Vitajte na našej stránke!

Sám Boh stačí - info o sv. Terézii z Avily - Rok sv. Terézie

 

Odkaz Svätého Otca mladým zídeným v Avile: Rásť v priateľstve s Kristom

atikán/Španielsko 10.augusta – V španielskej Avile sa v týchto dňoch koná Európske stretnutie mladých pri príležitosti 500. výročia narodenia sv. Terézie z Avily. Vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin zaslal v mene Svätého Otca šiestim tisíckam mladých list, v ktorom cituje odkaz svätice: „byť v tvrdých časoch silnými priateľmi Boha“.

Ako píše kardinál Parolin, Svätý Otec mladých, pre ktorých je charakteristické „prahnutie po pravde, dobre a kráse“, „povzbudzuje neprispôsobovať sa priemernému životu a životu bez ašpirácií, ale naopak, aby sa snažili napredovať v živote hlbokého priateľstva s Kristom“. Povzbudzuje ich aj k tomu, „aby si každý deň hlbšie uvedomovali nesmierny dar prijatý v krste a vo sviatosti birmovania, ktorý nás ženie prinášať Kristovu lásku našim bratom.“ Pripomína im tiež potrebu „neustále rásť v láske ku Cirkvi a k bratom“.

 

Sv. Terézia z Avily na medaile 3. roku pontifikátu pápeža Františka

Vatikán 10. augusta - Na pamätnej medaile tretieho roka pontifikátu pápeža Františka nebude zobrazená ako zvyčajne pápežova podobizeň, ale španielska národná svätica sv. Terézia z Avily, ktorej 500. výročie narodenia Cirkev v tomto roku slávi. Za toto gesto pripomenutia osobnosti karmelitánskej mystičky a učiteľky Cirkvi sa pápežovi Františkovi listom poďakoval generálny predstavený bosých karmelitánov páter Saverio Cannistrá. Medaila zobrazuje výjav mystického videnia sv. Terézie podľa predlohy slávneho mramorového súsošia od majstra baroka Gian Lorenza Berniniho z roku 1647, ktoré možno vidieť v rímskom kostole Panny Márie Víťaznej - Santa Maria della Vittoria. Po obvode medaily, ktorá je razená v zlatej, striebornej a bronzovej verzii, je latinský nápis: „Amorem Christi in animo teneamus“ ako povzbudenie pre každého kresťana nosiť vo svojom srdci Kristovu lásku.

 

 

Avila slávi 500-ročnicu narodenia sv. Terézie od Ježiša, panny a učiteľky Cirkvi

Španielsko 3. augusta - Objaviť v kontemplácii a meditácii „učiteľky modlitby“ sv. Terézie od Ježiša „prameň pravého poznania a skutočných hodnôt“ ako základ života. K tomuto povzbudzuje pápež František v liste adresovanom účastníkom kongresu, ktorý sa dnes koná na Katolíckej univerzite v Avile s názvom: „Svätá Terézia od Ježiša, učiteľka života“.

Posolstvo pápeža, podpísané štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom, prečítal biskup Avily, Jesus Garcia Burillo, pri otvorení konferencie so 450 účastníkmi z 26 krajín, za prítomnosti španielskeho ministra vnútra Jorgeho Fernandeza Diaza. Pápež tiež povzbudzuje, aby podľa príkladu sv. Terézie z Avily, ktorá sa narodila pred 500 rokmi (28. marca 1515), sa v súčasnosti na katolíckych univerzitách formovali „silní priatelia Boží, tak nevyhnutní v ťažkých časoch,“ ako sú tieto. Počas medziuniverzitnej konferencie bude sv. Terézii Avilskej, panne a učiteľke Cirkvi, symbolicky udelený čestný doktorát honoris causa.

„Boh sám stačí“ - je známy výrok sv. Terézie, ktorá na svojej duchovnej ceste spolupracovala so sv. Jánom z Kríža a spoločne založili viacero karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou. Terézia napísala aj vlastné diela, ako Životopis, Cesta k dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad, Vzdychy duše k Bohu (básnická zbierka). Majú svoje stále miesto aj vo svetovej literatúre. Zomrela 4. októbra 1582 po krátkej a ťažkej chorobe v Albe de Tormes, v kláštore, ktorý sama založila. Sama však vedela už osem rokov pred svojou smrťou o tom, kedy príde hodina jej odchodu zo sveta. Boh jej to zjavil v mystickom zážitku. Pochovali ju v Albe. Pri jej hrobe sa stalo množstvo zázrakov. V roku 1622 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keďže v deň jej smrti – 4. októbra – už bola spomienka sv. Františka Assiského, posunuli jej sviatok na 15. október.

 

Ávilské oslavy 500 let od narození sv. Terezie

Vatikán/Ávila. „Nalézt v kontemplativní modlitbě a rozjímání sv. Terezie od Ježíše zdroj pravého poznání a skutečných hodnot.“ Uvedenými slovy vyjadřuje papež František aktuálnost této karmelitánské světice v listu, který včera zaslal prostřednictvím státního sekretáře kardinála Pietra Parolina do Ávily u příležitosti meziuniverzitního kongresu, který nese název „Svatá Terezie od Ježíše, učitelka života“. Papežův list přečetl na zahájení kongresu ávilský biskup Jesús García Burillo. Setkání, které organizuje Katolická univerzita v Ávile, se účastní na 450 teologů a badatelů z 26 zemí a koná se v rámci oslav 500. výročí narození sv. Terezie. Během uvedené meziuniverzitní konference jí bude symbolicky udělen čestný doktorát.

Svatá Terezie z Ávily (1515–1582), kterou papež Pavel VI. roku 1970 prohlásil za učitelku církve, za svého života nezískala žádný akademický titul, neboť ženy, natož řeholnice, v té době nemohly studovat na univerzitě. Přesto sv. Terezie se zájmem četla spisy duchovních klasiků i současníků a dosáhla znalosti v teologii na takové úrovni, která byla výjimečná i mezi šlechtici. Je známou autorkou významných spisů o duchovním životě, jako Cesta k dokonalosti nebo Hrad v nitru, a dalších knih, ve kterých reflektuje zkušenost člověka v životě s Bohem.

 

 

Španielski biskupi v Avile

25. apríla 2015. "Sv. Terézia je nádherný dar od Boha pre ľudstvo" - povedal kardinál. Ricardo Blazquez, ktorý viedol púť španielskych biskupov do Avily. Týmto spôsobom sa španielskí biskupi zapojili do osláv 500. výročia narodenia sv. Terezie Veľkej.

Na konci jarného plenárneho v poradí už 78. zasadnutia španielskych biskupov sa vydali nástupcovia apoštolov na púť do Avily – rodného mesta sv. Terézie. "Sv. Terézia je veľký dar od Boha k ľudstvu " - povedal vo svojej homílii kardinál. Ricardo Blazquez pripomínajúc, že ​​ona po sebe zanechala "neoceniteľné dedičstvo: život a dušu, ktorú objavujeme v jej spisoch, dcéry a synov, ktorí žijú jej veľké dielo reformy, a nakoniec jej krásne práce písomné španielsky, ktoré sú živou knihou". Podľa predsedu episkopátu sv. Terézia nám pripomína "nebezpečenstvo priemernosti". "Skúsenosti sv. Terézie môžu nás meniť a posilniť v našej oddanosti Pánu Bohu, "- povedal kardinál. Blazquez. Mystička z Avily hovorí súčasnej generácii, že "nespokojnosť našej kultúry pramení z neznalosti Boha."

Biskupi navštívil v Avile všetky miesta, ktoré sú zviazané so sv. Teréziou Veľkou. Svoju púť zakončili v kláštore sv. Jozefa, ktorý sa spája s počiatkom reforiem začatých sv. Teréziou.

 

Papež František k 500. výročí narození sv. Terezie od Ježíše

Vatikán. K dnešnímu 500. výročí narození sv. Terezie od Ježíše napsal Petrův nástupce list adresovaný generálnímu představenému bosých karmelitánů o. Xaveriovi Cannistrovi. Papež František považuje za prozřetelnostní, že právě na Rok zasvěceného života připadá významné jubileum světice z Avily, která je „bezpečnou vůdkyní a přitažlivým vzorem naprosté odevzdanosti Bohu“. Svatý otec poukázal na tři charakteristické stránky její osobnosti: zasvěcení zrozené ze setkání s Kristem, modlitbu jako nepřetržitý dialog s Bohem a komunitní život založený na mateřství církve.

„Svatá Terezie – čteme v papežově listu – je především učitelka modlitby. V její zkušenosti má ústřední postavení Kristovo lidství. Pohnuta touhou sdílet tuto osobní zkušenost s ostatními, popisuje ji živě a jednoduše jako dosažitelnou pro všechny, neboť spočívá v „důvěrném přátelství .. s Tím, od něhož víme, že nás miluje“ (Život, 8,5). Její vyprávění často přechází v modlitbu jako by chtěla uvést čtenáře do svého vnitřního dialogu s Kristem. Terezie nevyhrazovala modlitbě pouze určitý prostor či denní dobu, ale modlila se spontánně za nejrůznějších okolností: „Bylo by hrozné, kdyby se modlitba mohla konat jenom v nějakém ústraní“ (Kniha o zakládání, 5,16). Byla přesvědčena, že nepřetržitá modlitba je hodnotná, i když není vždycky dokonalá. Světice nás vybízí, abychom byli vytrvalí a věrní i uprostřed vyprahlosti, v osobních těžkostech a naléhavých povinnostech.

Pro obnovu zasvěceného života v dnešní době – pokračuje papež František – nám Terezie zanechala obrovský poklad, plný konkrétních návrhů, cest a metod, které zdaleka nekončí u nás a nevedou ani k pouhému našemu vnitřnímu pokoji, ale vždycky nám umožňují začít od Ježíše a představují opravdovou školu růstu v lásce k Bohu a k bližnímu.

