Benedikt XVI. v katechéze o modlitbe: Modlitba je spoločná celej komunite

Vatikán (18. apr. 2012) – Za príjemného a slnečného počasia sa na Námestí sv. Petra zišlo niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta, aby sa zúčastnili na generálnej audiencii so Svätým Otcom. Vo svojej katechéze sa Benedikt XVI. opäť vrátil k úvahe o modlitbe:

Drahí bratia a sestry,

po Veľkonočných sviatkoch sa opäť vraciame ku katechéze o modlitbe. Na generálnej audiencii pred Veľkou nocou sme hovorili o Blahoslavenej Panne Márii, ktorá bola medzi apoštolmi a modlila sa s nimi v okamihu, keď očakávali zoslanie Ducha Svätého. Prvé kroky Cirkvi sa uskutočňujú v atmosfére modlitby. Zoslanie Ducha Svätého nie je izolovanou udalosťou, lebo prítomnosť a činnosť Ducha Svätého neustále riadi a oživuje putovanie kresťanskej komunity. V Skutkoch apoštolov svätý Lukáš – okrem toho, že rozpráva o veľkom vyliatí Ducha Svätého vo Večeradle päťdesiat dní po Veľkej noci (porov. Sk 2,1-13) – spomína aj ďalšie, mimoriadne zostúpenia Ducha – a tieto sa opakujú aj v ďalších dejinách Cirkvi. Dnes by som sa rád zastavil pri udalosti, ktorú zvykneme nazývať „malé Turíce“: bolo to na vrchole ťažkého obdobia života rodiacej sa Cirkvi.

Skutky apoštolov rozprávajú, že po uzdravení chromého pri Jeruzalemskom chráme (porov. Sk 3,1-10) Petra a Jána uväznili (por. Sk 4,1), lebo ohlasovali Ježišovo vzkriesenie všetkému ľudu (por. Sk 3, 11-26). Po krátkom procese ich prepustili a oni sa vrátili k svojim priateľom a porozprávali im, čo podstúpili kvôli svedectvu o vzkriesenom Kristovi. V tom okamihu, píše svätý Lukáš, všetci „jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu“ (Sk 4,31). Na tomto mieste Lukáš podáva najobsiahlejšiu spoločnú modlitbu Cirkvi, ktorú nachádzame v Novom Zákone. Na jej konci sa píše: „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Duch Svätý a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31).

Predtým, ako sa pozrieme na túto krásnu modlitbu, všimnime si jednu dôležitú vec: tvárou v tvár nebezpečenstvu, ťažkostiam a hrozbám sa prvá kresťanská komunita nepokúša robiť analýzu toho ako reagovať, nehľadá stratégie na obranu, opatrenia, ktoré treba prijať, ale ide sa modliť, vstupuje do kontaktu s Bohom.

Aké vlastnosti má táto modlitba? Je jednomyseľná, spoločná celej komunite, ktorá čelí prenasledovaniu kvôli Ježišovi. V gréckom origináli svätý Lukáš používa slovo „homothumandon“ – „všetci spolu“, „jednotní“ – termín, ktorý sa nachádza aj v iných častiach Skutkov apoštolov. Chce ním zvýrazniť túto jednotnú a vytrvalú modlitbu (porov. Sk 1,14; 2, 46). Svornosť bola základným prvkom prvej kresťanskej komunity a mala by pre Cirkev zostať navždy podstatnou. Nie je to len modlitba Petra a Jána, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve, ale aj modlitba celého spoločenstva, pretože to, čo prežívajú títo dvaja apoštoli, sa netýka len ich, ale celej Cirkvi. Zoči-voči prenasledovaniam, ktoré prišli kvôli vydávaniu svedectva o Ježišovi, sa prvá kresťanská komunita nielenže nezľakne a nerozdelí, ale zostáva hlboko spojená v modlitbe – ako jeden človek – aby spoločne vzývala Pána. Toto je – povedal by som – prvé znamenie, ktoré prichádza, keď veriaci musia podstúpiť skúšku kvôli svojej viere: jednota sa upevňuje – namiesto toho, aby bola porušená, pretože je podoprená neohrozenou modlitbou. Cirkev sa nemusí báť prenasledovaní, ktoré v dejinách podstupuje: má vždy dôverovať – tak ako Ježiš v Getsemani – v prítomnosť, pomoc a silu Boha vzývaného v modlitbe.

