Vitajte na našej stránke!

Pápež František vyjadruje svoju blízkosť ľudu Grécka

Vatikán/Grécko 1. júla - Správy z Grécka týkajúce sa hospodárskej a sociálnej situácie v krajine sú znepokojujúce. Ako sa uvádza v dnešnom vyhlásení hovorcu Svätej stolice pátra Federica Lombardiho, „Svätý Otec chce vyjadriť svoju blízkosť celému gréckemu ľudu, s osobitnou spomienkou na mnohé rodiny, ťažko skúšané ľudskou a sociálnou krízou, ktorá je tak komplexná a bolestná. Dôstojnosť ľudskej osoby musí zostať v centre každej politickej a technickej debaty, rovnako ako aj pri prijímaní zodpovedných rozhodnutí. Pápež František vyzýva všetkých veriacich, aby sa pripojili v modlitbe za dobro milovaného gréckeho národa.“

29. júna

Homília pápeža Františka na slávnosť sv. Petra a Pavla: Trojité pozvanie

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla dňa 29. júna 2015 vo Vatikánskej bazilike:

Čítanie zo Skutkov apoštolov nám rozpráva o prvej kresťanskej komunite trápenej prenasledovaním. O komunite tvrdo prenasledovanej Herodesom, ktorý «Jánovho brata Jakuba zabil mečom a rozkázal chytiť aj Petra…. Zmocnil sa ho, uvrhol ho do väzenia» (12,2-4). Avšak ja by som sa nechcel zastaviť pri strašnom, neľudskom a nevysvetliteľnom prenasledovaní, žiaľ stále prítomnom v mnohých častiach sveta, často pod očami a za mlčania všetkých. Dnes by som si chcel skôr uctiť odvahu apoštolov a prvej kresťanskej komunity; odvahu prinášať ďalej dielo evanjelizácie, bez strachu zo smrti a mučeníctva, v sociálnom kontexte pohanskej ríše; uctiť si ich kresťanský život, ktorý je pre nás veriacich dneška silným pozvaním k modlitbe, k viere a k svedectvu.

Pozvanie k modlitbe. Tá komunita bola cirkvou v modlitbe: «Kým bol Peter strážený v žalári, cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (porov. Sk 12,5). A ak uvažuje o Ríme, katakomby neboli miestami úniku pred prenasledovaním, ale boli predovšetkým miestami modlitby, na svätenie nedele, aby z lona zeme vyjadrovali úctu Bohu, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti.

Komunita Petra a Pavla nás učí, že cirkev v modlitbe je cirkvou ‚na nohách‘, pevnou, na ceste! Skutočne kresťan, ktorý sa modlí, je kresťanom, ktorý je chránený, má opateru a podporu, ale hlavne nie je sám.

A prvé čítanie pokračuje: «Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie. Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku... A reťaze mu spadli z rúk» (Sk 12,6-7).

Spomeňte si, koľkokrát Pán vypočul naše modlitby tým, že poslal anjela? Toho anjela, ktorý nečakane príde k nám, aby nás vytiahol z ťažkých situácií. Aby nás zachránil z rúk smrti a zla; aby nám ukázal stratenú cestu; oživil v nás plameň nádeje; aby nám prejavil nežnosť; utešil naše zlomené srdcia; prebudil zo životnej letargie; alebo nám jednoducho povedal: ‚Nie si sám.‘

Koľkých anjelov nám posiela do cesty! Ale my, premožení strachom alebo neverou alebo eufóriou, ich necháme vonku pred dverami - presne tak, ako sa to stalo Petrovi, keď zaklopal na dvere domu, «dievčina menom Rodé načúvala, kto tam je. Keď spoznala Petrov hlas, od radosti ani neotvorila bránu.» (Sk 12,13-14).

Žiadna kresťanská komunita nemôže pokračovať bez podpory vytrvalej modlitby! Modlitba je stretnutie s Bohom, s Bohom, ktorý nikdy nesklame; s Bohom verným svojmu slovu; s Bohom, ktorý neopúšťa svoje deti. Ježiš sa opýtal: «Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? (Lk 18,7). V modlitbe veriaci človek vyjadruje svoju vieru, svoju dôveru, a Boh vyjadruje svoju blízkosť, a to aj prostredníctvom daru anjelov, svojich poslov.

Pozvanie k viere: v druhom čítaní sv. Pavol píše Timotejovi: «Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,17-18). Boh nikdy nezbaví svoje deti sveta alebo zlého, ale dá im silu na ich prekonanie. Iba ten, kto verí, môže skutočne povedať «Pán je môj pastier, nič mi nechýba» (Ž 23,1).

Koľké mocnosti sa v priebehu dejín, pokúšali - a pokúšajú! - zničiť Cirkev, ako zvonku, tak aj zvnútra, ale všetky boli zničené a Cirkev je stále živá a plodná! Zostáva nevysvetliteľne silná, aby, ako hovorí svätý Pavol, mohla prevolávať: «Jemu sláva na veky vekov» (2 Tim 4,18).

Všetko pominie, len Boh zostáva. Skutočne pominuli kráľovstvá, krajiny, kultúry, národy, ideológie, mocnosti, ale Cirkev, založená na Kristovi, a to napriek mnohým búrkam a mnohým našim hriechom, zostáva verná pokladu viery v službe, pretože Cirkev nie je cirkvou pápežov, biskupov, kňazov a dokonca ani veriacich, je jedine Kristovou. Iba ten, kto žije v Kristovi, podporuje a obhajuje Cirkev svätosťou života, podľa príkladu Petra a Pavla.

Veriaci v Kristovo meno kriesili mŕtvych; uzdravovali chorých, milovali svojich prenasledovateľov, dokazovali, že neexistuje žiadna sila, schopná poraziť toho, kto má silu viery!

Pozvanie k svedectvu: Peter a Pavol, ako všetci Kristovi apoštoli, ktorí v tomto pozemskom živote svojou krvou zúrodnili Cirkev, pili z Pánovho kalicha a stali sa Božími priateľmi.

Pavol so silným pohnutím napísal Timotejovi: «Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod» (2 Tim 4,6-8).

Cirkev alebo kresťan bez svedectva je sterilný; mŕtvy muž, ktorý si myslí, že je nažive; suchý strom, ktorý neprináša ovocie; vyschnutá studňa, ktorá nedáva žiadnu vodu! Cirkev porazila zlo vďaka odvážnemu, konkrétnemu a pokornému svedectvu svojich detí. Zvíťazila nad zlom vďaka presvedčivému Petrovmu zvolaniu: «Ty si Kristus, Syn živého Boha », a vďaka večnému Ježišovmu prísľubu (porov. Mt 16,13-18).

Drahí arcibiskupi, ktorí dnes prijmete pálium, ono je znamením predstavujúcim ovcu, ktorú pastier nesie na ramenách, ako Kristus, Dobrý pastier, a je preto symbolom vašej pastoračnej úlohy; je «liturgickým znamením spoločenstva, ktoré spája Petrov stolec a jeho nástupcov s metropolitmi a skrze nich s ostatným biskupmi sveta» (Benedikt XVI., Anjel Pána 29. júna 2005).

Dnes vám chcem spolu s páliom zveriť toto pozvanie k modlitbe, k viere a svedectvu.

Cirkev vás chce mať ľuďmi modlitby, majstrami, učiteľmi modlitby, ktorí budú učiť Pánom zverený ľud, že vyslobodenie z každého väzenia je jedine dielom Božím a ovocím modlitby, že Boh v správnej chvíli posiela svojho anjela, aby nás zachránil z toľkých zotročení a z nespočetných reťazí svetskosti. Aj vy buďte pre tých najnúdznejších anjelmi a poslami lásky!

Cirkev vás chce mať ľuďmi viery, učiteľmi viery, ktorí naučia veriacich nebáť sa toľkých Herodesov, ktorí dorážajú prenasledovaniami, krížmi každého druhu. Žiadny Herodes nedokáže vyhasiť svetlo nádeje, viery a lásky toho, kto verí v Krista!

Cirkev vás chce mať ľuďmi svedectva. Sv. František hovorieval svojim bratom: Neustále hlásajte evanjelium, a ak je to nevyhnutné, tak aj slovami! (porov. Františkánske pramene, 43). Niet svedectva bez dôsledného života! Dnes nie sú natoľko potrební učitelia, ale odvážni svedkovia, presvedčení a presvedčiví. Svedkovia, ktorí sa nehanbia za Kristovo meno a za jeho kríž ani pred ručiacimi levmi, ani pred mocnosťami tohto sveta. Podľa vzoru Petra a Pavla a toľkých ďalších svedkov v priebehu dejín Cirkvi, svedkov, ktorí hoci patrili k rozdielnym kresťanským vyznaniam, prispeli k zviditeľneniu a vzrastu jediného Kristovho Tela. A toto rád zdôrazňujem v prítomnosti – vždy veľmi cenenej – delegácie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, vyslanej drahým bratom Bartolomejom I.

Je to veľmi jednoduché: pretože najúčinnejším a najopravdivejším svedectvom je to, že správaním a životom neprotirečíme tomu, čo kážeme slovami a čomu učíme druhých!

Drahí bratia, učte modlitbe modliac sa; ohlasujte vieru veriac; vydávajte svedectvo životom!

Pápež František novým metropolitom: Učte veriacich nebáť sa Herodesov

Vatikán 29. júna - Na slávnosť sv. Petra a Pavla dnes Svätý Otec slávil Eucharistiu v Bazilike sv. Petra za prítomnosti delegácie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu vedenej metropolitom Pergama Ioannisom Zizioulasom. Pri oltári nad hrobom sv. Petra pápež František požehnal páliá pre 46 nových arcibiskupov metropolitov z celého sveta.

V homílii sa vychádzajúc z biblických čítaní slávnosti (Sk 12; 2 Tim 4; Mt 16) obrátil na nových arcibiskupov s výzvou, aby boli ľuďmi modlitby, viery a svedectva:

„Cirkev vás chce mať ľuďmi modlitby, majstrami, učiteľmi modlitby, ktorí budú učiť Pánom zverený ľud, že vyslobodenie z každého väzenia je jedine dielom Božím a ovocím modlitby, že Boh v správnej chvíli posiela svojho anjela, aby nás zachránil z toľkých zotročení a z nespočetných reťazí svetskosti. Aj vy buďte pre tých najnúdznejších anjelmi a poslami lásky!

Cirkev vás chce mať ľuďmi viery, učiteľmi viery, ktorí naučia veriacich nebáť sa toľkých Herodesov, ktorí dorážajú prenasledovaniami, krížmi každého druhu. Žiadny Herodes nedokáže vyhasiť svetlo nádeje, viery a lásky toho, kto verí v Krista!

Cirkev vás chce mať ľuďmi svedectva. Sv. František hovorieval svojim bratom: Neustále hlásajte evanjelium, a ak je to nevyhnutné, tak aj slovami! (porov. Františkánske pramene, 43). Niet svedectva bez dôsledného života! Dnes nie sú natoľko potrební učitelia, ale odvážni svedkovia, presvedčení a presvedčiví. Svedkovia, ktorí sa nehanbia za Kristovo meno a za jeho kríž ani pred ručiacimi levmi, ani pred mocnosťami tohto sveta. Podľa vzoru Petra a Pavla a toľkých ďalších svedkov v priebehu dejín Cirkvi, svedkov, ktorí hoci patrili k rozdielnym kresťanským vyznaniam, prispeli k zviditeľneniu a vzrastu jediného Kristovho Tela. A toto rád zdôrazňujem v prítomnosti – vždy veľmi cenenej – delegácie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, vyslanej drahým bratom Bartolomejom I.“

Páliá dostali noví arcibiskupi do rúk po skončení liturgie. Odnášajú si ich do svojich miestnych cirkví, kde ich prijmú pri osobitnej slávnosti z rúk apoštolského nuncia, za účasti sufragánnych biskupov a veriaceho ľudu.

Na poludnie sa pred modlitbou Anjel Pána pápež František prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešná slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla sa ako viete, slávi v Cirkvi na celom svete, no s celkom osobitnou radosťou ju prežíva Cirkev Ríma, pretože v ich svedectve, spečatenom krvou, má ona sama vlastné základy. Rím prechováva zvláštnu lásku a uznanie voči týmto Božím mužom, ktorí prišli z ďalekej krajiny, aby ohlasovali, za cenu života, to Kristovo evanjelium, ktorému sa totálne oddali. Slávne dedičstvo týchto dvoch apoštolov je dôvodom duchovnej hrdosti pre Rím, a je zároveň výzvou žiť kresťanské čnosti, osobitne vieru a lásku: vieru v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna, ktorého Peter ako prvý vyznal a Pavol ho ohlasoval národom, a lásku, ktorú je táto Cirkev povolaná vysluhovať v univerzálnom horizonte.  

V modlitbe Anjel Pána pripájame k spomienke na svätých Petra a Pavla aj spomienku na Máriu, živý obraz Cirkvi, Kristovej nevesty, ktorú obaja apoštoli «zúrodnili svojou krvou» (Vstupná antifóna Omše vo dne). Peter osobne poznal Máriu a v rozhovore s ňou - osobitne v dňoch, ktoré predchádzali Turícam (porov. Sk 1,14) - si mohol prehĺbiť poznanie Kristovho tajomstva. Pavol v ohlasovaní naplnenia spasiteľského plánu «v plnosti čias», nezabudol pamätať na „ženu“, z ktorej sa Boží Syn narodil v čase (porov. Gal 4,4). V evanjelizácii týchto dvoch apoštolov tu v Ríme má korene aj hlboká a stáročná nábožnosť Rimanov k Panne Márii, ktorú zvlášť vzývajú ako Salus Populi Romani (Záchranu rímskeho ľudu). Mária, Peter a Pavol: sú našimi spoločníkmi na ceste hľadania Boha, sú našimi sprievodcami na ceste viery a svätosti, pobádajú nás smerom k Ježišovi, aby sme urobili všetko, čo od nás žiada. Vzývajme ich o pomoc, aby naše srdce mohlo byť vždy otvorené pre vnuknutia Ducha Svätého a pre stretnutie s bratmi.  

Pri eucharistickom slávení, ktoré sa dnes ráno konalo v Bazilike sv. Petra, som požehnal pálium arcibiskupov metropolitov vymenovaných za posledný rok, pochádzajúcich z rozličných častí sveta. Opäť ich zdravím a opakujem svoje blahoprianie im, ich príbuzným a všetkým, ktorí ich pri tejto významnej príležitosti, a vyslovujem prianie, aby pálium okrem toho, že prehĺbi putá spoločenstva s Petrovým stolcom, bolo stimulom pre stále veľkodušnejšiu službu tým, ktorí sú zverení ich pastoračnej horlivosti. Pri tejto liturgii som mal tú radosť pozdraviť členov delegácie, ktorá prišla do Ríma v mene Ekumenického patriarchu, najdrahšieho brata Bartolomeja I., aby sa zúčastnila ako po každý rok na slávnosti sv. Petra a Pavla. Aj táto prítomnosť je znakom bratských pút existujúcich medzi našimi cirkvami. Modlime sa, aby sa vzájomne medzi nami upevnila cesta jednoty.

Naša modlitba je dnes predovšetkým za mesto Rím, za jeho duchovné i materiálne dobro. Nech Božia milosť podopiera všetok rímsky ľud, aby v plnosti žil kresťanskú vieru, dosvedčenú s neochvejným zápalom svätými Petrom a Pavlom. Nech za nás oroduje Svätá Panna, Kráľovná apoštolov.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pozdravil medzi prítomnými na námestí osobitne miestnych Rimanov a pripomenul, že výťažok z tradičného slávnostného predstavenia, večerného ohňostroja v centre Ríma nad Anjelským hradom, pôjde na podporu konkrétnej charitatívnej iniciatívy vo Svätej zemi a v krajinách Blízkeho východu.

Napokon pápež František požiadal všetkých o modlitbové sprevádzanie počas apoštolskej cesty do Ekvádoru, Bolívie a Peru v dňoch 5. - 13. júla: „Kiež Pán požehná túto moju cestu na Latinskoamerický kontinent, ktorý je mi tak drahý, ak si môžete predstaviť. Vyjadrujem milovaným obyvateľom Ekvádoru, Bolívie a Paraguaja radosť z toho, že zavítam k nim domov, a prosím vás osobitne, aby ste sa modlili za mňa a za túto cestu, aby nás Panna Mária všetkých láskavo sprevádzala svojou materinskou ochranou.“

28. júna

Pápež František pred modlitbou Anjel Pána: Neboj sa, len ver!

Vatikán 28. júna – Svätý Otec sa v dnešnú 13. nedeľu cezročného obdobia napoludnie prihovoril veriacim zhromaždeným na Námestí sv. Petra. Vychádzal pri tom z úryvku z Markovho evanjelia (Mk 5, 21-43) o uzdravení chorej ženy z krvácania a vzkriesení dcéry predstaveného synagógy. Ako hlavný odkaz tohto Božieho slova predstavil výzvu k odvahe viery, pričom vieru v Ježiša opísal ako osobný životodarný kontakt s ním, dotyk, z ktorého človek čerpá uzdravenie a obnovu života. Pripomenul, že Boh vo svojej uzdravujúcej láske odpúšťa všetkým a všetko.

Pútnici prišli na stretnutie s pápežom Františkom v hojnom počte. Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania Svätý Otec na prvom mieste pozdravil účastníkov pochodu ulicami Ríma na podporu „ľudskej ekológie“, podujatia s názvom „Jedna zem, jedna ľudská rodina“, organizovaného zo strany Federácie kresťanských organizácií medzinárodného dobrovoľníctva (FOCSIV), medzináboženskej kampane proti klimatickým zmenám Our Voices a dalších zložiek.

Potom sa po španielsky prihovoril Bolívijčanom, ktorí na Námestie sv. Petra prišli v krojovaných sprievodoch s podobizňami Matky Božej ako patrónky rozličných regiónov krajiny. Okolo 450 Bolívijčanov spolu s diplomatickými zástupcami krajiny pri Svätej stolici touto formou vyjadrilo svoje očakávanie pápežovej návštevy Bolívie, kam zavíta už o desať dní.

Po francúzsky pápež František pozdravil prítomné členky ženského skautingu z medzinárodného katolíckeho združenia vodkýň. Medzi ďalšími skupinami pozdravil napr. deti z Černobyľu a tých, ktorí im poskytujú opateru a pohostinnosť.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nám predkladá rozprávanie o vzkriesení dvanásťročného dievčaťa, dcéry jedného z predstavených synagógy, ktorý sa vrhá k Ježišovým nohám a prosí ho: «Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila» (Mk 5,23). V tejto prosbe cítime ustarostenosť každého otca o život a dobro svojich detí. No vnímame aj veľkú vieru, ktorú má ten človek v Ježiša. A keď prichádza správa, že dievčatko zomrelo, Ježiš mu hovorí: «Neboj sa, len ver!» (v. 36). Toto Ježišovo slovo dodáva odvahu. A hovorí ho aj nám, veľakrát: «Neboj sa, len ver!» Keď vojde do domu, Pán posiela preč všetkých plačúcich a bedákajúcich ľudí a obracia sa k mŕtvemu dievčaťu so slovami: «Dievča, hovorím ti, vstaň!» (v. 41). A dievča hneď vstalo a začalo kráčať. Tu vidno Ježišovu absolútnu moc nad smrťou, ktorá je pre neho ako sen, z ktorého nás môže prebudiť. Ježiš zvíťazil nad smrťou a má moc aj nad fyzickou smrťou.

Doprostred tohto rozprávania Evanjelista vkladá ďalšiu epizódu: uzdravenie ženy, ktorá od dvanástich rokov trpela krvácaním. Z dôvodu tejto choroby, ktorá ju podľa kultúry tej doby robila „nečistou“, musela sa vyhýbať akémukoľvek ľudskému kontaktu: úbohá, bola odsúdená na spoločenskú smrť. Táto anonymná žena uprostred davu, ktorý nasleduje Ježiša si vo svojom vnútri hovorí: «Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem» (v. 28). A tak sa stalo: potreba oslobodiť sa ju pobáda nabrať odvahu a takpovediac „vyťahuje“ z Ježiša svoje uzdravenie. Kto verí, „dotýka sa“ Ježiša a čerpá od neho milosť, ktorá zachraňuje. Viera je toto: dotýkať sa Ježiša a čerpať z neho milosť, ktorá zachraňuje. Zachraňuje nás, zachraňuje náš duchovný život, zachraňuje nás z toľkých problémov. Ježiš si to povšimne a uprostred ľudí hľadá tvár tej ženy. Ona predstúpi s rozochvením a on jej hovorí: «Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 34). Je to hlas nebeského Otca, ktorý hovorí v Ježišovi: „Dcéra, nie si prekliata, nie si vylúčená, si moja dcéra!“ A zakaždým, keď sa k nám Ježiš približuje, keď my prichádzame za ním s vierou, počujeme toto od Otca: „Dieťa, ty so môj syn, ty si moja dcéra! Si uzdravený, si uzdravená. Ja odpúšťam všetkým, všetko. Ja uzdravujem všetkých a všetko.“

Tieto dva príbehy – uzdravenie a vzkriesenie – majú jediný stredobod: vieru. Odkaz je jasný, a dá sa zhrnúť do jednej otázky: Veríme, že Ježiš nás môže uzdraviť a môže nás prebudiť zo smrti? Celé Evanjelium je napísané vo svetle tejto viery: Ježiš je vzkriesený, zvíťazil nad smrťou, a skrze toto víťazstvo aj my vstaneme z mŕtvych. Táto viera, ktorá bola pre prvých kresťanov istotou, sa môže zahmliť a stať sa neistou, až do tej miery, že si niektorí pletú vzkriesenie s reinkarnáciou. Ale Božie slovo tejto nedele nás pozýva žiť v istote vzkriesenia: Ježiš je Pán, Ježiš má moc nad zlom a smrťou, a chce nás priviesť do Otcovho domu, kde kraľuje život. A tam sa stretneme všetci, všetci, čo sme tu dnes na tomto námestí, stretneme sa v Otcovom dome, v živote, ktorý nám Ježiš dá. Kristovo vzkriesenie účinkuje v dejinách ako princíp obnovy a nádeje. Ktokoľvek, kto je malomyseľný a unavený až na smrť, ak sa zverí Ježišovi a jeho láske, môže nanovo žiť. Aj začať nový život; zmeniť život je istým spôsobom vzkriesenia, zmŕtvychvstania. Viera je sila života, dáva plnosť našej ľudskosti; a kto verí v Krista, musí byť poznateľný tým, že podporuje život v každej situácii, aby dal všetkým pocítiť, osobitne tým najslabším, Božiu lásku, ktorá oslobodzuje a zachraňuje.

Prosme Pána na príhovor Panny Márie o dar silnej a odvážnej viery, ktorá nás povedie k tomu, aby sme boli šíriteľmi nádeje a života medzi našimi bratmi.

26. júna

Ranná homília pápeža: Dokážem sa priblížiť k vylúčeným?

Vatikán 26. júna – Kresťania sa musia priblížiť a podať ruku tým, ktorých má spoločnosť tendenciu vylučovať. Konať rovnako ako sa zachoval Ježiš voči vylúčeným svojich čias, to vytvára z Cirkvi skutočné „spoločenstvo“. O tomto dnes hovoril pápež František v rannej homílii v Dome sv. Marty. Zameral sa na postavu z úryvku Matúšovho evanjelia (8,1-4), na malomocného, ktorý naberie odvahu, predstúpi pred Ježiša a povie: «Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». Ježiš sa ho dotkne a uzdraví ho. Tým prvým, čo si pošpinil ruky bol Ježiš, ktorý približoval vylúčených svojich čias. Pošpinil si ich napríklad dotýkajúc sa malomocných, aby ich uzdravil, učiac tak Cirkev, „že sa nedá vytvárať spoločenstvo bez blízkosti“.

Ako povedal pápež František, zázrak sa udial pred očami zákonníkov, pre ktorých bol malomocný „nečistým“ človekom. „Lepra bola odsúdením na celý život“ a „uzdraviť malomocného bolo asi tak ťažké, ako vzkriesiť mŕtveho“. Preto boli vylučovaní. Ježiš naopak k vylúčenému vystiera ruku a ukazuje základnú hodnotu slova „blízkosť“:

„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie – priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom. Ježiš sám seba vylúčil, vzal na seba nečistotu, aby sa k nám priblížil.“

Evanjeliový úryvok uvádza aj pozvanie, ktoré Ježiš vyslovuje uzdravenému malomocnému: «Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.» Ako zdôraznil pápež, hovorí to preto, lebo pre Ježiša je okrem blízkosti nevyhnutné aj začlenenie:

„Mnohokrát myslím, že je - nehovorím, že nemožné, avšak veľmi ťažké - konať dobro bez toho, aby sme si zašpinili ruky. A Ježiš sa zašpinil. Blízkosť. A potom ide ešte ďalej. Hovorí mu: ‚Choď za kňazmi a urob to, čo je povinnosťou vykonať, keď malomocný ozdravie‛. Toho, ktorý bol vylúčený zo spoločenského života, Ježiš začleňuje: začleňuje do Cirkvi, do spoločnosti... ‚Choď, aby bolo všetko tak, ako má byť‛. Ježiš nikdy nikoho neodsúva na okraj, nikdy. Odsúva sám seba, aby zahrnul vylúčených, aby zahrnul nás hriešnikov, vylúčených, prostredníctvom svojho života.“

Pápež tiež zdôraznil úžas, ktorý Ježiš vyvolal svojimi výrokmi a gestami. „Koľko ľudí sa v tej chvíli rozhodlo nasledovať Ježiša“ a koľkí „v dejinách nasledujú Ježiša, lebo žasnú nad tým, ako hovorí“, povedal Svätý Otec:

„Koľko ľudí hľadí z diaľky a nechápe, sú bez záujmu... Koľkí z diaľky hľadia, ale s ťažkým srdcom, aby Ježiša vystavili skúške, aby ho kritizovali, odsúdili... A koľkí ľudia hľadia z diaľky, lebo nemajú odvahu, akú mal tento človek, no majú veľkú túžbu sa priblížiť! A v spomenutom prípade Ježiš vystrel ruku, ako prvý. Nie iba v tomto prípade, ale vo svojom bytí vystrel ruku k nám všetkým, stanúc sa jedným z nás, takým, ako my: hriešnikom ako my, avšak bez hriechu, zašpineným našimi hriechmi. A toto je kresťanská blízkosť.“

Ako dodal v závere pápež František blízkosť je jedno krásne slovo, ktoré zároveň pozýva k spytovaniu svedomia: „Dokážem sa ja priblížiť?“ Mám „chuť, silu, odvahu dotknúť sa vylúčených?“ Je to otázka, ktorá sa podľa Svätého Otca týka aj „Cirkvi, farností, spoločenstiev, zasvätených, biskupov, kňazov – všetkých“.

25. júna

Pápež delegácii Židov: Spoločne pracovať v prospech pokoja

Vatikán 25. júna – Svätý Otec dnes v Sále pápežov prijal delegáciu medzinárodnej organizácie na pomoc Židom B´nai B´rith International. V príhovore jej 20-tim členom sa venoval vzájomným vzťahom medzi katolíkmi a židmi. Tie začali systematicky napredovať osobitne po vyhlásení koncilovej deklarácie Nostra aetate - „míľnika na ceste vzájomného poznávania sa a úcty“, ktorého 50. výročie si pripomíname tento rok.

Medzi pokrokmi vo vzájomných vzťahoch za posledné polstoročie pápež František menoval osobitne rozvíjanie vzájomnej dôvery a uznania. Ako povedal, „existuje mnoho oblastí, v ktorých židia a kresťania môžu spoločne pracovať pre dobro ľudstva“:

„Úcta k životu a stvorenstvu, ľudská dôstojnosť, spravodlivosť, solidarita môžu byť svedkami nášho zjednotenia v prospech rozvoja spoločnosti, ako aj pre zaistenie budúcnosti plnej nádeje pre nastávajúce generácie. Osobitným spôsobom sme povolaní modliť sa za pokoj a spoločne pracovať v jeho prospech.“

Svätý Otec tu spomenul mnohé nepokoje vo svete – osobitne tie na Blízkom východe a vo Svätej zemi. Tieto si podľa neho vyžadujú „odvážne úsilie v prospech pokoja“: „Musíme po ňom nielen túžiť, ale ho aj trpezlivo a húževnato hľadať a budovať, za účasti všetkých, osobitne veriacich.“

Pápež František tiež vyjadril uznanie všetkým, ktorí sa pričinili o budovanie priateľstva medzi židmi a katolíkmi, pričom menoval osobitne svätých Jána XXIII. a Jána Pavla II. Ako povedal, túži „pokračovať v ich šľapajach“, povzbudený tiež mnohými peknými osobnými skúsenosťami a priateľstvami z Buenos Aires.

Pápež budúcim diplomatom: Cirkev má budovať mosty, nenechať sa kolonizovať

Vatikán 25. júna - Cirkev buduje mosty, nenechá sa kolonizovať silnými striedajúcimi sa myšlienkami, povedal pápež František 50 člennej skupine zástupcov Pápežskej cirkevnej akadémie, na čele s jej prezidentom Mons. Giampierom Gloderom pri dnešnom stretnutí v Sále konzistória. Na výročnej audiencii boli prítomní aj ďalší reprezentanti z radov vedenia, pedagógov, spolupracovníkov a študentov. Pápežská cirkevná akadémia, založená v roku 1701 opátom Pietrom Garagnim, je prestížnou inštitúciou, ktorá pripravuje svojich absolventov na diplomatické služby pri Svätej stolici, na Vatikánskom štátnom sekretariáte, ako aj na apoštolských nunciatúrach v rôznych krajinách sveta. Svätý Otec sa v úvode príhovoru obrátil práve na absolventov, pre ktorých sa blíži deň nástupu do služby v zastupiteľstvách Svätej stolice po celom svete. V prvom rade sa im poďakoval, že dali svoj život k dispozícii Cirkvi a Svätej stolici a povzbudil ich „k radostnému a jasnému napredovaniu na tejto ceste, ktorá nie je ľahká“, pričom zdôraznil niektoré body tejto služby.

„Pripravujete sa zastupovať Svätú stolicu pred spoločenstvami národov a v miestnych cirkvách, ku ktorým budete určení. Svätá stolica je sídlom biskupa Ríma, cirkvi, ktorá predsedá v láske, ktorá si nezakladá na vlastnej márnej pýche, ale na každodennej odvahe vľúdnosti a poníženosti svojho Majstra. Pravou autoritou rímskej cirkvi je Kristova láska, niet inej. To je jediná sila, ktorá ju robí univerzálnou a dôveryhodnou pre ľudí a svet. Toto je srdcom jej pravdy, ktorá nestavia múry rozdelenia a vylúčenia, ale robí sa mostom, ktorý buduje spoločenstvo a povoláva k jednote ľudského rodu. Toto je jej tajomná moc, ktorá živí jej neoblomnú nádej, neporaziteľnú napriek momentálnym neúspechom.“

Ako ďalej povedal pápež, nemožno zastupovať niekoho bez toho, aby sme neodrážali jeho vlastnosti, jeho tvár. Slovami Ježiša: «Kto vidí mňa, vidí Otca» (Jn 14,9). V tomto zmysle budúcim diplomatom povedal:

„Nie ste povolaní byť vysokými štátnymi úradníkmi, hornou kastou seba-podporujúcou a vítanou vo svetských salónoch, ale byť strážcami pravdy, ktorá z hĺbky podporuje tých, ktorí ju predkladajú, a nie naopak. Je dôležité, aby ste nevyprahli neustálym presúvaním, naopak je potrebné kultivovať hlboké korene, udržiavať živú spomienku na to, prečo ste sa vydali touto cestou.“

Hovoriac o špecifickej príprave, ktorú ponúka Pápežská cirkevná akadémia Svätý Otec upozornil na upokojujúcu a integrujúcu schopnosť modlitby v duchovnom boji, v snahe nevyvyšovať sa nad druhých, v domnelom presvedčení, že viem dosť.

Podľa slov Svätého Otca táto služba vyžaduje ďalej úsilie chrániť slobodu Apoštolskej stolice, aby nezradila svoje poslanie pred Bohom a pre skutočné dobro ľudí, a nenechala sa uväzniť logikou nejakých záškodníckych klík, nestala sa rukojemníkom istých frakcií, nenechala sa podrobiť politickou mocou, kolonizovať silnými striedajúcimi sa myšlienkami či iluzórnou hegemóniou.

„Vy ste povolaní snažiť sa v cirkvách a národoch, v ktorých ony žijú a slúžia, o dobro, ktoré má byť podporované. Pre lepšie uskutočňovanie tohto poslania je potrebné vzdať sa pozície sudcu a obliecť si šaty učiteľa, ktorý je schopný napomôcť, aby z cirkví a ich služobníkov vychádzal na povrch potenciál dobra, ktoré Boh neprestajne zasieva. Povzbudzujem vás, aby ste nečakali pripravenú pôdu, ale mali odvahu preorať ju vašimi rukami - bez traktorov alebo iných efektívnejších prostriedkov, ktorými nikdy nemôžeme disponovať -, aby bola pripravená na siatie, čakajúc s Božou trpezlivosťou úrodu, z ktorej možno vy sami nebudete mať osoh. Nelovte v akváriách alebo farmách, ale majte odvahu vzdialiť sa od bezpečných limitov toho, čo je už známe, a hoďte svoje siete a udice do menej známych oblastí, bez toho, aby ste si zvykli na jedenie rýb, pripravených inými.“

Poslanie pápežského reprezentanta vyžaduje byť autentickým pastierom, so starostlivosťou Boha a žobráckou vytrvalosťou Cirkvi, pokračoval Svätý Otec. Pričom nie sú rozhodujúce vonkajšie požiadavky, ale vnútorný kompas, ktorý ukazuje cestu pastiera, Božieho muža, otcovského voči tým, ktorí sú mu zverení, a nedovolí uspokojiť sa s tým, čo je svetské.

„Drahí bratia, misia, ktorú jedného dňa budete požiadaní vykonávať, vás zavedie do všetkých častí sveta. Do Európy, ktorá sa musí prebudiť; do Afriky, smädnej po zmierení; do Latinskej Ameriky, hladnej po potrave a duchovej hĺbke; do Severnej Ameriky, sústredenej na opätovné objavenie koreňov identity, ktorá nebude definovaná vylúčením; do Ázie a Oceánie, vyzývaným k schopnosti byť kvasom v diaspóre a viesť dialóg so širokým spektrom pôvodných kultúr.“

24. júna

Katechéza pápeža Františka: Chráňme dušu dieťaťa pred nezhodami v rodine

Vatikán 24. júna – Pri generálnej audiencii v stredu 24. júna Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o rodine, pričom sa sústredil na zranenia, ktoré na duši dieťaťa zanechávajú pokrivené a zlyhávajúce vzťahy rodičov. Upozornil, ako často sa trestuhodne zabúda na dušu dieťaťa. Harmonický vývoj detí má byť pre manželov motívom pre zodpovedné skvalitňovanie vzájomného vzťahu, zdôraznil Svätý Otec. Hovoril aj o odôvodnenosti separácie v závažných prípadoch, s cieľom uchrániť slabších a ohrozených členov pred násilím a inými formami zla.

Na Námestí sv. Petra boli prítomné aj skupiny slovenských pútnikov: z Košíc, Prešova a okolia, osobitne z farnosti Lemešany, a tiež väčšia skupina zo Západného Slovenska.

Katechéze predchádzali slová Ježišovej vážnej výstrahy z Matúšovho evanjelia: «Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny» (Mt 18,6).

Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V uplynulých katechézach sme hovorili o rodine, ktorá zažíva krehkosti ľudského rozpoloženia, chudobu, chorobu, smrť. Dnes sa zasa zamyslíme nad ranami, ktoré sa otvárajú v samom vnútri rodinného spolunažívania. To znamená vtedy, keď sa v samotnej rodine deje zlo. To je to najhoršie!

Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život.

V rodine je všetko vzájomne prepojené: keď je jej duša v nejakom bode zranená, táto infekcia nakazí všetkých. A keď muž a žena, ktorí sa zaviazali, že budú «jedno telo» a vytvoria rodinu, myslia posadnuto na vlastné požiadavky slobody a potešenia, táto deformácia hlboko narúša srdce a život detí. Ako často sa deti schovávajú, aby sa vyplakali osamote... Toto musíme jasne pochopiť. Manžel a manželka sú jedno telo. A ich ratolesti sú telo z ich tela. Ak si pomyslíme na tvrdosť, s akou Ježiš varuje dospelých, aby nepohoršovali maličkých – počuli sme tento úsek evanjelia (porov. Mt 18,6) – môžeme lepšie porozumieť jeho slovu o vážnej zodpovednosti chrániť manželský zväzok, ktorý dáva počiatok ľudskej rodine (porov. Mt 19,6-9). Keď sa muž a žena stali jedným telom, všetky zranenia a všetky opustenia zo strany otca či mamy sa zarezávajú do živého tela detí.

Je pravda, z druhej strany, že sú prípady, v ktorých je odlúčenie nevyhnutné. Niekedy sa môže stať priam morálne nevyhnutným, keď ide o ochranu slabšieho manželského partnera alebo malých detí pred veľmi ťažkými ranami, zapríčinenými útlakom a násilím, ponižovaním a zneužívaním, odcudzením sa a ľahostajnosťou.

Nechýbajú vďaka Bohu takí, ktorí držaní vierou a láskou k deťom svedčia o svojej vernosti voči zväzku, v ktorý verili, akokoľvek sa zdá nemožným ho oživiť. Nie všetci odlúčení však cítia toto povolanie. Nie všetci rozpoznajú vo svojom osamotení výzvu, ktorou sa Pán na nich obracia. Vôkol nás nachádzame rozličné rodiny v takzvaných neregulárnych situáciách – mne sa toto slovo nepáči – a kladieme si veľa otáznikov. Ako im pomôcť? Ako ich sprevádzať? Ako ich sprevádzať, aby sa deti nestali rukojemníkmi otca alebo mamy? Prosme Pána o veľkú vieru, aby sme hľadeli na realitu Božím pohľadom; a o veľkú lásku, aby sme pristupovali k ľuďom s jeho milosrdným srdcom.

21. júna

Pápež František Valdénskej cirkvi: V mene Pána Ježiša Krista, odpusťte nám!

Vatikán/Turín 23. júna – Publikujeme plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri návšteve Valdénskeho kostola v Turíne dňa 22. júna 2015.

Drahí bratia a sestry, s veľkou radosťou som dnes medzi vami. Pozdravujem vás slovami apoštola Pavla: Vám, ktorí ste «v Bohu Otcovi a v Pánovi Ježišovi Kristovi: Milosť vám a pokoj» (porov. 1 Sol 1,1). Osobitne pozdravujem moderátora Valdénskeho stola, pastora Eugenia Bernardiniho a pastora turínskeho spoločenstva, Paola Ribeta, ktorým úprimne ďakujem za ich pozvanie, ktoré mi tak zdvorilo adresovali. Srdečné prijatie, ktoré mi dnes prejavujete, mi pripomína stretnutia s priateľmi z Evanjelickej valdénskej cirkvi z Rio de la Plata, ktorej duchovnosť a vieru som mohol oceniť a naučiť sa mnoho dobrých vecí.

Jeden z prvoradých plodov, ktorý nám ekumenické hnutie umožnilo zožať v týchto rokoch, je znovuobjavenie bratstva, ktoré spája všetkých, ktorí veria v Ježiša Krista a sú pokrstení v jeho mene. Toto puto nie je založené na jednoduchých ľudských kritériách, ale na radikálnom delení sa o základnú skúsenosť kresťanského života: o stretnutie s Božou láskou, ktorá sa nám zjavuje v Ježišovi Kristovi, a s pretvárajúcim pôsobením Ducha Svätého, ktorý nás sprevádza na ceste života. Znovuobjavenie tohto bratstva nám umožňuje uchopiť hlboké puto, ktoré nás už zjednocuje napriek našim rozdielnostiam. Ide o spoločenstvo, ktoré je ešte na ceste - a jednota sa vytvára na ceste -, spoločenstvo, ktoré sa modlitbou, neprestajným osobným a komunitným obrátením a za pomoci teológov, ako dúfame s dôverou v pôsobenie Ducha Svätého, bude môcť stať plným a viditeľným spoločenstvom v pravde a láske.

Jednota, ktorá je ovocím Ducha Svätého, neznamená uniformitu. Veď i súrodenci majú ten istý pôvod, no nie sú medzi sebou identickí. Je to zrejmé v Novom zákone, kde sa bratmi nazývali všetci, ktorí mali podiel na tej istej viere v Ježiša Krista, avšak predpokladá sa, že nie všetky spoločenstvá, do ktorých patrili, mali ten istý štýl a rovnakú vnútornú organizáciu. Dokonca, vo vnútri samotného malého spoločenstva bolo možné pozorovať rôzne charizmy (porov. 1 Kor 12-14) a ešte aj pri ohlasovaní evanjelia boli odlišnosti a občas i protiklady (porov. Sk 15,36-40). Žiaľ, stalo sa a stáva sa i naďalej, že bratia neakceptujú svoju odlišnosť a dochádza dokonca k vojne jedného proti druhému.

Keď uvažujeme nad históriou našich vzťahov, nemôžeme sa nezarmútiť nad spormi a násilím spáchaným v mene vlastnej viery, a prosím Pána, aby nám dal svoju milosť, aby sme sa všetci uznali za hriešnikov a aby sme si dokázali vzájomne odpustiť. Je to iniciatívou Boha, ktorý nikdy nerezignuje pred hriechom človeka, že sa otvárajú nové cesty na prežívanie nášho bratstva, a od tohto sa nemôžeme odťahovať. Zo strany Katolíckej cirkvi vás prosím o odpustenie. Prosím vás o odpustenie za tie naše postoje a počínania, ktoré neboli kresťanskými, ba ani ľudskými, ktoré sme počas dejín mali proti vám. V mene Pána Ježiša Krista, odpusťte nám!

Preto sme hlboko vďační Pánovi za konštatovanie, že vzťahy medzi katolíkmi a valdéncami sú dnes čoraz viac založené na vzájomnom rešpektovaní sa a na bratskej láske. Nemálo príležitostí prispelo k upevneniu týchto vzťahov. Mám na mysli, uvediem niekoľko príkladov - aj reverend Bernardini urobil podobne - na spoluprácu na talianskom vydaní medzikonfesionálneho prekladu Biblie, na pastoračné dohody pri slávení manželstva, a na nedávnej redakcii spoločného apelu proti násiliu na ženách. Medzi mnohými srdečnými kontaktmi v rozličných miestnych kontextoch, kde sa navzájom zdieľa modlitba a štúdium Písem, by som chcel pripomenúť ekumenickú výmenu darov, ktorá sa uskutočnila pri príležitosti Veľkej noci v Pinerole, zo strany Valdénskej cirkvi Pinerola a zo strany diecézy. Valdénska cirkev priniesla katolíkom víno na slávenie Veľkonočnej vigílie a katolícka diecéza priniesla valdénskym bratom chlieb na svätú večeru Veľkonočnej nedele. Ide o gesto medzi dvoma cirkvami, ktoré ide ponad jednoduchú zdvorilosť a vopred umožňuje rôznymi spôsobmi ochutnať, vopred istým spôsobom ochutnať tú jednotu eucharistického stola, po ktorej túžime.

Povzbudení týmito krokmi, sme povolaní ďalej spoločne kráčať. Prostredím, v ktorom sa otvárajú rozsiahle možnosti medzi valdéncami a katolíkmi, je evanjelizácia. Vedomí si, že Pán nás predišiel a vždy nás predchádza v láske (porov. 1 Jn 4,10), kráčame spoločne v ústrety mužom a ženám dneška, ktorí sa neraz zdajú byť tak veľmi roztržití a ľahostajní, aby sme im odovzdali srdce evanjelia, a síce «nádheru spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi» (Evangelii gaudium, 36). Ďalším prostredím, v ktorom môžeme pracovať čoraz viac zjednotení, je služba ľudstvu, ktoré trpí, chudobným, chorým, migrantom. Vďaka za to, čo ste povedali o migrantoch. Z oslobodzujúceho diela milosti v každom z nás vychádza požiadavka svedčiť o milosrdnej tvári Boha, ktorý sa stará o všetkých, a osobitne o tých, ktorí sú v núdzi. Zameranie sa na chudobných, posledných, tých, ktorých spoločnosť vylučuje, nás približuje k srdcu samého Boha, ktorý sa stal chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil (porov. 2 Kor 8,9) a následne nás ešte viac zbližuje medzi nami navzájom. Rozdielnosti v dôležitých antropologických a etických otázkach, ktoré naďalej jestvujú medzi katolíkmi a valdéncami nech nás nezabrzdia pri hľadaní foriem spolupráce na všetkých týchto poliach. Ak kráčame spoločne, Pán nám pomáha žiť toto spoločenstvo, ktoré predchádza každú protichodnosť.

Drahí bratia a sestry, ešte raz vám ďakujem za toto stretnutie, od ktorého očakávam, že nás upevní v novom spôsobe vzájomnosti: hľadiac v prvom rade na našu spoločnú vieru a náš život v Kristovi a v Duchu Svätom, a až potom na rozdielnosti, ktoré ešte pretrvávajú. Uisťujem vás o mojej spomienke v modlitbe a prosím vás, aby ste sa za mňa modlili, potrebujem to. Pán nech udelí nám všetkým svoje milosrdenstvo a svoj pokoj.

Dialóg pápeža Františka s mladým v Turíne: „Buďte čistí!“

Vatikán/Turín 22. júna – Pri návšteve Turína sa v nedeľu 21. júna Svätý Otec František stretol s mladými. Obrovské turínske námestie Piazza Vittorio pri jeho príchode o 18. hodine znelo spevom „Emanuel“. Po slovách na privítanie a symbolickom geste prevzatia kríža Svetových dní mládeže za spevu hymny „Najväčšia láska“ zaznel úryvok z Jánovho evanjelia (15,12-17) o „najväčšej láske“ z ktorého bolo prevzaté motto tohtoročného vystavenia Turínskeho plátna. Traja zástupcovia mladých potom položili Svätému Otcovi otázky:

Ako prvá hovorila 19-ročná Chiara, dievča pripútané na vozíček, ktorú práve čaká maturita. Tlmočila túžbu mladých milovať a byť milovaní, ako však poznamenala, často zažívajú sklamanie v láske. Otázku položila takto: „V čom je veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zažiť jeho lásku?“

Potom prišla na rad 27-ročná Sára. Je nadšenkyňou pre divadlo, nemôže si však napriek všetkej snahe nájsť zamestnanie. V ťažkostiach našla oporu v druhých ľuďoch. V mene mladých, ktorí nemali šťastie ukončiť štúdiá a tých, ktorým sa nepodarilo nájsť zamestnanie, sa pápeža opýtala: „Mnohí sa cítia beznádejne nútení vzdať sa plánov, sú sklamaní a rezignujú pred životom. Ako sa nenechať odradiť a ako nachádzať vieru a silu zápasiť?“

Do tretice prehovoril 26-ročný Luigi, študent stavebného inžinierstva. Spolu s priateľmi je zapojený v projekte „vysunutého oratória“ v snahe zachytiť mladých aj mimo okruhu farnosti, na tých miestach, kde sa stretávajú. Ako povedal, pri ohlasovaní evanjeliovej radosti týmto mladým neraz zakusujú ťažkosti. Luigi sa na Svätého Otca obrátil takto: „Môžete nám pomôcť nájsť spôsob, ako dať najavo naše veľké priateľstvo s Ježišom a jeho ‚najväčšiu lásku‘ ku každému?“

Pápež František mladým odpovedal spontánnymi slovami. Mal pre nich pripravené aj stručné odpovede na papieri, ktorý im na záver odovzdal na prečítanie. Nasleduje obsah spontánneho príhovoru Svätého Otca:

Odpovede Svätého Otca na otázky mladých

„Vďaka Chiare, Sáre a Luigimu. Vďaka, pretože otázky sa dotýkajú témy troch slov z Jánovho evanjelia, ktoré sme počuli: láska, život, priatelia. Tri slová, ktoré sa v Jánovom texte prelínajú, a jedno vysvetľuje druhé: nedá sa hovoriť o živote v evanjeliu bez toho, aby sme hovorili o láske - ak hovoríme o pravom živote - , a nedá sa hovoriť o láske bez tejto premeny zo sluhov na priateľov. Tieto tri slová sú také dôležité pre život, a všetky majú spoločný koreň: chuť žiť. Dovolím si tu pripomenúť slová blahoslaveného Pier Giorgia Frassatiho, mládenca ako vy: «Žiť, nie živoriť!». Žiť!

Viete, že je nepekné vidieť mladého človeka, ktorý je «zabrzdený», ktorý žije, ale žije ako - dovoľte mi to slovo - ako rastlinka: robí veci, ale jeho život nie je životom, ktorý sa hýbe, ale je stojatý. Keby ste vedeli, aký smútok v srdci mám kvôli mladým, ktorí odchádzajú do dôchodku ako dvadsiatnici! Áno, tak rýchlo zostarli... Preto, keď sa Chiara pýtala na lásku: to, čo bráni mladému človeku odísť do dôchodku je chuť milovať, túžba dať všetko najkrajšie, čo človek vlastní, a to najkrajšie, čo má Boh, pretože definícia, ktorú podáva Ján o Bohu je, že «Boh je láska». A keď mladý človek miluje, žije, rastie a nejde do dôchodku. Rastie, rastie, rastie a dáva.

Čo je však láska? «Je to telenovela, otče? To, čo vidíme v telerománoch?». Niektorí si myslia, že azda toto je láska. Rozprávať o láske je veľmi pekné, možno vysloviť krásne, nádherné, pekné veci. No láska má dve jednotky miery, v ktorých sa pohybuje, a ak mladý človek nemá tieto dve jednotky miery, tieto dve dimenzie lásky, nie je to láska. Najsamprv, láska je viac v skutkoch ako v slovách: láska je konkrétna. Saleziánskej rodine som pred dvoma hodinami rozprával o konkrétnosti ich povolania... a vidím, že sa cítia byť mladí, pretože sú tu vpredu! Cítia sa mladí! Nie je to láska, keď sa iba povie: «Milujem ťa, milujem všetkých ľudí». Nie. Čo robíš pre lásku? Láska sa dáva. Myslite na to, že Boh začal hovoriť o láske, keď sa ujal svojho ľudu, keď si ho vyvolil a uzavrel s ním zmluvu, keď ho zachránil, mnohokrát mu odpustil - koľká Božia trpezlivosť! -, urobil toľko prejavov lásky, skutkov lásky. A druhý rozmer, druhá jednotka miery, okolo ktorej sa láska točí, je, že láska sa neprestajne komunikuje, to jest, láska počúva a odpovedá, láska sa tvorí v dialógu, v spoločenstve: komunikuje sa. Láska nie je hluchá ani nemá, komunikuje sa. Tieto dve dimenzie sú veľmi potrebné pre porozumenie toho, čo je láska, že nie je chvíľkovou romantickou sentimentálnosťou alebo historkou, nie, je konkrétna, spočíva v skutkoch. A komunikuje sa, v dialógu a to neprestajne.

Takto Chiara, odpoviem na tvoju otázku: «Často sa cítime sklamaní práve v láske. V čom spočíva veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zakúsiť jeho lásku?». A teraz viem, že ste dobrí a dovolíte mi hovoriť úprimne. Nechcel by som zo seba robiť moralistu, ale chcel by som vysloviť slovo, ktoré sa nie vždy páči, je nepopulárne. Aj pápež musí niekedy riskovať, aby povedal pravdu o veciach. Láska je v skutkoch, v komunikovaní, ale láska je veľmi úctivá voči ľuďom, nevyužíva ich, a teda, láska je čistá. A vám mladým v tomto svete, v tomto hedonistickom svete, vo svete, ktorý propaguje jedine pôžitky, užívanie si života, zariadenie si pohodlného života, hovorím: Buďte čistí.

Buďte čistí! My všetci sme v živote prešli chvíľami, v ktorých je táto čnosť veľmi náročná, ale je to práve cesta rýdzej lásky, lásky, ktorá vie darovať život, ktorá sa neusiluje o to, aby využila toho druhého pre vlastné potešenie. Je to láska, ktorá považuje za posvätný život inej osoby: rešpektujem ťa, nechcem ťa použiť, nechcem ťa použiť. Nie je to ľahké. Všetci poznáme ťažkosti pri prekonávaní tejto príliš ľahkej a pôžitkárskej koncepcie lásky. Odpusťte mi, že hovorím niečo, čo ste neočakávali, ale žiadam vás: namáhajte sa, aby ste lásku prežívali čisto.  

Z toho vyvodíme jeden dôsledok: ak je láska ohľaduplná, ak spočíva v skutkoch, ak je v komunikovaní, láska sa obetuje pre druhých. Pozrite na lásku rodičov, toľkých mám a toľkých otcov, ktorí prichádzajú do práce unavení, lebo sa v noci nevyspali, pretože sa starali o vlastné choré dieťa, toto je láska! Toto je rešpekt. Toto nie je užívanie si. Toto je - prejdime k ďalšiemu kľúčovému slovu - je to služba. Láska je služba. Je službou druhým. Keď Ježiš, po umývaní nôh, vysvetlil toto gesto apoštolom, učil, že sme stvorení preto, aby sme slúžili jeden druhému, a ak poviem, že milujem a neslúžim druhému, nepomáham mu, neumožňujem mu napredovať, neobetujem sa preňho, toto nie je láska.

Priniesli ste kríž [pozn. Kríž Svetových dní mládeže]: je znamením lásky. Tieto dejiny Božej lásky spojenej so skutkami a dialógom, s rešpektom, odpustením, s trpezlivosťou počas toľkých dejinných storočí s jeho ľudom, vrcholia tam: jeho Syn na kríži, najväčšia služba, ktorou je dať život, obetovať sa, pomáhať druhým. Nie je ľahké hovoriť o láske, nie je ľahké žiť lásku. Verím, že touto odpoveďou, Chiara, som ti bol nejako nápomocný v súvislosti s otázkami, ktoré si mi položila. Neviem, no dúfam, že budú užitočné.“

Na otázku Sáry, ktorá sa pýtala, ako sa v živote nenechať odradiť a nestratiť nádej do budúcnosti, Svätý Otec konštatoval, že „často dýchame atmosféru nedôvery voči životu.“ Ľudia si neraz kladú otázku: „Stojí za to žiť tento život?“ Vojny, ktoré sú vo svete, táto akoby rozkúskovaná tretia svetová vojna, robí otázku naliehavou. „Možno mať dôveru v tých, čo vo svete vládnu?“ Keď človek ide vo voľbách dať hlas nejakému kandidátovi, môže mať dôveru, že nebude tým, kto vyvolá vojnu? Pápež František pokračoval:

„Ak vkladáš dôveru jedine v ľudí, prehral si. Núti ma to premýšľať nad jedným: nad ľuďmi, riadiacimi pracovníkmi, podnikateľmi, ktorí o sebe hovoria, že sú kresťania, a vyrábajú zbrane! Toto vyvoláva nedôveru: Hovoria o sebe, že sú kresťania! – Nie, nie, otče, ja zbrane nevyrábam, len mám svoje úspory, svoje investície v továrňach na zbrane. – Áno? A prečo? – Pretože výnosy sú trochu vyššie... – A aj dvojtvárnosť je dnes bežnou mincou: jedna vec sa hovorí a druhá sa robí. Pokrytectvo...“

Svätý Otec aj konkrétne spomenul tri veľké tragédie ľudstva, ktoré sa udiali v minulom storočí ako dôsledok takého pokrytectva: genocídu Arménov v roku 1915, neskôr tragédiu holokaustu – Shoah, a napokon pracovné tábory - lágre v sovietskom Rusku.

„Tu je to pokrytectvo rozprávať o mieri a vyrábať zbrane, ba ešte viac, predávať zbrane jednému, ktorý je vo vojne s tým druhým, a aj tomu druhému, ktorý je vo vojne s týmto!“

Ďalej Svätý Otec spomenul kultúru vyraďovania ako jeden zo zdrojov nedôvery voči životu: „To, čo sa nedá ekonomicky využiť, sa vyraďuje.“ Vyraďujú sa deti, starci, mládež... A prečo?

„Všetko sa to deje kvôli peniazom. V španielčine máme jedno príslovie: Za peniaze aj opica zatancuje. A tak, ako sa dá v tejto kultúre vyraďovania mať dôveru v život?“ Kultúra vyraďovania nie je naklonená mladým ľuďom, uviedol pápež František: „Mladý človek, ktorý nemôže študovať, ktorý nemá prácu, ktorý sa hanbí za to, že necíti dôstojne, lebo nemá prácu, nezarába si na živobytie. Koľkokrát títo mladí upadnú do závislostí? Koľkokrát si siahnu na život?“

Mnohí z týchto mladých odchádzajú dokonca bojovať po boku teroristov, preto, ako povedal Svätý Otec, „aby robili aspoň niečo pre nejaký ideál.“

„Preto nás Ježiš vyzýval, aby sme nevkladali našu istotu do bohatstva a do svetskej moci. A ako môžem mať dôveru v život? Ako môžem žiť život, ktorý ma nesklame, ktorý nebude životom ničenia, ktorý nebude vyraďovať ľudí? Ako žiť život tak, aby ma nesklamal?“

Pápež František pokračoval v odpovedi obrátiac sa k Luigimu. Pripomenul, že jeho otázka súvisela s projektom vzájomného delenia sa, prepojenia, budovania a pokračoval:

„Ak sa zaangažuješ v nejakom projekte rozvoja a pomoci - myslime na deti z ulice, migrantov a tých, ktorí to potrebujú, a nie iba tak, že im zabezpečíš jedlo na jeden-dva dni, ale že im umožníš rozvinúť sa aj prostredníctvom vzdelania, kontaktu s radosťou oratórií, i mnohým ďalšími vecami, takými, čo ľudsky budujú, potom sa pocit nedôvery voči životu vzdiali, zmizne. Čo musím pre to urobiť? Neodísť privčas do dôchodku: konať, pracovať. A poviem jedno slovo: ísť proti prúdu. Ísť proti prúdu. Pre vás mladých, ktorí prežívate túto ekonomickú, a aj kultúrnu situáciu, hedonistickú a konzumistickú, s hodnotami ako mydlové bubliny; s týmito ‚hodnotami‛ sa nedá napredovať. Robte veci, ktoré budujú, hoci aj malé, ale také, ktoré nás zjednocujú navzájom a s našimi ideálmi: toto je najlepší protiliek na nedôveru voči životu, proti tejto kultúre, ktorá ti ponúka iba pôžitky: užívanie si, mať peniaze a nad iným sa nezamýšľať.“

Ako pozitívny príklad odvážneho postoja „proti prúdu“ pápež spomenul zážitok z minulého leta:

„Minulé leto som dostal návštevu, v jedno augustové popoludnie - Rím bol ako vymretý - zatelefonovala mi istá skupina chlapcov a dievčat, ktorá táborila v rôznych talianskych mestách a prišli za mnou. Povedal som im, aby prišli - chudáci, boli celí špinaví, unavení..., ale radostní, pretože urobili niečo ‚proti prúdu‛!“

Na záver stretnutia s mládežou v Turíne Svätý Otec znovu pripomenul slová Pier Giorgia Frassatiho: „Ak chcete v živote vykonať niečo dobré, žite a neživorte! Žite!“ Pripomenul, že práve severotaliansky Piemont je bohatý na osobnosti, ktoré sú vzorom:

„V tejto zemi – a toto som už povedal aj saleziánskej rodine - boli na konci osemnásteho storočia tie najhoršie podmienky pre rast mládeže: naplno sa rozmáhalo slobodomurárstvo, ani Cirkev nemohla nič vykonať, boli tu antiklerikáli, boli tu i satanisti... Bola to jedna z najtmavších chvíľ a jedno z najhorších miest v dejinách Talianska. Ak si však chcete doma urobiť dobrú domácu úlohu, choďte a zistite, koľkí svätí a sväté sa zrodili v tom čase! Prečo? Pretože si uvedomili, že musia ísť proti prúdu vzhľadom na tú kultúru, na vtedajší spôsob života. Ide o realitu, prežívanie reality.“

Po poďakovaní za prítomnosť a otázky mladých pápež František zopakoval:

„Vždy láska, život, priatelia. No tieto slová sa dajú žiť iba vo vychádzaní: vždy vyjsť, aby sme niečo priniesli. Ak zostaneš stáť, nič v živote nevykonáš a zničíš si ho.“

Pred odchodom z námestia Vittorio Veneto Svätý Otec ešte odovzdal mladým v písomnej forme pôvodne plánovaný príhovor, ktorý mal pre nich pripravený.

Pápežov príhovor chorým u sv. Jozefa Cottolenga v Turíne

Vatikán/Taliansko 22. júna – Svätý Otec v nedeľu popoludní v Turíne navštívil chorých a postihnutých z Malého domu sv. Jozefa Cottolenga. V príhovore poukázal na kultúru vyraďovania starších a chudobných osôb, pričom konštatoval, že od svätého Cottolenga sa môžeme naučiť inému pohľadu na nich a následne vytvárať „protilátky“ proti dnešnému zmýšľaniu o živote a o človeku. Svätý Otec povedal:

„Drahí bratia a sestry, nemohol som prísť do Turína bez toho, aby som sa zastavil v tomto dome: v Malom dome Božej prozreteľnosti, založeného takmer pred dvoma storočiami svätým Jozefom Benedettom Cottolengom. Inšpirovaný milosrdnou láskou Boha Otca a totálne dôverujúc v jeho prozreteľnosť prijímal chudobných, opustených a chorých ľudí, ktorí v tých časoch nemohli byť prijatí do nemocníc. Vylučovanie chudobných a ťažkosť nemajetných prijať pomoc a nevyhnutnú liečbu je situáciou, ktorá je žiaľ prítomná ešte aj dnes. Došlo k veľkým pokrokom v oblasti medicíny a sociálnej starostlivosti, no rozšírila sa tiež kultúra vyraďovania, ako dôsledok antropologickej krízy, ktorá už viac nestavia do centra človeka, ale konzum a ekonomické záujmy (porov. Evangelii gaudium, 52-53).

Spomedzi obetí tejto kultúry vyraďovania by som tu chcel osobitne pripomenúť starých ľudí, ktorí v tomto dome našli prijatie v hojnom počte - starší ľudia, ktorí sú pamäťou a múdrosťou národov. Na ich dlhovekosť sa nie vždy hľadí ako na Boží dar, ale niekedy skôr ako na ťažké bremeno, ktoré je ťažké udržať, osobitne vtedy, ak je zdravie silne ohrozené. Táto mentalita spoločnosti neprospieva a je našou úlohou vytvoriť „protilátky“ proti tomuto spôsobu zmýšľania o starších ľuďoch či hendikepovaných, akoby ani neboli životmi hodnými žitia. Toto je hriech, je to ťažký spoločenský hriech. S akou nežnosťou však Cottolengo miloval týchto ľudí! Tu sa môžeme naučiť inému pohľadu na život a na človeka!“

Keďže sv. Cottolengo veľa meditoval o poslednom súde z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia, čo ho poháňalo k láske k blížnemu, pápež František poukázal na plodnosť Božieho slova a Cottolenga dal za príklad konkrétnosti evanjeliovej lásky. Chorým členom Malého domu povedal:

„Drahí chorí bratia, vy ste vzácnymi údmi Cirkvi, vy ste telom ukrižovaného Krista, ktorého sa máme česť dotýkať a s láskou mu slúžiť. S Ježišovou milosťou vy môžete byť svedkami a apoštolmi Božieho milosrdenstva, ktoré zachraňuje svet. Hľadiac na ukrižovaného Krista, plného lásky k nám, a tiež s pomocou tých, ktorí sa o vás starajú, hľadajte silu a útechu k tomu, aby ste každý deň niesli váš kríž. Dôvodom existencie toho Malého domu nie je asistencializmus či filantropia, ale evanjelium: evanjelium Kristovej lásky je silou, ktorá mu dala vzniknúť a ktorá mu pomáha napredovať. Je to láska Ježišovej prednostnej lásky k tým najkrehkejším a najslabším. Toto je v centre. A preto takéto dielo nenapreduje bez modlitby, ktorá je prvou a najdôležitejšou prácou Malého domu, ako miloval opakovať váš zakladateľ (porov. Výroky a myšlienky, č. 24) a ako to ukazuje aj šesť kláštorov sestier kontemplatívneho života, ktoré sú spojené s týmto dielom.“

Svätý Otec poďakoval sestrám, zasväteným bratom a kňazom komunity v Turíne aj v celom svete a povzbudil ich v ich službe núdznym a chorým.

Príhovor Svätého Otca pri stretnutí so svetom práce v Turíne

Vatikán/Turín 22. júna – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka v nedeľu 21. júna 2015 v Turíne pri stretnutí so „svetom práce“, na námestí pred niekdajším Kráľovským palácom.

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Zdravím všetkých tu prítomných na stretnutí – pracujúcich, podnikateľov, predstaviteľov mesta a regiónu, mládež a rodiny, a vyjadrujem vďaku za vašu účasť, z ktorej je vidieť zmysel pre zodpovednosť vo vzťahu k problémom spôsobených ekonomickou krízou, a za vaše svedectvo, že viera v Pána a jednota rodín sú vám veľkou pomocou a posilou.

Moju návštevu Turína začínam s vami. Chcem predovšetkým vyjadriť svoju blízkosť mladým ľuďom bez práce, osobám registrovaným na úradoch práce alebo žijúcim v neistote, ako aj podnikateľom, remeselníkom a všetkým pracujúcim v rozličných sektoroch, a najmä tým, u ktorých sa napredovanie stretá s ťažkosťami. Práca nie je nevyhnutná iba pre ekonomiku, ale aj pre samotnú ľudskú osobu, pre jej dôstojnosť, pre jej občianske a tiež sociálne začlenenie. Vo svojej histórii bol Turín mestom lákajúcim prácou, no dnes silno pociťuje krízu: práce je nedostatok, zväčšili sa ekonomické i sociálne rozdiely, mnoho ľudí schudobnelo a boria sa s problémami v oblasti bývania, zdravotníctva, vzdelania, či iných základných potrieb. Prisťahovalectvom sa síce zvyšuje konkurencia v pracovných príležitostiach, no samotní prisťahovalci nie sú tomu na vine, nakoľko sú sami obeťami nerovnosti, vyraďujúcej ekonomiky a vojen. Človeku je do plaču, keď vidí scenériu dnešných dní, kedy sa s človekom zaobchádza ako s tovarom! V tejto situácii sme vyzvaní, aby sme povedali jasné „nie“ ekonomike vyraďovania, ktorá žiada zmieriť sa s vyraďovaním tých, ktorí žijú v totálnej chudobe – v Turíne je to asi desatina obyvateľstva. Vyraďujú sa deti (pôrodnosť je nulová!), vyraďujú sa starí a teraz sa vyraďujú i mladí ľudia (mladých nezamestnatných je viac ako 40 %!). Neproduktívne sa vyraďuje na spôsob „použi a zahoď“. Sme vyzvaní povedať „nie“ klaňaniu sa bôžikovi peňazí, ktorý za každú cenu a navzdory kríze núti zaradiť sa do počtu tých niekoľkých, ktorí sa obohacujú na úkor ochudobnenia mnohých, a to neraz až na hranicu hladu.

Sme vyzvaní, skutkami a nielen rečami, povedať jasné „nie“ do značnej miery rozšírenej korupcii, ktorá sá zdá byť normálnym postojom, správaním. „Nie“ treba povedať mafiánskym skrytým paktom, podvodom, úplatkom a podobným veciam! Len takto, spojenými silami, je možné povedať „nie“ zlu, ktoré plodí násilie. Don Bosco nás učí, že najlepšou metódou je prevencia: aj sociálnemu konfliktu je treba predchádzať, a toto sa uskutočňuje spravodlivosťou.

V tejto globálnej a komplexnej situácii, nakoľko sa netýka len Turína, ale celého Talianska, nemožno len vyčkávať, že nastane „obrat k lepšiemu“ - „Čakáme na zlepšenie...“ Práca je základ – ako to od začiatku deklaruje Ústava Talianska – a je preto nevyhnutné, aby celá spoločnosť vo všetkých svojich komponentoch spolupracovala na tom, aby bola práca dostupná všetkým a bola prácou hodnou muža a ženy. Toto si vyžaduje taký ekonomický model, ktorý nebude organizovaný v prospech kapitálu a produkcie, ale skôr v prospech spoločného dobra. A čo sa žien týka – vy ste o nich hovorili [pápež sa obrátil na robotníčku, ktorá predniesla svedectvo] – ich práva treba silne ochraňovať, pretože napriek tomu, že nesú hlavné bremeno starostlivosti o domácnosť, o deti a o starých ľudí, sú ešte diskriminované, aj v práci.

Ide o veľmi náročnú úlohu, ktorej sa čelí solidárnosťou a nezúženým pohľadom. Turín je vyzvaný, aby sa svojou manufaktúrnou a remeselnou tradíciou opäť stal protagonistom novej éry ekonomického a sociálneho rozvoja. Keď sa len zamyslíme, že v biblickom rozprávaní je sám Boh vykreslený ako remeselník... Vy ste povolaní k manufaktúrnej a remeselníckej činnosti a to uplatnením vedeckosti a pokrokovosti.

To je dôvod, prečo je potrebné s odvahou investovať do vzdelávania v snahe zvrátiť nastolenú tendenciu posledných rokov v poklese priemeru na školách a vynechávaní dochádzky mladými. Vy ste napríklad chodili do školy večer, aby ste sa mohli posunúť vpred... [opäť adresované spomenutej žene].

Dnes chcem môj hlas zjednotiť s hlasom mnohých pracujúcich a podnikateľov a žiadať, aby sa pomohlo dosiahnutiu sociálnej a medzigeneračnej dohody, ako naznačil i projekt „Agorà“ rozvíjaný v teritóriu vašej diecézy. Dať k dispozícii dáta a zdroje je v perspektíve spolupráce predbežnou podmienkou na to, aby sa aktuálne ťažká situácia mohla prekonať a aby vytvorila nová identita, adekvátna časom a potrebám územia. Nastal čas pre reaktivovanie solidárnosti medzi generáciami, pre opätovné nadobudnutie dôvery medzi mládežou a dospelými. To implikuje i otvorenie konkrétnych možností získania úverov, aktivovanie možností stálej inštruktáže a doprevádzania v práci, podpory praxe a prepojenosti medzi firmami, podpory učilíšť a univerzít.

Veľmi sa mi páčilo, že vy traja ste hovorili o rodine, deťoch a starých rodičoch. Nezabudnime na toto bohatstvo! Deti sú prísľubom pokračovania v tom, čo ste prijali od svojich predkov. Starí ľudia zas predstavujú bohatstvo čo do pamäte. Z krízy sa nedostaneme bez mladých, mládeže a detí a bez starých ľudí. Sú silou budúcnosti, ale aj pamäťou minulosti, ktorá nám ukazuje, kam treba kráčať. Nezabúdajme na to, prosím. Deti a starí ľudia sú bohatstvom a prísľubom národa.

V Turíne a v jeho okruhu ešte stále existujú značné možnosti pre investície do vytvárania pracovných príležitostí: výpomoc je síce nevyhnutná, no sama nestačí: chce to skôr konkrétnu akciu, ktorou sa opäť vytvorí nádej pre budúcnosť.

Toto bolo niekoľko základných bodov, ktoré som vám chcel povedať. Dodám ešte jedno slovo, ktoré ale nechcem, prosím vás, aby bolo vnímané len ako obyčajná rétorika: „Odvahu“! Nejde o trpezlivosť typu zmieriť sa so situáciou. Nie, nie, odvaha neznamená toto, ale naopak, znamená: majte odvahu, buďte odvážni, kráčajte ďalej! Buďte kreatívni! Buďte tými, ktorí sú kreatívni každý jeden deň, buďte remeselníkmi budúcnosti! A to silou tej nádeje, ktorú nám dáva Pán a ktorá nikdy nesklame, no ktorá si ale vyžaduje i našu prácu. Za toto sa modlím a v tomto vás z celého srdca povzbudzujem. Nech vás všetkých požehnáva Pán a ochraňuje Panna Mária. A, prosím vás, modlite sa za mňa! Ďakujem vám!

19. júna

Pápež v homílii: Zhromažďujme poklady, ktoré majú cenu na „nebeskej burze“

Vatikán 19. júna - Bohatstvo zhromažďované pre seba je príčinou vojen, rozvrátených rodín, straty dôstojnosti. Každodenným zápasom má byť namiesto toho snaha o spravovanie bohatstva „pre spoločné dobro“. Toto je jedna z úvah pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.

Bohatstvo nie je ako socha stojace bez pohnutia, nemajúc na život človeka žiaden vplyv. „Bohatstvo má tendenciu rásť, hýbať sa, zaujať miesto v živote a v ľudskom srdci,“ pokračoval Svätý Otec. A ak sa hromadenie majetku stane hybnou pákou, ktorá na človeka tlačí, bohatstvo napadne jeho srdce, a to skončí ako skorumpované. To, čo naopak chráni srdce, je používanie bohatstva na „všeobecný úžitok“.

Svätý Otec rozvinul homíliu na základe evanjelia dňa (Mt 6, 19-23), v ktorom Ježiš učí svojich učeníkov tejto pravde: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.» Preto učeníkov varuje: «Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady.» Iste, priznáva pápež, „pri koreni hromadenia je túžba po istote“. Ale riziko robiť to len pre seba, a stať sa tak jeho otrokmi je veľmi veľké:

„Nakoniec toto bohatstvo nedáva istotu navždy. V skutočnosti ťa dostanete dolu v tvojej dôstojnosti. A v rodine to znamená mnoho rozbitých rodín. Tiež pri koreni vojen stojí táto ambícia, ktorá ničí, škodí. V tomto svete, v tejto dobe, je toľko vojen pre chamtivosť po moci, bohatstve. Môžete si pomyslieť na vojny v našich srdciach. ‚Chráňte sa pred každou chamtivosťou!‘ - hovorí Pán. Pretože chamtivosť postupuje, pokračuje, ide stále ďalej... Je stupienkom, otvorí dvere: potom príde márnivosť - myslieť si, že sme dôležití, silní... - a nakoniec pýcha. A odtiaľ všetky neresti, všetky. Sú to krôčiky, ale prvé je toto: Chamtivosť, túžba hromadiť bohatstvo.“

Svätý Otec tiež priznáva, že „hromadenie je vlastnosťou človeka“, a že „vládnuť svete je dokonca poslanie.“ A práve v tomto spočíva každodenný boj: „ako dobre spravovať bohatstvo zeme, aby bolo orientované na nebo a stalo sa bohatstvom v nebi“:

„Jedno je pravda, že keď Pán požehná človeka bohatstvom, robí ho správcom tohto bohatstva pre spoločné dobro a pre dobro všetkých, nie pre jeho vlastné dobro. Nie je jednoduché stať sa čestným správcom, pretože stále je tu pokušenie chamtivosti, stať sa dôležitým. Svet vás tomuto učí, a privádza na túto cestu. Treba myslieť na ostatných, pamätať, že to, čo mám, je pre službu druhým a že nič z toho, čo mám, si nemôžem vziať so sebou. Ale keď používam to, čo mi Pán dal pre spoločné dobro, ako správca, to ma posväcuje, robí ma to svätým.“

Ako poznamenal pápež, často počuť „mnohé ospravedlňovanie“ ľudí, ktorí trávia svoj život hromadením bohatstva. My sa máme však pýtať „každý deň“: ‚Kde je tvoj poklad? V bohatstve, alebo v tomto jeho spravovaní pre spoločné dobro?‘:

„Je to ťažké, je to ako hrať sa s ohňom! Mnohí si upokojujú svoje svedomie almužnou a dávajú z toho čo majú navyše. To nie je správne spravovanie: správca vezme svoje a to, čo zostalo, a dáva ostatným, všetko do služby. Spravovať bohatstvo znamená neustále sa zriekať svojich vlastných záujmov a nedomnievať sa, že toto bohatstvo nám dá spásu. Zhromažďovať, áno, v poriadku. Poklady, áno, dobre, ale také, ktoré majú cenu - tak povediac - na „nebeskej burze“. Tam hromadiť.“

18. júna

Ranná homília: Bez Pána nemôžeme urobiť ani len krok

Vatikán 18. júna – Kresťan si má byť vedomý, že bez Pánovej pomoci nemôže kráčať životom. Toto zdôraznil pápež František počas rannej homílie v Dome sv. Marty, pričom tiež upozornil na to, že dobre sa môžeme modliť len vtedy, ak sme schopní odpustiť bratom a mať srdce v pokoji.

Slabosť, modlitba, odpustenie. Svätý Otec rozvil svoju homíliu na základe týchto troch bodov, pričom osobitne zdôraznil fakt, že sme „slabí“. Ide o slabosť, ktorú „nesieme všetci po zranení prvotným hriechom“. Ako povedal pápež , sme slabí, „skĺzavame k hriechom, nemôžeme napredovať bez Pánovej pomoci“:

„Ten, kto sa považuje za silného, za schopného zvládnuť všetko osamote, je prinajmenšom naivný a nakoniec bude človekom premoženým mnohými slabosťami, ktoré v sebe nosí. Je to slabosť, ktorá nás privádza k tomu, aby sme prosili Pána o pomoc, lebo: ‚v našej slabosti nič nemôžeme bez tvojej pomoci‛, ako sme sa modlili. Nemôžeme urobiť ani len krok v kresťanskom živote bez Pánovej pomoci, lebo sme slabí. A ten, čo stojí na nohách, nech sa má na pozore, aby nespadol, pretože je slabý.“

Podľa slov pápeža Františka sme slabí aj vo viere. „My všetci máme vieru, všetci chceme napredovať v kresťanskom živote, no ak si nie sme vedomí našej slabosti, všetci skončíme ako porazení“. Preto je pekná tá modlitba, ktorá hovorí: „Pane, viem, že v mojej slabosti bez tvojej pomoci nezmôžem nič“.

Svätý Otec následne obrátil pozornosť na modlitbu. Ako povedal, Ježiš nás „učí, ako sa modliť“, avšak nie tak „ako pohania“, ktorí si mysleli, že „budú vyslyšaní vďaka sile slov“. Pápež František pripomenul Samuelovu matku, ktorá Pána prosila o milosť mať dieťa modliac sa tak, že ledva hýbala perami. Kňaz, ktorý bol tam, na ňu hľadel a bol presvedčený, že je opitá. Preto ju pokarhal:

„Len hýbala perami, lebo nebola schopná hovoriť... Prosila o syna. Tak sa modlí pred Pánom. A v modlitbe, keďže vieme, že je dobrý a že o nás vie všetko a vie o tom, čo potrebujeme, začíname vyslovovať to slovo: «Otče», ktoré je zaiste ľudským slovom, ktoré nám dáva život, no v modlitbe ho môžeme vysloviť len mocou Ducha Svätého.“

Svätý Otec pokračoval nasledovnou výzvou: „Začnime modlitbu mocou Ducha, ktorý sa v nás modlí. Modlime sa takto, jednoducho, s otvoreným srdcom v prítomnosti Boha, ktorý je Otcom a vie, pozná, čo potrebujeme ešte pred tým, než to povieme“.

Nakoniec pápež František venoval pozornosť odpusteniu, zdôrazňujúc ako Ježiš učil učeníkov, že ak neodpustia viny druhým, ani im Otec neodpustí:

„Môžeme sa dobre modliť a hovoriť Bohu «Otče» len vtedy, ak je naše srdce v pokoji s druhými, s bratmi. ‚Ale otče, tento mi urobil toto a tamten mi spôsobil to a to...‛ - ‚Odpusti. Odpusti tak, ako ti On odpustí‛. A tak sa slabosť, ktorú máme, s Božou pomocou v modlitbe stane silou, pretože odpustenie je veľkou silou. K tomu, aby sme odpustili je treba byť silným, avšak táto sila je milosťou, ktorú musíme prijať od Pána, lebo my samy sme slabí.“

17. júna

Generálna audiencia: Temnote smútku sa v rodine čelí láskou

Vatikán 17. júna - Pápež František venoval katechézu dnešnej generálnej audiencie vzťahu medzi rodinou a smútkom nad stratou milovaného človeka, a tiež vzťahu medzi zničujúcou bolesťou a vierou, ktorá dáva nádej. V závere audiencie vyslovil pred 25-tisícovým zhromaždením na Námestí sv. Petra apel v súvislosti so zajtrajším publikovaním encykliky „Laudato si`“ a pripomenul aj sobotný Svetový deň utečencov.

V 19. pokračovaní cyklu katechéz o rodine vychádzal Svätý Otec z úryvku Evanjelia podľa Lukáša (7,11) o vzkriesení Naimského mládenca: «Ježiš potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.»

V nadväznosti na tieto slová Svätý Otec poznamenal: „Je to veľmi dojemná scéna, ktorá nám ukazuje Ježišov súcit s tými, ktorí trpia“, a tiež „Ježišovu moc nad smrťou.“

Spomenúc niekoľko ťažkých skúseností straty, o ktoré nie je ušetrená nijaká rodina, a ťažkých otázok, ktoré sa v takých chvíľach vynárajú a zostávajú bez odpovede, Svätý Otec nasmeroval pohľad na perspektívu vzkriesenia v Božom ľude a na milosť jeho súcitu, ktorý nám je darovaný v Ježišovi. „Mnoho rodín dokazuje, že smrť nemá posledné slovo, a to je skutočný prejav viery. Zakaždým, keď rodina smútiac - aj ťažko - nájde silu udržať si vieru a lásku, ktorá nás spája s tými, ktorých milujeme, bráni už teraz tomu, aby si smrť zobrala všetko. Temnote smrti sa čelí intenzívnejšími skutkami lásky.“

Svätý Otec na posilnenie pohľadu kresťanskej nádeje pripomenul poslednú vetu z čítaného úryvku evanjelia: «Ježiš ho vrátil jeho matke.» A dodal: „Toto je naša nádej! Všetkých našich blízkych, ktorí sú preč, všetkých, nám Pán vráti a my sa s nimi stretneme. A táto nádej nesklame!“

Plné znenie katechézy:

„Milí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes, pokračujúc v katechézach o rodine, sa priamo inšpirujeme udalosťou vyrozprávanou evanjelistom Lukášom, ktorú sme práve počuli (porov. Lk 7,11-15). Ide o veľmi dojemnú scénu, ktorá nám ukazuje Ježišov súcit s trpiacim – v tomto prípade s vdovou, ktorej umrel jediný syn –, ako i Ježišovu moc nad smrťou.

Smrť je skutočnosť, ktorá sa bez výnimky dotýka každej rodiny. Tvorí súčasť života. No predsa, akonáhle sa smrť dotkne rodinných citov, už sa nám viac nezdá byť až tak prirodzená. Prežiť svoje vlastné deti je pre rodičov niečo obzvlášť skľúčujúce, čo protirečí základnej povahe vzťahov dávajúcich zmysel samotnej rodine. Stratiť syna či dcéru je akoby sa zastavil čas: zrazu sa otvorí priepasť, ktorá pohltí tak minulosť, ako i budúcnosť. Smrť, ktorá od nás odlučuje maličké či mladé dieťa, je akoby fackou danou prísľubom, darom a obetám lásky, ktoré boli s radosťou dávané nami zrodenému životu. Veľakrát prichádzajú na svätú omšu do Svätej Marty rodičia s fotkou svojho syna, svojej dcéry, dieťatka, chlapca, dievčaťa a hovoria mi: „Odišiel, odišla nám“. A ten pohľad je veľmi bolestný. Smrť dojíma a o to viac, ak ide o smrť vlastného dieťaťa. Celá rodina zostáva akoby paralyzovaná, akoby onemela. Niečím podobným trpí i dieťa, ktoré stratiac jedného či oboch rodičov, zostalo samo. Otázky typu: „Kde je ocko? Kde je mamka?“ – „V nebi.“ – „Ale prečo ho nevidím?“, prezrádzajú hlboké utrpenie v srdci dieťaťa. Ono zostalo samo. Prázdno z osamotenosti, ktoré sa v ňom otvára, je o to bolestivejšie, že dieťa nemá dostatočnú, či žiadnu, skúsenosť, aby mohlo pomenovať to, čo sa v jeho živote udialo. „Kedy sa vráti ocko? Kedy mama?“ Čo na to odpovedať? A dieťa trpí ďalej. Takáto je smrť v rodine.

V týchto prípadoch je smrť čiernou dierou otvárajúcou sa v živote rodiny, na ktorú nedokážeme dať nijaké vysvetlenie. Niekedy sa smrť dokonca dáva za vinu Bohu. Koľko ľudí je vtedy nahnevaných na Boha – a ja ich chápem – a žalujú sa: „Prečo si mi vzal syna, dcéru? Boh nie je, Boh neexistuje! Prečo si to len urobil?“ Veľakrát to môžeme počuť. Avšak tento hnev je častokrát výlevom veľkej bolesti srdca – strata syna či dcéry, otca či matky je veľkou bolesťou. A táto sa v rodinách odohráva sústavne. Smrť vytvára v týchto prípadoch – ako som už povedal – veľkú dieru.

No fyzická smrť má i svojich „komplicov“, ktorí sú od nej ešte horší; ide o nenávisť, závisť, pýchu, chamtivosť. Celkovo povedané, ide o hriech sveta, ktorý je v službách smrti a robí ju ešte bolestivejšou a nespravodlivejšou. Rodinné zväzky tu vystupujú ako obete vopred predurčené a bezbranné voči takýmto smrti dopomáhajúcim silám, sprevádzajúcim dejiny ľudstva. Myslí sa tu na absurdne ponímanú „normálnosť“, kedy – v určitých momentoch a na určitých miestach – sú udalosti, ktoré pridávajú smrti na hrôze, vyprovokované nenávisťou a vlažnosťou človeka. Pán nech nás chráni, aby sme si na niečo také zvykli!

Vďaka milosti súcitu, ktorý nám je darovaný v Ježišovi, mnohé rodiny v Božom ľude skutkami preukazujú, že smrť nemá posledné slovo. A toto je ozajstný postoj viery. Zakaždým, keď smútiaca rodina – i keď je žiaľ príliš veľký – nájde silu zachovať si vieru a lásku, ktoré nás spájajú s tými, ktorých milujeme, zabraňuje už teraz smrti, aby nám zobrala všetko. Temnote smrti sa má čeliť intenzívnejšími skutkami lásky. «Bože môj, rozjasni moje temnoty!» je invokácia z večernej liturgie. Vo svetle zmŕtvychvstania Pána, ktorý nikoho z tých, ktorých mu zveril Otec, neopúšťa, môžeme smrti vziať jej „osteň“ – použijúc slová sv. Pavla (1 Kor 15,55); môžeme zabrániť, aby tak svojím jedom otrávila náš život, aby zmiatla naše city a uvrhla nás do ešte väčšej temnoty.

V tejto viere, vediac že Pán premohol smrť raz a navždy, sa potom môžeme utešovať navzájom. Naši milovaní sa nestratili v temnote ničoty: nádej nás uisťuje o tom, že sú v dobrých a mocných rukách Boha. Láska je silnejšia než smrť. A preto riešením je nechať rásť lásku, upevňovať ju, a ona nás povedie až po ten deň, keď bude z očí zotretá každá slza, keď „už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti“ (Zjv 21,4). Ak sa budeme podopierať o takúto vieru, skúsenosť žiaľu môže dať vzrast silnejšej solidarite v rodinných zväzkoch, môže nás viac otvoriť voči bolesti iných rodín, môže vytvoriť nové bratstvo s rodinami, ktoré sa rodia či opätovne zažívajú prerod v nádeji. Zrodiť sa a znovuzrodiť v nádeji je možné len vo viere. Chcel by som tu podčiarknuť poslednú vetu z evanjelia, ktoré sme dnes počuli. Po tom, čo Ježiš prinavrátil život mladíkovi, synovi matky-vdovy, evanjelium hovorí: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“. Práve toto je našou nádejou! Všetkých našich drahých, čo nás predišli do večnosti, všetkých nám Pán vráti a my sa s nimi budeme môcť stretnúť. Táto nádej nesklame! Dobre si zapamätajme toto Ježišovo gesto: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“, lebo tak Pán učiní i so všetkými našimi drahými z našej rodiny!

Táto nádej nech nás chráni pred nihilistickou ideou smrti, ako i pred falošnou útechou sveta, aby kresťanská pravda „neriskovala, že sa zmieša s mytológiami rôzneho druhu, poddajúc sa starovekým či moderným rituálom poverčivosti“ (Benedikt XVI., Anjel Pána z 2 novembra 2008).

Je potrebné, aby dnes duchovní pastieri ako i všetci kresťania oveľa konkrétnejšie vyjadrovali zmysel viery v súvislosti so skúsenosťou žiaľu v rodine. Nemožno negovať právo na plač – naopak, v žiali je potrené plakať! Veď i Ježiš „zaslzil“ a „zachvel sa v duchu“ vidiac veľký žiaľ rodiny, ktorú miloval (Jn 11,33-37). Skôr môžeme čerpať z jednoduchého a silného svedectva všetkých tých rodín, ktoré v tvrdých chvíľach poznamenaných smrťou vedeli rozpoznať – z toho, čo podstúpil Pán – ukrižovaný a zmŕtvychvstalý – jeho neodvolateľný prísľub vzkriesenia z mŕtvych. Božia láska je silnejšia než smrť. A my s našou vierou sa máme stať aktívnymi spolupracovníkmi práve takejto lásky! Dobre si zapamätajme Ježišovo gesto: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“, lebo tak sa stane i s našimi drahými a s nami samými, keď sa s nimi stretneme, keď v nás bude smrť definitívne porazená. Smrť je porazená Ježišovým krížom. A Ježiš v rámci rodiny vráti všetkých všetkým! Ďakujem vám.“

V závere generálnej audiencie pápež František pripomenul, že zajtra 18. júna bude zverejnená jeho encyklika „Laudato si`“ , venovaná starostlivosti o stvorenie, o náš „spoločný dom”. Upozornil, že je dokumentom v línii sociálneho učenia Cirkvi. V tejto súvislosti vyslovil nasledujúci apel:

„Zajtra, ako viete, bude zverejnená encyklika o starostlivosti o «spoločný dom», ktorým je stvorenstvo. Tento náš «dom» sa rúca a to škodí každému, zvlášť tým najchudobnejším. Apelujem teda na zodpovednosť, založenú na úlohe, ktorú dal Boh človeku v stvorenstve: «obrábať a strážiť» tú «záhradu», do ktorej ho umiestnil (porov. Gen 2,15). Pozývam všetkých, aby prijali s otvoreným srdcom tento dokument, ktorý je v línii sociálnej náuky Cirkvi.“

V súvislosti s blížiacim sa Svetovým dňom utečencov, ktorý sa na podnet Organizácie Spojených národov slávi 20. júna, Svätý Otec poznamenal:

„Modlime sa za mnohých bratov a sestry, ktorí hľadajú útočisko ďaleko od svojej vlasti, ktorí hľadajú domov, kde by mohli žiť bez strachu, aby bola vždy rešpektovaná ich dôstojnosť. Povzbudzujem konanie tých, ktorí im poskytujú pomoc, a vyjadrujem nádej, že medzinárodné spoločenstvo bude konať v súlade s tým, aby sa efektívne predchádzalo príčinám nútenej migrácie.“

16. júna

Ranná homília pápeža: Aby viera došla až ku vreckám

Vatikán 16. júna – Ak oddelíme evanjelium od chudoby, nebudeme môcť porozumieť Ježišovmu odkazu. To je nosná myšlienka z homílie pápeža Františka počas rannej omše v Dome sv. Marty, zameranej práve na protiklad bohatstva a chudoby. Svätý Otec zdôraznil, že je nespravodlivé označovať za „komunistov“ tých kňazov či biskupov, ktorí hovoria o chudobných.

Úvaha pápeža Františka sa sústredila na „teológiu chudoby“, vychádzajúc z Druhého listu Korinťanom (8,1-9), kde svätý Pavol organizuje v cirkvi v Korinte zbierku pre cirkev v Jeruzaleme, ktorá prežíva ťažké chvíle chudoby. Poznamenal, že tak ako vo vtedajších časoch, aj dnes je slovo chudoba „slovom, ktoré zahanbuje“. Ako povedal, mnohokrát je počuť výroky typu: „Tento kňaz príliš hovorí o chudobe, tento biskup hovorí o chudobe, tento kresťan, táto sestra hovoria o chudobe... Sú tak trochu komunistami, pravda?“ Naopak podľa Svätého Otca „chudoba je skutočne v centre evanjelia. Ak by sme oddelili evanjelium od chudoby, nedalo by sa porozumieť Ježišovmu odkazu“.

