Vitajte na našej stránke!

Pápež František v Turecku

Spoločné prehlásenie pápeža Františka a patriarchu Bartolomeja

Spoločné prehlásenie, ktoré podpísali pápež František a ekumenický patriarcha Bartolomej I. dňa 30. novembra 2014 v sídle Ekumenického patriarchátu vo Fanare (Istanbul)

My, pápež František a ekumenický patriarcha Bartolomej I., vyjadrujeme našu hlbokú vďačnosť Bohu za tento dar nového spoločného stretnutia, ktoré nám – v prítomnosti členov Svätej synody, kléru a veriacich Ekumenického patriarchátu – umožňuje spoločne sláviť sviatok sv. Andreja, prvého z povolaných a brata apoštola Petra. Naše pripomenutie si apoštolov, ktorí ohlasovali dobrú zvesť evanjelia svetu svojím kázaním a vydaním mučeníckeho svedectva, v nás chce posilniť túžbu ďalej spoločne kráčať s cieľom prekonať, v láske a dôvere, prekážky, ktoré nás rozdeľujú.

V máji tohto roku pri príležitosti spoločného stretnutia v Jeruzaleme, ako pripomienke historického momentu objatia sa našich ctihodných predchodcov pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Atenagora, sme podpísali spoločné vyhlásenie. Pri dnešnej, ďalšej šťastnej príležitosti nášho bratského stretnutia sa, chceme opätovne potvrdiť naše spoločné úmysly a zámery.

V poslušnosti vôli nášho Pána Ježiša Krista vyjadrujeme náš úprimný a pevný úmysel zintenzívniť naše nasadenie na podporu plnej jednoty medzi všetkými kresťanmi a najmä medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Chceme tiež podporovať teologický dialóg uskutočňovaný Zmiešanou medzinárodnou komisiou, ktorá bola založená presne pred tridsiatimi piatimi rokmi ekumenickým patriarchom Dimitriom a pápežom Jánom Pavlom II. tu vo Fanare, a ktorá sa aktuálne zaoberá najťažšími otázkami, ktoré poznačili dejiny nášho rozdelenia a ktoré si vyžadujú pozorné a hĺbkové skúmanie. Nakoniec, ako pastieri Cirkvi uisťujeme o našej vrúcnej modlitbe a prosíme veriacich, aby sa s nami zjednotili v spoločnom zvolaní: «Aby všetci boli jedno, aby svet uveril» (porov. Jn 17,21).

Spoločne vyjadrujeme našu starosť o situáciu v Iraku, v Sýrii a na celom Blízkom východe. Zjednocuje nás túžba po mieri a stabilite a vôľa riešiť konflikty dialógom a uzmierovaním. Vyjadrujeme uznanie vynaloženému úsiliu pri poskytovaní pomoci v regióne, no zároveň apelujeme na všetkých tých, čo nesú zodpovednosť za osud národov, aby zintenzívnili svoje záväzky voči trpiacim komunitám, vrátane tých kresťanských, a umožnili im zostať vo svojich rodných krajinách. Nemôžeme sa zmieriť s predstavou Blízkeho východu bez kresťanov, ktorí tu po dve tisícročia ohlasovali meno Ježiša Krista. Mnohí z našich bratov a sestier sú prenasledovaní a boli násilím prinútení opustiť svoje domovy. Zdá sa dokonca, že došlo k strate hodnoty ľudského života, že ľudská bytosť už nemá viac hodnotu a môže byť obetovaná v prospech iných záujmov. Je tragické, že to všetko necháva mnohých ľudí ľahostajnými. Sv. Pavol nám pripomína: «Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy» (1 Kor 12,26). Toto je zákon kresťanského života a v tomto zmysle môžeme povedať, že tu existuje aj ekumenizmus čo do utrpenia. Ako sa krv mučeníkov stala zdrojom sily a úrodnosti pre Cirkev, tak sa aj zdieľanie každodenného utrpenia môže stať účinným nástrojom zjednotenia. Hrozná situácia kresťanov a všetkých trpiacich na Blízkom východe si vyžaduje nielen ustavičnú modlitbu, ale aj patričnú odpoveď zo strany medzinárodného spoločenstva.

Veľké výzvy, pred ktorými aktuálne svet stojí, si žiadajú solidárnosť všetkých osôb dobrej vôle. Preto tiež uznávame dôležitosť rozvíjania konštruktívneho dialógu s islamom, založeného na vzájomnom rešpektovaní sa a priateľstve. Moslimovia a kresťania, inšpirovaní spoločnými hodnotami a posilňovaní nefalšovaným bratským citom, sú povolaní spoločnými silami pracovať v záujme spravodlivosti, mieru a rešpektovania dôstojnosti a práv každého človeka, zvlášť v tých oblastiach, kde po tisícročia spolunažívali v mieri, no teraz tragickým spôsobom spoločne trpia hrôzami vojny. Naviac, ako kresťanskí predstavitelia, vyzývame všetkých ostatných náboženských predstaviteľov, aby nasledovali a posilňovali medzináboženský dialóg a vynaložili všetko úsilie na budovanie kultúry mieru a solidárnosti medzi ľuďmi a medzi národmi navzájom.

Tiež myslíme na všetky národy, ktoré trpia z dôvodu vojny. Obzvlášť sa modlíme za mier na Ukrajine, v krajine s veľmi starou kresťanskou tradíciou, a apelujeme na všetky zúčastnené strany konfliktu, aby našli cestu dialógu a rešpektovania medzinárodných práv a ukončili konflikt, umožniac tak všetkým obyvateľom Ukrajiny žiť vo vzájomnej zhode.

Naše myšlienky smerujú ku všetkým veriacim našich Cirkví vo svete, ktorých týmto spôsobom chceme pozdraviť a zverujeme ich Kristovi, nášmu Spasiteľovi, aby mohli byť neúnavnými svedkami Božej lásky. Povznášame našu vrúcnu modlitbu k Bohu, aby udelil dar mieru, lásky a jednoty celej ľudskej rodine.

«Sám Pán pokoja nech vám daruje trvalý pokoj v každom ohľade. Pán nech je s vami všetkými!» (2 Sol 3,16).

Fanar, 30. novembra 2014

Pápež František mládeži saleziánskeho oratória v Istanbule

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s mládežou saleziánskeho oratória v Istanbule 30. novembra 2014 v priestoroch Katedrály Ducha Svätého

Milovaní mladí priatelia, bolo mojím veľkým prianím stretnúť sa s vami, chcel som sa tiež stretnúť s ďalšími utečencami, no nebolo možné urobiť ináč. Pochádzate z Turecka, Sýrie, Iraku, z rozličných krajín Blízkeho východu a z Afriky. Dnes tu zastupujete stovky vašich vrstovníkov; mnohí sú utečencami a vyhnancami, ktorým sa každodenne dostáva pomoc od saleziánov. Chcem vás uistiť, že zdieľam vaše utrpenie a dúfam, že s Pánovou milosťou vám moja návšteva bude môcť dodať trochu útechy v tejto vašej neľahkej situácii ako smutnom dôsledku rozjatrených konfliktov a vojny, ktorá vždy predstavuje zlo a nikdy nie je riešením problémov, ale naopak tvorí ďalšie.

Utečenci, tak ako vy, sú často nadlho pozbavení základných dobier ako sú dôstojné bývanie, zdravotná starostlivosť, vzdelanie a práca. Utečenci musia opustiť nielen to materiálne, ale nadovšetko slobodu, blízkosť rodiny, domov a kultúrne tradície. Podradné podmienky, v ktorých sú utečenci nútení žiť, nie sú tolerovateľné! Z tohto dôvodu je nutné, aby sa urobilo všetko, čo sa len dá na vykorenenie príčin tejto situácie. Týmto nalieham k väčšej medzinárodnej spolupráci pri riešení konfliktov, ktoré vedú k prelievaniu krvi vo vašich krajinách; k spolupráci čeliť aj iným príčinám, ktoré ľudí nútia opúšťať svoje domovy a vyzývam tiež na spoluprácu pri zlepšovaní podmienok, aby tak ľudia buď mohli zostať v rodných krajinách alebo aby sa do nich mohli vrátiť späť. Povzbudzujem všetkých, ktorí sa veľkodušne a sústavne zasadzujú za spravodlivosť a mier, aby neklesali na duchu. Žiadam politických predstaviteľov, aby pamätali vždy na to, že väčšina ľudí ich krajín túži po mieri, hoci im niekedy chýba dostatočná sila a hlas prejaviť to!

Mnoho organizácii robí dnes pre utečencov veľa. Obzvlášť sa teším účinnej práci veľkého počtu katolíckych ustanovizní, ktoré ponúkajú nezištnú pomoc mnohým ľuďom v núdzi bez akejkoľvek diskriminácie. Chcem vyjadriť skutočnú vďaku predstaviteľom tureckého štátu za ich veľkú námahu pri poskytovaní pomoci obzvlášť sýrskym a irackým utečencom a za ich konkrétny záväzok vychádzať v ústrety ich potrebám. Dúfam, že pri tom nebude chýbať ani potrebná podpora zo strany medzinárodných spoločenstiev.