Urobme ešte ďalší krok: čo si žiada kresťanské spoločenstvo od Boha v tomto okamihu skúšky? Nežiada bezpečnosť pred prenasledovateľmi, ani to, aby Pán odplatil tým, čo uväznili Petra a Jána: žiada len, aby spoločenstvu bolo „so všetkou odvahou“ dané hlásať Božie Slovo (porov. Sk 4, 29). Komunita sa modlí, aby nestratila odvahu viery, odvahu ohlasovať vieru. Najprv sa však snaží pochopiť hĺbku toho, čo sa stalo, snaží sa čítať udalosti vo svetle viery – a robí to práve prostredníctvom Božieho Slova, ktoré nám pomáha pochopiť, čo sa deje vo svete.

V modlitbe, ktorú prednáša Pánovi, spoločenstvo začína pripomienkou a vzývaním Božej veľkosti a sily: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich“ (Sk 4, 24). Pri vzývaní Stvoriteľa si uvedomujeme, že všetko pochádza od neho, všetko je v jeho rukách, a toto vedomie nám dáva istotu i odvahu: veď ak všetko pochádza od neho, všetko je v jeho rukách. Potom si pripomínajú to, ako Boh konal v dejinách. Začínajú stvorením a pokračujú spomínaním na to, ako bol Boh svojmu ľudu vždy nablízku: ukázal sa byť Bohom, ktorému záleží na človeku, Bohom, ktorý sa neskrýva, nenecháva človeka napospas. Tu je doslovne citovaný druhý žalm a v jeho svetle sa potom interpretuje ťažká situácia, ktorú Cirkev práve prežíva. Druhý žalm oslavuje intronizáciu judského kráľa, ale prorocky sa vzťahuje aj na príchod Mesiáša, proti ktorému nič nezmôžu rebélie, prenasledovania ani neprávosti páchané na ľuďoch: „Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému“ (Sk 4, 25).

Toto nám Žalm 2 hovorí prorocky o Mesiášovi; pre celé dejiny je typická odbojnosť mocných voči Božiemu majestátu. Práve pri čítaní Svätého písma, ktoré je Slovom Božím, spoločenstvo môže Bohu povedať v modlitbe: „V tomto meste sa naozaj spolčili … proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si ty pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“ (Sk 4, 27). To, čo sa stalo, je čítané vo svetle Krista, ktorý je kľúčom pre pochopenie prenasledovania – ako kríž je vždy kľúčom pre Vzkriesenie. Opozícia voči Ježišovi ale i jeho utrpenie a zmŕtvychvstanie sú čítané vo svetle druhého žalmu – ako uskutočnenie Božieho plánu pre spásu sveta. A tu nachádzame aj zmysel skúsenosti prenasledovania, ktoré prvá kresťanská komunita práve prežíva: táto komunita nie je len akýmsi združením; je to spoločenstvo, ktoré žije v Kristovi, a teda to, čo sa s komunitou deje, je súčasťou Božieho plánu. Ako tomu bolo i v Ježišovom prípade, aj učeníci sa stretávajú s nepriateľstvom, nepochopením, prenasledovaním. Uvažovanie v modlitbe nad Svätým písmom vo svetle Kristovho tajomstva pomáha pochopiť našu prítomnosť v kontexte dejín spásy, ktoré Boh uskutočňuje vo svete – vždy podľa svojej vôle.

Práve preto žiadosť, ktorú prvá kresťanská komunita v Jeruzaleme predkladá Bohu v modlitbe, nesmeruje k tomu, aby bola ochránená, ušetrená skúšok, aby mala úspech, ale k tomu, aby mohla ohlasovať Božie Slovo s „parresiou“ – t.j. s odhodlaním, v slobode, s odvahou (porov. Sk 4, 29).

Potom pridávajú žiadosť, aby toto ohlasovanie bolo sprevádzané Božou rukou, aby sa uskutočňovali uzdravenia, znamenia a divy (porov. Sk 4, 30), teda aby sa ukázala Božia dobrota, aby sa zviditeľnila sila, čo pretvára skutočnosť, čo mení srdce, myseľ a životy ľudí, prinášajúc radikálnu novosť evanjelia.

