Kostol Turie
Piaty kríž - Vražda kňaza J. Popieluszka
Ján Pavol II. po tretí raz pricestoval ako pápež do rodného Poľska. Bol jún 1987. Nikto neočakával, že pápež navštívi hrob kňaza J. Popieluszka, ktorého tri roky predtým zavraždili komunisti. Polícia určila presný počet osôb, ktoré počas návštevy Jána Pavla II. mohli byť v kostole i okolo kostola sv. Stanislava na żoliborze, kde sa nachádzal hrob. Pre Sv. Otca bolo pripravené špeciálne kľakadlo. A on ako keby si ho ani nevšimol. Obišiel ho, prekročil hrubú reťaz a kľakol priamo na zem pred hrobkou. Modlil sa v tichosti. Za kňaza Jerzyho aj za všetkých, čo v otčine pápeža trpeli a hynuli za vieru. Nielen v čase vojny, ale aj v časoch komunizmu.
Blahoslavený Ján Pavol, oroduj za tých, ktorí položili život za vieru v Ježiša Krista.
Svätý Otec Ján Pavol II. prežíval ťažké chvíle, ktoré sa týkali jeho rodného Poľska, aj v Ríme. Bol „doma“ prvý krát ako pápež v roku 1979. Po udalostiach, ktoré sa odohrali v rokoch 1980 a 1981 sa chcel za každú cenu vrátiť do Poľska. Tak spomína vo svojom svedectve kardinál Dziwisz. Pápež chcel ísť do Poľska, aby podporil Solidarność i Lecha Wałęsu. Pred cestou v roku 1983 oznámil pápež, že podmienkou jeho cesty je stretnutie s Wałęsom. Generál Jaruzelski s tým absolútne nesúhlasil. Ale pápež neustúpil ani krok. Cestoval do Poľska s tým, že navštívi aj sever krajiny a stretne sa so šéfom Solidarity. Do Čenstochovej prišli aj niektorí členovia politického byra. Slová Svätého Otca ich hlboko znepokojili. Rozprávali s biskupom – tajomníkom biskupskej konferencie Poľska a jasne mu povedali, že pápežý musí zmeniť obsah príhovorov. Biskup odkaz odovzdal avrátil sa s odpoveďou, v ktorej Ján Pavol II. Vyhlásil, že ak vo svojej krajine, vo vlasti, nesmie povedať, čo si myslí, a má vystupovať s pripravenými príhovormi, neostáva mu nič iné, len sa vrátiť do Ríma! Keď videli neoblomnosť pápeža, neodpovedali. Cesta pokračovala. Medzitým úrady prepadli panike. Jaruzelski nečakane inicioval druhé stretnutie s pápežom na krakovskom Waweli, kde chcel Svätému Otcovi vysvetľovať veci. 23. 6. konečne došlo k utajovanému stretnutiu s Lechom Wałęsom. Helikoptérou priviezli jeho, manželku aj štyri deti do blízkosti Zakopaného. Komunisti všeto pripravili, miestnosť bola prešpikovaná mikrofónmi a „plošticami!” Tajná polícia vlastných ľudí podstrčila za čašníkov.... Svätý Otec zbadal túto maškarádu a vyviedol Wałęsu. Povedal mu: „Chcem Vám povedať iba jedno: každý deň sa za Vás modlím.” Chcel ukázať svetu i komunistickému režimu, že Solidarita žije a pôjde ďalej. Návšteva sa vydarila napriek prekážkam. Pápežovi sa podarilo oduševniť Solidaritu, aby pokračovala a nestrácala nádej napriek komunistickému besneniu. O mesiac Jaruzelski zrušil stanné právo. Ale komunisti naďalej robili svoju zlú robotu. Pápež v Ríme vedel o týchto praktikách. V roku 1984 bol beštiálne zavraždený Jerzy Popieluszko, veľmi odvážny kňaz, veľká opora Solidarity.
