlime sa za nich!“

7. novembra

Pápež vo štvrtkovej homílii: Boh má „slabosť lásky“ voči strateným a radosť z ich návratu

Radosť Boha je v nájdení stratenej ovečky, pretože má „slabosť lásky“ voči tým, ktorí sa stratili. Túto myšlienku rozviedol dnes ráno pápež František v homílii svätej omše v kaplnke domu „Santa Marta“. V komentári k podobenstvu o stratenej ovci a stratenej drachme (Lk 15,1-10) Svätý Otec vysvetľuje postoj zákonníkov a farizejov, ktorí sa pohoršovali nad tým, čo robil Ježiš a reptali proti nemu: ‚Tento človek je nebezpečný‘, jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi, ‚uráža Boha, znesväcuje poslanie proroka, aby sa priblížil k týmto ľuďom‘. Ježiš vie, že to šomranie ‚zaváňa pokrytectvom‘:

„Na šomranie odpovedá radostným podobenstvom. Štyrikrát v tomto malom úryvku je slovo radosť. Akoby povedal: ‚Vy sa pohoršujete na tomto, ale môj Otec sa raduje.‘ Toto je najhlbší odkaz podobenstva: radosť Boha. On je Bohom, ktorému sa nepáčia straty, a preto, aby nikoho nestratil, ide a hľadá. Je Bohom, ktorý vyhľadáva. Hľadá všetkých tých, ktorí sú ďaleko od neho. Ako pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu.“

Toto robí Boh, zdôraznil Svätý Otec v homílii, ide a hľadá, aby pozval na hostinu všetkých, dobrých i zlých.

„Nedopustí stratu ani jedného z tých, čo sú jeho. Toto bude aj Ježišova modlitba, na Zelený štvrtok: ‚Otče, aby sa nestratil ani jeden z tých, ktorých si mi dal‘. On je Bohom, ktorý sa vydáva na cestu, aby nás hľadal. A má určitú slabosť lásky voči tým, ktorí sú najviac vzdialení, ktorí sú stratení... Ide a hľadá ich. A ako hľadá? Hľadá až do konca, ako ten pastier, ktorý ide v tme, hľadá, až nájde. Alebo ako žena, ktorá, keď stratí drachmu, rozsvieti lampu, povymetá dom a starostlivo hľadá. Takto hľadá Boh. Toto je môj syn, nechcem ho stratiť, je môj! A toto je náš Otec: vždy nás hľadá.“

Potom, keď ovcu nájde, prinesie ju späť do ovčinca k ostatným. A nikto nemá hovoriť: ‚Ty si tá stratená‘, ale: ‚Si jedna z nás‘, pretože on jej prinavracia všetku jej dôstojnosť. Niet tam nijakého rozdielu, pretože Boh každého, koho našiel, začlení späť. Z tohto má Boh radosť.

„Radosťou Boha nie je smrť hriešnika, ale jeho život. To je radosť. Ako ďaleko boli títo ľudia, ktorí reptali proti Ježišovi, ako ďaleko od Božieho srdca! Nepoznali ho. Mysleli si, že sú nábožní, dobrí ľudia, dokonca vzdelaní... Často však predstierajúci vzdelanosť, nie? Toto je pokrytectvo šomrania. Naopak radosť Otca, Boha, je radosť lásky, lásky k nám. ‚Ale, ja som hriešnik, urobil som toto, tamto!‘ ‚Ale ja ťa mám aj tak rád a idem ťa hľadať a zavediem ťa domov.‘ Toto je náš Otec. Pamätajme na to.“

6. novembra

Generálna audiencia: Cirkev je spoločenstvom sviatostí, chariziem a lásky

„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1 Kor 13). Týmito slovami hymnu svätého Pavla sa začala dnešná generálna audiencia na Námestí sv. Petra. V slnečnom, no už výrazne jesennom počasí pápež František nenechal veriacich dlho čakať a už o 10.15 začal svoju katechézu. Opäť ju zameral na Cirkev ako spoločenstvo svätých. Kým minulý týždeň vysvetlil prvý aspekt tohto článku viery ako spoločenstvo medzi svätými osobami, t. j. medzi veriacimi, tentoraz sa zameral na spoločenstvo Cirkvi ako účasť na svätých veciach, na duchovných dobrách: „Tieto dva aspekty sú navzájom úzko prepojené. V skutočnosti spoločenstvo medzi kresťanmi rastie prostredníctvom účasti na duchovných dobrách. Za ne považujeme osobitne sviatosti, charizmy a lásku,“ povedal Svätý Otec. Vychádzajúc z Katechizmu Katolíckej cirkvi (porov. KKC, 949-953) Svätý Otec túto myšlienku ďalej rozvinul. Vysvetlil význam každého z týchto troch duchovných dobier pre život a rast spoločenstva Cirkvi: sviatostí, chariziem a lásky. Osobitný dôraz položil práve na lásku, bez ktorej je človek vnútorne prázdny, aj keby mal iné vynikajúce schopnosti.

Na záver katechézy pápež František vyzval prítomných, aby vykonali skutok lásky. Podelil sa s nimi so zážitkom, keď sa pred audienciou stretol s malým dievčatkom trpiacim ťažkou chorobou a jeho rodičmi. Vo chvíli ticha sa tak všetci pútnici pripojili k Svätému Otcovi v modlitbe za jedenapolročnú Noemi. Medzi rozličnými skupinami veriacich dnes Svätý Otec osobitne pozdravil účastníkov národnej púte Rómov z Maďarska. Adresoval im tieto slová: „Priniesli ste so sebou kríž, ktorý pred desiatimi rokmi na tomto námestí požehnal bl. Ján Pavol II. Z Kristovho kríža, znaku lásky, milosrdenstva a zmierenia, naďalej čerpajte nádej a silu potrebnú na to, aby ste boli apoštolmi medzi vaším ľudom. Zo srdca žehnám vás i všetkých vašich drahých!“ Po pozdrave mladým, chorým a mladomanželom Svätý Otec dodal: „Mesiac november, venovaný pamiatke a modlitbe za zosnulých, nám ponúka príležitosť hlbšie uvažovať nad významom pozemského života a nad hodnotou večného života. Nech sú pre všetkých tieto dni podnetom k porozumeniu toho, že život má hodnotu, ak je zameraný na lásku k Bohu a blížnemu. Po skončení príhovorov pápež František osobne pozdravil jednotlivé osoby na vozíčkoch, medzi ktorými bolo aj mnoho detí. Po skončení generálnej audiencie Svätý Otec prijal na osobitnej audiencii Henriquea Caprilesa Radonskiho, guvernéra štátu Miranda z Venezuely. Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú stredu som hovoril o spoločenstve svätých ako o spoločenstve medzi svätými osobami, teda, medzi nami veriacimi. Dnes by som rád prehĺbil ďalší prvok týkajúci sa tejto skutočnosti. Spomínate si, že tam boli dva aspekty: spoločenstvo medzi nami, jednota medzi nami, ktorí vytvárame spoločenstvo a druhý aspekt, spoločná účasť na duchovných dobrách, čiže svätých veciach. Tieto dva prvky sú medzi sebou úzko prepojené, pretože spoločenstvo medzi kresťanmi rastie prostredníctvom účasti na duchovných dobrách. Myslíme tým osobitne na sviatosti, charizmy a lásku (porov. KKC 949-953). Naša jednota rastie v spoločenstve sviatostí, v spoločenstve chariziem, ktoré každý z nás má, pretože nám ich daroval Duch Svätý, a v spoločenstve lásky.

Začnime spoločenstvom sviatostí. Sviatosti vyjadrujú a uskutočňujú účinné a hlboké spoločenstvo medzi nami, pretože v nich stretávame Krista Spasiteľa a jeho prostredníctvom našich bratov vo viere. Sviatosti nie sú len vonkajškové prejavy, nie sú to rituály. Sviatosti sú Kristovou silou, Ježiš Kristus je vo sviatostiach. V slávení svätej omše, eucharistie, je živý Ježiš, ktorý nás zhromažďuje, vytvára z nás spoločenstvo, privádza nás k adorácii Otca. Každý z nás je prostredníctvom krstu, birmovania a eucharistie začlenený do Krista a spojený s celým spoločenstvom veriacich. Preto, ak je to na jednej strane Cirkev, ktorá „vykonáva“ sviatosti, na druhej strane sú to práve sviatosti, ktoré „vytvárajú“ Cirkev, budujú ju, dávajú zrod jej novým deťom, začleňujúc ich do svätého Božieho ľudu a upevňujúc túto ich príslušnosť.

Každé stretnutie s Kristom, ktorý nám vo sviatostiach dáva túto spásu, nás pozýva „ísť“ a odovzdávať iným spásu, ktorú sme mohli vidieť, ktorej sme sa mohli dotknúť, stretnúť, prijať a ktorá je vskutku hodnoverná, pretože je láskou. Týmto spôsobom nás sviatosti pobádajú stať sa misionármi; a apoštolské nasadenie niesť evanjelium do každého prostredia, aj do toho najnepriateľskejšieho, je výsledkom stáleho sviatostného života, nakoľko je účasťou na spasiteľskej iniciatíve Boha, ktorý chce všetkým darovať spásu. Milosť sviatostí v nás udržiava silnú a radostnú vieru, takú, ktorá vie žasnúť nad Božími „divmi“ a dokáže odolávať modlám sveta. Práve preto je dôležité vytvárať spoločenstvo, je dôležité, aby deti boli skoro pokrstené, je dôležité, aby prijali birmovanie. Prečo? Pretože ide o prítomnosť Ježiša Krista v nás, ktorý nám pomáha. Je dôležité, aby sme vtedy, keď sa cítime hriešni, pristúpili k sviatosti zmierenia. „Nie, otče, obávam sa, že kňaz ma zbije palicou!“ Nie, ten kňaz ťa nezbije. Vieš, s kým sa stretneš vo sviatosti zmierenia? S Ježišom, ktorý ti odpúšťa. Ježiš ťa tam očakáva a to znamená sviatosť. Táto skutočnosť dáva vzrast celej Cirkvi.

Druhým aspektom spoločnej účasti na svätých veciach je spoločenstvo chariziem. Duch Svätý rozdáva veriacim množstvo darov a duchovných milostí. Toto „fantastické“ bohatstvo - nazvime ho tak – darov Ducha Svätého je zamerané na budovanie Cirkvi. Slovo „charizmy“ je trochu náročné. Ide o dary, ktoré nám dáva Duch Svätý. Niekto má dar byť takým a takým, má túto zručnosť, či tamtú schopnosť... Sú však aj dary, ktoré nám dáva, avšak nie preto, aby ostali ukryté, ale aby na nich mali účasť aj ostatní. Nie sú dané iba v prospech toho, kto ich dostáva, ale na úžitok Božiemu ľudu. Ak niektorá charizma, jeden z týchto darov, slúži na sebapotvrdzovanie, vtedy treba pochybovať o tom, či ide o autentickú charizmu a či je verne prežívaná. Charizmy sú osobitné dary, darované niektorým na vykonávanie dobra pre mnohých iných. Prejavujú sa ako postoje, inšpirácie, vnútorné podnety, ktoré sa rodia vo svedomí a v skúsenosti určitých osôb, ktoré sú povolané vložiť ich do služby spoločenstvu. Tieto duchovné dary osobitne prispievajú k svätosti Cirkvi a k jej poslaniu. Všetci sme povolaní, aby sme si ich vážili v sebe i v ostatných, prijali ich ako užitočné stimuly pre prítomnosť a plodné dielo Cirkvi. Sv. Pavol upozorňoval: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5,19). Neuhášajte Ducha, ktorý nám dáva tieto dary, tieto schopnosti, čnosti, tieto prekrásne veci, ktoré umožňujú vzrast Cirkvi.

Aký je náš postoj voči týmto darom Ducha Svätého? Uvedomujeme si, že Boží Duch je slobodný dať ich komu chce? Považujeme ich za duchovnú pomoc, vďaka ktorej Pán podopiera našu vieru, posilňuje ju a posilňuje aj naše poslanie vo svete?

Pristúpme k tretiemu aspektu spoločnej účasti na svätých veciach, ktorým je spoločenstvo lásky. To, čo nás vzájomne zjednocuje a prejavuje sa dobročinnosťou, je láska. O prvých kresťanoch sa pohania, ktorí ich pozorovali, vyjadrovali takto: „Hľa, ako sa milujú! Ako sa majú radi! Niet medzi nimi nenávisti, neohovárajú sa navzájom! Toto je dobré!“ Dobročinná láska: toto je Božia láska, ktorú nám Duch Svätý vkladá do sŕdc. Charizmy sú dôležité pre život kresťanského spoločenstva. Vždy sú však prostriedkami na rast v láske, ktorú sv. Pavol umiestňuje nad charizmy. Bez lásky sú aj najvýnimočnejšie dary márne. Tento človek uzdravuje ľudí, má takú schopnosť, takúto čnosť, uzdravuje. Má však lásku v srdci? Ak áno, nech pokračuje, ale ak ju nemá, neslúži Cirkvi. Bez lásky žiaden z týchto darov Cirkvi neslúži, pretože, kde nieto lásky, tam je prázdnota, ktorá sa vyplní sebectvom. Pýtam sa vás: ak by sme všetci boli egoistami, iba egoistami, môžeme žiť v

spoločenstve, v pokoji? Môžeme žiť v pokoji, ak je niekto z nás sebec? Dá sa to, či nedá? [Ľudia odpovedajú: Nie!] Nedá sa to! Preto je nevyhnutná láska, ktorá nás zjednotí. Najmenší z našich prejavov lásky má priaznivé účinky pre všetkých. Z toho dôvodu prežívať jednotu Cirkvi, spoločenstvo lásky, znamená nehľadať vlastný záujem, ale deliť sa o utrpenia a radosti bratov (porov. 1 Kor 12,26), a byť ochotní niesť bremená tých najslabších a najchudobnejších. Táto bratská solidárnosť nie je rečníckym zvratom, ale je integrálnou súčasťou spoločenstva medzi kresťanmi. Vtedy, keď ju prežívame, sme znamením pre svet, sme „sviatosťou“ Božej lásky. Sme ňou jedni pre druhých a sme ňou pre všetkých! Nejde iba o tú drobnú dobročinnosť, ktorú si môžeme navzájom poskytnúť. Ide o niečo hlbšie: o spoločenstvo, ktoré nám umožňuje vstúpiť do radosti i bolesti druhého a úprimne sa s ním stotožniť.

Často bývame necitliví, ľahostajní, máme odstup a namiesto toho, aby sme vnášali bratskú vzájomnosť, prinášame nevrlosť, chlad, sebectvo. Môžu s touto nevrlosťou, chladom a sebectvom naše cirkvi rásť? Môže takto azda rásť celá Cirkev? Nie, s mrzutosťou, chladom a egoizmom Cirkev nerastie: vzrastá iba vďaka láske, ktorá prichádza od Ducha Svätého. Pán nás pozýva, aby sme sa otvorili voči spoločenstvu s ním vo sviatostiach, v charizmách a v láske, aby sme žili takým spôsobom, ktorý je hodný nášho kresťanského povolania!

Teraz si dovolím požiadať vás o jeden skutok lásky. [S humorom:] Nebojte sa, nebudeme robiť zbierku! - Skutok lásky. Ešte pred príchodom na námestie som zašiel navštíviť jedno jedenapolročné dievčatko s veľmi vážnou chorobou. Jej otec i mama sa modlia a prosia Pána o zdravie pre dievčatko. Volá sa Noemi. Usmievala sa, chúďatko. Urobme skutok lásky. Nepoznáme ju, je však pokrstená, je jedna z nás, je kresťanka. Urobme pre ňu skutok lásky. Najprv v tichu poprosme Pána, aby jej v tejto chvíli pomohol a daroval jej zdravie. Potom sa pomodlíme Zdravas Mária. [Chvíľa ticha.] A teraz sa všetci spoločne pomodlime k Panne Márii za zdravie Noemi: Zdravas, Mária... Ďakujem za tento skutok lásky...“

5. novembra

Pápež v utorkovej homílii: Pánovo pozvanie na hostinu platí pre všetkých

Cirkev nie je len pre „dobrých ľudí“ – povedal pápež František v homílii svätej omše v Dome sv. Marty v utorok 5. novembra. Pozvanie byť jej súčasťou je pre každého. Dodal, že kresťania sa nemajú uspokojiť s tým, že sú na zozname pozvaných, mohlo by to znamenať „zostať vonku“. Dnešné čítania (Rim 12, 5-16a, Lk 14, 15-24) nám podľa slov Svätého Otca predstavujú „preukaz totožnosti kresťana“. V prvom rade je podstatou kresťanstva pozvanie, a to pozvanie bezplatné. Za vstup na Pánovu hostinu sa neplatí, nemôže sa platiť: alebo si pozvaný, alebo nemôžeš vstúpiť. Ak nemáme istotu v našom vedomí, že sme pozvaní, potom nechápeme, čo znamená byť kresťanom:

„Kresťan je ten, kto je pozvaný. O aké pozvanie ide? Do obchodu? Na vychádzku? Pán nám chce povedať niečo viac. Si pozvaný na hostinu. Kresťan je ten, kto je pozvaný na hostinu, oslavovať, radovať sa zo svojho spasenia, radovať sa, že je vykúpený, radovať sa z toho, že má účasť na živote s Ježišom. Toto je radosť! Si pozvaný na hostinu! Samozrejme, hostina je stretnutie ľudí, ktorí sa rozprávajú, smejú sa, oslavujú, sú šťastní. Ale je to stretnutie ľudí. U normálnych ľudí, mentálne zdravých som nevidel, žeby niekto oslavoval sám. Bolo by to trochu nudné. Otvorí si fľašu vína... To nie je oslava, skôr niečo iné. Oslava sa robí spolu s ostatnými, oslavuje sa s rodinou, oslavuje sa s priateľmi, oslavuje sa s ľuďmi, ktorí boli pozvaní, ako aj ja som bol pozvaný. Byť kresťanom, to predpokladá príslušnosť k tomuto spoločenstvu, k týmto ľuďom, ktorí boli pozvaní na hostinu. Toto je kresťanská príslušnosť.“

Odvolajúc sa na List Rimanom potom Svätý Otec povedal, že táto hostina je sviatkom jednoty a poznamenal, že pozvaní sú všetci, dobrí i zlí. A prví budú pozvaní tí, čo sú na okraji spoločnosti:

„Cirkev nie je Cirkvou len pre dobrých ľudí. Povedzme, kto patrí k Cirkvi, na túto hostinu? Hriešnici, my všetci, hriešnici sme boli pozvaní. A čo tu robíme? Vytvárame spoločenstvo, ktoré má rôzne dary: niekto má dar proroctva, iný služby, dar učiť... Všetci máme nejakú schopnosť, vlastnosť. Na hostinu prinášam to, čo mám a dám to do spoločného. Na oslave sa zúčastňujeme, a to úplne. Nemôžeme pochopiť kresťanský život bez tejto účasti. Je to účasť každého z nás. ‚Idem na hostinu, ale zastavím sa iba v prvej miestnosti, pretože chcem byť len s tromi alebo štyrmi, ktorých poznám, a tí ďalší...‘ Toto sa v Cirkvi nerobí! Alebo vstúpiš spolu so všetkými, alebo zostaneš vonku! Nemôžeš robiť výber. Cirkev je pre všetkých, počnúc tými, ako som už povedal, čo sú najviac na okraji spoločnosti. Je to Cirkev všetkých!“

Sme pozvaní, aby sme sa zapojili do spoločenstva so všetkými. Ale ako čítame v podobenstve z evanjelia, hostia sa jeden po druhom začnú vyhovárať. Neprijímajú pozvanie! Povedia ‚áno‘, ale urobia ‚nie‘. Podľa Svätého Otca sú to kresťania, ktorí sú spokojní s tým, že sú na zozname pozvaných, matrikoví kresťania. Ale to nestačí, pretože ak neprídeš na hostinu, nie si kresťan. Vstúpiť do Cirkvi je milosť, je to pozvanie. A toto právo sa nedá kúpiť. Vstúpiť do Cirkvi znamená tvoriť komunitu, spoločenstvo Cirkvi, podieľať sa na všetkom, čo máme: cnosti, vlastnosti, ktoré nám Pán dal, aby sme si navzájom slúžili. Vstúpiť do Cirkvi znamená byť otvorení tomu, čo žiada od nás Pán. Vstúpiť do Cirkvi znamená patriť k tomuto Božieho ľudu, ktorý kráča k večnosti. Nikto z nás nie je protagonistom v Cirkvi, ale máme jedného, ktorý urobil všetko: Boh je protagonista! Každý z nás je za ním a tí, ktorí nie sú za ním, sú tí, ktorí sa ospravedlňujú a nejdú na hostinu:

„Pán je veľmi štedrý. Pán otvára všetky dvere. Pán chápe aj toho, kto mu hovorí: ‚Nie, Pane, nechcem ísť k tebe!‘ Chápe a čaká na neho, pretože on je milosrdný. Ale Pánovi sa nepáči človek, ktorý hovorí ‚áno‘ a robí ‚nie‘, predstiera, že mu ďakuje za toľko krásnych vecí, ale v skutočnosti ide svojou cestou, má dobré spôsoby, ale koná podľa svojej vlastnej vôle, nie podľa Pánovej vôle. To sú tí, ktorí sa vždy ospravedlnia, ktorí nepoznajú radosť zo spolupatričnosti. Prosme si od Pána túto milosť, aby sme pochopili, aké je krásne byť pozvaní na hostinu, aké je pekné byť s ostatnými a zdieľať so všetkými ich vlastnosti, aké je dobré byť s ním a aké zlé je byť medzi ‚áno‘ a ‚nie‘, hovoriť ‚áno‘, ale byť spokojní len s tým, že sme uvedení v zozname kresťanov.“

3. novembra

Pápež František v nedeľnom príhovore vysvetlil Zachejovo gesto

„Niet takej profesie alebo spoločenského postavenia, niet takého hriechu či zločinu, akéhokoľvek druhu by bol, ktorý by mohol vymazať z Božej pamäte a srdca jediné z jeho detí.“ To sú slová z príhovoru pápeža Františka v nedeľu 3. novembra 2013, ktorý predniesol napoludnie z okna svojej pracovne. Po modlitbe Anjel Pána spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra a prosbe za duše zosnulých Svätý Otec ako zvyčajne všetkým udelil apoštolské požehnanie. Nasleduje plný text jeho príhovoru:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Úsek z Lukášovho evanjelia na dnešnú nedeľu nám ukazuje Ježiša, ktorý na svojej ceste smerom k Jeruzalemu vstupuje do mesta Jericha. Je to posledná etapa tej cesty, v ktorej je zhrnutý zmysel celého Ježišovho života, zasväteného hľadaniu a záchrane oviec, stratených z domu Izraela. Čím viac sa však putovanie blíži k cieľu, tým viac sa okolo Ježiša sťahuje slučka nepriateľstva.

Napriek tomu sa v Jerichu udeje jedna z najradostnejších udalostí z podania sv. Lukáša: obrátenie Zacheja. Tento človek je stratenou ovcou, je opovrhovaný a „exkomunikovaný“, pretože je to mýtnik, ba čo viac, je na čele mýtnikov toho mesta, priateľ nenávidených rímskych okupantov, je to okrádač a zdierač.

Keďže sa nemôže k Ježišovi priblížiť, pravdepodobne pre svoju zlú povesť, a keďže je malej postavy, Zachej sa vyštverá na strom, aby mohol vidieť Majstra, ktorý tade prechádza. Toto vonkajšie gesto je trochu smiešne, no vyjadruje vnútorný skutok človeka, ktorý sa usiluje dostať ponad zástup, aby mal kontakt s Ježišom. Samotný Zachej nepozná hlboký zmysel svojho gesta, nevie, prečo tak robí, ale robí to. Ani sa neodvažuje dúfať, že by vzdialenosť, ktorá ho delí od Ježiša, mohla byť prekonaná. Zmieruje sa s tým, že ho uvidí iba ako prechádza. No Ježiš, keď sa priblíži k tomu stromu, volá ho po mene: «Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!» (Lk 19,5). Ten človek malej postavy, všetkými odmietnutý a vzdialený od Ježiša, je akoby stratený v anonymite. No Ježiš ho volá, a to meno „Zachej“ má v jazyku tej doby krásny význam, plný symboliky. „Zachej“ totiž znamená „Boh pamätá“.

A Ježiš ide do Zachejovho domu, čím vyvoláva kritiku všetkého ľudu Jericha, keďže aj v tej dobe sa veľa klebetilo, a hovorili: „Ale ako to? Popri tých všetkých statočných ľuďoch, ktorí sú v meste, ide práve k tomu mýtnikovi?“ Áno, pretože on bol stratený. A Ježiš hovorí: «Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom» (Lk 19,9). Do Zachejovho domu od toho dňa vstúpila radosť, vstúpil tam pokoj, vstúpila tam spása, vstúpil tam Ježiš.

Niet takej profesie alebo spoločenského postavenia, niet takého hriechu či zločinu, akéhokoľvek druhu by bol, ktorý by mohol vymazať z Božej pamäte a srdca jediné z jeho detí. „Boh pamätá“, vždy, nezabúda na nikoho z tých, čo stvoril. On je Otec, vždy v bdelom a láskyplnom očakávaní toho, že v srdci dieťaťa uzrie zrodiť sa túžbu po návrate domov. A keď zaregistruje tú túžbu, čo i len jednoducho naznačenú, častokrát aj takmer nevedomky, okamžite je pri ňom a svojím odpustením mu uľahčuje cestu obrátenia a návratu. Pozrime na Zacheja, dnes, na strome: jeho gesto je smiešne, no je to gesto spásy. A ja ti hovorím: Ak máš ťarchu na svojom svedomí, ak sa hanbíš za množstvo vecí, ktoré si popáchal, zastav sa trochu, nestrácaj hlavu. Pomysli na to, že ktosi ťa čaká, pretože nikdy na teba neprestal pamätať, a ten ktosi je tvoj Otec, je to Boh, ktorý ťa očakáva! Vyštveraj sa, ako to urobil Zachej, vylez na na strom túžby po odpustení, a ja ťa ubezpečujem, že sa nesklameš. Ježiš je milosrdný a nikdy sa neunúva odpúšťať! Dobre si to zapamätaj, taký je Ježiš.

Bratia a sestry, dovoľme aj my Ježišovi, aby nás oslovil po mene! V hĺbke srdca počúvajme jeho hlas, ktorý nám hovorí: „Dnes musím zostať v tvojom dome“, čiže v tvojom srdci, v tvojom živote. A prijmime ho s radosťou. On nás môže zmeniť, môže premeniť naše srdce z kameňa na srdce z mäsa, môže nás vyslobodiť z egoizmu a urobiť z nášho života dar lásky. Ježiš to môže urobiť. Dovoľ Ježišovi, aby sa na teba pozrel!

1. novembra

Pápež František na cintoríne Campo Verano: Nádej, ktorá nesklame

V deň slávnosti Všetkých svätých a v predvečer Pamiatky všetkých verných zosnulých 1. novembra 2013 slávil pápež František svätú omšu na rímskom cintoríne Campo Verano, ktorý sa nachádza neďaleko Baziliky sv. Vavrinca. Eucharistická slávnosť sa začala o 16. hodine, za účasti veľkého počtu veriacich. S pápežom koncelebrovali vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini, vikárov zástupca arcibiskup Filippo Iannone a ďalší pomocní biskupi, spolu so správcom Farnosti sv. Vavrinca za hradbami pátrom Armandom Ambrosim. Svätý Otec sa v homílii prihovoril prítomným týmito slovami:

„Teraz, pred západom slnka, stretávame sa na tomto cintoríne a premýšľame o našej budúcnosti, myslíme na tých, ktorí už odišli, predišli nás v živote a sú u Pána. Taká krásna je vízia neba, ktorú sme počuli v prvom čítaní: Pán Boh, krása, dobrota, pravda, nežnosť, plná láska. Toto všetko nás čaká. Tí, ktorí nás predišli a zomreli v Pánovi sú tam. Títo ozrejmujú, že boli spasení nie pre svoje skutky – hoci vykonali dobré skutky – ale sú spasení Pánom: «Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!» (Zjv 7, 10). Je to on, kto nás zachraňuje, je to on, kto nás na konci nášho života privádza za ruku ako otec do toho neba, kde sú naši predkovia. Jeden zo starcov sa pýta: «Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?» (v. 13). Kto sú títo spravodliví, títo svätí, ktorí sú v nebi? Odpoveď: «To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi» (v. 14).

 Do neba môžeme vojsť jedine vďaka Baránkovej krvi, vďaka Kristovej krvi. Je to práve Kristova krv, ktorá nás urobila spravodlivými, ktorá nám otvorila brány neba. A ak si dnes pripomíname týchto našich bratov a sestry, ktorí nás v živote predišli a sú v nebi, je to tak preto, že boli obmytí Kristovou krvou. Toto je naša nádej: nádej Kristovej krvi! Nádej, ktorá nesklame. Ak kráčame životom spolu s Pánom, on nás nikdy nesklame!

Počuli sme v druhom čítaní, čo apoštol Ján hovoril svojim učeníkom: «Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná... Sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.» (1 Jn 3,1-2) Vidieť Boha, byť podobnými Bohu: toto je naša nádej. A dnes, práve v deň svätých a pred dňom zosnulých, je nevyhnutné myslieť trochu na nádej: túto nádej, ktorá nás sprevádza v živote. Prví kresťania vyobrazovali nádej ako kotvu, akoby život bol kotvou hodenou na nebeský breh a my všetci kráčajúci smerom k tomu brehu, pridŕžajúc sa lana tej kotvy. Toto je pekný obraz nádeje: mať srdce ukotvené tam, kde sú naši predkovia, kde sú svätí, kde je Ježiš, kde je Boh. Toto je nádej, ktorá nesklame; dnes a zajtra sú dni nádeje.

Nádej je tak trochu ako kvas, ktorý rozširuje dušu; v živote sú ťažké chvíle, ale s nádejou duša kráča vpred a hľadí na to, čo nás čaká. Dnes je deň nádeje. Naši bratia a sestry sú v Božej prítomnosti a aj my tam budeme, z čistej Pánovej milosti, ak budeme kráčať Ježišovou cestou. Apoštol Ján uzatvára: «Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý» (v. 3) Aj nádej nás očisťuje, nadľahčuje nás. Toto očisťovanie v nádeji v Ježiša Krista nás núti kráčať rezko a ochotne. Vo chvíli tesne pred dnešným súmrakom môže každý z nás trochu premýšľať o sklonku svojho života: „Aký bude súmrak môjho života?“ Všetci máme svoj súmrak, všetci! Hľadím naň s nádejou? Hľadím naň s radosťou z toho, že budem prijatý Pánom? Toto je kresťanská myšlienka, ktorá nám prináša pokoj. Dnes je deň radosti, ale radosti tichej, spokojnej, radosti pokoja. Myslime na súmrak tých mnohých bratov a sestier, ktorí nás predišli, myslime na náš súmrak, keď príde. A myslime na naše srdce a spytujme sa: „Kde je ukotvené moje srdce?“ Ak azda nie je dobre ukotvené, ukotvime ho tam na onom brehu, vo vedomí, že tá nádej nesklame, pretože Pán Ježiš nesklame.“

Na záver svätej omše Svätý Otec predniesol modlitbu za zosnulých a podľa miestneho zvyku požehnal hroby na cintoríne. Na záver vyzval veriacich, aby pamätali v modlitbe osobitne na obete tragédií migrantov, ktorí zahynuli či už na mori alebo na suchej zemi, a aby sa modlili aj za budúcnosť tých, ktorým sa podarilo uniknúť smrti, ale ako prisťahovalci sa nachádzajú v ťažkých podmienkach.

„Chcem sa tiež pomodliť osobitným spôsobom za tých našich bratov a sestry, ktorí zahynuli v týchto dňoch v snahe o vyslobodenie a dôstojnejší život. Videli sme fotografie, krutosť púšte, videli sme more, v ktorom sa toľkí potopili. Modlime sa za nich. A tiež sa modlime za tých, čo sa zachránili a v tejto chvíli sú v mnohých útulkoch, natlačení, s nádejou, že sa urýchlia zákonné postupy, aby sa mohli presunúť do ďalších, lepšie vyhovujúcich miest, do iných centier prijatia.“

Návšteva pápeža Františka na cintoríne Campo Verano sa uskutočnila 20 rokov od ostatnej návštevy pápeža na tomto mieste. Pápež Ján Pavol II. tu slávil svätú omšu 1. novembra spolu 12-krát, naposledy v roku 1993. V neskorších rokoch slávnosti predsedal spravidla vikár pre Rímsku diecézu.

Naděje nás očišťuje

Homilie papeže Františka při mši sv., římský hřbitov Campo Verano

Sešli jsme se na tomto hřbitově, abychom se těsně před západem slunce usebrali a přemýšleli o své budoucnosti. Myslíme na všechny zesnulé, kteří nás v životě předešli a jsou u Pána. Krásná je vize nebe, kterou podává dnešní první čtení. Pán a Bůh, krása, dobrota, pravda, něha, plnost lásky – to vše nás očekává. Ti, kdo nás předešli a spočinuli v Pánu, jsou tam. Prohlašují, že byli zachráněni nikoli pro svoje skutky, i když je také konali, ale Pánem: „Za svou záchranu vděčíme našemu Bohu, který sedí na trůně, a Beránkovi“ (Zj 7,10). On je tím, kdo nás zachraňuje. On přichází na sklonku našeho života, aby nás uchopil za ruku jako tatínek a převedl do onoho nebe, kde jsou naši předkové. Jeden ze starců klade otázku: „Kdo jsou tihle zde v bílém rouchu a odkud přišli?“ (Zj 7,13). A odpovídá: „To jsou ti, kdo přicházejí z velikého soužení, roucho si do běla vyprali v Beránkově krvi“ (Zj 7,14).

Do nebe můžeme vstoupit jedině díky Beránkově krvi, díky krvi Kristově. Právě krev Kristova nás ospravedlnila a otevřela nám nebeské brány. A připomínáme-li si dnes tyto naše bratry a sestry, kteří nás v životě předešli a jsou v nebi, činíme tak proto, že byli zachráněni Kristovou krví. Toto je naše naděje: naděje Kristovy krve! Naděje, která neklame. Jdeme-li v životě s Pánem, nikdy nás nezklame! Ve druhém čtení jsme slyšeli, jak apoštol Jan praví svým učeníkům: „Hleďte, jak velkou lásku nám Otec projevil, že se nejen smíme nazývat Božími dětmi, ale že jimi také jsme. Proto nás svět nezná... Už teď jsme Boží děti. Ale čím budeme, není ještě zřejmé. Víme však, že až on se ukáže budeme mu podobní, a proto ho budeme vidět tak, jak je“ (1 Jan 3,1-2).

Vidět Boha, být podobni Bohu – to je naše naděje. A dnes právě v den slavnosti Všech svatých, v předvečer dne zesnulých, je nezbytné přemýšlet trochu o naději. O té naději, která nás v životě provází. První křesťané znázorňovali naději jako kotvu, jako by život byl kotvou upevněnou v nebeském břehu, my všichni se ubíráme k onomu břehu a držíme se provazu této kotvy. Je to krásný obraz naděje: mít srdce zakotvené tam, kde jsou naši předci, kde jsou svatí, Ježíš, Bůh. Toto je naděje, která neklame. Dnešek i zítřek jsou dny naděje.

Naděje je tak trochu jako kvas, který rozšiřuje duši. V životě jsou obtížné chvíle, ale s nadějí jde duše vpřed a hledí na to, co nás čeká. Dnešek je dnem naděje. Naši bratři a sestry jsou v přítomnosti Boží a také my tam budeme, čistě z milosti Pánovy, půjdeme-li Ježíšovou cestou. Apoštol Jan uzavírá: „Kdo skládá tuto naději v něho, uchovává se čistý, jako je on čistý.“ (1 Jan 3,3). Také naděje nás očišťuje, nadlehčuje. Toto očišťování nadějí v Ježíši Kristu nám umožňuje jít spěšně, pohotově. Při tomto dnešním západu slunce může každý z nás přemýšlet o sklonku svého života: „Jaký bude můj odchod?“ Všichni odejdeme, všichni! Hledíme s nadějí? Hledíme s radostí, že budeme přijati Pánem? To je křesťanské smýšlení, které nám skýtá pokoj. Dnešek je dnem radosti, avšak radosti klidné, pokojné, radosti pokoje. Myslíme na odchod mnoha bratří a sester, kteří nás předešli, myslíme na odchod, až přijde. Přemýšlejme ve svém srdci a ptejme se: „Kde je zakotveno moje srdce?“ Není-li zakotveno dobře, upevněme je na onom břehu a vězme, že naděje neklame, protože Pán Ježíš neklame.

To byla včerejší homilie papeže Františka, který pak na závěr bohoslužby, které se účastnily tisíce věřících, pronesl modlitbu za všechny věrné zesnulé:

„Buď požehnán Bože, Otče našeho Pána Ježíše Krista, který jsi nás ve svém obrovském milosrdenství znovu stvořil Ježíšovým zmrtvýchvstáním k živé naději, dědictví, které se nekazí a nepomíjí.

Slyš modlitbu, kterou se obracíme k tobě za všechny svoje drahé, kteří odešli z tohoto světa, otevři náruč svého milosrdenství a přijmi je do oslaveného shromáždění svatého Jeruzaléma.

Ty, kteří prožívají bolest odloučení, utěš jistotou, že mrtví žijí v tobě a jejich těla pohřbená v zemi budou jednoho dne mít účast na velikonočním vítězství tvého Syna.

Ty, který jsi putující církvi dal jako zářivé znamení blahoslavenou Pannu Marii, podpoř na její přímluvu naši víru, aby nás žádná překážka neodvedla z cesty, která vede k tobě, jenž jsi radostí bez konce.“

Potom papež požehnal hroby a krátce připomněl dvě tragické události, totiž případ 92 utečenců, kteří uhynuli žízní při přechodu Nigerskou pouští do Alžíru, a další ztroskotání lodě převážející migranty ve vodách Lampedusy:

„Chtěl bych se také zvláště modlit za ty bratry a sestry, kteří zemřeli v těchto dnech, když se pokoušeli dostat na svobodu k důstojnějšímu životu. Viděli jsme fotografie, krutost pouště. Viděli jsme moře, kde se utopili. Modleme se za ně a také za ty, kteří byli zachráněni a nacházejí se nyní stěsnáni na mnoha místech. Doufejme, že urychlená zákonná opatření jim umožní odejít na pohodlnější místa.“

František na Anjel Pána: Svätosť nie je len pre niektorých

V deň slávnosti Všetkých svätých v piatok 1. novembra 2013 napoludnie sa Svätý Otec prihovoril veriacim z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Sviatok Všetkých svätých, ktorý dnes slávime, nám pripomína, že cieľom našej existencie nie je smrť, ale je ním raj! Píše to apoštol Ján: «Ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je» (1 Jn 3,2). Svätí, Boží priatelia, nás ubezpečujú, že tento prísľub nás neklame. Vo svojom pozemskom živote totiž prežívali hlboké spoločenstvo s Bohom. V tvárach najmenších a opovrhovaných bratov videli tvár Boha, a teraz na ňu hľadia tvárou v tvár v kráse jeho slávy.

Svätí nie sú nadľuďmi, ani sa nenarodili ako dokonalí. Sú ako my, ako každý z nás. Sú to ľudia, ktorí skôr než dosiahli nebeskú slávu, žili normálny život, s radosťami a bolesťami, námahami a nádejami. Čo ale zmenilo ich život? Keď spoznali Božiu lásku, nasledovali ho s celým srdcom bez kladenia si podmienok či pokrytectva, svoj život vynaložili na službu druhým, znášali utrpenia a protivenstvá bez nenávisti a na zlo odpovedali dobrom, šíriac radosť a pokoj. Toto je život svätých: oni si z lásky k Bohu vo svojom živote nevyhradzovali žiadne podmienky, neboli pokrytcami, svoj život vložili do služby druhým, aby slúžili blížnym, a pretrpeli mnoho strádania, avšak bez nenávisti. Svätí neprechovávali nenávisť. Pretože – ale toto dobre pochopte: láska je z Boha, no od koho pochádza nenávisť? Pochádza nenávisť od Boha? Nie, pochádza od diabla! A svätí sa od diabla dištancovali. Svätí sú mužovia a ženy, ktorí majú radosť v srdci a odovzdávajú ju druhým. Nikdy nemať v sebe nenávisť, slúžiť druhým, tým najnúdznejším, modliť sa a mať radosť: toto je cesta svätosti.

Byť svätými nie je privilégiom niekoľkých, ako keď niekomu pripadne obrovské dedičstvo. V krste sme všetci dostali do dedičstva schopnosť stať sa svätými. Je to povolanie pre všetkých. Všetci sme preto pozvaní kráčať cestou svätosti a táto cesta má svoje meno. Cesta, ktorá privádza ku svätosti má svoje meno a má svoju tvár: je to Ježišova tvár. On nás učí, ako sa stať svätými, Ježiš Kristus. On nám v evanjeliu ukazuje cestu: je to cesta Blahoslavenstiev (porov. Mt 5,1-12). Nebeské kráľovstvo je totiž pre všetkých, ktorí svoju istotu nevkladajú do vecí, ale do Božej lásky. Pre všetkých, ktorí majú srdce jednoduché, pokorné, nemyslia si o sebe, že sú spravodliví a nepohŕdajú druhými, všetci, ktorí dokážu trpieť spolu s trpiacimi a radovať sa s tými, čo sa radujú, nie sú násilnícki, ale milosrdní a usilujú sa byť tvorcami zmierenia a pokoja. Toto posledné si všimnime: svätý, či svätá, je tvorcom zmierenia a pokoja. Vždy pomáha ľudí zmierovať, vždy napomáha tomu, aby vládol pokoj. A týmto je svätosť krásna. Je to krásna cesta.

Dnes, v tento sviatok, majú svätí pre nás odkaz. Hovoria nám: dôverujte Pánovi, pretože Pán nesklame! Pán nikdy nesklame! Je to dobrý priateľ, ktorý je vždy po našom boku. Nikdy nesklame! Svätci nás svojím svedectvom povzbudzujú, aby sme sa nebáli ísť proti prúdu, nebáli sa nepochopenia či výsmechu vtedy, keď rozprávame o Pánovi a o evanjeliu. Ukazujú nám svojím životom, že ten, kto zostáva verný Bohu a jeho slovu, zakusuje útechu jeho lásky už na tejto zemi a potom „v stonásobnej miere“ vo večnosti. To je to, v čo dúfame a čo vyprosujeme od Pána pre našich zosnulých bratov a sestry. Vo svojej múdrosti Cirkev zaradila bezprostredne po sebe sviatok Všetkých svätých a Spomienku všetkých verných zosnulých. K našej modlitbe vzdávania chvály Bohu a uctievania blažených, sa pripája modlitba príhovoru za tých, ktorí nás predišli na prechode z tohto sveta do večného života. Zverme našu modlitbu do príhovoru Panny Márie, Kráľovnej všetkých svätých.“

Pápež František sa potom ako zvyčajne pomodlil spolu s veriacimi modlitbu Anjel Pána po latinsky a po nej modlitbu za duše v očistci. Po požehnaní sa ešte krátko prihovoril. Pozdravil prítomné rodiny, skupiny z farností a rozličných združení, osobitne športovcov, ktorí počas dopoludnia absolvovali vytrvalostný beh v uliciach neďaleko Vatikánu: „Srdečne pozdravujem všetkých, čo sa dnes ráno zúčastnili „Behu svätých“, organizovaného nadáciou „Don Bosco vo svete“. Svätý Pavol by povedal, že celý život kresťana je behom pre získanie ceny svätosti. Dávate nám dobrý príklad! Vďaka za tento beh!“

Pápež pripojil ešte niekoľko myšlienok venovaných spomienke zosnulých: „Dnes popoludní sa vyberiem na cintorín Verano a budem sláviť svätú omšu. Duchovne budem spojený so všetkými, ktorí v týchto dňoch navštevujú cintoríny, kde odpočívajú tí, čo nás predišli v znamení viery a očakávajú deň vzkriesenia. Osobitne sa budem modliť za obete násilia, zvlášť za kresťanov, ktorí prišli o život z dôvodu prenasledovania. Špeciálnym spôsobom sa budem modliť za všetkých tých našich bratov a sestry, mužov, ženy a deti, ktorí zomreli smädom, hladom a vyčerpanosťou pri svojom putovaní za dosiahnutím lepších podmienok pre život. V týchto dňoch sme videli v novinách tie zábery ukrutnej púšte. V tichu sa všetci modlime za týchto našich bratov a sestry.“ Námestie sv. Petra sa na minútu ponorilo do ticha. Na záver pápež František zaželal prítomným požehnaný sviatok Všetkých svätých a ako je jeho zvykom, aj dobrú chuť k obedu.

31. októbra

Pápež František slávil svätú omšu nad hrobom bl. Jána Pavla II.

Vatikán 31. októbra 2013 - Každý štvrtok ráno sa skupina poľských veriacich zúčastňuje na svätej omši v kaplnke sv. Šebastiána na pravej strane Baziliky sv. Petra, kde je pochovaný bl. Ján Pavol II. Dnes, vo štvrtok 31. októbra 2013 tam celebroval svätú omšu pápež František. Vychádzajúc z liturgických čítaní dňa, z Listu sv. Pavla Rimanom (Rim 8, 31b-39) a z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 13, 31-35), Svätý Otec predniesol nasledujúcu homíliu:

„V týchto čítaniach sú dve veci, ktoré sa ma dotýkajú. Po prvé Pavlova istota: Nič ma nemôže odlúčiť od Kristovej lásky. Veľmi miloval Pána, pretože ho videl, stretol sa s ním, Pán zmenil jeho ​​život. Miloval ho natoľko, že povedal, že nič ho nemôže odlúčiť od neho. Práve táto Pánova láska bola stredobodom, skutočným centrom Pavlovho života. Prenasledovanie, choroby, zrady, všetko, čo zažil, všetko, čo sa stalo v jeho živote, nič z tohto ho nemohlo odlúčiť od Kristovej lásky. To bolo centrum jeho vlastného života, stredobod: Kristova láska. A bez Kristovej lásky, bez prežívania tejto lásky, bez jej poznania, bez sýtenia sa ňou, nemožno byť kresťanom. Kresťan, ktorý cíti pohľad Pána, taký krásny pohľad, cíti sa byť milovaný Pánom a milovaný až do konca. Cíti... Kresťan cíti, že jeho život bol zachránený krvou Krista. To je láska, to je vzťah lásky.

Toto je prvá vec, ktorá sa ma veľmi dotýka. Ďalšia vec, ktorá ma oslovuje, je Ježišov zármutok, keď hľadí na Jeruzalem. „A ty, Jeruzalem, ktorý si neporozumel tejto láske“. Nerozumel Božej nehe v tom krásnom obraze, ktorý predkladá Ježiš. Nerozumieť Božej láske, opak toho, čo cítil Pavol. - Ale áno, Boh ma miluje, Boh nás miluje, ale je to čosi abstraktné, niečo, čo sa nedotýka môjho srdca a ja sa zariadim v živote, ako sa bude dať. - Niet tam vernosti. Plač Ježišovho srdca nad Jeruzalemom je toto: „Jeruzalem, nie si verný, nedovolil si, aby som ťa milovať, a spoľahol si sa na množstvo modiel, ktoré ti sľubujú všetko, hovoria ti, že ti dajú všetko, a potom ťa nechajú opustený.“ Utrpenie Ježišovej lásky, láska neprijatá.

Tieto dva obrazy dnes: Pavol, ktorý zostáva verný Ježišovej láske až do konca, odtiaľ čerpá silu ísť ďalej, znášať všetko. Cíti sa slabý, cíti sa hriešny, ale má silu v Božej láske, v tom stretnutí s Ježišom Kristom. Na druhej strane, mesto a neverný ľud, ktorý neprijíma lásku Ježiša, alebo dokonca ešte horšie, žije túto lásku tak spolovice. Trochu áno, trochu nie, v závislosti na svojom pohodlí. Hľaďme na Pavla s jeho odvahou, ktorá pochádza z tejto lásky a pozerajme sa na Ježiša plačúceho nad mestom, ktoré nie je verné. Pozerajme na Pavlovu vernosť a neveru mesta Jeruzalem a uprostred vidíme Ježiša, jeho srdce, ktoré nás tak miluje. Čo tu môžeme robiť? Pýtať sa: Podobám sa viac na Pavla, alebo na Jeruzalem? Je moja láska k Bohu taká silná, ako tá Pavlova, alebo je moje srdce chladné ako srdce Jeruzalema ?

Pane, na príhovor blahoslaveného Jána Pavla II. nám pomôž nájsť odpoveď na túto otázku. Nech s tak stane!“

30. októbra

Svätý Otec v katechéze: Naša viera potrebuje podporu druhých

Vatikán 30. októbra 2013 - Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec pokračoval v katechézach venovaných Roku viery. Tentoraz sa aktuálne zameral na pravdu viery, ktorú si Cirkev pripomenie a bude ju liturgicky sláviť v prvých novembrových dňoch. V úvodnom čítaní zaznela nasledujúca myšlienka z Listu sv. Pavla Rimanom: «Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.» (Rim 8,26-27) Potom sa svätý Otec prihovoril veriacim v katechéze:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes chcem hovoriť o jednej krásnej skutočnosti našej viery, ktorou je „spoločenstvo svätých“. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám pripomína, že toto vyjadrenie má dva významy: „spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach“ a „spoločenstvo medzi svätými osobami“ (KKC 948). Zastavím sa pri druhom význame. Ide o jednu z najpotešujúcejších právd našej viery, pretože nám pripomína, že nie sme osamelí, ale existuje spoločenstvo života medzi všetkými, ktorí patria Kristovi. Toto spoločenstvo sa rodí z viery. Výraz „svätí“ sa totiž vzťahuje na tých, ktorí veria v Pána Ježiša a sú do neho začlenení v Cirkvi prostredníctvom krstu. Z toho dôvodu boli aj prví kresťania nazývaní „svätými“ (porov. Sk 9,13.32.41; Rim 8,27; 1 Kor 6,1).

1. Jánovo evanjelium dosvedčuje, že Ježiš sa ešte pred svojím umučením modlil k Otcovi za spoločenstvo medzi učeníkmi týmito slovami: «aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Cirkev je vo svojej najhlbšej podstate spoločenstvom s Bohom, dôvernosťou s ním, spoločenstvom lásky s Kristom a s Otcom v Duchu Svätom, ktoré sa rozširuje na bratské spoločenstvo. Tento vzťah medzi Ježišom a Otcom je matricou, vzorom pre vzťah medzi nami kresťanmi. Iba ak sme intímne včlenení do tohto vzoru, do tejto horiacej vyhne lásky, môžeme sa stať naozaj jedným srdcom a jednou dušou medzi nami navzájom, pretože Božia láska spaľuje naše sebectvo, naše predsudky, naše vnútorné i vonkajšie rozdelenia. Božia láska spaľuje aj naše hriechy.

2. Ak je tu toto zakorenenie v prameni lásky, ktorým je Boh, dochádza aj k opačnému pohybu: od bratov k Bohu. Skúsenosť bratského spoločenstva ma privádza k spoločenstvu s Bohom. Zjednotenie sa medzi sebou nás vedie k zjednoteniu sa s Bohom, privádza nás k tomuto vzťahu s Bohom, ktorý je naším Otcom. Toto je druhý aspekt spoločenstva svätých, ktorý chcem zdôrazniť: naša viera potrebuje podporu druhých, osobitne v ťažkých chvíľach. Ak sme zjednotení, viera sa stáva silnou. Aké nádherné je podporovať sa navzájom v obdivuhodnom dobrodružstve viery! Hovorím to preto, lebo sklon uzatvárať sa do súkromia ovplyvnil aj náboženské prostredie, takže veľakrát nám padne zaťažko požiadať o duchovnú pomoc tých, ktorí s nami zdieľajú kresťanskú skúsenosť. Kto z nás nezažil neistotu, obavy a dokonca pochybnosti na ceste viery? Všetci sme to zažili, aj ja. Je to súčasťou cesty viery, súčasťou nášho života. Nemá nás to udivovať, pretože sme ľudia, poznačení krehkosťou a obmedzeniami. Všetci sme krehkí, všetci máme limity. Predsa však, v takýchto ťažkých chvíľach je nevyhnutné dôverovať v Božiu pomoc prostredníctvom synovskej modlitby a zároveň je dôležité nájsť v sebe odvahu a pokoru zdôveriť sa druhým s prosbou o pomoc, požiadať ich, aby nám pomohli. Koľkokrát sme to tak už urobili a dokázali sa tak dostať von z problému a opäť nájsť Boha?! V tomto spoločenstve, v zmysle spoločného zjednotenia, sme jedna veľká rodina, v ktorej si všetky jej zložky navzájom pomáhajú a podporujú sa.

3. Pristúpme k ďalšiemu aspektu: spoločenstvo svätých presahuje tento pozemský život, prekračuje smrť a trvá navždy. Toto spojenie medzi nami siaha až za smrť a pokračuje v budúcom živote. Je to duchovné spojenie, ktoré vzniká pri krste a smrťou sa nerozpadne, ale vďaka zmŕtvychvstalému Kristovi smeruje k svojmu naplneniu vo večnom živote. Jestvuje hlboké a nerozlučiteľné puto medzi tými, ktorí ešte putujú v tomto svete, teda medzi nami, a tými, ktorí prekročili prah smrti, aby vstúpili do večnosti. Všetci pokrstení tu dole na zemi, duše v očistci a všetci blažení, ktorí sú už v raji, tvoria jednu veľkú rodinu. Toto spoločenstvo medzi zemou a nebom sa uskutočňuje zvlášť prostredníctvom modlitby príhovoru.

Drahí priatelia, máme túto nádheru! Táto skutočnosť, ktorá je vlastná všetkým nám, z nás robí bratov, sprevádza nás na ceste života a dáva sa nám opäť stretnúť v nebi. Kráčajme po tejto ceste s dôverou a radosťou. Kresťan musí byť radostný, musí mať radosť z toho, že má toľko pokrstených bratov a sestier, ktorí kráčajú spolu s ním. Posilňuje ho pomoc bratov a sestier, ktorí idú tou istou cestou smerom k nebu a aj pomoc bratov a sestier, ktorí sú v nebi a prosia Ježiša za nás. Kráčajme vpred po tejto ceste s radosťou!

29. októbra

Pápež v utorkovej homílii: Kresťanská nádej je dynamikou dávania života

„Čo je to nádej? Čo znamená mať postoj nádeje?“ Tieto otázky si položil pápež František v homílii pri rannej svätej omši dnes 29. októbra 2013 v kaplnke Domu sv. Marty. Vychádzal pritom z liturgického čítania z Listu sv. Pavla Rimanom (Rim 8, 18-25).

„Aby sme si to trochu priblížili, môžeme ponajprv povedať, že nádej je riziko, je to cnosť riskovania. Je to cnosť, ako hovorí sv. Pavol, túžobného očakávania zjavenia Božieho Syna. Nie je to ilúzia.“ Mať nádej je podľa pápeža Františka práve toto: „Byť v napätí smerujúcom k tomuto zjaveniu, k tejto radosti, ktorá naše ústa naplní úsmevmi.“

Svätý Otec však zdôraznil, že nádej nie je optimizmus. Je to niečo viac, je to niečo odlišné. Prví kresťania ju zobrazovali ako kotvu, nádej je kotvou, ktorá je už upevnená na druhom brehu života, vo večnosti. A náš život je doslova kráčaním k tejto kotve: „Prichádza mi na myseľ otázka: Kde sme zakotvení my, každý jeden z nás? Sme zakotvení priamo ta, na brehu toho vzdialeného oceánu, alebo sme ukotvení v nejakej umelej zátoke, ktorú sme si vytvorili my, našimi pravidlami, naším správaním, našimi úradnými hodinami, naším klerikalizmom, našimi cirkevnými i necirkevnými postojmi? Tam sme zakotvení? Všetko pohodlné, všetko bezpečné? Toto nie je nádej.“

Pápež použil aj ďalší obraz, ktorým sv. Pavol ilustruje nádej, obraz očakávania pôrodu: „Sme v očakávaní, a to je ako pôrod. Nádej je v tejto dynamike ... dávania života.“ Ako ďalej Svätý Otec povedal, prvotiny Ducha nemožno vidieť, no napriek tomu vieme, že Duch pracuje. Pracuje v nás, akoby to bolo malé horčičné zrnko, vo vnútri však plné života, sily. Zrnko, ktoré rastie, až kým sa nestane stromom. Duch pôsobí ako kvas. Takto pôsobí Duch, nebadane: „Nevidíme ho, ale je tam. Je to milosť, o ktorú si musíme prosiť.“

„Jedna vec je žiť v nádeji, pretože v nádeji sme spasení, a iná vec je žiť ako dobrí kresťania, no nič viac. Žiť v očakávaní zjavenia, alebo žiť dobre v rámci prikázaní. Byť ukotvení na tom vzdialenom brehu, alebo kotviť v umelej lagúne. Myslím na Máriu, mladé dievča, ktorá po tom ako pocítila, že je matkou, zmenila svoj postoj a

ide, pomáha, spieva pieseň chvály. Keď žena otehotnie, nie je viac len ženou, je matkou. A nádej má niečo z tohto. Mení náš postoj: sme to my, ale nie sme to my. Sme to my, hľadajúci ten druhý breh a na ňom ukotvení.“

28. októbra

Papež František: Ježíš se za nás i nadále přimlouvá

Vatikán. Ježíš se nadále modlí a přimlouvá za nás, ukazuje Otci cenu naší spásy: Svoje rány – zdůraznil dnes papež František v homilii při ranní mši v kapli Domu sv. Marty v den, kdy církev slaví svátek svatých apoštolů, Šimona a Judy Tadeáše.

Jádrem homilie bylo čtení z evangelia, které podává, jak se Ježíš před vyvolením dvanácti apoštolů celou noc modlí k Otci (Lk 6,12-19): „Ježíš staví svůj tým“ – podotkl papež – „a vzápětí byl obklopen velkým množstvím lidí, kteří „přišli, aby ho uslyšeli a byli uzdraveni ze svých nemocí“, protože „z něho vycházela síla a uzdravovala všechny“ (Lk 6,18-19). Jsou zde „tři Ježíšovy vztahy“, uvedl papež František: „Ježíš s Otcem, Ježíš se svými apoštoly a Ježíš s lidmi“. Ježíš se modlil k Otci za apoštoly a ostatní lidi. Ale modlí se ještě dnes:

„Přímluvce je ten, kdo se modlí, modlí se k Bohu spolu s námi a před námi. Ježíš nás spasil, podstoupil tuto velkou modlitbu, oběť svého života, aby nás zachránil a ospravedlnil. Jsme ospravedlněni díky Jemu. Nyní odešel a přimlouvá se. Ježíš je tedy duch? Ježíš není duch! Ježíš je osobou, člověkem, který má tělo jako my, ale oslavené. Ježíš má rány na rukou, na nohou a boku a když se přimlouvá, ukazuje Otci tuto cenu ospravedlnění, přimlouvá se za nás a jakoby říkal: »Otče, ať to nepřijde nazmar!«“

Ježíš „přednáší naše modlitby“, protože „se modlí jako první“ a přimlouvá se za nás jako „náš bratr“ a „člověk jako my“:

„Nejprve uskutečnil vykoupení, všechny nás ospravedlnil, ale co dělá nyní? Přimlouvá se, prosí za nás. Myslím na to, co pocítil Petr, když jej zapřel. Ježíš na něho pak pohlédl a Petr se rozplakal. Pocítil, že to, co Ježíš předtím řekl, byla pravda. On se modlil se za Petra, který proto mohl plakat a litovat. Často si mezi sebou říkáme: »Modli se za mne. Potřebuji to, mám tolik problémů. Modli se za mne.« A to je dobře, protože my bratři se máme modlit za sebe navzájem.“

Papež pak vybídl, abychom prosili: „Přimlouvej se za mne, Pane, ty jsi Přímluvce“:

„On se za mne modlí. Ježíš se modlí za nás všechny a odvážně se přimlouvá, protože ukazuje Otci cenu našeho ospravedlnění: Svoje rány. Mysleme na to často a děkujme Pánu. Děkujme, že máme bratra, který se za nás přimlouvá, modlí se s námi a přimlouvá se za nás. A rozmlouvejme s Ježíšem. Říkejme mu: »Pane, Ty jsi přímluvce, Ty jsi mne spasil, ospravedlnil. A nyní se za mne přimlouvej.« A svěřujme svoje problémy, svůj život a různé záležitosti Jemu, aby to předkládal Otci.“

Končil papež František dnešní ranní homilii.

27. októbra

Homília Svätého Otca: Modlitba v rodine musí byť jednoduchá

V nedeľu 27. októbra na Námestí sv. Petra vyvrcholila celosvetová Púť rodín v Roku viery s mottom „Rodina, prežívaj radosť z viery!“ Pri svätej omši zazneli liturgické čítania 30. nedele obdobia Cez rok, cyklus C (Sir 35,15b-17.20-21; Ž 34,2-3.17-18.19+23; 2 Tim 4,6-8.16-18; Lk 18,9-14). Svätý Otec sa prihovoril veriacim v homílii, ktorú prinášame v plnom znení:

Čítania tejto nedele nás pozývajú rozjímať nad niektorými základnými charakteristikami kresťanskej rodiny. Prvá: rodina, ktorá sa modlí. Evanjeliový úryvok upozorňuje na dva spôsoby modlitby, jeden falošný, vlastný farizejovi, a druhý opravdivý, vlastný mýtnikovi. Farizej stelesňuje postoj, ktorý nevyjadruje vďakyvzdanie Bohu za jeho dobrodenia a za jeho milosrdenstvo, ale skôr uspokojenie so sebou samým. Farizej sa cíti spravodlivý, cíti sa byť v poriadku, vystatuje sa tým a druhých posudzuje zhora zo svojho piedestálu. Mýtnik naopak nemnoží svoje slová. Jeho modlitba je ponížená, triezva, preniknutá vedomím vlastnej nehodnosti, vlastných bied. Tento človek skutočne uznáva svoju odkázanosť na Božie odpustenie, na Božie milosrdenstvo.

Modlitba mýtnika je modlitba chudobného, je to modlitba milá Bohu, ktorá, ako hovorí prvé čítanie, «vystúpi k oblakom» (Sir 35,20), zatiaľ čo tá farizejova je zaťažená balastom márnosti. Vo svetle tohto slova sa vás chcem opýtať, drahé rodiny: modlíte sa občas v rodine? Niektorí áno, to viem. No mnohí sa ma pýtajú: Ale ako sa to robí? Nuž tak, ako ten mýtnik, to je jasné: ponížene, pred Bohom. Každý ponížene nechá na sebe spočinúť Pánov pohľad a prosí jeho dobrotivosť, aby prišiel k nám. No ako sa to robí v rodine? Zdá sa totiž, že modlitba je niečo osobné. A potom, uprostred rodiny niet takej chvíle, čo by bola vhodná, pokojná... Áno, je to pravda, ale je to aj otázka pokory, priznania si, že potrebujeme Boha, tak ako ten mýtnik! A všetky rodiny, všetci potrebujeme Boha, všetci, všetci! Potrebujeme jeho pomoc, jeho silu, jeho požehnanie, jeho milosrdenstvo, jeho odpustenie. A to si žiada jednoduchosť. Modlitba v rodine si vyžaduje jednoduchosť! Pomodliť sa spoločne Otče náš okolo stola, to nie je nejaká mimoriadna vec, je to ľahké. A pomodliť sa spolu v rodine ruženec, to je ozaj krásne, dodáva to mnoho sily! A tiež modliť sa jeden za druhého: manžel za manželku, obaja za deti, deti za rodičov, za starých rodičov... Modliť sa za seba navzájom. Toto znamená modliť sa v rodine a toto robí rodinu pevnou: modlitba.

Druhý list Timotejovi nám ponúka ďalší bod: rodina, ktorá uchováva vieru. Apoštol Pavol na sklonku svojho života robí zásadné bilancovanie a hovorí: «Vieru som zachoval» (2 Tim 4,7). Ale ako ju zachoval? Nie v nejakom trezore! Neukryl ju pod zem, ako ten sluha, ktorý bol príliš lenivý. Svätý Pavol prirovnáva svoj život k boju a k behu. Zachoval vieru, pretože sa neobmedzil na jej obraňovanie, ale ju ohlasoval, vyžaroval, prinášal ju doďaleka. S

rozhodnosťou sa postavil proti tým, ktorí chceli Kristovo posolstvo zakonzervovať, „zabalzamovať“ ho v rozsahu Palestíny. Z tohto dôvodu urobil odvážne rozhodnutia, išiel na neprajné územia, nechal sa provokovať tými, čo boli vzdialení, odlišnými kultúrami, hovoril úprimne a bez strachu. Svätý Pavol uchoval vieru, pretože tak ako ju prijal, ju aj ďalej daroval, ochotne idúc na periférie bez zaujímania obranných pozícií. Aj tu sa môžeme opýtať: Akým spôsobom v našej rodine udržiavame vieru? Držíme si ju pre seba, pre našu rodinu, ako súkromné imanie, ako bankové konto, alebo sa s ňou dokážeme podeliť pohostinnosťou, otvorenosťou voči iným? Všetci vieme, že rodiny sú „v jednom behu“, sú veľmi zavalené povinnosťami, no myslíte niekedy aj na to, že tento „beh“ môže byť aj behom viery? Kresťanské rodiny sú rodinami misionárskymi. Včera sme tu na námestí počuli svedectvo misionárskych rodín. Sú misionárskymi aj uprostred každodenného života, vo svojich každodenných povinnostiach, keď do toho všetkého vkladajú soľ a kvas viery! Udržiavajme vieru v rodinách, pridávajme soľ a kvas viery do našich každodenných vecí.

Z Božieho slova vyťažíme aj posledný aspekt: rodina, ktorá prežíva radosť. V responzóriovom žalme sa nachádza tento výraz: «nechže to počujú pokorní a nech sa tešia» (Ž 34, 3). Celý tento žalm je hymnom na Pána, pôvodcu radosti a pokoja. A aký je dôvod tohto potešenia? Tým dôvodom je toto: Pán je blízko, počuje volanie ponížených a oslobodzuje ich od zla. Písal o tom opäť svätý Pavol: «Ustavične sa radujte ... Pán je blízko!» (Flp 4, 4-5). Rád by som vám dnes položil otázku. Ale každý nech si ju vo svojom srdci odnesie domov, je to jasné? Ako domácu úlohu. A nech si odpovie sám: Ako je to s radosťou v tvojom dome? Ako je to s radosťou v tvojej rodine? – Odpoveď si dajte sami.

Drahé rodiny, vy to dobre viete, že pravá radosť, ktorá sa zakusuje v rodine, nie je niečo povrchné, nepochádza z vecí alebo z priaznivých okolností... Opravdivá radosť pochádza z hlbokého súladu medzi osobami, ktorý všetci cítia v srdci, a ktorý nám dáva pocítiť, aké krásne je byť spolu, byť si navzájom oporou na životnej ceste. No základom tohto pocitu hlbokej radosti je prítomnosť Boha. Prítomnosť Boha v rodine, prítomnosť jeho lásky, ktorá je prijímajúca, milosrdná a všetkých si váži. A predovšetkým, je to láska trpezlivá. Trpezlivosť je cnosť Boha, ktorý nás v rodine učí mať túto trpezlivú lásku voči sebe navzájom. Majme trpezlivosť so sebou navzájom. Trpezlivú lásku. Iba Boh dokáže vytvárať harmóniu uprostred rozdielností. Ak chýba láska k Bohu, aj rodina stráca harmóniu, prevládne individualizmus a radosť uhasína. Avšak rodina, ktorá prežíva radosť z viery, spontánne ju komunikuje a je soľou zeme a svetlom sveta, je kvasom pre celú spoločnosť. Radostné rodiny...

Drahé rodiny, žite vždy vo viere a jednoduchosti, tak ako Svätá nazaretská rodina. Pánova radosť a pokoj nech sú vždy s vami!

Púť rodín s pápežom Františkom ukázala, že viera znamená radosť

Nedeľou 27. októbra vyvrcholila vo Vatikáne celosvetová Púť rodín v Roku viery. Motto podujatia znelo: „Rodina, prežívaj radosť z viery!“ Už od 9. hodiny boli v priestore pred Bazilikou veriacim k dispozícii spovedníci. O 10. hod. sa zaplnené Námestie sv. Petra zjednotilo v modlitbe slávnostných tajomstiev ruženca. O 10.30 sa príchodom Svätého Otca začalo slávenie svätej omše. Medzi hlavnými koncelebrantmi bol aj kardinál Jozef Tomko. Pápež František svoju homíliu sústredil do troch otázok: o modlitbe v rodine, o uchovávaní pokladu viery v rodine a o prežívaní radosti v rodine.

V prvom bode, venovanom modlitbe v rodine, Svätý Otec čerpal z evanjeliového úryvku 30. nedele obdobia Cez rok (Lk 18,9-14) o modlitbe farizeja a mýtnika v chráme:

„Vo svetle tohto slova sa vás chcem opýtať, drahé rodiny: modlíte sa občas v rodine? Niektorí áno, to viem. No mnohí sa ma pýtajú: Ale ako sa to robí? - Nuž, tak ako ten mýtnik, to je jasné: ponížene, pred Bohom. Každý ponížene nechá na sebe spočinúť Pánov pohľad a prosí jeho dobrotivosť, aby prišiel k nám. - No ako sa to robí v rodine? Zdá sa totiž, že modlitba je niečo osobné. A potom, uprostred rodiny niet takej chvíle, čo by bola vhodná, pokojná... - Áno, je to pravda, ale je to aj otázka pokory, priznania si, že potrebujeme Boha, tak ako ten mýtnik! A všetky rodiny, všetci potrebujeme Boha, všetci, všetci! Potrebujeme jeho pomoc, jeho silu, jeho požehnanie, jeho milosrdenstvo, jeho odpustenie. A to si žiada jednoduchosť. Modlitba v rodine si vyžaduje jednoduchosť! Pomodliť sa spoločne Otče náš okolo stola, to nie je nejaká mimoriadna vec, je to ľahké. A pomodliť sa spolu v rodine ruženec, to je ozaj krásne, dodáva to mnoho sily! A tiež modliť sa jeden za druhého: manžel za manželku, obaja za deti, deti za rodičov, za starých rodičov... Modliť sa za seba navzájom. Toto znamená modliť sa v rodine a toto robí rodinu pevnou: modlitba.“

V druhom bode Svätý Otec na príklade sv. Pavla z jeho Druhého listu Timotejovi (2 Tim 4,7) vysvetlil, ako rodina uchováva vieru: „Svätý Pavol uchoval vieru, pretože tak ako ju prijal, ju aj ďalej daroval, ochotne idúc na periférie bez zaujímania obranných pozícií. Aj tu sa môžeme opýtať: Akým spôsobom v našej rodine udržiavame našu vieru? Držíme si ju pre seba, pre našu rodinu, ako súkromné imanie, ako bankové konto, alebo sa s ňou dokážeme podeliť, pohostinnosťou, otvorenosťou voči iným? Všetci vieme, že rodiny sú ‚v jednom behu‘, sú veľmi zavalené povinnosťami, no myslíte niekedy aj na to, že tento ‚beh‘ môže byť aj behom viery? Kresťanské rodiny sú rodinami misionárskymi. Včera sme tu na námestí počuli svedectvo misionárskych rodín. Sú misionárskymi aj uprostred každodenného života, vo svojich každodenných povinnostiach, keď do toho všetkého vkladajú soľ a kvas viery! Udržiavajme vieru v rodinách, pridávajme soľ a kvas viery do našich každodenných vecí.“

V treťom bode sa pápež František sústredil na rodinu, ktorá prežíva radosť. Nadviazal pri tom na slová z responzóriového žalmu: «nechže to počujú pokorní a nech sa tešia» (Ž 34, 3). Pripomenul tiež slová sv. Pavla Filipanom: «Ustavične sa radujte ... Pán je blízko!» (Flp 4, 4-5) a všetkým položil otázku, ktorú si majú zodpovedať na domácu úlohu: „Ako je to s radosťou v tvojej rodine?“ Rodinám pripomenul ich skúsenosť s radosťou v rodine, ktorá nie je povrchná, nevyplýva iba „z vecí alebo z priaznivých okolností“, ale z „hlbokého súladu medzi osobami, ktorý všetci cítia v srdci“. Poukázal pritom na základ takejto radosti: „Základom tohto pocitu hlbokej radosti je prítomnosť Boha. Prítomnosť Boha v rodine, prítomnosť jeho lásky, ktorá je prijímajúca, milosrdná a všetkých si váži. A predovšetkým, je to láska trpezlivá. Trpezlivosť je cnosť od Boha, ktorý nás v rodine učí mať túto trpezlivú lásku voči sebe navzájom.“

„Iba Boh dokáže vytvárať harmóniu uprostred rozdielností,“ povedal ďalej Svätý Otec a svoju homíliu uzavrel slovami: „Ak chýba Božia láska, aj rodina stráca harmóniu, prevládne individualizmus a radosť uhasína. Avšak rodina, ktorá prežíva radosť z viery, spontánne ju komunikuje a je soľou zeme a svetlom sveta, je kvasom pre celú spoločnosť. Radostné rodiny... Drahé rodiny, žite vždy vo viere a jednoduchosti, tak ako Svätá nazaretská rodina. Pánova radosť a pokoj nech sú vždy s vami!“

Predseda Pápežskej rady pre rodinu arcibiskup Vincenzo Paglia v závere svätej omše poďakoval Svätému Otcovi za povzbudenie, ktoré dal rodinám počas dvojdňovej Púte rodín v rámci Roka viery. Osobitne pripomenul tri základné slová rodinného života, ktoré pápež zdôraznil rodinám, a na ktoré rodiny nikdy nezabudnú: „prosím, ďakujem, prepáč“. Svätý Otec potom pred ikonou Obetovania Ježiša v chráme všetkých zveril Svätej nazaretskej rodine nasledujúcou modlitbu:

Ježiš, Mária a Jozef,k vám, Svätá nazaretská rodina,

obraciame dnes svoj pohľad

s obdivom a dôverou.

Vo vás kontemplujeme

krásu spoločenstva pravej lásky,

vám odporúčame všetky naše rodiny,

aby sa v nich obnovili úžasné dobrodenia milosti.

Svätá nazaretská rodina,

príťažlivá škola svätého evanjelia,

nauč nás napodobňovať tvoje čnosti

s múdrou duchovnou disciplínou,

udeľ nám čistotu pohľadu,

ktorý dokáže spoznať dielo Prozreteľnosti,

v každodenných životných situáciách.

Svätá nazaretská rodina,

verná opatrovateľka tajomstva spásy,

daj, nech sa v nás nanovo zrodí úcta k mlčaniu,

urob naše rodiny večeradlami modlitby

a pretvor ich na malé domáce cirkvi,

obnovuj túžbu po svätosti,

buď posilou v šľachetných námahách práce, výchovy,

načúvania, vzájomného porozumenia a odpúšťania.

Svätá nazaretská rodina,

nanovo prebuď v našej spoločnosti vedomie

posvätnosti a nedotknuteľnosti rodiny,

ako neoceniteľného a ničím nenahraditeľného dobra.

Nech je každá rodina pohostinným príbytkom dobroty a pokoja

pre deti i starších ľudí,

pre chorých a osamelých,

pre toho, kto je chudobný a odkázaný na pomoc.

Ježiš, Mária a Jozef,k vám sa s dôverou modlíme,

vám sa s radosťou zverujeme.

Pred modlitbou Anjel Pána pápež osobitne pozdravil biskupov a veriacich z Rovníkovej Guiney, krajiny, ktorá v uplynulom týždni ratifikovala dohodu so Svätou stolicou. Spolu s veriacimi na námestí potom na príhovor Božej Matky vyprosoval Božiu pomoc pre tie časti sveta, kde sú ľudia ťažko skúšaní: „Mária, Kráľovná rodiny, oroduj za nás!“ Po modlitbe Anjel Pána všetkým udelil apoštolské požehnanie. S veriacimi sa Svätý Otec rozlúčil prianím požehnanej nedele s obľúbeným záverom „Dobrú chuť k obedu!“ Po skončení slávnosti pápež František hodnú chvíľu pobudol na námestí uprostred 300-člennej skupiny kňazov, ktorí spolu s ním koncelebrovali. Následne z bieleho pápežského džípu pozdravil pútnikov v celom priestore Svätopeterského námestia a pozdĺž celej ulice Via della Conciliazione až k Anjelskému hradu. Počet prítomných na závere Púte rodín vysoko prevýšil 100-tisíc.

26. október

Púť rodín v znamení svedectiev, radosti a povzbudenia Svätým Otcom

V sobotu 26. októbra už od 14. hod. na Námestie sv. Petra prichádzali rodiny zo 70 krajín sveta v rámci Púte rodín pri príležitosti Roku viery, ktorú organizuje Pápežská rada pre rodinu. Popoludňajší program pozostával z pásma svedectiev, hudobných vystúpení, prezentácie výtvarných prác detí a premietania krátkych videofilmov. Na pódium prichádzali celé rodiny aj so starými rodičmi a ponúkli svoje svedectvá. Hostiteľom podujatia bol Mons. Vincenzo Paglia, predseda Pápežskej rady pre rodinu.

Celým podujatím, rozdeleným do štyroch blokov, sa niesla postava Petra ako prvého Otca Cirkvi. Práve jemu boli venované aj čítania zo Svätého písma na témy: Petrovo povolanie, Peter v rodine, Peter ako robotník, Peter apoštol. Svoje svedectvá počas dňa ponúkli štyri rodiny, ktorých spoločný život nebol vždy ľahký, no vďaka miestu, ktoré v rodine dokázali prenechať Ježišovi, prekonali aj tie najťažšie krízy. Išlo tiež o rodiny, ktoré medzi seba neváhali prijať deti či mladých s osobnými a rodinnými problémami, či deti postihnuté, ktoré svet odmieta. Svedectvo predniesli nielen kompletné rodiny, ale aj 54-ročný Talian Gianni, ktorému sa rodina rozpadla pred siedmimi rokmi. Na veľkoplošných obrazovkách sa tiež objavili videá mladých umelcov z celého sveta, ktorí sa zúčastnili na konkurze s názvom „Predstav svoju rodinu pápežovi Františkovi“. Vystúpilo viacero spevákov, vrátane Liberateura, utečenca z Konga. V podvečer nasledovali ďalšie dva bloky s názvom: Pokoj vám zanechávam a Svedok viery. Starí rodičia spolu s malými deťmi, vnukmi, predniesli spoločnú modlitbu za všetky rodiny na svete.

K rodinám sa krátko po 17. hod. pripojil aj Svätý Otec, ktorý v džípe prechádzal pomedzi pútnikov a udeľoval im požehnanie. Pred Bazilikou sv. Petra ho privítalo desať detí a prihovorila sa mu aj malá Federica, sprevádzaná babičkou, ktorá mu odovzdala svoju kresbu. Potom nasledoval príhovor predsedu Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenza Pagliu. Svätému Otcovi sa predstavilo niekoľko párov snúbencov, mladých či starších manželov, každý so svojou osobitnou rodinnou situáciou, a prijali od neho slová povzbudenia. Počas večera sa veľa hovorilo aj o problémoch rodín v konfliktných oblastiach sveta, predovšetkým v Sýrii. Predstavila sa aj rodina, ktorá kvôli nepokojom a vojne utiekla do Jordánska, kde sa v súčasnosti venuje charitatívnej službe ďalším utečencom. Práve pri príležitosti Púte rodín k hrobu sv. Petra zorganizovala Pápežská rada pre rodinu v spolupráci s Charitou Talianska finančnú zbierku, ktorej výnos bude venovaný na podporu pobočky Caritasu v Sýrii.

Okolo pol siedmej večer Svätý Otec predniesol príhovor, v ktorom na úvod položil otázku: „Ako môže súčasná rodina prežívať radosť z viery?“ Táto otázka priamo súvisela s mottom Púte rodín: „Rodina, prežívaj radosť z viery“. Vo svojej odpovedi pápež František poukázal na Ježišove slová z Matúšovho evanjelia: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení, a ja vás posilním!“ (Mt 11,28) Pán pozná naše námahy a dáva nám svoju posilu, ktorej cieľom je „aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15,11). V druhom bode pápež poukázal na manželstvo a jeho sviatostný význam pre každodenný život manželov, aj uprostred ťažkostí a chýb. Celé zhromaždenie vyzval spoločne si zopakovať tri slová, ktoré sú základom rodinného života: „prosím, ďakujem a prepáč“.

V treťom bode príhovoru sa pápež František sústredil na vzájomný vzťah generácií v rámci rodiny. Ako viditeľný symbol mu k tomu poslúžila veľká byzantská ikona Obetovania Pána v chráme, kde sa mladá Svätá rodina stretla so starcom Simeonom a prorokyňou Annou. „Každá rodina, ako tá Nazaretská, je začlenená do dejín svojho ľudu a nemôže existovať bez predchádzajúcich generácií. A preto tu dnes máme starých rodičov a deti. Deti sa učia od starých rodičov, od predchádzajúcej generácie.“ Týmito slovami Svätý Otec zároveň poukázal na bohaté zastúpenie viacgeneračných rodín v rámci Púte rodiny. Dôležitým bodom na záver stretnutia bolo slávnostné vyznanie viery všetkých rodín pod vedením Svätého Otca. Púť rodín vyvrcholí v nedeľu 27. októbra slávením eucharistie so Svätým Otcom na Námestí sv. Petra.

25. október

František Pápežskej rade pre rodinu: „Rodina je motor sveta“

Na záver 21. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu, konaného v Ríme v dňoch 23. – 25. októbra 2013, pápež František prijal jeho 150 účastníkov v Klementínskej sále Apoštolského paláca. Nasleduje plné znenie jeho príhovoru:

Páni kardináli, drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry, vítam vás pri príležitosti 21. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu a ďakujem predsedovi Mons. Vincenzovi Pagliovi za slová, ktorými uviedol naše stretnutie. Vďaka.

1. Prvým bodom, pri ktorom by som sa rád pozastavil je toto: Rodina je spoločenstvo života, ktoré má svoju nezávislú súdržnosť. Ako napísal blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, rodina nie je súhrn ľudí, ktorí ju tvoria, ale «spoločenstvo osôb» (por. č. 17-18). A spoločenstvo je viac ako súhrn jednotlivcov. Je miestom, kde sa učíme milovať, prirodzeným centrom ľudského života. Pozostáva z tvárí, z osôb, ktorí sa majú radi, vedú dialóg, obetujú sa pre druhých, obraňujú život, a to najmä ten krehký, slabý. Dalo by sa bez preháňania povedať, že rodina je motorom sveta a dejín.

Každý z nás formuje svoju vlastnú osobnosť v rodine tým, že vyrastá s mamou a otcom, s bratmi a sestrami a dýcha teplo domova. Rodina je miestom, kde dostávame meno, je miestom náklonnosti, priestorom intimity, kde sa priúčame umeniu dialógu a medziľudskej komunikácie. V rodine človek nadobúda vedomie vlastnej dôstojnosti a – najmä v prípade kresťanskej výchovy – uznáva dôstojnosť každej ľudskej osoby, najmä chorých, slabých a tých, čo sú na okraji spoločnosti.

To všetko je rodina ako spoločenstvo, ktorá volá po tom, aby bola nanovo uznaná ako taká, a to najmä dnes, keď prevláda ochrana práv jednotlivca. A musíme hájiť právo tohto spoločenstva, rodiny. Preto ste urobili dobre, že ste venovali osobitnú pozornosť Charte práv rodiny, predstavenej práve pred tridsiatimi rokmi, 22. októbra 1983.

2. Prichádzame k druhému bodu. – Hovorí sa, že my jezuiti vždy hovoríme v troch bodoch: jeden, dva, tri. – Druhý bod: Rodina je založená na manželstve. Prostredníctvom aktu slobodnej a vernej lásky kresťanskí manželia dosvedčujú, že manželstvo ako sviatosť je základom, na ktorom je rodina založená a upevňuje spojenie manželov a ich vzájomné darovanie. Manželstvo je akoby prvá sviatosť ľudstva, len keď človek objaví sám seba, pochopí sám seba vo vzťahu k druhým a vo vzťahu lásky, ktorá je schopná prijímať a dávať. Manželská a rodinná láska tiež jasne poukazuje na povolanie človeka k láske jedinečnej a trvalej, a že skúšky, obety a krízy páru ako aj rodiny sú krokmi pre vzrastanie v dobre, pravde a kráse.

V manželstve dávame sami seba úplne bez vypočítavosti alebo rezerv, zdieľame všetko, dary i obete, zverujúc sa Božej prozreteľnosti. Toto je skúsenosť, ktorú môžu mladí ľudia získať od svojich rodičov a starých rodičov. Je to skúsenosť viery v Boha a vzájomnej dôvery, hlbokej slobody, svätosti, pretože svätosť predpokladá verné darovanie sa a obetu dennodenne po celý život! Ale v manželstve existujú problémy. Neustále odlišné názory, žiarlivosť, hádky. Musíme mladým párom povedať, aby nikdy neskončili deň bez vzájomného zmierenia. Sviatosť manželstva sa obnovuje v tomto skutku zmierenia po hádke, nedorozumení, skrytej žiarlivosti, dokonca aj po hriechu. Uzmierenie dáva rodine jednotu, a toto povedzte mladým ľuďom, mladým párom, že nie je ľahké ísť touto cestou, ale táto cesta je taká krásna. Taká krásna. Treba to povedať!