Na konci modlitby, poznamenáva svätý Lukáš – „zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Duch Svätý a smelo hlásali Božie Slovo“ (Sk 4, 31). Miesto sa zatriaslo, teda viera má silu premieňať zem i celý svet. Ten istý Duch, čo hovoril prostredníctvom druhého žalmu v modlitbe Cirkvi, vchádza do domu a napĺňa srdcia všetkých, čo vzývali Pána. Toto je ovocie spoločnej modlitby, ktorú kresťanské spoločenstvo prednáša Pánovi: vyliatie Ducha Svätého, dar Vzkrieseného, ktorý napomáha a usmerňuje slobodné a odvážne hlásanie Božieho Slova. Ono poháňa apoštolov, aby bez strachu šli ohlasovať dobrú zvesť do všetkých končín sveta.

Aj my, drahí bratia a sestry, musíme vedieť vkladať udalosti nášho každodenného života do modlitby, aby sme objavili ich hlbší zmysel. Tak, ako prvé kresťanské spoločenstvo, aj my sa musíme nechať osvietiť Božím Slovom a prostredníctvom uvažovania nad Svätým písmom sa naučiť chápať, že Boh je prítomný v našom živote, prítomný aj v ťažkých momentoch, a že všetko – aj to nepochopiteľné – je súčasťou vyššieho plánu lásky, v ktorom Božie dobro, milosť a život skutočne zvíťazia nad zlom, hriechom a smrťou.

Tak, ako prvému kresťanskému spoločenstvu, aj nám modlitba pomáha čítať naše vlastné, osobné i spoločné dejiny v tej najlepšej perspektíve, teda v Božej perspektíve. Aj my chceme obnoviť prosbu o dary Ducha Svätého: nech rozohrejú naše srdcia a osvietia náš rozum, aby sme dokázali pochopiť ako Pán spĺňa naše žiadosti podľa svojej láskyplnej vôle, a nie podľa našich predstáv. Vedení Ježišovým Duchom, budeme schopní s pokojom, odvahou a radosťou prežívať každú životnú situáciu, ba dokonca chváliť sa so svätým Pavlom “aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej.” A táto nádej nesklame, pretože „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 3-5).

Preložil Martin Kramara

Posolstvo Urbi et Orbi

Drahí bratia a sestry z Ríma a celého sveta!

„Surrexit Christus, spes mea“ – „Vstal Pán, Kristus, nádej moja“ (Veľkonočná sekvencia).

Nech vám všetkým zaznieva plesajúci hlas Cirkvi slovami, ktoré tento starodávny hymnus vkladá na pery Márie Magdalény, prvej, čo vo Veľkonočné ráno stretla vzkrieseného Krista. Bežala za ostatnými učeníkmi a s radostným srdcom im oznámila: „Videla som Pána“ (Jn 20,18). Aj my, potom, čo sme prešli púšťou pôstu a dní utrpenia, dnes víťazne voláme. „Vstal z mŕtvych! Naozaj vstal z mŕtvych!“.

Každý kresťan znovu prežíva skúsenosť Márie Magdalény. Je to stretnutie, čo mení život: stretnutie s jedinečným mužom, ktorý nám dáva zakúsiť plnosť Božej dobroty a pravdy, ktorý nás vyslobodzuje zo zlého nie nejakým povrchným, chvíľkovým spôsobom, ale oslobodzuje nás radikálne, uzdravuje nás v plnosti a navracia nám našu dôstojnosť. Preto Mária Magdaléna nazýva Ježiša „moja nádej“, pretože on bol ten, kto jej umožnil znovu sa narodiť a daroval jej novú budúcnosť, život dobrý a slobodný od hriechu. „Kristus moja nádej“ znamená, že každá moja túžba po dobre v ňom nachádza skutočnú možnosť: s ním môžem dúfať, že sa môj život stane dobrým a plným, večným, pretože sám Boh sa priblížil natoľko, že vstúpil do našej ľudskej prirodzenosti.

