Vitajte na našej stránke!

Svätý Otec 10. decembra

Svätý Otec začal cyklus katechéz o rodine

Vatikán 10. decembra - Svätý Otec začal v katechéze dnešnej generálnej audiencie nový cyklus, venovaný téme rodiny v kontexte obdobia medzi mimoriadnym a riadnym zhromaždením Synody biskupov o rodine. Námestie sv. Petra privítalo ráno medzi účastníkmi audiencie i mnoho rodín prívetivými slnečnými lúčmi. Príchod Svätého Otca výrazne vystupňoval radostnú atmosféru. Pápež František asi 20 minút prechádzal pomedzi zhromaždených, požehnávajúc deti, a krátko pred 10. hodinou začal audienciu znakom kríža. Nasledovalo čítanie zo Skutky apoštolov (15,7-9): «A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: „Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia.“»

Ako vysvetlil Svätý Otec v úvode, pred tým, než sa v ďalších katechézach bude venovať jednotlivým aspektom rodinného života, sa chce dnes vrátiť k nedávnej októbrovej synode. „Je dôležité pripomenúť, ako prebiehala, a čo bolo jej výsledkom.“ Ako poznamenal, predpokladalo sa, že synoda, ktorej témou boli „pastoračné výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte novej evanjelizácie“, bude sledovaná médiami. „Ale pohľad médií bol však často tak trochu v štýle športových alebo politických správ. Často sa hovorilo o dvoch tímoch, pre a proti, konzervatívci a liberáli, a tak ďalej. Dnes by som chcel povedať, čo bola synoda.“(...) „V prvom rade som žiadal synodálnych otcov, aby hovorili úprimne a odvážne, a počúvali s pokorou, aby povedali všetko, čo mali na srdci, s odvahou. V synode nebolo predchádzajúcej cenzúry, nebola. Každý mohol, dokonca musel povedať, čo mal vo svojom srdci, čo si úprimne myslel.“

Svätý Otec zdôraznil, že synoda nie je parlamentom, ale „chráneným priestorom“, kde je prenechaný priestor pre pôsobenie Ducha. Postupne priblížil tri dokumenty, ktoré vzišli z prác mimoriadneho zasadnutia, vrátane včera publikovaného dokumentu Lineamenta, ktorý je určený na prekonzultovanie miestnym cirkvám na celom svete, aby takto prispeli k príprave budúcoročnej synody.

Po katechéze a pozdravoch v rôznych jazykoch sa pápež obrátil osobitne na mladých, chorých a novomanželov: „Milí mladí priatelia, napodobňujte Ježišovu matku, aby ste sa s radosťou pripravili na Vianoce. Drahí chorí, jej nebeská ochrana vám bude oporou v každodennom nesení vášho kríža. A jej odovzdanie sa do vôle Otca pripomenie vám, milí novomanželia, plodnú prítomnosť Prozreteľnosti vo vašej rodine.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ukončili sme cyklus katechéz o Cirkvi. Poďakujme sa Pánovi, že nám doprial kráčať po tejto ceste a odhaliť pri tom krásu a zodpovednosť vyplývajúcu z príslušnosti k Cirkvi, z toho, že sme Cirkvou, my všetci.

Teraz začíname nový úsek, nový cyklus, ktorého témou bude rodina, a ktorý sa začlení do tohto prechodného obdobia medzi dvoma synodálnymi zhromaždeniami, venovanými tejto veľmi dôležitej skutočnosti. Preto, skôr ako sa začneme venovať rozličným aspektom rodinného života, chcel by som dnes vychádzať práve zo synodálneho zhromaždenia, konaného v októbri, ktorého témou boli «pastoračné výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte novej evanjelizácie». Je dôležité pripomenúť si, ako sa táto synoda konala a čo priniesla. Ako prebiehala a čo priniesla.

Počas synody masmédiá vykonávali svoju prácu – s veľkým očakávaním a veľkou pozornosťou – a ďakujeme im, pretože tak konali až v prehojnej miere. Vyšlo mnoho správ, vďaka! Bolo to umožnené zásluhou Tlačového strediska, ktoré denne usporadúvalo brífing. Avšak často bol pohľad médií prezentovaný tak trochu spôsobom prehľadu športových či politických správ: často sa hovorilo o dvoch táboroch, «za» a «proti», o konzervatívcoch, pokrokových, atď. Dnes by som chcel porozprávať, čím bola táto synoda.

Predovšetkým som synodálnych otcov požiadal, aby hovorili s priamosťou a načúvali s pokorou, aby povedali všetko, čo mali na srdci, a s odvahou. Na synode nebola akási predbežná cenzúra. Nebola. Každý mohol, ba viac, musel povedať to, čo mal na srdci, to, čo si úprimne myslel. - «Ale, otče, toto vyvolá diskusie.» - Je to pravda, počuli sme ako diskutovali apoštoli. Text nám hovorí: «dostali sa do sporu a nie malej hádky» (Sk 15,2). Nuž, apoštoli zvyšovali vzájomne na seba hlas, to áno! Pretože hľadali Božiu vôľu v súvislosti s pohanmi, či títo mohli vstúpiť do Cirkvi alebo nie. Bola to nová vec. Zakaždým, keď sa hľadá Božia vôľa v synodálnom zhromaždení, sú tam rôzne pohľady a diskusia, a to nie je zlé! Nech sa to vždy deje s pokorou a v duchu služby zhromaždeniu bratov. Avšak nedobrou vecou by bola predchádzajúca cenzúra. Nie, nie, každý mal povedať to, čo si myslel.

Po úvodnej relácii kardinála Erdő nasledoval prvý kľúčový moment, v ktorom všetci otcovia mohli hovoriť a všetci načúvali. Ten postoj načúvania, ktorí zaujali otcovia, bol povzbudivý. Bol to moment veľkej slobody, v ktorej každý predniesol svoju myšlienku s paréziou [priamosťou] a dôverou. Ako základ týchto vstupov slúžilo „Instrumentum laboris“, ovocie predchádzajúcej konzultácie celej Cirkvi. Tu je na mieste poďakovať sekretariátu synody za množstvo vykonanej práce, či už pred zhromaždením alebo počas neho. Boli naozaj znamenití.

Nijaký príspevok nespochybnil základné pravdy o sviatosti manželstva, nijaký príspevok. Čiže nerozlučnosť, jednotu, vernosť a otvorenosť voči životu (porov. Gaudium et spes 48; CIC 1055-1056). Toto zostalo nedotknuté.

Všetky príspevky boli zozbierané a tak sme došli k druhému momentu, a síce k náčrtu, ktorý má názov Relácia po diskusii. Aj túto Reláciu vypracoval kardinál Erdő, a bola rozdelená do troch bodov: načúvanie kontextu a výzvam rodiny; pohľad upretý na Krista a na evanjelium rodiny; konfrontácia s pastoračnými perspektívami. Nad týmto prvým zhrňujúcim návrhom sa uskutočnila diskusia v skupinách, čo bol tretí moment. Skupiny boli ako vždy rozdelené podľa jazykov, pretože takto je to lepšie, lepšie sa komunikuje: po taliansky, anglicky, španielsky a francúzsky. Každá skupina na záver svojej práce predstavila pripomienky a všetky skupinové pripomienky boli ihneď publikované. Všetko bolo k dispozícii, s transparentnosťou, aby sa vedelo, čo sa deje.

V tom bode – čo je štvrtý moment – komisia preskúmala všetky podnety, ktoré vyšli z jazykových skupín a vytvorila Záverečnú reláciu, ktorá sa pridržiavala predošlej schémy – načúvanie realite, pohľad na evanjelium a pastoračné úsilie – ale v snahe zohľadniť ovocie diskusií v skupinách. Ako zakaždým, bolo odsúhlasené aj Záverečné posolstvo synody, kratšie a podané jednoduchším jazykom než Relácia.

Takýto bol postup synodálneho zhromaždenia. Niektorí z vás sa ma môžu opýtať: «Ale, otče, a hádali sa synodálni otcovia?» No, neviem, či sa hádali, ale že hovorili silným hlasom, to veru áno! A toto je sloboda, práve tá sloboda, ktorá je v Cirkvi. Všetko sa uskutočnilo «cum Petro et sub Petro», teda v prítomnosti pápeža, ktorý je pre všetkých zárukou slobody a dôvery, a zárukou pravovernosti. Na záver som vo svojom príspevku poskytol súhrnný pohľad na synodálnu skúsenosť.

Takže oficiálne dokumenty, ktoré vyšli zo synody, sú tri: Záverečné posolstvo, Záverečná relácia a záverečný príhovor pápeža. Iné nie sú.

Záverečná relácia, ktorá bola cieľovým bodom celej reflexie, počnúc tou v diecézach až do daného momentu, bola teraz – včera – publikovaná, a bude rozposlaná biskupským konferenciám, ktoré o nej budú diskutovať vzhľadom na nadchádzajúce riadne synodálne zhromaždenie v októbri 2015. Povedal som, že včera bola publikovaná: bola zverejnená už prv, avšak včera vyšla spolu s otázkami, určenými pre biskupské konferencie, a stáva sa tak Lineamentami pre nadchádzajúcu synodu.

Musíme si uvedomiť, že synoda nie je parlament, kde sa zídu zástupcovia tej cirkvi, tamtej cirkvi, či onej cirkvi... Nie, nie je to tak. Sú tam zástupcovia, to áno, avšak štruktúra nie je parlamentná. Je celkom odlišná. Synoda je chránený priestor, aby Duch Svätý mohol konať. Nebol to stret medzi jednotlivými tábormi, tak ako v parlamente – a v parlamente je to legitímne –, ale vzájomné konfrontovanie sa medzi biskupmi, ktoré prišlo na rad po dlhej prípravnej práci a ktoré bude teraz pokračovať v ďalšej práci pre dobro rodín, Cirkvi a spoločnosti. Je to proces, je to riadny synodálny postup. Teraz sa táto Relácia vracia do miestnych cirkví a v týchto cirkvách ďalej pokračuje práca modlitby, uvažovania a bratskej diskusie za účelom prípravy budúceho synodálneho zhromaždenia.

Toto je Biskupská synoda. Zverme ju ochrane Panny Márie, našej Matky. Ona nech nám pomáha nasledovať Božiu vôľu prijímaním pastoračných rozhodnutí, ktoré viac a lepšie pomôžu rodinám. Prosím vás, aby ste tento synodálny proces až do nastávajúcej synody sprevádzali modlitbou. Nech nás Pán osvieti, nech nás vedie k zrelosti toho, čo máme povedať všetkým cirkvám ako synoda. A vaša modlitba za to je dôležitá. Ďakujem.

 

 

9. decembra

Svätý Otec v rannej homílii: Neha Ježišovho milosrdenstva nás robí radostnými

Vatikán 9. decembra - Radosťou Cirkvi je, že je matkou, že hľadá stratené ovce, poznamenal pápež František pri rannej svätej omši v Dome Santa Marta. Ako povedal, Cirkvi na nič neslúži, keď je „dokonalou organizáciou,“ keď je pritom smutná, a uzavretá, a nie je matkou. Odtiaľto vyplýva výzva Svätého Otca, aby sme boli „radostnými kresťanmi“ skrze „útechu Ježišovej nežnosti“.

„Otvorte brány Pánovej úteche!” Z tohto povzbudenia, vyplývajúceho z dnešného prvého čítania z Knihy proroka Izaiáša (Iz 40,1-11), vyšiel Svätý Otec vo svojej homílii. Prorok Izaiáš predpovedá Izraelu koniec súženia po vyhnanstve v Babylónii. „Ľud potrebuje útechu. A utešujúcou je samotná prítomnosť Pána“ – povedal Svätý Otec. Je to útecha, ktorá môže byť prítomná aj uprostred súženia. My však – ako dodal – obyčajne unikáme pred útechou, sme malomyseľní, cítime sa pohodlnejšie v našich veciach, pohodlnejšie aj v našich pochybeniach, v našich hriechoch. Toto je obrazne povedané „naše teritórium“. Avšak naproti tomu, keď príde Duch a príde tá útecha, privedie nás do odlišného stavu, ktorý nemôžeme ovplyvniť: Je ním práve prenechanie sa Pánovej úteche.

„Najsilnejšou útechou je milosrdenstvo a odpustenie“ – pokračoval Svätý Otec. A obrátil svoje myšlienky na koniec šestnástej kapitoly Ezechiela, kde prorok po „zozname toľkých hriešnych ľudí“ hovorí: „Ale ja ťa neopustím, dám ti viac; to bude moja odplata: útecha a odpustenie“. „Takýto je náš Boh – poznamenal Svätý Otec a pokračoval: „Je dobré opakovať: Nechajme sa utešovať Pánom, je jediný, kto nás môže utešiť.“ Aj keď „sme zvyknutí prenajímať si malé útechy, tak trochu svojpomocné“, ktoré však potom neúčinkujú. Preto sa pápež ďalej zameral na útechu poskytovanú Cirkvou, odvolajúc sa na dnešné evanjelium, vzaté z Matúšovho podobenstva o stratenej ovci (Mt 18,12-14):

„Pýtam sa, aká je útecha Cirkvi. Taká, ako keď je človek potešený, zakúsiac Pánovo milosrdenstvo a odpustenie. Cirkev oslavuje, je šťastná, keď vychádza zo seba. Ten pastier v evanjeliu, ktorý vychádza von, ide hľadať stratenú ovcu. Mohol ako dobrý obchodník urobiť prepočet: Mám 99, ak sa stratí jedna, nevadí... Bilancia: zisky, straty... je to v poriadku, môžeme ísť takto. - Nie. On má srdce pastiera, ide a hľadá, kým ju nenájde a potom urobí oslavu, má radosť.“

„Radosť z toho, že ide hľadať bratov a sestry, ktorí sú ďaleko: toto je radosť Cirkvi. Tam sa Cirkev stáva matkou, stáva sa plodnou“ – dodal Svätý Otec:

„Keď Cirkev toto nerobí, keď sa Cirkev zastaví v sebe, uzatvára sa do seba, možno bude dobre organizovanou, s perfektným harmonogramom, všetko v poriadku, všetko čisté, ale chýba jej radosť, chýba oslava, chýba pokoj, a tak sa stáva Cirkvou bez nádeje, bez pokoja, smutnou, Cirkvou, ktorá má viac zo starej dievky ako z matky, a taká Cirkev neslúži na nič, je Cirkvou do múzea. Radosťou Cirkvi je rodiť. Radosťou Cirkvi je vychádzať zo seba a darovať život. Radosťou Cirkvi je ísť hľadať tie ovce, ktoré sú zblúdené. Radosťou Cirkvi je práve tá nežnosť pastiera, nežnosť matky.“

Aj koniec úryvku z proroka Izaiáša používa obraz, ako pastier pasie svoje stádo a vlastnou rukou ho zhromažďuje. Toto, zopakoval pápež, „je tá radosť Cirkvi: vyjsť zo seba a stať sa plodnou“:

„Kiež nám Pán dá milosť pracovať, byť radostnými kresťanmi v plodnosti Matky Cirkvi, a chráni nás od upadnutia do postoja kresťanov smutných, netrpezlivých, nedôverčivých, úzkostných, ktorí majú v Cirkvi všetko perfektné, ale nemajú ‚deti‘. Kiež nás Pán uteší útechou Cirkvi ako matky, ktorá vychádza zo seba, a uteší nás útechou Ježišovej nehy a milosrdenstva v odpustení našich hriechov.“

 

8. decembra

Svätý Otec na Španielskom námestí: Mária, nauč nás ísť proti prúdu!

Vatikán 8. decembra - Ako je zvykom, na Španielskom námestí na príchod Svätého Otca čakali predstavitelia mesta Rím pod vedením primátora Ignazia Marina spolu s vikárom pre Rímsku diecézu kardinálom Agostinom Vallinim a tiež veľvyslancom Španielska pri Svätej stolici. Štvormetrovú bronzovú sochu Panny Márie umiestnenú na vrchole stĺpu už vopred vyzdobili kvetinovým vencom. Ide o zobrazenie Panny Márie s korunou z hviezd a pod nohami s mesiacom podľa obrazu z Apokalypsy.

Na námestí lemovanom veriacimi bolo vyhradené miesto pre asi stovku osôb telesne postihnutých a odkázaných na sociálnu pomoc. Svätý Otec prišiel ešte pred súmrakom a okolo 16.15 začal mariánsku pobožnosť pozostávajúcu zo spevu litánií, biblického čítania a osobitnej modlitby k Panne Márii formulovanej v mene obyvateľov Ríma a všetkých veriacich.

„Ó, Mária, naša Matka, dnes si ťa Boží ľud slávnostne ctí ako Nepoškvrnenú, od počiatku uchránenú od nákazy hriechu. Prijmi poctu, ktorú ti predkladám v mene Cirkvi, ktorá je v Ríme a v celom svete.

Vedomie, že ty, ktorá si našou Matkou, si úplne slobodná od hriechu, je nám veľkou posilou. Vedomie, že nad tebou zlo nemá moc, nás napĺňa nádejou a pevnosťou v každodennom zápase, ktorý musíme viesť proti hrozbám zlého.

V tomto zápase nie sme sami, nie sme siroty, pretože Ježiš, prv než zomrel na kríži, ťa nám dal za Matku. A tak my, hoci sme hriešnici, sme tvojimi deťmi, deťmi Nepoškvrnenej, povolaní k tej svätosti, ktorá v tebe žiari vďaka Božej milosti už od počiatku.

Oduševňovaní touto nádejou dnes vyprosujeme tvoju materskú ochranu pre nás, pre naše rodiny, pre toto mesto, pre celý svet. Moc Božej lásky, ktorá ťa uchránila od prvotného hriechu, nech na tvoj príhovor vyslobodí ľudstvo z každého otroctva, duchovného i materiálneho, a dá zvíťaziť v srdciach a udalostiach Božiemu plánu spásy.

Urob, aby aj v nás, tvojich deťoch, milosť zvíťazila nad pýchou a mohli sme sa stať milosrdnými, ako je milosrdný náš nebeský Otec. V tomto čase, ktorý nás privádza k sviatku Ježišovho narodenia, nás nauč kráčať proti prúdu: zriekať sa, znížiť sa, darovať sa, načúvať, mlčať, nezameriavať sa na seba samých, aby sme dali priestor Božej kráse, prameňu pravej radosti.

Ó, naša Nepoškvrnená Matka, pros za nás!“

Na záver pobožnosti umiestnili pred mariánskym stĺpom dar Svätého Otca - veľký kvetinový kôš z bielych ruží. Pápež František prijal pozdravy verejných predstaviteľov a dlhšie sa pristavil pri chorých, ktorých požehnával a povzbudzoval dotykom ruky.

Mariánsky stĺp bol na Španielskom námestí postavený ako pripomienka na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie z 8. decembra 1854 blahoslaveným pápežom Piom IX. ktorý stĺp o tri roky neskôr osobne inauguroval, 8. decembra 1857, z tribúny pred budovou Španielskeho veľvyslanectva. V roku 1908 začala organizovať pravidelnú poklonu obyvateľov Ríma pri stĺpe Panny Márie Farnosť sv. Andreja „delle Fratte“, od roku 1938 tradíciu prevzala Pápežská akadémia Nepoškvrnenej v takej podobe, akú má 8. december na Španielskom námestí dodnes. Prichádzajú jej vzdať úctu ako prví hasiči, potom španielsky veľvyslanec, predstavenstvo mesta, predstavitelia kolégií, seminárov, rehoľných spoločenstiev, katolícki laici, ďalej tiež mnohé asociácie a kultúrne spolky.

Boží služobník pápež Pius XII. prišiel vzdať úctu Nepoškvrnenej na tomto mieste 8. decembra 1953 na začiatku Mariánskeho roku. Sv. Ján XXIII. sa prvýkrát odobral k stĺpu krátko po svojom uvedení do úradu v roku 1958 a následne v roku 1960 a 1961. Po ňom tak robil už pravidelne blahoslavený pápež Pavol VI., ktorý prišiel k Nepoškvrnenej deň po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu, 8. decembra 1965. Rovnako v tejto tradícii pokračoval sv. Ján Pavol II., Benedikt XVI., a robí tak i súčasný Svätý Otec František.

 

Římský biskup uctil Neposkvrněné Početí Panny Marie (CZ)

Řím. Odpoledne se papež František vydal na mariánskou pouť na Španělské náměstí, kde se tyčí sloup Neposkvrněného Početí Panny Marie. Dal jej postavit papež Piux IX. roku 1857 tři roky po vyhlášení dogmatu o Neposkvrněném Početí. Letos je tomu tedy 160 let od slavnostního prohlášení této pravdy za věroučnou součást pokladu Božího Zjevení. Od roku 1923 začali k tomuto mariánskému sloupu v den liturgické slavnosti pravidelně přicházet římští požárníci, aby jako hold Panně Marii umístili na ruku její sochy ve výši 12 metrů nad zemí květinový věnec. Počínaje rokem 1953 se u tohoto mariánského sloupu pravidelně 8. prosince objevuje také Petrův nástupce, aby vzdal hold Panně Marii kyticí, kterou pak požárníci vloží na sochu, a aklamací modlitby, kterou si papež píše právě pro tuto příležitost.

Někteří papežové v minulosti spojovali tuto mini pouť za hradby Vatikánu také s návštěvou baziliky Panny Marie Větší. Sem dnes, stejně jako loni, zavítal také papež František. V nejstarší vatikánské mariánské bazilice a na prostranství před ní očekávaly letos Svatého otce zástupy lidí, protože na rozdíl od loňské návštěvy tentokrát předem věděli o papežově úmyslu zastavit se v této bazilice ke krátkému usebrání. Papež František, který sem rád přichází těsně před odjezdem na apoštolskou cestu a hned po návratu z ní, sem přišel dnes po šestnácté. Ve zdejší milostné kapli před starobylou ikonou Salus Populi Romani setrval asi půl hodiny v tiché modlitbě. Při odchodu přítomným požehnal.

Na Španělském náměstí očekával papeže početný zástup asi 20 tisíc lidí. K mariánskému sloupu přijel od náměstí del Popolo v zavřeném voze. Na místě jej jako obvykle přivítal primátor města Říma, Ignazio Marino, a generální vikář římské diecéze, kardinál Agostino Vallini. Papež František zahájil krátkou pobožnost se čtením z knihy Zjevení sv. Jana (12,1-6) a pronesl následující modlitbu:

Maria, naše Matko, Boží lid dnes slavnostně

ctí Tebe, Neposkvrněná,

odjakživa uchráněná od nákazy hříchu.

Přijmi hold, který ti vzdávám

jménem církve, která je v Římě a na celém světě.

Vědět, že Ty, která jsi naší Matkou, jsi naprosto svobodná od hříchu

nám působí velkou útěchu.

Vědět, že nad Tebou zlo nemá moc,

nám dává naději a statečnost

v každodenním boji, který musíme denně svádět s nástrahami zlého.

V tomto boji však nejsme sami, nejsme sirotci,

protože Ježíš před svojí smrtí na kříži,

nám dal za Matku Tebe.

Proto my, třebaže jsme hříšníci, jsme tvými dětmi, dětmi Neposkvrněné,

a jsme povoláni k oné svatosti, která v tobě září

již od počátku Boží milostí.

Oživeni touto nadějí,

Prosíme o tvoji mateřskou ochranu pro sebe a svoje rodiny,

pro toto město a pro celý svět.

Moc lásky Boží,

která tě uchránila před prvotním hříchem,

kéž na tvoji přímluvu vysvobodí lidstvo z veškerého duchovního a materiálního otroctví,

a dá zvítězit Božímu plánu spásy v srdcích i v událostech.

Učiň ať také v nás, tvých dětech, milost převládne nad pýchou

a můžeme se stát milosrdnými

jako je milosrdný náš nebeský Otec.

V tomto čase, který nás přivádí

k slavnosti Ježíšova Narození,

nás nauč jít proti proudu:

abychom se ze sebe svlékli, snížili se, darovali, ztišili

a přestali se soustředit na sebe,

a tak přenechali místo kráse Boha, který je zdrojem pravé radosti.

Naše Neposkvrněná Matko,

oroduj za nás.“

Po modlitbě papež František požehnal květinový věnec, který pak za zpěvu loretánských litanií římští požárníci umístili do rukou sochy Neposkvrněného Početí. Pobožnost zakončily litanie k blahoslavené Panně Marii, papežovo požehnání a zpěv mariánského hymnu Tota pulchra.

 

Svätý Otec na Anjel Pána: Tak ako Panna Mária buďme darom pre iných

Vatikán 8. decembra – Na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou osvetlil hlavné posolstvo tohto mariánskeho sviatku, a tiež jeho súvislosť so slovami samotnej modlitby Anjel Pána. Veriacim sa prihovoril nasledovnými slovami:

„Drahí bratia a sestry, pekný slávnostný deň!

Posolstvo dnešnej slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie možno zhrnúť niekoľkými slovami: všetko je zadarmo daný dar od Boha, všetko je milosť, všetko je dar jeho lásky k nám. Anjel Gabriel nazýva Máriu «milosti plná» (Lk 1,28): v nej niet miesta pre hriech, lebo Boh si ju od vekov vyvolil, aby bola matkou Ježiša a uchránil ju od dedičného hriechu. Mária je v zhode s touto milosťou a odovzdáva sa jej, keď anjelovi hovorí: «Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (v. 38). Nehovorí však: ‚Urobím podľa tvojho slova‛, to nie, lež hovorí: «Nech sa stane...» A v jej lone sa Slovo stalo telom. Podobne sa aj od nás žiada načúvať Bohu, ktorý k nám hovorí a prijímať jeho vôľu; podľa evanjeliovej logiky nie je totiž nič, čo by bolo činorodejšie a plodnejšie, než počúvať a prijímať Pánovo slovo z evanjelia, z Biblie. Pán k nám hovorí stále!

Postoj Márie z Nazareta ukazuje, že byť je tu skôr než konať, a že je potrebné nechať konať Boha, aby sme boli naozaj takými, akými nás chce mať on. On v nás koná skutočne veľké veci. Mária je prijímajúca, no nie pasívna. Kým po telesnej stránke prijíma moc Ducha Svätého a potom dáva telo a krv Božiemu Synovi, ktorý sa v nej formuje, tak na duchovnej úrovni, prijíma milosť a vierou s ňou spolupracuje. Sv. Augustín preto prehlásil, že Panna Mária «prv ako počala v lone, počala v srdci» (Príhovory, 215, 4). Najprv počala vieru a potom Pána. Toto tajomstvo prijatia milosti, ktoré bolo u Márie na základe jedinečného privilégia bez prekážky hriechu, je možné všetkým. Sv. Pavol vskutku začína svoj list Efezanom týmito slovami chvály: «Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním» (1,3). Podobne ako sv. Alžbeta pozdravila Máriu slovami «požehnaná si medzi ženami» (Lk 1,42), tak sme i my od vekov ‚požehnaní‛, t. j. milovaní, a preto «ešte pred stvorením sveta vyvolení, aby sme boli svätí a nepoškvrnení» (porov. Ef 1,4). Mária bola u-chránená, zatiaľ čo my sme boli za-chránení krstom a vierou. No všetci – tak Mária, ako aj my – skrze Krista, «na chválu a slávu jeho milosti» (Ef 1,6); tej milosti, ktorou bola Nepoškvrnená obdarená v plnej miere.

Zoči-voči láske, zoči-voči milosrdenstvu, Božej milosti rozliatej v našich srdciach, sa natíska len jediný dôsledok: gratuita [nezištnosť daru]. Nikto z nás si spásu nemôže kúpiť! Spása je nezaslúženým darom od Pána, od Boha, ktorý prichádza k nám a prebýva v nás. Tak ako sme zadarmo dostali, tak máme zadarmo i dávať (porov. Mt 10,8); napodobňujúc Máriu, ktorá hneď potom, ako prijala anjelovo zvestovanie, odchádza, aby sa podelila o tento dar plodnosti so svojou príbuznou Alžbetou. Pretože ak nám všetko bolo darované, tak máme všetko darovať ďalej. Akým spôsobom? Tým, že necháme Ducha Svätého, aby z nás urobil dar pre iných. Duch je darom pre nás a my, mocou tohto Ducha, máme byť darom pre iných. Kiež nás učiní nástrojmi prijatia, nástrojmi zmierovania, nástrojmi odpustenia. Ak dovolíme, aby náš život premenila Pánova milosť - pretože Pánova milosť nás premieňa -, nebudeme si môcť ponechať len sami pre seba to svetlo, ktoré vyžaruje z jeho tváre, ale dovolíme mu, aby mohlo ožiariť aj iných. Učme sa od Márie, ktorej pohľad bol neustále upriamený na Syna a jej tvár sa stala «tvárou, ktorá sa Kristovi najviac podobá» (Dante, Raj, XXXII, 87). A na ňu sa teraz obráťme modlitbou, ktorá nám pripomína anjelovo zvestovanie.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána udelil Svätý Otec prítomným apoštolské požehnanie. Pred rozlúčkou ich pozval, aby sa duchovne pripojili k púti, ktorá ho čakala v podvečerných hodinách: najprv do hlavnej mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore a potom na Španielske námestie, aby sa pomodlil pred sochou Immaculaty a podľa tradície jej venoval svoj kvetinový dar.

 

7. decembra

Adventná výzva pápeža Františka: „Dovoľme Pánovi, aby nás potešil!“

Vatikán 7. decembra – Druhá adventná nedeľa sa vo Vatikáne niesla v radostnej rodinnej atmosfére. Na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom sa zhromaždilo vyše 50-tisíc ľudí všetkých vekových skupín. Pápež František sa v príhovore k nim zameral na biblické posolstvo radosti z Izaiášovej 40. kapitoly, ktorou sa začína úsek knihy, označovaný ako „Kniha útechy“. Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Táto nedeľa označuje druhý úsek Adventného času, nádherného obdobia, ktoré v nás prebúdza očakávanie Kristovho návratu a spomienku na jeho historický príchod. Dnešná liturgia nám predkladá posolstvo plné nádeje. Je to Pánovo pozvanie vyjadrené ústami proroka Izaiáša: «Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh» (Iz 40,1). Týmito slovami sa začína Kniha útechy, v ktorej sa prorok obracia na ľud vo vyhnanstve s radostným zvestovaním oslobodenia. Čas trápenia sa skončil; izraelský ľud môže s dôverou hľadieť do budúcnosti: čaká ho konečne návrat do vlasti. A preto je to pozvaním nechať sa potešiť Pánom.

Izaiáš sa obracia na ľudí, korí prešli temným obdobím, ktorí podstúpili veľmi tvrdú skúšku. No teraz prišiel čas potechy. Smútok a strach môžu prenechať miesto radosti, pretože sám Pán bude viesť svoj ľud po ceste oslobodenia a spásy. Ako to všetko uskutoční? So starostlivosťou a nehou pastiera, ktorý sa ujíma svojho stáda. On totiž dá stádu jednotu a istotu, dá sa mu pásť, zhromaždí roztratené ovce do svojho bezpečného ovčinca, osobitnú pozornosť venuje tým najzraniteľnejším a slabým (porov. v. 11). Toto je postoj Boha voči nám, jeho stvoreniam. Preto prorok pozýva každého, kto ho počúva – včítane nás, dnes – šíriť medzi ľudom toto posolstvo nádeje: posolstvo, že Pán nás potešuje. A otvoriť sa potešeniu, ktoré prichádza od Pána.

Nemôžeme však byť poslami Božej potechy, ak my sami ako prví nezakusujeme radosť z toho, že sme ním potešovaní a milovaní. Toto sa deje osobitne vtedy, keď počúvame jeho slovo, evanjelium, ktoré máme nosiť vo vrecku: nezabudnime na to! Evanjelium vo vrecku či v taške, aby sme si ho nestále čítali. A toto nám dodá potešenie: keď zotrvávame v tichej modlitbe v jeho prítomnosti, keď ho stretávame v Eucharistii alebo vo sviatosti zmierenia. Toto všetko nás potešuje.

Dovoľme teda Izaiášovmu pozvaniu «Potešujte, potešujte môj ľud», aby sa rozozvučalo v našom srdci v tomto čase Adventu. Dnes sú potrební ľudia, ktorí budú svedkami milosrdenstva a nežnosti Pána, ktorý burcuje rezignovaných, preberá k životu malomyseľných, zapaľuje oheň nádeje. On zapaľuje oheň nádeje, nie my! Toľké situácie si žiadajú od nás potešujúce svedectvo. To, že sme ľuďmi radostnými, plnými útechy. Myslím na tých, čo sú sužovaní utrpením, nespravodlivosťou a znevažovaním; na tých, ktorí sú otrokmi peňazí, moci, úspechu, svetskej slávy. Úbožiaci! Majú fingované útechy, a nie pravú útechu od Pána! Všetci sme povolaní potešovať našich bratov, vydávaním svedectva o tom, že jedine Boh môže odstrániť príčiny existenčných a duchovných drám. On to dokáže urobiť! Je mocný!

Posolstvo Izaiáša, ktoré rezonuje v túto Druhú adventnú nedeľu, je balzamom na naše rany a povzbudením k usilovnej príprave cesty Pánovi. Prorok sa dnes naozaj prihovára k nášmu srdcu, aby nám povedal, že Boh zabúda na naše hriechy a potešuje nás. Ak sa mu zveríme s poníženým a kajúcim srdcom, on zborí múry zla, vyplní diery našich zanedbaní, vyrovná hrbolce pýchy a márnomyseľnosti a otvorí cestu k stretnutiu s ním.

Je zaujímavé, že koľkokrát máme strach z útechy, z toho, že máme byť potešení. Dokonca sa cítime istejšími v smútku a v neúteche. Viete prečo? Pretože v smútku sa cítime byť akoby hlavnými aktérmi. Avšak pri úteche je to naopak Duch Svätý, kto je aktérom! Je to on, kto nás potešuje, je to on, kto nám dáva odvahu vyjsť zo seba samých. Je to on, kto nás privádza k prameňu každej pravej potechy, čiže k Otcovi. A toto je obrátenie. Prosím vás, dovoľte Pánovi, aby vás potešil! Dovoľte Pánovi, aby vás potešil!

Panna Mária je „cestou“, ktorú si sám Boh pripravil, aby prišiel na svet. Zverme jej očakávanie spásy a pokoja všetkých mužov a žien našich čias.“

Námestie Svätého Petra v hojnom počte zaplnili veriaci z Ríma, najmä rodiny s menšími deťmi, ktoré sa potešili aj pohľadom na vztýčenú vianočnú jedľu, ktorá ešte nie je ozdobená. Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec z okna krátko pozdravil skupiny prítomných, pričom osobitne spomenul misionárov a misionárky Identes a vyzdvihol dobro, ktoré konajú. Po opätovnom pripomenutí výzvy „Dovoľte Pánovi, aby vás potešil!“ sa s veriacimi rozlúčil žičením požehnaného prežívania zajtrajšieho sviatku Nepoškvrnenej.

V pondelok 8. decembra, na Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa pápež František opäť stretne s veriacimi pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána vo Vatikáne. V podvečerných hodinách podľa tradície navštívi Španielske námestie, kde si uctí Pannu Máriu pred jej sochou, umiestnenou na stĺpe v strede námestia. Pobožnosť sa začne približne o 16.15. Cestou na Španielske námestie sa Svätý Otec zastaví v Bazilike Santa Maria Maggiore, kde sa pomodlí pred milostivým obrazom Salus Populi Romani.

 

Pápež cez internet rozsvietil gigantický stromček v Gubbiu

Taliansko 7. decembra – V druhú adventnú nedeľu vo večerných hodinách pápež František prostredníctvom internetu rozsvietil obrovskú siluetu vianočného stromu na svahu nad mestom Gubbio v stredotalianskom regióne Umbria. Cez videospojenie sa najprv prihovoril účastníkom tradičnej ceremónie v historickom centre tohto stredovekého mesta:

„Zažatím svetla jasličiek vyjadrujeme prianie, aby v nás bolo Kristovo svetlo. Vianoce bez svetla nie sú Vianocami. Kiež je v nich svetlo v duši, v srdci. Kiež je v nich odpustenie druhým. Kiež v nich niet nepriateľstiev, ktoré sú temnotou. Nech je v nich Ježišovo svetlo, ktoré je také krásne. Po tomto túžim pre všetkých vás vo chvíli, keď sa rozsvecuje svetlo jasličiek. Veľká vďaka za váš dar, je krásny. Aj ja venujem vám svoje srdečné žičenie pokoja a šťastia. Ak máte niečo tmavé na duši, proste si o odpustenie u Pána. Vianoce sú krásnou príležitosťou na očistu duše! Nemajte strach, kňaz je milosrdný, odpúšťa všetkým v mene Božom, pretože Boh odpúšťa všetko. Nech je svetlo vo vašom srdci, vo vašich rodinách, vo vašich mestách.“

Po týchto slovách Svätý Otec na diaľku rozsvietil zelenú svetelnú siluetu vianočného stromu s výškou 750 metrov na svahu hory Monte Ingino. V minulosti ju podobne rozsvietil aj pápež Benedikt XVI. Akciu už od roku 1981 každoročne pripravuje skupina dobrovoľníkov.

 

 

6. decembra

Posolstvo pápeža irackým kresťanom: Trstina ohnutá vetrom sa opäť vztýči

Vatikán/Irak 6. decembra - Kardinál Philippe Barbarin, lyonský arcibiskup, je od včera na návšteve Erbilu, aby kresťanom Iraku opätovne prejavil blízkosť európskych kresťanov a na mieste overil prerozdelenie humanitárnej pomoci privezenej do oblasti v rámci družby lyonskej a mosulskej diecézy. Táto krátka 48-hodinová cesta sa koná v nadväznosti na jeho trojdňovú návštevu, absolvovanú v júli. „Za našich bratov v Iraku sa nielen že budeme modliť, ale urobíme tak aj spolu s nimi“ – uviedol kardinál Barbarin včera tesne pred odchodom do Iraku:

Pápež František pri tejto príležitosti zaslal irackým kresťanom a ľudu tejto krajiny videoposolstvo, v ktorom ich ubezpečuje o „znepokojení a láske celej Cirkvi“.

„Aj ja by som bol rád tam, ale keďže nemôžem cestovať, robím to takto. Som vám však veľmi nablízku v týchto chvíľach skúšok. Pri návrate z mojej cesty do Turecka som povedal: kresťania trpia, sú vyháňaní z Blízkeho východu. Ďakujem vám za svedectvo, ktoré dávate; vo vašom svedectve je veľa utrpenia. Vďaka! Veľká vďaka!“

Svätý Otec v posolstve s bolesťou pripomína rany osudu, bolesti matiek, detí, starcov, utečencov, obetí každého druhu násilia. Podobne ako to vyslovil v Ankare pri návšteve Úradu pre náboženské záležitosti Diyanet, opäť vyjadruje osobitné znepokojenie nad skutočnosťou, že pre výčiny jednej extrémistickej a fundamentalistickej skupiny trpia celé komunity, najmä – ale nielen – kresťanov a jazídov, ktoré stále znášajú neľudské násilie pre svoju etnickú či náboženskú identitu. „Ako náboženskí vodcovia máme povinnosť odsúdiť všetky prejavy porušovania dôstojnosti a ľudských práv!“– pripomenul Svätý Otec. Ďalej použijúc slová sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša, o Cirkvi ako trstine, klátenej vetrom, ktorá sa však nezlomí, vyjadril slová povzbudenia:

„Vy ste v tejto dobe tou trstinou, ste klátení bolesťou, ale máte silu napredovať vo vašej viere, čo je pre nás svedectvom. Ste Božou trstinou dneška! Trstinou, ktorá je ohýbaná pod týmto prudkým vetrom, ale potom sa zdvihne! (...) Prosím Ducha, ktorý robí všetko nové, aby dal každému z vás silu a vytrvalosť. Je to dar Ducha Svätého. A súčasne naliehavo žiadam, ako som to urobil v Turecku, väčšiu medzinárodnú konvergenciu v snahe o vyriešenie konfliktov, ktoré spôsobujú krviprelievanie vo vašich krajinách pôvodu, v úsilí proti iným príčinám, ktoré nútia ľudí opustiť svoju vlasť, a na podporu podmienok, aby mohli zostať alebo sa vrátiť.“

Svätý Otec končí svoje videoposolstvo irackým kresťanom slovami:

„Drahí bratia a sestry, ste v mojom srdci, v mojej modlitbe a v srdciach a modlitbách všetkých kresťanských komunít, ktoré budem prosiť o modlitbu osobitne za vás 8. decembra, vzývajúc Pannu Máriu, aby vás ochraňovala: Ona je matka, ktorá vás chráni. Bratia a sestry, vašim odbojom je mučeníctvo, plodonosná rosa.“

 

4. decembra

Homília z Domu sv. Marty: Existuje skrytá svätosť Cirkvi a tá dáva nádej

Vatikán 4. decembra – Existuje mnoho skrytých svätých, mužov a žien, otcov a matiek, chorých, či kňazov, ktorí každý deň uskutočňujú Ježišovu lásku a toto dáva nádej. Tak znie nosná myšlienka z homílie pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty.

Skutočným kresťanom je ten, kto uskutočňuje Božie slovo, nestačí povedať, že máme vieru. Komentujúc Evanjelium podľa Matúša (7,21.24-27) o dome postavenom na skale alebo na piesku Svätý Otec pozýva k tomu, aby sme neboli takzvanými „kresťanmi vonkajškovými“, kresťanmi s maskou, lebo hneď ako príde trochu dažďa, kresťanská maska sa zmyje. Ako povedal pápež František, nestačí patriť k zbožnej kresťanskej rodine, či k združeniu alebo byť dobrodincom, keď potom nenasledujeme Božiu vôľu. „Mnohí vonkajškoví kresťania padajú pri prvých pokušeniach“, lebo „im chýba základ“, postavili dom na piesku. Naopak v Božom ľude existuje mnoho svätých – nie nevyhnutne svätorečených, no predsa svätých – „mnoho mužov a žien, ktorí uskutočňujú Ježišovu lásku. Mnoho.“ Postavili svoj dom na skale, ktorou je Kristus:

„Myslime na tých najmenších. Na chorých, ktorí obetujú svoje utrpenie pre Cirkev, pre druhých. Pomyslime na mnoho osamelých starých ľudí, ktorí sa modlia a obetujú. Myslime na mnohé mamy a otcov, ktorí sa s veľkou námahou starajú o svoju rodinu – výchova detí, denná práca, problémy, no vždy s nádejou v Ježiša, ktorí sa nevystatujú, no robia to, čo môžu.“

Sú to „svätí každodenného života!“– povedal Svätý Otec:

„Myslime na mnohých kňazov, ktorí sa síce neukazujú, no ktorí vo svojich farnostiach pracujú s množstvom lásky: katechéza pre deti, starostlivosť o starších ľudí, chorých, predmanželské prípravy... Každý deň to isté, ešte raz a stále znova. Neunavia sa však, lebo v ich základe je Skala. Je ňou Ježiš. Toto dáva Cirkvi svätosť, toto dáva nádej!“

Ako povedal pápež František, „musíme mnoho myslieť na skrytú svätosť, ktorá v Cirkvi existuje“. „Na kresťanov, ktorí zotrvávajú v Ježišovi. Sú hriešnikmi, my všetci sme nimi. Niekedy sa stane, že niekto z týchto kresťanov vykoná nejaký ťažký hriech, no konajú pokánie, prosia o odpustenie. Toto je veľká vec: schopnosť prosiť o odpustenie, nezamieňať si hriech s čnosťou, dobre vedieť, kde spočíva čnosť a kde hriech. Títo majú svoj základ na skale a skalou je Kristus. Nasledujú Ježišovu cestu, nasledujú jeho.“

Podľa slov Svätého Otca „pyšní, márniví, vonkajškoví kresťania budú zničení, pokorení“, zatiaľ čo „chudobní budú tí, ktorí budú triumfovať, chudobní v duchu, tí, ktorí sa pred Bohom považujú za nič, pokorní, a napredujú v ústrety k spáse uskutočňujúc Pánovo slovo“.

„Dnes sme tu, zajtra tu nebudeme“ – povedal pápež František a následne zacitoval slová sv. Bernarda: „Človeče, pomysli na to, čo sa z teba stane: budeš pokrmom červov“. „Všetkých nás budú požierať červy, všetkých“, pripomenul Svätý Otec a dodal: „ak nemáme túto Skalu, skončíme pošliapaní“:

„V tomto čase prípravy na Vianoce prosme Pána, aby sme boli pevne postavení na skale, ktorou je on sám, on je našou nádejou. My všetci sme hriešnikmi, sme slabí, no keď vložíme svoju nádej do neho, môžeme ísť vpred. Toto je radosťou kresťana: vedieť, že v ňom je nádej, odpustenie, pokoj, radosť. Netreba vkladať našu nádej do vecí, ktoré dnes sú a zajtra nebudú.“

 

3. decembra

Generálna audiencia: Pápež František sa poďakoval za návštevu Turecka

Generálna audiencia v stredu 3. decembra, v deň liturgickej spomienky sv. Františka Xaverského, sa vo Vatikáne niesla v znamení tém ekumenizmu a medzináboženského dialógu. Katechéza Svätého Otca bola návratom k jeho apoštolskej ceste v Turecku, ktorú absolvoval v uplynulom týždni, v dňoch 28.-30. novembra. Spolu s pútnikmi, ktorí prišli na Námestie sv. Petra napriek oblačnému počasiu s chvíľkovým dažďom, sa pápež František poďakoval za vykonanú apoštolskú cestu a vyprosoval budúce ovocie prehĺbeného dialógu s pravoslávnymi, ako aj s moslimami.

Podelil sa o najvýznamnejšie momenty cesty, ktorá ho zaviedla do Ankary a Istanbulu. Boli medzi nimi stretnutie s prezidentom Turecka a predstaviteľom pre náboženské záležitosti, návšteva Modrej mešity a historického kresťanského chrámu, dnes múzea Hagia Sofia, eucharistické slávenie spolu s katolíckymi predstaviteľmi východných rítov, ekumenická modlitba za jednotu, či vrcholný bod programu, stretnutie s patriarchom Bartolomejom spojené s účasťou pápeža pri slávení Eucharistie a podpísaním spoločnej deklarácie.

V súvislosti s cestou zacielenou na dialóg a úsilie o jednotu Svätý Otec poukázal na pôsobenie Ducha Svätého, ktorý je tvorcom jednoty. Túto myšlienku vyjadrilo aj biblické čítanie na uvedenie katechézy: «Bratia, nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom. Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.» (1 Kor 12,3b-6)

Pápež František vyjadril poďakovanie miestnym katolíckym komunitám v Turecku za úsilie vynaložené v súvislosti s návštevou. Za srdečné prijatie sa poďakoval aj ekumenickému patriarchovi Bartolomejovi I. a predstaviteľom Turecka. Osobitne ocenil prácu všetkých, ktorí sa obetavo venujú pomoci utečencom, pričom osobitne vyzdvihol prácu saleziánov, ktorí v Istanbule pomáhajú mladým utečencom zo Sýrie a Iraku.

Ešte pred generálnou audienciou sa Svätý Otec stretol s troma desiatkami účastníkov Tretieho samitu kresťanských a moslimských vedúcich predstaviteľov a krátko ich pozdravil v Malej aule Pavla VI. (foto). Podujatie organizuje Pápežská rada pre medzináboženský dialóg pod vedením kardinála Jean-Louisa Taurana. Vo veľkej Aule Pavla VI. zase pozdravil chorých, ktorí sa tam uchýlili pred sychravým počasím.

Plné znenie katechézy:

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Zdá sa, že dnes nebude pekný deň, je taký trochu daždivý. Vy ste však odvážni a nepriaznivému počasiu nastavíte usmievavú tvár, však? Začnime teda! Táto audiencia sa uskutočňuje na dvoch rôznych miestach, ako to zvykneme robiť, keď prší: tu, na námestí a tiež v Aule Pavla VI., v ktorej sú zídení chorí. Už som sa s nimi stretol, pozdravil som ich a oni sledujú audienciu prostredníctvom veľkoplošnej obrazovky, pretože sú chorí a nemôžu stáť v daždi. Pozdravme ich odtiaľto všetci spoločným potleskom.

Dnes sa chcem s vami podeliť o niektoré veci z mojej púte do Turecka, od minulého piatku do nedele. Ako som vás prosil, aby ste jej prípravu a priebeh sprevádzali vo svojich modlitbách, tak vás teraz pozývam, aby ste ďakovali Pánovi za jej uskutočnenie, aby tak mohli vzísť plody dialógu, či už v našich vzťahoch s pravoslávnymi bratmi, či vo vzťahoch s moslimami, alebo na ceste v ústrety mieru medzi národmi. Cítim, že na prvom mieste musím znovu vyjadriť svoju vďačnosť prezidentovi Tureckej republiky, predsedovi vlády, riaditeľovi Ústavu pre náboženské záležitosti a ostatným štátnym predstaviteľom, ktorí ma úctivo prijali a zaistili dobre usporiadaný priebeh podujatí. To si vyžaduje veľa práce, však? A oni to urobili s radosťou. Bratsky ďakujem biskupom Katolíckej cirkvi v Turecku, vynikajúcemu predsedovi biskupskej konferencie, a ďakujem im za ich nasadenie pre dobro katolíckych spoločenstiev, a taktiež ďakujem ekumenickému patriarchovi, Jeho Svätosti Bartolomejovi I. za srdečné prijatie.

Blahoslavený Pavol VI. a sv. Ján Pavol II., ktorí sa obaja vybrali do Turecka, a sv. Ján XXIII., ktorý bol v tejto krajine pápežským delegátom, z neba chránili túto moju cestu, uskutočnenú osem rokov po návšteve môjho predchodcu Benedikta XVI. Tá zem je drahá každému kresťanovi, osobitne preto, že bola rodiskom apoštola Pavla, hostiteľkou prvých siedmich koncilov, a preto, že sa tu nachádza v blízkosti Efezu «Máriin dom». Tradícia nám hovorí, že tam žila Panna Mária po zoslaní Ducha Svätého.

V prvý deň apoštolskej návštevy som pozdravil občianskych predstaviteľov krajiny, z veľkej časti moslimskej, avšak v ústave ktorej sa potvrdzuje laickosť tohto štátu. S týmito predstaviteľmi sme hovorili o násilí. To, čo plodí násilie, je práve zabúdanie na Boha, nie jeho oslava. Z tohto dôvodu som nástojil na dôležitosti toho, aby sa kresťania a moslimovia spoločne nasadili za solidaritu, za pokoj a spravodlivosť, potvrdzujúc, že každý štát musí zabezpečiť svojim občanom a náboženským spoločenstvám skutočnú slobodu náboženského prejavu.

Dnes, ešte predtým, ako som sa pobral pozdraviť chorých, som sa stretol so skupinou kresťanov a moslimov, ktorí sú prítomní na stretnutí organizovanom dikastériom pre medzináboženský dialóg, pod vedením kardinála Taurana, a aj oni vyjadrili toto želanie napredovať v bratskom dialógu medzi katolíkmi, kresťanmi a moslimami.

V druhý deň som navštívil niektoré symbolické miesta rôznych náboženských vyznaní, prítomných v Turecku. Urobil som tak, pretože som sa cítil v srdci pobádaný vzývať Pána, Boha neba i zeme, milosrdného Otca celého ľudstva. Ústredným bodom dňa bolo slávenie Eucharistie, na ktorej boli v katedrále zúčastnení pastieri a veriaci rozličných katolíckych rítov, prítomných v Turecku. Zároveň tam boli ekumenický patriarcha, arménsky apoštolský patriarchálny vikár, sýrsko-pravoslávny metropolita a zástupcovia protestantov. Spoločne sme zvolávali Ducha Svätého, toho, ktorý pôsobí jednotu Cirkvi: jednotu vo viere, jednotu v láske, jednotu vo vnútornej súdržnosti. Boží ľud, v bohatstve svojich tradícií a vyjadrovacích foriem, je povolaný, aby sa nechal viesť Duchom Svätým, v trvalom postoji otvorenosti, učenlivosti a poslušnosti. Naša cesta ekumenického dialógu je zároveň cestou jednoty nás samých, našej Katolíckej cirkvi, a ten, ktorý koná toto všetko, je Duch Svätý. Na nás je, aby sme mu dovolili konať, aby sme ho prijali a nasledovali jeho vnuknutia.

Tretí a posledný deň, sviatok sv. Andreja apoštola, priniesol so sebou ideálny kontext na upevnenie bratských vzťahov medzi biskupom Ríma, Petrovým nástupcom a ekumenickým patriarchom Konštantínopolu, nástupcom Andreja, brata Šimona Petra, ktorý tú cirkev založil. S Jeho Svätosťou Bartolomejom I. sme obnovili spoločný záväzok napredovať na ceste v ústrety obnove plného spoločenstva medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Podpísali sme spoločnú Deklaráciu, ktorá je ďalším úsekom na tejto ceste. Osobitne významné bolo, že sa k tomuto aktu pristúpilo v závere slávnostnej Liturgie na sviatok sv. Andreja, na ktorej som sa zúčastnil s veľkou radosťou, a po ktorej nasledovalo dvojité požehnanie, ktoré udelili konštantínopolský patriarcha a rímsky biskup. Modlitba je vskutku základom pre každý plodný ekumenický dialóg pod vedením Ducha Svätého, ktorý, ako som uviedol, pôsobí jednotu.

Posledné stretnutie – a bolo to stretnutie krásne a zároveň bolestné – sa uskutočnilo so skupinou mladých utečencov, o ktorých sa starajú saleziáni. Stretnutie s niektorými utečencami z vojnových oblastí Blízkeho východu bolo pre mňa veľmi dôležité, a to preto, aby som im vyjadril blízkosť moju i celej Cirkvi a aby som tiež zdôraznil hodnotu poskytovania prijatia, do ktorého aj Turecko vkladá veľa úsilia. Ďakujem ešte raz Turecku za túto pohostinnosť prejavenú toľkým utečencom a zo srdca ďakujem saleziánom z Istanbulu. Títo saleziáni pracujú s utečencami a sú znamenití! Stretol som tiež iných pátrov, jedného nemeckého jezuitu i ďalších, ktorí pracujú pre utečencov. Nuž, to saleziánske oratórium pre utečencov je niečo nádherné, je to skrytá práca. Veľká vďaka všetkým, ktorí pracujú s utečencami. Modlime sa za všetkých utečencov a vyhnancov, a aj za to, aby sa odstránili príčiny tejto bolestnej rany.

Drahí bratia a sestry, všemohúci a milosrdný Boh nech naďalej chráni turecký ľud, jeho vládu a predstaviteľov rozličných náboženstiev. Nech smú spoločne pracovať na budúcnosti mieru, a to tak, aby Turecko mohlo predstavovať miesto pokojného spolužitia medzi rôznymi náboženstvami a kultúrami. Modlime sa zároveň, aby na príhovor Panny Márie Duch Svätý rozhojnil ovocie tejto apoštolskej cesty a povzbudzoval v Cirkvi misionárske nadšenie, pre ohlasovanie všetkým národom, s úctou a v bratskom dialógu, že Pán Ježiš je pravda, pokoj a láska. Iba on je Pán. Ďakujem.

 

 

2. decembra

Svetoví náboženskí lídri podpísali Vyhlásenie proti otroctvu

Vatikán 2. decembra – Svetoví náboženskí lídri sa dnes stretli vo Vatikáne, aby podpísali spoločné Vyhlásenie proti otroctvu. Pod iniciatívu organizácie Global Freedom Network sa podpísalo dvanásť náboženských predstaviteľov. Okrem pápeža Františka sú medzi signatármi canterburský arcibiskup Justin Welby ako hlava Anglikánskeho spoločenstva, ďalej predstavitelia židov, moslimov, hinduistov a budhistov. Prostredníctvom delegovaného zástupcu sa k iniciatíve pripojil aj ekumenický patriarcha Bartolomej I. Predstavitelia svetových náboženstiev touto formou vyzvali k vykoreneniu moderných foriem otroctva do roku 2020.

Pápež František vo svojom príhovore počas ceremónie označil tento okamih za historický: „Inšpirovaní naším vyznaním viery sme sa tu dnes zhromaždili z dôvodu historickej iniciatívy a konkrétneho skutku: prehlásenia, že budeme spoločne pracovať na odstránení hroznej metly moderného otroctva, vo všetkých jeho podobách.“

Svätý Otec vo svojom príhovore ďalej uvádza, že „telesné, ekonomické, sexuálne a psychické zneužívanie mužov, žien, chlapcov a dievčat v súčasnej dobe zotročuje desiatky miliónov ľudí“. Pripomína, že každá ľudská bytosť je obrazom Boha, a dodáva:

„Boh je láska a sloboda, ktorá sa dáva v medziľudských vzťahoch: preto je každá ľudská bytosť slobodným človekom, určeným existovať pre dobro druhého, v rovnosti a bratstve. Každý človek a všetci ľudia sú si rovní a musí im byť uznaná rovnaká sloboda a rovnaká dôstojnosť. Akýkoľvek diskriminujúci vzťah, ktorý nerešpektuje základné presvedčenie, že ten druhý je ako my, je zločinom. A mnohonásobným zvrhlým zločinom!

Preto prehlasujeme v mene všetkých a každého podľa nášho presvedčenia, že moderné otroctvo – v termínoch obchodovania s ľuďmi, nútenej práce, prostitúcie a obchodovania s orgánmi ... – je zločinom ‚proti ľudskosti‘. Jeho obete sú z najrozličnejších prostredí, ale najčastejšie sú spomedzi najchudobnejších a najzraniteľnejších z našich bratov a sestier.

V ich mene vyzývame naše komunity k činu, aby bez výnimky odmietli každé systematické pozbavenie osobnej slobody s cieľom osobného aj komerčného zneužitia; v ich mene robíme toto vyhlásenie.“

Ako konštatuje pápež František, napriek veľkému úsiliu mnohých ľudí, moderné otroctvo je naďalej prítomné v najrozličnejších oblastiach sveta a táto situácia sa každým dňom zhoršuje. Preto dodáva nasledovnú výzvu:

„Vyzývame všetkých ľudí viery, aby reagovali, všetkých lídrov, vlády, podniky; všetkých mužov a ženy dobrej vôle, aby prispeli svojou pevnou podporou do hnutia proti modernému otroctvu vo všetkých jeho podobách. Podporou ideálov našej viery a našich spoločných ľudských hodnôt všetci môžeme a musíme zvýšiť štandard duchovných hodnôt. A spoločné úsilie, oslobodzujúca vízia tak povedie k odstráneniu otroctva na našej planéte.“

 

Svätý Otec v rannej homílii: Pokora otvára dvere Božieho mystéria

Vatikán 2. decembra 2014 - Kto študuje mystérium Boha, má padnúť na kolená, pretože Boh sa ochotnejšie zjavuje pokornému srdcu. Toto odporúčanie vložil Svätý Otec do homílie dnešnej svätej omše, ktorú slávil – ako zvyčajne – v kaplnke Domu sv. Marty ráno o 7.00 hod. Oči chudobného sú najviac spôsobilé vidieť Krista a skrze neho vybadať profil Boha. Ostatní, ktorí tvrdia, že pochopili toto tajomstvo vďaka svojej inteligencii, musia najprv padnúť na kolená, zaujať postoj pokory, inak nepochopia nič.

Pápež František zdôrazňuje pravdu a paradox tajomstva dobrej zvesti: kráľovstvo jeho Otca patrí „chudobným v duchu“. Vo svojej úvahe sleduje stopu Lukášovho evanjelia z dnešnej liturgie slova (10,21-24), konkrétne miesto, kde Kristus chváli a ďakuje svojmu Otcovi za to, že sa rozhodol zjaviť sa tomu, kto pre spoločnosť neznamená nič, a tomu, kto možno znamená niečo, ale vie byť „malým v duchu“:

„On nám dáva poznať Otca, dáva nám poznať tento vnútorný život, ktorý on má. A komu to Otec zjavuje? Komu dáva túto milosť? ‚Chválim ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým‘. Len tí, ktorí majú srdce ako maličkí, sú schopní prijať toto zjavenie, srdce pokorné, mierne, ktoré cíti potrebu modlitby, otvorenia sa Bohu, cíti sa byť chudobným. Len ten, kto kráča životom s prvým blahoslavenstvom: chudobní v duchu.“

Preto chudoba v duchu je privilegované veno, ktoré otvára dvere Božieho mystéria. Veno, ktoré niekedy môže chýbať tomu, kto tomuto mystériu venuje celoživotné štúdium, ako povedal Svätý Otec.

„Mnohí môžu poznať vedu, ba aj teológiu, mnohí! Ale ak nerobia túto teológiu na kolenách, teda pokorne, ako maličkí, nebudú rozumieť ničomu. Budú nám hovoriť veľa vecí, ale nebudú rozumieť ničomu. Iba táto chudoba je schopná prijať Zjavenie, ktoré Otec dáva prostredníctvom Ježiša, skrze Ježiša. A Ježiš prichádza nie ako kapitán, generál armády, mocný vládca, nie, nie. Prichádza ako výhonok. Tak sme počuli v prvom čítaní: «V ten deň z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť». On je ratolesťou: je pokorný, mierny a prišiel pre pokorných, miernych, aby priniesol spásu chorým, chudobným, utláčaným.”

A Ježiš je prvý z marginalizovaných, idúc dokonca až po zrieknutie sa „nedotknuteľnej hodnoty rovnosti s Bohom“. Veľkosť Božieho mystéria sa spoznáva len v tajomstve Ježiša. A tajomstvo Ježiša je skutočným mystériom pokorenia sa, úplného uponíženia sa, ktoré „prináša spásu chudobným, tým, ktorí sú pokorení mnohými chorobami, hriechmi a ťažkými situáciami“, pokračoval Svätý Otec a na záver homílie dodal: „Mimo tohto rámca nemôžeme pochopiť tajomstvo Ježiša“:

„Prosme Pána v tomto čase Adventu, aby sme sa priblížili k jeho tajomstvu stále viac a viac, a aby sme tak urobili tou cestou, akú si on želá, aby sme ňou kráčali: cestou pokory, cestou tichosti, cestou chudoby, cestou uvedomenia si, že sme hriešnici. Takto nás prichádza zachrániť, oslobodiť. Kiež nám Pán dá túto milosť.“

 

Pápež biskupom Švajčiarska: Hlásať Dobrú zvesť, nie podvoľovať sa rozmarom

Vatikán 2. decembra - Pápež František prijal včera na audiencii biskupov Švajčiarska v rámci ich návštevy Ad limina apostolorum. V príhovore, ktorý ako zvyčajne odovzdal biskupom v písomnej podobe, pripomenul, že Cirkev má byť viditeľným znamením Kristovho tela a jeho ľudu, nielen dobrou organizáciou. Svätý Otec adresoval jasné a priame slová biskupom krajiny pokojného spolužitia kultúr a náboženstiev, ktorá je „sídlom medzinárodných inštitúcií, dôležitých pre mier, prácu, vedu a ekumenizmus“, a kde napriek tomu, že „veľa obyvateľov je ďaleko od viery, väčšina uznáva pozitívnu úlohu katolíkov a protestantov v sociálnej oblasti“.

Upozornil, že „bez živej viery vo vzkrieseného Krista sa krásne kostoly a kláštory,“ ako opátstvo svätého Maurícia (Sankt Moritz), ktoré sa pripravuje na oslavy 1500. výročia nepretržitého rehoľného života, „skutočnosť výnimočná v celej Cirkvi, stanú postupne múzeami. Všetky chvályhodné diela a inštitúcie stratia dušu a zanechajú len prázdne priestory a opustených ľudí“.

„Vašou úlohou je pásť stádo, kráčajúc podľa okolností pred ním, uprostred alebo za ním“, pretože „Boží ľud nemôže existovať bez svojich pastierov, biskupov a kňazov“ – pripomenul Svätý Otec švajčiarskym biskupom.

Pápež František preto povzbudzuje biskupov k tomu, „aby dali jasnú spoločnú odpoveď na problémy spoločnosti v čase, keď mnohí, dokonca aj v rámci Cirkvi, sú v pokušení vzdialiť sa od skutočného sociálneho rozmeru evanjelia, ktoré má svoju vlastnú originálnu silu pre vytváranie návrhov“. Je teda na nás, aby sme predstavili toto posolstvo kompletné a urobili ho prístupným pre všetkých, bez zatemňovania krásy evanjelia, aj pre tých, ktorí majú problémy v každodennom živote alebo hľadajú zmysel samotnej existencie alebo sa vzdialili od Cirkvi. Pre tých, ktorí sa –„zmätení alebo zameraní na seba – nechali podmaniť spôsobmi myslenia, ktoré úmyselne popierajú transcendentný rozmer človeka, života a ľudských vzťahov, najmä tvárou v tvár utrpeniu a smrti“.

„Svedectvo kresťanov a farností im skutočne môže posvietiť na ich cestu a pomôcť im v úsilí o šťastie. Takto môže byť Cirkev vo Švajčiarsku sama sebou a nielen dobrou organizáciou, ďalšou mimovládnou organizáciou.“ A preto je treba „ohlasovať Dobrú zvesť, nie podvoľovať sa rozmarom ľudí“. „Mnohokrát sa snažíme odpovedať, neuvedomujúc si, že naši partneri v diskusii nehľadajú odpovede.“ Preto je skôr potrebné „klásť otázky prostredníctvom apoštolskej vízie, ktorá nie je nikdy prekonaná: «Toto je Ježiš, ktorého Boh vzkriesil, a my sme toho svedkami»“. Tieto myšlienky adresoval pápež František biskupom Švajčiarska pri príležitosti ich návštevy Ad limina, ktorá potrvá do piatka 5. decembra.

 

28. november

List pápeža Františka pred začiatkom Roka zasväteného života

Vatikán 28. novembra - „Prebuďte svet!“ To je povzbudenie obsiahnuté v liste, ktorý pápež František adresoval svetu zasvätených v predvečer otvorenia Roka zasväteného života, ktorý sa začne v túto nedeľu 30. novembra, v Prvú adventnú nedeľu, a ukončený bude 2. februára 2016, na sviatok Obetovania Pána, ktorý je Dňom zasväteného života. Svätý Otec v liste uvádza ciele, očakávania a horizonty tohto mimoriadneho roku, inšpirujúc sa exhortáciou svätého Jána Pavla II. Vita consacrata, z ktorej v úvode svojho vyše 10-stranového listu cituje: «Nemáte len spomínať a rozprávať o slávnej minulosti, ale aj budovať nové veľké dejiny! Hľaďte do budúcnosti, ku ktorej vás vedie Duch, aby znovu s vami konal veľké diela» (č. 110).

Pápež František sa na zasvätených obracia ako brat: „Píšem vám ako Petrov nástupca, ktorému Pán Ježiš zveril úlohu utvrdzovať svojich bratov vo viere (Lk 22,32), a píšem vám ako váš brat, zasvätený Bohu ako vy. Spoločne ďakujme Otcovi, ktorý nás povolal, aby sme nasledovali Ježiša v plnom stotožnení sa s jeho evanjeliom a v službe Cirkvi, a vlial do našich sŕdc Ducha Svätého, ktorý nám dáva radosť a robí nás vo svete svedectvom svojej lásky a svojho milosrdenstva.“

Za tri prioritné ciele zasväteného muža či ženy v plnení ich poslania list označuje: v prvom rade „pozerať sa na minulosť s vďačnosťou“, aby bola udržiavaná živou vlastná identita, bez zatvárania si očí pre nezrovnalosťami v dôsledku ľudskej slabosti a možno aj pozabudnutia na niektoré základné aspekty charizmy. Druhým cieľom je „žiť súčasnosť s veľkým zanietením“, žijúc evanjelium v jeho plnosti a v duchu spoločenstva. A po tretie „uchopiť budúcnosť s nádejou“, nenechať sa odradiť mnohými ťažkosťami v zasvätenom živote, krízou povolania.

Druhú časť Svätý Otec uvádza otázkou: „Čo zvlášť očakávam od tohto roku milosti zasväteného života?“ V odpovedi opakovane zaznieva výzva k radosti, a tiež výzva „Prebuďte svet, pretože znamením, ktoré charakterizuje zasvätený život, je proroctvo.“ A dodáva: „Prorok dostáva od Boha schopnosť skúmať dejiny, v ktorých žije, interpretovať udalosti, je ako strážca, ktorý bdie v noci a vie, kedy príde brieždenie. Pozná Boha a pozná mužov a ženy, svojich bratov a sestry. Je schopný rozlišovania a vie tiež odsúdiť zlo hriechu a nespravodlivosť, pretože je slobodný...“

Svätý Otec upozorňuje na pokušenie čísel, čistej efektivity, na pokušenie spoliehať sa len na vlastné sily. Konštatuje, že fantázia lásky nepozná hranice, a že je potrebné nadšenie, aby bol dych evanjelia zanesený do kultúr a rôznych oblastí spoločnosti. Odovzdávanie radosti a šťastia viery žitej v komunite skutočne napomáha rastu Cirkvi skrze jej príťažlivosť. A svedectvo bratskej lásky, solidarity, delenia sa, dáva Cirkvi hodnotu.

Svätý Otec František neočakáva, že zasvätení budú udržiavať pri živote „utópie“, ale že budú vedieť vytvoriť „ďalšie miesta“, kde by sa žila evanjeliová logika daru, bratstva, rozmanitosti, vzájomnej lásky. Ideálnym mieston pre to sú komunity, ktoré však nemajú byť izolované. Pápež vyjadruje túžbu, aby tento rok bol pre zasvätených príležitosťou pre užšiu spoluprácu medzi rôznymi komunitami – dokonca rôznymi cirkvami – pri prijímaní utečencov, v blízkosti chudobným, v ohlasovaní evanjelia, v podporovaní života modlitby.

V tretej časti listu, venovanej horizontom Roka zasväteného života, sa pápež František obracia na laikov, ktorí so zasvätenými zdieľajú ideály, ducha a poslanie. Hovorí o „charizmatickej rodine“, ktorá zahŕňa kresťanov laikov, ktorí sa cítia byť volaní mať vo svojich podmienkach účasť na danej charizme. Obracia sa ďalej na všetkých krasťanov: „Rok zasväteného života sa nevzťahuje len na zasvätené osoby, ale na celú Cirkev. Obraciam na všetkých kresťanov, aby si boli stále viac vedomí daru, akým je prítomnosť toľkých zasvätených mužov a žien, dedičov veľkých svätcov, ktorí tvorili históriu kresťanstva.“

V závere listu sa pápež obracia na bratov v biskupskej službe a povzbudzuje ich, aby bol tento rok príležitosťou pre úprimné a radostné prijímanie zasväteného života ako «duchovného kapitálu, ktorý prispieva k dobru ... celého Kristovho tela» (Lumen gentium, 43). Vyzýva ich, aby ochotne podporovali odlišné charizmy rôznych komunít, aby tak zažiarila krása a svätosť zasväteného života v Cirkvi.

List zasväteným uzatvára pápež František slovami: „Tento Rok zasväteného života zverujem Márii, Panne načúvania a rozjímania, prvej učeníčke svojho milovaného Syna. Na ňu, milovanú dcéru Otca, odetú všetkými darmi milosti, hľaďme ako na neprekonaný vzor pre napredovanie v láske k Bohu a v službe druhým.“

 

1. december

Pápež František o ekumenizme a probléme zahľadenosti Cirkvi do seba

Vatikán 1. decembra – Počas spiatočného letu z apoštolskej návštevy Turecka dňa 30. novembra 2014 Svätý Otec František pri tlačovej konferencii odpovedal aj na otázku týkajúcu sa ekumenizmu. Ruský novinár Alexej Bukalov sa pápeža Františka opýtal: „Po tomto mimoriadnom stretnutí s patriarchom Konštantínopolu, aké sú perspektívy pre kontakty s Moskovským patriarchátom?“

Svätý Otec v odpovedi najprv pripomenul svoj rozhovor s delegátom patriarchu Kirilla na nedávnej synode vo Vatikáne, metropolitom Hilarionom, ktorý je aj predsedom delegácie Ruskej pravoslávnej cirkvi v Zmiešanej medzinárodnej komisii pre katolícko-pravoslávny teologický dialóg. Potom sa vyjadril k vzťahom s celým pravoslávím:

„Myslím si, že s pravoslávím sme na ceste. Oni majú sviatosti, majú apoštolskú postupnosť... sme na ceste. Ale čo máme očakávať? Že sa teológovia dohodnú? Nikdy nepríde ten deň, o tom vás uisťujem. Som skeptický. Teológovia pracujú dobre, ale pripomínam, čo sa hovorilo o Atenagorovi, že Pavlovi VI. povedal: «Poďme my len sami vpred a dajme všetkých teológov na jeden ostrov, nech premýšľajú!» Ja som si myslel, že to azda nebola pravda, ale Bartolomej mi povedal: «Nie, bola to pravda.»

Nedá sa na to vyčkávať. Jednota je kráčanie. Je to cesta, ktorú treba vykonať. Cesta, ktorú treba prejsť spolu. A toto je duchovný ekumenizmus: modliť sa spolu, pracovať spolu... toľko charitatívnych diel, toľko práce, koľko tu je... vyučovať spoločne... spoločne ísť vpred.“

Ďalej pápež František spomenul aj tzv. „ekumenizmus krvi“, keď spoločne zomierajú kresťanskí mučeníci rozličných vierovyznaní. Konkrétne poukázal na prípad ugandských mučeníkov z konca 19. storočia, medzi ktorými boli ako katolíci, tak aj anglikáni a evanjelici.

„Krv sa mieša. Toto je ekumenizmus krvi. Naši mučeníci k nám volajú: «Sme jedno! Už máme jednotu, v duchu a aj v krvi!». Neviem, či som tu rozprával tú anekdotu o farárovi v Hamburgu... Keď som bol v Nemecku, musel som ísť do Hamburgu vyslúžiť krst. A tamojší farár viedol kauzu blahorečenia istého kňaza, ktorý bol nacistami popravený gilotínou, pretože vyučoval deti katechizmus. V istej fáze skúmania zistil, že v jednom rade za dotyčným stál aj evanjelický pastor, odsúdený pod gilotínu za to isté. Krv oboch sa zmiešala. A tento kňaz išiel za biskupom a povedal: «Nebudem ďalej viesť túto kauzu iba pre toho kňaza. Buď pre oboch, alebo pre nikoho!» Toto je ekumenizmus krvi. Toto nám veľmi pomáha, veľa nám to hovorí. A myslím si, že musíme ísť odvážne touto cestou. Zdieľať univerzitné katedry, to sa robí; ale vpred, vpred.“

Pápež František sa v tejto súvislosti krátko vyjadril aj k otázke uniatizmu:

„Poviem jednu vec, ktorú niekto azda nemôže pochopiť, ale... východné katolícke cirkvi majú právo jestvovať, to je pravda. Ale uniatizmus je slovo z inej doby. Dnes takto nemožno hovoriť. Musí sa nájsť iná cesta.“

Napokon sa Svätý Otec vrátil k téme vzťahov s Moskovským patriarchátom:

„Teraz poďme k Moskve: patriarchovi Kirillovi som dal vedieť o vôli stretnúť sa a on súhlasí. Povedal som mu: «Prídem tam, kam povieš. Zavolaj ma a ja pôjdem» - a on má tú istú túžbu. No v poslednom období, v súvislosti s problémom vojny, má tam chudák toľko problémov, že cesta a stretnutie s pápežom sa dostali na druhé miesto. No obaja sa chceme stretnúť a napredovať. Hilarion navrhol ako tému študijného stretnutia tejto komisie, ktorej predsedá z ich strany, primát, lebo sa musí pokračovať v otázke, ktorú položil Ján Pavol II.: «Pomôžte mi nájsť formu primátu, s ktorou by sme mohli ísť vpred». Toto je to, čo Vám môžem povedať.“

Novinár z talianskeho denníka Avvenire Mimmo Muolo sa Svätého Otca opýtal na vysvetlenie jeho vyjadrenia v príhovore pri liturgii v patriarchátnom chráme: «Chcem uistiť každého z vás, že na dosiahnutie požadovaného cieľa plnej jednoty Katolícka cirkev nemá v úmysle predložiť nejakú požiadavku», a konkrétne, či sa toto vyjadrenie týka problematiky pápežského primátu.

„To nie je požiadavka: je to zhoda, pretože aj oni to chcú; zhoda nájsť formu, ktorá by bola vo väčšom súlade s tou z prvých storočí.“ Pápež František v tejto veci ďalej odkázal na súvislosť so svojou homíliou o Duchu Svätom z predchádzajúceho dňa návštevy so slovami, že „jedine cesta Ducha Svätého je tá správna, pretože on je prekvapením, on nám dá vidieť, kde je podstata veci, je kreatívny...“

Podstatným problémom Cirkvi, ako ďalej povedal, je to, keď sa príliš zahľadí do seba a stane sa „autoreferenciálnou“: „Cirkev nemá vlastné svetlo. Musí pozerať na Ježiša Krista! Cirkev označovali prví Otcovia ako «mysterium lunae» - tajomstvo Mesiaca, prečo? Pretože dáva svetlo, ale nie svoje vlastné, ale to, ktoré prichádza zo Slnka. A keď sa Cirkev príliš zahľadí do seba, prichádzajú tie rozdelenia. A to je to, čo sa udialo po prvom tisícročí. Dnes sme pri stole hovorili o tom momente, tom mieste, nepamätám si ktorom, kde istý kardinál išiel dať exkomunikáciu pápeža patriarchovi: Cirkev v tej chvíli pozerala sama na seba. Nepozerala na Ježiša Krista. A ja si myslím, že všetky tieto problémy, ktoré nastávajú medzi nami, medzi kresťanmi – hovorím aspoň za Katolícku cirkev – prichádzajú vtedy, keď hľadí sama na seba: stáva sa autoreferenciálnou.“

Svätý Otec ďalej poukázal aj na podobné vyjadrenie patriarchu Bartolomeja, ktoré vyslovil v ten istý deň, keď iným výrazom pomenoval túto sebazahľadenosť. Pápež František svoju odpoveď následne priviedol k záveru týmito slovami:

„Oni primát akceptujú: v litániách sa dnes modlili za Pastiera a Prímasa. Ako to hovorili? «Ποιμένα καί Πρόεδρον» - «za toho, ktorý predsedá». Uznávajú to, dnes to povedali, predo mnou. Ale ohľadom formy primátu musíme po inšpiráciu trochu zájsť do prvého tisícročia. Nehovorím, že Cirkev sa pomýlila, nie, nie. Išla svojou dejinnou cestou. Ale teraz je dejinnou cestou Cirkvi tá, ktorú žiadal Ján Pavol II.: «Pomôžte mi nájsť bod zhody vo svetle prvého tisícročia». Nuž, kľúčovým bodom je toto. Ak Cirkev odzrkadľuje seba samu, prestáva byť Cirkvou a stáva sa akousi teologickou mimovládnou organizáciou.“

 

27. november

Slová pápeža na prahu Roka zasväteného života: Nemajte strach meniť štruktúry

Vatikán 27. novembra - Nemôžeme mať strach meniť štruktúry, ktoré nám bránia vnímať tých, čo čakajú na evanjelium. Toto je jedna z myšlienok Svätého Otca z jeho dnešného príhovoru účastníkom plenárneho zasadnutia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré sa koná vo Vatikáne od utorka 25. novembra. Zasadnutie sa ukončí v sobotu, tesne v predvečer začiatku Roku zasväteného života. Slávnosti jeho otvorenia v túto nedeľu 30. novembra nebude predsedať Svätý Otec, keďže bude v tom čase na apoštolskej návšteve Turecka. Touto úlohou pápež poveril kardinála João Braz de Aviza, prefekta Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Dnes dopoludnia pápež František o 11.00 prijal 80 účastníkov prebiehajúceho plenárneho zasadnutia kongregácie na audiencii v Klementínskej sále Apoštolského paláca. V úvode svojho príhovoru reagoval na tému stretnutia „Nové víno do nových mechov“, ktorá je vybratá z Evanjelia podľa Marka (2, 22). Vo svetle tohto úryvku evanjelia Svätý Otec nadviazal na ich uvažovanie nad zasväteným životom v Cirkvi v dnešnej dobe, teda päťdesiat rokov od vydania konštitúcie Lumen gentium a dekrétu Perfectae caritatis. Okrem iného povedal:

„Po Druhom vatikánskom koncile vietor Ducha aj naďalej silne vanul, na jednej strane pobádal inštitúty k realizácii duchovnej obnovy, charizmatickej a inštitucionálnej obnovy, ktorú sám koncil požadoval, na druhej strane prebúdzal v srdciach mužov a žien nové formy odpovede na Ježišovo volanie zanechať všetko a zasvätiť svoj život jeho nasledovaniu a ohlasovaniu evanjelia.

Nový vinič dozrel a vylisované bolo nové víno, pokračoval Svätý Otec: „V týchto dňoch sa vydávate na cestu rozlišovania kvality a zrelosti tohto ‚nového vína‘, ktoré vznikalo počas dlhého obdobia obnovy, a zároveň na cestu posúdenia, či nádoby, v ktorých je uskladnené – predstavené dnešnými inštitucionálnymi formami zasväteného života – zodpovedajú tomu, aby obsahovali toto ‚nové víno‘ a aby podporovali jeho úplné dozrievanie“

V tejto súvislosti pápež pripomenul: „Nesmieme sa báť zanechať ‚staré mechy‘: to znamená obmeniť tie návyky a štruktúry, ktoré v živote Cirkvi, a teda aj v zasvätenom živote – ako vnímame –, viac nezodpovedajú tomu, čo Boh od nás žiada dnes pre napomáhanie rastu jeho kráľovstva vo svete. Štruktúry, ktoré nám dávajú falošnú ochranu a obmedzujú dynamiku činorodej lásky. Návyky, ktoré nás vzďaľujú od stáda, ku ktorému sme poslaní, a zabraňujú tomu, aby sme počuli volanie tých, ktorí čakajú na dobrú zvesť Ježiša Krista.“

Svätý Otec následne poukázal na slabé miesta, ktoré dnes možno nájsť v zasvätenom živote, ako odporovanie zmenám, znížená sila príťažlivosti, značný počet odchodov, nedostatočnosť niektorých formačných programov, úsilie o inštitucionálne úlohy a poslanie na úkor duchovného života, ťažkosť s integráciou kultúrnou a generačnou, či problematická rovnováha medzi výkonom moci a používaním dobier. Tu vyjadril svoju ustarostenosť kvôli týmto slabostiam a citujúc sv. Ignáca z Loyoly poznamenal, že chudoba je matkou, lebo dáva život a je tiež múrom, pretože chráni pred svetskosťou.

Pápež František tiež zdôraznil nevyhnutnosť ochoty „načúvať signálom Ducha, ktorý otvára nové obzory a pobáda k novým cestám, vždy vychádzajúc z najvyššieho pravidla evanjelia a inšpirujúc sa tvorivou odvahou zakladateľov a zakladateliek.“ Spomenul ďalej niektoré základné kritériá: evanjeliovú originalitu rozhodnutí, vernosť charizme, prvenstvo služby, pozornosť voči najmenším a najkrehkejším, rešpektovanie dôstojnosti každého človeka. Dodal slová povzbudenia:

„Povzbudzujem vás, aby ste aj naďalej pracovali s veľkorysosťou a vynaliezavosťou na vinici Pánovej pre podporu rastu a dozrievanie zelených strapcov, z ktorých môže vzísť víno ušľachtilé, schopné oživiť život Cirkvi a potešiť srdcia mnohých bratova sestier v núdzi skrze vašu úslužnú a materinskú starostlivosť. Ani výmena starých nádob za nové, ako dobre viete, sa nestane automaticky, ale vyžaduje si odhodlanie a schopnosť poskytnúť potrebný priestor, aby nové dary, ktorými Duch skrášľuje svoju nevestu Cirkev, boli prijaté a mohli priniesť ovocie.

Nezabúdajte poďakovať Pánovi vinice, ktorý vás povolal pre túto strhujúcu úlohu. Pokračujte ďalej na ceste obnovy, začatej a do značnej miery realizovanej v posledných päťdesiatich rokoch, skúmajúc všetko nové vo svetle Božieho slova a načúvajúc potrebám Cirkvi a súčasného sveta, s využitím všetkých prostriedkov, ktoré múdrosť Cirkvi dáva k dispozícii pre napredovanie na ceste vašej osobnej a komunitnej svätosti. A medzi týmito prostriedkami najdôležitejšia je modlitba, aj modlitba nezištná, modlitba chvály a adorácie. My zasvätení sme povolaní slúžiť Pánovi a ostatným skrze Pánovo slovo. Povedzte novým členom, prosím, povedzte im, že modliť sa neznamená strácať čas, adorovať Boha neznamená strácať čas, chváliť Boha neznamená strácať čas. Ak sa my zasvätení nezastavíme každý deň pred Bohom v modlitbe vďaky, z vína bude ocot!“

Pápež František ukončil svoj príhovor modlitbou za nadchádzajúci Rok zasväteného života: „Plenárne zhromaždenie vašej Kongregácie sa koná presne v predvečer Roka zasväteného života. Modlime sa spoločne k Pánovi, aby nám pomohol v tomto roku dávať «nové víno do nových mechov»!“ Dodal slová poďakovania Kongregácii pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života za úsilie vynaložené počas prípravy roka venovaného zasväteným, ktorý začína Cirkev sláviť.

 

Homília z Domu sv. Marty: Sme ako skazený Babylon, či rozptýlený Jeruzalem?

Vatikán 27. novembra – Ani uprostred ťažkostí kresťan neupadá do skľúčenosti – zdôraznil dnes Svätý Otec vo svojej homílii počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pápež František v nej tiež upozornil na to, že skazenosť a rozptýlenosť nás vzďaľujú od stretnutia s Pánom.

Babylon a Jeruzalem – v homílii sa pápež František zameral na tieto dve mestá, o ktorých sa zmieňujú dnešné liturgické čítania: Apokalypsa sv. Jána (Zjv 18,1-2.21-23;19,1-3.9a) a úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 21,20-28). Svätý Otec zdôraznil, že obe čítania upriamujú našu pozornosť na koniec tohto sveta. Hovorí nám o „páde dvoch miest, ktoré neprijali Pána, ktoré sa od neho vzdialili“. Ako upresnil, pád týchto dvoch miest „nastáva z rozličných dôvodov“. Babylon je „symbolom zla, hriechu“ a „padá kvôli skazenosti“. Cítil sa byť pánom sveta a seba samého. Keď „sa však hriech nakopí, strácame schopnosť reagovať a začíname podliehať skaze“, povedal Svätý Otec a vysvetlil, že toto nastáva aj u „skorumpovaných osôb, ktoré nemajú silu k tomu, aby reagovali“:

„Lebo korupcia ti dá nejaké to potešenie, dá ti moc a tiež sa vďaka nej cítiš spokojný sám so sebou. Nenecháva priestor Pánovi, priestor k obráteniu. Skazené mesto... Toto slovo ‚korupcia, skazenosť‛ nám dnes hovorí veľa. A to nielen ekonomická korupcia, ale aj korupcia spôsobená mnohými, rozličnými hriechmi; skazenosť pohanského ducha, toho svetského ducha. Tou najhoršou korupciou je duch svetskosti!“

Táto „skazená kultúra ti dáva cítiť sa už tu ako v raji, plne, prekypujúco“, no vo vnútri je táto skazená kultúra jednou hnijúcou kultúrou“, povedal Svätý Otec a vysvetlil, že tento Babylon je symbolom „každej spoločnosti, každej kultúry, každej osoby vzdialenej od Pána, ako aj vzdialenej od lásky k blížnemu, čo končí zhnitím“. Jeruzalem však podľa pápeža Františka „padá z iného dôvodu“. Jeruzalem je Pánovou nevestou, ale nevšíma si Pánove navštívenia, „priviedol Pána k slzám“:

„Babylon padá kvôli korupcii, no Jeruzalem kvôli rozptýlenosti - kvôli tomu, že neprijíma Pána, ktorý prichádza, aby ho spasil. Necítil potrebu spásy. Mal spisy prorokov a Mojžiša a toto mu postačovalo. Zatvorené spisy! Nenechával priestor tomu, aby bol spasený: pred Pánom nechal zatvorené dvere! Pán klopal na dvere, no nebola tu disponovanosť prijať ho, počúvať ho, či nechať sa ním spasiť. A tak padá...“

Ako povedal Svätý Otec, tieto príklady „nás môžu priviesť k zamysleniu sa nad naším životom“. Podobáme sa „skazenému a sebestačnému Babylonu“, či „rozptýlenému“ Jeruzalemu? „Odkaz Cirkvi v týchto dňoch sa však nekončí zničením: oba texty liturgických čítaní obsahujú nádejný prísľub“. Ježiš nás vyzýva pozdvihnúť hlavu, nenechať sa „vystrašiť pohanmi“, povedal pápež František a dodal: Títo „majú svoj čas a my ho musíme znášať s trpezlivosťou, tak, ako Pán znášal svoje utrpenie“:

„Keď myslíme na koniec, spolu so všetkými našimi hriechmi, s celou našou históriou, myslime na hostinu, ktorá nám bude nezištne daná, a pozdvihnime hlavu. Žiadna skľúčenosť: nádej! No skutočnosť je nepekná: existuje mnoho, premnoho národov, miest a ľudí, naozaj mnoho ľudí, ktorí trpia; mnoho vojen, mnoho nenávisti, mnoho závisti, mnoho duchovnej svetskosti a mnoho korupcie. Áno, je to pravda! Toto všetko však padne! Prosme si od Pána milosť byť pripravení na hostinu, ktorá na nás čaká, a to s hlavou vždy pozdvihnutou.“

 

 

26. november

Generálna audiencia: Cirkev – pútnička do nebeského kráľovstva

Vatikán 26. novembra – Na upršanom Námestí sv. Petra aj dnes Svätý Otec prijal pútnikov z celého sveta na generálnej audiencii. Pokračoval v cykle katechéz o Cirkvi s témou: Cirkev – pútnička na ceste do nebeského kráľovstva.

V úvode audiencie zazneli slová z Listu sv. Pavla Rimanom: «Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí» (Rim 8,19-21).

Svätý Otec potom v katechéze hovoril o cieli, ku ktorému smeruje Cirkev a celé stvorenstvo: „Toto je cieľ, ku ktorému mieri Cirkev, ako hovorí Biblia: je ním «nový Jeruzalem», «raj». Viac než o miesto ide o «stav» duše, v ktorom budú naše najhlbšie očakávania nadmieru naplnené a naše bytie, ako stvorenia a ako Božích detí, dosiahne plnú zrelosť.“ 

Pápež František v závere audiencie pripomenul blížiaci sa Advent a veriacich tiež vyzval k modlitbovej podpore svojej nastávajúcej apoštolskej cesty do Turecka: „Ako viete, od piatka do nedele sa vydám na apoštolskú cestu do Turecka. Všetkých pozývam modliť sa za to, aby táto návšteva Petra u svojho brata Ondreja priniesla ovocie pokoja, úprimného dialógu medzi náboženstvami a svornosť v tureckom národe.“

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Máme trochu daždivý deň, ale vy ste odvážni! Musím vás pochváliť! Dúfajme, že sa budeme môcť dnes spoločne pomodliť.

Pri predstavovaní Cirkvi ľuďom našich čias, mal Druhý vatikánsky koncil na mysli jednu základnú pravdu, na ktorú nemožno nikdy zabúdať: Cirkev nie je statická, nehybná skutočnosť, nie je sama sebe cieľom, ale je neprestajne na ceste v dejinách v ústrety poslednej a podivuhodnej méte, ktorou je Nebeské kráľovstvo, pričom Cirkev na zemi je jeho zárodkom a počiatkom (porov. Lumen gentium, 5). Keď sa dnes obraciame k tomuto horizontu, uvedomujeme si, že naša predstava je obmedzená a umožňuje nám iba tušiť jas tajomstva, ktoré presahuje naše zmysly. A spontánne sa v nás vynárajú niektoré otázky: Kedy sa uskutoční tento záverečný prechod? Aký bude nový rozmer, do ktorého Cirkev vstúpi? Čo sa vtedy stane s ľudstvom? A so stvorením, ktoré nás obklopuje? Tieto otázky však nie sú nové, svojho času ich už kládli učeníci Ježišovi: «Kedy sa to všetko stane? Kedy nastane víťazstvo Ducha nad stvorením, nad stvorenstvom, nad všetkým? Sú to ľudské otázky, starodávne otázky. Aj my si ich kladieme.

1. Koncilová konštitúcia Gaudium et spes stojac pred týmito otáznikmi, ktoré vždy zaznievajú v srdci človeka, potvrdzuje: «Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale sme poučení zo Zjavenia, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji rodiace sa v srdciach ľudí» (Gaudium et spes, 39). Toto je teda cieľ, ku ktorému smeruje Cirkev: je to, ako hovorí Biblia, «nový Jeruzalem», «raj». Skôr ako o nejaké miesto, ide o «stav» duše, v ktorom sa naše najhlbšie očakávania naplnia prekypujúcim spôsobom, a naše bytie, ako stvorení a Božích detí, dosiahne plnú zrelosť. Budeme konečne oblečení do radosti, pokoja a Božej lásky a to celkom, už bez akéhokoľvek obmedzenia a budeme ho vidieť z tváre do tváre! (porov. 1 Kor 13,12). Je nádherné myslieť na to, myslieť na nebo. My všetci sa tam hore stretneme, všetci. Je to prekrásne a posilňuje to dušu.

2. V tejto perspektíve je pekné všimnúť si, že je tu kontinuita a základné spoločenstvo medzi Cirkvou, ktorá je v nebi a tou, ktorá je ešte na pozemskej ceste. Tí, ktorí už žijú pred Božou tvárou nás môžu vskutku podporovať a prihovárať sa za nás, modliť sa za nás. Z druhej strany, aj my sme neustále pozvaní prinášať dobré skutky, modlitby i samotnú Eucharistiu na zmiernenie utrpenia duší, ktoré ešte očakávajú blaženosť bez konca. Tak veru, pretože v kresťanskom ponímaní rozdiel viac nespočíva medzi tým, ktorý už zomrel a tým, ktorý ešte nie, ale medzi tým, ktorý je v Kristovi a tým, ktorý v ňom nie je! Toto je smerodajný prvok, naozaj rozhodujúci pre našu spásu a naše šťastie.