3. Chcel by som si teraz aspoň v krátkosti všimnúť dve fázy rodinného života: detstvo a starobu. Deti a starší predstavujú dva póly života, ale tiež najzraniteľnejších, na ktorých sa často najviac zabúda. Keď spovedám ženatého muža či vydatú ženu, mladých, a počas spovede príde reč na ich syna alebo dcéru, opýtam sa ich: „Koľko máte detí?“ Odpovedia mi. A hoci možno po tejto otázke čakajú inú, vždy im ako ďalšiu otázku položím túto: „Povedzte mi, pane alebo pani, hrávate sa so svojimi deťmi? – „Ako, otče?“ – Venujte svoj čas deťom? Hrávate sa so svojimi deťmi?“ – „Ale viete,“ odpovie mi muž, „keď ráno odchádzam z domu, ešte spia, a keď sa vrátim, sú už v posteli.“ Aj táto štedrosť, nezištnosť otca a mamy voči deťom je veľmi dôležitá: „stratiť s deťmi čas“, hrať sa s deťmi. Spoločnosť, ktorá opúšťa deti a odsúva starších, pretína svoje korene a zatemňuje si vlastnú budúcnosť. – Aj vy pri tejto príležitosti hodnotíte, čo robí táto naša dnešná spoločnosť, je to tak? – Vždy, keď je niektoré dieťa opustené a starší odsunutý na okraj, nezavršuje sa tým len akt nespravodlivosti, ale potvrdzuje sa tým aj zlyhanie tejto spoločnosti. Rozhodnutie postarať sa o maličkých a o starších je prejav civilizovanosti. Je to však aj budúcnosť, pretože maličkí, deti, mladí, posúvajú spoločnosť napred svojim úsilím, mladosťou, kým starší ju vedú napred svojou múdrosťou, pamäťou, ktorú by mali odovzdávať nám všetkým.

Teším sa tomu, že Pápežská rada pre rodinu navrhla túto novú ikonu rodiny, ktorá vychádza zo scény Obetovania Ježiša v chráme, s Máriou a Jozefom, ktorí prinášajú Dieťa aby splnili Zákon, a s dvoma starkými Simeonom a Annou, ktorí ho, vedení Duchom, prijímajú ako Spasiteľa. Príznačný je aj názov tejto ikony: „Z generácie na generáciu sa šíri jeho milosrdenstvo“. Cirkev, ktorá sa stará o deti a starších, stáva sa matkou generácií veriacich a zároveň slúži ľudskej spoločnosti, aby duch lásky, rodinnej vzájomnosti a solidárnosti pomohol všetkým objaviť Božie otcovstvo a materstvo. Keď čítam túto časť evanjelia, páči sa mi uvažovať nad mladými Jozefom a Máriou, aj nad Dieťaťom, ako robia všetko podľa toho, ako káže Zákon. Svätý Lukáš to opakuje štyrikrát: aby splnili Zákon. Mladí sú poslušní voči zákonu! A dvaja starkí vytvárajú rozruch! Simeon v tej chvíli vytvára ozajstnú liturgiu a ospevuje prostredníctvom chvál Boha. Starenka ide a privráva sa ľuďom, ohlasuje pošuškávaním: „Pozrite sa na neho!“ Akí sú len slobodní! Trikrát sa tam o starcoch hovorí, že sú vedení Duchom Svätým. Mladí Zákonom, títo Duchom Svätým. Všímajme si starších, ktorí majú v sebe tohto ducha, počúvajme ich!

„Dobrá zvesť“ o rodine je veľmi dôležitou súčasťou evanjelizácie, ktorú môžu kresťania ohlasovať všetkým, a to vydávaním svedectva svojím životom. Robia tak už teraz, je to evidentné v sekularizovanej spoločnosti: skutočné kresťanské rodiny sa dávajú poznať vernosťou, trpezlivosťou, otvorenosťou životu, úctou k starším... Tajomstvom tohto všetkého je Ježišova prítomnosť v rodine. Predkladajme teda všetkým, a to úctivo a odvážne, krásu manželstva a rodiny vo svetle evanjelia! Buďme preto s pozornosťou a láskavosťou nablízku rodinám v ťažkostiach, tým, ktoré sú nútené opustiť svoju krajinu, ktoré sú rozbité, ktoré nemajú domov či prácu, ktoré trpia z rozličných dôvodov; buďme nablízku manželom v kríze a aj tým, ktorí sú už odlúčení. Ohlasovaním tohto evanjelia o rodine, o tejto kráse rodiny, chceme byť nablízku všetkým.

Drahí priatelia, výsledky práce vášho plenárneho zasadnutia môžu byť vzácnym príspevkom vzhľadom na nadchádzajúcu mimoriadnu synodu biskupov, ktorá sa bude venovať rodine. Aj za to vám ďakujem. Zverujem vás Svätej Nazaretskej rodine a zo srdca vám udeľujem moje požehnanie.

Pápež v piatkovej homílii: Učme sa od detí, ako sa máme spovedať

Vatikán 25. október – K odvahe pomenovať svoje hriechy pravým menom nás povzbudil pápež František počas piatkovej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V homílii sa sústredil na sviatosť zmierenia. Ako povedal, ísť na spoveď je ako ísť v ústrety Ježišovej láske s úprimným srdcom a transparentnosťou detí. Nemá nás preto odrádzať zahanbenie, máme ho naopak prijať ako „milosť“, ktorá nám pomôže pochopiť Božie odpustenie.

Pre mnohých dospelých veriacich je vyznanie hriechov pred kňazom neprekonateľne náročné, čo často vedie k zanedbávaniu tejto sviatosti. Alebo je takou ťažkosťou, že sa stáva okamihom pravdy v pokuse o jej prikrášlenie. Sv. Pavol vo svojom liste Rimanom (Rim 7, 18-25a) robí pravý opak, poznamenal Svätý Otec. Verejne pred komunitou uznáva, že „v jeho tele nesídli dobro“. Tvrdí, že je „zajatcom“, ktorý nerobí dobro, ktoré chce, ale zlo, ktoré nechce. V živote viery sa stáva, povedal pápež, že keď chcem robiť dobro, zlo je na dosah ruky:

„A toto je zápas kresťanov. Náš každodenný boj. Nie vždy máme odvahu hovoriť o tomto boji ako hovorí Pavol. Vždy hľadáme spôsob na ospravedlnenie. Ale všetci, áno všetci sme hriešnici. Hovoríme to tak, nie? Povedzme to dramaticky: je to náš boj. A ak si to nepriznáme, nikdy nedosiahneme Božie odpustenie. Pretože ak to, že som hriešnik je len nejaké slovo, spôsob, ako sa to hovorí, tak nepotrebujeme Božie odpustenie. Ale ak je to skutočnosť, ktorá z nás robí otrokov, potrebujeme toto Pánovo vnútorné oslobodenie, potrebujeme tú moc. Oveľa dôležitejšie však je, že Pavol preto, aby našiel cestu vyslobodenia, vyznáva svoj hriech, svoju tendenciu k hriechu pred spoločenstvom. Neskrýva ju.“

Pokorné vyznanie hriechov je to, čo Cirkev žiada od nás všetkých, pripomenul Svätý Otec citujúc výzvu sv. Jakuba: «Vyznávajte si navzájom hriechy» (porov. Jak 5,16). Ale nie pre reklamu, lež preto, aby sme vzdali chválu Bohu a s uznaním, že je to „on, ktorý ma zachraňuje“. To je dôvod, prečo ideme na spoveď k bratovi, bratovi kňazovi. Aby sme si počínali ako Pavol. Predovšetkým s rovnakou konkrétnosťou, zdôraznil pápež František.

„Niektorí ľudia hovoria: Ja sa spovedám Bohu. Toto je jednoduché, však? Je to ako spoveď prostredníctvom e-mailu. Boh je tam ďaleko, ja hovorím tie veci, ale nie tvárou v tvár, nie medzi štyrmi očami. Pavol priznáva svoju slabosť pred bratmi tvárou v tvár. Iní hovoria: ‚Veď ja chodím na spoveď‘, no spovedajú sa z vecí natoľko všeobecných, akoby lietali vo vzduchu, nie sú konkrétni. To je to isté, ako keby ani nič neurobili. Vyznanie hriechov nie je ako ísť na stretnutie s psychiatrom, ani nie ako ísť do mučiarne. Znamená povedať Pánovi: ‚Pane, som hriešnik‘, no povedať to prostredníctvom brata, aby to vyznanie bolo konkrétne. Som hriešnik preto a preto.“

Ide tu o konkrétnosť, čestnosť a tiež úprimnú schopnosť hanbiť sa za svoje chyby Neexistujú chodníčky v tieni ako alternatíva k otvorenej ceste, ktorá vedie k Božiemu odpusteniu, k precíteniu jeho odpustenia a jeho lásky v hĺbke srdca. V tejto súvislosti Svätý Otec naznačil, že sa máme čo učiť od detí:

„Tí maličkí majú túto múdrosť: keď príde na spoveď dieťa, nikdy nehovorí všeobecne. Povie: ‚Otče, urobil som to a to, mojej tete som urobil tamto a ešte som povedal toto slovo‘ a povedia to slovo. Sú konkrétni. Majú tú jednoduchosť pravdy. My máme vždy tendenciu skrývať skutočnosť našej biedy. Ale je tu jedna pekná vec. Keď v Božej prítomnosti vyznávame svoje hriechy také, aké sú, vždy pociťujeme milosť zahanbenia. Hanbiť sa pred Bohom je milosť. Je to milosť, keď sa hanbím. Spomeňme si na Petra po Ježišovom zázraku na jazere: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.» Hanbil sa za svoj hriech pred svätosťou Ježiša Krista.“

24. októbra

Pápež vo štvrtkovej homílii: Berme kresťanstvo vážne, sme posvätení Kristovou krvou

Všetci pokrstení sú povolaní kráčať cestou svätosti, nemôžeme byť kresťanmi tak spolovice, povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Povedal, že v našom živote je vždy niečo „pred“ a niečo „po“ Kristovi, pretože Kristus v nás pôsobí, aby sme sa stali novým stvorením, a preto musíme v našom živote napredovať. Svätý Otec vyšiel z dnešného úryvku Listu Rimanom (Rim 6, 19-23), kde sv. Pavol hovorí o tajomstve našej spásy. Pokúša sa vysvetliť nám ho na základe logiky „pred Ježišom“ a „po Ježišovi“. To, čo je „pred“, považuje Pavol za odpadky, kým to, čo je „po“, je novým stvorením. A ukazuje nám novú cestu, aby sme žili podľa tejto logiky, ako tí, ktorí sú «oslobodení od hriechu a stali sa Božími služobníkmi».

„Boli sme obnovení v Kristovi! To, čo vykonal Kristus v nás, je akési znovuzrodenie. Kristova krv nás pretvorila. Sme novým stvorením! Ak pred tým celý náš život, naše telo, naša duša, naše návyky boli na ceste hriechu, neprávosti, po tomto opätovnom stvorení sa musíme snažiť kráčať cestou spravodlivosti, posväcovania. Použime toto slovo ‚svätosť‘. Všetci sme boli pokrstení. Vtedy naši rodičia v našom mene, keďže my sme boli deti, urobili akt viery: ‚Verím v Ježiša Krista, ktorý nám odpustil naše hriechy.‘ Verím v Ježiša Krista.“

Túto vieru v Ježiša Krista, pokračoval Svätý Otec, musíme nanovo pochopiť a niesť ju ďalej našim spôsobom života. A dodal: „Žiť ako kresťania znamená roznášať ďalej túto vieru v Krista, toto pretvorenie sa.“ A spolu s vierou napredovať vo všetkých skutkoch, ktoré sa z nej rodia, v skutkoch na posvätenie. Musíme pokračovať v prvom posvätení, ktoré sme všetci dostali v krste.

„Naozaj sme slabí a mnohokrát, často upadáme do hriechov, nedokonalostí... Toto je cesta posvätenia? Áno aj nie! Ak si zvykneme na to, že ‚môj život je trochu taký..., ale ja verím v Ježiša Krista, ale žijem si, ako chcem‘... Nie, toto nebude cesta posväcovania. Nemôže to tak byť. Je to rozpor! Ale keď poviete: ‚Ja som hriešnik, som slabý‘, ale idete zakaždým k Pánovi, aby ste mu povedali: ‚ Pane, daj mi silu, daj mi vieru! Ty ma môžeš očistiť‘ a vo sviatosti zmierenia ťa uzdraví, áno, takto aj naše nedokonalosti slúžia na napredovanie po tejto ceste posvätenia.“

Pred aktom viery, pred prijatím Ježiša Krista, ktorý nás znovu utvoril svojou vlastnou krvou, sme boli na ceste bezprávia. Potom ale sme na ceste posvätenia, a musíme ju brať vážne. Musíme robiť skutky spravodlivosti, jednoduché skutky, akým je napr. uctievanie Boha: Boh je vždy na prvom mieste! A potom to, čo nám radí Ježiš, aby sme pomáhali druhým. Sú to skutky, ktoré robil Ježiš počas svojho života: skutky spravodlivosti, skutky utvárania nového stvorenia.

„Bez uvedomenia si tohto „pred“ a „po“, o čom nám hovorí sv. Pavol, naše kresťanstvo nikomu nepomôže! A navyše pôjdeme cestou pokrytectva. Hovorím si kresťan, ale žijem ako pohan! Niekedy hovoríme o polovičatých kresťanoch, ktorí toto neberú tak vážne. Sme svätí, ospravodlivení, posvätení krvou Krista! Berme toto posvätenie vážne a nesme ho ďalej! Vlažní kresťania ho neberú vážne. Áno, áno, nie, nie. Ako hovorievali naše matky: kresťan ako rosa na ruži! Trochu náteru kresťana, trochu farby katechézy, ale vnútri niet pravdivého obrátenia, niet Pavlovho presvedčenia: «Všetko som stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom» (Flp 3,8).“

Také bolo zanietenie Pavla, povedal pápež v závere homílie, a také by malo byť zanietenie kresťana! Musíme si povedať: Opustiť všetko, čo nás odvádza od Ježiša Krista a robiť všetko po novom, všetko, čo je nové v Kristovi! Dá sa to! Dokázal to sv. Pavol, ale aj mnohí kresťania, nielen svätí, ktorých poznáme, aj anonymní svätí, ktorí berú kresťanstvo vážne. Obráťme sa na sv. Pavla, aby nám vyprosoval milosť žiť ako kresťania so všetkou vážnosťou, aby sme naozaj verili, že sme posvätení krvou Ježiša Krista.

23. október

Generálna audiencia: Mária ako predobraz Cirkvi

Príjemným jesenným slnkom prehriaty Rím bol dnes 23. októbra 2013 dejiskom zvyčajnej generálnej audiencie Svätého Otca. Témou dnešnej katechézy bola postava Panny Márie, ktorá je „predobrazom Cirkvi vo viere, láske a dokonalej jednote s Kristom“ (porov. Lumen gentium, 63). Z tejto myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu z Dogmatickej konštitúcie o Cirkvi pápež František rozvinul svoj príhovor, v ktorom Pannu Máriu predstavil ako vzor, z ktorého sa každý kresťan učí viere, láske a celoživotnému spojeniu s Kristom.

Pútnici prišli na Námestie sv. Petra v mimoriadne veľkom počte, medzi nimi aj skupiny zo Slovenska, najmä z farností Pata a Bratislava-Vajnory, ale tiež z Piešťan, Senca a iných miest. Pápež František sa ešte pred generálnou audienciou osobitne stretol v priestoroch Auly Pavla VI. s väzenskými kaplánmi Talianska V krátkom príhovore sa obrátil nielen na nich, ale ich prostredníctvom aj na všetkých, ktorí si odpykávajú tresty vo väzniciach. Po príchode na Námestie sv. Petra Svätý Otec postupne pozdravoval veriacich v priestore od baziliky až po koniec priľahlého námestia Pia XII.

Pred katechézou zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.»“ (Lk 1,39-42). Katechézu rozdelil Svätý Otec do troch bodov: 1. Mária je vzorom viery. 2. Mária je vzorom lásky. 3. Mária je vzorom spojenia s Kristom. Každú časť katechézy Svätý Otec zakončil otázkami na prehĺbenie osobnej viery všetkých prítomných. Ako zvyčajne, nasledovali zhrnutia obsahu katechézy vo svetových jazykoch, pozdravy Svätého Otca jednotlivým skupinám, medzi iným aj početným mladomanželským párom, a záverečné apoštolské požehnanie. Svätý Otec dnes strávil na Námestí sv. Petra s pútnikmi vyše tri a pol hodiny. Nasleduje plné znenie dnešnej katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujúc v katechézach o Cirkvi, chcem sa dnes zahľadieť na Máriu ako na obraz a vzor Cirkvi. Urobím tak na základe vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v konštitúcii Lumen gentium hovorí: „Bohorodička je predobrazom Cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom“ (LG 63).

1. Začnime od prvého aspektu. Mária ako vzor viery. V akom zmysle predstavuje Mária vzor pre vieru Cirkvi? Pripomeňme si, kto bola Panna Mária: hebrejské dievča, ktoré celým srdcom očakávalo vykúpenie svojho ľudu. V srdci tejto mladej dcéry Izraela však bolo tajomstvo, ktoré ešte ani ona sama nepoznala. V Božom pláne lásky bola určená stať sa Matkou Vykupiteľa. Pri zvestovaní ju Boží posol nazýva „plnou milosti“ a zjavuje jej tento plán. Mária odpovedá „áno“ a od tej chvíle jej viera dostáva nové svetlo. Upriamuje sa na Ježiša, Božieho Syna, ktorý si z nej vzal telo a v ktorom sa napĺňajú všetky prisľúbenia celých dejín spásy. Máriina viera je naplnením viery Izraela, v nej je sústredené celé putovanie, celá cesta toho ľudu, ktorý očakával vykúpenie a v tomto význame je vzorom viery Cirkvi, ktorá má svoje centrum v Kristovi, vtelenej nekonečnej Božej láske.

Ako Mária prežívala túto vieru? Žila ju v jednoduchosti každodenných činností a povinností každej matky, ako zaobstarať jedlo, odev, ako sa postarať o domácnosť... Práve tento normálny život Božej Matky bol priestorom, v ktorom sa uskutočňoval jedinečný vzťah medzi ňou a Bohom, medzi ňou a jej Synom. Máriino „áno“, od počiatku dokonalé, rástlo až po hodinu kríža. Tam sa jej materstvo rozšírilo v objatí života každého z nás, aby nás viedla k svojmu Synovi. Mária žila neustále ponorená do tajomstva Boha, ktorý sa stal človekom, ako prvá a dokonalá učeníčka, rozjímajúc v srdci nad každou udalosťou vo svetle Ducha Svätého, aby chápala a prakticky uskutočňovala celú Božiu vôľu.

Môžeme si položiť otázku: nechávame sa osvietiť vierou Márie, našej Matky? Alebo ju považujeme za vzdialenú a od nás príliš rozdielnu? Vo chvíľach ťažkostí, skúšky, tmy, hľadíme na ňu ako na vzor dôvery v Boha, ktorému ide vždy a výlučne len o naše dobro? Uvažujme nad tým, azda nám prospeje znovu objaviť Máriu ako vzor a postavu Cirkvi v tejto viere, ktorú mala ona!

2. Prejdime k druhému aspektu. Mária ako vzor lásky. Akým spôsobom predstavuje Mária pre Cirkev živý príklad lásky? Uvažujme nad jej disponibilitou voči príbuznej Alžbete. Keď ju Panna Mária navštívila, nedoniesla jej iba materiálnu pomoc, ale priniesla Ježiša, ktorý už bol v jej lone. Priniesť do toho domu Ježiša znamenalo priniesť radosť, plnosť radosti. Alžbeta a Zachariáš boli šťastní z tehotenstva, ktoré sa zdalo neuskutočniteľné kvôli ich veku. Mladá Mária im však prináša úplnú radosť, takú, ktorá pochádza od Ježiša a od Ducha Svätého, vyjadruje sa prostredníctvom nezištnej lásky, v delení sa, vo vzájomnej pomoci a pochopení.

Panna Mária chce priniesť nám všetkým veľký dar, ktorým je Ježiš. On je ten, ktorý prináša svoju lásku, svoj pokoj a radosť. Týmto spôsobom je Cirkev podobná Márii. Cirkev nie je podnik, nie je humanitárna agentúra, nie je mimovládna organizácia. Cirkev je povolaná, aby všetkým prinášala Krista a jeho evanjelium. Neprináša seba samú. Cirkev, či je malá alebo veľká, silná či slabá, prináša Ježiša a má byť ako Mária, keď sa vybrala navštíviť Alžbetu. Čo jej niesla Mária? Ježiša. Cirkev prináša Ježiša. Prinášať Ježiša je pre Cirkev to najhlavnejšie. Ak by sa niekedy stalo, že by Cirkev neprinášala Ježiša, bola by mŕtvou Cirkvou! Cirkev musí prinášať Ježišovu lásku, Ježišovu dobrotu.

Hovorili sme o Márii a Ježišovi. A čo my? My, ktorí sme Cirkev? Akú lásku prinášame iným? Je to Ježišova láska, ktorá sa delí, odpúšťa, sprevádza, alebo je to láska zriedená, pripomínajúca víno, ktoré chutí ako voda? Je táto láska silná, alebo je natoľko slabá, že sa necháva strhnúť sympatiami, hľadá odmenu a je vypočítavá? Ďalšia otázka: páči sa Ježišovi takáto vypočítavá láska? Nie, nepáči, pretože láska má byť nezištná, podobná tej jeho. Aké vzťahy máme vo vnútri našich farností a spoločenstiev? Správame sa k sebe ako bratia a sestry? Alebo sa posudzujeme, ohovárame, staráme sa každý iba o „svoju vlastnú záhradku“? Záleží nám na sebe navzájom? Toto sú otázky o láske.

3. V krátkosti tretí aspekt. Mária ako vzor spojenia s Kristom. Život svätej Panny bol životom ženy, ktorá je uprostred svojho ľudu: modlila sa, pracovala, chodievala do synagógy. Každú činnosť však uskutočňovala vždy v dokonalej jednote s Ježišom. Táto jednota sa naplnila na Kalvárii, kde sa Mária spojila so Synom v mučeníctve srdca a v obetovaní života Otcovi pre spásu ľudstva. Božia Matka sa stotožnila so Synovou bolesťou a spolu s ním prijala Otcovu vôľu, v poslušnosti, ktorá prináša ovocie a dáva pravé víťazstvo nad zlom a smrťou.

Mária nás učí obdivuhodnej skutočnosti byť vždy zjednotení s Ježišom. Mohli by sme sa opýtať: spomenieme si na Ježiša iba vtedy, keď niečo nie je v poriadku a keď ho potrebujeme? Alebo s ním máme pevný vzťah hlbokého priateľstva aj vtedy, keď ho máme nasledovať na krížovej ceste?

Prosme Pána, aby nás obdaril svojou milosťou a silou, aby sa v našom živote a v každom cirkevnom spoločenstve odrážal vzor Márie, Matky Cirkvi. Nech sa tak stane!

Pápež väzenským kaplánom: Spravodlivosť nie je utópiou

Boh neostáva vonku pred celami väzňov, ale je tam, medzi nimi. Takto sa pápež František prihovoril približne 200 účastníkom Národného stretnutia talianskych väzenských kaplánov venovaného téme Spravodlivosť: trest alebo zmierenie. Svätý Otec ich prijal v Aule Pavla VI. vo Vatikáne dnes dopoludnia ešte pred pravidelnou generálnou audienciou. V úvode stretnutia požiadal kaplánov, ktorí pôsobia v talianskych väzniciach, aby jeho pozdrav adresovali aj väzňom: „Prosím vás, povedzte im, že sa za nich modlím a že mi na nich záleží. Modlím sa k Pánovi a Panne Márii, aby mohli úspešne prekonať toto zložité obdobie ich života. Aby nestrácali odvahu, aby sa neuzatvárali do seba.“

Svätý Otec pripomenul, že Pán je väzňom nablízku a pomáha im: „Skutkami, slovami, srdcom im hovorte, že Pán nezostáva pred ich celami, nezostáva vonku pred väznicami, ale je vo vnútri, je tam. Môžete im povedať nasledovné: Pán je vo vnútri spolu s nimi, aj On je stále väzňom. Väzňom našich sebectiev, systémov, mnohej nespravodlivosti. Napokon, je predsa ľahšie potrestať slabšieho, kým veľké ryby si slobodne plávajú vo vodách, však? Žiadna cela však nie je natoľko izolovaná, aby sa do nej nedostal Pán, žiadna: On je tam, plače spolu s nimi, pracuje s nimi, dúfa s nimi.“

„Jeho otcovská a materská láska sa dostane všade,“ pokračoval pápež, ktorý sa zároveň modlí, aby každý z väzňov „otvoril svoje srdce Pánovej láske“. Pripomenul tiež svoj nepretržitý kontakt s väzňami, ktorých navštevoval v Buenos Aires: „Ako som tu, častokrát v nedeľu zatelefonujem niektorým z tých, ktorí sú vo väzení, ktorých poznám, aby som sa s nimi porozprával. Potom, keď skončím telefonát, uvažujem: «Prečo je tam on a nie ja, ktorý by som si to zaslúžil omnoho viac? Myslíte si, že mi to robí dobre? Prečo on padol a ja nie?» Slabosti, ktoré máme, sú totiž rovnaké, a je to pre mňa tajomstvo, ktoré ma vedie k modlitbe, a ktoré ma k nim približuje.“

Pápež František sa modlí aj za kaplánov a za ich neľahkú, ale veľmi záväznú a dôležitú službu, ktorá je jedným zo skutkov milosrdenstva, a ktorá „robí viditeľnou prítomnosť Pána vo väzení“. „Ste znamením Kristovej blízkosti pre týchto bratov, ktorí potrebujú nádej,“ poznamenal Svätý Otec. Ako povedal, justícia zmierenia nie je akousi utópiou, ale niečím, čoho sa treba neustále domáhať. Pripomenul však, že nejde o ľahkú cestu, keďže slabosti, pokušenia či diabol číhajú všade. Pápež František preto kaplánov v talianskych väzniciach povzbudil nasledovnými slovami: „Prajem vám, aby bol Pán stále s vami, aby vás požehnával, a aby vás ochraňovala Panna Mária. Držte sa Panny Márie, pretože ona je Matkou vás všetkých a tiež všetkých vo väzniciach.“

22. október

Pápež v rannej homílii: Veľkosť Božej milosti vždy vyhráva nad veľkosťou hriechu

Vatikán 22. októbra 2013 – Kontemplácia, blízkosť a plnosť sú tri slová, na ktoré sa sústredil pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec pripomenul, že nikto nemôže pochopiť Boha a jeho mystérium len vďaka svojej inteligencii. V nadväznosti na dnešné čítanie z Listu sv. Pavla Rimanom (5, 12. 15b. 17-19. 20b-21) poznamenal, že nám k tomu môže dopomôcť kontemplácia:

„Kontemplácia tajomstva, o ktorom nám tu Pavol hovorí, tajomstva našej spásy, nášho vykúpenia. Je možné pochopiť ho na kolenách, v rozjímaní, nie len vďaka inteligencii. Keď chce rozum vysvetliť nejaké mystérium, vždy to vedie k nejakému úletu! Stalo sa to v dejinách Cirkvi. Kontemplácia, inteligencia, srdce, modlitba na kolenách... všetkým týmto dohromady sa preniká do tajomstva. To je prvé slovo, ktoré nám môže byť nápomocné.“

Druhé slovo, ktoré nám pomôže vstúpiť do tajomstva, pokračoval Svätý Otec, je „blízkosť“. Človek zhrešil, človek nás zachránil. Je Bohom, ktorý je blízky! Blízky nám, našej histórii. Od prvej chvíle, keď si vyvolil nášho otca Abraháma, keď kráčal so svojím ľudom. A možno to vidieť aj v Ježišovi, ktorý bol remeselníkom, robotníkom:

„Prichádza mi na myseľ obraz zdravotnej sestry v nemocnici. Lieči rany, jednu po druhej, a to svojimi rukami. Boh vstupuje, zasahuje do nášho utrpenia, približuje sa k našim ranám a lieči ich svojimi rukami. Aby mal ruky, stal sa človekom. Je to osobný skutok Ježiša. Človek zhrešil, človek prichádza, aby ho uzdravil. Blízkosť. Boh nás zachraňuje nie kvôli zákonu, zachraňuje nás s láskavosťou, nehou, zachraňuje nás svojím životom, kvôli nám samým.“

Tretie slovo, pokračoval Svätý Otec, je plnosť. «Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.» Každý z nás pozná svoju biedu. A je jej veľa! Ale Boh nás výzva zvíťaziť nad ňou, hojiť rany, ako robil Ježiš. Takto môžeme pochopiť, prečo Ježiš uprednostňoval hriešnikov:

„V srdci týchto ľudí sa rozmnožil hriech. Ale on prišiel k nim s hojnosťou milosti a lásky. Božia milosť vždy zvíťazí, pretože je to on, kto sa dáva, kto prichádza, kto nás utešuje, kto nás uzdravuje. A preto, hoci možno niektorí z nás to neradi počujú, najbližšie Ježišovmu srdcu sú najväčší hriešnici, pretože on ich vyhľadáva a volá: Poďte! A keď žiadajú vysvetlenie, hovorí: Zdraví nepotrebujú lekára, prišiel som liečiť, zachraňovať.“

Niektorí svätí hovoria, že jeden z najťažších hriechov je nedôvera. Nedôvera k Bohu. Ale ako môžeme nedôverovať Bohu, ktorý je taký blízky, taký dobrý, že dáva prednosť hriešnemu srdcu? – opýtal sa pápež František v závere homílie a zopakoval, že toto tajomstvo nie je ľahké pochopiť. Nedá sa pochopiť len rozumom. On je Bohom, ktorý vždy vyhráva hojnosťou svojej milosti, nehou a bohatstvom svojho milosrdenstva.

21. októbra

Pozor na vzťah k peniazom! - pápež František v homílii

„Chráňte sa všetkej chamtivosti!“ – na tieto Ježišove slová z liturgického čítania (Lk 12,13-21) v pondelok 21. októbra 2013 reagoval Svätý Otec v rannej homílii v kaplnke Domu sv. Marty. Náš vzťah k peniazom si vyžaduje správne zameranie. Ak nie je usporiadaný, má ničivé dôsledky pre druhých i pre nás samých.

„Je to dennodenný problém. Koľko sme už videli rozvrátených rodín práve pre otázku peňazí! Brat proti bratovi, otec proti synovi... To, čo prináša postoj naviazanosti na peniaze, je v prvom rade deštrukcia. Keď je človek naviazaný na peniaze, ničí sám seba, ničí rodinu! Peniaze deštruujú! Je to ich výsledok, či nie? Pripútavajú si ťa. Peniaze slúžia na konanie toľkých dobrých vecí, toľkých diel pre rozvoj ľudstva, no keď sa na ne tvoje srdce naviaže, vtedy ťa ničia.“

Ježiš v úryvku z Lukášovho evanjelia rozpráva podobenstvo o boháčovi, ktorého život sa točí okolo hromadenia sebeckého bohatstva namiesto toho, aby sa usilovať byť „bohatým pred Bohom“. Pápež František to komentuje takto:

„To, čo má škodlivé následky, je chamtivosť v mojom vzťahu k peniazom. Mať viac, mať viac, mať viac... Toto ťa privádza k idolatrii a ničí ti vzťahy s druhými! Nie samotné peniaze, ale postoj, ktorý sa nazýva žiadostivosť. Z tejto žiadostivosti sa stávaš chorým, pretože ťa núti na všetko pozerať iba z hľadiska peňazí. To ťa ničí a robí chorým... A nakoniec, a to je najdôležitejšie, žiadostivosť je nástrojom modloslužby, pretože kráča opačnou cestou ako je tá, ktorou nás sprevádza Boh. Svätý Pavol nám hovorí, že Ježiš Kristus, ktorý bol bohatý, stal sa chudobným, aby nás obohatil. Toto je Božia cesta: pokora, poníženie sa kvôli službe. Naopak žiadostivosť ťa vedie opačným smerom: ty, ktorý si úbohým človekom, robíš sa bohom vo svojej márnosti. To je modloslužba!“

Boh nás učí správnej ceste, ktorou máme kráčať, hovorí ďalej Svätý Otec: „Pán nás učí, akou cestou nám treba ísť: nie je to chudoba pre samotnú chudobu. Nie! Je to cesta chudoby ako prostriedok k tomu, aby Boh bol Bohom, aby on bol jediným Pánom! Nie bôžik zlata! Všetky tie dobrá, ktoré máme, nám Pán dáva preto, aby svet kráčal vpred, napredoval v ľudskosti, aby sme pomáhali, boli nápomocní druhým. Nech teda dnes zostane v našom srdci toto Pánovo slovo: «Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.»“

20. októbra

Pápež na Anjel Pána: Modlitba je našou zbraňou

Vatikán 20. októbra 2013 – Potreba modliť sa bez prestania, dnešný Svetový deň misií, spomienka na taliansku laickú misionárku, zavraždenú pred niekoľkými dňami v Nigérii, nový blahoslavený Štefan Sándor. Toto sú niektoré témy, ktorými sa zaoberal pápež František v poludňajšom príhovore v 29. nedeľu v cezročnom období. Na Námestí sv. Petra si ho vypočuli desaťtisíce pútnikov, ktorí prišli do Vatikánu na modlitbu Anjel Pána. Boh vie o nás všetko, ale napriek tomu nás povzbudzuje k modlitbe bez prestania, bez ochabovania, pripomenul Svätý Otec odvolajúc sa na dnešný úryvok Lukášovho evanjelia (Lk 18, 1-8):

„Drahí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu Ježiš rozpráva podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať. Hlavnou postavou je vdova, ktorej sa neúnavným prosením u nespravodlivého sudcu podarí domôcť, aby ju obránil. A Ježiš uzatvára: Keď sa vdove podarilo presvedčiť sudcu, nás azda Boh nevypočuje, ak naliehavo prosíme? Ježišovo vyjadrenie je veľmi silné: «A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?» (Lk 18,7)

Volať k Bohu dňom i nocou! Zaráža nás tento obraz modlitby. Ale pýtajme sa, prečo to Boh chce? Nepozná azda naše potreby? Aký zmysel má naliehať na Boha? Toto je dobrá otázka, ktorá nám pomôže prehĺbiť jeden veľmi dôležitý aspekt viery: Boh nás povzbudzuje k naliehavej modlitbe nie preto, že nevie, čo potrebujeme, alebo preto, že nás nepočúva. Naopak, on počúva stále, s láskou, a vie o nás všetko. V našom každodennom živote, a to najmä v ťažkostiach, v boji proti zlu v našom vnútri i mimo nás, Pán nie je ďaleko, je po našom boku, je vedľa nás, keď bojujeme, a našou zbraňou je práve modlitba, ktorá nám umožňuje cítiť jeho prítomnosť vedľa nás, jeho milosrdenstvo, aj jeho pomoc.

Ale boj proti zlu je tvrdý a dlhý, vyžaduje si trpezlivosť a vytrvalosť, ako mal Mojžiš, ktorý musel držať zdvihnuté ruky, aby jeho ľud zvíťazil (porov. Ex 17,8-13). Je to tak. Jestvuje boj, ktorý pokračuje každým dňom, ale Boh je náš spojenec, viera v neho je naša sila a modlitba je vyjadrením tejto viery. Preto nás Ježiš uisťuje o víťazstve, no nakoniec sa pýta: «Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» (Lk 18,8). Keď vyhasne viera, vyhasne modlitba a my kráčame vo tme, zablúdime na ceste života.

Naučme sa teda od vdovy z evanjelia modliť sa vždy a neochabovať. Bola dobrá táto vdova! Vedela bojovať za svoje deti! Myslím na mnohé ženy, ktoré bojujú za svoje rodiny, ktoré sa modlia, ktoré nikdy neochabujú. Spomeňme si dnes všetci na ženy, ktoré svojím postojom dávajú ozajstné svedectvo viery, odvahy, vzor modlitby. Spomeňme si na ne! Modliť sa stále, ale nie preto, aby sme presvedčili Pána silou slov! On vie lepšie ako my, čo potrebujeme! Vytrvalá modlitba je skôr výrazom viery v Boha, ktorý nás vyzýva, aby sme bojovali spolu s ním, každý deň, každú chvíľu, a tak prekonávali zlo dobrom.“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec pripomenul, že predposledná októbrová nedeľa je misijnou nedeľou:

„Drahí bratia a sestry! Dnes je Svetový deň misií. Čo je poslaním Cirkvi? Rozšíriť po celom svete plameň viery, ktorý zapálil Ježiš. Vieru v Boha, ktorý je Otec, láska, milosrdenstvo. Metódou tejto kresťanskej misie nie je prozelytizmus, ale rozširovanie plameňa, ktorý ohrieva dušu. Ďakujem všetkým, ktorí skrze modlitbu a konkrétnu pomoc podporujú misijné dielo, osobitne starosť biskupa Ríma o rozširovanie evanjelia. V tento deň sme blízko všetkým misionárom a misionárkam, ktorí pracujú skryto, nenápadne a dávajú svoje životy. Ako Talianka Afra Martinelliová, ktorá mnoho rokov pracovala v Nigérii. Pred pár dňami bola zabitá lúpežníkmi. Všetci plakali, kresťania a moslimovia. Mali ju radi. Ona ohlasovala evanjelium svojím životom, prácou, ktorú vykonávala vo vzdelávacom centre, aby rozširovala plameň viery, bojovala dobrý boj! Myslime na túto našu sestru a venujme jej potlesk, všetci!“

Po aplauze zhromaždenia desiatok tisíc pútnikov pápež spomenul aj včerajšiu slávnosť beatifikácie saleziánskeho mučeníka Štefana Sándora. „Bol saleziánskym laikom, príkladom starostlivosti o mladých v oratóriu i v odbornom vzdelávaní. Keď komunistický režim zrušil všetky katolícke diela, čelil prenasledovaniu s odvahou a bol zabitý vo veku 39 rokov. Pripojme sa ku vďakyvzdaniu saleziánskej rodiny a maďarskej cirkvi.“

Svätý Otec vyjadril svoju blízkosť „ľuďom na Filipínach, postihnutým silným zemetrasením“ a pozval nás k modlitbám za tento „drahý národ, ktorý zažil v nedávnej dobe niekoľko katastrof“.

Srdečne pozdravil aj všetkých prítomných pútnikov, počnúc 5 tisíckami mladých športovcov, ktorí sa zapojili do štafetovej manifestácie „100 metrov behu a viery“, organizovanej Pápežskou radou pre kultúru. Poďakoval sa im, že nám pripomenuli, „že veriaci je športovec duchom“!

Pred rozlúčením sa so zhromaždením pod oknami Apoštolského paláca pápež František spomenul, že v Argentíne sa dnes slávi sviatok matiek, a dodal: „Obraciam sa s láskyplným pozdravom na všetky mamy v mojej krajine!“

18. októbra

Videoposolstvo pápeža k medzinárodnej konferencii o evanjelizácii na Filipínach

„Priblížte Ježiša svetu politiky, kultúry a médií.“ Týmito slovami sa pápež František prostredníctvom videoposolstva obrátil na účastníkov Konferencie o novej evanjelizácii, ktorá sa dnes končí v Manile na Filipínach. Na dvojdňovom stretnutí, ktoré k ukončeniu Roka viery organizovala miestna arcidiecéza, sa zúčastnilo asi 5-tisíc delegátov z Tajvanu, Vietnamu, Bruneja, Malajzie, Thajska a Mjanmarska. Vyvrcholením konferencie bola svätá omša, ktorú celebroval apoštolský nuncius na Filipínach Mons. Giuseppe Pinto.

„Dúfam, že vďaka tomuto kongresu budete môcť opäť zakúsiť milujúcu prítomnosť Ježiša vo vašich životoch, väčšiu lásku k Cirkvi a komunikovať evanjelium všetkým ľuďom s pokorou a radosťou“ – povedal ďalej Svätý Otec v posolstve a účastníkov konferencie povzbudil, aby sa nikdy necítili „unavení pri prinášaní Otcovho milosrdenstva chudobným, chorým, opusteným, mladým ľuďom a rodinám“.

„Dajte spoznať Ježiša svetu politiky, podnikania, kultúry, vedy, techniky a sociálnych médií. Dovoľte Duchu Svätému obnovovať stvorenie a prinášať spravodlivosť a mier pre Filipíny a veľký kontinent Ázie, ktoré sú blízke môjmu srdcu.“

V závere dnešného videoposolstva na Filipíny pápež dodal: „Prosím, modlite sa za mňa. Sľubujem, že sa budem aj ja za vás modliť, prosiac najmä Preblahoslavenú Pannu Máriu, Hviezdu novej evanjelizácie.“

Pápež František: Navštevujeme kňazov a sestry na odpočinku?

Vatikán 18. október 2013 – Začiatok apoštolského života sv. Pavla a jeho koniec. Pápež František sa v homílii z dnešného sviatku sv. Lukáša evanjelistu zaoberal týmito dvoma životnými pólmi. Na začiatku apoštolského života, povedal v komentári k dnešnému evanjeliu (Lk 10, 1-9), boli učeníci mladí a silní, radostne kázali, ešte aj zlí duchovia sa im poddávali. Naopak prvé čítanie (2 Tim 4, 10-17b) nám predstavuje sv. Pavla na konci jeho života.

„Apoštol má začiatok radostný, entuziastický, s Bohom vo vnútri. Ale ani on nie je ušetrený „západu slnka“. Rád by som uvažoval nad koncom života apoštola. Prichádzajú my na myseľ tri obrazy: Mojžiš, Ján Krstiteľ a Pavol. Mojžiš je ten, kto je hlavou Božieho ľudu, nebojácny, bojoval proti nepriateľom a tiež zápasil s Bohom, aby zachránil ľud. Bol silný! A nakoniec je sám na hore Nebo, hľadiac na prísľub, ale pripravený ísť tam... Nemohol sa dožiť prísľubu.“

Ján Krstiteľ, pokračoval pápež, tiež čelil úzkosti pochybností, ktoré ho trápili. A končí pod mocou slabého vládcu, opitého a skazeného, pod mocou cudzoložnice a rozmaru tanečnice. Aj apoštol Pavol v prvom čítaní hovorí o tých, ktorí ho opustili. Hovorí, že nikto mu nepomáhal na súde. Všetci ho opustili. Ale dodáva: Pán stál pri mne. Dával mi silu, aby som mohol zavŕšiť ohlasovanie evanjelia:

„To je ten veľký apoštol, ktorý svojím životom robil to, čo povedal Ján Krstiteľ: On musí rásť a mňa musí ubúdať. Apoštol je ten, kto dáva svoj ​​život, aby Pán rástol. A nakoniec to skončí takto... Aj Peter žil s prísľubom: Keď budeš starší, povedú ťa, kam nechceš. A keď myslím na koniec života tohto apoštola, prichádza mi na myseľ spomienka na sanktuáriá apoštolskosti a svätosti, ktorými sú domovy opatrovateľskej služby pre kňazov a rehoľné sestry. Dobráci kňazi, sestry, zostarnutí, s bremenom osamelosti, v očakávaní na príchod Pána, keď klope na dvere ich srdca. Ide skutočne o svätyne apoštolskosti a svätosti, ktoré máme v Cirkvi. Nezabúdajme na to!

Ak sa hlbšie pozrieme na tieto miesta, sú krásne. Často počujem, že sa robí púť do svätyne Panny Márie, sv. Františka, sv. Benedikta... Púte!

„Ale som zvedavý, či my kresťania máme chuť urobiť jednu návštevu, bude to skutočná púť! Do tých sanktuárií svätosti a apoštolskosti, ktorými sú opatrovateľské domy pre starých kňazov a rehoľné sestry? Jeden z vás mi povedal, že pred niekoľkými dňami, keď bol v jednej misijnej krajine, išiel na cintorín a navštívil všetky hroby starých misionárov, kňazov a sestier spred 50, 100, 200 rokov. Neznámi. A povedal: Ale títo všetci môžu byť kanonizovaní, pretože na konci zaváži len táto každodenná svätosť. V domoch s opatrovateľskou službou očakávajú tieto sestry a títo kňazi Pána, trochu ako sv. Pavol. Trochu smutní, naozaj, ale aj s určitým pokojom, s veselou tvárou.“

Bude dobré pre nás všetkých, uzavrel pápež dnešnú homíliu, zamyslieť sa nad touto fázou života, ktorá je „západom slnka“ a modliť sa k Pánovi: Bdej nad tými, čo sú v tomto okamihu života, aby len znova opakovali ‚Áno, Pane, chcem ťa nasledovať!‘

17. októbra

František v rannej homílii: Bez modlitby sa staneme moralizátormi

Ak sa kresťan „stane stúpencom ideológie, stratil vieru“, zdôraznil pápež František dnes ráno v homílii svätej omše v Dome sv. Marty. Varoval pred postojom „kľúč vo vrecku a dvere zavreté“ a zopakoval, že keď sa nemodlíme, strácame vieru a upadáme do ideológie a moralizovania. Svätý Otec vyšiel z dnešného evanjelia (Lk 11,47-54), kde Ježiš hovorí: «Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania!» Toto varovanie pápež aktualizoval slovami: Keď kráčame ulicou a ocitneme sa pred zavretým kostolom, máme divný pocit. Nedá sa porozumieť tomu, že kostol je zatvorený. Nájdu sa vysvetlenia, výhovorky, ospravedlnenia, ale skutočnosť je taká, že kostol je zatvorený a okoloidúci nemôžu vstúpiť. A ešte horšie je, že „Pán, ktorý je vo vnútri, sa nemôže dostať von“, poznamenal Svätý Otec a konštatoval, že Ježiš nám dnes hovorí o tomto obraze uzavretosti. Je to obraz „kresťanov, ktorí majú kľúč v rukách, ale neotvárajú dvere“. Ešte horšie je, že zostanú stáť vo dverách a nedovolia iným, aby vstúpili, a ani sami nevstúpia. Svätý Otec nazval tento postoj zlým kresťanským svedectvom, o to horším, ak ho dáva kňaz, biskup alebo pápež. Ďalej položil otázku, ako sa to stane, že kresťan upadne do takéhoto postoja: „kľúče vo vrecku a dvere zamknuté“?

„Viera prechádza takpovediac destilačným procesom a stáva sa z nej ideológia. A ideológia nepriťahuje. V ideológiách nie je Ježiš, jeho neha, láska, miernosť. Ideológie sú vždy strohé, strnulé. A keď sa kresťan stáva stúpencom ideológie, stratil vieru, už nie je Ježišovým učeníkom, je učeníkom tohto či onoho myšlienkového prúdu. To je dôvod, prečo im Ježiš vraví: «Vzali ste kľúč poznania.» Poznanie Ježiša sa im zdeformovalo na ideologické a moralizujúce poznanie, keďže uzamkli dvere množstvom požiadaviek.“

Svätý Otec pokračoval Ježišovými slovami: „Kladiete na ramená ľudí ťažké bremená, a len jedno je potrebné.“ Toto je konanie tých, ktorí chcú mať kľúč vo vrecku a dvere zamknuté:

„Viera sa stáva ideológiou a ideológia desí, ideológia odháňa ľudí preč, vzďaľuje ľudí a vzďaľuje Cirkev od ľudí. Ide o vážnu chorobu ideologických kresťanov. Je to choroba, a nie nová. Spomína to už apoštol Ján vo svojom Prvom liste, keď píše o kresťanoch, ktorí stratili vieru a dávajú prednosť ideológiám. Stanú sa strohými, moralizátorskými, bazírujúcimi na etike, ale bez láskavosti. Môžeme sa opýtať: Ale prečo sa z kresťana môže stať niečo také? Čo sa deje v srdci toho kresťana, biskupa, pápeža, že sa stane takým? Jednoducho toto: ten kresťan sa nemodlí. Ak chýba modlitba, vždy zamykáš dvere.“

„Kľúčom, ktorý otvára dvere k viere, je modlitba“ – povedal Svätý Otec. Keď sa kresťan nemodlí, stane sa to, že jeho svedectvo bude povýšenecké. Kto sa nemodlí, je povýšenecký, je namyslený, je si istý sám sebou. Nie je pokorný. Hľadá vlastný úspech. Naopak, keď sa kresťan modlí, neodchyľuje sa od viery, hovorí s Ježišom. Modlí sa, teda nielen odrieka modlitby, ako tí učitelia Zákona, ktorí odriekavali veľa modlitieb, aby ich ľudia videli. Ježiš však hovorí: Keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izby a modli sa k Otcovi v skrytosti, „od srdca k srdcu“. Jedno je modliť sa a druhé odriekať modlitby.

„Títo sa nemodlia, zanechávajú vieru a premieňajú ju na moralistickú ideológiu, na kazuistiku, bez Ježiša. A keď im to nejaký prorok alebo dobrý kresťan vytkne, urobia to isté, čo robili s Ježišom: «Keď stade odchádzal, začali naňho zákonníci a farizeji prudko dorážať» – títo ideologizátori sú útoční – «a dotieravo sa ho na všeličo vypytovali. Strojili mu úklady,» – sú zákerní – «aby niečo podchytili z jeho úst.» Ideológovia sú nevraživí, sú zákerní. Nie sú transparentní. Chudáci, sú ľuďmi znečistenými pýchou. Prosme Pána v prvom rade o tú milosť, aby sme nezanechali modlitbu, aby sme nestratili vieru. Aby sme zostali pokorní, a tak sa nestaneme uzavretými, tými, čo uzatvárajú cestu Pánovi.“

16. októbra

Generálna audiencia: Čo pre nás znamená, že Cirkev je apoštolská?

Vatikán 16. októbra 2013 – Na námestí pred Bazilikou sv. Petra sa dnes už od skorého rána zhromažďovali pútnici, aby sa stretli s pápežom Františkom pri generálnej audiencii. Medzi skupinami zo Slovenska boli farníci zo Sniny, Rudlova, Kráľoviec, veriaci z Košíc a ďalších miest. Námestie bolo celkom zaplnené a počasie tentoraz veľmi priaznivé. Svätý Otec aj dnes ako zvyčajne prechádzal medzi pútnikmi v otvorenom džípe, žehnal ich a zastavoval sa osobitne pri rodičoch s malými deťmi, ktoré bral na ruky a požehnával ich. Pristavil sa aj pri skupine detí so zdravotným postihnutím. Jeden zo skupiny hasičov v uniformách mu podal prilbu, ktorú si pápež na chvíľku sympaticky nasadil na hlavu.

Katechézu dnes Svätý Otec venoval poslednej zo štyroch základných charakteristík Cirkvi podľa Kréda: Cirkev je apoštolská. Ako úvodné čítanie vybral myšlienku z Listu Efezanom: „Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš“ (Ef 2,19-20). Vysvetlil, že apoštol je ten, ktorý je poslaný za nejakým účelom. Úlohou apoštola je na prvom mieste to, aby sa modlil. Na druhom mieste má ohlasovať evanjelium. „Toto je dôležité, pretože keď rozmýšľame o apoštoloch, myslíme si, že boli poslaní iba ohlasovať evanjelium, vykonávať množstvo vecí,“ upozornil pápež. Bližšie sa potom pristavil pri troch významoch „apoštolskosti“ Cirkvi: (1) Cirkev je založená na ohlasovaní a modlitbe apoštolov, na autorite, ktorú dostali od samotného Krista. (2) Cirkev uchováva a odovzdáva učenie apoštolov, za pomoci Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva. (3) Cirkev je poslaná prinášať evanjelium celému svetu a tak pokračovať v poslaní, ktoré Ježiš zveril apoštolom.

Pápež František pri katechéze zdôraznil misionársky charakter Cirkvi, ktorá „hľadí vždy do budúcnosti, je si jasne vedomá poslania, že je poslaná Ježišom, aby bola misionárska, aby prinášala Ježišovo meno modlitbou, ohlasovaním a svedectvom.“ Prítomným položil otázku: „Sme misionármi naším slovom a predovšetkým naším kresťanským životom, naším svedectvom? Alebo sme kresťanmi uzavretými v našom srdci a v našich kostoloch, sakristiovými kresťanmi?“

Nasleduje plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Keď vyslovujeme Krédo, hovoríme: „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev“. Neviem, či ste sa už niekedy zamysleli nad významom pojmu „Cirkev je apoštolská“. Azda ste pri príležitosti návštevy Ríma premýšľali nad dôležitosťou apoštolov Petra a Pavla, ktorí tu položili svoje životy za ohlasovanie a svedectvo evanjeliu. Ide však o niečo viac.

Vyznávať, že Cirkev je apoštolská, znamená zdôrazniť zásadný vzťah, ktorým je spojená s apoštolmi, tou skupinkou dvanástich mužov, ktorých Ježiš jedného dňa povolal k sebe, zavolal ich po mene, aby boli s ním a aby ich poslal kázať (porov. Mk 3,13-19). Slovo „apoštol“ pochádza z

gréčtiny a znamená „poslaný“, „vyslaný“. Apoštol je človek, ktorý je poslaný, vyslaný niečo vykonať. Je to význačné slovo. Apoštoli boli vybraní, povolaní a poslaní Ježišom, aby pokračovali v jeho diele. Modlitba je prvou činnosťou apoštola. Druhou činnosťou je ohlasovanie evanjelia. Toto je dôležité pripomenúť, pretože zvyčajne si myslíme, ak hovoríme o apoštoloch, že ich činnosť spočívala iba v ohlasovaní evanjelia a v konaní mnohých skutkov. Táto skutočnosť sa však v počiatkoch Cirkvi javila ako problém, pretože apoštoli robili mnohé veci, ktoré si vyžadovali veľa času. Ustanovili teda diakonov, aby sa oni sami mohli dostatočne venovať modlitbe a hlásaniu Božieho slova. Pri myšlienke na nástupcov apoštolov, biskupov – včítane pápeža, ktorý je tiež biskupom – by sme si mali položiť otázku, či sa aj tento nástupca apoštolov najprv modlí a potom ohlasuje evanjelium. V tom spočíva podstata apoštola a kvôli tomu je Cirkev apoštolská. Ak chceme byť my všetci apoštolmi, čo o chvíľu vysvetlím, mali by sme sa opýtať seba samých: Modlím sa za spásu sveta a ohlasujem evanjelium? Taká je apoštolská Cirkev. Toto je kľúčové spojivo, ktoré nás viaže s apoštolmi. Vychádzajúc z tejto skutočnosti chcem v krátkosti zdôrazniť tri významy prívlastku „apoštolská“ , ktorý Cirkvi pripisujeme.

1. Prvý: Cirkev je apoštolská, pretože je založená na ohlasovaní a modlitbe apoštolov, na autorite, ktorú im udelili sám Kristus. Sv. Pavol píše kresťanom do Efezu: «Ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš» (porov. Ef 2,19-20). Týmto prirovnáva kresťanov k živým kameňom, ktoré tvoria budovu Cirkvi a táto stavba je postavená na apoštoloch ako na stĺpoch. Kameň, ktorý všetko podopiera, je sám Ježiš. Cirkev bez Ježiša nemôže existovať; bez Ježiša niet Cirkvi. Rozumieme tomu? Ježiš je základom Cirkvi, jej fundamentom! Apoštoli žili s Ježišom, počúvali jeho slová, strávili s ním časť jeho života, a predovšetkým boli svedkami jeho smrti a zmŕtvychvstania. Naša viera, ako aj Cirkev, ktorú chcel Kristus, sa nezakladá na nejakej myšlienke, nestojí na akejsi filozofii. Zakladá sa na samotnom Kristovi. Cirkev je ako strom, ktorý rástol počas storočí, rozvinul sa, prináša ovocie a jeho korene sú v Kristovi pevne zapustené. Základná skúsenosť apoštolov s Kristom, ktorých si on sám vyvolil a poslal, sa tiahne až k nám. Od malej sadenice stromu až po naše dni. A tak je to v Cirkvi na celom svete.

2. Opýtajme sa však: Ako sa môžeme spojiť s týmto svedectvom a ako sa až k nám môže dostať to, čo prežili apoštoli s Ježišom, to, čo od neho počuli? Pozrime sa v tejto súvislosti na druhý význam slova „apoštolskosť“. Katechizmus Katolíckej cirkvi potvrdzuje, že Cirkev je apoštolská, pretože «s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a ďalej odovzdáva učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov» (KKC 857). Cirkev počas storočí uchováva tento vzácny poklad, ktorý tvorí Sväté písmo, náuka, sviatosti a pastiersky úrad, aby sme mohli byť verní Kristovi a mali účasť na jeho živote. Je ako rieka, ktorá preteká dejinami, rozširuje sa a prináša vlahu. Jej voda je vždy tá istá, ktorá vyteká z prameňa a tým prameňom je sám Kristus. On je vzkriesený, je živý a jeho slová sa nepominú, pretože on sa nepomíňa, žije a je dnes tu medzi nami, počuje nás, keď sa mu prihovárame, počúva nás, je v našom srdci. Ježiš je dnes s nami! Uvedomujeme si dôležitosť tohto Kristovho daru, ktorým je Cirkev? Uvedomujeme si, že činnosťou, ktorá je vlastná Cirkvi na jej ceste dejinami – napriek ťažkostiam, problémom, slabostiam a našim hriechom - je odovzdávanie autentického Kristovho posolstva? Napĺňa nás istotou skutočnosť, že to, v čo veríme, je naozaj to, čo nám odovzdal Kristus?

3. Posledná myšlienka: Cirkev je apoštolská, pretože je poslaná, aby niesla evanjelium do celého sveta. Na púti dejinami pokračuje v tom istom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom. Čo povedal Ježiš? «Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (porov. Mt 28,19-20). Toto je to, čo nám Ježiš prikázal robiť. Zdôrazňujem tento aspekt misionárskosti, pretože Kristus nás všetkých pozýva, aby sme išli v ústrety iným, posiela nás, žiada od nás, aby sme sa vybrali roznášať radosť evanjelia! Opýtajme sa ešte raz: Sme misionármi prostredníctvom našich slov, ale najmä prostredníctvom nášho kresťanského života? Prostredníctvom nášho svedectva? Alebo sme kresťanmi uzavretými v našom srdci a v našich kostoloch? Kresťania zo sakristie? Kresťania iba slovami, ktorí však žijú ako pohania? Musíme si položiť tieto otázky. Nie sú výčitkou. I ja sám seba sa pýtam: akým som kresťanom? Som ním skutočne skrze svedectvo?

Cirkev má svoje korene v náuke apoštolov, pravdivých Kristových svedkov, avšak vždy hľadí do budúcnosti s pevným vedomím, že je poslaná, vyslaná Ježišom, aby bola misionárska, prinášajúc Ježišovo meno modlitbou, ohlasovaním a svedectvom. Cirkev, ktorá sa uzatvára do seba a do minulosti alebo Cirkev, ktorá sa sústreďuje iba na dodržiavanie drobných zvykových predpisov, je Cirkvou, ktorá zrádza vlastnú identitu. Objavme dnes celú nádheru i zodpovednosť, ktorá plynie z toho, že sme apoštolskou Cirkvou! Zapamätáte si to? Cirkev je apoštolská preto, lebo sa modlíme – to je prvou úlohou – a preto, že ohlasujeme evanjelium naším životom. A tiež aj slovami. Ďakujem.

Papež pozdravil rodinu Morgantiových

Vatikán. Po dnešní generální audienci papeže Františka pozdravila rodina Morgantiových z italského Rimini s dcerkou Alessií. Na této zprávě by nebylo nic zvláštního, kdyby maminka tohoto malého děvčátka, Laura Grassiová, ročník 1982, netrpěla amyotrofickou laterální sklerózou. Když zjistila své těhotenství, rozhodla se navzdory negativním lékařským míněním své dítě donosit. Rodina se dnes těší ze zdravého děvčátka. Dopravu italské rodiny za papežem Františkem zorganizovala italská asociace UNITALSI, která se věnuje doprovodu postižených lidí na poutní místa, zejména do Lurd a Fatimy.

„Přáli jsme si setkat se s papežem. Jsme hluboce věřící – je pro nás jako otec, který nám dodává naději a sílu jít dál. Věříme, že příběh naší rodiny můžeme být důvodem k naději pro ty, kdo se ocitli v podobné situaci a tvrdě bojují s nemocí“, prohlásila paní Laura pro organizaci UNITALSI.

15. októbra

Pápež v rannej homílii o našom modlárstve a pokrytectve

Modlárstvo a pokrytectvo nie sú zriedkavosťou ani v živote kresťanov. Na tieto dve neresti poukázal pápež František v homílii svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty v utorok 15. októbra. Za návod, ako sa uchrániť pred týmto pokušením, označil Svätý Otec praktizovanie prikázania lásky k Bohu a k blížnemu. Upozornil na nebezpečenstvo byť „apoštolom vlastných predstáv“ alebo ctiteľom vlastného blaha namiesto Boha. Varoval pred ohováraním iného len preto, že nespĺňa určité kritériá a zabúdať pritom, že nové prikázanie kresťanstva je láska k blížnemu bez podmienky ‚ak‘ a bez poznámky ‚ale‘. Pápež vo svojej úvahe o nástrahách, ktoré narušujú život viery, vyšiel zo slov sv. Pavla (Rim 1, 16-25). Hovoril o ľuďoch, ktorí „hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky“, radšej uctievali tvory namiesto Stvoriteľa. A toto modlárstvo podľa slov Svätého Otca „udúša vieru“.

„Ale pretože my všetci potrebujeme uctievať, keďže máme v sebe vtlačenú Božiu pečať, keď neuctievame Boha, uctievame stvorenie. A to je prechod od viery k modlárstvu. Modloslužobníci nemajú dôvod na ospravedlnenie, lebo hoci poznali Boha, neuznávali ho ako Boha, ani mu neďakovali. Ako vyzerá cesta modlárov? To Pavol hovorí jasne: «Stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo.» Je to egoizmus ich vlastného zmýšľania, uvažovania, akoby boli všemohúcimi: čo si myslím ja, to je pravda, uvažujem správne, konám správne.“

Sv. Pavol kritizoval pred dvetisíc rokmi modloslužobníkov, ktorí sa klaňali plazom, vtákom, štvornožcom. Hoci by sa zdalo, že toto nie je problém dneška, pápež tvrdí, že bezbožnosť a modlárstvo si našli iné formy:

„Aj dnes existuje mnoho modiel a aj dnes existuje mnoho modloslužobníkov, ktorí si myslia, že sú múdri. Aj medzi nami kresťanmi! Rešpektujem tých, ktorí nie sú kresťania, nechcem hovoriť o nich. Ale medzi nami – takpovediac v rodine – sú mudrci, ktorí vedia všetko... Oni sa stali hlupákmi a zamenili slávu nesmrteľného Boha za podobu vlastného ja, svojich myšlienok, vlastného pohodlia... (...) Nie je to len vec minulosti, aj dnes jestvujú modly. Všetci máme vo svojom vnútri nejakú skrytú modlu. Môžeme sa pýtať pred Bohom: Čo je tou mojou skrytou modlou? To, čo zaberá Pánovo miesto!“

Kým sv. Pavol nazýva hlupákmi modloslužobníkov, v evanjeliu dňa (Lk 11, 37-41) Ježiš takto nazýva farizejov po tom, ako je jeden z nich pobúrený, že sa Ježiš pred stolovaním neumyl. «Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti» – namieta Ježiš a dodáva: Rozdajte ako almužnu to, čo máte vnútri a všetko vám bude čisté.

„Ježiš radí: Nepozerajte na zdanie, choďte priamo k pravde. Nádoba je nádoba, ale oveľa dôležitejšie je to, čo je v nádobe, teda jedlo. Ale ak si namyslený, karierista, ambiciózny, ak si človekom, ktorý sa rád chváli sám sebou, pretože si myslíš, že si dokonalý, zriekni sa niečoho, daj nejakú almužnu, a tak lieč svoje pokrytectvo. Pánova cesta je uctievať Boha, jeho milovať nadovšetko a milovať blížneho. Je to také jednoduché, ale aj také ťažké! Je to možné len s pomocou milosti. Prosme si túto milosť.“

14. októbra

Papež František: Zbožnost lhostejná vůči spáse hříšníků je pokrytectvím

Vatikán. (14. októbra 2013) Je třeba se zbavit »Jonášova syndromu«, který nás vede k pokrytecké myšlence, že nám ke spáse stačí vlastní skutky, zdůraznil papež František v dnešní homilii při ranní eucharistii v kapli Domu sv. Marty. Papež varoval před „postojem perfektní zbožnosti“, která si hledí nauky, ale nestará se o spásu „ubožáků“.

»Jonášův syndrom« a »Jonášovo znamení«. Papež František soustředil svoji homilii na tento dvojčlen. Ježíš, poznamenal, mluví v dnešním evangeliu (Lk 11,29-32) o „zlém pokolení“. Jeho slova jsou velice silná. Nevztahují se však na lidi, kteří „jej s velkou láskou následovali“, řekl dále papež, „nýbrž na učitele Zákona, kteří se snažili Ježíše přivést do úzkých a strojili na něho léčku“. Tito lidé totiž „žádali znamení“ a Ježíš odpovídá, že jim bude dáno jenom „Jonášovo znamení“. Existuje však také „Jonášův syndrom“, pokračoval papež a dodal: „Pán chce po Jonášovi, aby šel do Ninive a on uteče do Španělska. Jonáš měl totiž ve věci jasno. Nauka je takováto, je třeba konat to a to, a hříšníci ať se starají, já odcházím.“ Ty které postihl Jonášův syndrom, řekl papež, označuje Ježíš za pokrytce, protože nechtějí spásu ubožáků, ignorantů a hříšníků“:

„»Jonášův syndrom« je nedostatek nadšení pro obrácení lidu, hledá takovou svatost – dovolím si říci - »nátěr svatosti«, která je krásná, povedená, ale postrádá ono nadšení pro hlásání Pána. Tomuto pokolení, stiženému Jonášovým syndromem, však Pán slibuje Jonášovo znamení. Matoušova verze praví, že »Jonáš, který byl v břiše velké ryby tři dni a tři noci,« odkazuje na Ježíšův pohřeb, Jeho smrt a Jeho vzkříšení. To je ono Jonášovo znamení, které slibuje Ježíš proti pokrytectví, proti tomuto postoji perfektní zbožnosti skupiny farizejů.“ V evangeliu je jedno podobenství, řekl dále papež, které dobře vystihuje tento aspekt, totiž příběh o farizejovi a celníkovi, kteří se modlí v chrámu. Farizeus je si jistý sám sebou a před oltářem děkuje Bohu, že není jako celník, který však žádá pouze Pánovo smilování, neboť uznává svoji hříšnost. „Znamení, kterým Ježíš slibuje odpuštění skrze Svoji smrt a Své vzkříšení,“ dodal papež, „je Jeho milosrdenství. Milosrdenství chci a ne oběti“:

„Jonášovo znamení je pravým znamením, které nám vlévá důvěru, že jsme spaseni Kristovou krví. Kolik jen křesťanů se domnívá, že budou spaseni jenom kvůli tomu, co činí, pro svoje skutky. Skutky jsou nezbytné, ale jsou důsledkem, odpovědí na onu milosrdnou lásku, která nás zachraňuje. Samotné skutky bez této milosrdné lásky však nejsou k ničemu. »Jonášův syndrom« je však důvěra vkládaná pouze do osobní spravedlnosti, do vlastních skutků.“

Ježíš tedy mluví o „zlém pokolení“ a „pohanskou královnu ze Sáby téměř jmenuje soudkyní: »povstane na soudu proti mužům tohoto pokolení a odsoudí je« (Lk 11,31). A to proto, dodal papež, že „byla ženou nepokojnou, ženou hledající Boží moudrost“.

„»Jonášův syndrom« vede k pokrytectví, k oné soběstačnosti čistých, dokonalých křesťanů. »Protože konáme tyto skutky, plníme přikázání. A to je vše.« Je to vážná nemoc. A Jonášovým znamením je Boží milosrdenství v Ježíši Kristu, který byl zabit a vzkříšen pro nás, pro naši spásu. V prvním čtení se objevují dvě slova, která se k tomu pojí. Pavel o sobě říká, že je apoštolem nikoli studiem, nýbrž povoláním. A křesťanům říká: »Ježíš Kristus vás povolal« (Řím 1,6) Jonášovo znamení nás volá, abychom my všichni, hříšníci, následovali Pána s pokorou a mírností. Povolání je také vyvolení.“

„Využijme dnešní liturgie – uzavřel papež – a ptejme se, rozhodněme se: čemu dám přednost já? Jonášovu syndromu nebo Jonášovu znamení?“

František Pápežskej rade pre novú evanjelizáciu: Potrebujeme kyslík evanjelia

Ohlasujme evanjelium skôr svedectvom života ako slovami a prinášajme ho do sveta skrze vierohodných ľudí, ktorí sú schopní hovoriť Ježišovou rečou milosrdenstva. Takto by sa dalo zhrnúť posolstvo pápeža Františka účastníkom plenárneho zhromaždenia Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie na čele s arcibiskupom Rinom Fisichellom.

Príklad detí, ktoré ani nevedia urobiť znak kríža, označil v príhovore za znamenie súčasnej náboženskej negramotnosti, ktorá nepotrebuje žiadny komentár. Práve s týmto vedomím pápež hovorí o „novej evanjelizácii“ ako o službe, ktorú zhrnul do troch bodov: Prvenstvo svedectva, naliehavosť vyjsť v ústrety a zameranie sa na podstatu.

„Každý pokrstený je ‚cristoforo‘, to znamená nositeľ Krista, ako hovorievali dávni otcovia. Kto stretol Krista, ako Samaritánka pri studni, nemôže si ponechať pre seba túto skúsenosť, ale cíti túžbu podeliť sa o ňu, zaniesť Ježiša ostatným. Je tu otázka pre všetkých, či tí, ktorí nás stretávajú, cítia v našom živote teplo viery, vidia na našej tvári radosť z toho, že sme sa stretli s Kristom!“

K naliehavosti toho, aby sme vyšli v ústrety poznamenal, že „Cirkev je poslaná všade prebúdzať túto nádej, a to najmä tam, kde je udusená ťažkými životnými podmienkami, niekedy neľudskými, kde nádej nedýcha.“

„Potrebujeme kyslík evanjelia, dych Ducha vzkrieseného Krista, aby sa znovu rozhorel v srdciach. Cirkev je dom, kde sú dvere vždy otvorené nielen preto, aby tu každý mohol nájsť prijatie a dýchať lásku a nádej, ale tiež preto, aby sme mohli ísť von, a tam prinášať túto lásku a nádej. Duch Svätý nás nabáda ku kroku mimo nášho ovčinca a vedie nás na periférie ľudstva.“

V poslednom bode Svätý Otec varoval pred zbytočným sústreďovaním sa na druhotné, povrchné skutočnosti. Je potrebné „zamerať sa na to, čo je podstatné, teda na stretnutie s Kristom, s jeho milosrdenstvom, s jeho láskou a milovať bratov, ako miloval on. Stretnutie s Kristom, ktorým je aj adorácia, slovo len zriedka používané. Uctievanie Krista! Projekt podnecovaný kreativitou Ducha Svätého, ktorý nás tiež pobáda odvážne sa vydávať na nové cesty, aby sme neskostnateli!“

11. októbra

Papež František: v boji s ďáblem nesmíme podlehnout naivitě

Vatikán. Je nutné neustále bdít a nedat se oklamat ďáblem, zdůraznil papež František při ranní mši svaté v Domu sv. Marty. Svatý otec upozornil, že nelze následovat Ježíše v jeho vítězství nad zlem pouze „napůl“. V zápasu s ďáblem také nesmíme zaměňovat pravdu a relativizovat ji, připomněl.

Ježíš vyhání zlé duchy a někdo z lidí okolo to začíná vysvětlovat, „aby Pánovi ubral na síle“. Papež František svou dnešní homilii věnoval výkladu evangelia a ihned vyjasnil, že toto pokušení je stále přítomné. Tedy snaha Ježíše zlehčovat, jako by to byl „nanejvýš jakýsi léčitel“, kterého není třeba brát „příliš vážně“. Tento postoj, poznamenal Svatý otec, „vytrval až do dneška“:

“Někteří kněží při četbě tohoto evangelia – anebo i jiných pasáží – říkají: Ježíš zkrátka uzdravil psychicky nemocného člověka. Nevykládají toto evangelium tak, jak je napsané. Je pravdou, že v oněch dobách bylo možné zaměnit epileptický záchvat a posednutí ďáblem. Je však rovněž pravdou, že tady to byl zlý duch. A my nemáme právo věci zjednodušovat, jako bychom chtěli říci: Všechny tyto lidi neovládal satan, ale byli psychicky nemocní. Nikoliv! Ďábel je přítomný na první stránce bible a bible také za ďáblovy přítomnosti končí – vítězstvím Boha nad ďáblem“.

Z tohoto důvodu, varoval papež, „nesmíme podlehnout naivitě!. Pán nám dává několik pravidel, jak „rozlišovat“ přítomnost zla a jak „pokračovat v křesťanské cestě, když se vyskytne pokušení“. Jednou z těchto zásad je „následovat Ježíše v jeho vítězství nad zlem“ – avšak „nikoliv pouze napůl“. „Kdo není se mnou, je proti mně“, říká Pán. Ježíš přišel, aby satana zničil, aby nás osvobodil z otroctví, kterým nás ďábel svazuje. Nelze tedy říci, že bychom ve svých postojích proti ďáblu nějak „přeháněli“ a rovněž nelze otázku ďábla „rozostřit“, napomínal papež. „Je to boj, zápas, ve kterém je v sázce zdraví – věčné zdraví a věčná spása nás všech“.

Druhým pravidlem je bdělost. „Musíme stále bdít“, vyzýval papež František, „uchovat si bdělost vůči ďáblovým svodům a klamu.“

Můžeme si položit otázku: Bdím sám nad sebou, nad svým srdcem, svými pocity a myšlenkami? Střežím poklad milosti? Uchovávám přítomnost Ducha svatého v sobě? Nebo je jen tak ponechávám a jsem si jistý, že vše bude dobré. Pokud ale nehlídáš, přijde někdo silnější než jsi ty. A pak ještě někdo silnější, který ho porazí, vyrve mu zbraně, jimž důvěřoval, a rozdělí se o kořist. Proto je nutná bdělost – či všechny tři zásady: První – nezaměňovat pravdu, Ježíš bojuje proti ďáblu. Druhá – kdo není s Ježíšem, je proti Ježíši. Neexistují polovičaté postoje. Třetí : bdělost nad vlastním srdcem, protože ďábel je vychytralý. Dosud nebyl trvale vyhnán – to se stane až poslední den.“

„Když nečistý duch vyjde ze člověka, potuluje se po pustinách, hledá odpočinutí, a když jej nenajde, řekne si: Vrátím se do svého domu. Když tento dům ale nalezne vyčištěný a vyzdobený, přibere si sedm jiných duchů, horších než on sám, kteří vejdou a usadí se tam. Konce tohoto člověka jsou horší než jeho začátky“, citoval Svatý otec dnešní evangelium.

“Je nutné bdít, protože ďábel má tuto strategii: Stal ses křesťanem, jdeš ve své víře kupředu, a já tě nechám v klidu. Avšak až si zvykneš, nejsi příliš bdělý, cítíš se jistý, tehdy se vrátím. Dnešní evangelium začíná vyhnáním zlého ducha a končí návratem ďábla. Svatý Petr říkal: je jako řvoucí lev, který obchází. A tak to vskutku je! Namítnete – Otče, vy jste trochu staromódní. Naháníte nám těmito řečmi strach…Ne, já ne! To evangelium! A nejsou to lži, ale Boží Slovo! Prosme proto Pána o milost, abychom tyto věci brali vážně. On přišel, aby bojoval za naši spásu. On nad ďáblem zvítězil. Prosím pěkně, nezačínejme si s ďáblem. Snaží se totiž vrátit do svého domu, zmocnit se nás…Nerelativizujme, bděme. A buďme stále s Ježíšem!“

Zakončil papež František své dnešní ranní kázání.

10. októbra

František kázal o kvalitě naší modlitby: Pán nikdy neposílá milost poštou. Přináší ji On.

Vatikán. V modlitbě máme být odvážní a objevovat, co je onou pravou milostí, kterou dostáváme, totiž Bůh sám – řekl dnes papež František v homilii při ranní mši v kapli Domu sv. Marty. Jádrem homilie bylo evangelium dnešní liturgie (Lk 11,5-13), kde Ježíš poukazuje na potřebu prosit s důvěřivou naléhavostí.

Podobenství o neodbytném příteli, který svým naléháním dosáhne, oč prosí, bylo papeži podnětem pro reflexi o kvalitě naší modlitby:

„Jak se modlíme? Modlíme se jen tak ze zvyku, zbožně, ale poklidně, anebo odvážně předstupujeme před Pána, abychom prosili o milost, o něco, kvůli čemu se modlíme? Odvaha v modlitbě. Modlitba, která není odvážná, není pravá modlitba. Odvaha důvěřovat, že nás Pán vyslyší, odvaha tlouci na bránu... Pán říká: »Každý, kdo prosí, dostává, a kdo hledá, nalézá, a kdo tluče, tomu se otevře«. Je však třeba prosit, hledat a tlouci.“

„Zapojujeme do modlitby sebe?“ – ptal se dále papež – „Umíme tlouci na srdce Boží?“ V evangeliu Ježíš říká: „Jestliže tedy vy, třebaže jste zlí, umíte dávat svým dětem dobré dary, čím spíše nebeský Otec dá Ducha svatého těm, kdo ho prosí“ (Lk 11,13). Toto je obrovská věc! – konstatoval.

„Když se modlíme odvážně, Pán nám dává milost, ale v milosti také sebe samého: Ducha svatého, tedy sebe sama! Pán nikdy nedává či neposílá milost poštou. Přináší ji On. On je milost! To, oč prosíme, je něco jako papír, do něhož je milost zabalena. Pravou milostí je však Ten, který mi ji přináší. Je jí On. Je-li naše modlitba odvážná, dostává to, oč prosíme, ale také to nejdůležitější: Pána.“

V evangeliích – pokračoval papež – „někteří dostanou milost a odejdou“. Z deseti malomocných, které Ježíš uzdravil, se jenom jeden vrátil, aby Mu poděkoval. Také slepec v Jerichu nachází Pána v uzdravení a děkuje Bohu. Je třeba prosit s „odvahou víry“ a přimět se prosit o to, co se modlitba neodvažuje doufat, tedy o Boha samého:

„Prosíme o milost, ale neodvažujeme se říci: »Ale přines mi ji Ty«. Vězme, že milost přináší vždycky On. On přichází a dává ji. Nedělejme ostudu tím, že přijímáme milost a nerozpoznáme Toho, kdo ji přináší, tedy Pána. Kéž nás Pán vždycky v každé milosti obdařuje darem sebe sama. Kéž Jej rozpoznáváme a chválíme jako nemocní, které uzdravil v evangeliu, abychom v oné milosti nacházeli Pána.“

Končil papež František dnešní ranní homilii.

Pápežská rada pre rodinu aj k novej knihe s textami Bergoglia o rodine a živote

V Tlačovom stredisku Svätej stolice sa dnes uskutočnila konferencia, počas ktorej boli predstavené dve najbližšie podujatia naplánované na koniec októbra. Ide o 21. plenárne zasadnutie Pápežskej rady pre rodinu, ktoré sa bude konať v Ríme v dňoch 23. – 25. októbra a Púť rodín k hrobu sv. apoštola Petra pri príležitosti Roku viery. Jej témou bude „Rodina, ži v radosti viery!“ a uskutoční sa 26. – 27. októbra.

Počas konferencie dnes bola predstavená aj kniha, ktorá obsahuje 35 textov Jorgeho Maria Bergoglia na tému rodiny a života, ktoré napísal v rokoch 1999 až 2013. Knihu v španielskom a talianskom jazyku vydáva Pápežská rada pre rodinu. Jej predseda Mons. Vincenzo Paglia počas tlačovej konferencie uviedol, že rada s veľkou pozornosťou sleduje pastoračnú zanietenosť pápeža Františka pre rodinu a život, ako to potvrdil aj počas návštevy v Assisi. Výsledkom toho je spomínaná kniha, ktorá ponúka zamyslenie sa nad súčasnou situáciou rodiny vo svete. Ako Mons. Paglia pripomenul, práve tejto téme, presnejšie Pastoračným výzvam rodiny v kontexte evanjelizácie, sa bude venovať aj 3. mimoriadne generálne zasadnutie Biskupskej synody, ktoré Svätý Otec vyhlásil na 5. – 19. októbra 2014.

9. októbra

Pápež František dnes na audiencii vysvetľoval katolicitu Cirkvi

Vatikán 9. október 2013 – Pápež František sa dnes opäť stretol s veriacimi na Námestí sv. Petra v rámci pravidelnej generálnej audiencie. Napriek daždivému počasiu sa na nej zišlo desaťtisíce pútnikov, aby si vypočuli katechézu Svätého Otca, ktorou pokračoval v téme o Cirkvi. Vo svojom texte ponúkol úvahu nad katolíckosťou Cirkvi, pričom vychádzal z troch základných významov. Najprv hovoril o Cirkvi ako priestore, domove, v ktorom sa Kristova spása ponúka všetkým. Ďalej vysvetlil, že Cirkev je katolícka, pretože je univerzálna a rozšírená na celé ľudstvo, nie je skupinou nejakej elity, ale týka sa všetkých. Tretím významom katolicity Cirkvi je harmónia v rozmanitosti darov. Svätý Otec v tomto zmysle hovoril o tzv. „Dome harmónie“, v ktorom sú jednota a rozmanitosť navzájom prepojené a vzájomne sa obohacujú. Pápež tak prirovnal Cirkev k veľkému orchestru.

Po prednesení katechézy nasledovali pozdravy adresované veriacim vo viacerých jazykoch. Už rok medzi ne patrí aj arabský jazyk, ktorý sem zaradil Benedikt XVI. V tejto súvislosti Svätý Otec povedal:

„Pred rokom, 10. októbra 2012, pápež Benedikt XVI. po svojej ceste do Libanonu a odovzdaní apoštolskej exhortácie «Cirkev na Blízkom východe: Spoločenstvo a svedectvo», zaradil arabský jazyk medzi jazyky generálnej audiencie, ako o to žiadali aj synodálni otcovia, aby tak mohol všetkým kresťanom na Blízkom východe prejaviť blízkosť, ktorú Katolícka cirkev prechováva k svojim východným synom.“

V tejto súvislosti Svätý Otec vyslovil nasledovný apel:

„Dnes, vyslovujúc «Verím v Cirkev katolícku», vás prosím, aby ste sa modlili za pokoj na Blízkom východe: v Sýrii, Iraku, Egypte, Libanone a vo Svätej zemi, kde sa narodil Ježiš Kristus, Knieža pokoja. Modlite sa, aby Kristovo svetlo zavítalo do každého srdca a na každé miesto, až na koniec sveta. Nech vás stále sprevádza Pánovo požehnanie!“

Osobitný pozdrav dnes patril aj predstaviteľom východných cirkví, biskupom z Etiópie a Eritrey, ktorí sa v týchto dňoch schádzajú vo Vatikáne. Za ich účasti dnes v ranných hodinách kardinál Leonardo Sandri, prefekt Kongregácie pre východné cirkvi, predsedal eucharistickej slávnosti pri hrobe sv. Petra za obete minulotýždňového stroskotania lode s utečencami pri ostrove Lampedusa, ktorých prevažná časť pochádzala práve z Etiópie a Eritrey. Svätý Otec sa im prihovoril nasledovne:

„Zvlášť pozdravujem biskupov cirkvi alexandrijského rítu z Etiópie a Eritrey, s ktorými sa spájam v modlitbe a bolesti za mnohé deti ich krajiny, ktoré prišli o život pri tragédii neďaleko Lampedusy.“

Pápež František dnes pozdravil aj rehoľné sestry z Rádu sv. Uršule, ktoré sa v Ríme schádzajú na Generálnej kapitule Rímskej únie.

Generálna audiencia 9. októbra: V akom zmysle je Cirkev katolícka?

Svätý Otec František pri generálnej audiencii 9. októbra 2013 na Námestí sv. Petra pokračoval v katechézach v rámci Roka viery. Opäť sa zameral na článok viery týkajúci sa Cirkvi, tentoraz na jej „katolíckosť“. Nasleduje plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vidím, že dnes v tomto daždivom počasí ste odvážni! Výborne! Blahoželám!

„Verím Cirkev jednu, svätú, katolícku....“ Dnes sa pristavíme, aby sme sa zamysleli nad touto známkou Cirkvi, ktorej hovoríme „katolícka“: nad katolíckosťou. V prvom rade, čo znamená slovo „katolícky“? Pochádza z gréckeho „kath´olón“, čo značí „v súlade s celkom“, teda všeobecnosť. V akom zmysle sa táto všeobecnosť vzťahuje na Cirkev? V akom zmysle je Cirkev katolícka? Dotknem sa troch základných významov.

1. Prvý. Cirkev je katolícka, pretože je priestorom, domom, v ktorom sa ohlasuje celá viera, v ktorom sa spása, ktorú nám priniesol Kristus, ponúka všetkým. Cirkev nám umožňuje stretnutie s Božím milosrdenstvom, ktoré nás premieňa, pretože v je v nej prítomný Ježiš Kristus, ktorý jej dáva pravé vyznanie viery, plnosť sviatostného života, autentickosť kňazského úradu. V Cirkvi každý z nás nachádza to, čo potrebuje, aby veril, aby žil kresťanským životom, stal sa svätým, aby napredoval na každom mieste a v každom období.