Ako pokračoval pápež, svätý Pavol hovoriac o Cirkvi v Korinte zdôrazňuje, čo je jej pravým bohatstvom: «Vynikáte vo všetkom - vo viere, v slove, v poznaní, vo všetkej horlivosti a v láske, ktorú sme vo vás vzbudili». Apoštol národov ich teda vyzýva: „vyniknite tak aj v tomto diele lásky“ pri tejto zbierke:

„Ak máte množstvo bohatstva v srdci, toto obrovské bohatstvo – horlivosť, lásku k blížnemu, Božie slovo, poznanie Boha – nechajte, aby toto vaše bohatstvo došlo až ku vreckám. A toto je zlaté pravidlo. Keď viera nedôjde ku vreckám, nie je pravou vierou. To, čo nám tu hovorí Pavol, je zlatým pravidlom: ‚Ste bohatí v mnohých veciach, teraz buďte štedrí v tomto veľkodušnom diele.‛ Je tu tento protiklad medzi bohatstvom a chudobou. Cirkev v Jeruzaleme je chudobná, nachádza sa v ekonomických ťažkostiach, no je bohatá, pretože má poklad evanjeliového ohlasovania. Táto chudobná cirkev v Jeruzaleme obohatila cirkev v Korinte evanjeliovým hlásaním, darovala jej bohatstvo evanjelia.“

Svätý Otec pokračoval parafrázujúc sv. Pavla: vy, čo „ste ekonomicky bohatí a čo ste bohatí vďaka mnohým veciam, boli ste bez hlásania evanjelia chudobnými, no obohatili ste cirkev v Jeruzaleme, rozširujúc Boží ľud“. „Z chudoby prichádza bohatstvo, je to vzájomná výmena“, povedal pápež František. Základom „teológie chudoby“ je teda toto: „Ježiš Kristus hoci bol bohatý – bohatstvom Boha – stal sa chudobným“, ponížil sa pre nás. Toto je teda význam prvého blahoslavenstva: „Blahoslavení chudobní v duchu“. To znamená - byť chudobným a nechať sa obohatiť Kristovou chudobou a nechcieť byť bohatým vďaka iným bohatstvám, ktoré by neboli Kristovými“:

„Keď poskytneme pomoc chudobným, nekonáme kresťanské dielo dobročinnosti. Toto je dobré, je to ľudské – dobročinné diela sú veci dobré a ľudské - no toto nie je kresťanská chudoba, ktorú chce Pavol, ktorú Pavol hlása. Kresťanská chudoba je tá, keď dávam chudobnému z môjho vlastného, a nie z nadbytku, dokonca aj z nevyhnutného, lebo viem, že on ma obohacuje. A prečo ma chudobný obohacuje? Lebo Ježiš povedal, že on sám je prítomný v chudobnom.“

Ako povedal pápež František, keď sa niečoho zrieknem - „nie však len z nadbytku - pre to, aby som daroval chudobnému, chudobnej komunite“, toto „ma obohacuje“. „Ježiš pôsobí vo mne, keď takto konám a Ježiš pôsobí v ňom, aby ma obohatil, keď takto konám“:

„Toto je teológia chudoby, toto je dôvod, je tomu tak preto, lebo chudoba je v centre evanjelia, nie je akousi ideológiou. Je práve týmto tajomstvom, tajomstvom Krista, ktorý sa ponížil, pokoril sa, ochudobnil sa preto, aby nás obohatil. Takto sa rozumie prečo je prvým blahoslavenstvom: „Blahoslavení chudobní v duchu“. Byť chudobným v duchu znamená ísť touto Pánovou cestou: chudoba Pána, ktorý sa tiež ponižuje až tak, že teraz sa pre nás stáva chlebom, pri tejto obete. Naďalej sa ponižuje v dejinách Cirkvi, v pamiatke svojho utrpenia, v pamiatke svojho pokorenia, v pamiatke svojho poníženia, v pamiatke svojej chudoby. A týmto chlebom nás obohacuje.“

15. júna

Svätý Otec v rannej homílii: Bdelosť srdca nás urobí vnímavými na Boha

Vatikán 15. júna – Kresťan sa má učiť chrániť si srdce pred vášňami a pred lomozom sveta, aby bol v každej chvíli vnímavý na prijatie Božej milosti. Takto možno v skratke vyjadriť úvahu, ktorej sa venoval pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Existuje „milostivý čas“ pre prijatie nezištného daru Božej milosti, a tým časom je „teraz“. Ako povedal Svätý Otec, kresťan si toho musí byť vedomý a mať srdce vždy pripravené pre prijatie tohto daru, srdce zbavené svetského hluku, ktorý je „hlukom diabla“.

Svätý Otec sa vo svojej úvahe inšpiroval oboma čítaniami z dnešnej liturgie. Od sv. Pavla (2 Kor 6,1-10) prevzal dôraz na to, aby nebola «prijatá nadarmo Božia milosť», pre ktorú milostivý čas «teraz», ako hovorí apoštol. To znamená, že „Pán nám dáva milosť v každom čase“. Je to „dar, ktorý je zdarma“. Prijmime ho a venujme pozornosť aj tomu ostatnému, čo hovorí sv. Pavol, totiž «nikomu v ničom nedávať pohoršenie», nabádal Svätý Otec:

„Je škandálom kresťan, ktorý sa nazýva kresťanom, aj chodí do kostola, v nedeľu je na omši, ale nežije ako kresťan, žije ako sveták alebo ako pohan. Keď je nejaký človek taký, pohoršuje. Koľkokrát sme len ​​počuli v našich štvrtiach, v obchodoch: ‚Pozri na tamtoho alebo na tamtú. Každú nedeľu je na omši a potom robí to a to...‘ A ľudia sa pohoršujú. Preto Pavol hovorí: ‚Neprijímajte nadarmo.‘ A ako máme prijímať? Predovšetkým je to «milostivý čas», hovorí. Musíme byť vnímaví, aby sme zachytili čas Boha, teda chvíľu, keď bude Boh prechádzať naším srdcom.“

Prah tejto citlivosti dosahuje kresťan tým, že sa uvedie do stavu „bdelosti srdca“, vzdiali sa od každého rozruchu, ktorý nevychádza od Pána, a zbaví sa vecí, ktoré „oberajú o pokoj“, pokračoval Svätý Otec. Srdce oslobodené od vášní, ktoré v dnešnom evanjeliu (Mt 5,38-42) Ježiš vyjadruje starozákonným príkazom «oko za oko a zub a zub», obracia túto perspektívu a vyzýva nás, aby sme «tomu, kto nás udrie, nastavili aj druhé líce» a s tým, «kto nás núti ísť jednu míľu, aby sme išli dve».“

„Byť slobodní od vášní a mať pokorné a tiché srdce. Srdce sa stráži pokorou a tichosťou. Nikdy nie bojom a vojnami. Nikdy. To je lomoz: svetský lomoz, pohanský či diabolský lomoz. Pokojné srdce «nedáva nikomu dôvod na pohoršenie, aby nebola hanená naša služba», hovorí Pavol, avšak o kňazstve, ale tiež o službe kresťanského svedectva, aby nebolo kritizované.“

Strážiť srdce, aby vždy patrilo Bohu, ako to vypočítava sv. Pavol: „v súženiach, v ťažkostiach, v úzkostiach, v ranách, v žalároch, v nepokojoch, v námahách, v bdení, v postení“:

„Všetky tieto veci sú však nepekné a ja mám chrániť svoje srdce, aby som prijal milosť a dar Boha! Áno! A ako to urobím? Pavol pokračuje: «čistotou, poznaním, zhovievavosťou, dobrotivosťou, duchom svätosti». Pokorou, dobrotivosťou a trpezlivosťou, ktorá hľadí iba na Boha a má srdce otvorené pre Pána, ktorý prechádza.“

Pápež prijal českú delegáciu pri výročí smrti Jána Husa

Vatikán 15. júna – Do Vatikánu dnes zavítala delegácia z Českej republiky pri príležitosti 600. výročia smrti Jána Husa. Na audiencii u pápeža Františka boli prítomní zástupcovia Cirkvi československej husitskej, Českobratskej cirkvi evanjelickej, ale aj kardináli Miloslav Vlk, emeritný pražský arcibiskup a Walter Kasper, emeritný predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov.

Svätý Otec v príhovore dnešné stretnutie označil za príležitosť k obnove a prehĺbeniu vzájomných vzťahov medzi cirkvami, pričom pripomenul „povinnosť podporovať čoraz lepšie vzájomné poznávanie a úprimnú spoluprácu“. V súvislosti s Jánom Husom povedal:

„Prešlo šesť storočí odo dňa, keď tragicky umrel preslávený hlásateľ a rektor Pražskej univerzity, Ján Hus. V roku 1999 sv. Ján Pavol II. počas vystúpenia na medzinárodnom sympóziu venovanom tejto pamätnej osobe, vyjadril svoj „hlboký žiaľ kvôli jeho krutej smrti“ a započítal ho medzi reformátorov Cirkvi. Vo svetle takéhoto prístupu treba pokračovať v štúdiu osoby a činnosti Jána Husa, ktorý bol dlhú dobu predmetom sporov medzi kresťanmi, zatiaľ čo dnes sa stal pohnútkou k dialógu. Toto ideologicky nepodmienené bádanie bude dôležitou službou v prospech historickej pravdy, pre všetkých kresťanov a celej spoločnosti, aj za hranicami vašej zeme.“

Svätý Otec poukázal aj na spoločné povolanie kresťanov k neustálej konverzii, ktorá prispieva k vzájomnému zmiereniu, pokoju a k priateľským vzťahom.

Petrův nástupce: Hus se stal pohnutkou k dialogu (CZ)

Vatikán, 15. 6. 2015. Papež František dnes u příležitosti šestistého výročí smrti Mistra Jana Husa přijal delegaci z České republiky. Kromě emeritního pražského arcibiskupa kard. Vlka, který byl jmenován papežským legátem na probíhající husovské slavnosti, v ní byli zastoupeni představitelé husitské a českobratrské evangelické církve, politického světa a akademické obce. Papežovu promluvu přinášíme v plném znění:

Drazí přátelé,

vítám vás, vážení představitelé Církve československé husitské a Českobratrské církve evangelické, kteří jste přišli do Říma, abyste u hrobů apoštolů Petra a Pavla vykonali bohoslužbu smíření u příležitosti šestistého výročí smrti reformátora Jana Husa. Srdečně zdravím kardinála Miloslava Vlka.

Toto setkání nám nabízí příležitost, abychom obnovili a prohloubili vztahy mezi našimi společenstvími. Poslušnost vůli Pána Ježíše, který se v předvečer svého utrpení a smrti modlil k Otci za jednotu svých učedníků (srov. Jan 17,21), nám ukládá povinnost usilovat o to, abychom se navzájem stále více poznávali a efektivně spolupracovali. Mnohé spory z minulosti je třeba přehodnotit ve světle nového kontextu, v němž žijeme. Dohody a porozumění dosáhneme, když budeme řešit tradiční sporné otázky s novým vhledem. Především nemůžeme pominout, že sdílené vyznání víry v Boha Otce, Syna a Ducha svatého, v němž jsme byli pokřtěni, nás spojuje vazbou skutečného bratrství.

Uplynulo šest století ode dne, kdy tragicky zemřel věhlasný kazatel a rektor pražské university, Jan Hus. Již v roce 1999 svatý Jan Pavel II. promluvil k mezinárodnímu sympoziu věnovanému této významné postavě a vyjádřil svou “hlubokou lítost nad krutou smrtí, na kterou byl Jan Hus vydán” a započítal ho mezi církevní reformátory. Ve světle tohoto přístupu je třeba dál studovat osobu a činnost Jana Husa, který byl dlouho předmětem sváru mezi křesťany a dnes se stal pohnutkou k dialogu. Toto ideologicky nepodmíněné bádání bude důležitou službou historické pravdě, všem křesťanům a celé společnosti, i za hranicemi vaší země.

Druhý vatikánský koncil prohlásil, že “obnova církve,” která „spočívá podstatně v růstu věrnosti jejímu vlastnímu povolání ... je nepochybně důvodem pro hnutí za jednotu ... Tato obnova má tedy zvláštní ekumenický význam.“ (Unitatis redintegratio, 6). Potřeba nové evangelizace tolika lidí, kteří se zdají lhostejnými k radostné zvěsti evangelia, dnes obzvlášť činí neodkladnou povinnost obnovit každou církevní strukturu, aby napomáhala kladné odezvě všech, jimž Ježíš nabízí své přátelství (srov. apoštolská exhortace Evangelii gaudium, 27). Viditelné společenství mezi křesťany jistě způsobí, že tato zvěst bude věrohodnější.

Tím, že odpovíme na Kristovo volání k trvalému obrácení, jež všichni potřebujeme, budeme moci společně postupovat na cestě smíření a pokoje. Na této cestě se s pomocí Boží milosti naučíme uznávat se navzájem jako přátelé a vnímat úmysly druhých v tom nejlepším možném světle. V tomto smyslu vyjadřuji naději, že se rozvinou přátelská pouta i na rovině místních společenství a farností.

S těmito pocity se duchovně připojuji ke kající bohoslužbě, kterou budete konat zde v Římě. Bůh bohatý na milosrdenství kéž nám udělí milost, abychom se všichni uznali hříšníky a abychom si uměli odpustit jedni druhým. Ujišťuji vás o své modlitbě a prosím vás všechny, abyste se modlili za mě a za moji službu. Děkuji.

Zmíněnou bohoslužbu za smíření a odpuštění slavili představitelé různých církví dnes v podvečer v římské Papežské koleji Nepomucenum. Na pozvání rektora koleje, O. Petra Šikuly, se jí účastnil také emeritní předseda Papežské rady pro jednotu křesťanů, kard. Walter Kasper.

Pápež povzbudil rodiny reagovať na ideologickú kolonizáciu

Vatikán 15. júna - Rozdiely medzi mužmi a ženami napomáhajú výchove detí. Kiežby rodiny reagovali na ideologickú kolonizáciu. Toto bol jeden z akcentov pápeža Františka pri otvorení Cirkevného stretnutia Rímskej diecézy včera večer na Námestí sv. Petra, zaplnenom 20 tisícami veriacich. Svätý Otec sa spontánne prihovoril katechétom, kňazom, pastoračným pracovníkom, ale najmä rodičom. Protagonistami tohtoročného celodiecézneho pastoračného stretnutia, konaného od 14. do 16. júna, sú totiž rodičia, ako naznačuje téma: „Odovzdávame vám to, čo sme prijali (porov. Kor 15,3) - My rodičia, svedkovia o kráse života“. Rímsky biskup venoval pozornosť ich zodpovednosti za výchovu a evanjelizáciu detí. „Zasievajte lásku a pamätajte, že deti sú posvätné,“ kládol im na srdce.

Veľká radosť panovala na vatikánskom námestí, keď sa rímsky biskup pri príchode zastavoval medzi zhromaždenými, aby im podal ruku a požehnal deti. Po privítaní kardinálom vikárom Agostinom Vallinim sa slova ujal Svätý Otec. Začal poukázaním na niekoľkoročné snaženie o odovzdávanie viery a na veľkú potrebu tohto mesta, aby sa „morálne a duchovne znovuzrodilo“:

„Naše mesto sa musí znovuzrodiť duchovne a morálne, pretože sa zdá, akoby všetko bolo jedno, akoby všetko bolo relatívne; akoby evanjelium bolo naozaj krásnym príbehom o krásnych veciach, pekným čítaním, ale zostane kdesi tam ako idea.“

Je to veľká zodpovednosť najmä s ohľadom na adolescentov, ktorí čelia „ideologickým kolonizáciám, ktoré sú jedom pre dušu a rodinu“, robia veľa škody a ničia spoločnosť, krajinu“. Vychádzajúc z tohto sa Svätý Otec pozastavil pri úvahe, čo znamená byť rodičmi, ktorú zhrnul do troch slov: povolanie, spoločenstvo, poslanie.

„Prvé je povolanie. (...) Prozreteľnosť zverila predovšetkým mužom a ženám, povolaným úplne a bezvýhradne sa milovať, aby spolupracovali s Bohom v tejto láske a odovzdávali život svojim deťom. Pán si vás vyvolil, aby ste sa milovali a odovzdávali život. (...) Toto je krásne povolanie, pretože nás robí zvláštnym spôsobom na obraz a podobu Boha. Stať sa otcom a mamou znamená naplno sa realizovať, aby sme sa stali podobnými Bohu. O tomto sa nehovorí v novinách, ale toto je pravda o láske. Stať sa otcom a mamou nás robí viac podobnými Bohu.“

Ako rodičia ste povolaní všetkým pripomínať, že všetci pokrstení, aj keď iným spôsobom, sú povolaní byť otcom alebo matkou, pokračoval Svätý Otec. Dokonca aj kňaz, rehoľná sestra, katechéta sú povolaní k duchovnému otcovstvu a materstvu. Skutočne muž a žena sa rozhodnú vybudovať rodinu preto, že ich Boh po ich skúsenosti krásy lásky k tomu povolá. Ako ďalej vysvetlil Svätý Otec, nie je to krása vášne, zamilovania, ale krása lásky. Boh volá stať sa rodičmi, muži a ženami, ktorí veria v lásku, ktorí veria v jej krásu. Prítomným teda položil otázku:

„Veríte vo veľkosť lásky? Máte vieru v toto? Je to viera každodenná. Láska je pekná, aj keď sa rodičia hádajú, je pekná, pretože sa napokon zmieria. Je veľmi pekné zmieriť sa po vojne. (...) Je pekné, keď dieťa vidí, že otec a mama sa pobozkali. Je to pekné svedectvo. Vaše deti, drahí rodičia, potrebujú vnímať, pozerajúc na váš život, že je pekné mať sa radi.”

Ste teda povolaní milovať sa a veriť v krásu lásky. To je to, čo vaše deti vnímajú, zopakoval Svätý Otec:

„Pre dieťa niet väčšieho ponaučenia a svedectva, ako vidieť svojich rodičov, ktorí sa majú radi nežne, úctivo, sú k sebe láskaví, odpúšťajú si navzájom: to napĺňa radosťou a šťastím srdcia detí. Deti viac ako obývajú dom z tehál, žijú v inom dome, dôležitejšom: žijú vo vzájomnej láske rodičov.”

Druhé slovo je spoločenstvo. Byť rodičmi, ako pripomenul pápež, sa zakladá na biblickej rozdielnosti medzi mužom a ženou. Ide o prvý a najzákladnejší, konštitutívny rozdiel ľudskej bytosti, ktorý je veľkým darom a bohatstvom, povedal a myšlienku rozvinul nasledovne:

„Toto bohatstvom, akým je táto rozmanitosť! Rozmanitosť, ktorá sa stáva nielen komplementárnosťou, ale aj reciprocitou. (...) A táto reciprocita a vzájomné dopĺňanie v rozdieloch je veľmi dôležité pre deti. Deti dozrievajú vidiac mamu a otca takto; dozrievajú vo svojej identite konfrontujúc sa s láskou, ktorú majú mama a otec, konfrontujúc sa s týmito rozdielmi. My muži sa učíme spoznávať skrze ženy, ktoré stretávame v živote, mimoriadnu krásu, ktorej nositeľkou je žena. A ženy prechádzajú podobnou cestou, učiac sa od mužov, že muž je iný a má svoj vlastný spôsob cítenia, chápania, prežívania. A toto spoločenstvo v rozmanitosti je veľmi dôležité pre výchovu detí, pretože matky majú vyššiu citlivosť na niektoré aspekty života, kým otcovia zas na iné. Je krásna táto výchovná dohoda, ktorá dáva v prospech rastu detí rôzne talenty rodičov. Je to dôležitá skutočnosť, ktorú treba pestovať a chrániť.“

Je veľmi bolestivé, pokračoval pápež František, keď rodina prežíva napätie, ktoré sa nedá vyriešiť, ranu, ktorú nemožno vyliečiť. (...) Keď sa objavia prvé známky tohto, otec i matka majú povinnosť hľadať pomoc, snažiť sa o záchranu. Prosiť o pomoc v prvom rade Boha. (…) Pán vám dá silu, aby ste pochopili, že môžete prekonať zlo, že jednota je väčšia ako konflikt, že možno zahojiť rany, ktoré sme si navzájom spôsobili, v mene najväčšej lásky, ktorou vás On povolal k životu vo sviatosti manželstva. Ale aj keď dôjde k oddeleniu výchovná úloha rodičov zostáva, pokračoval:

„Prosím vás, vždy sa usilujte o porozumenie, spoluprácu, harmóniu – pre dobro a šťastie vašich detí. Prosím, nepoužívajte deti ako rukojemníkov! Koľko zla narobia rodičia, ktorí sú oddelení alebo aspoň vo svojich srdciach oddelení, keď otec hovorí zle o matke a matka hovorí dieťaťu zle o otcovi. To je hrozné, pretože to dieťa, chlapec, dievča vyrastá v napätí, ktoré nemôže vyriešiť a učí sa škaredej ceste pokrytectva, povedať každému, čo chce počuť, aby z toho vyťažil.

Ale je tu tiež cesta odpustenia. Odpustite si, prijmite navzájom svoje limity, to vám tiež pomôže pochopiť a akceptovať krehkosť a slabosti vašich detí. Budú príležitosťou milovať ich ešte viac a pomôcť im rásť. Len tak sa ani ony nebudú musieť báť zoči-voči svojim limitom, nebudú skľúčení, ale pôjdu ďalej.“

A dar manželstva, ktoré je také krásne, má tiež svoje poslanie. Poslanie veľmi dôležité, povedal Svätý Otec napokon:

„Vy ste spolupracovníkmi Ducha Svätého, ktorý nám našepkáva Ježišove slová! Buďte tým aj pre vaše deti! Buďte misionármi vašich detí. Nech sa naučia z vašich perí a vášho života, že nasledovanie Pána prináša entuziazmus, ochotu dávať sa pre ostatných, dáva vždy nádej, aj tvárou v tvár ťažkostiam a bolesti, pretože nikdy nie sme sami, ale vždy s Pánom a s bratmi. A to je dôležité najmä v čase dospievania, keď sa hľadanie Boha stáva viac vedomým a otázky si vyžadujú dobre podložené odpovede.“

Napokon pred záverečnou modlitbou k Panne Márii Svätý Otec obrátil svoju pozornosť na starých rodičov. Oni zachránili vieru v mnohých krajinách, kde bolo zakázané praktizovanie náboženstva, keď učili svoje deti modlitbe. Oni majú múdrosť a mať ich doma je bohatstvom, povedal pápež František vo svojom príhovore na úvod Diecézneho cirkevného stretnutia Rímskej diecézy, ktoré je v tomto roku medzi synodami o rodine venované práve svedectvu rodičov o manželskej láske. Ide o každoročné trojdňové modlitbovo-pracovné podujatie diecézneho spoločenstva, konané na pôde Baziliky sv. Jána v Lateráne a Lateránskej univerzity, v závere ktorého jeho účastníci – pod vedením kardinála vikára Agostina Valliniho – formulujú usmernenia a návrhy pre nastávajúci pastoračný rok.

Svätý Otec ROACO o pomoci Blízkemu východu : Rozšíriť horizont nádeje

Vatikán 15. júna – Pápež František dnes prijal členov plenárneho zasadania agentúr ROACO – Diela na pomoc východným cirkvám. Po pozdrave kardinála Leonarda Sandriho, prefekta Kongregácie pre východné cirkvi, ktorá koordinuje činnosť ROACO, predniesol prejav Svätý Otec. Spomenul v ňom kritickú situáciu na Blízkom východe a vo Svätej zemi, ako aj nedávnu cestu delegácie ROACO do irackých utečeneckých táborov. Uviedol, že pravá pomoc v sebe zahŕňa „odvahu hľadieť na skutočnosť a na bratov“ tak, ako to napísal v Bule vyhlásenia Mimoriadneho jubilejného roka milosrdenstva: «Otvorme naše oči, aby sme hľadeli na biedy sveta, na rany mnohých bratov a sestier pozbavených dôstojnosti a nechajme sa vyprovokovať ich volaním o pomoc. Nech naše ruky stisnú ich ruky. Pritiahnime ich k sebe, aby pocítili vrúcnosť našej prítomnosti, priateľstva a bratstva. Nech sa ich volanie stane naším, aby sme tak spoločne prelomili bariéru ľahostajnosti, ktorá častokrát suverénne vládne preto, aby zakrývala pokrytectvo a egoizmus» (č. 15).

Svätý Otec tiež spomenul, že v posledných mesiacoch sa aj vďaka drámam na Blízkom východe mnohým otvorili oči a rozmnožili sa iniciatívy na pomoc prenasledovaným kresťanom, ako aj všetkým trpiacim tohto regiónu. Treba však podľa neho bojovať proti takzvaným „tichým dohodám“, pre ktoré majú životy mnoho tisícov rodín menšiu váhu než ropa a zbrane, a ktoré tolerujú činnosť obchodníkov so smrťou, aj napriek vyhláseniam o pokoji a spravodlivosti. Členov ROACO vyzval: „Povzbudzujem vás, aby ste pokračujúc v službe kresťanskej lásky odsudzovali to, čo pošliapava dôstojnosť človeka.“

88. plenárne zasadanie ROACO bude okrem Svätej zeme a Blízkeho východu venovať pozornosť aj Etiópii, Eritrey a Arménsku. Svätý Otec v tejto súvislosti povedal: „Môžete pomôcť týmto starobylým kresťanským komunitám, aby sa cítili byť účastní na evanjelizačnej misii a ponúknuť im – osobitne mladým – horizont nádeje a rastu. Bez tohto sa nebude môcť zastaviť príliv migrantov, keď sa mnohí synovia a dcéry tohto regiónu vydávajú na cestu, aby dorazili na pobrežie Stredozemného mora, riskujúc tak svoj život. Aj Arménsko, kolíska prvého národa, ktorý prijal krst, stráži veľké dejiny bohaté na kultúru, vieru a mučeníctvo. Podpora Cirkvi v tejto krajine prispieva k ceste smerom k viditeľnej jednote všetkých veriacich v Krista. Nech sa „nové generácie otvoria lepšej budúcnosti a obeta mnohých nech sa stane semenom spravodlivosti a pokoja“ (posolstvo Arménom, 12. apríla 2015).

14. júna

Pápež na Anjel Pána: Nie dôležití pred svetom, ale vzácni pred Bohom

Vatikán 14. júna - Dnešné poludňajšie stretnutie s pápežom Františkom bolo výzvou „nespoliehať sa na svoje vlastné schopnosti, ale v moc Božej lásky. Nekonať, aby sme boli dôležití v očiach sveta, ale vzácni v očiach Boha.“ Tak bude skrze nás pôsobiť moc Krista v našom prostredí. Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium pozostáva z dvoch veľmi krátkych podobenstiev: o semienku, ktoré klíči a rastie samo o sebe, a o horčičnom zrnku (porov. Mk 4,26-34). Prostredníctvom týchto obrazov z roľníckeho sveta Ježiš predstavuje účinnosť Božieho slova a požiadavky jeho kráľovstva, poukazujúc na dôvody našej nádeje a nášho snaženia v dejinách.

V prvom podobenstve je pozornosť sústredená na skutočnosť, že semeno, hodené do zeme, zapustí korene a rastie samo od seba, či by hospodár spal, alebo bdel. On dôveruje v moc vo vnútri semena samotného a v úrodnosť pôdy. Rečou evanjelia je semeno symbolom Božieho slova, na ktorého plodnosť sa vzťahuje toto podobenstvo. Ako jednoduché semeno rastie v zemi, tak Božie slovo pôsobí mocou Boha v srdci toho, kto ho počúva. Boh zveril svoje slovo našej zemi, teda každému z nás s našou konkrétnou ľudskosťou. Môžeme mať dôveru, pretože Božie slovo je tvoriace slovo, predurčené stať sa «plným zrnom v klase» (v. 28). Ak je toto slovo prijaté, určite prinesie úrodu, pretože Boh sám mu dá vzklíčiť a dozrieť spôsobom, ktorý nie vždy môžeme overiť, tak, že my o tom ani nevieme (porov. v. 27).

Toto všetko nám dáva pochopiť, že je to vždy Boh, je to vždy Boh, kto dáva rast jeho kráľovstvu. Preto sa modlíme «príď kráľovstvo tvoje». Je to on, kto mu dáva rast, človek je jeho jednoduchý spolupracovník, ktorý kontempluje a raduje sa z Božieho stvoriteľského pôsobenia a trpezlivo čaká na úrodu.

Božie slovo dáva rast, dáva život. A tu by som chcel ešte raz pripomenúť, že je dôležité mať Evanjelium, Bibliu po ruke, malé Evanjelium v taške, vo vrecku a sýtiť sa každý deň týmto živým Božím slovom: prečítať si každý deň úryvok z Evanjelia, úryvok z Biblie. Nikdy nezabudnite na toto, prosím. Pretože toto je sila, ktorá umožní, aby v nás vzklíčil život Božieho kráľovstva.

Druhé podobenstvo používa obraz horčičného zrnka. Napriek tomu, že je najmenšie zo všetkých semien, je plné života a rastie, až sa stane «najväčšou zo všetkých záhradných rastlín» (porov. Mk 4,32). A také je Božie kráľovstvo: realitou ľudsky malou a zdanlivo bezvýznamnou. Aby sme do neho vstúpili a mali na ňom účasť, je potrebné byť chudobnými v srdci, nespoliehať sa na svoje vlastné schopnosti, ale v moc Božej lásky. Nekonať, aby sme boli dôležití v očiach sveta, ale vzácni v očiach Boha, ktorý dáva prednosť jednoduchým a pokorným. Keď žijeme takto, skrze nás preniká moc Krista a premieňa to, čo je malé a skromné na skutočnosť, ktorá prekvasí celú hmotu sveta a histórie.

Z týchto dvoch podobenstiev pre nás vyplýva dôležité ponaučenie: Božie kráľovstvo vyžaduje našu spoluprácu, ale je predovšetkým iniciatívou a darom Pána. Ak je naše nepatrné úsilie, zdanlivo malé oproti zložitosti problémov sveta, zapojené do pôsobenia Boha, nebojí sa ťažkostí. Víťazstvo Pána je isté: jeho láska vyklíči a vyrastie každé semienko dobroty, čo je na zemi. To nás otvára dôvere a nádeji napriek drámam, nespravodlivostiam a utrpeniam, ktoré stretávame. Semeno dobroty a pokoja vyklíči a vyrastie, pretože dozrieť mu dá milosrdná Božia láska.

Kiež nás Svätá Panna, ktorá ako «úrodná pôda» prijala semeno Božieho slova, udržiava v tejto nádeji, ktorá nás nikdy nesklame.“

Po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec dodal ešte niekoľko slov v súvislosti s dnešným Svetovým dňom darcov krvi:

„Drahí bratia a sestry, na dnes pripadá Svetový deň darcov krvi, miliónov ľudí, ktorí sa nenápadným spôsobom podieľajú na pomoci našim bratom v núdzi. Všetkým darcom vyjadrujem vďačnosť a pozývam predovšetkým mladých, aby nasledovali ich príklad.“

Pápež František potom pozdravil všetkých prítomných Rimanov i pútnikov z rôznych častí sveta, pripomenul potrebu pamätať na osoby, ktoré zmizli bez stopy, s uistením o svojej modlitbe, spomenul aj pracujúcich, ktorí bojujú za svoje práva a za svoju dôstojnosť. V súvislosti s očakávanou encyklikou poznamenal:

„Ako bolo oznámené, budúci štvrtok bude zverejnená encyklika venovaná starostlivosti o stvorenie. Pozývam vás, aby ste sprevádzali túto udalosť s obnovenou pozornosťou voči zhoršujúcej sa situácii životného prostredia, ale tiež voči jeho záchrane vo vašich oblastiach. Táto encyklika je určená všetkým: Modlime sa, aby všetci mohli prijať jej posolstvo a rásť v zodpovednosti za spoločný dom, ktorý nám Boh zveril pre všetkých.“

Ako zvyčajne sa Svätý Otec rozlúčil prosbou o modlitbu, prianím požehnanej nedele i dobrej chuti k obedu a jednoduchým „dovidenia“.

13. júna

Stretnutie pápeža Františka s 80-tisíc talianskymi skautmi

Vatikán 13. júna - Vyše 80 tisíc skautov z celého Talianska v bledomodrých košeliach od sobotného rána zaplavovalo Námestie sv. Petra, na ktoré medzi nich okolo poludnia zavítal pápež František. Asociácii vodkýň a skautov talianskeho katolíckeho skautingu, známej pod skratkou AGESCI, venoval Svätý Otec počas dnešného stretnutia niekoľko slov na povzbudenie. V príhovore vyzdvihol úsilie skautingu o budovanie mostov tam, kde je zvykom stavať múry.

„Poviem vám jednu vec, ale nebuďte namyslení!: Vy ste cennou súčasťou Cirkvi v Taliansku. Vďaka! Možno, že najmenší z vás si to dobre neuvedomujú, ale tí najstarší dúfam že áno! Ponúkate zvlášť dôležitý príspevok rodinám pri ich výchovnom poslaní vo vzťahu k deťom, mládeži a mladým dospelým. Rodičia vám ich zverujú preto, že sú presvedčení o správnosti a múdrosti skautskej metódy, založenej na veľkých ľudských hodnotách, na kontakte s prírodou, náboženstve a na viere v Boha. Metódy, ktorá podporuje slobodu v zodpovednosti. Táto dôvera rodín by nemala byť sklamaná! A ani dôvera Cirkvi: Prajem vám, aby ste sa vždy cítili súčasťou veľkého kresťanského spoločenstva.“

Svätý Otec pripomenul svoj telefonát z augusta minulého roku účastníkom národného pochodu skautov, za ktorý dostali vyznamenanie za odvahu. Ako poznamenal, tieto iniciatívy hovoria o silnom presvedčení a túžbach a majú významný výchovný rozmer. „Táto otázka zahŕňa aj oblasť duchovnosti a viery, ktoré sú rozhodujúce pre vyvážený a celistvý rast ľudskej osoby.“ Zakladateľ skautov Lord Baden Powell raz povedal, že do skautského hnutia „náboženstvo nepotrebuje vstúpiť, pretože v ňom už je,“ pripomenul Svätý Otec.

Popri ocenení investovania do oblasti spirituality a vzdelávania vo viere dodal, že je tu ešte veľa práce. Pochvalne hovoril o biblických školeniach pre vedúcich, ktoré formujú k porovnávaniu života s posolstvom evanjelia, a vyjadril nádej, že tieto skúsenosti budú ako kapiláry prenikať do štruktúry združenia pre uľahčenie zmeny života.

„Organizácie, ako je tá vaša, sú bohatstvom Cirkvi, ktoré Duch Svätý vzbudzuje pre evanjelizáciu všetkých oblastí a sektorov. Som si istý, že AGESCI môže prinášať v Cirkvi nové nadšenie evanjelizácie a novú schopnosť dialógu so spoločnosťou. Nezabudnite: schopnosť dialógu! Budovať mosty, robiť mosty v tejto spoločnosti, kde je zvykom stavať múry. (...) Ale to sa môže stať iba pod jednou podmienkou: že jednotlivé skupiny nestratia kontakt s miestnymi farnosťami, kde majú svoje sídlo.“

Ako príklad uviedol skupiny, ktoré sú plne integrované do farností, diecéz, ponúkajú formačné aktivity pre deti a mladých. Robia to bez toho, aby sa vzdali toho, čo je špecifické pre skautskú výchovu. A výsledkom je bohatšia a celistvejšia osobnosť. „Ak súhlasíte, ideme takto ďalej!“ – touto otázkou a výzvou Svätý Otec ukončil svoj príhovor talianskym skautom s prísľubom modlitby, a tiež s prosbou o modlitbu.

Stretnutie pápeža so sudcami: Verejná moc sa musí opierať o hodnoty

Vatikán 13. júna - Spravodlivosť sa „nevykonáva abstraktne“ a na efektívny boj proti korupcii a kriminalite je potrebná „dlhodobá stratégia", smerujúca k „podpore ľudskej osoby“. To je základná myšlienka pápeža Františka z prejavu k členom talianskej Najvyššej súdnej rady (Consiglio Superiore della Magistratura), ktorých dnes v počte asi 200 prijal v Klementínskej sále. V príhovore vyšiel zo zodpovednosti, ktorá je úzko spojená s povolaním sudcu a predstavuje zásadný predpoklad pre výkon tejto funkcie. Vzhľadom na aktuálny spoločenský kontext pápež František poukázal na zvyšujúcu sa náročnosť a komplexnosť súdnictva.

„Jurisdikcia je dnes poznačená rastúcou zložitosťou, vzhľadom na násobenie sa záujmov a práv, ktoré si vyžadujú konfrontáciu, a ktoré nie vždy môžu nájsť v právnych predpisoch presnú a úplnú odpoveď zoči-voči škále konkrétnych prípadov.

Globalizácia prináša so sebou aj aspekty možného zmätku a dezorientácie, konštatoval ďalej pápež František, „pretože sa stáva prostriedkom pre zavádzanie zvyklostí, koncepcií, dokonca aj predpisov, ktoré sú cudzie sociálnej štruktúre, s následkom narušenia reálnych kultúrnych koreňov, ktoré by mali byť na rozdiel od toho rešpektované, a to v dôsledku tendencií vplyvu iných kultúr, ktoré sú ekonomicky rozvinuté, ale eticky zoslabnuté (porov. Evangelii gaudium, 62). Mnohokrát som hovoril o ideologických kolonizáciách, keď sa zmieňujem o tomto probléme.

V tomto kontexte hlbokého otrasu kultúrnych koreňov je dôležité, aby orgány verejnej moci, a medzi nimi aj súdy, využívali im priznaný priestor na zabezpečenie stability a spevnenia základov ľudského spolunažívania prostredníctvom záchrany základných hodnôt. K týmto hodnotám kresťanstvo ponúklo pravý a najprimeranejší základ: Božiu lásku, ktorá je neoddeliteľná od lásky k blížnemu (porov. Mt 22,34-40).“

Vychádzajúc z týchto základov Svätý Otec poukázal na možnosti účinného zamedzovania hospodárskej a finančnej kriminality a korupcie, ktoré postihli aj vyspelé demokracie. Zásah je tu potrebný „nielen v represívnom zmysle, ale tiež v oblasti výchovy“ nových generácií, ktorým treba „ponúknuť antropológiu, ktorá by nebola relativistická, a spôsob života, ktorý dokáže odpovedať na vysoké a hlboké túžby ľudského ducha“. Sledujúc túto métu „sú inštitúcie povinné obnoviť dlhodobú stratégiu, zameranú na podporu ľudskej osoby a pokojné spolužitie.“

„Na tomto diele budovania“ sa podľa presvedčenia pápeža podieľajú, a to v prednej línii, všetci tí, ktorí vykonávajú súdnu funkciu. A hoci sú sudcovia povolaní „zasiahnuť v prípade porušenia predpisu, je tiež pravdou, že opätovné potvrdenie pravidla je nielen aktom určeným jednotlivej osobe, ale vždy presahuje jednotlivý prípad, aby zahrnul celú komunitu“. V poslednej časti príhovoru sa pápež sústredil na tému ľudskej dôstojnosti:

„Právom sa potom v tejto dobe kladie osobitný dôraz na tému ľudských práv, ktoré sú základným jadrom uznania základnej dôstojnosti človeka. Tá musí byť uplatňovaná bez zneužívania tejto kategórie v snahe vrátiť sa späť k postupom a správaniu, ktoré namiesto podpory a zaistenia ľudskej dôstojnosti ju v skutočnosti ohrozujú alebo dokonca narušujú. Spravodlivosť sa nevykonáva abstraktne, ale vždy s ohľadom na človeka v jeho reálnej hodnote, že je stvorený na Boží obraz a povolaný tú podobnosť realizovať tu na zemi.“

Pápež František v dialógu s kňazmi: „Premenení láskou a pre lásku“

Vatikán 12. júna – V deň slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa Svätý Otec zúčastnil na medzinárodnom stretnutí v Lateránskej bazilike s názvom Svetová duchovná obnova kňazov. O 16. hodine sa prítomným prihovoril meditatívnym príhovorom na tému: „Premenení láskou a pre lásku“ a následne viedol s kňazmi dialóg trvajúci takmer dve hodiny.

Po tomto inšpiratívnom dialógu určenom osobitne kňazom, aj v súvislosti s dnešným dňom, ktorý sa v Cirkvi slávi ako Svetový deň modlitieb za posväcovania kňazov, celebroval pápež František v Lateránskej bazilike zaplnenej kňazmi svätú omšu. V homílii hovoril o nehe, ktorú Boh prejavuje svojmu ľudu a kňazom adresoval povzbudenie: „Buďte pastiermi s nehou Boha voči svojim veriacim!“ Súčasťou programu bolo aj odovzdanie misionárskeho mandátu.

V meditácii a dialógu, ktoré predchádzali liturgickému sláveniu sa Svätý Otec dotkol širokého rozsahu tém v súvislosti so životom kňazov. Hovoril o milosrdenstve ako nástroji evanjelizácie a kňazom dal viacero podnetov k pestovaniu osobnej spirituality učeníkov-misionárov. Spomenul tiež potrebu končiť deň pred svätostánkom a venoval sa aj téme homiletickej služby kňaza. Okrem vhodnej dĺžky homílie dal ako inšpiratívny podnet pozitívne skúsenosti kňazov, ktorí sa venujú príprave nedeľnej homílie spoločne, a to v predstihu počas týždňa.

Služba kňaza sa nesmie skĺznuť do byrokratizmu, upozornil Svätý Otec v súvislosti s udeľovaním krstu. Ten neslobodno odmietať s úradníckym prístupom. Medzi témami boli aj škandál rozdelenia kresťanov, otázka charizmatických katolíkov, charakter evanjelizácie, ktorá nie je prozelytizmom, ďalej osobitné otázky ohľadom západnej a východnej Európy či Afriky.

Podujatie s názvom „Svetová duchovná obnova kňazov“ má bohatú medzinárodnú účasť a prebieha v Lateránskej bazilike od stredy 10. júna až do nedele. Organizuje ho Medzinárodná katolícka služba charizmatickej obnovy (International Catholic Charismatic Renewal Services) a Katolícke bratstvo (Catholic Fraternity). Zúčastňujú sa ho biskupi, kňazi a diakoni zo všetkých kontinentov. Ide už o jeho tretí ročník, ktorého téma tentoraz znie: „Povolaní k svätosti pre novú evanjelizáciu“. Každý z piatich dní je zameraný na jeden aspekt témy: „Zídení“, „Zmierení“, „Premenení“, „Posilnení“, „Vyslaní“. To všetko v zameraní na novú evanjelizáciu, inšpirovanú apoštolskou exhortáciou pápeža Františka Evangelii gaudium.

Svätú omšu pri príležitosti otvorenia podujatia v stredu slávil predseda Pápežskej rady pre laikov kardinál Stanislaw Rylko. S prednáškami vystúpili kardinál Peter Turkson, predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa OFMCap. Súčasťou bohatého programu duchovnej obnovy sú okrem meditácií aj chvály, eucharistická adorácia, možnosť prijatia sviatosti zmierenia, modlitba za uzdravenie a vyliatie Ducha Svätého, či svedectvá. Dnes ráno predložil podnet k meditácii na tému „Premenení“ páter Jonas Abib a aucharistickú adoráciu s modlitbou za uzdravenie viedli Briege McKenna a páter Kevin Scallon. Zajtrajším hosťom bude kardinál Beniamino Stella prefekt Kongregácie pre klarikov a prednášať bude páter Raniero Cantalamessa na tému „Posilnení stať sa plnšie učeníkmi-misionármi“. Záverečnej svätej omši bude v nedeľu predsedať rímsky vikár kardinál Agostino Vallini.

Pápež o pastorácii na letiskách: Sviatosti i nečakané cesty evanjelizácie

Vatikán 12. júna – Aby bol na letiskách ako „hraničných miestach“ priestor pre lásku a dialóg, ktoré živia bratstvo a zachovávajú spoločenskú klímu pokoja – aj k tomuto povzbudil pápež František členov Medzinárodného seminára katolíckych kaplánov pracujúcich v civilnom letectve a v rámci letiskových kaplniek. Seminár, ktorý sa skončí zajtra 13. júna, organizuje Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich na tému: „Evangelii gaudium: Ako napomáhať pastoračnej službe v civilnom letectve?“

Svätý Otec v príhovore hovoril o letisku ako o multietnickom a multináboženskom mieste, kde sa stretávajú ľudia všetkých vekových kategórií - pracujúci, turisti, či utečenci a trpiaci. V súvislosti s pastoráciou na letiskách hovoril pápež František najmä o potrebe ľudí objavovať Boží súcit a milosrdenstvo a za veľkú príležitosť k tomu označil blížiaci sa Rok milosrdenstva. Z príhovoru Svätého Otca vyberáme:

„Aj na letiskách sa chce Kristus Dobrý Pastier postarať o svoje ovce prostredníctvom sviatostí zmierenia a Eucharistie, kde stretnutie s nekonečným milosrdenstvom Boha otvára nečakané cesty evanjelizácie. Hlásanie evanjelia v našich časoch v sebe zahŕňa dvíhanie ľudí spod bremien, ktoré im zaťažujú srdce a život; znamená tiež ponúkať Ježišove slová ako alternatívu k sľubom zo strany sveta, ktoré nevedú k skutočnému šťastiu.

Dnes je stále naliehavejšia potreba znovuobjavovať súcitnú Božiu tvár, a preto čas, ktorý nám ponúkne Svätý rok milosrdenstva, bude vzácnym časom milosti. Pastorácia kaplánov na letiskách je povolaná byť miestom jednoty v rozličnosti pre všetky kategórie osôb. Letiská akoby boli mestami v mestách, kde sa stretávajú a prekrývajú mnohoraké skutočnosti. Letisko, ako jedno veľké mesto, je kozmopolitným, multietnickým a multináboženským prostredím a vy, kapláni a členovia pastorácie na letiskách, ste ponorení do života tejto jedinečnej komunity. Preto je dôležité ochotne spolupracovať s Duchom Svätým a vždy mu načúvať; on vytvára jednotu v rozličnosti (porov. Sk 2,1-13).“

Pápež František hovoril aj o motivačnom rozmere letiskovej pastorácie:

„Misia na letisku si žiada aj pracovať na tom, aby ľudia mali túžbu načúvať Božiemu slovu. Ten, kto načúva a berie si k srdcu Boží hlas, sa sám stáva schopným ponúkať slová útechy a pomáhať druhým dôverovať v Božie milosrdenstvo, ktoré je bezpečným útočiskom pre tých, čo sú slabí a nemajú úmysel zachrániť samých seba svojimi silami. Božie milosrdenstvo sa otvára všetkým a ukazuje vôľu Boha, ktorý chce zachrániť všetkých.

Drahí bratia a sestry, povzbudzujem vás k práci na tom, aby na týchto osobitných „hraničných“ miestach, akými sú letiská, bol priestor k nájdeniu a praktizovaniu lásky a dialógu, ktoré živia bratstvo medzi ľuďmi a zachovávajú spoločenskú klímu pokoja.“

11. júna

Svätý Otec v rannej homílii: Cesta, služba, nezištnosť

Vatikán 11. júna - Cesta, služba, nezištnosť. To je trojica, na ktorú sa pápež František zameral v homílii pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Zdôraznil, že učeník je povolaný, aby šiel, slúžil a ohlasoval evanjelium zadarmo, víťaziac nad klamstvom, že spása prichádza z bohatstva, z majetku. Svätý Otec vyšiel z dnešného úryvku evanjelia (Mt 10, 7-13), v ktorom Ježiš posiela svojich učeníkov, aby ohlasovali dobrú zvesť. Ježiš ich posiela na cestu, ktorá nie je nejakou „prechádzkou“, ale vyslaním s posolstvom: Ohlasovať evanjelium, ísť a prinášať spásu, evanjelium spásy.

Toto je „úloha, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom. Ak nejaký učeník zostáva stáť a nejde, nedá to, čo dostal v krste ostatným, nie je pravým Ježišovým učeníkom: chýba mu misionárskosť, chýba mu vychádzanie zo seba, aby priniesol niečo dobré ostatným“:

„Cesta Ježišovho učeníka je ísť ďalej a prinášať túto dobrú zvesť. Ale je tu ďalšia cesta Ježišovho učeníka: vnútorná cesta, cesta vo svojom vnútri, cesta učeníka, ktorý hľadá Pána každý deň, v modlitbe, v rozjímaní. Aj touto cestu musí učeník prejsť, pretože ak nehľadá stále Boha, evanjelium, ktoré prináša ostatným, bude to slabé evanjelium, zriedené, bez sily.“

„Táto dvojaká cesta je dvojitým putovaním, ktoré Ježiš chce od svojich učeníkov.“ Potom je tu druhé slovo: «slúžiť», pokračoval Svätý Otec. „Učeník, ktorý neslúži ostatným, nie je kresťanom. Učeník musí robiť to, čo Ježiš kázal v týchto dvoch pilieroch kresťanstva: Blahoslavenstvách a potom v ‚protokole‘, podľa ktorého budeme súdení, Matúš 25. kapitola.“ Tieto dva piliere „sú rámcom skutočnej evanjeliovej služby“:

„Keď učeník nechodí, aby slúžil, neslúži na nič to, že chodí. Ak jeho život nie je pre službu, nie je osožný pre život ako kresťan. A tu sa nachádza pokušenie sebectva: ‚Áno, som kresťan, podľa mňa som na poriadku, spovedám sa, chodím na omšu, zachovávam prikázania.‘ Ale služba druhým! Služba Ježišovi v chorých, väznených, hladných, v nezaodetých. To, čo nám Ježiš povedal, že musíme urobiť, pretože On je tam v nich! Služba Kristovi v druhých.“

„Tretie slovo je „zadarmo“. „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte,“ je napomenutím Ježiša. „Cesta nezištnej služby, pretože sme dostali spásu zadarmo, čistá milosť: nikto z nás si nekúpil spásu, nikto z nás si ju nezaslúži. Je to čistá milosť Otca v Ježišovi Kristovi, v obeti Ježiša Krista“:

„Je smutné, keď sú kresťania, ktorí zabúdajú na toto Ježišovo slovo: ‚Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.‘ Je to smutné, keď sú kresťanské komunity, farnosti, rehoľné kongregácie, diecézy, ktoré zabúdajú na nezištnosť, pretože za týmto a pod týmto je podvod predpokladu, že spása prichádza z bohatstva, z ľudskej moci.“

V závere Svätý Otec zopakoval tri slová: «cesta», ako pozvanie ohlasovať; «služba», teda že život kresťana nie je pre neho samého, je pre ostatných, ako bol život Ježiša; a po tretie „«zadarmo»: Naša nádej je v Ježišovi Kristovi, ktorý nám posiela nádej, ktorá nikdy nesklame. Ale „keď je nádej vo vlastnom pohodlí na ceste alebo keď je nádej v sebectve hľadať niečo pre seba a neslúžiť druhým alebo keď je nádej v bohatstve alebo v malých cenných istotách tohto sveta, toto všetko sa zrúti. Sám Pán to nechá padnúť.“

Pápež biskupom Lotyšska a Estónska: „Nie“ redukujúcemu ponímaniu manželstva

Vatikán 11. júna - „Podpora rodiny, Božieho daru pre realizáciu muža a ženy a základnej bunky spoločnosti“ proti „redukujúcemu poňatiu“ manželstva, ktoré spôsobuje aj medzi kresťanmi „ľahkosť v prístupe k rozvodu alebo separácii“. Toto je jedno z odporúčaní pápeža Františka v jeho prejave, odovzdanom piatim biskupom Lotyšska a Estónska počas dnešného stretnutia v rámci ich návštevy Ad limina apostolorum vo Vatikáne.

Svätý Otec vyzýva biskupov, aby venovali pastoračnú pozornosť tiež mnohým rodinám s jedným rodičom, prítomným v Lotyšsku a Estónsku v dôsledku hospodárskej krízy, ktorá podnietila značnú emigráciu. „Absencia otca alebo matky znamená v každom zmysle slova pre druhého z manželov väčšie úsilie pri výchove detí.“ Biskupom preto pripomína naliehavosť prípravy kňazov nielen na úrovni teologickej, ale aj ľudskej. V tomto zmysle vyzdvihuje prítomnosť zasvätených osôb a za zásadné označuje zapojenie laikov, aby prevzali zodpovednosť v Cirkvi a v spoločnosti a prehĺbili sa v poznaní sociálnej náuky Cirkvi. „Veriaci laici sú živým prepojením medzi tým, čo kážu kňazi a rôznymi sociálnymi prostrediami. Nech sa cítia blízko k srdcu Cirkvi“– píše pápež František.

Okrem metropolitnej arcidiecézy Rigy má miestna cirkev v Lotyšsku tri sufragánne diecézy s 266 farnosťami, v ktorých pôsobí celkom 162 kňazov. Katolícka cirkev v Estónsku je najstaršou apoštolskou administratúrou na svete, a má len 9 farností. Na jej čele je Mons. Philippe Jean-Charles Jourdan.

Dvojmiliónové Lotyšsko je krajinou výrazne sekularizovanou, žije v nej asi 20 percent luteránov, 21 percent rímskokatolíkov, pravoslávnych 24 percent a ateisti tvoria 15 percent. Z vyše milióna Estóncov sa takmer 14 percent hlási k luteránom, 13 percent k pravosláviu a katolíkov je len 0,44 percent.

10. júna

Generálna audiencia: Rodina s chorým členom je školou solidarity

Vatikán 10. júna – „Rodina a choroba“ – to bola téma dnešnej katechézy pápeža Františka počas generálnej audiencie na slnkom rozpálenom Námestí sv. Petra. Svätý Otec pokračujúc v cykle o rodine poukázal na utrpenie rodiny v situácii, keď niektorého z jej členov zastihne choroba. Zároveň na príklade evanjeliového úryvku o Ježišovi uzdravujúcom chorých pripomenul úlohu Cirkvi „pomáhať chorým, potešovať ich, pozdvihovať, byť im nablízku“.

Pápež tiež zdôraznil dôležitosť výchovy detí a mladých k solidarite s chorými: „Myslím na to, ako veľmi je dôležité vychovávať deti odmalička k spolupatričnosti v čase choroby. Taká výchova, ktorá ukracuje o citlivosť pre ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A stáva sa, že mladí ľudia sú «znecitlivení» pred chorobou druhých, neschopní konfrontovať sa s utrpením a prežiť túto hraničnú skúsenosť.“

Starostlivosť rodiny o jej chorých členov popri zamestnaní a každodenných povinnostiach nazval Svätý Otec „hrdinstvom rodiny“. Čas choroby najbližších podľa neho zároveň predstavuje pre deti „školu života“, ak sú tieto „chvíle choroby sprevádzané modlitbou a láskavou a starostlivou blízkosťou príbuzných“.

Pápež František hovoril aj o dôležitosti vzájomnej blízkosti a solidarity rodín v čase utrpenia, ktorá je ozajstným bohatstvom: „Kresťanské spoločenstvo dobre vie, že rodina v skúške choroby nemá byť ponechaná osamotená. A máme ďakovať Pánovi za tie nádherné skúsenosti bratskej cirkevnej blízkosti, ktoré rodine pomáhajú prekonať ťažké obdobie bolesti a utrpenia. Táto kresťanská blízkosť rodiny k rodine je pravým bohatstvom farnosti, pokladom múdrosti, ktorá pomáha rodinám v ťažkých chvíľach a umožňuje porozumieť Božiemu kráľovstvu lepšie ako mnohé príhovory! Sú to Božie prejavy nežnosti.“

Na generálnej audiencii sa dnes zúčastnili aj pútnici zo Slovenska, medzi nimi boli skupiny z Krakovian a Lietavy.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o rodine a v tejto katechéze by som sa chcel dotknúť aspektu veľmi rozšíreného v živote našich rodín, a to choroby. Je to skúsenosť našej krehkosti, ktorú najviac prežívame v rodine, od detstva a potom hlavne v starobe, keď sa dostavia neduhy.

V prostredí rodinných zväzkov sa choroba milovaných osôb pociťuje s ešte väčšou intenzitou utrpenia a skľúčenosti. Láska nám to dáva vnímať silnejšie. Mnohokrát je pre otca alebo matku oveľa ťažšie znášať chorobu syna či dcéry, než svoju vlastnú. Dá sa povedať, že rodina bola odjakživa tou «najbližšou» nemocnicou. Ešte aj dnes je v mnohých častiach sveta nemocnica privilégiom pre niekoľkých a často sa nachádza ďaleko. Sú to matky, otcovia, bratia, sestry, staré mamy, ktoré zabezpečujú liečbu a pričiňujú sa o uzdravenie.

Evanjeliá na mnohých miestach rozprávajú o stretnutiach Ježiša s chorými a jeho angažovaní sa pre ich uzdravenie. On sa verejne predstavuje ako ten, ktorý bojuje proti chorobe a ktorý prišiel preto, aby uzdravil človeka zo všetkého zla: zo zla pre ducha i zo zla pre telo. Naozaj dojímavá je práve spomenutá evanjeliová scéna z Markovho evanjelia. Hovorí takto: «Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi» (Mk 1,32). Keď myslím na dnešné veľkomestá, pýtam sa, kde sú dvere, pred ktoré možno priniesť chorých v nádeji, že budú uzdravení?! Ježiš sa nikdy nevyhýbal starostlivosti o nich. Nikdy neprešiel pomimo, nikdy neodvrátil tvár na druhú stranu. A keď otec alebo matka, či jednoducho priatelia, prinášali pred neho chorého, aby sa ho dotkol a uzdravil ho, neodkladal s časom; uzdravenie malo prednosť pred zákonom, aj takým posvätným, akým bol sobotný odpočinok (Mk 3,1-6). Učitelia zákona Ježišovi vyčítali, že uzdravoval v sobotu, že v sobotu konal dobro... Ježišova láska bola tá, ktorá uzdravovala, činila dobro. A to je vždy prvoradé!

Ježiš posiela učeníkov, aby konali to isté dielo a dáva im moc uzdravovať, čiže pristupovať k chorým a postarať sa o nich až do dôsledkov (porov. Mt 10,1). Musíme mať na pamäti, čo povedal učeníkom v príbehu o človeku, ktorý sa narodil slepý (Jn 9,1-5). Učeníci – pred slepcom, ktorý stál pred nimi! – diskutovali, kto zhrešil, keďže sa narodil slepý, či on alebo jeho rodičia, ako príčina jeho slepoty. Pán jasne povedal: ani on, ani jeho rodičia; stalo sa to, aby sa na ňom ukázali Božie skutky. A uzdravil ho. Nuž, hľa, toto je Božia sláva! Toto je úloha Cirkvi! Pomáhať chorým, nestratiť sa v klebetách, vždy pomáhať, potešovať, pozdvihovať, byť chorým nablízku; to je tá úloha.  

Cirkev pozýva k neprestajnej modlitbe za našich drahých, ktorých postihlo zlo. Modlitba za chorých nesmie nikdy chýbať. Ba, musíme sa modliť ešte viac, či už osobne alebo v spoločenstve. Zamyslime sa nad evanjeliovým príbehom o kanaánskej žene (Mt 15,21-28). Je to pohanská žena, nepatrila do izraelského ľudu. Je pohanka, ktorá naliehavo prosí Ježiša, aby uzdravil jej dcéru. Ježiš, aby vyskúšal jej vieru, najprv tvrdo odpovie: «Nemôžem, najprv musím myslieť na ovce z domu Izraela». No žena neustupuje – mama, keď žiada pomoc pre svoju ratolesť, nikdy neustupuje! Poznáme to všetci, však? Mamy bojujú za svoje deti! A odpovedá: «Aj šteňatám, keď sa už páni najedli, niečo dajú!», akoby hovorila: «Pozri sa na mňa aspoň ako na šteňa!» A Ježiš jej odpovie: «Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš» (Mt 15,28).

Zoči-voči chorobe aj v rodine nastávajú ťažkosti, z dôvodu ľudskej slabosti. No čas choroby vo všeobecnosti privádza k zosilneniu rodinných spojív. Myslím na to, ako veľmi je dôležité vychovávať deti odmalička k spolupatričnosti v čase choroby. Taká výchova, ktorá ukracuje o citlivosť pre ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A stáva sa, že mladí ľudia sú «znecitlivení» pred chorobou druhých, neschopní konfrontovať sa s utrpením a prežiť túto hraničnú skúsenosť. Koľkokrát vidíme, všetci sme to zažili, že do práce príde muž, žena s unavenou tvárou, so spustenými plecami... a pýtame sa ich: «Čo sa deje?» Odpovedia nám: «Spal som iba zo dve hodiny, pretože doma sa striedame, aby sme boli pri synčekovi, dcérke, pri chorom, pri starom otcovi, pri starej mame...» A deň pokračuje prácou. Nuž, toto sú hrdinské veci, sú hrdinstvom rodiny! Toto skryté hrdinstvo sa prejavuje, keď je niekto chorý, otec, mama, syn, dcéra... A deje sa to nežne a s odvahou.

Slabosť a utrpenie prežívané v našich najdrahších a najposvätnejších citoch môžu byť pre naše deti a našich vnukov školou života – na výchovu detí a vnúčat k tomu, aby porozumeli tejto rodinnej blízkosti v chorobe – a stanú sa ňou vtedy, keď sú chvíle choroby sprevádzané modlitbou a láskavou a starostlivou blízkosťou príbuzných. Kresťanské spoločenstvo dobre vie, že rodina v skúške choroby nemá byť ponechaná osamotená. A máme ďakovať Pánovi za tie nádherné skúsenosti bratskej cirkevnej blízkosti, ktoré rodine pomáhajú prekonať ťažké obdobie bolesti a utrpenia. Táto kresťanská blízkosť jednej rodiny k druhej je pre farnosť pravým bohatstvom. Je to poklad múdrosti, ktorá pomáha rodinám v ťažkých chvíľach a umožňuje porozumieť Božiemu kráľovstvu lepšie ako mnohé príhovory! Sú to Božie prejavy nežnosti. Ďakujem.

9. júna

Pápež v homílii: Upevňujme našu kresťanskú identitu, aby bola soľou

Vatikán 9. júna – Chráňme si kresťanskú identitu tým, že dovolíme Duchu Svätému, aby nás viedol životom. Toto je jedna z myšlienok, ktorým venoval pápež František pozornosť v dnešnej rannej homílii. V kaplnke Domu sv. Marty varoval pred tými, ktorí chcú transformovať kresťanstvo len na akúsi „peknú ideu“ a ktorí neustále potrebujú „niečo nové v identite“. Za ďalšie ohrozenie kresťanského svedectva označil svetskosť tých, ktorí si „rozširujú svedomie“, takže sa doň vojde všetko.

Svätý Otec vo svojej kázni vychádzal zo slov svätého Pavla Korinťanom, kde hovorí práve o identite Ježišových učeníkov. Je pravda, že k tomu, „aby sme sa dopracovali k tejto kresťanskej identite“, Boh „nám dal prejsť dlhou cestou dejín“, až kým poslal svojho Syna. „Aj my musíme prejsť v našom živote dlhou cestou, aby táto kresťanská identita bola silná,“ aby tak bolo možné vydávať skrze ňu svedectvo“ – pokračoval Svätý Otec. „Je to cesta, ktorú môžeme definovať ako vedúcu z nejednoznačnosti ku skutočnej identite“:

„Je pravda, je tu hriech, a hriech spôsobuje naše pády, ale máme Pánovu silu, aby sme vstali a napredovali s našou identitou. Ale ja by som tiež povedal, že hriech je súčasťou našej identity: sme hriešnici, ale hriešnici s vierou v Ježiša Krista. Je to nielen viera z poznania, nie. Je to viera, ktorá je darom od Boha, a ktorá vstúpila do nás od Boha. Je to Boh sám, kto nás upevňuje v Kristovi. A udelil nám pomazanie, dal nám jeho pečať, dal nám závdavok, znak Ducha do našich sŕdc. Je to Boh, kto nám dáva tento dar identity.“

Je zásadne dôležitým, aby sme boli „verní tejto kresťanskej identite a dovolili, aby nás Duch Svätý, ktorý je skutočne zárukou, znakom v našom srdci, viedol v živote dopredu.“ Nie sme ľuďmi, ktorí idú „za nejakou filozofiou,“ pripomenul pápež, „sme pomazaní“ a máme „záruku Ducha“.

„Je to pekná identita, ktorá sa zviditeľňuje vo svedectve. Preto nám Ježiš hovorí o svedectve ako o reči našej kresťanskej identity.“ A to aj napriek tomu, že kresťanská identita je vystavená pokúšaniu, a keďže sme hriešnici, vždy prichádzajú pokušenia. Identita sa tak „môže oslabiť a môže sa stratiť,“ povedal Svätý Otec a upozornil na dve nebezpečné cesty:

„Prvou je prechod od svedectva k ideám, rozrieďovanie svedectva. ‚Ale áno, som kresťan. Kresťanstvo je toto, pekná myšlienka. Modlím sa k Bohu.‘ A tak od konkrétneho Krista, pretože kresťanská identita je konkrétna - čítame to v blahoslavenstvách; táto konkrétnosť je tiež v Matúšovi 25: kresťanská identita je konkrétna - prechádzame k tomuto tak trochu zľahčenému „soft“ náboženstvu, kdesi vo vzduchu a na ceste gnostikov. V pozadí toho je škandál. Kresťanská identita je škandalózna. A pokušenie je: ‚Nie, nie, bez škandálu‘.“

Kríž je škandálom, pokračoval pápež, a tak sú tu tí, čo hľadajú Boha „s týmito tak trochu éterickými kresťanskými spiritualitami“, „moderní gnostici“. Potom sú tu „tí, ktorí stále potrebujú nové prvky kresťanskej identity“ a „zabudli, že boli vyvolení, pomazaní“, že „majú záruku Ducha“, a hľadajú: „‚Kde sú tí vizionári, ktorí nám dnes povedia o liste, čo Panna Mária pošle o štvrtej popoludní?‘ Napríklad, nie? A týmto žijú. Toto nie je kresťanská identita. Božie posledné slovo sa volá ‚Ježiš‘, nič viac.“ Ďalšou cestou ako cúvnuť od kresťanskej identity je svetáctvo, pokračoval pápež František:

„Rozšírenie svedomia natoľko, aby sa tam vmestilo všetko. ‚Áno, my sme kresťania, to áno...‘ Nielen morálne, ale aj ľudsky. Svetskosť je ľudská. A tak soľ stráca chuť. A vidíme kresťanské komunity, vrátane kresťanov, ktorí si hovoria kresťania, ale nemôžu a nedokážu svedčiť o Ježišovi Kristovi. A tak identita cúva, cúva a stráca sa, to je tento svetský nominalizmus, ktorý vidíme každý deň. V dejinách spásy nás Boh so svojou otcovskou trpezlivosťou priviedol od nejednoznačnosti k istote, ku konkrétnosti vtelenia a výkupnej smrti svojho Syna. Toto je naša identita.“

V závere homílie Svätý Otec dodal, že sv. Pavol sa chváli Ježišom, ktorý „sa stal človekom a zomrel pre poslušnosť“. „Toto je identita a tam je svedectvo.“ Je to milosť, o ktorú „musíme prosiť Pána, aby nám vždy dával tento dar, dar identity, ktorá sa nesnaží prispôsobovať veciam“ až po „stratu chuti soli“.

8. júna

Svätý Otec biskupom Portorika: „Nie“ teórii gender

Vatikán 8. júna - Krása manželstva je ohrozená ideológiou gender, varovne zdôrazňuje pápež František vo svojom prejave, ktorý odovzdal biskupom Portorika pri dnešnom stretnutí v rámci ich návštevy Ad limina apostolorum. V Dome sv. Marty dnes prijal šesťčlennú skupinu biskupov na čele s predsedom biskupskej konferencie Mons. Robertom Octaviom Gonzálezom Nieves OFM, arcibiskupom San Juan de Portorico.

Významnú časť textu venuje Svätý Otec práve pastorácii rodiny. Vyzýva miestnu cirkev, aby sa vždy držala stranou od ideológií a politických tendencií, a biskupov žiada, aby žili v bratskom spoločenstve, a tak riešili mnohé problémy, ktorým táto karibská krajina čelí.

Obrana sviatosti manželstva – „jedného z najdôležitejších pokladov, ktoré národy Latinskej Ameriky majú“ – je najsilnejšou časťou textu. Pápež v ňom zdôrazňuje potrebu „konsolidujúcej“ pastorácie rodín zoči-voči „vážnym sociálnym problémom“ vzbudzujúcim obavy. Patria k nim „ťažká hospodárska situácia, migrácia, domáce násilie, nezamestnanosť, obchod s drogami a korupcia“. Preto sa zameriava na hodnotu „krásy manželstva“.

„Komplementárnosť medzi mužom a ženou, vrchol Božieho stvorenia, je spochybňovaná takzvanou «gender ideológiou» v mene slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti.“ V skutočnosti „rozdiely medzi mužom a ženou nie sú pre stavanie sa do opozície alebo pre podriadenosť, ale skôr pre spoločenstvo a plodenie, vždy na obraz a podobu Boha.“ „Bez vzájomného prínosu nemožno ani jedného z ich dvoch pochopiť do hĺbky,“ píše pápež. Biskupov povzbudzuje, aby nielen modlitbou, ale aj vzájomným „priateľstvom a bratskou pomocou“ riešili rad vážnych problémov, ktorým Portoriko čelí. Varuje pred „plytvaním energiou v rozdeleniach a stretoch“. „Čím intenzívnejšie je spoločenstvo, tým viac sa napomáha misii, pripomína. Povzbudzuje biskupov, aby „si držali odstup od akejkoľvek ideologizácie alebo politickej tendencie, ktoré ich môžu obrať o čas a skutočné zanietenie pre Božie kráľovstvo.“ Cirkev svojím poslaním „nie je viazaná na nijaký politický systém, aby bola vždy“ – ako to pripomína Druhý vatikánsky koncil – „znamením a strážkyňou transcendentného charakteru ľudskej osoby.“

Svätý Otec následne biskupov povzbudzuje, aby boli „vzorom pre svojich kňazov a motivovali ich k neustálej duchovnej obnove a znovu objavovaniu radosti z toho, že privádzajú svoje stádo do veľkej rodiny Cirkvi.“ S ohľadom na blížiaci sa Jubilejný rok milosrdenstva vyzýva biskupov a kňazov, aby boli „služobníkmi Božieho odpustenia, najmä vo sviatosti zmierenia, ktorá umožňuje zažiť na vlastnej koži Pánovu lásku“. Aby ste boli dobrými pastiermi, „je potrebné starať sa o pastoráciu povolaní“, pripomína pápež František biskupom v závere príhovoru. Veriacim Portorika, najmä združeniam a hnutiam kladie na srdce, aby veľkoryso spolupracovali pri ohlasovaní evanjelia v každom prostredí, aj v tom najviac nepriateľskom a vzdialenom od Cirkvi.

Z 3,6 miliónovej populácie ostrova Portoriko, patriaceho k súostroviu Veľkých Antíl, tvoria katolíci prevažnú väčšinu, vyše 78 percent. Majú jednu metropolitnú arcidiecézu a štyri sufragánne diecézy.

7. júna

Pápež František v nedeľnom príhovore: Eucharistia je školou solidárnosti

Vatikán 7. júna – Nedeľný poludňajší príhovor zameral Svätý Otec na význam sviatosti Eucharistie v súvislosti so sviatkom Božieho Tela. Účasťou na Eucharistii sa kresťan spája s Kristom a podobne ako on sa stáva darom pre druhých. Táto sviatosť je preto podľa pápeža Františka «školou lásky a solidárnosti». Svätý Otec sa tiež poďakoval obyvateľom Bosny a Hercegoviny, ktorí ho včera prijali v Sarajeve s veľkým oduševnením ako „pútnika pokoja a nádeje“. Pripomenul blížiaci sa sviatok Božského Srdca Ježišovho a zdôraznil význam Svetového dňa proti detskej práci, ktorý pripadá na 12. júna.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa slávi v mnohých krajinách, medzi iným aj v Taliansku, slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, alebo podľa dobre známeho latinského pomenovania, slávnosť Corpus Domini. Evanjelium predstavuje rozprávanie o ustanovení Eucharistie, ktoré Ježiš vykonal pri Poslednej večeri v jeruzalemskom Večeradle. V predvečer svojej vykupiteľskej smrti na kríži uskutočnil to, čo predpovedal: «Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta... Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6,51.56). Ježiš berie do rúk chlieb a hovorí: «Vezmite, toto je moje telo» (Mk 14,22). Týmto gestom a týmito slovami priraďuje chlebu funkciu, ktorá už viac nie je len tá, ktorá sa týka jednoduchej fyzickej výživy, ale je ňou sprítomňovanie jeho Osoby uprostred spoločenstva veriacich. 

Posledná večera predstavuje cieľový moment celého Kristovho života. Nie je iba anticipáciou jeho obety, ktorá sa naplní na kríži, ale aj zhrnutím života obetovaného pre spásu celého ľudstva. A preto nestačí povedať, že v Eucharistii je prítomný Ježiš, ale treba v nej vidieť prítomnosť darovaného života a mať na ňom účasť. Keď prijímame a jeme ten Chlieb, stávame sa spojenými s Ježišovým životom, vstupujeme do spoločenstva s ním, usilujeme sa vytvárať spoločenstvo medzi nami, premeniť náš život na dar, predovšetkým pre tých najchudobnejších. 

Dnešný sviatok evokuje toto posolstvo solidárnosti a núti nás vziať si z neho dôverné pozvanie k obráteniu a k službe, k láske a odpusteniu. Podnecuje nás, aby sme sa svojím životom stali napodobňovateľmi toho, čo slávime v liturgii. Kristus, ktorý nás živí pod spôsobmi premeneného chleba a vína, je ten istý, ktorý nám prichádza v ústrety v každodenných udalostiach. Je v chudobnom, ktorý naťahuje ruku, je v trpiacom, ktorý úpenlivo prosí o pomoc, je v bratovi, ktorý žiada našu ochotu a čaká naše prijatie. Je v dieťati, ktoré nevie nič o Ježišovi, o spáse, ktoré nemá vieru. Je v každej ľudskej bytosti, aj v tej najmenšej a bezbrannej. 

Eucharistia, zdroj lásky pre život Cirkvi, je školou lásky a solidárnosti. Kto sa živí Kristovým chlebom, nemôže zostať ľahostajný voči tým, ktorí nemajú každodenný chlieb. A dnes, ako vieme, je to stále závažnejší problém. Sviatok Corpus Domini nech vždy viac inšpiruje a živí v každom z nás túžbu a úsilie o spoločnosť, ktorá je pohostinná a solidárna. Vložme tieto želania do srdca Panny Márie, Eucharistickej ženy. Nech vzbudí v nás všetkých radosť z účasti na svätej omši, osobitne v nedeľný deň, a radostnú odvahu dosvedčovať Kristovu nekonečnú lásku.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania sa pápež František vrátil ku skúsenosti zo svojej 8. apoštolskej cesty:

„Včera som navštívil Sarajevo, v Bosne a Hercegovine, ako pútnik pokoja a nádeje. Sarajevo je mesto, ktoré je symbolom. Po stáročia bolo miestom spolunažívania národov a náboženstiev do takej miery, že bolo nazývané «Jeruzalemom Západu». V nedávnej minulosti sa stalo symbolom ničenia a vojny. Teraz prebieha úspešný proces zmierenia, a predovšetkým kvôli tomuto som tam išiel: aby som povzbudil túto cestu pokojného spolunažívania rozdielnych skupín obyvateľstva; cestu namáhavú, ťažkú, ale možnú! A robia to dobre. Ešte raz vyslovujem uznanie autoritám a všetkým občanom za srdečné prijatie. Ďakujem drahej katolíckej komunite, ktorej som chcel priniesť prejavy lásky univerzálnej Cirkvi, a ďakujem osobitne aj všetkým veriacim: pravoslávnym, moslimom, židom a tým, čo sú z iných náboženských menšín. Ocenil som usilovnosť spolupráce a solidarity medzi týmito ľuďmi, ktorí patria k rozdielnym náboženstvám, pobádajúc všetkých pokračovať v diele duchovnej a mravnej obnovy spoločnosti. Spoločne pracujú ako ozajstní bratia. Nech Pán žehná Sarajevo a Bosnu a Hercegovinu.“     

Svätý Otec ďalej pripomenul blížiaci sa sviatok Božského Srdca:

„V tento piatok na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho myslime na Ježišovu lásku, na to, ako nás miloval. V jeho Srdci je všetka táto láska.“

Pozornosť Cirkvi pápež František upriamil aj na Svetový deň proti detskej práci, ktorý pripadá na 12. júna:

„V najbližší piatok sa slávi aj Svetový deň proti detskej práci. Mnoho detí vo svete sa nemôže slobodne hrať, chodiť do školy, a končia v zneužívaní ako pracovné sily. Žičím cieľavedomému a vytrvalému úsiliu Medzinárodného spoločenstva na podporu práv dieťaťa a ich účinné rešpektovanie.“

6. júna - Sarajevo

Svätý Otec František na návšteve v Sarajeve: „Pokoj vám!“

Vatikán/Sarajevo 6. júna - Lietadlo spoločnosti Alitalia so Svätým Otcom a sprievodom, ktoré z Ríma odletelo o 7.30, pristálo krátko pred 9. hodinou na Medzinárodnom letisku v Sarajeve. Počas letu pápež František telegramom pozdravil prezidentov Talianska a Chorvátska.

Svätého Otca na letisku v Sarajeve pred nastúpenou čestnou jednotkou privítal chorvátsky člen prezídia Dragan Čović, arcibiskup Sarajeva kardinál Vinko Puljić a apoštolský nuncius Mons. Luigi Pezzuto. Červený koberec lemoval dlhý zástup detí reprezentujúcich etniká a náboženské skupiny krajiny (Bosniakov, Srbov a Chorvátov, moslimov, pravoslávnych, katolíkov a židov), oblečených v tradičných krojoch. Pápež František každému z detí srdečne podal ruku. Po privítaní sa nakrátko presunul do VIP sály letiska na krátky rozhovor s členom prezídia Draganom Čovićom.

Prvým bodom programu návštevy Sarajeva po privítaní na letisku bola zdvorilostná návšteva členov Prezídia republiky. Počas pápežovho presunu ulicami mesta bolo počuť znieť zvony kostolov. Zaujímavosťou je, že až 80% tohto takmer 900- tisícového mesta tvoria obyvatelia moslimského vierovyznania (Bosniaci), 11% tvoria Srbi (pravoslávni) a necelých 7% tvoria katolíci (Chorváti).

O 9.45 pápež František dorazil pred prezidentský palác, kde ho na červenom koberci pred nastúpenou vojenskou jednotkou privítali všetci traja členovia rotujúceho prezídia, striedajúci sa na prezidentskom poste každých osem mesiacov. Momentálne je na poste srbský člen prezídia Mladan Ivanić. Po odznení štátnych hymien a zvítaní sa delegácií sa Svätý Otec presunul do vnútra prezidentského paláca, kde najprv pri súkromnom stretnutí krátko pozdravil rodinných príslušníkov členov prezídia a vymenil si s nimi dary. Darom pápeža Františka bola mozaika kupoly Chrámu sv. Petra z pohľadu od Vatikánskych záhrad.

V sále prezidentského paláca nasledovalo stretnutie so štátnymi predstaviteľmi Bosny a Hercegoviny, na ktorom boli prítomní aj biskupi, niektorí náboženskí predstavitelia a diplomatický zbor krajiny. Po úvodnom pozdrave službukonajúceho člena prezídia Mladana Ivanića sa prihovoril pápež František. Celé stretnutie bolo simultánne prekladané do taliančiny a chorvátčiny. Svätý Otec zdôraznil potrebu spolupráce, dialógu a solidarity pri budovaní pokoja v krajine, pričom sa odvolal na obraz jednoty a radosti detí rozličných etník, ktoré ho dnes prišli privítať na letisko.

Homília pápeža Františka na štadióne v Sarajeve: Blahoslavení tvorcovia pokoja

Vatikán/Sarajevo 6. júna - Plné znenie homílie Svätého Otca Františka, prednesenej 6. júna 2015 pri slávení svätej omše na štadióne Koševo v Sarajeve za účasti 65-tisíc veriacich z Bosny a Hercegoviny a blízkych krajín.

Drahí bratia a sestry,

v biblických čítaniach, ktoré sme si vypočuli, viackrát zaznelo slovo „pokoj“. Vynikajúce prorocké slovo! Pokoj je Božím snom, je Božím plánom pre ľudstvo, pre dejiny, spolu s celým stvorením. A je to plán, ktorý sa neustále stretáva s opozíciou zo strany človeka a zo strany Zlého. Aj v našej dobe sa túžba po pokoji a úsilie o jeho vybudovanie zrážajú s faktom, že vo svete prebiehajú početné ozbrojené konflikty. Je to istý druh tretej svetovej vojny, ktorá sa bojuje „po kúskoch“, a v kontexte globálnej komunikácie sa vníma atmosféra vojny.

Sú tu ľudia, ktorí chcú túto atmosféru vytvárať a úmyselne podnecovať, osobitne tí, ktorí sa snažia o zrážku rozličných kultúr a civilizácií, ale tiež aj tí, ktorí špekulujú s vojnami, aby predávali zbrane. Ale vojna znamená deti, ženy a starcov v utečeneckých táboroch; znamená násilné presídľovanie; znamená zničené domy, cesty a továrne; znamená to predovšetkým množstvo zmarených životov. Vy to dobre poznáte, pretože ste to zakúsili práve tu: koľko utrpenia, koľko ničenia, koľko bolesti! Dnes, drahí bratia a sestry, sa znova dvíha z tohto mesta výkrik Božieho ľudu a všetkých mužov a žien dobrej vôle: nikdy viac vojnu!

Uprostred tejto atmosféry vojny, ako slnečný lúč, ktorý prechádza oblakmi, zaznieva Ježišovo slovo v evanjeliu: «Blahoslavení tí, čo šíria [vytvárajú] pokoj» (Mt 5,9). Je to výzva, ktorá je stále aktuálna a platí pre každú generáciu. Nehovorí «Blahoslavení tí, čo hlásajú pokoj»: všetci sú schopní ho hlásať, a to aj pokryteckým spôsobom, alebo dokonca klamstvom. Nie. Hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria [vytvárajú] pokoj“, teda tí, ktorí ho vytvárajú. Vytvárať pokoj je dômyselná umelecká práca: vyžaduje si zápal, trpezlivosť, skúsenosť a vytrvalosť. Blahoslavení sú tí, ktorí zasievajú pokoj svojimi každodennými činmi, postojmi a skutkami služby, bratstva, dialógu, milosrdenstva... Áno, týchto «budú nazývať Božími synmi», pretože Boh zasieva pokoj vždy a všade. V plnosti časov zasial do sveta svojho Syna, aby sme mali pokoj! Vytvárať pokoj je prácou, ktorú musíme konať každý deň, krok za krokom, neúnavne.

A ako sa vytvára, ako sa buduje pokoj? Pripomenul nám to zásadným spôsobom prorok Izaiáš: «Účinkom pravdy bude pokoj [Konať spravodlivo prinesie pokoj]» (32,17). Výrok „Opus iustitiae pax“, podľa verzie Vulgáty, sa stal slávnym mottom, ktoré si rovnako prorocky zvolil pápež Pius XII. Pokoj je dielom spravodlivosti. Aj tu: nie je to akási spravodlivosť vyhlasovaná, teoretická, naplánovaná... ale spravodlivosť uskutočňovaná a žitá. A Nový zákon nás učí, že plným uskutočnením spravodlivosti je milovať svojho blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,39; Rim 13,9). Keď sa s Božou milosťou riadime týmto prikázaním, ako sa menia veci! Pretože sa meníme my! Tá osoba, ten národ, v ktorých som videl nepriateľov, majú v skutočnosti tú istú moju tvár, moje srdce, moju dušu. Máme toho istého Otca na nebesiach. Teda skutočnou spravodlivosťou je robiť tej osobe, tomu národu to, čo by som chcel, aby robili mne, môjmu národu (porov. Mt 7,12).

Svätý Pavol nám v druhom čítaní ukázal, ktoré postoje sú potrebné na konanie pokoja: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (3,12-13).

Toto sú postoje, aby sme sa stali „umeleckými tvorcami“ pokoja v každodennom živote, tam kde žijeme. Nenahovárajme si ale, že toto závisí iba od nás! Upadli by sme tak do iluzórneho moralizovania. Pokoj je Božím darom, nie v magickom zmysle, ale preto, lebo On svojim Duchom môže vtlačiť tieto postoje do našich sŕdc a nášho tela, a tak z nás urobiť skutočné nástroje svojho pokoja. A idúc do hĺbky apoštol hovorí, že pokoj je Božím darom, pretože je ovocím jeho zmierenia s nami. Iba prijatím zmierenia s Bohom sa človek môže sa stať tvorcom pokoja.

Drahí bratia a sestry, dnes spoločne prosíme Pána, na príhovor Panny Márie, o milosť mať jednoduché srdce, milosť trpezlivosti, milosť zápasiť a pracovať pre spravodlivosť, byť milosrdní, pracovať pre pokoj, rozsievať pokoj, a nie vojnu a nezhody. Toto je cesta, ktorá robí šťastnými a blahoslavenými.

Po skončení stretnutia Svätý Otec pred budovou paláca vypustil z klietky niekoľko bielych holubíc – symbol pokoja, ktorý je aj v motte apoštolskej cesty: „Pokoj vám!“ Následne sa v otvorenom papamobile presunul na 2 km vzdialený štadión Koševo, pričom cestou bozkával deti, ktoré mu členovia ochranky prinášali k autu. V uliciach mesta ho vítali nadšení veriaci až po 60-tisícový štadión zaplnený do posledného miesta.

Svätý Otec po príchode na olympijský štadión Koševo prechádzal papamobilom pomedzi veriacich chrániacich sa pred páliacim slnkom bielymi papierovými šiltovkami. V roku 1997 tu slávil Eucharistiu aj pápež Ján Pavol II. Krátko po jedenástej hodine už pápež František za zvuku zvona a za spevu obrovského zboru sprevádzaného orchestrom vystúpil na žlto-biele pódium k oltáru. Zaujímavosťou je, že bohato vyrezávané drevené sedadlo, na ktorom počas svätej omše sedel Svätý Otec zhotovil špeciálne pre túto príležitosť moslimský remeselník so synom.

Svätá omša za pokoj a spravodlivosť bola slávená v latinčine a chorvátčine, v bielej liturgickej farbe. Po tom, ako diakon spievanou formou predniesol blahoslavenstvá z Matúšovho evanjelia sa Svätý Otec prihovoril 65-tisícovému zhromaždeniu v homílii, sústredenú na otázky vojny a mieru vo svetle Kristových slov: «Blahoslavení tí, čo šíria pokoj». Príhovor bol po odstavcoch prekladaný do chorvátčiny.

Medzi veriacimi, ktorí predniesli prosby, boli aj vojak a policajt. Obetné dary priniesli Svätému Otcovi k oltáru mladí ľudia v tradičných miestnych krojoch. Ešte pred záverečným požehnaním poďakoval pápežovi arcibiskup Sarajeva kardinál Vinko Puljić. Po skončení slávenia sa Svätý Otec presunul do sídla apoštolskej nunciatúry, kde absolvoval obed a súkromné stretnutie so šiestimi členmi miestnej konferencie biskupov.

Popoludní o 16.00 sa pápež František v papamobile presunul do miestnej katedrály zasvätenej Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, aby sa tam stretol s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami. Cestu ku katedrále lemoval jasajúci ľud. Po privítaní rektorom katedrály sa Svätý Otec v tichu pristavil pri hrobe Božieho služobníka Mons. Jozefa Stadlera, prvého arcibiskupa Sarajeva, ktorý dal katedrálu vystavať.

Stretnutie s rehoľníkmi prebiehalo v radostnej a modlitebnej atmosfére. Po úvodných spevoch a pozdrave arcibiskupa Sarajeva kardinála Puljića si Svätý Otec vypočul tri otriasajúce svedectvá o znášaní prenasledovania pre vieru počas vojny v 90. rokoch. Kňaz Zvonimir, ktorý bol počas balkánskeho vojnového konfliktu väznený a mučný, na následky čoho momentálne trpí sklerózou miltiplex. Po jeho dojímavom svedectve, pri ktorom vyslovil odpustenie, dostal slovo brat Jozo, františkánsky kňaz, ktorý spolu so svojimi farníkmi prežil štyri mesiace v neľudských podmienkach srbského zajateckého tábora. Ako povedal, keď si znášajúc týranie sám žiadal čím skôr zomrieť, dostalo sa mu prejavu ľudskosti od moslimky, ktorá mu priniesla jedlo. Sestra Ľubica z Kongregácie Dcér Božskej Lásky vydala svedectvo o tom, ako stála na prahu smrti, keď ju cudzí bojovníci pôvodom z Blízkeho východu v zajatí nútili k zneucteniu ruženca a k odpadu od viery. Dôveru v Boha si zachovala aj vďaka duchovnej podpore zo strany kňaza, s ktorým bola spolu uväznená a tiež vytrvalej modlitbe a pôstoch jej rehoľnej komunity, o ktorej sa neskôr dozvedela po prepustení.

Liturgia slova pokračovala čítaniami z knihy proroka Izaiáša (32,15-20) a z Prvého Petrovho listu (2,18-15), po ktorých sa prihovoril Svätý Otec. V spontánnej reakcii na svedectvá, ktoré odzneli, zdôraznil dôležitosť uchovávať spoločnú pamäť mučeníkov ako dôležité dedičstvo Cirkvi, a to plne v duchu odpustenia a bez akejkoľvek túžby po odplate. Hovoril aj o dôležitosti uvedomovať si význam prejavov milosrdenstva z radov ľudí, od ktorých by to azda nikto nečakal, ako o tom hovorili tri svedectvá. Svätý Otec okrem iného povedal:

„Svedectvá hovoria samy za seba. A toto je pamäť vášho ľudu! Národ, ktorý zabúda na svoju pamäť, nemá žiadnu budúcnosť. Toto je pamäť vašich otcov a matiek vo viere: tu hovorili len traja ľudia, ale za nimi je mnoho, mnoho ľudí, ktorí rovnako trpeli.

Drahí bratia a sestry, nemáte právo zabudnúť na svoju históriu. Nie kvôli pomste, ale pre budovanie pokoja. Nie preto, aby sme hľadeli na [týchto svedkov] ako na niečo zvláštne, ale aby sme milovali, ako oni milovali. Vo vašej krvi, vo vašom povolaní je krv týchto troch mučeníkov. A je tu krv a je tu povolanie mnohých rehoľníčok, mnohých kňazov, mnohých seminaristov. Autor Listu Hebrejom nám hovorí: Pamätajte na vašich predkov, ktorí vám odovzdali vieru. Títo [pápež ukazuje na prítomných svedkov] vám odovzdali vieru; títo vám odovzdali, ako sa žije viera. Sám Pavol hovorí: «Nezabudni na Ježiša Krista», prvého mučeníka. A títo šli v Ježišových stopách.“

Súčasťou stretnutia v katedrále bola aj vzájomná výmena darov. Svätý Otec daroval omšový kalich a od kardinála prijal obraz Panny Márie.

Po modlitbe Otčenáš a záverečnom požehnaní sa pápež František presunul do Medzinárodného františkánskeho študentského centra sídliaceho v sídle Bosnianskej provincie Menších bratov františkánov. Tu prebiehalo ekumenické a medzináboženské stretnutie za účasti predstaviteľov islamu, pravoslávia, katolíkov a židov Bosny a Hercegoviny. Zástupca každej náboženskej komunity predniesol krátky pozdrav. Svätý Otec potom predniesol príhovor.

Sarajevo: Príhovor politickým a spoločenským predstaviteľom

Vatikán/Sarajevo 6. júna - Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol 6. júna 2015 v Prezidentskom paláci v Sarajeve pri stretnutí s predstaviteľmi politického a spoločenského života Bosny a Hercegoviny.

Vážení členovia Prezídia Bosny a Hercegoviny, pán prezident vo výkone funkcie, členovia diplomatického zboru, drahí bratia a sestry!

Srdečne ďakujem členom Prezídia Bosny a Hercegoviny za zdvorilé prijatie, a zvlášť za vrelý pozdrav, ktorý mi v mene všetkých adresoval pán prezident vo výkone funkcie Mladen Ivanić. Je pre mňa dôvodom k radosti, že sa ocitám v tomto meste, ktoré si mnoho vytrpelo pre krvavé konflikty minulého storočia, no ktoré sa nanovo stalo miestom dialógu a pokojného spolunažívania. Prešlo od kultúry konfliktu, vojny, k vytváraniu kultúry stretnutia.