3. Zároveň nás Sväté písmo učí, že naplnenie tohto podivuhodného plánu má do činenia aj so všetkým, čo nás obklopuje a čo vyšlo z Božej myšlienky a z Božieho srdca. Apoštol Pavol to explicitným spôsobom potvrdzuje, keď hovorí, že «aj samo stvorenie, celé stvorenstvo, bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí» (porov. Rim 8,21). Iné texty zasa používajú obraz «nového neba» a «novej zeme» (porov. 2 Pt 3,13; Sk 21,1) vo význame, že celý vesmír bude obnovený a oslobodený raz navždy od každej stopy zla a od samotnej smrti. To, čo je naznačené ako naplnenie tejto premeny, ktorá sa v skutočnosti už realizuje počnúc Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, je teda nové stvorenie. Nejde o zničenie vesmíru a všetkého, čo nás obklopuje, ale o privedenie každej veci k jej plnosti bytia, pravdy a krásy. Toto je plán, ktorý Boh Otec, Syn a Ducha Svätý chce odvždy uskutočniť a aj ho uskutočňuje.

Drahí priatelia, keď myslíme na tieto nádherné skutočnosti, ktoré nás očakávajú, uvedomujeme si, že naša príslušnosť k Cirkvi je naozaj podivuhodným darom, ktorý má v sebe vpísané vysoké povolanie! Poprosme teda Pannu Máriu, Matku Cirkvi, aby vždy bdela nad našou cestou a pomáhala nám byť takými ako ona, radostným znamením dôvery a nádeje uprostred našich bratov.

 

23. november

Nedeľa Krista Kráľa priniesla Cirkvi šesť nových svätých

Vatikán 23. novembra – V nedeľu Krista Kráľa predsedal Svätý Otec František eucharistickému sláveniu na Námestí sv. Petra, pri ktorom kanonizoval šesť nových svätých. Medzi veriacim ľudom boli výrazne prítomní pútnici z Indie, vlasti dvoch nových svätých, a tiež z regiónov Talianska, odkiaľ pochádzali ďalší štyria. Po vzývaní Ducha Svätého spevom Veni Creator Spiritus kardinál Angelo Amato ako prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predniesol tzv. Petitio, žiadosť o ich zapísanie do zoznamu svätých, a predstavil stručne ich životné osudy.

Latinská kanonizačná formula zaznela po speve litánií. Svätý Otec tak slávnostným výrokom vyhlásil za svätých biskupa Giovanniho Antonia Farinu, karmelitánskeho kňaza Kuriakose Eliasa Chavaru od Svätej rodiny, františkánskeho kňaza Ľudovíta z Casorie, brata Nicolu da Longobardiho z rehole minimov, indickú karmelitánku sestru Eufráziu od Božského Srdca a brata Amata Ronconiho z tretieho rádu sv. Františka.

V homílii sa Svätý Otec zameral na význam Kristovho kráľovského titulu, ktorý spočíva v jeho úlohe Dobrého pastiera a v poslušnom napĺňaní Božieho plánu záchrany človeka. Vysvetlil, že Ježiš svoje kráľovstvo naďalej buduje aj po svojom zmŕtvychvstaní, až po definitívne víťazstvo. Slovami Matúšovho evanjelia o poslednom súde potom pápež František poukázal na požiadavky, ktoré Ježiš ako kráľ vyžaduje. Pri Božom súde bude kritériom dobročinná láska prejavená voči núdznym:

„Na sklonku nášho života budeme súdení z toho, ako sme preukázali lásku, blízkosť a nežnosť voči našim bratom. Od tohto bude závisieť i náš vstup alebo vylúčenie z Božieho kráľovstva: naše priradenie k jednej alebo druhej strane. Svojím víťazstvom nám Ježiš svoje kráľovstvo otvoril, no je na nás, aby sme doň vstúpili, počnúc už životom tu a teraz – Kráľovstvo sa začína teraz – tak, že sa konkrétnym spôsobom staneme blízkymi bratovi, ktorý žiada o chlieb, oblečenie, prijatie, solidárnosť, katechézu. A ak týchto bratov či sestry skutočne ľúbime, budeme ochotní podeliť sa s nimi o to, čo je pre nás najvzácnejšie, t. j. o Ježiša samotného a o jeho evanjelium!“

V závere slávnosti Svätý Otec v krátkom príhovore pred modlitbou Anjel Pána pozdravil skupiny pútnikov, ktorí si prišli uctiť nových svätých, osobitne oficiálne delegácie z Talianska a Indie. Noví talianski svätci pritiahli do Ríma pútnikov najmä z ich rodísk, z okresov Vicenza, Neapol, Cosenza a Rimini. Svätý Otec Talianom zaželal, aby im príklad štyroch svätcov pomáhal „oživovať ducha spolupráce a svornosti pre spoločné dobro a pozerať do budúcnosti s nádejou, v jednote, dôverujúc, že vždy je nablízku Boh, ktorý neopúšťa nikdy, ani vo chvíľach najťažších.“

Pápež František pozdravil aj početných pútnikov z indického štátu Kerala, ležiaceho na juhozápade Indie, z ktorých mnohí patria k východnému sýrsko-malabarskému obradu: „Na príhovor dvoch indických svätých, pochádzajúcich z Keraly, veľkej zeme viery a kňazských i rehoľných povolaní, nech Pán udelí nový misionársky impulz cirkvi, ktorá je v Indii - ktorá je taká statočná! – aby kresťania Indie, inšpirovaní ich príkladom svornosti a zmierenia, pokračovali na ceste solidarity a bratského spolunažívania.“

Plné znenie homílie Svätého Otca pri kanonizačnej slávnosti:

„Dnešná liturgia nás pozýva upriamiť svoj pohľad na Ježiša ako Kráľa vesmíru. Krásna modlitba prefácie nám pripomína, že jeho kráľovstvo je «kráľovstvom pravdy a života, kráľovstvom svätosti a milosti, kráľovstvom spravodlivosti, lásky a pokoja». Liturgické čítania, ktoré sme si vypočuli, nám predstavujú spôsob, ako Ježiš uskutočňoval svoje kráľovstvo, ako ho uskutočňuje v priebehu dejín naďalej a čo sa od nás žiada.

Najskôr k otázke, ako Ježiš uskutočňoval svoje kráľovstvo: dialo sa to jeho blízkosťou a nežnosťou voči nám. On je Pastier, o ktorom hovorí prorok Ezechiel v prvom čítaní (porov. 34,11-12.15-17). Celá táto pasáž je popretkávaná slovesami vyjadrujúcimi Pastierovu starostlivosť a lásku voči svojmu stádu: vyhľadať, dozerať, roztratené pozbierať, priviesť k pastvinám, nechať oddýchnuť, vyhľadať čo je stratené a priviesť to späť, obviazať poranené, liečiť choré, postarať sa a pásť. Všetky tieto prejavy sú splnené v Ježišovi Kristovi: On je pravým «veľkým Pastierom oviec a biskupom duší» (porov. Hebr 13,20; 1 Pt 2,25).

A tí, čo sme v Cirkvi povolaní k pastierskej úlohe, nemôžeme sa od tohto modelu odchýliť, ak len nechceme, aby sa z nás stali ľudia poplatní. V tejto veci má totiž Boží ľud neomylný čuch rozpoznať dobrých pastierov a rozlíšiť ich od najatých za peniaze.

Ako Ježiš ďalej uskutočňuje svoje kráľovstvo po svojom Zmŕtvychvstaní, po svojom víťazstve? Apoštol Pavol v Prvom Liste Korinťanom hovorí: «Lebo on musí kraľovať, kým mu nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy» (15,25). Otec postupne všetko podriaďuje svojmu Synovi a súčasne Syn podriaďuje všetko Otcovi, a nakoniec i seba samého. Ježiš nie je kráľom na spôsob tohto sveta: pre neho kraľovať neznamená rozkazovať, ale poslúchať Otca, odovzdať sa mu, aby sa naplnil jeho plán lásky a záchrany. Takto vládne medzi Otcom a Synom plný obojstranný vzťah. Doba Kristovho kráľovstva je dlhým obdobím podriaďovania všetkého Synovi a odovzdania všetkého Otcovi. «Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť» (1 Kor 15,26). A nakoniec, keď bude všetko pod Ježišovým kraľovaním a všetko, i sám Ježiš, sa podriadi Otcovi, bude Boh všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15,28).

Evanjelium nám hovorí, čo si Ježišovo kráľovstvo od nás žiada: pripomína nám, že blízkosť a nežnosť sú životným pravidlom i pre nás a podľa tohto budeme i súdení. Toto bude protokol nášho súdu: ono veľké podobenstvo o poslednom súde v Matúšovej 25. kapitole. Kráľ hovorí: «Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (25,34-36). Spravodliví sa ho pýtali: kedy sme to všetko urobili? A On im odpovedal: «Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40).

Spása sa nezačína vyznávaním Kristovej kráľovskej vlády, ale napodobňovaním skutkov milosrdenstva, ktorými On sám uskutočňoval svoje kráľovstvo. Ten, kto ich uskutočňuje, preukazuje, že prijal Ježišovo kraľovanie, pretože dal priestor vo svojom srdci pre Božiu lásku. Na sklonku nášho života budeme súdení z toho, ako sme preukázali lásku, blízkosť a nežnosť voči našim bratom. Od tohto bude závisieť i náš vstup alebo vylúčenie z Božieho kráľovstva: naše priradenie k jednej alebo druhej strane. Svojím víťazstvom nám Ježiš svoje kráľovstvo otvoril, no je na nás, aby sme doň vstúpili, počnúc už životom tu a teraz – Kráľovstvo sa začína teraz – tak, že sa konkrétnym spôsobom staneme blízkymi bratovi, ktorý žiada o chlieb, oblečenie, prijatie, solidárnosť, katechézu. A ak týchto bratov či sestry skutočne ľúbime, budeme ochotní podeliť sa s nimi o to, čo je pre nás najvzácnejšie, t. j. o Ježiša samotného a o jeho evanjelium!

Dnes Cirkev stavia pred nás ako vzory nových svätých, ktorí práve skrze skutky vychádzajúce z ich veľkodušnej oddanosti Bohu a bratom, každý z nich vo svojom prostredí slúžili Božiemu kráľovstvu a stali sa tak jeho dedičmi. Každý z nich odpovedal mimoriadne kreatívne na prikázanie lásky k Bohu a blížnemu. Obetavo sa venovali službe tým najposlednejším, slúžiac núdznym, chorým, starým, pocestným. Ich zameranie sa na tých najmenších a chudobných bolo odrazom a mierou ich bezvýhradnej lásky k Bohu. Vskutku, hľadali a objavili lásku v silnom a osobnom vzťahu s Bohom, z ktorého pramení pravá láska k blížnemu. Preto v hodine súdu mohli počuť toto nežné pozvanie: «Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta» (Mt 25,34).

Kanonizačným obradom sme opäť vyznali tajomstvo Božieho kráľovstva a vzdali sme úctu Kristovi Kráľovi, Pastierovi plnému lásky k svojmu stádu. Nech svedectvom a na príhovor nových svätých vzrastie v nás radosť na ceste evanjelia a naše rozhodnutie vziať si evanjelium za kompas nášho života. Nasledujme ich kroky napodobňovaním ich viery a lásky, aby sa aj naša nádej mohla zaodiať nesmrteľnosťou. Nenechajme sa odpútavať inými svetskými a chvíľkovými záujmami. A nech nás na ceste do Božieho kráľovstva vedie Matka - Mária, Kráľovná všetkých svätých.“

 

22. november

Pápež František sa stretol s účastníkmi medzinárodnej konfrencie o autizme

Vatikán 22. novembra - Stretnutím s pápežom Františkom vyvrcholila dnes vo Vatikáne medzinárodná konferencia organizovaná Pápežskou radou pre pastoráciu v zdravotníctve. Jej 29. ročník bol zameraný na tému „posilňovania a oživovania nádeje u ľudí s poruchami autistického spektra, u ich rodinných príslušníkov a všetkých, ktorí sa o nich starajú“. Svätý Otec vo svojom príhovore v Aule Pavla VI. k približne päťtisíc účastníkom audiencie označil tieto poruchy za „jednu z foriem krehkosti, postihujúcich mnoho detí a v dôsledku toho aj ich rodiny“. Ako povedal, „predstavujú jednu z tých oblastí, ktoré sa dožadujú priamej zodpovednosti vlád a inštitúcií, samozrejme nevynímajúc kresťanské komunity“:

„Je nevyhnutné úsilie všetkých o podporovanie prijímania, stretávania, solidarity, v konkrétnej činnosti podpory a oživovania novej nádeje, prispievajúc tak k prelomeniu izolácie a v mnohých prípadoch aj verejnej škvrny, ktoré zaťažujú ľudí s poruchami autistického spektra, ako aj ich rodiny. Ide o sprevádzanie nie anonymné a neosobné, ale také, ktoré znamená v prvom rade načúvanie hlbokým potrebám, ktoré vyplývajú z podstaty ochorenia, ktoré je často náročné nielen diagnostikovať, ale – najmä pre rodiny – prijať bez hanby alebo uťahovania sa do samoty. Je to kríž.

Pre pomoc ľuďom postihnutým poruchami autistického spektra je potrebné vytvoriť v danom prostredí sieť pomoci kompletných a prístupných služieb, ktorá bude okrem rodičov zahŕňať starých rodičov, priateľov, terapeutov, pedagógov a pastoračných pracovníkov. Tieto osoby môžu pomôcť rodinám prekonať pocity neprimeraných nárokov, neefektívnosti a frustrácie, ktoré niekedy môžu mať.“

Svätý Otec vyslovil následne poďakovanie za každodennú námahu rodinám, farským spoločenstvám a rôznym asociáciám, ktoré boli dnes zastúpené v Aule Pavla VI. a ponúkli ostatným svoje svedectvo. Všetkým vyjadril osobné poďakovanie i poďakovanie celej Cirkvi. Povzbudil vedcov a výskumníkov v ich úsilí čo najskôr objaviť terapie a nástroje na pomoc pri liečbe a predovšetkým pri predchádzaní vzniku týchto porúch. To všetko kvôli pozornosti voči právam chorých, ich potrebám. Na záver sa všetci spolu s pápežom pomodlili Zdravas Mária za všetkých zdravotníckych pracovníkov i za chorých a stretnutie ukončil Svätý Otec požehnaním.

Ako povedal Mons. Zygmunt Zimowski, predseda spomenutého dikastéria, cieľom konferencie bolo hľadať odpovede na výzvy, ktoré znamená autizmus pre pastoráciu v zdravotníctve, rovnako ako pre vedu, medicínu, rodinu, vzdelávacie a terapeutické zariadenia, a všeobecnejšie pre spoločnosť a vlády. Na trojdňovom podujatí sa zúčastnilo približne 650 relátorov a delegátov z 57 krajín z celého sveta. Konferenciu biskupov Slovenska zastupoval pomocný prešovský biskup Mons. Milan Lach SJ, predseda Bioetickej subkomisie a zodpovedný v rámci KBS za pastoráciou v zdravotníctve.

 

Pápež František hnutiam a novým komunitám: sviežosť charizmy, sloboda, spoločenstvo

Vatikán 22. novembra - Udržujte sviežosť charizmy, rešpektujte slobodu ľudí a vždy sa usilujte o spoločenstvo – to sú tri piliere, na ktoré pápež František poukázal v príhovore asi 350 účastníkom Tretieho svetového kongresu cirkevných hnutí a nových spoločenstiev počas dnešnej audiencie. Na pozvanie Pápežskej rady pre laikov zúčastnení delegáti počas trojdňového stretnutia uvažovali nad témou „Radosť z evanjelia, misionárska radosť“, inšpirovanou apoštolskou exhortáciou Evangelii gaudium. Kongres sa konal v Pápežskom medzinárodnom kolégiu Maria Mater Ecclesiae. Pri predchádzajúcich kongresoch, ktoré sa konali v rokoch 1998 a 2006, sa so zástupcami hnutí podobne stretli pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

Ako povedal Svätý Otec pri dnešnej audiencii v Klementínskej sále, konverzia a poslanie sú dva ústredné a úzko prepojené prvky. Zdôraznil, že hnutia a nové spoločenstvá sú vo fáze cirkevného dozrievania, ktoré si vyžaduje priebežnú konverziu, aby sa evanjelizačné úsilie stávalo čoraz plodnejším. Zdôraznil tak potrebu udržiavať „sviežosť charizmy“ a upozornil na pokušenie vystačiť si sami, v skostnatených schémach, zabezpečených, ale neplodných. Hovoril o „pokušení uzavrieť Ducha Svätého do klietky“ a po pripomenutí myšlienky zo svojej exhortácie Evangelii gaudium, že „skutočnosť je dôležitejšia než idea“ (porov. EG 231-233) vyslovil tieto slová:

„Ak sa formy a metódy obhajujú samoúčelne, stávajú sa ideologickými, ďaleko od reality, ktorá je v neustálom vývoji, uzavreté novosti Ducha, a nakoniec udusia samotnú charizmu, ktorá im dala vznik. Je potrebné vždy sa vracať k prameňom chariziem a tak znovu objavíte impulz, ako sa postaviť k výzvam.“

Pomenovanie „hnutie“ vyjadruje pohyb. Ako povedal Svätý Otec, aby hnutia zostali hnutiami, nie iba „skupinkami“, musia byť vždy v pohybe:

„Vždy na ceste, vždy v pohybe, vždy otvorené prekvapeniam Boha, ktoré sú v súlade s prvou výzvou hnutia, so zakladajúcou charizmou.“

Druhý bod, pri ktorom sa pápež František pristavil, je spôsob ujímania sa ľudí, najmä mladých, vzhľadom na to, že dnes sme všetci súčasťou zraneného ľudstva, a že všetky výchovné inštitúcie, a najmä rodiny, majú vážne ťažkosti. Pápež pripomína skutočnosť, že dnešný človek má ťažkosť robiť vlastné rozhodnutia, a teda má tendenciu delegovať na iných dôležité životné rozhodnutia. Toto musia hnutia správne zohľadniť:

„Je potrebné dať si pozor na pokušenie zastupovať úlohu, ktorá patrí slobode jednotlivcov a riadiť ich bez vyčkania na to, aby skutočne dozreli. Každá osoba má svoje tempo, kráča vlastným spôsobom a na tejto ceste ich máme sprevádzať. Mravný či duchovný pokrok dosiahnutý tlačením na nezrelosť ľudí je zdanlivý úspech, odsúdený na fiasko. Radšej menšie počty, ale tak, že to bude bez snahy o senzáciu. Kresťanská výchova si naopak vyžaduje také sprevádzanie, ktoré vie mať trpezlivosť s tempom každého, tak ako ju má Pán s každým z nás. Pán má s nami trpezlivosť! Trpezlivosť je jedinou cestou, ako skutočne milovať a privádzať ľudí k úprimnému vzťahu s Pánom.“

Svätý Otec ďalej pripomenul tretí pilier – spoločenstvo:

„Nezabúdajme, že najvzácnejším dobrom, pečaťou Ducha Svätého, je spoločenstvo. Ide tu o najvyššiu milosť, ktorú nám Ježiš vydobyl na kríži, milosť, ktorú ako zmŕtvychvstalý pre nás neúnavne vyprosuje, keď ukazuje svoje oslávené rany Otcovi: «Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal» (Jn 17,21). Aby svet uveril, že Ježiš je Pán, musí medzi kresťanmi vidieť spoločenstvo, nie ohováranie, rivalitu a

ohováranie, ‚terorizmus ohovárania‘. Prosím vás, ak vidno tieto veci, ako možno evanjelizovať?“

V tejto súvislosti pápež František pripomenul ďalšiu myšlienku z Evangelii gaudium:

„Pamätajte na tento ďalší princíp: «Jednota prevažuje nad konfliktom» (porov. EG 226-230), pretože brat zaváži omnoho viac než naše osobné pozície: za neho Kristus prelial svoju krv (porov. 1 Pt 1,18-19), za moje idey neprelial nič! Opravdivé spoločenstvo potom nemôže v hnutí alebo novej komunite existovať, ak sa nezačleňuje do väčšieho spoločenstva, ktorým je naša Svätá Matka hierarchická Cirkev.“

Vzápätí Svätý Otec pripomenul ďalšiu zásadu zo svojej exhortácie:

«Celok je viac ako časť» (porov. EG 234-237) a časť má zmysel vo vzťahu k celku. Navyše, spoločenstvo spočíva aj v spoločnom a jednotnom konfrontovaní sa s najdôležitejšími otázkami, ako je život, rodina, mier, boj proti chudobe vo všetkých jej podobách, sloboda náboženského vyznania a výchova. A zvlášť sú hnutia a komunity povolané spolupracovať, aby prispeli k liečeniu rán vytvorených globalizovanou mentalitou, ktorá stavia do centra konzum, zabúdajúc na Boha a základné hodnoty existencie.“

Pápež František potom účastníkom Tretieho svetového kongresu cirkevných hnutí a nových spoločenstiev zosumarizoval návod na dosiahnutie cirkevnej zrelosti:

„Pre dosiahnutie cirkevnej zrelosti teda udržujte – opakujem to – sviežosť charizmy, rešpektujte slobodu osôb a hľadajte vždy spoločenstvo. Nezabúdajte však, že pre dosiahnutie tohto cieľa musí byť obrátenie misionárskym: sila na prekonanie pokušení a nedostatkov prichádza z hlbokej radosti z ohlasovania evanjelia, ktorá tvorí základ všetkých vašich chariziem. Totiž, «keď Cirkev pozýva na úlohu evanjelizovať, nerobí nič iné než to, že kresťanom ukazuje pravý dynamizmus ich osobnej realizácie» (EG 10), pravú motiváciu pre obnovu ich života pretože misia je účasťou na poslaní Krista, ktorý nás pri evanjelizácii vždy predchádza a vždy nás sprevádza.“

Svätý Otec v závere poukázal na bohaté ovocie, ktoré hnutia a komunity „priniesli Cirkvi a celému svetu, a v budúcnosti prinesú ešte väčšie s pomocou Ducha Svätého, ktorý vždy vzbudzuje a obnovuje dary a charizmy.“ Napokon obrátil pozornosť k Panne Márii:

„Teraz vás prosím, všetkých spoločne, modliť sa k Panne Márii, ktorá mala túto skúsenosť zachovania sviežosti prvého stretnutia s Bohom, aby ste napredovali s pokorou, ale vždy kráčali, rešpektujúc tempo jednotlivých ľudí. A tiež aby vás nikdy neomrzelo mať toto misionárske srdce.“

 

21. november

Piatková ranná homília: Obchodovanie v chráme je pohoršením

Vatikán 21. novembra – Kostoly sa nikdy nemajú stávať miestami obchodu, Ježišovo vykúpenie je vždy nezištné. Tak znie súhrn pápežovej homílie zo svätej omše v Dome sv. Marty v deň, keď Cirkev slávi spomienku Obetovania Panny Márie. Dnešná liturgia nám ponúka úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (19,45-48), v ktorom Ježiš vyháňa obchodníkov z chrámu, lebo premenili dom modlitby na lotrovský pelech. Ako vysvetlil pápež František, toto Ježišovo gesto je gestom očisťovania: chrám bol znesvätený a spolu s chrámom aj Boží ľud. Znesvätený bol „ťažkým hriechom, ktorým je pohoršovanie“.

„Ľud bol dobrý, ľudia chodievali do chrámu, nehľadeli na tieto veci, hľadali Boha, modlili sa... no museli si zameniť mince kvôli predkladaniu obiet“, povedal Svätý Otec a dodal, že Boží ľud nechodieval do chrámu kvôli týmto ľuďom, kvôli predajcom, ale chodieval tam kvôli Bohu. No bola tam korupcia, ktorá ľud pohoršovala. „Myslím na škandál, ktorým môžeme pohoršiť ľudí naším postojom, našimi návykmi v chráme, ktoré nepatria ku kňazom: pohoršenie plynúce z obchodovania, pohoršenie kvôli svetskosti,“ povedal pápež František a pokračoval: „Koľkokrát aj dnes vchádzajúc do kostola vidíme, že, je tam cenník“ za krst, za požehnanie, za úmysly svätých omší. „A ľud sa pohoršuje“:

„Raz, krátko po vysviacke, som bol so skupinou univerzitných študentov a istý snúbenecký pár sa chcel zosobášiť. Išli teda do jednej farnosti - sobáš chceli mať spoločne so svätou omšou. A tam im farský sekretár povedal: ‚Nie, nie: nie je to možné‛. Oni na to: ‚Ale prečo sa to nedá so svätou omšou? Veď koncil odporúča spojiť to vždy so svätou omšou ...‛ ‚Nie, nedá sa, nemôže to trvať viac než 20 minút‛ ‚Ale prečo?‛ – pýta sa pár. ‚Lebo sú tam ďalší v poradí‛. ‚No my chceme svätú omšu!‛ ‚Tak zaplaťte za dva intervaly!‛ A kvôli sobášu spojenému so svätou omšou museli zaplatiť dva intervaly. Toto je hriech pohoršovania.“

Svätý Otec dodáva: „Vieme, čo hovorí Ježiš tým, ktorí sú príčinou pohoršenia: ‚Bolo by pre vás lepšie, keby vás hodili do mora...‛“:

„Keď sa z tých, ktorí sú v chráme – či už sú to kňazi, laici, sekretári, skrátka vedúci chrámu, či pastorácie – keď sa z nich stanú obchodníci, ľud sa pohoršuje. A my sme za toto zodpovední. A to aj laici! Všetci. Lebo ak vidím, že v mojej farnosti sa toto deje, musím nabrať odvahu povedať do farárovi do tváre. Ľud trpí tým pohoršením. Je to zaujímavé: Boží ľud vie odpustiť svojim kňazom, keď majú nejakú slabosť, keď skĺznu do hriechu ... vie odpustiť. No sú tu dve veci, ktoré Boží ľud nevie odpustiť: keď je kňaz pripútaný k peniazom a keď kňaz zle zaobchádza s ľuďmi. Toto nedokáže odpustiť! Je to pohoršenie, keď sa z chrámu, z Božieho domu, stane dom obchodníkov, ako v prípade toho sobáša – oni ten kostol prenajímali.“

Ježiš „nie je nahnevaný“, vysvetľuje Svätý Otec, „je to Boží hnev, horlivosť pre Boží dom“, lebo nemôžeme slúžiť dvom pánom: „buď vzdávaš kult živému Bohu, alebo ho vzdávaš peniazom“:

„Ale prečo sa Ježiš hnevá kvôli peniazom? Lebo vykúpenie je zadarmo, on nám prináša nezištnosť Boha, totálnu nezištnosť Božej lásky. A keď sa Cirkev, či kostoly stanú obchodníckymi, povie sa: tá spása veru nie je veľmi nezištná... Preto Ježiš berie do ruky bič, aby vykonal toto gesto očisťovania chrámu. Dnes liturgia slávi obetovanie Panny Márie v chráme: už ako dievčatko... Jednoduchá žena, ako Anna, v tej chvíli vstupuje do chrámu Panna Mária. Nech ona učí nás všetkých, všetkých farárov, všetkých tých, čo majú pastoračné zodpovednosti, uchovávať chrám čistý, prijímať s láskou tých, čo prichádzajú, ako keby každý z nich bol Pannou Máriou.“

 

Pápež František: „Migranti ako partneri pri budovaní bohatšej identity spoločnosti“

Vatikán 21. novembra – Svätý Otec dnes napoludnie prijal v Klementínskej sále približne 300 účastníkov VII. svetového kongresu o pastorácii migrantov. Kongres s témou „Spolupráca a rozvoj v pastorácii migrantov“ sa začal v pondelok 17. novembra v priestoroch Pápežskej univerzity Urbaniana a uzavrela ho dnešná audiencia. Po úvodnom pozdrave predsedu Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich kardinála Antonia Mariu Vegliò sa prítomným prihovoril pápež František. K problematike migrantov má podľa jeho slov Cirkev veľa čo povedať:

„Kresťanské spoločenstvo sa neustále usiluje prijímať migrantov a deliť sa s nimi o Božie dary, osobitne o dar viery. Uskutočňuje evanjelizačné projekty a projekty sprevádzania migrantov počas celej ich cesty - počínajúc v ich pôvodnej krajine, cez krajiny tranzitu, až po prijímajúcu krajinu - pričom osobitnú pozornosť venuje ich duchovným potrebám - a to prostredníctvom katechéz, liturgie ako aj prostredníctvom slávenia sviatostí.“

Migranti často zakúšajú sklamanie, ťažkosti, samotu a vylúčenie, nachádzajú sa v strede procesu medzi vykorenením a integráciou. Cirkev sa pre to, podľa slov Svätého Otca, pre nich „snaží byť miestom nádeje“. Okrem poskytovania formačných programov, či hájenia práv migrantov, ponúka im aj materiálnu pomoc a to bez rozdielu, „aby sa s každým zaobchádzalo ako s Božím dieťaťom“. V migrantoch podľa Svätého Otca treba vidieť nielen problémy, ktoré treba riešiť, ale aj potenciál.

Pápež zdôraznil, že Cirkev je voči každému predovšetkým matkou, „matkou bez obmedzení a bez hraníc“. Pripomenul pri tom pasáž zo svojho tohtoročného Posolstva k Svetovému dňu migrantov a utečencov: «Dôstojnosť osoby sa nezakladá len na kritériách účinnosti, produktivity, spoločenského stavu, etnickej či náboženskej príslušnosti, ale na tom, že sme stvorení na Boží obraz (porov. Gn 1,26–27), ba viac, že sme Božími deťmi. Každá ľudská bytosť je Božím dieťaťom! V nej je vtlačený Kristov obraz!» - „Ona je Kristom“, dodal Svätý Otec. Preto podľa neho „migranti skrze samotnú ich ľudskosť, ešte skôr než skrze ich kultúrne hodnoty, rozširujú význam ľudského bratstva. Zároveň je ich prítomnosť ozvenou potreby vykoreniť nerovnosť, nespravodlivosť a útlak. Takýmto spôsobom sa migranti môžu stať partnermi pri budovaní bohatšej identity – ako pre spoločenstvo, ktorého sú hosťami, tak aj pre osoby, ktoré ich prijímajú, stimulujúc rozvoj inkluzívnych a kreatívnych spoločností, ktoré rešpektujú dôstojnosť všetkých“.

Vychádzajúc z výsledkov prác kongresu, Svätý Otec hovoril aj o faktoroch, ktoré prispievajú k migrovaniu obyvateľstva, ako napríklad: nerovnosť, chudoba, demografický nárast, rastúca potreba zamestnania v niektorých sektoroch pracovného trhu, kalamity spôsobené klimatickými zmenami, či vojny a prenasledovanie. Pápež František vymenoval niektoré aspekty migrácie, ktoré sú prínosné pre obe strany – pre migrantov a zároveň aj pre krajinu, do ktorej prídu: hosťujúca krajina môže ťažiť z práce migrantov, a to aj v súvislosti so súčasnou demografickou krízou. Prospech z migrácie má aj krajina pôvodu, lebo migranti pomáhajú zlepšovať životné podmienky svojim rodinám, ktoré zostali vo vlasti. Naopak, medzi negatívami, ktoré migrácia prináša, menoval tzv. „úbytok mozgov“ z domovskej krajiny, skutočnosť, že rodiny trpia absenciou jedného či oboch rodičov a pri dlhšom odlúčení je tu hrozba rozpadu manželstiev. V krajine, do ktorej migranti prichádzajú, nastávajú problémy s ich integráciou. Práve tu podľa pápeža Františka zohrávajú dôležitú rolu pastorační pracovníci: majú napomáhať dialógu, prijatiu migrantov, ako aj ich legálnosti, majú byť prostredníkmi medzi migrantmi a ľuďmi z krajiny, do ktorej prišli.

 

 

20. november

Štvrtková homília z Domu sv. Marty: Ježiš plače nad uzavretými srdcami

Vatikán 20. novembra – Ježiš plače aj dnes, keď sa dvere nášho srdca, srdca pastierov či Cirkvi uzatvárajú pred jeho prekvapeniami a nespoznávajú tak toho, ktorý prináša pokoj. To je nosná myšlienka homílie pápeža Františka zo svätej omše v Dome sv. Marty.

Ježiš plače nad Jeruzalemom, lebo nerozpoznal toho, ktorý prináša pokoj. Svätý Otec dnes komentoval evanjelium podľa Lukáša (Lk 19,41-44) vysvetľujúc, že Pán plače kvôli „uzavretosti srdca vyvoleného mesta, vyvoleného ľudu“. Nemalo čas otvoriť mu dvere! Bolo príliš zaneprázdnené, príliš spokojné samo so sebou. No Ježiš naďalej klope na dvere, tak, ako klopal aj na dvere srdca Jeruzalema: na dvere svojich bratov, svojich sestier, na naše dvere, na dvere našich sŕdc, na dvere svojej Cirkvi. Jeruzalem sa cítil byť spokojný so svojím životom, akoby nepotreboval Pána. Ani si len nevšimol, že potrebuje spásu. A preto si uzavrel pred Pánom svoje srdce“. Ježišov plač nad Jeruzalemom je „plačom nad Cirkvou, dnes, nad nami“, povedal pápež František:

„Prečo Jeruzalem neprijal Pána? Lebo bol spokojný s tým, čo má, nechcel problémy. No – hovorí Pán v evanjeliu – «kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Nespoznalo si čas svojho navštívenia.» Jeruzalem mal strach z Pánovej návštevy, mal strach z nezištnosti Pánovho navštívenia. Bol si istý v záležitostiach, ktoré mohol ovládať. Cítime sa byť istí vo veciach, ktoré môžeme riadiť, kontrolovať... No Pánovo navštívenie, jeho prekvapenia, tie nemôžeme ovládať.“

Svätý Otec dodal: „Z tohto mal Jeruzalem strach: byť spasený cestou Pánových prekvapení. Bál sa Pána, svojho ženícha, svojho milovaného. A tak Ježiš plače. Keď Pán navštevuje svoj ľud, prináša nám radosť, prináša nám obrátenie. A my všetci máme strach - nie z veselosti, to nie! - ale z radosti, ktorú prináša Pán, lebo ju nemôžeme kontrolovať. Bojíme sa obrátenia, lebo obrátiť sa znamená nechať Pána, aby nás viedol.“

„Jeruzalem bol pokojný a spokojný – pokračoval pápež František – veď chrám fungoval. Kňazi vykonávali obety, ľud prichádzal na púť, učitelia zákona zariadili všetko bez výnimky. Všetko bolo jasné! Všetky prikázania boli jasné... A týmto všetkým mal Jeruzalem zavreté dvere.“ Kríž, ktorý je „cenou za toto odmietnutie“, ako povedal Svätý Otec, nám ukazuje Ježišovu lásku, ukazuje nám to, čo ho „mnohokrát aj dnes vedie k plaču nad svojou Cirkvou“.

„Kladiem si otázku: dnes, my kresťania, ktorí poznáme vieru, katechizmus, ktorí chodíme každú nedeľu na svätú omšu, my kresťania, my pastieri, sme so sebou spokojní? Lebo máme všetko zariadené a nepotrebujeme nové Pánove navštívenia... No Pán pokračuje klopať na dvere každého jedného z nás a aj na dvere Cirkvi, či na dvere pastierov Cirkvi. Veru áno, dvere nášho srdca, Cirkvi, pastierov, sa neotvárajú: a Pán plače, aj dnes.“

Svätý Otec nakoniec pozýva k spytovaniu svedomia: „Pomyslime na seba: ako sme na tom v tomto momente pred Bohom?“

 

Svätý Otec navštívil FAO: „Dôstojnosť, nie almužna“

Rím 20. novembra – Boj proti hladu a podvýžive je „požiadavkou ľudskej dôstojnosti, nie almužny“, zdôraznil Svätý Otec František pri dnešnej návšteve rímskeho sídla Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO. Vo svojom príhovore pred plénom 2. medzinárodnej konferencie o výžive upozornil na súvis riešenia problémov výživy a hladu s potrebou budovania bratstva a solidárnosti.

Pod hlad vo svete sa podľa jeho slov podpisujú nedobré vzťahy medzi štátmi, absolutizácia ziskov a degradovanie potravín na úroveň tovarov podliehajúcich trhovej špekulácii. Ako povedal, prvoradý záujem v oblasti produkcie, distribúcie a prístupu k potravinám musí byť venovaný samotnej ľudskej osobe. „Rozvojové plány a práca medzinárodných organizácií majú mať na zreteli fundamentálne práva ľudskej osoby,“ pričom v tomto prípade ide o osobu, ktorá hladuje.

Pápež František pripomenul aj slová sv. Jána Pavla II. o „paradoxe nadbytku“, ktoré vyslovil pri otvorení prvej konferencie FAO o výžive v roku 1992: Je tu síce dostatok potravín pre všetkých, no nie všetci sa môžu najesť, a pritom na druhej strane sme svedkami plytvania a vyhadzovania jedla. „Tento paradox je žiaľ naďalej aktuálny“, skonštatoval pápež František. Za nevyčerpateľný zdroj inšpirácie v tejto súvislosti označil „prirodzený zákon, vpísaný do srdca človeka, ktorý hovorí jazykom, ktorý všetci môžu porozumieť: láska, spravodlivosť, pokoj, čo sú prvky neoddeliteľné jeden od druhého.“

V sídle FAO v centre Ríma pápeža Františka privítali generálny riaditeľ organizácie José Graziano da Silva spolu so zástupcom Svetovej zdravotníckej organizácie Olegom Chestnovom a stálym pozorovateľom Svätej stolice Mons. Luigim Travaglinom. Po príhovore pred plénom Svätý Otec na osobitnom stretnutí s pracovníkmi FAO ocenil ich službu v rámci inštitúcie, ktorá si kladie za cieľ odstránenie chronického hladu, pričom ich vyzval k starostlivosti a solidarite voči slabým podľa Ježišovho príkladu. Poukázal na vysoko humánny cieľ ich skrytej práce pre konkrétnych ľudí – mužov, ženy, deti, starých ľudí – trpiacich hladom. Zopakoval pritom ústrednú myšlienku svojho príhovoru: „Títo ľudia od nás nežiadajú iné ako dôstojnosť. Žiadajú dôstojnosť, nie almužnu! Toto je vaša práca: pomáhať, aby sa im dostala dôstojnosť.“

 

Príhovor pápeža Františka vo FAO na 2. medzinárodnej konferencii o výžive

Vatikán 20. novembra – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pred plénom 2. medzinárodnej konferencie o výžive dňa 20. novembra 2014 v sídle Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO v Ríme.

Pán predseda, dámy a páni,

s pocitom úcty a uznania som dnes tu, na Druhej medzinárodnej konferencii o výžive. Ďakujem vám, pán predseda, za srdečné prijatie a za slová na privítanie. Srdečne pozdravujem generálneho riaditeľa FAO prof. Josého Graziana da Silvu a generálnu riaditeľku Svetovej zdravotníckej organizácie Dr. Margaret Chanovú, a teším sa vášmu rozhodnutiu zjednotiť v tejto konferencii zástupcov štátov, medzinárodných inštitúcií, organizácií občianskej spoločnosti, sveta poľnohospodárstva a súkromného sektora, aby mohli spoločne uvažovať nad formami pomoci na zabezpečenie výživy, ako aj nad potrebnými zmenami, ktoré je potrebné zapracovať do súčasných stratégií. Celková jednota úmyslov a činností, ale predovšetkým duch bratstva, môžu byť rozhodujúce pre vhodné riešenia. Cirkev, ako viete, sa vždy snaží byť pozorná a starostlivá voči všetkému, čo sa vzťahuje na duchovné a materiálne blaho ľudí, v prvom rade tých, ktorí žijú na okraji spoločnosti a sú vylúčení, aby bola zaručená ich bezpečnosť a dôstojnosť.

1. Osudy všetkých národov sú viac ako inokedy prepojené medzi sebou, tak ako členovia jednej rodiny, ktorí na sebe navzájom závisia. No žijeme v čase, keď vzťahy medzi národmi príliš často naštrbuje vzájomné podozrievanie, ktoré sa neraz mení na formy vojenskej a ekonomickej agresie, podkopáva priateľstvo medzi bratmi a odmieta alebo odstraňuje toho, kto je vylúčený. To dobre pozná ten, kto nemá každodenný chlieb a dôstojnú prácu. Toto je obraz sveta, v ktorom sa musia rozpoznať limity prístupov založených na zvrchovanosti každého štátu, chápanej ako absolútnej, a na národných záujmoch, často ovplyvnených parciálnymi mocenskými skupinami. To dobre vysvetľuje štúdium vašej pracovnej agendy, zameranej na vypracovanie nových štandardov, foriem a hlavných záväzkov pre nasýtenie sveta. V tejto perspektíve dúfam, že pri formulovaní týchto záväzkov sa členské štáty inšpirujú presvedčením, že právo na výživu bude zaručené len vtedy, ak našu starosť sústredíme na jeho skutočný subjekt, teda na človeka, ktorý trpí následkami hladu a podvýživy. Skutočný subjekt!

Dnes sa veľa hovorí o právach, často zabúdajúc na povinnosti. Možno sme príliš málo ustarostení kvôli tým, ktorí trpia hladom. Je tiež bolestné konštatovať, že boj proti hladu a podvýžive je brzdený ‚trhovými prioritami‘, a ‚primátom zisku‘, čo zredukovalo potraviny na tovar ako každý iný, podliehajúci špekulácii, vrátane finančnej. A kým sa rozpráva o nových právach, hladný je tam na rohu ulice a prosí o právo na občianstvo, aby bol v jeho situácii pokladaný za hodného dostať zdravú základnú výživu. Prosí nás o dôstojnosť, nie o almužnu.

2. Tieto kritériá nemôžu zostať v oblasti teórie. Jednotlivci i národy vyžadujú, aby bola spravodlivosť uvedená do praxe. Nielen zákonná spravodlivosť, ale aj spravodlivosť v prispievaní a rozdeľovaní. Z tohto dôvodu rozvojové plány a činnosť medzinárodných organizácií by mali zohľadňovať túžbu, takú častú medzi obyčajnými ľuďmi, aby za každých okolností boli rešpektované základné práva človeka a v našom prípade človeka, ktorý má hlad. Keď sa toto stane, aj humanitárne intervencie, krízová pomoc a rozvojové programy – v ich najplnšom a pravom zmysle – budú mať väčšiu údernosť a prinesú vytúžené ovocie.

3. Záujem o produkciu, dostupnosť potravín a prístup k nim, o klimatické zmeny a o obchod s poľnohospodárskymi výrobkami musia nepochybne inšpirovať pravidlá a technické opatrenia, ale prvou starosťou musí byť samotný človek, ktorý nemá každodenný pokrm a prestal uvažovať nad životom, rodinou a sociálnymi vzťahmi, a zápasí len o prežitie. Svätý pápež Ján Pavol II. v tejto sále, pri otvorení Prvej konferencie o výžive v roku 1992, varoval medzinárodné spoločenstvo pred rizikom ‚paradoxu hojnosti‘: je jedla pre všetkých, ale nie všetci môžu jesť, zatiaľ čo sme svedkami plytvania, odhadzovania, nadmerného konzumu a využívania potravín na iné účely. Toto je ten paradox! Žiaľ, tento ‚paradox‘ je stále aktuálny.

Je málo tém, pri ktorých sa vytvára toľko pomýlených uzáverov, ako pri otázke hladu; pri ktorých by boli tak ľahko manipulovateľné údaje a štatistiky podľa požiadaviek národnej bezpečnosti, korupcie alebo vágneho odvolávania sa na hospodársku krízu. To je prvá výzva, ktorú musíme zdolať.

Druhou výzvou, ktorej musíme čeliť, je nedostatok solidarity. Slovo, ktoré máme podvedome v podozrení, že bude musieť byť odstránené zo slovníka. Naše spoločnosti sa vyznačujú rastúcim individualizmom a rozdelením; čo vyúsťuje do pozbavenia tých najslabších dôstojnosti života a do provokovania vzbúr proti inštitúciám. Keď niet solidarity v krajine, pociťujú to všetci. V skutočnosti solidarita je postoj, ktorý robí ľudí schopnými ísť v ústrety druhému a založiť svoje vzájomné vzťahy na bratskom cítení, ktoré prevyšuje rozdiely a obmedzenia a podnecuje spolu hľadať všeobecné dobro.

V tej miere, v akej si budú ľudia vedomí svojho zodpovedného podielu na pláne stvorenia, budú schopní rešpektovať sa navzájom, namiesto vzájomného boja, poškodzujúceho a ožobračujúceho planétu. Aj od štátov, koncipovaných ako spoločenstvá osôb a národov, sa žiada, aby konali spoločne, aby boli ochotné pomáhať si navzájom prostredníctvom princípov a noriem, ktoré im dáva k dispozícii medzinárodné právo. Nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie je prirodzený zákon, vpísaný do ľudského srdca, ktorý hovorí jazykom pochopiteľným pre každého: láska, spravodlivosť, pokoj, prvky od seba navzájom neoddeliteľné. Rovnako ako jednotlivci, aj štáty a medzinárodné inštitúcie sú povolané, aby prijali a zveľaďovali tieto hodnoty, v duchu dialógu a vzájomného načúvania. Takto sa cieľ nasýtiť ľudskú rodinu stane realizovateľným.

4. Každá žena, muž, dieťa, starší človek kdekoľvek na svete musí mať možnosť spoliehať sa na tieto záruky. A je povinnosťou každého štátu, pozorného voči blahobytu svojich občanov, zaviazať sa k nim bez výhrad a starať sa o ich uplatňovanie. To si vyžaduje vytrvalosť a podporu. Katolícka cirkev sa snaží ponúknuť aj na tomto poli svoj príspevok, cez neustálu pozornosť voči životu chudobných, núdznych, v každej časti planéty. V tejto línii sa pohybuje aj aktívna účasť Svätej stolice v medzinárodných organizáciách vrátane jej mnohých dokumentov a vyhlásení. Týmto spôsobom sa hodlá podieľať na určovaní a prijímaní kritérií, požadovaných pre vytváranie spravodlivo vyváženého medzinárodného systému.

Sú to kritériá, ktoré po etickej stránke stoja na pilieroch, akými sú pravda, sloboda, spravodlivosť a solidarita. Súčasne v oblasti práva tieto isté kritériá zahŕňajú vzťah medzi právom na obživu a právom na život a dôstojnú existenciu, zahŕňajú právo požívať ochranu zákona, ktorý nie vždy zohľadňuje trpiacich hladom, a zahŕňajú morálnu povinnosť deliť sa o hospodárske bohatstvo sveta.

Ak veríme v princíp jednoty ľudskej rodiny, založenej na otcovstve Boha Stvoriteľa, a v bratstvo ľudí, žiadna forma politického a ekonomického nátlaku, ktorá by využívala dostupnosť potravín, nemôže byť prijateľná. Politický a ekonomický tlak. A tu myslím na našu sestru a matku Zem, na planétu, či sme slobodní od politických a ekonomických tlakov, aby sme ju chránili, aby sa zabránilo jej sebazničeniu. Máme pred sebou Peru a Francúzsko, dve konferencie, ktoré predstavujú výzvu: starať sa o planétu. Spomínam si na jeden výrok, ktorý som počul od istého starca pred mnohými rokmi: „Boh vždy odpúšťa urážky, zneužívanie, Boh vždy odpúšťa. Ľudia odpúšťajú občas. Zem neodpúšťa nikdy!“ Chráňme sestru zem, matku Zem, aby neodpovedala deštrukciou.

Ale predovšetkým žiadny systém diskriminácie, de facto alebo de jure viazaný na možnosť prístupu k trhu s potravinami, nemôže byť považovaný za model medzinárodných opatrení, ktorých cieľom je odstránenie hladu. Pri delení sa o tieto myšlienky s vami, prosím Všemohúceho Boha, ktorý je bohatý na milosrdenstvo, aby žehnal všetkým tým, ktorí sa v rozličných zodpovedných úlohách vkladajú do služby tým, ktorí trpia hladom, a vedia im pomáhať cez konkrétne skutky blízkosti. Modlím sa tiež, aby medzinárodné spoločenstvo dokázalo zachytiť apel tejto konferencie a považovalo ju za vyjadrenie spoločného svedomia ľudstva: dať jesť hladným, aby bol zachránený život na našej planéte. Ďakujem.

 

19. november

Generálna audiencia: Všetci sme povolaní ku svätosti

Vatikán 19. novembra – Krásne slnečné počasie privítalo dnes pápeža Františka na Námestí sv. Petra spolu s početnými pútnikmi z celého sveta, ktorí sa prišli zúčastniť na generálnej audiencii. Medzi prítomnými nechýbali ani pútnici zo Slovenska. Svätý Otec aj dnes pokračoval v cykle katechéz o Cirkvi, pričom sa zameral na tému: všeobecné povolanie ku svätosti.

Ešte pred samotnou katechézou zazneli slová z Prvého listu sv. Petra (1,14-16): «Ako poslušné deti neprispôsobujte sa takým žiadostiam, ako keď ste boli v nevedomosti, ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: ‚Buďte svätí, lebo ja som svätý‛.» Svätý Otec veriacim následne objasnil, že všetci, bez ohľadu na životný stav, sme povolaní stať sa svätými: „Je to práve žijúc s láskou a obetujúc vlastné kresťanské svedectvo v každodennej činnosti - tak sme povolaní stať sa svätými. Každý v podmienkach a v životnom stave, v ktorom sa nachádza.“ Svätosť však nemôžeme dosiahnuť vlastnými silami, pretože je darom od Boha. Pápež František veriacim ponúkol aj niekoľko praktických príkladov, ako sa dá prostredníctvom každodenných malých krokov napredovať na ceste k svätosti.

Po katechéze Svätý Otec vyslovil dva apely. Prvý súvisí s dramatickou situáciou vo Svätej zemi, ktorá sa ešte viac vyhrotila po včerajších útokoch na synagógu v Jeruzaleme. Útok si vyžiadal päť obetí a šesť zranených. Svätý Otec reagoval týmito slovami:

„So znepokojením sledujem alarmujúci nárast napätia v Jeruzaleme a v iných oblastiach Svätej zeme, s neprijateľnými epizódami násilia, ktoré nešetria ani len miesta kultu. Osobitne sa modlím za všetky obete tejto dramatickej situácie, ako aj za všetkých, ktorí trpia jej následkami. Z hĺbky srdca sa obraciam na zúčastnené strany s výzvou, aby sa skoncovalo so špirálou nenávisti a násilia a aby sa urobili odvážne rozhodnutia vedúce k zmiereniu a pokoju. Budovať pokoj je ťažké, no žiť bez pokoja je trápením!“

Druhý apel vyslovil Svätý Otec v súvislosti s nastávajúcim dňom modlitieb za kontemplatívne rády:

„V piatok 21. novembra, v deň liturgickej spomienky Obetovania Panny Márie, budeme sláviť Deň ‚pro orantibus‛, venovaný klauzúrnym rehoľným komunitám. Je to vhodná príležitosť k tomu, aby sme ďakovali Pánovi za dar mnohých osôb, ktoré sa v kláštoroch a pustovniach oddávajú Bohu v modlitbe a v činnom tichu, pričom mu priznávajú ten primát, ktorý patrí jedine jemu. Ďakujme Pánovi za svedectvo klauzúrneho života a nenechajme ich bez našej duchovnej a materiálnej podpory, aby mohli plniť túto tak dôležitú misiu.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Veľkým darom Druhého vatikánskeho koncilu bolo obnovenie vízie Cirkvi, založenej na spoločenstve a znovuobnovené porozumenie princípu autority a hierarchie v tejto perspektíve. Toto nám pomohlo lepšie pochopiť, že všetci kresťania, keďže sú pokrstení, majú rovnakú dôstojnosť pred Pánom a sú spojení tým istým povolaním, povolaním ku svätosti (porov. Lumen gentium, 39-42). Opýtajme sa teda: V čom spočíva toto univerzálne povolanie byť svätými? A ako ho môžeme uskutočniť?

V prvom rade musíme mať na mysli, že svätosť nie je niečo, čo si zabezpečíme sami, čo dosiahneme našimi vlastnosťami a schopnosťami. Svätosť je dar, je dar, ktorý nám dáva Pán Ježiš, keď nás privádza k sebe a zaodieva nás sebou samým, robí nás takými, ako on. V Liste Efezanom apoštol Pavol potvrdzuje, že «Kristus miluje Cirkev a vydal seba samého za ňu, aby ju posvätil» (Ef 5,25-26). Vskutku, svätosť je tou najkrajšou tvárou Cirkvi, jej najkrajšou tvárou: znamená znovuobjaviť seba samých v spoločenstve s Bohom, v plnosti jeho života a jeho lásky. Chápeme teda, že svätosť nie je výsadou iba niekoľkých: svätosť je dar, ktorý sa ponúka všetkým, nikoho nevylučuje, a týmto spôsobom tvorí rozoznávajúci znak každého kresťana.

Toto všetko nám umožňuje chápať, že na to, aby sme boli svätí, sa nepotrebujeme stať za každú cenu biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi... Nie. Všetci sme povolaní, aby sme sa stali svätými! Niekedy mávame pokušenie domnievať sa, že svätosť je rezervovaná iba tým, ktorí majú možnosť odstupu od každodenných záležitostí, aby sa venovali výlučne modlitbe. To však nie je tak! Niekto si myslí, že svätosť znamená privrieť oči a tváriť sa ako na svätom obrázku, celkom tak... Avšak toto nie je svätosť. Svätosť je niečo väčšie, hlbšie, čím nás obdarúva Boh. Ba viac, sme povolaní stať sa svätými životom lásky a osobným vydávaním kresťanského svedectva práve uprostred každodennej činnosti. Každý v podmienkach a v životnom stave, v ktorom sa nachádza.

Si zasvätený, si zasvätená? Buď svätým v radostnom prežívaní svojho darovania sa a svojej služby. Žiješ v manželstve? Staň sa svätým láskou a starostlivosťou o svojho manžela či manželku, tak, ako sa Kristus zachoval voči Cirkvi. Si pokrstený a nie si ženatý? Staň sa svätým čestným a kompetentným vykonávaním svojej práce a venuj čas službe svojim bratom. - «Otče, ja však pracujem v továrni... Ja som zas účtovník, stále medzi číslami, tam sa nedá stať svätým...» - «Dá sa to! Všade tam, kde pracuješ, sa môžeš stať svätým. Boh ti dá milosť stať sa svätým. Boh sa k tebe otvára, komunikuje.» - Vždy a na každom mieste sa môžeme stať svätými, to znamená, otvoriť sa tejto milosti, ktorá pôsobí v našom vnútri a privádza nás ku svätosti.

Si rodič alebo starý rodič? Staň sa svätým tak, že budeš s chuťou učiť svoje deti alebo vnúčatá poznávať a nasledovať Ježiša. To si vyžaduje veľkú trpezlivosť. Byť dobrým rodičom, starým rodičom, dobrou matkou, dobrou starou matkou, to si vyžaduje veľa trpezlivosti, a vďaka tejto trpezlivosti dôjdeme ku svätosti, cvičením sa v trpezlivosti. Si katechéta, vychovávateľ, či dobrovoľník? Staň sa svätým tak, že budeš viditeľným znakom Božej lásky a jeho prítomnosti pri nás. Tak vidíme: každý životný stav privádza ku svätosti, vždy! Doma, na ceste, v práci, v kostole, v tej chvíli a v tom životnom stave, v ktorom sa nachádzaš, je otvorená cesta k svätosti. Nestrácajte odvahu napredovať po tejto ceste. Sám Boh je ten, kto ti dáva milosť. A jediné, čo Pán žiada, je to, aby sme boli v spoločenstve s ním a slúžili bratom.

V tejto chvíli si každý z nás môže trochu spytovať svedomie. Môžeme tak urobiť teraz, každý nech si odpovie vo vnútri, v tichosti: Ako sme doposiaľ odpovedali na Pánovo povolanie ku svätosti? Chcem sa stať trochu lepším, byť viac kresťanom, kresťankou? Toto je cesta ku svätosti. Keď nás Pán povoláva ku svätosti, nevolá nás k niečomu ťaživému, smutnému... Je to celkom inak! Je to pozvanie zdieľať s ním jeho radosť, žiť s radosťou a radostne obetovať každú chvíľu nášho života a tak z neho vytvárať dar lásky pre ľudí okolo nás. Ak tomuto porozumieme, všetko sa zmení a dostane nový zmysel, nádherný zmysel, zmysel denne začínať od malých vecí.

Uvediem príklad: Istá pani príde na trhovisko, aby nakúpila. Tam stretne susedku, nadviažu rozhovor a

keď potom príde aj na klebety, táto pani povie: «Nie, ja nebudem nikoho ohovárať». - Toto je krok ku svätosti, toto ti pomôže stať sa svätým.

Alebo, syn ťa doma poprosí, že sa chce s tebou rozprávať o svojich nápadoch. «Ach, som taký unavený, toľko som sa dnes narobil...». - «Usaď sa však a počúvaj svojho syna, ktorý to potrebuje!» - A ty si prisadáš a trpezlivo ho počúvaš... Toto je krok ku svätosti.

A ďalej: končí sa deň, všetci sme unavení, nuž a naša modlitba... «Poďme sa pomodliť!» - Toto je krok ku svätosti!

Príde nedeľa, ideme na svätú omšu, na sväté prijímanie, a neraz aj na dobrú spoveď, aby sme sa trochu očistili. Toto je krok ku svätosti.

A ďalej, je tu Panna Mária, taká dobrotivá, taká krásna, vezmem teda ruženec a modlím sa k nej. Toto je krok ku svätosti. A sú tu mnohé malé kroky ku svätosti...

Alebo, kráčam po ceste, vidím chudobného, núdzneho, pristavím sa, prihovorím sa mu, niečo mu darujem, toto je krok ku svätosti.

Tieto drobnosti, to sú malé kroky ku svätosti. Každý krok ku svätosti nás urobí lepšími ľuďmi, slobodnými od sebectva a uzavretosti do seba samých a otvorených voči bratom a ich potrebám.

Drahí priatelia, v Prvom liste sv. Petra sa nám predkladá nasledovné povzbudenie: «Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti. Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista. Jemu sláva a vláda na veky vekov» (1 Pt 4,10-11). Nuž, toto je pozvanie ku svätosti! Prijmime ho s radosťou a podporujme sa navzájom, pretože na ceste ku svätosti sa nekráča osamote, každý na vlastnú päsť, to veru nie. Ale kráča sa spoločne, v tom jedinom tele, ktorým je Cirkev, milovaná a posvätená Pánom Ježišom Kristom. Kráčajme s odvahou po tejto ceste svätosti. Ďakujem.

 

18. november

Utorková homília z Domu sv. Marty: Tri výzvy k obráteniu

Vatikán 18. novembra – Pozor na to, aby sme sa nestali kresťanmi vlažnými, pohodlnými, či len čisto vonkajškovými. To je odkaz Svätého Otca z dnešnej homílie pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Pápež František zdôraznil, že kresťania musia vždy odpovedať na Ježišove výzvy k obráteniu, ináč sa z hriešnikov stanú ľuďmi skazenými.

Svätý Otec vychádzal z dnešných liturgických čítaní: z úryvku z Apokalypsy sv. Jána (Zjv 3,1-6.14-22) a tiež zo stretnutia Ježiša so Zachejom v Evanjeliu podľa Lukáša (Lk 19,1-10). Ako povedal, obrátenie je milosťou, „je to Božie navštívenie“. V prvom čítaní Pán žiada kresťanov laodicejskej cirkvi, aby sa obrátili, lebo upadli do vlažnosti. Ako povedal pápež František, žijú takzvanú „spiritualitu pohodlnosti“. A myslia si: „konám tak, ako môžem, no som pokojný, že ma nik nepríde vyrušovať divnými vecami“. Kto takto žije, myslí si, že mu nič nechýba: chodím každú nedeľu na svätú omšu, niekedy sa modlím, cítim sa dobre, som v milosti Božej, som bohatý a nič nepotrebujem, mám sa dobre. Ako upozorňuje Svätý Otec, „tento duchovný stav je hriechom: duchovná pohodlnosť je istým stavom hriechu“. A voči týmto Pán veru nešetrí slovami, hovorí im: „pretože si vlažný, už-už ťa vypľúvam z úst“. Pán im tiež radí, aby sa obliekli, lebo „pohodlní kresťania sú nahí“.

Potom je tu podľa Svätého Otca druhá výzva k obráteniu, adresovaná tým, ktorí žijú len na pohľad, čiže vonkajškovým kresťanom. Títo sa pokladajú za živých, no sú mŕtvi. A Pán ich žiada, aby boli bdelí. „Vonkajšie zdanie týchto kresťanov je pohrebným rubášom, sú mŕtvi.“ Pán ich „volá k obráteniu“, hovorí pápež František:

„Som jedným z týchto zdanlivých kresťanov? Som vo vnútri živý, mám duchovný život? Vnímam Ducha Svätého, počúvam Ducha Svätého, napredujem? Alebo...? No ak sa všetko javí dobre, nemám nič, čo by som si vyčítal: mám dobrú rodinu, ľudia ma neohovárajú, mám všetko, čo potrebujem, som zosobášený v kostole ... som „v Božej milosti“, som pokojný. Zdanie! Zdanliví kresťania ... Sú mŕtvi! Treba však vo vnútri hľadať niečo živé a za pomoci pamäte a bdenia to oživiť, aby sme mohli napredovať. Obrátiť sa: od zdania ku skutočnosti. Od vlažnosti k horlivosti.“

Tretia výzva k obráteniu smeruje k Zachejovi, k „hlavnému mýtnikovi a boháčovi“. Ak povedal Svätý Otec, „je to skorumpovaný človek, pracoval pre cudzincov, pre Rimanov, zrádzal svoju vlasť“:

„Bol jedným z mnohých osôb na vysokom poste, ktoré všetci poznáme: skorumpovaní. Títo namiesto toho, aby slúžili ľudu, ho vykorisťujú, aby tak slúžili sa mi sebe. Je ich na svete niekoľko. A ľud si to neželal. Tento človek však naozaj nebol vlažný; nebol mŕtvy. Bol v stave rozkladu. Bol úplne skazený. No niečo v ňom sa ozvalo: tento uzdravovateľ, prorok, o ktorom hovoria, že veľmi dobre rozpráva - chcel by som ho vidieť, len tak, zo zvedavosti. Duch Svätý je chytrý, no nie?! Zasial semienko zvedavosti a tento človek preto, aby ho uvidel, zachoval sa tak trochu komicky. Veď len pomyslite na nejakého šéfa vo významnom postavení, ktorý je navyše skorumpovaný, na hlavného šéfa – lebo on bol na čele – pomyslite, že vylezie na strom, aby videl sprievod: len si to predstavte. Aké smiešne!“

Ako povedal pápež František, Zachej sa nehanbil. Chcel ho vidieť a v jeho „vnútri pôsobil Duch Svätý“. „Do toho srdca potom vstúpilo aj Božie slovo a s ním tam vstúpila aj radosť.“ „Tí pohodlní a tí vonkajškoví už zabudli, čo je to radosť, no tento skorumpovaný ju prijme rýchlo“, „srdce sa mení, obracia sa“. A Zachej nakoniec sľúbi, že vráti štvornásobne to, čo nakradol:

„Keď obrátenie dospeje až k vreckám, je isté. Kresťania srdcom? Áno, všetci. Kresťania dušou? Všetci. No kresťania vreckami, málokto. Avšak, je tu obrátenie... A tu sa dostavilo rýchlo: slovo rýdzosti. Obrátil sa. No zoči-voči tomuto slovu je tu iné slovo. Slovo tých, čo nechceli obrátenie, ktorí sa nechceli obrátiť: «Keď to videli, všetci šomrali: ‚Vošiel k hriešnemu človekovi!‛»: pošpinil sa, prišiel o čistotu. Musí sa očistiť, lebo vstúpil do domu hriešnika.“

Sú tu tri volania k obráteniu, ktoré sám Ježiš adresuje „vlažným, tým, čo sú pohodlní, tým, čo sú len vonkajškoví a tým, ktorí sa považujú za bohatých, no v skutočnosti sú chudobnými, nemajú nič, sú mŕtvi“, povedal pápež František a pokračoval: „Božie slovo je schopné všetko zmeniť, no nie vždy máme odvahu veriť v Božie slovo, prijať toto slovo, ktoré nás vnútorne uzdravuje“. Cirkev chce, aby sme tieto posledné dni liturgického roka „mysleli veľmi, ale naozaj veľmi vážne na naše obrátenie, aby sme tak mohli napredovať na ceste nášho kresťanského života“. A hovorí nám, aby sme „pamätali na Božie slovo, vyslovuje apel na pamäť, aby sme ju strážili, aby sme bdeli a tiež poslúchali Božie slovo, aby sme tak začali nový život, život obrátený.“

 

17. november

Pápež František na kolokviu o komplementárnosti muža a ženy

Vatikán 17. novembra – Obhajoba manželstva a rodiny nie je vecou ideológie, zdôraznil Svätý Otec na medzináboženskom kolokviu vo Vatikáne, venovanom téme komplementarity muža a ženy. Pripomenul, že vzájomné dopĺňanie sa muža a ženy je vyjadrením harmónie rozličných darov Ducha Svätého a patrí k základu manželstva a rodiny, ktorá je „prvou školou, kde sa učíme oceniť naše dary a dary tých druhých a učíme sa umeniu spolunažívania.“ Hovoril o nevyhnutnosti „podporovať a rozvíjať novú ekológiu človeka“ s vysvetlením, že chránená musí byť nielen príroda, ale aj rodina, keďže „kríza rodiny zapríčinila krízu ekológie človeka“. Pri stretnutí s vyše 360 účastníkmi kolokvia v Aule synody pápež František tiež oficiálne potvrdil svoju účasť na 8. svetovom stretnutí rodín v septembri 2015 vo Filadelfii.

Svätý Otec tak vystúpil hneď v úvodnej časti trojdňového podujatia, ktoré dnes ráno otvoril prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard Ludwig Müller. Je organizované štyrmi vatikánskymi dikastériami: Kongregáciou pre náuku viery a troma pápežskými radami: pre rodinu, pre medzináboženský dialóg a pre podporu jednoty kresťanov. Ide o stretnutie vedcov a náboženských predstaviteľov, židov, kresťanov, moslimov a príslušníkov iných vierovyznaní, ktorí chcú „nanovo poukázať na krásu prirodzeného zväzku medzi mužom a ženou v manželstve“.

Plné znenie príhovoru

Drahí bratia a sestry, srdečne vás pozdravujem a ďakujem kardinálovi Müllerovi za slová, ktorými uviedol toto naše stretnutie.

1. Rád by som sa v prvom rade podelil o úvahu týkajúcu sa názvu tohto vášho kolokvia. „Komplementárnosť“ je špecifické slovo s rôznymi významami. Môže odkazovať na rôzne situácie, v ktorých jeden element dopĺňa druhý alebo nahrádza jeho nedostatok. Avšak komplementárnosť je oveľa viac, než toto. Kresťania nachádzajú jej zmysel v Prvom liste svätého Pavla Korinťanom, kde apoštol hovorí, že Duch dal každému rôzne dary, a tak ako údy ľudského tela sa dopĺňajú pre dobro celého organizmu, dary každého môžu prispieť k dobru všetkých (porov. 1 Kor 12). Uvažovať nad komplementárnosťou nie je nič iné, než premýšľať o dynamickej harmónii, ktorá je v centre všetkého stvorenia. Toto je kľúčové slovo: harmónia. Všetky komplementárnosti Stvoriteľ utvoril preto, aby Duch Svätý, ktorý je autorom harmónie, utváral tento súlad.

V príhodnom čase ste sa zišli na tomto medzinárodnom kolokviu, aby ste sa zaoberali témou komplementárnosti medzi mužom a ženou. V skutočnosti táto komplementárnosť je základom manželstva a rodiny, čo je prvá škola, v ktorej sa učíme vážiť si naše dary a dary tých druhých a kde sa začíname priúčať umeniu žiť spoločne. Pre väčšinu z nás je rodina hlavným miestom, kde začíname ‚nasávať‘ hodnoty a ideály, ako aj realizovať náš potenciál čností a lásky. Súčasne, ako vieme, sú rodiny miestom napätia: medzi sebectvom a altruizmom, medzi rozumom a vášňou, medzi okamžitými túžbami a dlhodobými cieľmi atď. Ale rodiny tiež poskytujú rámec na riešenie týchto napätí, a to je dôležité.

Keď hovoríme o komplementárnosti medzi mužom a ženou v tejto súvislosti, nesmieme si zamieňať tento pojem so zjednodušujúcou predstavou, že všetky roly a vzťahy oboch pohlaví sú uzamknuté do jedného a statického modelu. Komplementárnosť má mnoho podôb, pretože každý muž a každá žena prispieva vlastným osobným vkladom k manželstvu a k výchove detí: svojím osobnostným bohatstvom, svojou vlastnou charizmou, a komplementárnosť sa tak stáva veľkým bohatstvom. A je nielen dobrom, ale aj krásou.

2. V našej dobe sú manželstvo a rodina v kríze. Žijeme v kultúre provizórnosti, v ktorej čoraz viac ľudí odmieta manželstvo ako verejný záväzok. Táto revolúcia v správaní a morálke často mávala ‚vlajkou slobody‘, ale v skutočnosti priniesla duchovnú a materiálnu devastáciu nespočetného množstva ľudí, najmä tých najzraniteľnejších. Je stále evidentnejšie, že úpadok kultúry manželstva je spojený s nárastom chudoby a mnohých ďalších sociálnych problémov, ktoré postihujú neúmerným spôsobom ženy, deti a staršie osoby. Sú to vždy oni, kto najviac trpí v dôsledku tejto krízy.

Kríza rodiny vyvolala krízu ľudskej ekológie, pretože sociálne prostredie, ako aj prírodné prostredie potrebujú byť chránené. Aj keď ľudstvo teraz pochopilo, že je potrebné riešiť to, čo predstavuje hrozbu pre naše životné prostredie, sme pomalí – v našej kultúre, aj v našej katolíckej kultúre – pomalí uvedomiť si, že aj naše sociálne prostredie je v ohrození. Je preto nevyhnutné podporovať novú ekológiu človeka a napomôcť jej napredovaniu.

3. Je potrebné klásť dôraz na základné piliere, ktoré držia národ, na jeho nemateriálne dobrá. Rodina zostáva základom spolužitia a zárukou proti sociálnemu rozkladu. Deti majú právo vyrastať v rodine, s otcom a matkou, ktorí sú schopní vytvoriť vhodné prostredie pre ich rozvoj a ich emočné dozrievanie. Z tohto dôvodu som v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium zdôraznil neodmysliteľný prínos manželstva pre spoločnosť, prínos, ktorý «presahuje úroveň citovosti a momentálnych potrieb daného páru» (č. 66). Preto som vám vďačný za dôraz, ktorý kladie vaše kolokvium na dobrodenia, ktoré môže manželstvo priniesť deťom, samotnému manželskému páru i spoločnosti.

V týchto dňoch, keď budete uvažovať o komplementárnosti medzi mužom a ženou, vás povzbudzujem, aby ste dali dôraz na ďalšiu pravdu o manželstve, a síce, že definitívny záväzok k solidarite, vernosti a plodnej láske odpovedá na najhlbšie túžby ľudského srdca. Myslime predovšetkým na mladých ľudí, ktorí predstavujú budúcnosť: je dôležité, aby sa nenechali ovplyvniť škodlivou mentalitou chvíľkovosti a aby boli revolucionármi pre odvahu hľadať lásku, ktorá je pevná a trvalá, teda ísť proti prúdu: toto je potrebné robiť.

K tomuto by som chcel povedať jednu vec: nesmieme padnúť do pasce, že budeme označení ideologickými pojmami. Rodina je antropologická skutočnosť, a následne skutočnosť sociálna, kultúrna, atď. Nemôžeme ju označovať pojmami ideologického charakteru, ktoré majú platnosť iba v istom okamihu dejín, a potom sa strácajú. Nemožno dnes hovoriť o rodine konzervatívnej alebo progresívnej: rodina je rodina! Nenechajte sa označovať týmto alebo inými konceptami ideologickej povahy. Rodina má silu ako taká.

Kiežby toto kolokvium mohlo byť zdrojom inšpirácie pre všetkých, ktorí sa snažia podporiť a posilniť jednotu muža a ženy v manželstve ako dobro jedinečné, prirodzené, základné a krásne pre ľudí, rodiny, spoločenstvá a spoločnosti.

V tejto súvislosti by som chcel potvrdiť, že ak Boh dá, v septembri 2015 pôjdem do Filadelfie na ôsme Svetové stretnutie rodín. Ďakujem vám za modlitby, ktorými sprevádzate moju službu Cirkvi. Aj ja sa modlím za vás a zo srdca vás žehnám. Ďakujem.

 

Pondelková kázeň z Domu sv. Marty: Cirkev nie je skupinkou privilegovaných

Vatikán 17. novembra – V Cirkvi sa stáva, že kresťania sú pokúšaní chcieť byť s Ježišom bez toho, aby chceli byť aj s chudobnými a marginalizovanými, izolujúc sa tak v akejsi cirkevníckej mikroklíme, ktorá nemá nič skutočne cirkevného. O tomto dnes hovoril pápež František v homílii pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Hľadieť na Ježiša, no zabudnúť ho vidieť v chudobnom, ktorý prosí o pomoc, či v osobe vytlačenej na okraj, ktorá vzbudzuje odpor. Toto je pokušenie, ktoré Cirkev zažíva v každej epoche – pokušenie oplotiť sa v akejsi „cirkevníckej mikroklíme“ namiesto toho, aby sme otvorili dvere sociálne vylúčeným. Homília Svätý Otec komentoval jednu z najintenzívnejších scén evanjelia, ktorej protagonistom je slepec z Jericha. On reprezentuje „prvú skupinu osôb“ z úryvku evanjelistu Lukáša (Lk 18,35-43). Je to muž, ktorý nemal nijakú vážnosť, no ktorý „mal túžbu po spáse“, „túžbu po tom, aby bol uzdravený“ a ktorého krik je teda silnejší než múr ľahostajnosti, ktorý ho obklopuje. Kričí, až pokým nevyhrá nad svojou situáciou a dokáže zaklopať na „dvere Ježišovho srdca“. Tomuto mužovi však oponuje kruh učeníkov, ktorí sa ho pokúšajú umlčať, aby Ježiša nevyrušoval. No ako tvrdí pápež František, takto vzďaľujú „Pána od periférie“:

„Táto periféria nemohla dôjsť až k Ježišovi, lebo tento kruh – aj keď s množstvom dobrej vôle – uzatváral dvere. Toto sa medzi nami kresťanmi stáva často: keď sme už našli Pána, bez toho, aby sme si to uvedomovali, vytvára sa táto cirkevnícka mikroklíma. Stáva sa to nielen medzi kňazmi, biskupmi, ale aj medzi veriacimi: ‚Veď my sme tí, čo sú s Pánom‛. A aj keď mnoho hľadíme na Pána, nevidíme Pánovu núdzu: nehľadíme na Pána, ktorý má hlad, ktorý má smäd, ktorý je vo väzení, či v nemocnici. Na Pána, ktorý je v človeku vytisnutom na okraj. Táto klíma veľmi škodí.“

Pápež František ďalej prešiel k opisu skupiny, ktorá sa cíti byť predurčená – mysliac si: „teraz sme vyvolení, sme s Pánom“ – a ktorá si teda chce uchrániť tento svoj malý svet, odháňajúc kohokoľvek, kto by mohol vyrušovať Pána, dokonca aj deti. „Zabudli na svoju prvotnú lásku, opustili ju“, hovorí Svätý Otec odvolávajúc sa na prvé čítanie z Jánovej Apokalypsy (Zjv 1,1-4; 2,1-5a):

„Keď sa v Cirkvi veriaci či vysluhovatelia stanú takouto skupinou... nie cirkevnou, ale „cirkevníckou“, s privilégiom blízkosti Pána, majú pokušenie zabudnúť na svoju prvotnú lásku, tú nádhernú lásku, ktorú sme my všetci zakúsili, keď nás Pán povolal, keď nás zachránil a povedal nám: ‚Veľmi ťa milujem‛. Toto je jedno z pokušení učeníkov: zabudnúť na prvotnú lásku, čiže zabudnúť aj na periférie, kde som sa predtým nachádzal ja sám, aj keď sa musím hanbiť“.

Na scéne dnešného evanjelia je potom ešte tretia skupina: jednoduchý ľud, ktorý chváli Pána za uzdravenie slepca. „Koľkokrát, hovorí pápež František, stretávame jednoduchých ľudí, mnoho stareniek, ktoré, aj keď so sebazaprením, kráčajú a idú sa modliť na mariánske pútnické miesto.“ „Neprosia o privilégiá, prosia len o milosť“. „To je verný ľud, ktorý vie nasledovať Pána bez toho, aby žiadal o nejaké privilégium“, ktorý je schopný „strácať čas s Pánom“ a predovšetkým, nezabúdať na marginalizovanú Cirkev detí, chorých, či väznených, povedal Svätý Otec a svoju homíliu uzatvoril takto:

„Prosme Pána o milosť, aby sme sa my všetci, ktorí máme milosť byť povolaní, nikdy, ale naozaj nikdy nevzdialili od tejto Cirkvi. Nech nikdy nevstúpime do tejto mikroklímy cirkevníckych učeníkov, tých privilegovaných, vzďaľujúcich sa od Božej cirkvi, ktorá trpí, ktorá prosí o spásu, o vieru, ktorá prosí o Božie slovo. Prosme si milosť, aby sme boli verným Božím ľudom bez toho, aby sme si od Pána pýtali nejaké privilégium, ktoré by nás vzdialilo od Božieho ľudu.“

 

 

16. november

Svätý Otec na Anjel Pána: Koho sme ‚nakazili‘ našou vierou?

Vatikán 16. novembra 2014 - Dobrá, ktoré sme dostali od Boha, nemáme držať v trezore, ale dávať ich ostatným, čím sa znásobujú. Týmito slovami povzbudil dnes napoludnie Svätý Otec František tisíce pútnikov na Námestí sv. Petra, aby sa nemali strach z rizika ako «zlý a lenivý sluha» v podobenstve o talentoch. Strach z rizika lásky nás blokuje, povedal pápež a položil nasledujúce otázky: „Koho sme ‚nakazili‘ našou vierou? Koľko ľudí sme podporili našou nádejou? O koľko lásky sme sa podelili s naším blížnym?“ Nasleduje plné znenie dnešného príhovoru pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Evanjelium dnešnej nedele je podobenstvo o talentoch, podľa sv. Matúša (25,14-30). Rozpráva o mužovi, ktorý pred odchodom na cestu zvolá sluhov a zverí im svoje dedičstvo v talentoch, starobylých minciach veľkej hodnoty. Ten pán zveruje prvému sluhovi päť talentov, druhému dva, tretiemu jeden. Počas neprítomnosti pána majú traja sluhovia toto dedičstvo zúročiť. Prvý a druhý sluha zdvojnásobili pôvodný kapitál, tretí však zo strachu, že stratí všetko, ukryje prijatý talent v jame. Pri návrate majstra prví dvaja dostali pochvalu a odmenu, zatiaľ čo tretí, ktorý vracia iba peniaze, ktoré dostal, je pokarhaný a potrestaný.

Význam tohto je jasný. Muž v podobenstve predstavuje Ježiša, my sme služobníci a talenty sú dedičstvo, ktoré Pán zveril nám. Čo je tým dedičstvom? Jeho Slovo, Eucharistia, viera v nebeského Otca, jeho odpustenie, skrátka mnoho vecí, jeho najcennejší majetok. To je dedičstvo, ktoré on zveril nám. Nielen, aby sme ho uchovali, ale rozmnožili! Kým v bežnej reči termín ‚talent‘ znamená výraznú individuálnu kvalitu – napríklad talent v hudbe, športe, atď. –, v podobenstve talenty predstavujú majetok Pána, ktorý on zveruje nám, aby sme ho znásobili. Tá jama v zemi, ktorú urobil «zlý a lenivý sluha» (v. 26) označuje strach z rizika, ktorý blokuje kreativitu a plodnosť lásky. Pretože strach z rizika lásky nás blokuje. Ježiš nás nežiada uchovávať jeho milosť v trezore! Ježiš nechce od nás toto, ale chce, aby sme ju používali v prospech druhých.

Všetky dobrá, ktoré sme prijali, sú na to, aby sme ich rozdávali ostatným, a tak sa znásobujú. Je to akoby povedal: ‚Tu je moje milosrdenstvo, moja láskavosť, moje odpustenie – zober si ich a vo veľkom ich zužitkuj‘. A my, čo sme s nimi urobili? Koho sme ‚nakazili‘ našou vierou? Koľko ľudí sme podporili našou nádejou? O koľko lásky sme sa podelili s naším blížnym? To sú otázky, ktoré bude dobré si položiť. Akékoľvek prostredie, aj najvzdialenejšie a neprístupné, sa môže stať miestom pre znásobovanie talentov. Neexistujú situácie alebo miesta, ktoré by zamedzili kresťanskej prítomnosti a kresťanskému svedectvu. Svedectvo, ktoré Ježiš od nás požaduje, nie je uzavreté, je otvorené, záleží od nás.

Toto podobenstvo nás nabáda, aby sme neskrývali svoju vieru a našu príslušnosť ku Kristovi, nepochovali do zeme slovo evanjelia, ale dali ho do obehu v našom živote, vo vzťahoch, v konkrétnych situáciách, ako silu, ktorá stavia do krízy, očisťuje, obnovuje. A rovnako aj odpustenie, ktoré nám dáva Pán, najmä vo sviatosti zmierenia: nedržme ho uzavreté v sebe, ale nechajme, aby vydávalo svoju silu, ktorá rúca múry, vybudované naším egoizmom, ktorá nám umožní urobiť prvý krok v zablokovaných vzťahoch, obnoviť dialóg tam, kde už nie je komunikácia... A takto ďalej. Konať tak, aby sa tieto talenty, tieto dary, ktoré nám Pán dal, dostali k ostatným, pribúdali, prinášali ovocie skrze naše svedectvo.

Myslím si, že dnes by bolo pekným gestom, keby každý z vás zobral doma do rúk Evanjelium, Evanjelium podľa Matúša, kapitola 25, verše 14-30, Matúš 25, 14-30, prečítal si to, a trochu pomeditoval: Tie talenty, to bohatstvo, všetko to duchovné dobro, čo mi Boh dal, Božie slovo, ako tomu umožňujem rásť v druhých? Alebo si to len držím v trezore?

A okrem toho Pán nedáva každému rovnaké veci a rovnakým spôsobom: pozná nás osobne a zveruje nám to, čo je správne pre nás. Ale u všetkých, všetkých je niečo rovnaké: tá istá, obrovská dôvera. Boh nám dôveruje, Boh do nás vkladá nádej! A to je pre všetkých rovnaké. Nesklamme ho! Nenechajme sa zmiasť strachom, ale oplaťme dôveru dôverou! Panna Mária stelesňuje tento postoj najkrajším a najplnším spôsobom. Ona dostala a prijala najvznešenejší dar, Ježiša, a na oplátku ho ponúkla ľudstvu s veľkorysým srdcom. Prosme ju, aby nám pomohla byť ‚dobrými a vernými služobníkmi‘, aby sme mali účasť ‚na radosti nášho Pána‘.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána pápež František udelil apoštolské požehnanie. Ďalej reagoval na akútnu sociálnu situáciu v Ríme v súvislosti s prejavmi agresivity voči migrantom:

„Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa v Ríme objavili dosť silné napätia medzi miestnymi obyvateľmi a imigrantmi. Sú to skutočnosti, ktoré sa dejú v rozličných európskych mestách, osobitne v okrajových štvrtiach, poznačených ďalšími ťažkosťami. Pozývam inštitúcie na všetkých úrovniach, aby si vzali za prioritu to, čo dnes už predstavuje sociálnu situáciu naliehavosti, pri ktorej hrozí, že ak sa na ňu nezareaguje včas a správnym spôsobom, bude sa stále viac zhoršovať. Kresťanské spoločenstvo vyvíja konkrétne úsilie, aby nenastal stret, ale stretnutie. Občania a imigranti, spolu s predstaviteľmi inštitúcií, sa môžu stretnúť aj v nejakej sále farnosti a spolu hovoriť o situácii. Dôležité je nepodľahnúť pokušeniu k stretom, odmietnuť každé násilie. Je možné viesť dialóg, počúvať sa navzájom, spoločne vytvoriť plán a takýmto spôsobom prekonať podozrievanie a predsudky a budovať také spolunažívanie, ktoré bude stále bezpečnejšie, pokojnejšie a inkluzívnejšie.“

Svätý Otec dnes venoval myšlienku aj zodpovednosti v doprave: „Na dnes pripadá Svetový deň obetí ciest. Spomeňme si v modlitbe na všetkých, ktorí prišli o život, spolu s vyjadrením podpory stabilnému úsiliu o prevenciu dopravných nehôd, ako aj rozvážnemu správaniu rešpektujúcemu predpisy zo strany automobilistov.“

Po záverečnom pozdrave skupinám veriacich z rôznych častí Talianska i zahraničia Svätý Otec opäť pripomenul domácu úlohu, prečítať si text 25. kapitoly Matúšovho evanjelia a dať si odpoveď na otázky, ktoré sa v spojení s ním vynárajú.

 

 

15. november

Pápež Asociácii talianskych katolíckych lekárov: Svedčíte o posvätnosti ľudského života

Vatikán 15. novembra - Hippokratova prísaha zaväzuje slúžiť životu, evanjelium pobáda ísť ďalej: milovať ho, a to za každých okolností – toto konštatovanie adresoval pápež František Asociácii talianskych katolíckych lekárov. Jej členov dnes napoludnie prijal na audiencii pri príležitosti 70. výročia založenia asociácie. V Aule Pavla VI. bol medzi päťtisíc lekármi prítomný aj národný prezident asociácie Prof. Filippo M. Boscia, ekleziálny asistent Mons. Edoardo Menichelli, kardinál Dionigi Tettamanzi, ktorý bol prvým asistentom združenia, ale aj rodiny s postihnutými deťmi. Svätý Otec po úvodných pozdravoch pokračoval slovami:

„Niet pochýb o tom, že v našej dobe, vzhľadom na vedecký a technický pokrok, sa výrazne zvýšili možnosti telesného uzdravenia. A jednako v niektorých ohľadoch, ako sa zdá, sa umenšuje schopnosť ‚ujímať sa‘ človeka, najmä keď je trpiaci, zraniteľný a bezbranný. V skutočnosti, výdobytky vedy a medicíny môžu prispievať k zlepšeniu ľudského života v tej miere, v akej sa budú pridŕžať etických koreňov týchto disciplín. Z tohto dôvodu vy, katolícki lekári, sa usilujete žiť svoju profesiu ako poslanie ľudské a duchovné, ako skutočný apoštolát laikov.

Svätý Otec ďalej pripomenul, že pozornosť voči ľudskému životu, a to najmä k tomu ohrozenému, teda k chorým, starým, ale aj k deťom, je najhlbším poslaním Cirkvi:

„Ona sa tiež cíti povolaná k účasti na diskusii, ktorá sa týka ľudského života, aby predstavila svoj návrh, založený na evanjeliu. Zo strany mnohých sa kvalita života viaže predovšetkým s ekonomickými možnosťami, s blahobytom, s krásou a vychutnávaním fyzického života, zabúdajúc na hlbšie dimenzie života – vzťahové, duchovné a náboženské. V skutočnosti, vo svetle viery a správneho rozumu je ľudský život vždy posvätný a vždy ‚kvalitný‘. Neexistuje jeden ľudský život posvätnejší než ten druhý, každý ľudský život je posvätný. Podobne ako nie je jeden ľudský život kvalitatívne významnejší ako nejaký iný, len na základe väčších prostriedkov, práv, ekonomických a sociálnych príležitostí.

To je to, čo sa vy, katolícki lekári, usilujete dosvedčiť, predovšetkým vaším profesionálnym štýlom. Vaša práca chce svedčiť slovom i príkladom, že ľudský život je vždy posvätný, hodnotný a nedotknuteľný, a ako taký má byť milovaný, obraňovaný a opatrovaný. Táto vaša profesionalita, obohatená duchom viery, je dôvod navyše, prečo spolupracovať s tými, ktorí aj napriek odlišným náboženským či filozofickým perspektívam uznávajú dôstojnosť ľudskej osoby ako kritérium svojej činnosti. Totiž, ak vás Hippokratova prísaha zaväzuje, aby ste vždy boli služobníkmi života, evanjelium vás pobáda ďalej: aby ste ho milovali vždy a za každých okolností, a to najmä, keď potrebuje osobitnú pozornosť a starostlivosť.“

Pápež František povzbudil prítomných lekárov, aby s pokorou a dôverou pokračovali v tomto už 70 rokov trvajúcom úsilí o presadzovanie učenia Cirkvi v oblasti lekárskej etiky, a pokračoval:

„Prevládajúca mienka niekedy predkladá ‚falošný súcit‘: ktorý považuje za pomoc žene propagovanie potratov, za akt dôstojnosti vykonávanie eutanázie, za vedecký výdobytok ‚vytvorenie‘ dieťaťa, považovaného za právo namiesto toho, aby bolo prijímané ako dar, alebo používanie ľudských životov ako laboratórnych morčiat za účelom predpokladanej záchrany iných životov. Evanjeliový súcit je naopak ten, ktorý sprevádza v čase núdze, teda súcit Dobrého Samaritána, ktorý ‚vidí‘, ‚spolucíti‘, pristupuje bližšie a podáva konkrétnu pomoc (Lk 10,33). Vaše poslanie ako lekárov vás denne stavia do kontaktu s mnohými formami utrpenia. Povzbudzujem vás, aby ste sa ich ujímali ako „dobrí samaritáni“, dbajúc osobitne o seniorov, chorých a zdravotne postihnutých. Vernosť evanjeliu života a úcta k životu ako Božiemu daru si niekedy vyžadujú odvážne rozhodnutia proti prúdu, ktoré za určitých okolností môžu dospieť k výhrade vo svedomí.

A pre mnohé spoločenské dôsledky sa táto vernosť vyžaduje. Žijeme v dobe experimentovania so životom. Ale zlého experimentovania. Vytváranie detí namiesto ich prijímania ako dar, ako som povedal. Zahrávanie sa so životom. Buďte opatrní, pretože toto je hriech proti Stvoriteľovi. Proti Bohu Stvoriteľovi, ktorý stvoril veci také, aké sú. Mnohokrát som v mojom kňazskom živote počul námietky. ‚Ale povedz mi, prečo je Cirkev proti potratom, napríklad? Je to náboženský problém?‘ - ‚Nie. Nie je to náboženský problém.‘ - ‚Je to filozofický problém?‘ - ‚Nie, nie je to filozofický problém.‘ Je to vedecký problém, pretože ide o ľudský život a nie je dovolené vyhasiť nejaký ľudský život, aby sa vyriešil problém. - ‚Ale nie, je tu moderné myslenie...‘ - ‚Nuž počuj: či v starovekom myslení, či v súčasnom myslení, slovo «zabiť» znamená to isté!‘ A rovnako to platí aj pre eutanáziu: všetci vieme, že s toľkými starými ľuďmi sa v tejto kultúre vyraďovania robí skrytá eutanázia. A je tu aj tá druhá. A toto znamená povedať Bohu: ‚Nie, koniec života urobím ja sám, ako ja chcem.‘ Hriech proti Bohu Stvoriteľovi. Dobre o tom premýšľajte.“

Svätý Otec asociácii poprial, aby 70. výročie jej založenia bolo stimulom k ďalšiemu rastu a dozrievaniu, ako aj k účinnej spolupráci s osobami a inštitúciami, ktoré zdieľajú túto lásku k životu a angažujú sa za jeho dôstojnosť, posvätnosť a neporušiteľnosť. Príhovor ukončil slovami:

„Sv. Kamil de Lellis navrhujúc najúčinnejšiu metódu pre liečbu chorých vravieval jednoducho: «Dajte viac srdca do tých rúk». Dajte viac srdca do rúk - toto je aj moje prianie. Blahoslavená Panna Mária, Uzdravenie nemocných, nech podporuje zámery, s ktorými hodláte pokračovať vo vašej činnosti. Prosím vás, aby ste sa za mňa modlili a zo srdca vás žehnám.“

 

 

14. november

Svätý Otec v rannej homílii: Deťom treba odovzdávať skôr príklad, než slová

Vatikán 14. novembra 2014 - Deti a dospievajúca mládež jednej rímskej farnosti zaplnili dnes lavice kaplnky v Dome sv. Marty. Pre odovzdávanie viery deťom a mladým dneška je potrebné dať im zakúsiť pravdu a lásku, povedal pápež František počas rannej svätej omše. Prítomným dospelým v homílii pripomenul, aby deťom ponúkali skôr svoj príklad, než veľa slov. Po počiatočnom ostychu sa deti uvoľnili v živej výmene otázok a odpovedí s pápežom Františkom, ktorý sa tak zhostil úlohy katechétu a zároveň formátora katechétov. Ako povedal, byť na svätej omši s deťmi znamená „hľadieť na prísľub, hľadieť na svet, ktorý príde“ a prítomným dospelým položil otázku, čo zanecháme tejto budúcnosti?