Avšak i Mária Magdaléna, tak ako ostatní apoštoli, musela vidieť Ježiša, odmietnutého predstaviteľmi národa, zatknutého, bičovaného, odsúdeného na smrť a ukrižovaného. Muselo byť neznesiteľným vidieť stelesnené Dobro podriadené ľudskej zlomyseľnosti, Pravdu vysmievanú klamstvom, Milosrdenstvo zranené pomstou. Zdalo sa, že Ježišovou smrťou zlyhala nádej tých, čo mu dôverovali. Avšak táto nádej sa nikdy úplne nestratila: predovšetkým v srdci Panny Márie, Ježišovej matky, ostal horieť plamienok i v temnotách noci. Nádej v tomto svete je nezlučiteľná s tvrdosťou zla. Nie je to len múr smrti, ktorý jej kladie prekážky, ale ešte oveľa viac skutočnosti vyhrotené nenávisťou, pýchou, klamstvom a násilnosťou. Ježiš prešiel týmto smrteľným sprisahaním, aby nám otvoril cestu vedúcu do Kráľovstva života. V jednej chvíli sa zdalo, akoby bol Ježiš premožený: tma zahalila svet, Božie ticho bolo totálne, a zdalo sa, že slovo nádej je úplne zbytočné.

A zrazu, ráno prvého dňa po sobote, je hrob prázdny. Ježiš sa zjavuje Márii Magdaléne, iným ženám a učeníkom. Viera sa rodí ešte viac živá a silnejšia ako kedykoľvek predtým. Už nepremožiteľná, pretože je postavená na rozhodujúcej skúsenosti: „Smrť a život sa stretli / v obdivuhodnom zápase. / Pán života bol mŕtvy, / ale teraz, živý, triumfuje“. Znaky zmŕtvychvstania dosvedčujú víťazstvo života nad smrťou, lásky nad nenávisťou, milosrdenstva nad pomstou: „Hrob živého Krista, / sláva vzkrieseného Krista, / a anjeli, ktorí sú jeho svedkami, / šatka a jeho plachty“.

Drahí bratia a sestry! Ak Ježiš vstal z mŕtvych, preto – ale iba preto – sa udialo niečo skutočne nové, čo mení stav človeka a sveta. Preto je Ježiš ten, komu môžeme úplne dôverovať. Nie len jeho posolstvu, ale práve Jemu, pretože ako vzkriesený už nepatrí do minulosti, ale je prítomný dnes, živý. Kristus je osobitným spôsobom nádejou a útechou pre kresťanské spoločenstvá, ktoré sú kvôli viere ťažko skúšané diskrimináciou a prenasledovaním. Prostredníctvom svojej Cirkvi stojí, ako sila nádeje, blízko pri každom ľudskom utrpení a znášaní nespravodlivosti.

Vzkriesený Kriste, daruj nádej Blízkemu východu, aby členovia všetkých etník, kultúr a náboženstiev tohto regiónu spolupracovali na budovaní spoločného dobra a rešpektovaní ľudských práv. Aby sa osobitne v Sýrii zastavilo krviprelievanie a bezodkladne sa nastúpilo na cestu vzájomného rešpektu, dialógu a zmierenia, ako k tomu vyzýva aj medzinárodné spoločenstvo. Nech mnohí utečenci z tejto krajiny a tí, ktorí potrebujú humanitárnu pomoc, nájdu prijatie a solidárnosť, aby si mohli uľahčiť vo svojom utrpení. Nech Veľkonočné víťazstvo povzbudí iracký národ, aby vynaložil maximálne úsilie pokročiť na ceste stability a rozvoja. Nech vo Svätej zemi, Izraelčania a Palestínčania znova pokračujú s odvahou v mierovom procese.

Nech Pán, víťaz nad zlom a smrťou, podporuje kresťanské komunity na Africkom kontinente, nech im dá nádej v zápase s ťažkosťami, nech ich urobí budovateľmi pokoja a tvorcami rozvoja spoločnosti, do ktorej patria.