Sarajevo a Bosna a Hercegovina majú pre Európu i pre celý svet zvláštny význam. Už po stáročia sú na tomto území prítomné komunity, ktoré vyznávajú rozličné náboženstvá a prináležia rôznym etnikám a kultúram. Každá z nich je bohatá na svoje osobitné charakteristiky a hrdá na svoje špecifické tradície, bez toho, že by to počas dlhej doby bránilo nastoleniu vzájomných vzťahov priateľstva a srdečnosti.

Aj samotné architektonické usporiadanie Sarajeva nesie viditeľné a trvácne stopy tejto skutočnosti, keďže v jeho urbanistickej štruktúre sa týčia v neveľkej vzdialenosti od seba synagógy, kostoly i mešity, a to až natoľko, že sa mestu dostalo označenie „Jeruzalem Európy“. Ono je v podstate križovatkou kultúr, národov a náboženstiev; a takýto status si vyžaduje budovať stále nové mosty a udržiavať i obnovovať tie existujúce, aby sa zaistila pružná, bezpečná a kultivovaná komunikácia.

Potrebujeme komunikovať, odhaľovať bohatstvo každého, doceňovať to, čo nás zjednocuje a pozerať sa na rozdielnosti ako na možnosti rastu v úcte voči všetkým. Je nevyhnutný trpezlivý dialóg založený na dôvere, tak aby jednotlivci, rodiny a komunity mohli odovzdávať hodnoty vlastnej kultúry a tiež prijímať dobro pochádzajúce zo skúseností tých druhých.

Takýmto spôsobom sa i tie najvážnejšie rany z nedávnej minulosti môžu zaceliť a je možné pozerať do budúcnosti s nádejou a s duchom oslobodeným od každej obavy a nevraživosti čeliť problémom, ktorým je vystavená každá občianska spoločnosť.

Prišiel som ako pútnik pokoja a dialógu, osemnásť rokov po historickej návšteve sv. Jána Pavla II., ktorá sa udiala menej ako dva roky po podpísaní Daytonskej mierovej zmluvy. Som rád, že môžem vidieť dosiahnuté pokroky, za ktoré sa patrí ďakovať Pánovi a mnohým osobám dobrej vôle. Je však dôležité neuspokojiť sa len s tým, čo sa doteraz podarilo dosiahnuť, ale snažiť sa uskutočniť ďalšie kroky na upevnenie dôvery a vytváranie príležitostí na zlepšovanie vzájomného poznávania a úcty. Na napomáhanie toho je zásadne dôležitá blízkosť – blízkosť – a spolupráca Medzinárodného spoločenstva, osobitne Európskej únie, i všetkých krajín a organizácií prítomných a pôsobiacich na území Bosny a Hercegoviny.

Bosna a Hercegovina je vskutku integrálnou súčasťou Európy. Jej úspechy i jej drámy sa v plnej miere radia medzi úspechy a drámy európskych dejín a súčasne sú i vážnym mementom vynakladať všemožné úsilie, aby sa rozbehnuté mierové procesy stávali stále pevnejšími a nezvratnými.

V tejto krajine mier a svornosť medzi Chorvátmi, Srbmi a Bosniakmi, iniciatívy zamierené na ich ďalšie posilňovanie, ako i srdečné a bratské vzťahy medzi moslimami, židmi, kresťanmi a ďalšími náboženskými menšinami svojím významom ďaleko prekračujú jej hranice. Všetko toto totiž dosvedčuje celému svetu, že spolupráca medzi rôznymi etnikami a náboženstvami so zreteľom na spoločné dobro je možná, že pluralizmus kultúr a tradícií môže existovať a dať vznik originálnym a účinným riešeniam na existujúce problémy, že i tie najhlbšie rany sa môžu zahojiť krokmi, ktoré očisťujú pamäť a dávajú nádej do budúcnosti.

Dnes som videl túto nádej v tých deťoch, ktoré som pozdravil na letisku – moslimovia, pravoslávni, židia, katolíci i ďalšie menšiny – všetky spolu, radostné! Toto je nádej! Vsaďme na to.

Všetci sa potrebujeme úspešne vzoprieť barbarstvu tých, čo by si chceli z každej rozdielnosti vytvárať príležitosť a zámienku na páchanie stále brutálnejšieho násilia; potrebujeme uznať základné hodnoty spoločnej ľudskosti, hodnoty v mene ktorých je možné a povinné spolupracovať, budovať a viesť dialóg, odpúšťať a rásť, umožňujúc tak, aby sa uprostred rôznorodosti hlasov sformoval jeden ušľachtilý a harmonický spev, a nie fanatické jačanie z nenávisti.

Politici sú vo svojej zodpovednosti povolaní k vznešenej úlohe byť prvými služobníkmi ich komunít takým konaním, ktoré bude na prvom mieste chrániť základné práva ľudskej osoby, medzi ktorými sa vyníma právo na náboženskú slobodu. Takto bude možné s konkrétnym úsilím vybudovať pokojamilovnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, a za pomoci každého jej člena rozbehnúť riešenia na viaceré problémy každodenného života ľudu.

Na to, aby sa tak stalo, je nevyhnutná skutočná rovnosť všetkých občanov pred zákonom a pri jeho napĺňaní, bez ohľadu na ich etnickú, náboženskú či geografickú príslušnosť: takto sa všetci bez rozdielu budú cítiť v plnej miere účastní na verejnom živote, a požívajúc rovnaké práva budú môcť aktívne prispievať svojím osobitným prínosom k spoločnému dobru.

Ctení páni a dámy,

Katolícka cirkev sa podieľa cez modlitbu a aktivitu svojich veriacich i svojich inštitúcií na diele materiálnej i morálnej obnovy Bosny a Hercegoviny, zdieľajúc tak radosti i starosti, túžiac usilovne dosvedčovať svoju osobitnú blízkosť voči chudobným a núdznym, k čomu ju pobáda učenie a príklad jej božského Učiteľa, Ježiša.

Svätá stolica sa teší z toho, čo sa na tejto ceste podarilo v ostatných rokoch vykonať a uisťuje o svojom angažovanom záujme podporovať spoluprácu, dialóg a solidaritu, uvedomuje si, že mier a vzájomné načúvanie v usporiadanom občianskom spolunažívaní sú nevyhnutnými podmienkami pre opravdivý a trvácny rozvoj. Veľmi žičí tomu, aby Bosna a Hercegovina, za prispenia všetkých, po tom ako sa čierne búrkové mračná konečne vzdialili, mohla pokračovať na začatej ceste, aby tak po mrazivej zime prekvitala jar. A tu vidno kvitnúť jar.

S týmito úmyslami vyprosujem od Najvyššieho pokoj a prosperitu pre Sarajevo a celú Bosnu a Hercegovinu. Ďakujem.

Príhovor pápeža Františka odovzdaný kňazom a zasväteným v Sarajeve

Vatikán/Sarajevo 6. júna – Publikujeme text príhovoru Svätého Otca Františka kňazom, zasväteným osobám a seminaristom, ktorý v textovej podobe odovzdal počas stretnutia 6. júna 2015 v Katedrále Božského Srdca v Sarajeve miestnemu arcibiskupovi. Namiesto tohto príhovoru pápež František spontánne reagoval na svedectvá kňazov a rehoľníkov, ktoré odzneli v úvodnej časti stretnutia.  

Drahí bratia a sestry,

obraciam sa na všetkých vás so svojím vrúcnym pozdravom a rozširujem ho aj na vašich chorých a starších spolubratov a spolusestry, ktorí tu nemôžu tu byť, no sú s nami duchovne. Ďakujem kardinálovi Puljićovi za jeho slová, ako aj sestre Ljubici, otcovi Zvonimirovi a bratovi Jozovi za ich svedectvá. Ďakujem všetkým za službu, ktorú konáte pre evanjelium a pre Cirkev. Prišiel som do vašej krajiny ako pútnik pokoja a dialógu, aby som utvrdil a povzbudil bratov vo viere, a osobitne vás, povolaných pracovať „na plný čas“ v Pánovej vinici. On nám hovorí: «Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Toto je istota, ktorá vlieva útechu a nádej, osobitne vo chvíľach, ktoré sú v službe ťažké. Myslím na utrpenia a na skúšky - minulé i súčasné - vašich kresťanských spoločenstiev. Aj napriek životu v tomto kontexte, vy ste sa nevzdali, odolali ste, usilujúc sa čeliť ťažkostiam osobným, spoločenským a pastoračným s neúnavným duchom služby. Nech vás Pán odmení!

Predstavujem si, že situácia počtom menšinovej Katolíckej cirkvi vo vašej krajine, a tiež aj neúspechy v službe vás niekedy nútia cítiť sa ako Ježišovi učeníci v onej chvíli, keď aj napriek celonočnej námahe nič neulovili (porov. Lk 5,5). No práve v tých chvíľach, ak sa zverujeme Pánovi, pociťujeme silu jeho Slova, moc jeho Ducha, ktorý v nás obnovuje dôveru a nádej. Plodnosť našej služby závisí predovšetkým od viery; viery v Kristovu lásku, od ktorej nás nikdy nič nebude môcť odlúčiť, ako to prehlasuje apoštol Pavol (porov. Rim 8,35-39), ktorý sa skúškam dobre rozumel! A aj bratstvo nás podporuje a povzbudzuje. Bratstvo medzi kňazmi, medzi rehoľníkmi, medzi zasvätenými laikmi, medzi seminaristami, bratstvo medzi všetkými nami, ktorých Pán povolal zanechať všetko, aby sme ho nasledovali, nám dáva radosť a útechu a robí účinnejšou našu prácu. My sme svedkovia bratstva!

«Dávajte si pozor na seba a na celé stádo» (Sk 20,28). Táto výzva sv. Pavla uvedená v Skutkoch apoštolov nám pripomína, že ak chceme pomáhať iným stať sa svätými, nemáme zanedbávať seba samých, čiže naše vlastné posväcovanie sa. A naopak, oddanosť vernému Božiemu ľudu, ponorenie sa do jeho života, a predovšetkým blízkosť chudobným a maličkým, nám pomáha rásť v pripodobňovaní sa Kristovi. Starostlivosť o svoju osobnú cestu a pastoračná láska k ľuďom idú vždy ruka v ruke a navzájom sa obohacujú. Nikdy sa nemajú oddeľovať.

Čo znamená pre kňaza, či pre zasvätenú osobu dnes, tu v Bosne a Hercegovine, slúžiť Božiemu stádu? Myslím, že to znamená uskutočňovať pastoráciu nádeje, chrániac ovce, ktoré sú v ovčinci, avšak aj vychádzajúc hľadať tých, čo očakávajú Dobrú novinu a sami nevedia nájsť či znovuobjaviť cestu vedúcu k Ježišovi. Stretávať ľudí tam, kde žijú, aj tú časť stáda, ktorá sa nachádza mimo ohrady, ďaleko, niekedy ešte bez poznania Ježiša Krista. Starať sa o formáciu katolíkov vo viere a v kresťanskom živote. Povzbudzovať veriacich laikov, aby boli protagonistami evanjelizačnej misie Cirkvi. Takže vás povzbudzujem, aby ste dbali o rast katolíckych spoločenstiev, ktoré sú otvorené a „vychádzajú von“, schopné prijatia a stretnutia a odvážne vo vydávaní evanjeliového svedectva.

Kňaz či zasvätený je povolaný prežívať úzkosti a nádeje svojho ľudu; konať v konkrétnych kontextoch svojej doby, častokrát charakterizovaných napätiami, spormi, nedôverou, neistotou a chudobou. Zoči-voči tým najbolestivejším situáciám prosme Boha o srdce, ktoré je schopné pohnutia, o schopnosť empatie. Neexistuje lepšie svedectvo ako byť nablízku v materiálnych a duchovných potrebách ľudí. Je to úloha nás biskupov, kňazov a rehoľníkov, dať ľuďom cítiť blízkosť Boha, jeho ruku, ktorá utešuje a uzdravuje; pristúpiť k ranám a slzám nášho ľudu; neúnavne otvárať srdce a vystierať ruku k tým, ktorí nás prosia o pomoc, ako aj k tým, čo nás o ňu možno za zahanbenia neprosia, no veľmi je potrebujú. Tu túžim vyjadriť moju uznanie rehoľným sestrám za to všetko, čo s veľkodušnosťou robia a osobitne za ich vernú a starostlivú prítomnosť.

Drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, povzbudzujem vás, aby ste s radosťou napredovali vo vašej pastoračnej službe, ktorej plodnosť určuje viera a milosť, ale aj svedectvo pokorného života vzdialeného od svetských záujmov. Prosím vás, neupadnite do pokušenia stať sa istým druhom elity uzavretej do seba. Veľkodušné a jasné svedectvo kňazov a rehoľníkov predstavuje príklad a pozvanie pre seminaristov a pre tých, ktorých Pán volá slúžiť mu. Stojac po boku mladých, pozývajúc ich zdieľať niektoré skúsenosti služby a modlitby, pomáhate im odhaľovať Kristovu lásku, ako aj to, aby sa otvorili Pánovmu volaniu. Veriaci laici nech vo vás môžu vidieť tú vernú a štedrú lásku, ktorú Kristus zanechal svojim učeníkom ako testament.

A pár slov osobitne pre vás, drahí seminaristi. Medzi toľkými krásnymi svedectvami zasvätených z vašej krajiny si pripomíname Božieho služobníka Petara Barbarića. On zjednocuje Hercegovinu, kde sa narodil, a Bosnu, kde zložil sľuby, ako aj všetkých klerikov, ako diecéznych tak aj rehoľných. Tento mladý kandidát kňazstva, so svojím životom plným čností, nech je pre všetkých veľkým príkladom.

Panna Mária je vždy po našom boku, ako starostlivá matka. Ona je prvá učeníčka Pána, ako aj príklad života oddaného jemu a bratom. Keď sa nachádzame v ťažkostiach alebo keď nás zastihne situácia v ktorej zakusujeme všetku našu bezmocnosť, obracajme sa k nej so synovskou dôverou. Ona nám vždy vraví, tak ako na svadbe v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie!» (Jn 2,5). Učí nás načúvať Ježišovi a nasledovať jeho slovo, a to s vierou! Toto je jej tajomstvo, ktoré nám chce ako matka odovzdať: viera, tá pravá viera, ktorej stačí aj odrobinka na premiestnenie hôr!

S týmto dôveryplným odovzdaním sa môžeme Pánovi slúžiť s radosťou a byť všade zasievačmi nádeje. Uisťujem vás, že na vás pamätám v modlitbe a zo srdca žehnám vás všetkých a vaše spoločenstvá. Prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

Pápež František na medzináboženskom stretnutí: Dialóg je školou ľudskosti

Vatikán/Sarajevo 6. júna – Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka predneseného 6. júna 2015 v Sarajeve na ekumenickom a medzináboženskom stretnutí za účasti hlavných predstaviteľov náboženských komunít pravoslávia, islamu, katolíkov a judaizmu v Bosne a Hercegovine. Stretnutie sa uskutočnilo v priestoroch Medzinárodného františkánskeho študentského centra.

Drahí bratia a sestry,

teším sa z účasti na tomto stretnutí, ktoré zjednocuje predstaviteľov náboženských vierovyznaní prítomných v Bosne a Hercegovine. Zo srdca pozdravujem každého z vás i vaše spoločenstvá a ďakujem zvlášť za láskavé prejavy úcty a predložené úvahy. A po tom, ako som si ich vypočul, vám môžem povedať, že mi dobre padli!

Dnešné stretnutie je znamením spoločnej túžby po bratstve a pokoji; je svedectvom o priateľstve, ktoré budujete roky a ktoré už žijete v každodennom spolunažívaní a spolupráci. Už byť tu prítomným je „posolstvom“ toho dialógu, o ktorý sa usilujeme a pre ktorý pracujeme.

Zvlášť by som chcel pripomenúť - ako ovocie tejto túžby po stretnutí a po dialógu - zriadenie v roku 1997 miestnej Rady pre medzináboženský dialóg, ktorá zhromažďuje moslimov, kresťanov a židov. Teším sa z diela, ktoré Rada rozvíja podporovaním rôznych aktivít dialógu, koordinovaním spoločných iniciatív a kontaktom so štátnymi autoritami. Vaša práca je veľmi cenná v tomto regióne a zvlášť v Sarajeve, križovatke národov a kultúr, kde rozmanitosť predstavuje na jednej strane veľký zdroj, ktorý umožnil sociálny, kultúrny a duchovný rozvoj tohto regiónu, na druhej strane sa však stala pohnútkou bolestných roztržiek a krvavých vojen.

Nie je náhoda, že zrodenie Rady pre medzináboženský dialóg a iné dôležité iniciatívy v medzináboženskej a ekumenickej oblasti sa odohrali na konci vojny, ako odpoveď na požiadavku zmierenia a vzhľadom na potrebu znovu vybudovať spoločnosť rozjatrenú konfliktom. Medzináboženský dialóg je totiž, rovnako tu ako v každej inej časti sveta, neodmysliteľnou podmienkou pre pokoj, a preto je povinnosťou pre všetkých veriacich (porov. Evangelii gaudium, 250).

Medzináboženský dialóg, ešte skôr ako sa stane diskusiou na vznešené témy viery, je «rozhovorom o ľudskom živote» (tamtiež). V ňom sa vzájomne delíme o každodennosť života v jej konkrétnosti, s radosťami a bolesťami, námahami a nádejami; preberáme na seba spoločné zodpovednosti; navrhujeme lepšiu budúcnosť pre všetkých. Učíme sa žiť spolu, poznať sa prijímať sa v príslušných odlišnostiach, slobodne, takí, akí sme. V dialógu sa rozpoznáva a rozvíja duchovná pospolitosť, ktorá zjednocuje a pomáha podporovať morálne hodnoty, veľké morálne hodnoty, spravodlivosť, slobodu a pokoj. Dialóg je školou ľudskosti a činiteľom jednoty, ktorý pomáha budovať spoločnosť založenú na tolerancii a vzájomnej úcte.

Z tohto dôvodu sa medzináboženský dialóg nemôže ohraničiť len na niekoľkých, iba na zodpovedných predstaviteľov náboženských spoločenstiev, ale mal by sa rozšíriť, nakoľko je to možné, na všetkých veriacich, zaangažujúc tak rozličné sféry občianskej spoločnosti. Zvláštnu pozornosť si v tomto zmysle zasluhujú mladí, povolaní budovať budúcnosť tejto krajiny. Predsa len je vždy dobré pripomínať, že dialóg, na to aby bol opravdivý a účinný, predpokladá vyzretú totožnosť: bez vyzretej totožnosti je dialóg neužitočný a škodlivý. Toto hovorím mysliac na mladých, ale platí to pre všetkých.

Úprimne oceňujem to, čo ste urobili doposiaľ a povzbudzujem vás v tomto vašom úsilí o pokoj, ktorého ste vy, ako náboženskí vodcovia, prvými strážcami tu v Bosne a Hercegovine. Uisťujem vás, že Katolícka cirkev bude naďalej v plnej miere podporou a zaručuje svoju kompletnú disponibilitu.

Všetci sme si vedomí, že nás ešte čaká dlhá cesta. Nenechajme sa však odradiť ťažkosťami a vytrvalo pokračujme na ceste odpustenia a zmierenia. Zatiaľ čo si správne pripomíname minulosť, aj preto, aby sme si vzali poučenie z histórie, vystríhajme sa horekovaniu a obviňovaniam, ale nechajme sa očistiť Bohom, ktorý nám darúva prítomnosť i budúcnosť: on je naša budúcnosť, on je náš definitívny zdroj pokoja.

Toto mesto, ktoré sa v nedávnej minulosti stalo symbolom vojny a jej skazy, tento Jeruzalem Európy, dnes, so svojou pestrosťou národov, kultúr a náboženstiev, sa môže stať nanovo znamením jednoty, miestom, kde rozmanitosť nepredstavuje ohrozenie, ale obohatenie a príležitosť na spoločný rast. Vo svete, žiaľ ešte stále trýznenom spormi, sa táto krajina môže stať posolstvom: dosvedčiť, že je možné žiť jeden vedľa druhého, v rozmanitosti, ale v spoločnej ľudskosti, budujúc spoločne budúcnosť pokoja a bratstva. Dá sa žiť vytváraním pokoja!

Som vďačný vám všetkým za vašu prítomnosť a za modlitby, ktoré dobrotivo obetujete za moju službu. Z mojej strany vás uisťujem, že sa budem rovnako modliť za vás, za vaše komunity, a zo srdca to urobím. Pán nech nás všetkých požehnáva.

Teraz všetkých pozývam k tejto modlitbe k Večnému, k Jedinému a Pravému, Živému Bohu, k Milosrdnému:

Všemohúci a večný Bože, dobrý a milosrdný Otče, Stvoriteľ neba i zeme, všetkých vecí, viditeľných i neviditeľných; Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, Kráľ a Pán minulosti, prítomnosti a budúcnosti; jediný sudca všetkých ľudí, ktorý odmeňuješ svojich veriacich večnou slávou!

My, potomkovia Abraháma podľa viery v teba, jediného Boha, židia, kresťania a moslimovia, pokorne stojíme pred tebou a s dôverou ťa prosíme za túto krajinu, Bosnu a Hercegovinu, aby tu mohli prebývať v pokoji a zhode veriaci muži i ženy rôznych náboženstiev, národov a kultúr. Prosíme Ťa, Otče, aby to nastalo vo všetkých krajinách sveta!

V každom z nás posilni vieru a nádej, vzájomnú úctu a úprimnú lásku ku všetkým našim bratom a sestrám. Daj, aby sme sa s odvahou usilovali budovať sociálnu spravodlivosť, byť ľuďmi dobrej vôle, plnými vzájomného pochopenia a odpustenia, trpezlivými tvorcami dialógu a pokoja.

Všetky naše myšlienky, slová a skutky nech sú v zhode s tvojou svätou vôľou. Všetko nech je to na tvoju česť a tvoju slávu a pre našu spásu. Chvála ti a sláva naveky, náš Bože! Amen.

Príhovor pápeža mladým v Sarajeve odovzdaný ako text

Vatikán/Sarajevo 6. júna – Plný text príhovoru pápeža Františka, ktorý odovzdal mladým na papieri pri stretnutí v Diecéznom mládežníckom centre Jána Pavla II. v Sarajeve 6. júna 2015:

Drahá mládež,

veľmi som túžil po tomto stretnutí s vami, mladými Bosny a Hercegoviny a okolitých krajín. Každého jedného z vás srdečne zdravím. To, že sa teraz ocitám v budove „Centra“ venovaného sv. Jánovi Pavlovi II., mi nedá zabudnúť na to, čo všetko urobil pre mládež stretávajúc sa s ňou a povzbudzujúc ju v každom kúte sveta. Do jeho príhovoru zverujem každého jedného z vás, ako i všetky iniciatívy, ktoré katolícka Cirkev vo vašej krajine podniká, aby tak dosvedčovala svoju blízkosť a svoju dôveru k mladým. Všetci kráčajme spoločne!

Poznám neistoty i nádeje, ktoré si nosíte vo svojich srdciach. Pripomenuli nám ich biskup Mons. Marko Semren i vaši zástupcovia, Darko s Nadeždou. Zvlášť zdieľam to želanie, aby sa novým generáciám zabezpečili reálne perspektívy dôstojnej budúcnosti v tejto krajine, aby sa tak vyhlo smutnému fenoménu vysťahovalectva. V tomto smere sú inštitúcie pozvané rozbehnúť vhodné i odvážné stratégie, ktoré by napomáhali mladým ľuďom v realizácii ich legitímnych ašpirácií; takto budú schopní efektívne prispievať k budovaniu a rastu krajiny. Cirkev môže zo svojej strany napomôcť vhodnými pastoračnými plánmi, zameranými na formovanie občianskeho a morálneho povedomia mládeže a pomáhať jej tak stať sa jedným z protagonistov života spoločnosti. Túto úlohu už Cirkev koná, a to zvlášť skrze cennú činnosť katolíckych škôl, ktoré sú právom otvorené nielen katolíckym študentom, ale i študentom iných kresťanských vyznaní a iných náboženstiev. Predsa však sa Cirkev vždy musí cítiť povolaná odvážiť sa urobiť ešte viac, vychádzajúc z evanjelia a podnecovaná Duchom Svätým, ktorý pretvára osoby, spoločnosť i samotnú Cirkev.

Aj vám mladým prislúcha rozhodujúca úloha čeliť výzvam tejto našej doby. Zaiste, ide o výzvy týkajúce sa materiálnych potrieb, no oveľa skôr sa týkajú ľudskej vízie. Spolu s ekonomickými problémami, ťažkosťami s nájdením si práce a následnou neistotou do budúcnosti sa totiž objavuje i kríza morálnych hodnôt a strata zmyslu života. Stojac pred takouto kritickou situáciou by niekto mohol podľahnúť pokušeniu k úteku, úniku, uzavrieť sa v postoji egoistickej izolácie, utiekať sa k alkoholu, drogám, k ideológiám hlásajúcim nenávisť a násilie. Sú to skutočnosti, ktoré dobre poznám, pretože sú žiaľ prítomné i v meste Buenos Aires, odkiaľ pochádzam. Preto vás povzbudzujem, aby ste sa nenechali prevalcovať ťažkosťami, ale aby ste bez strachu prejavili silu, ktorá pochádza z toho, že ste ľuďmi a kresťanmi, zárodkami spoločnosti spravodlivejšej, bratskejšej, pohostinnejšej a pokojamilovnejšej. Vy, mladí, spoločne s Kristom, ste silou Cirkvi a spoločnosti. Ak sa ním necháte stvárňovať, ak sa otvoríte dialógu s ním v modlitbe, v čítaní a meditovaní evanjelia, stanete sa prorokmi a svedkami nádeje!

K tejto misii ste povolaní: zachrániť nádej, ku ktorej vás pohýna vaša vlastná realita, že ste osobami otvorenými pre život; nádej, ktorú máte na to, aby ste prekonali aktuálnu situáciu a pre budúcnosť pripravili sociálnu a ľudskú atmosféru, ktorá bude priaznivejšia než je tá terajšia; nádej na život vo svete, ktorý bude bratskejší, spravodlivejší a pokojamilovnejší; úprimnejší a viac zodpovedajúci človeku. Želám vám, aby ste si stále viac uvedomovali, že ste synmi tejto zeme, ktorá vás zrodila a ktorá si vyžaduje, aby bola milovaná a aby sa jej pomohlo v jej novom budovaní, duchovnom i sociálnom raste, a to i vďaka nenahraditeľnému prispeniu vašimi nápadmi a vašou prácou. Zvíťaziť nad každým náznakom pesimizmu si vyžaduje odvahu s radosťou a nasadením sa vložiť do budovania spoločnosti prijímajúcej a rešpektujúcej všetky rozdielnosti a zameranej na civilizáciu lásky. Tento štýl života vám zosobňuje veľký svedok, ktorý vám je ozaj blízky: blahoslavený Ivan Merz. Sv. Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného v Banja Luke. Nech je vždy vaším ochrancom a vaším vzorom!

Kresťanská viera nás učí, že sme povolaní k večnosti, sme povolaní byť Božími deťmi a bratmi v Kristovi (porov. 1 Jn 3,1), byť tvorcami bratskosti v láske ku Kristovi. Som potešený z úsilia o ekumenický a medzináboženský dialóg, ktorý ste vy, mladí katolíci a pravoslávni podnikli aj so zapojením sa mladých z moslimského prostredia. V tejto dôležitej aktivite zohráva významnú úlohu práve toto „Mládežnícke centrum sv. Jána Pavla II.“, a to aktivitami zameranými na vzájomné poznávanie sa a solidaritu, na napomáhanie pokojného spolunažívania príslušníkov rôznych etník a náboženských vyznaní. Povzbudzujem vás s dôverou pokračovať v tomto diele zaangažovaním sa v spoločných projektoch s konkrétnymi prejavmi blízkosti a pomoci voči tým najchudobnejším a najnúdznejším.

Drahá mládež, vaša radostná prítomnosť, váš smäd po pravde a vysokých ideáloch sú znakmi nádeje! Mladosť totiž nie je pasivitou, ale húževnatým úsilím dosiahnuť dôležité méty v živote, i keď to niečo stojí; neznamená zatvárať si oči pred ťažkosťami, ale odmietnuť kompromisy a priemernosť; nie je ani vyhýbavosťou ani únikom, ale úsilím o solidárnosť voči všetkým, obzvlášť voči tým najslabším. Cirkev s vami ráta a chce naďalej rátať s vami ako veľkorysými a schopnými tých najlepších rozletov a najšľachetnejších obiet. Z tohto dôvodu vás vaši duchovní pastieri a ja spolu s nimi vyzývame, aby ste sa neizolovali, ale boli vždy medzi sebou spojení, aby ste sa tešili z nádhery bratstva a boli účinnejší vo vašej činnosti.

Z toho ako sa máte navzájom radi a ako sa angažujete nech všetci rozpoznajú, že ste kresťania: mladí kresťania Bosny a Hercegoviny! Bez strachu, bez utekania pred realitou, otvorení Kristovi a bratom. Ste živou časťou veľkého ľudu, ktorým je Cirkev: univerzálneho ľudu, v ktorom môžu všetky národy a kultúry prijímať Božie požehnanie a nájsť cestu pokoja. V tomto ľude je každý jeden z vás povolaný nasledovať Krista a dať život pre Boha a pre bratov, a to cestou, ktorú vám Pán ukáže, ba lepšie povedané, ktorú vám ukazuje! Už dnes, teraz, vás Pán volá: chcete mu odpovedať? Nebojte sa. Nie sme sami! Sme vždy s nebeským Otcom, s Ježišom, naším Bratom a Pánom, s Duchom Svätým; a máme Cirkev a Máriu za matku. Nech vás Panna Mária ochraňuje a nech vám vždy vyprosuje radosť a odvahu svedčiť o evanjeliu.

Všetkým vám žehnám a prosím vás, modlite sa za mňa.

„Ste kvetmi jari po vojne“ - takto označil Svätý Otec mladých Bosny a Hercegoviny pri svojom poslednom verejnom stretnutí počas návštevy Sarajeva. V Diecéznom centre Jána Pavla II. na periférii mesta, ktoré mimochodom slúži všetkým, bez ohľadu na vierovyznanie, ho očakávalo asi 800 mladých hudbou, spevmi, tancom a skandovaním „Papa Franjo”. Po privítacích slovách Mons. Marka Semrena, pomocného biskupa Diecézy Banja Luka, ktorý je v rámci konferencie zodpovedný za pastoráciu mládeže, sa dvaja zástupcovia - chlapec, ktorý našiel vieru práve v Centre Jána Pavla II. a jedna členka Pravoslávnej srbskej cirkvi - podelili so svojimi svedectvami. Svätý Otec následne opäť pripravený príhovor odložil a vyhradený čas venoval spontánnemu rozhovoru, odpovediam na otázky.

Prvá sa týkala sledovania televíznych programov. Hovoril o osobnej voľbe, o sile prepnúť kanál, tak ako za jeho čias on odhodil knihu, ktorá nebola dobrá. Hovoril však tiež o zodpovednosti televíznych centier za programy, ktoré vyrábajú. Majú to byť programy, ktoré nám osožia, budujú ľudskú dôstojnosť, pomáhajú podporovať pravé hodnoty, pripravujú nás pre život. „Kto hľadá v televízii a na internete škaredé programy, stráca dôstojnosť“- poznamenal. Odpovede Svätého Otca mladí spontánne prerušovali potleskom. Hovoril o prežívaní lásky a radosti a kládol im na srdce, aby chceli byť „my”, nie „oni a ja“, iba takýto pohľad na druhých podľa jeho slov znamená „vytvárať pokoj“. „Nikdy nebudujte múry, iba mosty!“ - vyzval dôrazne svojich vnímavých poslucháčov.

S bolesťou konštatoval, že mocní tohto sveta pekne hovoria o pokoji, no na druhej strane predávajú zbrane a šíria nepokoj. Preto nabádal prítomných k čestnosti, integrite v tom, čo si myslia, hovoria a konajú. V tejto súvislosti vyslovil svoje očakávania, ktoré má od tejto generácie mladých: nie pokrytectvo, ale čestnosť a bratstvo.

Búrlivým potleskom mladí odmenili slová Svätého Otca na rozlúčku: „Mir vama”– „Pokoj vám“. „Prosím Pána, aby vás všetkých požehnával a prosím, modlite sa za mňa,“ dodal a za úlohu dal všetkým „budovať pokoj, ktorý prináša radosť“. Aj mladým, ktorí čakali vonku pred Diecéznym centrom zanechal odkaz: „Mir vama. Pokoj medzi všetkými. Moslimami, židmi, pravoslávnymi. Všetci sme bratmi v jedinom Bohu!” Po týchto slovách a prosbe o modlitbu sa odobral na letisko.

5. júna

Svätý Otec pozdravil členov generálnej kapituly kňazov dehoniánov

Vatikán 5. júna - Rehoľníci sú povolaní byť milosrdní a v Božej láske nachádzať harmóniu vo svojich komunitách. Toto je jeden z impulzov pápeža Františka pri jeho dnešnom stretnutí s účastníkmi generálnej kapituly Spoločnosti kňazov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, známych skôr podľa svojho zakladateľa – otca Dehona – ako dehoniáni. Pápež počas svojho spontánneho rozhovoru so 120 účastníkmi audiencie v Apoštolskom paláci zablahoželal novému generálnemu predstavenému P. Heinerovi Wilmerovi. Prítomným odovzdal pri tejto príležitosti aj pripravený príhovor, v ktorom okrem iného píše: „Pán vás pozýva, aby ste sa stali kanálmi Božej lásky v prvom rade voči posledným, najchudobnejším, ktorí sú privilegovaní v jeho očiach.“ Preto Svätý Otec povzbudzuje k neustálemu konfrontovaniu sa so situáciami chudoby, v snahe ponúkať vhodným spôsobom svedectvo dobročinnej lásky, ktorú „Duch Svätý vlieva“ do našich sŕdc. „Štýl milosrdenstva vám umožní pohotovo sa otvoriť aktuálnym potrebám a byť aktívne prítomnými v nových areopágoch evanjelizácie, uprednostňujúc, aj keď to znamená obetu, otvorenosť voči realite extrémnej potreby, ktorá odhaľuje symptomatické ochorenia modernej spoločnosti.“

Dehoniáni pôsobia aj na Slovensku, a to v Turčianskych Tepliciach, Veľkých Ripňanoch a v Hornej Štubni, ako sa uvádza na oficiálnej stránke Spoločnosti kňazov Srdca Ježišovho. Jej zakladateľ otec Lev Ján Dehon sa narodil 14. marca 1843 v La Capelle vo Francúzsku. Po štúdiách v Ríme prijal v roku 1868 kňazskú vysviacku. Ako mladý diecézny kňaz hlboko prežíval sociálne premeny, ktoré prebiehali koncom 19. storočia vo Francúzsku. Inšpirovaný Duchom Svätým založil v roku 1878 Rehoľu kňazov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorá má spiritualitu sústredenú na Eucharistiu – Ježiša Krista neustále prítomného medzi nami. „Keď sa budeme veľa modliť, vtedy tiež veľa spravíme“ – hovorieval. Jeho nadšenie vyplývalo z hlbokého prežívania viery, ktorú posilňoval eucharistickým kultom. Páter Dehon bol nielen veľkým ctiteľom a apoštolom Božského Srdca, ale zároveň veľkým apoštolom sociálnej náuky Cirkvi a hlásateľom civilizácie lásky. Preto je jeho poslanie stále aktuálne. Zakladateľ dehoniánov zomrel 12. augusta roku 1925 v rehoľnom dome v Bruseli.

Pápež František na slávnosť Božieho tela: Pokrm ako spojivo a cena kresťanov

Vatikán 5. júna – Vo štvrtok 4. júna na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi Svätý Otec František vo večerných hodinách slávil Eucharistiu na otvorenom priestranstve pred Lateránskou bazilikou. Svätá omša sa začala o 19. hod za účasti vikára pre Rímsku diecézu kardinála Agostina Valliniho, biskupov Rímskej diecézy, kardinálov a členov Rímskej kúrie, kňazov, rehoľníčok a rehoľníkov a početných veriacich z rímskych farností. Po jej skončení sa konala tradičná eucharistická procesia po ulici Via Merulana vedúcej k bazilike Santa Maria Maggiore. Rovnako ako vlani, aj teraz procesiu viedol kardinál Vallini, pričom Svätý Otec očakával jej príchod adorujúc v mariánskej bazilike. Pápež František na záver udelil všetkým prítomným eucharistické požehnanie.

V homílii pri svätej omši Svätý Otec zdôraznil, že sviatosť Kristovho Tela a Krvi je predovšetkým „viatikom“, čiže pokrmom na cestu, ktorý dáva slabým a hriešnym ľuďom silu kráčať. Sústredil sa na dva ciele, ktoré Eucharistia umožňuje. Prvým z nich je jednota veriacich a ich odolnosť voči nebezpečenstvám rozdelení, druhým je vedomie vlastnej hodnoty a s tým spojená horlivosť kresťanského života.

Plné znenie homílie

Počúvali sme, ako pri večeri Ježiš daruje svoje Telo a svoju Krv prostredníctvom chleba a vína, aby nám tak zanechal pamiatku na svoju obetu nekonečnej lásky. A s týmto „viatikom“ [t. j. pokrmom na cestu] plným milosti majú učeníci všetko potrebné k tomu, aby mohli kráčať po ceste dejín a šíriť ku všetkým Božie kráľovstvo. Svetlom a silou bude pre nich dar, ktorým Ježiš urobil seba samého, keď sa obetoval dobrovoľne na kríži. A tento Chlieb života prišiel až k nám! Žasnutie Cirkvi pred touto realitou sa nikdy neskončí. Tento úžas neustále živí kontempláciu, adoráciu a pamiatku. Ukazuje nám to nádherný text z dnešnej liturgie hodín, responzórium druhej lekcie z Posvätného čítania, ktoré hovorí: «V tomto chlebe poznajte telo, ktoré viselo na kríži, a v kalichu krv, ktorá vytiekla z prebodnutého boku. Vezmite teda a jedzte Kristovo telo, vezmite a pite Kristovu krv. Veď ste už Kristovými údmi. Aby ste sa nerozdeľovali, jedzte toto spojivo jednoty; aby ste sa necítili bezcenní, pite cenu svojho vykúpenia.»

Je tu nebezpečenstvo? Je tu hrozba? Rozdeľovať sa, cítiť sa bezcennými... Čo to dnes znamená, toto rozdeľovanie sa, cítenie sa bezcennými?

Rozdeľujeme sa, keď nie sme poslušní Pánovmu slovu, keď neprežívame bratstvo medzi nami, keď súťažíme, aby sme obsadili prvé miesta – kariéristi, však? –, keď nenachádzame odvahu svedčiť o láske, keď nie sme schopní ponúknuť nádej. Takto sa trieštime. Eucharistia nám umožňuje netrieštiť sa, pretože je spojivom spoločenstva, je naplnením Zmluvy, živým znamením lásky Krista, ktorý sa ponížil a bol zničený, aby sme my ostali zjednotení. Zúčastňujúc sa na Eucharistii a živiac sa ňou, sme začlenení do putovania, ktoré nepripúšťa rozdelenia. Kristus prítomný medzi nami v znaku chleba a vína vyžaduje, aby sila lásky prekonala každú roztržku a zároveň aby sa stala spoločenstvom aj s tým najchudobnejším, podporou pre slabého, bratskou pozornosťou voči tým, ktorí s námahou nesú ťarchu každodenného života a sú v nebezpečenstve, že stratia vieru.

A potom to ďalšie slovo: čo znamená dnes pre nás „cítiť sa bezcennými“, čiže rozriediť našu kresťanskú dôstojnosť? Znamená to nechať sa naštrbiť modloslužbami našich čias: vonkajší imidž, konzum, stavanie vlastného «ja» do stredu všetkého; ale tiež predbiehanie sa navzájom, arogancia ako postoj ktorý vyhráva, nikdy nemusieť priznať vlastné pochybenie alebo vlastnú núdzu. Toto všetko nás oberá o vedomie vlastnej hodnoty, robí nás to kresťanmi priemernými, vlažnými, mdlými, pohanskými.

Ježiš vylial svoju Krv ako cenu a ako obmytie, aby sme boli očistení od všetkých hriechov: aby sme nestrácali vlastnú hodnotu, hľaďme na neho, napájajme sa z jeho prameňa, aby sme boli chránení pred rizikom skazenosti. A tak zakúsime milosť premeny: my zostaneme stále úbohými hriešnikmi, ale Kristova Krv nás oslobodí od našich hriechov a prinavráti nám našu dôstojnosť. Oslobodí nás od skazenosti. Bez našich zásluh, s úprimnou pokorou, budeme môcť prinášať bratom lásku nášho Pána a Spasiteľa. Budeme jeho očami, ktoré sa vydávajú hľadať Zacheja a Magdalénu; budeme jeho rukou, ktorá prichádza na pomoc chorým na tele i na duchu; budeme jeho srdcom, ktoré miluje tých, ktorí potrebujú zmierenie, milosrdenstvo a porozumenie.        

Takto Eucharistia aktualizuje Zmluvu, ktorá nás posväcuje, očisťuje a zjednocuje v podivuhodnom spojení s Bohom. Takto sa učíme, že Eucharistia nie je odmenou pre dobrých, ale je silou pre slabých, pre hriešnikov. Je odpustením, je viatikom, ktoré nám pomáha ísť, kráčať.

Dnes, na sviatok Corpus Domini, máme radosť nielen sláviť toto tajomstvo, ale aj ho chváliť a spievať o ňom v uliciach nášho mesta. Nech procesia, ktorú vykonáme na konci svätej omše vyjadrí naše vedomie vďačnosti za celú tú cestu, ktorou nám Boh dal prejsť cez púšť našich bied, aby nás vyviedol zo stavu otroctva, živiac nás svojou láskou prostredníctvom sviatosti jeho Tela a Krvi.

Zakrátko, keď budeme kráčať ulicou, prežívajme spoločenstvo s mnohými našimi bratmi a sestrami, ktorí nemajú slobodu na vyjadrenie svojej viery v Pána Ježiša. Cíťme sa s nimi zjednotení: spievajme spolu s nimi, vzdávajme chválu spolu s nimi, adorujme spolu s nimi. A uctime si v našom srdci tých bratov a sestry, od ktorých bola požadovaná obeta života za vernosť Kristovi: ich krv, zjednotená s krvou Pána, nech je zárukou pokoja a zmierenia pre celý svet. A nezabudnime: «Aby ste sa nerozdeľovali, jedzte toto spojivo jednoty; aby ste sa necítili bezcenní, pite cenu svojho vykúpenia.»

Papež slavil liturgii Těla a Krve Páně  (CZ)

Vatikán. Na dnešní slavnost Těla a Krve Páně jako každoročně v 19 hodin římský biskup slavil eucharistii na prostranství před bazilikou sv. Jana na Lateránu. Odtud se po mši svaté vydalo do nedaleké baziliky Panny Marie Větší eucharistické procesí. Papež František se v homilii zamýšlel nad tím, co dnes znamená nevytvářet jednotu a ztrácet vědomí křesťanské důstojnosti a mimo jiné řekl:

„Netvoříme jednotu, když se nepoddáváme Pánovu Slovu, nežijeme bratrství mezi sebou, soupeříme o první místa, nenacházíme odvahu dosvědčovat lásku a nejsme schopni nabízet naději. Eucharistie nám umožňuje tvořit jednotu, protože je poutem jednoty, naplněním Smlouvy, živoucím znamením lásky Krista, který se ponížil a zmařil, abychom zůstávali sjednoceni. Účastí na eucharistii a jejím přijímáním jsme na cestě, která nepřipouští rozdělení. Kristus přítomný mezi námi ve znamení chleba a vína žádá, aby síla lásky překonávala každou roztržku a zároveň poskytovala společenství chudým, oporu slabému, bratrskou pozornost vůči těm, kdo namáhavě nesou tíhu každodenního života.

A co pro nás dnes znamená nebýt si vědomi, jakou máme cenu, to znamená rozředit svoji křesťanskou důstojnost? Znamená to nechat se nahlodat idolatriemi naší doby: zdáním, konzumem, svým já, které je středem všeho, ale také soupeřením, arogancí jakožto vítězným postojem, nepřipouštěním si vlastní chyby nebo potřeby. Tím vším se znehodnocujeme, stáváme se průměrnými, vlažnými a mdlými křesťany.“

Papež František se stejně jako loni hned po mši odebral v odkrytém voze do baziliky Panny Marie Větší, kde v soukromí čekal na příchod eucharistického procesí, aby na závěr udělil všem svátostné požehnání. V průvodu hned za Nejsvětější svátostí, umístěné na odkrytém voze, kráčel také letos generální vikář římské diecéze, kardinál Agostino Vallini.

PLNÉ ZNĚNÍ homilie papeže Františka:

Eucharistie umožňuje tvořit jednotu a uvědomovat si křesťanskou důstojnost

Homilie papeže Františka na Boží Tělo, bazilika sv. Jana na Lateránu

Na Poslední večeři daroval Ježíš svoje Tělo a Krev v chlebu a vínu, aby nám zanechal památku svojí oběti a nekonečné lásky. V tomto „viatiku“ plném milosti mají učedníci všechno, co je nutné na cestu dějinami a pro šíření Božího království. Světlem a silou je pro ně dar, kterým dal Ježíš sebe sama, když se dobrovolně obětoval na kříži. A tento chléb života se dostal až k nám! Nikdy nepomine úžas církve před touto skutečností. Úžas, který nepřetržitě živí kontemplaci, adoraci a paměť. Dokládá to krásný text dnešní liturgie, responsorium druhého čtení z modlitby breviáře: „Tento chléb, to je tělo, které viselo na kříži; tento kalich, to je krev, která vytékala z boku. Vezměte a jezte tělo Kristovo; vezměte a pijte krev Kristovu. Jste Kristovy údy. Abyste nepřestávali tvořit jednotu, jezte pokrm, který vás vzájemně spojuje; abyste si byli vědomi, jakou máte cenu, pijte nápoj, kterým bylo zaplaceno vaše vykoupení.“

Ptejme se, co dnes znamená přestat tvořit jednotu a nebýt si vědomi, jakou máme cenu?

Netvoříme jednotu, když se nepoddáváme Pánovu Slovu, nežijeme bratrství mezi sebou, soupeříme o první místa, nenacházíme odvahu dosvědčovat lásku a nejsme schopni nabízet naději. Eucharistie nám umožňuje tvořit jednotu, protože je poutem jednoty, naplněním Smlouvy, živoucím znamením lásky Krista, který se ponížil a zmařil, abychom zůstávali sjednoceni. Účastí na eucharistii a jejím přijímáním jsme na cestě, která nepřipouští rozdělení. Kristus přítomný mezi námi ve znamení chleba a vína žádá, aby síla lásky překonávala každou roztržku a zároveň poskytovala společenství chudým, oporu slabému, bratrskou pozornost vůči těm, kdo namáhavě nesou tíhu každodenního života.

A co pro nás dnes znamená nebýt si vědomi, jakou máme cenu, to znamená rozředit svoji křesťanskou důstojnost? Znamená to nechat se nahlodat idolatriemi naší doby: zdáním, konzumem, svým já, které je středem všeho, ale také soupeřením, arogancí jakožto vítězným postojem, nepřipouštěním si vlastní chyby nebo potřeby. Tím vším se znehodnocujeme, stáváme se průměrnými, vlažnými a mdlými křesťany.

Ježíš prolil svoji Krev jako drahocennost a očistnou lázeň, abychom byli obmyti ze všech hříchů. Hleďme na Něho, abychom si byli vědomi, jakou máme cenu, čerpejme z Jeho zdroje, abychom byli chráněni před zkažeností. Pak zakusíme milost proměnění: zůstaneme navždy ubohými hříšníky, ale Kristova Krev nás osvobodí od našich hříchů a vrátí nám naši důstojnost. Bez naší zásluhy a s upřímnou pokorou budeme moci přinášet bratřím lásku našeho Pána a Spasitele. Budeme Jeho očima, které hledají Zachea a Magdalénu; budeme Jeho rukama, které jsou oporou nemocným na těle i na duši; budeme Jeho srdcem milujícím ty, kteří potřebují smíření a porozumění.

Eucharistie tak aktualizuje Smlouvu, která nás posvěcuje, očišťuje a sjednocuje v podivuhodném společenství s Bohem.

Dnes na slavnost Božího Těla se radujeme z toho, že toto tajemství nejenom celebrujeme, ale také chválíme a opěvujeme v ulicích svého města. Kéž procesí, do něhož se zapojíme po této mši, vyjádří naši vděčnost za celou tu cestu, kterou nám Bůh umožnil projít pouští našich ubohostí, aby nás vyvedl ze servilnosti a sytil svojí Láskou skrze svátost svého Těla a Krve.

Za chvíli, až půjdeme ulicemi, vnímejme to společenství, které nás spojuje s mnohými bratry a sestrami, kteří nemají svobodu vyjadřovat svoji víru v Pána Ježíše. Vnímejme, že s nimi tvoříme jednotu: zpívejme s nimi, chvalme spolu s nimi, klaňme se spolu s nimi. A ve svém srdci ctěme ony bratry a sestry, po kterých byla žádána oběť života za věrnost Kristu. Jejich krev smíšená s tou Pánovou ať je zárukou pokoje a smíření pro celý svět.

Přeložil Milan Glaser

3. júna

Generálna audiencia: Skloňme sa pred chudobnými rodinami, školami ľudskosti

Vatikán 3. júna - Musíme sa skloniť pred rodinami, ktoré sú opravdivou školou ľudskosti, ktorá chráni spoločnosť pred barbarstvom. Toto je jedna z myšlienok pápeža Františka z dnešnej katechézy pri generálnej audiencii, konanej na Námestí sv. Petra za horúceho slnečného počasia. Medzi pútnikmi bolo aj tridsať členov FC Spartak Trnava, ktorí pri predstavovaní jednotlivých skupín hlasno i mávaním bielymi šiltovkami nadšene potvrdili svoju prítomnosť. Dôvodom ich púte do Ríma je 40. výročie víťazstva v Československom pohári v roku 1975.

„Rodina a chudoba“ bola téma 17. pokračovania cyklu katechéz, ktoré Svätý Otec venuje v tomto roku medzi dvoma synodami práve rodine. Biblickým pozadím témy bol úryvok z Knihy Sirachovcovej (4,1-5): «Synu, chudobným neukracuj živobytie, ani neodvracaj oči od chudobného! Neopovrhuj nikým, kto hladuje, ani nedráždi chudobného v jeho biede! Srdce biedneho nesužuj a neodkladaj s darom núdznemu! Prosbu usúženého neodmietaj, ani neodvracaj tvár od bedára! Od bedára neodvracaj svoje oči.»

Ako povedal Svätý Otec na úvod, „rodina má mnoho problémov, ktoré ju stavajú pred skúšku,“ chudoba je jedným z nich. „Spomeňme si na mnohé rodiny, ktoré obývajú predmestia veľkomiest, ale aj vidiecke oblasti... Koľká bieda, koľký úpadok!“ A túto situáciu ešte viac zhoršuje vojna, pokračoval Svätý Otec , konštatujúc, že „vojna je vskutku matkou každej chudoby, vojna spôsobuje chudobu rodiny, je veľkým koristníkom životov, duší i najdrahších a najposvätnejších citov.“

Pápež v tomto kontexte vyzdvihol chudobné rodiny, ktoré napriek tomu žijú dôstojne, spoliehajúc sa na Božie požehnanie. To ale nemá byť na ospravedlnenie našej ľahostajnosti, zdôraznil. Naopak, má to skôr zväčšiť pocit nášho zahanbenia za to, že jestvuje toľká chudoba. Plánovači blahobytu, ktorí považujú city, plodenie a rodinné zväzky za druhoradý faktor kvality života, „nerozumejú ničomu“, povedal Svätý Otec a dodal: „Musíme sa skloniť pred týmito rodinami, ktoré sú opravdivou školou ľudskosti, ktorá chráni spoločnosť pred barbarstvom.“ Po kritických slovách ohľadom ekonomického systému a pseudovzorov ponúkaných v médiách pápež František vyzval k „rodinnej blízkosti“, ktorú Cirkev praktizovala od svojho počiatku. „Robme všetko, čo môžeme, aby sme pomáhali rodinám prejsť skúškami chudoby a biedy, ktoré zasahujú city a rodinné väzby“.

Po katechéze sa Svätý Otec ako zvyčajne venoval osobitne prítomným väčším jazykovým skupinám. Vyjadril solidaritu s rodinami obetí nešťastia čínskeho trajektu, ku ktorému došlo medzi pondelkom a utorkom na rieke Jang-c’-ťiang v strednej Číne, pravdepodobne v dôsledku cyklónu. Na palube cestovalo 456 ľudí, iba 14 z nich sa zachránilo. „Modlím sa za obete, za ich rodiny a za všetkých, ktorí sa podieľajú na záchranných prácach“ – poznamenal Svätý Otec. Osobitný pozdrav venoval kongregácii Oratória sv. Filipa Neriho, „svätca radosti”, pri príležitosti 500. výročia jeho narodenia, s povzbudením pre jeho duchovných synov byť „vzorom evanjeliovej radosti“. Pozornosť venoval aj pracovníkom továrne Whirlpool v talianskom meste Carinaro a povzbudil ich v ťažkej situácii, ktorá má neblahé dôsledky na mnohé rodiny. „Situácia v celej krajine je obzvlášť ťažká. Je dôležité, aby tu bolo účinné úsilie o otvorenie cesty nádeje.“ Po týchto slovách Svätý Otec ukončil audienciu pripomienkou mesiaca júna, zasväteného Božskému Srdcu: „Ono nech učí vás, drahí mladí, kráse milovať a byť milovaní; nech je vašou oporou, drahí chorí, v skúškach a utrpení; a nech udržiava vás, milí novomanželia, na vašej spoločnej ceste.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počas týchto stredajších stretnutí sme sa zamýšľali nad rodinou a budeme pokračovať v tejto téme, v tomto uvažovaní o rodine. A odo dneška sa naše katechézy začnú zamýšľať nad zraniteľnosťou rodiny v životných podmienkach, ktoré pre ňu predstavujú skúšku. Rodina má mnoho ťažkostí, ktorými je skúšaná. Dnes začneme s jednou z nich.

Jedna z týchto skúšok je chudoba. Pomyslime na mnohé rodiny, ktoré obývajú predmestia veľkomiest, ale aj vidiecke oblasti... Koľká bieda, koľký úpadok! A potom, aby sa situácia ešte zhoršila, na niektorých miestach prepuká aj vojna. Vojna je vždy strašná vec. Táto navyše osobitne zasahuje civilné obyvateľstvo, rodiny. Naozaj, vojna je „matkou každej chudoby“, vojna spôsobuje chudobu rodiny, je veľkým koristníkom životov, duší i najdrahších a najposvätnejších citov.

Napriek tomu všetkému je mnoho chudobných rodín, ktoré sa s dôstojnosťou usilujú žiť ich každodenný život a často sa otvorene spoliehajú na Božie požehnanie. Táto lekcia však nemá byť na ospravedlnenie našej ľahostajnosti, iba ak by ešte zväčšila pocit nášho zahanbenia za to, že jestvuje toľká chudoba! Je takmer zázrak, že aj v chudobe sa rodina naďalej formuje a dokonca udržiava – ako to len dokáže – osobitnú ľudskosť svojich zväzkov. Tento fakt popudzuje plánovačov blahobytu, ktorí považujú city, plodenie a rodinné zväzky za druhoradý faktor kvality života. Nerozumejú ničomu! Práve naopak, musíme sa skloniť pred týmito rodinami, ktoré sú opravdivou školou ľudskosti, ktorá zachraňuje spoločnosť pred barbarstvom.

Čo nám vlastne ostane, ak pristaneme na vydieračstvo cisára a mamony, násilia a peňazí, a zriekneme sa aj rodinnej lásky? Nová občianska etika sa dostaví iba vtedy, keď zodpovední verejní predstavitelia nanovo usporiadajú tento spoločenský zväzok, počnúc bojom s hanebnou špirálou medzi rodinou a chudobou, ktorá nás vedie do priepasti.

Dnešná ekonomika sa často zameriava na užívanie si individuálneho blahobytu, no vo veľkom praktizuje využívanie rodinných zväzkov. Toto je vážne protirečenie! Nesmierna práca rodiny nie je ocenená na váhe, samozrejme! Naozaj, ekonomika a politika sú v tejto súvislosti skúpe na uznanie. A jednako, vnútorná formácia osoby a sociálne prúdenie citov majú práve tam svoj oporný bod. Ak ho odstrániš, všetko sa zrúti.

Nie je to iba otázka chleba. Hovorme o práci, hovorme o vzdelávaní, hovorme o zdravotnej starostlivosti. Je dôležité dobre pochopiť toto všetko. Zostávame vždy veľmi pohnutí, keď vidíme obrazy podvýživených a chorých detí, ktoré sa nám naskytajú v toľkých častiach sveta. Rovnako nás veľmi dojíma rozžiarený pohľad detí ukrátených o všetko, ktoré sa učia v školách postavených z ničoho, keď s hrdosťou ukazujú svoju ceruzku a zošit. A s akou láskou hľadia na svojho učiteľa či učiteľku! Vskutku, deti vedia, že človek nežije iba z chleba! Aj rodinná láska; keď je bieda v tejto oblasti, trpia deti, pretože chcú lásku, rodinné spojivá.

My kresťania by sme mali byť vždy čoraz bližšími k rodinám, ktoré sú skúšané chudobou. Pomyslite si len, všetci poznáte niekoho: otec je bez práce, mama bez práce, a rodina trpí, spojivá sa oslabujú. Je to nepekné. A vskutku, sociálna bieda zasahuje rodinu a neraz ju ničí. Nedostatok či strata práce, alebo jej silná nezaručiteľnosť sa ťažko odrážajú na rodinnom živote a spôsobujú skúšku vzťahov. Životné podmienky v najbiednejších štvrtiach s ťažkosťami v oblasti bývania a dopravy, ako aj redukcia spoločenských, zdravotníckych a školských služieb, spôsobujú ďalšie ťažkosti. K týmto materiálnym faktorom sa pridáva ujma spôsobovaná rodine pseudovzormi šírenými masmédiami, založenými na konzumizme a na kulte vonkajšieho výzoru, ktoré zasahujú najchudobnejšie spoločenské vrstvy a umocňujú rozpad rodinných zväzkov. Starajme sa o rodiny, starajme sa o lásku, avšak bieda privádza na rodinu skúšku.

Cirkev je matka a nesmie zabúdať na túto drámu svojich detí. Aj ona musí byť chudobná, aby sa stala plodnou a odpovedala na túto biedu. Chudobná Cirkev je Cirkev, ktorá uskutočňuje dobrovoľnú jednoduchosť vo svojom živote – vo svojej náuke, v životnom štýle svojich členov – aby zborila každý múr rozdelenia, a najmä ten voči chudobným. Chce to modlitbu a skutky. Prosme intenzívne Pána, aby nás zburcoval k tomu, aby sa z našich kresťanských rodín stali protagonisti tejto revolúcie rodinnej blízkosti, ktorú teraz tak veľmi potrebujeme! Z nej, z tejto rodinnej blízkosti je od počiatku utváraná Cirkev. A nezabúdajme, že súd núdznych, maličkých a chudobných predchádza Boží súd (Mt 25,31-46). Nezabúdajme na to a urobme všetko, čo môžeme, aby sme pomáhali rodinám prejsť skúškami chudoby a biedy, ktoré zasahujú city a rodinné väzby.

Chcel by som ešte raz prečítať text zo Svätého písma, ktorý sme si vypočuli na začiatku a každý z nás nech myslí na rodiny prežívajúce skúšku, skúšané biedou a chudobou. Biblia takto hovorí: «Synu, chudobným neukracuj živobytie, ani neodvracaj oči od chudobného» (Sir 4,1). Zamyslime sa nad každým slovom! «Neopovrhuj nikým, kto hladuje, ani nedráždi chudobného v jeho biede! Srdce biedneho nesužuj a neodkladaj s darom núdznemu! Prosbu usúženého neodmietaj, ani neodvracaj tvár od bedára! Od bedára neodvracaj svoje oči mrzuto, ani nedovoľ, aby ťa prosebníci preklínali za chrbtom» (porov. Sir 4,2-5). Pretože toto bude tým, čo urobí Pán - hovorí sa v evanjeliu -, ak nebudeme takto konať. Ďakujem.

2. júna

Pápež pozdravil obyvateľov Bosny a Hercegoviny pred blížiacou sa návštevou

Vatikán 2. júna – Pred svojou blížiacou sa 8. apoštolskou cestou, nasmerovanou do Sarajeva, ktorá sa uskutoční už túto sobotu 6. júna, sa dnes Svätý Otec František prostredníctvom videoposolstva prihovoril veriacim v Bosne a Hercegovine. Prinášame plné znenie jeho príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, chýba už len niekoľko dní do cesty, ktorá ma zavedie medzi vás, do Sarajeva. Táto myšlienka mi dodáva radosť a chcem sa už teraz obrátiť s mojím najsrdečnejším pozdravom na všetkých vás, ktorí žijete v tomto meste a v Bosne a Hercegovine.

Prídem medzi vás, s Božou pomocou, aby som utvrdil vieru katolíkov, podporil ekumenický a medzináboženský dialóg, a predovšetkým povzbudil mierové spolužitie vo vašej krajine. Pozývam vás všetkých, aby ste sa spojili s mojimi modlitbami, aby táto apoštolská cesta mohla priniesť očakávané ovocie pre kresťanskú komunitu a pre celú spoločnosť.

«Pokoj vám!» To je motto mojej návštevy. Sú to slová, ktorými vzkriesený Ježiš pozdravil svojich učeníkov, keď sa objavil medzi nimi vo Večeradle, v ten veľkonočný večer. Je to on, Pán, naša sila a naša nádej, kto nám dáva svoj pokoj, aby sme ho prijali do nášho srdca a šírili ho s radosťou a láskou.

Z mojej strany sa chystám prísť medzi vás ako brat – posol pokoja, aby som všetkým vyjadril – všetkým! – moju úctu a moje priateľstvo. Rád by som ohlásil každej osobe, každej rodine, každej komunite milosrdenstvo, nehu a lásku Boha.

Drahí bratia z Bosny a Hercegoviny, všetkých vás uisťujem o mojej láske a mojej intenzívnej duchovnej blízkosti. Povzbudzujem vás, katolíkov, aby ste boli nablízku vašim spoluobčanom ako svedkovia viery a Božej lásky, pracujúc pre spoločnosť, ktorá kráča smerom k pokoju v bratstve a vzájomnej spolupráci.

V očakávaní stretnutia s vami vyprosujem Sarajevu a celej krajine požehnanie Pána a materskú ochranu Panny Márie. Ďakujem a do skorého videnia!“

Návšteva pápeža Františka bude už treťou apoštolskou cestou do tejto krajiny za posledných 18 rokov. Sv. Ján Pavol II. zavítal do Sarajeva prvýkrát v dňoch 12. a 13. apríla 1997 a druhýkrát 22. júna 2003, keď blahorečil Ivana Merza (1896-1928), chorvátskeho učiteľa, ktorý bol v 20-tych rokoch minulého storočia priekopníkom moderného katolíckeho laického hnutia v Chorvátsku.

Pápež František sa pri výbere motta pre túto návštevu nechal inšpirovať práve Jánom Pavlom II. a zachoval ako hlavnú tému „pokoj“ v citácii z dvadsiatej kapitoly Jánovho evanjelia „Pokoj vám!“ Logo návštevy v tomto istom kontexte zobrazuje holubicu s olivovou ratolesťou a s krížom, ktorého súčasťou je štylizovaný trojuholník symbolizujúci hranice Bosny. Farby biela, modrá, žltá a červená sú farbami bosnianskej vlajky a prítomnosti Chorvátov v Bosne.

1. júna

Ranná homília pápeža: Boh víťazí v zdanlivom zlyhaní

Vatikán 1. júna – Príliš mnoho krát sme Ježišovi povedali „Odíď!“, keď sme ho nerozpoznali uprostred nejakého zlyhania. Avšak „víťazstvo lásky Boha“ k človeku sa ukazuje práve v zdanlivom „zlyhaní“ jeho Syna na kríži. O tomto rozpráva podobenstvo o zlých vinohradníkoch, ktoré dnes vo svojej rannej homílii komentoval Svätý Otec v Dome sv. Marty.

Zavrhnutý kameň, ktorý sa stane základom. Škandalózne umučenie, ktoré sa zdá byť koncom príbehu plného nádeje, no je naopak začiatkom spásy sveta. Boh stavia na slabosti - ak sa bližšie prizrieme, „dejiny lásky medzi Bohom a jeho ľudom sa zdajú byť príbehom zlyhaní“. Podobne je to aj s podobenstvom o zlých vinohradníkoch (Mk 12,1-12) z dnešného evanjelia, ktoré sa podľa Svätého Otca javí ako „zlyhanie Božieho sna“. Vystupuje tu pán, ktorý vybuduje peknú vinicu a sú tu aj robotníci, ktorí zabíjajú každého, koho pán posiela. Avšak práve z týchto smrtí všetko získava život:

„Proroci, Boží mužovia, ktorí hovorili k ľudu, ktorých nepočúvali, ktorí boli zavrhnutí, budú jeho slávou. Syn, ako posledný vyslanec, ktorý bol doslova zavrhnutý, odsúdený, ktorého nepočúvali a zabili, sa stal uholným kameňom. Tento príbeh, ktorý sa začína snom lásky, a ktorý sa javí ako príbeh lásky, no potom sa zdá, že skončí ako príbeh zlyhaní, sa končí veľkou láskou Boha, ktorý zo zavrhnutia vyťaží spásu – svojím zavrhnutým Synom nás všetkých spasí.“

Práve tu sa logika zlyhania „obracia naruby“, povedal pápež František. Ježiš to pripomína predstaveným ľudu citujúc Písmo: «Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.» Ako pokračoval Svätý Otec, je „pekné čítať v Biblii“ aj o „nárekoch Boha“, Otca, ktorý „plače“, keď ľud „nevie poslúchať Boha, keďže sa on sám chce stať bohom“:

„Cesta našej spásy je cestou mnohých zlyhaní. Aj to posledné – zlyhanie kríža – je škandálom. No práve tam láska víťazí. A ten príbeh, ktorý sa začína snom lásky a pokračuje ako príbeh zlyhaní, sa končí víťazstvom lásky: Ježišovým krížom. Nesmieme zabúdať na túto cestu, je to cesta náročná. A aj tá naša! Ak si každý z nás vykoná spytovanie svedomia, uvidí koľko krát, koľko ráz odohnal prorokov. Koľko krát povedal Ježišovi: ‚Odíď!‛ Koľko krát chcel zachrániť seba samého. Koľko krát sme si mysleli, že my sme tí spravodliví.“

Takže, ako povedal Svätý Otec, nikdy nezabúdajme, že v Synovej smrti na kríži sa ukazuje „láska Boha k svojmu ľudu“:

„Prospeje nám pamätať na tento príbeh lásky, ktorý sa javí ako zlyhanie, no nakoniec vyhráva. Je to príbeh na to, aby sme sa rozpamätali na náš životný príbeh, na to semienko lásky, ktoré Boh do nás zasial, a na to, ako sa vyvíjal. A aby sme urobili to isté, čo urobil Ježiš v našom mene: ponížil sa.“

31. mája

Pápež František na Anjel Pána: Kresťanský život je „trojičný“

Vatikán 31. mája – V Nedeľu Najsvätejšej Trojice napoludnie pútnici celkom zaplnili Vatikánske námestie, aby si vypočuli Svätého Otca a prijali jeho požehnanie. Ich počet podľa oficiálneho odhadu dosiahol 50-tisíc. Pápež František tentoraz osobitne pozdravil skupiny z Poľska. Príhovor pred modlitbou Anjel Pána venoval významu tajomstva Najsvätejšej Trojice pre praktický kresťanský život.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca na Anjel Pána:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a požehnanú nedeľu!

Dnes slávime sviatok Najsvätejšej Trojice, ktorý nám pripomína tajomstvo jediného Boha v troch Osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Trojica je spoločenstvo božských osôb, ktoré sú navzájom jedna s druhou, jedna pre druhú a jedna v druhej: toto spoločenstvo je Boží život, tajomstvo lásky živého Boha. A Ježiš nám zjavil toto tajomstvo. On nám hovoril o Bohu ako Otcovi; hovoril nám o Duchu; a hovoril nám o sebe samom ako o Božom Synovi. A takto nám zjavil toto tajomstvo. A keď ako vzkriesený vyslal učeníkov evanjelizovať národy, povedal im, aby ich krstili «v mene Otca i Syna i Ducha Svätého» (Mt 28,19). Kristus v každom čase zveruje tento príkaz Cirkvi, ktorá zdedila od apoštolov misijné poverenie. Adresuje ho aj každému z nás, ktorí sme mocou krstu súčasťou jeho spoločenstva.

Takže dnešná liturgická slávnosť, keď nás vedie ku kontemplovaniu úžasného tajomstva z ktorého pochádzame a ku ktorému smerujeme, obnovuje nám poslanie prežívať spoločenstvo s Bohom a prežívať spoločenstvo medzi nami podľa vzoru božieho spoločenstva. Sme povolaní žiť nie ako jedni bez druhých, jedni nad druhými či jedni proti druhým, ale jedni s druhými, pre druhých a v druhých. Toto znamená prijať a svorne dosvedčovať krásu evanjelia; žiť lásku navzájom a voči všetkým, deliac sa o radosti i trápenia, učiac sa prosiť o odpustenie i odpúšťať, doceňujúc rozličné charizmy pod vedením duchovných pastierov. Jedným slovom, je nám zverená úloha budovať cirkevné spoločenstvá tak, aby boli vždy viac rodinou, schopné odzrkadľovať nádheru Trojice a evanjelizovať nielen slovami, ale silou lásky Boha, ktorý prebýva v nás.

Trojica, ako som naznačil, je aj konečným cieľom, ku ktorému sa zameriava naše pozemské putovanie. Cesta kresťanského života je totiž cestou v zásade „trojičnou“: Duch Svätý nás vedie k plnému poznaniu Kristovho učenia, a aj nám pripomína to, čo nás Ježiš učil. A zase Ježiš prišiel na svet, aby nám dal spoznať Otca, aby nás k nemu viedol, aby nás s ním zmieril. Všetko v kresťanskom živote sa točí okolo trojičného tajomstva a napĺňa sa vzhľadom na toto nekonečné tajomstvo. Usilujme sa preto udržiavať náš život vždy na výške, pamätajúc na to, pre aký cieľ, pre akú slávu existujeme, pracujeme, bojujeme, trpíme; a k akej nesmiernej odmene sme povolaní.

Toto tajomstvo objíma celý náš život a celé naše kresťanské bytie. Pripomíname si to napríklad zakaždým, keď sa prežehnáme znakom kríža: v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A teraz vás pozývam urobiť všetci spoločne tento znak kríža: «V mene Otca i Syna i Ducha Svätého!»

V tento posledný deň mesiaca máj, mariánskeho mesiaca, sa zverme Panne Márii. Ona, ktorá viac než akýkoľvek iný tvor poznala, adorovala a milovala tajomstvo Najsvätejšej Trojice, nech nás vedie za ruku. Nech nám pomáha zachytávať v udalostiach sveta znamenia prítomnosti Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého. Nech nám vyprosí, aby sme milovali Pána Ježiša celým srdcom, aby sme kráčali smerom k videniu Trojice, úžasnému cieľu, ku ktorému speje náš život. Prosíme ju tiež, aby pomáhala Cirkvi, tajomstvu spoločenstva, byť vždy pohostinným spoločenstvom, kde každý človek, osobitne ten, kto je chudobný a odsúvaný na okraj, môže nájsť prijatie a cítiť sa Božím dieťaťom, chceným a milovaným.

V závere pápež František pripomenul blížiaci sa sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi a pozval obyvateľov Ríma k účasti na svätej omši, ktorej bude predsedať vo štvrtok 4. júna o 19. hod. v Lateránskej bazilike, a tiež na následnej eucharistickej procesii, ktorá už tradične povedie ulicou Via Merulana k Bazilike Santa Maria Maggiore.

Spomenul aj dnešnú slávnosť blahorečenia diecézneho kňaza a zakladateľa Inštitútu Máriiných služobníc Louise-Edouarda Cestaca (1801-1868), ktorá sa koná vo francúzskom Bayonne.

30. mája

Pápež František: Brániť posvätnosť ľudského života na poli vedy

Vatikán 30. mája – Zástancovia ľudského života na poli vedy si dnes odniesli zo stretnutia s pápežom Františkom povzbudenie k cieľavedomej angažovanosti v prospech kultúry života. Svätý Otec prijal vo Vatikáne okolo 400 účastníkov kongresu organizovaného talianskym združením Veda a život, ktoré vzniklo pred desiatimi rokmi po celonárodnom referende o zavedení novej legislatívy v otázke umelého oplodnenia.

Svoj príhovor pápež František venoval základnej požiadavke úcty k ľudskému životu vo sfére vedy. Hovoril o potrebe brániť pred predsudkami prvoradosť ľudského práva na život. Ako povedal, „Kristus, ktorý je svetlom pre človeka a pre svet, osvetľuje cestu tak, aby veda bola vždy poznaním v službe života.“ Veda má slúžiť človeku, nie naopak, upozornil pápež.

Zdôraznil, že brániť život od počatia až po jeho prirodzený koniec znamená zastávať sa posvätnosti ľudského života v každej jeho fáze, pričom vymenoval rozličné druhy „atentátu na život“, odohrávajúceho sa v dnešnej dobe. K umelému potratu a eutanázii priradil ľahostajnosť k zomierajúcim migrantom na mori, podvýživu, terorizmus, vojnu a násilie.

Je potrebná obnovená kultúra života, ktorá dokáže budovať siete dôvery a vzájomnosti a ponúkať horizont pokoja, milosrdenstva a spoločenstva, konštatoval Svätý Otec. Prítomných povzbudil k dialógu s celým vedeckým svetom, aj s tými, ktorí bránia život, hoci sa nepovažujú za veriacich, sú však otvorení voči tajomstvu ľudského života.

Hlavná časť príhovoru Svätého Otca:

„Vaša služba v prospech ľudskej osoby je dôležitá a povzbudivá. Ochrana a podpora života skutočne predstavuje zásadnú úlohu, a to najmä v spoločnosti poznačenej negatívnou logikou vyraďovania. Preto vnímam vaše združenie ako ruky, ktoré sú podávané iným rukám a podporujú život.

Je to náročná výzva, v ktorej sa riadite postojmi otvorenosti, pozornosti, blízkosti k človeku v jeho konkrétnej situácii. To je veľmi dobré. Podávané ruky nie sú len zárukou stability a rovnováhy, ale tiež odovzdávajú ľudské teplo.

Pri ochrane ľudskej osoby sa sústreďujete na dva základné kroky: vychádzať von za účelom stretnutiu a stretávať druhého s cieľom podpory. Spoločná dynamika tohto pohybu ide od stredu k perifériám. V strede je Kristus. A od tejto centrality sa orientujte k rôznym podmienkam ľudského života.

Kristova láska nás ženie (porov. 2 Kor 5,14), aby sme boli služobníkmi maličkých i starcov, každého muža a ženy, ktorým musí byť priznané a zachovávané prvoradé právo na život. Existencia ľudskej osoby, ktorej venujete vašu starostlivosť, je tiež vašim konštitutívnym princípom; je to život v jeho nedozernej hĺbke, ktorá sprevádza začiatok i celý priebeh vedeckej činnosti; je to zázrak života ktorý vždy uvádza do krízy nejakú formu vedeckej domýšľavosti, prinavracajúc prvenstvo údivu a kráse. Tak Kristus, ktorý je svetlom pre človeka a pre svet, osvetľuje cestu, aby veda bola vždy poznaním v službe života. Keď tohto svetla ubúda, keď poznanie zabúda na kontakt so životom, stáva sa neplodným. Preto vás pozývam udržiavať pohľad vysoko upretý na posvätnosť každej ľudskej osoby, aby veda bola naozaj v službách človeka, a nie človek v službách vedy.

Vedecké bádanie používa svoje zväčšovacie sklo na analyzovanie špecifických stránok. A aj vďaka tejto schopnosti analýzy znovu zdôrazňujeme, že spoločnosť, ktorá je spravodlivá uznáva ako prvoradé právo na život od počatia až po jeho prirodzený koniec. Chcel by som však, aby sme išli ešte ďalej a s pozornosťou uvažovali nad časom, ktorý spája počiatok a koniec. Preto uznávajúc nevyčísliteľnú hodnotu ľudského života, musíme tiež uvažovať nad tým, ako ho využívame. Život je predovšetkým darom. Ale táto skutočnosť vytvára nádej a budúcnosť vtedy, ak je oživovaná plodnými väzbami, rodinnými a spoločenskými vzťahmi, ktoré otvárajú nové perspektívy.

Stupeň pokroku civilizácie sa určuje práve podľa jej schopnosti chrániť život, predovšetkým v jeho najzraniteľnejších fázach, a nie natoľko podľa rozšírenosti technických prostriedkov. Keď hovoríme o človeku, nikdy nezabúdajme na všetky tie útoky na posvätnosť ľudského života. Atentátom na život je pliaga potratu. Atentátom na život je nechať zomrieť našich bratov na lodiach v Sicílskom prieplave. Atentátom na život je smrť pri práci nerešpektujúcej minimálne podmienky bezpečnosti. Atentátom na život je smrť z podvýživy. Atentátom na život je terorizmus, vojna, násilie; ale aj eutanázia. Milovať život znamená vždy sa ujímať druhého, chcieť jeho dobro, pozdvihovať a ctiť si jeho transcendentnú dôstojnosť.“

Stretnutie pápeža s chorými deťmi v kaplnke Domu sv. Marty

Vatikán 30. mája - Pápež František sa včera popoludní stretol v kaplnke Domu sv. Marty s asi dvadsiatkou ťažko chorých detí, ktoré prišli v sprievode rodičov a niekoľkých členov dobrovoľníckeho združenia UNITALSI. Išlo prevažne o deti vo veku 7 až 14 rokov, ale tiež o niekoľko malých detí okolo 2 - 3 rokov. Zástupkyňa prítomných hostí Máša pripomenula Svätému Otcovi predchádzajúce podobné stretnutie s ním, ktoré sa uskutočnilo 31. mája 2013 na rovnakom mieste. Spomenula aj niektoré deti, ktoré vtedy boli prítomné v kaplnke, a teraz sú už v nebi, a uistila, že všetci sa veľa modlili za pápeža, ako ich o to prosil.

Svätý Otec sa po zvítaní prihovoril deťom aj formou malej katechézy na tému blížiaceho sa sviatku Najsvätejšej Trojice. Hovoril im o hĺbke Božieho tajomstva, vrátane tajomstva bolesti, tajomstva utrpenia a kríža:

„Prečo deti trpia? Niet na to vysvetlenie, aj to je tajomstvo. Len hľadieť na Boha a pýtať sa: Prečo? A pri pohľade na kríž: Prečo je tam tvoj Syn? - To je tajomstvo kríža.“

Deťom rozprával aj o Panne Márii, ktorá s láskou pozerá na doráňané Ježišovo telo a hladí ho:

„Ani Panna Mária nerozumela. Pretože si v tej chvíli spomenula na to, čo jej povedal anjel: ‚On bude kráľom, bude veľkým, bude to prorok.‘ A vo svojom vnútri zaiste s týmto tak doráňaným telom na ramenách, s toľkým utrpením pred tým, než zomrel, by isto rada povedala anjelovi: ‚Klamár! Bola som oklamaná.‘ Ani ona nemala žiadnu odpoveď.“

Svätý Otec prítomných povzbudil, aby naďalej kládli Bohu otázky:

„Nebojte sa pýtať Boha: Prečo?, naliehať na neho: Prečo? - aby ste vždy s otvoreným srdcom prijali jeho otcovský pohľad. Jediné vysvetlenie, ktoré vám môžem dať, je: ‚Aj môj syn trpel.‘ Ale toto je vysvetlenie. Najdôležitejší je pohľad. A vaša sila je v tomto: v pohľade milujúceho Otca.“

Stretnutie v kaplnke Domu sv. Marty sa skončilo modlitbou Zdravas Mária a požehnaním. Svätý Otec sa pristavil osobitne pri každom dieťati a jeho rodičoch.

Pápež František pasažierom Vlaku detí: Nikdy neprestaňte snívať

Vatikán/Taliansko 30. mája - Dnes opäť, už tretí rok po sebe, dorazil na vatikánsku železničnú stanicu „Vlak detí“. Jeho 200 pasažierov na peróne čakal pápež František spolu s kardinálom Gianfrancom Ravasim, predsedom Pápežskej rady pre kultúru, ktorá je organizátorom podujatia.

Išlo o iniciatívu Nádvorie hľadajúcich, tentoraz venovanú deťom v núdzi, ktoré sú znevýhodnené a nachádzajú sa v ťažkých rodinných pomeroch.

„Červená strela“ Talianskych štátnych železníc priviezla deti väzňov a zadržaných osôb z oblastí Rím, Civitavecchia, Latina, Bari a Trani. Témou Nádvoria detí, ktorému výrazne dominovala radostná červená farba, bol „Let“, pretože chcelo dať deťom, prežívajúcim odlúčenosť od svojich rodičov príležitosť pre „rozlet“ fantázie, aby sa dokázali lepšie vyrovnať s náročnou realitou každodennosti. Vyvrcholením programu bolo spontánne poludňajšie stretnutie detí so Svätým Otcom v Aule Pavla VI., počas ktorého aj pápež – veľmi zúčastnený a otcovský – dostal červenú visačku účastníka podujatia. Deti ho okrem toho zahŕňali svojimi otázkami, prejavmi nadšenia, ale i darčekmi a objatiami.

„Buďte chlapcami a dievčatami, schopnými slobodne lietať s pomocou Ježiša, pretože, ak budete vzdialení od neho, riskujete, že budete mať srdce z ľadu a kameňa“ – tak znelo jedno z prianí Svätého Otca deťom.

„Nikdy neprestaňte snívať! Tiež počúvať Ježišovo slovo, lebo počúvaním Božieho slova sa človek stáva veľkým, zväčšuje sa jeho srdce a miluje každého.“

29. mája

Pápež v rannej homílii: Viera robí zázraky, nie podnikateľská šikovnosť

Vatikán 29. mája 2015 - Opravdivá viera, otvorená voči ostatným a voči odpusteniu, robí zázraky. Pomôž nám, Bože, aby sme neupadli do egoistickej a podnikateľskej religiozity. Týmito slovami možno v skratke vyjadriť hlavnú tému homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v kaplnke jeho rezidencie.

Evanjelium dňa (Mk 11,11-25) predkladá „tri spôsoby života“, a to prostredníctvom obrazu figovníka, ktorý neprináša ovocie, obchodníkov z chrámu a človeka viery. Ako poznamenal Svätý Otec, „figovník predstavuje neplodnosť, život sterilný, neschopný dať nič. Život človeka, ktorý neprináša úžitok, je neschopný robiť dobro“:

„Žije sám pre seba, spokojne, sebecky, nechce mať problémy. Ježiš preklial figovník, pretože je sterilný, pretože sa nepousiloval priniesť ovocie. Predstavuje osobu, ktorá nerobí nič, aby pomáhala, ktorá vždy žije sama pre seba, aby jej nič nechýbalo. Títo sa nakoniec stávajú neurotickými, všetci! Ježiš odsudzuje duchovnú neplodnosť, duchovné sebectvo. ‚Žijem pre seba, aby mne nič nechýbalo, a ostatní nech sa sami zariadia!“

Iný spôsob života – pokračoval pápež – je život „vykorisťovateľov, podnikavcov v chráme. Využívajú aj posvätné Božie miesto na podnikanie: menia mince, predávajú zvieratá na obetu, medzi sebou majú aj akoby úniu na svoju obranu. To bolo nielen tolerované, ale dovolené aj kňazmi z chrámu.“ Sú to „tí, ktorí robia z náboženstva obchod“. Svätý Otec pripomenul zo Svätého písma príbeh synov jedného kňaza, ktorí „naliehali na ľudí, aby dávali na obetu, a veľa z toho ťažili, aj z chudobných.“ A „Ježiš nešetrí slovami“: „Môj dom sa bude volať domom modlitby. Vy ste však urobili z neho lotrovský pelech!“

„Ľudia, ktorí tam prichádzali na púť prosiť Pána o požehnanie, priniesť obetu, títo ich tam využívali! Kňazi tam neučili modliť sa, nedávali im katechézu... Bol to pelech zlodejov. Zaplaťte, vstúpte... Robili rituály, prázdne, bez zbožnosti. Neviem, či nám neosoží pouvažovať, či sa nám nestáva niekde niečo podobné. Neviem. Je to používanie Božích vecí vo vlastný prospech.“

Tretí spôsob života je „život viery“, ako naznačuje Ježiš: „Majte vieru v Boha. Ak niekto povie tomuto vrchu: ‚Zdvihni sa a hoď sa do mora‘ a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa to. Všetko, o čo budete prosiť v modlitbe, majte vieru, že ste už dostali a stane sa vám to. Stane sa všetko to, o čo s vierou prosíme“, pokračoval Svätý Otec napokon:

„Je to životný štýl viery. - ‚Otče, čo mám pre to urobiť?‘ - ‚Pros o to Pána, aby ti pomohol robiť dobré veci, ale s vierou. Je tu iba jedna podmienka: keď sa začnete modliť prosiac o toto, odpustite, ak máte niečo proti niekomu. To je jediná podmienka, aby váš Otec, ktorý je na nebesiach, vám odpustil vaše hriechy.‘ Toto je tretí spôsob života. Viera, viera pomáhajúca druhým, aby sa priblížili k Bohu. Táto viera robí zázraky.“

Svätý Otec František ukončil dnešnú homíliu modlitbou: „Vyprosujme si dnes od Pána, aby nás naučil tomuto životnému štýlu viery a aby nám pomáhal nikdy neupadnúť, žiadnemu z nás v Cirkvi, ani do sterility, ani do takéhoto podnikateľstva.“

Pápež František o evanjelizácii a katechéze: Ako stretnúť Krista?

Vatikán 29. mája – Pápež František dnes prijal približne 50 členov plenárneho zasadania Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktoré sa konalo na tému vzťahu medzi evanjelizáciou a katechézou. Medzi účastníkmi, na čele s predsedom pápežskej rady Mons. Rinom Fisichellom, boli aj členovia Medzinárodnej rady pre katechézu. Ako v príhovore uviedol Svätý Otec, prípravu Roka milosrdenstva zveril práve tejto pápežskej rade, a to preto, aby bolo zjavné , že „darom Milosrdenstva je ohlasovanie, ktoré je Cirkev povolaná odovzdávať vo svojom diele evanjelizácie v tomto čase veľkých zmien“.

„Práve tieto zmeny sú šťastnou provokáciou vnímať znamenia čias, ktoré Pán ponúka Cirkvi, aby bola schopná prinášať Ježiša Krista ľuďom našich čias, tak ako to vedela robiť aj v priebehu dvetisíc rokov. Misia je stále rovnaká, no jazyk, ktorým sa hlása evanjelium potrebuje byť obnovený, a to s pastoračnou múdrosťou. Toto je zásadne dôležité jednak kvôli tomu, aby sme boli pochopení našimi súčasníkmi, ako aj pre to, aby katolícka Tradícia mohla hovoriť ku kultúram dnešného sveta a pomôcť im otvoriť sa neprestajnej plodnosti Kristovho posolstva. “

Ako povedal Svätý Otec, „dnešné časy sú plné výziev“ a „nesmieme mať strach prijať ich za svoje“.

„Toto je to, čo dnes ľudia očakávajú od Cirkvi: aby vedela kráčať spolu s nimi, ponúkajúc spoločnosť svedectva viery, čo pomáha byť solidárnymi voči všetkým, osobitne voči tým najviac osamelým a marginalizovaným. Koľkí chudobní – a aj chudobní vo viere – očakávajú evanjelium, ktoré oslobodzuje!“

Svätý Otec následne poukázal na spojitosť medzi novou evanjelizáciou a katechézou: Nová evanjelizácia podľa neho znamená „uvedomovať si milosrdnú lásku Otca, aby sme sa aj my sami stali nástrojmi spásy pre našich bratov“. Toto vedomie, ktoré sme prijali pri krste, si žiada rásť a prinášať ovocie. A katechéza je „vnútorným priestorom, v ktorom život kresťanov dozrieva, pretože zakúša milosrdenstvo Boha“.

Pápež František citoval aj z Buly vyhlásenia Mimoriadneho roka milosrdenstva, keď povedal:

„Je pekné, že denná modlitba Cirkvi začína týmito slovami: «Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať» (Ž 70,2). Pomoc, ktorú vzývame je už prvým krokom Božieho milosrdenstva smerom k nám. On nás prichádza zachrániť zo stavu slabosti, v ktorom žijeme. A jeho pomoc spočíva v tom, že nám dáva vnímať jeho prítomnosť a jeho blízkosť. Deň čo deň prežívajúc dotyky jeho spolucítenia sa aj my môžeme stať spolucítiacimi so všetkými» (Misericordiae vultus, 14).

Nová evanjelizácia má svojho hlavného aktéra, pripomenul Svätý Otec, a tým je Duch Svätý: „Je to on, ktorý otvára srdce veriacich a premieňa ho, aby sa prijaté odpustenie stalo skúsenosťou lásky k bratom“. Duch Svätý zároveň otvára aj myseľ učeníkov, aby vedeli, akým spôsobom evanjelizovať, ako dať hĺbku a dôveryhodnosť svojmu svedectvu, dodal pápež František.

Ohľadom katechézy, výchovy k viere, zdôraznil, že je potrebné viac než len pôsobenie čisto v školskej sfére, „aby boli veriaci už od detstva vedení k stretávaniu sa s Kristom, živým a činným vo svojej Cirkvi“. Podľa Svätého Otca je teda hlavnou výzvou – ako novej evanjelizácie, tak aj katechézy – otázka: „Ako stretnúť Krista? Kde je to najopravdivejšie miesto na to, aby sme ho našli a nasledovali ho?“

28. mája

Ranná homília pápeža: Pomôcť druhým priblížiť sa k Ježišovi

Vatikán 28. mája – Existujú kresťania, ktorí odháňajú ľudí od Ježiša, a to z rôznych dôvodov: buď preto, lebo myslia len na svoj vzťah s Bohom, alebo preto, že sú špekulanti, alebo, že sú svetácki, či príliš strohí. Sú však aj takí kresťania, ktorí skutočne počúvajú volanie tých, čo potrebujú Pána. Toto je v skratke odkaz dnešnej rannej homílie pápeža Františka v Dome sv. Marty.

Svätý Otec komentoval evanjelium [podľa talianskeho liturgického kalendára] o slepcovi Bartimejovi (Mk10,46-52). Na základe tohto príbehu, v ktorom Bartimej kričí za Ježišom, lebo chce byť uzdravený, no učeníci ho napomínajú, aby mlčal, Svätý Otec poukázal na tri druhy kresťanov. Existujú kresťania, ktorí sa starajú len o svoj vzťah s Ježišom – vzťah „uzavretý a egoistický“ – a nepočúvajú volanie ostatných:

„Tá skupina ľudí, ani dnes nepočuje kričanie mnohých, ktorí potrebujú Ježiša. Je to skupina ľahostajných – nepočujú, myslia si, že život je len tá ich skupinka. Sú spokojní a sú hluchí voči volaniu množstva ľudí, ktorí potrebujú spásu, ktorí potrebujú Ježišovu pomoc, potrebujú Cirkev. Títo ľudia sú egoistami, žijú sami pre seba. Nie sú schopní začuť Ježišov hlas.“

Podľa slov Svätého Otca, „sú tu ďalej tí, čo počujú toto volanie o pomoc, no chcú ho umlčať“. Ako keď učeníci odohnali deti, „aby Učiteľa nevyrušovali“ – „Učiteľ patril im, bol pre nich, nebol pre všetkých“. Títo ľudia odháňajú od Ježiša tých, čo kričia, čo potrebujú vieru, čo potrebujú spásu“. Medzi týchto patria „špekulanti, ktorí sú v Ježišovej blízkosti“, sú v chráme, zdajú sa byť „nábožní“, no „Ježiš ich vyhnal von, lebo obchodovali tam, ,,v dome Pána“. Sú to tí, „ktorí nechcú počuť volanie o pomoc, ale uprednostňujú venovať sa svojim obchodom a využívajú Boží ľud, využívajú Cirkev na to, aby mohli čachrovať. Títo špekulanti odháňajú ľudí od Ježiša“. Do tejto skupiny patria kresťania, „ktorí nevydávajú svedectvo“:

„Sú to kresťania po mene, salónni kresťania, kresťania recepcií, no ich vnútorný život nie je kresťanský, je svetácky. Ten, čo sa nazýva kresťanom, no žije svetácky, odháňa tých, ktorí volajú k Ježišovi o pomoc. Potom sú tu kresťania príliš prísni, strohí, ktorých Ježiš napomína, že kladú mnoho bremien na plecia ľudí. Ježiš im venuje celú 23. kapitolu Evanjelia podľa sv. Matúša. Hovorí im: ‚Pokrytci, vykorisťujete ľudí‛. A namiesto toho, aby odpovedali na volanie, ktoré prosí o spásu, odháňajú ľudí.“

Svätý Otec nakoniec spomenul tretiu skupinu kresťanov – „tých, ktorí iným pomáhajú priblížiť sa k Ježišovi“:

„Existuje skupina kresťanov, u ktorých je súlad medzi tým, v čo veria a tým, čo žijú, a pomáhajú priblížiť sa k Ježišovi ľuďom, ktorí volajú prosiac o spásu, prosiac si o milosť, prosiac o zdravie pre ich dušu“.