„Učíme to, čo sme počuli v prvom čítaní (2 Jn 4-9): žiť v láske a pravde? Alebo učíme slovami, ale náš život je niekde inde? Ale viesť deti je naša zodpovednosť! Kresťan musí dbať o mládež, o deti a odovzdávať im vieru, odovzdávať to, čo žije, čo je v jeho srdci. Nemôžeme zanedbávať rastliny, ktoré rastú.“

Všetko, ako povedal pápež František, závisí od zaujatia správneho postoja k deťom. A aký je môj postoj? Je to postoj brata, otca, matky, sestry, ktorý im umožňuje rásť, alebo je to postoj odstupu: oni rastú, ja si žijem svoj život?

„Všetci máme zodpovednosť dať to najlepšie, čo máme, a to najlepšie, čo máme, je viera. Dajte im ju, ale dajte im ju ako príklad! Prostredníctvom slov, to neosoží... Dnes slová nepomôžu! V tomto svete obrazov, všetci títo majú mobil a slová neosožia. Príklad! Príklad! Čo im dávam?“

V tomto okamihu sa začína dialóg. Pápež sa najprv pýta detí, prečo prišli na svätú omšu. Po chvíli niekto naberá odvahu a priznáva: „Aby sme ťa videli.“ Pápež František odpovedá: „Aj ja som rád, že vidím vás.“ Potom sa detí pýta, či boli na prvom svätom prijímaní, na birmovke, a opakuje všetkým, že krst „otvára dvere do kresťanského života“, a že bezprostredne po ňom začína „putovanie celým životom“. Táto cesta je popísaná v prečítanom úryvku z Druhého listu sv. Jána: „kráčať v pravde a láske“, vysvetľuje Svätý Otec a pokračuje, že potom prídu ďalšie sviatosti, napríklad manželstvo. Ale túto cestu „je potrebné vedieť žiť, vedieť ju žiť ako Ježiš“, poznamenáva a ďalej kladie deťom otázku:

„K týmto sviatostiam sa vás opýtam: Je modlitba sviatosťou? Nahlas! - Nie! - To je pravda, nie je! Modlitba nie je sviatosťou, ale musíme sa modliť. Neviete, či sa musíte modliť? Nuž dobre... Áno! Modli sa k Pánovi, k Ježišovi, Panne Márii, aby nám pomohli na tejto ceste pravdy a lásky. Rozumieme si? Prišli ste, aby ste ma videli - kto z vás to povedal? Ty. To je pravda. Ale aj aby ste videli Ježiša, súhlasíte? Alebo Ježiša necháme bokom? - Nie! - Teraz príde Ježiš na oltár a uvidíme ho všetci! Je to Ježiš! V tejto chvíli musíme prosiť Ježiša, aby nás naučil kráčať v pravde a láske. Povieme to spolu? «Kráčať v pravde a láske.»“

 

Príhovor pápeža účastníkom Svetového kongresu ekonómov-účtovníkov

Vatikán 14. novembra - Pápež František prijal dnes napoludnie na audiencii v Aule Pavla VI. asi sedem tisíc účastníkov Svetového kongresu ekonómov-účtovníkov. Ide o 19. ročník kongresu World Congress of Accountants, ktorý sa konal v Ríme od pondelka 10. novembra s účasťou vyše štyritisíc odborníkov z celého ekonomického sveta a viac ako sto štyridsiatich delegácií z rôznych inštitúcií a krajín.

Svätý Otec pri audiencii vo svojom príhovore vyzdvihol význam kongresu, ktorý v rámci zodpovedného konfrontovania sa s aktuálnymi výzvami pre profesiu ekonóma-účtovníka znamenal aj „obnovenie povedomia, že táto profesia je aj službou spoločnosti“. Poukázal pritom na evanjelium Ježiša Krista ako odveký zdroj inšpirácie pre obnovu osobnú i spoločenskú. Ďalej sa v duchu sociálnej náuky Cirkvi vyjadril k vážnym výzvam súčasnosti, na prvom mieste k otázke zamestnanosti:

„Aktuálny sociálno-ekonomický kontext naliehavo predkladá problematickú otázku práce. Zo svojho profesionálneho pozorovania ste si dobre vedomí dramatickej situácie mnohých ľudí, ktorí majú zamestnanie neisté alebo oň prišli, mnohých rodín, ktoré na to doplácajú, mnohých mladých ľudí, ktorí hľadajú svoje prvé zamestnanie a dôstojnú prácu. Je mnoho ľudí, najmä prisťahovalcov, ktorí boli nútení pracovať ‚načierno‘, a tak postrádajú najzákladnejšie právne a ekonomické istoty.

V tomto kontexte silnie pokušenie obhajovať svoje vlastné záujmy bez starosti o spoločné dobro, bez prílišného dbania na spravodlivosť a zákonnosť. Preto sa vyžaduje od všetkých, najmä od tých, ktorí majú prácu s dopadom na riadne fungovanie hospodárskeho života krajiny, aby denným vykonávaním svojej práce zohrávali pozitívnu, konštruktívnu rolu, uvedomujúc si, že za každým papierom je príbeh, sú tam tváre. V takom úsilí, ktoré si, ako sme povedali, vyžaduje spoluprácu všetkých, profesionálny odborník-kresťan čerpá každý deň z modlitby a Božieho slova silu, aby si predovšetkým dobre plnil svoju povinnosť, kompetentne a múdro, a potom, aby ‚išiel ešte ďalej‘, čo znamená ísť v ústrety osobe v núdzi, s uplatnením kreativity, ktorá umožní nájsť riešenie v zablokovaných situáciách, dať zavážiť argumentom ľudskej dôstojnosti voči skostnatenostiam byrokracie.“

Aj ekonomika a finančníctvo môžu byť podľa pápeža Františka príležitosťou na stretnutie, na dialóg, na dôstojnosť potvrdzovanú v práci:

„Ale na to je treba vždy dať do centra človeka s jeho dôstojnosťou, v kontraste s dynamikami, ktoré majú tendenciu dávať všetko na rovnakú váhu a na vrchol stavať peniaze. Keď sa peniaze stávajú cieľom a dôvodom pre každú činnosť a iniciatívu, potom preváži utilitárne hľadisko a divoká logika zisku, ktorá nerešpektuje ľudí, čo má za následok rozsiahle rúcanie hodnôt solidarity a rešpektu k ľudskej osobe. Tí, ktorí pracujú v rôznych funkciách v hospodárstve a finančníctve, sú povolaní robiť rozhodnutia podporujúce sociálny a ekonomický blahobyt celého ľudstva, dávajúc každému príležitosť realizovať svoj vlastný rozvoj.“

Pápež František poukázal na etický rozmer práce účtovníkov, ktorí sú vo svojej práci v úzkom kontakte s firmami, ale aj s rodinami a jednotlivcami, ponúkajúc im svoje ekonomicko-finančné konzultácie:

„Povzbudzujem vás, aby ste vždy konali zodpovedne, podporovali čestné, spravodlivé a ak je to možné bratské vzťahy a odvážne čelili najmä problémom tých najslabších a najchudobnejších. Nestačí len dať konkrétne odpovede na otázky hospodárske a materiálne. Je treba podporovať a pestovať etiku hospodárstva, financií a trhu práce; je nutné udržať živú hodnotu solidarity ako morálneho postoja, ako výrazu pozornosti voči druhému vo všetkých jeho oprávnených požiadavkách.“

Na záver týchto reflexií Svätý Otec v príhovore ekonómom účtovníkom ešte raz vyzdvihol princíp solidarity:

„Ak chceme odovzdať budúcim generáciám vylepšené environmentálne, ekonomické, kultúrne a sociálne dedičstvo, ktoré sme zdedili, sme povolaní prevziať zodpovednosť za prácu na globalizácii solidarity. Solidarita je požiadavkou, ktorá pramení z tej istej siete prepojení, ktoré sú utvárané globalizáciou. A sociálna náuka Cirkvi nás učí, že zásada solidarity je realizovaná v súlade so subsidiaritou. Vďaka účinku týchto dvoch princípov sa procesy uberajú cestou služby človeku a rastu spravodlivosti, bez ktorej nemôže byť pravého a trvalého pokoja.“

Toľko z príhovoru pápeža Františka účastníkom Svetového kongresu ekonómov-účtovníkov. V rámci troch plenárnych zasadnutí štvordňového pracovného stretnutia, ktoré sa skončilo vo štvrtok 13. novembra, vystúpilo dvesto prednášajúcich. Organizátorkou kongresu bola Medzinárodná federácia účtovníkov (IFAC), svetová organizácia ekonomicko-účtovníckej profesie, na čele s Američankou Oliviou Kirtleyovou. Federácia združuje takmer dvesto inštitúcií odboru zo sto tridsiatich krajín a viac ako dva a pol milióna profesionálov v súkromnej praxi vo verejnom sektore a priemysle.

 

13. november

Svatý otec k italským biskupům: potřebujeme svaté kněze, nikoli funkcionáře

Itálie. Promluva kard. Angela Bagnasca v pondělí večer zahájila 67. plenární zasedání Italské biskupské konference, které se koná v Assisi. Italští biskupové budou jednat až do čtvrtka o stálé formaci kněží a jejich životě. A právě “těmto prvním spolupracovníkům biskupů” věnuje papež František své poselství, které při zahájení zasedání přečetl apoštolský nuncius v Itálii, arcibiskup Adriano Bernardini.

“Kolik jen jsme jich poznali! Kolik kněží nás svým svědectvím přitáhlo k zasvěcenému životu: Od kolika z nich jsme se učili a dali se utvářet. (…) Vídali jsme je, jak tráví celý svůj život mezi lidmi našich farností, vychovávají mládež, doprovázejí rodiny, navštěvují nemocné v jejich domovech i nemocnicích, starají se o chudé lidi. Byli si vědomi toho, že “vyčleňovat se, aby nás druzí nepošpinili, je ta největší špína”, cituje papež Lva Nikolajeviče Tolstého a stupňuje svůj hold “svatým kněžím”. Nazývá je “hříšníky, jejichž hříchy byly odpuštěny, a kteří sami jsou nástrojem odpuštění” a vykresluje je dále těmito slovy: Jejich bytí mluví jazykem trpělivosti a vytrvalosti. Nezůstali u duchovní turistiky, věčné nerozhodnosti a nespokojenosti. Vědí totiž, že jsou v rukách Toho, kdo dodržuje slib a jehož Prozřetelnost působí, že je nikdy nic neoddělí od této sounáležitosti. Vědomí této příslušnosti roste s pastorační milosrdnou láskou, ve které něhou a pozorností zahrnují jim svěřené osoby, dokud každou z nich nepoznají”.

Ano, pokračuje papež, dosud neskončila doba kněží takovéto síly, kteří jsou “mostem” mezi Bohem a světem; stráží, která poodhaluje jinak ztracené bohatství. Takovíto kněží ovšem nejsou plodem improvizace, připomíná římský biskup. Ukula je cenná seminární formace a vysvěcením se navždy stali muži Božími a služebníky svého lidu. (…) Kněžská totožnost vyžaduje, abychom si každodenně a znovu osvojovali to, co z nás učinilo služebníky Ježíše Krista. Jde o trvalé učednictví, které provází celý život zasvěceného služebníka a celistvě se dotýká jak jeho osoby, tak úřadu

“Nepotřebujeme kněze klerikální, jejichž chování oddaluje lidi od Pána, ani kněze funkcionáře, kteří při výkonu své úlohy hledají vlastní uspokojení daleko od Boha”, zdůrazňuje papež. “Pouze kněž se zrakem upřeným na to, co je skutečně podstatné, může kladně odpovědět na přijatý dar a nikdy nepřestat v sebedarování. Pouze kněz přizpůsobující se Dobrému Pastýři nachází ve své službě jednotu, pokoj a sílu v poslušnosti. Pouze ten, kdo dýchá kněžským bratrstvím, může opustit falešné vědomí, které z nás činí epicentrum všeho a pro které jsou jedinou mírou vlastní cítění a činy.

V závěru poselství papež František italským biskupům přeje, aby dokázali najít nové cesty stálé formace, ve které by se snoubila duchovní a kulturní dimenze, komunitární rozměr s pastoračním. “Životy utvářené evangeliem se uchovávají každodenní disciplínou, modlitbou, ovládáním smyslů, péčí o sebe, pokorným a prorockým svědectvím. Takového životy církvi navracejí důvěru, kterou ona sama do nich zprvu vložila, končí Petrův nástupce poselství italským biskupům.

 

Z rannej homílie pápeža: Božie kráľovstvo vyrastá z ticha, nie z okázalosti

Vatikán 13. novembra 2014 - Božie kráľovstvo rastie každým dňom vďaka tým, ktorí o ňom svedčia bez „rozruchu“, modliac sa a prežívajúc s vierou svoje povinnosti doma, v práci, vo svojich komunitách. Túto myšlienku rozviedol Svätý Otec v homílii svätej omše, ktorú dnes ráno slávil v Dome sv. Marty. Ako povedal, v tichu domu, kde možno zvýši na konci mesiaca len pol eura, a napriek tomu sa neprestávajú modliť a starať o svoje deti a o svojich starých rodičov, to je to miesto, kde nájdete Božie kráľovstvo. Ďaleko od davu, pretože Božie kráľovstvo „nevzbudzuje pozornosť,“ presne tak, ako ju neupútava na seba semeno, ktoré rastie pod zemou. Pápež František sa v homílii nechal viesť slovami z dnešnej state Lukášovho evanjelia (Lk 17, 20-25), kde na otázku farizejov: Kedy príde Božie kráľovstvo, Ježiš odpovedá: Príde deň, keď vám povedia: ‚Tam je‘ alebo ‚Tu je‘; nejdite tam, nechoďte za nimi. „Božie kráľovstvo nie je nejaká divadelná senzácia. Senzácia je často karikatúrou Božieho kráľovstva“:

„Senzácia. Ale Pán hovorí, že Božie kráľovstvo nie je senzácia. Je to slávnosť! Ale to je niečo iné. Je to slávnosť, samozrejme, a je krásna. Veľká oslava. Aj nebo bude hostinou, ale nie senzáciou. Avšak naša ľudská slabosť uprednostňuje senzáciu.“

Taká prehliadka, ako pokračoval Svätý Otec, je často spojená s hostinou, napríklad na svadbe, na ktorej sa zúčastňujú ľudia, ktorí prichádzajú skôr kvôli módnej prehliadke, aby sa ukázali, teda skôr z márnivosti, než kvôli prijatiu sviatosti. Avšak „Božie kráľovstvo je tiché, rastie vnútri. Rast mu dáva Duch Svätý v spolupráci s našou ochotou, v našej pôde, ktorú máme pripraviť“. Príde čas aj pre mocné zjavenie sa Božieho kráľovstva, ale to bude až na konci čias, povedal pápež citujúc Ježišove slová:

„V deň, ktorý zahrmí, bude to ako šľahajúci blesk, ktorý ožiari všetko od jedného kraja neba až po druhý. Tak bude Syn človeka vo svoj deň, v deň, ktorý zahrmí. A keď si spomenieme na vytrvalosť mnohých kresťanov, ktorí sa starajú o svoje rodiny – na mužov i ženy – , ktorí sa starajú o deti, o svojich starých rodičov a prichádzajú na koniec mesiaca s iba pol eurom, ale modlia sa, tam je kráľovstvo Božie, skryté v tejto svätosti každodenného života, vo svätosti každého dňa. Preto Božie kráľovstvo nie je ďaleko od nás, je blízko! To je jedna z jeho charakteristík: je blízko každý deň.“

Keď Ježiš opisuje svoj návrat v sláve a moci, hneď dodáva, že najprv musí mnoho trpieť a byť zavrhnutý týmto pokolením. To znamená, ako poznamenal pápež František, že „aj utrpenie, kríž, kríž každodenného života, kríž práce, rodiny, pre dobro veci, tento malý každodenný kríž je súčasťou Božieho kráľovstva.“ Svoju homíliu Svätý Otec uzatvára prosbou o milosť „starať sa o Božie kráľovstvo, ktoré je v nás“, skrze „modlitbu, adoráciu, službu lásky, ticho“:

„Božie kráľovstvo je skromné, ako semiačko: skromné, ale stáva sa veľkým skrze silu Ducha Svätého. Je na nás, aby sme ho v sebe nechali rásť, bez honosenia sa. Aby sme Duchu dovolili prísť, aby premenil našu dušu a viedol nás vpred v tichu, v pokoji, v zahĺbení, v blízkosti k Bohu a k druhým, v uctievaní Boha, bez senzácií.“

 

 

12. november

Katechéza pápeža Františka: Základná gramatika služby biskupa, kňaza či diakona

Vatikán 12. novembra – Počasie v Ríme dnes hrozilo dažďom, preto sa chorí prichýlili v Aule Pavla VI., kde sa s nimi Svätý Otec stretol ešte pred začiatkom programu generálnej audiencie. Témou generálnej audiencie bol postoj služby a bratského sebadarovania, aký sa žiada od biskupov, kňazov a diakonov. Pápež František vymenoval niekoľko vlastností, ktoré nazval základnou gramatikou cirkevnej služby. Takto nadviazal na svoju minulotýždňovú katechézu, v ktorej sa venoval úlohe a charakteristikám biskupa. Audienciu otvorila nasledovná myšlienka z Prvého listu sv. Pavla Timotejovi: «Timotejovi, pravému synovi vo viere: (...) Buď vzorom veriacim v slove, v správaní, v láske, vo viere, v čistote. Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú» (1 Tim 1,2;4,12.16). Nasleduje plné znenie katechézy:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V minulej katechéze sme si ozrejmili, ako Pán naďalej pasie svoje stádo prostredníctvom služby biskupov, ktorým pomáhajú kňazi a diakoni. V nich sa Ježiš sprítomňuje v moci svojho Ducha a pokračuje v službe Cirkvi, živiac v nej vieru, nádej a svedectvo lásky. Tieto ministériá teda predstavujú Pánov veľký dar pre každé kresťanské spoločenstvo a pre celú Cirkev, keďže sú živým znamením jeho prítomnosti a lásky.

Dnes si chceme položiť otázku: Čo sa vyžaduje od týchto služobníkov Cirkvi, aby mohli autentickým a účinným spôsobom prežívať službu, ktorá im je vlastná?

1. V „pastorálnych listoch“ zaslaných učeníkom Timotejovi a Títovi, sa apoštol Pavol dôsledne venuje postave biskupa, presbytera a diakona - a aj postave veriacich, starých či mladých. Pristavuje sa pri opise každého kresťana v Cirkvi, pričom pre biskupov, presbyterov a diakonov popisuje to, k čomu sú povolaní, ako aj vlastnosti, ktoré by mali byť zjavné v tých, ktorí sú do týchto ministérií vyvolení a uvedení. Je teda príznačné, ako spolu s darmi vzťahujúcimi sa na vieru a duchovný život – tieto nemožno zanedbávať, predstavujú samotný život –, sú vymenované niektoré výsostne ľudské kvality: pohostinnosť, striedmosť, trpezlivosť, miernosť, spoľahlivosť, dobrota srdca. Opakujem: pohostinnosť, striedmosť, trpezlivosť, miernosť, spoľahlivosť, dobrota srdca. Toto je abeceda, základná gramatika každého ministéria! Musí byť základnou gramatikou každého biskupa, každého kňaza a každého diakona. Áno, pretože bez tejto krásnej a nefalšovanej schopnosti stretávať sa, spoznávať, viesť dialóg, vedieť oceniť a vedieť nadväzovať vzťahy s bratmi úctivým a úprimným spôsobom nie je možné ponúknuť službu a svedectvo, ktoré by boli naozaj radostnými a vierohodnými.

2. Je tu i jeden základný postoj, ktorý Pavol odporúča svojím žiakom a následne všetkým, ktorí sú uvedení do pastoračnej služby, či už biskupi, kňazi, presbyteri, alebo diakoni. Apoštol nabáda k neprestajnému roznecovaniu prijatého daru (porov. 1 Tim 4,14; 2 Tim 1,6). Znamená to mať neprestajne živé povedomie, že nie sú biskupmi, kňazmi alebo diakonmi preto, žeby boli inteligentnejší, šikovnejší a lepší ako iní, ale jedine vďaka daru, daru lásky, ktorý im udelil Boh v moci svojho Ducha, pre dobro jeho ľudu. Toto povedomie je naozaj dôležité a je milosťou, ktorú si treba vyprosovať každý deň! Vskutku, pastier, ktorý si uvedomuje, že jeho ministérium vyviera jedine z milosrdenstva a z Božieho srdca, nikdy nebude môcť zaujať autoritársky postoj akoby mal všetkých pri nohách a akoby spoločenstvo bolo jeho vlastníctvom, jeho osobným kráľovstvom.

3. Vedomie, že všetko je dar - všetko je dar, všetko je milosť -, pomáha pastierovi aj v tom, aby neupadol do pokušenia stavať sa do centra pozornosti a dôverovať jedine sám sebe. Sú to pokušenia márnivosti, pýchy, domýšľavej sebestačnosti, nadradenosti. Beda, ak by si biskup, kňaz či diakon myslel, že vie všetko, že vždy má správnu odpoveď na všetko a nikoho nepotrebuje. Naopak, vedomie, že on ako prvý je predmetom Božieho milosrdenstva a súcitu, má služobníka Cirkvi privádzať k tomu, aby bol čoraz viac pokorný a chápavý voči iným. Aj popri vedomí, že je povolaný neohrozene chrániť poklad viery (porov. 1 Tim 6,20), bude ľuďom načúvať. Uvedomuje si teda, že sa má vždy čomu učiť, aj od tých, ktorí môžu byť ešte vzdialení od viery a od Cirkvi. V spojení so svojimi spolubratmi potom toto všetko musí privádzať k zaujatiu nového postoja, charakterizovaného vzájomným zdieľaním sa, spoluzodpovednosťou a spoločenstvom.

Drahí priatelia, máme byť vždy vďační Pánovi, pretože v osobe a ministériu biskupov, kňazov a diakonov naďalej vedie a formuje svoju Cirkev a umožňuje jej rásť na ceste svätosti. Zároveň máme pokračovať v modlitbe za to, aby pastieri našich spoločenstiev boli živým obrazom spoločenstva a Božej lásky. Ďakujem.“

Medzi prítomnými na generálnej audiencii boli aj skupiny zo Slovenska: farníci z Vrútok a z Jarovníc. Svätý Otec v závere pozdravil väčšie skupiny pútnikov, okrem iného študentov a učiteľov Pápežskej saleziánskej univerzity, ktorá slávi 25 rokov svojej existencie, a karmelitánske misionárky sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktoré majú svoju generálnu kapitulu. Pozdravil aj rodiny, ktorí stratili niektorého zo svojich členov pri dopravných nešťastiach a tiež rodiny zmiznutých osôb.

Pútnikov z Mexika Svätý Otec uistil o svojej blízkosti rodinám študentov, ktorí sa nedávno stali obeťami hromadnej vraždy, úradne sú považovaní za nezvestných, no za ich smrťou sa skrýva pôsobenie drogovej mafie. Pápež František pozdravil aj skupinu vojakov z Čile prítomných na námestí sv. Petra. Pripomenul pri tom 30. výročie podpísania mierovej zmluvy medzi Čile a Argentínou. Vyzdvihol ochotu k dialógu, vďaka ktorej sa v roku 1984, za prispenia takých osobností, ako sv. Ján Pavol II. a kardinál Samoré, podarilo politicky vyriešiť územný spor, ktorý hrozil prepuknutím do vojenského konfliktu medzi Argentínou a Čile.

Ďalej pripomenul 25. výročie kanonizácie poľského svätca Adama Chmielowského nazývaného aj brat Albert: „Pápež Ján Pavol II. ho nazýval „patrónom ťažkého prerodu vo vašej vlasti a v Európe“. Učme sa od neho uvádzať do praxe milosrdnú lásku k najnúdznejším, ktorí sú živým obrazom Krista – ‚Ecce Homo‛, Hľa, človek. Motto brata Alberta ‚Byť dobrým ako chlieb‛ nech v nás živí záujem o našich bratov.“

Ako zvyčajne Svätý Otec venoval aj niekoľko myšlienok chorým, mládeži a mladomanželom, ktorí pravidelne prichádzajú na generálne audiencie, kde majú svoje privilegované miesto: „Včera sme oslávili pamiatku sv. Martina, biskupa Tours. Jeho veľká dobročinná láska nech je príkladom pre vás, drahí mladí, aby ste žili svoj život ako sebadarovanie. Jeho odovzdanosť Kristovi Spasiteľovi nech posilňuje vás, drahí chorí, v temných chvíľach utrpenia. A jeho duchovný zápal nech pripomína vám, drahí novomanželia, ústredné miesto viery v manželskom živote.“

 

11. november

Pápež František pred samitom G20 v Brisbane zaslal list austrálskemu premiérovi

 

Vatikán/Austrália 11. novembra – Pápež František sa obrátil s výzvou na predstaviteľov krajín G20, ktorí sa v dňoch 15. – 16. novembra stretnú na samite v austrálskom Brisbane. V liste adresovanom austrálskemu premiérovi Tonymu Abbottovi ako hostiteľovi stretnutia Svätý Otec sústreďuje pozornosť na otázku pracovných príležitostí a riešenia blízkovýchodnej krízy. Pripomína, že vo svete, vrátane samotných dvadsiatich ekonomicky najsilnejších krajín, je mnoho ľudí, ktorí trpia v dôsledku chudoby, najmä nezamestnanosti, ktorá v mimoriadnej miere postihuje mladú generáciu. Nárast sociálneho vylúčenia podľa jeho slov „môže viesť ku kriminálnym aktivitám a dokonca i k verbovaniu teroristov“. Ďalej upozorňuje, že „stále útoky na prírodné prostredie, ktoré sú výsledkom neviazaného konzumizmu, budú mať vážne dôsledky pre svetovú ekonomiku.“

Stretnutie G20 v Brisbane sa sústredí najmä na úsilie o privodenie udržateľného rastu svetovej ekonomiky a prekonanie globálnej recesie. Pápež František vyslovuje nádej, že pri témach zaradených do programu diskusie sa podarí dosiahnuť „zásadný a účinný konsenzus“. Poukazuje aj na súvislosť s tzv. „Rozvojovou agendou po roku 2015“, ktorá má byť schválená na práve prebiehajúcom valnom zhromaždení OSN, a ktorá má v sebe zahŕňať otázku dôstojnej práce pre všetkých a otázku klimatických zmien.

Svätý Otec v liste konštatuje, že samity G20 od doby finančnej krízy v roku 2008 sa konali na dramatickom pozadí vojenských konfliktov, a toto prinieslo nezhody medzi členmi skupiny. Oceňuje, že ani tieto nezhody nezamedzili dialóg uprostred skupiny G20 o témach globálnej bezpečnosti a mieru. „Toto však nestačí“, píše ďalej pápež František. „Celý svet očakáva od G20 stále širšiu dohodu, ktorá bude môcť viesť prostredníctvom zákonného systému OSN, k definitívnemu zastaveniu nespravodlivej agresie na Blízkom východe, namierenej proti rozličným náboženským a etnickým skupinám, vrátane menšín.“

Toto by malo podľa pápežových slov viesť aj k odstráneniu hlbokých príčin, v ktorých korení terorizmus. Ako ďalej píše, „je stále zrejmejšie, že riešenie tohto vážneho problému nemôže byť čisto vojenského charakteru, ale musí sa sústrediť na tých, ktorí tým či oným spôsobom povzbudzujú teroristické skupiny cez politickú podporu, ilegálny obchod s ropou alebo dodávky zbraní a techniky. Je tu tiež potreba výchovy a formovania jasného povedomia, že náboženstvo nemožno využívať na ospravedlňovanie násilia.“

Pápež František napokon upozorňuje na etické súvislosti finančnej krízy v roku 2008. Poukazuje na škodlivosť mentality, ktorá považuje maximalizáciu ziskov za cieľové kritérium každej ekonomickej aktivity. „Taká mentalita, v ktorej dochádza k definitívnemu odpisovaniu osôb, nikdy nedosiahne pokoj a spravodlivosť. Zodpovednosť za chudobných a marginalizovaných preto musí byť základným prvkom každého politického rozhodnutia ako na národnej, tak aj na medzinárodnej úrovni.“

V súvislosti s ukončením predsedníctva Austrálie v rámci G20 práve na samite v najbližšiu sobotu a nedeľu v Brisbane Svätý Otec oceňuje prácu austrálskeho premiéra Tonyho Abbotta. V liste s dátumom 6. novembra 2014 vyprosuje Božie požehnanie pre celý priebeh stretnutia, ako aj pre všetkých obyvateľov zúčastnených krajín.

 

Utorková homília: Viera koná zázraky, ak je zameraná na službu

Vatikán 11. novembra – Vždy treba bojovať proti pokušeniam, ktoré nás odvádzajú od služby blížnemu. Toto je hlavná myšlienka Svätého Otca z jeho homílie počas svätej omše v Dome sv. Marty. Pápež František zdôraznil, že tak, ako Ježiš, musíme slúžiť bez toho, aby sme za to niečo žiadali. Máme sa tiež vyvarovať využívania služby na vytváranie si pozície moci.

Keď Ježiš hovorí o sile viery, vysvetľuje, že sa má využiť k službe. Svätý Otec vychádzal z dnešného úryvku Evanjelia podľa Lukáša (17,7-10) o „neužitočnom sluhovi“, aby sa pristavil pri tom, čo v skutočnosti pre kresťana znamená slúžiť. Ježiš v evanjeliu hovorí o sluhovi, ktorý po celodennej práci, keď príde domov, namiesto odpočinku musí ešte slúžiť svojmu pánovi:

„Niekto z nás by možno tomuto sluhovi poradil, aby sa obrátil na odbory a hľadal radu, čo robiť s takýmto pánom. No Ježiš hovorí: ‚Nie, služba je totálna‛, lebo on sám šiel cestou tohto postoja služby. On je služobník. Sám sa predstavuje ako služobník, ako ten, ktorý prišiel slúžiť a nie byť obsluhovaný: takto to hovorí, veľmi jasne. Takže Pán dáva apoštolom zakúsiť cestu tých, čo prijali vieru, tú vieru, ktorá robí zázraky. Áno, táto viera vykoná zázraky na ceste služby.“

Ako povedal Svätý Otec, kresťan, ktorý pri krste prijme dar viery, no „nenapreduje s týmto darom po ceste služby, stáva sa kresťanom bez sily, bez plodnosti“. Nakoniec sa stáva „kresťanom pre seba samého, pre službu sebe samému“. Jeho život je „smutným životom“ a mnohé veľké Pánove dary sa tak premárnia. Podľa pápeža Františka nám Pán hovorí, že „služba je jediná“, nemôžeme slúžiť dvom pánom: slúžime „alebo Bohu, alebo mamone“. My sa však od tohto postoja služby môžeme vzdialiť, a to ponajprv pre trochu lenivosti, ktorá „robí srdce vlažným, lenivosť ťa robí pohodlným“:

„Lenivosť nás vzďaľuje od služby a vedie nás k pohodlnosti, k egoizmu. S mnohými kresťanmi je to takto... sú dobrí, chodia na svätú omšu, no ich služba tu končí...Keď však hovorím o službe, hovorím o všetkom: o službe Bohu v adorácii, v modlitbe, v chválach; o službe blížnemu, keď sa odo mňa žiada; o službe až do krajnosti, lebo Ježiš je v tomto rázny: «Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia‘». Nezištná služba, bez pýtania akejkoľvek odplaty.“

Ďalšou možnosťou, ako sa vzdialiť od postoja služby, je podľa Svätého Otca to, že „sa tak trochu zmocníme situácie“. Je to niečo, čo „sa prihodilo aj učeníkom, samotným apoštolom“: „odháňali ľudí, aby Ježiša nevyrušovali, a to pre ich vlastné pohodlie“. Učeníci „sa zmocňovali Pánovho času, zmocňovali sa jeho moci: chceli ho mať pre svoju malú skupinku“. Ako povedal pápež František, „zmocňovali sa tohto postoja služby, premieňajúc ho tak na istú štruktúru moci“. Je to niečo, čo vidíme napríklad pri diskusii Jakuba a Jána o tom, kto z nich je väčší. Či vtedy, keď ich matka prosí Pána, aby jeden z jej synov bol premiérom a ďalší ministrom financií, so všetkou mocou v ruke“. Toto sa deje aj dnes, keď sa „kresťania stávajú pánmi: pánmi viery, pánmi nebeského kráľovstva, pánmi spásy“. Ako konštatoval Svätý Otec, toto „sa stáva a je to pokušenie pre všetkých kresťanov“. Naopak Pán nám hovorí o službe: „o službe v pokore“, o „službe v nádeji, a toto je radosťou kresťanskej služby“:

„V živote musíme veľa bojovať proti pokušeniam, ktoré sa snažia odviesť nás od tohto postoja služby. Lenivosť vedie k pohodlnosti: k polovičatej službe. Zmocňovanie sa situácie, keď sa zo služobníkov stávame pánmi, vedie k nadradenosti, k pýche, k zlému zaobchádzaniu s ľuďmi, k tomu, že sa cítime byť dôležití: ‚lebo ja som predsa kresťan, mám spásu‛ a k mnohým podobným veciam. Nech nám Pán dá tieto dve veľké milosti: pokoru v službe, aby sme nakoniec mohli povedať: ‚Sme neužitoční sluhovia – no sluhovia – až do konca‛; a nádej v očakávaní zjavenia, keď k nám príde Pán.“

 

Pondelková homília: Dajme si pozor, všetci sme schopní pohoršovať

Vatikán 10. novembra – Každý kresťan, akékoľvek by bolo jeho povolanie, musí vedieť vždy odpustiť a tiež nikdy nepohoršovať ostatných, lebo „pohoršenie ničí vieru“. Takto dnes pápež František komentoval liturgické čítania rannej svätej omše slávenej v Dome sv. Marty.

«Bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora». Tento tvrdý obraz uprednostňuje Ježiš pred akýmkoľvek iným jemnejším výrazom, keď svojim učeníkom hovorí, čo si myslí o tom, kto pohoršuje druhých, obzvlášť ak ide o bezbranných. Svätý Otec vo svojej homílii zhrnul dnešný úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (17,1-6) do troch kľúčových slov: pohoršenie, odpustenie, viera. „Beda tomu, kto pohoršuje“, hovorí rázne Ježiš, zatiaľ čo vo svojom liste Títovi (Tít 1,1-9) sv. Pavol dáva presné usmernenia o tom, aký by mal byť životný štýl kňaza: nenásilný, striedmy – jedným slovom „bezúhonný“, čo je pravým opakom pohoršenia. Ako však povedal pápež František, toto platí pre všetkých kresťanov. Pohoršením je podľa neho ústami vyznávať: ‚som kresťan‛, no potom žiť „ako pohan, ktorý v nič neverí“. Toto pohoršuje, „lebo tu chýba svedectvo“ – „vieru totiž vyznávame tým, ako ju žijeme“, zdôraznil Svätý Otec:

„Keď nejaký kresťan, či kresťanka, chodiaci do kostola, do farnosti, nežije takto, pohoršuje. Koľkokrát sme už počuli ľudí hovoriť: ‚Ja nechodím do kostola, lebo je lepšie byť čestným doma a nechodiť tam, než byť ako ten, či tá, ktorí síce chodia do kostola, no potom robia toto a toto...‛ Pohoršenie ničí, poškodzuje vieru! Preto je Ježiš tak rázny. Hovorí: ‚Dávajte si pozor! Dávajte si pozor!‛ Dnes nám prospeje si zopakovať: ‚Dávajte si pozor na seba samých!‛ My všetci sme schopní pohoršovať.“

Naopak, všetci by sme mali vedieť odpúšťať. A to odpúšťať vždy, zdôrazňuje pápež František slová Ježiša, ktorý nás pozýva, aby sme tak urobili aj „sedemkrát za deň“, ak nás ten, čo sa proti nám prehrešil, o to požiada s ľútosťou. Ako ďalej vysvetlil, „Ježiš zveličuje, aby nám pomohol pochopiť dôležitosť odpustenia“, lebo „kresťan, ktorý nie je schopný odpustiť, pohoršuje, nie je kresťanom“:

„Musíme odpúšťať, lebo aj nám bolo odpustené. Je to aj v Otčenáši: Ježiš nás to v ňom naučil. Tomuto sa nedá porozumieť ľudskou logikou. Ľudská logika ťa vedie k neodpusteniu, k pomste. Vedie ťa k nenávisti, k rozdeleniu. Koľko je len rozdelených rodín kvôli neodpusteniu, koľko rodín! Deti vzdialené od rodičov, manžel a manželka navzájom odcudzení... Je veľmi dôležité myslieť takto: ak neodpustím, zdá sa, že by som nemal mať právo – zdá sa - na to, aby mi bolo odpustené, alebo som nepochopil, čo to znamená, že Pán mi odpustil. Toto je to druhé slovo – odpustenie.“

Takže teraz rozumieme, uzatvára svoju homíliu Svätý Otec, „prečo učeníci, počujúc tieto slová, prosili Pána: ‚Daj nám väčšiu vieru‛:

„Bez viery nie je možné žiť bez pohoršovania a vždy odpúšťať. Ale jedine vďaka svetlu viery, tej viery, ktorú sme prijali: viery v milosrdného Otca, v Syna, ktorý dal za nás svoj život, v Ducha, ktorý je v nás a ktorý nám pomáha rásť, viery v Cirkev, viery v Boží ľud, pokrstený, svätý. A toto je dar, viera je darom. Nikto nemôže mať vieru vďaka knihám, či vďaka účasti na konferenciách. Viera je Božím darom, a preto apoštoli Ježiša prosili: ‚Daj nám väčšiu vieru!‛

 

 

9. november

Anjel Pána so Svätým Otcom: Kresťan dôsledne dosvedčuje svoju vieru láskou

Vatikán 9. novembra – V dnešný teplý slnečný deň prišlo v Ríme na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom opäť veľké množstvo ľudí. Témou jeho príhovoru bol sviatok posviacky katedrálneho chrámu Ríma, ktorým je Lateránska bazilika, označovaná za matku všetkých kostolov (Sacrosancta Lateranensis ecclesia omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput). Pri 25. výročí pádu Berlínskeho múru pápež František tiež pripomenul zásluhy všetkých, ktorí mali podiel na zápase za slobodu. Nasleduje plné znenie jeho príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes liturgia pripomína posvätenie Lateránskej baziliky, ktorá je katedrálou Ríma a ktorú tradícia definuje ako „matku všetkých kostolov mesta a sveta“. Pojem „matka“ sa vzťahuje nielen na posvätnú budovu baziliky, ale aj na dielo Ducha Svätého, ktoré sa v tejto budove prejavuje, prinášajúc ovocie skrze službu rímskeho biskupa vo všetkých spoločenstvách, zotrvávajúcich v jednote s Cirkvou, ktorej predsedá.

Zakaždým, keď slávime posvätenie nejakého kostola, odvolávame sa na základnú pravdu: materiálny chrám vystavený z tehál je znakom živej Cirkvi, činnej v dejinách, čiže toho „duchovného chrámu“, ako hovorí apoštol Peter, v ktorom je sám Kristus „živým kameňom, zavrhnutým ľuďmi, ale vyvoleným a vzácnym pred Bohom“ (1 Pt 2,4-8). Ježiš v evanjeliu dnešnej liturgie, hovoriac o chráme, zjavil úžasnú pravdu: že totiž chrám Boží nie je iba stavba vybudovaná z tehál ale je to jeho telo, tvorené živými kameňmi. V sile krstu je každý kresťan súčasťou „Božej stavby“ (1 Kor 3,9), ba stáva sa Božím chrámom. Duchovná stavba, Cirkev ako spoločenstvo ľudí posvätených Kristovou krvou a Duchom vzkrieseného Pána, žiada od každého z nás, aby sme boli v dôslednom súlade s darom viery a kráčali cestou kresťanského svedectva.

Ako všetci vieme, nie je ľahké žiť v dôslednej zhode medzi vierou a svedectvom, no musíme napredovať a v našom živote uskutočňovať túto každodennú dôslednosť. „Toto je kresťan!“ – nielen tým, čo hovorí, ale tým, čo koná, ako sa správa. Táto dôslednosť, ktorá nám dáva život, je milosťou Ducha Svätého, ktorú si musíme vyprosovať. Cirkev na začiatku svojho života a svojho poslania vo svete nebola iným, ako spoločenstvom ustanoveným pre vyznávanie viery v Ježiša Krista, Božieho Syna a Vykupiteľa človeka, viery, ktorá je činná prostredníctvom lásky. Patria spolu! Aj dnes je Cirkev povolaná byť vo svete spoločenstvom, ktoré, zakorenené v Kristovi skrze krst, vyznáva s pokorou a odvahou vieru v neho, dosvedčujúc ju láskou. K tomuto zásadnému cieľu musia byť nasmerované aj inštitucionálne prvky, štruktúry a pastoračné útvary. K tomuto zásadnému cieľu: dosvedčovať vieru láskou. Láska je práve vyjadrením viery a zase viera je vysvetlením a základom lásky.

Dnešný sviatok nás pozýva rozjímať nad spoločenstvom všetkých Cirkví, čiže nad týmto kresťanským spoločenstvom, analogicky nás pobáda angažovať sa, aby ľudstvo mohlo prekonať hranice nepriateľstva a ľahostajnosti, stavať mosty porozumenia a dialógu, aby sa celý svet stal rodinou národov, vzájomne zmierených, bratských a solidárnych. Cirkev je znamením a anticipáciou tohto nového ľudstva, keď žije a šíri svojím svedectvom evanjelium, posolstvo nádeje a zmierenia pre všetkých ľudí. Vzývajme príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, aby nám pomáhala stať sa tak ako ona „domom Božím“, živým chrámom jeho lásky.“

Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec pripomenul 25. výročie pádu Berlínskeho múru a odkaz tejto historickej udalosti pre súčasnosť:

„Drahí bratia a sestry, pred 25 rokmi, 9. novembra 1989, sa rúcal Berlínsky múr, ktorý na toľký čas rozťal mesto na dvoje a bol symbolom ideologického rozdelenia Európy a celého sveta. Tento pád nastal nečakane, no umožnilo ho dlhé a namáhavé úsilie mnohých, ktorí za to bojovali, modlili sa a trpeli, niektorí až po obetovanie života. Medzi nimi zohral úlohu protagonistu svätý pápež Ján Pavol II. Modlime sa, aby s pomocou Ducha Svätého a za spolupráce všetkých ľudí dobrej vôle, sa stále viac šírila kultúra stretávania, schopná zboriť všetky múry, ktoré ešte rozdeľujú svet, a aby viac nebolo prenasledovania a dokonca zabíjania nevinných z dôvodu ich vierovyznania a ich náboženstva. Tam, kde je múr, je uzavretosť srdca. Potrebné sú mosty, nie múry!“

Pápež František v závere pripomenul slávenie Dňa vďakyvzdania v rámci Talianska, zameraného na tému výživy, aby nikomu nechýbal každodenný chlieb. Vyzdvihol dôležitosť takého hospodárenia s pôdou, ktoré bude dlhodobo udržateľné a solidárne. Pripomenul tiež Diecézny deň ochrany stvorenstva, zorganizovaný v dnešný deň v rámci Ríma na podporu „životného štýlu, ktorý má v úcte prírodu a potvrdzuje zmluvu medzi človekom ako správcom stvorenstva a jeho Stvoriteľom.“ Medzi väčšími skupinami pútnikov boli Venezuelčania žijúci v Taliansku, ktorí na námestí rozprestreli gigantickú národnú zástavu.

 

7. november

Piatková homília pápeža Františka: Pohania s kresťanským náterom

Vatikán 7. novembra – Aj dnes existujú takzvaní „pohanskí kresťania“, ktorí „sa správajú ako nepriatelia Kristovho kríža“. Tak znejú slová pápeža Františka z dnešnej homílie zo svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že je potrebné vystríhať sa pokušení svetskosti, ktoré nás privádzajú k záhube. Pápež František v homílii vychádzal zo slov sv. Pavla Filipanom (Flp 3,17-4,1), pričom poukázal na dva druhy kresťanov: na tých, ktorí napredujú vo viere a na kresťanov, ktorí „sa správajú ako nepriatelia Kristovho kríža“. Tieto dve skupiny podľa Svätého Otca existujú aj v súčasnosti – tak, ako aj za apoštolových čias: „Obidve skupiny sa nachádzali v Cirkvi, všetci spoločne chodili na nedeľné omše, chválili Pána, nazývali sa kresťanmi“. Aký bol teda medzi nimi rozdiel? Tí druhí sa „správali ako nepriatelia Kristovho kríža! Kresťania - nepriatelia Kristovho kríža“, povedal Svätý Otec a dodal: Sú to „svetskí kresťania, kresťanmi sú len po mene, s dvoma-troma črtami kresťana, no nič viac. Pohanskí kresťania!“ „ Nosia kresťanské meno, no ich život je pohanský“. Alebo „ináč povedané: sú akoby pohanmi s dvoma vrstvami náteru kresťanstva, takže navonok sa zdajú byť kresťanmi, no v skutočnosti sú pohanmi“:

„Aj dnes ich je mnoho! A aj my musíme byť ostražití, aby sme neskĺzli k tejto ceste pohanských kresťanov, zdanlivých kresťanov. Do pokušenia zvyknúť si na priemernosť. Priemernosť týchto kresťanov je vlastne ich záhubou, lebo srdce zvlažnie, stávajú sa vlažnými. A vlažným Pán hovorí ostré slová: ‚Pretože si vlažný, idem ťa vyvrátiť z mojich úst‛. Sú to veľmi silné slová! Sú nepriateľmi Kristovho kríža. Vezmú si meno, ale nenasledujú požiadavky kresťanského života.“

Svätý Pavol hovorí o „občianstve“ kresťanov, pokračoval pápež František: „Naše občianstvo je v nebi. To ich je pozemské. Sú občanmi sveta, nie neba.“ „Občania sveta. A ich priezvisko je: sveták! Buďte voči nim ostražití“, povedal pápež František a dodal, že my všetci, i on sám, si musíme klásť otázku: „A ja? Mám niečo z tejto skupiny? Mám v sebe niečo zo svetskosti? Niečo z pohanstva?“

„Rád sa chválim? Mám rád peniaze? Mám rád pýchu, nadradenosť? Kde mám svoje korene, čiže: kde som občanom? V nebi, či na zemi? Vo svete, či v duchu svetskosti? Naše občianstvo je v nebi a tam očakávame ako spasiteľa Pána Ježiša Krista. A oni? Ich koniec bude záhuba! Títo s kresťanskou fasádou skončia zle... No hľaďte na koniec: kam ťa vedie to občianstvo, ktoré nosíš v srdci? To svetské vedie k záhube, to od Kristovho kríža vedie k stretnutiu s ním.“

Pápež František tu poukázal na niekoľko príznakov „v srdci“, ktoré poukazujú na to, že sa „skĺzavame smerom k svetskosti“. Zdôraznil: „Ak miluješ peniaze a si pripútaný k nim, k márnomyseľnosti a pýche, ideš tou zlou cestou“. Ak sa však naopak, „snažíš milovať Boha, slúžiť druhým, ak si mierny, pokorný, ak si sluhom druhých, ideš dobrou cestou. Tvoj preukaz občianstva je dobrý: je z neba! To druhé je naopak „občianstvo, ktoré ťa bude viesť zle“. Ako ďalej povedal pápež František, Ježiš veľmi prosil Otca o záchranu svojich učeníkov „od ducha sveta, od tejto svetskosti, ktorá vedie k zatrateniu“. Svätý Otec potom obrátil pozornosť na podobenstvo z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 16,1-8) o správcovi majetku, ktorý podvádza svojho pána:

„Ako tento správca z evanjelia došiel až do tohto stavu podvádzania, okrádania svojho pána? Ako k tomu došiel – z jedného dňa na druhý? Nie! Kúsok po kúsku. Tu sprepitné jeden deň, tam úplatok ďalší deň, a tak sa krok za krokom dôjde až ku korupcii. Cesta svetskosti týchto nepriateľov Kristovho kríža je taká, vedie ťa ku skazenosti! A nakoniec končí ako tento muž, nie? Kradne otvorene...“

Svätý Otec sa opäť vrátil k Pavlovým slovám, ktorý žiada, aby sme zotrvali „pevní v Pánovi“, bez toho, aby sme dovolili, aby sa naše srdce oslabilo a „skončilo v ničote, v korupcii“. „Je to jedna pekná milosť, o ktorú máme prosiť, aby sme zotrvali pevní v Pánovi. Tam je celá spása, tam bude premenenie do slávy“. Pápež František uzavrel svoju homíliu povzbudením byť „pevnými v Pánovi a podľa vzoru Kristovho kríža: v pokore, chudobe, miernosti, službe druhým, adorácii, modlitbe“.

 

Pápež František rehoľníkom: Skutočné proroctvo nie je v rozpore s inštitúciou

Vatikán 7. novembra – Svätý Otec sa dnes stretol s rehoľnými predstavenými. Krátko po poludní prijal v Klementínskej sále približne sto účastníkov národného zhromaždenia Talianskej konferencie vyšších rehoľných predstavených (CISM). Vo svojom príhovore sa zameral na niekoľko aspektov zasväteného života. V prvom rade zdôraznil príťažlivosť:

„Predovšetkým, rehoľný život pomáha, no pomáha v prvom rade Cirkvi uskutočňovať tú „príťažlivosť“, ktorá jej dáva rásť, lebo zoči-voči svedectvu brata a sestry, čo skutočne žije rehoľný život, si ľudia kladú otázku: „Čo je to? Čo túto osobu poháňa ísť poza svetský horizont?“. Povedal by som, že toto je prvá vec: pomôcť Cirkvi rásť cestou príťažlivosti. Bez ustráchanosti o vykonávanie prozelytizmu: príťažlivosť!

Pápež František ďalej spomenul prorocký aspekt zasväteného života:

„Počuli sme to v evanjeliu v túto stredu: ak sa niekto «nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom» (Lk 14,33). Toto rozhodnutie sa v rozličných formách, vyžaduje od každého kresťana. No my, rehoľníci, sme povolaní vydať o tom prorocké svedectvo. Svedectvo o evanjeliovom živote je to, čo odlišuje misionárskeho učeníka a obzvlášť toho, kto nasleduje Pána po ceste zasväteného života. A prorocké svedectvo splýva so svätosťou. Skutočné proroctvo nie je nikdy ideologické, nie je v rozpore s inštitúciou: je inštitúciou. Proroctvo je inštitucionálne! Skutočné proroctvo nie je ideológiou, nejde „podľa módy“, ale je vždy znakom protirečenia podľa evanjelia, tak, ako ním bol aj Ježiš. Ježiš bol napríklad znamením protirečenia pre náboženské autority svojich čias: vodcov farizejov, saducejov, učiteľov zákona. Bol ním aj pre ďalšie možnosti a ponuky: esénov, zelótov, atď. Znamením protirečenia.“

Svätý Otec poukázal aj na dôležitosť decentralizácie pri snahe inštitútu žiť svoju charizmu:

„Decentralizovať sa. Každá charizma k tomu, aby žila a bola plodná, je povolaná decentralizovať sa, aby bol v centre jedine Ježiš Kristus. Charizma sa nekonzervuje ako nejaká fľaša destilovanej vody, ale mala by s odvahou prinášať ovocie, konfrontujúc sa so súčasnou realitou, s kultúrami, históriou, tak, ako nás to učia veľkí misionári našich inštitútov.

Dôležitým aspektom zasväteného života je podľa pápeža Františka aj bratský život:

Jasným znamením, ktoré je dnes rehoľný život povolaný vydávať, je bratský život. Nuž prosím vás, nech medzi vami nie je terorizovanie klebetami! Tie odstráňte! Nech vládne bratstvo! A ak máš niečo proti bratovi, povedz mu to do tváre... Niekedy skončíš tak, že dostaneš päsťou, to nie je problém: toto je lepšie, než terorizmus klebetami. Dnes je dominantnou individualistická kultúra, sústreďujúca sa na individuálne práva. Je to kultúra, ktorá narušuje spoločnosť, počínajúc od jej základnej bunky, ktorou je rodina. Zasvätený život môže pomôcť celej Cirkvi svedčiac o bratstve, že je možné žiť spoločne ako bratia v rozličnosti: toto je dôležité! No predpokladom tohto bratstva je Božie otcovstvo a materstvo Cirkvi ako aj Matky Panny Márie. Každý deň sa musíme vkladať do tohto vzťahu a môžeme to urobiť prostredníctvom modlitby, Eucharistie, adorácie, ruženca. Takto každý deň obnovujeme naše „zotrvanie“ s Kristom a v Kristovi a tak sa vkladáme do autentického vzťahu s Otcom, ktorý je na nebi, s Matkou Cirkvou, s našou svätou Matkou hierarchickou Cirkvou a s Matkou Máriou. Ak náš život vždy nanovo nachádza svoje miesto v týchto základných vzťahoch, potom sme v stave uskutočňovať aj autentické bratstvo, bratstvo svedectva, ktoré priťahuje.

 

Pápež František ekumenickému stretnutiu Fokoláre: „Globalizácia bratstva“

Vatikán 7. novembra – O dôležitosti svedectva o vzájomnom bratstve všetkých kresťanov hovoril dnes Svätý Otec pri stretnutí s účastníkmi Ekumenického stretnutia biskupov - priateľov Hnutia Fokoláre, s ústrednou témou „Eucharistia, tajomstvo spoločenstva“. Na dnešnú globalizáciu ľahostajnosti je podľa jeho slov potrebné reagovať bratským spojením síl pri napĺňaní požiadaviek kresťanskej etiky. Svätý Otec pripomenul bolesti a výzvy súčasného sveta: vojny, terorizmus, fundamentalizmus a prenasledovanie pre vieru, drámy utečencov a tiež bezbrehý sekularizmus.

Na slová účastníkov o potrebe vydávania spoločného bratského svedectva reagoval týmito slovami: „Toto bratstvo je žiarivým a príťažlivým znakom našej viery vo vzkrieseného Krista. Ak totiž chceme ako kresťania odpovedať významným spôsobom na toľké problémy a drámy našich čias, je potrebné hovoriť a konať ako bratia a tak, aby to všetci mohli poľahky zbadať. Aj toto je jeden spôsob – pre nás možne ten prvý – ako odpovedať na globalizáciu ľahostajnosti globalizáciou solidarity a bratstva, ktoré sa má medzi pokrstenými zaskvieť ešte jasnejšie.“

Ako ďalej povedal, na spomenuté výzvy je potrebné odpovedať s dôverou a odvahou, pričom poukázal na najvznešenejšiu cestu, ktorou je Eucharistia ako tajomstvo spoločenstva: „Počnúc Prvým listom Korinťanom – v ktorom je téma rozdelení prvoradá – apoštol Pavol jasne ukazuje Pánovu večeru ako ústredný moment života spoločenstva, „moment pravdy“: tam sa v najväčšej miere overuje stretnutie Božej milosti s našou zodpovednosťou; tam, v Eucharistii, jasne cítime, že jednota je dar a že je to súčasne aj zodpovednosť, vážna zodpovednosť“ (porov. 1 Kor 11,17-33).

Audiencia štyroch desiatok biskupov a priateľov hnutia Fokoláre, známeho aj ako „Máriino dielo“ sa konala v Sále konzistória Vatikánskeho paláca. V závere sa pápež František spolu s nimi pomodlil Modlitbu Pána, každý vo svojom vlastnom jazyku.

 

 

Obnova pravidiel rezignácie biskupov a funkcionárov menovaných pápežom

Vatikán 7. novembra – Povinnosť zrieknutia sa cirkevného úradu z dôvodu veku sa odteraz vzťahuje nielen na diecéznych biskupov, ale aj na kardinálov, stojacich na čele dikastérií Rímskej kúrie. Rozhodol o tom Svätý Otec 3. novembra 2014 schválením obnovených pravidiel, publikovaných formou reskriptu „ex audientia Sanctissimi“, teda na základe ústneho súhlasu pápeža vyjadreného pri audiencii, s podpisom štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina.

Ako sa uvádza v reskripte, pri obnove pravidiel boli vzaté do úvahy ustanovenia II. vatikánskeho koncilu a predchádzajúcich pápežov a tiež odporúčania Rady kardinálov, ktorá pomáha Svätému Otcovi pri príprave reformy Rímskej kúrie a správy Cirkvi. Obnovené pravidlá potvrdzujú platnú disciplínu stanovenú Kódexom kánonického práva a Kódexom kánonov východných katolíckych cirkví, podľa ktorej má diecézny biskup ponúknuť rezignáciu pri dovŕšení veku 75 rokov, pričom zrieknutie sa nadobúda účinnosť až po jeho prijatí pápežom. Reskript uvádza, že dotyčnému sa tým ukončujú aj všetky ďalšie funkcie na celonárodnej úrovni, zastávané na základe daného pastoračného úradu.

Novinkou reskriptu je však rozšírenie tejto praxe aj na kardinálov na čele rímskych dikastérií, ktorí sú takto povinní predložiť zrieknutie sa úradu aj v prípade, keď im ešte nevypršal päťročný funkčný mandát. Ďalšia novinka sa vzťahuje na vedúcich dikastérií, ktorí nie sú kardinálmi a na sekretárov a biskupov v úradoch s pápežským menovaním. Týmto sa pri zavŕšení 75 rokov veku funkcia skončí automaticky. Pokiaľ ide o členov dikastérií (Membri), tým sa ich funkcia skončí automaticky dovŕšením 80-tich rokov života.

Okrem toho reskript vo 4. článku uvádza, že „je hodné cirkevného ocenenia gesto biskupa, ktorý, vedený láskou a túžbou po lepšej službe spoločenstvu, uzná za nevyhnutné pre chorobu alebo iný vážny dôvod rezignovať z úradu pastiera skôr než pri dosiahnutí veku 75 rokov. V takýchto prípadoch sa od veriacich žiada, aby prejavili solidárnosť a pochopenie voči svojmu bývalému pastierovi a dôsledne mu poskytli starostlivosť podľa požiadaviek lásky a spravodlivosti.”

Článok 5 reskriptu hovorí, že „za určitých osobitných okolností môže kompetentná autorita uznať za nevyhnutné požiadať biskupa, aby predložil zrieknutie sa pastoračného úradu, po jeho oboznámení s dôvodmi takejto žiadosti a pozornom vypočutí si jeho argumentov, v bratskom dialógu.“

Obnovené pravidlá sa stali účinnými ich oficiálnym publikovaním 5. novembra 2014.

 

 

6. november

Svatý otec: lidé nemohou čekat léta na prohlášení o (ne)platnosti manželství

Vatikán. Ještě před zahájením dnešní generální audience papež František pozdravil v aule Pavla VI. účastníky kurzu o kauzách nedokonaného manželství. Kurz pořádal tribunál Římské roty, tedy církevní soud, který se zabývá zejména případy platnosti manželského svazku. Svatý otec svou krátkou a spatra pronášenou promluvu zahájil odkazem na mimořádnou synodou o rodině, kde, jak řekl, se mluvilo o těchto kanonických procesech a zejména nutnosti jejich zjednodušení a urychlení. Ze stejného důvodu papež v září jmenoval zvláštní komisi, která se má zabývat reformou kanonických řízení ve věcech manželských.

“Spravedlnost. Kolik lidí čeká léta na rozsudek. Proto jsem již před synodou ustavil komisi, která má v tomto ohledu připravit jiné možnosti v linii spravedlnosti a také lásky. Hodně lidí potřebuje slyšet slovo církve o své manželské situaci, pozitivní nebo negativní, ale spravedlivé.“

Letité trvání procesů a jejich tíha vede pouze k tomu, že je lidé vzdávají. Papež citoval příklad ze své předchozí buenosaireské arcidiecéze, kde někteří věřící museli cestovat více než 200 km k nejbližšímu církevnímu soudu.

“To není možné. Je nepředstavitelné, aby tak obyčejní a prostí lidé vůbec k soudu došli. Museli by cestovat, vzít si den volna z práce, pak jsou tu soudní výdaje a mnoho dalšího…Řeknou si tedy: Bůh mi rozumí, a žijí dál, s touto tíží v duši. Ale matka církev musí být spravedlivá a říci: Ano, tvé manželství je opravdu neplatné. Ne, tvé manželství je platné. V těchto slovech je spravedlnost. A lidé tak mohou žít dál bez pochybností a temnoty v duši.“

Matka církev, pokračoval Svatý otec, hledá své děti, aby učinila spravedlnost. A je natolik velkorysá, že to dělá zdarma, tak jako jsme my byli nezaslouženě ospravdlněni Ježíšem Kristem.

“Je tedy nezbytné dávat velký pozor na to, aby kanonické procesy nebyly součástí obchodního rámce. Nemluvím tu o ničem mimořádném, někdy to došlo až k veřejným skandálům. Před časem jsem musel od soudu propustit jednu osobu, která říkala: Deset tisíc dolarů a udělám ti oba dva procesy, občanský i církevní. Pěkně prosím, to ne! Na synodu se mluvilo o zrušení poplatků, uvidíme…Když se ale duchovní zájmy podmiňují ekonomicky, není to od Boha.“

Je tedy nezbytné problematiku dále studovat a stále hledat spásu duší, která se nezbytně nalézá ve spravedlnosti, loučil se papež František s účastníky kurzu pořádaného římským tribunálem.

 

Pápež zdôraznil sudcom pružnosť a nezištnosť pri manželských kauzách

Vatikán 5. novembra - Svätý Otec František sa stretol s 300 účastníkmi kurzu o kánonickej súdnej praxi v otázke posudzovania platnosti manželstva, tzv. „super rato“, organizovaného Tribunálom Rímskej róty v dňoch 3. – 8. novembra v Ríme. Prijal ich v priestoroch Auly Pavla VI. pred dnešnou generálnou audienciou. Po pozdrave dekana Rímskej róty Mons. Pia Vita Pinta Svätý Otec potvrdil význam štúdia i aktuálneho kurzu pre sudcov, pričom pripomenul dôraz nedávnej synody na pružnosť vybavovania manželských káuz. Hovoril o veľkom význame tejto záležitosti pre dobro veriacich, pričom spomenul skúsenosť z Argentíny, kde chudobní ľudia majú nezriedka ťažkosti s cestovaním kvôli procesu do vzdialeného mesta. Zároveň zdôraznil, že urýchlenie súdneho konania sa musí vyvarovať zištných motívov a podmieňovania finančnou odmenou: „Keď sú spájané duchovný záujem s ekonomickým, toto nie je od Boha! Matka Cirkev má mnoho veľkodušnosti, aby mohla vykonávať spravodlivosť zdarma, tak ako sme boli zdarma ospravodlivení Ježišom Kristom. Toto je dôležitý bod: oddeľujte tieto dve veci.“

 

Štvrtková homília Svätého Otca: Nezastaviť sa na pol ceste

Vatikán 6. novembra – Skutočný kresťan nemá strach pošpiniť si ruky hriešnikmi, či riskovať svoju povesť, lebo má srdce Boha, ktorý chce, aby sa nikto nestratil. To je myšlienka dnešnej homílie pápeža Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V jej centre sú dve podobenstvá z evanjelia podľa Lukáša (Lk 15,1-10): podobenstvo o stratenej ovci a o stratenej drachme. Farizeji a zákonníci sa pohoršujú, lebo Ježiš «prijíma hriešnikov a jedáva s nimi». „V tom čase to bol pre tých ľudí veľký škandál“, uviedol pápež František a dodal: „Predstavme si, že by v tom čase boli existovali noviny!“ „No Ježiš prišiel práve kvôli tomuto: aby šiel hľadať tých, ktorí sa vzdialili od Pána“. Ako ďalej vysvetľuje Svätý Otec, tieto dve podobenstvá „ nám ukazujú, aké je srdce Boha. Boh sa nezastavuje, Boh nejde len po určitý bod, Boh ide až do konca, až na hranicu, vždy ide až na hranicu. Nezastavuje sa na pol ceste k spáse, akoby povedal: ‚Urobil som všetko, je to ich problém‛. On vždy ide, vychádza von, ide do terénu“.

Farizeji a zákonníci sa naopak zastavujú „na pol ceste. Pre nich bolo dôležité, aby bilancia ziskov a strát bola viac-menej priaznivá a takto boli spokojní. Akoby vraveli: ‚Áno, to je pravda, stratil som tri mince, stratil som desať oviec, no získal som mnoho.‛ Toto nie je súčasťou Božieho zmýšľania, Boh nie je biznismen, Boh je Otec a ide zachraňovať až do konca, ide až na hranicu“. A v tomto je Božia láska. No „je smutné, ak pastier zostáva na pol ceste“, povedal Svätý Otec:

„Je to smutné, keď pastier otvára dvere kostola a zostáva v nich čakať. Je to smutné, keď kresťan vo svojom vnútri, vo svojom srdci necíti potrebu, priam nevyhnutnosť ísť a vyrozprávať ďalším, že Pán je dobrý. Koľko zvrátenosti je v srdci tých, ktorí sa považujú za spravodlivých, ako títo zákonníci a farizeji. Oni si nechcú pošpiniť ruky hriešnikmi. Spomeňme si, ako rozmýšľali: ‚Keby tento bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica.‛ Pohŕdanie. Využili ľudí a potom nimi pohŕdali“.

Ako ďalej povedal pápež František, „Byť pastierom na pol ceste je prehrou“. „Pastier musí mať srdce Boha, ísť až na hranicu“, lebo chce, aby sa nikto nestratil:

„Skutočný pastier, skutočný kresťan, má vo vnútri tento zápal, aby sa nikto nestratil. A preto sa nebojí pošpiniť si ruky. Nemá strach. Ide tam, kam musí ísť. Riskuje svoj život, riskuje svoju povesť, riskuje, že stratí svoje pohodlie, svoje postavenie, aj že klesne vo svojej cirkevnej kariére, no je dobrým pastierom. Aj kresťania musia byť takí. Je príliš jednoduché odsudzovať druhých, ako to robili títo – mýtnikov, hriešnice – je to veľmi ľahké, no kresťanské to nie je. Božím deťom to neprislúcha. Božie dieťa ide až ku hranici, daruje život, tak, ako ho dal Ježiš, dáva ho druhým. Nemôže byť spokojný starajúc sa o seba, o svoje pohodlie, o svoju povesť, o svoj kľud. Pamätajte si toto: Byť pastiermi na pol ceste? Nie, nikdy! Kresťanmi na pol ceste? Nikdy! Tu ide o to, čo robil Ježiš!“

„Dobrý pastier, dobrý kresťan – uzatvára Svätý Otec – vychádza von, vždy vychádza: vychádza von zo seba, vychádza smerom k Bohu, v modlitbe, v adorácii, vychádza smerom k druhým, aby im priniesol posolstvo spásy“. Dobrý pastier a dobrý kresťan tiež vedia, čo je to nežnosť:

„Títo zákonníci a farizeji ju nepoznali. Nevedeli čo je to niesť na pleciach ovečku, so všetkou nehou, a priniesť ju naspäť spolu s druhými na svoje miesto. Títo ľudia nevedia, čo je to radosť. Polovičatý kresťan a polovičatý pastier možno poznajú zábavu, nerušenosť, istý pokoj, no nie radosť - tú radosť, ktorá je v raji, tú radosť, ktorá pochádza od Boha, tú radosť pochádzajúcu zo srdca otca, ktorý ide zachraňovať! ‚Počul som nárek Izraelitov a zídem do poľa‛. Toto je veľmi pekné, nemať strach, že nás budú ohovárať kvôli tomu, že sme šli vyhľadať bratov a sestry, ktorí sú ďaleko od Pána. Prosme o túto milosť pre každého z nás a pre našu Matku, svätú Cirkev.“

 

5. november

Svätý Otec v katechéze predstavil Cirkev ako hierarchickú

Vatikán 5. novembra - Ani daždivé počasie neodradilo desiatky tisícov veriacich, ktorí prišli na generálnu audienciu na Námestie sv. Petra. Svätý Otec v katechéze pokračoval v cykle o Cirkvi. Tentoraz sa zameral na jej hierarchický charakter, pričom sa sústredil na osobnosť a úlohu biskupa. Biblickým úvodom boli slová svätého Pavla z Listu Títovi, v ktorom hovorí o cirkevných predstavených: «Bratia, biskup musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia» (porov. Tit 1,7-9).

Pri pozdrave talianskym pútnikom Svätý Otec oznámil svoj plán navštíviť v budúcom roku Turín: „S radosťou oznamujem, že, ak Boh dá, vyberiem sa 21. júna budúceho roka na púť do Turína, aby som si uctil Posvätné plátno a vzdal poctu sv. Jánovi Boscovi pri dvestom výročí jeho narodenia.“ Svätý Otec tiež pripomenul, že budúcu nedeľu Cirkev v Poľsku bude sláviť 6. deň solidarity s prenasledovanou Cirkvou, tento rok venovaný Sýrii: „Buďte nablízku bratom, ktorí v tejto krajine a v iných častiach sveta trpia kvôli občianskym vojnám a násiliu. Nech vďaka vášmu spojeniu v modlitbe a konkrétnym gestám materiálnej pomoci cítia milujúcu prítomnosť a Kristovu lásku.“

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Počuli sme, čo apoštol Pavol hovorí biskupovi Títovi. Koľko cností musíme mať my biskupi, však? Počuli sme to všetci, pravda? No, nie je to ľahké, nie je to ľahké, lebo sme hriešnici. Avšak zverujeme sa do vašej modlitby, aby sme sa aspoň priblížili k tomu, čo apoštol Pavol odporúča všetkým biskupom. Súhlasíte? Budete sa modliť za nás?

V predchádzajúcich katechézach sme už mali možnosť pripomenúť si, ako Duch Svätý neustále hojne zahŕňa Cirkev svojimi darmi. Dnes Kristus v moci a milosti svojho Ducha neprestáva udeľovať úrady, aby takto budoval kresťanskú komunitu ako svoje telo. Medzi týmito úradmi sa vyníma biskupský úrad. V biskupovi, ktorému pomáhajú kňazi a diakoni, je sám Kristus, ktorý je prítomný a ktorý sa naďalej stará o svoju Cirkev, zabezpečujúc jej ochranu a vedenie.

1. V prítomnosti a službe biskupov, kňazov a diakonov môžeme spoznať pravú tvár Cirkvi. Je to Svätá hierarchická matka Cirkev. A naozaj, cez týchto bratov, vyvolených Pánom a vysvätených sviatosťou posvätného stavu, Cirkev uskutočňuje svoje materstvo. Plodí nás v krste ako kresťanov tým, že nás znovuzrodzuje v Kristovi, bdie nad naším rastom vo viere, privádza nás do náručia Otca, aby sme prijali jeho odpustenie, pripravuje pre nás eucharistický stôl, kde nás živí Božím slovom a Ježišovým Telom i Krvou, zvoláva na nás Božie požehnanie a silu jeho Ducha, podopiera nás počas celého nášho života a zahŕňa nás svojou nehou a teplom, najmä v najháklivejších okamihoch skúšok, utrpenia a smrti.

2. Toto materstvo Cirkvi sa prejavuje najmä v osobe biskupa a v jeho službe. Ako si totiž Ježiš vybral apoštolov a poslal ich ohlasovať evanjelium a pásť jeho stádo, tak sú biskupi, ich nástupcovia, postavení do čela kresťanských komunít ako garanti ich viery a ako živé znamenie prítomnosti Pána medzi nimi. Sme si preto vedomí, že nejde o pozíciu prestíže, o nejakú čestnú hodnosť. Biskupský úrad, to nie je pocta, je to služba. Tak to chcel Ježiš. V Cirkvi by nemalo byť miesta pre svetskú mentalitu. Svetská mentalita hovorí: ‚Tento človek urobil cirkevnú kariéru, stal sa biskupom...‘ Nie, v Cirkvi nemôže byť miesta pre túto mentalitu. Biskupský úrad je službou, nie vyznamenaním, ktorým by sa niekto vystatoval. Byť biskupom, to znamená mať stále pred očami Ježišov príklad, ktorý ako Dobrý pastier neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil (porov. Mt 20,28; Mk 10,45), a aby dal svoj život za svoje ovce (porov. Jn 10,11). Svätí biskupi – a je ich mnoho v dejinách Cirkvi – toľkí svätí biskupi nám ukazujú, že táto služba sa nevyhľadáva, neprosí sa, nekupuje, ale sa prijíma v poslušnosti, nie pre povýšenie, ale pre uponíženie sa, rovnako ako sa Ježiš «uponížil a bol poslušný až na smrť, až na smrť na kríži» (porov. Flp 2,8). Je smutné vidieť človeka, ktorý vyhľadáva tento úrad a ktorý robí veľa vecí, aby k nemu dospel, a keď sa ta dostane, neslúži, vystatuje sa, žije len pre svoju márnivosť.

3. Je ešte ďalší vzácny prvok, ktorý si zaslúži povšimnutie. Keď si Ježiš vybral a povolal apoštolov, nemal v úmysle, že by mali byť oddelení od seba, každý na vlastnú päsť, ale spolu, mali byť zjednotení s ním ako jedna rodina. Aj biskupi tvoria jediné kolégium, zhromaždené okolo pápeža, ktorý je strážcom a garantom tohto hlbokého spoločenstva, ktoré bolo tak drahé Ježišovi i samotným jeho apoštolom. Aké je teda krásne, keď biskupi s pápežom vyjadrujú túto kolegialitu a snažia sa byť stále viac a viac služobníkmi veriacich, služobníkmi Cirkvi! Nedávno sme to zakúsili počas zhromaždenia synody o rodine. Ale myslime na všetkých biskupov po celom svete, ktorí hoci žijú v miestach, kultúrach, kontextoch a tradíciách, ktoré sú rozdielne a navzájom vzdialené, majú ďaleko z jedného konca na druhý - istý biskup mi jedného dňa povedal, že na cestu do Ríma zo svojho miesta potreboval 30 hodín letu... - sú veľmi ďaleko jeden od druhého, no stávajú sa výrazom dôverného spojenia v Kristovi a medzi svojimi komunitami. A v spoločnej modlitbe Cirkvi všetci biskupi spoločne načúvajú Pánovi a Duchu Svätému, aby tak mohli do hĺbky venovať pozornosť človeku a znameniam čias (porov. Gaudium et spes, 4 ).

Drahí priatelia, toto všetko nám dáva pochopiť, prečo kresťanské spoločenstvá spoznávajú v biskupovi veľký dar, a sú povolané živiť úprimné a hlboké spoločenstvo s ním, počnúc kňazmi a diakonmi. Nie je zdravá taká cirkev, v ktorej by veriaci, diakoni a kňazi neboli zjednotení s biskupom. Takáto cirkev bez jednoty s biskupom je chorou cirkvou. Ježiš si želal túto jednotu všetkých veriacich s biskupom, aj diakonov a kňazov. A títo tak robia vo vedomí, že práve v biskupovi sa stáva viditeľným vzťah každej cirkvi s apoštolmi a so všetkými ostatnými komunitami, zjednotenými s ich biskupmi a s pápežom v jedinej Cirkvi Pána Ježiša, ktorá je našou Svätou hierarchickou matkou Cirkvou. Ďakujem.

 

4. november

Svätý Otec v rannej homílii: Neľakajme sa Božej nezištnosti

Vatikán 4. novembra 2014 – V pravidlách Božieho kráľovstva nemá miesto logika protihodnoty, pretože Boh dáva nezištne, uviedol pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Ako povedal, niekedy zo sebectva alebo túžby po moci odmietame pozvanie na hostinu, na ktorú nás Pán volá nezištne. Máme strach z nezištnosti. Nezriedka Bohu dôverujeme, „ale nie príliš“.

Svätý Otec vyšiel v kázni z podobenstva, vyrozprávaného Ježišom v dnešnom úryvku z Lukášovho evanjelia (14,15-24), o tom, ako istý človek pripravil veľkú večeru, ale pozvaní si našli výhovorky a neprišli. Každý ide rád na hostinu, chce byť pozvaný, povedal Svätý Otec. Avšak toto podobenstvo nás privádza k zamysleniu, že na tejto hostine bolo niečo, prečo sa trom pozvaným, ktorí sú príkladom mnohých, pozvanie nepáčilo. Jeden hovorí, že musí vidieť svoje pole, chce ho vidieť, aby sa cítil „trochu pri moci“. Márnomyseľnosť, hrdosť, moc, radšej sa rozhodne pre toto, než sedieť ako jeden z mnohých. Ďalší kúpil päť volov a zameral sa na podnikanie a nechcel „strácať čas“ s ostatnými ľuďmi. Posledný sa ospravedlnil hovoriac, že je ženatý a nechce priviesť ženu na hostinu. Avšak, ako povedal Svätý Otec, išlo mu o lásku pre seba, o sebectvo. Nakoniec všetci traja majú niečo dôležitejšie pre seba, dôležitejšie ako spoločnú oslavu. Nevedia, čo znamená hostina. Vždy je tu iný záujem, to, čo Ježiš nazýva protihodnotou.

„Keby pozvanie znelo napríklad: ‚Príďte, mám tu dvoch či troch priateľov podnikateľov z cudziny, môžeme niečo spoločne rozbehnúť,‘ iste by sa nikto neospravedlnil. Ale vyľakalo ich to, že pozvanie bolo zadarmo. Znamenalo byť tam jeden ako druhý... Vlastne odradilo ich sebectvo, túžba byť stredobodom všetkého... Je tak ťažké počuť hlas Ježiša Krista, Boží hlas, keď sa niekto točí okolo seba, nemá nijaký horizont, pretože jeho horizontom je on sám. A za týmto je ešte niečo, niečo hlbšie, je tu strach z nezištnosti. Máme strach z Božej nezištnosti. Je taká veľká, že nám naháňa strach.“

To sa stáva, „pretože život nám dáva často zakúsiť veľké utrpenie“, ako je to v prípade emauzských učeníkov, ktorí odchádzajú z Jeruzalema, alebo Tomáša, ktorý sa chce dotknúť, aby uveril. Pápež František pripomenul ľudové porekadlo, že „z tak závratnej ponuky by aj vo svätcovi skrslo podozrenie“, pretože „tá nezištnosť je priveľká“. „A keď nám takto Boh ponúkne hostinu“, pomyslíme si, že „lepšie sa do toho nemiešať“.

„Viac sme si istí v našich hriechoch, v našich limitoch, tu sa cítime byť doma. Vyjsť z nášho domu, aby sme odpovedali na Božie pozvanie, do Božieho domu, s ostatnými? Nie, mám strach. A my všetci kresťania máme tento strach, ukrývaný vnútri... ale nie príliš: Katolíci, ale nie príliš. Dôverujúci v Pána, ale nie príliš. To ‚ale nie príliš‘ poznačuje náš život, robí nás to malými. Zmenšuje nás to.“

Čo ma núti k zamysleniu, je to, že keď sluha oznámi všetko svojmu pánovi, pán sa nahnevá, pretože bol opovrhnutý. A dá zavolať všetkých chudobných, mrzákov, z námestí a ulíc miest. Pán žiada od sluhu prinútiť ľudí, aby prišli na hostinu. „Mnohokrát Pán musí s nami robiť to isté: cez skúšky, mnohé skúšky,“ pokračoval Svätý Otec:

„Donúť ich, lebo tu bude hostina. - Nezištnosť. Nalieha na to srdce, na tú dušu, aby uverila, že je tu Božia nezištnosť, že Boží dar je zadarmo, že spása sa nekupuje, že je to veľký dar, že Božia láska je tým najväčším darom! Toto je nezištnosť. A my máme trochu strach, a preto si myslíme, že svätosť sa dosahuje našimi výkonmi a časom sa z nás stávajú tak trochu pelagiáni! Svätosť, spása - to je nezištnosť.“

Ježiš „tú hostinu zaplatil svojím uponížením sa až na smrť, na smrť na kríži. A to je tá veľká nezištnosť,“ dodal Svätý Otec. Keď sa pozeráme na kríž, myslime na to, že toto je vstupenka na hostinu: „Áno, Pane, ja som hriešnik, mám toho veľa, ale pozriem na teba a idem na Otcovu hostinu. Dôverujem. Nebudem sklamaný, pretože ty si zaplatil všetko.“ Dnes nás Cirkev žiada, aby sme sa nebáli nezištnosti Boha. Musíme len „otvoriť naše srdce, robiť z našej strany všetko, čo môžeme, ale tú veľkú hostinu pripraví on“.

 

 

3. november

Pápež František slávil Eucharistiu za zosnulých kardinálov a biskupov

Vatikán 3. novembra 2014 - Podľa tradície pápež František v dnešný deň slávil svätú omšu za zosnulých kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v priebehu uplynulých dvanástich mesiacov. Za tento čas si Pán povolal do večnosti spolu desať kardinálov a stojedenásť biskupov. Slávenie v červenej liturgickej farbe sa začalo o 11.30 pri oltári Katedry v zadnej časti Vatikánskej baziliky. V liturgickom priestore bol symbolicky umiestnený obraz Panny Márie rozväzujúcej uzly. Čítanie z Druhej knihy Machabejcov (12,43-46) zaznelo vo francúzštine, ďalšie, z Prvého listu Korinťanom (15,20-24a.25-28) v angličtine. Po čítaní z Evanjelia podľa Marka (15,33-39.16,1-6) sa Svätý Otec v homílii sústredil na tajomstvo vzkriesenia:

„Toto slávenie je vďaka Božiemu slovu celé prežiarené vierou vo vzkriesenie. V tú pravdu, ktorá si namáhavo kliesnila cestu v Starom zákone, a ktorá sa explicitne objavuje v epizóde, ktorú sme práve počuli, o zbierke za zmiernu obetu za hriechy zosnulých (2 Mach 12,43-46).

Celé Božie zjavenie je výsledkom dialógu medzi Bohom a jeho ľudom, a aj viera vo vzkriesenie súvisí s týmto dialógom, ktorý sprevádza cestu Božieho ľudu v priebehu dejín. Niet divu, že také veľké tajomstvo, také rozhodujúce, také nadľudské, ako vzkriesenie, si vyžiadalo celú tú cestu, všetok ten potrebný čas až po Ježiša Krista. On môže povedať: «Ja som vzkriesenie a život» (Jn 11,25), pretože v ňom je to mystérium nielen plne odhalené, ale sa uskutočňuje, odohráva, stáva sa po prvýkrát a definitívne realitou. Evanjelium, ktoré sme práve počuli, spája - podľa Markovej redakcie - rozprávanie o Ježišovej smrti a prázdnom hrobe, predstavuje vyvrcholenie celej tejto cesty: je to udalosť vzkriesenia, ktorá je odpoveďou na dlhé hľadanie Božieho ľudu, na hľadanie každého človeka a celého ľudstva.

Každý z nás je pozvaný vstúpiť do tejto udalosti. Sme povolaní, aby sme boli najprv pred Ježišovým krížom ako Mária, ako ženy, ako stotník. Aby sme počuli Ježišovo volanie a jeho posledný výdych, a napokon ticho. To ticho, ktoré pokračuje počas celej Bielej soboty. A potom sme volaní ísť k hrobu, aby sme videli, že veľký kameň bol odvalený. Aby sme počuli správu: «Vstal, niet ho tu» (porov. Mk 16,6). Tam je odpoveď. Tam je ten základ, skala. Nie v „presvedčivých múdrych rečiach,“ ale v živom slove Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania.

To je to, čo ohlasoval apoštol Pavol: Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného. Ak on nevstal, naša viera je márna a protirečivá. Ale preto, že on bol vzkriesený, a dokonca on je Vzkriesením, potom je naša viera plná pravdy a večného života.

Obnovujúc tradíciu my dnes prinášame eucharistickú obetu za našich bratov kardinálov a biskupov, ktorí zomreli počas posledných dvanástich mesiacov. A naša modlitba sa znásobuje pocitmi, spomienkami a vďačnosťou za svedectvo ľudí, ktorých sme poznali, s ktorými sme zdieľali službu v Cirkvi. Mnohé z ich tvárí si vybavujeme. No na všetkých, na každého z nich, hľadí Otec so svojou milosrdnou láskou. A s pohľadom nášho nebeského Otca je tu aj pohľad Matky, ktorá prosí za týchto jeho tak milovaných synov. Aby spolu s veriacimi, ktorým slúžili na tejto zemi, mohli prežívať radosť nového Jeruzalema.“

 

Homília z Domu sv. Marty: Máme v spoločenstve červotoča?

Vatikán 3. novembra - Rivalita a márna sláva sú dva typy červotoča, ktorý oslabuje Cirkev. Treba skôr konať v duchu pokory a svornosti, bez toho, aby sme hľadali vlastný prospech. To sú v skratke slová Svätého Otca z homílie rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Vychádzajúc z dnešného čítania z Listu sv. apoštola Pavla Filipanom (Flp 2,1-4) pápež uviedol, že radosťou biskupa je vidieť vo svojej cirkvi lásku, jednotu a svornosť. „Táto harmónia je milosťou, uskutočňuje ju Duch Svätý, no my z našej strany musíme urobiť všetko pre to, aby sme Duchu Svätému pomohli uskutočňovať túto harmóniu v Cirkvi.“ Preto sv. Pavol pozýva Filipanov k tomu, aby nič nerobili „z nevraživosti či márnej slávy“, aby „nebojovali jeden proti druhému, ani aby sa nestavali na obdiv ako lepší od ostatných“. „Vidieť, že toto nepatrí len k našej dobe, ale má to pôvod z dávnych čias“, hovorí Svätý Otec:

„A koľkokrát toto nachádzame v našich inštitúciách, v Cirkvi, napríklad vo farnostiach, v kolégiách, či nie? Rivalita, ukazovanie sa pred druhými, márna sláva. Vidieť, že sú to dva červotoče, ktoré nahlodávajú pevnosť Cirkvi, oslabujú ju. Nevraživosť a márna sláva idú proti tejto harmónii, súdržnosti. Narozdiel od rivality a márnej slávy, akú radu dáva Pavol? Píše: «Ale každý z vás, v plnej pokore» – čo treba robiť v pokore? – «nech pokladá jeden druhého za vyššieho». On sám toto cítil. Označuje sa za nehodného nazývať sa apoštolom, za posledného. Zaujíma postoj hlbokej pokory. Sám to takto cíti: zmýšľa o druhých ako o tých, ktorí ho prevyšujú“.

Pápež František dnes spomenul aj sv. Martina de Porres, „pokorného dominikánskeho brata“, ktorého si dnes Cirkev pripomína: „Jeho spiritualita spočívala v službe, lebo cítil, že všetci ostatní, aj tí najväčší hriešnici, ho prevyšujú. Naozaj to tak cítil“. Svätý Otec potom pripomenul výzvu sv. Pavla, aby nik nehľadal vlastný záujem:

„Snažiť sa o dobro druhého. Slúžiť druhým. Nuž, toto je radosťou biskupa, keď vidí, že jeho Cirkev je takáto: rovnakého zmýšľania, rovnakej lásky, jednej duše a vo svornosti. Toto je atmosféra, ktorú chce mať Ježiš vo svojej Cirkvi. Možno mať rozličné názory, to je dobre, no vždy v rámci tohto ovzdušia, tejto atmosféry pokory a lásky k blížnemu, bez pohŕdania kýmkoľvek.“

Odvolávajúc sa potom na úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 14,12-14), pápež František dodáva:

„Je nepekné, keď v cirkevných inštitúciách, v diecéze, nachádzame vo farnostiach ľudí, ktorí hľadajú vlastné záujmy a nie službu, ani lásku. Toto je to, o čom nám Ježiš hovorí v evanjeliu: nehľadať vlastný záujem, nerobiť veci na oplátku: ‚Ale áno, ja som ti vykonal túto službu, no ty mi teraz urob toto‛. A toto vyjadruje podobenstvom: pozvať na večeru tých, ktorí sa nám nemôžu ničím odplatiť, to je nezištnosť. Ak je v istej cirkvi harmónia, ak je tam jednota, nehľadí sa na vlastné záujmy, je tu tento postoj nezištnosti. Robím dobro, ale neobchodujem s ním.“.

Pápež František nakoniec pozval k spytovaniu svedomia: „Aká je moja farnosť, aké je moje spoločenstvo? Má tohto ducha? Aká je tá moja inštitúcia? Je tento duch lásky, jednomyseľnosti, svornosti bez rivality či hľadania márnej slávy, s pokorou a so zmýšľaním o druhých ako o lepších od nás - je prítomný v našej farnosti, v našom spoločenstve? A možno objavíme niečo, čo treba zlepšiť. - A ja, v dnešný deň, ako to môžem zlepšiť?“

 

 

2. november

Svätý Otec v deň pamiatky zosnulých: Nech sa nikto nemusí báť stretnutia s Pánom

Vatikán 2. novembra – V deň spomienky na zosnulých Svätý Otec vo večerných hodinách navštívil hrobky pod Vatikánskou bazilikou, kde sa v rámci súkromnej pobožnosti pomodlil pri hroboch pápežov, i za všetkých zosnulých. Vo svojom poludňajšom príhovore z okna Apoštolského paláca sa modlil osobitne za tých, ktorí zomreli bez sviatostnej prípravy, za obete vojen, hladu a prenasledovania pre vieru. Povzbudil k modlitbe za množstvo bezmenných, ktorí odpočívajú v spoločných hroboch. Vysvetlil, že modlitba za zosnulých sa zakladá na viere v Cirkev ako spoločenstvo Kristovho tajomného tela. Ako povedal, najlepšou duchovnou pomocou zosnulým je slávenie Eucharistie.

Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Včera sme slávili Slávnosť všetkých svätých a dnes nás liturgia pozýva pripomenúť si zosnulých veriacich. Tieto dve slávenia sú navzájom vnútorne prepojené, tak ako radosť a slzy nachádzajú v Ježišovi syntézu, ktorá je základom našej viery a našej nádeje. Na jednej strane sa totiž Cirkev putujúca dejinami raduje z príhovoru svätých a blahoslavených, ktorí ju podopierajú v poslaní ohlasovať evanjelium, na druhej strane tak ako Ježiš zdieľa plač tých, čo trpia odlúčením svojich drahých, a tak ako on a vďaka nemu dáva zaznieť vďake voči Otcovi, ktorý nás vyslobodil spod vlády hriechy a smrti.

Včera a dnes mnohí prichádzajú navštíviť cintorín, ktorý, ako to prezrádza samotné slovo, je „miestom odpočinku“, v očakávaní definitívneho prebudenia. Je krásne pomyslieť na to, že to bude samotný Ježiš, kto nás prebudí. Sám Ježiš zjavil, že smrť tela je ako sen, z ktorého nás on prebúdza. S touto vierou sa pristavujeme – aspoň duchovne – pri hroboch našich drahých, ktorí nás mali radi a prejavili nám dobro. No dnes sme pozvaní pripomenúť si všetkých, aj tých, na ktorých si nikto nespomína. Pripomíname si obete vojen a násilia, ten veľký počet „maličkých“ sveta, zdrvených hladom a biedou, pamätáme na tých anonymných, ktorí odpočívajú v spoločných hroboch. Pamätáme na bratov a sestry, zabitých pre svoje kresťanstvo i na všetkých, čo obetovali život v službe druhým. Zverujeme Pánovi osobitne tých, ktorí nás opustili v ostatnom roku.

Tradícia Cirkvi vždy povzbudzovala modliť sa za zosnulých, osobitne obetovať za nich eucharistické slávenie: toto je najlepšia duchovná pomoc, akú môžeme dať ich dušiam, osobitne tým najviac zabudnutým. Základ modlitby za zosnulých spočíva v spoločenstve Tajomného tela. Ako zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil, «putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi uctievala pamiatku zosnulých» (Lumen gentium, 50).

Spomienka na zosnulých, starostlivosť o hroby a modlitby príhovoru za duše zosnulých sú svedectvom o dôverujúcej nádeji, zakorenenej v istote, že smrť nie je posledným slovom o ľudskom údele, pretože človek je určený pre život bez hraníc, ktorý má svoj koreň a svoje naplnenie v Bohu. Obráťme sa k Bohu touto modlitbou:

«Nekonečne milosrdný Bože, zverujeme tvojej nesmiernej dobrote tých, ktorí zanechali tento svet a odišli do večnosti, kde očakávaš celé ľudstvo, vykúpené drahocennou krvou Krista, tvojho Syna, ktorý zomrel, aby nás vykúpil z našich hriechov. Nehľaď, Pane, na toľké ľudské biedy, úbohosti a slabosti, keď sa postavíme pred tvoj súd, aby bolo rozhodnuté o našom šťastí alebo odsúdení.

Obráť k nám tvoj pohľad zľutovania, ktoré sa rodí z nežnosti tvojho srdca, a pomôž nám kráčať po ceste úplného očistenia. Žiadne z tvojich detí nech sa nezatratí vo večnom ohni pekla, kde už nebude možná ľútosť. Zverujeme ti, Pane, duše našich drahých, tých osôb, ktoré zomreli bez sviatostnej posily, alebo nemali príležitosť oľutovať ani na konci svojho života. Nech sa nikto nemusí báť stretnutia s tebou, po pozemskom putovaní, v nádeji, že bude prijatý do náručia tvojho nekonečného milosrdenstva. Sestra telesná smrť nech nás nájde bdelých v modlitbe a naplnených všetkým dobrom vykonaným počas nášho krátkeho či dlhého života.

Pane, nech nás na tejto zemi nič neodlúči od teba, ale nech nás všetko a všetci podporujú vo vrúcnej túžbe odpočívať spokojne a večne v tebe. Amen» (P. Antonio Rungi, pasionista: Modlitba za zosnulých).

S touto vierou v najvyšší údel človeka sa teraz obráťme k Panne Márii, ktorá pretrpela pod krížom drámu Kristovej smrti a neskôr mala účasť na radosti z jeho zmŕtvychvstania. Nech nám tá, ktorá je Bránou do neba, pomáha stále lepšie chápať hodnotu modlitby príhovoru za zosnulých. Oni sú nám blízki! Nech nás podopiera v každodennom putovaní na zemi a nech nám pomáha nikdy nestrácať z očí definitívny cieľ života, ktorým je raj. A s touto nádejou, ktorá nikdy nesklame, kráčajme vpred!

