Štrnásta detská sv. omša

Piatok 18. septembra 2015

Turie 16,30 hod.

Višňové 18,00 hod.

Dom Prozreteľnosti – La Providence

Deviata rada: Dôverovať Bohu

Kňaz:

Na našom plagáte tu v našom kostole a vo vašich zošitoch doma máme už osem rád.

Otázka deťom:

- Akú radu sme dostali v piatok?

(Pokora)

Kňaz:

Pán farár Vianney nám dal minulý piatok jednu z najťažších rád. Pokora je veľmi ťažkou čnosťou, lebo niekedy je ťažké – tak ako pán farár z Arsu – mlčať, keď na nás niekto niečo nepravdivo vymýšľa a chce nás ponížiť, ale Pán Boh dáva silu všetko vydržať, čo nás stretne. Pamätáte si, ako hovoril sv. Ján Vianney: „Dovolil som to všetko na seba hovoriť a takýmto spôsobom som ľudí priviedol k tomu, že nakoniec zmĺkli. Osočovanie niektorých farníkov bolo pre farára z Arsu ťažké a veľmi bolestné, ale oveľa dôležitejšie pre neho bolo ukázať farníkom cestu do neba.

Kňaz:

Čo potrebujete?

Deti:

Jozef, ukáž nám cestu do neba!

Kňaz:

Ďakujem za pripomienku. Pán farár z Arsu sa trápil ako si pamätáte, že ľudia neprichádzajú v nedeľu na sv. omšu, že nepoznajú základné pravdy viery, ale trápilo ho aj to, že v Arse nebol natrvalo ani jeden učiteľ. Všetko, čo sa deti mohli naučiť, bolo to, čo ich on naučil počas katechézy. Dlho nad tým rozmýšľal až nakoniec našiel v Arse dve dievčatá: Katarínu a Benediktu. Nemali vzdelanie učiteľky, ale robili dojem inteligentných, rozumných a súčasne boli veľmi milé. Najprv ich poslal pripraviť sa k rehoľníčkam a potom pomocou obetavých farníkov kúpil malý dom blízko kostola.

Na našich obrázkoch vidíte fotografiu toho domu. Dnes je už k nemu veľa pristavané a slúži ako hotel pre pútnikov.

V tejto budove zriadil bezplatnú prvú školu pre dievčatá. Práve Katarína a Benedikta boli v nej prvými učiteľkami. Potom sa k nim pridala ako pomoc Joanna.

Veľmi rýchlo pána farára Vianneyho napadlo, keď videl deti, ktoré žobrú, pretože nemajú čo jesť a nemajú strechu nad hlavou, otvoriť pri škole sirotinec. Vtedy dom nazvali Domom Prozreteľnosti.

Otázka deťom:

- Prečo nazvali dom Domom Prozreteľnosti?

(Preto, že o dom a deti sa mal postarať Pán Boh)

Kňaz:

Na začiatku umiestnili dve, či tri dievčatká, ale veľmi rýchlo ich bolo toľko, že už nebolo miesto na spanie.

Istého dňa pán farár Vianney priviedol ďalšie dievčatko.

- Prijmi ju – povedal Kataríne – Pán Boh ju nám posiela.

- Ale pán farár, už nemáme posteľ!

- Ale predsa je tu ešte tvoja – odpovedal pokojne Vianney.

Takýmto spôsobom učil svoje učiteľky úplne dôverovať Pánu Bohu. Keď sa dom nazýva Prozreteľnosť, tak skutočne Božia Prozreteľnosť sa o všetko a všetkých postará. Veľa dobrých ľudí pomáhalo, keď videli, že kňaz chce pomôcť najchudobnejším. Stávali sa ale aj také situácie, keď sa zdalo, že sa tejto pomoci treba zrieknuť. Vypočujte si nasledujúci príbeh.

Príbeh XVII.

V jednom roku zásoby obilia na povale fary sa zmenšili len na niekoľko hrstí rozhádzaných po podlahe. V tom roku bola slabá úroda a preto sa nedalo počítať s pomocou farníkov. Pán farár Vianney s bôľom v srdci myslel na siroty. Nechcel pripustiť, aby sa vrátili k predošlej biede. Dal si predsavzatie uprosiť nebo.