Varšavský kaplán. Má odvahu slúžiť omše štrajkujúcim odborárom Solidarity. Nezastraší ho ani zavedenie stanného práva v decembri 1981. Navštevuje odsúdených, organizuje materiálnu pomoc pre prepustených z práce. Komunisti ho nazvú "Savonarolom antikomunizmu". Jeho vzorom je sv. Maximilián Kolbe. Umučený a zavraždený komunistickou tajnou políciou. Jerzy Popieluszko.
Počas povinnej vojenskej služby ho prichytia s ružencom v ruke a prikážu mu, pošliapať ho. Odmietne. Zbijú ho a uväznia. Po tejto udalosti biskupovi Kraszsewskému povie: "Ako je sladko trpieť za Krista".
Jeho chrámom sú továrne
Jerzy Popieluszko sa stane kaplánom vo Varšave, v Kostole sv. Stanislava Kostku, v robotníckej štvrti Žoliborz . V štvrti sa nachádza veľká huta Warszawa. V auguste 1980 robotníci štrajkujú. Požiadajú kardinála prímasa Wyszynského, aby im do zabarikádovanej huty poslal kňaza. Prvý kňaz, ktorého osloví je zaneprázdnený. Napokon len Jerzy Popiełuszko má odvahu odslúžiť omšu štrajkujúcim. Do huty odchádza s trémou. Čo povie tým tisícom rozhnevaných, drsných mužov? Hutníci si ho ale získajú a on si získa ich. Hoci je založením skôr intelektuál, dokáže hovoriť tak, že mu rozumejú. Huta a veľmi skoro i ďalšie továrne po celom Poľsku sa stanú „chrámom“, kde pôsobí. Prednáša, predsedá liturgiám, radí, spovedá. Obdivuje zodpovednosť a odvahu robotníkov. Aby sa nedali "opiť rožkom", organizuje večernú univerzitu. Nevyučujú sa len základy kresťanstva, ale aj ekonómia, právo, poľské dejiny a literatúra… Prednáša sám a pozýva aj odborníkov z príslušných disciplín. Keď vidí, že jeden z robotníkov má deravé topánky, vyzuje svoje a vymení si ich s robotníkom. Volajú ho „kňazom Solidarity“.
Víťazstvo v znamení kríža
Každú poslednú nedeľu v mesiaci slúži bohoslužbu za vlasť. Prichádzajú na ňu davy ľudí nielen z Varšavy, ale i z celého Poľska. Popieluszkove kázne dodávajú ľuďom nádej. V roku 1982 povie: „Vďaka Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu sa stal symbol hanby a poníženia - symbolom odvahy, hrdinstva, pomoci a bratstva. V znamení kríža je dnes obsiahnuté to, čo je v človeku najkrajšie a najvzácnejšie. Skrze kríž vedie cesta k vzkrieseniu. Iná cesta nie je. A preto musí viesť kríž našej vlasti, naše osobné kríže a kríže našich rodín ku vzkrieseniu, ak ich spojíme s Kristom, ktorý kríž premohol ... Prosme Boha o nádej, pretože len ľudia posilnení nádejou sú schopní vydržať všetky ťažkosti. Prosme o vnútornú radosť, pretože tá je najmocnejšou zbraňou proti Satanovi, ktorý si zúfa ... Prosme o slobodu od pomsty a nenávisti, o tú slobodu, ktorá je plodom lásky.“ Popieluszko zdôrazňuje, že nebojuje proti obetiam zla, ale proti Zlu.
Nedá sa zastrašiť
Popieluszko ako kaplán hnutia Solidarność organizoval v osemdesiatych rokoch minulého storočia tajné sväté omše, modlitbové stretnutia a púte do Čenstochovej. Verný im zostal aj po zavedení stanného práva v decembri 1981. Navštevoval odsúdených, organizoval materiálnu pomoc pre prepustených z práce. Apeloval na slobodu a spravodlivosť. Mladý kňaz chválil odvahu tých, ktorí sa nedali zlomiť politickou situáciou a ako povedal: „Človek, ktorý vydáva svedectvo pravdy, ktorá pochádza od Boha, je slobodným človekom, a to aj v podmienkach vnútorného obmedzenia“.