Ako povedal v závere homílie pápež František, „prospeje nám urobiť si spytovanie svedomia“, aby sme pochopili, či sme kresťanmi, ktorí odháňajú ľudí od Ježiša alebo ich k nemu približujú, aby sme počuli volanie mnohých, ktorí prosia o pomoc, o spásu.

27. mája

Katechéza Svätého Otca o zásnubách: Neexistuje manželstvo «expres»

Vatikán 27. mája – Zásnuby a význam spoločnej cesty prípravy na manželstvo - na túto tému dnes hovoril pápež František v ďalšom pokračovaní svojho cyklu katechéz o rodine. Ako povedal, „neexistuje manželstvo «expres», je potrebné pracovať na láske, je potrebné kráčať.“ Zdôraznil, že „manželstvo je predovšetkým objav Božieho povolania“ a čas zasnúbenia je preto obdobím vzájomného učenia sa, práce na vzájomnej láske.

Svätý Otec o zasnúbení hovoril v biblických súvislostiach lásky Boha k ľuďom, s poukazmi na obrazy snúbeneckého vzťahu Boha k svojmu ľudu u prorokov Jeremiáša a Ozeáša. Pripomenul múdrosť Cirkvi v jasnom rozlišovaní snúbeneckého vzťahu od vzťahu manželského a vysvetlil, prečo sú veľmi dôležité kurzy prípravy na manželstvo. Opravdivé vzájomné spoznanie sa a reflektovanie spoločnej skúsenosti spôsobom, ktorý nie je banálny, je podľa jeho slov niečo, čo dnes chýba aj mnohým kohabitujúcim párom. Ako inšpiratívne čítanie o snúbeneckej vernosti cez spoločné prekonávanie ťažkostí pápež František vrelo odporúčal slávny román talianskeho autora Alessandra Manzoniho Snúbenci.

Medzi pútnikmi na Námestí sv. Petra boli viaceré skupiny zo Slovenska, ktorým Svätý Otec venoval osobitný pozdrav:

„Zo srdca pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne z farností Kapušany, Lemešany, Nová Ves nad Žitavou, Košice a okolie, ako aj kňazov Košickej arcidiecézy, ktorí slávia desiate výročie svojej kňazskej vysviacky. Drahí bratia a sestry, minulú nedeľu sme slávili slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Povzbudzujem vás, aby ste boli stále vnímaví na pôsobenie Ducha Svätého. S láskou žehnám vás i vašich drahých.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri pokračovaní v týchto katechézach o rodine chcem dnes hovoriť o zasnúbení. Zasnúbenie – ako to počujeme v tomto slove [po taliansky fidanzamento] – má spoločné prvky so slovami dôvera, dôvernosť, spoľahlivosť. Dôvera v povolanie, ktoré darúva Boh, pretože manželstvo je predovšetkým objavením Božieho povolania. Istotne je pekné, že mladí sa dnes môžu rozhodnúť pre manželstvo na základe vzájomnej lásky. No práve sloboda zväzku si vyžaduje určitý vedomý súlad rozhodnutia, a nie iba jednoduchú zhodu príťažlivosti či citu, jednej chvíle, či krátkeho obdobia... Vyžaduje si cestu.

Zasnúbenie je, inak povedané, obdobie, počas ktorého sú obaja snúbenci povolaní k intenzívnej práci na láske, práci zúčastnenej a zdieľanej, ktorá ide do hĺbky. Postupne sa navzájom spoznávajú, a síce, muž sa „učí“, kto je žena spoznávaním tejto ženy, svojej snúbenice; a žena sa „učí“, kto je muž, spoznávaním tohto muža, svojho snúbenca. Nepodceňujme dôležitosť tohto učenia sa: je to nádherná úloha, a vyžaduje si ju sama láska, pretože ona nie je iba ľahkomyseľným šťastím a citovým unesením... Biblické rozprávanie hovorí o celom stvorení ako o nádhernom diele Božej lásky: «Boh videl – ako hovorí Kniha Genezis – všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). Až na konci si Boh «odpočinul». Z tohto obrazu chápeme, že Božia láska, ktorá dala vznik svetu, nebola improvizovaným rozhodnutím. Nie! Bola to nádherná práca. Božia láska stvorila konkrétne podmienky pre zväzok, ktorý je neodvolateľný, pevný, určený na to, aby pretrval.

Zväzok lásky medzi mužom a ženou, zväzok na celý život, sa neimprovizuje, netvorí sa zo dňa na deň. Neexistuje manželstvo «expres»: je potrebné pracovať na láske, je potrebné kráčať. Zväzku lásky sa muž a žena učia a tento zväzok sa obrusuje. Dovolím si povedať, že je to zväzok dômyselne, umelecky vytváraný. Urobiť z dvoch životov jeden, to je tiež takmer zázrak, zázrak slobody a srdca, ktoré sa zverilo viere. Mali by sme sa v tomto ohľade asi viac namáhať, pretože naše „citové súradnice“ sa dostali trochu do zmätku. Kto sa domáha, aby mal všetko a ihneď, sa potom aj vo všetkom vzdá – a to veľmi skoro – pri prvej ťažkosti alebo pri prvej príležitosti. Niet tu nádeje na dôveru a vernosť sebadarovania, ak prevažuje zvyk konzumovať lásku ako istý druh «integrátora» psycho-fyzickej pohody. Láska nie je toto! Zasnúbenie preveruje vôľu spoločne chrániť niečo, čo sa nikdy nebude smieť kúpiť či predať, zradiť alebo opustiť, nech by bola ponuka akokoľvek lákavá.

Aj Boh, keď niekoľkokrát v Biblii hovorí o zmluve so svojím ľudom, neraz používa výraz zasnúbenie. V Knihe proroka Jeremiáša, keď hovorí k ľudu, ktorý sa od neho vzdialil, pripomína mu čas, keď bol ľud Božou «snúbenicou», a hovorí takto: «Spomínam si na čas tvojej mladosti, na čas, tvojho zasnúbenia» (Jer 2,2). A Boh uskutočnil tento proces zasnúbenia; potom dáva aj prisľúbenie: počuli sme ho tu, na začiatku audiencie, z Knihy proroka Ozeáša: «Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie. Zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána» (Oz 2,21-22). Dlhá je cesta, ktorou prechádza Pán so svojím ľudom na tejto púti zasnúbenia. Napokon si Boh [ako ženích] berie svoj ľud v Ježišovi Kristovi: v Ježišovi si berie Cirkev [ako nevestu]. Boží ľud je Ježišovou nevestou. Koľká cesta!

Vy, Taliani, máte vo vašej literatúre jedno veľkolepé dielo o zasnúbení [„Promessi Sposi“ – Snúbenci, od Alessandra Manzoniho]. Je potrebné, aby ho mladí poznali, čítali ho; je to veľdielo, ktoré rozpráva príbeh o snúbencoch, ktorí podstúpili mnoho bolesti, prešli cestou mnohých ťažkostí, až kým došli na jej koniec, do manželstva. Nenechávajte nepovšimnuté toto veľdielo o zasnúbení, ktoré práve vám ponúka talianska literatúra. Dajte sa do jeho čítania a uvidíte tú krásu, to strádanie, ale aj vernosť týchto snúbencov.

Cirkev vo svojej múdrosti chráni rozdiel medzi «byť snúbencami» a «byť manželmi» – to nie je to isté – práve vzhľadom na delikátnosť a hĺbku tohto rozdielu. Dajme si pozor, aby sme ľahkomyseľne nepodceňovali túto múdru náuku, ktorá vychádza aj zo skúsenosti šťastne prežívanej manželskej lásky. Mocné telesné symboly držia v rukách kľúče duše: nemôžeme brať telesné vzťahy na ľahkú váhu, nie je to bez následkov nejakej trvalej rany na duchu (porov. 1 Kor 6,15-20).

Zaiste, kultúra a dnešná spoločnosť sa stali zväčša ľahostajnými voči delikátnosti a vážnosti tejto cesty. Z druhej strany, nemožno povedať, žeby boli veľkorysé voči mladým, ktorí sa vážne podujali na to, že si založia domov a privedú na svet deti! Ba viac, často im kladú tisíce mentálnych i praktických prekážok. Zasnúbenie je životný úsek cesty, ktorý má dozrievať ako ovocie, je cestou dozrievania až do chvíle, keď sa stane manželstvom.

Predmanželské kurzy sú špeciálnym vyjadrením prípravy. A my vidíme toľko dvojíc, ktoré prichádzajú na kurz tak trochu proti vôli. «Títo kňazi nám kážu absolvovať kurz! Ale načo? Veď my to vieme!», a prídu proti svojej vôli. No potom sú tieto dvojice spokojné a ďakujú, pretože v skutočnosti našli príležitosť – a často jedinú – hlbšie sa zamyslieť nad svojou skúsenosťou spôsobom, ktorý nie je banálny. Áno, mnohé dvojice sú spolu už dlhý čas, možno aj intímne, niekedy už spolu bývajú, no opravdivo sa nepoznajú. Zdá sa to zvláštne, ale skúsenosť ukazuje, že je to tak. Preto je treba nanovo doceniť zasnúbenie ako čas vzájomného spoznávania a zdieľania určitého plánu. Cestu prípravy na manželstvo je potrebné postaviť na tejto perspektíve, poslúžiac si aj jednoduchým, ale silným svedectvom kresťanských manželov. A aj tu sa treba zamerať na podstatu: na Bibliu, ktorú treba objavovať spoločne, cieľavedomým spôsobom; na modlitbu v jej liturgickom rozmere a aj na «domácu modlitbu», na rodinný život, na sviatosti, sviatostný život, sviatosť zmierenia, sväté prijímanie, kde Pán prichádza prebývať v snúbencoch a pripravuje ich prijať naozaj jeden druhého «s Kristovou milosťou», na bratskú lásku k chudobným, k núdznym, ktorí nás pobádajú k striedmosti a podeleniu sa. Snúbenci, ktorí sa na to podujímajú, rastú a to všetko ich privádza k príprave peknej slávnosti manželstva iným spôsobom, nie svetským, ale kresťanským!

Myslime na tieto Božie slová, ktoré sme počuli, ktorými sa prihovára svojmu ľudu ako snúbenec snúbenici: «Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie. Zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána» (Oz 2,21-22). Nech na to myslí každá dvojica snúbencov a nech povedia jeden druhému: «Budeš mojou manželkou; budeš mojím manželom». Treba vyčkať na tú chvíľu; je to chvíľa, je to cesta, ktorá ide pomaly dopredu, ale je to proces dozrievania. Etapy tejto cesty nemožno preskočiť. Dozrievanie sa uskutočňuje takto, krok po kroku.

Čas zasnúbenia sa môže vskutku stať časom iniciácie, uvedenia - do čoho? Do prekvapenia! Prekvapenia nad duchovnými darmi, ktorými Pán prostredníctvom Cirkvi obohacuje horizont novej rodiny, ktorá je pripravená žiť s jeho požehnaním. Teraz vás pozývam modliť sa k Svätej rodine z Nazareta: k Ježišovi, Jozefovi a Márii. Modliť sa o to, aby rodina mala túto cestu prípravy a modliť sa za snúbencov. Prosme Pannu Máriu všetci spoločne jedným Zdravas Mária za všetkých snúbencov, aby mohli pochopiť krásu tejto cesty v ústrety manželstvu. [Pápež sa modlí spolu so zhromaždením.] A snúbencom, ktorí sú na námestí: «Veľa šťastia na ceste zasnúbenia!»

26. mája

Svätý Otec generálnej kapitule františkánov: Umenšenosť a bratstvo

Vatikán 26. mája – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále prijal približne 200 účastníkov generálnej kapituly Rehole menších bratov františkánov. Po úvodnom príhovore generálneho ministra Michaela Perryho, ktorý bol počas kapituly potvrdený v úrade na ďalšie funkčné obdobie, sa ujal slova pápež František. Zameral sa na dva elementy, ktoré charakterizujú františkánsku identitu: umenšenosť (minorità) a bratstvo (fraternità). Bratom sa zdôveril, že ešte pred napísaním príhovoru si pýtal radu na túto tému od svojich dvoch argentínskych priateľov, mladých františkánov. V súvislosti s umenšenosťou povedal:

„Umenšenosť pobáda byť a cítiť sa malými pred Bohom, úplne sa zveriť jeho nekonečnému milosrdenstvu. Perspektíva milosrdenstva je nepochopiteľná pre tých, čo sa neuznávajú za „menších“, čiže malých, núdznych a hriešnikov pred Bohom. Čím viac sme si tohto vedomí, tým sme bližšie spáse; čím viac sme presvedčení o tom, že sme hriešnikmi, tým viac sme pripravení byť spasení. Tak sa to deje v evanjeliu: osoby, ktoré sa pred Ježišom uznávajú za chudobných, sú spasené; kto si naopak myslí, že nič nepotrebuje, neprijme spásu – nie preto, že mu nebola ponúknutá, ale preto, že ju neprijal. Umenšenosť znamená aj vyjsť zo seba, zo svojich osobných schém a náhľadov; znamená to ísť ponad štruktúry – ktoré sú potrebné, ak sa múdro používajú -, ponad zvyky a istoty, aby sme svedčili o konkrétnej blízkosti chudobným, núdznym, vylúčeným, s pravdivým postojom obrátenia a služby.“

Svätý Otec bratom františkánom zdôraznil, že sú povolaní vyjadrovať bratstvo „konkrétnym spôsobom, prostredníctvom vzájomnej dôvery v medziľudských vzťahoch, aby svet videl a uveril“, aby uznal, že „Kristova láska uzdravuje rany a vytvára jednotu“. Dôležité je podľa pápeža Františka aj to, aby si uvedomovali, že sú „nositeľmi milosrdenstva, zmierenia a pokoja“, čo zároveň rehoľu vedie k „vychádzaniu“. V príhovore Svätý Otec spomenul aj príbeh z Františkánskych prameňov, zo „Sacrum Commercium“, o tom, ako prví bratia na otázku, kde je ich kláštor, ukázali z kopca na okolitú krajinu a povedali: ‚toto je náš kláštor‛. Komentujúc úryvok z Reguly sv. Františka o tom, že keď idú do sveta, nemajú sa hádať a súdiť, ale byť pokorní, mierni, skromní... atď. (III, 10-14: Františkánske zdroje 85-86), pápež František povedal:

„Tieto výzvy sú veľmi aktuálne. Sú proroctvom bratstva a umenšenosti aj pre náš dnešný svet. Ako je len dôležité žiť kresťanský a náboženský život bez strácania sa v hádkach a ohováraniach, pestujúc pokojný dialóg so všetkými, s miernosťou, krotkosťou a pokorou, prostredníctvom chudobných prostriedkov, ohlasujúc pokoj a žijúc striedmo, tešiac sa z toho, čo nám je ponúknuté. Toto si vyžaduje aj úmyselnú snahu o transparentnosť, o etické a solidárne používanie dobier, o štýl striedmosti a zriekania sa. Ak ste naopak pripútaní k dobrám a bohatstvám sveta a tam vkladáte vašu istotu, bude to práve Pán, ktorý vás zbaví tohto ducha svetskosti, aby nakoniec zachoval vzácne dedičstvo umenšenosti a chudoby, ku ktorým vás povolal prostredníctvom svätého Františka. Buď budete vy sami dobrovoľne chudobní a umenšení, alebo dopadnete ako obratí.“

Svätý Otec tiež menším bratom františkánom pripomenul, „animátorom rehoľného života“ je Duch Svätý, ktorému však treba vytvoriť priestor. Podľa jeho slov im „svetlo a sila Ducha Svätého pomôžu“ zvládnuť aktuálne náročné výzvy pre rehoľu, akými sú „úbytok v počte, starnutie a pokles nových povolaní“.

Pápež František z vlastnej skúsenosti konštatoval obľúbenosť a autoritu, ktorej sa bratia františkáni tešia medzi ľudom. Ako povedal, v Argentíne napríklad aj ľudia predpojatí, ktorí pri pohľade na kňaza zvyknú utrúsiť štipľavú poznámku, keď vidia františkánsky habit, nepovedia ani slovo. „Zdedili ste autoritu u Božieho ľudu, a to prostredníctvom vašej umenšenosti, bratsva, miernosti, pokory, chudoby. Prosím vás, uchovávajte si to! Nestraťte to! Ľud vás má rád“, vyzval menších bratov františkánov Svätý Otec.

Ranná homília pápeža Františka: Zisk z nasledovania Ježiša?

Vatikán 26. mája - „Je nepekné vidieť kresťana“, ktorý chce „nasledovať Ježiša a zároveň aj svetskosť“. To je konštatovane pápeža Františka v rannej homílii v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že kresťan je vedený urobiť v živote radikálne rozhodnutia, nemôže to byť len akési „polovičaté kresťanstvo“, nemôžeme mať „aj nebo aj zem“. Peter sa Ježiša pýta, čo budú mať učeníci za to, že ho nasledujú – je to otázka, ktorú mu položil po tom, ako Pán povedal bohatému mladíkovi, aby predal všetok svoj majetok a daroval ho chudobným. Pápež František vo svojej homílii vychádzal z tohto veľmi aktuálneho dialógu. Ako povedal, Ježiš odpovedá iným spôsobom, než si predstavujú učeníci: nehovorí o bohatstvách, sľubuje naopak dedičstvo Božieho kráľovstva, „avšak spolu s prenasledovaním, s krížom“:

„Preto, keď je kresťan pripútaný k hmotným dobrám, budí zlý dojem kresťana, ktorý chce mať obe veci: nebo, aj zem. A skúšobným kameňom je práve to, čo hovorí Ježiš: kríž, prenasledovanie. Toto znamená zaprieť sám seba, znášať každý deň kríž... Učeníci mali toto pokušenie nasledovať Ježiša s pomyslením: Čo bude potom na konci tohto dobrého obchodu? Pomyslime na mamu Jakuba a Jána, keď Ježiša žiadala o miesto pre svojich synov: ‚z tohto urob prvého ministra a z tohto ministra hospodárstva...‛, zobrala nasledovanie Ježiša na svetský prospech.“

Podľa slov Svätého Otca, potom bolo „srdce týchto učeníkov očisťované“, až do Zoslania Ducha Svätého, keď „pochopili všetko“. Ako zdôraznil, „nezištnosť pri nasledovaní Ježiša je odpoveďou na nezištnosť lásky a spásy, ktorú nám Ježiš dáva“. Keď „chceme ísť aj s Ježišom a zároveň aj so svetom, s chudobou a zároveň aj s bohatstvom, toto je polovičaté kresťanstvo, ktoré túži po materiálnom zisku. Je to duch svetskosti“, zdôraznil pápež František.

Ako ďalej povedal odvolávajúc sa na proroka Eliáša, takýto kresťan „kríva na obe nohy“, lebo „nevie čo chce“. Pre to, aby sme to pochopili, musíme si podľa Svätého Otca pripomenúť Ježišove slová o tom, že „prví budú poslednými a poslední budú prvými“, čiže „ten, čo si myslí, že je najväčší alebo ním aj je“, sa musí stať „sluhom, tým najmenším“:

„Nasledovať Ježiša z ľudského hľadiska nie je dobrým obchodom: znamená slúžiť. On sám tak konal - a ak ti Pán dá možnosť byť prvým, musíš sa správať ako posledný, čiže slúžiť. Ak ti Pán dáva možnosť vlastniť dobrá, musíš sa správať ako v službe, čiže byť pre druhých. Existujú tri veci, tri stupienky, ktoré nás vzďaľujú od Ježiša: bohatstvo, márnivosť a pýcha. Bohatstvo je preto také nebezpečné, lebo ťa rýchlo dovedie k márnivosti a ty sa potom cítiš veľmi dôležito. A keď sa cítiš dôležito, popletieš si hlavu sa a stratíš sa.“

Podľa slov pápeža Františka, cesta, ktorú ukazuje Ježiš, je cestou „zriekania sa“, ako to urobil Ježiš sám: „kto je medzi vami prvý, nech sa stane sluhom všetkých“. Ježiša stála táto práca s učeníkmi veľa, preveľa času, lebo dobre nechápali“. Takže, ako povedal Svätý Otec, „aj my ho musíme prosiť: ‚Naučíš nás tejto ceste, tejto vede služby? Tejto vede pokory? Tejto vede byť poslednými, aby sme slúžili bratom a sestrám v Cirkvi?“

„Je nepekné vidieť kresťana – či už laika, zasväteného, kňaza alebo biskupa –, na ktorom vidieť, že chce obe veci: nasledovať Ježiša a aj hmotné dobrá, nasledovať Ježiša a aj svetskosť. Toto je antisvedectvo a odďaľuje to ľudí od Ježiša. Pokračujme teraz v slávení Eucharistie mysliac na Petrovu otázku: ‚Zanechali sme všetko – ako nám to vynahradíš?‛ A myslime aj na Ježišovu odpoveď. Odmena, ktorú nám dá, je podobnosť s ním. Toto bude naša ‚výplata‛. Veľká ‚výplata‛: podobať sa Ježišovi!“

Posolstvo pápeža Františka k 500-ročnici narodenia sv. Filipa Neriho

Vatikán 26. mája - Pri príležitosti 500. výročia narodenia sv. Filipa Neriho, zakladateľa Kongregácie kňazov oratoriánov, ktorého liturgická spomienka pripadá na dnešný deň 26. máj, zaslal Svätý Otec František posolstvo generálnemu prokurátorovi Konfederácie Oratória sv. Filipa Neriho P. Mariovi Albertovi Avilesovi. Pápež v posolstve približuje osobnosť a charizmu sv. Filipa Neriho a poukazuje na nadčasovosť jeho odkazu pre súčasnú Cirkev:

„Päťsté výročie narodenia sv. Filipa Neriho, narodeného vo Florencii 21. júla 1515, mi ponúka radostnú príležitosti duchovne sa spojiť s celou Konfederáciou Oratória, aby sme si pripomenuli toho, ktorý si – žijúc šesťdesiat rokov vo Večnom meste – vyslúžil prezývku „Apoštol Ríma“. Jeho životná cesta bola hlboko poznačená vzťahom s osobou Ježiša Krista a úsilím nasmerovať k nemu duše zverené do jeho duchovnej starostlivosti. Na smrteľnom lôžku odporúčal: «Kto hľadá niečo iné ako Krista, nevie, čo chce; kto hľadá niečo iné ako Krista, nevie, čo si žiada.» Z tejto vrúcnej skúsenosti spoločenstva s Pánom Ježišom sa zrodilo Oratórium, cirkevná skutočnosť, vyznačujúca sa intenzívnym a radostným duchovným životom: modlitbou, počúvaním a rozprávaním o Božom slove, prípravou na dôstojné prijatie sviatostí, formáciou ku kresťanskému životu cez príbehy svätých a Cirkvi, charitatívnymi dielami v prospech najchudobnejších.

Aj vďaka apoštolátu svätého Filipa sa úsilie o spásu duší opäť stal prioritou pre pôsobenie Cirkvi. Znovu si uvedomila, že pastieri musia byť s ľudom, aby ho viedli a upevňovali ich vieru. Filip bol vodcom mnohých, ohlasujúc evanjelium a vysluhujúc sviatosti. Zvlášť a s veľkým zanietením sa venoval vysluhovaniu sviatosti zmierenia, až do večera svojho posledného dňa pozemského života. Jeho starosťou bolo neustále sledovať duchovný rozvoj svojich učeníkov, sprevádzajúc ich cez životné príkoria a otvárajúc ich kresťanskej nádeji. Jeho poslanie „dolaďovača duší“ bolo isto podporované príťažlivosťou jeho jedinečnej osoby, vyznačujúcej sa ľudským teplom, radosťou, miernosťou a dobrotivosťou. Tieto jeho osobitosti mali svoj pôvod v skúsenosti vrúcnej lásky ku Kristovi a v pôsobení Ducha Svätého, ktorý mu rozširoval srdce.

Otec „Filippo“ vo svojej formačnej metóde vedel vyťažiť z plodnosti kontrastov: zamilovaný do intímnej modlitby na osamelom mieste, učil v oratóriu modlitbe v bratskom spoločenstve; silne asketický vo svojom aj telesnom pokání, odporúčal úsilie o vnútorné umŕtvovanie vyznačujúce sa radosťou a pokojnosťou v hre; vášnivý hlásateľ Božieho slova bol kazateľom veľmi šetrným na slová, ktorý sa obmedzil na pár viet, keď ho premohlo pohnutie. Toto bolo tajomstvo, ktoré z neho robilo skutočného otca a učiteľa duší. Jeho duchovné otcovstvo vyžaruje z celého jeho konania, charakterizovaného dôverou v ľudí, vyhýbaním sa ponurému a chladnému tónu, duchom oslavy a radosti, presvedčením, že milosť nepotláča prirodzenosť, ale ju uzdravuje, posilňuje a zdokonaľuje.

Sv. Filip Neri zostáva okrem toho jasným vzorom stálej misie Cirkvi vo svete. Perspektíva jeho prístupu k blížnemu, aby svedčil všetkým o láske a milosrdenstve Pána, môže byť užitočným príkladom pre biskupov, kňazov, zasvätené osoby a veriacich laikov. Od prvých rokov svojho pobytu v Ríme vykonával apoštolát osobného vzťahu a priateľstva, ako privilegovanej cesty k otvoreniu stretnutia s Ježišom a evanjeliom. Tak dosvedčuje jeho životopisec: «Prihovoril sa vo chvíli raz tomuto, raz tamtomu, a všetci sa zakrátko stali jeho priateľmi.» Miloval spontánnosť, utekal pred strojenosťou, vyberal tie najzábavnejšie prostriedky pre výchovu ku kresťanským čnostiam, súčasne navrhoval zdravú disciplínu, ktorá zahŕňa cvičenie vôle pre prijatie Krista do konkrétnosti vlastného života. Jeho hlbokým presvedčením bolo, že cesta svätosti sa zakladá na milosti stretnutia - stretnutia s Pánom – ktoré je prístupné každému človeku, bez ohľadu na jeho stav či situáciu, aby ho prijal s detským úžasom.

Trvalý stav poslania Cirkvi požaduje od vás, duchovní synovia sv. Filipa Neriho, neuspokojiť sa s priemerným životom; naopak, do školy svojho zakladateľa ste povolaní byť mužmi modlitby a svedectva, aby ste priťahovali ľudí ku Kristovi. V našej dobe, a to najmä vo svete mladých ľudí, tak drahých otcovi Filipovi, sú veľmi potrební ľudia, ktorí by sa modlili, a vedeli učiť modlitbe. S jeho «intenzívnou láskou k Najsvätejšej sviatosti Eucharistie, bez ktorej nemohol žiť» - ako povedal jeden zo svedkov v procese kanonizácie - nás učí, že Eucharistia slávená, adorovaná a žitá je zdrojom z ktorého máme čerpať, aby sme hovorili k srdciam ľudí. Vskutku, «s Ježišom Kristom sa stále rodí a znuvuzrodzuje radosť» (Evangelii gaudium, 1). Táto radosť, charakteristická pre oratoriánskeho ducha, nech je vždy základnou klímou vašich komunít a vášho apoštolátu.

Sv. Filip sa s láskou obracal k Panne Márii so vzývaním «Panenská Matka, Materská Panna», presvedčený, že tieto dva tituly hovoria to zásadné o Márii. Nech vás ona sprevádza na ceste stále mocnejšej vernosti Kristovi, a v úsilí o stále opravdivejšiu horlivosť pri dosvedčovaní a ohlasovaní evanjelia. Prosiac vás, aby ste sa modlili za mňa a za moju službu, sprevádzam tieto úvahy zvláštnym apoštolským požehnaním, ktoré zo srdca udeľujem všetkým členom oratoriánskych kongregácií, laikom sekulárnych oratórií a všetkým, ktorí sú spojení s vašou duchovnou rodinou.“

25. mája

Pápež v rannej homílii: Bohatstvo, s ktorým sa nepodelíme, nás korumpuje

Vatikán 25. mája - Ak vlastníme bohatstvo, má slúžiť „spoločnému dobru“. Sebecké užívanie hojnosti materiálnych dobier je smutné, oberá o nádej a je prameňom „všetkých druhov korupcie“, veľkej či malej. Tejto téme venoval pozornosť pápež František v homílii rannej svätej omše, slávenej v kaplnke Domu sv. Marty, v reflexii nad úryvkom Markovho evanjelia o bohatom mladíkovi (10,17-27).

Ťava a ucho ihly alebo ako sa „nadšenie“ pre Krista môže zmeniť v priebehu niekoľkých okamihov na „smútok a uzatvorenie sa do seba“ – toto je scéna, ktorú komentuje Svätý Otec. Bohatý mladík sa stretá s Ježišom, chce ho nasledovať, uisťuje ho, že od svojej mladosti žije podľa prikázaní, ale potom sa mení celé jeho naladenie a postoj, keď mu Učiteľ povie posledný krok, ktorý má splniť, „to jedno“, čo mu chýba: predať majetok, dať ho chudobným, a potom ho nasledovať. Razom z bohatého mladého muža vyprchá „radosť i nádej“, pretože on sa svojho bohatstva nechce vzdať:

„Naviazanosť na bohatstvo je začiatok všetkých druhov korupcie, všade: osobnej skorumpovanosti, korupcie v podnikaní, aj tej malej obchodníckej korupcie tých, ktorí uberú 50 gramov zo správnej hmotnosti, politickej korupcie, korupcie vo vzdelávaní... Prečo? Pretože tí, ktorí žijú naviazaní na vlastnú moc, na svoje bohatstvo, sa nazdávajú, že sú v nebi. Sú uzavretí, nemajú horizont, nemajú nádej. Nakoniec budú musieť zanechať všetko.“

„Vo vlastnení majetku je isté tajomstvo,“ hovorí Svätý Otec. „Bohatstvo má schopnosť vábiť, aby nás zviedlo a doviedlo k presvedčeniu, že sme v pozemskom raji.“ Naproti tomu však tento raj je miestom bez horizontu, podobne ako istá štvrť, ktorú si pápež vybavil vo svojich spomienkach zo sedemdesiatych rokov. Bola to štvrť obývaná zámožnými ľuďmi, opevnená kvôli ochrane pred zlodejmi:

„A žiť bez obzoru je sterilný život, žiť bez nádeje je smutný život. Pripútanosť k bohatstvu nám prináša smútok a robí nás neplodnými. Hovorím ‚pripútanosť‘, nehovorím ‚dobré spravovanie bohatstva‘, pretože bohatstvo je pre spoločné dobro, pre každého. A ak ho Pán niekomu dáva, tak je to pre dobro všetkých, nie len pre seba, nie na to, aby ho uzavrel vo svojom srdci, ktoré sa tak stane skorumpovaným a smutným.“

Majetnosť bez štedrosti „nás privádza k domnienke, že sme mocní ako Boh. A nakoniec nás oberie o to najlepšie, o nádej.“ Ale Ježiš v evanjeliu naznačuje správny spôsob, ako žiť, keď máme hojnosť materiálnych dobier:

„Prvé blahoslavenstvo: «Blahoslavení chudobní v duchu», teda zbaviť sa tejto pripútanosti a konať tak, aby bohatstvo, ktoré nám Pán dal, bolo pre spoločné dobro. Toto je jediný spôsob. Otvoriť ruku, otvoriť svoje srdce, otvoriť horizont. Ale keď máš uzavretú ruku, keď máš uzavreté srdce ako ten muž, ktorý robil hostiny a nosil drahé oblečenie, vtedy nemáš žiadny obzor, nevidíš ostatných, ktorí sú v núdzi, a skončíš ako onen človek: ďaleko od Boha.“

Pápež konferencii o ženách: Spoločnosť potrebuje „ženského génia“

Vatikán 25. mája – Pápež František zaslal posolstvo predsedovi Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj kardinálovi Petrovi Turksonovi pri príležitosti medzinárodnej konferencie o ženách a ich úlohe v súvislosti s udržateľným rozvojom, ktorá sa konala v Ríme od 22. do 24. mája. Organizátorom konferencie bolo okrem spomínaného dikastéria aj Svetové združenie ženských katolíckych organizácií (WUCWO) a Svetová ženská aliancia za život a rodinu (WWALF). Účastníci medzinárodnej konferencie sa v deň Slávnosti zoslania Ducha Svätého zúčastnili na eucharistickom slávení v Bazilike sv. Petra, ktorému predsedal Svätý Otec.

Pápež František v posolstve označil spomínanú konferenciu za vysoko aktuálnu iniciatívu, pričom píše:

„Ženy čelia v rozličných častiach sveta rozmanitým výzvam a ťažkostiam. Na západe ešte stále niekedy zakúšajú diskrimináciu na pracovisku; častokrát sú nútené vybrať si medzi prácou a rodinou; nezriedka vo svojom živote trpia násilie ako snúbenice, manželky, matky, sestry a staré matky. V chudobných a rozvíjajúcich sa krajinách ženy nesú tie najťažšie bremená: sú to ony, ktoré prejdú mnohé míle na zabezpečenie vody, ktoré príliš často umierajú pri pôrode, ktoré sú unášané kvôli sexuálnemu využívaniu alebo sú nútené k uzavretiu manželstiev v mladom veku, či proti ich vôli. Niekedy im je dokonca popreté právo na život len z toho dôvodu, že sú ženami. Všetky tieto problémy sa odrážajú v návrhoch pre Rozvojovú agendu po roku 2015, o ktorej sa práve v OSN diskutuje.“

Svätý Otec ďalej v posolstve poukázal na úzke prepojenie medzi etikou života a sociálnou etikou:

„Záležitosti týkajúce sa života sú úzko prepojené so sociálnymi otázkami. Keď ochraňujeme právo na život, robíme to s tým cieľom, aby každý život – od počatia po jeho prirodzený koniec – mohol byť dôstojným životom, slobodným od rán hladu a chudoby, násilia a prenasledovania. Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Caritas in veritate zdôraznil ako Cirkev «vehementne presadzuje toto spojenie medzi etikou života a sociálnou etikou, v plnom vedomí toho, že spoločnosť nemôže mať solídny základ, ak síce na jednej hovorí o hodnotách ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj, no pritom sama sebe radikálne protirečí, keď pripúšťa alebo toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj spoločnosti» (č. 15).“

V závere posolstva pápež František povzbudil účastníkov konferencie slovami:

„Nech je vaša práca poznačená predovšetkým profesionálnou kompetenciou, bez hľadania vlastného záujmu či povrchného aktivizmu, ale s veľkodušným nasadením. Týmto spôsobom zviditeľníte nespočetné Božie dary, ktoré ženy dávajú k dispozícii, keď napomáhajú k vnímavosti, porozumeniu a dialógu pri urovnávaní malých či veľkých konfliktov, pri hojení rán, pri starostlivosti o život na všetkých úrovniach spoločnosti a v stelesňovaní milosrdenstva a nežnosti, ktoré prinášajú nášmu svetu zmierenie a jednotu. Toto všetko je súčasťou toho „ženského génia“, ktorého naša spoločnosť tak veľmi potrebuje.“

Toľko z posolstva Svätého Otca Františka účastníkom medzinárodnej konferencie, ktorej plný názov témy znel: „Ženy k Rozvojovej agende po roku 2015: aké sú výzvy z pohľadu cieľov udržateľného rozvoja (SDGs)?“ Predchádzajúci ročník podujatia v roku 2009 mal tému: „Život, rodina, rozvoj: úloha žien pri podpore ľudských práv“.

Pápež František poskytol rozhovor pre argentínsky „La Voz del Pueblo“

Vatikán 25. mája - Svätý Otec František poskytol ďalší rozsiahly rozhovor, tentoraz zameraný hlavne na to, čo to znamená byť pápežom. Na túto tému hovoril pre argentínsky denník „La Voz del Pueblo“. Pápež obšírne hovorí o svojom vzťahu s ľuďmi, o jeho láske k chudobným, ako trávi dni, aké sú jeho nádeje a obavy. „Rád by som šiel na pizzu,“ vtipkuje s novinárom Juanom Berrettom, „vždy som bol chodec,“ a to je niečo, „čo mi chýba“. V syntéze prinášame odpovede na niektoré naznačené otázky.

„Prečo vždy hovoríte: Modlite sa za mňa?“ - „Pretože to potrebujem. Potrebujem, aby som bol podopieraný modlitbou ľudí. Je to vnútorná nutnosť.“ Aj toto bola jedna z otázok rozhovoru, ktorý sa konal v Dome sv. Marty v rodinnej atmosfére plnej doteraz nezverejnených príbehov z osobného života pápeža „pochádzajúceho z konca sveta“. Jorge Mario Bergoglio zopakoval, že mu nikdy nenapadlo byť zvoleným na Petrov stolec a s humorom pripomenul, že pri poslednom konkláve mu britská stávková kancelária dávala len 46. miesto. Súčasne, však zdôrazňuje, že „život rehoľníka, jezuitu, sa mení podľa potreby“ a že bol zvolený v úplnej odovzdanosti Bohu: „modliaci sa pokojne ruženec,“ počas sčítania hlasov, ktoré akoby trvalo celú večnosť.

Pápež František potom reaguje na otázku o svojom výnimočnom vzťahu s ľuďmi, najmä o „magnetizme, ktorý vytvára v ľuďoch“. „Neviem celkom, prečo sa to deje,“ hovorí. Pripúšťa však, že „je to, ako keby ľudia pochopili, čo chcem povedať“. „Snažím sa byť konkrétny“ - pokračuje - „a to, čomu hovoríte magnetizmus, niektorí kardináli mi hovoria, že má do činenia s tým, že ľudia mi rozumejú.“ Okrem toho, ako dodáva, byť s ľuďmi mu „robí dobre“: Je to akoby „sa môj život zjednocoval s ľuďmi,“ a ja „psychologicky nemôžem žiť“ bez nich.

Pápež priznáva, ktoré sú tie veci, za ktorými sa mu cnie v porovnaní s rokmi, keď bol v Argentíne: „Vyjsť von na ulicu, ísť a chodiť po uliciach.“ Alebo - dodáva so smiechom - „ísť do pizzerie a dať si pizzu“. „Ale je možné objednať ju a nechať si ju priniesť do Vatikánu,“ hovorí novinár. „Áno“ - odpovedá pápež -, „ale to nie je to isté. Je pekné ísť tam. Vždy som bol chodcom. Už ako kardinála ma fascinovalo chodiť po uliciach“, ale tiež v metre; „mesto ma fascinuje, som mešťanom celou dušou.“

Jedného dňa, prezrádza, „som sadol do auta s vodičom a zabudol som zavrieť okno“ a „stal sa trapas“, bol som „na sedadle vedľa vodiča“ a „ľudia nedovolili, aby sa auto pohlo“, pretože si uvedomili, že je tam pápež. Je pravda, priznáva, že „mám povesť nedisciplinovaného, protokol veľmi nedodržiavam, je podľa mňa chladný“, ale keď sú „oficiálne záležitosti“, držím sa ho úplne.

Novinár argentínskeho denníka La Voz del Pueblo sa ďalej pýta pápeža, či môže spať napriek toľkému vypätiu, súvisiacemu s jeho rolou. „Mám taký hlboký spánok, že si ľahnem do postele a zaspím“– odpovedá. „Spím šesť hodín, obvykle o deviatej idem do izby a čítam si takmer do desiatej, keď mi začne slziť jedno oko, zhasnem svetlo a spím až do 4. hodiny ráno, keď sa prebudím sám, na moje biologické hodiny.“ Dodáva však: „Potrebujem siestu“. Musím spať 40 minút až hodinu. Priznáva, že to cíti, keď nemôže mať siestu. A na okraj dodáva, že teraz číta sv. Silvana z hory Athos, veľkého duchovného majstra.

Niekoľkokrát v homíliách a príhovoroch pápež hovoril o dôležitosti schopnosti plakať. V rozhovore hovorí, že plače premýšľajúc o „ľudských drámach“ a zvlášť spomína utrpenie detí. Keď vidím tieto tvory – hovorí – pýtam sa Pána: „Prečo ony, a nie ja?“ Svätý Otec František sa v rozhovore tiež netají svojím pohnutím vždy, keď navštívi väzenie, pretože si myslí, že „nikto z nás si nemôže byť istý, že by nikdy nespáchal trestný čin“ a napokon „skončil vo väzení“. V súvislosti s väzňami sa pápež pýta, „pretože oni nemali možnosť“, ktorú mal on, že „nerobil nič, za čo by sa dostal do väzenia“, a to ho privádza k „vnútornému plaču“. Avšak dodáva: „Neplačem na verejnosti“, „stalo sa mi dvakrát, že som bol na hranici, ale zastavil som sa v čas“. Raz pripomínajúc „prenasledovanie kresťanov v Iraku, mysliac na deti.“ „Prečo nechce, aby ho videli plakať?“ – pýta sa novinár Juan Berretta. „Neviem, zdá sa mi, že by sa malo ísť vpred“, odpovedal Svätý Otec.

František hovorí, že je „odvážlivec“ čo do charakteru, a preto sa „všeobecne nebojí“. Pokiaľ ide o nebezpečenstvo útokov, spolieha sa na to, že „je v rukách Božích“, ale opakovane priznáva, že „fyzickej bolesti“ sa bojí. „Z toho mám veľký strach“ - úprimne priznáva. „Niežeby som sa bál injekcie, lebo radšej nebudem mať problémy s fyzickou bolesťou.“ Pápež potom hovorí o tlakoch, týkajúcich sa jeho služby. „V tejto chvíli, čo je pre mňa námahou, je intenzita práce. Mám veľmi rýchle tempo práce, je to syndróm konca školského roka, ktorý sa končí v júni.“

A potom sa pridá tisíc vecí a problémov; „existujú problémy, že ťa vystavia paľbe kvôli tomu, čo povieš, alebo nepovieš... médiá niekedy zoberú jedno slovo a vytrhnú ho z kontextu“. Na margo Argentíny ďalej povedal, že nesleduje viac politický vývoj svojej krajiny, ktorú s trochou horkosti nazýva „krajinou mnohých možností a mnohých stratených príležitostí“.

„Ste rád, že vás nazývajú pápežom chudobných?“– pýta sa novinár. Svätý Otec odpovedá: „Chudoba je v samom srdci evanjelia. Ježiš prišiel kázať chudobným, keď odstránite chudobu z evanjelia, nepochopí sa nič.“ A hovorí, že najhorším zlom v dnešnom svete sú: „chudoba, korupcia, obchodovanie s ľuďmi“.

Napokon poznamenáva, že „odstránenie chudoby“ možno považovať za utópiu, ale „utópie nás posúvajú dopredu“ a bolo by smutné, keby mladý človek nemal ideály. Svätý Otec František vymenúva teda tri body, ktoré by sme mali všetci mať na zreteli pri konfrontovaní sa s problémami života: „pamäť, schopnosť vidieť prítomnosť, ideály v nasmerovaní na budúcnosť“. Nakoniec na otázku, ako by chcel byť zapísaný v pamäti ľudí, odpovedal jednoducho: „Ako človek, ktorý sa usiloval robiť dobre, nemám iný nárok.“

Ekumenické podujatie v USA s videopozdravom od pápeža Františka

Vatikán/USA 25. mája – Rozdelenie medzi kresťanmi „je ranou na tele Cirkvi“, no ten, kto dnes prenasleduje kresťanov vie, že sú bratmi, že „sú Kristovými učeníkmi“ - žijeme „ekumenizmus krvi“. To sú v skratke slová pápeža Františka z videoposolstva pre účastníkov Dňa za jednotu kresťanov, ktorý sa uskutočnil v sobotu 23. mája v americkom meste Phoenix v Arizone. Podujatie malo názov: „Otče, nech sú v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“. Pri príležitosti Slávnosti zoslania Ducha Svätého ho organizovalo „Hnutie Ján 17“ v spolupráci s diecézou Phoenix.

„Hnutie Ján 17“ založil evanjelický pastor Joe Tosini inšpirovaný slovami 17. kapitoly Jánovho evanjelia: „aby všetci boli jedno“. Podujatia sa okrem iných zúčastnili aj pomocný biskup diecézy Phoenix Mons. Eduardo Alanis Nevares a pastor evanjelickej pentekostálnej cirkvi Giovanni Traettino, ktorý je priateľom pápeža Františka a už viac než 20 rokov sa usiluje o rozvoj dialógu medzi katolíckymi charizmatikmi a protestantskými charizmatikmi.

Svätý Otec vo videoposolstve okrem iného povedal:

„Dnes zídení, ja z Ríma a vy tam, poprosíme Otca, aby zoslal Ježišovho Ducha, Ducha Svätého a aby nám daroval milosť toho, aby všetci boli jedno, aby „svet uveril“. Prichádza mi na um jedna vec, ktorá by mohla byť hlúpa alebo heretická, no neviem. Existuje však niekto, kto vie, že aj napriek ťažkostiam sme jedno. A je ním ten, kto nás prenasleduje. Ten, kto dnes prenasleduje kresťanov, kto nám dáva pomazanie mučeníctva, vie, že kresťania sú Kristovými učeníkmi, že sú jedno, že sú bratmi! Nezaujíma ho, či sú evanjelikmi, pravoslávnymi, luteránmi, katolíkmi, či z Apoštolskej cirkvi... to ich nezaujíma! Sú to kresťania. A tá krv sa zjednocuje. Dnes, drahí bratia, žijeme „ekumenizmus krvi“. Toto nás musí hnať k tomu, aby sme robili to, čo robíme dnes: k spoločnej modlitbe, rozhovorom, k zmenšovaniu vzdialenosti, k tomu, aby sme sa stále viac stávali bratmi.

Som presvedčený, že jednotu medzi nami nedosiahnu teológovia. Teológovia nám pomáhajú, veda teológov nám pomôže, no ak očakávame, že teológovia sa dohodnú, jednotu nadobudneme až v nasledujúci deň po Poslednom súde. Jednotu vytvára Duch Svätý, teológovia nám pomáhajú, no pomáha dobrá vôľa nás všetkých, ktorí sme na ceste so srdcom otvoreným voči Duchu Svätému!

So všetkou pokorou sa ako ďalší pripájam k vám v tento deň modlitby, priateľstva, blízkosti a reflexie. A to s istotou, že máme jediného Pána - Ježiš je Pánom. S istotou, že tento Pán je živý - Ježiš žije, Pán žije v každom z nás. S istotou, že nám zoslal Ducha, ktorého nám prisľúbil, aby vytvoril ‚harmóniu‛ medzi všetkými svojimi učeníkmi.“

24. mája

Pápež František na slávnosť Turíc: Jazyk evanjelia a oheň Ducha Svätého

Vatikán 24. mája – Slávnosť Zoslania Ducha Svätého slávil Svätý Otec František v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi a členmi Rímskej kúrie za bohatej účasti veriacich. V homílii poukázal na tri podstatné prvky účinkovania Ducha Svätého vo veriacich. Na poludnie vyslovil apel na pomoc utečencom v Bengálskom zálive. Dnešnému sláveniu už v predvečer predchádzala vigília modlitby za prenasledovaných kresťanov na vybraných miestach v Ríme a v celom Taliansku, v duchu modlitbovej výzvy Konferencie biskupov Talianska.

Pri dnešnej pontifikálnej svätej omši so začiatkom o 10. hod. sa Svätý Otec v homílii zameral na účinkovanie Ducha Svätého, ktorý obnovuje harmóniu jazykov i vzťah človeka k prírode. Duch uvádza veriacich do plnosti pravdy (Jn 16,13), obnovuje zem (Ž 104,30) a dáva svoje ovocie (Gal 5,22-23). Pápež František tak najprv hovoril o účinkovaní Ducha Svätého pri vnútornej premene učeníkov, z ktorých sa stali ohlasovatelia vzkrieseného Pána. Ďalej sa zastavil pri obnovujúcom diele Ducha Svätého, vďaka ktorému sa uvádza do novej harmónie vzťah človeka k ostatnému stvorenstvu. Do tretice sa zameral na ovocie Ducha Svätého, akým je láska, radosť, pokoj a ďalšie prejavy, ktoré Duch Svätý dáva tým, ktorí kráčajú pod jeho vedením. Na záver Svätý Otec všetkých pozval k tomu, aby posilnení Duchom Svätým dokázali nekompromisne bojovať proti hriechu a skazenosti, šíriacej sa vo svete, a vytrvalo sa venovali dielam spravodlivosti a pokoja. Modlitby veriacich dnes zazneli v arabčine, francúzštine, čínštine, chorvátčine a indickom jazyku malayalam.

 Plné znenie homílie pápeža Františka na slávnosť Turíc:

«Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás ... Prijmite Ducha Svätého» (Jn 20,21.22). Tak nám hovorí Ježiš. Vyliatie [Ducha], ktoré sa udialo vo večer Vzkriesenia, sa opakuje v deň Turíc, posilnené nezvyčajnými vonkajšími prejavmi. Vo veľkonočný večer sa Ježiš zjavuje apoštolom a dýchne na nich svojho Ducha (porov. Jn 20,22); v turíčne ráno je vyliatie burácajúce, ako vietor, ktorý sa silou zaprie do domu a vtrhne do myslí a sŕdc apoštolov. Následkom toho získavajú takú energiu, že ich to ženie ohlasovať v rozličných rečiach udalosť Kristovho vzkriesenia: «Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi» (Sk 2,4). Spolu s nimi bola Mária, Ježišova matka, prvá učeníčka a v danom momente i matka rodiacej sa Cirkvi, ktorá svojím pokojom, úsmevom, svojou materskosťou, doprevádzala radosť mladej Nevesty – Ježišovej Cirkvi.

Božie slovo, obzvlášť to z dnešného dňa, nám hovorí, že Duch pôsobí v ľuďoch a komunitách, ktoré sú ním naplnené. Robí ich schopnými prijať Boha, byť «capax Dei» - hovoria cirkevní otcovia. A čo koná Duch Svätý skrze túto novú schopnosť, ktorú nám udeľuje? Uvádza do plnej pravdy (Jn 16,13), obnovuje tvárnosť zeme (Ž 104) a dáva svoje ovocie (Gal 5,22-23). Vovádza, obnovuje a dáva ovocie.

V evanjeliu Ježiš učeníkom dáva prísľub, že keď sa vráti k Otcovi, príde Duch Svätý, ktorý ich «uvedie do plnej pravdy» (Jn 16,13). Priamo ho nazýva «Duchom pravdy» a vysvetľuje im, že jeho činnosť bude spočívať v tom, že ich bude stále viac privádzať k pochopeniu toho, čo on – Mesiáš – povedal a vykonal, zvlášť jeho smrti a zmŕtvychvstania. Apoštolom, neschopným uniesť pohoršenie z umučenia ich Učiteľa, dá Duch Svätý nový interpretačný kľúč, aby ich tak uviedol do pravdy a krásy udalosti spásy. Títo muži, hoci sprvu ustráchaní a zablokovaní, zavretí vo večeradle, aby sa vyhli následkom Veľkého piatku, sa tak už viac nebudú hanbiť za to, že sú Kristovými učeníkmi; už sa viac nebudú triasť strachom stojac pred ľudskými súdmi. Zásluhou Ducha Svätého, ktorým sú naplnení, pochopia «celú pravdu», t. j. že Ježišova smrť nie je jeho porážkou, ale najvyšším vyjadrením Božej lásky; lásky, ktorá v Zmŕtvychvstaní víťazí nad smrťou a vyzdvihuje Ježiša ako toho, ktorý je Živý, je Pán, Vykupiteľ človeka, Pán dejín a sveta. A táto skutočnosť, ktorej sú oni svedkami, je Dobrou zvesťou na ohlasovanie všetkým.

Ďalej, Duch Svätý obnovuje – vovádza a obnovuje – obnovuje tvárnosť zeme. Žalm hovorí: «Keď zošleš svojho ducha ... obnovuješ tvárnosť zeme» (Ž 104,30). Rozprávanie Skutkov apoštolov o zrode Cirkvi významne korešponduje s týmto žalmom, ktorý je veľkým chválospevom na Boha Stvoriteľa. Duch Svätý, zoslaný Kristom od Otca a Duch Stvoriteľ, ktorý dal život každej veci je jeden a ten istý. Preto je úcta k stvorenstvu požiadavkou našej viery: «záhrada», v ktorej žijeme, nám nebola zverená na to, aby sme ju zneužívali, ale aby sme ju zušľachťovali a starali sa o ňu s úctou (porov. Gn 2,15). To je ale možné len vtedy, ak sa Adam – človek vymodelovaný zo zeme – nechá vzápätí obnoviť Duchom Svätým, ak sa nechá nanovo vymodelovať samým Otcom na vzor Krista, nového Adama. Takto naozaj ako tí, čo sú obnovení Duchom, môžeme žiť slobodu detí, v harmónii s celým stvorenstvom a v každej stvorenej veci môžeme rozpoznať odblesk slávy Stvoriteľa, tak ako to potvrdzuje iný žalm: «Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!» (Ž 8,2.10).

Vovádza, obnovuje a udeľuje, dáva ovocie. V Liste Galaťanom chce svätý Pavol ukázať, aké je to «ovocie», čo sa prejavuje v živote tých, ktorí kráčajú podľa Ducha (porov. 5,22). Na jednej strane je tu «telo», s celým radom jeho nerestí, ktoré apoštol Pavol vymenúva, a ktoré sú skutkami egoistického človeka, uzavretého pred pôsobením Božej milosti. Avšak v človeku, ktorý s vierou nechá preniknúť do seba Božieho Ducha, prekvitajú Božie dary, zhrnuté v deviatich čnostiach, ktoré Pavol nazýva «ovocím Ducha». Stadeto vyplýva výzva, opakovaná Pavlom v úvode i závere ako životný program: «Žite duchovne» (Gal 5,16.25).

Svet potrebuje mužov a ženy, ktorí nie sú uzavretí, ale naplnení Duchom Svätým. Uzatvorenie sa pred Duchom Svätým nie je len nedostatkom slobody, ale i hriechom. Je veľa spôsobov, ako sa uzatvoriť pred Duchom Svätým: v egoizme hľadania vlastných výhod; v skostnatelom legalizme, čo je postoj zákonníkov, ktorých Ježiš nazýva pokrytcami; v neschopnosti rozpamätať sa na to, čo Ježiš vyučoval; v prežívaní kresťanského života nie ako služby, ale ako osobného prospechu, a tak ďalej. Svet naopak potrebuje odvahu, nádej, vieru a vytrvalosť Kristových učeníkov. Svet potrebuje ovocie, dary Ducha Svätého, tak ako ich vymenúva Pavol: «lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22). Dar Ducha Svätého bol hojne udelený Cirkvi i každému z nás, aby sme mohli žiť s opravdivou vierou a činorodou láskou, aby sme mohli rozsievať zárodky zmierenia a pokoja. Posilnení Duchom, ktorý vovádza, uvádza nás do pravdy, ktorý obnovuje nás i celú zem, a ktorý nám darúva ovocie - posilnení na duchu týmto mnohorakým ovocím – sa stávame schopnými bojovať bez kompromisu proti hriechu, nekompromisne bojovať proti skazenosti (korupcii), ktorá sa zo dňa na deň stále viac šíri vo svete, a venovať sa s trpezlivou vytrvalosťou skutkom spravodlivosti a pokoja.

Napoludnie sa Svätý Otec prihovoril veriacim na Námestí sv. Petra týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Sviatok Turíc nás pozýva nanovo v sebe oživiť počiatky Cirkvi. Kniha Skutkov apoštolov rozpráva, že päťdesiat dní po Veľkej noci, v dome, kde sa nachádzali Ježišovi učeníci, «sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor... a všetkých naplnil Duch Svätý (Sk 2,1-2). Týmto vyliatím boli učeníci úplne premenení: namiesto strachu nastupuje odvaha, uzavretosť prenecháva miesto ohlasovaniu a každú pochybnosť rozháňa viera plná lásky. Je to „krst“ Cirkvi, ktorá takto začínala svoje putovanie dejinami, vedená silou Ducha Svätého.

Tá udalosť, ktorá mení srdce a život apoštolov a ostatných učeníkov, sa vzápätí odráža mimo Večeradla. Vskutku, tie dvere, ktoré boli uzamknuté počas päťdesiatich dní, sa konečne otvárajú dokorán a prvé kresťanské spoločenstvo, už nie viac uzavreté do seba, začína hovoriť k zástupom rozličného pôvodu o veľkých veciach, ktoré urobil Boh (porov. v. 11), čiže o vzkriesení Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. A každý z prítomných počuje učeníkov hovoriť vo vlastnom jazyku. Dar Ducha nanovo nastoľuje harmóniu jazykov, ktorá bola kedysi stratená v Babylone, a je predobrazom univerzálneho rozmeru poslania apoštolov. Cirkev sa nerodí izolovaná, rodí sa univerzálna, jedna, katolícka, s presnou totožnosťou, ktorá je ale otvorená pre všetkých, nie je uzavretá, s totožnosťou, ktorá objíma celý svet, nevylučujúc nikoho. Pred nikým Cirkev nezatvára dvere, pred nikým! Ani pred najväčším hriešnikom, pred nikým. A toto je skrze silu, skrze milosť Ducha Svätého. Matka Cirkev otvára, roztvára dokorán svoje dvere všetkým, pretože je matka.

Duch Svätý vliaty na Turíce do sŕdc apoštolov je začiatkom nového obdobia: obdobia svedectva a bratstva. Je to obdobie, ktoré prichádza zhora, prichádza od Boha, ako ohnivé plamene, ktoré spočinuli nad hlavou každého učeníka. Bol to plameň lásky, ktorá spaľuje každú zatrpknutosť, bol to jazyk evanjelia, ktorý prekračuje hranice stanovené ľuďmi a dotýka sa sŕdc množstva ľudí, bez rozlišovania jazyka, rasy či národnosti. Ako v ten deň Turíc, tak aj dnes sa Duch Svätý neustále vylieva na Cirkev a na každého z nás, aby sme zanechali našu priemernosť a naše uzavretosti, a aby sme celému svetu komunikovali milosrdnú lásku Pána. Komunikovať milosrdnú lásku Pána: toto je naše poslanie! Aj nám sú dané do daru „jazyk“ evanjelia a „oheň“ Ducha Svätého, aby sme si ohlasujúc vzkrieseného Ježiša, živého a prítomného medzi nami, rozohriali naše srdce a aj srdce národov, privádzajúc ich bližšie k nemu: Ceste, Pravde a Životu.

Zverujeme sa do materinského orodovania Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá bola prítomná ako matka uprostred učeníkov vo Večeradle: je matkou Cirkvi - Ježišova matka sa stala matkou Cirkvi. Zverme sa jej, aby Duch Svätý hojne zostúpil na Cirkev našich čias, naplnil srdcia všetkých veriacich a zapálil v nich oheň svojej lásky.“

Po spoločnej modlitbe „Regina Caeli, laetare“ Svätý Otec udelil požehnanie veriacim, ktorí celkom zaplnili námestie sv. Petra. Ďalej pokračoval vyjadrením osobitných úmyslov. Na prvom mieste spomenul drámu utečencov na mori v oblasti južnej Ázie: „Naďalej sledujem s ozajstnými obavami a bolesťou v srdci to, čo zažívajú početní utečenci v Bengálskom zálive a na Andamanskom mori. Vyjadrujem ocenenie úsilia vynaloženého krajinami, ktoré preukázali ochotu prijať týchto ľudí, ktorí sú vystavení ťažkému utrpeniu a vážnym ohrozeniam. Povzbudzujem medzinárodné spoločenstvo, aby im poskytlo humanitárnu pomoc.“

Pápež František už v tomto týždni upozorňoval na túto tragédiu utečencov, keď sa v utorok 19. mája pri rannej svätej omši modlil za prenasledovanú etnickú skupinu Rohingov (Rohingya), utekajúcich pred prenasledovaním z Mjanmarska, niekdajšej Barmy.

Svätý Otec dnes pripomenul aj smutné sté výročie vstupu Talianska do Prvej svetovej vojny, ktorú nazval „zbytočným krviprelievaním“, použijúc vyjadrenie vtedajšieho pápeža Benedikta XV. „Modlime sa za obete, vyprosujúc od Ducha Svätého dar pokoja,“ povedal pápež František.

Pripomenul tiež dve včerajšie blahorečenia: „Včera v Salvádore a v Keni boli vyhlásení za blahoslavených jeden biskup a jedna rehoľná sestra. Prvým je Mons. Oscar Romero, arcibiskup San Salvadoru, zavraždený z nenávisti k viere počas slávenia Eucharistie. Tento horlivý pastier si podľa Ježišovho príkladu zvolil byť uprostred svojho ľudu, osobitne medzi chudobnými a prenasledovanými, aj za cenu života. Tou sestrou je sestra Irene Stefaniová, Talianka, z kongregácie Misionárok Panny Márie Matky útechy (Missionarie della Consolata), ktorá slúžila obyvateľom Kene s radosťou, milosrdenstvom a nežným spolucítením. Hrdinský príklad týchto blahoslavených nech v každom z nás vzbudí živú túžbu svedčiť o evanjeliu s odvahou a sebazriekaním.“

23. mája

Posolstvo pápeža do Salvádoru: Romero na vlastnej koži zakúsil sebectvo egoistov

Vatikán/Salvádor 23. mája - Mons. Oscar Romero bol biskup mučeník, schopný „vidieť a počuť utrpenie svojho ľudu“. Tak píše pápež František arcibiskupovi San Salvadoru Mons. Josému Luisovi Escobarovi Alasovi pri príležitosti dnešného blahorečenia tohto duchovného pastiera, zavraždeného 24. marca 1980 počas slávenia eucharistickej obety.

Pomocou obrazu Krista ako Dobrého pastiera Svätý Otec ilustruje schopnosť Mons. Romera viesť, brániť a chrániť svoje stádo v ťažkých časoch, pričom zostáva verný evanjeliu a spoločenstvu s celou Cirkvou. Ako píše, jeho biskupská služba bola poznačená zvláštnou starostlivosťou o tých najchudobnejších a o ľudí na okraji spoločnosti. A vo chvíli smrti, „sláviac svätú obetu lásky a zmierenia, dostal milosť, aby sa plne stotožnil s tým, ktorý dal svoj život za svoje ovce.“

„V tento sviatočný deň pre salvádorský národ a tiež pre bratské krajiny Latinskej Ameriky vzdávame vďaka Bohu, že dal biskupovi mučeníkovi schopnosť vidieť a počuť utrpenie jeho ľudu a že mu stvárňoval srdce tak, aby v jeho mene ľud usmerňoval a bol mu svetlom, a to až do tej miery, že svojím konaním naplno preukázal kresťanskú lásku.“

Hlas nového blahoslaveného pripomína aj dnes, že Cirkev je Božia rodina, spoločenstvo bratov zhromaždených okolo Pána, kde nemôže byť nijaké rozdelenie, píše Svätý Otec. Podľa jeho slov Mons. Romero nás pozýva k zdravému usudzovaniu a reflexii, k úcte k životu a ku svornosti:

„Je nevyhnutné vzdať sa «násilia meča a nenávisti» a zakusovať «násilie lásky, ktoré držalo Krista pribitého na kríži, a ktoré koná každý na sebe samom, aby zvíťazil nad vlastným egoizmom a aby neboli medzi nami také kruté nerovnosti.“ On dokázal vidieť a na svojej vlastnej koži zakúsil ten «egoizmus, ktorý sa ukrýva v tých, čo sa nechcú deliť s tým, čo majú, aby to slúžilo blížnym.» A s otcovským srdcom sa staral o «väčšinových chudobných», dožadujúc sa u mocných, aby premenili «zbrane na kosáky pre prácu».“

„Kiežby tí, ktorí majú Mons. Romera za svojho priateľa vo viere, ktorí ho vzývajú ako ochrancu a zástancu, ktorí obdivujú jeho postavu, našli v ňom silu a odvahu budovať Božie kráľovstvo a zasadiť sa za spravodlivejší a dôstojnejší spoločenský poriadok“, píše sa v závere listu pápeža Františka.

23. mája

Pápež František združeniu pracujúcich: Dôstojnosť práci, zastaviť zbedačovanie

Vatikán 23. mája – Nerovnosti nesmú narastať do nevídaných rozmerov, povedal pápež František pri audiencii, na ktorej dnes napoludnie prijal v Aule Pavla VI. sedemtisíc zástupcov Kresťanskej asociácie talianskych pracujúcich (ACLI -Associazione Cristiana Lavoratori Italiani) pri príležitosti 70. výročia vzniku združenia. Ako povedal Svätý Otec v príhovore, „na brány združenia dnes klopú nové otázky, ktoré si vyžadujú nové a odborné odpovede“. Jednou z výziev je prudký nárast nerovnosti:

„Čo sa zmenilo v globálnom svete, nie sú ani tak problémy, ako ich veľkosť a ich naliehavosť. Nevídané sú amplitúda a rýchlosť množenia sa nerovností. A toto nemôžeme dovoliť! Musíme navrhnúť spravodlivé a solidárne alternatívy, ktoré by boli reálne uskutočniteľné.“

Pápež následne upozornil na to, že „rozširovanie sa neistého zamestnania, nelegálnej práce a kriminálneho vydierania dáva zakúsiť, a to najmä mladej generácii, že nedostatok práce oberá o dôstojnosť, bráni plnosti ľudského života, a volá po promptnej a energickej odpovedi“:

„Promptnú a energickú odpoveď na tento globálny ekonomický systém, kde v centre nie je muž a žena, ale idol: bôžik peňazí. Ten tu rozkazuje! A tento bôžik peňazí ničí a podnecuje kultúru vyraďovania: sú vyraďované deti, nakoľko sa nerodia, zneužívajú sa alebo sa zabíjajú pred narodením; vyraďujú sa starší ľudia, pretože nemajú slušnú starostlivosť, nemajú lieky, majú mizerné dôchodky... A teraz sa vyraďujú mladí! Len pomyslime, v tejto takej štedrej krajine, pomyslite na tých 40% - ba ešte viac! - mladých ľudí vo veku 25 rokov a nižšie, ktorí nemajú prácu: sú odpadovým materiálom, ale sú tiež obetou, ktorú táto spoločnosť, svetská a sebecká, obetuje bôžiku peňazí, ktorý je v centre nášho svetového ekonomického systému. Zoči-voči tejto kultúre vyraďovania vás pozývam uskutočniť sen, ktorý má vyšší vzlet. Musíme zabezpečiť, aby prostredníctvom práce, «slobodnej, kreatívnej, spoluangažovanej a solidárnej práce» ľudské bytie vyjadrilo i pozdvihlo dôstojnosť vlastného života (Evangelii gaudium, 192).“

Po obšírnejšom objasnení týchto štyroch charakteristík práce: sloboda, kreatívnosť, participujúca angažovanosť a solidárnosť, sa Svätý Otec pozastavil pri závažných otázkach boja proti extrémnej chudobe a tiež proti hrozbe upadnutia do chudoby, ktorá sa stále viac vzťahuje na ľudí strednej vrstvy. Táto hrozba totiž v Taliansku v posledných rokoch výrazne vzrástla. Vyriešenie tohto problému môže byť prínosom pre celú spoločnosť, poznamenal pápež.

„Zároveň je potrebné zabrániť tomu, že do chudoby upadnú tí, ktorí donedávna žili dôstojným životom. Vo farnostiach, v Charite to vidíme denne: muži alebo ženy, ktorí prichádzajú pokiaľ možno v skrytosti, aby dostali niečo na nasýtenie... Tak trochu potajomky, keďže sa stali chudobnými z mesiaca na mesiac. A hanbia sa. A toto sa stáva, stáva, stáva... Ešte včera žili dôstojným životom... Dnes stačí tak málo, aby sa človek stal chudobným: strata zamestnania, starší človek prestane byť sebestačný, choroba v rodine, dokonca - pomyslite na ten strašný paradox - narodenie dieťaťa. Toto ti môže priniesť veľké problémy, ak si bez práce. Ide o významný kultúrny zápas: aby sa sociálne istoty chápali ako infraštruktúra rozvoja, a nie ako zaťažujúce výdavky. Vy môžete zastať úlohu koordinátorov a byť pohonným motorom ‚Novej aliancie proti chudobe‘, ktorá sa snaží vypracovať národný plán pre slušnú a dôstojnú prácu.“

V závere príhovoru zástupcom Kresťanskej asociácie talianskych pracujúcich ACLI Svätý Otec František poukázal na zdroj inšpirácie:

„A v neposlednom rade, nech má vaše odhodlanie vždy svoj prameň a svoje spojivo v tom, čo nazývate kresťanskou inšpiráciou, a čo odkazuje na stálu vernosť Ježišovi Kristovi a Božiemu slovu, štúdiu a aplikovaniu sociálnej náuky Cirkvi v odpovedi na nové výzvy súčasného sveta.“

22. mája

Svätý Otec v rannej homílii: Čo mi hovorí Ježišov pohľad na mňa?

Vatikán 22. mája - Aký je Ježišov pohľad na mňa? Táto otázka bola súčasťou úvahy Svätého Otca, ktorú dnes v rámci rannej homílie zameral na dialóg medzi Ježišom a Petrom, vyrozprávaný v úryvku z poslednej kapitoly Jánovho evanjelia (Jn 21, 15-19). Pápež František hovoril o troch pohľadoch Pána na apoštola Petra: o pohľade vyvolenia, pohľade pokánia a napokon o pohľade misie.

Na začiatku Jánovho evanjelia, keď Andrej ide po svojho brata Petra a povie mu: «Našli sme Mesiáša!», tam je pohľad nadšenia. Ježiš uprie na neho pohľad a hovorí: «Šimon, syn Jonášov, budeš sa volať Peter!» Je tu teda „prvý pohľad: povolanie je prvým oznámením poslania.“ „A aká je Petrova duša pri tomto prvom pohľade? – pýta sa pápež. Nadšená. Je to prvý čas nasledovania Pána.“

Potom Svätý Otec pokračuje dramatickou nocou Zeleného štvrtka, keď Peter trikrát zapiera Ježiša: „Stratil všetko. Stratil svoju lásku.“ A keď sa jeho pohľad stretne s Pánovým, zaplače :

„Lukášovo evanjelium hovorí: «Peter horko zaplakal.» To nadšenie nasledovať Ježiša sa zmenilo na plač, pretože zhrešil: zaprel Ježiša. Tento pohľad mení Petrovo srdce viac ako ten predtým. Prvou zmenou je zmena mena a tiež povolania. Tento druhý pohľad je pohľadom, ktorý mení srdce a je to zmena konverziou k láske.“

Potom je to pohľad stretnutia po vzkriesení, pokračoval Svätý Otec. „Vieme, že Ježiš stretol Petra, ako hovorí evanjelium, ale nevieme, čo si povedali.“

Pohľad z dnešného evanjelia je tretím pohľadom: tento pohľad je potvrdením misie, ale aj pohľadom, v ktorom Ježiš žiada potvrdenie Petrovej lásky. Trikrát Pán žiada od Petra „prejav jeho lásky“ a posiela ho pásť jeho ovce. Po tretej otázke Peter „zostáva zarmútený, takmer plače“:

„Skľúčený, pretože tretíkrát sa ho pýta: «Miluješ ma?» A hovorí mu: «Pane, ale veď ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.» Ježiš odpovedá: «Pas moje ovce». Toto je tretí pohľad, pohľad misie. Prvý je pohľad voľby s nadšením nasledovať Ježiša, druhý je pohľad pokánia vo chvíli toho ťažkého hriechu zapretia Ježiša, tretí pohľad je pohľad misie, poslania: «Pas moje baránky»; «Pas moje ovce»; «Pas moje ovce».“

Ale nekončí sa tam, dodal pápež. „Ježiš ide ďalej“ a Petrovi hovorí: „Ty robíš toto všetko z lásky, a čo potom? Budeš korunovaný za kráľa? Nie.“ Ježiš hovorí Petrovi, že ho bude nasledovať cestou kríža:

„Môžeme si tiež pomyslieť: aký je dnes Ježišov pohľad na mňa? Ako sa na mňa pozerá Ježiš? S výzvou? S odpustením? S poslaním? Ale na ceste, ktorou prešiel, je každý z nás pod pohľadom Ježiša. On sa vždy na nás pozerá s láskou. Žiada od nás niečo, odpúšťa nám niečo a dáva nám misiu. Teraz Ježiš príde na oltár. Každý z nás nech si pomyslí: ‚Pane, si tu medzi nami. Upri svoj pohľad na mňa a povedz mi, čo mám robiť; ako mám plakať nad mojimi chybami, mojimi hriechmi; aká má byť odvaha, s ktorou mám ísť ďalej po ceste, ktorou si prešiel ako prvý.“

V dnešný deň nám urobí dobre znovu si prečítať tento dialóg s Pánom a uvažovať „nad pohľadom Ježiša na mňa“ – povedal Svätý Otec na ukončenie homílie pri dnešnej svätej omši v Dome sv. Marty.

21. mája

Ranná homília pápeža: Aby všetci boli jedno

Vatikán 21. mája – Ježišove rany sú cenou, ktorú zaplatil za to, aby bola Cirkev navždy zjednotená s ním a s Bohom. Dnešní kresťania sú povolaní vyprosovať si milosť jednoty a bojovať o to, aby sa medzi nich nevkrádal „duch rozdelenia, vojny, žiarlivosti“. Toto sú myšlienky z pápežovej homílie počas rannej svätej omše slávenej v Dome sv. Marty.

„Tá veľká Ježišova modlitba“: aby bola Cirkev jednotná, aby kresťania „boli jedno“, ako sú Ježiš so svojím Otcom. A popri nej „veľké pokušenie“: nepodľahnúť inému „otcovi“ – otcovi „lži“ a „rozdelenia“. Pápež František sa pri kázaní ponoril do atmosféry večeradla a do intenzity slov z dnešného evanjelia (Jn 17,20-26), ktoré Kristus vyslovil a zveril apoštolom pred tým, ako sa vydal na cestu utrpenia.

Ako povedal, je utešujúce počuť Ježiša, ako hovorí Otcovi, že sa nemodlí len za svojich učeníkov, ale aj za tých, ktorí v neho uveria „prostredníctvom ich slov“. Ide o vetu, ktorú sme počuli už veľakrát, no pápež nás nabáda, aby sme jej venovali osobitnú pozornosť:

„Možno týmto slovám nevenujeme dosť pozornosti: Ježiš sa za mňa modlil! Toto je práve zdroj dôvery: on sa za mňa modlí, modlil sa za mňa... Predstavujem si – no je to len predstava – ako Ježiš stojí pred Otcom v nebi. Je to tak: modlí sa za nás, modlí sa za mňa. A čo vidí Otec? Rany - cenu. Cenu, ktorú za nás zaplatil. Ježiš sa za mňa modlí so svojimi ranami, so svojím zraneným srdcom, a bude v tom pokračovať aj naďalej.“

Ježiš sa modlí „za jednotu svojho ľudu, za Cirkev“. Ako povedal Svätý Otec, Ježiš „vie, že duch sveta“ je „duchom rozdelenia, vojny, závisti, žiarlivosti – a to aj v rodinách, aj v rehoľných rodinách, v diecézach, aj v celej Cirkvi: je to veľké pokušenie“. Pokušenie, ktoré vedie k ohováraniu, ku škatuľkovaniu, k pečiatkovaniu ľudí. Podľa pápeža Františka sú to všetko postoje, ktorých nás chce Ježiš touto modlitbou zbaviť:

„Musíme byť jedno, ako sú jedno aj Ježiš s Otcom. Toto je práve výzva nás všetkých kresťanov: nenechať priestor vzájomným rozdeleniam, nedovoliť, aby duch rozdelenia, otec lži vstúpil medzi nás. Hľadať vždy jednotu. Každý je taký, aký je, no nech sa snaží žiť v jednote. Ježiš ti odpustil? Odpusť aj ty všetkým. Ježiš sa modlí, aby sme boli všetci jedno. A Cirkev veľmi potrebuje túto modlitbu jednoty.“

Svätý Otec tiež zažartoval, že neexistuje Cirkev, ktorá by držala pokope vďaka „lepidlu“, lebo jednota, o ktorú prosí Ježiš, „je Božou milosťou“, je „zápasom“ na zemi. „Musíme Duchu vytvoriť priestor, aby nás premenil v jedno tak, ako je jedno Otec v Synovi“, povedal v závere homílie Svätý Otec:

„Ďalšou radou, ktorú dal Ježiš v týchto dňoch rozlúčky, je to, aby sme zostali v ňom: «Zostaňte vo mne». Prosí o túto milosť, aby sme všetci zostali v ňom. A tu nám ukazuje prečo - hovorí to jasne: «Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja». To znamená, aby tam títo zostali so mnou. Zostávať v Ježišovi na tomto svete sa zavŕši v zotrvaní s ním, aby – ako povedal Ježiš - «videli moju slávu».“

20. mája

Generálna audiencia: Ako vychovávať deti?

Vatikán 20. mája - Ako vychovávať deti? Tejto otázke venoval Svätý Otec pozornosť v katechéze dnešnej generálnej audiencie po tom, ako na úvod osobitne pozdravil rodiny, ktoré boli dnes početne zastúpené na Námestí sv. Petra. Pokračujúc v úvahách o rodine pápež František pripomenul, že „prirodzené povolanie vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba a za druhých, je základnou charakteristikou rodiny.“

Vrátil sa k slovám z Listu Kolosanom, ktoré zazneli v úvode audiencie v rôznych rečiach, tentoraz aj v slovenčine, kde sv. Pavol píše: «Bratia, Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi! Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli!» (porov. Kol 3,16.20-21)

Je však ťažké vychovávať deti, pokračoval Svätý Otec, keď ich rodičia vidia len vo večerných hodinách, keď sa unavení vrátia domov. A ešte ťažšia je táto úloha pre rodičov, ktorým sa manželstvo rozpadlo. Z dieťaťa sa nesmie stať rukojemník riešenia nezhôd, upozornil pápež František.

Súčinnosť rodiny a školy pri výchove je dnes podľa slov Svätého Otca negatívne ovplyvňovaná narušením dôvery. Namiesto spolupráce je tu neraz opozícia zo strany výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Tu sa pápež zmienil o tzv. „expertoch“, ktorí neraz vytláčajú rodičov z im vlastnej výchovnej roly, a to často aj v tých najintímnejších aspektoch. Rodičov následne vyzval, aby sa sami nevysúvali z výchovy svojich detí a povzbudil ich k veľkej trpezlivosti, ktorú možno čerpať z Božieho slova. Katechézu ukončil povzbudením v dôvere, že Pán udeľuje potrebnú milosť. A zopakoval, že vychovávať možno „len s láskou, nehou a trpezlivosťou!”

Pozdrav Svätého Otca Františka slovenským pútnikom pretlmočil z taliančiny Mons. Jozef Krištof, ktorý rovnako prečítal v úvode audiencie biblické čítanie.

„S láskou pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne z Jacoviec a Topoľčian, Nitry a okolia, Košíc – Krásnej nad Hornádom, ako aj žiakov Základnej školy z Michaloviec. Bratia a sestry, budúcu nedeľu budeme sláviť sviatok Zoslania Ducha Svätého. Prosme Boha o zoslanie darov jeho Ducha, aby sme odvážne svedčili o Kristovi a jeho evanjeliu. Všetkých vás zo srdca žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Pápež František počas generálnej audiencie tiež vyzval k modlitbe za prenasledovaných kresťanov v predvečer Turíc a pripomenul 24. máj ako Deň modlitieb za cirkev v Číne.

Plné znenie katechézy

Dnes vás, drahí bratia a sestry, keďže som medzi vami zazrel toľké rodiny, chcem privítať takto: Dobrý deň všetkým rodinám! Pokračujeme v zamysleniach o rodine, a dnes o jednej jej podstatnej charakteristike, a síce, o jej prirodzenom povolaní vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba aj za iných. To, čo sme počuli od apoštola Pavla v úvode je nádherné! «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli». To je múdre pravidlo: dieťa je vychovávané k tomu, aby počúvalo rodičov a bolo poslušné voči nim ako tým, ktorí sa usilujú nedirigovať ho nevhodným spôsobom, pre ktorý by deti mohli zmalomyseľnieť. Deti majú rásť krok za krokom, bez toho, aby strácali odvahu.

Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: «Vystúpime po týchto schodoch» a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: «Choď hore!» - «Nemôžem!» - «Choď!», toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy. Deti, poslúchajte rodičov, lebo to sa páči Bohu. A vy, rodičia, neroztrpčujte deti vyžadujúc od nich veci, ktoré nemôžu urobiť. Rozumieme tomu? Takto sa postupuje, aby deti rástli v zodpovednosti za seba a za druhých.

Zdalo by sa, že je to prirodzené konštatovanie, a predsa, ani v našich časoch nechýbajú ťažkosti. Je zložité vychovávať pre rodičov, ktorí svoje deti vídajú iba večer, keď sa vracajú domov unavení z práce. Tí, čo majú to šťastie, že majú prácu! A ešte ťažšie je to pre rozvedených rodičov, ktorí sú zaťažení touto ich situáciou. Je pre nich náročné vychovávať, mali ťažkosti, rozišli sa a dieťa je mnohokrát ako rukojemník, otec mu rozpráva zle o mame a mama o otcovi, a takto sa narobí veľa zla. Poviem vám, rozvedeným manželstvám: Nikdy, nikdy nestavajte vaše dieťa do pozície rukojemníka! Vy ste sa rozišli pre mnohé ťažkosti a dôvody. Život vám priniesol túto skúšku, ale deti nech nenesú bremeno tohto rozdelenia, nech deti nie sú používané ako rukojemníci proti manželke, manželovi, nech rastú tak, že budú počuť, že mama rozpráva dobre o otcovi, aj keď nie sú spolu, a že otec rozpráva dobre o mame. Pre rozvedené manželstvá je to veľmi dôležité a aj veľmi ťažké, ale dokážete to.

Je tu predovšetkým otázka: Ako vychovávať? Akú tradíciu máme dnes našim deťom odovzdať?

„Kritickí“ intelektuáli každého druhu umlčali rodičov tisícimi spôsobmi, aby uchránili mladé generácie pred ujmami – ozajstnými i domnelými – plynúcimi z rodinnej výchovy. Rodina bola obvinená, medzi iným, z autoritárstva, protežovania, konformizmu, z potláčania citov plodiaceho konflikty.

Týmto činom došlo k rozštiepeniu medzi rodinou a spoločnosťou, medzi rodinou a školou, výchovné spojenectvo sa dnes narušilo, a tak sa výchovný súlad medzi rodinou a školou dostal do krízy, keďže bola podkopaná vzájomná dôvera.

Príznakov je mnoho. Napríklad, v škole sa podlomili vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi. Niekedy dochádza k napätiam a vzájomnej nedôvere, a dôsledky prirodzene dopadajú na deti. Z druhej strany, rozmnožili sa takzvaní «špecialisti», ktorí obsadili úlohu rodičov aj v najintímnejších aspektoch výchovy. O citovom živote, o osobnosti a jej rozvoji, o právach a povinnostiach, títo «experti» vedia všetko: ciele, motivácie, techniky. A rodičia majú iba počúvať, podučiť sa a prispôsobiť. Obraní o svoju rolu, stávajú sa často nadmerne zaťaženými na svoje deti a vlastníckymi vo vzťahu k nim, až do takej miery, že ich nikdy nenapomenú. «Ty predsa nesmieš napomínať dieťa». Majú sklon zverovať ich čoraz častejšie týmto «špecialistom», aj v najcitlivejších a najosobnejších aspektoch ich života, a sami sa tak odsúvajú do kúta. Tak sa dnes rodičia vystavujú nebezpečenstvu, že sa sami vylúčia zo života svojich detí. A toto je veľmi vážne! Uvážme, že dnes už sú také prípady. Nehovorím, že sa to stáva zakaždým, no sú také prípady.

Učiteľka v škole napomenie dieťa a dá mu poznámku pre rodičov. Spomínam si na jednu osobnú úsmevnú príhodu. Raz, keď som bol vo štvrtej triede základnej školy, povedal som jedno škaredé slovo učiteľke a ona, dobrá žena, si zavolala moju mamu. Mama prišla na nasledujúci deň, porozprávali sa a potom si ma zavolali. A mama mi pred učiteľkou vysvetlila, že to, čo som vykonal, bola nepekná vec, ktorú som nemal urobiť. Mama to urobila s veľkou láskavosťou a požiadala ma, aby som poprosil učiteľku o prepáčenie. Urobil som tak a potom som bol spokojný, pretože sa príhoda skončila dobre. - Toto však bola len jej prvá kapitola! Keď som sa vrátil domov, nasledovala druhá kapitola – dovtípte sa sami!

Dnes, keď učiteľka v škole urobí podobne, na druhý deň jej to prídu rodičia, alebo jeden z rodičov, vyčítať, pretože «technici» hovoria, že deti nemožno takto napomínať. Ako sa zmenili veci! No rodičia sa nesmú sami vyčleniť z výchovy svojich detí.

Je zrejmé, že takáto koncepcia nie je správna, nie je harmonická, nie je dialogická, a namiesto toho aby napomáhala spolupráci medzi rodinou a ostatnými aktérmi výchovy, školami, ale aj telovýchovnými a mnohými ďalšími výchovnými ustanovizňami, stavia ich proti sebe.

Ako sme došli do tohto bodu? Niet pochýb o tom, že rodičia, či lepšie povedané, určité výchovné modely z minulosti mali svoje limity, to nepochybne. Ale je rovnako pravda, že existujú chyby, ktoré sú oprávnení robiť jedine rodičia, pretože ich môžu kompenzovať takým spôsobom, ktorý je nemožný pre kohokoľvek iného. Z druhej strany, dobre vieme, že život sa stal skúpym na čas pre rozhovor, pre zamyslenie sa a výmenu pohľadov. Mnohí rodičia sú doslova obeťami «únosu» z dôvodu práce – otec a mama musia pracovať – a sú zavalení inými starosťami, vystavení novým požiadavkám svojich detí a komplexnosti terajšieho života – ktorá je taká, musíme ju akceptovať ako takú – a sú akoby paralyzovaní strachom z toho, že by mohli pochybiť. Problém však nespočíva iba v rozprávaní sa. Práve naopak, nejaký povrchný «dialogizmus» nevedie k ozajstnému stretnutiu myslí a sŕdc. Spytujme sa predovšetkým, či sa usilujeme pochopiť, «kde» v skutočnosti sú naše deti na ich ceste? Kde vskutku je ich duša, vieme to? A najmä: chceme to vedieť? Sme presvedčení, že oni v skutočnosti neočakávajú iné?

Kresťanské spoločenstvá sú povolané, aby ponúkli podporu výchovnému poslaniu rodín, a robia tak najmä vo svetle Božieho slova. Apoštol Pavol pripomína vzájomnosť povinností rodičov a detí: «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli» (Kol 3,20-21). Základom toho všetkého je láska, tá, ktorú nám daruje Boh, a ktorej nechýba rešpekt, ktorá «nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé... všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,5-7). Aj v najlepších rodinách je potrebné znášať sa navzájom a to si vyžaduje veľkú trpezlivosť. Veľkú trpezlivosť pre znášanie sa navzájom. Ale taký je život! Život sa netvorí v laboratóriu, ale v realite. Sám Ježiš prešiel rodinnou výchovou.

Aj v tomto prípade milosť Kristovej lásky privádza k naplneniu to, čo je vpísané do ľudskej prirodzenosti. Koľko máme obdivuhodných príkladov kresťanských rodičov plných ľudskej múdrosti! Sú dôkazom toho, že dobrá rodinná výchova je chrbtovou kosťou ľudstva. Jej spoločenské vyžarovanie je zásobárňou, ktorá umožňuje vyplniť medzery, zranenia, deficity materstva a otcovstva, ktoré prežívajú menej šťastlivé deti. Toto vyžarovanie môže konať ozajstné zázraky. A v Cirkvi sa tieto zázraky dejú denne!

Moje žičenie je, aby Pán dával kresťanským rodinám vieru, slobodu a potrebnú odvahu pre ich poslanie. Keď sa rodinná výchova opäť s hrdosťou zhostí svojej hlavnej roly, mnoho vecí sa pre neistých rodičov i sklamané deti zmení k lepšiemu. Je čas, aby sa otcovia a matky vrátili zo svojho exilu – pretože sa sami vyhostili z výchovy svojich detí – aby sa z toho exilu vrátili a znovu naplno zaujali svoju výchovnú úlohu. Máme nádej, že Pán nám udelí túto milosť nevyčleňovať sa sami z výchovy detí. A toto môže dosiahnuť jedine láska, nežnosť a trpezlivosť. Ďakujem.

V nedeľu sa celá Cirkev bude modliť za Čínu

Vatikán/Čína - Svätý Otec pri generálnej audiencii pripomenul 24. máj ako Deň modlitieb za cirkev v Číne, keď povedal:

„Katolíci v Číne sa budú 24. mája oddane modliť k Preblahoslavenej Panne Márii Pomocnici kresťanov, uctievanej v národnom pútnickom mieste Šešan v Šanghaji. Socha, ktorá svätyni dominuje, zobrazuje Pannu Máriu, ako dvíha do výšky svojho Syna, predstavujúc ho svetu s otvorenou náručou v geste lásky a milosrdenstva. Aj my budeme prosiť Pannu Máriu, aby pomáhala katolíkom v Číne byť neustále vierohodnými svedkami tejto milosrdnej lásky uprostred svojho ľudu a žiť duchovne zjednotení s Petrovou skalou, na ktorej je Cirkev postavená.“

Sviatok Panny Márie Pomocnice ako Deň modlitieb za cirkev v Číne zaviedol v roku 2007 pápež Benedikt XVI. Pápež František niekoľkokrát zdôraznil solidaritu univerzálnej Cirkvi s cirkvou v Číne a veľkú starostlivosť, s akou sleduje mimoriadnu situáciu v tejto krajine. Hneď po zvolení 13. marca 2013 novozvolený pápež, ešte vnútri Sixtínskej kaplnky, pozdravil čínskeho kardinála Johna Tonga, biskupa Hongkongu slovami: „Čína je v mojom srdci. Pápež Benedikt otvoril cestu zmierenia.” Na margo Listu pápeža Benedikta XVI. cirkvi v Číne, z 27. mája 2007, Svätý Otec František počas letu zo Soulu povedal, že zostane „zásadným a aktuálnym pre čínsky problém”.

19. mája

Ranná homília pápeža: Pripraviť sa na posledné zbohom

Vatikán 19. mája – Vo chvíli nášho odchodu z tohto sveta sa zverme Otcovi. Toto sú slová pápeža Františka z rannej homílie v Dome sv. Marty vychádzajúcej z liturgických čítaní dňa (Sk 20,17-27, Jn 17,1-11a). Ježiš sa lúči, aby odišiel k Otcovi a poslal nám Ducha Svätého. Sv. Pavol sa lúči pred odchodom do Jeruzalema a plače spolu so staršími Cirkvi, ktorí ho prišli pozdraviť do Efezu. Pápež na základe týchto čítaní vysvetlil, čo pre kresťana znamená „povedať zbohom“. V homílii zároveň poukázal aj na všetkých tých, ktorí sú ako obete prenasledovania nútení utiecť, ako napríklad etnická skupina Rohingya v Mjanmarsku, či kresťania a jazidovia v Iraku.

