Prvá encyklika Jána Pavla: Redemptor hominis

Názov encyklika pochádza z gréckeho slova encyklos. Tradícia takýchto listov je známa od apoštolských čias, veď listy apoštolov boli čítané v mnohých komunitách. V súčasnom chápaní je encyklika listom  Sv. Otca, ktorý je adresovaný Cirkvi.

Prvá encyklika Jána Pavla II. Začína slovami Redemptor hominis – Vykupiteľ človeka. Bola publikovaná 4. marca 1979. Je to akýsi programový dokument Jána Pavla II. A jeho pontifikátu. Je to výsledok dušpastierskeho, filozofického i teologického chápania Karola Wojtylu. Niektorí komentátori písali, že si ju pápež „priniesol so sebou z Krakowa”. Je výrečnou výpoveďou o kresťanskom humanizme: “Človek ... je prvou a hlavnou cestou Cirkvi.“ Táto encyklika platí – a to právom – ako program pre jeho celý pontifikát. Človek je Jánom Pavlom II. v nej postavený do stredu pozornosti a starosti Cirkvi: „Tento človek je cestou Cirkvi, ktorá je v určitom zmysle základom ostatných ciest, ktorými sa musí Cirkev uberať...“

Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi dokorán

Pápež rozvíja v encyklike slová: Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi dokorán. Horizontom myslenia Jána Pavla bolo Veľké Jubileum roku 2000. A to sa písal rok 1979-. Totiž poľský prímas Š. Wyszynský povedal Karolovi Wojtylovi, že nový pápež musí priviesť ľudstvo do tretieho tisícročia.

Centrálna myšlienka encykliky je v tom, že pravda o dôstojnosti človeka má svoj základ v Ježišovi Kristovi. Kristus je stredobodom  sveta i histórie.

Ján Pavol v svojom dokumente pripomína, že Kristus sa zjednotil s každým človekom. Nie je možné pochopiť človeka bez Krista.  Je potrebné hľadať nevyspytateľné Kristovo bohatstvo, o ktorom hovorí Apoštol národov.

Človek je cesta Cirkvi

Ján Pavol zdôrazňuje, že Cirkev je strážkyňou ľudskej slobody a dôstojnosti človeka.

Ježiš Kristus ide v ústrety človekovi v každej dobe - a teda i v našej - tými istými slovami: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ I dnes po dvetisíc rokoch sa nám Kristus javí ako ten, ktorý prináša človekovi slobodu založenú na pravde, ktorý oslobodzuje človeka od všetkého, čo túto slobodu obmedzuje, umenšuje a láme pri samých koreňoch, totiž v duši človeka, v jeho srdci a svedomí.

Jedna jediná cesta je aktuálna. Cirkev chce slúžiť jedinému cieľu: aby každý človek našiel Krista, aby Kristus kráčal s každým človekom po ceste života silou pravdy. Ježiš Kristus je hlavnou cestou Cirkvi. On je našou cestou „k Otcovi“ . A je aj cestou ku každému človekovi. Na tejto ceste, ktorá vedie od Krista k človekovi, na tejto ceste, na ktorej sa Kristus spája s každým človekom, nikto nemôže Cirkev zastaviť.

Ide tu teda o človeka v celej jeho pravde a v jeho celom rozmere. Nejde o dajakého abstraktného človeka, ale o skutočného, t.j. konkrétneho, historického človeka. Ide o každého človeka, lebo každý človek je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus navždy spojil vďaka tomuto tajomstvu. Každý človek prichádza na tento svet počatý v lone matky, narodí sa z nej a práve v dôsledku tajomstva vykúpenia je zverený starostlivosti Cirkvi.

Človek nemôže žiť bez lásky

Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť.

Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba - a to nie iba podľa bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia - musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou.

Vzťah k iným náboženstvám

Dokument, ktorý Druhý vatikánsky koncil venoval nekresťanským náboženstvám, je plný hlbokej úcty k veľkým duchovným hodnotám.  Cirkevní otcovia správne videli v rozličných náboženstvách akoby odrazy jedinej pravdy, ktoré svedčia o tom, že hoci rozličnými cestami, ale predsa akoby tým istým smerom sa uberá tá najhlbšia túžba ľudského ducha, ktorá sa prejavuje v hľadaní Boha a zároveň - práve týmto zameraním na Boha - v hľadaní plného rozmeru ľudskosti, plného zmyslu ľudského života.

