V Ríme zostali Cyril a Metod nejakú dobu. Stretávali sa tu s pápežom a ďalšími vzdelanými ľuďmi vtedajšej doby. Pápež si chcel vypočuť ich dôvody, prečo by mal dovoliť nechať slúžiť svätú omšu v staroslovienčine. Slova sa ujal väčšinou Cyril. Všetci ho bedlivo počúvali. Pápež usúdil, že je to správne, že Božie slovo má byť preložené do akejkoľvek reči, aby mu ľudia rozumeli, mohli svojím jazykom spievať piesne a modliť sa ním v kostole. Pápež preto vzal do rúk slovanské knihy, ktoré bratia preložili a priviezli do Ríma, požehnal ich a položil ich na oltár v chráme Panny Márie Snežnej. Všetci potom spoločne spievali piesne, v ktorých ďakovali Bohu za jeho veľkosť, že je Pánom sveta, miluje ľudí a odpúšťa im. Pár dní na to sa konala ešte ďalšia slávnosť – kňazské svätenie moravských žiakov, ktorí s nimi doputovali z Veľkej Moravy a od kniežaťa Koceľa. Pápež, čo bolo v tej dobe takmer nevídané a neslýchané, dovolil, aby Slovania, obyvatelia Veľkej Moravy, mohli aj naďalej používať vlastný jazyk, tzv. staroslovienčinu, pri svätej omši a pri preklade svätého písma (Biblie). Cyril a Metod mali veľkú radosť, že sa im podarilo splniť úlohu, kvôli ktorej boli na Veľkú Moravu poslaní. Staroslovienčina sa neskôr stala veľmi významným jazykom, ktorý si vo vtedajšej Európe vydobyl dôležitú pozíciu vedľa gréčtiny a latinčiny.

Hovorí sa: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ Aj bratia so svojimi žiakmi a ďalšími ľuďmi spoločne Boha chválili spevom. Ďakovali mu, že sa smie pri celej svätej omši hovoriť starosloviensky. Aj my máme toľko pesničiek, ktorými môžeme chváliť Boha za všetko, čo stvoril, za všetko, čo nám každý deň dáva (jedlo, strechu nad hlavou, kamarátov), za jeho lásku a všímavosť ku každému človeku.

Moja úloha:

Poďakujem Pánu Bohu za všetky dary, ktoré mi dáva.

• Predch.
• Nasl.