 

 

1. november

Homília na Campo Verano: Človek ničiteľ a jeho nádej na stretnutie s Bohom

Vatikán 1. novembra 2014 - Na slávnosť Všetkých svätých celebroval pápež František o 16.00 svätú omšu na rímskom cintoríne Campo Verano v blízkosti Baziliky sv. Vavrinca za hradbami. Spoločne s ním koncelebrovali vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini, niekoľko ďalších biskupov zodpovedných za túto časť rímskej diecézy, a tiež farár spomínanej baziliky O. Armando Ambrosi. Pred záverečným požehnaním pápež František požehnal hroby cintorína. Počas slávnosti boli k verejnej úcte vystavené aj relikvie svätých pápežov Jána Pavla II. a Jána XXIII. V homílii, prednesenej spontánne, bez pripraveného textu, Svätý Otec reagoval na liturgické čítania dnešnej slávnosti, Zjavenie apoštola Jána (7, 2-4. 9-14) a na blahoslavenstvá z Evanjelia podľa Matúša (5, 1-12). Nasleduje plné znenie dnešnej homílie pápeža Františka:

„Keď som v prvom čítaní počúval ten hlas anjela, ktorý mocne zvolal na štyroch anjelov, čo dostali moc škodiť zemi a moru a všetko zničiť: «Neškoďte zemi ani moru ani stromom», prišla mi na myseľ veta, ktorá nie je tu, ale je v srdci každého z nás: „Ľudia sú to schopní urobiť, ešte lepšie ako vy.“ Sme schopní ničiť Zem lepšie ako anjeli. A aj to robíme, zvykneme to robiť: ničiť stvorenie, ničiť život, ničiť kultúry, ničiť hodnoty, ničiť nádej. A ako veľmi potrebujeme silu Pána, aby nás označil pečaťou svojej lásky a svojej moci na zastavenie tejto šialenej kariéry ničenia.

Ničenie toho, čo nám on dal, tých najkrajších vecí, ktoré urobil pre nás, aby sme ich niesli ďalej, aby sme im umožnili rásť, prinášať ovocie... Keď som si v sakristii prezeral fotografie spred 71 rokov, premýšľal som: „Bolo to veľmi ťažké, veľmi bolestivé. Toto nie je nič v porovnaní s tým, čo sa deje dnes.“ Človek sa zmocňuje všetkého, myslí si, že je boh, myslí si, že je kráľ. A tie vojny, vojny, ktoré ďalej pokračujú, a ozaj nie kvôli tomu, aby zasievali zrno života... Aby ničili. Ale to je priemysel ničenia. Je to systém, a aj spôsob života, že keď sa veci nedajú opraviť, odhodia sa. Odhadzujú sa deti, odhadzujú sa starci, odhadzujú sa mladí bez práce ... Túto devastáciu spôsobila táto kultúra odpadu. Odhadzujú sa národy... Toto je prvý obraz, ktorý mi prišiel na myseľ, keď som počul toto čítanie.

Druhý obraz je v tom istom čítaní: Ten veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov... Národy, ľudia... Teraz začína zima. Títo chudobní, ktorí musia utekať, aby si zachránil život, utekať zo svojich domov, zo svojich národov, svojich dedín do púšte... a žijú v stanoch, pociťujú chlad, sú bez liekov, vyhladovaní... Pretože človek-boh sa zmocnil stvorenstva, všetkého toho krásneho, čo Boh pre nás urobil. Ale kto platí za toto hodovanie? Oni, tí malí, chudobní, ktorí osobne skončili v odpade. A toto nie je starodávny príbeh: deje sa to dnes. - „Ale, otče, je to ďaleko...“ - Aj tu! Všade dokola, deje sa to dnes!

Poviem ešte viac. Zdá sa, že títo ľudia, tieto hladné, choré deti, zdá sa, že nemajú cenu, že sú nejakým iným druhom, nie ľuďmi. A tento zástup je pred Bohom a prosí: „Prosíme o záchranu! Prosíme o pokoj! Prosíme o chlieb! Prosíme o prácu! Prosíme za deti a starých rodičov! Prosíme za mladých s dôstojnosťou, že môžu pracovať!“ Takže, prenasledovaní: a medzi nimi tí, čo sú prenasledovaní pre vieru... «Jeden zo starcov sa potom obrátil ku mne a povedal: ‚Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?‘ - ‚To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.‘»

A dnes, bez zveličovania, v dnešný deň Všetkých svätých, by som chcel, aby sme pomysleli na všetkých týchto neznámych svätých. Hriešnikov ako my, horších ako my, ale strýznených. Na toto veľké množstvo ľudí, ktoré prichádza z veľkého súženia. Väčšia časť sveta je v súžení. A Pán posväcuje tento ľud, hriešny tak ako my, no posväcuje ho súžením.

A nakoniec tretí obraz. Boh. Prvým bolo ničenie, druhým obete, tretím je Boh. Boh: «Teraz sme Božími deťmi», počuli sme v druhom čítaní. «A ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je», čiže: nádej. A toto je Božie požehnanie, ktoré ešte máme: nádej. Nádej, že sa zľutuje nad svojím ľudom, že sa zľutuje nad tými, čo sú veľkom súžení. A že sa zľutuje aj nad ničiteľmi, a tí sa obrátia. A takto napreduje svätosť Cirkvi: s týmito ľuďmi, s nami, ktorí uvidíme Boha takého, aký je. A aký postoj musíme mať my, ak sa chceme stať súčasťou tohto ľudu a kráčať smerom k Otcovi, v tomto svete ničenia, v tomto svete vojen, v tomto svete súženia? Náš postoj, počuli sme to v evanjeliu, je postojom blahoslavenstiev. Jedine táto cesta nás privedie ku stretnutiu s Bohom. Jedine tá cesta nás zachráni pred zničením, pred zničením Zeme, stvorenia, mravnosti, dejín, rodiny, všetkého. Jedine táto cesta: ale povedie nás aj cez nepekné veci. Prinesie nám problémy, prenasledovanie. No jedine táto cesta nás povedie vpred. A takto, tento ľud, ktorý dnes tak veľmi trpí pre egoizmus ničiteľov, našich bratov ničiteľov, tento ľud napreduje s blahoslavenstvami, s nádejou na stretnutie s Bohom, na stretnutie s Bohom z očí do očí, s nádejou stať sa svätými, v tej chvíli definitívneho stretnutia s ním.

Nech nám Pán pomôže a dá nám milosť tejto nádeje, ale aj milosť odvahy vyjsť von z tohto všetkého, čo je deštrukciou, ničením, relativizovaním života, vylúčením iných, odmietnutím hodnôt, odmietnutím všetkého toho, čo nám Pán dal, odmietnutím pokoja. Nech nás tohto zbaví a nech nám dá milosť kráčať s nádejou, že sa jedného dňa stretneme s ním z očí do očí. A táto nádej, bratia a sestry, nesklame.“

 

Pápež na Anjel Pána: Rodinné putá Cirkvi nerozdelí ani smrť

Vatikán 1. novembra – Svätý Otec sa dnes napoludnie opäť vyklonil z okna apoštolského paláca, aby sa spoločne s veriacimi pri príležitosti Slávnosti všetkých svätých pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána. Ešte pred samotnou modlitbou však veriacim v príhovore objasnil význam spojenia „spoločenstvo svätých“: „Je to spoločenstvo, ktoré sa rodí z viery a spája všetkých tých, ktorí v sile krstu patria Kristovi. Ide o duchovnú jednotu – všetci sme zjednotení –, ktorú smrť nerozdelí, ale ktorá pokračuje v ďalšom živote. V skutočnosti existuje nezničiteľné puto medzi nami žijúcimi v tomto svete a medzi tými, ktorí prekročili prah smrti. My, tu na zemi spoločne s tými, ktorí vstúpili do večnosti, tvoríme jednu a veľkú rodinu.“

Po spoločnej modlitbe vyzval Svätý Otec veriacich k modlitbe na osobitný úmysel:

„Dnešná liturgia hovorí o sláve nebeského Jeruzalema. Pozývam vás k modlitbe za to, aby Sväté mesto, tak drahé židom, kresťanom a moslimom, ktoré bolo v týchto dňoch svedkom rozličných napätí, mohlo byť vždy väčšmi znamením a predzvesťou pokoja, ktorý si Boh praje pre celú ľudskú rodinu.“

Pápež František spomenul aj blahorečenie mučeníka z čias španielskej občianskej vojny, kňaza Pedra Asúu Mendíu, ktoré sa dnes konalo v španielskej Vittorii. Nový blahoslavený sa vyznačoval svätosťou života, pokorou, zanietenosťou v katechéze a v pomoci chudobným. „Uväznený, mučený a zavraždený kvôli tomu, že prejavil vôľu zotrvať verným Pánovi a Cirkvi, predstavuje pre nás všetkých obdivuhodný príklad pevnosti vo viere a svedectva lásky“, povedal Svätý Otec. Zároveň pozdravil prítomné skupiny pútnikov a vyzdvihol kresťanskú športovú iniciatívu s názvom „Beh svätých“, ktorá sa dnes koná v Ríme, spojenou so zbierkou na boj proti ebole: „Teším sa z týchto iniciatív, ktoré spájajú šport, kresťanské svedectvo a humanitárne úsilie.“

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prvé dva dni mesiaca november predstavujú pre nás všetkých intenzívny čas viery, modlitby a reflexie nad takzvanými „poslednými vecami“ života. Slávením všetkých svätých a pripomenutím si všetkých verných zosnulých, totiž Cirkev putujúca na zemi v liturgii prežíva a vyjadruje duchovné puto, ktoré ju spája s Cirkvou v nebi. Dnes vzdávame Bohu chvály za nespočetný zástup svätcov a svätíc všetkých čias: obyčajných mužov a žien, jednoduchých, mnohokrát tých „posledných“ pre svet, no „prvých“ pre Boha. Zároveň si už pripomíname aj našich drahých zosnulých, keď navštevujeme cintoríny: zdrojom veľkej útechy je myšlienka na to, že sú už v spoločnosti Panny Márie, apoštolov, mučeníkov a všetkých svätých mužov a žien v raji!

Dnešná slávnosť nám tak pomáha uvažovať nad základnou pravdou kresťanskej viery, ktorú vyznávame v Kréde: spoločenstvo svätých. Čo znamená toto spoločenstvo svätých? Je to spoločenstvo, ktoré sa rodí z viery a spája všetkých tých, ktorí mocou krstu patria Kristovi. Ide o duchovnú jednotu – všetci sme zjednotení –, ktorú smrť nerozdelí, ale ktorá pokračuje v ďalšom živote. V skutočnosti existuje nezničiteľné puto medzi nami žijúcimi v tomto svete a medzi tými, ktorí prekročili prah smrti. My, tu na zemi spoločne s tými, ktorí vstúpili do večnosti, tvoríme jednu a veľkú rodinu. Táto rodinná vzájomnosť pretrváva.

Toto nádherné spoločenstvo, táto úžasná vzájomná jednota medzi zemou a nebom sa najvyšším a najintenzívnejším spôsobom uskutočňuje v liturgii a osobitne pri slávení Eucharistie, ktorá vyjadruje a uskutočňuje najhlbšie spojenie medzi členmi Cirkvi. V Eucharistii totiž stretávame živého Ježiša a jeho silu a prostredníctvom neho vstupujeme do spoločenstva s našimi bratmi vo viere: s tými, čo žijú spolu s nami tu na zemi, ako aj s tými, ktorí nás predišli do ďalšieho života, do života bez konca. Táto skutočnosť nás napĺňa radosťou: je krásne mať mnohých bratov vo viere, ktorí kráčajú po našom boku, podporujú nás svojou pomocou a spoločne s nami kráčajú tou istou cestou smerom k nebu. A potešuje nás vedomie, že existujú ďalší bratia, ktorí už dosiahli nebo, očakávajú nás a modlia sa za nás, aby sme mohli spoločne vo večnosti kontemplovať oslávenú a milosrdnú tvár Otca.

Vo veľkom zhromaždení svätých chcel Boh rezervovať prvé miesto Ježišovej Matke. Mária je uprostred spoločenstva svätých ako jedinečná strážkyňa puta univerzálnej Cirkvi s Kristom, tohto rodinného puta. Ona je Matka, je našou Matkou. Tomu, kto chce nasledovať Ježiša po ceste evanjelia, je bezpečnou sprievodkyňou, pretože je prvou učeníčkou. Je starostlivou a pozornou matkou, ktorej môžeme zveriť každú túžbu a ťažkosť. Modlime sa spoločne ku Kráľovnej všetkých svätých, aby nám pomáhala s veľkodušnosťou a vernosťou odpovedať Bohu, ktorý nás povoláva byť svätými tak, ako je on Svätý“ (porov. Lv 19,2; Mt 5,48).

 

31. október

Svätý Otec v rannej homílii: Nie lipnutie na zákone, ale láska otvára dvere nádeje

Vatikán 31. októbra – Kresťania tak upnutí na zákon, že zanedbávajú spravodlivosť a kresťania spätí s láskou, ktorí dokonale napĺňajú zákon. O tom hovoril pápež František počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V dnešnom úryvku z Evanjelia podľa Lukáša (14,1-6) sa Ježiš pýta farizejov, či slobodno v sobotu uzdravovať, no nedočká sa odpovede. Vezme teda za ruku chorého človeka a uzdraví ho. Ako uviedol Svätý Otec, farizeji postavení tvárou v tvár pravde mlčali, „no neskôr ohovárali poza chrbát... a hľadali spôsob, ako ho dostať k pádu“. Ježiš napomína týchto ľudí, ktorí „boli tak upnutí na predpisy, že zabudli na spravodlivosť“ a odmietali dokonca aj poskytnúť pomoc zostarnutým rodičom s výhovorkou, že všetko darovali chrámu. „Kto je však dôležitejší, štvrté prikázanie, či chrám?“ – pýta sa pápež František:

„Táto cesta života upnutého na predpisy ich vzďaľovala od lásky a od spravodlivosti. Dbali na predpisy, no zanedbávali spravodlivosť. Dbali na predpisy a zanedbávali lásku. Boli vzorní. Boli vzorom. Ježiš pre týchto ľudí nachádza len jedno slovo: pokrytci. Na jednej strane chodíte po celom svete a hľadáte prozelytov, a čo potom? Zavriete dvere. Ľudia uzavretosti, ľudia príliš naviazaní na predpisy, na literu zákona - nie na samotný zákon, ktorý je zákonom lásky, ale na literu zákona. Sú to ľudia, ktorí vždy zatvárali dvere nádeje, lásky, spásy. Ľudia, ktorí vedeli jedine zatvárať.“

„Cesta vernosti zákonu bez zanedbávania spravodlivosti, bez zanedbávania lásky“ – pokračoval Svätý Otec citujúc List sv. Pavla Filipanom (1,1-11) – „je opačnou cestou: smeruje od lásky k integrite, od lásky k rozlišovaniu, od lásky k zákonu“:

„Toto je cesta, ktorej nás učí Ježiš. Je úplne opačná ceste zákonníkov. A táto cesta, smerujúca od lásky ku spravodlivosti, vedie k Bohu. Naopak, tá druhá cesta -naviazanosti výlučne na zákon, na literu zákona - vedie k uzavretosti, vedie k egoizmu. Cesta, ktorá smeruje od lásky k poznaniu a k rozlišovaniu, k úplnému naplneniu, vedie ku svätosti, k spáse, ku stretnutiu s Ježišom. Naopak druhá cesta vedie k egoizmu, k nadradenému pocitu spravodlivosti, k svätosti zjavení v úvodzovkách. Ježiš týmto hovorí: ‚Vám sa páči ukazovať sa na verejnosti ako sa modlíte a postíte...‘ Preto ľuďom vraví: ‚Robte, čo hovoria, no nie tak, čo robia‛.“

Ako hovorí Svätý Otec, toto „sú dve cesty a sú tu aj malé Ježišove gestá, ktoré nám pomáhajú porozumieť tejto ceste smerujúcej od lásky k plnému poznaniu a k rozlišovaniu“. Ježiš nás berie za ruku a uzdravuje nás:

„Ježiš sa približuje: Práve priblíženie je dôkazom, že ideme správnou cestou. Lebo je to cesta, ktorú si vybral Boh na to, aby nás spasil: blízkosť. Priblížil sa k nám, stal sa človekom. Telo, Božie telo je znamením, telo Boha je znamením pravej spravodlivosti. Boh, ktorý sa stal človekom ako jeden z nás a my sa máme stávať ako tí druhí, ako núdzni, ako tí, čo potrebujú našu pomoc.“

„Ježišovo telo je mostom, ktorý nás približuje k Bohu... Nie je literou zákona, to nie! V Kristovom tele má zákon úplné naplnenie“ a „je telom, ktoré vie trpieť, ktoré za nás dalo svoj život“. „Nech nám tieto príklady, tento príklad Ježišovej blízkosti, od lásky smerom k plnosti zákona, pomôžu nikdy neskĺznuť do pokrytectva, nikdy. Je to veľmi nepekné, keď je kresťan pokrytcom. Nech nás Pán od tohto zachráni!“

 

30. október

Pápež František v homílii: Diabol nie je mýtus, bojujme v Božej zbroji

Vatikán 30. októbra 2014 - Kresťanský život je bojom proti diablovi, svetu a telesným vášňam, povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Komentujúc prvé čítanie, úryvok z Listu svätého Pavla Efezanom (Ef 6,10-20), pripomenul, že diabol existuje, a „musíme proti nemu bojovať“ s „brnením“ pravdy. Pomocou slov svätého Pavla, ktoré vojenským slovníkom hovoria o kresťanskom živote, pápež zdôraznil, že „je potrebné brániť život v Bohu, je potrebné bojovať, aby sme v ňom napredovali“. Potrebujeme silu a odvahu, aby sme dokázali odolávať a ohlasovať. Pre napredovanie v duchovnom živote sa musí zápasiť, zopakoval. „A nie je to nejaký ľahký zápas, to nie. Je to neustály boj.“ Svätý Otec poukázal na troch „nepriateľov kresťanského života“: „diabla, svet a telo,“ čiže naše vášne, „ktoré sú ranami prvotného hriechu“. Samozrejme, že „spása, ktorú nám dáva Ježiš, je zadarmo“, ale sme povolaní si ju brániť:

„Pred čím sa musím chrániť? Čo mám robiť? ‚Oblečte si Božiu výzbroj‘ – hovorí nám Pavol, teda to, čo je od Boha, nás chráni, aby sme obstáli v útokoch diabla. Je to jasné? Jasné. Nemožno pomýšľať o duchovnom živote, o kresťanskom živote, bez odolávania pokušeniam, bez boja proti diablovi, bez oblečenia sa do tejto Božej výzbroje, ktorá nám dáva silu a chráni nás.“

Svätý Pavol zdôrazňuje, že náš boj nie je bojom s niečím malým, ale bojom s kniežatstvami a mocnosťami, teda proti diablovi a jeho spojencom, povedal Svätý Otec a pokračoval:

„Avšak táto generácia – ako aj mnohé ďalšie – boli vedené k presvedčeniu, že diabol je mýtus, obraz, myšlienka, idea zla. No diabol existuje a musíme s ním bojovať. To hovorí Pavol, nehovorím vám to ja! Božie slovo to hovorí. Ale my nie sme veľmi presvedčení. A potom Pavol hovorí, čo je tou Božou výzbrojou, aké sú rôzne výzbroje, ktoré tvoria túto veľkú Božiu výzbroj. Hovorí: «Stojte teda pevne, bedrá si prepášte pravdou.»Toto je Božia výzbroj: pravda.“

„Diabol je klamár, otec klamárov, otec lži,“ pokračoval pápež a spolu so svätým Pavlom zdôraznil, že je potrebné „prepásať si bedrá pravdou, obliecť si pancier spravodlivosti”. Potom zopakoval, že „nemôžeme byť kresťanmi bez toho, aby sme neustále pracovali na našej spravodlivosti“. To nejde. Jedna vec, ktorá by nám mohla veľmi pomôcť, je pýtať sa: Verím, alebo neverím? Či nie tak, že ‚trochu áno a trochu nie‛? „Som trochu svetský a trochu veriaci?“ A poukázal na to, že „bez viery nie je možné ísť dopredu, nemožno si ubrániť Ježišovu spásu“. „Potrebujeme tento štít viery“, pretože „diabol nás nezasýpa kvetmi“, ale „horiacimi šípmi“, aby nás zahubil. Pápež František preto vyzval vziať si „prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je Božie slovo.“ A pozval k vytrvalej modlitbe, k bdeniu „s modlitbami a prosbami“.

„Život je ako domobrana. Kresťanský život je zápasom, nádherný zápasom, pretože keď Pán víťazí na každom kroku nášho života, dáva nám radosť, silný pocit šťastia. Radosť, že Pán v nás zvíťazil so svojou štedrosťou daru spásy. Ale áno, všetci sme tak trochu leniví v tomto boji. Nechávame sa unášať vášňami, niektorými pokušeniami. Je to tak, pretože sme hriešnici, všetci! No nedajte sa odradiť. Majme odvahu a silu, pretože Pán je s nami.“

 

Pápež si uctí patrónku Latinskej Ameriky v Bazilike sv. Petra

Vatikán 30. októbra - Na sviatok Panny Márie Guadalupskej 12. decembra 2014 bude Svätý Otec František predsedať sláveniu Eucharistie v Bazilike sv. Petra. Patrónke Latinskej Ameriky zverí evanjelizáciu jej národov, rozvoj ľudskosti a budovanie podmienok pokoja, spravodlivosti a jednoty medzi bratskými národmi. Sviatok Panny Márie Guadalupskej bude 12. decembra slávený aj v jej hlavnej svätyni v Mexiku, ale aj na mnohých iných miestach od Aljašky až po Ohňovú zem.

Svätá omša vo Vatikáne sa začne o 18.00. Avšak už od 16.45 hodín budú predchádzať vstupnou bránou do Baziliky sv. Petra vlajky všetkých krajín kontinentu, spolu s obrazom patrónky, nasledovať bude „guadalupský ruženec“, sprevádzaný tradičnými latinskoamerickými piesňami na jej počesť.

Argentínska sólistka Patricia Sosaová v sprievode zboru a orchestra predvedie počas liturgie omšu „Misa Criolla“ od argentínskeho skladateľa Ariela Ramíreza, pod vedením jeho syna Facunda Ramíreza. Liturgické slávenie bude prenášané televíziou do viacerých krajín kontinentu.

Na nasledujúci deň 13. decembra Pápežská komisia pre Latinskú Ameriku organizuje tzv. „Guadalupské podujatie“, ktoré sa bude konať v auditóriu „Augustinianum“ a bude venované významu zjavení a posolstva Panny Márie Guadalupskej v genéze amerických národov, v kontexte úsilia čeliť výzvam súčasného sveta. Podujatie za účasti P. Eduarda Cháveza, riaditeľa Inštitútu pre štúdium guadalupských zjavení, bude zahŕňať videoprojekcie, prednášky, rozhovory, a tiež modlitby a spevy. Očakáva sa tiež účasť zástupcov Rímskej kúrie, delegátov vlád a členov diplomatického zboru z rôznych krajín kontinentu, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí pôsobia v Latinskej Amerike alebo študujú v Ríme, rovnako ako prisťahovalcov s pobytom v Ríme.

 

Pápež František starokatolíkom: Smäd Európy po Bohu si žiada spoločné svedectvo

Vatikán 30. októbra – Do Vatikánu dnes zavítala medzinárodná delegácia starokatolíkov. Desaťčlennú skupinu Medzinárodnej konferencie starokatolíckych biskupov Utrechtskej únie pod vedením Dr. Jorisa Vercammena, arcibiskupa holandského Utrechtu a predsedu konferencie, prijal Svätý Otec na osobitnej audiencii. Pri tejto príležitosti poukázal na smäd po Bohu, ktorým trpí Európa, čo predstavuje výzvu pre všetkých kresťanov. Vo svojom príhovore pripomenul 50. výročie koncilového dekrétu o ekumenizme Unitatis redintegratio, ktorý otvoril nové obdobie ekumenických vzťahov a vyzdvihol význam práce Medzinárodnej katolícko-starokatolíckej komisie pre dialóg, ktorej výsledkom je lepšie poznanie styčných bodov, ale aj rozdielov, pričom povedal:

„Otázky ekleziologické a teologické, ktoré sprevádzali naše oddelenie sú dnes ťažšie prekonateľné z dôvodu rastúcej vzájomnej vzdialenosti pri témach týkajúcich sa ministéria a etického usudzovania. Výzvou, ktorej katolíci a starokatolíci musia čeliť, je teda vytrvať v zásadnom teologickom dialógu a ďalej spoločne kráčať, spoločne sa modliť a pracovať v stále hlbšom duchu obrátenia k tomu, čo si Kristus želá pre svoju Cirkev. V našom oddelení boli z oboch strán ťažké hriechy a ľudské zlyhania. V duchu vzájomného odpustenia a pokornej ľútosti potrebujeme teraz posilniť našu túžbu po zmierení a pokoji.“

Svätý Otec pripomenul slová koncilového dekrétu Unitatis redintegratio, že „cesta k jednote sa začína premenou srdca, vnútornou premenou“ (porov. č. 4). Ako ďalej povedal, je to „duchovná cesta od stretnutia k priateľstvu, od priateľstva k bratstvu, od bratstva k spoločenstvu. Počas tejto cesty je nevyhnutná premena. Musíme byť vždy pripravení počúvať a nasledovať vnuknutia Ducha, ktorý nás vedie k celej plnosti pravdy“ (porov. Jn 16,13). Pápež František poukázal aj na oblasti, kde sa už teraz žiada spojiť sily pre konkrétny cieľ:

„Medzitým v srdci Európy, tak zmätenej ohľadne svojej vlastnej totožnosti a svojho vlastného povolania je mnoho oblastí, kde môžu katolíci a starokatolíci spolupracovať a pokúsiť sa reagovať na hlbokú duchovnú krízu, ktorá zasahuje jednotlivcov i spoločnosť. Je tu smäd po Bohu. Je tu hlboká túžba znovuobjaviť zmysel života. Je tu naliehavá potreba hodnoverného svedectva o pravdách a hodnotách evanjelia. V tomto sa môžeme navzájom podporovať a povzbudzovať, predovšetkým na úrovni farností a miestnych komunít. Vskutku, duša ekumenizmu spočíva v «obrátení srdca» a vo «svätosti života, spolu so súkromnými i verejnými modlitbami za jednotu kresťanov» (Unitatis redintegratio, 8). Modliac sa jedni za druhých a spolu s druhými, naše rozdiely budú prijaté a prekonané vo vernosti Pánovi a jeho evanjeliu.“

 

29. október

Generálna audiencia: Viditeľná a neviditeľná skutočnosť Cirkvi

Vatikán 29. októbra – Posledná októbrová stredajšia katechéza Svätého Otca na zaplnenom Námestí sv. Petra bola ďalšou zo série katechéz o Cirkvi. V úvode generálnej audiencie zaznel úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (4,18-19): «Ježiš povedal: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“»

Pápež František dnes v katechéze vysvetlil jednotu medzi viditeľnou a neviditeľnou skutočnosťou Cirkvi, ako aj ich vzájomný vzťah. Zdôraznil, že viditeľnú skutočnosť Cirkvi netvoria len pápež, biskupi, kňazi a zasvätené osoby: „Viditeľnú skutočnosť Cirkvi tvoria mnohí pokrstení bratia a sestry, ktorí vo svete veria, dúfajú a milujú. Tvoria ju všetci tí, čo nasledujú Pána Ježiša, a ktorí sú v jeho mene nablízku tým posledným a trpiacim, snažiac sa poskytnúť im úľavu, útechu a pokoj.“

Vzťah medzi viditeľnou skutočnosťou Cirkvi a tou duchovnou vysvetlil na príklade jednoty ľudskej a Božskej prirodzenosti Krista. Zdôraznil, že neviditeľná skutočnosť je dôležitejšia ako tá viditeľná a preto tak, ako u Krista ľudská prirodzenosť slúži tej Božskej, tak aj viditeľná skutočnosť Cirkvi musí slúžiť tej neviditeľnej. Cirkev je tak aj prostredníctvom nás, jej viditeľnej časti, povolaná „ohlasovať a uskutočňovať Boží plán vykúpenia a spásy“, má byť nablízku všetkým núdznym bratom a sestrám. Príkladom nám je sám Ježiš v spomínanom úryvku Evanjelia podľa Lukáša.

V závere generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil výzvu v súvislosti s neustávajúcou epidémiou eboly: „Zoči-voči zhoršujúcej sa epidémii eboly túžim vyjadriť moju živú ustarostenosť pre túto neutíchajúcu chorobu, ktorá sa rozširuje najmä na africkom kontinente, osobitne medzi tým najbiednejším obyvateľstvom. Som nablízku – srdcom ako aj modlitbou – ľuďom postihnutým touto chorobou, ako aj lekárom, zdravotným pracovníkom a dobrovoľníkom, rehoľným inštitútom a asociáciám, ktoré sa hrdinsky obetujú, aby pomohli týmto našim chorým bratom a sestrám. Obnovujem môj apel, aby medzinárodné spoločenstvo vynaložilo každé úsilie, potrebné na zdolanie tohto vírusu, zmierňujúc konkrétnymi formami trápenie a bolesti tých, čo sú tak ťažko skúšaní. Pozývam vás k modlitbe za nich, ako aj za tých, čo stratili život.“

Pápež František tiež pripomenul smrť mexických študentov, ktorí boli brutálne zavraždení skupinou obchodníkov s drogami: „Chcel by som dnes povzniesť modlitbu a priblížiť nášmu srdcu mexický ľud, ktorý trpí smrťou svojich študentov, ako aj kvôli mnohým podobným problémom. Nech je im naše bratské srdce nablízku, keď sa za nich modlíme v tejto chvíli.“

Na Námestí sv. Petra bolo dnes prítomných aj niekoľko slovenských skupín, medzi nimi aj spevácky zbor Vinimini z Bardejova, ktorým Svätý Otec adresoval aj osobitný pozdrav. Jeho preklad potom zaznel dokonca aj v slovenčine: „Srdečne pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne Detský spevokol Vinimini z Bardejova. Milé deti, spievajte Pánovi novú pieseň ústami, ale predovšetkým svojim kresťanským životom. S láskou žehnám vás i vaše rodiny vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

 

Plné znenie katechézy: Cirkev ako skutočnosť viditeľná a duchovná

Drahí bratia a sestry, dobrý deň. V predchádzajúcich katechézach sme mali možnosť poukázať na to, že Cirkev má duchovnú povahu: je Kristovým telom, budovaným v Duchu Svätom. Keď však hovoríme o Cirkvi, naše myšlienky okamžite smerujú k našim komunitám, našim farnostiam, našim diecézam, k všetkým budovám, v ktorých sa zvyčajne stretávame, a – samozrejme – aj k jej inštitucionálnym zložkám a osobám v jej vedení, ktoré ju riadia. Toto je viditeľná skutočnosť Cirkvi. Musíme sa teda pýtať: Ide o dve rôzne veci, alebo o jedinú a tú istú Cirkev? A keď to je vždy tá istá Cirkev, ako môžeme chápať vzťah medzi jej realitou viditeľnou a duchovnou?

1. Predovšetkým, keď hovoríme o viditeľnej realite Cirkvi, nemôžeme myslieť len na pápeža, biskupov, kňazov, rehoľné sestry a všetky zasvätené osoby. Viditeľná realita Cirkvi je tvorená tým množstvom pokrstených bratov a sestier vo svete, ktorí veria, dúfajú a milujú. Avšak často krát počujeme, ako niekto povie: ‚Cirkev nerobí toto, Cirkev nerobí ono...‘ - ‚Ale povedz mi, kto je to Cirkev?‘ - ‚To sú kňazi, biskupi, pápež...‘ Cirkev, to sme my všetci! Všetci pokrstení sme Cirkev, Ježišova Cirkev. Všetci tí, ktorí nasledujú Pána Ježiša a ktorí sa v jeho mene stávajú blízkymi tým posledným a trpiacim, snažiac sa ponúknuť trochu úľavy, útechy a pokoja.

Všetci, ktorí robia to, čo nám Pán prikázal, sú Cirkvou. Chápeme teda, že ani tá viditeľná realita Cirkvi nie je zmerateľná, nemožno ju poznať v celej jej plnosti. Ako sa dá spoznať všetko dobro, ktoré sa robí? Mnohé diela lásky, všetka vernosť v rodinách, všetka tá práca pre výchovu detí, pre odovzdávanie viery, to množstvo utrpení chorých, ktorí ich obetujú Pánovi... Toto sa však nedá odmerať a je to veľmi veľké! Ako sa dá spoznať všetky tie zázraky, ktoré cez nás Kristus dokáže vykonať v srdciach a životoch všetkých ľudí? Vidíte, aj viditeľná realita Cirkvi je mimo našej kontroly, presahuje naše sily, je realitou tajuplnou, pretože pochádza od Boha.

2. Keď chceme pochopiť vzťah medzi viditeľnou a duchovnou realitou v Cirkvi, neexistuje iný spôsob, ako pozerať sa na Krista, ktorého telo Cirkev tvorí a je ním utváraná v úkone nekonečnej lásky. Totiž aj v Kristovi, v tajomstve vtelenia, rozpoznávame ľudskú prirodzenosť a božskú prirodzenosť, spojené v jednej osobe zázračným a nerozlučným spôsobom. To platí analogicky aj pre Cirkev. A ako v Kristovi ľudská prirodzenosť plne podporuje božskú a je v jej službách na zavŕšenie spásy, tak to platí aj v Cirkvi pre jej viditeľnú realitu vo vzťahu k duchovnej. Aj Cirkev je teda mystériom, v ktorom to, čo nevidno, je dôležitejšie ako to, čo vidíme, a rozpoznať to možno len očami viery (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8).

3. V prípade Cirkvi si ale musíme položiť otázku: Ako môže byť viditeľná realita v službe duchovnej reality? Opäť platí, že to môžeme pochopiť pri pohľade na Krista. Kristus je vzorom Cirkvi, pretože Cirkev je jeho telom. Je vzorom pre všetkých kresťanov, pre všetkých nás. Keď pozeráme na Krista, nepomýlime sa. V Lukášovom evanjeliu sa rozpráva, ako sa Ježiš vrátil do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a čítal, vzťahujúc na seba úryvok z proroka Izaiáša, kde je napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok» (4,18-19). Hľa, tak ako si Kristus poslúžil svojou ľudskosťou – pretože bol aj človekom – pre oznámenie a vykonanie Božieho plánu vykúpenia a spásy – pretože bol Bohom –, tak to musí byť aj v Cirkvi. Cez svoju viditeľnú realitu, cez všetko to, čo možno vidieť: sviatosti a svedectvo nás všetkých kresťanov, Cirkev je dennodenne volaná byť nablízku všetkým ľuďom, počnúc chudobnými, tými, čo trpia a čo sú na okraji spoločnosti, aby tak všetkým dávala pocítiť Ježišov súcitný a milosrdný pohľad.

Drahí bratia a sestry, často v Cirkvi zakusujeme našu krehkosť a naše limity. Všetci ich máme. Všetci sme hriešnici. Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ja nie som hriešnik.‘ Ak sa však niekto spomedzi nás cíti, že nie je hriešnikom, nech zdvihne ruku... Všetci nimi sme. A táto slabosť, tieto ohraničenia, tieto naše hriechy v nás oprávnene vyvolávajú hlbokú bolesť, najmä, keď dávame zlý príklad a uvedomíme si, že sa stávame zdrojom pohoršenia. Koľkokrát sme počuli na ulici či sídlisku: ‚Tam tá osoba stále chodí do kostola, no ohovára všetkých...‘ Toto nie je kresťanské, je to zlý príklad, je to hriech. Naše svedectvo je to, keď umožňujeme pochopiť, čo znamená byť kresťanom. Vyprosujme si, aby sme neboli dôvodom pohoršenia. Prosme o dar viery, aby sme mohli pochopiť, ako napriek našej malosti a našej chudobe nás Pán urobil skutočným nástrojom milosti a viditeľným znamením svojej lásky k celému ľudstvu. Môžeme sa stať dôvodom pohoršenia, to áno. Ale môžeme sa stať aj dôvodom svedectva, keď vyjadríme naším životom to, čo od nás chce Ježiš.

 

28. október

Ranná homília: Buďme v Cirkvi naplno, nie iba medzi dverami

Vatikán 28. októbra – Cirkev vytvára Ježiš, ktorý nehľadí na hriech človeka, ale na jeho srdce, ktoré chce uzdraviť. To je myšlienka Svätého Otca z homílie počas svätej omše z Domu sv. Marty. Na sviatok svätých apoštolov Šimona a Júdu pápež František povzbudil kresťanov, aby sa naplno cítili súčasťou Cirkvi, aby nestáli len na jej prahu. Ako povedal, tú hlavnú „prácu“ na stavbe Cirkvi vykonal Ježiš pred dvetisíc rokmi, keď pre ňu vybral dvanásť pilierov a sám sa stal jej základom a uholným kameňom. Potom roztvoril dvere tejto Cirkvi dokorán pre všetkých bez rozdielu, pretože, Kristus má záujem milovať a uzdravovať srdcia, a nie merať hriechy.

Pápež František vo svojom zamyslení vychádzal z dnešného úryvku z Lukášovho evanjelia (Lk 6,12-19), ktorý hovorí o zrode Cirkvi povolaním apoštolov a tiež z čítania z Listu sv. Pavla Efezanom (Ef 2,19-22), kde sa Cirkev opisuje ako stavba, ktorá rastie pevne pospájaná na svojom základe. Svätý Otec upriamuje osobitnú pozornosť na udalosti, ktoré sprevádzajú založenie Cirkvi: Ježiš, ktorý sa uťahuje na vrch do modlitby, následne schádza, ide k učeníkom, vyberá si dvanástich a zároveň prijíma a uzdravuje človeka, ktorý sa ho snaží čo len dotknúť:

„Ježiš sa modlí, Ježiš povoláva, Ježiš si vyberá, posiela učeníkov, uzdravuje dav. Vo vnútri tohto chrámu sám Ježiš, ktorý je jeho uholným kameňom, koná všetku túto prácu. Takto udržiava a vedie Cirkev vpred. Ako hovorí Pavol, táto Cirkev je postavená na základe apoštolov. Bola to jeho voľba, práve tu: vyvolil si ich dvanásť. Všetci boli hriešnikmi, do jedného. Judáš nebol najväčším hriešnikom, neviem, kto bol najväčším hriešnikom... Chudák Judáš je ten, čo sa uzavrel voči láske a tak sa stal zradcom. No všetci sa rozpŕchli v ťažkej chvíli Pánovho utrpenia a opustili Ježiša. Všetci sú hriešnikmi. On si ich však vybral.“

Ako povedal pápež František citujúc sv. Pavla, Ježiš nás chce mať vo vnútri Cirkvi, nie však ako hostí, či cudzincov, ale „s právami občana“. V Cirkvi „nie sme len prechodne, sme v nej zakorenení. Náš život je v nej“:

„Sme občania, spoluobčania v tejto Cirkvi. Ak nevstúpime do tohto chrámu a nie sme súčasťou tejto stavby, aby Duch Svätý prebýval v nás, nie sme v Cirkvi. Stojíme pri dverách a pozeráme: ‚Aké pekné..., áno, je to pekné...‛. Sme kresťanmi, ktorí nevstúpia ďalej ako na vrátnicu, recepciu Cirkvi. Sú tam, pri dverách... ‚Ale áno, som katolík, to áno, no nie príliš... len tak trochu...‛.

Takýto spôsob bytia v Cirkvi nemá zmysel v porovnaní s totálnou láskou a milosrdenstvom, ktoré prechováva Ježiš ku každému človeku. Ukážkou je Kristov postoj voči Petrovi, ktorého postavil na čelo Cirkvi. Aj napriek tomu, že tento prvý z pilierov Ježiša zradí, Ježiš mu odpovedá odpustením a ponecháva ho na svojom mieste:

„Pre Ježiša nebol dôležitý Petrov hriech. On hľadal srdce. No aby toto srdce našiel a uzdravil, sa modlil. Ježiš, ktorý sa modlí a ktorý uzdravuje, je tu aj pre každého jedného z nás. Nemôžeme porozumieť Cirkvi bez Ježiša, ktorý sa modlí a ktorý uzdravuje. Nech nám všetkým Duch Svätý dá porozumieť tejto Cirkvi, ktorá má silu z Ježišovej modlitbe za nás a ktorá má moc nás všetkých uzdraviť.“

 

Pápež František zástupcom ľudových hnutí: Participácia chudobných, revitalizácia demokracií

Vatikán 28. októbra - Pôda, domov, práca. To sú tri kľúčové body obsahu dnešného príhovoru pápeža Františka účastníkom svetového stretnutia Ľudových hnutí zastupujúcich chudobných a marginalizovaných v rozličných oblastiach sveta. Pri stretnutí v Starej synodálnej aule vo Vatikáne Svätý Otec zdôraznil, že je potrebné oživiť demokraciu, a sústrediť sa na odstránenie hladu a vojny, aby bola zabezpečená dôstojnosť všetkých, najmä chudobných a marginalizovaných.

„Krajina, domov, práca. Je to divné, ale keď o týchto veciach s niekým hovorím, zdá sa to, akoby bol pápež komunistom. Nechápeme, že láska k chudobným je jadrom evanjelia.“ Krajina, domov a práca sú „posvätným právom“, to je „sociálna náuka Cirkvi“, upozornil pápež František. Hovoril aj o vidieckych chudobných, tzv. „campesinos“, pričom vyjadril obavu z ich vytrhnutia z vlastných koreňov v dôsledku vojen a prírodných katastrof. Dodal, že je to zločin, keď milióny ľudí hladujú, zatiaľ čo „finančné špekulácie podmieňujú ceny potravín, nakladajúc s nimi rovnako ako s akýkoľvek iným tovarom“. V tejto súvislosti tiež povzbudil k pokračovaniu v „zápase za dôstojnosť vidieckej rodiny“.

Potom obrátil pozornosť na tých, ktorí sú nútení žiť bez domova, ako to zažil aj Ježiš, ktorý bol nútený utiecť so svojou rodinou do Egypta. Dnes žijeme „v obrovských mestách, ktoré sú moderné, povýšenecké a márnivé“. Mestá, ktoré ponúkajú isté miesto pre šťastnú menšinu, avšak „upierajú domov tisíckam našich blížnych, vrátane detí“. S horkosťou poznamenal, že „svet nespravodlivosti oplýva zjemňujúcimi eufemizmami, podľa ktorých je človek trpiaci chudobou definovaný jednoducho ako „osoba bez trvalého pobytu“. A dodal, že často „za eufemizmom je zločin“. Žijeme v mestách, ktoré budujú obchodné centrá a istú svoju časť nechávajú opustenú na okrajoch, na perifériách. Naopak vyzdvihol mestá, v ktorých sa „sleduje línia mestskej integrácie“, kde sa podporuje uznanie druhého.

„Niet horšej materiálnej núdze, než je tá, ktorá nedovolí zarábať na chlieb a zbavuje dôstojnosti práce“ - zdôraznil pápež František a pripomenul prípady mladých nezamestnaných. Zopakoval, že táto situácia nie je nevyhnutná, ale je výsledkom ekonomického systému, ktorý kladie hmotné dobrá pred človeka, výsledkom kultúry, ktorá odsúva človeka, akoby bol „spotrebným predmetom“.

„Koľko utrpenia, koľko ničenia, koľko bolesti“ – povedal pápež a pokračoval: „Dnes sa dvíha zo všetkých kútov zeme, zo všetkých národov, z každého srdca,

z ľudových hnutí, volanie po pokoji: Už nikdy vojnu!“ Ekonomický systém koncentrovaný na peniaze zneužíva prírodu „na podporu chvatného tempa spotreby“ a odtiaľto pochádzajú deštruktívne účinky, akými sú aj klimatické zmeny a odlesňovanie, povedal pápež. Pripomenul, že pripravuje encykliku o ekológii a ubezpečil, že obavy ľudových hnutí budú v nej zahrnuté. Následne položil otázku, prečo sme svedkami všetkých týchto situácií. „Pretože v tomto systéme bol človek vyhnaný zo stredu a bol nahradený niečím iným. Pretože vládne kult peňazí, globalizovala sa ľahostajnosť“– odpovedal Svätý Otec a doplnil tieto slová: „Pretože svet zabudol na Boha, ktorý je Otcom a stal sa sirotou, keďže Boha postavil nabok.“

Pápež František sa pri stretnutí s približne stovkou zástupcov ľudových hnutí, ktorí svoje trojdňové stretnutie v Ríme spoluorganizujú s Pápežskou radou pre spravodlivosť a pokoj a Pápežskou akadémiou sociálnych vied, dotkol aj významu samotných hnutí: „Ľudové hnutia vyjadrujú naliehavú nevyhnutnosť revitalizovať naše demokracie, ktoré sú toľkokrát v zajatí rozličných faktorov.“ Pripomenul, že „je nemožné predstavovať si budúcnosť nejakej spoločnosti bez toho, aby sa na nej rozhodnej úlohe participovala veľká väčšina“ obyvateľstva. Je preto potrebné prekonať paternalistický systém podpory a vytvárať „nové formy participácie, zapájajúce ľudové hnutia“ a „ich prúd morálnej energie“.

Napokon Svätý Otec svoj príhovor skoncentroval do silnej výzvy: „Žiadna rodina bez domu, žiadny roľník bez pôdy, žiadny zamestnanec bez práv. Žiadna osoba bez dôstojnosti, ktorú dáva práca!“

Medzi účastníkmi stretnutia bol aj bolívijský prezident, ktorého pápež František neskôr večer prijal na audiencii. Ako informoval hovorca Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi, prezident Evo Morales navštívil Vatikán kvôli účasti na Medzinárodnom stretnutí ľudových hnutí, ktoré organizuje Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj. Nešlo teda o návštevu organizovanú cez zvyčajné diplomatickými kanály. Vysvetlil, že „súkromné a neformálne stretnutie Svätého Otca s prezidentom je vyjadrením lásky a blízkosti ľudu a cirkvi v Bolívii a podporou zlepšenia vzťahov medzi predstaviteľmi a Katolíckou cirkvou v krajine.“

 

Posolstvo pápeža Medzinárodnej asociácii exorcistov

Taliansko - Exorcisti „cez mimoriadnu službu, prejavovanú v jednote s ich biskupmi“ preukazujú „lásku a prijatie Cirkvi tým, ktorí trpia v dôsledku pôsobenia Zlého“. Takto píše pápež František v posolstve zaslanom pátrovi Francescovi Bamontemu ICMS, predsedovi Medzinárodnej asociácie exorcistov, pri príležitosti ich prvého spoločného stretnutia od vzniku asociácie. Kongregácia pre klerikov právne uznala Medzinárodnú asociáciu exorcistov dekrétom z 13. júna 2014. Na tomto jej prvom stretnutí sa zúčastnilo 300 exorcistov z celého sveta. Diskutovali najmä o šírení sa okultizmu, satanizmu a ezoterizmu a o ich dôsledkoch. „Tieto praktiky sú pootvorením dverí mimoriadnemu pôsobeniu démonov“ – vysvetľuje hovorca asociácie, psychiater Valter Cascioli:

„Je isté, že počet ľudí, ktorí sa uchyľujú k takýmto praktikám s ťažkými sociálnymi, psychologickými, duchovnými i morálnymi škodami, neustále stúpa, čo nám spôsobuje starosti, pretože sa nám tiež zvyšuje počet prípadov mimoriadneho démonického pôsobenia, zvlášť obťažovania a posadnutosti diablom.“

Znamená to, že riziká spomenutých ezoterických a okultných praktík sú podceňované?

„Niekedy áno. Niekedy ani bežné pôsobenie diabla, teda pokúšanie, nie je veľmi brané do úvahy, obzvlášť tými, ktorí majú vlažnú vieru. Vyzývame preto k väčšej bdelosti. Žijeme napokon v obzvlášť kritickom historickom období, keď sa zdá, že zhon, povrchnosť, vyhrotený individualizmus a sekularizácia úplne ovládli našu spoločnosť. Boj proti zlu a Zlému sa stáva čoraz viac naliehavým. To je zjavne spôsobené okrem priamej činnosti nepriateľa Boha aj ochabnutím vo viere, neviazanosťou, teda životom bez zásad a všade rozšíreným kultúrnym relativizmom. Okrem toho sme tiež svedkami šírenia sa mediálnych vplyvov televíznych, knižných či filmových programov, ktoré čiastočne pre senzáciechtivosť a okázalosť podnecujú najmä mladú generáciu k tomu, aby sa zaujímala o okultizmus a satanizmus, prípade ho praktizovala.“

Kde a ako – podľa skúseností exorcistov – dnes diabol najviac napáda?

„Jeho ľstivosť spočíva v tom, že nás vedie k tomu, aby sme uverili, že neexistuje, a istá laxnosť, rozšírená v našej spoločnosti, nám isto nepomáha. Tie miesta útoku sú stále tie isté, mieria na oslabenie viery, ale veľmi nás zaráža vplyv, aký má tento fenomén pôsobenia diabla najmä na mladú generáciu a na rodiny. Vieme, že ten, ktorý rozdeľuje - diabol - nás nielen oddeľuje od Boha, ale rozdeľuje aj ľudí medzi sebou, aj v rodinách. Oddeľuje tiež od reality, pretože žiaľ dochádza tiež k situáciám mentálneho odcudzenia, ktoré sú druhotným prejavom mimoriadneho pôsobenia diabla.“

 

 

Pondelková homília: Podľa reči rozpoznáme tri typy kresťanov

Vatikán 27. októbra – Ľudí rozpoznáme podľa ich reči. Spytovanie svedomia ohľadne našich slov nám pomôže pochopiť, či sme kresťanmi svetla, kresťanmi tmy alebo takzvanými „šedými“ kresťanmi. To je myšlienka z homílie Svätého Otca z jeho dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Sv. Pavol v dnešnom prvom čítaní (Ef 4,32-5,8) pozýva kresťanov k tomu, aby sa správali ako deti svetla a nie ako deti tmy, pričom „robí katechézu o reči“, konštatoval pápež František a ďalej vysvetlil, že existujú štyri druhy reči, v ktorých sa rozpoznáme, ak sme deťmi tmy:

„Je to reč pokrytecká? Raz je na jednej strane potom na druhej, aby som bol zadobre so všetkými? Je to prázdna reč, bez základu, znejúca prázdnotou? Je to reč vulgárna, triviálna, čiže svetská? Reč nečistá, obscénna? Tieto štyri druhy rečí nepatria deťom svetla, nepochádzajú od Ducha Svätého, ani od Ježiša. Tento spôsob rozprávania, keď často hovoríme o nečistých veciach, či o svetskosti, o prázdnote či pokrytecky, to nie sú evanjeliové slová.“

Aká je teda reč svätých, čiže reč detí svetla?

„Pavol hovorí: ‚Napodobňujte Boha: žite v láske, v dobrote, v miernosti.‛ Je tým, kto takto kráča... ‚Buďte milosrdní‛, hovorí Pavol, ‚navzájom si odpúšťajte, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi. Napodobňujte Boha a žite v láske, čiže v milosrdenstve, v odpúšťaní, v láske k blížnemu‛. Toto je reč detí svetla.“

Ako hovorí Svätý Otec, „existujú žiariví kresťania, plní svetla, ktorí sa snažia slúžiť Pánovi týmto svetlom“ a potom sú aj „kresťania plní tmy“, ktorí „vedú život hriechu, žijú vzdialení od Pána“ a používajú tie štyri reči, ktoré pochádzajú od Zlého“. „No je tu aj tretia skupina kresťanov“, ktorí ani nežiaria, no nie sú ani tmou“:

„Sú to kresťania šede. Títo kresťania stoja raz na jednej strane, raz na druhej. Ľudia o nich hovoria: ‚ Je tento človek zadobre s Bohom či s diablom?‛ Vždy sú v sivej zóne, sú vlažní. Ani nežiaria, ani nie sú tmou. A toto Boh nemá rád. V Apokalypse sv. apoštola Jána Pán týmto „šedým kresťanom“ hovorí: Nie si ani horúci, ani studený. Kiežby si bol horúcim či studeným. No pretože si vlažný – čiže šedý – idem ťa vyvrátiť z mojich úst. Pán je ostrý ku kresťanom šede. ‚Ale ja som kresťan, lenže bez preháňania!‛ - takto hovoria, a spôsobujú mnoho zla, lebo ich kresťanské svedectvo nakoniec plodí zmätok, rozosievajú negatívne svedectvo.“

Nenechajme sa oklamať prázdnymi rečami, vyzýva Svätý Otec. „Počujeme ich mnoho – niektoré sú pekné, pekne povedané, no prázdne, bez obsahu.“ Správajme sa naopak ako deti svetla. „Osoží nám dnes premýšľať nad našou rečou“, uzatvára pápež František a dodáva: „Položme si otázku: Som kresťanom svetla? Som kresťanom tmy? Alebo som kresťanom šede? Takto môžeme urobiť krok vpred, smerom ku stretnutiu s Pánom“.

 

26. október

Svätý Otec na Anjel Pána: Láska je mierou viery, viera je dušou lásky

Vatikán 26. októbra 2014 - Láska je mierou viery, viera je dušou lásky. S touto myšlienkou odchádzali dnes z Námestia sv. Petra veriaci, ktorí sa tu v poslednú októbrovú nedeľu za jasného jesenného počasia zišli v hojnom počte, asi 80-tisíc, na poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Svätý Otec František vychádzal v príhovore z dnešného evanjelia a ukončil ho konštatovaním, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú dve tváre jednej mince. Dokonca – ako dodal – ide o jedinú tvár, tvár Boha, ktorá sa odráža v každom bratovi.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešné evanjelium nám pripomína, že celý Boží zákon je zhrnutý do lásky k Bohu a k blížnemu. Evanjelista Matúš nám hovorí, že niektorí z farizejov sa zišli, aby pokúšali Ježiša (porov. 22,34-35). Jeden z nich, učiteľ Zákona, sa ho opýtal: «Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?» (v. 36). Ježiš citujúc Deuteronómium odpovedal: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie» (vv. 37-38). Mohol sa tu zastaviť. Avšak Ježiš dodáva niečo, na čo sa učiteľ Zákona nepýtal. Hovorí: «Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!» (v. 39) Ani toto druhé prikázanie nevymyslel Ježiš, ale ho zobral z knihy Levitikus. Jeho novota spočíva v tom, že tieto dve prikázania – láska k Bohu a láska k blížnemu – postavil vedľa seba, čím dal najavo, že sú neoddeliteľné a vzájomne sa dopĺňajú, sú to dve strany tej istej mince. Nemožno milovať Boha bez lásky k blížnemu a nie je možné milovať blížneho, a nemilovať Boha. Pápež Benedikt nám o tom zanechal krásny komentár vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (č. 16-18).

V skutočnosti viditeľným znamením, ktoré môže kresťan ukázať svetu a druhým, svojej rodine, ako svedectvo o Božej láske, je láska k bratom. Prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu je prvým nie preto, že je v zozname prikázaní na vrchu. Ježiš ho nestavia na vrchol, ale do centra, pretože zo srdca má všetko vychádzať a tam sa musí všetko vrátiť a skladať účty.

Už v Starom zákone požiadavka, aby sme boli svätí podľa obrazu Boha, ktorý je svätý, zahŕňa povinnosť starať sa o tých najzraniteľnejších, ako je cudzinec, sirota, vdova (porov. Ex 22,20-26). Ježiš privádza k naplneniu tento zákon Zmluvy, on spája v sebe, vo svojom tele, božstvo a človečenstvo, do jediného tajomstva lásky.

Teda vo svetle tohto Ježišovho slova je láska meradlom viery a viera je dušou lásky. Nemôžeme viac oddeľovať duchovný život, život nábožnosti, od služby druhým, tým konkrétnym bratom, ktorých stretáme. Už nemôžeme viac oddeľovať modlitbu, stretnutie s Bohom vo sviatostiach, od načúvania druhému, od približovania sa k jeho životu, najmä k jeho zraneniam. Pamätajte si toto: Láska je mierou viery. Nakoľko miluješ? Nech si každý dá odpoveď. Aká je tvoja viera? Moja viera je taká, ako milujem. A viera je dušou lásky.

Uprostred hustého lesa pravidiel a predpisov – toho zákonníctva včerajška a dneška – Ježiš robí priestor, ktorý umožňuje vidieť dve tváre: tvár Otca a tvár brata. Neodovzdáva nám dva vzorce alebo dve prikázania, dáva nám dve tváre, dokonca len jednu tvár, tvár Boha, ktorá sa odráža v mnohých tvárach, pretože v tvári každého brata, najmä toho najmenšieho, zraniteľného, bezbranného a núdzneho, je prítomný sám Boží obraz. Musíme sa pýtať, či pri stretnutí s jedným z týchto bratov, dokážeme v ňom rozpoznať tvár Boha. Sme tohto schopní?

Ježiš takto ponúka každému človeku základné kritérium, na ktorom má postaviť svoj život. Ale predovšetkým nám daroval Ducha Svätého, ktorý nám umožňuje milovať Boha a blížneho ako on, slobodným a veľkorysým srdcom. Otvorme sa na príhovor Panny Márie, našej Matky, prijatiu tohto daru lásky, aby sme vždy kráčali podľa zákona týchto dvoch tvárí, ktoré sú jednou, podľa zákona lásky.“

Po modlitbe Anjel Pána a požehnaní Svätý Otec pripomenul novú blahoslavenú, sr. Assuntu Marchettiovú, taliansku rehoľníčku, spoluzakladateľku Sestier misionárok sv. Karola Boromejského, ktorá pôsobila v Brazílii, kde sa starala o siroty. Beatifikačná slávnosť sa konala včera v brazílskom meste Sao Paolo.

Pápež František tiež pozdravil ďalších pútnikov na námestí pod oknami Apoštolského paláca, osobitne pútnikov zo Schönstattu. V tej chvíli sa už nad Námestím sv. Petra vznášal ruženec vytvorený z balónov. Svätý Otec všetkých poprosil o modlitbu a rozlúčil sa obvyklým prianím požehnanej nedele, dobrej chuti k obedu a jednoduchým Dovidenia!

 

 

25. október

Svätý Otec mladým nezamestnaným: Evanjelium je žriedlom nádeje

Vatikán/Taliansko 25. októbra – „Nádej v tiesni neistoty zamestnania“, to je téma národnej konferencie organizovanej Biskupskou konferenciou Talianska v dňoch od 24. do 26. októbra v Salerne. Cieľom je poskytnúť mladej generácii perspektívu nádeje v ich neľahkej situácii poznačenej vysokou nezamestnanosťou. Účastníkom konferencie zaslal svoje posolstvo Svätý Otec, ktorý bol už v minulosti osobitne konfrontovaný s týmto problémom počas návštev farností a diecéz najmä na juhu Talianska. V súvislosti s nezamestnanosťou v posolstve píše: „Toto nie je len ekonomický problém, je to otázka dôstojnosti. Tam, kde nie je práca, chýba dôstojnosť, skúsenosť dôstojnosti, akou je prinášať domov chlieb! A žiaľ, v Taliansku je mnoho mladých bez práce.“

Pápež František tiež zdôrazňuje priamy súvis s rodinou: „pracovať znamená môcť plánovať vlastnú budúcnosť, môcť sa rozhodnúť vytvoriť rodinu“. Súčasné obdobie nazýva obdobím „utrpenia mladých“ a opäť sa vracia k tak často spomínanej „kultúre vyraďovania“: „Všetko, čo neslúži k zisku, sa vyraďuje. Vyraďujú sa mladí, pretože sú bez práce. No takto sa vyraďuje budúcnosť národa, lebo mladí reprezentujú budúcnosť národa. A my musíme povedať ‚nie‛ tejto ‚kultúre vyraďovania‛“.

Ako však hovorí názov konferencie, aj v tejto tiesnivej situácii existuje nádej. „Čo robiť, aby sme si nenechali ukradnúť nádej v pohyblivých ľadoch neistej a tiesnivej situácie?, kladie si otázku pápež František a odpovedá: „Silou evanjelia. Evanjelium je žriedlom nádeje, lebo pochádza od Boha, lebo pochádza od Ježiša Krista, ktorý sa nám stal solidárnym v každej našej neistote či tiesni.“

Svätý Otec teda mladých vyzýva: „Vy ste mladí patriaci k Cirkvi a preto máte dar a aj zodpovednosť vnášať silu evanjelia do tejto sociálnej a kultúrnej situácie. Čo robí evanjelium? Evanjelium budí pozornosť voči druhým, plodí kultúru stretnutia a solidaritu. Takto, silou evanjelia, budete svedkami nádeje v situácii neistoty a tiesne.

 

Papež František napsal mladým lidem bez práce : čerpejte naději z evangelia

Itálie. Petrův nástupce napsal mladým a nezaměstnaným italským katolíkům, o kterých jejich biskupové a znalci pracovní problematiky diskutují na národním shromáždění Italské biskupské konference v Salernu. Papež popisuje svá setkání s lidmi bez práce v rámci svých pastoračních cest po Itálii a opětovně poukazuje na skutečnost, že se nejedná pouze o ekonomický problém, nýbrž o otázku lidské důstojnosti. „Mám skutečně pocit“, poznamenává František, „že dnes zažíváme pašijové utrpení mladých lidí“.

Kde v této nejistotě hledat naději?, ptá se papež a odpovídá: V síle evangelia. „Evangelium je zdrojem naděje, protože pochází od Boha, od Ježíše Krista, který se ztotožnil s veškerou naší nejistotou“, píše papež František a připomíná italské katolické mládeži, že „má dar a zodpovědnost vnášet sílu evangelia do dnešní sociální a kulturní situace.“ Evangelium totiž povzbuzuje k pozornosti k druhému člověku, napomáhá setkání a solidaritě. „V síle evangelia tak budete svědčit o naději v nejistém světě“, uzavírá papež poselství na setkání Italské biskupské konference.

 

Pápež členom Schönstattského hnutia: Rodina nebola nikdy tak napádaná ako dnes

Vatikán 25. októbra - Sprevádzať rodinu a brániť manželstvo, na ktoré sa nikdy tak neútočilo ako dnes. Na toto kládol dôraz pápež František pri stretnutí s členmi Schönstattského apoštolského hnutia počas dnešnej audiencie v Aule Pavla VI. Konala sa pri príležitosti stého výročia založenia hnutia pátrom Jozefom Kentenichom (1885 - 1968) v nemeckom Schönstatte neďaleko Koblenzu, 18. októbra 1914, teda v čase Prvej svetovej vojny. Stretnutie, na ktorom sa zúčastnilo asi 7500 ľudí z päťdesiatich krajín, vrátane Slovenska, bolo oživené spontánnym dialógom prítomných s pápežom.

V odpovedi na otázky sa Svätý Otec vrátil k nedávno skončenej mimoriadnej synode o rodine a varoval pred tlakom spoločnosti ponúkať model rodiny, ktorá by bola akousi formou asociácie: „Možno nazývať rodinou všetko? Nie. Koľko rodín je rozdelených, koľko rozbitých manželstiev, koľko relativizmu pri ponímaní sviatosti manželstva. V tejto dobe je rodina v kríze zo sociologického hľadiska, z hľadiska ľudských hodnôt, rovnako ako z hľadiska kresťanskej sviatosti, je v kríze, pretože je ubíjaná zo všetkých strán a je ponechaná v tomto svojom zranení.“

Pápež vyzýva k zamysleniu sa nad súčasnou realitou, v ktorej sa sviatosť manželstva redukuje na obrad, zo sviatosti sa robí spoločenská záležitosť, zakrýva sa to základné, čím je spoločenstvo s Bohom. V tomto zmysle Svätý Otec vyzýva snúbencov k dôkladnej príprave na manželstvo, aby pochopili to „navždy“, ktoré je teraz spochybňované „kultúrou provizórnosti“, aby nemali strach z budúcnosti: „Preto kľúčom k pomoci je blízkosť, sprevádzanie, nie obracanie na vieru, pretože to neprináša výsledky, iba sprevádzať s trpezlivosťou. (...) Takže sprevádzať. A to znamená aj ‚strácať čas‘. Najväčším majstrom ‚strácania času‘ je Ježiš! Strácal čas sprevádzaním, pre dozrievanie svedomia, pri hojení rán, pri učení... Sprevádzať znamená spoločne kráčať.“

Od ranných hodín sa členovia hnutia schádzali v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. V programe pred príchodom Svätého Otca boli za spevu piesní v sprievode prinášané symboly schönstattskej spirituality: kríž jednoty, známy aj ako kríž poslania, a obraz Panny Márie Pútničky. Nasledovalo audiovizuálne priblíženie osláv 100-ročnice hnutia, ktoré sa konali pred týždňom v Schönstatte.

Krátko pred 12. hodinou prišiel medzi pútnikov Svätý Otec František. Schönstattské hnutie mu predstavil predseda generálnej rady hnutia páter Heinrich Walter. Po čítaní z Lukášovho evanjelia o návšteve Panny Márie u Alžbety (Lk 1,39-47), vybraní zástupcovia prednášali Svätému Otcovi otázky, na ktoré im on spontánne odpovedal v rodnej španielčine.

Prvá otázka sa týkala rodiny, najmä sprevádzania snúbencov a rodín, aby sa stali svedkami o neodolateľnej ponuke, akou je sviatostné manželstvo, aj pre tých, ktorí ešte hľadajú cestu k plnosti života.

Druhá otázka bola tematicky zameraná na pedagogiku, konkrétne na Pannu Máriu ako vychovávateľku, a na to, akým spôsobom vníma pápež misijnú úlohu Márie v novej evanjelizácii a obnove Cirkvi.

Tretí okruh v rámci dialógu patril mladým Schönstattského hnutia, ako misionárskej mládeži. Ako konštatovali, neraz žijú v prostredí, kde je ťažké zaniesť misionársky impulz. Poprosili teda Svätého Otca o radu, ako pozvať ich priateľov, aby žili plnším životom s Kristom.

Štvrtá časť dialógu sa týkala spoločnosti a na výzvu odpovedať na Boží hlas v dnešnom čase. Zazneli v nej otázky, ako si pápež dokáže zachovať radosť a nádej napriek ťažkostiam a vojnám našej doby? Ako vytrvať v službe chorým, chudobným a bezdomovcom?

Piata, posledná otázka, vychádzala zo slov, ktoré sú vryté do náhrobného kameňa pátra Jozefa Kentenicha: „Miloval Cirkev.“ A z tejto lásky vyplynula otázka, ako môže Schönstattské hnutie viac pomôcť pápežovi v obnove Cirkvi, a na čo sa zamerať v evanjelizačných aktivitách hnutia.

P. Walter Heinrich v závere vyjadril Svätému Otcovi disponibilitu hnutia k službe a pomoci v poslaní Cirkvi a pozval ho, aby sa aj on zveril Panne Márii zo Schönstattu, čo Svätý Otec urobil pred obrazom Panny Márie spolu s prítomnými. Následne pápež František požehnal prítomných členov hnutia držiacich v rukách ich misijné kríže. Dodal niekoľko slov na rozlúčku a s poďakovaním sa s pútnikmi rozlúčil.

 

 

24, október

Piatková homília: Všetci sme povolaní budovať jednotu Cirkvi

Vatikán 24. októbra – Každý kresťan je povolaný pracovať na jednote Cirkvi. Takto znie výzva Svätého Otca z homílie rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pápež tiež zdôraznil, že sa musíme nechať viesť Duchom Svätým, ktorý jednotu Cirkvi vytvára aj napriek rozličnosti ľudí.

„Ja, väzeň, vás povzbudzujem, aby ste budovali jednotu Cirkvi“. Svätý Otec rozvinul svoju kázeň na základe tejto myšlienky sv. Pavla z Listu Efezanom (porov. Ef 4,1-6). Vytvárať jednotu Cirkvi je, podľa pápežových slov, úlohou Cirkvi a aj každého jedného kresťana v priebehu dejín. Keď o Cirkvi hovorí apoštol Peter, „hovorí o nej ako o duchovnom dome postavenom zo živých kameňov, ktorými sme my“, povedal pápež František a zdôraznil, že tento je opakom druhého chrámu – chrámu pýchy, ktorým bola Babylonská veža“. Prvý chrám privádza k jednote, ten druhý je symbolom nejednoty, neporozumenia, rôznorodosti jazykov“:

„Pracovať na jednote Cirkvi, budovať Cirkev, tento chrám, túto jednotu Cirkvi: toto je úlohou každého kresťana, každého jedného z nás. Keď sa má postaviť nejaký chrám, či budova, hľadá sa vhodné stavebné miesto. Prvou vecou je, že sa hľadá základný kameň - uholný kameň, ako hovorí Biblia. A uholným kameňom jednoty Cirkvi, či lepšie povedané, uholným kameňom Cirkvi je Ježiš. Uholným kameňom jednoty Cirkvi je potom Ježišova modlitba pri Poslednej večeri: ‚Otče, aby boli jedno!‛ To je tá sila!“

Ježiš je podľa slov Svätého Otca „kameňom, na ktorom budujeme jednotu Cirkvi“, „bez tohto kameňa sa nedá stavať. Neexistuje jednota bez Ježiša Krista v základoch: on je našou istotou“. „Kto teda buduje túto jednotu?“, pýta sa pápež František a odpovedá: „Je dielom Ducha Svätého. On jediný je schopný vytvárať jednotu v Cirkvi. Preto ho Ježiš poslal, aby Cirkvi dával rásť, aby ju robil silnou, aby jeho pôsobením bola jedna.“ Ako ďalej poznamenal Svätý Otec, je to Duch Svätý, ktorý vytvára „jednotu v Cirkvi aj napriek rozličnosti národov, kultúr, ľudí“. „Ako teda budovať tento chrám?“, kladie si otázku pápež František. Kým apoštol Peter v tejto súvislosti „hovorieval, že sme živými kameňmi tejto stavby, sv. Pavol nám radí, aby sme neboli len kameňmi, ale radšej krehkými tehlami“. Radou apoštola národov k tomu, ako budovať túto jednotu, je stať sa – podľa ľudského zmýšľania – slabými“:

„Pokora, miernosť, zhovievavosť: sú to prejavy slabosti, lebo pokorný človek sa zdá byť neužitočným. Miernosť, tichosť sa zdajú byť nanič. Veľkodušnosť, byť otvoreným voči všetkým, mať veľké srdce... Potom [sv. Pavol] hovorí: «Znášajte sa navzájom v láske». Znášajte sa navzájom v láske a majte na srdci zachovávanie jednoty. Tým viac sa stávame silnými kameňmi v tomto chráme, čím slabšími sa robíme prostredníctvom týchto čností pokory, zhovievavosti, miernosti.“

Podľa slov Svätého Otca je to „tá istá cesta, ktorou šiel aj Ježiš. Urobil sa slabým až na smrť na kríži a stal sa tak silným!“ A tak musíme konať aj my: „Pýcha, povýšenecká sebestačnosť nám nepomôžu“. Keď sa stavia, „je nevyhnutné, aby architekt vyhotovil plán. A čo je plánom jednoty kresťanov?:

„Nádej, ku ktorej sme boli povolaní: nádej kráčať vpred smerom k Pánovi, nádej žiť v Cirkvi živej, postavenej zo živých kameňov mocou Ducha Svätého. Jedine podľa plánu nádeje môžeme napredovať v jednote Cirkvi. Boli sme povolaní k jednej veľkej nádeji. Vydajme sa za ňou! Ale so silou, ktorú nám dáva Ježišova modlitba za jednotu, s poddajnosťou Duchu Svätému, ktorý je schopný urobiť z tehál živé kamene, a s nádejou, že nájdeme Pána, ktorý nás povolal. Nájdeme ho, keď nadíde plnosť čias.“

 

23. október

Pápež medzinárodnej delegácii sudcov: Zrušenie trestu smrti, lepšie podmienky väzníc

Vatikán 23. októbra - Pápež František dnes napoludnie prijal v Sále pápežov delegáciu Medzinárodnej asociácie trestného práva. V príhovore vyše tridsiatim sudcom uviedol, že kresťania a ľudia dobrej vôle sú dnes vyzývaní bojovať nielen za zrušenie trestu smrti vo všetkých jeho formách, ale aj za zlepšenie podmienok vo väzniciach. Svätý Otec tiež rázne vystúpil proti fenoménu obchodovania s ľuďmi a korupcii. Vynesenie trestu by malo vždy rešpektovať jeho graduálnosť a úctu k ľudskej dôstojnosti, povedal pápež prítomným sudcom.

 

Štvrtková homília: Aby sme skrze Ducha zosilneli v láske

Vatikán 23. októbra - Nie je možné byť kresťanmi bez milosti Ducha Svätého, ktorý nám dáva silu milovať, povedal pápež František pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V centre jeho homílie bol dnes List sv. Pavla Efezanom (Ef 3,14-21), v ktorom sv. Pavol opisuje svoju skúsenosť s Ježišom, skúsenosť, ktorá ho priviedla k tomu, aby zanechal všetko, lebo bol zamilovaný do Krista. Je to jeho úkon adorácie: pokľaká predovšetkým pred Otcom, ktorý má moc dať oveľa viac než o čo môžeme prosiť, či na čo môžeme pomyslieť. Používa jazyk bez hraníc: adoruje tohto Boha, ktorý je ako more bez pobrežia, bez obmedzení, ako nekonečné more. Pavol za nás všetkých prosí Otca: «aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek».

„Prosí Otca, aby Duch prišiel a aby nás posilnil, daroval nám silu. Nemôžeme kráčať vpred bez sily Ducha Svätého. Naše sily sú slabé. Nie je možné byť kresťanmi bez milosti Ducha. Je to práve Duch, ktorý nám premieňa srdce, ktorý nám pomáha napredovať v čnostiach, aby sme plnili prikázania.“

Potom Pavol Otca prosí o ďalšiu milosť: o prítomnosť Krista, aby nám dal rásť v láske k blížnemu. Kristova láska, «presahujúca každé poznanie», sa nedá pochopiť, iba ak cez úkon adorácie tej nekonečnej veľkosti:

„Toto je Pavlova mystická skúsenosť - učí nás modlitbe chvály a adorácie. Zoči-voči toľkým našim malichernostiam, našim egoistickým záujmom, z Pavla vytryskla táto chvála, tento úkon adorácie, a prosí Otca, aby nám poslal Ducha, aby nám dal silu, aby sme tak mohli kráčať vpred, aby nám dal pochopiť Kristovu lásku a aby nás Kristus v láske upevnil. Hovorí Otcovi: ‚Vďaka, lebo ty môžeš urobiť to, na čo sa my ani len neodvažujeme pomyslieť‛. Je to jedna pekná modlitba... Naozaj pekná modlitba.“

Pápež František teda uzatvára svoju homíliu:

„S takýmto vnútorným životom je možné pochopiť, že Pavol všetko zanecháva a pokladá to za odpadky, aby získal Krista a aby sa v Kristovi našiel. Urobí nám dobre myslieť takýmto spôsobom, adorovať Boha, to prospeje aj nám. Prospeje nám chváliť Boha, vstúpiť do tohto priestoru šírky, veľkoleposti, štedrosti a lásky. Prospeje nám to, lebo takto môžeme napredovať vo veľkom prikázaní – jedinom prikázaní, ktoré je základom všetkých ostatných: láska, milovať Boha a milovať blížneho.“

 

P. Lombardi o mimoriadnosti synody a úlohe Svätého Otca počas nej

Nikdy predtým synoda biskupov nevzbudila takú pozornosť ako tohtoročná mimoriadna synoda o rodine. O tom, prečo synoda pritiahla taký veľký záujem a o tom, ako ju prežíval pápež František, hovorí riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi:

„Bola to naozaj veľmi špecifická skúsenosť a veľmi odlišná od predchádzajúcich synod, pretože – ako už bolo povedané a ako pápež vysvetlil – tentoraz išlo o etapu cesty, ktorá nepredstavuje synodu uzatvorenú do seba, ukončenú epizódu, ale dlhé a dôkladné rozlišovanie Cirkvi ako spoločenstva na ceste. (...) Pápež sa rozhodol pre tento zložitejší plán postupovania, pretože tu ide o riešenie problémov veľmi ťažkých, veľmi citlivých, týkajúcich sa života, skúseností spoločenstva Cirkvi v celej jeho šírke: Božieho ľudu, veriacich, laikov a tiež pastierov, ktorí sú vodcami na tejto ceste. Nešlo teda o témy špecificky doktrinálne, ale o doktrinálne a súčasne pastoračné. A to robilo túto synodu zvlášť pútavou, mimoriadne sledovanou.“

Hovorca Vatikánu konštatoval, že pápež František synodou uviedol do pohybu univerzálnu Cirkev, podarilo sa zapojiť spoločenstvo Cirkvi na všetkých jej úrovniach, počnúc konzultáciami s komunitami, cez všetkých predsedov biskupských konferencií, kardinálov, ale aj prostredníctvom pozorovateľov či audítorov. A ako vnímal túto synodu Svätý Otec? Páter Lombardi odpovedá:

„Pápež sledoval na tejto synode veľmi jasnú líniu, ktorá bola očakávaná, a ktorá sa odrazila v homílii pri svätej omši otvorenia a pri prvom zhromaždení pléna, a potom pri počúvaní. Chcel počúvať po celú dobu, a to bez osobného zasahovania, práve preto, aby nechal priestor pre slobodu prejavu, ku ktorej veľmi povzbudzoval svojím krátkym a silným príhovorom na prvej generálnej kongregácii, pozývajúc naozaj všetkých, aby hovorili s úplnou jasnosťou, s úplnou slobodou, bez najmenších obáv o to, ako to azda vníma on sám alebo čo o tom súdi. Chcel, aby bola garantovaná úplná sloboda, a to bolo veľmi cenené a efektívne sa to odrazilo na dynamike synody. Potom sa odmlčal až do záverečného príhovoru v sobotu večer, v ktorom istým spôsobom zhrnul duchovnú skúsenosť synody ako udalosti cirkevnej a duchovnej. Urobil to s mimoriadnou autoritou. Myslím si, že bez záverečného príhovoru pápeža v sobotu večer a bez homílie pri blahorečení pápeža Pavla VI., ale predovšetkým bez záverečného prejavu v sobotu večer, by synoda bola tak trochu nedokončená a nebola by chápaná podľa kľúčového pohľadu viery, ktorou naozaj bola inšpirovaná a motivovaná. Pápež teda zasiahol na začiatku a na konci, počas zasadania nezasahoval. Ale všetci, ktorí mali s ním do činenia, ho vždy našli maximálne pokojného, a to aj vo chvíľach, keď sa mohlo zdať, že bolo na synode napätie alebo interné diskusie.“

 

22. október

Generálna audiencia: Cirkev je Kristovým telom

Vatikán 22. októbra – V deň, keď si Cirkev liturgicky pripomína sv. pápeža Jána Pavla II., sa na Námestí sv. Petra konala zvyčajná stredajšia generálna audiencia. Svätý Otec František pri nej v katechéze vysvetlil, čo to znamená, keď hovoríme o Cirkvi, že je „Kristovým telom“.

Už v úvode pred katechézou v biblickom čítaní zazneli slová sv. Pavla z Prvého listu Korinťanom: «Ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy» (1 Kor 12,12-13.27).

V katechéze pápež František pripomenul obraz z 37. kapitoly Knihy proroka Ezechiela o tom, ako Boží Duch oživuje suché kosti a oni postupne znovu vytvoria telo, ktoré je kompletné a plné života. Za domácu úlohu dnes dal Svätý Otec veriacim prečítať si večer túto stať. Ako ďalej povedal, Cirkev nielen že je udržiavaná Duchom Svätým, ale je samotným Kristovým telom. Poukázal pri tom na krst ako rozhodujúcu sviatosť, ktorá „nás znovuzrodzuje v Kristovi, začleňuje nás do neho, navzájom nás intímne zjednocuje ako údy toho istého tela, ktorého je on hlavou.“ Zároveň však pripomenul skutočnosť rozdelení, nepriateľstiev a bojov vo vnútri cirkevných spoločenstiev a vôbec v ľudskej pospolitosti: „Toto je počiatkom vojny. Vojna sa nezačína na bojovom poli, vojny začínajú v srdci. V neporozumeniach, rozdeleniach, závisti, v týchto zápasoch s druhými.“ Konkrétne upozornil na závisť a žiarlivosť, proti ktorým má kresťan bojovať tým, že pred Bohom ocenení dary druhého človeka a nebude sa považovať za vyššieho od iného.

Na Námestí sv. Petra boli aj skupiny pútnikov zo Slovenska: z farností Horná Súča a Chmeľnica a zo Sekulárneho inštitútu našej milej Panej zo Schönstattu z Prešova. Pápež František v rámci záverečných pozdravov po katechéze pripomenul aj dnešného svätca, keď v príhovore poľským pútnikom povedal: „Dnes slávime liturgickú spomienku sv. Jána Pavla II., ktorý pozval všetkých, aby otvorili dvere Kristovi. Pri svojej prvej návšteve vašej vlasti vzýval Ducha Svätého, aby zostúpil a obnovil poľskú krajinu. Celému svetu pripomenul tajomstvo Božieho milosrdenstva. Nezabudnime na jeho duchovné dedičstvo, ale nech nás pobáda k uvažovaniu a ku konkrétnej činnosti pre dobro Cirkvi, rodiny a spoločnosti.“

Svätý Otec venoval pozornosť aj ťažkej pracovnej situácii zamestnancov leteckej spoločnosti Meridiana, ktorí vo veľkom počte prišli na audienciu. V tejto súvislosti povedal: „Prosím vás, obraciam sa s výzvou na všetkých zodpovedných: žiadna rodina nech nie je bez práce!“

Pred začiatkom generálnej audiencie Svätý Otec prijal na osobitnej audiencii v malej aule Pavla VI. futbalové mužstvo Bayernu Mníchov. Včera futbalisti Bayernu v zápase Ligy majstrov na rímskom Olympijskom štadióne vysoko zvíťazili nad mužstvom AS Rím 7:1. „Počul som výsledok včerajšieho zápasu, ‚no comment‛“ – s úsmevom povedal Svätý Otec a futbalistom pripomenul výchovný rozmer športu a jeho veľký význam pre deti a mládež.

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Keď chceme zdôrazniť, ako sú prvky vytvárajúce jednu skutočnosť medzi sebou úzko spojené a tvoria spolu jeden celok, často používame obraz tela. Počnúc apoštolom Pavlom, toto vyjadrenie bolo aplikované na Cirkev a je považované za jeho najhlbšiu a najkrajšiu charakteristickú črtu. Dnes sa teda chceme opýtať: V akom zmysle Cirkev tvorí jedno telo? Prečo je definovaná ako «Kristovo telo»?

V Knihe proroka Ezechiela je opísané trochu osobité videnie, pôsobivé, ktoré však má schopnosť vliať dôveru a nádej do našich sŕdc. Boh ukazuje prorokovi rozľahlé územie plné kostí, navzájom oddelených a zoschnutých. Skľučujúca scéna... Predstavte si pláň plnú kostí... Boh ho žiada, aby na ne zvolával Ducha. A v tom momente sa kosti hýbu, začínajú sa k sebe približovať a spájať, rastú na nich najprv nervy, potom mäso a takto sa formuje telo, celistvé a plné života (porov. Ez 37,1-14). Hľa, toto je Cirkev! Odporúčam vám dnes vziať doma do rúk Sväté písmo a prečítať si 37. kapitolu proroka Ezechiela. Nezabudnite, prečítajte si to, je to nádherné.

Toto je Cirkev, je umeleckým dielom, majstrovským dielom Ducha, ktorý každému vlieva nový život Zmŕtvychvstalého a stavia nás vedľa seba, aby sme si vzájomne slúžili a podporovali sa, a tak z nás všetkých tvorí jedno telo, ktoré sa buduje v spoločenstve a láske.

Cirkev však nie je iba telo, vystavané v Duchu; Cirkev je Kristovo telo! A nie je to iba tak jednoducho povedané: sme ním skutočne! Je to veľký dar, ktorý dostávame v deň nášho krstu! Vo sviatosti krstu nás Kristus naozaj robí svojimi, prijímajúc nás do srdca tajomstva kríža, vrcholného tajomstva jeho lásky k nám, aby nám potom umožnil vstať z mŕtvych spolu s ním, ako nové stvorenia. Nuž, hľa: takto sa rodí Cirkev, a takto sa Cirkev rozpoznáva ako Kristovo telo! Krst predstavuje ozajstné znovuzrodenie, znovuzrodzuje nás v Kristovi,

začleňuje nás do neho, navzájom nás intímne zjednocuje ako údy toho istého tela, ktorého je on hlavou (porov. Rim 12,5; 1 Kor 12,12-13).

To, čo z neho vyviera, je teda hlboké spoločenstvo lásky. V tomto zmysle je poučné ako Pavol, keď povzbudzuje manželov, «aby milovali svoje manželky ako vlastné telo», tvrdí: «ako aj Kristus [miluje] Cirkev, pretože sme údmi jeho tela» (porov. Ef 5,28-30). Aké je pekné, ak si spomenieme častejšie, kto sme a čo z nás urobil Pán Ježiš: sme jeho telo, to telo, ktoré nikto a nič nemôže od neho odtrhnúť a ktoré on zahaľuje celým svojím utrpením a svojou láskou, práve tak, ako ženích svoju nevestu. Táto myšlienka má však v nás vzbudiť túžbu dať Pánovi odpoveď a deliť sa o jeho lásku medzi nami ako živými členmi jeho tela.

V Pavlových časoch malo spoločenstvo v Korinte mnohé ťažkosti v tomto zmysle, keďže prežívalo, ako často i my, skúsenosť rozdelenia, závisti, nepochopenia a odsúvania na okraj. Všetky tieto veci nie sú v poriadku, pretože namiesto budovania a

umožňovania rastu Cirkvi ako Kristovho tela, trieštia ju na všetky strany a rozdrobujú. A toto sa deje i dnes, pomyslime na kresťanské spoločenstvá, na farnosti, pomyslime na naše obce, sídliská, koľko rozdelenia, závisti, ohovárania, koľko nepochopenia a vytískania na okraj. K čomu to vedie? Rozdrobuje to našu vzájomnosť. Tu majú začiatok vojny. Vojny nezačínajú na bojovom poli, ale v srdci, v tomto nepochopení, rozdelení, závisti, v tomto zápasení s inými. Takým bolo korintské spoločenstvo, v tomto boli majstri!

Apoštol Pavol dal Korinťanom zopár konkrétnych rád, ktoré platia i pre nás: nežiarliť, ale vedieť oceniť v našich komunitách dary a kvality našich bratov. Žiarlivosť: «Aha, tento si kúpil auto», a vo mne sa rodí závisť, «tento vyhral v lotérii», a zasa závisť, «a tamtomu sa veľmi dobre darí», a nanovo závisť. Všetko toto rozdrobuje, škodí, nemá sa to robiť! Pretože takto sa vzmáha žiarlivosť a zmocňuje sa srdca. Žiarlivé srdce je srdce kyslé, namiesto krvi je v ňom ocot. Také srdce nikdy nebude šťastné, také srdce rozdrobuje spoločenstvo. Čo teda máme robiť? Vážme si v našich spoločenstvách dary a kvality tých druhých, našich bratov.

A keď pocítim závisť, – lebo tú pociťujeme všetci, všetci sme hriešni – mám sa obrátiť na Pána: «Vďaka, Pane, že si takto obdaroval toho človeka». Oceniť kvality, priblížiť sa a mať podiel na utrpení tých najposlednejších a najnúdznejších; vyjadriť všetkým svoju vďačnosť. Srdce, ktoré vie povedať «ďakujem», je dobré srdce, vznešené srdce, srdce, ktoré je spokojné. Pýtam sa vás: vie každý z nás zakaždým povedať «ďakujem»? Nie vždy, pretože závisť a žiarlivosť nás trochu brzdí.

A posledná rada, ktorú dal apoštol Pavol Korinťanom a aj my si ju máme dať navzájom: nepovažovať sa za lepších ako ostatní. Koľko ľudí sa cíti byť viac ako iní! Aj my, koľkokrát hovorievame ako farizej z podobenstva: «Ďakujem ti, Pane, za to, že nie som ako tamten, že som lepší». Ale to je nepekné, nemožno tak nikdy robiť! A ak sa to chystáš spraviť, pripomeň si svoje hriechy, tie, o ktorých nik nevie, zahanbi sa pred Bohom a povedz: «Ale ty, Pane, ty vieš, kto je lepší, ja si zavriem ústa». A toto prospieva. A vždy sa v láske navzájom považujme za časti jedného tela, ktoré žijú a prispievajú k spoločnému dobru všetkých (porov. 1 Kor 12-14).

Drahí bratia a sestry, ako prorok Ezechiel a apoštol Pavol, zvolávajme aj my Ducha Svätého, aby nám jeho milosť a hojnosť darov pomáhali žiť vskutku ako Kristovo telo, jednotní ako rodina, ale ako rodina, ktorá je Kristovým telom, a ako viditeľné a nádherné znamenie Kristovej lásky. Ďakujem.

 

 

21. október

Svätý Otec v utorkovej homílii: Som naozaj človekom nádeje?

Vatikán 21. októbra – Kresťan je človekom, ktorý vie očakávať Ježiša, a preto je človekom nádeje. Toto je myšlienka z dnešnej pápežovej homílie pri svätej omši slávenej v Dome sv. Marty. Svätý Otec zdôraznil, že svojou obetou nás Kristus urobil svojimi „priateľmi, blízkymi, žijúcimi v pokoji“.

Ľudia, ktorí dokážu čakať a ktorí v priebehu očakávania pestujú pevnú nádej. Takíto sú podľa pápeža Františka kresťania, ľud spojený s Ježišom, prekonávajúci všetky nesváry. Sú ľudom, ktorému on sám slúži a ktorý obdaril menom. Svätý Otec vo svojej úvahe spojil podnety z Evanjelia podľa sv. Lukáša (Lk 12,35-38) a z Listu sv. Pavla Efezanom (Ef 2,12-22). V evanjeliu sa Kristus pripodobňuje pánovi, ktorý sa neskoro v noci vracia zo svadby a nazýva blahoslavenými sluhov, ktorí ho očakávajú bdelí so zažatými lampami. Ježiš ich potom usadí k stolu a bude ich obsluhovať. Podľa slov pápeža Františka prvou službou, ktorú pán poskytuje kresťanom je to, že im dáva „identitu“. „My bez Krista nemáme identitu“, hovorí Svätý Otec a pripája slová sv. Pavla pohanom: „pamätajte, že «kedysi ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva». „Ježiš nám prišiel dať občianstvo, príslušnosť k ľudu, dať nám meno, priezvisko“, zdôraznil pápež František. Z „nepriateľov bez pokoja“ z nás Kristus vytvoril spojencov svojej krvou, keď zboril múr rozdelenia:

„My všetci vieme, že keď nie sme v pokoji s ľuďmi, je tu múr. Múr, ktorý nás rozdeľuje. No Ježiš nám ponúka svoju službu, že zborí tento múr, aby sme sa mohli stretnúť. Ak sme rozdelení, nie sme priateľmi. Sme nepriateľmi. A urobil ešte viac, aby všetkých zmieril v Bohu. Zmieril nás s Bohom: z nepriateľov urobil priateľov, z cudzích urobil synov“.

Z „ľudí ulice“, ľudí, ktorí neboli ani len „hosťami“, urobil „spoluobčanov svätých a príslušníkov Božej rodiny“, ako to hovorí svätý Pavol. Toto je to, čo svojím príchodom urobil Ježiš. „Ale s akou podmienkou?“, pýta sa Svätý Otec. „Čakať ho“, očakávať ho ako sluhovia svojho pána:

„Očakávať Ježiša. Ten, kto na Ježiša nečaká, zatvára mu dvere, nenecháva ho vykonať toto dielo pokoja, spoločenstva, občianstva, či viac: mena. Dáva nám meno. Robí nás Božími deťmi. Toto je postoj očakávania Ježiša, ktorý sa nachádza vnútri kresťanskej nádeje. Kresťan je mužom či ženou nádeje. Vie, že pán príde. Naozaj príde? Nepoznáme hodinu, ako títo z evanjelia. Nevieme hodinu, no on príde. Príde k nám, no nie preto, aby nás našiel izolovaných, nepriateľov, to nie, ale aby nás našiel takých, akých nás urobil svojou službou: blízkych priateľov, žijúcich v pokoji.“

Tu prichádzame k ďalšej otázke, ktorú si podľa pápeža Františka kresťan môže klásť: Ako očakávam Ježiša? Či ešte skôr: Očakávam ho vôbec?

„Verím v tejto nádeji, že on príde? Mám otvorené srdce, aby som počul zvuk, keď klope na dvere, či keď ich otvára? Kresťan je takým mužom či ženou, čo vie očakávať Ježiša, a preto je mužom či ženou nádeje. Naopak pohan – a mnohokrát sa my kresťania správame ako pohania – zabúda na Ježiša, myslí na seba, na svoje veci, nečaká na Ježiša. Egoistický pohan sa správa, akoby bol bohom: ‚Vystačím si sám‛. A toto sa zle končí, končí sa to bez mena, bez blízkosti, bez občianstva.“

 

 

20. október

Konzistórium k dráme kresťanov Blízkeho východu: Treba odpoveď medzinárodného spoločenstva

Vatikán 20. októbra - Svätý Otec dnes ráno predsedal v Synodálnej aule zasadaniu konzistória kardinálskeho zboru, ktoré sa venovalo otázke dvoch kanonizácií a z rozhodnutia Svätého Otca tiež urgentnej situácii kresťanov na Blízkom východe.