Svatá Terezie – píše papež v souvislosti s druhou charakteristikou osobnosti španělské mystičky – začala žít nový život v důsledku svého setkání s Ježíšem a proměnila se v neúnavnou šiřitelku evangelia (srov. Život, 23,1). Toužila sloužit církvi a uprostřed vážných problémů svojí doby nebyla pouhou divačkou reality, která ji obklopovala. V postavení ženy i se svými zdravotními obtížemi se rozhodla – jak sama píše - „vykonat to málo, co záviselo na mně: plnit evangelní rady co možná nejdokonaleji a starat se o to, aby tak jednalo i těch málo řeholnic v tomto domě“ (Cesta k dokonalosti, 1,2). Tak začala tereziánská reforma, v níž od sester požadovala, aby v rozhovoru s Bohem nejednaly o „bezvýznamných věcech“, když „je svět v plamenech“ (ibid., 1,5). Touto misionářskou a církevní dimenzí se bosí karmelitáni i bosé karmelitky vždycky vyznačovali.

Stejně jako tehdy nám také dnes světice otevírá nové horizonty, svolává nás k obrovskému tažení, abychom totiž hleděli na svět Kristovýma očima, hledali, co hledá On, a milovali, co miluje On. Svatá Terezie – píše papež v souvislosti se třetí charakteristikou její osobnosti – věděla, že ani modlitba, ani misijní poslání není udržitelné bez opravdového komunitního života. Učinila proto bratrství základem svých klášterů: „sestry musí milovat všechny stejně, být spřátelené se všemi a navzájem si pomáhat“ (ibid., 4,7). A velmi pečlivě varovala své řeholnice před rizikem sebevztažnosti v komunitním životě, který – podle ní - spočívá „ve zřeknutí se sebe samých a svých potěšení“ (ibid., 12,2) a v našem odevzdání se do služby druhých. Jako prevenci tohoto rizika doporučovala světice z Avily svým sestrám především ctnost pokory, která nespočívá v zevnější ledabylosti, ani vnitřní plachosti duše, nýbrž v dobrém seznámení se s vlastními možnostmi a s tím, co v nás může učinit Bůh (srov. Duchovní vztahy, 28). Opakem je to, co nazývá „falešnou ctí“ (Život, 31,23), zdroj klepů, žárlení a kritik, které vážně poškozují vztahy vůči ostatním. Tereziánskou pokoru tvoří sebepřijetí, poznání vlastní důstojnosti, misionářská smělost, vděčnost a odevzdanost Bohu.

Tereziánské komunity s těmito svými ušlechtilými kořeny jsou povolány být domovy komunikace, schopné dosvědčovat bratrskou lásku a mateřství církve a předkládat Pánu potřeby světa zraňovaného rozděleními a válkami“ – píše papež František v listě adresovaném generálnímu představenému bosých karmelitánů. V samotném závěru pak Petrův nástupce děkuje řeholním komunitám tereziánského Karmelu za to, že „svojí modlitbou doprovázejí velké zkoušky církve a výzvy, které před ní stojí“.

 

Sv. Terézia od Ježiša - učiteľka modlitby

(11. kap.)

„Bol raz jeden úspešný manažér. Hodinky, mobilný telefón a počítač určovali jeho deň. Každá sekunda bola pre neho nesmierne dôležitá.

Jedného dňa mal stretnutie v sídle istej významnej právnickej kancelárie. Nanešťastie, táto luxusná budova bola uprostred centra mesta a uponáhľaný manažér si so zdesením uvedomil, že nemyslel na to, aká bude premávka a aké bude ťažké nájsť miesto na parkovanie. Keď dorazil do centra, najskôr obišiel budovu, aby zmapoval situáciu. Nič. Každučké parkovacie miesto bolo obsadené. Skúsil zájsť ďalej. Nikde vôbec nič. V bezradnosti sa začal modliť: „Pane, prosím, pomôž mi, teraz ťa potrebujem. Daj, aby som našiel parkovacie miesto. Ak vypočuješ moju prosbu, sľubujem, že pôjdem každú nedeľu na omšu.“ Urobil ešte jedno kolo. Nič, nikde by sa nebol zmestil ani špendlík. Začal sa modliť intenzívnejšie: „Pane, nemôžem meškať na toto stretnutie. Ak mi umožníš miesto na parkovanie, budem sa spovedať aj každý týždeň a nikdy nevynechám večernú modlitbu.“ Dookola sa modlil a pomaličky obchádzal budovu, pričom skúmal každý pohyb na ceste. „Pane, prosím ťa, ide mi o život! Ak mi pomôžeš nájsť voľné miesto, budem každý deň čítať evanjelium a možno sa pridám aj ku ketechétom.“ V tej chvíli jedno auto pred ním odišlo a uvoľnilo miesto. Manažér s veľkou úľavou vzápätí povedal: „Pane, nenechaj sa rušiť. Práve som našiel miesto.“

Modlitba je najväčším a najintenzívnejším gestom ľudskej bytosti, nie nejakým hlúpym zaklínadlom.“[1]

Svätá Terézia od Ježiša je pre nás učiteľkou modlitby. Sama prešla cestou hľadania a nájdenia toho, v čom spočíva modlitba. Nie v množstve slov, ale v láske, v milovaní Boha. Vo svojom Živote, v 11. – 22. kapitole, sa zaoberá traktátom o modlitbe. Hneď na začiatku 11. kapitoly píše: „Ak mám teraz hovoriť o tých, ktorí začínajú slúžiť láske, zdá sa mi, že to spočíva v pevnom rozhodnutí kráčať cestou modlitby“ (Ž 11, 1). Neopustiť cestu modlitby za žiadnu cenu, aby sme mohli slúžiť láske.

Skôr ako nám odhalí bohatstvo vnútorného života, kladie nám radikálne podmienky, nevyhnutné pre to, aby sa človek mohol vydať na cestu vnútornej modlitby. Hovorí o tom v úvode 11. kapitoly.

„Modlitba je čímsi, čo objíma celý život toho, kto sa modlí s výnimočnými dôsledkami a požiadavkami. Odtiaľ vyplývajú prvé rady – nie je ich veľa, ale sú ťažké:

a) Kto sa modlí, stáva sa „otrokom lásky“, čo neznamená otroctvo, ale vysokú hodnosť. To je prvý pokyn, prvé slovo traktátu: „Byť otrokom lásky... je to taká veľká hodnota, že pri samej spomienke na to mám nevýslovnú radosť.“ Je potrebné, aby začiatočník vedel, že musí mieriť vysoko.“[2]

b) Modlitba je vážny záväzok. Modlitba vyžaduje odovzdanie sa Bohu. Hovorí to počas jednej zo svojich modlitieb, v ktorých pozdvihuje hlas, keď sa rozpráva s Bohom v prítomnosti začiatočníka: „Ó Pane, Pán mojej duše, moje jediné dobro! Prečo sa ti nepáčilo tak zariadiť, aby keď sa duša rozhodne milovať ťa..., mohla sa hneď vzniesť do dokonalej lásky a tešiť sa z toho, že ju má?“. A sama si odpovedá: „Preto, že my sami nechceme... Tak sa zdráhame, tak sa odťahujeme s odovzdaním sa Bohu bez rozdelenia“ (Ž 11, 1). Je to prostriedok, ktorý je proti snívaniu – pokušeniu unáhlenosti a jednoduchým dosiahnutiam cieľov. Cesta modlitby sa stáva základom celého života.[3]

c) Ten kto sa modlí, musí sa dôkladnejšie starať o každodenný život tak, aby modlitba nebola čímsi oddeleným, ale aby modlitba a život boli jedno. Ide o absolútnu prioritu prijatia Kristovho kríža.

d) Terézia odporúča „rozhodné rozhodnutie“ (špan. determinada determinación - rozhodné rozhodnutie, pevné rozhodnutie) a rozvíja ho ďalej.[4]

Ten, kto chce kráčať po ceste vnútornej modlitby, si musí uvedomiť veľmi dôležitú vec. Ako o tom píše Terézia: „zvíťaziť nad sebou“ – to je kľúčové odporúčanie. Pre začiatočníka je to východiskový bod. Vôľa musí zaujať výrazne stanovisko.[5] Poklad, aký nemôžeme za nič na svete kúpiť, je sám Boh. Ak by sme urobili z našej strany všetko, čo máme, tak by sme tento poklad získali veľmi rýchlo. Ale v rozvoji nám stoja v ceste naše nestále rozhodnutia. Píše: „Myslíme si, že dávame Bohu každú vec, ale v skutočnosti mu dávame len úroky a ovocie a my si nechávame kapitál a majetok.“ Alebo sa rozhodneme pre chudobu. Ale neskôr sa začneme starať o veci nepotrebné a zbytočné a hľadáme priateľov, ktorí by nám tie veci zadovážili, a tak sa vrháme do víru starostí... Alebo sme sa zriekli našej cti a začali sme žiť rehoľným životom. Ale ak sa nás niekto dotkne, kto naruší našu česť, hneď sa dožadujeme svojich práv a zabúdame na to, čo sme tak radi obetovali... (Ž, 11, 2).