Drahí mladí priatelia, nedajte sa odradiť. Ľahko sa to povie, no snažte sa nenechať sa odradiť. S pomocou Božou, naďalej majte nádej na lepšiu budúcnosť, a to i napriek ťažkostiam a prekážkam, ktorým ste teraz vystavení. Katolícka cirkev, aj skrze drahocennú prácu saleziánov, je vám nablízku a okrem inej pomoci vám ponúka možnosť postarať sa o vaše vzdelanie a formáciu. Pamätajte stále na to, že Boh nezabúda na nijaké zo svojich detí a že tí najmenší a najviac postihnutí utrpením sú jeho otcovskému srdcu najbližšie.

Z mojej strany, spoločne s celou Cirkvou, môžem povedať, že sa budem v dôvere obracať na Pána s prosbou o vnuknutie tých správnych myšlienok tým, čo nesú zodpovednosť, aby bez otáľania a skutočne konkrétnym spôsobom podporovali spravodlivosť, bezpečnosť a mier. Cez svoje sociálne a charitatívne organizucie Cirkev zostáva po vašom boku a bude naďalej pokračovať v hájení vašich záležitostí pred svetom.

Boh vás žehnaj všetkých! Modlite sa za mňa. Ďakujem.

Slová pápeža Františka pri liturgickej slávnosti sv. Andreja v Konštantínopole

Príhovor pápeža Františka pri pravoslávnej svätej liturgii v Patriarchálnom chráme sv. Juraja v Istanbule na sviatok sv. apoštola Andreja 30. novembra 2014

Svätosť, najdrahší brat Bartolomej,

mnohokrát som sa ako arcibiskup Buenos Aires zúčastnil na Božskej liturgii pravoslávnych komunít prítomných v meste, ale byť dnes tu v tomto patriarchálnom chráme sv. Juraja pri slávení sviatku svätého apoštola Ondreja – prvého z povolaných a brata svätého Petra –, patróna ekumenického patriarchátu, je naozaj zvláštna milosť, ktorú mi Pán dáva.

Stretávať sa, pozerať si navzájom do tváre, vymieňať si objatie pokoja, modliť sa jeden za druhého, to sú základné rozmery cesty k obnoveniu plného spoločenstva, o ktoré sa usilujeme. Všetko to neustále predchádza a sprevádza ďalší zásadný rozmer cesty, ktorým je teologický dialóg. Skutočný dialóg je vždy stretnutím medzi ľuďmi s menom, tvárou, osobným príbehom, a nielen výmenou názorov.

To platí najmä pre nás kresťanov, pretože pre nás je pravdou osoba Ježiša Krista. Príklad svätého Ondreja, ktorý spolu s ďalším učeníkom prijal pozvanie božského Majstra: «Poďte a uvidíte», a «v ten deň zostali u neho» (Jn 1,39), nám jasne ukazuje, že kresťanský život je osobná skúsenosť, premieňajúce stretnutie s tým, kto nás miluje a chce nás zachrániť. Aj kresťanské posolstvo sa šíri vďaka osobám, ktoré zamilované do Krista nemôžu neodovzdávať tú radosť, že sú milovaní a spasení. Opäť je tu podnetný príklad apoštola Ondreja. On potom, ako nasledoval Ježiša tam, kde býval a zotrval s ním, «vyhľadal hneď svojho brata Šimona a povedal mu: ‚Našli sme Mesiáša‘ – čo znamená, Krista – a priviedol ho k Ježišovi» (porov. Jn 1,40-42). Je teda zrejmé, že ani dialóg medzi kresťanmi sa nemôže odcudziť tejto logike osobného stretnutia.

Potom nie je náhodou, že cesta zmierenia a pokoja medzi katolíkmi a pravoslávnymi bola nejakým spôsobom slávnostne začatá objatím medzi našimi ctihodnými predchodcami, ekumenickým patriarchom Atenagorom a pápežom Pavlom VI. pred päťdesiatimi rokmi v Jeruzaleme, udalosťou, ktorú Vaša Svätosť a ja sme chceli nedávno pripomenúť opätovným stretnutím v meste, kde Pán Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych.

Šťastnou zhodou okolností sa táto moja návšteva koná niekoľko dní po slávení päťdesiateho výročia promulgovania dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o hľadaní jednoty medzi všetkými kresťanmi Unitatis redintegratio. Ide o zásadný dokument, ktorým sa otvorila nová cesta k stretnutiu medzi katolíkmi a bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev.

Týmto dekrétom Katolícka cirkev osobitne uznáva, že pravoslávne cirkvi «majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami» (č. 15). Následne sa uvádza, že pre verné zachovávanie plnosti kresťanskej tradície a pre zavŕšenie zmierenia kresťanov Východu a Západu je nanajvýš dôležité zachovať a podporovať bohaté dedičstvo východných cirkví, a to nielen to, čo sa týka liturgickej a duchovnej tradície, ale aj kánonických disciplín, schválených svätými otcami a koncilmi, ktorými sa riadi život týchto cirkví (porov č. 15-16).

Myslím, že je dôležité pripomenúť vzhľadom na tento princíp ako základnú podmienku pre vzájomné obnovenie plného spoločenstva, že neznamená ani podriadenie sa jedného druhému ani pohltenie, ale skôr prijatie všetkých darov, ktoré Boh každému dal pre zjavovanie veľkého tajomstva spásy realizovanej Kristom Pánom skrze Ducha celému svetu. Chcem uistiť každého z vás, že na dosiahnutie požadovaného cieľa plnej jednoty Katolícka cirkev nemá v úmysle predložiť nejakú požiadavku, okrem spoločného vyznania viery, a že sme pripravení hľadať spoločne, vo svetle učenia Písma a skúsenosti z prvého tisícročia, možnosti na zabezpečenie potrebnej jednoty Cirkvi v súčasných okolnostiach. Jediná vec, po ktorej Katolícka cirkev túži, a o ktorú sa snažím ja ako biskup Ríma, «Cirkvi, ktorá predsedá v láske», je spoločenstvo s pravoslávnymi cirkvami. Toto spoločenstvo bude vždy plodom lásky, «ktorá je vyliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný» (Rim 5,5), bratskej lásky, ktorá dáva vyjadrenie duchovnému a transcendentnému putu, ktoré nás spája ako Pánových učeníkov.

V dnešnom svete silno zaznievajú hlasy, ktoré nemôžeme nepočuť, a ktoré žiadajú od našich cirkví, aby žili do plných dôsledkov ako učeníci Pána Ježiša Krista.

Prvý z týchto hlasov je hlas chudobných. Vo svete existuje príliš veľa žien a mnoho mužov, ktorí trpia ťažkou podvýživou, zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, pre vysoké percento mladých ľudí bez práce a zvýšenie sociálneho vylúčenia, čo môže viesť k trestnej činnosti a dokonca aj k verbovaniu teroristami. Nemôžeme zostať ľahostajní voči hlasom týchto bratov a sestier. Prosia nás nielen, aby sme im dali materiálnu pomoc, v mnohých prípadoch potrebnú, ale hlavne, aby sme im pomohli brániť ich dôstojnosť ľudských bytostí, aby mohli znovu nájsť duchovnú energiu pre obnovu a opäť byť protagonistami svojich príbehov. Žiadajú nás tiež, aby sme bojovali, vo svetle evanjelia, proti štrukturálnym príčinám chudoby, nerovnosti, nedostatku dôstojnej práce, pozemkov na dom, proti popieraniu sociálnych a pracovných práv. Ako kresťania sme povolaní spoločne poraziť globalizácii ľahostajnosti, ktorá sa zdá mať teraz prevahu, a vybudovať novú civilizáciu lásky a solidarity.

Druhý hlas, ktorý volá, je hlas obetí konfliktov v mnohých častiach sveta. Tento hlas veľmi dobre počujeme zaznievať odtiaľto, pretože niektoré susedné krajiny sú poznačené brutálnou a nehumánnou vojnou. Myslím s hlbokou bolesťou na toľké obete neľudského a nezmyselného atentátu, ktorý v týchto dňoch zasiahol veriacich moslimov, modliacich sa v mešite v Kano v Nigérii. Narušovať pokoj národa, páchať alebo schvaľovať akékoľvek násilie, najmä na osobách slabých a bezbranných, je ťažkým hriechom proti Bohu, pretože to znamená nectiť si Boží obraz v človeku. Hlas obetí konfliktu nás nabáda svižne napredovať na ceste zmierenia a spoločenstva medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Koniec koncov, ako môžeme vierohodne hlásať evanjelium pokoja, ktorý prichádza od Krista, ak medzi nami budú aj naďalej existovať rivalita a spory? (porov. Pavol VI.: Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 77)

Tretí hlas, ktorý nám kladie otázku, je hlas mladých. V súčasnej dobe, žiaľ, existuje veľa mladých ľudí, ktorí žijú bez nádeje, porazených nedôverou a rezignáciou. Potom mnoho mladých ľudí pod vplyvom dominantnej kultúry hľadá radosť len v hmotných dobrách a v uspokojovaní chvíľkových emócií. Nové generácie nikdy nebudú môcť získať pravú múdrosť a udržať nažive nádej, ak my nebudeme schopní zhodnocovať a odovzdávať autentický humanizmus, ktorý vychádza z evanjelia a tisícročnej skúsenosti Cirkvi. Sú to práve tí mladí – myslím napríklad na zástupy mladých pravoslávnych, katolíkov a protestantov, ktorí sa stretávajú na medzinárodných stretnutiach organizovaných komunitou Taizé – sú to oni, ktorí nás dnes pobádajú, aby sa dosiahol pokrok smerom k plnému spoločenstvu. Nie je to preto, že ignorujú dôležitosť rozdielov, ktoré nás stále oddeľujú, ale preto, že dokážu vidieť ďalej – dokážu vidieť ďalej –, sú schopní uchopiť to základné, čo nás už spája, čo je veľká vec, Vaša Svätosť.