Známa je aj príhoda, keď si raz otec Popieluszko všimol, že istý robotník má deravé topánky, vtedy si vyzul svoje vlastné a vymenil si ich s robotníkom. Za kňazom prichádzali v tom čase davy ľudí z celého Poľska, aby hľadali odvahu a silu, o ktorú ich tvrdý socialistický režim obral.
V decembri roku 1983 ho obvinia z protištátnej činnosti. 13-krát je predvolaný na výsluch. No nedá sa zastrašiť a pokračuje v pastorácii robotníkov. Začnú sa okolo neho diať „čudné“ veci: nájde si poškodené auto a za zvláštnych okolností havaruje. Autonehodu zázrakom prežije. Predstavení sa ho snažia ochrániť a posielajú ho na štúdiá do Ríma. Popieluszko stále odkladá svoje rozhodnutie odísť z Poľska. Jurek nemôže opustiť rozrobenú prácu, opustiť tých, ktorí mu dôverujú a spoliehajú sa na neho. Pri svojej poslednej modlitbe bolestného ruženca Popieluszko povedal: "Ak chceme v dobrom zvíťaziť nad zlom a zachovať ľudskú dôstojnosť, nemôžeme bojovať násilím. Veď aj Svätý Otec povedal, že národ sa nemôže rozvíjať, ak je zbavený slobody. A žiadna vláda dlho nevydrží, ak je postavená na násilí a diktáte. Kto nedokázal zvíťaziť rozumom a srdcom, snaží sa zvíťaziť diktátom. Najťažšie boje v dejinách ľudstva, to sú boje, ktoré sa odohrávajú v ľudskej mysli. Najponižujúcejšie a najkratšie boje sú vojny, v ktorých sa uplatňuje násilie."
Z Visly vytiahnu mŕtve telo kňaza
19. októbera 1984 anonymný telefonát varuje Popieluszka, aby nešiel do Bydgoszczy odslúžiť omšu, lebo mu hrozí smrť. Svojmu šoférovi povie: "Keď som bol malý chlapec, bol som zvedavý, ako vyzerá gaštan zvnútra. Chcel som ho rozbiť kameňom, ale rozbil som si ruku. Keď som pozrel na ruku, ako mi z nej tečie krv, povedal som si, že dnes som podobný pánu Ježišovi na kríži." Traja príslušníci tajnej polície v uniformách cestnej kontroly zadržia na spiatočnej ceste jeho auto. Popieluszkovho šoféra Waldemara Chrostowskeho posadia do policajného auta. Chrostowski ešte počuje tupý úder a výkrik. Vidí, že muži v uniformách kladú niečo ťažké do kufra svojho auta. Popieluszkovo auto zostane odstavené na odľahlej ceste. Waldemar Chrostowski, keď zbadá svetlá dediny, vyskočí z idúceho auta (je absolventom paradesantného výcviku). Policajti nezastavia, veď kto môže prežiť „skok“ z auta v rýchlosti 100 km/h. Jedine kaskadér. Medzitým sa, podľa výpovedí, únoscovia zastavia na parkovisku v lese. Vytiahnu Popieluszku z kufra, hrozia mu, bijú ho až do bezvedomia a nakoniec ho zviazaného so záťažou hodia do vodnej nádrže na Visle neďaleko mesta Włocławek. Neskôr vysoko postavený funkcionár tajnej polície: „Vo svojom vyznaní priznáva, že na všetkých funkcionárov ŠTB urobil veľký dojem tichý hlas a vnútorná charizma pátra Popieluszka“.
