Cyril a Metod sa vracali naspäť do krajiny, v ktorej sa narodili. Vtedy sa tá krajina volala Byzancia – bola to Byzantská ríša. Z legendy sa dozvedáme, že sa cestou zastavili v jednej dedine, v ktorej mali zaujímavý zvyk. Obyvatelia dediny si uctievali obrovský storočný strom – dub. Hovorili mu „alexander“. Muži okolo neho tancovali, klaňali sa mu. Ženy sa však k tomu stromu nemohli priblížiť ani na krok. Ľudia si mysleli, že sa na nich bôžik, ktorý podľa nich býval v posvätnom strome inak bude hnevať. Potom by nemali úrodu na poliach, postihla by ich ukrutná choroba, či nejaká katastrofa. Preto k nemu nosili rôzne dary, jedlo, niekedy aj spútaných ľudí. Keď sa na tento prapodivný zvyk Cyril díval, dal sa s miestnymi ľuďmi do reči. Presviedčal ich, aby zanechali toto pohanské správanie. Veď je hlúposť uctievať stromy a myslieť si, že rozhodujú o zdraví alebo o tom, či bude pršať. Dedinčania povedali Cyrilovi: „Robíme to rovnako, ako to robili naši predkovia, babičky a dedkovia. Nevieme, prečo by sme to mali robiť inak. Už sme si na to zvykli.“ Cyril im ale povedal: „Klaňať a modliť sa máme len k Pánu Ježišovi, k Bohu na nebesiach. On je Stvoriteľ celého vesmíru, i tohto stromu. Verte mi, je to pravda.“ Dedinčania Cyrila poslúchli a posvätný strom vyťali a spálili na popol. V tú noc, keď toto urobili, sa stalo to, že sa nad dedinou objavil obrovský mrak a začali z neho padať dažďové kvapky. Ľudia tancovali od radosti a vôbec im nevadilo, že sú úplne mokrí. „Prší!“ volali všetci. „Ďakujeme, mocný Bože!“ Cyril sa k radostnému ďakovaniu pridal. Dážď bol pre nich znamením, že Boh má z nich radosť, pretože ukázali, že v neho uverili. Bratia Cyril a Metod mali radosť z toho, že dedinčania už neveria v silu nejakého stromu a neklaňajú sa mu, ale že už veria, že majú nebeského Otca, ktorý stvoril všetko na nebi a na zemi. A má moc aj nad počasím.

Cyril s Metodom si všimli ľudí, ktorých stretli cestou. Napriek tomu, že sa bratia už tešili domov, zastavili sa u dedinčanov, ktorí ešte nepoznali kresťanského Boha. Venovali im svoj čas a vďaka tomu sa dedinčania dozvedeli o Božej dobrote. Dívajme sa okolo seba a všímajme si ľudí, ktorých stretáme, keď ideme do škôlky, školy, ktorých stretneme na zastávke, vedľa ktorých sedíme v kostole... Môžeme im v niečom pomôcť? Napríklad len tým, že sa na nich usmejeme?  

Moja úloha:

Budem si všímať, či niečo nepotrebuje ten, kto je vedľa mňa.

• Predch.
• Nasl.