Drahý brat, najdrahší brat, už sme na ceste, na ceste k plnému spoločenstvu a už môžeme prežívať veľavravné znamenia skutočnej jednoty, aj keď stále len čiastočne. To nás utešuje a podporuje v pokračovaní tejto cesty. Sme si istí, že na tejto ceste sme podporovaní príhovorom apoštola Ondreja a jeho brata Petra, považovaných tradíciou za zakladateľov cirkví Konštantínopolu a Ríma. Prosme Boha o veľký dar plnej jednoty a o schopnosť prijať ho do našich životov. A nikdy nezabúdajme modliť sa za seba navzájom.

Slová Bartolomeja I. počas svätej liturgie na Sviatok sv. Ondreja

Turecko 30. novembra – V závere svätej liturgie zo sviatku sv. Ondreja apoštola v katedrálnom chráme ekumenického patriarchátu v Istanbule predniesol ekumenický patriarcha Bartolomej I. príhovor. Poďakoval v ňom pápežovi Františkovi za osobnú účasť na dnešnej slávnosti patróna a zakladateľa konštantínopolskej cirkvi. Spomenul tiež ich vzájomné májové stretnutie vo Svätej zemi, päťdesiat rokov po historickom stretnutí blahoslaveného Pavla VI. s ekumenickým patriarchom Atenagorom: „Odvtedy sa otvorila cesta smerom do Emmauz, cesta možno dlhá a namáhavá, bez návratu, zatiaľ čo Pán nás sprevádza neviditeľným spôsobom až kým sa nám nezjaví: «pri lámaní chleba» (Lk 24,35)“. Patriarcha pripomenul, že podľa niekoľko desiatok rokov trvajúcej tradície sa tzv. Cirkev starobylého Ríma a Cirkev nového Ríma na znak bratstva navštevujú prostredníctvom svojich zástupcov počas slávností ich patrónov.

Patriarcha Bartolomej I. uviedol, že „Cirkev existuje pre svet a pre človeka, a nie pre seba samú“. Nemôže preto hľadieť len do minulosti či byť pohrúžená do vzájomných sporov, ale má povinnosť voči budúcnosti a dnešku, v ktorom sú človek a planéta trápení mnohými nepokojmi a nespravodlivosťami, úzkosťou a strachom: „Mnohí dnes vkladajú svoje nádeje do vedy. Iní do politiky, ďalší zas do technológií. No nikto z nich nie je schopný garantovať budúcnosť, ak človek neprijme posolstvo zmierenia, lásky a spravodlivosti, posolstvo prijatia toho druhého, odlišného, ba aj nepriateľa. Cirkev Krista, ktorý ako prvý učil a žil toto posolstvo, má v prvom rade povinnosť aplikovať ho sama na seba, «aby svet uveril» (Jn 17,21). Preto je viac než kedykoľvek predtým naliehavá cesta k jednote tých, ktorí vzývajú meno veľkého tvorcu pokoja. Preto my kresťania máme najväčšiu zodpovednosť pred Bohom, človekom a históriou.“

Ekumenický patriarcha tiež spomenul prenasledovanie kresťanov, ku ktorému dochádza bez ohľadu na vierovyznanie. Aj preto je podľa neho potrebná vzájomná spolupráca medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou: „Nemôžeme si viac dovoliť konať osamote“, povedal a dodal, že v súčasnosti sa tak ťažko dosiahnuteľná jednota, žiaľ, uskutočňuje prostredníctvom mučeníctva.

Bartolomej I. sa zmienil aj o blížiacej sa Synode celého pravoslávia: „Už starostlivo pracujeme na príprave Svätej a veľkej synody Pravoslávnej cirkvi, ktorá, ako sa rozhodlo, bude zvolaná tu, ak Boh dá, začiatkom roku 2016. Kompetentné komisie už svižne pracujú na príprave tejto veľkej udalosti v histórii Pravoslávnej cirkvi, za ktorej úspech prosíme aj o Vaše modlitby. Žiaľ, tisícročné pretrhnutie eucharistického spoločenstva medzi našimi cirkvami ešte nedovoľuje, aby bol zvolaný veľký spoločný Ekumenický koncil. Takže sa modlime, aby raz ich znovuobnovené plné vzájomné spoločenstvo nemeškalo dať úsvit aj tomuto veľkému a dôležitému dňu. Až do toho požehnaného dňa sa účasť oboch našich cirkví na vzájomnom synodálnom živote bude vyjadrovať vysielaním pozorovateľov, ako sa to už deje vďaka Vášmu milému pozvaniu počas synod Vašej Cirkvi a ako dúfame, že sa stane s Božou pomocou aj počas konania našej Svätej a veľkej synody.“

Tretí deň apoštolskej návštevy Turecka v znamení ekumenizmu

Turecko 30. novembra – Svätý Otec sa dnes večer vrátil zo svojej apoštolskej cesty v Turecku, ktorá povzbudila miestne katolícke spoločenstvo vo viere, potvrdila bratské ekumenické vzťahy medzi cirkvami Ríma a Konštantínopolu, upevnila medzináboženský dialóg s islamom a vzťahy medzi Vatikánom a Tureckou republikou. V dnešný deň sviatku patróna Konštantínopolskej cirkvi sv. apoštola Andreja pápež František spolu s ekumenickým patriarchom podpísali spoločné ekumenické vyhlásenie a udelili veriacim slávnostné požehnanie z balkóna sídla patriarchátu vo istanbulskom Fanare.

Včerajším večerným stretnutím pápeža Františka s ekumenickým patriarchom Bartolomejom pri modlitbe v patriarchálnom chráme a následnou súkromnou návštevou v sídle patriarchátu vo Fanare vstúpila apoštolská cesta pápeža Františka do jej tretej, záverečnej fázy. Jej hlavným dôrazom bolo potvrdenie vzťahov medzi cirkvami Ríma a Konštantínopolu. Pápež tiež prejavil solidaritu s utečencami zo Sýrie a Iraku pri stretnutí s mládežou saleziánskeho oratória krátko pred odletom do Ríma.

Svätý Otec včera večer zapísal do pamätnej knihy v sídle Konštantínopoského patriarchátu nasledovné slová: „Pokračujúc v ceste mojich ctených predchodcov aj ja som v tento slávnostný liturgický deň pútnikom k stolcu apoštola Andreja, aby som od Pána vyprosoval spoločne s drahým bratom, ekumenickým patriarchom Bartolomejom I., tak vytúžený dar jednoty Kristovej Cirkvi, svornosť všetkých kresťanov a pokoj národov.“ Spolu s podpisom do pamätnej knihy odovzdal patriarchovi ako dar kópiu mozaiky Krista s otvoreným evanjeliom v ruke, podľa originálu z 11. storočia, ktorý sa nachádza pri hrobe sv. Petra vo Vatikánskej bazilike. Každému z členov patriarchálnej synody venoval faksimile stránok gréckeho iluminovaného rukopisu so slovami Žalmu 18. Originál uchovávaný vo Vatikánskej pápežskej knižnici v zbierke Barberini sa datuje približne do roku 1060.

Dnešný deň po rannom slávení svätej omše o 7.30 miestneho času v súkromnej kaplnke a stretnutí o 9.00 s vrchným rabínom Turecka Isakom Halevom sa Svätý Otec o 9.30 zúčastnil na liturgickej slávnosti sv. apoštola Andreja v katedrálnom chráme ekumenického patriarchátu. S jednoduchou červenou štólou na pleciach z čestného miesta v prednej časti chrámu naľavo od ikonostasu sledoval svätú liturgiu slávenú v gréckom jazyku s bohatými spevmi. Po príhovore patriarchu Bartolomeja I. sa aj on prihovoril prítomným. (Samostatne publikujeme plné znenie príhovoru Svätého Otca a zhrnutie patriarchovho príhovoru.)