Priblížme si túto skutočnosť príkladom rodinného života. Každý z nás dostáva v rodine všetko, čo prispieva k jeho rastu, dozrievaniu a životu. Nedá sa rásť osamote, nedá sa kráčať osamelo a v izolácii, pretože napredujeme a rastieme v spoločenstve, v rodine. A Cirkev je taká. V Cirkvi máme možnosť počúvať Božie slovo, v istote, že je posolstvom, ktoré nám daroval Pán. V Cirkvi môžeme stretnúť Pána vo sviatostiach, ktoré sú ako otvorené okná, prostredníctvom ktorých k nám vstupuje Božie svetlo, sú potokmi, z ktorých čerpáme Boží život. V Cirkvi sa učíme prežívať spoločenstvo, lásku, ktorá pochádza od Boha. Každý z nás sa môže dnes sám seba opýtať: Ako žijem v Cirkvi? Keď idem do kostola, je to akoby som išiel na štadión, na futbalový zápas? Alebo do kina? Nie! Je to niečo iné! Ako chodím do kostola? Ako prijímam dary, ktoré mi Cirkev ponúka, aby som rástol a dozrieval ako kresťan? Zúčastňujem sa na živote spoločenstva, alebo idem do kostola uzavretý do svojich problémov a izolujem sa od iných? Podľa tohto prvého významu je Cirkev katolícka, pretože je domovom všetkých. Všetci sú deťmi Cirkvi a všetci sú v tomto dome.

2. Druhý význam: Cirkev je katolícka, pretože je univerzálna, rozšírená v každej časti sveta a ohlasuje evanjelium každému mužovi a žene. Cirkev nie je elitnou skupinou, netýka sa iba niektorých. Cirkev sa neuzatvára, je poslaná ku každému človeku, k celému ľudstvu. Tá istá jediná Cirkev je prítomná aj vo svojich najmenších častiach. Každý môže povedať: katolícka Cirkev je prítomná v mojej farnosti, pretože aj ona je časťou univerzálnej Cirkvi, aj v nej je plnosť Kristových darov, viera, sviatosti, kňazský úrad, je v spoločenstve s biskupom, s pápežom a je otvorená pre všetkých bez rozdielu. Cirkev sa nenachádza iba v tieni našej kostolnej veže, ale zahŕňa mnoho národov, ľudí, ktorí vyznávajú tú istú vieru, sýtia sa tou istou Eucharistiou, slúžia im tí istí pastieri. Cíťme sa byť prepojení so všetkými cirkvami, so všetkými malými či veľkými katolíckymi spoločenstvami na svete! Je to nádherné! A tiež si uvedomujme, že sme všetci účastní na misii, malé i veľké spoločenstvá, všetci musíme otvoriť svoje dvere a vychádzať von kvôli evanjeliu. Opýtajme sa: Čo robíme preto, aby sme druhým sprostredkovali radosť zo stretnutia s Pánom, radosť z príslušnosti k Cirkvi? Ohlasovať vieru a svedčiť o nej nie je úlohou niekoľkých, ale týka sa to mňa aj teba, každého z nás!

3. Tretia a zároveň posledná myšlienka: Cirkev je katolícka, pretože je „domom harmónie“, v ktorom sa jednota a rozmanitosť dokážu navzájom spojiť a vytvárať bohatstvo. Predstavme si symfóniu, ktorá znamená súzvuk a harmóniu a v ktorej spoločne znejú rôzne nástroje. Každý z nich si zachováva svoje nezameniteľné sfarbenie a tieto osobitosti zvuku vytvárajú niečo spoločné. Potom je tu niekto, kto to vedie, dirigent, a keď sa symfónia rozoznie, všetci hrajú v spoločnej harmónii, a pritom sa nestráca sa zvukový odtieň a osobitosť žiadneho z nástrojov, naopak, je docenená v maximálnej miere!

Tento pekný obraz nám pripomína, že Cirkev je ako veľký orchester, v ktorom je rozmanitosť: nie sme všetci rovnakí a nemáme byť všetci rovnakí. Všetci sme odlišní, inakší, každý má svoje vlastné schopnosti, a v tom spočíva krása Cirkvi. Každý prináša to svoje, čím ho obdaroval Boh, aby obohatil ostatných. Medzi jednotlivými zložkami je táto rozmanitosť, je to však rozmanitosť, ktorá neprináša konflikt, nie je protirečením. Je to mnohorakosť, ktorá dovolí, aby z nej vytvoril harmóniu Duch Svätý. On je pravý „hudobný majster“, on sám je harmónia. Položme si otázku: prežívame v našich spoločenstvách súlad, alebo sa medzi sebou vadíme? Ako je to v mojom farskom spoločenstve, v mojom hnutí, tam, kde som začlenený v Cirkvi? Sú tam ohovárania? Ak tam vládne ohováranie, nie je to harmónia. Je to boj. A Cirkev nie je takáto. Cirkev je harmóniou všetkých. Nikdy neohovárajme jedni druhých, nevaďme sa. Prijmime toho druhého, pripusťme určitú správnu mnohorakosť, to, že niekto je odlišný, že jeden rozmýšľa tak a druhý onak. Veď v rámci tej istej viery sa dá zmýšľať aj takto. Alebo sa snažíme o uniformitu vo všetkom? Uniformita však ubíja život. Život Cirkvi je mnohorakosť, a keď chceme túto uniformitu vnútiť všetkým, ničíme dary Ducha Svätého! Prosme Ducha Svätého, ktorý je samotným pôvodcom tejto jednoty v rozmanitosti, tejto harmónie, aby nás urobil vždy viac „katolíckymi“, čiže tými, ktorí sú v Cirkvi, ktorá je katolícka a univerzálna! Ďakujem.

8. októbra

František v rannej homílii: Nemodliť sa znamená zavrieť pred Pánom dvere

Postoje Máriinej sestry Marty a proroka Jonáša (Lk 10,38-42; Jon 3,1-10) pápež František rozobral vo svojej homílii v utorok 8. októbra. Pri rannej svätej omši v kaplnke Domu sv. Marty poukázal na ich spoločnú neschopnosť: nevedeli sa modliť. Keď Ježiš hovorí Marte, že „Mária si vybrala lepší podiel“, ide o podiel, ktorý predstavuje „modlitbu, kontemplovanie Ježiša“, povedal Svätý Otec a bližšie to vysvetlil takto:

„V očiach jej sestry to bolo strácanie času, mohlo sa jej to zdať aj ako zasnenosť: hľadieť na Pána ako nejaké užasnuté dievčatko. No Pán hovorí, že toto jej lepší podiel, pretože Mária počúvala Pána a modlila sa svojím srdcom. A Pán hovorí v tomto zmysle aj nám: ‚Prvoradá úloha vo vašom živote je modlitba.‘ Nie však modlitba slov ‚ako papagáje‘, ale modlitba srdca: hľadieť na Pána, načúvať mu, prosiť ho. Vieme, že modlitba koná zázraky.“ Svätý Otec pri týchto slovách poukázal na biblický príbeh, v ktorom modlitba priniesla zázrak obyvateľom Ninive, keď zareagovali na Jonášovu výzvu, obrátili sa a zo všetkých síl prosili o odpustenie. Poukázal však na Jonášov pomýlený postoj: Jonáš má sklon vyžadovať spravodlivosť bez milosrdenstva, podobne ako Marta má sklon k službe bez vnútorného zahĺbenia, bez modlitby.

„Sú aj ďalší takí ako je tento tvrdohlavec Jonáš, ktorí sa dožadujú spravodlivosti. On šiel a prorokoval, no v srdci si hovoril: ‚Zaslúžia si to. Tak im treba. Koledovali si o to.‘ Jonáš prorokoval, ale sa nemodlil! Neprosil Pána, aby im odpustil. Iba ich pranieroval. Tí, čo si myslia, že sú spravodliví, stávajú sa odsudzovačmi. A nakoniec, ako pokračuje Kniha proroka Jonáša, tento sa ukazuje ako egoistický človek, pretože po tom, ako Pán zachráni Ninive pre modlitbu ľudu, Jonáš sa proti Pánovi zlostí: ‚Ty si vždy taký. Ty zakaždým odpúšťaš.‘ (...) Aj my, vtedy keď sa nemodlíme, robíme to, že zatvárame pred Pánom dvere. Nemodliť sa znamená toto: zatvoriť dvere pred Pánom, aby nemohol nič urobiť. Naopak modlitba stojac pred nejakým problémom, zložitou situáciou či nešťastím, znamená otvoriť Pánovi dvere, aby vošiel. On totiž dokáže veci zmeniť, dokáže ich usporiadať, urovnať. Modliť sa znamená nasledovné: otvoriť Pánovi dvere, aby mohol niečo vykonať. Ale keď my zatvoríme, vtedy Pán nemôže urobiť nič. Pamätajme na Máriu, ktorá si vybrala lepší podiel a ktorá nám ukazuje cestu, ako otvoriť dvere Pánovi.“

Svätý Otec vyhlásil mimoriadnu synodu k problematike rodiny

Svätý Otec František vyhlásil na termín 5. – 19. októbra 2014 Tretie mimoriadne generálne zasadnutie Biskupskej synody, ktorého téma znie: „Pastoračné výzvy rodiny v kontexte evanjelizácie.” Informovalo o tom dnes Tlačové stredisko Svätej stolice. Jeho riaditeľ P. Federico Lombardi označil zvolanie synody venovanej rodinnej pastorácii za veľmi významné. Dôležitosť synodálneho postupu ďalej konkretizoval nasledovne: „Je to spôsob, akým pápež hodlá prehlbovať reflexiu a ďalšie smerovanie spoločenstva Cirkvi, so zodpovednou účasťou biskupov z rozličných častí sveta. Je správne, aby Cirkev pri reflexii a modlitbe postupovala ako spoločenstvo a aby sa v najdôležitejších otázkach, medzi ktoré patrí aj rodinná pastorácia, riadila spoločnými pastoračnými usmerneniami pod vedením pápeža a biskupov. Zvolanie mimoriadnej synody jasne ukazuje túto cestu. V tomto kontexte by navrhovanie špecifických pastoračných riešení zo strany jednotlivcov alebo lokálnych inštitúcií mohlo priniesť riziko zmätku. Je dobre mať na pamäti dôležitosť toho, aby sa postupovalo v plnom spoločenstve organizmu Cirkvi.“

Budúcoročné zasadnutie synody nesie označenie „mimoriadne“ a bude tretie v poradí tohto typu. Predchádzajúce mimoriadne zasadnutie sa konalo v roku 1985 pri príležitosti 20. výročia zakončenia Druhého vatikánskeho koncilu.

V dňoch 7. – 8. októbra v Ríme zasadá 13. riadna rada Generálneho sekretariátu Biskupskej synody pod vedením nového generálneho sekretára Biskupskej synody Mons. Lorenza Baldisseriho, za účasti jeho predchodcu v úrade Mons. Nikolu Eterovića.

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu misií 2013

Svetový deň misií Cirkev slávi v predposlednú októbrovú nedeľu. Posolstvo Svätého Otca Františka k jeho 87. ročníku, ktorý pripadá na 20. októbra 2013 a zapadá do kontextu Roka viery:

Drahí bratia a sestry,

tento rok slávime Svetový deň misií v čase, keď sa končí Rok viery, ktorý bol významnou príležitosťou na prehĺbenie nášho priateľstva s Pánom a na naše povzbudenie, aby sme ako Cirkev odvážne ohlasovali evanjelium. V tomto duchu vám chcem ponúknuť niekoľko myšlienok.

1. Viera je vzácnym darom od Boha, ktorým sa otvára naša myseľ, aby sme ho mohli poznať a milovať. Boh s nami chce nadviazať vzťah a urobiť nás účastnými na jeho živote, aby bol náš vlastný život zmysluplnejší, lepší, krajší. Boh nás miluje! Viera si však vyžaduje prijatie, vyžaduje si našu osobnú odpoveď, odvahu zveriť sa Bohu, žiť jeho lásku a byť vďačný za jeho nekonečné milosrdenstvo. Je to dar, ktorý nie je vyhradený len niekoľkým, ale ponúka sa štedro všetkým. Všetci by mali mať možnosť okúsiť radosť z toho, že sú Bohom milovaní; radosť zo spásy! A je to dar, ktorý si nemožno nechať len pre seba, ale o ktorý sa treba podeliť. Ak si ho totiž chceme nechať len pre seba, staneme sa izolovanými, sterilnými a chorými kresťanmi. Ohlasovanie evanjelia je súčasťou toho, že sme Kristovi učeníci, a je to trvalá úloha, ktorá oduševňuje celý život Cirkvi. „Misijný elán je jasným znamením zrelosti cirkevného spoločenstva” (Benedikt XVI., apoštolská exhortácia Verbum Domini, 95). Každé spoločenstvo je „dospelé”, keď vyznáva svoju vieru, slávi ju radostne v liturgii, žije lásku k blížnemu a ohlasuje bez prestania Božie slovo, pričom vychádza z vlastného „košiara“, aby ho prinieslo aj na „periférie”, predovšetkým tým, ktorí ešte nemali možnosť spoznať Krista. Pevnosť našej viery, tak osobnej, ako aj viery spoločenstva, sa meria aj schopnosťou odovzdávať ju druhým; šíriť ju, žiť ju v láske, svedčiť o nej tým, ktorých stretneme a s ktorými zdieľame cestu života.

2. Päťdesiat rokov od začatia Druhého vatikánskeho koncilu je Rok viery podnetom na to, aby si celá Cirkev znovu uvedomila svoju prítomnosť v súčasnom svete a svoje poslanie medzi ľuďmi a národmi. Misijné poslanie sa totiž netýka len geografických území, ale aj národov, kultúr i jednotlivých osôb, práve preto, že „kraje” zeme viery neprechádzajú iba ľudskými mestami a tradíciami, ale srdcom každého muža a ženy. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil ako misijnú úlohu zvlášť úlohu rozširovania hraníc viery, týkajúcu sa jednotlivých veriacich, ako aj všetkých kresťanských spoločenstiev: „Keďže Boží ľud žije v spoločenstvách – najmä diecéznych a farských – a prostredníctvom nich sa určitým spôsobom stáva viditeľným, aj tieto spoločenstvá majú vydávať svedectvo o Kristovi pred národmi“ (Ad gentes, 37). Každé spoločenstvo je teda vyzvané i pozvané osvojiť si poslanie, ktoré Ježiš zveril apoštolom – „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8) –, a to nielen ako nejaký vedľajší aspekt kresťanského života, ale ako jeho podstatný prvok. Všetci sme pozvaní na cesty sveta, aby sme po nich kráčali spolu s bratmi, vyznávali svoju vieru v Krista a svedčili o nej, stávajúc sa tak ohlasovateľmi jeho evanjelia. Vyzývam preto biskupov, kňazov, kňazské a pastoračné rady, každého zodpovedného jednotlivca i skupinu v Cirkvi, aby kládli väčší dôraz na misijný rozmer pastoračných a formačných programov, uvedomujúc si, že samotné apoštolské úsilie nie je úplné, ak neobsahuje zámer „vydávať svedectvo o Kristovi pred národmi“, a to pred všetkými národmi. Misijné poslanie nie je len programovým rozmerom kresťanského života, ale ide o paradigmatický rozmer, ktorý sa týka všetkých stránok kresťanského života.

3. Evanjelizačné dielo sa často stretá s prekážkami nielen zvonka, ale aj zvnútra samotných cirkevných spoločenstiev. Totiž pri ohlasovaní Kristovho posolstva všetkým a pri pomáhaní dnešným ľuďom, aby sa s ním stretli, majú tieto spoločenstvá niekedy slabé nadšenie, malú radosť, odvahu a nádej. Inokedy zasa prevláda názor, že hlásať pravdu evanjelia znamená páchať násilie na slobode. Pavol VI. však objasňuje: „Iste by bolo chybné, keby sme niečo vnucovali svedomiu našich bratov. Je však niečo iné, keď sa tomuto svedomiu predkladá evanjeliová pravda a spása v Ježišovi Kristovi s plnou jasnosťou a s absolútnym rešpektovaním tohto svedomia… vzdáva sa tým tejto slobode pocta“ (apošt. exhortácia Evangelii nuntiandi, 80).

Stretnutie s Kristom musíme vždy druhým predkladať s odvahou a radosťou, aby sme mohli byť nositeľmi jeho evanjelia. Ježiš prišiel k nám, aby nám ukázal cestu spásy a aby nám zároveň zveril poslanie oboznámiť s ňou všetkých ľudí, až po samý kraj zeme. Často vidíme, že sa zdôrazňuje a druhým predkladá násilie, klamstvo a chyby. Preto je naliehavo potrebné, aby v ohlasovaní a svedectve aj v našej dobe zažiaril život evanjelia, a to zo samého vnútra Cirkvi. V tomto ohľadne nemožno zabúdať na základný princíp každého evanjelizátora: nemožno ohlasovať Krista bez Cirkvi. Evanjelizácia nikdy nie je izolovanou, individuálnou a súkromnou činnosťou, ale je vždy cirkevnou aktivitou. Pavol VI. napísal: „Aj keď najneznámejší hlásateľ evanjelia, katechéta alebo duchovný pastier káže radostnú zvesť na tom najodľahlejšom mieste; keď tam zhromažďuje svoju malú cirkevnú obec alebo udeľuje sviatosti, aj keby bol len sám, vykonáva činnosť Cirkvi“ (Evangelii nuntiandi, 60). Nemá to pokladať „za svoju osobnú vec, ani ho [evanjelium] nesmie hlásať na základe svojej inšpirácie, ale len v spojení s poslaním Cirkvi a v jej mene“ (tamže).

4. V našej epoche, charakterizovanej veľkou mobilitou a komunikáciou cez nové médiá, sa navzájom stretajú národy, poznatky i skúsenosti. Celé rodiny sa často sťahujú za prácou z jedného kontinentu na druhý; výmenné pobyty odborníkov či kultúrne výmeny, turizmus a jemu podobné fenomény, podnecujú veľký pohyb osôb. Často je dokonca pre samotné farské spoločenstvá ťažké s istotou a podrobne zistiť, kto žije na ich území dlhodobo a kto len prechodne. Okrem toho na čoraz väčších územiach, ktoré boli tradične kresťanské, narastá počet tých, ktorí sa vzdialili od viery, sú ľahostajní voči náboženstvu alebo ich motivujú iné presvedčenia. Neraz si potom niektorí veriaci zvolia taký spôsob života, ktorý ich odvádza ďaleko od viery, a preto potrebujú „novú evanjelizáciu“. K tomu všetkému sa pripája fakt, že ešte veľká časť ľudstva nepočula o dobrej zvesti Ježiša Krista. Prežívame obdobie krízy, ktoré sa týka rôznych oblastí života: nielen ekonómie, financií, potravinového zabezpečenia, životného prostredia, ale aj najhlbšieho zmyslu života a základných hodnôt, ktoré ním hýbu. Aj ľudské spolunažívanie je poznačené napätiami a konfliktmi, ktoré vyvolávajú neistotu a sťažujú nájdenie cesty trvalého pokoja. V tejto zložitej situácii, keď sa zdá byť horizont prítomnosti a budúcnosti zahalený nebezpečnými mrakmi, je ešte naliehavejšie potrebné prinášať s odvahou do každého prostredia Kristovo evanjelium ohlasujúce nádej, zmierenie, spoločenstvo, Božiu blízkosť, jeho milosrdenstvo a spásu, a tiež to, že Božia láska je schopná poraziť temnoty zla a priviesť človeka na cestu dobra. Ľudia dnešnej doby potrebujú bezpečné svetlo, ktoré osvetľuje ich cestu a ktoré im môže dať len stretnutie s Kristom. Naším svedectvom a láskou prinášajme tomuto svetu nádej, ktorú nám dáva viera! Misijné poslanie Cirkvi nie je prozelytizmom, ale je svedectvom o živote, ktorý osvetľuje cestu, prináša nádej a lásku. Cirkev – opakujem ešte raz – nie je len charitatívnou organizáciou, alebo firmou či mimovládkou, ale je to spoločenstvo osôb, ktoré oživuje pôsobenie Ducha Svätého, ktoré zažili a zažívajú úžas nad stretnutím s Ježišom Kristom a želajú si podeliť sa o túto skúsenosť hlbokej radosti; podeliť sa o posolstvo o spáse, ktorú nám priniesol Pán. Na tejto ceste vedie Cirkev Duch Svätý.

5. Chcel by som povzbudiť všetkých, aby boli nositeľmi Kristovej dobrej zvesti a som zvlášť zaviazaný misionárom a misionárkam, kňazom fidei donum, rehoľníkom a rehoľníčkam i čoraz väčšiemu počtu veriacich laikov, ktorí prijali Pánovo pozvanie a zanechali svoju vlasť, aby mohli slúžiť evanjeliu v iných krajinách a kultúrach. No chcel by som tiež zdôrazniť, že aj samotné mladé cirkvi sa veľkodušne zapájajú do misijného pôsobenia v iných miestnych cirkvách, ktoré sa dostali do problémov – neraz sú to cirkvi s dávnou kresťanskou tradíciou –, pričom sviežosť a entuziazmus ich prežívania viery obnovuje v týchto cirkvách život a dáva im nádej. Pre každú partikulárnu cirkev i pre každé spoločenstvo je obohatením, ak žije v tomto univerzálnom duchu a odpovedá na Ježišovo poverenie „choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28, 19). Poskytovanie misionárov a misionárok nikdy nie je pre ňu stratou, ale je ziskom. Vyzývam preto všetkých, ktorí zbadajú takéto povolanie, aby podľa svojho životného stavu veľkodušne odpovedali na hlas Ducha a nemali strach ochotne poslúchnuť Pána. Vyzývam aj biskupov, rehoľné rodiny, komunity a všetky kresťanské združenia, aby prezieravo a rozvážne podporili misijné povolanie ad gentes a pomohli cirkvám, ktoré na posilnenie kresťanských komunít potrebujú kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky i laikov. V tomto zmysle by mali byť voči sebe navzájom pozorné aj partikulárne cirkvi, ktoré sú súčasťou rovnakej biskupskej konferencie alebo regiónu: je dôležité, aby cirkvi bohatšie na povolania veľkodušne pomáhali tým, ktoré trpia ich nedostatkom.

Zároveň vyzývam aj misionárov a misionárky – osobitne kňazov z hnutia fidei donum a laikov –, aby s radosťou prežívali svoju vzácnu službu v miestnych cirkvách, do ktorých sú poslaní, a aby svoju radosť a svoje skúsenosti prinášali svojim domovským cirkvám, pripomínajúc si – podobne ako Pavol a Barnabáš – svoju misijnú cestu: „Rozpovedali, aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14, 27). Tieto skúsenosti sa môžu stať cestou pre isté „navrátenie“ viery, keďže prinášajú sviežosť mladých cirkví. Cirkvi s dávnou kresťanskou tradíciou tak môžu pri vzájomne obohacujúcej výmene skúseností na ceste nasledovania Pána znovu nájsť entuziazmus a radosť zo zdieľanej viery. Starosť o všetky cirkvi, ktorú rímsky biskup zdieľa s bratmi biskupmi, nachádza dôležitú konkrétnu podobu v úsilí Pápežských misijných diel, ktorých poslaním je oživovať a prehlbovať misijné povedomie každého pokrsteného a každej komunity; pripomínať potrebu hlbšej misijnej formácie celého Božieho ľudu, ale aj zvyšovať citlivosť kresťanských komunít, aby pri šírení evanjelia vo svete poskytli svoju pomoc.

Nakoniec chcem spomenúť kresťanov v rôznych častiach sveta, ktorí sa dostávajú do vážnych ťažkostí, ak chcú verejne vyznávať svoju vieru a dosiahnuť rešpektovanie práva na jej dôstojné prežívanie. Sú to naši bratia a sestry, odvážni svedkovia – ktorých je ešte viac ako bolo mučeníkov v prvých storočiach – podstupujúci s apoštolskou vytrvalosťou rôzne aktuálne formy prenasledovania. Nemálo z nich riskuje pre vernosť Kristovmu evanjeliu aj svoj život. Chcel by som vás uistiť, že sa modlím za týchto jednotlivcov, rodiny a spoločenstvá, ktoré znášajú násilie a netoleranciu a spolu s Ježišom im opakujem jeho utešujúce slová: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).

Benedikt XVI. nás vyzval: „,Pánovo slovo sa šírilo a oslávilo‘ (2 Sol 3,1): nech tento Rok viery ešte viac posilní vzťah s Kristom, Pánom, lebo iba v ňom je istota do budúcnosti a záruka pravej a trvalej lásky“ (apošt. list Porta fidei, 15). To je aj moje blahoprianie k tomuto Svetovému dňu misií. Zo srdca žehnám všetkých misionárov a misionárky, ako aj tých, ktorí ich sprevádzajú a pomáhajú im v tomto základnom poslaní Cirkvi, aby mohlo evanjeliové posolstvo zaznieť vo všetkých kútoch sveta a aby sme my služobníci evanjelia a misionári mohli zakúsiť „príjemnú a útechyplnú radosť z evanjelizácie“ (Pavol VI., apošt. exhortácia Evangelii nuntiandi, 80).

Vo Vatikáne 19. mája 2013, na sviatok Zoslania Ducha Svätého

7. októbra

Papež František: Necháme si život psát Bohem anebo si jej chceme psát sami?

Vatikán. Nechme si psát svůj život Bohem. Tato pobídka zazněla dnes v kázání papeže Františka, který se při ranní eucharistii v kapli Domu sv. Marty pozastavil u postavy Jonáše (Jon 1,1-2,1.11) a milosrdného Samaritána (Lk 10,25-27). „Někdy se stane, poznamenal, že také křesťan, katolík utíká před Bohem, zatímco hříšník, o kterém se má za to, že je vzdálen Bohu, Pánův hlas uslyší.“

Jonáš slouží Pánu, modlí se hodně a koná dobré skutky, ale když jej Pán zavolá, začíná utíkat. Papež František zaměřil svoji homilii na otázku útěku před Bohem. Jonáš, zdůraznil papež, „měl svoje dějiny napsány“ a „nechtěl být rušen“. Pán jej posílá do Ninive a on „nastoupí na loď do Španělska a uteče před Pánem“:

„Útěk před Bohem. Je možné utíkat před Bohem a přitom být křesťany, katolíky, členy Katolické akce, kněžími, biskupy, papežem... všichni můžeme utíkat před Bohem! Je to každodenní pokušení. Nenaslouchat Bohu, nenaslouchat Jeho hlasu, neslyšet Jeho nabídku, Jeho pozvání v srdci. Je možné utíkat rovnou, ale jsou také jiné způsoby útěku před Bohem, trochu vychovanější, sofistikovanější. Evangelium ukazuje polomrtvého člověk ležícího na zemi. Náhodou šel kolem nějaký kněz, důstojný, dobře oděný, bezvadný. Viděl jej a řekl si: »Přijdu pozdě na mši« a šel dál. Neslyšel tam Boží hlas.“

Potom přejde kolem levita, pokračoval papež, a možná si myslí: „Pokud se jej ujmu a on bude mrtvý, zítra budu muset jít k soudci podat svědectví...“ Šel tedy dál. Také on „utekl před Božím hlasem“, poznamenal papež a dodal: „Jenom jediný je schopen vnímat Boží hlas, ten, který obvykle před Bohem utíká, hříšník, Samaritán.“ Je to „hříšník, vzdálený Bohu“ a přece „uslyšel Boží hlas a přiblížil se. Samaritán, poznamenel papež, nebyl zběhlý v náboženské praxi, v dobrých mravech a také teologicky byl pomýlený“, protože Samaritáni „se domnívali, že Bůh se má uctívat jinde než chce Pán“. A přece Samaritán „pochopil, že jej volá Bůh a neutekl. Stal se bližním, obvázal tomu člověku rány, naložil jej a odvezl do útulku a postaral se o něho. Ztratil celý večer.“

„Kněz přišel na mši včas a všichni věřící byli spokojeni. Levita měl klidný den, jak předpokládal, protože neměl žádné nepříjemné jednání se soudcem a podobně... Ale proč Jonáš utekl před Bohem? Proč kněz utekl před Bohem? Proč utekl levita? Protože měli uzavřené srdce, a když máš zavřené srdce, nemůžeš vnímat Boží hlas. Samaritán, který byl na cestách, však „uviděl a pocítil soucit“. Měl otevřené srdce, byl lidský. A lidskost jej přiblížila.“

„Jonáš, řekl dále papež, měl svůj život naplánován. Chtěl si psát svoje dějiny sám, podobně jako kněz a levita měl „plán práce.“ Avšak tento hříšník, totiž Samaritán „nechal Boha, aby mu psal život. Onen večer se změnilo všechno, protože Pán jej sblížil s oním těžce zraněným chudákem, pohozeným na cestě“:

„Ptám se sebe a ptám se i vás: necháme si psát život, svůj život Bohem anebo si jej chceme psát sami? Je otázka chápavosti: jsme chápaví vůči Božímu Slovu? »Ano, chci být chápavý.« Jsi však schopen naslouchat, vnímat? Jsi schopen nacházet Boží Slovo v každodenních událostech anebo se řídíš vlastními idejemi a nenecháváš se překvapit Pánem, který k tobě mluví?“

„Tři lidé na útěku před Bohem – shrnul papež – a další v neregulérní situaci. Ten však dovede naslouchat, otevřít srdce a neutéci.“ Jsem si jist, řekl dále papež, že všichni vidíme, že „Samaritán, hříšník před Bohem neutekl. Kéž nás Pán uschopní vnímat Jeho hlas, Pánův hlas, který nám říká: Jdi a jednej také tak.“

6. októbra

Pápež František na Anjel Pána: „Pane, daj nám väčšiu vieru!“

Svätý Otec František sa v nedeľu 6. októbra 2013 napoludnie z okna svoje pracovne pomodlil s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra modlitbu Anjel Pána. Nasleduje plné znenie jeho príhovoru pred touto modlitbou.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ponajprv chcem vzdať vďaku Bohu za ten deň, ktorý som predvčerom prežil v Assisi. Pomyslite, bola to moja prvá návšteva Assisi, a bol to veľký dar, vykonať si túto púť práve na sviatok sv. Františka. Ďakujem ľuďom z Assisi za srdečné prijatie: veľká vďaka!

Dnešná stať z evanjelia sa začína takto: «Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“» (Lk 17,5-6). Zdá sa mi, že túto prosbu si môžeme osvojiť my všetci. Aj my, tak ako apoštoli, povedzme Pánu Ježišovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Áno, Pane, naša viera je malá, naša viera je slabá, krehká, ale predkladáme ti ju takú, aká je, aby si jej dal vzrásť. Pozdáva sa vám, že by sme všetci spoločne zopakovali toto vzývanie: „Pane, daj nám väčšiu vieru!“? Urobíme to? Všetci: Pane, daj nám väčšiu vieru! Pane, daj nám väčšiu vieru! Pane, daj nám väčšiu vieru! - Dá nám v nej rásť, bezpochyby.

A ako nám Pán odpovedá? Odpovedá: «Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás.» (v. 6). Horčičné zrnko je maličké, ale Pán hovorí, že stačí takáto viera, malá, ale opravdivá, úprimná, aby sme dokázali vykonať veci ľudsky nemožné, nemysliteľné. A je to pravda! Všetci poznáme jednoduchých, ponížených ľudí, avšak s mimoriadne silnou vierou, ktorí naozaj prenášajú vrchy! Pomyslime si napríklad na niektoré mamy a otcov, ktorí musia zvládať veľmi ťažké situácie; alebo na niektorých chorých, aj veľmi vážne chorých, ktorí vyžarujú pokoj na toho, kto ich príde navštíviť. Práve pre svoju vieru sa títo ľudia nevystatujú tým, čo robia, naopak, hovoria tak ako to Ježiš žiada v evanjeliu: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ (Lk 17,10). Koľko ľudí medzi nami má túto vieru, silnú, pokornú a prinášajúcu toľko dobra!

V tomto mesiaci októbri, ktorý je venovaný osobitne misiám, myslime na veľký počet misionárov, mužov a žien, ktorí preto, aby prinášali evanjelium, prekonali prekážky každého druhu, naozaj obetovali život, tak ako hovorí svätý Pavol Timotejovi: «Preto sa nehanbi za svedectvo o našom Pánovi ani za mňa, jeho väzňa, ale trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha.» (2 Tim 1,8). Toto sa však týka všetkých: každý z nás vo svojom každodennom živote môže vydávať svedectvo o Kristovi, s Božou silou, so silou viery. S tou maličkou vierou, ktorú máme, ale ktorá je silná: s touto silou vydávajme svedectvo o Ježišovi Kristovi. Buďme kresťanmi životom! Naším svedectvom!

A ako načerpáme túto silu? Načerpáme ju od Boha v modlitbe. Modlitba je dýchaním viery. V dôvernom vzťahu, vo vzťahu lásky, nemôže chýbať dialóg, a modlitba je dialóg duše s Bohom. Október je aj ružencový mesiac a v túto prvú nedeľu je tradíciou modliť sa vzývanie Matky Božej z Pompejí, Preblahoslavenej Panny Márie Ružencovej. Duchovne sa pripájame k tomuto úkonu dôvery v našu Matku a prijímame z jej rúk ruženec. Ruženec je školou modlitby, ruženec je školou viery!“

Po modlitbe Anjel Pána pápež pripomenul veriacim včerajšiu beatifikáciu v Modene na severe Talianska. Nový blahoslavený Rolando Rivi položil život za vieru ako 14-ročný v roku 1945 pri vypuknutí násilností proti kňazom, ktorí v Božom mene odsúdili vtedajšie povojnové zverstvá. Jedinou vinou 14-ročného Rolanda bolo to, že ako študent malého seminára mal na sebe cirkevný odev. Pápež František povedal: „Viera v Ježiša víťazí nad duchom sveta! Poďakujme Bohu za tohto mladého mučeníka, hrdinského svedka evanjelia. Koľko štrnásťročných mladých má dnes pred očami tento príklad: odvážny mladík, ktorý vedel, kade má ísť, poznal vo svojom srdci Ježišovu lásku a položil pre neho život. Je to krásny príklad pre mladých.“

Svätý Otec pri tejto príležitosti tiež opakovane vyzval k modlitbe za obete stroskotania lode s päťsto africkými utečencami na palube pri talianskom ostrove Lampeduse vo štvrtok 3. októbra. Pri tragédii zahynula viac ako polovica pasažierov.

„Chcem si spolu s vami pripomenúť tých, ktorí prišli o život tento štvrtok pri Lampeduse. Modlime sa všetci v tichu za týchto našich bratov a sestry: ženy, mužov, deti... Nech zaplače naše srdce. Modlime sa v tichosti.“

Nasledovala modlitba v tichu. Na záver pápež František pozdravil jednotlivé skupiny prítomných, osobitne členov Komunity sv. Egídia z rozličných častí Ázie a tiež skupinu peruánskej národnosti, ktorá za sprievodu dychovej hudby priniesla na pleciach veľký procesiový obraz Ukrižovaného Krista.

4. októbra

Príhovor pápeža Františka sestrám klariskám v Assisi

Príhovor Svätého Otca klauzúrnym sestrám klariskám pri príležitosti návštevy Baziliky sv. Kláry v Assisi 4. októbra 2013. Stretnutie sa uskutočnilo v chórovej kaplnke baziliky.

Myslel som si, že toto stretnutie bude, ako sme to mali dvakrát v Castel Gandolfe, v kapitulnej sieni, len so sestrami, ale priznám sa vám, že nemám odvahu poslať preč kardinálov... Urobíme to teda takto.

Veľmi vám ďakujem za prijatie a za modlitby za Cirkev. Keď sestra v klauzúre zasvätí celý svoj ​​život Pánovi, nastáva premena, ktorú nikdy celkom nepochopíme. Podľa bežného uvažovania by sme si mohli myslieť, že sa táto sestra izoluje, sama s Absolútnom, sama s Bohom, že je to život asketický, kajúci. Taká cesta však neprislúcha katolíckej klauzúrnej sestre, ba ani kresťanskej. Cesta vedie vždy cez Ježiša Krista! Ježiš Kristus je v strede vášho života, vášho pokánia, vášho komunitného života, vašej modlitby, a aj modlitby vo všeobecnosti. Táto cesta vedie k pravému opaku predstavy o nejakej asketickej klauzúrnej sestre. Ak kráča cestou kontemplácie Ježiša Krista, modlitby a kajúcnosti spolu s Ježišom Kristom, stáva sa hlboko ľudskou. Klauzúrne sestry sú povolané k tejto hlbokej ľudskosti, takej ľudskosti, akú má Matka Cirkev, ľudskosti v porozumení všetkému, čo súvisí so životom, vedieť pochopiť ľudské problémy, vedieť odpúšťať, vedieť prosiť Pána za ľudí. Je to vaša ľudskosť. Vaša ľudskosť sa uberá touto cestou vtelenia Slova, cestou Ježiša Krista. Čo je poznávacím znakom takejto sestry, ktorá je ľudská? Radosť! To, keď je tu táto radosť. Je mi smutno, keď stretávam sestry, ktoré nie sú radostné. Možno sa usmievajú, ale úsmevom letušky. Nie úsmevom radosti, ktorá vychádza z vnútra.

Stále s Ježišom Kristom. Keď som dnes počas svätej omše hovoril o Ukrižovanom Kristovi, povedal som, že František ho kontemploval s jeho otvorenými očami, s otvorenými ranami, so stekajúcou krvou. A toto je vaša kontemplácia: realita. Realita Ježiša Krista. Nie abstraktné predstavy, pretože tie vysušujú rozum. Kontemplácia rán Ježiša Krista. Ježiš si ich odniesol so sebou do neba a stále ich má! Toto je cesta ľudskosti podľa Ježiša Krista: byť neustále s Ježišom, Bohočlovekom.

Preto je veľmi pekné, keď ľudia prichádzajú do hovorne kláštora, prosia o modlitbu a rozprávajú o svojich problémoch. Možno tá sestra nepovie nič mimoriadne, ale povie slová, ktoré vychádzajú práve z rozjímania Ježiša Krista. Pretože sestra je, rovnako ako Cirkev, na ceste preto, aby bola expertkou ľudskosti. Toto je vaša cesta, nie v prehnanej duchovnosti! – Prichádza mi na myseľ ako príklad zakladateľka vašich konkurenčných kláštorov, sv. Terézia. Keď za ňou prišla nejaká sestra s nejakými trápeniami, povedala kuchárke: „Daj jej zajesť rezňa!“ – Buďte teda neustále s Ježišom, majte ľudskosť Ježiša Krista. Slovo totiž prišlo v tele, Boh sa pre nás stal človekom. Toto vám dá ľudskú svätosť – veľkú, krásnu a zrelú, materskú svätosť. Cirkev chce, aby ste boli matkami. Matkami, ktoré dávajú život. Keď sa napríklad modlíte za kňazov, za seminaristov, majte k nim materský vzťah. Modlitbou im pomáhajte, aby sa stávali dobrými pastiermi Božieho ľudu. Ale nezabúdajte na rezeň svätej Terézie! Je to dôležité. Prvoradé je teda byť stále s Ježišom Kristom. Rany Ježiša Krista, Pánove rany. Pretože je skutočnosťou, že on ich mal a nechal si ich aj po Zmŕtvychvstaní.

Druhá vec, o ktorej vám chcem v krátkosti povedať, je komunitný život. Odpúšťajte si, znášajte sa navzájom, pretože život v spoločenstve nie je jednoduchý. Diabol využíva všetko, aby rozdeľoval. Niekto povie: Ja nechcem nikoho ohovárať, ale... A začína rozdelenie. To nie je správne, pretože to nikam nevedie, iba k nejednote. Pestujte medzi sebou priateľstvo, rodinný život, vzájomnú lásku. Kláštor nemá byť očistec, ale rodina. Problémy sú a budú, ale rovnako ako v rodine je nutné s láskou hľadať riešenie. Nemožno niekoho zničiť, aby sa niečo vyriešilo! A žiadne závodenie! Starajte sa o život spoločenstva, pretože keď komunita žije ako rodina, je v jej strede Duch Svätý.

Chcel som vám povedať tieto dve veci – po prvé neustála kontemplácia, stále spojenie s Ježišom – Bohom a Človekom. A ďalej komunitný život, vždy so širokým srdcom. Prepáčiť, všetko znášať, nevystatovať sa, zo srdca sa usmievať. Znamením toho všetkého je radosť. Vyprosujem pre vás túto radosť, ktorá sa rodí zo skutočnej kontemplácie a z pekného života spoločenstva. Ďakujem! Ďakujem za vaše prijatie. A prosím, nezabúdajte sa za mňa modliť, buďte také láskavé. Pred požehnaním sa ešte pomodlime k Panne Márii: Zdravas Mária...

Odpoveď pápeža Františka na otázky mladých v Assisi

Svätý Otec František sa pri pastoračnej návšteve Assisi 4. októbra 2013 stretol s mladými na námestí pred Bazilikou Panny Márie, Kráľovnej anjelov. Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca, v ktorom odpovedal na štyri otázky, ktoré mu vopred zaslali.

Drahí mladí z Umbrie, dobrý večer!

Ďakujem vám, že ste sem prišli, ďakujem vám za túto slávnosť! A rovnako vám ďakujem za vaše otázky, ktoré sú veľmi dôležité.

Teší ma, že prvú otázku predložil mladý pár. Je to pekné svedectvo! Dvaja mladí, ktorí si už vybrali, ktorí sa s radosťou a odvahou rozhodli založiť si rodinu. Je to tak, je naozaj pravda, že budovať si rodinu si vyžaduje odvahu! Vaša otázka, milí mladomanželia, sa spája s otázkou povolania. Čo je to manželstvo? Je to skutočné a osobitné povolanie, ako je aj kňazstvo a rehoľný život. Dvaja kresťania, ktorí sa zoberú, rozoznali v ich príbehu lásky pozvanie od Pána, poslanie vytvoriť z dvoch, muža a ženy, jedno telo, jeden život. Sviatosť manželstva zahalí túto lásku Božou milosťou, upevní ju v samotnom Bohu. S týmto darom, s touto istotou povolania, možno bezpečne vykročiť, nebáť sa ničoho, za jej pomoci možno spoločne čeliť všetkému!

Spomeňme si teraz na našich rodičov, našich starých rodičov a prastarých rodičov: zosobášili sa v podmienkach oveľa jednoduchších, ako sú tie naše, niektorí v čase vojny alebo krátko po vojne; niektorí emigrovali, podobne, ako aj moji rodičia. Kde nachádzali silu? Nachádzali ju v istote, že Pán je s nimi, že rodinu Boh požehnáva skrze sviatosť manželstva a že požehnané je aj poslanie rodiny privádzať na svet deti a vychovávať ich. S týmito istotami zvládali aj tie najťažšie životné skúšky. Tieto istoty boli síce jednoduché, ale pravdivé, vytvárali podporné stĺpy pre ich lásku. Ich život nebol ľahký, sprevádzali ho problémy, mnoho problémov. Ale tieto jednoduché istoty im pomáhali napredovať. Podarilo sa im vytvoriť peknú rodinu, darovať život a vychovať deti.

Drahí priatelia, takýto morálny a duchovný základ je potrebný pre budovanie dobra, ktoré takto dokáže pevne obstáť! Dnes už viac tento základ negarantujú rodiny a spoločenské tradície. Naopak, spoločnosť, do ktorej ste sa narodili, uprednostňuje právo jednotlivca pred právom rodiny; vzťahy, ktoré trvajú len dovtedy, kým sa neobjavia ťažkosti, a preto sa o vzťahoch párov, o manželských a rodinných vzťahoch často hovorí povrchným a zavádzajúcim spôsobom. Stačí sledovať niektoré televízne programy, a hneď pobadáme tento hodnotový systém! Koľkokrát si duchovní pastieri, a aj ja som sa s tým viackrát stretol, po otázke párom, ktoré sa chcú zosobášiť: „Viete, že manželstvo je na celý život?“, vypočujú takúto odpoveď: „Jaj, no my sa veľmi ľúbime, ale... ostaneme spolu pokiaľ bude trvať naša láska. Keď sa vytratí, každý sa poberie svojou stranou.“ Toto je egoizmus: keď nič necítim, seknem s manželstvom a zabudnem na to, že je to „jedno telo“, ktoré nemožno rozdeliť. Zosobášiť sa predstavuje riziko, je to riskantné! To čo nás ohrozuje, je egoizmus, pretože v každom z nás sa ukrýva rozpoltená osobnosť. Jedna nám hovorí: „Som slobodný a ide mi o toto...“ Druhá nám zase hovorí: „Ja, mne, so mnou, pre mňa...“ Egoizmus, ktorý sa zakaždým točí okolo seba a nevie sa otvoriť ostatným. Ďalší problém predstavuje táto kultúra provizória, podľa ktorej sa zdá, akoby nič nebolo definitívne. Všetko je provizórne. Ako som to už spomenul, „len pokiaľ trvá láska.“ Raz som počul jedného seminaristu, veľmi šikovného, ako povedal: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov. Potom si to ešte premyslím.“ Toto je kultúra provizória! Ježiš nás predsa nezachránil provizórne, zachránil nás navždy, definitívne!

Avšak Duch Svätý vždy dáva zrod novým odpovediam vzhľadom na nové potreby! A tak v Cirkvi vzrástla ponuka príprav pre snúbencov, kurzov prípravy na manželstvo, skupinky mladých párov vo farnostiach, rodinné hnutia... Tieto sú obrovským bohatstvom! Sú oporným bodom pre každého: pre mladých, ktorí hľadajú; pre páry nachádzajúce sa v kríze; pre rodičov, ktorí sa trápia pre svoje deti a naopak. Všetkým nám pomáhajú! Sú tu ďalej tiež rozličné spôsoby prijatia, ako pestúnska starostlivosť, adopcia, domovy náhradných rodín rôznych typov... Fantázia - dovolím si použiť toto slovo - fantázia Ducha Svätého nepozná hraníc, je ale tiež veľmi konkrétna! Chcel by som vám preto povedať, aby ste sa nebáli urobiť v živote definitívne rozhodnutia, aby ste mali strach ich urobiť. Koľkokrát som si vypočul matky, ktoré mi hovorili: „Otče, mám tridsaťročného syna a on nie a nie sa oženiť: neviem, čo mám robiť. Má krásnu snúbenicu, ale je nerozhodný.“ - „Ale pani, tak mu jednoducho prestaňte žehliť košele!“ – Tak je to! Nemajte strach urobiť definitívne rozhodnutia, ktorým je aj manželstvo: prehlbujte vašu lásku, rešpektujte jej načasovanie a jej prejavy, modlite sa a pripravte sa dobre, ale majte tiež dôveru, že Pán vás nikdy neopustí! Nechajte ho vojsť do vášho domu ako člena rodiny, on vám bude vždy oporou.

Rodina je povolanie, ktoré Boh vpísal do prirodzenosti muža a ženy, ale je tu aj ďalšie povolanie, ktoré ho dopĺňa: povolanie k celibátu a k panenstvu pre nebeské kráľovstvo. Je to povolanie, ktorým žil aj samotný Ježiš. Ako ho rozpoznať? Ako ho nasledovať? Toto je v poradí tretia otázka, ktorú ste mi položili. Niektorí z vás si možno teraz hovoria, aký je ten biskup šikovný! Položili sme mu otázky a on už má pripravené všetky odpovede, dokonca napísané! - Dostal som tieto otázky niekoľko dní vopred, preto sú mi už známe. Odpoviem vám prostredníctvom dvoch základných prvkov, ako rozpoznať toto povolanie ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu: modliť sa a kráčať v Cirkvi. Tieto dve veci patria k sebe, sú navzájom prepojené. Na začiatku každého povolania k zasvätenému životu je vždy silné zakúsenie Boha, skúsenosť, na ktorú sa nezabúda, ktorú si zapamätáme na celý život! Skúsenosť, akú mal aj František. Nedá sa s tým však nejako kalkulovať alebo si to naplánovať. Boh má pre nás vždy prekvapenia!

Je to Boh, kto povoláva. Je ale dôležité, aby sme udržiavali každodenný vzťah s ním, načúvali mu v tichosti pred svätostánkom i v našom vnútri, zhovárali sa s ním a pristupovaním k sviatostiam. Mať takýto rodinný vzťah s Pánom, to je akoby sme mali vždy otvorené okno nášho života, aby nám mohol dal počuť svoj hlas, to, čo od nás žiada. Bolo by pekné vypočuť si takéto niečo od vás, vypočuť si tu prítomných kňazov, rehoľné sestry... Bolo by to nádherné, pretože každý príbeh je jedinečný, ale všetky vychádzajú zo stretnutia, ktoré dáva osvietenie do hĺbky, ktoré sa dotýka nášho srdca a zahŕňa celého človeka: city, intelekt, zmysly, všetko. Vzťah s Bohom sa netýka len časti nás samých, týka sa všetkého. Je to láska taká veľká, taká krásna a taká opravdivá, že si zasluhuje všetko a zaslúži si všetku našu dôveru. Je tu ešte jedna vec, ktorú by som chcel jasne zdôrazniť, zvlášť v dnešný deň: panenstvo pre Božie kráľovstvo neznamená vysloviť „nie“. Znamená vysloviť „áno“! Samozrejme, obsahuje aj vzdanie sa manželského zväzku a vlastnej rodiny, ale jeho základ tvorí to „áno“, ktoré je odpoveďou na Kristovo absolútne „áno“ voči nám. A toto „áno“ nás robí plodnými.

Tu v Assisi však nie sú potrebné slová! Je tu František, je tu Klára, oni rozprávajú! Ich charizma sa aj naďalej prihovára mnohým mladým na celom svete: chlapcom a dievčatám, ktorí zanechávajú všetko, aby nasledovali Ježiša na ceste evanjelia.

Evanjelium. Chcel by som použiť slovo „evanjelium“ ako odpoveď na ďalšie dve otázky, ktoré ste mi položili, a teda na druhú a štvrtú. Jedna sa týka angažovanosti v sociálnej oblasti v tomto čase krízy, ktorá ohrozuje nádej, a ďalšia sa týka evanjelizácie, prinášania Ježišovo posolstva ďalším. Pýtali ste sa ma: Čo môžeme urobiť my? Ako môžeme prispieť v tomto smere?

Tu v Assisi, v blízkosti Porciunkuly, sa mi zdá akoby som počul hlas sv. Františka, ktorý nám opakuje: „Evanjelium, evanjelium!“. Hovorí to aj mne, vlastne, v prvom rade mne. Hovorí mi: „Pápež František, buď služobníkom evanjelia!“ Ak sa mi nepodarí byť služobníkom evanjelia, môj život nebude stáť za nič!

Ale evanjelium, drahí priatelia, nie je len o náboženstve, je o človeku, o celom človeku, hovorí o svete, spoločnosti, ľudskej civilizácii. Evanjelium je posolstvom Božej spásy pre ľudstvo. Keď však hovoríme o „spásonosnom posolstve“, nie je to iba akýsi rečnícky zvrat, nie sú to iba jednoduché či prázdne slová, ktorých je dnes tak veľa! Ľudstvo naozaj potrebuje spásu! Každodenne to vidíme, keď listujeme noviny alebo počúvame správy v televízii; ale vidíme to aj okolo nás, v ľuďoch, situáciách... a vidíme to aj na nás samých! Každý z nás potrebuje, aby bol spasený! Sami to nedokážeme, potrebujeme spásu! Spásu pred čím? Pred zlom. Zlo pôsobí, robí si svoju prácu. Ale zlo nie je neprekonateľné a kresťan zoči-voči zlu rezignuje. A vy, mladí, chcete rezignovať pred zlom, neprávosťami, ťažkosťami? Tak chcete alebo nechcete? [Mladí odpovedajú: Nie!] Tak potom dobre, to sa mi páči. Našim tajomstvom je, že Boh je väčší ako zlo, a toto naozaj platí: Boh je nekonečná láska, milosrdenstvo, ktoré nepozná hraníc, a táto Láska premohla zlo až do koreňa Ježišovou smrťou a vzkriesením. Toto je evanjelium, toto je tá Dobrá zvesť: Božia láska zvíťazila! Kristus zomrel na kríži za naše hriechy a vstal z mŕtvych. S ním dokážeme bojovať so zlom a každý deň nad ním víťaziť. Veríme tomu, či nie? [Mladí odpovedajú: Áno!] Toto „áno“ však musíte uplatňovať aj v živote! Ak verím, že Ježiš premohol zlo a spasil ma, musím Ježiša nasledovať, musím ísť Ježišovou cestou po celý život.

A tak evanjelium, toto spásonosné posolstvo, má dva ciele, ktoré sú navzájom prepojené. Prvým je prebudiť vieru, a toto je evanjelizácia. Druhým je meniť svet podľa Božieho plánu, a toto je pôsobenie kresťanov na spoločnosť. Nie sú to však dve navzájom oddelené veci, sú jediným poslaním: prinášanie evanjelia dosvedčovaného naším životom premieňa svet! Toto je tá cesta: prinášať evanjelium svedectvom nášho života.

Pozrime sa na Františka: on konal obe tieto veci mocou jediného evanjelia. František priniesol rast viery, obnovil Cirkev; a zároveň obnovil spoločnosť, urobil ju bratskejšou, ale vždy vďaka evanjeliu, vydávaním svedectva. Viete, čo raz František povedal svojim spolubratom? „Vždy ohlasujte evanjelium, a ak to bude nutné, tak aj slovami!“ - Ale ako? Dá sa ohlasovať evanjelium bez slov? - Áno, dá. Vydávaním svedectva! Najprv svedectvo, potom slová! Ale vždy je potrebné svedectvo!

Mladí z Umbrie: robte tak aj vy! Dnes vám v mene sv. Františka hovorím: Nemám zlato, ani striebro, ale niečo oveľa cennejšie, Ježišovo evanjelium. Vykročte s odvahou! S evanjeliom v srdci a v rukách, buďte svedkami viery vaším životom. Prinášajte Krista do vašich domovov, ohlasujte ho medzi vašimi priateľmi, prijímajte ho a slúžte mu v chudobných. Prinášajte Umbrii posolstvo života, pokoja a nádeje! Vy to dokážete!“

Svätý Otec sa potom s mladými pomodlil Otče náš a udelil im svoje požehnanie. Pri rozlúčke nezabudol pripomenúť:

„Prosím vás, modlite sa za mňa!“

Pápež na stretnutí s chudobnými v Assisi: Zrieknime sa ducha sveta

Príhovor pápeža Františka v Assisi počas stretnutia s chudobnými, o ktorých sa stará miestna Charita. Stretnutie sa konalo v „Sala della Spogliazione“, na mieste spojenom s historickou udalosťou Františkovho zrieknutia sa odevu a všetkého svojho vlastníctva.

Môj brat biskup povedal, že je to po prvýkrát za 800 rokov, že sem prichádza pápež. V týchto dňoch sa v novinách a iných médiách fantazírovalo: „Pápež tam ide Cirkev urobiť chudobnou!“ „Čoho sa Cirkev vzdá?“ „Zoblečie rúcha biskupov, kardinálov, odhalí sám seba“. Toto je dobrá príležitosť pozvať Cirkev, aby sa zriekala. Ale Cirkev, to sme my všetci. Všetci sme od krstu Cirkvou a všetci musíme kráčať Ježišovou cestou. Aj on sám prešiel cestou odriekania. Stal sa sluhom, služobníkom, dobrovoľne prijal uponíženie až po kríž. A ak chceme byť kresťanmi, neexistuje iná cesta. ‚Ale nemôžeme urobiť kresťanstvo trochu ľudskejším?‘ – hovoria – ‚bez kríža, bez Ježiša, bez zriekania sa?‘ Týmto spôsobom by sme sa stali kresťanmi ako cukrovinky, ako krásne torty, ako pekné sladkosti! Pekné, ale to nie sú opravdiví kresťania! Niekto povie: ‚Ale čoho sa má Cirkev zrieknuť?‘ Dnes sa musí zrieknuť veľmi vážneho nebezpečenstva, ktoré ohrozuje každého človeka v Cirkvi, všetkých: nebezpečenstva svetskosti. Kresťan nemôže žiť podľa ducha sveta. Svetskosť nás privádza k márnosti, arogancii, pýche. A toto je bôžik, nie Boh! Je to modla! A modlárstvo je najťažším hriechom!

Keď médiá hovoria o Cirkvi, domnievajú sa, že Cirkev, to sú kňazi, rehoľné sestry, biskupi, kardináli a pápež. Ale Cirkev, to je každý z nás, ako som už povedal. A my všetci sa musíme zbavovať tejto svetskosti, tohto ducha, ktorý je v rozpore s duchom blahoslavenstiev, v rozpore s Ježišovým duchom. Svetskosť nám škodí. Aké smutné je vidieť svetáckeho kresťana, zabezpečeného – ako sa domnieva – istotou, ktorú mu dáva viera a tiež zabezpečeného istotou, ktorú mu dáva svet. Nedá sa pokrivkávať na dve strany. Cirkev – my všetci – sa musí zbaviť svetskosti, ktorá vedie k márnivosti, pýche, ktorá je modloslužbou.

Sám Ježiš povedal: «Nemôžete slúžiť dvom pánom. Buď slúžiš Bohu, alebo slúžiš peniazom» (porov. Mt 6,24). V peniazoch je duch svetskosti: peniaze, márnivosť, pýcha... Touto cestou nemôžeme ísť... Je smutné zotierať jednou rukou to, čo píšeme druhou. Evanjelium je evanjelium! Boh je jediný! Ježiš sa stal služobníkom pre nás a duch sveta tu nemá čo hľadať.

Dnes som tu medzi vami. Mnohí z vás boli olúpení týmto zdivočelým svetom, ktorý nedáva prácu, nepomáha, ktorému nezáleží na tom, či sú vo svete deti zomierajúce od hladu, nezáleží mu na to, že mnohé rodiny nemajú čo jesť, nemôžu dôstojne prinášať domov chlieb, nezáleží mu na tom, že toľko ľudí musí utekať pred otroctvom a hladom a hľadať si slobodu útekom. Vidíme s veľkou bolesťou koľkokrát nachádzajú smrť, ako sa to stalo včera na ostrove Lampedusa. Dnešný deň je dňom náreku! Tieto veci spôsobuje duch sveta! Bolo by naozaj smiešne, keby kresťan – pravý kresťan –, kňaz, sestra, biskup, kardinál, pápež chceli ísť cestou tejto svetskosti, ktorá je vražedným postojom. Duchovná zosvetštelosť zabíja! Zabíja dušu! Zabíja ľudí! Zabíja Cirkev!

Keď František na tomto mieste urobil to gesto, že sa zobliekol, bol mladým chlapcom, nemal na to silu. Bola to Božia sila, ktorá ho k tomu podnietila, sila, ktorou nám Boh chcel pripomenúť, čo Ježiš povedal o duchu sveta, ako sa Ježiš modlil k Otcovi, aby nás Otec ochránil pred duchom sveta.

Dnes tu vyprosujeme milosť pre všetkých kresťanov, aby nám všetkým Pán dal odvahu k zriekaniu. Nie zrieknuť sa dvadsiatich lír, ale zrieknuť sa ducha sveta, ktorý je leprou, je rakovinou spoločnosti! Je to rakovinou pre Božie zjavenie! Duch sveta je nepriateľom Ježiša! Prosme Boha, aby nám všetkým dal túto milosť zriekať sa. Ďakujem!“

V závere stretnutia povedal Svätý Otec nasledujúce slová:

„Veľmi vám ďakujem za prijatie. Modlite sa za mňa, potrebujem to. Všetci! Vďaka!“

Nasleduje text vopred pripraveného príhovoru, ktorý Svätý Otec nepredniesol, ale zverejnil ho v písomnej podobe.

Drahí bratia a sestry,

ďakujem za vaše privítanie! Toto miesto má osobitný charakter a preto som sa tu chcel pristaviť, aj keď je program dňa veľmi plný. Tu František vyzliekol zo seba všetko čo mal, pred svojím otcom, pred biskupom a pred ľuďmi z Assisi. Bolo to prorocké gesto a bol to tiež skutok modlitby, skutok lásky a odovzdania sa Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Týmto gestom František urobil svoje rozhodnutie: rozhodnutie byť chudobným. Nie je to rozhodnutie sociologické, ideologické, je to rozhodnutie byť ako Ježiš, napodobniť ho, nasledovať ho až do krajnosti. Ježiš je Boh, ktorý sa vyzliekol zo svojej slávy. Čítame to u sv. Pavla: Kristus Ježiš, hoci má božskú prirodzenosť, vyzliekol sa zo seba samého, zriekol sa seba samého a stal sa jedným z nás, a v tomto uponížení dospel až po smrť na kríži (porov. Flp 2,6-8). Ježiš je Boh, ale narodil sa nahý, uložili ho do jasieľ, a zomrel nahý a ukrižovaný.

František sa vyzliekol zo všetkých vecí svojho svetského života, zo seba samého, aby nasledoval svojho Pána, Ježiša, aby bol ako on. Biskup Guido to gesto pochopil a okamžite sa zdvihol, objal Františka a zahalil ho svojim plášťom, a bol mu stále na pomoci a chránil ho (porov. Vita Prima, FF, 344).

Františkovo vyzlečenie sa zo šiat nám hovorí jednoducho to, čo učí evanjelium: nasledovať Ježiša znamená dať ho na prvé miesto, zrieknuť sa množstva vecí, ktoré máme a ktoré udúšajú naše srdce, zaprieť seba samých, vziať kríž a niesť ho spolu s Ježišom. Vyzliecť sa z pyšného ega a získať odstup od túžby po majetku, po peniazoch, ktoré sú bôžikom, ktorý opantáva.

Všetci sme povolaní byť chudobnými, vyzliecť sa zo seba samých. A preto sa musíme naučiť stáť pri chudobných, deliť sa s tým, komu chýba to najnutnejšie, dotknúť sa tela Kristovho! Kresťan nie je niekto, kto chudobných pretriasa svojimi ústami, nie! Je to ten, kto ich stretáva, kto im hľadí do očí, kto sa ich dotýka. Nie som tu preto, aby sa o tom písalo v novinách, ale aby som ukázal, že toto je kresťanská cesta, ktorou kráčal sv. František. Sv. Bonaventúra, keď hovorí o Františkovom zanechaní šiat, píše: «Takto teda služobník Najvyššieho Boha zostal nahý, aby nasledoval Krista nahého a ukrižovaného, predmet jeho lásky». A dodáva, že František sa takto zachránil od «stroskotania sveta» (FF 1043).

Chcel by som sa však ako pastier aj sám seba opýtať: z čoho sa má Cirkev vyzliecť?

Vyzliecť sa z každého duchovnej svetskosti, ktoré je pokušením pre všetkých; vyzliecť sa z každej činnosti, ktorá nie je pre Boha, nie je Božou; zo strachu otvoriť dvere a vyjsť v ústrety všetkým, osobitne najchudobnejším, núdznym, vzdialeným, a to bez vyčkávania; zaiste, nie aby sa stratila v stroskotaní sveta, ale aby odvážne niesla Kristovo svetlo, svetlo evanjelia, a to aj do tmy, kde nie je dobrá viditeľnosť, kde sa pritrafí aj zakopnutie; vyzliecť sa zo zdanlivej nerušenosti, ktorú dávajú štruktúry, nepochybne potrebné a dôležité, ale ktoré nikdy nesmú zatieňovať tú jedinú pravú silu, ktorá v sebe nesie: silu Božiu. On je naša sila! Vyzliecť sa z toho, čo nie je nevyhnutné, pretože kritériom je Kristus; Cirkev je Kristova! Toľko krokov sa urobilo, predovšetkým v týchto desaťročiach. Pokračujme na tejto ceste, ktorá je cestou Kristovou, cestou svätých.

Pre všetkých, aj pre našu spoločnosť, ktorá vykazuje znaky únavy, ak sa chceme zachrániť od stroskotania, je nevyhnutné nasledovať cestu chudoby, ktorá neznamená biedu – proti tej treba bojovať – ale je to schopnosť podeliť sa, byť solidárnejšími s človekom v núdzi, dôverovať viac Bohu a menej našim ľudským silám. Mons. Sorrentino pripomenul dielo solidarity biskupa Nicoliniho, ktorý pomohol stovkám Židov, keď ich ukýval v kláštoroch, a centrum tajného rozdeľovania bolo práve tu, na biskupstve. Aj toto je vyzlečenie sa, ktoré vychádza vždy z lásky, z Božieho milosrdenstva!

Na tomto mieste, ktoré sa k nám prihovára, sa chcem modliť, aby každý kresťan, Cirkev, každý muž a žena dobrej vôle dokázali vyzliecť zo seba všetko, čo nie je nepostrádateľné, aby vyšli v ústrety tomu, kto je chudobný a prosí, aby bol milovaný. Ďakujem všetkým!

Assisi: Slová pápeža kňazom, zasväteným a členom pastoračných rád

Stretnutie pápeža Františka s kňazmi, zasvätenými a členmi pastoračných rád diecézy v Katedrále sv. Rufína. Uskutočnilo sa 4. októbra 2013 o 15.30 v rámci jeho pastoračnej návštevy Assisi.

Drahí bratia a sestry diecézneho spoločenstva, pekné popoludnie!

Ďakujem vám za vaše prijatie, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, laici zaangažovaní v pastoračných radách! Aké nevyhnutné sú pastoračné rady! Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád, farár nemôže viesť farnosť bez pastoračnej rady. Toto je zásadne dôležité! [potlesk] Sme v katedrále. Tu sa uchováva krstiteľnica, kde boli pokrstení svätý František a svätá Klára, v tom čase bola táto krstiteľnica v kostole Panny Márie. Spomienka na krst je stále dôležitá! Krst je naše zrodenie ako detí Matky Cirkvi. Chcel by som vám položiť otázku: Kto z vás pozná dátum svojho krstu? Len niekoľkí... Takže máte domácu úlohu. Mama, otec, povedz mi: Kedy som bol pokrstený? Je to dôležité, pretože je to deň nášho narodenia ako Božích detí.

Jeden Duch, jeden krst, v rôznorodosti chariziem a služieb. Aký veľký dar je byť Cirkvou, patriť k Božiemu ľudu! Všetci sme Božím ľudom. V súlade, v jednote rozdielností, čo je dielom Svätého Ducha, pretože Duch Svätý je súlad a vytvára súlad. Je to jeho dar a musíme byť otvorení jeho prijatiu.

Biskup je strážcom tohto súladu. Biskup je strážcom tohto daru harmónie v rozmanitosti. Z tohto dôvodu pápež Benedikt XVI. chcel, aby pastoračná činnosť v pápežských františkánskych bazilikách bola začlenená do diecéznej. Pretože on musí vytvárať súlad, je to jeho úloha, jeho povinnosť a jeho povolanie. On má na to špeciálny dar. Som rád, že kráčate správne touto cestou, v prospech všetkých, v pokojnej spolupráci a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali. Pastoračná návšteva, ktorá sa skončila nedávno, a diecézna synoda, na ktorú sa pripravujete, sú intenzívne okamihy vzrastu tejto Cirkvi, ktorú Boh požehnal zvláštnym spôsobom. Cirkev rastie, ale nie vďaka obracaniu iných na vieru: nie, nie! Cirkev sa nerozširuje vďaka prozelytizmu. Cirkev rastie pre príťažlivosť, príťažlivosť svedectva, ktoré každý z nás vydáva Božiemu ľudu. [potlesk]

Teraz by som chcel stručne poukázať na niektoré aspekty života vášho spoločenstva. Nechcem povedať niečo nové, ale utvrdiť vás v tom najdôležitejšom, čo charakterizuje životnú cestu vašej diecézy.

1. Prvou vecou je načúvať Božiemu slovu. Cirkev je toto: je spoločenstvo – to povedal biskup. Je spoločenstvom, ktoré s vierou a láskou počúva Pána, ktorý hovorí. Pastoračný plán, ktorý spolu žijete, zdôrazňuje práve tento základný rozmer. Je to Božie slovo, čo vzbudzuje, vyživuje a regeneruje vieru. Je to Božie slovo, ktoré sa dotýka sŕdc a obracia ich k Bohu a k jeho logike, ktorá je taká odlišná od našej. Je to Božie slovo, ktoré neustále obnovuje naše komunity... Myslím, že všetci sa môžeme trochu polepšiť v tomto ohľade. Stať sa viac poslucháčmi Božieho slova, aby sme boli menej bohatí na naše slová a viac obohatení jeho slovami. [potlesk]

Myslím na kňaza, ktorý má úlohu kázať. Ako môže kázať, ak predtým neotvoril svoje srdce, nepočúval v tichu Božie slovo? Preč s tými nekonečnými, nudnými homíliami, [potlesk] z ktorých sa nedá ničomu rozumieť! Toto je pre vás?

Myslím na otca a mamu, ktorí sú prvými pedagógmi. Ako môžu vychovávať, ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože potom sa otec a mama žalujú: ‚Tento syn...‘ Ale čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako si s ním hovoril? Cez Božie slovo, alebo cez slovo z televíznych novín? [potlesk] Otec a matka musia hovoriť Božie slovo!

A myslím na katechétov, na všetkých vychovávateľov. Ak ich srdce nie je rozohrievané Slovom, ako môžu rozohriať srdcia druhých, detí, mládeže, dospelých? Nestačí čítať Sväté písmo, musíme načúvať Ježišovi, ktorý v ňom hovorí. Je to skutočne Ježiš, kto hovorí cez Sväté písmo. Musíme byť anténami, ktoré prijímajú, sú naladené na Božie slovo, aby sme mohli byť anténami, ktoré vysielajú! Prijímame a vysielame. A je to Duch Boží, ktorý udržiava živosť Svätého písma, umožňuje pochopiť ho do hĺbky, v jeho pravom a plnom zmysle! Položme si otázku, ako jednu z otázok pred blížiacou sa synodou: Aké miesto má Božie slovo v mojom živote, v živote každého dňa? Som naladený na Boha, alebo na množstvo slov o móde alebo o mne samom? Je to otázka, ktorú si musí položiť každý z nás.

2. Druhý aspekt je kráčať. Je to jedno zo slov, ktoré rád používam, keď hovorím o kresťanovi a o Cirkvi. Ale pre vás má zvláštny význam. Začínate diecéznu synodu a synoda znamená kráčať spolu. Myslím, že toto môže byť naozaj najkrajšia skúsenosť, akú môžeme zažiť: patriť k jednému ľudu na ceste, na ceste dejinami spolu so svojím Pánom, ktorý kráča uprostred nás! Nie sme izolovaní, nekráčame sami, sme súčasťou jediného Kristovho stáda a on kráča spolu s nami.

Tu stále myslím na vás kňazov, a dovoľte mi, aby som sa zaradil medzi vás. Čo by mohlo byť pre nás krajšie, ako kráčať s naším ľudom? Je to pekné! Keď si myslím na tých farárov, ktorí poznali svojich ľudí z farnosti po mene a chodievali ich vyhľadať, [potlesk] tak ako mi to aj jeden povedal: „Poznám aj mená psov v každej rodine!“ Ešte aj to meno psa poznali. Aké pekné to bolo, všakže? Čo môže byť krajšie? Často to opakujem: Kráčajme s naším ľudom, niekedy vpredu, niekedy uprostred, niekedy vzadu. [potlesk] Vpredu, aby sme spoločenstvo viedli, uprostred na povzbudenie a podporu, vzadu, aby sme ho udržali pohromade, aby nikto nezostal veľmi, veľmi vzadu, aby ho udržali pohromade a tiež z iného dôvodu: Lebo ľudia majú ‚cit‘! Zmysel pre nachádzanie nových ciest pre napredovanie, majú ‚cit pre vieru‘ – ‚sensus fidei‘, ako hovoria teológovia. Čo môže byť krajšie? A na synode musíme mať aj to, čo hovorí Svätý Duch laikom, Božiemu ľudu, všetkým.

Ale najdôležitejšie je kráčať spolu, pracovať spolu, pomáhať si navzájom, žiadať o prepáčenie, uznať vlastné chyby a prosiť o odpustenie, ale tiež prijať ospravedlnenie ostatných a odpustiť – aké je to dôležité! Občas myslím na manželstvá, ktoré sa po mnohých rokoch rozpadajú. ‚Nerozumieme si, vzdialili sme sa‘ Možno nevedeli poprosiť načas o prepáčenie. Možno nevedeli včas odpustiť. Novomanželom stále dávam túto radu: Hádajte sa, koľko chcete. Ak lietajú taniere, nech si lietajú. Ale nikdy neukončite deň bez zmierenia! Nikdy! [potlesk] Ak sa manželstvá naučia povedať ‚Prepáč, bol som unavený‘, alebo prejaviť malé gesto pokoja a každý deň začínať život odznovu, toto je také malé pekné tajomstvo, ako predchádzať tým bolestným rozlukám. Aké je dôležité kráčať spolu bez náhlenia sa dopredu, bez nostalgie za minulosťou. A počas putovania sa spolu rozprávame a takto sa navzájom spoznávame, rastieme ako rodina. Tu sa pýtajme sami seba: Ako kráčame? Ako napreduje život našej diecézy? Kráčame pospolu? A čo robím ja pre to, aby diecéza naozaj kráčala pospolu? Nechcel by som tu otvárať tému klebetenia, ale vy viete, že klebety vždy rozdeľujú, či nie? [potlesk]

3. Teda počúvať a kráčať; a tretí aspekt je misionársky: ohlasovať až po periférie. Aj toto som zobral z vašich pastoračných projektov. Váš biskup mi o nich nedávno hovoril. Chcem to však zdôrazniť aj preto, lebo ide o prvok, ktorý som intenzívne prežíval v Buenos Aires: dôležitosť vyjsť druhým v ústrety, na periférie, ktorými sú miesta, ale nadovšetko osoby v osobitných životných situáciách. Je to prípad diecézy, ktorú som mal predtým, Buenos Aires: tou perifériou, ktorá mi spôsobovala veľkú bolesť bolo, že som nachádzal v rodinách strednej vrstvy deti, ktoré nevedeli urobiť znak kríža. Toto je periféria, či nie? Pýtam sa vás: Sú tu v tejto diecéze deti, ktoré sa nevedia prežehnať? Pouvažujte nad tým. Toto sú skutočné existenciálne periférie, kde chýba Boh.

V prvom zmysle slova sú perifériou tejto diecézy tie jej oblasti, ktorým hrozí, že sa dostanú na okraj, mimo centra pozornosti. Ale sú to aj ľudia, ľudské osudy, poznačené skutočným nezáujmom a pohŕdaním. Sú to ľudia, ktorí sú možno fyzicky blízko „centra“, ale duchovne sú vzdialení.

Nebojte sa vychádzať von, v ústrety týmto ľuďom a týmto situáciám. Nenechajte sa zablokovať predsudkami, zvyklosťami, strnulosťou v myslení alebo v pastorácii, známym ‚vždy sa to robilo takto!‘ Na periférie však môžeme ísť jedine vtedy, ak nesieme Božie slovo vo svojom srdci a ak kráčame s Cirkvou, ako svätý František. Inak prinášame sami seba a nie Božie slovo, a to nie je dobré, to nikomu nepomôže! Nie my zachraňujeme svet, je to naozaj Pán, ktorý ho zachraňuje!

Takže, milí priatelia, nedal som vám nové recepty. Nemám ich a neverte tým, ktorí hovoria, že ich majú. Neexistujú. Ale všimol som si na putovaní vašej cirkvi krásne a dôležité aspekty, ktoré je potrebné rozvíjať a v ktorých vás chcem utvrdiť. Počúvať Slovo, bratsky spoločne kráčať, ohlasovať evanjelium na perifériách! Pán nech vám žehná, Panna Mária nech vás ochraňuje a sv. František nech vám všetkým pomáha, aby ste prežívali radosť z toho, že ste učeníkmi Pána! Ďakujem.

Príhovor pápeža Františka v ústave pre telesne postihnutých v Assisi

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri návšteve Inštitútu Serafico v Assisi, počas jeho pastoračnej návštevy 4. októbra 2013. Stretnutie s postihnutými deťmi a mládežou, personálom, dobrovoľníkmi a rodičmi detí

bolo prvým bodom programu pastoračnej cesty a uskutočnilo sa v kaplnke inštitútu.

„Sme uprostred Ježišových rán, povedala pani [Francesca Di Maolo riaditeľka Inštitútu Serafico v privítacom príhovore – pozn. prekl.]. Povedala tiež, že tieto rany potrebujú byť vypočuté, potrebujú patričnú pozornosť. Prichádza mi na myseľ, ako Pán Ježiš kráčal spolu s dvoma zarmútenými učeníkmi. Pán Ježiš im nakoniec ukázal svoje rany, a oni ho spoznali. A potom ten chlieb, v ktorom bol on sám prítomný. Môj brat Domenico [Mons. Domenico Sorrentino, biskup Assisi – pozn. prekl.] mi povedal, že na tomto mieste sa koná adorácia. Aj tento chlieb potrebuje, aby sme mu načúvali pretože Ježiš je prítomný a ukrytý za jednoduchosťou a tichosťou kúska chleba. A tu sa Ježiš ukrýva v týchto chlapcoch a dievčatách, v týchto deťoch, v týchto osobách. Na oltári sa klaniame Ježišovmu telu, v nich nachádzame Kristove rany. Ježiš skrytý v Eucharistii a Ježiš skrytý v týchto ranách... Potrebujú, aby sa im venovala pozornosť, vypočutie. Možno nie natoľko v novinách, v správach... To je pozornosť, ktorá trvá jeden, dva či tri dni, potom prichádza niečo ďalšie a ďalšie. Potrebujú byť vypočutí tými, ktorí si hovoria kresťania. Kresťan sa klania Ježišovi, kresťan hľadá Ježiša, kresťan rozoznáva Ježišove rany. A dnes my všetci cítime potrebu povedať: ‚Tieto rany musia byť vypočuté!‘ No je tu ešte niečo, čo nám dáva nádej. Ježiš je prítomný v Eucharistii, tu je Ježišovo telo. A Ježiš je prítomný medzi vami: Ježišovo telo sú Ježišove rany prítomné v týchto osobách.

No je to zaujímavé: Ježiš po svojom vzkriesení bol krásny. Nemal na svojom tele podliatiny a sinky... Bol plný krásy. Chcel si zachovať iba svoje rany, a tie si odniesol do neba. Ježišove rany sú tu a sú pred Otcom v nebi. My ošetrujeme Ježišove rany tu, a on nám z neba ukazuje svoje rany a všetkým nám hovorí: „Čakám na teba!“. Nech je tak.

Nech vás všetkých žehná Pán. Nech na nás zostúpi jeho láska, nech s nami kráča, nech nám Ježiš povie, že tieto rany sú jeho ranami a nech nám pomôže prebúdzať vnímavosť, aby sme im ako kresťania načúvali.“

Nasleduje text príhovoru, ktorý Svätý Otec nepredniesol, ale zverejnil ho v písomnej podobe.

„Drahí bratia a sestry,

moju návštevu v Assisi chcem začať s vami, všetkých vás pozdravujem! Dnes je sviatok sv. Františka a ja ako biskup Ríma som si vybral jeho meno. Práve preto som tu dnes. Moja návšteva je predovšetkým púťou lásky, aby som sa pomodlil na hrobe muža, ktorý si zobliekol seba samého a obliekol si Krista a podľa Kristovho príkladu miloval všetkých, osobitne najchudobnejších a opustených, s úžasom a jednoduchosťou miloval Božie stvorenie. Pri bránach mesta Assisi sa nachádza tento inštitút, ktorý sa nazýva doslova „Anjelský“ („Serafico“), čo je prezývka sv. Františka. Založil ho veľký františkán, blahoslavený Ludovico da Casoria.

A je správne začať práve tu. Svätý František vo svojej záveti hovorí: «Pán povedal mne, bratovi Františkovi, aby som začal takto robiť pokánie: keď som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké hľadieť na malomocných: a sám Pán ma priviedol medzi nich a bol milosrdný. A keď som sa od nich oddialil, to čo sa mi zdalo byť trpkým, sa zmenilo na sladkosť duše a tela» (FF,110).

Bohužiaľ spoločnosť je znečistená kultúrou „odpisovania“, ktorá je protikladom kultúry prijatia. A obeťami kultúry odpisovania sú predovšetkým najslabšie a najkrehkejšie osoby. V tomto dome ale vidím v činnosti kultúru prijatia. Samozrejme, ani tu nie je všetko dokonalé, ale tu sa spolupracuje na dôstojnejšom živote ľudí s vážnymi ťažkosťami. Ďakujem za tento znak lásky, ktoré nám ponúkate: toto je znak skutočnej civilizácie, ľudskej a kresťanskej! Postaviť do centra sociálnej i politickej pozornosti znevýhodnených ľudí! Niekedy sa však rodiny pri starostlivosti o nich ocitajú osamotené. Čo teda robiť? Z tohto miesta, kde je vidieť konkrétnu lásku, hovorím všetkým: znásobujme diela kultúry prijatia, diela, ktoré budú živé predovšetkým vďaka hlbokej kresťanskej láske, láske k ukrižovanému Kristovi, ku Kristovmu telu, diela, v ktorých sa spoja profesionalita, kvalifikovaná a spravodlivo odmenená práca s dobrovoľníctvom, ktoré je vzácnym pokladom.

Slúžiť s láskou a nežnosťou ľuďom, ktorí potrebujú veľa pomoci, nám pomáha rásť v ľudskosti, pretože oni sú skutočnými zdrojmi ľudskosti. Svätý František bol bohatým mladíkom, plným ideálov o sláve, ale Ježiš sa mu v osobe onoho malomocného prihovoril v tichu a zmenil ho, pomohol mu pochopiť, čo má v živote skutočnú hodnotu: nie bohatstvá, sila zbraní, pozemská sláva, ale pokora, milosrdenstvo a odpustenie.

Tu, drahí bratia a sestry, vám chcem prečítať niečo osobné, jeden z najkrajších listov aké som dostal, dar Ježišovej lásky. Napísal mi ho Nicolás, 16-ročný chlapec, ktorý je od narodenia telesne postihnutý a býva v Buenos Aires. Prečítam vám ho: „Drahý František: som Nicolás a mám 16 rokov: keďže ti nemôžem písať osobne (pretože ešte nehovorím, ani nechodím), poprosil som mojich rodičov, aby to urobili za mňa, pretože oni sú tí, čo ma poznajú najlepšie. Chcem ti porozprávať, že keď som mal šesť rokov, v mojom kolégiu, ktoré sa nazýva Aedin, páter Pablo mi udelil prvé sväté prijímanie a tento rok v novembri prijmem aj sviatosť birmovania, čo mi dáva veľkú radosť. Každú noc, odkedy si ma o to požiadal, prosím môjho anjela strážcu, ktorý sa volá Eusebio a má veľkú trpezlivosť, aby ťa ochraňoval a pomáhal ti. Buď si istý, že to robí veľmi dobre, pretože ochraňuje aj mňa a sprevádza ma každý deň! A keď nemôžem zaspať, prichádza ku mne a hrá sa so mnou!! Veľmi by sa mi páčilo prísť za tebou a vidieť ťa a prijať tvoje požehnanie i bozk: iba toto!! Posielam ti veľa pozdravov a aj naďalej prosím Eusebia, aby sa o teba staral a dával ti silu. Bozkávam ťa. NICO“.

V tomto liste, v srdci tohto chlapca je krása, láska a Božia poézia. Boh, ktorý sa zjavuje tomu, kto má jednoduché srdce, malým, pokorným, tým, ktorých často považujeme za posledných, a aj vám, drahí priatelia. Ten chlapec, keď nedokáže zaspať, hrá sa so svojim anjelom strážnym. Je to Boh, ktorý zostupuje, aby sa s ním hral.

Miestny biskup chcel, aby v kaplnke tohto inštútu bola nepretržitá eucharistická adorácia. Ten istý Ježiš, ktorého uctievame vo sviatosti, stretávame v krehkom bratovi, od ktorého sa učíme bez prekážok a komplikácií, že Boh nás miluje s jednoduchosťou srdca.

Ďakujem všetkým za toto stretnutie. Odnášam si vás so sebou, v láske a modlitbe. Ale aj vy sa modlite za mňa! Nech vás žehná Pán a Božia Matka so sv. Františkom nech vás ochraňujú.“

Po odchode z kaplnky Inštitútu Serafico sa Svätý Otec pristavil pri jednom z okien do nádvoria zaplneného ľuďmi a pozdravil ich týmito slovami:

„Dobrý deň! Pozdravujem vás. Ďakujem vám za všetko. Modlite sa za všetky deti, za chlapcov a dievčatá, za tých, ktorí sú tu, za všetkých, ktorí tu pracujú, za nich. To je veľmi pekné. Nech vás Pán žehná. Modlite sa aj za mňa! Ale vždy modlite sa vždy za, nie proti! Nech vás Pán žehná.“

Homília pápeža Františka zo svätej omše v Assisi

«Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pre múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt 11,25).

Pokoj a dobro všetkým! Týmto františkánskym pozdravom vám ďakujem za to, že ste prišli sem na námestie, tak bohaté, čo sa týka histórie a viery, aby ste sa spoločne modlili.

Aj ja som dnes, podobne, ako mnohí pútnici, prišiel vzdať chválu Pánovi za všetko, čo sa rozhodol zjaviť jednému z tých „maličkých“, o ktorých sa hovorí v evanjeliu, a to Františkovi, synovi bohatého obchodníka z Assisi. Stretnutie s Ježišom ho viedlo k tomu, že sa zriekol pohodlného a bezstarostného života aby sa stal ženíchom „Našej Panej Chudoby“ a žil ako skutočný syn Otca, ktorý je na nebesiach. Toto Františkovo rozhodnutie predstavovalo radikálny spôsob pripodobnenia sa Kristovi, zaodením sa do šiat toho, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou (porov. 2 Kor 8,9). V celom Františkovom živote predstavujú láska k chudobným a pripodobnenie sa Kristovi dva neoddeliteľne spojené prvky, dve strany tej istej mince.

Aké svedectvo pre nás vydáva sv. František dnes? Čo nám hovorí - nie slovami, to by bolo jednoduché - ale životom?

