Bola výnimočne 15. septembra. Na septembrovej Fatimskej slávnosti vo Višňovom bol kostol opäť naplnený množstvom pútnikov. Bola to zaujímavá slávnosť, na ktorej nám pán dekan priblížil viaceré zážitky po návrate z farskej púte z Lúrd a Fatimy, ktorú višňovskí farníci absolvovali v prvé dva septembrové týždne. Uvažovali sme o 7. encyklike bl. Jána Pavla II. Veľkého: Sollicitudo rei socialis  - o sociálnej starostlivosti Cirkvi.

Hlavná myšlienka by sa dala zhrnúť veľmi jednoducho: Problém nie je v ekonomike ani politike, problém je v človeku, v jeho etickom, morálnom postoji k veciam a hodnotám.

Pápeži dbali na to, aby svojimi zásahmi objasňovali i nové charakteristické črty sociálneho učenia Cirkvi" (SRS 1). Týmito slovami začína Svätý Otec encykliku Sollicitudo rei socialis zverejnenú v Ríme 30. decembra 1987 pri príležitosti dvadsiateho výročia encykliky Pavla VI. Populorum progressio z 26. marca 1967, berúc pritom do úvahy odpovede na okružný list synodám katolíckych východných cirkví a biskupským konferenciám pápežskej komisie Iustitia et pax. Svätý Otec si kladie dva ciele: vzdať hold dokumentu Pavla VI. a jeho učeniu, a zároveň znova potvrdiť kontinuitu cirkevného sociálneho učenia a jeho ustavičnú obnovu, ktoré sú vlastne novým dôkazom nemeniteľnosti platnosti cirkevného učenia. Učenie Cirkvi v sociálnej oblasti je na jednej strane stále, lebo zostáva rovnaké vo svojej základnej inšpirácii, na druhej strane je stále nové, pretože sa prispôsobuje menlivým historickým pomerom.

Keďže nemožno povedať, že sociálna súvislosť okolo roku 1987 bola celkom taká ako v čase vydania encykliky Populorum progressio, Svätý Otec chce podať krátky výklad niektorých charakteristických čŕt vtedajšieho sveta. Treba povedať, že súčasný svet je už opäť iný ako bol ten v roku 1987. Odvtedy padol komunizmus, polarita sveta sa zmenila. Pápež v encyklike vníma vtedajší svet roku 1987 ako svet Východu a Západu. Svet kapitalizmu a socializmu. Rozoberá možnosti rozvoja sveta. Úvaha o súčasnom svete, ktorú predkladá encyklika Populorum progressio, vedie predovšetkým k zisteniu, že rozvoj nie je priamočiary, akoby automatický a sám osebe neobmedzený proces, ako keby ľudské pokolenie za určitých podmienok malo priamo a rýchlo kráčať k akejsi bližšie neurčenej dokonalosti. Encyklika je aj odpoveďou na mnohé vtedajšie problémy. Niektoré zvlášť rezonovali v Južnej Amerike - ako teológia oslobodenia.

Celá encyklika je tu.

• Predch.
• Nasl.