Kanonizácia sa týka dvoch blahoslavených: Jozefa Vaza, indického kňaza Oratória sv. Filipa Neriho a zakladateľa Oratória zázračného sv. Kríža v meste Goa a apoštola Srí Lanky, a Márie Kristíny od Nepoškvrneného Počatia, talianskej zakladateľky Kongregácie sestier zmiernej obety Ježiša v Najsvätejšej sviatosti.

Okrem toho konzistórium venovalo pozornosť aj situácii kresťanov na Blízkom východe, a to na základe výsledkov zo stretnutia nunciov a predstavených dikastérií, ktoré sa konalo vo Vatikáne 2. až 4. októbra. Na konzistóriu sa zúčastnilo aj šesť východných patriarchov a latinský patriarcha Jeruzalema Fouad Twal. Hlavný príspevok mal štátny sekretár kardinál Parolin.

V úvode zasadania sa prítomným prihovoril pápež František, ktorému situácia kresťanov na Blízkom východe leží na srdci a preto sa hneď po skončení zasadania synody o rodine rozhodol zamerať konzistórium aj na túto tému:

„Spája nás túžba po pokoji, stabilite na Blízkom východe a vôľa uprednostniť riešenie konfliktov prostredníctvom dialógu, zmierenia a politického úsilia. Zároveň by sme však chceli poskytnúť kresťanským spoločenstvám čo najväčšiu možnú pomoc, aby sme tak podporili ich zotrvanie v regióne. Ako som už mal viackrát možnosť zdôrazniť, nemôžeme rezignovane premýšľať o Blízkom východe, ktorý by zostal bez kresťanov, ktorí tam po dvetisíc rokov vyznávajú Ježišovo meno. Posledné udalosti, predovšetkým v Iraku a Sýrii, sú veľmi znepokojivé. Sme svedkami fenoménu terorizmu takých rozmerov, ktoré boli predtým nepredstaviteľné. Mnohí naši bratia sú prenasledovaní a museli opustiť svoje domovy, častokrát aj brutálnym spôsobom. Zdá sa, že sa vytratilo vedomie hodnoty ľudského života, zdá sa, že osoba viac nie je dôležitá a môže byť obetovaná ďalším záujmom. A to všetko, žiaľ, pri ľahostajnosti mnohých. Táto nespravodlivá situácia si okrem našej neustálej modlitby vyžaduje aj adekvátnu odpoveď zo strany medzinárodného spoločenstva.“

Svätý Otec nakoniec vyjadril vieru, že stretnutie prinesie prospešné úvahy a návrhy, ako pomôcť trpiacim ľuďom Blízkeho východu a ako riešiť tragédiu vyháňania kresťanov z tohto regiónu.

 

 

17. október

Svätý Otec v piatkovej homílii: Boh nám dal nebo ako závdavok večnosti

Vatikán 17. októbra 2014 - Skrze Ducha Svätého Boh dal kresťanom nebo ako „závdavok“ večnosti. Ale tento dar je niekedy prehliadaný pre „nepriezračný“ a pokrytecký život. Na túto tému sa sústredil pápež František v dnešnej homílii pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty.

Duch Svätý je „pečaťou“ svetla, s ktorou Boh dal kresťanom „nebo do ruky“. Kresťania sa však často vyhýbajú svetlu, žijú v polotieni, ba ešte horšie, vo falošnom svetle, ktoré vyžaruje pokrytectvo. Svätý Otec krok za krokom komentoval slová sv. Pavla (Ef 1,11-14), ktorý vysvetľuje kresťanom v Efeze, že pre vieru v evanjelium získali „pečať Ducha Svätého“. Spolu s týmto darom „nás Boh nielen vyvolil“, ale dal nám štýl, teda „spôsob života, ktorý je nielen zoznamom návykov, je niečím viac, je skutočnou identitou“:

„Našou identitou je práve táto pečať, táto moc Ducha Svätého, ktorú sme všetci prijali v krste. Duch Svätý spečatil naše srdce a navyše kráča s nami. Tento Duch, ktorý bol prisľúbený – Ježiš ho prisľúbil – tento Duch nám dáva nielen identitu, ale je tiež zárukou nášho dedičstva. Ním začína nebo. Práve žijeme toto nebo, túto večnosť, pretože sme boli označení Duchom Svätým, to je skutočný začiatok neba: závdavok, ktorý máme v ruke. Máme nebo v ruke skrze túto pečať.“

Jednako to, že kresťania majú ako závdavok večnosti samotné nebo, ich nechráni kresťanov pred skĺznutím do niektorého z pokušení. Po prvé, „keď chceme, nehovorím odstrániť identitu, ale urobiť ju nepriezračnou“:

„Je to vlažný kresťan. Kresťan, ktorý ide na omšu v nedeľu, to áno, ale v jeho živote identitu nie je vidieť. Dokonca žije ako pohan: môže žiť ako pohan, aj ako kresťan. Byť vlažnými - to robí zastretou našu identitu. Ďalším je hriech, o ktorom Ježiš hovorí svojim učeníkom, ako sme počuli: ‚Dajte si pozor na kvas farizejov, ktorým je pokrytectvo.‘ Predstieranie: predstierať, že som kresťan, ale nie som. Nie som transparentný, hovorím jedno – ‚áno, áno, som kresťan‘ - ale robím niečo iné, čo nie je kresťanské.“

Avšak sám Pavol na inom mieste pripomína, že kresťanský život žitý podľa tejto identity, utváranej v Duchu Svätom, so sebou prináša rozličné dary:

„Lásku, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, sebaovládanie. A to je naša cesta do neba, to je naša cesta, ktorá začína v tomto nebi tu. Pretože máme túto kresťanskú identitu, boli sme označení pečaťou Ducha Svätého. Prosme si od Pána milosť, aby sme boli označení touto pečaťou, touto našou kresťanskou identitou, ktorá je nielen prísľubom, ale už ju máme v rukách ako závdavok.“

 

 

16. október

Svätý Otec v rannej homílii: Modlitba chvály je náročná, ale dáva radosť

 Vatikán 16. októbra 2014 - Je ľahké modliť sa, keď prosíme o milosti, ale náročnejšia je modlitba chvály, práve to však je modlitba pravej radosti – povedal pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Zameral sa v nej na List Efezanom (Ef 1,1-10), kde sv. Pavol s radosťou vznáša svoje dobrorečenie k Bohu. Je to modlitba chvály, ktorú my bežne nemáme zaužívanú. Chváliť Boha je čistou veľkodušnosťou a znamená vstúpiť do veľkej radosti.

 „Vieme sa veľmi modliť, keď prosíme o niečo, aj keď ďakujeme Pánovi, ale modlitba chvály je pre nás trochu náročnejšia, nie je tak obvyklé chváliť Pána. A môžeme si to lepšie uvedomiť, keď si spomenieme na to, čo učinil Pán v našom živote: ‚V ňom – v Kristovi – si nás vyvolil pred stvorením sveta.‘ Požehnaný si, Pane, že si ma vyvolil! Je to radosť z otcovskej láskavej blízkosti.“

 „Modlitba chvály nám prináša túto radosť, že sme šťastní pred Pánom. Snažme sa, aby sme ju našli!“ – povzbudzuje Svätý Otec a dodáva, že východiskovým bodom je pamätať na toto vyvolenie: „Boh si ma vyvolil pred stvorením sveta. Ale toto sa nedá pochopiť!“

„Nemožno to pochopiť a nedá sa to ani predstaviť, že Pán ma poznal pred stvorením sveta, že moje meno bolo v Pánovom srdci. Takáto je pravda! Takéto je zjavenie! Ak tomu neveríme, nie sme kresťania! Možno budeme preniknutí deistickou religiozitou, ale nebudeme kresťanmi! Kresťan je ten, kto je vyvolený, kresťan bol vyvolený v Božom srdci pred stvorením sveta. Aj táto myšlienka napĺňa radosťou naše srdcia: Som vyvolený! A dáva nám to istotu.“

„Naše meno je v srdci Boha, priamo v útrobách Boha, ako dieťa v lone svojej matky. To je naša radosť, že sme vyvolení.“ To je niečo, čo nemožno pochopiť len hlavou, ani len samotným srdcom. Aby sme tomu porozumeli, musíme vstúpiť do tajomstva Ježiša Krista. Tajomstvo milovaného Syna: ‚On v hojnosti vylial svoju krv za nás, so všetkou múdrosťou a rozumnosťou, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle.‘ A toto je tretí postoj: vstúpiť do mystéria.

„Keď slávime Eucharistiu, vstupujeme do tohto mystéria, ktoré nemožno plne pochopiť: Pán je živý, je tu s nami, vo svojej sláve, vo svojej plnosti a opäť dáva svoj život za nás. Tomuto postoju vstúpenia do mystéria sa musíme učiť každý deň. Kresťan, to je taká žena či muž, čo sa usiluje vstúpiť do mystéria. Tajomstvo nemožno ovládnuť: Je to mystérium! Vstúpim doň.“

Modlitba chvály je teda v prvom rade „modlitbou radosti“, a potom „modlitbou pamäti: ‚Koľko toho Pán pre mňa urobil! S akou veľkou nehou ma sprevádzal, ako sa znížil. Sklonil sa ako sa otec zohýna k dieťaťu, aby mohlo kráčať.‘“ Svätý Otec ukončil dnešnú homíliu modlitbou k Duchu Svätému, ktorý nám dáva „milosť vstúpiť do tajomstva, zvlášť keď slávime Eucharistiu“.

 

Posolstvo pápeža katolíckym študentom pred blahorečením Pavla VI.

Taliansko 16. októbra – Svätý Otec zaslal posolstvo účastníkom Mimoriadneho kongresu Talianskej katolíckej univerzitnej federácie (FUCI), ktorý sa koná v dňoch od 16. do 19. októbra v toskánskom meste Arezzo pri príležitosti blahorečenia Pavla VI. Giovanni Battista Montini, ktorého beatifikačná slávnosť sa uskutoční 19. októbra, pôsobil v období od 1925 do 1933 ako hlavný ekleziálny asistent spomínanej univerzitnej federácie. Vo svojom posolstve Pápež František zdôraznil študentom tri slová: štúdium, výskum a hranica.

„Štúdium je vložením sa do konkrétneho povolania. Preto je univerzitný život dynamizmom, ktorý má svoj smer a charakterizuje ho hľadanie a bratské delenie sa“, píše Svätý Otec a vyzýva mladých, aby sa pri štúdiu „neuspokojovali s čiastočnými pravdami či ilúziami vzbudzujúcimi dôveru, ale prijali vždy hlbšie chápanie skutočnosti“. K tomu sú podľa pápeža Františka potrebné „pokora počúvať a prezieravosť pohľadu“. „Študovať neznamená zmocniť sa reality, aby sme s ňou mohli manipulovať, ale nechať ju, aby nám rozprávala a zjavovala veci...“ „Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách a stávať sa prijímajúcimi a vnímavými na pravdu, ktorá nie je naša, ale ktorú sme dostali vždy s istou mierou nezištnosti.“

Druhým slovom bolo bádanie. „Metódou vášho štúdia nech je bádanie, dialóg a konfrontácia“, píše Svätý Otec a zdôrazňuje vlastnosti ako pokora, otvorenosť a disponibilita. „Bádanie umožňuje stretnutie viery, rozumu a vedy a dovoľuje, aby medzi nimi vznikol harmonický dialóg.“ Podľa slov pápeža Františka sú mladí študenti povolaní čeliť výzve, ktorou je kultúra „hladná po ohlasovaní evanjelia“. Tá potrebuje byť znovuoživená ich silným a odhodlaným svedectvom. Svätý Otec tiež v posolstve pripomína Montiniho slová: «Je to myšlienka, ktorá vedie človeka, ktorá plodí silu človeka. Človek bez myšlienky je človekom bez osobnosti».

Tretím slovom z posolstva je hranica. Podľa pápeža Františka univerzita predstavuje hranicu, je perifériou, kde sa majú študenti „ujímať existenciálnej chudoby človeka a liečiť ju“. Ide o chudobu vo vzťahoch, v oblasti ľudského rastu. „Starajte sa vždy o to, aby ste stretli človeka“, ... „buďte vždy otvorení deleniu sa, dialógu“, povzbudzuje ďalej mladých Svätý Otec a pripomína im tak dôležitosť šírenia kultúry stretnutia a bratstva.

Nakoniec pápež František adresoval univerzitným študentom niekoľko výziev: „Vyzývam vás, aby ste pokračovali v prinášaní evanjelia na univerzity a v prinášaní kultúry do Cirkvi!“ „Buďte obnovou v kultúre, v spoločnosti a v Cirkvi. Na to, aby ste dali výraz obnove, je potrebná odvaha, pokora a počúvanie.“

 

15. október

 

Generálna audiencia: Cirkev – nevesta, ktorá čaká na svojho ženícha

 

Vatikán 15. októbra 2014 - V dnešnú stredu sa Námestie sv. Petra vo Vatikáne opäť zaplnilo účastníkmi generálnej audiencie. Boli medzi nimi aj slovenskí pútnici zo Sniny, Igramu, Kysuckého Nového Mesta a ďalší. Svätý Otec po príchode na námestie pozdravoval a požehnával veriacich prechádzajúc pomedzi nich a presne o 10.00 začal audienciu znakom kríža a pozdravom Pokoj vám. Nasledovalo čítanie z knihy Zjavenia apoštola Jána (Zjv 21,1-3): «Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi.“» Katechéza bola pokračovaním cyklu o Cirkvi. Svätý Otec v odpovedi na otázku, čo bude s Božím ľudom na konci, hovoril o „Cirkvi – neveste, ktorá čaká na svojho ženícha“. Na obraze nového Jeruzalema vysvetlil hlboký dôvod kresťanskej nádeje, ktorá – ako zdôraznil – nie je len želaním či optimizmom, ale očakávaním:

 

„Pred pohľadom na tento neslýchaný a podivuhodný výjav sa naše srdce nemôže necítiť pevne utvrdené v nádeji. Vidíte, kresťanská nádej nie je jednoduchým želaním, túžbou, nie je optimizmom: pre kresťana je nádej očakávaním, vrúcnym očakávaním, nadšeným z konečného a definitívneho naplnenia tajomstva, tajomstva Božej lásky, v ktorej sme sa znovuzrodili a už v nej žijeme. Je tiež očakávaním niekoho, ktorý má prísť: Krista, Pána, ktorý je nám deň čo deň bližšie a ktorý príde, aby nás nakoniec uviedol do plnosti svojho spoločenstva a svojho pokoja.“

 

V závere príhovoru Svätý Otec prítomných povzbudil, aby nikdy nezabudli na to, že takto budeme navždy s Pánom, a trikrát to spolu s nimi zopakoval. Po katechéze nasledovali pozdravy rôznym jazykovým skupinám: V pozdrave poľsky hovoriacim pútnikom pápež František pripomenul dnešný sviatok sv. Terézie z Avily a zajtrajšie výročie voľby Karola Wojtylu: „Dnes si pripomíname sv. Teréziu od Ježiša, karmelitánku, pannu a učiteľku Cirkvi. Na zajtra pripadá výročie zvolenia svätého Jána Pavla II. na Petrov stolec. Týchto dvoch svätých spája dôvera v Boha, oddanosť Cirkvi a mystický život. Poučme sa z ich evanjeliového radikalizmu a duchovného rastu k plnému spoločenstvu s Bohom.“

 

Svätý Otec ukončil generálnu audienciu prosbou o modlitbu za prebiehajúce III. mimoriadne generálne zasadnutie Synody biskupov: „Naďalej prosme Pannu Máriu o príhovor za synodu o rodine.“ Dodal výzvu „ďakovať Pánovi za dar rodiny“ a chorých povzbudil, aby „obetu svojho utrpenia spájali s úmyslom modlitieb za pokoj v našich rodinách“. Novomanželom odporučil „založiť ich rodinný dom na skale Božieho slova“.

 

Plné znenie katechézy

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

 

Počas tohto obdobia sme rozprávali o Cirkvi, o našej svätej hierarchickej matke Cirkvi, o Božom ľude na ceste. Dnes sa chceme opýtať: čo bude na konci s Božím ľudom? Čo bude s každým z nás? Čo máme očakávať? Apoštol Pavol povzbudzoval kresťanov v solúnskom spoločenstve, ktorí si kládli tie isté otázky, a po jeho vysvetlení opakovali tieto slová, ktoré patria medzi najkrajšie v Novom zákone: «A tak budeme navždy s Pánom!» (1 Sol 4,17). Sú to jednoduché slová, no majú obrovskú intenzitu nádeje! «A tak budeme navždy s Pánom!». Veríte tomu? Hm, zdá sa mi, že nie! Veríte? Zopakujeme to spoločne trikrát? [Zhromaždení odpovedajú: «áno» a trikrát opakujú spoločne so Svätým Otcom: A tak budeme navždy s Pánom!]

 

Je príznačné ako Ján v knihe Zjavenia, vychádzajúc z intuície prorokov, opisuje túto konečnú, definitívnu dimenziu výrazmi: «nový Jeruzalem, sväté mesto, ktoré zostupuje z neba od Boha, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha» (porov. Zjv 21,2) Nuž hľa, toto nás čaká! Všimnime si teda, čím je Cirkev: je Božím ľudom, ktorý nasleduje Pána Ježiša a deň čo deň sa pripravuje na stretnutie s ním ako nevesta so svojím ženíchom. Nie je to iba akýsi spôsob vyjadrenia: bude naozajstná a pravá svadba! Áno, pretože Kristus, tým, že sa stal človekom ako my, spojac nás všetkých do jednoty so sebou svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, sa naozaj s nami oženil a urobil si z nás ako ľudu svoju nevestu. A toto nie je nič iné, ako plnenie plánu spoločenstva a lásky, ktorý utkal Boh v priebehu celých dejín, dejín Božieho ľudu i vlastných dejín každého z nás. A Pán privádza toto všetko k uskutočneniu!

 

Je tu ešte ďalší prvok, ktorý nás potešuje a otvára nám srdce. Ján nám hovorí, že v Cirkvi, Kristovej neveste, sa ukazuje «nový Jeruzalem». To znamená, že Cirkev, okrem toho, že je nevesta, je povolaná, aby sa stala mestom, prvotriednym symbolom spolunažívania a ľudských vzťahov. Nuž, aké je pekné môcť už teraz kontemplovať, na základe ďalšieho veľmi pôsobivého obrazu zo Zjavenia, všetky národy a kmene spoločne zhromaždené v tomto meste, ako v stane, bude to «Boží stánok» (porov. Zjv 21,3)! V tomto slávnostnom zhromaždení už viac nebude osamotenosť, panovačnosť a rozdiely akéhokoľvek druhu – spoločenskej, etnickej či náboženskej povahy – ale všetci budeme jedno v Kristovi.

 

Pred pohľadom na tento neslýchaný a podivuhodný výjav, naše srdce nemôže necítiť, že je mocným spôsobom utvrdzované v nádeji. Všimnite si, že kresťanská nádej nie je jednoduchou túžbou, želaním, nie je optimizmom: pre kresťana je nádej očakávaním, vrúcnym očakávaním, nadšeným z konečného a definitívneho naplnenia tajomstva, tajomstva Božej lásky, v ktorej sme sa znovuzrodili a už v nej žijeme. Je tiež očakávaním niekoho, kto má prísť: Krista, Pána, ktorý je nám čoraz bližšie, deň čo deň, a ktorý príde, aby nás konečne uviedol do plnosti svojho spoločenstva a svojho pokoja. Úlohou Cirkvi teda je udržiavať zažatú a dobre viditeľnú lampu nádeje, aby mohla i naďalej žiariť ako bezpečné znamenie spásy a svietiť celému ľudstvu na cestu, ktorá ho privedie ku stretnutiu s milosrdnou tvárou Boha.

 

Drahí bratia a sestry, toto teda očakávame: Ježišov návrat! Nevesta Cirkev očakáva svojho ženícha! Musíme sa však opýtať seba samých veľmi úprimne: sme skutočne žiariví a dôveryhodní svedkovia tohto očakávania, tejto nádeje? Žijú naše spoločenstvá v znamení prítomnosti Pána Ježiša a vo vrúcnom očakávaní jeho príchodu, alebo sa javia ako unavené, strnulé, pod ťarchou námahy a rezignácie? Hrozí aj nám, že sa nám minie olej viery a olej radosti? Buďme ostražití!

 

Prosme Pannu Máriu, matku nádeje a Kráľovnú neba, aby nás vždy udržiavala v postoji načúvania a očakávania, aby sme mohli byť už teraz preniknutí Kristovou láskou a aby sme jedného dňa mali účasť na radosti bez konca, v plnom spoločenstve s Bohom, a nezabúdajte na to, nikdy na to nezabudnite, že «takto navždy budeme s Pánom!» Zopakujeme to znovu trikrát? [Zhromaždení trikrát opakujú spoločne so Svätým Otcom: A tak budeme navždy s Pánom!] Ďakujem.

 

 

 

14. októbra

Utorková homília: Pravá viera nie je na efekt, dáva nielen z nadbytku

Vatikán 14. októbra - Aký je náš kresťanský život? Je iba „kozmetickým vonkajším zjavom, alebo je to kresťanský život činný v láske k blížnemu?“ Tieto otázky dnes kládol pápež František vo svojej kázni z rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Viera „neznamená len recitovať Krédo“, ale vyžaduje si odpútať sa od chamtivosti a žiadostivosti, aby sme vedeli obdarovávať druhých, najmä chudobných.

Viera sa nepotrebuje ukazovať, ale potrebuje byť. Nepotrebuje byť zahalená do zdvorilostí, najmä nie pokryteckých, ale skôr potrebuje srdce schopné opravdivo milovať. Svätý Otec vychádzal z dnešného evanjelia (Lk 11,37-41), v ktorom sa farizej udivuje nad tým, že Učiteľ sa pred jedením neumyl, ako to bolo predpísané. Podľa slov pápeža Františka Ježiš odsudzuje tento typ istoty zameranej na „plnenie zákona“:

„Ježiš odsudzuje túto ‚kozmetickú spiritualitu‛, pôsobenie dobrým, pekným dojmom, aj keď pravda vo vnútri je úplne iná! Ježiš odsudzuje takých, čo majú uhladené spôsoby a pritom majú necnosti, ktoré navonok nevidieť, no dejú sa v skrytosti. No je to zdanie. Majú pravdu títo ľudia, ktorí sa radi prechádzali po námestiach, vystavovali sa, aby bolo vidieť ako sa modlia, a predstierali trošku slabosti vtedy, keď sa postili? Prečo je Pán na nich taký? Vidíte, že tu používa dva prívlastky, ktoré spolu súvisia: chamtivosť a neprávosť.“

„Obielené hroby“, tak ich nazýva Ježiš v analogickom úryvku z Evanjelia podľa Matúša, pranierujúc isté postoje, ktoré tvrdo nazýva „odpadom“, hnilobou“. „Radšej dajte ako almužnu všetko to, čo máte vo vnútri“, znie jeho rada. Ako pripomína Svätý Otec, „almužna bola vždy, podľa biblickej tradície, ako v Starom, tak aj v Novom zákone, mierkou spravodlivosti“. Aj Pavol v dnešnom čítaní (Gal 5,1-6) diskutuje s Galaťanmi kvôli tomu istému, kvôli ich pripútanosti k zákonu. Rovnaké je aj východisko, lebo, ako upozorňuje pápež František, „Zákon sám o sebe neprináša spásu“:

„To, čo zaváži, je viera. Aká viera? Tá, ktorá sa ‚stáva činnou skrze lásku k blížnemu‛. Rovnako ako hovoril Ježiš farizejovi. Je to viera, ktorá nie je len recitovaním Kréda: my všetci veríme v Otca, Syna a Ducha Svätého, vo večný život... My všetci veríme! No je to viera nehybná, nečinná. To, čo má hodnotu v Ježišovi Kristovi, je činnosť, ktorá pochádza z viery alebo lepšie, viera sa uskutočňuje v láske k blížnemu, čiže stáva sa almužnou. Almužnou v tom najširšom zmysle slova: ako vymanenie sa z diktatúry peňazí, z klaňania sa peniazom. Každá žiadostivosť nás vzďaľuje od Ježiša Krista.“

Pápež František spomenul epizódu zo života pátra Arrupeho, generálneho prestaveného jezuitov v 60. až 80. rokoch 20. storočia. Jedného dňa ho bohatá pani pozvala na isté miesto, aby mu darovala peniaze pre misie v Japonsku, v ktorých páter Arrupe pracoval. Odovzdanie obálky s peniazmi sa udialo priamo vo dverách a pred očami novinárov a fotografov. Páter Arrupe spomínal, že prežíval „veľké poníženie“, no peniaze prijal kvôli „chudobným z Japonska“. Keď však nakoniec obálku otvoril, bolo tam desať dolárov. Svätý Otec nás vyzýva položiť si dnes otázku, či je náš kresťanský život „len kozmetický, kvôli zovňajšku, alebo či je to kresťanský život s vierou činnou skrze lásku k blížnemu“:

„Ježiš nám radí takto: ‚Nevytrubuj svoje skutky‛. Druhá rada znie: ‚Nedávaj len z nadbytku‛. A hovorí nám o tej starenke z evanjelia, ktorá darovala všetko, čo mala pre živobytie. Chváli ju za to, čo urobila. Urobila to tak trochu v skrytosti - možno preto, že sa hanbila, že nemohla dať viac.“

 

13. októbra

Pondelková homília: Mať otvorené srdce voči Bohu prekvapení

Vatikán 13. októbra - Otvoriť sa Božím prekvapeniam, neuzatvárať sa znameniam čias. Na túto tému dnes ráno kázal Svätý Otec v Dome sv. Marty. Komentujúc Ježišove slová učiteľom Zákona pápež František vyzval veriacich, aby nezostávali pripútaní k vlastným myšlienkam, ale aby kráčali spoločne s Pánom a objavovali tak vždy nové veci.

Ježiš v dnešnom evanjeliu (Lk 11,29-32) hovorí s učiteľmi Zákona, ktorí si od neho žiadajú znamenie a definuje ich ako „zlé pokolenie“. Svätý Otec sa vychádzajúc z tejto epizódy pristavil pri téme „Božích prekvapení“. Ako povedal, mnohokrát títo učitelia žiadajú od Ježiša znamenia a on im odpovedá, že nie sú schopní „vidieť znamenia čias“:

„Prečo títo učitelia Zákona nechápali znamenia čias a žiadali si mimoriadne znamenie - a Ježiš im ho neskôr dal -, prečo nerozumeli? Predovšetkým preto, lebo boli uzavretí. Boli uzavretí v ich systéme, výborne si usporiadali zákon, ako majstrovské dielo. Všetci židia vedeli, čo sa mohlo a čo nie, pokiaľ sa až dalo zájsť. Všetko bolo usporiadané a oni sa tam cítili istí.“

Ako povedal pápež František, bolo im divné to, čo robil Ježiš: „Chodievať s hriešnikmi, jedávať s mýtnikmi.“ Im sa to „nepáčilo, bolo to pre nich nebezpečné, bola tým ohrozená náuka, náuka Zákona, ktorú oni, „teológovia vytvorili počas storočí“. Svätý Otec uznal, že „ju vypracovali z lásky, aby boli Bohu verní“. No „boli v nej uzavretí“, „jednoducho zabudli na históriu. Zabudli, že Boh je Bohom Zákona, no je tiež Bohom prekvapení“. Na druhej strane „aj svojmu ľudu Boh uštedril mnoho prekvapení“. Ako napríklad vtedy, keď ich vyslobodil „z egyptského otroctva“:

„Nechápali, že Boh je Bohom prekvapení, že Boh je vždy nový. Nikdy nezapiera sám seba, nikdy netvrdí, že to, čo povedal, bolo chybné, nikdy. Ale vždy nás prekvapuje. Oni však tomu nechápali a uzatvárali sa v tom systéme, vytvorenom s dobrým úmyslom, a žiadali Ježiša: ‚Daj nám znamenie!‛ Nerozumeli tým mnohým znameniam, ktoré Ježiš vykonal a ktoré naznačovali, že čas už dozrel. Uzavretosť! Po druhé, zabudli už na to, že boli ľudom na ceste. Na ceste! A keď sa kráča, keď je niekto na ceste, vždy nachádza nové veci, ktoré pred tým nepoznal.“

Pápež František dodal, že „cesta nie je absolútnou sama v sebe“, je cestou smerujúcou k „Pánovmu definitívnemu zjaveniu. Život je cestou k plnosti v Ježišovi Kristovi, keď príde po druhýkrát“. Táto generácia hľadá znamenie, no Pán hovorí, že jej nebude dané nijaké znamenie, okrem Jonášovho znamenia“, čiže „znamenia zmŕtvychvstania, slávy, tej eschatológie, ku ktorej všetci na našej ceste smerujeme“. Títo učitelia boli „uzavretí sami v sebe, neboli otvorení voči Bohu prekvapení, nepoznali cestu a ani túto eschatológiu“. Preto, keď pred veľradou Ježiš vyhlásil, že je Božím Synom, „roztrhnú si rúcha“, pohoršujú sa hovoriac, že sa rúhal. „Znamenie, ktoré im Ježiš dáva, bolo pre nich rúhaním“. Preto ich Ježiš nazýva „zlým pokolením“.

Ako hovorí Svätý Otec, „nepochopili, že Zákon, ktorý strážili a milovali“, bol výchovou smerujúcou k Ježišovi Kristovi. „Ak ten zákon nevedie k Ježišovi Kristovi, ak nás k nemu nepribližuje, je mŕtvym zákonom. Preto ich Ježiš napomína, že sú uzavretí, že sú neschopní rozpoznať znamenia čias, že nie sú otvorení voči Bohu prekvapení“:

„Toto nás má priviesť k zamysleniu: som pripútaný k svojim veciam, svojim názorom, som uzavretý? Alebo som otvorený voči Bohu prekvapení? Som osobou nehybnou, či osobou, ktorá kráča? Verím v Ježiša Krista – v Ježiša, to, čo vykonal: zomrel, vstal z mŕtvych, – a príbeh sa tým končí? Verím, že cesta pokračuje smerom k zrelosti, k zjaveniu Pánovej slávy? Som schopný chápať znamenia čias a byť verným Pánovmu hlasu, ktorý sa v nich prejavuje? Dnes si môžeme klásť tieto otázky a prosiť si od Pána srdce, ktoré by milovalo Zákon – lebo Zákon pochádza od Boha, srdce ktoré by milovalo aj Božie prekvapenia a ktoré by vedelo, že tento svätý Zákon nekončí v sebe samom.“

Byť „na ceste“, to je výchova, „ktorá nás vedie k Ježišovi Kristovi, k definitívnemu stretnutiu s ním, kde bude toto veľké znamenie Syna človeka“.

 

 

12. október

Pápež František: Nezužujme Božie kráľovstvo do hraníc malej „cirkvičky“

Pri stretnutí s veriacimi pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 12. októbra 2014 na Námestí sv. Petra sa pápež František prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V evanjeliu tejto nedele Ježiš hovorí o odpovedi, aká prichádza na pozvanie dané zo strany Boha – predstaveného v podobe kráľa – zúčastniť sa na svadobnej hostine (porov. Mt 22,1-14). Pozvanie má tri charakteristiky: je nezištné, je široké a je univerzálne. Pozvaných je veľký počet, no udeje sa niečo prekvapivé: nikto z vopred vybraných sa na hostine nechce zúčastniť. Vravia, že sú zaneprázdnení inými vecami, ba niektorí prejavujú ľahostajnosť, cudzosť, dokonca otrávenosť. Boh je voči nám dobrý, ponúka nám nezištne, zdarma, svoje priateľstvo, zdarma nám ponúka svoju radosť, spásu, no toľkokrát jeho dary neprijímame, dávame na prvé miesto naše materiálne starosti, naše záujmy, a aj keď nás Pán volá, hovorí nám do srdca, veľa krát sa zdá, že je nám na obtiaž.

Niektorí pozvaní priamo znevážia a zabijú sluhov, ktorí im prinášajú pozvanie. No napriek neúčasti pozvaných sa Boží plán neprerušuje. Odmietnutím zo strany tých, čo boli ako prví pozvaní sa nenechá odradiť, nezruší oslavu, ale znovu ponúka pozvanie tak, že ho rozširuje poza všetky logické ohraničenia a posiela svojich sluhov na námestia a križovatky ciest, aby zhromaždili všetkých, ktorých nájdu. Ide tu o ľudí všetkého druhu, chudobných, opustených a vydedených, a dokonca dobrých i zlých – aj zlí sú pozvaní – bez rozdielu. A sieň sa napĺňa „vylúčenými“. Evanjelium, aj keď ho niekto odmietne, nachádza neočakávané prijatie v mnohých iných srdciach.

Božia dobrota nemá hranice a nikoho nediskriminuje. Preto je hostina Božích darov univerzálna, je pre všetkých. Všetkým je daná možnosť odpovedať na jeho pozvanie, na jeho volanie; nikto nemá právo cítiť sa privilegovaným alebo sa dožadovať exkluzívnosti. Toto všetko nás vedie k prekonaniu návyku uvelebiť sa pohodlne v strede, ako to robievali veľkňazi a farizeji. Toto nemáme robiť. Máme sa otvoriť voči perifériám a uznať, že aj tí, čo sa nachádzajú na okrajoch, a dokonca tí, čo sú odmietnutí a opovrhovaní spoločnosťou, sú adresátmi Božej štedrosti. Všetci sme pozvaní nie zužovať Božie kráľovstvo do hraníc malej „cirkvičky“ – našej maličkej „cirkvičky“, to je neužitočné! –, ale rozširovať Cirkev na rozmery Božieho kráľovstva. Len s jednou podmienkou: byť oblečení vo svadobnom odeve, čiže dosvedčovať konkrétnu lásku k Bohu a blížnemu.

Zverme do príhovoru Presvätej Panny Márie drámy i nádeje toľkých našich bratov a sestier, vylúčených, slabých, odvrhnutých, znevážených, aj tých, ktorí sú prenasledovaní pre vieru, a vzývajme jej ochranu aj pre práce Biskupskej synody, ktorá sa stretáva v týchto dňoch vo Vatikáne.“

Po spoločnej modlitbe Anjel Pána s veriacimi na Námestí sv. Petra pápež Frnatišek pripomenul osobnosť nového blahoslaveného mučeníka z františkánskej rehole minoritov (konventuálov) pátra Francesca Zirana, ktorý bol blahorečený dnes dopoludnia v Sassari na Sardínii. Vyjadril tiež podporu obyvateľom Janova, postihnutým záplavami. Ďalej pozdravil pútnikov, ktorí prišli na ďakovnú slávnosť za blahorečenie dvoch kanadských svätých, sv. Františka de Laval a sv. Márie od Vtelenia, a rovnako aj pútnikov z Európskeho združenia priateľov sv. Kolumbána, ktorí prišli do Ríma na otvorenie osláv 1400. výročia smrti veľkého evanjelizátora Európy, írskeho mnícha sv. Kolumbána (543-615).

 

Ďakovná slávnosť za kanonizáciu dvoch misionárov Kanady

Vatikán 12. októbra – Hlavnou udalosťou vo Vatikáne dnes bola slávnosť v Bazilike sv. Petra na poďakovanie za kanonizáciu dvoch veľkých misionárov Kanady zo 17. storočia, ktorými sú biskup Québecu sv. František de Laval (1623-1708) a vdova, rehoľníčka a zakladateľka uršulínskeho kláštora v Québecu sv. Mária od Vtelenia, rodným menom Marie Guyartová (1599-1672). Pri tlačovej konferencii v Ríme v predchádzajúci deň sa kardinál Gérald Cyprien Lacroix, arcibiskup Quebecu a prímas Kanady vyjadril o nových svätých, že sú to „dvaja giganti prvej evanjelizácie Quebecu“. Oboch vyhlásil za svätých pápež František 3. apríla tohto roku podpísaním dekrétu bez slávnostného aktu kanonizácie, teda tzv. ekvipolentnou alebo ekvivalentnou formou svätorečenia.

Slávnosť osobitne prežívali najmä veriaci z Kanady a tiež z krajiny ich pôvodu, Francúzska. Úcta k zakladateľke kanadskej vetvy uršulínok, mystičky nazývanej aj „Teréziou Nového sveta” či „Matkou kanadskej cirkvi“, priviedla na ďakovnú slávnosť do Ríma členky rehoľnej rodiny uršulínok z viacerých krajín, aj zo Slovenska.

Svätej omši v Bazilike sv. Petra so začiatkom o 10. hodine predsedal Svätý Otec František za koncelebrácie arcibiskupa Quebecu kardinála Géralda Cypriena Lacroix, predsedu Konferencie biskupov Kanady Mons. Paul-André Durochera, Mons. Denisa Grondina, pomocného biskupa Quebecu a ďalších kanadských kardinálov, biskupov a kňazov, z ktorých viacerí prišli do Ríma sprevádzajúc 450-člennú púť z Kanady do Ríma cez Francúzsko. Prítomná bola aj generálna predstavená sestier uršulínok z Kanady, predstavený seminára v Quebecu a ďalší zahraniční hostia, taktiež aj viacerí kardináli a biskupi, ktorí sa v Ríme v týchto dňoch zúčastňujú na synode.

Svätý Otec si incenzáciou uctil relikvie vystavené v dvoch relikviároch. V homílii poukázal na povolanie misionárov, ktorí s Božou posilou „mali odvahu ‚vyjsť‛ do ulíc sveta, dôverujúc v Pána, ktorý ich volá“. Pripomenul, že misionári neraz toto svoje rozhodnutie zaplatia vlastným životom, ako sa to deje aj v dnešnej dobe. Podstata misie Cirkvi pritom spočíva „v ohlasovaní Božej lásky, milosrdenstva a odpustenia“, darov, ktoré „vychádzajú zo Spasiteľovho srdca“, povedal pápež František. Sv. Františka de Laval a sv. Máriu od Vtelenia dal kanadským veriacim za vzor v dobe, keď ich krajina zápasí s nedostatkom povolaní. Kanada pritom v minulosti oplývala misionármi, ktorými obohatila celý svet, pripomenul Svätý Otec a kanadských veriacich vyzval, aby zo spomienky na svojich misionárov načerpali odvahu, vzopreli sa pokušeniu diabla a vyprosovali od Pána nové povolania pre quebeckú cirkev.

Homília pápeža Františka v plnom znení

„Počúvali sme proroctvo Izaiáša: «Pán Boh zotrie slzy z každej tváre...» (Iz 25,8). Tieto slová, plné Božej nádeje, poukazujú na cieľ, predstavujú budúcnosť, ku ktorej smerujeme na našej ceste. Na tejto ceste nás svätí predchádzajú a vedú nás. Tieto slová tiež naznačujú povolanie mužov a žien – misionárov.

Misionári sú tí, ktorí v poslušnosti Duchu Svätému majú odvahu žiť evanjelium. Aj toto evanjelium, ktoré sme práve počuli: «Choďte preto na rázcestia» – povedal kráľ svojim sluhom (Mt 22,9). Sluhovia idú a zhromažďujú všetkých, ktorých našli, «zlých aj dobrých», aby ich doviedli na svadobnú hostinu kráľa (porov. v. 10).

Misionári prijali túto výzvu: vyšli na križovatky sveta, aby pozvali všetkých, a urobil tak veľa dobrého pre Cirkev, pretože, ak sa Cirkev zastaví a uzavrie, ochorie, môže sa pokaziť, či pre hriechy alebo falošnú vedu, vzdialenú od Boha, ktorou je svetský sekularizmus.

Misionári sa obrátili svoj pohľad na ukrižovaného Krista, prijali jeho milosť a nenechali si ju pre seba. Rovnako ako svätý Pavol sa stali všetkým pre všetkých, boli schopní žiť v chudobe a bohatstve, sýtosti a hlade, všetko mohli v tom, ktorý ich posilňoval (porov. Fil 4,12-13). A s touto Božou mocou mali odvahu „vyjsť” na cesty celého sveta s dôverou v Pána, ktorý volá. Taký je život misionára, misionárky... Aby potom skončili ďaleko od domova, ďaleko od svojej vlasti, mnohokrát zabití, zavraždeníl! Ako sa to stalo v týchto dňoch mnohým našim bratom a sestrám.

Evanjelizačné poslanie Cirkvi je v podstate ohlasovaním lásky, milosrdenstva a odpustenia Boha, v ich zjavovaní ľudstvu skrze život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Misionári slúžili poslaniu Cirkvi tým, že lámali chlieb Slova tým najmenším a najvzdialenejším a prinášali všetkým dar nevyčerpateľnej lásky, ktorá prúdi od samotného Spasiteľa.

Takými boli sv. František de Laval a sv. Mária od Vtelenia. Chcem vám, drahí kanadskí pútnici, v tento deň dať dve rady: sú prevzaté z Listu Hebrejom, ale mysliac na misionárov, veľmi osožia vašim komunitám.

Prvou je toto: Božie slovo hovorí: «Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru» (Hebr. 13,7). Pamäť na misionárov je nám oporou vo chvíľach, keď pociťujeme nedostatok pracovníkov evanjelia. Ich príklady nás priťahujú, povzbudzujú nás napodobňovať ich vieru. Sú plodným svedectvom, ktoré rozmnožuje život!

Druhá rada je toto: «Rozpomeňte sa na prvé dni, keď ste po osvietení prestáli veľký boj v utrpení. Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvalosť...» (porov.10,32.35-36). Uctievať si tých, ktorí trpeli pre evanjelium, znamená, že tiež máme viesť ten dobrý boj viery, pokory, miernosti a milosrdenstva, v každodennom živote. A to prináša ovocie.

Spomienka na tých, ktorí nás predišli, na tých, ktorí založili našu cirkev, plodnú cirkev v Quebecu! Plodnú v mnohých misionároch, ktorí šli všetkými smermi. Svet bol plný kanadských misionárov, akými boli títo dvaja. Teraz táto rada: aby sme pre túto pamäť nezanechali otvorenosť, nevzdali sa odvahy! Možno... Nie, nie možno, je pravda, že diabol je závistlivý a neznesie, že jedna krajina je tak úrodná na misionárov. Preto modlitba k Pánovi, aby sa Quebec vrátil na túto cestu plodnosti, aby dal svetu mnohých misionárov. A títo dvaja, ktorí takpovediac založili cirkev v Quebecu, nech nám pomáhajú ako zástancovia, aby semeno, ktoré zasiali, rástlo a prinášalo ovocie v nových odvážnych mužoch a ženách s prezieravosťou, s otvoreným srdcom na Pánovu výzvu. V súčasnosti musíme toto prosiť pre vašu krajinu – oni budú v nebi našimi zástancami – aby bol Quebec opäť žriedlom dobrých a svätých misionárov.

Toto je radosť a odkaz tejto vašej púte: byť pamäťou svedkov, misionárov viery vo vašej krajine. Táto pamäť nás neustále bude podporovať na ceste k budúcnosti, k cieľu, keď «Pán Boh zotrie slzy z každej tváre ...» «Radujme sa, radujme sa z jeho spásy» (Iz 25,9).“

Stručne si pripomeňme životné osudy nových kanadských svätých. Sv. Mária od Vtelenia, vlastným menom Mária Guyartová sa narodila v roku 1599 vo francúzskom Tours. V 17 rokoch sa vydala za priemyselníka a spracovateľa hodvábu. Po dvoch rokoch manželského života zostala vdovou so šesťmesačným synčekom, ktorého neskôr ako dvanásťročného zverila do výchovy svojej rodnej sestre. V roku 1631 vstúpila k uršulínkam v rodnom Tours. Vo svojich štyridsiatich rokoch sa s ďalšími sestrami presunula do Kanady, kde vybudovala rehoľný dom a založila školu pre indiánske dievčatá z kmeňov Hurónov a Algonkínov. Keď sa k nej pridávali ďalšie rehoľníčky, dosiahla schválenie rehoľného spoločenstva Kanadskej únie rádu sv. Uršule od biskupa, ktorým bol práve sv. František de Laval. Ten tiež prišiel do Kanady ako misionár z Francúzska. Narodil sa v roku 1623 v šľachtickom sídle svojho rodu v diecéze Chartres. Po kňazskej vysviacke sa pripravoval na misiu v Tonkine, dnešnom Vietname, tá sa však nakoniec neuskutočnila a v roku 1658 bol vymenovaný za apoštolského vikára francúzskych kolónií nazývaných Nové Francúzsko. O desať rokov neskôr sa stal biskupom Quebecu. Bol horlivým duchovným pastierom a založil tu vôbec prvý kanadský seminár. Mnohé pramene dosvedčujú jeho vyčerpávajúce cesty po rozsiahlej diecéze a starostlivosť o domorodé obyvateľstvo i kolonizátorov. Veľký rozruch vzbudilo jeho rozhodnutie exkomunikovať bielych kresťanov, ktorí indiánom predávali alkohol. Dokonca vymohol u kráľa Ľudovíta XIV. dekrét, ktorý zakazoval predaj alkoholu domorodcom. Biskup de Laval v dvoch volebných obdobiach zastával aj úrad guvernéra Nového Francúzska.

Sestra Mária od Vtelenia zomrela v roku 1672 v Québecu, o 36 rokov neskôr v tom istom meste zomrel aj biskup de Laval. Oboch spoločne blahorečil 22. júna 1980 pápež Ján Pavol II. Svätorečil ich 3. apríla 2014 pápež František.

 

 

 

10. október

Piatková homília Svätého Otca: Strážme si srdce spytovaním svedomia

Vatikán 10. októra – Na to, aby sme si nevpustili zlo do nášho srdca, existuje stará, no veľmi dobrá praktika. Je ňou spytovanie svedomia. To sú slová pápeža Františka v dnešnej rannej homílii v Dome sv. Marty. Dnešné evanjelium (Lk 11,15-26) nám pripomína, že diabol sa k nám vždy vracia, nikdy neprestane človeka pokúšať. Ako hovorí Svätý Otec, „diabol je trpezlivý, nenechá na pokoji to, čo chce získať pre seba“, čiže našu dušu:

„Po tom, ako bol Ježiš pokúšaný diablom v púšti, sa v Lukášovej verzii evanjelia hovorí, že démon ho na nejaký čas opustil, no v priebehu Ježišovho života sa neustále vracal: vtedy, keď bol vystavovaný skúškam, keď mu chystali nástrahy, v priebehu jeho utrpenia, až po kríž: ‚Nuž, ak si ty Božím synom, zídi dolu, potom uveríme‛. A my všetci vieme, že tieto slová chytajú za srdce: ‚Si schopný? Tak sa ukáž! Nie, nie si schopný‛. Takto robil diabol Ježišovi až do samotného konca. Tak to robí aj s nami.“

Pápež František zdôraznil, že „si treba strážiť srdce, v ktorom prebýva Duch Svätý, aby doň nevstúpili iní duchovia“. „Musíme ho strážiť tak, ako sa stráži dom, zamknúť ho na kľúč.“ A potom treba nad srdcom bdieť ako stáž: „Koľkokrát tam vstupujú zlé myšlienky, zlé úmysly, žiarlivosti, závisti. Vstupuje tam mnoho vecí. No kto im otvoril dvere? Odkiaľ prišli? Ak si nevšímam, čo všetko mi vstupuje do srdca, z môjho srdca sa stane námestie, po ktorom sa všetci premávajú hore-dole. Stane sa z neho srdce bez intimity, srdce, v ktorom Pán nemôže prehovoriť, ktoré ani nezachytí jeho hlas“.

„Ježiš tu spomína i ďalšiu vec, ktorá sa zdá byť trochu divná: ‚Kto so mnou nezhromažďuje, rozhadzuje‛. Používa slovo zhromaždiť, sústrediť. Mať srdce uzobrané, sústredené, srdce, o ktorom vieme, čo sa v ňom odohráva, a tu i tam si možno vykonať starobylú, no veľmi dobrú pratiku Cirkvi: spytovanie svedomia. Kto z nás si večer, na sklonku dňa, keď je sám, či sama, kladie otázku: Čo sa dnes odohralo v mojom srdci? Čo sa stalo? Čo všetko dnes prešlo mojím srdcom? Ak to nerobíme, v skutočnosti nevieme dobre bdieť, ani ho dobre strážiť.“

Spytovanie svedomia je podľa slov pápeža Františka „milosťou, lebo stráženie srdca je vlastne strážením Ducha Svätého, ktorý sa nachádza v našom vnútri“:

„Vieme, že Ježiš hovorí jasne o tom, že zlí duchovia sa vždy vrátia, a to aj na konci života. Ježiš sám je toho príkladom. Pre to, aby sme mohli strážiť, bdieť, aby k nám nevošli zlí duchovia, je potrebné vedieť sa uzobrať, sústrediť, čiže zostať v tichu sami pred sebou a pred Bohom a na sklonku dňa sa pýtať: ‚Čo sa dnes odohralo v mojom srdci? Vstúpil tam niekto, koho nepoznám? Je kľúč na svojom mieste?‛ A toto nám pomôže brániť sa pred mnohým zlom, aj pred tým, čo my sami môžeme spôsobiť v prípade, ak vstúpia títo zlí duchovia, ktorí sú mimoriadne ľství, a ktorí nás napokon všetkých podvádzajú.“

 

9. október

Svätý Otec v rannej homílii: Duch Svätý je najväčším darom

Vatikán 9. októbra 2014 - V modlitbe si prosíme veľa vecí, ale najväčším darom, ktorý nám Boh môže dať, je Duch Svätý, povedal pápež František počas dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V homílii komentoval evanjelium dňa (Lk 11,5-13), ktoré predstavuje podobenstvo o mužovi, ktorý sa neodbytne domáha u priateľa toho, čo potrebuje. Boh „má veľa zľutovania,“ povedal Svätý Otec, dáva nám aj to, o čo sa v modlitbe neodvažujeme prosiť:

„Toto ma núti uvažovať: Božie milosrdenstvo v skutočnosti neznamená len odpustenie – to všetci vieme –, ale byť veľkorysí a dať viac a viac... Prosili sme: ‚A daj nám aj to, o čo v sa modlitbe neodvažujeme prosiť.‘ My azda prosíme v modlitbe to a ono, a on nám dá stále viac! Vždy, stále viac.“

Svätý Otec potom upozornil na tri kľúčové slová z evanjelia: priateľ, Otec, dar. Ježiš učeníkom ukázal, čo je modlitba. Je to ako keď človek ide o polnoci k priateľovi, aby ho o niečo poprosil. V živote, ako poznamenal, existujú priatelia ako zo zlata, ktorí naozaj dajú všetko. Existujú aj iní, viac či menej dobrí, ale Biblia nám hovorí, že sú „jeden, dvaja, alebo traja, viac nie!“ Potom aj ostatní sú priatelia, ale nie ako títo. A aj keď sme neodbytní a dotieraví, „puto priateľstva spôsobí, že nám bude dané to, čo žiadame.“

„Ježiš ide ešte o krok ďalej a hovorí o Otcovi: ‚Ktorý otec spomedzi vás, keď jeho syn prosí o rybu, dá mu hada namiesto ryby? Alebo keď pýta vajce, mu podá mu škorpióna?‘ Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec!‘ Takže nielen priateľ, ktorý nás sprevádza na našej ceste života nám pomáha a dáva nám to, o čo prosíme. Aj nebeský Otec, ktorý „nás tak veľmi miluje a o ktorom Ježiš povedal, že sa stará o kŕmenie poľných vtákov. Ježiš chce prebudiť vieru v modlitbu a hovorí: Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené. Pretože každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde, a kto klope, bude mu otvorené. Toto je modlitba: prosiť, hľadať a klopať na srdce Boha. A Otec „dá Ducha Svätého tým, čo ho prosia“:

„Toto je dar, to je to viac od Boha. Boh nikdy nedáva dar, niečo, o čo ho prosíš, len tak, žeby to dobre nezabalil, bez toho, žeby nedal niečo viac, čo to urobí krajším. A to, čo nám Pán, Otec, dáva navyše, je Duch: pravým darom Otca je to, o čo sa v modlitbe neodvažujeme prosiť. ‚Prosím túto milosť; prosím si toto, klopem a prosím veľa... Len dúfam, že mi to dá.‘ A on, ktorý je Otcom, mi to dá, a ešte oveľa viac: dar Ducha Svätého.“

Modlitba je rozhovorom s priateľom, ktorý je spoločníkom životnej cesty, s Otcom a v Duchu Svätom. Priateľom je Ježiš:

„Je to on, ktorý je s nami a učí nás modliť sa. A naša modlitba by mala byť taká: trojičná. Toľkokrát počuť: ‚A vy veríte?‘ ‚Áno! Áno!‘ ‚V koho veríte?‘ ‚V Boha!‘ ‚A čo je «Boh» pre teba?‘ ‚Boh, Boh!‘ Ale «Boh» neexistuje: Nepohoršite sa! Boh takto neexistuje! Existuje Otec, Syn a Duch Svätý, sú to osoby, nie sú nejakou myšlienkou vo vzduchu... Tento hmlistý «Boh» neexistuje! Existujú osoby! Ježiš je spoločníkom na ceste, ktorý nám dáva to, o čo prosíme; Otec, ktorý sa o nás stará a nás miluje; a Duch Svätý je dar, on je tým, čo nám dáva Otec navyše, v čo sa ani neodvažujeme dúfať.“

 

 

8. októbra

Generálna audiencia: Cirkev kráča od rozdelenia k jednote

Vatikán 8. októbra - Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o Cirkvi. Tentoraz sa zameral na skutočnosť rozdelenia medzi kresťanmi a na požiadavku úsilia o dosiahnutie plnej jednoty, pričom vychádzal z Ježišových slov z Veľkňazskej modlitby v 17. kapitole Jánovho evanjelia: «Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.»

Po tom, ako poukázal na zranenia spôsobené nejednotou Cirkvi, pápež položil otázku, čo možno v tejto situácii robiť. Vyzval k prekonaniu pasívnej rezignovanosti voči faktu rozdelenia a k vytrvalej modlitbe za plnú jednotu. Upozornil, že napriek rozdielom v teologických postojoch a spôsoboch spolunažívania kresťanov spája to najdôležitejšie: viera v nášho Pána, Ježiša Krista, viera v spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého a skutočnosť, že všetci spoločne kráčame, sme na ceste.

Aplauz vyvolal Svätý Otec, keď sa priznal, že presne pred 70 rokmi bol na prvom svätom prijímaní. Svoj príhovor uzavrel výzvou k praktizovaniu duchovného ekumenizmu modlitbou a spoluprácou na dobročinných dielach.

Svätý Otec sa dnes s výnimkou času venovaného generálnej audiencii zúčastňuje na zasadnutiach Biskupskej synody.

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulých katechézach sme sa usilovali osvetliť pôvod a nádheru Cirkvi a pýtali sme sa, čo pre každého z nás znamená, že sme súčasťou toho ľudu, Božieho ľudu, ktorým je Cirkev. Nemôžeme však zabudnúť na to, že sú mnohí bratia, ktorí sa spolu s nami delia o vieru v Krista, no patria k

iným vierovyznaniam či tradíciám, ktoré sú odlišné od našej. Mnohí rezignovali pred týmto rozdelením – aj vo vnútri našej katolíckej Cirkvi pred ním rezignovali – ktoré bolo v priebehu dejín často príčinou rozporov a utrpení, ako aj vojen! A to je hanba! Ani dnes nie sú vzťahy vždy charakterizované rešpektom a srdečnosťou... Avšak, pýtam sa: Ako sa my staviame k tomu všetkému? Rezignovali sme aj my, či sme dokonca priam ľahostajní voči tomuto rozdeleniu? Alebo pevne veríme, že je možné a potrebné kráčať smerom k zmiereniu a plnému spoločenstvu? K plnému spoločenstvu, inými slovami, k možnosti mať účasť všetci spoločne na Kristovom tele a krvi.

Rozdelenia medzi kresťanmi zraňujú Cirkev, a tým zraňujú Krista, a my, rozdelení, uštedrujeme Kristovi ranu: Cirkev je vskutku telo, ktorého hlavou je Kristus. Vieme dobre, ako veľmi ležalo Ježišovi na srdci, aby jeho učeníci zostali spojení v jeho láske. Stačí si uviesť na myseľ jeho slová v sedemnástej kapitole Jánovho evanjelia, v modlitbe, ktorou sa obracia na Otca v bezprostrednej blízkosti umučenia: «Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my» (Jn 17,11).

Táto jednota bola ohrozená už vtedy, keď bol Ježiš ešte medzi svojimi: evanjelium nám pripomína, že apoštoli sa medzi sebou dohadovali, ktorý z nich je väčší, dôležitejší (porov. Lk 9,46). Pán však veľmi trval na jednote v Otcovom mene, umožňujúc nám pochopiť, že naše ohlasovanie a naše svedectvo budú o toľko viac tým dôveryhodnejšie, čím viac my ako prví budeme schopní žiť v spoločenstve a mať sa radi. Tomuto jeho apoštoli vďaka milosti Ducha Svätého hlboko porozumeli a vzali si to k srdcu natoľko, že sv. Pavol naliehavo prosí spoločenstvo v Korinte týmito slovami: «Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku» (1 Kor 1,10).

Počas svojej púte v dejinách je Cirkev pokúšaná od zlého, ktorý sa snaží, aby ju rozdelil, a bola, žiaľ, poznačená vážnymi a bolestnými rozdeleniami. Sú to rozdelenia, ktoré niekedy pretrvávajú dlhú dobu, až podnes, kvôli čomu je teraz ťažké zrekonštruovať všetky dôvody a hlavne nájsť možné riešenia. Pohnútky, ktoré priviedli až k rozkolom a oddeleniam môžu byť najrozličnejšie: od rozdielnosti dogmatických a morálnych princípov, odlišných teologických a pastoračných koncepcií, cez politické a prospechárske dôvody, až po boje kvôli antipatiám a osobným ambíciám... Isté však je, či už v jednom alebo v druhom prípade, že za týmito roztržkami sa vždy schováva pýcha a sebectvo, ktoré sú príčinou každého rozbroja a robia nás netolerantnými, neschopnými načúvať, a prijať toho, kto má inú predstavu alebo pozíciu ako my.

Teraz, tvárou v tvár tomu všetkému: je niečo, čo my všetci ako členovia svätej Matky Cirkvi máme a musíme urobiť? Rozhodne nesmie chýbať modlitba, v nadväznosti na Ježišovu modlitbu a v spojení s ňou, modlitba za jednotu kresťanov. A spolu s modlitbou Pán od nás žiada obnovenú otvorenosť: žiada nás, aby sme sa nezatvárali pred dialógom a stretnutím, ale aby sme prijali všetko hodnotné a pozitívne, čo sa nám ponúka aj od tých, ktorí zmýšľajú inak ako my alebo sa stavajú do odlišných pozícií. Žiada od nás, aby sme sa zameriavali nie na to, čo nás rozdeľuje, ale najmä na to, čo nás spája, snažiac sa lepšie poznať a milovať Ježiša a deliť sa o bohatstvo jeho lásky. A toto konkrétne zahŕňa priľnutie k pravde, spolu so schopnosťou odpustiť si, cítiť sa byť súčasťou jednej kresťanskej rodiny, považovať sa za dar jeden pre druhého a spoločne konať mnoho dobrých vecí a dobročinných skutkov.

Je to bolestné, ale sú rozdelenia, kresťania sú rozdelení, sme rozdelení medzi sebou. Všetci však máme niečo spoločné: všetci veríme v Ježiša Krista, Pána. Všetci veríme v Otca, v Syna a v Ducha Svätého, a do tretice, všetci spoločne kráčame, sme na ceste. Pomôžme si vzájomne! - Ty to chápeš takto, ty zas tak... - Ale veď vo všetkých spoločenstvách sú vynikajúci teológovia, nech teda oni diskutujú, nech hľadajú teologické pravdy, pretože to je povinnosť, my však spoločne kráčajme, modlime sa jeden za druhého a konajme skutky lásky. A takto vytvárame spoločenstvo na ceste. Toto sa volá duchovný ekumenizmus: kráčať po ceste života všetci spoločne v našej viere, v Ježišovi Kristovi, Pánovi.

Vraví sa, že sa nemá hovoriť o osobných veciach, ale neubránim sa pokušeniu. Hovoríme o spoločenstve... o spoločenstve medzi nami. A dnes som veľmi vďačný Pánovi, pretože presne pred 70 rokmi som bol na prvom svätom prijímaní... [aplauz] A to musíme vedieť všetci, že prijať prvé sväté prijímanie znamená vstúpiť do spoločenstva s ostatnými, do bratského spoločenstva v našej Cirkvi, ale aj do spoločenstva so všetkými tými, ktorí patria do odlišných komunít, ale veria v Ježiša. Poďakujme sa všetci Pánovi za náš krst, poďakujme sa všetci Pánovi za naše spoločenstvo; aby sa toto spoločenstvo naplnilo tak, že bude patriť všetkým, spoločne. Drahí priatelia, poďme teda v ústrety plnej jednote! Dejiny nás rozdelili, sme však na ceste v ústrety zmiereniu a spoločenstvu! A toto je pravda! Toto máme brániť! Všetci sme na ceste k spoločenstvu. A ak by sa nám cieľ javil azda veľmi vzdialený, takmer nedosiahnuteľný a cítime sa byť unesení skľúčenosťou, nech nás posilní pomyslenie na to, že Boh nemôže nepočuť hlas svojho Syna Ježiša a nevypočuť jeho a našu modlitbu, aby všetci kresťania boli naozaj jedno. Ďakujem.

 

 

7. októbra

Utorková homília Svätého Otca: Urobiť svoj príbeh modlitbou

Vatikán 7. októbra - Nezabúdajme pri modlitbe na našu históriu. To je nosná myšlienka z dnešnej rannej homílie Svätého Otca z Domu sv. Marty. Pápež František tiež zdôraznil, že v priebehu našej životnej cesty Pán vždy kráča po našom boku a vyzval tiež veriacich, aby počas dňa aj popri zaneprázdnenosti mnohými záležitosťami nezabúdali na modlitbu.

V dnešnej homílii Svätý Otec vychádzal z prvého čítania (Gal 1,13-24), v ktorom sv. Pavol spomína na svoj život, neskrývajúc svoje hriechy. Pán „si zvolil svoj ľud a sprevádzal ho počas putovania v púšti ako aj v priebehu celého života“, povedal Svätý Otec. To, čo Boh urobil so svojím ľudom, urobil a robí aj s každým z nás“. „Boli sme vybraní. Prečo som ja kresťan a nie tamten v diaľke, ktorý ani len nepočul hovoriť o Ježišovi Kristovi?“, kladie si otázku pápež František a zároveň odpovedá: „Je to milosť. Milosť daná z lásky.“ „Pamätať na túto skutočnosť v jej konkrétnosti, to je to, čo robí sv. Pavol.“ Vyznáva, že zúrivo prenasledoval Cirkev a nehovorí: ‚Som dobrý, som synom tamtoho a mám vážený pôvod...‛ Nie, Pavol hovorí: ‚Prenasledoval som, nebol som dobrým človekom!‛ Pavol pamätá na svoju životnú púť a tak začal spomínať aj na počiatky:

„Tento zvyk spomínať na náš život nie je medzi nami veľmi bežný. Zabúdame. Žijeme v tejto chvíli a potom už nepamätáme na minulosť. Každý z nás má svoj príbeh: príbeh milosti, príbeh hriechu, príbeh životnej cesty, mnohých vecí... Je veľmi prospešné modliť sa pomocou našej osobnej histórie. Pavol tak robí, keď spomína na časť svojho životného príbehu. V podstate hovorí: ‚On si ma vybral! Zachránil ma! Bol mojím spoločníkom na ceste...‛“

„Spomínať na vlastný život znamená oslavovať Boha. Pamätať na vlastné hriechy, od ktorých nás Pán zachránil, znamená vzdávať Bohu slávu, povedal Svätý Otec. „Preto Pavol hovorí, že sa chváli jedine dvoma vecami: vlastnými hriechmi a milosťou ukrižovaného Boha, jeho milosťou“. Ako o ňom povedal pápež František, „spomínal na svoje hriechy a chválil sa: ‚Bol som hriešnikom, no ukrižovaný Kristus ma zachránil‛. Chválil sa Kristom. Toto bola Pavlova pamäť. A je to aj pamätanie, ku ktorému nás pozýva samotný Ježiš“:

„Ježiš hovorí Marte (Lk 10,38-42): «Staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel.» Čo to znamená? Počúvať Pána a pamätať. Nemôžeme sa každý deň modliť tak, ako by sme ani nemali vlastné dejiny. Každý z nás má svoj príbeh. Poďme sa modliť s týmto príbehom v srdci, ako Mária. Mnohokrát sme tak ako Marta rozptýlení prácou, udalosťami dňa, plnením si povinností a zabúdame na túto históriu.“

Náš vzťah s Bohom podľa slov Svätého Otca „nezačína v deň krstu: ním je spečatený“. Začal sa vtedy, „keď sa na nás Boh zahľadel vo večnosti a vybral si nás. Začína sa v srdci Boha“:

„Treba pamätať na to, že sme boli vybraní, že si nás Boh zvolil. Pamätať na našu cestu zmluvy. Táto zmluva bola dodržiavaná, alebo nie? Nie: sme hriešnici a pamätáme na to. A pamätať na prísľub daný Bohom, ktorý nikdy nesklame, ktorý je našou nádejou, toto je ozajstná modlitba.“

Pápež František uzavrel homíliu pozvaním modliť sa slovami Žalmu 139: «Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.» „Toto znamená modliť sa a spomínať pred Bohom na náš príbeh. Lebo náš príbeh je príbehom jeho lásky k nám“, povedal Svätý Otec.

 

5. október

Slávnosť v Bazilike sv. Petra otvorila synodu o rodine

Vatikán 5. októbra - Svätá omša v Bazilike sv. Petra koncelebrovaná pápežom Františkom spolu so synodálnymi otcami dnes slávnostne otvorila III. mimoriadne generálne zasadnutie Biskupskej synody na tému „Pastoračné výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte evanjelizácie“. V chráme zaplnenom veriacimi boli prítomní okrem 191 koncelebrujúcich synodálnych biskupov aj ďalší z celkového počtu 253 účastníkov synody: 16 expertov, 38 audítorov a 8 bratských delegátov z iných cirkví.

Slávenie sa začalo o 10. hodine, keď aklamácia „Christus vincit“ uviedla vstup liturgického sprievodu. Za spevu litánií ku všetkým svätým, v ktorých zazneli aj mená sv. Rity, sv. Terézie z Lisieux, sv. Moniky či sv. Gianny Berrettovej-Mollovej, si Svätý Otec uctil relikvie blahoslavených manželov Zélie a Louisy Martinových, rodičov sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša, ako aj relikvie blahoslaveného manželského páru Luigiho a Marie Beltrame-Quattrocchiových.

Hlavnými koncelebrantmi Svätého Otca pri oltári boli: generálny relátor synody kardinál Péter Erdö z Maďarska, ďalej traja predsedajúci delegáti - kardinál André Vingt-Trois z Francúzska, kardinál Raymundo Damasceno Assis z Brazílie a kardinál Luis Antonio Tagle z Filipín - a tiež hlavní predstavitelia sekretariátu Biskupskej synody: kardinál Lorenzo Baldisseri a Mons. Bruno Forte. Eucharistia sa slávila v zelenej liturgickej farbe, s formulárom a biblickými čítaniami 27. cezročnej nedele.

Pápež František v homílii nadviazal na Izaiášov obraz Božej vinice s vysvetlením, že vinica, označujúca Boží ľud, predstavuje Pánov „sen“ - jeho plán, ktorý s láskou uskutočňuje, keď vinicu ako starostlivý vinohradník zveľaďuje, aby prinášala ovocie. Proroctvo Izaiáša i Ježišovo podobenstvo o zlých vinohradníkoch však hovoria o tom, že tento Boží sen nie je naplnený, je „frustrovaný“. Vodcovia ľudu, ktorým Ježiš v Matúšovom evanjeliu adresuje výčitku vo forme podobenstva sú tí, ktorým Boh zveril svoj sen, no oni sa tejto úlohe spreneverili a pre svoju chamtivosť a pýchu upreli Bohu uskutočnenie jeho sna s vyvoleným ľudom. Svätý Otec v tejto súvislosti upozornil na nebezpečné pokušenie chamtivosti po peniazoch a moci, ktoré je prítomné v každej dobe. Ďalej povedal:

„Aj my, na biskupskej synode, sme povolaní pracovať v Pánovej vinici. Synodálne zasadnutia neslúžia na diskutovanie o krásnych či originálnych ideách, alebo na to, aby sa videlo, kto je inteligentnejší... Slúžia na lepšie zušľachtenie a udržiavanie Pánovej vinice, na spoluprácu na jeho sne, na jeho pláne lásky, ktorý má so svojím ľudom. V tomto prípade nás Pán žiada, aby sme sa ujali starostlivosti o rodinu, ktorá je od samotných počiatkov integrálnou súčasťou jeho plánu lásky voči človeku.

My všetci sme hriešnikmi, aj my môžeme byť v pokušení „zmociť sa“ vinice, z dôvodu žiadostivosti, ktorá v nás, ľudských bytostiach, nikdy nechýba. Boží sen sa vždy potýka s pokrytectvom niektorých jeho služobníkov. Môžeme „frustrovať“ Boží sen, ak sa nenecháme viesť Duchom Svätým. Duch nám darúva múdrosť siahajúcu ďalej než vedomosti, aby sme veľkodušne pracovali v pravej slobode a s pokornou tvorivosťou.“

V spoločných modlitbách prítomní prosili na prvom mieste za synodálnych otcov, „aby Boh pokoja, ktorý presahuje každú chápavosť, udržiaval ich srdcia a mysle v Ježišovi Kristovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život.“ Po tejto prosbe prednesenej v čínskom jazyku nasledovala ďalšia v španielčine o dar múdrosti pre zákonodarcov a tých, ktorí vládnu národom. Vo filipínčine zaznela modlitba za tých, ktorí sú zranení pohoršením, „aby jas Pánovej tváre uzdravil ich zranenia a znovu ich otvoril pre radosť a nádej“. Po portugalsky zaznela prosba za národy, ktoré sú vo vojnách, „aby Pán svojou pravicou ochránil to, čo sám zasadil, aby nanovo oživil túžbu po dobre, aby na zemi zavládla spravodlivosť a pokoj“. Nakoniec to bola prosba za všetky rodiny prednesená po swahilsky, „aby ich Duch Svätý podopieral svojou útechou v námahách každodenného života a chránil ich pred zbytočným strachom.“

Liturgický priestor dotvárala byzantská ikona Svätej rodiny. Svätý Otec si ju osobitne uctil na konci svätej omše.

Na poludnie pápež František v príhovore z okna Apoštolského paláca opäť vyzval veriacich k modlitbe za synodu, zameranú na rodinu ako výzvu z hľadiska evanjelizácie. Modlitbou Anjel Pána spolu s veriacimi na námestí potom zveril prácu synody pod ochranu Panny Márie. Ďalej vo svojom príhovore poďakoval Bohu za dar, ktorý pre Cirkev predstavuje nová blahoslavená Miriam Terézia Demjanovičová, rehoľná sestra slovenského pôvodu ktorá bola včera blahorečená v USA. Pápež využil túto príležitosť aj na povzbudenie rodín k čítaniu a meditovaniu Svätého písma. S čerstvým výtlačkom talianskej Biblie v ruke predstavil projekt „Biblia do každej rodiny“, v rámci ktorého bolo potom na Námestí sv. Petra rozdaných niekoľko tisíc Biblií určených rodinám.

 

Modlitbová vigília na Námestí sv. Petra v predvečer synody

Vatikán 4. októbra - Duchovnou prípravou v predvečer otvorenia mimoriadnej synody o rodine bola dnes modlitbová vigília na Námestí sv. Petra organizovaná Konferenciou biskupov Talianska, za prítomnosti desiatok tisíc talianskych rodín synodálnych otcov a Svätého Otca, ktorý sa pripojil k záverečnej časti programu. Generálny sekretár Konferencie biskupov Talianska Mons. Nunzio Galantino vyzdvihol veľavravné svedectvo prítomnosti rodín, ktoré zaplnili celé námestie, pričom podnikli cestu do Ríma zo vzdialenejších oblastí Talianska. Striedavo s biblickými čítaniami a premietaním krátkych pasáží z prejavov pápeža Františka zazneli svedectvá troch párov: snúbencov Antónia a Roberty z Beneventa, manželského páru Margerity a Marca z Novary, ktorí majú okrem štyroch vlastných detí aj jedno dieťa v pestúnskej starostlivosti, a napokon svedectvo manželskej dvojice Antonelly a Nicolu z Tivoli, ktorí sa po šiestich rokoch odluky opäť vrátili k spoločnému manželskému životu.

Svätého Otca privítal v mene rodín predseda Talianskej biskupskej konferencie kardinál Angelo Bagnasco. Pápež František poeticky poukázal na večernú hodinu, ťaživú chvíľu dňa, ktorá má aj v živote rodín svoju obdobu vo chvíľach, keď sa v dome „minie víno radosti“. Za veľavravnú skutočnosť označil to, že aj uprostred individualistickej spoločnosti, v ktorej sa rozpadávajú vzťahy, je rodina naďalej „s ničím neporovnateľnou školou ľudskosti, nepostrádateľným príspevkom k spravodlivej a solidárnej spoločnosti. A čím hlbšie sú jej korene, tým viac je v živote možné vychádzať a kráčať do diaľky, bez toho, aby človek zablúdil alebo sa cítil cudzo v inej krajine.“ Ďalej poukázal na význam začínajúcej sa synody ako „stretnutia biskupského kolégia okolo biskupa Ríma, ktoré je udalosťou milosti a v ktorom sa biskupská kolegialita navonok prejavuje v procese duchovného a pastorálneho rozlišovania.“

Program vigílie, ktorý sa začal o 18. hod, pokračoval za účasti Svätého Otca modlitbami a spevmi so symbolickým prinášaním sviec. Takmer dvojhodinovú vigíliu uzavrelo apoštolské požehnanie a uctenie si ikony Svätej rodiny s výjavom Obetovania Pána v jeruzalemskom chráme.

 

 

Upřeně hledět na Krista a jít krokem milosrdné církve

Promluva papeže Františka na vigilii před synodou, nám. sv. Petra

Dobrý večer, drahé rodiny!

Na naše shromáždění se pomalu snáší večer.

Nastává hodina, kdy se rádi vracíme domů, abychom se setkali u jednoho stolu v atmosféře pocitů z vykonaného a obdrženého dobra, ze setkání, která rozehřívají srdce a dávají mu růst, u dobrého vína, jež lidsky předjímá slavnost, která nebude mít konce.

Je to také nejtěžší hodina pro toho, kdo se ocitá sám se svojí samotou, v hořkém příšeří nezdařených snů a plánů. Kolik jen lidí tráví den ve slepé uličce rezignace, opuštěnosti, ne-li zášti; kolika domovům se nedostává vína radosti a tím i chuti samotné životní moudrosti… Svojí modlitbou se tento večer stáváme hlasem jedněch i druhých.

Je příznačné, jak i v individualistické kultuře, která znetvořuje a vyprazdňuje vztahy, zůstává v každém, kdo se narodil z ženy, hluboká potřeba zásadní stability, otevřených dveří, někoho, s kým svázat a sdílet životní příběh, historii, k níž náleží. Životní společenství, které manželé přijali, jejich otevřenost daru života, vzájemná péče, setkání a generační paměť, výchovné doprovázení, předávání křesťanské víry dětem – tím vším je rodina nadále školou lidství nemající obdoby a neodmyslitelným přínosem ke spravedlivé a solidární společnosti (Evangelii gaudium, 66-68).

Čím jsou její kořeny hlubší, tím lze v životě více vycházet a jít dál, bez bloudění a aniž bychom se někde na zemi cítili jako cizinci.

Tento horizont nám pomáhá chápat důležitost synodálního shromáždění, které bude zítra zahájeno. Již ono convenire in unum (sjednocení) kolem římského biskupa je událost milosti, v níž se projevuje biskupská kolegialita na cestě duchovního a pastoračního rozlišování. Abychom nalezli to, co dnes Pán žádá po své církvi, musíme dopřát sluchu tepu této doby a „cítit“ s dnešními lidmi natolik, abychom byli proniknuti jejich radostmi a nadějemi, jejich smutky a úzkostmi (Lumen gentium, 1). Tak budeme umět nabídnout dobrou zvěst o rodině věrohodně.

Víme přece, že evangelium obsahuje moc a něhu schopných překonat vše, co vytváří nespokojenost a násilí. Ano, v evangeliu je spása, která naplňuje nejhlubší potřeby člověka! Této spásy, která je dílem Božího milosrdenství a Boží milosti, jsme jako církev znamením a nástrojem, živou a působivou svátostí (Evangelii gaudium, 112). Pokud by tomu tak nebylo, zůstala by naše budova domečkem z karet a pastýři by byli redukováni na statutární kleriky, z jejichž úst by lid marně čekal osvěžení a „vůni evangelia“ (Ibid. 39).

V tomto rámci se vyjevuje rovněž obsah našich modliteb. Pro synodní otce žádáme od Ducha svatého především dar naslouchání - naslouchání Bohu, dokud spolu s Ním nezaslechnout volání lidu, a naslouchání lidu, dokud nebudeme dýchat vůlí, ke které nás Bůh volá.

Kromě naslouchání snažně prosíme o ochotu k upřímné, otevřené a bratrské konfrontaci, vedoucí k tomu, abychom na sebe vzali pastorační zodpovědnost za otázky, které s sebou přinášejí současné epochální změny. Dovolme, aby tyto otázky pronikly do našeho srdce, aniž bychom pozbyli klidu, nýbrž mějme klidnou důvěru v Pána, který nás ve svůj čas opětovně přivede k jednotě.

Copak nám dějiny církve nevyprávějí o mnoha obdobných situacích, které naši otcové dokázali překonat s nepolevující trpělivostí a kreativitou?

Tajemství spočívá v pohledu - a to je třetí dar, o který ve své modlitbě žádáme. Jestliže totiž skutečně chceme prověřit své kroky na půdě současných výzev, rozhodující podmínkou k tomu je setrvat s pohledem upřeným na Ježíše Krista, prodlévat v nazírání a uctívání jeho tváře. Pokud si osvojíme jeho styl myšlení, života a vztahů, nebude pro nás namáhavé přetlumočit synodální práci do doporučení a návrhů pro pastoraci jednotlivce a rodiny. Pokaždé, když se vracíme k prameni křesťanské zkušenosti, se totiž otevírají nové cesty a nevídané možnosti. Je to možné vytušit z evangelní rady: „Udělejte všechno, co vám řekne“ (Jan 2,5). Tato slova obsahují duchovní odkaz Panny Marie, „pozorné přítelkyně, která stále bdí, aby v našem životě nedošlo víno“ ( Evangelii gaudium, 286). Vezměme je za svá!

V této míře se naše naslouchání a naše konfrontace o rodině, milované pohledem Ježíše Krista, stanou příležitostí, kterou nám Prozřetelnost dává k obnově církve a společnosti po vzoru sv. Františka. S radostí evangelia znovu půjdeme krokem smířené a milosrdné církve, chudé církve, která je přítelkyní chudých, církve, která je schopna „trpělivostí a láskou překonávat trápení a nesnáze vnitřní i vnější“ (Lumen gentium, 8).

Kéž nad synodem, církví a celým lidstvem zavane vítr letnic. Kéž rozplete uzly, které lidem brání v setkání, kéž zacelí krvácející rány a opětovně zažehne naději. A je mnoho lidí, kteří ji nemají. Kéž nám udělí takovou kreativní lásku, která by nám umožnila milovat tak, jako miloval Ježíš.

Takto se do našeho hlásání znovu vrátí život a dynamika, jakou měli první misionáři evangelia.

Přeložila Jana Gruberová a Milan Glaser

 

4. októbra

Blahoslavená Miriam Terézia Demjanovičová: vôbec prvé blahorečenie v USA

 

USA 4. októbra – „Každý je povolaný ku svätosti“ - to je odkaz americkej rehoľnej sestry slovenského pôvodu, Miriam Terézie Demjanovičovej (1901-1927), ktorá bola dnes blahorečená v americkom Newarku pri New Jersey. Blahorečenie, ktoré sa začalo o 9:30 miestneho času v tamojšej Katedrále Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, je historicky prvým blahorečením odohrávajúcim sa na pôde USA. Formulu blahorečenia tejto 26-ročnej sestry z Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety predniesol ako delegát Svätého Otca prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato.

Blahoslavená Miriam Terézia sa narodila 26. marca 1901 v meste Bayonne v USA v rodine slovenských gréckokatolíkov, pôvodom z Bardejova. Do rehole vstúpila v roku 1925 po získaní vysokoškolského diplomu v odbore humanistiky s vynikajúcimi výsledkami. Už ako postulantka a novicka sa Miriam Terézia vyznačovala intenzívnou spiritualitou založenou na mystickej skúsenosti spoločenstva Najsvätejšej Trojice, a to až do tej miery, že ju nazývajú „americkou svätou Terezkou od Dieťaťa Ježiša“. V roku 1926 ju jej duchovný sprievodca požiadal o napísanie súboru meditácií o duchovnom živote pre ostatné novicky. Týchto dokopy 26 spisov bolo po jej smrti (1927) publikovaných v knihe Väčšia dokonalosť (Greater perfection). Pod názvom Kvet z bardejovských záhonov ju neskôr v Kanade do slovenčiny preložil a vydal slovenský jezuita páter Štefan Senčík. Vydavateľstvo Dobrá kniha tento rok vydalo životopis novej blahoslavenej z pera Štefana Senčíka pod názvom: „Na ceste za väčšou dokonalosťou - Miriam Terézia Demjanovičová“.

Ako členka Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety zomrela Miriam Terézia vo veku 26 rokov 8. mája 1927 v New Jersey. Pápež Benedikt XVI. jej 10. mája 2012 prisúdil hrdinský stupeň čností, ktorý sa spája s titulom „ctihodná”. Dekrét potvrdzujúci zázrak na príhovor sestry Miriam bol zverejnený na základe autorizácie pápeža Františka 17. decembra 2013.

Postulátorka kauzy blahorečenia Silvia Correaleová o novej blahoslavenej hovorí:

„V sestre Miriam Terézii sa spája skúsenosť Cirkvi východu a západu. Ona sama bola pokrstená a súčasne prijala aj prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania podľa byzantského obradu Gréckokatolíckej cirkvi, ku ktorej patrili jej rodičia. Nezmenila svoju príslušnosť ani po vstupe do Kongregácie milosrdných sestier sv. Alžbety, ktoré patria k Cirkvi latinského obradu. Uznanie jej svätosti teda hlbšie spája tieto dve čiastky univerzálnej Cirkvi. Prvá blahoslavená, ktorá sa narodila a žila v Amerike 20. storočia, ponúka svedectvo svätosti mladého veku. Novým generáciám ukazuje ako možno žiť a stelesniť kresťanské hodnoty v kultúre vlastnej krajiny a vo vlastnej dobe.“

Postulátorom kauzy blahorečenia sestry Miriam Terézie bol istý čas aj slovenský minorita Daniel Faltin (1927-2008).

Kongregáciu milosrdných sestier sv. Alžbety založila v roku 1859 v americkom New Jersey sestra Mary Xavier Maheganová. Sama zakladateľka bola členkou Kongregácie milosrdných sestier založenej sv. Alžbetou Annou Setonovou v roku 1809 v americkom Emmitsburgu (štát Maryland) v duchu odkazu sv. Vincenta z Paoly a sv. Lujzy de Marillacovej. V súčasnosti Kongregácia milosrdných sestier sv. Alžbety pôsobí v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, sociálnej a pastoračnej služby v 19 diecézach v USA, Salvadore a na Haiti.

 

3. októbra

Pápež František Kongregácii pre klerikov: Povolanie je ako neopracovaný diamant

Vatikán 3. októbra – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále Apoštolského paláca prijal na audiencii 80 účastníkov plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov pod vedením jej prefekta kardinála Beniamina Stellu. Vo svojom príhovore sa pápež František zameral na tri kľúčové témy v súvislosti s poslaním Kongregácie pre klerikov: na podstatu povolania k posvätnému stavu, na formáciu služobníkov Cirkvi počas ich prvotnej prípravy i neskôr v celoživotnej forme, a na evanjelizáciu ako účel, na ktorý sú povolania zamerané. Povolanie prirovnal k diamantu, ktorý treba najprv objaviť a potom obojstrannou spoluprácou starostlivo opracovávať, aby naplno slúžil evanjelizácii. Svätý Otec sa dotkol aj problému nedostatku povolaní, vystríhal však biskupov pred unáhlených prijímaním uchádzačov o kňazstvo bez dôsledného preverenia ich zdravia, zrelosti a ďalších predpokladov. Nasleduje plné znenie príhovoru pápeža Františka:

„Páni kardináli, drahí bratia biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry,

obraciam sa každého z vás so srdečným pozdravom a s úprimným poďakovaním za vašu spoluprácu pri starostlivosti Svätej stolice o vysvätených služobníkov a ich pastoračnú činnosť. Ďakujem kardinálovi Beniaminovi Stellovi za slová, ktorými uviedol toto stretnutie. To, čo by som vám chcel dnes povedať, sa dotýka troch tém, ktoré zodpovedajú cieľom a aktivitám tohto dikastéria: povolania, formácie a evanjelizácie.

Vychádzajúc z obrazu z Matúšovho evanjelia, rád prirovnávam povolanie k službe v posvätnom stave k «pokladu ukrytému v poli» (Mt 13,14). Je to naozaj poklad, ktorý Boh neustále vkladá do sŕdc niektorých mužov, ktorých si vybral a povolal, aby ho nasledovali v tomto osobitnom životnom stave. Tento poklad, ktorý si vyžaduje, aby bol objavený a vynesený na svetlo, nie je daný preto, aby «obohacoval» iba niekoho. Ten, ktorý je povolaný do posvätného stavu, nie je «majiteľom» svojho povolania, ale správcom daru, ktorý mu Boh zveril pre dobro celého ľudu, ba viac, pre dobro všetkých ľudí, i tých, ktorí sa vzdialili od praktizovania náboženstva alebo nevyznávajú vieru v Krista. Rovnako i celé kresťanské spoločenstvo je strážcom pokladu týchto povolaní, ktoré sú určené na to, aby mu slúžili, a musí si vždy viac uvedomovať úlohu podporovať ich, prijímať a s láskou ich sprevádzať.

Boh neprestáva povolávať niektorých, aby ho nasledovali v posvätnom stave. Aj my však musíme prispieť svojím podielom prostredníctvom formácie, ktorá je odpoveďou človeka, Cirkvi, na Boží dar, na ten dar, ktorý jej Boh dáva prostredníctvom povolaní. Znamená to chrániť povolania a zabezpečovať ich rast, aby priniesli zrelé plody. Ony predstavujú «neopracovaný diamant», na ktorom treba starostlivo pracovať s ohľadom na svedomie jednotlivých osôb a s trpezlivosťou, aby sa zaskvel uprostred Božieho ľudu. Formácia preto nie je akousi jednostrannou činnosťou, ktorou niekto odovzdáva teologické či duchovné poznatky. Ježiš tým, ktorých povolával nehovoril: «poď, povysvetľujem ti», nie! A nehovoril ani: «nasleduj ma, vyškolím ťa» - to nie! Ale formácia, ktorú ponúkol Ježiš svojím učeníkom sa udiala cez «poď a nasleduj ma», «konaj tak, ako ja konám», a toto je metóda, ktorú chce Cirkev aj dnes používať pre svojich služobníkov. Formácia, o ktorej hovoríme, je skúsenosťou učeníctva, ktorá približuje ku Kristovi a umožňuje čoraz viac sa mu pripodobňovať.

Práve z tohto dôvodu ju nemožno chápať ako raz skončenú úlohu, pretože kňazi nikdy neprestanú byť Ježišovými učeníkmi a nasledovať ho. Niekedy napredujeme rýchlo, inokedy je náš krok neistý, zastavíme sa a môžeme i padnúť, ale vždy zostávame na ceste. A preto formácia, keďže je učeníctvom, sprevádza celý život vysväteného služobníka a vzťahuje sa celkovo na jeho osobu, a to intelektuálne, ľudsky i duchovne. Počiatočná formácia a permanentná formácia sú síce odlíšené, pretože si vyžadujú rozličné prístupy a obdobia, avšak sú dvoma polovičkami tej istej skutočnosti, života učeníka klerika, zapáleného láskou k svojmu Pánovi a neprestajne v jeho nasledovaní.

Podobná cesta objavovania povolania a rozvíjania jeho hodnoty má presný zámer: evanjelizáciu. Každé povolanie je pre poslanie a poslaním vysvätených služobníkov je evanjelizácia v každej jej podobe. V prvom rade vychádza z «byť», aby sa potom premenila na «konať». Kňazi sú spojení vo sviatostnom bratstve, preto prvou formou evanjelizácie je svedectvo bratstva a spoločenstva medzi nimi a s ich biskupom. Z takého spoločenstva môže vyprýštiť intenzívne misionárske nadšenie, ktoré oslobodzuje vysvätených služobníkov od pohodlného pokušenia dbať viac na súhlasnú mienku druhých a vlastné pohodlie, ako na to, aby boli oduševnení pastoračnou láskou, pre ohlasovanie evanjelia až po najvzdialenejšie periférie.

V takomto evanjelizačnom poslaní sú presbyteri povolaní, aby rástli v uvedomovaní si, že sú pastieri, poslaní, aby stáli uprostred svojho stáda, aby sprítomňovali Pána prostredníctvom Eucharistie a aby rozdávali jeho milosrdenstvo. Ide o to, aby «boli» kňazmi, aby sa neobmedzovali na to, že «robia» prácu kňaza, aby boli slobodní od každého duchovného svetáctva, vedomí si toho, že evanjelizujú svojím životom ešte skôr než svojou činnosťou. Aké pekné je vidieť kňazov radostných v ich povolaní, s hlbokou vyrovnanosťou vo vnútri, ktorá ich podrží aj vo chvíľach námahy a bolesti! A to sa nikdy neudeje bez modlitby, tej modlitby srdca, toho dialógu s Pánom..., čo je takpovediac srdcom kňazského života.

Potrebujeme kňazov, povolaní je nedostatok. Pán povoláva, no nie je ich dosť. A my biskupi máme pokušenie prijímať mladých uchádzačov bez rozlišovania. Toto je Cirkvi na škodu! Prosím vás, skúmajte dobre priebeh jednotlivého povolania! Dobre preskúšajte, či je to od Pána, či ten muž je zdravý, či je ten muž vyvážený, či ten muž je schopný dávať život, evanjelizovať, či je schopný založiť si rodinu a tohto sa zrieknuť kvôli nasledovaniu Ježiša. Dnes máme toľko problémov, a v mnohých diecézach je to pre tento sebaklam niektorých biskupov prijímať tých, čo prídu, neraz vylúčení zo seminárov alebo z rehoľných domov – len preto, že je tu potreba kňazov. Prosím vás, myslime na dobro Božieho ľudu.

Drahí bratia a sestry, témy, ktorými sa v týchto dňoch zasadania zaoberáte, majú veľkú dôležitosť. Povolanie, o ktoré sa dbá prostredníctvom permanentnej formácie, v spoločenstve, sa stáva mocným nástrojom evanjelizácie, na službu Božiemu ľudu. Pán nech osvecuje vaše úvahy, a nech vás sprevádza aj moje požehnanie. A prosím vás o to, aby ste sa modlili za mňa a za moju službu Cirkvi. Ďakujem.“

 

2. október

Pápežova homília o strážnych anjeloch: Nikto životom nekráča osamote

Vatikán 2. októbra – Anjel strážny existuje, nie je len fantáziou, ale je to blízky spoločník, ktorého nám daroval Boh, aby nás sprevádzal na ceste života. To sú slová pápeža Františka z homílie z rannej svätej omše v Dome sv. Marty v deň, keď si Cirkev pripomína svätých anjelov strážcov.

