Vitajte na našej stránke!

Púť otcov, mužov    Višňové 2014 (Mt 1,1-16.18-23)

Ponúkam vám niekoľko myšlienok od pána biskupa:

Milí otcovia a mužovia, bratia a sestry. Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu vo vieroučnej konštitúcii o Cirkvi konštatujú, že Máriou, “vznešenou dcérou Siona, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy”(LG 55).

Udalosť dnešného sviatku Narodenia Panny Márie je vyjadrením Božieho plánu spásy v dejinách ľudstva. Je dôkazom toho, že Boh vždy plní svoje prísľuby. Podľa svätého biskupa Ondreja Krétskeho skutočným významom dnešného sviatku je „vtelenie Slova. Mária sa narodila a vyrástla, aby sa stala Matkou Kráľa dejín, Matkou Ježiša Krista, Boha i človeka“. Toto starodávne svedectvo nás vovádza do podstaty témy, spomínanej konštitúcie o Cirkvi Lumen Gentium (Svetlo národov) v jej ôsmej časti s názvom Blahoslavená Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi, že Mária “napredovala na ceste viery” (LG 58).

Teológovia hovoria, že tu ide o "nexus mysteriorum", teda intímne spojenie medzi tajomstvami kresťanskej viery, ktoré Koncil zdôraznil ako smer pre pochopenie jednotlivých elementov a rozličných tvrdení patrimónia katolíckej viery. Osobitná postava Božej Matky sa musí prijať a prehlbovať z rozličných doplňujúcich perspektív: popri jej napredovaní na ceste viery (via fidei) a stále platnej a nevyhnutnej ceste pravdy (via veritatis) je dôležité sledovať aj cestu krásy (via pulchritudinis) a cestu lásky (via amoris), aby sme objavili a kontemplovali ešte viac Máriinu žiarivú a pevnú vieru, jej lásku k Bohu, a jej neochvejnú nádej (via spei). Podobne ako Máriin príbeh sa dotýka všetkých, aj Jozefov príbeh zachytený svätým Matúšom v Ježišovom rodokmeni je adresovaný všetkým. “Jakub (splodil) mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus” (Mt 1, 16).

Jozef, Máriin manžel, netvorí prisľúbeného Syna, ale otvára sa, aby ho prijal od svojej snúbenice. Neplodí Ježiša.

Syna prijíma ako dar, ktorý mu dáva Otec skrze Máriu. Tu sa plodenie, ktoré je charakteristikou čisto mužskou, prerušuje, aby uvoľnilo miesto niečomu "ženskému", v ktorom je obsiahnutá možnosť božského. Ježiš je “splodený” (passivum divinum!). Zdôrazňuje sa tu, že skrze Máriu je to sám Boh, kto plodí. Všetko ľudská činnosť je očakávaním toho, čo sa stane od Boha. A nemôže to byť inak, pretože každé plodenie od neho vychádza a k nemu privádza. Každé meno Ježišovho rodokmeňa je uvedené ako splodené a plodiace - prijíma od svojho predka identitu, ktorú obohacuje o svoju identitu a ďalej odovzdáva svojmu synovi. Len o Abrahámovi a o Ježišovi, prvom a poslednom v rade, sa nehovorí, kto Abraháma splodil a o Ježišovi, koho splodil. Prvý, vierou opúšťa otca na zemí, lebo má za Otca Boha, posledný, jednorodený Syn, ako človek stvorený a ako Boh nestvorený, napĺňa celé otcovstvo a uzatvára všetko synovstvo. Plodenie je otvorené dozadu aj dopredu k Božiemu tajomstvu. A Mária je lonom, ktoré ho prijíma. Obaja, Mária aj Jozef vedia, že Boh svoje prísľuby plní do detailov a neboli sklamaní.

V jednom filme o indiánoch bol vykreslený príbeh rozmaznaného chlapca, ktorého rodičia počas svojej dovolenky “odložili” ku starkému. Ten ho chcel trochu “dať do laty , a tak ho vzal na niekoľkodňovú cestu na koňoch. Nejaký čas putovali spolu s jednou rodinou Indiánov. Medzi mládencom a synom Indiána raz prebehol dialóg, ktorý sa odvíjal od krásneho noža, ktorý mal malý Indián, a od diela, ktoré ním chlapec vyrezával. “Ten nôž ti daroval otec?” - Nie, musel som si naň zarobiť prácou pri stáde celé minulé prázdniny. - Ty už pracuješ?” - “Samozrejme, veď ináč to nejde.” - “A odkiaľ vieš tak pekne vyrezávať?” - “To ma naučil môj otec. A teba tvoj otec čo naučil?” - “Kúpil mi počítač.” - “Ale čo ťa naučil?” ... A chlapec smutne skonštatoval, že jeho otec mu nakúpil mnoho veci, ale veruže ho nenaučil nič...

Raz si otec prezeral jeden z mojich zošitov plných informácii, ktorým nerozumel, sa ma opýtal: “Ako si sa naučil všetky tie veci?” - “Naučil som sa ich od teba, ocko.” - “Odo mňa? Ale ja predsa o týchto veciach nič neviem.” - "Pretože to nepotrebuješ. Ale kládol si veľkú váhu na vedomosti a naučil si ma vážiť si ich. Všetko ostatné prišlo bez ťažkostí..."