Vzkriesený Ježišu, poteš trpiace národy Afrického rohu a vzbuď v nich túžbu po zmierení; pomôž oblasti Veľkých Jazier, Sudánu a Južnému Sudánu a daruj ich obyvateľom silu odpustenia. Nech oslávený Kristus daruje pokoj a stabilitu Mali, ktoré sa nachádza v chúlostivej politickej situácii. Nigérii, ktorá sa v uplynulých mesiacoch stala divadlom krvavých teroristických útokov, nech veľkonočná radosť prinesie potrebnú energiu na vybudovanie pokojnej spoločnosti, ktorá rešpektuje náboženskú slobodu svojich občanov.

Požehnanú Veľkú noc!

Benedikt XVI.: Pripodobnenie sa Kristovi je skutočnou obnovou Cirkvi

Vatikán (5. apr. 2012) – Dnes predpoludním slávil Benedikt XVI. v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne slávnostnú svätú omšu svätenia olejov. Vo svojej homílii sa obrátil nie len na kňazov Rímskej diecézy, ale na všetkých kňazov po celom svete. Jeho homília v plnom znení:

Drahí bratia a sestry!

Počas tejto svätej omše sa naše myšlienky vracajú ku chvíli, keď biskup, prostredníctvom vkladania rúk a modlitby nás voviedol do kňazstva Ježiša Krista. Tak, že sme boli „posvätení v pravde“ (Jn 17,19), spôsobom, o ktorý Ježiš prosil za nás svojho Otca vo svojej Veľkňazskej modlitbe. On sám je Pravdou. On nás pomazal, teda zasvätil navždy Bohu, aby sme vychádzajúc od Boha a v jeho pohľade mohli slúžiť ľuďom. Avšak sme zasvätení aj v realite nášho života? Sme mužmi, ktorí spolupracujú s Bohom a v jednote s Ježišom Kristom? S touto otázkou stojí pred nami Pán a my stojíme pred ním. „Chcete sa bližšie primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť; zrieknuť sa samých seba a verne plniť kňazské poslanie, ktoré ste z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi vzali na seba v deň svojej kňazskej vysviacky?“ Takto sa vás každého jedného ale aj sám seba budem pýtať po tejto homílii. Týmto sa vyjadrujú predovšetkým dve veci: požaduje sa vnútorný vzťah, ba dokonca pripodobnenie sa Kristovi, čo znamená prekonanie seba samých, vzdanie sa toho, čo je iba naše, veľmi propagovanej sebarealizácie. Žiada sa od nás, teda odo mňa, aby som nežil svoj život iba pre seba, ale aby som ho dal k dispozícii niekomu inému – Ježišovi Kristovi. Aby som sa nepýtal: čo budem z toho mať? Ale: čo môžem ja dať jemu a teda druhým? Alebo ešte konkrétnejšie: ako sa má realizovať toto pripodobnenie sa Kristovi, ktorý nevládne, ale slúži; ktorý neberie, ale dáva. Ako sa to má realizovať v tejto často dramatickej situácii Cirkvi dneška? Prednedávnom v jednej európskej krajine vydala skupina kňazov jednu výzvu na neposlušnosť, uvádzajúc aj konkrétne príklady, ako by sa tá neposlušnosť mohla prejaviť, aby sa ignorovalo definitívne vyhlásenie Magistéria. Napríklad v otázke svätenia žien, na ktorú blahoslavený pápež Ján Pavol II. odpovedal neodvolateľným spôsobom, že Cirkev v tomto prípade nemá od Pána žiadnu kompetenciu. Je neposlušnosť spôsobom na obnovu Cirkvi? Chceme veriť autorom tejto výzvy, keď uvádzajú, že sú pohýnaní svojim záujmom o Cirkev; že sú presvedčení o nevyhnutnosti potreby čeliť pomalým inštitúciám prostredníctvom drastických prostriedkov, aby sa otvorili nové cesty: aby sa Cirkev dostala do súčasnosti. Je však neposlušnosť skutočne cestou? Možno tu vidieť niečo z toho pripodobnenia sa Kristovi, ktoré je predpokladom skutočnej obnovy, alebo je to len zúfalý popud urobiť niečo a meniť Cirkev podľa našich túžob a predstáv?