Dnešné liturgické čítania (Ex 23,20-23a, Mt 18,1-5.10) nám podľa slov Svätého Otca predstavujú dva obrazy: anjela a dieťa. Boh nám dal anjela, aby nás ochraňoval: „Ak by si niekto z nás myslel, že môže kráčať osamote, veľmi by sa mýlil“, upadol by „do toho veľmi nepekného omylu, ktorým je pýcha, namýšľanie si, že sme veľkí“, že sme sebestační. Ježiš učí svojich apoštolov, aby boli ako deti. „Učeníci sa hádali, kto je medzi nimi najväčší, viedli medzi sebou škriepku... nezaváňa to karierizmom? Títo prví biskupi boli pokúšaní karierizmom: ‚Chcem byť od teba väčší...‛ Nie je to dobrý príklad prvých biskupov, no taká je skutočnosť. A Ježiš ich učí pravdivému postoju, tomu, ktorý majú deti: „počúvaniu, potrebe rady, potrebe pomoci, lebo dieťa je vlastne znamením odkázanosti na pomoc, poslušnosti, potrebnej k napredovaniu... Toto je cesta. Nie to, kto je väčší.“ Tí, čo sú bližšie k postoju dieťaťa, majú „bližšie ku kontemplácii Otca.“ S otvoreným a poddajným srdcom počúvajú anjela strážcu:

„My všetci, podľa tradície Cirkvi, máme pri sebe anjela, ktorý nás chráni, dáva nám pocítiť rôzne veci. Koľkokrát sme len vnímali: ‚Toto by som mal urobiť ináč, takto to nejde, dávaj si pozor...‛, mnohokrát! Je to hlas tohto nášho spoločníka na ceste. Buďme si istí, že on nás svojimi radami povedie až do cieľa nášho života, a preto počúvajme jeho hlas a nebúrme sa mu... Lebo vzburu a chuť po nezávislosti máme všetci. Je to tá istá pýcha, ktorú mal aj náš otec Adam v pozemskom raji. Nebúr sa, nasleduj jeho rady.“

Podľa slov Svätého Otca „nikto životom nekráča osamote a nikto z nás si nemôže myslieť, že je sám“, pretože je nám vždy naporúdzi „tento náš spoločník“: „Keď nechceme počúvať jeho radu, jeho hlas, akoby sme povedali: ‚Choď preč!‛ Odohnať preč spoločníka na ceste je nebezpečné, lebo žiadny muž ani žena nedokáže poradiť tak, ako on. Môžem poradiť inému, no nemôžem radiť sám sebe. Radí mi Duch Svätý a anjel strážny. Preto ho potrebujeme. Toto nie je akási fantazírujúca doktrína o anjeloch. Nie, je to skutočnosť. Ako povedal Ježiš, Boh: ‚Pošlem pred tebou anjela, aby ťa chránil, aby ťa sprevádzal na ceste, aby si sa nezmýlil‛.“

Svätý Otec napokon homíliu uzavrel nasledujúcimi slovami: „Dnes by som si mal položiť otázku: aký mám vzťah so svojím anjelom strážnym? Počúvam ho? Vravím mu ráno: ‚dobrý deň‛? Hovorím mu: ‚Chráň ma počas spánku?‛ Rozprávam sa s ním? Prosím ho o radu? On stojí po mojom boku. Na túto otázku si môže dnes každý z nás dať odpoveď: Ako vyzerá môj vzťah s týmto anjelom, ktorého mi Pán dal preto, aby ma strážil a sprevádzal na ceste a ktorý vždy hľadí na tvár nebeského Otca?“

 

 

1. október

Generálna audiencia pápeža Františka: Charizmy v Cirkvi 

Vatikán 1. októbra – Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec František v katechéze hovoril o charizmách v Cirkvi ako osobitných daroch Ducha Svätého, ktoré robia Cirkev plodnou. Vysvetlil, že charizmy vo svojej rozmanitosti slúžia celému spoločenstvu, nikto svoju charizmu nemá sám pre seba a ani ju nemôže sám od seba posúdiť. Svätý Otec sa zaoberal aj otázkou, či rozličnosť chariziem predstavuje pre Cirkev problém. Zdôraznil, že „ten istý Duch Svätý, ktorý dáva rozličnosť chariziem, vytvára v Cirkvi jednotu.“ Charizmy teda nesmú byť predmetom porovnávania sa s druhými alebo závisti. „Všetky charizmy sú v Božích očiach dôležité a zároveň nikto nie je nezastupiteľný,“ povedal pápež František. Dodal, že „keď sa Cirkev pri rozmanitosti svojich chariziem vyjadrí ako spoločenstvo, nemôže sa zmýliť,“ pretože má nadprirodzený zmysel viery (sensus fidei), ktorý jej dáva Duch Svätý. Na príklade sv. Terézie z Lisieux napokon Svätý Otec ukázal správny postoj veriaceho človeka k chápaniu vlastnej charizmy a chariziem iných, pričom poukázal aj na charizmu, ktorú majú všetci: je ňou schopnosť milovať.

Po katechéze Svätý Otec v príhovoroch k jednotlivým jazykovým skupinám povzbudil veriacich k októbrovej mariánskej modlitbe: „Na začiatku mesiaca októbra, ktorý je mesiacom posvätného ruženca, vás pozývam meditovať Kristovu cestu a jeho dielo očami Márie. Modlite sa ruženec a sprevádzajte tak prácu Biskupskej synody o rodine.“

Pred generálnou audienciou sa Svätý Otec stretol v Aule Pavla VI. s trojtisícovou skupinou postihnutých detí, sprevádzaných členkami Sekulárneho inštitútu Malých apoštoliek lásky, spolu s biskupmi a kňazmi a členmi združenia „Naša rodina“. Sekulárny inštitút zorganizoval púť do Ríma pri príležitosti 60. výročia svojho založenia. Svätý Otec pri stretnutí s nimi pripomenul osobnosť zakladateľa: „Blahoslavený Luigi Monza vycítil, ako je potrebné byť nablízku postihnutým osobám s odbornosťou a láskou. Jeho charizma, ktorú podporoval ctihodný Pavol VI., keď bol arcibiskupom v Miláne, nech je príkladom pre rodiny a pre tých, ktorí majú verejnú zodpovednosť.“ Svätý Otec všetkých pútnikov poprosil o modlitbu a spolu s nimi sa pomodlil k Panne Márii.

Ďalším väčším skupinám sa pápež prihovoril v závere audiencie, medzi iným aj pútnikom z personálnej prelatúry Opus Dei sprevádzaným prelátom Mons. Javierom Echevarría. V súvislosti s nedávnym blahorečením Mons. Álvara Del Portilla pápež František povzbudil členov Opus Dei, aby sa „podľa príkladu nového blahoslaveného vždy usilovali dosiahnuť cieľ svätosti vo vlastnom životnom stave, vo vernosti Kristovi a evanjeliu.“

Na dnešnej generálnej audiencii bola prítomná skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z výboru pre kultúru a médiá. Predseda výboru Dušan Jarjabek spolu s podpredsedom Jánom Senkom v sprievode veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici Petra Sopka a ďalších členov delegácie odovzdali pápežovi ako dar Slovanské oratórium Cyril a Metod a reprezentačnú publikáciu Dóm sv. Martina v Bratislave.

Medzi slovenskými pútnikmi na Námestí sv. Petra boli dnes aj skupiny z rímskokatolíckej farnosti Turčiansky Peter, z gréckokatolíckej farnosti Trnava a tiež z Univerzitného pastoračného centra v Trnave.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Už od počiatku Pán naplnil Cirkev darmi svojho Ducha, urobiac ju tak vždy živú a plodnú vďaka darom Ducha Svätého. Medzi týmito darmi sa vynímajú niektoré, ktoré sú osobitne cenné pre budovanie a cestu kresťanského spoločenstva. Ide o charizmy. V tejto katechéze sa chceme opýtať: čo presne je charizma? Ako ju môžeme rozpoznať a prijať? A predovšetkým, či na skutočnosť, že v Cirkvi je rôznorodosť a mnohorakosť chariziem, treba hľadieť v pozitívnom zmysle ako na niečo pekné, alebo ako na problém?

Keď sa všeobecne hovorí o charizme, myslí sa často na nejaký talent, na prirodzenú schopnosť. Hovorieva sa: «Tento človek má zvláštnu charizmu vyučovať, ide o talent, ktorý má». Tak, ako keď o nejakom osobitne výnimočnom, príťažlivom človeku zvykneme povedať: «Je to charizmatický človek.» - «Čo to znamená?» - «Neviem, no je charizmatický». Takto hovorievame, však? Nevieme, čo hovoríme, ale povieme: «Je charizmatický». Z kresťanskej perspektívy je však charizma oveľa viac ako nejaká osobná kvalita, predispozícia, ktorou môžeme byť obdarovaní: charizma je milosť, dar darovaný Bohom Otcom prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého. Je to dar, ktorý je niekomu daný nie preto, žeby bol lepší ako ostatní, alebo žeby si ho zaslúžil, no je to dar, ktorý mu udeľuje Boh, aby ho s takou istou veľkorysosťou a s takou istou láskou mohol vložiť do služby celému spoločenstvu, v prospech ostatných. Povediac tak trochu ľudským spôsobom, hovorievame: Boh dáva túto schopnosť, túto charizmu tomuto človeku, avšak nie preňho samého, ale aby slúžila celému spoločenstvu. Dnes, ešte pred príchodom na námestie som prijal veľa, veľa postihnutých detí v Aule Pavla VI., bolo ich tam mnoho spolu so združením, ktoré sa venuje takýmto deťom. O čo tu ide? Toto združenie, tieto osoby, títo muži a ženy majú charizmu starať sa o postihnuté deti. Toto je jedna z chariziem.

Dôležitá skutočnosť, ktorú treba ihneď zdôrazniť je, že nik nemôže posúdiť sám od seba, či má nejakú charizmu, a akú. Avšak veľakrát sme počuli ľudí, ktorí hovoria: «Mám túto schopnosť: viem pekne spievať!» A nikto nemá odvahu povedať: «Vieš čo, buď radšej ticho, pretože pri tvojom speve všetci trpia!» Nik nemôže povedať: mám túto charizmu. Vo vnútri spoločenstva sa rozvíjajú a kvitnú dary, ktorými nás napĺňa Otec; v lone spoločenstva sa učíme rozoznávať ich ako znamenie jeho lásky voči všetkým jeho deťom. Je teda dobré, ak sa každý z nás opýta: «Je nejaká charizma, ktorú Pán vo mne vzbudil v milosti svojho Ducha, a ktorú moji bratia v kresťanskom spoločenstve rozpoznali a povzbudili ma v nej? A ako sa správam vzhľadom na tento dar? Prežívam ho s veľkodušnosťou, vložiac ho do služby všetkým, alebo ho zanedbávam a nakoniec naň zabudnem? Či sa azda vo mne stáva dôvodom k pýche, takže sa len ponosujem na druhých a domáham sa, aby sa v spoločenstve diali veci podľa mňa?» Toto sú otázky, ktoré si máme položiť. Či mám v sebe nejakú charizmu, či je táto charizma uznaná Cirkvou a či som spokojný s touto charizmou a či tak trochu nezávidím iným nejaké charizmy, aby som ich mal. Charizma je dar. Dáva ho iba Boh!

Najkrajšou skúsenosťou je však objaviť, koľkými rôznymi charizmami a koľkými darmi svojho Ducha napĺňa Otec svoju Cirkev! Toto nemá byť považované za dôvod na zmätok a rozpaky. Všetky sú darmi, ktoré Boh udeľuje kresťanskému spoločenstvu, aby mohlo harmonicky rásť vo viere a v jeho láske, ako jedno telo, ako Kristovo telo. Ten istý Duch, ktorý dáva túto rozličnosť chariziem, vytvára jednotu Cirkvi. Je to vždy ten istý Duch. Pred touto rozmanitosťou chariziem sa má naše srdce otvoriť radosti a máme si pomyslieť: «Aká nádherná skutočnosť! Toľko rozličných darov, pretože všetci sme Božími deťmi a všetci sme milovaní jedinečným spôsobom». Beda, ak sa tieto dary stanú príčinou závisti alebo rozdelenia, či žiarlivosti! Ako pripomína apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom v dvanástej kapitole, všetky charizmy sú dôležité v Božích očiach a zároveň nikto nie je nenahraditeľný. To znamená, že v kresťanskom spoločenstve potrebujeme jeden druhého a každý prijatý dar sa naplno uskutočňuje vtedy, ak sa oň delíme s bratmi pre dobro všetkých. Toto je Cirkev! A keď sa Cirkev v rozličnosti svojich chariziem vyjadrí ako spoločenstvo, nemôže sa zmýliť; tu je krása a sila zmyslu viery (sensus fidei), toho nadprirodzeného zmyslu viery, ktorý je darom Ducha Svätého, aby sme mohli všetci spoločne vstúpiť do srdca evanjelia a naučiť sa nasledovať Ježiša v našom živote.

Dnes Cirkev slávi spomienku sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša. Táto svätica, ktorá zomrela ako dvadsaťštyriročná a tak veľmi milovala Cirkev, túžila byť misionárkou a chcela mať aj všetky charizmy a hovorievala: «Chcela by som robiť toto a toto», chcela všetky charizmy. Avšak v modlitbe pocítila, že jej charizmou je láska. A vyslovila túto nádhernú vetu: «V srdci Cirkvi budem láskou.» A túto charizmu máme všetci: schopnosť milovať. Vyprosme si dnes od sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša túto schopnosť veľmi milovať Cirkev, milovať ju veľmi mocne, a prijímať všetky tie charizmy s touto láskou detí Cirkvi, našej svätej matky hierarchickej Cirkvi.

 

30. septembra

Svätý Otec v utorkovej homílii: Aj nárek v utrpení je modlitbou

Vatikán 30. septembra - Aj nárek v ťažkých chvíľach sa môže stať modlitbou, no dávajme si pozor na „teatrálne náreky“. Toto zdôraznil Svätý Otec vo svojej homílii z rannej omše v Dome sv. Marty. Vychádzal v nej z prvého čítania z knihy Jób (Jób 3,1-3.11-17.20-23) a spomenul v nej aj tých, čo prežívajú veľké tragédie, ako napríklad kresťanov vyhnaných pre vieru zo svojich domovov.

Jób preklína deň, v ktorom sa narodil, jeho modlitba vyzerá ako zlorečenie. Ako pripomína pápež František, „Jób bol podrobený skúške, stratil celú rodinu, prišiel o všetok majetok, o zdravie, a celé jeho telo sa stalo akoby jednou veľkou ranou, odpudzujúcou ranou“. V tom momente „jeho trpezlivosť pretiekla a vyslovuje tieto slová. Sú nepekné! No Jób bol naučený hovoriť pravdivo a toto bola pravda, ktorú v tej chvíli pociťoval“. Pápež František pripomenul, že aj Jeremiáš „použil takmer tie isté slová: ‚Prekliaty deň, keď som sa narodil!‛“ „Vari sa tento človek rúha? Toto je moja otázka – pýta sa Svätý Otec – tento človek, ktorý sa v tejto situácii ocitol osamote, sa rúha?“

„Keď Ježiš narieka - ‚Otče, prečo si ma opustil!‛ - je to rúhanie? Toto je tajomstvo. Mnohokrát som počúval ľudí, ktorí prežívali ťažké, bolestné situácie, keď mnoho stratili alebo sa cítili osamotení a opustení. Prichádzajú sa posťažovať a kladú otázku: prečo? Prečo? Búria sa proti Bohu. A ja im hovorím: ‚Pokračuj v tejto modlitbe, lebo aj toto je modlitba‛. Modlitbou bolo aj to, keď Ježiš povedal svojmu Otcovi: ‚Prečo si ma opustil!‛“

Ako hovorí Svätý Otec, „to, čo tu hovorí Jób, je modlitbou. Lebo modliť sa znamená stávať sa pravdivými pred Bohom. A Jób sa nemohol modliť ináč“. „Modlíme sa uprostred reality, skutočná modlitba vychádza zo srdca, z toho, čo človek v tej chvíli prežíva“. Je to modlitba v bezútešných časoch, vo chvíľach života, kde nevidíme nádej, nevidíme obzor“:

„Mnoho, veľmi mnoho ľudí sa dnes nachádza v Jóbovej situácii. Mnoho dobrých ľudí tak ako Jób nerozumie, čo sa im to stalo a prečo vlastne. Mnohým bratom a sestrám chýba nádej. Pomyslime na tragédie, na veľké tragédie, napríklad na našich bratov, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov pre to, že sú kresťanmi a zostali bez ničoho. Mohli by povedať: ‚Pane, veď ja som v teba veril. Prečo? Vari veriť v teba, Pane, znamená prekliatie?‛“

„Myslime na starých ľudí odsunutých bokom. Pomyslime na chorých, na to množstvo osamelých ľudí v nemocniciach“, pokračoval Svätý Otec a zdôraznil, že za všetkých týchto ľudí a „aj za nás, keď kráčame v tmách, sa Cirkev modlí. Cirkev sa modlí! Berie na seba všetku túto bolesť a modlí sa!“ A my, „čo sme bez chorôb, bez hladu, čo nepociťujeme veľkú núdzu, vtedy, keď máme v duši trochu tmy, cítime sa byť mučeníkmi a prestávame sa modliť. Sú aj takí, čo hovoria: ‚Hnevám sa na Boha, nepôjdem viac na omšu!‛ ‚Ale kvôli čomu?‛, kladie si otázku pápež František a odpovedá: ‚Kvôli maličkosti‛. Svätý Otec poukázal na to, že keď sa svätá Terezka od Dieťaťa Ježiša v posledných rokoch svojho života „snažila myslieť na Nebo, vnímala v sebe hlas, ktorý akoby jej hovoril: ‚Nebuď hlúpa, nefantazíruj. Vieš, čo ťa čaká? Ničota!‛“

„Mnohokrát touto situáciou prechádzame, prežívame ju. Je toľko ľudí, čo si myslia, že skončia v ničote. Svätá Terezka sa modlila a prosila o silu pokračovať ďalej, aj v tme. Toto znamená ponoriť sa do trpezlivosti. Náš život je príliš ľahký, naše sťažnosti sú tak trochu teatrálnymi nárekmi. Oproti týmto nárekom toľkých ľudí, toľkých bratov a sestier, čo prežívajú temnotu, čo takmer stratili pamäť, takmer stratili nádej, ktorí prežívajú to vyhnanstvo zo seba samých, sú vyhnancami dokonca zo seba samých, je to nič! A Ježiš si týmto prešiel: od večera na Olivovej hore až po posledné slovo na kríži: ‚Otče, prečo si ma opustil!‛“

Pápež František poukázal na dve veci, ktoré môžu poslúžiť: „Prvá: pripraviť sa na obdobie tmy“, ktoré možno nebude také ťažké ako to Jóbove, „no obdobie tmy príde. Treba si na to pripraviť srdce.“ A druhá vec znie: „Modliť sa, ako sa modlí Cirkev, modliť sa spolu s Cirkvou za množstvo bratov a sestier, ktorí znášajú bolesť vyhnanstva zo seba samých, v tmách a v utrpení, bez nádeje, ktorá by bola naporúdzi“. Je to modlitba Cirkvi za týchto „trpiacich Ježišov“, ktorí sa nachádzajú všade“.

 

 

29. septembra

Svätý Otec radí modliť sa k archanjelovi Michalovi o ochranu

Vatikán 29. septembra - Satan nám predkladá veci tak, ako by boli dobré, no jeho úmyslom je človeka zničiť, a to aj na pohľad „humanistickými“ motiváciami. Anjeli bojujú proti diablovi a ochraňujú nás. To je v skratke hlavná myšlienka homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty v deň, keď Cirkev slávi sviatok svätých archanjelov Michaela, Gabriela a Rafaela.

Dnešné liturgické čítania nám predkladajú veľmi silné obrazy: víziu Božej slávy z knihy proroka Daniela (Dan 7,9-10.13-14) predstavujúcu Syna človeka, Ježiša Krista, pred Otcom, ako aj boj archanjela Michala a jeho anjelov proti „veľkému drakovi, starému hadovi, ktorý sa volá diabol“ a „ktorý zvádza celý svet“, no bol porazený, ako hovorí Zjavenie apoštola Jána (Zjv 12,7-12a). V evanjeliu (Jn 1,47-51) Ježiš hovorí Natanaelovi: «Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka». Svätý Otec hovorí o boji medzi démonom a Bohom:

„Tento boj nastal po tom, ako sa satan snažil zničiť ženu, ktorá má porodiť syna. Satan sa vždy snaží zničiť človeka – toho človeka, ktorého Daniel videl v sláve a o ktorom Ježiš hovoril Natanaelovi, že príde v sláve. Biblia nám už od začiatku hovorí o tomto zvádzaní s cieľom zničiť, o satanovi. Možno sa tak deje zo závisti. V Žalme 8 čítame: «Urobil si človeka vyššieho od anjelov» [v slovenskom preklade SSV: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov“] a tá ohromná inteligencia anjela nemohla uniesť toto pokorenie, že nejaké nižšie stvorenie bolo urobené vyšším; a tak sa ho snažil zničiť.“

Satan sa teda snaží zničiť ľudstvo, nás všetkých: „Mnohé plány, okrem vlastných hriechov, veľmi mnohé plány na odľudštenie človeka sú jeho dielom, a to jednoducho preto, že človeka nenávidí. Je ľstivý, ako o tom hovorí prvá strana knihy Genezis; je ľstivý. Predkladá veci tak, akoby boli dobré. No jeho úmyslom je zničenie. A anjeli nás obraňujú. Bránia človeka a zároveň aj Bohočloveka, toho najväčšieho Človeka, Ježiša Krista, ktorý je dokonalosťou človečenstva, je najdokonalejší. Preto si Cirkev ctí anjelov, lebo sú tými, ktorí budú v Božej sláve - sú v Božej sláve -, lebo bránia to veľké skryté Božie tajomstvo, a síce, že Slovo prišlo v tele.“

Podľa slov Svätého Otca „úlohou Božieho ľudu je chrániť v sebe človeka – človeka Ježiša“, lebo on je tým „človekom, ktorý dáva život všetkým ľuďom. Naopak, vo svojich ničivých plánoch satan vymýšľa „humanistické vysvetlenia, ktoré sú v skutočnosti nasmerované proti človeku, proti ľudstvu a proti Bohu“:

„Boj je každodennou realitou kresťanského života – či už v našom srdci, v našom živote, v našej rodine, národe, v našich kostoloch... Ak nebojujeme, budeme porazení. No Pán zveril túto prácu najmä anjelom: bojovať a zvíťaziť. Záverečný spev v Apokalypse po tejto bitke je nádherný: «Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom.»“

Svätý Otec nakoniec pozval vzývať archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela a zároveň „modliť sa tú starobylú a tak krásnu modlitbu k archanjelovi Michalovi, aby ďalej bojoval na obranu najväčšieho tajomstva ľudstva: že Slovo sa stalo Človekom, že zomrel a vstal z mŕtvych. Toto je náš poklad. Nech bojuje naďalej, aby ho uchránil.“

 

Téma Dňa masmédií 2015: Rodina ako priestor nezištnej lásky

Vatikán 29. septembra – Rodina ako priestor nezištnej lásky bude témou budúcoročného Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov. Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky dnes zverejnila tému, zvolenú Svätým Otcom pre budúci rok v nasledovnom znení: „Komunikovať rodinu ako privilegované miesto stretnutia v nezištnosti lásky“.

Pápežská rada pri tejto príležitosti pripomína nadväznosť zvolenej témy na posolstvo pápeža Františka z predchádzajúceho roka - „Komunikácia v službe autentickej kultúry stretnutia“ - a jej súvis s dvoma najbližšími zasadnutiami biskupskej synody, zameranými na rodinu. Cituje pri tom slová sv. Jána Pavla II. z apoštolskej exhortácie Rodinné spoločenstvo: „Na vzťahy medzi členmi rodinného spoločenstva pôsobí a riadi ich «zákon nezištnosti», ktorý tým, že rešpektuje a podporuje vo všetkých i v každom osobitne osobnú dôstojnosť ako jedinú cennú hodnotu, robí pohostinnosť, stretnutia a rozhovory srdečnými, ochotu nezištnou, službu veľkodušnou a duchovné vzťahy hlbokými“ (Familiaris consortio, 43).

„Ako dnes povedať človeku s jeho zraneniami a sklamaniami, že láska medzi mužom a ženou je ozajstným dobrom? Ako dať pocítiť deťom, že sú najcennejším darom? Ako rozohriať srdce spoločnosti zranenej a toľkokrát sklamanej v láske a povedať jej: vzchop sa, ideme do toho! Ako vyrozprávať, že rodina je prvoradým miestom, kde možno zakúsiť krásu života, radosť lásky, nezištnosť daru, útechu vzájomného odpustenia, že rodina je miestom, kde má zrod vzájomné stretnutie s druhými?

Cirkev sa dnes musí nanovo učiť vyrozprávať to, akým veľkým, dobrým a krásnym darom je rodina. Je povolaná nachádzať vhodné spôsoby, ako dať pochopiť, že nezištnosť lásky vo vzájomnom obdarovaní sa manželov zbližuje všetkých ľudí s Bohom a že je to úloha, ktorá človeka povznáša? Prečo? Pretože nás učí vidieť pravú realitu človeka a otvára nám dvere k budúcnosti, k životu.“

Toľko z dnešného komuniké Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky. Text posolstva býva už tradične zverejnený v deň patróna žurnalistov sv. Františka Saleského 24. januára. Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov bol ustanovený II. vatikánskym koncilom (Inter mirifica, 1963) a tradične sa slávi v nedeľu pred Zoslaním Ducha Svätého. V roku 2015 pripadne na 17. mája a pôjde už o jeho 49. ročník.

 

28. septembra

Pápež ukázal zmysel staroby: Domovy seniorov ako pľúca ľudskosti

Vatikán 28. septembra 2014 - Hlavným bodom dnešného programu vo Vatikáne bolo stretnutie Svätého Otca so seniormi na Námestí sv. Petra. Podujatie s účasťou 40-tisíc starších osôb z 20 krajín sa zameralo na modlitbu, delenie sa so svedectvami o duchovnom význame zrelého veku staroby a na dialóg s pápežom Františkom. Pozvanie na stretnutie seniorov prijal aj emeritný pápež Benedikt XVI. Pápežská rada pre rodinu pod vedením Mons. Vincenza Pagliu pozvala aj starší manželský pár irackých utečencov ako zástupcov mnohých starých ľudí, ktorí trpia následkami vojnových konfliktov.

Program sa začal o pol deviatej pásmom biblických podnetov a svedectiev, ktoré sprevádzali vystúpenia umelcov, spevákov a recitátorov. Prvý blok sa zameral na otázku o užitočnosti starého človeka. Predstavil biblickú postavu Sáry, zaznela poézia a čítanie odkazov vnúčat svojim starým rodičom a svedectvo dobrovoľníkov z Národného združenia seniorov z Bologne. Druhý blok, ktorý hovoril o osamelosti starého človeka, priblížil biblické postavy Noemi a Rút. Zaznelo tiež svedectvo mladého človeka o tom, akým vzácnym priateľom mu bol telesne postihnutý starší muž, ktorého ako dobrovoľník opatroval až do jeho smrti a ako tento človek ovplyvnil jeho život.

V treťom bloku, venovanom párom, ktoré zotrvávajú pospolu až do vysokého veku, boli biblickými postavami Zachariáš a Alžbeta. Svedectvo predniesol 92-ročný muž, už 62 rokov žijúci so svojou manželkou, ktorá je však už pripútaná na vozíček a tak sledovala Námestie sv. Petra z domu cez televíziu. Nasledoval blok s biblickými postavami Simeona a Anny, v ktorom hovorili rehoľníci a rehoľníčky o dlhom živote v službe viery. Témou posledného piateho bloku bolo odovzdávanie viery medzi generáciami, s biblickou postavou mučeníka Eleazára z Knihy Makabejských. Svedectvo o viere a vzájomnom vzťahu predniesol taliansky manželský pár s troma deťmi a deviatimi vnúčatami a tiež členovia Katolíckej asociácie starých rodičov z Írska.

Seniorom na Námestí sv. Petra spievali viacerí talianski speváci. Počas piesne Andreu Bocelliho „Con te partirò“ celé námestie privítalo potleskom Svätého Otca Františka a spolu s ním prichádzajúceho emeritného pápeža Benedikta. Predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia v pozdravnom príhovore hovoril o význame názvu „Požehnanie dlhého života“, ktorý pre dnešné stretnutie vybrala pápežská rada. Pripomenul miesto starých ľudí v Cirkvi a spoločnosti a ich dôstojnosť, pričom citoval slová talianskej herečky Anny Maglianovej: „Som hrdá na svoje vrásky, zarobila som si ich jednu po druhej“. Potom predstavil Svätému Otcovi a všetkým prítomným manželský pár z Iraku, Mubaraka a Aneesu Hanových z mesta Karakoš neďaleko Mosulu, ktorí sú manželmi 51 rokov, majú 10 detí a 12 vnúčat.

Mubarak sa na pápeža Františka obrátil týmito slovami: „Ďakujeme Vám, Svätý Otec, za toto Vaše prijatie a za všetko, čo robíte pre seniorov a pre všetkých kresťanov v Iraku. Chceme svojím svedectvom povedať, že vojna je skutočné šialenstvo a dúfame, že svet sa poučí z tejto lekcie.“ Potom s bolesťou hovoril o tom, ako zamĺkli zvony kostolov provincie Ninive a ako na nich vejú čierne vlajky džihádistov, pred ktorými obyvatelia utiekli do irackej provincie Kurdistan a ďalších krajín. Na záver jeho svedectva zaznel Námestím sv. Petra zvuk zvonov z irackého mesta Alkoš, 40 km od Mosulu, kde sa miestny kňaz don Ghazwan spolu so svojimi farníkmi odvážil znovu obnoviť zvonenie napriek nebezpečenstvu. Potom sa už ujal slova Svätý Otec. Jeho príhovor uvádzame v plnom znení:

Príhovor Svätého Otca na stretnutí seniorov

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ďakujem vám, že ste prišli v takom hojnom počte! A vďaka za slávnostné prijatie. Dnes je váš sviatok, náš sviatok! Ďakujem Mons. Pagliovi a všetkým, ktorí ho pripravili. Ďakujem osobitne emeritnému pápežovi Benediktovi XVI. za jeho prítomnosť. Veľa ráz som povedal, že sa teším tomu, aby býval tu vo Vatikáne, pretože to je ako mať v dome múdreho starého otca. Ďakujem!

Počúval som svedectvá niektorých z vás, ktoré predstavujú skúsenosti spoločné toľkým starým ľuďom a starým rodičom. No jedno bolo odlišné, svedectvo bratov z Karakošu, ktorí utiekli pred násilným prenasledovaním. Všetci spoločne im vyslovme osobitné „ďakujem“! Je to veľmi pekné, že ste sem dnes prišli: je to dar pre Cirkev. A my vám ponúkame našu blízkosť, našu modlitbu a našu konkrétnu pomoc. Násilie voči starým ľuďom je nehumánne, rovnako ako násilie páchané na deťoch. No Boh vás neopúšťa, je s vami! S jeho pomocou ste a naďalej budete pamäťou pre váš ľud; a aj pre nás, pre veľkú rodinu Cirkvi. Vďaka!

Títo bratia nám dosvedčujú, že aj v najťažších skúškach starí ľudia, ktorí majú vieru sú ako stromy, ktoré naďalej prinášajú ovocie. A toto platí aj v bežnejších situáciách, v ktorých však môžu byť iné pokušenia a iné formy diskriminácie. O niektorých sme počuli z ďalších svedectiev.

Staroba je osobitným spôsobom časom milosti, v ktorom Pán pre nás obnovuje jeho povolanie: Volá nás udržiavať a odovzdávať vieru, volá nás modliť sa, osobitne prihovárať sa za druhých, volá nás byť blízkymi tým, ktorí to potrebujú. Starí ľudia, starí rodičia, majú schopnosť chápať obzvlášť ťažké situácie: je to úžasná schopnosť! A keď sa modlia za tieto situácie, ich modlitba je silná, je mocná!

Starým rodičom, ktorým sa dostalo požehnanie vidieť deti svojich detí (porov. Ž 128,6), je zverená veľká úloha: odovzdávať životnú skúsenosť, rodinný príbeh, príbeh spoločenstva, históriu národa; v jednoduchosti sa deliť s múdrosťou, i so samotnou vierou, s tým najcennejším dedičstvom! Blažené sú rodiny, ktoré majú starých rodičov nablízku. Starý otec je otcom dvojnásobne a stará mama je dvojnásobne matkou. V tých krajinách, kde bolo kruté náboženské prenasledovanie, myslím napríklad na Albánsko, ktoré som navštívil minulú nedeľu, v týchto krajinách to boli práve starí rodičia, kto prinášal deti v skrytosti na krst a kto im odovzdával vieru. Skvele! Boli statoční v prenasledovaniach a zachránili vieru v týchto krajinách!

No nie vždy starší človek, starý otec, stará matka, má rodinu, ktorá ho môže prijať. A tak prichádzajú vhod domovy pre seniorov..., kiež sú naozaj domovmi, a nie väznicami! A kiež slúžia starým ľuďom, a nie záujmom niekoho iného! Nemajú čo byť také ústavy, v ktorých starí ľudia žijú zabudnutí, ako ukrytí, zanedbaní. Cítim sa blízkym toľkým starým ľuďom, ktorí bývajú v týchto ústavoch, a myslím s vďačnosťou na tých, ktorí ich chodia navštevovať a ujímajú sa ich. Domovy pre seniorov by mali byť „pľúcami“ ľudskosti v tom-ktorom meste, štvrti či farnosti; mali by byť „svätyňami“ ľudskosti, kde sa tomu, kto je starý a slabý, venuje taká starostlivosť a opatera ako staršiemu bratovi či staršej sestre. Je také záslužné navštíviť starého človeka! Pozrite na našich chlapcov a dievčatá: často ich vidíme rezignovaných a smutných; nech idú navštíviť starého človeka, a stanú sa radostnými!

Je tu však aj realita odkladania starých ľudí: koľkokrát sú starí ľudia odsúvaní bokom s takými postojmi ponechania napospas, že ide o skutočnú skrytú eutanáziu! Je to výsledok tej kultúry vyraďovania, ktorá prináša nášmu svetu toľko zla. Vyraďujú sa deti, vyraďujú sa mladí, pretože nemajú prácu, a vyraďujú sa starí ľudia pod rúškom udržiavania „rovnováhy“ ekonomického systému, v centre ktorého nie je ľudská osoba, ale peniaze. Všetci sme povolaní čeliť tejto jedovatej kultúre vyraďovania!

My kresťania, spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, sme povolaní trpezlivo budovať spoločnosť, ktorá bude iná: pohostinnejšia, ľudskejšia, inkluzívnejšia, ktorá nepotrebuje vyraďovať toho, kto je slabý na tele či na duchu, ale naopak, je to spoločnosť, ktorá svoje napredovanie meria práve vo vzťahu k týmto osobám.

Ako kresťania a ako občania sme povolaní vynachádzať s predstavivosťou a múdrosťou, cesty na zhostenie sa tejto výzvy. Národ, ktorý sa nestará o starých rodičov a nezaobchádza s nimi dobre, je národom, ktorý nemá budúcnosť! Prečo nemá budúcnosť? Pretože stráca pamäť a odtína sa od svojich vlastných koreňov. Ale pozor: vy máte zodpovednosť udržiavať tieto korene živé vo vás samých! Modlitbou, čítaním evanjelia, skutkami milosrdenstva. Takto zostaneme ako živé stromy, ktoré ani v starobe neprestávajú prinášať ovocie. Jednou z najnádhernejších vecí v živote rodiny, v našom ľudskom živote ako rodiny, je pohladiť dieťa a nechať sa pohladiť starým otcom a starou mamou. Ďakujem!“

Nasledovala svätá omša, pri ktorej so Svätým Otcom koncelebrovala stovka starších kňazov. Svätý Otec sa opäť prihovoril v homílii, ktorú zameral na stretnutie Panny Márie s Alžbetou, ako ho opisuje Lukášovo evanjelium, pričom toto stretnutie predstavil ako stretnutie generácií. (Preklad bude publikovaný samostatne.) Liturgiu sprevádzal zbor Cappella Sistina spoločne so Zborom Rímskej diecézy, ktorého 30. výročie pôsobenia Svätý Otec pripomenul na záver pred modlitbou Anjel Pána. Pripomenul aj blahorečenie biskupa Álvara del Portilla, ktoré sa konalo včera v Madride a zopakoval výzvu k modlitbe za synodu, ktorá sa začne už o týždeň:

„Na budúcu nedeľu sa začne synodálne zhromaždenie na tému rodiny. Je tu prítomný kardinál Baldisseri, modlite sa za neho. Pozývam všetkých, jednotlivcov a spoločenstvá, modliť sa za toto dôležité podujatie a zverujem tento úmysel do príhovoru Panny Márie, Spásy rímskeho ľudu (Salus Populi Romani).“

Potom pápež František modlitbou Anjel Pána spolu s veriacimi vyprosoval ochranu Panny Márie pre starých ľudí celého sveta, osobitne za tých, ktorí sú v ťažkých situáciách. Po záverečnom apoštolskom požehnaní podaním ruky pozdravil všetkých svojich koncelebrantov a veriacich na celom námestí pozdravoval prechádzajúc pomedzi nich v otvorenom džípe.

 

Láska k Ježíši vede k naplnění lásky k rodičům, prarodičům

Homilie papeže Františka při mši sv. nám. sv. Petra

Evangelium, které jsme slyšeli, dnes přijímáme jako evangelium o setkání mladých a starých lidí: setkání plné radosti, plné víry a plné naděje.

Maria je mladá, velmi mladá, Alžběta je stará, ale projevilo se na ní Boží milosrdenství a spolu se svým manželem Zachariášem je v šestém měsíci očekávání jejich dítěte.

Maria nám i za těchto okolností ukazuje cestu. Jde se setkat se svou starší příbuznou, aby s ní pobyla a zajisté jí pomáhala, ale také a především, aby se od té, která je starší, učila životní moudrosti.

První čtení rozmanitými výrazy předkládá čtvrté přikázání: „Cti svého otce i svou matku, abys dlouho žil na zemi, kterou ti dává Hospodin, tvůj Bůh“ (Ex 20,12). Lid nemá budoucnost, pokud se nesetkávají generace a děti z rukou svých rodičů uznale nepřijímají svědectví života. Uznalost vůči těm, kdo ti předali život, obsahuje také uznalost vůči Otci, jenž je v nebesích.

Někdy se vyskytnou generace mladých, kteří ze složitých historických a kulturních důvodů silněji prožívají potřebu stát se autonomní vůči rodičům a jakoby se „osvobodit“ od dědictví předešlé generace. Je to jakýsi moment vzpoury dospívání. Pokud však setkání nenastane znovu, nenalezne-li se nová a plodná rovnováha mezi generacemi, plyne z toho velké ochuzení lidu, a svoboda, která tak ve společnosti převládne, je svoboda falešná, která se skoro vždycky transformuje na autoritářství.

Totéž nám vzkazuje exhortace apoštola Pavla adresovaná Timotejovi a jeho prostřednictvím křesťanskému společenství. Ježíš nezrušil zákon rodiny a přechodu mezi generacemi, ale naplnil jej. Pán založil novou rodinu, v níž nad pokrevními svazky převažuje vztah k Němu a plnění vůle Boha Otce. Láska k Ježíši a k Otci však vede k naplnění lásky k rodičům, sourozencům i prarodičům a obnovuje rodinné vztahy mízou evangelia a Ducha svatého. Svatý Pavel tak doporučuje Timotejovi, který je pastýřem a tedy otcem společenství, aby ctil starší a příbuzné a povzbuzuje, aby si přitom počínal synovsky: staršího muže ctil „jako otce“ a starší ženu „jako matku“ (srov. 1 Tim 5,1). Hlava společenství není dispenzována od této Boží vůle, ba dokonce je Kristovou láskou pobízena plnit ji s větší láskou. Také Panna Maria, třebaže se stala Matkou Mesiáše, cítí, že ji Boží láska, která se v ní vtěluje, pobízí, aby pospíchala za starší příbuznou.

Vraťme se tedy k této „ikoně“ plné radosti a naděje, plné víry, plné lásky. Můžeme si představit, jak Panna Maria v Alžbětině domě, slyšela ji a jejího manžela Zachariáše modlit se slovy dnešního responsoriálního Žalmu: „Ty jsi má naděje, Pane, má důvěra od mého mládí… nezavrhuj mě v čas stáří, neopouštěj mě, až ochabnou síly…ani v stáří a šedinách mě, Bože, neopouštěj, dokud neoznámím tvoji moc tomuto pokolení, všem, kteří přijdou, tvoji sílu“ (Žl 71,5.9.18). Mladá Maria naslouchala uchovávala všechno ve svém srdci. Moudrost Alžběty a Zachariáše jejího mladého ducha obohatily, nebyli experty na mateřství a otcovství, protože i pro ně to bylo první těhotenství, ale byli experty víry, experty Boha, experty oné naděje, která přichází od Něho. A to má svět zapotřebí v každé době. Maria dovedla naslouchat oněm starším rodičům naplněných radostí, vzala si k srdci jejich moudrost, která pro ni byla cenná na její cestě ženy, manželky a matky.

Takto ukazuje Panna Maria cestu nám: cestu k setkání mladých se staršími. Budoucnost lidu nezbytně předpokládá takovéto setkání: mladí dávají lidu sílu putovat a staří tuto sílu upevňují pamětí a lidovou moudrostí.

Přeložil Milan Glaser

 

27. septembra

Papež připomněl 200. výročí obnovení jezuitského řádu

Vatikán. V římském kostele Nejsvětějšího Jména Ježíš, kde je pohřben zakladatel jezuitů sv. Ignác z Loyoly, v sobotu v podvečer slavil papež František děkovnou bohoslužbu nešpor u příležitosti 200. výročí obnovení Tovaryšstva Ježíšova za účasti řádového generálního představeného. P. Adolfo Nicolase, přibližně tří set jezuitů a dalších spolupracovníků tohoto řádu. Petrův nástupce zde pronesl obsáhlou promluvu, v níž rekapituloval pohnuté osudy Tovaryšstva v dějinách církve, totiž jeho zrušení roku 1773 a obnovení, od něhož letos uplynulo 200 let. Petrův nástupce mimo jiné řekl:

„Bárkou Tovaryšstva zacloumaly vlny a není na tom nic divného. Petrově loďce se to dnes může stát rovněž. Noc i moc tmy jsou vždy blízko. Veslování stojí námahu. Jezuité mají být „zkušenými a cennými veslaři“ (Pius VII., Sollecitudo omnium ecclesiarum): veslujte proto! Veslujte, buďte silní i v protivětru! Veslujeme ve službách církve. Veslujeme společně! Avšak zatímco veslujeme – všichni veslujeme, i papež na Petrově loďce vesluje – musíme se hodně modlit: „Pane, zachraň nás!“, „Pane zachraň svůj lid!“. A třebaže jsme muži malověrnými a hříšníky, zachrání nás Pán. Doufejme v Pána. Ustavičně doufejme v Pána!“

 

Jezuita je ten, kdo se klaní pouze Bohu a slouží bratřím

Homilie papeže Františka z nešpor, římský kostel Jména Ježíš

Drazí bratři a přátelé v Pánu!

Tovaryšstvo nesoucí Ježíšovo jméno prožilo těžké časy, pronásledování. Během generalátu P. Lorenza Ricciho „se nepřátelům církve podařilo dosáhnout zrušení Tovaryšstva“ (Jan Pavel II., Poselství P. Kolvenbachovi, 31. července 1990) u mého předchůdce Klementa XIV. Když si dnes připomínáme jeho obnovení, jsme povoláni obnovit svoji paměť, upamatovat se a připomenout si všechna obdržená dobrodiní a zvláštní dary (srov. Duchovní cvičení, 234). To bych dnes chtěl společně s vámi učinit.

V časech protivenství a zmatku se vždycky zvedne mračno pochybností a soužení; není snadné jít dál, pokračovat v cestě. Především v obtížných a krizových obdobích přicházejí četná pokušení: zdržovat se diskusemi o idejích, nechat se unášet neútěchou, soustředit se na skutečnost, že jsme pronásledováni a nic jiného nevidět. Při čtení dopisů P. Ricciho mne velice oslovila jedna věc, totiž jeho schopnost nenechat se brzdit těmito pokušeními a nabízet v dobách soužení jezuitům takové vidění věcí, které umožňuje zapustit hlubší kořeny ve spiritualitě Tovaryšstva.

P. Generál Ricci psal jezuitům té doby při pohledu na mračna sbírající se na obzoru a utvrzoval je v jejich příslušnosti k tělu Tovaryšstva a k jeho poslání. V období zmatku a neklidu rozlišoval. Neztrácel čas diskusemi o idejích a naříkáním, ale chopil se povolání Tovaryšstva. Měl jej opatrovat a ujal se toho.

A tento postoj umožnil jezuitům učinit zkušenost smrti a zmrtvýchvstání Páně. Tváří v tvář ztráty všeho, dokonce i vlastní veřejné identity, neodporovali vůli Boží, nevyhýbali se konfliktu ve snaze zachránit sami sebe. Tovaryšstvo – a to je krásné – prožilo tento konflikt až do dna beze ztrát: prožilo ponížení s Kristem poníženým, poslechlo. Chytrostí ani obrannou strategií se z konfliktu nikdy nevyvázne. Ve zmatku a v ponížení se Tovaryšstvo rozhodlo žít rozlišováním Boží vůle, aniž by hledalo způsob, jak se konfliktu vyhnout zdánlivým klidem nebo přinejmenším elegantně. Tak nejednalo.

Naše srdce nikdy nenasytí zdánlivý klid, nýbrž pravý pokoj, který je darem Božím. Nikdy netřeba hledat snadný „kompromis“ či praktikovat laciný „irenismus“. Jedině rozlišování nás zachrání před skutečným vykořeněním, opravdovým „zrušením“ srdce, jímž je egoismus, zesvětštění, ztráta našeho obzoru, naší naděje, kterou je Ježíš, pouze Ježíš. P. Ricci a Tovaryšstvo tak ve fázi svého rušení dalo přednost dějinám před možnou banální „historkou“, protože vědělo, že láska bude soudit dějiny a že uprostřed tmy je naděje větší než naše očekávání.

Rozlišování musí být činěno se správným úmyslem, prostým zrakem. Proto P. Ricci právě v této situaci zmatku a bloudění mluví o hříších jezuitů. Ale zdá se, že dělal naopak reklamu. Nebrání se uzavřením v pocitu, že je obětí dějin, nýbrž uznává, že je hříšníkem. Pohled na sebe s přiznáním, že jsme hříšníci, zamezuje tomu, abychom se před katem považovali za oběti. Uznání, že jsme hříšníci, opravdoví hříšníci, je správný postoj pro přijetí útěchy.

Můžeme si krátce připomenout tuto cestu rozlišování a služby, kterou otec Generál ukázal Tovaryšstvu. Když roku 1759 Pombalovy dekrety zničily portugalské provincie Tovaryšstva, P. Ricci prožíval tento konflikt bez nářků, nepropadal neútěše, nýbrž vybídnul k modlitbě s prosbou o dobrého ducha, pravého nadpřirozeného ducha povolání a dokonalou chápavost vůči Boží milosti. Když se roku 1761 bouře přehnala Francií, otec Generál prosil o naprostou důvěru v Boha. Chtěl, aby se doznaných zkoušek využilo k většímu vnitřnímu očištění. Přivádějí nás totiž k Bohu a mohou posloužit Jeho větší slávě. Potom doporučoval modlitbu, svatost života, pokoru a ducha poslušnosti. Roku 1760 po vyhnání španělských jezuitů opět vyzývá k modlitbě. A nakonec 21. února 1773, necelých šest měsíců před podpisem papežského breve Dominus ac Redemptor a uprostřed naprosté absence lidské pomoci spatřuje ruku Božího milosrdenství, která vybízí ty, které vystavuje zkoušce, aby nedůvěřovali ničemu jinému než jedině Bohu. Důvěra musí růst právě tehdy, kdy nás okolnosti tlačí k zemi. Pro P. Ricciho je důležité, aby Tovaryšstvo bylo až do posledku věrné duchu svého povolání, kterým je větší sláva Boží a spása duší.

Tovaryšstvo i tváří v tvář svému konci zůstalo věrné cíli, pro který bylo založeno. Proto Ricci končí pobídkou k zachování ducha lásky, jednoty, poslušnosti, trpělivosti, evangelní jednoduchosti a opravdového přátelství s Bohem. Všechno ostatní je světské. Plamen větší slávy Boží ať nás pronikne také dnes, spálí každé sebezalíbení a prostoupí náš vnitřní plamen, který nás soustřeďuje i rozpíná, zvětšuje i umenšuje.

Tovaryšstvo prožívalo tuto nejvyšší zkoušku oběti, která po něm byla nespravedlivě žádána, tím že si osvojilo modlitbu Tobiáše, jenž se srdcem zlomeným bolestí vzdychá, pláče a pak prosí: „Spravedlivý jsi, Hospodine, všechny tvé skutky jsou spravedlivé a všechny tvé cesty jsou milosrdenství a pravda; ty soudíš svět. Nyní, Hospodine, rozpomeň se na mne, shlédni a neodsuzuj mě za mé hříchy a za to, čím jsem se provinil v nevědomosti, já i moji otcové, kteří tak před tebou zhřešili. Neposlechli jsme tvá přikázání a vydal jsi nás za kořist, do zajetí a na smrt, k posměchu, pomluvám a potupě ve všech národech, mezi něž jsi nás rozptýlil.“ A končí tou nejdůležitější prosbou: „Neodvracej ode mne svou tvář“ (Tob 3,1-4.6d).

A Pán odpověděl posláním Rafaela, který z Tobiášových očí odstranil bílý zákal, aby svýma očima uzřel Boží světlo. Bůh je milosrdný, Bůh korunuje milosrdenstvím. Bůh nás má rád a zachraňuje nás. Někdy je stezka života úzká a stísněná. Je-li však soužení prožíváno ve světle milosrdenství, očišťuje nás jako oheň, dává nám hojnou útěchu, zapaluje naše srdce a dává mu zalíbení v modlitbě. Naši bratři jezuité byli při svém rozpuštění horliví duchem ve službě Pánu, radostní v naději, trpěliví v soužení a vytrvalí v modlitbě (srov. Řím 12,13). Tovaryšstvu se tak dostalo cti, nikoli ovšem pochvaly jeho zásluh. Tak tomu bude vždy.

Připomínejme si svoje dějiny: Tovaryšstvu „se dostalo té milosti, že smí v Krista nejen věřit, ale také pro něj trpět“ (Flp 1,29). Prospěje nám, když si to budeme pamatovat. Bárkou Tovaryšstva zacloumaly vlny a není na tom nic divného. Petrově loďce se to dnes může stát rovněž. Noc i moc tmy jsou vždy blízko. Veslování stojí námahu. Jezuité mají být „zkušenými a cennými veslaři“ (Pius VII., Sollecitudo omnium ecclesiarum): veslujte proto! Veslujte, buďte silní i v protivětru! Veslujeme ve službách církve. Veslujeme společně! Avšak zatímco veslujeme – všichni veslujeme, i papež na Petrově loďce vesluje – musíme se hodně modlit: „Pane, zachraň nás!“, „Pane zachraň svůj lid!“. A třebaže jsme muži malověrnými a hříšníky, zachrání nás Pán. Doufejme v Pána. Ustavičně doufejme v Pána!

Tovaryšstvo, které obnovil můj předchůdce Pius VII., tvořili muži, kteří byli odvážní a pokorní při dosvědčování naděje, lásky a apoštolské kreativity Ducha. Pius VII. napsal, že obnovil Tovaryšstvo, aby „patřičně vyhověl duchovním potřebám křesťanského světa bez rozdílu lidu a národů“ (ibid.). Proto oprávnil jezuity, kteří tehdy díky luteránskému panovníkovi a pravoslavné panovnici ještě tu a tam existovali, „aby zachovali jednotu jediného těla“. Kéž Tovaryšstvo zůstane sjednoceno v jediném těle! A Tovaryšstvo bylo hned misionářské, dalo se k dispozici Apoštolskému stolci, aby sloužilo velkodušně „pod praporem kříže Bohu a Kristovu náměstku“ (Formula Instituti, 1). Tovaryšstvo začalo znovu apoštolsky působit kázáním a vyučováním, duchovními službami, vědeckým bádáním a sociální aktivitou, misiemi a péčí o chudé, trpící a odsouvané na okraj.

Dnes Tovaryšstvo inteligentně a činorodě čelí také tragickému problému uprchlíků a utečenců, rozlišováním ve shodě s evangeliem se snaží integrovat službu víry s prosazováním spravedlnosti. Dnes potvrzuji to, co řekl Pavel VI. naší 32. Generální kongregaci a co jsem slyšel na své vlastní uši: „Kdekoli v církvi, i v nejobtížnějších a nejnedosažitelnějších oblastech, na křižovatkách ideologií, v sociálních příkopech, tam kde se střetávají žhavé požadavky člověka a nepomíjivé poselství evangelia - tam byli a jsou jezuité“. To jsou prorocká slova budoucího blahoslaveného Pavla VI.

Roku 1814, když byli jezuité obnoveni, byli malým stádcem, „nejmenším Tovaryšstvem“, které se však po zkoušce kříže dovedlo chopit velkého poslání nést světlo evangelia až na konec země. Tak se dnes máme vnímat my, tedy ve vyjití, na misiích. Identitou jezuity je identita muže, který se klaní pouze Bohu, má rád svoje bratry, slouží jim a svým příkladem ukazuje nejenom v co věří, ale také v co doufá a kdo je Ten, ve kterého uvěřil (srov. 2 Tim 1,12). Jezuita chce být Ježíšův druh, ten kdo má Ježíšovo cítění.

Bula Pia VII. kterou bylo obnoveno Tovaryšstvo, byla podepsána 7. srpna 1814 poblíž baziliky Santa Maria Maggiore, ve které náš svatý otec Ignác o Vánocích roku 1538 slavil poprvé eucharistii. Maria, naše Paní a Matka Tovaryšstva bude dojata naší snahou sloužit Jejímu Synu. Ona kéž nás ustavičně opatruje a chrání.

Přeložil Milan Glaser

 

Pápež František: Eucharistia zdrojom nádeje pre celý svet

Vatikán 27. septembra 2014 - Eucharistia zaujíma centrálne miesto v Cirkvi, pretože ona „robí Cirkev Cirkvou“. Toto je v skratke odkaz príhovoru pápeža Františka účastníkom plenárneho zhromaždenia Pápežského výboru pre Medzinárodné eucharistické kongresy, ktorých prijal dnes na audiencii pri príležitosti ukončenia ich zasadnutia. Osobitne pozdravil Mons. Joseho Palmu, filipínskeho arcibiskupa, keďže práve na Filipínach v meste Cebu sa v januári 2016 uskutoční budúci 51. medzinárodný eucharistický kongres. Vyzdvihol úsilie prítomných o to, aby mohol veriaci ľud stále viac a stále lepšie chápať hodnotu a dôležitosť Eucharistie v našom živote, a pokračoval:

„Eucharistia zaujíma centrálne miesto v Cirkvi, pretože ona ‚robí Cirkev Cirkvou‘. Ako potvrdil Druhý vatikánsky koncil opakujúc slová sv. Augustína, ona je «sviatosťou milosrdenstva, znakom jednoty, putom lásky» (porov. Sacrosanctum concilium, 47).”

Následne sa Svätý Otec pristavil pri téme budúceho Medzinárodného eucharistického kongresu: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1,27). Ako povedal, táto téma „uvádza do plného svetla vzťah medzi Eucharistiou, poslaním a kresťanskou nádejou“.

„V súčasnej dobe je vo svete nedostatok nádeje, preto ľudstvo potrebuje počuť posolstvo o našej nádeji v Ježiša Krista. Cirkev hlása toto posolstvo s novým zápalom, s využitím nových metód a nových vyjadrení. S duchom ‚novej evanjelizácie‘ Cirkev prináša túto správu všetkým, a zvlášť tým, ktorí, aj keď boli pokrstení, vzdialili sa od Cirkvi a žijú bez zásad kresťanského života.

Medzinárodný eucharistický kongres ponúka možnosť zakúsiť a pochopiť Eucharistiu ako pretvárajúce stretnutie s Pánom v jeho slove a v jeho obete lásky, aby všetci mali život a mali ho v hojnosti (Jn 10,10). Je to dobrá príležitosť na znovuobjavenie viery ako zdroja milosti, ktorá prináša radosť a nádej do osobného, rodinného a spoločenského života.

Stretnutie s Ježišom v Eucharistii bude zdrojom nádeje pre celý svet, ak premenení mocou Ducha Svätého na obraz toho, koho stretáme, prijmeme poslanie zmeniť svet tým, že darujeme plnosť života, ktorý sme sami dostali a zakúsili, že prinesieme nádej, odpustenie, uzdravenie a lásku ľuďom v núdzi, a to najmä chudobným, vydedeným a utláčaným, zdieľajúc s nimi ich život a túžby, a kráčajúc s nimi pri hľadaní autentického ľudského života v Kristovi Ježišovi.“

V závere stretnutia s Pápežským výborom pre Medzinárodné eucharistické kongresy Svätý Otec František zveril budúci kongres Panne Márii slovami: „Nech chráni a sprevádza každého z vás, vaše komunity, a urobí plodnou prácu, ktorú robíte pre túto významnú cirkevnú udalosť v Cebu. Prosím vás, aby ste sa modlili za mňa a zo srdca vám všetkým žehnám.“

 

26. septembra

Ranná homília: Len ten je kresťan, kto nesie kríž ako Šimon Cyrénsky

Vatikán 26. septembra 2014 - Kresťan si nemôže predstavovať Krista Spasiteľa bez kríža, bez toho aby bol ochotný niesť ho s Ježišom, povedal pápež František dnes ráno pri slávení svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty. Kresťan má byť ako Šimon Cyrénsky. Mať vieru znamená nasledovné stotožnenie sa: patríme k Ježišovi, keď znášame s ním tú ťarchu kríža. V opačnom prípade ideme zdanlivo „dobrou“ cestou, no nie je to cesta „pravá“.

Svätý Otec vychádzal v homílii z evanjelia dňa (Lk 9, 18-22), v ktorom sa Kristus pýta svojich učeníkov, za koho ho pokladajú ľudia. Ako odpoveď dostáva najrôznorodejšie hypotézy. Epizóda je vložená do kontextu evanjelia, v ktorom Ježiš zvláštnym spôsobom bráni svoju pravú identitu. Pri viacerých príležitostiach, keď niekto začne o nej hovoriť, Ježiš ho umlčí, tak isto zabraňuje démonovi odhaliť jeho prirodzenosť ako Božieho Syna, ktorý prišiel, aby zachránil svet. To preto, aby ľudí nepomýlil a aby ho nepovažovali za Mesiáša ako vodcu, ktorý prišiel vyhnať Rimanov. Iba v súkromí Dvanástim Ježiš začína „dávať katechézu o svojej pravej identite“:

„Syn človeka – povedal –, teda Mesiáš, Pomazaný, musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý od starších, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý a vstať z mŕtvych. To je cesta vášho vyslobodenia. To je cesta Mesiáša, spravodlivého: utrpenie, kríž. Vysvetľuje im svoju identitu. Oni to nechcú pochopiť a v úryvku Matúša vidíme, ako to Peter odmieta: ‚Nie! Nie! Pane...‘ Ale začína otvárať tajomstvo svojej vlastnej identity: ‚Áno, ja som Boží Syn. Ale moja cesta je takáto: musím ísť touto cestou utrpenia‘.“

Toto je pedagogika, ktorú Ježiš používa na „prípravu sŕdc učeníkov, sŕdc ľudí, aby pochopili toto mystérium Boha“:

„Veľká je Božia láska a hriech taký ohyzdný, že on nás zachraňuje takto, skrze túto identitu, na kríži. Nemožno pochopiť Ježiša Krista Vykupiteľa bez kríža: to je nemysliteľné! Môžeme dospieť k tomu, že ho budeme považovať za veľkého proroka, ktorý robí dobro, za svätca. Ale pochopiť Krista Vykupiteľa bez kríža je nemožné. Srdcia učeníkov, srdcia ľudí, však neboli pripravené pochopiť to. Nepochopili proroctvá, neporozumeli, že on bol práve tým Baránkom, určeným na obetu. Neboli na to pripravení.“

Len na Kvetnú nedeľu Kristus dovolí davu, aby „viac či menej“ vyjadril jeho identitu zvolaním „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. To preto, že „keby to títo ľudia nekričali, kričali by kamene!“ Avšak len po Ježišovej smrti sa jeho totožnosť prejavuje v plnosti a „prvé vyznanie“ pochádza od rímskeho stotníka, pripomína pápež a uzatvára: „Krok za krokom“ nás Ježiš „pripravuje, aby sme ho dobre pochopili“. Pripravuje nás, aby ho sprevádzali s našimi krížmi na jeho ceste k vykúpeniu“:

„Pripravuje nás, aby sme boli Šimonmi z Cyrény a pomáhali mu niesť kríž. A náš kresťanský život bez tohto nie je kresťanský. Je to život duchovný, dobrý... - ‚Ježiš je veľký prorok, aj nás zachránil. Ale on a ja, to nie...‘ - Ty s ním! Idúc tou istou cestou. Aj našu kresťanskú identitu si musíme chrániť a nemyslieť si, že byť kresťanom je niečím za zásluhy, nejakou duchovnou cestou dokonalosti. Nie je to zásluha, je to čistá milosť.“


Svätý Otec Hnutiu fokoláre: Kontemplovať, vychádzať a byť školou

Vatikán 26. septembra - Svätý Otec dnes na audiencii prijal členov generálneho zhromaždenia Hnutia fokoláre, ktoré sa koná od 1. do 28. septembra v Castel Gandolfe pri Ríme. V mene všetkých pápeža Františka pozdravila predsedníčka hnutia Maria Voceová, ktorá bola generálnym zhromaždením potvrdená vo svojej funkcii na obdobie ďalších šiestich rokov. Svätý Otec jej i ďalším jej spolupracovníkom zaželal úspešnú prácu v službe Hnutia, ktoré sa inak nazýva aj Máriino dielo (Opera di Maria). Po pozdrave sa na zhromaždenie obrátil týmito slovami:

„Päťdesiat rokov po II. vatikánskom koncile je Cirkev povolaná nastúpiť novú etapu evanjelizácie svedčiac o Božej láske každému človeku, počnúc od chudobných a vylúčených. Je povolaná napomáhať rastu nádeje, bratstva a radosti na ceste ľudstva k jednote.

Máriino dielo, ktoré je všeobecne známe pod menom Hnutie fokoláre, sa zrodilo v lone Katolíckej cirkvi z malého semienka, ktoré v priebehu rokov dalo život stromu, ktorý teraz rozprestiera svoje konáre vo všetkých výrazoch kresťanskej rodiny, ako aj medzi členmi rozličných náboženstiev a medzi mnohými, ktorí kultivujú spravodlivosť a solidaritu spoločne s hľadaním pravdy. Toto dielo bezpochyby vyprýštilo z daru Ducha Svätého, charizmy jednoty, ktorú chce Otec darovať Cirkvi a svetu, aby výrazne a prorocky prispela k uskutočňovaniu Ježišovej modlitby: «Aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).

Naše myšlienky s veľkou láskou a vďačnosťou smerujú ku Chiare Lubichovej, nezvyčajnej svedkyni tohto daru, ktorá vo svojom plodnom živote vniesla „Ježišovu vôňu“ do mnohých skutočností ľudského života a do mnohých častí sveta. Verné charizme, z ktorej sa zrodilo a ktorá ho živí, stojí dnes Hnutie fokoláre tvárou v tvár úlohe, ktorá stojí pred celou Cirkvou: zodpovedne a kreatívne ponúknuť svoj osobitný príspevok tomuto novému obdobiu evanjelizácie. Kreativita je dôležitá, bez nej nemožno ísť vpred. Je dôležitá! Vám, ktorí patríte k Hnutiu fokoláre ako aj tým, čo rôznymi spôsobmi zdieľajú rovnakého ducha a ideály, chcem v tomto kontexte ponúknuť tri slová: kontemplovať, vychádzať a byť školou.

Predovšetkým kontemplovať. Dnes máme viac než kedykoľvek predtým potrebu kontemplovať Boha a zázraky jeho lásky, prebývať v ňom, ktorý si v Ježišovi prišiel medzi nás rozložiť svoj stan (porov. Jn 1,14). Kontemplovať znamená aj žiť v spoločenstve s bratmi a sestrami, lámať s nimi chlieb spoločenstva a bratstva, prechádzať spoločne bránou (porov. Jn 10,9), ktorá nás vovádza do Otcovho lona (porov. Jn 1,18), lebo «kontemplácia, ktorá necháva druhých bokom, je podvodom» (Evangelii gaudium, 281). Je to narcizmus.

Inšpirovaná Bohom v odpovedi na znamenia čias, Chiara Lubichová napísala: «Hľa, veľká príťažlivosť moderných čias: vnárať sa do najhlbšej kontemplácie a zotrvať zamiešaní uprostred všetkých, človek pri človeku» (Duchovné spisy 1,27). Aby sme to mohli uskutočniť, je nevyhnutné rozširovať vlastné vnútro podľa vzoru Ježiša a podľa daru jeho Ducha, ako aj urobiť z kontemplácie nutnú podmienku pre solidárnu prítomnosť a efektívnu činnosť, ktorá by bola skutočne slobodnou a čistou.

Povzbudzujem vás zotrvať vernými tomuto ideálu kontemplácie, vytrvať v hľadaní spojenia s Bohom a vo vzájomnej láske s bratmi a sestrami, načierajúc z bohatstva Božieho slova a tradície Cirkvi, z tejto túžby po spoločenstve a jednote, ktorú pre naše časy vzbudil Duch Svätý. Urobte z tohto pokladu dar pre všetkých!

Druhým slovom, ktoré je veľmi dôležité, lebo vyjadruje evanjelizačný pohyb, je slovo vychádzať. Vyjsť ako vyšiel Ježiš z Otcovho lona, aby všetkým ohlasoval slovo lásky, až po sebadarovanie na dreve kríža. Od neho, od Ježiša, sa musíme učiť «tejto dynamike vychádzania a daru, vyjdenia zo seba a rozsievania vždy nanovo a stále ďalej» (Evangelii gaudium, 21), aby sme všetkým veľkodušne komunikovali Božiu lásku, s úctou a tak, ako nás to učí evanjelium: «zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte» (Mt 10,8). Tento zmysel pre nezištnosť je dôležitý, lebo vykúpenie sa uskutočnilo zdarma.

Odpustenie hriechov sa nedá zaplatiť. Kristus zaň zaplatil raz a za všetkých! Tú nezištnosť, ktorá je vo vykúpení, musíme prejavovať voči bratom a sestrám. Dávať zadarmo, nezištne, to, čo sme dostali. A nezištnosť ide spolu s kreativitou, idú spoločne.

Aby sme toto mohli uskutočniť, treba sa stať znalcami umenia zvaného dialóg. To sa nedá naučiť za lacný groš. Nemôžeme sa uspokojiť s polovičatosťou, nemôžeme otáľať, ale s pomocou Božou musíme mieriť vysoko a rozšíriť pohľad! Aby sme tak mohli urobiť, musíme odvážne vyjsť «k nemu von z tábora a znášať jeho pohanenie» (Hebr. 13,13). On nás očakáva v skúškach a v stonaní našich bratov a sestier, v ranách spoločnosti a v otázkach kultúry našich čias. Bolí ma srdce pri pohľade na Cirkev - na ľudstvo, ale aj na Cirkev - tak veľmi pozraňované množstvom rán - morálnych, existenčných, ranami vojny na dennom poriadku... Bolí ma, keď vidím, že kresťania začínajú neužitočne mudrovať filozoficky, teologicky, či duchovne. Treba spiritualitu vychádzania. Vychádzať s takou spiritualitou, že som zamknutý na štyri zámky, to nejde! To je mudrlantstvo! Dnes nemáme právo na afektované úvahy. Musíme vyjsť von! Lebo, ako som už povedal viackrát, Cirkev sa podobá poľnej nemocnici. A keď sa príde do poľnej nemocnice, prvou povinnosťou je liečiť rany, a nie riešiť hladinu cholesterolu... to príde neskôr... Je to jasné?

A nakoniec tretie slovo: byť školou. Svätý Ján Pavol II. v apoštolskom liste Novo millennio ineunte pozval celú Cirkev, aby sa stala „domovom a školou spoločenstva“ (porov. č. 43) a vy ste vzali vážne toto poslanie. Ako to požaduje aj evanjelium, treba formovať nových mužov a ženy a k tomu je potrebná škola ľudskosti podľa vzoru Ježišovej ľudskosti. Práve on je tým novým človekom, na ktorého v každej dobe môžu hľadieť mladí, do ktorého sa môžu zamilovať, koho život môžu nasledovať, aby tak mohli čeliť výzvam, ktoré stoja pred nami. Bez adekvátnej formácie nových generácií je mylné nazdávať sa, že sa dá uskutočniť seriózny a trvalý projekt v službe nového ľudstva.

Chiara Lubichová svojho času vytvorila výraz, ktorý zostáva veľmi aktuálny. Hovorievala, že dnes treba formovať „ľudí-svet“ [„uomini-mondo“, pozn. prekl.], mužov a ženy s dušou, srdcom, mysľou Ježiša, ktorí sú vďaka tomu schopní rozpoznať a interpretovať potreby, obavy a nádeje, ktoré prebývajú v srdci každého človeka.“

V závere audiencie Svätý Otec zaprial Hnutiu fokoláre, aby prinášalo mnoho ovocia a „aby mu Panna Mária pomohla kráčať na ceste s dôverou, odvahou, vytrvalosťou, kreativitou a nezištnosťou v spoločenstve s celou Cirkvou po cestách vytýčených Duchom Svätým.“ Nakoniec ich požiadal o modlitbu a udelil im svoje apoštolské požehnanie.

 

Nedeľa 28. septembra – deň modlitby za synodu

Vatikán 26. septembra – Už o desať dní sa v Ríme začne Tretie mimoriadne generálne zasadnutie Synody biskupov. Ako je známe, bude sa zaoberať témou „Pastoračné výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte evanjelizácie“ a potrvá od 5. do 19. októbra. V rámci duchovnej prípravy na túto udalosť týkajúcu sa Katolíckej cirkvi na celom svete Svätý Otec vyhlásil najbližšiu nedeľu 28. septembra za Deň modlitieb za synodu.

Aj jednotlivé diecézy na Slovensku odporúčajú kňazom v najbližšiu nedeľu 28. septembra zdôrazniť pri svätých omšiach blížiacu sa synodu a uskutočniť aj modlitbu za ňu, či už formou nižšie uvedenej Modlitby k Svätej rodine alebo osobitnou prosbou v spoločných modlitbách veriacich.

Generálny sekretariát Biskupskej synody pozval miestne cirkvi, farské spoločenstvá, rehoľné inštitúty, združenia a hnutia modliť sa za synodu pred jej začiatkom i počas synodálnych prác, a to ako pri Eucharistii, tak aj pri iných bohoslužbách. V Ríme sa bude počas synody denne konať modlitba v kaplnke Salus Populi Romani Baziliky Santa Maria Maggiore. Veriaci sú pozvaní modliť sa na tento úmysel jednotlivo i spoločne v rodinách. Odporúča sa modlitba posvätného ruženca a Modlitba k Svätej Rodine za synodu, ktorú predniesol Svätý Otec František 29. decembra minulého roka na Sviatok Svätej rodiny. Sekretariát Biskupskej synody avizoval publikovanie osobitného materiálu ako pomôcky k modlitbe pre túto príležitosť.

V Ríme sa na pozvanie Konferencie biskupov Talianska (CEI) zhromaždia veriaci na Námestí sv. Petra v predvečer otvorenia synody 4. októbra medzi 18.00 a 19.30 na modlitbovom podujatí za rodinu, na ktorom sa zúčastní aj Svätý Otec. Udalosť bude prenášať Vatikánske televízne centrum. Národný úrad CEI pre pastoráciu rodín zároveň pozýva rodiny v celej krajine v predvečer synody zapáliť sviečku vo svojej domácnosti a vzývať Ducha Svätého, aby viedol synodálnych otcov.

 

Modlitba k Svätej rodine

„Ježiš, Mária a Jozef,

vo vás kontemplujemežiaru pravej lásky,

na vás sa s dôverou obraciame.

Svätá nazaretská rodina,

urob aj z našich rodín

miesta spoločenstva a večeradlá modlitby,

opravdivé školy evanjelia

a malé domáce cirkvi.

Svätá nazaretská rodina,

nech sa viac v rodinách nezakusuje

násilie, uzavretosť a rozdelenie:

každému, kto bol zranený alebo pohoršený,

nech sa čoskoro dostane útecha a uzdravenie.

Svätá nazaretská rodina,

nech budúca biskupská synoda

dokáže všetkých nanovo upevniť

vo vedomí posvätného a nedotknuteľného charakteru rodiny,

jej krásy v Božom pláne.

Ježiš, Mária a Jozef,

vypočujte a vyslyšte našu prosbu. Amen.“

 

V tejto súvislosti znovu publikujem aj List Svätého Otca Františka rodinám z 2. februára 2014:

Drahé rodiny, prichádzam na prah vášho domu, aby som vám povedal o podujatí, ktoré, ako je už známe, sa bude konať v mesiaci októbri vo Vatikáne. Ide o mimoriadne generálne zhromaždenie Biskupskej synody, zvolané kvôli prediskutovaniu témy „Pastoračné výzvy týkajúce sa rodiny v kontexte evanjelizácie“. Dnes je totiž Cirkev povolaná hlásať evanjelium aj tým, že sa postaví k novým naliehavým pastoračným potrebám, ktoré sa týkajú rodiny.

Táto dôležitá udalosť sa týka celého Božieho ľudu, biskupov, kňazov, zasvätených osôb a laikov z miestnych cirkví na celom svete, ktoré sa aktívne podieľajú na jej príprave konkrétnymi návrhmi a nevyhnutne potrebným príspevkom modlitby. Modlitbová podpora je naozaj potrebná a dôležitá obzvlášť z vašej strany, drahé rodiny. V skutočnosti, toto synodálne zhromaždenie je venované špeciálne vám, vášmu povolaniu a poslaniu v Cirkvi a v spoločnosti, problematike manželstva, rodinného života, výchovy detí a úlohe rodiny v poslaní Cirkvi. Preto vás prosím, aby ste sa intenzívne modlili k Duchu Svätému, aby osvietil synodálnych otcov a aby ich viedol v ich náročnej úlohe. Ako viete, po tomto mimoriadnom synodálnom zhromaždení bude o rok nasledovať riadne zhromaždenie, ktoré bude ďalej pokračovať v tej istej téme rodiny. V tejto súvislosti sa v septembri 2015 bude konať tiež Svetové stretnutie rodín vo Filadelfii. Modlime sa teda všetci spoločne, aby prostredníctvom týchto podujatí Cirkev uskutočnila opravdivú cestu rozlišovania a osvojila si adekvátne pastoračné prostriedky, ktoré pomôžu rodinám čeliť súčasným problémom so svetlom a silou, ktoré pochádzajú z evanjelia.

Píšem vám tento list v deň, keď sa slávi sviatok Obetovania Ježiša v chráme. Evanjelista Lukáš rozpráva, že Panna Mária a sv. Jozef podľa Mojžišovho zákona priniesli Dieťa do chrámu, aby ho obetovali Pánovi, a že dvaja starci, Simeon a Anna, pohýnaní Duchom Svätým, im prišli v ústrety a rozpoznali v Ježišovi Mesiáša (porov. Lk 2,22-38). Simeon ho vzal do náručia a vzdal Bohu vďaku za to, že napokon „uvidel“ spásu. Anna, napriek pokročilému veku nabrala nový dych a začala všetkým rozprávať o Dieťati. Je to krásny obraz: dvojica mladých rodičov a dvaja starí ľudia, zhromaždení okolo Ježiša. Skutočne Ježiš privádza k stretnutiu a spája generácie! On je nevyčerpateľným prameňom tej lásky, ktorá víťazí nad každou uzavretosťou, každou osamelosťou, nad každým smútkom. Na vašej rodinnej ceste sa delíte o toľké krásne momenty: stravovanie, odpočinok, domáce práce, zábava, modlitba, výlety a púte, skutky solidárnosti... Predsa však, ak chýba láska, chýba radosť; a pravú lásku, tú nám dáva Ježiš: ponúka nám svoje Slovo, ktoré nám svieti na cestu, dáva nám Chlieb života, ktorý nás udržiava v každodenných námahách na našej ceste.

Drahé rodiny, vaša modlitba za Biskupskú synodu bude vzácnym pokladom, ktorý obohatí Cirkev. Ďakujem vám a prosím vás, aby ste sa modlili aj za mňa, aby som mohol slúžiť Božiemu ľudu v pravde a láske. Ochrana Preblahoslavenej Panny Márie a svätého Jozefa nech vás všetkých stále sprevádza a nech vám pomáha kráčať zjednotených v láske a vzájomnej službe. Zo srdca vyprosujem každej rodine Pánovo požehnanie.

Vatikán 2. februára 2014

Sviatok Obetovania Pána

 

 

Pápež František v homílii: S márnomyseľnosťou je to ako s cibuľou

Vatikán 25. septembra 2014 - Dávajme si pozor na márnu slávu, ktorá nás odvádza od pravdy a robí nás mydlovými bublinami. Do tohto obrazného vyjadrenia by sa dal zhrnúť odkaz dnešnej homílie pápeža Františka. Počas rannej svätej omše, ktoré pravidelne slávi v Dome sv. Marty, vychádzal dnes z úryvku Knihy Kazateľ (1, 2-11) z prvého čítania. Poukázal na to, že kresťania sa aj vtedy, keď konajú dobro, musia vzoprieť pokušeniu urobiť dojem, „ukazovať sa navonok“.

Svätý Otec varoval pred hľadaním márnej slávy, ktoré nie je len pokušením pre pohanov, ale i pre kresťanov, pre ľudí viery. Pripomenul, ako veľmi Ježiš napomínal tých, ktorí sa vychvaľovali. Učiteľom zákona hovorieval, že by nemali „chodiť po námestiach“ v „prepychovom oblečení“ ako „kniežatá“. Keď sa ty modlíš, napomínal Pán, „prosím ťa, neukazuj sa, nemodli sa preto, aby ťa videli“, „modli sa v skrytosti, vojdi do svojej izby“. Tak isto by sme mali robiť, keď pomáhame chudobným: „Nevytrubuj to, rob to tajne. Otec to vidí, a to stačí“.

„Márnomyseľník hovorí: ‚Pozri, dávam tento šek na diela Cirkvi‘ a ukazuje šek. Potom Cirkev v niečom inom ošmekne. Robí tak ten, kto žije pre zdanie. ‚Keď sa postíš – hovorí Pán týmto –, prosím, nebuď skleslý, smutný, aby si všetci všimli, že sa postíš: Nie, posti sa s radosťou; rob pokánie s radosťou, aby si to nikto nevšimol‘. Toto je márnosť: žiť, aby ma videli.“

„Kresťania, ktorí žijú takto, pre vystatovanie sa, pre márnosť, sa javia ako pávy, nafukujú sa,“ pokračoval Svätý Otec. Sú aj takí ľudia, ktorí hovoria: „Ja som kresťan, som príbuzný toho kňaza, tej rehoľníčky, toho biskupa, moja rodina je kresťanská rodina.“ Chvália sa. Pápež sa však pýta: „A tvoj život s Pánom? Ako sa modlíš? Tvoj život v skutkoch milosrdenstva, ako ti toto ide? Navštevuješ chorých? Realita.“ Preto nám Ježiš hovorí, „že musíme budovať náš dom, to znamená náš kresťanský život na skale, na pravde“. Márnivci stavajú dom na piesku a dom spadne, taký kresťanský život spadne, skĺzne, pretože nie je schopný obstáť v pokušení“. Ak „nemáš niečo trváce, aj ty sa pominieš, ako všetky tie veci“:

„Ako veľa kresťanov žije pre vychvaľovanie sa. Ich život vyzerá ako mydlová bublina. Je to pekná mydlová bublina! Má všetky farby! Ale trvá asi sekundu, a potom čo? Dokonca aj keď sa pozrieme na niektoré náhrobné kamene, myslíme, že je to márnosť, pretože pravdou je, že sa vrátime do holej zeme, ako vravieval Boží služobník Pavol VI. Očakáva nás holá zem, to je naša posledná pravda. Kým to príde sa teda pýšim, alebo aj niečo robím? Robím niečo dobré? Hľadám Boha? Modlím sa? To sú veci solídne. A márna sláva? To je podvod, fantazírovanie, sebaklam. Klame márnivca, pretože ten najprv predstiera, že niečím je, ale nakoniec tomu ešte aj uverí, verí tomu. On tomu verí, chudák!“

A to je to, čo sa stalo s tetrarchom Herodesom, ktorý, ako čítame v dnešnom evanjeliu (Lk 9,7-9), sa naliehavo pýtal na Ježišovu totožnosť. „Márnosť zasieva zlý nepokoj, oberá o pokoj. Je to ako u tých osôb, ktoré sa príliš nalíčia, a potom sa boja, že ich zastihne dážď a všetok make-up pôjde dolu. „Márnosť nám nedopraje pokoj, dá nám ho jedine pravda,“ povedal pápež a zopakoval, že jedinou skalou, na ktorej môžeme postaviť náš život, je Ježiš. A spomeňme si na ten návrh od diabla, démona, čo pokúšal márnivosťou aj Ježiša na púšti, keď mu povedal: „Poď so mnou, ideme na vrch chrámu, urobíme šou; hodíš sa dolu a všetci uveria v teba.“ Diabol predstavil Ježišovi tú márnosť na podnose. Márnomyseľnosť je veľmi ťažká duchovná choroba, dodal Svätý Otec:

„Otcovia egyptskej púšte hovorievali, že márnosť je pokušenie, proti ktorému musíme bojovať celý život, pretože sa vždy vracia, aby nás olúpila o pravdu. A aby sme tomu porozumeli, vravievali: je to ako s cibuľou, zoberieš ju a začneš šúpať. Márnosť ako cibuľa: dnes odstrániš trochu márnosti, zajtra trochu, a celý život budeš odstraňovať márnosť, aby si nad ňou zvíťazil. A nakoniec si spokojný: odstránil som márnosť, olúpal som cibuľu, ale zostane ti na rukách zápach. Prosme Pána o milosť, aby sme neboli márnomyseľní, aby sme boli pravdiví, s pravdou reality a evanjelia.“

 

 

24. septembra

Pápež František zrekapituloval odkaz zanechaný Albánsku

Pri generálnej audiencii v stredu 24. septembra sa Svätý Otec vo svojom príhovore venoval zhodnoteniu apoštolskej návštevy Albánska, ktorú absolvoval v predchádzajúcu nedeľu 21. septembra. Nasleduje plné znenie príhovoru:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som chcel hovoriť o apoštolskej ceste, ktorú som vykonal minulú nedeľu v Albánsku. Robím to predovšetkým ako poďakovanie Bohu, ktorý mi doprial uskutočniť túto návštevu, aby som prejavil tomuto ľudu aj fyzicky a hmatateľným spôsobom svoju blízkosť a blízkosť celej Cirkvi. Rád by som zároveň zopakoval svoje bratské uznanie albánskemu episkopátu, kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí pracujú s toľkým nasadením. Moja vďačná spomienka smeruje aj k občianskym predstaviteľom, ktorí ma veľmi zdvorilo prijali, ako aj k tým, ktorí spolupracovali na zrealizovaní návštevy.

Táto návšteva sa zrodila zo želania zavítať do krajiny, ktorá po dlhom útlaku ateistického a neľudského režimu zažíva skúsenosť pokojného spolunažívania medzi svojimi rôznorodými náboženskými zložkami. Zdalo sa mi dôležité povzbudiť ju na tejto ceste, aby po nej napredovala s vytrvalosťou a aby prehlbovala všetky jej aspekty v prospech spoločného dobra. Práve preto bolo centrom návštevy medzináboženské stretnutie, kde som so živým zadosťučinením mohol skonštatovať, že pokojné a plodné spolužitie medzi osobami a spoločenstvami patriacimi k rozličným náboženstvám je nielen žiaduce, ale aj konkrétne možné a dosiahnuteľné. Oni ho praktizujú! Ide o autentický a plodný dialóg, ktorý sa vyhýba relativizmu a má na pamäti identitu každého jednotlivca. To, čo spája rôzne náboženské vyznania, je totiž cesta života, dobrá vôľa prejavovať dobro blížnemu, nepopierajúc či neumenšujúc jednotlivé identity.

Stretnutie s kňazmi, so zasvätenými osobami, seminaristami a laickými hnutiami bolo príležitosťou pripomenúť si s vďakou a osobitným dojatím početných mučeníkov za vieru. Vďaka prítomnosti niekoľkých starších, ktorí na vlastnom tele zažili hrozné prenasledovania, sa znovu rozozvučala viera toľkých hrdinských svedkov minulosti, ktorí nasledovali Krista až do najkrajnejších dôsledkov. Práve z vnútorného spojenia s Ježišom, zo vzťahu lásky s ním, vyprýštila pre týchto mučeníkov - tak ako pre každého mučeníka - sila čeliť bolestným udalostiam, ktoré ich priviedli k mučeníctvu. Aj dnes, tak ako včera, sila Cirkvi nie je daná natoľko organizačnými schopnosťami alebo štruktúrami, ktoré sú tiež potrebné, avšak svoju silu tam Cirkev nenachádza. Naša sila je Kristova láska! Je to sila, ktorá nás podopiera v ťažkých chvíľach a inšpiruje ku každodennej apoštolskej činnosti, aby sme všetkým ponúkali dobrotu a odpustenie, a tak svedčili o Božom milosrdenstve.

Prechádzajúc hlavnou dopravnou tepnou Tirany, ktorá vedie z letiska na veľké centrálne námestie, som mohol postrehnúť portréty štyridsiatich kňazov, zavraždených počas komunistickej diktatúry, ktorých beatifikačná kauza úspešne prebieha. Títo kňazi patria k stovkám veriacich kresťanov a moslimov, ktorí boli zavraždení, mučení, väznení a poslaní do vyhnanstva iba preto, že verili v Boha. Boli to temné roky, počas ktorých bola zlikvidovaná náboženská sloboda, veriť v Boha bolo zakázané, tisíce kostolov a mešít bolo zničených, prerobených na obchody a kiná, v ktorých sa propagovala marxistická ideológia, náboženské knihy boli spálené a rodičom sa zakazovalo dávať deťom náboženské mená po predkoch. Spomienka na tieto dramatické udalosti je podstatná pre budúcnosť národa. Pamiatka mučeníkov, ktorí vytrvali vo viere, je zárukou pre budúci osud Albánska, pretože ich krv nebola vyliata nadarmo, ale je semenom, ktoré prinesie plody pokoja a bratskej spolupráce. Dnes je Albánsko vskutku príkladom nielen znovuzrodenia Cirkvi, ale aj pokojného spolužitia medzi náboženstvami. Práve preto mučeníci nepredstavujú porazených, ale sú to víťazi: v ich hrdinskom svedectve sa odráža všemohúcnosť Boha, ktorý vždy potešuje svoj ľud, otvárajúc nové cesty a horizonty nádeje.

Toto posolstvo nádeje, založené na viere v Krista a na pamäti minulosti, som zveril všetkým albánskym obyvateľom, ktorých som videl nadšených a radostných na miestach stretnutí a slávení, ako aj v uliciach Tirany. Všetkých som povzbudzoval, aby čerpali vždy nové sily od zmŕtvychvstalého Pána, aby mohli byť evanjeliovým kvasom v spoločnosti a nasadiť sa, ako sa to už deje, v charitatívnych a vzdelávacích činnostiach.

Ďakujem ešte raz Pánovi za to, že mi touto apoštolskou cestou doprial stretnúť sa s odvážnym a silným ľudom, ktorý sa nenechal zlomiť bolesťou. Bratov a sestry v Albánsku opätovne pozývam k odvahe v konaní dobra, aby tak budovali dnešok i zajtrajšok svojej krajiny i Európy. Ovocie mojej návštevy zverujem Panne Márii, Matke dobrej rady, uctievanej v rovnomennej svätyni v Skadare, aby naďalej viedla cestu toho ľudu mučeníkov. Tvrdá skúsenosť minulosti nech ho upevňuje v stále väčšej otvorenosti voči bratom, zvlášť tým najslabším, a nech z neho urobí priekopníka dynamizmu lásky, takého potrebného v dnešnom spoločensko-kultúrnom kontexte. Chcel by som, aby sme dnes všetci pozdravili tento odvážny a pracovitý ľud, ktorý sa v pokoji usiluje o jednotu. [potlesk]

 

Papež František k biskupům Ghany: Biskup má být jako maratónský běžec

Vatikán. V těchto dnech (22.-25.9.) vykonávají kanonickou návštěvu u Svatého stolce biskupové z Ghanské republiky. Tato země na západním pobřeží centrální Afriky o zhruba trojnásobné rozloze České republiky čítá 25 milionů obyvatel. Více než polovina jsou křesťané, převážně protestanté. Asi tři miliony katolíků (tedy 13-14 procent obyvatelstva) náleží do dvanácti diecézí, které v Římě zastupuje dvacítka biskupů. Papež František při audienci s ghanskými pastýři odložil psanou promluvu a dal přednost osobnímu rozhovoru. Jeho obsah Vatikánskému rozhlasu přiblížil arcibiskup hlavního města Accra, Gabriel Charles Palmer-Buckle. Nejprve však reagoval na otázku, jaké bylo setkání s papežem…

„Výjimečné! Mohu říci, že to byla jedinečná zkušenost, protože nás přijal jako otec, který naslouchá svým dětem nebo svým spolupracovníkům. A pak nám řekl: Můžete se mne na cokoliv zeptat, můžete mi říci, cokoliv chcete, můžete kritizovat to, jak žiji a co dělám.“

Obrátil se k vám s nějakou zvláštní výzvou?

“Nechal nás, abychom mu kladli otázky. První věc, na kterou jsme se zeptali, se týkala jeho vlastního výroku, že biskup má být cítit svými ovcemi. Co to znamená, zeptal jsem se. A on řekl: Pastýř, biskup, musí být cítit trojí vůní – především olejem pomazání, které jako biskup obdržel. Potom má být cítit svými ovcemi a třetí vůně je vůní Boha. Jeden z nás potom řekl, že papež je skutečně dobrým vzorem díky své jednoduchosti a také volbou jména sv. Františka. Na to reagoval velmi pokorně a prohlásil, že on sám není vůbec nic zvláštního, že už jako kněz chtěl vždy žít jako pastýř, být na dosah svým farníkům, aby s nimi mohl mluvit z očí do očí, vyslechnout jejich obavy a problémy. Totéž dělal jako biskup a nyní jako papež nemá důvod k tomu, aby to měnil. Chtěl zůstat takový, jaký vždycky byl. Nedomnívá se ale, že je to něco mimořádného a už vůbec to není motiv k lichotkám. Má už takovou povahu a chce být blízko lidem. Potom nám řekl, že biskup má být jako maratónský běžec, který běží mezi Bohem a lidem. A odkázal na Mojžíše, kterému se má biskup podobat. Mojžíš občas vystupoval na horu, aby vstoupil do společenství s Bohem, naslouchal mu, mluvil s ním a dozvěděl se, co Bůh chce od svého lidu. Potom sestoupil z hory a šel k lidu, aby ho povzbudil, a pak se zase vracel k Bohu, aby se dále ptal. Nakonec nás papež upozornil na jeden velký problém dnešního světa – uctívání peněz. Člověk už není ve středu hospodářství, ale je naopak sluhou ekonomie. To vede ke kultuře odpisu. Díky Bohu, dodal Svatý otec, věnuje alespoň Afrika hodně času a pozornosti svým starým lidem. Mladí lidé ale nemají práci také na africkém kontinentu a mají pocit, že je společnost odmítá. To je otevřená rána moderní kultury, proti které musíme bojovat jak v Ghaně a vůbec v Africe, tak všude jinde.“

O audienci ghanských biskupů u Petrova nástupce vyprávěl arcibiskup Palmer-Buckle.

 

23. septembra

Ranná homília: Uskutočňovať Božie slovo znamená pýtať sa, čo mi hovorí

Vatikán 23. septembra - Kresťanský život je jednoduchý: počúvať Božie slovo a uskutočňovať ho, uvažovať nad tým, čo nám hovorí. Touto myšlienkou sa zaoberal pápež František počas dnešnej rannej svätej omše, ktorú slávil v kaplnke Domu sv. Marty.

Svätý Otec v homílii poukázal na to, ako boli prijímané Ježišove slová v jeho časoch. Slová, ktoré hovoril, zneli ako nové, ako nová sa javila autorita, s akou boli prednášané. Boli to slová, ktoré sa dotýkali srdca a v ktorých mnohí vnímali „moc spásy“, ktorú ohlasovali. Preto zástupy nasledovali Ježiša. Ale boli aj takí, ktorí ho nasledovali pre výhody, bez prílišnej čistoty srdca. Za dvetisíc rokov, ako poznamenal pápež, sa toto veľmi nezmenilo. Aj dnes mnoho ľudí počúva Ježiša ako deväť malomocných z evanjelia, ktorí spokojní s prinavrátením svojho zdravia zabudli na Ježiša, ktorý im ho vrátil:

„Avšak Ježiš neustále hovorí k ľuďom a miluje ľudí, miluje zástup, až do tej miery, že hovorí: ‚Títo, ktorí ma nasledujú, tento obrovský dav, sú moja matka a moji bratia, sú to títo‘. A vysvetľuje: ‚Tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.‘ Toto sú dve podmienky pre nasledovanie Ježiša: počúvať Božie slovo a uskutočňovať ho. Toto je kresťanský život, nič viac. Jednoduché, ľahké. Možno sme ho urobili trochu ťažším pre mnohé vysvetlenia, ktorým nikto nerozumie, ale kresťanský život je toto: Počúvať Božie slovo a uskutočňovať ho.“

To je dôvod, prečo – ako je opísané v úryvku z Lukášovho evanjelia (Lk 8, 19-21) – Ježiš odpovie tým, ktorí mu oznámili, že ho hľadali jeho príbuzní: «Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.» A pre počúvanie Božieho slova, Ježišovho slova, stačí otvoriť si Bibliu, Evanjelium, poznamenal Svätý Otec. Avšak, ako hovorí, nemáme ich iba čítať, ale treba im načúvať. „Počúvať Božie slovo znamená čítať ho a pýtať sa: ‚Čo to hovorí môjmu srdcu? Čo mi hovorí Boh týmto slovom?‘ A náš život sa zmení.“

„Zakaždým, keď to urobíme, – keď otvoríme Evanjelium, prečítame si nejakú stať a pýtame sa sami seba: ‚ Boh sa týmto ku mne prihovára. Hovorí mi niečo? A ak áno, čo mi hovorí?‘ – načúvame Božiemu slovu, počúvame ho ušami a počúvame ho srdcom. To znamená otvoriť srdce Božiemu slovu. Ježišovi nepriatelia počúvali Ježišove slová, ale zdržiavali sa blízko neho preto, lebo sa snažili nájsť omyl, podchytiť ho v reči, aby stratil autoritu. Ale nikdy sa nepýtali: ‚Čo mi Boh v tomto slove hovorí?‘ A Boh hovorí nielen ku všetkým. Áno, hovorí ku všetkým, ale hovorí ku každému z nás. Evanjelium bolo napísané pre každého z nás.“

Iste, uviesť do praxe to, čo sme počuli, „nie je ľahké“, pretože „je jednoduchšie žiť spokojne bez znepokojovania sa požiadavkami Božieho slova“. Konkrétnymi pomôckami na uskutočňovanie Božieho slova sú prikázania, blahoslavenstvá. Pritom je vždy treba počítať s Ježišovou pomocou, aj vtedy, keď naše srdce počúva, no tvári sa, že nerozumie. On je milosrdný a odpúšťa všetkým, očakáva všetkých, pretože je trpezlivý:

„Ježiš prijíma všetkých, aj tých, ktorí počúvajú Božie slovo, a potom ho zrádzajú. Spomeňme si na Judáša. Hovorím mu ‚priateľ‛, v tej chvíli, keď ho Judáš zrádza. Pán vždy zasieva svoje slovo, žiada len srdce otvorené pre počúvanie a ochotné uviesť ho do života. Nech sú preto dnešnou modlitbou tieto slová žalmu: «Priveď ma, Pane, na chodník svojich príkazov», teda na chodník tvojho slova, aby som sa pod tvojím vedením naučil uskutočňovať ho.“

 

22. septembra

Pápež priniesol z Albánska kvety na oltár Panny Márie

Vatikán 22. septembra - Svätý Otec sa vrátil zo svojej návštevy v Albánsku. Dnes napoludnie sa v Bazilike S. Maria Maggiore poďakoval za úspešný priebeh tejto svojej 4. apoštolskej cesty. Na oltár Panny Márie Salus Populi Romani položil za spevu Salve Regina kyticu kvetov, ktorú mu včera večer podarovali deti v Centre Betánia v Tirane.