„Preto je potrebné to, čo Terézia nazvala v Ceste dokonalosti „rozhodné rozhodnutie... bez ohľadu na to, čo sa stane, hoci by sa mal svet zrútiť“ (CD 41, 4). „Lebo kto sa od začiatku svojho duchovného života usiluje s pomocou Božej milosti dostať až na vrch dokonalosti, ten určite nikdy nevojde do neba iba sám. Svojím príkladom a vplyvom potiahne za sebou mnohých. Boh mu dodá ako vernému vodcovi spoločníkov, aby išli s ním i za ním“ ( Ž 11, 4):

„Radikálna voľba modlitby zároveň dodá vôli silu a vytrvalosť. Ten, kto sa modlí, od začiatku sa začína stávať človekom so silným charakterom.“[6]

Terézii od Ježiša právom patrí titul „Učiteľka Cirkvi“. Obrazným a pedagogickým spôsobom dáva čitateľom rady, ktoré sama prežila vo svojom živote. Dnes sa zameriame na 11. kapitolu jej Života, kde používa metaforu, aby nám veľmi originálnym, dá sa povedať skvostným spôsobom ozrejmila metódu rozjímavej modlitby. Píše: „Kto začína (s modlitbou), musí počítať s tým, že má z vyprahnutej pôdy, kde rastie iba burina, vytvoriť krásnu záhradu pre Pána. Vytrhať burinu a zasadiť kvety je Božia úloha, ktorú duša vykonala od chvíle, keď sa rozhodla pre modlitbu a začína sa jej venovať. A my, ako dobrí záhradkári, musíme tieto kvety polievať, aby neuschli a aby uchvátili svojou vôňou Pána“ (Ž 11, 6). „To, čo rozhoduje o živote záhrady, je zalievanie vodou. Voda, ktorá zalieva záhradu, je modlitba. Bez nej by záhrada a všetko v nej zvädlo a uschlo.“[7]

Terézia vo svojom traktáte o modlitbe používa štyri spôsoby polievania záhrady. Sú to 4 spôsoby modlitby. Prvý spôsob je čerpanie vody zo studne pomocou vedra – je to najnamáhavejší spôsob, druhý je pomocou zavlažovacieho zariadenia, tretí je zavlažovanie záhrady riekou alebo potokom, a posledný je výdatný dážď. Prvý stupeň modlitby je zavlažovanie pomocou vody zo studne s vedrom. Je to cesta, akou sa uberajú začiatočníci, a každý ju musí prejsť. Je to namáhavá cesta. Táto námaha býva spojená s nesústredenosťou a tu Terézia poúča, aby si títo ľudia nevšímali nič, a upozorňuje ich, aby vyhľadávali samotu, ktorá slúži k poznávaniu seba a svojich hriechov i nedokonalostí. Nie je to úloha iba pre začiatočníkov. Sú to podmienky pre každý stupeň modlitby. Ako predmet meditácie ponúka život Ježiša Krista (porov. Ž 11, 9). Toto sú prvé kroky v modlitbe. Modlitba je práca a námaha. Na jednej strane musíme vynaložiť a urobiť všetko, aby sa záhrada zalievala, no ostatné je v Božej réžii. S prvými krokmi v modlitbe je spojená vyprahnutosť. Terézia sa pýta, „čo má robiť ten, kto zakúša vyprahnutosť, znechutenie alebo dokonca odpor k tomu, aby čerpal vodu zo studne, alebo dokonca nemá žiadne zbožné a dobré myšlienky?“ Dáva odpoveď: Čo urobí záhradkár? Riešením je radosť z toho, že už vôbec môže slúžiť a pracovať v záhrade takého vzácneho Pána. Chce tým ukázať, že cieľom našej modlitby nemá a ani nesmie byť naša spokojnosť, dobrý pocit, ale to, že Pán je s nami spokojný (porov. Ž 11, 10). Terézia takýchto povzbudzuje, aby za žiadnu cenu nezanechali cestu modlitby, aj keby sa zdalo, že by mali v takom stave prežiť celý život. Príde čas na odmenu! Boh má svoj zrak upriamený na nás a naša práca – polievanie záhrady – nie je zbytočná (porov. tamže). Hovorí z vlastnej skúsenosti. Aj keby sa podarilo načerpať hoci len jednu kvapku zo studne, nič nie je zbytočné! V tomto je geniálna a zároveň rozhodná. Boh má pre nás pripravené dary, ale najprv nás musí vyskúšať v našej láske a v tom, či sme ochotní prijať kríž ako dar (porov. tamže).

Každý začiatočník, ktorý sa vydal na cestu modlitby, môže podľahnúť pokušeniu porovnávať sa s inými. Terézia nás učí, aby sme neskúmali, „prečo dáva Boh zbožnosť niekomu, kto mu (Bohu) slúži len pár dní, a nie nám, ktorí mu slúžime niekoľko rokov. Uvedomme si, že je to pre naše dobro a On nás vedie, kam chce. Už to je veľké dobrodenie voči nám, že nám preukázal takú priazeň túžiť po práci v jeho záhrade“ (Ž 11, 12). Na inom mieste prízvukuje, že v našej modlitbe nezáleží na tom, či veľa uvažujeme, ale či veľa milujeme. V našej modlitbe musíme byť slobodní a musíme pristupovať so slobodným duchom k vlastným nedostatkom a bezmocnosti. Lebo veľa záleží na tom, „aby tie duše pristupovali k dielu so slobodou ducha a s odvážnym rozhodnutím“ (Ž 11, 15). „Aj keď môžu upadnúť, isto sa nevrátia naspäť, pretože začali stavať na pevných základoch. Láska k Bohu nespočíva v slzách, útechách či nežnostiach, po ktorých človek bežne túži alebo v akých sa kochá. Ale je to služba Bohu v spravodlivosti, s pevnou vôľou a pokorou“ (Ž 11, 13).

Terézia sa nám tu ukazuje ako veľmi praktická žena s veľkou osobnou skúsenosťou, aj so skúsenosťou vlastnej slabosti. Uvedomuje si, že tí, čo sa rozhodli kráčať cestou vnútornej modlitby, musia počítať aj s tým, že si sami môžu spôsobiť aj veľké trápenie kvôli nesprávnym postojom v modlitbe. „Trápia sa, že nedokážu rozmýšľať ani pracovať rozumom, zdá sa im, že nič nerobia a nedokážu to uniesť.“ A možno, píše Terézia, je to čas, keď Boh práve cez túto údajnú slabosť pripravuje ich vôľu na zdokonalenie a posilnenie, aj keď si to neuvedomujú. Boh pozná našu slabosť. Trápenie si sami vyvolávame, ale príčinou môže byť aj naša telesná indisponovanosť, alebo dokonca zlý duch. Dôležitá je tu veľká rozvaha. V takýchto prípadoch Terézia radí tým, čo sa nedokážu modliť, aby sa uchyľovali k zbožnej práci – formou skutkov milosrdenstva alebo čítania, a ak to nepomáha, nech sa idú prejsť do polí alebo nech sa pobavia zbožnými rozhovormi, ale skutočne zbožnými. Spôsobov, ako sa dá slúžiť Bohu, je veľa (porov. Ž 11, 16).

Celá kapitola, v ktorej sa Terézia od Ježiša zaoberá prvými krokmi v modlitbe, vrcholí povzbudením: „Ten, kto praktizuje vnútornú modlitbu a chce nadobudnúť slobodu ducha a nechce žiť v stálom trápení, nech sa najprv nebojí kríža“ (Ž 11, 17).

Modlitba je príležitosť, ktorú nám dáva Boh, aby sme sa s ním mohli stretnúť. Spoznať jeho, seba a rásť v láske. Pre kresťana a jeho vnútorný život je modlitba nevyhnutným prostriedkom, asi tak ako chlieb pre náš život. Modlitba je dar a o ten dar musíme neustále prosiť a byť zaň vďační. Nie je to nič automatické. Preto ju musíme rozvíjať.

Terézia končí 11. kapitolu veľmi povzbudivo a zároveň ako učiteľ: „Ak studňa nemá vodu, my ju tam nedáme. Ale ak studňa vodu dáva, tak je našou povinnosťou, aby sme neboli leniví v jej čerpaní, pretože takýmto spôsobom chce v nás Boh rozhojniť čnosti“ (Ž 11, 17).

[1] Ferrero, B.: Koľko stojí zázrak. Don Bosco : Bratislava, 2009, s. 41-42.

[2] ALVAREZ T.,: Komentarz do Ksiegy życia świętej Teresy od Jezusa Kraków : 2009, s. 71.

[3] Tamže.

[4] Tamže.

[5] Tamže, s. 72.

[6] Tamže, s. 73.

[7] Tamže, s. 74.

P. Rudolf Bartal, OCD

 

 

 

Sv. Terézia Avilská, panna a učiteľka Cirkvi

 

„Záložka“ svätej Terézie z Avily. Našli ju po jej smrti. Bola napísaná na kúsku papiera v breviári:

Nech ťa nič neznepokojuje, nech ťa nič neľaká.

Všetko sa pomíňa, Boh sa nemení.

Trpezlivosť dosiahne všetko.

Kto má Boha, tomu nič nechýba:

Sám Boh stačí.

Sviatok: 15. október

Roky života: 1515 – 1582

Vyhlásená: 27.9.1970 – Pavol VI.

Význam mena: lovkyňa (gr.) alebo prívetivá a mocná pani (nem.)

Svätá Terézia z Avily sa narodila 28. marca 1515 v Avile v strednom Španielsku. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Jej rodičia Alonso Sanchez de Cepeda a Beatriz de Ahumada boli veľmi zbožní. Všetky deti – jej otec mal dvanásť detí (po ovdovení sa znova oženil) – vychovávali zodpovedne po ľudskej aj po duchovnej stránke. Spolu so svojím bratom Rodrigom Terézia už od šiestich rokov čítavala životopisy svätých. Raz sa dokonca stalo, že obidvaja zatúžili umrieť tak ako mučeníci. A tak sa pekne-krásne vydali potajomky z rodičovského domu na cestu k Maurom, ktorí vtedy okupovali časť Španielska a prenasledovali kresťanov, aby tam mohli zomrieť za svoju vieru. Prekazil im to ich strýc, ktorý ich stretol a zobral späť domov. Keď sa nemohli stať mučeníkmi, aspoň doma si teda postavili chyžky z kamenia a halúz, a tam sa hrávali na pustovníkov. Keď mala Terézia štrnásť rokov, zomrela jej matka. Otec chodil za prácou, a tak k nim často chodila jeho švagriná, ktorá však bola ľahkomyseľná žena, on ju však nerád videl doma pri svojich deťoch. Keď Terézia dospievala, nasledovala príklad svojej svetáckej tety. Pekne sa obliekala, vyhľadávala spoločnosť, bola dosť márnivá.