Ale nezjednodušujme príliš tento problém. Nenaprával Kristus ľudské tradície, ktoré hrozili tým, že potlačia Božie slovo a jeho vôľu? Áno, toto robil, aby nanovo prebudil poslušnosť voči Božej vôli a jeho slovu, ktoré vždy platí. V ňom, v jeho srdci bola pravá poslušnosť, proti ľubovôli človeka. Nezabúdajme: On bol Synom s autoritou a právomocou odhaliť skutočnú Božiu vôľu, aby sa tak otvorila cesta Božiemu slovu do pohanského sveta. A nakoniec: On konkretizoval toto svoje poslanie vlastnou poslušnosťou a poníženosťou až na kríž a urobil tak svoje poslanie vierohodným. Nie moja, ale tvoja vôľa: toto je slovo, ktoré zjavuje Syn; jeho poníženosť spoločne s jeho božstvom nám ukazujú cestu.

Ešte raz sa pozrime: nie je prostredníctvom týchto úvah vlastne obhajovaná nehybnosť, strnulosť tradície? Nie. Kto hľadí na pokoncilové dejiny, môže spoznať dynamiku skutočnej obnovy, ktorá často neočakávane berie formy rozličných hnutí plných života, a ktorá robí takmer hmatateľnou nevyčerpateľnosť života svätej Cirkvi a prítomnosť a účinkovanie Ducha Svätého. Keď hľadíme na osoby, z ktorých vyšli a stále vychádzajú tieto záblesky života, vidíme, že práve kvôli akejsi novej plodnosti chcú byť naplnení radosťou viery, radikálnou poslušnosťou, dynamikou nádeje a silou lásky.

Drahí priatelia, ostáva jasné, že pripodobnenie sa Kristovi je predpokladom a základom každej obnovy. Ale možno sa nám Ježišova postava niekedy zdá príliš vysoko a príliš veľká na to, aby sme sa odvážili s ňou porovnávať. Pán to vie. Preto predvídal akési „preklady“ („interpretácie“) príkazov v miere, ktorú sme schopní prijať. Kvôli tomu Pavol bez ostychu povedal svojim kresťanským komunitám: napodobňujte ma, ale ja patrím Kristovi. On bol pre svojich veriacich jedným z takých „prekladov“ štýlu života podľa Krista, ktoré mohli vidieť a ktorý mohli napodobňovať. Počnúc Pavlom pokračovali neprestajne dejinami takéto „preklady“ Ježišovej cesty v rozličných postavách. My kňazi môžeme myslieť na celý zástup svätých kňazov, ktorí boli pred nami a ukázali nám cestu: počnúc Polykarpom zo Smirny a Ignácom Antiochijským, cez veľkých pastierov ako Ambróz, Augustín a Gregor Veľký, až po Ignáca z Loyoly, Karola Boromejského, Jána Máriu Vianneyho a kňazov mučeníkov devätnásteho storočia a nakoniec až po pápeža Jána Pavla II. Ten sa svojou činnosťou a

utrpením stal príkladom v nasledovaní Krista ako „dar a tajomstvo“. Svätí nám ukazujú ako sa prejavuje obnova a ako sa môžeme dať do jej služby. Tiež nám dávajú pochopiť, že Boh nehľadí na počet a vonkajšie úspechy, ale o svojich víťazstvách pokorne hovorí poukazovaním na malé horčičné zrnko.