1. Prvá vec, o ktorej nám hovorí, zásadná skutočnosť, o ktorej nám vydáva svedectvo, je táto: byť kresťanmi znamená mať životodarný vzťah s osobou Ježiša, zaodieť sa ním a pripodobniť sa mu. Odkiaľ vychádza Františkova cesta ku Kristovi? Vychádza z pohľadu Ježiša na kríži. Nechať na sebe spočinúť jeho pohľad vo chvíli, keď za nás dáva svoj život a priťahuje nás k sebe. František túto skúsenosť zakúsil osobitným spôsobom v kostolíku sv. Damiána, keď sa modlil pred krížom, ktorý som si dnes mohol uctiť aj ja. Na tom kríži sa Ježiš nejaví ako mŕtvy, ale živý! Krv steká z jeho rán na rukách, nohách a boku, ale je to krv vyjadrujúca život. Ježiš nemá oči zatvorené, ale má ich doširoka otvorené: je to pohľad, ktorý hovorí k srdcu.

Kríž nám nehovorí o porážke, o zlyhaní; paradoxne nám hovorí o takej smrti, ktorá predstavuje život, ktorá dáva zrod životu, pretože nám hovorí o láske, pretože je stelesnenou Božou láskou, a láska neumiera, naopak, víťazí nad zlom a smrťou. Kto na sebe necháva spočinúť pohľad ukrižovaného Ježiša, zakusuje prerod, stáva sa «novým stvorením». Tu sa všetko začína: je to skúsenosť milosti, ktorá premieňa, skúsenosť toho, že sme milovaní nezaslúžene, napriek tomu, že sme hriešnici. Z tohto dôvodu František môže povedať to, čo hovorí sv. Pavol: «Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista» (Gal 6,14). Obraciame sa k tebe, František, a prosíme ťa: nauč nás zotrvať pred Ukrižovaným, dovoliť mu, aby na nás uprel svoj pohľad, dovoliť mu, aby nám odpustil, aby nás pretvoril svojou láskou.

2. V evanjeliu sme počuli tieto slová: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom» (Mt 11,28-29).

Toto je druhá vec, o ktorej nám František vydáva svedectvo: Kto nasleduje Krista, získava skutočný pokoj, ten, ktorý nám môže dať iba on, a nie svet. Svätého Františka si spájajú mnohí s pokojom a je to správne, ale iba málo z nich ide v tomto smere do hĺbky. Aký je to pokoj, ktorý František prijal a prežíval, a ktorý nám dnes odovzdáva? Je to Kristov pokoj, ktorý sa k nám dostáva skrze najväčšiu lásku, cez lásku kríža. Pokoj, ktorý zmŕtvychvstalý Ježiš odovzdáva svojim učeníkom, keď sa zjavuje uprostred nich.

Františkánsky pokoj nie je nasladlým sentimentom. Pekne vás prosím, takýto sv. František neexistuje! Nie je ani druhom akejsi panteistickej predstavy harmónie vesmírnych energií... Ani toto nemá nič spoločné s Františkom. Opakujem, ani toto nemá nič spoločné s Františkom, je to len predstava, akú si niektorí sami vytvorili! Pokoj sv. Františka je pokojom Kristovým, a nájde ho ten, kto „vezme na seba“ jeho „jarmo“, teda jeho prikázanie: Milujte sa navzájom ako som ja miloval vás (porov. 13,34; 15,12). A toto jarmo nemožno niesť arogantne, povýšenecky, pyšne, možno ho niesť iba v tichosti a s pokorou srdca.

Obraciame sa k tebe, František, a prosíme ťa: nauč nás byť „nástrojmi pokoja“, toho pokoja, ktorý má svoj pôvod v Bohu; pokoja, ktorý nám priniesol Pán Ježiš.

3. František začína Chválospev takto: „Najvyšší, všemocný, dobrý Pane... Buď pochválený... so všetkým svojím stvorenstvom“ (FF, 1820). Takto sa začína Chválospev sv. Františka. Láskou k celému stvorenstvu, k jeho harmónii. Svätec z Assisi vydáva svedectvo o úcte ku všetkému, čo Boh stvoril a ako to stvoril, bez ničivého experimentovania so stvorenstvom. Pomáha mu rásť do väčšej krásy a do tej podoby, ako ho Boh stvoril. No predovšetkým svedčí o úcte voči všetkému a o tom, že sme povolaní chrániť človeka, ktorému patrí miesto v centre stvorenstva, tak, ako si to želal Boh, Stvoriteľ. Nie aby bol v službe bôžikov, ktorých si sami vytvárame. Harmónia a pokoj! František bol človekom harmónie a pokoja.

Z tohto Mesta pokoja opakujem s dôrazom a s mierumilovnosťou lásky: Vážme si stvorenstvo, nebuďme nástrojmi jeho ničenia! Vážme si každú ľudskú bytosť: nech utíchnu ozbrojené konflikty, ktoré krvou máčajú zem, nech zamĺknu zbrane a nech nenávisť všade prenechá miesto láske, urážka odpusteniu a nesvornosť jednote. Počujeme volanie tých, ktorí plačú, trpia a umierajú z dôvodu násilia, terorizmu či vojen, vo Svätej zemi, tak veľmi milovanej svätým Františkom, v Sýrii, na Blízkom východe, v celom svete.

Obraciame sa k tebe, František, a prosíme ťa: vypros nám od Boha ten dar, aby v tomto našom svete bola harmónia a pokoj, úcta k stvorenstvu!

Na záver nemôžem zabudnúť na to, že Taliansko dnes oslavuje sv. Františka ako svojho patróna. Blahoprajem všetkým Talianom, prostredníctvom predsedu vlády, ktorý je tu dnes prítomný. Vyjadruje to tiež tradičné gesto odovzdania daru oleja do votívnej lampy, ktoré tento rok pripadlo práve na región Umbria. Modlime sa za taliansky národ, aby každý konal vždy pre spoločné dobro a viac hľadel na to, čo spája, než na to, čo rozdeľuje.

Prednesiem teraz slová modlitby sv. Františka za Assisi, za Taliansko a za celý svet: «Prosím ťa, ó Pane Ježišu Kriste, Otec milosrdenstva, aby si nehľadel na našu nevďačnosť, ale vždy mal na pamäti prehojné zľutovanie, ktoré si tomuto mestu preukázal, aby bolo vždy miestom a príbytkom tých, ktorí ťa skutočne poznajú a velebia tvoje požehnané a preslávne meno na veky vekov. Amen» (Zrkadlo dokonalosti, 124: FF, 1824).

3. októbra

František v rannej homílii: Pamäť spásy, nie iba spomienka

„Keď Boh príde a priblíži sa k nám, je to vždy dôvod na slávnosť,“ zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Aj dnes, 3. októbra, sa nej zúčastnili členovia Rady kardinálov, ktorí sa tento týždeň schádzajú so Svätým Otcom vo Vatikáne. Ako pápež ráno zdôraznil, že z pamiatky našej spásy sa nemá stať iba akási spomienka, ako v prípade bežných udalostí. Svätá omša, ako zdôraznil, nie je spoločenskou udalosťou, ale prítomnosťou Pána medzi nami.

Kňaz Ezdráš číta z vyvýšeného miesta knihu Zákona, ktorá sa považovala za stratenú, a dojatý ľud plače od radosti. Pápež František vychádzal z prvého čítania, ktorým bol v dnešný deň úryvok z Knihy Nehemiášovej (Neh 8,1-4a.5-6.7b-12). Svoju homíliu venoval téme pamäti. Boží ľud, ako poznamenal, „mal Zákon v pamäti, ale bola to len akási vzdialená spomienka“. V ten deň sa však „spomienka stala blízkou“ a „toto zasiahlo srdce“. Plakali „od radosti, a nie pre bolesť, pretože zakúsili blízkosť spásy“, povedal pápež a pokračoval:

„Je to dôležité nie len počas veľkých momentov dejín, ale tiež v okamihoch nášho života: všetci máme v pamäti spásu, všetci. Ale pýtam sa: ide o pamiatku, ktorá je nám blízka, alebo skôr o spomienku tak trochu vzdialenú, rozptýlenú, trochu archaickú, akoby z múzea... Môže sa nám poriadne vzdialiť, a keď túto pamiatku nemáme živo v pamäti, vstupuje do procesu istej transformácie a stáva iba akousi jednoduchou spomienkou.“

Keď táto pamiatka ustupuje do ústrania, keď sa nám vzďaľuje, „mení sa na spomienku, ale keď sa približuje, mení sa na radosť, radosť ľudu“, povedal Svätý Otec. Ide tu o istý „princíp nášho kresťanského života“. Ako uviedol pápež František, keď sa pamiatka približuje, „pôsobí dvojakým spôsobom: zahrieva srdce a prináša radosť“:

„Táto radosť je našou silou. Ide o radosť z pamiatky, ktorá je blízka. Naopak, pamiatka akoby „zovšednená“, ktorá sa vzďaľuje a stáva sa jednoduchou spomienkou, nezahrieva srdce, neprináša radosť a nedodáva silu. Stretnutie s pamiatkou je spásonosnou udalosťou, je stretnutím sa s Božou láskou, ktorý tvoril dejiny s nami, a ktorý nás zachránil; je stretnutím spásy. Byť spasenými je natoľko pekné, že si to priam žiada usporiadať slávnosť.“

Pánov príchod a priblíženie sa je tak podľa Svätého Otca vždy veľkou slávnosťou. „Častokrát máme my kresťania strach z oslavy: ale táto jednoduchá a bratská oslava je darom, ktorý prináša Pánova blízkosť,“ tvrdí pápež. Ako dodal, život „nás vedie k tomu, že sa tejto blízkosti vzdialime, k tomu, že si ju uchovávame len ako spomienku na spásu, a nie k tomu, aby sme ju mali stále v živej pamäti“. Cirkev má svoju vlastnú pamäť, hovorí Svätý Otec, a je ňou „pamiatka Pánovho utrpenia“. Aj nám, pripomína pápež, sa však stáva, že „sa nám táto pamiatka vzdiali a mení sa na spomienku, na čosi obvyklé“:

„Každý týždeň chodíme do kostola, prípadne, keď niekto zomrie, ideme na pohreb... a táto pamiatka je pre nás mnohokrát nudná, pretože nám nie je blízka. Hoci je to smutné, svätá omša sa veľakrát mení na akúsi spoločenskú udalosť, a nepriblížime sa k pamiatke Cirkvi, ktorú predstavuje Pánova prítomnosť pred našimi tvárami. Predstavme si tú peknú scénu z Knihy Nehemiášovej: Ezdráš, ktorý nechal priniesť Knihu pamäte Izraela a ľud, ktorý sa približuje jeho pamäti a plače, srdce sa zahrieva, je plné radosti, cíti, že radosť pochádzajúca od Pána je jeho silou. Je to jednoducho oslava bez akýchkoľvek obáv.“

„Prosme Pána,“ ukončil homíliu pápež František, „o milosť, aby nám jeho pamiatka bola vždy blízka, aby nám nezovšednela ako niečo zo zvyku, či z iných príčin, a nestala sa z nej jednoduchá spomienka“.

Rada kardinálov odporúča vypracovať nový návrh reformy Rímskej kúrie

Dnešný deň bol posledným dňom stretnutí pápeža Františka s Radou kardinálov. Medzi rozoberanými témami dominovala reforma kúrie a vytvorenie adekvátneho priestoru pre laikov. Podľa slov pátra Federica Lombardiho z dnešného brífingu novinárom, práca Rady kardinálov v otázke reformy Rímskej kúrie „nesmeruje k jednoduchej aktualizácii konštitúcie Pastor Bonus s okrajovými zmenami či úpravami, ale k vypracovaniu novej konštitúcie s dosť podstatnými novými prvkami.“ Vypracovanie celkom nového návrhu konštitúcie o organizácii Rímskej kúrie, „si samozrejme bude vyžadovať potrebný čas“ dodal páter Lombardi.

Ako ďalej povedal, „z uvažovania komisie je osobitne zjavný úmysel vyzdvihnúť služobný charakter kúrie voči univerzálnej Cirkvi a miestnym cirkvám, skôr v duchu subsidiarity než vykonávania centralizovanej moci.“ Toto sa vzťahuje aj na funkciu a úlohu služby Štátneho sekretariátu, „ktorý musí byť vo všetkých ohľadoch Sekretariátom pápeža; slovíčko ‚štát‘ tu nesmie dávať priestor k omylu. Tento organizmus slúži pápežovi v jeho spravovaní univerzálnej Cirkvi.“ Riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice ďalej pripomenul, že tieto usmernenia budú osobitne osožné pre nového štátneho sekretára, ktorý nastúpi od 15. októbra. Doplnil, že ôsmi kardináli diskutovali aj o hypotéze novej funkcie „moderátora kúrie“ na koordináciu medzi dikastériami a úradmi kúrie.

Osobitná pozornosť bola ďalej venovaná úlohe laikov v Cirkvi a zaistenia v rámci Rímskej kúrie adekvátneho priestoru pre rozmer laikátu. Ako povedal páter Lombardi, k tejto téme dostala Rada kardinálov množstvo podnetov z celého sveta. Ďalej informoval, že kardináli sa ešte raz vrátili aj k záležitostiam biskupskej synody, vzhľadom na blížiace sa rozhodnutie Svätého Otca o jej konaní, ktoré možno očakávať už v najbližších dňoch. Otázky reorganizácie spravovania hmotných dobier sa Rada kardinálov síce dotkla, avšak pre jej hlbšou analýzou si počká na výsledky príslušných komisií zriadených pápežom za týmto účelom.

Pracovné zasadania skupiny ôsmich kardinálov na pomoc Svätému Otcovi v spravovaní Cirkvi a v projekte reformy Rímskej kúrie sa začali v utorok 1. októbra a dnešným 3. októbrom sa skončili. Pápež František bol včera prítomný počas popoludňajšieho zasadnutia, dnes dopoludnia sa zúčastnil len krátko, pretože ho čakala audiencia k výročiu encykliky Pacem in terris. Hoci termín pre ďalšie zasadnutie Rady kardinálov ešte nebol definitívne stanovený, P. Lombardi informoval, že predbežne sa hovorilo o prvých mesiacoch nového roka. Kardináli však budú v nepretržitom kontakte medzi sebou a so Svätým Otcom aj v čase mimo plenárneho stretnutia.

Svätý Otec k tragédii neďaleko ostrova Lampedusa

„Modlime sa k Bohu za obete tragického stroskotania lode pri pobreží Lampedusy.“ Týmto tvítom pápež František reagoval na nehodu na mori, pri ktorej dnes ráno prišlo o život viac ako 90 utečencov, vrátane dvoch detí a tehotnej ženy. Plavidlo, na ktorom sa pravdepodobne nachádzalo až 500 ľudí zo Somálska a Eritrey, utrpelo vážne poškodenie pri ostrove Isola dei Conigli neďaleko Lampedusy. Pobrežnej stráži sa doteraz podarilo zachrániť viac ako 150 ľudí, medzi nimi sú aj tri desiatky detí. Napriek snahám záchranárov ostáva viac ako 250 utečencov naďalej nezvestných. Príčinou stroskotania lode po dvanásťhodinovej plavbe z Líbye mohol byť nadmerný počet ľudí na palube, hovorí sa však aj o možnom požiari. K smutnej udalosti sa Svätý Otec vrátil aj počas dnešnej audiencie s členmi stretnutia organizovaného Pápežskou radou pre spravodlivosť a pokoj pri príležitosti 50. výročia encykliky Jána XXIII. Pacem in terris. Dramatickú nehodu označil za hanbu a zopakoval výzvu, aby sa už takáto tragédia nikdy viac nezopakovala. Svätý Otec navštívil utečenecký ostrov Lampedusa v júli tohto roku, kde niekoľkokrát apeloval na politických predstaviteľov, aby zamedzili takýmto ľudským tragédiám.

Na ostrov prichádzajú utečenci už niekoľko rokov, s rastúcimi nepokojmi na Blízkom východe sa však ich počet rapídne zvyšuje. Len počas prvých šiestich mesiacov tohto roku prišlo na ostrov takmer 4-tisíc utečencov. Vylodeniu utečencov na ostrove však častokrát predchádza niekoľkodňová plavba na otvorenom mori, bez akejkoľvek stravy či tekutín. Odhaduje sa, že od roku 1994 do roku 2011 len v Sicílskom prielive zahynulo 6226 ľudí počas ciest z Líbye, Tuniska a Egypta na ostrovy Lampedusa, Pantelleria, na Maltu a na juh východného pobrežia Sicílie.

2. októbra

Katechéza generálnej audiencie: Prečo je Cirkev svätá

Generálna audiencia pápeža Františka 2. októbra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne sa začala čítaním z Božieho slova: «Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.» Po týchto slovách z Listu Efezanom (Ef 5,25-26) sa prítomným prihovoril Svätý Otec v nasledujúcej katechéze:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Kréde, po vyznaní „Verím v jednu Cirkev“, pridávame prívlastok „svätú“. Týmto potvrdzujeme svätosť Cirkvi, ktorá je jej charakteristikou, už od počiatku prítomnou vo vedomí prvých kresťanov, ktorí sa nazývali jednoducho „svätými“ (porov. Sk 9,13.32.41; Rim 8,27; 1 Kor 6,1), pretože boli presvedčení o tom, že Cirkev posväcuje Boh pôsobením Ducha Svätého.

V akom zmysle je však Cirkev svätá, keď je evidentné, že historická Cirkev mala na svojej púti počas storočí toľko ťažkostí, problémov a tmavých období? Ako môže byť Cirkev svätá, keď ju tvoria ľudia, hriešnici? Hriešni muži, hriešne ženy, hriešni kňazi, hriešne rehoľné sestry, biskupi hriešnici, kardináli hriešnici, pápež hriešnik... Je to tak! Ako môže byť takáto Cirkev svätá?

1. Pri odpovedi na túto otázku si poslúžim úryvkom z Listu sv. Pavla kresťanom do Efezu. Apoštol, použijúc ako príklad rodinné vzťahy, potvrdzuje, že „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). Kristus miluje Cirkev a úplne daroval seba samého na kríži. To znamená, že Cirkev je svätá, pretože pochádza od Boha, ktorý je svätý, je jej verný, neponechá ju napospas moci smrti a zla (porov. Mt 16,18). Je svätá, pretože Ježiš Kristus, Boží Svätý (porov. Mk 1,24), je s ňou nerozlučiteľne spojený (porov. Mt 28,20). Je svätá, pretože ju vedie Duch Svätý, ktorý ju očisťuje, premieňa, obnovuje. Nie je svätá pre naše zásluhy, ale preto, že ju posväcuje Boh, je to ovocím Ducha a jeho darov. Nestáva sa svätou naším pričinením: je to Boh, je to Duch Svätý, ktorý ju vo svojej láske posväcuje!

2. Mohli by ste namietať, že Cirkev tvoria hriešnici, čo je každodenne zrejmé. Je to pravda! Sme Cirkvou hriešnikov. My, hriešnici, sme povolaní nechať sa premieňať, obnovovať, posväcovať Bohom. V dejinách sa objavovalo pokušenie zo strany niektorých, ktorí tvrdili: Cirkev je Cirkvou iba tých, ktorí sú čistí, dokonale poctiví, a ostatní sú vylúčení. To nie je pravda, ale heréza! Cirkev, ktorá je svätá, neodmieta hriešnikov. Neodmieta nás všetkých! Nevylučuje, pretože všetkých volá, prijíma, je otvorená aj voči tým najvzdialenejším, všetkých pozýva, aby sa nechali objať milosrdenstvom, nežnosťou a odpustením Otca, ktorý každému ponúka možnosť stretnúť sa s ním a kráčať v ústrety svätosti.

„Otče, ale ja som hriešnik, mám veľké hriechy, ako sa môžem cítiť súčasťou Cirkvi?“ - Drahý brat, drahá sestra, Pán si želá, aby si pred ním vyslovil práve toto: „Pane, som tu s mojimi hriechmi!“ Je tu niekto z vás bez hriechov? Nikto! Nik z nás! Všetci nesieme svoje hriechy. Pán si však želá, aby sme mu povedali: „Odpusť mi, pomôž mi kráčať, premeň moje srdce!“ Pán môže premeniť srdce! V Cirkvi stretávame Boha, ktorý nie je sťa bezcitný sudca, ale ako Otec z evanjeliového podobenstva. Môžeš byť podobný synovi, ktorý zanechal domov, ktorý zakúsil úplné odlúčenie od Boha. Ak však nájdeš silu povedať: „chcem sa vrátiť domov“, nájdeš otvorené dvere, Boh ti vyjde v ústrety, pretože ťa neprestajne čaká. Boh ťa vždy čaká. Boh ťa objíme, pobozká a pripraví ti hostinu. Boh chce, aby sme patrili do Cirkvi, ktorá dokáže otvoriť náručie, aby doň privinula všetkých a nebola domom iba niekoľkých, ale domovom pre každého, kde sa všetci môžu nechať obnoviť, premeniť, posvätiť jeho láskou, tí najsilnejší i tí najslabší, hriešnici aj ľahostajní, tí, čo sú skľúčení a cítia sa stratení.

Cirkev všetkým ponúka možnosť kráčať po ceste svätosti, ktorá je cestou kresťana. Umožňuje nám stretnúť Ježiša Krista vo sviatostiach, osobitne vo sviatosti zmierenia a v eucharistii, prináša nám Božie slovo, dáva nám možnosť žiť v dobročinnej láske, v Božej láske voči všetkým. Opýtajme sa teda, či sa nechávame posväcovať? Sme Cirkvou, ktorá volá a s otvoreným náručím prijíma hriešnikov, dodáva odvahu, nádej, alebo sme Cirkvou, ktorá je uzavretá sama v sebe? Sme Cirkvou, v ktorej prežívame Božiu lásku, prejavujeme pozornosť voči blížnemu, v ktorej sa navzájom modlíme jedni za druhých?

3. Posledná otázka: čo môžem urobiť ja, slabý, krehký, hriešnik? Boh ti odpovedá: neboj sa svätosti, nemaj strach mieriť k výšinám, nechať sa milovať a očistiť Bohom, neboj sa dovoliť Duchu Svätému, aby ťa viedol. Nechajme sa „nakaziť“ Božou svätosťou. Ku svätosti je povolaný každý kresťan (porov. Lumen gentium, 39-42). Svätosť nespočíva predovšetkým v konaní mimoriadnych vecí, ale v tom, že necháme pôsobiť Boha. Znamená stretnutie našej slabosti so silou jeho milosti, značí dôveru v jeho činnosť, ktorá nám umožňuje žiť v láske, robiť všetko s radosťou a pokorou na Božiu slávu a pre službu blížnemu.

Francúzsky spisovateľ Léon Bloy v posledných chvíľach svojho života vyslovil jeden svoj slávny výrok: „Existuje v živote iba jeden smútok, z toho, že nie sme svätí“. Nestrácajme nádej vo svätosť, kráčajme všetci touto cestou. Chceme sa stať svätými? Pán nás všetkých očakáva s otvoreným náručím. Očakáva nás, aby nás sprevádzal na tejto ceste svätosti! Prežívajme svoju vieru s radosťou, dovoľme Pánovi, aby nás miloval. Poprosme Boha v modlitbe o tento dar pre nás i pre ostatných. Ďakujem.“

1. októbra

Homília Svätého Otca pri rannej omši s kardinálmi poradcami

Vatikán 1. októbra 2013 - Dnes ráno Svätý Otec koncelebroval svätú omšu v Dome sv. Marty spolu s členmi kardinálskej rady, s ktorou bude mať pracovné stretnutia počas troch dní až do štvrtka 3. októbra. V homílii vyslovil želanie, aby tieto stretnutia všetkým priniesli viac pokory a dôvery v Boha, aby Cirkev mohla vydávať dobré svedectvo pre ľudí.

Komentujúc dnešný úryvok evanjelia (Lk 9, 51-56), v ktorom Ježiš napomína dvoch apoštolov, ktorí chcú privolať oheň z neba na tých, ktorí ich odmietli prijať, pápež František poukázal na to, že kresťan nekráča cestou odvety, ale jeho cestou je poníženosť a miernosť. „Osoží nám premýšľať nad týmto duchom poníženosti, láskavosti a dobroty,“ povedal s poukazom na sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša, ktorej spomienku dnes Cirkev slávi a zdôraznil, že tohto ducha miernosti Pán žiada od každého nás. Sila na získanie tohto ducha spočíva „v láske, v dobročinnosti, vo vedomí, že sme v Božích rukách.“ „Ak si toto uvedomujeme, nenapadne nám zvolávať oheň z neba,“ povedal Svätý Otec. Ďalej pokračoval:

„Prichádza iný duch, duch lásky, ktorá všetko znáša, všetko odpúšťa, ktorá sa nevystatuje, je pokorná, nehľadá seba samého. Niekto môže namietať – a boli filozofi, čo tak zmýšľali – že by to znamenalo potupenie vznešenosti človeka, jeho veľkosti. Toto je neplodné myslenie! Cirkev múdro vyhlásila za svätú tú, ktorá je ponížená, maličká, dôverujúca v Boha, tichá. Urobila ju patrónkou misií!“

Sila evanjelia je práve tu, pokračoval František, „pretože evanjelium dosahuje vrchol práve v ponížení Ježiša: v pokore, ktorá sa stáva pokorenou!“ Sila evanjelia spočíva „práve v pokore, v poníženosti dieťaťa, ktoré sa nechá viesť otcovou láskou a dobrotivosťou.“

„Ako nám vravieval Benedikt XVI., Cirkev nevzrastá cestou prozelytizmu [obracania druhých], vzrastá cestou príťažlivosti, svedectva. A keď ľudia a národy, vidia toto svedectvo poníženosti, miernosti, krotkosti, cítia potrebu povedať spolu s prorokom Zachariášom: «Pôjdeme s vami!» [z prvého liturgického čítania Zach 8, 20-23] Ľudia túto potrebu cítia, keď stoja pred svedectvom lásky, tejto poníženej lásky, bez panovačnosti, v nedostatku, v pokore. Klania sa a slúži!“

„Je to jednoducho láska: klaňať sa Bohu a slúžiť druhým! A toto svedectvo dáva vzrast Cirkvi“, povedal Svätý Otec a vysvetlil, že práve tu je odpoveď, prečo rehoľná sestra „tak veľmi ponížená, ale tak veľmi dôverujúca v Boha“, akou je sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, bola vyhlásená za patrónku misií: pretože jej príklad u ľudí vyvoláva odpoveď: «Pôjdeme s vami!»

Záver homílie venoval pápež František začínajúcim konzultáciám s Radou kardinálov: „Dnes sa tu vo Vatikáne začína stretnutie s kardinálmi konzultormi, ktorí koncelebrujú pri svätej omši. Vyprosujme si od Pána, aby nás všetkých naša dnešná práca urobila pokornejšími, miernejšími, trpezlivejšími, viac dôverujúcimi Bohu, aby tak Cirkev mohla vydávať príťažlivé svedectvo ľuďom a aby pri pohľade na Boží ľud, na Cirkev, cítili túžbu ísť spolu s nami!“

30. septembra

Pápež v pondelkovej homílii: Pokoj a radosť – znamenia Božej prítomnosti v Cirkvi

Vatikán 30. septembra 2013 - Nie dokonalá organizácia a plánovanie, ale „pokoj a radosť“ sú znamením Božej prítomnosti v Cirkvi. Túto skutočnosť nám pripomenul pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty komentujúc čítania dňa.

Učeníci plní nadšenia robili projekty, plány pre budúce usporiadanie rodiacej sa Cirkvi, diskutovali o tom, kto bude najväčší a bránili v konaní dobra v mene Ježiša Krista tým, ktorí nepatrili k ich skupine. Ale Ježiš ich prekvapí, keď postaví do stredu diskusie deti: „Lebo ten, kto je medzi vami najmenší, ten je veľký“ (porov. Lk 9, 46-50). Aj v čítaní z Knihy proroka Zachariáša (8,1-8) sa hovorí o znamení Božej prítomnosti. Nie je v peknej organizácii, ani vo vláde, ktorá napreduje, ani v tom, keď je všetko čisté, všetko dokonalé, ale v starých ľuďoch, ktorí posedávajú na uliciach a v deťoch, ktoré sa hrajú. Je veľkým rizikom a chybou odsúvať starých alebo deti, zdôraznil pápež a upozornil na tvrdé Ježišovo varovanie pre tých, ktorí pohoršujú maličkých:

„Budúcnosť národa je práve tu – v starých ľuďoch a v deťoch. Národ, ktorý sa nestará o svojich starcov a o svoje deti, nemá budúcnosť, pretože nebude mať pamäť a nebude mať nádej! Starí a deti sú budúcnosťou národa! Ako často sa stáva, že ich nechávame stranou! Deti upokojíme cukríkom, hračkou: ‚Tu máš a choď.‘ A starým nedovolíme hovoriť, nenecháme si nimi ani len poradiť: ‚Sú starí, chudáčikovia... ‘“

Učeníci však nerozumeli, poznamenal Svätý Otec ďalej:

„Chápem, že učeníci chceli výkonnosť, chceli, aby Cirkev napredovala bez problémov. A to sa môže stať pokušením pre Cirkev: Cirkev dobre „fungujúca“! Cirkev dobre organizovaná! Dobre, ale bez pamäte a bez nádeje! V Cirkvi to takto nepôjde. Bude Cirkvou boja o moc, bude Cirkvou žiarlivosti medzi pokrstenými a Cirkvou všetkého toho, čo sa dostaví, keď chýba pamäť a nádej.“

Totiž životaschopnosť Cirkvi nie je určovaná dokumentmi a stretnutiami kvôli plánovaniu, aby sa veci robili dobre. Toto sú skutočnosti potrebné, ale nie sú „znamením Božej prítomnosti“:

„Znamením Božej prítomnosti je to, čo povedal Pán: «Ešte budú sedávať v uliciach Jeruzalema starci a starenky a všetci budú mať pre vysoký vek v ruke palicu. Námestia mesta budú plné chlapcov a dievčat, čo sa budú hrať na jeho uliciach.» Hra pripomína radosť, radosť Pána. A títo pokojní starci a starenky, ktorí posadávajú s palicou v ruke, nám pripomínajú pokoj. Pokoj a radosť – toto je ovzdušie Cirkvi!”

Svätý Otec zriadil „Radu kardinálov“ v pôvodnom osemčlennom zložení

Pápež František formou dnes zverejneného chirografu ustanovil „Radu kardinálov“, ktorej úlohou je pomáhať mu pri spravovaní Cirkvi a pri skúmaní projektu revízie Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus o Rímskej kúrii. Členmi novozriadenej rady sú tí istí ôsmi členovia poradnej skupiny, ktorých vymenoval už 13. apríla: Giuseppe Bertello, predseda Governatorátu Mestského štátu Vatikán, Francisco Javier Errazuriz Ossa, emeritný arcibiskup Santiaga de Chile, Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja (India), Reinhard Marx, arcibiskup Mníchova-Freisingu, Laurent Monswengo Pasinya, arcibiskup Kinshasy (Demokratická republika Kongo), Sean Patrick O’Malley, arcibiskup Bostonu, George Pell, arcibiskup Sydney, Óscar Andrés Rodríguez Maradiaga, arcibiskup Tegucigalpy (Honduras).

Obsah spomenutého dokumentu dnes bližšie vysvetlil riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice P. Federico Lombardi SJ na popoludňajšom brífingu. Zdôraznil, že táto rada, ako už napovedá sám názov, má poradný charakter. Má dva hlavné ciele: pomôcť vo vedení univerzálnej Cirkvi a študovať návrh revízie Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus o Rímskej kúrii. Predmetom konzultácií Svätého Otca s kardinálmi teda nie je iba reforma kúrie, ale aj otázky spravovania univerzálnej Cirkvi. Pre pápeža , ako povedal páter Lombardi, je aj toto veľmi dôležité, a azda ešte dôležitejšie. „Členovia novozriadenej Rady kardinálov sú známi. Ide o osem kardinálov, ktorí boli vybraní z rôznych častí sveta, pričom sú zastúpené všetky kontinenty alebo časti sveta: Južná, Stredná i Severná Amerika, Ázia, Európa, Afrika a Austrália. A ďalej je to predseda Governatorátu ako zástupca Ríma. Okrem predsedu Governatorátu sú všetci kardináli tiež arcibiskupmi, boli alebo sú arcibiskupmi veľkých diecéz, takže sú kardinálmi a zároveň zástupcami biskupstiev, ako vysoko kvalifikovaní členovia biskupského zboru. Ide teda o kardinálov pastierov, s veľkou skúsenosťou s problémami Cirkvi vo svete.“

Ako poznamenal páter Lombardi, pápež môže podľa potreby slobodne upraviť počet a zloženie Rady kardinálov. Ako ďalej vysvetlil, práca Rady kardinálov môže byť kolektívna, ale môže mať aj podobu individuálnych konzultácií. Nemusia teda pracovať výlučne skupinovo. Rada kardinálov nemá ani pevne zadefinovaný vzťah voči iným inštitúciám: „Chirograf vyslovene nehovorí o špecifickom vzťahu s inými inštitúciami, ďalšími skupinami alebo komisiami. Ale zdá sa, že je jasné, že sa prezentuje ako skupina konzília Svätého Otca, nie ako nejaká štruktúra v správe Cirkvi, aspoň nie v aktuálnej fáze. Nejde o zbor, ktorý by musel vypracovávať dokumenty a robiť rozhodnutia. Môžu predkladať návrhy, ponúkajú svoju službu pápežovi, rozhodnutia sú potom vecou pápeža.“

Hovorca Vatikánu ďalej charakterizoval celkový štýl riadenia, aký využíva pápež František, charakteristický častým konzultovaním. Poznamenal, že novozriadenú Radu kardinálov možno vnímať ako „ďalší nástroj, ktorý obohacuje vedenie Cirkvi novým spôsobom konzultácií, teda obohatenie už dostupných nástrojov Svätého Otca pre riadenie Cirkvi. Vieme, že pápež hovoril už pri niekoľkých príležitostiach a najmä tiež v poslednom rozhovore uverejnenom v La Civiltà Cattolica, že tento spôsob riadenia mu umožňuje časté využívanie konzultovania, pričom vychádza z osobnej skúsenosti. Pripomeňme aj iné formy konzultácie, ktoré pápež už využíva alebo mieni využívať: nedávno uskutočnil stretnutie s vedúcimi dikastérií kúrie, vymenoval členov komisie zameranej na ekonomicko-administratívne aspekty a hovoril výslovne o obnove metódy práce Synody. A myslím si, že v pomerne krátkej dobe sa dozvieme, aké sú nové spôsoby, prostredníctvom ktorých môže Synoda pôsobiť v riadnej alebo mimoriadnej forme. Potom je tu zaiste aj celkový rozmer návštev Ad limina. Je to nepretržitý proces načúvania a konverzácie medzi pápežom a biskupmi vo svete. A pokiaľ ide o rozhovory, vieme, že ich má mnoho, pretože jeho deň je dlhý, intenzívny, a teda zhromažďuje názory, radí sa ochotne a často. Ale samozrejme najdôležitejšími formami konzultácií v Cirkvi budú synody, ďalej zasadnutia vedúcich dikastérií s ich najbližšími spolupracovníkmi a táto skupina, ktorá bola dnes zriadená.“

Kľúčovými slovami na vyjadrenie tejto metódy riadenia sú podľa pátra Lombardiho „synodalita“ a „rozlišovanie“: „Synodalita ako myšlienka kráčať spolu: jedna Cirkev, ktorá kráča spolu so svojimi rôznymi zložkami a pápež je na ceste s touto Cirkvou. Druhým kľúčovým slovom je rozlišovanie, ktoré je hľadaním Božej vôle cez časté a vytrvalé konzultácie.“

Znenie chirografu, pápežom vlastnoručne podpísaného dokumentu, ktorým zriadil Radu kardinálov, je nasledovné:

Medzi návrhmi, ktoré vzišli z generálnych kongregácií kardinálov pred konkláve bolo aj odporúčanie zriadiť menšiu skupinu členov episkopátu pochádzajúcich z rôznych častí sveta, s ktorou by Svätý Otec mohol individuálne alebo kolektívne konzultovať osobitné otázky. Od svojho zvolenia na Rímsky stolec som mal príležitosť viac ráz uvažovať nad touto témou, presvedčený o tom, že takáto iniciatíva by bola veľmi nápomocná pri vykonávaní pastoračnej služby Petrovho nástupcu, ktorú sa mi bratia kardináli rozhodli zveriť.

Z tohto dôvodu som dňa 13. apríla oznámil zriadenie spomínanej skupiny a súčasne som určil mená tých, ktorí boli povolaní za jej členov. Teraz, po zrelej úvahe, považujem za vhodné, aby taká skupina bola prostredníctvom tohto chirografu ustanovená ako „Rada kardinálov“, s úlohou pomáhať mi v spravovaní univerzálnej Cirkvi a skúmať projekt revízie Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus o Rímskej kúrii. Táto bude pozostávať z tých istých osôb, ktoré boli už skôr určené, na ktoré sa bude možné obrátiť aj ako na radu aj jednotlivo, v záležitostiach, ktoré z času na čas budem považovať za hodné pozornosti. Spomenutá rada, ktorú si čo do počtu členov vyhradzujem zostaviť tak, ako bude najvhodnejšie, bude ďalším vyjadrením biskupského spoločenstva a pomoci pre munus petrinum [Petrov úrad], ktorú biskupský zbor rozídený po celom svete môže ponúknuť.

Vydané v Ríme u Svätého Petra 28. septembra roku 2013, v prvom roku pontifikátu.

František

29. septembra

Deň katechétov vyvrcholil svätou omšou s pápežom Františkom

Nedeľa 29. septembra sa v rámci Roka viery slávi ako Deň katechétov. Svätý Otec pri tejto príležitosti slávil o 10.30 na Námestí sv. Petra spolu so šiestimi stovkami koncelebrujúcich kňazov svätú omšu za bohatej účasti veriacich. Medzi nimi treba na prvom mieste spomenúť takmer dvetisíc katechétov z celého sveta, ktorí sa v predchádzajúcich dňoch zúčastnili na Medzinárodnom katechetickom kongrese vo Vatikáne. Po liturgických čítaniach 26. cezročnej nedele (Am 6,1.4-7, 1 Tim 6,11-16, Lk 16,19-31) pápež František v homílii poukázal na nebezpečenstvo vkladania istoty do vlastníctva vecí, ktoré nás následne oberú o našu ľudskú tvár. „Kto je katechéta?“ opýtal sa Svätý Otec. „Katechéta je kresťan, ktorý si vo svojej pamäti uchováva Boha, pamätaním na Boha sa necháva viesť v celom svojom živote a dokáže k tomu prebúdzať aj srdcia druhých.“

V závere liturgického slávenia sa v mene prítomných katechétov Svätému Otcovi poďakoval Mons. Salvatore Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorá podujatie organizovala. Svätý Otec osobitne pozdravil prítomného gréckopravoslávneho patriarchu Antiochie a celého Východu Youhannu X. Pripomenul, že jeho prítomnosť je pre nás pozvaním pokračovať v modlitbe za pokoj v Sýrii a na Blízkom východe. Pripomenul tiež nového blahoslaveného, chorvátskeho diecézneho kňaza Miroslava Bulešića, ktorý v roku 1947 položil život za vieru a bol včera v Chorvátsku blahorečený.

Homília pápeža Františka na Deň katechétov: Katechéta je živou pamiatkou Boha

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši pri príležitosti Deň katechétov v nedeľu 29. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

1. «Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione, a tým, čo sa cítia bezpeční..., čo spávajú na posteliach zo slonoviny» (Am 6,1.4), jedia, pijú, vyspevujú, zabávajú sa a nestarajú sa o ťažkosti druhých. Tieto slová proroka Amosa sú tvrdé, no robia nás ostražitými pred nebezpečenstvom, ktorému sme všetci vystavení. Čo pranieruje tento Boží posol? Čo stavia pred oči svojich súčasníkov a aj pred naše oči dnes? Riziko uvelebenia sa, pohodlnosti, svetáctva v živote a v srdci, zamerania sa v prvom rade na blahobyt. Ide o to isté, čo prežíval boháč z evanjelia, ktorý sa obliekal do vyberaných šiat a každý deň prepychovo hodoval: pre neho bolo dôležité práve toto. A chudobný, ktorý bol pri jeho bráne a nemal sa čím zasýtiť? To nebola jeho starosť, to sa ho netýkalo. Ak sa veci, peniaze, svetské záujmy, stávajú stredobodom života, zmocňujú sa nás, vlastnia nás a my strácame našu samotnú ľudskú totožnosť. Dobre si všimnite: boháč z evanjelia nemá meno, je to jednoducho «istý boháč». Veci, ktoré má vo vlastníctve, sú jeho tvárou, inú tvár nemá.

Skúsme sa však opýtať: Ako je možné, že sa niečo také vôbec deje? Ako je možné, že ľudia, azda aj my, upadáme do nebezpečenstva, že sa uzatvoríme, že si svoju istotu založíme na veciach, ktoré nás v konečnom dôsledku oberú o tvár, o našu ľudskú tvár? Toto nastáva vtedy, keď sa z našej pamäti vytráca Boh. «Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione» hovoril prorok. Ak nemáme na pamäti Boha, všetko sa nám splošťuje, všetko sa točí okolo ‚ega‘, okolo nášho blahobytu. Život, svet, tí druhí, to všetko sa rozpadáva, už na nich vôbec nezáleží, všetko sa zužuje na jeden jediný rozmer: mať. Ak stratíme z pamäti Boha, aj my sami sa rozpadávame, aj my sami sa stávame prázdnymi, strácame svoju tvár tak ako boháč z evanjelia! Kto ide za márnosťou, sám sa stane márnym – hovorí ďalší veľký prorok, Jeremiáš (porov. Jer 2,5). Sme stvorení na obraz a podobu Boha, a nie na obraz a podobu vecí, bôžikov!

2. Keď sa tak na vás pozerám, kladiem si otázku: Kto je katechéta? Je to ten, kto si v pamäti uchováva a živí pamiatku Boha, uchováva ju v sebe a dokáže ju prebudiť v druhých. Aké je to krásne: mať vo svojej pamäti Boha, tak ako Panna Mária, ktorá zoči-voči úžasnému Božiemu konaniu v jej živote nemyslí na poctu, na prestíž, na bohatstvá, neuzatvára sa do seba. Naopak. Čo robí po tom, ako prijme anjelovo zvestovanie a počne Božieho Syna? Vydáva sa na cestu, ide k staršej príbuznej Alžbete, ktorá je tiež v požehnanom stave, aby jej pomohla. A pri stretnutí s

ňou prvé, čo urobí, je rozpomienka na Božie skutky, na Božiu vernosť v jej živote, na dejiny jej národa, na naše dejiny: «Velebí moja duša Pána... lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice... jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie» (Lk 1,46.48.50).

Mária má vo svojej pamäti Boha. V tomto Máriinom speve je aj rozpomienka na jej osobný príbeh, príbeh, ktorý s ňou vytvoril Boh, jej vlastná skúsenosť viery. A tak je to u každého z nás, u každého kresťana: viera obsahuje doslova v pamäti uložený Boží príbeh s nami, pamiatku stretnutia s Bohom, ktorý koná ako prvý, ktorý tvorí a zachraňuje, ktorý nás premieňa. Viera je pamätanie si jeho slova, ktoré rozohrieva srdce, jeho spásnych činov, ktorými nám darúva život, očisťuje nás, opatruje nás a živí. Katechéta je práve taký kresťan, ktorý túto pamäť dáva do služby ohlasovania. Nie aby sa zviditeľňoval, nie aby hovoril o sebe, ale aby hovoril o Bohu, o jeho láske, o jeho vernosti. Aby vyrozprával a odovzdal všetko, čo Boh zjavil, teda náuku v jej celosti, bez uberania či pridávania.

Svätý Pavol odporúča svojmu žiakovi a spolupracovníkovi Timotejovi predovšetkým jedno: pamätaj. «Pamätaj na Ježiša Krista, vzkrieseného z mŕtvych, ktorého ja ohlasujem a pre ktorého znášam útrapy» (porov. 2 Tim 2,8-9). Apoštol však môže toto povedať preto, lebo si ako prvý v pamäti uchovával Krista, ktorý ho povolal, keď bol prenasledovateľom kresťanov, dotkol sa ho a premenil ho svojou milosťou.

Katechéta je teda kresťan, ktorý v sebe nosí Božiu pamiatku, nechá sa ňou viesť v celom svojom živote a dokáže ju prebúdzať aj v srdci druhých. Toto je náročné! Toto kladie nároky na celý život! Čím je samotný katechizmus, ak nie pamiatkou Boha, pamiatkou jeho konania v dejinách, pamiatkou toho, že sa nám stal blízkym v Kristovi, prítomným v jeho slove, vo sviatostiach, v jeho Cirkvi, v jeho láske? Drahí katechéti, pýtam sa vás: sme pamiatkou Boha? Sme naozaj ako hliadky, ktoré v druhých prebúdzajú Božiu pamiatku, ktorá rozohrieva srdce?

3. «Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione», hovorí prorok. Akou cestou sa máme vydať, aby sme neboli ľuďmi ľahkomyseľnými, ktorí svoju istotu zakladajú na sebe samých a na veciach, ale aby sme boli ľuďmi Božej pamiatky? V druhom čítaní sv. Pavol, keď píše takisto Timotejovi, dáva niektoré usmernenia, ktoré môžu naznačiť cestu aj pre katechétu, našu cestu: usilovať sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť (porov. 1 Tim 6,11). Katechéta je človekom Božej pamiatky, ak je neustále v živom vzťahu s ním a s blížnymi, ak je človekom viery, ktorý sa opravdivo spolieha na Boha a na ňom zakladá svoju istotu; ak je človekom dobročinnosti a lásky, ktorý vo všetkých vidí bratov; ak je človekom „hypomoné“, trpezlivosti a vytrvalosti, ktorá dokáže čeliť ťažkostiam, skúškam a neúspechom s pokojom a nádejou v Pánovi; ak je človekom miernym, schopným porozumenia a milosrdenstva.

Prosme Pána, aby sme všetci boli ľuďmi, ktorí uchovávajú a živia pamiatku Boha vo svojom živote a vedia ju prebúdzať v srdci druhých. Amen.

28. september

František na slávnosť archanjela Michala: Diabol sa snaží narúšať jednotu aj vo Vatikáne

Pri príležitosti dnešnej slávnosti svätého archanjela Michala, ktorý je patrónom vatikánskeho Zboru žandárstva, predsedal Svätý Otec eucharistickej slávnosti pred jaskynkou Lurdskej Panny Márie vo Vatikánskych záhradách za účasti členov tohto zboru. Vo svojej homílii poďakoval všetkým za službu, ktorú vykonávajú a okrem iného povedal:

„Prosím vás, aby ste obraňovali nielen brány či okná Vatikánu – hoci vám za to ďakujem, pretože odvádzate naozaj dobrú prácu, je to tak? – ale aby ste okrem toho obraňovali aj pred osídlami diabla tak ako svätý Michal, váš patrón, aby ste ho napodobňovali. Poviete mi: «Ale otče, do Vatikánu diabol nevstupuje: obáva sa monsignorov, obáva sa kardinálov, obáva sa pápeža. Nie, sem určite nevstupuje.» Ale on vstupuje, áno. Ubezpečujem vás, že vstupuje, čo vy na to? Vstupuje! Pýtate sa: k nám? Áno, aj ja, my všetci sme v pokušení, všetci! Všetci vieme, čo znamená také pokúšanie diabla, ktoré prichádza z tej, či onej strany. Existuje však jedno pokušenie, o ktorom by som vám chcel povedať. Hovorím tak všetkým, aj sebe samému, všetkým! Je to pokušenie, ktoré sa diablovi veľmi páči: pokušenie proti jednote, keď sú nástrahy nasmerované proti jednote tých, ktorí žijú a pracujú vo Vatikáne. Diabol sa snaží vytvárať vnútorné rozbroje, je to akýsi druh občianskej a duchovnej vojny, však? Je to vojna, ktorá sa nevedie so zbraňami, ktoré poznáme, vedie sa jazykom. Zbraňami tejto vojny sú klebety. A to, čo od vás žiadam ja, je vzájomne sa chrániť pred takýmito rečami. Klebety sú jazykom, ktorým sa vo Vatikáne hovoriť nesmie, sú zakázaným jazykom, pretože je to jazyk diabla, ktorý rozdeľuje, aby sa bratia stali nepriateľmi a on z toho vyšiel ako víťaz. Je to nebezpečenstvo, je to burina. Prosme sv. Michala, nech nám pomáha v tejto vojne, aby sme nikdy nehovorili zle o druhom a nikdy neotvárali uši klebetám.“

Papež František kázal dnes ráno (28. 9.) o nevyhnutelnosti strachu před křížem

Vatikán. Prosbou o milost neutéci ze strachu před křížem končil papež František dnešní kázání při ranní mši v kapli Domu sv. Marty. Svatý otec si vzal podnět z dnešního evangelia (Lk 9,43b-45), ve kterém Ježíš předpovídá svoje utrpení.

„Syn člověka bude vydán lidem do rukou“ – tato Ježíšova slova – řekl papež – šokovala učedníky, kteří mysleli na triumfální cestu. »Oni však té řeči nerozuměli, její smysl zůstal pro ně zahalen, takže to nepochopili … Báli se ho však na to zeptat« (Lk 9,45). „Raději o tom nemluvit,“ raději pravdu nechápat než chápat:

„Měli strach z kříže, strach z kříže. Sám Petr po slavnostním vyznání u Césareje Filipovy, kdy o tom Ježíš začal mluvit, začal Pánovi vyčítat: „Bůh uchovej. To se ti nikdy nestane.“ Měl strach z kříže. Avšak nejenom učedníci, nejenom Petr, ale sám Ježíš měl strach z kříže! Neklamal sám sebe, On věděl. Takový byl Ježíšův strach, že se tehdy na Zelený Čtvrtek potil krví. Tolik se obával, že řekl skoro totéž, co Petr. Skoro. „Otče, odejmi ode mě tento kalich, avšak ne má vůle ať se stane, ale tvá“ (Lk 22,42). S tímto rozdílem!“

Kříž v nás budí strach také během evangelizace, pokračoval papež. Avšak, existuje jednak pravidlo, že „není učedník nad mistra“, ale také, že „není vykoupení bez prolití krve a že apoštolské dílo bez kříže nepřinese plody.

„Možná si myslíme, každý z nás si může myslet: »A co já? Co postihne mne? Jaký bude můj kříž?«. Nevíme. Nevíme, ale přijde! Musíme prosit o milost, abychom neutekli před křížem, až přijde i se strachem! A to je pravda, přijde i strach. Následování Ježíše vede právě tudy. Přicházejí mi na mysl poslední Ježíšova slova, která řekl Petrovi na oné papežské korunovaci u Tiberiadského jezera: „Miluješ mne? Pas mé ovce. Miluješ mne? Pas mé ovce… Ta poslední slova však obsahovala: „Jiný tě přepásá a povede, kam nechceš“ (Jan 21,18). To byl příslib kříže.“

Papež uzavřel svoji homilii modlitbou k Panně Marii:

„U kříže byla nejblíže Jeho matka, jeho maminka. Možná, že dnes v dne, kdy se k ní modlíme, bude dobré poprosit ji o milost, aby neodňala bázeň, která musí přijít, bázeň kříže, nýbrž milost neutéci ze strachu před křížem.Ona pod křížem stála a ví, jak blízko se má stát u kříže.“

Končil dnes svoji ranní homilii papež František.

27. septembra  

Príhovor pápeža Františka katechétom: Byť v pohybe ako tlčúce srdce

Príhovor pápeža Františka účastníkom Medzinárodného katechetického kongresu, ktorý predniesol 27. septembra 2013 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne.

„Drahí katechéti, dobrý deň!

Som rád, že sa tu v Roku viery koná toto stretnutie pre vás. Katechéza je jedným pilierom výchovy ku viere a potrebujeme dobrých katechétov! Vďaka za túto službu Cirkvi a v Cirkvi. Hoci to neraz môže byť ťažké, veľa práce, námahy, a nevidieť chcené výsledky, vychovávať k viere je pekné! Viera, to je azda to najkrajšie dedičstvo, ktoré môžeme odovzdať! Vychovávať vo viere, aby rástla. Pomáhať deťom, chlapcom a dievčatám, mladým, dospelým, aby stále viac poznávali a milovali Pána, je jedným z najkrajších dobrodružstiev výchovy, je to budovanie Cirkvi! Katechétmi treba „byť“! Nie „pracovať“ ako katechéti, to nie je nanič! Pracujem ako katechéta, lebo sa mi páči učiť… - Ale ak nie si katechéta, nie je to nanič! Neprinesieš úrodu! Byť katechétom je povolanie. Dobre si to všimnite, nepovedal som robiť katechétu, ale ním byť, aby si dal do toho svoj život.

Slovami, životom, svedectvom privádzame k stretnutiu s Kristom. Spomeňte si na to, čo povedal Benedikt XVI.: «Cirkev nerastie tým, že obracia na vieru iných. Rastie vďaka svojej príťažlivosti.» A tým, čo priťahuje, je svedectvo. Byť katechétom znamená vydávať svedectvo o viere v súlade so svojím životom. A to nie je ľahké. Nie je to ľahké! My pomáhame, privádzame ku stretnutiu s Kristom slovami, životom, svedectvom. Rád spomínam, čo svätý František z Assisi povedal svojim bratom: «Kážte evanjelium vždy, a ak je to nevyhnutné, aj slovami.» Prvé je svedectvo, keď ľudia vidia evanjelium v našom živote, môžu ho odtiaľ čítať. Byť katechétmi, to si vyžaduje lásku, stále silnejšiu lásku ku Kristovi, lásku k jeho svätému ľudu. A táto láska sa nedá kúpiť v obchodoch, dokonca ani tu v Ríme ju nedostanete. Táto láska pochádza od Krista! Je to dar Krista! Je to Kristov dar! A ak pochádza od Krista, u Krista začína a musíme znova začínať od Krista skrze lásku, ktorú nám on dáva. Čo znamená ‚znovu začínať od Krista‘ - pre vás katechétov, pre mňa, pretože aj ja som katechéta? Čo to znamená? Budem hovoriť o troch veciach, ako to robievali starí jezuiti: po prvé, po druhé, po tretie.

1. Znovu začínať u Krista znamená v prvom rade mať s ním blízky vzťah, byť s ním v dôvernom vzťahu. Ježiš to dôrazne odporúča svojim učeníkom pri poslednej večeri, keď sa pripravuje na skutok najvyššieho daru lásky, na obetu kríža. Ježiš používa obraz viniča a ratolestí a hovorí: Zostaňte v mojej láske, zostaňte v spojení so mnou, ako je výhonok pripojený k vínnej réve. Ak sme zjednotení s ním môžeme prinášať ovocie. Toto je dôvernosť s Kristom. Zostaňte v Ježišovi! Znamená to byť v spojení s ním, v ňom, s ním, hovoriť s ním. Zostať v Ježišovi. Prvou vecou pre učeníka je byť s Majstrom, počúvať ho, učiť sa od neho. A toto platí stále, je to cesta na celý život. Spomínam si, že v diecéze, ktorú som mal predtým, som veľakrát videl, ako na konci katechetických kurzov odchádzali katechéti so slovami: ‚Mám titul katechétu!‘ - Toto ešte nič neznamená, nič si nedosiahol, prešiel si len malý kúsok cesty! Kto ti v tom pomôže? Toto platí vždy! Nie je to v titule, ale v postoji: byť s ním, a to po celý život! Znamená to byť v prítomnosti Pána, nechať sa ním viesť. Pýtam sa vás: Ako je to s vaším zotrvávaním pred Pánom? Keď ideš k Pánovi, pozeráš na svätostánok, čo robíš? Bez slov... Hovorím, premýšľam, meditujem, načúvam... Veľmi dobre! Ale dovolíš, aby sa Pán na teba díval? Dovoľ to Pánovi. On sa na nás díva, toto je jeden spôsob modlitby. Dovolíš, aby sa Pán na teba díval? Ako? Pozeráš na svätostánok a dovolíš, aby sa Pán pozeral na teba. Je to jednoduché. - Je to trochu nudné, zaspím pritom. - Zaspi! On sa aj tak bude na teba dívať. Buď si istý, že on sa díva. A toto je oveľa dôležitejšie než titul katechétu, je to súčasťou bytia katechétu.

Toto ohrieva srdce, udržuje plameň priateľstva s Pánom; on ti dáva pocítiť, že sa naozaj na teba díva, je ti blízko a miluje ťa. Pri jednej z vychádzok tu v Ríme, po jednej omši, sa ku mne priblížil istý muž, pomerne mladý, a povedal mi: ‚Otče, rád vás spoznávam, ale neverím v nič! Nemám dar viery.‘ Vedel, že je to dar. ‚Nemám dar viery! Čo mi na to poviete?‘. - ‚Nenechaj sa odradiť. On ťa miluje. Len nechaj, aby sa na teba díval! Nič viac.‘ - A toto hovorím aj vám: Dovoľte, aby Pán bdel nad vami svojím pohľadom! Chápem, že to nie je také jednoduché, najmä pre tých, ktorí sú ženatí a majú deti; je ťažké nájsť si čas na stíšenie. Ale vďaka Bohu, nie je nevyhnutné robiť všetci všetko rovnako, existuje rad povolaní v Cirkvi a rozmanitosť duchovných foriem, dôležité je nájsť si vhodný spôsob, ako byť s Pánom, a to je možné v každom životnom stave. Teraz sa každý môže sám seba opýtať: Ako žijem toto ‚prebývanie‘ s Ježišom? Toto je otázka, ktorú nechávam na vás: Ako žijem toto prebývanie s Ježišom, toto zotrvanie v Ježišovi? Mám chvíle, keď zotrvávam v jeho prítomnosti, v tichu, a nechám ho, aby sa na mňa díval? Dovolím, aby jeho plameň ohrieval moje srdce? Ak v našich srdciach nie je teplo od Boha, jeho láska, jeho nežnosť, ako môžeme my, úbohí hriešnici, ohriať srdcia druhých? Premýšľajte o tom!

2. Druhým prvkom je toto: znovu začať od Krista, čo znamená napodobniť ho vyjdením zo seba samého a kráčaním v ústrety druhým. Toto je pekná skúsenosť, ale tiež tak trochu paradoxná. Prečo? Pretože kto postaví Krista doprostred svojho života, decentralizuje sa! Čím viac sa zjednotíš s Kristom a on sa stane centrom tvojho života, tým viac ti umožní vyjsť zo seba samého, vyjsť zo stredu do všetkých strán a otvoriť sa druhým. Toto je skutočný dynamizmus lásky, je to pohyb samotného Boha! Boh je centrom, ale je tiež darom seba samého, vzťah, život, ktorý sa komunikuje... Takými sa staneme aj my, ak ostaneme zjednotení s Kristom. On nám umožní vstúpiť do tohto dynamizmu lásky. Tam, kde je skutočný život v Kristovi, je aj otvorenosť voči druhým, vyjdenie zo seba samých v ústrety druhým v Ježišovom mene. A toto je práca katechétu: nepretržite vychádzať zo seba kvôli láske, aby sme svedčili o Ježišovi, hovorili o Ježišovi a ohlasovali Ježiša. Toto je dôležité, pretože tak koná Pán: je to práve on, ktorý nás pobáda vyjsť zo seba samých.

Srdce katechétu je vždy v tomto pohybe „systoly“ a „diastoly“: zjednotiť sa s Ježišom - ísť v ústrety druhým. Ide o dve veci: zjednocujem sa s Ježišom a vychádzam v ústrety iným. Ak chýba jeden z týchto pohybov, srdce viac nebije, nemôže žiť. Dostáva kerygmu ako dar a na oplátku ju ponúka formou daru. Toto slovíčko: dar... Katechéta si je vedomý toho, že dostal dar, dar viery, a dáva ho ako dar ostatným. Toto je pekné. A nenecháva si z neho nejaké percentá! Všetko to, čo dostal, dáva! Toto nie je akýsi obchod! Nie je to podnikanie! Je to čistý dar: dar získaný a odovzdávaný. Katechéta sa nachádza uprostred križovatky darov. Tak je to v samotnom pôvode kerygmy: je darom, ktorý plodí poslanie, ktorý nás viac poháňa do priestoru mimo nás. Svätý Pavol hovoril: «Kristova láska nás pohýna», ale to „pohýna“ možno preložiť aj ako „má nás vo svojej moci“. A je to tak: láska si ťa priťahuje a vysiela ťa, berie si ťa a dáva ťa ostatným. Takýto je aj pulz srdca kresťana, najmä srdca katechétu. Všetci sa spoločne opýtajme: bije takýmto spôsobom aj moje srdce katechétu: v spájaní sa s Ježišom a v stretaní sa s druhými? Týmto pohybom „systoly a diastoly“? Živí sa zo vzťahu s Ježišom, ale preto, aby ho prinášalo iným a nie aby si ho ponechávalo? Poviem vám jednu vec: nerozumiem, ako môže nejaký katechéta ostať nehybný, bez tohto pohybu. Nerozumiem tomu!

3. Tretí bod, pokračujúc stále v tejto línii: znovu vychádzať od Krista znamená nemať strach ísť s ním na periférie. Tu mi prichádza na um príbeh Jonáša, postavy skutočne zaujímavej, zvlášť v našich časoch zmien a neistoty. Jonáš je zbožný muž, žije pokojným a usporiadaným životom; a to ho vedie k tomu, že má svoje veľmi jasné schémy a podľa nich posudzuje všetko a všetkých, a to neúprosným spôsobom. Má vo všetkom jasno, nazdáva sa, že pozná pravdu. Je neúprosný! Preto, keď ho Pán volá a hovorí mu, aby išiel kázať do Ninive, veľkého mesta pohanov, Jonáš sa na to necíti. Ísť tam! Hovorí si: Ale veď ja mám celú pravdu tu! Necíti sa na to... Ninive akosi nezapadá do jeho schém, nachádza sa na periférii jeho vlastného sveta. A tak uteká, odíde do Španielska, počas úteku sa nalodí na loď, ktorá sa plaví týmto smerom. Choďte si znova prečítať Jonášovu knihu! Je krátka, ale je to podobenstvo veľmi poučné, zvlášť pre nás, ktorý sme v Cirkvi.

Čomu nás to učí? Učí nás to nemať strach vychádzať von z našich schém, aby sme nasledovali Boha, pretože Boh ide vždy ďalej. A viete o tom, že Boh nemá strach? Vedeli ste to? On nemá strach. Vždy presahuje naše schémy. Boh nemá strach z periférií. A keď pôjdete na periférie, nájdete ho tam. Boh je stále verný. Je tvorivý. A prosím pekne, ak by katechéta nebol tvorivý, to by nedávalo zmysel. Kreativita je akoby poznávací znak katechétu. Boh je tvorivý, nie je uzavretý, a preto nie je nikdy rigidný, skostnatený. Boh nie je skostnatený! Prijíma nás, ide nám v ústrety, chápe nás. Aby sme boli verní, aby sme boli kreatívny, musíme byť schopní premeny. Dokázať sa meniť. A prečo sa musím meniť? Aby som sa prispôsoboval okolnostiam, v ktorých mám ohlasovať evanjelium. Aby sme zotrvali s Bohom, musíme vedieť vychádzať von, nemať strach z vychádzania. Ak sa katechéta nechá opanovať strachom, je zbabelec. Ak si katechéta z toho nič nerobí, skončí ako nejaká socha do múzea. A tých máme dosť! Máme ich dosť. Prosím vás, žiadne sochy do múzea. Ak je katechéta skostnatený, stane sa vyblednutým a sterilným. Pýtam sa vás: chce byť niekto z vás zbabelcom, sochou do múzea alebo sterilným? Túži po tom niekto? [Odpovedajú: „Nie!“] Nie? Naozaj? Tak je to v poriadku. To, čo teraz poviem, som už povedal veľa ráz, ale v srdci cítim, aby som to povedal. Keď sme my kresťania uzatvorení v našej skupine, v našom hnutí, v našej farnosti, v našom prostredí, zostávame uzavretí a prihodí sa nám to, čo sa deje zakaždým, keď je niekto zatvorený. V uzavretej miestnosti sa hromadí potuchlina a vlhkosť. A ak je v tej izbe niekto zavretý, ochorie! Keď je kresťan uzatvorený vo svojej skupine, vo svojej farnosti, vo svojom hnutí, je uzavretý, stáva sa chorým. Ak kresťan vychádza do ulíc, na periférie, môže sa mu prihodiť to, čo sa prihodí na ulici hocikomu: nehoda. Koľkokrát sme už videli dopravné nehody. Ale hovorím vám: tisíc ráz dám prednosť Cirkvi v ktorej sú nehody pred takou Cirkvou, ktorá je chorá! Takej Cirkvi a takému katechétovi, ktorým nechýba odvaha riskovať pri vychádzaní von, a nie takému, čo študuje a všetko vie, ale je stále uzavretý. Tento je chorý. A niekedy je chorý od hlavy...

No pozor! Ježiš nehovorí: choďte, poraďte si s tým. Nie, toto nám nehovorí! Ježiš hovorí: Choďte, ja som s vami! Toto je naša krása a naša sila: ak vyjdeme prinášať jeho evanjelium s láskou, s ozajstným apoštolským duchom, s priamočiarosťou, on kráča s nami, predchádza nás – po španielsky sa hovorí „primerea“ – „má prím“. Pán má vždy „prím“! Už ste sa naučili význam tohto slova. A toto nám hovorí Biblia, nehovorím to ja. Biblia hovorí, Pán v Biblii hovorí: Ja som ako kvet mandľovníka. Prečo? Pretože je to prvý kvet, ktorý na jar vykvitne. On má vždy „prím“! On je prvý! Toto je pre nás zásadne dôležité: Boh nás vždy predchádza! Keď zamýšľame ísť ďaleko, na najvzdialenejšiu perifériu, a máme azda trochu strachu, on je v skutočnosti už tam: Ježiš nás očakáva v srdci toho brata, v jeho zranenom tele, v jeho utisnutom živote, v jeho duši bez viery. Viete ktorá z tých periférií ma tak ťaží, že ma to až bolelo, keď som to vídal v diecéze, ktorú som mal predtým? Sú to deti, ktoré sa nevedia ani len prežehnať. V Buenos Aires je toľko detí, ktoré nevedia urobiť znak kríža. Toto je jedna z periférií! Treba tam ísť! A Ježiš je tam, čaká na teba, aby si pomohol tomu dieťaťu prežehnať sa znakom kríža. On nás vždy predchádza.

Drahí katechéti, to boli tie tri body. Vždy znova začínajme od Krista! Vyjadrujem vám vďaku za to, čo robíte, no predovšetkým za to, že ste v Cirkvi, v putujúcom Božom ľude, že putujete s Božím ľudom. Zotrvajme s Kristom, zotrvajme v Kristovi, usilujme sa byť vždy viac zjednotení s ním, nasledujme ho, napodobňujme ho v jeho pohybe lásky, v jeho vyjdení v ústrety človeku, a vyjdime, otvorme dvere, majme odvahu kliesniť nové cesty pre ohlasovanie evanjelia.

Nech vás Pán žehná a Božia Matka nech vás sprevádza. Vďaka! Mária je naša Matka, Mária nás vždy privádza k Ježišovi! Pomodlime sa jeden za druhého k Panne Márii.“ Svätý Otec sa na záver spolu s účastníkmi pomodlil Zdravas Mária a udelil im apoštolské požehnanie.

Pápež v piatkovej homílii o pokušení duchovného blahobytu

Schopnosť znášať uponíženia s radosťou a trpezlivosťou hovorí o pravovernosti kresťana. Tento aspekt života viery zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v piatok 27. septembra. Opakovane varoval pred „pokušením duchovného blahobytu“, ktorý bráni milovať Krista celým srdcom. Milovať, ale len do určitej miery. Nebezpečenstvo vlažnosti, viery z vypočítavosti číha za rohom.

Východiskovým bodom homílie Svätého Otca bol úryvok Lukášovho evanjelia, kde sa Ježiš pýta svojich učeníkov, za koho ho považujú zástupy (Lk 9, 18-22), až po Petrovu odpoveď: „Za Božieho Mesiáša“. Táto otázka je adresovaná aj nám, poznamenal Svätý Otec. Kto je pre teba Ježiš? Ten, kto kráča s tebou životom, pomáha ti napredovať, byť aspoň trochu dobrým? Áno, to je pravda, ale tu to nekončí:

„Bol to Duch Svätý, kto sa dotkol Petrovho srdca, aby povedal, kto je Ježiš. Ak je to Kristus, Syn živého Boha, je to mystérium. Kto ho môže vysvetliť? Ale on to povedal. A ak ktokoľvek z nás vo svojej modlitbe, pri pohľade na svätostánok povie: ‚Ty si Mesiáš, Syn živého Boha‘, tak po prvé nehovorí to sám zo seba, musí to byť Duch Svätý, ktorý hovorí v ňom, a po druhé, priprav sa, pretože on ti odpovie: Je to pravda.“

V odpovedi Petrovi Ježiš žiada, aby to nikomu nepovedal, a potom predpovedal svoje utrpenie, smrť a vzkriesenie. «To sa ti nesmie stať!» – je Petrova odpoveď, ako je opísaná v Evanjeliu sv. Matúša. Peter sa desí, je pohoršený. Ale, ako dodal Svätý Otec, ani viac ani menej ako toľkí kresťania, ktorí hovoria: Nikdy sa ti to nesmie stať! Budem ťa nasledovať až potiaľto. Toto je jeden zo spôsobov nasledovania Ježiša „do istej miery“:

„Toto je to pokušenie duchovného blahobytu. Máme všetko: máme Cirkev, máme Ježiša Krista, sviatosti, Pannu Máriu, všetko, peknú prácu pre Božie kráľovstvo, všetci sme dobrí. Máme si to aspoň myslieť, lebo myslieť si opak je hriech! Ale toto nestačí. Ako mladý muž, ktorý bol bohatý, chcel nasledovať Ježiša, ale len do určitej miery. Chýba tu pomazanie kresťana, aby bol kresťanom naozaj, totiž pomazanie krížom, pomazanie ponížením. On sa ponížil až na smrť, a to smrť všetkému. Toto je skúšobný kameň, overenie našej kresťanskej pravovernosti: Som kresťanom kultúry blahobytu? Alebo som kresťan, ktorý sprevádza Pána až na kríž? Znamením je schopnosť znášať poníženia.“

Pohoršenie kríža však aj naďalej blokuje mnohých kresťanov. Všetci chcú vzkriesenie, ale nie všetci zamýšľajú urobiť to cestou kríža. Sťažujú sa na utrpené krivdy, správajú sa opačne ako Ježiš, nenapodobňujú ho:

„Preverením, či je kresťan kresťanom naozaj, je jeho schopnosť znášať pokorovanie s radosťou a trpezlivosťou. Je mnoho kresťanov, ktorí si hľadiac na Pána prosia byť ponížení, aby sa mu podobali. Toto je naša voľba: byť kresťanom blahobytu, ktorý pôjde do neba a bude isto spasený, alebo byť kresťanom, ktorý je blízko Ježiša, na Ježišovej ceste.“

26. septembra

Pápež vo štvrtkovej homílii: Ježiša poznávame srdcom

Ak chceme spoznať Ježiša, musíme rátať aj s problémami, poznamenal pápež František v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil vo štvrtok 26. septembra v Dome sv. Marty. Ježiša možno najlepšie spoznať v tom najbežnejšom každodennom živote, a to cez reč mysle, srdca a skutkov. Svätý Otec vyšiel v homílii z otázky Herodesa, ktorý sa pýta na Ježiša: «Kto teda je ten, čo o ňom počúvam také veci?» Kto to je, odkiaľ pochádza? Je to otázka, ktorú si kladú všetci, a to alebo zo zvedavosti alebo pre istotu. Pri čítaní dnešného úryvku evanjelia (Lk 9,7-9) vidíme, že „niektorí začínajú mať strach z tohto muža, pretože môže privodiť politický konflikt s Rimanmi“. Položme si aj my otázku, kto je tento človek, ktorý robí toľko problémov. Pretože „Ježiš naozaj robí problémy“ – povedal pápež.

„Nemôžeme spoznať Ježiša bez toho, aby sme nemali problémy. Ba dovolím si povedať: Ak chceš mať nejaký problém, vydaj sa na cestu spoznávania Ježiša! Ježiš sa spoznáva kráčajúc všednosťou každodenného života. Ježiša nemožno spoznať v pohodlí, ani v knižnici.“

Isto, je možné poznávať ho prostredníctvom Katechizmu, ktorý nás „učí mnoho o Ježišovi a mali by sme ho študovať“. „Spoznáme tak Božieho Syna, ktorý prišiel, aby nás zachránil, pochopíme celú krásu dejín spásy, Otcovu lásku“ – povedal Svätý Otec a mimovoľne sa opýtal: Koľkí prečítali Katechizmus Katolíckej cirkvi za tých 20 rokov, odkedy bol vydaný?

„Áno, je potrebné poznávať Ježiša prostredníctvom Katechizmu, ale nestačí poznávať ho mysľou, je to len jeden krok. Je nutné poznávať Ježiša v dialógu s ním, hovoriac s ním v modlitbe, na kolenách. Ak sa nemodlíš, ak nehovoríš s Ježišom, nespoznáš ho. Budeš o ňom niečo vedieť, ale nebudeš mať poznanie srdca, ktoré sa nadobúda pri modlitbe. Poznať Ježiša mysľou, štúdiom Katechizmu, spoznávať Ježiša srdcom v modlitbe, v dialógu s ním, to dosť pomáha, ale ani to nestačí... Existuje ešte tretí spôsob spoznávania Ježiša: Nasledovať ho. Ísť s ním, kráčať s ním.“

„Je potrebné ísť, prejsť jeho cestami.“ Je potrebné „poznať Ježiša cez reč skutkov“. Tu je návod, ako možno skutočne spoznať Ježiša, cez reč mysle, srdca a skutkov. A keď takto poznám Ježiša, vtedy som s ním za každých okolností.

„Nedá sa poznať Ježiša bez toho, aby sme spolu s ním nevstupovali aj do konfrontácií, bez riskovania v živote kvôli nemu. Keď si toľko ľudí – vrátane nás – kladie túto otázku ‚Kto je tento...?‘, Božie slovo nám hovorí: Chceš vedieť, kto to je? Prečítaj si, čo ti o ňom povie Cirkev, hovor s ním v modlitbe a kráčaj s ním po jeho ceste. Tak budeš vedieť, kto to je. Toto je cesta a každý sa musí rozhodnúť sám.“

Príhovor pápeža Františka na akademickej pôde Sardínie

Príhovor Svätého Otca Františka na stretnutí so „svetom kultúry“ vo Veľkej aule Pápežskej teologickej fakulty Sardínie v Cagliari pri pastoračnej návšteve 22. septembra 2013.

Drahí priatelia, pekné popoludnie!

Srdečne vás všetkých pozdravujem. Ďakujem pátrovi dekanovi fakulty aj magnificenciám rektorom za ich uvítacie slová a prajem všetkým trom inštitúciám úspech v ich činnosti. Potešil som sa, keď som sa dopočul, že navzájom priateľsky spolupracujú, čo je dobré! Ďakujem a vyjadrujem povzbudenie hostiteľskej Pápežskej teologickej fakulte, zvlášť pátrom jezuitom, ktorí tu veľkoryso preukazujú svoju vzácnu službu, i celému akademickému zboru. Príprava kandidátov na kňazskú službu zostáva primárnou úlohou, no formácia laikov je taktiež veľmi dôležitá.

Nemám v úmysle viesť akademickú prednášku, i keď by sa to snáď vzhľadom na kontext a na vás ako skupinu kvalifikovaných ľudí žiadalo. Dám prednosť tomu, že ponúknem nahlas niekoľko úvah, ktoré vychádzajú z mojej osobnej skúsenosti ako človeka a ako pastiera Cirkvi. Nechám sa preto viesť jednou staťou z evanjelia, ktorej dám „existenciálnu“ interpretáciu. Ide o evanjeliovú pasáž o emauzských učeníkoch: o dvoch Ježišových učeníkoch, ktorí sa po jeho smrti vracajú z Jeruzalema späť do dediny. Zvolil som si tri kľúčové slová: dezilúzia, rezignácia, nádej.

1. Títo dvaja učeníci si nesú v srdci zármutok a dezorientáciu z Ježišovej smrti, sú rozčarovaní z toho, ako sa nakoniec veci vyvinuli. S podobným pocitom sa stretávame i v našej aktuálnej situácii: sklamanie, dezilúzia z dôvodu ekonomicko-finančnej krízy, ale tiež krízy ekologickej, výchovnej, morálnej, ľudskej. Je to kríza, týkajúca sa dejinnej súčasnosti i budúcnosti, ľudská existenciálna kríza v tejto našej západnej spoločnosti, ktorá sa v konečnom dôsledku dotýka celého sveta. Keď hovorím kríza, nemyslím tým nijakú tragédiu. Číňania, keď chcú napísať slovo kríza, použijú dva znaky: znak pre nebezpečenstvo a pre príležitosť. Ak hovoríme o kríze, hovorme o nebezpečenstvách, no aj o príležitosti, o šanci. V tomto zmysle používam slovíčko kríza. Zaiste, každé dejinné obdobie v sebe nesie isté kritické elementy, no nikdy – prinajmenšom za posledné štyri storočia – neboli základné a neodmysliteľné istoty pre život ľudí tak otrasené, ako je tomu v našej dobe. Mám na mysli poškodzovanie životného prostredia. Je to nebezpečné: pomyslíme trochu dopredu na nastávajúci boj o vodu, na sociálne nerovnosti, na hrozivú silu zbraní – o tom sme v týchto dňoch veľa hovorili –, na ekonomicko-finančný systém, ktorý nie je zameraný na človeka, ale na peniaze, na bôžika peňazí; na rozvoj a váhu informačných prostriedkov, pri všetkom ich pozitívnom prínose pre komunikáciu, pre dopravu. Ide tu o zmenu, ktorá sa týka samotného spôsobu, akým ľudstvo udržiava svoju existenciu vo svete.

2. Aké sú reakcie vo vzťahu k tejto skutočnosti? Vráťme sa k dvom učeníkom z Emauz. Sklamaní z Ježišovej smrti dávajú najavo rezignáciu a snažia sa uniknúť tejto realite opúšťajúc Jeruzalem. Rovnaké postoje môžeme vnímať i v súčasnom historickom okamihu. Zoči-voči kríze sa môže dostaviť rezignácia, pesimizmus ohľadne akejkoľvek možnosti účinného zásahu. V istom zmysle ide o akési „stavanie sa mimo“ samotnej dynamiky aktuálneho historického diania, odsudzujúc tie najnegatívnejšie aspekty, a to so spôsobom myslenia podobným spirituálnemu a teologickému hnutiu z obdobia 2. storočia po Kr., nazývanému tiež „apokalyptické“. Sme vystavení tomuto pokušeniu myslieť apokalypticky. Takáto pesimistická koncepcia ľudskej slobody a historických procesov privádza k istému druhu paralýzy rozumu a vôle. Dezilúzia vedie tiež k istému druhu úniku, k hľadaniu „ostrovov“ alebo utišujúcich momentov. Je to niečo na spôsob Pilátovho postoja „umývania si rúk“. Postoja, ktorý sa zdá byť „pragmatickým“, no ktorý v skutočnosti ignoruje volanie po spravodlivosti, ľudskosti a sociálnej zodpovednosti a vedie k individualizmu, pokrytectvu, ak nie aj k istému druhu cynizmu. Toto je pokušenie, pred ktorým stojíme, ak sa vydáme touto cestou dezilúzie alebo sklamania.

3. V tomto momente sa môžeme opýtať: existuje nejaká cesta, ktorou sa v tejto našej situácii máme vydať? Máme sa vzdať? Máme si nechať zahmliť našu nádej? Máme uniknúť z reality? Máme si „umyť ruky“ a uzavrieť sa do seba? Myslím si nielen, že je taká cesta, ktorou sa treba vydať, ale že práve tento historický okamih, v ktorom teraz žijeme, nás núti hľadať a nachádzať cesty nádeje, ktoré otvoria našej spoločnosti nové obzory. A tu zohráva vzácnu úlohu univerzita. Univerzita ako miesto spracovania a odovzdávania poznania, výchovy k „múdrosti“ v najhlbšom zmysle slova, integrálneho vzdelávania ľudskej osoby. V tomto kontexte by som chcel ponúknuť niekoľko krátkych podnetov na uvažovanie.

a. Univerzita ako priestor rozlišovania. Je dôležité „čítať“ realitu, hľadieť jej tvárou v tvár. Ideologické alebo čiastkové prístupy sú neužitočné, sú iba živnou pôdou pre ilúzie a dezilúzie. Je potrebné „čítať“ realitu, ale tiež žiť ju bez strachu, bez únikov a katastrofických scenárov. Každá kríza, i tá súčasná, predstavuje prechod, je akousi pôrodnou námahou, ktorá prináša so sebou únavu, ťažkosti, utrpenie, no ktorá v sebe nesie vyhliadku života a obnovy, nesie v sebe silu nádeje. Toto nie je nejaká kríza zo „zmeny“: je to kríza „zmeny epochy“. To, čo sa mení, je epocha. Tieto zmeny epochy nie sú povrchové. Kríza sa môže stať momentom očistenia a kritického zváženia našich ekonomicko-sociálnych modelov a istej koncepcii pokroku, ktorá živila ilúzie, aby sa znovunastolila ľudskosť vo všetkých jej rozmeroch. Rozlišovanie nie je slepé, ani improvizované: uskutočňuje sa na základe etických a duchovných kritérií, vyžaduje spytovať sa, čo predstavuje dobro, odkazuje na hodnoty, ktoré sú vlastné vízii človeka a sveta, vízii ľudskej osoby vo všetkých jej dimenziách, predovšetkým v tej duchovnej, transcendentnej. Jednotlivec sa nikdy nesmie považovať za akýsi „ľudský materiál“! Toto je možno skrytá koncepcia funkcionalizmu. Univerzita, ako miesto „múdrosti“, má veľmi dôležitú úlohu pri formovaní k rozlišovaniu na živenie nádeje. Keď sa neznámy pocestný, ktorým je sám vzkriesený Ježiš, pripája k smutným a zroneným emauzským učeníkom, nesnaží sa ukrývať realitu ukrižovania, zdanlivej porážky, ktorá v nich vyvolala krízu. Práve naopak, pozýva ich „čítať“ realitu, aby ich priviedol do svetla svojho vzkriesenia: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom... Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,25-26). Rozlišovať znamená neunikať pred niečím, ale seriózne a bez predsudkov „čítať“ realitu.

b. Ďalší prvok: Univerzita ako miesto, kde sa vytvára kultúra blízkosti. Toto je návrh: kultúra stretnutia. Izolácia a uzavretie sa do seba samých alebo do vlastných záujmov nie sú nikdy cestou k prinavráteniu nádeje a uskutočneniu obnovy, ale je ňou blízkosť, kultúra stretnutia. Izolácia nie, blízkosť áno. Kultúra stretu nie, kultúra stretnutia áno. Univerzita je tým privilegovaným miestom, kde sa podporuje, vyučuje a žije táto kultúra dialógu, ktorá nepotiera nekriticky rozdiely a pluralitu – čo je jedným z rizík globalizácie – a ani ich neženie do extrémov, čím by sa stali motívom konfliktu, ale otvára ich pre konštruktívnu konfrontáciu. Toto znamená pochopiť a doceniť bohatstvo druhého, nehľadieť naň s ľahostajnosťou či s obavami, ale ako na faktor rastu. Dynamiky, ktoré určujú vzťahy medzi ľuďmi, medzi skupinami či medzi národmi často nie sú dynamikami blízkosti a stretnutia, ale stretu. Znovu sa odvolám na stať z evanjelia. Keď sa Ježiš priblíži k dvom učeníkom z Emauz, zdieľa s nimi cestu, počúva ich vnímanie reality, ich sklamanie, a vedie s nimi dialóg. Práve týmto spôsobom v ich srdciach opätovne roznieti nádej, otvorí im nové obzory, ktoré tam už boli prítomné, no ktoré im dovolilo rozpoznať jedine stretnutie so Vzkrieseným. Nikdy nemajte strach zo stretnutia, z dialógu, z konfrontácie, ani medzi univerzitami. Na akejkoľvek úrovni. Tu sme v sídle Teologickej fakulty. Dovoľte mi povedať vám toto: nemajte obavu otvoriť sa aj horizontom transcendencie, stretnutiu s Kristom alebo prehĺbiť svoj vzťah s ním. Viera nikdy neobmedzuje priestor rozumu, ale otvára ho pre nové integrálne videnie človeka a reality, a chráni ho pred nebezpečenstvom zredukovania človeka na „ľudský materiál“.

c. Posledný prvok: Univerzita ako miesto výchovy k solidárnosti. Termín solidárnosť nepatrí výlučne do kresťanského slovníka, ale je základným slovom všeľudského slovníka. Ako som už dnes spomenul, ide o slovo, ktorému v súčasnej kríze hrozí, že bude zo slovníka vymazané. Rozlišovanie skutočnosti, pochopenie momentu krízy, presadzovanie kultúry stretnutia sa a dialógu, dávajú nasmerovanie k solidárnosti ako k zásadne dôležitému prvku pre obnovu našej spoločnosti. Stretnutie, dialóg medzi Ježišom a dvomi emauzskými učeníkmi, ktorý znovu roznecuje nádej a obnovuje ich životnú cestu, vedie k deleniu sa navzájom: spoznali ho pri lámaní chleba. Je to symbol Eucharistie, Boha, ktorý sa v Kristovi stáva takým blízkym, že je neustále prítomný a delí sa so svojím vlastným životom. A toto hovorí všetkým, aj tomu, kto neverí, že práve uprostred solidárnosti - nie slovnej, ale žitej - sa vzťahy posúvajú od pristupovania k druhému ako k „ľudskému materiálu“ alebo k „číslu“ k pristupovaniu k nemu ako k osobe. Niet budúcnosti pre nijakú krajinu, pre nijakú spoločnosť, pre tento náš svet, ak nedokážeme byť všetci solidárnejšími.