No pozorný otec to videl a uvedomil si, že to nie je dobré. V roku 1531 ju zaviedol do kláštora augustiniánok v Avile na výchovu a vzdelanie. Sprvu sa jej to nepáčilo, ale čoskoro si život v tichu zamilovala. Po jedenapolročnom pobyte však ochorela. Odišla preto k svojmu strýcovi na vidiecky vzduch. Ten bol tiež veľmi zbožný a dával jej čítať listy sv. Hieronyma a Gregora o zasvätenom živote a mravnosti. Dlho rozmýšľala nad týmito vecami a svojím povolaním. Otec nie veľmi súhlasil, aby vstúpila do kláštora, ona sa však nakoniec rozhodla. Roku 1535 bez jeho vedomia tajne odišla do kláštora karmelitánok v Avile. O rok prijala rehoľné rúcho. No v roku 1537 ochorela – sužovali ju bolesti hlavy, kŕče v hrudi, choroba srdca, žalúdok, mala horúčku. Lekári jej nevedeli pomôcť. Dňa 15. augusta 1537 stratila vedomie do takej miery, že si mysleli, že je mŕtva. Dokonca jej už vykopali hrob. No po štyroch dňoch sa prebrala. Tri roky potom bola ochrnutá. Až v roku 1540 choroba ustúpila. Trpela však aj duševne. Do kláštora až príliš často chodili ľudia zvonku. Nevedela sa sústrediť, pretože aj sama sa zaoberala vonkajšími, svetskými vecami. Napokon na radu istej nábožnej sestry sa prestala úplne stretávať a zhovárať so svetskými ľuďmi. Bolo to roku 1555. Vtedy sa modlila v kláštornej kaplnke a tam v modlitbe urobila rozhodnutie, že chce slúžiť jedine Bohu. Pocítila, že do jej srdca sa vrátil pokoj. Veľa času trávievala v modlitbe. Boh jej dal často milosť zjavení a mystických zážitkov. V tom čase prebehol aj zázrak tzv. transverberácie, teda prebodnutie srdca, ktorý sama popisuje vo svojom životopise. V mystickom zážitku jej anjel zlatým horiacim šípom prebodol srdce. Na srdci, ktoré je doteraz uložené v Albe, vidno jazvy od tohto zranenia. V roku 1560 mala videnie pekla. To v nej vzbudilo hrôzu a otázky, prečo sú ľudia takí tupí voči večnosti. Zistila, že aj v jej vlastnej reholi sa dá ochabnúť v horlivosti a že to ochabnutie je reálne. Kláštor akoby už nemal klauzúru a pravidlá sa neustále zmierňovali. Hovorne sa premieňali na diskusné salóny, debatné krúžky o politike, spoločenských udalostiach atď. Terézia si vyžiadala dovolenie z Ríma, aby mohla založiť dom, v ktorom by bola pôvodná prísnosť. Ani provinciál karmelitánok nemal nič proti tomu. 24. augusta 1562 tam vstúpila Terézia s troma spoločníčkami. Správa sa bleskove rozšírila. Okamžite po ňu poslala jej predstavená a Teréziu uväznili v kláštore. Až keď prišiel druhý list od pápeža, smela sa vrátiť do svojho kláštora. Podľa povesti sa zastavil vtedy v bazilike sv. Vincenta. Pred obrazom Panny Márie si zobula topánky a obula si hrubé španielske papuče, aby vstúpila do nového kláštora ako bosá karmelitánka. Tam potom obliekla seba i svoje sestry do hrubého rúcha a prijala meno Terézia od Ježiša.

V kláštore zaviedla veľmi prísne pravidlá. Žiadna rehoľníčka nesmela mať majetok. Chodili bosé, odeté v hrubom drsnom rúchu. Ako posteľ im slúžila doska so slamníkom. Jedli dvakrát denne, mäso nikdy. Svet nemal do kláštora prístup. Sestry nevyvíjali nijakú svetobornú činnosť, ich hlavnou náplňou bola modlitba. Terézia bola vždy najprísnejšia k sebe. Robila tie najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry. To však vyrušovalo svedomie vlažných rehoľníkov a kňazov, a tak šírili reči proti nej, dokonca sa snažili ovplyvniť samotného kráľa i pápežského legáta. No pápež Gregor XIII. potvrdil jej pravidlá, a tak vznikla druhá vetva karmelitánskeho rádu. Po celom svete sa čoskoro zakladali kláštory s obnovenou prísnosťou. Terézia spolupracovala so sv. Jánom z Kríža, spoločne sa im podarilo založiť viacero mužských karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou. Určitý čas bol Ján aj jej spovedníkom a sám dosiahol tiež vysoký stupeň mystických zážitkov. Terézia napísala aj vlastné diela, ako Životopis, Cesta k dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad, Vzdychy duše k Bohu (básnická zbierka). Majú svoje stále miesto aj v svetovej literatúre

Zomrela 4. októbra 1582 po krátkej a ťažkej chorobe v Albe, v kláštore, ktorý sama založila. Sama však vedela už osem rokov pred svojou smrťou o tom, kedy príde hodina jej odchodu zo sveta. Boh jej to zjavil v mystickom zážitku. Pochovali ju v Albe. Pri jej hrobe sa stalo množstvo zázrakov. V roku 1622 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keďže v deň jej smrti – 4. októbra – už bola spomienka sv. Františka Assiského, posunuli jej sviatok na nasledujúci deň. Ten rok (1582) sa však uskutočnila reforma kalendára, do platnosti vstúpil nový gregoriánsky kalendár. Podľa neho sa rok skrátil o desať dní, teda po 4. októbri nasledoval 15. október. Z toho dôvodu sa jej spomienka slávi dodnes 15. októbra.

 

 

Sám Boh stačí

Svätá Terézia z Avily ma naučila dôverovať Bohu

John F. Butler

Čo je pre rodičov najhoršia nočná mora? Keď zistíte, že dieťa berie drogy alebo prepadáva v škole? Keď sa dozviete, že syn alebo dcéra má chronický zdravotný problém, ktorý ohrozuje život? Keď vidíte, že syn alebo dcéra ešte stále býva doma, hoci by už mal(a) byť dávno nezávislý(á)? Keď vám uprostred noci niekto zavolá a povie vám o zranení alebo niečom horšom?

Mal som telefonát. Zavolali mi práve vtedy, keď sa naša rodina chystala na leto, ktoré malo byť pre nás osobité. Naplánovali sme si dve promočné slávnosti – jednu z vysokej školy a jednu z lekárskej fakulty – a ja som odišiel z vojenského letectva do dôchodku. Konečne sme mali navždy pokoj s poplatkami za vysokú školu!

8. júna sa naša oslavná nálada zrútila. O 1:20 mi zazvonil telefón. Prijal som hovor a očakával som zlé správy o 90-ročnej svokre. Počul som však hlas priateľky nášho najmladšieho syna Jeremyho. Telefonovala z pohotovosti, ktorá sa nachádzala tisíc kilometrov od nás. Povedala mi, že Jeremyho postrelili. Nejaký muž so zbraňou ich prepadol a olúpil, keď sa vracali domov z práce.

Nespomínam si, ako som tú zlú správu povedal manželke. Nedokázal som normálne fungovať alebo myslieť. Šok, ochrnutie: neviem opísať svoju skúsenosť. Cítil som sa úplne naruby.

Samozrejme, manželka i ja sme nemohli spať. Asi o 3:00 nad ránom nám Jeremy zavolal z domu. Ruku mal v šatke, ale žil a dokonca žartoval, že potrebuje pomoc, aby sa dostal do kúpeľne. Jeho zmysel pre humor ostal rovnaký. Ale ja som bol veľmi rozrušený a vyľakaný.

Zovretý strachom

Už dlho zvyknem recitovať modlitbu zo svojej obľúbenej modlitbovej kartičky. Je známa ako „záložka“ svätej Terézie z Avily. Našli ju po jej smrti. Bola napísaná na kúsku papiera v breviári.

Nech ťa nič neznepokojuje, nech ťa nič neľaká.

Všetko sa pomíňa, Boh sa nemení.

Trpezlivosť dosiahne všetko.

Kto má Boha, tomu nič nechýba:

Sám Boh stačí.

Keď som každý deň uvažoval o slovách svätej Terézie, veľmi mi to pomohlo v čase núdze. V istom zmysle som uvažoval o Ježišových slovách, ktoré mohli byť inšpiráciou pre jej modlitbu: „Nech sa vám srdce nestrachuje“ (Jn 14, 1).

Celé týždne po postrelení syna som mal však problém prijať myšlienky zo svojej obľúbenej modlitbovej kartičky. Mal som strašnú nespavosť a medzi jednou a druhou ráno som sa prebúdzal. Strach a obavy odsunuli nabok môj každodenný zvyk čítať a modliť sa.

Všetko pomíňa. Ako by mohol pominúť môj stav úzkosti, keď som sa nedokázal uvoľniť a odpočinúť si? Ako povedal jeden kňaz, pri traumatických udalostiach „trvá desať minút niekoho rozrušiť a desať rokov ho upokojiť“.

Boh je moja skala

Nakoniec som zistil, že svätá Terézia má pravdu: všetko pominie. Postupne som opäť premýšľal o jej záložke, najmä o strednej časti: „Boh sa nemení.“ Túto pravdu som si hlbšie uvedomoval až vtedy, keď som sa sústredil väčšmi na Boha a jeho prisľúbenia než na tú traumatickú udalosť. Teraz viem, že bez ohľadu na to, aký dážď, vietor alebo blesk príde do môjho života, Boh sa nikdy nemení. Je tu pre mňa a vždy sa môžem spoľahnúť na jeho lásku, milosrdenstvo a dar pokoja. Upokojuje a utešuje ma poznanie, že my môžeme zakolísať, ale Boh nikdy.