Správa o únose Jerzyho Popieluszka sa rozšíri rýchlosťou blesku do celého Poľska a i do sveta. Informujú o nej všetky prestížne médiá. New York Times venuje tejto kauze sedemdesiat veľkých článkov. Pri kostole sv. Stanislava Kostku sa davy ľudí modlia vo dne v noci za svojho kňaza. Vláda generála Jaruzelského situáciu nemôže ignorovať. Existuje totiž očitý svedok, ktorý žije a nemlčí. Vie identifikovať páchateľov. Pod tlakom verejnej mienky a západných médií napokon poľská vláda priznáva, že únoscami sú pracovníci ministerstva vnútra. Medzitým sa davy ľudí neustále modlia za nezvestného. V čase, keď Jerzy Popieluszko slúžieval pravidelnú omšu za vlasť, poľská novinárka oznámi veriacim, že z rieky Visly vytiahli mŕtve telo ich kňaza. Kňaz a prítomní v kostole veľakrát opakujú "Odpusť nám, ako aj my odpúšťame..." Telo je tak zmasakrované, že ho rodina spozná len podľa zvláštnych znamení. Na pohrebe umučeného a zavraždeného Jerzyho Popieluszku sa 3. novembra 1984 zúčastnia zástupy desiatok tisícov ľudí.
Proces s príslušníkmi tajnej polície
V tom istom roku Poľsko po druhýkrát zatají dych. Koná sa súdny proces s vrahmi kňaza. Po prvý raz v socialistickom štáte sú príslušníci štátnej tajnej polície súdení a odsúdení. Proces s trojicou vrahov – dôstojníkov štátnej polície – Grzegorzem Piotrowskim, Waldemarom Chielewskim, Lezskom Pękalęm a ich nadriadeným Adamom Pietruzskom začal hneď v roku Popieluszkovej smrti. Vďaka korunnému svedkovi, ktorého strážia 24 hodín denne jeho kolegovia, nie je možné prípad ututlať. Piotrowski a Pietruzska dostanú 25, Pękalę15 a Chielewski 14 rokov väzenia. Odsedia si 15, 9, 5 a 8 rokov. Dnes sú všetci na slobode. Kto vydal rozkaz na zavraždenie J. Popiełuszka, proces neodhalí.
Poľsko pochová strach
Pohrebom Jerzyho Popieluszka Poľsko pochová strach. Hrob a kostol sa okamžite stanú pútnickým miestom. Pri hrobke otca Popieluzsku sa v roku 1987 modlí aj Svätý otec Ján Pavol II. O desať rokov neskôr je začatý proces Popieluszkovho blahorečenia. V roku 2000 kardinál Glemp pri bohoslsužbách verejne prosí za odpustenie hriechov cirkevnej hierarchie. Povie: „Ja osobne musím prosiť o odpustenie Pána Boha i vás všetkých, najmä kňazov a Popieluszkovu rodinu, že som nenašiel v sebe v ťažkých chvíľach dosť odvahy a statočnosti podržať kňaza Popieluszka, ráznejšie sa ho zastať a zachrániť mu život“ a 11. októbra 2004 počas svätej omše pri príležitosti 20. výročia smrti Jerzyho Popieluszku, ten istý kardinál Glemp zdôrazní: „Dnešné ľudstvo potrebuje nového Popieluszku, ktorý pravdivo pomenuje dnešnú situáciu, povie jasné slovo o korupcii, vydieraní, nemravnosti a o bolestiach ľudí dnešných dní.“ ( Anna Peťová )
Keď pápež prišiel k hrobke, kľakol si na zem, s tvárou v dlaniach sa dlho modlil a plakal.......... Tohto kňaza beštiálne zavraždili.
Čo si odnesiem ja z tejto bolesti Jána Pavla?
Nikdy sa nebudem hanbiť za vieru! Nikdy sa nebudem hanbiť za Krista! Vždy sa ku nemu priznám. Hrdo a jednoznačne!!!!