Mám totiž na mysli solidárnosť ako spôsob vytvárania dejín, ako životný priestor, v ktorom konflikty, napätia i opozície dospejú k súladu, ktorý vytvára život. A tak, keď som uvažoval nad skutočnosťou vzájomného stretnutia uprostred krízy, našiel som u mladých politikov odlišný spôsob uvažovania nad politikou. Netvrdím, že je lepší alebo horší, ale je iný. Majú iné vyjadrovanie, hľadajú... Ich „melódia“ je odlišná od tej našej. Nemajme strach! Počúvajme ich, hovorme s nimi. Majú intuíciu. Otvorme sa voči ich intuícii. Je to intuícia mladého života. Hovorím o mladých politikoch, lebo tak som to počul, no mladí ľudia vo všeobecnosti hľadajú tento odlišný prístup. Aby sme ľahšie dospeli k stretnutiu, pomôže nám načúvať „melódii“ týchto politikov, „vedcov“, mladých intelektuálov.

Skôr ako zakončím svoj príspevok, dovoľte mi zdôrazniť, že ako kresťanom nám samotná viera dáva pevnú nádej, ktorá nás podnecuje rozlišovať realitu, žiť vo vzájomnej blízkosti a solidárnosti, lebo sám Boh vstúpil do našich dejín, keď sa v Ježišovi stal človekom, keď prijal našu krehkosť, stal sa blízkym nám všetkým, prejavil konkrétnu solidárnosť, zvlášť voči tým najchudobnejším a núdznym, otvoriac nám nekonečný a bezpečný horizont nádeje.

Drahí priatelia, chcem sa vám poďakovať za toto stretnutie a za vašu pozornosť. Nádej nech je vaším svetlom neprestajne osvecujúcim vaše štúdium a vaše snaženie. A odvaha nech je hudobným rytmom vášho napredovania! Nech vás Pán požehná!

(Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu ďakuje Martine Korytiakovej za odbornú spoluprácu na preklade.)

25. septembra

František v katechéze: Motorom jednoty Cirkvi je Duch Svätý

Katechéza Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri generálnej audiencii 25. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Kréde vyslovujeme: „verím v jednu Cirkev“. Vyznávame teda, že Cirkev je jediná a táto Cirkev je sama v sebe jednota. Pri pohľade na Katolícku cirkev vo svete vidíme, že ju tvorí takmer tritisíc diecéz rozšírených na všetkých kontinentoch: toľko jazykov a kultúr! Sú tu medzi nami prítomní biskupi z mnohých rozličných kultúr, z mnohých krajín. Je tu aj biskup zo Srí Lanky, biskup z Južnej Afriky, jeden biskup z Indie. Sú tu mnohí z Latinskej Ameriky. Cirkev je rozšírená po celom svete. Tisíce katolíckych komunít vytvárajú jednotu. Ako je to možné?

1. Súhrnnú odpoveď nachádzame v Katechizme Katolíckej cirkvi, ktorý potvrdzuje: Katolícka cirkev rozšírená vo svete „má len jednu vieru, jeden sviatostný život, jedno apoštolské nástupníctvo, spoločnú nádej a tú istú lásku“ (Kompendium KKC, 161). Pekná definícia, však? Jasná! Správne nás usmerňuje. Jednota vo viere, v nádeji, v láske, jednota vo sviatostiach, v Magistériu: tieto skutočnosti sú ako oporné stĺpy, ktoré podporujú a spájajú veľkú budovu Cirkvi. Kamkoľvek ideme, aj do najmenšej farnosti, do najvzdialenejšieho kúta tejto zeme, je tu jediná Cirkev: sme doma, sme v rodine, sme bratmi a sestrami. Toto je veľký Boží dar! Cirkev je jedna pre všetkých. Nie je jedna Cirkev pre Európanov, jedna pre Afričanov, jedna pre Američanov, ďalšia pre Ázijcov, iná pre tých, ktorí žijú v Oceánii, ale všade je jedna. Podobne ako v rodine: môžeme byť vzdialení, roztratení po svete, ale hlboké putá, ktoré zjednocujú všetkých členov rodiny zostávajú pevné napriek diaľke. Myslím napríklad na skúsenosť Svetových dní mládeže v Riu de Janeiro: v tom nedohľadnom zástupe mladých na pláži Copacabana bolo počuť toľko jazykov, vidieť toľko tvárí medzi sebou veľmi odlišných, stretli sa tam rôzne kultúry a jednako tam bola hlboká jednota, vytvárala sa jediná Cirkev, boli sme zjednotení a bolo to cítiť.

Položme si otázku: Ja, ako katolík, cítim túto jednotu? Ja, ako katolík, prežívam túto jednotu Cirkvi? Alebo ma nezaujíma, pretože som sa uzavrel do svojho malého spoločenstva či do seba samého? Som jeden z tých, ktorí „privatizujú“ Cirkev pre vlastnú skupinu, pre svoj národ, vlastných priateľov? Je smutné vidieť sprivatizovanú Cirkev kvôli sebectvu a nedostatku viery, však? Je to smutné! Keď počujem o tom, že mnohí kresťania vo svete trpia, som ľahostajný alebo sa cítim tak, akoby trpel niekto z mojej rodiny? Keď si pomyslím alebo počujem o tom, že mnohí kresťania sú prenasledovaní a dokonca položia život za svoju vieru, dotýka sa to môjho srdca alebo to ku mne neprenikne? Som otvorený voči bratovi alebo sestre tejto rodiny, ktorí vydávajú svoj život pre Ježiša Krista? Modlíme sa jedni za druhých? Položím vám jednu otázku, neodpovedajte však nahlas, iba v srdci. Koľkí z vás sa modlia za prenasledovaných kresťanov? Koľkí? Každý nech si odpovie v srdci. „Modlím sa za toho brata, za túto sestru, ktorí sú v ťažkostiach, pretože vyznávajú a bránia svoju vieru?“ Je dôležité hľadieť poza hranice vlastného ovčinca, cítiť sa Cirkvou, jedinou Božou rodinou!

2. Urobme ďalší krok a opýtajme sa: Aké sú zranenia tejto jednoty? Môžeme túto jednotu raniť? Žiaľ, z dejín poznáme a aj dnes vidíme skutočnosť, že jednotu vždy neprežívame. Niekedy vznikajú nepochopenia, konflikty, napätia, rozdelenia, ktoré jej spôsobujú rany a Cirkev nemá tvár, akú by sme si priali, aby mala, neprejavuje lásku - to, čo od nej chce Boh. Tie roztržky spôsobujeme my! Pri pohľade na rozdelenia, ktoré sú doteraz prítomné medzi kresťanmi, katolíkmi, pravoslávnymi, protestantmi... cítime, že dosiahnuť plne viditeľnú jednotu je namáhavé. Je potrebné hľadať, vytvárať spoločenstvo, vychovávať sa k spoločenstvu, aby sme prekonali nepochopenia a rozdelenia, počnúc od rodiny, cirkevných spoločenstiev, v ekumenickom dialógu.

Náš svet potrebuje jednotu. Žijeme v období, v ktorom potrebujeme zmierenie, spoločenstvo a Cirkev je domom spoločenstva. Sv. Pavol kresťanom v Efeze povedal: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja” (Ef 4,1-3). Pokora, prívetivosť, veľkodušnosť, láska kvôli zachovaniu jednoty! Toto sú pravé cesty Cirkvi! Vypočujme si ich ešte raz: pokora – oproti márnivosti, oproti pýche – pokora, prívetivosť, veľkodušnosť, láska kvôli zachovaniu jednoty. Pavol pokračuje: jedno telo, Kristovo telo, ktoré prijímame v Eucharistii; jeden Duch, Duch Svätý, ktorý oživuje a neprestajne vytvára Cirkev; jediná nádej, večný život; jedna viera, jeden krst, jeden Boh, Otec všetkých (porov. Ef 4, 4-6). Bohatstvo, ktoré nás zjednocuje! Pravým bohatstvom je to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Toto je bohatstvo Cirkvi.

Každý nech sa dnes opýta: Pričiňujem sa o rast jednoty v rodine, vo farnosti, v spoločenstve, alebo som klebetník, klebetnica, som príčinou rozdelenia a nesúladu? Neviete si predstaviť zlo, ktoré v Cirkvi, vo farnostiach, v spoločenstvách zapríčiňujú klebety! Ubližujú. Klebety zraňujú. Kresťan by si mal pred klebetením zahryznúť do jazyka! To prospeje, pretože jazyk napuchne a nie je schopný rozprávať ani klebetiť! Áno či nie? Mám toľko pokory, že s trpezlivosťou a obetou zahladím rany spoločenstva?

3. Nakoniec posledný krok viac do hĺbky. Jedna pekná otázka: Kto je motorom tejto jednoty Cirkvi? Je ním Duch Svätý, ktorého sme všetci prijali v krste a vo sviatosti birmovania. Naša jednota nie je v prvom rade ovocím nášho súhlasu či demokracie vnútri Cirkvi či našej snahy o vzájomný súlad, ale prichádza od neho, pretože on vytvára jednotu v mnohorakosti. Duch Svätý je súlad, vždy vytvára súzvuk v Cirkvi a tá je harmonickou jednotou rozličnosti kultúr, jazykov a myšlienok. Duch Svätý je tým motorom. Preto je dôležitá modlitba, ktorá je dušou nášho úsilia ako mužov a žien v spoločenstve, v jednote. Modlitba k Duchu Svätému, aby prišiel a vytvoril v Cirkvi jednotu.

Prosme Pána: Pane, daj, aby sme boli čoraz viac zjednotení, aby sme neboli nástrojmi rozdelenia; daj, nech sa usilujeme, podľa slov jednej peknej františkánskej modlitby, prinášať lásku tam, kde je nenávisť, odpustenie tam, kde sú urážky, jednotu tam, kde je nesvornosť. Nech sa tak stane!

Svätý Otec venoval generálnu audienciu téme jednoty Cirkvi

Vatikán, 25. septembra 2013 - V katechéze pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra sa Svätý Otec zameral na jednotu Cirkvi. Jej program sa začal o 10.30 čítaním úryvku z Listu sv. Pavla Efezanom: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4, 5-6).

Pápež František začal katechézu poukázaním na skutočnosť, že Cirkev, ktorá je prítomná na celom svete v takmer v troch tisíckach diecéz s množstvom jazykov a kultúr, vytvára jednotu. „Kdekoľvek ideme, sme doma, sme v rodine, sme medzi bratmi a sestrami. Toto je veľký Boží dar!“ – povedal Svätý Otec a pripomenul skúsenosť z Copacabany počas Svetových dní mládeže, kde boli prítomní mladí zo všetkých častí sveta. Citoval Katechizmus, ktorý hovorí, že Cirkev, rozšírená po celom svete, má „jednu vieru, jeden sviatostný život, jednu apoštolská postupnosť, jednu spoločnú nádej a tú istú lásku.“

Ďalej všetkých vyzval k sebareflexii: „Cítim ako katolík/katolíčka túto jednotu? Žijem túto jednotu Cirkvi?“ Vyjadruje to aj naše spolucítenie s prenasledovanými kresťanmi. Pápež ďalej poukázal aj na neporozumenia, napätia a rozdelenia, ktoré jednotu Cirkvi zraňujú a pre ktoré Cirkev „nemá tú tvár, akú by sme si priali, nezjavuje lásku a to, čo chce Boh“. Ako cesty na vytváranie jednoty vymenoval pokoru, miernosť, veľkodušnosť a lásku, o ktorých hovorí sv. Pavol v liste Efezanom (porov. Ef 4,1-3). Všetkým potom položil otázku, či v rodine, vo farnosti, vo svojom spoločenstve prispievame k jednote, alebo k rozdeleniam a ťažkostiam. Konkrétne odporúčal vyhýbať sa najmä rozširovaniu klebiet.

„Kto je motorom tejto jednoty Cirkvi?“ - opýtal sa nakoniec pápež František. „Je to Duch Svätý, ktorého sme všetci prijali v krste a aj vo sviatosti birmovania. Naša jednota nie je v prvom rade ovocím nášho súhlasu alebo demokracie vo vnútri Cirkvi, ani nášho úsilia o vzájomnú zhodu, ale pochádza od Ducha Svätého, ktorý vytvára jednotu uprostred rozmanitosti.”

Svoju katechézu pápež uzavrel výzvou k spojeniu s Bohom v modlitbe, aby sme dokázali vytvárať jednotu tak, ako o to prosil sv. František: prinášať lásku tam, kde je nenávisť, odpustenie tam, kde sú urážky a jednotu tam, kde vládne nesvornosť.

Po skončení generálnej audiencie Svätý Otec osobitne prijal delegáciu z Univerzity Sofia v Tokiu. Na Námestí sv. Petra boli prítomné aj dve stovky pútnikov zo Slovenska: z Prešova, Košíc, Trebišova, Tušickej Novej Vsi, z Veľkých Kostolian, z Bratislavy a okolia a tiež z Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule.

24. septembra

Posolstvo pápeža k Svetovému dňu migrantov a utečencov

Prisťahovalci a utečenci nie sú pešiakmi na šachovnici ľudstva. Takto píše pápež František v posolstve k 100. svetovému dňu migrantov a utečencov. Téma dnes zverejneného posolstva Svätého Otca znie: „Migranti a utečenci smerom k lepšiemu svetu“. Deň migrantov sa pravidelne slávi v druhú nedeľu po Zjavení Pána, teda najbližšie 19. januára 2014, keď zároveň uplynie sto rokov od jeho ustanovenia pápežom Piom X. v roku 1914. Pápež v dokumente odsudzuje vykorisťovanie a obchodovanie s ľuďmi, vyzýva všetky krajiny, aby spoločne čelili problémom súvisiacim s migráciou a nakoniec pozýva na zmenu postojov: od predsudkov a strachu ku kultúre stretnutia.

„Nádej na lepší svet spája celé ľudstvo“ – konštatuje Svätý Otec a vyvodzuje z toho nevyhnutnosť pracovať na tom, aby tu boli dôstojnejšie životné podmienky pre všetkých. „Svet sa môže zmeniť k lepšiemu len vtedy, ak je primárna pozornosť venovaná človeku, ak je podpora človeka integrálna, vo všetkých jeho dimenziách, vrátane duchovnej, ak je schopný prejsť od kultúry odpisu ku kultúre stretnutia a prijatia.“

Svätý Otec cituje z posolstva pápeža Benedikta XVI. k Svetovému dňu migrantov a utečencov 2006, keď konštatuje, že jedným z dôsledkov súčasných zmien v spoločnosti je rastúci fenomén ľudskej mobility, ktorá sa javí ako „znamenie doby“.

„Z kresťanského hľadiska existuje v oblasti migrácie, rovnako ako v iných skutočnostiach človeka, napätie medzi krásou stvorenia, poznačenou milosťou vykúpenia, a tajomstvom hriechu. Proti solidarite a pohostinnosti, prejavom bratstva a porozumenia sa stavia odmietnutie, diskriminácia, vykorisťovanie, obchodovanie s ľuďmi, bolesťou a smrťou. Dôvodom na obavy sú predovšetkým situácie, v ktorých je migrácia nielen vynútená, ale aj realizovaná prostredníctvom rôznych spôsobov obchodovania s ľuďmi a ich zotročovania. Otrocká práca je dnes menou! Avšak napriek rizikám, problémom a ťažkostiam, ktoré treba riešiť, to, čo drží pri živote mnohých migrantov a utečencov je spojenie dôvery a nádeje. Oni nesú vo svojich srdciach túžbu po lepšej budúcnosti nielen pre seba, ale aj pre ich rodiny a blízkych.“

Čo vyžaduje stvorenie toho lepšieho sveta? Posolstvo vysvetľuje, že táto otázka sa nevzťahuje neadekvátne na abstraktné pojmy alebo nedosiahnuteľné skutočnosti, ale skôr smeruje k hľadaniu autentického a integrálneho rozvoja, k práci na tom, aby tu boli dôstojné životné podmienky pre všetkých, aby našli spravodlivé odpovede na potreby jednotlivcov a rodín, aby bolo rešpektované, chránené a kultivované stvorenie, ktoré nám dal Boh.

„Naše srdce chce viac, čo ale neznamená len jednoducho poznať viac alebo mať viac, ale znamená predovšetkým byť niečim «viac». Nemôžeme obmedziť rozvoj na obyčajný hospodársky rast, dosiahnutý často bez toho, aby sa pozeralo na tých najslabších a najbezbrannejších.“

V tvári každého človeka je odtlačená Kristova tvár! Tu je najhlbší koreň dôstojnosti ľudskej bytosti, ktorá má byť vždy rešpektovaná a chránená, uvádza ďalej text posolstva. Nie na kritériách efektivity, produktivity, sociálnej vrstvy, etnickej alebo náboženskej príslušnosti sa zakladá dôstojnosť človeka, ale na tom, že bol stvorený na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1,26-27), a ešte viac na tom, že sme Božie deti, každá ľudská bytosť je Božím dieťaťom! V ňom je vtlačený obraz Krista! Je teda na nás, aby sme videli v migrantoch a utečencoch nielen problém, ktorý treba riešiť, ale brata a sestru, ktorých treba prijať s úctou a láskou, videť v tom príležitosť, ktorú nám ponúka Prozreteľnosť, aby sme prispeli k budovaniu spravodlivejšej, úplnejšej demokracie, bratskejšieho sveta a kresťanskej komunity, viac otvorenej, podľa evanjelia – píše sa v Posolstve pápeža Františka k 100. svetovému dňu migrantov a utečencov.

Pápež František mladým: Nenechajte sa premôcť neúspechom, zverte sa Ježišovi

Príhovor pápeža Františka mladým počas návštevy sardínskeho mesta Cagliari v nedeľu 22. septembra 2013.

Drahá mládež Sardínie!

Zdá sa, že je tu niekoľko mladých, je to tak? Niekoľko! Niekoľko či veľa? Je vás tu mnoho! Ďakujem, že vás tak veľa prišlo na toto stretnutie! A ďakujem aj vašim „hovorcom“. Keď sa na vás pozerám, spomínam si na Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro: niektorí z vás tam boli, no mnohí ich určite sledovali cez televíziu a internet. Bola to veľmi pekná skúsenosť, slávnosť viery a bratstva, ktorá napĺňa radosťou. Rovnakou radosťou, akú cítime aj v dnešný deň. Ďakujme Pánovi a Panne Márii, Našej Panej z Bonarie. Je to ona, kvôli ktorej sa tu dnes stretávame. Modlite sa k nej často, uisťujem vás, že je to dobrá mama! Niektoré vaše „pregunte“, vaše otázky... aj ja tu dnes hovorím dialektom! Niektoré vaše otázky sa uberajú rovnakým smerom. Myslím na evanjelium, na breh Galilejského jazera, kde žili a pracovali Šimon, ktorého neskôr Ježiš nazve Petrom, a jeho brat Ondrej, spolu s Jakubom a Jánom, ktorí boli rovnako bratia, všetci rybári. Ježiš je obklopený davom, ktorý chce počúvať jeho slová, vidí týchto rybárov pri loďkách, ako perú siete. Nastúpi do Šimonovej loďky a žiada ho, aby trochu odrazil od brehu a takto, sediac na lodi, prehovorí k ľuďom. Ježiš z loďky hovorí k ľuďom. Keď skončí, povie Šimonovi, aby zatiahol na hlbinu a spustil siete. Táto požiadavka je pre Šimona skúškou – počujete dobre, je to „skúška“ –, pretože on a ostaní sa práve vrátili z neúspešného nočného rybolovu. Šimon je praktickým a úprimným človekom a Ježišovi hneď povie: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili.“

Toto je prvý bod: skúsenosť neúspechu. Vo vašich otázkach bola táto skúsenosť: Sviatosť birmovania – či ako sa nazýva táto sviatosť? Birmovka? Nie! Názov sa zmenil na „Sviatosť rozlúčky“. Absolvujú ju a potom odídu z Cirkvi, je to tak, nie? Toto je skúsenosť neúspechu. Potom je tu aj ďalšia skúsenosť neúspechu: mladí, ktorých vo farnosti niet. Vy sami ste o tom hovorili. Táto skúsenosť neúspechu je čímsi, čo sa pokazilo, je sklamaním. Keď sme mladí, plánujeme dopredu, ale často sa stane, že zažijeme neúspech, frustráciu: je to skúška, a je dôležitá! Teraz vám chcem položiť jednu otázku ja, neodpovedajte však nahlas, ale v tichosti. Každý nech sa vo svojom srdci zamyslí, zamyslite sa nad skúsenosťou neúspechu, ktorú ste zažili, uvažujte. Je isté, že takúto skúsenosť máme všetci.

V Cirkvi zažívame túto skúsenosť mnohokrát: kňazi, katechéti, animátori sa často namáhajú, vynakladajú množstvo energie, dávajú do toho všetko, a nakoniec nevidia výsledky, ktoré by korešpondovali s ich úsilím. Hovorili o tom aj vaši „hovorcovia“ v prvých dvoch otázkach. Hovorili o spoločenstve, v ktorom akoby viera trochu vybledla, nie veľa veriacich sa aktívne podieľa na živote Cirkvi, vidieť kresťanov, ktorí sú niekedy unavení a smutní a mnohých mladých, ktorí po prijatí birmovky odchádzajú. Sviatosť rozlúčky, odchodu, ako som povedal. Je to skúsenosť neúspechu, skúsenosť, ktorá nás necháva prázdnymi a skľúčenými. Je to tak? [Mladí odpovedajú: Áno!] Je to pravda? [Opäť odpovedajú: Áno!]

2. Zoči-voči tejto skutočnosti sa oprávnene pýtate: čo môžeme urobiť? Nechať sa premôcť pesimizmom a nedôverou, je samozrejme to, čo nemáte robiť. Kresťania pesimisti, aké je to len škaredé! Vy mladí nemôžete a nesmiete byť bez nádeje, nádej je súčasťou vášho bytia. Mladý človek bez nádeje nie je mladým, je to človek, ktorý príliš rýchlo zostarol! Nádej je súčasťou vašej mladosti! Ak nemáte nádej, uvažujete príliš vážne... Mladý bez radosti a bez nádeje je človekom plným obáv a nie je viac mladým. A keď mladý človek nemá radosť, keď necíti dôveru v život, keď mladý stratí nádej, kde sa vyberie hľadať kúsok spokojnosti, kúsok pokoja? Bez dôvery, bez nádeje a radosti? Sami viete o obchodníkoch so smrťou, o tých, ktorí predávajú smrť, ktorí ponúkajú cestu vtedy, keď ste smutní, bez nádeje, bez dôvery, bez odvahy! Prosím vás, nezapredajte svoju mladosť tým, ktorí obchodujú so smrťou! Rozumiete mi, o čom teraz hovorím! Všetci mi rozumiete: nepredávajte ju!

Vráťme sa k scéne z evanjelia: Peter v kritickom okamihu hrá o seba samého. Čo mohol urobiť? Mohol sa poddať únave a nedôvere, v domnení, že je to zbytočné a že je lepšie vzdať sa a ísť domov. A čo urobí? S odvahou vyjde zo seba samého a rozhodne sa dôverovať Ježišovi. Hovorí: „Tak dobre: na tvoje slovo spustím siete.“ Dávajte pozor! Nepovie: spoľahnem sa na moje sily, na moje výpočty, na moju zbehlosť skúseného rybára, ale povie „na tvoje slovo“, na Ježišovo slovo! A výsledkom toho je neuveriteľný rybolov, siete sa napĺňajú, až sa takmer trhajú.

Toto je druhý bod: zveriť sa Ježišovi, opakujem, zveriť sa Ježišovi. A keď to hovorím, chcem byť úprimný a povedať vám: neprichádzam sem, aby som vám ponúkal akúsi ilúziu. Prichádzam sem, aby som vám povedal: je Niekto, kto ťa môže posunúť vpred: dôveruj mu! Je to Ježiš! Dôveruj Ježišovi! Ježiš nie je nejakou ilúziou! Zver sa Ježišovi. Pán je stále s nami. Prichádza k brehu nášho života, približuje sa k našim zlyhaniam, k našim slabostiam, hriechom, aby ich zmenil. Nikdy neprestaňte pokračovať v hre, tak ako dobrí športovci – niektorí z vás to vedia veľmi dobre vďaka svojej skúsenosti –, ktorí dokážu čeliť námahe tréningu, aby dosiahli výsledky! Ťažkosti by nás nemali vystrašiť, ale inšpirovať nás, aby sme išli ďalej. Počúvajte Ježišove slová, ktoré sú adresované vám: Zatiahnite na hlbinu a spustite siete, mladí Sardínčania! Zatiahnite na hlbinu! Buďte vždy pozornejší k Pánovmu slovu: je to On, je to jeho Slovo, ktorého nasledovanie bude prínosom pre vaše odhodlanie svedčiť. Keď sa vám úsilie o prebudenie viery medzi vašimi priateľmi bude zdať zbytočné, ako to bolo napríklad v prípade úsilia rybárov v noci, pamätajte si, že s Ježišom sa všetko mení. Pánovo slovo naplnilo siete a Pánovo slovo dáva účinnosť misijnému pôsobeniu učeníkov. Nasledovať Ježiša je náročné, znamená to neuspokojiť sa s malými cieľmi, malou plavbou len pri pobreží, ale odvážne si to namieriť vyššie!

Nie je dobré, opakujem, nie je dobré nechať sa zastaviť, keď nič nezískame, ale ísť ďalej, ísť opäť až k výzve „zatiahni na hlbinu a spusti siete“, bez toho, aby sme sa unavili! Ježiš to opakuje každému z nás. Je to On, kto nám dá silu! Existuje tu však aj hrozba, že sa budeme sťažovať, hrozba rezignácie. Toto prenechajme tým, ktorí sa nechávajú viesť tzv. „bohyňou náreku“! Vy sa nechávate viesť „bohyňou náreku“? Nariekate neustále akoby ste boli na pohrebe? Nie, mladí takto konať nesmú! „Bohyňa náreku“ je podvodom: povedie ťa k zlej ceste. Keď sa všetko zdá byť nehybné a stagnujúce, keď nás znepokojujú osobné problémy, keď nenachádzame vhodné odpovede na sociálne problémy, nie je dobré vzdať sa. Cestou je Ježiš: nechajme ho vystúpiť na našu „loďku“ a zatiahnuť na hlbinu spolu s Ním! On je Pán! On mení pohľad na život. Viera v Ježiša vedie k nádeji, ktorá však vedie ešte ďalej, k istote založenej nie iba na našich kvalitách a schopnostiach, ale na Božom slove, na pozvaní, ktoré prichádza od neho. Bez toho, aby ste si ako ľudia pripravovali nejaké výpočty a znepokojovali sa skúmaním, či sa realita vôkol vás zhoduje s vašimi istotami. Zatiahnite na hlbinu, vyjdite zo seba samých; opustite priestory svojho malého sveta a otvorte sa Bohu, aby sme sa všetci čoraz viac otvárali aj našim bratom. Keď sa otvoríme Bohu, otvoríme sa ostatným! Otvorte sa Bohu a otvorte sa druhým. Urobte niekoľko krokov mimo vás samých, možno malých, ale urobte ich! Malé kroky, vyjdite pri tom zo seba samých smerom k Bohu a druhým a otvorte srdce bratstvu, priateľstvu, solidarite.

3. Tretí bod a skončím, už je to trochu zdĺhavé. [Smiech mladých] „Spustite siete na lov.“ Drahí mladí Sardínčania, treťou vecou, ktorú vám chcem povedať a odpovedať tak aj na ďalšie dve otázky je, že aj vy ste volaní k tomu, aby ste sa stali „rybármi ľudí“. Neváhajte prežívať váš život radostným vydávaním svedectva o evanjeliu, zvlášť vašim rovesníkom. Chcel by som vám vyrozprávať jednu moju osobnú skúsenosť. Včera som slávil 60. výročie dňa, keď som v mojom srdci započul Ježišov hlas. Nehovorím vám to ale preto, aby ste mi pripravili nejakú tortu, to nie. [Smiech mladých] Je to spomienka: 60 rokov od toho dňa. Nikdy naň nezabudnem. Pán mi dal silne pocítiť, že sa mám vybrať touto cestou. Mal som vtedy sedemnásť rokov. Prešlo ešte niekoľko rokov, kým bolo toto rozhodnutie, toto pozvanie, konkrétne a definitívne. Potom prešlo niekoľko rokov plných úspechov, radostí, ale aj mnohé roky neúspechov, slabostí, hriechu... Šesťdesiat rokov na Pánovej ceste, za Ním, vedľa Neho, vždy s Ním. Iba toto vám poviem: nikdy som to neoľutoval! Nikdy som to nebanoval! Prečo? Je to preto, že sa cítim ako Tarzan a som taký silný, aby som veci zvládal? Nie, neľutoval som to preto, lebo vždy, aj v najtemnejších chvíľach, vo chvíľach hriechu, vo chvíľach slabosti, vo chvíľach neúspechu, som hľadel na Ježiša a dôveroval som mu a On ma nikdy nenechal osamote. Dôverujte Ježišovi: On ide vždy napred, On kráča s nami! A On nikdy nesklame! On je verný, je verným spoločníkom. Uvažujte nad tým, toto je moje svedectvo: teším sa týmto šesťdesiatim rokom s Pánom. Ale ešte čosi navyše: choďte napred!

Hovoril som príliš dlho? [Mladí odpovedajú: „nie“] Ostaňme zjednotení v modlitbe. Vykročme do života s Ježišom: robili tak svätí. Svätí sú takí: nerodia sa už dokonalými, svätými! Stávajú sa nimi, pretože ako Šimon Peter dôverujú Pánovmu slovu a „zaťahujú na hlbinu“. Vaša krajina ponúkla v minulosti mnoho svedectiev: blahoslavené Antonia Mesina, Gabriella Saghedduová, Giuseppina Nicoliová, Boží služobníci Edviga Carboniová, Simonetta Tronciová a Don Antonio Loi. Sú to obyčajní ľudia, ktorí namiesto toho, aby sa sťažovali, „spustili siete na lov“. Nasleduje ich príklad, zverte sa ich príhovoru a buďte vždy ľuďmi nádeje! Nijaké sťažovanie! Nijaká skleslosť! Nijaké upadnutie, nijaké obchodovanie so smrtonosnou útechou! Napredujte s Ježišom! On nikdy nesklame, nikdy nepodvedie, On je verný!

Modlite sa za mňa! Nech vás Panna Mária sprevádza!

Slová pápeža Františka pred apoštolským požehnaním:

Drahí mladí, ešte predtým, než vám udelím požehnanie, by som vám chcel niečo povedať. Keď som vám hovoril o napredovaní s Ježišom, je to preto, aby ste budovali, robili dobré veci, viedli život napred, pomáhali druhým, budovali lepší svet a pokoj. Ale existujú aj zlé voľby, voľby deštrukcie. V Pakistane sa dnes vďaka tejto zlej voľbe nenávisti, vojny, uskutočnil útok a zahynulo pri ňom sedemdesiat ľudí. Táto cesta nikam nevedie, nie je dobrá k ničomu. Lepší svet možno vybudovať iba cestou pokoja! Ale ak to neurobíte, ak to nebude vy, neurobí tak nikto! Toto je problém, a toto je otázka, ktorú vám kladiem: „Som ochotný, som ochotná vybrať sa cestou budovania lepšieho sveta?“ Iba toto sa pýtam. Pomodlime sa modlitbu Otče náš za všetkých tých ľudí, ktorí zomreli počas atentátu v Pakistane...

Po spoločnej modlitbe Svätý Otec udelil mladým požehnanie:

Nech vám Panna Mária vždy pomáha pracovať na lepšom svete, vybrať sa cestou budovania, cestou pokoja a nikdy nie je cestou ničenia a cestou vojny. Nech vás žehná Všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý. Prosím vás, modlite sa za mňa! Dovidenia!

22. septembra

Zasvätenie Panne Márii z Bonarie

Modlitba zasvätenia Panne Márii z Bonarie, ktorú Pápež František predniesol v závere eucharistie, slávenej 22. septembra 2013 v tejto mariánskej svätyni počas apoštolskej návštevy Cagliari na Sardínii.

Preblahoslavená Panna Mária z Bonarie,

tebe s veľkou dôverou zasväcujem

každé z tvojich detí.Ty nás poznáš a my vieme, že nás veľmi miluješ.

Dnes po adorácii tvojho Syna Ježiša Krista,

nášho staršieho brata a nášho Boha,

ťa prosím, aby si na všetkých a na každého obrátila svoj pohľad.

Prosím ťa za každú rodinu tohto mesta a tejto krajiny.

Prosím ťa za deti a mládež,

za starých a chorých,

za tých, ktorí sú osamelí

a za tých, ktorí sú vo väzení.

Za tých, ktorí hladujú

a za tých, ktorí nemajú prácu,

za tých, ktorí stratili nádej

a za tých, ktorí nemajú vieru.

Úpenlivo ťa prosím aj za tých, ktorí vládnu a za vychovávateľov.

Naša matka, bdej láskavo nad všetkými

a daruj nám tvoju silu a veľkú útechu.

Sme tvoje deti, zverujeme sa pod svoju ochranu.

Nenechávaj nás osamote vo chvíľach utrpenia a skúšok.

Zverujeme sa tvojmu materskému srdcu

a zasväcujeme ti všetko, čím sme a čo vlastníme.

A nadovšetko, najsladšia Matka, ukáž nám Ježiša

a uč nás robiť stále a len to, čo nám on povie. Amen.

Homília Svätého Otca pri návšteve mariánskej svätyne Bonaria na Sardínii

Vrcholom pastoračnej návštevy pápeža Františka na Sardínii bola svätá omša, ktorú v nedeľné dopoludnie 22. septembra 2013 slávil na priestranstve pred bazilikou pútnického miesta Bonaria v meste Cagliari. Svätý Otec sa v úvode homílie obrátil na 100-tisícové zhromaždenie s pozdravom pokoja v miestnom nárečí: „Sa paghe ‘e Nostru Segnore siat sempre chin bois“.

„Pokoj Pánov nech je vždy s vami!

Dnes sa napĺňa moje prianie, ktoré som na jar oznámil na Námestí sv. Petra, túžba navštíviť svätyňu Našej Panej z Bonarie.

1. Prišiel som, aby som zdieľal radosti a nádeje, námahy a snahy, ideály a očakávania vášho ostrova a aby som vás utvrdil vo viere. Aj tu v

Cagliari, rovnako ako na celej Sardínii, nechýbajú ťažkosti, je mnoho problémov a starostí. Mám na mysli hlavne nedostatok práce a jej nestálosť, teda neistotu ohľadom budúcnosti. Sardínia, táto vaša krásna krajina, už dlho znáša mnohé formy chudoby, ktoré sú ešte zvýraznené podmienkami ostrovného života. Je nevyhnutná náležitá spolupráca všetkých a angažovanosť predstaviteľov inštitúcií, aj Cirkvi, aby boli ľuďom a rodinám zaistené základné práva a

aby sa formovala bratskejšia a solidárnejšia spoločnosť. Zabezpečiť právo na prácu, právo na živobytie, na chlieb získaný prácou! Som vám nablízku! Pamätám na vás v modlitbe a povzbudzujem vás, aby ste naďalej vydávali svedectvo o ľudských a kresťanských hodnotách, ktoré sú tak hlboko zakorenené vo viere a dejinách tejto krajiny a jej obyvateľov. Uchovávajte svetlo nádeje stále zažaté!

2. Prišiel som medzi vás, aby som spolu s vami padol k nohám Božej Matky, ktorá nám dáva svojho Syna. Dobre viem, že naša Matka Mária je vo vašom srdci, čo dosvedčuje táto svätyňa, ku ktorej vystupovali a stále vystupujú mnohé generácie Sardínčanov, aby si vyprosovali ochranu Našej Panej z Bonarie, najväčšej patrónky tohto ostrova. Sem prinášate radosti a utrpenie tejto krajiny, svojich rodín, a tiež detí, ktoré žijú ďaleko a ktoré s veľkou bolesťou i nostalgiou odchádzali hľadať prácu a budúcnosť pre seba a svojich drahých. My všetci tu prítomní sa chceme dnes Márii poďakovať, že nám je stále nablízku a chceme obnoviť našu dôveru a lásku k nej.

Prvé čítanie, ktoré sme počuli, nám predstavuje Máriu spolu s apoštolmi na modlitbách vo Večeradle. Mária sa modlí. Modlí sa spolu s apoštolmi a učí nás mať plnú dôveru v Boha, v jeho milosrdenstvo. Toto je moc modlitby! Neochabujme v klopaní na Božiu bránu. Do Božieho srdca skrze Máriu prinášajme celý náš život, každý deň. Klopme na bránu Božieho srdca!

V dnešnom evanjeliu zachytávame predovšetkým posledný Ježišov pohľad na Matku (porov. Jn 19,25-27). Ježiš hľadí z kríža na svoju Matku a zveruje jej apoštola Jána slovami: To je tvoj syn. V Jánovi sme prítomní všetci, aj my, a ten Ježišov pohľad lásky nás zveruje materskej starostlivosti Matky. Mária spomína na iný pohľad lásky, keď bola dievčaťom: na pohľad Boha Otca, ktorý na ňu zhliadol v jej pokore a malosti. Mária nás učí, že Boh nás neopustí a môže učiniť veľké veci aj s našou slabosťou. Majme dôveru v neho! Klopme na bránu jeho srdca!

3. A tretia myšlienka. Dnes som prišiel medzi vás, vlastne všetci sme prišli, aby sme sa stretli s Máriiným pohľadom, pretože je akoby odrazom pohľadu Otca, ktorý ju urobil Božou Matkou. Je to pohľad Syna z kríža, ktorý ju urobil našou Matkou. Týmto pohľadom na nás dnes Maria hľadí. Potrebujeme jej láskavý, materský pohľad, ktorý nás pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Pohľad plný súcitu a starostlivosti. Mária, dnes ti chceme povedať: Matka, daruj nám tento tvoj pohľad! Tvoj pohľad nás privádza k Bohu, tvoj pohľad je darom dobrého Otca, ktorý nás očakáva na každom zlome našej cesty, je darom ukrižovaného Ježiša Krista, ktorý na seba vzal naše utrpenie, naše námahy, náš hriech. A aby sme sa stretli s týmto láskyplným Otcom, povedzme dnes: Matka, daruj nám tento svoj pohľad! Povedzme to všetci spoločne: Matka, daruj nám svoj pohľad!

Na ceste, ktorá je často namáhavá, však nie sme sami, je nás mnoho, sme ľudom a pohľad Božej Matky nám pomáha pozerať sa na seba bratsky. Pozerajme sa na seba bratskejšie! Mária nás učí mať pohľad, ktorý sa snaží prijímať, sprevádzať a chrániť. Učme sa na seba navzájom hľadieť pred Máriiným materinským pohľadom! Jestvujú ľudia, ktorých inštinktívne považujeme za menej, a ktorí sú naopak v o to väčšej núdzi: opustení, chorí, tí, ktorí nemajú z čoho žiť, ktorí nepoznajú Ježiša, mladí, ktorí sú v ťažkostiach, mladí, ktorí nenachádzajú prácu. Nemajme strach vyjsť a pozrieť sa na svojich bratov a sestry pohľadom Božej Matky. Ona nás nabáda, aby sme boli skutočnými bratmi. A nedovoľme, aby sa niečo alebo niekto postavil medzi nás a pohľad Božej Matky. Matka, daruj nám tento svoj pohľad! Nikto nech nám ho nezacloní! Nech ho naše detské srdcia dokážu ochrániť pred toľkými prázdnymi rečníkmi, ktorí ponúkajú ilúzie, pred tými, ktorí túžia len po ľahkom živote a dávajú nesplniteľné sľuby. Nech nám neukradnú Máriin pohľad, ktorý je plný nehy, dáva nám silu a robí nás navzájom solidárnymi. Všetci povedzme: Matka, daruj nám tvoj pohľad!

Naša Pani z Bonarie nech vás neprestajne sprevádza životom.“

Slová Svätého Otca po skončení svätej omše pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, pred ukončením tohto slávenia vás s láskou s vami lúčim, zvlášť s mojimi bratmi biskupmi Sardínie, ktorým ďakujem. Tu pri nohách Panny Márie by som chcel poďakovať všetkým a každému z vás, drahí veriaci, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, verejným predstaviteľom a osobitne tým, ktorí spolupracovali pri organizácii tejto návštevy. Nadovšetko vás chcem zveriť Márii, Našej Panej z Bonarie. No v tejto chvíli myslím na všetky nespočetné mariánske pútnické miesta Sardínie. Vaša krajina má silný vzťah k Márii. Vzťah, ktorý vyjadrujete vo vašej nábožnosti a vo vašej kultúre. Buďte vždy vernými deťmi Márie a Cirkvi, a prejavujte to vo vašom živote nasledujúc príklad svätých!

V tejto súvislosti si pripomeňme, že včera bol v Bergame vyhlásený za blahoslaveného Tommaso Acerbis Olera, kapucínsky mních, ktorý žil na rozhraní šestnásteho a sedemnásteho storočia. Vzdávajme vďaku za toto svedectvo pokory a lásky ku Kristovi!“

Príhovor pápeža Františka v Cagliari pri stretnutí s chudobnými, väzňami a pracovníkmi charity

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s chudobnými, väzňami, pracovníkmi a dobrovoľníkmi Caritasu a iných dobročinných organizácií v nedeľu 22. septembra 2013 v katedrále v Cagliari počas pastoračnej návštevy ostrova Sardínia.

Drahí bratia a sestry,

ďakujem vám všetkým, že ste dnes tu. Na vašich tvárach vidím únavu, a zároveň vidím aj nádej. Cítite sa milovaní Pánom aj mnohými dobrými ľuďmi, ktorí svojimi modlitbami a skutkami pomáhajú zmierniť utrpenie blížneho. Cítim sa tu ako doma. A dúfam, že aj vy sa cítite ako doma v tejto katedrále - ako sa hovorí v Latinskej Amerike „tento dom je vaším domom“, je to váš dom.

Tu silným a konkrétnym spôsobom vnímame, že sme všetci bratmi. Tu je jediným Otcom náš nebeský Otec a jediným učiteľom je Ježiš Kristus. Prvá vec, o ktorú by som sa chcel s vami podeliť, je práve radosť z toho, že máme Ježiša ako majstra, ako vzor života. Hľaďme na neho! Veľmi nás to posilní, prinesie veľa útechy v našej krehkosti, v našich biedach a ťažkostiach. Všetci máme ťažkosti. Všetci, ktorí sme tu, máme starosti. Všetci, ktorí sme tu, máme nedostatky a sme krehkí. Nik nie je lepší od toho druhého. Pred Otcom sme si všetci rovní, všetci!

1. Hľadiac na Ježiša vidíme, že si vybral cestu pokory a služby. Dokonca ešte viac: on sám je tou cestou. Ježiš nebol nerozhodný, neprikláňal sa k čomukoľvek: urobil voľbu a uskutočnil ju až do konca. Rozhodol sa, že sa stane človekom, ako človek sluhom, až po smrť na kríži. Toto je cesta lásky: inej niet. Vidíme teda, že láska nie je iba vykonávaním dobročinnosti pre uspokojenie svedomia. Láska nie je taká, je to skôr obchodovanie a špekulovanie. Láska je zadarmo. Je životnou voľbou, spôsobom existencie, života, je cestou pokory a spolupatričnosti. Niet inej cesty pre túto lásku ako byť pokornými a solidárnymi. Slovo solidarita v

dnešnej kultúre vyraďovania - to, čo sa nedá použiť, sa odhodí, aby zostali iba tí, ktorí sa cítia spravodliví, čistí, umytí. Úbožiaci! Slovo solidarita je v ohrození, že bude vymazané zo slovníka, pretože je slovom, ktoré vyrušuje. Prečo? Pretože zaväzuje vidieť toho druhého a darovať sa mu s láskou. Je lepšie vymazať ho zo slovníka, pretože znepokojuje. My však hovoríme, že cesta je taká: v pokore a solidarite. Prečo? Pretože sme ju vymysleli my, kňazi? Nie! Je Ježišova. On tak povedal! Chceme ísť touto cestou. Kristova pokora nie je moralizmus, akýsi pocit. Kristova pokora je skutočná, je voľbou stať sa malým, byť s malými, vyradenými na okraj, aby bol s nami všetkými hriešnikmi. Pozor, toto nie je ideológia! Je to spôsob bytia a života, ktorý vychádza z lásky, z Božieho srdca.

Toto je prvá vec, o ktorej by som rád s vami hovoril. Pozerajme na Ježiša. On je našou radosťou, ale aj našou silou, našou istotou, pretože je nepochybnou cestou: pokorou, solidaritou, službou. Niet inej cesty. Socha Našej Panej z Bonarie znázorňuje Krista v Máriinom náručí. Ona, ako dobrá Matka, nám naňho ukazuje a hovorí nám, aby sme mu dôverovali.

2. Nestačí však hľadieť, treba nasledovať! A toto je druhý aspekt. Ježiš neprišiel na svet kvôli nejakej prehliadke, aby zapôsobil. Neprišiel preto. Ježiš je cesta a cesta slúži na to, aby sa po nej kráčalo a prechádzalo. Chcem teda predovšetkým poďakovať Pánovi za vašu snahu nasledovať ho aj v námahe, v utrpení, medzi múrmi väzenia. Neprestajne mu dôverujme. On daruje vašim srdciam nádej a radosť. Chcem mu poďakovať za vás všetkých, ktorí tu v Cagliari a na celej Sardínii veľkodušne konáte skutky milosrdenstva. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali na tejto ceste, aby sme išli vpred spoločne, snažiac sa zachovať predovšetkým vzájomnú lásku. Je to veľmi dôležité. Nemôžeme nasledovať Ježiša po ceste lásky, ak sa najprv nemáme radi medzi sebou a ak sa nesnažíme spolupracovať, navzájom sa pochopiť a odpúšťať si, uznajúc osobne vlastné ohraničenia a chyby. Máme robiť skutky milosrdenstva, ale s milosrdenstvom! Vložiť do nich srdce. Skutky dobročinnosti s láskou, nehou a vždy s pokorou! Viete o tom? Niekedy sa objaví aj arogancia v službe chudobným! Som presvedčený, že ste to zažili. Aroganciu v službe tým, ktorí ju potrebujú. Niektorí chcú zapôsobiť a majú veľa rečí o chudobných. Iní používajú chudobných ako prostriedok pre osobné či kolektívne záujmy. Viem, je to ľudské, ale nie je to správne! Nie je to od Ježiša. A poviem ešte viac: je to hriech! Je to vážny hriech, pretože ide o používanie núdznych, ktorí sú Ježišovým telom, pre svoju márnivosť. Používať Ježiša pre vlastnú márnivosť je ťažkým hriechom! Bolo by lepšie, keby takíto ľudia zostali radšej doma!

Nasledujte teda Ježiša na ceste lásky, choďte s ním na bytostné periférie. „Ženie nás Kristova láska!“, hovorieval Pavol (porov. 2 Kor 5,14). To, čo je vzdialené, na okraji, čo je stratené a znevažované, je pre dobrého Pastiera predmetom najväčšej starostlivosti. Cirkev nemôže konať inak, ako urobiť túto skutočnosť svojou prioritou. V Cirkvi sú na prvom mieste tí, ktorí majú najviac ľudských, duchovných a materiálnych potrieb.

3. Nasledovaním Krista po ceste lásky zasievame nádej. Siať nádej: toto je tretie presvedčenie, o ktoré sa s vami rád podelím. Dnešná talianska spoločnosť veľmi potrebuje nádej, a Sardínia osobitne. Tí, ktorí sú politicky a občiansky zodpovední, majú svoju úlohu, ktorú je potrebné zo strany občanov aktívne podporovať. Niektorí členovia kresťanského spoločenstva sú povolaní zaoberať sa oblasťou politiky, ktorá je vysokou formou lásky, ako hovorieval Pavol VI. A ako Cirkev máme všetci veľkú zodpovednosť za zasievanie nádeje skutkami solidarity, vždy sa snažiac o čo najlepšiu spoluprácu s verejnými inštitúciami pri rešpektovaní ich príslušných právomocí. Caritas je výrazom spoločenstva; a silou kresťanského spoločenstva je umožňovať rozvoj spoločnosti zvnútra, ako kvas. Myslím na vaše iniciatívy s väzňami, myslím na dobrovoľníctvo v mnohých združeniach, na solidaritu s rodinami, ktoré trpia kvôli nezamestnanosti. Povzbudzujem vás k odvahe! Nenechajte si ukradnúť nádej a kráčajte vpred! Nech vám ju nevezmú! Naopak: zasievajte nádej! Ďakujem, drahí priatelia! Všetkých vás žehnám, spolu s vašimi rodinami. Všetkým vám ďakujem!

(Pozdrav po modlitbe Otče náš)

Nech vás všetkých Pán požehná: vaše rodiny, vaše starosti, vaše radosti, vaše nádeje. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A prosím vás, aby ste sa modlili za mňa: potrebujem to!

František na Sardínii vyzdvihol hodnotu práce, ktorá dáva ľuďom dôstojnosť

Cagliari, 22. septembra 2013 - Svoju v poradí druhú pastoračnú cestu v rámci Talianska začal pápež František v prístavnom meste Cagliari, ktoré je hlavným ekonomickým centrom ostrova Sardínia.

1. Po prílete tesne pred 9. hod. ráno ho privítal arcibiskup Cagliari Mons. Arrigo Miglio spolu s cirkevnými a občianskymi predstaviteľmi. Prvým bodom jeho programu bolo stretnutie s

ľuďmi práce. Na námestí neďaleko prístavu si Svätý Otec vypočul tri svedectvá tých, ktorí sa živia prácou svojich rúk a na svojich pleciach znášajú ťarchu zložitej ekonomickej situácie, ktorá v posledných rokoch priniesla talianskemu ostrovu vysokú nezamestnanosť.

František sa potom prihovoril prítomným. Pripomenul svoju predchádzajúcu pastoračnú cestu na ostrov Lampedusa a opäť zdôraznil, že žiť na ostrove neznamená nutne žiť v izolácii. Rozhodujúca je otvorenosť voči druhým. Ďalej poukázal na hodnotu práce, ktorá je úzko spojená s dôstojnosťou človeka a na tragický dopad prevrátenia hodnôt v ekonomickej oblasti, keď sa do centra záujmu stavajú peniaze a nie človek. Tento postoj, ktorý je v pozadí šíriacej sa mentality zbavovania sa neproduktívnych osôb, tzv. „kultúry odpisu“, nazval modlárstvom, uctievaním peňazí:

„Boh chcel, aby stredobodom sveta nebola nejaká modla, ale človek, muž a žena, ktorí budú svet udržiavať svojou prácou. No teraz, v tomto systéme bez etiky, stojí v centre modla a svet sa stal uctievačom tohto «bôžika peňazí». Peniaze komandujú! Rozkazuje tu všetko, čo slúži tomuto bôžikovi. A čo sa deje? Na obranu tohto bôžika sa všetci hrnú do stredu a za obeť padajú všetci, čo sú na okraji. Padajú za obeť starí, pretože v tomto svete nie je pre nich miesto! Niektorí hovoria o tomto rozšírenom zvyku „skrytej eutanázie“: nechať ich bez opatery, nechať ich tak, «vykašľať sa na nich». A padajú za obeť mladí, ktorí nenachádzajú prácu a svoju dôstojnosť. No pomyslite, svet, v ktorom dve mladé generácie nemajú prácu. Tento svet nemá budúcnosť. Prečo? Pretože nemajú dôstojnosť! Je ťažké mať dôstojnosť bez práce. Toto je vaše tunajšie utrpenie. Toto je vaša modlitba, ktorá odtiaľto zaznievala vo vašom volaní: «Prácu! Prácu! Prácu!» Je to nevyhnutne potrebná modlitba. Práca znamená dôstojnosť, práca znamená priniesť domov chlieb, práca znamená milovať! Na obranu tohto modlárskeho ekonomického systému sa vytvára «kultúra odpisu»: odpisujú sa starí rodičia a odpisuje sa mládež. A my tejto «kultúre odpisu» musíme povedať «nie». Musíme povedať: «Chceme spravodlivý systém! Systém, ktorý umožní ísť dopredu všetkým.» Musíme povedať: «Nechceme tento ekonomický globalizovaný systém, ktorý nám tak veľmi škodí!» Stredobodom musí byť muž a žena, ako to chce Boh, a nie peniaze!“

Po úvodnej časti pápež odovzdal pripravený text miestnemu biskupovi a rozhodol sa ďalej pokračovať bez papiera. Pred zaplneným námestím predniesol mimoriadne emotívne svedectvo o osobnej skúsenosti s ťažkým dopadom hospodárskej krízy v 30. rokov v Argentíne, pri ktorej jeho rodičia prišli o celý majetok. Zamestnaných i nezamestnaných ľudí povzbudil, aby nikdy nestrácali nádej a vytrvali v zápase o dôstojnosť, o ktorú ich nik nesmie obrať.

V závere Svätý Otec vyzval prítomných, aby sa k nemu v tichosti pripojili v modlitbe, ktorú predniesol vlastnými slovami. Mnohí prítomní neskrývali dojatie. František potom prijal osobné pozdravy troch desiatok zástupcov sveta práce, medzi ktorými boli aj robotníci, ktorí mu symbolicky podarovali svoje prilby. Pápež nasadol do otvoreného džípu a prechádzal ulicami lemovanými obyvateľmi mesta, medzi ktorými bolo vidieť aj tradičné kroje.

2. Pred mariánskou svätyňou Našej Panej z Bonarie na otvorenom priestranstve v blízkosti pobrežia Svätý Otec celebroval o 10.30 svätú omšu za prítomnosti vyše 350-tisíc veriacich. Svoju homíliu zameral na náš vzťah k nebeskej Matke, ktorá nás sprevádza nežným pohľadom. Spolu s prítomnými opakovane vzýval Pannu Máriu: „Matka, zhliadni na nás svojím pohľadom.“ Znova vyzval k odvahe všetkých, ktorí zápasia s ťažkosťami, s nezamestnanosťou či chorobou, a vyzval prítomných, aby sa nenechali nalákať na lacné odpovede, ktoré v skutočnosti nie sú riešením. Na záver svätej omše predniesol pred sochou Panny Márie s Ježiškom zasväcujúcu modlitbu. Po svätej omši v krátkom príhovore poďakoval organizátorom a pripomenul, že včera v Bergame dostalo Taliansko nového blahoslaveného, ktorým je kapucín Tommaso Acerbis da Olera, osobnosť z prelomu 16. a 17. storočia. František sa potom spolu s prítomnými pomodlil Anjel Pána.

3. Po spoločnom obede s biskupmi pastoračná návšteva pápeža Františka v Cagliari pokračovala po 15. hodine v miestnej katedrále, kde sa Svätý Otec stretol s

chudobnými. V prítomnosti 130 mužov a žien, medzi ktorými bolo aj 27 väzňov z neďalekej väznice, povedal, že sa cíti ako doma a vyjadril túžbu, aby sa katedrála stala aj pre nich ozajstným domovom. „Pred Božím pohľadom sme si všetci rovní“, povedal a poukázal na Ježiša Krista, ktorý sa dobrovoľne stal chudobným. Práve v tom spočíva skutočná láska, vzťah, ktorý má k nám Boh, ktorý poslal vlastného Syna pre našu záchranu.

Pápež pripomenul, že lásku nemožno zužovať na sociálnu podporu. „Cestou lásky je solidarita“, povedal František a poukázal aj na ďalšiu charakteristiku lásky, ktorou je poníženosť. „Kristova poníženosť nie je ani moralizmus, ani sentiment“, ale spočíva v jeho stotožnení sa s chudobnými, v jeho blízkosti k núdznym. „Poníženosť, solidárnosť, služba – niet inej cesty“, zhrnul svoje myšlienky Svätý Otec. Dodal, že sa nestačí pozerať, treba Ježiša nasledovať. Ježiš neprišiel, aby sme ho sledovali zo zástupu, ale aby sme ho nasledovali. Pápež František vzápätí ostro odsúdil konanie tých, ktorí zneužívajú chudobných na dosahovanie vlastných cieľov. Spoločne s prítomnými sa pomodlil Otče náš, udelil im požehnanie a poprosil ich, aby sa za neho modlili.

4. Následne Svätý Otec pozdravil klauzúrne sestry z viacerých kongregácií, ktorým poďakoval za ich „modlitby, ktorými držia Cirkev“ a udelil im požehnanie.

5. O 16. hod. program pokračoval stretnutím Svätého Otca s predstaviteľmi sveta kultúry vo Veľkej aule Pápežskej teologickej fakulty v Cagliari. Činnosť tejto inštitúcie pápežovi priblížili vo svojich príhovoroch viacerí akademickí predstavitelia, pričom poukázali na nezanedbateľnú úlohu Sardínie a jej univerzity v dejinách Cirkvi. Pápež František následne vo svojom príhovore poukázal na úlohu univerzity ako miesta intelektuálneho a duchovného rozlišovania, ktoré dokáže s

múdrosťou pristupovať aj ku krízovým momentom a nachádzať východiská, ktoré predstavujú nádej. Ďalšou úlohou univerzity je podľa Františka vytváranie priestoru pre pestovanie kultúry ľudskej blízkosti, kultúry stretnutia. Do tretice má byť univerzita podľa Svätého Otca miestom výchovy k solidárnosti.

6. Pred odletom ešte čakalo Svätého Otca stretnutie s mladými na priestranstve Largo Carlo Felice. Ich podujatie pod názvom „Spusti siete“ so stotisícovou účasťou tak vyvrcholilo za prítomnosti pápeža Františka. Svätý Otec v príhovore k mladým nadviazal na motto ich stretnutia „Spustite siete“. V troch bodoch sa zameral na umenie vedieť vyťažiť aj zo skúsenosti vlastného zlyhania, pričom sa dotkol otázky sviatosti birmovania, ktoré nezriedka predstavuje rozlúčku so životom viery. V druhom bode František poukázal na potrebu dôverovať Ježišovi, keď nás vyzýva zatiahnuť na hlbinu a spustiť siete. V

treťom bode sa zameral na povolanie byť rybármi ľudí a podelil sa s osobným svedectvom o svojich 60-tich rokoch kňazského života počnúc chvíľou, keď vo svojich 17-tich rokoch zachytil vo svojom vnútri Boží hlas. Ako povedal, svoje rozhodnutie pre kňazstvo nikdy neoľutoval.

7. V závere stretnutia s mladými Svätý Otec predniesol výzvu k modlitbe za pokoj v Pakistane, čím reagoval na tragickú správu o samovražednom bombovom útoku na kresťanov v Pešavare v kostole počas slávenia svätej omše, s minimálne 70 obeťami na životoch a 120 zranenými.

Vo večerných hodinách sa Svätý otec vrátil z pastoračnej cesty domov do Vatikánu.

21. septembra

Pápež v sobotnej (21. 9.) homílii: Ježišov pohľad mení život

Dovoľme Pánovi, aby sa na nás zadíval, jeho pohľad mení život. Toto sú slová pápeža Františka z homílie svätej omše z dnešného sviatku sv. Matúša, apoštola a evanjelistu. Ježiš pozerá do očí Matúša, vyberača daní, verejného hriešnika. Peniaze sú jeho život, jeho idol. Ale teraz – povedal Svätý Otec – cíti vo svojom srdci Ježišov pohľad.

„A tento pohľad si ho úplne podmanil, zmenil jeho život. Len čo pocítil vo svojom srdci tento pohľad, vstal a išiel za ním. A je to pravda: Ježišov pohľad nás stále dvíha. Pohľad, ktorý nás ťahá hore, nikdy ťa nenechá tak, nikdy. Nikdy ťa nespustí z očí, nikdy ťa neponíži. Pozýva ťa, aby si vstal. Pohľad, ktorý ti pomáha rásť, ísť dopredu, ktorý ťa povzbudzuje, pretože ťa miluje. Dáva ti pocítiť, že ťa má rád. A toto dáva odvahu nasledovať ho. On vstal a išiel za ním.“

Ježišov pohľad nie je niečo magického. Ježiš nebol nejakým odborníkom v hypnóze. Ježiš sa díval na každého, a každý cítil jeho pohľad tak, akoby povedal jeho meno. A tento pohľad menil životy. Takto sa zmenil Peter, ktorý po tom, ako ho zaprel, zacíti jeho pohľad a horko zaplakal. Potom posledný Ježišov pohľad z kríža, pohľad na matku, na učeníka nám povedal, že táto matka je teraz našou matkou a že Cirkev je matkou. Pozrel sa aj na kajúceho lotra na kríži. A ešte raz na Petra, ustrašeného, po vzkriesení, s tými tromi otázkami: Miluješ ma? Pohľad, ktorý ho zahanbil. Bude dobré uvažovať nad týmto pohľadom Ježiša a dovoliť mu, aby sa na nás díval. Ježiš ide do Matúšovho domu a kým si sadne za stôl, prídu mnohí hriešnici. A celá tá spoločnosť – a nie je to spoločnosť čistá – sa cítila prizvaná na obed, rovnako ako v podobenstve o kráľovi, ktorý nariadil sluhom vyjsť na krížne cesty a pozývať na svadbu svojho syna každého, koho stretnú, dobrých i zlých.

„Aj hriešnici a mýtnici zacítili, že Ježiš sa na nich pozeral tým pohľadom a myslím si, že to bolo ako fúkanie do pahreby. Oni cítili vnútri oheň. Cítili, že Ježiš ich dvíha, navracia im dôstojnosť. Pohľad Ježiša nám vždy dáva dôstojnosť. Je to pohľad ušľachtilý. Majster obeduje so spodinou mesta! No pod tou špinou boli uhlíky túžby po Bohu, uhlíky na Boží obraz, ktoré chceli, aby ich niekto rozdúchal. A toto robil Ježišov pohľad.“

My všetci sme zacítili v živote tento pohľad, a nie raz, veľakrát! Možno cez osobu kňaza, keď nám udeľoval rozhrešenie, možno v pomoci priateľov.

„Ale všetci sa pred týmto pohľadom môžeme nájsť, pred týmto nádherným pohľadom. A ďalej kráčame životom v istote, že on sa na nás pozerá. Ale on čaká, aby sa na nás mohol pozrieť aj definitívne. Tento posledný pohľad Ježiša bude trvalý, bude večnosťou. Prosím všetkých týchto svätých, na ktorých sa Ježiš zadíval, aby nám pomohli nechať sa sprevádzať jeho pohľadom a pripravili nás aj na ten posledný a najdôležitejší Ježišov pohľad.“

20. septembra

Pápež v piatkovej homílii o moci peňazí

Peniaze zatemňujú naše myslenie a vieru a nútia nás ísť inou cestou, povedal pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty v piatok 20. septembra. Zdôraznil, že z modlárstva peňazí sa rodí ďalšie zlo, ako je márnivosť a pýcha. „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ Svätý Otec prešiel od citácie Ježišových slov z Matúšovho evanjelia (6, 24) ku slovám sv. Pavla (1 Tim 6, 2c-12) o vzťahu „medzi cestou Ježiša Krista a peniazmi“. Ako povedal, jestvuje istý vzťah medzi postojom lásky k peniazom a naším vzďaľovaním sa od Boha. Existuje „toľko chorôb, toľko hriechov, ale Ježiš zdôrazňuje, že láska k peniazom je skutočne koreňom všetkého zla“. Mnohí zišli z cesty viery preto, že sa nechali premôcť touto túžbou a zapríčinili si veľa trápenia. Moc peňazí je taká veľká, že sa kvôli nim odchýlime od viery, dokonca ju stratíme, poznamenal s bolesťou pápež František.

„Peniaze spôsobujú zatemnenie našej mysle, aj viery a nasmerujú nás na inú cestu. Márne sú slová, zbytočné diskusie... A ideme ešte ďalej. Z tohto sa rodí závisť, zvady, ohovárania, upodozrievanie, konflikty skorumpovaných ľudí bez pravdy, ktorí považujú náboženstvo za zdroj príjmov. ‚Som katolík, chodím na omšu, pretože to mi dáva určité postavenie. Budím dobrý dojem... Ale robím to pre moju firmu. Pestujem kult peňazí.‘ „Ľudia skorumpovanej mysle“ – slová, ktoré veľmi často vidíme v novinách: Peniaze kazia! Niet cesty úniku.“

Ak sa vyberieš cestou peňazí, nakoniec budeš skazený. Peniaze majú tú moc, aby si pomaly skĺzol do záhuby. Ježiš je preto taký rázny pri tejto téme:

„Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. Buď jedno, alebo druhé! To nie je komunizmus. Toto je čisté evanjelium! Slová Ježiša! Čo sa stane s peniazmi? Peniaze vám spočiatku dajú určitú mieru prosperity. Dobre, potom máte pocit dôležitosti a prichádza márnosť. Čítali sme to v Žalme (49), že je to márnosť. Táto márnosť nie je nanič, ale ty máš pocit, že si niekto dôležitý: toto je márnosť. A od márnosti sa ide k pýche a povýšenectvu. Existujú tri kroky: bohatstvo, márnosť a pýcha.“

Nikto sa nemôže ubrániť moci peňazí, pokračoval Svätý Otec. Diabol ide stále touto cestou pokušenia: bohatstvo, aby sme sa cítili sebestační, márnivosť, aby sme sa cítili dôležití, a nakoniec pýcha, povýšenectvo. Pýcha je jemu vlastný jazyk.

„Otče, ale ja som čítal Desatoro, a žiadne nehovorí zle o peniazoch. Proti ktorému prikázaniu hreší ten, kto podniká pre peniaze? Proti prvému! Hriech modlárstva! Pretože peniaze sa stávajú idolom a ty si ich uctievaš! A to je dôvod, prečo nám Ježiš hovorí ‚nemôžete slúžiť božstvu peňazí a živému Bohu‘. Buď jedno, alebo druhé. Prví otcovia Cirkvi – hovorím o 3. storočí, okolo roku 200, 300 – používali silné slová: ‚Peniaze sú hnojom z diabla‘. Tým, že nás robia modloslužobníkmi, zatemňujú našu myseľ pýchou a robia nás fanatikmi do týchto márnivostí, vzďaľujú nás od viery a ničia.“

Svätý Pavol nás povzbudzuje v úsilí o spravodlivosť, zbožnosť, vieru, lásku a trpezlivosť proti samoľúbosti a pýche, povedal pápež František a v závere homílie zdôraznil ešte miernosť. Toto je „Božia cesta, nie cesta modlárskej moci, ktorú môžu dať peniaze“. Je to pokora, cesta služby Bohu. „Nech nám Pán pomáha, aby sme nespadli do pasce modlárstva peňazí.“

Papež František: Církev? Polní nemocnice...

Vatikán. Časopis italských jezuitů Civilta Cattolica zveřejnil obsáhlý rozhovor s papežem Františkem. Otázky kladl šéfredaktor zmíněného časopisu, P. Antonio Spadaro SI ve dnech 19., 23. a 29. srpna t.r. Následuje tématický úryvek. Plné české znění se připravuje.

Když papež Benedikt XVI. oznamoval, že se vzdává svého pontifikátu, vylíčil dnešní svět jako rychle se měnící, zmítaný záležitostmi velkého významu pro život víry a vyžadující tělesné i duševní síly. Ptám se papeže i ve světle toho, co mi už dříve řekl: „Co potřebuje církev v této historické době nejvíce? Jsou nezbytné reformy? Jaká jsou jeho přání, pokud jde o církev příštích let? O jaké církvi »sní«?“.

Papež František začíná popořadě: „Benedikt XVI. učinil úkon svatosti, velikosti a pokory. Je to Boží muž,“ vyjadřuje svoje velké sympatie a mimořádnou úctu ke svému předchůdci.

„Vidím jasně – pokračuje papež František – že církev dnes nejvíce potřebuje schopnost hojit zranění a rozehřívat srdce věřících, tedy schopnost přiblížení a spříznění. Vidím církev jako polní nemocnici po bitvě. Je zbytečné ptát se těžce zraněného, zda má zvýšenou hladinu cholesterolu či cukru! Je třeba léčit jeho rány. Potom můžeme mluvit o všem ostatním. Hojit zranění, hojit rány... A je třeba začít zezdola“.

„Církev se někdy dala uzavřít do maličkostí, do malých předpisů. Nejdůležitější je však první zvěst: »Ježíš Kristus tě spasil!«. A služebníci církve musejí být především služebníky milosrdenství. Například zpovědník je neustále vystaven riziku být buď rigoristou nebo laxistou. Ani jeden z nich není milosrdný, protože nikdo se doopravdy neujímá konkrétního člověka. Rigorista si myje ruce, protože jej odkazuje na přikázání. Laxista se myje ruce, neboť jednoduše prohlásí, že „to není hřích“ a podobně. Lidé musejí být doprovázeni, rány je třeba hojit.“

„Jak zacházíme s lidem Božím? Sním o církvi Matce a Pastýřce. Služebníci církve musejí být milosrdní, ujímat se lidí, provázet je jako milosrdný samaritán, který svého bližního omývá, očišťuje a pozvedá. To je čiré evangelium. Bůh je větší než hřích. Organizační a strukturální reformy jsou druhotné, dojde na ně potom. První reforma se musí týkat postoje. Služebníci evangelia musejí být lidmi schopnými zahřát lidské srdce, putovat s nimi nocí, umět vést dialog a také sestoupit do jejich temnot, do jejich tmy, aniž by se ztratili. Lid Boží chce pastýře a nikoli funkcionáře či státní kleriky. Zvláště biskupové musejí být muži schopnými trpělivě podporovat Boží kroky v Jeho lidu tak, aby nikdo nezůstal pozadu, ale také doprovázet stádce, které umí větřit nové cesty.“

„Namísto církve, která jenom přijímá a nechává otevřené dveře, snažme se být také církví, která nachází nové cesty, je schopná vycházet ze sebe a jít k těm, kdo do ní nepřicházejí, odešli nebo jsou lhostejní. Někdy ten, kdo odešel, učinil tak z důvodů, které, jsou-li dobře pochopeny a zhodnoceny, mohou dovést k návratu. Ale chce to smělost, odvahu.“

Shrnuji, co říká Svatý otec, a poukazuji na skutečnost, že existují křesťané, kteří žijí v církevně neuspořádaných nebo vůbec komplikovaných situacích, křesťané, kteří jedním nebo jiným způsobem nosí otevřené rány. Myslím na rozvedené znovu sezdané, homosexuální páry, jiné komplikované situace. Jak má vypadat misijní pastorace v těchto případech? Na co položit důraz? Papež naznačuje, že chápe, kam mířím a odpovídá.

„Musíme zvěstovat evangelium na každé ulici, kázat dobrou zvěst Království a svým kázáním také léčit každý typ choroby a zranění. V Buenos Aires mi napsali někteří homosexuálové, že jsou „sociálně zraňováni“, protože vnímají, jak je církev neustále odsuzuje. To však církev dělat nechce. Během zpátečního letu z Ria de Janeiro jsem řekl, že pokud je někdo homosexuál, má dobrou vůli a hledá Pána, já nejsem jeho soudcem. Tím jsem řekl to, co říká Katechismus. Náboženství má právo vyjádřit vlastní názor, čímž slouží lidem, ale Bůh nás stvořil svobodnými. Duchovní vměšování se do osobního života není možné. Jednou mi jeden člověk položil provokativní otázku, zda schvaluji homosexualitu. Odpověděl jsem mu jinou otázkou: »Řekni mi: Když Bůh vidí homosexuála, přijímá jej s láskou anebo jej odmítne a odsoudí?« Vždycky je třeba brát v úvahu konkrétního člověka. Vstupujeme zde do mystéria lidství. Bůh lidi v životě provází a my je máme doprovázet a přitom vycházet z jejich situace. Je třeba je provázet milosrdně. Děje-li se tak, Duch svatý knězi vnukne to nejsprávnější, co má říci.“

„V tom je také velikost zpovědi, totiž skutečnost, že se hodnotí případ od případu, a je možné rozlišit, co je nejlepší učinit pro člověka, který hledá Boha a Jeho milost. Zpovědnice není mučírnou, ale místem milosrdenství, ve kterém nás Pán stimuluje, abychom jednali, jak nejlépe můžeme. Myslím také na situaci ženy, jež má za sebou ztroskotané manželství, ve kterém podstoupila také interrupci. Potom se ona žena znovu vdá a nyní je spokojená a má pět dětí. Interrupce ji enormně tíží a upřímně litovala. Chce pokračovat v křesťanském životě. Co udělá zpovědník?“

„Nemůžeme klást důraz jenom na otázky interrupce, homosexuálních manželství a antikoncepci. To nelze. Já jsem nemluvil o těchto věcech mnoho a bylo mi to vyčítáno. Avšak, mluví-li se o nich, je třeba to činit v určitém kontextu. Názor církve je ostatně znám a já jsem synem církve, ale není nezbytné mluvit o tom nepřetržitě.“

„Ne všechna učení, ať už dogmatická či morální, mají tutéž hodnotu. Misijní pastorace není posedlá předáváním nesouvislého množství neúprosně vyžadovaných nauk. Misijní zvěst se soustředí na to, co je podstatné a nezbytné, což je také to, co nejvíce zapaluje a přitahuje, zahřívá srdce jako v případě emauzských učedníků. Musíme proto nalézt novou rovnováhu, jinak i morální budově církve hrozí, že se zhroutí jako domeček z karet, ztratí svěžest a vůni evangelia. Evangelní nabídka musí být jednodušší, hlubší a pronikavější. A z této nabídky pak plynou morální konsekvence.“

„Říkám to také s ohledem na naše kázání a jejich obsah. Krásná homilie, pravá homilie, musí začínat první zvěstí, zvěstováním spásy. Není nic pevnějšího, hlubšího a jistějšího než tato zvěst. Potom je zapotřebí katecheze. A nakonec lze vyvodit i morální konsekvence. Zvěst zachraňující lásky Boží však předchází morální i náboženskou závaznost. Dnes se občas zdá, že převažuje obrácené pořadí. Homilie je prubířským kamenem kalibrace blízkosti a schopnosti setkání pastýře s jeho lidem, protože, kdo káže, musí znát srdce svého společenství, aby hledal, kde je živá a vroucí touha po Bohu. Evangelní poselství tedy nemůže být redukováno jen na některé, byť důležité aspekty, které samy o sobě nezjevují jádro Ježíšova učení.“

Pápež katolíckym lekárom: Každé dieťa, odsúdené na potrat „má tvár Pána”

V každom krehkom živote máme vidieť odtlačok Kristovej tváre, povedal pápež František účastníkom 10. medzinárodného stretnutia katolíckych lekárov počas osobitnej audiencie v Klementínskej sále. Zišli sa v Ríme na konferencii, ktorú organizuje v dňoch od 18. do 22. septembra Medzinárodná federácia asociácií katolíckych lekárov. Svätý Otec v úvode príhovoru prítomným 120 poslucháčom poukázal na paradox súčasnej situácie:

„Na jeden strane vidíme – a ďakujeme Bohu – za pokrok medicíny, a to vďaka práci vedcov, ktorí sa nadšene a bezvýhradne venujú výskumu nových liečebných postupov. Na druhej strane však vnímame tiež nebezpečenstvo, že lekár stráca jemu vlastnú identitu – byť v službe životu. Kultúrna dezorientácia ovplyvnila aj to, čo sa zdalo byť nedotknuteľné: vašu oblasť medicíny!“

Ako odpoveď na tento jav pápež František pripomenul encykliku Caritas in veritate, keď povedal: «Otvorenosť voči životu je stredobodom pravého rozvoja. (...) Ak sa stratí osobná a sociálna vnímavosť na prijímanie nového života, ochabujú aj iné formy prijímania druhých, osožné v sociálnom živote. Prijímanie života posilňuje morálne energie a uschopňuje na vzájomnú pomoc» (28).

V druhom bode Svätý Otec tento kontext protirečenia rozvinul a poznamenal, že Cirkev apeluje na svedomie všetkých zdravotníckych pracovníkov a dobrovoľníkov, osobitne na gynekológov, povolaných spolupracovať pri narodení nových ľudských životov. Toto je jedinečné povolanie a poslanie, ktoré si vyžaduje štúdium, svedomie a ľudskosť. Pápež zdôraznil, že „rozšírená mentalita zisku a kultúra odpadu, ktoré zotročujú srdcia a mysle mnohých ľudí, majú veľmi vysokú cenu. Vyžadujú eliminovať ľudské bytosti, najmä ak sú fyzicky či sociálne slabšie“.

„Naša odpoveď na túto mentalitu je rozhodné «áno» životu, bez váhania. «Prvým právom človeka je jeho život. Má aj iné dobrá, niektoré z nich sú drahšie, ale toto je základné dobro, podmieňujúce všetky ostatné» (Kongregácia pre náuku viery, Vyhlásenie k asistovanému potratu, 18. novembra 1974, 11). Veci majú svoju cenu a sú predajné, ale ľudia majú dôstojnosť, väčšiu hodnotu než veci, a nemajú ‚cenu‘. Často sa ocitáme v situáciách, keď vidíme, že to, čo najmenej zaváži, je práve život. Preto sa pozornosť voči ľudskému životu v jeho celistvosti stala v posledných rokoch skutočnou prioritou Učiteľského úradu Cirkvi, najmä voči životu najviac bezbrannému, to znamená voči ľuďom so zdravotným postihnutím, chorým, nenarodeným deťom, deťom a starým ľuďom. (...) Každé nenarodené dieťa, odsúdené na potrat, má tvár Pána. A každý starý človek, hoci chorľavý či na konci svojich dní, nosí na sebe tvár Krista.“

Tretím aspektom, ktorého sa pápež dotkol vo svojom dnešnom príhovore je mandát, poslanie katolíckych lekárov byť svedkami a rozširovateľmi kultúry života.

„To, že ste katolíkmi, vás zaväzuje k väčšej zodpovednosti: v prvom rade k sebe samým, skrze úsilie byť v súlade s kresťanským povolaním, a potom k súčasnej kultúre, aby ste napomáhali rozpoznať transcendentný rozmer ľudského života, odtlačok stvoriteľského diela Boha, od prvého okamihu jeho počatia. Toto je úsilie novej evanjelizácie, ktorá často vyžaduje ísť proti prúdu a platiť zato osobne. Pán počíta aj s vami, aby bolo ohlasované evanjelium života.“

19. septembra

Slová pápeža novým biskupom: prijímať, kráčať, zostať

Neuzatvárajte sa, choďte medzi svojich ľudí, aj na periférie diecéz. Tieto a ďalšie povzbudenia adresoval dnes pápež František účastníkom stretnutia pre nových biskupov, ktoré vyvrcholilo audienciou v Klementínskej sále Apoštolského paláca. Podujatie, ktoré každý rok organizuje Kongregácia pre biskupov, má formačný a informačný charakter a je určené biskupom, ktorí boli vysvätení počas uplynulých dvanásť mesiacov. Patrí medzi nich aj Mons. Milan Lach SJ, pomocný biskup pre Prešovskú gréckokatolícku archieparchiu, ktorý bol vymenovaný pápežom Františkom 19. apríla tohto roku. Celkovo sa na tohtoročnom formačnom stretnutí zúčastnilo 120 biskupov, medzi nimi aj 26 nových biskupov východných cirkví, ktorí chýbali na minuloročnom stretnutí, pretože sa stretli s pápežom Benediktom XVI. počas jeho apoštolskej návštevy Libanonu.

V centre príhovoru pápeža Františka bola postava biskupa ako pastiera. «Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.» Svätý Otec stretnutie charakterizoval ako skúsenosť týchto slov Žalmu 133: Prežívanie bratstva, priateľstva, ale predovšetkým uvedomenie si sviatostného puta medzi kolégiom biskupov a biskupom Ríma. Vyslovil prianie, aby utváranie tohto „jedného tela“ bolo orientáciou v ich každodennej práci a neustále ich pobádalo k otázke: Ako žiť ducha kolegiality a spolupráce v biskupskej službe? Ako byť tvorcom spoločenstva a jednoty v Cirkvi, ktorú mi Pán zveril? „Biskup je mužom spoločenstva a jednoty, «viditeľným princípom a základom jednoty!»“ – povedal pápež František citujúc z encykliky Lumen gentium (23). Po poďakovaní kardinálovi Marcovi Ouelletovi, prefektovi Kongregácie pre biskupov a kardinálovi Leonardovi Sandrimu, prefektovi Kongregácie pre východné cirkvi za zorganizovanie stretnutia, ktoré je aj púťou k hrobu sv. Petra, prešiel pápež k téme Dobrého pastiera.

„«Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda» (1Pt 5,2-3). Tieto slová svätého Petra nech sú vytesané do srdca! Sme povolaní a ustanovení za pastierov nie samými sebou, ale Pánom, a nie preto, aby sme slúžili sebe samým, ale stádu, ktoré nám bolo zverené, aby sme mu slúžili, aby sme dali svoj život ako Kristus, Dobrý pastier (porov. Jn 10,11).“

Po týchto slovách Svätý Otec položil otázku: „Čo znamená pásť, mať bežnú dennú starosť o stádo (Lumen gentium, 27)?“ Odpoveď zhrnul do troch bodov: 1. Prijímať s veľkodušnosťou, 2. Kráčať uprostred stáda a 3. Zostať so stádom.

„Prijímať s veľkodušnosťou. Nech bude vaše srdce také veľké, aby bolo schopné pojať všetkých mužov a ženy, ktorých stretnete a ktorých budete hľadať chodiac po vašich farnostiach a komunitách. Odteraz sa pýtajte: Tí, ktorí klopú na dvere môjho domu, aký ho nájdu? Ak je pre nich otvorený – cez vašu dobrotu a vašu ochotu – zakúsia Božie otcovstvo a porozumejú tomu, že Cirkev je dobrá matka, ktorá vždy prijíma a miluje.“

Druhý bod – kráčať uprostred stáda – priblížil pápež požiadavkou mať veľké srdce, otvorené pre každého, neuzatvárať sa, ale vyjsť aj na periférie diecéz:

„Prijímať každého a potom kráčať s každým. Biskup je na ceste ‚s‘ a ‚uprostred‘ svojho stáda. To znamená vydať sa na cestu spolu so svojimi veriacimi, a so všetkými, ktorí sa na vás obrátia, mať účasť na ich radostiach a nádejach, ťažkostiach a utrpení, ako bratia a priatelia, ale ešte viac ako otcovia, ktorí sú schopní počúvať, chápať, pomáhať, usmerniť. Spoločné kráčanie vyžaduje lásku, a toto je naša služba lásky, amoris officium – hovorieval svätý Augustín (Ev. tract. 123, 5: PL 35, 1967).“

Svätý Otec ďalej osobitne pripomenul lásku biskupov ku ich kňazom na tejto ceste. Kňaz je podľa jeho slov pre biskupa „prvým blížnym” a neodmysliteľným spolupracovníkom, u ktorého hľadá radu a pomoc, a o ktorého sa má starať ako otec, brat a priateľ. Následne upozornil na nevyhnutnosť ich prítomnosti v diecéze a vrátil sa k požiadavke, ktorú vyjadril počas svätej omše svätenia olejov na Zelený štvrtok, aby pastieri mali „pach oviec”. Dodal, že štýlom tejto služby je pokora, dôslednosť a zásadovosť. Vyzval prítomných biskupov, aby boli opatrní a neprepadli duchu karierizmu, ktorý nazval rakovinou. „Nielen slovom, ale nadovšetko konkrétnym životným svedectvom sa stávajte učiteľmi a vychovávateľmi vášho ľudu” – dodal pápež.

Pri treťom bode – zostať so stádom – vysvetlil, že ide o stálosť, stabilitu, bez vyhľadávania zmien:

„Prosím vás, aby ste zostali uprostred svojho ľudu. Nebuďte biskupmi letiska! Buďte pohostinnými pastiermi, kráčajúcimi spolu s vašimi ľuďmi s láskou, so súcitom, nehou, s otcovskou pevnosťou, s pokorou a diskrétnosťou, schopní vidieť aj svoje limity a zároveň s dávkou humoru“ – povedal pápež František a dodal, že toto je veľký dar a biskupi by si ho mali vyprosovať.

18. septembra

Katechéza pápeža Františka z generálnej audiencie na Námestí sv. Petra z 18. septembra 2013.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa opätovne vrátim k obrazu Cirkvi ako matky. Tento obraz sa mi veľmi páči: chcem sa k nemu vrátiť, pretože si myslím, že táto predstava nám nehovorí iba o tom, aká je Cirkev, ale aj o tom, akú tvár by čoraz viac mala mať táto naša Matka Cirkev.

Hľadiac na naše mamy, na všetko, čo robia, čo prežívajú, čo trpia pre svoje deti, chcem zdôrazniť tri skutočnosti, pokračujúc tak v tom, o čom som hovoril minulú stredu. Pýtam sa: čo robí mama?

1. Predovšetkým učí kráčať životom, učí správne v živote napredovať, vie, ako usmerniť deti, vždy sa usiluje naznačiť v živote dobrú cestu pre rast a dospievanie. Robí to s nehou, s citom, s láskou, vždy, aj keď sa snaží usmerniť našu cestu, vtedy, keď sa z nej v živote trochu vychýlime alebo sa vyberieme cestami, ktoré vedú do priepasti. Mama vie, čo je potrebné, aby jej dieťa kráčalo v živote správne, a nenaučila sa to z kníh, ale z vlastného srdca. Univerzita našich mám je ich vlastné srdce: tam sa naučia, ako viesť svoje deti. A to je nádherné!