Podľa slov P. Lombardiho návšteva prebehla bez akýchkoľvek bezpečnostných problémov, v rodinnej atmosfére stretnutia. Svätý Otec bol počas včerajšieho bohatého programu v dobrej nálade a kondícii. Do pamätnej Zlatej knihy v prezidentskom paláci napísal: „Vznešenému albánskemu národu s mojou úctou a obdivom k jeho svedectvu a jeho bratstvu pri napredovaní krajiny.“ Prezident, ktorý je podľa vierovyznania moslim, bol stretnutím veľmi pohnutý a dôrazne vyjadroval dôležitosť návštevy, ako aj túžbu, aby bola požehnaním pre celú krajinu a všetkých jej obyvateľov. Ako sme už informovali, Svätý Otec podaroval hlave štátu faksimile prvej tlačenej knihy v albánčine, ide o misál z roku 1555. Prezident pápežovi podaroval strieborný obraz pápeža Klementa XI., ktorý bol albánskeho pôvodu.

Na svätej omši, na ktorej sa zúčastnilo podľa odhadu 250-300 tisíc ľudí, boli prítomní aj mnohí moslimovia. Ako povedal páter Lombardi, s porozumením prijali, keď im bolo vysvetlené, že sväté prijímanie je určené pre veriacich katolíkov, chceli však prijať aspoň požehnanie, ako sa aj stalo. Spomenul ako zaujímavosť, že jedna moslimská komunita sa ráno o 7. hodine zišla na modlitbe za dobrý priebeh návštevy pápeža a potom bola prítomná na Námestí Matky Terezy počas svätej omše, čo bolo prejavom ich duchovnej zaangažovanosti.

Medzi lektormi spoločných modlitieb pri svätej omši bolo aj rómske dievča a jeden nevidiaci a obetné dary priniesla k oltáru trojgeneračná rodina, čím bola zdôraznená dôležitosť rodiny. Na eucharistické slávenie prišli aj ľudia z Čiernej Hory a Kosova, Macedónska, tiež aj zo Švajčiarska a Rakúska. Podobne i koncelebrujúci biskupi boli z niekoľkých okolitých krajín.

V bilancii včerajšej návštevy Albánska hovoril páter Lombardi aj o silných gestách, ku ktorým patrí spontánne objatie svedkov komunistického útlaku v Albánsku, po tom, ako vyrozprávali Svätému Otcovi svoje svedectvá. „Tento okamih hlbokého citu“ nebol prekvapujúci, pretože téma mučeníctva, svedectva viery v extrémne ťažkých situáciách, to sú témy ktoré pápež veľmi citlivo vníma. To sme zažili už aj v Kórei. „Počas tohto dňa bola prítomnosť mučeníctva veľmi silná. Bolo to vidieť aj cez prezentáciu, ktorú urobili Albánci pozdĺž hlavnej ulice prostredníctvom veľkých fotografií 40 mučeníkov, ktorí sú v procese blahorečenia.“

Dojemným bolo aj stretnutie s deťmi z Centra Betánia. Charakterizovali ho slová pápeža, že „dobrota nie je slabosť“. Pri každej ceste pápeža je moment výslovne venovaný téme činorodej charitatívnej lásky a nasadeniu Cirkvi vo svete v oblasti charitatívnej starostlivosti. Preto bola návšteva Centra Betánia neoddeliteľnou súčasťou programu, povedal vatikánsky hovorca a upozornil na zdanlivo okrajovú poznámku Svätého Otca v tomto príhovore, na odpustenie: „Láska, ktorá sa prejavuje práve v konkrétnych skutkoch lásky, je tiež láska schopná odpustiť...“ Ako dodal páter Lombardi, v albánskej spoločnosti, aj podľa svedectva misionárov, je istý problém miestnej pomsty, teda ťažkosť s odpustením a zmierením.

Na margo porovnania dvoch doterajších návštev pápežov v tejto balkánskej krajine hovorca poznamenal: „Ján Pavol II. má zásadné miesto v histórii Albánska po totalite. František ide teda v jeho stopách, keď ďalej povzbudzuje túto krajinu, ktorá sa teraz nachádza vo veľmi odlišnej situácii ako keď ju navštívil pápež Ján Pavol II., ale s novými výzvami.“ Pápež sa o nich zmienil najmä v príhovore adresovanom mladým, ktorých vystríhal pred konzumizmom, individualizmom a novými modlami. „Cesta Františka predstavuje Albánsko mladé, smerujúce k pokojnej a konštruktívnej budúcnosti v Európe, predstavuje ho ako vzor spolužitia medzi náboženstvami a vyznaniami, ale nesmieme zabudnúť, že priniesla aj varovanie pred rizikami súčasného materializmu.“

Pápež sa pohyboval ako sa pohybuje bežne, bez akýchkoľvek bariér a bez akéhokoľvek odstupu. „Všetci si mohli všimnúť, že sa premiestňoval po celý deň v otvorenom aute prechádzajúc mestom Tirana, a teda aj informácie, ktoré boli predtým, snáď z obavy pred hrozbami, rizikami, atď., sa v skutočnosti ukázali ako úplne neopodstatnené.“ Išlo teda naozaj o stretnutie s ľuďmi, z čoho mal Svätý Otec radosť, dodal páter Lombardi. Vo večerných hodinách „bolo vidieť, že ten deň nebol pre neho oddychový, ale uspokojenie z vykonanej služby, zo všetkého, čoho sa mu dostalo, aj zo stretnutia s Albáncami, bolo zjavné a plné duchovnej radosti“ – povedal v závere bilancie včerajšej návštevy pápeža Františka v Albánsku páter Federico Lombardi.

 

Papež o Albánii: Všechna náboženství tam vydala svědectví o Bohu, nyní dosvědčují bratrství

Vatikán. Při zpáteční cestě z Albánie papež František v letadle zodpověděl otázky novinářů, kteří jej na apoštolské cestě do této evropské země doprovázeli. Mezi padesátkou z nich byli zástupci tří albánských televizních stanic, kteří při kladení otázek dostali od kolegů přednost.

První otázku položila redaktorka albánské státní televize, kterou zajímalo, zda představa, kterou měl papež o Albáncích jakožto těžce zkoušeném, ale i tolerantním národě, byla jedinou kvalitou, kterou u nich zaznamenal. A „zda právě tyto dvě vlastnosti jsou ty správné, které umožňují orlovi vracet se do hnízda,“ řekla s narážkou na papežovu myšlenku z dopolední homilie.

Papež: „Řeknu, že jsem tu představu trochu přizpůsobil. Utrpení, které jste vy Albánci prožili jsem mohl vidět zblízka. Pokud jde o toleranci, řekl bych to jinak. Albánec znamená bratr. Má schopnost bratrství, což je víc. A je to vidět v soužití, ve spolupráci mezi muslimy, pravoslavnými a katolíky. Spolupracují jako bratři. Další věc, kterou jsem od začátku vnímal, je množství mladých lidí. Když jsem se o tom zmínil, řekli mi, že Albánie je nejmladší zemí Evropy. A je vidět, že se tato země více rozvíjí kulturně a také v umění vládnout právě díky tomuto bratrství.“

Další redaktor zmínil kněze, kteří byli umučeni komunistickým režimem a jejichž portréty byly rozvěšeny nad hlavní třídou albánského hlavního města, a zajímalo jej, jak na papeže tento pohled zapůsobil.

Papež: „Už dva měsíce se trochu seznamuji s tímto těžkým obdobím Albánie a snažím se jej pochopit. Studoval jsem také její vznik. Vy však máte krásné a mocné kulturní kořeny a původní velkolepou kulturu. Toto období však, jak jsem zjistil, bylo kruté a úroveň krutosti úděsná. Viděl jsem fotografie nejenom katolíků, ale i pravoslavných, ba i muslimů a představoval jsem si, jak jim bylo řečeno: »Nesmíš věřit v Boha!« - a oni: »Ale já věřím« a - bum – zlikvidovali je… Říkám si: protože všechny tři tyto náboženské komponenty vydaly svědectví o Bohu, nyní dosvědčují bratrství.“

Třetí novinář ve svojí otázce nejprve konstatoval, že Albánie je zemí s muslimskou většinou, návštěva proběhla v křehké globální situaci a papež přece již prohlásil, že třetí světová válka začala. „Je Vaše poselství z této návštěvy určeno jenom Albáncům anebo jde dál?“ - zeptal se.

Papež: „Ne, jde dál, jde dál. Albánie ušla kus cesty míru, soužití a spolupráce, která vede dál a týká se dalších zemí, kteří mají rovněž různé etnické kořeny. Řekl jste, že Albánie je zemí s muslimskou většinou. Ano, ale není muslimskou zemí. Je evropskou zemí. Pro mne je to překvapivé. Albánie je evropská země, právě svojí kulturou, kulturou soužití, ale také kulturou dějin, kterými prošla.“

„Jaké jsou další cíle papežových cest po návštěvě Albánie, která je v Evropě?“ – zeptal se s úsměvem další novinář.

Papež: „Ano, zeměpis změnit nemohu. Příští cesta se uskuteční 25. listopadu do Štrasburku, na Radu Evropy a do Evropského parlamentu, obojí. A další pak asi 28. listopadu do Turecka, kde budu na svátek sv. Ondřeje 30. listopadu spolu s patriarchou Bartolomějem.“

„Svatosti – zajímal se další novinář – pochopili jsme, že máte trochu jinou vizi Albánie než Evropané, tedy my, kteří se díváme na Evropu jako na Evropskou unii. Zvolil jste si za cíl své první cesty po Evropě zemi, která je periferií a nepatří do Evropské unie. Co byste řekl těm, kteří hledí jenom na Evropu »mocných«?“

Papež: „Že tato moje cesta je určitým poselstvím, signálem, který chci dát.“

Poslední otázka se týkala nedělních nešpor v tiranské katedrále, kde před papežem vystoupili dva svědci teroru albánského ateistického režimu. „Myslím – řekl novinář – že jsme vás všichni viděli poprvé plakat. Toto setkání vás velice dojalo. Byla to zřejmě nejdojemnější chvíle této cesty…“

Papež: „Slyšet mluvit mučedníka o vlastním mučednictví je silné! Myslím, že my všichni, kteří jsme tam byli, jsme byli pohnuti. Všichni. A ti svědkové mluvili jako by mluvili o něčem jiném, s nenuceností a pokorou. Měl jsem z toho velký užitek.“

Končil papež František krátkou tiskovou konferenci na palubě letadla při včerejší zpáteční cestě z Albánie do Říma.

 

Svätý Otec na palube lietadla: Albánsko vyniká kvalitou bratstva

Vatikán 22. septembra – Svätý Otec včera večer počas spiatočného letu z Tirany do Ríma na palube lietadla odpovedal na niekoľko otázok novinárov. Medzi inými zaznela aj otázka týkajúca sa charakteristík krajiny a jeho ľudu:

„Albánci trpeli, avšak sú tolerantní. Našli ste aj nejaké ďalšie pozitívum Albáncov, ktoré ste mohli zakúsiť?“

„Trochu upravím to, čo hovoríte. No utrpenie, ktorým ste vy Albánci prešli, som mal možnosť vidieť z väčšej blízkosti. Čo sa týka tolerancie, zamením to slovo za iné. Nie že Albánec je tolerantný, ale že je bratom. Má schopnosť bratstva, a to je viac. Vidieť to pri spolužití a v spolupráci medzi prívržencami islamu, pravoslávnymi a katolíkmi. Navzájom spolupracujú, a to ako bratia. A ďalšia vec, ktorá sa ma dotkla hneď na začiatku, je mladosť krajiny. Keď som to spomenul, povedali mi, že je to najmladšia krajina Európy. Albánsko má, a to sa priamo vidí, vysoký rozvoj v kultúre a tiež v spravovaní krajiny, vďaka tejto kvalite bratstva.

Odkaz tejto návštevy Albánska je len pre Albáncov, či smeruje ďalej?

„Nie, smeruje ďalej. Albánsko má za sebou cestu pokoja, spolužitia a spolupráce, čo má širší dosah smerom k iným krajinám, ktoré majú podobne rozličné etnické korene. Povedali ste: ‚Je to krajina s prevahou moslimov ‛, to áno, nie je to však moslimská krajina. Je to európska krajina. Toto bolo pre mňa prekvapením. Albánsko je európskou krajinou, práve pre svoju kultúru, kultúru spolužitia a tiež pre svoju kultúru dejín, ktorými prešla.“

Na otázku o svojich najbližších cestách v rámci Európy Svätý Otec odpovedal nasledovne:

„Budúcimi cestami sú: cesta do Štrasburgu 25. novembra, kde navštívim Radu Európy a zároveň aj Európsky parlament. A potom 28. novembra – možno – Turecko, aby som tam bol na sviatok sv. Andreja 30. novembra s patriarchom Bartolomejom.

 

 

 

21. september

Sv. Otec v Albánsku:

Zde se všichni utvrzujeme ve víře

Promluva papeže Františka v Charitním centru Betánie, Tirana

Drazí přátelé z centra Betánie,

Ze srdce vám děkuji za vaše radostné přijetí! A děkuji vám zejména za přijetí, které tady denně nabízíte mnoha dětem, chlapcům a děvčatům, kteří potřebují péči, něhu, klidné prostředí a přátelství lidí, kteří jsou zároveň opravdovými vychovateli, příklad života a oporu. Na místech, jakým je toto, se všichni utvrzujeme ve víře, dostává se nám pomoci, abychom věřili, protože vidíme víru projevující se konkrétní láskou. Vidíme, že vnáší světlo a naději do obtížných situací, vidíme, jak se znovu zapaluje v srdcích lidí, kterých se dotkl Ježíšův Duch: „Kdo přijme jedno z takových dětí kvůli mně, mne přijímá“ (Mk 9,37). Tato víra, která působí v lásce, přenáší hory lhostejnosti, nedůvěry a apatie; otevírá srdce i dlaně ke konání a šíření dobra. Skrze pokornou a jednoduchou službu těm nejmenším přichází dobrá zvěst, že Ježíš vstal z mrtvých a žije mezi námi.

Dále toto Centrum dosvědčuje, že je možné mírumilovné a bratrské soužití lidí patřících k různým etnikům a náboženským vyznáním. Tyto rozdíly zde nebrání harmonii, radosti a pokoji, ba dokonce se stávají příležitostí ke hlubšímu vzájemnému poznání a porozumění. Rozdílné náboženské zkušenosti se otevírají uctivé a účinné lásce k bližnímu, každá náboženská komunita nachází svůj výraz v lásce a nikoli násilí, nestydí se za dobrotu! Kdo v sobě nechá růst dobrotu, dostane se mu klidného svědomí a hluboké radosti i uprostřed těžkostí a nepochopení. Dobrota nedá bohatství, moc či věhlas, ale nabízí to, co nemohou dát peníze a moc.

Dobro je odměnou sobě samému a přibližuje nás Bohu, Svrchovanému Dobru. Umožňuje nám myslet jako On, vidět realitu vlastního života ve světle plánu lásky, který má s každým z nás; umožňuje nám zakoušet malé každodenní radosti a je nám oporou v těžkostech a zkouškách. Dobro odměňuje nekonečně víc než peníze, které naopak klamou, protože jsme byli stvořeni k přijetí Boží lásky a jejímu rozdávání a nikoli k tomu, abychom všechno poměřovali penězi či mocí, což je nebezpečí, které nás zabíjí všechny.

Drazí přátelé, vaše ředitelka ve své promluvě zmínila etapy, kterými vaše sdružení prošlo, i skutky, které se zrodily z intuice zakladatelky, paní Antoinetty Vitale, kterou srdečně zdravím a děkuji za přijetí. Poukázala také na pomoc dobrodinců a pokroky různých iniciativ. Zmínila četné děti zde přijaté a vychované. Miriam se zase svěřila se svojí osobní zkušeností, svým obdivem a svou vděčností za setkání, které proměnilo její život, otevřelo novým horizontům, seznámilo s novými přáteli a zejména s jedním Přítelem, který je větší a lepší než ostatní: Ježíšem. Pavel zase řekl něco velmi významného o dobrovolnících, kteří zde pracují: „Patnáct let se z lásky k Ježíši a k nám radostně obětují.“ Tato věta vyjevuje, jak darování se z lásky k Ježíši přináší radost a naději a že služba bratřím se mění na společné kralování v Bohu. Tato slova Mirjany a Pavla mohou znít paradoxně velké části našeho světa, který má potíž je pochopit, namáhavě hledá klíč k vlastnímu životu v samoúčelnosti pozemského bohatství, vlastnictví a zábavy a přitom se naopak stává odcizeným a otupělým.

Tajemstvím vydařeného života je však láska a darování se z lásky. Potom přichází síla k radostné obětavosti a usilovnější nasazení se stává zdrojem větší radosti. Potom už definitivní životní rozhodnutí nevyvolávají strach, ale ukazují se ve svém pravém světle jako způsob plného uskutečnění vlastní svobody.

Pán Ježíš a jeho Matka, Panna Maria, ať žehná vašemu sdružení, Centru Betánie a dalším centrům, kterým láska dala zrod a Prozřetelnost růst. Kéž žehná všem dobrovolníkům, dobrodincům a všem přijatým dětem i dospívajícím. Váš patron svatý Antonín z Padovy ať vás na této cestě provází. Služte nadále s důvěrou Pánu Ježíši v chudých a opuštěných a proste Jej, aby se srdce a mysl všech otevřely dobru, činorodé lásce, prameni pravé a autentické radosti. Prosím vás, abyste se za mne modlili a ze srdce vám žehnám.

Přeložil Milan Glaser

 

Běda nám, budeme-li hledat útěchu jinde než u Pána

Homilie papeže na nešporách s kněžími, katedrála Nejsv. Srdce v Tiraně

Připravil jsem si pro vás pár slov a dám je arcibiskupovi, aby vám je potom předal. Překlad je už hotov. Nyní mne však napadlo něco jiného... V krátkém čtení z nešpor jsme slyšeli: „Buď veleben Bůh, Otec našeho Pána Ježíše Krista, Otec milosrdenství a Bůh veškeré útěchy. On nás těší ve všech našich souženích, abychom pak mohli těšit druhé v jakémkoli soužení tou útěchou, jakou Bůh potěšuje nás“ (2 Kor 1,3-4). Tato slova nám podává církev k zamyšlení pro večerní chvály. Během těchto dvou měsíců, kdy jsem se připravoval na tuto návštěvu, přečetl dějiny pronásledování v Albánii. A bylo to pro mne překvapení. Nevěděl jsem, že váš lid tolik trpěl! Potom jsem cestou z letiště až na náměstí viděl fotografie vašich mučedníků. Je vidět, že tento lid si uchovává paměť na svoje mučedníky, kteří tolik trpěli. Je to lid mučedníků.

A dnes na začátku této bohoslužby jsem se dvou z nich dotknul. Mohu vám říci to, co řekli oni svým životem, a svými prostými slovy jednoduše vyprávěli o svém utrpení! Můžeme se jich zeptat: „Jak jste dokázali přežít takové soužení?“ A řekli by nám to, co jsme dnes slyšeli v tomto úryvku z druhého listu Korinťanům: „Bůh je milosrdným Otcem a Bohem veškeré útěchy. On nám dodal útěchy“ touto jednoduchostí. Trpěli příliš. Trpěli fyzicky, psychicky i úzkostí nejistoty, zda budou zastřeleni či nikoli... A s touto úzkostí žili. A Pán je těšil. Myslím na Petra, když byl vězněn v okovech. Celá církev se za něho modlila. A Pán těšil Petra i tyto dva (svědky), které jsme dnes slyšeli. Pán je těšil, protože byl v církvi lid Boží, svaté a dobré stařenky, klauzurní sestry, které se za ně modlili. Toto je tajemství církve. Když církev prosí, aby Pán utěšil svůj lid, Pán je jemně potěší, ve skrytu. Těší v důvěrnosti srdce a mocně.

Jsem si jist, že oni se nechlubí tím, co prožili, protože vědí, že Pán jim umožnil jít dál. Něco nám však přece říkají, totiž to, že pro nás, kteří jsme byli Pánem povoláni následovat Jej blíže, jediná útěcha pochází od Něho. Běda nám, budeme-li hledat jinou útěchu! Běda kněžím, řeholníkům, sestrám, novickám, zasvěceným osobám, hledají-li útěchu vzdálenou Pánu! Nechci vás dnes plísnit. Nechci se tady stát katem, ale vězte, že budete-li hledat útěchu jinde, nebudete šťastní! Ba více: nebudeš moci těšit druhé, protože tvoje srdce, nebylo otevřené Pánově útěše. A skončíš, jak to řekl velký prorok Eliáš Izraelskému lidu, „kulháním na dvě strany“ (1 Král 18,21). „Buď veleben Bůh, Otec našeho Pána Ježíše Krista, Otec milosrdenství a Bůh veškeré útěchy. On nás těší ve všech našich souženích, abychom pak mohli těšit druhé v jakémkoli soužení tou útěchou, jakou Bůh potěšuje nás.“

A to dnes učinili tito dva svědkové. Pokorně, skromně a bez chlubení nám prokázali službu a potěšili nás. Říkají nám také, že jsou hříšníci, ba více: hříšníci, s nimiž byl Pán. Toto je cesta. Neklesejte na mysli. Promiňte mi (obrátil se papež na přítomného kněze a řeholní sestru), že vás používám jako příklad, ale všichni potřebujeme být si vzájemně příkladem. Jděme tedy domů a dobře přemýšlejme: dnes jsme se dotkli mučedníků.

Přeložil Milan Glaser

 

Návšteva charitatívneho centra Betánia

Posledným bodom programu návštevy pápeža Františka v Albánsku bolo stretnutie s deťmi a pracovníkmi charitatívneho centra Betánia a iných podobných zariadení. V kostole sv. Antona Paduánskeho, patriacom k centru, si Svätý Otec vypočul pozdrav riaditeľky miestnej pobočky Betánie Moniky Bologneovej, ktorá prečítala odkaz 68-ročnej zakladateľky združenia Betánia Antonietty Vitaleovej z Talianska. Predstavila mu v ňom činnosť centier, ktoré doteraz podali pomocnú ruku viac než sto deťom žijúcim v podmienkach extrémnej chudoby.

Nasledovalo svedectvo mladého Mirjana Pavla, ktorý vyrástol v tomto zariadení a teraz sám pracuje v talianskej sieti centier Betánia. Mirjan hovoril o tom, ako sa po rozvode rodičov jeho matka kvôli veľkej biede nebola schopná oňho postarať, ani za pomoci príbuzných. A tak sa ocitol v centre Betánia, pričom túto skutočnosť považuje za „zázrak“, ktorý zmenil jeho život. V centre sa mu dostalo lásky, pozornosti, spoznal Ježiša a bol pokrstený menom Pavol.

Svätý Otec v následnom príhovore hovoril o dobrote, o sebadarovaní: „Tajomstvo úspešnej existencie spočíva naopak v milovaní a v sebadarovaní z lásky. Tak nachádzame silu k „radostnému sebaobetovaniu“ a aj to najvymáhajúcejšie úsilie sa stane najväčšou radosťou. Definitívne rozhodnutia tak už viac nevyvolávajú strach, ale ukazujú sa v ich pravom svetle, ako spôsob plnej realizácie vlastnej slobody.“

Centru Betánia, nachádzajúcemu sa asi 30km od Tirany, pápež František daroval sochu sv. Antona Paduánskeho. Pri východe z kostola pápeža Františka za zvuku piesní očakával dav veriacich, postihnuté osoby a deti žijúce v tomto charitatívnom zariadení. Svätý Otec sa s nimi osobne pozdravil. Následne sa odobral na letisko Matky Terezy v Tirane.

 

Stretnutie albánskych kňazov a rehoľníkov s pápežom Františkom

Po stretnutí s predstaviteľmi náboženstiev sa Svätý Otec (približne o 17. hodine) presunul do novovybudovanej katedrály v Tirane, aby sa spoločne s kňazmi a zasvätenými osobami pomodlil vešpery. Celkovo bolo prítomných sedem albánskych biskupov, 150 kňazov, 400 rehoľníkov a rehoľníc, ako aj seminaristov a členov laických hnutí. Zaplnená katedrála prijala pápeža Františka s vrúcnym jasotom a potleskom. Najprv za všetkých prítomných Svätého Otca pozdravil arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita. Svätý Otec katedrále venoval kalich. Ešte pred samotnou modlitbou vešpier zazneli príbehy dvoch svedkov prenasledovania:

Don Emest Simoni (Troshani), 84-ročný diecézny kňaz, bol komunistickým režimom odsúdený na smrť zastrelením a neskôr po zmene rozsudku strávil 27 rokov, až do pádu režimu, v koncentračných a pracovných táboroch. Vo svojom svedectve opisuje prenasledovanie, ako aj to, ako musel svoje teologické štúdiá ukončiť tajne, lebo jeho profesori boli postrieľaní. Opisuje tiež muky väzenia a pracovných táborov. Vyjadril tiež vďačnosť za to, že po páde režimu mohol slobodne slúžiť Božiemu ľudu, a to najmä napomáhajúc zmiereniu v srdciach ľudí, ktorí túžili po pomste a žili v nenávisti.

85- ročná sestra stigmatínka Marije Kaletaová v skratke rozpovedala svoj životný príbeh a najmä tŕnistú cestu svojho povolania v časoch prenasledovania. Príkladom jej bol strýko don Ndoc Suma, kňaz, ako aj priateľka a spolusestra Maria Tuciová, ktorí sa nachádzajú na zozname 40 mučeníkov pripravujúcich sa na proces kanonizácie. Sestra Marje v časoch prenasledovania tajne krstila deti veriacich, umierajúcim a chorým tajne prinášala Eucharistiu. Svätému Otcovi rozpovedala príbeh, ako ju raz na ceste manželka komunistu tajne poprosila o krst dieťaťa a keďže nebolo inej možnosti, použila na to vodu z kanálu nabratú v topánke.

Pápež František evidentne dojatý životnými príbehmi objal a pobozkal oboch svedkov prenasledovania. Počas vešpier s rehoľníkmi sa spontánne rozhodol neprečítať pripravenú homíliu, ktorú nakoniec prítomným odovzdal v písomnej podobe, ale prihovoril sa spontánne za pomoci tlmočníka.

 

Pápež František v Albánsku o plodnej spolupráci medzi náboženstvami

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s hlavnými predstaviteľmi náboženstiev, prítomných na území Albánska: sunitských moslimov, súfistických moslimov „bektašov“, katolíkov, pravoslávnych, evanjelikov a židov. Stretnutie sa uskutočnilo na pôde Katolíckej univerzity „Našej Panej dobrej rady“ v Tirane 21. septembra 2014.

„Drahí priatelia, mám naozaj radosť z tohto stretnutia, ktoré združuje zástupcov hlavných vierovyznaní prítomných v Albánsku. S hlbokou úctou zdravím každého z vás a komunity, ktoré zastupujete. A úprimne ďakujem Mons. Massafrovi za jeho slová na predstavenie a uvedenie. Je dôležité, že ste tu spolu. Je to znamenie dialógu, ktorý žijete každý deň a snažíte sa budovať medzi vami vzťahy bratstva a spolupráce, pre dobro celej spoločnosti.

Albánsko bolo smutným svedkom toho, aké násilia a drámy môže spôsobiť nútené vylúčenie Boha z osobného a komunitného života. Keď sa v mene ideológie chce vylúčiť Boh zo spoločnosti, skončí sa to uctievaním modiel a čoskoro človek stráca sám seba, jeho dôstojnosť je pošliapavaná, jeho práva porušované. Vy dobre viete, k akej brutalite môže viesť popieranie slobody svedomia a náboženskej slobody, a ako tieto zranenia vedú k radikálne zbedačenému ľudstvu, pretože pozbavuje nádeje a vzťahu k ideálom.

Zmeny, ku ktorým došlo začiatkom 90. rokov minulého storočia, mali pozitívny vplyv aj na vytvorenie podmienok pre skutočnú náboženskú slobodu. To umožnilo každej komunite oživiť tradície, ktoré neboli nikdy uhasené, a to napriek tvrdému prenasledovaniu, a dovolilo všetkým ponúknuť, vychádzajúc zo svojho vlastného náboženského presvedčenia, pozitívny príspevok k morálnej a následne i k ekonomickej obnove krajiny.

Skutočne, ako prehlásil sv. Ján Pavol II. počas svojej historickej návštevy Albánska v roku 1993, «náboženská sloboda [...] je vzácnym darom od Boha nielen pre tých, ktorí majú milosť viery, je darom pre všetkých, pretože je základnou zárukou každého iného prejavu slobody. [...] Nič nám tak ako viera nepripomína, že keď máme jediného Stvoriteľa, všetci sme bratia! Náboženská sloboda je hrádzou proti všetkým formám totality a rozhodujúcim prínosom k ľudskému bratstvu» (Posolstvo pre albánsky národ, 25. apríla 1993).

Avšak hneď musíme dodať: «Pravá náboženská sloboda sa vymaňuje z pokušení neznášanlivosti a sektárstva a podporuje stanovisko úcty a konštruktívneho dialógu» (tamtiež). Nemôžeme si nevšimnúť, akým veľmi zákerným nepriateľom je netolerancia voči príslušníkom odlišného náboženstva, ako sa to dnes žiaľ prejavuje v rôznych oblastiach sveta. Ako veriaci musíme byť obzvlášť pozorní, aby sa náboženstvo a etika, ktoré s presvedčením žijeme a so zanietením ich dosvedčujeme, vždy prejavovali v postojoch hodných toho mystéria, ktoré si chcú ctiť, a aby sme rozhodne zamietali ako nepravé, pretože nie sú dôstojné ani Boha, ani človeka, všetky tie formy, ktoré predstavujú prekrútené využívanie náboženstva. Pravé náboženstvo je zdrojom pokoja a nie násilia! Nikto nemôže používať meno Boha na páchanie násilia! Zabíjať v mene Boha je veľká svätokrádež! Diskriminovať v mene Boha je nehumánne.

Z tohto pohľadu náboženská sloboda nie je takým právom, ktoré by mohol garantovať len samotný platný právny systém, i keď aj to je nevyhnutné. Je spoločným priestorom - takým ako tento -, prostredím rešpektu a spolupráce, ktoré musí byť vytvorené za účasti všetkých, vrátane tých, ktorí nemajú žiadne náboženské presvedčenie. Dovolím si poukázať na dva prístupy, ktoré môžu byť zvlášť cenné najmä pri podporovaní tejto základnej slobody.

Prvým z nich je vidieť v každom mužovi a v každej žene, a to aj v tých, ktorí nepatria k našej náboženskej tradícii, nie súperov, o to menej nepriateľov, ale bratov a sestry. Kto si je istý svojím presvedčením, nepotrebuje sa presadzovať, vyvíjať tlak na ostatných. Vie, že pravda má svoju vlastnú vyžarujúcu silu. Všetci sme, koniec koncov, pútnici na tejto zemi a na tejto ceste nášho putovania, kým túžime po pravde a večnosti, nežijeme ako autonómne a sebestačné subjekty, a to ani ako jednotlivci ani ako skupiny – národné, kultúrne alebo náboženské, ale závisíme jedni od druhých, sme zverení do vzájomnej starostlivosti o seba. Každá náboženská tradícia zo svojej podstaty musí byť schopná zodpovedať za existenciu toho druhého.

Druhým prístupom je zaangažovanie sa v prospech všeobecného dobra. Vždy keď vernosť vlastnej náboženskej tradícii dá vzklíčiť presvedčivejšej, veľkorysejšej, nezištnejšej službe celej spoločnosti, tu sa autenticky žije a rozvíja sloboda náboženského vyznania. Tá sa potom javí nielen ako priestor autonómie, oprávnene dožadovanej, ale ako potenciál, ktorý obohacuje ľudskú rodinu svojím progresívnym praktizovaním. Sme viac v službe druhým a sme viac slobodní!

Rozhliadnite sa okolo seba: Koľko je potrieb chudobných, ako ešte musia naše spoločnosti hľadať cesty smerom k väčšej sociálnej spravodlivosti, smerom k inkluzívnemu hospodárskemu rozvoju! Ako ľudská myseľ potrebuje, aby nestrácala zo zreteľa hlbší zmysel životných skúseností a obnovovala nádej! V týchto oblastiach pôsobenia, môžu muži a ženy, inšpirovaní hodnotami vlastných náboženských tradícií, ponúknuť svoj významný, dokonca nenahraditeľný prínos. To je obzvlášť úrodná pôda pre medzináboženský dialóg.

A potom by som chcel spomenúť jednu vec, ktorá je vždy ako prízrak: relativizmus, „všetko je relatívne“. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti jasný princíp: Nemožno viesť dialóg, ak sa nevychádza z vlastnej identity. Bez identity nemôže existovať dialóg. Bol by to klamný dialóg, dialóg vo vzduchu, ktorý nie je na nič. Každý z nás má svoju vlastnú náboženskú identitu, je jej verný. Ale Boh vie, ako posunúť dejiny dopredu. Vychádzajme každý zo svojej vlastnej identity, nepredstierajme, že máme inú, pretože to neosoží, nepomáha, a je to relativizmus. To, čo nás spája, je cesta životom, ochota na základe vlastnej identity konať dobro našim bratom a sestrám. Robiť dobro! A tak ako bratia kráčajme spolu. Každý z nás ponúka druhému svedectvo o svojej identite a vedie dialóg s druhým. Potom môže dialóg ísť ďalej k teologickým otázkam, ale čo je dôležitejšie a krajšie, je kráčať spolu, bez zrady svojej identity, bez jej maskovania, bez pretvárky. Rád o tom takto premýšľam.

Drahí priatelia, povzbudzujem vás, aby ste udržiavali a rozvíjali tradíciu dobrých vzťahov medzi náboženskými komunitami v Albánsku, a cítili sa byť jednotní v službe svojej milovanej krajine. S trochou zmyslu pre humor sa dá povedať, že sa to tu zdá byť ako futbalový tím: katolíci proti všetkým ostatným; ale všetci spoločne, pre dobro vlasti a ľudstva! Naďalej buďte – pre vašu krajinu, a nielen pre ňu – znamením toho, že je možné mať srdečné vzťahy a je možná plodná spolupráca medzi ľuďmi rôznych náboženstiev. A prosím vás o láskavosť: modlite sa za mňa. Aj ja to potrebujem, veľmi to potrebujem. Ďakujem.“

 

Slová pápeža Františka albánskym kňazom, rehoľníkom a seminaristom

Prinášame text príhovoru Svätého Otca Františka pri slávení vešpier s kňazmi, rehoľníkmi, seminaristami a laickými hnutiami v Katedrále sv. Pavla v Tirane dňa 21. septembra 2014. Text, ktorý nasleduje, Svätý Otec odovzdal prítomným v písomnej podobe, pričom sa im prihovoril v spontánnom prejave.

„Drahí bratia a sestry!

Je pre mňa veľkou radosťou, že sa s vami môžem stretnúť vo vašej milovanej domovine; vzdávam za to vďaky Bohu a vám ďakujem za vaše prijatie! Tu uprostred vás môžem lepšie vyjadriť moju blízkosť vášmu evanjelizačnému úsiliu.

Odkedy sa vaša krajina oslobodila spod diktatúry, cirkevné komunity sa opäť uviedli do chodu a zorganizovali sa k pastoračnej činnosti, hľadiac s nádejou do budúcnosti. Moje uznanie zvlášť smeruje k tým pastierom, ktorí zaplatili drahú cenu za svoju vernosť Kristovi a za rozhodnutie zostať zjednotení s Petrovým nástupcom. Odvážne sa zachovali v ťažkostiach a skúškach! Sú ešte medzi nami kňazi a rehoľníci, čo zažili skúsenosť väzenia a prenasledovania, tak ako táto sestra a tento brat, ktorí nám vyrozprávali svoj príbeh. Vrúcne vás objímam a chválim Boha za vaše verné svedectvo, ktoré je povzbudením pre celú Cirkev, aby s radosťou pokračovala v ohlasovaní evanjelia.

Stavajúc na hodnote takejto skúsenosti môže Cirkev v Albánsku rásť vo svojej misijnosti a apoštolskej odvahe. Poznám a oceňujem nasadenie, s akým čelíte novým formám „diktatúry“, ktoré hrozia zotročením jednotlivcov i komunít. Ak sa ateistický režim snažil udusiť vieru, tak tieto diktatúry môžu ešte rafinovanejšie udusiť kresťanskú lásku. Mám tu na mysli individualizmus, rivalitu a nenávistné konfrontácie: ide o svetskú mentalitu, ktorá dokáže nakaziť aj kresťanskú komunitu. Netreba sa ale nechať týmito ťažkosťami odradiť; nemajte strach ďalej kráčať Pánovou cestou. On je vždy po vašom boku, udeľuje vám svoju milosť a pomáha vám, aby ste jeden druhého podržali, prijímali sa navzájom takí, akí ste, s pochopením a milosrdne, a aby ste zušľachťovali bratské spoločenstvo.

Evanjelizácia je účinnejšou, keď sa uskutočňuje jednomyseľne a úprimnou spoluprácou medzi rozličnými cirkevnými zložkami a medzi misionármi a miestnym duchovenstvom: toto si vyžaduje odvahu vo vyhľadávaní foriem spoločnej práce a vzájomnej pomoci v oblastiach katechézy, katolíckeho vzdelávania, ako aj v oblasti ľudského pozdvihnutia a charity. V týchto oblastiach je rovnako cenný aj prínos cirkevných hnutí, ktoré vedia projektovať a pracovať v jednote s Pastiermi a tiež medzi sebou navzájom. A to je to, čo vidím tu: biskupi, kňazi, rehoľníci a laici – jedna Cirkev, ktorá túži kráčať v bratstve a jednote.

Keď sa láska ku Kristovi postaví nad všetko ostatné, aj nad oprávnené osobitné požiadavky, potom sa staneme schopnými vyjsť zo seba samých, z našich osobných a skupinových malicherností, a ísť smerom k Ježišovi, ktorý nám prichádza v ústrety v našich bratoch a sestrách; jeho rany sú ešte aj dnes stále viditeľné na tele mnohých mužov a žien, trpiacich hladom a smädom, ponižovaných, ktorí sú vo väzení či v nemocnici. Iba tak, že sa citlivo dotkneme týchto rán a budeme ich liečiť, je možné žiť evanjelium do hĺbky a uctievať Boha, ktorý žije uprostred nás.

Je tak veľa problémov, s ktorými sa každodenne stretávate! Tie vás vyzývajú so zanietením sa pohrúžiť do veľkorysej apoštolskej práce. Avšak, všetci vieme, že sami nič nezmôžeme. «Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú» (Ž 127,1). Toto povedomie nás volá k tomu, aby sme každý deň dali Pánovi patričný priestor, venovali mu čas, otvorili mu srdce, aby mohol konať v našom živote a v našej misii. To, čo Pán sľubuje za dôverujúcu a vytrvalú modlitbu, prekonáva všetko, čo si len môžeme predstaviť (porov. Lk 11,11-12): okrem toho, o čo prosíme, nám Pán udelí aj Ducha Svätého. Uprostred tých najnaliehavejších a najťažších úloh sa kontemplatívny rozmer nášho života stáva nevyhnutným. Čím viac nás naša misia volá ísť až k existenčným perifériám, tým viac naše srdce cíti vnútornú potrebu zjednotenia sa s Kristovým srdcom, plným milosrdenstva a lásky.

A mysliac na to, že kňazov a zasvätených ešte nie je nadostač, Pán Ježiš opakuje dnes aj nám: «Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.» (Mt 9,37-38) Netreba zabudnúť na to, že táto modlitba vychádza z pozorovania: vychádza z pohľadu Ježiša, ktorý vidí veľkú žatvu. Máme aj my takýto pohľad? Dokážeme rozoznať hojnosť plodov, ktorým dala rast Božia milosť, a množstvo práce, ktorú je potrebné ešte urobiť na Pánovom poli? Práve z pohľadu na Božie pole naplneného vierou sa rodí modlitba, každodenné naliehavé dovolávanie sa u Pána po kňazských a rehoľných povolaniach. Drahí seminaristi, postulanti a novici, vy ste ovocím tejto modlitby Božieho ľudu, ktorá vždy predchádzala a sprevádza vašu osobnú odpoveď. Cirkev v Albánsku potrebuje váš entuziazmus a vašu veľkodušnosť. Čas, ktorý teraz venujete solídnej spirituálnej, teologickej, komunitárnej a pastorálnej formácii, bude neskôr zhodnotený vo vašej adekvátnej službe Božiemu ľudu. Ľudia hľadajú viac svedkov, ako učiteľov. Pokorných svedkov Božieho milosrdenstva a nežnosti, kňazov a rehoľníkov pripodobnených Ježišovi Dobrému Pastierovi, schopných tlmočiť Kristovu lásku všetkým.

Spoločne s vami a s celým albánskym ľudom chcem vzdať Bohu vďaku za všetkých misionárov a misionárky, ktorých činnosť bola pre znovuzrodenie sa Cirkvi v Albánsku rozhodujúcou a ktorá má svoje opodstatnenie ešte aj dnes. Títo misionári významne prispeli k upevneniu duchovného dedičstva, ku ktorého zachovaniu prispeli biskupi, kňazi, zasvätené osoby a albánski laici v podmienkach najtvrdších skúšok a súžení. Pripomeňme si ohromnú prácu, ktorú vykonali náboženské inštitúty pre obnovenie katolíckeho vzdelávania: toto úsilie si zasluhuje uznanie a podporu.

Drahí bratia a sestry, nenechajte sa odradiť ťažkosťami; idúc v stopách vašich otcov, buďte vytrvalí vo vydávaní svedectva o Kristovi a kráčajte «spoločne s Bohom, smerom k nádeji, ktorá nikdy nesklame». Buďte si istí, že na tejto vašej ceste vás sprevádza a podporuje celá Cirkev. Zo srdca vám ďakujem za toto stretnutie a zverujem každého z vás a vaše spoločenstvá, projekty a nádeje svätej Božej Matke. Zo srdca vám žehnám a prosím vás: modlite sa za mňa.“

 

Slávenie svätej omše na Námestí Matky Terezy v Tirane

V nedeľu 21. septembra sa Svätý Otec z prezidentského paláca v Tirane odobral, v otvorenom papamobile, ktorý sa používa i na Námestí sv. Petra počas generálnych audiencií, smerom k Námestiu Matky Terezy, vzdialenému asi 800 metrov. Pozdravoval tisícky ľudí, nielen katolíkov, ktorí lemovali ulice, vyzdobené portrétmi albánskych mučeníkov, a srdečne vítali pápeža. Pri príchode do sakristie primátor mesta Lulzim Xhelal Basha odovzdal pápežovi symbolické kľúče od mesta.

Krátko po 11. hodine slávnostný liturgický sprievod pristupoval k vyvýšenému pódiu s oltárom, postavenému pred priečelím bývalého kráľovského paláca. Na bielom pozadí sa vynímal jednoduchý drevený kríž. Po odznení vstupného spevu pápež František znamením kríža začal slávenie Eucharistie v latinskom a albánskom jazyku. Koncelebrovali arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita a predseda Konferencie biskupov Albánska Mons. Angelo Massafra OFM, viacerí biskupi a kňazi, za účasti niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí zaplnili Námestie Matky Terezy. Prítomní boli na ňom dnes dopoludnia aj zástupcovia iných náboženstiev.

Pápežským ceremonárom pri tomto slávení bol Slovák d. p. Ján Dubina. Charakter úkonu kajúcnosti posilnil krátky dážď. Čítania z Knihy Exodus (19,3.4b-6a.7-8), z Listu Rimanom (15,14-21) a z Evanjelia podľa Lukáša (10,1-9.17-20) boli prednášané v albánčine. Homíliu Svätého Otca po jej odznení predniesol v preklade don Davide Djudjaj, niekdajší vedúci Albánskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.

Svätý Otec v homílii okrem iného povedal: „Dnes som prišiel, aby som vám poďakoval za vaše svedectvo. Prišiel som vás povzbudiť, aby nádej vo vás a okolo vás rástla. (...) V duchu spoločenstva medzi biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a veriacimi laikmi vás povzbudzujem, aby ste dali rozlet pastoračnej činnosti, ktorá predstavuje službu, a pokračovali v hľadaní nových foriem prítomnosti vo vnútri spoločnosti. Osobitne sa obraciam na mladých: mnoho mladých som videl cestou... Albánsko je mladé... Tam, kde je mladosť, je aj nádej.“ (Plné znenie homílie Svätého Otca je publikované samostatne)

Po vyznaní viery a modlitbách veriacich, ktoré boli prednášané opäť v albánčine, pokračovala liturgia Eucharistie obvyklým spôsobom.

Pred modlitbou Anjel Pána – v závere slávenia – sa pápež v krátkom príhovore obrátil na mladých Albánčanov a povzbudil ich, aby jasne povedali ‚nie‘ modle peňazí a podľa vzoru svojich predkov veľkodušne napomáhali budovaniu lepšej budúcnosti krajiny a sveta. (Plné znenie príhovoru je publikované samostatne).

Následne sa Svätému Otcovi poďakoval arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita. Vyjadril v mene prítomných blízkosť a vďačnosť za prítomnosť a slová Svätého Otca. Poukázal na to, že minulosť ich naučila vnímať náboženské rozdiely nie ako obmedzenia, ale ako obohatenie. Ako povedal, v období prechodu a zmätku sa cirkev v Albánsku, podporovaná univerzálnou Cirkvou, čo veľmi potrebovala po dlhom prenasledovaní, snažila svedčiť o evanjeliu cez pokornú a vernú službu tým najbiednejším, v dialógu s inými náboženstvami a spoločnosťou ako celkom.

„Cirkev sa snažila zostať blízko jednoduchým a krásnym ľuďom tejto krajiny a môže s istotou dosvedčiť, že náš malý a ušľachtilý ľud, tak dlho neznámy vďaka historickým okolnostiam a absurdnej izolácii, nie je hrozbou, ale veľkým zdrojom pre náš región a pre náš kontinent. Podľa vzoru mnohých našich mučeníkov, verných Bohu a bratom až na smrť, a podľa vzoru dcéry nášho drahého národa Gonxhe Bojaxhiovej, známej po celom svete ako Matka Tereza z Kalkaty, sme hľadali Kristovu tvár za každou ľudskou tvárou. Samozrejme, že nie sme zďaleka dokonalou cirkvou. Potrebujeme, aby nás Svätý Otec, pápež František, viedol, posilnil vo viere, usmernil a povzbudil. Potrebujeme vás, Vaša Svätosť, vaše slová a váš štýl, vaše jasné svedectvo ako odpovedať na požiadavky kresťanského života a vaše upokojujúce ohlasovanie Božieho milosrdenstva. Potrebujeme všetko, čo veľkoryso ponúkate Cirkvi a svetu od prvého večera, keď ste sa objavili na Námestí svätého Petra ako nový rímsky biskup, nástupca hlavy apoštolov.“

Následným požehnaním Svätého Otca sa svätá omša na Námestí Matky Terezy v Tirane o 12.50 skončila. Nasledovalo stretnutie biskupa Ríma s albánskymi biskupmi pri spoločnom obede v sídle apoštolskej nunciatúry.

 

Homília pápeža Františka: Boh vás niesol na orlích krídlach

Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie na Námestí Matky Terezy v Tirane 21. septembra 2014:

„Evanjelium, ktoré sme si vypočuli nám hovorí, že okrem dvanástich apoštolov Ježiš povoláva ďalších sedemdesiatich dvoch učeníkov a posiela ich do dedín a miest ohlasovať Nebeské kráľovstvo (porov. Lk 10,1-9.17-20). On prišiel na svet priniesť Božiu lásku a chce ju šíriť prostredníctvom spoločenstva a bratstva. Preto rýchlo formuje spoločenstvo učeníkov, misionárske spoločenstvo, a pripravuje ho na misiu, na to, aby „išlo“. Metóda misie je jednoduchá: učeníci idú do domov a ich ohlasovanie sa začína pozdravom veľkého významu: «Pokoj tomuto domu!» (Lk 10, 5). Nie je to však len pozdrav, je to aj dar pokoja. Prichádzajúc dnes medzi vás, drahí albánski bratia a sestry, na tomto námestí venovanom pokornej a veľkej dcére tejto zeme, Matke Tereze z Kalkaty, vám chcem tento pozdrav zopakovať: pokoj vašim domom, pokoj vašim srdciam, pokoj vášmu národu! Pokoj!

V misii sedemdesiatich dvoch učeníkov sa odráža misionárska skúsenosť kresťanského spoločenstva všetkých čias: zmŕtvychvstalý a živý Pán posiela nielen dvanástich, ale celú Cirkev, posiela každého pokrsteného ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. V priebehu storočí ohlasovanie pokoja prinášané Ježišovými poslami nie vždy bolo prijaté, dvere sa neraz zatvorili. Aj dvere vašej krajiny boli v nedávnej minulosti zavreté, boli uzamknuté reťazou zákazov a predpisov systému, ktorý popieral Boha a znemožňoval náboženskú slobodu. Tí čo mali strach z pravdy a slobody, robili všetko pre to, aby vyhostili Boha z ľudského srdca a aby vylúčili Krista a Cirkev z histórie vašej krajiny, aj keď táto bola medzi prvými, ktoré prijali svetlo evanjelia. V druhom čítaní (Rim 15,14-21) sme práve počuli zmienku o Ilýrii, ktorá v časoch apoštola Pavla zahŕňala aj oblasť dnešného Albánska.

Premýšľajúc o tých desiatkach rokov ukrutného utrpenia a tvrdých prenasledovaní katolíkov, pravoslávnych a moslimov, môžeme povedať, že Albánsko bolo krajinou mučeníkov. Mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci, veriaci laici, predstavitelia iných náboženstiev, zaplatili životom za svoju vernosť. Nechýbali skúšky veľkej odvahy a statočnosti vo vyznaní viery. Koľkí kresťania sa neohli pod hrozbami, ale bez otáľania pokračovali nastúpenou cestou! V duchu sa prenášam k múru cintorína v Skadare, symbolickému miestu mučenia katolíkov, kde sa vykonávali popravy zastrelením, a s dojatím tam kladiem kvet modlitby ako aj vďačnú a nehynúcu spomienku. Pán stál pri vás, drahí bratia a sestry, aby vás podopieral. On vás viedol a utešoval a nakoniec vás niesol na orlích krídlach, tak ako to kedysi urobil so starobylým ľudom Izraela, ako sme to počuli v prvom čítaní (porov. Ex 19,3.4b-6a.7-8). Orol, znázornený na zástave vašej krajiny, nech vám pripomína zmysel nádeje, klásť vždy dôveru v Boha, ktorý nikdy nesklame, ale vždy je po našom boku, najmä v ťažkých časoch.

Dnes sú dvere Albánska opäť otvorené a dozrieva obdobie nového protagonizmu všetkých členov Božieho ľudu: každý pokrstený má miesto a úlohu, ktorú má v Cirkvi a v spoločnosti vykonávať. Každý nech sa cíti povolaný veľkodušne sa usilovať o ohlasovanie evanjelia, svedčiť o láske, posilňovať putá solidarity pre šírenie spravodlivejších a bratskejších životných podmienok pre všetkých. Dnes som prišiel, aby som vám poďakoval za vaše svedectvo. A prišiel som vás aj povzbudiť, aby nádej vo vás a okolo vás rástla. Nezabudnite na orla. Orol nezabúda na svoje hniezdo, no lieta vysoko. Vzlietnite vysoko! Smerujte k výšinám! Prišiel som zapojiť nové generácie, vytrvalo vás posilňovať Božím slovom otvárajúc vaše srdcia Kristovi, Bohu, evanjeliu, pre stretnutie s Bohom, pre vaše vzájomné stretnutie - tak, ako to robíte, čím vydávate svedectvo celej Európe.

V duchu spoločenstva medzi biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a veriacimi laikmi vás povzbudzujem, aby ste dali rozlet pastoračnej činnosti, ktorá predstavuje službu, a pokračovali v hľadaní nových foriem prítomnosti vo vnútri spoločnosti. Osobitne sa obraciam na mladých. A bolo ich mnoho na ceste z letiska, aj tu! Toto je mladý národ. Veľmi mladý. Tam, kde je mladosť, je aj nádej. Načúvajte Bohu, adorujte Boha a milujte sa navzájom ako ľud, ako bratia.

Cirkev, ktorá žiješ v tejto albánskej zemi, vďaka za tvoj príklad vernosti. - Nezabudnite na hniezdo, na vašu dávnu históriu, ani na skúšky, nezabudnite na rany, ale nemstite sa. Pokračujte v snahe o nádej vo veľkú budúcnosť. - Mnohí tvoji synovia a dcéry trpeli, a to až po obetu života. Ich svedectvo nech podopiera vaše terajšie i budúce kroky na ceste lásky, na ceste slobody, na ceste spravodlivosti a predovšetkým na ceste pokoja. Nech je tak.“

 

Pápež albánskej mládeži: „Nie“ modlárstvu peňazí, „áno“ veľkodušnosti

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána na záver liturgického slávenia na Námestí Matky Terezy v Tirane pri návšteve Albánska 21. septembra 2014:

„Drahí bratia a sestry, pred ukončením tejto slávnosti by som chcel pozdraviť všetkých vás, ktorí pochádzate z Albánska a susedných krajín. Ďakujem vám za vašu prítomnosť a za svedectvo vašej viery. [potlesk]

Osobitným spôsobom sa obraciam na vás, mladí! [potlesk] Hovorí sa, že Albánsko je najmladšou krajinou Európy. Preto sa obraciam na vás! Pozývam vás postaviť svoj život na Ježišovi Kristovi, na Bohu. Kto stavia na Bohu, stavia na skale, pretože on je vždy verný, aj keď nám chýba vernosť (porov. 2 Tim 2,13). Ježiš nás pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Keď robíme chyby, neodsúdi nás, ale hovorí: «Choď a odteraz už nehreš!» (Jn 8,11). Milí mladí priatelia, ste novou generáciou, novou generáciou Albánska, budúcnosťou vlasti. Kiežby ste v sile evanjelia a podľa príkladu vašich predkov, vašich mučeníkov vedeli povedať ‚nie‘ modlárstvu peňazí, ‚nie‘ falošnej individualistickej slobode, ‚nie‘ závislostiam a násiliu a namiesto toho hovorili ‚áno‘ kultúre stretnutia a solidarity, ‚áno‘ kráse neoddeliteľnej od dobra a pravdy, ‚áno‘ životu strávenému s veľkým duchom, ale vernosťou v malých veciach. Tak vybudujete lepšie Albánsko a lepší svet, po stopách vašich predkov, aj tých, ktorí teraz vedú Albánsko vpred.

Teraz sa obráťme na panenskú Matku, ktorú si uctievate najmä s titulom ‚Naša Pani dobrej rady‘. V duchu sa odoberám do jej svätyne v Skadare, vám takej drahej, a zverujem jej celú Cirkev v Albánsku a celý albánsky ľud, zvlášť rodiny, deti a staršie osoby, ktoré sú živou pamäťou národa. Panna Mária nech vás sprevádza na ceste «spolu s Bohom k nádeji, ktorá nikdy nesklame».“ [Anjel Pána... ]

 

Príhovor v prezidentskom paláci: Albánsko je vzorom spolunažívania náboženstiev

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Albánska 21. septembra 2014 v Prezidentskom paláci v Tirane:

„Pán prezident,

pán ministerský predseda,

ctení členovia diplomatického zboru,

Excelencie, dámy a páni,

Som veľmi šťastný, že tu môžem byť s vami, v šľachetnej albánskej krajine, zemi hrdinov, ktorí obetovali život za nezávislosť krajiny, a zemi mučeníkov, ktorí dosvedčili svoju vieru v ťažkých časoch prenasledovania. Ďakujem vám za pozvanie navštíviť vašu vlasť, nazývanú „zem orlov“, a ďakujem za vaše slávnostné prijatie.

Prešlo už takmer štvrť storočia, odkedy Albánsko znovu nastúpilo náročnú, ale fascinujúcu cestu slobody. Táto umožnila albánskej spoločnosti naštartovať proces materiálnej i duchovnej rekonštrukcie, rozhýbať množstvo energie a iniciatív, umožnila otvoriť sa spolupráci a vzájomnej výmene so susednými krajinami Balkánu a Stredomoria, s krajinami Európy a celého sveta. Znovuzískaná sloboda vám umožnila hľadieť do budúcnosti s dôverou a nádejou, rozbehnúť nové projekty a znovunadviazať priateľské vzťahy s blízkymi či vzdialenými národmi.

Rešpektovanie ľudských práv, medzi ktorými vystupuje do popredia náboženská sloboda a sloboda myslenia, je totiž vstupnou podmienkou pre samotný spoločenský a ekonomický rozvoj krajiny. Keď sa rešpektuje dôstojnosť človeka a keď sú uznané a garantované jeho práva, rozkvitajú aj kreatívnosť a vzájomnosť a človek môže rozvíjať mnohé iniciatívy v prospech spoločného dobra.

Osobitne sa teším z jednej zo šťastných charakteristík Albánska, ktorú treba udržiavať s najväčšou starostlivosťou a pozornosťou: myslím na pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Klíma vzájomného rešpektu a dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami je vzácnou hodnotou pre krajinu a osobitne zaváži v tejto dobe, keď zo strany extrémistických skupín dochádza k prekrúcaniu opravdivého zmyslu náboženstva a ku skresľovaniu a účelovému využívaniu rozdielov medzi jednotlivými vyznaniami, vytvárajúc z nich nebezpečný faktor konfliktu a násilia, namiesto toho, aby naopak boli príležitosťou pre otvorený a úctivý dialóg, ako aj pre spoločné uvažovanie nad tým, čo znamená veriť v Boha a riadiť sa jeho zákonom.

Nikto nech si nemyslí, že si z Boha možno robiť štít a pritom páchať skutky násilia a útlaku. Nikto nech neberie náboženstvo za zámienku pre svoje činy proti dôstojnosti človeka a jeho základným právam, na prvom mieste právu na život a na náboženskú slobodu všetkých.

Prípad Albánska nám však ukazuje, že pokojné a plodné spolužitie medzi osobami a spoločenstvami patriacimi k rôznym náboženstvám je nielen želateľné, ale aj konkrétne možné a dosiahnuteľné. Pokojné spolužitie medzi rôznymi náboženskými spoločenstvami je totiž neoceniteľným prínosom pre pokoj a pre harmonický rozvoj národa. Je hodnotou, ktorú treba chrániť a zveľaďovať každý deň, a to výchovou k rešpektovaniu rozdielov a špecifických totožností otvorených dialógu a spolupráci pre dobro všetkých, rozvíjaním vzájomného poznania a úcty. Je to dar, ktorý treba stále vyprosovať od Pána v modlitbe. Kiež Albánsko stále pokračuje touto cestou, stanúc sa pre mnohé krajiny príkladom, ktorým sa možno inšpirovať!

Pán prezident, po zime izolácie a prenasledovania prišla konečne jar slobody. Cez slobodné voľby a nové inštitucionálne štruktúry sa upevnil demokratický pluralizmus, čo podporilo aj oživenie ekonomickej činnosti. Mnohí, zvlášť zo začiatku, sa pri hľadaní práce a lepších životných podmienok stali vysťahovalcami a prispievajú svojím spôsobom k napredovaniu albánskej spoločnosti. Mnohí ďalší objavili dôvody zotrvať v krajine a budovať ju zvnútra. Námahy a obety všetkých spoločne prispeli k všeobecnému zlepšeniu podmienok.

Katolícka cirkev sa mohla zo svojej strany opäť vrátiť k normálnej existencii, znovuzriadením svojej hierarchie a nadviazaním na dlhú tradíciu. Vybudovali a rekonštruovali sa miesta kultu, medzi ktorými sa vyníma Svätyňa Matky dobrej rady v Skadare, boli založené školy a významné vzdelávacie a sociálne centrá, ktoré sú k dispozícii všetkým obyvateľom. Prítomnosť Cirkvi a jej činnosť sa teda právom vníma nie iba ako služba katolíckemu spoločenstvu, ale celému národu.

Blahoslavená Matka Tereza spolu s mučeníkmi, ktorí hrdinsky dosvedčili svoju vieru – patrí im naše najvyššie uznanie a naša modlitba – sa v nebi zaiste radujú z úsilia ľudí dobrej vôle o nový rozkvet spoločnosti a Cirkvi v Albánsku.

Teraz sa však objavujú nové výzvy, na ktoré treba odpovedať. Vo svete, ktorý sa uberá k ekonomickej a kultúrnej globalizácii, je potrebné všemožne sa usilovať, aby rast a rozvoj boli k dispozícii všetkým, a nie len časti populácie. A navyše, rozvoj nebude opravdivý, pokiaľ nebude aj udržateľný a spravodlivý, čiže ak nebude mať na zreteli práva chudobných a rešpektovanie životného prostredia. Je nevyhnutné, aby globalizácii trhov zodpovedala globalizácia solidarity. K ekonomickému rastu sa musí pridružiť zásadné rešpektovanie stvorenstva. Spolu s právami jednotlivcov je potrebné chrániť aj práva medzičlánkov medzi jednotlivcom a štátom, na prvom mieste rodiny. Albánsko dnes môže týmto výzvam čeliť v kontexte slobody a stability, ktoré je potrebné upevňovať a ktoré sú dobrým prísľubom pre budúcnosť.

Ďakujem vám srdečne za vaše šľachetné prijatie, a tak ako to urobil Ján Pavol II. v apríli 1993, vyprosujem pre Albánsko ochranu Panny Márie, Matky dobrej rady, zverujúc jej nádeje celého albánskeho ľudu. Nech Boh vyleje na Albánsko svoju milosť a svoje požehnanie.“

 

 

Albánsko privítalo Svätého Otca Františka

Vatikán/Albánsko 21. septembra – Pápež František ráno o 7.30 odletel z rímskeho letiska Fiumicino na svoju štvrtú apoštolskú cestu smerujúcu do Albánska. Počas letu sa prihovoril prítomným novinárom. Lietadlo na palube so Svätým Otcom pristálo na letisku v Tirane krátko pred 9. hodinou. Pred nastúpenou čestnou gardou pápeža Františka privítali predstavitelia Cirkvi, medzi nimi arcibiskup Skadaru-Pultu a predseda Konferencie biskupov Albánska Mons. Angelo Massafra OFM, arcibiskup Tirany Mons. Rrok Mirdita, apoštolský nuncius v Albánsku Mons. Ramiro Moliner Inglès, ako aj štátni predstavitelia krajiny na čele s albánskym premiérom Edim Ramom. Po tom, ako Svätému Otcovi deti odovzdali kyticu kvetov, nasledovalo krátke stretnutie s premiérom v hosťovskej sále letiska a výmena darov. Z letiska sa potom pápež František presunul do prezidentského paláca.

 

Privítacia ceremónia v prezidentskom paláci

Albánsky prezident Bujar Nishani o 9.30 privítal pápeža Františka pred Prezidentským palácom. Po vojenskej pocte a zaznení hymien nasledoval zápis do tzv. „Zlatej knihy“ a predstavenie členov delegácií. Prezident spolu so svojou rodinou prijal hosťa na zdvorilostnej návšteve, pri ktorej si odovzdali dary. Pápež František odovzdal hlave štátu faksimile najstaršej albánskej knihy, tzv. Buzukusovho misála z roku 1555, ktorého originál sa uchováva vo vatikánskom archíve. Privítací ceremoniál potom pokračoval stretnutím s čelnými predstaviteľmi krajiny za účasti diplomatického zboru a náboženských predstaviteľov Albánska v sále pomenovanej po národnom hrdinovi Skanderbegovi.

Prezident Bujar Nishani vo svojom príhovore vyjadril pápežovi Františkovi svoju vďaku: „Vaša Svätosť, ďakujeme, že ste si nás zvolili ako prvých v Európe“. Pripomenul mnohonáboženský charakter krajiny, v ktorej nažívajú v zhode katolíci, pravoslávni, ako aj väčšinoví moslimovia, zložení zo sunitov a bektašov. Ako povedal, Albánsko ako laický štát si zachováva svoju národnú identitu rešpektujúc osobitosti všetkých náboženských zložiek a v krajine prakticky nejestvuje extrémizmus. Prezident Nishani sa ďalej sústredil na nezastupiteľné miesto kresťanstva v albánskej histórii, literatúre a kultúre ako takej. Ako povedal, posledné slová mnohých mučeníkov boli: „Nech žije Albánsko, nech žije pápež“. Pripomenul kresťanské osobnosti, ku ktorým sa krajina hlási: „Sme ľud Matky Terezy“, povedal a z ďalších spomenul Juraja Kastriota Skanderbega, obrancu katolíckej viery v 15. storočí a tiež pápeža albánskeho pôvodu Klementa XI. Albaniho zo začiatku 18. storočia. Vyslovil uznanie Svätej stolici za jej zástoj v osobe pápeža Benedikta XV., ktorý dopomohol k uchovaniu územnej integrity Albánska bezprostredne po I. svetovej vojne. Na základe vlastnej skúsenosti poďakoval za významnú službu, ktorú pre krajinu vykonal Vatikánsky rozhlas v období totality svojím prinášaním hlasu pápeža Jána Pavla II., ktorý napokon aj osobne navštívil Albánsko v roku 1993. Potom sa priamo obrátil ku svojmu hosťovi: „Albánsko vo Vás vidí veľkú osobnosť pre celé ľudstvo, drahého priateľa.“ Pripomenul miestnu tradíciu pohostinnosti: „Albánsky dom patrí Bohu a hosťovi. Dnes je teda dvojnásobne Váš.“ Napokon sa poďakoval Svätej stolici za jej podporu Albánska v rámci európskej integrácie.

 

 

20. septembra

Program apoštolskej cesty pápeža Františka do Albánska

Vatikán / Albánsko - Nedeľa 21. septembra 2014 sa zapíše do dejín Albánska ako deň druhej návštevy pápeža v tejto balkánskej krajine. Prvá sa uskutočnila 25. apríla 1993, dva roky po skončení komunistickej diktatúry, keď Ján Pavol II. v meste Skadar požehnal základný kameň Sanktuária Matky Dobrej rady (vybudovaného v roku 1895 a zničeného komunistickou vládou v roku 1976) a vysvätil štyroch nových biskupov, medzi nimi Mons. Rroka Mirditu, súčasného arcibiskupa Tirany.

Druhá návšteva, ktorá bude štvrtou apoštolskou cestou pápeža Františka, bude rovnako trvať iba 14 hodín, tentoraz však pápež navštívi hlavné mesto Tiranu. Okrem protokolárneho stretnutia s hlavou štátu, štátnymi predstaviteľmi a diplomatickým zborom, bude program zahŕňať ďalších päť momentov, počas ktorých pápež prednesie príhovor alebo homíliu. Bude to svätá omša, medzináboženské stretnutie, vešpery s klérom a návšteva charitatívneho zariadenia.

Chronologický program návštevy:

Z Rímskeho letiska Fiumicino odletí pápež František ráno o 7.30.

Po hodinu a pol trvajúcom lete je o 9.00 predpokladaný prílet na medzinárodné letisko Matky Terezy v Tirane, kde Svätého Otca prijme predseda vlády Edi Rama.

V prezidentskom paláci bude o pol hodiny nato nasledovať privítací ceremoniál a zdvorilostná návšteva u prezidenta Bujara Nishaniho. Na stretnutí so štátnymi predstaviteľmi a diplomatickým zborom o 10. hodine pápež na pôde prezidentského paláca prednesie svoj prvý oficiálny príhovor.

O 11.00 sa už na Námestí Matky Terezy začne slávenie Eucharistie so Svätým Otcom a po nej sa pri obede pápež stretne s biskupmi Albánska v sídle Apoštolskej nunciatúry.

Program jednodňovej návštevy bude pokračovať popoludní o 16.00 medzináboženským stretnutím s predstaviteľmi iných náboženstiev a kresťanských denominácií na pôde Katolíckej univerzity Našej Panej Dobrej rady.

Po modlitbe vešpier v miestnej katedrále, so začiatkom o 17.00 hod., za účasti kňazov, rehoľníkov, rehoľných sestier, seminaristov a členov hnutí, sa v centre Betánia uskutoční o 18.30 stretnutie s deťmi tohto a iných charitatívnych zariadení.

Opäť na medzinárodnom letisku Matky Terezy v Tirane sa pápež František s Albánskom o 19.45 rozlúči. Program cesty sa uzavrie o 21.30 príletom na rímske letisko Ciampino.

Logo 4. apoštolskej cesty pápeža Františka znázorňuje veriaceho človeka na ceste smerom ku krížu. Stojí na zemi, pokropenej krvou mučeníkov, symbolizujúcou početné obete prenasledovania počas komunistického režimu v Albánsku. Ruky zdvihnuté k nebu nesú motto návštevy: „Spolu s Bohom, k nádeji, ktorá nesklame”, inšpirované 5. kapitolou Listu sv. Pavla Rimanom. Kombinácia farieb loga, červenej a čiernej, ktoré predstavujú farby albánskej zástavy, spolu so žltou na bielom pozadí, čo sú farby pápežskej vlajky, vyjadrujú jednotu.

 

Pápež biskupom: Cirkev potrebuje pastierov, čo si vedia kľaknúť a umyť druhým nohy

Vatikán 20. septembra - Pápež František sa dnes v Klementínskej sále Apoštolského paláca stretol s účastníkmi seminára, organizovaného Kongregáciou pre evanjelizáciu národov. Prítomným asi 120 biskupom odovzdal pripravený príhovor a dal prednosť osobným stretnutiam. Napísaný text je povzbudením nenechať sa vyľakať výzvami súčasného sveta, opísanými v 52. bode exhortácie Evangelii gaudium, ktoré robia poslanie biskupov ešte ťažším. Naopak s dôverou v Pána a napodobňujúc apoštola Petra majú dnešní pastieri opakovať «Na tvoje slovo spustím siete» (Lk 5,5). „Aj vy, spolu so všetkými pastiermi Cirkvi, ste povolaní postaviť za základ svojho poslania Ježišovo slovo, aby ste svetu ponúkli nádej“ – píše Svätý Otec a poukazuje na nevyhnutnosť „misionárskej konverzie“ (porov. EG 19-49), ktorá sa týka každého kresťana a každej farnosti, ale o ktorej sú samozrejme pastieri povolaní svedčiť ako prví.

„V centre tejto misionárskej konverzie Cirkvi je služba ľudstvu, napodobňovanie svojho Pána, ktorý umyl nohy svojim učeníkom. Cirkev, ako misijné spoločenstvo, je vyzývaná, aby sa stávala čoraz bližšou, zmenšovala vzdialenosti, ak je to potrebné znižovala sa až k poníženiu a aby objímala ľudský život, dotýkajúc sa trpiaceho Kristovho tela v ľuďoch“ (porov. EG 24).

Svätý Otec pripomína ako žiarivý príklad pastoračnej služby sv. Pavla Chonga Hasanga a spol., kórejských mučeníkov, ktorých liturgickú spomienku Cirkev slávi práve dnes.

„Cirkev potrebuje pastierov, služobníkov, biskupov, ktorí si vedia kľaknúť pred ostatnými, aby im umyli nohy. Pastieri blízki ľuďom, otcovia a bratia, dobromyseľní, trpezliví a milosrdní; ktorí majú radi chudobu, a to ako slobodu pre Pána, tak aj ako jednoduchosť a striedmosť života. Ste povolaní, aby ste neustále strážili vám zverené stádo, aby zostalo pospolu a vo vernosti evanjeliu a Cirkvi. Snažte sa, aby ste boli skutočným misijným impulzom vo vašich diecéznych komunitách, aby mohli stále viac rásť skrze nových členov, vďaka vášmu svedectvu... Buďte blízko svojim kňazom, starajte sa o rehoľný život, milujte chudobných.“

Pápež sa v duchu obracia aj na neprítomných biskupov, najmä na biskupov Číny. Vyjadruje im blízkosť a solidaritu v mene svojom i svetového episkopátu. V závere príhovoru v súvislosti s blížiacou sa Synodou o rodine pripomína, že rodina je základom evanjelizácie vzhľadom na svoju výchovnú úlohu, ako aj na aktívnu účasť na živote farských spoločenstiev. „Povzbudzujem vás k podpore pastoračnej starostlivosti o rodiny, aby sprevádzané a formované mohli stále lepšie dávať svoj prínos pre život Cirkvi a spoločnosti“ – píše pápež František a svoj príhovor biskupom končí vzývaním Panny Márie, Hviezdy evanjelizácie.

 

19. septembra

Pápež v piatkovej homílii: Kresťanská totožnosť sa zavŕši vzkriesením

Cesta kresťana sa završuje vzkriesením, uviedol pápež František pri rannej svätej omši v piatok 19. septembra, slávenej v Dome sv. Marty. Komentujúc slová svätého Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom (15,12-20) poukázal na to, že kresťania, ako sa zdá, majú problém uveriť v premenu vlastného tela po smrti.

Svätý Otec sa vo svojej homílii zameral na prvé čítanie, ktoré predstavuje svätého Pavla v úlohe urobiť neľahké usmernenie ohľadom vzkriesenia. Apoštol národov sa obracia na spoločenstvo kresťanov v Korinte. Verili, že „Kristus vstal z mŕtvych“ a „pomáha nám z neba“, ale nebolo im jasné, že budeme vzkriesení aj my. „Uvažovali inak: áno, mŕtvi sú ospravodlivení, nepôjdu do pekla, to je veľmi pekné! Ale budú tam kdesi vo vesmíre, vo vzduchu, duša pôjde pred Boha, len duša.“

Koniec koncov aj svätý Peter „v to ráno vzkriesenia bežal k Ježišovmu hrobu a myslel si, že ho ukradli“. Takisto aj Mária Magdaléna. „Nedokázali do svojej mysle vtesnať reálne vzkriesenie.“ Nedokázali chápať náš prechod zo smrti do života skrze vzkriesenie. Vzkriesenie Ježiša nakoniec akceptovali, pretože ho videli, ale vzkriesenie kresťanov takto nechápali. Navyše, keď svätý Pavol ide do Atén a začne hovoriť o vzkriesení Krista, grécki mudrci, filozofi sa vyľakajú:

„Nuž, vzkriesenie kresťanov je škandálom, nemôžu ho pochopiť. A preto Pavol vysvetľuje, dáva takéto veľmi jasné zdôvodnenie: «Ak Kristus vstal z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Ak Kristus vstal, potom aj mŕtvi budú vzkriesení» (porov. 1 Kor 15,12-14). Je tu zdráhavosť voči premene, odpor voči tomu, že pôsobenie Ducha, ktorého sme prijali v krste, nás nakoniec premení vzkriesením. Keď o tom hovoríme, vyjadrujeme sa takto: ‚Chcem ísť do neba, nechcem ísť do pekla‘, ale tým končíme. Nikto z nás nehovorí: ‚Budem vzkriesený ako Kristus.‘ Nie. Aj pre nás je ťažké to chápať.“

„Oveľa ľahšia je predstava akéhosi kozmického panteizmu“ – pokračoval Svätý Otec. A to preto, že je tu zdráhanie voči tomu, že sa premeníme, čo je slovo, ktoré používa Pavol: «Budeme premenení. Naše telo bude premenené.» Keď nejaký muž alebo žena musí podstúpiť chirurgický zákrok, má veľký strach, pretože mu niečo vezmú alebo mu niečo pridajú, bude takpovediac zmenený. A „vzkriesením budeme všetci premenení“, dodal pápež:

„Toto je budúcnosť, ktorá nás čaká, a toto je skutočnosť, ktorá nás privádza k veľkému zdráhaniu voči premene nášho tela. Aj k zdráhavosti voči kresťanskej totožnosti. Povedal by som dokonca, že možno nemáme taký strach pred zjavením sa Zlého. Pred apokalypsou Antikrista, ktorá má prv prísť, možno nemáme toľko strachu. Možno nemáme toľko strachu pred hlasom archanjela alebo hlasom poľnice, veď to bude Pánovo víťazstvo. Ale máme strach zo svojho vlastného vzkriesenia: my všetci budeme premenení. A toto premenenie bude zavŕšením nášho kresťanského putovania.“

„Toto pokušenie neveriť vo vzkriesenie mŕtvych, ako povedal Svätý Otec, sa zrodilo „v prvých dňoch cirkvi“. A keď Pavol musel o tomto hovoriť Solúnčanom, „na záver, aby ich utešil, aby ich povzbudil, vysloví výrok, ktorý je v Novom zákone jedným z najbohatších na nádej, a povie: «Nakoniec budeme s Ním.» A toto je kresťanská identita, dodal pápež František: „Byť s Pánom takto, s naším telom i našou dušou.“ „Budeme vzkriesení, aby sme boli s Pánom, a vzkriesenie sa začína tu, ak sme ako učeníci s Pánom, ak kráčame s Pánom.“ Toto je cesta ku vzkrieseniu. „A keď sme navyknutí byť s Pánom, potom sa tento strach pred premenením nášho tela vytráca“ – povedal Svätý Otec.

Vzkriesenie, dodal ďalej, „bude ako prebudenie“. Jób nám hovorí: «Uvidím ho na vlastné oči.» „Nie duchovne, nie, ale mojím premeneným telom, mojimi premenenými očami.“ „Kresťanská identita sa s pozemským triumfom nekončí, nekončí sa s krásnou misiou.“ Kresťanská identita sa napĺňa „vzkriesením našich tiel, naším vzkriesením“:

„Tam je zavŕšenie, aby sme sa nasýtili obrazom Pána. Kresťanská identita je cesta, púť, na ktorej sme s Pánom. Ako tí dvaja učeníci, ktorí «zostali s Pánom» celý ten večer, aj celý náš život je povolaním zotrvať s Pánom, aby sme nakoniec na hlas archanjela, po zaznení poľnice zostali, zotrvali s Pánom.“

 

18. septembra

Papež: Nebuďte biskupy na dobu určitou

Vatikán. Papež František dnes v Klementinském sále Apoštolského paláce přijal sto dvacet biskupů ze všech částí světa jmenovaných v průběhu tohoto roku. Petrův nástupce k nim pronesl velice hutnou a působivou promluvu, z níž vyjímáme:

„Stejně nepřetržitě jako plane světlo svatostánku ve vašich majestátních katedrálách či skromných kaplích, ať se vaše Stádce nepřestává ve vašem pohledu setkávat s plamenem Zmrtvýchvstalého. Proto žádní vyhaslí či pesimističtí biskupové, kteří si zakládají jenom na sobě, kapitulovali před temnotou tohoto světa anebo rezignovali na zdánlivou porážku dobra a nyní marně volají, že pevnost je v obležení. Vaším povoláním není strážit zkrachovalé masy, nýbrž opatrovat Evangelii gaudium, a proto nemůžete postrádat jediné bohatství, které opravdu máme na rozdávání a které si svět nemůže dát: radost Boží lásky.

Prosím vás, abyste se nenechali klamat pokušením, že změníte lid. Milujte lid, který vám dal Bůh, i když se „dopustil velkých hříchů“, a neúnavně „vystupujte k Pánu“, abyste vymohli odpuštění a nový začátek i za tu cenu, že spatříte, jak mizí vaše falešné obrazy božské tváře nebo fantazie, které jste chovali ohledně způsobu Jeho společenství s Bohem (srov. Ex 32,30-31). Učte se pokorné, ale nezdolné moci zástupnictví, které je jediným kořenem vykoupení.

Také misijní poslání, jež stalo tak naléhavým, se rodí z vidění toho, „kde bydlí Pán a z přebývání s Ním“ (srov. Jan 1,39). Jedině ten, kdo se setká, zůstává a přebývá, obdrží přitažlivost a pověření vést svět ke Kristu (srov. Jan 1,40-42). Myslím na množství lidí, které je k Němu třeba přivést. Na vaše kněze, in primis. Jsou mnozí, kteří už nehledají, kde bydlí, anebo přebývají v jiných existenciálních šířkách, někteří na mělčinách. Jiní zapomněli na otcovství biskupa nebo jsou možná unaveni jeho marným hledáním a žijí jako by už nebyli otci nebo si dělají iluze, že otce nepotřebují. Vybízím vás, abyste v sobě kultivovali otce a pastýře, niterný čas, ve kterém můžete najít prostor pro své kněze, přijímat je, uhostit, vyslechnout a vést. Chtěl bych, abyste byli dostupní nikoli množstvím sdělovacích prostředků, jimiž disponujete, ale vnitřním prostorem, který nabízíte, abyste přijímali lidi s jejich konkrétními potřebami, dávali jim celost a šíři církevní nauky a nikoli katalog nářků. A pohostinnost ať patří bez diskriminací všem, nabízejte pevnost autority, která umožňuje růst, a něhu otcovství, které rodí. Neupadněte prosím do pokušení obětovat svoji svobodu tím, že se obklopíte přitakávajícím dvorem, klikou či chórem, protože církev i svět má právo nacházet v ústech biskupa vždycky evangelium, které osvobozuje.“

Celý text príhovoru:

Nic není důležitějšího než přivést lidi k Bohu

Petrův nástupce ke 120 biskupům jmenovaným během roku

Drazí bratři,

Jsem rád, že vás nyní potkávám osobně, protože jsem vás, popravdě řečeno, už trochu znal. Není to tak dávno, co mi vás představily Kongregace pro biskupy a Kongregace pro východní církve. Jste plodem vytrvalé práce a neúnavné modlitby církve, která při volbě svých pastýřů chce zpřítomnit celou jednu noc. Onu noc, kterou Pán strávil na hoře v přítomnosti svého Otce ještě předtím, než povolal ty, které u sebe chtěl mít a vyslat je do světa.

Děkuji proto v zastoupení pánů kardinálů Ouelleta a Sandriho všem, kteří přispěli k vaší biskupské volbě, připravili ji a také se věnovali organizaci tohoto setkání. Tyto dny pro vás byly jistě plodné. Vychutnali jste si radost z toho, že nejste biskupy odděleně, nýbrž společně, že cítíte spoluzodpovědnost za biskupskou službu a starostlivost o celou Boží církev.

Znám vaše životopisy a vkládám velké naděje do vašich možností. Nyní konečně mohu spojit znalosti, které o vás mám z dokumentů, s konkrétními tvářemi. Dosud mi o vás vyprávěli, ale nyní mohu osobně naslouchat srdci každého z vás, upřít na každého pohled a zahlédnout tak mnohé pastorační naděje, které do vás vkládá Kristus a Jeho církev. Je krásné vidět, jak se ve tvářích zrcadlí tajemství každého z vás, a číst to, co do nich vepsal Kristus. Je útěšné moci konstatovat, že Bůh neponechává svou Nevěstu bez pastýřů podle svého srdce.

Drazí bratři, naše setkání se koná na začátku vaší biskupské pouti. Již opadlo ohromení, vyvolané vaším zvolením. Už jste překonali počáteční strach, který vás přepadl, když Pán vyslovil vaše jméno. Také emoce, které jste prožívali při svěcení, se postupně ukládají do paměti, a tíže zodpovědnosti se pozvolna přizpůsobuje křehkosti vašich ramen. Olej Ducha vylitý na vaši hlavu dosud voní a zároveň stéká na tělo církví, které vám Pán svěřil. Již jste zakusili, že evangelium otevřené nad vaší hlavou, se stalo domem, kde je možné bydlet společně s Božím Slovem. A prsten na vaší pravé ruce, který je občas příliš těsný a jindy zase sklouzává z prstu, má přesto sílu, aby váš život připoutal ke Kristu a jeho Nevěstě.

Setkávám se s vámi poprvé a prosím vás hlavně o to, abyste nikdy nepovažovali za samozřejmé tajemství, které vás zasáhlo, abyste nepřestávali žasnout nad Božím plánem, ani se neobávali vědomě putovat za přítomnosti Boha a jeho církve, která patří především Jemu. Kdesi v sobě musíme ukrývat a uchovávat tento přijatý dar, zabránit tomu, aby se opotřeboval a promarnil.

Dovolte mi nyní, abych k vám prostě promluvil o tématech, která mi leží na srdci. Cítím povinnost připomenout pastýřům církve nerozlučitelný svazek mezi stálou přítomností biskupa, přítomností Krista, který nikdy nechybí, ale také přítomností pastýře, který řídí v Kristově jménu. A to není nějaké zbožné doporučení. Když se pastýř ukrývá nebo je nedostupný, je ve hře pastorace a spása duší (De reformatione, Tridentský koncil IX). To řekl Tridentský koncil zcela opodstatněně.

V pastýřích, které Kristus dává církvi, On sám miluje svoji Nevěstu a daruje za ni svůj život (srov. Ef 5,25-27). Láska připodobňuje ty, kteří ji sdílejí, a proto vše, co je v církvi krásné, je od Krista, ale také je pravda, že oslavené lidství Ženicha neopovrhlo našimi rysy. Říká se, že manželé během let intenzivního společenství života a věrnosti si postupně sdělují svoje fyziognomické rysy a jsou si nakonec podobní.

Vás pojí prsten věrnosti s církví, která vám byla svěřena nebo které jste byli povoláni sloužit. Láska ke Kristově Nevěstě vám umožní, že jí postupně vtisknete svoje rysy, a zároveň obdržíte Její fyziognomii. K tomu je zapotřebí důvěrnosti, píle, stálosti a trpělivosti.

Biskupové, kteří se spokojí s povrchem, jsou k ničemu. Je zapotřebí jít do hloubky a vypátrat, jak ustavičně Duch inspiruje vaši Nevěstu. Nebuďte prosím biskupy na dobu určitou, kteří potřebují stále měnit adresu jako léky, které ztrácejí schopnost uzdravovat, nebo jako pokrmy, které ztratili chuť, a jsou na vyhození, protože se k ničemu nehodí (srov. Mt 5,13). Je důležité nebránit ozdravující síle, která prýští z hloubi daru, který jste přijali. To vás brání před pokušením chodit bezcílně sem a tam, neboť tomu, „kdo neví, kam pluje, se nedostává příznivého větru“ (Ignoranti quem portum petat nullus suus ventus est, Seneka, list 71). A my jsme se naučili, kam jdeme. Vždycky jdeme za Ježíšem. Chceme poznat, „kde bydlí“, protože se nikdy nepřestane platit odpověď, kterou dal těm prvním: „Pojďte a uvidíte“ (Jan 1,38-39).

Abyste zcela bydleli ve svých církvích je nezbytné přebývat stále v Něm a neutíkat od Něho, přebývat v Jeho Slovu, v Jeho eucharistii, v „tom, co je jeho Otce“ (srov. Lk 2,49) a zejména v Jeho kříži. Nezastavovat se letmo, ale přebývat dlouho! Stejně nepřetržitě jako plane světlo svatostánku ve vašich majestátních katedrálách či skromných kaplích, ať se vaše Stádce nepřestává ve vašem pohledu setkávat s plamenem Zmrtvýchvstalého. Proto žádní vyhaslí či pesimističtí biskupové, kteří si zakládají jenom na sobě, kapitulovali před temnotou tohoto světa anebo rezignovali na zdánlivou porážku dobra a nyní marně volají, že pevnost je v obležení. Vaším povoláním není strážit zkrachovalé masy, nýbrž opatrovat Evangelii gaudium, a proto nemůžete postrádat jediné bohatství, které opravdu máme na rozdávání a které si svět nemůže dát: radost Boží lásky.

Prosím vás, abyste se nenechali klamat pokušením, že změníte lid. Milujte lid, který vám dal Bůh, i když se „dopustil velkých hříchů“, a neúnavně „vystupujte k Pánu“, abyste vymohli odpuštění a nový začátek i za tu cenu, že spatříte, jak mizí vaše falešné obrazy božské tváře nebo fantazie, které jste chovali ohledně způsobu Jeho společenství s Bohem (srov. Ex 32,30-31). Učte se pokorné, ale nezdolné moci zástupnictví, které je jediným kořenem vykoupení.

Také misijní poslání, jež stalo tak naléhavým, se rodí z vidění toho, „kde bydlí Pán a z přebývání s Ním“ (srov. Jan 1,39). Jedině ten, kdo se setká, zůstává a přebývá, obdrží přitažlivost a pověření vést svět ke Kristu (srov. Jan 1,40-42). Myslím na množství lidí, které je k Němu třeba přivést. Na vaše kněze, in primis. Jsou mnozí, kteří už nehledají, kde bydlí, anebo přebývají v jiných existenciálních šířkách, někteří na mělčinách. Jiní zapomněli na otcovství biskupa nebo jsou možná unaveni jeho marným hledáním a žijí jako by už nebyli otci nebo si dělají iluze, že otce nepotřebují. Vybízím vás, abyste v sobě kultivovali otce a pastýře, niterný čas, ve kterém můžete najít prostor pro své kněze, přijímat je, uhostit, vyslechnout a vést. Chtěl bych, abyste byli dostupní nikoli množstvím sdělovacích prostředků, jimiž disponujete, ale vnitřním prostorem, který nabízíte, abyste přijímali lidi s jejich konkrétními potřebami, dávali jim celost a šíři církevní nauky a nikoli katalog nářků. A pohostinnost ať patří bez diskriminací všem, nabízejte pevnost autority, která umožňuje růst, a něhu otcovství, které rodí. Neupadněte prosím do pokušení obětovat svoji svobodu tím, že se obklopíte přitakávajícím dvorem, klikou či chórem, protože církev i svět má právo nacházet v ústech biskupa vždycky evangelium, které osvobozuje.

Potom je tady vám svěřený Boží lid. Když bylo při vaší konsekraci vysloveno jméno vaší církve, rozzářila se tvář těch, které vám dával Bůh. Tento lid potřebuje vaši trpělivost, aby se mu dostávalo péče a mohl růst. Dobře vím, že naše doba zpustla. Je proto třeba, abyste napodobovali trpělivost Mojžíše při vedení svého lidu, beze strachu, že zemřete jako exulanti, a vydali se do poslední svojí energie nikoli kvůli sobě, ale proto, aby ti, které vedete, došli k Bohu. Nic není důležitějšího než přivést lidi k Bohu! Doporučuji vám zvláště mladé a staré lidi. Ty první protože jsou našimi křídly a ty druhé protože jsou našimi kořeny. Křídla a kořeny bez nichž nevíme, co jsme, ani kam bychom měli jít.

V závěru našeho setkání, dovolte Petrovu nástupci, aby na vás pohlédl z výšin Tajemství, které nás neodvolatelně spojuje. Když se dnes dívám na vaše odlišné fyziognomie, které odrážejí nevyčerpatelné bohatství církve rozšířené po celé zemi, objímá římský biskup Katolicitu. Není nutné připomínat jednotlivé a dramatické situace našich dnů. Moc bych si přál, aby vaším prostřednictvím znělo v každé církvi povzbuzující poselství. Až se vrátíte domů, ať je to kdekoliv, přineste prosím papežův pozdrav a sympatie a ujistěte lid, že přebývá stále v jeho srdci.

Vidím ve vás hlídky, schopné probouzet svoje církve, vstávat před úsvitem či uprostřed noci a křísit víru, naději a lásku, aniž byste se nechali ukolébat nebo se přizpůsobili nostalgickým bědováním nad kdysi kvetoucí, ale dnes zanikající minulostí. Ustavičně prohlubujte svoje prameny, odvážně odstraňujte strusky, které pokryly krásu a svěžest vašich putujících předků a misionářů, kteří zasadili církve a vytvořili civilizaci.

Vidím ve vás muže schopné kultivovat a umožňovat zrání Božímu poli, na němž mladá setba očekává ruce ochotné denně zavlažovat, a tak doufat v hojnou úrodu.

Vidím ve vás nakonec pastýře, kteří jsou s to znovu sestavovat jednotu, tkát sítě, sešívat a překonávat zlomkovitost. Veďte uctivý dialog s velkými tradicemi, do nichž jste ponořeni, beze strachu, že zbloudíte, a bez potřeby bránit svoje hranice, protože identitu církve definuje Kristova láska, jež nezná hranic. I když žárlivě střežíte vášeň pro pravdu, neplýtvejte energiemi na konfrontace a střety, ale stavějte a milujte.

Hlídky, muži schopní pečovat o Boží pole, pastýři kráčející v čele stádce, uprostřed něho i za ním, takto se s vámi loučím, objímám vás a přeji vám plodnost, trpělivost, pokoru a hojnost modlitby. Děkuji.

 

 

Pápež František biskupom: Nič nie je dôležitejšie než privádzať ľudí k Bohu!