Vyšiel na povalu a do jednej kôpky zamietol zvyšné obilie a do stredu skryl relikvie sv. Františka Regis – predsa ho nesklamal tento svätec, keď ho prosil, aby sa stal kňazom.

Potom v Dome Prozreteľnosti poprosil, aby sa deti pomodlili za chlieb každodenný a ... pokojne čakal.

Dievčatá sa trápili, čím nakŕmia deti večer.

Pán farár prosím vás, nádoba s obilím je úplne prázdna... – pripomenula so smútkom Joanna.

Choď, uprac, čo tam ešte zostalo – odpovedal kňaz Vianney.

Joanna vyšla na povalu, nejako ťažko sa jej otvárali dvere, akoby niečo tlačilo z druhej stany. Skúsila ešte raz. Trhla mocnejšie a vtedy sa vysypal na ňu prúd obilia.

- Prosím, pán farár, prosím, pán farár! – kričala bežiac po schodoch. – povala je plná obilia!

- Ako to, že plná?

- Áno! Je plná obilia!

Na fare v Arse ešte nikdy nebolo toľko obilia... až sa ľudia čudovali, že hlavný trám oslabený črvotočmi sa nezlomil pod váhou toľkého obilia.

Kňaz:

To bol zázrak! Dievčatá sa naučili ešte väčšej dôvere v Pána Boha.

Sv. Ján Vianney rád chodil do tohto domu, kde vždy bolo počuť štebot spokojných detí. V priebehu dňa sem prišiel občas na tanier polievky a prv než sa vrátil do kostola spovedať čakajúcich, zastavil sa na krátko v záhrade a porozprával sa s deťmi. V tejto záhrade postavil altánok a v nej sochu Panny Márie, aby Katarína a Benedikta spolu s deťmi mohli k nej prichádzať na večerné modlitby. Sv. farár Vianney sníval o tom, aby pri Dome Prozreteľnosti bola kaplnka, kde bude stále vystavená Sviatosť oltárna, kde by vo dne v noci, dokonca aj z ulice, mohli prísť pomodliť sa. Farárov sen sa splnil a kaplnka pri Dome Prozreteľnosti bola postavená a do dnešného dňa je v nej stála adorácia najsvätejšej Sviatosti oltárnej.

Čo bolo s deťmi, ktoré bývali v sirotinci?

Väčšina z nich opúšťala dom v devätnástom, alebo v dvadsiatom roku života, čiže v dospelosti. To neznamená, že dievčatá boli odkázané samé na seba. Pán farár Vianney už predtým hľadal pre ne zamestnanie, radil im a keď sa mali vydávať, dbal, aby nový život nezačínali s prázdnymi rukami. Myslím, že ich otcovia, keby žili, nepostarali by sa o ne lepšie.

Otázka deťom:

- Akú radu nám dnes dáva sv. Ján Vianney?

(Aby sme vždy dôverovali Pánu Bohu)

Kňaz:

To je naša deviata rada, deviaty stupienok našej cesty do neba.

Skúste sa poobzerať okolo seba, určite sú okolo vás takí, ktorým by& bolo možné s niečím pomôcť. Pouvažujte, ako im pomôcť?

Otázky:

1. Ako sa volali učiteľky, ktoré pomáhali sv. farárovi Vianneymu?

2. Čo dostali deti v sirotinci na príhovor sv. Jána Františka Regis?

3. Ako sa volal dom pre siroty založený farárom z Arsu?

Úlohy:

1. Priprav si nejakú drobnosť a podaruj ju niekomu, kto ju od teba vôbec neočakáva.

2. Ak si to ešte neurobil, konečne pohľadaj ochotných modliť sa za vybraného kňaza.

Obrázok:

Dom Prozreteľnosti (La Providence) v Arse, ktorý vybudoval sv. arský farár pre miestne siroty. Dne slúži ako ubytovňa pre pútnikov.

• Predch.
• Nasl.