Svätý Otec František v exhortácii o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete (Evangeli gaudium) nás vyzýva uskutočňovať v tomto svete revolúciu jemnosti a kultúru integrity, čiže budovania mostov. “Evanjelium nás pozýva nebáť sa riskovať stretnutie s tvárou druhého človeka, s jeho fyzickou prítomnosťou, ktorá je naliehavá; s jeho bolesťou a požiadavkami i s jeho nákazlivou radosťou - v neustálom blízkom vzťahu. Autentická viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, je neoddeliteľná od daru seba samého; od príslušnosti k spoločenstvu, od služby, od zmierenia s druhými. Boží Syn nás svojím vtelením pozval na revolúciu jemnosti” (EG 88). Otcovstvo od muža a materstvo od ženy vyžaduje hlboký záujem pri hľadaní cieľa a zmyslu života, ale tiež pri rozvíjaní a napĺňaní najkrajších ľudských snov, ktoré budú môcť zdieľať so svojimi deťmi. Postupne ich vedie a vyučuje ich. Otec svoju autoritu buduje len v tesnej spolupráci s manželkou, matkou ich detí a spoločne uskutočňujú službou, ktorú dávajú deťom svojím slovom a príkladom.

Jemnosť matky sa prejavuje službou dieťaťu tak, že ho kŕmi, stará sa oň, mazlí sa s ním, bezpodmienečne ho prijíma, že ho miluje a učí milovať. Matka je učiteľkou srdca. Učí dieťa, aby sa riadilo aj citom a ako prvá ho uvádza do sveta ľudskej lásky, lebo vďaka nej zakusuje prijatia a tiež sa im učí.

Zvláštnym znakom otcovej jemnosti sú jeho prejavy nežnosti a starostlivej lásky. Dieťa potrebuje fyzický kontakt nielen s matkou, ale aj s otcom: maznanie, otcovské objatia, bozky, sedenie na kolenách alebo na otcových ramenách.

Otec slúži dieťaťu tak, že mu odovzdáva životnú múdrosť, učí ho pracovať, vyžaduje od neho úsilie, námahu a obetu.

Otec učí dieťaťa riadiť sa nielen srdcom, ale aj rozumom. Učí ho múdro žiť. Schopnosť milovať a múdro prežívať vlastný život robí zo syna zrelého muža a z dcéry zrelú ženu.

Otec plní úlohu učiteľa tak, že zdokonaľuje osobnosť dieťaťa a učí ho umeniu života žiť vo svete. Pri osobnostnej formácii vedie svedomie dieťaťa k citlivosti a pozornosti, učí ho poctivosti, zodpovednosti a pravdivosti pri správaní voči iným ľuďom. Pomáha mu, aby sa nebál ísť z domu a objavovať svet, Učí ho umeniu rozlišovania a zorientovania sa vo svete s hrdosťou na svoju domovinu.

Otcova škola kladie na syna väčšie požiadavky ako matkina, ale práve preto mu neskôr prináša toľko zadosťučinenia a radosti zo života. Vďaka otcovi, syn čerpá sebaistotu, vieru vo vlastné schopnosti a umenie prekonávať životné prekážky. Otcovou úlohou je naučiť syna radosti zo zápasu s vlastnou slabosťou a rozumnému súpereniu s vrstovníkmi. Syn by mal vedieť nielen vyhrávať, ale aj prehrávať. Schopnosť prijímať prehry svedčí o chlapcovej sile viac ako jeho víťazstvo nad druhými. Je to zápas o vlastný dôstojný a zodpovedný život, ale aj úcta k životu tých najbližších, aby raz dokázal napriek ohrozeniam chrániť svoju ženu a deti.

Otcova zbožnosť je pre deti veľkým darom. Svätý Ján Pavol II. vo svojich spomienkach hovoril o otcovi, ako ho pozoroval, zvlášť po smrti matky a svojho staršieho brata, keď často zostávali sami. Povolaním bol vojak, a keď ovdovel, stal sa jeho život ešte viac životom neustálej modlitby. Nie raz sa stalo, že som sa v noci prebudil a našiel som svojho otca na kolenách, ako som ho videl kľačať vo farskom kostole. Otec sa úplne prirodzene delí so svojimi deťmi o všetko, čo mu drahé a napĺňa jeho život, lebo jeho viera preniká aj život jeho detí.

Otec by rovnako mal ctiť náboženskú a duchovnú túžbu svojho dieťaťa aj vtedy, keď sa samo od záležitostí viery dištancuje. Dieťa totiž nie je povinné urobiť rovnaké životné rozhodnutie v oblasti náboženstva a viery, aké uskutočňujú jeho rodičia.

Veľmi často opakované slová: “robím, robíme to pre dobro deti” môžu byť pokusom o upokojenie nečistého svedomia, ktoré vie o dvojsečnosti niektorých výchovných reakcií, často poznačených citovým nátlakom. Výchova k otcovstvu a materstvu od oboch rodičov vyžaduje vedomé úsilie o budovanie vlastnej zrelosti ako muža-otca tak aj ženy-matky.

Jeden múdry človek povedal: “Slová, ktoré otec hovorí dieťaťu v rodinnej pohode, málokedy počujú druhí, ale napriek tomu ich budú počuť nasledujúce pokolenia.” Panna Mária nás na tejto ceste vždy predchádza. Nechajme sa ňou viesť a sprevádzať budovaním mostov medzi ľuďmi, lebo nám záleží na kultúre zrelých ľudí skrze revolúciu jemnosti.