Cirkev koná rovnako: usmerňuje náš život, predkladá ponaučenia k tomu, ako dobre kráčať. Spomeňme si na Desať Božích prikázaní: naznačujú cestu dozrievania, aby sme mali pevné body v našom spôsobe správania sa. Sú ovocím, - počúvajte dobre: Prikázania sú ovocím nežnosti, lásky samého Boha, ktorý nám ich daroval. Mohli by ste mi povedať: veď sú nariadeniami! Sú zbierkou samých „nie“, „nie“, „nie“! Chcel by som vás pozvať, aby ste si ich prečítali – možno ste ich trochu zabudli – a potom sa nad nimi pozitívne zamysleli. Zistíte, že sa dotýkajú nášho spôsobu správania sa k Bohu, k nám samým a k iným. Práve toto nás učí mama, aby sme žili dobre. Pozývajú nás, aby sme si nevytvárali idoly z materiálnych vecí, ktoré nás potom zotročujú, aby sme pamätali na Boha, mali v úcte rodičov, boli čestní, rešpektovali toho druhého... Pokúste sa ich takto vnímať a považovať ich za také, akoby boli slovami a ponaučeniami, ktoré dáva mama na správnu cestu životom. Mama nikdy neučí zlým veciam, chce iba dobro detí, a tak koná Cirkev.

2. Chcem vám povedať druhú vec: keď dieťa vyrastie, dospeje, nastúpi na vlastnú cestu, prevezme zodpovednosť, kráča po vlastných, robí, čo chce a niekedy sa stane, že vybočí z cesty, prihodí sa aj nehoda. Mama vždy, v každej situácii, trpezlivo pokračuje v sprevádzaní detí. Pohýna ju k tomu sila lásky. Mama dokáže sprevádzať cestu svojich detí s rozvahou a nežne, a aj keď zablúdia, vždy nájde spôsob, ako pochopiť, byť nablízku, pomôcť. My hovorievame – v mojej vlasti sa hovorí -, že mama vie „nastaviť tvár“. Čo to znamená? Mama vie nastaviť tvár za vlastné deti, teda brániť ich, vždy. Myslím na mamy, ktoré trpia kvôli svojim deťom, ktoré sú vo väzení alebo v ťažkých situáciách: nepýtajú sa, či sú vinné alebo nie, neprestajne ich milujú a často znášajú poníženie, nemajú však strach a neprestanú sa dávať. Mamy dokážu nastaviť vlastné líce za svoje deti.

Cirkev je taká, je milosrdnou matkou, ktorá rozumie, vždy sa snaží pomôcť, povzbudzovať aj tie svoje deti, ktoré zablúdili a robia chyby; nikdy nezatvorí dvere domu, nesúdi, ale ponúka Božie odpustenie, ponúka jeho lásku, ktorá pozýva znova nastúpiť na cestu aj tie deti, ktoré padli do hlbokej priepasti. Mama sa nebojí vstúpiť do ich noci, aby im priniesla nádej. A Cirkev sa nebojí vstúpiť do našej noci, keď sme v tme duše, v tme svedomia, aby nám dala nádej: Cirkev je Matka a takto aj koná!

3. Posledná myšlienka. Mama vie prosiť, klopať na každé dvere kvôli svojim deťom, bez počítania, robí to s láskou. Myslím i na to, ako vedia mamy klopať na dvere Božieho srdca! Mamy sa veľa modlia za svoje deti, osobitne za tie najslabšie, za tie najnúdznejšie, za tie, ktoré sa vybrali na nebezpečné či bludné cesty. Pred pár týždňami som slávil svätú omšu v Kostole sv. Augustína, tu v Ríme, kde sú uložené relikvie jeho matky, sv. Moniky. Koľko modlitieb predniesla Bohu táto svätá mama za svojho syna a koľko preliala sĺz! Myslím na vás, drahé mamy: koľko sa modlíte za svoje deti, bez ustania! Pokračujte v modlitbách, aby ste svoje deti zverili Bohu, On má veľké srdce! Klopte na dvere, na srdce Boha modlitbou za svoje deti.

Takto koná Cirkev, pretože modlitbou vkladá do Pánových rúk všetky situácie svojich detí. Dôverujme sile modlitby Matky Cirkvi: Pán neostane necitlivý. Dokáže nás vždy prekvapiť vtedy, keď to neočakávame. A Matka Cirkev to vie!

Tieto myšlienky som vám chcel povedať: viďme v Cirkvi dobrú mamu, ktorá nám naznačuje cestu, akou máme v živote kráčať; ktorá vie byť vždy trpezlivá, milosrdná, chápajúca a vie nás vložiť do Božích rúk. Ďakujem.

Ďalšia výzva Svätého Otca k modlitbám za pokoj vo svete

Obraz Cirkvi ako matky dal aj dnes pápež František do pozornosti pútnikom, ktorí sa zišli na Námestí sv. Petra počas generálnej audiencie. V katechéze poukázal na trojakú úlohu matiek, ktorá sa zhoduje s úlohou Matky Cirkvi: učiť kráčať životom, napredovať a usmerňovať deti, ďalej sprevádzať ich na ceste aj keď vyrastú a napokon modliť sa za ne, klopať na dvere Božieho srdca.

Počas audiencie dnes Svätý Otec opätovne vyzval k modlitbám za pokoj, osobitne v sobotu 21. septembra, na kedy pripadá Svetový deň mieru. Na podnet OSN si ho pripomíname od roku 1982. Pápež František veriacim adresoval nasledovný apel:

„Spojené národy oslavujú každý rok 21. septembra «Svetový deň mieru» a Ekumenická rada Cirkví vyzýva svojich členov, aby sa v tento deň modlili za pokoj. Pozývam katolíkov z celého sveta, aby sa spojili s inými kresťanmi a naďalej prosili Boha o dar pokoja pre najviac nepokojné miesta na našej planéte, aby mohol pokoj, Ježišov dar, vždy prebývať v našich srdciach a podporovať zámery a aktivity vodcov jednotlivých národov a všetkých ľudí dobre vôle. Zapojme sa všetci do podpory úsilia o diplomatické a politické riešenie ohnísk vojny, ktoré nás naďalej znepokojujú. Zvlášť myslím na sýrsky národ, kde môže byť ľudská tragédia vyriešená len prostredníctvom dialógu a vyjednávania, rešpektovaním spravodlivosti a dôstojnosti každého človeka, osobitne najslabších a bezbranných.“

Svätý Otec pozdravil v závere audiencie pútnikov, ktorí sa na vatikánskom námestí zišli z celého sveta. Niekoľko skupín veriacich pricestovalo aj zo Slovenska.

17. septembra

Príhovor pápeža Františka utečencom v Centre Astalli

Príhovor pápeža Františka pri návšteve utečencov v Centre Astalli, zariadení Jezuitskej služby utečencom v Ríme dňa 10. septembra 2013.

„Drahí bratia a sestry, pekné popoludnie!

V prvom rade pozdravujem všetkých vás, utečencov a utečenkyne! Vypočuli sme si Adama a Carol, ďakujem vám za vaše silné svedectvá o utrpení. Každý z vás, drahí priatelia, si nesie so sebou životný príbeh, ktorý hovorí o vojnových drámach, o konfliktoch, často súvisiacich s medzinárodnou politikou. No každý z vás nesie so sebou predovšetkým ľudské a náboženské bohatstvo, bohatstvo, ktorému sa treba tešiť, nie sa ho báť. Mnohí z vás ste moslimovia a príslušníci iných náboženstiev, prichádzate z rôznych krajín, z odlišných podmienok. Netreba sa nám báť rozdielností! Bratstvo nám umožňuje objaviť, že sú bohatstvom, darom pre všetkých! Prežívajme toto bratstvo!

Rím! Po Lampeduse a ďalších miestach vstupu do krajiny je pre mnohých ľudí naše mesto akoby druhou etapou. Ako sme to už počuli, často ide o cestu zložitú, vyčerpávajúcu, dokonca spojenú s násilím, ktorému musia čeliť predovšetkým ženy, matky, ktoré toto všetko podstupujú, aby zabezpečili svojim deťom budúcnosť a sebe a svojim rodinám nádej na iný život. Rím by mal byť mestom, ktoré im umožní opätovne nájsť ľudský rozmer, umožní znovu sa začať smiať. Nezriedka však tu, ako aj na iných miestach, mnohí, čo majú na povolení k pobytu uvedené, že spadajú pod „medzinárodnú ochranu“, sú nútení žiť v ťažkých situáciách, často ponižujúcich, bez možnosti začať dôstojný život, myslieť na novú budúcnosť!

Ďakujem preto všetkým, ktorí v tomto centre a podobne i v iných, cirkevných, verejných či súkromným inštitúciách s nasadením pracujú na prijatí týchto ľudí do konkrétneho projektu. Ďakujem pátrovi Giovannimu a spolubratom, vám, pracovníkom, dobrovoľníkom, dobrodincom, ktorí nedávate len nejaké materiálne veci či svoj čas, ale snažíte sa vytvoriť si so žiadateľmi o azyl a utečencami vzťah, spoznať ich ako osoby, v úsilí nájsť konkrétne odpovede na ich potreby. Udržujte v nich vždy živú nádej! Pomáhajte pri obnovení dôvery! Ukážte, že prijatím a bratským prístupom sa dá otvoriť okno budúcnosti – dokonca viac ako okno, dvere, ba ešte viac – je možné znovu nadobudnúť budúcnosť! Je pekné, že v práci pre utečencov sú spolu s jezuitmi kresťanskí muži a ženy a tiež aj neveriaci či ľudia z iných náboženstiev zjednotení v mene spoločného dobra, ktoré je pre nás kresťanov predovšetkým láska Otca v Ježišovi Kristovi. Svätý Ignác z Loyoly chcel, aby sa v priestoroch jeho rezidencie v Ríme vytvoril priestor na prijatie tých najchudobnejších a páter Arrupe založil v roku 1981 Jezuitskú službu pre utečencov, a prial si, aby jej rímske sídlo bolo práve v týchto priestoroch, v samotnom srdci mesta. V tejto chvíli si spomínam na duchovnú rozlúčku pátra Arrupeho v Thajsku, práve v centre pre utečencov.

Slúžiť, sprevádzať, obraňovať: tri slová, ktoré sú programom pre jezuitov a ich spolupracovníkov.

Slúžiť. Čo to znamená? Slúžiť znamená prijať prichádzajúceho človeka s pozornosťou, znamená to skloniť sa k núdznemu a podať mu ruku, bez vypočítavania, bez strachu, s nehou a porozumením, tak ako sa sklonil Ježiš, aby umyl nohy apoštolom. Slúžiť znamená pracovať po boku tých najnúdznejších, vytvoriť si s nimi v prvom rade ľudské vzťahy, blízkosť a puto solidárnosti. Solidárnosť, toto je slovo, ktorého sa tak bojí tento vyspelý svet. Snaží sa ho radšej nevyslovovať. Solidarita je preň takmer nadávkou. Ale je to naše slovo! Slúžiť znamená uznať a prijať otázky spravodlivosti, nádeje a spoločne hľadať cesty, konkrétne cesty k slobode.

Chudobní sú tiež privilegovanými učiteľmi nášho poznania Boha. Ich krehkosť a ich jednoduchosť demaskujú naše sebectvo, naše falošné istoty, naše nárokovanie si sebestačnosti, a vedú nás ku skúsenosti Božej blízkosti a nehy, aby sme do svojho života prijali jeho lásku, jeho milosrdenstvo, keď sa ako Otec diskrétne a s trpezlivou dôverou stará o nás všetkých.

Z tohto miesta prijatia, stretnutia a služby by som chcel všetkým ľuďom tejto rímskej diecézy položiť nasledovnú otázku: Skláňam sa k tomu, kto sa nachádza v ťažkostiach, alebo mám strach, že zašpiním ruky? Uzatváram sa do seba samého, do mojich vecí, záležitostí, alebo si všímam, kto potrebuje pomoc? Slúžim iba sebe samému, alebo viem slúžiť aj ostatným ako Kristus, ktorý prišiel slúžiť až tak, že daroval svoj život? Pozerám sa do očí tých, ktorí žiadajú spravodlivosť alebo pohľad odvraciam bokom, aby som sa im nepozeral do očí?

Druhé slovo: sprevádzať. Počas týchto rokov prešlo Centrum Astalli kus cesty. Na začiatku ponúkalo len základné služby prvého prijatia: stravovanie v jedálni, miesto na spanie, právnu pomoc. Potom sa naučilo sprevádzať ľudí pri hľadaní práce a zapájaní sa do života spoločnosti. A potom tiež prišlo s ponukou kultúrnych aktivít, aby prispelo k rozvíjaniu kultúry prijatia, kultúry stretnutia a solidarity, počnúc ochranou ľudských práv. Iba prijatie totiž nestačí. Nestačí dať niekomu sendvič, ak ho nevedieme k tomu, aby sa postavil na vlastné nohy. Charita, ktorá nechá chudobného tak, ako je, nestačí. Skutočné milosrdenstvo, ktoré nám Boh dáva a ktorému nás učí, si vyžaduje spravodlivosť, želá si, aby chudobný našiel cestu von z jeho biedy. Žiada – a žiada to od nás, od Cirkvi, od mesta Ríma, od inštitúcií –, aby už nikto nikdy viac nepotreboval túto jedáleň, provizórne ubytovanie, právnu pomoc, aby bolo každému uznané právo na život a prácu, ktoré im patrí, právo žiť ako ľudia. Adam nám povedal: „My utečenci máme povinnosť urobiť všetko, čo sa dá, aby sme sa začlenili do života v Taliansku.“ A toto je ich právo: právo na integráciu! Carol povedala: „Sýrčania v Európe cítia veľkú zodpovednosť, aby neboli bremenom, chceme sa cítiť ako aktívna súčasť novej spoločnosti.“ Aj toto je ich právo! Táto zodpovednosť predstavuje etický základ, silu pre budovanie niečoho spoločne. Spytujem sa sám seba: sprevádzame ich na tejto ceste?

Tretie slovo: brániť. Slúžiť a sprevádzať tiež znamená brániť, znamená to postaviť sa na stranu tých, ktorí sú slabší. Koľkokrát sme pozdvihli svoj hlas na obranu svojich práv, ale koľkokrát sme ľahostajní k právam druhých! Koľkokrát nedokážeme alebo nechceme pripojiť svoj hlas k hlasu tých, ktorí – ako vy – trpeli a trpia, tých, ktorí zažili pošliapanie svojich práv, ktorí zažili toľko násilia, že to v nich udusilo aj samotnú túžbu domôcť sa spravodlivosti!

Pre celú Cirkev je dôležité, aby prijatie chudobných a podporovanie spravodlivosti neboli zverené len „špecialistom”, ale aby boli záležitosťou celej pastorácie, formácie budúcich kňazov a rehoľníkov, bežnou činnosťou všetkých farností, hnutí a cirkevných združení. Osobitne – a toto je dôležité a hovorím to zo srdca – by som chcel pozvať aj rehoľné inštitúty, aby s plnou vážnosťou a zodpovednosťou čítali toto znamenie čias.

Pán nás volá, aby sme s väčšou odvahou a veľkorysosťou žili pohostinnosť v komunitách, domoch, v prázdnych kláštoroch... Drahí rehoľníci a rehoľníčky, prázdne kláštory neslúžia Cirkvi na to, aby boli premenené na hotely a zarábali peniaze. Prázdne kláštory nie sú naše, sú pre telo Krista, ktorým sú utečenci. Pán nás volá, aby sme veľkoryso a odvážne žili pohostinnosť v prázdnych kláštoroch. Rozhodne to nie je niečo jednoduché, žiada si to kritériá, zodpovednosť, ale aj odvahu. Robíme veľa, a možno sme povolaní robiť ešte viac, keď budeme pohostinní a budeme sa cieľavedome deliť s tým, čo nám Prozreteľnosť darovala pre službu. Prekonajme pokušenie duchovnej svetskosti, aby sme boli blízki obyčajným ľuďom, a najmä tým najposlednejším. Potrebujeme solidárne komunity, ktoré budú žiť lásku konkrétnym spôsobom!

Každý deň tu a aj v iných centrách stojí mnoho ľudí, najmä mladých, v rade na teplé jedlo. Títo ľudia nám pripomínajú utrpenia a drámy ľudstva. Ale ten zástup nám tiež hovorí, že môžeme niečo urobiť, tu a teraz, my všetci. Stačí zaklopať na dvere a skúsiť povedať: „Tu som. Ako vám môžem pomôcť?”

Slová Svätého Otca pri rozlúčke s Centrom Astalli:

„Ďakujem vám za prijatie v tomto dome. Vďaka! Vďaka za svedectvo, vďaka za pomoc, vďaka za vaše modlitby, vďaka za túžbu a vôľu ísť ďalej, zápasiť a napredovať. Vďaka za obranu vašej, našej ľudskej dôstojnosti. Veľká vďaka. Boh nech vás všetkých žehná!“

Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu

Pápež v utorkovej homílii: Cirkev ako vdova kráčajúca k stretnutiu so svojim ženíchom

Vatikán, 17. septembra 2013 – Cirkev je matkou, ktorá privádza svoje deti na stretnutie s Kristom. Toto prirovnanie uviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vyšiel zo stretnutia Ježiša s naimskou vdovou, o ktorom hovorí dnešné evanjelium (Lk 7, 11-17), a hovoril o Cirkvi ako vdove, ktorá kráča dejinami túžiac po stretnutí s Pánom.

Ježiš má schopnosť trpieť s nami, byť blízko nášmu utrpeniu a urobiť ho svojím vlastným. Pánovi bolo ľúto tejto ženy, vdovy, ktorá stratila aj jediného syna. Vedel, čo znamená byť vdovou v tých časoch. Svätý Otec skonštatoval, že Pán má zvláštnu starosť o vdovy a lásku k nim. Následne poznamenal, že pri čítaní tejto state mu prišlo na myseľ, že „vdova“ by mohla byť „obrazom Cirkvi, pretože Cirkev je v istom zmysle vdova“:

„Ženích od nej odišiel a ona kráča dejinami a dúfa, že ho nájde, stretne sa s ním a stane sa definitívne nevestou. Ale do tej doby je sama! Pána nemôže vidieť. Má to určitý rozmer vdovstva... Núti ma to uvažovať nad vdovstvom Cirkvi. Tejto odvážnej Cirkvi, ktorá bráni deti, ako tá vdova, ktorá išla ku skorumpovanému sudcovi kvôli obhajobe. A nakoniec vyhrala. Naša Matka Cirkev je statočná! Má odvahu ženy, ktorá vie, že jej deti sú jej a musí ich brániť a priviesť ich na stretnutie so svojím ženíchom.“

Pápež sa potom pozastavil pri niektorých príkladoch vdov v Biblii, najmä pri statočnej Machabejčanke so siedmimi synmi, ktorých umučili za to, že sa nezriekli Boha. Ako poznamenal, Biblia hovorí, že táto žena sa svojim synom prihovárala v materinskej reči, v prvom jazyku. A poukázal na to, že aj naša matka Cirkev hovorí materinskou rečou, pravovernou, ktorej všetci rozumieme, jazykom katechizmu, ktorý „nám skutočne dáva silu ísť vpred v boji proti zlu“:

„Tento rozmer vdovstva Cirkvi, ktorá kráča dejinami a dúfa, že stretne, nájde svojho manžela... Naša Matka Cirkev tak isto! Je to Cirkev, ktorá, keď je verná, vie plakať. Keď Cirkev neplače, niečo nie je v poriadku. Oplakáva svoje deti a modlí sa! Cirkev, ktorá ide dopredu a vychováva svoje deti, povzbudzuje ich a sprevádza ich až do konca, aby ich odovzdala do rúk svojho ženícha, ktorého nakoniec aj ona stretne. Toto je naša matka Cirkev! Ja ju vidím v tejto vdove, ktorá plače. A čo hovorí Pán Cirkvi? ‚Neplač. Ja som s tebou, sprevádzam ťa, očakávam ťa tam na svadbe, na finálnej hostine, tej Baránkovej. Prestaň plakať! Tento tvoj syn, ktorý bol mŕtvy, teraz žije.“

A toto, pokračoval, „je dialóg Pána s Cirkvou“. Ona „obhajuje deti, ale keď vidí, že deti sú mŕtve, plače a Pán jej hovorí: ‚Ja som s tebou a tvoj syn je so mnou.‘ Tak ako povedal naimskému mládencovi, aby vstal z lôžka smrti, Ježiš mnohokrát hovorí aj nám, aby sme vstali, „keď sme mŕtvi pre hriech a ideme žiadať o odpustenie“. A čo teda robí Ježiš, „keď nám odpúšťa, keď nám navracia život?“ Vracia nás našej Matke:

„Naše zmierenie s Bohom nie je zavŕšené dialógom s kňazom, ktorý nám dáva odpustenie. Završuje sa, keď nás Pán navracia našej Matke. Tam sa završuje zmierenie, pretože niet životnej cesty, niet odpustenia, niet zmierenia mimo Matky Cirkvi. Pri pohľade na túto vdovu mi prichádzajú na myseľ všetky tieto veci. Trochu útržkovite, ale vidím v tejto vdove obraz vdovstva Cirkvi, ktorá je na ceste ku stretnutiu so svojím ženíchom. Mám túžbu požiadať Pána o milosť, aby sme vždy dôverovali tejto mame, ktorá nás bráni, učí, pomáha nám rásť a osvojiť si materinskú reč.“

16. septembra

Svatý otec vyzývá k podpoře rodiny v zájmu obecného blaha

Turín. „Národ, který nepečuje o své nejmladší a nejstarší členy, nemá budoucnost. Nakládá totiž špatně se svou pamětí i svým příslibem“, píše Svatý otec v listě, zaslaném kard. Angelu Bagnascovi. Italská biskupská konference v těchto dnech organizuje již 47. týdenní setkání, věnované sociální problematice. Tzv. Sociální týden italských katolíků se letos koná v Turíně pod mottem: „Rodina jako naděje a budoucnost italské společnosti“.

Papež František ve svém poselství oceňuje volbu tohoto námětu, připomíná však, že pro křesťanské společenství je rodina mnohem více než „téma“. „Je to život, tkaný den po dni; je to pohyb generací, které si předávají víru společně s láskou a základními mravními hodnotami; je to konkrétní soudržnost, námaha a trpělivost, ale rovněž plány, naděje a budoucnost.“ Tato naděje a budoucnost však předpokládají paměť, podotýká dále papež. „Paměť stáří nás podporuje v tom, abychom postupovali v cestě.“

„Církev rodinu pojímá tak, jak je zobrazena v knize Genesis“, pokračuje Svatý otec, „tedy jako jednotu muže a ženy v jejich rozdílnosti a plodnosti.

V této skutečnosti, přijaté rovněž ústavou Italské republiky, uznáváme obecné dobro a první přirozenou společnost.“ Papež František proto opětovně potvrzuje, že „takto pojímaná rodina je prvním a hlavním tvůrcem společnosti a hospodářství, a jako taková si zasluhuje věcnou podporu“. Římský biskup vyzývá italskou církev, aby stála nablízku rodinám, které trpí v důsledku nezaměstnanosti či problémů s bydlením, kterým není umožněno svobodně uplatňovat vlastní výchovné nároky a které podlamují vnitřní konflikty. Zejména by však Sociální týden italských katolíků měl upozornit na ony rodiny, které prožívají manželství a rodičovství s radostí, neboť je podporuje Boží milost. Tyto rodiny se neobávají ani bolestných okamžiků, neboť kříž nesený spolu s Pánem nebrání v cestě lásky, nýbrž ji posiluje a doplňuje, uzavírá papež František své poselství do severoitalského Turína.

František sa ako biskup Ríma stretol so svojimi kňazmi

Rím, 16. septembra 2013 - Svätý Otec sa dnes dopoludnia stretol s kňazmi Rímskej diecézy. Toto významné stretnutie, prvé svojho druhu od začiatku jeho služby rímskeho biskupa, sa uskutočnilo v Lateránskej bazilike so začiatkom o 10. hodine. Pápež František vyjadril túžbu stretnúť sa so svojimi kňazmi vikárovi pre Rímsku diecézu kardinálovi Agostinovi Vallinimu už 17. júna pri otvorení výročného pastoračného stretnutia Rímskej diecézy. V rámci prípravy na dnešné stretnutie Svätý Otec v predstihu zaslal všetkým rímskym kňazom prostredníctvom kardinála Valliniho text o úlohe kňaza. Ide o reflexiu, ktorú vypracoval v roku 2008 ako arcibiskup Buenos Aires pre kňazov svojej arcidiecézy. Rozoberá v ňom identitu a poslanie kňaza v rámci cirkevného spoločenstva učeníkov-misionárov v duchu Dokumentu z Aparecidy, ktorý bol výsledkom 5. generálnej konferencie latinskoamerických biskupov konanej v roku 2007.

V kňazmi zaplnenej Lateránskej bazilike Svätého Otca privítal kardinál Agostino Vallini. Stretnutie sa začalo vzývaním Ducha Svätého Veni creator Spiritus a čítaním z Jánovho evanjelia. Svätý Otec sa potom na prítomných obrátil bez papiera, v rukách so Svätým písmom. Ako povedal, aj dnes, keď je pápežom, cíti sa byť jedným z kňazov. Najprv sa zameral na otázku únavy kňazov: „Čo predstavuje únavu pre kňaza, pre biskupa, a aj pre biskupa Ríma? – opýtal sa prítomných. Prezradil, že myšlienka otvoriť túto tému mu prišla pri čítaní listu jedného staršieho kňaza, ktorý hovoril o svojej únave, o akejsi „únave v srdci“. „Všetci poznáme únavu z práce, keď večer unavení prácou prichádzame pred Svätostánok, aby sme pozdravili Pána. Vždy je potrebné prichádzať pred Svätostánok“, zdôraznil pápež a pokračoval: „Keď je kňaz v kontakte so svojimi ľuďmi, unaví sa. Ale keď kňaz nie je v kontakte so svojimi ľuďmi, i tak sa unaví, ale nedobrým spôsobom, a na to, aby zaspal, musí si vziať tabletku na spanie. Je to tak? Naopak, ten, kto je v kontakte s ľuďmi, ten sa skutočne unaví. Ľudia majú požiadaviek naozaj veľmi veľa, sú to však Božie požiadavky. Na to, aby večer zaspal, nepotrebuje tabletky.“

Je tu však aj „záverečná únava“, ktorú môžeme vidieť v závere života, kedy „svetlo potemnieva a v tme je málo jasu“, poznamenal ďalej Svätý Otec. Toto nastáva, keď si kňaz začne klásť otázky o svojom živote, pozerá sa späť na prejdenú cestu a premýšľa nad tým, čoho všetkého sa zriekol, nad tým, že nemá deti, a pýta sa sám seba, či sa nezmýlil, či jeho život nebol „zlyhaním“. Toto je práve tá únava srdca, o ktorej písal onen kňaz vo svojom liste, povedal pápež a začal citovať zo Svätého písma príklady únavy od Eliáša a Mojžiša, cez Jeremiáša až po Jána Krstiteľa. Ján v temnote väzenia prežíva tmu svojej duše a posiela svojich učeníkov, aby sa Ježiša opýtali, či je naozaj tým, ktorého očakávajú. Čo teda môže robiť kňaz, ktorý prechádza skúsenosťou Jána Krstiteľa? Modliť sa. A aj keď pred Svätostánkom zaspí, zotrváva však pred ním.

Ďalej sa Svätý Otec zameral na tému kňazského spoločenstva. Pripomenul, že pre kňaza je veľmi dôležité usilovať sa o blízkosť s inými kňazmi a tiež s biskupmi, čo platí v oboch smeroch: „My biskupi musíme byť kňazom nablízku. Máme preukazovať lásku svojim blížnym, a našimi najbližšími blížnymi sú práve kňazi. Najbližšími blížnymi biskupa sú kňazi. [potlesk] Platí to aj obrátene? [smiech, potlesk] Najbližším blížnym pre kňazov musí byť biskup. V láske k blížnemu je mojím najbližším môj biskup.“

Nasledovali otázky prítomných kňazov, ktorých Svätý Otec povzbudil, aby sa slobodne pýtali na čokoľvek. V odpovedi na prvú otázku František upozornil, že v pastoračnej službe si netreba pliesť „kreativitu“ s tým, že budeme robiť „niečo nové“. Kreativita má byť „hľadaním cesty na ohlasovanie evanjelia“, a toto podľa jeho slov nie je jednoduché. Kreativita, to nie je iba zmeniť veci. Je to niečo iné, niečo, čo pochádza od Ducha Svätého a dosahuje sa modlitbou a uskutočňuje sa v rozhovore s veriacimi, s ľuďmi. Svätý otec to ilustroval skúsenosťou, ktorú zažil ako arcibiskup Buenos Aires, keď jeden z kňazov úspešne priblížil Cirkev k ľuďom tým, že zariadil, aby bol kostol po celý deň otvorený a zabezpečil a aby bol k dispozícii aj spovedník. Uviedol to ako príklad „odvážnej kreativity“, a ako ďalší príklad spomenul kurzy predkrstnej katechézy, pri ktorých sa treba popasovať s problémom, že nedeľa je pre mnohých otcov a matky dňom, keď si po celotýždennej práci chcú odpočinúť. V takýchto situáciách treba „hľadať nové cesty“, ako je napríklad „sídlisková misia“ za podpory laikov. Toto predstavuje „pastorálnu konverziu“, povedal pápež František. Cirkev, a aj Kódex kánonického práva, nám poskytuje veľké možnosti, veľkú slobodu na hľadanie týchto vecí. Zdôraznil, že je potrebné „hľadať príležitosť prijatia v tých momentoch, keď veriaci musia prísť na faru kvôli tej či onej veci.“ Ďalej František ostro kritizoval to, keď sa niekto viac sústreďuje na vyberanie peňazí za nejaké potvrdenie než na samotnú sviatosť, čím odpudzuje ľudí od Cirkvi. Je preto potrebná srdečná pohostinnosť, „aby každý, kto príde do kostola, sa tam cítil ako doma. Aby sa tam dobre cítil. Aby sa necítil využívaný.“

Jeden z kňazov sa pápeža opýtal, či aj teraz platí rovnako ako kedysi, keď ako arcibiskup Buenos Aires sám seba s obľubou charakterizoval, že je „kňaz“. Pápež František odpovedal: „Ja sa naozaj cítim kňazom. Cítim sa skutočne kňazom, biskupom... A ďakujem za to Pánovi. [potlesk] Bojím sa myslieť si, že som o niečo dôležitejší. Mám z toho strach, pretože diabol je prefíkaný. Dá ti pocítiť, že teraz máš moc, že môžeš urobiť to či ono. Stále nás obchádza ako lev, tak ako hovorí sv. Peter. No, vďaka Bohu, toto som ešte nestratil.“ Ak ak niekedy uvidíte, že som to stratil, tak mi to prosím povedzte, a ak mi to nebudete môcť povedať v súkromí, povedzte to nahlas. Povedzte mi to: „Daj si pozor, obráť sa!“ Je to jasné?“ [potlesk]

Svätý Otec požiadal kňazov Rímskej diecézy, aby sa za neho modlili, a to osobitne 21. septembra, na sviatok sv. Matúša, pretože práve v tento deň, pred šesťdesiatimi rokmi, objavil povolanie ku kňazstvu.

Pápež v pondelkovej homílii: Cnosti politika sú láska k ľuďom a pokora

Vatikán, 16. septembra 2013 – Pokora a láska sú nevyhnutné charakteristiky tých, ktorí vládnu, zatiaľ čo občania, najmä v prípade katolíkov, sa nemôžu nezaujímať o politiku, hovorí pápež František. V homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty nás dnes tiež povzbudil, aby sme sa modlili za politických predstaviteľov.

Evanjelium o stotníkovi, ktorý žiada s pokorou a dôverou uzdravenie svojho sluhu, (Lk 7,1-10) a čítanie z Listu svätého Pavla Timotejovi, s výzvou modliť sa za vládcov (1Tim 2,1-8), viedli Svätého Otca k uvažovaniu nad službou vládnych predstaviteľov. Kto vládne, hovorí pápež, „musí milovať svoj ľud“, pretože „vládca, ktorý nemá rád, nemôže vládnuť: môže nanajvýš regulovať, dávať veci trochu do poriadku, ale nie vládnuť“. V tejto súvislosti poukázal na Dávida, „ako on mal rád svoj ľud“. Až tak, že po hriechu sčítania hovorí Pánovi, aby netrestal ľudí, ale jeho. Takže „dve cnosti panovníka“ sú láska k ľuďom a pokora:

„Nemožno vládnuť bez lásky k ľuďom a bez pokory! A každý muž, každá žena, ktorí majú prevziať službu vládnuť, si musia položiť tieto dve otázky: ‚Milujem svojich ľudí, aby som im lepšie slúžil? Som pokorný a počúvam všetkých ostatných, rôzne názory, aby som vybral tú najlepšiu cestu?‘ Ak si nepoloží tieto otázky, jeho vláda nebude dobrá. Vládca, muž či žena, ktorý miluje svoj ľud, je pokorným mužom či ženou.“

Na druhej strane sv. Pavol povzbudzuje k modlitbe za všetkých, ktorí sú pri moci, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom. Občania sa nemôžu nezaujímať o politiku, pripomenul pápež:

„Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ale ja s tým nemám nič do činenia, oni vládnu...‘ Nie, nie, ja som zodpovedný za ich vládu a musím robiť, čo sa len dá, aby oni vládli dobre. Musím mať účasť na politike najlepšie ako môžem, hovorí sociálna náuka cirkvi. Je to jedna z najvyšších foriem činorodej lásky, pretože to znamená slúžiť spoločnému dobru. Nemôžem si umývať ruky. Všetci musíme niečím prispieť!“

Svätý Otec ďalej upozornil na bežný zvyk neustále politikov iba ohovárať, rozprávať o „veciach, ktoré nefungujú”. Počúvaš televízne správy: samé pranierovanie. Čítaš noviny, zase len pranierovanie. Stále len zle, stále proti! Možno je ten politik hriešnik, rovnako ako Dávid, ale ja musím s ním spolupracovať prostredníctvom svojej mienky, aj slovami, aj napomenutím“, pretože „všetci sa musíme podieľať na spoločnom dobre!“ A ak sme aj mnohokrát počuli, že ‚dobrý katolík sa nemá miešať do politiky‘ – poznamenal pápež –, „to nie je pravda, to nie je správny názor“:

„Dobrý katolík sa mieša do politiky a ponúka zo seba to najlepšie, aby vládca mohol vládnuť. Ale čo je to najlepšie, čo môžeme ponúknuť vládcom? Modlitba! To je to, čo hovorí Pavol: modlitba za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach. ‚Otče, ale toto je zlý človek, musí ísť do pekla...‘ ‚Modli sa za neho, modli sa, aby dokázal vládnuť dobre, aby mal rád svojich ľudí, aby slúžil svojmu ľudu, aby bol pokorný!‘ Kresťan, ktorý sa nemodlí za predstaviteľov, nie je dobrý kresťan! ‚Otče, ale ako sa mám modliť za tohto? Je to osoba, ktorá nie je poriadna... ‘ ‚Modli sa, aby sa obrátila!‘ Modli sa teda. A toto nehovorím ja, hovorí to svätý Pavol, Božie slovo.“

Teda dajme to najlepšie zo seba: nápady, návrhy, to najlepšie. Tým najlepším je však predovšetkým modlitba. Modlime sa za vládcov, aby nám vládli dobre, aby viedli našu krajinu, náš národ a celý svet dopredu. Aby tu zavládol pokoj a spoločné dobro – dodal pápež František v závere dnešnej homílie.

15. septembra

František na Anjel Pána: Božia radosť je v odpúšťaní

Príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v nedeľu 15. septembra 2013 na Námestí sv. Petra pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej liturgii sa číta 15. kapitola Lukášovho evanjelia, ktorá obsahuje tri podobenstvá o milosrdenstve: o zablúdenej ovci, o stratenej minci, a napokon najdlhšie zo všetkých podobenstiev, typické pre sv. Lukáša, o otcovi a dvoch synoch, „márnotratnom“ synovi a synovi, ktorí sa považuje za spravodlivého, ktorý sa považuje za svätého. Všetky tri podobenstvá hovoria o Božej radosti. Boh je radostný! Je to zaujímavé: Boh je radostný! A aká je radosť Boha? Božia radosť spočíva v odpúšťaní, Boh má radosť odpúšťať! Je to radosť pastiera, ktorý nájde svoju ovečku, radosť ženy, ktorá nájde svoju mincu, je to radosť otca, ktorý znovu prijme do domu syna, ktorý sa stratil, bol ako mŕtvy a vrátil sa do života, vrátil sa domov. - Tu je celé evanjelium. Tu je celé evanjelium, celé kresťanstvo!

Všimnite si však, že to nespočíva v pocitoch, nejde o nejaké „dobráctvo“. Naopak, milosrdenstvo je tou pravou silou, ktorá môže zachrániť človeka a svet od „rakoviny“, ktorou je hriech, morálne zlo, duchovné zlo. Jedine láska zapĺňa trhliny a negatívne priepasti, ktoré zlo roztvára v srdci a v dejinách. Toto dokáže urobiť jedine láska, a v tomto je Božia radosť!

Ježiš je len a len milosrdenstvo, Ježiš je skrz-naskrz láska: on je Boh, ktorý sa stal človekom. Každý z nás, každý jeden je tou zablúdenou ovcou, tou stratenou mincou, každý z nás je tým synom, ktorý premrhal vlastnú slobodu na ceste za falošnými bôžikmi, za fatamorgánami šťastia, a stratil všetko. No Boh na nás nezabúda, Otec nás nikdy neopúšťa. Je trpezlivým Otcom, vždy na nás čaká! Rešpektuje našu slobodu, no zostáva stále verný. A keď sa k nemu navrátime, prijíma nás ako synov do svojho domu, pretože nás nikdy, ani len na chvíľu neprestáva očakávať s láskou. A jeho srdce oslavuje pri každom synovi, ktorý sa navracia. Oslavuje, pretože to je radosť! Boh sa takto raduje, keď niektorý z nás hriešnikov príde k nemu a prosí ho o odpustenie.

V čom spočíva nebezpečenstvo? V tom, že predpokladáme, že sme spravodliví, a posudzujeme druhých. Posudzujeme aj Boha, pretože si myslíme, že by mal potrestať hriešnikov, odsúdiť ich na smrť, namiesto toho, aby im odpustil. Takto nám naozaj hrozí, že zostaneme mimo Otcovho domu. Ako ten starší brat z podobenstva, ktorý namiesto toho, aby sa návratu svojho brata potešil, hnevá sa na otca za to, že ho prijal a že robí oslavu. Ak v našom srdci nie je milosrdenstvo, radosť odpustenia, nie sme v spoločenstve s Bohom, hoci aj zachovávame všetky prikázania, pretože to, čo nás zachraňuje, je láska, a nie len samotné zachovávanie prikázaní. To, čo dáva naplnenie všetkým prikázaniam, je láska k Bohu a k blížnemu. A Božia láska a jeho radosť je toto: odpúšťanie. On nás vždy očakáva. Niekoho azda v srdci niečo veľmi ťaží: „Toto a tamto som popáchal...“ On ťa očakáva! On je Otec, vždy na nás čaká!

Ak žijeme podľa zákona „oko za oko, zub za zub“, nikdy neunikneme zo špirály zla. Zlý je ľstivý, uvádza nás do ilúzie, že našou ľudskou spravodlivosťou môžeme zachrániť sami seba a že ňou môžeme zachrániť svet. V skutočnosti nás však môže zachrániť jedine Božia spravodlivosť! A Božia spravodlivosť sa zjavila na kríži: kríž predstavuje Boží rozsudok nad nami všetkými a nad týmto svetom. A ako nás Boh súdi? Tak, že za nás dáva svoj život! Tu, hľa, je najvyšší skutok spravodlivosti, ktorý raz a navždy porazil knieža tohto sveta. A práve tento najvyšší skutok spravodlivosti je zároveň najvyšším skutkom milosrdenstva. Ježiš nás všetkých volá nasledovať túto cestu: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!» (Lk 6,36). Prosím vás teraz o jednu vec. Všetkých, v tichosti. Pomyslime si každý na jednu osobu, s ktorou si dobre nevychádzame, s ktorou sme pohnevaní, ktorú nemáme v láske. Myslime na túto osobu a v tejto chvíli sa v tichosti za ňu modlime, a staňme sa voči tejto osobe milosrdnými. [ticho na modlitbu] Teraz vzývajme príhovor Panny Márie, Matky milosrdenstva.

14. septembra

Pápež v rannej homílii: Len v modlitbe a slzách sa môžeme priblížiť k tajomstvu kríža

Vatikán, 14. septembra 2013 – Tajomstvo kríža je pre človeka veľkým mystériom a môžeme sa mu priblížiť len v modlitbe a v slzách. Toto sú slová pápeža Františka z homílie svätej omše, ktorú na sviatok povýšenia Svätého kríža slávil v Dome sv. Marty. V tajomstve kríža nachádzame príbeh človeka a Boha, ktorý cirkevní otcovia vyjadrili porovnaním stromu poznania dobra a zla z raja so stromom kríža.

„Tamten strom spôsobil veľké zlo a tento strom nás zase vedie k spáse, k uzdraveniu. Odpúšťa ono zlo. Toto je cesta dejinami človeka: cesta hľadania Ježiša Krista Vykupiteľa, ktorý dáva svoj život z lásky. Boh totiž neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa svet skrze neho spasil. Tento strom kríža nás všetkých zachraňuje od dôsledkov toho druhého stromu, v ktorých má počiatok tendencia vystačiť si sám, pýcha, povýšenecká túžba po poznaní všetkého podľa našej vlastnej mentality, podľa našich vlastných kritérií, aj podľa domýšľavej predstavy, že sme a môžeme byť jedinými sudcami sveta. Toto je príbeh človeka: od jedného stromu k druhému.“

V kríži je aj „príbeh Boha“ – pokračoval pápež – „pretože môžeme povedať, že aj Boh má svoj príbeh“. „Vstúpil do našich dejín a kráčal s nami“, stal sa človekom, prijal podmienky sluhu a stal sa poslušným až na smrť na kríži.

„Boh kráča touto cestou z lásky! Neexistuje žiadne iné vysvetlenie: takéto veci koná len láska. Dnes sa pozrime na kríž, na príbeh človeka a príbeh Boha. Pohliadnime na tento kríž, kde možno okúsiť med aloe, ten horký med, tú horkú sladkosť Ježišovej obety. Toto tajomstvo je však také veľké a my sami naň nedokážeme správne hľadieť, nielen aby sme ho pochopili, ale aby sme do hĺbky precítili spásu tohto tajomstva. Predovšetkým, tajomstva kríža. Kúsok z neho možno pochopiť jedine na kolenách, v modlitbe, ale aj cez slzy. Slzy nás približujú k tomuto tajomstvu.“

„Bez plaču, plaču v srdci“ – povedal Svätý Otec – „nemôžeme nikdy pochopiť toto tajomstvo.“ Je to plač kajúcnosti, nárek brata a sestry, ktorí hľadia na toľké ľudské biedy a vidia ich v Ježišovi, no „na kolenách a v slzách“, a „nikdy nie sami!“

„Ak chceme vstúpiť do tohto tajomstva, ktoré nie je bludiskom, iba tak vyzerá, potrebujeme Matku, ruku mamy. Nech nám ona, Mária, pomôže pochopiť, aké veľké a aké ponížené je toto tajomstvo, sladké ako med a horké ako aloe. Ona nech nás sprevádza na tejto ceste, ktorú nikto nemôže prejsť miesto nás. Každý z nás ňou musí kráčať! Spolu s Matkou, v plači a na kolenách.“

13. septembra

Pápež v piatkovej homílii: Klebety sú zločiny proti Bohu a blížnemu

Kto ohovára blížneho, je pokrytec, ktorý nemá „odvahu pozrieť sa na vlastné nedostatky“ – povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v piatok 13. septembra 2013. Zdôraznil, že klebetenie možno považovať za zločin, pretože zakaždým, keď ohovárame našich bratov, sme podobní Kainovi.

«Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?» Svätý Otec vyšiel z tejto Ježišovej otázky, zachytenej v dnešnom úryvku evanjelia (Lk 6, 39-42). Je to otázka, ktorá sa dotýka svedomia každého človeka všetkých čias, poznamenal. Ježiš potom, ako hovoril o pokore, predstavuje jej opak: Nenávistný postoj k ostatným, postoj sudcu. A používa tu silné slovo ‚pokrytec‘:

„Tí, ktorí posudzujú ostatných a ohovárajú blížneho, sú pokrytci, pretože nemajú silu, odvahu pozrieť sa na svoje vlastné chyby. Pán nato nereaguje mnohými slovami. Potom trochu neskôr povie, že ten, kto má vo svojom srdci čo len trochu nenávisti voči svojmu bratovi, je vrahom... Aj apoštol Ján vo svojom prvom liste jasne hovorí: Kto nenávidí svojho brata a kto súdi svojho brata, ostáva v smrti“(porov. 1Jn 3, 14-15).

Zakaždým, keď vo svojom srdci posudzujeme svojich bratov, a ešte horšie, keď o nich takto hovoríme s druhými, sme vrahovia, pokračoval Svätý Otec:

„Kresťan – vrah. To nehovorím ja, hovorí to Pán. A tu neexistujú nijaké významové odtiene. Ak ohováraš brata, zabíjaš svojho brata. A zakaždým, keď to robíme, napodobňujeme gesto Kaina, prvého vraha v dejinách.“

Svätý Otec ďalej dodal, že v tomto čase, keď sa hovorí o vojnách, je veľmi potrebný pokoj. „Je nevyhnutné gesto nášho obrátenia.“ „Klebety majú stále rozmer zločinov. Neexistujú nevinné klebety.“ Jazyk máme, aby sme chválili Boha, a keď ho používame na ohováranie brata alebo sestry, zabíjame Boha, zabíjame „obraz Boha v bratovi“. Niekto by mohol povedať, že ten človek si ale zaslúži tie klebety... To však nemôže tak byť, upozornil pápež a pokračoval:

„Choď však, modli sa za neho! Choď, rob pokánie za neho! A potom, ak je to nevyhnutné, hovor s osobou, ktorá môže problém vyriešiť. Ale nehovor to všetkým! Pavol bol veľký hriešnik a sám o sebe hovorí: ‚Predtým som bol rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo.‘ Možno nikto z nás sa nerúha, možno. Ale keď niekto z nás ohovára, klebetí, je určite prenasledovateľ, je násilník. Prosme si pre nás, pre celú Cirkev milosť obrátenia od zločinov ohovárania k láske, pokore, miernosti, jemnosti a veľkodušnosti lásky voči blížnemu.“

12. septembra

Pápež vo štvrtkovej homílii: Ježišovo utrpenie a nežnosť Márie ako dva póly

Utrpenie Ježiša a nežnosť Panny Márie sú dva „póly“, na ktoré má kresťan pozerať, aby mohol žiť podľa požiadaviek evanjelia – poznamenal pápež František v homílii svätej omše, ktorej predsedal v Dome sv. Marty v deň liturgickej spomienky Najsvätejšieho mena Panny Márie. Dnešný úryvok evanjelia (Lk 6, 27-38) je podľa jeho slov náročný. Vyžaduje od kresťana „silné veci“: schopnosť odpúšťať, veľkodušnosť, lásku k nepriateľom... Existuje len jeden spôsob, ako byť schopný uviesť to do praxe: „meditovať o Ježišovom utrpení, o jeho človečenstve“ a napodobňovať správanie jeho Matky.

Prvé pozastavenie sa venoval Svätý Otec v rannej homílii práve Panne Márii vzhľadom na jej dnešný sviatok. Ako povedal, kedysi bola táto spomienka nazývaná „Sladké meno Márie“, potom sa jej zadefinovanie zmenilo, avšak v modlitbe táto sladkosť jej mena zostáva.

„Dnes potrebujeme z tejto nehy Matky, aby sme chápali, čo od nás žiada Pán. Pretože toto je zoznam nárokov, ktoré nie je ľahké žiť. Milujte nepriateľov, robte dobre, požičiavajte a neočakávajte nič, ak vás niekto udrie po líci, nastavte aj druhé. Tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani tuniku... To sú ale silné veci, všakže? Ale to všetko svojím spôsobom žila Panna Mária. Toto je milosť pokory, milosť miernosti.“

Aj sv. Pavol v dnešnom úryvku z Listu Kolosanom (3, 12-17) pozýva kresťanov, aby sa zaodeli pocitmi nehy, láskavosti, pokory, miernosti, znášanlivosti a vzájomného odpúšťania. A tu nám hneď príde na myseľ otázka: Ale ako to mám urobiť? Odpoveď je podľa Svätého Otca jasná: „My sami, naším vlastným úsilím to nemôžeme urobiť. Nedokážeme to. Iba milosť v nás to môže. A táto milosť, dodal pápež, prichádza jediným spôsobom“:

„Myslieť iba na Ježiša. Keď je naše srdce, naša myseľ s Ježišom, víťazom, ktorý zvíťazil nad smrťou, hriechom, diablom, môžeme urobiť všetko, čo od nás žiada tento Ježiš, čo od nás žiada apoštol Pavol: miernosť, pokora, dobrota, nežnosť, jemnosť, veľkodušnosť. Ak nepozeráme na Ježiša, ak nie sme s ním, nedokážeme toto robiť. Je to milosť, ktorá pochádza z kontemplácie Ježiša.“

Je jeden osobitý aspekt Ježišovho života, na ktorý sa musí kresťan zamerať v rozjímaní: Jeho utrpenie, jeho „trpiaca ľudskosť“. „A tak“ – zopakoval pápež dôrazne – „z kontemplácie Ježiša, z nášho skrytého života s Kristom v Bohu, môžeme ďalej šíriť tieto postoje, tieto cnosti, ktoré Pán od nás žiada. Neexistuje nijaký iný spôsob“:

„Myslieť na jeho pokorné mlčanie: to bude tvoje pričinenie. On sa postará o zvyšok. On urobí všetko, čo chýba. Ale musíš robiť toto: ukryť svoj život s Kristom v Bohu. To sa robí prostredníctvom rozjímania Ježišovho človečenstva, ľudského utrpenia. Neexistuje iný spôsob. Tento je jediný. Aby sme mohli byť dobrými kresťanmi, musíme premýšľať o Ježišovom človečenstve a jeho ľudskom utrpení. Ak chcete dávať svedectvo, tak toto. Aby sme vedeli odpúšťať, uvažujme o Ježišovom utrpení. Aby sme neprechovávali nenávisť voči blížnemu, kontemplujme trpiaceho Ježiša. Aby sme neohovárali svojho blížneho, kontemplujme trpiaceho Ježiša. Jedine toto. Ukryť svoj život s Kristom v Bohu: toto je rada, ktorú nám dáva Apoštol. Je to rada, ako sa stať pokornými, miernymi a dobrými, veľkodušnými, nežnými.“

11. septembra

Katechéza Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii 11. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne: „Milujeme Cirkev tak, ako vlastnú mamu?“

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v katechézach o Cirkvi v rámci tohto Roka viery. Medzi obrazmi, ktoré si zvolil II. vatikánsky koncil na lepšie priblíženie podstaty Cirkvi, nachádzame obraz „matky“: Cirkev je našou matkou vo viere, v nadprirodzenom živote (porov. Lumen gentium, 6.14.15.41.42). Je to jeden z najpoužívaných obrazov u cirkevných Otcov prvých storočí a myslím si, že môže byť užitočný aj pre nás. Pre mňa osobne je to najkrajší obraz Cirkvi: Cirkev ako matka. V akom zmysle je Cirkev matkou? Začnime od ľudskej reality materstva: Čo robí taká mama?

1. Matka predovšetkým dáva zrod životu, nosí dieťa po deväť mesiacov vo svojom lone a potom ho otvára pre život, keď ho rodí. Takáto je Cirkev: rodí nás vo viere účinkovaním Ducha Svätého, ktorý ju robí plodnou, tak ako Pannu Máriu. Obidve, Cirkev aj Panna Mária, sú matkami. To, čo možno povedať o Cirkvi, možno povedať aj o Panne Márii, a čo možno povedať o Panne Márii, možno povedať aj o Cirkvi.

Viera je zaiste osobným úkonom: «verím». Ja osobne odpovedám Bohu, ktorý sa dáva spoznať a chce vstúpiť do priateľstva so mnou (porov. Lumen fidei, 39). No vieru prijímam od druhých, v rodine, v spoločenstve, ktoré ma učí povedať «verím», «veríme». Kresťan nie je nejaký ostrov! Kresťanmi sa nestávame v laboratóriu, kresťanmi sa nestávame sami od seba a vlastnými silami, ale viera je darom. Je to Boží dar, ktorý je nám daný v Cirkvi a cez Cirkev. Toto je moment, v ktorom nám dáva zrod ako Božím deťom, moment, v ktorom nám darúva Boží život, rodí nás ako matka. Ak pôjdete do Baptistéria sv. Jána v Lateráne, do katedrály pápeža, vnútri je latinský nápis, ktorý hovorí približne toto: „Tu sa rodí ľud božieho pokolenia, splodený Duchom Svätým, ktorý tieto vody robí plodnými. Matka Cirkev rodí svoje deti v týchto vlnách.“ - Pekné, nie? A toto nám dáva pochopiť dôležitú skutočnosť: naša príslušnosť k Cirkvi nie je vonkajšou a formálnou vecou, nespočíva vo vyplnení nejakého papiera, ktorý nám dajú... V tom nie. Je to úkon vnútorný a životný. Do Cirkvi nepatríme tak, ako patríme do nejakej spoločnosti, do nejakej strany alebo akejkoľvek inej organizácie. Toto puto je životné, ako to, ktoré máme s vlastnou mamou, pretože „Cirkev je skutočne matkou kresťanov“ (porov. Sv. Augustín: De moribus Ecclesiae, I, 30,62-63: PL 32,1336).

Položme si teraz otázku: Ako ja vnímam Cirkev? Vážim si aj svojich rodičov za to, že mi dali život, vážim si Cirkev za to, že ma zrodila vo viere prostredníctvom krstu? Ale, pamätajú si títo kresťania dátum svojho krstu? Chcel by som tu položiť otázku, ale nech si odpovie každý vo svojom srdci: Koľkí z vás si pamätajú dátum svojho krstu? Niektoré ruky sa dvíhajú... No koľkí si nepamätajú... Premýšľajú: „No, myslím si, že to mohlo byť na Veľkú noc, myslím, že na Vianoce, myslím...“ Dátum krstu, to je dátum nášho narodenia pre Cirkev. Deň, keď nás porodila Matka Cirkev. Je to krásne... A teraz domáca úloha: keď sa dnes vrátite domov, pozorne si zistite dátum vášho krstu. Je dobré, aby sme to oslávili, poďakovali Pánovi za tento dar. Urobíte to? [prítomní odpovedajú: „Áno!“] Takže to je domáca úloha, nezabudnite...

Milujeme Cirkev tak, ako milujeme vlastnú mamu, s tým, že dokážeme pochopiť aj jej nedostatky? Všetky mamy majú nedostatky, máme ich všetci. No keď sa hovorí o maminých nedostatkoch, vtedy ju kryjeme, máme ju radi... A Cirkev tiež má svoje nedostatky. Milujem ju tak, ako mamu? Pomáham jej, aby bola krajšia, opravdivejšia, viac podľa Pána? Tieto otázky nechávam na vás. Ale nezabudnite na domáce úlohy, dobre? Vyhľadať si dátum krstu, aby sme ho mali v srdci a aby sme ho oslávili.

2. Matka sa neobmedzuje na darovanie života, ale s veľkou starostlivosťou pomáha svojim deťom rásť, dáva im mlieko, kŕmi ich, učí ich ceste života, vždy ich sprevádza svojou pozornosťou, svojím spolucítením, svojou láskou, a to aj vtedy, keď sú veľké. A v rámci toho vie aj naprávať, odpúšťať, chápať, vie byť nablízku v chorobe, v utrpení. Jedným slovom, dobrá matka pomáha deťom vyjsť zo seba samých, aby nezostali uvelebené pod materinskými krídlami, ako kuriatka pod krídlami kvočky. Cirkev ako dobrá matka koná rovnako: sprevádza náš rast odovzdávaním Božieho slova, ktoré je svetlom, ukazujúcim cestu kresťanského života, a vysluhovaním sviatostí. Živí nás Eucharistiou, prináša nám Božie odpustenie cez sviatosť pokánia, posilňuje nás vo chvíľach choroby pomazaním chorých. Cirkev nás sprevádza v celom našom živote viery, v celom našom kresťanskom živote. Môžeme sa opäť sami seba opýtať: Aký mám vzťah k Cirkvi? Vnímam ju ako matku, ktorá mi pomáha kresťansky rásť? Som účastný na živote Cirkvi, cítim sa jej súčasťou? Môj vzťah je vzťahom formálnym, alebo životným?

3. A ešte tretia, krátka myšlienka. Počas prvých storočí Cirkvi bola veľmi zrejmá jedna skutočnosť: Cirkev, zatiaľ čo je matkou kresťanov, zatiaľ čo „tvorí“ kresťanov, je nimi tiež sama „tvorená“. Cirkev nie je niečím odlišným od nás samých, ale treba ju vidieť ako celok veriacich, ako kresťanské «my». Ja, ty, my všetci sme súčasťou Cirkvi. Sv. Hieronym písal: «Kristova Cirkev nie je niečím iným než sú duše tých, čo veria v Krista» (Tract. Ps 86: PL 26,1084). Takže materstvo Cirkvi prežívame všetci, pastieri i veriaci. Nezriedka počúvam: „V Boha verím, ale v Cirkev nie“. „Počul som, že Cirkev hovorí tak a tak... – Ale kto a kedy to povedal? – Kňazi to hovoria...“ Nuž, kňazi sú jedna vec... ale Cirkev, to nie sú iba kňazi. Cirkev sme všetci. A ak povieš, že veríš v Boha a neveríš v Cirkev, hovoríš tým, že neveríš v seba samého, a to je protirečenie. Cirkev sme všetci! Všetci! Od toho nedávno pokrsteného dieťaťa, ktoré bolo tamto [pápež ukazuje rukou smerom k námestiu], až po biskupov, až po pápeža: všetci. Všetci sme Cirkev a všetci sme si rovní v Božích očiach. Všetci! A všetci sme povolaní spolupracovať na zrode viery nových kresťanov, všetci sme povolaní byť vychovávateľmi vo viere, ohlasovať evanjelium. Každý z nás nech sa sám seba opýta: Čo robím pre to, aby ostatní mohli mať účasť na kresťanskej viere? Som vo svojej viere plodný, alebo som uzavretý? Keď opakujem, že milujem Cirkev, ktorá nie je uzavretá vo svojich hradbách, ale schopná vychádzať, dať sa do pohybu, aj za cenu istého rizika, aby priniesla Krista všetkým, myslím tým na všetkých, na mňa, na teba, na každého kresťana! Myslím tým všetkých. Všetci sme účastní na materstve Cirkvi, všetci sme Cirkev; všetci, aby Kristovo svetlo, dosiahlo k najvzdialenejším hraniciam zeme. - Nech žije svätá Matka Cirkev! Všetci: Nech žije svätá Matka Cirkev!

10. septembra

František: Nechajme sa dotknúť silou toho, ktorý premohol svet

Kresťania sú povolaní ohlasovať Ježiša bez strachu, bez zahanbenia a bez triumfalizmu, poznamenal dnes pápež František počas rannej (10. septembra) svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec upozornil na riziko byť „kresťanmi bez vzkriesenia“ a zopakoval, že Kristus je vždy stredobodom a nádejou nášho života. Ježiš je víťaz, ktorý premohol smrť a hriech. Pápež František vychádzal zo slov Listu sv. Pavla Kolosanom (Kol 2,6-15). Svätý Pavol dnes podľa pápeža vyzýva aj nás, aby sme žili v Kristovi, „hlboko zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere“.

„Ježiš vstal z mŕtvych!“, toto je kľúčový bod, zdôraznil pápež. Ako však povedal, nie je vždy ľahké pochopiť ho. Uviedol príklad, ako sa svätý Pavol obrátil na Grékov v Aténach. Tí ho so záujmom počúvali, no len do chvíle, kým nezačal hovoriť o vzkriesení. Táto udalosť je pre nás podľa Svätého Otca skúškou aj dnes:

„Je toľko ‚kresťanov bez vzkriesenia, kresťanov bez vzkrieseného Krista: sprevádzajú Ježiša až k hrobu, plačú, majú ho radi, ale iba potiaľ. Premýšľajúc o tomto postoji kresťanov bez vzkrieseného Krista, som našiel tri druhy takýchto kresťanov, hoci je ich viac: úzkostliví kresťania, ktorí majú strach; ďalej tí ktorí sa hanbia, a napokon triumfalisti. Tieto tri skupiny sa nestretli so vzkrieseným Kristom!

Úzkostliví sú podľa pápeža tí, ktorí ráno po vzkriesení odchádzajú, pretože majú strach. Apoštoli sa zo strachu pred Židmi zatvoria vo Večeradle a plače aj Mária Magdaléna, pretože Pánovo telo odniesli preč. „Ustráchaní sa boja pomyslieť na vzkriesenie,“ tvrdí pápež. Akoby zostali „v prvej časti partitúry“, „majú zo vzkriesenia strach“.

Potom sú tu kresťania zahanbení. „Priznať si, že Ježiš vstal z mŕtvych, v nich tak trochu vyvoláva zahanbenie pred týmto svetom“, ktorý napreduje vo vede. Týmto kresťanom Pavol hovorí, aby si dávali pozor, aby ich nikto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením založeným na ľudských obyčajoch. Podľa pápeža sa práve títo kresťania hanbia povedať, že „Ježiš, so svojim telom, so svojimi ranami, vstal z mŕtvych“.

Nakoniec je tu skupina kresťanov, ktorí „vo svojom najhlbšom vnútri neveria vo Vzkrieseného a chceli by majestátnejšie vzkriesenie, než je to skutočné“. Toto sú kresťania triumfalisti: „Nepoznajú slovo «triumf», iba «triumfalizmus», pretože majú akoby komplex menejcennosti a chcú konať... Keď sa pozrieme na týchto kresťanov, so všetkými tými triumfalistickými postojmi v ich živote, v ich rečiach a v ich pastorácii, pri liturgii, mnohé veci sú len naoko. Je to preto, lebo v hĺbke svojej duše neveria dôsledne vo Vzkrieseného. No On je víťaz, je Vzkriesený! Zvíťazil. Z tohto dôvodu možno jednoducho, bez obáv, bez strachu a bez triumfalizmu, hľadieť na vzkrieseného Pána, na jeho krásu, aj vložiť prsty do jeho rán a ruku do jeho boka.“

Toto je posolstvo, ako povedal Svätý Otec, ktoré nám zanecháva svätý Pavol: Kristus „je všetkým“, je úplnosťou a nádejou, pretože „je Ženíchom, Víťazom“. Dnešné evanjelium (Lk 6, 12-19) nám ukazuje zástup ľudí, ktorí ho prišli počúvať. Je medzi nimi aj veľa tých, ktorých trápia neduhy, a snažia sa ho dotknúť, pretože z neho „vychádzala sila a uzdravovala všetkých“:

„Naša viera je viera vo Vzkrieseného: on víťazí nad svetom! Vykročme smerom k nemu a tak ako tí chorí, nechajme sa ním dotknúť, jeho silou, pretože on je z mäsa a kostí, nie je len nejakou spirituálnou ideou... On je živý. Skutočne vstal z mŕtvych, a tak premohol svet. Nech nám Pán dá milosť týmto veciam porozumieť a uvádzať ich do života!“

9. septembra

František v pondelkovej homílii: Nádej kresťana má meno Ježiš

Čnosť nádeje – možno menej známu ako čnosť viery a lásky – si netreba zamieňať s bežným postojom optimizmu, povedal Svätý Otec v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty v pondelok 9. septembra 2013. Pre kresťana je nádejou osobne Ježiš, ktorý oslobodzuje a obnovuje život každého. Nádej je Ježišovým darom, nádej je Ježiš sám, nesie jeho „meno“. Sv. Pavol v Liste Kolosanom píše: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (1, 27). Nádej teda neznamená vnímať poloprázdny pohár ako napoly plný, toto je jednoducho optimizmus, ľudský postoj, ktorý závisí od mnohých okolností.

„Nádej je niečo iné, nie je to optimizmus. Nádej je dar, dar Ducha Svätého, a z tohto dôvodu Pavol povie, že „nikdy nesklame“. Nádej nikdy nesklame. Prečo? Pretože je to dar, ktorý nám dal Duch Svätý. Ale Pavol nám hovorí, že nádej má meno. Nádej je Ježiš. Nemožno hovoriť: ‚Dúfam v život, dúfam v Boha‘, ak nepovieš: ‚Mám nádej v Ježišovi, v Ježišovi Kristovi, jeho živej osobe, ktorá teraz prichádza v Eucharistii, ktorá je prítomná v jeho slove‘. To by nebola nádej, ale dobrá nálada, optimizmus...“

Z dnešného evanjelia (Lk 6, 6-11) zobral pápež František druhý bod na zamyslenie. Ježiš v sobotu uzdravuje človeka s ochrnutou rukou a ukazuje zákonníkom, že ich cesta „nie je cestou k slobode“. Sloboda a nádej idú ruka v ruke: tam, kde nie je nádej, nemôže byť žiadna sloboda, hovorí Svätý Otec a dodáva: „Ježiš uzdravuje z choroby i z rigoróznosti a v oboch prípadoch vracia život.“

„Ježiš, nádej, pretvára všetko. Je to stály zázrak. Neurobil len zázraky uzdravenia, tie boli len znamením, signálmi toho, že pôsobí v Cirkvi aj teraz. Zázrak pretvárania všetkého, to, čo robí v mojom živote, v tvojom živote, v našich životoch. To, že on pretvára, obnovuje, je dôvodom našej nádeje. Kristus, ktorý všetky veci pretvára na tie najobdivuhodnejšie zo stvorenia, je dôvodom našej nádeje. A táto nádej nezahanbuje, lebo Boh je verný. Seba samého zaprieť nemôže. To je cnosť nádeje.“

Svätý Otec sa potom obrátil najmä na kňazov. „Je to trochu smutné, keď človek stretne kňaza bez nádeje“, naopak je pekné stretnúť takého, ktorý kráča do konca života nie s optimizmom, ale s nádejou. Takýto kňaz je spojený s Ježišom Kristom a Boží ľud potrebuje, aby sme my kňazi dávali toto znamenie nádeje, aby sme žili túto nádej v Ježiša, ktorý všetko obnovuje.

„Pán, ktorý je nádejou slávy, ktorý je centrom, ktorý je všetkým, nech nám pomáha na tejto ceste: dávať nádej, mať zaľúbenie v nádeji. A ako som povedal, nie len optimizmus, ale to, čo mala Panna Mária vo svojom srdci aj v najväčšej tme, od piatku večera do skorých ranných hodín v nedeľu, nádej. Táto nádej obnovila všetko. Nech nám Pán dá túto milosť.“

7. septembra

Násilie a vojna nikdy nie je cestou mieru

Príhovor Svätého Otca Františka na modlitbovej vigílii na Námestí sv. Petra, 7. 9. 2013

„Bůh viděl, že je to dobré“ (Gen 1,12.18.21.25). Biblické vyprávění o počátku dějin světa a lidstva mluví o Bohu, který na svoje stvoření pohlíží jakoby o něm rozjímal, a opakuje: je dobré. Takto je nám, drazí bratři a sestry, dáno vstoupit do srdce Božího a obdržet toto sdělení přímo z Božího nitra. Můžeme se ptát: jaký je význam tohoto sdělení? Co říká mně, tobě a nám všem?

1. Jednoduše nám říká, že tento náš svět je v Božím srdci a mysli „domem harmonie a pokoje“; je místem, ve kterém všichni mohou nalézt svoje místo a cítit se „doma“, protože je „dobré“. Celé stvoření vytváří dobrý harmonický celek, ale především lidé učinění k obrazu a podobě Boha jsou jednou rodinou, v níž jsou vzájemné vztahy poznamenány bratrstvím skutečným a nikoli jen verbálně proklamovaným. Ten druhý a ta druhá jsou bratrem a sestrou, jež je třeba milovat. Vztah k Bohu, který je láska, věrnost a dobrota, se odráží ve všech vztazích mezi lidskými bytostmi a vnáší harmonii do celého stvoření. Svět Boží je světem, ve kterém se každý cítí odpovědným za druhého, za dobro druhého. Tento večer si při reflexi, půstu a modlitbě každý z nás, všichni, ve svém nitru říkáme: není to snad svět, po kterém toužím? Není snad toto svět, který všichni nosíme v srdci? Copak svět, který chceme, není světem harmonie a pokoje: v nás samotných, ve vztazích s druhými, v rodinách, ve městech, v národech a mezi národy? A pravá svoboda při volbě cest, po kterých se v tomto světě dát, nespočívá snad jedině v té, která je orientována k dobru všech a je vedena láskou?

2. Avšak, ptejme se nyní: je toto svět, ve kterém žijeme? Stvoření uchovává svoji krásu, jež nás naplňuje úžasem, a zůstává dobrým dílem. Existuje však také „násilí, rozdělení, konflikt, válka“. K tomu dochází, když člověk, vrchol stvoření, přestává hledět k horizontu krásy a dobroty a uzavírá se do vlastního sobectví.

Pokud člověk myslí jenom na sebe, na svoje zájmy a klade sám sebe do středu, nechává-li se fascinovat modlami vlády a moci, staví se na místo Boží, pak narušuje všechny vztahy, boří všechno; a otevírá bránu násilí, lhostejnosti a konfliktu. Přesně to nám dává pochopit úryvek z knihy Geneze popisující hřích lidské bytosti. Člověk se dostává do konfliktu sám se sebou, postřehuje, že je nahý a schovává se, protože má strach (Gen 3,10), má strach před pohledem Boha; obviňuje ženu, která je tělem jeho těla (v. 12); ničí harmonii se stvořením a opovažuje se pozvednout ruku proti bratrovi, aby jej zabil. Můžeme říci, že se od harmonie přechází k „disharmonii“? Nikoli, neexistuje „disharmonie“. Buď je harmonie anebo se upadá do chaosu, kde je násilí, svár, konflikt, strach…

Právě do tohoto chaosu zní otázka, kterou klade Bůh lidskému svědomí: „Kde je tvůj bratr Ábel?“ A Kain odpoví: „Nevím. Copak jsem já strážcem svého bratra?“ (Gen 4,9). Také nám je určena tato otázka a také nám prospěje ptát se: Jsem snad já strážcem svého bratra? Ano, ty jsi strážcem svého bratra! Být člověkem znamená opatrovat se navzájem. Když se zničí harmonie, nastupuje metamorfóza: bratr, kterého je třeba opatrovat a milovat, stává se protivníkem, kterého je třeba přemoci a porazit. Kolik jen násilí odtud pochází? Kolik konfliktů, kolik válek poznamenalo naše dějiny! Stačí pohlédnout na utrpení tolika bratří a sester. Nejde o věc konjunktury, ale pravda je taková, že každým násilím a každou válkou oživujeme Kaina. My všichni! I dnes pokračujeme v těchto dějinách střetu mezi bratry, také dnes pozvedáme ruce proti svým bratřím. I dnes se necháváme vést modlami, sobectvím, svými zájmy. A tento postoj se dále vyvíjí. Zdokonalili jsme svoje zbraně, naše svědomí usnulo, zjemnili jsme důvody svého ospravedlňování. A jako by to bylo něco normálního, dál rozséváme zmar, bolest a smrt! Násilí a války přinášejí jenom smrt, říkají smrt! Násilí a války jsou jazykem smrti!

Po chaosu Potopy, kdy přestalo pršet, objevila se duha a holubice nesoucí olivovou ratolest. Myslím dnes také na onu olivu, kterou jsme v Buenos Aires zasadili spolu s představiteli různých náboženství na náměstí de Mayo roku 2000 s prosbou o mír, aby už nebyl chaos, nebyla válka.

3. A v tomto bodě se ptám: Je možné se vydat jinou cestou? Můžeme vyjít z této spirály bolesti a smrti? Můžeme se naučit znovu kráčet cestami pokoje? S prosbou o pomoc Boží před mateřským zrakem Salus populi romani, Královny míru, chci odpovědět: Ano, je to možné pro všechny! Tento večer bych rád, abychom ze všech částí země křičeli: Ano, je to možné všem! A dokonce bych chtěl, aby každý z nás, od nejmenšího po největšího, až k těm, kdo jsou povoláni vládnout národům, odpověděli: Ano, chceme to! Moje křesťanská víra mne vybízí hledět na Kříž! Jak bych si přál, aby všichni muži a ženy dobré vůle na chvíli pohlédli na Kříž! Tam je možné číst odpověď Boha; tam se na násilí neodpovědělo násilím, na smrt se neodpovědělo jazykem smrti. V tichu Kříže umlká řinčení zbraní a mluví jazyk smíření, odpuštění, dialogu a pokoje. Chtěl bych prosit tento večer Pána, abychom my křesťané, bratři jiných náboženských vyznání, každý muž a žena dobré vůle mocně křičeli: násilí a válka není nikdy cestou míru! Každý ať se osmělí pohlédnout do hloubi vlastního svědomí a naslouchá onomu hlasu, který praví: vyjdi ze svých zájmů, které umrtvují srdce, překonej lhostejnost vůči druhému, která znecitlivuje srdce, překonej svoje důvody smrti a otevři se dialogu a smíření; pohleď na bolest svého bratra – myslím na děti, jenom na děti – pohleď na bolest svého bratra a nepřidávej další bolest, zadrž svoji ruku, zrekonstruuj rozbitou harmonii a to nikoli střetem, ale setkáním! Ať skončí lomoz zbraní! Válka znamená vždycky konec míru, vždycky je porážkou lidství. Nechť zaznějí znovu slova Pavla VI.: „Už nikdy válka jedněch proti druhým, nikdy více, nikdy!... Už žádná válka, už žádná válka!“ (Promluva k Organizaci spojených národů, 4. října 1965). „Mír se utvrzuje pouze mírem, který není odtržen od povinností spravedlnosti, ale je oživován vlastní obětí, slitováním, milosrdenstvím a láskou.“ (Poselství ke Světovému dni míru 1976). Bratři a sestry, odpuštění, dialog a smíření jsou slova pokoje: pro milovaný syrský národ, pro Blízký východ a pro celý svět! Modleme se tento večer za smíření a mír, přičiňme se o smíření a mír a staňme se všichni v každém prostředí muži a ženami smíření a míru. Tak se staň.

Přeložil Milan Glaser

Slovenský text:

Homília Františka z vigílie za pokoj: Staňme sa ľuďmi zmierenia a pokoja!

Úplné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas modlitbovej vigílie za pokoj v Sýrii, na Blízkom východe a na celom svete. Konala sa v sobotu 7. septembra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

„Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1,12.18.21.25). Biblické rozprávanie o počiatku dejín sveta a ľudstva hovorí o Bohu, ktorý pozerá na svoje stvorenie v rozjímaní a opakuje: je to dobré. Toto nám, drahí bratia a sestry, umožňuje vstúpiť do Božieho srdca a priamo z Božieho vnútra prijať jeho posolstvo. Môžeme sa pýtať: Aký je význam tohto posolstva? Čo hovorí mne, tebe a nám všetkým?

1. Jednoducho nám hovorí, že tento náš svet je v Božom srdci a mysli „domom súladu a pokoja“. Je miestom, v ktorom môžu všetci nájsť svoje miesto a cítiť sa „doma“, pretože je „dobré“. Celé stvorenie vytvára dobrý harmonický celok, ale predovšetkým ľudia, utvorení na obraz a podobu Boha sú jednou rodinou, v ktorej vzájomné vzťahy charakterizuje skutočné, a nielen verbálne proklamované bratstvo. Ten druhý a tá druhá sú bratom a sestrou, ktorých treba milovať. Vzťah k Bohu, ktorý je láska, vernosť a dobrota, sa odráža vo všetkých medziľudských vzťahoch a vnáša harmóniu do celého stvorenia. Boží svet je svetom, v ktorom sa každý cíti zodpovedným za druhého, za dobro druhého.

 V tento večer, pri uvažovaní, pôste a modlitbe premýšľajme všetci, každý z nás, vo svojom vnútri: Nie je azda toto svet, po ktorom túžim? Nie je to svet, ktorý všetci nosíme v srdci? Ten svet, ktorý si žiadame, nie je azda svetom harmónie a pokoja v nás samých, vo vzťahoch s druhými, v rodinách, v mestách, v národoch a medzi národmi? A pri voľbe ciest, ktorými v tomto svete kráčame, nie je azda pravá sloboda jedine u tej, ktorá sa zameriava na dobro všetkých a je vedená láskou?“

 2. Avšak opýtajme sa teraz: Je toto svet, v ktorom žijeme? Stvorenie si uchováva svoju krásu, ktorá nás napĺňa úžasom, a zostáva dobrým dielom. Existuje však aj násilie, rozdelenie, konflikt, vojna. K tomu dochádza, keď človek, vrchol stvorenia, prestáva hľadieť na horizont krásy a dobroty a uzatvára sa do vlastného sebectva. Keď človek myslí len na seba, na svoje záujmy a stavia sám seba do stredu, keď sa necháva fascinovať modlami vlády a moci, keď sa stavia na miesto Boha, potom narušuje všetky vzťahy, všetko rúca a otvára bránu násiliu, ľahostajnosti a konfliktu. Presne to nám dáva pochopiť úryvok z knihy Genezis, popisujúci hriech človeka. Človek sa dostáva do konfliktu sám so sebou, zisťuje, že je nahý a schováva sa, pretože má strach (Gn 3,10). Má strach pred pohľadom Boha, obviňuje ženu, ktorá je telom z jeho tela (v. 12). Ničí súlad so stvorením a opovažuje sa pozdvihnúť ruku proti bratovi, aby ho zabil. Môžeme povedať, že sa od harmónie dostávame k disharmónii? Nie, neexistuje „disharmónia“. Buď je harmónia, alebo sa upadá do chaosu, kde je násilie, spor, konflikt, strach...

 Práve v tomto chaose sa Boh pýta svedomia človeka: «Kde je tvoj brat Ábel?» A Kain odpovedá: «Neviem. Či som ja strážcom svojho brata?» (Gn 4,9). Aj nám je určená táto otázka a aj my by sme sa mali opýtať: Som ja azda strážcom svojho brata? – Áno! Si strážcom svojho brata! Byť človekom znamená byť si navzájom ochrancami. A naopak, keď sa harmónia rozbije, nastupuje premena: brat, ktorého treba chrániť a milovať, sa stáva protivníkom, ktorého treba premôcť a poraziť. Koľko násilia odtiaľto pochádza? Koľko konfliktov, koľko vojen poznačilo naše dejiny! Stačí pozrieť na utrpenie toľkých bratov a sestier. Nie je to záležitosť zhody okolností, ale pravda je takáto: každou násilnosťou a každou vojnou oživujeme Kaina. My všetci! Aj dnes pokračujeme v tomto bratovražednom príbehu, aj dnes dvíhame ruky proti tomu, kto je naším bratom. Aj dnes sa nechávame viesť modlami, sebectvom, vlastnými záujmami. A tento postoj má svoje pokračovanie. Zdokonalili sme svoje zbrane, naše svedomie sa uspalo a nachádzame stále rafinovanejšie dôvody na vlastné ospravedlnenie. Pokračujeme v rozsievaní deštrukcie, bolesti a smrti, akoby to bolo čosi normálne! Násilie a vojna prinášajú len smrť, hovoria o smrti! Násilie a vojna rozprávajú jazykom smrti!

Po chaose potopy, keď prestáva dážď, objavuje sa dúha a holubica prináša olivovú ratolesť. Myslím dnes i na tú olivu, ktorú sme v roku 2000 spolu s predstaviteľmi iných náboženstiev zasadili v Buenos Aires na námestí Plaza de Mayo s prosbou, aby tu už nebol chaos, aby už nebolo vojny, s prosbou o pokoj.

3. A teraz sa pýtam: Je možné kráčať cestou pokoja? Môžeme opustiť túto špirálu bolesti a smrti? Môžeme sa znova naučiť kráčať cestami pokoja? Vyprosujúc si Božiu pomoc, pred materským pohľadom „Salus populi romani“, Kráľovnej pokoja, chcem odpovedať: Áno, je to možné všetkým! V tento večer by som chcel, aby sme zo všetkých častí zeme zvolali: Áno, je to možné všetkým! A chcel by som, aby dal odpoveď každý z nás, od najmenšieho po najväčšieho, až po tých, čo sú povolaní vládnuť národom: Áno, chceme to! Moja kresťanská viera ma núti pohliadnuť na kríž! Ako by som si prial, aby všetci muži a ženy dobrej vôle na chvíľu pozreli na kríž! Tam je možné čítať Božiu odpoveď. Tam sa na násilie neodpovedalo násilím, na smrť sa neodpovedalo rečou smrti. V tichu kríža tíchne rinčanie zbraní a hovorí jazyk zmierenia, odpustenia, dialógu a pokoja.

V tento večer by som chcel prosiť Pána, aby sme my kresťania a bratia z iných náboženstiev, všetci ľudia dobrej vôle mocne zvolali: násilie a vojna nie sú nikdy cestou pokoja! Každý nech sa osmelí pozrieť do hĺbky vlastného svedomia a nech načúva tomu slovu, ktoré hovorí: vyjdi zo svojich záujmov, ktoré ochabujú srdce, prekonaj ľahostajnosť voči druhým, ktorá znecitlivuje srdce, prekonaj svoje dôvody smrti a otvor sa dialógu, zmiereniu: pozri na bolesť tvojho brata – myslím na deti, stačí len na tie... – a nepridávaj ďalšiu bolesť, zadrž svoju ruku, obnov rozbitú harmóniu, a to nie stretom, ale stretnutím! Nech skončí rinčanie zbraní! Vojna je vždy znakom zlyhania pokoja, vždy je porážkou ľudstva. Nech znovu zaznejú slová Pavla VI.: «Už nikdy viac jedni proti druhým, nikdy viac, nikdy! Už nikdy viac vojnu, nikdy viac vojnu!» (Príhovor k Organizácii Spojených národov, 4. októbra 1965). «Pokoj sa presadzuje jedine pokojom, ktorý sa nezrieka povinností spravodlivosti, ale živí sa sebaobetovaním, miernosťou, milosrdenstvom a láskou.» (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1976).

 Bratia a sestry, odpustenie, dialóg a zmierenie sú slová pokoja: pre milovaný sýrsky národ, pre Blízky východ a pre celý svet! Modlime sa v tento večer za zmierenie a pokoj, pričiňme sa o zmierenie a pokoj a staňme sa všetci, v každom prostredí, ľuďmi zmierenia a pokoja. Nech sa tak stane.“

Preklad sr. Jaroslava Kochjarová CJ

Z rannej homílie: Centrom života kresťana je Kristus

Kresťan nesmie nikdy zabudnúť, že centrom jeho života je Ježiš Kristus – zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v sobotu 7. septembra. Pripomenul tiež, že musíme odolávať pokušeniu byť „kresťanmi bez Krista“. „Ježiš je centrom. Ježiš je Pán.” Nie je však ľahké pochopiť to správne, poznamenal Svätý Otec a dodal, že Ježiš nie je pánom ako ktorýkoľvek iný pán. On je jediný Pán. Je stredobodom, ktorý nás obnovuje a podopiera. Farizeji, o ktorých hovorí dnešné evanjelium, „kládli do stredu svojej nábožnosti mnohé prikázania“. Aj dnes platí: „ak nie je v centre Ježiš, sú tam iné veci“. A tak aj dnes „stretávam mnohých kresťanov bez Krista, bez Ježiša“:

„Napríklad tých, ktorí majú chorobu farizejov a sú kresťanmi, ktorí vkladajú do svojho náboženstva mnoho príkazov: ‚Ach, musím urobiť toto, tamto...‘ Sú to kresťania typu: ‚Ale prečo to robíte?‘ ‚Lebo to sa musí.‘ ‚Ale prečo?‘ ‚Neviem, ale musí sa to robiť.‘ A kde je Ježiš? Prikázanie je platné, ak pochádza od Ježiša. Robím to preto, že to chce Pán. Ale ak som kresťan bez Krista, robím to, a neviem, prečo to mám robiť.“

Existujú aj „iní kresťania bez Krista, pokračoval Svätý Otec. Tí, ktorí len vyhľadávajú pobožnosti“. Ak ťa tvoje pobožnosti privádzajú ku Kristovi, to je dobre, ale ak zostávaš len pri nich, niečo nie je v poriadku. A potom je ešte „ďalšia skupina kresťanov bez Krista: Sú to tí, ktorí vyhľadávajú, čo je zriedkavé, výnimočné, ktorí idú za súkromným zjavením“, zatiaľ čo Zjavenie skončilo Novým zákonom. Pápež varoval pred snahou o poznávanie nových vecí cez zjavenia, ktoré sú len zrkadlením, a takýchto kresťanov vyzval, aby si zobrali do rúk evanjelium.

„Otče, ale čo je pravidlom, aby sme boli kresťanmi s Kristom a nestali sa kresťanmi bez Krista? Čo je znamením toho, že daný človek je kresťanom s Kristom? Pravidlo je jednoduché: Platí len to, čo vás privádza k Ježišovi a čo pochádza od Ježiša. Ježiš je stredobod, ako sám hovorí. Privádza ťa toto k Ježišovi? Nuž, pokračuj. Pochádza tento príkaz, tento postoj od Ježiša? Tak do toho! Ale ak ťa to neprivádza k

Ježišovi a ak to nepochádza od Ježiša, ale nevedno odkiaľ, potom je to trochu nebezpečné.“

A čo je znamením toho, že som kresťanom s Kristom? Toto je vyjadrené v geste slepého od narodenia, ktorý padne pred Ježišom na kolená a klania sa mu, povedal Svätý Otec.