Vo štvrtok 18. septembra sa pápež František stretol vo Vatikáne s dvoma väčšími skupinami biskupov. Prvú tvorili pätnásti členovia Konferencie biskupov Pobrežia Slonoviny na čele s arcibiskupom Abidžanu Mons. Jean-Pierre Kutwom. Biskupi, ktorí si okrem osobných rozhovorov prevzali v písomnej podobe pripravený príhovor Svätého Otca, sa v rámci návštevy Ad limina zdržia v Ríme do konca týždňa. Po nich Svätý Otec prijal skupinu nových biskupov z celého sveta, vysvätených v období uplynulého roka. Títo v Ríme absolvovali formačný kurz, každoročne organizovaný Kongregáciou pre biskupov a Kongregáciou pre východné cirkvi. Stretnutie, ktoré sa konalo v Klementínskej sále, Svätý Otec využil na vytvorenie osobného kontaktu s každým z nich z tváre do tváre: „Je krásne vidieť, ako sa v tvári každého odráža jeho osobné tajomstvo a čítať v nej to, čo tam vpísal Pán. Je útechou môcť konštatovať, že Boh nenechá svoju Nevestu bez pastierov podľa jeho srdca.“

V príhovore biskupom začínajúcim svoju službu sa pápež František sústredil na potrebu blízkosti biskupa k miestnej cirkvi, osobitne voči kňazom a Božiemu ľudu. Zdôraznil význam stabilnej prítomnosti biskupa v diecéze a jeho postoja lásky, ktorá ho postupom času pripodobní k veriacemu spoločenstvu tak, ako sa milujúci manželia po rokoch začínajú ponášať jeden na druhého. Vyzval biskupov ísť do hĺbky, „prebývať v Pánovi“ a neunikať od neho, byť zahĺbení v jeho slove a v Eucharistii a predovšetkým v jeho kríži: „Vaším povolaním nie je byť strážcami akejsi zlyhávajúcej masy, ale byť udržiavateľmi evanjeliovej radosti - Evangelii gaudium -, a preto vám nesmie chýbať to jedinečné bohatstvo, ktoré máme, aby sme ho rozdávali, a ktoré si svet sám nemôže darovať: radosť z Božej lásky.“

Biskupov povzbudil, aby stáli pri svojom ľude aj v jeho zlyhaniach a nepodľahli pokušeniu chcieť ho vymeniť za iný: „Milujte ľud, ktorý vám Boh dal, aj keby sa «dopustili veľkých hriechov», neúnavne «vystupujte k Pánovi» vyprosovať od neho odpustenie a nový začiatok, aj za tú cenu, že budú zotreté mnohé vaše nepravé obrazy o Božej tvári alebo predstavy o tom, ako udržiavať ľud v spojení Bohom (porov. Ex 32,30-31).“

Ďalšie povzbudenie sa týkalo starostlivosti biskupa o kňazov, venovania „vnútorného priestoru“ pre ich prijatie s vnímavosťou voči ich potrebám. Napokon Svätý Otec hovoril o vzťahu biskupa k Božiemu ľudu: „Tento ľud potrebuje vašu trpezlivosť, aby ste ho opatrovali a viedli ho k rastu. Viem dobre, ako veľmi sa naša doba stala púšťou. Osoží teda pri vedení vášho ľudu napodobňovať Mojžiša, bez strachu, že zomriete v cudzine, ale stravujúc celú vašu energiu nie pre seba, ale pre vovedenie k Bohu tých, ktorých vediete. Nič nie je dôležitejšie než privádzať ľudí k Bohu! Zvlášť vám kladiem na srdce mladých a starších.“ Svoj príhovor pápež František zakončil žičením, aby noví biskupi dokázali prebúdzať svoje cirkvi ako bdejúci strážcovia, ako mužovia schopní zušľachťovať Božiu roľu a ako pastieri, ktorí dokážu neustále obnovovať jednotu a svornosť.

 

Štvrtková homília Svätého Otca: Priznanie vlastných hriechov otvára srdce

Vatikán 18. septembra – Odvaha priznať si, že sme hriešnici, nás otvára Ježišovmu pohladeniu a jeho odpusteniu. To je odkaz Svätého Otca z rannej svätej omše v Dome sv. Marty.

Dnešná liturgia nám v evanjeliu (Lk 7, 36-50) predstavuje hriešnicu, ktorá Ježišovi umýva nohy vlastnými slzami, natiera mu ich voňavým olejom a utiera ich svojimi vlasmi. Ježiš je pozvaný do domu farizeja, muža na úrovni, kultivovaného, ktorý chcel počuť Ježiša a jeho učenie, chcel sa o ňom dozvedieť viac. No vo svojom vnútri súdi ako hriešnicu, tak i Ježiša, pretože uvažuje takto: «Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.» Podľa slov Svätého Otca to nebol zlý človek, no nedokázal pochopiť gesto ženy.

„Nedokáže pochopiť základné gestá, tieto základné ľudské gestá. Možnože tento muž už zabudol ako sa hladí dieťa či ako sa utešuje starenka. Vo svojich teóriách, myšlienkach, či vo svojom živote toho, kto je pri moci - pretože bol možno poradcom farizejov - už zabudol na základné životné gestá, prvé gestá, ktoré sme my všetci, hneď po narodení, začali prijímať od našich rodičov.“

Ako zdôraznil Svätý Otec, Ježiš farizeja napomína s pokorou a nehou. Jeho trpezlivosť, láska, vôľa spasiť všetkých ho vedie k tomu, že mu vysvetľuje, čo vlastne tá žena urobila a tiež ktoré zdvorilostné gestá neprejavil on zo svojej strany. A za šumu pohoršených prítomných hovorí žene: «Tvoje hriechy sú odpustené.» «Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!»

„Slovo o ‚záchrane‛ - «Tvoja viera ťa zachránila» - hovorí len žene, ktorá je hriešnicou. A hovorí jej to preto, lebo dokázala svoje hriechy oplakať, dokázala ich vyznať, povedať: ‚som hriešnica‛, dokázala si to priznať. Ježiš tieto slová nehovorí ostatným prítomným, ktorí síce neboli zlí, no mysleli si, že nie sú hriešnikmi. Hriešnikmi boli tí druhí: mýtnici, prostitútky..., títo boli hriešnikmi. No slovo: ‚Si zachránený, si zachránená, zachránila si sa‛ Ježiš hovorí jedine tomu, kto si vie otvoriť srdce a priznať si, že je hriešnikom. Spása vchádza do srdca jedine vtedy, keď my sami otvárame srdce v pravde našich hriechov.“

Ako pripomenul pápež František, privilegovaným miestom stretnutia s Ježišom sú naše vlastné hriechy. Môže nám to síce znieť ako heréza, ale hovoril to už sv. Pavol, ktorý sa chválil výlučne dvoma vecami: svojimi hriechmi a zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý ho spasil.

„Preto priznanie si vlastných hriechov, uznanie vlastnej biedy, toho čím sme a čo sme schopní vykonať alebo sme to vykonali, predstavuje práve tie dvere, ktoré sa otvárajú Ježišovmu pohladeniu, jeho odpusteniu, jeho slovu: ‚Choď v pokoji! Tvoja viera ťa zachraňuje!‛, lebo si mal odvahu otvoriť svoje srdce tomu jedinému, ktorý ťa môže spasiť.“

Pokrytcom Ježiš hovorí: „Prostitútky a mýtnici vás predchádzajú do Nebeského kráľovstva“. „Toto sú silné slová!“, hovorí Svätý Otec a dodáva: „Lebo tí, čo sa považujú za hriešnikov, otvárajú svoje srdce pri vyznaní hriechov, pri stretnutí s Ježišom, ktorý za nás všetkých vydal svoju krv“.

 

17. septembra

Cirkev je „symfonická“, vychádza zo seba k celému svetu

Vatikán 17. septembra – Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra vo Vatikáne v stredu 17. septembra 2014. Toto šieste pokračovanie katechéz o Cirkvi venoval pápež František téme Cirkev katolícka a apoštolská.

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň. Dnes budeme pokračovať v našom rozprávaní o Cirkvi. Keď vyznávame svoju vieru, tvrdíme, že Cirkev je „katolícka“ a „apoštolská“. Ale aký je vlastne význam týchto dvoch slov, týchto dvoch známych charakteristík Cirkvi? A akú hodnotu majú pre kresťanské spoločenstvá a pre každého z nás?

1. Katolícka znamená univerzálna. Kompletnú a jasnú definíciu nám ponúka jeden z cirkevných otcov z prvých storočí, sv. Cyril Jeruzalemský, keď tvrdí: «Cirkev je bez pochýb nazývaná katolícka, teda univerzálna, pre skutočnosť, že je rozšírená všade, od jedného kraja zeme po druhý, a preto, že učí univerzálne a bez omylu všetky pravdy, ktoré musia byť poznané ľuďmi, a to ako vzhľadom na nebeské veci, tak i na pozemské» (Katechézy XVIII, 23).

Jasným znakom katolíckosti Cirkvi je to, že hovorí všetkými jazykmi. A to nie je nič iné, ako účinok Turíc (porov. Sk 2,1-13). Je to naozaj Duch Svätý, ktorý apoštolom a celej Cirkvi umožnil, aby všetkým, až po hranice sveta dali zaznieť dobrú zvesť o spáse a láske Boha. Cirkev sa tak zrodila ako katolícka, teda „symfonická“ už od počiatku, a nemôže byť iná ako katolícka, prejavujúca sa v evanjelizácii a v stretnutí so všetkými. Božie slovo dnes čítame vo všetkých jazykoch, všetci majú evanjelium vo svojom vlastnom jazyku, aby ho čítali. A vrátim sa k tomu, čo som už povedal: je vždy dobré nosiť pri sebe malé Evanjelium, mať ho vo vrecku, v taške a počas dňa si prečítať nejaký úryvok. To nám prospeje. Evanjelium je rozšírené vo všetkých jazykoch, pretože Cirkev, ohlasovanie Ježiša Krista, Vykupiteľa, je po celom svete. A preto sa hovorí, že Cirkev je katolícka, lebo je univerzálna.

2. Ak sa Cirkev zrodila ako katolícka, znamená to, že sa zrodila «ako vychádzajúca», že vznikla ako misionárska. Keby apoštoli zostali vo Večeradle, bez toho, aby vyšli ohlasovať evanjelium, Cirkev by bola len cirkvou toho ľudu, toho mesta, toho večeradla. Ale všetci sa rozišli do sveta vo chvíli zrodenia Cirkvi, vo chvíli, keď prišiel Duch Svätý. A preto sa Cirkev zrodila „na odchode“, teda ako misionárska. To je to, čo vyjadrujeme, keď ju definujeme ako apoštolskú, pretože apoštol je ten, kto prináša dobrú zvesť o vzkriesení Ježiša. Tento termín nám pripomína, že Cirkev stojí na základe apoštolov a v spojitosti s nimi, sú apoštoli, ktorí šli a založili nové cirkevné spoločenstvá, ustanovili nových biskupov, a tak robili po celom svete, v kontinuite. Dnes sme všetci v kontinuite s tou skupinou apoštolov, ktorá prijala Ducha Svätého a potom išla ohlasovať, bola poslaná zaniesť všetkým ľuďom toto ohlasovanie evanjelia, sprevádzajúc ho znameniami Božej nehy a Božej sily. Aj toto pramení z udalosti Turíc: je to práve Duch Svätý, kto prekonáva zdráhanie, víťazí nad pokušením utiahnuť sa do seba medzi niekoľko vyvolených a považovať sa za jediných, ktorým je určené Božie požehnanie. Predstavme si, že by skupina kresťanov konala takto: „My sme tí vyvolení, len my!“ - takto skončí vymretím. Vymrú najprv v duši a potom v tele, pretože nemajú život, nie sú schopní darovať život iným ľuďom, iným národom, nie sú apoštolskí. A práve Duch nás vedie k stretnutiu s bratmi, aj s tými najvzdialenejšími v každom zmysle slova, aby mohli zdieľať s nami lásku, pokoj a radosť, ktoré nám vzkriesený Pán zanechal ako dar.

3. Čo pre naše komunity a pre každého z nás vyplýva z toho, že sme súčasťou Cirkvi, ktorá je katolícka a apoštolská? Predovšetkým to znamená vziať si k srdcu spásu celého ľudstva, nebyť ľahostajní alebo cudzí voči osudom toľkých našich bratov, ale byť otvorení a solidárni s nimi. Znamená to tiež mať zmysel pre plnosť, kompletnosť, súlad kresťanského života, odmietajúc čiastkové a jednostranné pozície, ktoré nás uzatvárajú do seba samých. Byť súčasťou apoštolskej Cirkvi znamená byť si vedomí, že naša viera je zakotvená v ohlasovaní a svedectve samotných Ježišových apoštolov, tam je zakotvená ako dlhá reťaz, ktorá sa tam začína. Preto sa máme cítiť vždy poslaní, považovať sa za vyslancov v nadväznosti na nástupcov apoštolov pri ohlasovaní Krista a jeho lásky celému ľudstvu, so srdcom plným radosti.

Tu by som chcel pripomenúť hrdinský život mnohých, premnohých misionárov a misionárok, ktorí opustili svoju vlasť a išli hlásať evanjelium v iných krajinách na iných kontinentoch. Hovoril mi jeden brazílsky kardinál, ktorý veľa pracuje v Amazónii, že keď ide na nejaké miesto, do nejakej amazónskej osady či mesta, vždy zájde na cintorín a tam vidí hroby týchto misionárov, kňazov, bratov, sestier, ktorí odišli ohlasovať evanjelium: apoštolov. A on je presvedčený, že všetci títo môžu byť teraz kanonizovaní, pretože opustili všetko pre ohlasovanie Ježiša Krista. Ďakujme Pánovi, že naša Cirkev má mnoho misionárov, mala mnohé misionárky a potrebuje ešte viac! Ďakujme Pánovi za to. Možno, že medzi mnohými mladými chlapcami a dievčatami, ktorí ste tu, má niekto túžbu stať sa misionárom, choďte do toho! Je to krásne, prinášať Ježišovo evanjelium. Buď odvážny a odvážna!

Prosme dnes Pána, aby obnovil v nás dar svojho Ducha, aby každá kresťanská komunita a každý pokrstený bol vyjadrením svätej matky Cirkvi, katolíckej a apoštolskej. Ďakujem.“

 

16. septembra

Predstavili program blížiacej sa návštevy pápeža Františka v Albánsku

Vatikán 15. septembra - Po augustovej návšteve Kórey už len pár dní delí Svätého Otca od ďalšej, v poradí štvrtej zahraničnej apoštolskej cesty. Jej cieľom bude Albánsko, malá balkánska krajina s rozlohou 30-tisíc kilometrov štvorcových a asi tromi miliónmi obyvateľov.

„Jednodňová cesta, štvrtá zahraničná cesta pápeža Františka a prvá európska krajina mimo Talianska, ktorú navštívi“– povedal v úvode dnešnej tlačovej konferencie riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi. Cieľom nedeľnej návštevy bude albánske hlavné mesto Tirana. Bohatý program, vtesnaný do jediného dňa, bude zahŕňať dve dopoludňajšie a tri popoludňajšie aktivity, s akcentom na motívy cesty.

„Prvým motívom je uctenie si mučeníctva pre vieru, prežívaného v tejto krajine počas tvrdého prenasledovania zo strany ateistického komunistického režimu.“ Ako povedal páter Lombardi, ide o krajinu, kde bol potvrdený prvý ateistický štát na svete, ktorý si vpísal ateizmus aj do svojej ústavy.

Druhý akcent cesty je sústredený na rozmer spolužitia rôznych náboženstiev v Albánsku, ktoré je krajinou s prevahou moslimov. Po nich nasledujú katolíci, pravoslávni, bektaši (moslimské náboženstvo), protestanti a iní kresťania. V súvislosti s návštevou Tirany 21. septembra vystúpia do popredia dve postavy, bl. Matka Tereza, ku ktorej sa Albánci hlásia ako ku svojej národnej hrdinke, a sv. Ján Pavol II., ktorý krajinu poctil svojou návštevou v roku 1993.

V nedeľu ráno o 7.30 odletí z rímskeho letiska Fiumicino spolu s pápežom na palube lietadla spoločnosti Alitalia vyše 50 ďalších osôb. Medzi nimi štátny sekretár kardinál Pietro Prolin, sekretár pre vzťahy so štátmi Mons. Dominique Mamberti, ale tiež kardináli Giuseppe Versaldi, ako delegát pre Inštitút synov Nepoškvrnenej, ktorému je zverená Katolícka univerzita v Tirane, Jean-Louis Tauran, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, a ďalší, samozrejme vrátane novinárov. Avšak let potrvá len hodinu a pol, preto sa nepredpokladá počas neho tlačová konferencia, poznamenal hovorca.

O 9.00 privíta Svätého Otca na pôde medzinárodného letiska Matky Terezy v Tirane predseda vlády Edi Rama. V prezidentskom paláci bude o pol hodiny nato nasledovať privítací ceremoniál a zdvorilostná návšteva u prezidenta Bujara Nishaniho. Na stretnutí s predstaviteľmi spoločnosti na pôde prezidentského paláca o 10. hodine pápež prednesie oficiálny príhovor, prvý zo šiestich počas dňa návštevy. Všetky budú v taliančine s prekladom do albánčiny. O 11.00 sa už na Námestí Matky Terezy začne slávenie Eucharistie so Svätým Otcom. V jej závere pred modlitbou Anjel Pána adresuje pápež niekoľko slov mladým. Pri obede v sídle Apoštolskej nunciatúry sa stretne s biskupmi Albánska.

Program bude pokračovať popoludní o 16.00 stretnutím s predstaviteľmi iných náboženstiev a kresťanských denominácií na pôde Katolíckej univerzity Našej Panej Dobrej rady. Následne Svätý Otec navštívi novovybudovanú katedrálu, kde sa o 17.00 pomodlí vešpery spolu s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľnými sestrami, seminaristami a členmi hnutí. Tu si vypočuje svedectvo kňaza, ktorý strávil 27 rokov vo väzení a tiež svedectvo rehoľnej sestry, ktorá je neterou jedného z mučeníkov z čias komunistického režimu v Albánsku. Ako povedal páter Lombardi, miestna cirkev pracuje na kauzách blahorečenia 40 mučeníkov, medzi ktorými sú biskupi, kňazi, rehoľníci i laici.

V závere návštevy pápeža Františka v Tirane je na programe stretnutie s deťmi centra Betánia, ale aj iných charitatívnych zariadení. Uskutoční sa v kostole centra, zasvätenom sv. Antonovi, ktorý v Albánsku požíva veľkú úctu. Pápež František sa s Albánskom rozlúči o 19.45 opäť na medzinárodnom letisku Matky Terezy v Tirane. Program 14-hodinovej cesty sa uzavrie o 21.30 príletom na rímske letisko Ciampino.

Ako už Svätá stolica oficiálne oznámila, po Albánsku ako prvej európskej krajine mimo Talianska má pápež František na tento rok naplánované aj ďalšie dve návštevy na európskom kontinente. Koncom novembra navštívi sídlo Európskeho parlamentu vo francúzskom Štrasburgu a pri návšteve Turecka zavíta do Fanaru, sídla ekumenického patriarchátu, ktoré leží v európskej časti krajiny neďaleko Istanbulu.

 

Utorková kázeň pápeža Františka: Boh spolucíti a je nablízku

Vatikán 16. septembra - Kňaz môže prekrásne kázať, no ak nie je ľuďom nablízku, ak s nimi netrpí a ak im nedodáva nádej, jeho kázne neslúžia na nič, sú márne. Takto sa dá zhrnúť hlavná myšlienka z rannej homílie Svätého Otca z Domu sv. Marty v deň, keď si Cirkev pripomína svätých mučeníkov pápeža Kornélia a biskupa Cypriána.

Dnešné evanjelium (Lk 7,11-17) hovorí o tom, ako sa Ježiš priblížil k pohrebnému sprievodu. O svojho jediného syna prišla istá vdova z mesta Naim. Vtedy Pán koná zázrak, aby mladíkovi prinavrátil život. Pápež František vysvetlil, že z Ježišovej strany tu ide ešte o niečo viac: je týmto ľuďom nablízku. „Boh navštívil svoj ľud“, vravia prítomní ľudia. Keď Boh navštevuje, je to niečo viac, je to niečo nové, znamená to, že je tu prítomný osobitným spôsobom. Ježiš je nablízku:

„Bol ľuďom nablízku. Blízky Boh, ktorý dokáže chápať ľudské srdce, srdce svojho ľudu. Pán zbadá sprievod a priblíži sa k nemu. Boh navštevuje svoj ľud, je uprostred svojho ľudu a naďalej sa mu približuje. Blízkosť – to je Božia charakteristika. A potom nasleduje výraz, ktorý sa v Biblii mnohokrát opakuje: «Pán bol pohnutý veľkým súcitom». Tým istým súcitom, ktorý, ako hovorí Evanjelium, mal vtedy, keď videl zástupy, ktoré boli ako ovce bez pastiera. Keď Boh navštevuje svoj ľud, je mu nablízku, približuje sa k nemu, súcití s ním a je pohnutý.“

Pán tu bol podľa Svätého Otca hlboko dojatý - rovnako ako aj pred Lazarovým hrobom. Tak ako ten otec z podobenstva, ktorý videl svojho márnotratného syna ako sa vracia domov:

„Blízkosťou a súcitom: takto Pán navštevuje svoj ľud. A keď my chceme ohlasovať evanjelium, šíriť ďalej Ježišovo slovo, toto je spôsob, akým to máme robiť. Odlišný je spôsob učiteľov, kazateľov tých čias: znalcov zákona, zákonníkov, farizejov ... vzdialených od ľudu. Hovorili, to áno, hovorili dobre. Vyučovali zákon, dobre. Ale boli vzdialení. A toto nebolo navštívenie Pána, bolo to niečo iné. Ľud to nepociťoval ako milosť, lebo chýbala blízkosť, súcit, čiže znášanie utrpenia spoločne s ľudom.“

Podľa pápeža Františka je tu ešte aj iné slovo, ktoré charakterizuje Pánovo navštívenie svojho ľudu: Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A on, Ježiš, ho vrátil jeho matke:

„Keď Boh navštevuje svoj ľud, prinavracia ľudu nádej. Vždy. Je možné kázať Božie slovo oslnivým spôsobom, v histórii existovalo mnoho skvelých kazateľov. Ale ak títo kazatelia nedokázali zasiať nádej, ich kázeň je neužitočná. Je márnosťou.“

Keď hľadíme na Ježiša, ktorý prinavrátil mame jej syna živého, „môžeme pochopiť, čo to znamená, keď Boh navštívi svoj ľud. A vyprosovať si tú milosť, aby naše kresťanské svedectvo bolo svedectvom prinášajúcim Božie navštívenie jeho ľudu, čiže blízkosťou, ktorá zasieva nádej.“

 

Pri návšteve Tirany Svätý Otec použije bežný otvorený džíp

Vatikán 16. septembra - Pri nadchádzajúcej ceste pápeža Františka do Albánska, na ktorú je pozvaný ako štátnymi, tak i cirkevnými predstaviteľmi, sa očakáva hladký priebeh. Na otázku novinárov o možných obavách o bezpečnosť pápeža vzhľadom na skutočnosť, že Albánsko je moslimskou krajinou, vatikánsky hovorca páter Federico Lombardi povedal:

„Nemám čo konkrétne povedať okrem toho, že sme všetci znepokojení konaním ISIS-u a tým, čo sa deje na Blízkom východe. To znamená, že keď poviem, že to nie je znepokojujúca situácia pre dnešný svet, povedal by som nezmysel. Avšak v prípade, že otázka znie, či existujú konkrétne hrozby a konkrétne obavy, pre ktoré budú podniknuté zvláštne opatrenia, odpoveď je ‚nie‘. Takže niet špecifických ohrození či rizík, ktoré by menili bežný štýl pápeža alebo spôsob organizovania cesty. Malo by to byť všetko pokojné. Bude sa používať džíp, ktorý sa používa na Svätopeterskom námestí pri generálnych audienciách, v duchu známeho princípu, že pápež si neželá bariéry pri svojich stretnutiach s ľuďmi.“

Už po stredajšej generálnej audiencii bude teda papamobil Svätého Otca prevezený do albánskeho hlavného mesta, ktoré už žije napätým očakávaním pred nedeľnou návštevou. Páter Federico Lombardi na včerajšom brífingu pripomenul aj predchádzajúcu pápežskú návštevu v Albánsku spred 21 rokov. Svätý pápež Ján Pavol II. ju podnikol krátko po tom, ako kresťanstvo, prítomné v krajine od apoštolských čias, vyšlo zo 47-ročného mlčania v období rokov 1944-1991.

Ján Pavol II. návštevou krajiny 25. apríla 1993 predovšetkým obnovil miestnu cirkevnú hierarchiu vysvätením štyroch biskupov v katedrále v Skutari, v jednej z najväčších na Balkánskom polostrove, ktorá bola komunistickým režimom podobne ako ďalšie kostoly premenená na športovú halu a až po jeho páde bola vrátená Cirkvi.

„Pápež tu vysvätil štyroch nových biskupov. Medzi nimi boli arcibiskup Franjo Illia, ktorý bol prenasledovaný, pôvodne odsúdený na trest smrti, neskôr na doživotie, a tiež súčasný arcibiskup Tirany, Mons. Rrok Kola Mirdita.“ Pápeža Jána Pavla II. počas tejto cesty sprevádzala aj Matka Tereza, poznamenal hovorca. Albánci ju považujú za najväčšiu osobnosť svojho národa, narodila sa 27. augusta 1910 v Skopje, vo vtedajšej Osmanskej ríši, dnešnom Macedónsku, v kresťanskej albánskej rodine.

Páter Lombardi informoval tiež o pápežovom dare pre albánskeho prezidenta. Ide o faksimile starého misála zo 16. storočia, prvého misála v albánčine.

 

15. septembra

Pápež na sviatok Sedembolestnej: Máme dve Matky - Máriu a Cirkev

Vatikán 15. septembra - Tak ako by bez Márie nebol Ježiš, tak ani bez Cirkvi nemožno ísť vpred. To sú slová Svätého Otca z rannej svätej omše v Dome sv. Marty pri príležitosti liturgickej spomienky Bolestnej Panny Márie. Pápež František pripomenul, že liturgia nám ukazuje pokornú a tichú Matku po tom, ako nám včera predostrela preslávny kríž. V Liste Hebrejom z prvého čítania (Hebr 4,7-9) zdôraznil tri silné slová: Ježiš sa učil, poslúchal a trpel. Je to opak toho, čo sa prihodilo nášmu otcovi Adamovi, ktorý sa nechcel naučiť tomu, čo mu prikazoval Pán, nechcel trpieť, ani poslúchať. Ježiš, naopak, aj keď bol Bohom, ponížil sa, pokoril sa a stal sa sluhom. Toto je sláva Kristovho kríža:

„Ježiš prišiel na svet, aby sa naučil byť človekom a zároveň, aby kráčal spolu s ľuďmi. Prišiel na svet poslúchať a aj poslúchal. Ale tejto poslušnosti sa naučil vďaka utrpeniu. Adam vyšiel z raja s prísľubom, ktorý trval mnoho storočí. Dnes, vďaka tejto poslušnosti, vďaka Ježišovmu sebazrieknutiu a uponíženiu sa, sa tento prísľub stal nádejou. A Boží ľud kráča s bezpečnou nádejou. Aj Matka, „nová Eva“, ako ju nazýva sám Pavol, je účastná na tejto Synovej ceste: učila sa, trpela a poslúchala. A stala sa Matkou.“

Evanjelium nám ukazuje Máriu pod krížom. Ježiš povedal Jánovi: «Hľa tvoja matka». Mária bola podľa slov Svätého Otca „pomazaná za Matku“:

„A toto je aj naša nádej. My nie sme sirotami, máme mamy - matku Máriu, ale aj Cirkev je Matkou a je pomazaná za Matku vtedy, keď ide cestou Ježiša a Márie: cestou poslušnosti, utrpenia, a keď sa snaží neustále sa učiť Pánovej ceste. Tieto dve ženy – Mária a Cirkev – sú nositeľkami nádeje, ktorou je Kristus; dávajú nám Krista, rodia v nás Krista. Bez Márie by nebol Ježiš Kristus. Bez Cirkvi nemôžeme ísť vpred.“

Ako hovorí Svätý Otec, sú tu dve ženy a dve matky a popri nich naša duša, ktorá, ako hovorieval mních Izák, opát z kláštora v Stelle, je „ženského rodu“ a pripomína Máriu a Cirkev:

„Dnes, keď hľadíme na túto ženu stojacu pri kríži, tak pevnú v nasledovaní svojho syna v utrpení, aby sa naučila poslušnosti, hľadiac na ňu hľadíme na Cirkev a hľadíme na našu Matku. A hľadíme tiež na našu maličkú dušu, ktorá sa nikdy nestratí, ak bude aj naďalej ako žena stáť v blízkosti týchto dvoch veľkých žien, ktoré nás v živote sprevádzajú: Márie a Cirkvi. A ako z raja odišli naši rodičia s prísľubom, tak my dnes môžeme ísť vpred s nádejou, ktorú nám dáva naša Matka Mária stojaca neochvejne pod krížom, ako aj naša Svätá Matka hierarchická Cirkev.

 

 

14. septembra

Pápež František na Anjel Pána: Vojna je šialenstvo, z ktorého sme sa však nepoučili

Vatikán 14. septembra 2014 - V dnešnú nedeľu, ktorá je aj sviatkom Povýšenia Svätého kríža, smerovala myseľ Svätého Otca ku kresťanom, ktorí pre svoju vieru trpia. Pri pozdrave veriacich, zídených na Námestí sv. Petra k modlitbe Anjel Pána z okna Apoštolského paláca, pripomenul obete vojen, keď sa vrátil ku včerajšej návšteve Redipuglie pri príležitosti 100. výročia Prvej svetovej vojny. Vzápätí upozornil na mierovú misiu OSN, ktorá sa zajtra začne v Stredoafrickej republike. Centrálna myšlienka jeho príhovoru poukazovala na kríž ako znamenie najvyššej lásky Boha k ľudstvu. „Keď pohliadneme na kríž, kde bol pribitý Ježiš, kontemplujeme dôkaz lásky, nekonečnej Božej lásky ku každému z nás a prameň našej spásy. Z tohto kríža pramení Božia milosť, ktorá objíma celý svet. Skrze Kristov kríž je prekonané zlo, porazená smrť a je nám darovaný život, vrátená nádej“ – povedal okrem iného Svätý Otec. Nasleduje plné znenie jeho príhovoru:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Cirkev slávi 14. septembra sviatok Povýšenia Svätého kríža. Niekto, kto nie je kresťan, by sa mohol pýtať: Prečo oslavovať kríž? Môžeme odpovedať, že my neoslavujeme hocijaký kríž alebo všetky kríže. My oslavujeme Ježišov kríž, pretože na ňom sa v maximálnej miere zjavila láska Boha k ľudstvu. To je to, čo nám pripomína Jánovo evanjelium v dnešnej liturgii: «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (3,16). Otec nám daroval Syna, aby nás zachránil, a to si vyžiadalo Ježišovu smrť, smrť na kríži. Prečo? Prečo bol nutný kríž? Pre závažnosť zla, ktoré nás zotročovalo. Ježišov kríž vyjadruje dve veci: všetku negatívnu moc zla a všetku dobrotivú všemohúcnosť Božieho milosrdenstva. Zdá sa, že kríž potvrdzuje Ježišov neúspech, ale v skutočnosti znamená jeho víťazstvo. Tí, ktorí sa mu na Kalvárii posmievali, vraveli: «Ak si Boží Syn, zostúp z kríža» (porov. Mt 27,40). Ale opak bol pravdou: práve preto, že Ježiš bol Božím Synom, bol tam na kríži, verný až do konca plánu Otcovej lásky. A práve preto Boh «povýšil» Ježiša (Flp 2,9) a udelil mu univerzálny kráľovský majestát.

Keď pohliadneme na kríž, kde bol pribitý Ježiš, kontemplujeme dôkaz lásky, nekonečnej Božej lásky ku každému z nás a prameň našej spásy. Z tohto kríža pramení Božia milosť, ktorá objíma celý svet. Skrze Kristov kríž je prekonané zlo, porazená smrť a je nám darovaný život, vrátená nádej. Toto je dôležité: skrze Kristov kríž je nám prinavrátená nádej. Ježišov kríž je naša pravá jediná nádej! To je dôvod, prečo Cirkev oslavuje Svätý kríž, to je dôvod, prečo sa my kresťania žehnáme znakom kríža. Teda my neoslavujeme kríže, ale preslávny Ježišov kríž, znamenie nesmiernej Božej lásky, znamenie našej spásy a cesty k vzkrieseniu.

Keď uvažujeme nad Svätým krížom a oslavujeme ho, myslíme s pohnutím na toľkých našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní a zabíjaní kvôli svojej viere v Krista. To sa deje predovšetkým tam, kde náboženská sloboda ešte nie je zaručená ani plne uskutočňovaná. Avšak stáva sa to i v krajinách a prostrediach, ktoré v zásade chránia slobodu a ľudské práva, ale kde sa veriaci, a najmä kresťania, v praxi stretávajú s obmedzeniami a diskrimináciou. Preto dnes na nich pamätáme a modlíme sa osobitne za nich.

Na Kalvárii pod krížom bola Panna Mária (Jn 19,25-27). Je to Panna Bolestná, ktorú budeme zajtra sláviť v liturgii. Jej zverujem súčasnosť a budúcnosť Cirkvi, aby sme všetci vždy dokázali vnímať a prijímať posolstvo lásky a spásy Ježišovho kríža. Jej zverujem najmä manželské páry, ktoré som mohol dnes ráno v Bazilike sv. Petra spojiť v manželstve.“

Nasledovala modlitba Anjel Pána a požehnanie pápeža Františka, po ktorom dodal:

„Drahí bratia a sestry, zajtra sa v Stredoafrickej republike oficiálne začne misia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov na podporu mieru v krajine a ochranu civilného obyvateľstva, ktoré vážne trpí následkami trvajúceho konfliktu. Popri uistení o nasadení a modlitbe Katolíckej cirkvi podporujem úsilie medzinárodného spoločenstva, ktoré ide na pomoc Stredoafričanom dobrej vôle. Kiežby čím skôr násilie ustúpilo ceste dialógu, nepriateľské frakcie nechali stranou osobné záujmy a snažili sa zabezpečiť, aby každý občan, prináležiaci k akémukoľvek etniku a náboženstvu, mohol spolupracovať na budovaní spoločného dobra. Pán nech sprevádza túto prácu v prospech pokoja!“

Vrátil sa aj k včerajšej návšteve vojenského pamätníka v Redipuglii v severotalianskom kraji Furlansko-Julské Benátsko, konanej pri príležitosti 100. výročia Prvej svetovej vojny:

„Včera som bol v Redipuglii na rakúsko-uhorskom cintoríne a pri pamätníku. Modlil som sa tam za tých, čo zomreli v dôsledku Prvej svetovej vojny. Čísla sú desivé: hovoria o 8 miliónoch mladých padlých vojakov a asi 7 miliónoch civilistov. Z tohto sa dá pochopiť, akým šialenstvom je vojna! Šialenstvom, z ktorého si ľudstvo doteraz nezobralo ponaučenie, pretože po prvej bola druhá svetová a mnoho ďalších, ktoré sa aj dnes vedú. Kedy si konečne zoberieme ponaučenie z tejto lekcie? Pozývam všetkých, aby pohliadli na Ježiša ukrižovaného, aby pochopili, že nad nenávisťou a zlom možno zvíťaziť odpustením a dobrotou, aby pochopili, že vojenskou odvetou sa len rozmnožuje zlo a smrť!“

V závere dnešného poludňajšieho stretnutia Svätý Otec ešte pozdravoval skupiny pútnikov z Talianska a iných končín sveta. Všetkých poprosil o modlitbu, poprial im požehnanú nedeľu, dobrú chuť k obedu a rozlúčil sa jednoduchým „dovidenia“.

 

Pápež František zosobášil 20 manželských párov

Vatikán. Na tuto neděli připadl svátek Povýšení svatého kříže a Petrův nástupce při této příležitosti slavil ve vatikánské bazilice eucharistii spojenou s udílením svátosti manželství. Dvacet párů složilo před Bohem své manželské sliby. Polovina z nich je mladší třiceti let a věk nejstaršího páru se blíží k padesátce. Všichni novomanželé pocházejí z Itálie.

Papež František ve své homilii komentoval starozákonní epizodu o měděném hadu jako protiléku na pokušení omrzelosti ve vztahu k manželskému a rodinnému životu a v samotném závěru řekl:

„Láska Ježíše, který požehnal a posvětil jednotu manželů, je s to uchovat jejich lásku a obnovit ji, pokud se lidsky vytratí, naruší a vyčerpá. Kristova láska může manželům navrátit radost ze společného putování, protože manželství spočívá ve společné cestě muže a ženy, na níž má muž poslání pomáhat manželce, aby byla více ženou, a žena má pomáhat manželovi, aby byl více mužem. To je poslání, které máte. „Mám tě rád, tedy tě učiním více ženou.“ „Mám tě rád a proto tě učiním více mužem.“ Toto je vzájemnost růzností. Nejde to hladce, bez konfliktů, ne. To by nebylo lidské. Je to náročná, někdy obtížná a někdy také konfliktní cesta, ale takový je život! A rámci této teologie, kterou nám dává Boží Slovo o putujícím lidu a také rodinách, které putují, a putujících manželech, jedna malá rada. Je normální, že se manželé nepohodnou. Dochází k tomu vždycky. Radím vám však: nikdy nekončete den bez usmíření. Nikdy! Stačí malé gesto. A pokračuje se v cestě. Manželství je symbolem života, reálného života, není to pohádka! Je to svátost lásky Krista a církve; láska, která nachází v kříži své potvrzení a svoji záruku.“

Řekl papež František dvaceti párům, které si dnes za jeho asistence udělily ve vatikánské bazilice svátost manželství.

Kdo důvěřuje ukřižovanému Ježíši, dostává se mu Božího milosrdenství

 

Homilie papeže Františka při mši spojené s udělováním svátosti manželství, baz. sv. Petra

První čtení mluví o putování lidu na poušti. Pomysleme na tyto putující lidi, vedené Mojžíšem. Byly to především rodiny: otcové, matky, děti, prarodiče; muži a ženy každého věku, mnoho dětí i utrmácených starých lidí… Tento lid připomíná církev putující pouští dnešního světa, připomíná Boží lid, který se skládá především z rodin.

To nám umožňuje zamyslet se nad rodinami, našimi rodinami putujícími životem v každodenních dějinách… Nelze vypočítat sílu, lidský náboj, který je obsažen v jediné rodině: vzájemná pomoc, výchovné doprovázení, vztahy rostoucí společně s lidmi, sdílení radostí i těžkostí… Rodiny jsou prvním místem, kde jsme osobně utvářeni, a zároveň jsou jakýmisi „cihlami“ vytvářejícími společnost.

Zpět k biblickému vyprávění. V jisté chvíli „lid omrzelo být stále na cestě“ (Nm 21,4). Jsou unavení, nedostává se jim vody, k jídlu mají pouze „manu“ – zázračný pokrm, který daroval Bůh, ale který se uprostřed krize jeví jako příliš skrovný. Stěžují si proto a mluví proti Bohu a Mojžíšovi: „Proč jste nás odvedli...“ (srov. Nm 21,5). Přichází pokušení vrátit se zpět, opustit cestu.

Pomysleme na ty manželské páry, které „omrzelo být na cestě“ manželského a rodinného života. Únava z cesty se stává omrzelostí, ztrácejí chuť manželství a nečerpají už vodu ze svátostného pramene. Všední život se stává tíživým, občas „nudným“...

Během tohoto zbloudění – říká Bible – objevují se jedovatí hadi, jejichž uštknutí způsobuje lidem smrt a mnozí umírají. Tato skutečnost dovede lid ke kajícnosti a prosí tedy Mojžíše, aby na Hospodinovi vyprosil odstranění hadů. Mojžíš prosí Pána a dostane se mu protiléku. Pohled na měděného hada, kterého vztyčil na kůlu, uzdraví každého, kdo byl hadem uštknut.

Co znamená tento symbol? Bůh neodstraňuje hady, ale nabízí protilék. Skrze měděného hada zhotoveného Mojžíšem, Bůh uděluje svoji sílu, kterou je Jeho milosrdenství, jež je silnější než pokušitelův jed.

Ježíš, jak jsme slyšeli v evangeliu, se s tímto symbolem ztotožnil. Otec totiž „dal“ z lásky Jeho, Jednorozeného Syna lidem, aby měli život (srov. Jan 3,13-17). A tato nezměrná Otcova láska pobídla Syna Ježíše stát se člověkem, služebníkem a zemřít pro nás na kříži. Proto jej Otec vzkřísil a dal mu vládu nad veškerenstvem. Tak to vyjadřuje hymnus svatého Pavla v listu Filipanům (2,6-11). Kdo důvěřuje ukřižovanému Ježíši, dostává se mu Božího milosrdenství, které uzdravuje ze smrtelného jedu hříchu.

Protilék, který lidu nabízí Bůh, je určen také a zejména těm manželům, které „omrzela cesta“ a jsou hryzáni pokušeními malomyslnosti, nevěrnosti, regrese a opuštěnosti... Také jim Bůh Otec dává svého Syna, Ježíše, nikoli, aby je odsoudil, ale spasil: budou-li Mu důvěřovat, uzdraví je milosrdnou láskou, která prýští z Jeho kříže, silou milosti, která obrozuje a vrací na cestu manželského a rodinného života.

Láska Ježíše, který požehnal a posvětil jednotu manželů, je s to uchovat jejich lásku a obnovit ji, pokud se lidsky vytratí, naruší a vyčerpá. Kristova láska může manželům navrátit radost ze společného putování, protože manželství spočívá ve společné cestě muže a ženy, na níž má muž poslání pomáhat manželce, aby byla více ženou, a žena má pomáhat manželovi, aby byl více mužem. To je poslání, které máte. „Mám tě rád, tedy tě učiním více ženou.“ „Mám tě rád a proto tě učiním více mužem.“ Toto je vzájemnost růzností. Nejde to hladce, bez konfliktů, ne. To by nebylo lidské. Je to náročná, někdy obtížná a někdy také konfliktní cesta, ale takový je život! A rámci této teologie, kterou nám dává Boží Slovo o putujícím lidu a také rodinách, které putují, a putujících manželech, jedna malá rada. Je normální, že se manželé nepohodnou. Dochází k tomu vždycky. Radím vám však: nikdy nekončete den bez usmíření. Nikdy! Stačí malé gesto. A pokračuje se v cestě. Manželství je symbolem života, reálného života, není to pohádka! Je to svátost lásky Krista a církve, lásky nacházející v kříži své potvrzení a svoji záruku.

Přeji vám všem krásnou cestu, plodnou cestu, na níž roste láska. Přeji vám štěstí. Kříže přijdou, ale Pán je připraven vám pomáhat v cestě. Pán vám žehnej!

Přeložil Milan Glaser

 

 

13. septembra

Pápež v Redipuglii: Obráťme sa od ‚Čo je mňa do toho?‘ k plaču

Vatikán/Taliansko 13. septembra - Pápež František slávil v sobotu 13. septembra svätú omšu na mieste vojenského pamätníka Redipuglia pri príležitosti 100. výročia Prvej svetovej vojny, aby sa tu modlil za obete všetkých vojen a odovzdal svetu posolstvo pokoja.

Po prílete a privítaní štátnymi predstaviteľmi a arcibiskupom Gorizie Mons. Carom Robertom Redaellim Svätý Otec navštívil najprv miestny rakúsko-uhorský cintorín, kde je pochovaných 15-tisíc vojakov. Pri vstupe do objektu vojenského pamätníka Redipuglia pápeža privítal taliansky vojenský ordinár Mons. Santo Marcianò.

Asi 15-tisíc veriacich sa zúčastnilo na následnom eucharistickom slávení. So Svätým Otcom koncelebrovali kardinál Christoph Schoeborn, arcibiskup Viedne a Josip Bozanic, arcibiskup Záhrebu, 60 biskupov, 13 vojenských ordinárov a početná skupina vojenských kaplánov. Liturgiu sprevádzal spevácky zbor talianskych vojakov a námorníkov. Na slávení sa zúčastnili členovia Púte ordinariátu OS a OZ SR, vedenej vojenským ordinárom Mons. Františkom Rábekom, delegácie z Maďarska, Slovinska, Rakúska a Chorvátska, ako aj zástupcovia židov a moslimov.

V homílii Svätý Otec označil akúkoľvek vojnu za šialenstvo a dodal silné slová na margo aktuálnej situácie, ktorú nazval treťou svetovou vojnou, „vedenou po častiach“: „Aj dnes je mnoho obetí... Ako je to možné? Je to možné preto, že v zákulisí existujú záujmy, geopolitické plány, chamtivosť po peniazoch a moci, je tu zbrojný priemysel, ktorý sa zdá byť veľmi dôležitým! A tí, čo plánujú teror, títo organizátori konfliktu, ako aj tí, čo obchodujú so zbraňami, majú v srdci napísané: ‚Čo je mňa do toho?‛.“ Vzápätí pápež dodal výzvu obrátiť sa od onoho Kainovho ‚Čo je mňa do toho?‘ k plaču.

Na konci svätej omše bola prednesená modlitba za padlých a obete vojen. Svätému Otcovi za návštevu Redipuglie poďakoval Mons. Marcianò, vojenský ordinár. Talianska ministerka obrany Roberta Pinottiová podarovala pápežovi prenosný vojenský oltár, používaný počas Prvej svetovej vojny. Náčelník štábu admirál Luigi Binelli Mantella spolu s armádnym generálom Claudiom Grazianom dali pápežovi Bergogliovi historickú listinu, výpis z matriky s uvedením mena pápežovho starého otca: „Giovanni Carlo Bergoglio, narodený v roku 1884, strelec, ktorý padol počas Prvej svetovej vojny.“ „Prosím, prijmite tento dar ako prejav odhodlania nášho vojska premeniť dejiny vojny na dejiny pokoja“ – povedal vojenský ordinár.

Pápež František následne odovzdal prítomným ordinárom, biskupom a ďalším prítomným votívnu lampu sv. Františka z Assisi na znak posolstva pokoja. Svetlo lampy bude v ich diecézach pripomienkou hrôz a následkov vojen, ale tiež akéhokoľvek násilia a nespravodlivosti.

Potom, ako Ján Pavol II. v roku 1992 prišiel ako pútnik do Redipuglie, dnes teda opäť prišiel pápež na miesto, kde odpočíva vyše 100-tisíc vojakov, z nich 60-tisíc neznámych. Počas dnešnej návštevy používal pápež František na presun uzavreté auto na zvýraznenie a zachovanie atmosféry uzobrania a modlitby, čo bolo cieľom dnešnej pastoračnej návštevy, trvajúcej len štyri hodiny. Napoludnie sa pápež František vrátil späť do Vatikánu.

 

Nasleduje plné znenie homílie pápeža Františka:

Po tom, ako som mal možnosť obdivovať krásu tohto regiónu, kde muži a ženy pracujú a starajú sa o svoje rodiny, kde sa deti hrajú a starší ľudia snívajú... nachádzajúc sa tu, na tomto mieste, blízko tohto cintorína, môžem povedať len jedno: vojna je šialenstvom.

Kým Boh pokračuje v udržiavaní svojho stvorenstva a my, ľudia, sme povolaní spolupracovať na jeho diele, vojna ničí. Ničí aj to najkrajšie, čo Boh stvoril: človeka. Vojna všetko obracia na ruby, dokonca aj bratské puto. Vojna je šialená, plánom jej rozvoja je skaza: chce sa rozvíjať prostredníctvom ničenia!

Chamtivosť, netolerancia, ambícia mať moc... to sú motívy, ktoré vedú k šialenému rozhodnutiu a tieto motívy sú častokrát ospravedlňované ideológiou. Ale ešte predtým je tu vášeň, je tu nezriadený impulz. Ideológia je ospravedlnením, a ak neexistuje ideológia, je tu Kainova odpoveď: «Neviem.(Čo je mňa do toho – preklad talianskeho textu, pozn. red.) Či som ja strážca svojho brata?» (Gen 4, 9). Vojna nikomu nehľadí do tváre: starcom, deťom, mamám, otcom... ‚Čo je mňa do nich?‛

Nad vstupom do tohto cintorína sa vznáša posmievačné motto vojny: ‚Čo je mňa do toho?‛. Všetci títo ľudia, ktorí tu odpočívajú, mali svoje plány, svoje sny..., no ich životy boli pretrhnuté. Prečo? Pretože ľudstvo vravelo: ‚Čo je mňa do toho?‛.

Aj dnes, po druhom krachu ďalšej svetovej vojny, môžeme azda hovoriť aj o tretej vojne, vedenej akoby „po častiach“ – prostredníctvom zločinov, krviprelievania, skazy... Ak chceme byť úprimní, na prvých stranách novín by mal byť titulok: ‚Čo je mňa do toho?‛. Kain by povedal: «Či som ja strážca svojho brata?»

Tento postoj je presným opakom toho, o čo nás žiada Ježiš v evanjeliu. Počuli sme, že on sa nachádza v tom najmenšom z našich bratov: on, Kráľ, Sudca sveta, on je hladným, smädným, cudzincom, chorým, väzňom... Ten, kto sa postará o brata, vstúpi do radosti Pánovej. Kto to však nerobí, kto svojím zanedbávaním dobrého hovorí: ‚Čo je mňa do toho?‛, zostáva vonku.

Na tomto mieste a na tom druhom cintoríne sa nachádza mnoho obetí. Dnes si ich pripomíname. Je tu plač, žiaľ, bolesť. Pripomíname si tu obete všetkých vojen sveta. Aj dnes je mnoho obetí... Ako je to možné? Je to možné preto, že v zákulisí existujú záujmy, geopolitické plány, chamtivosť po peniazoch a moci, je tu zbrojný priemysel, ktorý sa zdá byť veľmi dôležitým! A tí, čo plánujú teror, títo organizátori konfliktu, ako aj tí, čo obchodujú so zbraňami, majú v srdci napísané: ‚Čo je mňa do toho?‛

Múdrym prináleží uznať chyby, pocítiť za ne bolesť, kajať sa, prosiť o odpustenie a plakať. S postojom: ‚Čo je mňa do toho?‛, ktorý majú v srdci vojnoví špekulanti možno získajú mnoho, no ich skorumpované srdce stratilo schopnosť plakať. Kain neplakal, nemohol plakať. Kainov tieň nás tu, na tomto cintoríne, dnes zahaľuje. Vidieť ho tu. Vidieť ho v histórii od roku 1914 až po dnešné dni. A je ho vidieť aj v našej dobe.

Srdcom syna, brata, otca vás všetkých žiadam a pre nás všetkých prosím o obrátenie srdca: o obrátenie od: ‚Čo je mňa do toho?‛ k plaču. K slzám nad všetkými padlými počas „zbytočného krviprelievania“, za všetky obete vojnového šialenstva všetkých čias. Plač. Bratia, ľudstvo potrebuje plakať a toto je hodina plaču.

 

12. septembra

Svätý Otec v homílii: Napomínajme, ale v láske, pravde a pokore

Vatikán 12. septembra 2014 - Skutočné bratské napomínanie je bolestivé, pretože vychádza z lásky, pravdy a pokory. Povedal pápež František pri dnešnom slávení Eucharistie z liturgickej spomienky Mena preblahoslavenej Panny Márie v kaplnke Domu sv. Marty. Upozornil pritom, že ak nám napomínanie robí radosť, tá nie je od Boha. V evanjeliu dňa (Lk 6, 39-42) Ježiš karhá tých, ktorí vidia triesku v oku svojho brata, a nevnímajú brvno vo svojom vlastnom oku. V komentári k tomuto úryvku sa Svätý Otec vracia k téme bratského napomenutia. Ako poznamenal, brat, ktorý urobí chybu, by mal byť napomenutý s láskou:

„Nemožno napomínať človeka bez lásky a milosrdenstva. Nemožno robiť chirurgický zákrok bez anestézie. Nemôže sa to, pretože pacient zomrie od bolesti. A láska je ako anestetikum, ktoré pomôže prijať liečbu a akceptovať napomenutie. Zobrať ho na bok a povedať mu to s jemnosťou, láskou.“

Na druhom mieste, musíme hovoriť pravdu, pokračoval Svätý Otec: „Nehovor niečo, čo nie je pravda. Koľkokrát sa v našich komunitách hovorí o inej osobe, čo nie je pravda, iba klebety. Ak by to aj bola pravda, ničí to povesť tej osoby.“ „Ohováranie zraňuje; ohováranie je fackou na povesti človeka, na srdci človeka. Iste, keď ti povedia pravdu, nie je príjemné počuť to, ale ak je povedaná s láskou a milosrdenstvom, je ľahšie prijateľná.“ Z tohto dôvodu „musíme hovoriť o chybách iných“ s láskou. Tretím bodom je napomínať s pokorou: Ak musíš napomenúť za nejakú maličkú chybu, pamätaj, že ty ich máš mnohé a väčšie!“

„Bratské napomenutie je skutkom na uzdravovanie tela Cirkvi. Keď je niekde diera v tkanive Cirkvi, musí byť zašitá. Je to ako keď mamy a babičky zašívajú, je nutné postupovať opatrne, tak sa musí postupovať aj pri bratskom napomínaní. Ak nie si schopný to urobiť s láskou, milosrdenstvom, pravdou a pokorou, spôsobíš krivdu, zranenie srdca tej osoby, ak pridáš navyše klebetu, ktorá zraňuje, staneš sa slepým pokrytcom, ako hovorí Ježiš. «Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka!» Pokrytec! Uvedomte si, že ty si väčší hriešnik ako ten druhý, ale ako brat musíš pomáhať a usmerňovať iných.“

„Znakom, ktorý nám snáď môže pomôcť, je skutočnosť, že keď cítime „istú radosť“, keď vidíme niečo čo sa nemá a máme nutkanie napomenúť za to. Vtedy musíme „byť na pozore, pretože to nie je od Pána“:

„Pri Pánovi je vždy kríž, ťažkosť robiť dobrú vec; pri Pánovi je vždy láska, ktorá nás privádza k jemnosti. Nesúďte. My kresťania máme pokušenie počínať si ako lekári: stavať sa mimo hry hriechu a milosti, akoby sme boli anjeli. Nie! To je to, čo hovorí Pavol: «Aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.» A kresťan, ktorý v komunite nerobí tieto veci, ani bratské napomenutie v láske, v pravde a pokore, sa diskvalifikovaný! Nedokázal stať sa zrelým kresťanom. Kiež nám Pán pomôže v tejto bratskej službe, takej krásnej a takej bolestivej, pomáhať našim bratom a sestrám, byť lepšími a nech nám pomáha robiť to vždy s láskou v pravde a pokore.“

 

Dekrét o liturgickej úcte k svätým pápežom Jánovi XXIII. a Jánovi Pavlovi II.

Vatikán 12. septembra - Vzhľadom na početné otázky z celého sveta pápež František ustanovil, aby slávenie liturgických sviatkov svätých pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. bolo uvedené vo všeobecnom rímskom kalendári, prvý 11. druhý 22. októbra, ako ľubovoľné spomienky.

Dekrét, ktorý vydala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, je podpísaný prefektom spomínanej kongregácie kardinálom Antoniom Canizaresom lloverom, s dátumom 29. mája, teda mesiac po aprílovej kanonizácii oboch pápežov. Katolícka cirkev si tak bude každoročne pripomínať sv. Jána XXIII. 11. októbra, v deň začatia Druhého vatikánskeho koncilu (1962), a sv. Jána Pavla II. 22. októbra, teda v deň začatia jeho pontifikátu v roku 1978.

           

Svätý Otec biskupom Konga: Rodina je základom a cestou pokoja

Vatikán 12. septembra - Pokoj, rodina a mladí. To sú tri kľúčové slová z odkazu Svätého Otca biskupom Konga, ktorých prijal na záver ich návštevy Ad limina. Svoj príhovor im odovzdal v písomnej podobe.

Pápež František v ňom venoval osobitnú pozornosť mladým a deťom, ktorí trpia v dôsledku neistoty života, tým, že nemajú možnosť študovať, či nájsť si prácu. Svätý Otec s hrôzou myslí na tie deti a mladých, ktorí sú nútene naverbovaní do armády a musia zabíjať. Biskupov Konga v odovzdanom príhovore povzbudil k akejkoľvek pomoci týmto mladým, a to najmä vytváraním priestoru na ich ľudskú, duchovnú a profesionálnu formáciu. Zdôraznil, že najefektívnejším spôsobom na prekonanie násilia, etnických nerovností a sporov je „predostrieť mladým kritického ducha a pomôcť im dozrievať v evanjeliových hodnotách“. Okrem toho podľa Svätého Otca treba posilniť pastoráciu na univerzitách a v školách.

Biskupov Konga pápež František v texte príhovoru vyzval k úsiliu „o vytvorenie spravodlivého a trvalého pokoja, prostredníctvom pastorácie dialógu a zmierenia medzi jednotlivými časťami spoločnosti“. Pri téme pokoja spomenul aj potrebu podporovať proces odzbrojenia a spoluprácu s inými náboženskými vierovyznaniami.

Svätý Otec biskupov Konga povzbudzuje aj k podpore rodín, ktoré v krajine veľmi trpia v dôsledku vojny a chudoby. „Rodina je zdrojom bratstva, základom a primárnou cestou pokoja“, uviedol v odovzdanom príhovore Svätý Otec.

 

Papež František k italským biblistům: čerpat výživu z Božího slova

Vatikán. Papež František dnes přijal členy Italské biblické společnosti v závěru jejich každoročního setkání, nazvaného Národní biblický týden. Letošní shromáždění zahajuje oslavy padesátého výročí vydání Věroučné konstituce o Božím zjevení II. Vatikánského koncilu Dei Verbum, vydané 18. listopadu 1965.

”Musíme být vděčni za možnosti, které koncil poskytl a které jsou plodem dlouhého a namáhavého hledání. Stejně tak koncilu vděčíme za usnadněný přístup k Písmu svatému v celé jeho šíři. Toto dnes křesťan obzvláště potřebuje, poněvadž na něj útočí právě opačné kulturní provokace. Pokud se má víra stávat odpovědí a nemá vyhasnout, musí neustále čerpat výživu z Božího slova.”

V kontinuitě s učitelským úřadem církve, pokračoval Petrův nástupce, chci vyzdvihnout důležitost biblické exegese pro Boží lid. Papež poté citoval z dokumentu “Výklad Bible v církvi”, který před dvaceti lety (1993) vypracovala Papežská biblická komise a který vymezuje úlohu katolických exegetů, a zopakoval slova Jana Pavla II., pronesená při prezentaci zmíněného dokumentu

. ”Aby byla respektována soudržnost víry církve a inspirace Písma, musí bdít katolická exegese nad tím, aby nezůstávala u lidských aspektů biblických textů. Je také a především třeba, aby pomáhala křesťanskému lidu co nejjasněji v těchto textech vnímat slovo Boha, aby bylo ve společenství s Bohem lépe přijato a plněji prožíváno.” ( L´Osservatore Romano, 25.4.1993)

Je proto nezbytné, aby sám exegeta dokázal v biblických textech vnímat Boží slovo, což mu zaručí pouze horlivý duchovní život a dialog s Pánem, upozornil Svatý otec. Kromě akademické odbornosti se tedy po katolickém exegetovi vyžaduje zejména víra, kterou přijímá a sdílí s veškerým věřícím lidem.

”K tomu, aby bylo dosaženo plně platného výkladu slov inspirovaných Duchem svatým, musíme my sami být vedeni Duchem svatým. Proto je třeba se modlit, mnoho se modlit, žádat v modlitbě vnitřní světlo Ducha a ochotně je přijmout, prosit o lásku, která jediná nám dává schopnost porozumět jazyku Boha, který “je láska” (1 Jan 4,8.16).” (tamtéž)

Vzorem se tu stává Panna Maria, která nás učí, jako Boží slovo plně přijímat nejenom skrze intelektuální bádání, nýbrž celým životem, loučil se papež s Italskou biblickou společností.

 

 

11. septembra

Svätý Otec v rannej homílii: Novosťou evanjelia je láska k nepriateľom

Vatikán 11. septembra 2014 - Jedine s milosrdným srdcom môžeme naozaj nasledovať Ježiša, povedal pápež František pri dnešnej svätej omši v Dome sv. Marty. Zdôraznil tiež, že kresťanský život „nie je autoreferenčný“, je až do konca darom, bez sebectva. Iba takto bude možné milovať aj svojich nepriateľov, ako to od nás žiada Pán.

«Milujte svojich nepriateľov!» Pri tomto citáte z dnešného evanjelia (Lk 6,27-38) sa pápež František pozastavil vo svojej homílii. Ako povedal, v ňom Ježiš naznačuje cestu bezhraničnej lásky. Ježiš od nás žiada, aby sme sa modlili za tých, ktorí s nami nakladajú zle, pokračoval pápež a položil dôraz na slovesá, použité Pánom: Milujte, preukazujte dobro, žehnajte, modlite sa a neodopierajte. „To znamená skutočne darovať seba samého, dať srdce práve tým, ktorí nás nemajú radi, ktorí nám robia zlo, teda nepriateľom. V tomto je novosť evanjelia.“ Ježiš nám totiž ukazuje, že milovať tých, ktorí majú radi nás, nie je záslužné, pretože to isté robia hriešnici. Kresťania sú však povolaní milovať svojich nepriateľov: «Dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká.» Zaiste – pripustil Svätý Otec – evanjelium je novosťou, neľahkou novosťou na uskutočňovanie, ale v tom spočíva nasledovanie Ježiša.

„‚Otče, ja sa na to necítim, takto konať!‘ ‚No, keď sa na to necítiš, je to tvoj problém, ale kresťanstvo spočíva v tomto!‘ Taká je cesta, ktorej nás učí Ježiš. ‚V čo teda môžeme dúfať?‘ Vydajte sa Ježišovou cestou, ktorá je milosrdenstvom. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec. Jedine s milosrdným srdcom budeme môcť robiť až do konca všetko, čo nám radí Pán. Kresťanský život nie je autoreferenčný. Je životom, ktorý vychádza zo seba a dáva sa druhým. Je darom, láskou a láska sa nevracia k sebe, nie je sebecká, dáva sa.“

Ježiš od nás chce, aby sme boli milosrdní a nesúdili, pokračoval Svätý Otec. Častokrát „sa zdá, že sme boli vymenovaní za sudcov tých druhých: rečami, ohováraním a súdením všetkých“. Ale Pán nám hovorí:«Nesúďte, a nebudete súdení.» A nakoniec žiada, aby sme odpúšťali, a tak bude odpustené nám. „Každý deň to hovoríme v Otčenáši ‚odpusť nám, ako i my odpúšťame‘. Ak neodpúšťam, ako môžem prosiť Otca o odpustenie?“

„Toto je kresťanský život. ‚Ale otče, to je hlúposť!‘ Áno, počuli sme v týchto dňoch svätého Pavla, ktorý hovoril to isté: Kristov kríž sa javí ako bláznovstvo, ktoré nemá nič do činenia so svetskou múdrosťou. ‚Otče, takže byť kresťanom, znamená stať sa v určitom zmysle hlúpym?‘ - Áno. V určitom zmysle áno. Znamená to odmietnuť svetskú chytrosť a robiť to, čo chce od nás Ježiš, čo pri vyúčtovaní, keď urobíme bilanciu, vyzerá ako v náš neprospech.“

„Však toto je Ježišova cesta: veľkodušnosť, ušľachtilosť a bezhraničné sebadarovanie.“ Preto Ježiš prišiel na svet a takto konal: dával, odpúšťal, nehovoril o druhých zle a nesúdil. „Byť kresťanom je neľahké a kresťanmi sa môžeme stať jedine Božou milosťou, nie svojimi silami“, povedal pápež a pokračoval:

„A sem patrí modlitba, ktorú sa máme modliť každý deň: ‚Pane, daruj mi milosť stať sa dobrým kresťanom, dobrou kresťankou, pretože ja to nedokážem.‘ Ak toto čítame, na prvýkrát sa zľakneme. Avšak keď vezmeme Evanjelium a čítajme šiestu kapitolu Lukáša druhýkrát, tretíkrát aj štvrtýkrát... Urobme to a prosme Pána o milosť chápať, čo znamená byť kresťanom, a tiež o milosť, aby z nás kresťanov urobil on, pretože to nemôžeme urobiť sami.“

 

 

10. septembra

Generálna audiencia: Cirkev musí opakovať svojim deťom «Buďte milosrdní»

Vatikán 10. septembra - Cirkev je matka, ktorá nás učí skutkom milosrdenstva. Tejto téme sa venoval Svätý Otec František v katechéze generálnej audiencie v stredu 10. septembra, konanej na Námestí sv. Petra. Ešte pred jej začiatkom pápež pozdravoval pútnikov zhromaždených v Aule Pavla VI., kým na vatikánskom námestí boli predstavované ďalšie skupiny. Medzi nimi bolo dnes aj takmer 400 Slovákov. Svoju prítomnosť dávali najjasnejšie najavo – mávajúc slovenskými vlajkami – účastníci 200-člennej v poradí už Deviatej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky, vedenej Mons. Františkom Rábekom. Príslušníci čestnej stráže – v historických uniformách – mali v závere audiencie možnosť osobne pozdraviť Svätého Otca.

Po katechéze dnes zaznel teda aj pozdrav v slovenčine, ktorý patril tiež študentom Gymnázia sv. Mikuláša v Starej Ľubovni, ako aj veriacim farností Čimhová a Hrnčiarovce nad Parnou, či Žilina: „S láskou pozdravujem pútnikov zo Slovenska, osobitne účastníkov Púte Ordinariátu ozbrojených síl a zborov, vedených pánom biskupom Rábekom. Bratia a sestry, Panna Mária nech sa matersky prihovára za nás a nech nás sprevádza na našej ceste za Kristom. Zo srdca žehnám všetkých vás i vašich drahých.“

Samotnú audienciu začal pápež František znakom kríža. Nasledovalo čítanie z 25. kapitoly Evanjelia podľa Matúša (verše 31-46). Vo viacerých jazykoch boli tak pripomenuté skutky milosrdenstva, na základe ktorých bude hodnotený náš život v deň posledného súdu. „Dnes by som chcel zdôrazniť jeden osobitný aspekt výchovného pôsobenia našej matky Cirkvi, a to ako nás učí konať skutky milosrdenstva“ – uviedol Svätý Otec dnešnú tému:

„Dobrý učiteľ sa sústredí na podstatu. Nestráca sa v detailoch, ale chce odovzdať len to, čo je skutočne dôležité na to, aby dieťa či žiak našli zmysel a radosť života. Podľa Evanjelia je podstatou milosrdenstvo. Ježiš to hovorí jasne, keď učeníkom zhrňuje svoje učenie do slov: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný vás Otec!» (Lk 6,36). Verná tomuto učeniu Cirkev nemôže neopakovať to isté svojim deťom: «Buďte milosrdní», ako je váš Otec a ako bol Ježiš.“

Mimo pripraveného textu Svätý Otec v rámci katechézy dodal príklad matky, ktorá vychovávala svoje deti k štedrosti. A keď v čase obeda zaklopal na ich dvere chudobný človek, vysvetlila im, že každé z nich musí dať kúsok svojej porcie pre toho núdzneho. Toto je milosrdenstvo, dať zo svojho, dodal Svätý Otec komentujúc príbeh zo života, ktorý sa mu vryl do pamäti.

Po odznení katechézy pápež František osobitne pozdravil veriaci z rôznych talianskych diecéz, sprevádzaných svojimi pastiermi, predovšetkým pútnikov z diecézy Treviso, pri príležitosti 100. výročia smrti svätého Pia X., pápeža veľkej pastoračnej horlivosti. Pozdravil tiež skupinu darcov krvi, námorníkov, ktorým poďakoval za obdivuhodnú prácu v prospech toľkých bratov pri hľadaní nádeje. Špeciálny pozdrav venoval Svätý Otec mladým, chorým a novomanželom. Audienciu uzavrel pripomenutím liturgickej spomienky Mena preblahoslavenej Panny Márie, ktorá pripadne na piatok 12. septembra a všetkých povzbudil utiekať sa k nej najmä v okamihoch krížov a utrpenia, ale aj ako ku vzoru oddanosti a vernosti.

Plné znenie katechézy:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

Na našej ceste katechéz o Cirkvi sa pristavujeme pri uvažovaní nad charakteristikou Cirkvi ako matky. Minule sme zdôraznili to, ako nám Cirkev dáva rásť a ako nám silou Božieho slova ukazuje cestu spásy a ochraňuje nás pred zlým. Dnes by som chcel vyzdvihnúť jeden osobitý aspekt tohto výchovného pôsobenia našej matky Cirkvi, t. j. ako nás učí skutkom milosrdenstva.

Dobrý učiteľ sa sústredí na podstatu. Nestráca sa v detailoch, ale chce odovzdať len to, čo je skutočne dôležité, aby dieťa či žiak našli zmysel a radosť života. To je pravda. A podstatou podľa Evanjelia je milosrdenstvo. Podstatou evanjelia je milosrdenstvo. Boh poslal svojho Syna, Boh sa stal človekom, aby nás zachránil, teda aby nám dal svoje milosrdenstvo. Ježiš to hovorí jasne, keď učeníkom zhrňuje svoje učenie do slov: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný vás Otec» (Lk 6,36). Môže existovať kresťan, ktorý nie je milosrdný? Nie. Kresťan nutne musí byť milosrdný, pretože toto je centrom Evanjelia. Cirkev, verná tomuto učeniu, nemôže neopakovať to isté svojim deťom: «Buďte milosrdní», ako je váš Otec a ako bol Ježiš. Cirkev koná ako Ježiš. Milosrdenstvo. A tak sa Cirkev správa ako Ježiš. Nedáva teoretické prednášky o láske, o milosrdenstve. Nešíri do sveta nejakú filozofiu, druh múdrosti... Isteže, kresťanstvo je aj toto všetko, ale ako istý dôsledok, výsledok uvažovania. Matka Cirkev, tak ako Ježiš, vyučuje príkladom a slová slúžia na to, aby osvetlili význam jej skutkov.

Matka Cirkev nás učí dávať najesť a napiť tomu, kto má hlad a smäd, zaobliecť toho, kto je nahý. A ako to robí? Robí to názorným príkladom všetkých svätých mužov a žien, ktorí boli vzorom takéhoto konania; robí to tiež príkladom mnohých otcov a mám, ktorí učia svoje deti, že to, čo majú nazvyš, je pre tých, ktorý majú nedostatok i toho nevyhnutného. Je dôležité vedieť toto. V jednoduchých kresťanských rodinách bolo stále posvätným pravidlo pohostinnosti: nikdy nechýbal tanier či posteľ pre núdzneho.

Raz v inej diecéze mi rozprávala jedna mama, že toto chcela naučiť svoje deti a hovorila im, aby pomáhali a dávali hladným jedlo. Mala tri deti. A jedného dňa počas obeda, keď bol otec v práci a ona bola so svojimi tromi deťmi, malými, 7, 5 a 4-ročným, zaklopal ktosi na dvere. Bol tam pán, ktorý požiadal o jedlo a mama mu povedala: ‚Počkajte chvíľu.‘ Vrátila sa a povedala svojim deťom: ‚Je tam človek, ktorý si pýta jesť Čo urobíme?‘ Deti odpovedali: ‚Dajme mu, dajme mu.‘ Každý mal svoj tanier s mäsom a zemiakmi. Mama povedala: ‚Výborne, každému z vás vezmem teda polovičku a dám tomu pánovi. A deti povedali. ‚Nie mama, takto nie.‘ Mama odpovie: ‚Ale áno, je to tak, musíš dať zo svojho.‘ A takto táto mama naučila deti dať hladnému najesť, ale zo svojho. Toto je pekný príklad, ktorý mne veľmi pomohol. Môžete povedať: ‚Ale mne nič nezvýši.‘ Ale daj mu to tvoje. Takto nás to učí matka Cirkev. A vy, mnohé mamy, ktoré ste tu, viete, čo máte urobiť, aby ste naučili vaše deti deliť sa so svojimi vecami s tým, kto je v núdzi.

Matka Cirkev učí, že treba stáť blízko chorého. Koľko len svätcov a svätíc slúžilo Ježišovi týmto spôsobom! A koľko jednoduchých mužov a žien každý deň uskutočňuje tento skutok milosrdenstva v izbách nemocníc či domovov dôchodcov, či v ich vlastných domovoch, keď pomáhajú chorému členovi rodiny.

Matka Cirkev učí, že máme stáť blízko človeku vo väzení. Mohli by ste povedať: ‚Ale otče, nie, to je nebezpečné, sú to zlí ľudia.‘ Každý z nás je však toho schopný. Dobre počúvajte: Každý z nás je schopný urobiť tú istú vec, ktorú urobil ten muž, alebo tá žena, čo sa nachádza vo väzení. Všetci sme schopní hrešiť a urobiť to isté, urobiť chybu v živote. Ten človek nie je horší od teba, ani odo mňa! Milosrdenstvo prekonáva každý múr, každú prekážku a vedie ťa k tomu, aby si vždy hľadal tvár človeka, osoby. Je to práve milosrdenstvo, ktoré mení srdce a život a ktoré dokáže znovu obnoviť človeka a umožňuje mu nanovo sa začleniť do spoločnosti.

Matka Cirkev náš učí i to, aby sme boli nablízku opustenému a umierajúcemu v samote. Práve to na uliciach Kalkaty robila blahoslavená Tereza a mnohí kresťania, ktorí sa neboja držať za ruku človeka, ktorý opúšťa tento svet. A aj tu milosrdenstvo udeľuje pokoj tomu, kto odchádza a tomu, kto zostáva, robiac nás schopnými cítiť, že Boh je väčší než smrť a že zostávajúc v ňom i táto posledná rozlúčka znamená len „Dovidenia!“... A toto dobre chápala blahoslavená Tereza. Hovorievali jej: ‚Matka, toto je strata času.‘ Nachádzajúc umierajúcich ľudí na ulici, ľudí, ktorých telo začínali ohrýzať myši z ulice, ona ich prinášala domov, aby zomreli čistí, spokojní, cítiac lásku a v pokoji. Ona týmto všetkým dávala posledné „zbohom“. Mnohí muži a ženy robili podobne. A teraz ich čakajú tam pri bráne, aby im otvorili nebo. Toto znamená pomáhať ľuďom zomrieť v pokoji.

Drahí bratia a sestry, týmto spôsobom je Cirkev matkou – vyučuje svoje deti skutkom milosrdenstva. Toto sa naučila od Ježiša; naučila sa, že práve v tomto spočíva podstata pre spásu. Nestačí milovať toho, kto miluje nás. Ježiš hovorí, že toto robia aj pohania. Nestačí robiť dobro tomu, kto ho preukazuje nám. Preto, aby sa svet zmenil k lepšiemu, je potrebné konať dobro voči tomu, kto nie je schopný nám ho opätovať, podobne ako to náš Otec urobil nám, keď nám daroval Ježiša. Koľko sme zaplatili za našu spásu? Nič! Všetko je to zadarmo. Robiť dobre bez očakávania niečoho iného na oplátku. Len tak bez odplaty. Takto urobil Otec s nami a my musíme robiť to isté. Rob dobro a choď vpred! Aké pekné je žiť v Cirkvi, v našej matke Cirkvi, ktorá nás učí týmto veciam, ktoré nás učil Ježiš.

Vzdávajme vďaky Pánovi za to, že nám dal milosť mať Cirkev ako matku, ktorá nás učí ceste milosrdenstva, ktorá je cestou života. Ďakujme Pánovi.

 

 
 

9. september

Svätý Otec v utorkovej homílii: Ježiš je uprostred svojho ľudu, nehovorí od katedry

Vatikán 9. septembra 2014 - Ježiš nie je nejaký profesor, ktorý hovorí od katedry, ale je uprostred ľudí a dovolí im dotýkať sa ho, aby boli uzdravení. Na túto myšlienku sa sústredil pápež František dnes ráno pri svätej omši, slávenej v kaplnke Domu sv. Marty. V komentári k evanjeliu dňa (Lk 6,12-19) Svätý Otec poukázal na tri momenty z Ježišovho života. Prvým z nich je modlitba. Ježiš strávil celú noc v modlitbe k Bohu. Ježiš sa modlí za nás. Zdá sa nám to trochu divné, že ten, ktorý prišiel, aby nám dal spásu, ktorý má moc, prosí Otca, a robí to často. Ježiš je náš veľký zástanca, pripomenul pápež a pokračoval:

„Je pred Otcom aj v tejto chvíli a modlí sa za nás. To by nám malo dodávať odvahu! Preto si máme v ťažkých chvíľach problémov alebo núdze či mnohých starostí pomyslieť: ‚Ale veď ty sa za mňa modlíš. Ježiš sa modlí, prihovára za mňa u Otca!‘ To je jeho dnešná práca: modliť sa za nás, za svoju Cirkev. Často na to zabúdame, že Ježiš sa za nás modlí. A to je naša sila. Môžeme povedať Otcovi: ‚Ak sa ty, Otče, nepozeráš na nás, bdie však nad nami tvoj Syn, ktorý prosí za nás.‘ Od prvého okamihu sa Ježiš modlí. Modlil sa, keď bol na zemi a pokračuje v modlitbe za nás aj teraz, za nás všetkých, za celú Cirkev.“

Po modlitbe si Ježiš vybral dvanástich apoštolov. Pán jasne hovorí: «Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás!» Toto je druhý moment, ktorý nám dodáva odvahu, poznamenal Svätý Otec. Som vyvolený, som vyvolená Pánom! V deň krstu si ma vyvolil. A Pavol, premýšľajúc o tomto, povedal: «On si ma vybral už v lone mojej matky.» My kresťania sme teda boli vybraní:

„To sú záležitosti lásky! Láska nepozerá na to, či má niekto škaredú tvár, alebo peknú tvár, jednoducho miluje! A Ježiš robí to isté: miluje a vyberá s láskou. A volí si všetkých! V jeho zozname nie je nikto dôležitejší - v úvodzovkách - podľa kritérií sveta. Sú to celkom obyčajní ľudia. Sú tam obyčajní ľudia, ale majú čosi spoločné - áno -, to treba zdôrazniť u všetkých: sú hriešnikmi. Ježiš si vybral hriešnikov. Volí si hriešnikov. A toto je dôvod na obvinenie Ježiša zo strany učiteľov zákona, zákonníkov: ‚Tento jedáva s hriešnikmi a rozpráva sa s prostitútkami.‘ Ježiš nás volá všetkých! Spomeňte si na podobenstvo o svadbe syna, keď pozvaní neprišli, čo urobí pán domu? Pošle svojich sluhov: ‚Choď a doveďte všetkých! Dobrých i zlých, hovorí evanjelium. Ježiš si vybral všetkých.“

Ježiš si vybral aj Judáša Iškariotského, ktorý sa stal zradcom, najväčší hriešnik voči Ježišovi bol vybraný ním samým, povedal Svätý Otec a pokračoval poukázaním na tretí moment: Ježiš je ľuďom nablízku. Mnohí z nich prichádzajú, aby ho počúvali a boli uzdravení zo svojich chorôb. «A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.» Ježiš je uprostred svojho ľudu:

„Nie je profesorom, učiteľom, mystikom, ktorý si odstup od ľudí a hovorí od katedry. Nie! Je medzi ľuďmi, dovolí im dotýkať sa ho, dovolí ľuďom mať na neho požiadavky. Taký je Ježiš, je ľuďom nablízku. Táto blízkosť nie je pre neho niečím novým: Prejavuje to svojím spôsobom jednania, je to niečo, čo pochádza z prvotného rozhodnutia Boha pre svoj ľud. Boh hovorí svojmu ľudu: ‚Pomyslite si len, ktorý národ má Boha tak blízko ako som ja blízko vám?‘ Blízkosť Boha svojmu ľudu je blízkosť Ježiša k ľuďom.“

Svätý Otec v závere zhrnul dnešnú homíliu do slov: „Toto je náš Učiteľ, taký je náš Pán. Ten, kto sa modlí, ten, kto si vyberá ľudí, a ten, kto sa nehanbí byť v blízkosti ľudí. A to nám dáva dôveru v neho. Zverme sa mu, pretože on sa za nás modlí, on si nás vybral a on nám je na blízku.“

 

 

8. septembra

Svätý Otec v homílii: Dovolím Bohu, aby kráčal so mnou?

Vatikán 8. septembra 2014 - Hľadiac na príbeh Márie sa pýtajme, či dovolíme Bohu, aby kráčal s nami. Túto otázku položil pápež František pri dnešnej rannej svätej omši zo sviatku Narodenia Panny Márie, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Svoju meditáciu Svätý Otec zameral na stvorenie a na to, že Boh vstupuje do nášho príbehu. Upozornil, že pri čítaní Knihy Genezis by sme mohli byť v nebezpečenstve považovať Boha za čarodejníka, ktorý robil veci s kúzelnou paličkou. Ale nebolo to tak, poznamenal, pretože Boh nechal, aby veci išli podľa vnútorných zákonitostí, ktoré vložil do všetkého, aby sa stvorenie vyvíjalo a prišlo k plnosti. Pán dal všetkému vo vesmíre autonómiu, ale nie nezávislosť:

„Boh nie je kúzelník, je tvorca! Ale keď v šiesty deň tohto príbehu prichádza stvorenie človeka, dáva mu inú autonómiu, trochu odlišnú, ale nie nezávislú, autonómiu, ktorou je sloboda. Človeku hovorí, aby pokračoval v príbehu, robí ho zodpovedným za stvorenie, aby vládol nad ním, aby ho viedol ďalej, a tak doviedol k plnosti časov. A čo predstavovalo plnosť času? To, čo mal vo svojom srdci: príchod svojho Syna. Pretože Boh – ako sme počuli u sv. Pavla – nás všetkých predurčil, aby sme sa stali podobnými obrazu Syna.“

A toto je cesta ľudstva, cesta človeka. „Boh chcel, aby sme boli ako jeho Syn a aby jeho Syn bol ako my“ – pokračoval Svätý Otec a sústredil pozornosť na úryvok z dnešného evanjelia (Mt 1,1-16. 18-23), ktorý rozpráva o Ježišovom pôvode. Ako poznamenal, v „tomto zozname sú svätí, ale aj hriešnici, ale príbeh pokračuje, lebo Boh chcel, aby ľudia boli slobodní“. Keď človek „zneužil svoju slobodu, Boh ho vyhnal z raja“, ale s prísľubom a človek odišiel z raja s nádejou. Hriešnik, ale s nádejou. Prví ľudia však „nekráčajú svojou cestou sami, Boh kráča s nimi. Pretože Boh uzavrel zmluvu, zmluvu naveky, nie pre túto chvíľu. Je Bohom času, je Bohom dejín, je Bohom, ktorý kráča spolu so svojimi deťmi“. A to až k plnosti času, keď sa jeho Syn stane človekom. Boh, ako dodal Svätý Otec, „kráča so spravodlivými i hriešnikmi“. Kráča „so všetkými, aby prišli na stretnutie, konečné stretnutie človeka s ním“.

Evanjelium uzatvára tento príbeh storočí Jozefom a Máriou v malom mestečku. „Boh veľkých dejín je tiež v tomto malom príbehu, pretože chce kráčať s každým.“ Pápež František ďalej citujúc sv. Tomáša povedal: „Nebojte sa veľkých vecí, ale všímajte si tiež malé, to je božské“. A tak je Boh vo veľkých veciach, ale aj v malých, zopakoval Svätý Otec a pokračoval:

„On je Pánom, ktorý kráča s nami, a je aj Pánom trpezlivosti. Božia trpezlivosť. Trpezlivosť, ktorú mal so všetkými týmito generáciami. So všetkými týmito ľuďmi, ktorí žili svoj príbeh o milosti a hriechu. Boh je trpezlivý. Boh kráča s nami, lebo chce, aby sme sa všetci pripodobnili obrazu jeho Syna. Od chvíle, keď nám pri stvorení dal slobodu – nie nezávislosť –, až podnes stále kráča.“

A tak prichádzame k Márii. Dnes sme v predsieni tohto príbehu narodenia Panny Márie. Prosme v modlitbe, aby nám Pán dal jednotu pre spoločné napredovanie na ceste a pokoj do srdca. Toto je milosť pre dnešok:

„Dnes môžeme hľadieť na Pannu Máriu, maličkú, svätú, bez hriechu, čistú, predurčenú, aby sa stala Matkou Božou, a tiež pozrieť na príbeh, ktorý je za nami, taký dlhý, trvajúci storočia, a môžeme sa pýtať: ‚Ako ja kráčam mojím príbehom? Nechám Boha, aby išiel so mnou? Dovolím, aby on kráčal so mnou, alebo chcem ísť sám? Nechám, aby ma pohladil, aby mi pomohol, aby mi odpustil, aby ma posunul dopredu v ústrety k stretnutiu s Ježišom Kristom?‘ To bude koniec našej cesty: stretnutie s Pánom. Dnes bude užitočné položiť si túto otázku: ‚Dovolím, aby mal Boh so mnou trpezlivosť?‘ A tak pri pohľade na tento veľký príbeh a na túto malú krajinu môžeme chváliť Pána a pokorne prosiť, aby nám daroval pokoj, ten pokoj srdca, ktorý nám len on môže dať, ktorý nám dá, iba keď mu dovolíme kráčať s nami.“

 

7. septembra

 

Pápež František na Anjel Pána: Bratské napomenutie je vecou lásky

 

Vatikán 7. septembra 2014 - V príhovore na Anjel Pána v dnešnú 23. nedeľu v cezročnom období sa pápež František zameral na tému bratského napomínania. Ako povedal, je to služba, ktorú si môžeme a máme navzájom preukazovať. Po modlitbe vyslovil Svätý Otec medzi aktuálnymi apelmi opäť aj modlitbu za pokoj na Ukrajine, ale tiež pozdravil Slovákov, ktorí boli dnes pod oknami Apoštolského paláca.

 

Nasleduje plné znenie príhovoru:

 

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Evanjelium tejto nedele, úryvok z 18. kapitoly Matúša, predstavuje tému bratského napomínania v spoločenstve veriacich. Teda ako mám napomínať iného kresťana, keď robí, čo nie je dobré. Ježiš nás učí, že keď sa môj brat kresťan dopustí hriechu proti mne, keď ma zraňuje, mám byť k nemu milosrdný a predovšetkým mám s ním hovoriť osobne a objasniť mu, že to, čo povedal alebo urobil, nie je dobré. A ak ma môj brat nepočúvne? Ježiš naznačuje postupné kroky: po prvé vráť sa a hovor s ním spolu s dvoma alebo tromi ďalšími ľuďmi, aby si lepšie uvedomil chybu, ktorú urobil. Ak napriek tomu neprijíma napomenutie, je potrebné povedať to spoločenstvu. A ak nepočúvne ani spoločenstvo, je treba, aby pocítil rozkol a oddelenie, ktoré sám spôsobil tým, že sa vzdialil od spoločenstva s bratmi a sestrami vo viere.

 

Fázy tejto cesty naznačujú pričinenie, ktoré Pán vyžaduje od svojej komunity pri sprevádzaní toho, kto chybí, aby sa nestratil. Najprv je potrebné, aby sa nešlo s vecou „na bubon“ a zabránilo sa pletkám v spoločenstve – to je prvá vec, zabrániť tomuto. «Choď a napomeň ho medzi štyrmi očami» (porov. verš 15). Postoj miernosti, opatrnosti, pokory, pozornosti voči tým, ktorí sa dopustili chyby, aby sa zabránilo ubližovaniu a zabitiu brata slovami. Pretože viete, že aj slová môžu zabíjať! Keď ohováram, keď nespravodlivo kritizujem, keď brata „deriem z kože“ svojím jazykom, to znamená ničiť povesť iného! Aj slová zabíjajú. Dajme si na to pozor.

 

Zároveň táto diskrétnosť, keď sa s ním porozprávam osamote, má aj ten dôvod, aby sme hriešnika zbytočne nezahanbili. Keď o tom hovoríme medzi nami, nikto si to nevšimne a všetko je v poriadku. Je to v duchu prípadnej potreby pristúpiť k nasledujúcim postupným krokom, ktoré predpokladajú účasť niektorých svedkov a potom aj komunity. Cieľom je pomôcť tomu človeku, aby si uvedomil, čo urobil, a že svojím pochybením urazil nie jedného, ale všetkých. Cieľom je tiež pomôcť nám odpútať sa od hnevu alebo odporu, ktoré robia len zlo: tá horkosť srdca, ktorá vzbudzuje hnev a zášť, ktoré nás privádzajú k urážkam a útokom. Je veľmi smutné vidieť, ako z úst kresťana vychádzajú urážky alebo agresia. Je to zlé. Rozumiete? Žiadne nadávky! Urážať nie je kresťanské. Chápete? Urážať nie je kresťanské.

 

V skutočnosti pred Bohom sme všetci hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie. Všetci. Ježiš nám predsa povedal, aby sme nesúdili. Bratské napomenutie je vecou lásky a pospolitosti, ktoré musia vládnuť v kresťanskom spoločenstve, je to vzájomná služba, ktorú si môžeme a máme preukazovať jedni druhým. Napomínať brata je služba, a je možná a efektívna iba vtedy, ak si je každý vedomý toho, že je hriešnik a potrebuje Pánovo odpustenie. To isté svedomie, ktorým spoznávam chybu toho druhého, pripomína ešte predtým mne, že som pochybil a toľkokrát.

 

Preto sme vždy na začiatku svätej omše vyzvaní uvedomiť si pred Pánom, že sme hriešnici, a vyjadriť slovami a gestami úprimnú ľútosťou srdca. Hovoríme: ‚Zmiluj sa nado mnou, Pane. Som hriešnik!‘ Vyznávam všemohúcemu Bohu svoje hriechy. A nehovorím: ‚Pane, zmiluj sa nad týmto, čo je vedľa mňa, alebo nad touto, ktorí sú hriešnici.‘ Nie! Zmiluj sa nado mnou. Všetci sme hriešnici, ktorí potrebujú Pánovo odpustenie. Je to Duch Svätý, ktorý hovorí k nášmu duchu a dáva nám spoznať naše chyby vo svetle Ježišových slov.

 

A ten istý Ježiš nás pozýva všetkých, svätých i hriešnikov, k svojmu stolu, zvolávajúc nás z križovatiek ciest v rôznych situáciách života (porov. Mt 22,9-10). A medzi podmienkami, ktoré sú spoločné pre účastníkov slávenia Eucharistie, sú dve základné, dve podmienky ako správne ísť na omšu: všetci sme hriešnici a všetkým Boh dáva svoju milosť. To sú dve podmienky, ktoré otvárajú dvere, aby sme správne vstúpili do slávenia svätej omše. Musíme vždy pamätať na to, že najprv máme ísť k bratovi s bratským napomenutím.

 

Vyprosujme si to všetko na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, ktorej liturgický sviatok narodenia budeme zajtra sláviť.“

 

Po modlitbe Anjel Pána a trojitom Sláva Otcu, ako to má Svätý Otec František vo zvyku, udelil všetkým apoštolské požehnanie. Následne dodal niekoľko výziev. Začal aktuálnou situáciou na Ukrajine:

 

„Drahí bratia a sestry, v týchto posledných dňoch boli podniknuté významné kroky v snahe o prímerie v oblastiach postihnutých konfliktom na východnej Ukrajine, aj keď dnes bolo počuť málo upokojujúce správy. Predsa však dúfam, že prinesú úľavu pre obyvateľstvo a prispejú k úsiliu o trvalý mier. Modlime sa, aby podľa logiky rokovaní mohol začatý dialóg pokračovať a priniesť očakávané ovocie. Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás.“

 

Druhý apel Svätého Otca smeroval dnes do južnej Afriky, do Lesothského kráľovstva, ktoré je enklávou na území Juhoafrickej republiky:

 

„Svoj hlas tiež pripájam k hlasu biskupov Lesotha, ktorí vydali apel na mier v tejto krajine. Odsudzujem všetky prejavy násilia a prosím Pána, aby bol v Lesothskom kráľovstve znovu nastolený pokoj v spravodlivosti a bratstve.“

 

Do tretice pápež František dnes poďakoval všetkým ľuďom, ktorí akýmkoľvek spôsobom prejavujú solidaritu s irackým obyvateľstvom:

 

„Túto nedeľu konvoj asi 30 dobrovoľníkov Talianskeho červeného kríža odchádza do Iraku, do oblasti Dahuk, neďaleko Erbilu, kde sú sústredené desiatky tisíc vysídlených Iračanov. Vyjadrujem úprimné uznanie za tento veľkorysý a konkrétny skutok, udeľujem požehnanie všetkým z nich a všetkým ľuďom, ktorí sa snažia o konkrétnu pomoc našim prenasledovaným a utláčaných bratom. Pán nech vás požehnáva.“

 

Medzi skupinkami pútnikov z rôznych krajín Svätý Otec dnes osobitne pozdravil aj Slovákov, študentov Strednej zdravotníckej školy sv. Bazila Veľkého z Prešova. Na záver Svätý Otec ešte raz pripomenul zajtrajší sviatok Narodenia Panny Márie: „Mali by to byť jej narodeniny. A čo sa robí, keď mama slávi narodeniny? Pozdravujeme ju, blahoželáme... Zajtra majte na pamäti od skorého rána, vo vašom srdci a na vašich perách, že treba pozdraviť Pannu Máriu a vysloviť Zdravas Mária, ktoré vychádza zo srdca syna a dcéry. Dobre si to zapamätajte!“

 

Rozlúčil sa s prosbou o modlitbu a prianím požehnanej nedele i dobrej chuti k obedu.