Keď som uvažoval o modlitbovej kartičke, opäť som upriamil svoju pozornosť na to jedno, na čom najviac v živote záleží. „Kto má Boha, tomu nič nechýba,“ napísala svätá Terézia. „Boh sám stačí.“ Prišiel som na to, že nech sú iné veci akokoľvek dobré, nemôžu ma preniesť cez obdobie krízy. V noci, keď postrelili môjho syna, sa pre mňa rozpadla akákoľvek ilúzia, že pred tragédiou nás ochráni to, že sa budeme usilovať byť peknou, normálnou rodinou.

Keď sa usilujem dôverovať Bohu, osobitne si vážim všetko, čo mi poukazuje na neho. Jedna lekcia v kurze Cursillo ma naučila, že „izolovaný kresťan je ochrnutý kresťan“. Viem, že nebudem mať úspech, ak budem chcieť kráčať sám, a som vďačný za protilieky na ochrnutie – Cirkev, sviatosti, denný ruženec, Písmo a duchovné čítanie.

A som vďačný aj za príležitosti na radosť. Jednu som mal do dvoch rokov po streľbe, keď sa Jeremy oženil so svojou snúbenicou v našom farskom kostole. Viete si predstaviť, aký bol jeden z mojich svadobných darov: ženích i nevesta dostali kópiu mojej obľúbenej modlitbovej kartičky!

Trpezlivosť dosiahne všetko

Stále sa však v živote stávajú veci, ktoré sú neplánované a smutné. Rozprávková romantika sa niekedy končí. Po troch rokoch sa manželstvo môjho syna skončilo rozvodom a záložka svätej Terézie bola opäť užitočná. Znova som premýšľal o jej posolstve, že „všetko sa pomíňa“, ale „Boh sa nemení“...

Hoci sa uzdravil, dotyk môjho syna so smrťou zanechal na mne svoju stopu. Moja manželka a ja sa už nesmejeme na filmoch a televíznych show, ktoré sa sústreďujú na násilie. Keď ideme okolo cintorína, dosť nás to rozruší – pripomína nám, čo sa takmer stalo – a ja musím neustále pracovať na tom, aby som nebol rozrušený alebo vyľakaný. Stále zisťujem, že pravdy na záložke svätej Terézie ma upokojujú a sústreďujú. Teraz ich nosím na iPade a často uvažujem o ich význame.

Modlitbovú kartičku som dal mnohým priateľom a kolegom, ktorí prežívali rôzne trápenia. Všetci ju s vďačnosťou prijali bez ohľadu na svoje vierovyznanie. Postupom času som čoraz vďačnejší, že svätá Terézia dostala inšpiráciu zložiť túto jednoduchú, duchovne nadčasovú modlitbu na záložku.

 

 

Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Terézia z Avily

Vatikán – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej katechéze počas audiencie predstavil život a učenie sv. Terézie z Avily:

Drahí bratia a sestry,

počas katechéz, ktoré som venoval cirkevným otcom a postavám veľkých teológov a žien stredoveku, mal som možnosť pozastaviť sa aj nad niektorými svätými, ktorí boli vyhlásení za Učiteľov Cirkvi kvôli ich mimoriadnej náuke. Dnes by som chcel začať krátku sériu stretnutí, v ktorých si predstavíme Učiteľov Cirkvi. A začnem sväticou, ktorá predstavuje jeden z vrcholov kresťanskej spirituality všetkých čias: sv. Terézia z Avily (sv. Terézia Ježišova).

Narodila sa v Avile, v Španielsku, v roku 1515 s menom Terézia de Ahumada. Vo svojej autobiografii ona sama spomína niektoré udalosti zo svojho detstva: narodenie z „rodičov čnostných a bohabojných“, uprostred početnej rodiny s deviatimi bratmi a troma sestrami. Ešte ako dieťa, menej ako deväťročná, mala možnosť čítať životopisy niektorých mučeníkov, ktoré jej vnukli túžbu po mučeníctve, a tak zimprovizuje krátky útek z domu, aby zahynula ako mučeníčka a vystúpila do neba (porov. Život 1,4); „chcem vidieť Boha“, hovorí dievčina rodičom. Niekoľko rokov po tom Terézia prehovorí o svojom čítaní z mladosti s tvrdením, že v nich objavila pravdu, ktorú zhrňuje v dvoch základných princípoch: na jednej strane „skutočnosť, že všetko to, čo patrí k tomuto svetu pominie“, a na druhej strane, že iba Boh je „navždy, navždy, navždy“, téma, ktorá sa neskôr vráti v jej mimoriadne známej básni: „Nech ťa nič neruší, nech ťa nič neľaká, všetko pominie. Boh sa nemení, trpezlivosť získa všetko; kto má Boha, nič mu nechýba. Iba Boh stačí!“. Stala sa sirotou ako dvanásťročná. Keď jej zomrie matka, prosí Najsvätejšiu Pannu, aby sa ona stala jej matkou (porov. Život 1,7).

Hoci počas dospievania čítanie profánnych kníh ju priviedlo k rozptýleniam svetského života, predsa len výchova augustiniánskych mníšok z Kláštora Santa Maria delle Grazie z Avily a čítanie duchovnej literatúry, predovšetkým klasikov františkánskej spirituality, ju naučili rozjímaniu a modlitbe. Vo veku dvadsiatich rokov vstúpila do karmelitánskeho Kláštora Vtelenia v Avile; v rehoľnom živote prijíma meno Terézia Ježišova. O tri roky neskôr vážne ochorela, až natoľko, že štyri dni bola v kóme, zdanlivo mŕtva (porov. Život 5,9). Aj v zápase proti svojim chorobám svätica videla boj proti slabostiam a odporu Božiemu volaniu: „Túžila som žiť“, píše, „pretože som si bola vedomá, že nežijem, ale bojujem s tieňom smrti a nemala som nikoho, kto by mi dal život, a ani ja som si ho nemohla vziať a Ten, ktorý mi ho mohol dať robil správne, že mi nepomohol, pretože toľkokrát ma viedol ku Nemu a ja som ho vždy opustila“ (Život 8,2). V roku 1543 stratila blízkosť svojich príbuzných: otec zomiera a všetci jej bratia – jeden po druhom – emigrovali do Ameriky. Počas pôstu v roku 1554 vo veku 39 rokov Terézia dospeje k vrcholu svojho zápasu proti vlastným slabostiam. Náhodný objav sochy „Krista veľmi doráňaného“ hlboko poznačil jej život (porov. Život 9). Svätica, ktorá v tom období nachádza hlbokú spriaznenosť s Vyznaniami sv. Augustína, takto opisuje rozhodujúci deň jej mystického zážitku: „Stalo sa... že znenazdania som pocítila Božiu prítomnosť, až natoľko, že som nemohla pochybovať, že bola v mojom vnútri, alebo že som ja bola celá pohltená Ním“ (Život 10,1).

Paralelne s dozrievaním svojho vnútra svätica začína konkretizovať myšlienku reformy karmelitánskeho rádu: v roku 1562 založí v Avile – s podporou miestneho biskupa, dona Alvara de Mendosu – prvý reformovaný Karmel a krátko na to dostane schválenie od generálneho predstaveného rádu, Giovanniho Battistu Rossiho. V nasledujúcich rokoch pokračuje v zakladaní nových Karmelov – celkovo sedemnástich. Ako mimoriadne dôležité sa ukáže stretnutie so sv. Jánom z Kríža, s ktorým v roku 1568 založí v Duruele, blízko Avily, prvý kláštor bosých karmelitánov. V roku 1580 získa z Ríma potvrdenie autonómnej provincie svojich reformovaných karmelitánskych kláštorov, čo sa stalo začiatkom Rehoľného rádu bosých karmelitánov. Terézia skončí svoj pozemský život práve počas tohto zakladania. V roku 1582, krátko po založení Karmelu v Burgose, keď sa vracia späť do Avily, zomiera v noci 15. októbra v Albe de Tormes opakujúc pokorne dve vety: „Nakoniec zomieram ako dcéra Cirkvi“ a „Nadišla hodina, môj ženích, aby sme sa uvideli“. Život prežitý v Španielsku, ale obetovaný pre celú Cirkev. Blahoslavená bola pápežom Pavlom V. v roku 1614, svätorečená v roku 1622 Gregorom XV. a vyhlásená za Učiteľku Cirkvi Božím služobníkom Pavlom VI. v roku 1970.