Po skončení vyše dvojhodinového eucharistického slávenia patriarcha Bartolomej sprevádzal svojho hosťa do budovy patriarchátu, kde napoludnie z balkóna na priečelí udelili spoločné ekumenické požehnanie. V slávnostnej Sále trónu potom nasledovalo podpísanie spoločnej deklarácie. Jej obsah hovorí o spoločnom úsilí o jednotu potvrdenom aktuálnym stretnutím. Spomínajú sa hlavné doterajšie kroky, pričom sa konštatuje, že Zmiešaná teologická komisia sa momentálne zaoberá najťažšími otázkami, ktoré si vyžadujú prehĺbené skúmanie. Spoločné vyhlásenie sa zmieňuje o strašnej situácii kresťanov prenasledovaných na Blízkom východe a v tejto súvislosti okrem výzvy k solidarite hovorí aj o význame podporovania konštruktívneho dialógu s islamom. Pripomína tiež utrpenie na celom svete z dôvodu vojen, pričom osobitne vyjadruje prosbu za mier na Ukrajine. (Plné znenie je publikované samostatne.)

Po slávnostnom obede v budove patriarchátu sa o 16. hodine Svätý Otec stretol so stovkou mladých zo saleziánskeho oratória, medzi ktorými bolo aj viacero utečencov zo Sýrie, Iraku a krajín Afriky. Stretnutie sa kvôli dažďu uskutočnilo v Katedrále Ducha Svätého. Mladí pápežovi Františkovi spievali v

španielčine, angličtine a arabčine. Svätý Otec v príhovore k nim okrem povzbudenia, aby sa nenechali ani v ťažkej situácii ničím odradiť, hovoril o príčinách toho, že ľudia musia utekať z vlasti a apeloval na väčšiu medzinárodnú spoluprácu pri riešení konfliktov. Ocenil pomoc poskytnutú utečencom zo strany Turecka a vyzdvihol konkrétnu službu saleziánov. (Plné znenie príhovoru publikujeme samostatne.) Pápež František bol vyše polhodinovým stretnutím s mladými dojatý, uviedol vatikánsky hovorca P. Lombardi.

V tejto súvislosti uvádzame vyjadrenie španielskeho saleziána dona Andresa Calleju o práci oratória, ktoré pomáha približne 600 osobám:

„Chceme reagovať na ich potreby. Aby nebolo vidieť týchto ľudí na ulici, rozhodli sme sa ich zhromaždiť a urobiť pre nich nejakú školu. Dávame im predovšetkým kurzy angličtiny, pretože všetci, ako utečenci, požiadali o prijatie Spojenými štátmi, Kanadou alebo Austráliou. Málo z nich chce ísť do Európy. Potrebujú preto angličtinu a my ich chceme pomôcť v anglickom jazyku, a tiež chceme vytvoriť terapeutické prostredie. Prichádzajú v skutočnosti z vojny, prichádzajú z utrpenia. Pokúšame sa vytvoriť prostredie radosti, dôvery, rodinnosti a využívame veľa hudby, tanca a športu, berúc do úvahy, že patria k rôznym náboženským skupinám, sýrskym a irackým, ktoré tvoria jednu rodinu. Venujeme pozornosť deťom, mladým v popoludňajších hodinách, a dokonca aj rodičom, ktorí chcú. (...) Je ich viac ako 600 týchto mladých a detí s ich rodinami. Všetci, všetci hovoria, že toto je skutočne malý raj. Prišli o veľa vecí ... Je jasné, že veľmi trpia, pretože nemajú prácu, ani byt, ani peniaze ... Ale nechať deti s nami pomáha rodičom, ktorí sa pokúšajú nájsť nejakú prácu, aby mali trochu peňazí na za platenie nájmu za byt a na živobytie. Zamestnávame desiatich učiteľov, ktorí svojim zárobkom pomáhajú svojim rodinám. Keď títo ľudia majú zdravotné problémy, prídu sem: ‚Otče, môžete mi pomôcť?‘ A my pomáhame. Oni cítia, že toto ich pripravuje na budúcnosť a dáva im to nádej, otvára ich to krajšej budúcnosti.“

Ešte pred presunom na letisko Svätý Otec navštívil v arménskej nemocnici v Istanbule ťažko chorého arménskeho patriarchu Konštantínopolu Mesroba Mutafiana.

Na istanbulskom Medzinárodnom letisku Atatürk sa so Svätým Otcom rozlúčili patriarcha Bartolomej a členovia Konferencie biskupov Turecka. Pred výstupom do lietadla ho pri nastúpenej čestnej garde pozdravili miestny guvernér, vojenský veliteľ a primátor mesta. Lietadlo spoločnosti Alitalia so Svätým Otcom, vatikánskou delegáciou a novinármi vzlietlo krátko po 16. hodine nášho času. Počas letu sa na palube konala tlačová konferencia. Na rímskom letisku Ciampino lietadlo pristálo krátko pred 18.30.

2. deň

Pápež požiadal ekumenického patriarchu o požehnanie – plný text príhovoru

Príhovor Svätého Otca Františka pri spoločnej ekumenickej modlitbe s patriarchom Bartolomejom I. v Patriarchátnom chráme sv. Juraja v sídle Ekumenického patriarchátu vo Fanare v Istanbule 29. novembra 2014

„Svätosť, najdrahší brat, večer so sebou vždy prináša zmiešané pocity vďačnosti za prežitý deň a chvejivého odovzdania sa blížiacej sa noci. V tento večer je môj duch naplnený vďačnosťou voči Bohu, ktorý mi doprial byť tu a modliť sa spoločne s Vašou Svätosťou a s touto bratskou cirkvou, na záver intenzívneho dňa apoštolskej návštevy; a zároveň je môj duch v očakávaní dňa, ktorý sme liturgicky už započali: slávnosti svätého apoštola Ondreja, ktorý je zakladateľom a patrónom tejto cirkvi.

Cez slová proroka Zachariáša nám v tejto modlitbe vešpier Pán dal opätovne fundament, o ktorý sa opiera naše nasmerovanie od dneška k zajtrajšku, je pevnou skalou, na ktorej môžeme robiť spoločne naše kroky s radosťou a nádejou; týmto skalopevným základom je Pánov prísľub: «Hľa, ja zachránim svoj ľud z krajiny východu a z krajiny západu ... vo vernosti a spravodlivosti» (porov. Zach 8,7-8).

Áno, ctený a drahý Brat Bartolomej, zatiaľ čo Vám vyjadrujem moje úprimné „ďakujem“ za Vašu bratskú pohostinnosť, cítim, že naša radosť je väčšia, lebo jej zdroj je vyššie, nenachádza sa v nás, nespočíva v našom úsilí a našich snahách, ktoré tu síce náležite sú, ale spočíva v spoločnom odovzdaní sa Božej vernosti, ktorá dáva základ pre rekonštrukciu jeho chrámu, ktorým je Cirkev (porov. Zach 8,9). «Hľa semeno pokoja» (porov. Zach 8,12). Hľa, semeno radosti. Toho pokoja a tej radosti, ktoré svet nemôže dať, no ktoré Pán Ježiš prisľúbil svojim učeníkom a daroval im ho ako Zmŕtvychvstalý, v moci Ducha Svätého.

Ondrej a Peter počuli tento prísľub, prijali tento dar. Boli pokrvnými bratmi, no stretnutie s Kristom ich premenilo na bratov na základe viery a lásky k blížnemu. A v tento radostný večer, pri tejto vigíliovej modlitbe by som chcel povedať predovšetkým: na bratov v nádeji - a nádej nesklame! Aká je to milosť, Vaša Svätosť, môcť byť bratmi v nádeji Zmŕtvychvstalého Pána! Aká milosť – a aká zodpovednosť – môcť kráčať spoločne v tejto nádeji, podopieraní príhovorom svätých bratov apoštolov Ondreja a Petra! A vedieť, že táto spoločná nádej nesklame, lebo je založená nie na nás a na našich úbohých silách, ale na Božej vernosti.

S touto radostnou nádejou, plnou vďačnosti a rozochveného očakávania, vyslovujem Vám, Vaša Svätosť, všetkým prítomným a Konštantínopolskej cirkvi moje srdečné a bratské blahoželanie k sviatku svätého patróna. A prosím Vás o láskavosť: požehnajte mňa i Rímsku cirkev.“

Homília pápeža Františka pri omši s katolíkmi viacerých obradov v Istanbule

Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie v sobotu 29. novembra 2014 v Katedrále Svätého Ducha v Istanbule spoločne s predstaviteľmi cirkvi latinského obradu i východných katolíckych cirkví

„Človeku prahnúcemu po spáse sa Ježiš v evanjeliu predstavuje ako prameň, z ktorého sa dá načrieť, ako skala, z ktorej Otec dáva vyprýštiť prúdom živej vody pre všetkých, ktorí v neho veria (porov. Jn 7,38). Týmto proroctvom, verejne vyhláseným v Jeruzaleme, Ježiš vopred ohlasuje dar Ducha Svätého, ktorý dostanú jeho učeníci po jeho oslávení, teda, po jeho smrti a zmŕtvychvstaní (porov. Jn 7,39).

Duch Svätý je dušou Cirkvi. On dáva život, vzbudzuje rozličné charizmy, ktoré obohacujú Boží ľud, a najmä, vytvára jednotu medzi veriacimi: z mnohých tvorí jedno telo, Kristovo telo. Celý život a poslanie Cirkvi závisia od Ducha Svätého: on uskutočňuje všetky veci.