„Ježiš sa lúči, Pavol sa lúči a toto nám pomôže zamyslieť sa nad našimu rozlúčkami“, povedal pápež František. Podľa jeho slov, v našom živote „existuje mnoho rozlúčok“, malých, či veľkých, a niektoré z nich sprevádza „aj mnoho utrpenia, mnoho sĺz“:

„Myslime dnes na tých úbohých Rohingov [Rohingya] z Mjanmarska. Vo chvíli, keď opúšťali svoju krajinu, aby utiekli pred prenasledovaním, nevedeli čo ich čaká. A už mesiace prežívajú na lodi... Prídu do jedného mesta, kde im dajú vodu, jedlo a hovoria: ‚odíťte preč‛. To je rozlúčka. Okrem iných, dnes dochádza k tejto veľkej existenčnej rozlúčke. Pomyslite na rozlúčku kresťanov a jazidov, ktorí myslia na to, že sa už viac nevrátia do svojej krajiny, lebo boli vyhnaní zo svojich domovov. Dnes!“

Ako povedal Svätý Otec, v živote existuje mnoho rozlúčok, ako napíklad „rozlúčka mamy, ktorá zdraví, dáva posledné objatie synovi, idúcemu do vojny, a každý deň sa budí so strachom, že jej niekto príde povedať: ‚veľmi ďakujeme za veľkodušnosť Vášho syna, ktorý položil svoj život za vlasť‛.“ Je tu aj „posledná rozlúčka, ktorú musíme vykonať my všetci, keď nás Pán povolá prejsť na druhý breh. Ja myslím na toto“, povedal, pápež František.

Tieto veľké lúčenia života „aj to posledné, nie sú rozlúčkami typu: ‚do skorého videnia‛, ‚uvidíme sa neskôr, potom‛ – ktoré sú lúčeniami tých, čo vedia, že sa vrátia – či už rýchlo, alebo po týždni. Sú rozlúčkami, pri ktorých sa nevie, kedy a ako sa vrátim“, povedal Svätý Otec, pričom podotkol, že téma rozlúčky je prítomná aj v umení a piesňach:

„Mne na um prichádza jedna, tá od alpských vojakov, keď sa kapitán lúči so svojimi vojakmi – je to kapitánov testament. Myslím na veľké lúčenie, na moju veľkú rozlúčku – nie keď budem musieť povedať „dovidenia“, „uvidíme sa neskôr“, ale „zbohom“? Tieto dva texty uvádzajú slovo ‚zbohom‛. Pavol zveruje svojich Bohu a Ježiš zveruje Otcovi svojich učeníkov, ktorí zostávajú vo svete. ‚Nie sú zo sveta, no chráň ich.‛ Zverovanie Otcovi, zverovanie Bohu – toto je pôvod slova ‚zbohom‛. My hovoríme ‚zbohom‛ len pri veľkých rozlúčkach – či už tých životných, alebo pri tej poslednej rozlúčke“.

„Verím, že s týmito obrazmi – Pavla, ktorý na kolenách plače na morskom brehu, kde sú všetci zídení, a Ježiša, zarmúteného idúcky v ústrety utrpeniu spolu so svojimi učeníkmi, plačúc vo svojom srdci – môžeme myslieť na náš odchod. Prospeje nám to. Kto bude osobou, ktorá zatvorí moje oči?“, položil si otázku pápež František:

„Čo zanechávam? Ako Pavol, tak aj Ježiš, obidvaja v týchto úryvkoch vykonávajú istý druh spytovania svedomia: ‚Urobil som toto, toto a toto...‛ Čo som urobil ja? Prospeje mi predstaviť si seba v tej chvíli. Kedy nastane, to sa nevie, no príde chvíľa, keď sa z ‚dovidenia‛, stane ‚zbohom‛. Som pripravený zveriť Bohu všetkých mojich blízkych? Zveriť seba samého Bohu? Povedať to slovo, ktoré je zverením syna Otcovi?“

Pápež teda uzavrel homíliu radiac všetkým, aby meditovali nad dnešnými liturgickými čítaniami o Ježišovej a Pavlovej rozlúčke a aby „mysleli na to, že jedného dňa“ aj my budeme musieť povedať to slovo „zbohom“: „Bohu zverujem moju dušu, Bohu zverujem svoju históriu, Bohu zverujem svojich blízkych, Bohu zverujem všetko“. Homíliu ukončil Svätý Otec nasledujúcimi slovami: „Nech nám Ježiš, ktorý umrel a vstal z mŕtvych, pošle Ducha Svätého, aby sme sa naučili to slovo, aby sme sa ho naučili povedať, no existenčne, celou silou: posledné slovo, ‚zbohom‛.

17. mája

Kanonizácia štyroch rehoľníčok priniesla osobitnú radosť Palestíne

Vatikán 17. mája – Svätý Otec František dnes pri slávnosti na Námestí sv. Petra vyhlásil za sväté štyri rehoľné sestry. Spolu s ním koncelebrovalo 12 patriarchov východných katolíckych cirkví, 30 kardinálov, 90 biskupov a 300 kňazov. Medzi pútnikmi boli mnohí z krajín Blízkeho východu, osobitne z Palestíny. Nové sväté pochádzali jedna z Francúzska, jedna z Talianska a dve z Palestíny. V homílii sa Svätý Otec zameral na tému svätosti, ktorú predstavil ako prebývanie v láske, život v ustavičnom spojení s Kristom, vydávanie svedectva o jeho zmŕtvychvstaní a vytváranie jednoty. Poukázal pri tom na konkrétne vzory, ktoré má Cirkev v štyroch nových svätých.

Sv. Jana Emília de Villeneuve (1811-1854) z Toulouse, z francúzskej šľachtickej rodiny, založila kongregáciu Sestier Nepoškvrneného počatia Panny Márie, starajúcu sa o najchudobnejších, chorých a morálne padlých. Sv. Mária Kristína od Nepoškvrneného počatia, rodným menom Adelaide Brando (1856-1906) z Neapola, založila kongregáciu Sestier vykupiteľskej obety sviatostného Ježiša. Sv. Mária Alfonzína Danil Ghattasová (1843-1927) z Jeruzalema je zakladateľkou Kongregácie ružencových sestier. Sv. Mária od Ukrižovaného Ježiša, rod. menom Mariam Baouardyová (1846-1878), z obce Abellin v Galilei (neďaleko Nazareta), je zakladateľkou Karmelu v Betleheme a ďalšieho Karmelu v Indii.

Prítomný na slávnosti bol aj palestínsky prezident Mahmúd Abbás, ktorý tak dal najavo, že udalosť sa týka všetkých Palestínčanov, kresťanov i moslimov. Na slávnosti sa zúčastnila vyše dvojtisícová delegácia z Palestíny, Jordánska a Izraela, vedená latinským patriarchom Jeruzalema a predsedom Zhromaždenia katolíckych ordinárov Svätej zeme patriarchom Fouadom Twalom. Ďalej boli prítomní čelní predstavitelia grécko-melchitských a maronitských katolíkov, ako aj ďalší biskupi z Libanonu, Iraku, Maroka, Tuniska, Egypta, Líbye a Cypru.

Kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých v úvode predstavil charakteristiky štyroch osobností a predložil Svätému Otcovi žiadosť o ich svätorečenie. Po tom, ako pápež František predniesol slávnostnú kanonizačnú formulu, boli na čestnom mieste pri oltári vystavené relikvie nových svätíc. Relikviár sv. Márie Alfonzíny Ghattasovej k oltáru priniesla generálna predstavená Ružencových sestier v sprievode príbuzných novej svätej. Ostatky svätej karmelitánky Márie od ukrižovaného Ježiša, familiárne nazývanej „Malá Arabka“, niesli sestry bosé karmelitánky z Betlehema a jeden z jej príbuzenstva. Muž, ktorý bol zázračne uzdravený na príhovor sr. Márie Alfonzíny priniesol v sprievode obetné dary spolu s talianskou rodinou, ktorá si na orodovanie sr. Márie od Ukrižovaného Ježiša vyprosila uzdravenie dieťaťa.

Najbližšími koncelebrantmi Svätého Otca boli latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal a neapolský arcibiskup, kardinál Crescenzio Sepe. Prítomní boli prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života kardinál João Braz de Aviz a kardinál Jean-Louis Tauran, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg.

Homília pápeža Františka pri kanonizačnej slávnosti

„Skutky apoštolov nám predstavili rodiacu sa Cirkev vo chvíli vyvolenia toho, ktorého Boh povolal nastúpiť na Judášovo miesto v kolégiu apoštolov. Nejde o prevzatie funkcie, ale služby. A naozaj, Matej, na ktorého padne výber, prijíma poslanie, ktoré Peter definuje takto: «Treba teda, [...] aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania» - Kristovho zmŕtvychvstania (Sk 1,21-22). Do týchto slov zhŕňa, čo znamená patriť medzi Dvanástich: znamená to byť svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania. To, že hovorí «spolu s nami», umožňuje pochopiť, že poslanie ohlasovať vzkrieseného Krista nie je individuálnou úlohou; má sa prežívať v komunitnom duchu, v apoštolskom kolégiu a so spoločenstvom. Apoštoli priamo zažili podivuhodnú skúsenosť Zmŕtvychvstania; sú očitými svedkami tejto udalosti. Vďaka ich spoľahlivému svedectvu mnohí uverili, a z viery vo vzkrieseného Krista sa zrodili a neprestajne sa rodia kresťanské spoločenstvá. Aj dnes zakladáme našu vieru na zmŕtvychvstalom Pánovi podľa svedectva apoštolov, ktoré sa k nám dostalo prostredníctvom poslania Cirkvi. Naša viera je pevne spätá s ich svedectvom ako v neprerušenej reťazi zloženej v priebehu storočí nielen z apoštolov, ale aj mnohých, premnohých kresťanských pokolení. Napodobňovaním apoštolov je každý Kristov učeník povolaný stať sa svedkom jeho vzkriesenia, a to najmä v takých ľudských prostrediach, v ktorých je najviac zabúdania na Boha a poblúdenosti človeka.

Aby sa to dalo uskutočniť, je potrebné zostať vo vzkriesenom Kristovi a v jeho láske, ako nám to pripomenul Prvý Jánov list: «Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom» (1 Jn 4,16). Ježiš to nástojčivo pripomínal svojim učeníkom: «Zostaňte vo mne... Zostaňte v mojej láske» (Jn 15,4.9). Toto je tajomstvo svätých: prebývať v Kristovi, spojení s ním ako ratolesti na viniči, aby prinášali veľa ovocia (porov. Jn 15,1-8). A toto ovocie nie je nič iné ako láska. Táto láska sa skvie vo svedectve sestry Jany Emílie de Villeneuve, ktorá zasvätila svoj život Bohu a chudobným, chorým, väzneným, vykorisťovaným tak, že sa pre nich a pre všetkých stala konkrétnym znamením Pánovej milosrdnej lásky.

Vzťah so vzkrieseným Ježišom je takpovediac ‚ovzduším‛, v ktorom kresťan žije a v ktorom nachádza silu zostať verný evanjeliu aj uprostred prekážok a nepochopení. «Zostaňte v láske»: toto činila aj sestra Mária Kristína Brandová. Bola celkom pohltená zanietenou láskou ku Kristovi, a z modlitby, zo stretnutia od srdca k srdcu so vzkrieseným Ježišom prítomným v Eucharistii prijímala silu znášať utrpenie a rozdávať sa ako rozlámaný chlieb mnohým od Boha vzdialeným ľuďom a hladným po skutočnej láske.

Podstatný prvok vydávania svedectva o vzkriesenom Pánovi je jednota medzi nami, jeho učeníkmi, podľa vzoru tej jednoty, ktorá je medzi ním a Otcom. Aj dnes zaznela v evanjeliu Ježišova modlitba v predvečer umučenia: «Aby boli jedno ako my» (Jn 17,11). Z tejto večnej lásky medzi Otcom a Synom, ktorá sa vlieva do nás prostredníctvom Ducha Svätého (porov. Rim 5,5), čerpá silu naše poslanie a naše bratské spoločenstvo; z nej vždy nanovo vyviera radosť z nasledovania Pána na ceste jeho chudoby, jeho panenstva a jeho poslušnosti, a tá istá láska povoláva k rozvíjaniu kontemplatívnej modlitby. Pozoruhodným spôsobom to zakúsila sestra Mária Baouardyová, ktorá, pokorná a nevzdelaná, dokázala dávať rady a teologické vysvetlenia s veľkou jasnosťou, ako ovocie jej dialógu s Duchom Svätým. Poslušná poddajnosť voči Duchu Svätému z nej taktiež urobila nástroj stretnutia a spoločenstva s moslimským svetom. Tak aj sestra Mária Alfonzína Danil Ghattasová dobre pochopila, čo znamená vyžarovať Božiu lásku v apoštoláte a stať sa svedkom miernosti a jednoty. Ponúka nám jasný príklad toho, ako veľmi je dôležité stať sa zodpovednými jedni za druhých, žiť v službe jeden pre druhého.

Zotrvávať v Bohu a v jeho láske, aby sme slovom a životom ohlasovali Ježišovo vzkriesenie, svedčili o jednote medzi nami a o láske ku všetkým. Takto činili štyri dnes kanonizované svätice. Ich žiarivý príklad stavia otázky aj pred náš kresťanský život: Akým som svedkom vzkrieseného Krista? To je otázka, ktorú si musíme klásť. Ako v ňom ostávam, ako prebývam v jeho láske? Som schopný ‚zasievať‛ v rodine, v pracovnom prostredí, v mojom spoločenstve, to zrno jednoty, ktoré nám on daroval umožňujúc nám účasť na trojičnom živote?

Dnes si pri návrate domov odnesme so sebou radosť z tohto stretnutia so vzkrieseným Pánom, rozvíjajme v srdci úsilie prebývať v Božej láske, zostávajúc spojení s ním i medzi nami navzájom a kráčajúc v stopách týchto štyroch žien, vzorov svätosti, ktoré nás Cirkev pozýva napodobňovať.“

V závere slávnosti Svätý Otec pozdravil všetkých, ktorí prišli na svätorečenie, osobitne oficiálne delegácie z Palestíny, Francúzska, Talianska, Izraela a Jordánska. Pozdravil sestry, ktoré sú členkami rehoľných spoločenstiev štyroch nových svätíc ako ich duchovné dcéry. Zaželal duchovné ovocie krajinám, ktoré boli ich vlasťou: „Nech na ich príhovor Pán udelí nový misionársky impulz krajinám ich pôvodu. Inšpirujúc sa ich príkladom milosrdenstva, lásky a zmierenia, nech kresťania týchto krajín hľadia s nádejou do budúcnosti, napredujúc na ceste solidárnosti a bratského spolunažívania.“

Pápež František dnes na diaľku pozdravil aj veriacich v Česku, ktorí si dnes na Svatom Kopečku pri Olomouci pripomínajú 20. výročie návštevy sv. Jána Pavla II. na tomto mieste. Pripomenul tiež včerajšie blahorečenie kňaza Luigiho Caburlotta, vychovávateľa a zakladateľa kongregácie Dcér sv. Jozefa, ktoré sa uskutočnilo v Benátkach.

Vyzval aj k modlitbe za africkú krajinu Burundi, ktorou v posledných dňoch otriasli politické nepokoje: „Chcel by som vás tiež pozvať k modlitbe za drahý ľud Burundi, ktorý prežíva chúlostivý moment: nech Pán pomôže všetkým vyhnúť sa násiliu a zodpovedne konať pre dobro krajiny.“

Včera, v predvečer kanonizácie bolo v Ríme v Bazilike sv. Sabíny na Aventíne modlitbové stretnutie za účasti členov delegácie Svätej zeme. V pondelok 18. mája patriarcha Twal bude predsedať omši vďakyvzdania v Bazilike Santa Maria Maggiore s biskupmi, kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi, seminaristami a veriacimi. Svätú omšu bude sláviť v arabčine. Bude to prvá patriarchálna omša v histórii slávená v hlavnej mariánskej bazilike Ríma v arabčine.

16. mája

Pápež František sa stretol s rehoľníkmi Rímskej diecézy - SK

Vatikán 16. mája – Dnes napoludnie sa Svätý Otec František stretol s rehoľníkmi Rímskej diecézy pri audiencii v Aule Pavla VI. Išlo o ďalšie z veľkých podujatí Roka zasväteného života. V mene 25-tisíc zasvätených mužov a žien vykonávajúcich svoje poslanie v rámci Rímskej diecézy predložili štyria zástupcovia Svätému Otcovi otázky, na ktoré spontánne odpovedal v srdečnej atmosfére.

Prvá otázka pre Svätého Otca vyšla z prostredia klauzúrnych sestier. Augustiniánska sestra Fulvia Sieni hovorila ako delegátka 28 kontemplatívnych kláštorov v Ríme, ktoré sa pýtali, ako je možné v ich spôsobe života nachádzať citlivé vyváženie medzi uzobraním sa a stále naliehavou službou blížnemu, vezmúc do úvahy požiadavky dnešných čias. Svätý Otec v odpovedi uviedol:

„Hovoríte o citlivom vyvážení. Povedal by som skôr, že ide o citlivé vyváženie medzi utiahnutím sa a vychádzaním. Ba viac, ide o napätie medzi utiahnutím sa a vychádzaním. Mníšske povolanie je takýmto napätím – napätím vo vitálnom zmysle, napätím vernosti. Udržiavanie rovnováhy by sa však dalo pochopiť aj ako: «raz sa nakloním na túto stranu a raz na tamtú, tu a tam...» Toto napätie je však Božím povolaním, ktoré tiahne ku skrytému životu, a Božím povolaním urobiť sa nejakým spôsobom viditeľnými, vyjsť. Aké má byť toto zviditeľnenie a aký má byť skrytý život? Toto napätie prežívate vo svojej duši. A je to vaše povolanie: ste ženy v napätí, v napätí medzi týmto postojom hľadania Pána a ukrytia sa v Pánovi a medzi povolaním stávať sa znamením. Múry kláštora nestačia na to, aby boli znamením.

Dostal som pred šiestimi-siedmimi mesiacmi list od jednej klauzúrnej sestry, ktorá sa začala na vrátnici venovať chudobným, potom odišla pracovať von medzi chudobných čoraz viac a viac, až nakoniec povedala: «Mojou klauzúrou je svet». Odpovedal som jej: «Povedz mi, drahá, máš prenosnú klauzúrnu mrežu?». To je pomýlené. A ďalšou chybou je tiež nechcieť nič počuť ani vidieť. «Otče, a môžu správy preniknúť do kláštora?» Musia! Ale nie správy, povedzme, z bulvárnych médií... No správy o tom, čo sa deje vo svete, správy, napríklad, o vojnách, chorobách, o tom, ako veľmi ľudia trpia. A preto, jednou z vecí, ktoré by nemali chýbať, je vyhradený čas na to, aby ste sa venovali ľuďom. Aj počas hodín kontemplácie, mlčania... V niektorých kláštoroch majú telefónny záznamník a ľudia volajú, prosia o modlitbu za to, za ono: toto spojenie je pre svet veľmi dôležité! V niektorých kláštoroch pozerajú televízne správy... Neviem, toto je na zváženie v každom kláštore podľa reguly. Iné zasa odoberajú noviny a čítajú ich; v ďalších kláštoroch sa toto spojenie uskutočňuje iným spôsobom. No vždy je dôležité prepojenie so svetom: vedieť, čo sa deje.    

Vaše povolanie totižto nie je útek, ale odchod na bojové pole, je bojom, je klopaním na Pánovo srdce za mesto, v ktorom žijete. Podobne ako Mojžiš, ktorý mal zdvihnuté ruky a modlil sa, kým ľud bojoval. Mnohé milosti prichádzajú od Pána v tomto napätí medzi skrytým životom, modlitbou a počúvaním správ o ľuďoch. Popritom vám opatrnosť a rozlišovanie pomôžu pochopiť, koľko času treba venovať jednému a koľko druhému. Sú aj kláštory, ktoré sa denne polhodinu či hodinu venujú vydávaniu jedla tým, ktorí oň prichádzajú požiadať, a toto nie je proti skrytému životu v Bohu. Je to služba, je to úsmev. Úsmev kontemplatívnych sestier otvára srdce! Úsmev kontemplatívnych sestier sýti tých, ktorí prichádzajú, viac ako chlieb! Tento týždeň máš na starosti vydávanie jedla prichádzajúcim. Niekto sa zaoberá týmto, niekto iným: tento týždeň je tvojou úlohou, aby si sa usmievala na núdznych! Nezabúdajme na to. Sestre, ktorá sa nevie usmievať, niečo chýba. (...)

Podobne, v kláštore sú problémy, boje – ako v každej rodine – malé zvady, aj žiarlivosť, to či ono. Pomáha nám to pochopiť, koľko trpia napríklad ľudia v rodinách: keď sú v rodinách zvady, keď sa hádajú manžel a manželka a keď je tam žiarlivosť, keď sa rodiny rozpadávajú... Aj vy, keď prechádzate touto skúškou, lebo to sa vždy stáva, vnímate, že toto nie je cesta, a prinášate to Pánovi, usilujúc sa o cestu pokoja vo vnútri kláštora, aby Pán nastolil pokoj v rodinách a medzi ľuďmi. «Povedzte mi, otče, toľko čítame o skazenosti vo svete, v meste; azda aj v kláštoroch môže byť skazenosť?» Áno, keď dôjde k strate pamäte. Keď sa vytratí pamäť! Pamäť na povolanie, na prvé stretnutie s Bohom, s charizmou, ktorá stála pri založení kláštora. Keď sa táto pamäť stráca a duša začína byť svetácka, myslí na svetácke veci a vytráca sa horlivosť v modlitbe príhovoru za ľudí.

Vyslovila si jedno nádherné a krásne slovo. «Kláštor je prítomný v meste, Boh je v meste a my počujeme ruch mesta»: ten ruch, ktorý je ruchom života, ruchom ťažkostí, ruchom toľkých ľudí, ktorí chodia do práce, vracajú sa z práce, myslia na to a to, ktorí milujú; všetok tento ruch vás má pobádať, aby ste bojovali s Bohom, s odvahou vlastnou Mojžišovi. Spomeň si, ako bol Mojžiš zarmútený tým, že sa ľud vybral nesprávnou cestou. Pán stratil trpezlivosť a povedal Mojžišovi: «Vyhubím tento ľud! Ty sa však neboj, z teba urobím vodcu iného ľudu». Čo na to Mojžiš? Čo odpovedal: «Nie! Ak zničíš tento ľud, znič aj mňa!» Ide o toto spojenie s tvojím ľudom a mestom. Povedať Pánovi: «Toto je moje mesto a môj ľud. Sú to moji bratia a sestry». To znamená položiť život za ľud. Toto všetko znamená citlivé vyváženie, to delikátne napätie. Je možnosť – neviem, ako to robíte vy, augustiniánky od Štyroch svätých – prijímať ľudí v hovorni. (...)

Dôležité je však nasledovné: Je pravda, že sa dá trochu skĺznuť do neopatrností v súvislosti s časom, keď sa rozprávaniu venuje priveľa času - sv. Terézia o tom mnoho hovorí – avšak vidieť vašu radosť, dostať prísľub modlitby, príhovoru za ľudí, to robí veľmi dobre. A vy sa pol polhodine rozprávania vrátite k Pánovi. Je to veľmi dôležité, veľmi dôležité! Pretože klauzúra vždy potrebuje takéto ľudské spojenie. Toto je veľmi dôležité.

Konečná otázka je: Ako môže kláštor obohacovať i nechať sa obohatiť vo vzťahu k duchovnému životu diecézy a iným podobám zasväteného života, pridržiavajúc sa pevne svojich mníšskych charakteristík? Áno, diecéza: modlitba za biskupa, za pomocných biskupov a za kňazov. Kvalitní spovedníci sú všade! Niektorí nie sú až takí skvelí... ale tí kvalitní tu sú. Viem o kňazoch, ktorí chodia do kláštorov vypočuť si, čo povie klauzúrna sestra a to kňazom veľmi prospieva. Modlite sa za kňazov. V tomto citlivom vyvážení, v tomto delikátnom napätí má miesto aj modlitba za kňazov. Myslite na sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša... Modliť sa za kňazov, ale aj vypočuť kňazov: vypočuť, keď prichádzajú do hovorne. Vypočuť. Poznám mnohých kňazov – dovoľte mi to slovo – ktorí sa «vyventilujú» pri rozhovore s klauzúrnou sestrou. A potom úsmev, nejaké slovíčko a sestrino uistenie o modlitbe spôsobí, že sa vrátia do farnosti potešení. Neviem, či som odpovedal na otázku?“

V odpovedi na druhú položenú otázku Svätý Otec pripomenul rozmer materinskej lásky, ktorá je vlastná každej žene, aj žene zasvätenej:

„Toľkokrát zabúdame na materinskú lásku sestry, pretože aj láska Cirkvi je materinská, (...) a materinská je aj láska Panny Márie. (...) Máriina láska a láska Cirkvi je konkrétna láska! Konkrétnosť je vlastnosť materstva žien, materstva sestier. Ide teda o konkrétnu lásku.“

Schopnosť radovať sa a vytvárať atmosféru sviatku v každodennom živote nemôže zasvätenému životu a ani životu vo farnostiach chýbať, pripomenul Svätý Otec v odpovedi na tretiu položenú otázku.

„V komunitách, vo farnostiach (...), kde sa neoslavuje - ak pripadne sviatok na niektorý deň, tak ho síce pripravia, ale tam voľačo chýba! Sú veľmi prísni: «Takáto disciplína nám prospeje. Všetko beží podľa plánu: deti pristupujú k prvému svätému prijímaniu, je to nádhera, vyučuje sa katechizmus...» No chýba voľačo: chýba ‚frmol‛, chýba ruch, chýba slávenie sviatku! Spoločenstvu chýba srdce, ktoré by vedelo oslavovať. (...) Niektorí duchovní autori hovoria, že Eucharistia, eucharistické slávenie je oslava. Áno, má v sebe oslavný rozmer pri pripomínaní si smrti a zmŕtvychvstania Pána.“

Ďalšou skutočnosťou, na ktorý sa Svätý Otec v tejto odpovedi zameral, bol súlad medzi biskupom a službou rehoľníkov, ktorí v diecéze pôsobia. V tejto súvislosti, ako pokračoval, „Cirkev práve teraz uvažuje, že opäť ponúkne v aktualizovanej podobe jeden už pred časom vydaný dokument o vzťahoch rehoľníkov a biskupa. (...) Ide o Mutuae relationes, ktorý synoda v roku 1994 žiadala prepracovať, no ubehlo už mnoho rokov a ešte sa tak nestalo. Vzťah medzi biskupom a rehoľníkmi nie je jednoduchý, a ani ten s diecézou a diecéznymi kňazmi. (...) Biskup nemôže rehoľníkov používať na látanie dier, a rehoľníci zasa sa nemôžu stavať k biskupovi ako k vlastníkovi firmy, ktorá im zaistí prácu.“

V rámci odpovede na poslednú, štvrtú otázku, sa Svätý Otec rozhovoril o poslušnosti, ktorá má byť inšpirovaná príkladom poslušnosti Krista. Zároveň podčiarkol stále aktuálny náboj, ktorý v sebe nesie jedinečnosť ženy. Preto, ako na záver odpovedí uviedol pápež František, „žena v Cirkvi má mať mnohé úlohy, avšak má ich rozvíjať práve prostredníctvom svojho ‚ženského génia‛.“

Římský biskup se setkal se zasvěcenými osobami své diecéze - CZ

16. 5. 2015. Vatikán. V rámci Roku zasvěceného života se dnes ve vatikánské aule Pavla VI. konalo setkání římského biskupa se šesti tisíci zasvěcenými osobami jeho diecéze. Členilo se do dvou částí – první hodinu vyplnila svědectví, modlitba a reflexe nad povoláním zasvěcených osob. V poledne pak do audienční síně přišel papež František, který po úvodním pozdravu kard. vikáře Valliniho zodpověděl čtyři otázky. V zastoupení dvaceti pěti tisíc zasvěcených osob římské diecéze je položili dvě ženy a dva muži – augustiniánská sestra, která zastupovala 28 kontemplativních římských klášterů, dále jedna zasvěcená panna, kněz z kongregace Misionářů sv. Karla Boromejského a konečně kapucínský terciář od Bolestné Matky, který působí jako kaplan v římské věznici pro mladistvé.

Papež František odpovídal spatra.

První otázku položila kontemplativní řeholnice z augustiniánského kláštera Santi Quattro Coronati. Zajímalo ji, jak dosáhnout rovnováhy mezi dimenzemi skrytého a viditelného svědectví kontemplativního života ve městě.

„Mluvíte o delikátní rovnováze. Je to delikátní rovnováha mezi skrytostí a viditelností. A řeknu víc. Je to napětí mezi skrytostí a viditelností. Je-li mnišské povolání určitým napětím ve smyslu vitálním, tedy jako napětí věrnosti, pak tuto rovnováhu lze pochopit správně. Rovnováhu lze totiž chápat jako nějaký rozpočet, dát trochu tady a trochu tam. Avšak napětí vzniká Božím povoláním ke skrytosti a do určité míry také ke zviditelnění. Jak by ale měla vypadat tato viditelnost a jaká by měla být ona skrytost? Je určité napětí, které prožíváte v duši. Toto je vaše povolání: buďte ženy v napětí mezi tímto postojem hledání Pána a skrytosti v Pánu a povoláním být jakýmsi znamením.“

„Zdi kláštera jsou znamením nedostatečným - pokračoval Svatý otec a vyprávěl o jedné klauzurní sestře, která mu před několika měsíci napsala dopis, ve kterém mu vylíčila, jak začala pracovat s chudými. Nejprve na klášterní fortně, kam přicházeli bezdomovci pro jídlo, pak začala vycházet ven, až nakonec odešla úplně s tím, že se »její klauzurou stal svět«. „Zeptal jsem se jí – řekl František - »Drahá sestro, vy máte přenosnou klauzurní mřížku (hovornu)?«. (smích, potlesk) - Toto je chyba,“ dodal.

„Bylo by však stejnou chybou nechtít slyšet a vidět nic. Možná mi řeknete: »Otče, a mohou do kláštera přicházet zprávy ze světa?«. Musí. Ne však nějaké klepy z bulvárních médií. Zprávy o tom, co se děje ve světě např. o válkách, nemocích a souženích. Proto se nikdy nesmíte zříci kontaktu s lidmi. Některé kláštery mají třeba záznamník, kam lidé volají, svěřují své starosti a prosí o modlitbu. V některých klášterech se dívají na televizní zpravodajství.. Nevím, to záleží na pravidlech každého kláštera. Vždycky je však důležité mít spojení se světem, protože vaše povolání není útěkem. Naopak, jste na bitevním poli. Je to boj a prosíte Pána za toto město.“

„Některé kláštery - řekl dále papež - věnují půl hodiny či hodinu svého času denně na podávání jídla těm, kdo o ně přicházejí žádat. A střídají v té službě. To neprotiřečí skrytosti v Bohu. Službou je úsměv, protože úsměv řeholnice otevírá srdce! Úsměv mnišek nasytí více než pokrm. Sestra, které chybí úsměv, něco postrádá.“

„V klášteře existují také problémy, boje – jako v každé rodině – malé boje, nevraživosti apod. To umožňuje chápat, jak trpí lidé v rodinách, kde jsou manželské hádky a rozvody. Cítíte, že tudy cesta nevede, obětujete se Pánu a hledáte cestu pokoje v klášteře, aby Pán zavedl pokoj do rodin a mezi lidi… Možná mi řeknete: »Řekněte mi, Otče, když čteme o zkaženosti ve světě, ve městě, může se zkaženost vyskytnout i v klášterech?« - Ano, když zanikne paměť. Když dojde ke ztrátě paměti! Paměť povolání, paměť prvního setkání s Bohem, paměť zakládajícího charismatu. Nastane-li ztráta této paměti, pak duše zesvětští, přemýšlí o světských věcech a ztratí onu horlivost modlitby, přímluvné modlitby za lid.“

V závěru své odpovědi na první otázku papež zmínil také způsoby, jak se může kontemplativní klášter podílet na duchovním životě diecéze. Připomněl nejen potřebu modlit se za kněze, ale poukázal také důležitou službu, kterou mohou klauzurní sestry poskytnout kněžím tím, že je vyslechnou. „Znám mnoho kněží – řekl František – kteří jsou v pravidelném kontaktu s klauzurními sestrami a duchovně je to obnovuje.“

Druhá otázka, kterou položila řeholní sestra pracující mezi chudými, se týkala vzájemného vztahu mezi povoláním k celibátu a povoláním k manželství. Mohou se vzájemně obohacovat?

„Položila jste krásnou otázku: Jsou láska v manželství a láska v zasvěceném životě toutéž láskou? Mají kvalitu stálosti, věrnosti, jednoty a srdečnosti. Jsou to závazky a výzvy. Proto se o řeholnicích říká, že jsou Kristovy nevěsty. Zasnubují se Pánu. Měl jsem strýce, jehož dcera se stala řeholnicí a on říkával: Já jsem teď tchánem Pána! (smích, potlesk) Moje dcera je totiž Pánovou nevěstou.“

„Zasvěcený život ženy v sobě má snubní dimenzi – pokračoval papež. Mužské zasvěcení také. O biskupovi se říká, že je ženichem církve, protože je jakoby na Ježíšově místě. Ale u žen je tato snubní dimenze velice důležitá. Řeholnice jsou totiž obrazem církve a Matky Boží. A nezapomínejme, že církev je ženského rodu.“

„Věrnost, výraz lásky zasvěcené ženy, musí – avšak nikoli protože musí, tedy z povinnosti, nýbrž z jakési přirozené spřízněnosti – musí odrážet věrnost, lásku a něhu matky církve a matky Marie. Žena, která zasvěcením nevstoupí na tuto cestu nakonec pochybí. Mateřství zasvěcené ženy! Přemýšlejme o tom. Jak je mateřská Maria a jak je mateřská církev. Ptala jsi se, jak přiblížit a osvětlit cestu jedněch i druhých a jedněch pro druhé na cestě do Království.“

„Mariina láska a láska církve – pokračoval papež – je konkrétní láska. Konkrétnost je kvalita tohoto mateřství žen, řeholních sester. A jak má tato konkrétnost zasvěcených žen vypadat nám podávají blahoslavenství a pak 25. kapitola Matoušova evangelia.

„Konkrétnost a konkrétnost lásky je velmi nesnadná. Velmi obtížná. Když se žije v komunitě, vyskytnou se tam problémy, které všichni známe – nevraživost, řeči – toto jsou věci konkrétní, ale nedobré! Konkrétnost dobroty a lásky, je v tom, že vše odpouští. Je-li třeba říci pravdu, je třeba tak učinit zpříma, ale s láskou. Nejprve se pomodlit než někomu něco vyčíst a potom prosit Pána, aby to napomenutí rozvinul. To je konkrétní láska.“

Láska vás žen je konkrétní mateřská láska. A matka nikdy neočerňuje svoje děti. A stejně tak ani řeholnice nemluví špatně o spolusestrách, ale vždycky je omlouvá – řekl František v odpovědi na druhou otázku.

Třetí tazatel, O. Gaetano Saracino, je dnes farářem v římské farnosti, kde před více než dvaceti lety vznikl takzvaný “Svátek národů”, tedy slavnostní setkání různých krajanských komunit, jejich tradic a zvyků, které dnes probíhá na diecézní úrovni. Člen kongregace Misionářů sv. Karla Boromejského má nicméně pocit, že různá charismata v rámci diecéze mezi sebou spíše soupeří než aby spolupracovala. A dále: Proč se někteří biskupové domnívají, že mohou řeholníkem řešit nouzi diecézního personálu, ptal se Svatého otce.

”Na začátku jsi mluvil o slavnosti a to je myslím jedna z věcí, na kterou my, křesťané, zapomínáme. Slavnost je teologická kategorie, najdeme ji také v Bibli. Až se dnes vrátíte domů, přečtěte si 26. kapitolu z Deuteronomia”.

Papež pak převyprávěl zmíněný úryvek, ve kterém Mojžíš vyzývá lid, aby Bohu přinášel oběť prvotin z půdy, která mu byla darována. Součástí této oběti je upamatování se na minulost egyptského otroctví, vyznání víry, díkůvzdání Pánu a konečně domácí oslava, vypočítal papež.

”Slavit znamená řídit se tím, co říká tento úryvek. Konečným cílem je modlitba, radost z upamatování se na vše, co pro nás Pán učinil a co nám dal. A také radost z plodu mé práce, kvůli kterému oslavuji. I když se ve farnostech někdy slaví, něco tam chybí. Panuje přílišná přísnost. Domníváme se, že nám prospěje kázeň. Vše je jasně dané: děti jdou k přijímání, je to krásné, pěkně se učí katechismu. Ale schází tu hluk, povyk, veselí. Schází srdečná oslava ve společenství.”

Na druhou část otázky papež František reagoval:

”Jednou z nejtěžších věcí pro každého biskupa je nastolení souladu v diecézi. (…) Není snadné jej najít. Každý hledá vlastní zájem – neříkám, že pokaždé, ale tato tendence tady je a je lidská. Je to trochu hříšný postoj, ale zkrátka už je takový…Z toho důvodu nyní církev zamýšlí předložit jeden starší dokument, Mutuae Relationes, o vztahu řeholníků a biskupů. Synoda v devadesátém čtvrtém roce požádala o jeho revizi, ale dosud se nic neudělalo. Vztah řeholníků k biskupovi, diecézi a diecézním kněžím není snadný. Právě proto je nutné pracovat společně na utváření pastoračních plánů. Tak se dělá církev. Biskup nesmí řeholníky využívat jako vycpávky v nouzi, ale řeholníci nesmí využívat biskupa jako šéfa firmy, který dává práci.”

Posláním kapucínských terciářů od Panny Marie Bolestné je doprovázet mládež, která sešla z cesty. Její člen, O. Gaetano Greco, působivě vyprávěl o pětačtyřicetileté pastoraci v římském vězení pro mladistvé, kam papež František zavítal na Zelený čtvrtek krátce po nástupu na Petrův stolec. Jeho čtvrtá a poslední otázka však směřovala jinam – ptal se, jak více v církvi zhodnotit přítomnost žen, a zejména zasvěcených žen.

”Když Otec Gaetano mluvil o svém osobním příběhu, zmínil se o tom, že měl původně ve věznici nahradit na 2 až 3 týdny spolubratra, ale nakonec zůstal 45 let. Ačkoli nerad, udělal to z poslušnosti k představenému. Proto si dovolím pár slov o poslušnosti. Pavel používá tohoto slova, když mluví o mystériu Ježíše Krista a jeho plodnosti: “Byl poslušným až k smrti, a to smrti na kříži”. Ponížil se. Poslechl! Je pravdou, že jako každá ctnost a teologický pojem může být poslušnost vystavena pokušení a stát se kázeňským postojem. Avšak poslušnost v zasvěceném životě je mystérium, (…) nelze jej pochopit než ve světle Ježíšovy cesty. Tajemství poslušnosti znamená podobat se Ježíši v cestě, kterou vykonal. A plody jsou pak viditelné. Děkuji Otci Gaetanovi za jeho svědectví, protože o poslušnosti se říká mnoho věcí… Ale co je to poslušnost? Přečtěte si druhou kapitolu z listu Filipanům, pouze tam ji lze pochopit. Nikoli na provinční nebo generální kapitule, kde se jí můžeme hlouběji zabývat, poslušnost poznáme ji jenom v tajemství Ježíše Krista.”

Ve vlastní odpovědi na otázku Svatý otec vyzdvihl, že zasvěcený život je pro církev Božím darem, je to prorocký a bezplatný dar stejně tak jako povolání k zasvěcenému životu. Těchto darů si však nedokážeme cenit.

”Existuje tu pokušení sjednotit všechny zasvěcené osoby do homogenního celku, protože jsou všichni vlastně totéž. Druhý vatikánský koncil něco takového navrhoval, ale to není možné, protože zasvěcený život má zvláštní identitu, kterou Bůh daruje skrze charisma zakladateli nebo zakladatelce oné řeholní rodiny.

Další obtíží je duchovní doprovázení řeholníků a řeholnic, a není to výlučný problém ženských komunit, poznamenal papež.

”Ve své původní diecézi jsem radil sestrám, aby ve své vlastní komunitě nebo kongregaci vyhledaly moudrou a zkušenou řeholnici, která dobře prožívá své charisma, a aby jí svěřily duchovní vedení. Namítaly, že je to přeci žena. Odpovídal jsem, že duchovní vedení je laické charisma. V počátcích mnišství byli velkými duchovními vůdci právě laici. Nyní čtu nauku o poslušnosti sv. Silvána, onoho mnicha z hory Athos. Byl to tesař, potom hospodář, nebyl ani jáhen, ale velký duchovní vůdce. Představení mají hledat ve své provincii, kdo má charisma k duchovním vedení, a poté formovat k této službě.”

Svatý otec pak definoval rozdíly mezi zpytováním svědomí před zpovědí, které se týká konkrétních hříchů, a v rámci duchovního vedení, kde zasahuje hnutí v srdci.

”Myslím, že v tomto ohledu jsme dosud nezralí. Nevyzráli jsme v duchovním rozlišování, protože nám chybí duchovní vedení. Proto se potkáváme se zasvěcenými muži a ženami, kteří nevědí, co se děje v jejich srdci. Duchovní vedení jim může poskytnout moudrá žena či muž, kteří prošli formací.”

Dnes nejde jít kupředu jen s dobrou vůlí, podotkl papež, protože na to je svět příliš složitý. K duchovní formaci doporučil četbu významných duchovních vůdců, zejména z oblasti mnišství. Jak podotkl, mohou posloužit také poznatky humanitních věd, ale je třeba se přitom vyhnout psychologizování.

Zasvěcený život má z 80 procent ženskou tvář, pokračoval Svatý otec, a zasvěcená žena v církvi se má stávat tváří Matky církve a Marie, tedy jít cestou mateřství.

”Mateřství není jenom rození dětí. Mateřství znamená doprovázet v růstu, trávit hodiny u lůžka nemocného bratra, vydat svůj život v lásce, v oné něžné mateřské lásce. Na této cestě nalezneme hlubokou roli žen v církvi. Když mi říkají. To ne, ženy mají stát v čele úřadu. Ano, mohou stát v čele některých úřadů, ale to je pouhé funkcionářství. To ještě neodhaluje roli ženy v církvi.”

Ženská role v církve spočívá v tom, aby mnoha způsoby uplatňovala svůj ženský génius, uzavřel papež František. V samém závěru se obrátil k 97ti leté řeholnici, která přišla na audienci a kterou předtím osobně pozdravil.

”Prohodil jsem s ní pár slov. Dívala se na mne svýma průzračnýma očima, s oním úsměvem sestry, matky a babičky. V ní bych chtěl vzdát hold vytrvalosti v zasvěceném životě. Někdo si myslí, že zasvěcený život je ráj na zemi. Ne, je to spíše očistec, ale ráj nikoliv. Není snadné v něm pokračovat. Když ale vidím člověka, který tu vydal celý svůj život, vzdávám díky Pánu. A vaším prostřednictvím, sestro, děkuji všem dalším sestrám. A také zasvěceným mužům. Mnohokrát děkuji!

Končil za bouřlivého aplausu papež František dnešní setkání s řeholníky a řeholnicemi římské diecéze.

15. mája

Pápež biskupom Stredoafrickej republiky: Na nenávisť reagovať odpustením a láskou

Vatikán/Stredoafrická republika 15. mája – Prehlbovanie viery, zmierovanie spoločnosti, obrana rodiny – to sú hlavné dôrazy Svätého Otca Františka určené biskupom Stredoafrickej republiky, ktorých dnes prijal pri príležitosti ich návštevy Ad limina apostolorum. Stredoafrická republika je krajinou poznačenou násilím a opakovanými vnútornými ozbrojenými konfliktami. Svätý Otec tamojších biskupov vyzýva reagovať na základe viery:

„Keď zúria nenávisť a násilie, sme povolaní reagovať s odpustením a láskou - a silu k tomu nachádzame v moci kríža a milosti krstu. Ak sa to tak žiaľ nie vždy stalo pri nedávnych udalostiach, ktoré ste zažili, je to znamenie, že evanjelium ešte nepreniklo do hĺbky srdca Božieho ľudu do tej miery, aby zmenilo reakcie a správanie. Vaše cirkvi pochádzajú z nedávnej evanjelizácie, a vaším hlavným poslaním je pokračovať v započatom diele. Nesmiete sa cítiť zastrašení búrkou, ktorou prechádzate, ale naopak vo viere a nádeji nachádzajte zdroj obnoveného nadšenia a dynamiky.“

Stredoafrická republika, nachádzajúca sa v subsaharskej oblasti kontinentu, patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Má viac než 4,5 milióna obyvateľov, z ktorých polovica sú kresťania. Katolíci tvoria 36%, protestanti 16%, zhruba pätinu obyvateľstva tvoria vyznávači tradičných náboženstiev a 15% tvoria moslimovia. Katolícka cirkev tu má jednu metropolitnú arcidiecézu a sedem sufragánnych diecéz.

Tamojších biskupov pápež František pri dnešnom stretnutí povzbudil k dobrej formácii a prehlbovaní viery ľudu, a to aj za pomoci katechétov. Vyzval ich tiež, aby v procese práve prebiehajúcej inštitucionálnej transformácie zohrávali prorockú rolu, aby svedčili o „základných hodnotách: spravodlivosti, pravde, svedomitosti, ktoré sú základom každej obnovy, šíriac dialóg a pokojné spolunažívanie medzi členmi rôznych náboženstiev a etník, napomáhajúc aj zmierenie a sociálnu súdržnosť, ktorá je kľúčová pre budúcnosť“.

Svätý Otec tiež zdôrazňuje dôležitosť dobrého formovania svedomia laikov, aby pevní v sociálnej náuke Cirkvi mohli prevziať zodpovednosť za transformáciu spoločnosti podľa evanjelia a pripraviť tak „pre ľud šťastnú budúcnosť“.

Pápež v príhovore, ktorý biskupom odovzdal, spomína aj dôležitosť kvalitnej formácie kňazov, seminaristov a zasvätených osôb. Osobitnú pozornosť venuje rodine, ktorá je podľa neho miestom, kde sa rodí pokoj a zmierenie potrebné pre spoločnosť. V príhovore okrem iného uvádza:

„Rodiny sú nielen privilegovaným miestom pre ohlasovanie viery a praktizovanie kresťanských čností či rodiskom mnohých kňazských a rehoľných povolaní, ale sú tiež «vhodným miestom pre osvojovanie si a praktizovanie kultúry odpustenia, pokoja a zmierenia» (Africae munus, č. 43), ktoré vaša krajina tak veľmi potrebuje. Je podstatne dôležité, aby bola rodina chránená a bránená, «aby mohla spoločnosti slúžiť tak, ako sa to od nej očakáva, to znamená darovať jej mužov a ženy schopných budovania sociálnej štruktúry pokoja a harmónie» (tamže).“

Svätý Otec v rannej homílii: Kresťan nie je ustráchaný ani smutný

Vatikán 15. mája - Ustráchaný a neradostný kresťan nie je kresťanom. A ustráchané komunity sú choré, nie sú to kresťanské komunity. Toto konštatovanie je stručným zhrnutím toho, o čom hovoril pápež František dnešné ráno pri svätej omši v Dome sv. Marty.

„Strach“ a „radosť“ sú dve slová liturgie dňa, na ktoré sa sústredil Svätý Otec komentujúc čítanie zo Skutkov apoštolov (18,9-18) a úryvok z Jánovho evanjelia (16,20-23). „Strach je postoj, ktorý nám robí zle. Oslabuje nás, zmenšuje. Tiež nás paralyzuje.“ Osoba, ktorá má strach, „nerobí nič, nevie, čo má robiť.“ Je koncentrovaná na seba, „aby sa jej nestalo niečo zlé“. A „strach ťa privádza k sebeckému egocentrizmu a paralyzuje ťa.“ „Bojazlivý kresťan je osobou, ktorá nepochopila, aké je Ježišovo posolstvo“:

„Preto Ježiš hovorí Pavlovi: ‚Neboj sa. Hovor ďalej.‘ Strach nie je kresťanským postojom. Je postojom - môžeme povedať - uväznenej duše, bez slobody, ktorá nemá slobodu pozerať dopredu, niečo vytvoriť, konať dobro. Zakaždým nejaké ‚nie‛: -‚Nie, tu je toto nebezpečenstvo, a tam zas ďalšie, ďalšie, ďalšie...‘ Toto je zlozvyk. A strach škodí.“

„Nebyť ustrašení znamená prosiť si o milosť odvahy, odvahy Ducha Svätého, ktorý nás posiela“:

„Existujú ustrašené komunity, ktoré idú stále na istotu: ‚Nie, nie, toto my nerobíme, nie, to sa nemôže...‘ Zdá sa, že na vstupných dverách majú napísané: Zákaz vstupu! Všetko je zo strachu zakázané. A ty vstúpiš do tohto spoločenstva a vzduch je zatuchnutý, pretože je to komunita chorá. Strach robí komunitu nezdravou. Nedostatok odvahy robí komunitu nezdravou.“

Ako však vysvetlil Svätý Otec, strach musí byť odlíšený od „bázne voči Bohu“, ktorá je svätá, „je bázňou adorácie pred Pánom a bázeň Božia je čnosť. Bázeň voči Bohu nezmenšuje, neoslabuje, neparalyzuje: posúva ďalej k poslaniu, ktoré dáva Pán.“

Druhým slovom dnešnej liturgie je ‚radosť‛, pokračoval pápež. „Nikto vám nebude môcť vziať vašu radosť,“ hovorí Ježiš. „A v najsmutnejších momentoch, vo chvíľach bolesti sa radosť stáva pokojom. Namiesto toho zábava vo chvíli bolesti sa stáva tmou. Neradostný kresťan nie je kresťanom. Kresťan, ktorý stále žije v smútku, nie je kresťanom. A kresťanovi, ktorý v čase skúšok, chorôb, mnohých ťažkostí stráca pokoj, niečo chýba“ – poznamenal Svätý Otec:

„Kresťanská radosť nie je len jednoduchou zábavou, nie je prchavou radosťou; kresťanská radosť je darom, darom Ducha Svätého. Znamená mať srdce vždy radostné, pretože Pán zvíťazil, Pán kraľuje, Pán je po pravici Otca, Pán sa na mňa pozrel a poslal ma a dal mi svoju milosť a urobil ma synom Otca... Toto je kresťanská radosť. Kresťan žije v radosti.“

„Aj komunita bez radosti“ - dodáva pápež - „je komunitou chorou“: možno to bude „komunita zábavná“, ale „chorá svetskosťou. Pretože nemá radosť z Ježiša Krista.“ Tak „keď je Cirkev ustráchaná, a keď Cirkev neprijme radosť Ducha Svätého, ochorie, komunity ochorejú, veriaci ochorejú.“ Pápež uzatvoril homíliu touto modlitbou: „Pozdvihni nás, Pane, ku Kristovi sediacemu po pravici Otca“, „pozdvihni nášho ducha. Zbav nás všetkého strachu a daj nám radosť a pokoj.“

Pápež František chce navštíviť Fatimu v roku stého výročia mariánského zjavenia

Vatikán. 13. 5. 2015. Církev dnes slaví památku Panny Marie Fatimské, pod jejíž ochranu svěřil papež František svůj pontifikát. Petrův nástupce při dnešní generální audienci vyzval věřící, aby „znásobovali každodenní gesta úcty k Matce Boží a aby se jí připodobňovali“. „Svěřte jí vše, co jste a co máte“, pokračoval papež, „a tak se vám podaří být nástrojem Božího milosrdenství a něhy pro členy vaší rodiny, vaše blízké a přátele.“

“Drazí mladí, naučte se pěstovat úctu k Matce Boží skrze každodenní modlitbu růžence, drazí nemocní, vnímejte Mariinu blízkost v hodině kříže a vy, drazí novomanželé, se k ní modlete, aby u vás doma nikdy nescházela láska a vzájemná úcta“.

Vybízel Svatý otec. Ke dnešku se také pojí smutné, 34. výročí atentátu na Jana Pavla II. Hovoří biskup portugalské diecéze Leira-Fatima, mons. Augusto dos Santos Marto:

“Jan Pavel II. byl papežem Fatimy. Prostřednictvím různých okolností, možná dějinně prozřetelnostních, jakou byl onen atentát v roce 1981, opětovně objevil pravé fatimské poselství a přivedl k němu druhé. Několikrát Fatimu navštívil, čímž se dostala se do srdce církve. Po něm přišel Benedikt XVI., který prohlásil: Ti, kdo se domnívají, že fatimské poselství se již vyčerpalo, se mýlí. Toto proroctví je dosud platné pro putování církve ve světě“. A nyní papež František – přijal mne před dvěma týdny a ihned řekl: Rád bych jel do Fatimy na stoleté výročí zjevení.

Potom jsme mluvili o milosrdenství z hlediska fatimského poselství a o mimořádném Svatém roku milosrdenství, který papež na letošek vyhlásil.“

Generálna audiencia: Tri kľúčové slová dobrého rodinného života

Vatikán 13. mája – V dnešnú horúcu stredu sa Námestie sv. Petra opäť zaplnilo pútnikmi z celého sveta. Svätý Otec pokračoval v sérii katechéz o rodine, tentokrát konkrétne o rodinnom živote, pričom sa zameral na tri kľúčové slová, ktoré v rodine nesmú chýbať: «môžem?», «ďakujem» a «prepáč». Tieto tri slovká „otvárajú cestu pre dobrý život v rodine, pre život v pokoji“, povedal Svätý Otec. „Sú to jednoduché slová, no nie až také jednoduché pri ich uskutočňovaní! Ukrývajú v sebe mohutnú silu: silu na ochranu domu aj cez tisícoraké ťažkosti a skúšky; zatiaľ čo ich neprítomnosť pozvoľna zapríčiní trhliny, ktoré môžu spôsobiť, že sa dokonca aj zrúti.“

Pápež František tiež upozornil na to, že to nie sú len slová prislúchajúce k dobrej vychovanosti, veď aj diabol pri pokúšaní Ježiša používa vyberané spôsoby. „My však chápeme dobrú výchovu v jej autentickom význame, kde je štýl dobrých vzťahov pevne zakorenený v láske k dobru a v úcte voči druhému. Rodina žije z tejto rýdzosti chcenia dobra.“ Svätý Otec tiež zopakoval radu určenú manželom: „nikdy neukončiť deň bez vzájomného uzmierenia“.

V deň spomienky Panny Márie Fatimskej sa pápež osobitne prihovoril portugalským pútnikom: „V tento deň Fatimskej Panny Márie vás pozývam znásobiť každodenné prejavy úcty a napodobňovania Božej Matky. Zverte jej všetko, čím ste, všetko, čo máte. Takto sa stanete nástrojom milosrdenstva a Božej nežnosti pre vašich rodinných príslušníkov, blízkych a priateľov.“ Po týchto slovách sa s nimi pomodlil jeden Zdravas v portugalčine. Na Námestí sv. Petra bola umiestnená aj socha Fatimskej Panny Márie, ktorú priniesli členovia talianskej cirkevnej organizácie na pomoc hendikepovaným pútnikom UNITALSI.

Na generálnej audiencii boli dnes prítomní aj pútnici zo Slovenska, okrem iných to bolo aj 20 učiteľov zo Spojenej školy vo Vranove.

Svätý Otec ráno pred generálnou audienciou krátko pozdravil v Aule Pavla VI. organizátorov a sponzorov Koncertu pre chudobných, ktorý sa uskutoční na tomto mieste zajtra 14. mája o 18.00. „Hudba má schopnosť spájať duše a spája nás s Pánom... smeruje k výšinám a oslobodzuje nás od úzkostí“, povedal pápež František. Koncert je organizovaný na podporu diel Charity pápeža Františka, pod patronátom Úradu apoštolskej charity. Protagonistami tejto iniciatívy budú chudobní, ako prezrádza aj jej slogan: „Chudobní pre chudobných“. Na koncerte sa predstavia dve hudobné telesá: Filharmonický orchester „Giuseppe Verdi" zo Salerna pod taktovkou Daniela Orena a Zbor Rímskej diecézy pod vedením Marca Frisinu.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza je akoby vstupnou bránou do série zamyslení nad životom rodiny, nad jej reálnym životom s jeho obdobiami a jeho príbehmi. Nad touto vstupnou bránou sú napísané tri slová, ktoré som tu na námestí už viackrát použil. Sú to slová: «môžem?», «ďakujem», «prepáč». Tieto slová naozaj otvárajú cestu pre dobrý život v rodine, pre život v pokoji. Sú to jednoduché slová, no nie až také jednoduché pri ich uskutočňovaní! Ukrývajú v sebe mohutnú silu: silu na ochranu domu aj cez tisícoraké ťažkosti a skúšky; zatiaľ čo ich neprítomnosť pozvoľna utvorí trhliny, ktoré môžu spôsobiť, že sa dokonca aj zrúti.

Považujeme ich bežne za slová patriace k «dobrej výchove». To áno, dobre vychovaný človek žiada o dovolenie, poďakuje sa alebo sa ospravedlní, ak pochybí. Dobrá výchova je teda veľmi dôležitá. Veľký biskup, sv. František Saleský zvykol hovorievať, že «dobrá výchova je už polovica svätosti». Avšak pozor, pretože v dejinách sme videli aj určitý formalizmus dobrých spôsobov, ktorý sa môže stať maskou zakrývajúcou vnútornú prázdnotu a nezáujem o druhého. Ako sa hovorí: «Za mnohými uhladenými spôsobmi sa ukrývajú zlé návyky». Dokonca ani náboženstvo nie je uchránené pred týmto ohrozením, ktorým sa formálne dodržiavanie skĺzava do duchovného svetáctva. Diabol, ktorý pokúša Ježiša, sa prejavuje vyberanými spôsobmi – veď je to pánko, gavalier – a cituje Sväté písmo, robí dojem teológa. Jeho štýl sa zdá bezchybný, no jeho úmyslom je odviesť od pravdy o Božej láske. My však chápeme dobrú výchovu v jej autentickom význame, kde je štýl dobrých vzťahov pevne zakorenený v láske k dobru a v úcte voči druhému. Rodina žije z tejto rýdzosti chcenia dobra.   

Pozrime sa na prvé slovo: «môžem?» Keď sa usilujeme, aby sme si s láskou poprosili aj to, o čom si myslíme, že by sme si na to mohli robiť nároky, vytvárame opravdivú záštitu pre ducha manželského a rodinného spolunažívania. Vstupovanie do života toho druhého, aj keď je on súčasťou nášho života, si vyžaduje jemný takt nenásilného postoja, ktorý obnovuje dôveru a úctu. Dôvernosť ako taká neoprávňuje pokladať všetko za samozrejmosť. A čím viac je láska dôverná a hlboká, tým väčšmi si vyžaduje rešpektovanie slobody a schopnosť vyčkať, aby ten druhý otvoril dvere svojho srdca. V tejto súvislosti si pripomeňme Ježišovo slovo zo Zjavenia sv. apoštola Jána, ktoré sme si vypočuli: «Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou» (Zjv 3,20). Aj Pán žiada o dovolenie vstúpiť! Nezabúdajme na to. Predtým, ako urobíte nejakú vec v rodine: «Môžem to urobiť? Bude sa ti páčiť, ak to urobím takto?». Je to práve tá vyberaná reč, avšak plná lásky. A toto rodinám veľmi prospieva.  

Druhé slovo je «ďakujem». V istých chvíľach sa pristihneme pri pomyslení, že sa stávame spoločnosťou so zlými spôsobmi a nepeknými slovami, akoby tieto boli znakom emancipácie. Počujeme ich mnohokrát vysloviť aj verejne. Na jemnocit a schopnosť poďakovať sa hľadí ako na prejav slabosti, niekedy vyvolávajú priam podozrievavosť. Proti tejto tendencii sa dá bojovať v samotnom lone rodiny. Musíme sa stať nekompromisnými ohľadom výchovy k vďačnosti, k uznaniu: stadeto vychádza tak ľudská dôstojnosť, ako aj sociálna spravodlivosť, oboje. Ak sa v rodinnom živote zanedbá tento štýl, vytratí sa aj zo spoločenského života. Vďačnosť je pre veriaceho človeka zakotvená v samotnom srdci viery: kresťan, ktorý sa nevie poďakovať, je človek, ktorý zabudol jazyk Boha. Počúvajte dobre: kresťan, ktorý sa nevie poďakovať, zabudol jazyk Boha! A to nie je pekné! Spomeňme si na Ježišovu otázku, keď uzdravil desať malomocných a iba jeden z nich sa vrátil poďakovať (porov. Lk 17,18). Raz som počul rozprávať jedného staršieho človeka, ktorý bol veľmi múdry, dobrý a jednoduchý, avšak s nábožnou a životnou múdrosťou... Vďačnosť je rastlina, ktorej sa darí iba v pôde šľachetných duší. Tá šľachetnosť duše, tá Božia milosť v duši nás pobáda k vysloveniu vďaky, k vďačnosti. Je kvetom ušľachtilej duše. Toto je niečo nádherné.     

Tretie slovo je «prepáč». Náročné slovo, isteže, ale také prepotrebné. Keď chýba, malé trhliny sa zväčšujú – aj bez toho, žeby sme to chceli – až sa stávajú hlbokými priekopami. Nie pre nič za nič nachádzame v modlitbe, ktorú nás naučil Ježiš, v «Otčenáši», zahrňujúcom všetky podstatné otázky nášho života, tento výraz: «A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom» (Mt 6,12). Uznanie pochybenia a túžba prinavráť to, o čo sme toho druhého pripravili – úctu, úprimnosť, lásku – nás robí hodnými odpustenia. A takto sa zastavuje infekcia. Ak nie sme schopní ospravedlniť sa, znamená to, že nedokážeme ani odpustiť. V dome, v ktorom sa neprosí o odpustenie, začína chýbať vzduch, vody sa stávajú stojatými.

Mnoho citových rán, mnohé rozkoly v rodinách sa začínajú stratou tohto vzácneho slova: «prepáč mi». V manželskom živote toľkokrát dochádza k škriepkam... a aj «taniere lietajú», no dám vám jednu radu: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Počúvajte dobre: Pohádali ste sa, manžel a manželka? Deti s rodičmi? Veľmi ste sa poškriepili? No, nie je to dobré. Avšak problém nie je v tomto. Problém je vtedy, keď toto citové rozpoloženie zostáva aj v nasledujúci deň. Preto, keď ste sa pohádali, nikdy neukončite deň bez nastolenia pokoja v rodine. - A ako sa mám pomeriť? Mám sa hodiť na kolená? - Nie! Stačí malé gesto, nepatrný prejav. A rodinná harmónia sa vráti! Stačí jeden prejav nežnosti. Bez slov. Nikdy však nezavŕšte deň v rodine bez uzmierenia sa. Rozumieme tomu? Nie je to ľahké, ale treba tak konať. A týmto bude život krajší. 

Tieto tri kľúčové slová v rodine sú jednoduché a možno v nás v prvej chvíli vyvolajú úsmev. No ak na ne zabúdame, potom sa už niet na čom smiať, však? Naša výchova ich azda príliš zanedbáva. Nech nám Pán pomôže dať ich opäť na správne miesto v našom srdci, v našom dome a aj v našom spoločenskom spolunažívaní. A teraz vás pozývam, aby sme všetci spoločne zopakovali tieto tri slová: «Môžem? Ďakujem! Prepáč!» [zhromaždení opakujú]. Sú to slová, vďaka ktorým sa vstupuje do lásky v rodine, aby sa rodina mala dobre. Ešte zopakujme radu, ktorú som vám dal, všetci spoločne: «Nikdy neukončime deň bez udobrenia» [prítomní na námestí opakujú]. Ďakujem.

Homília pápeža Františka členom Charity: Prestrieť stôl pre všetkých

Vatikán 13. mája - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri eucharistickom slávení na úvod 20. generálneho zhromaždenia Medzinárodnej katolíckej charity (Caritas internationalis), ktorému predsedal 12. mája 2015 vo Vatikánskej bazilike pri Oltári katedry za účasti kardinálov, biskupov a delegátov Charity z celého sveta.

„Liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov (16,22-34), ktoré sme počuli, predstavuje tak trochu mimoriadnu postavu. Je ňou strážca väzenia vo Filipách, kde boli Pavol a Sílas uväznení po tom, ako sa proti nim vzbúril dav. Úradníci ich najskôr dali zbičovať a potom ich poslali do väzenia, prikazujúc strážcovi, aby ich dobre strážil. Preto tento muž, po tom, ako v noci začul zemetrasenie a videl dvere väzenia otvorené, zúfa si a chce si siahnuť na život. Pavol ho však upokojí a on, chvejúc sa a plný úžasu, prosí na kolenách o spásu.

Príbeh nám hovorí, že tento muž zaraz vykonal základné kroky cesty viery a spásy: počúva Pánovo slovo - spoločne so svojimi rodinnými príslušníkmi; vymýva Pavlove a Sílasove rany; prijíma krst - spolu so svojou rodinou; a nakoniec prijme Pavla a Sílasa vo svojom dome, prestrie stôl a plný radosti ich pohostí.

Evanjelium, ktoré bolo po ohlasovaní prijaté vierou, pohýna k umývaniu nôh a k vymývaniu rán trpiacich a k príprave stolovania pre nich. Jednoduchosť gest, kde je prijatie Slova a sviatosti krstu sprevádzané prijatím brata, akoby išlo o jediné gesto: prijať Boha a prijať druhého; prijať druhého spolu s Božou milosťou; prijať Boha a zjaviť ho v službe bratovi. Slovo, sviatosti a služba sa na seba vzájomne odvolávajú a sú živené navzájom, ako to vidíme už v týchto svedectvách Cirkvi v jej počiatkoch.

V tomto geste môžeme vidieť celé povolanie Charity. Charita je už veľkou konfederáciou, plne uznávanou aj vo svete pre svoju činnosť. Charita je cirkevnou skutočnosťou v mnohých častiach sveta a musí byť ešte oveľa viac rozšírená aj v rozličných farnostiach a spoločenstvách, aby obnovila to, čo sa dialo v počiatkoch Cirkvi. Veď koreň všetkej vašej služby spočíva práve v pohostinnom prijímaní Boha a blížneho – v jednoduchosti a poslušnosti. Toto je koreň. Ak sa tento koreň odníme, Charita zomiera. A táto pohostinnosť sa napĺňa osobne vo vás, aby ste potom išli do sveta, a tam aby ste slúžili v mene Krista, ktorého ste stretli a ktorého stretávate v každom bratovi a sestre, ktorým ste nablízku; a práve pre toto sa vyhýbame tomu, aby sme sa zúžili na jednoduchú humanitárnu organizáciu.

A Charita každej partikulárnej cirkvi, aj tej najmenšej, je vždy tá istá. Nie sú tu veľké Charity a malé Charity, všetky sú si rovné. Prosme si od Pána milosť porozumieť skutočnej veľkosti Charity; milosť neupadnúť do sebaklamu myslieť si, že dobre organizovaný centralizmus je tou správnou cestou; milosť pochopiť, že Charita je vždy na periférii, v každej partikulárnej cirkvi; a milosť osvojiť si presvedčenie, že ústredie Charity je len pomocou, službou a skúsenosťou spoločenstva, a nie hlavou všetkých.

Ten, kto žije misiu Charity nie je jednoduchým pracovníkom, ale doslova Kristovým svedkom. Je osobou, ktorá hľadá Krista a necháva sa Kristom hľadať; osobou, ktorá miluje s Kristovým duchom, duchom nezištnosti, duchom daru. Všetky naše stratégie a plánovania zostávajú prázdne, ak v sebe nenosíme túto lásku. Nie našu lásku, ale tú jeho. Alebo ešte lepšie, tú našu, očistenú a posilnenú jeho láskou.

A takto sa dá slúžiť všetkým a pripravovať stôl pre všetkých. Aj toto je pekný obraz, ktorý nám dnes ponúka Božie slovo: prestrieť stôl. Boh nám prestiera eucharistický stôl, a to aj teraz. Charita prestiera mnoho stolov pre tých, čo majú hlad. V týchto mesiacoch ste rozbehli kampaň „Jedna ľudská rodina, jedlo pre všetkých“. Mnoho ľudí aj dnes čaká na to, že sa dostatočne naje.

Planéta má jedlo pre všetkých, zdá sa však, že chýba vôľa podeliť sa oň so všetkými. Prestrieť stôl pre všetkých a žiadať, aby tu takýto stôl pre všetkých existoval. Urobiť čo môžeme, aby sa všetci mohli najesť, ale tiež pripomínať mocným tohto sveta, že Boh ich jedného dňa povolá na súd a ukáže sa, či sa skutočne snažili dať jedlo každému človeku, v ktorom je on prítomný (Mt 25,35) a či sa usilovali, aby životné prostredie nebolo zničené, ale aby mohlo poskytovať tento pokrm.

Mysliac na eucharistický stôl nesmieme zabúdať na tých našich kresťanských bratov, ktorí boli násilne obratí o ich pokrm ako pre telo tak aj pre dušu: boli vyhnaní zo svojich domov a kostolov, neraz zničených. Obnovujem svoj apel, aby sa nezabúdalo na týchto ľudí a na tieto netolerovateľné neprávosti.

Spolu s mnohými inými charitatívnymi organizmami Cirkvi teda Charita ukazuje silu kresťanskej lásky a túžbu Cirkvi ísť v ústrety Ježišovi v každom človeku, obzvlášť keď je chudobný a trpí. Toto je cesta, ktorú máme pred sebou a s týmto výhľadom verím, že sa budete môcť venovať práci týchto dní. Zverme ju Panne Márii, ktorá urobila z prijímania Boha a blížneho základné kritérium svojho života. Práve zajtra budeme sláviť Fatimskú Pannu Máriu, ktorá sa zjavila, aby ohlásila víťazstvo nad zlom. S takouto veľkou podporou nemajme strach pokračovať v našom poslaní. Nech je tak.“

12. mája

Socha Fatimskej Panny Márie pri generálnej audiencii na vatikánskom námestí

Vatikán 12. mája - Na stredu 13. mája pripadá 98. výročie prvého zjavenia Panny Márie v Cova da Iria vo Fatime. V tento deň bude na žiadosť pápeža Františka na Námestí sv. Petra počas generálnej audiencie umiestnená na pódiu socha Fatimskej Panny Márie. Stane sa tak vďaka iniciatíve Rímskej pobočky UNITALSI, talianskej národnej únie pre dopravu chorých do Lúrd a iných medzinárodných pútnických miest. Socha bola zakúpená priamo vo Fatime vďaka zbierke zdravotne postihnutých chlapcov a dievčat.

„Prijali sme s veľkou radosťou žiadosť pápeža Františka a budeme s ním spolu s viac ako stovkou zdravotne postihnutých, aby sme oslávili toto výročie. Sme hrdí na to, že tento deň zasvätený Fatimskej Panne Márii, naša socha symbolicky spojí túto mariánsku svätyňu s Námestím sv. Petra v modlitbe za pokoj a nádej“– povedal don Gianni Toni, cirkevný asistent Rímskej pobočky UNITALSI

11. mája

Svätý Otec František v rannej homílii: Duch Svätý dáva silu k vydávaniu svedectva

Vatikán 11. mája. Aj dnes sú kresťania zabíjaní „v mene Boha“, ale Duch Svätý neustále dáva silu k vydávaniu svedectva mučeníctva. Tejto téme sa venoval pápež František v homílii svätej omše, slávenej ráno v Dome sv. Marty. V evanjeliu dňa (Jn 15,26 – 16,4a) Ježiš oznamuje učeníkom, že im príde na pomoc Duch Svätý: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Ale keď príde on, Duch Tešiteľ, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy.“ Pán „hovorí o budúcnosti, o kríži, ktorý nás čaká, a hovorí nám o Duchu, ktorý nás pripravuje na vydanie kresťanského svedectva.“ Hovorí tak aj o „pohoršení prenasledovania“, o „pohoršení kríža“.

„Život cirkvi je cestou vedenou Duchom“, ktorý nám pripomína Ježišove slová a „učí nás veciam, ktoré nám Ježiš ešte nemohol povedať“. Duch Svätý „je spoločníkom na ceste“ a chráni nás tiež pred „pohoršením kríža“. Kríž je v skutočnosti pohoršením pre Židov, ktorí sa „dožadujú znamenia“ a bláznovstvom pre Grékov, teda pre pohanov, ktorí „sa pýtajú na múdrosť, nové idey“. Kresťania na rozdiel od toho však ohlasujú ukrižovaného Krista. Preto Ježiš pripravuje učeníkov, aby sa nepohoršovali na Kristovom kríži: „Budú vás vyháňať zo synagóg - hovorí Ježiš - ba prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu”:

„Dnes sme svedkami tých, ktorí zabíjajú kresťanov v mene Boha, pretože sú podľa nich neveriaci. Toto je Kristov kríž: ‚Budú to robiť, pretože nepoznali ani Otca ani mňa.‘ ‚Stalo sa to mne - hovorí Ježiš - a stane sa aj vám: prenasledovanie, súženia, ale prosím, nepohoršujte sa; Duch nás povedie a dá nám tomu porozumieť‘.“

V tejto súvislosti pápež František spomenul telefonický rozhovor, ktorý mal včera s koptským patriarchom Tawadrosom „pri príležitosti dňa koptsko-katolíckeho priateľstva“:

„Spomenul som si na jeho veriacich, ktorí boli podrezaní na pláži za to, že boli kresťanmi. Títo veriaci, skrze silu, ktorú im dal Duch Svätý, sa nerozhorčovali. Zomreli s menom Ježiš na perách. To je sila Ducha. Svedectvo. Je to tak, toto je skutočne mučeníctvo, najvyššie svedectvo.“

„Ale existuje aj svedectvo v každodennosti“, pokračoval Svätý Otec. Svedectvo o „plodnosti Veľkej noci“, ktorú „nám dáva Duch Svätý, ktorý nás privádza k plnej pravde, celej pravde, a pripomína nám to, čo nám hovorí Ježiš.

„Kresťan, ktorý neberie vážne tento rozmer mučeníctva života, ešte nepochopil cestu, ktorej nás učil Ježiš: mučenícku cestu každodennosti; mučenícku cestu v obrane práv osôb; mučenícku cestu pri obrane detí: otca, matky, ktorí bránia svoju rodinu; mučenícku cestu mnohých, premnohých chorých, ktorí trpia z lásky k Ježišovi. My všetci máme možnosť ďalej udržiavať túto veľkonočnú plodnosť na tejto ceste mučeníctva, bez pohoršovania sa.“

Pápež uzavrel homíliu touto modlitbou: „Prosme si od Pána milosť, aby sme prijali Ducha Svätého, ktorý nám pripomenie to, čo máme od Ježiša, ktorý nás uvedie do celej pravdy a každý deň nás pripraví na vydávanie tohto svedectva, na toto dennodenné malé mučeníctvo alebo na veľké mučeníctvo, podľa Pánovej vôle.“

10. mája

Pápež v nedeľnom príhovore: Kresťanská láska je väčšia než názorové rozdiely

Vatikán 10. mája – Svätý Otec František dnes pri poludňajšom stretnutí s veriacimi vo Vatikáne osobitne pripomenul sviatok matiek: „Dnes sa v mnohých krajinách slávi Deň matiek. Pamätajme s vďačnosťou na láskou na všetky mamy.“ Vyzval všetkých, aby potleskom prejavili úctu matkám prítomným na námestí, ako aj všetkým mamám. Po dlhotrvajúcom potlesku pokračoval: „Nech je tento potlesk ako objatie pre všetky naše drahé mamy: tie, ktoré s nami žijú fyzicky, ale aj tie, ktoré s nami žijú duchovne. Nech ich Pán všetky požehná a Panna Mária, ktorej je zasvätený tento mesiac, nech ich ochraňuje.“

V príhovore pred mariánskou modlitbou vysvetlil nedozerný dosah Kristovho prikázania lásky, ktoré dal učeníkom pri Poslednej večeri: «Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov» (Jn 15,12-13). Tieto slová označil za zhrnutie celého Ježišovho života. Vysvetlil v čom spočíva novosť tohto prikázania a poznamenal, že kresťanská láska je osobitne viditeľná vtedy, keď preklenuje názorové a povahové rozdiely medzi ľuďmi. Zdôraznil, že plnenie Kristovho prikázania lásky sa deje v konkrétnosti každodenného života, v prejavoch blízkosti voči starému človeku, dieťaťu, chorému, opustenej a v ťažkostiach sa nachádzajúcej osobe, bezdomovcovi, nezamestnanému, imigrantovi či utečencovi.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Raduj sa, Nebies Kráľovná:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium z Jánovej 15. kapitoly nás privádza do Večeradla, kde počúvame Ježišovo nové prikázanie. Hovorí takto: «Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás» (v. 12). A uvedomujúc si už bezprostrednosť obety kríža dodáva: «Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem» (v. 13-14). Tieto slová, vypovedané počas Poslednej večere, sú zhrnutím celého Ježišovho posolstva; ba zhrňujú všetko to, čo vykonal: Ježiš položil život za svojich priateľov. Priateľov, ktorí ho nechápali, ktorí ho v zlomovej chvíli opustili, zradili a zapreli. Toto nám hovorí, že on nás miluje i napriek tomu, že si Jeho lásku nezasluhujeme: takto nás Ježiš miluje!

Týmto spôsobom nám Ježiš ukazuje cestu, ktorou ho máme nasledovať, cestu lásky. Jeho prikázanie nie je nejakým jednoduchým nariadením, ktoré by vo vzťahu k životu navždy zostávalo iba niečím abstraktným a vonkajším. Ježišovo prikázanie je nové, keďže on ho ako prvý uskutočnil, stelesnil ho, a tak je zákon lásky raz a navždy vpísaný do srdca človeka (porov. Jer 31,33). A ako je vpísaný? Je vpísaný ohňom Ducha Svätého. A s týmto istým Duchom, ktorého nám Ježiš dáva, môžeme i my kráčať touto cestou!

Je to cesta konkrétna, cesta, ktorá nás vedie k tomu, aby sme vyšli zo seba samých a išli v ústrety ostatným. Ježiš nám ukázal, že láska k Bohu sa prejavuje v láske k blížnemu. Obe patria spolu. Stránky Evanjelia sú plné tohto druhu lásky: dospelí a deti, vzdelaní a nevzdelaní, bohatí a chudobní, spravodliví a hriešnici, títo všetci našli prijatie v Kristovom srdci.

Toto Pánovo slovo nás teda vyzýva, aby sme sa milovali navzájom, aj vtedy, ak si nie vždy rozumieme, nie vždy sa navzájom zhodneme... no práve vtedy sa vidí kresťanská láska. Láska, ktorá sa prejavuje napriek rozdielnostiam v názoroch a charakteroch; veď láska je väčšia než tieto rozdiely! Práve takejto láske nás učí Ježiš. Ide o novú lásku, pretože je obnovená samým Ježišom a jeho Duchom. Je to láska vykúpená, oslobodená od egoizmu; láska, ktorá daruje nášmu srdcu radosť, tak ako hovorí sám Ježiš: «Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná» (v 11).

Práve túto Kristovu lásku nám Duch Svätý vlieva do našich sŕdc, aby sa tak každý deň diali zázraky v Cirkvi a vo svete. Ide o množstvo malých i veľkých prejavov, ktoré sú plnením Pánovho prikázania: «Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás» (porov. Jn 15,12). Sú to drobné každodenné prejavy, gestá blízkosti voči starému človeku, dieťaťu, chorému, opustenej a v ťažkostiach sa nachádzajúcej osobe, bezdomovcovi, nezamestnanému, imigrantovi, utečencovi... Vďaka sile tohto Kristovho slova sa môže každý z nás zachovať ako blížny voči bratovi a sestre, ktorých stretáva. Prejavy blízkosti, bezprostrednosti: v týchto gestách sa prejavuje tá láska, ktorej nás naučil Kristus.

Nech nám v tomto pomáha naša Presvätá Matka, aby v každodennom živote každého jedného z nás boli láska k Bohu a láska k blížnemu vždy spojené.

9. mája

Pápež biskupom Mozambiku: Nešetriť námahou na obranu rodiny a života

Vatikán 9. mája – Svätý Otec dnes prijal ďalšiu skupinu afrických biskupov na návšteve Ad limina. Išlo o 18 členov Konferencie biskupov Mozambiku, krajiny trpiacej veľkou sociálnou nerovnosťou, ktorá začiatkom 90. rokov minulého storočia zažila krvavú občiansku vojnu. Svätý Otec v príhovore, ktorý odovzdal biskupom počas audiencie, vyzýva k jednote tamojšej Cirkvi a k jej spolupráci s miestnymi inštitúciami pri podporovaní rodiny a ochrane života. Pozýva ich tiež „zostúpiť“ medzi veriacich, a to až k „existenčným perifériám“, kde panuje „utrpenie, osamelosť a ľudský úpadok“.

Mozambik sa nachádza na juhovýchodnom pobreží Afriky s počtom obyvateľov vyše 26 miliónov. Z hľadiska vierovyznania väčšinu obyvateľstva tvoria príslušníci tradičných náboženstiev. Katolíci, ktorí sú tu spomedzi kresťanov najpočetnejší, tvoria takmer 28% obyvateľstva, moslimovia tvoria 10%.

Aj napriek veľkému nerastnému bohatstvu Mozambik zastáva jedno z posledných miest Indexu ľudského rozvoja. Viac ako polovica obyvateľstva je negramotná a len tretina obyvateľstva má prístup k pitnej vode. Veľkým problémom krajiny je tiež AIDS.

Tým najlepším spôsobom ako čeliť spoločenskej situácii poznačenej nerovnosťou a sociálnymi rozdielmi je podľa pápeža Františka investovať do výchovy, ktorá mladých učí myslieť kritickým spôsobom, sprevádzajúc ich na ceste dozrievania v hodnotách. Preto biskupov Mozambiku Svätý Otec vyzýva „oživiť pastoráciu na univerzitách a na školách“, spájajúc vzdelávanie s ohlasovaním evanjelia.

Pokiaľ ide o politiku, biskupov povzbudil k dobrým vzťahom s vládou, čo však neznamená „závislosť“, ale zdravú „spoluprácu“, osobitne v súvislosti s diskusiou o predkladaných zákonoch. Biskupov vyzval „nijako nešetriť námahou na podporu rodiny a na obranu života – od narodenia až po prirodzenú smrť“. Rodina je podľa slov Svätého Otca „prvotným zdrojom bratstva, úcty k druhým, ako aj privilegovanou cestou k pokoju“.

Pápež František tiež v príhovore venoval pozornosť starostlivosti biskupov o kňazov, spomenul tiež Rok zasväteného života, ako aj „svedectvo viery a služby“ množstva rehoľníkov a misionárov v Mozambiku, obzvlášť v oblasti zdravotníctva a školstva. Biskupov vyzval k „jednote“ a k „rodinnej atmosfére“ medzi nimi.

8. mája

Pápež v rannej homílii: Duch Svätý hýbe Cirkvou, aby napredovala

Vatikán 8. mája - Duch Svätý vytvára v Cirkvi „pohyb“, ktorý sa na pohľad môže javiť ako „zmätok“, avšak ak je prijatý v modlitbe a s duchom dialógu, vždy plodí „jednotu“ medzi kresťanmi. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka z rannej svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty, ktorú v dnešný sviatok Panny Márie z Lujan, patrónky Argentíny, obetoval za svoju vlasť.

Boh nepozorovane hýbe vodami Cirkvi a zakaždým, keď sa kresťania, počnúc apoštolmi, vzájomne konfrontovali v otvorenosti a dialógu, a nie podnecovaním k zradám a vytváraniu „skupiniek“, vtedy vždy správne pochopili, čo je potrebné robiť, a to vďaka inšpirácii Ducha Svätého. Pápež František predložil túto myšlienku v súvislosti so situáciami konfrontácie a konfliktu, ktoré podľa Skutkov apoštolov zažívalo prvé kresťanské spoločenstvo.

Dnešný úryvok (Sk 15,22-31) rozpráva o závere prvého koncilu v Jeruzaleme, ktorý po značných napätiach ustanovil niekoľko jednoduchých pravidiel, ktoré mali dodržiavať noví konvertiti. Problémom je, ako vysvetlil Svätý Otec, že predtým vznikol vnútorný zápas medzi tými, ktorých nazýva „uzavretými“, čiže skupinou kresťanov „veľmi lipnúcich na zákone“, ktorí chceli „nanucovať požiadavky judaizmu novým kresťanom“, a Pavlom z Tarzu, apoštolom pohanov, ktorý bol rozhodne proti tomuto núteniu:

„Ako vyriešia problém? Zhromaždia sa a každý predloží svoj úsudok, predstaví svoj náhľad. Diskutujú, ale ako bratia, nie ako nepriatelia. Nevytvárajú vonkajšie kliky aby vyhrali, neutiekajú sa k civilnej moci, ani nezabíjajú, aby zvíťazili. Hľadajú cestu modlitby a dialógu. Títo, čo zastávali celkom protichodné pozície, vedú dialóg a dospievajú k zhode. Toto je dielo Ducha Svätého.“

Konečné rozhodnutie bolo prijaté vo svornosti, zdôraznil pápež František. Na základe tohto bol v závere koncilu napísaný list pre „bratov pochádzajúcich z pohanov“, ktorého obsah je výsledkom vzájomného podelenia sa, čiže niečoho celkom odlišného od trikov a slovných potýčok, využívaných tými, čo zasievajú „kúkoľ“:

„Taká cirkev, kde sa nikdy neobjavujú problémy tohto druhu, ma privádza k uvažovaniu, že Duch tu nie je veľmi prítomný. A v takej cirkvi, kde je stále hašterenie, kde sú kliky a bratia sa navzájom zrádzajú, tam nie je prítomný Duch! Duch je tým, kto robí novosti, kto hýbe situáciou smerom vpred, kto vytvára nové priestory, kto vytvára múdrosť, ktorú prisľúbil Ježiš: ‚On vás naučí!‘ Toto uvádza do pohybu, ale tiež v konečnom dôsledku vytvára harmonickú jednotu medzi všetkými.“

Poslednú poznámku pápež František v dnešnej homílii venoval ukončeniu listu. Ide o slová, ktoré odhaľujú dušu kresťanskej svornosti, nie nejaký jednoduchý úkon dobrej vôle, ale ovocie Ducha Svätého:

„Toto je to, čomu nás dnes učí toto čítanie, čomu nás učí prvý ekumenický koncil. ‚Lebo Duch Svätý a my sme usúdili‘ – toto je tá formulácia, keď nás Duch všetkých privádza ku zhode. Teraz pokračujme v slávení Eucharistie a prosme Pána Ježiša, aby bol prítomný medzi nami, aby nám vždy posielal Ducha Svätého, každému z nás. Aby ho zosielal Cirkvi a aby Cirkev dokázala byť verná hnutiam, ktoré podnecuje Duch Svätý.“

7. mája

Svätý Otec v rannej homílii: Láska je konkrétna a komunikuje

Vatikán 7. mája - Pápež František sa pri dnešnej rannej svätej omši v Dome sv. Marty sústredil na kritériá skutočnej lásky, ktorá – ako povedal – musí byť konkrétna a odovzdávaná. Dokonca ani mnísi a mníšky nie sú v skutočnosti izolovaní, ale komunikujú, a to podstatne.

V dnešnom evanjeliu (Jn 15,9-11) nás Ježiš „žiada, aby sme ostali v jeho láske“. Ako poznamenal Svätý Otec, „existujú dve kritériá, ktoré nám pomáhajú rozlíšiť pravú lásku od nepravej“. Prvým kritériom je, že láska je „viac v skutkoch než v slovách“: nie je to „láska ako z telenovely“, nejaká „fantázia“, príbehy, ktoré „nám trochu rozbúšia srdce, ale nič viac“. Láska je „v konkrétnych faktoch“. Ježiš napomínal svojich poslucháčov: „Nie tí, ktorí hovoria ‚Pane! Pane!‘, vojdú do nebeského kráľovstva, ale tí, ktorí plnili vôľu môjho Otca, ktorí zachovávali moje prikázania“:

„Totiž pravá láska je konkrétna, je v skutkoch, je láskou trvalou. Nie je nejakým jednoduchým oduševnením. Mnohokrát je tiež láskou bolestivou: pomyslime na lásku Ježiša nesúceho kríž. Ale skutky lásky sú tie, o ktorých nás učí Ježiš v úryvku z 25. kapitoly Matúša. Kto teda miluje, koná takto. Toto je protokol súdu. Bol som hladný, dali ste mi jesť, a tak ďalej. Konkrétnosť. Aj Blahoslavenstvá, ktoré sú ‚pastoračným programom‘ Ježiša, sú konkrétne.“

Jednou z prvých heréz v kresťanstve bol filozofický smer gnosticizmu, ktorý hovoril o „vzdialenom Bohu ... a nebola tam žiadna konkrétnosť“. Naproti tomu láska Otca „bola konkrétna, poslal svojho Syna, ktorý sa stal človekom, aby nás zachránil.“

Svätý Otec pokračoval druhým kritériom lásky. Ako povedal, je ním to, „že sa dáva ďalej, nezostáva izolovaná. Láska dáva samu seba a prijíma, je tu tá komunikácia medzi Otcom a Synom, komunikácia, ktorú sprostredkuje Duch Svätý“:

„Neexistuje láska bez komunikácie, neexistuje láska izolovaná. Ale niekto z vás by sa ma mohol opýtať: - ‚Ale otče, mnísi a mníšky v klauzúre sú izolovaní.‘ - Ale oni komunikujú... a veľa: s Pánom, a aj s tými, ktorí prichádzajú, aby našli Božie slovo... Je to pravda, že pravá láska sa nemôže izolovať. Ak je izolovaná, nie je to láska. Je to akási spiritualistická forma sebectva, ako zostať uzatvorení v sebe samých, hľadajúc svoj vlastný prospech... Je to sebectvo.“

Takže – uzatvára pápež – „zostať v Ježišovej láske znamená konať“ a znamená to „schopnosť komunikovania, dialógu, a to ako s Pánom, tak i s našimi bratmi“:

„Je to také jednoduché. Ale nie je to ľahké. Pretože sebectvo, hľadanie vlastného záujmu, nás priťahuje a zvádza k nekonaniu a nedeleniu sa. Čo hovorí Pán na adresu tých, ktorí zostávajú v jeho láske? «Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.» Pán, ktorý zostáva v láske Otca je radostný, «a ak zostanete v mojej láske, vaša radosť bude úplná»: radosť, ktorá často prichádza spolu s krížom. Ale túto radosť - Ježiš sám nám to povedal - vám nikto nebude môcť vziať.“

Svätý Otec ukončil svoju kázeň touto modlitbou: „Kiežby nám Pán dal milosť radosti, tej radosti, ktorú nám svet nemôže dať.“

6. mája

Generálna audiencia: Krása kresťanského manželstva: láska, odvaha, misia

Vatikán 6. mája – Pri dnešnej generálnej audiencii bolo na zaplnenom Námestí sv. Petra prítomných aj sedem skupín zo Slovenska. Tri stovky pútnikov z rôznych slovenských farností Svätý Otec František pozdravil slovami: „Srdečne pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne z farností Čierne Kľačany, Košice, Lendak, Stropkov, Nacina Ves a Záhor, Martin a Trnové. Bratia a sestry, začali sme mariánsky mesiac máj. Pozývam vás do školy Božej Matky, od nej sa učte milovať Pána a blížneho. S láskou vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“ Svätý Otec sa Slovákom prihovoril v taliančine, pričom jeho pozdrav pretlmočil Mons. Jozef Krištof, pracovník Štátneho sekretariátu Svätej stolice.

V katechéze sa pápež František opäť venoval téme rodiny. Tentoraz sa zameral na krásu kresťanského manželstva, citujúc sv. Pavla, ktorý v Liste Efezanom prirovnáva lásku kresťanských manželov ku vzťahu Krista a Cirkvi. Duchovný zmysel manželstva charakterizoval ako „vznešený a revolučný a pritom zároveň jednoduchý“. Svätý Otec osobitne upozornil na misionársku úlohu, ktorú kresťanské páry plnia samotným svojím manželským životom. Okrem viery a lásky vyzdvihol v manželstve aj rozmer odvahy. Ako povedal, „muži a ženy, ktorí sú dosť odvážni, aby niesli tento poklad v hlinených nádobách našej ľudskosti, ... sú základnou devízou pre Cirkev aj pre celý svet.“

V závere audiencie pápež František venoval pozornosť blížiacemu sa 70. výročiu konca II. svetovej vojny 8. mája, keď povedal: „V najbližších dňoch sa v niektorých hlavných mestách budú konať pamätné podujatia pri 70. výročí konca Druhej svetovej vojny v Európe. Pri tejto príležitosti zverujem Pánovi na príhovor Panny Márie, Kráľovnej pokoja prianie, aby sa ľudská spoločnosť poučila z chýb minulosti a aby sa aj pri aktuálnych konfliktoch, ktorými sú zraňované niektoré oblasti sveta, všetci verejní predstavitelia nasadili v hľadaní spoločného dobra a v podpore kultúry pokoja.“

Svätého Otca prišiel dnes na generálnu audienciu pozdraviť aj slávny basketbalový tím Harlem Globetrotters z USA.

Plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechézy o rodine sa dnes dotýkame priamo krásy kresťanského manželstva. Ono nie je jednoducho obradom, ktorý sa koná v kostole, s kvetmi, oblečením, fotkami… Kresťanské manželstvo je sviatosť, ktorá sa uskutočňuje v Cirkvi, a ktorú tiež Cirkev koná, dávajúc začiatok novému rodinnému spoločenstvu. Je tým, čo apoštol Pavol zhŕňa vo svojom slávnom vyjadrení: «Toto tajomstvo –tajomstvo manželstva – je veľké; hovorím to vzhľadom na Krista a Cirkev» (Ef 5,32). Pavol, inšpirovaný Duchom Svätým, tvrdí, že láska medzi manželmi je obrazom lásky medzi Kristom a Cirkvou. Nepredstaviteľná dôstojnosť! Ale v skutočnosti je vpísaná v stvoriteľskom pláne Boha, a s milosťou Krista ho nespočetné kresťanské páry, hoci so svojimi limitmi, so svojimi hriechmi, uskutočnili!

Svätý Pavol, hovoriac o novom živote v Kristovi, hovorí, že kresťania – všetci – sú povolaní milovať sa navzájom, tak ako Kristus miloval ich, teda «podriadení jedni druhým» (Ef 5,21), čo znamená v službe jedni druhým. A tu uvádza analógiu, podobnosť medzi dvojicou manžel-manželka a dvojicou Kristus-Cirkev. Je jasné, že ide o podobnosť nedokonalú, ale musíme zachytiť jej duchovný zmysel, ktorý je mimoriadne vznešený a revolučný, a zároveň jednoduchý, primerane každému mužovi a žene, ktorí sa spoliehajú na Božiu milosť.

Muž – hovorí Pavol – má milovať ženu «ako vlastné telo» (Ef 5,28); milovať ju ako Kristus «miloval Cirkev a dal za ňu seba samého» (v. 25). Ale vy manželia (muži), čo ste tu prítomní, rozumiete tomu? Milovať vlastnú manželku tak ako Kristus miluje Cirkev. Toto nie sú žarty, to je vážna vec! Účinok tejto radikálnosti, aká sa na základe príkladu Krista vyžaduje od muža v jeho zameraní sa na lásku a dôstojnosť ženy, sa musel nesmierne prejaviť v samotnom kresťanskom spoločenstve.

Tento zárodok evanjeliovej novosti, ktorá nanovo ustanovuje pôvodnú vzájomnosť v oddanosti a úcte, v priebehu dejín pomaly dozrieval, no napokon prevážil. Sviatosť manželstva je veľký akt viery a lásky: svedčí o odvahe veriť v krásu stvoriteľského činu Boha a žiť tú lásku, ktorá poháňa ísť ďalej, prekračovať seba samých ako aj samotnú rodinu. Kresťanské povolanie milovať bezvýhradne a bez miery je to, na čom sa s Kristovou milosťou zakladá aj slobodný súhlas, ktorý ustanovuje manželstvo.

Cirkev samotná je plne vtiahnutá do dejín každého kresťanského manželstva: buduje sa v jeho úspechoch a trpí v jeho zlyhaniach. No musíme sa pýtať s vážnosťou: prijímame do hĺbky, my sami, ako veriaci, a aj ako pastieri, toto nerozlučiteľné puto dejín Krista a Cirkvi s dejinami manželstva a ľudskej rodiny? Sme pripravení vziať vážne na seba túto zodpovednosť, teda, že každé manželstvo kráča po ceste lásky, ktorú má Kristus voči Cirkvi? Toto je vznešené!

V tejto hĺbke tajomstva stvorenia, uznaného a znovu ustanoveného vo svojej čistote, sa otvorí druhý veľký obzor, ktorý charakterizuje sviatosť manželstva. Rozhodnutie „vziať sa v Pánovi“ obsahuje aj misionársky rozmer, ktorý znamená mať v srdci pohotovosť stávať sa prostredníkom Božieho požehnania a Kristovej milosti pre všetkých. V skutočnosti kresťanskí manželia sa podieľajú, práve nakoľko sú manželmi, na poslaní Cirkvi. A to chce odvahu na toto, však! Preto, keď pozdravujem novomanželov, hovorím: „Hľa akí odvážni!“, pretože to chce odvahu milovať sa navzájom tak, ako Kristus miluje Cirkev.

Slávenie sviatosti nemôže ponechať stranou túto spoluzodpovednosť rodinného života vzhľadom na vznešené poslanie lásky, ktoré má Cirkev. A tak sa život Cirkvi zakaždým obohacuje krásou tejto manželskej zmluvy, tak ako sa ochudobňuje zakaždým, keď je znetvorená. Cirkev, aby ponúkla všetkým dary viery, lásky a nádeje, potrebuje aj odvážnu vernosť manželov milosti ich sviatosti! Boží ľud potrebuje ich každodenné napredovanie vo viere, v láske a v nádeji, so všetkými tými radosťami a námahami, ktoré toto napredovanie v manželstve a v rodine prináša.

Smerovanie je tak vytýčené natrvalo, je to smerovanie lásky: miluje sa tak ako miluje Boh, navždy. Kristus sa neprestáva starať o Cirkev: miluje ju naveky, chráni ju naveky, ako seba samého. Kristus neprestáva odstraňovať z ľudskej tváre škvrny a vrásky každého druhu. Aké dojímavé a aké krásne je toto vyžarovanie Božej sily a nežnosti, ktoré sa prenáša z páru na pár, z rodiny na rodinu. Sv. Pavol má pravdu: toto je skutočne «vznešené tajomstvo»! Muži a ženy, dostatočne odvážni na to, aby niesli tento poklad «v hlinených nádobách» nášho človečenstva – títo mužovia a ženy, ktorí sú tak odvážni – sú základnou devízou pre Cirkev, a tiež pre celý svet! Pre toto nech ich Boh žehná tisíc krát! Vďaka!“

5. mája

Ranná homília: Modlitba zverenia sa Pánovi

Vatikán 5. mája – Súženie, odovzdanie sa, pokoj. Na týchto troch momentoch pápež František postavil svoju homíliu počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zdôraznil v nej, že kresťan zoči-voči ťažkostiam nemá postoj akéhosi „sadomasochistu“, ale s dôverou a nádejou sa zveruje Pánovi.

Svätý Otec vychádzal z liturgického čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 14, 19-28), kde je svätý Pavol prenasledovaný, no aj napriek tisíckam ťažkostí zostáva pevný vo viere a povzbudzuje bratov k tomu, aby dúfali v Pána. Ako povedal pápež František, k tomu, aby sme vstúpili do Božieho kráľovstva je potrebné „prejsť temnými chvíľami, ťažkými momentmi“. Toto však podľa neho „nie je sadomasochistický postoj“, je to „kresťanský zápas“ proti kniežaťu sveta, ktorý sa nás snaží oddialiť „od Ježišovho slova, od viery, od nádeje“. „Znášať súženia“ - to je veta, ktorú podľa pápeža Františka apoštol Pavol používa mnohokrát:

„Znamená to viac než len mať trpezlivosť. Znamená to niesť na pleciach, niesť ťažobu súžení. A aj život kresťana má takéto chvíle. Ježiš nám však hovorí: ‚V tej chvíli majte odvahu. Ja som zvíťazil, aj vy budete víťazmi‛. Toto prvé slovo nám dáva svetlo, aby sme mohli kráčať v tých najťažších chvíľach života, aj v tých momentoch, ktoré nám spôsobujú utrpenie.“

Svätý Otec poukázal na to, že keď Pavol dáva takúto radu, následne „pracuje na organizovaní tamojšej Cirkvi“, „modlí sa za kňazov, vkladá na nich ruky a zveruje ich Pánovi“.

Druhým slovom je teda zverenie sa, odovzdanosť v dôvere. Ako povedal pápež František, „kresťan dokáže prekonávať aj súženia a prenasledovania zverujúc sa Pánovi“. Jedine on „je schopný dať nám silu, dať nám vytrvalosť vo viere, darovať nám nádej“:

„Zveriť Pánovi nejakú vec, zveriť mu túto ťažkú chvíľu, zveriť Pánovi seba samého, zveriť Pánovi našich veriacich, nás kňazov, biskupov, zveriť Pánovi naše rodiny, našich priateľov a povedať Pánovi: ‚Vezmi do starostlivosti týchto ľudí, sú tvoji‛. Toto je modlitba, ktorú sa nie vždy modlíme, modlitba zverenia: ‚Pane, zverujem ti túto záležitosť, ty sám sa jej ujmi‛ – to je jedna krásna modlitba. Je to postoj dôvery v moc Pána, ako aj v nežnosť Pána, ktorý je Otcom.“

Ako povedal Svätý Otec, keď sa niekto zo srdca modlí túto modlitbu, cíti, že je odovzdaný Pánovi, je si istý tým, že „on nikdy nesklame“. Súženie nám spôsobuje utrpenie, no „zverenie sa Pánovi ti dáva nádej, a stade vychádza to tretie slovo: pokoj“. Pápež František pripomenul Ježišove slová, ktoré sú akoby rozlúčkou so jeho učeníkmi: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam». „Nejde však len o pokoj ako o jednoduchý kľud“, ale o pokoj, ktorý „preniká vnútrom, pokoj, ktorý ti dá silu, ktorý posilňuje to, o čo sme dnes prosili Pána – našu vieru a našu nádej“:

„Tri slová: súženia, odovzdanie sa, pokoj. V živote musíme ísť cestou súženia, je to zákon života. No v tých chvíľach sa treba zveriť Pánovi a on nám odpovie prostredníctvom svojho pokoja. Tento Pán, ktorý je Otcom nás veľmi miluje a nikdy nesklame. Pokračujme teraz s Pánom v eucharistickom slávení, prosiac ho, aby posilnil našu vieru a našu nádej, prosiac ho, aby nám daroval dôveru, aby sme zvíťazili nad súžením, lebo on premohol svet, ako aj o to, aby nám všetkým daroval svoj pokoj.“

2. mája

Tri priority pápeža Františka pre CVX - Spoločenstvo kresťanského života

Prinášame text príhovoru Svätého Otca Františka členom Spoločenstva kresťanského života (CVX) z celého Talianska, s ktorými sa stretol 30. apríla 2015 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne za účasti ďalších laických združení a spoločenstiev s ignaciánskou spiritualitou. Svätý Otec viedol stretnutie neformálnym spôsobom, pričom spontánne odpovedal na otázky štyroch z takmer päťtisíc účastníkov zhromaždenia. Na záver audiencie im v písomnej podobe odovzdal tento vopred pripravený príhovor:

Drahí bratia a sestry, pozdravujem všetkých vás, čo zastupujete Spoločenstvo kresťanského života v rámci Talianska i predstaviteľov rôznych skupín ignaciánskej spirituality, blízkych vašej formačnej tradícii a zaangažovaných v evanjelizácii a humanitárnej činnosti. Osobitne zdravím študentov i bývalých absolventov Inštitútu „Massimo“ v Ríme, a tiež zástupcov ďalších škôl vedených jezuitmi v Taliansku.

Vaše združenie dobre poznám, pretože som bol jej národným asistentom v Argentíne koncom sedemdesiatych rokov. Vaše korene siahajú k Mariánskym kongregáciám, ktoré sa objavujú s prvou generáciou spoločníkov sv. Ignáca z Loyoly. Ide o dlhú históriu, počas ktorej sa združenie vyznačilo po celom svete vďaka intenzívnemu duchovnému životu a apoštolskému zápalu jeho členov a anticipujúc tak v istých črtách učenie II. vatikánskeho koncilu ohľadom úlohy a služby veriacich laikov v Cirkvi. Držiac sa tejto perspektívy ste si zvolili aj tému vášho kongresu, ktorá nesie názov „Ponad múry“. Dnes by som vám chcel ponúknuť niekoľko línií pre vašu cestu duchovného a komunitného života.

Tou prvou je úloha šíriť kultúru spravodlivosti a pokoja. Čeliac kultúre ilegálnosti, korupcie a konfliktov, ste povolaní venovať sa spoločnému dobru a to aj prostredníctvom tej služby ľuďom, ktorá má svoje miesto v politike. O nej sa už blahoslavený Pavol VI. vyjadril, že „je najvyššou a najnáročnejšou formou dobročinnej lásky“. Ak by sa kresťania prestali priamo angažovať v politike, bolo by to zradou poslania veriacich laikov, ktorí sú povolaní byť soľou a svetlom sveta i takýmto spôsobom svojej prítomnosti.

Druhá apoštolská priorita, na ktorú vás chcem nasmerovať, je pastorácia rodín, v línii hlbších poznatkov z ostatnej Biskupskej synody. Povzbudzujem vás, aby ste pomáhali diecéznym spoločenstvám v starostlivosti o rodinu, živú bunku spoločnosti, i pri sprevádzaní snúbencov v príprave na manželstvo. Zároveň môžete spolupracovať na prijímaní „tých, ktorí sa vzdialili“: medzi nimi je nemálo tých, čo žijú oddelene a trpia pre zlyhanie plánu manželského života, ako aj inými nepríjemnými situáciami rodinného života, ktoré môžu namáhavo sťažiť i cestu viery a života v Cirkvi.

Ako tretiu líniu vám odporúčam misijnosť. Prijal som s potešením, že ste rozbehli úzku spoluprácu so Študentskou misionárskou ligou, čo vás nasmerovalo do ulíc sveta, k stretávaniu tých najchudobnejších a komunít, ktoré naliehavejšie potrebujú pastoračných pracovníkov. Povzbudzujem vás zachovať si túto schopnosť vychádzať von a ísť až na hranice ľudstva k tým najnúdznejším. Pozvali ste si dnes delegácie členov vašich komunít z vašich sesterských krajín, osobitne zo Sýrie a Libanonu, národov sužovaných hroznými vojnami; opätovne im vyjadrujem svoju náklonnosť a solidaritu. Tento ľud zažíva svoju hodinu kríža; preto im dajme pocítiť lásku, blízkosť a podporu celej Cirkvi. Vaše puto solidárnosti s nimi nech vás utvrdzuje vo vašom povolaní budovať všade mosty pokoja.

Váš štýl bratstva, vďaka ktorému sa angažujete aj v projektoch pohostinnosti voči migrantom na Sicílii, nech vás robí veľkodušnými v oblasti vzdelávania mladých, ako v samotnom vnútri vášho združenia, tak i v školskom prostredí. Svätý Ignác pochopil, že pre obnovu spoločnosti bolo potrebné začať od mládeže, a podnietil otvorenie kolégií. V nich sa zrodili prvé Mariánske kongregácie. V žiarivej a plodnej línii tohto apoštolského štýlu môžete byť i vy aktívni v animovaní rôznych výchovno-vzdelávacích inštitúcií, katolíckych i štátnych, prítomných v Taliansku, tak ako sa to už deje v mnohých častiach sveta. Základom tejto vašej pastoračnej činnosti nech je vždy radosť evanjeliového svedectva, spojená s citlivosťou prístupu a úctou voči druhým.

Panna Mária, ktorá svojím „áno“ inšpirovala vašich zakladateľov, nech vám sprostredkuje, aby ste bez výhrad odpovedali na povolanie byť „svetlom a soľou“ v tých prostrediach, kde žijete a pôsobíte. Nech vás sprevádza aj moje požehnanie, ktoré zo srdca udeľujem všetkým vám i vašim rodinám. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

Ranná homília: Viera sa žije uprostred dejín, ako služba

Vatikán 30. apríla - Kresťan žije svoju vieru uprostred dejín a žije ju v podobe služby. Do týchto slov možno dnes zhrnúť hlavnú myšlienku homílie z Domu sv. Marty. Pápež František sa zameral na dve skutočnosti kresťanskej identity: na jej dejinný rozmer a na jej rozmer služby. Sv. Pavol, sv. Peter a prví učeníci „neohlasovali Ježiša bez dejinného rozmeru: ohlasovali Ježiša uprostred dejín národa, národa, ktorému Boh dal kráčať stáročiami, aby dospel“ k zrelosti v plnosti času. Boh vstupuje do dejín a kráča so svojím ľudom:

„Kresťan je mužom a ženou dejín, pretože nepatrí sám sebe, je pričlenený k ľudu, k ľudu, ktorý kráča. Nemôžeme uvažovať v akomsi kresťanskom egoizme, nie, to nejde. Kresťan nie je duchovným mužom či ženou z laboratória, je duchovným mužom či ženou pričlenenými k národu, ktorý má dlhú históriu a neustále kráča, až kým sa Pán nevráti.“

Je to príbeh milosti, ale aj príbeh hriechu, poznamenal Svätý Otec odvolajúc sa na prvé čítanie zo Skutkov apoštolov (13,13-25):

„Koľko hriešnikov, koľko zločinov. Aj dnes sa Pavol zmieňuje o kráľovi Dávidovi, svätom, ale predtým, než sa stal svätcom, bol veľký hriešnik. Veľký hriešnik. Naše dejiny musia zahŕňať svätcov i hriešnikov. A moje osobné dejiny, dejiny každého jedného, musia zahŕňať náš hriech, vlastný hriech a milosť Pána, ktorý je s nami, sprevádzajúc nás v hriechu k odpusteniu, a sprevádzajúc nás v milosti. Neexistuje kresťanská identita bez histórie.“

Druhá časť identity je kresťanská služba. K dnešnému čítaniu z evanjelia (Jn 13,16-20) pápež poznamenal, že keď Ježiš umýva nohy svojim učeníkom, pozýva nás konať tak ako on, teda slúžiť.

„Kresťanská identita je služba, nie egoizmus. - ‚Ale otče, všetci sme egoisti.‘ - Ó, áno? To je hriech, je to návyk, od ktorého sa musíme odpútať. Vyprosovať si odpustenie, aby nás Pán zmenil. Sme povolaní slúžiť. Byť kresťanom nie je nejaký vonkajší výzor alebo nejaké sociálne správanie, neznamená to nalíčiť si trochu dušu, aby bola o niečo krajšia. Byť kresťanom znamená robiť to, čo robil Ježiš: slúžiť.“

Pápež pozýva položiť si túto otázku: „Čo v mojom srdci robím viac? Nechám si posluhovať ostatnými, poslúžim si inými, spoločenstvom, farnosťou, mojou rodinou, mojimi priateľmi, alebo slúžim, som im v službe?“

29. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka: Nebojme sa pozvať Ježiša na svadbu!

Vatikán 29. apríla - Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o rodine témou manželstva. Pri poukaze na Ježišov zázrak na svadbe v Káne pripomenul, že Ježiš nás učí, že „veľdielom spoločnosti je rodina, muž a žena, ktorí sa milujú.“ Zo súčasných problémov manželstva spomenul rozpady manželstiev a najmä tendenciu spolužitia bez uzatvorenia manželstva. Prečo sa mladí nesobášia? Prečo nemajú dôveru v rodinu? - položil otázku pápež František. Vysvetlil, ako predstava o krátkodobosti zväzku, mentalita provizórnosti, šíriaca sa medzi mladými, súvisí aj so strachom pred zlyhaním manželstva. „Práve tento strach zo zlyhania je asi tou najväčšou prekážkou, ktorá bráni prijať slovo Krista, ktorý prisľubuje svoju milosť manželskému zväzku a rodine“ – poznamenal pápež.

Pokiaľ ide o pozitívne vzory pripomenul, že „najpresvedčivejším svedectvom o požehnaní kresťanského manželstva je dobrý život kresťanských manželov a rodín.“ Svätý Otec opäť upozornil aj na potrebu správneho chápania vzájomného dopĺňania sa muža a ženy, pričom dôrazne odsúdil nespravodlivosť nerovného odmeňovania mužov a žien v zamestnaní.

Na zaplnenom Námestí sv. Petra bolo aj mnoho veriacich zo Slovenska, okrem iného z farností Púchov a Zavar. Pápež František sa dnes osobitne prihovoril chorvátskym a slovinským pútnikom. Pripomenul i dnešný sviatok patrónky Talianska a celej Európy sv. Kataríny Sienskej.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Naše uvažovanie o prvotnom Božom pláne s dvojicou muža a ženy, po tom, ako sme sa venovali dvom rozprávaniam z Knihy Genezis, sa teraz zameria priamo na Ježiša. Evanjelista Ján na začiatku svojho evanjelia prináša rozprávanie o svadbe v Káne, na ktorej boli prítomní Panna Mária aj Ježiš so svojimi prvými učeníkmi (porov. Jn 2,1-11). Ježiš sa na tejto svadbe nielen zúčastnil, ale aj «zachránil oslavu» vďaka zázraku premenenia vína! Takže prvé zo svojich zázračných znamení, ktorými zjavil svoju slávu, vykonal v kontexte manželstva, a bolo to gesto veľkej sympatie voči onej utvárajúcej sa rodine, podnietené Máriinou materskou starostlivosťou. To nám pripomína Knihu Genezis, keď Boh završuje dielo stvorenia a vytvára svoje veľdielo; tým veľdielom je muž a žena. A tu Ježiš začína svoje zázraky práve s týmto veľdielom, na svadbe, na oslave uzavretia manželstva: s mužom a ženou. Tak nás Ježiš učí, že veľdielom spoločnosti je rodina: muž a žena, ktorí sa milujú! Toto je veľdielo!

Od čias svadby v Káne sa veľa vecí zmenilo, ale toto Kristovo «znamenie» obsahuje stále platné posolstvo.

Zdá sa, že dnes nie je jednoduché hovoriť o manželstve ako o sviatku, ktorý sa obnovuje v čase, v rozličných životných obdobiach manželov. Je skutočnosťou, že tých, čo uzatvárajú manželstvo je stále menej; je to fakt: mladí sa nechcú sobášiť. V mnohých krajinách zasa stúpa počet rozvodov, zatiaľ čo klesá počet detí. Ťažkosť zostať spolu – či ako manželský pár alebo ako rodina – vedie k čoraz častejšiemu a rýchlejšiemu rozpadu zväzkov, a sú to práve deti, ktoré ako prvé znášajú následky. Uvedomme si, že prvé obete, tie najzávažnejšie obete, tie obete, ktoré trpia najviac následkom rozvodu, sú deti.

Ak od detstva zakúšaš, že manželstvo je puto «na obmedzený čas», nevedomky to bude pre teba skutočnosťou. Vskutku, mnohí mladí sú vedení k tomu, aby odmietali samotný plán nezrušiteľného spojenia a trvalej rodiny. Myslím, že by sme sa mali veľmi vážne zamyslieť nad tým, prečo sa toľkí mladí «necítia na to», aby sa zosobášili. Je tu táto kultúra provizórnosti... všetko je provizórne, zdá sa, že tu niet ničoho, čo by bolo definitívne.

Tento problém mladých, ktorí sa nechcú sobášiť je jednou z najväčších starostí, ktoré dnes vychádzajú na povrch: Prečo sa mladí nesobášia? Prečo často uprednostnia spolužitie, a to veľakrát «s obmedzenou zodpovednosťou»? Prečo mnohí – aj spomedzi pokrstených – málo dôverujú manželstvu a rodine? Je dôležité usilovať sa to pochopiť, ak chceme, aby mladí našli správnu cestu, ktorou sa uberať. Prečo nemajú dôveru v rodinu?

Ťažkosti nie sú len ekonomického charakteru, aj keď tieto sú naozaj vážne. Mnohí sa domnievajú, že zmena, ku ktorej došlo v uplynulých desaťročiach, bola uvedená do pohybu emancipáciou žien. Avšak ani tento argument nezaváži. A je to zároveň urážka! Nie, nie je pravda! Je tu určitá forma mužského šovinizmu, ktorý si chce neprestajne ženu podmaniť. Staviame sa do podobného nepekného postoja ako Adam, keď mu Boh povedal: «Prečo si jedol z ovocia?», a on: «Ona mi ho dala», teda, žena je na vine. Úbohá žena! Musíme sa zastávať žien!

V skutočnosti by takmer všetci muži a ženy chceli určitú stabilnú citovú istotu, pevné manželstvo a šťastnú rodinu. Rodina je na vrchole všetkých ukazovateľov preferencií medzi mladými; no zo strachu, že pochybia, mnohí o nej nechcú ani len uvažovať; hoci aj sú kresťanmi, nepomýšľajú na sviatostné manželstvo, jedinečné a neopakovateľné znamenie zmluvy, ktoré sa stáva svedectvom viery. Práve tento strach zo zlyhania je asi tou najväčšou prekážkou, ktorá bráni prijať slovo Krista, ktorý prisľubuje svoju milosť manželskému zväzku a rodine.  

Najpresvedčivejším svedectvom o požehnaní kresťanského manželstva je dobrý život kresťanských manželov a rodín. Niet lepšieho spôsobu ako hovoriť o nádhere tejto sviatosti! Manželstvo požehnané Bohom chráni toto spojivo medzi mužom a ženou, ktoré Boh požehnal už od stvorenia sveta; a je prameňom pokoja a dobra pre celý manželský a rodinný život. Napríklad, v prvých kresťanských časoch táto veľká dôstojnosť puta medzi mužom a ženou premohla tú neprístojnosť, ktorá bola dovtedy považovaná za normálnu, a to právo manželov odvrhnúť manželky, a to i pre dôvody fiktívne a veľmi ponižujúce. Evanjelium rodiny, evanjelium, ktoré ohlasuje práve túto sviatosť, odstránilo túto kultúru, praktizujúcu odvrhnutie ako bežný zvyk.    

Kresťanský zárodok radikálnej rovnosti medzi manželmi musí dnes priniesť nové ovocie. Svedectvo o spoločenskej dôstojnosti manželstva sa stáva presvedčivým práve touto cestou, cestou svedectva, ktoré priťahuje, cestou ich vzájomnosti a dopĺňania sa.

Preto sa ako kresťania máme stať v tomto ohľade náročnejšími. Napríklad: rozhodne podporovať právo na rovnakú odmenu za rovnakú prácu; prečo sa považuje za samozrejmosť, že ženy by mali zarábať menej ako muži? Nie! Také isté právo. Nerovnosť je čistý škandál! Zároveň je potrebné uznať ako vždy platné bohatstvo materstvo žien a otcovstvo mužov, v prvom rade pre blaho detí. Rovnako aj pohostinnosť kresťanských rodín dnes zohráva rozhodujúci význam, najmä v situáciách chudoby, úpadku a násilia v rodine.

Drahí bratia a sestry, nebojme sa pozvať Ježiša na svadobnú oslavu! A nebojme sa pozvať ho do nášho domu, aby bol s nami a chránil našu rodinu. A aj jeho Matku, Máriu! Kresťania, keď sa sobášia «v Pánovi», premieňajú sa na účinné znamenie Božej lásky. Kresťania sa nesobášia iba pre seba samých: sobášia sa v Pánovi pre dobro celého spoločenstva a spoločnosti.

O tomto krásnom povolaní kresťanského manželstva budem hovoriť aj v nasledujúcej katechéze. Ďakujem.

28.apríla

Divadlo rímskych bezdomovcov s úvodným slovom pápeža Františka

Vatikán 28. apríla – Svätý Otec František cez videoposolstvo oslovil hercov i divákov mimoriadneho predstavenia, ktoré uzrie svetlo sveta dnes večer v Ríme. Jeho názov „Keby to nebolo pre teba“ napovedá, že je venované téme lásky. Divadelné predstavenie, ktoré má premiéru dnes o 20.30 v rímskom divadle Teatro Brancaccio, predvedú na pódiu ľudia, o ktorých sa starajú centrá Rímskej charity. Ako každý človek, tak aj obyvatelia týchto stredísk majú svoje príbehy o láske, o ktorých môžu rozprávať: sklamania, neopätovanú lásku, lásku, ktorá sa zrodila a potom skončila, ale aj lásku ku svojim deťom, rodičom, k životu, k Bohu.

Divadelné podujatie sa takto stane súčasťou dialógu medzi veľkomestom a jeho najzraniteľnejšou časťou. Neobyčajní „herci“ pracujú pod vedením skúsených odborníkov, ktorí im pomáhajú predstaviť na scéne kapacitu a emocionálny potenciál každého z nich. Výťažok večera bude venovaný na podporu projektov Rímskej diecéznej charity.

„Som rád, že som týmto spôsobom medzi vami, aby som sa potešil vašou odvahou, aby som vám povedal, žeby ste nestrácali dôveru a nádej,“ prihovára sa Svätý Otec protagonistom podujatia i jeho divákom a pokračuje:

„Spôsob, akým hovoríte k mestu, považujem za príležitosť pre dialóg a významné delenie sa navzájom. Vy od katedry - odhaľujúc skryté schopnosti za pomoci skúsených odborníkov, ktorí vás dokázali viesť ako hercov, aby dali vyniknúť nadaniu a potenciálu každého z vás, - a tí druhí v načúvaní, a som si tým istý, že v údive nad bohatstvom, ktoré sa im ponúka. Kto by si niekedy pomyslel, že bezdomovec je osoba, od ktorej sa možno učiť? Kto by si pomyslel, že to môže byť svätec? Pritom dnes večer to budete vy, kto z javiska urobí miesto, z ktorého nám odovzdá cenné skúsenosti o láske, o potrebe druhého človeka, o solidarite, o tom, ako je v problémoch prítomná láska Otca.

Chudoba je veľké ponaučenie, ktoré nám dal Ježiš, keď zostúpil do vôd Jordánu, aby bol pokrstený Jánom Krstiteľom. Neurobil to preto, že potreboval pokánie, obrátenie; urobil to, aby sa zaradil doprostred ľudu, medzi ľud, ktorý potreboval odpustenie, medzi nás hriešnych, a aby vzal na seba ťarchu našich hriechov. To je spôsob, ktorý si zvolil, aby nás utešil, zachránil, vyslobodil nás z našej biedy. To, čo nám dáva skutočnú slobodu, skutočnú spásu a naozajstné šťastie, je jeho súcitná láska, neha a delenie sa. Ako milosrdný Samaritán nás dáva dohromady, dobitých zbojníkmi.

Sv. Gregor z Nyssy, veľký teológ staroveku napísal: «Uvážte dobre, kto sú tí chudobní v evanjeliu a objavte ich dôstojnosť: oni sa zaodeli tvárou Pána. Vo svojom milosrdenstve im dal svoju vlastnú tvár.» A Svätý Augustín povedal: «Na zemi je Kristus chudobný v osobe svojich chudobných. Musíme mať preto bázeň pred Kristom z neba a rozpoznať ho na zemi: na zemi je chudobný, v nebi je bohatý. Vo svojom človečenstve vystúpil do neba, ako bohatý, ale stále zostáva tu medzi nami v chudobnom, ktorý trpí.»

Aj ja sa rád hlásim k týmto slovám. Vy pre nás nie ste bremenom. Ste bohatstvom, bez ktorého by naše pokusy odhaliť Pánovu tvár boli márne. Niekoľko dní po mojom zvolení som dostal od vás blahoprajný list s uistením o modlitbách. Spomínam si, že som vám okamžite odpovedal, že vás nosím v mojom srdci a že som vám k dispozícii. Potvrdzujem tieto slová. Pri tej príležitosti som vás prosil, aby ste sa za mňa modlili. Obnovujem túto prosbu. Naozaj to potrebujem.

Svätý Otec vo videoposolstve nezabudol poďakovať pracovníkom Charity, ktorých, ako povedal, „považuje za svoje ruky, za ruky biskupa, ktoré sa dotýkajú Kristovho tela“. Rovnako vyjadril poďakovanie mnohým dobrovoľníkom z farností Ríma aj z iných častí Talianska, ktorí takto podľa jeho slov objavujú svet úpenlivo prosiaci o pozornosť a solidaritu, hľadajúci lásku, rešpekt, dôstojnosť, a ktorý takto umožňuje prežiť lásku v prijímaní, počúvaní a dávaní sa. Vymenoval rímskych svätcov minulých čias, ktorí sa z lásky k Bohu venovali chudobným: sv. Vavrinca, ktorého klenotmi boli chudobní, sv. Pammachia, rímskeho senátora, ktorý sa po konverzii oddal službe najnúdznejším, sv. Fabiolu, ktorá dala postaviť prvý útulok pre chudobných, sv. Filipa Neriho a ďalších, až po sv. Luigiho di Liegro, zakladateľa Rímskej charity.

„Ako by som si len prial, aby sa rímska cirkev čoraz viac prejavovala ako matka, pozorná a starostlivá o slabých. Všetci máme slabosti, všetci ich máme, každý svoje vlastné. Ako by som si prial, aby si modliace sa farské spoločenstvá pri vstupe chudobného do kostola pokľakli rovnako, ako keď prichádza Pán! Ako by som len chcel, aby sme sa dotýkali Kristovho tela prítomného v núdznych tohto mesta!“

Pápež v rannej homílii: Nebojme sa prekvapivých pohnútok Ducha

Vatikán 28. apríla - Cirkev napreduje vďaka prekvapeniam Ducha Svätého. Toto je jedna z myšlienok pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty. Pozastavil sa pri ohlasovaní evanjelia všetkým národom, o ktorom rozprávajú Skutky apoštolov (Sk 11,19-26) a poukázal na to, že aj dnes treba mať „apoštolskú odvahu“, aby sa kresťanský život nestal múzeom spomienok.

Ježišovi učeníci prišli do Antiochie a začali kázať nielen Židom, ale aj Grékom, pohanom, a mnohí z nich uverili, obrátili sa k Pánovi. Svätý Otec na základe prvého čítania zdôraznil, ako bola v živote Cirkvi vždy zásadná otvorenosť novostiam Ducha Svätého. Ako dodal, mnohí boli v tom čase nespokojní, keď počuli, že evanjelium bolo ohlasované nežidom, ale keď Barnabáš príde do Antiochie, je šťastný, pretože vidí, že tieto konverzie pohanov sú dielom Božím.

Navyše, ako povedal Svätý Otec, už v proroctvách bolo napísané, že Pán by mal prísť zachrániť všetky národy, ako sa píše v 60. kapitole Izaiáša. A napriek tomu mnohí nechápali tieto slová:

„Nechápali. Nechápali, že Boh je Bohom novostí: «Robím všetko nové», hovorí. Nechápali, že Duch Svätý prišiel práve preto, aby nás obnovil, a neustále koná toto dielo našej obnovy. To naháňa trochu strach. V dejinách Cirkvi môžeme vidieť od tej doby až doteraz, koľko strachu bolo voči prekvapeniam Ducha Svätého. Je Bohom prekvapení.“

„Avšak nie sú novoty ako novoty!“ U niektorých novostí, ako poznamenal Svätý Otec, „vidno, že sú z Boha“, u iných nie. Ako ich teda môžeme rozlíšiť? Vskutku, ako o Barnabášovi tak aj o Petrovi sa uvádza, sú mužmi plnými Ducha Svätého: „V oboch z nich je Duch Svätý, ktorý umožňuje vidieť pravdu. Sami od seba to nemôžeme. S naším rozumom to nedokážeme.“ „Môžeme preštudovať celé dejiny spásy, môžeme preštudovať celú teológiu, ale bez Ducha nemôžeme porozumieť. Je to práve Duch, ktorý nám umožňuje porozumieť pravdu, alebo – použijúc Ježišove slová – je to Duch, ktorý nám dáva poznať Ježišov hlas,“ dodal pápež odvolávajúc sa na slová dnešného evanjelia (Jn 10, 22-30): «Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám, a ony idú za mnou.»

„Napredovanie Cirkvi je dielom Ducha Svätého,“ ktorý nás robí schopnými načúvať Pánovmu hlasu – pokračoval Svätý Otec. - „A ako môžem nadobudnúť istotu, že to, čo počujem, je Ježišov hlas, že to, čo cítim, že mám urobiť, je z vnuknutia Ducha Svätého? - Modliť sa.“

„Bez modlitby niet miesta pre Ducha. Prosme Boha, aby nám zoslal tento dar: ‚Pane, daj nám Ducha Svätého, aby sme mohli vždy rozpoznať, čo máme urobiť,“ že to nie je vždy rovnaké. Odkaz je ten istý: Cirkev napreduje, Cirkev ide dopredu cez tieto prekvapenia, cez tieto novosti Ducha Svätého. Treba ich rozpoznávať, a pre rozpoznanie sa treba modliť, prosiť si túto milosť. Barnabáš bol plný Ducha Svätého, a pochopil hneď; Peter to videl a povedal: ‚Ale kto som ja, aby som tu popieral krst?‘ Je to On, kto nás nenechá pomýliť sa. – Ale, otče, prečo vstupovať do toľkých problémov? Robme veci tak, ako sme ich doteraz stále robili, takto sme si viac istí...“

Ale robiť tak, ako sa vždy robilo, je „smrtiacou“ alternatívou, poznamenal Svätý Otec varovne. A povzbudil k „riskovaniu, s modlitbou, s veľkou pokorou, aby sme prijali to, čo Duch“ od nás žiada „zmeniť“: „Toto je cesta.“

„Pán nám povedal, že ak budeme jesť jeho telo a piť jeho krv, budeme mať život. Teraz budeme pokračovať v tomto slávení s týmito slovami: ‚Pane, ty, ktorý si tu s nami v Eucharistii, ty, ktorý budeš v nás, daj nám milosť Ducha Svätého. Daj nám milosť, aby sme nemali strach, keď mi s istotou Duch hovorí, aby som urobil krok vpred‘. A v tejto omši si prosme o túto apoštolskú odvahu napredovať v živote a nerobiť náš kresťanský život múzeom spomienok.“

Nedeľný príhovor Svätého Otca: Ježiš dal za nás život, preto je Dobrým pastierom

Vatikán 26. apríla - V Nedeľu Dobrého pastiera, čiže Štvrtú veľkonočnú nedeľu, pápež František vysvätil 19 kandidátov kňazstva z viacerých rímskych seminárov. Popri väčšine diecéznych kňazov štyria z novovysvätených patria ku kongregácii s názvom „Rodina učeníkov“ - dvaja pôvodom z Peru a dvaja z Madagaskaru. Pri slávnosti, ktorá sa konala v Bazilike Svätého Petra so začiatkom o 9.30, koncelebrovali so Svätým Otcom vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini a siedmi pomocní biskupi. Ako zodpovední za formáciu kandidátov boli prítomní predstavení Vyššieho rímskeho pápežského seminára, Diecézneho seminára Redemptoris Mater, Seminára Divino Amore, kolégia Capranica a ďalších seminárov a kolégií.

V homílii Svätý Otec novokňazov povzbudil, aby „vždy mali pred očami príklad Dobrého pastiera, ktorý neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil, nie aby zostal vo vlastnom pohodlí, ale aby vychádzal, hľadal a zachraňoval zatúlaných.“ Na srdce im kládol, aby venovali veľkú pozornosť príprave homílií: „Nech vaše homílie nie sú nudné. Nech vaše homílie prídu k samotným srdciam ľudí, pretože vychádzajú z vášho srdca, pretože to, čo im hovoríte, je to, čo máte v srdci.“ Pripomenul, že ich učenie má byť v súlade s tým, čo sami žijú. V súvislosti s ich vysluhovaním sviatostí im Svätý Otec osobitne pripomenul, aby sa nikdy neunavili vysluhovaním milosrdenstva vo sviatosti zmierenia a aby sa k žiadateľom o krst nestavali odmietavo. „Konajte v úprimnej radosti a láske Kristovu kňazskú službu, zameraní jedine na to, čo sa páči Bohu, a nie vám samým. Je nepekné, keď kňaz žije pre vlastnú samoľúbosť, keď robí zo seba páva“, povedal pápež František novokňazom vo svojej homílii.

Napoludnie, po modlitbe Raduj sa, Nebies Kráľovná spolu s veriacimi, ktorí celkom zaplnili vatikánske námestie, dvaja z novokňazov udelili požehnanie z okna Apoštolského paláca spolu so Svätým Otcom. Pápež František dnes osobitne vyjadril svoje spolucítenie a duchovnú podporu všetkým, ktorých v sobotu zasiahlo silné zemetrasenie v Nepále a susedných krajinách. Spolu s veriacimi na námestí im vyprosoval Božiu posilu na príhovor Panny Márie. V rámci pozdravov skupinám pútnikov pozdravil Poliakov, ktorí si prišli do Ríma pripomenúť prvé výročie kanonizácie sv. Jána Pavla II. a spomenul menovite aj skupinu veriacich z Bratislavy.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pred modlitbou Raduj sa, Nebies Kráľovná:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Táto Štvrtá veľkonočná nedeľa, nazývaná Nedeľou Dobrého pastiera,nás každoročne pozýva vždy s novým úžasom objavovať význam tejto charakteristiky, ktorou Ježiš označil seba samého, a znova sa na ňu pozrieť vo svetle jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. «Dobrý pastier položí svoj život za ovce» (Jn 10,11). Tieto slová sa naplno uskutočnili, keď sa Kristus v slobodnej poslušnosti voči vôli Otca obetoval na kríži. Tam sa stáva celkom jasným, čo to znamená, že on je „Dobrý pastier“: dáva život, vydal svoj život na obetu za všetkých nás: za teba, za teba, za teba, za mňa, za všetkých! A preto je Dobrým pastierom!

Kristus je pravý pastier, ktorý plní úlohu najvyššieho vzoru lásky k stádu: On slobodne disponuje svojím vlastným životom, nikto mu ho neberie (porov. v. 18), ale ho dáva pre dobro oviec (v. 17). V otvorenom protiklade k falošným pastierom sa Ježiš predstavuje ako pravý a jediný pastier ľudu: zlý pastier myslí na seba samého a využíva ovce; dobrý pastier myslí na ovce a dáva seba samého. Na rozdiel od toho, ktorý je najatý, Kristus ako pastier je starostlivým vodcom, ktorý sa podieľa na živote svojho ľudu, nehľadá iný záujem, nemá iné ambície ako to, aby viedol, živil a chránil svoje ovce. A toto všetko za tú najvyššiu cenu, ktorou je obetovanie vlastného života.

V postave Ježiša, Dobrého pastiera, kontemplujeme Božiu prozreteľnosť, jeho otcovskú starostlivosť o každého z nás. Nenechá nás samých! Dôsledkom tejto kontemplácie Ježiša ako opravdivého a dobrého pastiera, je zvolanie v pohnutom úžase, aké nachádzame v druhom čítaní dnešnej liturgie: «Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec...» (1 Jn 3,1). Je to naozaj prekvapujúca a tajomná láska, pretože darujúc nám Ježiša ako Pastiera, ktorý dáva za nás život, Otec nám daroval všetko, čo nám mohol dať ako to najväčšie a najcennejšie! Je to láska najvyššia a najčistejšia, pretože nie je motivovaná nejakou potrebou, nie je podmienená nejakou kalkuláciou, nie je vedená nejakou zištnou túžbou na výmenu. Pred touto Božou láskou zakusujeme nesmiernu radosť a prepukáme vo vďačné uznanie toho všetkého, čo sme zadarmo dostali.      

Avšak kontemplovať a ďakovať nestačí. Je namieste aj nasledovať Dobrého pastiera. Osobitne všetci tí, čo majú poslanie viesť Cirkev – kňazi biskupi, pápeži – sú povolaní osvojiť si mentalitu nie manažéra, ale služobníka, podľa vzoru Ježiša, ktorý nás v zrieknutí sa seba samého spasil svojím milosrdenstvom. K tomuto štýlu života pastiera, dobrého pastiera, sú povolaní aj noví kňazi Rímskej diecézy, ktorých som mal to potešenie vysvätiť dnes ráno v Bazilike sv. Petra. A dvaja z nich pristúpia, aby vám poďakovali za vaše modlitby a pozdravili vás. [Po boku Svätého Otca sa v okne Apoštolského paláca objavili dvaja novokňazi a zamávali na pozdrav.]

Nech Preblahoslavená Panna Mária vyprosí pre mňa, pre biskupov a pre kňazov celého sveta milosť slúžiť svätému Božiemu ľudu skrze radostné ohlasovanie evanjelia, precítené slávenie sviatostí a trpezlivé a dobrotivé pastoračné vedenie.

24. apríla

Pápež v rannej homílii: Majme v pamäti naše životné stretnutie s Ježišom

Vatikán 24. apríla - Ježiš nikdy nezabúda na deň, kedy sme ho prvýkrát stretli. Prosme si od Boha „milosť pamäti“, aby sme na to stále pamätali. Na tento zdroj hlbokej nádeje poukázal dnes Svätý Otec v homílii rannej svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty.

Spôsobom, ktorý si Ježiš zvolil na to, aby zmenil život druhých, je stretnutie. Výstižne to vyjadruje príbeh Pavla z Tarzu, prenasledovateľa kresťanov, ktorý sa vďaka zážitku pred vstupom do Damasku stáva apoštolom. Na túto známu epizódu z dnešnej liturgie slova (Sk 9,1-20) nadviazal Svätý Otec a pohľad sústredil na nespočetné stretnutia, ktoré sú predmetom rozprávania evanjelií.

Presnejšie povedané, pápež považuje „prvé stretnutie“ s Ježišom za to, ktoré „mení život“ tých, čo stoja pred ním. Ján a Andrej, ktorí trávia s Pánom „celý večer,“ Šimon, ktorý sa okamžite stáva „skalou“ novej komunity, a potom žena Samaritánka, malomocný, ktorý sa vráti poďakovať za uzdravenie, chorá žena, ktorá sa uzdravuje dotykom Kristovho plášťa. Tieto rozhodujúce stretnutia kresťana utvrdzujú v tom, že nesmie zapadnúť prachom spomienku na svoj prvý kontakt s Ježišom:

„On nikdy nezabúda, ale my zabúdame na stretnutie s Ježišom. A toto by mohla byť celkom pekná domáca úloha – zaspomínať si: ‚Kedy som cítil Pána skutočne blízko pri mne? Kedy som pocítil, že by som mal zmeniť svoj život, alebo byť lepším, alebo odpustiť nejakej osobe? Kedy som počul, že Pán ma o niečo žiada? Kedy som sa stretol s Pánom?‘ Pretože naša viera je stretnutím s Ježišom. Toto je základ viery: stretol som sa dnes, tak ako Šavol, s Ježišom.“

Pýtajme sa úprimne, pokračuje Svätý Otec František: „Kedy si mi ty povedal niečo, čo zmenilo môj život alebo si ma pozval urobiť onen životný krok vpred?“

„Toto je krásna modlitba a odporúčam modliť sa ju každý deň. A keď si spomenieš, raduj sa z toho, z tej spomienky, ktorá je spomienkou na lásku. Ďalšou peknou úlohou by bolo zobrať si Evanjelium a sledovať tie mnohé príbehy tam a vnímať, ako sa Ježiš stretáva s ľuďmi, ako si vyberá apoštolov... Sú tam mnohé stretnutia s Ježišom. Možno sa niektoré z nich podobajú na to moje. Každý má svoje vlastné.“

Ako Svätý Otec pripomenul v závere homílie, netreba zabúdať, že Kristus chápe „vzťah s nami“ v zmysle zaľúbenia, vzťahu celkom osobnej lásky:

„Modlime sa a prosme si o milosť pamäti: ‚Pane, kedy bolo to stretnutie, tá prvá láska?‘ Aby sme nemuseli počuť pokarhanie, ktoré Pán vyslovuje v Apokalypse: ‚Mám proti tebe, že si zanechal svoju prvotnú lásku.‘

22. apríla

Svätý Otec v katechéze: Povolanie chrániť zväzok muža a ženy

Vatikán 22. apríla - Pápež František dnes pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pokračoval v katechézach o rodine. Nadviazal na predchádzajúcu tému, inšpirovanú slovami z úvodnej kapitoly Biblie: «... muža a ženu ich stvoril». Dnes Svätý Otec pokračoval príbehom, ktorý nájdeme v druhej kapitole Knihy Genezis, o tom, ako Boh tvorí človeka «z hliny zeme» a vdychuje do jeho nozdier «dych života» (porov. Gn 2,7). Zvlášť upozornil na pohľad, ktorým Boh pozoruje osamelého Adama v záhrade. A keď mu Boh napokon predstaví ženu, muž radostne zistí, že toto stvorenie, a jedine toto, je jeho súčasťou: «kosť z mojich kostí, mäso z môjho mäsa» (Gn 2,23). Pri osvetlení zmyslu tohto biblického textu pre súčasnosť Svätý Otec hovoril aj o dramatických následkoch prvotného hriechu na vzťah muža a ženy, čoho svedkom sú celé ľudské dejiny.

Katechéza bola povzbudením „opäť priznať česť manželstvu a rodine.“ Ako povedal pápež František, „ochrana tohto zväzku muža a ženy, i keď sú hriešni a zranení, zmätení a pokorení, nedôverujúci a neistí, je teda pre nás veriacich zaväzujúcim a oduševňujúcim povolaním uprostred podmienok dneška.“

Svätý Otec v následných pozdravoch pútnikom okrem iného vyzval k modlitbe za rodiny: „Modlime sa za všetky rodiny s deťmi, najmä za tie, ktoré prežívajú ťažké situácie, aby si boli isté, že sú darom od Boha a základom života spoločnosti.“

Medzi slovenskými pútnikmi dnes boli na Vatikánskom námestí väčšie skupiny z farností Slivník, Lekárovce, Nový Ruskov, Harichovce, a ZŠ Jána Pavla II. z Bratislavy-Vajnor, ktorá si takto pripomína dnešné 25. výročie prvej návštevy sv. Jána Pavla II. vo vtedajšej Českej a slovenskej federatívnej republike.

Pápež František pri generálnej audiencii venoval pozornosť aj Dňu zeme:

„Dnes slávime Deň Zeme. Povzbudzujem všetkých, aby pozerali na svet očami Boha Stvoriteľa: Zem je prostredím, ktoré máme chrániť, je záhradou, ktorú máme kultivovať. Vzťah človeka s prírodou nech nie je poháňaný chamtivosťou, manipuláciou a zneužívaním, ale nech uchováva božiu harmóniu medzi tvormi a stvorením v logike úcty a starostlivosti, aby bola daná do služby bratom, a tiež budúcim generáciám.”

S osobitným pozdravom sa Svätý Otec obrátil na mladých, chorých a novomanželov. Tento raz im adresoval takéto povzbudenie: „Učte sa od Panny Márie žiť toto veľkonočné obdobie, dávajúc priestor Božiemu slovu a skutkom lásky, a žiť s radosťou príslušnosť k Cirkvi, rodine učeníkov vzkrieseného Krista.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulej katechéze o rodine som sa pristavil pri prvom rozprávaní o stvorení ľudskej bytosti v prvej kapitole knihy Genezis, kde je napísané: «Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril» (Gn 1,27).

Dnes by som chcel dokončiť toto zamyslenie druhým rozprávaním, ktoré nachádzame v druhej kapitole. Tu čítame, že Pán potom, ako stvoril nebo a zem, «utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou» (Gn 2,7). Je to vrchol stvorenia. No niečo chýba. Potom Boh umiestni človeka do prekrásnej záhrady, aby ju obrábal a strážil (porov. Gn 2,15).

Duch Svätý, ktorý inšpiroval Bibliu, predkladá na chvíľu obraz muža, ktorý je sám – niečo mu chýba –, je bez ženy. A hovorí o Božej myšlienke, takmer o pocite Boha, ktorý naň hľadí, pozoruje osamelého Adama v záhrade: je slobodný, je pánom..., no je sám. Boh vidí, že to «nie je dobré», je to ako istý nedostatok spoločenstva, chýba mu spoločenstvo, je to nedostatok plnosti. «Nie je to dobré» - hovorí Boh – a dodáva: «chcem mu urobiť pomoc, ktorá mu bude podobná» (porov. Gn 2,18).

A tak Boh predstavuje človeku všetky zvieratá; človek každé z nich pomenuje vlastným menom – a toto je ďalší obraz človekovho vládnutia nad stvorením – ale v žiadnom živočíchovi nenachádza niekoho, kto by mu bol podobný. Človek je naďalej sám. Keď mu Boh napokon predstaví ženu, muž s radosťou zistí, že toto stvorenie, a jedine toto, je jeho súčasťou: «kosť z mojich kostí, mäso z môjho mäsa» (Gn 2,23). Konečne je tu odzrkadlenie, je tu vzájomnosť. A keď nejaká osoba – priblížim to na príklade pre lepšie pochopenie – chce podať ruku inej, musí ju mať pred sebou. Ak niekto vystrie ruku a niet tam nikoho, komu by ju podal, chýba mu vzájomnosť. Tak to bolo aj s mužom, ktorému niečo chýbalo k tomu, aby dosiahol svoje naplnenie, chýbala mu vzájomnosť. Žena nie je «replikou» muža; prichádza priamo z Božieho stvoriteľského gesta. Obraz «rebra» vonkoncom nevyjadruje nižšie postavenie či podriadenosť, ale naopak, že muž a žena sú tej istej podstaty a sú komplementárni, dopĺňajú sa, majú i túto reciprocitu. A tá skutočnosť – stále sme pri tom istom podobenstve, – že Boh tvorí ženu, kým muž spí, podčiarkuje, že ona nie je akýmsi spôsobom výtvorom človeka, ale je stvorením Božím. A ozrejmuje aj ďalšiu vec: aby muž našiel ženu – a môžeme povedať, aby našiel lásku ženy –, teda aby našiel ženu, musí si ju muž najprv vysnívať, a potom ju nachádza.

Božia dôvera v muža a ženu, ktorým zveruje zem, je veľkorysá, priama a úplná. Spolieha sa na nich. No hľa, zlý duch vnáša do ich mysle podozrenie, pochybovačnosť a nedôveru. A napokon prichádza na rad neposlušnosť voči prikázaniu, ktoré ich chránilo. Upadnú do delíria všemohúcnosti, ktoré všetko zamorí a zničí harmóniu. Aj my ho veľakrát pociťujeme v našom vnútri, my všetci.

Hriech plodí nedôverčivosť a rozdelenie medzi mužom a ženou. Ich vzťah je úkladne ohrozovaný tisícimi podobami zneužívania a podrobovania si, ľstivých zvodov a pokorujúcej panovačnosti, až po tie najdramatickejšie a najnásilnejšie. Dejiny nesú ich stopy. Pomyslime si, napríklad, na negatívne excesy patriarchálnych kultúr. Myslime na mnohoraké formy mužského šovinizmu, kde bola žena považovaná za druhotriednu. Myslime na účelové využívanie a komercializáciu ženského tela v dnešnej mediálnej kultúre. No myslime aj na súčasnú epidémiu nedôvery, skepticizmu a dokonca nevraživosti, ktorá sa šíri v našej kultúre – zvlášť vychádzajúc z istej pochopiteľnej nedôvery zo strany žien – vzhľadom na taký zväzok spojenectva muža a ženy, ktorý by bol schopný zároveň hlboko skvalitniť intimitu spoločenstva a súčasne chrániť dôstojnosť rozdielnosti.

Ak nenájdeme viac sympatie voči tomuto zväzku, schopnému umožniť novým generáciám vymaniť sa z nedôvery a ľahostajnosti, budú deti prichádzať na svet čoraz viac z tohto zväzku vykorenené, a to už od materského lona. Spoločenská devalvácia tohto stabilného a životodarného zväzku muža a ženy je istotne stratou pre všetkých. Musíme opäť priznať česť manželstvu a rodine! A Biblia vypovedá jednu krásnu skutočnosť: muž nájde ženu, stretnú sa navzájom, a muž musí čosi zanechať, aby ju našiel naplno. A preto muž zanechá svojho otca a svoju matku, aby šiel k nej. Je to nádherné! Toto znamená vykročiť istou cestou. Muž je celý pre ženu a žena je celá pre muža.

Ochrana tohto zväzku muža a ženy, i keď sú hriešni a zranení, zmätení a pokorení, nedôverujúci a neistí, je teda pre nás veriacich zaväzujúcim a oduševňujúcim povolaním uprostred podmienok dneška. To isté rozprávanie o stvorení a hriechu nám vo svojom závere predkladá nádherný obraz: «Pán, Boh, urobil mužovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich» (porov. Gn 3,21). Je to obraz nežnosti voči tejto hriešnej dvojici, ktorý nás privádza do nemého úžasu: Božia nežnosť voči mužovi a žene. Je to obraz otcovskej opatery voči ľudskej dvojici. Boh sám sa stará a chráni svoje veľdielo.

21. apríla

Pápež v rannej homílii: Cirkev je cirkvou mučeníkov, známych i skrytých

Vatikán 21. apríla - Pri dnešnej rannej svätej omši sa Svätý Otec zameral na skutočnosť, že naša Cirkev je cirkvou mučeníkov. S pohnutím spomínal tých, ktorí sú dnes prenasledovaní a zabíjaní preto, že sú kresťania. Upozornil však, že existujú aj „skrytí mučeníci“, ktorí hľadajú nové spôsoby, ako pomôcť svojim bratom, a preto sú prenasledovaní súčasnými synedriami.

Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 7,51–8,1) predstavuje zasadnutie synedria proti Štefanovi a jeho kameňovanie. Vychádzajúc z tejto dramatickej scény pápež František pripomína tváre a príbehy mnohých ľudí, ktorí sú aj dnes, ako prvý mučeník Cirkvi, prenasledovaní a zabíjaní len preto, že veria v Ježiša. Mučeníci nepotrebujú iný chlieb, ich jediným pokrmom je Ježiš, hovorí pápež a poukazuje na to, že Štefan „nemal potrebu znížiť sa k vyjednávaniu a ku kompromisom“. Jeho svedectvo je také, že jeho odporcovia „nedokázali odporovať múdrosti“ a duchu, „s akým hovoril“. Tak ako Ježiš, aj Štefan musí čeliť falošným svedkom a poštvanému ľudu, ktorý ho privádza pred súd. Štefan im pripomína, koľkí proroci boli zabití za to, že boli verní Božiemu slovu, a keď „vyznáva svoje videnie Ježiša,“ vtedy sú jeho prenasledovatelia pobúrení, zakrývajú si uši, aby to nepočuli, a vlečú ho von z mesta, aby ho ukameňovali.

„Božie slovo sa vždy niektorým srdciam nepáči. Božie slovo vyrušuje, keď máš tvrdé srdce, keď máš srdce pohanské, pretože Božie slovo ťa nabáda, aby si napredoval, hľadá ťa a sýti ťa tým chlebom, o ktorom hovoril Ježiš. V dejinách [Božieho] Zjavenia bolo mnoho mučeníkov zabitých pre vernosť Božiemu slovu, Božej pravde.“

Umučenie Štefana je podobné Ježišovmu, pokračuje Svätý Otec. Zomiera „s kresťanskou veľkorysosťou odpustenia, modlitby za nepriateľov“. Tí, ktorí prenasledovali prorokov, ako aj Štefana, „si mysleli, že tým vzdávajú slávu Bohu, mysleli si, že takto sú verní Božej náuke“. Dnes „by som chcel pripomenúť, že dejiny Cirkvi, skutočné dejiny Cirkvi, sú dejinami svätých a mučeníkov, prenasledovaných mučeníkov; mnohých zabitých tými, ktorí si mysleli, že vzdali slávu Bohu, tými, ktorí si mysleli, že majú ‚pravdu‘. So srdcom skazeným, a vraj pravdu“.

„V týchto dňoch - koľko je len na svete Štefanov! Spomeňme si na našich bratov podrezaných na pláži v Líbyi; spomeňme si na toho chlapca upáleného zaživa svojimi spolužiakmi, pretože bol kresťan; spomeňme si na tých migrantov, ktorí boli hodení do hlbín mora ostatnými preto, že sú kresťania; myslime na tých Etiópčanov - predvčerom - zabitých preto, že sú kresťania... a mnoho ďalších. Mnohí ďalší, o ktorých nevieme, trpia vo väzeniach, pretože sú kresťania... Dnes je Cirkev Cirkvou mučeníkov: oni trpia, dávajú život, a my prijímame Božie požehnanie skrze ich svedectvo.“

Svätý Otec dodáva, že sú aj „skrytí mučeníci, tí muži a ženy verní hlasu Ducha, ktorí hľadajú nové spôsoby ako pomôcť svojim bratom a lepšie milovať Boha a sú podozrievaní, ohováraní, prenasledovaní mnohými ‚modernými synedriami‛, ktoré si myslia, že majú patent na pravdu:

„A sú aj toľkí skrytí mučeníci, ktorí preto, aby boli verní vo svojej rodine veľa trpia pre vernosť. Naša Cirkev je cirkvou mučeníkov. A teraz uprostred nášho slávenia príde k nám prvý mučeník, prvý, ktorý dal svoje svedectvo, ba viac: spásu nám všetkým. Spojme sa s Ježišom v Eucharistii a spojme sa s mnohými bratmi a sestrami, ktorí sú vystavení mučeníctvu prenasledovania, osočovania a zabíjania pre to, že sú verní jedinému chlebu, ktorý nasycuje, teda Ježišovi.“

20. apríla

Pápežova ranná homília: Stretnutie s Ježišom a pokušenie svetskej zištnosti

Vatikán 20. apríla – Svedectvo mučeníkov nám pomáha neupadnúť do pokušenia využívať vieru na získanie moci – o tom bola dnešná homília pápeža Františka z Domu sv. Marty. Svätý Otec v nej vychádzal z úryvku Evanjelia podľa sv. Jána (6,22-29), v ktorom dav hľadá Ježiša po tom, ako zázračne rozmnožil chlieb a ryby. Hľadá ho však nie kvôli „náboženskému úžasu, ktorý vedie k adorácii Boha“, ale kvôli „hmotným záujmom“. Podľa pápeža Františka v oblasti viery existuje riziko, že nepochopíme skutočné poslanie Pána – k tomuto dochádza vtedy, keď využívame Ježiša skĺzavajúc „smerom k moci“:

„Tento postoj sa v evanjeliách opakuje. Sú mnohí, čo nasledujú Ježiša zo zištných záujmov. Aj medzi jeho apoštolmi: napríklad Zebedejovi synovia, ktorí chceli byť jeden premiérom a ďalší ministrom hospodárstva, chceli mať moc. To pomazanie s cieľom prinášať chudobným radostnú zvesť, oslobodenie väzneným, zrak slepým, slobodu utláčaným a ohlasovať milostivý rok, akoby zostalo v tieni, stráca sa a premieňa sa na niečo, čo súvisí s mocou.“ 

Ako zdôraznil Svätý Otec, vždy tu existuje toto pokušenie prejsť od duchovného úžasu, ktorý nám dáva stretnutie s Ježišom, k snahe využiť ho zištným spôsobom:

„Toto bolo aj medzi diablovými návrhmi Ježišovi pri jeho pokúšaní. Jeden z nich sa týkal práve chleba. Ďalší bol o predvádzaní sa: ‚Urobme krásne divadlo a takto v teba uverí všetok ľud.‛ A ten tretí sa týkal apostázie, čiže klaňania sa modlám. A toto je dennodenné pokušenie nás kresťanov, nás všetkých, ktorí sme Cirkvou: pokušenie nie k moci či sile Ducha [Svätého], ale pokušenie k svetskej moci. Takto sa upadá do tej náboženskej vlažnosti, ku ktorej ťa privádza svetskosť. Do tej vlažnosti, ktorá, keď postupne rastie a rastie, dospeje až k postoju, ktorý Ježiš nazýva pokrytectvo.“

Ako uvádza pápež František, týmto spôsobom „sa z nás stanú kresťania len podľa mena, na základe vonkajšieho postoja, no naše srdce spočíva v záujmoch“ – tak, ako hovorí Ježiš: «Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.» Je to pokušenie „skĺznuť ku svetskosti, k moci“ a tak „sa oslabuje viera, poslanie, oslabuje sa Cirkev“:

„Pán nás zobúdza prostredníctvom svedectva svätých, svedectva mučeníkov, ktorí nám každý deň ohlasujú, že ísť po Ježišovej ceste je jeho misiou: ohlasovať rok milosti. Ľud pochopil Ježišovu výčitku a hovorí: ‚Čo máme urobiť, aby sme konali Božie skutky?‛ Ježiš im odpovedá: ‚Toto je Boží skutok: veriť v toho, ktorého on poslal‛ - čiže viera v neho, jedine v neho, dôvera v neho a nie v iné veci, ktoré nás nakoniec odvedú ďaleko od neho. Toto je Boží skutok: veriť v toho, ktorého on poslal, v neho.“

Pápež uzavrel homíliu nasledujúcou modlitbou k Pánovi: „Nech nám dá túto milosť úžasu zo stretnutia a nech nám tiež pomôže neupadnúť do ducha svetskosti, čiže toho ducha, ktorý poza fasádu kresťanstva privádza k životu pohanstva.“

19. apríla

Poludňajší príhovor: Každý kresťan je povolaný byť svedkom vzkriesenia

Vatikán 19. apríla – Dnes napoludnie požiadal Svätý Otec pútnikov na Námestí sv. Petra o minútu ticha za obete stroskotania lode s utečencami na Stredozemnom mori neďaleko líbyjských brehov. Ide o tragédiu dosiaľ najväčších rozmerov, počet obetí sa môže vyšplhať až na 700. Pápež František sa s celým námestím modlil na príhovor Panne Márie za tieto obete, o ktorých povedal: „Sú to mužovia a ženy ako my, naši bratia, ktorí hľadajú lepší život, sú vyhladovaní, prenasledovaní, zranení, vykorisťovaní, sú obeťami vojen; hľadajú lepší život. Hľadali šťastie... Pozývam vás k modlitbe, najprv v tichu a potom všetci spoločne za týchto našich bratov a sestry.“

Pápež vyzval medzinárodné spoločenstvo, aby neodkladne konalo pre zabránenie ďalším podobným tragédiám. V príhovore pred modlitbou „Raduj sa, Nebies Kráľovná“ sa Svätý Otec sústredil na kresťanské povolanie vydávať svedectvo o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych a žije.

Plné znenie poludňajšieho príhovoru pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V biblických čítaniach dnešnej liturgie dvakrát rezonuje slovíčko „svedkovia“. Prvýkrát vychádza z pier apoštola Petra, ktorý potom čo uzdravil chromého pri bráne Jeruzalemského chrámu, volá: «Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami» (Sk 3,15). Druhýkrát zaznieva z úst vzkrieseného Ježiša, ktorý vo veľkonočný večer otvára myseľ učeníkov pre tajomstvo svojej smrti a zmŕtvychvstania a hovorí im: «Vy ste toho svedkami» (Lk 24,48). Apoštoli, ktorí na vlastné oči videli vzkrieseného Krista, nemohli o tejto svojej mimoriadnej skúsenosti mlčať. On sa im ukázal, aby sa pravda o jeho zmŕtvychvstaní mohla skrze ich svedectvo dostať ku všetkým. A Cirkev má za úlohu naďalej v tomto poslaní pokračovať; každý pokrstený je povolaný slovom a životom vydávať svedectvo, že Ježiš vstal z mŕtvych, že Ježiš je živý a prítomný medzi nami. My všetci sme povolaní vydávať svedectvo, že Ježiš je živý.

Môžeme sa ale spýtať: „Čo znamená byť svedkom?“ Svedok je človek, ktorý videl, ktorý si pamätá a ktorý rozpráva. Vidieť, pamätať si a vyrozprávať sú tri slovesá, ktoré vyjadrujú jeho identitu a poslanie. Svedok je niekto, kto videl, objektívnym pohľadom istú skutočnosť videl, no nie s okom ľahostajným; uvidel a nechal sa do udalosti vtiahnuť. Z tohto dôvodu si pamätá, nielen preto, že vie presne zrekonštruovať udalosti, ktoré sa odohrali, ale aj preto, že dané udalosti k nemu prehovorili a on zachytil ich hlboký zmysel. Svedok teda rozpráva, ale nie chladným a dištancovaným spôsobom, ale ako niekto, kto sa sám nechal vtiahnuť do veci a od toho dňa zmenil svoj život. Svedkom je niekto, kto zmenil svoj život.

Obsahom kresťanského svedectva nie je nejaká teória, ani nie ideológia či komplexný systém predpisov a zákazov, prípadne nejaký moralizmus, ale je ním posolstvo spásy, konkrétna udalosť, či skôr osoba: je ním vzkriesený Kristus, žijúci a jediný Spasiteľ všetkých. O ňom môžu svedčiť všetci tí, ktorí získali osobnú skúsenosť s ním, v modlitbe a v Cirkvi, skrze cestu, ktorá má svoje základy v krste, svoju výživu v Eucharistii, svoje spečatenie v birmovaní, svoje neustále obrátenie vo sviatosti pokánia. Vďaka tejto ceste, ktorá je neustále vedená Božím slovom, sa každý kresťan môže stať svedkom vzkrieseného Ježiša. A jeho svedectvo je tým hodnovernejšie, čím zjavnejšie je viditeľné zo spôsobu života, ktorý je evanjeliový, radostný, odvážny, mierny, pokojamilovný a naplnený milosrdenstvom. Ak ale kresťan podľahne pohodliu, márnivému spôsobu života, egoizmu, ak sa stane hluchým a slepým v otázke „vzkriesenia“ toľkých svojich bratov, ako bude môcť komunikovať druhým živého Ježiša, ako bude môcť komunikovať oslobodzujúcu moc živého Ježiša a jeho nekonečnú nehu?

Nech nás Mária, naša Matka, podopiera svojím príhovorom, aby sme sa mohli stať – aj pri našich limitoch, ale milosťou viery – svedkami vzkrieseného Pána, prinášajúc tým, ktorých stretávame veľkonočné dary radosti a pokoja.“

Po modlitbe Raduj sa, Nebies Kráľovná a apoštolskom požehnaní sa pápež František modlil za obete dosiaľ najväčšej tragédie potopenia lode s utečencami smerujúcimi do Európy:

„Drahí bratia a sestry, v týchto hodinách prichádzajú správy o novej tragédii, ktorá sa udiala vo vodách Stredozemného mora. Nákladný čln plný migrantov na palube sa minulú noc prevrátil asi 60 míľ od brehov Líbye a sú obavy, že pôjde o stovky obetí. Vyjadrujem moju hlbokú bolesť nad touto tragédiou a uisťujem, že tak na nezvestných, ako i na ich rodiny, budem pamätať v mojej modlitbe. Z hĺbky duše sa obraciam výzvou na medzinárodné spoločenstvo, aby konalo s rozhodnosťou a neodkladnosťou v záujme zabránenia opakovaniu sa podobných tragédií. Sú to mužovia a ženy ako my, naši bratia, ktorí hľadajú lepší život, sú vyhladovaní, prenasledovaní, zranení, vykorisťovaní, sú obeťami vojen; hľadajú lepší život. Hľadali šťastie... Pozývam vás k modlitbe, najprv v tichu a potom všetci spoločne za týchto našich bratov a sestry.“

Svätý Otec sa po chvíli stíšenia spolu s veriacimi pomodlil Zdravas - Ave Maria. Medzi prítomnými pútnikmi potom osobitne pozdravil skupinu z Katolíckej univerzity Najsvätejšieho Srdca, pri príležitosti dnešného celonárodného dňa v rámci Talianska na podporu tejto veľkej univerzity. „Je dôležité, aby mohla naďalej formovať mladých k takej kultúre, ktorá spája vieru a vedu, etiku a profesionalitu,“ poznamenal pápež František. Napokon venoval myšlienku dnešnému otvoreniu vystavenia Turínskeho plátna:

„Dnešným dňom začína v Turíne slávnostné vystavenie posvätného Turínskeho plátna. Ak to bude Božia vôľa, i ja si ho pôjdem uctiť 21. júna. Vyjadrujem nádej, že tento prejav úcty nám dopomôže k tomu, aby sme v Ježišovi Kristovi objavili milosrdnú Božiu tvár a aby sme ho rozpoznali v tvárach bratov, obzvlášť tých najviac trpiacich.“

17. apríla

Svätý Otec v rannej homílii: Kresťanská pokora nie je masochizmom, ale láskou

Vatikán 17. apríla - Samoúčelné pokorovanie sa je masochizmom, zatiaľ čo to, ktoré zakusujeme a znášame v mene evanjelia, nás pripodobňuje Ježišovi. Túto myšlienku rozviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty.

Pozval kresťanov, aby nikdy neživili v sebe pocity nenávisti, ale dopriali si čas na to, aby vo svojom vnútri objavili pocity a postoje, ktoré sa páčia Bohu: lásku a dialóg.

Je možné, aby človek reagoval na ťažkú situáciu Božím spôsobom? To je možné, tvrdí Svätý Otec a dodáva, že je to všetko otázka času. Času na to, aby sme sa nechali preniknúť Ježišovým zmýšľaním. Pápež to vysvetlil pri analýze epizódy z čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 5,34-42) o súdnom konaní s apoštolmi, obvinenými pred veľradou z hlásania tej blahozvesti, ktorú učitelia Zákona nechcú počuť.

Predsa však jeden farizej z veľrady, Gamaliel, priamo navrhne, aby ich prepustili, pretože – ako hovorí s odkazom na podobné prípady z minulosti –, ak je učenie apoštolov „ľudského pôvodu, bude zničené,“ avšak nestane sa tak, ak pochádza od Boha. Synedrium prijme návrh, teda rozhodne sa „dať si čas“. Nereaguje sledujúc inštinktívny pocit nenávisti. A toto, ako dodáva pápež František, je správny liek pre každého človeka:

„Dať tomu potrebný čas. To nám pomôže, keď máme zlé myšlienky proti iným, zlé pocity, keď máme antipatiu, nenávisť. Nenechajme ich rásť, zastavme sa, dajme tomu nejaký čas. Čas dáva veci do súladu a pomáha nám vidieť veci správne. Ale ak budeš reagovať vo chvíli hnevu, určite budeš nespravodlivý. Budeš zaujatý. A narobí to zle aj tebe samému. Toto je jedna rada: čas, čas vo chvíli pokušenia.“

Keď prechovávame zášť, pokračuje Svätý Otec, je neodvratné, že táto vybuchne: „vybuchne v urážkach, vo vojne“. „Cez tieto zlé pocity voči ostatným sa staviame do boja proti Bohu“, zatiaľ čo „Boh druhých miluje, miluje porozumenie, miluje lásku, miluje dialóg, miluje kráčať pospolu.“ Aj mne sa stáva, priznáva pápež, že „keď sa mi niečo nepáči, prvý pocit nie je z Boha, je zlý, zakaždým.“ Zastavme sa však, povzbudzuje Svätý Otec, a dajme „priestor Duchu Svätému“, aby „nám dal dospieť k tomu, čo je správne, k pokoju“. Ako apoštoli, ktorí boli zbičovaní a opúšťajú veľradu „natešení“, že znášali „potupu v Ježišovom mene“:

„Pýcha ťa v prvom momente privádza k tomu, že chceš ostatných zabiť. Pokora, a tiež ponižovanie, ťa privádza k pripodobneniu sa Ježišovi. A to je niečo, na čo nemyslíme. Teraz, keď sú mnohí naši bratia a sestry mučení pre Ježišovo meno, sú to oni, ktorí sú v tomto stave, teraz majú tú radosť z toho, že znášali urážky a dokonca i smrť pre Ježišovo meno. Na to, aby sme sa vyhli prvotnej pýche, je jediný spôsob, a to otvoriť svoje srdcia pokore, a k pokore sa nikdy neprichádza bez uponíženia. Toto je niečo, čomu sa nedá porozumieť prirodzeným spôsobom. Je to milosť, o ktorú musíme prosiť.“

V závere homílie sa Svätý Otec sústredil na milosť pripodobňovania sa Ježišovi. Pripodobňovania, dosvedčovaného nielen mučeníkmi dneška, ale aj tými „mnohými mužmi a ženami, ktorí znášajú každodenné pokorovanie a pre dobro svojej rodiny“ a „neotvárajú si ústa, nerozprávajú, znášajú to z lásky k Ježišovi“:

„A toto je svätosť Cirkvi, táto radosť, ktorú dáva poníženie, nie preto, že by bolo poníženie pekné, to nie, to by bol masochizmus. Ale preto, že týmto ponížením sa pripodobňuješ Ježišovi. Sú tu dva postoje: postoj uzavretosti, ktorý ťa vedie k nenávisti, k hnevu, že by si chcel druhých zabíjať, a postoj otvorenosti voči Bohu po stopách Ježiša, ktorý ťa učí prijímať ponižovania, aj tie tvrdé, s touto vnútornou radosťou, pretože si si istý, že si na Ježišovej ceste.“

16. apríla

Pápež v rannej homílii: Poslúchať Boha v otvorenosti k dialógu

Vatikán 16. apríla – Uzatváranie sa pred dialógom je nezlučiteľné s poslušnosťou voči Bohu. Uzavretosť vedie k zatvrdnutosti a tá vyúsťuje do umlčiavania druhých, keď ohlasujú Božiu „novosť“. O tomto dnes ráno kázal pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty.

Liturgické čítania z dnešného dňa hovoria o poslušnosti. Ako povedal Svätý Otec, poslušnosť „nás mnohokrát vedie inou cestou, než tou, po ktorej si myslíme, že musíme ísť, existuje iná cesta“. Poslúchať znamená „mať odvahu zmeniť cestu, ak nás o to Pán žiada“. „Ten, kto poslúcha, má večný život“, zatiaľ čo na tom, kto neposlúcha, spočinie Boží hnev“. V prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (5,27-33) kňazi a vodcovia nariadili Ježišovým učeníkom, aby viac ľudu nehlásali evanjelium – boli rozhnevaní a plní žiarlivosti, lebo v ich prítomnosti sa uskutočňovali zázraky, ľud ich nasledoval a „počet veriacich vzrastal“. Apoštolov uvrhli do väzenia, no v noci ich Boží anjel vyslobodil a tak sa vrátili k ohlasovaniu evanjelia. Po tom, ako ich opäť zadržali a podrobili výsluchu, Peter odpovedá na hrozby veľkňaza: «Boha treba viac poslúchať ako ľudí.» Kňazi však neporozumeli:

„Boli učiteľmi, mali preštudovanú históriu ľudu, proroctvá, študovali zákon, poznali teda celú teológiu izraelského ľudu, Božie zjavenie. Všetko poznali, boli učiteľmi, no neboli schopní rozpoznať Božiu spásu. Ako je možné, že mali takto zatvrdnuté srdce? Lebo to nie je tvrdosť hlavy, nejde jednoducho o tvrdohlavosť. Tu ide o tvrdosť... A môžeme sa spýtať: ako dochádza k tejto zatvrdnutosti, a to úplnej – ako hlavy tak aj srdca?“

„Vývoj k tejto zatvrdnutosti, je procesom uzavretia sa do seba, nerozvíjania dialógu, je to nedostatok dialógu“, povedal pápež František:

„Títo nevedeli viesť dialóg, nevedeli viesť rozhovor s Bohom, lebo sa nevedeli modliť a načúvať hlasu Pána, a nevedeli viesť dialóg s ostatnými, pýtať sa: ‚Prečo to takto interpretuješ?‛ Títo interpretovali zákon len tak, aby ho urobili precíznejším, boli však uzavretí voči Božím znameniam v priebehu dejín, boli uzavretí voči jeho ľudu, voči svojmu ľudu. Boli uzatvorení. A nedostatok dialógu, táto uzavretosť srdca ich viedla k neposlušnosti voči Bohu. Toto je dráma týchto učiteľov Izraela, týchto teológov Božieho ľudu: nevedeli načúvať, nevedeli viesť dialóg. A dialóg sa vedie s Bohom a s bratmi.“

Ako povedal Svätý Otec, znakom, že osoba „nevie viesť dialóg“, že „nie je otvorená voči Pánovmu hlasu, voči znameniam, ktoré Pán uskutočňuje v ľude“ je „rozzúrenosť a túžba umlčať všetkých tých, ktorí v tomto prípade hlásajú Božiu novosť, čiže to, že Ježiš vstal z mŕtvych. Nemajú pravdu, a dopracúvajú sa až k tomuto. Je to žalostný vývoj. Sú to tí istí, ktorí zaplatili strážam hrobu, aby povedali, že Ježišovo telo ukradli učeníci. Robia všetko možné, aby sa neotvorili Božiemu hlasu“:

„Pri tejto omši sa modlime za učiteľov, vzdelancov, za tých, ktorí vyučujú Boží ľud, aby sa neuzavreli, aby viedli dialóg a tak sa uchránili pred Božím hnevom, ktorý - v prípade, že nezmenia postoj - spočinie na nich.“

15. apríla

Generálna audiencia: Boh stvoril človeka ako muža a ženu

Vatikán 15. apríla - Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec v katechéze venoval téme vzájomného vzťahu muža a ženy v ich odlišnosti a komplementárnosti. Hovoril o tajomstve človeka, ktorého Boh stvoril ako muža a ženu na svoj obraz a podobu.

Muž a žena sú stvorení nie pre vzájomnú opozíciu ani pre podriadenosť, ale pre spoločenstvo, zdôraznil pápež František. Upozornil aj na problém skrytý v potieraní rozdielnosti muža a ženy podľa tzv. „teórie gender“. Intelektuálov povzbudil venovať sa téme manželského a rodinného vzťahu, ktorá, ako povedal, nie je v rámci úsilia o vytváranie slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti druhoradá.

Pri výzve k prehlbovaniu chápania vzťahu reciprocity medzi mužom a ženou Svätý Otec poukázal na dva konkrétne aspekty. Prvým je potreba dať hlasu ženy väčšiu reálnu váhu, a to ako v spoločnosti, tak aj v Cirkvi. Druhým je súvis medzi všeobecnou krízou viery v našej dobe a krízou vzájomnosti medzi mužom a ženou.

Dnešná katechéza pápeža Františka bola výzvou znovuobjaviť krásu stvoriteľského plánu, oceniť Boží obraz vpísaný do samotného vzťahu medzi mužom a ženou. Príhovoru Svätého Otca predchádzalo priliehavé biblické čítanie z knihy Genezis: «Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.» (Gn 1,26-27)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Milí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza je venovaná ústrednému aspektu témy rodiny, a to obrovskému daru, ktorý dal Boh ľudstvu vo stvorení muža a ženy a vo sviatosti manželstva. Táto i nasledujúca katechéza sa budú dotýkať rozdielnosti i komplementárnosti medzi mužom a ženou, ktorí stoja na vrchole Božieho stvorenia. Ďalšie dve katechézy, ktoré budú nasledovať potom, sa budú venovať iným témam manželstva.

Začneme krátkym komentárom k prvému z príbehov o stvorení z knihy Genezis. Dočítame sa tu, že Boh po tom, ako stvoril vesmír a všetko živé bytie, stvoril majstrovské dielo, t. j. ľudskú bytosť na svoj vlastný obraz: „na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27) – takto hovorí Kniha Genezis.

Ako všetci vieme, rozdielnosť pohlaví je prítomná v mnohých formách života, v širokej škále živých bytostí. Avšak iba v prípade muža a ženy táto rozdielnosť v sebe nesie obraz a podobnosť s Bohom: biblický text to opakuje až trikrát v rámci dvoch veršov (vv. 26-27): muž a žena sú obrazom a podobou Boha. Týmto nám je povedané, že nielen muž sám osebe je obrazom Boha a nielen žena ako taká je obrazom Boha, ale muž i žena spoločne – ako pár – sú obrazom Boha. Rozdielnosť, ktorá existuje medzi mužom a ženou, teda nie je kvôli protikladu alebo kvôli podriadenosti, ale v záujme spoločenstva a plodenia, vždy na obraz a podobu Boha.

Učí nás to sama skúsenosť: k tomu, aby človek dospel k lepšiemu sebapoznaniu a mohol sa ďalej harmonickým spôsobom vyvíjať, je medzi mužom a ženou potrebná reciprocita. Ak k tomu nedochádza, je možné vidieť následky. Boli sme stvorení na to, aby sme sa vzájomne počúvali a navzájom si pomáhali. Môžeme povedať, že bez vzájomného obohacovania sa vo vzťahu – v myslení i konaní, v citových prejavoch i v práci, i vo viere – muž a žena ani nemôžu pochopiť hĺbku toho, čo to vlastne znamená byť mužom a byť ženou.

Moderná a súčasná kultúra otvorila nové sféry, nové slobody a novú hĺbku na obohatenie porozumenia tejto rozdielnosti. Priniesla však so sebou i mnohé pochybnosti a veľa skepticizmu. Napríklad, kladiem si otázku, či tá takzvaná teória gender nie je tiež vyjadrením istej frustrácie a rezignácie, ktorá smeruje k zrušeniu pohlavnej rozdielnosti, pretože sa s ňou ďalej nevie konfrontovať. Nuž, takto riskujeme, že urobíme krok dozadu. Odstránenie rozdielnosti v skutočnosti znamená problém, a nie riešenie. Pre vyriešenie svojich vzťahových problémov sa muž a žena musia totiž navzájom viac rozprávať, viac sa počúvať, viac sa spoznávať, viac sa mať radi. Musia k sebe pristupovať s úctou a spolupracovať v priateľskom duchu. Na týchto ľudských základoch, za podpory Božej milosti, je potom možné plánovať manželskú a rodinnú jednotu na celý život. Manželský a rodinný zväzok je seriózna záležitosť, a to pre všetkých, nielen pre veriacich. Chcel by som povzbudiť intelektuálov, aby sa neodťahovali od tejto témy ako keby sa azda stala druhoradou v rámci úsilia v prospech slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti.

Boh zveril zem spoločenstvu muža a ženy: jeho zlyhanie ochudobňuje svet o citové prejavy a zatemňuje nebo nádeje. Signály sú už znepokojivé a badáme ich. Chcel by som poukázať spomedzi mnohých na dva body, o ktorých si myslím, že by sme sa im mali venovať s väčšou naliehavosťou.  

Po prvé: Niet pochýb o tom, že musíme urobiť omnoho viac v prospech ženy, ak chceme viac posilniť reciprocitu medzi mužom a ženou. Je totiž nevyhnutné, aby žena nebola len vypočutá, ale aby jej hlas mal skutočnú váhu, autoritu uznanú v spoločnosti aj v Cirkvi. Rovnakým spôsobom ako Ježiš ponímal ženu – povedzme, že evanjelium je také – v kontexte oveľa menej priaznivom než je ten náš, pretože v tom čase bola žena odsunutá na druhé miesto, či nie? Ježiš vnímal ženu spôsobom, ktorý dáva mocné svetlo, osvetľujúce cestu, ktorá vedie do diaľky, no z ktorej sme zatiaľ prešli len kúsok. Ešte stále sme do hĺbky nepochopili, čo všetko nám ženskosť (ženský génius) môže dať; čo môže dať spoločnosti a tiež nám žena, ktorá sa dokáže pozerať na veci inými očami, dopĺňajúcimi mužské myslenie. Je tu teda cesta, ktorú treba ešte prejsť s väčšou kreativitou a odvahou.  

Druhý bod sa dotýka témy muža a ženy stvorených na obraz Boží. Pýtam sa, či kríza kolektívnej dôvery v Boha – ktorá nám tak škodí a spôsobuje nemoc rezignácie pred nevierou a cynizmom –, nie je tiež spojená s krízou vzájomnosti (spojenectva) medzi mužom a ženou. Biblické rozprávanie nám totiž cez veľký symbolický obraz pozemského raja a prvého hriechu, hovorí práve to, že spoločenstvo s Bohom sa odráža v spoločenstve ľudského páru a strata dôvery v nebeského Otca vyvoláva rozdelenie a konflikt medzi mužom a ženou.

Z tohto vyplýva veľká zodpovednosť Cirkvi, všetkých veriacich a predovšetkým veriacich rodín, znovu objaviť krásu stvoriteľského plánu, ktorý vpisuje Boží obraz aj do vzájomnosti medzi mužom a ženou. Zem sa napĺňa harmóniou a dôverou vtedy, keď je táto vzájomnosť medzi mužom a ženou prežívaná v dobrom. A ak sa o ňu muž a žena spoločne snažia medzi sebou a spolu s Bohom, bezpochyby ju nachádzajú. Ježiš nás výslovne povzbudzuje k vydávaniu svedectva o tejto kráse, ktorá je obrazom Božím. Ďakujem.

Pri dnešnej audiencii boli na Námestí sv. Petra viac ako dve stovky slovenských pútnikov, medzi nimi aj skupiny z farností Rybník, Urmince, Malatiná a Slažany, ako aj 20 sestier z Kongregácie Božského Vykupiteľa v sprievode generálnej predstavenej sr. Kataríny Krištofovej SDR, pri príležitosti slávenia 25. výročia ich rehoľných sľubov. Svätý Otec slovenské sestry v rámci pozdravov aj osobitne spomenul spolu s týmto prianím: „Nech vás vzkriesený Pán naplní svojím pokojom a radosťou. Jeho živé slovo nech vás vedie na vašej ceste. Nech Boh požehná vás aj vašich drahých.“

František pozdravil manžela a dceru Asie Bibi

V závěru dnešní generální audience papež František pozdravil příbuzné pákistánské křesťanky Asie Noreen Bibi, která byla před šesti lety obžalována z rouhání proti islámu a roku 2010 odsouzena ke trestu smrti. Matka pěti dětí žije ve vězeňské cele více než 2000 dní a trvale poukazuje na svou nevinu. Do Říma přicestoval její manžel, Ashiq Masih, a nejmladší dcera, patnáctiletá Eisham Ashiq, která spolu se svou matkou prožívala zatčení, bití a snahu o násilnou konverzi k islámu. Z iniciativy občanských asociací a dvou italských politiků (senátora Maria Maura a zástupce ministra obrany Domenica Rossiho) se včera večer v budově italského senátu konala tisková konference, která požadovala zásah mezinárodního společenství a osvobození vězněné ženy. Manžel Asie Bibi, Ashiq Masiq, pro naše mikrofony hovořil o nelidských podmínkách v pákistánské věznici a prosí o modlitbu za svou ženu.

“Ona sama je velice silná ve své víře, z psychického hlediska se jí daří dobře. Vkládá svou naději v Boha a do modlitby. Evropa, pokud bude chtít, může v její kauze mnohé udělat. O Asii Bibi se však mluví stále méně. Křesťané v Pákistánu mají velké obtíže – po nedávném upálení manželského páru byl minulý pátek upálen čtrnáctiletý chlapec. Křesťané jsou v Pákistánu pronásledováni.“

Prohlásil manžel vězněné křesťanky po dnešním setkání s papežem Františkem. Rodinné příslušníky Asie Bibi na cestě doprovází právník Joseph Nadeem:

“Očekáváme, že Evropa bude vyvíjet tlak na pákistánskou vládu, protože dosud existuje možnost, že Asia Bibi bude zproštěna viny. Její případ se nyní nachází u pákistánského Nejvyššího soudu, což je předposlední instance. Poslední možností je pak milost z rukou prezidenta republiky. Tu však hlava státu může udělit i dříve, pokud budou evropské vlády naléhat na odpuštění trestu. U Nejvyššího soudu jsme dvakrát předložili žádost o co nejrychlejší odvolací proces, avšak soudci ji zamítli. Prohlásili, že musíme čekat na příhodnější chvíli, a ta by mohla nastat za dva nebo tři roky, možná dokonce až za čtyři roky.“

Říká obhájce vězněné ženy, který navzdory všemu zachovává optimismus: „Usilovně bojujeme za svobodu pro Asii Bibi a doufáme v pomoc mezinárodního společenství“, říká. Kauza Asie Bibi se stala symbolem zneužití zákona o blasfemii. Pákistánský právník uvádí, že zhruba 95 procent obvinění z rouhání na základě tohoto zákona je nepravdivých. Dodejme, že italští poslanci napříč politickým spektrem požadují po italské vládě, aby v případě Asie Bibi vyvíjela tlak na Islamabád a varovala před možným negativním dopadem na obchodní styky mezi oběma zeměmi.

14. apríla

Pápež v homílii: Duch Svätý dáva spoločenstvu súlad a trpezlivosť v ťažkostiach

Vatikán 14. apríla - Komunita znovuzrodená v Duchu Svätom sa usiluje o porozumenie a je trpezlivá v utrpení. Na túto myšlienku sa zameral pápež František v rannej svätej omši, pravidelne slávenej v kaplnke Domu sv. Marty. Varoval kresťanov pred hromadením bohatstva, ktoré má byť dané do služby ľuďom v núdzi, ako to robilo prvokresťanské spoločenstvo, vedené apoštolmi. Svätý Otec František sa vo svojej kázni pozastavil pri stati zo Skutkov apoštolov (Sk 4,32-37), ktorá opisuje život prvého spoločenstva kresťanov a sústredil sa na otázku, aké ovocie dáva Duch Svätý komunite. Poukázal na dve znamenia znovuzrodenia v spoločenstve. Prvým je porozumenie, súlad.