Drahí priatelia, chcel by som sa ešte dotknúť dvoch kľúčových slov týkajúcich sa obnovy kňazských sľubov, ktoré by nás mali voviesť k uvažovaniu o Cirkvi a našom osobnom živote. Je to predovšetkým spomienka na skutočnosť, že sme – ako to vyjadruje sv. Pavol – „vysluhovateľmi Božích tajomstiev“ (1 Kor 4,1) a súčasťou toho je aj služba vyučovať (munus docendi), v ktorej nám on ukazuje svoju tvár a svoje srdce, aby sa nám daroval. Pri stretnutí s kardinálmi počas nedávneho konzistória mnohí pastieri, na základe ich skúseností, hovorili o náboženskom analfabetizme, ktorý sa šíri v našej spoločnosti, ktorá je tak inteligentnou. Základné elementy viery, ktoré kedysi poznalo každé dieťa, sú dnes stále menej známe. Ale aby sme mohli žiť a milovať našu vieru, aby sme mohli milovať Boha, a tak sa stávať schopnými načúvať mu správnym spôsobom, musíme vedieť to, čo nám Boh povedal; jeho slovo sa musí dotknúť nášho rozumu a nášho srdca. Rok viery, ako pripomienka otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu pred 50 rokmi, musí byť pre nás príležitosťou ohlasovať posolstvo viery s novým zápalom a novou radosťou. Toto objavíme základným a prvoradým spôsobom vo Svätom Písme, ktoré nikdy nebudeme schopní dostatočne prečítať a premeditovať. Tu všetci zakusujeme potrebu pomoci k tomu, aby sme ju vedeli podať v súčasnosti takým spôsobom aká naozaj je, aby sa dotkla našich sŕdc. Takúto pomoc v prvom rade nachádzame v slove učiacej Cirkvi: dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmus Katolíckej cirkvi sú základné nástroje, ktoré nám autentickým spôsobom ukazujú v čo Cirkev verí, počnúc Božím Slovom. Samozrejme, že ich súčasťou je celý poklad dokumentov, ktoré nám pápež Ján Pavol II. daroval, a ktoré ešte stále nie sú plne využité.

Každé naše ohlasovanie sa musí merať podľa slov Ježiša Krista: „Moje učenie nie je moje“ (Jn 7,16). Neohlasujeme teórie a súkromné názory, ale vieru Cirkvi, ktorej sme služobníkmi. Ale to samozrejme neznamená, že by som za touto vierou nestál celým svojim bytím a nebol v nej do hĺbky zakorenený. V tomto kontexte mi vždy prichádzajú na myseľ slová sv. Augustína: Čo je natoľko moje ako ja sám? Čo natoľko nepatrí mne ako ja sám? Nepatrím sebe ale stanem sa sebou samým vtedy, keď idem za seba a keď prekonávam seba samého, môžem sa začleniť v Krista a do jeho tela Cirkvi. Ak neohlasujeme seba samých a ak sme sa vnútorne stali jedno s ním, ktorý nás povolal ako svojich ohlasovateľov, a keď sme utváraní vierou a ju žijeme, tak naše ohlasovanie sa stane dôveryhodné. Ja sa neponúkam, ja sa dávam. Arský farár nebol veľmi vzdelaný, ani intelektuál, to vieme. Ale svojim ohlasovaním sa dotkol sŕdc ľudí, pretože jeho vlastné srdce bolo dotknuté.

Posledným kľúčovým slovom, na ktoré ešte chcem poukázať, je horlivosť za duše (animarum zelus). Toto vyjadrenie je nemoderné a dnes sa už takmer ani nepoužíva. Niekde je slovo duša dokonca považované za zakázané slovo, pretože – ako hovoria – vyjadruje dualizmus medzi telom a dušou, a rozdeľuje tak človeka nesprávne. Samozrejme, že človek je jednota, určená spoločne s telom a dušou pre večnosť. Avšak toto nemôže znamenať, že viac nemáme dušu, konštitutívny základ, ktorý garantuje jednotu človeka počas jeho života a za pozemskou smrťou. Ako kňazi sa vždy zaujímame o celého človeka, rovnako ako o jeho fyzické potreby – o hladných, chorých, bezdomovcov. Ale nezaujímame sa iba o telo, ale aj o potreby duše človeka: o osoby, ktoré trpia kvôli porušovaniu ich práv, alebo kvôli zničenej láske; o osoby, ktoré sa nachádzajú v temnote pri hľadaní pravdy; ktorí trpia kvôli nedostatku pravdy a lásky. Zaujímame sa o spásu človeka s telom a dušou. A ako kňazi Ježiša Krista to robíme s horlivosťou. Ľudia nikdy nesmú mať pocit, že my si svedomito vypĺňame náš pracovný čas, ale čas pred tým a potom patrí nám. Ľudia by mali vnímať našu horlivosť s akou dávame vierohodné svedectvo evanjeliu Ježiša Krista. Prosme Pána, aby nás naplnil radosťou z jeho posolstva, aby sme s radostnou horlivosťou mohli slúžiť jeho pravde a jeho láske. Amen.