Samotné vyznanie viery, ako nám pripomína sv. Pavol v dnešnom prvom čítaní, je možné iba preto, že je podnietené Duchom Svätým: «Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom» (1 Kor 12,3b). Keď sa modlíme, je to preto, že Duch Svätý nám vzbudzuje modlitbu v srdci. Keď lámeme obruč nášho sebectva, vychádzame zo seba a približujeme sa k druhým, aby sme ich stretli, načúvali im a pomáhali, Duch Svätý je ten, ktorý nás k tomu podnietil. Keď v sebe objavíme nepoznanú schopnosť odpúšťať, milovať aj toho, ktorý nás nemá rád, Duch Svätý je ten, ktorý nás zasiahol. Keď sa povznesieme ponad slová čírej slušnosti a obrátime sa k bratom s nežnosťou, ktorá zohrieva srdce, istotne sa nás dotkol Duch Svätý.

Je pravda, že Duch Svätý vzbudzuje rozličné charizmy v Cirkvi; zdanlivo to môže vyzerať ako vytváranie neporiadku, avšak v skutočnosti svojím vedením ustanovuje nesmierne bohatstvo, pretože Duch Svätý je Duchom jednoty, ktorá však neznamená uniformitu. Iba Duch Svätý môže vzbudiť rozličnosť, mnohorakosť, a zároveň spôsobiť jednotu. Keď sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rozličnosť a zavrieme sa do našich partikularizmov a exkluzivizmov, prinesieme rozdelenie; a keď sme to my, ktorí chcú nastoliť jednotu podľa našich ľudských plánov, nakoniec zavedieme uniformitu a rovnakosť. Ak sa naopak necháme viesť Duchom, bohatstvo, rôznorodosť a rozdielnosť sa nikdy nestanú zdrojom konfliktu, pretože On nás pobáda prežívať rôznorodosť v spoločenstve Cirkvi.

Množstvo jej členov a chariziem nachádza svoj harmonizujúci pôvod v Kristovom Duchu, ktorého Otec poslal a neprestajne posiela, aby dovŕšil jednotu medzi veriacimi. Duch Svätý spôsobuje jednotu Cirkvi: jednotu vo viere, jednotu v láske, jednotu vo vnútornej súdržnosti. Cirkev a cirkvi sú povolané, aby sa nechali viesť Duchom Svätým zaujatím postoja otvorenosti, učenlivosti a poslušnosti. Je to on, kto harmonizuje Cirkev. Prichádza mi na myseľ to krásne vyjadrenie sv. Bazila Veľkého: „Ipse harmonia est“ – On sám je harmóniou.

Ide o perspektívu nádeje, ktorá však môže byť zároveň náročná, keďže je v nás neprestajne prítomné pokušenie vzdorovať Duchu Svätému, pretože znepokojuje, premiestňuje, núti k pohybu, podnecuje Cirkev, aby napredovala. Vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť. A Cirkev sa preukazuje vernou Duchu Svätému aj vtedy, keď zanecháva pokušenie hľadieť sama na seba. A my, kresťania sa stávame autentickými učeníkmi misionármi, schopnými interpelovať na svedomie, ak opustíme ten obranný štýl, aby sme sa nechali viesť Duchom. On je sviežosť, fantázia a novosť.

Naše obranné mechanizmy sa môžu prejavovať ako nadmerné opevňovanie sa v pozícii našich ideí, našich síl – avšak takto skĺzavame do pelagianizmu –, prípadne ako ambiciózny a márnivý postoj. Tieto obranné mechanizmy nám bránia naozaj pochopiť iných a otvoriť sa pre úprimný dialóg s nimi. Ale Cirkev, ktorá vyprýštila z Turíc, dostáva do daru oheň Ducha Svätého, ktorý nenapĺňa iba myseľ ideami, ale zažíha srdce; je poháňaná vanutím Ducha, ktoré neodovzdáva moc, ale uschopňuje k službe lásky, tej reči, ktorej je každý schopný porozumieť.

Čím viac sa na našej ceste viery a bratského života necháme s pokorou viesť Duchom Pána, tým väčšmi prekonáme nepochopenia, rozdelenia a spory a budeme vierohodným znamením jednoty a pokoja. Vierohodným znamením, že náš Pán je vzkriesený, je živý.

S touto radostnou istotou objímam vás všetkých, drahí bratia a sestry: sýrsko-katolíckeho patriarchu, predsedu biskupskej konferencie, apoštolského vikára Mons. Pelâtreho, ďalších biskupov a exarchov, kňazov a diakonov, zasvätené osoby a veriacich laikov, ktorí patria k rôznym spoločenstvám a rozličným rítom Katolíckej cirkvi. Chcel by som s bratskou láskou pozdraviť konštantínopolského patriarchu, Jeho Svätosť Bartolomeja I., sýrsko-pravoslávneho metropolitu, arménskeho apoštolského patriarchálneho vikára a predstaviteľov protestantských spoločenstiev, ktorí si priali modliť sa spolu s nami počas tohto slávenia. Vyjadrujem im vďačnosť za toto bratské gesto. Úprimný pozdrav zasielam arménskemu apoštolskému patriarchovi, Mesrobovi II. a uisťujem ho o mojej modlitbe.

Bratia a sestry, obráťme sa v duchu na Pannu Máriu, svätú Božiu Matku. Spolu s ňou, ktorá sa modlila vo Večeradle s apoštolmi v očakávaní Turíc, prosme Pána, aby zoslal svojho Svätého Ducha do našich sŕdc a urobil nás svedkami jeho evanjelia v celom svete. Amen!“

Druhý deň apoštolskej cesty pápeža Františka v Turecka: Istanbul

Turecko 29. novembra – Zatiaľ čo prvý deň apoštolskej cesty pápeža Františka prebiehal v hlavnom meste Ankara stretnutiami so štátnymi predstaviteľmi Turecka, v dnešný druhý deň sa hlavným dejiskom apoštolskej návštevy stal Istanbul. Už približne o 8:30 sa tam pápež František presunul lietadlom z letiska v Ankare. Na letisku v Istanbule ho privítal ekumenický patriarcha Bartolomej a guvernér Istanbulu. Odtiaľ sa Svätý Otec presunul k Ahmetovej mešite zo 17. storočia, nazývanej tiež Modrá mešita, kvôli farbe keramického obkladu jej stropu. Približne o 10.15 začal Svätý Otec v sprievode istanbulského muftiho prehliadku tejto mešity so šiestimi minaretmi, pričom si rovnako ako ostatní prítomní vyzul topánky. Na záver prehliadky zotrval niekoľko minút v tichej modlitbe. Od istanbulského muftiho prijal dar – dekorovanú kachličku, akými je mešita zvnútra obložená.

Z Ahmetovej mešity sa potom pápež František presunul do neďalekého múzea Hagia Sofia – historickej budovy ranokresťanského Chrámu Božej Múdrosti zo 4. storočia z čias cisára Konštantína, ktorá bola v 15. storočí premenená na mešitu. V súčasnosti je múzeom. Svätý Otec do Hagie Sofie vošiel krátko pred 11. hodinou vchodom, ktorý bol kedysi vyhradený len pre cisárov a pre patriarchu. Na konci prehliadky sa pápež František podpísal do pamätnej knihy, kde po grécky napísal: „Αγία Σοφία του Θεού” (Svätá Božia Múdrosť) a potom po latinsky uviedol slová Žalmu 83: „Quam dilecta tabernacula tua Domine“ (Aké krásne sú tvoje príbytky, Pane). Od múzea prijal dar: historický rukopis zo zbierky knižnice múzea napísaný umeleckou arabčinou.

K významu návštev pápeža Františka v Modrej mešite a Hagie Sofie sa vyjadril hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi: „Návšteva zaujímavá nielen z kultúrneho hľadiska, ale aj z hľadiska duchovného. Veľký mufti pred modlitebným výklenkom, pred Mihrabom vysvetľoval pápežovi verše z Koránu, z ktorých vyplýva definícia tohto miesta modlitby. Sú to verše, ktoré pojednávajú o príbehu Zachariáša a počatí Jána Krstiteľa a o Márii, podľa tradície, ktorú majú moslimovia. A potom nasledoval okamih ticha, uzobrania, počas ktorého pápež mlčal po dobu niekoľkých minút. Nazval by som tento okamih ‚tichou adoráciou‘, pretože v rozhovore s muftim pápež dvakrát hovoril o uctievaní Boha, ako moslimami, tak i kresťanmi. „Nielen chváliť a oslavovať, ale aj adorovať,“ povedal pápež.