„Jediný, kto nám môže dať harmóniu je Duch Svätý, pretože aj on je harmóniou medzi Otcom a Synom, je darom, ktorý utvára harmóniu. Druhým znakom je spoločné dobro, to znamená: ‚Nikto z nich nebol v núdzi, nikto nepovažoval svoj majetok za niečo, čo patrí jemu‘, bol v službách spoločenstvu. Áno, niektorí boli bohatí, ale aby slúžili. Toto sú dva znaky komunity, ktorá žije v Duchu.“

Pokračujúc ďalej v úvahe nad textom Svätý Otec poznamenal, že táto stať je zaujímavá, pretože hneď nato začínajú problémy uprostred spoločenstva, napríklad s Ananiášom a Zafirou, ktorí sa pokúšali komunitu podvádzať:

„Títo sú ‚patrónmi‛ tých dobrodincov, ktorí sa k Cirkvi priblížia, prídu jej pomôcť, a následne Cirkev využijú na svoje vlastné podniky. Ďalej sú tu perzekúcie, ktoré boli ohlásené Ježišom v poslednom Matúšovom blahoslavenstve: ‚Blahoslavení ste, keď vás ľudia potupujú a prenasledujú kvôli mne ... Radujte sa.‘ A takto čítame o mnohom prenasledovaní tejto komunity. Ježiš to predpovedá. Predpovedá veľa pekných vecí, pokoj, hojnosť: ‚Budete mať stokrát viac, s prenasledovaním'.“

V prvej komunite znovuzrodenej v Duchu Svätom je chudoba, spoločné dobro, ale aj problémy vo vnútri i vonku, pokračoval Svätý Otec. Problémy vo vnútri, ako s tými dvoma podnikateľmi, a zvonku prenasledovanie. Peter však hovorí spoločenstvu, aby sa nedivili týmto perzekúciám, pretože „zlato sa ohňom čistí“. A komunita znovuzrodená skrze Ducha Svätého sa skutočne očisťuje „uprostred ťažkostí, prenasledovania“. Toto je teda tretí znak znovuzrodenej komunity: „trpezlivosť v znášaní problémov, znášaní útrap, znášaní ohovárania, klebiet, znášaní chorôb, znášaní bolesti“ zo straty blízkeho človeka.

Na kresťanskom spoločenstve „sa vidí, že je znovuzrodené v Duchu Svätom, keď je spoločenstvom, ktoré sa usiluje o harmóniu“, keď nie je vnútorne rozdelené, keď sa snaží o chudobu, „nie o hromadenie bohatstva pre seba, pretože bohatstvo je pre službu“, pokračoval pápež. A keď sa „hneď nenazlostí, keď sa ocitne v ťažkostiach a pocíti urážky“, ale je trpezlivé ako Ježiš:

„V tomto druhom týždni Veľkej noci nám pri slávení veľkonočných tajomstiev osoží premýšľať o našich spoločenstvách, či už diecéznych, farských, rodinných alebo mnohých ďalších, a vyprosovať si milosť harmónie, ktorá je viac ako jednota, - harmonickú jednotu, harmóniu, ktorá je darom Ducha Svätého. Prosiť o milosť chudoby, nie biedy, chudoby. Čo to znamená? Že keď mám to, čo mám, musím s tým nakladať dobre, pre spoločné dobro a s veľkodušnosťou. A prosiť si o milosť trpezlivosti.“

Svätý Otec ukončil homíliu modlitbou: „Nech nám všetkým Pán dá pochopiť, že nielen každý jeden z nás v krste dostal túto milosť znovuzrodenia v Duchu, ale aj naše spoločenstvá.“

13. apríl

Svätý Otec v rannej homílii: Cirkev má hovoriť slobodne a s odvahou

Vatikán 13. apríla - Cesta Cirkvi je cesta priamosti, „odvahy povedať veci slobodne“ – povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zo skúsenosti apoštolov po Ježišovom vzkriesení vyplýva, že len Duch Svätý je schopný zmeniť náš postoj a dodať nám odvahu.

Svätý Otec vyšiel vo svojej úvahe z vyhlásenia Petra a Jána zo Skutkov apoštolov (Sk 4,20): „Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ Pripomenul, že Peter a Ján boli po vykonaní zázraku uväznení a veľkňazi im zakazovali hovoriť v Ježišovom mene, ale oni idú ďalej a keď sa vrátia k bratom, povzbudzujú ich, aby s priamosťou hlásali Božie slovo. A prosia Pána, aby „pohliadol na hrozby“, ktorým sú vystavení a dal odvahu „svojim služobníkom, aby neutiekli“, ale aby „slobodne a smelo ohlasovali“ jeho slovo:

„Aj dnes je posolstvo Cirkvi posolstvom cesty priamosti, cesty kresťanskej odvahy. Títo dvaja, jednoduchí – ako hovorí Biblia –, bez vzdelania, mali odvahu. Toto slovo možno preložiť ako ‚odvaha‘, ‚priamosť‛‚ sloboda hovoriť‘, ‚nebojácnosť povedať veci‘... Je to slovo, ktoré má mnoho významov vo svojom origináli: parézia, tá priamosť... A od strachu prešli k odvahe hovoriť veci slobodne.“

Svätý Otec sa potom pozastavil pri dnešnom úryvku evanjelia (Jn 3,1-8), ktorý hovorí o „tak trochu tajomnom dialógu medzi Ježišom a Nikodémom“ o druhom narodení, o novom živote, ktorý je odlišný od toho prvého. Poukázal na to, že v tomto príbehu, „na tejto ceste priamosti je skutočným hrdinom sám Duch Svätý“, „pretože on jediný je schopný dať nám túto milosť odvahy ohlasovať Ježiša Krista“:

„A táto odvaha ohlasovania je tým, čo nás odlišuje od jednoduchého prozelytizmu, obracania na vieru. My nerobíme reklamu, hovorí nám Ježiš Kristus, aby sme mali viac ‚členov‘ v našej ‚duchovnej spoločnosti‘. To nepotrebujeme. To neprináša úžitok, nie je to kresťanské. To, čo kresťan robí, je odvážne ohlasovanie. A ohlasovanie Ježiša Krista vzbudzuje skrze Ducha Svätého tento úžas, ktorý nás podnecuje ísť ďalej.“

Pravým protagonistom toho všetkého je teda Duch Svätý, zopakoval pápež a pokračoval, že keď Ježiš hovorí o „novom narodení“, dáva nám poznať, že je to „Duch Svätý, ktorý nás mení, ktorý veje odkiaľ chce, ako vietor, a my počujeme jeho hlas“. A „jedine Duch je schopný zmeniť náš postoj“, „zmeniť príbeh nášho života, zmeniť našu príslušnosť.

Duch Svätý „dáva túto silu tým jednoduchým a nevzdelaným mužom“, ako sú Peter a Ján, „túto silu ohlasovať Ježiša Krista, až po konečné svedectvo: mučeníctvo“:

„Cesta kresťanskej odvahy je milosť, ktorú dáva Duch Svätý. Existuje mnoho ciest, ktorými sa môžeme vydať, ktoré nám tiež dodajú určitú odvahu. ‚Pozri sa, aký je odvážny, aké rozhodnutie urobil! A pozri sa na tohto, ako dobre urobil tento plán, ako zorganizoval veci, aký je skvelý!‘ Toto pomáha, ale je to nástrojom niečoho väčšieho: Ducha. Pokiaľ tu niet Ducha, môžeme robiť veľa vecí, veľa práce, ale nie je to na nič osožné.“

Cirkev nás po Veľkej noci pripravuje na prijatie Ducha Svätého, povedal Svätý Otec v závere homílie a povzbudil k vyprosovaniu si tohto daru: „Pri tomto slávení tajomstva Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania môžeme pamätať na celú históriu spásy“ a „prosiť o milosť prijatia Ducha, aby nám dal skutočnú odvahu ohlasovať Ježiša Krista.“

Apoštolský list o sv. Gregorovi z Nareku a posolstvo Arménom

Vatikán 13. apríla - Svätý Otec pri slávnostnom akte vyhlásenia arménskeho svätca Gregora z Nareku za učiteľa Cirkvi vydal apoštolský list s dátumom 12. apríla 2015, ktorým dáva toto rozhodnutie na známosť celej univerzálnej Cirkvi s uvedením dôvodov, ktoré k nemu viedli, pričom podrobne charakterizuje zásluhy arménskeho svätca, význačného svojím učením, spismi a mystickým poznaním. Sv. Gregor, ktorý sám seba označoval za najmenšieho medzi básnikmi a posledného medzi učencami, bez akejkoľvek pochybnosti nie je ani najmenším ani posledným, uvádza sa v liste. Proces úradného preskúmania jeho spisov začal niekdajší prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Joseph Ratzinger, uvádza sa v apoštolskom liste. Neskôr už ako pápež Benedikt XVI. zveril ďalšie práce v postulatúre kauzy arménskemu patriarchovi Nersesovi Bedrosovi XIX. Tarmounimu.

Sv. Gregor z Nareku žil na prelome prvého a druhého tisícročia. Po kňazskej vysviacke sa stal opátom kláštora, kde viedol život práce a modlitby, vyznačujúci sa skutkami dobročinnej lásky. Bol teológom a jedným z najvýznamnejších básnikov arménskej literatúry. Medzi jeho najslávnejšie diela patrí komentár k Piesni piesní, viaceré „panegyriky“, teda chváloreči, a zbierka deväťdesiatpäť modlitieb v poetickej forme s názvom „Narek“, pomenovaná podľa kláštora neďaleko jazera Van v dnešnom východnom Turecku, v ktorom žil a v ktorom aj zomrel okolo roku 1005. Na tomto mieste bol aj pochovaný, jeho hrob bol cieľom pútí až do doby masakrov, vykonaných Turkami, počas ktorých bol zničený.

Sv. Gregor bol veľkým ctiteľom Panny Márie, ktorá sa mu podľa tradície aj zjavila. Medzi jeho dielami a skladbami, ktoré skomponoval a spieval na jej počesť, je pozoruhodný „Chválospev o Panne Márii“ a zbierka modlitieb s názvom „Z hĺbky srdca. Rozhovor s Božou Matkou“.

Pápež František včera po skončení slávnosti v Bazilike sv. Petra odovzdal arménskym hosťom aj ďalše osobitné posolstvo. Trojstranový list adresovaný „arménskym bratom a sestrám“ odovzdal obom katolikosom Arménskej apoštolskej cirkvi, patriarchovi Arménskej katolíckej cirkvi, ako aj prezidentovi Arménskej republiky.

Poludňajší príhovor Svätého Otca na sviatok Božieho milosrdenstva

Vatikán 13. apríla – Na sviatok Božieho milosrdenstva v nedeľu 12. apríla Svätý Otec František pred poludňajšou mariánskou modlitbou hovoril o túžbe ľudského srdca stretnúť sa s Ježišom takým, aký je: dobrotivý, milosrdný a nežný. Pristavil sa pri dialógu vzkrieseného Ježiša s apoštolom Tomášom, tak ako ho zaznamenáva Jánovo evanjelium. Svätý Otec spomenul aj blížiaci sa Svätý rok milosrdenstva, ktorý bol vyhlásený formou buly s názvom Tvár milosrdenstva, Misericordiae vultus.

Po spoločnej modlitbe a udelení požehnania zablahoželal všetkým východným kresťanom k ich sláveniu Veľkej noci slovami: „Christós anésti!“ Celé zaplnené námestie potom vyzval, aby toto blahoprianie spoločne vyjadrili aplauzom. Napokon sa Svätý Otec osobitne poďakoval všetkým veriacim z celého sveta, ktorí mu k Veľkej noci zaslali svoje blahopriania.

Príhovor pred modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na ôsmy deň po Veľkej noci, Evanjelium podľa Jána zaznamenáva dve zjavenia sa vzkrieseného Ježiša apoštolom združeným vo večeradle: jedno ešte večer toho istého dňa Veľkej noci a bez prítomného Tomáša, a to druhé s odstupom ôsmich dní už s prítomným učeníkom. Prvýkrát Pán ukázal učeníkom rany na svojom tele a dýchol na nich hovoriac: «Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» (Jn 20,21). Takto na nich silou Ducha Svätého preniesol svoje vlastné poslanie.

No v ten večer chýbal Tomáš, ktorý nechcel uveriť svedectvu ostatných. «Ak neuvidím a nedotknem sa jeho rán – hovoril – neuverím» (porov. Jn 20,25). Osem dní nato – čo je vlastne v ten istý deň ako dnes – sa Ježiš opäť vrátil medzi svojich, aby sa im ukázal. Hneď sa však obracia na Tomáša a vyzýva ho, aby sa dotkol rán na jeho rukách a jeho boku. Takto vychádza v ústrety jeho neviere, aby skrze dôkazy utrpenia mohol učeník získať plnosť veľkonočnej viery, t. j. viery v Ježišovo vzkriesenie.

Tomáš je typom človeka, ktorý sa len tak neuspokojí, ale hľadá; je ten, ktorý má sklon preveriť si ľudí a získať tak osobnú skúsenosť. Po prvotnom odpore a duševnom nepokoji, nakoniec uverí aj on; a hoci napredujúc s ťažkosťami, predsa len aj on dospeje k viere. Ježiš ho očakáva trpezlivo a čelí ťažkostiam i neistotám i posledného z učeníkov. Pán síce prehlasuje za „blahoslavených“ tých, čo uverili i bez toho, že by boli videli (porov. v. 29) – a prvou z takých je Mária, jeho Matka. Avšak rovnako prichádza v ústrety aj požiadavkám neveriaceho učeníka: „Vlož sem prst a pozri moje ruky…“ (v. 27). Pri spásonosnom kontakte s ranami Zmŕtvychvstalého, Tomáš ukazuje svoje vlastné zranenia, vlastné rany, vlastné poranenia, vlastné pokorenie; v ranách po klincoch nachádza rozhodujúci dôkaz toho, že bol milovaný, očakávaný, pochopený. Teraz stojí pred Mesiášom, ktorý je plnosťou jemnosti, milosrdenstva, nežnosti. To je ten Pán, ktorého učeník hľadal v utajených hĺbkach svojho vlastného bytia, pretože bol vždy presvedčený o tom, že je presne taký. A koľkí z nás sa snažíme v hĺbke nášho srdca stretnúť s Ježišom takým, aký je: jemným, milosrdným, nežným! Lebo v našom vnútri vieme, že On je skutočne taký. Po tom, čo Tomáš opäť nadobudol osobný kontakt s vľúdnosťou a trpezlivým milosrdenstvom Krista, bol chopný pochopiť hĺbku významu Zmŕtvychvstania a vnútorne premenený prehlásiť plnosť a celistvosť svojej viery v neho zvolaním: «Pán môj a Boh môj!» Nádherné, vskutku nádherné je toto Tomášovo zvolanie!

Mohol sa „dotknúť“ veľkonočného Tajomstva, ktoré je v plnej miere manifestáciou spásonosnej lásky Boha, bohatého na milosrdenstvo (porov. Ef 2,4). Tak ako bol Tomáš, tak sme i my v dnešnú Druhú veľkonočnú nedeľu pozvaní kontemplovať v ranách Zmŕvychvstalého Božie milosrdenstvo, ktoré presahuje všetky ľudské limity a prežiaruje temnoty zla a hriechu. Intenzívnym a predĺženým obdobím na prijatie nesmierneho bohatstva milosrdnej lásky Boha bude nasledujúci Mimoriadny jubilejný rok milosrdenstva, ktorého bulu vyhlásenia som zverejnil včera večer tu v Bazilike sv. Petra. Táto bula začína slovami „Misericordiae vultus“: tvárou milosrdenstva je Ježiš Kristus. Udržme si pohľad na toho, ktorý nás vždy bude hľadať, očakávať, vždy nám odpúšťať; on, tak milosrdný, sa nezľakne nijakej našej úbohosti. Svojimi ranami nás lieči a odpúšťa nám všetky naše hriechy. Nech nám Panna Mária pomáha k tomu, aby sme i my boli milosrdní voči iným tak, ako je Ježiš milosrdný voči nám.

Turecké veľvyslanectvo protestovalo proti slovám pápeža o genocíde

Turecko/Vatikán 13. apríla - Veľvyslanectvo Turecka pri Svätej stolici označilo za „neakceptovateľné“ vyjadrenia pápeža Františka v Bazilike sv. Petra počas svätej omše, slávenej 12. apríla 2015, pri príležitosti stého výročia arménskeho „mučeníctva“. Pápež František, citujúc doslovne spoločné vyhlásenie pápeža Jána Pavla II. a arménskeho katolikosa Karekina II. z roku 2001, hovoril o masakre Arménov, ktorá sa začala v roku 1915, ako o «prvej genocíde dvadsiateho storočia», počas ktorej boli «zabití biskupi, kňazi, rehoľníci, ženy, muži, starí ľudia, dokonca aj bezbranné deti a chorí.» Ankara odvolala veľvyslanca pri Svätej stolici kvôli konzultácii a predvolala pápežského nuncia v Turecku Mons. Antonia Lucibella, ktorému vyjadrila svoje výhrady.

Plné znenie pozdravu pápeža Františka arménskym veriacim v Bazilike sv. Petra

Vatikán 13. apríla – V plnom znení prinášame pozdravný príhovor Svätého Otca Františka, s ktorým sa obrátil k arménskym veriacim pred svätou omšou v nedeľu 12. apríla 2015 v Bazilike sv. Petra pri príležitosti 100. výročia tragédie označovanej ako „Metz Yeghern“ (Veľké zlo).

Drahí arménski bratia a sestry, drahí bratia a sestry!

Pri rôznych príležitostiach som súčasné obdobie nazval časom vojny, tretej svetovej vojny „po čiastkach“, v ktorej sme každodenne svedkami ukrutných zločinov, krvavých masakrov a šialenstva ničenia. Žiaľ, ešte i dnes počúvame potláčané a prehliadané volanie toľkých našich bezbranných bratov a sestier, ktorí z dôvodu ich viery v Krista alebo z dôvodu ich etnickej príslušnosti sú verejne a príšerným spôsobom zabíjaní – podrezaním, ukrižovaním, upálením zaživa –, alebo prinútení opustiť svoju krajinu.

Ešte i dnes zažívame istý druh genocídy zapríčinenej všeobecnou a kolektívnou ľahostajnosťou, spolupáchateľským mlčaním Kaina, ktorý hovorí: „Čo ma do toho? «Či som ja strážcom svojho brata?»“ (Gn 4,9; Homília v Redipuglii, 13. septembra 2014).

Naše ľudstvo zažilo v minulom storočí tri neslýchané tregédie obrovských rozmerov: tá prvá, všeobecne označovaná ako „prvá genocída 20. storočia“ (Ján Pavol II. a Karekin II., Spoločné prehlásenie, Ečmiadzin, 27. septembra 2001), zasiahla váš arménsky ľud – prvý kresťanský národ –, spoločne so sýrskymi katolíkmi a pravoslávnymi, s asýrskymi, chaldejskými a gréckymi veriacimi. Zavraždení boli biskupi, kňazi, rehoľníci, ženy, muži, starí ľudia a dokonca i bezbranné deti a chorí. Ďalšími dvoma boli tragédie spáchané režimom nacizmu a stalinizmu. A v nedávnej dobe to boli ďalšie masové vyhladzovania, ako tie v Kambodži, Rwande, Burundi, Bosne. A predsa sa zdá, akoby ľudstvo nedokázalo prestať s prelievaním nevinnej krvi. Zdá sa, akoby sa ten entuziazmus, ktorý vzrástol s koncom Druhej svetovej vojny pomaly vytrácal a rozplýval. Javí sa, akoby sa ľudstvo odmietalo poučiť z vlastných chýb spôsobených zákonom teroru; a tak sa ešte i dnes nájde niekto, kto sa usiluje odstrániť tých, čo nosia jeho podobu, za pomoci niekoľkých a za spolupáchateľského mlčania iných, čo zostávajú v pozícii divákov. Ešte stále sme sa nenaučili, že „vojna je šialenstvo, zbytočné krviprelievanie“ (porov. Homília v Redipuglii, 13. septembra 2014).

Drahí arménski veriaci, dnes si so srdcom preniknutým bolesťou, no plným nádeje vo vzkrieseného Pána, pripomíname storočnicu tej tragickej udalosti, toho bezmedzného a šialeného vyhladzovania, ktoré vaši predkovia museli krutým spôsobom podstúpiť. Pripomínať si ich je potrebné, ba i nutné, pretože tam, kde neexistuje spomienka, znamená to, že zlo ešte udržiava ranu otvorenú; skrývať alebo popierať zlo je ako nechať ranu naďalej krvácať bez jej liečenia!

S láskou vás pozdravujem a ďakujem vám za vaše svedectvo.

Pozdravujem pána Serža Sargsyana, prezidenta Arménskej republiky, a ďakujem mu za jeho prítomnosť.

Srdečne pozdravujem aj mojich bratov patriarchov a biskupov: Jeho Svätosť Karekina II., najvyššieho patriarchu a katolikosa všetkých Arménov; Jeho Svätosť Arama I., katolikosa Veľkého domu Cilície; Jeho Blaženosť Nersesa Bedrosa XIX., cilícijského patriarchu Arménskych katolíkov; a oba katolikosáty Arménskej apoštolskej cirkvi i patriarchát Arménsko-katolíckej cirkvi.

S pevnou istotou, že zlo nikdy nepochádza od Boha, ktorý je nekonečne dobrý, a pevne zakorenení vo viere vyznávame, že krutosť nemôže byť nikdy pripisovaná Božiemu konaniu, ba čo viac, absolútne nikdy nemôže nájsť žiadne ospravedlnenie v jeho svätom mene. Prežime spoločne toto slávenie s pohľadom upriameným na Ježiša Krista zmŕtvychvstalého, víťaza nad smrťou a nad zlom!

Nedeľná homília Svätého Otca Františka: Rany milosrdenstva

Vatikán 12. apríla – Prinášame homíliu Svätého Otca Františka na slávnosť Božieho milosrdenstva v 2. veľkonočnú nedeľu, ktorú slávil vo Vatikánskej bazilike za účasti veriacich arménskeho obradu pri príležitosti 100. výročia genocídy:

Svätý Ján, ktorý bol prítomný vo večeradle s ostatnými učeníkmi večer prvého dňa po sobote hovorí, že Ježiš prišiel medzi nich hovoriac: «Pokoj vám!» a «ukázal im ruky a bok» (Jn 20,19-20), ukázal im svoje rany. Takto rozpoznali, že nejde o vidinu, ale že je to skutočne on, Pán, a naplnila ich radosť.

Osem dní nato Ježiš opäť prišiel do večeradla, aby tentoraz ukázal svoje rany Tomášovi a aby sa ich on mohol dotknúť tak ako si to žiadal, aby tak mohol uveriť a stať sa tiež svedkom Vzkriesenia.

V túto nedeľu, ktorú si sv. Ján Pavol II. prial pomenovať podľa Božieho milosrdenstva, Pán aj nám prostredníctvom evanjelia ukazuje svoje rany. Sú to rany milosrdenstva. Skutočne, Ježišove rany sú ranami milosrdenstva. V jeho ranách sme boli uzdravení.

Ježiš nás vyzýva pohliadnuť na tieto rany a dotknúť sa ich, tak ako to urobil v Tomášovom prípade, aby nás uzdravil z našej neviery. Predovšetkým nás pozýva k tomu, aby sme vstúpili do tajomstva týchto rán, ktoré je tajomstvom jeho milosrdnej lásky.

Skrze ne môžeme, ako cez svetlom žiariacu trhlinu, uvidieť celé tajomstvo Krista a Boha: jeho utrpenie, jeho ľudský život – plný súcitu s najmenšími a chorými –, jeho vtelenie v lone Panny Márie. Tiež tak môžeme spätne prechádzať celými dejinami spásy: proroctvami – najmä tým o Pánovom Služobníkovi –, Žalmami, Zákonom a zmluvou, až k vyslobodeniu z Egypta, prvému sláveniu Veľkej noci a krvi obetovaných baránkov; a ďalej k patriarchom vrátane Abraháma a potom v noci času až ku Ábelovi a jeho krvi, ktorá volá zo zeme. Toto všetko môžeme uvidieť skrze rany ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša a tak ako Mária v Magnifikate môžeme vyznať, že „jeho milosrdenstvo siaha z pokolenia na pokolenie“ (porov. Lk 1,50).

Konfrontovaní tragickými udalosťami ľudských dejín zostávame neraz ako zdrvení a pýtame sa: „Prečo?“ Ľudská zloba sa dokáže vo svete rozpínať ako priepasť, ako obrovské diery: priestory vyprázdnené od lásky, od dobra, od života. Pýtame sa teda: ako môžeme tieto priepasti zaplniť? Nám je to nemožné; iba Boh dokáže zaplniť tieto prázdnoty, ktoré zlo roztvára v našich srdciach a v našich dejinách. Je to Ježiš, ktorý sa stal človekom a umrel na kríži, čo zapĺňa priepasť hriechu bezodnosťou svojho milosrdenstva.

Sv. Bernard sa v jednom svojom komentári k Piesni piesní (Disc. 61,3-5; Opera omnia 2,150-151) pristavuje práve pri tajomstve Pánových rán a používa pri tom silné a odvážne vyjadrenia, ku ktorým je dobré sa práve dnes vrátiť. Hovorí, že „skrze zranenia na tele sa prejavuje tajomná dobrotivá láska [Kristovho] srdca, stáva sa zjavným veľké tajomstvo lásky, ukazujú sa hlbinné útroby milosrdenstva nášho Boha.“

Bratia a sestry, toto je cesta, ktorú nám Boh otvoril na to, aby sme mohli konečne vyjsť z otroctva zla a smrti a vstúpiť do krajiny života a pokoja. Touto cestou je on, Ježiš, ukrižovaný a vzkriesený; a zvlášť sú to jeho rany plné milosrdenstva.

Svätci nás učia, že zmena sveta sa začína obrátením nášho vlastného srdca, a toto sa deje zásluhou Božieho milosrdenstva. A tak, či už pri pohľade na moje hriechy, alebo na veľké tragédie vo svete, „svedomie sa síce znepokojí, ale nebude zdrvené, pretože si spomeniem na Pánove rany. Bol totiž «strýznený pre naše neprávosti» (Iz 53,5). Môže byť vôbec niečo tak smrtonosné, že by to Kristova smrť nedokázala vyriešiť?“ (tamtiež).

Takto s pohľadom upriameným na rany vzkrieseného Ježiša môžeme spievať spolu s Cirkvou: «Jeho milosrdenstvo trvá naveky» (Ž 118,2). A s týmito slovami vtlačenými do srdca kráčajme cestami dejín, držiac sa za ruku nášho Pána a Spasiteľa, ktorý je naším životom a našou nádejou.

8. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka: „S deťmi sa nezahráva!“

Vatikán 8. apríla – „S deťmi sa nezahráva!“ To sú vážne slová Svätého Otca Františka z dnešnej generálnej audiencie. Pri svojom pravidelnom stredajšom stretnutí s veriacimi na Námestí sv. Petra pápež František pokračoval v téme detí v rámci cyklu o rodine. Tentoraz hovoril o ohrozeniach i priamych utrpeniach detí, čo predstavuje neprávosť volajúcu do neba.

„Toľké deti sú od počiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o ich detstvo a budúcnosť,“ skonštatoval Svätý Otec a rázne odmietol alibistické vyjadrenia, že bolo chybou tieto deti priviesť na svet: „Nezhadzujme naše viny na deti!“, povedal s rozhodnosťou. Poukázal na skutočnosť, že deti sú prvými obeťami, odnášajúcimi si viny dospelých. Spomenul sociálne príčiny utrpenia detí, ako aj individuálne zlyhania rodičov.

Svätý Otec v tejto súvislosti vysoko ocenil starostlivosť rodičov o deti s postihnutím a upozornil, že v tejto svojej námahe nemajú zostať osamotení. Cirkev „dáva svoje materstvo do služby deťom a ich rodinám,“ povedal pápež František. Vyzval k prehodnoteniu postoja spoločnosti, aby svoje pochybenia nikdy neriešila na úkor detí.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V katechézach o rodine dokončíme dnes uvažovanie o deťoch, ktoré sú najkrajším ovocím požehnania, ktoré dal Stvoriteľ mužovi a žene. Už sme hovorili o veľkom dare, ktorým sú deti, a dnes nám žiaľ treba hovoriť o «príbehoch utrpenia», ktoré mnohé z nich prežívajú.

Toľké deti sú od počiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o ich detstvo a budúcnosť. Niekto sa odvažuje povedať, akoby na ospravedlnenie, že bolo omylom priviesť ich na svet. Veď je to hanba! Nezhadzujme naše viny na deti, prosím vás! Deti nikdy nie sú ‚omylom‛! Ich hlad nie je omyl, ako ním nie je ani ich chudoba, krehkosť, opustenosť – toľko detí je opustených na uliciach – a nie je ním ani ich nevedomosť či neschopnosť – sú toľké deti, ktoré nevedia, čo je škola – nie je ním nič z toho. Iba ak by toto boli dôvody, aby sme ich ešte viac a ešte veľkorysejšie milovali. Ako nakladáme so slávnostnými vyhláseniami o právach človeka, o právach dieťaťa, ak následne trestáme deti za chyby dospelých?

Tí, ktorým je zverená úloha vládnuť, vychovávať, ale povedal by som, všetci dospelí, sme zodpovední za deti a za to, aby každý z nás urobil všetko preto, aby sa táto situácia zmenila. Myslím tým na utrpenie detí. Každé dieťa odsunuté na okraj a opustené, ktoré žije na ulici a žobre, prebíja sa nevyberanými prostriedkami, bez školy, bez lekárskej starostlivosti, je výkrikom, ktorý stúpa k Bohu a obviňuje systém, ktorý sme my dospelí vystavali. A žiaľ, tieto deti sú korisťou zločincov, ktorí ich využívajú na nedôstojné špekulácie a obchodovanie, alebo ich cvičia do vojny a na konanie násilia. No aj v takzvaných bohatých krajinách mnohé deti prežívajú drámy, ktoré ich veľmi vážnym spôsobom poznačujú a sú zapríčinené krízou rodiny, výchovnou prázdnotou a niekedy neľudskými životnými podmienkami. V každom prípade je to detstvo potupené na tele i na duši. Ale ani na jedno z týchto detí nezabúda Otec, ktorý je na nebesiach! Žiadna z ich sĺz sa nestratí. Ako ani naša zodpovednosť sa nestratí, spoločenská zodpovednosť, zodpovednosť osôb, každého z nás a jednotlivých krajín.

Ježiš raz napomenul svojich učeníkov, pretože odháňali deti, ktoré rodičia prinášali, aby ich požehnal. Evanjeliové rozprávanie je dojímavé: «Vtedy mu priniesli deti, aby na ne položil ruky a pomodlil sa. Ale učeníci ich okrikovali. Ježiš im povedal: ‚Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.‛ Potom na ne kládol ruky a odišiel odtiaľ» (Mt 19,13-15). Aká pekná je táto dôvera rodičov a táto Ježišova odpoveď! Ako by som si želal, aby sa táto stránka z evanjelia stala normálnou súčasťou príbehu každého dieťaťa! Je pravda, že vďaka Bohu majú deti s vážnymi ťažkosťami veľmi často mimoriadnych rodičov, pripravených na každú obetu a veľkorysých. Títo rodičia by však nemali zostať osamotení! Musíme ich podporovať v ich námahe, ale im aj dopriať chvíle zdieľanej radosti a bezstarostného potešenia, aby neboli zavalení iba každodennou terapeutickou rutinou.    

Keď ide o deti, v žiadnom prípade by nemalo byť počuť tie obranné úradnícke právnické frázy typu: «Koniec koncov, nie sme dobročinná organizácia», alebo «Vo vlastnom súkromí si každý môže robiť, čo chce», prípadne «Ľutujeme, ale tu nemôžeme nič urobiť». Tieto slová, ak ide o deti, sú nanič.

Príliš často na deti doliehajú následky vyčerpanosti z pochybnej a zle zaplatenej práce, neúnosnej pracovnej doby, zo zlyhávajúcej dopravy... No deti platia aj za nezrelé zväzky a nezodpovedné rozvody, sú prvými obeťami. Trpia dôsledkami kultúry prehnaných subjektívnych práv a stávajú sa tak aj predčasne vyspelými deťmi. Často absorbujú násilie, ktoré ešte nedokážu «stráviť» a pred očami dospelých sú nútení podvoliť sa úpadku.

Aj v našej dobe, tak ako aj v minulosti, sa Cirkev materinsky stavia do služby deťom a ich rodinám. Prináša rodičom a deťom tohto nášho sveta Božie požehnanie, materinskú nežnosť, pevné napomenutie i rozhodné odsúdenie. Bratia a sestry, myslite na deti, s deťmi sa nezahráva!

Pomyslite, čo by to urobilo so spoločnosťou, keby sa raz navždy rozhodla, že zavedie takýto princíp: «Je pravda, že nie sme dokonalí a že robíme veľa chýb. Ale keď ide o deti, ktoré prichádzajú na svet, nijaká obeta dospelých nebude považovaná za pridrahú či privysokú, aby sa vylúčilo, že by sa nejaké dieťa považovalo za omyl, za bezcenné, a bolo by vydané napospas ranám života a svojvôli ľudí». Aká nádherná by bola taká spoločnosť! Dokonca poviem, že takej spoločnosti by bolo odpustené mnoho z jej nepočetných hriechov.

Pán súdi náš život, keď počúva, čo mu prednášajú anjeli detí, anjeli, ktorí «ustavične hľadia na tvár Otca, ktorý je na nebesiach» (porov. Mt 18,10). Vždy sa pýtajme: Čo rozpovedia Bohu o nás títo anjeli detí?

6. apríla

Pápež v poludňajšom príhovore: Neodvracať pohľad od neakceptovateľných zločinov

Vatikán 6. apríla 2015 - V dnešný Veľkonočný pondelok, druhý deň Veľkonočnej oktávy, Svätý Otec František pozdravil napoludnie pútnikov, ktorí zaplnili Námestie sv. Petra, a spoločne sa pomodlili veľkonočnú antifónu Raduj sa, nebies Kráľovná.

V príhovore pápež nabádal celú Cirkev, aby niesla radostnú zvesť o vzkriesení do celého sveta, a vyjadril tiež silnú výzvu, aby medzinárodné spoločenstvo neodvracalo pohľad od neakceptovateľných zločinov, páchaných na kresťanoch.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň a ešte raz Požehnanú Veľkú noc! V tento pondelok po Veľkej noci nám evanjelium (Mt 28,8-15) predstavuje príbeh o ženách, ktoré priblížiac sa k Ježišovmu hrobu nájdu ho prázdny a uvidia anjela, ktorý im oznamuje, že On vstal z mŕtvych. A ako utekajú, aby zaniesli túto správu učeníkom, stretávajú samotného Ježiša, ktorý im hovorí: «Choďte a oznámte mojim bratom, aby išli do Galiley, tam ma uvidia» (v. 10). Galilea je tou ‚perifériou‘, kde Ježiš začal svoje kázanie a odtiaľ sa aj rozšíri evanjelium o vzkriesení, aby bolo ohlasované všetkým, a aby každý mohol jeho – Vzkrieseného, prítomného a pôsobiaceho v dejinách – stretnúť. Aj dnes je s nami na tomto námestí.

Toto je správa, ktorú Cirkev opakuje od prvého dňa: ‚Kristus vstal z mŕtvych!‘ A v ňom, prostredníctvom krstu, sme aj my vzkriesení, prešli sme zo smrti do života, z otroctva hriechu k slobode lásky. Toto je tá dobrá správa, ktorú sme povolaní zaniesť ostatným, do každého prostredia, podnecovaní Duchom Svätým. Viera vo vzkriesenie Ježiša a nádej, ktorú nám priniesol, sú najkrajším darom, ktorý kresťan môže a má ponúkať bratom. Nech nás preto neomrzí všetkým a každému neúnavne opakovať: Kristus vstal z mŕtvych! Opakujme to všetci spolu dnes na tomto námestí: Kristus vstal z mŕtvych! Všetci! Kristus vstal z mŕtvych! Ešte raz: Kristus vstal z mŕtvych! Opakujme to slovami, ale predovšetkým svedectvom nášho života. Radostná zvesť o vzkriesení by sa mala odrážať na našej tvári, v našich pocitoch a postojoch, v tom, ako sa správame k ostatným.

Kristovo zmŕtvychvstanie ohlasujeme, keď jeho svetlo ožaruje temné okamihy našich životov a dokážeme sa oň deliť s ostatnými; keď sa dokážeme smiať s tými, ktorí sa smejú a plakať s tými, ktorí plačú; keď kráčame vedľa tých, ktorí sú smutní a v riziku, že stratia nádej; keď hovoríme o našej skúsenosti viery tým, ktorí hľadajú zmysel života a šťastie. Naším postojom, naším svedectvom, naším životom z celej duše hovorme: ‚Ježiš vstal!‘

Sme v dňoch Veľkonočnej oktávy. Osem dní, počas ktorých nás sprevádza radostná atmosféra vzkriesenia. Je zaujímavé, že liturgia považuje celú oktávu akoby za jeden jediný deň, aby nám pomohla vstúpiť do tajomstva, aby bola jeho milosť vtlačená do našich sŕdc a do našich životov. Veľká noc je udalosťou, ktorá priniesla niečo radikálne nové pre každého človeka, pre históriu a pre svet. Je to víťazstvo života nad smrťou. Je to sviatok prebudenia a prerodu. Dovoľme, aby bol náš život zasiahnutý a premenený vzkriesením!

Prosme si od panenskej Matky, tichého svedka smrti a vzkriesenia svojho Syna, aby sa v nás rozmnožila radosť z Veľkej noci. Urobíme to teraz modlitbou Raduj sa, nebies Kráľovná, ktorá počas obdobia Veľkej noci nahrádza modlitbu Anjel Pána. V tejto modlitbe, prerývanej zvolaním aleluja, sa obraciame na Máriu pozývajúc ju, aby sa radovala, pretože ten, ktorého nosila vo svojom lone, vstal z mŕtvych, ako sľúbil, a zverujeme sa jej príhovoru. Naša radosť je v skutočnosti odrazom radosti Márie, pretože ona ochraňovala a ochraňuje s vierou udalosti týkajúce sa Ježiša. Prednášajme preto túto modlitbu s pohnutím detí, ktoré sú šťastné, pretože ich matka je šťastná.“

Po modlitbe Svätý Otec František dodal ešte nasledovné slová na margo prenasledovania kresťanov:

„V tejto peknej veľkonočnej atmosfére srdečne pozdravujem vás všetkých, drahí pútnici, ktorí ste prišli z Talianska a z rôznych častí sveta, aby ste sa zúčastnili na tomto momente modlitby. Predovšetkým s radosťou vítam delegáciu hnutia Šalom, ktorá prišla do poslednej fázy štafety solidarity s cieľom zvýšiť povedomie o prenasledovaní kresťanov vo svete. Vaša trasa ulicami končí, ale musí pokračovať duchovnou cestou modlitby všetkých, intenzívnej modlitby, konkrétnej účasti a hmatateľnej pomoci pri obrane a ochrane našich bratov a sestier, ktorí sú prenasledovaní, vyháňaní, zabíjaní, stínaní pre jedinú skutočnosť, že sú kresťania. Sú to naši mučeníci dneška a je ich mnoho, môžeme povedať, že ich je viac než v prvých storočiach.

Veľmi si prajem, aby medzinárodné spoločenstvo neasistovalo mlčky a nečinne zoči-voči tomuto neakceptovateľnému zločinu, ktorý je znepokojujúcim porušovaním najzákladnejších ľudských práv. Naozaj veľmi by som si prial, aby medzinárodné spoločenstvo neodvracalo svoj pohľad na druhú stranu.

Každému z vás prajem, aby strávil v radosti a pokoji tento veľkonočný týždeň, v ktorom sa rozlieha radosť zo vzkriesenia Krista. A k tomu, aby sme intenzívnejšie žili toto obdobie – opäť sa vrátim k tomu istému – nám osoží prečítať si každý deň úryvok z evanjelia, v ktorom sa hovorí o udalosti vzkriesenia. Každý deň malý úryvok z evanjelia, kde sa hovorí o vzkriesení; čítať si to každý deň, to nám urobí dobre.

Požehnanú a svätú Veľkú noc všetkým! Prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. Dobrú chuť k obedu a dovidenia!“

5. apríla

Veľkonočné posolstvo pápeža Františka Urbi et Orbi

Vatikán 5. apríla – Na Veľkonočná nedeľu, slávnosť Kristovho vzkriesenia, slávil Svätý Otec František Eucharistiu za účasti pútnikov na Námestí sv. Petra. V závere slávenia predniesol veľkonočné posolstvo „Urbi et Orbi“, adresované mestu Rímu a celému svetu a udelil slávnostné apoštolské požehnanie.

Mierne popŕchanie dažďa, pred ktorým sa veriaci chránili pod pestrofarebnými dáždnikmi, dalo vyniknúť bohatej kvetinovej výzdobe, tradičnému daru z Holandska. Hlavnými koncelebrantmi pápeža Františka boli kardináli Dominique Mamberti a Franc Rodé. Úryvok z Jánovho evanjelia (20,1-9) zaznel najslávnostnejšou spievanou formou v latinčine a gréčtine. Pri rozdávaní svätého prijímania asistovalo vyše 200 kňazov. Slávenie Eucharistie uzavrela spoločná mariánska modlitba „Raduj sa, Nebies kráľovná“.

Veľkonočné posolstvo Svätého Otca Františka „Urbi et Orbi“

„Drahí bratia a sestry, požehnané Veľkonočné sviatky!

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Láska porazila nenávisť, život zvíťazil nad smrťou, svetlo rozohnalo temnoty!

Ježiš Kristus sa z lásky k nám vyzliekol zo svojej božej slávy, zriekol sa seba samého, prijal podobu sluhu a ponížil sa až po smrť, a to smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil a urobil ho Pánom celého vesmíru. Ježiš je Pán!

Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš ukazuje všetkým cestu života a šťastia: touto cestou je pokora, ktorá v sebe zahŕňa poníženie. Toto je cesta, ktorá privádza k sláve. Iba ten, kto sa poníži, môže smerovať k «tomu, čo je hore», smerom k Bohu (porov. Kol 3,1-4). Pyšný človek pozerá „zhora nadol“, pokorný hľadí „zdola nahor“.

Vo veľkonočné ráno Peter a Ján upozornení ženami utekali k hrobu a našli ho otvorený a prázdny. Pristúpili teda a «naklonili sa», aby vstúpili do hrobu. Na vstúpenie do tajomstva je potrebné sa „nakloniť“, znížiť sa. Iba ten, kto sa zníži, chápe Ježišovo oslávenie a môže ho nasledovať po jeho ceste.

Svet nabáda presadiť sa za každú cenu, konkurovať, získavať na postavení... Ale kresťania sú skrze milosť Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych púčikmi iného ľudstva, v ktorom sa snažíme žiť pre vzájomnú službu, nebyť arogantnými, ale ochotnými a úctivými.

Toto nie je slabosť, ale pravá sila! Kto nesie v sebe Božiu silu, jeho lásku a jeho spravodlivosť, nepotrebuje používať násilie, ale hovorí a koná so silou pravdy, krásy a lásky.

Od vzkrieseného Pána si dnes vyprosujme milosť nepodľahnúť pýche, ktorá živí násilie a vojny, ale mať pokornú odvahu odpustenia a pokoja. Víťazného Ježiša prosíme o úľavu v utrpení toľkých našich bratov, prenasledovaných pre jeho meno, ako aj všetkých, ktorí nespravodlivo trpia následkami konfliktov a násilností, ktoré sa dejú. Je ich tak mnoho.

Pokoj vyprosujeme predovšetkým pre milovanú Sýriu a Irak, aby utíchol rachot zbraní a nanovo zavládlo dobré spolunažívanie medzi rozličnými skupinami, ktoré tvoria tieto milované krajiny. Nech medzinárodné spoločenstvo nezostane nečinné zoči-voči nesmiernej humanitárnej tragédii vo vnútri týchto krajín a dráme veľkého počtu utečencov.

Mier vyprosujme pre všetkých obyvateľov Svätej zeme. Kiež rastie medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi kultúra stretnutia a nech znovu pokračuje mierový proces, aby sa tak urobil koniec rokom utrpenia a rozdelení.

Mier vyprosujeme pre Líbyu, aby sa tam zastavilo prebiehajúce absurdné krviprelievanie a každé barbarské násilie, a aby sa všetci, ktorým leží na srdci osud krajiny vynasnažili navodiť zmierenie a budovať bratskú spoločnosť, rešpektujúcu dôstojnosť ľudskej osoby. Žičíme rovnako aj Jemenu, aby tu prevládla spoločná vôľa k nastoleniu pokoja pre dobro všetkých obyvateľov.

Zároveň s tým s nádejou zverujeme Pánovi, ktorý je taký milosrdný, dohodu dosiahnutú v týchto dňoch v Lausanne, aby bola definitívnym krokom k bezpečnejšiemu a bratskejšiemu svetu.

Od Vzkrieseného Pána vyprosujeme dar pokoja pre Nigériu, pre Južný Sudán a pre rozličné regióny Sudánu a Konžskej demokratickej republiky. Nech stúpa k nebu neutíchajúca modlitba všetkých ľudí dobrej vôle za tých, čo prišli o život – za zavraždených vo štvrtok na Univerzite Garissa v Keni, za všetkých, čo boli unesení, za tých, čo museli opustiť vlastný dom a svojich drahých.

Nech Pánovo vzkriesenie prinesie svetlo milovanej Ukrajine, najmä tým, ktorí boli zasiahnutí násilnosťami konfliktu posledných mesiacov. Kiež táto krajina znovu nájde pokoj a nádej vďaka úsiliu všetkých zainteresovaných strán.

Pokoj a slobodu vyprosujeme pre toľkých mužov a ženy, ktorí sú podrobovaní novým i starým formám otroctva zo strany jednotlivcov a zločineckých organizácií. Pokoj a slobodu pre obete obchodníkov s drogami, koľkokrát spojenými s nositeľmi moci, ktorí by mali brániť pokoj a harmóniu v ľudskej rodine. A pokoj vyprosujeme tomuto svetu podriadenému obchodníkom so zbraňami, ktorí zarábajú na krvi mužov a žien.

K marginalizovaným, väzneným, chudobným a migrantom, ktorí tak často trpia odmietaním, zlým zaobchádzaním a odpisovaním; k chorým a trpiacim; k deťom, osobitne tým, ktoré znášajú násilie; k tým, ktorí sú dnes v žiali; ku všetkým mužom a ženám dobrej vôle nech dôjde utešujúci a hojivý hlas Pána Ježiša: «Pokoj vám!» (Lk 24,36) «Nebojte sa, vstal som z mŕtvych a budem stále s vami!» (porov. Rímsky misál, Vstupná antifóna v deň Veľkej noci).“

Po slávnostnom požehnaní spojenom s udelením úplných odpustkov sa Svätý Otec František rozlúčil s veriacimi týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, chcem adresovať moje žičenie požehnanej Veľkej noci všetkým vám, ktorí ste prišli na toto námestie z rozličných krajín, ako aj tým, ktorí sú v spojení cez masovokomunikačné prostriedky. Prineste do svojich domovov a všetkým, ktorých stretávate radostnú zvesť, že vstal z mŕtvych Pán života, nesúc so sebou lásku, spravodlivosť, úctu a odpustenie!

Ďakujem za vašu prítomnosť, za vašu modlitbu a za nadšenie vašej viery v deň, ktorý je taký krásny a tiež taký škaredý pre dážď. Osobitnú myšlienku venujem na ocenenie za dar kvetov, ktoré aj tento rok pochádzajú z Holandska. Prajem požehnanú Veľkú noc všetkým. Modlite sa za mňa. Dobrú chuť k obedu, dovidenia!“

4. apríla

Pápež František vo Veľkonočnej vigílii: Adoráciou vstúpiť do tajomstva

Vatikán 4. apríla - Slávenie Kristovho zmŕtvychvstania začal pápež František sobotnou vigíliou o 20.30 vo Vatikánskej bazilike. V priebehu takmer trojhodinového slávenia prijali krst desiati katechumeni pôvodom z Kambodže, Kene, Albánska, Portugalska a Talianska. Svätý Otec v homílii hovoril o význame bdenia a adorácie, o schopnosti žasnúť, kontemplovať a o postoji poníženosti, ktorý predstavuje vstupnú bránu k Božiemu tajomstvu. Poukázal pri tom na postavy žien, Ježišových učeníčok, ktoré nezostali uzatvorené vo vlastnom strachu. Keď odvážne vychádzajú von, aby pomazali Kristovo mŕtve telo, objavujú prázdny hrob a prichádzajú do kontaktu s tajomstvom vzkriesenia. „Toto všetko nás učia ženy, Ježišove učeníčky. Ony v tú noc bdeli, spoločne s Matkou. A ona, Panenská Matka, im pomáhala nestratiť vieru a nádej,“ povedal pápež František.

Homília Svätého Otca na Veľkonočnú vigíliu

„Dnešná noc je nocou bdenia. Pán nespí; bdie ten, čo stráži svoj ľud (porov. Ž 121,4), aby ho vyviedol z otroctva a otvoril mu cestu slobody. Pán bdie a mocou svojej lásky prevádza ľud cez Červené more; prevádza Ježiša cez priepasť smrti a podsvetia.

Táto noc bola pre Ježišových učeníkov i učeníčky nocou bdenia. Nocou bolesti i strachu. Muži sa uzavreli vo večeradle. Ženy sa však na úsvite nového dňa po sobote vybrali k hrobu pomazať Ježišovo telo. V pohnutí ich srdca sa pýtali samých seba: „Ako len vojdeme? Kto nám odvalí kameň spred hrobu?...“ A tu hľa prvý náznak Udalosti: veľký kameň bol už odvalený a hrob otvorený!

«Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha...» (Mk 16,5). Boli to ženy, ktoré ako prvé videli toto veľké znamenie: prázdny hrob; ony boli prvé, ktoré doň vstúpili...

„Keď vošli do hrobu“. V túto noc bdenia je dobré zastaviť sa uvažovať nad touto skúsenosťou Ježišových učeníčok, ktorá sa dotýka aj nás. Kvôli tomu sme dnes vlastne tu: aby sme vošli, vstúpili do Tajomstva, ktoré Boh uskutočnil svojím bdením lásky.

Nemožno prežívať Veľkú noc bez toho, aby sme vstúpili do tohto tajomstva. Nejde o záležitosť intelektuálnu, ani čisto o poznanie, čítanie... Ide o viac, o oveľa viac!

„Vstúpiť do tajomstva“ znamená mať schopnosť žasnúť, kontemplovať; schopnosť načúvať tichu a vnímať šepot jemne rezonujúceho ticha, v ktorom sa prihovára Boh (porov. 1 Kr 19,12).

Vstúpiť do tajomstva si od nás žiada nemať strach z reality: neuzatvárať sa do seba, neutekať pred tým, čomu nerozumieme, nezatvárať oči pred problémami, nepopierať ich, nezamedzovať vynáraniu sa otázok...

Vojsť do tajomstva značí prekročiť vlastné pohodlné istoty, lenivosť a ľahostajnosť, ktoré nás brzdia, a dať sa na pátranie po pravde, kráse a láske; hľadať zmysel, ktorý nie je lacný, nebanálnu odpoveď na otázky, ktoré vystavujú kríze našu vieru, našu vernosť a náš rozum.

Na vstúpenie do tajomstva je potrebná pokora; pokora v schopnosti uponížiť sa, zostúpiť z piedestálu nášho tak pyšného „ja“, našej namyslenosti. Pokora spočívajúca v prehodnotení, rozpoznávajúc to, čím v skutočnosti sme: stvoreniami so svojimi kvalitami i nedostatkami, hriešnici potrebujúci odpustenie. Na to, aby sme vstúpili do tajomstva, je potrebné toto uponíženie sa, ktorým je uvedomenie si bezmocnosti, odstránenie vlastných prejavov modlárstva... Adorácia. Bez adorácie sa nedá vstúpiť do tajomstva.

Toto všetko nás učia ženy, Ježišove učeníčky. Ony v tú noc bdeli, spoločne s Matkou. A ona, Panenská Matka, im pomáhala nestratiť vieru a nádej. Tak nezostali uväznené v strachu a bolesti, ale s prvými rannými lúčmi na svitaní vyšli von, nesúc v náručí svoje voňavé maste a so srdcom pomazaným láskou. Vyšli von a našli hrob otvorený. A vošli. Bdeli, vyšli von a vstúpili do Tajomstva. Naučme sa od nich bdieť s Bohom a Máriou, našou Matkou, aby sme mohli vstúpiť do Tajomstva, ktoré nám dáva prejsť zo smrti do života.“

Pápež umyl nohy väzňom: Ježiš miluje každého, s menom a priezviskom

Vatikán 3. apríla – Liturgiu Zeleného štvrtka „in Coena Domini“ slávil Svätý Otec v rímskej väznici v Rebibbii. Ešte pred vstupom do väzenského chrámu Chiesa del Padre Nostro, pápež František osobne pozdravoval množstvo väzňov, dobrovoľníkov, strážnikov a rodinných príslušníkov uväznených, ktorí ho očakávali na priestranstve väzenského komplexu pred kostolom. Svätý Otec im poďakoval za veľmi vrúcne privítanie.

V kostole bolo zídených spolu 300 väzňov – polovicu z nich tvorili ženy z neďalekého ženského nápravnovýchovného zariadenia. Bolo medzi nimi aj 15 matiek, ktoré prišli aj so svojimi malými deťmi. Zvyšní väzni mohli svätú omšu sledovať na veľkoplošných obrazovkách rozmiestnených vo väzenskom komplexe.

Svoju spontánnu homíliu, ktorú Svätý Otec zameral na lásku Boha a jeho obetu za každého jedného človeka, začal citáciou z evanjeliového čítania dňa: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.» (Jn 13,1)

Pápež František v kázni povedal:

„V tento štvrtok bol Ježiš za stolom spolu s učeníkmi, slávili sviatok Paschy. Evanjelium, ktoré sme počuli, obsahuje jednu vetu, ktorá je samotným centrom toho, čo Ježiš urobil pre nás všetkých: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti» (Jn 13,1). Ježiš nás miloval. Ježiš nás miluje. Bez limitov, vždy, až do konca. Ježišova láska voči nám nemá hranice: miluje nás stále viac a viac. Nikdy sa neunaví milovať. A to nikoho. Všetkých nás miluje, a to až do takej miery, že za nás dáva svoj život. Áno, dáva za nás život. Áno, vydáva život za nás všetkých, za každého z nás. A každý z nás môže povedať: „Vydal za mňa život“. Každý. Daroval život za teba, za teba, za teba, za mňa, za neho... za každého – s menom a priezviskom. Jeho láska je taká: je osobná. Ježišova láska nikdy nesklame, lebo on sa nikdy neunaví milovať, ako sa ani nikdy neunaví odpúšťať, neunaví sa nás objímať. Toto je prvá vec, ktorú som vám chcel povedať: Ježiš nás miloval, každého z nás, až do konca.

Potom robí to, čo učeníci nechápali: umývanie nôh. V tom čase sa to zvyklo robiť, bol to obyčaj, lebo ľudia, keď prichádzali do domu, mali nohy zašpinené prachom z cesty; v tom čase neboli cesty dláždené... Bol tam prach ciest. A vo vchode do domu si ľudia umývali nohy. No nevykonával to pán domu, robili to otroci. Bola to práca otrokov. Ježiš teda ako otrok umýva naše nohy, nohy učeníkov a preto hovorí: «Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš» (Jn 13,7). Ježiš – jeho láska je tak veľká, že sa stal otrokom, aby nám slúžil, aby nás uzdravoval, aby nás očisťoval.

A dnes, pri tejto svätej omši, Cirkev si želá, aby kňaz umýval nohy dvanástim osobám, a to na pamiatku dvanástich apoštolov. No v našom srdci musíme mať istotu, musíme si byť istí, že Pán, keď nám umýva nohy, umýva nás celých, očisťuje nás, znova nám dáva pocítiť svoju lásku. V Biblii je jedna veľmi pekná veta, u proroka Izaiáša. Hovorí: ‚Môže vari mama zabudnúť na svoje dieťa? No aj ak by mama zabudla na svoje dieťa, ja na teba nikdy nezabudnem‛ (porov. 49,15). Taká je láska Boha k nám.

Ja dnes umyjem nohy dvanástim z vás, no v týchto bratoch a sestrách ste vy všetci, všetci do jedného. Vy všetci, čo tu bývate. Vy ich reprezentujete. No aj ja potrebujem, aby ma Pán umyl, a preto sa počas omše modlite, aby Pán umyl aj moju špinu, aby som sa stával viac vašim otrokom, viac otrokom v službe ľuďom, ako ním bol Ježiš. Teraz začneme túto časť slávnosti.“

Následne pápež v bielej zástere podišiel k 12 väzňom – šiestim mužom a šiestim ženám – pred každým si pokľakol, umyl nohu, pobozkal ju a pozrel sa osobe do očí. Urobil tak dokonca aj dieťatku sediacemu v náručí jednej z väzenských matiek. Viacerí z tých, pred ktorými sa takto pápež sklonil, nemohli ukryť svoje dojatie. Išlo o väzňov rozličných národností a z rozličných kontinentov.

2. apríla

Omša svätenia olejov vo Vatikáne: Unavenému kňazovi je odpočinkom láska

Vatikán 2. apríla – Pri slávení Omše svätenia olejov na Zelený štvrtok o 9.30 vo Vatikánskej bazilike koncelebrovali so Svätým Otcom Františkom kardináli z Rímskej kúrie a veľký počet kňazov Rímskej diecézy, za účasti pútnikov z celého sveta. Medzi štyrmi hlavnými koncelebrantmi bol aj slovenský kardinál Jozef Tomko.

V homílii pápež František hovoril o únave kňaza ako obetavého pastiera a o správnej regenerácii jeho síl. Táto je podľa jeho slov dielom samotného Krista, ktorý kňazovi bozkáva rany na nohách a umýva ich od špiny z cesty. Svätý Otec hovoril o troch druhoch kňazskej únavy: o „únave z ľudí“, „únave z nepriateľov“ a „únave zo seba samých“. „Iba láska dáva odpočinok. To, čo nemilujeme, unavuje nedobrým spôsobom,“ povedal pápež František. Vysvetlil, že „jeden z kľúčov ku kňazskej plodnosti spočíva v tom, ako odpočívame a ako pociťujeme, že sa Pán skláňa k našej únave.“

Ako zvyčajne pri tejto slávnosti nazývanej Missa Chrismatis biskup spojený s kňazmi svojej diecézy svätí tri oleje používané pri vysluhovaní sviatostí: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Prítomní kňazi si pod vedením Rímskeho biskupa obnovili kňazské sľuby, ktoré zložili pri svojej vysviacke.

Plné znenie homílie Omše svätenia olejov:

«Pevne ho bude držať moja ruka a posilňovať moje rameno» (Ž 89,22). Takto zmýšľa Pán, keď si vo svojom vnútri hovorí: «Našiel som svojho služobníka Dávida, pomazal som ho svojím svätým olejom» (v. 21). Na toto myslí náš Otec zakaždým, keď «nájde» kňaza. A ešte dodáva: «S ním bude moja vernosť a milosť... On bude volať ku mne: „Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy» (v. 25 a 27).

Je nádherné vstúpiť spolu so žalmistom do tohto vnútorného rozprávania nášho Boha. Rozpráva o nás, svojich kňazoch; no v skutočnosti nejde o reč samého so sebou, nehovorí sám. Je to Otec, ktorý hovorí Ježišovi: «Tvoji priatelia, tí, ktorí ťa milujú, mi budú môcť povedať osobitným spôsobom: „Ty si môj Otec» (porov. Jn 14,21). A ak Pán myslí na to a tak veľmi sa zaoberá tým, ako by nám mohol pomôcť, je to preto, lebo si uvedomuje, že úloha pomazávať veriaci ľud nie je ľahká, je namáhavá, spôsobuje nám únavu a vyčerpanosť. Zakúšame to vo všetkých podobách, od zvyčajnej únavy z každodennej apoštolskej práce až po únavu z choroby a smrti, vrátane strávenia sa v mučeníctve.

Únava kňazov! Viete koľkokrát na to myslím, na únavu všetkých vás? Myslím na to veľmi a pravidelne sa modlím, osobitne vtedy, keď som ja sám unavený. Modlím sa za vás, ktorí pracujete uprostred veriaceho ľudu, ktorý vám je zverený, a to veľmi často na opustených a nebezpečných miestach. Naša únava, drahí kňazi, je ako vôňa kadidla, ktorá sa v tichu vznáša k nebesiam (porov. Ž 141,2; Zjv 8,3-4). Naša únava mieri priamo do Otcovho srdca.

Buďte si istí, že Panna Mária si všíma túto únavu a vzápätí ju pripomína Pánovi. Ona vie ako Matka pochopiť, kedy sú jej synovia unavení a nemyslí na iné. «Vitaj! Oddýchni si, syn môj. Potom sa porozprávame... Nie som tu azda ja, tvoja Matka?», prihovára sa nám zakaždým, keď sa k nej priblížime (porov. Evangelii gaudium, 286). A svojmu Synovi povie ako v Káne: «Nemajú vína» (Jn 2,3).  

Stáva sa tiež, že keď pociťujeme bremeno pastoračnej práce, môže na nás doľahnúť pokušenie oddýchnuť si hocakým spôsobom, akoby oddych azda nebol Božou záležitosťou. Neupadnime do tohto pokušenia. Naša námaha je vzácna v Ježišových očiach, ktorý nás prijíma a umožňuje nám vzpriamiť sa: «Poďte ku mne, keď ste unavení a stiesnení, a ja vás občerstvím» (porov. Mt 11, 28). Keď vieme, mŕtvi od únavy, že sa môžeme v adorácii vystrieť na tvár pred Pánom a povedať: «Na dnes stačí, Pane» a prenechať sa Otcovi, vieme, že nielenže sa nezrútime, ale dokonca sa obnovíme, pretože toho, kto maže olejom radosti Boží ľud, pomaže Pán, tým že «premení jeho popol na veniec, jeho slzy na voňavý olej radosti, jeho skľúčenosť na pieseň» (porov. Iz 61,3).  

Dobre si uvedomme, že jeden z kľúčov ku kňazskej plodnosti spočíva v tom, ako odpočívame a ako pociťujeme, že sa Pán skláňa k našej únave. Aké je neľahké naučiť sa odpočívať! V tom sa prejavuje naša dôvera i naše pripomínanie si, že aj my sme ovce a potrebujeme pastiera, aby nám pomohol. V tejto súvislosti nám môže pomôcť zopár otázok.

Dokážem odpočívať prijatím lásky, vďačnosti a náklonnosti, ktoré mi prejavuje Boží ľud? Alebo po pastoračnej práci vyhľadávam najvyberanejšie formy oddychu, teda nie oddych chudobných, ale také, ktoré ponúka konzumná spoločnosť? Je Duch Svätý pre mňa «oddychom v námahe» alebo ho vnímam iba ako toho, ktorý mi dáva robotu? Viem požiadať o pomoc nejakého múdreho kňaza? Viem si odpočinúť sám od seba, od mojej sebestačnosti, od zaľúbenia v sebe samom, od vzťahovania všetkého na seba? Dokážem sa rozprávať s Ježišom, s Otcom, s Pannou Máriou a sv. Jozefom, s mojimi svätými ochrancami a priateľmi, aby som si oddýchol v ich požiadavkách – ktoré sú príjemné a ľahké – v ich zaľúbení, pretože sa radi zdržiavajú v mojej spoločnosti, v ich záujmoch a odkazoch, keďže ich záujmom je iba väčšia Božia sláva? Som schopný odpočinúť si od mojich nepriateľov pod Pánovou ochranou? Argumentujem a špekulujem uzavretý sám v sebe, mudrujem dookola nad vlastnou obranou, alebo sa zverujem Duchu Svätému, ktorý ma učí, čo mám pri každej príležitosti povedať? Znepokojujem a prehnane sa sužujem, alebo ako Pavol nachádzam odpočinok, keď poviem: «Viem, komu som uveril?» (2 Tim 1,12)?

Prenesme sa na chvíľu v stručnosti k úlohám kňazov, ktoré nám ohlasuje dnešná liturgia: niesť chudobným Dobrú zvesť, ohlásiť vyslobodenie väzňom a uzdravenie slepým, priniesť slobodu utláčaným a ohlásiť Pánov milostivý rok. Izaiáš hovorí aj o uzdravovaní tých, ktorí majú skrúšené srdce a potešovaní skľúčených.

Nie sú to ľahké úlohy, nie sú to úlohy vonkajšie, tak ako napríklad manuálne činnosti stavby novej farskej haly, alebo nakreslenie čiar na futbalovom ihrisku pre mladých z oratória... Úlohy, ktoré spomína Ježiš, do seba zahŕňajú našu schopnosť spolucítenia, sú to úlohy, v ktorých sa naše srdce «pohne» a dojme. Tešíme sa so snúbencami, ktorí sa sobášia, smejeme sa s dieťaťom, ktoré prinášajú na krst, sprevádzame mladých, ktorí sa pripravujú na manželstvo a rodinný život, prežívame bolesť s tým, ktorý prijíma pomazanie na nemocničnom lôžku, plačeme s tými, ktorí pochovávajú drahého človeka. Toľké emócie... Ak máme otvorené srdce, tieto emócie a toľké pocity unavia srdce pastiera. Pre nás kňazov príbehy našich ľudí nie sú prehľadom správ, poznáme našich ľudí, môžeme sa dovtípiť, čo sa deje v ich srdciach, a to naše, keď trpí spolu s nimi, sa poddáva, delí sa na tisíc kúskov, je premožené dojatím, a zdá sa, akoby ho ľudia úplne «zjedli»: vezmite a jedzte. Toto slovo si neprestajne šepká Ježišov kňaz, keď na seba berie starosť o svoj veriaci ľud, vezmite a jedzte, vezmite a pite. A takto sa náš kňazský život daruje v službe, v blízkosti k veriacemu Božiemu ľudu, ktorý vždy unaví.

Chcel by som sa teraz s vami podeliť o postrehy o niektorých druhoch únavy, nad ktorými som uvažoval. Je tu únava, ktorú môžeme nazvať «únava z ľudí, únava zo zástupov». Pre Pána, podobne ako pre nás, to bolo vysiľujúce – uvádza sa v evanjeliu – no to je dobrá únava, únava plná ovocia a radosti. Ľudia ho nasledovali, rodiny k nemu prinášali svoje deti, aby ich požehnal, uzdravení prichádzali so svojimi priateľmi, mladí sa nadchýnali Učiteľom, Rabbim... Nenechali mu čas ani sa najesť. Ale Pána neomrzelo byť s ľuďmi. Naopak, zdalo sa, že nadobúdal silu (porov. Evangelii gaudium, 11). Táto únava uprostred našej činnosti je jednoducho milosť, ktorá je naporúdzi nám všetkým kňazom (porov. tamže, 279). Aké je to nádherné! Ľudia milujú, túžia a potrebujú svojich pastierov! Veriaci ľud nás nenechá bez priameho zaangažovania, iba ak by sa niekto ukryl vo svojej kancelárii alebo by po meste chodil skrytý za tmavými sklami. A táto únava je dobrá, je to zdravá únava.  

Je to únava kňaza, ktorý páchne ovcami, avšak s úsmevom otca, ktorý hľadí na svoje deti a vnúčence. Nemá to nič spoločné s tými, ktorí používajú drahé voňavky a hľadia na teba zďaleka a zvysoka (porov. tamže, 97).

Sme priateľmi Ženícha, to je naša radosť. Ak Ježiš pasie stádo uprostred nás, nemôžeme byť pastiermi s kyslou tvárou, bedákajúcimi, a ani nie, čo je ešte horšie, pastiermi unudenými. Pach oviec a úsmev otcov... Áno, veľmi unavení, ale s radosťou ako ten, ktorý počúva svojho Pána, keď hovorí: «Poďte, požehnaní môjho Otca» (Mt 25,34).

Je tu aj ďalšia únava, ktorú môžeme nazvať «únava z nepriateľov». Zlý duch a jeho nasledovníci nespia, a keďže ich uši neznesú Božie slovo, neúnavne pracujú na tom, aby ho umlčali alebo zahmlili. Únava zo vzdorovania im je príkrejšia. Nejde iba o konanie dobra s celou námahou, ktorú si to vyžaduje, no treba brániť stádo a chrániť seba samých od zla (porov. Evangelii gaudium, 83). Zlý je prefíkanejší ako my a je schopný v jednom okamihu zničiť to, na čom sme trpezlivo dlhý čas pracovali. Tu je namieste prosiť o milosť naučiť sa neutralizovať – je to dôležitý návyk, naučiť sa neutralizovať – neutralizovať zlo, nevytrhávať kúkoľ, nenamýšľať si, že ako supermani obránime to, čo má obrániť jedine Pán. Toto všetko pomáha, aby nám neochabli ramená pred pôvodcom neprávosti, pred výsmechom zlomyseľníkov. Pánovo slovo pre takéto situácie únavy je toto: «Majte odvahu, ja som premohol svet!» (porov. Jn 16,33). A toto slovo nám dá silu.

A nakoniec, – aby vás táto homília príliš neunavila – ide o «únavu zo seba samých» (porov. Evangelii gaudium, 277). Je azda tou najnebezpečnejšou, pretože predošlé dve pochádzajú zo skutočnosti, že sme exponovaní pri vychádzaní zo seba, aby sme pomazávali a konali, keď sme tí, ktorí sa starajú o iných. Táto únava však je viac zameraná na seba, autoreferenčná. Je tým sklamaním zo seba, ktorému sa nepozrieme do tváre s pokojnou radosťou toho, kto objavuje, že je hriešnikom a potrebuje odpustenie, pomoc: taký človek žiada o pomoc a napreduje. Ide tu o únavu, ktorá privádza k tomu, že «aj chceme aj nechceme», všetko vložíme do hry a potom plačeme nad cesnakom a cibuľou v Egypte a pohrávame sa s ilúziou stať sa niekým iným. Rád nazývam túto únavu výrazom: «flirtovanie s duchovnou svetáckosťou». A keď potom človek ostane sám, uvedomí si, koľké oblasti života nasiakli touto svetáckosťou a máme dokonca dojem, že sa od nej nedá obmyť v nijakom kúpeli. Toto môže byť nedobrá únava. Slovo zo Zjavenia sv. apoštola Jána naznačuje dôvod tejto únavy: «Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si. Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku» (Zjv 2,3-4). Iba láska dáva odpočinok. To, čo nemilujeme, unavuje nedobrým spôsobom a v dlhodobom horizonte unavuje ešte horšie.

Najhlbší a najtajomnejší obraz toho, ako sa Pán skláňa k našej pastoračnej únave je ten, «že miloval svojich a miloval ich do krajnosti» (Jn 13,1), ide o scénu umývania nôh. Rád na ňu nazerám ako na «umývanie nasledovania». Pán očisťuje samotné nasledovanie, sám sa nás ujíma (Evangelii gaudium, 24), pristupuje k tomu, že nás osobne čistí od každej škvrny, od toho svetáckeho a mazľavého smogu, ktorý sa na nás nalepil po ceste, na ktorú sme sa vydali v jeho mene.    

Vieme, že na nohách je možné vidieť, ako je na tom celé naše telo. Na spôsobe nasledovania Pána je viditeľné, ako sa má naše srdce. Poranenia na nohách, vyvrtnutia a únava sú znakmi toho, ako sme ho nasledovali, akými cestami sme prešli hľadajúc jeho stratené ovce, v snahe priviesť stádo na zelené pastviny a k pokojným vodám (porov. tamže, 270). Pán nás umýva a očisťuje od všetkého, čo sa na našich nohách nahromadilo pri jeho nasledovaní. A toto je posvätné. Nedovolí, aby som zostal poškvrnený. Ako na nich bozkáva vojnové zranenia, tak z ich aj zmýva ušpinenosť z práce.

Nasledovanie Ježiša je umytím od samotného Pána, aby sme cítili, že máme právo byť «radostní», «naplnení», «bez strachu a viny» a tak máme odvahu vyjsť a ísť «až po končiny sveta, na všetky periférie», aby sme zaniesli Dobrú zvesť tým najopustenejším vo vedomí, že «On je s nami po všetky dni, až do skončenia sveta». A prosím, vyprosujme si milosť naučiť sa byť unavení, ale v dobrom unavení!

1. apríla

Generálna audiencia pápeža Františka pred vstupom do Veľkonočného trojdnia

Vatikán 1. apríla – Tesne pred vstupom do Veľkonočného trojdnia sa pápež František pri generálnej audiencii venoval významu liturgického slávenia nastávajúcich troch dní: Zeleného štvrtka, Veľkého piatka a Bielej soboty. Osobitne sa pristavil pri Ježišových slovách „Je dokonané“, ktorých význam objasnil na mučeníkoch dneška, ktorí vydaním svojho svedectva preukázali službu celému spoločenstvu. Citoval pritom slová talianskeho kňaza Andreu Santora, zavraždeného v roku 2006 v tureckom Trabzone: «Som tu, aby som žil medzi týmto ľudom a umožnil Ježišovi, aby tak činil, dávajúc mu k dispozícii moje telo... Len obetovaním vlastného tela sa stávame schopnými spásy. Zlo sveta je treba niesť a zdieľať bolesť, absorbujúc ju vo vlastnom tele až do dna, tak ako to urobil Ježiš».

V závere audiencie Svätý Otec pripomenul 10. výročie smrti sv. Jána Pavla II., ktoré pripadá na 2. apríla: „Jeho príklad a jeho svedectvo sú medzi nami stále živé. Drahí mladí, učte sa prežívať svoj život s jeho horlivosťou a nadšením. Drahí chorí, neste s radosťou kríž utrpenia, ako nás to on naučil. A vy, drahí novomanželia, vždy dávajte ústredné miesto Bohu, aby váš manželský príbeh mal viac lásky a šťastia.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Zajtra je Zelený štvrtok. Popoludní, svätou omšou «na pamiatku Pánovej večere», sa začína Veľkonočné trojdnie Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré je vyvrcholením celého liturgického roka a tiež vrcholom nášho kresťanského života.

Trojdnie sa začína pripomienkou Poslednej večere. Ježiš v predvečer svojho umučenia obetoval Otcovi svoje telo a krv pod spôsobmi chleba a vína, dal ich apoštolom ako pokrm a prikázal im, aby neustále prinášali túto obetu na jeho pamiatku. Evanjelium tohto slávenia pripomenutím umývania nôh vyjadruje ten istý význam Eucharistie z inej perspektívy. Ježiš – sťa sluha – umýva nohy Šimonovi Petrovi a ostatným jedenástim učeníkom (porov. Jn 13,4-5). Týmto prorockým gestom vyjadruje zmysel svojho života a utrpenia, ktorým je služba Bohu a bratom: «Lebo Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil» (Mk 10,45). 

Toto sa udialo aj pri našom krste, keď nás Božia milosť obmyla od hriechu a obliekli sme si Krista (porov. Kol 3,10). Deje sa to zakaždým, keď slávime Pánovu pamiatku v Eucharistii: vytvárame spoločenstvo s Kristom Služobníkom, aby sme boli poslušní voči jeho prikázaniu milovať sa navzájom tak ako nás on miloval (porov. Jn 13,34;15,12). Ak pristupujeme k svätému prijímaniu bez toho, aby sme boli úprimne ochotní umývať si nohy navzájom, nerozpoznávame Pánovo telo. Ježišova služba spočíva v tom, že vydal seba samého bezo zvyšku.

Ďalej, napozajtra, budeme v liturgii Veľkého piatku rozjímať nad tajomstvom Kristovej smrti a pokloníme sa krížu. V posledných momentoch života, ešte predtým, ako odovzdal ducha Otcovi, Ježiš povedal: «Je dokonané!» (Jn 19,30). Čo značí toto slovo, ktoré hovorí Ježiš: „Je dokonané“? Znamená, že dielo spásy je dokonané, že celé Písmo nachádza svoje kompletné naplnenie v láske Krista, obetovaného Baránka. Ježiš svojou obetou premenil najväčšiu neprávosť na najväčšiu lásku.

V priebehu storočí nachádzame mužov a ženy, ktorí svedectvom svojej existencie odrážajú lúč tejto dokonalej, plnej a rýdzej lásky. Rád pripomínam hrdinského svedka našich dní, dona Andreu Santora, kňaza rímskej diecézy a misionára v Turecku. Pár dní predtým, ako bol zavraždený v Trabzone, napísal: «Som tu, aby som žil medzi týmto ľudom a umožnil Ježišovi, aby tak činil, dávajúc mu k dispozícii moje telo... Len obetovaním vlastného tela sa stávame schopnými spásy. Zlo sveta je treba niesť a zdieľať bolesť, absorbujúc ju vo vlastnom tele až do dna, tak ako to urobil Ježiš» (A. Polselli, Don Andrea Santoro, le eredità, Città Nuova, Roma 2008, s. 31).

Tento príklad muža našich čias a príklady mnohých iných nás posilňujú, aby sme prinášali svoj život ako dar lásky pre bratov, v nasledovaní Ježiša. A aj dnes je veľa mužov a žien, skutočných mučeníkov, ktorí obetujú svoj život spolu s Ježišom, aby vyznali vieru, iba kvôli tomu. Je to služba, služba kresťanského svedectva až po vyliatie krvi, služba, ktorú nám preukázal Kristus: vykúpil nás až do úplnosti. Toto je význam slov: «Je dokonané!».

Aké nádherné bude, keď my všetci na konci nášho života, s našimi zlyhaniami, s našimi hriechmi a aj s našimi dobrými skutkami, s našou láskou k blížnemu, budeme môcť povedať Otcovi tak ako Ježiš: «Je dokonané!», i keď nie s takou dokonalosťou ako on, no predsa povedať: «Pane, urobil som všetko, čo som mohol urobiť. Je dokonané!» Pri adorácii kríža, hľadiac na Ježiša, myslime na lásku, na službu, na náš život, na kresťanských mučeníkov, a prospeje nám, ak budeme myslieť aj na koniec nášho života. Nik z nás nevie, kedy nastane, no môžeme prosiť o milosť, aby sme smeli vysloviť: «Otče, urobil som, čo som mohol. Je dokonané!».

Biela sobota je dňom, v ktorom Cirkev kontempluje Krista „odpočívajúceho“ v hrobe po jeho víťaznom boji na kríži. Na Bielu sobotu sa Cirkev opäť stotožňuje s Máriou: celá jej viera je sústredená v nej, prvej a dokonalej učeníčke, prvej a dokonalej veriacej. V temnote, ktorá obklopuje stvorenie, ona zostáva jediná, ktorá udržiava zažatý plameň viery a dúfa proti všetkej nádeji (porov. Rim 4,18) v Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Vo veľkej Veľkonočnej vigílii, v ktorej nanovo zaznie «aleluja», oslavujeme vzkrieseného Krista, stred a cieľ vesmíru a dejín. Bdieme plní nádeje v očakávaní jeho návratu, keď sa Pascha prejaví vo svojej plnosti.

Niekedy sa zdá, že tma noci preniká do duše a chvíľami si myslíme: «Už sa nedá nič robiť», a srdce už viac nenachádza silu milovať. No práve v tejto tme Kristus zažína oheň Božej lásky: záblesk pretína temnotu a ohlasuje nový začiatok, niečo nové sa začína v tej najhlbšej tme. Vieme, že noc je najhlbšia a najtmavšia bezprostredne pred svitaním. Práve v tej tme Kristus víťazí a zapaľuje oheň lásky. Kameň bolesti sa odvaľuje a prenecháva priestor nádeji. Aké veľké je tajomstvo Veľkej noci! V tejto svätej noci nám Cirkev odovzdáva svetlo Zmŕtvychvstalého, aby v nás už nebolo náreku, ktorý hovorí: «už sa nedá nič robiť...», ale aby zavládla nádej, ktorá sa otvára prítomnosti, naplnenej budúcnosťou: Kristus zvíťazil nad smrťou a my s ním. Náš život nekončí pred nejakým kameňom na hrobe, náš život ide ponad to, s nádejou v Krista, ktorý práve z tohto hrobu vstal z mŕtvych. Ako kresťania sme povolaní, aby sme boli rannými hliadkami, ktoré dokážu postrehnúť znamenia Zmŕtvychvstalého podobne ako ženy a učeníci, ktorí utekali k hrobu na svitaní prvého dňa v týždni.

Drahí bratia a sestry, počas dní tohto posvätného Trojdnia sa neuspokojme iba s pripomenutím si Pánovho umučenia, ale vstúpme do tohto tajomstva, osvojme si jeho cítenie a jeho postoje, ako nás k tomu pozýva apoštol Pavol: «Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš» (Flp 2,5). A tak bude naša Veľká noc vskutku «požehnaná».

Bulu vyhlásenia Svätého roka prečítajú 11. apríla pred bránou baziliky

Vatikán 1. apríla – Pred blížiacim sa Svätým rokom milosrdenstva, ktorý sa začne 8. decembra 2015, bude úradne zverejnená tzv. „Bula vyhlásenia“. Stane sa tak 11. apríla, v predvečer Nedele Božieho milosrdenstva, keď bude tento dokument slávnostne prečítaný pred Svätou bránou Baziliky sv. Petra. Následne bude pápež František predsedať sláveniu Prvých vešpier Nedele Božieho milosrdenstva, čím sa osobitne zdôrazní základ slávenia mimoriadneho svätého roka, ktorým je Božie milosrdenstvo.

Bula vyhlásenia nejakého jubilea, osobitne v prípadne mimoriadneho Svätého roka, okrem toho, že obsahuje dátumy jeho otvorenia a záveru a základnú podobu jeho priebehu, predstavuje základný dokument vystihujúci ducha, v akom je Svätý rok vyhlásený, s akými úmyslami a očakávaným ovocím zo strany Svätého Otca, ktorý ho pre Cirkev vyhlasuje.    

V prípade ostatných dvoch mimoriadnych svätých rokov 1933 a 1983, bola Bula vyhlásenia zverejnená pri príležitosti Slávnosti Zjavenia Pána. Výber dátumu zverejnenia buly v prípade blížiaceho sa mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva jasne vyjadruje osobitný dôraz Svätého Otca kladený na tému milosrdenstva. Ako je známe, aj svoje rozhodnutie vyhlásiť Svätý rok milosrdenstva oznámil pápež František pri charakteristickej príležitosti, počas slávenia kajúcej liturgie vo Vatikánskej bazilike 13. marca 2015, pri ktorej pápež po tom, ako sám prijal sviatosť zmierenia, vyslúžil ju viacerým kajúcnikom.

Pojem „bula“ (lat. bulla) používaný aj vo všeobecnejšom význame na označenie okrúhleho predmetu, sa pôvodne vzťahoval na kovovú schránku chrániacu voskovú pečať vtlačenú cez šnúrku na dokument osobitného významu na dosvedčenie jeho autenticity a následne i jeho vážnosti. Časom sa tento termín zaužíval na označenie samotnej pečate, neskôr aj vlastného dokumentu, takže dnes sa používa na všetky pápežské dokumenty osobitného významu, ktoré nesú alebo by aspoň tradične mali niesť pápežskú pečať.

29. marca

Pápež František na Kvetnú nedeľu: Oblak mučeníkov dneška

Vatikán 29. marca – Pri slávení liturgie Kvetnej nedele na Námestí sv. Petra slávenej v červenej farbe mučeníctva pápež František pripomenul mnohých dnešných svedkov Krista, ktorí znášajú uponižovanie a diskrimináciu pre svoju vernosť evanjeliu. Hovoril o prenasledovaných kresťanoch, ktorí nezaprú Ježiša a dôstojne znášajú urážky a príkoria, nasledujúc ho po jeho ceste. „Môžeme hovoriť o «oblaku svedkov» (porov. Hebr. 12,1), mučeníkov dneška“, povedal pápež František.

Svoju homíliu sústredil na štýl Ježiša Krista, spočívajúci v pokore: „Boh sa upokoruje, aby kráčal so svojím ľudom, aby znášal jeho nevernosti.“ V duchu hymnu z Listu Filipanom (Flp 2,6-11) o Kristovi, ktorý sa „zriekol seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu“, Svätý Otec vysvetlil, že pokora znamená aj službu, znamená dať priestor Bohu zrieknutím sa seba samých, „sebavyprázdnením“. Pripomenul príklady mnohých mužov a žien, ktorí sa ticho a v skrytosti zriekajú seba samých, aby slúžili druhým: chorému príbuznému, osamelému starému či postihnutému človeku, bezdomovcovi.

Svätý týždeň vedúci k Veľkej noci bude pre nás naozaj ‚svätým‛ jedine vtedy, ak pôjdeme po tejto ceste Ježišovho uponíženia, pripomenul pápež František pred námestím zaplneným z veľkej časti mladými. Kvetná nedeľa sa už tradične slávi aj ako Svetový deň mládeže (SDM), tentoraz už po 30. raz. Atmosféru slávenia vytvárali olivovníky umiestnené v strede námestia okolo obelisku, odkiaľ sa začínala procesia s palmovými ratolesťami.

Na záver slávnosti sa pápež František spolu s veriacimi pomodlil modlitbu Anjel Pána, pred ktorou sa v krátkom príhovore obrátil osobitne na mladých. Povzbudil ich na ďalšej ceste v diecézach smerom k budúcoročnému SDM v Krakove, vo vlasti iniciátora SDM sv. Jána Pavla II. Po požehnaní Svätý Otec najprv zišiel medzi kardinálov a každého z nich osobne pozdravil stiskom ruky. Následne z bieleho džípu pozdravoval pútnikov na celom Svätopeterskom námestí, medzi nimi mnoho skupín mládeže, ktoré z rozličných krajín pricestovali do Ríma pri príležitosti SDM.

Plné znenie homílie:

„V centre tohto slávenia, ktoré sa javí také pompézne, je slovo, ktoré sme počuli v hymne z Listu Filipanom: «Uponížil sa» (2,8). Ježišovo uponíženie sa. Toto slovo nám odhaľuje štýl Boha a následne aj to, aký má byť kresťan: pokoru. Štýl, ktorý nás nikdy neprestane prekvapovať a uvádzať nás do krízy: na poníženého Boha sa nikdy nedá privyknúť!

Poníženie sa je v prvom rade štýlom Boha: Boh sa upokoruje, aby kráčal so svojím ľudom, aby znášal jeho nevernosti. Dobre to vidno, keď čítame príbeh Exodu: aké je to poníženie pre Boha počúvať všetky tie šomrania, tie ponosovania! Boli namierené proti Mojžišovi, ale v zásade mierili proti nemu, ich Otcovi, ktorý ich vyviedol zo stavu otroctva a viedol ich pri putovaní púšťou až do zeme slobody.

V tomto týždni, Svätom týždni, ktorý nás privádza k Veľkej noci, pôjdeme po tejto ceste Ježišovho uponíženia sa. A jedine takto bude ‚svätým‛ aj pre nás!

Budeme počuť opovrhovania vodcov jeho ľudu a ich úklady za účelom jeho pádu. Budeme svedkami zrady Judáša, jedného z Dvanástich, ktorý ho predá za tridsať denárov. Budeme vidieť Pána uväzneného a odvedeného ako zločinca, opusteného učeníkmi, predvlečeného pred Veľradu, odsúdeného na smrť, bitého a urážaného. Budeme počuť, že Peter, „skala apoštolov“, ho zaprie po tri razy. Budeme počúvať výkriky davu nahuckaného vodcami, žiadajúceho slobodu pre Barabáša a ukrižovanie pre Ježiša. Budeme ho vidieť vysmievaného vojakmi, prikrytého purpurovým plášťom, korunovaného tŕním. A potom pri bolestnej ceste a pod krížom budeme počúvať urážky ľudí a vodcov, ktorí si robia posmech z toho, že je Kráľom a Božím Synom.

Toto je Božia cesta, cesta pokory. Toto je Ježišova cesta, inej niet. A nejestvuje pokora bez uponíženia.

Kráčajúc touto cestou až do konca, Boží Syn prijal «prirodzenosť sluhu» (porov. Flp 2,7). V skutočnosti pokora znamená aj službu, to znamená dať priestor Bohu zrieknutím sa seba samých, „sebavyprázdnením“, ako hovorí Písmo (porov. Flp 2,7). Toto sebazrieknutie je najväčším uponížením sa.

Je tu cesta, ktorá predstavuje opak Kristovej cesty: svetskosť. Svetskosť nám ponúka cestu márnej slávy, vystatovania sa, úspechu... To je tá druhá cesta. Zlý ju ponúkol aj Ježišovi, počas štyridsiatich dní v púšti. Ale Ježiš ju odmietol bez zaváhania. A s ním, s jeho milosťou, len s jeho pomocou môžeme aj my zvíťaziť nad týmto pokušením márnomyseľnosti, svetskosti, nie iba pri veľkých príležitostiach, ale v bežných okolnostiach života.  

V tomto nám pomáha a posilňuje nás príklad toľkých mužov a žien, ktorí sa v tichosti a skrytosti každodenne zriekajú seba samých, aby slúžili druhým: chorému príbuznému, osamelému starému človeku, postihnutej osobe, bezdomovcovi...

Myslime aj na uponižovanie všetkých tých, ktorí sú pre svoje prejavy vernosti evanjeliu diskriminovaní a osobne za to nesú následky. A myslime na našich bratov a sestry, prenasledovaných preto, lebo sú kresťanmi, na mučeníkov dneška: je ich tak mnoho! Nezaprú Ježiša a dôstojne znášajú urážky a príkoria. Nasledujú ho po jeho ceste. Môžeme vskutku hovoriť o «oblaku svedkov» (porov. Hebr. 12,1), mučeníkov dneška.

Počas tohto týždňa aj my s rozhodnosťou vykročme na túto cestu poníženosti, s veľkou láskou k nemu, nášmu Pánovi a Spasiteľovi. Táto láska nás bude viesť a dodávať nám silu. A tam, kde je on, budeme aj my (porov. Jn 12,26). Amen.“

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána:

„Na záver tohto slávenia zdravím srdečne všetkých vás tu prítomných, osobitne mladých. Drahí mladí, povzbudzujem vás pokračovať vo vašej ceste v diecézach, ako aj v putovaní neprieč kontinentmi, ktoré vás privedie na budúci rok do Krakova, vlasti sv. Jána Pavla II., iniciátora Svetových dní mládeže. Téma toho veľkého stretnutia «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7) pekne ladí so Svätým rokom milosrdenstva. Nechajte sa naplniť Otcovou nehou, aby ste ju šírili okolo vás!

A teraz sa obráťme v modlitbe na Máriu, našu Matku, aby nám pomohla s vierou prežívať Svätý týždeň. Aj ona bola prítomná, keď Ježiš vstúpil do Jeruzalema za jasania davu; no jej srdce, rovnako ako Synovo, bolo pripravené k obete. Učme sa od nej, Panny vernej, nasledovať Pána aj vtedy, keď jeho cesta vedie na kríž.

Zverujem do jej príhovoru obete leteckej katastrofy z minulého utorka, medzi ktorými bola aj skupina nemeckých študentov.“

Po spoločnej modlitbe a požehnaní Svätý Otec dodal:

„Prajem vám Svätý týždeň prežitý v kontemplovaní tajomstva Ježiša Krista.“

27. marca

Vo Vatikánskych múzeách pápež František podal ruku 150 bezdomovcom

Vatikán 27. marca – Vatikánske múzeá si včera v podvečerných hodinách mali možnosť prezrieť rímski bezdomovci. Na pozvanie apoštolského almužníka ich prišlo spolu 150. Pri prehliadke vzácnych umeleckých zbierok ich najväčšie prekvapenie čakalo v Sixtínskej kaplnke, kde za nimi prišiel osobne Svätý Otec František, aby im takto prejavil pozornosť, ktorú sám nazval „malým pohladením“. „Toto je dom pre všetkých, je to váš dom. Dvere sú vždy otvorené pre všetkých.“ V atmosfére nabitej radosťou každému z nich podal ruku a zdržal sa medzi nimi asi 20 minút. Pápež si neželal prítomnosť médií, preto zo stretnutia nie sú fotografie, informovalo vatikánske Tlačové stredisko.

„Potrebujem modlitbu ľudí, ako ste vy“, povedal bezdomovcom pápež František

a po slovách poďakovania apoštolskému almužníkovi Mons. Konradovi Krajewskému za toto jeho gesto lásky všetkým návštevníkom udelil požehnanie: „Nech vás Pán opatruje, pomáha vám na ceste života a dá vám pocítiť svoju nežnú otcovskú lásku.“ Po prehliadke Sixtínskej kaplnky s odborným výkladom čakala rímskych bezdomovcov v priestoroch Vatikánskych múzeí aj spoločná večera.

26. marca

Ranná homília: Radosť z evanjelia je meradlom viery človeka

Vatikán 26. marca – Nie chladná doktrína prináša človeku radosť, ale viera a nádej zo stretnutia s Ježišom. Veriaci, ktorý sa nedokáže tešiť, je smutný prípad. V tomto duchu zaznela v Dome sv. Marty dnešná ranná homília Svätého Otca Františka.