Terézia Ježišova nemala akademické vzdelanie, ale vždy oceňovala učenie teológov, učencov a duchovných majstrov. Ako spisovateľka sa vždy pridržiavala toho, čo osobne prežila alebo videla v životoch druhých (porov. Prológ k Ceste dokonalosti), čiže vždy podložené skúsenosťami. Terézia vytvárala duchovné priateľské vzťahy s mnohými svätými, predovšetkým so sv. Jánom z Kríža. Zároveň sa venovala čítaniu cirkevných otcov, sv. Hieronyma, sv. Gregora Veľkého a sv. Augustína. Medzi jej najdôležitejšie diela patrí predovšetkým autobiografia s názvom Kniha života, ktorú ona volá Kniha Pánových milostí. Vytvorená v avilskom Karmele v roku 1565, zachytáva jej biografickú a duchovnú cestu a bola napísaná – ako tvrdí samotná Terézia – aby podrobila svoju dušu rozoznávaniu „majstra spirituality“, sv. Jána z Avily. Cieľom je zdôrazniť prítomnosť a konanie milosrdného Boha v jej živote: preto zachytáva často dialóg modlitby s Pánom. Je to čítanie, ktoré očaruje, pretože svätica nielen rozpráva, ale ukazuje – priam znovu prežíva hlboký zážitok svojho vzťahu s Bohom. V roku 1566 Terézia píše Cestu dokonalosti, ňou nazývaná Napomenutia a rady, ktoré dáva Terézia Ježišova svojim mníškam. Adresátkami je 12 noviciek Karmelu sv. Jozefa v Avile. Im Terézia predkladá intenzívny program kontemplatívneho života v službe Cirkvi, na ktorého základe sú evanjeliové rady a modlitba. Medzi najcennejšie časti patrí komentár k modlitbe Otče náš ako model modlitby. Najznámejšie mystické dielo sv. Terézie je Vnútorný hrad, napísané v roku 1577, už v plnej zrelosti. Jedná sa o spätný pohľad na vlastnú cestu duchovného života, zároveň návod na možné napredovanie kresťanského života k svojej plnosti a svätosti pod vedením Ducha Svätého. Terézia sa odvoláva na štruktúru hradu so siedmimi izbami ako obraz vnútra človeka, uvádzajúc zároveň symbol priadky morušovej, ktorá sa pretvorí na motýľa, aby vyjadrila cestu od prirodzeného k nadprirodzenému. Svätica sa inšpiruje Svätým písmom a obzvlášť Veľpiesňou a záverečným symbolom dvoch mladomanželov, ktorý jej dovoľuje opísať v siedmej izbe vrchol kresťanského života vo svojich štyroch aspektoch: trojičnom, kristologickom, antropologickom a ekleziálnom. Svojej činnosti zakladateľky reformovaných Karmelov Terézia venuje Knihu zakladania napísanú medzi 1573 a 1582, v ktorej hovorí o živote rodiacej sa rehoľnej skupiny. Ako aj v autobiografii, text chce zdôrazniť predovšetkým Božiu činnosť v diele zakladania nových kláštorov.

Nie je jednoduché zhrnúť v pár slovách hlbokú a artikulovanú tereziánsku spiritualitu. Chcel by som spomenúť niektoré podstatné body. V prvom rade sv. Terézia predkladá evanjeliové rady ako základ celého kresťanského a ľudského života: obzvlášť odpútanie sa od majetku, čiže evanjeliová chudoba a tá sa týka všetkých nás; láska jedných voči druhým ako podstatný prvok komunitného a spoločenského života; pokora ako láska k pravde; odhodlanie ako ovocie kresťanskej odvahy; teologálna nádej, ktorú opisuje ako smäd po živej vode bez zabudnutia na ľudské čnosti: vľúdnosť, pravdivosť, skromnosť, ochota, radosť, vzdelanosť. V druhom rade sv. Terézia navrhuje hlboký súlad s veľkými biblickými osobnosťami a živým načúvaním Božiemu slovu. Ona sa identifikuje predovšetkým s nevestou z Veľpiesne a s apoštolom Pavlom a samozrejme s umučeným Kristom a eucharistickým Ježišom.

Svätica podčiarkuje ako veľmi podstatná je modlitba; modliť sa – hovorí – „znamená s priateľstvom navštevovať – z tváre do tváre – Toho, o ktorom vieme, že nás miluje“ (Život 8,5). Myšlienka sv. Terézie sa zhoduje s definíciou teologálnej lásky, ktorú sv. Tomáš Akvinský opisuje ako „amicitia quaedam hominis ad Deum“, priateľstvo človeka s Bohom, ktorý ako prvý ponúkol svoje priateľstvo človeku; iniciatíva vychádza od Boha (porov. Summa Theologiae II – II, 23, 1). Modlitba je život a postupne sa rozvíja v súlade s vývinom kresťanského života: začína s hlasovou modlitbou, pokračuje zvnútornením skrze meditáciu a rozjímanie, až k dosiahnutiu jednoty lásky s Kristom a Najsvätejšou Trojicou. Samozrejme nejedná sa o vývin, pri ktorom vystúpenie na vyššie stupne znamená zanechanie predchádzajúcich typov modlitieb, ale je to predovšetkým postupné prehĺbenie vzťahu s Bohom, ktoré zahrňuje celý život. Viac než pedagogika modlitby, učenie sv. Terézie je skutočná mystagógia: čitateľa jej diel učí modlitbe tým, že sa ona sama s ním modlí; častokrát vskutku preruší opis alebo výklad, aby spočinula v modlitbe.

Ďalšou témou, milou svätici je centrálnosť Kristovej ľudskosti. Pre Teréziu vskutku kresťanský život je osobný vzťah s Ježišom, ktorý vrcholí v jednote s Ním skrze milosť, lásku a jeho napodobovanie. Z toho vyplýva dôležitosť, ktorú ona pripisuje meditovaniu Umučenia a Eucharistie, čiže Kristovej prítomnosti v Cirkvi pre život každého veriaceho a ako srdce liturgie. Sv. Terézia prežívala nepodmienenú lásku voči Cirkvi: zjavuje živý „sensus Ecclesiae“ v časoch rozdelenia a konfliktov v Cirkvi. Reformuje karmelitánsky rád so zámerom lepšie slúžiť a obraňovať „Svätú katolícku cirkev rímsku“ a je ochotná položiť svoj život za ňu (porov. Život 33,5).

Posledný podstatný aspekt tereziánskeho učenia, ktorý chcem podčiarknuť, je zdokonaľovanie sa ako úsilie celého kresťanského života a jeho finálna méta. Svätica má mimoriadne jasnú myšlienku o „plnosti“ Krista nanovo prežitej v kresťanovi. Na konci cesty vo Vnútornom hrade, v poslednej izbe, Terézia opisuje túto plnosť, realizovanú v prebývaní v Najsvätejšej Trojici, v jednote s Kristom skrze mystérium jeho ľudskosti.

Drahí bratia a sestry, sv. Terézia Ježišova je skutočnou učiteľkou kresťanského života pre veriacich všetkých čias. V našej spoločnosti, chudobnej na duchovné hodnoty, sv. Terézia nás učí stať sa neúnavnými svedkami Boha, jeho prítomnosti, jeho konania, učí nás reálne cítiť smäd po Bohu, ktorý jestvuje v hĺbke nášho srdca, túto túžbu vidieť Boha, hľadať Boha, rozprávať sa s ním a byť jeho priateľmi. Toto priateľstvo je nevyhnutné pre nás všetkých a musíme ho hľadať vždy nanovo každý deň. Príklad tejto svätice, hlboko kontemplatívnej a zároveň účinne aktívnej, nech poháňa aj nás zasvätiť každý deň istý čas modlitbe, tomuto otvoreniu sa Bohu, tejto ceste hľadania Boha, aby sme ho uvideli, aby sme našli jeho priateľstvo a tým skutočný život; pretože skutočne mnohí z nás by mali povedať: „nežijem, nežijem skutočne, pretože nežijem podstatu môjho života“. Preto čas modlitby nie je strateným časom. Je to čas, v ktorom sa otvára cesta života, otvára sa cesta k učeniu sa od Boha jeho horiacej láske – voči Nemu, k jeho Cirkvi a konkrétnej láske k našim bratom.

 

 

Františkáni: Sv. Terézia z Avily (15.10.)

   Terézia sa narodila 28. marca 1515 v meste Avila (stredné Španielsko). Už ako sedemročná utiekla s bratom z domu, chceli ísť k mohamedánom a tam získať mučenícku korunu. Ako dvadsaťročná vstúpila do kláštora karmelitánok. Sama priznáva, že dvadsaťdva rokov žila bez vnútornej horlivosti. V roku 1557 urobila pred trpiacim Spasiteľom sľub a rozhodnutie, že chce patriť iba jemu. Boh ju vyznačil mimoriadnymi milosťami, hlbokým pokojom, extázami a pod.. Počas svojho života sa snažila o reformu karmelitánských kláštorov. Jej reforma zasiahla aj kláštory bratov. Na podnet svojich duchovných vodcov písala duchovné knihy: „Vlastný životopis“, „Cesta dokonalosti“, „Vnútorný hrad“, „Výkriky duše k Bohu“ a iné. Zomrela 4. októbra 1582. Jej zásluha v Cirkvi spočíva hlavne v tom, že prenikla do tajomstiev modlitby a vedela to učiť aj iných. Aj nám odkazuje: „Ako to, že neviete meditovať? Vec! je to nie ťažké! Viete sa rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Hovorte mu všetko! Hovorte mu o svojich radostiach, predkladajte mu svoje trápenia, úspechy, pády. Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, vyzdvihne Vás vysoko. Keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! Ako sa môžete báť Boha, ktorý Vás miluje?! Nezabúdajte, že je len jedna blaženosť a to večná! Tak upustíte od mnohých vecí. Vaším želaním nech je vidieť Boha. Vašou obavou - zatratenie! Vašou radosťou nech je to, že vás Boh vedie k sebe!

   Za jej prínos k mystickej teológii, ju sv. otec Pavol VI. vyhlásil za cirkevnú učiteľku! Jej teológiu si môžeme zhrnúť do jednej vety a zapamätať v jej jazyku: „Solo Dios Basta!" = „Sám Boh stačí!"

   V prvom čítaní nás zaujalo, ako spolu súvisí Duch Svätý a naša Spása. Mystická teológia, ktorú učí i dnešná svätica, nás poučuje, že Spása nieje výhradne len vecou budúceho veku. Ježiš na kríži povedal: „Dokonané je!" A to je veľmi vážna teologická výpoveď. Boh zo svojej strany Spásu uskutočnil. Na nás je, aby sme sa jej zmocnili. Ježiš nám vo svojej smrti vydobyl prístup a otvoril prameň Ducha Svätého. Je to Duch Svätý, ktorý je Spásou, lebo On obnovuje prvotné pomery v človeku. Sv. Pavol hovorí, že máme prvotiny Ducha Svätého. Tiež hovorí „v nádeji už sme spasení". To ako by povedal, že keď kráčame cestou, ktorou je Kristus, určite dôjdeme ku spáse. „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou." (1 Kor 1,18) A to sa neudeje len v budúcom veku, ale už teraz sa to postupne deje. Práve účasť na daroch Ducha Svätého spôsobuje, že už teraz prežívame Spásu, ako čosi reálne, ako niečo, čo možno zakúsiť už teraz? Lebo Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Vo večnosti prežijeme plnosť Spásy – to čo očakávame: adoptívne synovstvo a vykúpenie svojho tela.