Potom, okrem návštevy Modrej mešity, čo sa mi javí ako vyvrcholenie medzináboženského rozmeru tejto cesty, sa pápež presunul do Santa Sofia, slávnej Justiniánovej baziliky, čo je impozantná architektonická pamiatka, jedna z najpozoruhodnejších v histórii ľudstva, a pre nás - prirodzene - evokuje veľkú baziliku, zasvätenú Božej múdrosti, ktorá je v Kristovi. Táto jedinečná pamiatka, ktorá bola bazilikou v čase kresťanských cisárov Východu, až do pádu Konštantínopolu, sa potom stala mešitou a teraz - od čias Atatürka - je múzeom. Teda nemá náboženskú funkciu, ale samozrejme všetko v tejto výnimočnej stavbe evokuje vznešenosť východnej spirituality a veľkosť Božieho tajomstva. Pápež prechádzal rôznymi časťami baziliky s pozornosťou, vedený zodpovednými za toto miesto, miesto, kde boli korunovaní rímski cisári Orientu, s veľkým vyobrazením Panny Márie v apside... a potom napísal venovanie do Zlatej knihy v gréčtine: ‚Αγία Σοφία του Θεού. Svätá Božia Múdrosť‘, čo je vyjadrenie zasvätenia baziliky Božej múdrosti.“

Z múzea sa Svätý Otec následne presunul do sídla Pápežského zastupiteľstva v Istanbule, kde kedysi pôsobil Angelo Roncalli, neskôr svätý Ján XXIII. O 11.30 ho tam privítalo približne 50 zástupcov miestnych katolíckych spoločenstiev – latinského, arménskeho, sýrskeho a chaldejského, pod vedením ich ordinárov. Osobitný pozdrav predniesol predseda Konferencie biskupov Turecka Mons. Ruggero Franceschini OFMCap. Nasledoval súkromný obed v priestoroch zastupiteľstva.

Približne o 14.30 sa pápež František dostavil k latinskej Katedrále Ducha Svätého z 19. storočia, pred ktorou ho už očakával dav jasajúcich veriacich. Ešte pred vstupom do katedrály Svätý Otec vypustil z rúk bielu holubicu a zdravil prítomných pútnikov. Zaplnený chrám vítal Svätého Otca spevom a skandovaním: „Viva il papa!“ - Nech žije pápež! Po tom, ako sa pápež presunul do sakristie, do katedrály dorazil aj ekumenický patriarcha Bartolomej I., ktorého veriaci privítali potleskom.

Votívnej svätej omši k Duchu Svätému, ktorá bola omšou interrituálnou, čiže v spoluúčasti viacerých katolíckych rítov, predsedal Svätý Otec v červenom rúchu. Popri kánone a hlavných častiach v latinčine boli liturgické spevy prednášané striedavo v turečtine a arménčine. Prvé čítanie z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom (12,3b-7.12-13) odznelo v španielčine, žalm (102) bol zaspievaný v chaldejskej forme v aramejčine a čítanie z Jánovho evanjelia (7,37-39) zaznelo v sýrsko-tureckej spievanej podobe. S pápežom Františkom koncelebrovalo približne 50 kňazov. Okrem ekumenického patriarchu Bartolomeja boli prítomní aj patriarcha sýrsko-katolícky Ignatius III. Younan, arménsko-apoštolský patriarchálny vikár z Istanbulu arcibiskup Aram Ateshian, sýrsko-pravoslávny metropolita Istanbulu Filuksinos Yusuf Cetin a zástupcovia niektorých protestantských vierovyznaní.

Po tom, ako Svätý Otec po taliansky predniesol svoju homíliu, bola prečítaná aj v tureckom jazyku. Zameral sa v nej na Ducha Svätého, ktorý „dáva život a podnecuje rôzne charizmy“. Ako povedal Svätý Otec, „iba Duch Svätý môže vzbudiť rozličnosť, mnohorakosť, a zároveň spôsobiť jednotu. Keď sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rozličnosť a zavrieme sa do našich partikularizmov a exkluzivizmov, prinesieme rozdelenie; a keď sme to my, ktorí chcú nastoliť jednotu podľa našich ľudských plánov, nakoniec zavedieme uniformitu a rovnakosť. ... Čím viac sa na našej ceste viery a bratského života necháme s pokorou viesť Duchom Pána, tým väčšmi prekonáme nepochopenia, rozdelenia a spory a budeme vierohodným znamením jednoty a pokoja“, povedal pápež František.

Jazyková pestrosť zaznela aj pri spoločných modlitbách veriacich. Okrem taliančiny boli jednotlivé prosby prednesené vo francúzštine, angličtine, arabčine, turečtine a španielčine. Svätý Otec venoval Katedrále Ducha Svätého dva dary: strieborný kalich a omšové rúcho. Katolícka komunita v Istanbule, ktorá sa zhromaždila v katedrále Svätého Ducha, sa počas eucharistického slávenia s pápežom Františkom modlila okrem iného v arménskej reči, aramejčine a sýrskej turečtine. Je „malým stádom, pozostávajúcim zo štyroch rítov: latinského, koptského, sýrskeho a arménskeho. Apoštolský vikár v Istanbule Mons. Louis Pelâtre vysvetľuje: „Je nás málo, ale už sme si na to zvykli. Pôvodní katolíci - ‚levanťania‘, ktorí tu boli počas celých generácií, po stáročia, sa počtom zredukovali. Ale prichádzajú noví katolíci, totiž je tu veľa Afričanov, Filipíncov, Kórejčanov, či ľudí pochádzajúcich zo všetkých národností a predovšetkým naša latinská Cirkev sa stáva čoraz viac medzinárodný. Musíme prijímať ľudí a snažiť utvárať Cirkev s tými, ktorí sú tu, a títo ľudia sú často veľmi zbožní, veľmi zanietení.“

Po svätej omši čakala Svätého Otca spoločná ekumenická modlitba vešpier s patriarchom Bartolomejom, v predvečer sviatku sv. apoštola Andreja, patróna Konštantínopolského patriarchátu. Táto sa konala v približne 5 km vzdialenom Fanare, v Patriarchálnom chráme sv. Juraja. Modlitba pozostávala z liturgických spevov a čítania z Knihy proroka Zachariáša (Zach 8,7-17), po ktorom sa najprv prihovoril hostiteľ.

Patriarcha Bartolomej poďakoval Svätému Otcovi za jeho návštevu, ktorou tak podľa jeho slov „postavil symbolický most medzi západom a východom“. Spomenul, že pápež František je už štvrtým rímskym pápežom, ktorý navštívil patriarchálny chrám. Ako povedal, „takto svedčí o vlastnej vôli, ako aj vôli Svätej rímskej cirkvi pokračovať na stálej bratskej ceste s našou pravoslávnou Cirkvou, k obnoveniu plného spoločenstva medzi našimi cirkvami.“ Tento fakt teda označil za historický a za dobrú predzvesť do budúcnosti.

Následne pripomenul desiate výročie prinavrátenia relikvií svätých, ktoré spočívajú v patriarchálnom Chráme sv. Juraja, zo strany Rímskej cirkvi. Ide o relikvie sv. pápeža Gregora Teológa, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Bazila Veľkého a sv. Eufémie. „Títo svätí otcovia, na ktorých učení je založená naša spoločná viera počas prvého tisícročia, nech sú orodovníkmi u Pána, aby sme mohli znovunadobudnúť plnú jednotu medzi našimi cirkvami, plniac tak jeho svätú vôľu v ťažkých časoch pre ľudstvo a svet“, povedal ekumenický patriarcha Bartolomej. V závere Svätého Otca Františka oslovil ako „milovaného brata v Pánovi.“

Po ekumenickom patriarchovi sa ujal slova pápež František. Jeho príhovor nasleduje v plnom znení:

Po skončení vešpier sa pápež František a patriarcha Bartolomej stretli v súkromí sídla ekumenického patriarchátu. Navzájom si vymenili dary a oficiálne sa zvítali obe delegácie. Potom sa už Svätý Otec odobral automobilom do asi 5 km vzdialenej budovy Pápežského zastupiteľstva, kde prenocuje.

V nedeľu ráno sa po slávení svätej omše v súkromnej kaplnke Svätý Otec stretne s miestnym vrchným rabínom a o 9.30 tamojšieho času (8.30 nášho času) sa zúčastní na svätej liturgii, ktorej bude predsedať pravoslávny patriarcha. Po jej skončení spolu udelia ekumenické požehnanie a podpíšu spoločné vyhlásenie.

1. deň

Pápež František v Ankare: Turecko má úlohu tvorcu pokoja

Príhovor pápeža Františka v prezidentskom paláci v Ankare pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi 28. novembra 2014

„Pán prezident, vážené autority, dámy, páni,

som rád, že môžem navštíviť vašu krajinu, bohatú na krásy prírodné a zároveň aj historické, krajinu plnú stôp starodávnych civilizácií, ktorá je zároveň prirodzeným mostom medzi dvoma kontinentmi a medzi rôznymi kultúrami. Táto zem je drahá každému kresťanovi, pretože je rodiskom svätého Pavla, ktorý tu založil rozličné kresťanské spoločenstvá; je drahou aj pre to, že hostila prvých sedem cirkevných koncilov, a kvôli prítomnosti domu nachádzajúceho sa v blízkosti Efezu, ktorý bol podľa úctyhodnej tradície považovaný za Máriin dom, miesto, kde Ježišova matka žila niekoľko rokov, cieľ nábožnej úcty mnohých pútnikov z každého kúta sveta, nielen kresťanov, ale aj moslimov.