Koncil venoval osobitnú pozornosť židovskému náboženstvu a pripomenul veľké duchovné dedičstvo, ktoré je spoločné kresťanom a židom. Vyjadril tiež svoju úctu k vyznávačom islamu, ktorých viera sa rada odvoláva na Abraháma. Vďaka tejto otvorenosti, ktorá je dielom Druhého vatikánskeho koncilu, Cirkev a všetci kresťania si mohli ešte plnšie uvedomiť tajomstvo Krista.

Musíme teda hľadať jednotu a nedať sa odradiť ťažkosťami, ktoré sa môžu vyskytnúť alebo nahromadiť na tejto ceste. Ináč by sme nezachovali vernosť Kristovmu slovu a nevyplnili by sme jeho odkaz. Máme právo vystaviť sa takému nebezpečenstvu? – pýta sa pápež.

Čoho sa bojí súčasný človek

Otázka sa však nástojčivo vracia, keď ide o to, čo je najpodstatnejšie: Stáva sa sám človek v rámci tohto pokroku naozaj lepším, duchovne zrelším, uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší, otvorenejší voči druhým, najmä voči núdznym a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať pomoc všetkým?

Túto otázku si musia položiť kresťania práve preto, že Kristus ich urobil všestranne citlivejšími na problém človeka. Aby sa človek nemusel báť toho, čo vytvorí – napr. bomba.

Naša zodpovednosť za šírenie viery. Duch Svätý

A Cirkev v našej dobe, ako sa zdá, vždy s väčšou horlivosťou a svätou nástojčivosťou opakuje: Veni Sancte Spiritus - Príď Duchu Svätý! Príď! Príď! "Očisť, čo je skalené, zavlaž, čo je znavené, uzdrav, čo je zranené. Ohni, čo je stŕpnuté, zohrej, čo je skrehnuté, naprav, čo je zblúdené.“ Pápež sa obracia na Ducha Svätého, ktorého si uctieval celý život.

Pápež pripomína celej Cirkvi zodpovednosť za hlásanie Dobrej Noviny o vykúpení človeka skrze Krista.

Svätá spoveď a Eucharistia

Všetkých pozýva k zmiereniu sa s Bohom vo sviatosti zmierenia a následne prijať Krista v Eucharistii.

Kráľovská služba

Ján Pavol pozýva všetkých ku kráľovskej službe. Slúžiť podľa príkladu Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“. Aby niekto mohol náležite a účinne slúžiť druhým, musí vedieť ovládať seba samého a vlastniť tie čnosti, ktoré umožňujú takúto vládu nad sebou. Naša účasť na Kristovom kráľovskom poslaní - práve na jeho kráľovskej „službe“ - je úzko spätá so všetkými oblasťami kresťanskej a zároveň i ľudskej morálky.

Matka Cirkvi

Keďže Pavol VI. začal nazývať Matku Kristovu „Matkou Cirkvi“, a tento názov sa stretol so širokou ozvenou, aj Ján Pavol II. sa obracia na Máriu ako na Matku Cirkvi pri konci týchto úvah.

A preto končí túto úvahu vrelou a poníženou výzvou na modlitbu, želá si, aby sme všetci zotrvávali v tejto modlitbe spojení s Máriou, Matkou Ježišovou, tak ako v nej zotrvávali apoštoli a Pánovi učeníci v jeruzalemskom večeradle po jeho nanebovstúpení. A úpenlivo prosí predovšetkým nebeskú Matku Cirkvi, aby láskavo zotrvávala s nami v tejto modlitbe.

Čo na záver ?

„Čo sa vo Východnej Európe v posledných rokoch udialo“ – píše r. 1992 prezident a tajomník komunistickej strany ZSSR M. Gorbačov – „nebolo možné bez tohto pápeža, bez veľkej – aj politickej roly, ktorú vo svetovom dianí zohral Ján Pavol II. ....Nerád by som preháňal. Ale mám zvláštny pocit, akoby z toho muža vychádzala energia, vďaka ktorej človek oproti nemu pociťuje hlboký pocit dôvery.“

Jeho ľudskosť, láska s akou pristupoval k človekovi, jeho bytosť ponorená v Bohu – to všetko nám ukazuje ako máme žiť správne svoj život.

• Predch.
• Nasl.