   Evanjelium nám zasa ukazuje, ako sa uskutočňuje naša spása. Musíme byť pevne zakorenení v Kristovi. On je kmeň a my sme ratolesti. Boh Otec je vinohradník, ktorý starostlivo sleduje každú ratolesť a orezáva, aby prinášala hojnú úrodu. Ak cítime, že sme orezávaní, že nám mizne nejaký planý aj keď možno pekný výhonok, je to Otec, ktorý nás obrezáva a to je dobrý znak. Musíme zostať v Kristovi, lebo bez neho vyschneme. Bez neho nemôžeme urobiť nič. Musíme bytostne zostať spojení s Kristom prostredníctvom jeho Tela a Krvi. Miazgou tohoto viniča je Boží Duch. Duch Boží v nás i v Kristovi spôsobuje tajuplnú plodnosť. Ak zostaneme v ňom a ak jeho slová zostanú v nás, môžeme a máme sa modliť, môžeme prosiť o čo chceme a stane sa nám to. Podmienka je, aby sme v sebe mali Kristovo Slovo, teda aby sme mali v sebe zmýšľanie Ježiša Krista. Vtedy nás Boh Otec určite vyslyší. Tým bude oslávený Boh Otec, keď ponesieme hojné ovocie a budeme Ježišovými učeníkmi.

   Ježiš nás vyzýva do modlitby a hovorí, že Boh Otec bude oslávený. Túžme po tom, aby bol oslávený Boh. Buďme ochotný prinášať ovocie. Ak sme zo svojej prirodzenosti plánkou a to určite sme, nechajme sa zaštepiť na tajomný vinič Božej lásky. Na Ježiša Ukrižovaného, ktorý je kmeňom našej plodnosti. Odovzdajme na svoj čas diel úrody, neprisvojujme si to, čo Boh v nás a skrze nás vykonal. Majme túžbu osviežiť Božie oči dobrým a plodným životom. Toto je mystika, keď my ako ratolesť spojená s tajomným viničom začneme rodiť ovocie, o ktorom sa nám ani nesnívalo. To je radosť duše, ktorá vidí Boha v sebe žiť i pracovať. Pamätajme ešte ráz, alebo pripomeňme si ešte ráz, slová svätej Terézie: „Nebojte sa Boha, ktorý Vás miluje!" On veľmi túži, aby sme prinášali ovocie. Spojme sa navždy s ním a pochopíme, že Spása začína už tu a teraz. A tak prestaneme byť smutnými kresťanmi.

   Sv. Terézia z Avily hovorí: „Kto ma Ježiša Krista za priateľa a vznešeného vodcu, všetko môže zniesť, lebo On nás podporuje, posilňuje nikoho neopusti, ako verný a úprimný priateľ. Ak sa chceme zapáčiť Bohu a prijať od neho veľké milosti, jasne vidím, že on nám ich chce poskytnúť rukami svojej svätej ľudskej prirodzenosti, o ktorej povedal, ž jeho vznešenosť má v nej zaľúbenie.

Veľmi často som to skúsila sama, ba aj Pán mi to povedal a vidím to jasne, že len touto bránou musíme vojsť ak chceme, aby sa nám odhalili veľké tajomstvá Božskej vznešenosti.

*

   Keď som sa pripravoval na túto svätú omšu, ktorá je slúžená na slávu Božiu a na pamiatku sv. Terézie Veľkej, a ktorú slúžim pre spoločenstvo terciárov III. Karmelitánskeho rádu, bol som dosť bezradný. Hovoril som si v duchu, že lepšie poznáte život a dielo sv. Terézie ako ja. A potom mi napadlo, že sa spolu s vami pokúsim pozrieť na vplyv františkánov na sv. Teréziu. Všeobecne sa vie, že veľký vplyv na reformu Karmelitánskeho rádu mal sv. Peter z Alkantary. Ale nechcem dnes hovoriť o ňom. Je tu ešte jeden františkán, ktorý je menej známy a môžeme dokonca povedať, že v našej zemi takmer neznámy, a to je P. František de Osuna.

   Sv. Terézia, ktorá rozhodne nebola introvertnou mystičkou, nemala ľahkú cestu k objaveniu vnútornej modlitby a ku kontemplácii. Avšak Božia prozreteľnosť jej prišla na pomoc v podobe jej strýka Františka de Osunu. On jej daroval „Tretiu duchovnú abecedu“, ktorú sám napísal. Terézia priznáva vo 4. kapitole svojej „Autobiografie“: „V prvých rokoch v kláštore som síce čítala mnoho dobrých kníh, avšak stále som ešte nevedela, ako to mám robiť s modlitbou a s vnútorným uzobraním. Preto som bola veľmi šťastná, že som dostala túto knihu a rozhodla som sa bez odkladu nasledovať cestu, ktorá v nej bola popísaná. Lebo som nemala ani majstra ani spovedníka, ktorý by mi rozumel – i keď som ho už vtedy a ešte ďalších dvadsať rokov veľmi hľadala.“

   Tristo poznámok v tomto diele, ktoré používala v prvom vydaní z roku 1527, svedčí o jej intenzívnom osvojovaní a rozoberaní tejto knižky. I výskum jej spirituality svedčí jednoznačne o rozhodujúcom vplyve „Tretej duchovnej abecedy“ na jej duchovný život.

   Skúsme sa pozrieť najprv na osobu jej strýka a potom na jeho metódu modlitby. František de Osuna sa narodil pravdepodobne v roku objavenia Ameriky 1492 v mestečku Osuna asi 60 km od Sevilly. Ešte ako mladík sa zúčastnil španielskej vojenskej výpravy do Afriky. Neskoršie sa zúčastnil na púti do Santiaga de Compostella. V roku 1513 vstúpil do kláštora františkánov prísnejšej observancie. Podobne ako Terézia mal v noviciáte vážne zdravotné problémy. Vyštudoval a stal sa kňazom. Rozhodujúci vplyv na jeho život mal jeho dlhodobý pobyt v rekolekčnom dome Salceda. Tieto františkánske kláštory zodpovedali hnutiu „späť do púšte“, ktoré sa v našom ráde presadzovali od roku 1518. Boli to domy prísneho mlčania. K duchovnému čítaniu týchto domov živého mlčania patril napr. Kassián (+430). P. František de Osuna sa stal majstrom vnútornej modlitby a vyučoval ju aj iných bratov. Zomrel pravdepodobne roku 1542.

   Prečo sa stala náuka kontemplácie Františka de Osunu duchovným trhákom 16. st. v Španielsku? Napríklad len do 17. st. vyšla táto jeho knižka 30 - krát. Jeden svetský kňaz António de Rojas to so svojimi prívržencami dotiahol na 16 vydaní. Predovšetkým to bolo prvé rozsiahle mystické dielo tohto literárneho druhu, ktoré bolo napísané po španielsky. Osuna v ňom zverejnil tradičnú metódu modlitby františkánov, ktorá do jeho doby nebola nikdy spísaná, a ponúkol ju aj laikom. Predovšetkým sa ale „Tretia duchovná abeceda“ stala spojovacím článkom medzi ostatnou európskou a neskoršie aj karmelitánskou mystikou, pričom nemožno úplne vylúčiť ani vplyvy arabskej Sufí – mystiky.

   Karmelitánska mystika Španielska sa stala prototypom kresťanskej mystiky, ako to dokazuje menovanie jej najvýznamnejších predstaviteľov za učiteľov cirkvi. Podľa Osunu to je Kristocentrická mystika lásky. Už u Osunu napríklad nachádzame popis duchovnej noci.

   Skúsme sa teraz pozrieť na jeho metódu. Inými slovami jeho „metóda ponorenia“ je modlitbou mlčiacej lásky. Podľa neho je umenie modlitby vôbec umením lásky. Láska je však možná len ako slobodný a osobný vzťah medzi osobami, medzi človekom a Vteleným Bohom. Môže rásť len na pôde duchovnej zhody. Preto nemôžeme povedať, že by v jeho technike nemyslenia išlo iba o vyprázdnenie sa, ako ho niekedy z neznalosti veci obviňujú.

Ak aj má u neho láska prednosť pred diskurzívnym myslením a obraznými predstavami (čo je v zhode s celou biblickou tradíciou Boha, ktorý už v Dekalógu zakázal akýkoľvek obraz Seba, okrem svojho zjavenia skrze Spaseného človeka), tak predsa táto láska má jeden smer a jeden cieľ. Osuna označuje tento cieľ celkom jasne: je to Boh, ktorý sídli v srdci, vnútorný Kristus, ktorý určuje jeho obraz človeka. Tak ako kresťanské náboženstvo začína prijatím Krista, tak i kresťanská mystika má tuto podmienku: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ Preto neexistuje mystika lásky bez askézy, bez sebazaprenia, ale aby sme to správne pochopili, v kresťanskej askéze ide predovšetkým o snahu človeka nasledovať Krista a žiť podľa ním zjaveného Slova (v kresťanskej askéze ide aj o zápas s hriechom a to môže aj bolieť). Mlčanie kontemplácie je u Osunu „tehotné Slovom“, pričom sa myslí i na písané Slovo Božie i na II. Božskú osobu – Krista, „Slovo, ktoré sa stalo človekom“ a ktoré obsahuje všetko, čo Boh vyslovuje ako čistú prítomnosť.