Dôvody k úcte a rešpektu voči Turecku nemusíme hľadať jedine v jeho minulosti, v jeho starobylých pamiatkach, ale nachádzajú sa vo vitalite jeho prítomnosti, v pracovitosti a štedrosti jeho ľudu, v jeho role v rámci vzájomnej zhody národov.

Je pre mňa potešením mať príležitosť pokračovať s vami v dialógu priateľstva, úcty a rešpektu v šľapajach dialógu mojich predchodcov, blahoslaveného Pavla VI., svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI., dialógu pripraveného a uľahčeného činnosťou ešte vtedajšieho apoštolského delegáta Mons. Angela Giuseppeho Roncalliho, neskôr svätého Jána XXIII., a aj Druhým vatikánskym koncilom.

Potrebujeme dialóg, ktorý by prehlboval poznanie a spolu s rozlišovaním by ocenil mnohé veci, ktoré nás spájajú a zároveň by nám dovolil s múdrou a pokojnou mysľou zvážiť rozdiely, aby sme sa z nich potom mohli učiť.

Treba s trpezlivosťou napredovať v snahe o budovanie pevného pokoja, založeného na rešpektovaní základných práv a povinností zviazaných s ľudskou dôstojnosťou. Touto cestou je možné prekonať predsudky a falošné strachy a naopak poskytnúť priestor úcte, stretnutiu, rozvoju tých najlepších energií v prospech všetkých.

Pre dosiahnutie tohto cieľa je zásadné, aby sa moslimskí, židovskí a kresťanskí občania – ako v legislatívnych ustanoveniach, tak aj pri ich efektívnom uplatňovaní – tešili rovnakým právam a rešpektovali rovnaké povinnosti. Takýmto spôsobom v sebe ľahšie rozpoznajú bratov a spoločníkov na ceste, vždy viac odstraňujúc nedorozumenia a uprednostňujúc spoluprácu a dohodu. Náboženská sloboda a sloboda prejavu, účinne zaručené všetkým, budú stimulovať rozkvet priateľstva, stanú sa výrečným znamením pokoja.

Blízky východ, Európa a svet očakávajú tento rozkvet. Osobitne Blízky východ je už príliš veľa rokov dejiskom bratovražedných vojen, ktoré sa, ako sa zdá, rodia jedna z druhej, ako by jedinou odpoveďou na vojnu a násilie musela byť vždy nová vojna a ďalšie násilie.

Aký dlhý čas ešte bude musieť Blízky východ trpieť kvôli nedostatku pokoja? Nemôžeme sa vzdať zoči-voči pokračovaniu konfliktov, ako keby nebola možná zmena situácie k lepšiemu! S pomocou Boha môžeme a musíme vždy obnoviť odvahu k pokoju! Tento postoj vedie k vernému, trpezlivému a odhodlanému používaniu všetkých prostriedkov vyjednávania a tak k dosiahnutiu konkrétnych cieľov pokoja a udržateľného rozvoja.

Pán prezident, pre dosiahnutie tak vysokého a naliehavého cieľa, môže vzísť dôležitý príspevok z medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, aby sa tak vypudila každá forma fundamentalizmu a terorizmu, ktorá závažne ponižuje dôstojnosť všetkých ľudí a zneužíva náboženstvo na vlastné ciele.

Je treba postaviť sa proti fanatizmu a fundamentalizmu, neracionálnym fóbiám, ktoré podporujú nedorozumenia a diskriminácie. Potrebná je solidarita všetkých veriacich, ktorej piliermi sú úcta k ľudskému životu, k náboženskej slobode, ktorá je slobodou kultu a slobodou žiť podľa náboženskej etiky, úsilie garantovať všetkým to, čo je potrebné k dôstojnému životu, ako aj starostlivosť o životné prostredie. Toto s osobitnou urgentnosťou potrebujú národy a štáty Blízkeho východu, aby konečne mohli „zvrátiť trend“ a ďalej viesť smerom k pozitívnemu výsledku mierový proces, prostredníctvom odmietnutia vojny a násilia a pokračovaním v presadzovaní dialógu, práva a spravodlivosti.

Ešte i dnes sme žiaľ svedkami závažných konfliktov. Osobitne v Sýrii a Iraku teroristické násilie neutícha. Dochádza k porušovaniu najzákladnejších humanitárnych zákonov ohľadom väzňov a celých etnických skupín; preukázali sa – a ešte stále k nim dochádza – ťažké prenasledovania dopadajúce na menšinové skupiny, osobitne – no nie výlučne – kresťanov a jazídov: státisíce ľudí bolo prinútených opustiť svoje domovy a vlasť, aby tak zachránili svoj život a zotrvali vernými vlastnému vyznaniu.

Turecko, štedro prijímajúc veľké množstvo utečencov, je na svojich hraniciach priamo zahrnuté do následkov tejto dramatickej situácie a medzinárodné spoločenstvo má morálnu povinnosť pomôcť mu v starostlivosti o utečencov. Popri poskytovaní nevyhnutnej humanitárnej pomoci však nemôžeme zostať ľahostajní voči tomu, čo spôsobilo tieto tragédie. Keď podotýkam, že je oprávnené zastaviť nespravodlivého agresora, avšak vždy s rešpektovaním medzinárodného práva, chcem tiež pripomenúť, že riešenie problému sa nemôže ponechať čisto na vojenský zásah.

Je nevyhnutné silné spoločné nasadenie založené na vzájomnej dôvere, ktoré urobí možným trvalý pokoj a zároveň konečne umožní zamerať využitie zdrojov nie na zbrojenie, ale na skutočné zápasy hodné človeka: na boj proti hladu a chorobám, boj za udržateľný rozvoj a ochranu stvorenstva, na pomoc dostať sa z mnohých foriem chudoby a marginalizácie, ktoré nechýbajú ani v modernom svete.

Turecko pre svoju históriu, z dôvodu svojej geografickej pozície a pre význam, ktorý zohráva v regióne, má jednu veľkú zodpovednosť: jeho rozhodnutia a jeho príklad majú osobitnú váhu a môžu byť významnou pomocou v prospech stretávania sa civilizácií a pre nachádzanie schodných ciest pokoja a autentického pokroku.

Nech Najvyšší žehná a ochraňuje Turecko a pomôže mu byť hodnotným a presvedčivým tvorcom pokoja! Ďakujem!“

Slová pápeža Františka pri návšteve Úradu pre náboženské záležitosti v Ankare

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pri návšteve Úradu pre náboženské záležitosti Diyanet a stretnutí s jeho predsedom prof. Mehmetom Gormezom dňa 28. novembra v Ankare.

„Pán predseda, náboženskí a občianski predstavitelia, dámy a páni!

Je pre mňa dôvodom na radosť, že sa s vami môžem dnes stretnúť v priebehu mojej návštevy vo vašej krajine. Ďakujem pánovi predsedovi tejto významnej inštitúcie za srdečné pozvanie, ktoré mi ponúka príležitosť pobudnúť s politickými a náboženskými moslimskými i kresťanskými lídrami.

Je tradíciou, že pápeži sa počas ciest do rôznych krajín, ktoré sú súčasťou ich poslania, stretávajú aj s autoritami a spoločenstvami iných náboženstiev. Bez tejto otvorenosti pre stretnutie a dialóg by pápežská návšteva plne nezodpovedala svojim cieľom, tak ako ich aj ja ponímam v línii mojich ctihodných predchodcov. V tejto perspektíve som rád, že môžem osobitne pripomenúť stretnutie, ktoré mal na tomto istom mieste pápež Benedikt XVI. v novembri 2006.

Dobré vzťahy a dialóg medzi náboženskými lídrami majú vskutku veľkú dôležitosť. Predstavujú jasné posolstvo, adresované príslušným spoločenstvám, na vyjadrenie toho, že vzájomný rešpekt a priateľstvo sú možné napriek rozdielnostiam. Také priateľstvo, ktoré okrem toho, že je hodnotou samo v sebe, nadobúda zvláštny význam a následnú dôležitosť v časoch krízy, tak ako v súčasnosti, krízy, ktorá sa v niektorých oblastiach sveta stala naozajstnou drámou pre celé populácie.

Sú tu totiž vojny, ktoré zanechávajú za sebou obete a skazu; napätia a konflikty medzietnické a medzináboženské; hlad a chudoba, ktoré postihujú stovky miliónov osôb; škody na životnom prostredí, na ovzduší, vode, na zemi.

Vskutku tragická je situácia na Blízkom východe, zvlášť v Iraku a Sýrii. Všetci trpia následkami konfliktov a humanitárna situácia je skľučujúca. Myslím na toľké deti, na utrpenia toľkých matiek, starých ľudí, evakuovaných osôb a utečencov, na násilie každého druhu. Osobitné znepokojenie vyvoláva skutočnosť, že predovšetkým príčinou jednej extrémistickej a fundamentalistickej skupiny, celé spoločenstvá, zvlášť kresťania a jazídi, no nielen oni, trpeli a doteraz trpia neľudské násilie pre ich etnickú a náboženskú príslušnosť. Boli nasilu vyhnaní z ich domovov, museli opustiť všetko, aby si zachránili život a nezapreli vieru. Násilie zasiahlo aj posvätné budovy, pamiatky, náboženské symboly a kultúrne dedičstvo, takmer akoby chcelo zničiť každú stopu, každú spomienku na iných.