„Ale ak si nedokážeš uctievať Ježiša, niečo ti chýba. Pravidlom je: Som dobrý kresťan, som na ceste byť dobrým kresťanom, ak robím to, čo pochádza od Ježiša a čo ma privádza k Ježišovi, pretože on je centrom. Znamením je modlitba adorácie pred Pánom Ježišom; to, že ho dokážem adorovať, klaňať sa mu. Nech nám Pán dá pochopiť, že on sám je Boh, jediný Pán. A nech nám dá svoju milosť, aby sme ho milovali, aby sme ho nasledovali a išli cestou, ktorej nás on naučil.“

6. septembra

Pápež František v piatkovej homílii o radosti kresťanov

Kresťan má byť vždy radostný, ako keby išiel na svadbu, uviedol pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty v piatok 6. septembra 2013. Zdôraznil tiež, že musíme prekonať pokušenie dávať novosť evanjelia do starých mechov a zopakoval, že sviatosť manželstva je obrazom spojenia Krista s Cirkvou.

„Keď je tu ženích, nedá sa postiť, nemožno byť smutní“ – povedal Svätý Otec a zameral svoju homíliu na odpoveď Ježiša zákonníkom z dnešného úryvku evanjelia. Upozornil, že Pán sa často vracia k tomuto obrazu ženícha. Ježiš nám predstavuje vzťah medzi ním a Cirkvou ako svadbu. „Myslím si,“ – povedal pápež –, „že toto je ten najhlbší dôvod, prečo Cirkev tak chráni sviatosť manželstva a nazýva ho veľkou sviatosťou, pretože skutočne ide o obraz spojenia Krista s Cirkvou.“ Svätý Otec sa ďalej zameral na dva postoje, ktoré by mal kresťan žiť na tejto svadbe: prvým z nich je radosť, pretože ide o veľkú slávnosť“:

„Kresťan je zo svojej podstaty radostný. Preto, keď sa na konci evanjelia hovorí o víne, pripomína mi to svadbu v Káne. Preto Ježiš urobil ten zázrak, preto Mária, keď si uvedomila, že nemajú vína – a bez vína nemôže byť oslava... Predstavte si svadbu s popíjaním čaju alebo ovocnej šťavy: nie, to nejde, je oslava – Mária prosí o zázrak. A tak je to aj v kresťanskom živote. Kresťanský život zahŕňa tento radostný postoj, túto radosť srdca.“

Samozrejme, existujú chvíle kríža, momenty bolesti, dodal pápež, „ale vždy je tu hlboký pokoj, radosť, pretože kresťanský život sa prežíva ako svadobná hostina Ježiša Krista a Cirkvi“. Svätý Otec pripomenul, ako niektorí prví mučeníci šli k mučeníctvu, akoby išli na svadbu, aj vtedy mali „radostné srdce“. Cirkev sa spája s Pánom „ako nevesta so svojím ženíchom a vie, že na konci sveta bude definitívna hostina“. Druhý prístup, ktorý si podľa Svätého Otca má kresťan osvojiť, sa nachádza v podobenstve o svadbe kráľovho syna. Všetci sú pozvaní na hostinu: dobrí, aj zlí. Ale keď sa hostina začne, kráľ pozerá, kto nemá svadobné rúcho:

„Napadne nám, ako to je? Boli pozvaní z krížnych ciest a žiada sa od nich svadobný odev? To nejde. Čo to znamená? Je to jednoduché! Aby sme mohli vstúpiť na svadobnú hostinu, Boh od nás žiada len jedno: úplnosť. Ženích je najdôležitejší. V ženíchovi sa napĺňa všetko! A toto nás privádza k prvému čítaniu, ktoré veľmi dôrazne hovorí o Ježišovej absolútnosti. Prvorodený zo všetkého stvorenia. V ňom bolo všetko stvorené, skrze neho a pre neho bolo všetko stvorené. Všetko! On a len on je stredobodom!“

Ježiš „je aj hlavou tela Cirkvi, on je počiatok. Jemu dal Boh plnosť, prvenstvo, aby v ňom bolo všetko zmierené“. Teda ako je prvým postojom hostina, druhým je uznanie Ježiša ako Jediného! Pán nás žiada „len o toto: uznať ho ako Jediného ženícha“. On „je stále verný a aj od nás žiada vernosť“. To je dôvod, prečo, ak to nie je táto veľká hostina, nemôžeme robiť našu malú hostinu. Pán nám hovorí, že nikto nemôže slúžiť dvom pánom: alebo bude slúžiť Bohu, alebo svetu:

„Toto je druhý kresťanský postoj: uznať Ježiša ako jediného, centrum, absolútno. Ale vždy budeme v pokušení dávať túto novosť evanjelia, toto nové víno do starých mechov... A hriech; všetci sme hriešnici. Priznajme si: Toto je hriech. Nehovor, že to ide dokopy. Nie! Staré mechy nemôžu obsahovať nové víno. Toto je novosť evanjelia. Ježiš je ženích, ktorý si berie Cirkev, miluje Cirkev, dáva za Cirkev svoj život. Ježiš robí túto svadobnú hostinu! Ježiš od nás očakáva radosť z oslavy, radosť z toho, že sme kresťania. A vyžaduje tiež úplnosť: On je všetko! Ak máme niečo, čo nie je jeho, čiňme pokánie, prosme o odpustenie a napredujme. Nech nám všetkým Pán dá milosť, aby sme vždy mali túto radosť, ako keby sme išli na svadbu. A tiež vernosť jedinému ženíchovi, ktorým je Pán.“

5. septembra

František: Nasledovať Krista s veľkodušnosťou

Vatikán, 5. septembra 2013 - Keď príde Pán, „mám strach, že okolo mňa prejde bez toho, aby si ma všimol“. Touto citáciou sv. Augustína dnes pápež František začal svoju homíliu v Dome sv. Marty vo Vatikáne počas rannej svätej omše. Dnes vyzval k uvažovaniu nad tým, ako je Ježiš prítomný v živote kresťana, keď každému dáva utešujúci prísľub, kladie na neho požiadavku veľkodušnosti a zveruje mu misiu, ktorú má vyplniť.

„Vždy, keď Pán prichádza do nášho života, keď vstupuje do nášho srdca, povie nám jedno slovo. Jedno slovo a tiež aj nasledovný prísľub: «Len do toho, odvahu, neboj sa, pretože vykonáš to a to!» Je to pozvanie k misii, pozvanie, aby sme ho nasledovali. A keď pocítime toto volanie, zisťujeme, že niečo v našom živote nie je v poriadku, že to musíme napraviť a s veľkodušnosťou to zanechať. Je v našom živote aj niečo dobré, no Pán nás inšpiruje, aby sme to zanechali, a nasledovali ho bližšie, ako sa to stalo i tu: títo zanechali všetko, hovorí evanjelium. «A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.»“

Ako však pápež František uisťuje, Ježiš nežiada tých, ktorí sa rozhodli ho nasledovať, zanechať všetko pre nejaký účel, ktorý ostáva nejasný. Naopak, účel je hneď zrejmý a je to dynamický účel:

„Ježiš nikdy nehovorí «Nasleduj ma», bez toho, aby neobjasnil poslanie. Nie! Povie: «Nasleduj ma, aby som ja uskutočnil to a to.» «Nasleduj ma, kvôli tomuto.» «Ak chceš byť dokonalý, opusti všetko a nasleduj ma, aby si bol dokonalý.» Stále je tu poslanie. Vyberáme sa Ježišovou cestou, aby sme niečo urobili. Ísť Ježišovou cestou nie je nejakým divadlom. Ideme za ním, aby sme niečo urobili: je to poslanie.“

Prísľub, požiadavka, poslanie. Ide o súbor troch záležitostí, ktoré podľa pápeža nemusíme uskutočňovať iba aktívnym životom, ale tiež modlitbou. Ako povedal, „modlitba bez Ježišovho slova a bez dôvery, bez prísľubu, nie je dobrou modlitbou“. Svätý Otec rovnako zdôraznil, že prosiť si od Ježiša to, aby sme boli pripravení niečo zanechať, je dobré. To potom vedie k poslaniu, pretože neexistuje modlitba, cez ktorú by nás Ježiš nepovzbudzoval k tomu, aby sme niečo urobili:

„Je to skutočne kresťanská modlitba: počúvať Pána skrze jeho slovo útechy, pokoja a prísľubu; mať odvahu zvliecť zo seba niečo, čo nám bráni pohotovo ho nasledovať a chopiť sa poslania. To ale neznamená, že potom už viac neexistujú pokušenia. Bude ich ešte veľa! Ale, pozrite sa, Peter zhrešil veľmi vážne, keď zaprel Ježiša, ale potom mu Pán odpustil. Tiež aj Jakub a Ján... zhrešili karierizmom, chceli ísť vyššie, ale Pán im odpustil.“

Pápež v liste Putinovi vyzval lídrov G20 nájsť pre Sýriu pokojné riešenie

V Petrohrade sa začal dvojdňový summit skupiny G20. Pri tejto príležitosti dnes pápež František zaslal list ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ktorý obsahuje aj apel adresovaný predstaviteľom Skupiny dvadsiatich prítomným na summite:

„Úprimne vyzývam všetkých prítomných lídrov, aby každý jeden z nich pomohol nájsť spôsoby, ako prekonať konfliktné pozície a odložiť snahy o vojenské riešenie. Nechajte priestor obnovenému záväzku usilovať sa s odvahou a odhodlaním o mierové riešenie prostredníctvom dialógu a rokovaní strán, jednomyseľne podporovaných medzinárodným spoločenstvom. Všetky vlády však majú morálnu povinnosť urobiť všetko možné preto, aby zabezpečili humanitárnu pomoc ľuďom trpiacim kvôli konfliktu, a to ako vo vnútri, tak aj za jeho hranicami.“

Hoci si pápež uvedomuje, že témy medzinárodnej bezpečnosti nie sú prvoradým cieľom stretnutia lídrov štátov dvadsiatich najsilnejších ekonomík, ktoré predstavujú dve tretiny svetovej populácie a 90 % celosvetového HDP, verí, že jeho účastníci nezabudnú na situáciu na Blízkom východe a osobitne v Sýrii. „Je poľutovaniahodné, že od samotného začiatku konfliktu v Sýrii, víťazili jednostranné záujmy a v skutočnosti tak sťažili hľadanie riešenia, ktoré by zamedzilo nezmyselnému masakru na obzore,“ píše pápež. Rovnako upozorňuje, že lídrom Skupiny dvadsiatich „nesmie byť ľahostajná dramatická situácia milovaného sýrskeho ľudu“, ktorý túži po pokoji.

Rusko, ktoré prevzalo predsedníctvo v skupine v decembri 2012, sa hostiteľom summitu stalo po prvýkrát. Ako pápež uviedol, je si istý, že krajina v rámci G20 zohrávala vždy pozitívnu úlohu pri podpore správneho riadenia svetových financií ovplyvnených ekonomickou krízou v roku 2008. V súčasnom kontexte je však podľa Svätého Otca nevyhnutné stanoviť „globálny finančný rámec so spravodlivými a jasnými pravidlami pre vytvorenie spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta, v ktorom by bolo možné poraziť hlad, zabezpečiť dôstojné zamestnanie a bývanie pre všetkých, rovnako ako aj nevyhnutnú zdravotnú starostlivosť.“ Pápež František ďalej upozorňuje:

„Svetová ekonomika sa bude skutočne rozvíjať len vtedy, ak umožní dôstojný spôsob života všetkým ľuďom, od najstarších po nenarodené deti, a to nielen občanom členských štátov G20, ale každému obyvateľovi Zeme, osobitne tým, ktorí sa nachádzajú v extrémnych sociálnych situáciách či v najodľahlejších miestach. Z tohto hľadiska je jasné, že pre ľudí vo svete sú ozbrojené konflikty vždy úmyselným popieraním medzinárodného súladu a vytvárajú vážne rozdelenia a hlboké rany, na ktorých vyliečenie je potrebných mnoho rokov. Vojny sú konkrétnym odmietnutím veľkých ekonomických a sociálnych cieľov, ktoré si stanovilo medzinárodné spoločenstvo, ako sú napríklad Rozvojové ciele tisícročia (Millennium Development Goals). Nanešťastie, mnoho ozbrojených konfliktov, ktoré aj naďalej trápia súčasný svet, nám každý deň predstavuje dramatické obrazy biedy, hladu, chorôb a smrti. Bez pokoja nemôže existovať žiadna forma ekonomického rozvoja. Násilie nikdy nevedie k pokoju, ktorý je základnou podmienkou pre rozvoj.“

Pápež vyjadruje nádej, že by tieto myšlienky mohli byť duchovným prínosom pre stretnutie. Zároveň sa modlí za výsledok práce G20 počas summitu a vyprosuje požehnanie pre účastníkov stretnutia, obyvateľov členských štátov G20 a pre prácu a úsilie tohtoročného ruského predsedníctva. V závere prezidenta Putina prosí o modlitby a uisťuje ho o svojej najhlbšej úcte.

3. septembra

František v rannej homílii: Múdrosť rozlišovania duchov

Vatikán, 3. septembra 2013 - Vo svojej rannej homílii v kaplnke Domu sv. Marty Svätý Otec vychádzal zo slov sv. Pavla z Prvého listu Solúnčanom: «Vy, bratia, nie ste vo tme... všetci ste synmi svetla» (porov. 1 Sol 5, 4-5, liturgické čítanie: 1 Sol 5, 1-6.9-11). Pri vysvetlení tejto identity kresťana, ktorú charakterizuje svetlo, poukázal najprv na schopnosť ľudstva využívať svetlo vedeckého poznávania:

„Možno poznávať všetko, na všetko môžeme mať vedu a toto svetlo videnia vecí. No Ježišovo svetlo je niečo iné. – Nie je to svetlo nevedomosti, to nie! – Je to svetlo poznania a múdrosti, no je to niečo iné, než je svetlo tohto sveta. Svetlo, ktoré nám ponúka svet, je svetlo umelé. Je azda silné – to Ježišovo je silnejšie – silné ako ohňostroj, ako blesk fotoaparátu. Ježišovo svetlo však je svetlo tiché, je to svetlo pokojné, svetlo pokoja, ako svetlo vianočnej noci: nič nepredstiera.“

Pápež František ďalej upozornil na nevyhnutnosť duchovného rozlišovania: „Je pravda, že diabol koľkokrát prichádza preoblečený za anjela svetla. Rád imituje Ježiša a robí sa dobrým, prihovára sa nám pokojne, ako sa prihováral Ježišovi po pôste na púšti.“

Preto, povedal ďalej Svätý Otec, potrebujeme si od Pána vyprosovať „múdrosť rozlišovania, aby sme rozpoznali, kedy je to Ježiš, kto nám dáva svetlo, a kedy je to práve démon, prestrojený za anjela svetla. (...) Koľkí si myslia, že žijú vo svetle, a pritom sú vo tmách, no neuvedomujú si to. Aké je to svetlo, ktoré nám ponúka Ježiš? Ježišovo svetlo môžeme rozpoznať, pretože je to svetlo ponížené, nie je to svetlo, ktoré sa natláča. Je pokorné. Je to svetlo mierne, so silou miernosti. Je to svetlo prihovárajúce sa srdcu a je to aj svetlo ponúkajúce kríž. Ak sme v našom vnútornom svetle ľuďmi miernosti, zachytávame Ježišov hlas v srdci a bez strachu hľadíme na kríž: toto je Ježišovo svetlo.“

A čo s takým svetlom, ktoré nás robí namyslenými, vedie nás k povýšenectvu, pohŕdavosti a pýche? „To nie je Ježišovo svetlo. Je to svetlo diabla, preoblečeného za Ježiša, za anjela svetla“ – skonštatoval Svätý Otec ešte raz zopakoval pravidlo na rozpoznanie pravého svetla: „Tam, kde je Ježiš, je vždy poníženosť, miernosť, láska a kríž.“

Svätý Otec sa dotkol aj úryvku z Lukášovho evanjelia o tom, ako Ježiš vyháňa diabla a okolostojacich sa pri tom zmocňuje bázeň (Lk 4, 31-37): „Ježiš nepotrebuje vojsko na vyhnanie démonov. Nepotrebuje pýchu, nepotrebuje silu, namyslenosť. – «Čo je to za slovo, že mohutnou silou rozkazuje nečistým duchom a oni vychádzajú?» – Toto slovo je slovo ponížené, tiché, plné lásky. Je to slovo, ktoré nás sprevádza v momentoch kríža. Prosme Pána, aby nám dnes udelil milosť svojho svetla a naučil nás rozlišovať, kedy je svetlo od neho a kedy je to svetlo umelé, vytvorené nepriateľom na to, aby nás oklamal.“ 

2. septembra

Papež František: Kdo pomlouvá svého bratra, dopouští se téhož zločinu jako vrah

Vatikán. Dnešní (2. septembra) evangelium, které vypráví o Ježíšově vystoupení v nazaretské synagoze, Svatého otce podnítilo k zamyšlení nad vratkostí lidské duše. Jakoby se nechala zmítat větrem, poznamenal v úvodu své homilie při ranní liturgii v kapli Domu sv. Marty, kde dnes po letní přestávce papež obnovil ranní eucharistie slavené za účasti vatikánských zaměstnanců. Ježíš, proslavený svými zázraky, se poprvé vrací do svého domova a Nazaretští jej zprvu vítají a oslavují. Když tesařův syn v místní synagoze přečte proroctví z Izaiáše a potvrdí, že ono konkrétní zaslíbení se toho dne naplnilo, každý s ním souhlasí. Lidé se podivují jeho slovům, plným milosti, a upírají na Ježíše svůj pohled. Až do chvíle, kdy se do srdce jednoho z obyvatel vkrade pokušení: Kde tento člověk studoval? Jaképak má školy, aby k nám mohl takto mluvit. Vždyť všichni známe jeho příbuzné a víme, že je to Josefův syn. A tento oheň se šíří dál a rozněcuje dav. Všichni v synagoze vzplanuli hněvem, citoval papež, a chtěli Ježíše shodit do propasti.

„Podívejte, jak se situace změnila. Na počátku krása a obdiv, na konci téměř zločin. Lidé chtěli Ježíše zavraždit – ze závisti a žárlivosti…A totéž se děje denně také v našem srdci, v našich společenstvích. Když se někde objeví kdosi nový, první den o něm mluvíme dobře, druhý už méně a třetí den jej pomluvami doslova sedřeme z kůže.“

Ježíš na pochybnosti svého lidu reaguje tím, že vyslovuje přísloví: Lékaři, uzdrav sám sebe. Ví, že lidé po něm požadují zázrak. Chybí jim víra a proto se dožadují divadla. Ježíš však není umělec ani kouzelník (Mandrake), zdůraznil papež František. Rovněž naše víra je slabá, a proto ji chceme živit zázraky. Svatý otec poukázal na příklad jednoho květnového mariánského setkání, kterého se měl účastnit také známý vizionář. Na programu stálo: nejprve vystoupí místní kněz, pak vizionář a nakonec bude vizionář rozmlouvat s Pannou Marií. Mariánské zjevení jako bod programu přitáhlo hodně lidí, podotkl papež.

Ježíš svým krajanům jemně vytkl tento nedostatek víry a málem to pro něj znamenalo smrt. Dnešní člověk vraždí rafinovaněji – svou mluvou.

„Ti, kdo ve společenství pomlouvají své bratry a členy společenství, také chtějí vraždit. Apoštol Jan nám ve svém prvním listu, v patnáctém verši třetí kapitoly říká: „Každý, kdo nenávidí svého bratra, je vrah“. Navykli jsme si druhé pomlouvat a klevetit, ale kolikrát se tak naše rodiny a naše společenství stávají peklem. Dopouštíme se v nich zločinu a v řeči zabíjíme své bratry a sestry.“

V těchto dnech, dodal Svatý otec, se mnoho mluví o míru. Viděli jsme hrůzné fotografie mrtvých, které usmrtily chemické zbraně. Také my však denně zabíjíme, byť bez fotografií. Naší chemickou zbraní je jazyk, klepy a pomluvy. Ďábel nám zasévá do srdce závist, kvůli níž druhé pomlouváme a ničíme tak rodiny i komunity. Tato zbraň nefunguje jedině ve společenstvích, která skutečně žijí s Pánem, a jsou tak předzvěstí ráje. Neboť, slovy apoštola Pavla z dnešního prvního čtení ( 1 Sol, 4,13-18) v nebi už budeme s Pánem navždycky.

„Abychom dosáhli pokoje ve společenství, v rodině, v zemi a ve světě, musíme začít tím, že budeme s Pánem. Tam, kde je Pán, není závist a zločinnost. Nejsou tam nenávist a žárlivost. Je tam bratrství. Prosme tedy Pána o to, abychom nikdy svého bratra nezabíjeli svou řečí a abychom žili s Pánem tak, jak to bude v nebi. Ať se tak stane.“

Zakončil Svatý otec svou dnešní homilii. Mše svaté se dnes účastnily různé skupinky věřících, většinou rodin. Papež v závěru pozval dopředu jednu z nich se slovy: Dnes je mimořádný den, protože nejmladší členka tohoto společenství včera přijala svátost křtu. Udělil pak malé Grétě a jejím rodičům zvláštní požehnání a nakonec požehnal všem přítomným.

28. augusta

Nepokoj srdca, ktoré miluje – František o odkaze sv. Augustína a Moniky

Homília pápeža Františka na sviatok sv. Augustína, ktorú predniesol 28. augusta 2013 v Bazilike sv. Augustína v Ríme pri otváracej svätej omši 184. generálnej kapituly augustiniánov.

„Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, I,1,1). Týmito slovami, ktoré sa stali slávnymi, sa sv. Augustín obracia na Boha vo Vyznaniach a v týchto slovách je zhrnutý celý jeho život.

„Nepokoj“ – toto slovo ma zachytáva a núti ma uvažovať. Chcel by som začať otázkou: Aký základný nepokoj prežíva Augustín vo svojom živote? Alebo azda by som skôr mal povedať: Aké nepokoje nás tento veľký človek a svätec vyzýva podnecovať a udržiavať v našom živote? Navrhujem tieto tri: nepokoj duchovného hľadania, nepokoj stretnutia s Bohom a nepokoj lásky.

1. Prvým je nepokoj duchovného hľadania. Augustín prežíva skúsenosť, ktorá je dnes dosť bežná, dosť bežná medzi dnešnými mladými. Svojou matkou Monikou je vychovávaný v kresťanskej viere, i keď neprijme krst. Pri dospievaní sa však od viery vzďaľuje, nenachádza v nej odpovede na svoje otázky, na túžby svojho srdca, a priťahujú ho iné ponuky. Zapája sa tak do skupiny manichejcov, usilovne sa venuje svojmu štúdiu, nestráni sa ľahkomyseľnej zábavy, hier a predstavení tej doby, intenzívnych priateľstiev, spoznáva vášnivú lásku a dáva sa na oslnivú kariéru učiteľa rečníctva, ktorá ho privádza až na cisársky dvor v Miláne. Augustín je človek, ktorý dosiahol všetko, čo chcel, má všetko, no v jeho srdci zostáva nepokoj hľadania hlbokého zmyslu života. Jeho srdce nie je uspaté, nie je znecitlivené úspechom, vecami, mocou. Augustín sa neuzatvára do seba, neuspokojuje sa v pohodlí, naďalej hľadá pravdu, zmysel života, naďalej hľadá Božiu tvár. Istotne sa dopúšťa chýb, dáva sa aj na nesprávne cesty, hreší. Je hriešnikom, no nestráca nepokoj duchovného hľadania. A takýmto spôsobom objaví, že Boh na neho čakal, ba viac, že ho nikdy neprestal hľadať ako prvý.

Chcem povedať tomu, kto sa cíti ľahostajným voči Bohu, voči viere, kto je od Boha ďaleko alebo ho opustil, tiež aj nám, s našimi možno malými „vzdialeniami sa“ a „útekmi“ od Boha, ale je ich v každodennom živote tak veľa. Pozri do hĺbky svojho srdca, nazri do svojho vlastného vnútra a pýtaj sa sám seba: Máš srdce, ktoré túži po niečom veľkom, alebo srdce uspaté vecami? Udržalo si tvoje srdce nepokoj hľadania, alebo si si ho nechal udusiť vecami, pre ktoré skončí v ochabnutosti? Boh ťa očakáva, hľadá ťa. Čo mu odpovieš? Postrehol si túto situáciu svojej duše? Alebo spíš? Veríš, že Boh ťa očakáva, alebo pre teba táto pravda predstavuje len prázdne slová?

2. U Augustína je to práve tento nepokoj srdca, ktorý ho privádza k osobnému stretnutiu s Kristom. Privádza ho k pochopeniu, že ten Boh, ktorého hľadal ďaleko od seba, je Boh blízky každej ľudskej bytosti, Boh blízky nášmu srdcu, ktorý je nám bližší, než sme si blízki sami sebe (porov. Vyznania, III,6,11). No ani pri objave a stretnutí s Bohom sa Augustín nezastavuje, neoddáva sa pohodliu, neuzatvára sa do seba ako ten, ktorý už dosiahol všetko, ale pokračuje v ceste. Nepokoj z hľadania pravdy, z hľadania Boha, sa stáva nepokojom spoznávať ho stále viac a vychádzať von zo seba, aby ho dával spoznať druhým. Je to naozaj nepokoj lásky. Prial by si pokojný život štúdia a modlitby, no Boh ho volá, aby sa stal pastierom v Hippe, v ťažkom momente, so spoločenstvom, ktoré je rozdelené, a s vojnou predo dvermi. A Augustín sa nechá uviesť Bohom do nepokoja, usiluje sa byť obrazom Ježiša, Dobrého pastiera, ktoré pozná svoje ovce (porov. Jn 10,14), ba ešte viac, ako s obľubou opakujem, toho, ktorý „cíti pach svojho stáda“ a vychádza hľadať zatúlané ovce.

Augustín žije to, na čo sv. Pavol poukazuje Timotejovi a každému z nás: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod (porov. 2 Tim 4,2), ohlasuj evanjelium s veľkodušným, veľkým srdcom pastiera, ktorý sa znepokojuje pre svoje ovce. Augustínovým pokladom je práve tento postoj: neustále vychádzať v ústrety Bohu a neustále vychádzať v ústrety stádu. Je človekom v napätí medzi týmito dvoma vychádzaniami. Nechce „privatizovať“ lásku, chce stále kráčať vpred. Stále kráčať, hovorieval tento [cirkevný] otec. Stále nepokojný! A toto je pokoj v nepokoji. Môžeme sa spytovať sami seba: Som nepokojný kvôli Bohu, aby som ho ohlasoval, aby som ho dal spoznať druhým? Alebo sa nechávam očariť tým duchovným svetáctvom, ktoré nás núti všetko robiť z lásky k sebe samým? My, zasvätení, myslíme na osobné záujmy, na výkonnosť diel, na kariérizmus; môžeme myslieť na množstvo vecí. - „Prispôsobil som sa“ azda v mojom kresťanskom živote, mojom kňazskom živote, mojom rehoľnom živote, aj v mojom komunitnom živote? Alebo si udržiavam silu nepokoja kvôli Bohu, kvôli jeho slovu, ktoré ma učí „vychádzať von“, v ústrety iným?

3. Prichádzame k tretiemu nepokoju, k nepokoju lásky. Tu nemôžem neuprieť pohľad na matku: Monika! Koľko sĺz vyronila tá svätá žena za obrátenie syna! A koľké mamy aj dnes prelievajú slzy, aby sa ich deti navrátili ku Kristovi! Neprestaňte dúfať v Božiu milosť! Vo Vyznaniach čítame nasledovnú vetu, ktorú istý biskup povedal sv. Monike, ktorá ho prosila, aby pomohol jej synovi znovu nájsť cestu viery: „Nie je možné, aby syn, pre ktorého bolo preliatych toľko sĺz, zahynul“ (Vyznania, III,12,21). Samotný Augustín po svojom obrátení píše takto, obracajúc sa k Bohu: „Z lásky ku mne plakávala pred tebou moja matka, skrz-naskrz verná, roniac viac sĺz, než kedy vyronia matky pri fyzickej smrti detí“ (Vyznania, III,11,19). Nepokojná žena... táto žena, ktorá nakoniec hovorí tie krásne slová: cumulatius hoc mihi Deus praestitit! - „Boh ma uspokojil vrchovato“ (Vyznania, IX,10,26). Toho, pre ktorého nariekala, jej Boh daroval vrchovatým spôsobom! A Augustín je Monikiným dedičom, od nej dostáva zárodok nepokoja. Tu hľa, je nepokoj lásky: stále hľadať, bez ustania, dobro toho druhého, milovanej osoby, tak intenzívne, že to vedie aj k slzám.

Prichádza mi na myseľ Ježiš, plačúci pred hrobom priateľa Lazára; Peter, ktorý po tom, ako Ježiša zaprel, stretáva sa s jeho pohľadom bohatým na milosrdenstvo a lásku a horko plače; otec, ktorý z terasy vyčkáva synov návrat, a kým je ešte ďaleko, beží mu v ústrety. Prichádza mi na myseľ Panna Mária, ktorá s láskou nasleduje Syna Ježiša až po kríž. - Ako je to s naším nepokojom lásky? Veríme v lásku k Bohu a k druhým? Alebo sme v tomto „nominalisti“ [- považujeme to len za prázdne slová]? Nie abstraktným spôsobom, nie iba slová, ale konkrétny brat, ktorého stretávame, ten brat, ktorý stojí pri nás! Necháme sa znepokojiť jeho potrebami, alebo zostávame uzavretí sami do seba, do našich komunít, ktoré sú často pre nás komunitami pohodlnosti? Často sa dá žiť v obytnom bloku nepoznajúc vlastného suseda. Alebo sa dá byť v komunite bez toho, že by sme skutočne poznali vlastného spolubrata. S bolesťou myslím na zasvätených, ktorí nie sú plodní, ktorí sú „starými mládencami“. Nepokoj lásky pobáda stále vychádzať druhému v ústrety, bez čakanie na to, kým nám predloží svoju potrebu. Nepokoj lásky nás obdarúva darom pastoračnej plodnosti, a každý z nás sa musíme sa pýtať: Ako je to s mojou duchovnou plodnosťou, s mojou pastoračnou plodnosťou?

Prosme Pána za vás, drahí augustiniáni, ktorí začínate generálnu kapitulu, a za nás všetkých, aby udržiaval v našom srdci duchovný nepokoj stále ho hľadať, nepokoj ohlasovať ho s odvahou, nepokoj lásky ku každému bratovi a sestre. Nech je tak.

Pápež 500 mladým Talianom: „Choďte proti prúdu tejto civilizácie“

Dnes popoludní Svätý Otec prijal na audiencii vo Vatikánskej bazilike skupinu asi 500 mladých z diecézy Piacenza-Bobbio na severe Talianska spolu s ich biskupom. Prihovoril sa im neformálnym štýlom. Zažartoval, že k stretnutiu s nimi ho vedie egoizmus, aby mohol pri nich pookriať. „Vo vašom srdci totiž máte prísľub nádeje“, povedal a vyzval ich, aby nepodliehali skepse. Ako prostriedky k tomu im potom v krátkej katechéze dal do pozornosti tri dôležité hodnoty: krásu, dobro a pravdu.

„Staňte sa tvorcami budúcnosti. Keď mi hovoria: «Ale, otče, aké strašné sú tieto časy, pozrite, tu sa nič nedá robiť!», odpovedám: Ale akože sa nič nedá robiť? A vysvetľujem, že je možné urobiť tak mnoho! No keď mi to povie nejaký mladý: «Aké strašné časy, nič sa tu nedá robiť!», pošlem ho k psychiatrovi? (...) Nevie, čo hovorí. Taký chlapec či dievča, čo nechce urobiť niečo veľké, vsadiť na veľké ideály, veľké pre budúcnosť, nevie čo hovorí. (...)

V stávke sú veci veľké a krásne. A vy ste tvorcami budúcnosti. Prečo? Pretože vo svojom vnútri máte tri túžby. Túžbu po kráse: Máte radi krásu a keď sa venujete hudbe, divadlu, maľujete, tvoríte krásne veci, tú krásu hľadáte... Ste hľadačmi krásy. To po prvé. Po druhé, ste prorokmi dobra. Máte radi dobro. Byť dobrými... Táto dobrota je nákazlivá, nie? Pomáha všetkým ostatným. A tiež, po tretie, máte smäd po pravde, hľadáte pravdu... «Otče, ale ja mám pravdu!» - A... nemýliš sa? Lebo pravdu nevlastníme, neprenášame ju... Pravdu stretávame. Je to stretnutie s tou Pravdou, ktorou je Boh. Treba ju však hľadať.

Tieto tri túžby, ktoré máte v srdci, musíte ďalej niesť do budúcnosti a tvoriť budúcnosť krásou, dobrom a pravdou.“

Na záver pápež František vyzval mladých k odvahe: „Prosím vás, kráčajte proti prúdu. Majte odvahu kráčať proti prúdu. Povedia vám: «Ale čo si, daj si trochu alkoholu, vyskúšaj drogu…» - Nie! Choďte proti prúdu tejto civilizácie, ktorá nám tak veľmi škodí. Je to jasné? Treba ísť proti prúdu, a to znamená robiť hluk. Pokračujte v tom. Ale s hodnotami, akými sú krása, dobro a pravda. Toto som vám chcel povedať...“ (aplauz)

Biskup severotalianskej diecézy Piacenza-Bobbio Mons. Gianni Ambrosio, ktorý mladých sprevádzal, pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil, že formou púte do Ríma v rámci Roka viery mladí prehlbujú svoj vzťah s Bohom a prežívajú spoločenstvo. Púť s mottom „Na tejto skale“ je pre nich predĺžením skúsenosti zo Svetových dní mládeže v Riu, na ktorých sa niektorí priamo zúčastnili spolu s ním. Tí, čo nemohli cestovať do Ria, mali účasť na paralelných miestnych aktivitách v diecéze počas vigílie a záveru SDM. Dnešná audiencia u pápeža Františka sa tak pre mladých diecézy Piacenza-Bobbio stala zavŕšením tohtoročnej skúsenosti SDM.

25. augusta

Príhovor na „Anjel Pána“: Evanjeliovou tesnou bránou je sám Ježiš

Príhovor Svätého Otca Františka v nedeľu 25. augusta 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne pred modlitbou Anjel Pána:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nás pozýva uvažovať nad témou spásy. Ježiš vystupuje z Galiley smerom k mestu Jeruzalemu a po ceste – ako rozpráva evanjelista Lukáš – sa k nemu priblíži akýsi človek a pýta sa ho: «Pane, je málo tých, čo budú spasení?» (Lk 13,23). Ježiš na otázku neodpovedá priamo. Nie je dôležité vedieť, koľkí sa spasia, ale je dôležité skôr vedieť, aká je cesta spásy. A tak vidíme, že Ježiš na otázku odpovedá slovami: «Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť» (v. 24). Čo chce Ježiš povedať? Akou bránou to musíme vojsť? A prečo Ježiš hovorí o tesnej bráne?

Obraz brány sa v evanjeliu viac ráz opakuje a vzťahuje sa na vstup do domu, do rodinného krbu, kde nachádzame bezpečie, lásku, teplo. Ježiš nám hovorí, že je taká brána, ktorou vstupujeme do Božej rodiny, do tepla Božieho domu, do spoločenstva s ním. Touto bránou je sám Ježiš (porov. Jn 10,9) On je brána. On je cestou k spáse. On nás privádza k Otcovi. A tá brána, ktorou je Ježiš, nie je nikdy zatvorená. Táto brána nikdy nie je zavretá, je otvorená vždy a pre všetkých bez rozdielu, bez vylúčenia, bez privilégií. Pretože, ako viete, Ježiš nikoho nevylučuje. – Niekto z vás mi azda môže povedať: „Otče, ale ja som určite vylúčený, pretože som veľký hriešnik: porobil som škaredé veci, toľko som ich v živote popáchal.“ – Nie, nie si vylúčený! Presne pre toto si uprednostnený, pretože Ježiš uprednostňuje hriešnika, vždy, aby mu odpustil, aby ho miloval. Ježiš ťa očakáva, aby ťa objal, aby ti odpustil. Nemaj strach, on ťa očakáva. Vzchop sa, naber odvahu vstúpiť jeho bránou. Všetci sú pozvaní prekročiť prah tejto brány, prejsť prahom brány viery, vstúpiť do jeho života a dovoliť, aby on vstúpil do nášho života, aby ho premenil, obnovil, dal mu plnú a trvalú radosť.

V dnešných dňoch prechádzame popred mnohé brány, ktoré nás pozývajú vstúpiť, sľubujúc šťastie, ktoré, ako si potom uvedomujeme, trvá iba chvíľku, samo sa vyčerpá a nemá budúcnosť. No pýtam sa vás: Akou bránou chceme vstúpiť my? A koho chceme, aby vstúpil bránou do nášho života? Chcel by som to povedať s dôrazom: Nemajme strach vstúpiť bránou viery v Ježiša, dovoliť mu stále väčšmi vstúpiť do nášho života. Nemajme strach vyjsť z našich sebectiev, z našej uzavretosti, z našej ľahostajnosti voči druhým. Pretože Ježiš osvecuje náš život svetlom, ktoré viac nezhasne. Nie je to nejaký ohňostroj, nie je to záblesk! Je to pokojné svetlo, ktoré vždy trvá a dáva nám pokoj. Takéto je svetlo, s ktorým sa stretneme, ak vstúpime Ježišovou bránou.

Zaiste je Ježišova brána tesná, no nie preto, že by to bola nejaká mučiareň. Nie preto. Ale preto, lebo si od nás žiada otvoriť mu naše srdce, uznať, že sme hriešnici, že potrebujeme jeho spásu, jeho odpustenie, jeho lásku; mať pokoru prijať jeho milosrdenstvo a dať sa ním obnoviť. Ježiš nám v evanjeliu hovorí, že byť kresťanmi neznamená nosiť „nálepku“! – Pýtam sa vás: Ste kresťanmi podľa „nálepky“, alebo pravdivo? A každý nech si zodpovie vo svojom vnútri. – Nikdy nebuďme nálepkovými kresťanmi! Buďme kresťanmi pravdivo, v srdci. Byť kresťanmi znamená žiť a dosvedčovať vieru v modlitbe, v skutkoch lásky, v podporovaní spravodlivosti, v konaní dobra. Tesnou bránou, ktorou je Kristus, musí prechádzať celý náš život.

Prosme Pannu Máriu, Bránu do neba, aby nám pomáhala vstúpiť bránou viery, dovoliť, aby jej Syn premenil náš život ako premenil ten jej, aby prinášal všetkým radosť evanjelia.

Naliehavá výzva Svätého Otca na pokoj v Sýrii

Vatikán, 25. augusta 2013 – Naliehavú výzvu za pokoj v Sýrii znovu adresoval svetu pápež František dnes napoludnie na Námestí sv. Petra za prítomnosti tisícov pútnikov. Okolo krajiny, v ktorej už zahynulo vyše stotisíc osôb, z toho 7-tisíc detí, a z ktorej už utiekli štyri milióny obyvateľov, sa po posledných tragických udalostiach ešte viac zbiehajú mračná.

„S veľkou bolesťou a znepokojením naďalej sledujem situáciu v Sýrii. Nárast násilia tejto vojne medzi bratmi, s násobiacimi sa masakrami a strašnými výčinmi, ktoré sme všetci mohli sledovať v desivých záberoch z týchto dní, ma núti ešte raz pozdvihnúť hlas, aby sa zastavil rachot zbraní. Nie vojenský stret ponúka perspektívy nádeje na vyriešenie problémov, ale schopnosť stretnutia a dialógu.

Z hĺbky srdca chcem vyjadriť svoju blízkosť v modlitbe a solidárnosť so všetkými obeťami tohto konfliktu, so všetkými, ktorí trpia, osobitne s deťmi, a chcem pozvať k stálemu udržiavaniu nádeje na pokoj. Vyzývam medzinárodné spoločenstvo, aby prejavilo väčšiu citlivosť voči tejto tragickej situácii a vynaložilo všetko svoje úsilie na pomoc milovanému sýrskemu národu nájsť riešenie na vojnu, ktorá rozosieva ničenie a smrť.

Všetci spolu sa modlime, všetci spoločne prosme Pannu Máriu, Kráľovnú pokoja: Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás. (Spolu s prítomnými:) Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“

23. augusta

Encyklika „Lumen fidei“ sa teší obľube čitateľov

Encyklika „Lumen fidei“ (Svetlo viery) sa od svojho vydania 29. júna stretáva s veľkým záujmom čitateľov. Z vydania vatikánskeho knižného vydavateľstva Libreria Editrice Vaticana (LEV) bolo za prvý mesiac predaných 200-tisíc výtlačkov, čo nasvedčuje, že ide o knižný bestseller. Text encykliky s autorizáciou LEV pritom vychádza aj v iných vydavateľstvách. Po encyklike „Lumen fidei“, ktorej veľkú časť autorstva pápež František v samotnom texte priznáva svojmu predchodcovi Benediktovi XVI., sa na jeseň očakáva vydanie iného dokumentu pápeža Františka, posynodálnej exhortácie na tému novej evanjelizácie. Táto by mala vyjsť ešte pred ukončením Roka viery, teda pred Nedeľou Krista Kráľa 24. novembra 2013.

21. augusta

Stretnutie pápeža Františka s japonskými študentmi v znamení dialógu

Pápež František dnes prijal na Nádvorí sv. Damaza vo Vatikáne dvesto japonských študentov z Kolégia Seibu Gauken Bunri v Tokiu spolu s ich profesormi. Išlo o priateľské neformálne stretnutie, počas ktorého sa pätnásťročným študentom Svätý Otec v krátkosti prihovoril. Ako poznamenal, práve cestovanie umožňuje spoznávať iných ľudí a kultúry, je teda prínosom pre osobnostný rast. „Ak sme izolovaní sami v sebe, máme len to, čo máme a nemôžeme kultúrne rásť. Ale ak sa vyberieme spoznávať iných ľudí, iné kultúry, iné spôsoby myslenia či iné náboženstva, vyjdeme zo seba samých a začne sa tak pekné dobrodružstvo, ktoré sa nazýva dialóg,“ uviedol pápež František. „Dialóg je veľmi dôležitý pre naše vlastné dospievanie, pretože práve v konfrontácii s iným človekom, inými kultúrami a tiež v zdravej konfrontácii s inými náboženstvami človek rastie: rastie a dospieva,“ dodal.

Hoci v každom dialógu existuje aj hrozba hádok a neporozumenia, najlepším prístupom je podľa pápeža „prívetivosť“: „Schopnosť pristupovať k ľuďom, ku kultúram s pokojom. Schopnosť klásť inteligentné otázky. (...) Vypočuť si iných a potom rozprávať.“ Ako povedal, dôležité je ostať priateľmi aj napriek odlišným názorom. Iba takýto dialóg vedie k pokoju. „Všetky tie vojny, spory, problémy, ku ktorým dochádza a ktoré neboli vyriešené, existujú práve z dôvodu chýbajúceho dialógu,“ uviedol Svätý Otec.

V závere stretnutia pápež František poprial japonským turistom príjemný pobyt v Ríme a udelil im svoje apoštolské požehnanie. V mene všetkých ho potom po taliansky pozdravila mladá študentka a následne mu všetci spoločne zaspievali hymnu kolégia.

18. augusta

František v nedeľnom príhovore: „Kresťan nie je násilný, ale je silný“

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 18. augusta 2013 vo Vatikáne:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej liturgii počujeme tieto slová Listu Hebrejom: «Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery» (Hebr 12, 1-2). Je to vyjadrenie, ktoré musíme osobitne zdôrazniť v tomto Roku viery. Aj my počas tohto roku máme oči upreté na Ježiša, pretože viera, ktorá je naším „ánom“ voči synovskému vzťahu s Bohom, pochádza od neho, pochádza od Ježiša. On je jediným prostredníkom tohto vzťahu medzi nami a naším Otcom, ktorý je na nebesiach. Ježiš je Syn, a my sme synovia v ňom.

No Božie slovo tejto nedele obsahuje aj jedno Ježišovo slovo, ktoré nás uvádza do krízy, a ktoré je potrebné vysvetliť, pretože v opačnom prípade môže vyvolať nedorozumenia. Ježiš hovorí učeníkom: «Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie» (Lk 12,51). Čo to znamená? Znamená to, že viera nie je záležitosťou nejakej dekorácie, ozdoby. Žiť vieru neznamená ozdobiť život trochou náboženstva, akoby to bola nejaká torta, ktorá sa vyzdobí šľahačkou. Nie, viera nie je toto. Viera si vyžaduje zvoliť si Boha ako základné kritérium života, a Boh nie je prázdny, Boh nie je neutrálny, Boh je vždy pozitívny, Boh je láska, a láska je pozitívna! Po tom, ako Ježiš prišiel na svet, nemožno konať tak, akoby sme Boha neboli spoznali. Akoby bol niečím abstraktným, prázdnym, niečím, čo sa vzťahuje iba na pomenovanie; nie, Boh má konkrétnu tvár, má meno: Boh je milosrdenstvo, Boh je vernosť, je život, ktorý sa dáva nám všetkým. Preto Ježiš hovorí: prišiel som priniesť rozdelenie. Nie akoby Ježiš chcel rozdeliť ľudí medzi sebou, ale naopak: Ježiš je náš pokoj, je naše zmierenie! No tento pokoj nie je mŕtvolným pokojom, nie je to neutralita. Ježiš neprináša neutralitu, tento pokoj nie je kompromis za každú cenu. Nasledovať Ježiša znamená zrieknuť sa zla, egoizmu, a vybrať si dobro, pravdu, spravodlivosť, aj keď si to vyžaduje obetu a zrieknutie sa vlastných záujmov. A toto zaiste rozdeľuje. Vieme, že to rozdeľuje aj najužšie vzťahy. No pozor! Nie je to Ježiš, kto rozdeľuje! On kladie kritérium: žiť pre seba samých, alebo žiť pre Boha a pre druhých; nechať sa obsluhovať, alebo slúžiť; poslúchať vlastné ja, alebo poslúchať Boha. Tu vidíme, v akom zmysle je Ježiš «znamením protirečenia» (por. Lk 2,34).

Toto slovo evanjelia teda naozaj nedáva oprávnenie pre použitie sily na šírenie viery. Je to práve naopak: skutočná sila kresťanstva je sila pravdy a lásky, ktorá nesie so sebou zrieknutie sa každého násilia. Viera a násilie sú nezlučiteľné. Viera a násilie sú nezlučiteľné! Avšak viera a sila sa k sebe hodia. Kresťan nie je násilný, ale je silný. Akou silou? Miernosťou, silou miernosti, silou lásky.

Drahí priatelia, aj medzi Ježišovými príbuznými boli niektorí, čo od istého momentu nezdieľali jeho spôsob života a kázania, hovorí nám o tom evanjelium (por. Mk 3,20-21). Ale jeho Matka ho nasledovala vždy verne, s pohľadom svojho srdca stále upretým na Ježiša, Syna Najvyššieho, a na jeho tajomstvo. A nakoniec, vďaka Máriinej viere, sa Ježišovi príbuzní začlenili do prvokresťanského spoločenstva (por. Sk 1,14). Prosme Máriu, aby pomáhala aj nám mať zrak pevne upretý na Ježiša a vždy ho nasledovať, aj vtedy, keď nás to niečo stojí.“

Svätý Otec sa následne spolu s veriacimi pomodlil zvyčajnú mariánsku modlitbu a udelil im svoje požehnanie. Potom pozdravil skupiny pútnikov a pripomenul im hlavnú myšlienku svojho príhovoru: „Pamätajte si toto: nasledovať Ježiša neznamená neutrálnosť, nasledovať Ježiša znamená zaangažovanie, pretože viera nie je niečím dekoratívnym, ale silou duše!“ Vyslovil tiež konkrétne výzvy k modlitbe: „Chcel by som poprosiť o modlitbu za obete stroskotania trajektu na Filipínach, aj za rodiny… toľké utrpenie! Pokračujme tiež v modlitbe za pokoj v Egypte. Všetci spoločne: Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“ (Opakuje s prítomnými: „Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“)

Rok viery: Celosvetové Mariánske dni v Ríme za účasti pápeža Františka

Vatikán - Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie, ktorá koordinuje aktivity Roku viery, pozvala do Ríma na 12. - 13. októbra 2013 pri príležitosti 96. výročia Fatimských udalostí členov mariánskych hnutí z celého sveta. Stretnutie sa bude konať za prítomnosti pápeža Františka. Súčasťou programu bude púť k hrobu sv. Petra, modlitba ruženca, ktorá na diaľku spojí mariánske svätyne na rôznych miestach sveta, nočné bdenie s Pannou Máriou, vysluhovanie sviatosti zmierenia a eucharistické adorácie v rímskych kostoloch. Stretnutie vyvrcholí v nedeľu 13. októbra svätou omšou, ktorej bude predsedať Svätý Otec. Na Námestie sv. Petra pri tejto príležitosti prinesú originálnu sochu Panny Márie z Fatimy. Je známe, že pápež František zasvätil svoj pontifikát Fatimskej Panne Márii 13. mája 2013 prostredníctvom svojho zástupcu prítomného vo Fatime a neskôr osobne vykonal akt zasvätenia 24. júla 2013 v brazílskej Aparecide. Motto Mariánskych dní 12. - 13. októbra v Ríme znie: „Blahoslavená si, lebo si uverila”.

Pápež pripomína 25. výročie dokumentu o dôstojnosti a povolaní ženy

Pápež František dal v príhovore pred modlitbou Anjel Pána v deň slávnosti Nanebovzatia Panny Márie do pozornosti veriacich 25. výročie apoštolského listu blahoslaveného Jána Pavla II. Mulieris Dignitatem, o dôstojnosti a povolaní ženy:

„Tento dokument je bohatý na podnety, ktoré si zaslúžia opätovné povšimnutie a ďalšie rozvinutie. Jeho celkovým základom je postava Márie; vyšiel totiž pri príležitosti Mariánskeho roku. Osvojme si modlitbu zo záveru tohto apoštolského listu (porov. č. 31), aby meditujúc nad biblickým tajomstvom ženy, sústredeným v Márii, tu všetky ženy našli seba samé a plnosť svojho povolania a aby sa v celej Cirkvi prehĺbila a lepšie pochopila veľkosť a dôležitosť úlohy ženy!“

Toľko pápež František. Pripomeňme si slová Jána Pavla II., ktoré nám zanechal v apoštolskom liste z roku 1988:

«V Mariánskom roku Cirkev túži vyjadriť vďaku Najsvätejšej Trojici za „tajomstvo Ženy“ a za každú ženu, za to, čo tvorí večný rozmer jej ženskej dôstojnosti, za „veľké Božie diela“, aké sa v nej a cez ňu uskutočnili v histórii ľudstva. Či sa neuskutočnila v nej a cez ňu najväčšia udalosť v histórii človeka na zemi: že Boh sa stal človekom?

Cirkev teda ďakuje za všetky ženy a za každú osobitne: za matky, sestry, manželky; za ženy zasvätené Bohu v panenstve; za ženy, ktoré sa venujú službe toľkým ľuďom, čakajúcim na nezištnú lásku druhej osoby; za ženy, ktoré bedlia nad človekom v rodine, ktorá je základným znakom ľudského spoločenstva; za ženy konajúce prácu v zamestnaní, za ženy, na ktoré nezriedka dolieha veľká spoločenská zodpovednosť, za ženy „dokonalé“ i za ženy „slabé“ – za všetky, tak, ako boli myslené Bohom v celej kráse a bohatstve ich ženskosti; tak ako boli obklopené jeho večnou láskou; tak, ako – spolu s mužom – sú pútničkami na tejto zemi, ktorá je v čase „otčinou“ ľudí a neraz sa stáva „slzavým údolím“; tak, ako – spolu s mužom – berú na seba spoločnú zodpovednosť za osudy ľudstva, podľa požiadaviek každého dňa i toho definitívneho určenia, ktoré ľudská rodina má v samom Bohu, v lone nevýslovnej Trojice. Cirkev ďakuje za všetky prejavy ženského „génia“ v priebehu dejín vo všetkých krajinách a uprostred všetkých národov, ďakuje za všetky charizmy, ktoré Duch Svätý udeľuje ženám v histórii Božieho ľudu, za všetky víťazstvá, za ktoré vďačí ich viere, nádeji a láske: ďakuje za všetky plody ženskej svätosti. Cirkev súčasne prosí, aby tie neoceniteľné prejavy (porov. 1Kor 12,4n), ktoré v štedrej miere boli udelené „dcéram“ večného Jeruzalema, boli náležite uznané a použité pre dobro Cirkvi a ľudstva, najmä v našich časoch. Rozjímajúc o biblickom tajomstve „ženy“, Cirkev sa modlí, aby všetky ženy objavili v tom tajomstve seba a svoje „najvyššie povolanie“.

Nech Mária, ktorá predchádza celú Cirkev na ceste „viery, lásky a dokonalého zjednotenia s Kristom“, vyprosí nám všetkým toto „ovocie“ v roku, ktorý sme jej zasvätili na prahu tretieho tisícročia od príchodu Krista.»

Aj toto písal v apoštolskom liste Mulieris dignitatem blahoslavený Ján Pavol II. o dôstojnosti a povolaní ženy, ktorý bol vydaný pred 25 rokmi 15. augusta 1988 na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, v 10. roku jeho pontifikátu.

15. augusta

Poludňajší príhovor pápeža Františka na slávnosť Nanebovzatia

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána v deň Slávnosti Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 2013 v Castel Gandolfe:

„Drahí bratia a sestry, v závere tohto slávenia sa obráťme na Pannu Máriu modlitbou Anjel Pána. Máriina cesta k nebu sa začala tým «áno» vysloveným v Nazarete v odpovedi nebeskému poslovi, ktorý jej zvestoval Božiu vôľu. A v skutočnosti je to presne tak: každé «áno» Bohu je krokom smerom k nebu, k večnému životu. Pretože toto chce Pán: aby všetky jeho deti mali život v plnosti. Boh nás chce mať všetkých pri sebe, v jeho dome!

Prichádzajú, žiaľ, bolestivé správy z Egypta. Chcel by som uistiť o svojich modlitbách za všetky obete a ich rodiny, za ranených a tých, ktorí trpia. Modlime sa spoločne za pokoj, dialóg a zmierenie v tejto drahej krajine a na celom svete. Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás. – Povedzme to všetci: Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás.

Chcel by som pripomenúť 25. výročie apoštolského listu blahoslaveného Jána Pavla II. Mulieris dignitatem, o dôstojnosti a povolaní ženy. Tento dokument je bohatý na podnety, ktoré si zaslúžia opätovné povšimnutie a ďalšie rozvinutie. Jeho celkovým základom je postava Márie; vyšiel totiž pri príležitosti Mariánskeho roku. Osvojme si modlitbu zo záveru tohto apoštolského listu (porov. č. 31), aby meditujúc nad biblickým tajomstvom ženy, sústredeným v Márii, tu všetky ženy našli seba samé a plnosť svojho povolania a aby sa v celej Cirkvi prehĺbila a lepšie pochopila veľkosť a dôležitosť úlohy ženy!

Ďakujem všetkým prítomným, obyvateľom Castel Gandolfa a pútnikom. Ďakujem vám, obyvatelia Castel Ganolfa: veľká vďaka! Aj všetkým pútnikom, osobitne pútnikom z Guiney spolu s ich biskupom. S láskou pozdravujem študentov Kolégia pasionistov „Michael Ham” de Vicente López z Argentíny, rovnako ako mládežnícku hudobnú kapelu Kolégia Josého de Jesús Rebolleda z Coatepecu, z Mexika.

Homília Františka na slávnosť Nanebovzatia: Zápas, vzkriesenie, nádej.

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 2013 v Castel Gandolfe.

(Liturgické čítania slávnosti: Zjv 11,19; 12,1-6.10, Ž 44, 1 Kor 15,20-27, Lk 1, 39-56)

Drahí bratia a sestry!

V závere Konštitúcie o Cirkvi nám Druhý vatikánsky koncil zanechal nádhernú meditáciu o Panne Márii. Pripomeniem len vyjadrenia, vzťahujúce sa k tajomstvu, ktoré dnes slávime. Prvé je toto: «Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – bola po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru» (LG 59). A ďalej pri konci nájdeme nasledovné: «Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, a kým nepríde Pánov deň, tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy» (LG 68). Vo svetle tejto nádhernej ikony našej Matky, môžeme uvažovať nad posolstvom, ktoré je obsiahnuté v biblických čítaniach, ktoré sme práve počuli. Môžeme sa sústrediť na tri kľúčové slová: zápas, vzkriesenie, nádej.

Zápas, vzkriesenie, nádej.

Úryvok z Apokalypsy predstavuje videnie zápasu medzi ženou a drakom. Postava ženy, ktorá predstavuje Cirkev, je z jednej časti slávna, víťazná, no z druhej strany je ešte stále uprostred námah. Takouto je v skutočnosti Cirkev: kým v nebi je už pripojená k sláve svojho Pána, v dejinách nepretržite prežíva skúšky a náročné výzvy, ktoré prináša konflikt Boha so Zlým, jeho odvekým nepriateľom.

V tomto zápase, ktorý musia Kristovi učeníci podstúpiť – a my všetci, všetci Ježišovi učeníci, musíme túto cestu podstúpiť – nás Mária nenecháva samých. Kristova Matka a Matka Cirkvi je stále s nami. Stále s nami kráča, stále je s nami. V istom zmysle aj Mária zdieľa túto dvojitú situáciu. Ona prirodzene už raz a navždy vstúpila do nebeskej slávy, ale to neznamená, že je vzdialená, že je od nás oddelená. Naopak, Mária nás sprevádza, zápasí spolu s nami, posilňuje kresťanov v boji proti silám zla. Modlitba s Máriou, osobitne ruženec... dobre počúvajte: ruženec! ... Modlíte sa denne ruženec? ... Naozaj? (Poslucháči nahlas odpovedajú) To je ono. Modlitba s Máriou, osobitne ruženec, má aj tento rozmer úsilia zo všetkých síl, rozmer zápasu, ako modlitba, ktorá posilňuje v boji proti Zlému a jeho komplicom. V boji nás posilňuje aj ruženec.

Druhé čítanie nám hovorí o vzkriesení. Keď apoštol Pavol píše Korinťanom, nástojí na tom, že byť kresťanom znamená veriť, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych. Celá naša viera sa zakladá na tejto fundamentálnej pravde, ktorá nie je ideou, ale udalosťou. A tiež aj tajomstvo nanebovzatia Panny Márie s telom i dušou je plne vpísané do Kristovho vzkriesenia. Ľudská prirodzenosť Matky bola „pritiahnutá“ Synom v jeho prechode smrťou. Ježiš vstúpil raz a navždy do večného života s celou svojou ľudskou prirodzenosťou, tou, ktorú si vzal z Márie. Takto ona, Matka, ktorá ho verne nasledovala po celý život, nasledovala ho svojím srdcom, vstúpila s ním do večného života, ktorý nazývame aj nebom, rajom, Otcovým domom.

Aj Mária poznala mučeníctvo kríža: mučeníctvo jej srdca, mučeníctvo duše. Veľa vytrpela vo svojom srdci, keď Ježiš trpel na kríži. Utrpenie Syna prežívala až do hĺbky duše. Bola s ním plne zjednotená v smrti, a preto sa jej dostalo daru vzkriesenia. Kristus je prvotinou vzkriesených a Mária je prvotinou vykúpených; prvá z „tých, čo patria Kristovi“. Je našou Matkou, ale môžeme tiež povedať, že je našou reprezentantkou, je našou sestrou – našou prvou sestrou –, je prvou z vykúpených, ktorá prišla do neba.

Evanjelium nám predkladá tretie slovo: nádej. Nádej je cnosť toho, kto pri zakusovaní konfliktu, každodenného zápasu medzi životom a smrťou, medzi dobrom a zlom, verí v Kristovo vzkriesenie, vo víťazstvo Lásky. Počúvali sme Máriin chválospev Magnificat. Je to spev nádeje, spev Božieho ľudu, putujúceho dejinami. Je to spev toľkých svätcov a svätíc, niektorých známych, iných, vo veľkom počte neznámych, no dobre známych Bohu: matiek, otcov, katechétov, misionárov, kňazov, sestier, mladých, aj detí, starých otcov, starých mám. Títo prešli životným zápasom nesúc v srdci nádej maličkých a ponížených. Mária hovorí: „Velebí moja duša Pána“ – aj dnes to Cirkev spieva, a spieva to v každom kúte sveta. Tento chválospev je osobitne prenikavý tam, kde dnes Kristovo Telo znáša Umučenie.

Tam, kde je kríž, je pre nás kresťanov nádej, a to vždy. Ak niet nádeje, nie sme kresťanmi. Preto rád vravievam: Nenechajte si ukradnúť nádej! Nech nám neukradnú nádej, pretože táto sila je milosťou, Božím darom, ktorý nás vedie vpred s pohľadom upretým na nebo. A Mária je vždy tam, nablízku týmto komunitám, týmto našim bratom, kráča s nimi, trpí s nimi, a spieva s nimi Magnificat nádeje.

Drahí bratia a sestry, pripojme sa aj my, s celým srdcom, k tomuto spevu trpezlivosti a víťazstva, zápasu a radosti, ktorý zjednocuje Cirkev víťaznú s Cirkvou putujúcou, s nami. Nech spojí zem s nebom, nech spojí naše dejiny s večnosťou, ku ktorej sa uberáme. Nech je tak.

Pápež vyzýva k modlitbe za Egypt

Pápež František reagoval na masakru v Egypte, ktorá si včera vyžiadala stovky mŕtvych. Počas príhovoru pred modlitbou Anjel Pána v deň slávnosti Nanebovzatia Panny Márie, ktorej 15. augusta 2013 predsedal v Castel Gandolfe, vyslovil výzvu na mier:

„Prichádzajú žiaľ bolestivé správy z Egypta. Chcel by som uistiť o svojich modlitbách za všetky obete a ich rodiny, za ranených a tých, ktorí trpia. Modlime sa spoločne za mier, dialóg a zmierenie v tejto drahej krajine a na celom svete. Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás. Povedzme všetci: Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás!“

František sa modlí k Panne Márii cez sociálnu sieť

„Mária, Božia Matka, pros za nás hriešnikov a veď nás po ceste, ktorá vedie do neba“ - túto krátku modlitbovú prosbu dnes (15. augusta 2013) rozoslal Svätý Otec prostredníctvom sociálnej siete Twitter krátko po skončení svätej omše na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, ktorej predsedal v Castel Gandolfe.

14. augusta

Posolstvo pápeža Františka jubilujúcej argentínskej diecéze

„Mám strach o kresťanov, ktorí sú ticho. Skončia ako stojaté vody” – takto píše Svätý Otec v pozdravnom posolstve k 50. výročiu argentínskej diecézy Santísima Concepción. Zaslal ho 9. augusta Mons. Armandovi José Maria Rossimu, biskupovi decézy, s ktorou ho spája blízky vzťah od čias, keď ešte ako kardinál sprevádzal jej kňazov pri duchovných cvičeniach.Svoje posolstvo pápež František zameral na poslanie byť Ježišovými učeníkmi a ohlasovateľmi evanjelia. Hovorí o polstoročí „spoločného putovania učeníkov-misionárov s cieľom, aby všetci členovia diecézy mali život v hojnosti.“ Stručné posolstvo skoncentroval do troch bodov, akoby na spôsob podnetov k meditácii pri duchovných cvičeniach:

1. bod: Kráčať – „Viete, že mám strach o kresťanov, čo sú ticho. Dopadnú ako stojaté vody.“

2. bod: Stať sa učeníkmi – „Tiež vo mne vzbudzujú strach tí, ktorí si myslia, že vedia všetko. Tí, čo si vystačia sami. Bez toho, že by si to uvedomovali, uzatvárajú si srdce pred Pánom, a skončia v sústredení na seba samých...“

3. bod: Ohlasovať – „Keď sa niekto stretne s Ježišom, zažije nádherný úžas z tohto stretnutia a cíti nevyhnutnosť vyhľadávať Ježiša v modlitbe, v čítaní evanjelií. Cíti potrebu chváliť ho, spoznávať ho... a cíti potrebu ohlasovať ho. A toto je tretie slovo: ohlasovať, čo znamená byť misionármi, nositeľmi mena, učenia a spôsobu konania Ježiša Krista pre bratov. Kresťan kráča, stáva sa učeníkom a ohlasuje. Nie je ticho, vychádza zo seba samého. Vychádza zo seba, aby ohlasoval Ježišovu Dobrú zvesť svojím bratom.“

V závere listu Svätý Otec žehná celej jubilujúcej diecéze a všetkých jej členov prosí o modlitbu.

Klarisky v Castel Gandolfe prijmú návštevu pápeža Františka

Svätý Otec počas svojej zajtrajšej návštevy v Castel Gandolfe, pri ktorej bude sláviť Nanebovzatie Panny Márie svätou omšou o 10.30 na námestí pred Apoštolským palácom, navštívi aj kláštor komunity klauzúrnych setier klarisiek. Návšteva bude mať súkromný charakter. Klarisky v Castel Gandolfe navštívil pápež František už pred mesiacom. Pre sestry to vtedy znamenalo veľké prekvapenie, keďže sa o jeho úmysle dozvedeli len tesne predtým z telefonátu. Sestrám sa prihovoril v ich kapitulárnej sále jednoduchými slovami: „Prišiel som sem, pretože viem, že sa za mňa modlíte.“ Ocenil ich kontemplatívny život, založený na modlitbe a pokání, a rozlúčil sa slovami: „Modlite sa za mňa“.

S klariskami v Castel Gandolfe sa stretli aj predchodcovia pápeža Františka: 15. septembra 2007 ich Benedikt XVI. prijal na audiencii v pápežskom paláci a rovnako ich prosil o modlitbu. S poukázaním na ich mimoriadny prínos pre apoštolské a misijné dielo Cirkvi vo svete im zaželal, aby boli stále „sviecami horiacimi láskou, zopätými rukami, ktoré sa modlia bez prestania”. Ján Pavol II. v roku 1979 slávil 14. augusta svätú omšu v kaplnke ich kláštora. Do modlitieb sestier zveril celé ľudstvo slovami: „Neopustili ste svet preto, aby ste nemali súženia sveta. Vy ich všetky nesiete v srdci a sprevádzate ľudstvo vašou modlitbou, vašou skrytou, ale opravdivou prítomnosťou v spoločnosti a v Cirkvi.“

Klarisky v Castel Gandolfe spája s pápežmi starobylé puto. Kláštor im bol zverený v roku 1631, keď sa Castel Gandolfo stalo pápežským letným sídlom. Nasledujúce dve storočia plné vojen prinútili sestry opustiť klauzúrny život, ale ich komunita predsa pretrvala, spojená modlitbou. Konkordátom z roku 1929 sa kláštor dostal pod ochranu Svätej stolice, no sestry si aj potom vytrpeli ťažké obdobia. Pri bombardovaní vo februári 1944 prišlo o život 18 sestier. Jedna zo sestier, ktorá zomrela v r. 1948, je kandidátkou blahorečenia.

13. augusta

František futbalistom Talianska a Argentíny: Šport je Boží dar

Vatikán – Svätý Otec dnes napoludnie prijal na súkromnej audiencii v Klementínskej sále členov futbalových tímov Talianska a Argentíny, ktorých zajtra 14. augusta čaká priateľské medzištátne stretnutie na rímskom Olympijskom štadióne. Zápas odohrajú práve na počesť pápeža Františka. Ten im hneď v úvode audiencie ukázal svoju typickú srdečnosť a spontánnosť: „Bude pre mňa zložité držať niekomu palce, ale našťastie je to priateľský zápas... a verím, že bude naozaj takým!“

Pápež ktorý je sám dlhoročným fanúšikom a čestným členom argentínskeho futbalového tímu „San Lorenzo“, potom poukázal na tímový charakter futbalu: „Pri hre, keď ste na ihrisku, je prítomná krása, nezištnosť a kamarátstvo. Ak toto pri nejakom zápase chýba, družstvo stráca silu, aj keby vyhralo. Nie je to priestor pre individualizmus, ale pre koordináciu všetkého v prospech družstva.“

V prítomnosti mnohých profesionálnych hráčov sa František podelil s nasledovnou myšlienkou: „Laik, amatér... Je pravda, že národná a medzinárodná organizovanosť šport profesionalizuje, a musí to tak byť, ale tento profesionálny rozmer nesmie nikdy nechať bokom pôvodné povolanie športovca alebo športového tímu: byť amatérom, laikom. Športovec, aj keď je profesionál, keď si udržiava tento amatérsky rozmer, preukazuje službu spoločnosti, buduje spoločné dobro, prameniace z hodnôt, akými sú nezištnosť, kamarátstvo, krása.“

Ďalej pápež úspešných športovcov povzbudil, aby pri úsilí stať sa šampiónmi vždy dávali na prvé miesto úsilie byť v plnom význame ľuďmi: „A teda, aj keď ste osobnosťami, zostaňte vždy ľuďmi, v športe aj v živote. Ľuďmi, nositeľmi ľudskosti.“

Vo svojom voľne prednášanom príhovore Svätý Otec oslovil aj športových funkcionárov: „Aj vy podporujte tento postoj amatérskosti, ktorý z druhej strany zažehnáva nebezpečenstvo diskriminácie. Keď idú kluby touto cestou, štadión sa ľudsky obohacuje, ustupuje násilie a opäť sa na tribúnach ukazujú rodiny.“

Z taliančiny pápež prešiel v polovici príhovoru do španielčiny. Vyjadril radosť zo stretnutia a požiadal všetkých prítomných, „aby prežívali šport ako Boží dar, príležitosť na zúročenie svojho talentu, ale tiež ako zodpovednosť“. Pripomenul im, že sú pre mnohých mladých vzormi: „Ste príkladom, referenčným bodom. Dobro, ktoré robíte, budí obdiv. Vaším správaním, vašou hrou, vašimi hodnotami konáte dobro. Ľudia na vás pozerajú. Využite to na rozosievanie dobra“.

Na záver sa na všetkých obrátil s prosbou: „A prosím vás, aby ste sa za mňa modlili, aby som aj ja na tom „ihrisku“, na ktoré ma Boh postavil, mohol hrať čestný a odvážny zápas pre dobro všetkých nás“.

11. augusta

František pred Angelus Domini: Kde je tvoj poklad? Je to láska k Bohu?

Vatikán, 11. augusta 2013 - Námestie sv. Petra dnes pred blížiacim sa poludním zaplnili veriaci z Talianska i z iných krajín. Svätý Otec sa im prihovoril z okna svojej pracovne týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium tejto nedele (Lk 12,32-48) nám hovorí o túžbe po definitívnom stretnutí s Kristom, o túžbe, ktorá nás robí vždy pripravenými a bdelými v duchu, aby sme toto stretnutie očakávali s celým srdcom, celou našou bytosťou. Toto je podstatný aspekt života. Jestvuje túžba, ktorú všetci máme vo svojom srdci, či už zjavne alebo skryto. Všetci máme v srdci túto túžbu.

Aj túto Kristovu náuku je treba vidieť v konkrétnom životnom kontexte, v akom ju odovzdal. V tomto prípade nám evanjelista Lukáš ukazuje Ježiša, ktorý kráča so svojimi učeníkmi smerom do Jeruzalema, smerom k Pasche jeho smrti a vzkriesenia, a na tejto ceste ich vyučuje, zverujúc im to, čo sám nesie v srdci, hlboké postoje jeho ducha. Medzi týmito postojmi je odstup od pozemských dobier, dôvera v Otcovu prozreteľnosť, a práve aj vnútorná bdelosť, činorodé očakávanie Božieho kráľovstva. Pre Ježiša je to očakávanie návratu do Otcovho domu. Pre nás je to očakávanie samotného Krista, ktorý nás príde vziať, aby nás priviedol na slávnosť bez konca, ako to už urobil so svojou Najsvätejšou Matkou Máriou, ktorú vzal so sebou do neba.

Toto evanjelium nám chce povedať, že kresťan je ten, kto nosí vo svojom vnútri veľkú túžbu, túžbu, ktorá je hlboká: túžbu stretnúť sa so svojím Pánom spolu s bratmi, so spoločníkmi na ceste. A toto všetko, čo nám Ježiš hovorí, zhŕňa Ježišov slávny výrok: «Kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce» (Lk 12,34). Srdce, ktoré túži... No my všetci máme túžbu! Úbohí ľudia, čo nemajú túžbu! Túžbu ísť vpred, k horizontu, a pre nás kresťanov týmto horizontom je stretnutie s Kristom, stretnutie práve s ním, ktorý je naším životom, našou radosťou, tým, čo nás robí šťastnými.

Ale položím vám dve otázky; prvá: Všetci máte túžiace srdce, srdce ktoré túži? Premýšľajte a odpovedzte v tichosti svojho srdca. Máš srdce, ktoré túži, alebo máš srdce uzavreté, srdce uspaté, srdce v anestéze, znecitlivené pre záležitosti života? – Túžba kráčať vpred ku stretnutiu s Ježišom...

Druhá otázka: Kde je tvoj poklad - to, po čom túžiš? Ježiš nám totiž povedal: «Kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce». A ja sa pýtam: Kde je tvoj poklad? Čo je pre teba najdôležitejšia realita? – Najcennejšia skutočnosť, ktorá priťahuje moje srdce ako magnet? - Čo priťahuje tvoje srdce? Môžem povedať, že je to Božia láska? Že to je vôľa dobre robiť druhým? Žiť pre Pána a pre našich bratov? Môžem to povedať? Každý odpovie vo svojom srdci. No niekto mi môže povedať: Otče, ale ja som ten, čo pracuje, čo má rodinu; najdôležitejšia vec pre mňa je starosť o napredovanie mojej rodiny, práca... – Istotne, je to pravda, je to dôležité. No čo je tou silou, ktorá rodinu drží pospolu? Je to práve láska. A kto zasieva lásku do nášho srdca? Boh. Božiu lásku. Je to práve láska k Bohu, ktorá dáva zmysel každodenným drobným povinnostiam a pomáha aj zvládať veľké skúšky. Toto je pravý poklad človeka. Kráčať životom vpred s láskou, s tou láskou, ktorú nám Pán zasial do srdca, s láskou k Bohu. Toto je pravý poklad.

No čo je to Božia láska? Nie je to niečo neurčité, nejaký všeobecný pocit. Božia láska má meno a má tvár: Ježiš Kristus. Ježiš. Božia láska sa zviditeľňuje v Ježišovi, pretože my nemôžeme milovať vzduch... Alebo azda: milujeme vzduch, milujeme všetko vcelku? Nie, to sa nedá! Milujeme osoby, a osobou, ktorú my milujeme, je Ježiš, Otcov dar uprostred nás. Je to láska, ktorá dáva hodnotu a krásu všetkému ostatnému, láska, ktorá dáva silu rodine, práci, štúdiu, priateľstvu, umeniu, každej ľudskej činnosti. A dáva zmysel aj negatívnym skúsenostiam, pretože táto láska nám umožňuje prekonať tieto skúsenosti, posunúť sa ďalej, nezostať v zajatí zla, ale vykročiť ďalej, otvára nás vždy pre nádej. Pozrite, Božia láska v Ježišovi nás vždy otvára nádeji, voči horizontu nádeje, cieľovému horizontu nášho putovania. Takto aj námahy a pády nachádzajú zmysel. Aj naše hriechy nachádzajú zmysel v Božej láske, pretože táto Božia láska v Ježišovi Kristovi nám vždy odpúšťa. Tak veľmi nás miluje, že nám vždy odpúšťa.

Drahí bratia, dnes si v Cirkvi spomíname na svätú Kláru z Assisi, ktorá po stopách Františka zanechala všetko, aby sa zasvätila Kristovi v chudobe. Svätá Klára nám nádherne dosvedčuje toto dnešné evanjelium. Nech nám pomáha, spolu s Pannou Máriou, aby sme ho žili aj my, každý podľa vlastného povolania.“

Po spoločnej modlitbe Angelus Domini Svätý Otec udelil všetkým požehnanie. Pripomenul blížiaci sa sviatok Nanebovzatia Panny Márie a pripojil pozdrav moslimom na celom svete, „našim bratom, ktorí nedávno oslávili záver mesiaca Ramadán, osobitným spôsobom venovaného pôstu, modlitbe a almužne.“ František pripomenul aj svoje posolstvo, ktoré napísal pre túto príležitosť, a v jeho duchu vyslovil prianie, „aby sa kresťania a moslimovia usilovali o podporovanie vzájomnej úcty, osobitne prostredníctvom výchovy nových generácií.“

9. augusta

Ako komunikuje pápež František?

Dario Edoardo Viganó, riaditeľ Vatikánskeho televízneho centra (Centro Televisivo Vaticano - CTV), sa v článku s názvom „Aby sme komunikovali novosť Ducha“ zamýšľa nad spôsobom komunikácie pápeža Františka počas apoštolskej cesty do Brazílie. Z textu publikovaného 9. augusta 2013 v denníku L´Osservatore Romano vyberáme:

Od počiatku nás zachytilo niečo, čo sme neočakávali. Počas brazílskej cesty pápež František používal jazyk nie v duchu gréckeho ideálu a filozofie, ale jazyk cieľavedome čerpajúci z hebrejskej tradície, pre ktorú jazyk predstavuje reč inšpirovanú životom. My kresťania máme k tejto tradícii blízky príbuzenský vzťah a vieme, že stredom dejín je Ježiš Kristus. Chuť evanjelia a túžba po živote v Bohu sa zjavujú uprostred dejín. Naše otázky sa majú zamerať priamo na život. Toto urobil pápež František. V komunikácii s biskupmi, na uliciach, vo favele, s verejnými predstaviteľmi, so všetkými. Pýtal sa na samotný život, nezaoberal sa popisovaním či diktovaním pravidiel. Na všetkých sa obracal s otázkou, ktorá ich srdcia otvárala pôsobeniu milosti. (...)

Medzi obrázkami nasnímanými kamerami CTV je jeden zvlášť veľavravný. Keď vo favele Varginha pápež František pešo prekonáva vzdialenosť od kostolíka k futbalovému ihrisku, všimne si starenku, možno storočnú. Je na opačnej strane cesty. Prejde cez cestu, pozrie sa žene do očí, rukami objíme jej tvár a pobozká ju. Toto je logika citu. Neuspokojí sa tým, že sa postará o najposlednejších a núdznych, ale chce fyzické objatie, podobne ako svätec z Assisi pri stretnutí s malomocným.

Jazyk pápeža Františka má ďaleko od terminologického vyjadrovania suchopárnej teológie, a rovnako aj od pobožného pietizmu, pretože sa rodí zo srdca, ktoré je zakorenené v srdci Boha, má črty milosrdenstva a ohľaduplnej ponuky. O to viac je vzdialený gramatike povinnosti, rétorike posudzovania či nátlaku vábenia. Je to slovo, ktoré sa rodí z Ducha Svätého, zo skúsenosti kontemplácie. Slovo, ktoré potvrdzuje to, čo hovorí, zjavuje to, o čom vypovedá, dosvedčuje to, čo vyznáva. Možno vyjadriť túžbu po Cirkvi chudobnej a pre chudobných prostredníctvom dekrétu? Nie je azda silnejšie, keď ten, kto vládne, žije chudobu ako štýl vlastného života?

Pri ústredných otázkach ohľadne chudoby, spravodlivosti, milosrdenstva či solidárnosti však stojí zato niektoré veci upresniť, aby sme pápežovo magistérium nezúžili do sociologických schém. Vo vyjadrovaní pápeža Františka jestvuje vzájomná závislosť a stále prepojenie medzi skutkom a slovom. Pred logickým a diskusným argumentovaním pápež uprednostňuje naratívne rozprávanie, pri ktorom sa s obľubou pohybuje na rovine ľudského konania, neobchádza však ani pojmový aspekt. Ide za hranice písaného textu, aby sa tak z jeho vyučovania, ktoré využíva spontánnosť, nevytratilo srdce. Takto zabraňuje zjednodušovaniu a splošťovaniu výpovedí o základných ľudských hodnotách (ako sú spravodlivosť, solidárnosť či rovnosť), ktoré pri všeobecnom a abstraktnom podaní ľahko nachádzajú všeobecný súhlas, no životná prax sa pokojne uberá celkom opačným smerom. Podľa pápeža Františka totiž nestačí hodiť mincu tomu, kto o ňu prosí. Je potrebné pozrieť sa mu do očí, dotknúť sa ruky toho, kto pýta, aby nastalo zblíženie.

Ignaciánska spiritualita, ktorá je pápežovi Františkovi vlastná, mu umožňuje spoľahnúť sa na Božie slovo a na také jeho vysvetľovanie, ktoré sa síce zakladá na historicko-kritickej kompetencii, no má ďaleko od každej formy akademizmu či školenosti. Vytvára sa tak priestor pre teologicko-spirituálne vysvetľovanie, ktoré má dopad na život. (...)

Jednou z najsilnejších čŕt magistéria pápeža Františka je to, že mu nejde o projekt nejakej jeho Cirkvi, ale o projekt Božej Cirkvi, takej, akú on sám chce. Jasnosť tohto zámeru pápež František znovu ukázal 27. júla 2013 v homílii v katedrále v Riu de Janeiro: „Zotrvávanie v Kristovi poznačuje všetko to, čím sme a čo robíme. A je to práve tento «život v Kristovi», čo garantuje našu apoštolskú účinnosť, plodnosť našej služby: «Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie bolo autentické» (por. Jn 15,16). Nie je to kreativita, akokoľvek pastorálna by bola, nie sú to stretnutia a plánovania, čo zabezpečuje ovocie, i keď pomáhajú, a veľmi pomáhajú, ale to, čo zaisťuje ovocie, je vernosť Ježišovi, ktorý nám hovorí s nástojčivosťou: «Ostaňte vo mne a ja vo vás» (Jn 15,4). (...)

Cirkev má svoje špecifikum, Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, ako vzácny poklad v hlinených nádobách. Je potrebné dať pozor a nesústreďovať všetku pozornosť iba na hlinené nádoby, na ľudské schopnosti, strácajúc tak vzácny poklad tajomstva Kristovho zmŕtvychvstania. Azda práve tu spočíva ťažisko problému, na ktorý sa často poukazuje ako na nedostatok v komunikácii viery v kontexte súčasnosti: naučiť sa rozoznávať prítomnosť Boha ako Pána dejín. Na to, aby sme to dokázali, nestačí ľudská múdrosť, ale je potrebné stať sa vnímavými voči Duchu. Jednou z hlavných a najzložitejších výziev pre komunikátorov je práve toto: opustiť modely komunikácie, ktoré sú vlastné svetskej logike a znovuobjaviť v spôsobe vyjadrovania to špecificky kresťanské, čo nie je iba formou, ale niečím omnoho viac.

Prekvapivá návšteva pápeža u technikov a údržbárov Vatikánu

Pápež František dnes ráno prekvapivo navštívil zadný trakt Vatikánu. Pozdravil tesárov, údržbárov, pracovníkov elektrostanice a zamestnancov inštalatérskej dielne. Prekvapenie vyvolalo veľa radosti i medzi tými, vedľa ktorých prechádzal a ktorí takto mohli vidieť pápeža zblízka a pozdraviť ho. S dojmami z dnešného pracovného dňa sa na mikrofón Vatikánskeho rozhlasu podelil Alessandro De Gregori z elektrocentrály:

„Rozprávali sme sa s kolegami tu na oddelení, kde pracujeme 24 hodín, a zrazu sme videli, že prichádza auto... Pozreli sme sa na seba a ja som povedal: ‚Je to možné? Zdá sa mi, že je to pápež.‘ Naozaj to bol Svätý Otec. Jeho návšteva u nás bola v centrále prijatá veľmi dobre... Počas takmer desiatich rokov, čo tu pracujem, sa to nikdy nestalo. Bolo to dojemné stretnutie, hoci som sa s ním stretol, rovnako ako takmer všetci zamestnanci, na jednej z ranných omší. Toto bolo naozaj milé prekvapenie.“

Na otázku, či mal Svätý Otec radosť, že prišiel medzi nich, Alessandro De Gregori odpovedá:

„To určite! Mne sa veľmi páčilo práve to, že on prišiel k nám, nie naopak. Zdržal sa u nás asi päť minút; pochopiteľne oddelení, ktoré chcel navštíviť bolo veľa. Pýtal sa nás na naše pracovisko a na prácu, ktorú robíme.“

8. augustra

Pápež vyzýva k solidarite inšpirovanej Bohom, ktorý nám dal všetko

Pápež František s láskou pozdravuje argentínskych katolíkov, ktorí sa zapájajú do 44. ročníka celonárodnej zbierky „Más por Menos“ (Viac za menej), ktorú každoročne organizuje Konferencia biskupov Argentíny. Tohtoročné motto iniciatívy je „Veríme vo vašu pomoc“ a bude sa konať v nedeľu 8. septembra vo všetkých farnostiach tejto latinskoamerickej krajiny. V správe podpísanej vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Tarcisiom Bertonem pápež povzbudzuje „k solidarite inšpirovanej kresťanskou vierou v Boha, ktorý nám dal všetko“. Pozýva Argentínčanov, aby sa „stále viac identifikovali s Kristom, upevňovali priateľstvo s ním prostredníctvom modlitby a slávením sviatostí, a tak nachádzali odhodlanie poskytnúť – bez zaváhania – cennú podporu služby ľuďom v núdzi, najmä najchudobnejším“.