Kassián, otec púšte, prirovnáva modlitbu ku „hojdaniu srdca“, ktoré zasa prirovnáva k húpaniu lode srdca na vlnách Ducha. Osuna toto vlnenie prirovnáva k opätovaniu lásky medzi človekom a Bohom. Obidva obrazy chcú povedať to isté, že človek ponorený do mlčanlivej kontemplácie vo svojej hĺbke pociťuje hnutie Ducha Svätého, Ducha Kristovho, ktorý sa v nás modlí.

   I pre mystickú modlitbu platí: „Na počiatku bolo Slovo“, a to isté platí i pre cieľ modlitby, lebo cieľom je zjednotenie človeka s Bohom skrze „vzájomnosť vôle“, a to sa deje zjednotením sa so Slovom Božím. Božie Slovo je základom modlitby, je akoby dnom, z ktorého sa môžeme odraziť. Skrze Zjavené Slovo môžeme vstúpiť do sféry Ducha Božieho a skrze Zjavené Slovo vstupuje Duch Boží do nás. Zjavené Slovo je i nutným kritériom k rozlišovaniu duchov. Kontemplatívnou modlitbou vstupujeme do sveta duchov, v ktorom sa pohybujú nielen anjeli a Svätý Duch, ale aj zlí duchovia. Práve poznanie Božieho Slova nám dá schopnosť rozlíšiť, či je ten - ktorý duch z Boha alebo nie.

   Osuna učí o mlčaní v modlitbe. Na jednom mieste hovorí, že človek je tak utáraný tvor, že Boh k nemu môže hovoriť len v spánku. Teda človek, ktorý chce Krista, má sa snažiť o túto mlčiacu otvorenosť, ktorá je predpokladom zjavenia a prijatia „Všemohúceho Slova“.

   Pokoj dosiahneme tak, že s vnútornou odovzdanosťou donútime rozum k mlčaniu. Naše čisto ľudské úsilie nám nestačí na to, aby sme rozum úplne umlčali, ale napriek tomu sa máme o to denne usilovať (aspoň 1/2 hodiny denne). Pán ho môže zdokonaliť. Mlčanie lásky, v ktorom sa rozum utíši, je podivuhodné a chválitebné, pretože bude mať skúsenosť, ktorá ho hlboko naplní. Tak ako v manželskom živote v akte lásky obyčajne obidvaja partneri mlčia a láska im nahrádza to, čo nemôžu povedať slovami.

   Osuna hovorí o trojakom spôsobe, alebo o troch stupňoch mlčania:

   Prvý spôsob zakúsime, ak v nás utíchnu všetky myšlienky, predstavy a obrazy viditeľnej skutočnosti a duša začne mlčať vo vzťahu ku stvoreným veciam. Máme sa zamerať len na veci večné, nelipnúť na pozemských, a to nás dovedie k veľkému pokoju duše.

   Druhý spôsob mlčania sa podobá duchovnému odpočinku Lazarovej sestry Márie pri nohách Pána, keď ho chcela počúvať. Tento druhý spôsob je zrovnateľný s načúvaním. Načúvajúci nemlčí len sám, ale chce, aby v ňom mlčalo všetko, lebo len tak sa môže úplne venovať tomu, ktorý k nemu hovorí a ktorého miesto musíme nájsť. V tomto druhom spôsobe mlčania ide o to, aby sme úplne na seba zabudli a celé svoje vnútro zamerali úplne na Boha. Tento postoj pred Bohom je mlčanlivá adorácia, v ktorej sme celkom závislý od Boha, pričom prestáva takmer všetka činnosť duševných síl, pretože duša musí byť tichá a pokorná, aby prijala do seba múdrosť. Tu začnú pôsobiť vyššie sily, aby prijali do duše vliate Božie slová. Tí, ktorí sa modlia kontemplatívne, vedia o neschopnosti svojich vlastných síl. Preto ich mlčky dávajú Bohu, aby od neho dostali to, čo im chýba.

   Tretí spôsob mlčania sa uskutočňuje v Bohu, keď sa celá duša premení v Neho a požíva jeho ľúbeznosť v plnosti. Ľudská duša akoby v Bohu zaspáva a mlčí, pretože si už nemôže nič priať. Ona zaspáva sama v sebe, pretože zabúda na slabosť svojej prirodzenosti a vidí, že je úplne v Bohu: je s ním božský zjednotená, zaodetá jeho leskom ako Mojžiš, keď vystupoval z oblaku, ktorý obklopoval horu Sinaj. V treťom spôsobe mlčania sa často stane, že náš rozum zmĺkne tak, alebo lepšie vyjadrené: tak sa ponorí, že nerozumie ničomu z toho, čo sa deje okolo neho, to platí vo vzťahu k vonkajším veciam. Nemáme umlčať svoje vedomie, ale svoj rozum, lebo chápanie neviditeľných vecí náleží čistému vedomiu a o čistom vedomí sa hovorí, ak duch spočíva v niektorej najvyššej pravde, bez akéhokoľvek primiešania obrazného myslenia. Čisté vedomie poznáva nadprirodzené veci bezprostredným spôsobom svojho videnia.

   Na záver už len jednu radu: Aby si k tomuto stavu dospel, musíš sa naučiť zhromaždiť rozptýlených Izraelitov, to znamená, že tvoje myslenie umĺkne a ty sa naučíš zastaviť túlavé myšlienky a predstavy. Musíš si zvyknúť na to, aby si zostal hlboko ponorený vo svojom vnútri a zabudol na všetko vonkajšie, ak sa snažíš o kontempláciu a túžiš zakúšať veci božské.

 

Začal rok sv. Terézie z Avily

František o svaté Terezii z Avily: Je čas jít

Vatikán. Vatikán. Sv. Terezie z Avily nás učí, že cesta k Bohu je také cestou k lidem, píše papež František v poselství avilskému biskupovi v den, kdy církev slaví liturgickou památku sv. Terezie od Ježíše. Petrův nástupce svůj list zasílá na začátku jubilejního roku, který připomíná pětisté výročí narození španělské mystičky, bosé karmelitánky a učitelky církve.

„Evangelium není olověná brašna, kterou s sebou člověk namáhavě vleče, nýbrž zdroj radosti, který naplňuje Bohem celé srdce a ponouká jej, aby sloužilo lidem.“ Papež František popisuje Terezii z Avily jako vzor světice, která, jak říká, „vybíhá ven, aby procházela cestami svého času, s evangeliem v ruce a Duchem v srdci“. Svatý otec připomíná čtyři neochvějné body tereziánské spirituality: radost, modlitbu, bratrství a přilnutí ke své době. Zdůrazňuje, jakou hodnotu má radost z objevu Boží lásky a následný podnět k lásce mezi bližními. Dále poukazuje na skutečnost, že to vše je živeno modlitbou. „Modlitba překonává pesimismus a plodí dobré činy“, píše papež, který se poté zastavuje u důležitosti, jakou má bytí v kontextu své doby. Papež o sv. Terezii od Ježíše říká: „Její mystická zkušenost ji neoddělila od světa, ani od lidských starostí. Naopak, dodala jí nové impulsy a odvahu ke skutkům“. Jak papež poznamenává, „Terezie z Avily prožívala obtíže své doby“.

František v této souvislosti mluví o „tereziánském realismu“ a podotýká: „Když je svět v ohni, nelze ztrácet čas podružnými aktivitami“. Papež proto opakuje doporučení, které světice zanesla do svých spisů: Už je čas jít. Podle Petrova nástupce jsou rady španělské mystičky trvale aktuální a platné jak pro jednotlivce, kteří se ubírají vlastní cestou k Bohu a lidem, tak pro společenství zasvěceného života. „Kéž se v kultuře provizoria rozhodneme pro trvalou věrnost, kéž se ve světě bez naděje ukáže plodnost zamilovaného srdce a kéž se ve společnosti, jež si volí množství model, stáváme svědky toho, že Bůh sám stačí“, uzavírá Svatý otec své poselství do španělské Avily.

 

Posolstvo pápeža Františka k 500-ročnici narodenia sv. Terézie Avilskej

Vatikán/Španielsko 15. októbra - Cirkev dnes slávi liturgickú spomienku sv. Terézie z Avily (nar. 28. marca 1515 v Gotarrenure neďaleko Avily, zomrela 15. októbra 1582 v Albe de Tormes). Pri tejto príležitosti sa otvára Jubilejný rok 500. výročia narodenia svätice. Slávnostnej svätej omši v Avile na Námestí sv. Terézie predsedal Mons. Ricardo Blázquez, predseda Konferencie biskupov Španielska. Po eucharistickej slávnosti nasledovala procesia centrom mesta.

Svätý Otec František v pozdravnom posolstve biskupovi Avily Mons. Jesúsovi Garcíovi Burillovi ďakuje Bohu za dar tejto veľkej ženy a povzbudzuje veriacich Diecézy Avila a všetkých Španielov, aby spoznávali jej život a čítali jej knihy. Sv. Terézia od Ježiša nás učí, že kráčanie k Bohu je aj približovaním sa človeku, píše Svätý Otec a povzbudzuje, aby sme „kráčali po uliciach našej doby s Evanjeliom v ruke a s jeho Duchom v srdci“.

„Evanjelium nie je oloveným vrecom, ktoré vlečieme s námahou, ale zdrojom radosti, ktorá napĺňa srdce Bohom a pobáda ho slúžiť ľuďom“– píše Svätý Otec. Ďalej pripomína štyri pevné body spirituality svätice, ktorá žila v 16. storočí: radosť, modlitba, priateľstvo, spätosť s dobou, v ktorej žila, zdôrazňujúc hodnotu radosti z objavovania Božej lásky, ktorá pobáda k vzájomnej láske, a poukazuje na to, že toto všetko sa živí modlitbou.