Z titulu nášho postavenia ako náboženských predstaviteľov sme povinní odsúdiť každé pošliapavanie ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Ľudský život, dar Boha Stvoriteľa, má posvätný charakter. Preto násilie, ktoré sa snaží nábožensky ospravedlňovať, si zaslúži ešte dôraznejšie odsúdenie, keďže Všemohúci je Bohom života a pokoja. Od všetkých, ktorí tvrdia, že sa mu klaňajú, svet očakáva, že budú mužmi a ženami pokoja, schopnými žiť ako bratia a sestry, napriek etnickým, náboženským, kultúrnym a ideovým rozdielnom.

Na toto verejné odsúdenie musí nadväzovať spoločná práca na nájdení vhodných riešení. To si vyžaduje spoluprácu všetkých zložiek: vlád, politických a náboženských lídrov, predstaviteľov občianskej spoločnosti a všetkých mužov a žien dobre vôle. Zvlášť zodpovední predstavitelia náboženských spoločenstiev môžu ponúknuť osobitný vklad v podobe hodnôt, ktoré sú prítomné v ich príslušných tradíciách. My, moslimovia a kresťania, sme uchovávateľmi nesmiernych duchovných pokladov, medzi ktorými uznávame spoločné prvky, aj keď sú prežívané podľa vlastných tradícií: klaňanie sa milosrdnému Bohu, odvolávanie sa na patriarchu Abraháma, modlitba, almužna, pôst... prvky, ktoré ak sú prežívané úprimne, môžu zmeniť život a pripraviť bezpečný základ pre dôstojnosť a bratstvo medzi ľuďmi. Uznanie a rozvíjanie tých spoločných duchovných prvkov – aj prostredníctvom medzináboženského dialógu – nám zároveň pomáha podporovať a hájiť v spoločnosti morálne hodnoty, pokoj a slobodu (porov. Ján Pavol II., Príhovor katolíckemu spoločenstvu v Ankare, 29. novembra 1979). Spoločné uznanie posvätnosti ľudskej osoby je podporou pre spoločný súcit, solidaritu a účinnú pomoc voči tým, ktorí najviac trpia.

V tejto súvislosti by som chcel vyjadriť moje uznanie za všetko, čo turecký ľud, moslimovia a kresťania, vykonávajú pre státisíce osôb, ktoré utekajú z vlastných krajín z dôvodu konfliktov. Sú ich dva milióny. Toto je konkrétny príklad, ako pracovať spoločne, aby sme slúžili iným, príklad, ktorý treba povzbudzovať a podporovať.

S uspokojením som prijal správu o dobrých vzťahoch a spolupráci medzi Diyanetom a Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg. Úprimne si želám, aby napredovali a upevňovali sa pre dobro všetkých, aby tak každá iniciatíva autentického dialógu bola znamením nádeje pre svet, ktorý tak veľmi potrebuje mier, bezpečnosť a prosperitu. A aj po rozhovore s pánom prezidentom, žičím tomu, aby sa tento medzináboženský dialóg kreatívne prejavil v nových formách.

Pán predseda, opätovne vyjadrujem svoju vďačnosť Vám a Vašim spolupracovníkom za toto stretnutie, ktoré napĺňa moje srdce radosťou. Okrem toho som vďačný vám všetkým za vašu prítomnosť a vaše modlitby, ktoré láskavo obetujete za moju službu. Z mojej strany vás uisťujem, že sa za vás budem takisto modliť. Pán nech nás všetkých požehná.“

Prvý deň apoštolskej návštevy pápeža Františka v Turecku

Vatikán 28. novembra – Dnes sa začala apoštolská cesta pápeža Františka do Turecka, jeho v poradí šiesta zahraničná cesta. Počas troch dní od 28. do 30. novembra v rámci nej navštívi Ankaru a Istanbul. Lietadlo Airbus 320 spoločnosti Alitalia na palube so Svätým Otcom, členmi jeho sprievodu a zástupcami novinárov vzlietlo z rímskeho Medzinárodného letiska Fiumicino krátko po 9. hodine. Počas preletov nad Talianskom, Albánskom a Gréckom odosiela Svätý Otec pozdravné telegramy prezidentom krajín.

Na ankarskom medzinárodnom letisku Esemboga lietadlo pristálo o 12.00 nášho času. Pred nastúpenou čestnou jednotku Svätého Otca privítali delegovaný zástupca vlády, predstaviteľ regiónu a primátor Ankary spolu s vojenským veliteľom. K pápežskému sprievodu sa pripojil apoštolský nuncius v Turecku, arcib. Antonio Lucibello a tiež páter Andrés Vicens Nadal, ktorý bude počas apoštolskej cesty plniť úlohu pápežovho tlmočníka a osobného sekretára. Je rehoľníkom z Inštitútu misionárov Identes. Svätého Otca privítal aj arcibiskup Izmiru (Smyrny) a predseda Konferencie biskupov Turecka Mons. Ruggero Franceschini OFM Cap. a ďalší cirkevní predstavitelia. Cirkev v Turecku má 53-tisíc veriacich a tvorí menej ako jedno promile obyvateľstva (0,07 %). Sedem administratívnych celkov spravuje momentálne šesť biskupov, v 54 farnostiach pôsobí 58 kňazov a 54 rehoľných sestier. Na kňazstvo sa pripravujú štyria seminaristi.

Z letiska sa Svätý Otec v osobnom automobile presunul ulicami štyriapolmiliónového hlavného mesta k Atatürkovmu mauzóleu. Prvým bodom programu pápeža Františka bolo položenie kvetov v priestore mauzólea, kde je pochovaný zakladateľ moderného tureckého štátu Mustafa Kemal Atatürk (1881-1938) a podpis do pamätnej knihy. V sprievode vatikánskej delegácie, v ktorej sú okrem iných vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch a prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri, sa Svätý Otec ďalej odobral automobilom do nového sídla prezidenta Tureckej republiky.

Po privítacej ceremónii v prezidentskom paláci nasledovala zdvorilostná návšteva u prezidenta Tureckej republiky Recepa Tayyipa Erdogana. Svätý Otec mu daroval zarámovanú mozaiku zobrazujúcu rímsky Anjelský hrad s riekou Tiber a Mostom anjelov, ktorú vyhotovili vo vatikánskej mozaikárni. Médiami naviac očakávané následné stretnutie s predstaviteľmi verejného života krajiny, spojené s prvým príhovorom pápeža Františka na území Turecka sa uskutočnilo so 45-minútovým oneskorením oproti plánovanému programu. Vo veľkej sále prezidentského paláca začalo o 16. hodine miestneho času. Po úvodnom príhovore tureckého prezidenta Erdogana sa prítomným prihovoril Svätý Otec.

Vo svojom príhovore poukázal na históriu krajiny a na jej predpoklady pre podporu úsilia o pokoj vo svete, vrátane podpory spoločného postupu na odstránenie fundamentalizmu a terorizmu v regióne Blízkeho východu, pričom konkrétne menoval Sýriu a Irak. Zdôraznil pri tom potrebu neobmedziť sa na vojenské opatrenia, ale zamerať pozornosť na samotné príčiny vojen a násilia. Poukázal pri tom na význam úsilia na poli medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. Za želaný výsledok označil presmerovanie nákladov na zbrojenie do oblasti charitatívnej a rozvojovej pomoci. Ocenil tiež poskytnutie prijatia utečencom zo susedných krajín zo strany Turecka.

Posledným bodom dnešného programu Svätého Otca v Ankare bola návšteva štátneho oddelenia pre náboženské záležitosti Diyanet a stretnutie s jeho predsedom prof. Mehmetom Gormezom. Pred šiestimi rokmi podobnú návštevu absolvoval v Ankare aj pápež Benedikt XVI. Vo svojom príhovore pápež František poukázal na významný vplyv, aký majú dobré vzťahy a dialóg medzi náboženskými predstaviteľmi na členov ich komunít, a to osobitne v krízových obdobiach. V súvislosti s tragickou situáciou v Iraku a Sýrii hovoril o povinnosti náboženských predstaviteľov spoločne odsúdiť násilie a šliapanie po ľudskej dôstojnosti. Nestačí však verbálne odsúdenie, je potrebné aj spoločne hľadať riešenia, pričom moslimovia a kresťania sú nositeľmi takých duchovných hodnôt, ktoré môžu dať bezpečný základ pre dôstojnosť a bratstvo ľudí. (Plné znenie príhovoru je publikované samostatne.)

Svätý Otec sa napokon odobral na Apoštolskú nunciatúru, kde prenocuje. V druhý deň apoštolskej cesty ho čaká presun do Istanbulu, kde navštívi historické posvätné miesta, bude sláviť svätú omšu za účasti katolíkov latinského i východných obradov a stretne sa s ekumenickým patriarchom Bartolomejom.