Jej východiskovým bodom bola radosť Abraháma, ktorý plesá v nádeji, že sa stane otcom na základe Božieho prísľubu. Abrahám je starec, podobne jeho manželka Sára je v pokročilom veku, avšak on verí, „otvára svoje srdce nádeji“ a je „plný útechy“. Ježiš zasa, v čítaní z Jánovho evanjelia (Jn 8, 51-59), pripomína znalcom zákona, že „Abrahám zaplesal v nádeji“, že uvidí jeho deň a „bol plný radosti“. Pápež František poukázal na to podstatné, čo učiteľom zákona v porovnaní s Abrahámom chýbalo:

„Tomu však učitelia zákona nerozumeli, nerozumeli radosti z prisľúbenia, nechápali radosť z nádeje, neporozumeli radosti zo zmluvy. Nerozumeli! Nevedeli sa tešiť, pretože stratili cit pre radosť, ktorá pochádza iba z viery. Náš otec Abrahám sa dokázal tešiť, pretože mal vieru: stal sa spravodlivým vo viere. Títo však vieru stratili. Boli učiteľmi zákona, ale bez viery! Ba ešte viac: stratili zákon! Pretože stredobodom zákona je láska, láska k Bohu a blížnemu.“

Učitelia zákona takto stratili schopnosť radovať sa, pokračoval pápež František:

„Mali iba sústavu presných náuk, ktoré každým dňom viacej pritvrdzovali, aby sa ich nik nedotkol. Muži bez viery, bez zákona, naviazaní na náuky, ktoré sa zároveň stávali príčinou kazuistického postoja: Možno platiť daň cisárovi, či nemožno? Táto žena, ktorá sa vydala sedemkrát, keď pôjde do neba, bude manželkou všetkých siedmich? Táto kazuistika... Taký bol ich svet, abstraktný svet, svet bez lásky, bez viery, svet bez nádeje, bez dôvery, svet bez Boha. A preto sa nemohli radovať!“

Možnože sa učitelia zákona, ako poznamenal s dávkou irónie Svätý Otec, vedeli aj zabaviť, „no bez radosti“, či dokonca „so strachom“. „Takýto je život bez viery v Boha, bez dôvery v Boha a bez nádeje v Boha. Ich srdce skamenelo“ - skonštatoval pápež František a ďalej dodal: „Je smutné byť veriacim človekom bez radosti. A radosť chýba vtedy, keď niet viery, keď niet nádeje, keď niet zákona, ale sú iba nariadenia, chladná doktrína.“ Radosť je indikátorom opravdivej viery, pokračoval Svätý Otec:

„Radosť z viery, radosť z evanjelia je meradlom viery človeka. Bez radosti nik nie je skutočným veriacim. Predtým, ako sa rozídeme domov, slávme túto svätú omšu s týmito Ježišovými slovami: «Váš otec Abrahám zaplesal v nádeji, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.» A prosme Pána o milosť plesať v nádeji, o milosť uzrieť Ježišov deň, keď sa s ním stretneme, a o milosť radosti.“

25. marca

Generálna audiencia v duchu modlitby za Synodu o rodine

Vatikán 25. marca – Dnešnej generálnej audiencii vo Vatikáne dal Svätý Otec modlitbový charakter. V súvislosti so slávnosťou Zvestovania Pána a Dňom počatého dieťaťa sa sústredil na krásu tajomstva Božieho vtelenia a na poslanie rodiny ako miesta zrodu nového ľudského života. Veriaci zhromaždení na Námestí sv. Petra museli vzdorovať miernemu dažďu, zatiaľ čo chorým bola vyhradená Aula Pavla VI., kde sa pri nich Svätý Otec pristavil cestou na námestie.

Pápež František sa v rámci katechézy spolu s pútnikmi pomodlil Ave Maria, čiže modlitbu Zdravas Mária, ktorej prvá časť vyjadruje slová, ktorými sa anjel prihovoril Márii pri zvestovaní Pánovho vtelenia. Potom pripomenul svojho predchodcu sv. Jána Pavla II., ktorý práve pred 20 rokmi podpísal encykliku Evangelium vitae o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života. Poznamenal, že v tejto encyklike zaujíma centrálne miesto rodina, ako lono, v ktorom sa rodí ľudský život. Osobitne zdôraznil jej slová o poslaní manželstva: „ľudský pár bol od počiatku požehnaný Bohom, aby vytvoril spoločenstvo lásky a života, ktorému je zverené poslanie prokreácie.“ Ako povedal, kresťanskí manželia sa slávením sviatosti manželstva ujímajú poslania ctiť si toto požehnanie za pomoci Kristovej milosti po celý život. Cirkev sa zo svojej strany slávnostne zaväzuje starať sa o rodinu, ktorá sa z tohto manželstva rodí, a to vo všetkom, čo ju postretne, v dobrom aj v zlom. „Puto medzi Cirkvou a rodinou je sväté a nedotknuteľné,“ zdôraznil Svätý Otec.

Všetkých členov Cirkvi dnes pápež František vyzval intenzívne sa modliť za blížiacu sa biskupskú synodu o rodine. Každý účastníkov audiencie dostal obrázok s textom modlitby za synodu k Svätej nazaretskej rodine. Svätý Otec svoju katechézu zakončil touto modlitbou spolu so všetkými prítomnými. Ako povedal, hodlá tak pokračovať pri generálnych audienciách až do októbra, keď zasadne synoda.

Na generálnej audiencii sa zúčastnili aj študenti Gymnázia zo Šurian spolu s vedením školy. V predchádzajúci deň slávili sv. omšu v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda.

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vraj «dobrý deň», no, ale nie je veľmi pekne! Dnes sa audiencia koná na dvoch oddelených miestach, ako zvyčajne robievame, keď prší: vy, tu na námestí, a mnohí chorí v Aule Pavla VI., ktorí ju sledujú prostredníctvom veľkoplošných obrazoviek. Teraz ich, ako prejav bratskej zdvorilosti, pozdravme potleskom. [potlesk prítomných] Nie je jednoduché tlieskať s dáždnikom v ruke, však?

Na našej ceste katechéz o rodine nás dnes čaká trochu špecifický úsek: bude ním modlitbové zastavenie. 25. marca totiž v Cirkvi slávnostne oslavujeme Zvestovanie Pána, počiatok tajomstva Vtelenia. Archanjel Gabriel navštevuje pokornú dievčinu z Nazareta a oznamuje jej, že počne a porodí Božieho Syna. Týmto zvestovaním Pán osvecuje a posilňuje Máriinu vieru, ako neskôr podobne urobí aj s jej ženíchom Jozefom, aby sa Ježiš mohol narodiť do ľudskej rodiny. Je to nádherné, pretože nám to naznačuje, ako hlboko v sebe tajomstvo Vtelenia poníma, tak, ako to chcel Boh, nielen počatie v lone matky, ale aj prijatie do ozajstnej rodiny. Dnes by som chcel spolu s vami kontemplovať krásu tohto puta, krásu tejto Božej dobrotivej náklonnosti. Môžeme tak urobiť spoločne modlitbou Zdravas Mária, ktorej prvá časť presne preberá slová anjela, ktorými sa obrátil na Pannu Máriu. Pozývam vás, aby sme sa modlili spoločne:

Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou. Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš.

Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

A teraz druhý aspekt: 25. marca, na slávnosť Zvestovania Pána, sa v mnohých krajinách slávi Deň za život. Práve preto pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. podpísal s týmto dátumom encykliku Evangelium vitae. Na námestí sú prítomní mnohí členovia Hnutia za život, aby si pripomenuli toto výročie. V Evangelium vitae rodina zaujíma ústredné miesto, nakoľko je lonom, kolískou ľudského života. Slovo môjho ctihodného predchodcu nám pripomína, že ľudský pár bol od počiatku požehnaný Bohom, aby vytvoril spoločenstvo lásky a života, ktorému je zverené poslanie prokreácie (plodenia). Kresťanskí snúbenci sa vyslúžením sviatosti manželstva disponujú pre napĺňanie tohto požehnania s Kristovou milosťou po celý život. Cirkev sa zo svojej strany slávnostne zaväzuje starať sa o rodinu, ktorá z nich vznikne ako Boží dar pre jej samotný život, v dobrom i v zlom údele: puto medzi Cirkvou a rodinou je sväté a nedotknuteľné.

Cirkev ako matka nikdy neopúšťa rodinu, ani keď je táto sklesnutá, poranená a mnohorakým spôsobom sužovaná. Dokonca, ani keď upadne do hriechu, alebo keď sa vzdiali od Cirkvi; vždy urobí všetko pre to, aby sa ju snažila liečiť a uzdraviť, pozvať k obráteniu a zmiereniu s Pánom.

Nuž, ak je toto úloha, je jasné, koľkú modlitbu potrebuje Cirkev, aby v každom čase dokázala plniť toto poslanie. Modlitbu plnú lásky za rodinu a za život. Modlitbu, ktorá sa dokáže radovať s radujúcimi a trpieť s trpiacimi.

Aj preto sme spoločne s mojimi spolupracovníkmi zamýšľali dnes navrhnúť, aby sa nanovo rozoznela modlitba za Biskupskú synodu o rodine. Obnovme si tento záväzok na obdobie až do októbra, keď sa uskutoční riadne synodálne zhromaždenie venované rodine. Chcel by som, aby táto modlitba, ako aj celá synodálna cesta, boli animované zanietením Dobrého pastiera za jeho stádo, najmä za osoby a rodiny, ktoré sú z rôznych príčin «zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera» (Mt 9,36). Takto sa Cirkev, podporovaná a oduševnená Božou milosťou, bude môcť ešte viac nasadiť a ešte väčšmi zjednotiť vo svedectve o pravde Božej lásky a jeho milosrdenstva voči rodinám sveta, žiadnu nevylučujúc, či už vo vnútri alebo mimo ovčinca.

Prosím vás, aby nechýbala vaša modlitba na tento úmysel. Všetci – pápež, kardináli, biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici – všetci sme povolaní modliť sa za Synodu. Toto je potrebné, a nie klebety! Pozývam k modlitbe aj tých, ktorí sa cítia byť vzdialení, alebo si už od modlitby odvykli. Táto modlitba za Synodu o rodine je pre dobro všetkých. Dnes ráno ste dostali obrázok, ktorý teraz držíte v rukách. Možno bude trochu zmáčaný. Pozývam vás, aby ste si ho uchovali a nosili ho so sebou, aby ste sa tak počas nasledujúcich mesiacov mohli často modliť so svätou nástojčivosťou, ako nás o to žiadal Ježiš. Teraz sa ju spoločne pomodlime:

Ježiš, Mária a Jozef, vo vás kontemplujeme žiaru pravej lásky, na vás sa s dôverou obraciame.

Svätá nazaretská rodina, urob aj z našich rodín miesta spoločenstva a večeradlá modlitby, opravdivé školy evanjelia a malé domáce cirkvi.

Svätá nazaretská rodina, nech sa viac v rodinách nezakusuje násilie, uzavretosť a rozdelenie: každému, kto bol zranený alebo pohoršený, nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.

Svätá nazaretská rodina, nech budúca biskupská synoda dokáže všetkých nanovo upevniť vo vedomí posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny, jej krásy v Božom pláne.

Ježiš, Mária a Jozef, vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.

Pápežova homília z Domu sv. Marty: Prijať Božie spôsoby bez reptania

Vatikán 24. marca – Kiež počas blížiaceho sa Veľkého týždňa dokážeme prijať pomoc, ktorú nám Boh podáva, a to bez výhrad a vrtošivého nástojenia na našich vlastných predstavách. To je ústredná myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Pápež poukázal na problém, „duchovných vrtochov“, šomrania voči Bohu, ktorý ponúka spásu tisícorakým spôsobom. Šomrania len preto, že sme ľudia, ktorí nevedia prijať „Boží štýl“ – takže začneme chabnúť a skĺzneme do „reptania“. Toto je chyba, ktorú dnes robia mnohí kresťania. Takto upadol aj izraelský ľud vyslobodený z otroctva.

Svätý Otec vychádzal z príbehu Knihy Numeri (21,4-9), kde sa Izraeliti búria pre námahy spojené s putovaním púšťou, pre biedny pokrm manny. Ako povedal pápež František, začínajú „šomrať na Boha“ a mnohí z nich zomierajú uštipnutím jedovatých hadov. Jedine modlitba Mojžiša, ktorý za nich oroduje a dvíha palicu na ktorej je had – symbol kríža, na ktorom bude zavesený Kristus – sa stane pre toho, kto sa naň pozrie, záchranou pred jedom:

„Aj my, kresťania, koľko len takých nájdeme medzi nami. Aj my sme tak trochu priotrávení touto nespokojnosťou života. Áno, naozaj, Boh je dobrý. No kresťania si vravia: áno, ale... Títo kresťania «áno, ale...», čo ešte celkom neotvorili srdce Božej spáse, vždy žiadajú podmienky. ‚Áno, ale takto!‛ ‚Áno, áno, áno, chcem byť spasený, ale týmto spôsobom‛... Takto sa srdce stane otráveným.“

Ako pokračoval pápež František, aj my „mnohokrát hovoríme, že sa nám Božie spôsoby protivia. Neprijať Boží dar daný jeho štýlom, to je hriech, je to jed. To nám priotravuje dušu, odoberá ti to radosť, nedovoľuje ti to pokročiť.“ A Ježiš na tento hriech dáva riešenie svojím výstupom na Kalváriu, pokračoval Svätý Otec v homílii:

„On sám berie na seba ten jed, ten hriech, a je pozdvihnutý. Túto vlažnosť duše, túto polovičatosť kresťanov – ‚kresťanov «áno, ale...»‛, tento entuziazmus počiatočného nasledovania Pána, ktorý sa následne zmenil na nespokojnosť, možno uzdraviť jedine hľadiac na kríž, hľadiac na Boha, ktorý na seba berie naše hriechy: môj hriech je tam.“

Koľko kresťanov dnes „umiera v púšti ich vlastného smútku, ich reptania, ich odmietania Božích spôsobov“, povedal Svätý Otec. Svoju homíliu ukončil nasledujúcimi slovami:

„Hľaďme na hada, na jed, tam, v Kristovom tele, na jed všetkých hriechov sveta a prosme si o milosť prijať ťažké chvíle. Prijať Boží štýl spásy, prijať aj toto biedne jedlo, na ktoré sa sťažovali Izraeliti, prijať veci... Prijať cesty, ktorými ma Pán vedie vpred. Nech nám tento Veľký týždeň, ktorý sa začne v nedeľu, pomôže vymaniť sa z tohto pokušenia byť ‚kresťanmi «áno, ale...»‛.“

23. marca

Pápežova homília z Domu sv. Marty: Kde niet milosrdenstva, niet spravodlivosti

Vatikán 23. marca – Kde niet milosrdenstva, niet ani spravodlivosti. Mnohokrát dnes Boží ľud znáša súdenie bez milosrdenstva – tak znie v skratke dnešné kázanie pápeža Františka z Domu sv. Marty. Komentujúc liturgické čítania (Dan 13,1-9.15-17.19-30.33-62; Jn 8,1-11) a odvolávajúc sa aj na ďalší úryvok z evanjelia, Svätý Otec hovoril o troch ženách a troch sudcoch: o nevinnej žene Zuzane, o cudzoložnej hriešnici a o chudobnej vdove. Ako vysvetlil, „všetky tri sú podľa niektorých cirkevných otcov alegorickými postavami Cirkvi: Cirkvi svätej, Cirkvi hriešnice a Cirkvi núdznej“. Pápež František poukázal na zlobu a skazenú skorumpovanosť tých, ktorí nad týmito ženami vynášali rozsudky. Predovšetkým je to súd zákonníkov a farizejov, ktorí privádzajú k Ježišovi cudzoložnicu. „Vo vnútri svojho srdca mali skazenosť a tvrdosť.“ Cítili sa byť čistými, lebo zachovávali „literu zákona“. „Zákon hovorí toto, a to sa musí vykonať“:

„Títo však neboli svätí, boli skazení. Skazení, lebo tvrdosť, rigidnosť tohto druhu môže dospieť jedine k životu dvoch tvárí. A títo, čo odsudzovali tieto ženy, ich potom v skrytosti vyhľadávali pre vlastnú zábavu. Tí, čo sú tvrdí, sú pokrytcami – to je prívlastok, ktorý im dával Ježiš – žijú dvojitý život. Tí, čo súdia – uvažujme v rámci Cirkvi: všetky tri ženy sú alegorickou postavou Cirkvi – tí, čo s tvrdosťou súdia Cirkev, vedú dvojaký život. Pri rigidnosti sa nedá ani len dýchať.“

Potom sú tu dvaja starci, ktorí vydierajú Zuzanu, aby sa im vydala, no ona vzdoruje. Ako zdôraznil Svätý Otec, títo „boli nerestnými sudcami. Boli skazení neresťou, v tomto prípade smilstvom. Hovorí sa, že ak máme neresť smilstva, táto sa postupujúcimi rokmi stáva dravejšou, horšou“.

Nakoniec je tu sudca, ktorého prosí chudobná vdova. Tento sudca „sa nebál Boha a nestaral sa o nikoho: nič ho nezaujímalo. Zaujímal sa len sám o seba.“ Bol „čachrárom - sudcom, ktorý vďaka svojmu zamestnaniu čachroval.“ Bol „skazený peniazmi a prestížou.“ Podľa slov pápeža Františka, títo sudcovia – čachrár, nerestníci a rigidní sudcovia – „nepoznali jedno slovo: nevedeli, čo je to milosrdenstvo“:

„Skorumpovanosť ich vzďaľovala od toho, aby rozumeli milosrdenstvu, aby boli milosrdní. A Biblia nám hovorí, že práve v milosrdenstve spočíva spravodlivý súd. Tri ženy: svätica, hriešnica a núdzna, ako postavy predstavujúce Cirkev, trpia pre tento nedostatok milosrdenstva. Aj dnes Boží ľud, ak natrafí na takýchto sudcov, trpí súdením bez milosrdenstva, či už v občianskom alebo aj v cirkevnom prostredí. A tam, kde niet milosrdenstva, niet spravodlivosti. Keď Boží ľud dobrovoľne prichádza, aby prosil o odpustenie, aby sa podrobil súdu, koľkokrát, koľkokrát nachádza niektorého z týchto.“

Nachádza nerestníkov, ktorí „sú schopní pokúsiť sa ich zneužiť“, a toto „je jeden z najťažších hriechov“. Nachádza „čachrárov“, ktorí „nedodajú kyslíka duši, nedajú nádej“. A nachádza „prísnych, ktorí trestajú na kajúcnikoch to, čo sami skrývajú vo svojej duši“. Ako hovorí Svätý Otec, „toto sa nazýva nedostatkom milosrdenstva“. Pápež František homíliu ukončil nasledovne:

„Chcel by som len vysloviť jedno z najkrajších slov evanjelia, ktoré mňa osobne veľmi dojímajú: «Nik ťa neodsúdil? - Nik, Pane. - Ani ja ťa neodsudzujem.» Ani ja ťa neodsudzujem: to sú jedny z najkrajších slov, lebo sú plné milosrdenstva.“

22. marca

Svätý Otec na Anjel Pána: Stretnúť sa s Ježišom - evanjelium, kríž a svedectvo

Vatikán 22. marca – V Piatu pôstnu nedeľu sa pri poludňajšej modlitbe Svätý Otec František poďakoval obyvateľom Neapola za srdečné prijatie počas sobotňajšej pastoračnej návštevy v ich meste. Pripomenul aj význam dnešného medzinárodného dňa vody ako iniciatívy OSN. Veriaci si z Námestie sv. Petra opäť odniesli darček Svätého Otca, vreckové evanjelium, ktoré im rozdávali dobrovoľníci z radov bezdomovcov, rehoľných sestier a seminaristov. Pápež František tiež pozdravil účastníkov Rímskeho maratónu. V príhovore pred spoločnou modlitbou Anjel Pána vysvetlil prorocký význam Ježišovej predpovede blížiacej sa hodiny jeho umučenia, Hodiny kríža. Komentujúc dnešné evanjelium o Grékoch, túžiacich sa stretnúť s Ježišom pripomenul tri veci, ktoré môže kresťan ponúknuť ľuďom hľadajúcim Boha: evanjelium, kríž a svedectvo vlastnej viery.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto piatu pôstnu nedeľu evanjelista Ján upriamuje našu pozornosť na túto zvláštnosť: niektorí Gréci židovského vierovyznania, ktorí prišli do Jeruzalema na sviatky Veľkej noci, sa obracajú na apoštola Filipa slovami: «Chceli by sme vidieť Ježiša» (Jn 12,21). Sväté mesto Jeruzalem, do ktorého sa Ježiš vybral naposledy, je plné ľudu. Sú tu ľudia malí a jednoduchí, ktorí proroka z Nazareta prijali slávnostným spôsobom, rozpoznajúc v ňom toho, ktorého posiela Pán. Sú tu i veľkňazi a predstavitelia ľudu, ktorí ho chcú odstrániť, nakoľko ho považujú za heretika a nebezpečného človeka. Sú tu tiež osoby ako spomenutí „Gréci“ – zvedaví na to, ako Ježiš vyzerá a s úmyslom dozvedieť sa viac o ňom i jeho skutkoch, ktoré vykonal, z ktorých najmä na ten posledný – vzkriesenie Lazára – vyvolal toľký rozruch.

«Chceli by sme vidieť Ježiša»: tieto ako i mnohé iné slová v evanjeliách idú za rámec konkrétnej epizódy a majú univerzálny charakter; prezrádzajú túžbu, ktorá prechádza epochami i kultúrami; túžbu prítomnú v srdciach mnohých ľudí, ktorí síce počuli o Kristovi hovoriť, no ešte sa s ním nestretli. „Túžim vidieť Ježiša“ - takto to cíti srdce tohto ľudu.

Ježiš na túto žiadosť vidieť ho odpovedá nepriamo, na spôsob proroka: vyslovuje proroctvo, ktoré odhaľuje jeho identitu a naznačuje cestu k jeho skutočnému poznaniu: «Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený» (Jn 12,23). Ide o Hodinu kríža! Hodinu porážky Satana, kniežaťa zla, a definitívneho víťazstva milosrdnej lásky Boha. Kristus vyhlasuje, že «bude vyzdvihnutý od zeme» (v. 32), čo má dvojaký význam: «vyzdvihnutý» čo do ukrižovania, no «vyzdvihnutý» nakoľko aj oslávený Otcom v zmŕtvychvstaní, aby pritiahol všetkých k sebe a zmieril ľudí s Bohom i navzájom medzi sebou. Hodina kríža, tá najtemnejšia hodina dejín, je zároveň prameňom spásy pre tých, čo v neho veria.

Keď Ježiš pokračuje v proroctve o svojej blížiacej sa Pasche, používa jednoduchý a pritom sugestívny obraz «pšeničného zrnka», ktoré padnuté do zeme, odumrelo, aby prinieslo úrodu (porov. v. 24). V ňom nachádzame i ďalší aspekt Kristovho kríža – plodnosť. Kristov Kríž prináša úrodu. Ježišova smrť je totiž nevyčerpateľným zdrojom nového života, pretože so sebou nesie neustále tvoriacu silu Božej lásky. Ponorení v tejto láske skrze krst sa kresťania môžu stať «pšeničnými zrnkami» a prinášať tak veľkú úrodu, ak ako Ježiš «stratia svoj život» pre lásku k Bohu a k blížnym (porov. v. 25).

Na základe tohto môžeme tým, ktorí i dnes «chcú vidieť Ježiša»; ktorí hľadajú Božiu tvár; ktorým sa ako mladým síce dostalo katechézy, no potom ju už neprehlbovali a snáď i stratili vieru; tým, ktorí sa ešte osobne nestretli s Ježišom..., všetkým týmto ľuďom môžeme ponúknuť tri veci: evanjelium, kríž a svedectvo našej viery – síce chudobnej, no zato úprimnej. V evanjeliu sa môžeme stretnúť s Ježišom, počúvať a spoznávať ho. Kríž je znakom lásky Ježiša, ktorý dal seba samého za nás. A napokon je tu viera, ktorá hovorí jednoduchými gestami bratskej lásky. Principiálne sa ale rozpoznáva v koherentnosti života – v súlade medzi tým, čo hovoríme a tým, čo žijeme; v súlade našej viery a nášho života, medzi slovami a činmi. Evanjelium, kríž, svedectvo: nech nám Panna Mária pomáha prinášať tieto tri veci.

Slová Svätého Otca pri príležitosti Svetového dňa vody

„Na dnes pripadá Svetový deň vody, vyhlásený Organizáciou Spojených národov. Voda je najzákladnejším prvkom života a od našej schopnosti uchovávať ju a deliť sa s ňou závisí budúcnosť ľudstva. Povzbudzujem preto medzinárodné spoločenstvo bdieť nad tým, aby boli vody planéty primerane chránené a aby nikto nebol vylúčený alebo diskriminovaný v užívaní tohto dobra, ktoré je spoločným dobrom v prvoradom zmysle. So sv. Františkom z Assisi hovoríme: «Buď zvelebený, môj Pane, za sestru vodu, ktorá je veľmi užitočná a skromná, vzácna a čistá» (Spev brata Slnka).“  

Pápež František neapolským lekárom: Vďaka, že nerobíte z profesie biznis

Vatikán. - Pri pastoračnej návšteve Neapola v sobotu 21. marca pápež František navštívil dva významné kostoly v centre mesta. Prvým bola katedrála Nanebovzatia Panny Márie, kde sa popoludní stretol s kňazmi a zasvätenými osobami a požehnal ich relikviou krvi sv. Januára. Druhým bol chrám „Gesù Nuovo“, spravovaný jezuitmi, kde je pochovaný patrón lekárov sv. Jozef (Giuseppe) Moscati (1880-1927), kanonizovaný v roku 1987 sv. Jánom Pavlom II. Práve na tomto mieste sa Svätý Otec stretol s chorými, aby ich požehnal, pričom sa obrátil aj na tých, ktorí sa im venujú ako lekári, ošetrovatelia a dobrovoľníci. Svätý Otec im celkom bez papiera adresoval nasledujúci príhovor:

„Nie je ľahké priblížiť sa k chorému. Tie najkrajšie veci života i tie najbiednejšie sa viažu s ostychom, skrývajú sa. Tú najväčšiu lásku sa človek z ostýchavosti snaží skrývať; a tie veci, ktoré ukazujú našu ľudskú biedu, sa aj my snažíme z hanblivosti skryť. Preto, aby sme našli chorého, musíme za ním zájsť, pretože ostýchavosť života ho ukrýva. Ísť navštíviť chorého. A keď ide o choroby, ktoré sprevádzajú celý život, keď sa ocitáme v chorobách, ktoré človeka poznačujú celoživotne, tie radšej držíme v skrytosti. Ísť navštíviť chorého totiž znamená ísť navštíviť vlastnú chorobu, tú, ktorú máme v našom vlastnom vnútri. Znamená to mať odvahu povedať sebe samému: aj ja mám nejakú chorobu v srdci, v duši, v duchu, aj ja som duchovne chorý.

Boh nás stvoril, aby sme premieňali svet, aby sme boli výkonní, aby sme vládli tvorstvu: to je naše poslanie. No keď stojíme pred nejakou chorobou, uvedomujeme si, že táto choroba tomu bráni: ten muž alebo žena, ktorý sa takto narodili, alebo ktorých telo sa takýmto stalo, sa zdá byť ako vypovedané „nie“ voči poslaniu premieňať svet. Toto je tajomstvo choroby. K chorobe sa možno priblížiť iba v duchu viery. Môžeme sa dobre priblížiť k chorému mužovi, žene, dieťaťu jedine vtedy, ak pozeráme na toho, ktorý vzal na seba všetky naše choroby, ak si navykneme hľadieť na ukrižovaného Krista. Tam je jediné vysvetlenie tohto „zlyhania“, tohto zlyhania v ľudskom pohľade, celoživotnej choroby. Jediné vysvetlenie je v ukrižovanom Kristovi.

Vám chorým hovorím, že ak nemôžete pochopiť Pána, prosím Pána, aby vám dal pochopiť v srdci, že ste Kristovým telom, že ste ukrižovaným Kristom medzi nami, že ste bratmi veľmi blízkymi Kristovi. Jedna vec je hľadieť na kríž a ďalšia vec je hľadieť na muža, ženu, dieťa, ktorí sú chorí, čiže ukrižovaní tam vo svojej chorobe: sú živým Kristovým telom.

Vám dobrovoľníkom veľká vďaka! Veľká vďaka, že svoj čas trávite láskavým hladením Kristovho tela, službou ukrižovanému Kristovi, ktorý je živý. Ďakujem! A aj vám, lekári, zdravotníci, vyslovujem poďakovanie. Vďaka za túto prácu, vďaka, že nerobíte zo svojej profesie biznis. Vďaka mnohým z vás, ktorí nasledujete príklad svätca, ktorý je tu, ktorý pracoval tu v Neapole: slúžiac bez obohacovania sa z tejto služby. Keď sa medicína transformuje na obchodníctvo, na podnikanie, je to tak ako s kňazstvom, keď sa správa rovnako: stráca jadro svojho povolania.

Všetkých vás kresťanov tejto Neapolskej diecézy prosím, aby ste nezabúdali na to, čo Ježiš od nás žiadal a čo je aj zapísané v „protokole“ podľa ktorého budeme súdení: Bol som chorý a navštívili ste ma (porov. Mt 25,36). Na základe tohto budeme súdení. Svet nemocných je svetom bolesti. Chorí trpia, odzrkadľujú trpiaceho Krista: netreba mať strach priblížiť sa ku Kristovi, ktorý trpí. Veľmi vám ďakujem za všetko to, čo robíte. A modlime sa, aby si to všetci kresťania diecézy viac uvedomovali a modlime sa, aby Pána dal vám a toľkým dobrovoľníkom vytrvalosť v tejto službe láskavého pohládzania trpiaceho Kristovho tela. Ďakujem.“

Pápež pri obede s väzňami: Ako futbalový brankár zakaždým vstať

Vatikán 22. marca – Pri včerajšej návšteve Neapola sa Svätý Otec František stretol s väzňami. Do nápravného zariadenia v Poggioreale zašiel hneď po skončení slávenia svätej omše pod holým nebom v centre mesta. Pápež sa s väzňami naobedoval, najprv sa však spolu modlili a on odpovedal na ich otázky. Spolu so svedectvom o vnútornom obrátení počas výkonu trestu a účinnej pomoci tých, ktorí konajú vo väznici duchovnú službu, zazneli aj obavy väzňov z toho, ako sa im po návrate podarí zaradiť sa do spoločnosti.

Pápež František vysvetlil evanjeliový základ presvedčenia, že „láska môže vždy premeniť ľudskú osobu.“ Z toho vyplýva postoj nádeje, a to ako pre samotných odsúdených, tak aj pre spoločnosť. Pápež poukázal na potrebu aktívneho prístupu spoločnosti k prijatiu ľudí po vykonaní trestu, aby neboli považovaní za doživotne poškvrnených svojou minulosťou. Byť kresťanom podľa jeho slov neznamená nikdy nepadnúť, ale znamená to nikdy nezostať ležať. „Život by sme mali brať tak ako futbalový brankár, keď chytá loptu... chytať ju tak, ako prichádza. A zakaždým vstať a ísť ďalej.“

Podrobnejšie o priebehu stretnutia:

Po príchode do väznice po úvodnom pozdrave a modlitbe, ktorú predniesol, sa naňho obrátili dvaja z uväznených so svojimi otázkami. V prvej otázke zaznela pripomienka skutočnosti, že väzni sa neraz cítia akoby boli zabudnutí Bohom aj Cirkvou. Ich pobyt vo väzení v očakávaní slobody je preto príhodným časom na spoznávanie Boha a priblíženie sa k nemu, aby tak v jeho blízkosti našli nový život. Tento čas mnohým pomôže objaviť ozajstnú hodnotu viery aj vďaka duchovnej starostlivosti, pravidelným katechézam, nedeľnej svätej omši. „Ako dokážem naďalej rozvíjať svoju vieru, keď budem na slobode, navzdory pokušeniam, ktoré ma čakajú a bez duchovnej pomoci tých, ktorí ma sprevádzajú vo väzení?“ opýtal sa Svätého Otca jeden z uväznených.

Svätý Otec sa poďakoval za vrelé prijatie a položené otázky, a pristúpil k odpovediam. Ako uviedol, „sú to otázky, na ktoré nie je ľahké odpovedať. Môžem ti povedať: «Ale áno, keď sa vrátiš domov, môžeš si zachovať vieru, keď budeš robiť to a to...» Tieto rady ti môžem ponúknuť, záleží však na tvojom osobnom rozhodnutí, pretože všetko závisí od toho, ako chceme konať. Povedal si: «uprostred pokušení, ktoré na nás čakajú» - a tu nám ani priatelia, ani vzťahy, ktoré máme, asi nepomôžu. Nie je to jednoduché, však? Ale nie je to ani nemožné. Nejde iba o zachovanie si viery, ale aj o to, aby sme mali nádej a napredovali, stavili na budúcnosť a kráčali. Všetkým nám prospeje, keď budeme hľadieť dopredu. Mať nádej. Dá sa to. Nejde to jednoducho, ale je to možné. Našiel si tu Ježiša a tvoja viera je tu veľmi chránená vďaka kaplánovi, spoločníkom, vďaka nedeľnej svätej omši, prostredníctvom katechéz. A potom? To sa nevie. Tam vonku treba kráčať ďalej tak, ako sa dá.“

Svätý Otec okrem toho pripomenul, že „podstata kresťanskej morálky nespočíva v tom, že nepadneme, ale že hneď a vždy z pádu povstaneme.“ V zmysle týchto slov väzňa povzbudil, aby, ak sa mu prihodí, že zabudne na Boha, a následne si to uvedomí, vstal a znovu vykročil. Spomenul v tejto súvislosti istú horolezeckú pieseň z Álp, v ktorej sa spieva: «Umenie výstupu neznamená nespadnúť, ale nezostať ležať.» A to neprestajne, vždy vstávať. Umenie uchovať si vieru nespočíva v tom, že sa snáď nepomýliš, ale že keď si to uvedomíš, vstaneš a pôjdeš ďalej. Taký je náš život. V piesni, ktorú ste spievali tu, zaznelo: «Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň». My všetci, okrem Panny Márie, sme už pochybili. - «Prečo sa však toto stalo mne a nie tebe, ktorý si pomýlil viacej ako ja?» - To je tajomstvo života, odpoveď nevieme. Nik však nemôže povedať, «ja si to nezaslúžim». Je tvrdé to, čo som povedal, že nik nemôže povedať, že si nezaslúži byť vo väzení. Nik z nás to nemôže povedať. Všetci sme pochybili. Ja ako prvý. No prečo práve vy a nie iní? Sú to nevysvetliteľné veci života a život je taký, nie je tak? Život by sme mali brať tak ako futbalový brankár, keď chytá loptu, stade, odkiaľ prichádza. Raz takým spôsobom, potom onakým, ale chytať ju tak, ako prichádza. A zakaždým vstať a ísť ďalej.“

Druhá otázka sa týkala bolestnej skutočnosti, a to vyraďovania a predsudkov zo strany samotnej spoločnosti voči už prepusteným väzňom, škvrny, ktorú si vďaka pobytu vo väzení nezriedka nesú so sebou. „V mene svojom i v mene tých, ktorí sú tu so mnou“ - uviedol druhý väzeň - „sa pýtam, či nájdeme prijatie, keď sa dostaneme von z týchto múrov?“

Svätý Otec v odpovedi zdôraznil potrebu premeny mentality spoločnosti podľa Kristovho príkladu: „Pritlačil si prstom na boľavé miesto, a to na prijatie zo strany ľudí. Ide o jednu z najväčších ukrutností dnešnej spoločnosti. Preto je na mieste úloha vychovávať ľudí k vľúdnemu prijatiu. Akoby tu bol istý morálny súd založený na pobyte vo väzení. Ty síce opustíš väzenie, ale pre spoločnosť stále zostaneš poznačený touto škvrnou. Toto je veľká nespravodlivosť. Pochopil som ťa dobre?“

Okrem toho pápež František prítomných podnietil, aby vo svojej situácii zaujali postoj nádeje a dôvery v Boha: «Opýtam sa ťa takto: Vieš, kto bol ako prvý vyhlásený Cirkvou za svätého? Väzeň. Väzeň odsúdený na smrť, sám Kristus to povedal: „Dnes budeš so mnou v raji“. A spoločnosť sa má poučiť z Kristovho príkladu. Čo to značí? Znamená to, že vo chvíli, keď si odsúdený na smrť, Pán ti obnovuje život, pretože hľadíš naňho. Toto sa spoločnosť musí naučiť».

Schopnosť odpúšťať, ako jedna z najvýrečnejších Božích vlastností, sa podľa slov Svätého Otca prejavuje neustále a je hodná nasledovania zo strany spoločnosti, pretože „všetci potrebujeme žiadať o odpustenie a ísť sa vyznať z hriechov, ale Boh, ktorý odpúšťa, nám vo Svätom písme hovorí, že keď on odpúšťa, zabúda! Ak o niekom poviem, «ale veď tento bol hriešnikom, dopustil sa toho a toho», hreším, pretože, ak Boh zabúda, kto som ja, aby som nezabúdal? Toto je jedna z najhlbších a najkrajších charakteristík Božej lásky. Boh, keď odpúšťa, zabúda. Nik z nás nemá právo nezabudnúť a pripomínať tieto veci osobe, ktorá pykala za svoj čin a požiadala spoločnosť o odpustenie. Toto sa spoločnosť nechce naučiť.“

Svätý Otec ďalej väzňov povzbudil: „Nebude to ľahké, no nedaj sa obrať o odvahu. Pomyslite si na prvého svätorečeného. Kvôli tomu sa mnohí pohoršovali nad Ježišom, pretože sa približoval k ľuďom, ktorí boli v očiach spoločnosti v úvodzovkách zlí: «Tento chodieva s verejnými hriešnikmi», a mysleli na tých, ktorí vyberali dane pre Rimanov. «Tento sa stretáva s tými, ktorí kradnú a s prostitútkami...» - Čo na to Ježiš? «Títo - verejní hriešnici a prostitútky - vás predídu do nebeského Kráľovstva». Toto si však spoločnosť neosvojila. Aj preto naša spoločnosť ešte vždy nie je kresťanská. Nazýva sa síce kresťanskou, chce ňou byť, veď je v nej toľko svätých a toľko kresťanov, to áno. Ale spoločnosť ako taká je viac pohanská ako kresťanská, pretože nepochopila toto Ježišovo gesto. Modli sa za týchto ľudí, aby mohli porozumieť, čo značí vľúdne prijímať osoby, ktoré museli pred spoločnosťou verejne pykať. Mnohí z nás museli pykať neverejne, v modlitbe, skryto, za priestupky voči spoločnosti. A keďže to nie je známe, je to pre nás ľahšie.“

Po potlesku pápež František každému z väzňov podal ruku, prechádzajúc pomedzi nich. Odovzdal im aj svoj na papieri pripravený príhovor. V ňom ich uisťuje, že „od Božej lásky nás nič nemôže odlúčiť, ani mreže väznice. Jediné, čo nás od nej môže odlúčiť, je hriech, no ak ho priznáme a vyznáme s úprimnou kajúcnosťou, práve tento hriech sa stáva miestom stretnutia s Bohom, pretože on je milosrdenstvo.“ Svätý Otec spomína aj množstvo listov, ktoré mu prichádzajú z väzníc celého sveta. Na záver opäť povzbudzuje väzňov, aby nikdy nestrácali nádej: „Hľa, kresťanská nádej: Budúcnosť je Božích rukách! Dejiny majú zmysel, pretože v nich prebýva Božia dobrota. Preto ani uprostred toľkých problémov, aj ťažkých, nestraťme našu nádej v nekonečné Božie milosrdenstvo a v jeho prozreteľnosť.“

Svätá omša na námestí v Neapole: Doširoka sa otvoriť nádeji

Neapol 21. marca – Centrálnym momentom návštevy pápeža Františka v Neapole bolo slávenie Eucharistie na námestí Piazza del Plebiscito. Priestranstvo, ktoré je dejiskom významných udalostí v dejinách mesta zaplnili veriaci spolu so stovkami kňazov a veľkým počtom biskupov regiónu Kampánie. Poloblúkové stĺporadie lemujúce námestie zdobili podobizne dvoch desiatok svätcov, ktorých životy sa spájajú s mestom pod Vezuvom. Pri liturgickom slávení v pôstnej fialovej farbe a za spevov niekoľkostočlenného miešaného zboru zazneli čítania z bežného dňa.

Svätý Otec svoju homíliu zameral na tému nádeje, prameniacej z osoby vzkrieseného Krista. Všetkých prítomných vyzval ohlasovať Ježiša Krista ako Pána a čerpajúc z jeho slova prinášať všetkým milosrdenstvo, nehu a Božie priateľstvo. Neapolčanov vyzval doširoka sa otvoriť nádeji a vzdorovať zlu v osobnom i verejnom živote, nedopustiť, aby bola mládež zneužívaná zločinnými organizáciami. Kňazov osobitne povzbudil k službe milosrdenstva. Na záver slávnosti sa Svätému Otcovi poďakoval miestny arcibiskup kardinál Crescenzio Sepe.    

Plné znenie homílie:

Úryvok z evanjelia, ktorý sme si vypočuli nám predstavuje scénu situovanú v Jeruzalemskom chráme počas vyvrcholenia hebrejského Sviatku stánkov, po tom, ako Ježiš oznámil veľké proroctvo a poukázal na seba ako na prameň «živej vody», čiže Ducha Svätého (porov. Jn 7,37-39). Užasnutý zástup sa teda dáva do diskusie o ňom. Aj dnes o ňom ľudia diskutujú. Niektorí sú nadšení a hovoria, že «toto je naozaj prorok» (v. 40). Niekto dokonca tvrdí: «Mesiáš je to!» (v. 41). Ale iní nesúhlasia, pretože - ako vravia - Mesiáš nepríde z Galiley, ale z Dávidovho pokolenia, z Betlehema; a tak, bez toho, aby o tom vedeli, priamo potvrdzujú Ježišovu identitu.   

Veľkňazi poslali strážcov, aby ho zajali, ako sa to robieva v diktatúrach, ale títo sa vracajú s prázdnymi rukami a hovoria: «Nikdy tak človek nehovoril» (v. 45-46). Toto je hlas pravdy, ktorá zaznieva v tých jednoduchých ľuďoch.

Pánovo slovo, tak včera ako aj dnes, vždy vyvoláva rozdelenie: Božie slovo vždy rozdeľuje! Spôsobuje rozdelenie medzi tým, kto ho prijíma a tým, kto ho odmieta. Niekedy sa vnútorný protiklad objaví aj v našom srdci. Stáva sa to, keď si všimneme čaro, nádheru a pravdivosť Ježišových slov, no zároveň ich zatláčame do úzadia, pretože nás vovádzajú do diskusií, privádzajú nás do ťažkostí a ich zachovávanie nás stojí veľa.

Prišiel som dnes do Neapola, aby som spolu s vami ohlasoval: Ježiš je Pán! Avšak nechcem to vysloviť iba ja sám, chcem to počuť od vás, od všetkých, teraz. Všetci spoločne: Ježiš je Pán! [Zhromaždení opakujú.] Ešte raz: Ježiš je Pán! Nik nehovorí ako on! On jediný má slová milosrdenstva, ktoré môžu uzdraviť rany nášho srdca: on jediný. Iba on má slová večného života (porov. Jn 6,68).

Kristovo slovo je mocné: neobsahuje moc sveta, ale Božiu moc, ktorá je silná v pokore a aj v slabosti. Jeho moc je mocou lásky: toto je moc Božieho slova! Moc lásky, ktorá nepozná hranice, lásky, ktorá nám umožňuje, aby sme skôr milovali iných ako seba samých. Ježišovo slovo, sväté evanjelium, učí, že ozajstní blahoslavení sú chudobní v duchu, nenásilní, tichí, tvorcovia pokoja a spravodlivosti. Toto je tá sila, ktorá premieňa svet! Toto je to slovo, ktoré dáva silu a je schopné meniť svet. Niet inej cesty k premene sveta.

Kristovo slovo sa chce dostať ku všetkým, osobitne k tým, ktorí žijú na existenčných perifériách, aby v ňom našli centrum svojho života a prameň nádeje. A my, ktorí sme dostali milosť prijať toto Slovo života, –­ prijať Slovo života je milosť! – sme povolaní, aby sme vykročili a vyšli von z našich ohradených priestorov a so zapálenosťou srdca niesli všetkým Božie milosrdenstvo, nežnosť a priateľstvo. Prinášať všetkým milosrdenstvo, nehu, Božie priateľstvo: toto je práca, ktorá sa týka všetkých, no osobitným spôsobom vás, kňazov. Prinášať milosrdenstvo. Prinášať odpustenie. Prinášať pokoj. Prinášať radosť. Vo sviatostiach, prostredníctvom počúvania. Nech Boží ľud môže vo vás stretnúť mužov milosrdných ako Ježiš. Nech sa zároveň každá farnosť a každá cirkevná ustanovizeň stane svätyňou pre toho, kto hľadá Boha, a útulným domovom pre chudobných, starých a pre tých, ktorí sú v núdzi. Vychádzanie von a pohostinné prijímanie: takto pulzuje srdce matky Cirkvi a všetkých jej detí. Choď a prijímaj! Choď a vyhľadávaj! Choď, zanes lásku, milosrdenstvo a nežnosť.

Vtedy, keď sa srdcia otvoria pre evanjelium, svet sa začína meniť a ľudstvo povstáva! Ak denne prijímame a žijeme Ježišovo slovo, spolu s ním vstávame z mŕtvych.

Pôstne obdobie, ktoré prežívame, dáva v Cirkvi zarezonovať tomuto posolstvu, tak ako sa uberáme smerom k Veľkej noci: v celom Božom ľude sa znovu rozsvecuje nádej zmŕtvychvstania s Kristom, naším Spasiteľom. Nech nevyjde nazmar milosť tejto Veľkej noci pre Boží ľud tohto mesta! Nech milosť zmŕtvychvstania prijme každý z vás, aby sa Neapol naplnil nádejou Krista Pána! Nádej: «Doširoka sa otvoriť nádeji», ako naznačuje tamto motto. Hovorím to všetkým, a osobitným spôsobom mladým: otvorte sa moci vzkrieseného Krista a budete prinášať ovocie nového života v tomto meste. Otvorte sa moci vzkrieseného Krista a budete prinášať v tomto meste ovocie nového života: ovocie vzájomného delenia sa, zmierenia, služby, bratstva. Nechajte sa obklopiť, objať jeho milosrdenstvom, Ježišovým milosrdenstvom, tým, ktoré nám prináša iba Ježiš.

Drahí Neapolčania, široko sa otvorte nádeji a nenechajte si nádej ukradnúť! Nepoddajte sa ilúziám ľahkých zárobkov a nepoctivých ziskov. Je to chlieb pre dnešok a hlad pre zajtrajšok. Nič ti to nemôže priniesť! Reagujte s rozhodnosťou proti organizáciám, ktoré využívajú a kazia mladých, ktoré využívajú a nivočia chudobných a slabých bezohľadným obchodovaním s drogami a inými zločinmi. Nenechajte si ukradnúť nádej! Nedovoľte, aby bola vaša mládež zneužívaná tými ľuďmi! Korupcia a zločinnosť nech nedeformujú tvár tohto pekného mesta! Ba viac: nech nedeformujú radosť vášho neapolského srdca! Zločincom a všetkým ich komplicom dnes pokorne a ako brat opakujem: Obráťte sa k láske a spravodlivosti! Nechajte sa navštíviť Božím milosrdenstvom! Uvedomte si, že Ježiš vás hľadá, aby vás objal, pobozkal a ešte viac miloval. S milosťou Boha, ktorý odpúšťa všetko a odpúšťa stále, je možné navrátiť sa k poctivému životu. Žiadajú vás o to aj slzy neapolských matiek, zmiešané so slzami Márie, nebeskej Matky, uctievanej v Piedigrotte a v toľkých neapolských kostoloch. Tieto slzy nech rozpustia tvrdosť sŕdc a všetkých privedú na cestu dobra.

Dnes sa začína jar, a jar prináša nádej, čas nádeje. A dnešok je pre Neapol časom jeho vykúpenia: toto je moje želanie a moja modlitba za mesto, ktoré má v sebe toľko duchovného, kultúrneho a ľudského potenciálu, a najmä veľkú schopnosť milovať. Občianski predstavitelia, inštitúcie, rôzne spoločenské ustanovizne a občania, všetci spoločne a jednomyseľne, môžu vytvárať lepšiu budúcnosť. A budúcnosť Neapola nie je uzavrieť sa rezignovane sám do seba: nie, toto nie je vaša budúcnosť! Ale budúcnosť Neapola je s dôverou sa otvoriť svetu, doširoka otvoriť dvere nádeji. Toto mesto môže nájsť v milosrdenstve Ježiša, ktorý robí všetky veci nové, silu napredovať s nádejou, silu pre toľké ľudské životy, toľké rodiny a spoločenstvá. Už dúfať znamená odolávať zlu. Dúfať značí dívať sa na svet s pohľadom a srdcom Boha. Dúfať je staviť na Božie milosrdenstvo; staviť na milosrdenstvo Boha, ktorý je Otec, odpúšťa vždy a odpúšťa všetko.

Boh, prameň našej radosti a dôvod našej nádeje, žije v našich mestách. V Neapole žije Boh! V Neapole Boh žije. Jeho milosť a požehnanie nech podporujú vaše napredovanie vo viere, v láske a v nádeji, vaše dobré predsavzatia a plány mravného a spoločenského pozdvihnutia. Všetci spoločne sme prehlásili, že Ježiš je Pán: urobme tak nakoniec ešte raz: Ježiš je Pán! Všetci, trikrát: Ježiš je Pán! [Zhromaždení opakujú.] Nech vás Matka Božia sprevádza!

Pápež František v neapolskej štvrti Scampia: Korupcia zapácha

Neapol 21. marca – V neapolskej štvrti Scampia privítal Svätého Otca okolo 9. hodiny dopoludnia nadšený dav. Na vyvýšenom mieste Námestia sv. Jána Pavla II. si k jeho nohám posadal húf detí. Privítacie slová predniesol miestny arcibiskup kardinál Crescenzio Sepe: „Začínate návštevu tu v Scampii, plnej problémov, ale aj bohatej na ľudské zdroje... Veríme, že sa vám tu bude páčiť.“ Medzi problémami Neapola kardinál Sepe spomenul okrem iného aj vplyv podsvetia - Camorry. Po pozdrave primátora mesta sa pápežovi v mene prisťahovalcov a bezdomovcov prihovorila žena pôvodom z Filipín. Po nej hovorili zástupcovia pracujúcich ľudí a sudca, stojaci na čele odvolacieho súdu.

Svätý Otec svoj príhovor zameral na ľudskú dôstojnosť a jej pošliapavanie korupciou, nezamestnanosťou, využívaním práce a odsúvaním migrantov. Nadviazal na slová sudcu z privítacieho príhovoru a korupciu nazval špinavosťou, „ktorá zapácha“. Odsúdil využívanie pracovnej núdze na najímanie ľudí za nedôstojnú mzdu a bez sociálneho zabezpečenia. Dôstojnosť spočíva v tom, že „človek prináša domov chlieb“, povedal pápež František. Opakovane zdôraznil, že „všetci sme migranti“, putujúci spoločne na ceste života smerom k večnému cieľu. Zhromaždenému davu položil otázku: „Sú prisťahovalci ľuďmi druhej kategórie?“

Plné znenie príhovoru pápeža Františka v Scampii

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Chcel som stadiaľto, z tejto periférie, začať moju návštevu Neapola. Všetkých vás pozdravujem a ďakujem vám za vaše vrelé prijatie! Naozaj je vidno, že Neapolčania nie sú chladní, však? Presne tak! Ďakujem vášmu arcibiskupovi, že ma pozval - a aj mi pohrozil v prípade, ak by som do Neapola neprišiel - ďakujem za jeho slová privítania. A vďaka patrí aj tým, ktorí svojimi slovami priblížili realitu migrantov, pracujúcich ľudí a súdov.

Ste súčasťou ľudu s dlhou históriou, ktorá prešla komplexnými a dramatickými udalosťami. Život v Neapole nebol nikdy jednoduchý, no nikdy nebol ani smutný! A toto je vaša veľká zásobáreň: radosť, veselosť. Každodenná cesta v tomto meste s jeho ťažkosťami a starosťami a zavše i ťažkými skúškami, vytvára kultúru života, ktorá napomáha vždy nanovo povstať po každom páde a konať tak, aby zlo nikdy nemalo posledné slovo. A toto je pekná výzva: nikdy nedovoliť zlu, aby malo posledné slovo. Nádej, ako dobre viete, je tým veľkým dedičstvom, tým «zdvihákom duše», je veľmi vzácna, a tiež vystavená útokom a krádežiam.

Vieme, že ten, kto sa dobrovoľne vydá na cestu zla, ukradne kus nádeje. Síce získa nejakú maličkosť, avšak ukradne nádej. Okradne o ňu seba, iných aj spoločnosť. Cesta zla je cesta, ktorá vždy okradne o nádej a okradne o ňu toľkých poctivých a pracovitých ľudí, ako aj dobré meno mesta a jeho ekonomiku.

Chcel by som sa prihovoriť sestre, ktorá hovorila v mene prisťahovalcov a tých, ktorí nemajú trvalý domov. Žiadala o nejaké slovo, ktoré by ubezpečilo migrantov, že sú Božími deťmi a že sú občania. Je však potrebné pristúpiť až k tomu? Sú azda prisťahovalci ľuďmi druhej kategórie? Musíme umožniť našim bratom a sestrám prisťahovalcom, aby pocítili, že sú občania, že sú ako my, Božími deťmi, že sú migranti ako my, pretože my všetci sme migranti v ústrety inej vlasti. Je to tak? A kiež tam aj všetci dôjdeme! Nech sa nik nestratí po ceste! Všetci sme migranti, Božie deti: Božie deti, ktoré on sám vypravil na cestu. Nemožno hovoriť: «Ale, migranti sú takí a takí, a my sme...» Nie! Všetci sme migranti a všetci sme na ceste. A toto slovo nie je napísané iba v nejakej knihe, že sme všetci migranti. Je vpísané do nášho tela, do našej cesty životom, ktorá nám prináša ubezpečenie v Ježišovi, že sme všetci Božie milované deti, chcené deti, zachránené deti. Myslime na to! Všetci sme migranti na ceste života. Nik z nás nemá trvalý domov na tejto zemi. Všetci z nej musíme odísť. A všetci musíme ísť a nájsť Boha. Najprv jeden, potom druhý, a ako hovorieval jeden figliarsky starček: «Áno, áno všetci! Vy choďte, ja pôjdem posledný.» Všetci tam musíme ísť.

Potom sa prihovoril zamestnaný človek. Ďakujem aj jemu, pretože som sa chcel prirodzene dotknúť tohto bodu, ktorý je negatívnym znakom našich čias. Osobitne sa prejavuje v nedostatku práce pre mladých. Pomyslite si na mladých od 25 rokov nižšie, takmer 40% z nich nemá prácu. Nuž toto je vážne! Čo robí mladý človek bez práce? Akú má budúcnosť? Akú cestu života si zvolí? Za toto nesie zodpovednosť nie iba mesto či krajina, ale svet! Prečo? Pretože tu je ekonomický systém, ktorý vyraďuje ľudí a dnes sa to týka mladých, že sú vyraďovaní, a teda, že nemajú prácu. A to je vážna vec! Prečo? - «Ale, otče, veď tu máme dobročinné diela, dobrovoľníctvo, charitu, je tu také centrum, onaký spolok, ktorý vydáva jedlo...». Problémom však nie je jedlo, problém je vážnejší a prejavuje sa ako nemožnosť priniesť domov chlieb a zarobiť naň! A keď sa nezarába na chlieb, prichádza sa o dôstojnosť! A tento nedostatok práce nás oberá o dôstojnosť. Musíme sa voči tomu postaviť, musíme brániť svoju dôstojnosť občanov, mužov, žien a mladých. Toto je dráma našich čias. Nemôžeme mlčať.

A tiež práca „na polovicu“. Čo tým chcem povedať? Zneužívanie osôb v práci! Pred niekoľkými týždňami si jedno dievča potrebovalo nájsť prácu, ktorú našlo v jednej turistickej agentúre za takýchto podmienok: 11 hodín práce za 600 eur mesačne, bez akéhokoľvek príspevku na dôchodok. «Ale to je málo, za 11 hodín! Ak sa ti nepáči, pozri sa na ten rad ľudí, ktorý tu čaká na prácu!» Toto sa nazýva otroctvom, využívaním, je to neľudské a nekresťanské. A keď ten, ktorý takto koná, nazve sám seba kresťanom, je klamár a nie je pravda, že by bol kresťanom. Rovnako i využívanie v práci načierno, keď pracuješ, a bez zmluvy, bez ničoho, «zaplatím ti toľko, koľko chcem ja»: to je využívanie ľudí. Bez príspevku na dôchodok, bez príspevku na zdravotné poistenie: «Nuž, mňa toto nezaujíma». Rozumiem ti dobre, brat môj, chápem a ďakujem za to, že si povedal to, čo si povedal. Musíme znovu zabojovať za našu dôstojnosť, a to je boj o to, aby sme hľadali, našli a opäť nadobudli možnosť priniesť domov chlieb! V tomto spočíva náš zápas!

A tu myslím na vystúpenie predsedu Odvolacieho súdu. Použil pekný výraz «cesta nádeje» a pripomenul motto sv. Jána Bosca: «dobrí kresťania a čestní občania», adresované deťom a mládeži. Cesta nádeje pre deti, tie ktoré sú tu a pre všetky deti, je predovšetkým cestou výchovy, avšak ozajstnej výchovy, cestou vychovávania pre budúcnosť a toto je preventívne a pomáha napredovať.

Povedal však aj frekventované slovo, ktorému by som sa chcel teraz venovať, a toto slovo sa dnes veľmi používa, ten sudca povedal „korupcia“. Skazenosť. Povedzte mi, teda, keď zatvoríme dvere migrantom, ak vezmeme ľuďom prácu a dôstojnosť, ako sa to nazýva? To sa volá skazenosť! Volá sa to skazenosť, a my všetci máme možnosť stať sa skazenými, nikto z nás nemôže povedať: ja nikdy nebudem skazený. Nie! Je to pokušenie, skĺznutie sa k ľahkým zárobkom, k delikvencii, k zločinom, k vykorisťovaniu ľudí. Koľko korupcie je vo svete! Je to slovo, ktoré, keď ho bližšie skúmame, je ohyzdné. Pretože vec, ktorá je skazená, je špinavou! Ak nájdeme zdochnuté a rozkladajúce sa zviera, toto je skazené, je ohyzdné. A aj zapácha, korupcia zapácha! A skorumpovaná spoločnosť zapácha! Kresťan, ktorý nechá do seba preniknúť korupciu, nie je kresťanom. Zapácha! Rozumieme?

Drahí priatelia, chcem, aby moja prítomnosť bola podnetom na ceste nádeje, obrodenia a ozdravenia, ktorá už napreduje. Poznám veľkorysé a aktívne nasadenie Cirkvi, ktorá je so svojimi spoločenstvami a službami živo prítomná v realite Scampie, ako aj neustále mobilizovanie sa dobrovoľníckych skupín, ktoré ponúkajú svoju pomoc.

Povzbudzujem aj k zastúpeniu a aktívnemu nasadeniu sa občianskych ustanovizní, pretože žiadne spoločenstvo nemôže napredovať bez ich podpory, a už vôbec nie vo chvíľach krízy a počas náročných a zavše extrémnych spoločenských okolností. «Dobrá politika» je služba ľuďom, ktorá sa v prvom rade uplatňuje na miestnej úrovni, kde je ťarcha rôznych nedodržaní, oneskorení a omeškaní citeľnejšia a viacej škodí. Dobrá politika je jedným z najvyšších vyjadrení dobročinnosti, služby a lásky. Robte dobrú politiku, ale uprostred vás: politika sa robí uprostred všetkých!

Neapol je vždy pripravený sa vzchopiť, odraziac sa od nádeje vykovanej v tisícich skúškach, ktorá je práve preto autentickým a konkrétnym zdrojom, s ktorým možno rátať v každej chvíli. Jej korene sú zapustené v samotnom vnútre Neapolčanov, najmä v ich radosti, zbožnosti, ich nábožnosti! Prajem vám, aby ste mali odvahu napredovať s touto radosťou, vďaka týmto koreňom; odvahu naďalej prinášať nádej, nikdy nikoho o nádej nepripraviť, ísť vpred po ceste dobra, nie po ceste zla, napredovať vo vľúdnom prijímaní tých, ktorí do Neapola prichádzajú, sú z tej dediny, či z onej... Všetci sú Neapolčania, nech sa priučia neapolskému nárečiu, ktoré je také príjemné a pekné! Napredovať pri hľadaní pracovných zdrojov, aby všetci mali dôstojnosť priniesť domov chlieb a napredovať v udržiavení poriadku, tiež poriadku vo vlastnej duše, čistoty mesta, spoločnosti, aby v nej nebol ten zápach korupcie.  

Želám vám to najlepšie, napredujte, a sv. Január, váš patrón, nech vám pomáha a prihovára sa za vás.

Žehnám vás všetkých zo srdca, žehnám vaše rodiny a túto štvrť, žehnám deti, ktoré sú tu navôkol. A prosím vás, nezabúdajte sa za mňa modliť. ‘A Maronna v’accumpagne! - Nech vás Matka Božia sprevádza!

20. marca

Ad limina biskupov Japonska: Laici sú povolaní k evanjelizácii

Vatikán 20. marca – Vo Vatikáne pokračujú návštevy Ad limina apostolorum konferencií biskupov rozličných krajín. Dnes bola na programe návšteva biskupov z Japonska, ktorých predpoludním prijal na audiencii aj Svätý Otec. Ako je už zvykom, svoj pripravený príhovor im odovzdal v písomnej forme a pri stretnutí venoval pozornosť otázkam biskupov.

Cirkev je v Japonsku prítomná v troch arcidiecézach a 13 sufragánnych diecézach. Predsedom Konferencie biskupov Japonska je Mons. Peter Takeo Okada, arcibiskup Tokia. Japonsko má takmer 127 miliónov obyvateľov, z ktorých väčšina sa hlási k šintoizmu a budhizmu. Kresťania tvoria 1,7%, z čoho katolíci necelých 0,4%. V posledných rokoch tu bol zaznamenaný nárast nových siekt.

Kresťanstvo na japonské ostrovy dorazilo v 16. storočí prostredníctvom sv. Františka Xaverského. Po jezuitoch tu ako misionári pôsobili aj františkáni. V 16. a 17. storočí bolo však spoločenstvo prvých japonských kresťanov podrobené tvrdému prenasledovaniu, považovanému za jedno z najnásilnejších v histórii kresťanstva. Časti kresťanov sa však v skrytosti podarilo prežiť a aj napriek úplnej absencii biskupov a kňazov veriaci v priebehu ôsmich až deviatich generácii dokázali uchovávať vieru a odovzdávať ju svojim potomkom. Počas obdobia takzvaných „skrytých kresťanov“ (kakure kirishitan) si vytvorili symboly, rituály a spôsoby vyjadrovania zrozumiteľné iba pre príslušníkov spoločenstiev. Svätý Otec na toto obdobie poukázal aj pri príležitosti tohtoročnej návštevy Ad limina:

„Tento rok slávite ďalší aspekt tohto bohatého dedičstva – objavenie „skrytých kresťanov“. Aj keď boli všetci laickí misionári a kňazi z krajiny vyhostení, viera kresťanského spoločenstva nevyhasla. Naopak, žeravé uhlíky viery, ktoré Duch Svätý roznietil prostredníctvom kázania týchto evanjelizátorov a ktoré podporoval svedectvom mučeníkov, boli uchovávané v bezpečí vďaka starostlivosti veriacich laikov, ktorí uprostred veľkého nebezpečenstva a prenasledovania udržiavali život modlitby a katechézu katolíckeho spoločenstva.

Tieto dva piliere katolíckych dejín v Japonsku – misionárska činnosť a «skrytí kresťania» – sú dnes naďalej oporou pre život Cirkvi a vedú k živej viere. V každom období a v každej krajine je Cirkev aj naďalej misionárska - snažiac sa o evanjelizáciu a o vytváranie učeníkov zo všetkých národov , ako aj o neustále obohacovanie viery spoločenstva veriacich a o vštepovanie zodpovednosti živiť túto vieru doma aj v spoločnosti.“

Svätý Otec v príhovore japonským biskupom ďalej osobitne zdôraznil povolanie laikov k evanjelizácii vyplývajúce z krstu: „Evanjelizačná práca nie je len zodpovednosťou tých, ktorí opúšťajú svoje domovy a idú hlásať evanjelium do vzdialených krajín. Prostredníctvom nášho krstu sme všetci povolaní byť evanjelizátormi a svedčiť o Ježišovej Dobrej novine kdekoľvek sme (Mt 28,19-20).Sme povolaní napredovať, byť evanjelizujúcim spoločenstvom, aj keď to jednoducho znamená otvoriť dvere našich domov a vykročiť von do nášho blízkeho okolia.“

Pápež František ocenil, že Japonská cirkev slúži tamojším ľuďom bez ohľadu na vierovyznanie a to v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, služby starším osobám, chorým, hendikepovaným, prostredníctvom charitatívnej činnosti, či iniciatív v prospech pokoja:

„Vo všetkých týchto dielach, nielenže vychádzate v ústrety potrebám spoločenstva, ale tiež vytvárate príležitosti k dialógu medzi Cirkvou a spoločnosťou. Takýto dialóg je osobitne dôležitý, lebo upevňuje vzájomné porozumenie a podporuje širšiu spoluprácu pre dobro všetkých. Avšak otvára aj nové cesty k hlásaniu evanjelia a tých, ktorým slúžite, pozýva ku stretnutiu s Ježišom Kristom. Kiež by sme sa nikdy nevyhýbali hlásaniu evanjelia, ani svedectvu o Kristovi prostredníctvom dobrých skutkov (porov. Jak 2,18)“, píše Svätý Otec.

Za príklad dnešným veriacim pápež František dáva „skrytých kresťanov“, ktorí „boli schopní uchovávať vieru tým, že boli pozorní voči ich osobnému vzťahu k Ježišovi - voči vzťahu vybudovanému na pevnom modlitebnom živote a na úprimnom záväzku voči blahu spoločenstva. ... Japonskí «skrytí kresťania» nám pripomínajú, že činnosť upevňovania života Cirkvi a evanjelizácia si vyžadujú plnú a aktívnu účasť veriacich laikov. Tí majú dvojaké poslanie: zapojiť sa do života farnosti a miestnej cirkvi, a zároveň preniknúť spoločenský poriadok ich kresťanským svedectvom. Toto poslanie sa naplňuje predovšetkým v rodine, kde viera sprevádza každý vek života a osvetľuje všetky naše vzťahy v spoločnosti (porov. Lumen fidei, 53-54).“

18. marca

Generálna audiencia pápeža Františka: Deťmi sme po celý život

Vatikán 18. marca – Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra sa pápež František zameral na prínos detí pre ľudstvo. Deti nás učia, že život sme si nedarovali sami, že závisíme od iných. Deťmi zostávame po celý život, je to súčasťou našej identity, pripomenul Svätý Otec, a preto sa podľa jeho slov vždy môžeme od detí učiť a oživovať v sebe schopnosť čistého pohľadu, schopnosť prijímať a rozdávať nehu a tiež schopnosť smiať sa a plakať s ozajstnou spontánnosťou. Išlo už o ôsme pokračovanie v cykle katechéz pápeža Františka o rodine. Svätý Otec sa k téme dieťaťa vráti aj nabudúce, a to z pohľadu negatívnych vplyvov na deti.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tom, ako sme sa v prehľade venovali rôznym postavám rodinného života – matke, otcovi, súrodencom, starým rodičom – chcel by som zakončiť túto prvú skupinu katechéz o rodine, hovoriac o deťoch. Urobím tak vo dvoch fázach: dnes sa pristavím pri veľkom dare, ktorým sú deti pre ľudstvo. Je to naozaj tak! – Vďaka za váš súhlas potleskom – sú veľkým darom pre ľudstvo, no zároveň sú aj veľkou obeťou vylúčenia, keďže im nedovolia ani len sa narodiť. A na budúci týždeň sa zastavím pri niektorých zraneniach, ktoré sa žiaľ škodlivo podpisujú na deťoch. Prichádzajú mi na myseľ mnohé deti, ktoré som stretol počas mojej poslednej cesty do Ázie: plné života, nadšenia, a z druhej strany vidím, ako vo svete mnohé z nich žijú v nedôstojných podmienkach... Vskutku, podľa zaobchádzania s deťmi možno posudzovať spoločnosť, avšak nie iba z morálneho, ale aj zo sociologického hľadiska, či je tá spoločnosť slobodná, alebo je v otroctve medzinárodných záujmov.

Ako prvú vec nám deti pripomínajú, že všetci sme boli počas prvých rokov života plne závislí od starostlivosti a láskavosti iných. A Boží Syn neušetril seba samého od tohto úseku cesty. Toto tajomstvo každoročne kontemplujeme vo Vianociach. Betlehemské jasle sú obrazom, ktorý nám komunikuje túto skutočnosť tým najjednoduchším a najpriamejším spôsobom. Je to zaujímavé: Boh nemá problém dať sa pochopiť deťom a deti nemajú ťažkosti pochopiť Boha. Nie náhodou sú v evanjeliu niektoré veľmi pekné a silné Ježišove slová o «maličkých». Tento výraz «maličkí» označuje všetkých, ktorí závisia od pomoci iných, a zvlášť deti. Ježiš napríklad hovorí: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt 11,25). A ešte: «Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 18,10). Deti sú teda samé osebe bohatstvom pre ľudstvo a aj pre Cirkev, pretože nám neustále pripomínajú podmienku, ktorá je nevyhnutná pre vstup do Božieho kráľovstva: a to, aby sme sa nepovažovali za sebestačných, ale za takých, ktorí potrebujú pomoc, lásku a odpustenie. A všetci potrebujeme pomoc, lásku a odpustenie, všetci!

Deti nám pripomínajú ďalšiu krásnu skutočnosť; pripomínajú, že deťmi zostávame stále, i keď sa človek stane dospelým, starým, aj keď sa stane rodičom, či má zodpovedné miesto, v pozadí toho všetkého mu zostáva identita syna či dcéry. Všetci sme deťmi. A toto nás neustále vedie k vedomiu toho, že sme si život nedali sami od seba, ale sme ho dostali. Veľký dar života je prvým darom, ktorý sme dostali: život. Niekedy hrozí, že budeme žiť tak, akoby sme na to zabudli, akoby sme boli pánmi našej existencie, a práve naopak, sme úplne závislí. V skutočnosti je veľkým dôvodom pre radosť uvedomovať si, že v každom období života, v každej situácii, v každom spoločenskom postavení sme a zostávame deťmi. Toto je prvotné posolstvo, ktoré nám deti prinášajú svojou prítomnosťou. Samotnou prítomnosťou nám pripomínajú, že všetci a každý jeden z nás je dieťaťom. 

Avšak sú tu aj mnohé dary, mnohoraké bohatstvá, ktoré deti prinášajú ľudstvu. Spomeniem iba niektoré. Prinášajú svoj spôsob hľadenia na realitu s dôverujúcim a čistým pohľadom. Dieťa má v sebe spontánnu dôveru k otcovi a mame; spontánne dôveruje Bohu, Ježišovi, Panne Márii. Zároveň je jeho vnútorný pohľad čistý, ešte nenasiaknutý zlobou, dvojznačnosťou, «nánosmi» života, ktoré zatvrdzujú srdce. Vieme, že aj deti sú poznačené prvotným hriechom, že majú svoje sebectvá, no zachovávajú si svoju čistotu a vnútornú jednoduchosť. Deti však nie sú diplomatické: povedia to, čo cítia, povedia, čo vidia, a to priamo. A veľakrát narobia rodičom nepríjemnosti, keď pred ostatnými ľuďmi povedia: «Tento sa mi nepáči, je škaredý». Ale deti povedia to, čo vidia, nie sú dvojtvárne. Ešte sa nepriučili tej vede dvojtvárnosti, ktorú sme si my dospelí osvojili. 

Deti okrem toho – vo svojej vnútornej jednoduchosti – majú v sebe schopnosť prijímať nehu a obdarúvať ňou. Nežnosť znamená mať srdce «z mäsa» a nie «z kameňa», ako hovorí Písmo (porov. Ez 36,26). Nežnosť je aj poéziou: znamená «precítiť» veci a udalosti, nezaobchádzať s nimi ako s púhymi predmetmi, len na použitie, nakoľko poslúžia...

Deti majú schopnosť smiať sa a plakať. Niektoré, keď ich beriem do náručia, sa smejú; iné, keď ma vidia v bielom, myslia si, že som lekár a idem im pichnúť injekciu, a plačú..., ale spontánne! Deti sú také. Smiať sa a plakať, dve veci, ktoré sú v nás veľkých často zablokované, nie sme toho viac schopní... Koľkokrát sa náš úsmev stáva plagátovým, je tak? Ako čosi bez života, úsmev bez iskry, a aj umelý úsmev, úsmev klauna. Deti sa smejú spontánne a plačú spontánne. Vždy to závisí od srdca, a naše srdce sa často zablokuje a stráca túto schopnosť smiať sa a plakať. Deti nás teda môžu nanovo učiť smiať sa a plakať. My sa však seba samých máme spytovať: Smejem sa spontánne, sviežo, s láskou, alebo je môj úsmev umelý? Plačem ešte, alebo som už prišiel o schopnosť plakať? Sú to dve veľmi ľudské otázky, ktorým nás deti učia. Zo všetkých týchto dôvodov Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby «sa stali ako deti», pretože «takým patrí Božie kráľovstvo» (porov. Mt 18,3; Mk 10,14).

Drahí bratia a sestry, deti vnášajú život, radosť, nádej, aj problémy. Ale život je taký. Istotne prinášajú aj starosti a niekedy mnoho problémov, ale radšej spoločnosť s týmito starosťami a týmito problémami, ako spoločnosť smutná a šedá, pretože sa ocitla bez detí! A keď vidíme, že úroveň pôrodnosti v spoločnosti sotva dosiahne jedno percento, môžeme povedať, že taká spoločnosť je smutná a šedivá, pretože zostala bez detí.

V závere svojho pravidelného stretnutia s veriacimi pápež pripomenul zajtrajšiu slávnosť sv. Jozefa: „Zajtra budeme sláviť Slávnosť sv. Jozefa, patróna univerzálnej Cirkvi. Drahí mladí, hľaďte na neho ako na príklad pokorného a diskrétneho života; drahí chorí, neste kríž s postojom mlčania a modlitby toho, ktorého považovali za Ježišovho otca; a vy, drahí novomanželia, budujte vašu rodinu rovnakou láskou, aká spájala Jozefa s Pannou Máriou.“

17. marca

Svätý Otec v homílii: Buďte milosrdní, nezatvárajte dvere Cirkvi

Vatikán 17. marca - Cirkev je Ježišovým domom, domom milosrdenstva, ktorý prijíma všetkých, a preto nie je miestom, kde kresťania môžu zavrieť dvere. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.

Ide o rozpor, ku ktorému sa Svätý Otec vracia už dlhšiu dobu. Rozpor medzi tým, ako Ježiš otvára dvere každému, kto ho hľadá, zvlášť keď je ďaleko od neho, a tými kresťanmi, ktorí zatvárajú dvere Cirkvi pred nosom tých, ktorí na ne klopú. Rozpor medzi Kristovým bezhraničným milosrdenstvom a neraz malým prejaveným milosrdenstvom aj zo strany tých, čo v neho veria.

Pápežova reflexia sa na základe liturgických čítaní sústreďuje na vodu, ktorá uzdravuje. U Proroka Ezechiela (47,1-9.12) komentuje opis prameňa vyvierajúceho spod prahu chrámu, ktorý sa vonku stáva veľkou riekou, v ktorej vodách, bohatých na ryby, sa ktokoľvek môže uzdraviť. Potom je to voda v rybníku Betsata, ktorý sa spomína v evanjeliu (Jn 5,1-3.5-16). Pri ňom 38 rokov leží skľúčený ochrnutý, a podľa slov Svätého Otca aj trochu „lenivý“ muž, ktorému sa nikdy nepodarilo v snahe o uzdravenie sa ponoriť do vody, keď sa zvíri. Ježiš ho však uzdravuje a povzbudzuje, aby si zobral lôžko a išiel, čo vyvolá kritiku zákonníkov, pretože uzdravenie sa uskutočnilo v sobotu. Príbeh, ktorý sa často opakuje aj dnes, poznamenal Svätý Otec a pokračoval:

„Muž, žena, ktorý sa cíti chorý v duši, smutný, ktorý urobil v živote veľa chýb, v istej chvíli zacíti, že voda sa víri: je to Duch Svätý, ktorý niečím hýbe. Prípadne zachytí nejaké slovo... a povie si: ‚Idem!‘ Naberie odvahu a ide. A koľkokrát dnes u spoločenstva kresťanov nájde dvere zatvorené: ‚Ale ty nesmieš, nie, ty nemôžeš. Tu si zlyhal, a tak nemôžeš. Keď chceš prísť, príď v nedeľu na omšu, buď tam, ale viac nerob.‘ A tak to, čo robí Duch Svätý v srdciach tých ľudí, kresťania s mentalitou zákonníkov zničia.“

„Je mi toho ľúto“, dodáva vzápätí pápež František a opakuje, že Cirkev má mať vždy otvorené dvere:

„Je Ježišovým domom, a Ježiš prijíma. Ale nielen prijíma, ale ide vyzerať ľudí, tak ako vyšiel hľadať aj tohto. A ak sú ľudia zranení, čo robí Ježiš? Vyčíta im, prečo sú zranení? Nie, prichádza a berie ich na ramená. A toto sa volá milosrdenstvom. A keď Boh napomína svoj ľud: «Milosrdenstvo chcem, a nie obetu!», hovorí o tomto.“

„Kto si, že zatváraš dvere svojho srdca pred mužom či ženou, ktorí sa chcú polepšiť, vrátiť sa späť do Božieho ľudu, pretože Duch Svätý sa dotkol ich srdca?“ – pýta sa Svätý Otec. Pôstne obdobie nech nám pomáha neurobiť chybu tých, ktorí opovrhli Ježišovou láskou k ochrnutému len preto, že to bolo v rozpore so zákonom:

„Prosme si dnes od Pána vo svätej omši pre každého z nás a pre celú Cirkev konverziu smerom k Ježišovi, konverziu k Ježišovi, konverziu k Ježišovmu milosrdenstvu. A takto bude Zákon dokonale vyplnený, pretože Zákon je milovať Boha a nášho blížneho ako seba samého.“

Pápež František píše biskupom Nigérie: Pokoj je dar, je to sám Ježiš Kristus

Vatikán 17. marca - Pápež František napísal list biskupom Nigérie a kresťanským komunitám, ktoré sú zverené do ich pastorácie. Ako píše, chce im tak poslať „bratský pozdrav“ a ponúknuť „niekoľko úvah nad situáciou, ktorú krajina aktuálne prežíva. Uisťuje ich o svojej blízkosti a každodennej modlitbe a povzbudzuje k vytrvalosti v konaní dobra. Oceňuje ich nasadenie proti všetkým formám násilia. O pokoji hovorí ako o dare zosobnenom v Ježišovi Kristovi. Tvorcami pokoja sa môžu stať „len tí, ktorí majú Kristov pokoj v srdci“. Vo svojom liste pápež František píše:

„Nigéria – známa ako ‚obor Afriky‘– s viac než 160 miliónmi obyvateľov, je predurčená na to, aby hrala významnú úlohu, a to nielen na tomto kontinente, ale na celom svete. V posledných rokoch zažíva silný rast z hľadiska ekonomického a na medzinárodnej scéne sa predstavila ako veľmi atraktívny trh, ako pre svoje prírodné zdroje, tak aj pre svoj komerčný potenciál. Oficiálne je považovaná za najväčšiu africkú ekonomiku. Takisto sa ukázala ako politický partner v úsilí pri riešení krízy na kontinente.

Súčasne sa váš národ musel konfrontovať s vážnymi ťažkosťami, vrátane nových a násilných foriem extrémizmu a fundamentalizmu, na báze etnickej, sociálnej a náboženskej. Mnoho Nigérijčanov bolo zabitých, zranených a zmrzačených, unesených a zbavených všetkého: svojich drahých blízkych, svojej krajiny, živobytia, svojej dôstojnosti, svojich práv. Mnohí sa viac nemohli vrátiť do svojich domovov. Veriacich ako kresťanov, tak i moslimov, spojil tragický koniec rukami ľudí, ktorí sa vyhlasujú za veriacich, avšak zneužívajú náboženstvo, aby z neho urobili ideológiu na dosiahnutie vlastných záujmov útlaku a smrti.“

Svätý Otec v liste uisťuje biskupov a veriacich Nigérie o svojej každodennej modlitbe: „Chcem vás ubezpečiť, že stojím pri vás a pri všetkých, ktorí trpia. Dennodenne vás nosím v modlitbe a opakujem tu na vašu posilu a povzbudenie utešujúce slová Pána Ježiša, ktoré musia vždy znieť v našich srdciach: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam» (Jn 14,27)“.

„Pokoj - ako dobre viete - nie je len absenciou konfliktu alebo dôsledkom nejakého politického kompromisu, či rezignovaný fatalizmus. Pre nás je pokoj darom, ktorý pochádza zhora, je to sám Ježiš Kristus, Knieža pokoja, ten, ktorý z oboch urobil jeden ľud (porov. Ef. 2,14). A len tí, ktorí majú Kristov pokoj v srdci, ako horizont a životný štýl, sa môžu stať tvorcami pokoja (porov. Mt 5,9). Súčasne je pokoj každodenným záväzkom, odvážnym a autentickým úsilím o zmierenie, podporovanie zdieľania skúseností, budovania mostov dialógu, služby najzraniteľnejším a vylúčeným. Jedným slovom, pokoj je v budovaní ‚kultúry stretnutia‘.“

Preto pápež František vyjadruje „úprimnú vďaku za to, že uprostred mnohých skúšok a strastí Cirkev v Nigérii je neprestajne svedkom prijatia, milosrdenstva a odpustenia“. Osobitne spomína kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, misionárov a katechétov, ktorí aj napriek nevýslovným obetám neopustili svoje stádo, ale zostali v jeho službách, ako dobrí a verní ohlasovatelia evanjelia. Im zvlášť vyjadruje svoju blízkosť a povzbudzuje ich, aby ich nikdy neomrzelo konanie dobra!

Napokon Svätý Otec v liste ďakuje Bohu za všetkých ľudí, laikov i rehoľníkov, ktorí sa „s veľkým odhodlaním zasadzujú konkrétne proti všetkým formám násilia a v prospech bezpečnejšej a spravodlivejšej budúcnosti pre všetkých“. „Ponúkajú nám dojímavé svedectvo, ktoré, ako nám pripomenul pápež Benedikt XVI. na konci synody pre Afriku, predstavuje «moc Ducha, ktorý premieňa srdcia obetí a ich vrahov, aby obnovil bratstvo» (Africae munus, 20).“

„Drahí bratia biskupi: s vytrvalosťou a bez straty odvahy napredujte cestou pokoja (porov. Lk 1,79)! Sprevádzajte obete! Pomáhajte chudobným! Vychovávajte mladých ľudí! Robte z nich podporovateľov spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti!“ List s dátumom 2. marca uzatvárajú slová požehnania a podpis František.

16. marca

Pápež v rannej homílii: Boh o nás sníva sen lásky

Vatikán 16. marca – Boh je do nás zaľúbený, my sme jeho snom lásky. Toto nemôže vysvetliť žiaden teológ. Môžeme nad tým len plakať od lásky. To je v skratke odkaz dnešnej rannej homílie pápeža Františka z Domu sv. Marty.

Vychádzajúc z dnešného prvého čítania z Knihy proroka Izaiáša (65,17-21), kde Pán hovorí, že utvorí „nové nebo a novú zem“, Svätý Otec poznamenal, že druhé Božie stvorenie je ešte úžasnejšie než to prvé, lebo „keď Pán ‚pretvorí‛ svet zničený hriechom“, ‚pretvorí‛ ho v Ježišovi Kristovi. A v tomto znovuobnovení všetkého Boh zjavuje svoju nekonečnú radosť:

„Zisťujeme, že Pán je plný entuziazmu – hovorí o radosti a vyslovuje jedno slovo: «tešiť sa budem z môjho ľudu». Pán myslí na to, čo vykoná. Myslí na to, že on, on sám sa bude radovať spolu so svojím ľudom. Akoby to bol Pánov sen: Pán sníva. Má svoje sny - sny o nás. ‚Ach, aké to len bude pekné, keď sa všetci stretneme, keď sa tam stretneme, keď táto osoba, tento človek alebo ten ďalší bude kráčať so mnou... V tej chvíli sa budem tešiť!‛ Uvediem príklad, ktorý by nám mohol pomôcť – je to akoby premýšľalo dievča o svojom snúbencovi, či chlapec o svojej snúbenici: ‚Keď raz budeme spolu, keď sa vezmeme...‛ Je to Boží sen.“

Ako povedal pápež František, „Boh myslí na každého jedného z nás“ a „zmýšľa v dobrom, má nás rád, ‚sníva‛ o nás. Sníva o radosti, ktorú si s nami bude vychutnávať. Preto nás Pán chce ‚pretvoriť‛, urobiť naše srdce novým, pretvoriť ho, aby radosť triumfovala“:

„Pomysleli ste na to? ‚Pán o mne sníva! Myslí na mňa! Ja som v mysli a v srdci Pána! Pán je schopný zmeniť môj život!‛ Robí mnoho plánov: ‚postavíme domy, vysadíme vinice, budeme spolu stolovať‛ ... sú to všetko predstavy, ktoré má jedine ten, kto je zamilovaný... Vidíme tu Pána zamilovaného do svojho ľudu. Svojmu ľudu hovorí: ‚Veď ja som si ťa nevybral preto, že si najsilnejší, najväčší, najmocnejší. Ale vybral som si ťa preto, že si najmenší zo všetkých. Môžeš tiež povedať: najbiednejší zo všetkých. Takéhoto som si ťa vybral.‛ A toto je láska.“

Boh „je do nás zamilovaný“, zopakoval Svätý Otec aj komentujúc úryvok evanjelia (Jn 4,43-54) o uzdravení syna kráľovského úradníka:

„Myslím, že neexistuje žiaden teológ, čo by toto mohol vysvetliť – nedá sa to vysvetliť. O tomto sa dá len premýšľať, precítiť to a plakať. Plakať láskou. Pán nás môže zmeniť. ‚Čo však musím urobiť?‛ Veriť. Veriť, že Pán ma môže zmeniť, že on je mocný – tak ako to urobil aj ten muž z evanjelia, ktorý mal chorého syna: «Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!» «Choď, tvoj syn žije!» Ten muž uveril slovu, ktoré mu povedal Ježiš a vydal sa na cestu. Uveril. Uveril, že Ježiš mal moc zmeniť jeho dieťa, zdravie jeho dieťaťa. A vyhral. Viera znamená vytvoriť priestor tejto láske Boha, znamená vytvoriť priestor moci, vláde Boha. Nie však moci toho, kto je silný, ale moci toho, ktorý ma miluje, ktorý je do mňa zamilovaný a ktorý sa so mnou chce radovať. Toto je viera. Toto znamená veriť: vytvoriť priestor Pánovi, aby prišiel a zmenil ma.“

15. marca

Pápež František na 4. pôstnu nedeľu: Boh je bohatý na milosrdenstvo

Vatikán 15. marca – Vo 4. pôstnu nedeľu sa pápež František v poludňajšom príhovore sústredil na nezištnosť a bezhraničnosť Božej lásky k človeku. Zdôraznil slová Svätého písma, že Boh je „bohatý na milosrdenstvo“, pričom poukázal na obsah Štvrtej eucharistickej modlitby, ktorá hovorí o Božej láske vyjadrenej vo stvorení a vo vykúpení človeka. V závere sa Svätý Otec osobitne modlil za obete dnešných krvavých útokov na kresťanské kostoly v pakistanskom Lahore a za dar pokoja a svornosti pre celú krajinu. Vyzval tiež k solidarite s postihnutými cyklónom na tichomorskom súostroví Vanuatu.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium nám predkladá Ježišove slová Nikodémovi: «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (Jn 3,16). Keď počúvame toto slovo, upriamujeme pohľad nášho srdca na ukrižovaného Ježiša a cítime vo svojom vnútri, že Boh nás miluje, miluje nás opravdivo a miluje nás tak veľmi! Tu máme najjednoduchšie vyjadrenie, ktoré zhŕňa celé evanjelium, celú vieru, celú teológiu: Boh nás miluje z nezištnej a bezhraničnej lásky.

Takto nás miluje Boh a túto lásku Boh ukazuje najmä vo stvorení, ako to hlása liturgia vo Štvrtej eucharistickej modlitbe: «Stvoril si všetko, aby si svoje stvorenia bohato obdaril požehnaním a mnohé z nich oblažil jasom svojho svetla». Počiatkom sveta je len slobodná a štedrá láska Otca. Sv. Irenej, svätec prvých storočí, píše: «Boh nestvoril Adama preto, že by bol potreboval človeka, ale preto, aby mal niekoho, komu by daroval svoje dobrodenia» (Adversus haereses, IV,14,1). Takáto je Božia láska.

Štvrtá eucharistická modlitba pokračuje takto: «A keď pre svoju neposlušnosť [človek] stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti, ale milosrdne si pomáhal všetkým, aby ťa hľadali a našli.» [Boh] prišiel v ústrety so svojím milosrdenstvom. Ako pri stvorení, tak aj v nasledujúcich etapách dejín spásy sa jasne ukazuje nezištnosť Božej lásky: Pán si volí svoj ľud nie preto, že by si to zaslúžil, ale pretože je najmenší medzi všetkými národmi – ako sám hovorí. A keď prišla «plnosť času», aj napriek tomu, že ľudia viac ráz porušili zmluvu, Boh miesto toho, aby ich opustil, uzavrel s nimi nový zväzok, v Ježišovej krvi – zväzok novej a večnej zmluvy – zväzok, ktorý nič nebude môcť pretrhnúť.

Svätý Pavol nám pripomína: «Boh, bohatý na milosrdenstvo – nikdy nezabudnime: je bohatý na milosrdenstvo - pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom» (Ef 2,4). Kristov kríž je najvyšším dôkazom milosrdenstva a lásky Boha k nám: Ježiš nás miloval až «do krajnosti» (Jn 13,1), čo znamená nielen až do posledného okamihu svojho pozemského života, ale až do najvyššej miery svojej lásky. Ak nám vo stvorení Otec dal dôkaz svojej nesmiernej lásky darujúc nám život, v utrpení a smrti svojho Syna nám dal dôkaz nad dôkazy: prišiel trpieť a zomrieť pre nás. Také veľké je Božie milosrdenstvo. On nás miluje, odpúšťa nám. Boh odpúšťa všetko, Boh odpúšťa ustavične.

Nech nám Mária, ktorá je Matkou milosrdenstva, vloží do srdca istotu, že sme milovaní Bohom. Nech je nám nablízku v ťažkých chvíľach a nech nám dá city svojho Syna, aby naše pôstne putovanie bolo zakúsením odpustenia, prijatia a lásky.“

Po modlitbe Anjel Pána spolu s veriacimi prítomnými na Námestí sv. Petra Svätý Otec reagoval na tragické správy o dvoch výbušninových útokoch na kresťanské kostoly v Lahore na severovýchode Pakistanu:

„Drahí brata a sestry, s veľkou bolesťou som prijal správu o dnešných teroristických útokoch na dva kostoly v meste Lahore v Pakistane, ktoré zanechali početných mŕtvych a zranených. Sú to kresťanské kostoly. Kresťania sú prenasledovaní. Naši bratia vylievajú krv len preto, že sú kresťanmi. Zároveň s uistením o mojej modlitbe za obete a za ich rodiny, prosím Pána, vyprosujem od Pána, prameňa každého dobra, dar pokoja a svornosti pre túto krajinu. Kiež sa skončí toto prenasledovanie namierené proti kresťanom, ktoré sa svet snaží skrývať, a kiež zavládne pokoj.“    

Pápež ďalej krátko pozdravil jednotlivé skupiny prítomné na modlitbe. V závere vyjadril svoju blízkosť obyvateľom súostrovia Vanuatu v Tichom oceáne, ktoré zasiahol silný cyklón: „Modlím sa za zosnulých, za zranených a tých, čo sú bez strechy nad hlavou. Ďakujem všetkým, čo sa urýchlene zmobilizovali na záchranu a pomoc.“