Minuloročná zbierka vyniesla takmer 2,9 milióna amerických dolárov. Finančné prostriedky boli použité na financovanie mnohých projektov a iniciatív v najchudobnejších diecézach Argentíny.

Motu proprio pápeža Františka na prevenciu finančnej trestnej činnosti

Svätý Otec dnes vydal Apoštolský list vo forme „Motu proprio“ zameraný na prevenciu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, financovania terorizmu a šírenia zbraní hromadného ničenia. Dvojstranový dokument rozširuje aplikáciu platných zákonov vatikánskeho štátu v danej oblasti aj na dikastériá Rímskej kúrie a ďalšie súčasti Svätej stolice, taktiež aj na neziskové organizácie s cirkevnou právnou subjektivitou, sídliace vo Vatikáne. Posilňuje tiež kontrolné právomoci vatikánskeho finančného úradu AIF (Autorità di Informazione Finanziaria) a v duchu odporúčaní Rady Európy „Moneyval“ ukladá povinnú ostražitosť inštitúciám, pôsobiacim vo finančnej oblasti. Podpisom Motu proprio Svätý Otec zároveň ustanovil Výbor finančnej bezpečnosti (Comitato di Sicurezza Finanziaria) na koordináciu kompetentných autorít Svätej stolice a Štátu Vatikánskeho mesta pri prevencii a zabraňovaní trestnej činnosti v uvedených oblastiach. Štatút novozaloženého výboru je prílohou apoštolského listu. Nariadenia nadobudnú účinnosť 10. agusta 2013.

Komuniké Tlačového strediska Svätej stolice vysvetľuje, že dokument nadväzuje na úsilie Benedikta XVI. vyjadrené v Motu proprio z 30. decembra 2010 o prevencii a zabraňovaní ilegálnej činnosti vo finančnej a menovej oblasti. Svätá stolica sa tak v pružnom tempe prispôsobuje medzinárodným štandardom na zamedzenie trestnej činnosti vo finančno-ekonomickej oblasti.

7. augusta

František vo videoposolstve Argentínčanom: „Vytvárať kultúru stretnutia“

Svätý Otec sa dnes prostredníctvom videoposolstva pripojil k oslavám argentínskeho národného sviatku sv. Kajetána v Buenos Aires. Videoposolstvo opakovane vysielala katolícka televízia Canal 21 Buenos Aires a pútnici zhromaždení na nočnom bdení pred svätyňou sv. Kajetána ho sledovali na veľkoplošných obrazovkách. Pápež František v ňom upozornil najmä na potrebu opravdivého medziľudského stretnutia, ktoré musí byť základom každej charitatívnej pomoci. Na toto stretnutie nás podľa jeho slov pripravuje naše osobné stretnutie s Ježišom, ktorý nám dáva príklad, ako sa priblížiť k človeku v núdzi. O tom hovorí aj téma tohtoročných osláv sviatku sv. Kajetána: „S Ježišom a sv. Kajetánom ideme v ústrety tým najnúdznejším“. Naše stretnutie s núdznym nesmie zostať povrchným, hovorí Svätý Otec:

„Často sa človeka pýtam: «Dávate almužnu?» – Odpovedá: «Áno, otče.» – «A keď dávate almužnu, pozeráte do očí tomu, komu ju dávate?» – «No, to neviem, nie som si toho vedomý.» – «Nuž tak ste sa s ním nestretli. Hodili ste mu almužnu a išli ste ďalej. Keď niekomu dávate almužnu, dotknete sa mu ruky, alebo mu mincu hodíte?» – «Nie, hodím mu mincu.» – «A nedotkli ste sa ho. Ale keď ste sa ho nedotkli, nestretli ste sa s ním.»“

Pápež František vo svojom videoposolstve upriamil pozornosť na tzv. „kultúru stretnutia“: „To, čomu nás Ježiš učí, je v prvom rade stretnúť sa, a pri stretnutí pomáhať. Potrebujeme sa vedieť navzájom stretávať. Potrebujeme budovať, tvoriť, vytvárať kultúru stretnutia. Vychádzať smerom k stretnutiu.“

Svojich rodákov pápež ďalej povzbudil k vnímavosti voči tým, ktorí sú v najväčšej núdzi. Na záver posolstva im udelil požehnanie a požiadal ich, aby sa za neho nezabudli modliť.

V hlavnej svätyni sv. Kajetána na predmestí Buenos Aires prebiehala od začiatku augusta novéna. Úmysly jednotlivých dní novény boli zamerané na rodinu, verejných predstaviteľov, trpiacich, zosnulých, nezamestnaných, na solidárnosť. V deň hlavnej slávnosti, teda dnes, sa konala svätá omša za účasti mnohotisícového zástupu, ktorý potom vzdal úctu svätcovi bozkom na presklený výklenok so soškou svätca. V zástupe zoradení pútnici prichádzali jeden po druhom, čo zvyčajne trvá viac ako desať hodín. Svätej omši predsedal arcibiskup Buenos Aires, argentínsky primas Mario Aurelio Poli. Po jej skončení prechádzal pozdĺž radu pútnikov až po jeho koniec, zdravil ich a požehnával deti. Až do minulého roku sa rovnako stretával s pútnikmi kardinál Bergoglio.

Sviatok sv. Kajetána sa v Argentíne slávi každoročne 7. augusta, v deň smrti svätca, ktorý svoj život zasvätil starostlivosti o chudobných. Žil v Taliansku na prelome 15. a 16. storočia a za svätého bol vyhlásený v r. 1671. V Argentíne sa od čias ekonomickej krízy v 30. rokoch minulého storočia nazýva „patrónom chleba a práce“ a dodnes je najuctievanejším svätcom argentínskych robotníkov.

Pápež František kladie dôraz na kultúru stretnutia

Svätý Otec dnes 7. augusta zaslal cez sociálnu sieť tento tvít: „Svojím príchodom medzi nás sa nám Ježiš stal blízkym, dotkol sa nás. Aj dnes sa nás dotýka prostredníctvom sviatostí.”

Na potrebu dotyku, blízkosti človeka k človeku, ku ktorej nás Boh pozýva, poukázal pápež František mnohokrát počas apoštolskej cesty v Brazílii, keď sa priblížil k ľuďom podaním ruky a nezriedka i objatím.

Potrebu ozajstného stretnutia znovu zdôraznil aj v dnešnom videoposolstve pre Cirkev v Argentíne, ktorá v Buenos Aires slávi národný sviatok sv. Kajetána z Thienes: „Keď dávaš almužnu, pozeráš do očí tomu, komu ju dávaš? ... Dotkneš sa rukou toho, komu podávaš mincu? ... Ak si sa ho nedotkol, nestretol si sa s ním.“

Pápež František sa modlil pri hrobe Pavla VI.

Včera v podvečer, pri príležitosti 35. výročia smrti pápeža Pavla VI., sa Svätý Otec František modlil pri hrobe pápeža Montiniho vo Vatikánskej krypte pod Bazilikou sv. Petra. Potom sa stretol so skupinou mladých pútnikov z diecézy Brescia, účastníkov týždennej púte povolaní, ktorí prešli pešo 140 kilometrov pútnickou trasou Via Francigena, aby si pripomenuli svojho pápeža krajana. Ako poznamenal duchovný vedúci púte, don Alessandro Tuccinardi, ktorý je zodpovedný za spiritualitu povolaní v diecéze Brescia, toto stretnutie „mimo programu“ bolo niečím mimoriadnym:

„Bolo to niečo neočakávané, už dávno sme sa pokúšali o možnosť stretnúť sa so Svätým Otcom, mali sme možnosť ísť na audienciu, ale nakoniec to nevyšlo. Prosili sme Božiu Prozreteľnosť, aby nám jednoducho nejako pomohla.“

Ako sa teda nakoniec podarilo stretnúť vo Vatikáne Svätého Otca? Hovorí don Tuccinardi:

„Boli sme na svätej omši pri príležitosti smrti Pavla VI. v Bazilike sv. Petra. Pri východe z baziliky sme pred Domom sv. Marty nečakane stretli Svätého Otca, ktorý prejavil radosť, že nás môže pozdraviť. Mladí pred ním pospomínali na niektoré odkazy zo Svetových dní mládeže v Riu. Podarovali sme mu soľničku, pretože on nám pripomenul, že obnova Cirkvi vychádza od mladých, ktorí majú pridať soľ viery do každodenného života. Musím povedať, že toto náhodné stretnutie zapálilo srdcia mladých a prebudilo v nich túžbu byť medzi rovesníkmi ohlasovateľmi radosti. Radosť – ako povedal Pavol VI. – je bežná a jednoduchá, ale pochádza z objavenia Boha, ktorý je krása, láska, ale aj radosť, pretože svojim priateľom darúva radostné prekvapenia.“

5. augusta

Výročie posviacky Santa Maria Maggiore, obľúbenej baziliky pápeža Františka

V dnešný deň, ktorý je výročím posvätenia hlavnej mariánskej baziliky v Ríme, Santa Maria Maggiore, sa tu každoročne slávi svätá omša a vešpery s tradičným dažďom lupienkov bielych ruží. Je pripomienkou zázračného sneženia, od ktorého pochádza jej druhý názov: Bazilika Panny Márie snežnej. Uchováva vzácny obraz Panny Márie Salus populi Romani, pred ktorým sa pápež František modlil tesne pred začiatkom jeho nedávnej prvej apoštolskej cesty do Brazílie, aj po jej úspešnom ukončení.

Svätý Otec upozornil na blížiaci sa sviatok už včera po modlitbe Anjel Pána: „Zajtra si ako Rimania pripomenieme našu Matku, Salus Populi Romani: poprosme ju, aby nás chránila.“ Po modlitbe Zdravas Mária – na výzvu pápeža – pútnici na vatikánskom námestí venovali našej Matke aj búrlivý potlesk.

Bazilika Santa Maria Maggiore, jedna zo štyroch pápežských, je najstaršou západnou mariánskou svätyňou. Legenda hovorí, že 5. augusta 358 sa pápežovi Libériovi zjavila vo sne Panna Mária a žiadala ho, aby dal na mieste, ktoré bude ráno pokryté snehom, postaviť chrám. Rovnaký sen mali v noci zo 4. na 5. augusta aj vznešení a zbožní manželia, ktorí boli bezdetní, a preto sa rozhodli venovať majetok Panne Márii. Modlili sa, aby im zjavila, akým spôsobom to majú urobiť. Zbožný šľachtic so svojou manželkou pochopili, že to, čo videli v noci, nebol len prelud, a ponáhľali sa za pápežom. Stavba chrámu na Eskvilínskom vŕšku bola dokončená za Sixta III., krátko po koncile v Efeze v roku 431, na ktorom bola Panna Mária vyhlásená za Božiu Matku. Stal sa materským chrámom všetkých kostolov, zasvätených Panne Márii. Odtiaľ pochádza názov bazilika Santa Maria Maggiore (väčšia).

Obraz Panny Márie s Dieťatkom Salus populi Romani (Spása rímskeho ľudu) je byzantskou ikonou na dreve, namaľovanou asi v 6. storočí. Rímsky ľud sa k nej utiekal v ťažkých časoch a uctieva si ju ako svoju ochrankyňu. V roku 590, keď zúril v Ríme mor, pápež Gregor nariadil na deň Vzkriesenia nosiť po uliciach obraz Panny Márie. Kamkoľvek sa tento obraz dostal, nákaza zmizla. Pod hlavným oltárom sa nachádzajú relikvie sv. Matúša evanjelistu, sv. Hieronyma a iných svätých. Táto rímska bazilika je navštevovaná aj kvôli jasličkám, ktoré sú donesené z betlehemskej maštaľky.

Bazilika Santa Maria Maggiore je spojená aj s históriou nás Slovanov. Práve tu v roku 867 pápež Hadrián II. slávnostne schválil používanie staroslovienčiny ako štvrtého bohoslužobného jazyka – popri latinčine, gréčtine a hebrejčine.

4. augusta

Kňazov spája modlitba a pastoračná láska

Cirkev si dnes pripomína patróna farárov a všetkých kňazov, ktorým je sv. Ján Maria Vianney (1786 - 1859), všeobecne známy ako farár z Arsu. Jeho 40-ročná pastoračná činnosť v malej dedinke vo Francúzsku sa stala vzorom kňazskej svätosti. Práve tejto postave svätca a jeho ochrane pápež Benedikt XVI. zveril v roku 2009 Rok kňazov.

Dnes si na neho spomenul aj súčasný Svätý Otec František po modlitbe Anjel Pána na Námestí sv. Petra, keď povedal:

„Chcel by som uistiť o osobitnej spomienke farárov a všetkých kňazov na svete, pretože dnes si pripomíname ich patróna: sv. Jána Maria Vianneyho. Drahí bratia, spája nás modlitba a v pastoračná láska.“

Pápež pred modlitbou Anjel Pána: SDM nie sú ako ohňostroj, sú etapou na dlhej ceste

„Dnes je tu na námestí veľa mladých: akoby to bolo Rio de Janeiro!“ Takto reagoval pápež František na veľký počet mladých, ktorí prišli na Námestie sv. Petra z rôznych kútov Talianska, ale aj Chorvátska, a to aj napriek veľkej horúčave. Svätý Otec sa spolu s nimi, ako aj s ďalšími pútnikmi, pomodlil z okna svojej pracovne modlitbu Anjel Pána. Ešte predtým sa však niekoľkými slovami vrátil k Svetovým dňom mládeže, ktoré sa skončili presne pred týždňom:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú nedeľu som sa nachádzal v Riu de Janeiro. Končila sa svätá omša a Svetové dni mládeže. Myslím si, že by sme sa mali všetci spoločne poďakovať Pánovi za veľký dar, ktorý znamenala táto udalosť pre Brazíliu, Latinskú Ameriku a pre celý svet. Bola to nová etapa na púti mladých naprieč kontinentmi s Kristovým krížom. Nesmieme nikdy zabudnúť, že Svetové dni mládeže nie sú ako „ohňostroj“, ako nejaké samoúčelné okamihy nadšenia; sú to etapy na dlhej púti, ktorá sa začala v roku 1985 vďaka iniciatíve pápeža Jána Pavla II. On zveril mladým kríž a povedal: choďte a ja pôjdem s vami! A tak sa aj stalo. Táto púť mladých pokračovala s pápežom Benediktom XVI. a vďaka Bohu som aj ja mohol zažiť takúto nádhernú púť v Brazílii. Vždy si pamätajme: mladí nenasledujú pápeža, nasledujú Ježiša Krista, nesúc jeho kríž. Pápež ich na tejto púti viery a nádeje vedie a sprevádza. Preto ďakujem všetkým mladým, ktorí sa na nej zúčastnili, a to aj za cenu obetí. Ďakujem Pánovi aj za ďalšie stretnutia s pastiermi a ľuďmi takej veľkej krajiny, akou je Brazília, ako aj s autoritami a dobrovoľníkmi. Nech Pán odmení všetkých tých, ktorí pracovali na tejto veľkej slávnosti viery.

Chcem rovnako zdôrazniť moje poďakovanie, moju veľkú vďaku Brazílčanom. Akí dobrí sú títo Brazílčania, tento národ s veľkým srdcom! Nezabudnem na ich vrelé prijatie, ich pozdravy, pohľady, na toľkú radosť. Je to veľkorysý ľud; prosím Pána, aby ich požehnal!

Chcel by som vás poprosiť, aby ste sa spolu so mnou modlili, aby mladí, ktorí sa zúčastnili na Svetových dňoch mládeže, mohli tlmočiť ďalej túto skúsenosť na ich každodennej púti, prostredníctvom svojich postojov; a aby ju mohli uplatňovať aj pri dôležitých životných voľbách, odpovedajúc na Pánovo osobné pozvanie. V liturgii dnes zaznieva Kazateľovo provokujúce zvolanie: «Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť» (Kaz 1, 2). Mladí sú obzvlášť citliví na prázdnotu zmyslu života a hodnôt, ktorá ich často obklopuje. A žiaľ, platia aj jej následky. Naopak, stretnutie so živým Ježišom, v jeho veľkej rodine, ktorou je Cirkev, napĺňa srdce radosťou, pretože ho napĺňa pravým životom, dobrom tak hlbokým, že sa neminie a nezhnije: videli sme to na tvárach mladých v Riu.

Táto skúsenosť však musí čeliť každodennej márnosti, jedu prázdnoty, ktorý sa vkráda do našej spoločnosti založenej na zisku a vlastníctve, ktorá omamuje mladých konzumizmom. Evanjelium tejto nedele nám pripomína práve absurditu založiť si svoje šťastie na majetku. Bohatý hovorí sám sebe: «Duša moja, máš veľké zásoby… odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj! Ale Boh mu povedal: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude? » (por. Lk 12, 19-20).

Drahí bratia a sestry, skutočné bohatstvo je Božia láska, o ktorú sa delíme s bratmi. Tá láska, ktorá pochádza od Boha, a ktorá nám umožňuje deliť sa o ňu medzi sebou a pomáhať si navzájom. Kto také niečo zažije, nemá strach pred smrťou a získa pokoj srdca. Zverme tento náš zámer, zámer prijať Božiu lásku a deliť sa o ňu s bratmi, príhovoru Panny Márie.

Tweet pápeža Františka o svetle viery

„Svetlo viery osvecuje všetky naše vzťahy a pomáha nám prežívať ich v zjednotení s Kristovou láskou, aby sme ich žili tak ako On.“ (Tweet pápeža Františka z 5. augusta 2013)

Muslimům na celém světě

Vatikán. Je mi potěšením, že se na vás mohu obrátit s pozdravem u příležitosti svátku Íd al-Fitr, který uzavírá měsíc ramadán, zasvěcený zejména půstu, modlitbě a dobročinnosti.

Je již tradicí, že vám při této příležitosti Papežská rada pro mezináboženský dialog zasílá blahopřejné poselství, které doprovází téma nabídnuté ke společnému zamyšlení. V tomto prvním roce mého pontifikátu jsem se rozhodl napsat toto tradiční poselství sám a zaslat je vám, drazí přátelé, jako výraz své úcty a přátelství vůči všem muslimům, obzvláště k vedoucím náboženským představitelům.

Jak všichni víte, když mě kardinálové zvolili za římského biskupa a všeobecného pastýře katolické církve, zvolil jsem si jméno František, podle známého světce, který hluboce miloval Boha a každého člověka natolik, že ho nazývali „bratrem všech“. S láskou pomáhal a sloužil potřebným, nemocným a chudým; dokonce se velmi staral o stvoření.

Uvědomuji si, že v této době je pro muslimy zvláště důležitý rozměr rodiny a společnosti, a stojí za to si povšimnout, že v každé z těchto oblastí jsou jisté paralely s vírou a životem křesťanů.

Tento rok bych se chtěl s vámi a se všemi, kdo budou toto poselství číst, zamyslet nad tématem, které se týká muslimů i křesťanů, jímž je podpora vzájemné úcty prostřednictvím výchovy.

Letošní téma zamýšlí podtrhnout důležitost takové výchovy, která pomáhá společnému porozumění na základě vzájemné úcty. „Úcta“ znamená zdvořilý postoj vůči osobám, kterých si vážíme. „Vzájemný“ znamená, že se nejedná o jednosměrný proces, ale že závisí na obou stranách.

To, k čemu jsme povoláni, abychom ctili u každého člověka, je především jeho život, jeho tělesná celistvost, jeho důstojnost a práva, která z této důstojnosti vyplývají, jeho dobrá pověst, jeho osobní vlastnictví, jeho národní a kulturní identita, jeho smýšlení a jeho politická rozhodnutí. Jsme tedy povolání, abychom smýšleli, hovořili a psali o druhém uctivým způsobem, nejen v jeho přítomnosti, ale vždy a kdekoliv, a vyhýbali se nespravedlivé kritice a pomluvám. V dosažení tohoto cíle mají svou roli rodina, škola, výuka náboženství a každý typ sdělovacích prostředků.

Při vzájemné úctě v mezináboženských vztazích, a zejména ve vztazích mezi křesťany a muslimy, jsme povolání, abychom respektovali náboženské vyznání druhého, jeho nauku, symboly a hodnoty. Zvláštní úcta patří vedoucím náboženským představitelům a posvátným místům. Útoky na jedny nebo na druhé způsobují mnoho bolesti.

Je jasné, že při projevování úcty k náboženskému vyznání druhých a při blahopřejných projevech u příležitosti náboženského svátku se jednoduše snažíme sdílet radost, aniž bychom zmiňovali obsah jejich náboženského přesvědčení.

Co se týká výchovy muslimské a křesťanské mládeže, je třeba, abychom naše mladé formovali k tomu, aby se vyjadřovali uctivě o ostatních náboženstvích a jejich vyznavačích. Je třeba zabránit tomu, aby se zesměšňovalo a očerňovalo jejich přesvědčení a způsob života.

Všichni víme, že vzájemná úcta je základem pro každý mezilidský vztah, zejména mezi osobami, které vyznávají nějaké náboženství. Takto může růst přátelství, které bude upřímné a dlouhodobé.

Když jsem 22. března 2013 přijal diplomatický sbor akreditovaný u Svatého stolce, řekl jsem: „Není možné žít ve skutečném svazku s Bohem, a přitom ignorovat druhé. Z tohoto důvodu je důležité posílit dialog mezi různými náboženstvími – myslím především na dialog s islámem. Velmi jsem ocenil přítomnost občanských a náboženských představitelů muslimského světa na zahajovací mši pontifikátu.“ Těmito slovy jsem chtěl opět zdůraznit, jak je velmi důležitý dialog a spolupráce mezi věřícími, zvláště křesťany a muslimy, a že je potřeba je posílit.

S těmito pocity obnovuji svou naději, že všichni křesťané a muslimové mohou být skutečnými podporovateli vzájemné úcty a vzájemného přátelství, zejména v oblasti výchovy.

Na závěr vyjadřuji přání toho nejlepšího a modlím se za to, aby vaše životy sloužily k oslavě Nejvyššího a působily radost těm, kde jsou kolem vás.

Vše nejlepší vám všem.

Z Vatikánu, 10. července 2013

František

31. júla

Príhovor pápeža Františka spolubratom zo Spoločnosti Ježišovej

Plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri slávnosti Svätého Ignáca z Loyoly 31. júla 2013 v Ríme v jezuitskom kostole Chiesa del Gesù:

„Pri tejto eucharistii, ktorou oslavujeme nášho Otca Ignáca z Loyoly, by som chcel vo svetle čítaní, ktoré sme počuli (pozn.: Dt 30,15-20; Ž 118, Flp 3,8-14; Lk 9,18-26), ponúknuť tri jednoduché myšlienky zhrnuté do troch vyjadrení: dať do stredu Krista a Cirkev; dovoliť mu zmocniť sa nás, aby sme slúžili; cítiť zahanbenie za naše limity a hriechy, aby sme boli pokorní pred ním a pred bratmi.

1. Náš jezuitský znak tvorí monogram, iniciálky „Iesus Hominum Salvator“ (IHS). Každý z nás mi môže povedať: to vieme veľmi dobre! No tento znak nám neustále pripomína skutočnosť, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť: ústredné miesto Krista pre každého z nás a pre celú Spoločnosť, ktorú si sv. Ignac želal priamo nazvať „Ježišovou“, aby stanovil vzťažný bod. Okrem toho aj v úvode Duchovných cvičení nás stavia pred nášho Pána Ježiša Krista, nášho Stvoriteľa a Spasiteľa (por. DC 5). A toto vedie nás jezuitov a celú Spoločnosť k tomu, aby sme sa nesústreďovali na seba, aby sme mali pred sebou „Krista, ktorý je vždy väčší“, „Deus semper maior“, „intimior intimo meo“, ktorý nás neustále vedie von z nás samých, vedie nás k istej kenóze, k tomu, aby sme sa „oslobodili od sebalásky, od vlastnej vôle a vlastného záujmu“ (DC 189). Pre nás, pre všetkých, je tu otázka, ktorá nie je samozrejmá: Je Kristus stredom môjho života? Kladiem naozaj Krista do centra môjho života? Pretože vždy je tu pokušenie myslieť si, že v strede sme my. A keď jezuita dá do stredu seba a nie Krista, dopúšťa sa pochybenia. V prvom čítaní Mojžiš s nástojčivosťou opakuje ľudu, aby miloval Pána, kráčal po jeho cestách, „pretože on je tvoj život“ (por. Dt 30,16.20). Kristus je náš život! Centralite Krista zodpovedá aj centralita Cirkvi: sú to dve ohniská, ktoré nemožno oddeliť. Nemôžem nasledovať Krista, ak nie v Cirkvi a

s Cirkvou. E tiež v tomto prípade my jezuiti a celá Spoločnosť nie sme v centre, sme takpovediac „vysunutí“, sme v službe Krista a Cirkvi, Nevesty Krista, nášho Pána, ktorou je naša svätá hierarchická Matka Cirkev (por. DC 353).

Byť mužmi zakorenenými v Cirkvi ako v základe: tak to chce Ježiš. Nemôžu jestvovať paralelné alebo izolované cesty. Áno, cesty skúmania, kreatívne cesty, áno, toto je dôležité: ísť smerom k perifériám, ktorých je množstvo. Je kvôli tomu potrebná kreativita, no vždy v spoločenstve, v Cirkvi, s touto príslušnosťou, ktorá nám dáva odvahu kráčať vpred. Slúžiť Kristovi znamená milovať túto konkrétnu Cirkev, slúžiť jej s veľkodušnosťou a duchom poslušnosti.

2. Akou cestou dospejeme k prežívaniu tejto dvojitej centrality? Pozrime na skúsenosť sv. Pavla, ktorá je aj skúsenosťou sv. Ignáca. V druhom čítaní, ktoré sme si vypočuli, apoštol píše: usilovne bežím, aby som sa zmocnil Kristovej dokonalosti, „ako sa aj Ježiš Kristus zmocnil mňa“ (por. Flp 3,12). U Pavla sa to udialo na ceste do Damasku, u Ignáca v jeho dome v Loyole. No základný bod je spoločný: nechať sa ovládnuť Kristom. Hľadám Ježiša, slúžim Ježišovi, pretože on ma už prv hľadal, pretože on sa ma zmocnil: toto je ťažiskom našej skúsenosti. On je vždy prvý. V španielčine je jedno veľmi výstižné slovo, ktoré to dobre vysvetľuje. “El nos primerea” - má voči nám prím. On je vždy prvý. Keď my dorážame na miesto, on tam už dorazil a čaká nás.

A tu chcem poukázať na meditáciu o Kráľovstve v Druhom týždni. Kristus, náš Pán, Kráľ večnosti, volá každého z nás hovoriac: „Kto chce ísť so mnou, musí sa so mnou namáhať, aby nasledujúc ma v námahe, nasledoval ma aj v sláve“ (DC 95). Buďme v moci Krista, aby sme tomuto Kráľovi obetovali celú našu osobu a celú našu námahu (por. DC 96), povedzme Pánovi, že chceme konať všetko pre jeho väčšiu službu a oslavu, pripodobňovať sa mu aj v znášaní krívd, potupy a chudoby (por. DC 98). A myslím v tejto chvíli na nášho brata v Sýrii. Dovoliť Kristovi, aby sa nás zmocnil, znamená byť stále upriamení k tomu, čo je predo mnou, k cieľu, ktorý je v Kristovi (por. Flp 3,14) a úprimne si klásť otázku: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo musím urobiť pre Krista?“ (por. DC 53).

3. A dostávam sa k poslednému bodu. V evanjeliu nám Ježiš hovorí: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho... Kto sa bude hanbiť za mňa”… atď. (Lk 9, 24.26) Zahanbenie jezuitu. To, k čomu nás Ježiš vyzýva je, aby sme sa nikdy nehanbili za neho, ale vždy ho nasledovali s úplnou oddanosťou, spoliehajúc sa na neho a zverujúc sa mu. No hľadiac na Ježiša, ako nás to učí sv. Ignác v Prvom týždni, predovšetkým hľadiac na Krista ukrižovaného, zmocňuje sa nás ten hlboko ľudský a ušľachtilý pocit, ktorým je zahanbenie, že nie sme na patričnej výške; pri pohľade na Kristovu múdrosť a na našu nevedomosť, na jeho všemohúcnosť a našu slabosť, na jeho spravodlivosť a našu nespravodlivosť, na jeho dobrotu a našu zlobu (por. DC 59). Prosme si o milosť zahanbenia. O zahanbenie, ktoré vychádza zo stáleho zakusovania jeho milosrdenstva pri rozhovore s ním, o zahanbenie, ktoré nás núti červenať sa pred Ježišom Kristom, o zahanbenie, ktoré nás privádza do súladu so srdcom Krista, ktorý sa „pre mňa“ urobil hriechom. O zahanbenie, ktoré vracia pokoj nášmu uslzenému srdcu a sprevádza nás pri každodennom nasledovaní „môjho Pána“.

A toto nás, ako jednotlivcov i ako Spoločnosť, stále vedie k pokore, aby sme žili túto veľkú cnosť. Pokoru, ktorá nás každodenne vedie k vedomiu, že to nie sme my, kto buduje Božie kráľovstvo, ale je to vždy Pánova milosť, ktorá koná v nás. Pokoru, ktorá nás pobáda, aby sme všetko, čo je v nás dali do služby nie sebe samým alebo našim ideám, ale do služby Krista a Cirkvi, ako nádoby z hliny, krehké, neprimerané, nedostatočné, no v ktorých je nesmierny poklad, ktorý nesieme a ktorý komunikujeme (por. 2 Kor 4,7).

Vždy som rád premýšľal nad zachádzaním jezuitu za obzor, keď jezuita končí svoj život, keď zachádza za obzor. A vybavujú sa mi vždy dve ikony tohto zapadania za obzor: jedna klasická, ikona sv. Františka Xaverského, hľadiaceho smerom k Číne. Výtvarné umenie toľkokrát vykreslilo tento jeho západ za obzor, toto Xavérovo finále. Aj literatúra, v krásnom diele Pemána. Na konci, bez ničoho, no pred Pánom; dobre mi padne nad tým premýšľať. Ďalším západom, ďalšou ikonou, ktorá mi prichádza na myseľ ako príklad, je obraz pátra Arrupeho pri poslednom rozhovore v utečeneckom tábore, keď nám povedal – ako to sám vravieval – „toto hovorím, akoby to bola moja labutia pieseň: modlite sa“. Modlitba, zjednotenie s Ježišom. A potom, ako toto povedal, sadol do lietadla a do Ríma prišiel už s mozgovou príhodou, ktorou sa začalo jeho zapadanie za obzor, také dlhé a také príkladné. Dva západy, dve ikony, na ktoré nám všetkým dobre padne hľadieť a k obom z nich sa vracať. A vyprosovať si milosť, aby naše zapadanie bolo ako to ich.

Drahí bratia, obráťme sa na Našu Pani, ona, ktorá nosila Krista vo svojom lone a sprevádzala prvé kroky Cirkvi, nech nám pomáha dávať vždy do stredu nášho života a našej služby Krista a jeho Cirkev. Ona, ktorá bola prvou a najdokonalejšou učeníčkou svojho Syna, nech nám pomôže nechať sa ovládnuť Kristom, aby sme ho nasledovali a slúžili mu v každej situácii. Ona, ktorá s najhlbšou pokorou odpovedala na anjelovo zvestovanie. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), nech nám dá zakúsiť zahanbenie pre našu neprimeranosť vzhľadom na poklad, ktorý nám bol zverený, aby sme žili v pokore pred Bohom. Nech naše putovanie sprevádza otcovský príhovor sv. Ignáca a všetkých svätých jezuitov, ktorí nás neprestajne učia všetko konať s pokorou, ad maiorem Dei gloriam.“

Na záver slávnosti sa Svätý Otec a spolu s ním všetci prítomní jezuiti pomodlili pred hrobom sv. Ignáca túto modlitbu:

Večný Tvorca všetkých vecí,

ktorý si inšpiroval sv. Ignáca

a prvých spoločníkov

slúžiť jedine Pánovi

a jeho neveste Cirkvi

v dispozícii Rímskemu pápežovi,

pod zástavou kríža.

Udeľ Spoločnosti tvojho Syna

silu Ducha svätosti,

aby pri zameraní len na tvoju väčšiu slávu

uskutočnila svoje povolanie

a obnovila svoje obetovanie:

Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu,

moju pamäť, môj rozum

a celú moju vôľu,

všetko čo mám a čo vlastním;

ty si mi to dal,

tebe, Pane, to vraciam;

všetko je to tvoje,

nakladaj s tým všetkým podľa svojej vole:

daj mi len tvoju lásku a tvoju milosť,

to mi stačí.

Pápež František sa potom odobral do kaplnky s milostivým obrazom Santa Maria della Strada, kde sa v tichu modlil. Rovnako sa pomodlil aj pred relikviou sv. Františka Xaverského a na mieste pochovania P. Pedra Arrupeho SJ.

21. júla

Výzva, ktorá čaká na mladých v Riu

V nedeľu 21. júla po poludňajšej modlitbe Anjel Pána na Námestí Svätého Petra Svätý Otec opäť požiadal veriacich, aby jeho cestu o Brazílie sprevádzali modlitbami. Osobitne upozornil na mladých, ktorí sú protagonistami tohto „Týždňa mládeže“, ako nazval podujatie v Riu de Janeiro. „Všetci, ktorí prichádzajú do Ria, chcú počuť Ježišov hlas, počúvať Ježiša“, povedal František, a ďalej naznačil výzvu, ktorá čaká na účastníkov Svetových dní mládeže: „Aj vy, ktorí ste tu na námestí, položte Pánovi tú istú otázku: «Pane, čo mám robiť so svojím životom? Ktorá cesta je pre mňa?»“

Pápež na svoju prvú zahraničnú apoštolskú cestu odletí z rímskeho letiska Fiumicino v pondelok 22. júla o 8.45.

František: „Bez modlitby riskujeme, že budeme slúžiť sebe, a nie Bohu“

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 21. júla 2013 vo Vatikáne:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Aj túto nedeľu pokračuje čítanie z desiatej kapitoly evanjelistu Lukáša. Dnešný úryvok je o Márii a Marte. Kto sú tieto ženy? Marta a Mária, sestry Lazára, sú príbuzné a verné učeníčky Pána, ktoré bývali v Betánii. Sv. Lukáš ich opisuje týmto spôsobom: Mária pri Ježišových nohách „počúvala jeho slovo“, zatiaľ čo Marta mala plno práce s obsluhou (por. Lk 10,39-40). Obe ponúkajú pohostinnosť Pánovi, ktorý sa u nich zastavil, no robia to odlišným spôsobom. Mária si sadá k Ježišovým nohám a počúva, Marta sa však necháva pohltiť vecami, ktoré treba pripraviť, a je tak zaneprázdnená, že sa na Ježiša obracia slovami: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ (v. 40). A Ježiš jej odpovedá láskavým napomenutím: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“ (v. 41).

Čo chce povedať Ježiš? Ktorá je to tá jediná vec, ktorú potrebujeme? Predovšetkým je potrebné rozumieť, že tu nejde o protiklad medzi dvoma postojmi, načúvaním Pánovho slova, kontempláciou, a konkrétnou službou blížnemu. Nie sú to dva protikladné postoje, ale naopak, oba predstavujú zásadne dôležité aspekty nášho života. Neslobodno ich od seba oddeliť, ale ich treba žiť v hlbokej jednote a súzvuku. No prečo sa Marte dostáva napomenutie, hoc i láskavou formou? Pretože považovala za zásadne dôležité len to, čomu sa venovala, bola teda príliš pohltená a ustarostená tým, čo všetko treba „robiť“. U kresťana skutky služby lásky nie sú nikdy odtrhnuté od zdroja každej našej činnosti, čiže od načúvania Pánovmu slovu, spočívania, tak ako Mária, pri Ježišových nohách, v postoji učeníka. Pre toto dostala Marta napomenutie.

Drahí bratia a sestry, nech sú modlitba a činnosť aj v našom kresťanskom živote hlboko zjednotené. Taká modlitba, ktorá nevedie ku konkrétnemu činu pre brata, chudobného, chorého a núdzneho, pre brata v ťažkostiach, je modlitbou neplodnou a neúplnou. No súčasne, keď v cirkevnej službe venujeme pozornosť iba činnosti, na väčšiu váhu dávame veci, funkcie, štruktúry, a zabúdame na ústredné postavenie Krista, nevyhradíme sa čas pre dialóg s ním v modlitbe, riskujeme, že budeme slúžiť sebe samým, a nie Bohu, prítomnému v núdznom bratovi. Sv. Benedikt zhrnul štýl života, ku ktorému usmerňoval svojich mníchov, do dvoch slov: „Ora et labora“ - Modli sa a pracuj. Práve z kontemplácie, zo silného priateľského vzťahu s Pánom, rodí sa v nás schopnosť žiť a prinášať druhým Božiu lásku, jeho milosrdenstvo, jeho nehu. A aj naša práca pre bratov v núdzi, naša služba lásky v dielach milosrdenstva, nás privádza k Pánovi, pretože v núdznom bratovi a sestre hľadíme priamo na Pána. Prosme Pannu Máriu, Matku načúvania a služby, aby nás naučila meditovať v našom srdci slovo jej Syna, modliť sa s vernosťou, aby sme sa stávali stále pozornejšími konkrétne voči potrebám bratov.

19. júl

O brazilském cyklistovi, který toužil pozdravit papeže

Vatikán. Neobvyklá audience se včera odehrála v papežském apartmá Domu sv. Marty, informuje dnešní vydání listu Avvenire a další italské zdroje. Svatý otec přijal brazilského mladíka jménem Leandro Martins, který zprávu o setkání s papežem Františkem rovněž uvádí na svém blogu Leandro by bike. Třicetiletý brazilský cyklista již devět týdnů putuje Evropou a urazil více než tři tisíce kilometrů. Má v plánu ještě dvojnásobnou trasu, která by jej přes Řecko a Izrael zavedla dále do Asie. Vyjel z Amsterdamu, projel Německem, Českou republikou, Rakouskem a Slovinskem, až dorazil do Říma. A zde se díky své vytrvalosti setkal s Petrovým nástupcem.

Rodák z oblasti Río Grande do Sul, tedy jihobrazilského státu na hranicích s Argentinou, papeži zaslal celkem patnáct dopisů. Poslední z nich vhodil do schránky ještě zcela nedávno – po přejezdu italských hranic. Adresoval je mons. Alfredovi Xuerebovi, tedy jednomu z osobních sekretářů Svatého otce. Obsah Martinsových listů byl stále stejný: „Nejsem katolík“, svěřuje se mladý Brazilec a píše: „Velmi mne proto překvapilo, že na Petrův stolec byl zvolen člověk natolik prostý a zároveň vlídný, který se zajímá o sociální otázky“. Leonard Martins dále líčil svou cyklistickou trasu a zejména pokaždé žádal o možnost papeže Františka osobně poznat. Brazilcovy dopisy neskončily v pověstném koši, nýbrž v rukou Svatého otce. Papež František reagoval kladně a prostřednictvím svého sekretáře Martinse pozval na včerejší ranní mši svatou.

Brazilský cyklista úspěšně překonal také kontroly švýcarské gardy a vatikánské stráže a mohl svůj bicykl zaparkovat přímo před vstupem do Domu sv. Marty. V tamní kapli se pak spolu s dalšími patnácti hosty účastnil vůbec poprvé v životě eucharistické slavnosti. „Po mši svaté se stalo to, co jsem považoval za nemyslitelné“, svěřuje se Leandro Martins na svém blogu. „Papež František mne objal. Zná Porto Alegre, odkud pocházím, a má příbuzné také blízko Pelotas.“ Svatý otec chtěl vidět mladíkovo kolo a zasmál se Leandrovým slovům o jeho bláznivé cestě. „Život je vůbec bláznivý“, opáčil prý papež a v samém závěru pak podepsal brazilskou státní vlajku dobrodružného cyklisty jednoduchými slovy: „Kéž tě Bůh provází. František.“

Pápež František poprosil Benedikta XVI. o sprevádzanie počas cesty do Brazílie

Pápež František navštívil dnes 19. júla – už ani nie tri dni pred svojou prvou apoštolskou cestou – emeritného pápeža Benedikta XVI., aby ho požiadal o duchovnú podporu a sprevádzanie počas najbližších dní. Poprosil ho o modlitby za jeho cestu do Brazílie a za mladých ľudí, ktorí prídu na Svetové dni mládeže do Ria de Janeiro, vyhlásené ešte Benediktom XVI. Svojmu predchodcovi priniesol brožúru s programom cesty, aby sa na nej mohol aspoň duchovne zúčastniť a – ak uzná za vhodné – sledovať prenosy z rôznych stretnutí. Podaroval mu tiež pamätnú medailu pripravenú pri príležitosti apoštolskej cesty do Brazílie. Benedikt XVI. ubezpečil pápeža Františka o modlitbe, zaspomínal na intenzívne zážitky z minulých svetových stretnutí s mladými v Kolíne nad Rýnom, Sydney a Madride. Dnešné stretnutie emeritného a súčasného pápeža sa začalo krátko po 16. hod. chvíľou modlitby v kaplnke bývalého kláštora Mater Ecclesiae a pokračovalo priateľským rozhovorom, ktorý trval asi pol hodiny.

18. júl

Pápež adresoval katolíkom na Britskom súostroví výzvu na ochranu života

Pápež František vyzýva katolíkov Írska, Škótska, Anglicka a Walesu na ochranu života od počatia po prirodzenú smrť. V posolstve k „Dňu za život“ Svätý Otec zdôrazňuje „nevyčísliteľnú hodnotu ľudského života“, keď píše: „Aj tí najslabší a najzraniteľnejší, chorí, starí, nenarodené deti a chudobní sú majstrovské diela Božieho stvorenia, utvorené na jeho obraz, určené nato, aby žili večne a zasluhujú si najvyššiu úctu a rešpekt.“ Pápež uisťuje o svojej modlitbe na tento úmysel a vyslovuje prianie, aby sa ľudskému životu vždy venovala náležitá ochrana a pozornosť.

Deň za ochranu života sa na Britskom súostroví slávi každý rok, hoci v rôznych termínoch. Tohtoročná téma „Chráň svoj život, stojí to za to!“ – je prevzatá z homílie kardinála Bergoglia z roku 2005. Predniesol ju pri svätej omši v deň spomienky na patróna tehotných žien sv. Rajmunda Nonnata. Ide o španielskeho mnícha a neskôr kardinála z trinásteho storočia, ktorého latinské prímenie Nonnatus znamená nenarodený. Dostal ho preto, lebo jeho matka zomrela prv, ako sa mohol narodiť a on bol podľa tradície vybraný z jej mŕtveho tela.

Organizátori a účastníci Dňa za život tohto roku sústreďujú pozornosť na nenarodené deti a ich matky, na staršie osoby a osoby so samovražednými úmyslami a na ich rodiny. Cieľom iniciatívy je – ako vysvetľuje nóta Konferencie biskupov Anglicka a Walesu (CBCEW) a Konferencia biskupov Írska (ICBC) – „podnecovať atmosféru súcitu a starostlivosti, ktorá podporuje život aj v tých najťažších momentoch a osobných situáciách“, pretože ako povedal vtedajší arcibiskup Buenos Aires, „všetci sa musia starať o život s nehou a ľudskou vrúcnosťou“.

Výzva pápeža Františka je o to naliehavejšia, že Írsky parlament prijal 11. júla tohto roku zákon povoľujúci interrupciu v prípade, keď tehotenstvo ohrozuje život matky. Cirkev v Írsku prijala toto rozhodnutie s rozhorčením nielen kvôli výsledku hlasovania, ale skôr kvôli jeho priebehu. Členovia parlamentu nesmeli hlasovať podľa vlastného svedomia, ale v duchu straníckej disciplíny podľa nariadenia premiéra Kennyho. Írsky biskup Brendan Leahy komentoval udalosti minulého týždňa takto: „Našou hlavnou starosťou je obrana života a v tom sa nič nezmenilo. Pre mňa sú veľmi dôležité slová pápeža Františka, ktorý kedysi povedal: ‚Obrana života je vec jednoduchá a veľká. Nedajte sa znechutiť, keď sa situácia zhoršuje. Pokračujte ďalej! ‘Tie slová nám ukazujú cestu. Máme chrániť život. To musí byť naša priorita. Inou vecou je interpretácia nového zákona. Nevieme, ako bude interpretovaný. Okrem toho mnoho politikov poukazuje na to, že je v rozpore s Írskou ústavou. Všetci sú zvedaví, čo z toho vzíde.“

František v tweete: „S vierou sa treba podeliť“

„V tomto Roku viery pamätajme, že viera nie je naším súkromným vlastníctvom, ale treba sa s ňou podeliť. Každý kresťan je apoštolom.“ (Tweet Svätého Otca z 18. júla 2013)

14. júl

František v Castel Gandolfe: Napodobňovať milosrdenstvo Boha

V nedeľu 14. júla 2013 predpoludním pápež František navštívil Castel Gandolfo. Po privítaní miestnym biskupom Marcellom Semerarom a starostkou mesta Milviou Monachesiovou v Apoštolskom paláci pozdravil pracovníkov pápežského letného sídla a poďakoval im za službu, ktorú vykonávajú.

Pri tomto vôbec prvom stretnutí Františka s celým personálom, mu riaditeľ zariadenia Saverio Petrillo predstavil tamojších 55 zamestnancov, z ktorých polovica sú technici a druhú polovicu tvoria záhradníci, pracujúci na malej farme, dodávajúcej mlieko, vajcia, olej a zeleninu už od čias pápeža Pia XI. Pápež pozdravil a duchovne povzbudil aj ostatných obyvateľov mestečka, ktoré sa rozprestiera na pôsobivej vyvýšenine nad jazerom Albano. Pripomenul tiež svojich predchodcov, Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ktorí na tomto mieste zvykli trávievať letné mesiace.

Napoludnie sa Svätý Otec prihovoril pútnikom, ktorí zaplnili námestie pred Apoštolským palácom. Prihovoril sa im z bezprostrednej blízkosti, pred otvorenou bránou budovy.

Tu je jeho príhovor:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes prežívame naše nedeľné stretnutie tu v Castel Gandolfe. Pozdravujem všetkých obyvateľov tohto krásneho mestečka! Chcem vám poďakovať predovšetkým za vaše modlitby, a rovnako aj všetkým vám, pútnici, ktorí ste sem prišli v hojnom počte. Dnešné Evanjelium – sme v Lukášovej 10. kapitole – je povestné podobenstvo O milosrdnom Samaritánovi. Kto bol tento človek? Bol to nejaký muž, čo zostupoval z Jeruzalema k Jerichu po ceste, ktorá prechádza Judskou púšťou. Krátko predtým na tejto ceste istého človeka prepadli zbojníci, okradli ho, zbili a zanechali polomŕtveho. Pred Samaritánom tadiaľ prechádzajú kňaz a levita, čiže dve osoby oddané bohoslužbe v Pánovom chráme. Vidia chudáka, ale idú ďalej bez zastavenia. No Samaritán, keď uvidel toho človeka, „bolo mu ho ľúto“, hovorí Evanjelium (Lk 10,33). Mal s ním súcit! Pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial na ne trochu oleja a vína, potom si ho vyložil na svoje jazdné zviera, dopravil ho do hostinca a zaplatil mu pobyt. Skrátka, ujal sa ho: je to príklad lásky k blížnemu.

Prečo si však Ježiš volí Samaritána za hlavného aktéra tohto podobenstva? Pretože Samaritáni boli opovrhovaní Židmi pre odchylné náboženské tradície; Ježiš napriek tomu ukazuje, že srdce toho Samaritána je dobré a štedré, a že on na rozdiel od kňaza a levitu uskutočňuje v praxi vôľu Božiu, ktorá žiada milosrdenstvo a nie obety (por. Mk 12,33). Boh vždy chce toto: milosrdenstvo, nie všetkých odsudzovať, nie! Milosrdenstvo srdca, pretože on je milosrdný. On vie pochopiť naše biedy, naše ťažkosti, tiež aj naše hriechy. Dáva nám všetkým toto milosrdné srdce. A toto robí aj Samaritán: práve on napodobňuje milosrdenstvo Boha, milosrdenstvo voči tomu, kto je v núdzi.

Muž, ktorý naplno žil toto evanjelium o dobrom samaritánovi, je svätec, ktorého si dnes pripomíname: sv. Kamil de Lellis, zakladateľ Služobníkov chorých, patrón nemocných a zdravotníckych pracovníkov. Sv. Kamil zomrel 14. júla 1614: práve dnes sa otvára jeho štyristé jubileum, ktoré vyvrcholí o rok. Zdravím veľmi srdečne všetkých duchovných synov a dcéry sv. Kamila, ktorí žijú svoju charizmu dobročinnej lásky v každodennom kontakte s chorými. Buďte tak ako on dobrými samaritánmi! A tiež aj lekárom, zdravotníkom a tým, čo pracujú v nemocniciach a v domoch opatrovateľskej služby, želám, aby ste boli naplnení tým istým duchom. Zverme tento úmysel do orodovania Preblahoslavenej Panny Márie.

Ešte ďalší úmysel chcem zveriť Panne Márii, spoločne s vami všetkými. Modlime sa k nej spolu, už sú na dosah Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro. Vidieť tu toľko mladých vekom, no všetci ste mladí srdcom, nie? - Blahoželám! – Ja pocestujem o osem dní, ale mnohí mladí vyrazia do Brazílie aj skôr. Modlime sa teda za túto veľkú púť, ktorá sa začína, nech Naša Pani z Aparecidy, patrónka Brazílie, vedie kroky účastníkov a otvorí im srdcia, aby prijali poslanie, ktoré im dá Kristus. Prosme Pannu Máriu.“

František sa potom spolu s prítomnými pomodlil Anjel Pána a udelil im apoštolské požehnanie. Na záver pripojil ďalšie aktuálne výzvy a osobne sa pozdravil s najbližšie stojacimi veriacimi. Svätý Otec sa naobedoval spolu s miestnou komunitou jezuitov, pracovníkov Vatikánskeho observatória Specola Vaticana, a v popoludňajších hodinách sa vrátil do Vatikánu.

11. júl

Pápež František schválil nové právne predpisy pre Vatikán

Dnes bol publikovaný apoštolský list pápeža Františka vo forme Motu proprio, obsahujúci úpravu právnych predpisov Mestského štátu Vatikán a Svätej stolice. Od 1. septembra 2013 tak vo Vatikáne nadobudnú účinnosť nové úpravy Trestného zákonníka, Zákonníka pre trestné procesy a Všeobecné normy pre oblasť administratívnych sankcií. Jednotlivé zákony dnes zároveň schválila aj Pápežská komisia pre Štát Vatikánskeho mesta.

Dôležitou zložkou súčasnej reformy je rozšírenie medzinárodnej justičnej spolupráce v zmysle medzinárodných dohovorov. „V našej dobe“ – píše Svätý Otec v úvode Motu proprio – „je spoločné dobro čoraz viac ohrozované medzinárodnou a organizovanou trestnou činnosťou, zneužitím trhu a ekonomiky, ako aj terorizmom. Je preto nevyhnutné, aby medzinárodné spoločenstvo prijalo vhodné právne nástroje, ... napomáhajúce predchádzaniu trestnej činnosti a boju proti nej, podpore medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach“.

Nová právna úprava zavádza trestné paragrafy týkajúce sa zločinov proti ľudskosti, v duchu ustanovení štatútu Medzinárodného trestného súdu z roku 1998. Podrobne pokrýva aj kategóriu trestných činov proti deťom, ako obchodovanie s ľuďmi, prostitúcia, sexuálne násilie či prechovávanie detskej pornografie. Uplatňujú sa zásady spravodlivého procesu ako dodržanie primeranej lehoty či prezumpcia neviny, pričom boli posilnené bezpečnostné opatrenia, ktoré sú k dispozícii súdnym autoritám. Z hľadiska sankcií možno spomenúť, že v novej úprave trestného práva nefiguruje trest doživotia a bol nahradený odňatím slobody na 30 až 35 rokov.

Kapitola trestných činov v oblasti verejnej správy bola revidovaná v súvislosti s Dohovorom OSN o boji proti korupcii z roku 2003. Zákon vzťahujúci sa na administratívne sankcie má povahu všeobecných právnych predpisov. Bol tiež zavedený aj systém sankcií, vzťahujúci sa na právnické osoby, určujúci právnu zodpovednosť pre prípady trestnej činnosti páchanej ich orgánmi alebo zamestnancami. Stanovuje sa priama zodpovednosť so sankciami zákazu výkonu činnosti a pokuty. Stanovujú sa napríklad konkrétne sankcie za porušenie úradného tajomstva.

Niektoré zákony majú pomerne široký rozsah vzhľadom na aktualizáciu početných medzinárodných dohovorov, ako sú Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989 a jeho opčné protokoly z roku 2000, Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu z roku 1984, Medzinárodný dohovor z roku 1965 o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie či Ženevské dohovory z roku 1949 proti vojnovým zločinom.

Zavedenie súčasných zmien v oblasti trestného práva pápežom Františkom je ďalším pokračovaním úsilia Svätej stolice v nadväznosti na opatrenia prijaté v roku 2010 počas pontifikátu Benedikta XVI. Ako uvádza komuniké Vatikánskeho tlačového strediska, tieto normatívne zásahy sú zamerané na zabezpečenie systematickejšieho a kompletnejšieho regulačného systému Vatikánu.

6. júl

Pápež František o celoživotnej voľbe života s Kristom

Seminaristom, kňazom, rehoľníkom a rehoľným sestrám by nemala chýbať radosť, priateľstvo a bratstvo, ako aj pastoračné otcovstvo a materstvo. Povedal to pápež František počas stretnutia s tými, ktorí sú na ceste povolania, v sobotu 6. júla v Aule Pavla VI. Rím navštívili pri príležitosti Dňa seminaristov, novicov, noviciek, stretnutia, ktoré bolo zorganizované pri príležitosti Roku viery. Začalo sa vo štvrtok 4. júla a vyvrcholilo nedeľnou svätou omšou v Bazilike sv. Petra, ktorej predsedal Svätý Otec. Sobotné stretnutie s pápežom bolo plné emócií, nadšenia, ale predovšetkým úprimnosti, s akou Svätý Otec hovoril prítomným o ich poslaní, ale aj o vlastných skúsenostiach. Nechýbal však ani humor vlastný pápežovi Františkovi.

Svätý Otec sa v úvode stretnutia poďakoval Mons. Fisichellovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, za jeho činnosť, a to osobitne počas Roku viery. Hneď potom hovoril o živote s Kristom na celý život, o túžbe odovzdať sa mu nielen na určitú dobu, ale navždy.

„Teraz tlieskate, oslavujete, pretože je tu čas svadby... Ale keď sa medové týždne skončia, čo sa stane? Počul som jedného seminaristu, bol to dobrý seminarista, ktorý povedal, že chce slúžiť Kristovi, ale len na desať rokov a potom pouvažuje nad začatím iného života... Toto je nebezpečné! Počúvajte ma však dobre: všetci my, aj my starší, aj my, sme pod tlakom tejto kultúry provizória. Je to nebezpečné, pretože nikto nevsadí svoj život jedinýkrát a navždy.. Budem ženatý len dovtedy, kým potrvá láska; stanem sa sestrou len na «kratučkú chvíľu», «krátky čas» a potom uvidím. Stanem sa seminaristom, aby som sa potom stal kňazom, ale neviem, ako to celé dopadne. Toto nemá nič spoločné s Ježišom! Nevyčítam to vám, vyčítam to tejto kultúre provizória, ktorá bije nás všetkých, pretože nám nerobí dobre: pretože dnes je definitívna voľba veľmi ťažká.“

Kým v minulosti bola definitívna voľba pre manželský život či pre zasvätený alebo kňazský život podporovaná, dnes sa všetci stávame obeťami kultúry provizória, akejsi kultúry dočasnej voľby. Pápež hovorí o nasledovnom riešení:

„Musíme sa naučiť zatvoriť bránu našej cely v nás samých zvnútra! A ak si nie som istá, ak si nie som istý, pouvažujem, nechám si na to čas, a keď sa už cítim istý, v Ježišovi, pochopím, pretože bez Ježiša si nie je istý nikto. Keď cítim istotu, zatvorím bránu.“

Všade tam, kde sú zasvätení, seminaristi, rehoľné sestry a rehoľníci, ako aj mladí, by podľa pápeža Františka mala byť radosť: „radosť zo sviežosti“; „radosť z nasledovania Ježiša“; „radosť, ktorú nám dáva Duch Svätý“. Ďalej sa však pýta: Odkiaľ sa rodí radosť? Odkiaľ pramení?

„Niektorí povedia: radosť sa rodí z vecí, ktoré vlastníme. A tak sa snažíme o posledný model smartfónu, najrýchlejší skúter, auto, ktoré vynikne... Ale ja vám hovorím, naozaj je mi zle, keď vidím kňaza alebo sestru s najnovším modelom auta: to sa predsa nesmie! Nesmie! Teraz možno uvažujete takto: «Teda, Otče, musíme chodiť na bicykli?» Bicykel je v poriadku. Verím, že aj auto je potrebné, pretože je nevyhnutné popri mnohej práci a tiež pre premiestnenie sa... ale vyberte si skromnejšie auto! Ak sa ti páči to pekné, pomysli si na to, koľko detí zomiera hladom. Iba na toto!“

Svätý Otec Ďalej upozorňuje, že radosť sa nerodí ani zo samotných pocitov:

„Niektorí hovoria, že pochádza z najextrémnejších zážitkov, aby sme pocítili chvenie najsilnejších pocitov: mladým sa páči ísť až na hranu noža, skutočne sa im to páči! Iní majú radosť z najmodernejšieho oblečenia, zo zábavy v najobľúbenejších lokáloch – ale tým nechcem povedať, že rehoľné sestry navštevujú tieto miesta, hovorím o mladých vo všeobecnosti. Iní majú radosť z úspechu u dievčat alebo u chlapcov, striedajúc jednu za druhou alebo jedného za druhým. Táto neistota lásky, ktorá láskou určite nie je, je len akousi láskou na skúšku. A mohli by sme takto pokračovať... Aj vy prichádzate do kontaktu s touto realitou, ktorú nemôžete ignorovať. (...) Skutočná radosť nepochádza z vecí, z vlastníctva, nie! Rodí sa zo stretnutia, zo vzťahu s inými. Rodí sa z pocitu, že sme prijatí, pochopení, milovaní a z prijatia, pochopenia a lásky; (...) radosť sa rodí zo štedrosti stretnutia.“

Boh nám umožňuje pochopiť, že sme pre neho dôležití. Nejde len nevyhnutne o slová. „Keď vás Boh volá, hovorí: «Si pre mňa dôležitý, mám ťa rád, spolieham sa na teba.»,“ dodáva pápež František. Práve z tohto pozvania, z toho momentu, keď sa na mňa Ježiš pozrie, sa rodí radosť. „Pochopiť to a cítiť to, je tajomstvom našej radosti. Cítiť sa milovaní Bohom, cítiť, že pre neho nie sme číslami, ale ľuďmi; a cítiť, že on nás volá.“ - Stať sa kňazom, rehoľníkom či rehoľníčkou podľa Svätého Otca ale nie je primárne našou voľbou:

„Neverím seminaristovi, nováčikovi, ktorý hovorí: «Vybral som si túto cestu.» Nepáči sa mi to! Nie je to v poriadku! Naopak, ide o odpoveď na volanie, ktoré nás volá k láske. Cítim niečo vo vnútri, čo ma znepokojuje, a odpovedám „áno“. Pán nám v modlitbe dáva pociťovať túto lásku, ale tiež prostredníctvom mnohých znamení, ktoré môžeme čítať v našom živote, prostredníctvom mnohých ľudí, ktorých nám kladie do cesty. Radosť zo stretnutia s Ním a z jeho volania nevedie k tomu, aby sme sa zatvorili, ale aby sme sa otvorili: vedie k službe v Cirkvi. Svätý Tomáš hovoril «bonum est diffusivum sui» - nie je to príliš ťažká latinčina! – Dobro má vlastnosť šíriť sa. Rovnako aj radosť sa šíri. Nebojte sa ukázať radosť z toho, že ste odpovedali na volanie Pána, na jeho voľbu lásky a svedectva o jeho evanjeliu v službe Cirkvi. Radosť, tá skutočná, je nákazlivá; infikuje... umožňuje kráčať vpred. A však naopak, ak sa stretneš so seminaristom, ktorý je príliš vážny, príliš smutný, alebo s takou novickou, pomyslíš si: niečo nie je v poriadku! Chýba radosť z Pána, radosť, ktorá ťa privedie k službe, radosť zo stretnutia s Ježišom, ktorá ťa vedie k stretnutiu s inými pre ohlasovanie Ježiša. Chýba tu toto!“

Svätý Otec opakuje slová sv. Terézie z Ávily: „Svätec, ktorý je smutný, je smutným svätcom!“ Želá si, aby tváre sestier a kňazov neboli ako „papriky naložené v octe“, ale naopak, plné radosti, ktorá pochádza z Ježiša. Ako hovorí, ak niekomu z nich táto radosť chýba, mnohí si myslia, že ide o psychický problém. Môže dokonca ísť o nespokojnosť, ale tým skutočným problémom je podľa pápeža Františka celibát:

„Vy, seminaristi, rehoľné sestry, zasväcujete vašu lásku Ježišovi, veľkú lásku; srdce patrí Ježišovi a toto nás vedie k sľubu čistoty, sľubu celibátu. Ale sľub čistoty a sľub celibátu nekončí v momente skladania sľubu, ale napreduje... Ide o cestu, ktorá dozrieva, dozrieva a dozrieva smerom k pastoračnému otcovstvu, smerom k pastoračnému materstvu. Ak kňaz nie je otcom svojej komunite, a keď sestra nie je matkou všetkých tých, s ktorými pracuje, stávajú sa smutnými. Toto je problém. Preto vám hovorím: koreň smútku v pastoračnom živote spočíva v dôsledku nedostatku otcovstva a materstva, ktoré pramení v nesprávnom žití tohto zasvätenia, a ktoré by nás, naopak, malo viesť k plodnosti. Nesmieme si o kňazovi alebo rehoľnej sestre myslieť, že nie sú plodní: toto nie je katolícke! Toto nie je katolícke! V tomto spočíva krása zasvätenia: v radosti.“

„Aby sme sa stali radostnými svedkami evanjelia, musíme byť autentickými a rýdzymi,“ hovorí pápež František. A práve toto je ďalšie slovo, o ktorom rozpráva: autentickosť.

„Hovoriť o autentickosti mladým nič nestojí, pretože mladí – všetci – túžia byť autentickými, byť vnútorne rýdzymi. A vám všetkým sa protiví, keď medzi nami nachádzate kňazov, ktorí nie sú autentickí alebo rehoľné sestry, ktoré nie sú autentické! Táto zodpovednosť spočíva predovšetkým na rodičoch, formátoroch. A na vás formátoroch, ktorí ste tu: dávajte mladým príklad rýdzosti. Chceme, aby boli mladí vnútorne rýdzymi? Aj my buďme rýdzymi! Pán nám hovorí to, čo povedal o farizejoch Božiemu ľudu: «Robte to, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte.» Vnútorná rýdzosť a autentickosť!“

Svätý František z Assisi povedal: „Stále ohlasujte evanjelium. A ak je to nutné, použite aj slová.“ Pápež hovorí o nasledovaní cesty, ktorú naznačil Kristus, ohlasovaní evanjelia „hodnovernosťou života, rýdzosťou života“:

„V tomto svete, ktorému bohatstvá tak ubližujú, je potrebné, aby sme my kňazi, my sestry, my všetci, boli stotožnení s našou chudobou. Ak zistíš, že prvoradým záujmom vzdelávacej alebo farskej inštitúcie alebo akejkoľvek inej sú peniaze, nie je to s ňou v poriadku. Toto nie je v poriadku! Ide o nesúlad! Musíme byť jednoznační, autentickí. Aby sme sa vydali touto cestou, konajme tak, ako hovorí svätý František: ohlasujme evanjelium najprv príkladom, potom slovami. V prvom rade ale záleží na našom živote, aby iní mohli byť schopní čítať evanjelium! Bez strachu, s našimi chybami, ktoré sa snažíme napraviť, s našimi limitmi, ktoré Pán pozná, ale tiež s našou veľkodušnosťou, keď ho nechávame, aby v nás pôsobil. S chybami, obmedzeniami, a – pridávam ešte viac – s hriechmi.“

Svätý Otec vyzýva prítomných v aule: Kto je tu bez viny, kto sa nepovažuje za hriešnika, nech zdvihne ruku. Taký podľa neho nie je nikto. Žiada ich preto, aby boli voči spovedníkovi otvorení, priam transparentní. „Povedzte všetko, nemajte strach,“ radí.

„Hovorte spovedníkovi vždy pravdu. Takáto transparentnosť je pre nás dobrá, pretože nás robí pokornými, všetkých... Nech je to čokoľvek. Povedzte pravdu, bez ukrývania, bez toho, aby ste hovorili polovičato, pretože hovoríte s Ježišom v osobe spovedníka. A Ježiš pozná pravdu. Iba On ti vždy odpustí! Pán chce iba to, aby si mu povedal to, čo On už vie. Transparentnosť! (...) Je to Ježiš, ktorý ťa počúva. Majte vždy túto transparentnosť pred Ježišom pri spovedi! Toto je milosť! Povedzte: Otče, zhrešil som, spravil som to, toto a iné... a to celými slovami. Pán ťa objíme, pobozká ťa! Choď a viac nehreš! A ak sa vrátiš? Znovu to isté. Hovorím vám to z vlastnej skúsenosti. Stretol som mnoho zasvätených ľudí, ktorí sa chytajú na túto pokryteckú pascu nedostatku transparentnosti. (...) Povedzte pokorne: «Urobil som toto..» (...) Z vlastného hriechu potečie milosť! Otvorte bránu milosti práve touto transparentnosťou! Svätí a majstri duchovného života nám hovoria, že na pomoc rastu v autentickosti nášho života je veľmi užitočné, priam nevyhnutné, každodenné praktizovanie spytovania si svedomia.“

Naše svedectvo bude iba vtedy vierohodné, ak nebude chýbať rýdzosť. Potrebné je však aj „kultúrne vzdelanie“, ktoré má slúžiť na to, aby „sme dali za pravdu viere a nádeji“. V súvislosti s formáciou seminaristov, rehoľných sestier a rehoľníkov, hovorí o štyroch základných pilieroch: duchovnej formácii a teda duchovnom živote, ako aj o intelektuálnom a apoštolskom živote a o živote v komunite. Čo sa týka posledného z nich, Svätý Otec sa pozastavil pri nevyhnutnosti priateľských a bratských vzťahov, bez závisti, neprajnosti, ohovárania. Ide o bežný jav v seminári a priznáva sa: „Aj ja som do toho padol. Toľkokrát som to urobil! Hanbím sa za to!“

„Preto je dôležitý priateľský a bratský vzťah. Priateľov je málo. Biblia hovorí toto: priateľov máš jedného, dvoch... Ale bratstvo je medzi všetkými. Ak mám niečo proti sestre alebo bratovi, poviem mu to do očí, alebo to poviem tomu alebo tej, ktorá mu môže pomôcť. Nepoviem to iným, aby som ho očiernil. (...) Povedz mi, hovoril by si zle o svojej mame, o svojom otcovi či bratovi? Nikdy. Tak prečo tak robíš v zasvätenom živote, v seminári, v kňazskom živote?“

Priateľstvo a bratstvo nedovolí upadnúť do dvoch extrémov: izolovania sa a roztratenia sa. Pestovanie priateľstva je cennosťou, nesmie však viesť k uzavretiu sa, ale k vyjdeniu zo seba samých, otvorenosti stretnutiu.

„Chcel by som vám povedať: vyjdite zo seba samých, aby ste ohlasovali evanjelium, ale aby ste tak urobili, musíte vyjsť zo seba samých, aby ste sa stretli s Ježišom. Existujú dva východy: jeden vedúci k stretnutiu s Ježišom, smerom k transcendencii a

ďalší, vedúci k ostatným, aby sme ohlasovali Ježiša. Oba patria k sebe. Ak sa vydáš len jedným z nich, nepôjde to! Mám na mysli Matku Teréziu z Kalkaty. Bola to dobrá sestra... Nemala strach z ničoho, vychádzala do ulíc... Táto žena nemala strach ani z dvojhodinového kľačania pred Pánom. Nemajte strach vyjsť zo seba samých v modlitbe a v pastoračnej činnosti. Majte odvahu modliť sa a vydať sa ohlasovať evanjelium. Prajem si, aby Cirkev bola oveľa viac misijná, nie v prílišnom upokojení. Takú peknú Cirkev si prajem, ktorá napreduje.“

V závere Svätý Otec povzbudil všetkých prítomných ku kultivácii duchovného života, k stretnutiu s ľuďmi, zvlášť opovrhovanými a najviac znevýhodňovanými a k misijnému poslaniu. Vyzval ich, aby nezabúdali na modlitbu svätého ruženca, modlitbu k Panne Márii, ktorá ich sprevádza a chráni. „Modlite sa aj za mňa, aj ja potrebujem modlitby, pretože som úbohým hriešnikom,“ dodal pápež František.

„Vykročme s radosťou, statočne, vždy s tou odvahou povedať pravdu, odvahou vyjsť zo seba samých, aby sme sa stretli s Ježišom v modlitbe a vyjsť zo seba samých, aby sme stretávali iných a odovzdávali im evanjelium. S pastoračnou plodnosťou! Nebuďte, prosím, «starými dievkami» alebo «starými mládencami».“

Po príhovore sa všetci prítomní v aule pomodlili spolu so Svätým Otcom modlitbu Otče náš a Zdravas Mária, a to každý vo vlastnom jazyku.

Nemajme strach z nových vecí v Cirkvi

Sobotná ranná svätá omša (6. júla) v Dome sv. Marty bola posledná pred letnou dovolenkou Svätého Otca, a teda posledná s účasťou nejakej skupiny zamestnancov alebo hostí Vatikánu. Dnes boli na nej okrem iných prítomní členovia Švajčiarskej gardy. Pápež František v homílii poznamenal, že byť kresťanom „neznamená robiť množstvo vecí, ale nechať sa obnoviť Duchom Svätým“. Poukázal na to, že aj v živote Cirkvi sú „staré štruktúry“, ktoré musia byť zmenené a nemôžeme mať z toho strach. Vychádzajúc z evanjeliového spojenia «nové víno do nových mechov» sa zameral na obnovu, ktorú prináša Ježiš. „Doktrína Zákona“ – poznamenal – „je Ježišom obohatená, obnovená“. Ježiš robí všetko novým. Jeho obnova Zákona je pravá; Zákon zostáva ten istý, ale je vyzretejší, renovovaný. Poukázal na to, že požiadavky Ježiša boli väčšie ako požiadavky Zákona. Zákon umožňuje nenávisť voči nepriateľovi, kým Ježiš hovorí, aby sme sa za neho modlili. Toto je teda „Božie kráľovstvo, ohlasované Ježišom“. Obnova, ktorá je predovšetkým v našich srdciach. A upozornil nás, že „myslíme si, že byť kresťanom znamená robiť to či ono“, ale nie je to tak:

„Byť kresťanom znamená nechať sa Ježišom obnoviť v tomto novom živote. Ja som dobrý kresťan, každú nedeľu idem na omšu, robím to a ono... Ako by išlo o nejakú zbierku. Ale kresťanský život nie je koláž vecí, výpočet skutkov. Je harmonický, harmonizujúci celok, a to robí Duch Svätý! Obnovuje všetko: obnovuje naše srdcia, naše životy a umožňuje nám žiť v inom štýle, a to v štýle, ktorý trvá celý život. Nemôžeme byť kresťanmi tak trochu, na čiastočný úväzok. Kresťanstvo na čiastočný úväzok to nejde! Všetko, naplno, na plný úväzok. Túto obnovu spôsobuje Duch. Byť kresťanom nakoniec neznamená robiť množstvo vecí, ale nechať sa obnoviť Duchom Svätým, alebo podľa slov Ježiša, stať sa novým vínom.“

Novosť evanjelia, dodal Svätý Otec, je niečo nové, ale podľa tohto istého zákona, ktorý platí v dejinách spásy. A táto novosť ide za nás, obnovuje nás a obnovuje aj štruktúry. To je dôvod, prečo Ježiš hovorí, že na mladé víno sú potrebné nové mechy.

„V kresťanskom živote, aj v živote Cirkvi, sú staré štruktúry, zostarnuté štruktúry: je potrebné obnoviť ich! Cirkev o to vždy dbala prostredníctvom dialógu s kultúrami... Vždy sa obnovovala podľa miesta, času a ľudí. Toto Cirkev vždy robila! Od počiatku: spomeňme si na prvý teologický spor, či je potrebné dodržiavať všetky židovské zvyky, ak sa niekto chce stať kresťanom, alebo nie? Nie! Povedali, že nie! Pohania môžu vstúpiť do Cirkvi prijatím krstu tak ako sú. Prvá obnova... Cirkev stále napredovala tak, že nechala Duchom Svätým obnovovať tieto štruktúry. Nebojme sa toho! Nebojme sa novosti evanjelia! Nebojme sa novosti, ktorú v nás spôsobuje Duch Svätý! Nebojme sa obnovy štruktúr.“

Cirkev – pokračoval Svätý Otec – je slobodná, neustále je vedená dopredu Duchom Svätým. Evanjelium nás učí tomuto: slobode, aby sme vždy nachádzali novosť evanjelia v nás, v našich životoch, a tiež v štruktúrach. Pápež potom zdôraznil význam slobody pri voľbe nových nádob na túto novosť. Dodal, že kresťan je slobodným človekom, s tou slobodou, ktorú dáva Ježiš, „nie je otrokom zvykov, zabehnutých štruktúr“. Pripomenul aj to, že v deň Turíc bola s učeníkmi aj Panna Mária:

„A kde je matka, deti sú v bezpečí! Všetky! Prosme o milosť, aby sme sa nebáli novosti evanjelia, aby sme sa nebáli obnovy Duchom Svätým, aby sme sa nebáli zanechať zastarané štruktúry, ktoré nás zväzujú. Ak máme strach, vedzme, že je s nami naša Matka a ako deti príďme aj s naším strachom k nej, ako hovorí najstaršia antifóna, aby nás prikryla svojím plášťom, zobrala pod svoju materinskú ochranu. Nech sa tak stane.“

5. júla

Spomienky na stretnutie s Pánom sú fúkaním do pahreby

Srdcom Božieho posolstva je milosrdenstvo, povedal pápež František komentujúc evanjelium o Matúšovom povolaní v homílii rannej svätej omše v piatok 5. júla 2013. V Dome sv. Marty ju s pápežom koncelebroval kardinál Jorge Liberato Uros Savino, arcibiskup Caracasu, a zúčastnila sa na nej skupina zamestnancov governatorátu.

„Milosrdenstvo chcem, a nie obetu!“ Svätý Otec zopakoval Ježišove slová adresované farizejom, ktorí kritizujú Pána, že stoluje s hriešnikmi. A colníci – ako dodáva pápež – „boli dvojnásobne hriešni, pretože boli pripútaní k peniazom, a dokonca boli aj vlastizradcovia“, keďže vyberali dane od svojich ľudí pre Rimanov. Ježiš teda vidí Matúša, vyberača daní, a pozerá sa na neho pohľadom milosrdenstva:

„Ten muž, ktorý sedel na mýtnici, od prvého momentu, ako sa Ježiš na neho pozrel, pocíti niečo nové, niečo, čo dovtedy nepoznal. Pocítil na sebe Ježišov pohľad, cíti vnútri akési očarenie, počuje Ježišovo pozvanie: «Poď za mnou! Nasleduj ma!» V tej chvíli je tento muž naplnený radosťou, ale je aj trochu zneistený, pretože je veľmi naviazaný na peniaze. A stačil okamih, ktorý – ako vieme – sa podarilo vyjadriť Caravaggiovi: muž, ktorý uprene pozerá, ale súčasne drží v rukách peniaze... Ten okamih, v ktorom Matúš hovorí áno, všetko zanechá a ide s Pánom. Je to ten okamih milosrdenstva, ktorého sa mu dostalo a ktoré prijíma: ‚Áno, idem s tebou!‘. Je to prvý okamih stretnutia, hlboká duchovná skúsenosť.“

„Potom príde druhý moment: hostina v Matúšovom dome“ – pokračoval Svätý Otec. Pán stoluje s hriešnikmi; je to hostina na oslavu Božieho milosrdenstva, ktoré „mení život“. Po týchto dvoch situáciách, po očarení z prvého stretnutia a po hostine začína „každodenná práca“ ohlasovania evanjelia:

„Táto práca musí byť živená spomienkami na to prvé stretnutie a na tú hostinu. Toto nie je jeden okamih, je to istý čas, až do konca života. Spomienky. Načo spomínať? Na tieto skutočnosti! Na stretnutie s Ježišom, ktorý zmenil môj život! Ktorý sa nado mnou zľutoval! Ktorý bol voči mne taký láskavý a povedal mi: ‚Pozvi svojich priateľov hriešnikov, urobíme hostinu!“ Tieto spomienky dávajú silu Matúšovi a všetkým týmto, aby išli ďalej. ‚Pán zmenil môj život! Stretol som Pána!‘ Vždy si toto pamätajme. Toto spomínanie je ako fúkať do pahreby. Fúkať, aby sme udržali oheň, a to navždy.“

V evanjeliových podobenstvách sa hovorí o odmietnutí zo stany mnohých pozvaných na Pánovu hostinu. Ježiš išiel „hľadať chudobných, chorých a urobil hostinu s nimi“.

„A Ježiš, pokračujúc v tomto zvyku, oslavuje s hriešnikmi a hriešnikom ponúka milosť. «Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som totiž volať spravodlivých, ale hriešnikov.» Kto si myslí, že je spravodlivý, nech sa varí vo vlastnej šťave! On prišiel pre nás hriešnikov, a to je pekné. Dovoľme, aby na nás vzhliadlo Ježišovo milosrdenstvo, urobme hostinu a pamätajme si tento okamih spásy!“

4. júla

Sme Božie deti a nikto nám nemôže túto totožnosť ukradnúť

Vďaka Ježišovi sme Božími deťmi a nikto nám nemôže zobrať tento preukaz identity, povedal Svätý Otec v homílii dnešnej rannej svätej omše. V Dome sv. Marty ju s pápežom koncelebroval indický kardinál Telesphore Placidus Toppo, arcibiskup Ranchi. Centrom dnešnej homílie bolo evanjelium o uzdravení ochrnutého. Ježiš na začiatku hovorí: „Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tento človek bol možno trochu zarazený, hovorí Svätý Otec, pretože on chcel telesné uzdravenie. Potom ho Ježiš, navzdory kritike zákonníkov, ktorí ho medzi sebou obviňovali z rúhania, uzdravuje aj telesne. V skutočnosti – poznamenal pápež – uzdravenia, učenie, silné slová proti pokrytectvu boli „len znamením; znamením niečoho väčšieho, čo Ježiš robil, teda odpustenia hriechov. V Ježišovi je svet zmierený s Bohom, toto je „najväčší zázrak“:

„Toto zmierenie je novým stvorením sveta; toto je najpodstatnejšie poslanie Ježiša. Vykúpenie všetkých nás hriešnikov. Ježiš to nerobí slovami, ani gestami, ani kráčajúc ulicami, nie! Robí to skrze svoje telo! On, Boh, sa stáva jedným z nás, človekom, aby nás uzdravoval zvnútra.“

Ježiš nás oslobodzuje od hriechu tým, že sám sa urobí „hriechom“, vezme na seba „každý hriech“. Toto je to nové stvorenie, povedal pápež. Ježiš zostupuje zo slávy a uponíži sa až na smrť, a to až na smrť na kríži, až po zvolanie: „Otče, prečo si ma opustil!“ Toto je „jeho sláva a toto je naša spása“:

„Toto je najväčší zázrak. A čo ním Ježiš urobil? Z nás urobil deti, so slobodou detí. Preto môžeme povedať: «Otče!» Inak by sme nikdy nemohli povedať toto «Otče». A povedať to s takým dobrým a krásnym postojom, v slobode! Je to veľký zázrak Ježiša. Nás otrokov hriechu oslobodil, uzdravil priamo v hĺbke nášho bytia. Bude dobré premýšľať o tom a uvedomiť si, aké je nádherné byť synom, aká krásna je táto sloboda detí. Syn je doma. Ježiš nám otvoril dvere domu... My sme teraz doma!“

Svätý Otec ukončil dnešnú homíliu konštatovaním, že teraz chápeme Ježišove slová: „Dúfaj synu, odpúšťajú sa ti hriechy!“

„Toto je koreň našej odvahy. Som slobodný, som synom... Otec ma miluje a ja milujem Otca! Prosme Pána o milosť, aby sme dobre chápali jeho počínanie; to, čo Boh učinil skrze neho. Boh v Kristovi zmieril svet so sebou, zveril nám slovo zmierenia a milosť, aby sme s odvahou a v slobode detí prinášali toto slovo zmierenia ďalej. Sme spasení v Ježišovi Kristovi! Nikto nám nemôže ukradnúť tento preukaz totožnosti. Volám sa Božie dieťa! Aká krásna totožnosť! Stav: Slobodný! Nech sa tak stane!“

3. júla

Cesta k živému Bohu vedie cez Ježišove rany

Aby sme mohli stretnúť živého Boha, je nutné s nehou bozkávať Ježišove rany v hladných, chudobných, chorých, uväznených bratoch: takto komentoval pápež František v homílii počas rannej sv. omše v Dome sv. Marty čítania v deň liturgickej spomienky na sv. Tomáša, apoštola. Dnes sa na nej zúčastnili kňazi a spolupracovníci Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg pod vedením kardinála Jeana-Louisa Taurana, predsedu dikastéria.

Ježiš sa po zmŕtvychvstaní zjaví apoštolom, ale Tomáš tam nie je. „Prial si, aby počkal jeden týždeň. Pán vie, prečo koná ako koná. Každému z nás dáva čas, o ktorom si myslí, že je pre nás najlepší. Tomášovi poskytol jeden týždeň,“ vysvetľuje Svätý Otec. Ježiš sa zjavuje so svojimi ranami. „Celé jeho telo bolo čisté, krásne, plné svetla, ale rany tam boli a sú ešte stále“ a keď Pán príde na konci sveta, „ukáže nám svoje rany“. Tomáš, aby uveril, chcel vložiť svoj prst do jeho rán:

„Bol tvrdohlavec. Pán si však želal práve tvrdohlavého, aby nám umožnil pochopiť tú najväčšiu vec. Tomáš uvidel Pána a bol vyzvaný, aby vložil svoj prst do rán po klincoch, vložil ruku do jeho boku. Nepovedal ale: «Je to pravda, Pán vstal z mŕtvych!» Nie! Išiel ešte ďalej. Povedal: «Boh!» Prvý z učeníkov, ktorý vyznal božskosť Krista po vzkriesení. A vzdával mu chválu.“

Na základe tohto možno pochopiť Pánov zámer: nechal ho schválne čakať, pretože chcel jeho nevieru priviesť nie k potvrdeniu vzkriesenia, ale k potvrdeniu svojej božskosti. Ako pápež František dodal, cesta k Ježišovi – Bohu vedie cez jeho rany, a nič ďalšie: 

„V dejinách Cirkvi došlo počas putovania k Bohu k niekoľkým chybám. Niektorí verili, že Boha živého, Boha kresťanov, môžeme objaviť cestou meditácie a vystúpiť vyššie cez meditáciu. Toto je nebezpečné, je to tak? Koľkí sa na tejto ceste strácajú a nedôjdu. Dobre, dôjdu možno k poznaniu Boha, ale nie Ježiša Krista, Božieho Syna, druhú osobu Trojice. K tomu nedospejú. Je to cesta gnostikov, však? Sú dobrí, pracujú, ale toto nie je správna cesta. Je veľmi komplikovaná a nevedie do správneho prístavu.“

Pápež František ale hovorí aj o tých, ktorí si mysleli, že ak chcú prísť k Bohu, musia byť pokorní, strohí. „Vybrali si cestu pokánia: iba pokánia, pôstu. Ani títo ale nedošli k živému Bohu, k Ježišovi Kristovi Bohu živému. Sú to pelagiáni, ktorí veria, že svojim vlastným úsilím sa tam dostanú.“ Svätý Otec pripomína, že Ježiš nám ale hovorí o ceste k nemu cez objavenie jeho rán:

„Ježišove rany objavíš konaním skutkov milosrdenstva, dávaním telu – telu – a tiež duši, ale aj telu – zdôrazňujem – tvojho zraneného brata, pretože je hladný, pretože je smädný, pretože je nahý, pretože je pokorený, pretože je otrokom, pretože je vo väzení, pretože je v nemocnici. Toto sú Ježišove rany dnes. Ježiš nás žiada, aby sme urobili skutok viery, voči Nemu, ale cez tieto rany. «Dobre, výborne! Založíme nadáciu na pomoc všetkým týmto a budeme robiť veľa dobrých vecí, aby sme im pomohli.» Toto je dôležité, ale ak ostaneme len na tejto úrovni, budú z nás iba ľudomilovia. Musíme sa dotknúť Ježišových rán, musíme pohladiť Ježišove rany, musíme obviazať Ježišove rany s nehou, musíme bozkávať Ježišove rany, a to doslova. Uvažujme, čo sa stalo sv. Františkovi, keď objal malomocného? A to isté aj sv. Tomášovi: jeho život sa zmenil!“

Na to, aby sme sa dotkli živého Boha, pokračuje pápež František, nie je potrebné „absolvovať nejaké školenie“, ale vstúpiť do Ježišových rán a k tomu stačí „vyjsť von na ulicu“. V závere homílie tak sv. Tomáša prosí, aby nám dodal „milosť mať odvahu vstúpiť do Ježišových rán s našou nehou a takto určite získame milosť chváliť živého Boha“.

• Predch.
• Nasl.